Zbornik BEFO 2014 - 1. zvazok

Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici
Akadémia ozbrojených síl gen. M.R.Š. v Liptovskom Mikuláši
Univerzita obrany v Brne
Západočeská univerzita v Plzni
National Aviation University v Kyjeve
Wyższa Szkoła Bezpieczeństwa Publicznego
i Indywidualnego - APEIRON v Krakove
Vysoká škola Ekonomická v Prahe
pod záštitou podpredsedu vlády a ministra zahraničných vecí a európskych
záležitostí SR Miroslava LAJČÁKA
a
pod záštitou ministra obrany SR Martina GLVÁČA
BEZPEČNOSTNÉ FÓRUM 2014
SECURITY FORUM 2014
I. Zväzok / I. Volume
Zborník vedeckých prác /
Volume of Scientific Papers
Banská Bystrica 2014
Vedecký výbor /
Scientific Board:
doc. PhDr. Jana Lasicová, PhD.
prof. PhDr. Ján Koper, PhD.
brig. gen. doc. Ing. Boris Ďurkech, CSc.
Gen. dyw. dr hab. Bogusław Pacek
doc. Ing. Dr. Štefan Danics, Ph.D.
doc. Ing. Ladislav Hofreiter, CSc.
plk. gšt. v.v. doc. Ing. Pavel Nečas, PhD.
doc. PaedDr. Milan Vošta, Ph.D.
doc. Ing. Josef Abrhám, Ph.D.
doc. PhDr. Peter Terem, PhD.
doc. PhDr. Branislav Kováčik, PhD.
doc. Vasyl M. Zaplatynskyi, PhD.
doc. JUDr. PhDr. Ivo Svoboda, Ph.D.
brig. gen. v.v. doc. Ing. Miroslav Kelemen, PhD.
plk. Ing. Jaroslav Průcha, Ph.D.
dr. Juliusz Piwowarski
PhDr. Pavel Hlaváček, Ph.D.
PhDr. Jaroslav Naď
Organizačný výbor /
Organizers:
Mgr. Jaroslav Ušiak, PhD.
Mgr. Dávid Kollár, PhD.
PhDr. Rastislav Kazanský, PhD.
Mgr. Lucia Husenicová, PhD.
PhDr. Dagmar Nováková, PhD.
Mgr. Lenka Štefániková, PhD.
Mgr. Peter Lizák
Mgr. Anna Juhászová
Mgr. Katarína Krokosová
Mgr. Michal Raškovský
Mgr. Aleš Kollár
Mgr. Andrej Vaščík
Mgr. Maroš Chudovský
Mgr. Ján Marko
Editori / Editors:
Mgr. Jaroslav Ušiak, PhD.
Doc. PhDr. Jana Lasicová, PhD.
Mgr. Dávid Kollár, PhD.
Recenzenti /
Reviewers:
Prof. PhDr. Oskar Krejčí, CSc.
Prof. PhDr. Ján Koper, PhD.
Za obsahovú a jazykovú stránku príspevkov sú zodpovední jednotliví autori.
© Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela - Belianum, 2014
ISBN 978-80-557-0677-1
OBSAH / CONTENT
I. ZVÄZOK / I. VOLUME
SKÚSENOSTI A BUDÚCNOSŤ NATO ZO STREDOEURÓPSKEJ
PERSPEKTÍVY / THE EXPERIENCES AND THE FUTURE OF NATO
FROM CENTRAL EUROPEAN PERPSECTIVE
LASICOVÁ Jana – HUSENICOVÁ Lucia – UŠIAK Jaroslav: Budúcnosť
NATO a štáty strednej Európy / The Future of NATO and Central European
Countries ............................................................................................................. 11
SPILÝ Peter: Regionálna obranná spolupráca krajín V4 / Regional Defence
Co-Operation of V4……………............................................................................ 19
KUBICA Józef: Udział Wojska Polskiego w pokojowych misjach
ekspedycyjnych w okresie powojennym / Participation of the Polish Army in
Peace Expeditionary Missions in the Postwar Period ........................................ 27
GRZELA Joanna: Military Security – as a New Level of Cooperation of the
Nordic Countries: the Present Condition and Prospects for Development ........ 35
DYČKA Lukáš: Současné přístupy a výzvy při zpracování koncepčních
dokumentů v resortu obrany České republiky / Revision of Strategic
Documents within Defence Sector in Czech Republic – Challenges and
Outcomes ............................................................................................................. 44
ČERI Ladislav: Vojenská diplomacia a Ozbrojené sily SR - 10. rok od vstupu
do NATO / Defence Diplomacy and Armed Forces of the Slovak Republic
- 10th Year after the Entry into NATO ................................................................ 53
BUČKA Pavel – NOVOSAD Ondřej: New NATO’s Allied Command
Operations Structure ........................................................................................... 60
ZIKMUND Vladimír: Možnosti vojenského príspevku k medzinárodnej
bezpečnosti / Capabilities of Military Contribution to International Security ... 68
KYBERNETICKÁ BEZPEČNOSŤ AKO SÚČASNÁ BEZPEČNOSTNÁ
HROZBA / CYBER SECURITY AS A CONTEMPORARY SECURITY
THREAT
BASTL Martin: Vybrané aspekty pokročilých kybernetických útoků /
Selected Aspects of Advanced Cyber Attacks ..................................................... 80
BOGDAŃSKI Andrzej – SIELWANOWSKI Marcin: Information and
Communication Networks of Modern Battlefield ............................................... 86
DUKIEWICZ Tomasz: Bezpečnost a informační kontext v militárním
prostředí / Security and Information in the Military Environment ..................... 97
MARCZYK Maciej: Space and Modern Satellite Systems as a New
Challenge for the Polish Armed Forces in Today’s Information War ................ 110
FABIÁN Karol – KOTTMAN Peter: Krízový management pri
bezpečnostných hrozbách z kybernetického priestoru / Crisis Management
Approach to Security Threats in Cyberspace ..................................................... 119
FRACZEK Mariusz: Cyberspace Safety for the National Security ................ 128
DRUTAROVSKÁ Jana: Bitcoin ako hrozba pre finančné trhy / Bitcoin as a
Threat for Financial Markets .............................................................................. 136
TEORETICKÉ A METODOLOGICKÉ ASPEKTY VÝSKUMU
BEZPEČNOSTI / THEORETICAL AND METHODOLOGICAL
ASPECTS OF SECURITY RESEARCH
ANDONOV Oliver – VELJANOVSKA Katerina: Securitization like Cross
Point in Creating Public and Security Polices – Theoretical Approach and
Practical Example ............................................................................................... 146
BOLEČEKOVÁ Martina: Porušovanie ľudských práv počas ozbrojených
konfliktov / Violation of Human Rights in Armed Conflicts ……........................ 158
BREHOVSKÁ Lenka – LÍBAL Libor – KARDA Ladislav: Bezpečnostní
výzkum v letech 2013-2015 v oblasti ochrany obyvatelstva / Security Research
in 2013-2015 in the Area of Protection of Population ....................................... 166
DANICS Štefan: Militantní demokracie a její aplikace v praxi / Militant
Democracy and Its Application .......................................................................... 170
DZIEKAŃSKI Paweł: Taxonomic Methods in the Classification of Local
Government Units in the Context of Financial Management (in the Safety
Assessment of the Economic) .............................................................................. 180
GANOCZY Štefan: Bezpečnostný systém ako významná súčasť
bezpečnostného sektora / Security System as Signigicant Part of Security
Sector .................................................................................................................. 192
HOFREITER Ladislav: Systémový prístup k skúmaniu bezpečnostného
prostredia / Systemic Approach to the Research of the Security Environment .. 199
KALICKÝ Juraj: Eisenhowerova doktrína / Eisenhower´s Doctrine .............. 209
KAZANSKÝ Rastislav: Aktuálnosť využitia metódy včasného varovania
z hľadiska medzinárodnej bezpečnosti / The Timeliness of Using Methods of
Early Warning in Terms of International Security ............................................. 215
KELEMEN Miroslav: Konzorcium „CSRP“ a vybrané projekty
bezpečnostného výskumu a vzdelávania / Consortium “CSRP“ and Selected
Security Research Projects and Education ......................................................... 222
KRÁLIK Ján: Kontrola ako faktor zvyšovania bezpečia / Control as a
Factor of Safety Improvement ............................................................................. 230
SVOBODA Ivo – KUBÍNYI Ľubomír: Využití moderních forem hodnocení
v řízení kariér / Use of Modern Forms of Assessment in Managing of Career .. 236
KREDATUS Ondrej: Metódy na riešenie problémov strategického riadenia
a hodnotenia bezpečnostného prostredia / Methods for Solving Problems of
the Strategic Management and Security Environment ....................................... 246
KROKOSOVÁ Katarína: Problematika kolektívnej bezpečnosti: teória
a realizovateľnosť / The Issue of the Collective Security: Theory and
Feasibility ........................................................................................................... 257
LIMAŃSKI Andrzej: Zarządzanie w sytuacji oporu wobec zmian
w organizacji / Management in Situation of Resistance with Reference to
Changes in Organization .................................................................................... 266
LISOWSKI Michał: Kształcenie menedżerów jako sposób na doskonalenie
bezpieczeństwa narodowego / Education of Managers as a Way for
Improvement of National Security ...................................................................... 275
LIZÁK Peter – VAŠČÍK Andrej: Športová politika ako faktor zmierňovania
napätia v bezpečnostnom prostredí / Sports Policy as a Reducing Tensions
Factor in Security Area ....................................................................................... 281
NOVÁKOVÁ Dagmar: Skúmanie vzájomného vzťahu medzi kultúrou
a konfliktom / Research of Mutual Relation Between Culture and Conflict ....... 289
PIWOWARSKI Juliusz: National Security – an Attempt to Conceptualize .... 298
SEDLICKÁ Ľubica – VAŠKO Adrián: Analýza mechanizmov v oblasti
medzinárodnej a regionálnej policajnej spolupráce / The Analysis of
Mechanisms in International and Regional Police Cooperation ....................... 303
STEHLÍK Miloslav – STEJSKAL Petr – KLOUDOVÁ Gabriela –
KUPČOVÁ Pavlína – KACER Jiří – BORŮVKA Michael: Fyziologická
objektivizace distresu při plnění vysoce náročných bojových úkolů /
Physiological Objectivization of Distress while Executing Highly Demanding
Combat Missions ................................................................................................. 311
ŠTĚPÁNEK Břetislav – OTŘÍSAL Pavel: Postavení mezinárodní vojenské
organizace Joint CBRN Defence Centre of Excellence v ekonomické teorii
aliance / Position of International Military Organization Joint CBRN Defence
Centre of Excellence in Economic Theory of Alliance ..................................... 321
SOLARZ Jarosław: CBRN Prediction In Crisis Management ........................ 326
VLČEK Dalibor: Postavenie malých štátov v svetovom politickom systéme –
ich niektoré špecifiká / Status of Small States within the International Political
System – Some Specifics of These States ............................................................. 337
BEZPEČNOSTNÝ PRIESTOR EURÓPSKEJ ÚNIE / EUROPEAN
UNION’S SECURITY AREA
ŚLUSARCZYK Bogusław – WOLAK-TUZIMEK Anna: Sustainable
Development Policies of the European Union as Expressions of SocioEconomic Security .............................................................................................. 344
NOVOTNÝ Antonín: Závěry jednání Evropské rady k evropské obraně –
důvod k optimismu? / Conclusions of the European Council on European
Defence – a Reason for Optimism? ................................................................... 351
LABUZÍK Milan: Boj Európskej únie proti novodobému námornému
pirátstvu / EU Figth Afainst Modern Maritime Piracy ..................................... 361
JURČÁK Vojtech – IVANČÍK Radoslav: Princípy mierových operácií
krízového manažmentu Európskej únie / Principles of Peacekeeping
Operations of European Union Crisis Management .......................................... 373
KEŠEĽ Juraj: Migračné riziká pre bezpečnosť obyvateľov schengenského
priestoru / Migration Risks for Security Residents in the Schengen Area .......... 380
COADA Ludmila: Security Challenges in the EU’s Eastern Neighbourhood:
Moldova’s European Orientation and the Transnistrian Puzzle ........................ 387
GALANSKÁ Nina: Ochrana a bezpečnosť vonkajších hraníc Európskej únie
v kontexte súčasných migračných tokov a „Arabskej jari“ / Protection and
Security of European Union´s External Borders in the Context of Current
Migration Flows and “The Arab Spring“ .......................................................... 396
ZIELIŃSKI Tadeusz: Development of the European Union Operational
Capabilities in the Field of Air Force.................................................................. 406
II. ZVÄZOK / II. VOLUME
BEZPEČNOSTNÉ PROSTREDIE STREDNEJ EURÓPY V KONTEXTE
HISTORICKÝCH SKÚSENOSTÍ / SECURITY SPACE OF THE
CENTRAL EUROPE IN CONTEXT OF HISTORICAL EXPERIENCE
BUDVESELOVÁ Alena: Historické postavenie Ruska v systéme európskej
bezpečnosti / Historical Position of Russia in the European Security System ... 429
HOLUBOVÁ Mária: Zahraničná politika a otázky bezpečnosti ČSR ako
súčasť Versaillesko-Washingtonskej sústavy / Foreign Policy and Security
issues of the First Czechoslovak Republic as a Part of Versailles-Washington
System ................................................................................................................ 436
KASIŃSKA Małgorzata: Bezpieczeństwo ekonomiczne świata w latach
2000-2015 / World Economic Security in the Years 2000-2015 ......................... 444
NAXERA Vladimír: Rusko a středovýchodní Evropa – pohled Natalie
Naročnické / Russia and East Central Europe – the View of Natalya
Narochnitskaya ................................................................................................... 456
ŠKUTOVÁ Daniela: Stredoeurópsky bezpečnostný priestor v kontexte dejín
slovenského politického myslenia / The Central European Security Area in the
Context of History of Slovak Political Thought .................................................. 465
DOLEČEK Martin – SMOLÍK Josef: Zdrojová data policejních statistik
v ČR: využitelnost a limity / Source Data of Police Statistics in the Czech
Republic: Applicability and Limitations ............................................................. 473
STRNAD Štěpán: Komparace zdrojů společenské úspěšnosti západoevrospké
a středoevropské krajní pravice v kontrastu se stavem její mezinárodní
spolupráce / Comparison of the Social Success Sources of the West European
a Central European Far-Right in the Contrast of Situation of Its International
Cooperation ........................................................................................................ 483
GRZYWNA Zbigniew: Bezpieczeństwo w aglomeracji na przykładzie Śląska
/ Safety on the Example of the Agglomerations of Silesia .................................. 493
HRNČIAR Michal: Ozbrojené sily Slovenskej republiky ako spolugarant
bezpečnosti na Cypre / Slovak Armed Forces as Co-Guarantor of Security in
Cyprus ................................................................................................................. 504
MELICHAŘÍK Zdeněk: Vybrané aspekty zjišťování ochranných
charakteristik materiálů používaných k izolační ochraně specialistů
chemického vojska Armády České republiky / Selected Aspects of
Determination of Protective Characteristics of Materials Used for the Czech
Armed Forces Chemical Corps´ Specialists ...................................................... 512
OTŘÍSAL Pavel – ZAHRADNÍČEK Radim: The University of Defence
Students of the Chemical Branch´s Group Training as an Effective Tool of
Improvement of Specialized Accredited Preparation ......................................... 518
KOŚMIDER Tomasz: Social Dimension of the Polish State Security –
Diagnosis of the 21st Century Threats ................................................................ 525
REGIONÁLNE ASPEKTY BEZPEČNOSTI / REGIONAL ASPECTS OF
SECURITY
ADAŠKOVÁ Daša: Prístupy k odzbrojeniu regiónu Blízky východ / The
Approaches to the Disarmament of the Middle East Region .............................. 536
BALCO Martin – VERMEŠOVÁ Hana: Problematické oblasti
implementácie prvej dohody o zásadách upravujúcich normalizáciu vzťahov
medzi Srbskou republikou a Kosovom / Problem Areas in Implementation of
the First Agreement of Principles Governing the Normalization of Relations
Between Republic of Serbia and Kosovo ............................................................ 544
ČECH Ľubomír: Turecké vzťahy s Ruskom a Iránom – spolupráca a(lebo)
rivalita? / Turkish Relations with Russia and Iran - Cooperation and/or
Rivalry? ............................................................................................................... 552
GHANNAM Souheil: Bezpečnosť krajín Arabského/Perzského zálivu
v prípade Iránsko-Západnej dohody / Safety of the Gulf Countries in Case of
the Iran-West Agreement .................................................................................... 562
GRECHANINOV Viktor F.: New Principles of Safety Management Based
on Risk-Based Approach in Ukraine .................................................................. 570
HLAVÁČKOVÁ Hana: Západní Balkán a rekonstrukce evropské
bezpečnosti / Western Balkan and the Reconstruction of the European
Security ............................................................................................................... 577
JUHÁSZOVÁ Anna – KOLLÁR Aleš: Komparatívna analýza
separatistických tendencií na južnom Kaukaze / Comparative Analysis of the
Separatist Tendencies in the South Caucasus Region ....................................... 586
JANUŁA Eugeniusz – KRYSYUK Halina: Meandry Ukrainy w wyborze
politycznego kursu / Meander of Ukraine in Choosing the Political Course ..... 593
ROSŮLEK Přemysl: Antická dimenze Makedonské identity, spor o název
země s Řeckem & Albánci v Makedonii / Ancient Dimension of Macedonian
Identity, Dispute with Greece about the Name of Country & Albanians in
Macedonia ........................................................................................................... 609
JANUŁA Eugeniusz: Strategia Rosji / Russia’s Strategy ............................... 621
HRADŇANSKÁ Barbora: Čínsky postoj ku kríze v Sýrii / The Chinese
Stance on Syrian Crisis ....................................................................................... 636
STANKOVIĆ PEJNOVIĆ Vesna: Regional Cooperation in the Western
Balkans ................................................................................................................ 645
ŠUBRTOVÁ Natália: Vojenský aspekt regionálnej spolupráce v Latinskej
Amerike – Juhoamerická rada obrany / Military Aspect of Regional
Cooperation in Latin America – the South American Council of Defense ......... 658
URIADNIKOVA Inga – LEBEDEV Vladimir: Priority of Economic
Security in the Aspect of National Security of Ukraine ...................................... 666
VASIĽKOVÁ Adriana: Od konfliktov k spolupráci – prípadová štúdia
vzťahov Alžírsko, Francúzsko / From Conflicts to Cooperation - Case Study of
Relationship between Algeria and France .......................................................... 675
VYSTAVEL Jozef: Zhodnotenie procesu normalizovania vzťahov medzi
Srbskom a Kosovom z pohľadu Srbska / Assessment of the process of
Normalization of Relations between Serbia and Kosovo from the Perspective
of Serbia .............................................................................................................. 684
ZAPLATYNSKYI Vasyl: БЕЗОПАСНОСТЬ УКРАИНЫ В КОНТЕКСТЕ
НЕОПРЕДЕЛЁННОСТИ СТРАТЕГИЧЕСКОГО ВЫБОРА / Security of
Ukraine in the Context of the Uncertainty of her Strategic Choice .................... 694
MAJCHÚT Ivan: Cyperský konflikt: historické východiská gréckej a tureckej
prítomnosti na ostrove / Cyprus Conflict: Historical Background of Greek and
Turkish Presence on the Island ........................................................................... 700
MARKO Ján: Regionálna bezpečnostná spolupráca v subsaharskej Afrike /
Regional Security Cooperation in Sub-saharan Africa ...................................... 712
SÚČASNÉ BEZPEČNOSTNÉ VÝZVY / CONTEMPORARY SECURITY
CHALLENGES
DRABIK Ireneusz: Niepewność i ryzyko w zarządzaniu bezpieczeństwem
ekonomicznym przedsiębiorstwa / Uncertainty and Risk in the Management
of the Economic Security of the Company ......................................................... 719
NIČ Martin: Vplyv globalizácie na operačné možnosti teroristických
organizácií a jednotlivcov / Influence of Globalization on Possibilities of
Operations of Terrorist Organizations and Individuals ..................................... 729
GODA Samuel: The Promises and Challenges of the OSCE “Helsinki+40”
Process ............................................................................................................... 736
HROMADA Martin – LUDĚK Lukáš: Postavenie a význam PPP (Public –
Private Partnership) v problematike ochrany kritickej infraštruktúry / Position
and Importance of PPP (Public – Private Partnership) in the Issue of Critical
Infrastructure Protection .................................................................................... 743
IVANČÍK Radoslav – UŠIAK Jaroslav: Terorizmus – aktuálna
bezpečnostná hrozba / Terrorism – current security threat ................................ 750
OLAK Antoni – KRAUZ Antoni: Zjawisko terroryzmu we współczesnym
świecie / Phenomena in Contemporary Global Terrorism ................................. 759
TANESKI Nenad – MILOSEVSKA Tanja: Global Hybrid Asymmetric
Threats – Terrorism, Crime, Insurgency ............................................................ 776
TICHÁ Karolina: Protikorupční politika EU / Anti-Corruption
Policy of EU ........................................................................................................ 785
VAČKÁŘ David – LORENCOVÁ Eliška – LOUČKOVÁ Blanka –
PÁRTL Adam: Environmentální bezpečnost a adaptace v kontextu
globálních změn / Environmental Security and Adaptation in the Context of
Global Change .................................................................................................... 791
ŻYCKI Artur – BRZEZIŃSKI Andrzej: Terrorism – “Kill One, Scare Ten
Thousand” ........................................................................................................... 803
KOMJÁTHY László – KISS Alexandra: Požiarna ochrana na spoločnom
úseku slovensko-maďarských hraníc / Fire Control on the Hungary-Slovakia
Frontier ............................................................................................................... 811
BUDÚCNOSŤ NATO A ŠTÁTY STREDNEJ EURÓPY
THE FUTURE OF NATO AND CENTRAL EUROPEAN
COUNTRIES
Jana Lasicová1 – Lucia Husenicová2 – Jaroslav Ušiak3
ABSTRACT
The geopolitical changes of the current world have initiated a new spectacle on NATO´s
future. The Alliance has to reflect the changing character of not only threats and risks but
also the new challenges. The research agenda regarding NATO´s future defines four most
important challenges: Reanimation of NATO´s relation towards the basic principles of
international law; Regional and subregional coordination with other security stakeholders;
Revaluation of the relation between the instruments of hard and soft security; Acceptance of
the outcomes of civil security research, as a consequence of enlargement and deepening of
the security agenda.
Key words: NATO, New Strategic Concept, current strategic environment, Central Europe,
national and international security
Úvod
Organizácia Severoatlantickej zmluvy (NATO) bola ustanovená 4.4.1949
vo Washingtone ako nástroj medzinárodného spoločenstva 12 zmluvných strán
štátov západnej Európy, USA a Kanady. Od zmluvy sa odvíjala charakteristika
organizácie, zameraná na kolektívnu sebaobranu. Jedným z najdôležitejších
dôvodov založenia bola potenciálna hrozba komunistickej expanzie do západnej
Európy materializovaná konkrétnymi udalosťami v strednej Európe. Bola to
nedemokratická zmena vlády v Československej republike vo februári 1948
a sovietska blokáda západnej časti Berlína v júni toho istého roku. (PotočnýOndřej , 2003, s. 274)
1
Jana Lasicová, doc. PhDr., PhD., vysokoškolský pedagóg, Katedra bezpečnostných štúdií,
Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej
Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected].
2
Lucia Husenicová, Mgr., PhD., vysokoškolský pedagóg, Katedra bezpečnostných štúdií,
Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej
Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01 Banská Bystrica, Slovenská republika,
[email protected].
3
Jaroslav Ušiak, Mgr., PhD., vysokoškolský pedagóg, Katedra bezpečnostných štúdií,
Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej
Bystrici,
Kuzmányho
1, 974
01
Banská
Bystrica,
Slovenská
republika,
[email protected].
11
V povojnovom období došlo k závažnej zmene geopolitickej osi sveta.
Z bývalých spojencov protihitlerovskej koalície počas druhej svetovej vojny sa
sformovali dva protichodné ideologické systémy, práve vznikom NATO
a Varšavskej zmluvy aj vojenské bloky. Štáty strednej Európy sa v povojnovom
usporiadaní stali súčasťou východného/sovietskeho bloku
NATO od začiatku deklarovalo nadradenosť politických princípov nad
vojenskými. Je to vyjadrené zložitou politickou a vojenskou štruktúrou, pričom
vzťah medzi nimi sa od začiatku nezmenil. Zmenili sa štruktúry vyjadrujúce
tento vzťah, tak ako sa menili podmienky nielen v Európe, ale aj vo svete.
Nemenilo sa však znenie Severoatlantickej zmluvy, ktorá bola uzatvorená bez
časového obmedzenia. V článku 13 sa však uvádza možnosť, že po dvadsiatich
rokoch platnosti zmluvy môže z organizácie ktorýkoľvek člen vystúpiť, ak o to
požiada výpoveďou, pričom táto vstúpi do platnosti po uplynutí jedného roka od
oznámenia depozitárovi (vláde USA). Za 65 rokov existencie NATO žiadny štát
nepožiadal o vystúpenie z organizácie. Naopak, počet jej členov sa postupne
rozšíril na 28. Fungovanie organizácie môžeme hodnotiť ako úspešné. Pokúsime
sa vymedziť hlavné faktory, ktoré prispeli k stabilite NATO.
1 Dodržiavanie princípov medzinárodného práva a budúcnosť NATO
Preambula Severoatlantickej zmluvy (odst. 2, 3, 4) zaväzuje organizáciu
zabezpečovať slobodu, spoločné dedičstvo a civilizáciu svojich národov,
dodržiavať zásady demokracie, slobodu jednotlivca a vládu práva. Podporovať
stabilitu a blaho národov v oblasti severného Atlantiku spojeným úsilím ku
kolektívnej obrane, aby bol zachovaný mier a bezpečnosť. (Severoatlantická
zmluva, Preambula)
Ďalej zmluva zaväzovala v súlade s princípmi Charty OSN urovnávať
akékoľvek medzinárodné spory ak budú štáty NATO ich účastníci, mierovými
prostriedkami tak, aby nebol ohrozený medzinárodný mier a bezpečnosť.
Členovia sa vyvarujú sa hrozby silou alebo použitia sily spôsobom
nezlučiteľným s cieľmi Charty OSN. (Severoatlantická zmluva, čl. 1)
Ďalším dôležitým článkom zmluvy je konanie individuálne i spoločné, čo
znamená rozvíjanie individuálnej a kolektívnej schopnosti odolávať
ozbrojenému útoku. (Severoatlantická zmluva, čl. 3) Ak dôjde k ohrozeniu
a a ozbrojenému útoku na území NATO, voči ktorémukoľvek členskému štátu,
bude to považované za útok proti všetkým. Každý člen má právo vykonať
individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu (článok 51, Charta OSN) a tým aj
právo vykonať rozhodnutie ako prispeje na pomoc zmluvnej strane/stranám a či
použije ozbrojenú silu s cieľom obnoviť a udržať bezpečnosť v oblasti
severného Atlantiku. (Severoatlantická zmluva, čl. 5)
Práve článok 5 sa stal sporným miestom Severoatlantickej zmluvy,
dokonca vyvolal diskusie o pôsobnosti medzinárodného práva, prípadne o jeho
tzv. rozšírení. Dôvodom bol nutný súhlas BR OSN, ktorá regionálnej organizácii
12
akou je NATO určuje oznámiť plánované opatrenia, týkajúce sa použitia
ozbrojenej sily. Právo rozhodnúť má BR OSN.
V roku 2001 (11. septembra) došlo k teroristickému útoku na území USA.
Generálny tajomník NATO vyhlásil, že tento útok je považovaný za útok na
členský štát NATO, ale čl. 5 Severoatlantickej zmluvy môže byť aplikovaný len
v tom prípade, ak akcia voči teroristom bude riadená zo zahraničia, teda nie
priamo z USA. (Worrel, 2011) Dôsledkom tejto situácie bolo, že čl. 5 nebol
aplikovaný v USA, ale operácie proti teroristom v Afghanistane ako
zodpovedným za útok 11.9.2001 sa uskutočnili na konci roka na tomto území.
Zúčastnili sa ich štáty - členovia NATO – USA a Veľká Británia s podporou
ďalších štátov. (For and Against, 2004)
Širší výklad použitia čl. 5 bol však deklarovaný už v novej strategickej
koncepcii NATO pre 21. storočie, prijatej v roku 1999 na Washingtonskom
summite. Nové prvky uvedené v stratégii sú do určitej miery presahovaním
rámca práva na kolektívnu sebaobranu. Stratégia uvádza napr. predchádzanie
konfliktom prostredníctvom operácii, ktoré už nevychádzajú z krízových reakcií
definovaných článkom 5. (odst. 29, Nová strategická koncepcia z roku 1999)
V stratégii je to definované tak, že NATO v snahe predchádzať konfliktom, a pri
prekonávaní krízy, ak už nastala, je oprávnené v súlade s medzinárodným
právom viesť také operácie, ktoré sú odpoveďou na krízu, ak je táto
bezprostredným ohrozením medzinárodného mieru a bezpečnosti. Zreteľný
posun vo výklade čl. 5 sa materializoval napr. pri zásahu NATO v marci 1999
pri bombardovaní Juhoslávie, bez súhlasu BR OSN.
Nová strategická koncepcia, však v konečnom dôsledku nemení znenie
Severoatlantickej zmluvy a potvrdzuje úlohu BR OSN. Rozšírené použitie čl. 5
bolo znova reflektované na Madridskej schôdzke ministrov zahraničných vecí
štátov NATO v júni 2003. Vtedajších 19 členovia sa oficiálne zhodli, že NATO
môže v budúcnosti operovať všade tam, kde je ohrozený medzinárodný mier
a bezpečnosť, čo môže byť kdekoľvek na svete. (Asmus, 2002) Mnohí kritici
Aliancie prijali dokument z Madridu ako kontroverzný a deklarujúci aroganciu
Aliancie, ktorá sa chce vyhnúť hierarchii danej Chartou OSN. Domnievame sa,
že podstata problému je iná. Aliancia ašpiruje na globálnu silu, ale jej
špecializácia nespočíva v použití tvrdej bezpečnosti ako jediného možného
nástroja. Naopak, v globálnom meradle sa sily Aliancie majú transformovať na
mierové misie, prevenciu a boj proti mierovým hrozbám, akými sú terorizmus,
medzinárodný organizovaný zločin a zbrane hromadného ničenia. Na Alianciu
to kladie nové úlohy, ktoré sa ukázali už pri zásahu v bývalej Juhoslávii (1999)
ale aj pri mierovej misii v Afganistane (2003) a pri posilnení poľského sektora
slovenským kontingentom v Iraku (2005). Nastala potreba budovania
expedičných zborov, ktoré operujú mimo územia Aliancie, s čím organizácia
nemala v minulosti skúsenosti, ani vytvorenú potrebnú logistiku. Tieto úlohy sa
budú týkať aj štátov strednej Európy, ako členov NATO, ktorí môžu
v mierových misiách a iných typoch expedičných úloh prispieť
13
špecializovanými schopnosťami. Úlohou do budúcnosti NATO v tejto oblasti
bude rozvíjať nové typy operácií, ale vždy to budú musieť byť mierové operácie
s medzinárodnou účasťou, ktoré podliehajú iným schvaľovacím procedúram ako
ozbrojená humanitárna intervencia. Ak by mala byť v budúcnosti uskutočnená
ozbrojená humanitárna intervencia presahujúca rámec čl. 5, bez súhlasu BR
OSN, môže byť problémom dosiahnutie konsenzu medzi členskými štátmi
NATO. Ak by sa konsenzus neuskutočnil, vyvolalo by to pochybnosti týkajúce
sa platnosti a dodržiavania samotnej Severoatlantickej zmluvy.
2 Adaptácia NATO na nové bezpečnostné prostredie
V mnohých dokumentoch politického, strategického i všeobecného
charakteru prijatých po roku 2000 sa deklaruje adaptácia Aliancie na nové
bezpečnostné prostredie. Na pražskom summite NATO v roku 2002 bola už
zreteľne vyslovená spolupráca s EÚ. Tento proces je aj v súčasnosti považovaný
za jednu z najdôležitejších výziev pre budúcnosť NATO. Aliancia musí brať do
úvahy trend posledných dvoch dekád, ktorým je možnosť vzniku
inštitucionálnych alternatív, špeciálne pre európskych členov NATO. (Duffield,
2013).
Ešte pred uvedeným pražským summitom, vlastne už od Londýnskej
deklarácie (summit NATO v Londýne v roku 1990) sa predpokladalo, že budúca
EÚ sa bude uberať smerom k spoločným politikám mimo územia Spoločenstiev
aj v oblasti obrany a bezpečnosti. V súčasnosti EÚ už preukázala vlastné
definovanie bezpečnostného prostredia vo vnútri integračného zoskupenia aj za
jeho hranicami. Územie Európy v súčasnosti etabluje rôznych aktérov: 1. členov
NATO a nečlenov EÚ; 2. členov EÚ a nečlenov NATO; 3. členov NATO aj EÚ;
4. neutrálne štáty; 5. susedné štáty mimo integrovaného územia s rôznymi
etapami asociačných dohovorov aj pre NATO, aj pre EÚ v oblasti Stredomoria,
Balkánu a východnej Európy. Inštitúcie EÚ sú úspešné najmä v tom, že
vytvárajú a môžu konceptuálne rozširovať tzv. druhý set aktivít aj v oblasti
bezpečnosti, najmä v prevencii konfliktov a v postkonfliktnej rekonštrukcii. EÚ
má už vlastné obranné stratégie aj diplomatické inštitúcie a vymedzenú
spoluprácu v oblasti bezpečnosti s NATO. Bezpečnostní analytici
predpokladajú, že posilňovanie spolupráce medzi EÚ a NATO, ako aj vzájomná
tolerancia týchto štruktúr bude v budúcnosti nevyhnutná. (For and Against,
2003).
Problémy by mohli nastať vtedy, ak EÚ bude mať iné predstavy
o bezpečnosti susedných štátov, s ktorými je prepojená prostredníctvom
susedských politík, ako NATO. Práve pre tento prípad je regionálna
a subregionálna koordinácia jednou z možností, kde môžu úspešne participovať
aj štáty strednej Európy, najmä V4, pretože toto zoskupenie už má skúsenosti zo
spoločných aktivít. Veľkou výhodou, ktorú majú štáty V4 je, že do NATO aj EÚ
vstupovali spoločne, v priebehu rokov 1999-2004. Podmienkou prijatia do
14
oboch organizácií bolo splnenie kritérií – do EÚ to boli Kodanské kritériá, do
NATO podmienky vymedzené exkluzivitou organizácie. Prístupové procesy
koordinovali všetky kroky od politickej, cez ekonomickú transformáciu,
zavedenie demokratickej kontroly armády, konsenzus občanov, ako aj
kompatibilitu so štruktúrami NATO a aproximáciou práva EÚ. Vyriešili sa tak
mnohé vnútroštátne problémy, ktoré v iných štátoch trvajú dlhšie a nemajú taký
pokojný priebeh.
S odstupom času preto môžeme zhodnotiť pôvodný zámer formulovaný
pri vzniku V3/V4 – kompatibilita, spolupráca a vzájomná pomoc
Československa /Česka, Slovenska, Poľska a Maďarska pri integrácii.
V priebehu prvého desaťročia po vzniku V3/V4 sa to takto nejavilo, naopak
zdalo sa že zúčastnené štáty majú rôzne predstavy o podstate integrácie.
V súčasnosti, ak porovnávame transformáciu v ďalších asociačných alebo
členských krajinách (NATO aj EÚ) vidíme, že aj neinštitucionalizovaná podoba
V3/V4 mala svoju pozitívnu historickú úlohu. Umožnila prehodnocovanie
vnútropolitických udalostí krajín, ktoré boli prepojené historicky, územne,
ideologicky aj strategicky. Umožnila týmto štátom vymaniť sa z štrukturálne
nešpecifikovanej bezpečnostnej politiky a budovať si novú strategickú kultúru,
ktorá nie je možná bez koordinácie aj na subregionálnej úrovni. Za nutnosť
koordinovať vlastné bezpečnostné politiky vďačia štáty V4 NATO, čo znamená,
že v budúcnosti by mohli byť rozvíjateľom spoločných bezpečnostných politík
či stratégií nového typu aj v EÚ aj v NATO.
V každom prípade sú štáty V4 zárukou, že v tomto subregionálnom
priestore nebude v blízkej budúcnosti existovať napätie medzi nimi, ani medzi
transatlantickými a európskymi integračnými politikami. Štáty V4 majú
rovnaké, alebo veľmi podobné predstavy o európskej bezpečnosti. Nachádzajú
sa na hranici schengenského priestoru, konkrétne na hranici s Ruskom,
Ukrajinou, štátmi západného Balkánu. Ich bezpečnostné stratégie posledného
obdobia vypovedajú mnoho o ich hodnotovom systéme, ktorý je zárukou
kompatibilného reagovania na hrozby a riziká súčasnosti. (Ušiak, 2013)
Vyššie uvedený text sa však týka konvergencie. Nazerané inou paralaxou,
najmä z hľadiska skreslenia, ktoré je vždy dôsledkom špecifickej teoretickej
analýzy, napr. politického realizmu, ale aj liberalizmu a neoliberalizmu
(Húsenicová, 2013) sa možno na budúcu perspektívu spolupráce EÚ a NATO
dívať inak. „Hrozba určuje strategické tempo a NATO sa prispôsobí, aby bolo
včas pripravené.“ (Gaskin, 2010)
Je otázkou, či súčasné hrozby sú také, aby vyvolávali potrebu vzájomnej
spolupráce medzi EÚ a NATO. Práve otázka špecifickosti hrozieb môže byť
ďalšou výzvou pre NATO do budúcnosti. Hrozby môžu byť príčinou nárastu
divergencie v princípoch obrany a bezpečnosti, nielen medzi EÚ a NATO ako
inštitúciami, ale aj medzi jednotlivými členskými štátmi NATO. Divergencia je
kauzálne ovplyvňovaná časom. Ako Aliancia postupne úspešne expandovala čo
do počtu členstva, kompetencií, typu operácií, logistiky i strategických politík,
15
tak sa vytvárali aj isté diskrepancie medzi starými a novými členmi NATO.
Kým staršie členské štáty za hlavnú hodnotu a cieľ NATO považovali ochranu
bezpečnosti a stability tak, aby vylúčili hrozby a riziká prichádzajúce spoza
hraníc Aliancie, novší členovia môžu svoju budúcnosť vidieť aj v tom, aby boli
vysporiadané bezpečnostné vzťahy s Ruskom, ale aj s inými štátmi
postsovietskeho priestoru, ktoré by mohli byť v budúcnosti spojencami.
Stredoeurópske štáty, ktoré polstoročie žili za železnou oponou, si neželajú
takéto imaginárne hranice ani v budúcnosti. Hrozby najmä v oblasti societálneho
sektora, napr. nekontrolovaná migrácia, dekonštrukcia demokratickej štátnej
idei, pauperizácia, ghetoizácia minorít, sociálna asymetria sa budú s určitosťou
objavovať aj v členských štátoch NATO a EÚ.
Rôzne hľadiská na riešenie týchto hrozieb, ale aj na kooperáciu NATO so
štátmi napr. v eurázijskom priestore môžu postupne vyvolať aj procedurálne či
inštitucionálne zmeny v konkrétnych rozhodovaniach. S touto výzvou súvisia aj
hrozby za hranicami Aliancie, ktoré sú iné, ako počas studenej vojny, keď
existovala najvážnejšia trvalá hrozba jadrovej vojny na oboch stranách blokov.
V súčasnosti sa musí NATO vysporiadať najmä s hrozbou terorizmu,
ktorá je v podstate trvalá, ale nepredvídateľná z hľadiska času a priestoru. Tým,
že neexistuje úplný medzinárodný konsenzus v otázke definície terorizmu,
v prípade akútnej hrozby terorizmu, napr. voči organizácii NATO ako takej,
môžu byť postoje jednotlivých členov rôzne. (Ivančík, 2012)
Tento postoj nie je nový, aj v otázke účasti členov NATO na operácii
v Afganistane nepanovala zhoda. Najmä v prvých rokoch vojny sa členské štáty
NATO obávali dôsledkov pre domácu bezpečnosť. Zmena postojov nastala až so
zmenou americkej zahraničnej politiky, keď nastúpil na prezidentský post
B. Obama.
Záver: veda, výskum, spolupráca
Oblasť národnej a medzinárodnej bezpečnosti bola vždy spojená
s vedeckým výskumom, ktorý ju ovplyvňuje dvojakým spôsobom. Priamym,
prostredníctvom rozvoja technológie a nepriamym sprostredkovaným, keď je
veda využívaná ako teoretická báza bezpečnostnej agendy preberaná z civilného
výskumu. (Volner, 2005)
Tento typ výskumu sa uskutočňuje na univerzitách a vysokých školách
zameraných na medzinárodné vzťahy, politické vedy a ich rôzne odnože, zatiaľ
definované ako bezpečnostné štúdie či bezpečnostná veda. Rozvoj týchto
vedných odborov súvisí so zmenou vnímania bezpečnosti, od čisto vojenskej
bezpečnosti k bezpečnosti typu soft, smart (Krokosová, 2013) a k nevojenskej
bezpečnosti, bezpečnostného prostredia v jednotlivých štátoch, regiónoch,
kontinentoch. V Londýnskej deklarácii (1990) NATO deklarovalo posun
bezpečnostných priorít od odstrašovania jadrovými zbraňami k posilneniu
spolupráce medzi členmi v oblasti politiky a ekonomiky, podľa čl. 2 deklarácie,
16
kde sa odporúča, aby bol „postupne potlačovaný charakter čisto vojenského
charakteru Aliancie“. (Londýnska deklarácia, 1990) Zmena neprišla naraz,
pomaly sa vnímanie NATO mení zvnútra i zvonka. Nastáva reštrukturalizácia
vojenských záväzkov, zvažujú sa nielen osvedčené riešenia, ale i viaceré
alternatívy. NATO berie do úvahy akademický výskum a názorové spektrum
epistémických komunít, ktoré pôsobia v rôznych sférach spoločenského života,
médiách, ale najmä na univerzitách a vo výskumných inštitúciách. Výsledky
výskumných pracovísk slúžia ako pomocná báza pri formovaní strategického
myslenia do budúcnosti a umožňujú Aliancii prezentovať sa nielen ako vojenský
aktér, ale aj ako sociálny subaktér postbipolárneho obdobia. Aliancia vytvára
bezpečnostnú stabilitu nielen vo svojom integračnom priestore, ale aj za jeho
hranicami. Udržanie stability je dôležitý sociálny faktor pretože ekonomická
nestabilita, sociálna asymetria, narastajúca chudoba a iné negatívne javy existujú
aj v členských štátoch NATO.
Čo je však zaujímavé, bežne dostupný výskum verejnej mienky zriedkavo
uvádza vyššie uvedené javy v spojitosti s členstvom alebo záväzkami štátu
v NATO. Hoci, špecializované výskumy, ktoré sa zaoberajú zbrojením,
poukazujú aj na to, ako narastajú výdavky v tejto oblasti a trend bude len stúpať,
NATO je hodnotené menej negatívne ako EÚ, čo vyjadruje aj narastajúci počet
euroskeptikov v teórii. Za posledné dve desaťročia však došlo k významnej
názorovej zmene vo vnímaní bezpečnosti, aj vďaka civilnému výskumu, ktorý je
vykonávaný v štátoch strednej Európy na vysokej úrovni. Mottom výskumných
aktivít je téza , že bezpečnosť štátu/regiónu/sveta sa nespája s nutnosťou agresie,
útoku, vojenských operácií. Spája sa viac s predstavou kooperácie, koordinácie,
hľadania alternatív, s prevenciou a predchádzaním krízam. Nová strategická
koncepcia ukáže, či budúce ciele a úlohy NATO budú v súlade s týmto
trendom.
Literatúra:
ASMUS, R. D. 2002. Dvere do NATO. 2002. Bratislava: Kaligram. 428 s. ISBN 80-7149489-5.
DUFFIELD, J. S. 2012. Alliances. In Security Studies: An Introduction.2012. London:
Routledge. ISBN 978-0415782814. s. 339-355.
GASKIN, W. E. 2010. Nová strategická koncepcia slúži pre Alianciu ako mapa na zlepšenie
existujúcich vzťahov pomocou flexibilných formátov. In Euro Atlantic Quarterly. 2010.
ISSN 1336-8761. roč. 5, č. 4/2010. s. 19-20.
HUSENICOVÁ, L. 2011. Liberalizmus ako teória medzinárodných vzťahov. 2011. Banská
Bystrica: Univerzita Mateja Bela. 125 s. ISBN 978-80-557-0317-6.
IVANČÍK, R. 2012. Alokačná a technická efektívnosť financovania obrany v Slovenskej
republike. Liptovský Mikuláš : Akadémia ozbrojených síl gen. M. R. Štefánika, 2012. 146 s.
ISBN 978-80-8040-444-4.
KALICKÝ, J. 2011. Vojensko-politické stratégie USA v období studenej vojny. 2011. Banská
Bystrica: FPVaMV UMB. 108 s. ISBN 978-80-557-0226-1.
17
KROKOSOVÁ, K. 2013. Genéza a budúcnosť Smart Defence. In Národná a medzinárodná
bezpečnosť 2013: 4. medzinárodná konferencia. Liptovský Mikuláš: Akadémia ozbrojených
síl generála Milana Rastislava Štefánika. ISBN 978-80-8040-475-8. s. 301-314.
Londýnska deklarácia. 2001 ed. In Světová politika 20. století (1945 -1990). Ed. by Zdeněk
Veselý. 2001. Praha: VŠE.
POTOČNÝ, M. – ONDŘEJ, J. 2003. Mezinárodní právo veřejné. 2003. Praha: Nakladelství
C.H. Beck. 460 s. ISBN 80-7179-801-0.
Severoatlantická zmluva. 2001 ed. In Světová politika 20. století (1945 -1990). Ed. by Zdeněk
Veselý. 2001. Praha: VŠE.
TITO, L., JANIČINOVÁ, J. 2012 Súčasné línie bezpečnostnej politiky Spolkovej republiky
Nemecko. Banská Bystrica: Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, UMB.
Bezpečnostné fórum 2012 – Zborník príspevkov z V. medzinárodnej vedeckej konferencie v
B. Bystrici. 864 s. ISBN 978-80-557-0331-2.
UŠIAK, J. 2013. Security and Strategic Culture of the Visegrad Group Countries.Banská
Bystrica: Matej Bel University, 2013. 200 s. ISBN 978-80-557-0515-6.
VOLNER, Š. 2005. Problémy bezpečnosti v 21. storočí. 2005. Banská Bystrica: EAC. ISBN
80-969306-1-3.
WORRELL, M. P. 2011. Why nations go to war. 2011. New York: Routledge. 70 s. ISBN
978-0-415-89211-7.
18
REGIONÁLNA OBRANNÁ SPOLUPRÁCA KRAJÍN V4
REGIONAL DEFENCE CO-OPERATION OF V4
Peter Spilý1
ABSTRACT
Regional defence cooperation is a suitable platform for pooling and sharing of national
resources in ensuring effective defence capabilities. Individual V4 countries can thus better
face the challenges of financial cost, can more effectively utilize existing results achieved by
individual countries and joint efforts can better meet the requirements arising from
international obligations. Building a permanent defence structures and joint action in cyber
defence are examples of present V4 activities.
Key words: security, defence, Vysegrad group, V4, armies, defence cooperation
1 Aktivity EÚ a NATO ako determinanty obrannej spolupráce V4
EÚ aj NATO prechádzajú obdobím, kedy musia čeliť problémom
spojených s budovaním efektívnych obranných spôsobilostí. Dôsledkom
ekonomickej krízy je roztváranie sa nožníc medzi požiadavkami na bezpečnosť
a obranu a výdavkami, ktoré sú jednotlivé členské krajiny ochotné a schopné na
tento účel alokovať. Riadiace štruktúry EÚ aj NATO dospeli k aplikácii
analogických postupov riešenia. Iniciatíva EÚ označovaná ako
Pooling&Sharing (P&S) a prístup NATO nazvaný Smart Defence, sú založené
na rovnakom princípe, ktorým je združovanie a zdieľanie nedostatkových
spôsobilostí. Od prijatia týchto iniciatív už uplynul určitý čas 2 a je možné
konštatovať, že obidve organizácie zaznamenali na tomto poli značný pokrok.
V snahe vyhnúť sa deskripcii starších udalostí bude kapitola zameraná na
niektoré efekty dosiahnuté v poslednom štvrťroku 2013.
Vysoká predstaviteľka Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku
C. Ashtonová predložila v októbri 2013 záverečnú správu týkajúcu sa Spoločnej
bezpečnostnej a obrannej politiky EÚ (SBOP). V dokumente sa uvádza, že
napriek vážnym výzvam akými sú dlhodobé bezpečnostné hrozby, nedostatok
niektorých obranných spôsobilostí, ekonomická kríza s dopadom na obranné
1
Peter Spilý, doc. Ing., PhD., docent katedry bezpečnosti a obrany, Akadémia ozbrojených síl
generála M. R. Štefánika, Demänová 393, 031 06 Liptovský Mikuláš, Slovenská republika,
[email protected].
2
Bezpečnostná stratégia EÚ (ESS) z roku 2003 v tomto smere uvádza: „Systematic use of
pooled and shared assets would reduce duplications, overheads and, in the medium-term,
increase capabilities.“ (European Security Strategy, 2003, s. 12). Ideu nového prístupu
Aliancie označeného ako Smart Defence po prvý krát prezentoval generálny tajomník NATO
na bezpečnostnej konferencii v Mníchove vo februári 2011 (Rasmussen, 2011).
19
rozpočty ako aj presmerovania zamerania USA na Ázijsko-Pacifický región, EÚ
stále nemá prijatú dlhodobú víziu budúcnosti svojej SBOP. Správa v tomto
smere navrhuje opatrenia, ktoré sú členené do troch blokov (Preparing the
December 2013 European Council on Security and Defence, 2013):
1. Zvýšenie efektívnosti, viditeľnosti a vplyvu SBOP. V tomto smere si
zasluhuje pozornosť snaha o zaistenie obranných spôsobilostí, ktoré
môžu byť včas a efektívne nasadené v rámci celého spektra operácií
krízového manažmentu.
2. Zlepšenie vývoja obranných spôsobilostí. Táto oblasť poskytuje
príležitosti na efektívne uplatnenie iniciatívy P&S počas vývoja,
operačného použitia a udržiavania spoločných spôsobilostí.
3. Posilnenie európskeho obranného priemyslu. Vzhľadom na dopady
ekonomickej krízy, tento blok sa javí obzvlášť citlivým. Na jednej
strane je obranný priemysel významným prvkom zaisťujúcim
zamestnanosť a požadovaný HDP, na druhej strane žiadna krajina nie je
schopná samostatne realizovať rozhodujúce európske obranné projekty.
Dokument
odporúča
budovať
silnú,
zdravú
a globálne
konkurencieschopnú Európsku obrannú a technologickú priemyselnú
základňu (European Defence and Technology Industrial Base).
Významným stimulom v oblasti vedy a vývoja obranných spôsobilostí
bola výročná konferencia, ktorú organizovala EDA v decembri 2013 (Research
& Technology Conference 2013: Critical Defence Technologies – Exploring
Innovation Together). Konferencia bola zameraná na kritické obranné
technológie. Poskytla príležitosť na posúdenie európskych obranných
technológií a priemyselnej základne a na identifikáciu nedostatkov, ktoré majú
negatívny dopad na zaistenie obranných systémov. Počas plenárneho zasadnutia
konferencie sa pozornosť sústredila na problémy, s ktorými zápasí obranný
priemysel. Diskutovanými otázkami boli najmä konkurenčné problémy, stabilita
projektov na výskum a vývoj ako aj finančné obmedzenia.
Kľúčovou udalosťou roku 2013, týkajúcej sa európskej obrannej
spolupráce EÚ, bolo zasadnutie Európskej rady konané v dňoch 19. – 20.
decembra. Hlavným bodom programu bola SBOP. Význam tohto kroku
zvýrazňuje fakt, že sa Európska rada tematicky zaoberala SBOP po prvý krát od
prijatia Lisabonskej zmluvy, t. j. od decembra 2009. Závery prijaté na zasadnutí
v zásade reflektujú odporúčania obsiahnuté v správe Vysokej predstaviteľky EÚ
z októbra 2013. Európska rada potvrdila strategické smerovanie rozvoja SBOP
plne komplementárne s NATO pri súčasnom zachovaní autonómie
v rozhodovacích procesoch a procedúrach obidvoch organizácií. Z pohľadu
Slovenskej republiky a ostatných krajín V4 si zasluhuje pozornosť požiadavka
Európskej rady na zlepšenie spôsobilostí rýchlej reakcie EÚ, ktoré zahrnujú
budovanie flexibilných a nasaditeľných bojových skupín EÚ (BG EÚ).
Európska rada požaduje preskúmanie spôsobu financovania misií a operácií EÚ
vrátane revízie mechanizmu Athena, za účelom efektívnejšieho prerozdelenia
20
nákladov. To by podporilo ochotu krajín generovať sily do BG EÚ. Veľká
pozornosť bola zameraná na obranný priemysel EÚ, na pozitívny efekt
vynaložených investícií prejavujúci sa vo vyššom ekonomickom rase a zníženej
nezamestnanosti (Európean Council, 2013).
Aliancia si na samite v Chicagu v máji 2012 vytýčila cieľ vybudovať
moderné, úzko prepojené sily, ktoré budú vyzbrojené a vycvičené spôsobom,
ktorý zaistí ich spôsobilosť operovať spoločne a aj s inými partnermi
v akomkoľvek prostredí (NATO Forces 2020, 2012). Samit v tomto smere
formálne schválil Connected Forces Initiative, ktorá je založená na troch
pilieroch: výcvik a vzdelávanie, spoločné cvičenia a technologický pokrok.
Ambíciou tejto iniciatívy je stať sa hnacím motorom transformácie a zaistenia
požadovaných obranných spôsobilostí po skončení pôsobenia Aliancie
v operácii ISAF. Z toho je zrejmý odklon od operačného nasadenia k zaisteniu
operačnej pripravenosti.
Aktivity NATO v roku 2013 boli sústredené na túto oblasť. 22. októbra
2013 sa uskutočnilo zasadnutie Severoatlantickej rady (NAC) vo formáte
ministrov obrán. NAC konštatovala, že ťažko získané operačné skúsenosti z 20ročného pôsobenia Aliancie v operácii ISAF, v Kosove a iných musia ostať
zachované pre ich ďalšie využitie. Ohľadom obranných spôsobilostí venovala
NAC pozornosť spoločnému cvičeniu naplánovanému na rok 20153, na ktorom
sa má zúčastniť značný počet pozemných, námorných a vzdušných síl. Od roku
2016 bude mechanizmus spoločných cvičení (major live exercises) založený na
pravidelnom základe a cvičenia budú tematicky pokrývať celé spektrum operácií
a misií NATO (North Atlantic Council in Defence Ministers session, 2013).
Praktickým príkladom napĺňania Connected Forces Initiative bolo
spoločné cvičenie síl Aliancie a partnerských krajín Exercise Steadfast Jazz
2013. Cvičenie sa uskutočnilo v Lotyšsku a Poľsku v čase od 2. do 9. novembra
2013. Cvičenie bolo zamerané na výcvik, preskúšanie a certifikáciu síl reakcie
NATO (NRF) v plnení úloh prioritne vyplývajúcich zo záväzku kolektívnej
obrany členských štátov Aliancie. Námet cvičenia bol v súlade s požiadavkami
usporiadateľských krajín, ktoré odrážali ich negatívne historické skúsenosti.
Na pozadí aktivít EÚ a NATO sa na obrannej spolupráci aktívne podieľali
aj členské krajiny V4.
2 Koordinácia budovania obranných spôsobilostí krajín V4
Dôvody na obrannú spoluprácu zoskupenia V4 sú zrejmé – neschopnosť
samostatných členských krajín dôsledne napĺňať požiadavky, ktoré vyžaduje
realizácia SBOP EÚ. Z hľadiska Slovenskej republiky je možné identifikovať
ako hlavný problém nedostatočný a stále sa znižujúci objem finančných
prostriedkov smerujúcim do oblasti obrany. Táto skutočnosť má následne vplyv
3
Španielsko, Portugalsko a Taliansko sa ponúkli, že budú organizátormi tohto cvičenia.
21
na redukciu ozbrojených síl, odkladanie modernizácie rozhodujúcich druhov
výzbroje ako aj na budovanie efektívnych vojenských štruktúr, ktoré by
reagovali na požiadavky vyplývajúce z charakteru súčasných bezpečnostných
hrozieb a výziev. Je nutné podotknúť, že s obdobnými problémami zápasí
väčšina členských krajín EÚ. Z krajín V4 je výnimkou Poľsko, ktoré má
ambíciu mať v roku 2014 rekordný obranný rozpočet vo výške 7,7 miliardy eur.
Aj keď táto suma nepredstavuje požadované 2% HDP, ide o väčší pomer ako
dávajú napríklad Nemecko, Taliansko či Španielsko (Poľsko dá rekordnú sumu
na armádu, ... 2013). V porovnaní s Poľskom, Slovensko nevynakladá na obranu
ani 1% HDP a rozpočet na rok 2014 je nižší o 4 milióny eur oproti minulému
roku (jeho výška sa predpokladá na úrovni 744 miliónov eur).
Regionálnu spoluprácu vo formáte V4 podporujú geografická spojitosť,
spoločná história a príbuzná kultúra. V minulosti krajiny V4 vojensky
kooperovali v organizácii Varšavskej zmluvy. Pozostatkami tej doby sú podobná
vojenská technika a poznanie strategického zmýšľania jednotlivých krajín.
V súčasnosti je „vlajkovou loďou“ vojenskej spolupráce spoločný
záväzok na vytvorenie bojovej skupiny V4. V marci 2013 premiéri krajín
schválili zámer vybudovať spoločnú bojovú skupinu rýchlej reakcie, ktorá by
bola k dispozícii EÚ v prvom polroku 2016. Tento krok nielen reaguje na
potrebu generovania síl do zoznamu bojových skupín EÚ na jednotlivé roky, ale
je aj významným momentom, ktorý má potenciál dlhodobo kreovať obranné
spôsobilosti jednotlivých štátov V4 a podstatne prehĺbiť obrannú spoluprácu
v regióne.
Problematikou obrannej spolupráce V4 v čase ekonomickej krízy sa
systematicky zaoberá Central European Policy Institute (CEPI)4, ktorý
v novembri 2013 uverejnil správu o vyšehradskej obrannej spolupráci DAV4 II
Expert Group Report on Visegrad Defence Collaboration. Pre politickú
rozhodovaciu sféru správa prináša niekoľko inšpirujúcich myšlienok (DAV4 II
Expert Group Report, 2013a, s. 3):
1. Využiť pripravovanú bojovú skupinu V4 na permanentnú integráciu jej
štruktúr a spôsobilostí za účelom skvalitnenia výcvikových možností,
dosiahnutia vyššieho stupňa interoperability a na podporu
koordinovaného prístupu rozvoja spôsobilostí.
2. Pozdvihnúť reputáciu zoskupenia V4 tým, že štvorka bude schopná
ponúknuť príspevky do rotácií BG EÚ a aliančných NRF na
pravidelnom základe.
3. Bojová skupina V4 sa môže stať hybnou silou obrannej transformácie
po skončení operácie ISAF v Afganistane, čo je plánované na koniec
roku 2014.
4
CEPI je regionálny výskumný tím (think-tank), založený Slovenskou atlantickou komisiou
v Bratislave v roku 2012. Jeho cieľom je napomôcť politikom a tvorcom verejnej mienky
v strednej Európe pri tvorbe spoločných reakcií na súčasné bezpečnostné hrozby a pri ich
diskusiách v rámci EÚ a NATO.
22
4. Permanentné udržiavanie síl vytvorí väčší tlak na zamedzenie
znižovania obranných výdavkov a na udržiavanie kľúčových
vojenských spôsobilostí.
5. Nevyhnutný krok predstavuje harmonizácia budovania spôsobilostí
a dodávok výzbroje. Za účelom zvýšenia vzájomného porozumenia sa
recipročne zúčastňovať konzultácií ostatných krajín V4 s NATO ako aj
vysielať odborníkov na obranné plánovanie na ministerstvá obrany
príslušných krajín.
Uvedené návrhy predstavujú len časť možností a aktivít. Efektívne
riešenie ponúka návrh V4 na predĺženia pohotovostného režimu bojovej skupiny
zo súčasného pol roka na jeden rok, čo by napomohlo zosúladiť termíny na
rotácie BG EU a NRF Aliancie. Proces P&S umožňuje špecializáciu síl za
účelom dosiahnutia požadovanej kvality vojenských príspevkov. V bojovej
skupine V4 sa tento trend prejaví v zameraní sa maďarských síl na ženijné
spôsobilosti, slovenských na ochranu proti zbraniam hromadného ničenia a
českej strany na logistiku. Poľsko sa stane vedúcou krajinou (leading nation)
a prevezme zodpovednosť za velenie a riadenie, komunikačné a informačné
systémy a počas budovania skupiny aj za plánovanie, výcvik a certifikáciu
deklarovaných síl (DAV4 II Report, 2013, s. 6).
Okrem idey vytvorenia európskej bojovej skupiny V4 je možné
registrovať aj iné formy obrannej spolupráce. Tieto môžu byť založené na
bilaterálnom základe. Takýmto je zámer spoločnej obrany vzdušného priestoru,
o ktorom slovenská strana už dlhší čas rokuje s Českou republikou. Iným
príkladom môže byť uzavretie dohody o rozvoji spolupráce v oblasti obrany
medzi Slovenskou republikou a Českou republikou v septembri 2013. Podpísaná
rámcová dohoda umožní rozvoj spolupráce vo sfére obranného plánovania,
vojenského vzdelávania, vyzbrojovania, logistiky, vojenského zdravotníctva,
vojenských operácií a cvičení (Č-S obranná dohoda, 2013). Do oblasti
obstarávania vojenskej techniky mieria rokovania slovenskej a českej strany
o možnom spoločnom nákupe radarov. Medzi iniciatívy prekračujúce rozmer V4
patrí iniciatíva Poľska, na začatie rokovaní vo formáte V4 plus Nemecko
a Francúzsko, ktorých konečným efektom by mohlo byť zaistenie spoločnej
obrany vzdušného priestoru.
Popri sfére vytvárania spoločných vojenských štruktúr stoja pred
zoskupením V4 aj iné výzvy, medzi ktoré patrí nanajvýš aktuálny problém
spoločnej obrany kybernetického priestoru.
Kybernetická obrana je zameraná na ochranu a adekvátnu reakciu na
kybernetické útoky voči komunikačným a informačným systémom (KIS).
Kybernetická obrana vyžaduje budovanie spôsobilostí v oblastiach prípravy,
prevencie, detekcie, reakcie, obnovenia KIS ako aj získavania skúseností
z uskutočnených útokov. Budovanie spôsobilostí na kybernetickú obranu je
nákladovo náročné, pretože vyžaduje vysoko erudovaný personál a zavádzanie
vyspelých technológií. Zároveň je potrebné, vzhľadom na realizované
23
kybernetické útoky a ich deštrukčné účinky, aby jednotlivé štáty NATO získali
potrebnú úroveň spôsobilostí v čo najkratšom čase.
V súčasnosti je možné konštatovať, že si jednotlivé krajiny V4 zaisťujú
kybernetickú obranu samostatne. Správa skupiny expertov, zaoberajúcej sa
bezpečnostnou spoluprácou V4, v tomto smere priamo uvádza, že „kybernetická
bezpečnosť nebola doposiaľ zvažovaná ako možný priestor pre regionálnu
spoluprácu“ (DAV4 II Expert Group Report, 2013b, s. 7).
Celkove je v rámci medzinárodnej spolupráce V4 badateľná len pasívna
akceptácia politík NATO a EÚ v oblasti kybernetickej obrany. Vzhľadom na
potenciál iniciatívy Smart Defence, je na škodu, že sa ani jedna krajina V4
nezapojila do významného aliančného projektu Multinational Cyber Defence
Capability Development Project (MN CD2). Päť štátov, Kanada, Dánsko,
Holandsko, Nórsko a Rumunsko podpísali s novovytvorenou agentúrou NATO
Communications and Informations Agency memorandum o porozumení, kde sa
zaviazali, že každá krajina bude ročne investovať do projektu pol milióna eur 5.
Pri kalkulácii projektu na päť rokov, bude celkovo alokovaných 12,5 milióna
eur, ktoré budú vynaložené na skvalitnenie zdieľania technických informácií, na
spoločné zdieľanie povedomia o hrozbách a na vývoj vyspelých senzorov
kybernetickej obrany (5 NATO Countries Agree To Collaborate on
Cyberdefense Project, 2013). Výhody projektu spočívajú v možnej úspore
nákladov vďaka spoločnému výskumu a vývoju, v spoločnom efektívnejšom
obstarávaní a v lepšom uplatnení výsledkov vzhľadom na spoločný priestor.
Významným aspektom projektu je interoperabilita takto nadobudnutých
spôsobilostí. V memorande o porozumení sa uvádza, že iné krajiny sa môžu k
projektu pridať neskôr. Táto eventualita by mala byť na národnej úrovni
zoskupenia V4 dôkladne zvažovaná.
Ďalšie kroky na zlepšenie kybernetickej obrany, ako na národnej úrovni
tak aj v priestore V4, je možné formulovať v nasledovných oblastiach (DAV4 II
Expert Group Report, 2013b):
- aktívna participácia na činnosti centra výnimočnosti NATO pre
kybernetickú obranu (Co-operative Cyber Defence Center of
Excellence),
- vytvorenie spoločnej Vyšehradskej platformy pre kybernetickú
bezpečnosť, ktorá by zaistila lepšiu koordináciu aktivít s Alianciou
a podporila národné spôsobilosti,
- vytvorenie podmienok na koordinovanú prípravu odborníkov
disponujúcimi potrebnými zručnosťami,
- využitie vojenských aj civilných spôsobilostí na kybernetickú
bezpečnosť, ktorými disponujú krajiny V4,
- posilnenie spolupráce s partnerskými krajinami Aliancie ich zapájaním
do iniciatív na podporu kybernetickej bezpečnosti, zavádzaním
5
Práve tu je asi možné identifikovať hlavný dôvod absencie krajín V4 na projekte.
24
minimálnych bezpečnostných štandardov a vytvorením kanálov na
výmenu informácií.
Regionálna obranná spolupráca predstavuje vhodnú platformu na
združovanie národných zdrojov pri budovaní efektívnych obranných
spôsobilostí. Jednotlivé krajiny V4 môžu takto lepšie čeliť problémom
spojených s finančnou náročnosťou, môžu efektívnejšie využiť doterajšie
výsledky dosiahnuté jednotlivými krajinami a spoločným úsilím môžu lepšie
čeliť konkurenčnému prostrediu globálneho sveta.
Literatúra:
5 NATO Countries Agree To Collaborate on Cyberdefense Project, 2013. [online]. 21. marca
2013 [cit. 2014-01-07]. Dostupné na internete:
<http://www.defensenews.com/article/20130321/DEFREG01/303210012/5-NATOCountries-Agree-Collaborate-Cyberdefense-Project>.
Č-S obranná dohoda, 2013. Glváč podpísal česko-slovenskú obrannú dohodu
[online]. 20. septembra 2013 [cit. 2014-01-07]. Dostupné na internete:
<http://spravy.pravda.sk/svet/clanok/293662-glvac-podpisal-cesko-slovensku-obrannudohodu/>.
DAV4 II Expert Group Report, 2013a. DAV4 II Expert Group Report on Visegrad Defence
Collaboration. From Battlegroup to Permanent Structures [online]. Bratislava, CEPI 2013
[cit. 2014-01-07]. Dostupné na internete: <http://www.cepolicy.
org/sites/cepolicy.org/files/attachments/dav4_2013_web.pdf>.
DAV4 II Expert Group Report, 2013b. DAV4 II Expert Group Report on Visegrad Defence
Collaboration. Region’s quest for inclusive cyber protection [online]. Bratislava, CEPI 2013
[cit. 2014-01-07]. Dostupné na internete: <http://www.cepolicy.
org/sites/cepolicy.org/files/attachments/dav4_ii_cyber_web.pdf>.
European Council, 2013. Conclusions [online]. Brusel, 20. december 2013 [cit. 2014-01-03].
Dostupné na internete: <http://www.consilium.europa.eu/uedocs/
cms_Data/docs/pressdata/en/ec/140245.pdf>.
European Security Strategy, 2003. A secure Europe in a better world: European Security
Strategy [online]. Brussels, 12. december 2003 [cit. 2014-01-03]. Dostupné na internete:
<http://www.consilium.europa.eu/uedocs/cmsUpload/
78367.pdf>.
NATO Forces 2020, 2012. Summit Declaration on Defence Capabilities: Toward NATO
Forces 2020 [online]. 20. máj 2012 [cit. 2014-01-03]. Dostupné na internete:
<http://www.nato.int/cps/en/SID-1E44F5CB-5B7B681E/natolive/
official_texts_87594.htm?mode=pressrelease>.
North Atlantic Council in Defence Ministers session, 2013. Press conference by NATO
Secretary General Anders Fogh Rasmussen [online]. 22. október 2013 [cit. 2014-01-03].
Dostupné na internete: <http://www.nato.int/cps/en/natolive/opinions
_104257.htm>.
Poľsko dá rekordnú sumu na armádu, chce sa brániť pred Ruskom, 2013 [online]. 27. 12.
2013 [cit. 2014-01-07]. Dostupné na internete: <http://www.sme.sk/c/
7051139/polsko-da-rekordnu-sumu-na-armadu-chce-sa-branit-pred-ruskom.html>.
25
Preparing the December 2013 European Council on Security and Defence. Final Report by
the High Representative/Head of the EDA on the CSDP [online]. Brusel, 2013. [cit. 2014-0103]. Dostupné na internete: <http://eeas.europa.eu/statements/
docs/2013/131015_02_en.pdf>.
RASMUSSEN, A. F. 2011. Smart Defence can help nations to build greater security with
fewer resources but more coordination and coherence [online]. Mníchov: Munich Security
Conference, Feb 2011 [cit. 2014-01-03]. Dostupné na internete:
<http://www.europeansecurityanddefence.info/Ausgaben/2011/
01_2011/01_Rasmussen/Rasmussen.pdf>.
26
UDZIAŁ WOJSKA POLSKIEGO W POKOJOWYCH
MISJACH EKSPEDYCYJNYCH W OKRESIE POWOJENNYM
PARTICIPATION OF THE POLISH ARMY IN PEACE
EXPEDITIONARY MISSIONS IN THE POSTWAR PERIOD
Józef Kubica1
ABSTRACT
Military peacekeeping missions are by no means a product of the modern world as they were
used fairly mobile entity of international political relations after the Second World War and
especially in the period of accelerated globalization, international forces are practically
normal policy tool uses the formula of the UN, NATO, The African Union, the European
Union etc. Poland has already a number of positive experiences in the use of international
military contingents. Nevertheless suffered painful losses of human, Poland, taking part and
will continue to participate in international peacekeeping Armed
Key words: Peacekeeping forces, international military contingents, the UN, NATO
Międzynarodowe siły pokojowe jako podmiot wielostronnego działania
nie jest pomysłem naszych czasów. Siłami międzynarodowymi tego typu,
oczywiście w uwarunkowaniach swojej epoki, były na przykład wyprawy
krzyżowe. W tedy dominowało oczywiście hasło czysto ideologiczne,
mianowicie wyzwolenie grobu Chrystusa. Kilkakrotnie jeszcze w historii
spotykamy się z podmiotami tego typu (Ziętara, 1974, s. 249-258). Wojska
międzynarodowe walczyły na przykład z Rosją Radziecka. Tym razem pod
hasłem powstrzymywania komunizmu.
W okresie powojennym, kiedy państwa szeroko rozumianej koalicji
antyhitlerowskiej powołały Organizację Narodów Zjednoczonych. Ten podmiot
został konstytucyjnie wyposażony w międzynarodowe narzędzia za pomocą
których mógł, może nie do końca utrzymać pokój na świecie, ale reagować w
zapalnych miejscach globu oraz wysyłać kontyngenty wojskowe dla utrzymania
rozejmów, czy ochrony ludności cywilnej w ramach akcji humanitarnych
(Szerzej, 1979, s. 23-28).
Innym problemem jest już natomiast to czy ONZ realnie mógł utrzymać
pokój czy przyczynić się realnie do pacyfikacji niektórych obszarów na kuli
ziemskiej. Oczywiście ONZ nie miał i nie posiada w dalszym ciągu integralnie
swoich oddziałów wojskowych. Dostaje je dopiero w dyspozycje wtedy kiedy
Rada Bezpieczeństwa ONZ, czyli, najpoważniejszy podmiot wewnętrzny ONZ,
obok oczywiście Zgromadzenia Ogólnego tej organizacji, podejmie przy
1
Józef Kubica, Assoc. Prof., Dr., Nauczyciel akademicki, Były poseł na Sejm RP, Poland,
[email protected].
27
consensusie wszystkich stałych członków ONZ czyli wielkich mocarstw,
odpowiednie decyzje (Encyklopedia ONZ, 1976).
Praktyka działalności kontyngentów oenzetowskich, dowodzi dość
jednoznacznie że dość często, interpretacja misji wojskowej jest jednostronna.
Tak się złożyło że pierwsza wielonarodową misja połączonych wojsk
Narodów Zjednoczonych. Była walka z północnokoreański reżimem Kim Ir
Sena, który dokonał agresji na swojego południowego sąsiada. Trzeba zauważyć
przy tym że reżim Ling Syng Mana w Korei Południowej, też był systemem
jednoznacznie niedemokratycznym, dyktatorskim. Ale agresji dokonała
jednoznacznie, komunistyczna Północ.
Tą wojnę, która toczyła się przez trzy lata i w zasadzie nie przyniosła
żadnej z walczących stron, oczekiwanego zwycięstwa. Kojarzymy w
świadomości potocznej ze starciem komunistycznej Północy, wspieranej przez
równie komunistyczne Chiny i pośrednio też przez ZSRR. Z stroną
demokratyczną czyli kontyngentem ONZ.
Dwanaście państw, które podjęły interwencje w Korei, miało po swojej
stronie najważniejszy aspekt prawno - międzynarodowy jak również moralny.
Mianowicie rezolucje Rady Bezpieczeństwa, która dawała jednoznaczny mandat
wojskom ONZ do powstrzymania agresora. Praktyka tej doskonale znanej
wojny, która może służyć jako swego rodzaju modelowa interwencja sil ONZ,
była taka ze w praktyce po stronie bloku demokratycznego czyli mandatowych
sil Narodów Zjednoczonych, realnie liczyły się tylko wojska Stanów
Zjednoczonych. Nieco później dość poważny był tez militarny wkład Australii
oraz odbudowanej armii południowokoreańskiej (Janula, 2003).
Wojna koreańska, mimo że doktrynalnie odbywała się z jednej strony na
bazie powstrzymywania komunizmu a z drugiej ,zaboru nowych obszarów, jest
uważana tez za swego rodzaju, modelową operację ONZ. Bo siły w
przeważającym stopniu amerykańskie, ale działające pod błękitna flaga
Narodów Zjednoczonych, uzyskały militarny sukces, który przełożył się w
sposób oczywisty również na sukces polityczny.
Kolejne operacje pod flagą ONZ były już mniej udane. Nie należy do
chlubnych wielka jeżeli chodzi o skale, interwencja wojskowa, Narodów
Zjednoczonych w wyzwalającym się Kongu Belgijskim. Nie wchodząc tu w
szczegółowe analizy tej wielkiej operacji, stwierdzić należy że w wyniku
nieudanej operacji ONZ, ta organizacja doznała znacznego uszczerbku na
swoim prestiżu. Dodać należy jeszcze że w czasie misji pokojowej w Kongu,
zginął też w zestrzelonym samolocie, ówczesny sekretarz generalny ONZ Dag
Hamerskojd (Szerzej, 1971, s.135-141).
Kolejne operacje militarne Narodów Zjednoczonych toczyły się już ze
zmiennym szczęściem. Ale co by nie powiedzieć czy też napisać, wszystkie
pokojowe aczkolwiek rozgrywane przy pomocy sil militarnych, operacje ONZ.
Utrwalały w świadomości powojennych społeczeństw. Potrzebę istnienia i
funkcjonowania takiego instrumentu, jakim były i są Narody Zjednoczone.
28
Polskie kontyngenty pokojowe dość wcześnie zaczęły się udzielać i brać
udział w różnych pokojowych misjach i siłach. Były to działania o bardzo
rożnym charakterze. Pierwsze chronologicznie było to uczestnictwo polskiego
kontyngentu w misji obserwacyjnej na 38 równoleżniku w Pamundżonie.
Niewielkie ilościowo bo liczące ok. 20, rotacyjnie zmieniających się grupy
polskich oficerów. Funkcjonują tam od 1953 roku czyli od zawarcia rozejmu do
dzisiaj. Polacy podobnie jak takie same zespoły obserwacyjne z kolejnych
siedmiu państw, pełnią służbę obserwacyjną nieprzerwanie i efektywnie.
Podobną role pełnił zespól polskich oficerów – obserwatorów
wojskowych na granicy miedzy Wietnamem Południowym i Północnym.
Filialnym odgałęzieniem tego zespołu był poddodział posterunku oficerskiego w
Laosie. Te struktury dziś już nie istnieją bo po prostu jak oba państwa
wietnamskie się połączyły, straciły podstawę bytu. Turnusy trwały w tym
rejonie dość długo bo na ogół dwa lata. Liczebność polskiej misji oscylowała
wokół cyfry 60 oficerów i podoficerów (Kusztelak, 1979). Razem przez tą misje
przewinęło się blisko 400 polskich wojskowych z jednej strony pogłębiając
swoje kwalifikacje i doświadczenie a z drugiej dając w tym odległym od kraju
rejonie, dowód wysokich umiejętności i morale polskiego żołnierza.
Inną rangę miały misje sensu stricte pokojowe. Tu Polska była często
proszona o wzięcie udziału w tego typu przedsięwzięciach. Nie wszędzie
ówczesne władze PRL wyrażały zgodę. Brak na to bezpośrednich dowodów, ale
zapewne co najmniej konsultowano takie propozycje ONZ z jak go potocznie
nazywano ówczesnym: wielkim bratem. W rezultacie Polska wzięła udział w
dwóch ważnych misjach. Mianowicie w misji pokojowej na Wzgórzach Golan
oraz misji wojskowej rozgraniczającej grecką i turecka, społeczności na Cyprze.
Na wzgórzach Golan polscy żołnierze w liczbie ok. 180-220 ludzi,
stanowili logistykę całej ok. 1200 osobowej misji międzynarodowej. Wojska
ONZ rozdzielały w tym zapalnym rejonie świata dwie wrogie sobie armie,
mianowicie izraelską, która zdobyła wzgórza Golan w wojnie sześciodniowej w
1967 roku i pózniej utrzymała ten ważny rejon strategiczny w wojnie John
Kippur w roku 1973.Drugą strona była i jest oczywiście armia syryjska (Szerzej,
2012, s. 57-58). Misja ONZ na wzgórzach Golan trwa do dnia dzisiejszego z
tym że jest już znacznie mniej liczna. Cały kontyngent ONZ liczy tylko ok. 120
raczej oficerów niż żołnierzy. Zmienił się również charakter tej misji2. Jest to na
dzisiaj tylko misja obserwacyjna o podobnej roli jak te w Wietnamie i Korei.
Strona Polska wycofała swoich żołnierzy w roku 1990.
Misja na Cyprze z typowo militarnej, polegającej na rozdzieleniu wojsk i
stron walczących też stopniowo zmieniała charakter. Dziś jest to też misja
typowo obserwacyjna. Polaków w tej misji jest na dzień dzisiejszy tylko ok. 10
oficerów.
2
Relacja płk. w stanie spoczynku. Stanisław Balawejdera - Dowódcy zmiany. Zebrano.
23.11.2010.
29
Polska po zmianie systemu politycznego i wejściu do rodziny narodów
demokratycznych nie przestała być ważnym czynnikiem i podmiotem w ramach
sil pokojowych ONZ. Tu trzeba oczywiście zaznaczyć ze wejście do Sojuszu
Północnoatlantyckiego i nieco pózniej uzyskanie członkowstwa w Unii
Europejskiej. Zmieniło a jednocześnie znacząco wzmocniło międzynarodową
pozycje Polski.
Polskie siły zbrojne nadal aczkolwiek już w nieco innym wymiarze brały i
biorą udział w silach międzynarodowych i misjach pokojowych. Zarówno pod
błękitna flagą ONZ jak też w ramach NATO oraz misji pokojowych UE.
Najważniejszym i największym zarówno pod względem ilościowym i
jakościowym, udziałem Polski w silach pokojowych ONZ, była zdecydowanie
misja pokojowa w Iraku. Wojska polskie wraz z wielu innymi kontyngentami
narodowymi brały udział w utrzymaniu porządku i ustanawianiu
demokratycznych władz w tym kraju. Polska dowodziła podczas tej misji
wielonarodowościowa dywizją. Jedną z czterech wielkich jednostek jakie tam
funkcjonowały. Dywizja liczyła 8500 żołnierzy z czego kontyngent polski to
2500 tysiąca ludzi. Tego typu sytuacja była realizowana od roku 2003 do 2007.
Pozniej misja sukcesywnie przekształcała się w szkoleniowo-stabilizacyjna i
udział poszczególnych kontyngentów malał. Kontyngent strony polskiej został
zredukowany do 900 żołnierzy (Ciechanowski, 2010, s. 145-158).
Nieco wcześniej wojaka polskie uczestniczyły również w wyzwalaniu
tego kraju od dyktatury, czyli reżimu Saddama Huseina. Chodzi tu o operacje;
Pustynny Lis. W niej obok innych wojsk, brały również udział jednostki
polskich wojsk specjalnych, głównie komandosi Gromu. Jednak po uwolnieniu
kraju od dyktatorskiego reżimu, przyszła kolej na stosunkowo żmudna i
zdawałoby się monotonna służbę garnizonowo – patrolową. Ale tego typu
służba, wcale do łatwych nie należy Irak mimo że wojska koalicji zdołały go
wyzwolić spod krwawego reżimu, w dalszym ciągu był i jest widownią wielu
starć i walk. Tym bardziej że jest to kraj gdzie rywalizują z sobą dwie grupy
wyznaniowe, czyli szyici i sunnici. Historia uczy że nie ma bardziej krwawych
walk jak te na podłożu religijnym. W czasie służby patrolowej zginęło
kilkunastu polskich żołnierzy a również ok. 30 zostało rannych. Dywersanci
stosowali różna taktykę. Od ostrzału moździerzowego czy karabinowego po
podkładanie rożnego rodzaju min i ładunków wybuchowych. Nierzadko
stosowano również bardzo trudne do spacyfikowania zamachy samobójcze.
Obok działań o charakterze sensu stricte militarnych i pacyfikacyjnych,
bardzo duża role miały działania CIMIC. Jest to podmiot funkcjonujący
wewnątrz struktury NATO, którego zadaniem było i jest praca nad
podniesieniem poziomu ekonomiczno -socjalnego jak również edukacyjnego,
miejscowej ludności cywilnej. Ten podmiot przeniesiono do działalności sil
ONZ i funkcjonował on bardzo dobrze. W ramach CIMICu, budowano i
odbudowywano szkoły. Remontowano tez i oddawano do użytku bardzo
zniszczoną działaniami wojennymi, infrastrukturę techniczną i społeczną tego
30
kraju (Lasoń, 2010, s. 139-156). Niejednokrotnie rozdzielano również jedzenie,
którego po prostu wśród ludności brakowało.
Ocenia się powszechnie że działalność CIMIC u w aspekcie
długofalowym, przynosi relatywnie najlepsze rezultaty bo po prostu buduje w
jakiejś skali oczywiście, dobrobyt i tym samym pośrednio podwyższa poziom
świadomości społecznej itd. Oczywiście działalność i funkcjonowanie CIMIC
zawsze ma swoje bariery. Podstawowa jest zawsze i wszędzie, bariera
finansowa.
Podsumowując, misja pokojowa w Iraku była bardzo pozytywnym
aspektem pokojowej działalności. Wprawdzie ten kraj w dalszym ciągu daleki
jest jeszcze od stabilizacji i osiągnięcia realnie, modelu demokratycznego ale
kwestie należałoby odwrócić. Mianowicie jak wyglądałby Irak, gdyby nie
rozprawiono się z ludobójczym reżimem Saddama oraz pózniej pozwolono by
żeby ten kraj popadł w zupełny chaos.
Nie można pominąć takiej kwestii jak odbywane w naturalny sposób
zdobywanie doświadczeń i szkolenie. Przez dowodzoną przez Polaków dywizję
Centrum-Południe, przewinęło się w czasie kolejnych ośmiu turnusowych
zmian, prawie dwadzieścia tysięcy żołnierzy różnych formacji (Lasoń, 2010, s.
154). Zarówno dowódcy jak też prości żołnierze, zdobyli w tej misji wiele
bardzo bogatych doświadczeń , bojowych i szkoleniowych. Można zapominać
także i o tym że w czasie tej pokojowej misji, odnowiono szereg kontaktów
międzyludzkich. Po prostu ok. 14 tysięcy Irakijczyków zdobywało relatywnie
wcześniej, właśnie w Polsce kwalifikacje zawodowe. Zarówno na poziomie
średnim jak też wyższym (Lasoń, 2010, s. 256) Szereg nabytych wtedy
kontaktów zostało pozytywnie odnowionych, aczkolwiek jak na razie Polska i
Irak nie posiadają zbyt intensywnych, kontaktów handlowych. Co jest
niewątpliwie pewnym niedopatrzeniem.
Aktualnie pozostaje w Iraku polska misja szkoleniowa. Po prostu polscy
żołnierze w liczbie około 20 tu pełnia funkcje instruktorów, szkoląc kadry armii
irackiej (Oficjalna strona, PKW, Irak, Wejscie, 2013). Analogiczne funkcje
pełnia też instruktorzy z innych państw demokratycznych.
Wspomnieć należy również o skromnym ale realnym udziale polskich sil
specjalnych w humanitarnej interwencji w Haiti. Tam obok żołnierzy
amerykańskich, wzięli udział polscy komandosi. Udział i profesjonalizm,
polskich komandosów, sojusznicy ocenili bardzo wysoko.
Drugą ważna misja pokojową z ramienia ONZ w której strona Polska
wzięła udział, była wojna domowa na Bałkanach. Po rozpadzie Jugosławii,
doszło tam zarówno do walk jak też czystek etnicznych z podkładem
wyznaniowym na czele. Ta sytuacja spowodowała że NATO postanowiło
przeprowadzić humanitarną interwencje w obronie ludności cywilnej. Pózniej
uzyskano mandat ONZ. Dlaczego pózniej Tu podstawową było uznawanie
Serbii za agresora. Rosja jako członek Rady Bezpieczeństwa nie zgadzała się po
prostu na przyjęcie żadnej rezolucji, która potępiałaby Serbie.
31
W roku 1999 jako pierwsza polska jednostka, udział wziął w 800
osobowym składzie bielski 18 batalion powietrzno-desantowy. Pózniej polska
jednostka była uzupełniana ok. 200 osobowym kontyngentem ukraińskim oraz
raczej symbolicznym 30 osobowym plutonem litewskim (Ciechowski, 2010).
Począwszy od końca, 2000 roku liczebność polskiego kontyngentu stopniowo
malała z uwagi na fakt że sytuacja w spornych, miedzy Serbią, Kosowem, oraz
Bośnią i Hercegowiną obszarach stopniowo stabilizowała się. Również
sukcesywnie w miejsce żołnierzy jednostek typowo bojowych, przyjeżdżały
małe liczebnie, kontyngenty żandarmerii wojskowej oraz policji (Oficjana
strona XXII zmiany PKW, KFOR, Wejscie, 14.01.2013). Bo misja nabierała
stopniowo charakteru porządkowego.
Misja na Bałkanach, była pierwszą chronologicznie operacją w której
polskie siły zbrojne w nowych warunkach politycznych oraz nowej kształtującej
się sytuacji na świecie i Europie, Polska wzięła udział. Wtedy Polska ubiegała
się o wejście do NATO I Unii Europejskiej Więc udział w tej ważnej misji
pokojowo-humanitarnej był też swego rodzaju uwiarygodnieniem się w nowych
warunkach.
Kolejnym
bardzo
ważnym
etapem
polskiego
udziału
w
międzynarodowych silach pokojowych jest trwający nadal aktywny udział
polskich wojsk w trwającej od szeregu lat wojnie w Afganistanie. Jest to bardzo
dziwna jeżeli chodzi o jakąś próbę modelowego określenia, wojna. Trwa ona od
lat siedemdziesiątych XX wieku. W tedy była to wojna domowa połączona z
walką przeciwko rosyjskiej interwencji. Po wycofaniu się Rosjan, w tym
dziwnym kraju wytworzył się wielki chaos. Władza centralna praktycznie
ograniczała się do stolicy i niewielu wielkich miast. Natomiast w terenie władze
sprawowali przywódcy klanów (Szerzej, 2004).
Po uderzeniach terrorystycznych na amerykańskie wieże w Nowym Jorku.
Afganistan stał się swego rodzaju centrum logistyki i szkolenia
międzynarodowego islamskiego terroryzmu. Osama Bin Laden dla, którego
wobec polowania jakie urządzili na jego osobę Amerykanie, mógł już
znajdować dla siebie miejsce w niewielu tylko państwach świata, przeniósł się
właśnie tam i rozpoczął oczywiście nie sam szkolenie terrorystów na wielką
skalę. Sprzyjała temu sytuacja społeczna w postaci zacofania i ortodoksyjnego
islamu jaki zdecydowanie panuje w Afganistanie. Zachód po prostu musiał
interweniować. Udzielono na początku, militarnego wsparcia Sojuszowi
Północnemu, czyli ugrupowaniom anty talibskim, przeprowadzono następnie w
miarę demokratyczne wybory i spróbowano sukcesywnie instalować elementy
systemu demokratycznego (Szerzej, 2004).
Stosunkowo szybko jednak w szeregu obszarach Afganistanu, górę wzięła
znów islamska ortodoksja. Praktycznie wybuchło tam powstanie w którym na
pewno nie bierze udziału całość czy też nawet większość ludności. Ale ruch
talibański ma jednak duże poparcie.
32
Zachodnia interwencja w Afganistanie, przeprowadzana jest nie pod flaga
ONZ. Podmiotem interweniującym jest NATO. Rada Północnoatlantycka uznała
ze terrorystyczny atak na wieże w Nowym Jorku, stanowi w aspekcie prawa
międzynarodowego. Casus beli ze strony międzynarodowego terroryzmu. W
związku z tym Stany Zjednoczone oraz wszyscy inni członkowie NATO, uznali
się za napadniętych Zastosowanie artykułu 5tego traktatu waszyngtońskiego
zostało zatem zastosowane w odniesieniu do interwencji w Afganistanie.
W interwencji biorą de facto nie tylko państwa Paktu
Północnoatlantyckiego. Również członek, Australia przysłała do Afganistanu
silny kontyngent wojskowy. Symbolicznie biorą tez udział w interwencji Nowa
Zelandia i Japonia.
Polski kontyngent wojskowy w Afganistanie powiększał się sukcesywnie.
Początkowo byli to logistycy i saperzy oraz mały poddodział wojsk specjalnych.
Liczebność tego kontyngentu oscylowała wokół cyfr 100-120. Byly to lata
2002-2005. Od 2005 roku kontyngent szybko się powiększał żeby w 2006
osiągnąć liczbę 1200 żołnierzy.
Pózniej w rozmowach międzysojuszniczych ustalono że Polska wezmie
(Winid, 2007) odpowiedzialność za spokój i porządek wewnętrzny w całej
prowincji Ghazni. To oczywiście wymagało zwiększenia możliwości bojowych
kontyngentu. Wzrósł on zatem do liczby 2600 żołnierzy. Tu trzeba dodać że
prowincja o której mowa należy do wyjątkowo niespokojnych. Ponadto
przebiega przez nią kluczowa droga tzw. szutrowa autostrada z Kabulu do
Kandaharu przez Herat. Działalność rebeliantów jest zatem wyjątkowo
intensywna. Mimo zwiększenia ilości żołnierzy w kontyngencie a tym samym
znaczącego wzmocnienia jego możliwości bojowych. Okazało się ze jeszcze
musi być polski kontyngent wzmocniony. Przebazowano zatem do polskiej
prowincji jeden z batalionów amerykańskiej 82 Dywizji Powietrznodesantowej.
Wtedy dopiero nasycenie wojskiem zaczęło być wystarczające (Winid, 2007).
Obok działań czysto wojskowych w prowincji Ghazni funkcjonuje też
polski CIMIC. Tu oprócz tego typu prac co w Iraku Polacy wiercą i budują
studnie instalują przychodnie lekarskie itd. Polski szpital polowy i służba
medyczna udzielają też pomocy medycznej, miejscowej ludności. Faktem jest że
znacząca część ludności nie popiera talibów i chciałaby po prostu pokoju i
spokojnego życia dla siebie. Talibanat jednak skutecznie poprzez egzekucje i
represje zastrasza ludność cywilną.
NATO podjęło polityczną decyzje o generalnym wycofaniu wojak z
końcem 2014 roku. Polska sukcesywnie przekazuje prowincje miejscowym
władzom, prowadzi również tak jak pozostali sojusznicy szkolenie armii i policji
afgańskiej. W chwili obecnej ,polski kontyngent liczy już tylko 1600 żołnierzy i
sukcesywnie się zmniejsza. Założeniem jest że po 2014 roku pozostanie ok. 100
osobowa misja szkoleniowa i niewielkie struktury CIMICu. Podobnie w innych
prowincjach. Amerykanie np.. planują z obecnych ok. 60 tysięcy żołnierzy
pozostawić około 4 tysięcy, Australijczycy ok. 300. Szacuje się że w 2015 roku
33
pozostanie w Afganistanie tylko około 8 tysięcy wojsk sojuszniczych Pozostanie
tez cześć sprzętu wojskowego i uzbrojenia (Janula, 2012).
Musi zostać postawione pytanie czy to wszystko wystarczy i przypadkiem
za parę lat nie trzeba będzie Afganistanu znowu odbijać z rąk talibów. Tym
bardziej że rząd centralny nie cieszy się specjalnym autorytetem. Nie można
zapomnieć ze właśnie Afganistan jest w chwili obecnej, jednym z największych
na świecie producentów maku stanowiącego produkt wyjściowy dla produkcji
opium. Nie wydaje się żeby jakikolwiek rząd tego kraju odważył się wejść w
konflikt z handlarzami i producentami opium. Paradoksem jest to że chodzi tu o
horrendalne pieniądze a tymczasem afgański chłop żyje bardzo biednie a
produkt przeliczony na statystyczną na głowę ludności należy do najniższych w
świecie.
Świat zmierza nieuchronnie i w coraz szybszym tempie do globalizacji.
Stad tworzenie i używanie międzynarodowych wojskowych sil pokojowych jest
czynnikiem bardzo sprzyjającym tej tendencji .Rola międzynarodowych
kontyngentów wojskowych, staje się coraz ważniejsza. Tym bardziej że
teoretycznie pokojowy świat jest w gruncie rzeczy najeżony licznymi
zdawałoby się małymi lokalnymi ale jednak ważnymi konfliktami. To wszystko
sprawia że Polska bierze i będzie brać udział w różnego rodzaju konfiguracjach
międzynarodowych w aspekcie tworzenia sil pokojowych. Z ostatnich
przedsięwzięć tego typu można wymienić chociażby udział polskiej lotniczej
jednostki logistycznej, która będzie pomagać sojuszniczej Francji w jej
interwencji pokojowej w Afryce.
Dotychczasowe polskie doświadczenia w funkcjonowaniu pokojowych sil
są generalnie pozytywne. Mimo że np. w Afganistanie, zginęło w toku działań,
kilkudziesięciu polskich żołnierzy a szereg kolejnych, odniosło rany,
niejednokrotnie kończące się kalectwem suma pozytywów przeważa nad
negatywami Polska może być dumna ze swoich żołnierzy którzy pod różnymi
szerokościami geograficznymi wprowadzają mimo ze militarnymi środkami
pokój i bezpieczeństwo.
Bibliografia:
CIECHANOWSKI, G. 2010. Polskie kontyngenty wojskowe w operacjach pokojowych 19901999. Toruń, 2010. Wyd. A. Marszałek.
Encyklopedia ONZ, 1976. Praca zbiorowa pod red E. Osmanczyka. Warszawa, 1976. PWN.
JANUŁA, E. 2004. Wichry wojny. /w/ Dziś. Warszawa. Nr. 4/2004.
LASOŃ, M. 2010. Polska misja wojskowa w Iraku. Krakow, 2010. Wyd. AFM.
STEFANOWICZ, J. 1971. Świat w trzydziestu odsłonach. Warszawa, 1971. PAX.
WINID, B. 2007. Udział Polski .w działaniach stabilizacyjnych w Afganistanie. /w/ Przegląd
dyplomatyczny. Warszawa, 2007. Nr. 1/2007. PISM.
34
MILITARY SECURITY – AS A NEW LEVEL OF
COOPERATION OF THE NORDIC COUNTRIES
THE PRESENT CONDITION AND PROSPECTS FOR
DEVELOPMENT
Joanna Grzela1
ABSTRACT
The Nordic countries have long failed to cooperate to develop a common policy on security
and defense, considering that both of these issues are not a formal plane of their contacts, but
the domain of their own policies. Geopolitical changes and the economic crisis forced the
Nordic countries to adopt a more coordinated policy in relation to the outside world. This
consolidation of power is most apparent is in the sphere of defense. The Nordic countries in
the NORDEFCO prepared principles of cooperation in the field of defense in almost all its
aspects, from the common procurement and operations abroad, the education and training of
troops. It is difficult to predict the future course of military cooperation between them and its
scale. It is not excluded that their security and defense policy will be harmonized which will
be expressed in a common strategy.
Key words: security, Nordic countries, NORDEFCO, Stoltenberg’s report
Introduction
The countries of Northern Europe did not cooperate a long time on
forming a common policy towards security and defence maintaining that both
these issues do not constitute a formal footing for Nordic contacts but remain the
sphere of their home policies. It was influenced by geopolitical situation of the
Scandinavian states - Denmark, Norway and Iceland joined NATO, Sweden
remained neutral and Finland on the basis of the friendship agreement with the
Soviet Union pursued a non-alignment policy. Social and political events on the
Old Continent at the turn of the 1980s and 1990s changed the attitude of the
Scandinavian states towards international activity (Kristmundur Þór Ólafsson,
2013). Sweden’s accession to the European Union in 1995 opened a new chapter
of its latest history. The decision put an end to the Swedish policy of neutrality
which consisted in non-involvement in any political and military structures
(Gryz 1996). The states of Northern Europe supported the enlargement of the
European Union by post-socialist countries and their integration as well as
involvement in cooperation with Russia were to guarantee security and stability
of Europe. The fall of the “iron curtain”, democratic transformations in Central
and Eastern Europe and the gradual enlargement of NATO and the EU by new
1
Joanna Grzela, PhD., Lecturer, Institute of Northern European Countries, The Jan
Kochanowski University Ul. Świętokrzyska 21 Kielce, Poland, [email protected].
35
countries influenced the scope of cooperation of the Nordic countries. After the
failure to establish the Scandinavian Defence Alliance in 1948 – 1949 because
of different security policies pursued by the Nordic states the problems of
foreign and security policy were a taboo subject during the Cold War, thus the
issue was initially excluded from competences of the Nordic Council. The aim
of the decision was also to enable Finland a membership in the Council (Zięba
2001).
Geopolitical changes and economic crisis forced the Nordic countries to
accept a more coordinated policy in relation to the external world. This
consolidation of forces is best visible just in the defence area. The Scandinavian
countries within NORDEFCO worked out cooperation principles in the defence
area almost in all its aspects from common public procurement and operations
abroad to education and army training.
1 The origins and evolution of contacts of the Nordic region states in the
military security area
The origins of Nordic cooperation on security date back to the 1950s and
jointly organised peacekeeping operations under the auspices of the UN. A
wider discussion on this topic was led after 1991 and the cooperation itself was
established after Sweden’s and Finland’s joining NATO’s Partnership for Peace
scheme. The crucial event towards the common foreign and security policy and,
judging by quick approval, also awaited by the Scandinavian countries was T.
Stoltenberg’s plan concerning the foreign and security policy, accepted in mid2009. In June 2009 foreign ministers of the Nordic countries met in Reykjavik.
Then Thorvald Stoltenberg’s (former foreign minister of Norway) report about
cooperation of the Northern states in the foreign and security policy was
presented. The author emphasized in the report that the Scandinavian countries
today encounter a great deal of common challenges and goals in the foreign and
security policy, therefore it is in their interests to ensure stability in the region.
The document includes 13 tangible proposals of consolidating cooperation and
the key element is a demand of “mutual solidarity declaration”, i.e. clarifying
how each country would respond in case of attack or pressure on another Nordic
state what is, according to Stoltenberg, essential for determining at a political
level how common military capabilities could be used in a crisis. The author of
the report underlines that in Nordic cooperation radical changes are taking place
and there is a potential for its new forms. In one of more controversial proposals
he suggests introducing “Nordic musketeers’ oath” – it is aimed to be a
“solidarity declaration” – consistent with already existing commitments of the
countries e.g. towards NATO or the EU (Łapczyński 2013).
Moreover there were included subjects such as: crisis management, air
and maritime surveillance over the region security, cooperation in the Arctic,
social security and also other forms of military cooperation. Suggested questions
36
of cooperation are open for all Scandinavian countries, however, as the author
admits himself, at first it will be enough if two or three countries start
collaboration which will allow other Scandinavian states to join at every stage of
intensifying contacts. The ministers came to an agreement that cooperation
ought to complement NATO, the EU, OSCE and UN acknowledging at the same
time that it is the UN that is the most authorised entity to solve transnational
problems. What is more, they committed themselves to a common defence
against an external enemy. The ministers also emphasized the significance of the
three Baltic states’ participation in those operations. Stoltenberg suggested,
inter alia, that the Nordic countries help Iceland to form air defence system.
Since Iceland does not possess its own air service and until recently it has been
protected by the American services, which after World War II were stationed in
Keflavik. The Americans, however, retreated from Iceland in 2006. The problem
of empty air bases was in the report of Stoltenberg who suggests that they can
become a common base for Nordic air surveillance over Iceland.
In the joint Declaration the ministers stressed that Stoltenberg’s proposals
were an important source of inspiration in order to deepen Nordic cooperation as
to foreign, security and defence policies. The Nordic countries strengthened like
that will raise more easily common global challenges including problems related
to climate change (Declaration from Reykjavik, 8-9 June 2009). Therefore
Nordic military cooperation was organisationally integrated in one structure
NORDEFCO (until now it has been held in three formats – NORDAC,
NORDCAPS and NORDSUP (Gotkowska, Osica 2013)), functioning beside
activity of these states in NATO or the EU. NORDEFCO is not an alternative,
but a complement to European and Euro-Atlantic collaboration structures. This
reinforces the ability to act within the UN, EU, NATO or on its own if necessary
(Memorandum of Understanding on Nordic defence cooperation
(NORDEFCO)). NORDEFCO is an organisation responsible for initiating and
coordinating areas such as: logistics and maintenance, training and exercise,
operations, air and maritime surveillance, international operations. Cooperation
within NORDEFCO might yield benefits of various kinds. Some of them are of
an economic character and lead to saving – through less financial contribution in
joint purchasing and due to joint exercises, maintenance, servicing,
modernisation of arms and military equipment. Furthermore, NORDEFCO will
lead to maintaining or more effective using of capabilities at the same level of
financing – e.g. through more effective using the equipment possessed,
managing it together or forming common units. The aim of joint forces is also
increasing interoperability and ability to act collectively. Cooperation of the
Nordic states will also yield benefits in foreign and security policy thanks to
foreign operations organised together (Libya, Afghanistan). Thereby the Nordic
states are increasing their presence and importance in NATO, the EU and UNO
as well as towards the United States. Nordic cooperation is also reinforcing
defence capabilities of the region, according to the principle “the stronger can do
37
more”. And eventually, regular cooperation of Sweden and Finland, which are
not NATO members, with Denmark and Norway is increasing interoperability
and acceptance of NATO standards by Swedish and Finnish armed forces
(Gotkowska, Osica 2013).
Stoltenberg’s document was accepted enthusiastically in individual
Nordic countries by representatives of all political forces in the Nordic Council,
and problems of defence have become natural part of discussions and practice.
Politicians unanimously reiterated that it was a crucial and awaited step towards
necessary transformations in mutual contacts.
In political terms Stoltenberg’s report is successful. After four years most
of the 13 motions are already in the course of implementation – from joint air
surveillance over Iceland (Bailes, Herolf, Sundelius 2006) and cyber-defence
network to common embassies and solidarity declaration.
Today the Scandinavian countries are involved in defence and practical
cooperation on the security policy. However it has not changed the fact that each
of them differently perceives and defines security in the region (stressing its
various instruments) and their presence in it. The Nordic countries, also those
which are not NATO members, do not want their closer cooperation to discredit
the predominant role of NATO in guaranteeing regional security. Mutual
contacts and joint Nordic projects are not an alternative to their security policies
and do not imply mutual defence obligations. On the contrary, they are a
complement to inland partnerships with the UN, NATO and the EU and are
coordinated with already existing understandings of the Scandinavian states.
Joint exercises, training, military contracts, crisis management, restoration
of the potential in East Africa and participation in the ISAF (International
Security Assistance Force) operation in Afghanistan are examples of active and
practical collaboration in a defence area. In recent years greater emphasis has
been put on crisis management. One of the joint undertakings is the “Nordic
Battle Group” – joining rapid response force in Finland, Sweden and Norway as
well as Estonia and Ireland within the EU. Behind Nordic cooperation on
defence and security the project NORDCAPS is carried out together with the
UN, EU and NATO. Within its framework the states of the region take part in
peacekeeping operations all over the world.
Despite numerous undertakings the Nordic countries do not have a
common strategy for defence and security. However, more and more often they
perceive a need for lasting rapprochement also in this sphere, especially in the
face of global threats. One can say that Nordic foreign cooperation and common
security policy are developing now. Inter alia, meetings of top officials
responsible for this level of Nordic contacts testify to this. And so the foreign
ministers of Denmark, Finland, Iceland, Norway and Sweden met in Helsinki on
5 April 2011 in order to discuss matters of common interest in the area of
foreign affairs and security policy. At that time a declaration on solidarity was
accepted, in which a strong values community of Denmark, Finland, Iceland
38
Norway and Sweden was stressed (The Foreign Ministers of Denmark, Finland,
Iceland, Norway and Sweden met in Helsinki on 5 April 2011). It gave an
impetus to efforts aiming for elaborating common instruments especially in the
area of security and fight against crime. Mutual help of the Scandinavian
countries in case of accidents, serious incidents and crisis, in conformity with a
Nordic declaration on solidarity, has the strong backing in the whole Nordic
region since it increases a capacity for receiving and giving mutual support.
The declaration determines that if one country is attacked, the others will
guarantee it appropriate help and backing on demand. In the document the
efforts to strengthen democracy, international law including human rights,
gender equality and sustainable development were regarded as inherent part of
the foreign policy of the Nordic countries. Common interests and geographical
vicinity are natural reasons for cooperation of the Scandinavian countries in
taking up challenges in the sphere of foreign and security policy. In this context
the ministers discussed potential risks, inter alia, natural disasters and those
caused by human: cyber-attacks (today, so-called Nordic Cyber Security
Initiative is a political priority in all Scandinavian countries) and terrorist
attacks. The ministers concluded that intensified collaboration would be taken in
accordance with the security and defence policy of each country as well as
supplement the existing European and Euro-Atlantic forms of cooperation.
Moreover they voiced their approval of democratic reforms taking place in
Tunisia, Egypt and other African countries as well as declared their support for a
peaceful transition, condemning at the same time political violence in Libya and
Afghanistan. The ministers also talked about cooperation in the Arctic Council
and the ministerial session in Nuuk on 12 May 2011, from which they expected
to reinforce the Arctic Council and solve the problem of observers.
2 Nordic priorities of the defence policy
The Scandinavian countries are alike in many aspects, however they have
different attitudes and approaches to the instruments and guarantees of security
in the region. Furthermore they have unlike geographical priorities of the
defence policy. And so for Sweden it is the Baltic Sea Region and NATO
foreign operations. Neutrality is part of the Swedish self-image. However
Sweden is gradually giving up neutrality for various forms of international
defence cooperation. To Norway the High North is important. This country is
looking beyond the sphere of Nordic cooperation. As a NATO member Norway
has good relations with the United States in the defence policy issues. In H.
Spongenberg’s view, the Norwegian government’s representatives carefully
approach to a Nordic defence pact because it might clash with strong Atlantic
orientation of the country (Spongenberg 2013). Finland is very positively
disposed to Stoltenberg’s report and focuses its interest on the Arctic and
defending its territory (mainly continental). However the country concentrates
39
equally on its activity in the Nordic region as well as collaboration with Russia.
The Federation is an important trading partner, therefore Finland’s authorities
care about nurturing relations with Moscow and also Russia’s increased
cooperation with international organisations such as NATO and the European
Union. To Denmark foreign operations as well as activity in the Arctic area are
important. Moreover a Nordic alliance is in Denmark’s government strategy
perceived as a very useful instrument for managing Danish foreign and security
policy. Denmark is stronger when we decide on working with other
Scandinavian countries (Nordforsk 2013). The government of Iceland is in the
process of defining its new defence and security policy direction (following the
economic downturn in 2008 and leaving the Keflavik military base by the
Americans in 2006) and the answer to the question whether it should focus on
the United States, Europe or the Nordic region.
3 Military co-operation in the Nordic region in the future
These differences between the Nordic countries, in turn, translate into
diverse perception of directions of the armed forces. Therefore it is difficult to
foresee further course of military cooperation between them as well as its scale.
It is not impossible that harmonisation will be achieved as to their security and
defence policies voiced in the common strategy. It will be evidence of even
deeper regional integration, but undoubtedly will not change the fact that
Sweden and Finland will maintain their previous policies and remain outside
NATO, while Denmark and Norway – active members of the North American
pact – will still perceive it as a guarantor of stability in the region, cooperating
with the United States and the most important European allies. And for all
Nordic countries the EU is treated as a very effective instrument for building
security and stability in Europe, as Nordic defence collaboration is not a
substitute for other international forms of cooperation. Pursuing its aims might
take place in various constellations – within the EU or NATO, but in regional or
bilateral dimension, too. As there is a growing demand for complementary
forms of multilateral partnerships and organisations going beyond the EU and
NATO.
There are no plans to establish new alliances, said Espen Barth Eide –
the Norwegian minister of defence at the meeting of defence and foreign
ministers of the five Scandinavian countries in September, 2012. And further:
Some of us are an ally in NATO, others give priority to their connections with
the EU. But I want to say that Nordic cooperation will mean strengthening both
organisations (Pettersen 2013). The driving force is achieving concrete results
while optimising the expense and efficiency. However, what is worth stressing,
until there is no common threat or challenge in the region, then this area is not of
particular interest. To the Scandinavian countries collaboration is important only
40
when it solves concrete problems and yields measurable results (Bailes, Herolf,
Sundelius 2006).
The Stoltenberg report has commenced a certain process which involves,
inter alia, regular contacts of common committees, groups of officials and
experts. Its general orientation was accepted by everyone – the Nordic states
should assume greater responsibility for the situation in adjacent areas (Archer
2010). Stoltenberg’s report raised the debate and Nordic cooperation to a new,
higher level.
Nordic cooperation on defence can be recapitulated in a few points:
 it is a necessity in order to satisfy operation requirements in the future and
increase the capability to act together,
 it increases security in the immediate surroundings and allows to take on
collectively more responsibility for the regional security,
 it causes that the armed forces of individual countries are better prepared
to serve international missions,
 it increases efficiency, quality and broadens military capability.
It is worth adding that on Jonas Gahr Store’s initiative all the defence and
foreign ministers of the Scandinavian countries gathered for the first time in
September, 2012 in Bodø (Norway) to discuss future cooperation in the High
North. The meeting was dedicated especially to the Arctic and Northern parts of
Scandinavia (Pettersen 2013). For the first time talks about closer cooperation in
defence and foreign policy were held on such a high level. The purpose of the
meeting was to find a common basis for further development of contacts in the
High North and discuss possible models of cooperation on defence and foreign
policy.
Conclusion
The present changes in the international policy have led the Scandinavian
countries believe that increased regional cooperation might be an essential step
to keep on having a say, since the world is becoming less and less Eurocentric.
The USA is focusing its attention on other parts of the world and Asia,
particularly China, is becoming an important economic and political centre.
Against this background the Nordic region is becoming less and less peripheral,
thanks to the Arctic, which is in the centre of attention, through potential
deposits of natural resources and new navigation routes open due to climate
change. The Nordic region is more and more often serving as a link and passage
between Europe and Asia, inter alia, for maritime, air and railway transport. This
causes that foreign, defence and security issues constitute one of the most
dynamically developing topics of collaboration in Scandinavia. Rising costs of
defence equipment and cuts in home budgets also speak for combining foreign
affairs and military resources of the region states. A significant question,
demanding unanimous reply of all the Nordic countries in the foreseeable future
41
is the one concerning formal conditions of cooperation – is a treaty necessary or
is a solidarity declaration enough?
Bibliography:
ARCHER C. 2010. The Stoltenberg Report and Nordic Security: Big Idea, Small Steps, w:
http://www.diis.dk/graphics/Publications/Books2010/YB2010/YB2010-StoltenbergReport_WEB.pdf [access 05.03.2013].
BAILES AJK., HEROLF G., SUNDELIUS B. 2006. The Nordic Countries and the European
Security and Defence Policy, SIPRI 2006 Oxford University Press. w:
http://books.sipri.org/files/books/SIPRI06BaHeSu/SIPRI06BaHeSu.pdf [access 10.10.2013].
Finland, Sweden: A Step Toward Greater Nordic Security Cooperation, w:
http://www.isn.ethz.ch/isn/Digital-Library/Articles/Detail/?id=154657 [access 28.02.2013].
GOTKOWSKA J., OSICA O. (ed.) In the region strength? The condition and prospects for
military cooperation of the selected states in the area from the Baltic Sea to the Black Sea,
Marek Karp East Studies Centre, in: www.osw.waw.pl [access 27.02.2013].
GRYZ J. 1996. Swedish policy of neutrality, the Ministry of National Defence. International
Security Department – Warsaw; Toruń: Adam Marszałek 1996.
KRISTMUNDUR ÞÓR ÓLAFSSON, 2013. Nordic security dynamics: Past, present – and
future? w: http://skemman.is/stream/get/1946/2272/7003/1/Kristmundur-MA-RITGERD.pdf
[access 28.02.2013].
ŁAPCZYŃSKI M. 2009. Nordyckie szaleństwo, w: http://www.psz.pl/tekst-21937/MarcinLapczynski-Nordyckie-szalenstwo [access 06.06.2013].
Meeting of the Ministers for Foreign Affairs of the Nordic Countries Reykjavík, 8-9 June
2009, Declaration, http://www.mfa.is/speeches-and-articles/nr/5006 [access 04.03.2013].
Memorandum of Understanding on Nordic defence cooperation (NORDEFCO), w:
http://www.norden.org/da/om-samarbejdet/aftaler/aftaler/forsvarsspoergsmaal/memorandumof-understanding-on-nordic-defence-cooperation-nordefco [access 06.03.2013].
New horizons for modern Nordic partnerships, w: http://www.norden.org/en/news-andevents/articles/new-horizons-for-modern-nordic-partnerships [access 16.05.2013]; comp.:
One for all, all for one. New nordic defence policy?, w:
http://www.norden.org/en/publications/publikationer/2009-763 [access 05.09.2013].
New Danish government aim for closer Nordic co-operation, w:
http://www.nordforsk.org/en/news/ny-dansk-regering-satser-pa-taettere-nordisk-samarbejde
[access 03.10.2013].
PETTERSEN T. 2009. Ministers discuss closer Nordic cooperation, w:
http://barentsobserver.com/en/politics/ministers-discuss-closer-nordic-cooperation-03-09
[access 05.06.2013].
SPONGENBERG H. 2013. Nordic countries could boost regional defence co-operation, w:
http://www.norden.org/en/analys-norden/tema/foreign-policy-change/nordic-countries-couldboost-regional-defence-co-operation [access 02.10.2013].
The Foreign Ministers of Denmark, Finland, Iceland, Norway and Sweden met in Helsinki on
5 April 2011 for their biannual meeting to discuss matters of common interest in the area of
foreign affairs and security policy including a Nordic declaration on solidarity, w:
http://www.utanrikisraduneyti.is/media/nordurlandaskrifstofa/Norraen-samstoduyfirlysingENG.pdf [access 16.04.2013].
ZIĘBA R. 2001. Institutionalisation of European security, conceptions – structures –
functioning, Scholar Warsaw 2001, p. 267.
42
http://www.norden.org/en/news-and-events/news/enthusiastic-reception-for-stoltenberg-report
[access 05.03.2013]; http://www.norden.org/en/news-and-events/articles/new-horizons-formodern-nordic-partnerships [access 16.05.2013]; http://barentsobserver.com/en/node/18701
[access 28.09.2013]; http://www.norden.org/en/news-and-events/articles/new-horizons-formodern-nordic-partnerships [access 16.05.2013].
http://www.sweden.gov.se/sb/d/9133/a/82276;jsessionid=a1Cr-JF98ROf [access 04.03.2013].
http://www.nordcaps.org/ [access 03.03.2013].
http://www.regjeringen.no/upload/UD/Vedlegg/Nordisk%20samarbeid/The_Nordic_declarati
on_on_solidarity.pdf [access 25.02.2013];
http://www.regjeringen.no/upload/UD/Vedlegg/Nordisk%20samarbeid/Deklarasjon_nordisk_
utenriksministermote_Helsingfors050411_vedtatt_versjon.pdf [access 25.02.2013].
http://www.norden.org/en/news-and-events/articles/new-horizons-for-modern-nordicpartnerships [access 16.05.2013].
http://www.norden.org/en/news-and-events/news/nordic-defence-and-foreign-ministers-meetin-norway [access 31.08.2013].
43
SOUČASNÉ PŘÍSTUPY A VÝZVY PŘI ZPRACOVÁNÍ
KONCEPČNÍCH DOKUMENTŮ V RESORTU OBRANY
ČESKÉ REPUBLIKY
REVISION OF STRATEGIC DOCUMENTS WITHIN
DEFENCE SECTOR IN CZECH REPUBLIC – CHALLENGES
AND OUTCOMES
Lukáš Dyčka1
ABSTRACT
Defense sector in the Czech Republic is currently in the process of ongoing revision of its
strategic documents. Outer conditions, such as low Popular interest, Political instability and
under-resourced defence budget. Blurred Political guidance together with several other
obstacles is hindering the process from within. These are mainly factors such as deficient
cooperation and demotivated officials on the process of strategic document revision. Within
this context, pushing through any kind of mutually shared long term picture of the future
security environment proves very difficult. Author himself (and the Centre for Security and
Military Strategic Studies where he works), is involved in this process. He would like to
present this view with focus on threats and trends of the future security environment which
has been already submitted to the Development Concept of the Czech Armed Forces” (known
under Czech abbreviation KVAČR).
Key words: Czech Republic, Czech Security Strategy, strategic documents, military, defence
Úvod
Rok 2013 je v České republice spojen nejen s první přímou volbou
prezidenta, pádem vlády a předčasnými volbami, ale v rámci rezortu obrany také
s dalším pokusem revidovat své strategické dokumenty.
Dlouhé období následující po vstupu České republiky do Evropské unie
v roce 2004 lze v souvislosti s obranou charakterizovat především Afghánskou
misí. Jedním z celé řady negativních důsledků této orientace bylo zanedbání
dlouhodobého plánování, případně jeho podřízení expedičním operacím.
Neudržitelnost tohoto přístupu se v plné míře projevila s nástupem ekonomické
krize po roce 2009. Proto byly poměrně rychle v roce 2010 zahájeny práce na
několika strategických dokumentech, přičemž do dvou let se podařilo tři z nich
úspěšně dokončit a schválit.
1
Dyčka Lukáš, Mgr., vysokoškolský pedagog, Centrum bezpečnostních a
vojenskostrategických studií, Univerzita obrany Brno, Kounicova 65, 662 10 Brno,
[email protected].
44
Příčinou spuštění této první vlny byl jak nástup nové politické
reprezentace, tak také snižující se rozpočet Ministerstva obrany. Především to
vedlo k nutnosti přehodnotit dosavadní úroveň ambicí. Nicméně první kolo
revize strategických dokumentů zahrnulo i širší expertní komunitu
z bezpečnostní oblasti. Druhé kolo, charakterizované pracemi na Dlouhodobém
výhledu pro obranu 2030 (DV) a Koncepci výstavby Armády České republiky
(KVAČR), je v chodu právě teď. Některé z výsledků týkajících se především
budoucího bezpečnostního prostředí diskutuje tento příspěvek – stejně jako
výzvy a problémy, s nimiž se celý proces potýká.
1 Současný stav
Strategickými dokumenty, jež mají v současné době zásadní dopad na
resort obrany ČR, jsou Bezpečnostní strategie z roku 2011 a Obranná strategie z
roku 2012. Za třetí z nich lze s jistými výhradami považovat široce
medializovanou Bílou knihu o obraně pocházející z roku 2011. Zatímco totiž
první dva dokumenty byly napsány v těsné návaznosti na sebe, Bílá kniha bližší
souvislost s nimi postrádá. To samo o sobě představuje problém, protože není
jasné, jak moc jsou doporučení tohoto dokumentu vůbec závazná.
Pro jakoukoliv smysluplnou diskusi je třeba shrnout výstupy Bezpečnostní
a především Obranné strategie, které tvoří základ pro další v současné době
vytvářené koncepční dokumenty, jež jsou námětem druhé části tohoto
příspěvku.
Zatímco Bezpečnostní strategie poskytuje poměrně obecný přehled
týkající se budoucího bezpečnostního prostředí, bezpečnostních zájmů České
republiky a strategií jejich prosazováním (Ministerstvo zahraničí, 2011),
Obranná strategie je přirozeně mnohem více orientována na ozbrojené síly.
Kromě strategického kontextu a východisek zajištění obrany aktualizuje
především tzv. politicko-vojenské ambice důležité pro rozvoj ozbrojených sil
ČR.
Politicko-vojenské ambice pro výstavbu ozbrojených sil České republiky
jsou politickým zadáním pro ozbrojené síly České republiky k jejich rozvoji a
zajištění zákonných povinností, spojeneckých závazků a dalších případných
úkolů. „Rozvoj vojenských schopností ozbrojených sil České republiky je
konkrétněji určován kvalitativními a kvantitativními kritérii“ (Ministerstvo
obrany, 2012, s. 10).
Následujících sedm bodů shrnuje kvalitativní kritéria:
1) Jeden soubor sil pro plnění jak vojenských úkolů, tak i pro podporu
civilních orgánů v krizových situacích nevojenského charakteru.
2) Účelnost sil s ohledem na úkoly ozbrojených sil České republiky v rámci
systému obrany České republiky a nejpravděpodobnější způsoby jejich použití
při zachování schopnosti pružně reagovat v širším spektru činností.
45
3) Efektivita sil s důrazem na dosažení poměru bojových a výkonných prvků
(60 %) vůči podpůrným (40 %) v rámci všech složek ozbrojených sil.
4) Modularita sil umožňující vytvářet na bázi organických jednotek úkolová
uskupení odpovídající charakteru činnosti.
5) Nasaditelnost sil a jejich využitelnost pro plnění úkolů ve spojeneckých
operacích při současném zvyšování udržitelnosti jednotek v mezinárodních
operacích.
6) Interoperabilita sil zajišťující součinnost se spojenci a plnění úkolů v
aliančním integrovaném informačním prostředí.
7) Specializace sil v oblastech s vyšší přidanou hodnotou, jako jsou například
ochrana proti zbraním hromadného ničení, jednotky pro speciální operace,
vojenské zdravotnictví, mnohonárodní logistika a schopnosti vrtulníkového
letectva.
Následující kvantitativní kritéria byla tématem poměrně bouřlivých debat,
protože především jimi je definována velikost jednotek, které mohou být
nasazeny do zahraničních operací:
1) Při ozbrojeném konfliktu takového rozsahu, kdy bude ohrožena
svrchovanost a územní celistvost České republiky, jsou nasazeny všechny síly a
prostředky ozbrojených sil České republiky včetně využití branné povinnosti.
2) Pro kolektivní obranu podle článku 5 Severoatlantické smlouvy poskytuje
Česká republika pozemní a vzdušné síly předurčené k tomuto účelu v rámci
obranného plánování NATO, jejichž základ tvoří brigádní úkolové uskupení na
bázi mechanizované brigády.
3) Pro mezinárodní operace ke zvládání krizí je Česká republika v závislosti
na charakteru situace schopna souběžně nebo postupně vyčlenit:
a) praporní úkolové uskupení pozemních sil, nebo ekvivalent vzdušných
sil, s rotací po šesti měsících; v rámci tohoto nasazení jsou ozbrojené síly České
republiky schopny poskytnout velitelství pro mnohonárodní úkolové
uskupení, a to až po dobu jednoho roku;
b) rotní úkolové uskupení pozemních nebo vzdušných sil s rotací po šesti
měsících;
c) uskupení do velikosti odpovídající praporu, která jsou určena do
pohotovosti sil rychlé reakce NATO (NATO Response Force) nebo EU (EU
Battle Group).
Dosažení shody na této úrovni politicko-vojenských ambicí bylo velmi
obtížné. Zpočátku totiž nebylo jasné, jak vlastně pojem „ambice“ uchopit. Jedno
z možných hledisek bylo chápat je jako určitý ideální bod/podobu ozbrojených
sil v budoucnosti, které Česká republika může či nemusí dosáhnout. Druhé
pojetí naopak vnímalo ambice jako jasný závazek, který musí být naplněn za
každých okolností. Trvalo velice dlouho, než bylo právě toto druhé stanovisko
akceptováno. Dnes však slouží jako neoddiskutovatelný a široce akceptovaný
základ pro obranné plánování.
46
2 Dlouhodobý výhled pro obranu 2030 a Koncepce výstavby Armády České
republiky
Dokumenty popisované v předchozí kapitole tvoří svými výstupy
přirozený základ pro práce na druhé vlně příprav koncepčních materiálů, která je
právě v chodu (platí pro leden 2014). Tím jsou míněny především Dlouhodobý
výhled pro obranu 2030 a Koncepce výstavby Armády České republiky. Jejich
vytváření se nicméně setkalo s celou řadou výzev a potíží, které tato kapitola
nastiňuje.
Pravděpodobně tím nejvýznamnějším problémem, který se objevil při
vzniku Dlouhodobého výhledu, byla nejasná motivace iniciace celého procesu
jako takového. Poměrně dlouho byla sice v rámci resortu pociťována potřeba
koncepčního dokumentu s výhledem do budoucna. Nicméně zde shoda končila a
každý další aspekt textu samotného byl problematický – počínaje názvem.
Rozdíl mezi pojmy „výhled“ a „vize“ (který odkazuje na obdobný dokument
Dlouhodobá vize z roku 2008), totiž nebyl zdaleka všem účastníkům celého
procesu jasný. Zjednodušeně řečeno, z významu použitého názvu nebylo zřejmé,
zda se má jednat o dokument, který pouze popisuje konečný ideální stav resortu
obrany v roce 2030 bez konkrétnějších informací o způsobech dosažení tohoto
stavu. Druhou alternativou bylo chápat Dlouhodobý výhled jako mnohem
propracovanější dokument popisující výstavbu ozbrojených sil s ohledem na
jasně daný zdrojový rámec tak, aby bylo v roce 2030 dosaženo specifikovaného
stavu ozbrojených sil. Protože celý proces postrádal jednoznačné politické
zadání, které se přes opakované urgence nepodařilo získat, zůstává pozice tohoto
dokumentu nejasná.
Ovšem pomineme-li formální otázky vzniku Dlouhodobého výhledu,
kritiku si vyslouží i přístupy zpracování dokumentu samotného. Především
charakteristika budoucího bezpečnostního prostředí je dle autorova názoru
slabou stránkou textu. Ze současné podoby kapitoly, která o tomto tématu
vypovídá, není znát žádná jasná metodologie a konečné znění svým obsahem
pouze kopíruje současné alianční dokumenty podobného druhu - především
Strategic Foresight Analysis (SFA). Tento transfer pohledu na budoucí
bezpečnostní prostředí z aliančních do českých dokumentů se navíc neobjevil
poprvé a nese s sebou vážné konsekvence, diskutované později v textu. Prosté
kopírování obsahu je přitom závažnou chybu – mnohem přínosnější by bylo
převzít z uvedených aliančních dokumentů metodologii, s pomocí níž se lze
dopracovat závěrů, jež budou pro ČR skutečně relevantní.
Od Dlouhodobého výhledu pro obranu 2030 se očekávalo, že jeho výstupy
budou tvořit základ Koncepce výstavby Armády České republiky. Právě proto je
tento text více „bezpečnostně“ orientován, zatímco KVAČR bude detailně řešit,
jakými vojenskými schopnostmi AČR musí disponovat, aby byly naplněny
závěry předchozího dokumentu. Jakkoliv jednoduše tato logika může znít,
následnost obou dokumentů nebyla dodržena, stejně jako se nepovedlo propojit
47
závěry obou dohromady. Příčin může být celá řada včetně problematické
mezilidské komunikace, nicméně hlavní problémy pramení hlouběji ve
fungování systému obrany samotném. Přihlédneme-li navíc k výsledku
parlamentních voleb v říjnu 2013, je pravděpodobné, že závěry prací na
Dlouhodobém výhledu budou odsunuty do pozadí a nová politická elita se
zaměří na jiné aspekty fungování ozbrojených sil. Vytváření KVAČR nicméně
postupuje dále a velení AČR mu přikládá vysokou důležitost. Některým
z výstupů tohoto procesu se bude věnovat poslední kapitola.
3 Obecné výzvy
Jak poslední dvě kapitoly tohoto příspěvku naznačily, problémy, jež se
vynořily při tvorbě druhé vlny koncepčních dokumentů, jsou pouze špičkou
ledovce a zdaleka nejsou omezeny pouze na Dlouhodobý výhled a KVAČR.
Především nedostatek zájmu o obranu mezi politickou elitou ovlivňuje
činnost celého resortu. To také podvrací jakoukoliv smysluplnou debatu o
vývoji bezpečnostního prostředí a následně o implikacích pro vojenské
schopnosti. Pokud budou tyto debaty ponechány pouze na expertní komunitě,
jako tomu bylo doposud, nezískají dostatečný ohlas na politické úrovni a nikdy
nevyústí v politické zadání.
Pro ilustraci, před volbami v říjnu 2013 se Česká republika ocitla
v situaci, kdy otázky obrany byly nejméně důležitou součástí programů všech
sedmi stran, které nakonec byly do Poslanecké sněmovny zvoleny (Česká
televize, 2013). Mimoto v otázkách obrany chyběl jakýkoliv konsenzus. Lze
pozorovat celou řadu názorů o budoucnosti ozbrojených sil – sahajících od
důrazu na humanitární mise (ČSSD, TOP 09), přes zprůhlednění armádních
investic (ANO), až po zrušení či vystoupení z NATO ( KSČM)
(IDNES,
2013).
Následkem politického nezájmu o obranu navíc zasáhla nedávná finanční
krize resort zvláště tvrdě. Posledních pět let bylo dominováno rozpočtovými
škrty v takovém rozsahu, že armáda byla obecně vnímána jako zdroj peněz a
zdánlivě hlavní politicko-vojenskou ambicí bylo šetřit. Tato logika koneckonců
pokračuje dodnes – jak naznačují prohlášení celé řady politiků před volbami i po
nich. Největší propad příjmů zaznamenal resort obrany v roce 2010, kdy se
výdaje snížily z 1,43 % HDP na 1,29 % (Ministerstvo obrany, 2013). Ve stejný
rok byla rovněž zahájena první fáze revize strategických dokumentů (viz
kapitola č. 1). Zatím nejnižšího objemu výdajů bylo dosaženo v roce 2013, kdy
dosáhly pouze 42 miliard Kč (1,08 % HDP) – což opět kolidovalo se začátkem
prací na strategických dokumentech (DV a KVAČR). Zdá se, že revize
strategických dokumentů probíhá pouze v době nedostatku financí, což by
implikovalo, že motivací každé z reforem je pouze „škrtat“ spíše než rozvíjet.
Protože fluktuace rozpočtu se periodicky opakují a představují možná i
větší problém, než nedostatek financí samotný, objevila se celá řada návrhů na
48
stabilizaci zdrojového rámce. Příkladem může být sousední Polsko, které
úspěšně implementovalo do své legislativy ustanovení o fixaci výdajů na obranu
na úrovni 1,95 % HDP (Keller, 2011). Podobné návrhy prosazovala v ČR
nejčastěji Česká strana sociálně demokratická, která před volbami mluvila o
ideálu 1,5 % HDP na obranu ročně. Nicméně ani vztažení výdajů k HDP není
pojistkou před výkyvy příjmů resortu obrany. Část odborníků z řad vojáků proto
volala spíše po fixaci výdajů v absolutních číslech a minimálně v horizontu pěti
let. To by umožnilo zlevnit celou řadu akvizičních programů. V každém případě
dosažení úrovně 2 % HDP na obranu ročně, tak jak požaduje NATO, je
v nedohlednu.
Nedostatek zdrojů – nebo spíše jejich nestabilita – našla svůj odraz už
v první vlně revize strategických dokumentů. Snížena byla především úroveň
politicko-vojenských ambicí tak, aby odpovídala dostupnému zdrojovému
rámci. Zatímco tak před rokem 2010 mohla Česká republika nasadit do operací
ke zvládání krizí až brigádní úkolové uskupení, Obranná strategie tuto úroveň
snižuje na praporní úkolové uskupení. Brigádní úkolové uskupení je ponecháno
pouze pro kolektivní obranu podle článku 5 Severoatlantické smlouvy.
K ilustraci finanční náročnosti splnění tohoto článku lze podotknout, že první
měsíc nasazení brigádního úkolového uskupení by si vyžádalo 22 miliard Kč –
čili přibližně polovinu současného rozpočtu Ministerstva obrany. Mimoto ani
zásoby a munici už by nebylo možno poskytnout v požadovaném množství. Na
druhou stranu s nasazením praporního úkolového uskupení má AČR dostatek
zkušeností z misí na Balkáně a v Afghánistánu. Jak si Česká republika poradí
s tak náročným projektem, jako je V4 Battle Group plánovaná na rok 2014, je
prozatím nejasné.
A konečně téměř nekonečný příběh, kterému se v NATO s oblibou říká
„Lack of Common Threat Perception“. Chybějící pocit sdíleného ohrožení je
patrně tou nejzásadnější výzvou, která (spolu s nedostatkem politické vůle) stojí
za všemi potížemi, jimž resort obrany čelí. Je zcela namístě poznamenat, že
tento problém má svůj původ v Alianci a české prostředí jej odsud jen převzalo.
Proces „transplantace“ téměř všech doporučení, poznatků o trendech
bezpečnostního prostředí a reflexe bezpečnostních hrozeb dosáhl zcela absurdní
úrovně. Hodnocení globálního bezpečnostního prostředí je sice prováděno velmi
dobře - běžně se lze například setkat s diskusemi o významu přesunu pozornosti
USA do oblasti Pacifiku a soupeření s Čínou a jeho vlivu na Českou republiku
(viz např. Balabán, 2013). Přitom ale veřejně přiznat, že Česká republika čelí
mnohem závažnějším regionálním výzvám, které s NATO či globálními
problémy nesouvisí, je považováno téměř za kacířství.
Za pozitivní posun lze označit alespoň studii Centra bezpečnostních a
vojenskostrategických studií (CBVSS) Univerzity obrany hodnotící budoucí
trendy hrozby plynoucí z budoucího bezpečnostního prostředí, zpracovanou jako
vstup do již diskutovaného dokumentu Koncepce výstavby Armády České
republiky.
49
4 Hodnocení budoucího bezpečnostního prostředí pro potřeby Koncepce
výstavby AČR
V rámci prací na Koncepci výstavby Armády České republiky bylo
Centrum bezpečnostních a vojenskostrategických studií Univerzity obrany v září
2013 pověřeno zpracováním kapitoly hodnotící budoucí bezpečnostní prostředí.
Nabízela se možnost převzít závěry aliančních dokumentů, či se odvolat na již
zastarávající výstupy Bezpečnostní strategie a Obranné strategie. Tím by ovšem
jen byla posílena platnost celé řady zde uvedených výhrad, a proto bylo
rozhodnuto celý proces nově uchopit a výstupy zaktualizovat.
Na základě zvoleného seznamu strategických dokumentů NATO, ČR a
některých klíčových zemí Aliance, byl vypracován přehled trendů
bezpečnostního prostředí v rámci pěti sektorů bezpečnosti. Následně bylo
provedeno zúžení na ČR a dále vybrány trendy vývoje bezpečnostního prostředí
relevantní pouze pro resort obrany. Tyto trendy byly částečně
přetransformovány v hrozby. Hrozby byly následně bodově hodnoceny na dvou
osách. První osa hodnotila jejich závažnost pro AČR – stupnice 1 (nejméně
závažná) až 5 (nejvíce závažná). Druhá osa hodnotila pravděpodobnost projevu
dané hrozby na AČR (se stejnou škálou). Vynásobením obou údajů
(pravděpodobnost x závažnost) vznikla hodnota relevance dané hrozby pro
použití AČR.
V rámci výstupů tak bylo identifikováno, že k obecným trendům
charakterizujícím vývoj bezpečnostního prostředí, v němž se bude Armáda
České republiky pohybovat, patří zejména pokračující participace na vytváření
společných aliančních a evropských bezpečnostních mechanismů. Je třeba
zdůraznit, že AČR je určena k praktickému prosazování zájmů ČR mimo naše
území pouze v rámci multilaterálního úsilí. AČR přesto při svém použití,
výstavbě a rozvoji čelí některým specifickým hrozbám a trendům, a tudíž často
používaný transfer náhledu z NATO není možný.
Studie CBVSS pak za nejvíce relevantní hrozbu, při níž dojde k použití
Armády České republiky, považuje především živelné katastrofy a průmyslové
havárie, což je dáno zejména periodicky se opakujícími povodněmi. Ty lze
očekávat i do budoucna, přičemž existuje silný zájem společnosti na participaci
armády při odstraňování jejich následků. Mezi relevantní hrozby intencionálního
charakteru patří asymetrické formy konfliktů včetně hrozeb teroristických útoků,
kybernetických útoků, rostoucích projevů extremismu a radikalismu, proliferací
ZHN a jejich nosičů, či útok na objekt důležitý pro obranu státu (ODOS).
Nejvíce relevantními funkcionálními faktory ovlivňující výstavbu a rozvoj
AČR, jež jsou zároveň nutným předpokladem jejího použití, je především
nedostatek veřejné a politické podpory a s ním úzce související nedostatečný
zdrojový rámec. Stále relevantnějším faktorem je také pokračující odcizování
armády a společnosti dané jak klesající sounáležitostí občanů s armádou, tak
také naopak. Velmi relevantním je rovněž negativní demografický vývoj v
50
podobě stárnutí populace a imigrace především ze zemí východní Evropy, jež do
budoucna ovlivní rekrutační politiku. Za velmi relevantní faktor je možno
považovat také případnou korupci v ČR, která je někdy vztahována k resortu
obrany. Tím může dojít k umocnění nedostatku finančních prostředků a zároveň
negativnímu ovlivnění vnímání AČR politickou reprezentací i společností.
Je třeba zdůraznit, že tvorba této studie pro potřeby KVAČR byla
inspirováno pracemi na aliančních dokumentech. Jde především o „Framework
for Future Alliance Operations“ (FFAO), jenž je zpracovávaný Velitelstvím pro
transformaci (NATO ACT) na základě rozhodnutí Vojenského výboru Aliance.
Zatímco ale definice budoucího bezpečnostního prostředí, ani následně
implikace pro vojenské schopnosti, nebylo možno beze zbytku převzít z FFAO
bez zásadní úpravy na podmínky České republiky, proces a způsob práce na
tomto dokumentu se inspirací stal.
Zpracování a kladné přijetí studie ukazuje, že v rámci resortu existuje
rostoucí pochopení pro tuto problematiku. Realistické zhodnocení
bezpečnostního prostředí je přitom jedním z rozhodujících vstupů do procesu
obranného plánování na národní úrovni i v NATO (především ve své 1. a 2.
fázi), kdy dochází k transformaci hodnocení bezpečnostních výzev do podoby
minimálních požadavků na budoucí schopnosti. Lze rovněž dodat, že na národní
úrovni je v této fázi plánování na základě schopností podceněna důležitost
využití scénářů a operačních koncepcí, které umožňují identifikovat budoucí
operační potřeby a výzvy a napomohou prioritizaci požadavků na budoucí
vojenské schopnosti (Pikner, 2010).
Závěr
Pokračující proces revize strategických dokumentů v ČR je plný výzev.
Některé z nich jsou způsobeny politickou nestabilitou tak silně pociťovanou
v roce 2013, jiné výkyvy výdajů na obranu, jež mají dlouhodobý charakter.
Nemalá část problémů pak vychází z fungování resortu obrany jako takového.
Nicméně objevuje se celá řada pozitivních trendů. Nastavení realistické
úrovně politicko-vojenských ambicí je jedním z nich. Pochopení, že percepce
hrozeb v rámci ČR není nezbytně nutně stejná jako ta alianční, je druhým
pozitivním posunem, který umožňuje postavit obrannou politiku na
racionálnějším základě. A nakonec lze pozorovat i rostoucí optimismus
v bezpečnostní komunitě. Pokud budou výzvy v tomto textu uvedené správně
uchopeny, tak vzhledem ke konci ekonomické krize se autor domnívá, že
existuje potenciál ke stabilizaci situace v resortu.
51
Literatura:
BALABÁN, M. 2013. Globální trendy 2030: riziková bezpečnostní budoucnost. Praha:
Ministerstvo vnitra ČR. 2013. (on-line http://sbp.fsv.cuni.cz/SBP-231-version1-wp_20.pdf).
KELLER, P. 2011. Challenges for European defense budgets after the economic crisis.
American Entrerprise Institute. 2011.
(On-line http://www.aei.org/article/foreign-and-defense-policy/regional/europe/challengesfor-european-defense-budgets-after-the-economic-crisis-outlook/).
KUFČÁK, J. 2013. Umět všechno není dobrou cestou pro budoucnost,
On War | On Peace. (on-line: http://www.onwar.eu/2013/07/17/umet-vsechno-neni-dobroucestou-pro-budoucnost/).
Czech Security Strategy. 2011. Praha: Ministerstvo zahraničí. 2013. (on-line
http://www.army.cz/images/id_8001_9000/8503/Czech_Security_Strategy_2011.pdf).
Czech Defence Strategy. 2012. Praha: Ministerstvo obrany 2012. (on-line
http://www.army.cz/images/id_8001_9000/8503/STRATEGIE_an.pdf).
PIKNER, I; GALATÍK, V; KRČMÁŘ, M. 2012. Budoucí operační prostředí jako rámec pro
scénáře a operační koncepce. In: National and International Security 2012 - International
Science Conference. Liptovský Mikuláš, Slovensko: Liptovský Mikuláš, 2012, s. 105-111.
ISBN 978-80-8040-450-5.
Vojáci si polepší, strany chtějí přidat. 2013. Praha: Česká televize, (on-line
http://www.ceskatelevize.cz/ct24/domaci/246532-vojaci-si-polepsi-strany-chteji-armadepridat/).
Plány stran s armádou. 2013. Praha: Idnes, 2013. (on-line http://zpravy.idnes.cz/plany-strans-armadou-0ta-/domaci.aspx?c=A130923_115952_domaci_jw).
Resortní rozpočet. 2013. Praha: Ministerstvo obrany, 2013. (on-line
http://www.mocr.army.cz/finance-a-zakazky/resortni-rozpocet/resortni-rozpocet-5146).
52
VOJENSKÁ DIPLOMACIA A OZBROJENÉ SILY SR
- 10. ROK OD VSTUPU DO NATO
DEFENCE DIPLOMACY AND ARMED FORCES OF THE
SLOVAK REPUBLIC - 10Th YEAR AFTER
THE ENTRY INTO NATO
Ladislav Čeri1
ABSTRACT
This contribution is focused on the position and selected areas of the defence diplomacy in the
mirror of the 10 anniversary of the entry into NATO. The defence diplomacy represents an
integral part of the diplomatic activity of a state. The main purpose of this article was not to
describe all the major events in the field of political – military sphere in the past, but look
over the threshold of the new year to highlight the linkages and relationships in the process of
enforcement the foreign policy of a state.
Key words: defence diplomacy, armed forces, NATO, foreign policy, Slovak Republic
Úvod
Slovenská republika (ďalej aj “SR“) a jej Ozbrojené sily (ďalej aj “OS
SR“) si v roku 2014 pripomenú 10. výročie vstupu do Severoatlantickej Aliancie
(NATO). Významnou charakteristikou určujúcou samostatnú štátnosť SR je
suverénna zahraničná a politika, ktorej smerovanie predurčuje úlohy pre
diplomaciu a jej súčasť - Vojenskú diplomaciu. Rok 2013, tak ako roky
predchádzajúce bol predmetom Komplexného hodnotenia obrany SR
a bezpochyby sa stane predmetom ďalších podrobných analýz. Vo svetle
jedného percenta HDP akoby zanikali niektoré dôležité aspekty Vojenskej
diplomacie Slovenskej republiky.
„Trvalo uplatňovaným základným cieľom zahraničnej politiky SR je
presadzovanie a ochrana záujmov SR a jej občanov v zahraničí a posilňovanie
medzinárodnej spolupráce a mieru vo svete“ (Zameranie zahraničnej politiky...,
2013, s. 1). Ako sa rezortu obrany SR darilo napĺňať tieto záujmy? Je
bezpečnostná politika SR proaktívna a ako sa darí jej nástrojom – zahraničnej
službe a ozbrojeným silám napĺňať programové vyhlásenie vlády SR v tejto
oblasti, nad tým sa pokúsime zamyslieť na ďalších stranách tohto príspevku.
1
Ladislav Čeri, Ing., Vojenská kancelária prezidenta Slovenskej republiky, Štefánikova 2,
810 00 Bratislava 1, Slovenská republika, [email protected].
53
1 Zahraničná politika a úlohy Vojenskej diplomacie SR
Vojenská diplomacia je neoddeliteľnou súčasťou diplomacie Slovenskej
republiky podieľajúcej sa na praktickej realizácii cieľov zahraničnej a
bezpečnostnej politiky štátu v podmienkach rezortu ministerstva obrany.
Vojenská diplomacia je zameniteľná s diplomaciou obrany – „Defence
Diplomacy“ (ďalej aj „DD“), vychádza z predpokladu, že „obrana je funkciou
diplomacie“. Vojenská diplomacia tvorí súčasť komplexnej sústavy diplomacie
SR. Opiera sa o ekonomický a vojenský potenciál krajiny a súvisí s
bezpečnostnou politikou štátu. „Na dosahovanie svojich zahraničnopolitických
cieľov Slovenská republika disponuje škálou národných aj nadnárodných
nástrojov. Okrem tradičných nástrojov dvojstrannej a mnohostrannej diplomacie
sa aktívnym pôsobením predstaviteľov Slovenskej republiky na všetkých
úrovniach v inštitúciách EÚ a NATO tieto stávajú inštrumentmi na dosahovanie
cieľov zahraničnej politiky. V rámci medzinárodných spojenectiev sem patria aj
zahraničné misie Ozbrojených síl Slovenskej republiky“ (Strednodobá stratégia
zahraničnej..., s. 4).
V čase nedostatku zdrojov je dôležité rozvinúť koncept tzv. Inteligentnej
obrany a ďalšie spoločné iniciatívy a koncepcie Aliancie napríklad vo vzťahu
k pôsobeniu NATO v Afganistane, projekt Inteligentnej obrany (Smart
Defence), spoločné budovanie systému prehľadu pozemnej situácie (AGS),
zdieľanie a združovanie spôsobilostí/kapacít (Sharing and pooling capabilities).
Tieto naše ambície sa nám darí napĺňať taj vo vzťahu ku zahraničiu - SR sa stala
donorskou krajinou Afgánskeho programu národnej solidarity a prispela nemalou
čiastkou (1.mil. USD) pre financovanie Afganských bezpečnostných síl.
2 Aktuálne úlohy DD a postoj SR ku kľúčovým tendenciám 21. storočia
V oblastiach pôsobnosti Vojenskej diplomacie SR a v súlade so
Zameraním zahraničnej politiky SR do roku 2015 bude SR venovať stálu
pozornosť potrebám efektívne čeliť „novým“ bezpečnostným hrozbám
a výzvam.
Vzhľadom na množstvo rozmanitých prostriedkov, ktoré vojenská
diplomacia využíva pri plnení svojich cieľov, je vojenská diplomacia nástrojom
zahraničnej politiky štátu a zároveň strategickým nástrojom.
„Biela kniha o obrane“ nedala všetky odpovede na smerovanie OS SR,
mnohé koncepcie (letectva) nie sú dokončené a závisia od ďalších rokovaní,
verejných obstarávaní a nákupov. Pravidelne sa v Ročných aj mesačných plánoch
rezortu obrany a ozbrojených síl SR ako hlavná úloha uvádza Implementáciu
záverov Strategického hodnotenia obrany, ale ako sa darí tento dokument
prakticky napĺňať? Existuje vízia pre malé, moderné, mobilné, mladé a múdre
slovenské ozbrojené sily?
54
2.1 Defence Diplomacy v roku 2013 v obraze úloh zahraničnej politiky SR
Okrem chýbajúcich a práve upgradeovaných bezpečnostných zákonov2
veľmi citeľne chýba inštitucionálny rámec DD Slovenskej republiky, koncepcia
DD v SR buď neexistuje alebo nie je všeobecne známa, právne normy v oblasti
DD buď neexistujú alebo sú zastarané. Zodpovedné inštitúcie ani po dvoch
rokoch neaplikovali Strategickú koncepciu Aliancie STRATCON 2010, kde
Vojenská diplomacia je uvádzaná ako rozhodujúca spôsobilosť NATO a má byť
posilňovaná (aj keď niektoré spôsobilosti NATO budú zanikať) atď.
Je SR pripravená a vie benefitovať z misií medzinárodného krízového
manažmentu a prinášajú tieto aktivity rezortu aj iný ako vojensko-politický
efekt? Aká je ich ekonomická výťažnosť, keď slovenské zbrojárske fabriky sú
v červených číslach a väčšinou vôbec alebo len ťažko sa dostávajú na trhy,
ktoré opustili? Posudzujeme účasť SR v týchto operáciách komplexne – tak aby
prinášali čo najväčšiu pridanú hodnotu? Budeme pripravený na predsedníctvo
v Rade EÚ v druhom polroku 2016 a čo pre Slovensko prinesie predsedníctvo
v oblastiach obrany a Spoločnej zahraničnej bezpečnostnej a obrannej politiky
EÚ (SZBOP)? To sú otázky, na ktoré rok 2013 priniesol len čiastkové
odpovede alebo len ďalšie otázky. Jedine jednotná prezentácia silových
ministerstiev MV, MO SR a OSSR spolu s bezchybnou prácou spravodajských
služieb prinesie synergický efekt pri získavaní spôsobilostí a investícií do týchto
rezortov a v podpore dobrého mena a záujmov týchto zložiek v spoločnosti.
Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR vo svojom
„Zameraní zahraničnej politiky na rok 2013“ (ďalej aj „ZZP SR 2013“)
deklarovalo „dôsledné presadzovanie požiadaviek SR v oblastiach prioritného
a strategického záujmu“... Potom sa musíme opýtať, či naše požiadavky
v oblasti rozvoja ozbrojených síl boli spoločensky akceptované a riadne
zapracované do týchto záväzkov, cieľov a stratégie EÚ 2020 a hlavne našou
zahraničnou službou dôsledne realizované. Musíme konštatovať, že rovnocenný
materiál k „Zameraniu zahraničnej politiky na rok 2014“ ani k 20. januáru 2014
nie je k dispozícii!
Zahraničná služba SR považuje EÚ/V4 za najprirodzenejší formát pre
koordináciu postojov a presadzovanie spoločných záujmov v európskych
agendách ako aj v medzinárodných organizáciách. SR v rámci formátu V4+ dňa
20. septembra 2013 zastúpená ministrom obrany SR podpísala rámcovú dohodu
s ČR, ktorá umožní rozvoj spolupráce aj v oblastiach obranného plánovania,
vojenského vzdelávania, vyzbrojovania, logistiky, vojenského zdravotníctva,
vojenských operácií a cvičení.
2
Do pripomienkového konania sa v roku 2013 dostali dôležité bezpečnostné zákony:
- zákon č. 319/2002 Z. z. o obrane Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov,
- zákon č. 321/2002 Z. z. o ozbrojených silách Slovenskej republiky v znení neskorších
predpisov,
- nový zákon o štátnej službe profesionálnych vojakov OS SR.
55
2.2 Vonkajšie vzťahy SR, EÚ a Aliancie
„Členstvo Slovenska v EÚ bude aj naďalej určujúcim faktorom
zahraničnej politiky Slovenskej republiky. SR bude podporovať koordináciu
zahraničných a bezpečnostných politík členských štátov EÚ s cieľom
postupovať koordinovane v oblastiach spoločného záujmu“. Téza vytvorenie
skutočne efektívnej a funkčnej „Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky
EÚ“ bola podľa nášho názoru naplnená zo všetkých téz „ZZP SR 2013“ asi
najmenej. V decembri 2013 sa lídri členských krajín Európskej únie po piatich
rokoch stretli, aby opäť rokovali o spoločnej bezpečnostnej a obrannej politike.
Téma spoločnej obrany EÚ je skôr rozpačitá mala byť hlavným motívom
summitu, ktorý však do značnej miery zostal iba na papieri.
Znepokojujúcim omylom podľa Andrea FRONTIHO (CEP-Brusel) „je
však hlboko zakorenené myslenie, že Európska únia sa musí v prvom rade
zaoberať vnútornými problémami. A až potom riešiť zahraničnú a bezpečnostnú
politiku“. Má to byť naopak. Globalizácia si vyžaduje ambicióznu a
viacúrovňovú agendu. Je potrebné zamerať sa na riešenie vnútorných a
vonkajších problémov súčasne.
Na tento moment upozornil aj generálny tajomník NATO Anders Fogh
RASMUSSEN, povedal, že Európa musí čeliť výzvam, ktoré sú globálne a
neraz prepojené. Summit EÚ sa v oblasti SZPB zaoberal tromi základnými
oblasťami: posilnenie efektívnosti a viditeľnosti SZPB, rozvoj spôsobilosti a
podpora európskeho obranného priemyslu. Aj v oblasti Vojenskej diplomacie vo
svetle slovenskej zahraničnej politiky musíme upozorniť že tento balík tém nie
je len o obrane.
„Je v tom aj dôležitý ekonomický aspekt. Európsky obranný a vesmírny
priemysel vytvára hodnotu okolo 172 miliárd eur ročne. Je to 734-tisíc priamych
pracovných miest a ďalších viac ako 90-tisíc, ktoré sú na to nadviazané
nepriamo“. (Igor Merheima-EYR – Kentská univerzita). Znamená to, že
bezpečnostná a obranná politika je podstatná aj hľadiska prehlbovania
vnútorného trhu, investícií, zamestnanosti a hospodárskeho rastu.
Cieľom SR malo byť aj zachovanie transatlantického vzťahu, v ktorom je
EÚ pre USA najbližším partnerom, ktorý vedie s USA aktívny dialóg o otázkach
spoločného záujmu. Vzhľadom na pretrvávajúce globálne bezpečnostné
problémy sa SR mala naďalej zasadzovať za úzku spoluprácu s USA
v prioritných otázkach medzinárodných vzťahov – vývoj situácie v Sýrii,
jadrový program Iránu, vývoj v kontexte tzv. arabskej jari, ale aj v Afganistane.
5. januára 2012 prezident Barack OBAMA predniesol v sídle amerického
ministerstva obrany prejav, v ktorom predstavil novú americkú obrannú
stratégiu. V prejave avizoval oslabovanie vojenských síl USA v regióne EÚ
a ich nové preskupenie do oblasti Tichomoria. Reakcia našej obrannej stratégie
je skromná a zatiaľ zostala poplatná 23. septembru 2005, v roku 10. výročia
vstupu SR do NATO oslávi krásnych deväť rokov. Ale aby sme zachovali
56
objektivitu, EÚ nereagovala nijak pružnejšie, možno nerozumieme americkým
krokom, aj keď sa ich veľvyslanec USA Theodor SEDGWICK snažil tlmočiť
vtedajšej premiérke Ivete RADIČOVEJ už 16. januára 2012. To si už vôbec
netrúfame hovoriť o aplikácii materiálu NIC3 „Globálne trendy 2030“, ktorý
identifikuje kľúčové faktory a vývoj, ktoré by mohli ovplyvňovať dianie vo
svete niekoľko rokov do budúcna.
Vláda Slovenskej republiky 26. júna 2013 schválila materiál „Biela kniha
o obrane Slovenskej republiky“. Dokument obsahuje nielen zhrnutie analýz
súčasného stavu obrany, ale predovšetkým definuje základný politickostrategický rámec dlhodobého rozvoja obranného potenciálu.
Táto projekcia reaguje na kritickú situáciu, v akej sa ozbrojené sily
nachádzajú a ktorá vyžaduje prijatie systémových a dlhodobých riešení.
Z materiálu vyplýva, že strategická orientácia a základný cieľ obrannej politiky
SR, ako aj transformačný cieľ pre naše ozbrojené sily, zostanú zachované.
Stratégia a spôsoby postupu rozvoja OS SR je pri tom rozdelená do dvoch fáz. V
prvej fáze do konca roku 2015 sa kladie dôraz na stabilizáciu situácie s
udržaním súčasného spektra spôsobilostí ozbrojených síl.
V druhej fáze so začiatkom v roku 2016 sa predpokladá dynamickejší
rozvoj založený na postupnej obmene hlavných druhov výzbroje a techniky.
Navrhované riešenia rešpektujú ekonomickú realitu. Na Bielu knihu o obrane
SR nadviažu Rozvojový plán rezortu obrany s výhľadom do roku 2024 a ďalšie
plánovacie a koncepčné dokumenty.
Možno by bolo vhodné aby kompetentní vedúci pracovníci rezortu MO
SR pri spracovaní vyššie uvedených dokumentov aplikovali aj Strategickú
výhľadovú analýzu (Strategic Foreight Analysis) o vývoji bezpečnostného
prostredia do roku 2030 vypracovanú NATO. SD SR túto analýzu odporúča
využiť pri predkladaní novej Politickej smernice NATO pre nadchádzajúci
plánovací cyklus 2014 – 2018 ale aj pre aplikáciu v podmienkach Slovenskej
republiky, keďže analýza nepriamo identifikuje aj budúce spôsobilosti Aliancie
teda aj každej členskej krajiny NATO.
2.3 Úlohy OS SR a jej DD v medzinárodných štruktúrach s akcentom na
bezpečnosť
Dlhodobou prioritou SR je systematické zvyšovanie funkčnosti,
efektívnosti a kredibility NATO, s dôrazom na jej vnútornú transformáciu
a maximálne zhodnotenie vložených prostriedkov. Podľa „ZZP SR 2013“ SR
podporí takú transformáciu štruktúr a fungovania NATO, ktorá popri vysokej
efektivite vynaložených nákladov zabezpečí maximálnu úroveň bezpečnostných
3
NIC – National Intelligence Council – americký vládny subjekt fungujúci ako súčasť ODNI
vypracoval materiál Globálne trendy 2030: Alternatívne svety – BESD-1223/2013
57
garancií pre členské štáty, vrátane spoľahlivého plnenia záväzku ku kolektívnej
obrane.
Udržanie silnej transatlantickej väzby zostáva našim „životným
záujmom“. SR bude aj naďalej podporovať prehĺbenie partnerstva a spolupráce
medzi EÚ a NATO. Osobitne v oblasti medzinárodného krízového manažmentu.
V rámci efektívneho budovania obranných spôsobilostí bude SR presadzovať čo
najužšiu spoluprácu medzi EÚ a NATO aj v rámci projektu „Združovania
a zdieľania spôsobilostí“ (Pooling and sharing of capabilities) a iniciatívy
„Inteligentnej obrany NATO“ (Smart Defence).
SR aj v roku 2013 presadzovala politiku otvorených dverí NATO.
Prioritnými oblasťami záujmu SR v tomto smere sú krajiny východnej Európy
a západného Balkánu. V súlade so schválenou stratégiou NATO v Afganistane
sa OS SR aj v roku 2013 podieľali na operácii ISAF a zapojili sme sa do
plánovania novej „nebojovej“ misie NATO, ktorá bude pôsobiť v Afganistane
po roku 2014 s cieľom zabezpečiť udržateľnosť a efektívny výcvik afganských
bezpečnostných síl. V oblasti misií a operácií SZBOP sme sa zamerali
na pôsobenie v regiónoch: západného Balkánu (EULEX v Kosove, EUFOR
Althea v Bosne a Hercegovine) a Východného partnerstva (EUMM v Gruzínsku
a EUBAM na moldavsko-ukrajinskej hranici), v Afganistane (EUPOL
Afganistan) a na palestínskych územiach (EUPOL COPPS) (Zameranie
zahraničnej politiky..., 2013). SR v oblasti spolupráce EÚ – NATO sa aj v roku
2014 očakáva lepšie využívanie Fóra zasadnutí skupiny pre spôsobilosti NATO
a EÚ (NATO-EU Capability Group). Dozrel čas aby členské krajiny EÚ Slovenskú republiku nevynímajúc – predstavili svoje očakávania od NATO.
Je čas, zodpovedne povedať, čo NATO môže EÚ v oblasti bezpečnosti
a obrany ponúknuť. Takéto rokovanie by sa podľa SD SR mohlo uskutočniť
do Summitu NATO 2014 (Priority vrchného spojeneckého..., 2013). Tento, pre
Slovensko jubilejný Summit NATO sa bude konať 4.-5. Septembra 2014
v Celtic MANOR vo Veľkej Británii a bude venovaný prioritám NATO
stanoveným na roky 2013 – 2015 ako - Iniciatíva prepojených síl (CFI –
Connected Forces Initiative) a jej implementácia, Smart Defence, tvorba
efektívnych a účinných riešení pre zabezpečovanie požadovaných spôsobilostí
NATO-NDPP a ďalší rozvoj partnerstiev NATO.
2.4 Úlohy OS SR a DD pri plnení úloh domáceho krízového manažmentu
Na odstraňovanie následkov mimoriadnych udalostí OS SR aj v
minulom roku vyčlenili 92 kusov techniky a bolo nasadených v rámci 933 osôb,
pri hasení požiarov vrtuľníky Mi-17 absolvovali 334 letov. Vojaci zasahovali v
22 prípadoch hasenia požiarov a odstraňovania následkov povodní i snehovej
kalamity. Pomáhali pri vyslobodzovaní havarovaného civilného vrtuľníka z
Váhu, pri pátraní po stratenom lietadle a zúčastnili sa aj na pátraní po nezvestnej
osobe. Rezort obrany pripravuje projekt aktívnych záloh a dobrovoľnej
58
vojenskej služby. Pri mimoriadnych situáciách by tak v budúcnosti už nemuseli
zasahovať len profesionálni vojaci.
Záver
Rok 2104 bude aj rokom 10. výročia vstupu SR do NATO, vytvorí sa
príležitosť pre vrcholných predstaviteľov Aliancie oboznámiť sa s postupmi
a procesmi, ktoré sa v politicko-vojenskej oblasti v obrane SR realizujú.
Zároveň sa potvrdzuje ich správnosť, keďže MO SR aj v náročnej ekonomickej
situácii nachádza efektívne a účinné riešenia, a to aj v spolupráci so susedmi
a partnermi vo formáte V-4. Hlavnou agendou zahraničnej služby SR v zrkadle
úloh Vojenskej diplomacie MO SR je aj v roku 2014 cez programy bilaterálnej
a multilaterálnej DD prispievať k posilňovaniu stability a bezpečnosti v strednej
a východnej Európe. Moderná Defence Diplomacy bude prispievať k realizácii
úloh bezpečnostnej, obrannej, vojenskej a hospodárskej politiky Slovenskej
republiky. Ako pridaná hodnota DD sa potom očakáva ekonomické zhmotnenie
vojensko-politických a diplomatických úspechov OS SR.
Literatúra:
Globálne trendy 2030: Alternatívne svety – BESD-1223/2013.
MATIŠÁK, A. 2013. Spoločná obrana? EÚ je skôr rozpačitá. In Pravda [online]. 2013.
Dostupné na internete: http://spravy.pravda.sk/svet/clanok/ 303093-spolocna-obrana-eu-jeskor-rozpacita/.
Priority vrchného spojeneckého veliteľa NATO pre transformáciu – BESD-1590/2013.
Programové vyhlásenie vlády SR 2012 -2016. 2012. [online]. Dostupné na internete:
http://www.vlada.gov.sk/posilnenie-postavenia-slovenskej-republiky-v-europskej-unii-a-vosvete/.
SFA – Dostupné na internete:
www.act.nato.int/images/stories/events/2012/fc_ipr/sfa_security_implication_final.pdf.
Strednodobá stratégia zahraničnej politiky SR do roku 2015. [online]. Dostupné na internete:
http://www.mzv.sk/App/wcm/media.nsf/vw_ByID/ID_D9D5A
743A2CE0A4FC12578950037A688_SK/$File/strategia%20ZP%20SR.pdf.
Vnútrorezortné pripomienkového konania:
- zákon č. 319/2002 Z. z. o Obrane SR v znení neskorších predpisov,
- zákon č. 321/2002 Z. z. o OS SR v znení neskorších predpisov,
- nový zákon o Štátnej službe profesionálnych vojakov OS SR.
Zameranie zahraničnej politiky Slovenskej republiky na rok 2013. 2013. [online]. Dostupné
na internete: http://www.mzv.sk/App/wcm/media.nsf/.
vw_ByID/ID_B86CC0812D7B5174C1257AF40036FD64_SK/$File/Zameranie%20ZP%20S
R%202013.pdf.
59
NEW NATO’S ALLIED COMMAND OPERATIONS
STRUCTURE
Pavel Bučka1 – Ondřej Novosad2
ABSTRACT
The Supreme Allied Headquarters (SHAPE) was established on 2 April 1951 in
Rocquencourt, France, as part of an effort to establish an integrated and effective NATO
military force. In 1967, after France's withdrawal from NATO's integrated military structure,
SHAPE was relocated to Casteau, Mons, Belgium. At the meeting on 12 June 2003, Alliance
Defence Ministers agreed on the design of a new streamlined military command structure.
NATO’s military command structure was reorganized and structure was reduced. At the
NATO Summit in Lisbon in November 2010, Allied Heads of State and Government agreed to
a framework for a new NATO Command Structure, including the new Allied Command
Operations (ACO) structure. The command structure beneath SHAPE was also significantly
streamlined, with a reduction in the number of headquarters from a total of 32 to nine.
Key words: NATO, The Supreme Allied Headquarters, military command structure, Alliance
Strategic Concept, NATO command structure
Introduction
The Supreme Allied Headquarters (SHAPE) was established on 2 April
1951 in Rocquencourt, France, as part of an effort to establish an integrated and
effective NATO military force. In 1967, after France's withdrawal from NATO's
integrated military structure, SHAPE was relocated to Casteau, Mons, Belgium.
In the London Declaration of July 1990 was a decisive turning point in the
history of the Alliance and led to the adoption of the new Alliance Strategic
Concept in November 1991, reflecting a broader approach to security. This in
turn led to NATO's Long Term Study to examine the Integrated Military
Structure and put forward proposals for change to the Alliance's Force
Structures, Command Structures and Common Infrastructure.
In essence, the Cold War command structure was reduced from 78
headquarters to 20 with two overarching Strategic Commanders, one for the
Atlantic, and one for Europe, with three Regional Commanders under the
Supreme Allied Commander, Atlantic and two under the Supreme Allied
Commander, Europe.
1
Pavel Bučka, doc. Ing. CSc., mim. prof. katedry bezpečnosti a obrany Akadémie
ozbrojených síl gen. M. R. Štefánika, Demänová 393, 031 01 Liptovský Mikuláš, Slovenská
republika, [email protected].
2
Ondřej Novosad, brigádny generál, Ing. Veliteľ Pozemných síl OS SR, Veliteľstvo PS OS
SR, Trenčín, [email protected].
60
At the Prague Summit in November 2002, the Alliance Heads of State and
Government agreed to further strengthen NATO’s ability to meet the new
threats and security challenges of the 21st century. At the meeting on 12 June
2003, Alliance Defence Ministers agreed on the design of a new streamlined
military command structure. It is leaner, more flexible, more efficient, and better
able to conduct the full range of Alliance missions. NATO’s military command
structure was reorganized with a focus on becoming leaner and more efficient,
focusing one Strategic Command, Allied Command Transformation (ACT), on
Transforming NATO and focusing the other Strategic Command on NATO’s
Operations [Allied Command Operations (ACO/SHAPE)].
At the NATO Summit in Lisbon in November 2010, Allied Heads of State
and Government agreed to a framework for a new NATO Command Structure,
including the new ACO structure. The command structure beneath SHAPE was
also significantly streamlined, with a reduction in the number of headquarters
from a total of 32 to nine.
1 Allied command operations
The Force Structure consists of organizational arrangements that bring
together the forces placed at the Alliance’s disposal by the member countries,
along with their associated
command and control structures.
These forces are available for
NATO operations in accordance
with predetermined readiness
criteria and with rules of
deployment and transfer of
authority to NATO command
that can vary from country to
country. Allied
Command
Operations is responsible for all
Alliance operations.
Fig.1 SHAPE Emblem
The command is located at Supreme Headquarters Allied Powers Europe
(SHAPE), near Mons, Belgium. ACO is one of two strategic commands at the
head of NATO’s Command Structure, the other being Allied Command
Transformation (ACT). The Command Structure is based on functionality rather
than geography. There are three tiers of command: strategic, operational, and the
component level.
Decisions to streamline NATO’s Command Structure were taken in June 2011
as part of a wider process of reform. The Alliance’s levels of ambition have
61
been maintained but the Command Structure will be optimised and new tasks
stemming from the 2010 Strategic Concept are now included.
ACO is principally affected by the reform. It will gain in flexibility,
particularly since essential features are being made more deployable and a
Communication and Information Systems (CIS) Group has been formed as part
of the command structure to provide deployable communication and information
systems support. Once fully implemented, the reform will lead to an estimated
reduction in personnel of approximately 30 per cent (from 13,000 to 8,800).
Additionally, links with the NATO Force Structure will be reinforced.
The Force Structure consists of organisational arrangements that bring
together the forces placed at the Alliance’s disposal by the member countries,
along with their associated command and control structures. These forces are
available for NATO operations in accordance with predetermined readiness
criteria and with rules of deployment and transfer of authority to NATO
command that can vary from country to country.
The new Command Structure was approved by NATO defence ministers
in June 2011. Its implementation has now reached the phase of transitioning to
its new format (Transition Day on 1 December 2012).
SHAPE is organised using the “J-Structure” organizational approach, this
is the same system as used by the majority of Alliance Armed Forces and all the
NATO subordinate commands. The J- Elements cover all of the Combat
Operating and Support areas. “J” stands for “joint” and means within NATO
that people from the 3 core services Army, Air Force and Navy are working
together planning and conducting “joint” (land, maritime and air) operations and
missions.
There are nine Joint-staff branches:









J-1 Manpower & Personnel
J-2 Intelligence & Security
J-3 Operations
J-4 Logistics
J-5 Plans
J-6 Communication & Information Systems (CIS)
J-7 Training & Joint Engineer
J-8 Finance & Contracts (Resource management)
J-9 Civil-Military Co-operation (CIMIC)
1.1 Strategic level
At the top of the SHAPE structure are the posts of Supreme Allied
Commander Europe (SACEUR, Fig.2) supported by the Deputy Supreme Allied
Commander Europe (DSACEUR, Fig.3) and the Chief of Staff (COS, Fig.4); all
are 4 Star Generals. SACEUR's position is always assigned to the United States
of America, while DSACEUR and COS posts are now permanently assigned to
62
the United Kingdom and the Federal Republic of Germany respectively.
SACEUR is also the commander of the US European Command (USEUCOM)
with its Headquarters located in Stuttgart, Germany. The DSCAEUR is also the
European Operational Commander once EU avails herself of NATO assets and
capabilities under arrangements known as the "Berlin Plus Agreement”.
Fig.2 General Philip M. Breedlove
U.S. Air Force, SACEUR from 13.5.2013
Fig.3 General Sir Alexander Richard
David Shirreff , KCB CBE
Deputy SACEUR from 4.3.2011
Fig.4 General Werner Freers
Chief of Staff from 10.12.2012
1.2 Operational level
Allied Command Operations, with its headquarters, SHAPE, near Mons,
Belgium, is responsible for all Alliance operations. The operational level
consists of two standing Joint Force Commands (JFCs) one in Brunssum, the
63
Netherlands, and one in Naples, Italy (Fig.5). Both have to be prepared to
conduct comprehensive operational-level campaign planning and deploy into a
theatre as a Deployed Joint HQ (DJHQ). They have to be prepared for any
NATO operation up to a Major Joint Operation (MJO) for a period of up to one
year, including provision of the core elements of a Joint Multinational Logistic
Support Group (JLSG).
Commands at this level are also responsible for engaging key partners and
regional organisations in order to support regional NATO HQ engagement, as
directed by SACEUR, and support the reinforcement of cooperation with
operational partners and prepare partner countries for NATO membership.
Fig.5 ALLIED Command Operations structure
Source: http://www.g2mil.com/stuttgart.htm
1.3 Component or tactical level
Headquarters Allied Land Command (HQ LANDCOM) is established in
Izmir (Turkey) to provide a deployable land command and control capability of
which the principal responsibility is to provide a core Land Component
Command HQ (LCC HQ) for a joint operation larger than an MJO in support of
a Joint Force Headquarters. This land HQ can also be used to provide the core of
an LCC HQ for a joint operation up to an MJO in size or deployable C2
64
capability for a land operation. HQ LANDCOM is responsible for the planning,
conduct and direction of land operations in support of a Joint Force Command
Headquarters and as the principal land advisor for the Alliance it provides land
competency and contributes to development, transformation, engagement and
outreach within its domain of expertise.
Additionally, Land Command provides expertise in support of Alliance
land forces readiness, competency and standardization, including their
evaluation and certification; delivers a planning capability in support of Higher
HQs and the NATO Force Structure; when directed by SACEUR, provides the
core of the HQ responsible for the conduct of land operations and the
synchronization of land forces C2 in accordance with the Allied Level of
Ambition.
Headquarters Allied Maritime Command (HQ MARCOM) is established
in Northwood (United Kingdom), to provide C2 for the full spectrum of joint
maritime operations and tasks. From its static location, it plans, conducts, and
supports joint maritime operations. HQ MARCOM is responsible for maritime
competency and acts as NATO's principal maritime advisor. It maintains
comprehensive situational awareness throughout the maritime environment, and
is ready to command a maritime heavy SJO or act as the Maritime Component
Commander (MCC) to support up to a MJO+. This HQ contributes to
development and transformation, engagement and outreach within its domain of
expertise.
Headquarters Allied Air Command (HQ AIRCOM) is established in
Ramstein (Germany) for the planning and direction of the air component of
Alliance operations and missions, execution of Alliance air and missile defence
operations and missions, including the standing air defence missions and missile
defence, as well as enabling supporting functions, including back-up capability
for the CAOCs. HQ AIRCOM includes the core of a NATO Joint Forces Air
Component (JFAC) that, with adequate supplementation from within NCS and
augmentation from outside the NCS, can provide C2 for up to an air heavy SJO
or can act as Air Component Command (ACC) to support up to a MJO+. HQ
AIRCOM provides air competency and as the principal air advisor for the
Alliance, it contributes to development and transformation, engagement and
outreach within its domain of expertise.
Tactical Air C2 elements:
a. Two CAOCs are located at Uedem (Germany) and Torrejon (Spain). CAOCs
are hybrid entities that consist of two parts: a Static Air Defence Centre (SADC)
and a Deployable Air Operations Centre (D-AOC).
b. The Deployable Air Command and Control Centre (DACCC), located at
Poggio Renatico (Italy), is a hybrid entity which consists of three elements: a
Deployable Air Control Centre – Recognized Air Picture Production Centre –
Sensor Fusion Post (DARS), a D-AOC and a Deployable Sensors Suite (DSS).
65
In peacetime, the DACCC will be responsible for the initial functional training
of assigned NCS JFAC personnel from both the HQ AIRCOM and the D-AOCs.
Tab. 1 Supreme Allied Commander Europe (SACEUR)
Name
Term
began
Term
ended
U.S. Army
2.4.1951
30.5.1952
2. General Matthew Ridgway
U.S. Army
30.5.1952
11.7.1953
3. General Alfred Gruenther
U.S. Army
1.7.1953
20.11.1956
4. General Lauris Norstad
U.S. Air Force
20.11.1956
1.1.1963
5. General Lyman Lemnitzer
U.S. Army
1.1.1963
1.7.1969
6. General Andrew Goodpaster
U.S. Army
1.7.1969
15.12.1974
7. General Alexander Haig
U.S. Army
15.12.1974
1.7.1979
8. General Bernard W. Rogers
U.S. Army
1.7.1979
26.6.1987
9. General John Galvin
U.S. Army
26.6.1987
23.6.1992
10. General John Shalikashvili
U.S. Army
23.6.1992
22.10.1993
11. General George Joulwan
U.S. Army
22.10.1993
11.7.1997
12. General Wesley Clark
U.S. Army
11.7.1997
3.5.2000
13. General Joseph Ralston
U.S. Air Force
3.5.2000
17.1.2003
14. General James L. Jones
U.S. Marine
Corps
17.1.2003
7.12.2006
15. General Bantz John Craddock
U.S. Army
7.12. 2006
2.7.2009
16. Admiral James G. Stavridis
U.S. Navy
2.7.2009
13.5.2013
17. General Philip M. Breedlove
U.S. Air Force
13.5.2013
1.
General of the Army Dwight D.
Eisenhower
Branch
The position as head of Allied Command Europe, since 2003 head of
Allied Command Operations has been held by the following: Note: Starting with
66
Ridgway, all SACEUR have also simultaneously been Commander-in-Chief,
now simply Commander, United States European Command
Conclusion
The North Atlantic Treaty Organization is an intergovernmental military
alliance based on the North Atlantic Treaty which was signed on 4 April 1949.
The organization constitutes a system of collective defence whereby its member
states agree to mutual defence in response to an attack by any external party.
NATO's headquarters are in Brussels, Belgium, one of the 28 member states
across North America and Europe, the newest of which, Albania and Croatia,
joined in April 2009. An additional 22 countries participate in NATO's
"Partnership for Peace", with 15 other countries involved in institutionalized
dialogue programs. The combined military spending of all NATO members
constitutes over 70% of the world's defence spending.
Bibliography:
http://www.nato.int/docu/handbook
http://www.armedforces.co.uk
http://www.nato.int/issues/saceur
http://www.nato.int/shape/bios/saceur/jones.htm
http://www.nato.int/shape/about/structure.htm
http://www.nato.int/shape/links/links_commands.htm
http://www.nato.int/shape/bios/saceur/saceur.htm
http://en.wikipedia.org/wiki/SHAPE
http://en.wikipedia.org/wiki/NATO
67
MOŽNOSTI VOJENSKÉHO PRÍSPEVKU
K MEDZINÁRODNEJ BEZPEČNOSTI
CAPABILITIES OF MILITARY CONTRIBUTION TO
INTERNATIONAL SECURITY
Vladimír Zikmund1
ABSTRACT
The aim of this article is to refer to basic possibilities of military contribution to international
security. Military victory alone is not sufficient for resolution of any modern crises. Shortly
after the end of Cold War and during the first phase of “desert storm” the acknowledgment
that use of force might be contra-productive started to prevailed. It affected the development
of military theory, with putting emphasize on the role of armed forces in the post-conflict
period and in the sphere of protection of local people. In the following parts of the paper
issues like threats, operational subjects, or operations not covered by article 5 of the
Washington Treaty are discussed.
Key words: international security, spectrum of conflict, article 5, threats, operational subjects
Úvod
Slovenská republika sa krátko po svojom vzniku v rámci partnerstva
a neskôr ako člen NATO zaradila medzi krajiny, ktoré zdieľajú spoločný postoj
k otázkam medzinárodnej bezpečnosti a v súvislosti s tým sa v rámci procesu
obrannej štandardizácie2 aj podieľa na formulovaní zásad a postupov použitia
ozbrojených síl na jej zaistenie a udržiavanie.
Podstatou a základom použitia ozbrojených síl ako jedného z mocenských
nástrojov štátu a aliancie na dosiahnutie politického cieľa je uplatnenie násilia
alebo hrozba jeho použitia. Krátko po skončení studenej vojny a prvej fázy
operácie „Desert storm nr.1“ však dochádza k poznaniu, že samotné vojenské
víťazstvo nemôže byť pre použitie sily jediným a konečným cieľom a pre
dosiahnutie politického cieľa môže byť v niektorých prípadoch aj
kontraproduktívne. Toto poznanie sa odrazilo v rozvoji teórie vojenstva, a to
predovšetkým v rozpracovaní poslania ozbrojených síl ako nevyhnutného prvku
dekonfliktácie situácie a začatia stabilizácie a ochrany miestneho obyvateľstva
ako čiastkového politického cieľa. A v takticko-operačnej vojenskej
terminológii sa prvý raz objavila úloha – „create safe and secure environment“.
1
Vladimír Zikmund, Ing. col. ret., plukovník v.v. pôsobí ako vedúci oddelenia tvorby doktrín,
štandardov a predpisov Veliteľstva pozemných síl OS SR, M. Rázusa 7, 911 01 Trenčín,
Slovenská republika, [email protected].
2
pozri zákon č. 11/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov
68
1 Spektrum konfliktu a použitie sily
Teoretický konštrukt „Spektrum konfliktu“ je východiskovou
charakteristikou pre začatie všetkých vojenských operácií. Opisuje stav
prostredia, v ktorom sa vojenské operácie budú odohrávať. Parametrom stavu
prostredia je úroveň používaného násilia, ktorá siaha od mierovej spolupráce cez
konflikt nízkej úrovne až do absolútnej (všeobecnej) vojny.
Obrázok 1.1. – Spektrum konfliktu
Na ľavom konci spektra je absolútny mier, stav s nízkou alebo žiadnou
úrovňou násilia. Aktivity všetkých medzinárodných činiteľov sa odohrávajú na
báze mierového vzájomného pôsobenia v politike, ekonomike atď. (môže sem
patriť aj mierová konkurencia alebo spolupráca a pomoc). Ozbrojené sily sa
zameriavajú na činnosti v celom spektre použitia ozbrojených síl v čase mieru,
zamerané na posilňovanie mierovej spolupráce s cieľom znížiť
pravdepodobnosť napadnutia vlastnej krajiny a pripravovať sa na úspešné
riešenie prípadného ozbrojeného konfliktu.
Posunom v spektre konfliktu smerom doprava prechádza absolútny mier do
stavu nestabilného mieru, kedy dve alebo viac politických frakcií v štáte
používajú na dosiahnutie svojich cieľov hrozby silou alebo násilie. V niektorých
prípadoch môžu byť na obmedzenie konfliktu využité ozbrojené sily tretích
krajín so zameraním na operačný námet: „Podpora mieru – Peace support“.
Cieľom je zabrániť šíreniu násilia, znížiť napätie medzi súperiacimi frakciami
a vrátiť sa k mierovému spolužitiu.
Ďalším posunom v spektre nestabilný mier eskaluje do povstania (ktoré
môže zahŕňať celú škálu neregulárnych ohrození a násilných činností,
terorizmom počnúc), kedy sa konflikt vyvíja do rozsiahleho vnútroštátneho
alebo regionálneho medzištátneho násilia, kde sa konvenčné bojové operácie
veľkého rozsahu buď nevyskytujú, alebo nemajú dlhé trvanie. V tomto prípade
je námetom vojenskej operácie „Proti povstaniu – Counterinsurgency“. Jej
cieľom je zredukovať konflikt na úroveň, ktorú možno zvládnuť aktivitami
vojenskej sily zameranými na podporou budovania stabilnej infraštruktúry.
Na pravom konci spektra je absolútna vojna, kde prevažujúcim námetom je
hlavná bojová činnosť. Cieľom ťaženia je poraziť nepriateľa ofenzívnymi
a defenzívnymi aktivitami a postupne redukovať úroveň konfliktu a násilia
smerom k mierovému spolužitiu.
Úrovne násilia sa však nie vždy dajú presne rozlíšiť. Vojenské operácie sa
nemusia nevyhnutne vyvíjať ani v jednom z hore uvedených smerov. Vojenské
69
operácie sú spravidla začínané niekde v blízkosti stredu spektra, nie na jednom
z jeho okrajov. Môžu existovať rôzne úrovne konfliktu v rôznych častiach
jedného bojiska alebo dokonca v jednom priestore spoločnej operácie v jednom
časovom úseku. Navyše, rôzni aktéri jedného konfliktu môžu každý svoju akciu
zaraďovať do inej časti spektra. To, čo jedna strana vníma ako všeobecnú vojnu,
druhá strana za vojnu nepovažuje. Napríklad to, čo v Mogadiše v roku 1993
somálski vojenskí diktátori hodnotili ako všeobecnú vojnu, bolo alianciou pri jej
vstupe do konfliktu ponímané ako operácia na podporu mieru (PSO), ktorá sa
zmenila na operáciu proti povstaniu. Všeobecne platí, že žiadna konkrétna
vojenská operácia sa nenachádza v jednom konkrétnom bode spektra konfliktu.
Realita je zložitejšia, v jednom časovom úseku totiž môže v jednej lokalite ísť
o humanitárnu krízu, v druhej lokalite o povstanie a v ich bezprostrednej
blízkosti môžu prebiehať intenzívne boje medzi vojenskými silami, v jeden deň
tu môže ísť o boj od domu k domu, ďalší deň o zber dôkazov pre súd a ďalší deň
o obnovu zásobovania elektrinou a vodou.
Kritéria
Použitie OS
v čase mieru
1
2
Požadovaný cieľový stav
Charakter
činnosti
ozbrojených
síl
Prevažujúci
charakter
činnosti
Rozsah
bojovej
3
činnosti
Intenzita
bojovej
činnosti
Typ nepriateľov
Obmedzená
intervencia
stredne nízke
HN: vysoké,
spojenci:
stredné
bezpečné
medzinárodné /
vnútroštátne
prostredie
udržať mier
a bezpečnosť
v krajine /
regiónu
poraziť povstalcov,
prerušiť
vonkajšie
spojenie
poraziť
nepriateľský
štát, obnoviť
územie, zmeniť
nepriateľské
správanie
bojová činnosť
sa
nepredpokladá
lokalizovaná nie
častá, jednotlivé
incidenty
lokalizovaná
občasná
rozsiahla
ustavičná
lokálna
sebaobrana
družstvo, čata
družstvo, čata, rota
úrovne prápor
a vyššie
závisí od plánu
nízke
Politické riziko
Prevažujúce námety ťaženia
Operácie proti
Hlavná bojová
neregulárnym
Podpora mieru
činnosť
ohrozeniam
vysoké
menšie než riziko
nečinnosti
rôzne
vrátane evakuácie,
vyslobodenia,
embarga atď.
plán môže
obsahovať alebo
vylučovať boj
bojová činnosť
sa
nepredpokladá
nízka,
príležitostne
vysoká
stredná/nízka
dlhodobá;
príležitostne
vysoká
vysoká
potenciálne vysoká,
krátkodobá
neznalosti,
strádanie
obyvateľstva,
počasie....,
nepriateľstvo
medzi aktérmi
nepravidelné sily
pravidelné alebo
nepravidelné
sily
pravidelné alebo
nepravidelné sily
Poznámka: Všetky charakteristiky sú zovšeobecnené, pre každý prípad môžu existovať výnimky.
1
Úroveň prijateľného rizika vrátane rizika strát je mierou politického významu vojenského ťaženia, ktorá je úmerná úrovni
hrozby pre krajinu a národné záujmy.
2
Požadované strategické ciele často determinujú charakter vojenského ťaženia: odstránenie nepriateľského režimu vyžaduje iné
prístupy než oddelenie bojujúcich strán.
Tabuľka 1.1. – Aspekty príspevku ozbrojených síl a kritéria ich použitia
2 Operácie mimo článku 5 a kritéria rozhodovania o prínose vojenského
príspevku
V priebehu celej histórie vojenstva sa poznatky z úspešných aj
neúspešných použití vojenskej sily premietali do strategických, operačných aj
70
taktických doktrín, príručiek či manuálov. V súčasnej dobe sú rozpracované
postupy na riešenie najpravdepodobnejších úloh, ktoré je okrem absolútnej
vojny reálne plniť práve ozbrojenými silami v dokumente NA5CRO. Dokument
definuje povahu hrozieb a operačné postupy platné pre riešenie typových
najpravdepodobnejších úloh pre ozbrojené sily a predstavuje teda aj „príručku“
na zvažovanie „military contribution“.
2.1 Povaha hrozieb
Konvenčné hrozby
Hrozia od krajín disponujúcich klasickými vojenskými spôsobilosťami a silami
určenými na vedenie klasického vojenského konfliktu. Celý rad krajín na svete
udržiava klasické ozbrojené sily, avšak ku krajinám NATO a EU sa nestavajú
priateľsky. Niektoré z týchto krajín disponujú aj zbraňami hromadného ničenia.
Aj keď tieto krajiny nevyhľadávajú konflikt s krajinami NATO či EU, ich
aktivity môžu vyvolávať regionálne konflikty. Dôležitým teda zostává aj
naďalej udržiavať silu schopnú pôsobiť proti konvenčnému protivníkovi.
Nekonvenčné (Irregular) hrozby
Ide o použitie nekonvenčných, asymetrických, často celkom nelegálnych metód
a prostriedkov. Slabší protivník sa ich bude snažiť využívať. Patria sem –
terorizmus, povstanie, kriminalita, gerilový boj.
Katastrofické ohrozenia
Tieto zahŕňajú získavanie, držanie a použitie chemických, biologických,
rádiologických a jadrových zbraní alebo ZHN. Držanie týchto zbraní dáva
nepriateľom silu spôsobiť katastrofické následky a príslušné technológie sa
stávajú dostupnejšie ako v minulosti.
Rozvratné ohrozenia
Predstavujú použitie nových technológií, ktoré obmedzujú výhody spojencov v
kľúčových operačných doménach.
2.2 Operačné námety
Obsahom rozpracovania jednotlivých operačných námetov je definovanie
cieľového rámca, hlavných operačných línií, postupov a taktík a teda rozsahu
a obsahu použitia sily v danom procese.
1. Podpora mieru (Peace Support)
Možno opísať ako operácie, ktoré nestranne využívajú diplomatické, civilné a
vojenské prostriedky a spravidla sú vykonávané v zmysle účelu a princípov
Charty OSN na obnovenie a udržanie mieru. Úlohou týchto operácií môže byť –
prevencia konfliktu, tvorba mieru, posilňovanie mieru, udržanie mieru,
budovanie mieru a/alebo podpora humanitárnej pomoci.
71
a) Prevencia konfliktu (Conflict Prevention)
Aktivity na prevenciu konfliktu sú spravidla vedené v súlade s princípmi Charty
OSN, článok VI. Môžu pozostávať z aktivít diplomatických, ekonomických
alebo informačných, vykonávaných spravidla súbežne; ďalej sú to akcie
zamerané na reformu bezpečnostného sektora krajiny alebo na znateľné
zvýšenie demokratickej kontroly vnútorných procesov, alebo nasadenie
ozbrojených síl na odvrátenie eskalácie sporov do ozbrojeného konfliktu.
b) Vytváranie mieru (Peacemaking)
Zahrňuje diplomatické aktivity zamerané na zastavenie paľby alebo na rýchle
prijatie mierového urovnania a spravidla sa začína po vzniku konfliktu. V rámci
komplexného prístupu (comprehensive approach) môžu aktivity zahrňovať
poskytovanie pomoci v oblasti sprostredkovania a dosiahnutie zmierenia
prostredníctvom diplomatického tlaku, izolácie, sankcií a podobných operácií.
Vytváranie mieru je prvoradou záležitosťou diplomatických prostriedkov a
vojenská podpora môže byť poskytovaná buď nepriamo alebo priamo
poskytnutím vojenských zdrojov.
c) Vynútenie mieru (Peace Enforcement - PE)
Tieto operácie spravidla spadajú pod kapitolu VII Charty OSN. Vo svojej
podstate predstavujú vynútenie a sú vedené v prípadoch, kedy znepriatelené
strany nedosiahli dohodu alebo jej dosiahnutie je nepravdepodobné. Sú určené
na udržanie alebo obnovenie mieru alebo na vymáhanie dodržiavania
zmluvných podmienok uvedených v mandáte. Vzájomné prepojenie
diplomatických a vojenských cieľov a akcií musí byť v rámci vedenia PE
mimoriadne úzke, aby sa predišlo zlyhaniu cieľov operácie spôsobenému
znepriatelenými stranami. Účelom PE je donútiť znepriatelené strany na
pristúpenie k dohodám potrebným na dosiahnutie mierového stavu.
d) Udržanie mieru (Peacekeeping – PK)
PK operácie sa spravidla vykonávajú v zmysle Kapitoly VI Charty OSN s
cieľom monitorovať situáciu a dohliadať na implementáciu mierových dohôd.
Strata konsenzu a pokles ochoty plniť mierové zmluvy môže viesť k
obmedzeniu slobody konania síl PK a dokonca aj k ohrozeniu kontinuity misie
alebo dokonca zapríčiniť zvrat vo vývoji situácie a nutnosť prejsť na plnenie
úloh charakteru PE. PK operácie sú teda riadené požiadavkami budovať a
udržiavať si u všetkých strán konfliktu potrebnú legitimitu.
e) Budovanie mieru (Peacebuilding)
Tento druh operácie obsahuje aktivity (vykonávané na základe komplexného
prístupu) zamerané na podporu politických, ekonomických, vojenských a
sociálnych opatrení, ktorých cieľom je posilnenie politického urovnania
konfliktu. Toto sa vykonáva prostredníctvom identifikovania a následnej
72
podpory tých vnútorných štruktúr danej krajiny, ktoré budú konsolidovať mier,
posilňovať súhlas a prosperitu obyvateľstva a podporovať ekonomickú
rekonštrukciu.
2. Aktivity proti neregulárnym ohrozeniam (Counter Irregular Threat
Operations)
Pojem neregulárne ohrozenia je používaný v širokom zmysle slova a označuje
všetky typy nekonvenčných spôsobov prejavov nepriateľstva proti
tradičným/konvenčným silám ich protivníka. Ide o súhrn aktivít vojenskej,
politickej, psychologickej a ekonomickej povahy vedených miestnymi aj
neštátnymi činiteľmi za účelom eliminácie či oslabenia autority vlády alebo
presadenia vplyvu vonkajších síl za používania predovšetkým asymetrických
metód. Do tejto kategórie spadajú aktivity povstalcov, geríl, teroristov
a podobných nepravidelných skupín a organizácií. Schopnosť čeliť takýmto
ohrozeniam vyžaduje od síl NATO porozumieť osobitnému charakteru
konfliktu, jeho súvislostiam a účastníkom. Treba zdôrazniť, že v porovnaní
s bojom proti konvenčným ozbrojeným silám je podstatne problematickejšie
čeliť takýmto ohrozeniam.
a) Povstanie a „protipovstanie“
Povstanie je charakterizované ako činnosť organizovanej a často ideologicky
motivovanej skupiny alebo hnutia, ktorej cieľom je ovplyvniť alebo zmeniť
politické pomery v krajine prostredníctvom nátlaku a násilia na obyvateľstve
a podvratnej činnosti voči orgánom štátnej a verejnej moci. „Protipovstanie“ –
operácie proti povstaniu predstavujú súbor politických, ekonomických,
sociálnych, vojenských, právnych, civilných a psychologických aktivít, ktorých
cieľom je poraziť povstanie a riešiť hlavné príčiny nespokojnosti obyvateľstva.
b) Terorizmus
Antiterorismus (Antiterrorism – AT) Pozostáva zo všetkých defenzívnych a
preventívnych opatrení prijatých na obmedzenie zraniteľnosti síl, osôb a
majetku teroristickými aktivitami. Tieto opatrenia zahrňujú ochranné a
odstrašovacie aktivity, ktorých cieľom je predchádzať útokom a obmedzovať ich
účinky. Teroristickým aktom je možné predchádzať rôznymi opatreniami, ako
napríklad – strážením na cestách, vytváraním strážnych postavení a strážnych
veží v nepravidelných intervaloch, vykonávaním prehliadok vozidiel a plavidiel,
prehľadávaním osôb a kontrolami na nepredpokladaných miestach.
Protiterorizmus (Counterterorism – CT) Pozostáva zo všetkých ofenzívnych
opatrení zameraných na neutralizáciu terorizmu pred a po vykonaní
nepriateľského aktu. Obsahuje také aktivity proti teroristickým silám, ktoré sú
potrebné na ochranu osôb. CT operácie vykonávané silami NATO môžu byť
vedené konvenčnými alebo špeciálnymi silami a špeciálnymi prostriedkami. CT
operácie predstavujú svojou povahou osobitný problém. Tieto operácie môžu
73
byť vedené v kontexte nevyhláseného konfliktu proti štátom alebo autonómnym
ozbrojeným skupinám, ktoré je veľmi problematické identifikovať a ktoré
spravidla nemožno zaradiť do kategórie kombatantov v zmysle Práva
ozbrojeného konfliktu.
Kriminalita. Vysoká miera kriminality je charakteristická pre krajiny, kde je
slabá úroveň vymožiteľnosti práva a kriminálne živly nerušene dosahujú osobný
prospech. Kriminalita sa vyskytuje spravidla spoločne s ďalšími formami
neregulárnych aktivít ako je terorizmus a pirátstvo. Kriminalita je obzvlášť
citlivý a kritický problém, pretože môže znamenať korupciu v značnej časti
úradníkov národnej a miestnej vlády. Miestne bezpečnostné a vojenské sily
môžu chrániť alebo dokonca sa zúčastňovať kriminálnych aktivít, čo môže
vyústiť do situácie, keď sa kriminalita stane problémom správy veľkého
rozsahu. Všeobecný prístup vrátane politických a ekonomických aktivít a tiež
„Reforma bezpečnostného systému“ môžu byť jediným spôsobom riešenia tohto
problému.
Narušovanie verejného poriadku. Tieto aktivity bývajú často kriminálne,
ekonomicky alebo politicky motivované. Ich cieľom je narušenie alebo
spochybnenie právomoci alebo dosiahnutie pozornosti orgánov pre daný
problém. Porušovanie verejného poriadku často vzniká bez významnejšieho
riadenia a ako výsledok istej formy nespokojnosti alebo pocitu nespravodlivosti.
Takéto emócie alebo prejavy sú vhodným zázemím pre získavanie nových
povstalcov alebo extrémistov.
Podvratná činnosť. Táto významne narušuje vojenskú, ekonomickú,
psychologickú alebo politickú silu alebo morálny status uplatňovania moci
v krajine/regióne. Podvratná činnosť je najefektívnejšia vtedy, keď sa
uskutočňuje dlhodobo. Nenásilné podvratné úsilie zahŕňa politické fronty,
propagandu, agitovanie, infiltráciu do vládnych orgánov alebo nenásilné
nepokoje (ako sú nenásilné štrajky alebo pokojné verejné demonštrácie). Násilné
aktivity, ktoré môžu zahŕňať partizánsky boj alebo sabotáže, môžu mať tiež
podvratný vplyv.
3. Podpora operácií na uľahčenie pri katastrofách (Support of Disaster Relief
Operations)
Uľahčenie pri katastrofách (prírodných aj priemyselných) je úzko spojené s
humanitárnymi operáciami. Núdzová pomoc predstavuje udržanie prostriedkov
nutných na záchranu životov a vyžaduje veľmi rýchlu reakciu, najmä v
extrémnych klimatických podmienkach. Tieto operácie sú spravidla vedené v
postupnosti:
(1)
núdzová pomoc,
(2)
pomoc na udržanie,
(3)
obnova,
(4)
pre/výstavba,
(5)
udržiavanie pre/výstavby,
74
(6)
návrat k normálu.
Vedenie týchto operácií je v plnej zodpovednosti miestnych civilných
organizácií za možnej podpory medzinárodných a mimovládnych organizácií.
Každá fáza má svoju vlastnú charakteristiku a vyžaduje príslušných odborníkov
a materiálové vybavenie.
4. Pátranie a záchrana (Search and Rescue – SAR)
SAR môže byť vedené na podporu operácií NATO vrátane NA5CRO ako je PE,
NEO alebo vyslobodzovacie operácie, avšak nepredstavujú konkrétny typ
operácie NA5CRO. NATO môže taktiež asistovať pri národnom SAR úsilí.
SAR a poskytovanie príslušných zariadení (základní) spadá do národnej
zodpovednosti. V čase konfliktu sa SAR organizujú v každom potrebnom
prípade. Velitelia NATO zodpovedajú za plánovanie a vedenie SAR v rámci síl
spadajúcich pod ich velenie. Tieto operácie sa vedú v súlade s príslušnými
doktrinálnymi dokumentmi ATP-10 Search and Rescue, ATP-57 The Submarine
Rescue Manual a AJP-3.3.9 NATO Personnel Recovery.
5. Podpora evakuácie nekombatantov (Support to Non-Combatant Evacuation
Operations – NEO)
NEO predstavujú národné diplomatické iniciatívy vykonávané za podpory síl
NATO. Opisujú operácie vedené na premiestnenie utečencov z druhej/cudzej
krajiny (na bezpečné miesto). Vo všeobecnosti – sily NATO zapojené do
podpory NEO za zameriavajú na úlohy – zaistenie bezpečnosti, kontrolu davu,
riadenie pohybu, príjem a kontrolu utečencov, núdzovú zdravotnícku pomoc
civilistom a neozbrojenému vojenskému personálu. V rámci prípravy a vedenia
operácie by malo byť zásadou nadviazať kontakt s koordinačným centrom, ktoré
nie je súčasťou NATO, napríklad Mnohonárodné koordinačné európske centrum
v Eidhovene (Holandsko) alebo Aténske mnohonárodné koordinačné centrum
prepravy po mori (Grécko).
6. Vojenská podpora stabilizačným aktivitám a rekonštrukčnému úsiliu (Military
Support to Stabilization Activities and Reconstruction Efforts)
V poslednej dobe sa prejavuje rastúca tendencia poskytovať vojenskú podporu
stabilizačným aktivitám a rekonštrukčnému úsiliu v rámci operácií na odvrátenie
krízy, stávajú sa ich integrálnou súčasťou. Schopnosť podporovať stabilizačné
úsilie je v súčasnej dobe potrebné chápať ako súčasť celkovej vojenskej
spôsobilosti – vysoko kvalifikovane viesť boj. Hlavným príspevkom
ozbrojených síl v tomto úsilí je prispieť spoločne s ostatnými aktérmi k
vytvoreniu bezpečného prostredia a dosiahnuť tak stav, kedy bude umožnené
realizovať nevojenské úsilie. Hlavné úlohy v tomto podpornom úsilí predstavujú
predovšetkým zaistenie bezpečnosti obyvateľstva, fungovanie vlády, justície
a uplatnenie zákonnosti, stav zmierenia medzi znepriatelenými stranami,
poskytovanie základných občianskych služieb a ekonomického rozvoja.
75
Uvedené úlohy sú vo svojej povahe predovšetkým civilnou záležitosťou,
vojenská sila môže však v tomto úsilí zohrávať významnú podpornú rolu
a dočasne chýbajúce inštitúcie aj suplovať.
7. Vojenská podpora stabilizačným aktivitám (Military Support to Stabilization
Activities)
Stabilizácia je proces, v ktorom sú napätia a nezhody, ktoré by mohli viesť
k obnove nepriateľstva a ohrozeniu bezpečnosti obyvateľstva, manažované
a obmedzované, čím sú vytvárané podmienky pre dlhodobý vývoj. Stabilizačné
aktivity sú realizované v gescii príslušných civilných orgánov/organizácií alebo
v tesnej koordinácii s nimi. Sem spadá aj „Podpora reformy bezpečnostného
sektora (SSR)“. Reforma bezpečnostného sektora (ozbrojené sily a zbory)
vychádza zo strategického rozhodnutia prijatého v spolupráci s hostiteľskou
krajinou. V súčasnej dobe jej význam narastá natoľko, že táto téma bola
zaradená do programu na vypracovanie osobitnej doktríny.
8. Vyslobodzovacie operácie (extraction ops) – ATP-77
Tieto operácie možno opísať ako úlohy, v ktorých ozbrojené sily zabezpečujú
alebo asistujú pri ústupe a vyslobodzovaní vojenských misií OSN, EU a pod. z
krízového regiónu. Sily, ktorým bola zadaná táto úloha, by mali disponovať
spôsobilosťami podobnými ako pre NEO a rovnako aj dopravnými
prostriedkami nevyhnutnými na odvoz ohrozeného personálu. Tieto operácie
budú spravidla vedené v neistom a nepriateľskom operačnom prostredí. Zo
všeobecného hľadiska je potrebné pri plánovaní každej operácie kalkulovať, že
bude potrebné plánovať vyslobodzovanie určitého kontingentu síl. V minulosti
NATO dokonca malo pre podobné prípady vopred určené “vyslobodzovacie
sily”.
9. Operácie na presadenie sankcií a embarga
V širšom slova zmysle sú operácie na presadenie sankcií určené na zaistenie
dodržiavania medzinárodného práva alebo rezolúcie či mandátu. Sankcie
spočívajú v blokovaní zásobovania, obmedzení diplomatických, ekonomických
a obchodných privilégií a slobody pohybu v sankcionovanom priestore. Sankcie
môžu byť namierené osobitne proti určitej časti krajiny alebo nestranne proti
krajine ako celku. Vojenskou úlohou je vybudovať systém prekážok a blokácií,
ktoré zamedzia pohybu tovaru a pod. V závislosti od terénnych podmienok sa
blokácie zaisťujú kombináciou použitia jednotiek vzdušných, pozemných
a námorných síl. Príkladom presadenia embarga môže byť vykonanie námornej
blokácie a bezletovej zóny.
10. Sloboda navigácie a preletov (Freedom of Navigation and Overflight)
Tieto operácie sú vedené na demonštrovanie medzinárodných práv na navigáciu
na mori a letových trás.
76
3.3 Operačno-taktický aspekt operácií mimo článku 5
Operačné umenie môžeme charakterizovať ako schopnosť originálnym
a účelným spôsobom usporiadať a organizovať pridelené zdroje, prostriedky
a všetkých aktérov smerom k splneniu cieľov operácie. Na toto usporiadanie
a organizáciu musí operačný veliteľ poznať spôsobilosti a hlavne možnosti
pridelených síl riešiť možné situácie. Musí byť teda dobre oboznámený s tým,
že vojenské jednotky majú okrem typických činností, ako je obrana, útok,
pochod a pod., typovo nacvičené aj konkrétne postupy.
SECURITY AND CONTROL RELATED TASKS
1. Patrolling
2. Forcible Separation of Hostile Parties and Inter-positioning
3. Route Control
4. Convoy Escort
5. Enforcement of Restricted Areas
6. Curfew
7. Crowd Control
8. Surveillance
9. Monitoring
10. Cordon and Search
11. Guarding and Base Security
12. Protection of population and Organisations, Objects and Properties, Borders, Areas,
and others
13. Establishment and Maintaining of Protected Areas
14. Control of the Movement of Populations, Refugees and Internal Displaced Persons
(IDP)
15. Evacuation of Threatened Persons
16. Inspections, Searches and Confiscations
SECURITY SECTOR REFORM RELATED TASKS
1. Military Support to SSR
2. Disarmament, Demobilisation and Reintegration of Security Forces, Militias and / or
Illegally Armed Groups
3. Protection of Demobilised Personnel
4. Assistance in the selection and recruitment of a new Security Service
5. Allocation and Control of Weaponry, Equipment and Infrastructure
6. Training and Mentoring of HN military or security forces
7. Transfer of Responsibility to HN military and, in Short Term, other Security Forces
such as Police and Border Guards
8. Establish Interim Criminal Justice System
9. Support Judicial Reform
10. Support Legal System Reform
11. Support Corrections Reform
12. Support War Crimes Courts and Tribunals
13. Support Property Dispute Resolution Processes
SUPPORT TO INITIAL RESTORATION OF SERVICES RELATED TASKS
1. SWEAT-MS & Initial Restoration of essential civilian Services
2. Support to the re-establishment of Critical Infrastructure
3. Support Public Health Programmes
77
4. Support Humanitarian De-mining
5. Support Education Programmes
6. Support Economic Generation
7. Support Public Sector Investment Programmes
8. Support Private Sector Development
9. Support Agricultural Development Programmes
10. Support to restore Transportation Infrastructures
11. Support to restore Telecommunications Infrastructure
12. Support General Infrastructure Reconstruction Programmes
13. Provision of Life-Saving Activities and Tasks General remarks
14. Support Public Outreach and Community Rebuilding Programmes
SUPPORT TO INITIAL RESTORATION OF GOVERNANCE RELATED TASKS
1. Support Establishment of Public Order and Safety
2. Support Transitional Administrations
3. Support Identification Programmes
4. Support Establishment and Development of Local Governance
5. Support Anti-Corruption Initiatives
6. Support elections process
7. Support Human Rights Initiatives
Záver
Spolu s koncom bipolárneho videnia sveta a nástupom komplexnej
globalizácie súbežne odchádza aj tradičná predstava o násilnom podrobení
štátov ako spôsobu dosahovania politických cieľov.
Sekuritológia ako veda o bezpečnostných štruktúrach, udalostiach
a jednaní potrebuje do svojich téz o systéme bezpečnosti premietať aj novú
skutočnosť, že aj vojenská sila tradične chápaná ako najväčšie a absolútne
ohrozenie bezpečnosti mení svoje poslanie z jednoznačného „agresora“ na
dichotomického „agresora – mierotvorcu“ a súčasne napriek tomu alebo aj
vďaka tomu zostáva základnou štátotvornou zložkou (existencia relevantnej
ozbrojenej sily bola podmienkou medzinárodného uznania ČSR aj SR). To, čo
sa v súčasných podmienkach stáva v bezpečnostnom systéme podstatne
zložitejším, je jeho riadenie. Systém sa stále viac stáva „comprehensive“ alebo
„whole government“ záležitosťou a vyžaduje teda aj komplexné znalosti
a porozumenie súvislostiam. Táto požiadavka je zo strany vojenského prvku
systému podporovaná tým, že súčasné vojenské doktríny (parafrázovane –
učebnice najmodernejších poznatkov o postupoch úspešného použitia síl) sú
vydávané bez utajenia ako NATO Unclasified a podobne aj dokumenty
organizácie EÚ Finabel, ktorá predstavuje „think tank“ vojenského štábu EÚ. V
určení týchto dokumentov sa uvádza, že primárne sú vypracované pre potreby
vojenských štábov, ale rovnocenne sú použiteľné ako užitočný nástroj pre
ústredné orgány štátnej správy a ostatných aktérov zapojených do riadenia
operácií. Ako príklad komplexného prístupu môže slúžiť Veľká Británia, ktorá
všetky zásadné vojenské dokumenty zverejňuje na stránke úradu svojej vlády.
78
Literatúra:
Allied Joint Doctrine - AJP-01(D), 2010, NSA NATO Brussels. Available online:
https://www.gov.uk/government/uploads/system/uploads/attachment_data/file/33694/AJP01D
.pdf.
Allied Joint Doctrine for Non-Article 5 Crisis Response Operations - AJP-3.4 (A), 2011 NSA
NATO Brussels.
Ratifikačný návrh - Guidance For The Conduct Of Tactical Stability Activities And Tasks ATP-3.2.1.1 (A), 2013, NSA NATO Brussels.
A Conceptual Basis For The Land Operations Of Finabel Countries – T-36, 2010, Finabel
Brussels.
79
VYBRANÉ ASPEKTY POKROČILÝCH KYBERNETICKÝCH
ÚTOKŮ
SELECTED ASPECTS OF ADVANCED CYBER ATTACKS
Martin Bastl1
ABSTRACT
The paper deals with the selected aspects of the Advanced Persistent Threats (APTs). The
frequency and the severity of APTs are increasing in recent years and APTs have the
character of sophisticated and highly dangerous cyber espionage. Probably the authors of
these attacks are groups directly connected with the states like China or USA. Last revealed
APTs attack hits the states like the Czech Republic, Portugal, Bulgaria, Latvia and Hungary.
It follows that the relevance of the ATPs has grown in our country rapidly. Last but not least
the paper sums up the possibilities of the defense against APTs and the identify weaknesses of
the compromised networks.
Key words: advanced persistent threat, cyber attacks, cyber kriminality, social engineering,
security intelligence
Úvod
Kybernetická kriminalita není zdaleka nových problémem. Přinejmenším
od 80. let minulého století už můžeme mluvit dokonce o jejím rozvoji a reflexi
problému v prvních přijímaných zákonech (McQuade, 2009). Zatímco první
generaci počítačových útočníků bychom mohli v naprosté většině případů
označit za nadšené příznivce výpočetní techniky, elektronický či digitální
underground (Dreyfus, 1997; Sterling, 1992), v průběhu 90. let přichází
generace profesionálních zločinců, ať již talentovaných samouků nebo
vystudovaných odborníků sledujících vlastní profit, a objevují se i kauzy
spojené s organizovaným zločinem.
Pro první dekádu 21. století je pak charakteristický nástup nového
fenoménu, rozsáhlého elektronického dohledu a špionáže, vstup státních aktérů.
S nimi je s největší pravděpodobností spojeno jedno z největších současných
rizik, vysoce komplexní a dlouhodobé útoky, které jsou obvykle označovány
jako Pokročilé přetrvávající hrozby (Advanced Persistent Threats, APTs).
Termín Advanced Persistent Threat se zřejmě poprvé objevil v
amerických vojenských kruzích, konkrétně u USAF, již v roce 2006 (Cloppert,
2009; Bejlich, 2010), nicméně byly to zejména firmy zabývající se
kybernetickou bezpečností, které jej zpopularizovaly. Široce se rozšířil zejména
1
Martin Bastl, Mgr. PhD., odborný asistent, Oddělení bezpečnostních a strategických studií,
Katedra politologie, Fakulta sociálních a strategických studií, Joštova 10, 602 00 Brno, Česká
republika, [email protected].
80
po roce 2010, kdy firma Google oznámila, že se stala terčem rozsáhlého útoku
pocházejícího z Číny (Drummond, 2010). Následující vyšetřování odhalilo, že
tato firma nebyla jedinou obětí a šlo o sofistikovaný a dlouhodobý útok, který
získal název Operace Aurora.
1 Historie
Pokud zpětně pohlédneme na historii rozsáhlých kybernetických útoků
vykazujících podobné rysy, první velké z nich započaly nejpozději v roce 2003.
V tomto případě se jednalo o útok, který získal název Titan Rain. Tento útok
vycházel z Číny a byl veden proti americkým institucím a korporacím
(Lockheed Martin, Sandia National Laboratories, Redstone Arsenal, NASA) s
cílem získat strategické informace o technických návrzích přístrojů a zařízení či
software (Bodmer, Kilger, Carpenter, 2012). Útok probíhal nejméně dva roky
(patrně však déle) a bylo při něm využito sofistikovaného útočného kódu.
O další místo chronologicky v pořadí soupeří dva útoky, operace
realizovaná prostřednictvím malware Flame a operace GhostNet. Některé z
komponentů Flame byly pozorovány poprvé v roce 2007 (CrySys, 2012),
přičemž tento malware vykazoval velmi specifické rysy (např. nestandardní
velikost) a zacílení, takže velmi dlouhou dobu unikal odhalení. Napadal
především systémy na Středním východě (Írán, Palestina, Libanon aj.), přičemž
spektrum napadených institucí bylo komplexní, od státní správy až po
výzkumné instituce. Cílem Flame bylo vytěžování systémů a získávání dat a
autorství je přičítáno USA. Druhým útokem byl GhostNet spojovaný opět s
Čínou (obdobně jako Titan Rain), útok, jehož zahájení bylo dosledováno opět do
roku 2007. Jednalo se o masivní operaci, která zasáhla 103 zemí světa a pokryla
ambasády a ministerstva zahraničí řady asijských zemí i státní systémy (The
SecDev Group, 2009; Nagaraja, Anderson, 2009). I tento útok probíhal několik
let, odhalen byl na podnět Úřadu Jeho Svatosti dalajlámy a při následném
vyšetřování byl kód malware i průběh útoku označen za velmi sofistikovaný
(Bodmer, Kilger, Carpenter, 2012).
Následovaly případy kampaní Night Dragon a Operace Aurora
spojovaných s Čínou a Stuxnet a Duqu spojované s USA. Night Dragon byl
zahájen v roce 2009 a jednalo se o rozsáhlý útok proti světovým energetickým
společnostem a ropnému průmyslu. Sběr informací byl zaměřen jak na údaje z
průzkumů (o nalezištích atd.), tak na informace o samotné infrastruktuře
napadených firem (McAfee, 2011). Již zmiňovaná Operace Aurora byla
zahájena taktéž v roce 2009 a byla zaměřena jak na technologické společnosti
(jako např. právě Google), tak na sledování konkrétních osob – podobně, jak
tomu bylo v případě GhostNetu, šlo především o čínskou opozici (Symantec,
2010). Chronicky známý případ Stuxnetu byl zřejmě především sabotážní,
nikoliv špionážní operací, a byl zaměřen proti íránskému jadernému programu.
Zahájen byl nejpozději v roce 2009 (Keizer, 2010). Duqu byl vypuštěn
81
nejpozději v roce 2010 a byl zaměřen opět především na krádeže dat, včetně
digitálních certifikátů a šifrovacích klíčů a zdá se, že jeho primárním účelem
byla průmyslová špionáž. Spojení s USA nahrává především podobnost kódu
Duqu a Stuxnetu (platforma Tildet). Útok Duqu byl po odhalení ukončen, ale v
roce 2012 byl reaktivován (Gostev, 2012).
Postupně jsou odhalovány další útoky, které vykazují podobné
charakteristiky (napadení RSA z roku 2011, napadení ministerstev zahraničí
České republiky, Portugalska, Bulharska, Lotyšska a Maďarska z roku 2013) a
lze předpokládat, že další rozsáhlé kampaně mohou zůstávat neodhaleny.
2 Podstata APT
Podstata naprosté většiny zmiňovaných útoků je velmi podobná. Útočníci
nejprve o vytipovaných systémech získávají maximum informací, jde o
zmapování sítě, systému a aplikací, sběr informací o vnitřním chodu instituce,
normách a bezpečnostní politice. Následuje sběr informací o zaměstnancích,
jejich pozicích, jménech, zájmech atd. U aktérů tohoto typu útoků se
předpokládají značné prostředky a to jak dostatek času, po který může průzkum
probíhat, tak dost zdrojů na současné prověřování široké škály zájmových bodů,
není vyloučeno ani přímé kontaktování osob, ať již zaměstnanců nebo lidí z
jejich okolí, či použití techniky ke sběru informací a dalších akcí v reálném
světě (tedy nikoliv pouze v kybernetickém prostoru).
Dalším krokem je průnik do vybraných systémů, k čemuž bývá často
využito technik klamu, tzv. sociálního inženýrství, které je založeno na dříve
získaných informacích. Velmi časté byly v minulosti cílené emaily (spear
phishing), které byly uzpůsobeny tak, aby co nejefektivněji oslovily (a
zmanipulovaly) příjemce. Součástí takto navržených emailů pak už bývá kód
zneužívající nové či neznámé zranitelnosti aplikací instalovaných ve vnitřní síti
oběti – může být součástí přílohy (implantován v souboru Word, pdf souboru,
obrázku anebo součástí stránek, na které je příjemce vylákán atd.). Tento kód
otevře útočníkům přístup do systému. Obvykle nebývá napaden přímo systém,
který obsahuje útočníkem hledaná data nebo výše postavení zaměstnanci. V této
fázi jde pouze o otevření systému pro další rozšiřování útoku, získání opěrného
bodu či předpolí. Teprve v další fází následuje expanze do systému a eskalace
privilegií (získání vyšších oprávnění, ideálně administrátorských). Celý útok
není charakteristický svojí rychlostí, jak to bývá u automatizovaných útoků nebo
řady útoků hackerského podsvětí, ale snahou o maximální utajení, skrytí jak
přítomnosti útočníků v systému, tak jejich aktivit. Útoky často řídí lidští
operátoři, kteří průběh operace přizpůsobují změnám v napadeném systému a
reakcím obránce.
Postup útočníků systémem provází snaha o získání strategických
informací a jejich extrakci. Útok může být a často bývá na různě dlouhé období
zmrazen, kdy aktivity ustanou a jsou obnoveny až po čase. V okamžiku, kdy
82
útočníci již nemají zájem v systému setrvat, mažou při stahování stopy, mění
obsah systému či umisťují stopy falešné. Je typické, že informace o průběhu
útoků obvykle nebyly získány ze zasažených systémů samotných, ale C2
(command & control) serverů, tedy serverů, přes které útočníci operaci řídí
(Dell, 2012; RSA, 2011 aj.).
3 Specifické rysy a protiopatření
APT, jak vyplývá z výše nastíněné podstaty, má některé specifické rysy.
Pokud odhlédneme od výběru obětí, kterými jsou instituce, které disponují
některým z typů strategických informací, korporace, vládní úřady, think tanky
atd., jsou jimi především schopnosti a zdroje útočníků.
Schopnosti a zdroje útočníků obvykle výrazně převyšují zdroje
individuálních hackerů i hackerských skupin. Útoky jsou vedeny na vysoce
zabezpečené systémy a útočníci jsou schopni najít dosud neznámá zranitelná
místa, z toho plyne, že udržování aktualizovaného systému či aplikací není
dostatečné. Jsou schopni vyvinout a používat nové, specializované a velmi
komplexní nástroje – u některých útočných programů se předpokládá
několikaletý vývoj. Na samotné operaci se mohou podílet značně motivované
týmy útočníků a operace jsou dobře plánované. Je zde i možnost synergického
působení útočníků v reálném světě i kybernetickém prostoru. Pro obránce z toho
plyne, že základními prvky obrany jsou: dobrý návrh systémové architektury,
umožnující efektivní kontrolu toku dat, využití air-gapu atd., a ucelená a funkční
bezpečnostní politika – systém oprávnění k přístupu k jednotlivým informacím
či systémovým prostředkům. Dalším krokem je nastavení systému detekce
hrozeb a včasného varování, včetně zvládnutého krizového managementu –
přípravy plánu reakce na různé typy zjištěných hrozeb či dokonce odhalení
probíhajícího útoku. Tyto plány musí být pravidelně přezkoumávány, musí být
jasně rozděleny kompetence a úlohy v okamžiku, kdy k incidentu dojde.
Podstatné může být i zohlednění dlouhodobosti průběhu APT (Alperovitch,
2011). Pokud útok může probíhat roky, nemá např. smysl obnovování systému
ze záloh, ale vhodnější je jeho úplná rekonstrukce.
S ohledem na fakt, že u velké části doposud odhalených APT byl
vstupním bodem do systému personál, je zvláštní pozornost nutné věnovat
otázkám sociálního inženýrství. Sociální inženýrství je v tomto kontextu
ovlivnění chování oběti, aby útočníkovi poskytla informace, umožnila mu vstup
do počítačového systému nebo do fyzické oblasti, kde informace nebo
prostředky k napadení systému získá (McQuad, 2009). Manipulace využívá
obvykle emocí anebo spočívá v získání důvěry oběti. Minimálním základem je
proto proškolení personálu a seznámení ho s tímto typem ohrožení. Úspěch
sociálního inženýrství se výrazně zvyšuje, pokud mají útočníci informace o
vnitřním prostředí napadené organizace či instituce anebo osobní informace o
zaměstnancích (Andress, Winterfeld 2011). V rámci bezpečnostní politiky by
83
měla být i v tomto ohledu nastavena pravidla vymezující obsah informací, které
budou zveřejněny – zvláštní pozornost je třeba věnovat jak stránkám organizace
samotné, tak sociálním sítím. Přístupnost řady informací nelze kontrolovat bez
spolupráce zaměstnanců.
V případě vysoce zabezpečených sítí je účelné, aby případné penetrační a
zátěžové testy nesměřovaly pouze na architekturu sítě a na softwarovou vrstvu,
ale ověřily i možnosti fyzického přístupu a prověřily dostupnost informací (a
případnou efektivitu sociálního inženýrství provedeného potenciálním
útočníkem).
Závěr
Pokročilé přetrvávající hrozby (APT) jsou typem kybernetických útoků,
který v současné době bezpochyby patří k nejnebezpečnějším. V současné době
neexistuje stoprocentně spolehlivá technická možnost, jak těmto pokročilým
útokům čelit. Postup útočníků lze pouze znesnadnit. S ohledem na fakt, že v
případech dosud odhalených úspěšných útoků došlo k prvotnímu průniku
většinou za (nevědomé) součinnosti personálu, přičemž bylo využito technik
sociálního inženýrství, lze nicméně položit důraz především na bezpečnostní
politiku organizace a proškolení zaměstnanců právě v této oblasti.
Literatura:
ANDRESS, J., WINTERFELD, S. 2011. Cyber Warfare. Techniques, Tactics and Tools for
Security Practitioners. Syngress: Waltham, 2011. 320 s. ISBN 978-1-59749-637-7.
ALPEROVITCH, D. 2011. Revealed: Operation Shady RAT [online]. [cit.6.01.2014].
Dostupné na internetu <http://www.mcafee.com/us/resources/white-papers/wp-operationshady-rat.pdf>.
BEJTLICH, R. 2010. What Is APT and What Does It Want? [online]. 2010. [cit.6.01.2014].
Dostupné na internetu <http://taosecurity.blogspot.cz/2010/01/what-is-apt-and-what-does-itwant.html.
BODMER, S., KILGER, M., CARPENTER, G., JONES, J. (2012). Reverse
Deception:Organized Cyber Threat Counter-Exploitation. McGraw-Hill, 2012. 464 s. ISBN
978-0-07-177250-1.
CLOPPERT, M. 2009. Security Intelligence: Introduction [online]. 2009. [cit.6.01.2014].
Dostupné na internetu <http://computer-forensics.sans.org/blog/2009/07/22/securityintelligence-introduction-pt-1>.
CrySyS. 2012. sKyWIper (a.k.a. Flame a.k.a. Flamer) : A complex malware for targeted
attacks [online]. 2012. [cit.6.01.2014]. Dostupné na internetu
<http://www.crysys.hu/skywiper/skywiper.pdf>.
Dell. 2012. Lifecycle of an Advanced Persistent Threat [online]. 2012. [cit.6.01.2014].
Dostupné na internetu
<http://www.datainfoserver.com/dell_lifecycleofanadvancedpersistentthreat>.
84
DREYFUS, S. 1997. Underground. Tales of hacking, madness and obsession on the
electronic frontier [online]. 1997. [cit.6.01.2014]. Dostupné na internetu
<http://suelette.home.xs4all.nl/underground/justin/index.html>.
Drummond, D. 2010. A new approach to China [online]. 2010. [cit.6.01.2014]. Dostupné na
internetu <http://googleblog.blogspot.cz/2010/01/new-approach-to-china.html>.
GOSTEV, A. 2012. The Mystery of Duqu: Part Seven [online]. 2012. [cit.6.01.2014].
Dostupné na internetu
<http://www.securelist.com/en/blog/208193425/The_mystery_of_Duqu_Part_Ten>
KEIZER, G. 2010. Is Stuxnet the 'best' malware ever? [online]. 2010. [cit.6.01.2014].
Dostupné na internetu
<http://www.computerworld.com/s/article/9185919/Is_Stuxnet_the_best_malware_ever_>.
MCAFEE. 2011. Global Energy Cyberattacks: „Night Dragon“ [online]. 2011.
[cit.6.01.2014]. Dostupné na internetu <http://www.mcafee.com/us/resources/whitepapers/wp-global-energy-cyberattacks-night-dragon.pdf.
MCQUADE, S. (ed). 2009. Encyclopedia of Cybercrime. Westport: Greenwood Press, 2009.
210 s. ISBN 987-0-313-33974-5.
NAGARAJA, S., ANDERSON, S. 2009. The snooping dragon: social-malware surveillance
of the Tibetan movement [online]. 2009. [cit.6.01.2014]. Dostupné na internetu
<http://www.cl.cam.ac.uk/techreports/UCAM-CL-TR-746.pdf>
RSA. 2011. Anatomy of an Attack [online]. 2011. [cit.6.01.2014]. Dostupné na internetu
<https://blogs.rsa.com/anatomy-of-an-attack/>.
Sterling, B. 1992. The Hacker Crackdown [online]. 1992. [cit.6.01.2014]. Dostupné na
internetu <http://www.mit.edu/hacker/hacker.html>.
Symantec. 2010. The Trojan.Hydraq Incident [online]. 2010. [cit.6.01.2014]. Dostupné na
internetu <http://www.symantec.com/connect/blogs/trojanhydraq-incident>.
The SecDev Group. 2009. Tracking GhostNet: Investigating a Cyber Espionage Network
[online]. 2009. [cit.6.01.2014]. Dostupné na internetu
<http://www.scribd.com/doc/13731776/Tracking-GhostNet-Investigating-a-Cyber-EspionageNetwork.
85
INFORMATION AND COMMUNICATION NETWORKS OF
MODERN BATTLEFIELD
Andrzej Bogdański1 – Marcin Sielwanowski2
ABSTRACT
Communication and information network of Polish military forces, which have been built for
the last decades, consist of different elements offering alternative services and using different
kind of transmission. In the recent years, time spent on stabilization and peacebuilding
missions showed how important it is to have integrated system of communication, which
would offer high level of functionality as well as be based on the little amount of equipment
and therefore require less operating personnel to run them. On modern battlefields we meet
more and more modern technologies, which allow us to provide information and
communication services of the highest level. The first article presents technologies that use
little amount of equipment and provide necessary level of service quality at the same time.
MPLS-TP is a connection approached technology of transmission based on MPLS. It enables
creating intelligent point-to-point connections, introduces the Quality of Service management,
the protection of labeling process as well as complex administration and management.
According to its specifications the traffic control ability is monitored from the beginning to
the end of connection. During this year’s biggest drill called ‘ANAKONDA 12’ modern
communication and information solutions were used. They enable creating logical network
based on the backbone of existing infrastructure of the Ministry of Defense. Existing
infrastructure was complemented by the transmission elements such as mobile satellite
terminal (PPTS) and radio-line system based on the mobile digital communication center
(RWLC). The idea of the VPN (Virtual Private Network) based on MPLS (Multiprotocol Label
Switching).
Key words: information networks, communication networks, modern battlefield, military
forces, transmission, connection, communication solutions, infrastructure, networks, service
management, information and communication technologies
1 The requirements of modern battlefield for the information and
communication network
Communication and information network of Polish military forces, which
have been built for the last decades, consist of different elements offering
alternative services and using different kind of transmission. In the recent years,
time spent on stabilization and peacebuilding missions showed how important it
is to have integrated system of communication, which would offer high level of
functionality as well as be based on the little amount of equipment and therefore
require less operating personnel to run them.
1
Andrzej Bogdański, 1LT MEng Command And Control Systems Support Center of the
General Armed Forces Command, Poland, [email protected].
2
Marcin Sielwanowski, 2LT MEng, 9 Command Support Brigade of the General Armed
Forces Command. Poland, [email protected].
86
Communication and information services are the ones that are supposed to
enable the exchange of information within the communication and information
network. The data of different kind should be sent taking as little time as
possible and keep the proper quality level. Communication and information
services are used by private individuals, public institutions, companies and
armies. Looking at the modern technology development we can say that the kind
of services is used by everyone. The main focus was laid on the services that are
used by the army and which are essential to operate on the modern battlefield.
The command system is organized in the way that allows providing the
command unit with the necessary information used to plan, organize, motivate
and control. The communication must reach both the subordinate and superior
units. The services may be divided into classes (COS, Class of Service). In the
communication and information networks different mechanism of providing the
sufficient level of quality called QoS (Quality of Service) are used.
2 The MPLS technique’s features: The MPLS properties.
The MPLS is also called the ‘2.5 layer technique’. This is because it uses
the advantages of the layer two of the OSI model (efficiency and quickness) and
the layer three (scalability). By combining them it improves the services
provided by the IP networks. It enables the band occupation for the needs of
movement flow, guarantees distinguishing of Quality of Service needs as well as
the implementation of Virtual Private Network. The main idea of MPLS method
is to attach a short label that comes from the equivalent forwarding classes FEC
(Forwarding Equivalence Classes) to every packet of the edge device in the
MPLS domain. The labels attached to the packets are used to make the decision
where to forward the packet. The labels are used by the MPLS routers (switches)
inside the domain instead of the original address from the set’s heading.
Information about the packet forwarding is saved in the local databases by the
routing protocols. Each MPLS device uses the label locally, which means that its
label is analyzed in every incoming packet. Next the packet is forwarded to the
outcome port and its label is changed or removed if the device is on the edge of
the MPLS domain. To understand the MPLS procedures it is necessary to
become familiar with the following terms:

FEC (Forwarding Equivalence Class) is a subset of packets which are
treated equally and will be forwarded on the same path. It means following the
same LSP (Label Switched Path), queuing in the same line and the same chance
of discarding.
 LSR (Label Switch Router) is every router or switch that uses the MPLS
protocol and attaches the same label to every packet belonging to the
same FLC class.
87
 Ingress LSR (Label Switch Router) is the edge device of the MPLS
domain in which the external content is classified, labeled and forwarded
to another LSR.
 Egress LSR is the edge device of the domain, after which the packet
leaves the domain. The router removes all the domain’s labels.
 Packet classifying and FEC labeling is the process that occurs when the
packet enters the domain in the edge device. There can be simultaneous
FECs which can be set on different basics and have different aggregation
level.
 The lowest resolution: FEC contains all target IPs, which are shared in the
common egress LSR.
 The highest resolution: FEC contains packets belonging to the specific
application operating between the pair of IP hosts (the fontal address and
destination as well as the number of the port used). It is used in the
corporate network. The aggregation level adopted will influence the
scalability of the solution.
 LSP paths are the paths that are similar to the virtual connections in ATM
and FR (ATM VC, FR DLC). They are one-way. It takes two paths to
provide the two-way communication.
 Label is short addition to the packet. It does not contain or encode any
network address. It contains all the information that is necessary to
forward the packet. The values used in the label have the local meaning
and can be changed on every step of LSP path the same as they are in
ATM/FR VC. The labels can be added to the pile (one packet can have
numerous labels).
The routing protocols are used to distribute the information that controls
the packet flow (their commuting). Thank to this method as well as using labels
the virtual path called LSP (Label Switched Paths) occur. However, the
information needed for commuting is created locally based on the classical
routing protocols (mostly equipped with additional uses of the MPLS technique)
or on the information given by the LDP (Label Distribution Protocol). Another
characteristic feature of the MPLS is that the paths can be defined and can be
functional within the network that combines different connection types like
Ethernet, Frame Relay or ATM.
The MPLS chart
88
The LSP (Label Switched Path) is the way created by the MPLS that the
packet goes through. Thank to using the labels, which indicate the next
destination within the network, the routers work more like switches, which
causes the growth in efficiency and network’s facilitation. It is most profitable in
backbone networks. Due to the fact that label’s value is set by the administration
system, the process of control becomes easier. It is also because of the simplicity
of indicating the next step in the flow. It enables more efficient traffic
administration.
3 The future of MPLS (MPLS-TP)
In the nearest future the most probable to occur is the evolution to
the MPLS-TP (MPLS Transport Profile). This technology is promoted by the
IETF/ITU-T and developer by the MEAD (MPLS Interoperability Design group.
MPLS-TP plays the same role as the standard MPLS but also comes up with a
couple of improvements. The limited possibilities of traffic control in the MPLS
were replaced with the advanced transport attributes. These are mainly;
efficiency, service quality, new monitoring, administration and structure
management functions. MPLS-TP is the technology focused on the connection
and based on the MPLS. It enables creating intelligent point-to-point
connections, introduces the Quality of Service management and label switching
protection combined with the complex management. According to its
specifications the traffic control ability is monitored from the beginning to the
end of connection. What is more MPLS-TP can be initiated over any physical
layer. Until now the transport layer operators did not intend to use MPLS in
their networks because that standard did not provide the necessary level of
control. With the MPLS-TP the operators gain the full access to the network
properties. MPLS-TP ensures predictable and stable packet transportation and
the simplicity of the SONET/SDH network. Using the MPLS-TP there is the
possibility to settle MPLS tunnels manually. Unlike MPLS, MPLS-TP does not
support offline mode. The OAM (Operations, Administration and Maintenance)
was also improved. The OAM functions include; error signaling, connection loss
signaling, ptim verification. Many providers include MPLS in their IPv4
networks for the VPN or QoS services. There are numerous solutions for using
the IPv6 within the MPLS. The most popular one is to use the IPv6 tunneling
together with edge router of CE (Customer Equipment) client or IPv6 sent via
the transport connection within the MPLS.
4 VPN (Virtual Private Network)
VPN (Virtual Private Network) can be described as a tunnel which is
meant for the traffic flow within the private network between clients through the
structure of the public network (Internet), so that the ties of this network are
89
transparent for the sent packets. This kind of channels can be optionally
compressed or encoded to gain better quality or higher security level. In this
case ‘Virtual’ means that the network exists only as a logical structure in the
reality within the public network unlike the private network which is based on
the lines that are rented and privileged for this purpose. Despite this mechanism
the edge devices can use the VPN just like there was a physical connection
between them. VPN based solution should be used in the companies where the
significant part of work is done remotely from the employees’ homes using the
unsecured links. VPNs are characterized by the high efficiency level even on the
poor connections as well as high security due to encoding mechanism. The VPN
can also be based on the network that uses public Frame Relay or ATM
infrastructure. This is an alternative solution to the private network that uses the
rented links. It suits the VPN model based on the layer two (L2VPN). Recently
the conception of intranet, where broad private networks are made using the
solutions typical for internet, has been gaining popularity. The structure of the
typical intranet network contains routers and switches which can stand for the
2nd and 3rd layer devices of ISO/OSI communication model. New mechanisms
of tracking in IP networks, which guarantee proper service quality, network’s
capacity and resources management, network access control as well as the
proper protection from unauthorized access to the internet resources, have
become the basis for the development of IP VPNs (based on IP protocol). It is
also due to the advantages offered by modern IP VPNs; reduced costs, easy
scalability, network management minimalism, simple topology. IP VPN should
protect from unauthorized access, provide service quality and enable integrated
management. There are six different aspects connected with creating an IP VPN:
 Scalability- enables creating networks with different sizes and capacity.
 Security- reached by tunneling, encoding, packet authentication, user
authentication and access control.
 IP VPN service diversity- including access networks, intranets and
extranets.
 Network management- capacity control, service quality warranty,
protecting from network overloading
 Traffic management- including packet classification and tracking
protocols.
 Security systems- firewall protection, and systems for unauthorized access
detection
The main aim of modern IP VPNs is to ensure privacy and security of the
content transmitted through public networks. High safety rates are achieved by
tunneling of the packets through the network combined with the data encoding.
Tunneling enables to copy the solutions of point-to-point connection within the
connectionless network, which also enable to execute advanced functions of
data encoding. Tunneling enables encoding of the whole data packets along with
their heading, which is important as it precludes unauthorized users from
90
identifying the sender and receiver of the data. One of the method’s advantages
is low cost. Other asset is the possibility to enter the company’s network form
all around the world. It is important that a company can link its branches so that
they exist as one LAN network. Disadvantage of this solution is sensibility to
hacking attacks as it is used the global internet transmission medium.
4.1 VPN data protection
The most common VPN protocols and their encoding methods;
 IPsec;
 PPTP (Point to Point Tunneling Protocol);
 L2TP (Layer two Tunneling Protocol).
Encoding is used to protect the link between points of VPN. It is one of the
most important things in the VPN as it gives us integrality and data security.
There are numerous programs, protocols and encoding methods. VPNs are
perspective and will definitely be developed. One of the most universal
protocols is IPsec. It can be used to create all kinds of VPNs. Some firms like DLink or Linksys developed extensions allowing them to dynamic VPNs based on
IPsec. These are Dynamic VPN and Quick VPN. Both solutions allow the client
to connect from another unknown network. The client software connects with
the VPN gate (for Linksys it is SSL-Secure Socket Layer based on the gate
certificate) and send its parameters to the unknown network so that it is ready to
set the missing tunnel parameters. The tunnel uses the UDP (User Datagram
Protocol) to authorize and ESP (Encapsulating Security Payload) to exchange
the data. However, the ESP can be problematic as there are networks in which
the edge routers do not let the packets belonging to protocols different than TCP,
UDP. Both in case of setting the VPN between two routers and joining the client
to the LAN network the tunnel exists between two routers or between the router
and the client when the LAN network access is a matter of routing. IPSec
channel is one-way so to create a VPN there must be two channels and that is
why one cannot distinguish from a server and client. Client software is built into
Windows 2000 and newer but it is more convenient to use SSH Sentinel or
TheGreenBow IPSec VPN Client.
The analysis of the dangers to MPLS brings to mind the following; first is
manipulation of the labels. They are responsible for tunnels and addresses
distinguishing so their compromising can bring danger. After compromising the
label one can implement own traffic management as well as redirecting the
tunnel. It can be used to both redirect the packet as well as attack the receiver as
there are no sufficient methods to detect the labels modification. One of the tools
used to manipulate the VPN labels is mpls_redirect. Another tool called
mpls_tun enable creating virtual interface that becomes the part of MPLS VPN
domain. There are also ways to attack the MPLS VPN in layer two. One of
them is ldp_cli, which enables observing the LDP (Label Distribution Protocol).
91
These tools require access to the network’s backbone so users that have their
own links on the whole route of the packet and are independent on the
provider’s infrastructure will not be in danger. Unfortunately, only a couple of
firms on Poland have their own infrastructure. However, there are attack forms
that do not require the access to the network’s backbone. They can be caused by
the technology’s weakness or the setting errors. If for example, the destination
address, which the link goes to, can be found, one can get information about the
labels (LSP -Label Switch Path) and therefore about the route that the packet
went through. This is the scenario for the situation in which processing device of
MPLS allows to receive the tagged packets from out of backbone network.
Under the similar condition changing the LDP protocol is possible.
Proper setup is one way to avoid the attacks. The situation in which the
backbone network will accept the labeled packets from the outside is
unacceptable. The same refers to the issue of accepting the data that can modify
the labeling process. MPLS does not provide the encoding systems so the logical
consequence for that kind of network would be not to let the decoded traffic
through the network (e.g. SSH instead of Telnet, HTTPS instead of
HTTP).These weaknesses of the MPLS security were noticed by some
developers, who now offer additional security solutions. One of these is
CypherEngine by CipherOptics, which can encode the MPLS traffic with no
efficiency loss according to the producer. The future belongs to the MPLS
VPN tunnels, which are automatically settled. Introducing this technology also
brings other assets like possibility to use the QoS mechanisms and traffic
engineering for MPLS VPN. However, to fully implement this solution the
specific mechanism and functionality of edge devices should be precisely
described. The asset of the VPNs is the possibility to dynamically create
logically distinguished and safe channels of communication with selected,
usually remote business partners, through different means of transporting;
traditional commuting network (SDH), Frame Relay and ATM packet networks
as well as the Internet. To meet these conditions it is necessary to use the
network of routers (layer three of the OSI model) and switches (layer two)
which are able to control traffic and packet flow as well as execute the functions
of the security of transmission. The structure of broad communication and
information VPNs, which is a copy of Intelligent Network solution, is based on
telecommunication routers and the elements taken form wireless mobile
networks. The basic functional features of virtual networks are mainly:
 Creating private numbering plan, which enables any configuration of
numbers.
 Tagging every user with the services of particular kind; (external
subscriber, VPN user, partner company, virtual access), which enables
control of the user authorization and fee defining.
 Enabling the flexibility in users’ authorization defining
 Distinguishing private calls from the business calls.
92
Another feature of virtual networks (apart from higher security level) is
reducing the costs of communication within the broad company by better
exploitation of telecommunication infrastructure (occupation of channels during
their real time of connection) as well as easiness of getting connected due to
links’ flexibility in redirecting. Thank to these the group members communicate
as if they were in the same place.
5 Modern network during ‘ANAKONDA 12’ drill.
During this year’s biggest drill called ‘ANAKONDA 12’ modern
communication and information solutions were used. They enable creating
logical network based on the backbone of existing infrastructure of the Ministry
of Defense. Existing infrastructure was complemented by the transmission
elements such as mobile satellite terminal (PPTS) and radio-line system based
on the mobile digital communication centre (RWLC). The idea of the VPN
(Virtual Private Network) based on MPLS (Multiprotocol Label Switching)
technology is presented on the picture. On the edge of network packet is
provided with the ingress label, in which there is information about the next
point of network that the packet is supposed to get to. Between the points of
‘black’ network, where you can find the adaptive protection devices (CISCO
ASA), the tunnel (IP Sec Internet Protocol Security) is built. It protects the
network from the unauthorized access. GRE (Generic Routing Encapsulation)
protocol enables safe communication between sub-networks and the ‘black
cloud’ is transparent for the OSPF (Open Shortest Path First) protocol, which
chooses the shortest way to the target. The communication between LANs
(LOCAL AREA NETWORKs), the ‘reds’ is coded. This solution is
characterized by high efficiency, quickness and scalability. It is also possible to
implement the QoS system (Quality of Service), which proves useful when
sending the digital voice transmission, (VoIP - Voice over Internet Protocol) or
video conference (VTC - Video Tele Conference). Nevertheless other services
like e-mail or information webpage based on Microsoft Share Point Technology
do not have as high quality requirements as VoIP or VTC. Nowadays the Army
uses modern broad communication and information networks (WAN – Wide
Area Network), which can provide functionality of numerous services, tools,
simulation systems and the Systems of Supporting the Command, which are
supposed to increase the efficiency of command chain during such wide drills.
Development of these solutions should have enormous impact on the change of
command process, rules of functioning and organizational structure.
93
The Anakonda Wide Area Network - to develop their own.
The ability of the Military Force to react to possible dangers is dependent on the
efficient System of Supporting the Command. Communication and information
infrastructure is the integral part of communication system; however, it is only a
part of command chain. Within the command chain the communication and
information infrastructure is only the safe channel of information flow.
Processing and transmitting the documented orders should be provided by the
efficient System of Supporting the Command. Systems of C4IS class
(Command, Control, Communications, Computers & Intelligence System) are
command systems integrated with the communication and identification systems
supported by the information technology. The ACS (Automatic Command
System) term stands for the integrated system of applications, databases and
communication and information network that enables automatic transmission of
orders. The work on creating proper ACS (Automatic Command System)
involve many years of research and development. When designing the systems it
is necessary to bear in mind the communication interfaces that would enable
cooperation between SSC and the systems of Means of Combat Direction,
systems of other kind of military forces as well as the command systems of our
allies. The international drills force us to keep the Systems of Supporting the
Command inter-operational. No less important is it to integrate SSC with the
national MCD systems. We cannot also forget about integration of intelligence
systems. According to the author, without the proper information from the
intelligence, commander is unable to make appropriate decision. The help from
the simulation system is also invaluable. They are meant to support the decision
making process with the information technology. The patterns of situation are
kept in the database as the mathematical models. In case this is required, the
commander can use the prompt from the simulation system, which also reduces
94
the time of the decision making process. The simulator of tactical actions can be
integrated into SSC system or remain separate tool. Networks developed during
the ANAKONDA 12 drill are able to provide the integrity and security of
transmitted data. The adaptive security devices that use the tunneling method
can protect the information from unauthorized access. The redundancy of
connection number provides the reliability of the network. We are exploiting the
reliable information superhighway, which awaits efficient software to exploit its
potential. Having the Integrated Operational Situation View (IOSV) will
increase the operational awareness of the commands and headquarters. Not
questioning the paradigm in the science of defense, the authors strongly believe
that the development of new technologies will force the change in viewing the
tools of command process and the Systems of Supporting the Command and
simulation systems will become the common tool for commanders just like the
advanced systems of managing the firm ERP (Enterprise Resource Planning) are
for the managers.
Summary
The main idea of the MPLS technique is creating the LSPs, whose settling
can be fully controlled by the operator independently on the paths created by the
dynamic routing protocols. Moreover, MPLS enables setting numerous ways of
connection between the source and target and therefore more routing algorithms
can be used including the source routing or multipath routing algorithm. Thank
to this, the method allows the operator to gain full control of the traffic flow
within the network and therefore to use the traffic engineering to optimize the
usage of network’s resources. In case of multi-service networks, the MPLS
method enables setting independent paths for different service classes and
optimizes the network’s resources considering the services’ requirements. It
must be pointed out that MPLS does not provide the way to guarantee the
quality of service. That is why, in order to create the multi-service network with
the guarantee of quality, the rules of combination of MPLS and DiffServ
[RFC3270] were set. The main idea is to classify the packets transported
through the MPLS paths to the classes defined in the DiffServ infrastructure.
Looking at the practical side of MPLS, it was meant mostly for the backbone
networks, so most leading routers manufacturers equipped enabled the MPLS
functionality only in the routers meant for that type of network but not in the
access points and edge devices. The main function of the MPLS in terms of the
domain is Traffic Engineering. Setting the MPLS tunnels allows the operator to
control the traffic flow within the network. MPLS is also used to secure the path
in case of the failure. The MPLS combined with the DiffServ is the solution that
enables the full control of the traffic within the backbone network. Using it
allows the operator to use numerous kinds of traffic algorithms in order to
optimize the usage of the network’s resources considering also the requirements
95
of the multi-service networks. However, using the MPLS method within the
network structure limits the use of the IP QoS system. Because of this and due to
the fact that the MPLS technique and rules of its cooperation with DiffServ are
not fully standardized we recommend using two ways to control the traffic
within the backbone network, that would use the routing protocol and based on
the MPLS method.
Bibliography:
ALBERTS D., GARSTKA J., STEIN F. 2000. Networking Centric Warefare: Developing
and Leveraging Information Superiority, DoD C4ISR Cooperative Research Program.
Available online: http://www.au.af.mil/au/awc/awcgate/ccrp/ncw.pdf.
WILSON J.W., STEIN J., MUNJAL S., DWIVEDI A. 2005. Capacity planning to meet QoS
requirements of joint battle management and command and control (BMC2) applications. In
Military Communications Conference. Vol. 2. p. 983 – 989. ISBN: 0-7803-9393-7.
H.323: The Leading Standard in Voice over IP. Institute of Electrical and Electronics
Engineers. Available online:
http://hive1.hive.packetizer.com/users/h323forum/papers/h.323_white_paper.pdf.
96
BEZPEČNOST A INFORMAČNÍ KONTEXT V MILITÁRNÍM
PROSTŘEDÍ
SECURITY AND INFORMATION IN THE MILITARY
ENVIRONMENT
Tomasz Dukiewicz1
ABSTRACT
The author of this article points out various issues in information management of security
systems. The environment in which military operations are conducted influences the needs of
both creating forces, preparing them for the task realization, and determines how operations
at all levels of command are performed. In today's world of globalization and emerging
internal and external security threats, military forces should be ready for use within the
security system. To ensure the attainment of high security it is essential to maintain and
develop the capacity to implement new technologies for the needs of conducted military
operations. In the environment of the terrorism threat, the need for developing means of
communication, identification elements, components for conducting intelligence, special and
reconnaissance operations increases.
Key words: information, security system, military environment, system ISTAR, PSO
operations, CIMIC operations.
Úvod
Informace v bezpečnostním systému tvoří hlavní pilíř, jenž je účinnou
sílou spojující soubor úkolů, bezpečnostní rizika a dobu realizace cílů operací
v její souhrnný celek. Existující systémy v oblasti řízení bezpečnosti musí mít
určité balíčky informací, jejichž analýza tvoří základ činnosti. Není zde prostor
pro libovolnou interpretaci získané informace, za každým rozhodnutím je
činnost osob, a proto se zde vyžaduje přesnost a obezřetnost. Problém nabývá
zvláštní dimenze, pokud se týká vojenských akcí, poněvadž toto prostředí se
vyznačuje specifickými vlastnostmi, mezi něž patří měnící se prostředí a
nedostatek času a informací. V takto specifických podmínkách je stanovení
toho, které informace tvořící nezbytnou databází pro přijetí rozhodnutí jsou
sekundární, primární nebo odvozené jedním z nejobtížnějších úkolů. Hluboké
znalosti o možnostech vlastních bezpečnostních systémů, prostředí a vztazích
mezi nimi umožňuje rozhodovatelům přijímat rozhodnutí zatížená nejmenším
stupněm rizika. Informace v bezpečnostním systému může být vyžívána jak
v kinetických, tak nekinetických akcích, avšak pravděpodobnější je stoupající
1
Tomasz Dukiewicz, Ph.D, Zakład Nauk o Bezpieczeństwie, Uniwersytet Opolski, pl.
Kopernika 11a, 45-040 Opole, Poľsko, [email protected].
97
význam využití nekinetických akcí. Posledně prováděné operace prokázaly
význam informačních systémů jako nástrojů rozšiřujících možnost v oblasti
volby prostředků působení. To neznamená však jen navázání na přístup
založený na výsledcích, které přinesly nový význam nekinetických akcí. Ve
vojenských operacích má zásadní význam správná koordinace mezi všemi
úrovněmi řízení, od strategické až k taktické úrovni. Všechny úrovně řízení mají
svoji úlohu v plánování, realizaci a hodnocení operací.
1 Úroveň vedení informačních operací
Na strategické úrovni z hlediska bezpečnosti jsou ozbrojené síly vyžívány
v oblastech vynucených politikou a úkoly jsou realizovány v úzké synchronizaci
s politickými rozhodnutími. Strategická úroveň pro realizaci úkolů souvisejících
s bezpečností je vybavená prostředky ovlivňování rozhodovatelů nepřítele a jeho
rozhodovacích procesů na nejvyšší úrovni a je připravena k ovlivňování situace
za využití diplomatických, mediálních a vojenských prostředků. Tato úroveň
poskytuje obecné směrnice a je zpravidla omezena pokud jde o přímé vojenské
možnosti, a proto obvykle definuje úkoly v této oblasti na nižší úrovni řízení.
Politická a strategická úroveň musí zajistit koordinaci stanovení úkolu pro
strategickou úroveň včetně informačních operací. Při řízení strategické úrovně je
třeba stanovit omezení při provádění těchto operací a jejich obecné cíle vydáním
„Informační strategie”, jež musí obsahovat dostupné politické směrnice,
strategické cíle, směry působení a omezení. Odpovědnosti personálu v oblasti
informačních operací strategické úrovně zahrnuje odpovědnost za zajištění
pravidelné vojenské koordinace prováděných operací s politickou úrovní a
médii. (Dukiewicz, 2012)
Operační úroveň realizuje úkoly stanovené strategickou úrovni. Ozbrojené
síly jsou vyvíjeny a jejich činnost směřuje k dosažení strategických cílů
prováděním hlavních operací v souladu s úkoly stanovenými strategickou
úrovní. Operační úroveň provádí plánování, koordinaci a hodnocení informační
kampaně na základě úkolů stanovených rozhodovatelem strategické úrovně
(koncepce operací), akčního plánu nebo jiných směrnic. Tato úroveň má velký
význam z hlediska hlavních cílů informačních operací tím, že formuluje úkoly
pro taktickou úroveň. Správce a jeho hlavní spolupracovníci mají také velký vliv
na jemu podřízené rozhodovatelé v rámci oblasti operací. Měl by mít také
dostatečně hluboké znalosti, aby mohl správně vyhodnotit účinnost
informačních operací a provádět koordinaci plánu informačních operací. Na
operativní úrovni je nejdůležitějším faktorem strategie, která je zároveň
základnou a ústředním bodem plánování vojenských operací. Informační
operace na této úrovni jsou prováděny s ohledem na politické, diplomatické,
ekonomické a informační možnosti v oblasti překonávání, rušení, ovlivňování
nebo působení jiným způsobem na rozhodovatelé a rozhodovací procesy
nepřítele. Rozsah informačních operací způsobuje, že velitel musí zohledňovat
98
také diplomatickou činnost, civilně-vojenské a humanitární operace. V rozsahu
informační kampaně k hlavním úkolům operační úrovně patří:
 stanovení informačních cílů operační úrovně nezbytných pro dosažení cílů
rozhodovatelé nadřazené úrovně;
 stanovení priorit pro dosažení operačních informačních cílů;
 vydávání směrnic pro síly, prostředky a podřízené rozhodovatelé za účelem
realizace stanovených úkolů,
 poradenství pro strategického rozhodovatelé prováděné formou analýzy
informačních operací za účelem zajištění jejich realizace;
 poradenství pro rozhodovatelé taktické úrovně s cílem umožnit jím dosažení
výsledků předpokládaných v operačním plánu;
 v případě nutnosti použití prostředků v rámci NATO Crisis Response
System.
Na taktické úrovni v rámci bezpečnostního systému jsou prováděny
vojenské operace za účelem dosažení operačních cílů stanovených pro taktické
síly. Na této úrovni se informační operace soustřeďují na působení na lokální
rozhodovatelé a určité skupiny ovlivňováním jejich vůle, rozhodovacích procesů
a možností. Za účelem dosažení těchto výsledků a zajištění úspěchu operací je
velmi důležitá koordinace informačních operací. Současně musejí být prováděny
činnosti, jejichž cílem je ochrana vlastních informací a informačních systémů.
Taktická úroveň je především zodpovědná za plánování a realizaci zadaných
úkolů pro tuto a poskytovaní závěrů z nich vyplývajících v systému velení [7].
Taktická úroveň kontroluje většinu vojenských možností. Rozhodovatelé mají
vliv na klíčové lokální správce a společenské skupiny, včetně vytváření
pozitivního obrazu vlastních sil. Na taktické úrovni je třeba zohledňovat vedlejší
účinky prováděných operací.
2 Systém získávání informací
Armády XXI. století se zaměřují na rozvoj průzkumné činnosti ISTAR,
která přímo souvisí s možností rychlého získávání informací o složení, činnosti a
možnostech nepřítele s přihlédnutím k terénním a povětrnostním podmínkám a
tvoří tak pilíř úspěchu vojenských operací. Informace zpracované do podoby
průzkumných zpráv poskytují veliteli pravděpodobný situační plán, na jehož
základě může rozmístit síly a prostředky, stanovit priority a kritéria ještě před
zahájením operace.
Průzkum je z vojenského hlediska stavem znalostí týkajících se činností a
možností provádění operací aktuálním nebo potenciálním nepřítelem, oblastí
provádění operací, terénních a hydrometeorologický podmínek.
Průzkum je třeba vnímat z hlediska dvou aspektů: věcného a funkčního.
Průzkum ve věcném významu (průzkumný potenciál) je souborem sil a
prostředků určených k získávání a shromažďování dat (faktů), jejich
zpracovávání na informace a průzkumné zprávy, a následně předávání
99
zainteresovaným odběratelům. Tvoří je štábní průzkumné útvary, průzkumné
oddíly a pododdíly a průzkumné prvky.
Průzkum ve funkčním významu (průzkumná činnost) znamená
dynamický, neustalý proces získávání a shromažďování dat o nepříteli, oblasti
působení a polních a hydrometeorologických podmínkách. Shromážděná data
podléhají zpracování a předávání ve formě informací a průzkumných zpráv
nezbytných pro přípravu a provádění operací. Prvky průzkumné činnosti (v
rámci aliance NATO označované ISTAR) jsou (Dukiewicz, 2012):
 informační proces (angl. intelligence) zahrnuje činnosti prováděné štábními
průzkumnými útvary, z nichž získané informace jsou podrobovány
hodnocení a analýze za účelem jejich interpretace, a jsou následně sdělovány
zainteresovaným odběratelům v podobě průzkumných zpráv;
 pozorování bojiště (angl. surveillance) znamená systematický monitoring
(pozorování) vzdušného prostoru, oblasti působení, osob nebo věcí
prováděných za použití technických nebo lidských sil a průzkumných
prostředků. Cílem monitoringu oblasti je:
 poskytnutí obecných informací o rozmístění, úrovni aktivity, možnostech,
záměrech operacích nepřítele,
 soustředění sil a průzkumných prostředků na vybrané objekty,
 omezený rozsah zajištění zabezpečení vlastních vojsk (v mezerách, na
křídlech nebo v týlové zóně),
 výchozí průzkum a identifikace objektů,
 na taktické úrovni je monitoring oblasti pomocí lidských zdrojů a
průzkumných prostředků nedílnou součástí průzkumných operací,
 detekce objektů (angl. Target acquisition) zahrnuje proces identifikace a
určení polohy objektů (cílů) s požadovanou přesností umožňující efektivní
využití palebných prostředků (působení). Jež zahrnuje:
 určení objektů (cílů) pro potřeby přímé palby, obvykle s přesně
stanoveným systémem výzbroje – poskytuje informace o nepříteli,
který byl zjištěn, identifikován a lokalizován a může být vázán
bojovými operacemi;
 určení objektů (cílů) pro potřeby přímé palby – poskytuje informace
o nepříteli, který není dostupný pro vizuální pozorování pro jeden nebo
více nepřímých zbraňových systémů;
 určení objektů (cílů) pro potřeby ostatních systémů působení (např.
psychologického, elektronického, atd.);
 průzkumná operace (angl. reconnaissance) je plněním úkolů
průzkumnými prvky pomocí dostupných způsobů provádění operací za
účelem získání informací o nepříteli a oblasti a také o polních a
hydrometeorologických podmínkách. Průzkumné operace mohou být
zahájeny na základě monitoringu oblasti nebo závěrů analýzy informací
v rámci informačního procesu.
100
Monitoring oblasti a průzkum objektů mají výhradně pasivní charakter,
kdežto průzkumné operace obsahují jak pasivní (vizuální, elektronické a
technické pozorování), tak aktivní způsoby provádění operací.
Průzkumná činnost je prováděna v době míru, krize i války a všechny její
prvky se navzájem doplňují a plní kritéria z hlediska:
 prostoru pokrytím celé oblasti průzkumné odpovědnosti, a umožnění
zjištění nepřítele pomocí jak kinetických, tak nekinetických akcí všemi
možnými prostředky;
 času zajištěním kontinuity operací;
 sil vymezením náležitých prostředků pro potřeby prováděných úkolů;
 interoperability zajištěním schopnosti různých systémů vzájemně
spolupracovat s jinými průzkumnými systémy v celém operačním
prostoru;
 různorodosti využíváním různých druhů sil a průzkumných prostředků;
 účelnosti podřízením průzkumné činnosti celkové koncepci operací
s přihlédnutím k specifickým možnostem sil a průzkumných
prostředků.
Za účelem zajištění efektivního velení a řízení průzkumné činnosti je
zřízen průzkumný subsystém (ISTAR). (Dukiewicz, 2012) Průzkumný
subsystém je nedílnou součástí bojového systému. Tento systém zahrnuje
průzkumné síly a prostředky všech druhů vojsk rozvinuté a seskupené v prostoru
a čase včetně jejich řídících buněk propojených informačními uzly a jednajících
v souladu se záměrem velitele.
Průzkumný subsystém se připravuje a rozvíjí s takovým předstihem, aby byla
zajištěna optimální příprava operací, jejich účinné provádění a poskytování
nezbytných informací pro plánování a dalších kroků.
Průzkumné útvary taktické úrovně musí být schopny řídit průzkumné prostředky
různého druhu, tzn.: elektronický boj, průzkum na základě obrazových dat,
hlídkový a osobní průzkum, přesunutí pozorovatelé, radarový a akustický
průzkum, prostředky rušení IED, průzkumné snímače.
Bezprostřední průzkum – je to přímé nasazení sil a prostředků za účelem
získávání a zpracování informací o nepříteli a terénních a
hydrometeorologických podmínkách, jež jsou v dosahu přímých percepčních
schopností člověka podporovaných příručními technickými prostředky (např.
kamera). Bezprostřední průzkum může se dělít na:
□ osobní průzkum (angl. HUMINT) – jsou to síly a prostředky odborně
připravené
a technicky uzpůsobené k získávání a zpracovávání těch informací o
nepříteli, jež jsou v dosahu přímých percepčních schopností člověka
podporovaných příručními technickými prostředky. Osobní průzkum je
realizován průzkumnými prvky a odborníky:

provádějícími analýzu vybavení nepřítele a výslech zajatců a
zkoumajícími získané dokumenty;
101
provádějícími analýzu hlášení jednotek, jež jsou v kontaktu s nepřítelem,
odbavujících posádky letadel, provádějících styčné činnosti, eskortování,
výslech civilních osob, analyzujících dostupné publikace, audiovizuální
vysílání a překlady;
□ speciální průzkum – je to získávání informací o nepříteli a oblasti operací
pomocí zvláštních jednotek rozmístěných v zázemí nepřítele pro potřeby
prováděných přímých (vlastních) akcí a operací;
□ hloubkový průzkum – je to získávání informací o nepříteli a pozemních
objektech v hlubokém zázemí nepřítele pomocí sil hloubkového
průzkumu pro potřeby provádění války a operací a z toho navádění
palebných prostředků;
□ hlídkový průzkum – je to získávání informací o nepříteli a terénu pomocí
řádných
a smluvních vojenských sil a prostředků prostřednictvím penetrace terénu
(oblasti)
v oblastech průzkumné odpovědnosti.
Nepřímý průzkum – je to nasazení sil a prostředků za účelem získávání
a zpracování informací o nepříteli a polních a hydrometeorologických
podmínkách, jež nejsou v rozsahu přímých možností lidského vnímání. Tento
průzkum může se dělít:
□ Elektronický průzkum – je to získávání informací o elektronických objektech
nepřítele vyzařujících elektromagnetickou energii prostřednictvím jejich
vyhledávání, pozorování, zachycování, zaměřování a analýzy. Soudobá
informace spojená s bezpečnostním systémem je stále velmi důležitým
faktorem, který determinuje vojenské operace. Změny spočívají ve vytvoření
integrovaných systémů v bezpečnostním systému, jež by dokázaly
komunikovat se všemi složkami působícími v dané oblasti prostřednictvím
výměny informací v širším rozsahu včetně komunikace s národními systémy
jiných spojeneckých států, jež se účastní operací namířených proti hrozbám.

3 CIMIC v oblasti bezpečnosti
Cílem civilně vojenské spolupráce je zabezpečit součinnost, nezbytnou k
zahájení a zabezpečení plánování a řízení operací. (Dukiewicz, 2008) Včasná
spolupráce v plánovacím procesu, s okamžitým rozvinutím sil, vytváří základ,
ze kterého se vyvinou ostatní funkce CIMIC. Prosazení součinnosti na politické
úrovni prostřednictvím NATO, je základním předpokladem úspěchu. Z tohoto se
odvíjí společné plánování na úrovni nejvyššího velení a v rámci společného
operačního prostoru. Tím je zabezpečena součinnost s civilními organizacemi a
funkcionáři včetně odpovídající veřejné informační politiky. To bude vyžadovat
odpovídající a včasnou propagaci výsledků provedenou prostřednictvím civilně
vojenské spolupráce, která zpětně pomůže získat podporu obyvatelstva,
mezinárodních a národních organizací.
102
Ovlivnění civilního prostředí. Podpora civilního prostředí pokrývá široké
spektrum činnosti CIMIC je poskytována civilnímu prostředí ve shodě s
vojenskou misí NATO. Za normálních okolností není zabezpečena nařízením
civilních úřadů. Může zahrnovat široký rozsah vojenských zdrojů, informací,
osob, materiálu, výzbroje, spojovacího zařízení, odborné dovednosti specialistů
nebo výcviku. Všeobecně je možno říci, že bude uplatňována tam, kde a kdy je
potřebné vytvořit nezbytné podmínky pro splnění vojenské mise anebo proto, že
odpovědni civilní představitelé a organizace nejsou schopni úkol realizovat.
Rozhodnutí ohledně hloubky, trvání a rozsahu tohoto zabezpečení by mělo být
provedeno na nejvyšším stupni, který vezme v úvahu zejména politické, ale i
další faktory.
Zabezpečení sil. Velitelé NATO budou v závislostech na okolnostech
vyžadovat od místní správy odpovídající zabezpečení v prostoru jejich operační
činnosti. Rovněž tak součinnost v úsilí k minimalizaci narušení vojenských
operací, jako je řízení obyvatelstva a zdrojů, může být vojsko částečně závislé
na civilních zdrojích a informacích z civilních zdrojů. Úkolem velitelů bude
snaha získat pro zabezpečení operace zdroje ze strany místního obyvatelstva.
CIMIC bude ve všech těchto oblastech hrát hlavní úlohu.
Při řízení informačním systémem CIMIC je nezbytné uplatňovat přijaté a
praxi ověřené principy. Mezi základní principy řízení CIMIC můžeme
považovat (Dukiewicz, 2012):
Priority mise. Vojenské úkoly mají přednost za všech okolností.
Příslušníci ozbrojených sil všech hodností budou, v případě zapojení do aktivit
civilně-vojenské spolupráce, občas vystaveni velkému lidskému odcizení. Je
zcela pochopitelné, že lidský charakter má sklon být natolik ovládnut touhou
zmírnit utrpení, že ztratí ze zřetele vojenský cíl. Tlak na jednotlivce, především
ty, kteří rozhodují, bude často velký a oni nesmějí připustit akce, které, ač
morálně ospravedlnitelné, nepřispívají ke splnění cíle.
Způsob velení. Zaměření civilně vojenské spolupráce je v zodpovědnosti
velitele.
S mnoha doprovodnými činnostmi musí být úsilí civilně-vojenské spolupráce co
nejvíce orientováno na dosažení maximálního efektu. Navíc si musí být velitelé
na každém stupni trvale vědomi své zodpovědnosti vůči civilnímu obyvatelstvu
a efektivnosti operací.
Ekonomika. Aktivity civilně-vojenské spolupráce na nižší úrovni jsou
často prováděny v podmínkách, kdy se civilní obyvatelstvo potýká s
nedostatečnou infrastrukturou a rozsáhlým nedostatkem základního zboží a
služeb. Touha zmírnit utrpení může vést k vyčerpání zdrojů, které jsou k
dispozici pro podporu vojenských sil. Vojenské zdroje nejsou neomezené a je
třeba dbát na zachování vojenské akce schopnosti, mohou být využívány jen v
množství nezbytně nutném pro dosažení cíle. Velitelé musí bránit tomu, aby
vznikla dlouhodobá závislost civilního sektoru na vojenských zdrojích. Stažení
nebo snížení jednou vytvořených zdrojů bude způsobovat napětí ve vztahu mezi
103
civilním a vojenským sektorem, zpomalovat úsilí civilní administrativy může
způsobit trvalou škodu na důvěře veřejnosti v ozbrojené síly.
Humanitární pomoci. Velitelé jsou právně odpovědni za dodržování
mezinárodních zákonů, které se týkají ozbrojeného konfliktu a zákony o vedení
války. Aby byly naplněny tyto právní požadavky, musí velitelé vždy usilovat, v
podmínkách mise, o omezení účinků vojenských operací a tam, kde to je možné,
usnadnit podporu pro nebojující. Humanitární právo a právo na důstojnost
jednotlivců i osob musí být respektováno a chráněno v souladu
s mezinárodními právy.
Kulturní povědomí. Citlivost k místním zvykům, sociálnímu chování a
způsobu života je základní úkol pro všechny mise. V politicky citlivém prostředí
bezstarostného násilí místního zákona nebo zvyku se mohou rozšířit vysoce
nepopulární zprávy a vážně podkopat šanci mise na úspěch. Vojsko musí
jednoznačně porozumět místní kultuře, zvykům a právům. K zabezpečení
kulturního povědomí prostřednictvím vzdělávání vlastních sil hraje CIMIC
životně důležitou úlohu.
Společné cíle. Je zvykem, že vztahy, které již jednou byly zakotveny je
třeba udržovat a kdykoliv je to možné, tak je posilovat, aby se přečkalo období
nedorozumění, překážek, kompromisů nebo dokonce ohrožení ze třetích stran.
Rovněž by měli být respektováni ti, kteří provádějí činnost v rámci operačního
prostoru odpovědnosti a mohou mít různé okamžité zájmy a cíle než sily NATO
a civilní organizace. Jak kolektivní obrana, tak i operace reagující na krize se
vyskytují v rychle se měnícím prostředí. Každá zainteresovaná organizace musí
pochopit jak politické požadavky, tak i požadavky na zdroje. Chápání těchto
požadavků, vytváří základy pro civilně vojenskou spolupráci a odpovědnost za
dosažení cílů, ještě před ukončením stanovené doby.
Podíl na odpovědnosti. Cíle, zájmy a pracovní aktivity civilních
organizací a agentur, se kterými musí síly NATO provádět součinnost jsou
mimořádně rozmanité. Analýza společných cílů musí vést k podílu na
odpovědnosti v souladu s ustanovením a udržováním trvalého a vzájemného
prospěšného vztahu[6]. CIMIC musí co nejdříve zabezpečit součinnostní jednání
a přechodný mechanizmus s civilními organizacemi a definovat jejich případné
úkoly a odpovědnosti a současně se vyhnout nedorozumění.
Shoda. K zabezpečení a udržení spolupráce s civilními organizacemi, se
kterými jsou ozbrojené síly v kontaktu by mělo být věnováno veškeré úsilí.
Přesvědčování může mít obdobný účinek k zabezpečení shody, ale nedosahuje
se s ním takových výsledků jako shodou a nemá dlouhé trvání. Pro zdánlivou
maličkost může dojít ke ztrátě přesvědčení a velitel musí být připraven vynaložit
více času a energie k vyřešení nedorozumění a snížení napětí.
Otevřenost. Úspěšnost CIMIC vyžaduje vzájemné porozumění a důvěru
ve všech věcech, které se týkají operace. Úkoly a činnost CIMIC by měly být
otevřené, a měly by vyjadřovat její kvalifikaci, aby zvítězila víra a přesvědčení u
všech prvků civilního prostředí. Napětí mezi politickými, vojenskými,
104
humanitárními a dalšími složkami civilně vojenských vztahů povede
jednoznačně ke zmatkům a současně k neporozumění. Napětí budou zhoršovaná
politickými výstřednostmi, mediálními nepřesnostmi nebo překroucením
a ochablou komunikací. Otevřenost je velmi důležitá k prevenci a rozptýlení
takovéto potenciální nestálosti situace, protože vštěpuje víru, zvyšuje důvěru a
povzbuzuje vzájemné porozumění. Osoby CIMIC jsou cenným zdrojem
místních informací které mohou být použity ke zpravodajskému sběru
informací.
Komunikace. Účinné spojení s civilními úřady, agenturami, organizacemi
a obyvatelstvem je životně důležité k udržování shody a spolupráce. Rozdíly
mezi civilními a vojenskými organizacemi požadují časovou investici a dosažení
porozumění. Civilní organizace, se kterými bude vojsko jednat, budou
pravděpodobně plnit své vlastní priority. Ve skutečnosti může mít někdo názor,
že spolupráce s armádou a nezávislost se vzájemně vylučují. Klíč k minimalizaci
těchto obtíží je v udržování otevřenosti a trvalém spojení. Aby nedocházelo k
narušení vztahů a neporozumění, je žádoucí vymezit jasné a účinné prostředky
ke stanovení a udržování těchto kanálů prostřednictvím CIMIC s představiteli a
odpovědných civilních organizací a předními agenturami. Jednotlivé organizace
měly by zahájit budování zavedeného systému již v průběhu operací.
CIMIC poskytuje mechanismus, který umožňuje vyplnit mezeru mezi
intervenčními sily a humanitární organizacemi a civilními institucemi. Jestli tyto
úkoly jsou plněny, je možné říct že CIMIC funguje jako posilující blok sil,
umožňující menším silám dosáhnout lepších výsledku v ohledu na plněny úkol.
Úspěšná činnost CIMIC může ovlivnit dobu trvání mise a zmenšit finanční
náklady pro dlouhodobé a finanční náročné vedení operací v rámci obnovy míru.
4 Základní úkoly CIMIC v rámci informace
Základní úkoly buňky civilně vojenské spolupráce byly stanoveny
následovně usnadnit spolupráci mezi místní vládou (orgány samosprávy) a
občany, usnadnit spoluprácí stabilizačních sil s místní vládou a mezinárodními a
nevládními (civilními) organizacemi (International Organizations, IOs a NonGovernmental Organizations, NGOs), organizovat střediska civilně vojenské
spolupráce (CMCC), zabezpečit spojení mezi CMCC a občany, představiteli
administrativy, civilními organizacemi a vojenskými strukturami, zpracovávat
a aktualizovat informace s prostoru odpovědnosti CIMIC, zpracovávat a
doporučovat projekty humanitární pomoci, podílet se na rekonstrukci
infrastruktury financované z dispozičního fondu (Civil Emergency Response
Project, CERP) velitelů okresů (tj. velitelů praporů), předávat hlášení CIMIC
nadřízeným stupňům velení, plnit úkoly v rámci plánování humanitární pomoci
(National Payment Plan, NPP).
Zásady činností CIMIC (Dukiewicz, 2008):
105
Štáb CIMIC připravuje do hlavního operačního plánu svůj příspěvek. Ten
prověří, zda faktory, které se vztahují k civilní oblasti jsou začleněny ve všech
etapách plánování. Tam, kde je to možné, budou jednotlivé příspěvky podloženy
průzkumem a podrobným vyhodnocením. Jednotlivé body zahrnují informace:
 Politický a kulturní vývoj.
 Stav národní a místní vlády.
 Civilní správa a služby.
 Potřeby civilního obyvatelstva.
 Pohyb obyvatelstva.
 Současný stav, mandáty, možnosti a záměr mezinárodních a
nevládních organizací.
 Civilní infrastruktura.
Ukolem CIMIC v rámci operací je civilně – vojenské součinnost k
zabezpečení mise. K této činnosti bude ustanoven a udržován široký okruh
vztahů s civilními orgány (výměna informací). Mnohé z těchto vztahů již budou
existovat, ale vznikne požadavek na nové. Tyto budou stanoveny v průběhu
procesu hodnocení situace. K zabezpečení součinnosti se provádí následující
druhy činností:
Spojení. Účinná spolupráce je možná jen tehdy, jestliže existuje trvalé
spojení na všech stupních velení. Spojení může v důsledku výpadku části
spojovací infrastruktury způsobit obtíže. Velitel může vhodně využívat kontakt s
místními politickými představiteli a vedoucími mezinárodních a nevládních
organizací. Současně je vhodné rozmístit styčné důstojníky k uvedeným
součástem. Je důležité, aby CIMIC, zvláště na operačnim stupni, udržoval v
těchto organizacích aktivní vztahy se svými protějšky.
Výměna informací. CIMIC pracuje jako civilně-vojenská výměna
informací. Civilní zdroje budou často poskytovat informace odpovídající
operační důležitosti. S ohledem na bezpečnostní hledisko je vzájemná výměna
informací prospěšná oběma stranám.
Součinnost. Při existenci různých mandátů, kultur a perspektiv, budou
existovat průběžné požadavky na provádění součinnosti k zabezpečení toho, aby
nedošlo ke kompromisům dlouhodobých cílů. Obdobně na úrovni válčiště bude
potřebné provádět součinnost jednotlivých útvarů nebo národních činností
CIMIC.
Zabezpečení dohod. CIMIC bude spolupracovat při zpracování konceptu
jakékoliv formální dohody nebo Memoranda o porozumění (MOUs), jež
vyžaduje zapojení sil a prostředků civilně-vojenské spolupráce.
Řízení činnosti CIMIC. Jednotlivé činnosti CIMIC mohou být řízeny k
vyplnění vakua k poskytnutí služeb nebo zařízení, které jsou požadovány k
zabezpečení okamžitého zachování života místního obyvatelstva případně k
zajištění stability a dlouhodobé podpory společnosti v rámci společného
operačního prostoru. Toto vakuum bude vznikat v důsledku mandátu civilních
funkcionářů nebo v důsledku dočasné neschopnosti mezinárodní společnosti
106
plnit tyto požadavky. Jakékoliv požadavky této povahy budou řízeny v rámci
kontextu plánu k přenesení takovýchto povinností na zplnomocněné
funkcionáře. Nositelé těchto aktivit by měli být stanoveni.
Ohodnocení. Všechny výše uvedené činnosti budou realizovány na
základě průběžného hodnocení situace. Toto hodnocení bude zahrnovat velikost
a povahu jakéhokoliv nedostatku v civilní oblasti a stanovení nebo nastavení
pracovních mezníků, na cestě směřující k přesunu civilních odpovědností.
Závěr
Požadavky v oblasti spolupráce mezi mezinárodními civilními
organizacemi a vojenským komponentem jsou několikrát větši něž v typických
vojenských činnostech, které jsou uvedeny v čl. 5 Washingtonské smlouvy.
Uvažuji, že problémy v této oblasti, které jsou předmětem zájmu v rámci civilně
vojenské spolupráce jsou složité, avšak z hlediska výzkumu zajímavé. V tomto
kontextů CIMIC obsahuje širokou interakci, ke které dohází mezi mnoha
civilními organizacemi a vojenským komponentem, a vtom s různými druhy
vojsk. Činnost vedena všemi členy, ve stejným prostoru konfliktu, je závislá od
místních disponibilních prostředků, ale většinou je realizována vlastní politika,
ne nutně stejná s politikou jiných členů operací (civilních a vojenských). V
takových podmínkách, o úspěchu militární operací, rozhodují ne jenom vojenské
operace, ale především politické a diplomatické rozhodnutí. Základním
problémem je koordinace činnosti různých organizací, institucí a rozhodujících
orgánů (složek) s vojenským komponentem. Při plánovaní spojenecké činnosti,
je zatím nutné brát v úvahu také faktor mentality, kultury, zvyky a tradice
vojenského a civilního personálu a různé způsoby realizace plnění jejich úkolů.
Důležitým faktorem je, že státy, které jsou vyčleněny pro vedení mírové činnosti
mají zpracované vlastní národní přístupy pro řešení těchto úkolů. Uvedené
faktory nezlehčují, ale naopak komplikují vojensko-civilní spoluprací ve stejné
oblasti operace. Proto v poslední době NATO klade velký důraz na vojenskocivilní spolupráci, což odráží jeho široký přistup k mezinárodní bezpečnosti a
míru.
Současný stav bezpečnostního prostředí ve světě, především pak události
po 11. září 2001, potvrdily, že vývoj spěje k dalšímu prolínání a vzájemné
závislosti vojenských a nevojenských hrozeb a z nich vyplývajících rizik. Stírá
se hranice mezi vnitřní a vnější bezpečnosti. Tyto skutečnosti vyžadují, aby
ozbrojeny sily byly připraveny řešit široké spektrum různých situací. Podrobné
informace na téma situace v dané zóně zodpovědnosti jsou klíčem k úspěchu
zároveň jak humanitárních misí, tak i vojenských. Tyto informace by měly
podléhat svobodné výměně v širokém měřítku. Zkušenosti z operací vojsk
NATO umožňují analyzovat plnění úkolů civilně vojenské spolupráce v daných
podmínkách různými armádami. Získávaní „srdcí a rozumu“ místních obyvatel
prostřednictvím např. humanitární pomoci často napomáhá k získávaní
107
nezbytných informací o aktivitách teroristů. Žádný velitel neuspěje při řešení
situace, jestliže nemá dostatek spolehlivých informací o prostředí, kde plní úkol
a o ohrožení, kterému musí čelit.
 Podstatou průzkumné informace je vytvoření pro potřeby virtuálního
velení - téměř v reálném čase - nepřetržitý obraz situace ve vztahu
k předpokládanému stavu konce operací. Průzkumná informace fungující
jako množina neuspořádaných údajů bez použití nejmodernějších
technologií nemůže splnit toto kritérium, zejména v aspektu reálnosti
času. Proto také její fungování v průzkumném systému bez využití např.
systému ISTAR může být v mnoha případech nepoužitelné.
 Bohužel, úkoly (informační potřeby) pro průzkumné prvky mají daleko k
takové detailnosti, a obecné vyjádření slovy: zjistit, monitorovat, určit
způsobuje, že prvky průzkumného systému začínají „sbírat” všechno, co
následně vyvolává trvalý tok hlášení průzkumných informací. Taková
situace způsobuje, že v přívalu nepříliš důležitých informací se ztrácejí
klíčové informace, jež mohou mít zásadní vliv na přijímaná rozhodnutí.
 Systém ISTAR je jedním z těch prvků, které dodávají rozhodovatelům
nezbytné informace pro přijetí správných rozhodnutí.
 Rozhodovatel by měl ve snaze zvýšit racionalitu přijímaných rozhodnutí
správným způsobem organizovat informační systém, který bude
podporovat jeho model práce. Informační systém funguje v prostoru,
v němž lidé provádějí pozorování, analýzu, nakládají s informací,
přijímají rozhodnutí, proto tvoří základní prostředí rozhodovacího
procesu, tzv. informační prostředí.
 Různého druhu chyby související s informačním systémem, jakož i
výsledky empirických studií tohoto problému, poukazují na nedokonalost
informace v organizaci právě v kontextu její užitečnosti pro konkrétní
procesy přijímání rozhodnutí.
 Aby se zabránilo rušení mezi informacemi, rozhodnutími a systémem
řízení, je třeba při výzkumu a navrhování každého systému zohlednit
závislost mezi jeho cíli a úkoly a mezi systémem přijímání rozhodnutí a
informačním systémem.
 Podmíněnost vojenského systému tvoří informace, které lze rozdělit na
informace týkající se celé organizační struktury, orientující informace, a
na informace týkající se podmínek a výsledků jejich vlastní práce a pozice
v organizační struktuře a informace projektující a korigující chování.
 Informační potřeby se stanovují na základě znalostí rozhodovacích oblastí
(zájmů), které mají vliv na dosažení stanoveného cíle.
 Existující systémy v oblasti řízení bezpečnosti musejí mít k dispozici
určité balíky informací, jejichž analýza tvoří základ jednání.
108
 Hluboké znalosti o možnostech vlastních bezpečnostních systémů, o
prostředí a vztazích mezi nimi dovolují rozhodovatelům přijímat
rozhodnutí zatížená nejmenším rizikem.
 Informace v bezpečnostním systému může být využita jak v kinetických,
tak nekinetických akcích, ale pravděpodobnější je rostoucí význam
používání nekinetických akcí.
 Armády XXI. století kládou důraz na rozvoj průzkumné činnosti ISTAR,
která přímo souvisí s možností rychlého získávání informací o složení,
způsobu provádění operace a možnostech nepřítele ve spojení s polními a
povětrnostními podmínkami a tvoří tak pilíř úspěchu vojenských operací.
 Za účelem zajištění efektivního velení a řízení průzkumné činnosti je
organizován průzkumný systém ISTAR.
Literatura:
DUKIEWICZ, T. 2012. Strategia w uwarunkowaniach zagrożeń działań ideologicznych, [w:]
Forum bezpieczeństwa : bezpieczeństwo wewnętrzne i ochrona infrastruktury krytycznej, T. 1
/ red. nauk. Grzegorz Krasnodębski, Akademia Marynarki Wojennej w Gdyni, 2012. ISBN:
978-83-934343-8-1
DUKIEWICZ T. 2012. Security system element - ISTAR system. [w:] The International
Scientific Conference Knowledge – Based Organization, Army Academy, RO 2012.
DUKIEWICZ, T. 2012. Informace v průzkumném subsystému taktické úrovně. In:
Mezinárodní vojensko-odborná konference TAKTIKA 2012. Brno: UO, 2012. ISBN 978-807231-887-2
DUKIEWICZ, T. 2012. Průzkumný subsystém taktické úrovně. In. Manažment, teoria, výučba
a prax. Liptovský Mikuláš: AOS, 2012. ISBN 978-80-8040-452-9
DUKIEWICZ T. 2008. Cinnost skupin CIMIC na zaklade mise v Iraku. W: Takticke cinnosti
jednotek a malych tymu v soudobych operacich. Brno: Uniwersytet Obrony, 2008.
ŻUBER, M. 2013. Bezpieczeństwo ekologiczne, jako element bezpieczeństwa ogólnego.
Interdyscylinarność nauk o bezpieczeństwie. Paradygmat. Wiedza. Demarkacja. Pod red.
nauk. K. Raczkowskiego. K. Żukrowskiej i M. Żubera, Difin Warszawa 2013. s. 174-188.
DUKIEWICZ T. 2010. Information in condition of new treats in 21 st Century. W:
Manažment, teoria, výučba a prax 2010. Liptovsky Mikulaš: Akadémia Ozbrojených Síl,
2010.
109
SPACE AND MODERN SATELLITE SYSTEMS AS A NEW
CHALLENGE FOR THE POLISH ARMED FORCES IN
TODAY’S INFORMATION WAR
Maciej Marczyk1
ABSTRACT
The development of modern information processing techniques and developments in the
minds of users make more and more common is the use of space (space research programs,
communications satellites) and satellite systems to carry out tasks involving not only the
transfer of data in military telecommunication networks, but also the so-called. Real time
services (telephony, video), or other connections that are traditionally considered far as the
domain of terrestrial networks. Twenty-first century is an extremely rapid development of
technology of telecommunications services. Satellite communications between the ground
station and the space object is used to transmit information in both directions, the amount of
information is grilled depending on the direction of transmission. In general, the basic flow of
information is sent from a space object in the direction of the earth station. So this area is
understood in the armed forces, which include may ensure the security of the state within
cyberspace. Polish Armed Forces as part of cooperation with NATO use of satellite systems
of other countries and use their own means of satellite communications. In the fight against
asymmetric enemy satellite communications is the primary way of exchanging information
and command system is secure and resistant to the effects of particular direct opponent and
capable of achieving superiority over him in cyberspace. Other communications systems,
such as using radio devices are measures reserve, used temporarily, at lower levels of
command or during patrol operations. Article is devoted to the purpose and use of satellite
systems not only used in the military. It presents a wide range of applications such systems in
everyday life, and underlining the limitations that arise if the modern technology "forgot"
about the sudden development of the satellite.
Key words: space, cyberspace, satellite systems, satellite communication.
Introduction
The development of modern information processing techniques and
developments in the minds of users make more and more common is the use of
space (space research programs, communications satellites) and satellite systems
to carry out tasks involving not only the transfer of data in military
telecommunication networks, but also the so-called. real time services
(telephony, video), or other connections that are traditionally considered far as
the domain of terrestrial networks.
1
LTC. Eng. Maciej Marczyk, PhD., Faculty of Management and Command, National
Defence University, Warsaw; al. gen. A. Chruściela 103, 00-910 Warszawa, Poland,
[email protected].
110
Twenty-first century is an extremely rapid development of technology of
telecommunications services. Satellite communications between the ground
station and the space object is used to transmit information in both directions,
the amount of information is grilled depending on the direction of transmission.
In general, the basic flow of information is sent from a space object in the
direction of the earth station. So this area is understood in the armed forces,
which include May ensure the security of the State within cyberspace.
Armed Forces as part of cooperation with NATO use of satellite systems
of other countries and use their own means of satellite communications. In the
fight against asymmetric enemy satellite communications is the primary way of
exchanging information and command system is secure and resistant to the
effects of particular direct opponent and capable of achieving superiority over its
in cyberspace. Other communications systems, such as using radio devices are
measures reserve, used temporarily, at lower levels of command or during patrol
operations.
Military satellite communications should be constantly adapted to the
growing challenges and needs of the civilian market. The development of space
technology is notin place. The world is planning new programs and further
development of space stations, planned to build a base on the moon, build a
colony on Mars and of course the ongoing development of satellite
communications systems (military and civilian).
Polish military units in Afghanistan, using NATO satellite systems and
use their own satellite communications as the main means of communication
and the way in the field of activities. Recently, the equipment units entered the
army command mobile satellite terminals tactical level. The fight against
asymmetric satellite communications is the primary method of exchanging
information and command of military contingent. Other systems, such as radio
are reserve funds, used an ad hoc basis, at lower levels of command or during
patrol operations as a link in the column.
1 Basic purpose of satellite systems and organization of satellite
communications
Thousands of artificial satellites cover tightly orbit around the Earth. Their
tasks are different and depend on their purpose. We can, however, by the
criterion adopted to distinguish purpose communications satellites, scientific
research, meteorological, navigation, technology and intelligence. However,
when we consider the definition of telecommunications, and we realize that it is
communicating at a distance by means of signals are all those listed group of
devices that transmit signals can be called communications satellites. Both the
academic, research, meteorological, military, navigation, etc. In many
magazines, books, articles meet stating that communications satellites are used
for typical telecommunications services such as telephone calls, faxing, data,
111
listening to the radio, watching TV. But they can also be used for intelligence
activities and the collection of information necessary to maintain security in the
area.
Telecommunication satellites play an important role in the modern world.
It is thanks to them we can enjoy the blessings of television and satellite radio,
and rapid global communication distance. For a communications satellite signal
is sent from Earth, it is amplified and goes back to a certain place. It can be
received either on the continent or in a specific area. Telecommunication
satellites almost 100 % are located on geostationary orbits. Among
telecommunications satellites can distinguish two types: active and passive
satellites. The first are the kind of mirrors that reflect radio waves. In contrast,
active satellites have adequate electronic equipment , through which the
received signal and retransmits it strengthens further to the destination.
Nowadays, each major has a satellite TV . An example of this type of satellite
Eutelsat may be the most popular communications satellite (Picture 1).
Picture 1 Satellite Hot Bird 7A
Source: http://www.planetarium.cz/fotokronika/2006/2006-007.htm
Eutelsat was the first satellite TV service provider directly to the homes of
users. In terms of revenue takes third place in the world and its range includes
Europe, Middle East, Africa, India, the Americas and a large part of Asia. Video
services, broadband, telecommunications and mobile connectivity. For services
of this type include the direct transmission of television signals and radio,
interactive TV, satellite communication transmission cars and uplink services.
We can divide them into several families: the most famous are: Eutelsat Hot
Bird and Atlantic Bird , Euro Bird and SESAT. Today we utilize have a new
television standard called HDTV (High Definition Television ) a high-definition
television .
Satellite weather is also an artificial satellite launched by man into space .
It is used to study the upper atmosphere and data about the current state of
weather on the globe through television and radio signals. Apart from the basic
to climatology and meteorology information on cloud cover, these satellites
112
allow measurements of the horizontal and vertical profiles of temperature and
humidity of the atmosphere, anticipating the creation of cyclones in tropical
regions , and track their evolution and motion imaging zones of storm and rain ,
determining the direction and speed of winds , measuring components of the
Earth's radiative balance , examining changes in the chemical composition of the
atmosphere and the distribution of cloudiness , which helps to draw more
accurately forecast. Nowadays geostationary orbit moves a whole network of
satellites. The most famous is the American GOES (called Geostacionary
Operational Environmental Satellites) , the Japanese GMS and the European
Meteosat (Pictures: 2 and 3).
Picture 2. Satellite image from GOES satellite showing weather situations
Source: http://www.fafnoscie.terramail.pl/zdjecianoaa.html
Picture 3. Satelita Meteosat orbit
Source: http://www.cisar.it/Prendi_News.phtml/view/98
Navigation satellites. GPS is a radio navigation equipment using radio
waves transmitted from satellites to determine the position of the points and
moving receiver anywhere on the earth's surface. In addition, you can define the
parameters of their movements. Currently, the most popular satellite navigation
system is NAVSTAR GPS (Global Positioning System - NAVigation Signal
Timing And Rank) including coverage over the entire globe. This system was
built for the Department of Defense of the United States in the years 1982-1994
113
and is managed by the Air Force Command. However, due to lower operating
costs and excellent usability of GPS system with some restrictions was made
available to civil users. The principle of operation of the system based on the
measurement of the distance between the satellite and the receiver. Competitive
for the system is the Russian GLONASS. In 2005 it began testing the Galileo
system, the brainchild of the European Space Agency.
Noteworthy is also the fact that the last time Poland became a member of
the European Space Agency (ESA). This allows us full participation in
European projects in the field of research and space industry. It will also have an
impact on the development of Polish technical thought in the development of
satellite communications. Satellites and scientific - research. Another group of
artificial satellites traveling in orbits that is designed for the purpose of research
- research. It consists of astronomical satellites, oceanographic, biological and
geophysical surveying.
Military satellites. Today it is difficult to imagine a modern army is not
utilizing the space dimension of its activities. Declaration of countries the
peaceful use of outer space character cannot hide the fact that from the
beginning he had a military dimension. Each country "conquerors of space" had
placed in orbit more and more modern intelligence or reconnaissance satellites
commonly known as spyware. A characteristic feature of such satellites is that
the technical capabilities and the resulting data are strictly confidential and
rarely made available to third parties. Only after many years of pictures of these
devices shall be declassified and made available to the public , they do not
include the any news, which could be used for military purposes (Picture 4).
Picture 4. Photo taken from spy satellites
Source: http://www.liga.wroc.pl/czerwiec2003.htm
Despite the development of technology and the new possibilities of
satellite equipment deadliest weapon of the century is the information about the
enemy. It is not surprising that it is from this angle leads to the most intensive
research and placed in space and is perfect devices that provide these just
114
information. For very useful from the point of view of the armed forces of the
electronic reconnaissance satellites are that detect forces command centers,
identify the types and dislocation radar reveal air defense command centers,
monitor communications centers and networks enemy.
Concept of organization the satellite communication for the polish units in
future peace support operations should be based on assumptions relating to the
independence of the environmental impact of the operation. The basic element
that should be made available to ensure that all components of the operation a
complete picture of the situation of the area of operations (Common Operations
Picture, COP). Monitoring the area of operations with the use of modern
systems of this type are designed to create a real, fully and equally understood
video action coming from all levels of command. The image should be created
on the fly and available at any time from the required coverage information.
This solution will create a communications network, characterized by a rate of
exchange of information (data) and at the same time allows to easily determine
the author and recipient information.
The concept of satellite communications understand the type of radio
communications on a global scale, using satellite retransmission as intermediate
stations in maintaining connectivity between cooperating communication
ground stations. Satellite communications (in the army at the operational and
tactical level) is among the vast field of telecommunication networks and
includes communication between:
- ground stations and artificial Earth satellites and other space objects;
artificial satellites of the Earth and objects in space;
- two or more ground (surface ships) stations via artificial satellites.
Satellite communications between the ground station and the space object
is used to convey information in both directions, with the amount of information
varies, depending on the direction of the transfer. In general, the basic flow of
information is transmitted from a space object in the direction of the earth
station.
Technical and operational requirements for communications satellites
were and are dependent on the tasks to be fulfilled by satellite communications
systems. These include:
- long periods of active operation, not less than 10 years;
- flexibility in the use of satellite channels;
- securing high quality and reliability of communication;
- running at a higher frequency ranges;
- antenna with controlled beam of radiation from the Earth.
Network connectivity and interoperability of command relationships of
today's contingent in Afghanistan is primarily the operation of the satellite.
Satellite communications in this operation is used to provide:
115
-
-
operational communication with the superior commander of the
contingent in the country (explicit and implicit telephone, computer
network MIL-WAN);
telephone communication with the families of the soldiers of the
quota;
coalition communication (interaction);
communication with the leadership of the international forces
(command);
NEC communications for the commander of the elements of his party
(C2IS);
computer networks WAN (Internet).
Satellite communications network is duplicated radio communications HF
and VHF radio using of resources and measures integrated radio, mobile and
portable. Radio communication measures used during patrols and escorting and
tasks for closer distances.
Area of operation many times previously destroyed by warfare, does not
have a fixed infrastructure or is it sufficient for use by military contingents
(technical compatibility, the security of information), and therefore it is not
possible to use all means of communication and information technology.
Examples include operations in Iraq and Afghanistan, or the beginnings of
KFOR operations (SFOR) in the former Yugoslavia and Albania (AFOR). In the
initial stage of these operations, regional infrastructure has been partially (or
completely) destroyed and deliberately locked and you could not use it.
Communicating with the country was provided satellite and radio
networks KF. Satellite communications ensured, among others:
- conduct explicit and implicit calls;
- transfer of explicit and implicit messages by fax;
- implementation of data transmission (videoconferencing);
- access to the Internet.
During the operation of NEC in Iraq to organize an efficient system of
communication through a range of satellite communications, including: multichannel and single-channel terminals for voice and data transmission, individual
satellite phones and terminals for Internet access.
In operation the first time in the history of the Polish contingent gained
full access to the information which results from the full potential of IT
activities of the U.S. Army. This situation has forced planners to seek new
solutions for communications organization for quotas, their equipment and
training, and flexible approach to the former standards of information exchange.
The use of satellite communication devices has become a necessity. The satellite
phones, along with the lists of emergency numbers come primarily convoys to
perform tasks outside their bases. Satellite phones are also connected to the
116
central IT used in databases as a gateway through which coupled them with the
public telecommunications networks. After all, thanks to the launch of a
communications satellite Internet in group combat. The operations in Iraq for the
first time launched a military operation TACSAT UHF system. Polish military
contingents were given the opportunity to work with the latest technologies and
obtained funds for operation of satellite systems for units of command and
communication directed to security operations.
Since 2010, full-time employment subunits tactical command level
ground troops formed a group (subdivisions) satellite communications and
satellite battalions received money previously used only at the operational level
such as command support brigades. Currently, the Armed Forces and the Polish
military contingents operated two basic types of systems: public (commercial)
and military (military). Polish solution in this area are: portable satellite terminal
- PPTS 1.2 v 2 and mobile satellite terminal - MTS 4.6.
Conclusion
The demand for services provided by satellite systems is growing rapidly.
We want to see more and more television programs in ever higher resolution,
write and send messages at a distance, video chat, explore the universe, to have
in hand a device that will show us the way and locate our position, to know what
the weather will be tomorrow. We want to avoid natural disasters, be warned
against them, save our environment, discover new deposits of oil and natural
gas, as well as have a strong army, which will guarantee safety in case of
emergency predict intention opponent and gain the necessary information in
order to guarantee yourself an edge in battle.
Satellite services market is an important part of modern
telecommunications industry. Growth in demand for telecommunications
services associated with the development of mobile systems and the rapid
development of broadband Internet access has increased the demand for satellite
communications and the development of new technologies in response to the
new demands of consumers. New broadband services available to the growing
number of users cause an increase in the importance of the baud rate, leading to
the spread of broadband communications systems. The use of satellites in
geostationary orbit enables the global reach of services, ensuring equal
conditions of reception in the whole area including remote and scarcely
populated areas where there is no terrestrial telecommunications network.
Military action in space play an increasingly important role. The leading
armies of the world your communications system based on satellite
communications. Without the contribution of space is hard now to imagine the
modern armed forces. In the space arms race involves an increasing number of
countries. In the future, we can expect further development of military space
117
systems and carry the war into space. It is, therefore, expected to build weapons
systems and military installations based.
The possibility of using satellite communications for fast and practical
unlimited range transmission of information creates a sense of information
superiority and thus increases, among other things, the efficacy of modern
military operations. The use of modern surgery, more and more modern means
of warfare and related control systems, as well as engage in more and more
countries, the system of communication has to meet the challenges of ever
higher. Challenges including for the transfer of larger amounts of information
over long distances in a variety of relationships and the implementation of new
IT services. The implementation of these requirements poses communications
system, the need for appropriate high level of reliability and security while
meeting the speed of information exchange and appropriate level of
interoperability of national telecommunication systems with those of the
coalition countries. The matrix of this system will be extensive communication
networks, which give information wherever the situation arises and future
battlefield.
References:
JANCZAK, J. – MARCZYK, M. 2009 Wykorzystanie łączności satelitarnej
w operacjach wielonarodowych. Warszawa: AON, 2009.
JANUSZEWSKI, J. 2006. Systemy satelitarne GPS Galileo i inne. Warszawa: Wydawnictwo
naukowe PWN, 2006.
JANUSZEWSKI, J. 2006. System GPS i inne systemy satelitarne w nawigacji morskiej.
Wydawnictwo Fundacja Rozwoju Akademii Morskiej w Gdyni, 2004.
ZIELINSKI, R. J. 2006. Rozpoznanie rozwoju służb radiokomunikacji satelitarnej.
Wrocławska: Politechnika, 2006.
http://www.army.mil.pl
http://www.teldat.com.pl
http://www.radiotechmkt.com.pl
http://www.wzl1.com.pl
http://www.isat.pl/
http://www.kt.agh.edu.pl/~brus/satelity/index.html
http://www.psary.tpsa.pl/?strona=systemy_satelitarne
http://www.globalstareurope.com/en/content.php?cid=100
118
KRÍZOVÝ MANAGEMENT PRI BEZPEČNOSTNÝCH
HROZBÁCH Z KYBERNETICKÉHO PRIESTORU
CRISIS MANAGEMENT APPROACH TO SECURITY
THREATS IN CYBERSPACE
Karol Fabián1 – Peter Kottman2
ABSTRACT
Contemporary trends in security situation in cyberspace look more or less like cyberwars
preparation stage as a part of future overt armed conflicts. Known cybercrime incidents
today can already be distinguished as attacks carried out by cybercriminals in order to get
economical advantages, by hackactivists, which would like to concentrate attention on certain
problem, ussualy with minor economical consequences and by governemental cyber units
with very broad scope. Borderline between these groups is not that clear as could be expected
as some kind of cooperation is already in place. Crisis management simulation and planning
system KRIMA, implemented in Center of Excellence for Crisis Management, Faculty of
Political Science and International Relations at Matej Bel University Banska Bystrica
(CEKR) enables construction and simulation of crisis management steps and systems in
critical situations at institution after noticed cyberattack or known threat in place. Some
already successfully solved examples were used as a base for cybercrime crisis management
model, built at CEKR UMB. Further research is needed to get more universal sophisticated
tools for cybercrime crisis management.
Key words: crisis management, security threats, cyberspace, cybercrime
1 Bezpečnostná situácia v kybernetickom priestore
Súčasný vývoj bezpečnostnej situácie v kybernetickom priestore
zodpovedá štádiu príprav na vedenie kybernetických vojen, ako súčasť budúcich
aktívnych vojenských konfliktov.
Jeden z najznámejších kybernetických
masívnych útokov na cudzí štát bol DDoS útok na Estónsko v r. 2007 (Vyskoč
at al 2013). Na niekoľko týždňov ochromil činnosť väčšiny štátnych inštitúcií,
bánk a obmedzil mnoho služieb pre obyvateľstvo. Škody, ktoré vznikli neboli
síce zanedbateľné, skutočné kybernetické vojny, ktoré sú v príprave vo
viacerých štátoch môžu spôsobiť omnoho dramatickejšie dopady. Výpadky či
úplné odstavenie energetickej infraštruktúry, zničenie fabrík, deštrukcia
1
Karol Fabián, doc. Ing. CSc, Katedra bezpečnostných štúdií Fakulta politických vied
a medzinárodných vzťahov, UMB v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01 Banská Bystrica,
Slovenská republika, [email protected].
2
Peter Kottman, RNDr. PhD, Network Administrator, UAKOM UMB v Banskej Bystrici,
Národná 12, 974 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected].
119
kľúčových dát a iné katastrofické dôsledky sú len náznakom možných cieľov
kybernetických jednotiek už dnes v plnom nasadení.
Konštatovanie, že už sa v kybernetickom priestore nedá veriť takmer
ničomu nikdy neplatilo viac, ako teraz. Žijeme vo svete dezinformačných
kampaní šírených cez internet takmer denne. Boli zaznamenané úspešné útoky
a krádeže certifikátov na základné piliere dôvery v kybernetickom priestore,
certifikačné autority pre elektronický podpis napr. DigiNotar, Holadsko 2011.
Tieto certifikáty boli neskôr využité v masívnom útoku proti používateľom
internetu v Iráne.
Jednotlivé kybernetické incidenty môžeme už aj v súčasnosti rozdeliť na
útoky kybernetických zločincov, hacktivistov a rôznych vládnych inštitúcií so
špeciálnym zameraním. Deliaca čiara nie je medzi nimi až taká zrejmá ako by sa
očakávalo. Nástroje na vývoj škodlivých kódov, prelamovanie a snímanie
cudzích hesiel nájdu aj začínajúci amatérski záujemcovia priamo na internete.
Google nájde dnes 54 mil. stránok pre heslo “free hacker tools“.
Kybernetickí zločinci majú ekonomické ciele a spôsobujú inštitúciám,
bankám či jednotlivcom ekonomické škody. Blokujú počítače, kódujú cudzie
údaje a žiadajú výkupné. Kradnú údaje platobných kariet a presúvajú peniaze na
svoje kontá v daňových rajoch. Nie všetky inštitúcie tieto incidenty zverejňujú,
keďže to poškodzuje ich dôveryhodnosť.
Hacktivisti blokujú obvykle inštitúcie s cieľom upozorniť na niektoré,
podľa nich škodlivé javy v spoločnosti. Nespôsobujú obvykle vážne
ekonomické straty.
Vládne kybernetické jednotky zbierajú informácie a šíria dezinformácie
podľa potreby. V niektorých častiach sveta sa nakupuje či priamo zadáva vývoj
škodlivých kódov kriminálnym kybernetickým skupinám. V orgánoch NATO
prebieha vážna diskusia, či sa dá cielený kybernetický útok proti niektorému
členskému štátu považovať za dôvod pre spoločnú obranu podľa článku č. 5.
V kybernetickom priestore prebieha kontinuálny boj medzi absolútnou
slobodou prejavu na úrovni internetu a vážnymi obmedzeniami pre
zabezpečenie bezpečnosti činnosti kľúčových štátnych inštitúcií, nevyhnutných
pre jeho chod a obranu. Kompromis medzi týmito dvomi politikami spôsobuje,
že útoky na inštitúcie či jednotlivcov v kybernetickom priestore je denná realita.
Je preto nevyhnutné zaoberať sa dôslednou kybernetickou ochranou
jednotlivcov, inštitúcií a štátu. To je predmetom činnosti mnohých
špecializovaných komerčných firiem a štátnych orgánov typu CSIRT. Vždy
však bude existovať fenomén tzv. zero day, ktorý neumožní ani
najsofistikovanejším ochranám odblokovať útočníkov.
Systém plánovania krízového managementu KRIMA, prevádzkovaný v
Centre krízového managementu CEKR na FPVaMV UMB umožňuje simuláciu
a vytváranie krízových scenárov pre riešenie situácií po kybernetickom útoku na
technickú infraštruktúru inštitúcie či štátu.
120
2 Infraštruktúra CEKR
Základným programovým vybavením je Emergency Enterprise Manager
KRIMA. Je to systém na podporu krízového manažmentu podporujúci rôzne
skupiny používateľov a ich požiadavky v oblasti prevencie, riešenia krízových
udalostí a následnej obnovy. KRIMA je postavená ako webová aplikácia a
používaním sa vôbec nelíši od bežnej internetovej stránky. Na používateľa teda
nie sú pri jej používaní kladené žiadne zvýšené požiadavky. Systém je
navrhnutý tak, aby používateľa pri riešení krízovej situácie podporoval ale
neobmedzoval. Systém podporuje manažment bezpečnosti a krízových situácií
pre incidenty s vysokým bezpečnostným rizikom.
Základný koncept:
1.) V prostredí pre návrh, administrátor/dizajnér vytvorí workflow.
2.) Po jeho publikovaní je tento dostupný v produkčnom prostredí na
spracovanie incidentov.
3.) Rovnako vytvára administrátor/dizajnér šablóny (templaty) slúžiace na
nahlasovanie incidentov. Šablóny používateľa vedú pri nahlasovaní
incidentu a zároveň podľa nich možno incidenty zoskupovať.
4.) Používateľ v produkčnom prostredí nahlasuje incident pomocou
templatov, ktoré má dostupné.
5.) Manažér nahlásený incident priradí ku krízovému plánu a následne
spustí workflow na spracovanie incidentu.
Softvér je v prípade výpadku centrálneho systému možno okamžite
spustiť z akéhokoľvek počítača, či dokonca z externého USB disku.
Multiplatformovosť riešenia je zabezpečená tým, že systém je postavený
na webovom servri Apache. KRIMA podporuje všetky databázy kompatibilné
so štandardom SQL ANSI, nainštalovaná je databáza MS Sharepoint.
V systéme dochádza k automatickému logovaniu dôležitých udalostí za
účelom revízie objektov, krízových udalostí. Spôsoby logovania je možné
nastaviť v konfiguračných nastaveniach databázového servera, webového
servera. Možné je logovať aj prístupy – loginy do aplikácie. Používatelia s
príslušnými používateľskými právami môžu prezerať navrhnuté bezpečnostné
opatrenia.
Vytváranie a spravovanie workflow sa deje v grafickom prostredí, bez
nutnosti programovania. Vďaka veľkým možnostiam konfigurácie a
parametrizácie aplikácie je možné vytvoriť šablóny pre rôzne krízové situácie,
incidenty a pracovné postupy. Systém však obsahuje sadu prednastavených
šablón všeobecne známych krízových situácii ,incidentov a pracovných
postupov. Používateľ môže byť zaradený do viacerých používateľských skupín,
podľa ktorých sa mu určuje prístup k rôznym funkcionalitám systému. Do
systému pristupujú nasledujúce používateľské skupiny: administrátor, manažér,
používateľ, reportér, dizajnér, content manager. KRIMA je webová aplikácia.
121
Na spustenie na klientskej pracovnej stanici je nutné len zavolanie URL
aplikácie prostredníctvom webového prehliadača. Systém eviduje vytvorené
úlohy a pracovné postupy. Na to, aby boli dostupné v prevádzkovom prostredí,
je nutné ich uvoľniť/publikovať (z prostredia pre návrh). Pri ich uvoľnení dôjde
aj k verzionovaniu pracovného postupu.
Pre každý vypublikovaný workflow existuje možnosť vytlačiť krízový
manuál. Krízový manuál je možné tlačiť samostatne alebo pre viaceré pracovné
postupy naraz. Krízový manuál obsahuje základné údaje o workflow a krízovej
situácii, zoznam jednotlivých úloh s detailmi, zodpovedné osoby, zoznam
priradených dokumentov a máp.
Systém poskytuje simulačný mód, ktorý je takmer zhodný s ostrým
módom systému. Je však nastavený tak, aby sa notifikácie neposielali na
zodpovedných pracovníkov, manažment, či zodpovedné orgány, ale na kontá
určené na takéto simulácie. Systém je možno jednoducho napojiť na PKI
infraštruktúru organizácie. PKI je možné využiť na prihlásenie do systému či na
prístup k obsahu s vysokou bezpečnosťou. Systém umožňuje pridávať nové
jazyky, prepínať medzi existujúcimi a editovať existujúce. K jednotlivým
jazykom je navyše možné priradiť znakovú sadu. Vybraný jazyk je možné
nastaviť ako predefinovaný.
Pokiaľ kontrola procesov pripravených na schválenie nie je vykonaná v
naplánovanom časovom horizonte, je zaslaná eskalačná notifikácia určeným
adresátom. Systém umožňuje manuálne aj automatické zasielanie e-mailov a
SMS notifikácií. Systém umožňuje tvorbu niekoľkých druhov reportov. Rámec
reportu možno filtrovať podľa incidentu, pracovného postupu, miesta,
klasifikácie, dátumu a pod. a priraďovať k nim polia workflow alebo incidentu,
ktoré sú pre ne relevantné. Reporty je možné tlačiť či exportovať do Excelu.
Nahlásenie krízovej udalosti sa zadáva pomocou šablón, ktoré umožnia
používateľovi cez grafické používateľské prostredie zakategorizovať nahlásený
incident. K nahlásenému incidentu je možné pripojiť buď existujúci workflow
alebo vytvoriť a zaevidovať nový workflow, ak je potrebné. Rizikový faktor je
vypočítavaný na základe pravdepodobnosti a závažnosti krízovej udalosti.
V časti Reporty -> Termíny úloh je možno vidieť zoznam všetkých úloh
krízovej situácie s termínom, zodpovednými osobami, popisom činnosti, ktorú je
nutné vykonať a pracovným postupom (workflow), ku ktorému úloha patrí.
Zoznam sa dá filtrovať podľa dátumov, incidentu, miesta a pod. Úlohy po
termíne sú vyznačené. Zodpovedné osoby je tiež možno vidieť v detaile
workflow či samotnej úlohy. Používateľ zas vidí všetky úlohy, na ktorých bol
priradený ako zodpovedná osoba, vo svojom KRIMA Inboxe (Adresár pre
príjem správ v rámci systému). Prehľad si môže prispôsobiť ohraničením
dátumov a podľa toho, či chce vidieť len otvorené alebo uzavreté úlohy.
122
2.1 Komunikačný subsystém
Súčasťou CEKR je modulárny komunikačný subsystém založený na
princípoch architektúry klient – server. Implementované je mobilné riešenie s
užívateľským komfortom dostupné pre viacero operačných systémov a
koncových zariadení. Pre účely spracovávania citlivých informácií poskytuje
ochranu prenášaných dát a hlasovej komunikácie proti rôznym formám
odpočúvania. Systém umožňuje výber bezpečného komunikačného režimu vo
forme zabezpečeného hovoru, skupinovej riadenej konferencie, výmenu
okamžitých textových správ a prenos obrazových správ podľa aktuálnych
požiadaviek používateľov. Mobilný VoIP systém pre skupinovú spoluprácu
poskytuje koncovému používateľovi stabilný a zabezpečený systém pre uzavretú
skupinovú komunikáciu s využitím IP protokolu. Umožňuje výber bezpečného
komunikačného režimu vo forme zabezpečeného hovoru, skupinovej riadenej
konferencie, výmenu okamžitých textových správ a prenos obrazových správ
podľa aktuálnych požiadaviek používateľov. Ide o mobilné riešenie dostupné
pre viacero operačných systémov a koncových zariadení, čím sa zvyšuje
zákaznícky komfort a flexibilita jeho požívania a možného nasadenia. Tento
systém poskytuje ochranu prenášaných dát a hlasovej komunikácie proti rôznym
formám odpočúvania.
Systém umožňuje využívať dostupných mobilných operátorov alebo
pevné IP siete v Slovenskej republike, ale aj v zahraničí na účely komunikácie
(GPRS, EDGE, UMTS, WiFi a pod.). Komunikačný systém má možnosť
zapnutia/vypnutia logovania udalostí s rôznou úrovňou detailu a ich ukladania
do databázy systému pre účely ďalšieho použitia. V prípade, že účastník nie je
prihlásený do systému, je inštalovaná podpora off-line správ. V súčasnosti
dostupný režim riadenej konferencie v poloduplexnom režime formou PTT
(Push To Talk). Systém má funkcionalitu User Presence / availability status
implementovanú ako súčasť štandardného riešenia. Rozlíšenie stavov
dostupnosti je riešené pomocou farebne rozlíšených ikoniek (pripojený,
odpojený, neprítomný, nerušiť). Systém pre zabezpečenie vlastnej prevádzky
používa vlastnú PKI infraštruktúru.
Komunikácia medzi klientom a serverom prebieha s využitím šifrovaného
SIP kanála. Vytvorenie a udržiavanie spojenia pre bezpečnú výmenu dát a
hlasovej komunikácie medzi používateľmi využíva šifrovaný RTP protokol.
Používateľ si v rámci svojej aplikácie nakonfiguruje všetky potrebné
používateľské a bezpečnostné nastavenia podľa individuálnych potrieb a
nastavení v rámci danej organizácie (prístupový bod, DNS meno servera, TCP
porty, zobrazovanie svojho stavu a podobne).
V režime konverzácia sú od prvého momentu po prepojení používateľov
zároveň dostupné režimy výmeny okamžitých textových a obrazových správ.
Používatelia teda môžu súčasne paralelne využívať hlasovú prevádzku aj
posielanie správ.
123
3 Model krízového managementu kybernetického útoku
Simulačný model vychádza z reálnych kybernetických incidentov na
UMB a zaznamenaných úspešných riešení konkrétnych krízových situácií
navzájom previazaných v systéme KRIMA podľa vyššie uvedených pravidiel.
3.1 Príprava na incident
Dôležitou súčasťou riešenia krízových situácií je príprava na incident
(Bezpečnosť organizácie, 2013). Obsahuje preddefinované položky, ktoré
z bezpečnostných dôvodov nie je možné v príspevku detailnejšie popisovať :
Zoznam systémov, ktorých sa incidenty možu týkať.
Zoznam pozostáva z logických aj fyzických systémov, vrátane ich DNS
záznamov, operačných systémov, IP adries atď. Obsahuje všetky sieťové
zariadenia a súčasti infraštruktúry, ktoré môžu byť napadnuté, vrátane
komunikačných trás a uzlov.
Zoznam osôb zodpovedných za systémy, inštitúciu.
Pozostáva zo zoznamu kontaktov s definíciou koho a kedy informovať.
Reflektuje organizačnú štruktúru pracoviska a celej inštitúcie. Dôležité sú tiež
oddelenia právnych služieb, energetiky, požiarnej ochrany a bezpečnosti práce,
vzťahy s verejnosťou. Každý kontakt musí mať zadefinovaný aj svoj back-up.
Zoznam inštitúcií, ktoré by mali byť informované podľa závažnosti incidentu.
V tomto zozname sa nachádza poskytovateľ komunikačných služieb,
CSIRT.SK ako vládna inštitúcia poverená sledovaním incidentov v
kyberpriestore a varovaním pred aktuálnymi kybernetickými hrozbami, polícia,
médiá.
Zoznam možných incidentov, prioritizácia a ich prejav.
Zoznam obsahuje incidenty zoradené podľa závažnosti a ich možných
dopadov na fungovanie inštitúcie v súčasnosti, príp. do budúcnosti. Ich vplyv na
dôvernosť, integritu inštitúcie a dostuponosť údajov. Nemenej doležitý je údaj
o potrebnom čase a potrebných zdrojoch na obnovu činnosti inštitúcie. Zoznam
zahŕňa incidenty typu DoS, DDoS, botnety, malware, phishing, scaring, krádež
identity, social engineering, červy, keyloggers, ransomware, trojské kone,
spyware, adware a musí byť priebežne aktualizovaný a doplňovaný, keďže
situácia v kybernetickom priestore sa mení každým dňom.
Definícia eskalačných postupov.
Každý incident musí mať definovaný svoj špecifický eskalačný postup
a táto časť bude predmetom ďalšej výskumnej činnosti. KRIMA umožňuje
124
kontrolovať postup a plnenie predpísaných postupov v čase a priebežné
automatizované informovanie zodpovedných a aj postihnutých inštitúcií či osôb.
Monitoring a update systémov.
Sledovanie informácií o zverejnených hrozbách na portáli CSIRT
a príprava na hrozbu kontrolou integrity systémových súborov, kontrola
konfiguračných súborov, priebežná kontrola logov a proaktívne vyhľadávanie
podozrivých aktivít.
3.2 Incident
Detekcia, zistenie a nahlásenie incidentu.
Prebieha buď automatickým varovaním z monitorovacích a riadiacich
systémov ako napr. alarm o výpadku konektivity, nedostupnosti služby,
neprimeraných parametroch napr. vyťaženie CPU, strata paketov, predĺženie
sieťovej odozvy, útok na bezdrôtovú sieť a pod. Nahlásenie incidentu je možné
cez preddefinovaný formulár KRIMA, telefonicky, mailom, alebo iným
vhodným spôsobom. Administrátor systému zistí podozrivú aktivitu cez rutinnú
kontrolu logov a výstupov monitorovacích systémov. Incidentom je aj výskyt
neznámych súborov na serveri, zmenené konfiguračné súbory, sieťová
komunikácia na neobvyklých portoch z neznámych IP adries, zmenená intenzita
sieťovej prevádzky a pod. Interní aj externí používatelia systémov môžu
nahlásiť nedostupnosť služieb, zverejnenie dôverných údajov na internete a pod.
Spamovanie z interných systémov inštitúcie môže nahlásiť automatická
protispamová služba. Ďalšími zdrojmi nahlasovania incidentov sú oznamy od
právnych zástupcov poškodených inštitúcií napr. v dôsledku multimediálneho
file sharingu či napadnutia servera. Je potrebné hodnoverne
overiť
dôveryhodnosť nahláseného incidentu, resp. vylúčiť možnosť falošného
poplachu.
Identifikácia incidentu a pridelenie úloh.
Je potrebné zabrániť unáhlenému konaniu, pretože okamžité vypnutie
serverov príp. neuvážené zmeny konfigurácií môžu spôsobiť ďalšie a aj väčšie
škody a skomplikovať riešenie incidentu a obnovu funkčnosti.
Nahlásený incident sa vyhodnotí z pohľadu závažnosti a rozsahu
(Brownlee, 1998).
Medzi dôležité parametre patria:
a) Identifikácia systémov resp. služieb, ktoré sú napadnuté, nefunkčné či
nedostupné.
b) Identifikácia systémov resp. služieb, ktoré môžu byť nepriamo
zasiahnuté nefunkčnosťou primárne napadnutých systémov.
125
c) Dĺžka trvania incidentu, typy uniknutých údajov, odhad rozsahu
problému, čas odhadovaný na vyriešenie a odstránenie problému.
d) Potrebné ľudské, materiálne a finančné zdroje.
e) Identifikácia možných externých subjektov, ktoré môžu byť či sú
súčasťou incidentu.
f) Zvolaný je riešiteľský tím, prípadne použitý preddefinovaný eskalačný
postup.
g) Rozdelenie úloh krízovému tímu vrátane konkrétnych krokov na
riešenie.
h) Primerane k povahe incidentu je potrebné rozhodnúť o obsahu
a rozsahu informácií, aby neovplyvnili negatívne proces riešenia
incidentu.
i) Podľa povahy incidentu, rozhodnutie o následnej trestno-právnej
zodpovednosti má vplyv na prístup k zberu dôkazov a na technickú
stránku riešenia incidentu.
3.3 Riešenie incidentu
Fáza zberu a záznamu dôkazov.
Všetky informácie o incidente, časti logov, obsah pamäte, bežiace
procesy, podozrivé súbory a prípadne ďalšie informácie sú uložené na
bezpečnom mieste
pre analýzu a spracovanie a pre prípadné použitie
v pracovno-právnom či trestno-právnom procese.
Analýza problémov.
Na základe zistených informácií v predchádzajúcich krokoch sa určí
príčina vzniku incidentu. Kontroluje sa integrita súborových systémov, kontrola
obsahu súborových systémov servera s cieľom zistiť podozrivé zmeny.
Analyzuje sa sieťová komunikácia smerujúca na napadnutý systém resp.
odchádzajúca zo systému vrátane záznamu portov a IP adries. Vyhľadávajú sa
ďalšie napadnuté systémy, ktoré komunikujú s IP adresami na strane útočníka.
Adresy sa priradia ku konkrétnym organizačným zložkám inštitúcií.
Fáza odstránenia problémov.
Na základe výsledkov analýzy je navrhnuté riešenie , postupnosť krokov
a akcií. Po ich realizácii sa musí overiť účinnosť realizovaných riešení
a prípadnou modifikáciou krokov dospieť k požadovanému výsledku. Sem patrí
blokácia IP adries útočníka na úrovni siete (IP access list) alebo na úrovni
servera (host firewall). Náhrada poškodených napadnutých systémových
súborov z inštalačných médií resp. z Internetu. Ak bola na prienik zneužitá
konkrétna služba, je potrebné službu vypnúť alebo obmedziť prístup na danú
službu len na obmedzený okruh používateľov. Po zistení prelomenia hesiel je
126
nevyhnutná zmena hesiel a striktné vyžadovanie používania zabezpečenej
komunikácie pri prístupe do systémov.
Fáza obnovy.
V prípade nutnosti sa spustia pripravené “disaster recovery” resp.
“business continuity” procedúry. Poškodené údaje sa musia obnoviť zo
záložných médií.
3.4 Vyhodnotenie
Vyhodnotenie incidentu a jeho riešenia pozostáva z nasledovných
krokov:
a) Sumarizácia zistených poznatkov o príčinách vzniku a priebehu
riešenia.
b) Poskytnutie informácií vedeniu inštitúcie, dotknutým tretím subjektom
a médiám, ak si to vyžaduje situácia.
c) Prijatie opatrení pre elimináciu opakovania incidentu vrátane školení
administrátorov a používateľov.
Literatúra:
Bezpečnosť organizácie, 2014. [online]. Dostupné na internete:
https://www.csirt.gov.sk/informacna-bezpecnost/informacna-bezpecnost/navody-aodporucania/bezpecnost-organizacie-823.html
BROWNLEE,N. - GUTTMAN, E. 1998. [online] RFC 2350: Expectations for Computer
Security Incident Response. Dostupné na internete: http://www.ietf.org/rfc/rfc2350.txt
ILLESI, Z., LORENZ, W., REZEK, T., TERLIKOWSKI, M., VYSKOČ, J. 2013. DAV4 II
Expert group report on Visegrad defence collaboration. Region´s quest for inclusive cyber
protection. CEPI 2013.
TEREM, P. , DOBRÍK, M., FABIÁN, K., ŠENKARČIN, I. 2013. Systém Krima v Centre
Excelentnosti Krízového riadenia na UMB Banská Bystrica. In Riešenie krízových situácií
prostredníctvom simulačných technológií. 2013. ISBN 978-80-8040-481-9
VYSKOČ, J., ILLESI, Z., SWIATKOWSKA, J. , REZEK, T. 2013. Protecting cyberspace in
the V4: Towards implementation of the EUs cyber-security strategy. In Policy Brief, CEPI ,
Slovak Atlantic Commission Bratislava, 2013.
127
CYBERSPACE SAFETY FOR THE NATIONAL SECURITY
Mariusz Fraczek1
ABSTRACT
This article mentions general issues connected with threats for the state’s functioning in the
cyberspace and the ways to prevent them. The issues pointed out were growing challenges,
current neutralization solutions and the areas of cooperation. One important thing is the role
of particular agencies and the political control over the cyberspace security.
Key words: cyberspace, technology, security, threats, prevention
Introduction
The technological breakthrough of the 20th and 21st century has become the
base of using the digital devices as well as the globalization of states and
societies, where every citizen can have access to information in real time. New
achievements in the area of transferring and receiving messages have bigger and
bigger influence on the functioning of many; sometimes separate aspects of
human activity. This makes us hardly imagine accepting the situation in which
highly developed countries exist without the possibility to exchange and process
the gathered data. It is commonly regarded as the civilization advantage,
represented by the access to the World Wide Web, called Internet, and its main
features should be:
1. Unlimited resource of information in every language;
2. Interactivity - it allows its users to contact in real time, also to take part in
the TV shows not only view them;
3. Commonness - the users communicate with each other and make up the
unities of interest and actions;
4. Democracy - it is the most democratic medium and its advantage is the
24/7 availability.
The term cyberspace was introduced in 1984 by the writer, William Gibson,
who used it to describe the virtual reality the characters lived in. It can be
defined as the totality of the relations within the area of the human activity
regarding ICT (Information and Telecommunication Technologies). Nowadays,
the meaning of this term has evolved and according to the author of this article
can be described as:
a) Virtual space, in which computers or other digital devices that are
connected in the network communicate with each other.
1
Mariusz Fraczek, Lt. Col. Dr. Ing., Akademia Obrony Narodowej, al. Gen. A. Chruściela
103, 00-910 Warszawa, Poland, [email protected].
128
b) Communication space which was built by the relations based on the
internet.
c) The environment of free communication (not controlled by the
governmental institutions) through computer networks.
It should be noticed that real exchange of information between the users of
the network is enabled by the information network and the term cyberspace is
described as virtual social space (virtual space), thank to which the users
(internet users) meet. Cyberspace has no defined boundaries and is not assigned
to any specific location as well as its information resources can penetrate
through each other. Because of this, every user that has proper knowledge and
tools can create it.
Common access to the internet for the individual users, public institutions
and private companies means that using the information technologies should be
accompanied by providing a sufficient level of security. It should be proper for
the importance of the data this is stored, processed and exchanged. To provide
the sufficient level of security one must first identify the purpose, for which the
system was meant. It allows meeting different expectations of network's users in
the aspects of access to the information resources. These expectations may vary
according to the type of users - individuals, private companies or public
institutions. The protective solutions are heterogeneous, because they are strictly
connected with the security of the military forces or institutions that are
subordinate to the Ministry of the Interior, so the ones that are responsible for
the security of the state and its citizens. Considering all this, it is necessary to
answer the question whether the cyberspace safety should be the paradigm of
Polish national security.
Every organization has its own, defined expectations related to the network
security and should be also aware of possible threats that can occur when its
network is connected to the World Wide Web. In case of providing the proper
security to the information and data that is important for the right functioning of
the state, its institutions, crucial infrastructure and citizens, it is essential for the
defensive strategy to spread awareness of the possible dangers existing in the
cyberspace, which is defined in the Polish legal system as (The act of…, 2011);
the space for producing and exchanging information which is created by the
teleinformation systems. (The act of…, 2002)
1 Elementary threat in cyberspace
Recent research shows that there is a big difference in the level of awareness
of the possible threats that might occur in the cyberspace between the
institutions and individuals. Organizations usually have the professional staff
that takes care of the database, when on the other hand the personal computer's
protection depends on the knowledge of the user. One thing that those cases
129
have in common is that the attack is prepared and methodically conducted via
the computer network; however, the effects may vary.
The information systems' protection is not necessary... It depends on the type
of data stored in its resources (mostly in the defined databases) and the costs
involved by the protection. Typical dangers are commonly known, but in case of
the public institutions which have impact on the local and national security the
scale of the threats and their effects can have negative influence on vital interest
of the state and its citizens. The analysis of the threats to the data and
information safety in cyberspace for different institutions enables pointing out
the elementary dangers:
1. Hacking into computers' resources:
a) hacking - is breaking into the protected system;
b) programs for cracking passwords – they allow access for the protected
data and files as well as private correspondence;
c) keyloggers - this is spying software that register the buttons pressed on the
keyboard;
d) back-doors - software left after breaking into a computer which is meant
to enable easy access, without the need to break into the computer again;
e) rootkits - tools used to hide the processes that are initiated as well as the
network ports opened;
f) spyware - programs that are used to send out the data to other network
users;
g) exploits - computer programs that take advantage of the faults in the
software like, protection software or operating systems to take control of them;
h) phishing - the technique of stealing the logins and passwords especially
for bank accounts and credit card numbers;
i) pharming - more advanced form of phishing. the victim of the attack is
directed to the false webpage, which was previously prepared by the forger.
2. DoS and DDoS attacks - a deliberate blockage of the computer in the
network by sending such an amount of information to it that the unit is unable to
process this data.
3. Destructive programs:
a) computer virus – the program that is installed on the computer in order to
destroy or corrupt the files, hard drives or to display funny (according to their
authors) prompts;
b) worms – the type of software qualified as virus. They have the mechanism
that enable the unassisted distribution of their reproduced copy to other
computers through the network;
c) trojan horses – the type of virulent computer software which disguise
itself for the frequently used application. The Trojan horses usually damage the
whole system or enable taking over the whole control of the administrator’s
functions.
130
These threats can be assigned to one of the two forms of possible attacks
from the Internet.
1. Passive attacks - involve eavesdropping or following the movement of the
data around the network in order to discover the content of the message or
analyze the data transferring map in the network. They are usually the form of
preparation for an active attack and are meant to gather as much information on
the target as possible. They are extremely hard to detect because they do not
change the data. (Boloz, 2002)
2. Active attacks - involve changing the data stream or creating the false
data. There are four types of active attacks:
a) Masquerade – involves acting like the privileged computer unit and
usually is run together with other forms of active attacks.
b) Replay – involves capturing the data and retransmitting it in order to gain
illicit advantages.
c) Modification - it involves modifying a part of the original message or
delaying it in order to gain illicit advantages, such as gaining access to the
resources.
d) Denial of service - involves disturbing the normal work and functioning of
the communication devices.
Together with the development in information technology and the change
that the modern world is currently undergoing there is also advance in the
danger of cyberspace. Year after year new ways to endanger the computer
systems and networks are invented. Particularly dangerous are:
1. Cybercrime - it can be performed only with the use of the specifically
prepared software. These are illicit actions that are against the law and ethics.
They are illegal and unauthorized and meant to modify the data or steal it.
(Bogdal-Brzezinska, 2003)
2. Cyberterrorism - it is defined as virtual and the one that lack the
geographical parameter. It is unmeasured and unlimited. Its boundaries are fixed
by the current technological development level and the internet accessibility
level. (Bogdal-Brzezinska, 2003)
Terrorism and crime in the cyberspace are relatively new phenomenon,
which is dangerous not only for our cultural environment but for the whole
world. These attacks are the multimedia battlefield at the same time. There a lot
of dangers in mass communication, especially in the impact on the society.
These are caused by their rapid development as well as the possibility to
manipulate the information. Mass media show the world in various ways, which
are based on the patterns that are unaccepted in our culture circle.
According to the author, among the countries that are highly active in
gaining information through the attacks in cyberspace are China, Russia, states
that emerged after the breakup of the Soviet Union as well as the countries of
the Arabian Peninsula and North Africa. It should not be forgotten that all
countries can try such attacks. The research shows that there are new dangers in
131
the Internet, whose existence is more and more often seen by the security
services as possible and that have not been mentioned before. These are: using
the Internet for military purpose, attacks on critical infrastructure, spying,
political blackmail, conflict escalation, terrorism, information war, cultural and
political manifest, casual and organized crime.
One of the most spectacular examples of the attacks in cyberspace was the
attack on Estonia. The Estonian web pages were massively invaded. The severs
of banks, public institutions, mass media and political parties’ were blocked. It
is thought to be the element of the Russian campaign against the Estonian
authorities, which removed the memorial of the Red Army’s soldiers in May
2007. The situation was serious enough to cause the reaction of the NATO and
the EU. The issue was also brought up during the EU-Russia summit in June
2007. This examples shows that whoever posses and control the flow of
information has the power. It has been recently pointed out that all the
pathologies of the real world can be reflect in the virtual reality.
2 Risk prevention in cyberspace
Poland is a member of many different organizations of regional or
international character, primarily North Atlantic Treaty Organization and
European Union. Therefore, greater interest in our country in cyberspace is
likely, as well as actions aiming at checking the level of preparation and
endurance of state institutions to risks in the global network. The loss or damage
of collected data of individuals is unlikely to affect the functioning of the state,
may instead be acute in terms of privacy violation. By contrast, unauthorized
access to information important to the security of the state or a specific
organization may have unpredictable political or economic effects.
The risk areas presented above should be treated as general instructions,
while examining them in context of the particular information system is
equivalent to the identification of single or entire groups of potential and real
threats. Security standards are achieved through implementation of objectives
set out in the legal documents (bills, regulations) and others, such as manuals,
guidelines and orders (e.g. police, army), in which certain requirements to
ensure the desired level of security of their computer systems were adopted.
They are increasingly implemented not only in departments of national security,
but also in various types of business entities. Moreover, we should keep in mind
that the successful realization of projects related to the protection of information
collected, processed and transmitted in computer networks is also conditioned
by observance of attributes deciding about information security. These include:
1. Loss of confidentiality - defined as an unauthorized disclosure of
information through unauthorized access to the network or information system.
2. Loss of integrity - understood as an unauthorized modification of
information and loss of correct and consistent operation of calculative resources.
132
Factors that may cause a loss of integrity are damage (intentional or not): of
operating system or devices of network system, modification of data bases,
damage application and applied software, also viral infections.
3. Loss of availability - this term means a denial of authorized access or
delay of critical operations in terms of time or purpose. The best known factors
that may cause a loss of availability are: malfunctioning programs (devices),
viral infections and lack of power supply.
Currently, there are available many tools designed to protect networks and
information systems. The most advanced applications and devices dedicated to
protect network resources cannot replace a key element, which is the proper
security policy in the given organization that should be a set of accepted
mechanisms that determine how secure the computer network is. The security
policy is the plan and the approach adopted to ensure the security of systems and
data protection. It is a collection of documents setting out the rules of
information protection, which should include clearly defined rights, duties and
scope of responsibility of people having access to important messages, as well
as procedures for their protection and processing in case of infringement of the
system security. It is necessary to consider all possible threats, and besides,
many factors should be taken into account, such as network topology, operating
systems in use and methods of user authorization.
More appropriate, in the opinion of author, appears equation of safety in the
Internet (cyberspace) with ensuring the state, which means no risk of losing
important information for the user or the organization as a result of applying
security projects adequately to threat scale.
The Internet enables access to the cyberspace’s unlimited resources and
using it, despite many advantages, can be harmful for the computers in many
ways. It is agreed that the more valuable data is stored on the computer, the
more likely it is to become the target of a cyber attack aimed to steal or destroy
the data. The main line of defense lies on the specialized software that is
supposed to protect the computer from the external attacks. It must be then
pointed out that amount of threat is enormous and their results can be impossible
to estimate. The examples of the networking attacks that were described in the
media show that they can be powerful weapon against the selected elements of
computer systems. It is extremely dangerous when the target of the attack is one
of the public agencies, electricity providers, road and air traffic control systems
as well as the information and communication networks of the enemy in the
military conflict. These actions are as dangerous as the conventional weapons.
The actions will always be surprising for the defending side and their effect will
be more destructive. That is why the actions are taken to provide the highest
possible level of protection of information and communication networks and
systems as well as the plans and procedures are fixed in case of detecting the
cyber attack.
133
The author believes that, in order to protect the information and data in the
cyberspace, the set of actions should be considered. The actions should be
political, legal, technological, physical and educational as well to gain the level
of security to the teleinformation networks. That is why different politicians and
public institutions are interested in the subject of data safety in those networks.
In Poland the place, role and tasks of the cyberspace security agencies were
fixed. The hierarchy is as follows:
a) the lowest grade is for the teleinformation networks’ administrators in
public institutions (also in the economy sector), as well as the private internet
users – they are the pillar for network security
b) another grade is the technical support teams, which are advisory units and
practically support the defensive systems
c) 3rd level is Coordination Centre, which is on the governmental level and
estimates the risks for our country
d) 4th level is the Minister responsible for administration and digitalization,
who controls and initiates actions meant to protect the crucial areas in national
security from the cyber attacks.
e) The most important is the Government, which is responsible for the
wholeness of the administration’s activity.
The main factor to initiate the change that is currently happening in the area
of the national security is the introduction of the Computer Incident Response
System of the Ministry of National Defense. In this system all the public
institutions responsible for national security find their role in cyberspace
protection. The responsibility that lies on the Ministry of the Interior is executed
by the Polish Police Headquarters and the Internal Security Agency. Their
reflection in the Ministry of National Defense is Military Gendarmerie and the
Military Counterintelligence Service. The example of the cooperation between
services contains:
a) Fight against the cybercrime - Polish Police Headquarters and Military
Gendarmerie.
b) Fight against cyberterrorism - the Internal Security Agency and the
Military Counterintelligence Service Computer Incident Response System of the
Ministry of National Defense executes different functions for the subjects that it
cooperates with such as:
1. Proactive operations: publications, technology intelligence, security
audits, operating systems maintenance, security settings, directives and
guidelines, counseling and procedures.
2. Managing the quality of the security services: the analysis of risk, the
operational continuation, backup plans, education and awareness building.
3. Active operations: alarming and warning, incident servicing (the evidence
capturing and analysis, the incident based answer, support to the incident
servicing, coordination) and incident remnant servicing.
4. After-incident servicing.
134
5. Lost data retrieving.
According to the author, the action taken by the Polish authorities indicate
huge interest in the aspects of the cyberspace security and the need of protecting
its own information resources from the invigilation by the foreign services and
organizations. That is why the special Commissioner was called up, who leads
the Team for Cyberspace Dangers Prevention.
Summary
The conducted until now research, analysis of occurring events and available
publications, let conclude that no protection will create an effective barrier in
cyberspace, if the human factor is omitted, such as lack of awareness of
potential risks. Different organizations, mostly governmental, have
organizational units responsible for the safety of their computers. It can be
assumed that there function procedures and implemented software mechanisms,
enabling the safe use of the network.
The author is aware that raised subject was not fully exhausted, at least
because of public character of the study. It will, therefore, constitute an area of
further exploration and research, and upcoming legislative changes and new
government programs delineate consecutive development perspectives. It seems
right, however, to emphasize the fact that this problem has been recognized by
the Prime Minister, which among other things resulted in the creation of the
Ministry of Administration and Digitization. It should also be noted that issues
of the cyberspace protection have been recognized in NATO headquarters and
are one of the most important points of the general security strategy of the
Alliance.
Bibliography:
BOLOZ, W. 2002. Etyczne aspekty uzależnień. Warszawa: Wydawnictwo Naukowe, 2002.
BÓGDAL-BRZEZINSKA A., GAWRYCKI, M.F. 2003. Cyberterroryzm i problemy
bezpieczeństwa informacyjnego we współczesnym świecie. Warszawa: Fundacja Studiów
Międzynarodowych. 2003. 363 s. ISBN 8388766597.
The Act of the change of act of martial law and the competence of the Commander-in-Chief
and its subservience to the constitutional authorities of the Republic of Poland. 2011.
The act of the electronic services providing. 2002.
VERTON, D. 2002. The Hacker Diaries: Confessions of Teenage Hackers. McGraw-Hill:
Osborne Media, 2002. 219 s. ISBN-10: 0072223642.
135
BITCOIN AKO HROZBA PRE FINANČNÉ TRHY
BITCOIN AS A THREAT FOR FINANCIAL MARKETS
Jana Drutarovská1
ABSTRACT
Bitcoin as a new experimental decentralized digital currency is currently experiencing a
boom. The aim of the present article is to outline the main characteristics and the nature of
the innovative currency, evaluate and analyze aspects of risk and potential security threats to
the stable functioning of financial markets.
Key words: bitcoin, digital currency, peer-to-peer, security threat, financial markets
Úvod
Udalosti posledného desaťročia, predovšetkým globálna hospodárska
finančná kríza, vzbudili nielen v akademickej obci širokú diskusiu o stabilite
medzinárodného finančného systému a globálnej svetovej ekonomiky. Vznikla
potreba akútne hľadať a riešiť príčiny krízy z dôvodu predchádzania možných
budúcich kríz a kvôli nájdeniu funkčných možností ozdravného pokrízového
procesu. Pokrízový trend straty dôvery vo finančné inštitúcie a ich vedenie
viedol k hľadaniu nových možností riešenia problémov až do takej miery, že
v roku 2008 bol predstavený nový prístup k súčasnému platobnému systému.
V predkladanom článku predstavíme hlavnú charakteristiku nového
experimentálneho konceptu Bitcoin a poukážeme na možné riziká pre stabilitu
fungovania finančného mechanizmu.
1 História Bitcoinu
V roku 2008 zverejnil autor alebo skupina autorov pod pseudonymom
Satoshi Nakamoto článok s názvom „Bitcoin: P2P elektronický platobný
systém“2, ktorý opisuje fungovanie a vlastnosti nového digitálneho systému
a novej virtuálnej meny. Cieľom tohto nového digitálneho platobného systému
bola čistá P2P3 verzia elektronickej hotovosti umožňujúca on-line platby, ktoré
1
Jana Drutarovská, Ing., interný doktorand, Fakulta medzinárodných vzťahov, Ekonomická
univerzita v Bratislave, Dolnozemská 1/b, 852 35 Bratislava 5, Slovenská republika,
[email protected].
2
z angl. Bitcoin: A Peer-to-Peer Electronic Cash System
3
P2P alebo sieť so vzájomným sprístupňovaním (iné názvy: sieť typu peer-to-peer, sieť typu
rovný s rovným, sieť s rovnocennými uzlami) je počítačová sieť, ktorá viac závisí od
výpočtovej sily koncových zariadení ako od siete samotnej. Súbory sa zdieľajú priamo medzi
136
by boli uhrádzané priamo medzi zúčastnenými stranami bez akejkoľvek
finančnej inštitúcie ako sprostredkovateľa (Nakamoto, 2008). V spomínanej
práci je predstavená konkrétna prvá verzia aplikácie, ktorá je zároveň
praktickým uvedením myšlienky nového digitálneho platobného systému do
praxe.
Aj keď dodnes nie sú úplne známe autorove presné motívy vytvorenia
konceptu Bitcoin, tento systém podporuje myšlienku práva na slobodu
a súkromie a to formou možnosti vykonávať platby za tovary a služby
v anonymite. Po tom, čo bol tento koncept uvedený do praxe, zakladateľ (resp.
skupina zakladateľov) “vydolovala” počiatočných 50 bitcoinov a prvá transakcia
za reálny tovar/službu prebehla 21. mája 2010, kedy bolo za donášku pizze
zaplatených 10 000 bitcoinov (What is bitcoin, 2013), ktorých hodnota by v
súčasnosti predstavovala cca. 8 413 000 dolárov.4 V danom roku bola
zaznamenaná o následne opravená výrazná chyba v systéme spôsobená
nedostatočným overovaním transakcií. Táto chyba dovoľovala užívateľom
vygenerovať niekoľko miliárd bitcoinov v jednej transakcii.
V doterajšej histórii bitcoinu prvý výraznejší cenový nárast bol
zaznamenaný v máji roku 2013, kedy cena za 1 bitcoin vzrástla na približne 240
dolárov. V polovici novembra 2013 exponenciálne narástla trhová kapitalizácia
bitcoinu. Najvyššia doteraz zaznamenaná hodnota 1 bitcoinu dosiahla 1 203
dolárov, čo predstavovalo vyše 5 násobný nárast hodnoty v priebehu 6 mesiacov
(Market price, 2014). Tento rýchly boom zastavil až výrazný pokles v polovici
decembra, kedy Čínska ľudová republika oznámila neakceptáciu bitcoinu
čínskymi finančnými inštitúciami, bitcoin v danom čase stratil takmer polovicu
svojej hodnoty.
V súčasnosti hodnota 1 bitcoinu osciluje na úrovni približne 840 dolárov.
K začiatku roku 2014 sa v obehu nachádzalo vyše 12 miliónov bitcoinov, za 1
deň prebehne približne 58 000 transakcií v celkovej hodnote približne 625 000
bitcoinov (Bitcoin network, 2014). Pre porovnanie v svetovej ekonomike v
súčasnosti cirkuluje takmer 1,24 biliónov dolárov (How much U.S. currency is
in circulation?, 2014).
2 Charakteristické vlastnosti Bitcoinu
Bitcoin môžeme charakterizovať ako experimentálny, mimovládny,
mimopodnikový, decentralizovaný, digitálny platobný systém, ktorý umožňuje
okamžité platby akémukoľvek používateľovi, kdekoľvek na svete. Koncept
Bitcoin využíva rovnomennú zúčtovaciu jednotku - bitcoin (skratka BTC alebo
jednotlivými uzlami bez toho, aby bola nutná prítomnosť centrálneho servera. Pri
komunikácii typu P2P jednotlivé aplikácie vystupujú ako rovnocenné, pričom si každý uzol
u seba uchováva informácie o ostatných uzloch. (P2P, TechTerms)
4
Prepočet z dňa 9.1.2013 kedy 1 BTC = 841,30 USD.
137
XBT). V súčasnosti najmenšou jednotkou v systéme je tzv. Satoshi (1 BTC =
108 Satoshi).
Systém Bitcoin je založený na open source5 softvéri a tento elektronický
platobný mechanizmus je prístupný celej širokej verejnosti. Systém je
dizajnovaný tak, aby neexistoval jeden vlastník, a aby sa užívateľom mohol stať
každý. S vlastnosťou open source veľmi úzko súvisí aj decentralizácia systému.
Bitcoin funguje na princípe absencie jedného riadiaceho orgánu, inštitúcie alebo
sprostredkovateľa. Všetky transakcie prebiehajú medzi prijímateľom
a odosielateľom. Používatelia komunikujú vzájomne, spôsobom peer-topeer, bez existencie centrálneho riadenia ako je to v prípade bánk.
Nové bitcoiny sú do ponuky pridávané tzv. dolovaním (angl. mining).
Užívateľ, ktorý získava bitcoiny dolovaním sa nazýva baník (angl. miner).
Princíp dolovania funguje na základe využívania vysoko výkonnej výpočtovej
techniky, ktorou sa riešia zložité matematické rovnice. Vždy, keď je nájdené
riešenie zložitej rovnice, baník je oprávnený si pripísať na svoj účet odmenu
v rámci pravidiel, ktoré uznávajú všetci klienti na sieti. Pôvodná výška odmeny
za nájdenie platného bloku bola 50 bitcoinov, v súčasnosti je to 25. Každé 4
roky sa bude odmena znižovať na polovicu, až kým sa do obehu nedostane
maximálne množstvo 21 000 000 bitcoinov (Mining, 2013). Zaujímavým
faktom je, že tento algoritmus bol údajne takto zvolený z dôvodu priblíženia sa
rýchlosti ťažby zlata v minulosti. Vzhľadom na obmedzené množstvo bitcoinov,
ktoré je možné vydolovať sa obtiažnosť matematických rovníc zvyšuje, čo si
vyžaduje väčší výpočtový výkon. Bitcoin je mena s obmedzenou ponukou.
Riadenie transakcií a vydávanie peňazí sa vykonáva kolektívne
prostredníctvom siete, pričom sa na kontrolu tvorby a transferu peňazí využívajú
kryptografické princípy. Silný šifrovací algoritmus je garanciou bezpečnosti
a transparentnosti jednotlivých transakcií. Každá transakcia, ktorú odosielateľ
posiela prijímateľovi sa stáva súčasťou tzv. blokov (angl. blocks), ktoré sú
súčasťou reťaze blokov (angl. blockchain). Reťaz predstavuje za sebou
nasledujúcu sériu blokov, z ktorých každý obsahuje a potvrdzuje transakcie
uskutočnené od potvrdenia predošlého bloku (Mining, 2013). Proces overovania
každej jednej transakcie je zárukou transparentnosti celého systému.
Ďalším možným spôsobom ako získať bitcoiny je klasická kúpa, resp.
výmena za inú menu. Najväčšou internetovou burzou, ktorá sprostredkováva
obchody spojené s výmenou bitcoinov, je Mt.Gox, ktorá je prevádzkovaná
japonskou firmou K.K.Tibanee. Medzi ďalšie známe burzy, resp. zmenárne
bitcoinov patria napríklad Bitcoin zmenáreň, Dagensia.eu (Česká republika),
Local Bitcoins (Fínsko), Bitstamp (Slovinsko), Bitcoin.de (Nemecko).
5
Open source môžeme definovať ako slobodu prístupu, vo všeobecnosti to znamená, že
akákoľvek informácia je dostupná verejnosti a následne je možné slobodne šíriť získanú
informáciu. Podmienkou open source softvéru je dostupnosť zdrojového kódu. (Open Source,
2013)
138
Medzi najväčšie výhody virtuálnej meny uvádzajú jednotlivé portály
predovšetkým rýchlosť prevodov v rámci celého sveta v porovnaní s prevodom
finančných prostriedkov pomocou sprostredkovateľa, najčastejšie banky. Suma,
ktorú užívateľ odošle, sa objaví na účte príjemcu do niekoľkých sekúnd a do 10
minút sa overí jej platnosť a následné potvrdenie sieťou. Ďalšou výhodou
používania Bitcoinu je fakt, že nepotrebujete žiaden účet, nemusíte sa
registrovať a ani platiť žiadne poplatky za vedenie účtu, za zahraničné transakcie
ani žiadne iné skryté poplatky. Platíte len minimálny poplatok za overenie
transakcie, ktorý sa pohybuje okolo 0,001 bitcoinov (Čo je to bitcoin, 2013).
Práve tento dôvod sa uvádza v úvode pôvodného Nakamotoveho príspevku ako
jeden zo stimulov na vytvorenie nového platobného mechanizmu – náklady na
sprostredkovanie zvyšujú transakčné náklady a obmedzujú minimálne malé
praktické transakcie, ktoré kvôli výške poplatkov tak skôr neuskutočníme.
Kým v tradičnom bankovom modely sa úroveň súkromia dosahuje
obmedzeným prístupom k informáciám zúčastnených strán širokej verejnosti.
V tomto platobnom mechanizme sa táto úroveň súkromia nedá dosiahnuť.
Znemožňovať prístup k transakciám nie je možné kvôli potrebe zverejňovať
všetky transakcie, aby bolo možné kolektívne overovať a potvrdzovať jednotlivé
operácie. Úroveň anonymity sa dosahuje takým spôsobom, že identita verejných
kľúčov sa nezverejňuje, vlastník ostáva v anonymite. To znamená, že verejnosť
vidí, že užívateľ poslal inému užívateľovi isté množstvo bitcoinov, ale
nedokážeme si túto transakciu spojiť so žiadnou konkrétnou identitou. Na
Schéme 1 vidíme grafické porovnanie nového modelu s tradičným z hľadiska
úrovne súkromia. Zvislá úsečka znázorňuje hranicu, ktorá oddeľuje postavenie
verejnosti a verejne dostupných informácií so súkromnou, anonymnou identitou.
Schéma 1: Porovnanie úrovne súkromia v tradičnom a novom modely
Zdroj: Vlastné spracovanie podľa: NAKAMOTO, S. 2008. Bitcoin: A Peer-to-Peer Electronic
Cash System. [online]. [cit.07.01.2014]. 9 s. Dostupné na internete:
http://bitcoin.org/bitcoin.pdf
Jednou z hlavných vlastností transakcií, ktoré prebiehajú v tomto
elektronickom platobnom systéme Bitcoin je ich nenávratnosť. Táto vlastnosť
139
pramení predovšetkým z neexistencie inštitúcie, na ktorú by ste sa mohli v
prípade podania sťažnosti obrátiť. Ďalším dôvodom je fakt, že okamžite ako
odošlete transakciu, začne overovanie jej platnosti a následné potvrdenie.
Návratnosť už poslaných transakcií by viedla k vážnym poruchám celého
systému.
Tabuľka 1 znázorňuje prehľadný súhrn niektorých vlastností novej
virtuálnej meny bitcoin v komparácii s dolárom, predstaviteľom reálnej meny,
ktorá je zákonným platidlo a existuje aj vo fyzickej podobe mincí a papierových
peňazí.
Tabuľka 1: Komparácia vlastností digitálnej a reálnej meny na príklade
bitcoinu a dolára
Bitcoin (BTC)
Dolár (USD)
virtuálna mena
„reálna“ mena, existuje
Druh meny
aj v podobe mincí
a papierových peňazí
nemá postavenie
zákonne platidlo
Status platidla
zákonného platidla v
jurisdikcii žiadneho štátu
12, 24 miliónov BTC*
1,24 biliónov USD**
Množstvo v obehu
(k 9.1.2014)
(k 25.12.2013)
decentralizovaná mena
centralizovaná mena
Centralizovanosť
meny
veľmi obmedzene
bežne prijímaný
Akceptácia platidla
prijímaný prostriedok
prostriedok výmeny
výmeny
nie je definovaná
Obmedzenosť ponuky 21 miliónov BTC
meny
pomocou uplatňovania
Federálny rezervný fond
Spôsob vydávania
kryptografických
USA
peňazí
princípov
(centrálna inštitúcia)
do 10 minút
podľa sprostredkovateľa,
Dĺžka prevodu v
v prípade bánk niekoľko
rámci celého sveta
dní
žiadne
rôzne
Poplatky za vedenie
účtu
* Bitcoin Network, 2014
** How much U.S. currency is in circulation?, 2014
Zdroj: Vlastné spracovanie autora.
140
3 Problémy virtuálnej meny a možné riziká
Na základe vypracovanej charakteristiky novej digitálnej meny bitcoin a
konceptu nového platobného mechanizmu Bitcoin a zároveň doterajších reakcií
akademickej obce, v tejto časti príspevku poukážeme na problémy a možné
riziká virtuálnej meny pre stabilné fungovanie finančných trhov. Medzi
najväčších kritikov a odporcov novej digitálnej meny patrí americký ekonóm a
nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu, Paul Krugman.
Podľa ekonomickej teórie (Nordhaus-Samuelson, 2010, s. 473) musia
peniaze spĺňať tri základné funkcie. Najdôležitejšia funkcia peňazí je, že musia
slúžiť ako akceptovaný prostriedok výmeny, resp. ako platobný prostriedok.
Peniaze predstavujú taktiež zúčtovaciu jednotku, v ktorej dokážeme merať, a od
ktorej môžeme odvodzovať hodnotu ostatných vecí. Treťou dôležitou funkciou
peňazí je plnenie úlohy uchovávateľa hodnoty v čase. Peniaze považujeme za
najmenej rizikové, ak ich porovnáme s inými rizikovejšími prostriedkami
výmeny, ktorých hodnota sa v čase rýchlejšie a výrazne mení (napr. dlhopisy,
nehnuteľnosti, vzácne kovy). Môžeme ešte doplniť vedľajšie vlastnosti ako je
ľahká prenositeľnosť či deliteľnosť (Matthews, 2014).
Ak by sme tieto základné funkcie peňazí aplikovali na novú virtuálnu
menu bitcoin, stretneme sa s viacerými otáznymi skutočnosťami. Už pri prvej
najdôležitejšej funkcii peňazí, nastáva v prípade bitcoinu problém a je ním
všeobecná akceptácia meny ako platobného prostriedku. V súčasnosti platbu
pomocou virtuálnej meny bitcoin akceptuje na svete len vyše 2 500 spoločností
(CoinMap, 2014) a doposiaľ sa k jeho používaniu (väčšinou v zdržanlivej až
varovnej forme) oficiálne vyjadrilo 13 krajín sveta (Bitcoin regulatory status…,
2013). Aj keď jednou z hlavných vlastností konceptu Bitcoin je jeho
decentralizácia a fungovanie bez centrálnej inštitúcie, bez akceptácie bitcoinu
ako zákonného platidla je len veľmi málo pravdepodobné, že bude jeho
akceptácia jednotlivými spoločnosťami rásť. Veľkolepá vízia nahradenia
súčasných platidiel digitálnou menou je podmienená jej akceptáciou ako
zákonného platidla, na čo je nutný súhlas konkrétnej vlády, resp. centrálnej
finančnej inštitúcie.
Krugman kritizuje koncept novej virtuálnej meny zo sociologickofilozofického hľadiska. Tvorcom tohto nového konceptu vyčíta predovšetkým
nesprávne pochopenie funkcie peňazí, a ich snahu oddeliť hodnotu peňazí od
spoločnosti, ktorej majú slúžiť. Odvoláva sa na Samuelsona, ktorý prehlásil, že
peniaze sú sociálnym vynálezom, nesmú stáť mimo spoločnosti (Krugman,
2013). Tvrdí, že aj keď sa v minulosti ľudia spoliehali na zlaté a strieborné
mince, ich hodnota neplynula z ich vzácnosti, ale z predpokladu akceptácie
tohto platidla ostatnými ľuďmi. Aj na základe týchto tvrdení je zrejmé, že
prežitie virtuálnej meny z dlhodobého hľadiska je podmienené akceptáciou do
súčasných štruktúr a finančných mechanizmov. Elektronický platobný systém
141
Bitcoin v súčasnosti funguje vo vlastnom prostredí bez ohľadu na fungujúce
finančné mechanizmy.
S akceptáciou meny je úzko spojená dôvera užívateľov v jej stabilitu
a dôveryhodnosť. Nedôvera v novú virtuálnu menu pramení aj z nejasných
zámerov jej vytvorenia. Mnohí autori považujú využívanie tohto elektronického
platobného systému ako zámerný prostriedok na poškodenie tradičného
vydávania peňazí centrálnymi bankami, prípadne inými finančnými inštitúciami.
Bitcoin je tiež vnímaný ako snaha zničiť schopnosť štátu zhromažďovať dane
a ako prostriedok na monitorovanie finančných transakcií občanov.
Medzi najdiskutovanejší problém virtuálnej meny bitcoin patrí sporná
otázka, či môže byť táto mena stabilným uchovávateľom hodnoty. Táto polemika
začala predovšetkým v čase, kedy sa svetová ekonomika stala svedkom
obrovských výkyvov hodnoty bitcoinu. V priebehu 6 mesiacov v roku 2013
hodnota bitcoinu narástla viac ako 5 násobne (Market price, 2014). V tom istom
roku, začiatkom decembra, v priebehu 48 hodín poklesla hodnota 1 bitcoinu
z približne 1200 dolárov o polovicu na približne 600 dolárov (Matthews, 2014).
Táto volatilita ceny bitcoinu pripomína skôr nafukovanie bubliny ako správanie
sa meny, ktorá by mala byť garanciou úschovy hodnoty v čase. Pojem
ekonomická bublina je termín, zvyčajne používaný pre ekonomický cyklus,
ktorý je charakterizovaný prudkou expanziou, za ktorou nasleduje pokles, často
krát rovnako dramatický (Economic Bubbles..., 2008).
Pre názorné porovnanie ponúkame grafické znázornenie vývoja
NASDAQ indexov v desaťročnom období, kde vidíme v roku 2000 vytvorenie
Dot-com bubliny. V Grafe 2 môžeme porovnať doterajší vývoj ceny bitcoinu na
najväčšej burze Mt. Gox, zatiaľ v polovičnej časovej dĺžke v porovnaní
s Grafom 1. Môžeme sledovať takmer identické správanie sa NASDAQ indexu
a ceny bitcoinu pri tvorbe bubliny v prvej sledovanej polovici, kedy jeho
hodnoty začali rapídne stúpať a následne v prvej fáze pomerne prudko klesli,
jemne vzrástli a v druhej fáze výrazne klesali. V prípade vývoja ceny bitcoinu je
náhly nárast ceny ešte prudší, nasleduje za ním podobne pomerne prudký pokles
a jemný nárast. V prípade, že sa jedná o bitcoin bublinu, predpokladáme
v najbližšom období presun do druhej fázy – výrazný permanentný pokles ceny
bitcoinu.
Zároveň, spomínané výkyvy podporujú špekulatívne správanie subjektov
trhu a zvyšujú ich rizikový apetít. Vysoká volatilita a nepredvídateľnosť
správania sa hodnoty bitcoinu spôsobuje, že subjekty, ktoré sú užívateľmi
bitcoinu, sa snažia ochrániť pred menovou volatilitou rýchlou výmenou
bitcoinov za stabilnejšiu menu. V tomto prípade je na mieste otázka, či sa
samotná mena nestáva viac prostriedkom na vygenerovanie vysokého zisku
(podobne ako akcie, nehnuteľnosti, dlhopisy, deriváty a iné rizikovejšie
kategórie obchodovania) ako samotný prostriedok výmeny. V súčasnosti
môžeme bitcoin zaradiť medzi špekulatívnu menu.
142
Graf 1: Vývoj NASDAQ indexov 1994 – 2004 (Dot-com bublina 2000)
Zdroj: NASDAQ IXIC – dot-com buble.png. [cit. 10.01.2014] Dostupné na:
http://commons.wikimedia.org/wiki/File:NASDAQ_IXIC_-_dot-com_bubble.png
Graf 2: Vývoj ceny bitcoinu 2010-2014 (Bitcoin bublina 2013?)
Zdroj: Bitcoin charts. [cit. 10.01.2014] Dostupné na:
http://bitcoincharts.com/charts/mtgoxUSD#rg1460zigWeeklyztgTzm1g10zm2g25
Jednou zo základných otázok, ktorú si kladú ekonómovia v súvislosti
s virtuálnou menou je jej hodnota, respektíve od čoho je hodnota bitcoinu
odvodená. Krugman, veľký skeptik voči tejto novej mene, tvrdí, že hodnota
bitcoinu je odvodená z presvedčenia, že ostatní ľudia budú akceptovať bitcoiny
ako platobný prostriedok (Krugman, 2013b). Problémom je zabezpečenie
dôvery v túto menu, ak jej hodnota začne klesať. Neexistuje inštitúcia, ktorá by
garantovala jej hodnotu. Napríklad v prípade amerického dolára môžeme
143
povedať, že jeho hodnota je garantovaná na jednej strane skutočnosťou, že
občania Spojených štátov platia vláde dane v amerických dolároch (je v záujme
vlády chrániť hodnotu dolára) a na druhej strane vydavateľ peňazí, Federálny
rezervný fond sa zaviazal opätovne odkupovať americké doláre v prípade
výrazného poklesu ich reálnej hodnoty, teda existuje konkrétna garancia
v prípade znehodnotenia meny (DeLong, 2013).
Najčastejšie spomínaná hrozba a riziko obchodovania bitcoinu na
finančných trhov sa spája s novým modelom úrovne súkromia a výrazným
stupňom anonymity vykonaných transakcií. Aj keď niekorí autori (Reid,
Harrigan, 2012) popierajú, že koncept Bitcoin je anonymný, je zrejmé, že
vykonávané transakcie nie sú spojené s identitou užívateľa, čo otvára priestor
pre nelegálne aktivity. Koncom roku 2013 Európska únia vydala vyhlásenie,
v ktorom varuje občanov pred nízkou bezpečnosťou používania a investovania
do virtuálnej meny bitcoin, ktorá nie je vydávaná žiadnou vládou (Jones, 2013).
Európska únia varovala predovšetkým pred citlivosťou digitálnej meny na
hackerov, na možnosť straty hodnoty meny a na skutočnosť, že akékoľvek
zneužitie tejto meny na nelegálne aktivity môže spôsobiť uzatvorenie búrz a tak
znemožniť prístup užívateľom k ich investíciám.
V neposlednom rada je problémom nejasnosť budúcnosti fungovania
novej digitálnej meny bitcoin. Z technologického hľadiska môžeme povedať, že
Bitcoin je zaujímavá nová inovácia, ktorá môže v budúcnosti nájsť uplatnenie v
špecializovaných aplikáciách ako prostriedok na lacný prevod peňazí do
zahraničia (Matthews, 2014). Z ekonomického hľadiska je v súčasnosti
nepravdepodobné predpokladať, žeby sa táto virtuálna mena stala substitútom
reálnych zákonných platidiel.
Literatúra:
Ako získam bitcoiny. [online]. 2013. Bitcoins.sk. [cit. 08.01.2014]. Dostupné na internete:
https://bitcoins.sk/ako-ziskam-bitcoiny.
Bitcoin network. [online]. 2014. Bitcoin charts. [cit. 07.01.2014]. Dostupné na internete:
http://bitcoincharts.com/bitcoin/.
Bitcoin regulatory status in 13 countries. [online]. 2013. Payment Magnates. [cit. 07.01.2014].
Dostupné na internete: http://paymentmagnates.com/industry-news/bitcoin-regulatory-statusin-13-countries/575.
CoinMap. [online]. 2014. [cit. 10.01.2014]. Dostupné na internete: http://coinmap.org/
Čo je to bitcoin. [online]. 2013. Bitcoiner.sk. [cit. 08.01.2014]. Dostupné na internete:
http://bitcoiner.sk/co-je-bitcoin/.
DeLONG, B.2013. Watching Bitcoin, Dogecoin, Etc... [online]. WCEG. [cit.10.01.2014].
Dostupné na internete: http://equitablegrowth.org/2013/12/28/ 1466/watching-bitcoindogecoin-etc.
Economic Bubbles...,[online]. 2008. The Common Sense Investor. [cit. 08.01.2014].
Dostupné na: http://csinvestor.com/investing-guide/economic-bubbles/.
144
How much U.S. currency is in circulation? [online]. 2014. Board of Governors of the Federal
Reserve System. [cit. 08.01.2014]. Dostupné na internete:
http://www.federalreserve.gov/faqs/currency_12773.htm.
JONES, H. 2013. EU banking watchdog warns of risks from Bitcoin. [online]. Reuters.
[cit.10.01.2014]. Dostupné na internete: http://www.reuters.com/ article/2013/12/13/us-eubitcoin-idUSBRE9BC00820131213.
KRUGMAN, P. 2013. Bits and barbarism. [online]. The New York Times. [cit.10.01.2014].
Dostupné na internete: http://www.nytimes.com/2013/12/23/ opinion/krugman-bits-andbarbarism.html.
KRUGMAN, P. 2013. The Antisocial Network. [online]. The New York Times.
[cit.10.01.2014]. Dostupné na internete: http://www.nytimes.com/
2013/04/15/opinion/krugman-the-antisocial-network.html.
Market price. [online]. 2014. Blockchain. [cit. 06.01.2014]. Dostupné na internete:
https://blockchain.info/charts/market-price?timespan=all&show
DataPoints=false&daysAverageString=1&show_header=true&scale=0&address=.
MATTHEWS, CH. 2014. Why Economists Are Right to Hate on Bitcoin. [online]. Time:
Business&Money. [cit.10.01.2014]. Dostupné na internete:
http://business.time.com/2014/01/03/bitcoin-paul-krugman-is-right-to-hatethem/#ixzz2pzQYEeqA.
Mining. [online]. 2013. Bitcoins.sk. [cit. 08.01.2014]. Dostupné na internete:
https://bitcoins.sk/mining.
NAKAMOTO, S. 2008. Bitcoin: A Peer-to-Peer Electronic Cash System. [online].
[cit.07.01.2014]. 9 s. Dostupné na internete: http://bitcoin.org/ bitcoin.pdf
Open Source. [online]. 2013. Bitcoiner.sk. [cit. 08.01.2014]. Dostupné na internete:
http://bitcoiner.sk/open-source/.
P2P. [online]. TechTerms.com. [cit. 04.01.2014]. Dostupné na internete:
http://www.techterms.com/definition/p2p.
REID, F., HARRIGAN, M. 2012. An Analyzis of Anonymity in the Bitcoin System. [online].
[cit.10.01.2014]. Dostupné na internete: http:// arxiv.org/pdf/1107.4524.pdf.
SAMUELSON,P.A.,NORDHAUS,W.D.: Economics. Tata McGraw-Hill Edition. 2010. 923
s. ISBN 978-0-07-070071-0.
What is bitcoin. [online]. 2013. GryfenCryp.to. [cit. 06.01.2014]. Dostupné na internete:
http://gryfencryp.to/2013/12/22/what-is-bitcoin/.
145
SECURITIZATION LIKE CROSS POINT IN CREATING
PUBLIC AND SECURITY POLICES – THEORETICAL
APPROACH AND PRACTICAL EXAMPLE
Oliver Andonov1 – Katerina Veljanovska2
ABSTRACT
The paper performs a theoretical approach to the issue of the term securitization and provide
window of opportunity to use it as an extremely influential point of intersection in public
policy for purposes of security policies. Through this point of intersection we can approach to
the development and creation of public policies in both internal and international politics of
regional and global level.
The authors are trying to present the practical examples of the relations in the Balkans,
especially in the environment of the R. of Macedonia and its relations with its neighbours.
Referring to the importance of Securitization of certain political issues as extremely important
security issues of national interest, the role of public policies and their creation is a key factor
for successful political action. It is this intersection that moves the accelerator policies of
governments and political elites, but also drives public policy and security policies for
parallel dynamic movement aimed at achieving public policy. This state policy draws power
from the completed securitization of some very important issues that attaches additional
(often inappropriate) importance as a top national interest.
Key words: securitization, Copenhagen School, public policy, security policy, policy
Introduction
The concept and the theoretical base of the Securitisation can be present
as an interesting aspect in the approach to the security issues. Prompting
consideration of the theory of securitisation in the security studies and its
development within Copenhagen School and Ole Weaver, the science come to
the creation of many important scientific theoretical bases for understanding the
security issues and their role, primarily, in the international relations. Later,
securitisation ceased to be the exclusive part of the international relations and
has become a tool with which international relations as well as internal policies
are shaped.
In fact, we came with unquestionable link between the use of international
security issues for internal political consumption. In practice, the risks and
1
Oliver Andonov, PhD., assistant professor, Faculty of security, criminology and financial
control, MIT University, Bul. Treta Makedonska Brigada bb, 1000 Skopje, Republic of
Macedonia, [email protected].
2
Katerina Veljanovska, PhD., assistant professor, Faculty of security, criminology and
financial control, MIT University, Bul. Treta Makedonska Brigada bb, 1000 Skopje, Republic
of Macedonia, [email protected].
146
threats in the international relations of the country, whether they are relate to
bilateral or multilateral, regional or global relations can be fully used as
questions that can be security aspect for internal political interests and needs.
Certainly, in this pragmatic approach to Securitization, we are using issues
pertaining to vital national interests, and they are presented in a way that enables
the creation of public policies that have previously been prepared access and
appropriateness to the objectives of the ruling elite.
If we consider the role of government as an essential player in the creation
of public policies, the accomplishment of the national integrity is double-edged
sword - on the one hand is the satisfaction of citizens in order to achieve security
in everyday life, on the other hand is the need to create a policy that is in
addition to the state needs and interests. Securitization in this case is an
additional tool that strengthens the stability of the decision, in order to achieve
internal integrity that is epitomizes of the external representation within the
state.
The use of the securitization in the public policies creation in each case
and the internal and international level must use the skills of public policies.
This use is pragmatic support of the practical behaviour of political elites. The
message of vulnerability and importance of the particular security issue that is
under securitization must reach every citizen. This message must not affect the
construction of the citizens' attitude about the seriousness of the securitization of
the question and give feedback contained in the support of civil government
policy in order with this issue.
Besides the actual impact associated with question that is under
securitization, and depending on its importance and the level of the national
interest, we can get greater or broader impact that will help to cover the
shortcomings of certain policies, and will get the attention to the public, or will
provide an alibi for other bad policies of the ruling political elite.
It is in this paper will try to make a theoretical approach to the
intersection of the Securitisation and public policy and security policy , but also
we will give a practical example of the relations of the Republic of Macedonia
with its neighbours in the region.
1 Securitization like theoretical approach in security studies and making of
security and state policy
The securitization is a security problem. This conclusion is a challenge for
research on the potential possibilities of the use of the Securitization in the
international relations. It should bear in mind that the security threat is a strong
factor of motivation and mobilization. The possibility to use the Securitization
as a tool in creating public policies and directing internal and international
political movements is an exceptional tool in the hands of the ruling elites.
Therefore, the Securitization is represents as theory, practice and behaviour
147
framework. It can be framework in terms of its expansion and aims to be
achieved by its application and use.
The theoretical determination of the term securitization begins with B.
Buzan, O. Weaver and J. de Wild in 1998. This is an issue within the security
studies raised in the Copenhagen School.
Build up and mixed with the theory of international relations, the securitization
set up several independent questions as: What points are showed as a security
problem? What causes changes first regarding security issues while in the other
issues not? How the depicted threats can be realized in politics? Are the
objectives and framework of security and politics are compatible or mutually
exclusive? (Balzacq, 2010, p. 5) These issues are in the context of understanding
the securitization as a process within security studies and international relations.
The Copenhagen School supported this important range of common issues that
can be put into focus the politicization of the security. Because of that, the
underlining of the some of the specific questions can determine it as
depoliticized, politicized or securitization question.
The question is depoliticized when is insignificant for the starting state action
and does not include a public debate. It began to be politicized when it is
estimated that it will be successful within the standard political system. In regard
of this, the politicization of the issue is part of the public policy, the
requirements of the government, its decisions, the resource locations (if the
question relates to some important resources), or rarely some other form of
emergency mode. These cause needs urgent action beyond standard government
procedures (Collins, 2013, pp. 132-133).
Turning to the crucial issues, it is important to realize securitization in
terms of definite existential threats to the reference object of protection. This
approach is not only theoretically, but there are practical dimension in the
discourse of security studies and international relations, primarily because it
connects to the securitization, and inserted in determining the goals and actions
of the security goals of the state in the international relations.
The connection with the impact or the securitization intersection with
public policy issues began while they are still not politicized and there is not
driven public debate. At this stage, political elites have already defined the issue
of existential threats to the safety and protection of the reference object. In fact,
it is for it to determine for whom there is safety and security. This determination
of political elites leads to subsequent politicization of the issue which can be
exclusively political and not security. The politicization causes specific public
policies aimed at the securitization issue and also performs a retroactive impact
on the politicization, showing the vulnerability of the reference object as
expressed. The significant threat can caused political mobilization, even to the
extent of ethno political mobilization level of the threat to the survival of the
nation and the threat to the national interests. From here on, the policies provide
the opportunity to create a sense of threat or de - securitization after they will
148
accomplish the goals of the political elite or will actually protect the referenced
object.
The reference object of protection is usually the state, or in the case of the
R. of Macedonia, it may seem strange in the 21st century, but a reference object
is the protection of the Macedonian nation. This will particularly emphasize in
this paper, primarily because later we will discuss about the practical examples
of connection to the public policy, security and securitization in the case of
Macedonia, which is particularly evident in the relations with Greece.
The construction of the security strategy of the state and the
implementation of security policy reflects the analysis and assessment of threats,
in terms of two key issues or security environments:
1. Inside in state and
2. In the international community (Таталовиќ, Гризолд, Цвртила, 2008,
рp. 25-26)
Indivisible part is the impact of the public opinion in terms of both
environments. Thus, the conceived security policy, use the securitization as a
tool that politicized the issues through the perspective of the public policies and
create public opinion in support of the security policies. This is particularly
important for achieving compliance objectives and security policies and their
mutual connection.
Compliance concerns as compared to the national, and even more on
international security of the state. The question that arises in terms of
international relations and security is linked to the role of the state, or whether it
“radiates” security and instability in the region or the international relations.
In this context, the Copenhagen School framework makes the security
levels of analysis; with determination and survival despite that the reference
object of protection is in direct connection with the securitization as one of the
levels of security analysis.
The spectrum of Securitization under the Copenhagen School can see in
the pattern number 1.
Schema No 1: Securitization spectrum
149
Securitization is constructed from inter-subjective settings of the
existential threat by building sustainable political effects. The discourse here in
the form of presenting in the shape of an existential threat to the existence and
determination of the reference object, doesn't shape the securitization but moves
her, and the main question is when it will be accepted in which form, though not
necessarily accepted meaning, especially throughout the civilized dominant free
discussion (Buzan – Weaver - de Wild, 1998, p. 25).
Within the security concept, securitization is an analysis of the levels of
security as a theoretical model that can be translated into practice. When
considering the level of security, theoretical concept should have in mind that
the security threat perceptions can evolve, and threats can be redefined in terms
of their priorities.
At the end of this part of the paper, we give a definition of securitization
as a process within security studies, as well as practice.
Securitization is the process of recording the construction of the challenges,
risks and threats. Securitization is a “linguistic act” that certain political issues
are framed as particularly important for the survival of the community and also
moved out of the field where they apply established rules of conduct. If as a
result of such linguistic act or attempted securitization) can be adopt special
measures, which normally would not be acceptable in a democratic society, we
will be witnesses of the successful securitization.
2 Public policies in support of the national integrity and securitization of
the state
When we are trying to present the generally accepted definition of public
policy, we will face with some difficulties. The definition “what the government
does” will present the government influence in the public policy process on
every level – with active decision, passive decision and no decision (Anderson,
1984, p. 3). Approaching the core of what is the subject of our interest, this
definition is inappropriate, because its represents the difference between what
the authorities decides to do and what the government actually do. In regard of
this: where is the limit of governmental activities?
For other theoretical researchers, for the public policy, we can say that it
is “the stated principles that rely on government actions.” (Donsbach - Traugott,
2008, p. 30) This definition is interesting because it makes a distinction between
politics as a series of activities on the one hand, and the decision to act in a
certain way on the other. Moreover, in some situations, the institutions are just
looking to do something about the problem, while at the same time in different
circumstances it must be specified what to do and how to do it. In response to
these requirements, holders of public authority bring decisions that give content
and direction of the actual policy.
150
Therefore, trying to avoid arbitrariness in interpretation of policies that
are guided is not enough just to bring some law or lay down some rules but also
to specify how to carry out work in such laws or regulations (Defining Public
Policy, 2009).
The government and its policies is representative institution of the state
and the public policy.
All of that, the government “are doing” can be summed up in a few
segments (Almond et al., 1999, p. 129). Firstly, many governments produce
goods and services that greatly vary. As in most societies, governments provide
law enforcement and postal services in other societies, so much further than that.
In the former Soviet Union and other communist countries, governments own
and manage the largest industries and produce everything from military
equipment to everyday consumer goods such as clothing and footwear. In
capitalist societies like the United States - the United States government
produces far less good, usually for consumer products. In other advanced
industrial societies, like Western Europe, government is bigger manufacturer
than the U.S., but far smaller than the Soviet Union. Governments control the
large number of industries in many countries, but the scope of work is always
different.
From the standpoint of the public policy, the government has a unique
power: it is the unique entity that can force people to do things they might
otherwise choose not to do. Most societies are holders of government with
coercive powers - to collect taxes, to confiscate property, to take away children
from their families, to invade another country even to detain criminals.
Sometimes it is said that the government has a monopoly on the legitimate use
of force.
How we can realize the impact of the government as a state institution in
maintaining of the national interest, but in the meantime to keep of the state
integrity and security?
Firstly, we can try to understand the national security as a state or
condition where our most cherished values and beliefs, our democratic way of
life, our institutions of governance and our unity, welfare and well-being as a
nation and people are permanently protected and continuously enhanced.
There are seven fundamental elements that lie at the core of, and therefore
further amplify our definition of national security. At the same time, they
constitute the most important challenges we face as a nation and people: sociopolitical stability; territorial integrity; economic solidarity and strength;
ecological balance; cultural cohesiveness; moral-spiritual consensus; external
peace (Radhakrishnan, 2005, p. 58).
When we are talking about the impact of the government in preserving the
integrity of the state, the main internal treats of the national security are:
organized crime; grave incidence of poverty; economic sabotage; graft and
corruption; severe calamities; persistent environment degradation. The external
151
treats could be: cybernetic crime; natural disasters and environmental issues;
transnational organized crime; ethnic, religious and cultural conflict; serious
economic disparity between rich and poor nations (Radhakrishnan, 2005, p. 59).
The highly diversified, multi-ethnic and multi-linguistic dimensions of the
most of the society policies have exerted on social insecurity and other divisive
and negative impacts on the emergence of the ideals of democratic governance
in a country. Although, various governments and leaders have attempted to
implement programmes and strategies aimed at instituting and stabilizing
democracy in the quest and pursuit of national integration in the country, these
measures have not been rooted firmly into the socio-political and socioeconomic psyche.
The most important challenge of the governments are the barriers
between groups and classes within the same political entity as a result of birth,
occupation, language, race and religion; there are barriers between generations,
between country-men and towns-men, between the schooled and the unschooled
(Dubey - Barth, 1990, p. 25). Consequently, the governments are faced with the
task of breaking down barriers and increasing the opportunities for individuals
or groups so as to be enabled to benefit from socio-economic opportunities
which may be available to them.
In the multiethnic societies, the governments ant their politics should be
regarded as means of distributing patronage, direct allocation of employment
and development opportunities and privileges in the country. Access to political
control and to government is an insurance against domination or operation by
any ethnic group. The ascendance to the prime political and government position
can be achieved with ethnicity as the surest means (Alemika, 2007, pp. 143167).
The importance of government goes far beyond their role as producers of
goods and services. This may not be their main role in some modern societies.
Government often associated with various forms of public policy. Public
policies could be summarized and compared in accordance with the results - in
line with actions taken by the government to meet its goals. G. Almond and G.
Powell classify these governmental actions into four titles (Almond et al., 1999,
p. 130) - Extraction of resources - money, goods, people and services - from
domestic and international environment; Distribution - the money, goods and
services; Regulation of human behaviour - the use of coercion and incentives to
implement the extraction and distribution compliance or otherwise to contribute
to the desired behaviour, and Symbolic politics - political speeches, celebrations,
rituals, public monuments, and encourage citizens to desired forms of behaviour,
usually in order to build a sense of community and boast exemplary behaviour.
For this reason, we can say that the government is the “night watchman” of
the national integrity and security, especially through implementation of the
public policies.
152
3 Practical examples of the connection between public policy and security
policy in terms of Securitization - examples of Republic of Macedonia
If it comes to current issues and examples of the R. of Macedonia in terms
of the securitization, it can be saying that it fully perceive the existential threat
expressed endangering the Macedonian nation and raising the political effects of
the maximum level. The rise of a political effects reflected both inside the
country and in international relations, move the securitization to be accepted by
the citizens in the strongest form. This moving and acceptance in the particular
case of protracted conflict with Greece will process civilizing range of
discussions and freedom. Therefore, is created a pragmatic model of behaviour
that brings exclusivity and resoluteness in terms of threats to the specified
reference object of protection or preservation of the Macedonian nation.
The lack of democracy in the R. of Macedonia and the R. of Greece
impede free discussion of the issue that is under securitization, and the
international community is shown as the top threat to the national interests. This
leads to a lack of coordination of the security agenda at all levels, not only in the
two countries, but also in terms of practical conditions for realization of the
European security policy in the region. Especially it can be notable the other
sources of danger and tendency to Greece for internal destabilization of
Macedonia not taking into account the interests of the European Union to create
a sustainable security in the region. In practice it is demonstrated the
nationalistic attitudes and encourage separatist tendencies in ethno-political
conflict process in Macedonia, on the Macedonian - Albanian relations.
The possibility of redefining security threats in practice affect the
determination of the issues that will under securitization and will be displayed
through public policies aimed at realization of the security policy. Therefore,
there is possibility of a wide range of issues that can be under securitization,
because in the case of Macedonia, particularly in regional relations are several
open questions.
Thus, in the relations with Greece, we can talk about the issue of
securitization of the name of the state, which basically is a key issue, and it is
redefined as a matter of priority for the existence of the Macedonian nation and
the attributes of the nation. In relations with Albania and Kosovo, the key issue
concerns the preservation of the unity of the Republic of Macedonia, as a result
of the Albanian minority and its tendency to change the social order and the
creation of a federal state. The question regarding to the R. of Serbia it can be
under securitization, connected with the church relations that directly affect the
attributes of the Macedonian nation. This is especially important because there is
little coordination between Greece and Serbia on the issue of the Macedonian
Orthodox Church, which has a strong influence on the identity of the
Macedonians, primarily because the Balkan nation have strong religious
background. The last question under securitization concerns the relations with
153
Bulgaria, but it has a historical aspect of seeing the alleged problems. Mainly, all
these issues have strong internal implications in the R. of Macedonia and set as a
challenge in building public opinion through the creation of security policy and
as a set of public policies. These policies apply to bilateral relations of
Macedonia with its neighbours and other countries, multilateral relations,
especially in the context of both NATO and the EU, ethnic relations, political
discourse of the Macedonian political scene and economic relations in the
country and abroad
In the case of Macedonia, we have witnessed successful securitization as
a theoretical model as a practical expression of the policies not only of the
Republic of Macedonia but in the countries in the region. The affected
democracy in the context of the securitization success is a matter which requires
a thorough comparative analysis of all actors. However, some of this can be seen
through the prism of public policies and their implementation in terms of
creating public opinion and creating a direct security policies or recognizing real
risks and threats.
Public policies of the Republic of Macedonia are guided in order to
ensure not only internal harmony and welfare state, but also to encourage
international cooperation with other countries. It is an innovative collaboration
of local, regional and national level. Role players of this institutional
cooperation are government, private sector and NGOs. That is because the
public policies concern all areas in a state, and apply to the whole population,
with priority to certain target groups. What is particularly specific in
implementing public policies is to take into account the specificity of the
audience, especially the racial, ethnic and religious aspect. All of this, on a long
term, can achieve stability and security that is the base of the State and national
integrity.
The largest measurement of the achievements of the governments of
different countries can be recognizing through analysis and statistics that are set
by the international organizations and research centres. The balance that is made
between countries in the region is a roadmap by which Macedonia needs to
move in the future. According to regular economic report of World Bank for the
Southeast Europe countries in the first half of 2013, R. of Macedonia is a leader
in the region with economic growth of 3.4 %. Based on this result it is noted that
the economic policy of the R. of Macedonia is in coordination with the needs of
the state level and it shows Macedonia in a great light, in terms of the other
economic policies in the region (New World Bank Report.., 2013).
The public policy regarding to the subsidies in agriculture for the period
2011-2015, is set by the Government of the R. of Macedonia, as a target to
increase the financial support of agriculture and rural development. It will
contribute to production with lower productivity that is important for providing
basic food for the population, as well as higher production quality in order to
increase the export potential.
154
Intensification of the cooperation in the field of rural development,
alternative tourism, trade in agricultural and food productivity, encourage a
greater exchange of information, knowledge, experience and information aimed
at the harmonization of the national legislation with the European Union and the
approach to it is a major feature public policy of the R. of Macedonia. This is
also an agreement with the members of the Permanent Working Group for
Regional Rural Development of the South East Europe, the Forum for
Agricultural Policy for the SEE countries, which was held 8-10.07.2009 year, in
Bosnia and Herzegovina.
In accordance with the provisions of the Accession Partnership, the
governments of the candidate countries, through bilateral coordination with the
European Commission or the Directorate for Employment and Social Affairs,
prepared a Joint Inclusion Memorandum, in order to prepare the country for full
participation in the Open Method of Coordination for Social inclusion upon
accession. Public policies for social inclusion impose the need for mutual
coordination of all actors at national and local levels, who are working in the
field of social inclusion and social protection, especially the building of a
common agenda, appropriate to the needs, standards and common understanding
of the issues in this area. Internationally, the signing of a series of conventions
and resolutions in this domain will lead to confidence and positive reputation of
the uniform rules and regulations that improve the standard of living of all the
citizens.
In all of the above mentioned policies, what is the final score is a
securitization, nationwide within the state institutions and on the regional or
international level, representing the R. of Macedonia in the global family. We
can see the need for securitization, equally in the economic, political and social
policies of the state. Through proper application of these policies, the state
institutions can create real conditions for the principles of state and national
integrity and existence of the citizen’s safety and security opportunities for real
inflow of foreign capital and foreign investments in the Macedonia's budget.
Conclusion
This paper has focused on interesting framework of the securitization as
the actually and future tool of the governmental decision making process and
building internal and international polices. Is the securitization a governmental
perspective? The main point of this analysis shows that securitization has always
different public, which are characterized with different needs and perceptions.
Main question is: “How the government looking in the national interests and
political elite’s interest?” The national interests is especially important when we
take in consideration the media effects that illuminate the social and cultural
conditions under which the securitization is not introduced in the real meaning.
We can say that securitization is a process: the securitization is negotiated with
155
multiple public – the political establishment and the citizens as different target
groups, and this is main cross point between securitization and public policy.
Some leather, securitization use the security question and creating the public
policy about security risk and threats including another social problems or
impacts.
In order to preserve the national and state integrity, securitization
indicates a new chapter on the effect of governmental policies and strategy of
the government; especially about create real or imaginative risk and threats. The
question is about determining the balance between the various categories of
public, in terms of what they perceive as their needs and in terms of the real
situation. Securitization as a theoretical approach to the public policy will
indicate the support of every segment of the operation of the public policy, from
the moment of their adoption by the time of their implementation. Once one
establish internal harmony within the government, the state will be represented
in the external relations at a highest level, in which priority will have the
application of the securitization - from the early warning to its sustainability or
sustainable security in the international relations and connecting with interstate
relations.
In this article we give probably definition on the securitization and public
policy, but defining on the cross point between there is very widely. Starting
from this reason we do not have make a common definition on the all reason and
area of cross point between securitization and public policy. We can conclude
that securitization is really cross point with public policy and security police,
and accelerator for creating special public policy solutions and tool of making
security police.
Bibliography:
ALEMIKA, E. E. 2007. Law and order maintenance in a modern democracy and a transitional
society: the challenges of policy duty. In EHINDERO, S. G. - OLALEYE, D. L. ADEBAYO, L. (eds.) The Nigerian Police and Civil Society in the Electoral Process. Jos:
National Orientation Agency, 2007. ISBN 978-07607-33, pp. 143-167.
ALMOND, G. - POWELL, G. - RUDDELL, D. - KAARE, S. 1999. Comparative politics
today: a world view (7th Edition). New York: Longman, 1999. 816 p. ISBN 978-0321-018588.
ANDERSON, E. J. 1984. Public Policymaking: An Introduction. Boston: Holt, Rinehart, and
Winston, 1984. 179 p.
BALZACQ, T. 2010. Securitization Theory: How security problems emerge and dissolve.
New York: Routledge, 2010. 272 p. ISBN 978-0415-55-628-6.
BUZAN, B. - WEAVER, O. - DE WILD, J. 1998. Security: a new framework for analysis.
Boulder: Lynne Rienner Publishers, 1998. 239 p. ISBN 978-1555-8778-42.
COLLINS, A. 2013. Contemporary Security Studies. Oxford: Oxford University Press, 2013.
516 p. ISBN 978-019-969-477-8.
Defining Public Policy. 2009. Available online: http://profwork.org/pp/study/define.html
156
DONSBACH, W. - TRAUGOTT, W. M. (eds.) 2008. The SAGE Handbook of Public Opinion
Research. London: SAGE Publications Ltd, 2008. 640 p. ISBN 978-141-291-177-1.
DUBEY, D. L. - BARTH, J. L. 1990. Social Studies: The inquiry method approach. Lagos:
Evans Africa, 1990. 144 p. ISBN 978-023-780-074-1.
New World Bank Report Foresees Fragile Recovery for Six Countries in South East Europe.
2010. The World Bank. Available online: http://www.worldbank.org/en/news/pressrelease/2013/06/18/new-world-bank-report-foresees-fragile-recovery-for-six-see-countries
RADHAKRISHNAN, R. 2005. Alternative approaches to security, national integration,
governance & non-military challenges. New Delhi: Samskriti, 2005. 978-818-737-439-8.
ТАТАЛОВИЌ, Синиша, ГРИЗОЛД, Антон, ЦВРТИЛА, Влатко, 2008.“Сувремене
сигурносне политике – државе и национална сигурност почетком 21.стољеча”,
Голден маркетинг-Техничка књига, Загреб, 2008.
157
PORUŠOVANIE ĽUDSKÝCH PRÁV
POČAS OZBROJENÝCH KONFLIKTOV
VIOLATION OF HUMAN RIGHTS IN ARMED CONFLICTS
Martina Bolečeková1
ABSTRACT
Today, armed conflicts cause suffering, devastation, and displacement or, in other words,
human rights abuses. The article focuses on human rights violations of all kind, but especially
violation of children´s rights and stresses some of the instruments of human rights protection
in armed conflicts, first of all, international humanitarian law and international human rights
law.
Key words: human rights, conflict, violation, children´s rights, humanitarian law
1 Stručné vymedzenie pojmov
Konflikty považujeme za prirodzenú súčasť vzťahov, či už medzi
jednotlivcami, skupinami osôb, kolektívmi, alebo štátmi. Negatívnym javom
bezpochyby je, keď nezhody vyústia do použitia násilia a ozbrojenej sily.
Pretože počas ozbrojených konfliktov, hoci by k tomu dochádzať nemalo,
ozbrojené sily štátov a iné ozbrojené skupiny útočia aj na civilistov, porušujú ich
ľudské práva a páchajú vojnové zločiny, jednou z rovín, ktorou je potrebné sa
zaoberať v súvislosti s problematikou ozbrojených konfliktov, je aj ich dosah
na oblasť ľudských práv.
Pod pojmom konflikt sa spravidla rozumie situácia, keď určitá skupina
(napr. kmeň, etnická skupina, ideologické zoskupenie, štát) alebo jednotlivec je
v cieľavedomom spore s jednou či viacerými skupinami alebo jednotlivcami;
pričom konflikt je zápasom o hodnoty, ktoré sa môžu týkať zvýšenia sociálnych
istôt, statusu alebo moci; a odporcovia sa prostredníctvom konfliktu snažia
neutralizovať, zraniť, či odstrániť rivala alebo rivalov. (Krejčí, 2007, s. 141-142)
Najostrejšou formou sociálneho konfliktu je vojna, t. j. „organizované
násilie ozbrojencov medzi sociálnymi skupinami smerujúce k tomu, aby bol buď
protivník fyzicky zničený, alebo aby bola fyzickým násilím podlomená jeho vôľa
obhajovať svoje pôvodné záujmy.“ (Krejčí, 2007, s. 458) K ďalším definičným
znakom vojny patrí, že v nej zahynulo aspoň tisíc ľudí za rok. (Krejčí, 2007, s.
459) Pojem vojna býva často používaný ako synonymum pojmu ozbrojený
1
PhDr. Martina Bolečeková, PhD., odborná asistentka, Katedra medzinárodných vzťahov
a diplomacie Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela
v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01 Banská Bystrica, Slovenská republika,
[email protected]
158
konflikt, čo však nie je celkom správne, pretože každá vojna je síce ozbrojeným
konfliktom, ale nie každý ozbrojený konflikt je vojnou. (K významu oboch
pojmov bližšie pozri Rusputinský, 2011, s. 52 a nižšie.)
Medzinárodné právo rozoznáva medzinárodný ozbrojený konflikt
a ozbrojený konflikt nemajúci medzinárodný charakter.2 V súčasnosti je väčšina
ozbrojených konfliktov vnútroštátnych3. Mnohé z nich pretrvávajú, napriek
úsiliu o ich vyriešenie, už desaťročia. Vnútroštátne konflikty majú tendenciu
rozšíriť sa v rámci regiónu, stať sa medzinárodnými a vyústiť do rozsiahlej
humanitárnej krízy4.
Podľa publikácie Ženevskej akadémie medzinárodného humanitárneho
práva a ľudských práv (Geneva Academy of International Humanitarian Law
and Human Rights) s názvom „The War Report 2012“ si v roku 2012 ozbrojené
konflikty vo svete vyžiadali najmenej 95000 ľudských životov, pričom obeťami
boli najmä civilisti. Počet ozbrojených konfliktov bol 37 a odohrávali sa na
území 24 štátov. Najviac ľudí zahynulo v roku 2012 počas občianskej vojny
v Sýrii (55000) a v Afganistane (7500).5 Podľa údajov z konca roku 2013 počet
obetí na životoch v občianskej vojne v Sýrii stúpol na najmenej 130000, pričom
viac ako tretina boli civilisti na oboch stranách konfliktu. (Aktuálne.sk) „Tam,
kde vypukne vojna, vždy nasleduje utrpenie a problémy. Konflikt je živnou
pôdou pre masové porušovanie ľudských práv vrátane nezákonného zabíjania,
mučenia, násilného presídľovania a hladovania.“ (Amnesty.org)
Jednoznačne definovať pojem ľudské práva6 nie je jednoduché; stále tiež
trvá spor o pôvode a povahe ľudských práv7. Snáď najvšeobecnejšia definícia
ľudských práv hovorí, že ide o súbor oprávnených nárokov človeka voči štátu.
(Krejčí, 2007, s. 674) Potreba garancií ľudských práv vyplynula z konkrétnej
spoločenskej situácie, ako výsledok dlhodobých snáh o obmedzenie moci štátu
nad jednotlivcom. Na medzinárodnú scénu vstupuje ochrana ľudských práv
2
Definíciu ozbrojeného konfliktu predstavil v jednom zo svojich rozsudkov Medzinárodný
trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (bližšie pozri Rosputinský, 2011, s. 54).
3
Medzi najčastejšie príčiny vnútroštátnych ozbrojených konfliktov patria odlišná identita,
etnicita, náboženstvo a prírodné zdroje, najmä ropa a iné nerastné bohatstvo.
4
Vo všeobecnosti môžeme príčiny humanitárnych kríz rozdeliť na tie, ktoré zapríčinili
prírodné živly, a tie, ktoré zapríčinil človek (hoci rozdiel medzi nimi nie je vždy
jednoznačný). K hlavným príčinám humanitárnych kríz zapríčinených človekom, resp.
ľudskou činnosťou, patria okrem priemyselných havárií práve ozbrojené konflikty. (Lasicová,
2002)
5
Ženevská akadémia získava údaje z rôznych zdrojov, vrátane OSN, Červeného kríža, vlád
jednotlivých štátov a mimovládnych organizácií.
6
Označenie ľudské práva budeme v tomto príspevku používať ako strešný pojem pre všetky
práva a slobody, garantované rôznymi dokumentmi, tak na úrovni štátu, ako aj
medzinárodnými.
7
Podľa O. Krejčího sa v súčasnej teórii, aj verejnej diskusii, dá zachytiť 5 hlavných predstáv
o pôvode a povahe ľudských práv: prirodzenoprávna teória; vízia práv z božej vôle; popretie
idey ľudských práv pozitivistami; predstava o ľudských právach ako samozrejmosti
a civilizačná koncepcia ľudských práv. (Bližšie pozri: Krejčí, 2011, s. 124 a nižšie.)
159
v plnej sile po druhej svetovej vojne, pričom za „vlajkovú loď“ môžeme
považovať Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, ktorá bola prijatá Valným
zhromaždením Organizácie Spojených národov 10. decembra8 1948 v Paríži
a dodnes je najvýznamnejším ľudskoprávnym dokumentom. Od jej prijatia
„bola planéta pokrytá sieťou dohovorov, ktoré zaväzujú štáty aj jednotlivcov
dbať o práva a dôstojnosť života všetkých ľudí – a to bez ohľadu na rasu, farbu
pleti, pohlavie, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný
alebo sociálny pôvod, majetok, rod, či iné postavenie.“ (Krejčí, 2011, s. 9)
Napriek deklarovanej univerzálnej platnosti ľudských práv, na svete, žiaľ, aj
dnes žijú milióny ľudí, ktorým sú ich ľudské práva upierané. Pretože ľudské
práva súvisia predovšetkým s morálkou a odhodlaním priblížiť sa ideálu (ktorý,
navyše, nemusí byť pre každého rovnaký). Neexistuje iné prostredie realizácie
ľudských práv ako spoločnosť a miera naplnenia ľudských práv podstatne závisí
od jej ekonomického, politického, kultúrneho a mravného potenciálu. (Krejčí,
2007) Ľudské práva sa stále dynamicky vyvíjajú. V súčasnosti už ide o pomerne
rozsiahlu množinu, pričom jednotlivé práva v nej obsiahnuté môžu mať značne
odlišný charakter. Preto ľudské práva bývajú, na základe rôznych kritérií,
členené do kategórií9.
Problematika ľudských práv sa s problematikou ozbrojených konfliktov
prelína vo viacerých rovinách: porušovanie ľudských práv býva častou príčinou
ozbrojených konfliktov, a na druhej strane, ako sme už naznačili vyššie,
ozbrojený konflikt je spravidla príčinou porušovania ľudských práv. Osobitnú
rovinu môže predstavovať problematika ozbrojenej humanitárnej intervencie,
t.j. ozbrojeného zásahu v štáte, v ktorom dochádza k masovému porušovaniu
ľudských práv – zásahu „zvonku“ a bez súhlasu štátu, voči ktorému sa zasahuje,
s cieľom zabrániť porušovaniu ľudských práv. Táto problematika je však sama
o sebe veľmi širokou (a aj kontroverznou) témou, preto jej v tomto príspevku
nebudeme venovať osobitnú pozornosť.10
1.1 Ochrana ľudských práv počas ozbrojeného konfliktu: pôsobnosť
medzinárodného humanitárneho práva a medzinárodného práva ľudských
práv
Medzinárodné právo ľudských práv a medzinárodné humanitárne právo sú
dve odlišné odvetvia medzinárodného práva s rozdielnymi módmi použitia.
Kým ochrana ľudských práv sa primárne zameriava na to, akým spôsobom štáty
zaobchádzajú s osobami na ich území, cieľom humanitárneho práva je obmedziť
spôsoby vedenia vojny tak, aby sa znížil nepriaznivý dopad nepriateľských akcií
na ich obete. (Cerone, 2006)
8
Dátum schválenia Všeobecnej deklarácie ľudských práv sa každoročne pripomína ako
Medzinárodný deň ľudských práv.
9
Ku kategorizácii ľudských práv bližšie pozri napr. Jankuv, 2006, s. 14 a nižšie.
10
K problematike ozbrojenej humanitárnej intervencie bližšie pozri napr. Husenicová, 2010.
160
V súvislosti s ochranou ľudských práv počas ozbrojených konfliktov teda
platia v medzinárodnom práve určité pravidlá, ktoré by mali dodržiavať všetky
strany zúčastnené v konflikte. Medzinárodné humanitárne právo, ktoré tvoria
štyri Ženevské dohovory z roku 194911, ich dva dodatkové protokoly z roku
197712, a podľa niektorých autorov (Kadlečík, 2010) aj ďalšie medzinárodné
zmluvy, týkajúce sa zákazu určitých druhov zbraní, prostriedkov a spôsobov
vedenia vojny, ako aj medzinárodné zmluvy na ochranu kultúrnych statkov
v čase ozbrojeného konfliktu, obmedzuje prostriedky a metódy vedenia
vojenských operácií, a tým významne prispieva k ochrane predovšetkým
civilného obyvateľstva v čase ozbrojeného konfliktu, ale aj k obnoveniu mieru.
Jedným zo základných pravidiel medzinárodného humanitárneho práva je,
že strany v konflikte sú povinné rozlišovať medzi civilným obyvateľstvom
a príslušníkmi ozbrojených síl (kombatantmi) a medzi objektmi civilného
charakteru a vojenskými objektmi, a svoje operácie viesť len proti vojenským
objektom. Civilné obyvateľstvo nesmie byť predmetom útokov, osobitne sa
zakazujú násilné činy alebo hrozby násilnými činmi zamerané na terorizovanie
civilného obyvateľstva, nerozlišujúce útoky a útoky proti civilnému
obyvateľstvu z dôvodu represálií (čl. 50 a 51 Protokolu I a čl. 13 Protokolu II).
Tiež sú zakázané aktivity na vyhladovanie civilných osôb ako spôsob vedenia
vojny (čl. 54 Protokolu I a čl. 14 Protokolu II). Zakazuje sa útočiť na objekty
nevyhnutné na prežitie civilného obyvateľstva13, ničiť, odstraňovať alebo
znehodnocovať ich14. (Kadlečík, 2010)
Autor J. Cerone (2006) poukazuje na to, že v priebehu 20. storočia
nebolo celkom jasné, či má byť medzinárodné právo ľudských práv aplikované
počas ozbrojených konfliktov, pretože niektoré štáty k tomu zaujímali postoj, že
v týchto situáciách platia výlučne ustanovenia medzinárodného humanitárneho
práva. Iní, na druhej strane, zastávali názor, že medzinárodné právo ľudských
práv a medzinárodné humanitárne právo platia počas ozbrojených konfliktov
11
Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl
v poli; Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov
ozbrojených síl na mori; Ženevský dohovor o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami; Ženevský
dohovor o ochrane civilného obyvateľstva za vojny. vrátane obyvateľstva na okupovanom
území.
12
Dodatkové protokoly k štyrom Ženevským dohovorom z roku 1949 posilňujú ochranu obetí
medzinárodných ozbrojených konfliktov (Protokol I) a ozbrojených konfliktov nemajúcich
medzinárodný charakter (Protokol II). Protokol II bol prvou medzinárodnou zmluvou
venovanou výlučne situáciám ozbrojených konfliktov nemajúcich medzinárodný charakter.
13
Sklady potravín, poľnohospodárske oblasti slúžiace na produkciu potravín, plodiny,
dobytok, zariadenia na dodávku vody a zásobovanie vodou, zavlažovacie zariadenia a pod.
14
Strana v konflikte, ktorá poruší ustanovenia Ženevských dohovorov alebo Protokolu I je
povinná nahradiť škodu. Bude zodpovedná aj za všetky škody spáchané osobami patriacimi
k jej ozbrojeným silám.
161
paralelne15. Autor túto diskusiu uzatvára konštatovaním, že vzniká konsenzus
v prospech druhého prístupu; čo potvrdzuje napríklad aj prístup významnej
medzinárodnej ľudskoprávnej mimovládnej organizácie Amnesty International,
ktorá základný rozdiel medzi medzinárodným humanitárnym právom
a medzinárodným právom ľudských vidí v tom, že medzinárodné humanitárne
právo sa aplikuje len počas ozbrojených konfliktov a medzinárodné právo
ľudských práv v čase vojny a mieru. (Amnesty.org)
2 Rozsah porušovania ľudských práv počas ozbrojených konfliktov
Počas ozbrojených konfliktov dochádza k porušovaniu takmer všetkých,
ak nie úplne všetkých práv. Nebolo by efektívne, a zrejme ani možné,
vymenovať všetky ľudské práva, ktoré sú porušované počas ozbrojených
konfliktov, ale pokúsime sa poukázať aspoň na tie porušenia, ktoré sú
považované za najzávažnejšie, a ku ktorým dochádza najčastejšie.
Počas ozbrojených konfliktov dochádza k zabíjaniu osôb (máme na mysli
usmrtenie ako dôsledok ozbrojeného konfliktu, ale aj popravy bez súdneho
procesu, výnimkou nie sú ani „zmiznutia“ osôb, ktoré však v skutočnosti boli
pripravené o život a v tajnosti pochované); väzneniu (polícia a súdny systém sú
často nefunkčné alebo skorumpované, takže spravodlivý súdny proces nie je
dostupný); mučeniu, vrátane znásilňovania. Ozbrojené konflikty sú tiež
spravidla sprevádzané masovými pohybmi obyvateľstva, pričom tieto osoby
neopúšťajú svoje domovy dobrovoľne, preto ich môžeme považovať za
utečencov (ak pri tom prekročia hranice svojho domovského štátu), alebo sa
stanú vnútorne vysídlenými osobami (Internaly Displaced Persons, IDPs).
Kolaps infraštruktúry a inštitúcií v dôsledku ozbrojeného konfliktu spôsobuje
nemožnosť realizácie občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych práv,
o kultúrnych právach ani nehovoriac. Dlhodobé konflikty majú dosah aj na
vidiecke oblasti – úroda je zničená, nedostatočná poľnohospodárska produkcia
vedie k chronickému nedostatku potravín, podvýžive, hladomoru. Narušené
zdravie a chudoba sú často najhoršími dlhotrvajúcimi dôsledkami konfliktov.
Najzraniteľnejšie skupiny civilného obyvateľstva počas ozbrojeného
konfliktu sú spravidla ženy a deti16, ktorým bude venovaná nasledujúca stať.
15
Na podporu svojho stanoviska uviedli, že Medzinárodný pakt o občianskych a politických
právach a regionálne ľudskoprávne dohovory obsahujú pri niektorých záväzkoch možnosť
derogácie v prípade krízových situácií ohrozujúcich štát, čo je vlastne potvrdením toho, že
medzinárodné právo ľudských práv sa má aplikovať v každej situácii, a teda aj počas
ozbrojeného konfliktu.
16
Valné zhromaždenie OSN prijalo v roku 1974 Deklaráciu o ochrane žien a detí počas
krízových situácií a ozbrojených konfliktov (Declaration on the Protection of Women and
Children in Emergency and Armed Conflict), aby tým jednak vyjadrilo znepokojenie nad
utrpením žien a detí, a zároveň deklarácia obsahuje ustanovenia na ochranu práv žien a detí
počas ozbrojeného konfliktu. Deklarácia odsudzuje akékoľvek formy krutého a neľudského
zaobchádzania so ženami a deťmi, najmä väznenie, mučenie, masové zatýkanie, kolektívne
162
2.1 Porušovanie práv detí a niektoré nástroje na ich ochranu
Okrem vyššie uvádzaných zásahov do práv detí predstavuje najväčší
problém v súvislosti s porušovaním práv detí počas ozbrojených konfliktov
využívanie detí ako vojakov17, a to nielen chlapcov, ale aj dievčat. Častým
dôvodom výskytu tohto fenoménu je chudoba a jeho následkom je celoživotná
psychická trauma a problematické (nemožné) spätné zaradenie sa do
spoločnosti.
Ďalším závažným problémom je sexuálne násilie. Hoci ide o vážne
porušenie medzinárodného humanitárneho práva a medzinárodných zmlúv
o ľudských právach, v ozbrojených konfliktoch býva často používané ako
nástroj boja, s cieľom pokoriť obyvateľstvo, či dosiahnuť jeho odsun. Pre deti
tak vznikajú ďalekosiahle telesné i duševné následky, ktoré môžu následne
negatívne pôsobiť aj vo vzťahu k mieru a bezpečnosti. (Kadlečík, 2010)
Najvýznamnejšou medzinárodnou zmluvou o právach dieťaťa18 je
Dohovor o právach dieťaťa z roku 1989. Dohovor zaručuje ochranu práv detí
tak v čase mieru, ako aj počas ozbrojených konfliktov, pričom cieľom dohovoru
je chrániť deti pred zneužívaním, zanedbávaním a diskrimináciou. Dohovorom
sa tiež zriaďuje osobitný kontrolný mechanizmus, reprezentovaný Výborom pre
práva dieťaťa19, ktorý dohliada na dodržiavanie práv detí v štátoch, ktoré sú ním
viazané.
V článku 38 dohovoru sa štáty, ktoré sú jeho zmluvnými stranami,
zaväzujú uznávať a zabezpečiť dodržiavanie noriem medzinárodného
humanitárneho práva osobitne sa vzťahujúcich na deti a prijať všetky opatrenia
na zabezpečenie ochrany detí postihnutých ozbrojeným konfliktom
a starostlivosti o ne. Tiež sa zaväzujú prijať opatrenia, aby sa osoby, ktoré
tresty, ničenie obydlí a nútené presídľovanie; ženám a deťom nemožno počas ozbrojených
konfliktov upierať bývanie, stravu, lekársku starostlivosť, ani ďalšie práva.
17
Povolávanie do národných ozbrojených síl, ale najmä najímanie do nepravidelných
ozbrojených skupín a zborov, dokonca vo veku nižšom ako 15 rokov.
18
Obsahuje základné, občianske, politické, hospodárske, sociálne, kultúrne a ďalšie práva.
19
Výbor je zložený z nezávislých expertov. Dohliada na dodržiavanie Dohovoru o právach
dieťaťa a jeho opčných protokolov (opčného protokolu o účasti detí v ozbrojenom konflikte
a o predaji detí, detskej prostitúcii a detskej pornografii) zmluvnými stranami.
Každá zmluvná strana je povinná predkladať Výboru pravidelné správy. Výbor nemal
kompetenciu zaoberať sa individuálnymi podaniami, resp. sťažnosťami na porušenie práv.
V tejto súvislosti predložila Slovenská republika dňa 12. júna 2009, v rámci 11. zasadnutia
Rady pre ľudské práva, návrh rezolúcie, týkajúcej sa prípravy opčného protokolu k Dohovoru
o právach dieťaťa, ktorý by zakotvil mechanizmus podávania individuálnych sťažností.
Opčný protokol k Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý vytvára procedúru sťažností,
umožňujúcu deťom alebo ich zástupcom obrátiť sa na Výbor pre práva dieťaťa v prípade
porušenia práv zaručených Dohovorom schválilo Valné zhromaždenie OSN 19. decembra
2011.
163
nedosiahli vek 15 rokov20, priamo nezúčastňovali na ozbrojených akciách, ako
aj zdržať sa povolávania takýchto osôb do svojich ozbrojených síl.
Opčný protokol k Dohovoru o právach dieťaťa o účasti detí v ozbrojených
konfliktoch z roku 2000 zakazuje verbovanie osôb mladších ako 18 rokov
(veková hranica vyššia ako v dohovore), štátmi do ozbrojených síl, a tiež
zaväzuje štáty prijať všetky opatrenia potrebné na predchádzanie priamej účasti
osôb mladších ako 18 rokov v ozbrojených akciách. Bol zriadený Úrad
Osobitného zástupcu generálneho tajomníka OSN pre deti a ozbrojený konflikt
(Office of the Special Representantive of the Secretary General for Children and
Armed Conflict), aby dohliadal na dodržiavanie ustanovení tohto opčného
protokolu.
V súvislosti s ochranou ľudských práv počas ozbrojených konfliktov, a to
nielen práv detí, ale všetkých skupín osôb, by sme na záver opätovne chceli
zdôrazniť dôležitosť pôsobenia medzinárodných organizácií, jednak
medzivládnych (najmä OSN), ale aj mimovládnych organizácií21, ktoré
monitorujú a informujú o nedodržiavaní ľudských práv počas ozbrojených
konfliktov, a presadzujú ich dodržiavanie.
Literatúra:
AKTUÁLNE.SKa. Ozbrojené konflikty si za uplynulý rok vyžiadali najmenej 95-tisíc
mŕtvych. Dostupné na internete: http://aktualne.atlas.sk/ozbrojene-konflikty-si-za-uplynulyrok-vyziadali-najmenej-95-tisic-mrtvych/zahranicie/europa/.
AKTUÁLNE.SKb. Počet obetí konfliktu v Sýrii už prekročil 130-tisíc. Dostupné na internete:
http://aktualne.atlas.sk/pocet-obeti-konfliktu-v-syrii-uz-prekrocil-130-tisic/zahranicie/azia/.
AMNESTY.ORG.
Armed
Conflict.
Dostupné
na
internete:
http://www.amnesty.org/en/armed-conflict.
CERONE, J. 2006. Human Dignity in the Line of Fire: The Application of International
Human Rights Law During Armed Conflict, Occupation, and Peace Operations. In Vanderbilt
Journal of Transnational Law. Vol. 39. 2006. P. 1447 – 1510.
GUILD, E. Inside Out or Outside In? Examining Human Rights Situations in Armed Conflict.
In International Community Law Review. 9(2007). P. 33 – 58.
20
Rímsky štatút Medzinárodného trestného súdu ustanovuje, že odvod alebo verbovanie detí
mladších ako 15 rokov do národných ozbrojených síl alebo ich využívanie na aktívnu účasť
na nepriateľských akciách je vojnovým zločinom (čl. 8, ods. 2, písm. b).
21
Ako príklad môžeme uviesť medzinárodnú mimovládnu organizáciu Amnesty International,
ktorej aktivity sa v tejto oblasti sústreďujú na dokumentovanie porušovania ľudských práv a
kampane proti ich porušovaniu, ako aj proti porušovaniu medzinárodného humanitárneho
práva; bez ohľadu na to, kto sa ho dopúšťa.
Medzi jej aktuálne kampane patria napr. kampane proti vojnovým zločinom a zločinom proti
ľudskosti; proti obchodu s malými zbraňami; proti regrutovaniu detských vojakov (zároveň
vyvíja aktivity podporujúce ich reintegráciu do spoločnosti); lobbing v OSN za posilnenie
ochrany civilistov, vrátane striktného dodržiavania ľudských práv a medzinárodného
humanitárneho práva pri operáciách OSN na udržanie mieru. (Amnesty.org)
164
HUSENICOVÁ, L. 2010. Humanitárne intervencie ako nástroj riešenia humanitárnych kríz.
In Interpolis ´10. Zborník príspevkov zo VII. Vedeckej konferencie doktorandov a mladých
vedeckých pracovníkov s medzinárodnou účasťou v Banskej Bystrici 25. novembra 2010.
Banská Bystrica : Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB, 2010. ISBN
978-80-557-0155-4. S. 432 – 437.
JANKUV, J. 2006. Medzinárodné a európske mechanizmy ochrany ľudských práv. Bratislava
: IURA EDITION, 2006. ISBN 80-8078-096-X.
KADLEČÍK, B. 2010. Ochrana a podpora práv dieťaťa v čase ozbrojeného konfliktu
z hľadiska implementácie medzinárodného humanitárneho práva. In Justičná revue. Časopis
pre právnu prax. Roč. 62, 1/2010. ISSN S. 32 – 41.
KREJČÍ, O. 2007. Mezinárodní politika. 3. vyd. Praha : EKOPRESS, 2007. ISBN 978-8086929-21-7.
KREJČÍ, O. 2011. Lidská práva. Praha : Professional Publishing, 2011. ISBN 978-80-7431056-0.
LASICOVÁ, J. 2002. Humanitárne krízy. In Riešenie krízových situácií v špecifickom
prostredí. Zborník zo 7. vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou. 2. časť. Žilina :
Žilinská univerzita v Žiline, 2002. ISBN 80-88829-71-2. S. 253 – 258.
ROSPUTINSKÝ, P. 2011. Klasifikácia prípadov použitia ozbrojenej sily v medzinárodných
vzťahoch. In Kol. aut. Prehlbovanie konceptu bezpečnosti – implikácie pre teóriu a prax
medzinárodných vzťahov. Banská Bystrica : Fakulta politických vied a medzinárodných
vzťahov UMB v Banskej Bystrici, 2011. ISBN 978-80-557-0289-6. S. 49 – 77.
United Nations. 2013. The Six Grave Violations Against Children During Armed Conflict:
The
Legal
Foundation.
Dostupné
na
internete:
http://childrenandarmedconflict.un.org/publications/WorkingPaper1_SixGraveViolationsLegalFoundation.pdf.
United Nations. 2011. International Legal Protection of Human Rights in Armed Conflict.
New York and Geneva: Office of the High Commissioner for Human Rights, 2011. ISBN
978-92-1-154191-5.
165
BEZPEČNOSTNÍ VÝZKUM V LETECH 2013-2015 V OBLASTI
OCHRANY OBYVATELSTVA
SECURITY RESEARCH IN 2013-2015 IN THE AREA OF
PROTECTION OF POPULATION
Lenka Brehovská1 – Libor Líbal2 – Ladislav Karda3
ABSTRACT
For the years 2013-2015, a third appeal of Ministry of the Interior of the Czech Republic´s
security research focused on the advancement of research, experimental development and
innovation was carried out. Faculty of Health and Social Studies, Department of Radiology,
Toxicology and Protection of Population took part in the appeal with a research focused on
the Protection of population depending on population differentiation. The aim of the project is
to analyse current status of evacuation planning from the area of disaster planning depending
on population differentiation and population readiness for eventual failure of critical
infrastructure, to propose a new methodology in evacuation planning including new aspects
of sanitary provision of evacuation, and to propose manuals for population for their action in
order to handle extraordinary events with failure of critical infrastructure, and altogether in
the context of ethical questions.
Key words: security, research, evacuation, critical infrastructure, protection of population
1 Zadání výzkumného projektu
Ke snížení hrozeb v ČR vyhlásilo Ministerstvo vnitra Program
bezpečnostního výzkumu v ČR v letech 2010 – 2015, kde do 3. veřejné soutěže
ve výzkumu, experimentálním vývoji a inovacích byl přijat i projekt Jihočeské
univerzity v Č. Budějovicích s názvem „Ochrana obyvatelstva v závislosti na
diferenciaci populace“, který je řešený v letech 2013 – 2015.
1
Lenka Brehovská, Ing., PhD., Katedra radiologie, toxikologie a ochrany obyvatelstva,
Zdravotně sociální fakulta, Jihočeská univerzita v Českých Budějovicích, Emy Destinové 46,
370 05 České Budějovice, Česká republika, [email protected].
2
Libor Líbal, Ing., Katedra radiologie, toxikologie a ochrany obyvatelstva, Zdravotně sociální
fakulta, Jihočeská univerzita v Českých Budějovicích, Emy Destinové 46, 370 05 České
Budějovice, Česká republika, [email protected].
3
Ladislav Karda, Ing., Katedra radiologie, toxikologie a ochrany obyvatelstva, Zdravotně
sociální fakulta, Jihočeská univerzita v Českých Budějovicích, Emy Destinové 46, 370 05
České Budějovice, Česká republika, [email protected].
166
Cílem projektu je:
1. analýza současného stavu plánování evakuace ze zón havarijního
plánování jaderných elektráren Temelín a Dukovany v závislosti na diferenciaci
populace a připravenosti obyvatelstva na případné narušení funkčnosti kritické
infrastruktury,
2. navržení nové metodiky plánování evakuace spolu se začleňováním
nových aspektů zdravotnického zabezpečení,
3. navržení manuálů obyvatelstvu pro jejich postup ke zvládnutí
mimořádné události s narušením kritické infrastruktury v kontextu s etickými
otázkami. (Jihočeská Univerzita v Českých Budějovicích, 2012)
Výzkumný projekt řeší 10 vědeckých a odborných pracovníků a další 4
osoby jako další pracovníci projektového týmu. Členové týmu jsou kmenovými
zaměstnanci Jihočeské univerzity – Zdravotně sociální fakulty (dále „JU-ZSF“)
a Hasičského záchranného sboru ČR (dále jen „HZS ČR“), který je hlavní
spoluřešitelskou institucí.
Při realizaci projektu se vychází z následujících 4 etap:
Vyhodnocení současného stavu havarijního plánování v zónách
havarijního plánování obou jaderných elektráren – Temelín a Dukovany – a
zhodnocení provázanosti evakuace se zdravotnickým zabezpečením. Provedení
rozboru a analýzy vnějších havarijních plánů a traumatologických plánů.
Výsledky výzkumu budou vycházet z dotazníkového a kontaktního šetření
s kvalitativní analýzou diferenciace obyvatelstva. Tato bude cíleně sledovat
věkové kategorie obyvatelstva, které výrazně ovlivňují plánování evakuace.
Dále budou výsledky vycházet z analýzy etických principů uváděných
v literatuře a předpisech evropských zemí.
Druhá etapa výzkumu bude představovat zpracování edukačních materiálů
pro členy orgánů odpovědných za havarijní a krizovou připravenost a pro
zdravotnický personál. Pro členy orgánů krizového řízení budou připraveny
semináře a kurzy a bude zpracována metodika výuky posluchačů studijního
programu Ochrana obyvatelstva na JU-ZSF.
Prakticky budou výsledky zpracovány v metodice plánování evakuace
obyvatelstva ze zón havarijního plánování v rozčlenění dle způsobu zvolené
evakuace (samovolná evakuace, samoevakuace a řízená evakuace). Pro občany
budou zpracovány manuály pro postupy v případě narušení kritické
infrastruktury. Ve spolupráci s MV – generálním ředitelstvím HZS ČR bude
připraven návrh na organizaci modelového cvičení k ověření funkčnosti
plánované evakuace obyvatelstva.
K seznámení odborné veřejnosti s výsledky projektu budou zjištěné
poznatky prezentovány na národních i mezinárodních konferencích, vytvořené
materiály budou umístěny na webových stránkách JU-ZSF a MV – generálního
ředitelství HZS ČR.
167
2 Realizace výzkumného projektu
V současné době je projekt v plné realizaci, neboť je zpracovávána
analýza vnějších havarijních a traumatologických plánů a jsou připraveny 4
druhy dotazníků:
1. Dotazník pro domácnost – je distribuován společně s kalendáři do
domácností v zónách havarijního plánování. Tím jsou pokryty všechny
domácnosti i rekreační objekty obou zón. Distribuce je organizována
prostřednictvím obecních úřadů, kde si oba materiály občané vyzvednou.
Vrácení je naplánováno tak, že osoba při vrácení evakuačních lístků vrátí i
vyplněný dotazník zpět na obecní úřad. Z těchto úřadů budou dotazníky,
v rozčlenění dle obcí, sbírány v režii JU-ZSF. Celá akce je naplánována do
konce ledna 2014.
2. Dotazník pro fyzické osoby – má za cíl zjistit základní postupy, znalosti
a zvolené způsoby evakuace dle věkových kategorií, počínaje dovršeným 15.
rokem věku. U těchto dotazníků je naplánována kontaktní kampaň jejich
vyplňování, rovněž v režii JU-ZSF. Tato akce je naplánována do konce měsíce
března 2014.
3. Dotazník pro základní a mateřské školy – představuje sondu do
přípravy a způsobu evakuace dětí a žáků zabezpečovanou základními a
mateřskými školami. Ke zjištění výsledků bude rovněž využita kontaktní
kampaň plánovaná do konce měsíce února 2014.
4. Ve stadiu přípravy je dotazník pro sociální zařízení, kde je plánován
průzkum přípravy, znalostí a technického a personálního zabezpečení evakuace.
Závěr
Výsledky projektu, ať budou jakékoliv, byť je v současné době nelze
předjímat, přispějí ke zkvalitnění přípravy evakuace, zapracované ve vnějších
havarijních plánech i havarijních plánech krajů. Zvláštní pozornost je v projektu
věnována specifickým potřebám jednotlivých věkových skupin obyvatelstva a
citlivému přístupu k nim při dodržení etických zásad při evakuaci obyvatelstva.
Podstatným zdrojem problémů může být rovněž výpadek – narušení – některých
prvků kritické infrastruktury, takže projekt podá odpovědi i na tyto otázky.
Evakuace, jako nejúčinnější opatření při ochraně životů a zdraví občanů,
musí být připravována a realizována dle nejnovějších poznatků a zkušeností
z ČR i ze světa, a to je cíl výzkumného projektu „Ochrana obyvatelstva
v závislosti na diferenciaci populace“.
168
Literatura:
JIHOČESKÁ UNIVERZITA V ČESKÝCH BUDĚJOVICÍCH. 2012. „Ochrana obyvatelstva
v závislosti na diferenciaci populace“ (výzkumný projekt). České Budějovice, 2012.
MINISTERSTVO VNITRA ČR. 2010. Program bezpečnostního výzkumu České republiky
2010 - 2015 (zkráceně – „BV II/2 – VS"). Praha, 2010.
169
MILITANTNÍ DEMOKRACIE A JEJÍ APLIKACE V PRAXI
MILITANT DEMOCRACY AND ITS APPLICATION
Štefan Danics1
ABSTRACT
In this paper, the author introduces the conceptualization process of militant democracy since
the 30s of the 20th century until today. Ideas of the founders of this concept, i. e. Karl
Loewenstein and Carl Schmitt, are outlined. Finally, the author discusses the application of
the concept of militant democracy by European democratic states. In more detail, German
and Czech defending democracies are presented.
Key words: Militant Democracy, Karl Loewenstein, Carll Schmitt, Ideological Defense of
Democracy Dilemma, Human Rights
Úvod
Ideje militantní demokracie mají dlouhou historii, neboť je možné
teoreticky reflektovat snahu všech panovníků bránit svůj systém vlády vůči jeho
ideovým odpůrcům. V tomto ohledu připomeňme, že athénská demokracie
vznesla proti Sokratovi obžalobu, která ho vinila z toho, že přispěl k výchově
ideových nepřátel státu (Valeš, 2007). Další odborníci upozorňují i na existenci
anti-tyranské legislativy, která je popisována v následujících vývojových
etapách: Demophantův dekret, Eretrijské právo, zákony Eukrata, spisy Eresose,
Philitesova stéla z Erytharie a anti-tyranské právo v Ilinai (Teegarden, 2013).
Většina autorů se shoduje v tom, že efektivnost militantní demokracie se
nachází v právní úpravě, která omezuje práva a svobody antidemokratickým
subjektům s cílem zachovat demokracii. Diskutuje se, do jaké míry je možné
práva a svobody omezovat, a na jak dlouho, aby demokracie zůstala ještě
demokracií. Politologicko-právní koncept militantní demokracie je poměrně
„novým“ termínem v politické a právní vědě, přičemž je i různě aplikován
v ústavním právu a protiextremistické politice jednotlivých evropských
demokratických států. V tomto ohledu připomeňme, že Evropská unie
vypracovala určitý rámec trestního práva proti extremismu, jehož účinnost má
být v roce 2014 vyhodnocena. V současnosti je v zemích Evropské unie živě
diskutována otázka využití nástrojů militantní demokracie, zejména pokud jde o
„zákaz“ politických stran, které byly označeny jako extremistické.
1
Štefan Danics, doc. Ing. Ph.D., docent, Katedra společenských věd, Fakulta bezpečnostního
managementu, Policejní akademie ČR v Praze, Lhotecká 559/7, 143 01 Praha 4, Česká
republika, [email protected].
170
1 Vznik a vývoj konceptu militantní demokracie
Základy konceptu militantní demokracie byly položeny mezi dvěma
světovými válkami. Ovlivnily to zejména následující faktory: slabost
demokratických přesvědčení a názorů, snadnost lehké přeměny demokratické
vlády na nedemokratickou a „brutální odhodlanost ideových nepřátel
demokracie“ (Pfersmann, 2004, s. 48).
Samotný termín „militantní demokracie“ (Militant Democracy) poprvé
použil německý exilový akademik Karl Loewenstein v sérii článků z roku 1937
(Loewenstein, 1937), kde varoval před nástupem fašismu v Itálii a nacismu v
Německu. Podle Loewensteina není fašismus ideologií, ale politickou technikou
určenou ke zničení demokracie. V politické sféře by obrana měla být vedena
demokratickými prostředky, výjimku připouští v případech, kdy dochází
k ohrožení ze strany totalitarizujících ideologií, jako byl právě fašismus.
V takovém případě je prý nutné použít stejných metod a prostředků, pokud by se
tak nestalo, tak by demokracie napomáhala k nastolení nedemokratického
režimu. V linii právní se potom soustředil na legislativní opatření obrany
demokracie a stanovil čtrnáct principů, které by měly přispívat k resistenci
demokratického státního zřízení vůči erozivním vlivům:
1. Uzákonit jako trestný čin povstání, ozbrojenou vzporu či podněcování ke
vzpouře, šíření nepokojů či konspirační jednání.
2. Zakázat činnost politickým hnutím a politickým stranám ohrožujícím
demokracii.
3. Zákonem omezit vznik militantních a ozbrojených složek politických
stran a veřejné užívání politických uniforem a stejnokrojů se symboly,
označujícími politické postoje.
4. Postavení mimo zákon jakýchkoli ozbrojených skupin, které nejsou
součástí státních struktur, nýbrž vycházejí z občanské společnosti.
5. Zákonná opatření proti výrobě, držení a nakládání se střelnými zbraněmi.
6. Zákonná opatření zamezující zneužití parlamentních institucí extremisty.
7. Zákonná opatření zamezující nenávistným projevům.
8. Zákonná opatření proti veřejným shromážděním podporujícím nenávistné
projevy a vyvolávající nepokoje.
9. Zákonná opatření omezující za stanovených podmínek svobodu projevu.
10. Postavit mimo zákon adoraci politických trestných činů a vyzývání
k občanské neposlušnosti v oblasti dodržování zákonů.
11. Dbát na vysokou míru loajality u státních ozbrojených složek.
12. Dbát na loajalitu ve veřejné správě obecně.
13. Vytvořit politickou policii.
14. Omezit vliv zahraniční propagandy (Loewenstein, 1937).
Je zřejmé, že v době internetu a sociálních sítí působí požadavek na
omezení zahraniční propagandy jako ryzí anachronismus, přičemž i vytvoření
171
politické policie je dnes v demokratických zemích nepřijatelné. Přes tyto
kritické postřehy se uvedené Loewensteinovy legislativní požadavky staly
základním teoretickým východiskem pro další autory, kteří jeho závěry pouze
doplnili nebo modifikovali v nových podmínkách při koncipování obrany
demokracie vůči jejím ideovým oponetům.
Ve 30. letech dvacátého století byla německá demokracie vystavena
obrovskému tlaku ze strany krajní levice i krajní pravice, který ohrožoval její
existenci. Carl Schmitt si kladl otázku, jak je možné, že se Výmarská republika
nedokázala ubránit extremistickým idejím a postojům. Ve své odpovědi
kritizoval nejenom vládu ve Výmarské republice, ale i další liberální vlády,
které prý jsou neschopné a slabé při střetu s antidemokratickou hrozbou.
Kontroverzní právník Carl Schmitt přispěl ke konceptualizaci militantní
demokracie tím, že uvažoval o obraně státu za „mimořádných“ ústavních
opatření, přičemž vycházel ze zkušeností republikánského Říma, tj. popisem
tehdejšího institutu diktatury. Diktaturu totiž chápal ve smyslu úřadu či funkce,
koncentrující v rukou svého držitele mimořádnou moc, která mu umožňuje
suspendovat na určitou dobu práva platící za běžných situací. Tento typ
diktatury, tj. diktatura komisaře je prý ustanovena s cílem ochránit či obnovit
stávající ústavní pořádek, kdežto druhý typ diktatury, tj. suverénní diktatura
usiluje o přetvoření stávajícího řádu a vytvoření nového ústavního pořádku.
Schmitt preferoval diktaturu komisaře, tj. institut vybavený kompetencemi
k řešení výjimečných situací a k rozhodování bez ohledu na běžné zákony.
Diktátor komisař mohl být jmenován pouze na omezenou dobu, tj. maximálně
na šest měsíců, a poté musel svoji funkci složit. Časové omezení bylo zcela
zásadní, neboť diktatura trvalejšího charakteru by vykazovala znaky suverénní
diktatury. Podle Schmitta diktatura, jako projev „výjimky“, se odlišuje od
anarchie či chaosu, přičemž rozhodnutí o jmenování diktátora je pevně
zakotveno v právní sféře (Schmitt, 1921).
Schmitt upozorňoval, že jistou obdobou římského institutu diktatury, byly
kompetence prezidenta Výmarské republiky v článku 48, který mu v případě
ohrožení veřejného pořádku umožňoval vydávat mimořádné dekrety i bez
souhlasu parlamentu. Na druhé straně musel prezident vyhovět, pokud
parlament požadoval zrušení těchto mimořádných opatření, a proto jejich
účinnost byla sporná. Schmitt vnímal parlament jako reprezentativní složku
různých zájmů politických stran, deformující pravou demokracii, přičemž jeho
význam byl navíc v Německu postupně narušován činností extremistů. Není
divu, že Schmitt za nejlepší přímý demokratický hlas lidu považoval prezidenta
(Finn, 1996).
Můžeme konstatovat, že Schmitt sice poukázal na nebezpečí ovládnutí
parlamentu extremisty, ale na druhou stranu mlčel o možnosti zneužití
mimořádných pravomocí prezidentem. A také nedokázal zdůvodnit fakt, že
parlamentní i prezidentský režim může být zneužit antisystémovými silami,
neboť Hindenburg nacisty nezastavil, ale naopak jim pomohl ústavně moc
172
získat, když Hitlera jmenoval kancléřem a vyjádřil mu tak důvěru místo
parlamentu.
Ke konceptualizaci militantní demokracie přispěla i řada dalších autorů.
Například Giovanni Capoccia, který formuloval čtyři základní strategie:
1. Strategie „militantní“, která vyplývá z kombinace represivního stylu a
krátkodobého časového horizontu přijímaných opatření. Výsledkem je
represivní zásah do práv a svobod, který je okamžitou reakcí na bezprostřední
ohrožení demokratického státu. Represivní metody směřují vůči jedincům či
skupinám ve společnosti mající ideologicky odlišné názory a postoje. A jejich
aktivitám, které mají destabilizační vliv a ohrožují samotnou existenci
demokracie.
2. Strategie „inkorporace“, která umožňuje ideovým nepřátelům působit jako
opozice, čímž se oslabuje jejich destabilizační vliv na demokratický systém,
neboť mohou svoji nespokojenost a nesouhlas vyjadřovat v rámci daného
demokratického politického systému, což je odvádí od spontánních násilných
akcí.
3. Strategie „očistná“, která je podobná předchozí strategii, ale je uplatňována
v dlouhodobém časovém horizontu. Navíc zavádí zásady s cílem posílit jádro
státních institucí a byrokracie za účelem ochránit je před vlivem extremistů a
posílit jejich loajalitu k demokratické vládě.
4. Strategie „výchovná“, která dlouhodobě působí na celou společnost.
Prostřednictvím výchovných a vzdělávacích prostředků se snaží eliminovat
antidemokratické názory a postoje. Osvětová činnost vychází především z
multikulturalismu, integrace menšin a anti-rasismu. Vzdělání a osvěta je
především zaměřena na občanskou společnost, ale i na nevládní organizace
(Capoccia, 2005).
Giovanni Capoccia zároveň upozorňuje, že při obraně demokracie hrozí
dvě krajnosti, kterým je nutno se vyhnout a adekvátně nastavit hranici
rovnováhy mezi nimi. První krajnost představuje situaci, kdy demokratický stát
vystupuje ofenzivně vůči ideovým nepřátelům, přičemž represivní opatření jsou
natolik razantní, že vláda začne vykazovat autoritativní tendence. Druhá krajnost
nastává v případě, kdy demokratický stát příliš toleruje antidemokratické síly a
jejich projevy ve společnosti, což může vést až ke kolapsu celého
demokratického zřízení. V tomto ohledu Capoccia zdůrazňuje, že čím větší
podporu veřejnosti budou získávat nepřátelé demokracie, tím bude vyšší riziko
narušení demokratického systému. A to urgentněji a razantněji bude nutno
reagovat na toto nebezpečí ze strany demokratického státu (Capoccia, 2001).
Jinou cestou se vydal Pedahzur, který se nezabýval širokým pojetím
obrany demokracie, ale rozpracovává původní představu Loewensteina, neboť
zdůrazňuje, že demokracie by se měla bránit mocenskými prostředky ihned
v případě ohrožení. Rozlišuje pouze způsoby obrany demokratických států, které
označuje jako „obranné“ nebo přímo „militantní“. Militantní demokracie se
podle něj uplatňuje tam, kde má demokratický stát silnou roli ve společnosti a
173
praktikuje neústupný postoj vůči svým ideovým nepřátelům, kteří nabírají na
síle a neváhají použít i politické násilí. Militantní postup zahrnuje nástroje a
metody vysoké intenzity při eliminaci extremismu, které jsou však úzké svým
rozsahem, neboť nepůsobí vůči nepřátelské ideologii, tj. proti ideové motivaci
extremistů. Za příklad „militantní demokracie“ uvádí Německo v období po
druhé světové válce s tím, že k němu ze současných států přiřazuje Izrael. Jedná
se o státy, které vyznávají liberální hodnoty a jejichž státnost je vystavena
silnému politickému násilí, a proto jejich postup vůči ideovým nepřátelům je
nekompromisní i za cenu porušení práv a svobod. Může jít i o etnické
demokracie, které jsou konfrontovány neustálými útoky ze strany extrémně
násilných vyzyvatelů, přičemž nejsou založeny na silné liberální tradici. A ty se
potom nekompromisně brání vůči svým vyzyvatelům bez ohledu na porušení
základních práv a svobod, neboť jsou vůči vyzyvatelům dopředu zaujaté a
nesnaží se obranu přenášet na sociální úroveň. To je podle Pedahzura případ
Státu Izrael, přičemž současné Německo naopak řadí do skupiny států „obranné
demokracie“. Jde prý o státy, které sledují liberální hodnoty a v případě ohrožení
demokracie jsou schopny se bránit, ale nejde o silný nekompromisní postoj jako
v případě militantní demokracie. Do této kategorie potom řadí i Českou
republiku. Obranné demokracie mají prý blíže k liberální tradici a principu vlády
zákona. I když se domnívá, že v případě ohrožení mohou „ohýbat“ hranice vlády
zákona, aby mohly adekvátně reagovat na výzvy svých ideových nepřátel.
Obranná demokracie může totiž vyloučit politické strany z volebního procesu,
pokud jí to umožňují ústavní a zákonné normy, přičemž v reakci na
mimoparlamentní subjekty se spíše uchyluje k použití trestního soudnictví
v jeho rozšířené podobě (Pedahzur, 2001).
2 Aplikace konceptu militantní demokracie v německých podmínkách
Německá společnost po hitlerovské diktatuře dospěla k zásadním
zkušenostem při budování moderní demokracie. Kriticky přehodnotila
„hodnotově relativistickou koncepci obrany“ Výmarské republiky, která
poskytovala široké svobody a prostor všem politickým subjektům. Nepřátelé
demokracie byli totiž postihováni pouze za porušení zákona, tj. za násilné činy,
které byly vyústěním jejich šířené ideologie, zprava i zleva. Ovšem samotné
šíření ideologie a politického programu se nepostihovalo a tyto subjekty nebyly
ze strany státu hodnoceny jako společensky nebezpečné a nebylo vůči nim
právně zasahováno.
V německé ústavě z roku 1949 ovšem najdeme článek 18 (upravující
propadnutí základních práv v případě jejich zneužití za účelem ohrožení základů
demokratického řádu), článek 21 (zakotvující možnost rozpustit
antidemokratické politické strany) a článek 33, který umožňuje ve světle jeho
interpretace Spolkovým ústavním soudem požadovat po zaměstnancích veřejné
správy loajalitu vůči základním demokratickým zásadám (Sajó, 2004). Institut
174
ztráty práv v politickém boji představuje „německý unikát“, přičemž ztrátu práv
a rozsah určí Spolkový ústavní soud. Ke ztrátě práv nedochází přímo ze zákona,
ale prostřednictvím řízení před Spolkovým ústavním soudem. Rozhodnutí
Spolkového ústavního soudu je potom konstitutivní.
Možnost rozpustit extremistickou stranu zatím využil Spolkový ústavní
soud dvakrát. A to v roce 1952, když „zakázal“ Socialistickou říšskou stranu
Německa (SRP) a v roce 1956, když „zakázal“ Komunistickou stranu Německa
(KPD). V roce 2001 projednával Spolkový ústavní soud vládní návrh na „zákaz“
Národně-demokratické strany Německa (NPD), ale ten ztroskotal na
procedurálních nedostatcích. NPD tedy může nadále vyvíjet svoji činnost a
pobírat příspěvky od státu, zejména v Sasku, kde působí v zemském parlamentu.
To ovšem neznamená, že by tím NPD získala nějaké osvědčení o své ústavní
konformitě, přestože ve svých stanovách zdůrazňuje své liberálně-demokratické
uspořádání. Nejedná se o demokratickou stranu, neboť se snaží o odstranění
demokratického státoprávního uspořádání a usiluje o vytvoření německé
„národní pospolitosti“ (Bohdálek, 2009).
Ochrana německé ústavy tedy vychází z konceptu militantní demokracie,
který byl zakomponován do řady ustanovení „Základního zákona“. Tento
koncept je výrazem vázanosti hodnotami (Wertgebundenheit), které jsou natolik
důležité, že je nehodlá demokracie dávat všanc svým nepřátelům. Zdůrazňuje
připravenost k obraně (Abwehrbereitsschaft) a to všemi dostupnými mocenskoprávními prostředky. A přenáší ochranu demokracie vpřed. Jedná se o
preventivní ochranu ústavnosti (die Vorverlagerung des Verfassungsschutzes),
neboť se vychází z názoru, že nejenom politické metody, ale i politické cíle
mohou být protiústavní.
Podle odborníků je koncept německé militantní demokracie realizován ve
čtyřech prolínajících se rovinách:
a) ústavně-právní ochrana;
b) administrativní ochrana;
c) trestně-právní ochrana;
d) diskursivní ochrana, která má být ústředním bodem ve smyslu otevřené
diskuse s extremisty, neboť demokracie by měla především vítězit silou
svých věcných argumentů (Mikulčíková, 2010).
3 Aplikace militantní demokracie v českých podmínkách
V našich podmínkách koncept militantní demokracie popularizuje
Miroslav Mareš, který konstatuje, že jde o demokracii, „která vystupuje
ofenzívně pomocí právních, mocenských a diskursivních nástrojů proti svým
ideovým nepřátelům uvnitř systému, a to ještě předtím, než tito nepřátelé iniciují
naplnění hlavních hrozeb, které z jejich existence vyplývají. Tito nepřátelé jsou
vystaveni represi, která je ovšem výsledkem demokratického politického procesu
a nezasahuje nepřiměřeně do základních lidských práv“ (Mareš, 26. 9. 2011).
175
Podle Mareše má militantní demokracie u nás dlouhodobou tradici, neboť
Československo v meziválečném období mělo kodifikované způsoby, kterými se
mohla demokracie efektivně bránit. V tomto ohledu připomeňme např. Zákon č.
201/1933 Sb., o zastavování činnosti a o rozpouštění politických stran, ve znění
pozdějších předpisů (Mareš, 2012).
V novodobé české právní praxi bylo zřetelným využitím militantní
demokracie rozhodnutí Nejvyššího správního soudu (NSS) ze dne 17. února
2010 o rozpuštění Dělnické strany. Ten totiž shledal důvody pro rozpuštění DS
nejen na základě jejích aktivit, ale také v naplňováních jejích politických cílů. A
konstatoval, že DS je rasistická, šovinistická, xenofobní, homofobní, ale
zejména neonacistická a usiluje o odstranění demokratického právního státu i za
použití násilí. To dokládají i závěry rozsudku, v kterých se uvádí, že Dělnická
strana:
- je monopolní a vysoce organizovanou politickou platformou pro všechny
významné neonacistické skupiny v České republice, a proto ji lze vnímat
jako nástroj k realizaci politických cílů neonacistů;
- směřuje k vyvolání národnostní, rasové, sociální nesnášenlivosti a tím
omezuje základní lidská práva a svobody určitých skupin obyvatel,
zejména pak romské, vietnamské a židovské menšiny, ale i přistěhovalců,
tj. lidí jiného původu, barvy pleti, nebo sexuální orientace;
- usiluje o odstranění demokratických základů právního státu a nahrazení
současného „Systému“ režimem, který by vycházel z národního
nacionalismu;
- je úzce provázána se všemi významnými neonacistickými hnutími
v České republice a spolupracuje i se zahraničními neonacistickými
skupinami, včetně stran krajní pravice např. s NPD;
- při prosazování politických cílů se nezříká násilí, které cíleně vyvolává a
veřejně schvaluje;
- tzv. „bitvu o Janov“ vnímá a propaguje jako počátek revoluce v boji se
„Systémem“ s tím, že heroizuje její účastníky;
- snaží se v některých lokalitách suplovat nebo nahrazovat činnost státních
orgánů a „nastolovat pořádek“ prostřednictvím svých stranických složek,
tj. Ochrannými sbory
(www.nssoud.cz/docs/Delnicka_strana_original.pdf ).
Vzhledem k těmto skutečnostem NSS zdůraznil, že DS představuje
aktuální bezpečnostní riziko pro demokracii i když zatím na lokální úrovni.
Dodejme, že DS podala kasační stížnost k Ústavnímu soudu, který potvrdil
rozhodnutí NSS, a proto DS podala na ČR i žalobu k Mezinárodnímu soudu pro
lidská práva do Štrasburku. Ten Dělnickou stranu vyzval, aby svoji žalobu
doložila, ta však zůstala nečinná, a proto byla žaloba zastavena (Danics, 2011).
Ve svém rozsudku NSS zdůraznil, že chování DS představuje dostatečně
bezprostřední hrozbu pro demokratický právní stát. Někteří odborníci to
176
komentují, zda si NSS nenasadil laťku pro možnost „zakazování“ politických
stran příliš vysoko právě použitím slova „bezprostřední“, neboť hrozba prý byla
pouze potencionální. Je samozřejmě i otázkou do jaké míry je kritérium
dostatečné bezprostřednosti hrozby v souladu s koncepcí militantní demokracie,
která je založena na výrazné prevenci. Podle odborníků je zákaz politické strany
velmi radikálním zásahem do politických práv zvláště v poměrně
stabilizovaných demokraciích, a proto navrhují za vhodné využít jako „téměř
povinný předstupeň“ nejprve možnost pozastavení činnosti extremistické strany.
V případě, že půjde o hrozbu opravdu bezprostřední (účast v Parlamentu či ve
vládě), pak je možné rovnou přikročit k „zákazu“ a nevyužít mírnější formu
zásahu, tj. pozastavení činnosti takovéto strany (Bartoň, 2010).
Pod militantní demokracii jsou ve východní „postkomunistické“ Evropě
také zařazovány i „lustrační zákony“, které stanoví podmínky pro výkon
některých funkcí ve státních orgánech a organizacích od samosprávy až po
ozbrojené složky. V České republice se jedná zejména o zákon č. 451/1991 Sb.,
stanovení některých předpokladů pro výkon funkcí ve státních Orgánech, ve
znění pozdějších předpisů. Také často označován jako velký lustrační zákon a
zákon č. 279/1992 Sb. O předpokladech pro výkon funkcí jmenováním
příslušníků Policie ČR, ve znění pozdějších předpisů, tzv. malý lustrační zákon.
Nález Ústavního soudu ze dne 5. 12. 2001, č.j. N192/24 Sb.NU 419 zdůraznil,
že záměrem zákonodárce bylo znemožnit výkon těchto funkcí mocenským
elitám, funkcionářům a spolupracovníkům bývalého komunistického režimu a
zejména těm, kteří působili u útvaru Státní bezpečnosti. Lustrační zákony byly
vytvořeny proto, aby do významných funkcí postkomunistického státu byly
dosazeny pouze osoby, u kterých se očekávala loajalita s demokratickými
principy, na nichž je stát budován. Lustrační zákon měl dále napomoci
k odvrácení rizika subverze nebo možné recidivy totality. V tomto ohledu se
pojem „militantní demokracie“ objevil i v judikatuře českého Ústavního soudu
ve věci nálezu lustračních zákonů (Pl. ÚS 9/01), který se týkal Ústavu pro
studium totalitních režimů a Archivu bezpečnostních složek o změně některých
zákonů (Pl. ÚS 25/07) a dále v ústavní stížnosti na porušení práva na
spravedlivý proces, kvůli údajné podjatosti soudkyně, jež předtím působila
v KSČ (I. ÚS 1833/11). Z výše uvedeného vyplývá, že Ústavní soud České
republiky akceptuje termín militantní demokracie a využívá ho při svém
rozhodování.
Závěr
Koncept militantní demokracie má sice ujasněnou podstatu, ale je různě
aplikován v rámci ústavního práva a protiextremistické politiky v evropských
zemích. Je zřejmé, že efektivita militantní demokracie spočívá v právních
možnostech eliminace extremistů. V tomto ohledu se jedná především o „zákaz“
177
rozuměj „rozpuštění“ politické extremistické strany, méně už o omezování práva
shromažďovacího a ještě méně o omezování svobody slova (Bartoň, 2010).
Koncept militantní demokracie je kritizován z normativního hlediska,
neboť je vázán na základní demokratické hodnoty, které je možné různě
ideologicky a politicky interpretovat. Extremismus není ve většině evropských
zemí právně ukotven, a proto se jedná o pojem normativní, který podle liberálů
narušuje ideovou neutrální pozici demokratického státu. Ten si prý potom
osobuje právo označit politický subjekt za extremistický, neboť ohrožuje jeho
základní hodnoty a principy, což je možné i mocensky zneužít.
Naopak zastánci militantní demokracie zdůrazňují, že demokracie by měla
být schopná „nastavit hranice“ toho, co je v politické soutěži o moc přípustné, a
naopak co už ne, přičemž by měla takovéto jednání i mocensky a právně
sankcionovat. A argumentují, že extremismus neporazíme tím, že mu
poskytneme všechny svobody s očekáváním, že se sám historicky znemožní.
Samozřejmě, že i to se může stát, ale neomezená svoboda pro nepřátele svobody
může také vyústit v nesvobodu pro většinu, což se v německé historii už stalo.
Požadavek obrany demokracie proti jejím ideovým nepřátelům je
teoreticky, metodicky a samozřejmě i politicky velmi sporný. Je tedy potřebné,
aby politologie a právní věda do hloubky diskutovaly možnosti a oprávněnost
využití nástrojů militantní demokracie k jejímu zachování. Militantní
demokracie sice umožňuje omezit práva a svobody antidemokratickým
subjektům, ale na druhé straně může zpochybnit i samotnou bránící se
demokracie, která na těchto právech a svobodách stojí jako forma vlády. Je
ovšem zřejmé, že demokratické hodnoty nejsou žádné přírodní jevy, a proto
jejich formování, uchovávání a obrana jsou základním úkolem každého
demokratického státu.
Militantní demokracie má dnes mnoho liberálních odpůrců, a proto není
aplikována např. v Belgii, Irsku, Luxembursku a Holandsku. Na druhé straně je
v různé míře aplikována ve většině evropských zemí. Jako příklad „silné
militantní demokracie“ je často uváděno Německo, Česká republika a Polsko.
Za „mírně militantní demokracie“ je odborníky považováno Rakousko, Litva a
Slovensko.
Literatura:
BARTOŇ, M. 2010. Svoboda projevu: principy, garance, meze. Praha: Leges. ISBN 978-8087212-42-4.
BOHDÁLEK, M. ed al. 2009. Nebezpečné známosti. Pravicový extremismus v malém
příhraničním styku (SRN-ČR). Dresden: Kulturbűro Sachsen e. V. – Heinrich Böll Stiftung
Sachsen.
CAPOCCIA, G. 2001. Defending Democracy. Reaction to Extremism in Interwar Europe.
Baltimore, London: The Johns Hopkins University Press.
178
CAPOCCIA, G. 2005. Defending Democracy. Reactions to Extremism in Interwar Europe.
Baltimore, London: The Johns Hopkins University Press.
DANICS, Š. 2011. Právně-politologické aspekty „zákazu“ Dělnické strany. In Právní
zpravodaj 2/2011. Praha: VŠMIE. ISBN 978-80-86847-54-2.
FINN, J. 1996. Political Violence and the Rule of Law. Viz Kennedy, E. Constitutional
Failure.
LOEWENSTEIN, K. 1937. Militant Democracy and Fundamental Rights I/II. The American
Political Science Review, Vol. 31, No.3/4.
MAREŠ, M. 2012. Czech Militant Democracy in Action: Disolution of the Workers´Party
and the Wider Context of This Act. East European Politics. roč. 26, č. 1.
MAREŠ, M. (26. 9. 2011). Militantní demokracie: Vymezení militantní demokracie
(přednáška) Brno: FSS MUNI.
MIKULČÍKOVÁ, A. 2010. Pravicový extremizmus v Spolkovej republike Nemecko. Príčiny,
podoby, prejavy. Banská Bystrica: Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB.
ISBN 978-80-8083-914-3
PEDAHZUR, A. 2001. Struggling Challenges of Right-Wing Extremism and Terrorism within
Democratic. Studies in Boundaries: A Comparative Analysis, Conflict & Terrorism, roč.
XXIV, č. 5.
PFERSMANN, O. 2004. Militant Democracy: Legal Limits to Democratic Stability. In Sajó,
Andreas: Militant Democracy. Utrecht, Eleven International Publishing.
SAJÓ, A. 2004. Militant Democracy and Transition towards Democracy. In:
SCHMITT, C. 1921. Political Theology. Cambridge. London: The MIT Pres.
TEEGARDEN, D. A. 2013. Constitutionalism, ancienit and modern: Tyrant-Killing
Legislation and the Political Foudatio of Ancient Greek Demokracy. Cradozo L. Rev., 34.
VALEŠ, L. 2007. Dějiny politických teorií. 2. rozšířené vydání. Plzeň: Aleš Čeněk. ISBN
978-80-7380-031-4.
Nález Ústavního soudu ze dne 5. 12. 2001, sp. zn. Pl. ÚS 9/01.
Nález Ústavního soudu ze dne 13. 3. 2008, sp. zn. Pl. ÚS 25/07.
Rozsudek Nejvyššího správního soudu ze dne 17. 2. 2010, sp. zn. Pst 1/2009 – 348.
Zákon č. 84/1990 Sb., o právu shromažďovacím, ve znění pozdějších předpisů.
Zákon č. 424/1991 Sb., o sdružování občanů v politických stranách a v politických hnutích,
ve znění pozdějších předpisů.
www.nssoud.cz/docs/Delnicka_strana_original.pdf
179
TAXONOMIC METHODS IN THE CLASSIFICATION OF
LOCAL GOVERNMENT UNITS IN THE CONTEXT OF
FINANCIAL MANAGEMENT
(IN THE SAFETY ASSESSMENT OF THE ECONOMIC)
Paweł Dziekański1
ABSTRACT
Regions play a crucial role in the economic and social system of the country. The purpose of
the article is a taxonomic analysis of the financial management of local government units in
świętokrzyskie province for the years 2008-2011. The analysis of financial management in
this study was based on absolute data and indicators of financial variables of statistical
description. The study uses both data analysis method based on descriptive statistics, as well
as a taxonomic method (classification). The analysis starts with the basic characteristics of
local government units (minimum, maximum, arithmetic average, standard deviation,
variation and asymmetry indicator); next, the assessment of correlation and linear ordering
were added. At the end, the synthetic indicator of financial management was created and the
classification of local government units was prepared. The evaluation of financial
management is a difficult task. It requires the consideration of a number of different elements,
and their selection can have a significant impact on the results obtained. The financial
situation of the municipalities of the Kielce district during the period was quite diversified.
Key words:
economy.
taxonomy, synthetic indicator, classification of municipalities, financial
Introduction
The regions play a crucial role in the economic and social system of the
country. They are places of economic activity concentration. They create added
value and jobs. Understanding the development of regions and their role in the
social and economic development of the country requires the analysis of all
reciprocal functions of the regions and their relationships and links with the
environment. There is a correlation between the economic basis of regional
functioning (including the financial ones) and the level and conditions of life of
its inhabitants and the settlement network relationships (Skubiak , 2011).
The studies of territorial units should be a detailed analysis of the facts
which should be considered as a positive trait. They should allow obtaining
a subjective assessment, objective results (specific, quantitatively measurable).
This is the prerequisite for the application of spatial time-regional comparisons.
In order to achieve the indicated aims various methods of the results verification
can be used so that the conclusions have a high level of objectivity and
1
Paweł Dziekański, Dr., Instytut Ekonomii i Administracji, UJK Kielce/WSBiP, Ostrowiec,
Poland, [email protected].
180
relevance for the formulation of guidelines and assessment tools for local
government units2.
1 Taxonomic methods in the process of local government units classification
(aim and test method)
The purpose of the article is a taxonomic analysis of the financial
management of local government units in the Świętokrzyskie province for the
years 2008-2011. The study shows the theoretical basis and practical methods of
ordering.
Taxonomic methods used to evaluate objects on the basis of multiple
features are divided into methods of grouping and ordering. The taxonomy of
economic research determines the relations of creating operational taxonomic
units, from the elements of sets of objects, their characteristics and time units.
The taxonomic analysis is an assessment of the level of diversity of objects
described by statistical characteristics. It leads to determine the clusters of
objects in terms of similarity of development, as well as to obtain a
homogeneous class of objects due to characteristic properties (Zeliaś, 2000)3.
On the basis of the factual, formal and statistical data, a set of variables
describing the financial economy in selected municipalities was chosen (Strahl
2006). Selected variables allow the positioning of objects on the background of
others of the same type within the specified time. Following the formal criteria,
diagnostic variables which are measurable, complete and available in public
statistics at the level of municipalities were selected. Taking into account the
statistical criteria too correlated or quasi-steady variables were eliminated.
The analysis uses the data from the Local Data Bank (GUS - Central
Statistical Office), available at the level of gminas for the years 2008-2011, per
capita. The subject of research was the Świętokrzyskie gminas belonging to the
powiat of Kielce. The study uses the following variables to assess the budgetary
policy of gminas of the powiat of Kielce per capita: 4
2
Gmina - Unit of basic, the lowest level of fundamental three-tier territorial division of the
country; a self-government community (gmina inhabitants) and the relevant territory, i.e. a
unit as uniform as possible in terms of settlement and spatial layout as well as social and
economic ties, ensuring the capability of performing public tasks. Powiat - A local selfgovernment community (all inhabitants) and the relevant territory, i.e. a unit of basic
territorial division, covering the area from several to more than a dozen gminas or the entire
area of a city with powiat status (i.e. urban gmina, which was given powiat rights).
Voivodship - A unit of - territorial self-government, i.e. regional self-government community
(all inhabitants), - the highest level of fundamental territorial division of the country,
established in order to perform public administration.
3
In analyzed material, an object is considered to be a territorial unit –a gminas.
4
The analysis was limited to a small number of measures, which results in a limited range of
interpretations and presented opinions. The point of reference is the presentation of changes in
variables used in forming the mentioned measures. The data presented in this study concern
181
X1 - total revenues,
X2 - personal income,
X3 - tax revenue established and charged on the basis of separate acts,
X4 - participating in forming the state budget income taxes together
X5 - participating in income tax from natural persons,
X6 - shares in income tax from legal persons,
X7 - targeted grants,
X8 - total subsidy,
X9 - total expenditure,
X10 - expenditure investment property,
X11 - current expenditure,
X12 - expenditure on administration,
X13 - health expenses,
X14 - expenditure on social policy.
The Kielce district comprises 19 gminas (4 urban-rural and 15 rural
gminas), their budgetary data are presented in tables 1 and 2. The spatial
economic specialization analysis of the region indicates that industry develops in
the northern part of the province, and agriculture dominates in the southern and
eastern parts. Gardening industry is developing well, especially the production
of tomatoes, plums and cherries. These two basic economic specializations of
Świętokrzyskie region belong to the low innovative industries; however, they
have the potential to increase the added value (Bury, Dziekański, 2011;
Pomianek 2010).
Table 1. Data describing the profitable sphere of selected gminas in the powiat
of Kielce in 2008, 2010 and 2011
per capita own
revenue (PLN)
2008
Sitkówka-Nowiny (2) 3411
Piekoszów (2)
1030
Masłów (2)
965
Morawica (2)
1641
Chmielnik (3)
770
Pierzchnica (2)
571
Górno (2)
432
Bieliny (2)
404
Bodzentyn (3)
478
Mniów (2)
452
2010
3704
1074
1032
1157
881
649
463
607
468
316
2011
3731
1438
1163
1457
1491
711
508
544
475
412
Share of own
revenue in the
total income
2008 2010 2011
0,72 0,74 0,73
0,43 0,42 0,47
0,45 0,38 0,45
0,54 0,43 0,38
0,33 0,3 0,37
0,24 0,23 0,2
0,19 0,18 0,19
0,16 0,17 0,17
0,22 0,2 0,17
0,19 0,09 0,13
Share of a grant
of total income
2008
0,08
0,19
0,21
0,19
0,22
0,25
0,29
0,28
0,22
0,24
2010
0,07
0,18
0,16
0,15
0,19
0,26
0,23
0,21
0,21
0,16
2011
0,09
0,15
0,16
0,11
0,17
0,18
0,24
0,2
0,21
0,18
Share of the
subsidy in total
income
2008 2010 2011
0,2 0,18 0,18
0,38 0,39 0,35
0,34 0,28 0,28
0,27 0,31 0,22
0,45 0,44 0,33
0,52 0,49 0,41
0,52 0,52 0,5
0,55 0,45 0,5
0,56 0,55 0,49
0,57 0,47 0,51
Data sorted according to own revenue share in total income in 2011. (3) urbanrural gmina; (2) rural gmina. Source: own elaboration based on data LDB CSO
the incomes and spending of self-government units – gminas. For counting the incomes and
spending per capita the number of inhabitants was taken from the day of 30th June.
182
Table 2. Data describing the expenditure sphere of selected gminas in the Kielce
powiat in 2008, 2010 and 2011.
2008
2592
1998
2472
1964
2264
2010
3721
3272
3188
2764
2960
2011
3911
3243
4564
3091
3523
share of capital
expenditure in the total
expenditure
2008
2010
2011
0,33
0,47
0,48
0,15
0,41
0,37
0,14
0,18
0,36
0,16
0,3
0,34
0,18
0,25
0,34
4212
5844
5722
0,13
0,29
0,21
0,87
0,71
0,79
2238
1970
2607
3019
2966
3172
2958
4058
2859
2602
2883
3321
0,12
0,07
0,2
0,3
0,23
0,32
0,14
0,36
0,17
0,15
0,14
0,13
0,88
0,93
0,8
0,7
0,77
0,68
0,86
0,64
0,83
0,85
0,86
0,87
Expenditure in general
per capita ( in PLN)
Morawica (2)
Miedziana Góra (2)
Chmielnik (3)
Chęciny (3)
Daleszyce (3)
Sitkówka-Nowiny
(2)
Górno (2)
Masłów (2)
Łopuszno (2)
Łagów (2)
share of current
expenditure in total
expenditure
2008
2010
2011
0,67
0,52
0,52
0,85
0,59
0,63
0,86
0,82
0,64
0,84
0,7
0,66
0,82
0,75
0,65
Data sorted by the participation of investment expenditure in total expenditure in
2011. Source: own elaboration based on data LDB CSO
The set of variables included in the analysis was subjected to statistical
verification, the results of which are summarized in tables 3 and 4. Then, the
variables were subjected to coefficient of variation verification. Only selected
features where the coefficient of variation was less than 0,1 of value and the
correlation level did not exceed the level of 0,75 were chosen for the analysis.
Table 3. Variables describing the financial economy in 2008.
x1
x4
x7
x9
x10
x12
x13
x14
minimum
maximum
arithmetical average
standard deviation
variability indicator
asymmetry indicator
x1
1
0,57
-0,05
0,93
0,39
0,85
0,13
-0,09
1971
4711,98
2516,38
591,8
0,24
3,11
x4
0,57
1
-0,71
0,37
0,04
0,45
-0,22
-0,72
144,72
713,78
297,44
139,55
0,47
1,53
x7
-0,05
-0,71
1
0,04
0,25
-0,08
0,29
0,81
364,16
745,85
538,24
112,99
0,21
0,21
x9
0,93
0,37
0,04
1
0,51
0,84
0,13
0,02
1964,26
4211,6
2480,91
499,24
0,2
2,44
x10
0,39
0,04
0,25
0,51
1
0,12
-0,06
-0,04
138,32
911,56
439,49
198,33
0,45
0,98
x12
0,85
0,45
-0,08
0,84
0,12
1
0,16
-0,03
186,26
496,93
256,47
69,57
0,27
2,47
x13
0,13
-0,22
0,29
0,13
-0,06
0,16
1
0,04
8,69
238,08
44,4
62,12
1,4
2,37
x14
-0,09
-0,72
0,81
0,02
-0,04
-0,03
0,04
1
347,41
611,09
477,53
75,93
0,16
0,08
The table presents the variables which make up the structure of a synthetic
indicator. Source: own elaboration based on data LDB CSO
The coefficient of variation allows to specify a relative measure of
dispersion, and helps to compare the variability of given data among the test
183
group or a group of counties and districts in terms of the characteristics of given
data (Zeliaś 2000). In the test set the lowest value of the coefficient of variation
is presented by X14 (0,16), X9 (0,21), X7 (0,21)- in 2008 and X14 (0,19), X1
(0,2), X7 (0,2)-in 2011. For the remaining data, the coefficient of variation was
within 0, 24-1, 4 (in 2008) and 0,21-1,19 (in 2011), which indicates that the
selected variables can be considered diagnostic and are not constant.
Table 4. Variables describing the financial economy in 2011.
2011
x1
x4
x7
x9
x10
x12
x13
x14
minimum
maximum
Arithmetical average
standard deviation
varibility indicator
asymmetry indicator
x1
1
0,36
0,15
0,94
0,53
0,59
0,73
0,17
2511,62
5132,11
3215,09
645,12
0,2
1,54
x4
0,36
1
-0,73
0,47
0,35
0,04
0,71
-0,69
161,04
727,38
329,3
144,73
0,44
1,16
x7
0,15
-0,73
1
0,00
-0,10
0,26
-0,28
0,72
367,08
741,9
542,97
110,54
0,2
0,15
x9
0,94
0,47
0,00
1
0,65
0,65
0,77
0,04
2601,61
5721,7
3447,69
713,06
0,21
2,03
x10
0,53
0,35
-0,10
0,65
1
0,36
0,19
-0,27
392,12
1873,89
925,93
417,85
0,45
0,69
x12
0,59
0,04
0,26
0,65
0,36
1
0,35
0,31
202,34
935,49
335,12
168,91
0,5
2,85
x13
0,73
0,71
-0,28
0,77
0,19
0,35
1
-0,18
8,99
112,56
19,18
22,83
1,19
4,22
x14
0,17
-0,69
0,72
0,04
-0,27
0,31
-0,18
1
419,07
745,85
575,63
108,17
0,19
0,2
The table presents variables that make up the structure of a synthetic indicator.
Source: own elaboration based on data LDB CSO
The asymmetry indicator provides information about possible differences
between positive and negative deviations from the average (Chrzanowska,
Drejerska, Pomianek 2013). In the examined period the asymmetry increased; its
indicator in 2008 was between 0, 08 and 3, 11, and in 2011 between 0, 2
and 4, 22.
The next step was the analysis of the correlation matrix (Aczel 2006)5.
The tested features are characterized by diverse reciprocal relationships, both
positive and negative. This strong relation between the two analyzed
characteristics causes that they carry similar information. That is why, in the
case of identification of too high value of correlation between the analysed
characteristics, a representative should be chosen on the basis of substantive
considerations (for threshold level of coefficient correlation the value of 0, 75
should be accepted ). After the analysis for further research the variables X2,
X3, X5, X6, X8, and X11 have been eliminated.
5
Correlation coefficient – the number defining to what extend the variables are correlative. It
is the measure of two (or more) variables. There are many different formulas defined as
correlation coefficient. The majority is normalized in such a way, that it covers the range from
1 (total negative correlation_, through 0 (no correlation) do +1 (total positive correlation).
184
The study presents the analyses prepared by means of a taxonomic
methods of linear ordering, which is used in order to establish a hierarchy of
objects, from the highest to the lowest. In terms of geometry, linear ordering is
the projection of the points representing the objects placed in a multidimensional
space of variables on a line (Ibidiem).
In addition, during the examination of the financial management of
municipalities of the district of Kielce the taxonomic method of synthetic index
was used which is constructed on the basis of the partial meters showing various
aspects of financial management (the indicator of incomes and expenditure).
At the beginning of the analysis, the character of each variable was taken
into consideration, because of the direction of their impact on the analyzed
phenomenon (Jajuga 1999, p. 37)6. This way, the character of variables is
defined. Before applying the linear ordering, the destimulant was changed into
stimulant. Assuming that (Zeliaś 2000):
xi – object number i, i=1,2..n (n - number of objects),
Xj – feature number j, describing objects xi, j=1, 2..p (p- the number of features),
xij– the value of the object number i (i=1,2..n) for features Xj number j
(j=1,2..p), using the following
1
formula xij :
xij
In the taxonomic analysis, it is important to uniform the level of
variability, in order to ensure their comparability. For this purpose, the
unitarisation method has been applied. This procedure involves dividing
the value of a variable or its distance from one of the borderlands of variability
by a range. In order to compare the studied characteristics they were unitarised
on the basis of the formula:
stimulant x 
xij  min xi
i
max xi  min xi
i
and destimulant x 
i
max xi  xij
max xi  min xi
i
,
i
where: x – means the value of unitarisation for a given unit,
xij – means the value of j of this feature for a given unit,
max – the maximum j value of this feature,
min – the minimum j value of this feature7.
6
It was defined whether a given variable is a stimulant - big values of a variable positively
influence on the development of a given municipality; a distimulant- mall values have a
positive influence on the municipality development, or nominant – it covers the desired
optima level, whereas any deviations are undesirable.
7
Variables X1, X4, X9, X10, X13 are stimulants, variables X7, X12 i X14 are destimulants –
which have been transformed into stimulants. Thus, within the synthetic indicator all the
variables are added.
185
Standardization is used to compare variables. Its goal is to get rid of the
variable titres and the unification of the measurement results. The result of this
method is the constant range of standard features variation (they accept the
values from the range (0; 1)).
In the next stage, a synthetic variable, used to organize data, was
determined. It is actually the arithmetic average of the transformed data. To
determine the value of the synthetic indicators the non-model method of
calibration of standardized characteristics of simple values was used, according
to the formula (Dziekański 2011, p. 247-259; Bury, Dziekański 2012):
1 p
si   xij (i  1,2,..., p) ;
p j 1
where: Si-a synthetic measure of the financial condition of the municipality during the period,
xij – characteristics of the synthetic indicator’s structure,
p – the number of sub-indictors used in the construction of the aggregate aspect of the
measure.
A synthetic indicator of value accepts the value from the range (0, 1). The
higher the value of the indicator, the better situation of the object; the lower, the
weaker. The general classification of self-governing units was made by setting
the indicators from the largest to the smallest.
2 Financial management of local government units
The scale and scope of the activities of the local government are
designated by property and property resources. Financial management of local
government units should be seen from the angle of all the activities related to
gathering and spending of funds by the authorities. Financial awareness is an
essential skill for functioning in modern society and is becoming more and more
important in the long term for a dignified life of the individual and society
(Raport 2011). Local government financial management is not confined solely
to the implementation of the adopted budget. However, the income is the main
source of financing their tasks by self-government units.
Management of public monetary resources by the local government
should be rational due to growing social needs and limited resources available.
Some action should be taken towards the rationalization of expenditure of
certain units, due to the fact that in the assessment of the financial resources it is
important not only whether a scheduled task has been done, but what costs have
been incurred in its implementation and what are the effects (Jastrzebska 2012).
Gminas by the competent organization and development of budget policy,
its own activities, the creation of favorable conditions for enterprise and local
economy development affect the innovation and the competitiveness of the
region.
186
The majority of activities of self-governments require funding. That is
why, by using local taxes, local fees and prices for the services of the municipal
units or the local law, the units may affect the distortion or improvement of the
scope of the resources allocation, taking or not taking the loans (debts), which
affects the level of savings and investment in the private sector; the perception
of administration functioning, and the quality of life.
Local authorities have an impact only on the part of the income. The
amount of the subsidy and interests from income taxes are beyond the reach of
individual units. They can (to some extent) affect the size of different types of
their own income, as well as the size of the grants received from the state budget
and from other public institutions.
The structure and level of income are mainly determined by legal and
political factors. Local self-governments have been provided with a certain
range of competences concerning the development of local taxes and charges,
but they are limited and concern rather inefficient sources of income. The
revenue system should be appropriate to the scope of ongoing tasks and should
enable conducting the income policy.
Local expenditures are financial means submitted by local government
units in order to meet the needs of the local community and they are the proof of
public tasks realization. Current expenditures include primarily expenses for
salaries, along with derivatives and write-downs on funds, the costs of purchase
of goods and services necessary for day-to-day operations, including repairs,
fees and dues and other charges payable by the budgetary bodies on behalf of
the local government units.
Investment expenditures of municipalities include, among others,
expenditures on the construction and development of urban facilities, purchase
of fixed assets or capital investments. In general, they are an important
development instrument, closely associated with the level of their own income.
These expenses are also a basic form of supporting the entrepreneurship by the
municipalities. The size of investment expenditure is determined by local needs
and the possibility of their satisfaction.
3 Classification of gminas in the Kielce powiat
In the methodology of science it is assumed that the classification of the
surrounding reality is actually one of the primary objectives of the study. The
taxonomic analysis is an assessment of the level of diversity of objects described
by means of statistical characteristics.
It leads to determine the clusters of these objects in terms of similarity of
development, evaluation of financial management, as well as to obtain a
homogeneous class of objects due to characteristic properties (Ibidiem).
187
Statistical surveys confirm the disproportions in the area of finance among
the gminas of the Kielce powiat. The ranking of districts for the years 20082011, taking into account all tested components, is presented in table 5.
Table 5. Synthetic indicator (income and expense) of the gminas of the Kielce
powiat in 2008-2011
Gminas
in
the
Kielce
district
Sitkówka-Nowiny
(2)
Morawica (2)
Zagnańsk (2)
Daleszyce (3)
Piekoszów (2)
Strawczyn (2)
Chęciny (3)
Masłów (2)
Miedziana Góra (2)
Chmielnik (3)
Raków (2)
Bodzentyn (3)
Nowa Słupia (2)
Bieliny (2)
Pierzchnica (2)
Górno (2)
Mniów (2)
Łopuszno (2)
Łagów (2)
2011
2010
positio indicato
indicator n
r
positio
n
2009
indicato
r
positio
n
2008
indicator
positio
n
0,78
1
0,77
1
0,61
1
0,74
1
0,66
0,45
0,40
0,40
0,40
0,39
0,39
0,36
0,31
0,26
0,25
0,24
0,23
0,23
0,19
0,19
0,18
0,16
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
0,54
0,46
0,35
0,32
0,63
0,39
0,46
0,38
0,22
0,16
0,27
0,25
0,29
0,16
0,21
0,34
0,25
0,29
3
5
8
10
2
6
4
7
16
19
13
15
11
18
17
9
14
12
0,58
0,41
0,43
0,30
0,39
0,38
0,35
0,60
0,19
0,40
0,29
0,19
0,23
0,17
0,23
0,23
0,21
0,17
3
5
4
10
7
8
9
2
16
6
11
17
12
19
13
14
15
18
0,45
0,48
0,41
0,33
0,28
0,37
0,33
0,39
0,27
0,29
0,34
0,21
0,22
0,15
0,19
0,21
0,33
0,27
3
2
4
10
12
6
9
5
13
11
7
17
15
19
18
16
8
14
Gminas are classified according to the indicator value in 2011; (3) urban-rural
gmina; (2) rural gmina. Source: own elaboration based on data LDB CSO
The comparison of general synthetic indicators for three years proves that
the overall financial situation of some municipalities has improved, and of some
has deteriorated. The municipality of Sitkówka-Nowiny is a leader, better than
Morawica; fairly well-established average level position belongs to the
municipalities of Chęciny, Masłów and Miedziana Góra. At the end of the table
the situation also appears to be stable, with such municipalities as Łopuszno,
Mniów and Łagów. The low level of the indicator is due to the nature of the
majority of the municipalities and the advantage of the agricultural industry.
The high position of the municipality of Sitkówka-Nowiny arises from an
investment activity. The wastewater treatment plant for the city of Kielce is
located in this municipality. Here are some of the largest in Europe and in the
world cement-industry plants, such as Nowiny Cement Plant or ZPW
Trzuskawica. Within the municipality there are also such enterprises as
Multipak cardboard packaging, Delkar, BUDOPOL-DELTA, Euro-Gaz.
188
Figure 1. A general synthetic indicator of selected the best and the weakest
gminas of Kielce in 2008-2011
Source: own elaboration based on data LDB CSO
The analysis of correlations between the variables (X1, X 4, X7, X9, X10,
X12, X13, X14) forming the structure of the synthetic indicator and its value
indicates that the following indicators: X4 (0,928), X13 (0,699) and X 7 (-0,689)
and X14 (-0,668) had the greatest impact on its value. There are both positive
and negative correlations among these characteristics. A positive correlation
means that the values of both characteristics change in the same direction (both
grow or both decrease). A negative correlation means that the values of both
characteristics change in the opposite direction (when one increases, the other
decreases).
Summary
Gminas operate in a dynamic and turbulent external environment. This
fact makes the ability to adapt to changing conditions and reaching for the newer
and newer solutions in the sphere of finance very important (Raport 2011).
Constant changes of legal regulations, increasing demands in the area of
budgetary economy, progressive restrictions on indebtedness capacity of local
government require not only the current, "static" financial knowledge of
statutory tasks, but also "dynamic" knowledge based on strategic planning, i.e.
the knowledge based on modern financial instruments (Ibidiem).
The evaluation of the financial management is difficult. It requires taking
into consideration a number of different elements, and their selection can have a
significant impact on the results obtained. The financial situation of the
municipalities of the Kielce district during the period was quite diversified.
Apart from a few exceptions, the municipalities changed their position on the
list, sometimes by several items from year to year. Such big differences in the
189
size of the synthetic indicators may indicate a considerable potential in
improving the financial sphere of the municipalities.
Bibliography:
ACZEL, A.D. 2006. Statystyka z zarządzaniu (Statistics for management). In PWN,
Warszawa, p. 479.
BURY P., DZIEKAŃSKI P. 2012. Porównanie wybranych elementów budżetów gmin
województwa świętokrzyskiego (Comparison of chosen elements of local budgets in the
świętokrzyskie region), p. 7-29. In Gospodarka lokalna drogą rozwoju regionu (Local
economy development by region), Stowarzyszenie Nauka, Edukacja, Rozwój, Ostrowiec
Świętokrzyski. 202 p. ISBN 9788389466457.
BURY P., DZIEKAŃSKI P. 2011. Sytuacja finansowa powiatów województwa
świętokrzyskiego w latach 2008-2010. In Research Papers of the Wroclaw University of
Economics / Prace Naukowe Uniwersytetu Ekonomicznego we Wroclawiu . 2013, Issue 296,
p24-35. 12p.
CHRZANOWSKA M., DREJERSKA N., POMIANEK I. 2013. An attempt to determine the
functional area of Warsaw with the use of the measure of relative development level and
Hellwig's measure. In Acta Scientiarum Polonorum, Oeconomia. Vol. 12, Issue 1. p. 5-15.
DZIEKAŃSKI P. 2011. Analiza sytuacji finansowej samorządu jako wyznacznik
efektywności ekonomicznej jednostki samorządu terytorialnego (Analysis of the financial
situation of local government as a determinant of economic efficien-cy of self-government
units),. Zeszyty Naukowe: Finanse publiczne i rozwój przedsiębiorczości w regionach,
38/2011. p. 247-259.
FILIP P., GRZEBYK M. 2012. Nowoczesne koncepcje finansowania działalności
gospodarczej. Nauka dla gospodarki 1/2012. Rzeszów: Wydawnictwo UR– Druk Mitel
Rzeszów.
FILIP P. 2012. Obce źródła Finansowania w działalności przedsiębiorstw MSP. In
Nowoczesne koncepcje finansowania działalności gospodarczej. Nauka dla gospodarki
1/2012. Rzeszów: Wydawnictwo UR– Druk Mitel Rzeszów 2012.
GRZEBYK M., GRZEBYK K., PEREŁKA P. 2012. Gospodarowanie środkami finansowymi
w gminie Tyczyn w województwie podkarpackim. In Nowoczesne koncepcje finansowania
działalności gospodarczej. Nauka dla gospodarki 1/2012. Rzeszów: Wydawnictwo UR– Druk
Mitel Rzeszów 2012.
GRZYWNA A., GRZYWNA Z. 2011. Zarys bezpieczeństwa z uwzględnieniem infrastruktury
krytycznej, Katowice: WSZMiJO.
JAJUGA K. (Ed.). 1999. Ekonometria – metody i analiza problemów ekonomicznych
(Econometrics. Methods and analysis of economic problems). Wrocław: Akademia
Ekonomiczna we Wrocławiu. p. 37.
JASTRZĘBSKA M. 2012. Finanse jednostek samorządu terytorialnego (Finances of local
governments). Available online: http://profinfo.pl/img/401/pdf40161288_3.pdf.
KUCK J. 2013. Nowoczesne technologie w logistyce. AON Warszawa.
LABUZIK M., DZIEKAŃSKI P., OLAK A. 2013. Polityka bezpieczeństwa w warunkach
integracji Europejskiej. Bezpieczeństwo, globalizacja- zarys problematyki. Ostrowiec
Świętokrzyski: Stowarzyszenie „NAUKA EDUKACJA ROZWÓJ”.
LIMAŃSKI A., SYREK M. 2001. Makroekonomia. Wyd. WSZMiJO.
LIMAŃSKI A., SZTEFANYCZ D. 2003. Problemy zarządzania marketingowego w
warunkach transformacji i integracji z UE. Katowice: WSZMiJO.
190
LIMAŃSKI A., DRABIK I. 2012. Współczesne problemy zarządzania bezpieczeństwem w
aspekcie zagrożeń w Polsce, na Słowacji i Ukrainie. Rzeszów: AMELIA.
MIKOŁAJCZYK M., OLAK A. 2012. Nieuchronna polisemia synergii. Międzynarodowe i
lokalne aspekty bezpieczeństwa w Polsce i na Słowacji. Stowarzyszenie. Ostrowiec
Świętokrzyski: „NAUKA EDUKACJA ROZWÓJ”.
OLAK A., LABUZIK M. 2013. Europska Unia. Vybrané Témy. Ostrowiec Św.:
Stowarzyszenie „EDUKACJA NAUKA ROZWÓJ”.
OLAK A., SZYMAŃSKA E., TRZYNA A. 2013. Zmiany w regionie w warunkach
globalizacji. Ostrowiec Świętokrzyski: WSBiP - Stowarzyszenie „NAUKA EDUKACJA
ROZWÓJ”.
POMIANEK I. 2010. Poziom rozwoju społeczno-gospodarczego obszarów wiejskich
województwa warmińsko-mazurskiego (Socio-economic development level of rural areas of
Warmia and Mazury province). In Acta Scientiarijm Polonorum, Oeconomia. Vol. 9, Issue 3.
p. 227-239.
PIWOWARSKI J. 2010. Dysfunkcje w administracji i zarządzaniu : identyfikacja,
zapobieganie i przeciwdziałanie. Krakow: Wyższa Szkoła Bezpieczeństwa Publicznego i
Indywidualnego "Apeiron".
Raport analityczny; Wiedza finansowa w praktyce działalności jednostek samorządu
terytorialnego (Financial knowledge in actual activity of local government units), 2011.
Available online: ibaf.edu.pl/pliki/wiedza_finansowa_I.pdf
SKUBIAK B. 2011. Wykorzystanie metod statystycznych w analizach regionalnych – zarys
teoretyczny (Application of statistical methods in regional analysys - an theoretical outline. In
Studia i Prace Wydziału Nauk Ekonomicznych i Zarządzania, Issue 24., p. 134. Availble
online: http://www.wneiz.pl/nauka_wneiz/sip/sip24-2011/SiP-24-10.pdf
STRAHL. D. (Ed.). 2006. Metody oceny rozwoju regionalnego (Methods of assessment of
regional development), Wrocław: AE.
TYRAŁA P., OLAK A.. 2012. Prakseologia w edukacji dla bezpieczeństwa. Rzeszów:
AMELIA.
ZELIAŚ A. (ed.), 2000. Taksonomiczna analiza przestrzennego zróżnicowania poziomu życia
w Polsce w ujęciu dynamicznym (Taxonomic Analysis of Spatial Diversification of Living
Standard in Poland, a Dynamic View), Kraków:Wydawnictwo Akademii Ekonomicznej.
191
BEZPEČNOSTNÝ SYSTÉM
AKO VÝZNAMNÁ SÚČASŤ BEZPEČNOSTNÉHO SEKTORA
SECURITY SYSTEM AS SIGNIGICANT PART OF SECURITY
SECTOR
Štefan Ganoczy1
ABSTRACT
The article deals with the importance, position and specifying the security system of the
Slovak Republic. The article also introduces specific requirements for security system,
characterizes its ability, describes the composition and functions and clarifies linkages in the
security system.
Key words: security system of Slovak republic, security threat, policy, globalization, security
sector
Úvod
Zmeny súvisiace s globalizáciou, ekologickým a demografickým vývojom
vo svete podstatným spôsobom prispievajú k nárastu nestability globálneho
bezpečnostného prostredia. Narastá pravdepodobnosť hrozieb asymetrického
charakteru, prejavov extrémizmu, ohrozenia kritickej infraštruktúry, masovej
nelegálnej migrácie a vzniku mnohých krízových situácií. V dôsledku
uvedených zmien bezpečnostnej situácie a nárastu bezpečnostných rizík sa
významne menia aj nároky a požiadavky na fungovanie bezpečnostného sektoru.
Mnohé spracované analýzy bezpečnostného sektora umožňujú formulovať
a definovať nové požiadavky na jeho zloženie a pôsobenie z hľadiska
funkčných, inštitucionálnych, štrukturálnych a právnych postupov (Ústavný
zákon č. 227/2002 Z. z.), ktoré budú zodpovedajúcim spôsobom reflektovať
aktuálne požiadavky vývoja bezpečnostných výziev, hrozieb a ich rizík.
Uvedené platí najmä o bezpečnostnom systéme, ktorý je podstatnou časťou
bezpečnostného sektoru a jeho jednotlivých podsystémov.
Preto je nevyhnutné, aby aj Slovenská republika reagovala adekvátnym
spôsobom na elimináciu existujúcich a očakávaných bezpečnostných hrozieb
systémovými zmenami v oblasti zloženia a fungovania bezpečnostného sektora,
usporiadania a riadenia bezpečnostného systému a postavenia a úloh jeho
jednotlivých zložiek.
1
Štefan Ganoczy, Ing.,PhD., odborný asistent, Katedra bezpečnosti a obrany, Akadémia
ozbrojených síl generála M. R. Štefánika, Demänová 393, 031 01 Liptovský Mikuláš,
Slovenská republika, [email protected].
192
1 Aktuálne požiadavky na bezpečnostný systém
Zásadnou požiadavkou na usporiadanie a činnosť bezpečnostného
systému je, aby v plnej miere zabezpečoval riešenie celého spektra aktuálnych
a budúcich možných hrozieb. Operatívnosť riadenia v bezpečnostnom systéme
musí byť zabezpečená jednoznačnými a jasnými inštitucionálnymi väzbami,
definovaným horizontálnym a vertikálnym kompetenčným rozhraním ako aj
prehľadným a funkčne optimalizovaným usporiadaním informačných
a komunikačných tokov a následných analytických prvkov systému.
Jednotlivé prvky krízového manažmentu, ktoré vytvárajú vertikálnu
a horizontálne úrovne celého bezpečnostného systému, musia byť vzájomne
kompatibilné a ich funkčné väzby a kompetencie musia byť právne a odborne
zosúladené.
Na vrcholovej úrovni bezpečnostného systému musí nepretržite v 24
hodinovom cykle fungovať stály odborný prvok krízového manažmentu, ktorý
nepretržite monitoruje stav bezpečnostného prostredia v Slovenskej republike
ako aj v zahraničí, vrátane spolupráce a prepojenia na situačné a analytické
centrá rezortov (Zákon č. 110/2004 Z. z.), EU, NATO a iných krajín. Jeho
základnou úlohou je vyhodnocovanie stavu hrozieb a rizík a ich pôsobenia
z hľadiska záujmov Slovenskej republiky a jej spojencov. Tento prvok musí
súčasne fungovať ako integrátor čiastkových informácií spracovávaných na
podsystémoch bezpečnostného systému, ktoré pôsobia na zodpovedajúcich
pozíciách jednotlivých rezortov štátnej správy. Na základe uvedeného je možné
konkretizovať nasledujúce požiadavky na bezpečnostný systém:
- Moderná a všeobecne akceptovaná koncepcia zloženia a fungovania
bezpečnostného systému.
- Kompatibilita vo vzťahu k inštitúciám a mechanizmom EU a NATO,
- Fungovanie prvku krízového manažmentu, ktorý zabezpečuje nepretržité
monitorovanie, analýzu a vyhodnocovanie očakávaných dôsledkov
bezpečnostnej situácie na záujmy Slovenskej republiky a jej spojencov.
- Zabezpečenie vzájomnej komunikácie prvkov krízového manažmentu
Slovenskej republiky a jej spojencov s cieľom poskytovať politickému
vedeniu krajiny aktuálnu bezpečnostnú informáciu vrátane návrhov na jej
riešenie.
- Komplexnosť inštitucionálnej základne krízového manažmentu, ktorá
napomáha jeho požadovanej funkčnej činnosti.
- Spracovanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý komplexne
rieši činnosť jednotlivých prvkov krízového manažmentu a krízového
riadenia v celom spektre očakávaných situácií a stavov(Zákon č. 110/2004
Z. z., Zákon č. 387/2002 Z. z.).
- Systémová pôsobnosť prvkov krízového manažmentu v ich vertikálnom
a horizontálnych štruktúrach podľa konkrétne vymedzených kompetencií
193
(od najvyšších orgánov štátnej správy cez krajské až po jednotlivé prvky
v rámci miestnej samosprávy) (Zákon č. 129/2002 Z. z.).
- Funkčný moderný systém metodickej a odbornej prípravy obslužného
personálu, spôsobu jeho výberu a celoživotného kariérneho vzdelávania.
2 Spôsobilosti, zloženie a funkcie bezpečnostného systému
Na základe objektívnej analýzy vnútorného a vonkajšieho bezpečnostného
prostredia a vyhodnotenia aktuálnych i predpokladaných alebo očakávaných
bezpečnostných hrozieb vrátane úrovne rizika ich uskutočnenia je potrebné, aby
bol bezpečnostný systém schopný efektívne reagovať na tieto hrozby nielen
v čase mimo krízovej situácie, ale najmä pri jej vzniku a priebehu.
2.1 Spôsobilosti bezpečnostného systému
Základnou požadovanou spôsobilosťou bezpečnostného systému je
ochrana bezpečnostných záujmov SR a činností subjektov SR, ktoré vyplývajú
z členstva SR v medzinárodných organizáciách a zo zmlúv a dohovorov,
v reálnom bezpečnostnom prostredí. Preto je potrebné, aby bol bezpečnostný
systém schopný:
- Nepretržite monitorovať a analyzovať globálne, regionálne a lokálne
bezpečnostné prostredie a situáciu.
- Vytvárať základné predpoklady pre plnenie úloh bezpečnostnej stratégie
a bezpečnostnej politiky štátu.
- Identifikovať a hodnotiť bezpečnostné hrozby, tendencie ich vývoja
a riziká ich nastúpenia.
- Preventívnymi opatreniami predchádzať vzniku krízových situácií,
- Analyzovať vplyv krízových situácií na bezpečnostné záujmy SR,
navrhovať a realizovať spôsoby ich riešenia.
- Garantovať
kontinuitu
fungovania
a kooperáciu
jednotlivých
podsystémov.
- Realizovať účinné riadenie na všetkých úrovniach.
- Zabezpečovať flexibilné riešenie krízových situácií s využitím
zodpovedajúcich mechanizmov EU, NATO, OSN, bilaterálnych
dohovorov a medzinárodných zmlúv (pristúpenie do NATO) (Zákon č.
319/2002 Z. z.).
- Optimalizovaným pôsobením jednotlivých prvkov a systému ako celku
obmedzovať, resp. odstraňovať následky spôsobené krízovou situáciou
a obnovovať stav bezpečnosti.
2.2 Zloženie bezpečnostného systému
194
Zloženie bezpečnostného systému reflektuje bezpečnostné hrozby
z pohľadu SR a charakter predpokladaných krízových situácií. Bezpečnostný
systém je tvorený podsystémom riadenia, výkonným podsystémom
a ekonomickým podsystémom.
2.2.1 Podsystém riadenia
Podsystém riadenia predstavuje jadro bezpečnostného systému, ktoré je
ako integrovaný celok vytvorené zo súboru inštitúcií alebo orgánov. Tie na
základe všeobecne záväzných právnych predpisov riadia jednotlivé procesy
zaisťovania bezpečnosti štátu. Tento súbor inštitúcií alebo orgánov tvoria
prezident SR, Národná rada SR, vláda SR ako aj orgány štátnej správy, územnej
a miestnej samosprávy a vecne príslušné právnické a fyzické osoby. Všeobecne
záväzné právne predpisy a nariadenia vymedzujú ich pôsobnosť, právomoc
a zodpovednosť.
Vrcholové orgány štátu stanovujú a schvaľujú strategické ciele, záujmy a
úlohy štátu (strategické koncepčné dokumenty, ústavné zákony, strategické
rozhodnutia o spôsobu reakcie na krízové situácie). V súlade s týmito
dokumentmi potom orgány štátnej správy spolu s orgánmi miestnej štátnej
správy (kraj, okres) a s orgánmi územnej samosprávy realizujú strategické ciele,
záujmy a úlohy.
Rozhodovacím prvkom krízového manažmentu na vrcholovej úrovni je
vláda SR, ktorá má dominantnú úlohu pri prijímaní, vykonávaní a kontrole
opatrení zameraných na predchádzanie krízovým stavom a na ich riešenie
v súlade s platným právnym poriadkom.
Poradným prvkom krízového manažmentu na vrcholovej úrovni je
Bezpečnostná rada SR, ktorá ako poradný orgán vlády SR prerokúva
a posudzuje materiály pripravované pre rozhodovanie vlády v oblasti
bezpečnosti štátu.
Odborným prvkom krízového manažmentu na vrcholovej úrovni sa musí
stať Centrum krízového manažmentu SR, ktorého súčasťou bude situačné
centrum (SITCEN). Hlavnou úlohou SITCEN bude koordinovanie plnenia úloh
monitoringu, analyzovania, vyhodnocovania a plánovania orgánov a inštitúcií
verejnej správy a ďalších orgánov predurčených na riešenie úloh bezpečnosti a
obrany štátu (Koncepcia bezpečnostného systému Slovenskej republiky, 2009).
Krízový manažment, ktorý je jadrom podsystému riadenia, má vytvorené
na jednotlivých úrovniach riadenia (kraj, okres, sídlo) prvky krízového
manažmentu (rozhodovacie, poradné, výkonné a odborné).
2.2.2 Výkonný podsystém
Výkonný podsystém funguje v relatívnej nezávislosti jednotlivých
rezortov, ale s jednoznačne definovaným vzťahom k centru krízového
195
manažmentu (Krízovému štábu SR). Zložky výkonného podsystému sú
v pôsobnosti jednotlivých ministerstiev podľa nasledujúceho usporiadania:
- Ministerstvo vnútra: Policajný zbor, Hasičský a záchranný zbor, Horská
záchranná služba, Kontrolné chemické laboratóriá civilnej ochrany.
- Ministerstvo obrany: Ozbrojené sily (Zákon č. 321/2002 Z. z.).
- Ministerstvo financií: Colná správa.
- Ministerstvo spravodlivosti: Zbor väzenskej a justičnej stráže.
- Ministerstvo zdravotníctva: Poskytovatelia zdravotnej záchrannej
služby.
- Ministerstvo hospodárstva: Banská záchranná služba.
- Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí (Smernica č.
114/2013).
- Národný bezpečnostný úrad.
- Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo.
- Na obecnej úrovni: obecná polícia, obecné hasičské zbory.
- Verejnoprávne inštitúcie s humanitárnym poslaní.
2.2.3 Ekonomický podsystém
Ekonomický podsystém je vytvorený na základe definovania
minimálnych bezpečnostných požiadaviek jednotlivých súčastí bezpečnostného
systému ako podsystém zdrojového zabezpečenia v jednotlivých oblastiach –
finančného, vecného a personálneho zabezpečenia fungovania a rozvoja
bezpečnostného systému ako celku a jeho jednotlivých podsystémov. Preto sú
v štátnom rozpočte vyčleňované potrebné finančné prostriedky v rámci
konkrétnych rozpočtových kapitol. Rovnako sú vyčleňované potrebné finančné
prostriedky na zabezpečenie pohotovostných zásob ako reakcia na prípadné
živelné pohromy alebo priemyselné havárie v rámci rozpočtu kapitoly Správy
štátnych hmotných rezerv SR (Koncepcia bezpečnostného systému Slovenskej
republiky, 2009).
2.3 Funkcie bezpečnostného systému
Bezpečnostný systém plní nasledujúce funkcie a úlohy (Koncepcia
bezpečnostného systému Slovenskej republiky, 2009):
a) Plánovanie
b) Prevencia
c) Reakcia
d) Obnova
a) Plánovanie
Krízové plánovanie je súbor činností, ktoré vykonávajú orgány verejnej správy,
právnické a fyzické osoby – podnikatelia na základe analýzy a hodnotenia rizika
za účelom prípravy opatrení, nástrojov a vytvorenia zdrojov na prevenciu,
196
riešenie a odstraňovanie následkov krízových situácií. V rámci bezpečnostného
systému sa používajú nasledujúce druhy krízového plánovania:
- Obranné plánovanie.
- Civilné núdzové plánovanie.
Cieľom obranného plánovania je zabezpečenie pripravenosti Ozbrojených
síl SR pre potreby obrany štátu, pre plnenie záväzkov, ktoré vyplývajú
z členstva v EÚ a NATO a pre zabezpečenie civilnej podpory pôsobenia
Ozbrojených síl SR v krízových situáciách z hľadiska finančných, zdravotných,
dopravných, telekomunikačných, zásobovacích, ubytovacích, výskumných,
výrobných činností a naplánovanie spôsobov ich mobilizácie a použitia (Novák,
2005).
Hlavnými súčasťami obranného plánovania sú:
- Plánovanie.
- Programovanie.
- Rozpočtovanie
Civilné núdzové plánovanie je systém komplexného zabezpečenia
zdrojov, síl a prostriedkov potrebných na zvládnutie nevojenských krízových
stavov a civilnú podporu ozbrojených síl a vojenských operácií (Novák, 2005).
Zabezpečuje prípravu a koordináciu opatrení uskutočňovaných orgánmi verejnej
moci na zaistenie vnútorného poriadku, ochrany obyvateľstva, hospodárstva,
kultúrnych hodnôt a trvalej funkčnosti štátnej správy a miestnej samosprávy
počas krízových situácií.
b) Prevencia
Pre naplnenie tejto funkcie je potrebné vykonávať na jednotlivých
úrovniach krízového manažmentu nasledujúce činnosti:
- Monitorovanie, analyzovanie a vyhodnocovanie bezpečnostnej situácie
v rámci pôsobnosti.
- Včas reagovať na zistené riziká.
- Prijímať a realizovať preventívne opatrenia.
- Prijímať príslušné opatrenia na minimalizáciu rizík.
c) Reakcia
Riešia sa nasledujúce základné úlohy:
- Identifikácia krízovej situácie.
- Aktivovanie systému vyrozumenia a varovania.
- Aktivovanie príslušných orgánov krízového manažmentu.
- Analyzovanie vzniknutej krízovej situácie, príčiny a podklady pre
rozhodovanie.
- Prijatie kvalifikovaného rozhodnutia.
- Realizácia opatrení na stabilizáciu krízového stavu, koordinácia
výkonných zložiek krízového manažmentu.
- Realizácia ochranných, obranných a záchranných opatrení.
197
d) Obnova
Cieľom obnovy je zabezpečiť návrat z krízového stavu do stabilizovaného
stavu, ktorý bol pred vznikom krízovej situácie. Obnova spočíva v odstraňovaní
následkov krízovej situácie a v minimalizovaní rizík, ktoré by mohli opakovane
spôsobiť vznik krízovej situácie.
Záver
Spôsobilosti, funkcie a im zodpovedajúce zloženie Bezpečnostného
systému Slovenskej republiky sú jednou z najvýznamnejších súčastí
Bezpečnostného sektora Slovenskej republiky a súčasne i rozhodujúcim
nástrojom jej bezpečnostnej politiky. Funkčnosť bezpečnostného systému je
potrebné nepretržite zdokonaľovať súbežne s dynamickým vývojom
bezpečnostného prostredia. Jednotlivé navrhované opatrenia a odporúčania
uvedené v tomto článku by bolo žiaduce implementovať do ďalšieho rozvoja
a obnovy tohto systému.
Literatúra:
Koncepcia bezpečnostného systému Slovenskej republiky, Bratislava 2009.
Smernica č. 114/2013 zo dňa 21. novembra 2013 o krízovom manažmente v pôsobnosti
Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky.
Ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. O bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu,
výnimočného a núdzového stavu v znení neskorších predpisov,
Zákon č. 110/2004 Z. z. o fungovaní bezpečnostnej rady Slovenskej republiky v čase mieru.
Zákon č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny.
Zákon č. 129/2002 Z. z. o integrovanom záchrannom systéme v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 319/2002 Z. z. o obrane Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 321/2002 Z. z. o ozbrojených silách Slovenskej republiky v znení neskorších
predpisov.
NOVÁK, L. a kol. 2005. Krízové plánovanie, ISBN 80-8070-391-4.
198
SYSTÉMOVÝ PRÍSTUP K SKÚMANIU BEZPEČNOSTNÉHO
PROSTREDIA
SYSTEMIC APPROACH TO THE RESEARCH OF THE
SECURITY ENVIRONMENT
Ladislav Hofreiter2
ABSTRACT
In this article we describe the nature of the security environment. The security environment of
each reference object is made up of external and internal environment. Internal environment
we can be divided into lower-level environment. (sub-regional, local environment). Nature of
the internal security environment is also the factor that influences on the quality of the
external security environment and the security level in this environment.
Key words: security environment, security, system approach, external security, internal
security
Úvod
Bezpečnosť ľubovoľného
referenčného objektu
je založená na
vzájomnom pôsobení troch činiteľov :
- hrozieb, ktorým je referenčný objekt vystavený,
- zraniteľnosti referenčného objektu,
- prostredia, ktoré generuje hrozby alebo vytvára podmienky pre realizáciu
hrozieb.
Skúmanie bezpečnostného prostredia sa v rámci bezpečnostných štúdií
sústreďuje najmä na vonkajšie bezpečnostné prostredie štátov. Analyzujúc
súčasné problémy bezpečnosti nás priviedlo k poznaniu, že bezpečnostné
prostredie je charakterizované systémovým usporiadaním, v ktorom sú
identifikovateľné systémy nižšieho i vyššieho rádu. Chceme ukázať, že vnútorné
bezpečnostné prostredie referenčného objektu vyššieho rádu (napr. štátu) je
tvorené systémom bezpečnostných prostredí referenčných objektov nižšieho
rádu (subregionálneho, lokálneho prostredia). Charakter vnútorného
bezpečnostného prostredia je zároveň tým činiteľom, ktorý vplýva aj na kvalitu
vonkajšieho bezpečnostného prostredia a na úroveň bezpečnosti v tomto
prostredí.
1
Ladislav Hofreiter, doc., Ing., CSc., docent, Fakulta špeciálneho inžinierstva ŽU v Žiline,
ul. 1. mája 32, 010 26 Žilina, Slovenská republika, [email protected].

Článok bol spracovaný s podporou projektu VEGA 1/0175/14 - Identifikácia činiteľov a
indikátorov
zmien bezpečnostnej situácie v bezpečnostnom prostredí pre potreby
projektovania preventívnych stratégií a ich financovania.
199
2 Prístupy k definovaniu bezpečnostného prostredia
2.1 Bezpečnostno-politické dokumenty
Vznikom Slovenskej republiky ako suverénneho aktéra medzinárodných
vzťahov vznikla naliehavá potreba definovania jej bezpečnostnej politiky. Prvé
pokusy o hodnotenie postavenia Slovenska v stredoeurópskom prostredí,
prezentované v tlači a na odborných konferenciách a seminároch,
boli
ovplyvnené určitou mierou subjektivizmu a orientáciou na hodnotenie vzťahov
so susednými štátmi, bez nadväznosti na širšie okolie Slovenskej republiky.
Metodický proces tvorby bezpečnostnej politiky a charakterizovania
bezpečnostného prostredia začal prijatím dokumentu Základné ciele a zásady
národnej bezpečnosti Slovenskej republiky3, aj keď bez precíznejšej
charakteristiky bezpečnostného prostredia. Hodnotenie bezpečnostného
prostredia sa stalo
neoddeliteľnou súčasťou všetkých nasledujúcich
4
bezpečnostno-politických
a vojensko-bezpečnostných5
dokumentov.
V súčasnosti platnej Bezpečnostnej stratégii Slovenskej republiky, schválenej
Národnou radou SR 27.9. 2005, a z nej vychádzajúcej Obrannej stratégii
Slovenskej republiky, schválenej Národnou radou SR 23.9. 20056, sa Slovensko
identifikuje ako súčasť euroatlantického priestoru, čím vlastne deklaruje svoje
bezpečnostné prostredie ako jeden geografický celok. Svoj príspevok
k formovaniu stabilného a predvídateľného bezpečnostného prostredia deklaruje
aktívnym prístupom k spoluvytváraniu a implementovaniu spoločnej
zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ, spolupodieľaní sa na efektívnom
systéme kolektívnej obrany v rámci NATO a aktívnou účasťou na riešení
konfliktov a krízových situácií vo svete.
Z hľadiska geografického vymedzenia regionálneho bezpečnostného
prostredia Slovenskej republiky je deklarovaný stredoeurópsky región
(prezentovaný susednými štátmi a Ukrajinou), ale bezpečnostné záujmy (najmä
v smere prehlbovania stability a demokracie) prezentuje aj vo vzťahu k regiónu
západného Balkánu a ku krajinám Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ). Za
súčasť bezpečnostného prostredia Slovenskej republiky je deklarovaná aj oblasť
Stredomoria, Blízkeho a Stredného východu, ktoré je vnímané ako zdroj
bezpečnostných rizík a ohrození.
3
Dokument bol schválený Národnou radou SR 21.júna 1996
Napr. stratégie národnej bezpečnosti alebo bezpečnostné stratégie koalícií či integračných
zoskupení.
5
Napr. obranné stratégie, doktríny ozbrojených síl ap.
6
Z tohto postupu schvaľovania je zrejmý paradox – sekundárny dokument (Obranná
stratégia) bol schválený skôr, ako primárny, zdrojový, východiskový dokument
(Bezpečnostná stratégia). Prístup k hodnoteniu bezpečnostného prostredia v spomínanom
dokumente v plnej miere odrážal metodiku uplatnenú v Strategickej koncepcii NATO,
schválenej na Washingtonskom summite v apríli 1999.
4
200
Obranná stratégia SR 2005 tiež pracuje s pojmom bezpečnostné
prostredie s cieľom identifikovať určujúce tendencie jeho vývoja pre oblasť
obrany. V názve 1. kapitoly je použitý prívlastok „meniace sa“ bezpečnostné
prostredie, pričom za rozhodujúci ukazovateľ zmeny je považované členstvo
Slovenskej republiky v NATO a v EÚ, a tým aj možnosť presadzovať svoje
bezpečnostné záujmy v širšom geografickom kontexte.
Pri hodnotení bezpečnostného prostredia absentuje jeho vnútorný rozmer,
či už vo vzťahu k Aliancii (vnútorné bezpečnostné prostredie NATO7), alebo vo
vzťahu k Slovenskej republike (vnútorné bezpečnostné prostredie Slovenskej
republiky).
2.2 Prístup slovenskej bezpečnostnej komunity
Potreba nového prístupu k hodnoteniu bezpečnostného prostredia, ako
základného východiska pre vypracovanie bezpečnostnej a obrannej politiky,
bola obsahom štúdie Hodnotenie bezpečnostného prostredia (východiská
a perspektívy (Tarasovič et. al., 2004), vypracovanej na Inštitúte obrany
a bezpečnosti MO SR v r.2004.
Významným prínosom pre definovanie bezpečnostného prostredia je
príspevok F. Škvrndu. V prvej kapitole spomínanej štúdie definoval
bezpečnostné prostredie predovšetkým z hľadiska pôsobenia subjektov
(bezpečnostných aktérov) v určitom čase a podmienkach, ktorými sú
geografické, sociálno-ekonomické i politické charakteristiky bezpečnostného
prostredia, ako aj
existencia a pôsobenie bezpečnostných hrozieb na
bezpečnostného aktéra a jeho záujmy.
V spomínanej štúdii sú zrejmé aj dva prístupy k vymedzeniu
geografických (priestorových) charakteristík bezpečnostného prostredia.
F. Škvrnda
predstavil
trojúrovňové vymedzenie rozmerov
bezpečnostného prostredia:
- regionálny rozmer, pričom pod regiónom rozumie geopolitické regióny
(napr. západná, stredná , východná Európa, či Balkán), v ktorých sú
rozhodujúcimi aktérmi štáty,
- kontinentálny rozmer, v ktorom sú okrem štátov aktérmi aj vojenské
aliancie a medzinárodné bezpečnostné organizácie,
- globálny, celosvetový rozmer.(Škvrnda, 2004)
Podľa inej jeho práce môžeme dedukovať rozdelenie bezpečnostného
priestoru na globálne, kontinentálne a transkontinentálne, subregionálne,
národné, regionálne a lokálne (Škvrnda, 2010).
Druhá skupina autorov sa prikláňa k definovaniu charakteristík
bezpečnostného prostredia v nadväznosti na analytické roviny bezpečnosti,
definované predstaviteľmi tzv. Kodanskej školy. Tento prístup je uplatňovaný
7
Ukázala to napr. rozdielnosť názorov na aktivity Aliancie za jej hranicami – Irak, Afganistan
201
v prácach M.Korbu (Korba, 2004), J.Lasicovej (Lasicová, 2006), P.Nečasa a
J.Ušiaka (Nečas, Ušiak, 2010), Lasicovej a Ušiaka (Lasicová, Ušiak, 2012).
Prístup k hodnoteniu bezpečnostného prostredia so štátmi ako
dominujúcimi referenčnými objektmi, prezentuje i V. Dolinec (Dolinec,2009).
Bezpečnostné prostredie štátu nevníma ako objektívne existujúci fenomén, ale
len ako konštrukt, ako subjektívne vnímaný obraz. Ak pominieme fakt, že
štruktúru aktérov prostredia zmenšil len na štát, či štáty, nemôžeme jeho názoru
neoponovať v tom zmysle, že prostredie a z neho vyčlenené bezpečnostné
prostredie má oveľa zložitejšiu štruktúru a väzby jeho činiteľov (podrobnejšie
sa budeme tomuto problému venovať v nasledujúcich kapitolách).
D.Polonský vymedzuje kategóriu bezpečnostné prostredie ako určitú
úroveň bezpečnostnej situácie na vymedzenom teritóriu, ktorá je výsledkom
uskutočňovania bezpečnostnej politiky štátov ( a ich koalícií) na tomto teritóriu.
Z hľadiska štruktúry bezpečnostného priestoru vymedzuje (Polonský, 2006):
- makro úroveň bezpečnostného prostredia, teda globálne, celosvetové
bezpečnostné prostredie,
- mezo bezpečnostné prostredie, ktoré predstavuje európske (regionálne)
bezpečnostné prostredie; jeho organickou súčasťou má byť aj bezpečnostné
prostredie v strednej Európe,
- semi-bezpečnostné prostredie, zahŕňajúce lokálne bezpečnostné prostredie
alebo národnú úroveň bezpečnosti ,
- mikrobezpečnostné prostredie, ktoré predstavuje prostredie ľudskej
(individuálnej a skupinovej) bezpečnosti.
M.Kohút (Kohút, 2006) vníma bezpečnostné prostredie viac-menej ako
arénu pôsobenia či už štátnych, alebo neštátnych aktérov medzinárodných
vzťahov. Práve
narastanie počtu aktérov spôsobuje fragmentáciu
medzinárodného bezpečnostného prostredia, kvantita a kvalita
interakcií
aktérov vyvoláva jeho komplikovanosť a nestabilitu. Je zrejmé, že M. Kohút
redukuje celé poňatie bezpečnostného prostredia len na oblasť medzinárodných
vzťahov a neberie do úvahy pôsobenie aj iných činiteľov, ktoré vplývajú na
charakter bezpečnostného prostredia.
R. Žídek a S. Cibáková (Žídek, Cibáková, 2009) vymedzujú
bezpečnostné prostredie ako časť reálneho sveta s jeho prírodnou
a spoločenskou zložkou, ktorá sa účelovo vymedzuje pre potrebu vykonania
bezpečnostných analýz. Posun oproti predchádzajúcim autorom je, že zvažujú aj
prírodnú zložku, avšak tento prístup opúšťajú, keď za komponenty (myslené
činitele – pozn.autora) bezpečnostného prostredia považujú len sociálne
jednotky, organizácie a inštitúcie a ich vzťahy. V ich ponímaní prírodné
komponenty bezpečnostného prostredia (živelné pohromy, prírodné katastrofy)
akoby nemali žiadny vplyv na bezpečnostnú situáciu referenčného objektu.
Zaujímavý je ich názor, že bezpečnostné prostredie je prostredím, v ktorom
subjekt presadzuje svoje bezpečnostné záujmy v interakcii so zdrojmi (nositeľmi)
bezpečnostných hrozieb. V spojení s konštatáciou, že bezpečnostné prostredie je
202
„účelový mentálny model“ (Žídek, Cibáková, 2009, s.40-41) je predchádzajúca
charakteristika bezpečnostného prostredia minimálne v rozpore. Stotožnenie
bezpečnostného prostredia s mentálnym modelom8, do ktorého „abstrahujeme
len tie časti reálneho sveta, ktoré buď pozitívne alebo negatívne pôsobia na
bezpečnostné záujmy referenčného subjektu“ (Žídek, Cibáková, 2009, s.40-41)
odkazuje na značnú subjektivitu pri definovaní a analýze bezpečnostného
prostredia. Takýto prístup je popretím objektívnej podstaty bezpečnostného
prostredia, popretím objektívnej existencie činiteľov sociálnej, prírodnej
a technogénnej povahy.
2.3 Prístup českej bezpečnostnej komunity
Teoretické práce vzťahujúce sa k otázkam bezpečnostného prostredia
z pohľadu Českej republiky, pochádzajú predovšetkým z dielne bývalého
Ústavu strategických a obranných studií Univerzity obrany v Brne.
Podľa L. Franka (Frank,2002, 2003) je bezpečnostné prostredie
vonkajším prostredím, v ktorom sa realizujú a stretávajú záujmy štátu so
záujmami iných aktérov systému medzinárodných vzťahov. V tomto vonkajšom
bezpečnostnom prostredí sa odohrávajú procesy, ktoré majú významný vplyv
na úroveň bezpečnosti štátu a jeho bezpečnostnú politiku. Na inom mieste
uvádza, že bezpečnostné prostredie je „miestom, kde dochádza k ohrozovaniu
národných záujmov“ (Hlaváček, Frank, 2008). Vývoj v tomto prostredí je zo
strany referenčného objektu (národného štátu) ovplyvniteľný len v obmedzenej
miere a v závislosti od mocenského potenciálu štátu.
Takto definované bezpečnostní prostredie sa podľa Franka vyznačuje
výraznejšou mierou nepoznateľnosti a zníženou možnosťou kontroly. Jeho
charakter je ovplyvnený v podstate anarchickým systémom medzinárodných
vzťahov, kde neexistuje nadštátna a suverénna globálna moc, ktorá by určovala
a efektívne vymáhala “pravidlá hry” a regulovala tak správanie sa aktérov tohto
systému. Bezpečnostné prostredie je preto do značnej miery prostredím
neistoty.
Z hľadiska
geografického rozsahu definuje Frank bezpečnostné
prostredie:
8
Mentálny model je psychologická reprezentácia reálnej alebo imaginárnej situácie, prvý krát
bol postulovaný
škótskym psychológom Kennethom Craikom (1943). Predpokladal, že v našej mysli
vznikajú modely skutočnosti (reálnej alebo imaginárnej), ktoré napomáhajú k pochopeniu
udalostí a javov vznikajúcich v súvislosti s danou skutočnosťou. Podľa Johnsona – Lairda
(1983) tieto modely vznikajú v pracovnej pamäti našej mysle ako výsledok percepcie a/alebo
imaginácie, snahy vysvetliť a pochopiť danú situáciu. Základnou črtou týchto modelov je, že
sú štrukturálne podobné objektom, ktoré reprezentujú (asi tak, ako drevené modely molekúl v
chémii ku skutočným molekulám). Zdroj:
http://www2.fiit.stuba.sk/~kvasnicka/Seminar_of_AI/Olomouc_Kognice2007.pdf
203
- bezprostredné, zahrňujúce susedné štáty i s ich susedmi, a regionálne
integračné zoskupenia,
- blízke, ktoré je tvorené európskymi štátmi a veľké integračné zoskupenia
(NATO, EÚ),
- vzdialené, ktoré je tvorené oblasťami záujmu svetových a európskych
mocností (napr. oblasti zdrojov strategických surovín).
V štúdii Principy obrany České republiky „2030“ sa autori V.Galatík
a A.Krásný zaoberajú vzťahom pojmov bezpečnostné prostredie a operačné
prostredie (Galatík, 2008)
Bezpečnostné prostredie podľa ich názoru tvoria štáty, medzinárodné
organizácie a nadnárodné organizácie a ďalšie subjekty, ktorých vzájomné
pôsobenie sa dotýka bezpečnosti štátu. Jedná sa o geografický priestor,
v ktorom sa odohrávajú javy a procesy majúce bezprostredný vplyv na úroveň
bezpečnosti štátu a jeho národné záujmy. Stav a predpokladaný vývoj
bezpečnostného prostredia je rozhodujúci v úvahách politickej reprezentácie
štátu vo vzťahu k nástrojom reakcie na hrozby plynúce z tohto prostredia. To
znamená, že v tomto priestore môžu byť použité ozbrojené sily štátu na ochranu
jeho záujmov.
Operačné prostredie charakterizujú ako časť bezpečnostného prostredia,
tvoreného súborom činiteľov, podmienok, okolností a vplyvov určujúcich
charakteristické rysy , v ktorých bude prebiehať vojenská operácia.
Bezpečnostné prostredie je podľa nich kategória politická, operačné
prostredie skôr vojenská.
Vzťah bezpečnostného, strategického a operačného prostredia skúma a
analyzuje aj V. Karaffa (Karaffa, 2005). Podľa neho je bezpečnostné
prostredie spojené s konkrétnymi štátmi alebo konkrétnym priestorom
a s bezpečnostnými rizikami a hrozbami s nimi spojenými. Bezpečnostné
prostredie sa vždy vzťahuje k bezpečnostným záujmom danej krajiny alebo
koalície, pričom tento vzťah je vždy konkrétny a geograficky vyjadriteľný.
Z tohto vyjadrenia teda vyplýva, že rozsah bezpečnostného prostredia je daný
dosahom, resp. rozsahom bezpečnostných záujmov štátu alebo koalície.
Zhoršenie bezpečnostnej situácie potom logický znamená ohrozenie
bezpečnostných záujmov štátu/ koalície9.
Bezpečnostné prostredie je v prácach českých autorov spájané
predovšetkým a najmä s definovaním bezpečnosti a bezpečnostnej situácie
a záujmov štátov, skupiny štátov, ich vzájomných vzťahov. Ústredným
a dominantným aktérom a referenčným objektom je štát. Vplyv vnútroštátnych
činiteľov, rovnako ako hierarchicky nižšie roviny analýzy bezpečnostného
prostredia, nie sú v dostupných prácach analyzované.
9
Prístup V. Karaffu pripomína zdôvodňovanie potrebu vojenského angažovania sa
v oblastiach, kde sú ohrozované „životné záujmy“ štátu (lebo bezpečnostné záujmy môžeme
považovať za životné záujmy)
204
Analýza štruktúry a obsahu relevantných bezpečnostno-politických a
bezpečnostno-strategických dokumentov, prístupu prevažnej
časti
bezpečnostnej komunity k definovaniu bezpečnostného prostredia ukazuje na
tieto skutočnosti:
- bezpečnostné prostredie je vnímané prevažne ako vonkajší priestor štátu
(koalície štátov), vymedzený potrebou a možnosťou realizácie jeho
záujmov,
- bezpečnostné prostredie je stotožňované len s priestorom pôsobenia
štátnych alebo neštátnych aktérov medzinárodných vzťahov,
- sústredenie sa na vonkajšie bezpečnostné prostredie neumožňuje
identifikovať zdroje možných ohrození vo vnútornom prostredí štátu,
aliancie štátov,
- hodnotenie bezpečnostného prostredia neodráža celé spektrum
analytických rovín a sektorov bezpečnosti.
2. Nový prístup k definovaniu bezpečnostného prostredia
2.1. Charakteristika bezpečnostného prostredia
Prostredie predstavuje súbor všetkých podmienok a vplyvov, v ktorom sa
referenčný objekt nachádza a ktoré sú schopné ovplyvňovať alebo meniť
podmienky jeho bytia. Týmto termínom je označované aj blízke alebo vzdialené
okolie, ktoré priamo alebo nepriamo vplývajú na referenčný objekt.
Prostredie, v ktorom sú podmienky existencie a vývoja referenčných
objektov, ich činnosti, vzťahy a záujmy determinované v prvom rade
bezpečnosťou, sme nazvali bezpečnostné prostredie.(Hofreiter, 2004)
Bezpečnostné prostredie predstavuje časť prírodného, sociálneho a
technogénneho
prostredia, v ktorom vzniká v danom čase a priestore,
v dôsledku interakcií aktérov a vplyvu činiteľov prostredia adekvátna
bezpečnostná situácia.
Pre vymedzenie geografických charakteristík bezpečnostného prostredia
sme definovali vonkajšie a vnútorné bezpečnostné prostredie, pričom vonkajšie
bezpečnostné prostredie ďalej člení na:
- globálne (svet,),
- kontinentálne (napr. Európa)
- regionálne bezpečnostné prostredie (napr. stredná Európa).
Pri vymedzovaní vnútorného bezpečnostného prostredia sme vymedzovali
nielen teritórium ohraničené štátnymi hranicami, ale aj nižšie jednotkysubregióny, existujúce v rámci štátu (napr. západoslovenský región, Považie,
východoslovenský región ap.).
Okrem geografických charakteristík bezpečnostného prostredia sme
uplatnili aj ďalšie kritériá: vplyv človeka na jeho formovanie (prírodné,
človekom nezmenené prostredia a umelé, človekom vytvorené prostredie),
205
kritérium referenčného objektu (jedinca, sociálnych skupín, štátov, aliancií
štátov). Podľa funkčného pôsobenia môžeme identifikovať prostredie rodinné,
pracovné, životné, kultúrne, politické, ekonomické, bezpečnostné ap.(Hofreiter,
Matis, 2010)
2.2. Systémové pojatie bezpečnostného prostredia
Bezpečnostné prostredie referenčného objektu je zložitý, komplexný
systém, ktorého štruktúru tvoria subsystémy sociálnej, prírodnej a technickej
(technologickej) povahy a ich vzájomné interakcie.
Subsystémy
bezpečnostného
prostredia
sú
identifikovateľné
a definovateľné na
všetkých analytických rovinách : od globálnej po
individuálnu.
Hranice prostredia budú vždy závislé na referenčnom subjekte
prostredia. Čím vyššia bude úroveň referenčného objektu, tým i geografické
hranice prostredia budú rozsiahlejšie. (obr.1).
Obr. 1. Klasifikácia bezpečnostného prostredia. Vlastné spracovanie.
Potreba skúmania bezpečnosti referenčných objektov nižších rádov nás
priviedla k tomu, že doterajšia kategorizácia a hierarchizácia bezpečnostného
206
prostredia je nedostatočná. Dôvody na nové členenie bezpečnostného prostredia
sú dané:
1. Z hľadiska konceptu Human Security, orientovaného predovšetkým na
zaistenie
bezpečnosti
jedinca,
štátocentrický
prístup
k analýze
bezpečnostného prostredia už celkom nevyhovuje. Ľudský jedinec, ako
sociálna jednotka, je aktívny a integruje v rozmerovo inom prostredí, ako
štát.
2. Vývoj bezpečnostnej situácie v regionálnom prostredí ukazuje na narastajúci
vplyv vývoja bezpečnostnej situácie v bezpečnostnom prostredí
na
subregionálnej alebo dokonca lokálnej úrovni (príklady máme vo vývoji v
Sudáne, Sýrii, Afganistane, či Iraku). Problémy a konflikty, ktoré vznikli
alebo vznikajú na subregionálnej alebo lokálnej úrovni
dramaticky
ovplyvnili alebo ďalej ovplyvňujú vývoj v širšom bezpečnostnom prostredí.
Podľa doteraz uplatňovaných prístupov sme posudzovali najmä vplyv
vonkajšieho prostredia na bezpečnostnú situáciu referenčných objektov, ktorými
boli predovšetkým štáty. Ukazuje sa, že štát stráca dominantnú pozíciu aktéra
sekuritizácie a čoraz viacej sa presadzujú jednotlivci alebo malé sociálne
skupiny, ktoré akcentujúc potrebu bezpečnosti jednak definujú požiadavky na
bezpečné prostredie a aj sami sa na jeho vytváraní podieľajú.
Narastá význam lokálneho bezpečnostného prostredia v urbanizovanom
prostredí. Mestá a obce však dnes už nepredstavujú základnú jednotku pre
definovanie lokálneho bezpečnostného prostredia. Faktor strachu, pocit
ohrozenia – často vyvolané i neprimeranou sekuritizáciou niektorých
problémov- spôsobili ďalšiu atomizáciu tohto prostredia. Sme svedkami, ako
v mestách vznikajú uzavreté sídliská s riadeným prístupom do nich, okolo
domov sa budujú čoraz vyššie oplotenia.
Mení sa aj charakter lokálneho prostredia. Bývalá, relatívna, kultúrna
a národnostná homogenita sociálneho prostredia urbanizovaných celkov je
postupne nahradzovaná heterogenitou – či už národnostnou, etnickou, rasovou
kultúrnou či náboženskou. Dnes aj v malých mestách Slovenska môžeme
stretnúť občana pochádzajúceho z ázijských alebo arabských krajín. Vytvára sa
tak podhubie pre jav, ktorý Bauman nazýva mixofóbia (Bauman, 2008, s. 83).
Záver
Pri analýze bezpečnosti dnes už nevystačíme len s analýzou vonkajšieho
bezpečnostného prostredia štátov. Príčiny zmien bezpečnostnej situácie vznikajú
častejšie na regionálnej a lokálnej úrovni a vo vnútornom bezpečnostnom
prostredí štátov.
Rešpektujúc systémové usporiadanie bezpečnostného prostredia
prichádzame k záveru, že existujú reálne väzby medzi prvkami bezpečnostného
prostredia. Prostredníctvom týchto väzieb dochádza nielen k prenášaniu vplyvov
z prostredí vyššieho rádu na prostredia na nižších úrovniach, ale aj k šíreniu,
207
difúzii problémov z prostredí nižších úrovní ( subsystémov) do prostredí
(systémov) vyššieho rádu.
Je namieste vysloviť názor, že lokálna rovina analýzy bezpečnostného
prostredia už nepostačuje pre komplexnú analýzu bezpečnosti. Dozrel čas, aby
sme uvažovali aj o sublokálnej a subsublokálnej rovine analýzy bezpečnostného
prostredia.
Literatúra:
BAUMAN, Z.2008. Tekuté časy. Život ve věku nejistoty. Praha. Academia, 2008.109 s. ISBN
978-80-200-1656-0
DOLINEC, V. 2009. Faktory vplývajúce na vnímanie bezpečnostného prostredia štátu. In:
Bezpečnostné fórum ´09. Banská Bystrica, FPVMV UMB, 2009. ISBN 978-80-8083-790-7
FRANK, L.2003. Bezpečnostní prostředí České republiky. In: Obrana a strategie č.1/2003;
FRANK, L.2002. Bezpečnostní prostředí. In: Zeman P. et. al: Česká bezpečnostní
terminologie. Brno, 2002.
GALATÍK, V., KRÁSNÝ, A.2008. Pravděpodobné budoucí operační prostředí, operační
požadavky a schopnosti ozbrojených sil ČR. In: GALATÍK, V. (ed.) : Principy obrany České
republiky „2030“. Brno, 2008. ISBN 978-80-7231-513-0
HLAVÁČEK, P., FRANK, L. 2008. Budoucí bezpečnostní prostředí ČR. In: Galatík, V.(ed.):
Principy obrany České republiky „2030“. Brno, UO, 2008. ISBN 978-80-7231-513-0
HOFREITER, L. 2004. Bezpečnosť, bezpečnostné riziká a ohrozenia, Žilina, EDISvydavateľstvo ŽU, 2004, 146 s., ISBN 80-8070-181-4
KARAFFA, V. Operační prostředí a charakter budoucích operací. In: Vojenské rozhledy,
č.4/2005, s.26-27
KOHÚT, M. 2006. Stav bezpečnostného prostredia a bezpečnostné hrozby. dostupné na
http://www.eac.sk/docs/Kohut,M_BPaBH.pdf
KORBA, M. 2004. Teória bezpečnostných štúdií a bezpečnostné prostredie. In: Tarasovič, V.,
et al.2004. Hodnotenie bezpečnostného prostredia (východiská a perspektívy).Bratislava,
IOB MO SR, 2004. s.
LASICOVÁ, J.2006. Bezpečnosť. Bezpečnostná agenda súčasnosti. FPVMV UMB Banská
Bystrica, 2006. ISBN 80-8083-352-4.
LASICOVÁ, J., UŠIAK, J. 2012. Bezpečnosť ako kategória. Bratislava : Veda, 2012, s. 230.
ISBN 978-80-224-1284-1.
NEČAS, P., UŠIAK, J. 2010. Nový prístup k bezpečnosti štátu na začiatku 21.storočia.
Liptovský Mikuláš, AOS, 2010.166 s. ISBN 978-80-8040-401-7
POLONSKÝ, D. 2006. Metodologická analýza bezpečnostného prostredia a bezpečnostnej
politiky štátu. In: Hamaj, P.(ed.) : Bezpečnostná veda a bezpečnostné vzdelávanie. L.
Mikuláš, AOS, 2006. ISBN 80-8040-302-3
TARASOVIČ, V., et al.2004. Hodnotenie bezpečnostného prostredia (východiská
a perspektívy).Bratislava, IOB MO SR, 2004. 178 s.
ŠKVRNDA, F. 2004. Súčasné chápanie bezpečnosti ako teoretický rámec bezpečnostnopolitických analýz. In: Tarasovič, V., et al.2004. Hodnotenie bezpečnostného prostredia
(východiská a perspektívy).Bratislava, IOB MO SR, 2004. s. 319-328
ŽÍDEK, R., CIBÁKOVÁ S.2009. Bezpečnosť štátu. Liptovský Mikuláš, AOS, 2009. ISBN
978- 80-8040-375-1.
208
EISENHOWEROVA DOKTRÍNA
EISENHOWER´S DOCTRINE
Juraj Kalický1
ABSTRACT
The article accounts for the content analysis of basic principles and goals of Eisenhower´s
doctrine aimed at building up huge numbers of strategic and tactical nuclear weapons while
reducing conventional forces. A thorough look is given to the creation process of this strategy
by American policy-makers and the way it subsequetly resulted in Eisenhower's defense
policies while taking into consideration strategic and political background of that time - the
hostility between the West and the Soviet Union such as the growing Soviet influence in
Egypt and Syria resulting in the Suez Crisis of 1956. In order to give a comprehensive
defense review, special attention within this article is given to verification of functioning of
the main element of this doctrine: the concept of the "New Look" to U.S. national security
policy in 1953, the way it eventually managed to meet the effective balancing of means and
ends in the Eisenhower's defense policies to protect US national security and national
interest.
Key words: doctrine, strategy, security, the „New Look“, Soviet threat
Úvod
Počiatok 50-tych rokov minulého storočia rokov zaznamenal pád
nacionalistickej Číny, vypuknutie vojny v Kórei, zhoršenie vzťahov so ZSSR,
čo predstavovalo zvýšenie nebezpečenstva pozemnej vojny v euroázijskej
okrajovej oblasti. Počas Trumanovej administratívy boli Spojené štáty vojensky
a intervenčne vtiahnuté do juhovýchodnej Ázie a na Kórejský polostrov.
Eisenhowerova doktrína bola vyhlásená správou amerického prezidenta
Dwighta D. Eisenhowera v Kongrese 5. januára 1957 (Halstedt 2004, s. 273).
Cieľom Eisenhowerovej administratívy je vyhnúť sa vojnám podobného typu.
Suezská kríza v r. 1956, konflikt medzi Egyptom a alianciou zloženou
z Francúzska, Veľkej Británie a Izraela, mala za následok, že orientácia
americkej zahraničnej politiky smerovala na Blízky východ (Ivančík, Nečas,
2012). V neposlednom rade bol tento konflikt aj krízou rozhodovacieho procesu
v transatlantických vzťahoch (Kazanský, 2013). Eisenhower v roku 1957
konštatoval, že po odchode Veľkej Británie a Francúzska z regiónu Blízkeho
východu vzniklo aj tejto oblasti tzv. mocenské vákuum- operačný priestor, ktorý
sa už v krátkom čase mohol stať sférou vplyvu Sovietskeho zväzu (Cimbala,
1
Juraj, Kalický, PhDr., PhD, Katedra cudzích jazykov a medzinárodnej komunikácie, Fakulta
politických vied a medzinárodných vzťahov, UMB v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01
Banská Bystrica, juraj.kalický@umb.sk.
209
1995, s. 19). V r. 1958 intervenovali USA do Libanonu prostredníctvom
pätnásťtisíc príslušníkov námornej pechoty. Zakrátko sú síce z tejto oblasti
stiahnutí, no úspešne prispeli k zachovaniu monarchie v Jordánsku (Gaddis,
1982, s 57). Cieľom Eisenhowerovej doktríny bolo poskytnúť pomoc štátom
Blízkeho východu pred sovietskym expanzívnym komunizmom. Americká
angažovanosť v tomto regióne tak nabrala úlohu nositeľa stability s cieľom
vytvorenia vojensky a hospodársky silného zoskupenia proamericky
a prozápadne orientovaných krajín, sústredených okolo Saudskej Arábie. Nutné
je dodať, že Spojené štáty v tom čase už mali určitý dosah do tejto oblasti od r.
1955, a to prostredníctvom Organizácie stredoázijskej obrannej zmluvy známej
ako Bagdadsky pakt v úlohe pozorovateľa a neskôr člena vojenského výboru.
Spojené štáty so svojou politikou zadržiavania komunizmu si tak úspešne razili
cestu do tohto strategicky dôležitého regiónu (Halstedt, 2004s 67).
Z hľadiska lepšieho pochopenia strategických zámerov samotnej
Eisenhowerovej doktríny zohráva dôležitú úlohu tzv. Nový pohľadEisenhowerova vojenská stratégia, schválená 30. októbra v r. 1954 a oficiálne
vyhlásená v januári 1954.
1 Vojensko-politická stratégia – Nový pohľad
Vojensko-politická stratégia tak predbehla zahraničnopolitickú doktrínu.
Nový pohľad predstavoval stratégiu, ktorá vo svojom jadre stavala vojenské
otázky do centra americkej zahraničnej politiky. Širšie poňatie Nového pohľadu3
splývalo so stratégiou tzv. masovej alebo hromadnej odvety (angl. massive
retaliation). Základným princípom tejto stratégie však mala byť okamžitá
reakcia na akýkoľvek lokálny konflikt prostredníctvom masového jadrového
úderu proti politickým, vojenským a hospodárskym centrám Sovietskeho zväzu
a Číny (Lasicová, Ušiak, 2012).
Stratégia masovej odvety bola sama o sebe asymetrickou formou politiky
zatlačovania, na základe ktorej mali Spojené štáty reagovať na sovietsku agresiu
na miestach a prostriedkami vlastného výberu, pričom hlavným vojenským
manévrom v rámci tejto koncepcie mal byť nukleárny odvetný úder. Spojené
štáty mali byť pripravené tak na globálnu ako aj lokálne vojny, pričom jadrové
zbrane by boli použité aj proti provokácii takmer minimálneho rozsahu (Krejčí,
2009, s. 147). V užšom slova zmysle je za Nový pohľad považovaná NSC
162/2, ktorá proklamovala, že nemôže splniť požiadavky pre americkú
bezpečnosť ani pri maximálnej snahe bez toho, aby sa Spojené štáty neopreli
2
Eisenhowerova dokrína 1957 In: Modern History Sourcebook: President Eisenhower:
The Eisenhower Doctrine on the Middle East, A Message to Congress, January 5, 1957. [online] [cit.3.3.2009]
Dostupné na internete:http://www.fordham.edu/halsall/mod/1957eisenhowerdoctrine.html.
3
Nový pohľad- The New Look, 1953 1960- [online] [cit.12.7.2009] Dostupné na internete:
http://polisci.ucsd.edu/~bslantch/courses/nss/lectures/15-new-look.
4
NSC-162-2- Basic National Security Policy
[online] [cit.8.7.2009] Dostupné na internete:
http://www.mtholyoke.edu/acad/intrel/pentagon/doc18.htm.
210
o svojich spojencov. Keďže podľa vtedajšieho ministra zahraničných vecí J. F.
Dullesa, samotní spojenci v tom čase neboli schopní podniknúť konvenčný
útok, americkí strategickí plánovači boli nútení spoľahnúť sa na vlastnú
schopnosť podniknúť odvetný útok okamžite prostriedkami a na miestach
vlastného výberu (Kaufman, 1956, s.12-15). Znamenalo to použitie vlastných síl
v podobe vzdušných a námorných síl, no hlavne jadrových zbraní dostupných v
existujúcom rozsahu. Orientácia na posilnenie aliančnej politiky videla zmysel
predovšetkým v získaní zámorských leteckých základní vo forme prstenca okolo
Sovietskeho zväzu (Adašková, 2013). Tieto základne v zámorí mali byť
nevyhnutnou komplementárnou zložkou amerických vzdušných strategických síl
a zároveň dotvorením tejto strategickej zložky pre možné efektívne využitie
strategickej leteckej moci USA proti Sovietskemu zväzu. V prípade západnej
Európy to malo byť hlavné odstrašenie agresie manifestované predsavzatím
Spojených štátov použiť svoju jadrovú kapacitu a silu masívneho odvetného
úderu. V rámci zámeru ochrany spojencov v r. 1953 rozmiestnili USA
v západnej Európe svoje taktické nukleárne zbrane pre podporu svojich
spojencov z NATO, s cieľom použiť masívnu útočnú silu ako odvetný úder pre
zatlačenie totálnej sovietskej agresie voči západnej Európe (Tito, 2006). Ako sa
uvádza v správe NSC 162/2. z r. 1953. Odhodlanosť použiť nukleárne zbrane
mala kompenzovať prevahu ZSSR v počte vojakov.
Ten istý rok však znamenal aj kvalitatívny rast sovietskych nukleárnych
síl- v auguste bola odskúšaná vodíková nálož, fakt, ktorý síce nemohla americká
strana prehliadnuť, hoci táto samotná zbraň nepredstavovala bezprostrednú
hrozbu. V tomto istom roku, ako uvádza O.Krejčí (Krejčí, 2009, s. 146), stúpol
počet amerických jadrových náloží z jeden a pol tisíca na viac ako 24 tisíc.
Pritom počet strategických náloží vzrástol, a to z počtu jedného tisíca na 6 874.
Boli to nálože nesené strategickými bombardérmi v počte 6 730, nálože
umiestnené na medzikontinentálnych balistických raketách odpaľovaných zo
zeme - ICBM v počte 60 kusov, a náloží na ponorkách - SLBM v počte 84, a
počet taktických náloží zo 436 na 17 237 (pozri graf č. 2)5.
5
Natural Resources Defense Council-[online] http: //www.nrdc.org/nuclear/nudb/datab9.asp In: KREJČÍ, Oskar:
Zahraniční politika USA. Ideje, doktríny, stratégie. Professional Publishing, Praha 2009. 435s. ISBN 978-8086946-68-9 s. 149.
211
Graf 1 Rast počtu jadrových náloží v dobe vlády D. Eisehowera v r. 1953-1961
Rast počtu jadrových náloží v rokoch 1953-1961
30000
25000
20000
15000
10000
5000
0
1953
1954
1955
1956
1957
1958
1959
1960
1961
Rast počtu jadrových náloží v rokoch 1953-1961
Zdroj: http: //www.nrdc.org/nuclear/nudb/datab9.asp
Šlágrom sovietskej hrozby v tom čase bol tzv. deficit strategických
bombardérov na americkej strane. Odhadovaná prevaha bombardérov na
sovietskej strane, tzv. bomber gap, spôsobil politický rozruch, ktorý vznikol
v polovici 50. rokov s ohľadom na sily sovietskej vzdušnej flotily (Halstedt,
2004, s. 117) podľa odhadov CIA. Nakoniec bolo rozhodnuté, že táto
predpokladaná prevaha v počte sovietskych bombardérov nikdy neexistovala.
Rok 1957 bol dôkazom, že tzv. deficit bol len fámou (Walkowitz, 1986, s.2529), ktorá nemusela viacej zamestnávať amerických vojenských plánovačov.
Spojené štáty v tomto roku disponovali 4200 strategickými bombardérmi, kým
na sovietskej strane ich počet predstavoval 160.
Zmenu celého doterajšieho dejstva odhadov a dohadov v rámci
prepočítavania hrozieb, predpokladaných deficitov v strategických zbraniach,
ukončuje tzv. sputniková kríza v októbri 1957 (Gaddis, 2006, s 52). Jednalo sa
vlastne o náhly technologický úspešný ťah vo vesmírnom výskume Sovietskeho
zväzu, ktorý vypustil svoju družicu na orbit. Tento technologický skok znamenal
nástup nového strategického systému: medzikontinentálnych balistických rakiet.
Na americkej strane sa tak následne kľúčovým problémom stal odhadovaný
počet sovietskych rakiet tohto typu. Deficit bombardérov bol nahradený
raketovým deficitom, tzv. missile gap. Získanie vlastných medzikontinentálnych
nosičov sovietskou stranou znamenalo koniec nadradenej strategickej prevahy v
rámci amerického monopolu na nosiče nukleárnych zbraní ako aj prevratnú
zmenu v strategickej rovnováhe v danej dobe. Geografická výlučnosť
amerického teritória bola nenávratne preč. Ako poznamenáva O. Krejčí (Krejčí,
1989, s. 221-222) vznikom raketovo-jadrových zbraní dostávajú zbraňové
systému atribút strategických zbraní, t.j. schopnosť riešiť strategické ciele vojny
212
jedno rázovým úderom. Vznik strategických zbraňových systémov, a to
obzvlášť po zavedení medzikontinentálnych balistických rakiet, znamenal
prudkú zmenu v povahe vojenskej sily. Dramatické zvýšenie ničivej účinnosti,
výšky, (v prípade ponoriek hĺbky), a rýchlosti doletu sprevádzalo rovnaké
dramatické skrátenie času prípadných vojenských operácii. Pre Eisehowerovu
stratégiu masovej odvety to znamenalo koniec akéhokoľvek manévrovacieho
priestoru a možnosti realizovať stratégiu ako takú.
Ako reakcia na sputnikovú krízu bola vypracovaná štúdia týkajúca sa
ďalšej formy zastrašovania - správa Gaitherovho výboru, niekedy označovaná
ako Gaitherova správa (Halstedt, 2004, s 181-182). Táto obsahovala
katastrofický scenár, podľa ktorého mal byť do konca r. 1959 Sovietsky zväz
schopný podniknúť proti územiu Spojených štátov útok medzikontinentálnymi
balistickými raketami, nesúcimi megatony ničivých jadrových hlavíc. Išlo o
formu útoku, ktorej strategické letecké velenie - SAC nebolo schopné čeliť
a zastaviť ju. Z toho boli vyvodené nasledujúce závery, podľa ktorých sa USA
sa stali zraniteľnými voči sovietskemu útoku, ak by neboli podniknuté
nasledujúce kroky:
1. zvýšenie
vlastných
útočných
kapacít
urýchlením
výroby
medzikontinentálnych rakiet v pozemných silách ICBM, na ponorkách
SLBM, umiestnením rakiet stredného doletu IRBM v Európe
2. ochrana zbraní odvetného úderu rozmiestnením leteckých základní vo
vzájomnej väčšej vzdialenosti
3. zvýšenie bezpečnosti raketových síl
4. vybudovaním krytov pre americké obyvateľstvo
Na základe tejto správy Eisehowerova administratíva skutočne prijala
niekoľko opatrení, napr. zvýšený pohotovostný status svojich strategických
bombardérov. Hneď v r. 1957 došlo k rozmiestneniu 150 amerických rakiet
stredného doletu IRBM s jadrovými hlavicami v západnej Európe, na
základniach Veľkej Británii, v Taliansku a v Turecku. Toto rozmiestnenie však
opäť viedlo k vychýleniu strategickej rovnováhy predovšetkým v prospech
Západu.
Záver
Trochu ironicky komentuje J. Gaddis americkú reakciu na vtedajšiu
reálnu sovietska hrozbu (Gaddis, 2006, s. 74). Spojené štáty vtedy disponovali
relatívne objektívnymi informáciami, získanými prostredníctvom špionáže
a výzvedných letov U2, ktoré v tom čase narúšali sovietsky vzdušný priestor
porušovaním medzinárodných zákonov. Takto získané informácie potvrdzovali,
že
ZSSR
má
termonukleárne
nálože,
strategické
bombardéry
a medzikontinentálne rakety. Ako hovorí Gaddis (Gaddis, 2006, s. 74):
,,Koncom roku 1959 mali na rakety dlhého doletu len šesť funkčných
odpaľovacích rámp. Na natankovanie každej rakety bolo treba počítať 20 hodín;
213
to bol čas, keď ich mohli zasiahnuť americké bombardovacie lietadlá.
Znamenalo to, že sovietska strana mohla vypustiť celkovo šesť takýchto rakiet.“
Eisehowerova administratíva ešte pred odchodom uznala, že stratégia
masívnej odvety nebola adekvátna ako odpoveď na hrozby zo strany
Sovietskeho zväzu a jeho spojencov (Vlček, 2011). Prezident zvýraznil
ambivalentnosť použitia nukleárnych zbraní tak v Kórejskej vojne, ako aj počas
Berlínskej blokády v r. 1948-49. Zároveň nevylúčil použitie jadrových zbraní
v aktuálnej vojne, no predovšetkým vyzdvihol myšlienku, že existujúci
nukleárny arzenál môže byť podporou pre riadenie krízovej diplomacie. Napriek
tomu, že Eisenhower prestal podporovať myšlienku okamžitého masívneho
použitia nukleárnych zbraní, aj naďalej bol rozhodnutý, že americký nukleárny
arzenál neostane bokom, pokiaľ sovietska strana napadne územie krajín NATO
(Cimbala, 1995, s. 49).
Prevládajúcim názorom intelektuálnych a politických kruhov do r. 1960
bolo, že Nový pohľad zlyhal pre svoje prílišné spoliehanie sa na nukleárne sily
ako primárny zdroj zastrašovania, čím sa znížil rozsah možných reakcii na
agresiu a umožnil vznik predpokladaného amerického raketového deficitu (z
ang. missile gap), čím podkopal strategickú rovnováhu so ZSSR.
Literatúra:
ADAŠKOVÁ, D. 2013. Nukleárny terorizmus a medzinárodné prostriedky jeho prevencie a
potláčania. In Medzinárodné vzťahy, 2013, Vol. 11, issue 1, s. 50-68.
CIMBALA S. J. 1995. US Military Strategy and the Cold War Endgame. USA Oregon: Frank
Cass, 1995. 271 s. ISBN O-7146-4556-7.
GADDIS, J. L. 2006 Studená vojna, Bratislava: Slovart, 2006. 262.s ISBN 80-8085-186-7.
HALSTEDT, G. 2004. Encyclopedia of American Foreign Policy. Facts On File, N.Y.: Inc.
132 West 31st Street 10001, 2004. 561s. ISBN 0-8160-4642-5.
IVANČÍK, R. 2012. Alokačná a technická efektívnosť financovania obrany v Slovenskej
republike. Liptovský Mikuláš : Akadémia ozbrojených síl gen. M. R. Štefánika, 2012. 146 s.
ISBN 978-80-8040-444-4.
IVANČÍK, R. – NEČAS, P. 2012. International Security from the View of Postmodern
Conflicts on African Continent. Rzeszów, Poland : Publishing house AMELIA, 2012. 168 s.
ISBN 978-83-63359-44-7.
KAZANSKÝ, R. 2013 Súčasné problémy výskumu medzinárodných konfliktov a kríz a ich
riešenie. Vedecká monografia. 2013 Banská Bystrica: UMB Belianum. 215s. ISBN 97880557-0573-6.
KREJČÍ, O. 2009. Zahraničná politika USA, Ideje, doktríny, stratégie. 2009. 437s. ISBN: 9788086946689.
LASICOVÁ, J., UŠIAK, J. 2012. Bezpečnosť ako kategória. Bratislava, VEDA –
vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2012, 266 s. ISBN 978-80-224-1284-1.
TITO, Ľ. 2006 Budovanie politickej integrácie v Európe. Politické vedy 3/2006, Ročník IX.
s.5. ISSN 1335-2741.
VLČEK, D. 2011 Mocenské aspekty geopolitických a bezpečnostných zmien po roku 1989. In
EAQ. 10.11.2011. Dostupné na internete http://clanok/2011-11-10-mocenské-aspektygeopolitkých a bezpečnostných zmien po roku 1989.
214
AKTUÁLNOSŤ VYUŽITIA METÓDY VČASNÉHO
VAROVANIA Z HĽADISKA MEDZINÁRODNEJ
BEZPEČNOSTI
THE TIMELINESS OF USING METHODS OF EARLY
WARNING IN TERMS OF INTERNATIONAL SECURITY
Rastislav Kazanský1
ABSTRACT
The contemporary security problems in international relations in the first decade of the 21 st.
century had already present that the intarnational community had still a great problems how
to identify and prevent escalation conflicts in the world. This study tries to bring a short view
to the very complex and difficult issue. To build networks and analysis of identifiers
escalation of tension and violence in conflict regions is under both theorists securitology,
international relations theory as well as sociology, demography, political theory, political
economy. It is a complex problem not just in theory but also practice the operation of various
international organizations.
Key words: early warnings, international security, securitology, security problems; conflict
Základným problémom identifikovania vypuknutia násilia v rámci
medzinárodných konfliktov a kríz je fakt, že v systéme medzinárodných
vzťahov aktuálne neexistuje nijaká nadradená inštitúcia, resp. autorita, ktorá by
bola schopná koordinovať, riadiť a sankcionovať správanie sa a postupy aktérov,
predstavujú konflikty v medzinárodných vzťahoch bežný jav. Pre obdobie
posledných desiatok rokov je charakteristická posilňujúca sa deštruktívna sila
konfliktov, z čoho vyplýva aj nárast počtu obetí v konfliktných regiónoch,
prehlbovanie utrpenia civilného obyvateľstva, enormný nárast materiálnych strát
a pod. Uvedený dôvod podmienil výraznú reformu a premenu agendy
medzinárodných vzťahov. Ako zdôrazňujú aj mnohí slovenskí autori, ako
napríklad Ivančík a Jurčák, viaceré štáty a medzinárodné organizácie
zdôrazňujú potrebu včasného predchádzania vypuknutia násilia, cieľom ktorého
je dlhodobé a perspektívne zníženie materiálnych a ľudských strát. (Ivančík
a Jurčák, 2013) Včasné zabránenie násilnej eskalácie konfliktu podľa Waisovej
vyžaduje schopnosť medzinárodného spoločenstva rozpoznať a identifikovať
podmienky a situáciu, kedy by mohlo dôjsť ku vyhroteniu sporu a k vypuknutiu
násilia (Waisová, 2005).
1
Rastislav Kazanský, PhDr. PhD., odborný asistent, Katedra bezpečnostných štúdií, Fakulta
politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici,
Kuzmányho 1, 974 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected].
215
Cieľom a dôsledkom uvedeného včasného zabránenia vzniku konfliktov,
bolo kreovanie a vytvorenie tzv. systému včasného varovania (early warning
system). Systém včasného varovania je aktuálne v štádiu tvorby a nemá presne
stanovenú inštitucionálnu ani procedurálnu štruktúru. Základná úloha tohto
systému je analýza širokého spektra rôznych ukazovateľov a príznakov, ktorých
premena evokuje posun v prostredí konfliktu, ktorý môže spôsobiť jeho násilné
vyostrenie. Systém včasného varovania by mal byť tvorený komplexom
odborníkov, politikov, medzinárodných vládnych a mimovládnych organizácií,
ktoré by boli schopné identifikovať a vyhodnocovať zmenu špecifických
ukazovateľov a upozorniť na ňu.
Systém včasného varovania, ktorý by bol uznávaný v rámci
medzinárodných vzťahov reálne neexistuje, rovnako ako neexistuje ani zhoda v
tom, kto a ako by mal uvedený systém vytvoriť. Existujú viaceré vedecké štúdie
a programy, ktorých predmetom je táto problematika. Napr. projekt
Marylandskej univerzity - Minorities at Risk. Viaceré medzinárodné organizácie
ako OSN, OBSE, Svetová banka, OAS, ECOWAS majú záujem začleniť systém
včasného varovania do svojej agendy v rámci prevencie konfliktov. Potrebu
vytvoriť systém deklarovali predstavitelia Organizácie spojených národov,
predovšetkým generálny tajomník, Valné zhromaždenie, Bezpečnostná rada a
oddelenie peacekeepingových operácií. V roku 1998 bol v rámci spolupráce
medzi OSN a regionálnymi vládnymi a nevládnymi organizáciami vytvorený
program pre koordináciu v oblasti prevencie konfliktov. Na tento program
nadviazal v roku 2000 program v rámci ktorého bol vytvorený tím OSN na
prevenciu konfliktov, ktorý pravidelne analyzuje a vyhodnocuje situáciu v
nestabilných regiónoch. S cieľom zjednodušiť a zefektívniť komunikáciu
z iniciatívy Kofiho Annana - v rámci oddelení a agentúr OSN, ktoré sa
zaoberajú prevenciu konfliktov, vznikol Rámec na koordináciu (Framework for
Coordination). (Annan, 2000, s. 13-14)
Aktuálne najvýznamnejšia aktivita pri prevencii konfliktov a vytváraní
systému včasného varovania je kooperácia medzi OSN a Svetovou bankou.
Spolupráca týchto inštitúcií vychádza so základnej koncepcie ľudskej
bezpečnosti. Uvedené inštitúcie spájajú stav ľudskej bezpečnosti a
pravdepodobnosť vypuknutia, resp. eskalácie konfliktov s úrovňou
ekonomického rozvoja (Kalický, Riepl, 2009). Predpokladajú, že v nedostatočne
ekonomicky rozvinutých spoločnostiach je situácia jednotlivcov nevyhovujúca
(týka sa hlavne obmedzeného prístupu ku vzdelaniu, odbornej zdravotnej
starostlivosti, potravinám, pitnej vode a pod.). Takáto situácia je pre spoločnosť
destabilizujúca, z čoho vyplýva aj väčšia náchylnosť k použitiu násilia pri
riešení konfliktov. Ako uvádza Š. Waisová Svetová banka chce využívať svoje
nástroje, ktoré podporujú ekonomický rast a znižovanie chudoby takým
spôsobom, aby dosiahla minimalizáciu možných príčin konfliktov. Na tento účel
musela vytvoriť rámec analýzy konfliktov a stanoviť ukazovatele a príznaky
zmeny prostredia a vyhrotenia konfliktov (Waisová, 2005).
216
Aké sú teda všeobecno faktory včasného varovania podľa Svetovej
banky?
Ukazovatele a príznaky zmeny prostredia a vyhrotenia konfliktov sa využívajú v
procese preskúmania rizík (risk screening process). Tento proces je založený na
deviatich základných faktoroch (Conflict Analysis Framework, 2003, s.6 - 7):
1.) Násilný konflikt za posledných desať rokov - V prípade, že v krajine v
období uplynulých desiatich rokoch prebiehal konflikt, existuje veľká
pravdepodobnosť jeho opakovania. Takáto krajina je väčšinou ekonomicky
nestabilná a vyčerpaná a je v nej prítomná sociálna, etnická a ekonomická
tenzia, prípadne nespokojnosť riešením uplynulého konfliktu. Príkladom
môžu byť niektoré africké štáty ako Kongo, Sudán a i.
2.) Nízky príjem - Štáty s nízkym príjmom na jedného obyvateľa (menej ako
745 USD na osobu a rok) predstavujú vyššie riziko vypuknutia násilného
konfliktu, z dôvodu, že nedostatok finančných prostriedkov vytvára priestor
pre obyvateľov na hľadanie alternatívneho, resp. ilegálneho zdroja obživy,
akými sú napr. obchodovanie s drogami, zbraňami a ľuďmi. Do tejto
skupiny môžeme zaradiť napr. Mali, Etiópiu, Tadžikistan a pod.
3.) Vysoká závislosť na vývoze jednej komodity - Štáty, ktorých príjem závisí od
vývozu určitej suroviny predstavujú väčšie riziko vzniku konfliktov z
dôvodu, že aj minimálne zmeny cien danej komodity na svetových trhoch
ovplyvnia ekonomickú situáciu v krajine, čo prispieva k hospodárskej a
sociálnej destabilizácii. Destabilizácia ekonomického systému, rast chudoby
a ekonomická polarizácia spoločnosti prispievajú k destabilizácii štátu a
zvyšujú riziko vypuknutia či eskalácie konfliktu. Sem patria napríklad štáty
vyvážajúce ropu, kávové či kakaové bôby.
4.) Politická nestabilita - Politická nestabilita môže byť dôsledkom
transformácie systému v štáte (napr. časté zmeny charakteru politického
alebo volebného systému) alebo rozpadu právneho systému a usporiadania,
v tomto prípade vláda nie je schopná účinne vládnuť na území štátu.
Príkladom je Sudán a Somálsko.
5.) Obmedzenia občianskych a politických práv - Obmedzenie a systematické
potláčanie ľudských práv a občianskych slobôd a politických práv zvyšuje
pravdepodobnosť vypuknutia sporu, alebo jeho násilnej eskalácie. Dôvodom
je, že skupiny obyvateľov sa snažia (aj násilným spôsobom) vyjadriť
nesúhlas s politikou v krajine. Napr. politika apartheidu v Juhoafrickej
republike.
6.) Militarizácia - Krajiny s vysokým podielom výdajov na zbrojenie a
rozvinutou kultúrou vlastnenia zbraní majú väčší sklon vstupovať do
ozbrojených konfliktov. Vysoká militarizácia štátu môže viesť k vyššej
militarizácii spoločnosti, ktorá často disponuje veľkým počtom zbraní a
obyvatelia sú ochotní kedykoľvek zbrane použiť. Príkladom je Chorvátsko,
Turecko, Irak alebo Macedónsko.
7.) Etnická dominancia - V krajinách, kde jedna z etnických skupín kontroluje
217
štátne inštitúcie alebo ekonomiku a ostatné etnické skupiny požadujú
rovnaký podiel na výkone vládnej moci, riadení, kontrole a zisku, sa zvyšuje
pravdepodobnosť konfliktu či jeho eskalácie. Napr. genocída v Rwande.
8.) Prebiehajúci konflikt v regióne - V regiónoch, kde prebiehajú vnútroštátne
alebo medzištátne konflikty sa zvyšuje pravdepodobnosť ich rozšírenia, z
dôvodu, že jednotlivé konflikty či ich príčiny sa môžu prelievať z jedného
štátu do druhého. Susedské krajiny môžu byť vtiahnuté do konfliktu napr.
vplyvom prílevu utečencov či zbraní z bojových oblastí. (Napr. rwandská
genocída destabilizovala Demokratickú republiku Kongo a Burundi).
9.) Vysoká nezamestnanosť mládeže - Nedostatok pracovných príležitostí a
možností sebarealizácie frustruje predovšetkým mladých ľudí a prispieva k
ich radikalizácii. Predovšetkým muži sú potom ľahkou korisťou
militantných organizácií, ktoré im ponúkajú zárobok a sebarealizáciu. (Napr.
FARC a ELN v Kolumbii, palestínske militantné organizácie, ale aj SS a SA
v Nemecku na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov dvadsiateho storočia.
Vplyv jednotlivých faktorov a ich rôznych variant môže byť odlišný v
závislosti od konkrétnej krajiny. Faktor, ktorý v jednej krajine vyvoláva
destabilizáciu a polarizáciu konfliktu, nemusí mať v inej krajine rovnaký dopad.
Vo viacerých prípadoch závisí vypuknutie násilia na profile a charaktere
spoločnosti, na jej tradíciách, na tlaku okolitého prostredia, geopolitických
podmienkach atď. (Lasicová, Ušiak, Dobrík, 2008).
Popri uvedených faktoroch obsahuje proces skúmania rizík šesť
všeobecných kategórií, ktoré uvádza správa Svetovej banky už v roku 2003.
Tieto umožňujú konkrétnejšie špecifikovať danú situáciu, prostredie, príčiny
konfliktu a aktérov (Conflict Analysis Framework, 2003, s. 7):
1.
charakter sociálnych a etnických vzťahov,
2.
charakter vládnutia a politických inštitúcií,
3.
stav ľudských práv a bezpečnosti,
4.
stav a charakter ekonomických štruktúr a hospodársky výkon,
5.
stav životného prostredia a prístup k prírodným zdrojom,
6.
vonkajšie faktory.
Jednotlivé kategórie obsahujú konkrétne premenné, ktoré ich následne
upresňujú. Prvú kategóriu predstavujú sociálne a ekonomické narušenie, etnické
štiepenie, nerovnosti v regiónoch, odlišné spoločenské príležitosti, tvorba
sociálneho kapitálu, tvorba skupinovej identity a kultúry resp. tradíciu násilia.
Druhú kategóriu charakterizujú spravodlivosť vládnutia a politických inštitúcií,
ich stabilitu, rovnosť pred zákonom a vzťahy medzi vládou a občanmi. Do tretej
kategórie zaraďujeme premenné ako sloboda slova a úloha médií, význam
ľudských práv, stupeň militarizácie spoločnosti a bezpečnosť civilistov. Štvrtá
kategória je tvorená stupňom ekonomického rastu, nerovnosti v príjmoch na
osobu, trendy inflácie, spoliehanie sa na vývoz jednej strategickej suroviny,
zamestnanosť a prístup k zdrojom produkcie a chudoba spôsobená konfliktom.
Piata skupina obsahuje dostupnosť prírodných zdrojov a prístup k nim, resp.
218
vnútroštátnu a medzištátnu súťaž o tieto zdroje. Do poslednej kategórie
zaraďujeme predovšetkým regionálne konflikty a úlohu diaspóry. (Conflict
Analysis Framework, 2003, s. 24-33)
Základnou myšlienkou systému včasného varovania Svetovej banky je
vzťah ekonomického rozvoja a úrovne bezpečnosti. Podľa nej chudoba,
nedostatok strategických surovín, závislosť na vývoze jednej suroviny, nerovná
distribúcia zdrojov a pomoci a ďalšie ekonomické faktory zvyšujú
pravdepodobnosť násilnej eskalácie sporov a ich recidívy. Niektorí teoretici ale
neprikladajú až taký význam ekonomickým faktorom a vzťahu medzi nimi a
úrovňou bezpečnosti. (Otřísal, Štěpánek, 2011)
Príkladom tzv. mimoekonomického prístupu v oblasti včasného varovania
je výskum autorov Walterovej a Snydera, ktorí skúmajú občianske vojny
prebiehajúce v posledných rokoch v rôznych regiónoch sveta, možnosti
prevencie násilia v nich a spôsoby riešenia. Podľa tohto výskumu predstavujú
občianske vojny špecifický druh konfliktu v medzinárodných vzťahoch v
ktorých sa dostávajú do vzájomného stretu mimovládne alebo opozičné skupiny
s vládou alebo s ostatnými skupinami o moc a prístup k štátnym funkciám,
pričom do konfliktu nie je zapojená žiadna externá sila. Uvedení autori definujú
štyri základné faktory, ktoré podmieňujú, resp. zvyšujú pravdepodobnosť
vypuknutia konfliktu (aj občianskej vojny) (Waisová, 2005):
1.) Rozpad vlády, resp. štátu - V prípade narušenia centrálnej kontroly v
štáte alebo rozpadu štátneho aparátu a štátneho systému sa väčšina civilného
obyvateľstva ocitá v neistote. Štát, ktorý prestáva fungovať ako ochranca a
distribútor verejných statkov, predovšetkým bezpečnosti, sa častejšie stáva
hrozbou pre vlastné obyvateľstvo. V prípade rozpadu štátnych štruktúr a
inštitúcií nie je jasné, ako bude napr. distribuovaná moc v nasledujúcej vláde,
aké sa vytvoria vzájomné vzťahy medzi jednotlivými spoločenskými,
politickými či etnickými skupinami v rámci spoločnosti, či budú akceptovať
status quo, alebo využijú aktuálne podmienky na upevnenie vlastného statusu, či
bude zachovaný mierový stav, alebo vypukne násilný konflikt. Reakcia
civilistov a rôznych sociálnych skupín v rámci spoločnosti na destabilizáciu,
resp. rozpad štátnych štruktúr môže byť v konkrétnych prípadoch rozdielna,
môže dochádzať k masovej migrácii vo vnútri štátu do neohrozených, či etnicky
homogénnych regiónov, môže dochádzať k emigrácii, ale aj k vypuknutiu
konfliktu. Cieľom samotných skupín je snaha o zaistenie si vlastnej existencie a
výhod. Príkladom rozpadu štátu ktorý mal za následok vypuknutie občianskej
vojny je absolútny rozklad politického systému moci v Somálsku, či rozpad
Sovietskeho zväzu začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia, kedy sa
v bývalých sovietskych republikách Azerbajdžane, Gruzínsku, Moldavsku a
Tadžikistane rozpútali boje o politickú moc v štáte. (Adašková, 2013)
2.) Geografická izolácia menšinových skupín v rámci väčšej etnickej
komunity - Menšinové skupiny, ktoré sa dôsledkom teritoriálnych či
demografických zmien dostanú do geografickej izolácie v rámci hraníc štátu a
219
nie je zaručené ich postavenie (napr. federálny systém s dvojkomorovým
parlamentom), majú pocit ohrozenia väčšinovou spoločnosťou. Tá využíva
geografickú izoláciu na potláčanie práv minority napr. pomocou etnických
čistiek. Menšiny, ktorých cieľom je odstrániť toto nevýhodné postavenie sú
náchylnejšie na riešenie situácie násilným spôsobom napr. ozbrojenými útokmi s
cieľom vylepšiť svoje postavenie (napr. ústavným zaručením menšinových práv,
získaním autonómie, secesiou a pod.). Príkladom vnútroštátneho násilného
stretu, ktorého príčinou bola geografická izolácia, sú severoírsky (protestanti
verzus katolíci), sudánsky (nearabské verzus arabské obyvateľstvo), či
bosniansky (Moslimovia, Bosniaci verzus Srbi verzus Chorváti) konflikt.
3.) Požiadavky na zmenu rozdelenia moci v štáte - V demokratických
mnohonárodných, multietnických a nábožensky rôznorodých štátoch býva
väčšinou štátna moc členená medzi jednotlivé skupiny v závislosti od počtu
príslušníkov danej skupiny. Z dlhodobého hľadiska môže nastať zmena
vzájomných vzťahov a pomerov medzi skupinami (príkladom môže byť zmena
demografickej štruktúry krajiny vplyvom vysokej natality či prisťahovalectva
jednej zo skupín, dôsledkom ktorej je situácia kedy sa doterajšia väčšinová
skupina stáva menšinovou). V prípade, že demografická zmena nie je
reflektovaná a moc a vládne úrady stále ovláda skupina, ktorá mala doteraz
väčšinové postavenie, vzniká väčšia pravdepodobnosť vzniku násilného
konfliktu zo strany majoritnej skupiny (Kříha, 2011). Príkladom občianskej
vojny, ktorej príčinou bola požiadavka zmeny rozdelenia štátnej moci z
dôsledku zmeny demografických pomerov skupín v štáte sú, občianska vojna v
Libanone v sedemdesiatych rokoch, konflikt medzi Izraelom a Palestínou na
Blízkom východe a konflikt v Kosove na konci deväťdesiatych rokov
dvadsiateho storočia. Podobným spôsobom sa vyvíjala aj situácia v Macedónsku
v posledných desaťročiach, kde sa ale podarilo predchádzať vzniku konfliktu za
pomoci neutrálnych, tretích strán - preventívnym rozmiestnením vojenských
jednotiek a pozorovateľskej misie.
4.) Zmena alebo nerovná distribúcia zdrojov v rámci jedného štátu - V
prípade nerovnej distribúcie zdrojov vo vnútri štátu, alebo výraznej zmene
distribúcie zdrojov v prospech jednej skupiny obyvateľov, môže dôjsť k
zvýšeniu napätia, ktoré vedie k násilnej polarizácii sporu. (Strnad, 2013) To
môže nastať napr. pri rozpade štátu, kedy sa jednotlivé skupiny snažia posilniť
pozíciu vo svoj prospech zaistením kontroly zdrojov strategických surovín a
financií, strategického priemyslu a armádnych materiálov. (Svatoš, 2011)
Takým príkladom je postup jednotlivých zväzových republík pri rozpade
Juhoslávie, ktorých snahou bolo získať čo najväčšiu časť dovtedy spoločného
armádneho vybavenia. Medzi Chorvátskom a Slovinskom vypukol tiež spor o
jadrovú elektráreň Krško a o prístup k Jadranskému moru.
Uvedená štúdia mala za cieľ priblížiť veľmi komplexnú a zložitú
problematiku. Vybudovaniu siete a analýzy identifikátorov eskalácie napätia
a násilia v konfliktných regiónoch je v súčasnosti predmetom nielen teoretikov
220
sekuritológie, teórie medzinárodných vzťahov ale aj sociológie, demografie,
teórie politiky, politickej ekonómie. (Hoscheková, 2009) Jedná sa o komplexný
problém nielen v teórii, ale aj praxi fungovania rôznych nadnárodných ale aj
regionálnych medzinárodných organizácií. (Husenicová, 2009)
Literatúra:
ADAŠKOVÁ, D. 2013. Nukleárny terorizmus a medzinárodné prostriedky jeho prevencie
a potláčania. In Medzinárodné vzťahy. 2013, vol. 11, issue 1, s. 50-68.
ANNAN, K. 2000. Common Destiny. New resolve. Annual Report on the Work of the
Organization 2000. United Nations, 2000, 133 s. ISBN 978-9-2110-0851-7.
Conflict Analysis Framework. [online]. Conflict Prevention and Reconstruction Team. Social
Development Department, World Bank. [cit. 22.3.2010] Dostupné na internete:
<http://www.brad.ac.uk/africa/media/Africa/Documents/ConflictMethodologies/World_Ba
nk-Conflict_Analysis_Framework_%281 %29.pdf>.
HOSCHEKOVÁ, D. 2009. Kultúra v medzinárodnom prostredí a medzinárodná komunikácia
(7. kapitola). In HORSKÁ, E. a kol. Multikultúrne vzdelávanie pre európske občianstvo.
Nitra, 2009, s. 132-159.
HUSENICOVÁ, L. 2009. Regionálna bezpečnosť v réžii regionálnych organizácií. In
Bezpečnostné fórum’09. Banská Bystrica : FPVaMV UMB, 2009. s. 163 – 171.
KALICKÝ, J. – RIEPL C. 2009. Strategic political thinking : "American diplomacy in your
hand" In Politické vedy. Vol. 12, No. 4, 2009, s. 131-137. Banská Bystrica : Fakulta
politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela. ISSN: 1335-2741.
KŘÍHA, J. 2011. Stav a perspektivy vzdělávání v oblasti bezpečnosti na Vysoké škole
evropských a regionálních studií, o.p.s. , Praha VPŠ MV v Praze, In Možžnosti
multidisciplinárních přístupů a integrované výuky ve vzdělávání příslužníků bezpečnostních
sborů, 2011, s. 103 -121, ISBN 978-80-7452-018.
IVANČÍK, R. – JURČÁK, V. 2013. Mierové operácie vybraných organizácií
medzinárodného krízového manažmentu. Liptovský Mikuláš : Akadémia ozbrojených síl
generála M. R. Štefánika, 2013. 230 s. ISBN 978-80-8040-469-7.
IVANČÍK, R. 2012. Teoreticko-metodologický pohľad na bezpečnosť. In Vojenské reflexie,
2012, roč. 7, č. 1, s. 38-57. ISSN 1336-9202.
LASICOVÁ, J. - UŠIAK, J. - DOBRÍK, M. 2008. Premeny a potenciál bezpečnosti
v globálnom a regionálnom kontexte. In Formovanie nového strategického postavenia SR.
Banská Bystrica, 2008.
OTŘÍSAL, P. – ŠTĚPÁNEK, B. 2011. Selected aspects of formation construction and
activities of joint CBRN defence COE as a tool in response to NATO in area of CBRN
threats. In Bezpečnostné fórum 2011. s. 111 -117, ISBN 978-80-557-0136-3.
STRNAD, Š. 2013. Anticikanismus jako bezpečnostní hrozba státu. Postoje české veřejnosti k
extremismu. In Národná a medzinárodná bezpečnost. Zborník vedeckých a odborných prác.
Liptovský Mikuláš 2013. Akadémia ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánka, s.
439-449. ISBN 978-80-8040-475-8.
SVATOŠŠ R. 2011. Potřeba spolupráce v oblasti boje s organizovaným zločinem - Česká a
Slovenská republika. In. Zborník príspevkov 5. medzinárodnej vedeckej konferencie Bezpečné
Slovensko a Eúropská únia. Vysoká Šškola bezpečnostného manažérstva v Košiciach, 2011,
s. 472-480. ISBN 978-80-89282-65-4.
WAISOVÁ, Š. 2005. Řešení konfliktů v mezinárodních vztazích. Praha : Portál, 2005. 206 s.
ISBN 80-7178-390-0.
221
KONZORCIUM „CSRP“ A VYBRANÉ PROJEKTY
BEZPEČNOSTNÉHO VÝSKUMU A VZDELÁVANIA
CONSORTIUM „CSRP“ AND SELECTED SECURITY
RESEARCH PROJECTS AND EDUCATION
Miroslav Kelemen2
ABSTRACT
Article presents selected projects and new consortium CSRP as an expert and professional
association of voluntary organizations (universities, colleges, faculties, departments,
institutes, companies, corporations) and specialists and shall act as an international platform
for strengthening security research teams concerned with the protection and rescue of
persons and property as well as securing other protected interests of the society and citizens,
primarily in Europe. The vision of the CSRP is to foment common and coordinated reaction of
the members of the consortium in order to cope with challenges within Euorpean Community
by the form of common projects of the security research.
Key words: consortium, expert, association, security research, research teams
Úvod
Na základe dlhoročnej vedecko-výskumnej, pedagogickej, projektovej
a publikačnej spolupráci Vysokej školy bezpečnostného manažérstva
v Košiciach a Vysokej školy Karlovy Vary, o.p.s. menované inštitúcie oznámili
na medzinárodnej konferencii v Karlových Varoch doterajším váženým
partnerom, že dňom 25.11.2013 vznikla špecifická medzinárodná platforma pre
spoločné projekty bezpečnostného výskumu: CSRP.
CSRP
Consortium for Security Research Projects
CSRP predstavuje expertné, profesijné a dobrovoľné združenie
organizácií (univerzít, vysokých škôl, fakúlt, katedier, ústavov, firiem,
spoločností) a odborníkov, ako medzinárodnú platformu pre posilnenie tímov
1
Miroslav Kelemen, prof. Ing. PhD., prorektor VŠBM v Košiciach, Košťova 1, 040 01
Košice, Slovenská republika, e-amil: [email protected].

Článok vznikol s podporou projektu EŠF „Adaptácia VŠBM na potreby modernej
vedomostnej spoločnosti“, ITMS projektu: 26110230095. Koordinátor aktivity 3.1.
222
bezpečnostného výskumu ochrany a záchrany osôb, majetku a zaistenia ďalších
chránených záujmov spoločnosti a občanov, primárne v Európe.
1 Vízia a poslanie CSRP
1.1 Vízia CSRP
Víziou CSRP je podnecovať spoločnú a koordinovanú reakciu členov
konzorcia na potreby bezpečnostnej praxe a výzvy v rámci Európskeho
spoločenstva pre riešenie praxeologických otázok zaistenia bezpečnosti, formou
spoločných projektov bezpečnostného výskumu.
Motívom pre aktivity konzorcia je aj koordinované posilňovanie účasti
v bezpečnostných projektoch pripravovaného programu EÚ Horizontu 2020
pre: Bezpečné spoločnosti – Ochrana slobody a bezpečnosti Európy a jej
občanov, v rámci stratégie EUROPA 2020 Stratégia na zabezpečenie
inteligentného, udržateľného rastu a inkluzívneho rastu. CSRP sa bude opierať
najmä o základy Vyšehradskej skupiny V-4 (Česká republika, Slovenská
republika, Poľská republika, Maďarsko), v spolupráci s ďalšími významnými
partnermi z Európskej únie.
1.2 Poslanie CSRP
Hlavným poslaním CSRP je integrácia potenciálu odborníkov štátnych
a privátnych organizácií a expertov vedy, výskumu, vývoja, inovácií
a bezpečnostného priemyslu v oblasti vnútornej bezpečnosti a poriadku štátov,
ochrany a záchrany občanov.
Skupinové a individuálne členstvo v CSRP vzniká a zaniká písomným
prihlásením alebo oznamom o ukončení členstva, zaslané Prezídiu CSRP.
Členstvo je bezplatné.
Spoločné projekty bezpečnostného výskumu
predkladajú a riešia
minimálne 3 skupinoví členovia konzorcia.
Prácu CSRP riadi Prezídium CSRP, ktoré tvorí 1 Prezident CSRP a 5
Vice-Prezidenti CSRP. Prezídium si volia členovia CSRP pre dvojročné
obdobie, elektronickým hlasovaním (zaslaním e-mailovej správy na adresu
Kancelárie CSRP), v stanovenom období pre hlasovanie.
Prezidenta CSRP zvolia členovia Prezídia CSRP. Výkon funkcie
v Prezídiu CSRP je čestný. Agendu Prezídia CSRP zabezpečí členská
organizácia konzorcia, v ktorej pracuje prezident, v rámci virtuálnej Kancelárie
CSRP na obdobie výkonu jeho funkcie. Agenda CSRP je riešená primárne
elektronickou formou.
Vzájomné stretnutia členov CSRP sa uskutočňujú spravidla na
plánovaných vedeckých konferenciách skupinových členov CSRP (v Sekcii
CSRP, alebo plánovaným rokovaním CSRP po dobu konferencie). Pracovné
223
stretnutia pre prípravu nového projektu bezpečnostného výskumu predstavujú
samostatné aktivity budúceho riešiteľského kolektívu z členov CSRP.
Webové sídlo CSRP bude na internetovej stránke Vysokej školy
bezpečnostného manažérstva v Košiciach www.vsbm.sk. Informácie
o aktivitách a oznamy CSRP v rámci dvojročného obdobia prezidenta CSRP
budú aj na internetovej stránke členskej organizácie, ktorá zabezpečuje prácu
virtuálnej Kancelárie CSRP.
Od 01.02.2014 začne pracovať prvé Prezídium CSRP (2014-2015)
v nasledovnom:
 prof. PhDr. J. Straus, DrSc. (Prezident CSRP)
Vysoká škola Karlovy Vary, o.p.s., Česká republika
Vice-Prezidenti CSRP:
 prof. Ing. M. Kelemen, PhD.
Vysoká škola bezpečnostného manažérstva v Košiciach, Slovenská
republika
 prof. Ing. K. Balog, PhD.
Ústav bezpečnostného a environmentálneho inžinierstva MTF STU
Bratislava, Slovenská republika
 doc. JUDr. Š. Kočan, PhD.
Akadémia Policajného zboru v Bratislave, Slovenská republika
 prof. Dr. Z. Rajnai,
Head of the Doctoral School of Safety and Security Science,
Óbuda University, Hungary
 Col. insp. dr. R. Częścik, PhD.
prorektor Wyzsza Szkola Policji w Sczytnie, Poland.
Prvým spoločným projektom bezpečnostného výskumu členov CSRP
v rokoch 2014-2015 je plánovaný:
Integrovaný projekt IP 01/2014/CSRP „Identifikácia tém medzinárodného
bezpečnostného výskumu CSRP do roku 2020, problémy terminológie,
metodológie bezpečnostných vied a transferu poznatkov do bezpečnostnej
praxe“
Projektový manažér integrovaného projektu:
prof. Ing. M. Kelemen, PhD., VŠBM v Košiciach
Zástupcovia projektového manažéra integrovaného projektu:
prof. PhDr. J. Straus, DrSc., VŠKV, o.p.s., Česká republika
prof. Ing. K. Holcr, DrSc., FP PEVŠ Bratislava, Slovenská republika
prof. Dr. Z. Rajnai, Óbuda University Budapest, Hungary
Col. insp. dr. R. Częścik, PhD., WSZP w Sczytnie, Poland
Vedúci riešiteľského kolektívu parciálnych vedeckých úloh v rámci IP
01/2014/CSRP:
224
Vedúci budú určení z členov CSRP, ktorí sa do integrovaného projektu
prihlásia. Témy parciálnych vedeckých úloh budú určené po dohovore s vedúci
riešiteľského kolektívu integrovaného projektu.
Predpokladáme, že pre prvý spoločný IP 01/2014/CSRP poskytnú
finančný grant skupinoví členovia CSRP, ktorí sa prihlásia do uvedeného
integrovaného projektu, v hodnote 2 000 € v každom roku riešenia projektu pre
svojich členov riešiteľského tímu. Individuálni experti v projekte neplatia
finančný grant. Ďalšie projekty CSRP sa budú uchádzať najmä o granty
z cudzích zdrojov. Projekt bude ukončený vydaním spoločnej vedeckej
monografie. Využitie finančných prostriedkov bude prerokované s členmi
riešiteľského kolektívu IP.
2 Vybrané projekty bezpečnostného výskumu a vzdelávania
2.1 Projekt CRIMEFIN – v rámci boja proti ekonomickej a finančnej
trestnej činnosti v EÚ
Vysoká škola bezpečnostného manažérstva v Košiciach v spolupráci
s Akadémiou Policajného zboru v Bratislave a partnermi z bezpečnostnej praxe:
Beset, s.r.o. Bratislava SECAR, s.r.o. Bratislava podala projekt CRIMEFIN na
výzvu Európskej komisie HOME/2013/ISEC/AG/FINEC v rámci programu
„Predchádzanie a boj proti trestnej činnosti 2007-2013“, cielenú výzvu na
tému: Finančná a ekonomická kriminalita.
Projekt je založený na myšlienke, že nestačí len mať účinný nástroj v boji
proti finančnej a hospodárskej trestnej činnosti, ale aj vedieť, nástroj dobre
využívať pre špecialistov, ktorí majú potrebné znalosti na objasnenie jeho
kontext. Hlavným cieľom projektu je vytvoriť efektívny softvérový nástroj pre
detekciu a následné zníženie finančnej a ekonomickej trestnej činnosti, ako aj
ponúknuť na odborný výcvik ako základ pre jej efektívne využitie.
Softvérový nástroj zlepší účinnosť a urýchliť vyšetrovacie činnosti slovenského
FIU pri spracovaní žiadostí o informácie o podozrivých finančných transakcií a
podliehajú v úrade daňovej kontroly nielen pre miestne orgány, ale aj pre orgány
z iných krajín EÚ, odporúča v odporúčaní FATF 29 a 30.
Edukačný kurz k téme bude v rámci projektu vytvorený, navrhnutý a
vyvinutý ako e-learningový kurz v prostredí LMS (Learning Management
System), pri ktorej účastník bude mať možnosť vyberať otázky o ktoré sa on/ona
zaujíma. Obdobne bude mať účastník možnosť skontrolovať jeho/jej vedomosti
prostredníctvom vstupných testov alebo samotestov (self-tests). Systém ponúkne
vynikajúcu odozvu a flexibilitu s rôznym obsahom problematiky.
Projekt bude rozdelený:
 do dvoch špecializovaných činností,
 a do jedného manažérskej činnosti.
Každá aktivita bude logické rozdelená do troch menších častí:
 analýza,
225
 vývoj,
 a testovanie.
Aktivity sa navzájom doplnia. V rámci činnosti rozvíjajúceho
programového vybavenia musia byť stanovené požiadavky na ďalšie
vzdelávanie odborníkov pre boj proti ekonomickej a finančnej trestnej činnosti.
Prvým špecifickým cieľom projektu je vyvinúť nástroje potrebné pre
prevenciu a boj proti finančnej a hospodárskej trestnej činnosti: Vývoj
softvérového nástroja na účinný boj proti trestnými činmi v daňovej oblasti,
ochrana pre klamaním s osobitným zameraním na nové hrozby, ako je
transferové oceňovanie alebo medzinárodné podvody s DPH.
Druhým špecifickým cieľom projektu je pomáhať v boji proti finančným
hospodárskej trestnej činnosti prostredníctvom lepšieho bezpečnostného
vzdelávania: navrhnúť a vytvoriť špecializovaný bezpečnostný kurz pre
odborníkov z finančnej praxe v prostredí LMS (Learning Management System).
Nástroje vyvinuté v projekte budú zameraná na niekoľko cieľových
skupín. Medzi cieľové skupiny patria vládne, ako aj súkromné inštitúcie. Priame
cieľové skupiny sú nasledovné: Colné riaditeľstvo Slovenské republiky, Daňové
riaditeľstvo Slovenské republiky, finančná spravodajská jednotka, Slovenská
asociácia poisťovní. Domnievame sa, že celkovo 50 inštitúcií bude priamo riešiť
v oblasti financií a kontrolingu uvedenú problematiku. Ďalšia časť cieľovej
skupiny sú odborníkmi v oblasti auditu, poradenstva, vzdelávania, a tak
očakávaný počet 1000 osôb.
Samostatná cieľová skupina špecialistov bezpečnostných síl a zborov
bude mať prospech z výsledkov projektu priamo v procese bezpečnostnej
edukácie. Hlavnými príjemcami budú aj tri vzdelávacie organizácie: dve z nich
sú vysoké školy a treťou je súkromná spoločnosť. Vysoká škola bezpečnostného
manažérstva v Košiciach, ako aj Akadémia Policajného zboru v Bratislave sa
dlhodobo zameriavajú na oblasti bezpečnostného výskumu a vzdelávania. Firma
Beset má rad skúseností z oblasti bezpečnosti, a to najmä z oblasti IT
bezpečnosti a priemyselnej bezpečnosti, o čom svedčia úspešné bezpečnostné
projekty, ktoré boli v minulosti dodané pre súkromné aj verejné organizácie, ako
Ministerstvo obrany SR, alebo Národný štatistický úrad SR, Finančná správa SR
a mnoho ďalších.
Hospodárska kriminalita je jedným z najvýznamnejších sociálnoekonomických problémov spoločnosti. Tento druh trestnej činnosti príčin
poškodenia väčší ako škody spôsobené ďalšími formami trestnej činnosti
spoločne (pozri policajné štatistiky SR). Podiel škody spôsobené hospodárskou
kriminalitou na celkovej kriminalite sa z roka na rok zvyšuje. Škody spôsobené
hospodárskou kriminalitou na Slovensku dosiahli napríklad len v roku 2012 cca
583,8 milióna eur.
Predložený projekt prispeje k zvýšeniu profesionálnej ochrany a boja proti
finančnej a hospodárskej trestnej činnosti.
226
2.2 Spoločný medzinárodný študijný program „Advanced Security
Technology“ v druhom stupni vysokoškolského vzdelávania
Autor je spolugarantom implementácie pripravovaného medzinárodného
študijného programu inžinierskeho štúdia „Applied Security Technology“
(Pokročilé bezpečnostné technológie), v spolupráci VŠBM v Košiciach, Fakulty
aplikovanej informatiky Univerzity Tomáše Bati ve Zlíně (UTB Česká
republika), a Institute of technology State University of New York (SUNY IT
USA).
V priebehu akademického roka 2012-2013 boli vykonané rokovania
partnerských vysokoškolských inštitúcií k možnostiam edukácie študentov
v spoločnom študijnom programe „Pokročilé bezpečnostné technológie“,
v anglickom jazyku. V rámci projektu MŠMT ČR „Podpora vytváření
společných studijních programů na UTB“ boli dohodnuté nosné témy
a predmety jednotlivých semestrov štúdia, v súlade s profilom absolventa
programu. Následne boli vykonané konzultácie a komunikácia určených
pracovníkov medzi inštitúciami v rámci tvorby a harmonizácie dohody
vysokých škôl o spoločnom študijnom programe, pod vedením pána prof.
Prokopa (UTB). Paralelne s uvedenými aktivitami boli spracované údaje podľa
požiadaviek pre akreditačný spis UTB. Práce boli ukončené finalizáciou
akreditačného spisu UTB a podpisom Dohody vysokých škôl.
V rámci doterajšieho riešenia boli splnené stanovené ciele a výstupy
nasledovne:
Cieľ a výstup 1: Splnený. Rokovania určených garantov na inštitúciách
k študijnému programu.
Cieľ a výstup 2: Splnený. Zmluva „Agreement on Academic Cooperation
Between Tomas Bata University in Zlín, Faculty of Applied Informatics and
State University of New York Institute of Technology and University of
Security Management in Košice Related to the Joint Implementation of a
Double Degree Programme at the Follow-Up Master’s Level“, podpísaná dňa
30. 12. 2013.
Cieľ a výstup 3: Čiastočne splnený. Všetky požadované podklady do
akreditačného spisu UTB boli spracované a zaslané. Akreditačný spis bude
prerokovaný vo Vedeckej rade VŠBM a zaslaný Akreditačnej komisii SR v lete
2014.
Cieľ a výstup 4: Čiastočne splnené: Smernice pre prijímacie konanie UTB budú
v lete 2014 po schválení dopracované do smernice „Organizácia vzdelávania na
VŠBM“, číslo SM_03_PR09_2011, v rámci procesov QMS na VŠBM.
Cieľ a výstup 5: Čiastočne splnené. Doterajšia propagácia aktivít na webovej
stránke VŠBM bude doplnená cielenou propagáciou po získaní akreditácie
spoločného študijného programu, do konca roka 2014.
Absolvent študijného programu: Pokročilé bezpečnostné technológie bude:
227
 poznať bezpečnostne aspekty vývoje spoločnosti a komunity, poznať
základní trendy vývoje situácie v posudzovanom celku,
 ovládať právny a legislatívny rámec zaistenia bezpečnosti,
 vedieť posudzovať bezpečnostnú situáciu firmy a komunity a odhadovať
jej možný vývoj,
 hodnotiť hrozby a posudzovať riziká, navrhovať a prijímať účinné
opatrenia k riešeniu bezpečnostných problémov,
 poznať metódy analýzy a hodnotenia rizík s orientáciou na ochranu
majetku, informácie a transportné systémy,
 poznať teóriu informácie, metódy modulácie, princípy a metódy
kódovania, telekomunikačné systémy,
 poznať princíp činnosti hlavných technických systémov fyzickej
bezpečnosti, poplachových tiesňových a zabezpečovacích systémov,
systémov kontroly vstupu, kamerových systémov a elektronické požiarne
signalizácie, vedieť ich implementovať pri zabezpečení ochrany aktív,
 poznať princíp činnosti počítačov, počítačových sieti, zabezpečených
prenosových protokolov, metód riadenia prístupu i kryptografické
ochrany dát, poznať problematiku network security,
 vedieť navrhnúť bezpečnostné a zabezpečovacie systémy, implementovať
ich a zaistiť jeho trvalé fungovanie,
 poznať inžinierske metódy operačného výskumu a bezpečnostného
inžinierstva.
Základné pracovné pozície pre uplatnenie absolventa:
 bezpečnostný manažér firmy a inštitúcie,
 styčný bezpečnostní pracovník subjektu kritické infraštruktúry,
 bezpečnostný analytik,
 pracovník bezpečnosti prepravy a dopravných systémov,
 pracovník bezpečnostnej agentúry,
 bezpečnostný pracovník pre havarijní plánovania,
 bezpečnostný pracovník samosprávy (komunity).
Štúdium sa navrhuje rozdeliť do 4 semestrov:
 Securitology for Managers (Bezpečnosť pre manažérov),
 Physical security (fyzická bezpečnosť),
 Protection of Information (ochrana informácií),
 Spracovanie diplomovej práce, obhajoba záverečnej práce pred
medzinárodnou komisiou.
228
Záver
Bezpečnostná komunita na Slovensku aj v zahraničí pociťuje potrebu
spoločnej reakcie na riešenie problémov a zaistenie bezpečnej spoločnosti
(Secure Societes), vyjadrených výzvami na predkladanie projektov v rámci
programu EÚ HORIZON 2020. Vytvorenie a práca konzorcia CSRP je jednou
z alternatív pre spájanie potenciálu inštitúcií a jednotlivcov na ceste hľadania
riešení a odpovedí na bezpečnostné otázky. Profesionálna príprava odborníkov
pre oblasť ochrany a záchrany osôb, majetku a ďalších chránených záujmov
v sektoroch bezpečnosti nachádza odozvu aj v medzinárodnej ponuke študijných
aktivít, ako je aj pripravovaný program v druhom stupni inžinierskeho štúdia
„Advanced Security Technology“ SK/CZ/USA.
Literatúra:
KELEMEN, M. 2013. Košická a Karlovarská bezpečnostná iniciatíva. Projekt „Adaptácia
VŠBM v Košiciach na potreby modernej vedomostnej spoločnosti“ ASFEU Bratislava, 20132015. Dostupné na internete: www.vsbm.sk
229
KONTROLA AKO FAKTOR ZVYŠOVANIA BEZPEČIA
CONTROL AS A FACTOR OF SAFETY IMPROVEMENT
Ján Králik1
ABSTRACT
The paper deals with the issues of security and control in public administration. Focuses on
local and regional authorities and local government. Allowance based on experience and
research analyses as exposure controls feel safe in territory. Critical analyses informs about
the weaknesses of the existing control system. Highlights the fact that each control is
associated with feelings of safety and impact on the performance of each system. In the paper
we test the hypothesis that the sense of security of citizens, groups and institutions are
reduced if control is ineffective.
Key words: control, safety improvement, public administration, local government
Úvod - pocit bezpečia a politické, ekonomické a sociologické vzťahy
Vo vnútornom prostredí obchodných spoločnosti, či výrobného alebo
nevýrobného charakteru, je starostlivosť o bezpečnosť a zdravie zamestnancov
pri práci výsledkom ako zákonných úprav tak aj vžitej kultúry, zvykov firmy
a pod.. Vo svetovom porovnávaní je táto starostlivosť zamestnávateľov
o bezpečnosť a zdravie zamestnancov pri práci značne rozdielna. Pri
porovnávaní môžeme prísť k výsledku ako uvádza Európska agentúra pre
bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, že aj ekonomiky krajín
s demokratickými charakteristikami ako napr. Kanada, Austrália, Kórea a ďalšie
majú značne rozdielnu úroveň starostlivosti v porovnaní s podmienkami v rámci
krajín európskej únie. Na druhej strane európske krajiny nemajú komplexný
pohľad na otázky bezpečnosti a zdravia občanov ako to sleduje NSC (National
Safety Council) v USA. NSC hodnotí otázky bezpečnosti a zdravia v štyroch
oblastiach - pracovné miesto, bývanie, spoločnosť a doprava. V obsahu našej
analýzy sa zaoberáme práve jednou z oblastí, ktorá zaostáva v komplexnom
sledovaní v podmienkach praxe Slovenska a to je oblasť – spoločnosť.
V spoločnosti je potrebné analyzovať kontrolu politických, ekonomických
a sociologických vzťahov, spôsoby kontroly výkonu moci, spôsoby
komunikácie medzi občanmi a zastupiteľskou mocou. Mnohé zlyhania
spoločnosti smerujúce k znižovaniu prahu pocitu bezpečnosti občana ako pri
práci, tak aj v demokratickom systéme spoločnosti a sú dôsledkom
1
Ján Králik, doc., Ing., CSc., docent, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov
Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01 Banská Bystrica, Slovenská
republika, [email protected].
230
nedostatočného a nedemokratického systému kontroly. V niektorých
ekonomických vzťahoch absenciu kontroly pre zvýšenia bezpečnosti dokážeme
pozorovať a vyhodnocovať. Menej sa ale zaoberáme vplyvom kontroly na pocit
bezpečia občana vo vzťahoch politických a sociologických.
V podmienkach ekonomických vzťahov na Slovensku, aj keď prevažuje
hodnotenie, že právne normy pokrývajú otázky starostlivosti o bezpečnosť
a zdravie pri práci, nie je to tak. Dôvodom sú nové technológie a meniace sa
hospodárske a sociálne podmienky, nové pracovné postupy a procesy, ktoré
vyvolávajú aj nové riziká. Niekoľko udalosti z praxe na Slovensku potvrdzuje
túto skutočnosť, ako bol deň 2. marca 2007 keď pri výbuchu delaboračného
skladu v slovenskom meste Nováky zahynulo osem ľudí, dňa 22. októbra 2013
vybuchol granát vo vojenskom centre testovania munície v Novákoch, dňa 7.júla
2010 a 8. septembra 2011 smrteľné pracovné úrazy v areáli spoločnosti Kia
Motors Slovakia, keď zamestnanec zomrel v hydraulickom stroji na lisovanie
nárazníkov, dňa 2.novembra 2013 zrútenie diaľničného mosta pri Kurimanoch,
pri ktorom prišli o život štyria robotníci a ďalšie udalosti s následkami na
zdravie zamestnancov. To je len malá ukážka vývoja kontroly bezpečnosti pri
práci na Slovensku ale alarmujúca je situácia v celej Európe preto European
Agency for Safety and Health at Work spracovala Multi-annual Strategic
Programme 2014-2020 (EU-OSHA, 2013), ktorý navádza na systémové riešenia
nedostatkov v oblasti bezpečnosti a zdravia pri práci.
Pomerne známe sú zo Slovenska štatistiky o dopravnej bezpečnosti
a rozsahu porušovania pravidiel a ich následkoch. V roku 2012 pri 14-tisícoch
dopravných nehodách došlo k 296 obetiam na životoch, v roku 2013 to bolo 223
usmrtených osôb. Na území Slovenskej republiky v roku 2011 vzniklo 13675
požiarov pri ktorých zomrelo 56 osôb, v roku 2012 to bolo 44 usmrtených osôb
pri 14413 požiaroch (MV SR, 2013). Pri týchto štatistikách začína hodnotenie
dôsledkov vzťahov v spoločnosti nielen z hľadiska všeobecnej kultúry krajiny
ale aj systému kontroly, ktorý má prispievať k pocitu bezpečia občana napr. na
cestách, pri vzniku požiarnej udalosti – aj lesné požiare, priemyselné havárie,
živelné pohromy a ďalšie udalosti ohrozujúce život, zdravie a majetok občanov.
Známe sú reakcie výkonnej moci, ktoré považujeme za celkom prirodzené, pri
zvýšení počtu dopravných nehôd na cestách ako napr. v roku 2014 na Slovensku
– nastupuje zvýšenie počtu kontrol na cestách, zavedenie 780 ks inteligentných
aut v polícii SR a nasadenie ďalšej stovky stacionárnych radarov, ktoré odfotia
každé vozidlo, ktoré poruší pravidlá. Občania, najmä tí, ktorí dodržujú pravidlá,
tak majú získať pocit väčšieho bezpečia. Typickým príkladom, pre zvýšenie
pocitu bezpečia občana sú aj kontroly na letiskách alebo aj zvýšenie počtu
policajtov pri niektorých športových alebo iných hromadných spoločenských
podujatiach.
Zhrnutím hore naznačených faktov (ktoré nemôžu byť komplexné vo
vzťahu k vymedzenému rozsahu) môžeme vysloviť názor, že systém kontroly
v demokraticky usporiadanej a riadenej spoločnosti je nadstavený tak, aby
231
prispieval aj k zvyšovaniu pocitu bezpečia občana, či už ako zamestnanca alebo
účastníka systému verejnej správy na národnej úrovni. Prispieva systém kontroly
k zvýšeniu pocitu bezpečia občana na úrovni miestnej štátnej správy a územnej
samosprávy?
1 Pocit bezpečia občana na úrovni miestnej štátnej správy, územnej
samosprávy a systém kontroly
Občania SR nemajú rovnaký prístup, podmienky na úrovni miestnej
štátnej správy a územnej samosprávy pre zvyšovanie pocitu bezpečia a niektoré
kontrolné prvky pre zvýšenie ich pocitu sú pre nich nedostupné. Napríklad
zákon o obecnom zriadení umožňuje všetkým samosprávam zriadiť obecnú
políciu, ale prakticky z finančných dôvodov nemá každá obec obecnú políciu.
Na Slovensku z 2927 obcí v roku 2012 malo obecnú políciu 166 obcí a miest
v ktorej pracovalo 2534 príslušníkov obecnej polície. Na Slovensku je
evidovaných 2747 dobrovoľných hasičských zborov (v tomto počte sú aj
jednotky podnikov) s počtom do 90000 členov. Hasičský a záchranný zbor štátu
má 116 hasičských staníc ale výjazd príslušníkov z dôvodu pomerne členitého
územia Slovenskej republiky je neúmerne dlhý, t. j. viac ako 20 minút, v
niektorých oblastiach dokonca viac ako 40 minút. Preto v odľahlejších
oblastiach je nevyhnutná pomoc jednotiek obecných hasičských zborov alebo
mestských hasičských zborov, ktoré sú zriaďované podľa zákona č. 314/2001 Z.
z. o ochrane pred požiarmi v obciach s počtom nad 500 obyvateľov. Obce
s menej ako 500 obyvateľmi nemusia zriaďovať dobrovoľný hasičský zbor.
Existuje ale 540 obcí, ktoré nemajú dobrovoľné zbory a do ktorých nie je
zabezpečený dojazd príslušníkov Hasičského a záchranného zboru do 20 minút
(Rokovanie vlády SR č.82/2013, 2013). Ako uvádza V. Šarafín, ľudstvo od
nepamäti vníma potrebu ochrany seba a svojho priestoru, bezpečie je preňho
dôležitým atribútom kvalitného života (Šarafín, 2013). K zvyšovaniu tohto
pocitu bezpečia slúžia aj kompletné riešenia kamerových systémov pre obce
a mestá, ktoré zvyšujú pocit bezpečia a komfort bývania občanov. Rade vlády
pre prevenciu kriminality bolo v roku 2013 predložených 392 žiadostí obcí,
miest a iných subjektov na úrovni územnej samosprávy na finančnú dotáciu pre
vybudovanie kamerového systému, spracovanie projektov rôzneho rozsahu pre
zvýšenie pocitu bezpečnosti občanov a prevenciu kriminality, z toho 328 len na
kamerový systém. Predpokladá sa, že okolo 400 kamerových systémov už bolo
inštalovaných v obciach a mestách na Slovensku a z tohto počtu 137 využíva
obecná polícia (MV, jún 2013).
Uvedené skutočnosti môžeme prepojiť na prieskum o pocite bezpečia
občanov v 6 krajinách - Rakúsko, Slovenská republika, Maďarsko, Ukrajina,
Česká republika a Poľsko. Prieskum realizovala SAV a v príspevku ho
uvádza D. Fedáková, že Slovensko sa pri výsledkoch striedalo na prvých
miestach s Ukrajinou v nízkom hodnotení pocitu bezpečia občanov a
232
najčastejšie sa „foriem trestných činov obávajú respondenti zo Slovenska. Tieto
výsledky by si žiadali detailnejšie sledovanie príčin resp. dôvodov uvádzaných
obáv“ (Fedáková, 2012, s. 6). Ako uvádza v prieskume občania odpovedali na
otázky aký pocit bezpečia majú po zotmení v mieste svojho bydliska, obavu
z vykradnutia, z násilia a teroristického útoku. V štúdii je vyhodnotené, že
najvyššiu mieru pocitu bezpečia uvádzali respondenti z Rakúska, najhorší pocit
bezpečia mali občania Ukrajiny a Slovenska.
Výsledky volieb predsedov samosprávnych krajov ukázali prepojenie
nízkeho pocitu bezpečia občanov na Slovensku aj na politické vzťahy
v spoločnosti. Za predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja bol zvolený
nominant strany Ľudová strana naše Slovensko, ktorá v svojom programe za
hlavný cieľ považuje: „...v zmysle Ústavy SR navrátiť Slovenskej republike
charakter národného, právneho a sociálne spravodlivého štátu, založeného na
princípoch priamej demokracie a absolútnej slobody myslenia“. Respondenti
k výsledku týchto volieb často zdôvodňovali svoju voľbu práve subjektívnym
pocit, že sa cítia menej bezpeční na svojom území a preferovali preto kandidáta,
ktorý mal vyhranené postoje na riešenie otázok pocitu bezpečia a považuje tento
pocit za prioritu pre občana na jeho území.
Na základe analýzy dokumentov Ministerstva vnútra, Vlády SR,
výsledkov prieskumu vyslovujeme hypotézu, že zložky systému kontroly
spoločnosti, ktoré majú „kontrolovať“ dodržiavanie pravidiel a „pomáhať“ či už
ide o bezpečnosť na cestách alebo pohyb občana na verejných priestranstvách
územnej samosprávy, ochranu súkromného a verejného majetku nie sú
v súčasnosti účinné pri zvyšovaní pocitu bezpečia občana. Dôvody sú nielen
v ich štruktúre, ľudskej sile, technickom zázemí ale aj v obsahu a výsledkoch
činnosti. Štruktúra súčasného mocenského systému s jeho systémom kontroly
znižuje u občana pocit bezpečia a významne tento pocit ovplyvňujú aj ďalšie
byrokratické prvky kontroly v systéme verejnej správy.
2 Kontrola ktorá znižuje a zvyšuje pocit bezpečia občana
Keď analyzujeme systém kontroly na Slovensku podľa E. Kováčovej, na
úrovni miestnej štátnej správy a územnej samosprávy, môžeme tento systém
zložiť zo subjektov2:
- Kontrola verejnej bezpečnosti a poriadku (štátna a obecná polícia,
profesionálne a dobrovoľné hasičské jednotky, štáby civilnej obrany,
kontrolóri verejného poriadku a cestujúcich v doprave, úrady životného
prostredia, katastrálne úrady, stanice technickej kontroly, úrad pre cestnú
dopravu a pozemné komunikácie, poistné domy)
2
Od 1.10.2013 podstatná časť menovaných úradov prešla reformou verejnej správy a stali sa
súčasťou Okresných úradov v postavení samostatných odborov resp. oddelení ale obsah ich
činnosti nezanikol.
233
- Kontrola pracovnej bezpečnosti (úrad bezpečnosti a ochrany zdravia pri
práci)
- Kontrola zdravia (obvodní lekári, úrad verejného zdravotníctva, zdravotná
poisťovňa)
- Kontrola sociálneho statusu (úrad práce, sociálnych vecí a rodiny,
sociálna poisťovňa)
- Kontrola finančná (úrad finančnej správy, obecné úrady)
- Kontrola práv spotrebiteľa (Slovenská obchodná inšpekcia, štátna
veterinárna a potravinová správa)
- Kontrola občianskych práv (parlament, obecné zastupiteľstvo,
ombudsman)
- Kontrola spravodlivosti (súdy, prokuratúra).
Ako uvádza E. Kováčová „Kontrolná činnosť ústredných orgánov štátnej
správy a miestnych orgánov štátnej správy vychádza zo zásady: kto riadi ten
musí aj kontrolovať...“ a štátne orgány kontrolujú aj vybavovanie petícií,
sťažností, ktoré občania adresujú miestnym orgánom štátnej správy a územnej
samosprávy (Kováčová, 2011, s. 145). Prieskum medzi respondentmi nás
upozornil, že k pocitu bezpečia občanov neprispievajú výsledky vybavovania
petícií a sťažností. Celkom 68% respondentov považovalo za zbytočné podávať
petíciu alebo sťažnosť lebo majú pocit, že len na seba zbytočne upozornili a cítia
sa viac sledovaní pri ďalšom úradnom styku s pracovníkmi štátnej správy alebo
územnej samosprávy.
Všetky kontrolne inštitúcie majú zabezpečiť pre danú oblasť svojej
pôsobnosti – kompetencií dodržiavanie zákonnosti, určených pravidiel
a komfortné prostredie pre občanov pri ich vybavovaní. Občania sú si vedomí,
že tento systém financujú prostredníctvom daňového systému. Očakávajú, že
výsledkom práce systému bude zabezpečenie narastania pocitu ich bezpečia
v každej pôsobnosti daného úradu. Každé zlyhanie tohto systému (napr. výber
daní v roku 2012) vo svojej pôsobnosti, jeho vnútorného a vonkajšieho
kontrolného systému ohrozuje ich občiansky pocit bezpečia na danom území.
Ako sme už uviedli značne zbyrokratizovaný kontrolný systém spôsobuje, že
dochádza k poklesu pocitu bezpečia občanov lebo súčasný systém resp. systém,
ktorý existoval do roku 2013 nebol schopný sa aktivovať v prospech občanov.
Môžeme preto privítať, že od 1.10.2013 dochádza k postupnému centralizovaniu
tejto byrokracie pod jeden úrad – okresný úrad a predpokladáme, že sa zlepší aj
jeho vzťah k pocitom občanov v širokej škále pocitov.
Kontrola je doteraz v politických vzťahoch a v komunikácii s občanmi
prezentovaná a vnímaná ako represívny činiteľ. Tento stav následne zvyšuje
celospoločenské napätie a znižuje pocit bezpečia občanov pri aktivitách
niektorých zložiek kontroly. Nedostatočný alebo neuskutočnený výkon kontroly
pre jeho byrokraciu nie je prakticky občanmi kontrolovateľný. V období
Československa existovali tzv. „výbory ľudovej kontroly“ aj na miestnej úrovni,
234
ktoré mohli prijímať sťažnosti a podnety občanov voči všetkým štátnym aj
neštátnym subjektom a žiadať nápravu. Prax ukazuje, že ak sa centralizovali
subjekty verejnej správy je potrebné uvažovať aj o novej konštrukcii systému
kontroly verejnej správy, ktorý prispeje k dôveryhodnosti občanov k politickým,
ekonomickým a sociologickým vzťahom v spoločnosti a zvýši ich pocit
bezpečia ako na území národnej jednotky – štátu, tak aj na samosprávnom
území.
Záver – pocit bezpečia občanov klesá
Rast pocitu bezpečia občanov pri pretrvávaní súčasného systému kontroly
nemá vzostupnú tendenciu. Rozširovanie systému kontroly s procesmi kontroly
s prístupmi e-governmentu a rozširovaním biometrických metód identifikácie
osôb môže, ako v politických tak aj sociologických vzťahoch, pri pretrvávaní
ekonomických problémov a narastaní nerovnosti v bohatstve, viesť k deštrukcii
súčasného systému demokracie spoločnosti a narastaniu pocitu ohrozenia
občianskej suverenity, čím sa bude znižovať aj pocit bezpečia občanov.
Literatúra:
EU-OSHA. 2013. EU-OSHA Multi-annual Strategic Programme (MSP) 2014-2020.
European Agency for Safety and Health at Work. Dostupné na internete: www.osha.europa.eu
FEDÁKOVÁ, D. 2012. Vnímanie bezpečia na Slovensku a v susedných krajinách v piatich
kolách Európskej sociálnej sondy. Spoločenskovedný ústav SAV Bratislava 2012. In Človek
a spoločnosť. Internetový časopis pre pôvodné teoretické a výskumné štúdie z oblasti
spoločenských vied. ISSN 1335-3608
KOVÁČOVÁ, E. 2011. Verejná správa v SR a jej súvislosti. FPVamV UMB Banská
Bystrica. ISBN 978-80-557-0299-5
MINISTERSTVO VNÚTRA SR. 2013. Správa o činnosti obecných polícií v Slovenskej
republike za rok 2012. MV SR Bratislava jún 2013
MINISTERSTVO VNÚTRA SR . Štatistická ročenka 2012. MV SR Bratislava 2013
ROKOVANIE VLÁDY SR č.82/2013. 2013. Návrh celoplošného rozmiestnenia síl a
prostriedkov hasičských jednotiek na území Slovenskej republiky. MV SR 2013
ŠARAFÍN, V. 2013. Perimeter pre zvýšený pocit bezpečia. iDB Journal č./2013. ISSN 13383379
235
VYUŽITÍ MODERNÍCH FOREM HODNOCENÍ
V ŘÍZENÍ KARIÉR
USE OF MODERN FORMS OF ASSESSMENT
IN MANAGING OF CAREER
Ivo Svoboda1 – Ľubomír Kubínyi2
ABSTRACT
The article aims to outline the possible use of modern forms of assessment for career
development and career development of professional soldiers. The result of professional
evaluation is a crucial criterion for inclusion to more systemized position and appointment to
a higher rank. In the near future we will need to seek opportunities to increase the objectivity
of the evaluation of job performance of military professionals. Particularly through modern
forms of assessment with a combination of the use of available information technology in
order to engage more evaluators in the evaluation process.
Key words: career assessment, career development, objectivity of evaluation, professional
evaluation
Úvod
Úspěšné plnění úkolů většiny personálních činností je podmíněno
fungováním kvalitního a objektivního systému hodnocení. Bez něj by bylo
problematické realizovat další personální činnosti, zejména kvalitní systém
rozmisťování, povyšování a odměňování. Povinností vedoucích pracovníků
všech stupňů řízení je ukládat podřízeným úkoly, vytvářet podmínky pro jejich
plnění a objektivně hodnotit pracovní výkon a chování podřízených. Schopnost
objektivního a věcně správného hodnocení je zároveň i jednou ze základních
odborných způsobilostí manažera.
Historie pracovního hodnocení je poměrně nedávná. Počátky se datují ve
výzkumné práci Taylora ze začátku 20. století. Formální pracovní hodnocení se
začalo používat na konci druhé světové války. Systémy pracovního hodnocení
byly využívané jako nástroj ke zdůvodnění výše odměny. V padesátých létech se
pracovní hodnocení prosazovalo stále více jako nástroj motivace a rozvoje.
1
Ivo Svoboda, Doc. JUDr. PhDr., Ph.D., docent, Katedra řízení lidských zdrojů, Fakulta
ekonomiky a managementu, Univerzita obrany Brno, Kounicova 65, 662 10 Brno, Česká
republika , [email protected].
2
Ľubomír Kubínyi, PhDr., Ph.D. odborný asistent, Katedra řízení lidských zdrojů, Fakulta
ekonomiky a managementu, Univerzita obrany Brno, Kounicova 65, 662 10 Brno, Česká
republika, [email protected].
236
Rozvoj výkonnosti byl a je považován za základní podmínku
konkurenceschopnosti a prosperity podniku (Wagnerová, 2008).
Podle Bartáka je kvalitní systém hodnocení jedním z klíčových
předpokladů úspěšného personálního řízení a v uvedeném systému za zásadní
význam považuje komplexnost a objektivitu hodnocení. Pokud organizace
dovede správně hodnotit pracovní výsledky pracovníků, získává klíčové
informace pro to, aby dokázala optimálně využívat potenciál pracovníků na
správných pracovních místech nejenom v současnosti, ale i s výhledem na
perspektivní potřeby organizace (Barták, 2008).
V současné době je v oblasti teorie a částečně i v praktické činnosti řízení
lidských zdrojů hodnocení zaměstnanců integrované do systémů řízení
pracovního výkonu.
Systémy řízení pracovního výkonu se vyznačují
komplexnějším přístupem k zabezpečování zvyšování výkonnosti celé
organizace na základě integrace individuálních, skupinových a organizačních
cílů a jejich propojení se schopnostmi pracovníků, systémy odměňování,
vzdělávání, hodnocení a vytváření podmínek pro plnění vzájemně
odsouhlasených výkonových i rozvojových cílů.
1 Význam, cíle a funkce hodnocení pracovníků
Hodnocení výkonů pracovníků je jednou ze základních oblastí řízení
lidských zdrojů, nejedná se však o prosté kvantitativní zhodnocení výkonů
v uplynulém období, ale je stále více považované za nástroj zkvalitňování
lidských zdrojů, dosahování vyšší výkonnosti a kvality všech činností
(Armstrong, 2007).
Hodnocení zaměstnanců bývá často podceňováno a vnímáno jako
formalita, pokud se však přípravě hodnocení pracovníků věnuje odpovídající
pozornost, správně se zvolí kritéria odpovídající pracovní činnosti, jím
odpovídající metody, podaří-li se pro něj získat vedoucí zaměstnance a připravit
na hodnocení jak hodnotitele, taka hodnocené pracovníky, je efektivní metodou
řízení lidí.
Odborná literatura uvádí popis základních funkcí hodnocení pracovníků.
Účelem poznávací funkce je průběžné sledování pracovního výkonu podle
předem zvolených kritérií, důležitá je i možnost komparace s jinými obdobnými
pracovními výkony, případně výkony a pracovním chováním v předchozích
obdobích. Funkce regulační spočívá v možnosti provádět operativní změny a
úzce souvisí se stimulační a komunikační funkci.
Dvořáková ve vztahu k funkcím hodnocení pracovního výkonu a chování
vymezuje základní cíle, ke kterým řadí určení úrovně pracovního výkonu,
kvality práce a rozpoznání potenciálu rozvoje pracovníka. Určení úrovně
výkonu je důležitým podkladem pro stanovení pohyblivé složky odměny za
vykonanou práci. Důležitým cílem je také identifikace silných a slabých stránek
pracovníka, včetně návrhu opatření na zvýšení kvality výkonu. Důležitým cílem
237
hodnocení je navození pozitivní změny v motivaci pracovníků ve smyslu jejich
vyššího ztotožnění se se strategickými cíli organizace (Dvořaková, 2007).
Koubek vymezuje hodnocení pracovníků jako personální činnost,
zabývající se zjišťováním toho, jak pracovník vykonává svou práci, jak plní
úkoly a požadavky pracovního místa, jaké je jeho pracovní chování a vztahy
k spolupracovníkům, zákazníkům, sdělováním a projednáváním uvedených
výsledků, hledání možností pro zlepšení výkonu včetně realizace nápravných
opatření. Za součást procesu považuje i hodnocení schopností a rozvojového
potenciálu pracovníka (Koubek, 2008).
Podle Hroníka se při hodnocení nezabýváme osobností jednotlivých
pracovníků, ale tím, jak svým chováním dosahují výkonu. Hodnocení
pracovníků nepovažuje za ideální pojem, ale je podle něj vhodnější než
hodnocení chování pracovníků, hodnocení pracovního výkonu (Horník, 2006).
Výsledky hodnocení lze využít pro upevnění odpovídajícího pracovního
chování pracovníka, stimulaci pro výkonového jednání, případě ke korekci
nevhodného chování. Výsledky hodnocení lze využít jako podklad pro
rozhodování v oblastech odměňování, rozmísťování, vzdělávání a rozvoje
pracovníků. V případě dlouhodobého neplnění norem a standardů mohou
výsledky průběžného a výročného hodnocení vést k přeřazení pracovníka na jiné
pracovní místo, případně k propuštění. Průběžné a výroční hodnotící rozhovory
jsou jedním z oficiálních komunikačních kanálů, poskytující zpětnou vazbu o
kvalitě systému řízení, jsou zdrojem poznatků o tom, jak pracovníci na systém
řízení reagují, umožňují identifikování faktorů spokojenosti i nespokojenosti.
Závěrů z pravidelného hodnocení organizace využívá pro hodnocení efektivity
vzdělávání pracovníků, jsou východiskem pro personální plánování, stanovení
potřeby pracovníků, plánování kariéry pracovníků. Při vhodném vedení
hodnotícího pohovoru lze docílit i výrazného motivačního efektu, zejména
pokud se pracovník podílí na formulaci výkonových a rozvojových cílů na
následující období. Nedodržení projednaných podmínek pro plnění uvedených
cílů může být i faktorem, který se výraznou měrou podílí na neúspěšnosti
jednotlivých systémů hodnocení. Spravedlnost procesu hodnocení, práce
s výsledky hodnocení a objektivita hodnocení má výrazný dopad na oblast
pracovních vztahů a péče o zaměstnance. Je vhodné zapojit zaměstnance,
zástupce zaměstnanců, odbory nejenom do tvorby hodnotícího systému, ale také
do formulace zásad spravedlivého hodnocení a hledání objektivních kritérií
hodnocení.
Hroník uvádí, že hodnocení pracovníků je i vhodným nástrojem pro
změnu organizační kultury, nástrojem, pomocí kterého lze sladit zájmy
vlastníků, manažerů a podřízených. Dále uvádí, že hodnocení, které není
zaměřeno na zvýšení výkonnosti je pro organizaci pouze administrativní zátěží
(Horník, 2006).
Je skutečností, že ne ve všech organizacích řídící pracovníci oceňují
přínosy hodnocení pracovníků. Koubek uvádí výtky k systémům hodnocení
238
pracovníků, zejména skutečnost, že hodnocení je často považováno za systém
byrokratické nebo manažerské kontroly, sloužící k zajišťování poddajnosti a
poddanosti, posiluje vztah moci a definuje závislost. Nevede k rozvoji
pracovních vztahů, spíše má za následek zhoršení vztahů na pracovišti, je to
proces nedůsledný, obsahující řadu vnitřních rozporů a od základu subjektivní
(Koubek, 2004).
2 Služební hodnocení vojáků z povolání
Resort Ministerstva obrany ČR věnuje pozornost služebnímu hodnocení
vojáků z povolání. Hlavním cílem hodnocení vojenských profesionálů je
podpora motivace k plnění úkolů. Výsledků hodnocení lze využít pro jejich
průběžné vedení, pro výběr ke jmenování do vyšších hodností, ke služebnímu
zařazení na vyšší systemizovaná místa (Černoch, 1997).
Hodnocení vojenského personálu můžeme rozdělit dle časového hlediska,
na průběžné a výroční, podle způsobu vyjádření výsledků na formální a
neformální.
Systém hodnocení v AČR je uplatňován prostřednictvím následujících
forem hodnocení:
1) průběžné hodnocení plnění úkolů,
2) průběžné hodnocení činnosti vojáka při působení v zahraniční operaci,
3) hodnocení vojáka v mezinárodním prostředí,
4) služební hodnocení vojáků,
5) hodnocení fyzické zdatnosti,
6) hodnocení vojáka z povolání při zániků služebního poměru.
Povinnost průběžně hodnotit své podřízené vojáky je požadavkem
vyplývajícím z každé vedoucí funkce. Podkladem pro služební hodnocení je
průběžné hodnocení plnění úkolů podřízeného vojáka. Cílem průběžného
hodnocení je, aby nadřízený průběžně hodnotil každý významnější splněný či
nesplněný úkol nebo projev v jednání vojáka. Voják okamžitě dostává zpětnou
vazbu o tom, jak je jeho čin hodnocen a na základě toho má možnost korigovat
své chování. Průběžné hodnocení je zaměřeno na posouzení bezprostředního
pracovního výkonu, je zpravidla prováděno formou pohovoru, o pořízení
písemného záznamu rozhoduje hodnotitel. Je doporučováno pravidelné vedení
záznamů o výsledcích plnění stanovených úkolů. V případě odvolání se proti
závěrům formálního hodnocení je důležité, aby hodnotitel dokázal obhájit své
závěry a to je možné pouze uvedením konkrétních skutečností a přijatých
opatření. V podmínkách resortu MO není stanovená povinnost zaznamenávat
výsledky průběžného hodnocení do řídící dokumentace, avšak vzhledem ke
skutečnosti, že výsledky hodnocení jsou podkladem pro služební hodnocení, je
doporučováno, aby nadřízený rozhodující kritické případy (pozitivní i negativní)
přesně a pravidelně zaznamenával. Písemné záznamy jsou podkladem pro
zpracování formálního hodnocení.
239
Zákon č. 221/1999 Sb., o vojácích z povolání vymezuje služební
hodnocení jako posouzení plnění služebních úkolů, povinností vojáka, jeho
odborné a psychické způsobilosti ke služebnímu zařazení, zdravotní způsobilosti
a fyzické zdatnosti pro další výkon služby. Zákon taxativně stanovuje, že
služební hodnocení musí být písemné, hodnocený voják s ním je seznámen a je
podkladem pro rozhodování ve věcech služebního poměru vojáka (Zákon č.
221/1999 Sb., 1999).
Dalším dokumentem, který upravuje proces služebního hodnocení vojáků
z povolání je Vyhláška MO č. 414/2009, o postupu při služebním hodnocení.
Vyhláška uvádí, že služební hodnocení je průběžné posuzování profesionálních
kvalit vojáka, které se zpracovává jedenkrát ročně. Hodnocení může být
zpracované i mimořádně a to při dlouhodobém neplnění úkolů nebo z důvodu
závažných nedostatků při plnění služebních povinností. Hodnocení se
zpracovává také před přeložením vojáka. Hodnocení zpracovává nadřízený
vojáka, který má hodnoceného v podřízenosti nejméně 3 měsíce, pokud
uvedenou podmínku nesplňuje, zpracovává hodnocení nejbližší nadřízený nebo
jím určený velitel z úrovně řízení o stupeň vyšší (Vyhláška č. 414/2009 Sb.,
2009).
Rozkaz MO ČR č. 85/2010 některá ustanovení o průběhu služby,
stanovuje služebnímu orgánu povinnost při služebním zařazování zvažovat
odborné a morální kvality vojáka, velitelské a organizační schopnosti, předchozí
profesionální kariéru a závěry služebního hodnocení. Rozkaz ukládá služebnímu
orgánu povinnost s vojákem projednat hlavní úkoly, které má voják v daném
roce plnit. Při hodnotícím pohovoru je podle uvedené normy hodnotitel povinen
s vojákem projednat jeho profesionální kvality a na základě závěru z jednání
zpracovat doporučení k další kariéře. Rozkaz označuje osobu, která zpracovává
a projednává závěry služebního hodnocení s vojákem. Povinnost hodnotit je
stanovená nejbližšímu nadřízenému vojáka. Rozkaz uvádí i další podobu
formálního hodnocení vojenských profesionálů a to Hodnocení při propuštění ze
služebního poměru (RMO č. 85/2010, 2010).
Systém služebního hodnocení vojáků souvisí se zásadami Kariérního
řádu. Postup v kariéře má charakter pyramidy a postoupit na vyšší SM může
jenom nejlepší voják. Rozhodující podmínkou pro postup VZP v sítí navržených
služebních kariér je výkonnostní princip. Proto systém hodnocení musí
poskytovat dostatečné množství informací o výkonnosti vojáka v průběhu
kariéry a to po jednotlivých kritériích hodnocení, zároveň musí být zabezpečená
odpovídající objektivita služebního hodnocení.
Formulář služebního hodnocení je přílohou Vyhlášky MO č. 414/2009.
Oblasti hodnocení (kritéria hodnocení) vycházejí z obsahu vojenských činností a
všeobecné charakteristiky vojenského povolání, kterou Rašek charakterizuje
jako zvláštní životní způsob a pracovní styl daný vojenským režimem s
extrémně vysokým rozdílem úrovně psychofyzické zátěže (Rašek, 1993).
240
Vzhledem ke specifickým podmínkám v armádě, dominujícímu řídícímu
charakteru práce vojáků byla pro systém hodnocení vojáků z povolání zvolena
kombinace několika metod hodnocení. K posouzení výkonu a pracovního
chování jsou využívané metody MBO, hodnotící dotazník, hodnotící škály,
hodnotící stupnice zakotvující chování, částečně volný popis.
Do služebního hodnocení byla zapracovaná i řada opatření s cílem zvýšit
objektivitu hodnocení a vytvořit možnosti pro ochranu osobnosti hodnoceného.
Je přesně určen význam jednotlivých stupňů hodnocení, hodnotitel je povinen
písemně odůvodnit výběr stanoveného stupně z hodnotící škály, je vytvořená
možnost nadřízeného seznamovat se s výsledky hodnocení. V případě
nesouhlasu se služebním hodnocením má hodnocený právo vysvětlit okolnosti a
důvody svého jednání hodnotiteli. Nadstandardní důraz byl položen na ochranu
hodnoceného proti neobjektivnímu hodnocení. Hodnocený voják podle § 153
zákona č. 221/1999 Sb., o vojácích z povolání, může ve věcech výkonu služby
podat žádost nebo stížnost. Písemné podání je řešeno v souladu s úpravou a
v termínech stanovených zákonem.
3 Možnost využití moderních forem hodnocení v řízení kariér
Pro nové přístupy v hledání způsobů hodnocení zaměstnanců, zvyšování
jeho objektivity je charakteristické rozšířením zdrojů pro získávání informací
o hodnoceném zaměstnanci, uplatňování vícezdrojového hodnocení. Amstrong
uvádí, že třistašedesáti stupňová vazba je novým rysem řízení pracovního
výkonu. Výhodou uvedeného multizdrojového hodnocení je možnost zapojení
více hodnotitelů do poskytování zpětné vazby o dosahovaném pracovním
výkonu (Armstrong, 2007).
Nejobvyklejším přístupem je začlenění dalších hodnotitelů, nadřízeného,
manažera, vnějších i vnitřních zákazníků, případně spoluzaměstnanců. Tím lze
získat širší škálu poznatků, které je možno použít pro objektivizaci hodnocení.
Současně je tím umožněno vytvořit daleko širší obraz o charakteristice
pracovního chování a výkonu hodnoceného.
Průběžně dochází ke změnám požadavků na systémy řízení pracovního
výkonu, je žádoucí získávání neformálních souborů informací prostřednictvím
formalizovaných, strukturovaných procesů, včetně hodnocení podílu
jednotlivých pracovníků na naplňování strategických cílů organizace. Dochází
ke změnám, které jsou orientované na služby vytvářející přidanou hodnotu s co
nejnižšími náklady, v prostředí, kdy úplná kontrola činností pracovníků je téměř
nemožná, hledání viníků je neúčelné a na provádění analýz je málo času
(Wagnerová, 2008).
Domnívám se, že výše uvedené tendence je potřebné akceptovat i v
přípravě nového Kariérního řádu Armády České republiky. Je nutné hledat
možnosti, jak snížit úroveň subjektivity hodnocení vojenských profesionálů
v následujících oblastech:
241
1. změna metod a kritérií služebního hodnocení, respektující převládající
pracovní činnosti a požadované pracovní chování,
2. integrace strategických cílů a záměrů plnění úkolů útvaru, jednotky do
hodnocení,
3. příprava a využití vícekriteriálního hodnocení,
4. hodnocení náročnosti hodnotitele ve srovnání se statistickým průměrem
všech hodnotitelů.
Současné služební hodnocení vojáků z povolání je určeno pro všechny
vojáky bez rozdílů. Každé kritérium je hodnoceno ve vztahu k požadavkům
kladeným na výkon služby pěti stupni-hledisko bylo plněno výtečným, velmi
dobrým, dobrým, vyhovujícím způsobem hodnoceného vojáka nebo kritérium je
plněno způsobem nevyhovujícím. Uvedenou stupnici je hodnocená úroveň
plnění hlavních úkolů, znalostí a praktického uplatňování vnitřních předpisů,
prokazovaná odbornost a samostatnost v oblasti služebního zařazení. Dalšími
oblastmi hodnocení jsou organizační schopnosti, schopnost vést podřízené,
přístup k plnění úkolů a dosahování cílů. Hodnocení je zaměřeno i na posouzení
zvládání služební zátěže, hospodařením s materiálem, vojenské vystupování,
upravenost, vliv na mezilidské vztahy, ctižádostivost, kultivovanost projevu a
jednání. Samostatnou částí hodnocení je hodnocení tělesné zdatnosti, kde je
hodnocená péče o fyzickou kondici s přihlédnutím k výsledkům přezkoušení
z tělesné zdatnosti. Posuzované jsou i výrazné schopnosti, dovednosti, znalosti a
charakteristiky osobnosti, které převyšují běžný rámec. V hodnocení se dále
podrobněji uvádějí významnější silné a slabé stránky prokázané ve služební
činnosti. Výsledkem hodnocení je pak průměrná výše bodového hodnocení a
slovně formulovaná doporučení k další kariéře (Vyhláška č. 414/2009 Sb.,
2009).
Domníváme se, že uvedené hodnocení nemůže postihnout základní
odlišnosti ve výkonu služebních povinností více než 20 000 VZP služebně
zařazených na systemizovaných místech od stupně družstva až po ministerstvo
obrany, od hodnosti svobodník až po hodnost generál. Nerespektuje odlišnosti
v požadavcích na činnost velitele, pracovníky štábů, techniků a výkonných
bojovníků. Nový přístup k přípravě systému hodnocení by měl respektovat a
postihovat odlišnosti ve výkonu činností jednotlivých kategorií vojáků, vycházet
z popisu činností typových pozic. V současnosti, kdy je zdůrazňován
ekonomický pohled na výkon všech procesů, analyzované hodnocení uvedenou
skutečnost postihuje pouze okrajově. Přitom převážná část velitelských
systemizovaných míst vyžaduje manažerské a ekonomické kompetence. Proto se
jeví jako optimální způsob řešení přiřadit k jednotlivým kritériím váhu, která by
zdůrazňovala význam hodnoceného kritéria z hlediska hierarchie služebního
zařazení a z hlediska stanovené odpovědnosti.
Služební hodnocení by mělo vyjadřovat i podíl hodnoceného na dosažení
výsledků jednotky, útvaru. Každý vojenský útvar je v závěru roku strukturovaně
242
hodnocen, jak plnil stanovené úkoly a na hodnocení útvaru by mělo záviset
hodnocení velitelů útvarů, zástupců, příslušníků štábu a jednotek.
V současné době hodnocení provádí zpravidla nejbližší nadřízený. Pokud
však služební hodnocení bude rozhodujícím podkladem pro vzestup v kariéře
vojáka, je nutné hledat způsoby, jak potlačit subjektivitu hodnocení. Tradiční
procesy hodnocení jsou založené na přístupu, kdy hodnocení jsou v rolích
podřízených a nadřízený má kompetenci hodnotit. Vícezdrojové hodnocení
umožňuje, aby se na hodnocení podíleli hodnotitelé, kteří mají detailní znalost o
činnosti hodnoceného a mohou posoudit jeho výkon. Podle Wagnerové je to
proces méně hierarchicky zaměřen, podporující důvěru, umožňující částečně
participovat na rozhodování o vlastní kariéře. Podle autorky je uvedený přístup
vhodný pro týmově orientované společnosti (Wagnerová, 2008). Pro práci
vojáků je typická týmová součinnost, každá činnost má svého interního
zákazníka, je vykonávaná ve prospěch definovaných skupin. Vedoucí
uvedených skupin a jejich nadřízení by měli mít možnost podílet se na
vícekriteriálním hodnocení. Pro administraci hodnocení lze bez zvýšení nákladů
využít stávající vnitřní informační systémy, zejména Informační systém
logistiky, Štábní informační systém a Informační systém o službě a personálu,
který již obsahuje aplikaci „hodnocení“. Lze uvažovat i o využití metod
zaměřených na hodnocení chování, zejména metody BARS. Pro zabezpečení
řízené mobility personálu lze zvážit i uplatnění metody nucené distribuce, kde
lze stanovit jednotlivá výkonnostní pásma hodnocení (výtečné, odpovídající,
nevyhovující plnění služebních povinností). Opakované hodnocení vojáka jako
nevyhovující, by mohlo být posouzeno jako nesplnění předpokladů pro výkon
služby. Snížení stupňů hodnotící škály z pěti na čtyři by nutila hodnotitele
k tomu, aby se rozhodli pro jednoznačnější příklon k jednomu z krajních stupňů
(výborný - dobrý, vyhovující- nevyhovující).
Při hodnocení pracovníků není možné dosáhnout plné objektivity,
hodnocení je vždy subjektivní, protože je odrazem vztahů mezi hodnotitelem a
hodnoceným. Je možno pouze usilovat o to, aby subjektivismus nespočíval
v neodbornosti nebo v záměrné svévoli hodnotitele. Použité techniky sběru
informací, metody hodnocení musí umožňovat počítačovou zpracovatelnost a
statistické vyhodnocování. Statistické vyhodnocení výsledků je důležitým
předpokladem pro provedení analýz výkonnostní struktury organizace. Výhodou
využití informačních systémů je, že lze nadefinovat automatický výpočet
statistických funkcí. Předchozí Personální informační systém měl funkcionalitu,
umožňující posoudit náročnost hodnotitele na základě celkového výsledného
koeficientu zpracovaných hodnocení, tím že se graficky znázornil jeho pozici ve
vztahu k průměrné hodnotě dosaženého koeficientu úspěšnosti všech
hodnocených vojáků a hodnotitelů. Již v krátké časové řadě bylo možné
rozpoznat, zda hodnotitel byl náročným, nebo zda byl průměr koeficientů
úspěšnosti zpracovaných hodnocení podřízených nízký, inflační.
243
Závěr
Hodnocení pracovníků je personální činností, která ovlivňuje celu řadu
dalších personálních činností a procesů. Hodnocení pracovníků se postupně
historicky vyvíjelo od sledování a poměřování individuálních rozdílů ve
výkonnosti až k tvorbě současných systémů řízení výkonnosti. Je nutné si
uvědomit, že hodnocení pracovníků není jen činností zabývající se zjišťováním a
hodnocením toho jak pracovník vykonával a vykonává přidělenou práci, jaké je
jeho pracovní chování tj. činnost zaměřená na hodnocení minulosti, současnosti,
ale je hlavně činnost, která si klade za cíl podílet se na zabezpečení budoucích
potřeb organizace, zejména prostřednictvím rozvoje svých pracovníků. Služební
hodnocení vojáků je definováno jako posouzení plnění služebních úkolů,
povinností vojáka, jeho odborné a psychické způsobilosti ke služebnímu
zařazení, zdravotní způsobilosti a fyzické zdatnosti pro další výkon služby, je
podkladem pro rozhodování ve věcech služebního poměru vojáka. Pro nové
přístupy v hledání efektivních způsobů hodnocení a pro zvyšování jeho
objektivity je typické zapojení dalších subjektů pro získávání relevantních
informací o hodnoceném zaměstnancovi, uplatňování zásad a principů
vícekriteriálního hodnocení. Informační technologie lze využít nejenom pro
získávání informací o pracovní výkonnosti a pracovním chování pracovníků, ale
i pro analýzu výkonnosti týmů a celé organizace. Nadále však ústředním
tématem hodnocení zůstává jeho objektivita a promyšlený způsob využívání
výsledků hodnocení pro rozvoj pracovníků a organizace.
Literatura:
ARMSTRONG, M. 2007. Řízení lidských zdrojů. 10. vydání. Praha: Grada, 2007. ISBN 97880-247-1407-3.
BARTÁK, J. 2010. Quo vadis, personalistiko?. 1. vydání. Praha: Alfa Nakladatelství, 2010.
ISBN 978-80-87197-35-6.
ČERNOCH, F. 1997. Personalistika v ozbrojených silách. 1. vydání. Praha: Vojenský
zeměpisný ústav, 1997. ISBN 80-86049-05-1.
DVOŘÁKOVÁ, Z. a kol. 2007. Management lidských zdrojů. 1. vydání. C. H. Beck. 2007.
ISBN 978-80-7179-893-4.
HRONÍK, F. 2006. Hodnocení pracovníků. 1. vydání. Praha: Grada Publishing, 2006. ISBN
80-247-1485-2.
KLEIBL, J. DVOŘÁKOVÁ, Z., ŠUBRT, B. 2001. Řízení lidských zdrojů. 1. vydání. Praha:
C. H. Beck, 2001, ISBN 80-7179-389-2.
KOUBEK, J. 2004. Řízení pracovního výkonu. 1. vydání. Praha: Management Press, 2004.
ISBN 80-7261-116-X.
KOUBEK, J. 2008. Řízení lidských zdrojů. Základy moderní personalistiky. 4. vydání. Praha:
Management Press, 2008. ISBN 978-80-7261-163-3.
RAŠEK, A. 1993. Vojenský profesionál-jeho pozice a role v armádě. In Voják-profesionál. 1.
vydání Praha: Management Press, 1993.
RMO č. 85/2010 Věstníku – některá ustanovení o průběhu služby vojáků z povolání.
244
Vyhláška č. 414/2009 Sb., o postupu při služebním hodnocení.
WALKER, A. J. a kol. Moderní personální management. 1. vydání. Praha: Grada Publishing,
2003. ISBN 80-247-0449-8
WAGNEROVÁ, I. 2008. Hodnocení a řízení výkonnosti, Praha: Grada, 2008. ISBN 978-80247-2361-7.
Zákon č. 221/1999 Sb., o vojácích z povolání ve znění pozdějších předpisů.
245
METÓDY NA RIEŠENIE PROBLÉMOV STRATEGICKÉHO
RIADENIA A HODNOTENIA BEZPEČNOSTNÉHO
PROSTREDIA
METHODS FOR SOLVING PROBLEMS OF THE STRATEGIC
MANAGEMENT AND SECURITY ENVIRONMENT
Ondrej Kredatus1
ABSTRACT
This article is devoted to the specification of strategic management and evaluation of the
security environment. The terms strategic managememt and its equivalent called strategic
administration become used more frequently in the modern society. The security environment
is space influencing strategy and security policy of the state. The security environment is a
space where state pursue its interests and it interacts with other parts of international system.
Not only states belong to the international system nowadays but also international and
supranational organizations, economic subjects, in certain cases individuals as well, are also
parts of the international system. The aim is to offer an overview of methods useful for
effective planning, forecasting and decision making in terms of national security.
Key words: strategic management, strategic administration, security, security environment,
state
Úvod
Pojmy strategický manažment a jeho ekvivalent strategické riadenie sa
stavajú v modernej spoločnosti stále frekventovanejšie a používané. Pre
strategické riadenie existuje v odbornej literatúre široké spektrum obsahových
interpretácií, ktoré sú tradične spájane so strategickým riadením na vrcholovej
úrovni v štátnom i súkromnom sektore.
Cieľom strategického riadenia bezpečnosti je vytvorenie účinných
nástrojov potrebných k zaisteniu obrany štátu a ich efektívneho použitia
v konkrétnom bezpečnostnom prostredí v nadväznosti na zdrojové možnosti
spoločnosti. Jedná sa o širokú oblasť problémov pri ktorých riešení je
prepojované politické – vojenské rozhodovanie, plánovanie, analyticko –
prognostická činnosť a ďalšie aktivity.
Bezpečnostné prostredie je vonkajším prostredím, ovplyvňujúcim
stratégiu a bezpečnostnú politiku štátu. Je to priestor realizácie záujmov štátu a
1
Ing. Ondrej Kredatus,PhD., Odborný asistent, Katedra bezpečnosti a obrany, Akadémia
ozbrojených síl gen. M. R. Štefánika v Liptovskom Mikuláši, Demänová 393, 031 01
Liptovský Mikuláš, Slovenská republika, [email protected].
246
jeho interakcie s ďalšími prvkami medzinárodného systému. Týmito prvkami v
dnešnej dobe nie sú iba štáty, ale aj medzinárodné a nadnárodné organizácie,
hospodárske subjekty a rôzne ďalšie typy korporácií, ale v určitých prípadoch aj
jednotlivci.
Základným cieľom bezpečnostnej politiky SR je zaručenie bezpečnosti
občana a štátu v stabilnom a predvídateľnom bezpečnostnom prostredí.
Poslaním bezpečnostnej politiky SR je aktívne pôsobiť na bezpečnostné
prostredie tak, aby chránila, podporovala, obhajovala, bránila a presadzovala
bezpečnostné záujmy SR
1 Proces strategického riadenia
Proces strategického riadenia je komplexný, logickými fázami
a činnosťami rozčlenený postup, ktorý má cyklický a nikdy nekončiaci
charakter. V procese strategického riadenia z hľadiska bezpečnosti štátu je
spojované predovšetkým s procesom dlhodobého plánovania, ktoré je vnímane
ako neoddeliteľná súčasť obranného plánovania.
Dlhodobé plánovanie je komplexný proces, ktorý spočíva v navrhovaní,
hodnotení a výberu vízií s cieľom zaistenia bezpečnosti štátu v časovom
horizonte desať až pätnásť rokov. Vstupom do procesu dlhodobého plánovania
je nutné brať do úvahy charakteristiky bezpečnostného prostredia (hrozby
a riziká, ich pravdepodobnosť vzniku, možné následky) a tiež trendy vývoja
ekonomiky, technologický, demografický a politický vývoj. Toto všetko
významným spôsobom
ovplyvňuje plánovací proces, koncepčné ciele,
organizačnú štruktúru ozbrojených síl, kvantitatívne a kvalitatívne parametre
ľudských a materiálnych zdrojov.
Z hľadiska dlhodobého plánovania plánovací cyklus pozostáva:
1. z prognózovania budúceho bezpečnostného prostredia,
2. zo stanovenia strategických cieľov
3. z realizácií strategických cieľov.
K riešeniu problémov riadenia a hodnotenia bezpečnostného prostredia je
budúceho možné využiť celu radu metód.
2 Prognózovania strategického prostredia
Z hľadiska obranného plánovania má dôležitý význam predpovedanie
(prognózovanie) budúceho vývoja bezpečnostného prostredia. Najčastejšie
k odhaľovaniu a predpovedaniu budúceho vývoja v tejto oblasti slúži
vypracovanie strategickej analýzy.
247
2.1 Strategická analýza
Strategická analýza je analýzou bezpečnostného prostredia a jeho
dôsledkov na ďalší vývoj vo svete, v regióne a ich vplyv na bezpečnostnú
politiku štátu, identifikácia silných a slabých stránok, hľadanie potenciálu
budúceho vývoja a rizík , ktoré sú týmto vývojom spojené.
Cieľom prevedenia strategickej analýzy je identifikovať problémy,
s ktorými sa musí štát vyrovnať. Identifikácia problémov vychádza
z rozpoznania vonkajších a vnútorných faktorov, ktoré budú ovplyvňovať
budúci vývoj. Východiskom pre vypracovanie strategickej analýzy je neustále
sledovanie všetkých základných aspektov, ktoré ovplyvňujú zaisťovanie
bezpečnosti štátu. Je zrejmé, že výstupy zo strategickej analýzy smerujú do
oblasti odhadovania budúcnosti, ktorá si vyžaduje použitie analyticky –
prognostických metód odhaľovania zákonitosti budúceho vývoja sveta.
3 Metódy strategickej analýzy
Medzi známe metódy strategickej analýzy patria:
 Trendové analýzy a extrapolácia trendov,
 Komparačná analýza,
 Systémová analýza,
 Metóda PESTEL,
 SWOT analýza,
 Rozhodovacia analýza
3.1 Trendové analýzy a extrapolácia trendov
Metóda je založená na zbere, triedení a vyhodnocovaní veľkého rozsahu
informácií (kvalitatívnej i kvantitatívnej povahy), ktoré sa týkajú určitej
predmetnej oblasti (bezpečnostné prostredie, ekonomický vývoj, technologický
vývoj nových zbraňových systémov a pod.).
Princípom extrapolácie je predpoklad, že sledovaný jav bude mať
v budúcnosti rovnaké podmienky , aké na jeho vývoj pôsobili v minulosti a že
sila a smer ich pôsobenia zostanú zachované. Extrapolácia môže byť využívaná
ako vedecká prognostická metóda vtedy, ak je možné na základe dostatočných
a relevantných údajov formulovať zákonitosť daného vývoja. To je možné
u tých predmetov prognózy, ktorých historický priebeh má zákonitosti
matematických funkcií. Jedná sa o lineárne, exponenciálne poprípade
logaritmické funkcie.
248
3.2 Komparačná analýza
Táto metóda má široké uplatnenie pri porovnávaní prístupov k riešeniu
ľubovoľných problémov podľa jednotnej typológie. Vytvára neoceniteľné
podklady pre rozhodovanie. V procese dlhodobého plánovania je využiteľná pre
komparáciu zahraničných prístupov k formulovaniu bezpečnostnej politiky
a z nej vyplývajúcej bezpečnostnej stratégie.
3.3 Systémová analýza
Pri tejto metóde sa postupuje od celku k jednotlivým častiam. Spočíva
v analýze systému ako predmetu rozhodovania. Analýza slúži k objasňovaniu
vnútornej štruktúry systému, k popisovaniu vzájomných väzieb medzi
jednotlivými prvkami systému a ich vplyve na výstupy. Zároveň berie do úvahy
vplyv blízkeho i vzdialeného okolia a väzby daného systému na okolité systémy.
Výstupy systémovej analýzy sú využiteľné pre rozhodovanie o funkčných
nedostatkoch systému bezpečnosti vzhľadom k vývojovým trendom
bezpečnostného prostredia.
3.4 Metóda pestel
Metóda je využiteľná pre strategickú analýzu vývoja vonkajšieho
prostredia a vypracovanie prognóz o možných dôsledkov na jeho ďalší rozvoj.
Metóda PESTEL analyzuje vonkajšie faktory, ktoré môžu v budúcnosti
predstavovať hrozbu pre bezpečnosť štátu. Vonkajšími faktormi rozumieme
prostredie: politické P, ekonomické E, sociologické S, technologické T,
ekologické E a legislatívne L.
V podmienkach zaisťovania bezpečnosti sa jedná o následné
charakteristiky:
 Analýza a predikcia bezpečnostných hrozieb (krízové regióny,
medzinárodný obchod,
strategické zdroje surovín, vývoj
životného prostredia atď.)
 Analýza a predikcia zdrojov pre zaistenie obrany (finančné,
ľudské, materiálne, infraštruktúra a technológie)
 Analýza medzinárodnej situácie a predikcia dôsledkov
zahraničnej politiky štátu na zaistenie jeho obrany a bezpečnosti.
Metóda PESTEL môže využívať pre analýzu a predikciu v jednotlivých
oblastiach vyššie uvedené metódy. Pre kvantitatívnu analýzu a predikciu sú
využiteľné modely umožňujúce pozorovanie jednotlivých premenných v čase.
Vypracovanie modelu vychádza z predpokladu , že na základe štúdia minulých
hodnôt sa dajú predpovedať budúce hodnoty analyzovanej premennej napr.
(vývoj a rast nákladov na zaistenie bezpečnosti v čase, rast nákladov na obranu
249
a pod.) K tomu je vhodné využitie niektorých metód operačnej analýzy ako sú
časové rady, Markovová analýza a pod.
Využitie metódy PESTEL pre analýzu budúceho bezpečnostného
prostredia v procese rozhodovania a tvorbe bezpečnostnej politiky s podporou
kvantitatívnych modelov si vyžaduje časový a na znalosti spracovateľov
náročný proces. Významnou determinantou je dostupnosť využiteľných
dátových súborov, ktoré by mali byť produkované systematický v dostatočne
dlhom časovom období s využitím manažérskych informačných systémov.
3.5 SWOT analýza
Táto analýza sa veľmi často využíva pre hodnotenie počiatočného stavu
systému, v procese formulovania budúceho vývoja. SWOT je skratka vytvorená
z počiatočných písmen anglických slov: Strenghs – silné stránky, Weaknesses –
slabé stránky, Opportunities – príležitosti, Threats – hrozby. Komplexne poňatá
SWOT analýza stavia silné a slabé stránky systému, organizácie proti
identifikovaným hrozbám a umožňuje definovať stratégiu ďalšieho rozvoja.
SWOT analýza je jednou z metód analýzy východiskovej situácie
bezpečnostného prostredia.
Obr č. 1. Matica SWOT analýzy.
Silné stránky
Príležitosti
Slabé stránky
Hrozby
Komplexne vnímaná SWOT analýza sa obvykle zobrazuje pomocou
matice (obr.č.1), ktorá zobrazuje základné väzby medzi jednotlivými prvkami
(silné a slabé stránky, príležitosti, hrozby) a na tomto základe sa dajú priamo
generovať varianty a stratégie ďalšieho vývoja. Horizontálne je matica členená
na charakteristiky referenčného objektu na jednej a charakteristiky vonkajšieho
prostredia na druhej strane. Vertikálne sú rozčlenené pre referenčný objekt na
ľavej strane pozitívne a na pravej negatívne javy a charakteristiky (Baran 2009).
3.6 Rozhodovacia analýza
Rozhodovacia analýza sa zameriava na nájdenie optimálnej alternatívy
z viacerých možných alternatív. Dôležitú úlohu v rozhodovacích procesoch
majú informácie a ich kvalita. Významnú úlohu v procese získavania a
zhromažďovania informácií hrá subjekt rozhodovania.
Rozhodovacia analýza sa používa pri rozhodovaní za rizika a neistoty
podľa známych pravidiel.
Pri rozhodovaní za rizika sú to pravidlo očakávanej (strednej) hodnoty,
pravidlo očakávanej hodnoty a rozptylu, pravidlo očakávanej utility a ďalšie.
250
Pri rozhodovaní za neistoty sú to pravidlá maximaxu, minimaxu,
Hurwitzové pravidlo, Savageové pravidlo a ďalšie.
Rozhodovaciu analýzu je možné využiť pri stanovení alebo predikcií,
budúceho bezpečnostného prostredia.
4 Stanovenie strategických cieľov
Rozhodovanie o strategických cieľoch v procese dlhodobého plánovania
bezpečnostnej politiky štátu je spojené s rizikom a neistotou. Riziko zahrňuje
pravdepodobnosť výskytu javov s negatívnym výskytom týchto javov
s negatívnymi dôsledkami pre realizáciu týchto cieľov. Neistota budúceho
vývoja vychádza z neznalosti pravdepodobnosti výskytu určitých javov, nie sme
ich schopní merať a vychádzame zo subjektívneho hodnotenia.
4.1 Metódy stanovenia strategických cieľov.
Vhodnými nástrojmi pre stanovenie cieľov sú intuitívne a heuristické
metódy, modelovanie a simulácia, metóda hier a ďalšie.
4.2 Brainstorming a panelová diskusia
Brainstorming je metóda, slúžiaca k získaniu nápadov, myšlienok,
názorov a námetov k danej téme od skupiny osôb. Rozhodujúci je čo najväčší
počet daných nápadov, nie ich kvalita. Zmyslom metódy je, aby všetky získané
námety a názory boli posudzované na princípe odloženého hodnotenia, teda s
určitým časovým oneskorením.
Táto metóda má presne stanovené pravidlá a je realizovaná v niekoľkých
na seba nadväzujúcich krokoch. Pravidlá brainstormingu sú navrhnuté tak, aby
podporovali zdieľanie tvorivých myšlienok v presne vymedzenom krátkom
časovom úseku v početne obmedzenej skupine účastníkov. Jedná sa o všeobecne
rozšírenú a obľúbenú metódu.
Na brainstorming často nadväzuje panelová diskusia. Je to riadená
diskusia obmedzeného počtu účastníkov v rámci obmedzeného času s cieľom
posúdenia myšlienok, nápadov a návrhov k skúmanému problému vzťahujúcim
sa k nájdeniu ich výhod a možných obmedzení. Ide o kritické vyhodnotenie
získaných námetov - spravidla z brainstormingu.
4.3 Expertný rozhovor
Efektívnou a často využívanou metódou na získanie informácií
o aktuálnom stave bezpečnostného prostredia je expertný rozhovor. Patrí do
skupiny metód terénneho zberu informácii, kedy sa potrebné informácie od
251
skúmaných osôb získavajú prostredníctvom cieľavedome formulovaných
otázok, ktoré sú priamo kladené respondentovi.
Rozlišuje sa rozhovor štandardizovaný, pri ktorom sú záväzne určené
otázky aj ich formulácia a rozhovor neštandardizovaný, čo je voľný rozhovor,
kde sú záväzne určené iba ciele výskumu.
Cieľom expertného rozhovoru je získať expertný odhad situácie
bezpečnostného prostredia od odborníka, ktorý sa dlhodobo a systematicky
venuje konkrétnej problematike. Výstupmi nie sú kvantifikované údaje,
v prípade štandardizovaného rozhovoru môžu byť výstupy semikvantifikované,
pri neštandardizovanom rozhovore ide zvyčajne o kvalifikované odhady.
4.4 Sociologický výskum
Táto metóda umožňuje prieskum názorov, hodnotovej orientácie
vybraného segmentu populácie na určitú tému. V podmienkach dlhodobého
plánovania bezpečnosti a najmä obrany sú výstupy zo sociologických výskumov
využiteľné pri rozhodovaní najmä v oblasti rozvoja ľudských zdrojov (náborová
politika, marketingová stratégia, vzdelávanie a príprava personálu).
4.5 Metóda scenárov
Keďže bezpečnostné prostredie sa môže vyvíjať v rôznych paralelách
a jeho budúce situácie vyplývajú z rozhodovania vo viacerých rozhodovacích
pozíciách, teda bodoch kauzálnej nadväznosti, ale závisí aj od iracionálnych
faktorov, pristupuje sa často k mnoho variantným prognózam a tvorbe scenárov.
„Pod scenárom rozumieme sled udalostí alebo následných krokov, ktoré
vytvárajú smerovanie určitej komunity alebo i spoločnosti ako celku. Scenár má
rešpektovať nevyhnutné danosti východiskovej pozície, vyplývajúce
z výsledkov časti analýzy bezpečnostného prostredia.
Tvorba možných variantov vývoja, ktorá vychádza z analýzy aktuálnej
situácie sa opiera o kvalifikovaný odhad možného ďalšieho vývoja. Scenáre nie
sú presnou a verifikovateľnou predpoveďou vývoja, no môžu poukázať na
možné trendy, javy a ich vzájomnú väzbu, ktorá môže v budúcnosti získať väčší
vplyv. Scenáre predstavujú populárnu formu prezentácie výsledkov analýzy a
predikcie bezpečnostných hrozieb.
Pri metóde scenárov sa zvyčajne využívajú dva a viac scenárov.
Charakteristicky ide o maximálny, stredný a minimálny variant. Spomedzi nich
sa vyberá alebo nad ich rámec/ich kombináciou sa vytvára najpravdepodobnejší
variant.
Metóda scenárov sa môže prepojiť s plánovaním, ako sa deje napríklad pri
strategickom plánovaní v ozbrojených silách Slovenskej republiky.
252
4.6 Metóda riadenia podľa cieľov
Metóda riadenia podľa cieľov (Management by Objectives MBO) je
vedecký postup, kedy na základe tímovej tvorby dlhodobých, strednodobých
a kratkodobých cieľov sú definované ciele na základe hierarchie významnosti.
To znamená, že ciele sú odvodzované od obecného cieľa nultého radu na ciele
nižšieho radu, čím vzniká tzv. strom cieľov. Najdôležitejšie ciele tzv. kľúčové
majú prioritu z hľadiska požiadavkou na zdroje.
4.7 Modelovanie a simulácia
Základnou metódou analýzy bezpečnostného prostredia je modelovanie.
Ide o rekonštrukciu základných znakov bezpečnostného prostredia na základe
stanovených pravidiel analýzy.
Do úvahy sa berie sémantické hľadisko, ktoré stanovuje, do akej miery
model zodpovedá reálnej situácii bezpečnostného prostredia a zároveň akú má
tvrdenie, vyplývajúce z modelu, výpovednú hodnotu o reálnej situácii.
Sémantické hľadisko je vzhľadom na model objektívnym pohľadom analýzy.
Je možné hovoriť o statických a dynamických modeloch. Statické modely
popisujú iba aktuálnu situáciu bezpečnostného prostredia, prípadne určitú
historickú situáciu s vysokou výpovednou hodnotou, ktorá môže byť využitá pri
spracovaní inými analytickými metódami. Dynamické modely zachytávajú
vývoj bezpečnostného prostredia v historickej – chronologickej línii na základe
známych alebo predpokladaných zmien ich parametrov. Označujú sa aj ako
simulácie. Okrem analýzy bezpečnostného prostredia môžu v sebe zahŕňať aj
predikciu.
Špecifickým typom simulácie je metóda Monte Carlo. Vychádza
z existencie konštantných charakteristík sledovaného prostredia a náhodných
zmien, ktoré sa v ňom vyskytujú a ovplyvňujú celý sledovaný systém. Metóda
Monte Carlo predstavuje algoritmus, vo výpočte ktorého sa opakovane
využívajú náhodné hodnoty. Úspešnosť využívania tejto metódy vyplýva
z pravdepodobnosti, že celkový priebeh algoritmu približne kopíruje reálny stav,
aj keď jednotlivé jeho časti sa môžu líšiť. V analýze bezpečnostného prostredia
sa dá využiť na analýzu priebehu teroristického útoku, útoku ZHN alebo vo
všeobecnej rovine na výpočet rizika materializácie konkrétnej hrozby.
4.8 Metóda hier
Metóda hier a umožňuje analyzovať široké spektrum konfliktných
rozhodovacích situácií, ktoré môžu nastať tam, kde dochádza k strete záujmov.
Herne – teoretické modely sa snažia tieto konfliktné situácie nielen analyzovať,
ale zostavením matematického modelu daného konfliktu a pomocou výpočtov
253
i nájsť čo najlepšiu stratégiu. Metóda je využiteľná v oblasti rozhodovania
o politicky – vojenských cieľoch a alokovaných zdrojov pre ich realizáciu.
5 Realizácia strategických cieľov
Pri realizácií strategických cieľov sú hľadané cesty k naplneniu vízií,
identifikované varianty riešenia, definované kritéria pre ich hodnotenie, a výber
najvhodnejších riešení. Na ohodnotenie jednotlivých variant a výber
najvhodnejšej z nich môžeme vykonať na základe: Marginálnej analýzy, Cost
Effectives Analysis (CEA), Sieťovej analýzy alebo Multikriteriálnej analýzy.
5.1 Marginálna analýza
Metóda posudzuje jednotlivé varianty na základe analýzy nákladov
a prínosov a to pomocou dvoch pravidiel.
Prvé pravidlo sa používa pri neobmedzenom rozpočte (neobmedzených
zdrojoch), rozširovaním činnosti do vtedy, kým marginálny prínos prevyšuje
marginálne náklady. Prínos (úžitok) sa meria v rovnakých jednotkách.
Druhé pravidlo marginálnej analýzy sa používa pri voľbe medzi variantmi
(alternatívami), programami pri obmedzenom rozpočte. Podstata druhého
pravidlá spočíva vtom, že pri záväzných rozpočtových obmedzeniach získame
optimálny výsledok vtedy, keď sa v činnosti pokračuje dovtedy, keď marginálna
návratnosť na jednotku nákladov je rovnaká pre všetky činnosti (doposiaľ, kým
sa nebude rovnať pomer marginálnych prínosov marginálnym nákladom).
Prínosy a náklady sa merajú v rôznych jednotkách.
Marginálny (medzný, dodatočný) je pojem, ktorou sa rozumie dodatočná
jednotka príslušnej veličiny. Metóda je využiteľná najmä pre ohodnotenie
najvhodnejšej ponuky v akvizičnom procese.
5.2 Cost effectives analysis (cea)
CEA je jednou zo základných metód nákladovo – výstupového
ohodnocovania projektov. Náklady sú merané hodnotovými jednotkami,
výstupy sú kvantifikované v naturálnych jednotkách. Metóda je blízka analýze
nákladov a prínosov. Metóda je využiteľná k multikriteriálnemu hodnoteniu
projektov napr. vyzbrojovania, kedy sú hodnotené náklady na zakúpenie nového
zbraňového systému v celom životnom cykle a podľa vopred stanovených
kritérií porovnávané s prínosmi.
5.3 Sieťová analýza
Sieťovou analýzou môžeme modelovať nadväzujúce činnosti nutných
k dosiahnutiu určitého cieľa optimálnym spôsobom. Modelom týchto úloh je
254
orientovaný sieťový graf s časovo obmedzenými hranami a cieľom úlohy je
optimalizácia času trvania projektu cestou analýzy sieťového grafu. Z mnoho
metód časovej optimalizácie sú najviac využívané metódy CPM a PERT.
Metódy sú využiteľné pri rozhodovaní o časovej nadväznosti čiastkových
činnosti rozsiahlych projektov realizovaných na zaistenie bezpečnosti štátu.
5.4 Multikriteriálna analýza
V bežnej praxi realizácie strategických cieľov v podmienkach bezpečnosti
sa stretávame so širokým spektrom alternatív, ktoré smerujú k riešeniu
problémov zaisteniu bezpečnosti.. Multikriteriálna analýza hodnotenia
jednotlivých variant umožňuje objektivizáciu tohto rozhodovacieho procesu.
Zložitosť tohto procesu vzrastá so zvyšovaním počtu kritérií a rastom súboru
dostupných variant.
Proces multikriteriálnej analýzy zahrňuje:
 Voľbu kritérií,
 Stanovenie významnosti kritérií (váh kritérií),
 Prevod kritérií na rovnakú mernú jednotku,
 Celkové ohodnotenie variant.
Multikriteriálna analýza má široké využitie a môžeme ju využiť
napríklad na ohodnotenie najlepšej ponuky pri výbere zbraňového systému, na
ohodnotenie variantov možných organizačných štruktúr vhodných pre výstavbu
ozbrojených síl, pri hodnotení bezpečnostných hrozieb a ich rizík a pod..
Záver
K riešeniu problémov strategického riadenia je možné využiť celý rad
metód. Pre vykreslenie komplexnosti budúceho vývoja bezpečnostného
prostredia je použiteľná strategická analýza a tvorba scenárov. SWOT analýza
sa hodí k odhaleniu silných a slabých stránok systému vzhľadom k možným
ohrozeniam. Teória hier je vhodná pre overovanie možných variant riešení.
Multikriteriálna analýza je efektívna pri analýze bezpečnostných hrozieb a ich
rizík.
Literatúra:
KRÁSNÝ, A. - PROCHÁDZKA, J. 2008. Vojenská stratégie : Strategický manažment a jeho
funkce. Praha: UO BRNO, 2008. ISBN 978-80-7278-475-2.
FOTR, J, DĚDINA, J., HRUZOVÁ H. 2003. Manažérske rozhodovaní. Praha: Ekopress,
2003. 250 s. ISBN 80-86119-69-6.
ŽÁK, M. - RAČKO, J. 2008. Podpora rozhodovania pri krízovom riadení. In: Manažment teória, výučba a prax 2008 [elektronický zdroj] : zborník príspevkov z medzinárodnej
255
vedecko-odbornej konferencie : 25.-26. septembra 2008. Liptovský Mikuláš: Akadémia
ozbrojených síl gen. M. R. Štefánika, 2008.
ŽÁK, M. 2008. Identifikácia, analýza a hodnotenie rizík v krízovom manažmente. In:
Manažment - teória, výučba a prax 2008 [elektronický zdroj] : zborník príspevkov z
medzinárodnej vedecko-odbornej konferencie : 25.-26. septembra 2008. Liptovský Mikuláš:
Akadémia ozbrojených síl gen. M. R. Štefánika, 2008.
BARAN, J. 2009. Efektívne metódy analýzy bezpečnostného prostredia v podmienkach
Slovenskej republiky. Záverečná práca, KNB. Liptovský Mikuláš 2009.
256
PROBLEMATIKA KOLEKTÍVNEJ BEZPEČNOSTI :
TEÓRIA A REALIZOVATEĽNOSŤ
THE ISSUE OF THE COLLECTIVE SECURITY:
THEORY AND FEASIBILITY
Katarína Krokosová1
ABSTRACT
The article deals with the problems of defining the collective security concept. Author tries to
review the idea of collective security through the comparison of similar approaches to the
security in the international context. For this purpose, author uses and compares theoretical
approaches of different scholars. The aim of the article is to consider the practical feasibility
and significance of the common approach to the security from the pragmatic point of view, in
the context of “glocalized” era, while the emphasis is laid on regional and subregional levels.
Key words: collective security, international political system, security, alliances, states
Úvod - Pojem kolektívna bezpečnosť
Základnou myšlienkou kolektívnej bezpečnosti je predpoklad, že mier
v medzinárodnom spoločenstve je možný prostredníctvom zaväzujúcej dohody
konať kolektívne, za účelom jeho dosiahnutia a záväzku spoločne ho chrániť.
Každá neoprávnená hrozba alebo použitie sily, ktorýmkoľvek členom
medzinárodnej komunity proti inému členovi medzinárodnej komunity bude
čeliť spojeneckej sile všetkých ostatných členov spoločenstva. Táto kolektívna
sila by mala predstavovať odstrašujúci prvok, ktorý odradí akéhokoľvek
agresora od plánovania alebo realizovania hrozby silou alebo použitia sily.
(Miller, 1999)
V súvislosti so samotným pojmom je nevyhnutné poukázať na
rozchádzajúce sa názory odborníkov. V niektorých odborných zdrojoch sa
môžeme stretnúť s pojmom kolektívna bezpečnosť a kolektívna obrana ako
s pojmami synonymickými. Množstvo autorov však upozorňuje na to, že tieto
pojmy nemožno pokladať za významovo rovnaké a to najmä v súvislosti
s regionálnymi organizáciami. „Množstvo regionálnych usporiadaní sa vydáva
za usporiadania kolektívnej bezpečnosti, pričom sú to v skutočnosti nástroje
kolektívnej obrany, keďže boli vytvorené, aby čelili hrozbám prichádzajúcim
z externého prostredia ich regiónu a ich komunity.... . Základný rozdiel v zdroji
1
Katarína Krokosová, Mgr., interný doktorand, Katedra bezpečnostných štúdií, Fakulta
politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici,
Kuzmányho 1, 074 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected].
257
hrozby predstavuje základný rozdiel v povahe a zámere daných zoskupení.“
(Miller, 1999, s. 304)
V odbornej literatúre sa taktiež často stretávame s pojmom kooperatívna
bezpečnosť, ktorá je interpretovaná najmä ako záväzok regulovať veľkosť,
technické zloženie, investičné modely, operačné praktiky vojenských jednotiek
na základe vzájomného konsenzu pre vzájomný prospech.
Odlišnosť medzi pojmami kolektívnej a kooperatívnej bezpečnosti
spočíva v tom, že kolektívna bezpečnosť je politický a právny záväzok
členských štátov brániť integritu jednotlivých štátov v rámci skupiny signatárov.
V tejto súvislosti sa pojem kolektívnej obrany tiež javí značne odlišný, nakoľko
predstavuje záväzok všetkých štátov brániť sa navzájom pred vonkajšou
agresiou. Kooperatívna bezpečnosť na druhej strane môže obsahovať opatrenia,
ktoré znižujú riziko vzniku vojny, pričom nemusia smerovať voči žiadnemu
konkrétnemu agresorovi. Dobrým predpokladom pre efektívne fungovanie
mechanizmov kooperatívnej bezpečnosti sú príbuzné politické systémy, napr.
liberálno-demokratické republiky. Zúčastnené strany majú možnosť zdieľať
hodnoty v oblasti kolektívnej diplomacie, ekonomiky, vojenskej akcie mimo
spoločného priestoru. (Larsen, 2002) Pod kooperatívnou formou bezpečnosti sa
však dnes rozumie taktiež spolupráca, ktorá rozsahovo môže pôsobiť aj externe2,
t.j. kooperácie sa zúčastňujú aktéri, ktorí nie sú priamou súčasťou ucelenej
štruktúry, avšak majú kontaktné bezpečnostné hranice a preto sa zúčastňujú
limitovaných aktivít3. (Londýnska deklarácia, 2001) Z uvedeného tvrdenia
môžeme preto vyvodiť, že je nevyhnutné rozlišovať organizáciu kolektívnej
bezpečnosť a organizáciu, ktorá aplikuje vo svojich aktivitách kooperatívnu
bezpečnosť.
Podľa M. T. Clarka musí akákoľvek organizovaná formálna, aj menej
formálna podoba kolektívnej bezpečnosti spĺňať tri základné predpoklady. Po
prvé, musí byť orientovaná proti agresii jedného z členov, ktorí sa ku
dodržiavaniu jej zásad zaviazali, pričom však nie je možné predvídať časovú ani
obsahovú formu takejto hrozby (na rozdiel od hrozieb z externého prostredia),
pretože vo svojej podstate by organizácia kolektívnej bezpečnosti mala
imperatívne odmietať možnosť takejto akcie. Po druhé, vynútiteľnosť musí
v sebe obsahovať istý stupeň automatickosti. V praxi to znamená, že musí
existovať aj vysoký stupeň záväzku členov takejto organizácie, voči organizácii
samotnej. Po tretie, v rámci organizácie kolektívnej bezpečnosti musí byť
explicitne definované, kedy je určitý čin považovaný za prejav agresie a to
2
Pod kooperatívnou formou bezpečnosti sa dnes rozumie najmä spolupráca napr. členských
štátov NATO s nečlenmi, najmä z blízkeho okolia hraníc Aliancie, t.j. rôzne platformy ako
napríklad Mediteránny dialóg NATO (NATO + štáty Stredomoria), NATO+1 (napr. NATORusko; NATO-Ukrajina). Kooperácie sa zúčastňujú štáty, ktoré majú kontaktné bezpečnostné
hranice a ktoré sa zúčastňujú limitovaných aktivít (napr. tréningy, vzdelávanie, kooperačné
a summitové aktivity). (Londýnska deklarácia, 2001)
3
Napr. tréningy, vzdelávanie, kooperačné a summitové aktivity.
258
v takom rozsahu, aby všetci zúčastnení jednoznačne vedeli posúdiť a dosiahnuť
konsenzus v prípade, že by k takejto agresii došlo. (Clark, 1995).
Keďže v súčasnosti je už v prípade najvýznamnejších organizácii
kolektívnej bezpečnosti náročné rozlíšiť, či sa jedná výslovne o bezpečnostnú
alebo obrannú formu spolupráce, budeme pre účel tejto práce naďalej pracovať
s pojmom kolektívna bezpečnosť.
1 Realizácia kolektívnej bezpečnosti v geografickom vyjadrení
V súvislosti s typológiou aktérov doposiaľ nebola v teóriách
medzinárodnej politiky prijatá ucelená metóda ich analýzy. Napr. z hľadiska
medzinárodného práva je možné význam jednotlivých aktérov posudzovať na
základe ich právnej resp. medzinárodnoprávnej subjektivity. Vo všeobecnosti
možno za aktérov medzinárodného politického systému však považovať jednak
štáty, ako najdôležitejších aktérov medzinárodných vzťahov, ale taktiež
jednotlivcov, skupiny, hnutia, národy, združenia, politické strany, korporácie,
rôzne zoskupenia štátov – vládne organizácie, inštitúcie ale taktiež mimovládne
organizácie, teroristické organizácie, atď.
Napriek tomu, že vertikálne členenie vonkajšieho prostredia je typické pre
konštruktivistické školy4, poslúži pre prehľadnejšiu formu analýzy kolektívnej
bezpečnosti v jej rozličných formách realizácie. Každý proces a interakcia
medzi aktérmi, ktorá prebehne na akejkoľvek úrovni sa v dôsledku globalizácie
dostáva na úroveň medzinárodnú až globálnu. Avšak proces globalizácie je
taktiež reverzný, pretože interakcie odohrávajúce sa na globálnej úrovni sa často
nepriamo dotýkajú aj aktérov na najnižšej úrovni – jednotlivcov, ktorí sú
posledným článkom medzinárodného politického systému. Jednotlivec totiž,
rovnako ako štát, či iná inštitúcia, je aktérom medzinárodného politického
systému, pretože môže zo svojej úrovne, za predpokladu, že disponuje
dostatočnými predpokladmi, vytvárať, alebo byť priamou súčasťou interakcií
medzi aktérmi. Zväčša je však jednotlivec zástupcom väčšieho celku – národa,
štátu, organizácie alebo určitej ideológie.
Ak pristúpime k analýze kolektívnej formy bezpečnosti z opačného uhla
pohľadu, teda z globálneho hľadiska, zistíme, že je možné analyzovať pôsobenie
len jedného aktéra, ktorého pôsobenie má v oblasti bezpečnosti globálny rozsah
- OSN. Keďže komplexné riešenie bezpečnosti formou spolupráce v rámci
globálnej platformy OSN má mnoho nedostatkov, ktoré sú v dnešnej dobe
neustálym predmetom návrhov na reformu fungovania organizácie ako takej,
cieľom práce je skôr poukázať na iné možnosti spolupráce, ktoré by v konečnom
dôsledku mohli priniesť aj zefektívnenie spolupráce na globálnej úrovni.
4
Napr. Kodanská škola, ktorá vertikálne člení bezpečnostné prostredie od úrovne jednotlivca,
cez lokálnu, subregionálnu, regionálnu, až po globálnu úroveň, t.j. napr. – jednotlivci,
vnútroštátne skupiny, štát, regionálne skupiny, medzinárodný systém. ( Nečas, Ušiak, 2010)
259
2 Regionálny rozmer
Regionálny5 alebo subregionálny6 stupeň predstavuje v súčasnosti veľmi
efektívnu formu spolupráce, nakoľko región samotný je v porovnaní s globálnou
úrovňou
omnoho
homogénnejším
celkom.
Pokiaľ
budeme
za
najvýznamnejšieho aktéra regiónu alebo subregiónu považovať štát, môžeme
tvrdiť, že v rámci tejto úrovne majú jednotlivé štáty významné predpoklady7 pre
vytváranie interakcií v rámci kolektívnej bezpečnosti. V rámci regiónu sa ako
najefektívnejšia forma spolupráce v oblasti kolektívnej bezpečnosti javí
platforma, ktorá komplexne pokrýva celý región a všetky jeho poddimenzované
súčasti. Za takúto formu spolupráce považujeme regionálne bezpečnostné
inštitúcie8 alebo organizácie a ich rôzne podkategórie ako sú napr. aliancie.
Regionálna inštitúcia je formálna organizácia alebo režim zakladajúci sa na
členstve, ktoré je v istom zmysle geograficky neobmedzené, avšak väčšinou
zahrňuje susedné, blízke alebo neďaleké štáty, či dva alebo viac blízkych
subregiónov. Medzi typické príklady takejto formy spolupráce patrí NATO
alebo ASEAN. Takmer každá regionálna organizácia má aj bezpečnostný
aspekt, pretože často krát zahŕňa aj koordináciu obranných, bezpečnostných
stratégii a zahraničnej politiky v týchto oblastiach9. Cieľom je väčšinou
koordinovať postupy jednotlivých členov v rôznych oblastiach tak, aby
prostredníctvom regionálneho zoskupenia boli chránené taktiež určité národné
záujmy jednotlivých štátov. (Fawcett, 2012)
Za posledné polstoročie význam a počet regionálnych organizácii neustále
narastal. Regionalizmus je trendom, ktorý odpovedá na aktuálny vývoj v oblasti
bezpečnosti, ktorý na globálnej úrovni čoraz častejšie čelí mocenským hrám
alebo tzv. bandwagoningu. V súčasnosti sa regionálne bezpečnostné organizácie
zaoberajú najmä problematikou prevencie konfliktov, budovania a udržiavania
mieru a problematikou obmedzenia zbrojenia.
5
Pre účely práce budeme pod pojmom región chápať napr. európsky, euroatlantický,
juhoázijský región či región Blízkeho a Ďalekého východu.
6
Pod pojmom subregión máme namysli konkrétne zoskupenia štátov, alebo iných celkov
v rámci určitého regiónu – napr. subregión V4, Nordický subregión.
7
Tieto predpoklady môžu byť jednak objektívne – geografická blízkosť, spoločná historická
skúsenosť, spoločný alebo podobný jazyk, spoločné zahraničnopolitické záujmy, atď., no
taktiež subjektívne – spoločná alebo podobná kultúra, zvyky a tradície, spoločné alebo
podobné vnímanie bezpečnostných hrozieb.
8
Pod pojmom inštitúcia rozumieme formálnu organizáciu s predpísanou hierarchiou
a možnosťou účelného konania a medzinárodné režimy s vlastným komplexom pravidiel
a organizácií.
9
Napríklad Európska únia sa z formy hospodárskej spolupráce postupne vyvinula na
najinštitucionalizovanejšiu formu spolupráce v európskom regióne, pričom v spolupráca
obsahuje aj zahraničnopolitický a bezpečnostný, či obranný aspekt – Spoločná zahraničná
a bezpečnostná politika.
260
Neexistuje však žiadny všeobecne použiteľný vzorec vo vývoji týchto
aktérov. Rovnako môžeme pozorovať rôzne teoretické postoje k tejto forme
spolupráce, ktoré sa odlišujú najmä na základe dvoch hlavných teoretických
prúdov: neorealistov, ktorí vnímajú takéto inštitúcie skepticky a neveria, že
môžu spoločnosti ako takej priniesť úžitok, a na druhej strane idealistov, ktorí
vnímajú takéto inštitúcie ako progresívny faktor.(Fawcett, 2012) Zaujímavou
teóriou v rámci regionálnej bezpečnosti je teória regionálneho bezpečnostného
komplexu, publikovaná v roku 2003 B. Buzanom, podľa ktorého, je takýto
komplex celkom, ktorý je charakterizovaný priateľstvom alebo nepriateľstvom
zúčastnených aktérov, ktorého výsledkom jeho inštitucionálny výstup. Pre
takýto komplex je typická vzájomná závislosť a dynamika medzištátnych
bezpečnostných vzťahov, ktoré predpokladajú existenciu bezpečnostného
vnímania, ktoré je natoľko previazané, že problémy národnej bezpečnosti
každého štátu nie je ani možné riešiť oddelene. (Buzan, Wæver, 2003)
Regionálny rozmer budovania bezpečnosti je v súčasnej dobe často
iniciovaný najmä v dôsledku zmien v medzinárodnom systéme. Na jednej strane
je pre štáty často prirodzenejšie spájať svoje sily vďaka spoločnej identite,
a geografickej blízkosti, ktorá štátom umožňuje efektívnejšie spolupracovať,
pretože z tejto úrovne je jednoduchšie jednotlivé procesy koordinovať,
predpokladať vývoj a vznik určitých situácií a taktiež je región platformou
jednoduchšej negociácie medzi partnermi, nakoľko regionálna organizácia je aj
účinným diplomatickým nástrojom. Regionálna bezpečnostná organizácia má
však absolútnu slobodu v konaní, len pokiaľ sa nejedná o priame použitie
ozbrojenej sily voči inému štátu, pretože v takom prípade, takéto rozhodnutie
podlieha súhlasu nadradenej globálnej inštitúcie – OSN a jej Bezpečnostnej
rady10. Takýto spôsob realizácie kolektívnej bezpečnosti je však napriek tomu
často menej ťažkopádny a pohotovejší než riešenie z globálnej úrovne, ktorá si
vyžaduje omnoho väčšie množstvo času a formálnych opatrení, a krokov, ktoré
je nevyhnutné podniknúť, aby bolo možné dosiahnuť konsenzus a iniciovať
určitú akciu, resp. reakciu.
2.1 Aliancie
V rámci regionálnych celkov vznikajú tiež aliancie. Walt definoval
alianciu ako formálny alebo neformálny vzťah bezpečnostnej spolupráce medzi
dvoma alebo viacerými suverénnymi štátmi. Aliancie sú väčšinou zoskupením
štátov za rôznym účelom a môžu nadobudnúť aj formu medzivládnej
organizácie11 s formálne stanovenými mechanizmami, ako napríklad forma
10
V minulosti došlo k určitým výnimkám, kedy boli ozbrojené sily regionálnou
bezpečnostnou organizáciou použité bez súhlasu BR OSN (napr. bombardovanie Juhoslávie
bombardérmi NATO v rokoch 1998-1999 vo vojne v Kosove).
11
Rozoznávame obranné a bezpečnostné aliancie, prípadne multilaterálne aliancie so širším,
často až globálnym rozsahom. Výskumy potvrdili, že najtrvácnejšími sú multilaterálne
261
stretávania sa najvyšších predstaviteľov alebo mechanizmy zdieľania
spôsobilostí a pod. Aliancie nemusia tvoriť nevyhnutne geograficky,
ideologicky alebo kultúrne blízke štáty. Sú vytvárané v prípade, že sa štáty cítia
ohrozené iným štátom, boli vystavené agresii, alebo chcú získať strategickejšiu
pozíciu v rámci medzinárodného politického systému a jednotlivo nedisponujú
potrebným mocenským potenciálom, t.j. sú vytvárané za účelom mocenského
vyvažovania. Ich zámerom môže byť spoločný vojenský zásah, alebo tiež
získanie a sprístupnenie si navzájom nedostatkových vojenských spôsobilostí,
zdieľanie vojenských a obranných nákladov a pod. (Duffield, 2012) Podľa S.
Walta existuje 5 základných hypotéz alebo predpokladov pre vytvorenie
aliancie: potreba vyvažovania moci voči externým hrozbám; potreba
spojenectva so silnejším štátom s cieľom zvýšiť pravdepodobnosť víťazstva –
tzv. bandwagoning12; potreba spojenectva na základe ideológie13; potreba
vzájomnej zahraničnej pomoci14; tzv. penetrácia alebo zasahovanie jedného štátu
do politického systému iného štátu15; ďalej potreba dosiahnuť alebo zachovať
stav détente – stav mierových vzťahov bez napätia. (Walt, 1987)
Niektorí autori považujú vyššie uvedené formy spolupráce – regionálna
bezpečnostná organizácia a aliancia - za synonymické, resp. tak ako Duffield,
ich vnímajú ako subsidiárne. Niektorí autori však tvrdia opak. J. Joffe sa
domnieva, že rozdiel vyplýva z odlíšenia kolektívnej bezpečnosti a kolektívnej
obrany. Zatiaľ čo aliancia je logicky neoddeliteľná od myšlienky obrany voči už
známemu obávanému aktérovi alebo agresorovi, voči ktorému je už potrebné
podniknúť určité kroky; pričom používa vzorec A plus B plus....n vs. x plus y
plus...n. Organizáciu kolektívnej bezpečnosti naproti tomu považuje za systém,
kde nie je nepriateľ už známy a všetci sa nachádzajú v úlohe mierotvorcov, ktorí
v danom systéme záväzne akceptovali určité pravidlá a v prípade potreby budú
voči ich porušiteľovi konať; pričom používa vzorec A,B,x,y ....n vs. Z. (Joffe,
1991).
V súčasnej dobe je veľmi náročné rozhodnúť, či je daná organizácia
bezpečnostnou alebo obrannou formou spolupráce, resp. či sa jedná o alianciu,
organizáciu kolektívnej bezpečnosti alebo organizáciu uplatňujúcu vo svojich
aktivitách prvky kooperatívnej bezpečnosti. Jednotliví aktéri, ktorí v danom
medzinárodnom politickom systéme pôsobia sú príliš heterogénni a nie je možné
ich kategorizovať na základe vopred stanovených vzorcov. Globalizačné
procesy spôsobili, že aj udalosť odohrávajúca sa niekoľko tisíc kilometrov od
aliancie, nakoľko obranné alebo bezpečnostné organizácie bývajú vytvárané skôr ad hoc, na
základe aktuálnej potreby. (Warren, 2010)
12
Typickým príkladom je presun Talianska z jednej do „nepriateľskej“ aliancie Francúzska,
Veľkej Británie a Ruska počas 1. svetovej vojny.
13
Napr. Arabská liga.
14
Napr. pomoc USA v povojnovej Európe prostredníctvom tzv. Maršalovho plánu.
15
Napr. manipulácia vnútorného politického systému. Častým príkladom takéhoto spôsobu
vytvárania aliancie je americko-izraelský vzťah.
262
nás môže spôsobiť v spôsobe nášho života zásadné zmeny a naopak naše činy
môžu ovplyvniť spôsob fungovania medzinárodnej komunity. Niektorí
odborníci tvrdia, že v súčasnosti v geopolitickom zmysle dochádza
k časopriestorovej kompresii teda zmenšeniu sveta a zrýchleniu reakcií v jeho
rámci. Tieto procesy prepájania globálneho a lokálneho môžeme nazvať
„glokalizácia“ (Dalby, 1998). Jednotlivé procesy získavajú stále viac foriem,
a sú komplikovanejšie vzhľadom k tomu, že sa ich zúčastňuje čoraz viac
subjektov, ktoré pôsobia na rôznych úrovniach, ktoré nie sú vždy striktne
geograficky vymedzené.
Záver
Pre účel naplnenia nárokov globalizačných trendov sa jednotlivé menšie
jednotky (najčastejšie štáty) spájajú do väčších celkov. Stávajú sa tak
relevantnejšími aktérmi medzinárodnej politiky, no na druhej strane
neprichádzajú o svoju identitu, pretože sa spájajú najmä v rámci celkov, ktoré
zdôrazňujú osobitné charakteristiky jednotlivých členov a nie v rámci
globálnych štruktúr, ktoré tieto charakteristiky často nedostatočne reflektujú.
Typickým príkladom je práve región, ktorý zväčša združuje geograficky,
kultúrne, politicky, ideologicky, nábožensky blízke štáty svojimi
charakteristikami predurčenými na spoluprácu. V rámci regiónu môžu vznikať
rôzne zoskupenia, pričom jedným z nich sú práve aliancie.
Najlepšie tento regionalizačný vývoj v oblasti bezpečnosti reflektuje
Severoatlantická aliancia, ktorá by napríklad na základe tvrdení J. Joffea bola
hybridom regionálnej bezpečnostnej organizácie a aliancie, a na základe tvrdení
L. H. Millera by bola kombináciou obrannej a bezpečnostnej formy kolektívnej
spolupráce, nakoľko jej členovia spolupracujú v oblasti bezpečnosti (dovnútra),
ale s rozširovaním článku 5 Washingtonskej zmluvy na akéhokoľvek narušiteľa
mieru alebo záujmov NATO už spoluprácu možno pozorovať aj v rámci obrany
členských štátov voči hrozbám prichádzajúcim z externého prostredia Aliancie
(navonok). Práve týmto rozšírením Aliancia zabezpečila prehĺbenie významu
i v súčasnosti, kedy je veľmi problematické a často nemožné priamo
identifikovať agresora, ktorý ohrozuje mier a stabilitu v rámci Aliancie. Okrem
uvedeného je nevyhnutné zohľadniť taktiež fakt, že v bezpečnostnom prostredí
nie je náročná len identifikácia aktéra, ktorý je pôvodcom bezpečnostnej hrozby,
ale komplikované je aj adekvátne reflektovať charakter samotnej bezpečnostnej
hrozby, nakoľko tá v procese globalizácie získava nový a často asymetrický
charakter16. Dôsledky danej bezpečnostnej hrozby preto môžu byť v rôznych
16
V tomto kontexte sa najefektívnejšia javí opätovne aplikácia konštruktivistického prístupu
Kodanskej školy, ktorá bezpečnosť rozdelila na 5 sektorov, ktoré definujú rôzne bezpečnostné
ohrozenia, na základe kategorizácie referenčných objektov. Jedná sa o sektor politický,
vojenský, ekonomický, societálny a environmentálny. Z uvedeného vyplýva, že
v bezpečnostnom prostredí môžeme definovať bezpečnostné hrozby rozličného charakteru,
263
regiónoch odlišné a často nie je možné globálne aplikovať jeden spôsob riešenia,
resp. reakcie na daný bezpečnostný problém.
Práve z vyššie uvedených príčin je možné predpokladať, že význam
regionálnych organizácií bude neustále stúpať, a aj im nadradení aktéri ako je
OSN budú mať skôr tendenciu regionálne organizácie podporovať ako snahu ich
nahradiť. Regionálna bezpečnosť je bránou k bezpečnosti globálnej. Môže byť
krokom vpred voči zjednotenému svetu, v ktorom vládne mier zjednotených
celkov. (Nye, 1971)
Literatúra:
BUZAN, B. WÆVER, O. 2003. Regions and Powers. The Structure of International Security.
2003. Cambridge: Cambridge University Press. ISBN 0 521 81412 X. 594 s.
BUZAN, B., WÆVER, O. 2005. Bezpečnost. Nový rámec pro analýzu. 2005. Brno: Centrum
strategických studií. ISBN 80-903333-6-2. 267s.
CLARK, M.T. 1995. The Trouble with Collective Security. In Orbis. ISSN 0030-4387. Vol.
39, no. 2. p. 237-257.
Collective Security – World War and the League of Nations. In Encyclopedia of the American
Foreign Relation. [online]. Encyclopedia of the New American Nation. 2013. [cit. 2014-0112] Dostupné na internete: http://www.americanforeignrelations.com/A-D/CollectiveSecurity-World-war-i-and-the-league-of-nations.html
DALBY, S. 1996. Reading Robert Kaplan´s Coming Anarchy. In The Geopolitics Order.
1998. London: Routledge. ISBN 0-203-75317-8. str. 197-203.
DONNELLY, J. 2000. Realism in International Relations. 2000. Cambridge: University
Press. ISBN 0 521 59229 1. 228 s.
DOYLE, M. W. 1997. Ways of War and Peace: Realism, Liberalism, and Socialism. 1997.
New York: W. W. Norton & Company. ISBN 978-0393969474. 560s.
DUFFIELD, J. S., 2012. Alliances. In Security Studies: An Introduction.2012. London:
Routledge. 978-0415782814. p. 339-355.
ELMAN, C., JENSEN, M. 2012. Realisms. In Security Studies: An Introduction.2012.
London: Routledge. 978-0415782814. p. 15-32.
FAWCETT, L. 2012. Regional Institutions. In Security Studies: An Introduction.2012.
London: Routledge. 978-0415782814. p. 356-373.
JOFFE, J. 1991. Collective Security: Wave of the Future or Hollow Dream? In: Harvard
International Review. ISSN 0739-1854. vol. 13, no. 4. p. 25-27.
KEOHANE, R., NYE, J. 1977. Power and Interdependence: World Politics in Transition .
2011. London: Pearson. ISBN 978-0205082919. 368 s.
LASICOVÁ, J., UŠIAK, J. 2012. Bezpečnosť ako kategória. Bratislava: Slovenská akadémia
vied. ISBN 978-80-224-1284-1. 263s.
LARSEN, J.A. 2002. Arms Control: Cooperative Security in a Changing Environment. 2002.
Boulder: Lynne Rienner Publishers. ISBN: 1-58826-013-5
Londýnska deklarácia. 2001 ed. In Světová politika 20. století (1945 -1990). Ed. by Zdeněk
Veselý. 2001. Praha: VŠE.
ktoré sa od klasického vnímania bezpečnosti zásadne odlišujú, nakoľko kalkulujú aj
s bezpečnostnými ohrozeniami ako napr. chudoba, politická nestabilita, migrácia, finančná
kríza a pod. (Buzan, Wæver, 2005)
264
MCDONALD, M. 2012. Constructivisms. In Security Studies: An Introduction.2012. London:
Routledge. 978-0415782814. p. 63-76.
MEARSHEIMER, J.J. 2001. The Tragedy of Great Power Politics. 2001. New York: Norton.
576 s.
MILLER, L. H. 1999. The Idea and the Reality of Collective Security. In Global
Governance. 1999. Vol. 5, no. 3. p. 303 – 332.
NEČAS, P., UŠIAK, J. 2010. Nový prístup k bezpečnosti štátu na začiatku 21. storočia. 2010.
Liptovský Mikuláš: Akadémia ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika
v Liptovskom Mikuláši. ISBN 978-80-8040-401-7. 167s.
NEGRETTO, G. L. 2001. Kant and the Illusion of Collective Security. 2001. In Journal of
International Affairs. 1993. Vol. 46, no. 2.
NYE, J. 1971. Transnational Relations and World Politics: An Introduction. In International
Organization. Vol. 25, No. 3, pp. 329-349. 2003. [online]. Pendient et Migration. [cit. 201401-12] Dostupné na internete:
http://pendientedemigracion.ucm.es/info/sdrelint/ficheros_materiales/materiales016.pdf
WALT, S. 1987. The Origin of Alliances. 1990. New York: Cornell University Press. ISBN
978-0801494185. 336 s.
WALTZ, K. 1979. Theory of International Politics. 2010. Illinois: Waveland Pr Inc. J-20108349-3. 251 s.
265
ZARZĄDZANIE W SYTUACJI OPORU WOBEC ZMIAN
W ORGANIZACJI
MANAGEMENT IN SITUATION OF RESISTANCE WITH
REFERENCE TO CHANGES IN ORGANIZATION
Andrzej Limański1
ABSTRACT
Managing modern organizations is becoming more and more difficult skill, because the
environment is rapidly changing, and the changes are becoming more innovative, expensive,
fast and hard to predict. What is more, the changes differ substantially from past experience
and cause the feeling of uncertainty towards the effectiveness of the undertaken decisions.
Adjustment processes require ongoing monitoring of the environment and continuous
maintenance, or increase in the effectiveness of the company's activity. They also cause the
need for continuous improvement of its potential, structure and organizational culture. The
purpose of this article is to present the basic issues related to the problem of changes
introduced in the organization in a turbulent environment and their impact on management.
The article characterizes the models treated as auxiliary instruments to explain the process of
change and analyses various aspects of this process. The course and the importance of
adaptation processes to change as well as different methods of change management with
particular emphasis on issues of staff resistance to change within the organization have been
discussed. It has been assumed that changes in the organization are opportunities and a new
motivation to act, but they also result in the phenomenon of resistance, resentment and fear,
they redefine the values, goals and relationships. The administration of the organization in
the process of change management should take into account the feelings of insecurity, fears
and reservations of their staff. To make people feel partakers of change, the rational and
emotional points of view shall be considered, a motivating atmosphere that usually
accompanies the search for something better and new shall be created, and a corporate
culture in which permanent readiness to participate in the processes of adaptation to the
environment predominates, shall be introduced.
Key words: management, organization, change, decisions, opportunities
Wprowadzenie
W otoczeniu organizacji, rozumianym jako zespół wszystkich czynników
wpływających na przetrwanie i rozwój przedsiębiorstwa, wśród których
wyróżnia się czynniki wewnętrzne i zewnętrzne, następują „zawirowania”, przez
co staje się ono turbulentne (burzliwe). Turbulencja otoczenia sprawia, że presja
1
Prof. nadzw. dr hab. dr h.c. Andrzej Limański, Wyższa Szkoła Zarządzania
Marketingowego i Języków Obcych w Katowicach, ul. Gallusa 12, 40-594 Katowice, Polska,
[email protected].
266
na organizację stale rośnie, wskutek czego ma ono mniejszą swobodę
(suwerenność) działania i kształtowania własnej struktury, technologii i kultury
(Drabik, 2013, s. 15-16). Dla efektywnego zarządzania nie wystarcza już
budowanie trwałych powiązań pomiędzy klientami (odbiorcami), dostawcami,
kooperantami, pracownikami i udziałowcami. Konieczne staje się zarządzanie
strategiczne polegające na formułowaniu wizji przedsiębiorstwa oraz strategii jej
urzeczywistniania, a także tworzenie tzw. wyróżniającej kompetencji
(umiejętności), której podstawą są: innowacje, architektura (system stosunków
wewnętrznych i zewnętrznych firmy) i doskonała reputacja. Zarządzanie musi
więc stwarzać warunki dla przystosowania się organizacji do coraz bardziej
burzliwego otoczenia i wypracowania specyficznych czynników sukcesu, które
pozwolą wyróżnić się na tle konkurencji i działać w sposób bardziej efektywny
(Penc, 2007, s. 22).
Organizacja musi działać elastycznie i szybko adaptować się do zmian w
otoczeniu, odpowiednio reagując na różne zagrożenia (przeszkody) i szanse
(okazje), oczywiście stosownie do posiadanych możliwości oraz wiedzy i
umiejętności swojego kierownictwa. Procesy adaptacji (dostosowawcze) są
niejednokrotnie bardzo trudne, wymagają bieżącego monitorowania otoczenia, a
także stałego utrzymania, a niejednokrotnie podwyższania skuteczności
działania przedsiębiorstwa, która rozumiana jest jako wybór właściwych celów
do realizacji. Procesy adaptacyjne wymagają również stałego doskonalenia
(modyfikacji) potencjału przedsiębiorstwa, jego struktury i kultury
organizacyjnej.
Procesy adaptacyjne mogą mieć charakter bierny lub czynny. Adaptacja
bierna polega na tym, że przedsiębiorstwo zapewnia sobie przetrwanie i
utrzymanie się na rynku dzięki działaniom reaktywnym, tzn. godzi się ze
skutkiem zmiany i stara się zaspokoić oczekiwania rynku. Adaptacja czynna
natomiast polega na podejmowaniu działań celowych, przemyślanych w
związku z zamiarem zniwelowania niekorzystnych dla przedsiębiorstwa
skutków albo też usunięcia zakłóceń przeszkadzających w osiągnięciu celu.
Jednak podejmowanie działań wyłącznie o charakterze adaptacyjnym – nawet
czynnych – nie zapewni organizacji sukcesu, gdyż zakłócenia w jej
funkcjonowaniu następują często bez ostrzeżenia, a ich skutkiem może być
znaczące utrudnienie utrzymania obecności organizacji na rynku w
dotychczasowym zakresie.
1 Podstawowe modele i metody zarządzania zmianami w przedsiębiorstwie
W praktyce funkcjonuje wiele modeli traktowanych jako narzędzia
pomocnicze do wyjaśnienia procesu zmian i analizy różnych aspektów tego
procesu w przedsiębiorstwie. Modele takie ułatwiają analizę problemu zmian z
punktu widzenia konieczności rozstrzygnięcia kwestii przedmiotu, przyczyn
267
oraz przebiegu zmian. A. Zarębska przedstawia następującą klasyfikację
modeli zmian organizacyjnych (Zarębska, 2002, s. 73 i nast.):
 model cyklu życia, w którym zmiany następują sekwencyjnie; wyróżnia
się: narodziny organizacji, wzrost (rozwój), wiek dojrzałości (stabilizacji)
i na koniec konieczność rekonstrukcji albo zaprzestania dotychczasowej
działalności; organizacja, początkowo prosta, wraz z upływem czasu staje
się coraz bardziej złożona;
 model teleologiczny, w którym organizacja określa swój pożądany stan, a
następnie buduje trajektorię drogi do jego osiągnięcia; jako czynnik
odpowiedzialny za zmiany, które prowadzą do stanu końcowego, uznaje
się stale monitorowany proces rozwoju; monitorowanie pozwala na
wprowadzenie potrzebnych korekt w procesie zmian;
 model dialektyczny odzwierciedla sytuację, kiedy organizacja
funkcjonuje w świecie, w którym działają różne siły; są one
wielokierunkowe i wymagają godzenia wielorakich sprzeczności; dzięki
prowadzonym cały czas walkom, konkurencji i zawieranym aliansom oraz
przyjętym kompromisom jest osiągana stabilność, a organizacje
podtrzymują istniejące status quo; cykl dialektyczny jest wynikiem
najpierw konfrontacji, a następnie konfliktu między konkurencyjnymi
organizacjami;
 model ewolucyjny określa się jako zamknięty i powtarzalny cykl:
zróżnicowanie organizacji, następnie ich selekcja, a wreszcie określenie
pewnego stanu stabilnego; stan ten trwa przez pewien czas, a następnie
tworzy się stan zróżnicowania organizacji i cykl się powtarza.
Przedstawione modele zmian organizacyjnych pozwalają na analizę
standardów procesu zmian – zarówno pojedynczych organizacji (model cyklu
życia, model teleologiczny), jak i całego sektora lub zespołu organizacji (model
dialektyczny, model ewolucyjny).
Przedsiębiorstwo nie może i nie musi być biernym obiektem
oddziaływania otoczenia i spóźnionego dostosowania się do zachodzących w
nim zmian, do zmienionych potrzeb i oczekiwań rynku. Może i powinno
aktywnie oddziaływać na otoczenie i programować zmiany. W długiej
perspektywie czasowej korzystne jest wprowadzanie zmian w sposób
programowany, aby stanowiły one integralną część życia przedsiębiorstwa i
były połączone z jego sprawnym funkcjonowaniem na rynku. Zmiany w
przedsiębiorstwie powinny uwzględniać możliwości, jakie stwarzają osiągnięcia
nauki i techniki oraz potrzeby, które wynikają z dążenia do lepszego służenia
własnym pracownikom i grupom zainteresowanym jego sukcesem. Działania
twórcze są potrzebne szczególnie, gdy zmiany są zasadnicze, fundamentalne,
głębokie, a więc w sposób zasadniczy przekształcają rzeczywistość
przedsiębiorstwa, bądź gdy dotyczą tworzenia innowacji.
W literaturze przedmiotu wiele miejsca poświęca się opisowi różnych
metod zarządzania zmianami. Najbardziej popularnymi ze współczesnych metod
268
zarządzania zmianami są reengineering i kaizen. Bardzo często
reengineeringowi przeciwstawia się metodę kaizen. Praktyka wskazuje, że
pierwszy krok w zarządzaniu zmianami to zastosowanie metody kaizen. Jeżeli w
efekcie jej wykorzystania nie osiągnie się sukcesów, to należy wdrożyć
reengineering. Kaizen polega na dokonywaniu w organizacji ciągłych zmian i
usprawnień. Zasada kaizen jest prosta i jasna – stałe doskonalenie, angażujące
każdego członka organizacji. Zależnie od specyfiki może występować w
różnych formach, zawsze jednak ma na celu: zmniejszenie kosztów
wytwarzania, skrócenie czasu poszczególnych działań i procesów, najlepsze
wykorzystanie materiałów, urządzeń i personelu przy jednoczesnej poprawie
jakości, zwiększeniu niezawodności procesów i wydajności (Kisielnicki, 2008,
s. 200).
Reengineering jest filozofią, która ma na celu wprowadzenie usprawnień
w realizacji pojedynczych procesów lub też całej organizacji. W krańcowym
przypadku reengineering oznacza zorganizowanie przedsiębiorstwa na nowo.
Można też powiedzieć, że jest to metoda rozbicia dotychczasowych struktur
działania i zbudowania ich na zasadach odmiennych od dotychczasowych.
Dotyczy to rodzaju, skali i zakresu wytwarzania w organizacji. Jest to metoda
działań, która ma swoich zwolenników i przeciwników. Zwolennicy metody
uważają, że dzięki jej zastosowaniu następują rewolucyjne zmiany w
zarządzaniu. Reengineering umożliwia reorientację strategiczną, sformułowanie
nowej strategii organizacyjnej, zbudowanie nowego systemu celów i zadań w
przedsiębiorstwie. Reorientacja oznacza zmianę dotychczasowego kierunku
działania, zmianę nastawienia organizacji, rozumianego jako względnie stała
gotowość do reagowania w określony sposób na procesy, sytuacje i zjawiska,
ukierunkowująca jej aktywność i regulująca zachowanie się stosownie do
istniejących warunków działania. Krytycy metody reengineeringu uważają
natomiast, że jest ona przereklamowana, a większość wdrożeń zakończyła się
porażką. Podstawowym zarzutem jest wzrost napięcia społecznego w
organizacjach, które zostały poddane reengineeringowi, ponieważ wiąże się on
w większości przypadków ze zmniejszeniem zatrudnienia (Kisielnicki, 2008,
s. 209).
2 Opór jako reakcja ludzi na zmiany w przedsiębiorstwie – istota i rodzaje
Każda podjęta decyzja, będąca wynikiem rozwiązania problemu czy
poszukiwania okazji (odkrycia szansy), implikuje zawsze określone zmiany,
które zaburzają strukturę dotychczasowej sytuacji pracy, modyfikują ją bądź
zupełnie zmieniają. Człowiek nie jest przeciwny wszelkim zmianom, a często
domaga się ich przechodząc odpowiednie transformacje osobowościowe i
dostrzegając, że wprowadzanie zmian może stanowić podstawowy warunek
przeżycia organizacji i zachowania pracy. Można przyjąć, że członek
organizacji potrzebuje dwóch rzeczy jednocześnie: powtarzalności zdarzeń i
269
nowości. Powtarzalność daje poczucie ładu i porządku, a także spokoju i
bezpieczeństwa. Z kolei nowość przełamuje rutynę, nudę, skostnienie, czyni
człowieka aktywnym i twórczym, a także ułatwia mu spełnienie pragnień i
marzeń, zaspokojenie potrzeby osiągnięć, która jest siłą napędową jego rozwoju.
W praktyce często przeważa opór wobec zmian, mimo niewątpliwego
dążenia ludzi do tworzenia rzeczy nowych lub starych w nowy sposób oraz
doskonalenia warunków swego życia. Opór to powszechnie występująca reakcja
pracowników na zmiany w organizacji. Jest efektem obaw i niepokojów, które
nie zostały w porę dostrzeżone i wyjaśnione. Opór jest czynnikiem hamującym
proces zmian w organizacji. Można go zdefiniować jako blokadę emocjonalną
wobec zmian, którą budują w sobie członkowie organizacji w obawie, że
nadchodząca zmiana spowoduje w jakiś sposób pogorszenie ich obecnej
sytuacji. W innym ujęciu opór wobec zmian jest wysiłkiem pracowników
skierowanym na utrzymanie swojego poprzedniego statusu (Strykowska, 2010,
s. 12). Opór pracowników wobec zmian pozostawiony sam sobie może
przynieść bardzo negatywne rezultaty z uniemożliwieniem zmian włącznie.
Należy więc dokładnie obserwować i analizować zachowania członków
organizacji, aby nie dopuścić do nadmiernego poziomu oporu. Trzeba też starać
się poznać i zrozumieć jego przyczyny oraz w porę dostrzec to, co jest w nim
pozytywne.
J. A. F. Stoner i Ch. Wankel postrzegają trzy zasadnicze źródła oporu
(Stoner, Wankel, 1992, s. 310):
1. Niepewność co do przyczyn i skutków zmiany. Członkowie organizacji
mogą opierać się zmianom, gdyż niepokoją się o ich wpływ na własną
pracę i życie. Jeśli nawet są wyraźnie niezadowoleni z obecnej pracy,
mogą obawiać się, że po wprowadzeniu zamierzonych zmian będzie
jeszcze gorzej. Jeśli zmianę inicjuje ktoś inny, mogą uważać, że są
manipulowani i zastanawiać się, jakie są „prawdziwe” zamiary ukryte za
zmianą.
2. Niechęć do rezygnacji z istniejących przywilejów. Odpowiednie zmiany
powinny przynieść korzyść całej organizacji, ale dla niektórych osób
pozytywne skutki zmiany nie zrównoważą jej kosztów w postaci utraty
władzy, prestiżu, płacy, jakości pracy czy innych świadczeń.
3. Świadomość słabych stron proponowanych zmian. Członkowie
organizacji mogą przeciwstawiać się zmianom, dostrzegając potencjalne
problemy przeoczone przez inicjatorów zmian. Różnice w ocenie sytuacji
stanowią jeden z ważnych konfliktów, który kierownicy powinni
dostrzegać i wykorzystać dla zwiększenia efektywności proponowanych
zmian.
M. Czerska wymienia 4 czynniki, powodujące określone reakcje na
zmiany, do których zalicza: czynniki osobowościowe, czynniki tkwiące w
charakterze danej zmiany, czynniki grupowe i czynniki organizacyjne. Czynniki
osobowościowe to czynniki, które dotyczą danej jednostki, jak jej wiek,
270
osobowość, samoocena, generalne nastawienie do zmian, dotychczasowe
doświadczenia. Czynniki tkwiące w samej zmianie obejmują wszystko to, co
dotyczy zmiany, jej głębokości, charakteru i przewidywania przyszłego obrazu
organizacji. Czynniki grupowe związane są z kulturą, klimatem
organizacyjnym, zwierzchnikiem oraz stosunkami z kolegami, a czynniki
organizacyjne dotyczą wszystkiego tego, co dotyczy aktualnego wizerunku
organizacji (Strykowska, 2010, s. 12).
Z. Ścibiorek uważa, że opór wobec wprowadzanych zmian występuje
niezależnie od podejścia, obszaru i głębokości zmian, gdyż współzależność
elementów organizacji powoduje, że zawsze dotyczą one ludzi, a ponadto są
przez nich realizowane. Stąd też od zachowań pracowników zależy to, czy
zmiana zostanie wdrożona sprawnie i przyniesie pożądane efekty. Jednak często
zdarza się, że zmiany w organizacjach postrzegane są przez jej pracowników nie
jako warunek sprawnego funkcjonowania organizacji, ale jako źródło zagrożeń
mające negatywny wpływ na zaspokajanie ich potrzeb – w szczególności
bezpieczeństwa, społecznych i uznania. Zagrożenia te, realne lub
wyimaginowane wpływają negatywnie na ilość i jakość wykonywanej pracy,
utrudniają bądź uniemożliwiają przeprowadzenie zmiany (Ścibiorek, 2005,
s. 198).
Jeśli chodzi o formy oporu, to można wyróżnić następujące: opór czynny i
bierny; opór jawny i ukryty; opór natychmiastowy i odroczony; opór
emocjonalny, racjonalny i polityczny. Opór czynny zazwyczaj ma charakter
jawny (opór jawny), np. odmowa działania, blokowanie przepływu informacji
lub świadome popełnianie błędów w celu ukazania wadliwości proponowanych
rozwiązań. Możliwe jest wczesne zauważenie oporu czynnego (jawnego) i
podjęcie odpowiednich działań zapobiegawczych. Opór bierny najczęściej ma
charakter utajony (opór ukryty) polegający na manifestowaniu niezadowolenia
(w skrajnym przypadku może dojść do agresji), któremu towarzyszy wyraźny
spadek wydajności, apatia, izolacja i wzmożona absencja. Właściwości oporu
biernego utrudniają podjęcie czynności przeciwdziałających. Opór
natychmiastowy występuje bezpośrednio po uruchomieniu działań
zmierzających do wdrożenia zmian, natomiast opór odroczony występuje na
dalszych etapach procesu zmian (Ścibiorek, 2005, s. 210-211).
W klasyfikacji dokonanej przez D. Vahsa wyróżnia się trzy rodzaje oporu
– opór racjonalny, opór emocjonalny i opór polityczny. Z oporem racjonalnym
można walczyć przedstawiając logiczne argumenty, stąd też jest traktowany
jako stosunkowo najmniej groźny. Opór emocjonalny wynika ze strachu przed
nową sytuacją i jest połączony z subiektywnym spostrzeganiem zagrożeń, które
towarzyszą zmianom. W celu przezwyciężenia tego rodzaju oporu należy ciągle
i stopniowo tłumaczyć pracownikom zagadnienia związane z wprowadzanymi
zmianami, żeby w ten sposób pokonywać ich obawy. W przypadku oporu
emocjonalnego niezbędne jest indywidualne podejście do pracownika. Opór
polityczny wynika z faktu, że pracownicy obawiają się utracić aktualne
271
stanowisko i posiadane wpływy. Opór ten jest rzadko otwarty, co powoduje, że
powstają problemy w jego przezwyciężaniu. Jeśli nie da się go pokonać, to
jedynym rozwiązaniem może okazać się rozstanie z pracownikiem (Strykowska,
2010, s. 13).
3 Sposoby i uwarunkowania przezwyciężenia oporu wobec zmian
w organizacji
Zdiagnozowanie przyczyn oporu jest ważne dla podjęcia działań
zmierzających do jego przezwyciężenia. Najbardziej pożądane jest
zidentyfikowanie źródeł oporu już w momencie planowania wprowadzania
zmian oraz angażowanie wszystkich członków organizacji w procesie ich
wdrażania. Trudności w realizacji decyzji (wprowadzania zmian)
uwarunkowane są przede wszystkim występowaniem tzw. miękkich czynników,
a zwłaszcza takich jak (Penc, 2007, s. 248-250):
 ogólna gotowość w przedsiębiorstwie do zmian, uczenia się i
wprowadzania innowacji;
 stopień indywidualnej odpowiedzialności, który wiąże się z motywacją i
pewnym zakresem podejmowania decyzji;
 kultura tolerująca konflikty (zdolność do prowadzania konstruktywnych
sporów);
 gotowość do wysokich osiągnięć, wynikająca m.in. z odpowiedniego
systemu premii;
 ogólna solidarność i poczucie przynależności (otwartość, zaufanie,
wsparcie od innych);
 kultura komunikacji (otwartość, dialog, otrzymywanie wsparcia od
innych).
Rozwiązywanie problemów związanych z procesem wprowadzania zmian
zależy zasadniczo od czterech podstawowych czynników (Penc, 1999, s. 110111):
 rodzaju rozwiązywanego problemu, tzn. od tego, czy jest to problem
prosty (niezbyt czasochłonny i nie wymagający większych nakładów
finansowych), złożony (pod względem rzeczowym i organizacyjnym,
czasochłonny, angażujący duże siły i środki, wymagający uzgodnień i
negocjacji), czy też bardzo złożony (zawierający dużą liczbę zmiennych,
wymagający dłuższego czasu, dużych nakładów i współpracy wielu
jednostek organizacyjnych, a także nie dający się rozwiązać jednocześnie
jako całość);
 sytuacji działania, która może być deterministyczna (znana jest
prawidłowość prowadząca do stanu rzeczy obranego jako cel i osiągniecie
tego celu jest możliwe przy obecnym zasobie wiedzy menedżera),
probabilistyczna (osiągnięcie celu przy obecnym zasobie wiedzy
272
menedżera jest możliwe z prawdopodobieństwem mniejszym od jedności)
oraz nieoznaczona (menedżer na gruncie swojej wiedzy nie zna
możliwości wystąpienia różnych stanów rzeczy i nie zna też metod
dojścia do celu);
 świadomości działania, na którą składa się wiedza i system wartości. Im
zasięg świadomości jest większy, tym szerszy krąg zależności może sobie
menedżer uświadomić i tym jego działanie staje się bardziej kompleksowe
i efektywne. Wiedza umożliwia dostrzeganie różnych zjawisk,
współzależności między nimi i możliwości wystąpienia przyszłych ich
stanów, system wartości zaś wyznacza cel i porządkuje w pewnej
kolejności wszelkie stany rzeczy zgodnie z przyjętą skalą preferencji, a
także powoduje selekcję metod (technik) działania menedżera;
 możliwości działania, to znaczy projektowania i tworzenia nowych
stanów rzeczy na podstawie posiadanych i możliwych do pozyskania
zasobów finansowych, technicznych, kadrowych, materiałowych itp.
Możliwości te determinują charakter i zakres celów oraz sposoby i czas
ich realizacji, w praktyce rozwiązywania problemów stają się zazwyczaj
ich główną barierą.
W literaturze przedmiotu można znaleźć różne propozycje działań czy
metod postępowania ograniczających opór wobec zmian, począwszy od działań
edukacyjnych, komunikacyjnych po działania wymuszające. Z. Ścibiorek wśród
najczęściej podejmowanych i jednocześnie pożądanych działań wyróżnia
(Ścibiorek, 2005, s. 202-203):
1. Przedstawienie kadrze kierowniczej celów, metod i terminów zmian w
organizacji. Błędem jest blokowanie tych informacji bądź ich
selekcjonowanie. Zmiana nie powinna być zaskoczeniem dla załogi, nie
powinna się o niej dowiadywać drogą komunikacji nieformalnej.
2. Przedstawienie oczekiwanych, wymiernych rezultatów zmian – zarówno
dla danej instytucji, jak i dla danego pracownika (pozytywnych i
negatywnych).
3. Informowanie pracowników o bieżących pracach nad programem zmian,
pokazywanie, ze względów psychologicznych, planów zmian,
wskazywanie problemów. Pozwoli to ugruntować u kadry przekonanie, że
zmiany są przedmiotem refleksji, a decyzje podejmowane są z rozwagą.
4. Włączanie pracowników, zwłaszcza kadry kierowniczej, w miarę
możliwości, do projektowania zmian, a przynajmniej zbieranie i
analizowanie ich opinii o przedmiocie zmian.
5. Dążenie do zachowania dotychczasowego zaszeregowania, prestiżu i
statusu materialnego pracowników.
6. Unikanie wszelkich form nacisku oraz faworyzowania wybranych grup
pracowniczych.
Reasumując, należy stwierdzić, że powodzenie zmian przeprowadzanych
w przedsiębiorstwie wymaga od menedżerów specyficznych umiejętności –
273
twórczych rozwiązań, tworzących nową sytuację, umiejętności kierowania,
którego intencją jest stworzenie układu optymalizującego osiągnięcia danego
zespołu i organizacji (Olak, Limański, Drabik, 2010, s. 365-375; Olak, Drabik,
2011, s. 339-344). Oznacza to, że potrzeba wyobraźni i elastyczności, tj.
nowego i często odmiennego sposobu postrzegania i rozumienia otoczenia,
inicjatywy i refleksji. Menedżerowie muszą zdobywać umiejętności zarządzania
zmianami, traktując je jako jeden z głównych aspektów przekształcania
przedsiębiorstwa w organizację uczącą się (Stańczyk-Hugiet, 2005, s. 195-226).
Umiejętność ta oznacza względnie stałą zdolność do kreowania i wprowadzania
zmian w sposób sprawny i skuteczny, tzn. właściwe opracowanie i rozsądne
dokonanie wyboru wariantu zmiany oraz przygotowanie ludzi i organizacji do
aktywnego udziału w realizacji całego przedsięwzięcia.
Bibliografia:
DRABIK, I. 2013. Turbulencja otoczenia jako czynnik zmian strategii przedsiębiorstwa.
W Проблеми формування та розвитку інноваційної інфраструктури. Тези доповідей ІІ
Міжнародної науково–практичної конференції (Львів, 16-18 травня 2013 p.). Львів:
Видавництво Львівської політехніки. ISBN 978-617-607-437-3.
KISIELNICKI, J. 2008. Zarządzanie. Jak zarządzać i być zarządzanym. Warszawa: PWE. s.
320. ISBN 978-83-208-1729-4.
OLAK, A. – DRABIK, I. 2011. Rola mediacji w procesie rozwiązywania konfliktów.
W Bezpečné Slovensko a Európska Únia. Zborník príspevkov z 5. medzinárodnej vedeckej
konferencie. Košice: Vysoká škola bezpečnostného manažérstva v Košiciach. ISBN 978-8089282-65-4.
OLAK, A. – LIMAŃSKI, A. – DRABIK, I. 2010. Bezpieczeństwo wewnętrzne. Strategie
pozyskiwania personelu kluczem sprawnego działania w przedsiębiorstwie. W Bezpečné
Slovensko a Európska Únia. Zborník príspevkov zo 4. medzinárodnej vedeckej konferencie.
Košice: Vysoká škola bezpečnostného manažérstva v Košiciach. ISBN 978-80-89282-44-9.
PENC, J. 2007. Decyzje i zmiany w organizacji. W poszukiwaniu skutecznych sposobów
działania. Warszawa: Difin. s. 312. ISBN 978-83-7251-827-9.
PENC, J. 1999. Innowacje i zmiany w firmie. Transformacja i sterowanie rozwojem
przedsiębiorstwa. Warszawa: Agencja Wydawnicza Placet. s. 344. ISBN 83-85428-47-X.
STAŃCZYK-HUGIET, E. 2005. Organizacja ucząca się. W Zarządzanie przedsiębiorstwem
w turbulentnym otoczeniu. KRUPSKI R. (red.). Warszawa: PWE. s. 311. ISBN 83-208-15827.
STONER, J. A. F. – WANKEL, Ch. 1992. Kierowanie. Warszawa: PWE. s. 656. ISBN 83208-0861-8.
STRYKOWSKA, M.: Psychologiczne aspekty wdrażania zmian organizacyjnych.
W Organizacja i Kierowanie, 2010, nr 2. ISSN 0137-5466.
ŚCIBIOREK, Z. 2005. Ludzie podczas zmian w organizacji. Toruń: Wydawnictwo Adam
Marszałek. s. 237. ISBN 83-7441-034-5.
ZARĘBSKA, A. 2002. Zmiany organizacyjne w przedsiębiorstwie. Teoria i praktyka.
Warszawa: Difin. s. 246. ISBN 83-7251-311-2.
274
KSZTAŁCENIE MENEDŻERÓW JAKO SPOSÓB
NA DOSKONALENIE BEZPIECZEŃSTWA NARODOWEGO
EDUCATION OF MANAGERS AS A WAY FOR
IMPROVEMENT OF NATIONAL SECURITY
Michał Lisowski1
ABSTRACT
In the present article, the author focuses mainly on the role of education managers in
improving national security in the conditions of modern social and economic life. For this
purpose, analyzed the importance of science in the socio-economic development over the
years, ranging from the Middle Ages to the present. Attention is paid to the interaction
between science and education, and to build links between science and business in the
conditions of ongoing demographic decline. It was emphasized that the training of managers
is a significant factor to improve the economic conditions that affect the personal safety of the
people and country of residence. It was also said that traditional management methods are
becoming less effective. The article highlights the characteristics of a manager, which are
important in the role of instigator of national security. It was noted that economists
increasingly recognize the value of higher education in addition to individual social values as
an important factor for economic growth and national security. It was recalled that one of the
most important methods used to increase the intellectual potential of a manager is to discover
how people create the reality around them and how they can change it.
Key words: national security, social life, economic life, education managers, science,
business, social values.
1 Znaczenie nauki w życiu społeczno-gospodarczym
Bezpieczeństwo narodowe w obecnych czasach jest pojmowane jako
wartość i stanowi konieczny warunek do wzrostu konkurencyjności wobec
postępującego procesu integracji Polski ze strukturami europejskimi. Skończyły
się czasy, kiedy zbroja metalowa chroniła żołnierzy.
W obecnej sytuacji społeczno-gospodarczej potrzebne są intensywne
działania na rzecz poprawy i stałego rozwoju kapitału ludzkiego, wzrostu
kompetencji obywateli i poprawy jakości życia codziennego dostosowanego do
rodzimych uwarunkowań społecznych i kulturowych.
Chociaż ludzkie myślenie rozwija się wolno, uzasadnioną koniecznością
jest działanie na rzecz zmiany ludzkiej mentalności i kształcenie nowoczesnych
menedżerów, którzy będą w stanie sprostać nowym wyzwaniom społecznogospodarczym.
1
Michał Lisowski, Dr, rektor, Wyższa Szkoła Menedżerska w Białymstoku, Sobieskiego 3A,
15-013 Białystok, Polska, [email protected].
275
Począwszy od średniowiecza nauka szuka prawdy i jest najważniejszą
dziedziną życia społeczno-gospodarczego. Już w tamtym okresie były tworzone
uniwersytety i biblioteki. Człowiek potrafił wytwarzać i sprzedawać swoje
produkty. Był to okres systematycznego rozwoju, gdzie praca jednego
człowieka zaspokajała potrzeby wielu (Kowalak, 2004, s. 177).
Koordynacja pracy innych ludzi stała się zawodem, a kapitał ludzki
główna przewagą konkurencyjną. Istotną rolę w tym procesie przypisuje się
upowszechnianiu wiedzy i nieustannemu podnoszeniu kwalifikacji oraz
modyfikacji gospodarki narodowej.
Współczesne społeczeństwo jest inne od społeczeństwa sprzed ponad dwa
i pół tysiąca lat, kiedy to w starożytnej Grecji, w niewielkim obszarowo
i społecznie mieście Ateny powstał ustrój demokratyczny, który w literaturze
socjologicznej określany jest jako „wolność którą należy chronić” (Lisowski,
2012, s. 842).
We współczesnym świecie w wyniku nieustającego rozwoju nauki
i techniki, nabyta wiedza i unikalne umiejętności szybko się starzeją. Z tego
względu kształcenie tylko w pomieszczeniach klasowych lub uczelnianych
salach to mało, bo czasami odbiega od realnej rzeczywistości. Zatem logiczną
koniecznością jest organizowanie różnego rodzaju zajęć praktycznych lub forum
dyskusyjnych typu „Bezpečnostné fórum 2014”, które uatrakcyjnia proces
kształcenia poprzez budowanie więzi między teorią a praktyką. W tym miejscu
warto przypomnieć, iż ludzkie myślenie zmienia się wolno przede wszystkim
dzięki funkcjonowaniu w ludzkiej świadomości sprawdzonych rozwiązań. Stąd
wzrasta potrzeba kształcenia innowacyjnego społeczeństwa. Jednocześnie warto
pamiętać, iż procesy innowacyjne polegają nie tyle na wykorzystaniu posiadanej
wiedzy, ile na tworzeniu nowej wiedzy.
Procesy edukacyjne początku XXI wieku coraz więcej uwagi poświęcają
innowacyjnemu nauczaniu oraz kształtowaniu kreatywnych uczniów, studentów,
pracowników, kierowników, dyrektorów, menedżerów, prezydentów miast itp.
Tymczasem w Polsce nie wiadomo gdzie będą prowadzone zajęcia
naukowo-dydaktyczne, kogo i kto będzie kształcić. W mediach polskich i nie
tylko coraz częściej pojawia się informacja, iż w Europie mieszka zaledwie 7%
ludności świata i jej mieszkańcy posiadają 25% ulg socjalnych. Są to istotne
zagadnienia wobec aktualnego i nieustającego niżu demograficznego, który już
dotyka szkoły, a za kilka lat dotknie i zakłady pracy, co może mieć wpływ
na bezpieczeństwo narodowe w rozumieniu społecznym i gospodarczym.
Problem jest ważny i aktualny, gdyż polska gospodarka i szkolnictwo wyższe
nie zaliczają się do światowej czołówki. Chociaż w kraju zmieniają się sposoby
studiowania i powszechnie wiadomo, że od jakości wykształcenia zależy
przyszła praca zawodowa, to jednak uzyskanie pracy może odbywać się na
zasadzie konkursu, ponieważ w zakładzie pracy wszystkie stanowiska będą
obsadzone, czyli praca dla najlepszych.
276
W kraju potrzebne są konkretne działania na rzecz wykształcenia nowych
utalentowanych menedżerów innowacji na poziomie światowym ze stopniem
naukowym doktora i doktora habilitowanego. Tymczasem w kraju nadal istnieją
duże utrudnienia w uzyskaniu stopnia doktora habilitowanego, gdyż
w procedurach habilitacyjnych ważną rolę pełnią cytaty fragmentów wiedzy
powszechnej. Uczonych raczej poznaje się po nazwisku, a nie po cytatach.
Problem jest tym bardziej aktualny i ważny, gdyż dużo profesorów przeszło na
emeryturę lub odeszło na zawsze.
Rozwijająca się gospodarka rynkowa od społeczeństwa oczekuje
proaktywności i skuteczności w weryfikowaniu starych stereotypów oraz
umiejętnego łączenia nowej wiedzy z posiadanym doświadczeniem. W Polsce
na przełomie wieków XX i XXI umożliwiono Polakom na swobodne wyjazdy
za granicę w poszukiwaniu lepszych warunków pracy i płacy. W Polsce nadal
płace kształtują się na jednym z najniższych poziomów w Unii Europejskiej.
Według Międzynarodowej Organizacji Pracy zysk generowany przez
pracownika migrującego w ciągu roku kształtuje się na świecie w granicach 38
tysięcy dolarów USA.
Wyżej opisane fakty powodują pojawienie się nowych problemów
dotychczas nieznanych dla polskiego społeczeństwa. Te fakty mają wiele
wspólnego z bezpieczeństwem narodowym i mogą mieć spójność z naruszeniem
prawidłowych zasad demokracji i bezpieczeństwa narodowego. Stąd
konieczność korzystania ze zdobyczy nauki w radzeniu sobie w sytuacjach
nietypowych i niepowtarzalnych. Obywatele musza być zdolni do ustawicznej
analizy szans i zagrożeń pojawiających się w swym otoczeniu i całego państwa.
Nie chodzi o odgórne tłoczenie innowacji, a o silną motywację wewnętrzną,
wynikającą z poczucia znaczenia wykonywanych obowiązków i osobistej
odpowiedzialności za bezpieczeństwo własne oraz kraju. Przypomnieć warto,
iż sukces zespołu przeważnie zależy od pomysłowości jego członków. Wszyscy
pracują na rzecz zespołu, a zespół na rzecz indywidualnego uczestnika.
Zdaniem autora lepiej byłoby dla Polski i Polaków, gdyby bardziej była
widoczna większa odpowiedzialność za zarządzanie państwem i za
bezpieczeństwo obywateli oraz by więcej czasu poświęcało się pracy
organicznej, a nie socjotechnicznej. Przecież powszechnie wiadomo, iż w kraju
demokratycznym państwo jest odpowiedzialne za kraj i jego obywateli.
2 Menedżer w literaturze socjologicznej i ekonomicznej
Pojęcie menedżer w literaturze przedmiotu pojawiło się w latach
czterdziestych XX wieku, kiedy to amerykański socjolog James Burnham
sformułował teorię przejścia od społeczeństwa kapitalistycznego czy
burżuazyjnego do społeczeństwa menedżerskiego (Banaszak, 2006, s. 19).
J. Burnham na podstawie analizy rozwoju procesów produkcji i społecznego
podziału pracy na rządzących i rządzonych stwierdził, iż w nowych warunkach
277
gospodarowania menedżerowie posiądą kontrolę nie tylko nad gospodarką, ale
i państwem. Przewidział, iż dotychczasowi kapitaliści w sposób niewymuszony
będą odsuwani od władzy nad gospodarką. Powyższy proces uzasadnił tym,
iż złożone i wyspecjalizowane czynności w procesie produkcji wykonywane
będą przez menedżerów i będą mieć decydujące znaczenie dla całego procesu
produkcji. Na dany moment autor solidaryzuje się z takim stanowiskiem
amerykańskiego socjologa, gdyż ciągle widać, iż każda własność potrzebuje
dobrego zarządzania.
W literaturze przedmiotu socjologowie i ekonomiści od pierwszej połowy
XX wieku w swoich pracach naukowych dużo miejsca poświęcili znaczeniu
pracy związanej z kierowaniem i władzą, a osobę odpowiedzialną za wyniki
pracy, określają menedżerem. Na dany moment w literaturze nie ma
jednoznacznego określenia pojęcia menedżer, natomiast częściej naukowcy
opisują cechy charakteryzujące menedżera. Zdaniem wielu teoretyków
i praktyków celem głównym pracy współczesnych menedżerów jest ich
przekonanie, iż przyszłościowym kierunkiem w zarządzaniu będzie partycypacja
pracowników w podejmowaniu decyzji oraz możliwość wywierania przez nich
wpływu na pewne sprawy dotyczące organizacji, wynikiem czego będzie
zadowolenie z pracy, poprawa wydajności oraz wzrost innowacyjności
(Banaszak, 2006, s. 218).
M. Holstein-Beck twierdzi, iż „Być menedżerem, to znaczy panować nad
jakąś całością, zarządzać nią kompetentnie, czyli gospodarnie, energicznie,
odpowiedzialnie i etycznie” (Holstein-Beck, 2001, s. 1). M. M. Williams
charakteryzując menedżera widzi w nim utalentowanego człowieka
zorientowanego do wewnątrz i na zewnątrz, posiadającego zdolność
pozyskiwania, motywowania i angażowania innych do realizacji własnych
oczekiwań i własnej organizacji” (Williams, 2009, s. 15).
Natomiast W. C. Taylor twierdzi, że to nie firmy, ale ludzie wpadają
na pomysły (Taylor, 2007, s. 214). Wspaniałe powieści i teoria względności
są dziełem pojedynczych ludzi, a nie zespołów (Taylor, 2007, s. 215). Wielcy
ludzie zatrudniają innych wielkich ludzi, ponieważ z takimi chcą pracować.
Jednak ludzie dobrzy zatrudniają ludzi, którzy nie są tak dobrzy jak oni (Taylor,
2007, s. 218).
Z wyżej prezentowanych cech osobowościowych menedżera oraz roli
menedżera we współczesnym świecie wynika, iż menedżer to człowiek
komunikatywny, skuteczny i odpowiedzialny za rezultaty swojej pracy i całego
zespołu oraz inicjator zmian.
3 Menedżer jako inicjator bezpieczeństwa narodowego
W nawiązaniu do znanego określenia greckiego filozofa Heraklita z Efezu
– „panta rhei” (wszystko zmienia się) można stwierdzić, iż:
1) współczesny system wartości jest wynikiem zmian zachodzących w sferze
278
politycznej, społecznej i gospodarczej,
2) w rozwoju społeczeństw najważniejsza rolę zawsze odgrywali wybitni ludzie,
3) dzięki wartościowej kadrze nadal będą zachodzić zmiany w życiu ludzi i
państw.
Z analizy wyżej wymienionego procesu wynika, iż talent i wykształcenie
stanowi i będzie stanowić istotną rolę w rozwoju nauki i techniki. Współcześnie
być dobrym menedżerem, to przede wszystkim wiedzieć, na czym się stoi,
pamiętać o przeszłości i wyciągać właściwe wnioski oraz mieć wizję realnej
przyszłości. A do tego potrzebne jest interdyscyplinarne wykształcenie z zakresu
nauk filozoficznych, psychologicznych, socjologicznych, pedagogicznych,
matematycznych, ekonomicznych, prawnych, technicznych, politycznych i temu
podobnych, kompatybilnych do wykonywanych prac.
W literaturze ekonomicznej wiek XX jest określany jako okres postępu
naukowo-technicznego, a początek wieku XXI jako gospodarki opartej na
wiedzy. A więc wiedza jest największą wartością w podejmowaniu różnych
decyzji w tym decyzji o bezpieczeństwie narodowym. Na dany moment wiedza,
a szczególnie wiedza ukryta i intelekt nie są mierzone. Dowodem jest Produkt
Krajowy Brutto (PKB), gdzie nie ma miejsca na potencjał intelektualny. Autor
ma wewnętrzne przekonanie, iż w najbliższym okresie czasu wspomniana luka
w PKB będzie uzupełniona.
Coraz częściej w literaturze zagranicznej i krajowej pojawiają się takie
określenia jak „kapitał wiedzy”, „rynek wiedzy”, „ekonomia społeczna”,
„ekonomia niepewności”, „kreatywna rekonstrukcja”, „ryba psuje się od
głowy”, problem „grubych brzuchów” w USA lub „tragedia wspólnego
pastwiska”. Dobrym przejawem jest to, iż ekonomiści coraz częściej dostrzegają
w wykształceniu oprócz wartości indywidualnej wartość społeczną, jako ważny
czynnik rozwoju gospodarczego i bezpieczeństwa narodowego.
Obecnie innowacje i zarządzanie znajdują się w centrum zainteresowania
wielu specjalistów z różnych dziedzin nauki i życia gospodarczego.
W publikacjach Organizacji Współpracy Gospodarczej i Rozwoju (OECD)
zwraca się uwagę na zróżnicowanie pomiędzy wiedzą sformalizowaną, a wiedzą
nieformalną stanowiącą istotę wiedzy typu know-how. Wysuwana jest przy tym
teza, że zderzenie pomiędzy wiedzą teoretyczną lub skodyfikowaną oraz wiedzą
niewyrażalną lub praktyczną może stanowić istotę procesu innowacyjnego
(Łobejko, 2004, s. 61).
Jedną z najważniejszych metod służących do zwiększania potencjału
intelektualnego menedżerów jest odkrywanie w jaki sposób ludzie kreują
otaczającą ich rzeczywistość i jak mogą ją zmienić. Zarządzanie wiedzą jest tak
specyficzne, że wymaga specjalnego podejścia do komunikowania się i polityki
personalnej. Proces edukacyjny może być realizowany na uczelni lub poza nią.
Ważniejsze jest to, aby menedżer innowacje traktował jako budowanie przewagi
konkurencyjnej.
279
Polskie uczelnie kształcące na kierunkach menedżerskich uczą studentów
jak doskonalić swoje zdolności organizacyjne oraz jak zaangażować się
w działanie większej grupy ludzi. Uczą jak dbać o własny image i image swojej
uczelni i kraju z uwzględnieniem osiągnięć aktualnej nauki i techniki w kraju
i na świecie. Absolwenci kierunków menedżerskich są ludźmi o wysokim
poziomie intelektualnym z interdyscyplinarnym wykształceniem. Są to ludzie,
którzy rozumieją nowoczesne potrzeby pracy ludzkiej, czasu wolnego i czują
odpowiedzialność za swój kraj.
Podsumowanie
Bezpieczeństwo narodowe postrzegane jest jako kompleksowe budowanie
dobrych relacji z otoczeniem umożliwiających dialog w strukturze wewnętrznej
kraju jak i z otoczeniem zewnętrznym. Powodzenie polskiej polityki
gospodarczej, ograniczenie bezrobocia, łatwy dostęp do lekarza, wzrost zdrowej
konkurencji, są uwarunkowane również rozwojem kształcenia menedżerów na
potrzeby polskiej gospodarki rynkowej. Wykreowanie i utrzymanie
pozytywnego wizerunku kraju jest ważną przesłanką do zachowania
bezpieczeństwa narodowego nie tylko w dobie kryzysu. Dlatego bardzo ważne
jest zapewnienie ciągłego bezpieczeństwa narodowego między innymi poprzez
interpersonalne wykształcenie nowoczesnych menedżerów zdolnych budować
dobre relacje z szeroko rozumianym otoczeniem.
Bibliografia:
BANASZAK, S. 2006. Menedżerowie w strukturze społecznej. Poznań: WSKiZ. s.s. 19, 218.
ISBN 83-88018-34-5
HOLSTEIN-BECK, M. 2001. Menedżer poszukiwany. Warszawa: Centrum Informacji
Menedżera. s. 1. ISBN 83-86210-64-8
KOWALAK, T. 2004. Eseje o demokracji. Białystok: WSE. s. 177. ISBN 83-87981-46-X
LISOWSKI, M. 2012. Bezpieczne kształcenie menedżerów. In Bezpečnostné fórum 2012.
Banská Bystrica: FPVaMV UMB BB, 2012. ISBN 978-80-557-0332-9
ŁOBEJKO, S. 2004. Systemy informacyjne w zarządzaniu wiedzą i innowacją w
przedsiębiorstwie. Warszawa: SGH w Warszawie. s. 61. ISSN 0867-7724, 527
ŚCIBOREK, ZB. 2004. Ludzie cenny kapitał organizacji. Toruń: Adam Marszałek. ISBN 837322-776-8
TAYLOR, W.C., 2007. Czas reformatorów. Łódź: MT Biznes. s.s. 214, 215, 218. ISBN 97883-88970-14-6
WILLIAMS, M. 2009. Przywództwo w świecie biznesu. Kraków: Wolters Klawer Polska Sp.
z o.o. s. 15. ISBN 978-83-7526-693-1
280
ŠPORTOVÁ POLITIKA AKO FAKTOR ZMIERŇOVANIA
NAPÄTIA V BEZPEČNOSTNOM PROSTREDÍ
SPORTS POLICY AS A REDUCING TENSIONS FACTOR IN
SECURITY AREA
Peter Lizák1 – Andrej Vaščík2
ABSTRACT
The aim of this article is to highlight the sports policy as a means of possible peaceful
resolution of conflicts in the world and on the other hand, as the security risks that
accompany the particular mass sporting events. From history we have good experiences in
dealing with problems through sports events, matches or tournaments. But paradoxically,
these events also provide a unique opportunity for extremist and terrorist organizations, to
attract huge attention to themselves by potential attacks. Top sports events participates huge
number of people, including prominent personalities, which underlines the attractiveness for
potential attacks.
Key words: security area, sports policy, reducing tensions, security risks, conflict
Úvod
Bezpečnosť vo všeobecnosti znamená stav, v ktorom je zachovaná
vnútorná bezpečnosť a poriadok, demokratické základy štátu, jeho suverenita a
integrita a je chránené životné prostredie (Bezpečnostná stratégia..., 2005). Vo
význame vnútornej bezpečnosti ju môžeme chápať aj ako súhrn spoločenských
vzťahov, ktoré upravuje právo a ktoré chránia práva a oprávnené záujmy
fyzických a právnických osôb, záujmy spoločnosti a ústavné zriadenie
republiky. S pojmom bezpečnosť úzko súvisí aj pojem bezpečnostné prostredie.
Jedná sa o časť spoločenského prostredia, v ktorom sú podmienky existencie a
vývoja sociálneho subjektov, ich činnosti, vzťahy a záujmy determinované v
prvom rade bezpečnosťou. Bezpečnostné prostredie je charakterizované
prostredníctvom vyčlenenia určitého územia, geopoliticky relatívne uceleného,
ktoré je spravidla podmienené aj ďalšími sociálno-ekonomickými, vojenskostrategickými a kultúrnohistorickými činiteľmi. Tieto pojmy sa čoraz častejšie
stávajú kľúčovými vo vzťahu k organizovaniu významných športových podujatí.
1
Peter Lizák, PhDr., interný doktorand, Katedra bezpečnostných štúdií, Fakulta politických
vied a medzinárodných vzťahov Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1,
974 01, Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected].
2
Andrej Vaščík, Mgr., interný doktorand, Katedra bezpečnostných štúdií, Fakulta politických
vied a medzinárodných vzťahov Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1,
974 01, Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected].
281
Výber miesta konania takýchto športových podujatí prináša so sebou pre
daný región obrovskú prestíž, možnosť prezentovať sa, prílev zahraničných
investícií, ale taktiež obrovskú zodpovednosť pre organizátorov zabezpečiť
bezpečnosť na športoviskách a v ich okolí. Globálne športové podujatia sú
najmä ideálnym prostredím pre zbližovanie sa znepriatelených štátov
prostredníctvom novovzniknutých komunikačných kanálov. Avšak na druhej
strane súvislosť medzi bezpečnostnou hrozbou a športom nie je nič nové. Trpko
sme sa o tom presvedčili napríklad na Olympijských hrách v rokoch 1972
v Mníchove a v roku 1996 v Atlante.
Športová diplomacia sa v súčasnosti stále viac stáva predmetom
skúmania odborníkov na medzinárodné vzťahy. Dokonca aj valné
zhromaždenie Organizácie spojených národov (OSN) prijalo v roku 2013
rezolúciu, podľa ktorej sa 6. apríl stane Medzinárodným dňom športu. Srbský
predseda valného zhromaždenia OSN Vuk Jeremič pripísal tomuto
rozhodnutiu obrovský význam a označil rezolúciu za historickú. "Šport má
jedinečnú silu pritiahnuť, mobilizovať a inšpirovať ľudí na celom svete. Môže
poslúžiť aj ako impozantný nástroj rozvoja" (SITA/Reuters, 2013). Šport sa
stal jedným z dôležitých znakov života celého ľudstva. Svedčí o tom tak jeho
rozmanitosť, ako aj popularita, ktorej sa teší vo všetkých kútoch sveta. Tento
fenomén upútava pozornosť celého radu vedných disciplín a núti nás stále
viac skúmať históriu, aby prispela k jeho lepšiemu pochopeniu súčasnosti
a prognóze budúcnosti. S rastúcim významom športových podujatí,
predovšetkým majstrovstiev sveta, kontinentálnych šampionátov, no najmä
olympijských hier (OH), ktoré sa diali v prostredí politických zmien, dostali
tieto športové udalosti nový rozmer. A to politický. Nielenže odrážali
politické turbulencie, ktoré výrazne ovplyvňovali samotné podujatia a
zasahovali do ich účasti i priebehu, ale aj priamo na ne reagovali. Treba
poznamenať, že najmä olympijské hry sa stali výrazným prvkom
medzinárodnej politiky a príležitosťou, ktorá každé dva roky poskytovala
priestor, ako ju bolo možné ovplyvniť, či zmeniť jej smerovanie. Olympijské
hnutie na čele s MOV a s jeho predsedom (neskôr prezidentom) dostalo šancu
prostredníctvom hier zasahovať do diania v medzinárodných vzťahoch medzi
členmi hnutia, podmieňovať ich konanie a ovplyvňovať ich politické
rozhodnutia (Barteková, 2009).
V tomto prípade použitie pojmu „olympijská diplomacia“ zahŕňa široké
spektrum činností vykonávané množstvom aktérov, z ktorých má každý svoje
vlastné agendy. Veľa diškurzu venovaného tejto diplomacii sa vykonáva
počas olympijských hier, pričom sú využívané ako kanál, prostredníctvom
ktorého môžu sledovať konkrétne organizačné ciele (diplomacia cez
olympiády). Na druhej strane predstava, že kľúčoví neštátni aktéri
v olympijskom hnutí, napríklad MOV a organizačný výbor pre olympijské hry
(OCOG), môžu pôsobiť ako sprostredkujúca sila medzi „odcudzenými
kolektívmi“, predstavuje v zásade diplomaciu olympijských hier (Beacom,
282
2012). V dnešnej dobe je šport viac ako inokedy univerzálnym jazykom a hrá
úlohu katalyzátora v spoločnosti ako prostriedok na zlepšenie kvality života
a blahobytu. Šport prostredníctvom svojich vzdelávacích hodnôt
a celosvetovej siete môže zohrávať významnú úlohu pri vytváraní
prosperujúcej a mierovej spoločnosti.
1 Negatívne aspekty športových podujatí na bezpečnostné prostredie
Ako už bolo spomenuté, organizovanie významných globálnych
športových podujatí, prináša so sebou aj nemalé bezpečnostné riziká. Príkladom
z minulosti je napríklad teroristický útok na výpravu športovcov Izraela členmi
teroristickej organizácie Čierny september v roku 1972 na OH v Mníchove. Žiaľ
nedávne udalosti nielen z olympijských hier ukazujú, že šport a športovci sa
stávajú čoraz viac terčom teroristov. Príklady za poslednú dobu zahŕňajú
ozbrojený útok v marci 2009 v Lahore na kriketový tím Srí Lanky, či
samovražedný bombový útok na divákov na volejbalovom zápase v Laki Marwi,
severozápadnom Pakistane v januári roku 2010, ale taktiež dobre známy
ozbrojený útok na futbalovú reprezentáciu Toga v Angole v tom istom mesiaci
(Richards, 2011). V auguste roku 2009 anglický bedmintonový tím stiahol svoju
výpravu z majstrovstiev sveta v Hyderabade v dôsledku konkrétnej teroristickej
hrozby. V roku 2012 vzhľadom k obrovskej publicite potenciálnych útokov na
olympijské hry v Londýne, opäť vzrástla polemika o konvergencii športu
a terorizmu. Preto si následne môžeme dovoliť posúdiť otázku užitočnosti
takýchto celosvetových športových udalostí. Na jednej strane prinášajú
obrovský morálny význam, národnú prestíž, priestor na nadväzovanie dialógu
a zlepšovanie medzinárodných vzťahov medzi krajinami, taktiež predstavujú
samotný vrchol tvrdej prípravy a snaženia zúčastnených športovcov. Na strane
druhej sa stávajú čoraz častejšie terčom pre ozbrojené útoky extrémistov.
Sprísnené bezpečnostné opatrenia olympijských hier a najprestížnejších
športových podujatí na svete, znamenajú pre útočníkov stále komplikovanejšiu
realizáciu útoku, ale treba poznamenať, že zároveň vzniká možno ešte väčšie
bezpečnostné riziko pre zvyšok krajiny. Keďže sa celosvetová pozornosť
orientuje na samotné hry a takisto aj väčšina bezpečnostných zložiek
organizujúcej krajiny dohliada na bezpečnosť najmä v dejisku hier a ich okolí,
môžu ostať niektoré verejné priestranstvá, celé mestá, či dopravné systémy
menej chránené a záloha v prípade útoku môže byť nepostačujúca. Na ilustráciu
uvedieme príklad z roku 2004, keď skupinka niekoľko desiatok ozbrojených
čečenských teroristov zaútočilo na základnú školu v Beslane a zadržiavali ako
rukojemníkov vyše tisíc ľudí. Výsledok bol katastrofálny. 334 rukojemníkov
zahynulo a viac než 700 bolo zranených. Otvorene sa hovorilo o zlyhaní
a bezpečnostných zložiek a vrcholných ruských predstaviteľov pri jednaní
s teroristami. Ťažko si predstaviť podobnú situáciu aj teraz opäť v Rusku
nakoľko je dejiskom Olympijských hier v Soči 2014 a dá sa povedať, že sa budú
283
konať v bezprostrednej blízkosti nepokojných regiónov Čečenska a Dagestanu,
čo vyvoláva obavy z možných teroristických útokov. Napriek tomu prezident
organizačného výboru ZOH 2014 Dmitrij Černyšenko verejne prisľúbili, že
ZOH 2014 v Soči budú bezpečné a pokojné, nakoľko ruské bezpečnostné zložky
testovali všetky dôležité projekty a vynaložili maximálne úsilie na bezpečnosť
(Černyšenko prisľúbil..., 2013). Diskutabilné ostáva do akej miery bude
bezpečnosť garantovaná pre zvyšok krajiny.
Doposiaľ najdesivejší útok v histórií olympijských hier sa udial v roku
1972 na Olympijských hrách v Mníchove. V ranných hodinách 5.septembra
vniklo do areálu izraelských športovcov v olympijskej dedine osem teroristov
palestínskej organizácie „Čierny september“ a podarilo sa im zajať skoro celú
izraelskú športovú výpravu. Nemecké bezpečnostné zložky ihneď zahájili
vyjednávanie a dokonca dostali ponuku od izraelskej vlády k vyslaniu zvláštnej
jednotky Sajeret Matkal3 (Kovář, 2009). Nakoniec sa rozhodli vyriešiť situáciu
samy, naoko pristúpili na požiadavky teroristov a poskytli im vrtuľníky na
prepravu na letisko Fürstenfeldbruck. Tu však čakali nemeckí ostreľovači, ktorí
po pristáti vrtuľníku spustili paľbu, čím zahájili útok bezpečnostných síl. Pri
následnej prestrelke zahynulo päť teroristov, ale taktiež 11 rukojemníkov. Traja
teroristi boli nakoniec skoro po hodinovej prestrelke zatknutí. Jedným z motívov
teroristov toto bolo ako odpoveď MOV na ignorovanie palestínskej žiadosti
o možnosť vyslania vlastného olympijského družstva na OH v Mníchove. Na
margo útoku v Mníchove povedal vodca Ľudového frontu pre oslobodenie
Palestíny George Habash, že bomba v bielom dome, mína vo Vatikáne, smrť
Mao Ce-Tunga, zemetrasenie v Paríži, nič nemôže mať taký dopad na
celosvetové povedomie ako bola operácia v Mníchove. Voľba útoku počas
olympijských hier čisto z propagandistického hľadiska, bola 100 percentne
úspešná. „Bolo to ako maľovanie názvu Palestína na hore, ktorú je možné vidieť
zo všetkých kútov sveta“ (Richards, 2011, s. 21).
Avšak predmetom pozornosti teroristov sa okrem olympijských hier
stávajú aj iné významné športové udalosti. Všeobecne vládne presvedčenie, že
za únosom úspešného dostihového koňa Shergara v roku 1983, stála
teroristická organizácia IRA. Tá istá skupina bola zodpovedná aj za kódované
bombové varovania na dostihoch Aintree Grand National v roku 1997. V máji
2002 odpálila ETA bombu v aute pred štadiónom Santiaga Bernabeua
v Madride tesne pred začatím stretnutia Ligy majstrov medzi Realom Madrid
a Barcelonou. Ďalej v januári 2008 bol zrušený aj Rally Dakar pre priame
dôkazy o hrozbe teroristických útokov. V marci 2009 bolo zabitých šesť
policajtov, vodič autobusu a sedem hráčov kriketu a tréner boli zranení, po
útoku na konvoj kriketového tímu Srí Lanky ozbrojencami v Lahore. Neskôr
3
Sajeret Matkal je elitná jednotka špeciálnych síl Izraelských obranných síl. Ich hlavnými
úlohami je boj s terorizmom, hĺbkový prieskum a získavanie spravodajských informácií.
Taktiež má na starosti záchranu rukojemníkov mimo izraelského územia. Jednotka vychádza
zo skúseností (Bořil, 2010).
284
1.januára 2010 prišlo o život takmer sto ľudí, keď samovražedný atentátnik
zaútočil na volejbalovom zápase v Laki Marwi, Pakistan. O týždeň neskôr po
útoku na futbalový národný tím Toga prišli o život dvaja ľudia a sedem bolo
zranených. V apríli 2010 boli nastražené výbušné systémy v okolí Chinnaswamy
stadium v Bangalore krátko pred začatím kriketového zápasu indickej Premier
League (Richards, 2011). Napokon ešte stále máme čerstvo v pamäti bombový
útok na bostonský maratón 15.apríla 2013, pri ktorom prišli o život traja ľudia
a najmenej 183 bolo zranených.
2 Pozitívny vplyv športu pri riešení sporov
Ako pozitívny príklad športu a jeho vplyvu na zmiernenie napätia
v medzinárodnom bezpečnostnom prostredí môžeme považovať prípad Iránu
vo vzťahu so západnými štátmi. Uvedieme dva príklady, vzťahy Iránu
a Nemecka, ako druhý budú vzťahy USA a Iránu.
Pokiaľ ide o vzťahy Iránu a Nemecka, po Iránskej islamskej revolúcii
po roku 1979 boli vzájomné vzťahy značne napäté. Aj keď v určitých
oblastiach pokračovala pragmatická spolupráca, napríklad v oblasti importu
iránskej ropy Nemeckom, všeobecne môžeme hovoriť o úpadku vzájomnej
spolupráce. Došlo k poklesu investícií nemeckých firiem v Iráne,
pozastaveniu kultúrnej spolupráce, zároveň boli vzťahy napäté v dôsledku
destabilizácie bezpečnostného prostredia Iránom. Irán podporoval hnutie
Hizballáh, ktoré malo za následok aj únos nemeckých turistov v Libanone. Po
roku 1989, smrti iránskeho ajatolláha A. Chomejního, došlo k snahám Iránu
zlepšiť vzťahy so západnými štátmi, ktoré boli značne napäté po Iránskej
islamskej revolúcii. Ako dôsledok týchto udalostí Irán i Nemecko prejavili
ochotu zásadne prehĺbiť spoluprácu. Za významný faktor, ktorý prispel
k týmto zmenám možno považovať aj vplyv športu, konkrétne futbalu (Kiani,
2012).
Na začiatku 90. rokov 20. storočia predseda Iránskej futbalovej
federácie Noamouz požiadal iránske veľvyslanectvo v Nemecku, aby
pomohlo s organizáciou tréningu iránskych futbalistov na území Nemeckej
spolkovej republiky. Následné diplomatické úsilie iránskeho veľvyslanca S.
H. Mousaviana viedlo k tomu, že v apríli 1992 sa iránsky národný futbalový
tím zúčastnil tréningu vo Frankfurte, prvýkrát mimo iránskej pôdy. Iránsky
futbalový tím mal tak možnosť prvýkrát zúčastniť sa prípravy poskytovanej
kvalitnými zahraničnými expertmi a využiť popredné svetové tréningové
zariadenia. Táto spolupráca však mala ďalšie pozitívne dopady na rozvoj
nemecko – iránskych bilaterálnych vzťahov. Nemecké firmy ako Siemens,
Mannesmann či Volkswagen poskytli značné finančné prostriedky na prípravu
a tréning futbalistov v Iráne. Tým sa Irán prvýkrát po roku 1979 otvoril vo
väčšej miere aj západným zahraničným investorom (Mousavian, 2008). Táto
zvýšená spolupráca vo futbale prispela k rozhodnutiu Nemecka podporiť na
285
konci roka 1992 dialóg medzi EÚ a Iránom. To viedlo k rozhodnutiu
Európskej rady prijať v Edinburghu na summite hláv štátov v decembri 1992
deklaráciu o začatí tzv. kritického dialógu. Výmenou za zvýšenú ekonomickú
spoluprácu mal Irán začať spolupracovať s EÚ v oblasti ľudských práv a boja
proti terorizmu (Conclusions of the Presidency, 1992). Irán akceptoval túto
ponuku EÚ podporovanú v značnej miere Nemeckom, zároveň prestal
podporovať hnutie Hizballáh v unášaní nemeckých občanov (Mousavian,
2008). Nemecko sa stalo jedným z najvýznamnejších ekonomických
partnerov Iránu, pričom oba štáty nadviazali spoluprácu vo viacerých
bezpečnostných otázkach, ako napríklad ochrana hraníc s Afganistanom proti
pašovaniu drog a pod. (Kiani, 2012).
Môžeme tak konštatovať, že zblíženie oboch štátov v oblasti športu dalo
podmienky k rozvoju ďalšej spolupráce v iných sférach, ako napríklad
ekonomika. Zároveň došlo k zmene správania sa Iránu v európskom
bezpečnostnom prostredí. Z hrozby sa stal partner nielen pre Nemecko, ale aj
pre EÚ. Samozrejme, je otázne, do akej miery je táto bezpečnostná spolupráca
rozvinutá, avšak fakt je ten, že v prípade vzťahov Iránu a Nemecka futbal bol
pozitívnym faktorom na začiatku 90. rokov 20. Storočia, ktorý pomohol pri
zmiernení vzájomných vzťahov.
Pokiaľ ide o vzťahy Iránu a USA futbal zohral tiež svoju pozitívnu, hoci
v menšej miere ako v prípade Nemecka a EÚ. USA a Irán dlhodobo
neudržiavajú diplomatické styky po Iránskej islamskej revolúcii v roku 1979,
oba štáty dlhodobo rozdeľujú odlišné názory na rozdielne otázky
a bezpečnostné problémy na Blízkom východe, ako napríklad terorizmus,
hnutie Hizballáh, postoj k Izraelu a pod.
Majstrovstvá sveta vo futbale v roku 1998 vo Francúzsku sa však stali
príležitosťou znovuobnoviť vzájomné styky medzi Iránom a USA. Počas
týchto majstrovstiev sveta sa streli futbalové tímy Iránu a USA. Ako
pozitívum je nutné vyzdvihnúť skutočnosť, že obe vlády považovali túto
udalosť za možnosť opätovne nadviazať aspoň komunikáciu, ak nie priame
diplomatické styky. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že Irán ako
prvý demonštroval ochotu viesť dialóg. Ako tréner iránskej futbalovej
reprezentácie bol nominovaný J. Talebi, ktorý sa síce narodil v Iráne, avšak
jeho trvalé bydlisko bola od roku 1981 Bay Area v štáte California v USA.
Vyslal jasný signál, keď vyhlásil, že zápas je prioritne športovou hrou, iránski
futbalisti nebudú hrať kvôli politickým dôvodom (Swardson, 1998). Zápas
následne slúžil ako prostriedok komunikácie medzi iránskym i americkým
prezidentom. Americký prezident B. Clinton reagoval na túto udalosť
a prostredníctvom médií zaslal odkaz obom futbalovým tímom. V médiách
vyhlásil, že podporuje kroky k vzájomnému zmiereniu medzi Iránom a USA.
Následne na vyhlásenia B. Clintona odpovedal predstaviteľ iránskej stálej
misie pri OSN H - N. Hosseinian počas interview pre iránske televízne
stanice. Privítal americkú ponuku obnoviť vzájomné vzťahy pod podmienkou,
286
že USA začnú robiť konkrétne opatrenia smerujúce k vzájomnému zblíženiu
(Clinton supports..., 1998). USA v roku 1998 pozastavili sankcie, ktoré bránili
európskym spoločnostiam investovať v Iráne a v roku 2000 sa americká
ministerka zahraničných vecí M. Albrightová nepriamo ospravedlnila za
úlohu, ktorú zohrávali USA pri zvrhnutí iránskeho premiéra M. Mossadeka
v roku 1953 (Albright, 2000). Hoci futbalový zápas v roku 1998 prispel
k rozhodnutiu USA prijať isté opatrenia k vzájomnému zmiereniu s Iránom,
vzťahy ostávajú naďalej problémové najmä kvôli jadrovému programu
Iránskej islamskej republiky. V roku 2002 boli zverejnené informácii, že Irán
naďalej tajne rozvíja svoj jadrový program s možnými vojenskými
dimenziami a americký prezident G. W. Bush zaradil vo svojom prejave
v roku 2002 Irán do „osi zla“. Tým došlo k zmareniu akýchkoľvek ďalších
snáh o zlepšenie vzájomných vzťahov (Parsi, 2007).
Všeobecne môžeme skonštatovať, že v prípade vzťahov Iránu a USA,
futbal zohrával tiež pozitívnu úlohu ako v prípade vzťahov s Nemeckom a
štátmi EÚ. Majstrovstvá sveta vo futbale v roku 1998 umožnili komunikáciu
medzi oboma štátmi aj napriek skutočnosti, že neboli nadviazané vzájomné
diplomatické styky. USA následne prijali isté opatrenia potrebné na vzájomné
zblíženie medzi oboma štátmi. Avšak z tohto príkladu jasne vyplýva, že
samotný futbal síce môže pomôcť zmierniť napätie, avšak nevyrieši všetky
problémy, najmä bezpečnostné otázky. USA naďalej považovali Irán za
hrozbu pre bezpečnostné prostredie vzhľadom na charakter jeho jadrového
programu, keďže pred rokom 2002 viaceré jeho aspekty boli vyvíjané v
utajení. Je preto zrejmé, že šport je jedným, hoci nie jediným efektívnym
faktorom zmierňovania v bezpečnostnom prostredí. Nutné je využiť aj iné
nástroje.
Literatúra:
ALBRIGHT, M. 2000. American – Iranian Relations. Dostupné na internete:
http://www.fas.org/news/iran/2000/000317.htm
BARTEKOVÁ, D. 2009. Význam športu v medzinárodných vzťahoch. Šport, politika a
športová diplomacia : diplomová práca. Banská Bystrica, UMB, 2009. 121 s.
BEACOM, A. 2012. International diplomacy and the olympic movement. New York:
Palgrave Macmillan, 332 s. ISBN 978-0-230-24106-0
Bezpečnostná stratégia Slovenskej republiky, Bratislava: MO SR, 2005. 15 s.
BOŘIL, S. 2010. Sajeret Matkal. Specwar, [cit. 9.1.2014]. Dostupné na internete:
http://www.specwar.info/specialni-sily/izrael/sajeret-matkal/
BOYKOFF, J. 2013. Celebration capitalism and the olympic games. New York:
Routledge, 182 s. ISBN 978-0-415-82197-1
Clinton supports football diplomacy. 1998. Dostupné na internete:
http://news.bbc.co.uk/2/hi/americas/115789.stm
Conclusions of the Presidency.1992. Dostupné na internete:
http://www.europarl.europa.eu/summits/edinburgh/d0_en.pdf
287
Černyšenko prisľúbil, že ZOH 2014 v Soči budú bezpečné a pokojné. TASR, 2013. [cit.
8.1.2014.]. Dostupné na internete: http://www.sport7.sk/clanok/45937-oh-cernysenkoprislubil-ze-zoh-2014-v-soci-budu-bezpecne-a-pokojne
KIANI, D.: Iran and Germany New Geopolitics. In Iranian Review of Foreign Affairs, 2012,
č. 3, ISSN 2008 – 8221, s. 115 – 143.
KOVÁŘ, M. 2009. Protiteroristické operace na záchranu rukojmích. Praha: Mladá fronta,
2009. 144 s. ISBN 978-80-204-1878-4.
MOUSAVIAN, S. H. 2008. Iran – Europe Relations: Challenges and Opportunities. New
York : Taylor and Francis Group, 2008. 280 s. ISBN -10 0-415-44756-9.
PARSI, T. 2007. Treacherous Alliance. New Haven : Yale University, 2007. 361 s. ISBN
978-0-300-12057-8.
RICHARDS, A. FUSSEY, P. SILKE, A. 2011. Terrorism and the Olympics. New York:
Routledge, 267 s. ISBN 0-203-83522-0
SITA. 2013. OSN vyhlásila 6.apríl za medzinárodný deň športu. In Aktuality.sk [cit.
7.12.2013]. Dostupné na internete: http://sport.aktuality.sk/c/154198/osn-vyhlasila-6-aprilza-medzinarodny-den-sportu/
SWARDSON, A. 1998. In Iran, Soccer's a Political Football. Dostupné na
internete:http://www.washingtonpost.com/wpsrv/sports/soccer/longterm/worldcup98/teams/articles/iran2.htm
288
SKÚMANIE VZÁJOMNÉHO VZŤAHU MEDZI KULTÚROU
A KONFLIKTOM
RESEARCH OF MUTUAL RELATION BETWEEN CULTURE
AND CONFLICT
Dagmar Nováková1
ABSTRACT
Different cultures in contemporary world are in mutual contact even more often than it was in
the past. It brings on one side new opportunities for understanding and respecting but on the
other side misunderstanding between individuals, groups, societies and nations. Intercultural
conflict contents elements of incompatibility, discrepancy of aims, interests, values,
expectations, processes and results. It is necessary to identify potential sources of
intercultural conflicts. Culture can not be divided from conflict, even in case when culture is
not a reason of the conflict. Research of intercultural conflict and effort of its constructive
solution is significant part of present research of conflicts.
Key words: culture, intercultural conflict, sources of conflict, types of war.
Žijeme vo svete, v ktorom sa rôzne kultúry stretávajú oveľa častejšie
a intenzívnejšie ako v minulosti, čo so sebou prináša na jednej strane nové
príležitosti porozumieť si, spájať sa a rešpektovať sa, ale na druhej strane nesie
možnosti pre ďalšie nedorozumenia, nepochopenia medzi ľuďmi, skupinami,
spoločnosťami, organizáciami či národmi. Ak sa nedorozumenia alebo problémy
vo vzájomnej komunikácii neriešia včas, môže taká situácia eskalovať do
konfliktu. Pojem konflikt pochádza z latinského conflictus čo znamená spor,
zápas. Slovesom výrazu konflikt je latinské confligere pozostávajúce z predpony
con ako spolu a fligere ako zrážať, ničiť, bojovať (Oxford Dictionaries, 2013).
Takže „udrieť spoločne“ znamená, že strany v konflikte sú vzájomne spojené
závislým spôsobom.
Konflikt sa vo všeobecnosti dá charakterizovať ako rozpor, ozbrojené
stretnutie, vojna, spor. Alternatívnym vymedzením termínu možno uviesť
situáciu, v ktorej sú skupiny, ľudia, krajiny vo vážnom spore medzi sebou
(Kazanský, 2011).
Pre naše potreby budeme konflikt chápať ako interakciu vzájomne
prepojených ľudí, ktorí vnímajú protichodnosť cieľov, záujmov, hodnôt a ktorí
považujú druhú stranu za potenciálne ochotnú a schopnú zasiahnuť s úmyslom
1
Dagmar Nováková, PhDr. PhD., vysokoškolský pedagód, Katedra bezpečnostných štúdií,
Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, Univerzita Mateja Bela, Kuzmányho 1,
974 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected].
289
realizovať svoje ciele. Takto postavená definícia zdôrazňuje tri prvky konfliktu:
nesúlad cieľov, vzájomnú previazanosť strán, a komunikáciu.
Dalo by sa povedať, že konfliktnosť a protirečivosť sú nevyhnutným
atribútom politiky ako takej bez ohľadu na to, či sa realizujú vo vnútroštátnom
alebo medzinárodnom rozsahu. Tým, že je spoločnosť vo vnútri štátu
diferencovaná, tak ako aj celá ľudská spoločnosť, vznikajú rozdielne často
konfliktné záujmy, ktoré sa stretávajú, narážajú na seba a podľa mocenských
potenciálov alebo záujmov aktérov sa riešia. Z uvedeného vyplýva, že konflikty
sú v spoločenskom živote všadeprítomné a bez nich si ľudskú spoločnosť
nemožno predstaviť.
Z rôznych hľadísk je možno uskutočniť viacero klasifikácií konfliktov.
Najčastejším a z hľadiska obsahu medzinárodných vzťahov najvýznamnejším je
ich rozdelenie na konflikty s použitím násilia a bez použitia násilia. Konflikty sú
v medzinárodnej politike latentne prítomné a za istých podmienok môžu prerásť
do krízy.
Termín kríza je v poslednom období veľmi často používaným v rôznych
súvislostiach ako napríklad kríza kultúry, environmentálna kríza, až po krízu
stredného veku. V oblasti medzinárodnej politiky považujeme za krízu určitý
typ konfliktu, ktorého špecifickým rysom je náhly výbuch neočakávaných
udalostí a nepriateľských akcií spôsobených existenciou konfliktu. Z hľadiska
subjektívneho vnímania zainteresovaní vnímajú krízu ako niečo prekvapujúce,
čo vyvoláva pocit veľkého ohrozenia a všetko je to spojené z časovým stresom
riešenia krízy.
Konflikty medzi subjektmi nie sú vždy jednoznačné, pretože môžu byť
dané sociálnou pozíciou či statusom sociálnej skupiny, ale aj ekonomické,
politické alebo ideologické. Obsah a priebeh konfliktu nestanovujú ani tak jeho
subjekty, ale skôr objekt konfliktu. Napríklad pokiaľ sú objektom záujmu
etnických skupín materiálne zdroje, vznikajú ekonomické záujmy a tým aj
ekonomický konflikt. Na základe viacerých definícii objektom konfliktu sú
najmä zdroje, moc, status, hodnoty a identity.
Za príčiny konfliktov sa považujú: neuspokojené potreby (existenčné,
sociálne, potreby bezpečnosti); identita (etnická, náboženská, rasová); morálne
aspekty (viera, ideológia, morálne hodnoty); spravodlivosť (ako vnímanie
nespravodlivosti, nerovnosť pred zákonom); práva; distribúcia výhod (peniaze,
zamestnanie, pôda, moc, spoločenské postavenie); rozdeľovanie a prístup k
zdrojom (financie, potraviny, voda a i.). Uvedené faktory sa môžu vyskytovať
ako príčina konfliktu oddelene alebo vo vzájomnej kombinácii (Hofreiter,2008).
Každý konflikt vzniká v špecifických podmienkach, keď je väčšinou
dlhodobo zakódovaný vo vedomí zainteresovaných strán. Príznakom prejavenia
sa konfliktu je jeho manifestácia, keď minimálne jedna zo zainteresovaných
strán deklaruje nesúhlas a rozpor s druhou stranou. Po tejto fáze nastupuje
eskalácia čiže stupňovanie konfliktu. Po eskalácii konfliktu sú možné dve cesty
riešenia konfliktu. Jednou je deeskalácia kedy ústupkami, kompromismi
290
a dohodami kríza vyhasína, alebo druhou možnosťou je vojenské násilné
riešenie krízy. Na základe skutočnosti, že protirečenia a krízy nemožno vylúčiť
z medzinárodného života je potrebné, aby sa predovšetkým predstavitelia
a politickí činitelia štátov pripravili aj na plnenie takýchto úloh. Dnes sa jedna
časť teórie medzinárodných vzťahov venuje problematike riadenia kríz –
krízovému manažmentu.
Konflikt preniká a zasahuje do všetkých spoločenských vzťahov. Tak ako
môžeme pozorovať rozvoj vzťahov na rôznych úrovniach, tak sa rozvíjajú aj
konflikty. Na individuálnej úrovni sa konflikt objavuje medzi dvomi alebo
viacerými osobami, keď sa navzájom nezhodnú alebo súťažia o niečo – takýto
konflikt potom nazývame interpersonálny konflikt (napríklad keď sa dvaja
pracovníci uchádzajú o post vedúceho). Medziskupinový konflikt sa objavuje
keď dve kultúrne alebo spoločenské skupiny pociťujú nezhody ohľadom
zdrojov, moci, územia a pod. V organizáciách sa konflikt prejavuje medzi
ľuďmi združenými v istej skupine alebo komunite (napríklad medzi rôznymi
oddeleniami vo firme alebo medzi manažmentom a odbormi).
Medziorganizačný konflikt potom zahŕňa spory medzi dvomi alebo viacerými
organizáciami, pričom ide vlastne často o medziskupinové spory v rámci
organizácii (napríklad keď sa dve firmy snažia presadiť s novým výrobkom na
trhu). Medzinárodný konflikt sa týka sporov medzi národmi. Pri strete rôznych
kultúr, medzikultúrny konflikt obsahuje prvky pociťovanej alebo skutočnej
nekompatibility, nesúladu cieľov, záujmov, zdrojov, hodnôt, očakávaní,
procesov alebo výsledkov medzi dvomi alebo viacerými osobami z rôznych
kultúr (napríklad americký manažér by uprednostňoval demokratické
rozhodovanie, čínsky manažér naopak autoritatívny štýl, čo by mohlo
spôsobovať problémy pri spoločnom americko-čínskom projekte). Keďže
kultúra ovplyvňuje komunikáciu na všetkých spomenutých úrovniach,
medzikultúrny konflikt môže byť potom interpersonálny, medziskupinový,
medziorganizačný alebo medzinárodný.
Vo všeobecnosti je najhoršie prijímaným spôsobom riešenia krízy
ozbrojený konflikt, čiže vojna, ktorá však neoddeliteľne sprevádza dejiny
ľudstva a udáva im dramatický až tragický rozmer. V minulosti aj súčasnosti sa
rôzni myslitelia usilovali nájsť odpoveď na otázku príčinu vzniku vojen a možno
sa stretnúť s celým radom rôznych odpovedí. Napríklad že vojny vyplývajú
z biologickej podstaty človeka, nedostatku racionality, zo sociálnopsychologických dôvodov, sporov o územie a zdroje, či ideologického
nepriateľstva. Možno konštatovať, že na uvedenú otázku neexistuje jednoznačná
odpoveď a každá konkrétna vojna je spôsobovaná súhrnom viacerých príčin.
Podľa vyjadrenia významného pruského teoretika vojny, stratéga
a vojenského činiteľa Carla von Clausewitza je „... vojna pokračovaním
politiky inými prostriedkami.“ Z tohto citátu teda vyplýva, že vojna súvisí
s politikou. Pokyn na začatie vojny je racionálnym rozhodnutím zdôvodnený jej
užitočnosťou pre dosiahnutie inak nedosiahnuteľných cieľov. Čím väčšie sú
291
očakávania a presvedčenie o užitočnosti vstupu do vojny, než zotrvanie v mieri,
tým väčšia je šanca, že sa politici rozhodnú pre rozpútanie vojny. V súvislosti
s politikou je možno vojnu charakterizovať ako organizované násilie medzi
ozbrojenými sociálnymi skupinami, ktorého cieľom je buď fyzické zničenie
protivníka, alebo oslabenie jeho vôle obhajovať svoje pôvodné záujmy. Inak
povedané podstatou vojny je fyzický konflikt skupín organizovaných
ozbrojencov. Do súčasnosti sa vyvinulo niekoľko foriem ozbrojených
konfliktov:
Totálna vojna je vojna, ktorá je vedená všetkými členmi spoločnosti a má
viesť k politickej a úplnej likvidácii protivníka a celej spoločnosti. Tieto vojny
sú typické pre hegemóniu v medzinárodnom systéme. Ich typickými znakmi sú
krutosť, veľký geografický rozsah a dlhodobosť. I relatívne malý konflikt či
akýkoľvek konflikt sa môže za krátku dobu zvrhnúť na tzv. totálnu vojnu, ak sú
použité zbrane hromadného ničenia. Historickými príkladmi totálnych vojen
boli púnske vojny, tridsaťročná vojna, napoleonské vojny, prvá a druhá svetová
vojna.
Obmedzená vojna je taká vojna, pri ktorej hlavným rozdielom medzi
totálnou a obmedzenou vojnou sú politické ciele vojny. Obmedzená vojna nie je
motivovaná úplnou likvidáciou protivníka ale obyčajne ide bojujúcim stranám
o presadenie určitých čiastkových politických cieľov, je to vojna emočná.
Takáto vojna sa vzťahuje iba k niekoľkým štátom, je teda podriadená politike,
uskutočňuje sa na určitom území a je používaný vymedzený okruh zbraní.
V súčasnosti sa vojny realizujú v tejto podobe, pretože vojna vedená zbraňami
hromadného ničenia by nebola presadením politických cieľov, ale samovraždou
ľudstva. Špecifickým prípadom najnižšej úrovne obmedzenia vojny je „použitie
násilia bez vojny“. Napríklad bombardovanie irackého jadrového reaktora
Izraelom v roku 1981, zásah NATO v bývalej Juhoslávii a pod. Niekedy sa
takéto zásahy nazývajú ako kontrolované použitie sily. Avšak aj v takýchto
prípadoch zostáva riziko, že môžu prerásť do riadnej vojny.
Občianska vojna je tiež súčasťou svetovej politiky. Občianske alebo
vnútorné vojny sa v miere prejavovaného násilia prinajmenšom vyrovnajú
vojnám medzi štátmi. Takéto vojny sú známe už od čias Antiky. Vznik
občianskych vojen je vyvolávaný existenciou problémov ktoré vedú k boju
medzi organizovanými skupinami súperov v jednej krajine založené na rasovom,
sociálnom či ideologickom motíve. Určitou polemikou môže byť, či sú tieto
konflikty spravodlivé alebo nespravodlivé, ba dokonca potrebné. Pre dnešok je
typická občianska vojna, ktorú rozpútavajú povstalci za účelom zmeny
politického systému svojej krajiny, na to aby získali politickú moc v krajine,
alebo aby sa odtrhli od materskej krajiny. Dochádza tu k porušovaniu ľudskosti,
zabíjaniu, k nestabilite a napätiu i medzi susednými štátmi a tiež k nárastu
utečencov. Špecifickým dôsledkom občianskych vojen pre medzinárodnú
politiku je rastúca tendencia k zvyšovaniu ich internacionalizácie. To znamená,
že do vnútroštátneho konfliktu rôznymi spôsobmi zasahujú ďalšie štáty
292
(dodávky zbraní, politická podpora, vysielanie inštruktorov a v konečnom
dôsledku aj intervencia). Krajín, kde po druhej svetovej vojne vznikli občianske
vojny, je veľa. Za mnohé spomeniem Libanon, Etiópia, Čad, Angola, Sudán,
Rwanda, bývalá Juhoslávia. Zvláštnym prípadom občianskej vojny bola
vietnamská vojna.
Aj keď bol svet od roku 1945 ušetrený veľkého vojenského konfliktu,
v uplynulom období sa odohralo asi 60 menších konfliktov s 20 miliónmi
zúčastnených vojakov a zahynulo asi 17 miliónov ľudí. Podľa správy
Heidelbergského inštitútu pre výskum medzinárodných konfliktov počet
konfliktov vzrástol z 81 v roku 1945 na 300 v roku 2006. Vrchol pokiaľ ide
o počet konfliktov bol dosiahnutý v roku 1992, keď prebiehalo 49 konfliktov.
Táto situácia súvisela s rozpadom Sovietskeho zväzu. V súčasnosti klesá počet
konfliktov, v ktorých je typické násilie vo veľkom meradle a naopak narastá
počet sporov, v ktorých sa používa násilie vo forme prepadnutí, querilových
útokov, bombových útokov a pod.
Mnoho autorov sa prikláňa k názoru, že ideologické vákuum a súperenie
po konci studenej vojny vyplnil rozmach politiky hľadania a sebapotvrdzovania
kultúrnej identity a tým pádom, že najčastejšou príčinou súčasných konfliktov je
etnonacionalizmus a snaha o národné, či kultúrne sebaurčenie. Tam kde
dochádza k stretom skupín, ktoré sa líšia etnicky a zároveň nábožensky, sa
vyskytujú konflikty, ktoré sú zo všetkých najtrvalejšie a len veľmi ťažko
hľadajú kompromisné riešenie (židia a moslimskí palestínci, moslimskí Albánci
a pravoslávni Srbi, kresťanskí Arméni a moslimskí Azerbajdžánci, budhistickí
Sinhalci proti hinduistickým Tamilom) (Tharoor, 1999). Na prelome storočí je
prítomný trend vzrastajúceho podielu konfliktov bojujúcich za identitu
(motivovaných kultúrne po konci studenej vojny). Otázkou je, či všetky tieto
konflikty mali kultúrnu povahu. Určité kultúrne aspekty je možné vypátrať
v týchto konfliktoch, ale je veľmi ťažké povedať, či boli ich hlavnou príčinou.
Kultúry utvárajú životy a vzťahy, formujú vnímanie, názory a myšlienky.
Kultúry sú často nevedomé, aj keď sú mocné, ovplyvňujú konflikty a usilujú sa
ich riešiť nebadaným spôsobom (LeBaron, 2003).
Je dôležité identifikovať potenciálne zdroje medzikultúrneho konfliktu
a popísať jednotlivé štádiá celého procesu. Zároveň je potrebné brať do úvahy
vplyv kultúry na spôsob riešenia konfliktu. Každé riešenie by malo byť
postavené na komunikatívnom správaní pretože komunikácia je prostriedkom
ktorým je konflikt definovaný a nástrojom ktorým sa prejavuje vplyv. Keďže
kultúra zohráva významnú úlohu v komunikačnom správaní sa, je nevyhnutné
nazerať na konflikt z hľadiska kultúry a komunikácie. Práve medzikultúrne
nedorozumenia sú často zárodkom medzikultúrnych konfliktov. Nedostatok
kultúrneho povedomia a vhodných medzikultúrnych odpovedí môže vyústiť do
nerealistických očakávaní, frustrácii, hnevu a neschopnosti dospieť
k priateľským vzťahom. Jedným zo spôsobov riešenia ako efektívne riešiť
medzikultúrny konflikt je komunikácia. To, či komunikácia vedie k spolupráci
293
alebo k nedorozumeniu závisí od toho čo sú jednotlivci, skupiny alebo
organizácie schopné zdieľať, vnímať a prežívať. Správanie vedúce ku spolupráci
buduje zmysel pre dôveru a vedie k vzájomnému zdieľaniu hodnôt, postojov
a predstáv takým spôsobom, ktorý prináša uspokojenie obom stranám. Na druhej
strane keď sa priestor na komunikáciu zmenší, či už z dôvodu vnímania alebo
skutočných rozdielov, je zvýšená pravdepodobnosť vypuknutia konfliktu.
Zdrojom konfliktu potom môže byť hodnotová rozdielnosť, nesúlad cieľov,
predsudky, etnické a rasové predsudky, historické tiahle spory a dávne nenávisti,
politické, teritoriálne a ekonomické spory.
Za hlavný zdroj medzikultúrnych konfliktov vo všetkých spoločnostiach
možno naprieč históriou považovať predsudky, ktoré existujú vnútri i mimo
skupiny. Každý z nás vymedzuje ľudí podľa schémy či patria do istého celku
alebo sú mimo neho, a to následne určuje naše vnímanie a chápanie „nás“ a
„tých druhých“. Spoločný pôvod, história, predstavy posilňujú pocit jednoty
v rámci určitého celku a pomáhajú vytvárať spoločné prežívanie, jedinečnosť
a súdržnosť v rámci skupiny, spoločenstva či národa. Každý národ má svoj
príbeh, ktorý vysvetľuje jeho pôvod a odlišnosť a rôznym spôsobom odôvodňuje
súčasný stav. Hoci je tento príbeh či mýtus široko akceptovaný väčšinou ľudí
a dokonca podporovaný zo strany štátu, isté skupiny v spoločnosti tento mýtus
či príbeh spochybňujú či dokonca odmietajú. Pravdou je, že mnoho z týchto
príbehov nemá reálne základy v skutočných historických udalostiach (napríklad
Taliani vnímajú sami seba ako jedinečných následníkov Rimanov a spájajú
svoju identitu s dejinami rímskeho katolicizmu; Gréci zakladajú svoju identitu
na viere, že sú priamy potomkovia starovekých Grékov, pričom historické
záznamy tieto mýty nepotvrdzujú).
Sila takéhoto príbehu o pôvode spočíva aj v tom, že tvorí akýsi stred
konsenzu okolo ktorého sa tvorí a posilňuje pocit národnej jednoty. Takýto
príbeh je chápaný ako miesto spoločnej pamäte a umožňuje, aby si príslušníci
etnika alebo národa vymedzili hranice medzi tým čo je „naše“ a „cudzie“.
Potom akýkoľvek iný postoj pochádzajúci z vonkajšieho prostredia môže viesť
k interkultúrnemu konfliktu.
V spoločnosti s viacerými skupinami je vysoko pravdepodobné
nerovnomerné rozloženie rozdelenie moci medzi týmito skupinami. Skupina,
ktorá má najväčšiu moc disponuje zvyčajne aj najväčším vplyvom na to, čo
bude považované za „naše“ a „cudzie“. Samotný proces toho čo bude zaradené
a čo vylúčené je odvodený od interakcie alebo naopak od nedostatku interakcie
medzi jednotlivcami, skupinami, inštitúciami (ako vzdelávacie inštitúcie, médiá,
vládne inštitúcie atď.). Ak jednotlivci, skupiny či inštitúcie vnímajú isté atribúty
za podporujúce národ či štát, potom sú prijímané bez problémov. V opačnej
situácii, ak sú atribúty vnímané ako nezlučiteľné so systémom a sú vlastne
vylúčené, tak vzniká riziko konfliktu.
„Kultúra je pevne zviazaná s každým konfliktom, pretože konflikty sa
odohrávajú medzi ľuďmi. Konflikt je súčasťou kultúry - niekedy je tlačený s
294
intenzitou, inokedy je tichý, sotva pozorujeme jeho prítomnosť, až kým naň
prekvapení ľudia nenarazia“ (Mischnik, 2007, s. 27). Kultúra ovplyvňuje
spôsob akým sa rámcuje, nazýva, vníma a pokúša zmierňovať konflikty. Či
konflikt vôbec existuje, je otázkou kultúry. Kultúra je vždy faktorom v
konflikte, či hrá ústrednú úlohu, alebo na neho pôsobí jemne a nenápadne. Pri
ktoromkoľvek konflikte, na výsledku ktorého podstatne záleží, a kde sa vytvára
mienka a uchováva si svoju identitu, existuje vždy kultúrna zložka (Mischnick,
2007).
Jeden a ten istý prvok alebo činnosť môže mať pre rozličných
prijímateľov odlišné významy. Napríklad pokiaľ v euroamerickej kultúre je
biela farbou nevinnosti a čistoty, v iných východných kultúrach je farbou
smútku. Taktiež je termín „kráľovský purpur“ ťažko pochopiteľný pre iné
kultúry, v Indii vyjadruje status a výnimočnosť panovníkov a božstiev zlatožltá
farba. Stretnutie s rozdielnou kultúrou nemusí byť vždy pozitívne a
bezkonfliktné. Dôležitými zložkami kultúry sú tie jej konštitutívne prvky, ktoré
sú na prvý pohľad neviditeľné, ale sprostredkovane sa ukazujú cez myslenie,
konanie a vnímanie (Slušná, 2008).
Kultúru nie je možné oddeliť od konfliktu, hoci ho nezapríčiňuje. Pokiaľ
sa v rodinách, organizáciách alebo spoločenstvách objavia odlišnosti, kultúra je
stále prítomná, tvaruje porozumenie, postoje, správanie a výsledok. Kultúra v
dominantnej skupine sa zdá byť „prirodzená“, „normálna“ - spôsob, akým sa tu
veci dejú. Všimneme si len dopad kultúry, ktorá je iná od našej vlastnej,
všímajúc si správanie, ktoré sa nám zdá exotické alebo zvláštne. (Mischnick,
2007)
Samotné písanie o kultúre alebo spolupráca naprieč kultúr je zložitá, ale
nie nemožná. Prinášame niektoré komplikácie pri práci s kultúrnymi rozmermi
konfliktu a dôsledky z nich vyplývajúce:
Kultúra je mnohovrstevná, čo je vidieť na povrchu môže zakrývať
rozdiely pod povrchom. Z tohto dôvodu, kultúrne zovšeobecňovanie nie je jeden
ucelený príbeh, nedá sa budovať vzájomný vzťah a zdieľať skúsenosti bez
hlbšieho poznávania po celý čas.
Kultúra je ustavične v pohybe, neustále sa mení. Menia sa podmienky,
kultúrne skupiny sa prispôsobujú v dynamickom občas nepredvídateľnom
spôsobe. Preto pri schopnosti porozumieť skupine sa musí vziať do úvahy
rozsah času, súvislosti a individuálne rozdiely. Kultúra je pružná. Poznanie
kultúrnych noriem danej skupiny nepredvída správanie člena tejto skupiny, kto
sa neriadi normami individuálnych alebo kontextových dôvodov, príčin. Z tohto
dôvodu taxonómia obmedzila použitie a môže viesť k chybám, pokiaľ nie je
overená skúsenosťami. Jednoduchým príkladom je, keď Taliani myslia týmto
spôsobom alebo Budhisti uprednostňujú to.
Kultúra je prevažne pod povrchom. Preto je dôležité používať mnoho
spôsobov poznávania kultúrnych dimenzií, tých ktoré sú zapojené do konfliktu,
najmä nepriamym spôsobom vrátane príbehov, metafor či rituálov.
295
Kultúrne vplyvy a identity sa stávajú dôležitými v závislosti od kontextu.
Pokiaľ je stav kultúrnej identity ohrozený či nepochopený môže sa stať
dôležitejším než ostatné kultúrne identity a táto stála, úzka identita
(sebauvedomenie človeka) sa môže stať konfliktom. Je dosť bežná situácia v
neprehľadných konfliktoch. Preto je užitočné pre ľudí v konflikte mať
interaktívne skúsenosti, ktoré im pomôžu vidieť jeden druhého, všestranne, čo v
najširšej miere ako je to možné, skúsenosti, ktoré podporujú uznanie,
rozlišovanie, poznávanie spoločných identít tak isto ako tých, ktoré sú rozdielne
(LeBaron, 2003).
Kultúra má svojim spôsobom vplyv na vznik konfliktov, pretože spory
prepuknú tam, kde dochádza k narušeniu kultúrnych hodnôt, kultúrnych tradícii
alebo tam, kde je zoskupenie viacerých odlišných kultúr. Avšak kultúra môže
konfliktom vo veľkej miere predchádzať pri jej lepšom a intenzívnejšom
spoznávaní prostredníctvom jednotlivých programov, literatúry, médií a i. Je
potrebné navzájom spolupracovať a rešpektovať kultúru iných. V opačnom
prípade, budú zrejme existujúce konflikty pretrvávať alebo nové vznikať.
Všadeprítomné konflikty na rôznych úrovniach v sebe skrývajú kultúrne
pozadie a aj ich riešenie je istým spôsobom zviazané s kultúrnym aspektom.
Jednotlivci, ktorí pochádzajú z rôznych kultúrnych skupín prinášajú so sebou
odlišné hodnotové predpoklady a očakávania, rozdielne verbálne a neverbálne
komunikačné pravidlá a normy, ktoré riadia následne aj samotný priebeh
konfliktu. Podobne aj spoločenstvá s odlišnými kultúrnymi vzormi
a hodnotovým systémom vytvárajú vlastné normy ovplyvňujúce ich správanie.
Potom aj interkultúrny konflikt, či jeho vnímanie je vždy poznačené danou
kultúrnou optikou a hľadanie spoločne uspokojivého riešenia je náročné. Preto
výskum medzikultúrnych konfliktov, snaha o ich konštruktívne riešenie je
významným príspevkom k súčasnému stavu konfliktov vo svete.
Literatúra:
HOFREITER, L. 2008. Teória a riešenie konfliktov. Liptovský Mikuláš : Akadémia
ozbrojených síl generála M.R. Štefánika Liptovský Mikuláš, 2008. 206 s., ISBN 978-808040-347-8.
KAZANSKÝ, R. 2011. Bezpečnostná politika - Teória konfliktov. Banská Bystrica :
FPVaMV UMB, 2011. 124s., ISBN 978-80-557-0250-6.
LeBARON, M. 2003. Cultural and conflict. In BURGESS, G., BURGESS, H. (eds.) Beyond
Intractability. Conflict Informatium Consortium, University of Colorado, Boulder. 2003.
Dostupné na internete: <http://www.beyondintractability.org/bi-essay/culture-conflict>.
MISCHNICK, R. 2007. Nenásilná transformácia konfliktov. Manuál pre tréning trénerov.
Bratislava
:
Don
Bosco,
2007.
162
s.
Dostupné
na
internete:
<http://www.trainingoftrainers.org/img/ manual _sk.pdf>.
OXFORD DICTIONARIES. 2013. Dostupné na internete: <http://oxforddictionaries.com/
definition/english/conflict?q=conflict>.
296
SLUŠNÁ, Z. 2008. Súradnice medzikultúrneho dialógu. In BENDÍKOVÁ, M. 2008.
Medzikultúrny dialóg a migrácia. Zborník. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2008. s.
98-117., ISBN 978-80-7165-735-4.
THAROOR, P. 1999. The Future of Civil Conflicts. In: World Policy Journal, 16(1), 1999, s.
1-11.
297
NATIONAL SECURITY – AN ATTEMPT TO
CONCEPTUALIZE
Juliusz Piwowarski1
ABSTRACT
The article is an attempt to define such concepts as security, national security and
international security, which are key terms to security studies. Identified are specific factors
that impacts these concepts and hence also the country and international policy. Highlighted
are such elements as ethnical and cultural aspects of national identity on the background of
historical example of Poles.
Key words: state security, national security, national identity, European Union
Introduction
Contemporary, when it comes to widely comprehended security, we are
facing a dilemma of probable clash of different cultural circles. A conception by
Samuel Huntington refers to that (1996). At the same time this conception does
not exclude another possibility – the existence of cooperative security that is a
result of consensus between varying civilizations. A middle way would be
alliances between individual cultures or even countries from culturally different
civilizational circles such as in the case of America and Japan.
In this paper I would like to focus on the concept of security which is an
epiphenomenon of threats. To provide a complete definition of security one
needs to start with a recapitulation of the key for cultural concepts range of basic
aspects and issues.
Securitologists, aiming to systemize theoretical analyses and to develop
practical researches in security studies, divide the problematic of various kinds
of threats and frames in certain spheres of security. However erenow basic
typologies which regard the concept of security should be divided into two most
fundamental groups:
(1) Subjective security (who is being protected? e.g. certain natural persons,
certain legal person) and objective security (what value specifically is
being protected or from what kind of danger? e.g. health security,
military security etc.)
(2) Internal and external security of a certain entity: an individual, small or
big human group, state, certain region of the world an its population.
1
Juliusz, Piwowarski, PhD, Rector of School of Higher Education in Public and Individual
Security „Apeiron” in Cracow ul. Krupnicza 3, 31-123 Kraków, Poland,
[email protected].
298
Below in more details presented are certain spheres of security and
adequate typology, on the background of which we may also find the state
security.
The subjective sphere of security consists of following elements:
- security of an individual, in other words – personal security, security of
the human person;
- security of a family;
- security of a local community;
- security of a state (national security) – security of a sovereign political
entity;
- international security;
- global security.
Security may also be considered in two dimensions: first is positive
dimension of security, i.e. so-called “wide approach” of security. Using this
point of view one may examine the level of freedom of development of certain
entity associated to size and quality of accumulated potential. Specifically – we
speak of forming by a certain entity (e.g. a country) the highest possible
probability of avoiding threats and hence high level of this entity’s creativity in
this scope (R. Zięba, 1997). The second is negative dimension of security – socalled “narrow approach” of security, which is „treating security as lack of
danger” (Cieślarczyk, 2010). In this dimension an entity focuses on recognizing
and fighting threats and its only purpose is to survive.
A definition of security that may be proposed as unifying the
abovementioned elements is definition by Piwowarski and Sopilnyk.
According to this definition „security of a certain entity may be comprehended
as desired state of lack of or efficient control over various internal and external
threats to this object, and as a value, which enables realization of all other
needs, values correlating to them, from the basic to most important ones, i.e.
self-realization, or as process or function, which impacts the freedom of
development of the object of study and finally – as a such social construct that
meets all aforementioned conditions for existence of individual or collective
entity” (Piwowarski – Sopilnyk, 2013).
1 National security
National security is now one of the most important issues of security
studies. It forms in the context of height of the level of security treated multigeneric, not in somewhat separate way, independent from the interior or
surroundings of a country. Two important spheres are here to be highlighted, i.e.
objective sphere and spatial sphere.
Objective sphere of the national security contains: military security,
political security, social-cultural security, legal security, ecological security, raw
materials and energy security, security of infrastructure, cybernetic security and
299
social security. Spatial sphere in turn consists of following elements: local
security, subregional security, and regional security.
Semantic area of the concept of state security / national security is defined
by several approaches that refer to specific ways of interpreting the concept of
security. State security may be understood as desired by the citizens state of lack
of danger or recognized and controlled dangers, or as need and adequate value
that allow for freedom of realizing other needs of citizens. State security may
refer to the process of development of the country, aim and function of the
country of constitutional nature (in case of Poland related to the 5 th Article of
Constitution of the Republic of Poland2). Finally – state security may be
interpreted as constitutional law of all citizens, who form the nation that
inhabited the area of the country. The national security may be analyzed and
understood as a social construct that forms within the society, as a wider result
of interaction and social interdependences of the nation.
1.1 The role of national identity in the concept of national security
In the conception of The Old Continent it is assumed that the nation was
formed as first, before establishment of the state (I will use the example of
Poland and Poles), therefore some of securitologists claims that the concepts
signified by the terms national security and state security are not identical. If we
look closely to the history of the Polish nation we will notice that no culturally
and politically consistent form of this nation had appeared before the coronation
of the first Polish king (1000 CE or 1025 CE), which is considered the
beginning of the Polish statehood. The Baptism of Poland and then coronation
of Bolesław Chrobry were two important accents that initiated in turn of X and
XI century an international appreciation (in Rome and in royal courts of
Europe), and hence autonomous functioning of Poland. However on the
territory of Poland still existed separate great groups of people. These groups
were close ethnically (Slavs) but inconsistent, as they were separate tribes
fighting with one another. Analyzing this an other cases of historical forming of
nations we notice the great role of ethnical factor in this process and unifying
strength of political gesture of division of the land.
Processes of forming the state security are dichotomous, that is they run in
internal structures of the nation (society of a state) and in the surrounding of a
country. This surrounding is an international environment, in which may arise:
threats, challenges and chances for security and being of certain nation and state.
Let us recall a short definition of state security by Berkowitz and Bock: „state
security is ability of nation (and state) to protect its internal values from
external threats”.
2
Art. 5 of the Constitution of the Republic of Poland dated 2 April 1997 (Dz.U. 1997, Nr 78
poz. 483).
300
In the definition of national security proposed in this paper it is
comprehended as a state achieved by a country in result of specific organization
of defense and protection against external and internal threats. This state may be
defined within the level of certainty of achieving security by anticipating,
identifying, controlling and possible counteracting threats. The objective degree
of certainty is a result of proportion of the defensive potential of a country and
actual size of threats against nation (Slownik terminów, 2002). One needs to
remember (Stańczyk among other draws attention to that) that the security,
when it comes to calculations and feelings of an entity, may be different value in
subjective and objective aspects (Stańczyk, 1996).
National security is now close associated to security of the European
Union. We need to notice that internal security of the European Union began to
be an external aspect of national security of states – members of the Union. Over
the time this associations spread to internal aspect of national security. The
reason of it was that along with globalization contemporary appeared such
threats, which Roman Kuźniar defined as „external attack realized from the
inside” (2003, p. 225) of the state. This phenomenon and the fact of the end of
the Cold War created a need and possibility of international cooperation
regarding internal security of national states, as Karina P. Marczuk notices.
Holistic approach to security of entity, such as a state, according to Marczuk, in
the Copenhagen School of security sectors implies that „problems regarding
security of certain group of participants od international relations are to be
treated comprehensively, inseparably. Referring to internal security in wide
approach one may assume that it is not a separate category but along with
external security forms holistic security of state entity” (Marczuk, 2012, p. 47).
Ipso facto, national security of a particular country is a resultant of four
factors:
(1) External aspects of threats to state security;
(2) Position of a country in international (including regional) system of
security;
(3) Internal aspects of threats and state security (internal state security);
(4) Power of a country.
To international dimension of national security and significant part of the
idea of unified Europe within constructing national identity of citizens of
member-states and simultaneously to the level of security in subjective
dimension (at the individual and state/nation level) draws attention Jürgen
Habermas.
„The civic nation (Staatsburgensnation) finds its identity not in ethnical
and cultural unity, but in actions of its members, who in an active way use their
democratic right to participate and communicate” (Habermas, 1993, p 9-10).
Objective and at the same time holistic approach to the phenomenon
defined as international security, presented for example by Richard D. Fischer,
indicates a set of conditionings indispensable for the states of particular region
301
to administer a satisfactory level of international security. These are: „lack or
insufficiency of knowledge, and effective control in relation to military threats,
political pressure or economical threats” (Fischer, 1993, p. 10).
The context of international security is contemporary very important
within providing and maintaining national security and hence impacts also the
way of conceptualizing it. It is relevant to see the issue of national security and
the concept of nation not only in political dimension, but also drawing attention
to cultural and ethnical factors, which are not deprived of significance when it
comes to national identification of particular nation. Importance of ethnical
identity and cultural achievements of certain group are proved by numerous
examples of newly created states, such as Slovak Republic or Czech Republic.
As it turns out political conception of nation is insufficient and analyzing such
complex problem as national security and state security one needs to keep in
mind wide spectrum of factors that forms the identity of a certain nation and
hence also the structure of a state and are not deprived of impact on the security.
The conception of civilization clash recalled in the beginning of this paper
in the face of unification of European countries is very important and keeping in
mind the ethnical and cultural dimension of national security may impact not
only the notion of security at the state and international level, but also the
security itself.
References:
CIEŚLARCZYK, M. 2010. Kultura bezpieczeństwa i obronności. Siedlce, 2010.
FISCHER, D. R., 1993. Non-Military Aspects of Security. A Systems Approach. Brookfield, VT:
Dartmouth Publ., New York, 1993.
HABERMAS, J. 1993. Obywatelstwo a tożsamość narodowa. Rozważania nad przyszłością
Europy. Warszawa: IFiS PAN, 1993.
HUNTINGTON, S. P. 1996. Clash of Civilizations and the Remaking of World Order. New
York, 1996. 368 p. ISBN 978-1451628975.
KUŹNIAR, R. 2003. Niebezpieczeństwa nowego paradygmatu bezpieczeństwa In Kuźniar, R.
– Lachorski, Z. (ed.). Bezpieczeństwo międzynarodowe czasu przemian: zagrożeniakoncepcje-instytucje. Warszawa: Polski Instytut Spraw Międzynarodowych, 2003.
MARCZUK, K. P. 2012 Bezpieczeństwo wewnętrzne państw członkowskich Unii
Europejskiej. Od bezpieczeństwa państwa do bezpieczeństwa. Warszawa: ASPRA, Instytut
Nauk Politycznych Uniwersytetu Warszawskiego, 2012.
PIWOWARSKI, J. – SOPILNYK, L.I. 2013. Polish School of Security ad Defense. An outline
of the conception of Marian Cieślarczyk, “Security, Economy & Law” no. 1, Kraków 2013.
Słownik terminów z zakresu bezpieczeństwa narodowego, Akademia Obrony Narodowej,
Warszawa, 2002. p. 14.
STAŃCZYK, J. 1996. Współczesne pojmowanie bezpieczeństwa. Warszawa, 1996. p. 28.
ZIĘBA, R. 1997. Kategorie bezpieczeństwa w nauce o stosunkach międzynarodowych. In:
Bezpieczeństwo narodowe i międzynarodowe u schyłku XX w. Warszawa: Uniwersytet
Warszawski, 1997, p. 170.
302
ANALÝZA MECHANIZMOV V OBLASTI MEDZINÁRODNEJ
A REGIONÁLNEJ POLICAJNEJ SPOLUPRÁCE
THE ANALYSIS OF MECHANISMS IN INTERNATIONAL
AND REGIONAL POLICE COOPERATION
Ľubica Sedlická1 – Adrián Vaško2
ABSTRACT
The trend of globalization is reflected in all areas of life, crime is not an exception.
Particularly after the social changes in the countries of the so-called Eastern Bloc in the late
20th century they began to deal with the manifestations of transnational organized crime. An
important factor was, inter alia, the reduction of the border control following EU
enlargement and the accession of new member states to the Schengen system. Subsequent to
these facts, the needs for international police cooperation became the essential point of
interest of the national police forces. International police cooperation is realized in various
forms. In the following article we will discuss in particular the cooperation units of Interpol
and Europol.
Key words: Europol, Interpol, Trevi group, regional police cooperation, international police
cooperatioon, european policing system
Úvod
Hlavným cieľom policajnej spolupráce štátov na medzinárodnej, či
regionálnej úrovni je obmedzenie kriminálnych aktivít jednotlivcov
a zločineckých skupín. Na to, aby bol tento cieľ dosiahnutý sú však nutné tri
zložky: informácie, dôkazné prostriedky a zločinci. Neustále vzrastajúcu krivku
organizovanej kriminality je možné v súčasnosti sledovať tak vo svetových, ako
aj regionálnych e.g. európskych štatistikách. Na druhej strane je dnes v dobe
globalizácie možné rovnako sledovať neustále znižujúci sa akcent na národné
hranice štátov. Koexistencia spomenutých troch zložiek v medziach jedného
národného štátu preto v spojení so spomenutými faktormi stráca na význame.
Z tohto dôvodu sa stáva medzinárodná a regionálna policajná spolupráca, ako aj
medzinárodná a regionálna spolupráca v rámci iných zložiek výkonnej, či súdnej
moci v súčasnosti nutnou súčasťou efektívne fungujúceho systému boja proti
rôznym druhom kriminality.
1
Ľubica Sedlická, JUDr., LL.M., Katedra medzinárodných vzťahov, Fakulta politických vied
a medzinárodných vzťahov Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01
Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected].
2
Adrián Vaško, JUDr., Katedra bezpečnostných štúdií, Fakulta politických vied
a medzinárodných vzťahov Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01
Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected].
303
V podmienkach Slovenskej republiky je v rámci štruktúr Policajného
zboru zriadený Nariadením ministra vnútra SR č. 66/2000 s účinnosťou od
1.1.2001 Úrad medzinárodnej policajnej spolupráce Prezídia Policajného zboru
ako ústredné pracovisko pre medzinárodnú policajnú spoluprácu. Ako dôvody
na jeho zriadenie sú uvádzané:
 nevyhnutnosť rozšíriť a zintenzívniť medzinárodnú spoluprácu v
policajnej oblasti;
 v súvislosti s integračnými snahami Slovenskej republiky do Európskej
únie zavčasu pripraviť potrebné organizačné štruktúry pre spoluprácu s
európskymi policajnými inštitúciami;
 potreba prepojiť nové formy spolupráce s tradičnými s cieľom zvýšiť ich
efektívnosť a využiteľnosť pre praktický výkon služby.3
Štruktúra úradu je prispôsobená osobitostiam a praktickým potrebám
medzinárodnej policajnej spolupráce. Konkrétne je Úrad medzinárodnej
policajnej spolupráce Prezídia PZ zložený z Oddelenia medzinárodnej policajnej
spolupráce, Národnej ústredne SIRENE, Národnej ústredne INTERPOL,
Národnej ústredne EUROPOL, Oddelenia policajných pridelencov a mierových
misií, Oddelenia koordinácie záležitostí EÚ a Analytických a organizačných
oddelení.
V našom príspevku sa nebudeme podrobne venovať popisu a charakteristike
činnosti jednotlivých organizačných zložiek Úradu medzinárodnej policajnej
spolupráce Prezídia PZ.
1 TREVI/ AD HOC policajné skupiny
Medzi prvé oficiálne známe iniciatívy o vytvorenie neformálnej
spolupráce v policajnej oblasti patrila iniciatíva zo 70tych rokov 20. storočia.
Ministri vnútra a ministri spravodlivosti Európskeho spoločenstva sa počas
stretnutia Rady ministrov v Ríme v decembri roku 1975 zhodli na vytvorení
skupiny Trevi. V roku 1976 tak bolo zostavených päť pracovných tímov
zodpovedných jednému tímu starších úradníkov skupiny Trevi. Ich prvotnou
úlohou bolo riešenie problematiky medzinárodného terorizmu, ale veľmi skoro
bol rozsah právomocí skupiny rozšírený o ďalšie kompetencie pri riešení
cezhraničných trestných činov.
Tzv. Single European Act z roku 1986 poukázal na potenciálne
nebezpečné dôsledky voľného pohybu tovaru, či osôb na základe čoho bola
v októbri roku 1986 zostavená ad hoc vyšetrovacia skupina so zameraním na
ilegálnu imigráciu. Ďalšia ad hoc kooperačná skupina bola založená v roku 1988
s názvom „Koordinačná skupina pre voľný pohyb osôb“ s cieľom riešiť zločiny
súvisiace s terorizmom, obchodom s drogami, imigráciou a s tým súvisiace
právne otázky ako poskytnutie azylu, právna spolupráca a podobne. V roku
3
Dostupné na internete: http://www.minv.sk/?Policia_UMPS.
304
1989 táto skupina vypracovala program s názvom „Dokument Palma“, ktorý
slúžil aj ako podklad pre vytvorenie nových štruktúr v zmysle Hlavy VI
Maastrichtskej zmluvy – Rada ministrov spravodlivosti a ministrov vnútra,
Komisia K4, tri riadiace úrady a ich pracovné skupiny. Tzv. pred –
Maastrichtské usporiadanie policajnej spolupráce bolo usporiadaním na
medzivládnej úrovni, a teda išlo o spoluprácu medzi jednotlivými členskými
štátmi mimo rámca Spoločenstva. Európsky parlament a Európsky súdny dvor
boli z procesov vylúčené, Komisia bola do funkcií ad hoc skupín zapojená len
sporadicky. Tieto skupiny fungovali na ad hoc báze, podľa potreby konkrétneho
prípadu, či zločinu. Prevažne však fungovali s malou alebo žiadnou kontrolou
národných parlamentov.
V rokoch 1970-1990 sa v rámci skupiny Trevi, ako aj mimo nej postupne
ozývali hlasy na formalizáciu policajnej spolupráce v jasnom právnom
vymedzení. Prvý konkrétny odkaz na jednotné európske policajné sily je
zvyčajne pripisovaný nemeckému kancelárovi Helmutovi Kohlovi. V roku
1991, na európskom summite v Luxemburgu kancelár vyzval na zriadenie
Európskej policajnej agentúry, obdobe americkej FBI. Návrh následne vyvolal
diskusiu o najlepších spôsoboch riešenia cezhraničnej trestnej činnosti,
garanciách bezpečnosti, či myšlienke celoeurópskej policajnej spolupráce.
Prvým predchodcom Europolu sa následne stal Europol Drug Unit, ktorý bol
založený Maastrichtskou zmluvou dňa 7. februára 1992. Svoju činnosť zahájil
v roku 1994.
2 EUROPOL
V zmysle článku 88 Zmluvy o fungovaní EU je „poslaním Europolu
podporovať a posilňovať činnosť policajných orgánov a iných orgánov
členských štátov presadzujúcich výkon práva, ako aj ich vzájomnú spoluprácu
pri predchádzaní závažnej trestnej činnosti, ktorá sa týka dvoch alebo viacerých
členských štátov, terorizmu a formám trestnej činnosti, ktoré zasahujú do
spoločného záujmu, na ktoré sa vzťahuje politika Únie a v boji proti nim.“
Návrh na vytvorenie Europolu bol schválený Radou EU dňa 26. júla
1995. Súčasne bola navrhnutá Zmluva o zriadení Európskeho policajného
úradu.4Zmluva o Europole bola ratifikovaná všetkými členskými štátmi v roku
1995, do platnosti vstúpila 1. októbra 1998. Činnosť Europolu bola zahájená 1.
júla 1998. Dňa 1. mája 1999 vstúpila do platnosti Amsterdamská zmluva, ktorou
bola Europolu priradená jedna z rozhodujúcich úloh pri realizácii priestoru
slobody, bezpečnosti a práva.5
Ďalšie zmeny priniesla Lisabonská zmluva, ktorá vstúpila do platnosti 1.
decembra 2009. Predchádzalo jej rozhodnutie Rady z apríla 2009 o zriadení
4
Zmluva o zriadení Európskeho policajného úradu OJ C 316 zo dňa 27.novembra 1995.
Druhá správa o činnosti dozorného orgánu Europolu. Dostupná na internete:
http://www.dataprotection.gov.sk/buxus/docs/europol_activity_report_sk.pdf.
5
305
Europolu s účinnosťou od 1. januára 2010 (ďalej aj ako „Rozhodnutie
o Europole“). Práve tieto dve právne úpravy tvoria v súčasnosti základný rámec
fungovania tejto organizácie.
Medzi hlavné úlohy Europolu v zmysle článku 88 Lisabonskej zmluvy
v súčasnosti patrí: zhromažďovanie, uchovávanie, spracúvanie, analýza a
výmena informácií zasielaných najmä orgánmi členských štátov alebo tretích
krajín alebo subjektov; koordinácia, organizácia a uskutočňovanie vyšetrovania
a operačnej činnosti vykonávanej spoločne s príslušnými orgánmi členských
štátov alebo v rámci spoločných vyšetrovateľských tímov, prípadne v spojení s
Eurojustom. Jeho ciele podporovať a posilňovať činnosti príslušných orgánov
členských štátov a ich vzájomnú spoluprácu pri predchádzaní a boji proti
organizovanej trestnej činnosti, terorizmu a ďalším formám závažnej trestnej
činnosti, ktoré sa dotýkajú dvoch alebo viacerých členkých štátov sú definované
aj v článku 3 a 5 Rozhodnutia o Europole.
Europol je zriadený ako subjekt Európskej únie, má vlastnú právnu
subjektivitu a príjmy, ktoré plynú priamo z rozpočtu Únie. Rozpočet je teda
priamo schvalovaný Európskym parlamentom, čím sa nad štruktúrami
a fungovaním Europolu zabezpečuje posilnená demokratická kontrola.
3 INTERPOL
Medzinárodná organizácia kriminálnej polície – Interpol (ďalej len
„Interpol“) je medzivládnou organizáciou zaisťujúcou policajnú spoluprácu
v oblasti kriminálnej trestnej činnosti. Slovenská republika bola za člena
Interpolu prijatá ako 170. krajina na 62. zasadnutí jej Valného zhromaždenia v
Arube (Holandské Antily) v roku 1993. V súčasnosti má Interpol 190 členských
krajín.6
História Interpolu začína v roku 1914. V tomto roku sa stretli policajní
experti a právnici z 24 krajín v Monaku. Záver 1. medzinárodného kongresu
kriminálnej polície bol, že bude vytvorený medzinárodný úrad, v rámci ktorého
sa budú zhromažďovať informácie o páchateľoch a ujednotia sa postupy
extradície osôb. Aj v súvislosti s s 1. Svetovou vojnou sa proces prerušil a až
v roku 1923 sa vo Viedni konal 2. kongres kriminálnej polície, na základe
ktorého vznikla Komisia medzinárodnej kriminálnej polície so sídlom vo
Viedni. Jedným zo zakladajúcich členov bola aj Československá republika.
Po 2. Svetovej vojne bola v roku 1946 činnosť komisie obnovená na
konferencii v Bruseli a jej sídlo bolo presunuté do Paríža. Československá
republika vystúpila z komisie v roku 1952.
V roku 1956 bol zmenený názov komisie na Medzinárodnú organizáciu
kriminálnej polícíe - Interpol a Generálny sekretariát Interpolu bol najskôr
6
Dostupné na internete: http://www.interpol.int/Member-countries/World.
306
presunutý do St. Cloud (1966) a neskôr do Lyonu (1989). Československo
obnovilo po politických zmenách členstvo v septembri 1990.
O význame Interpolu svedčí aj skutočnosť, že v roku 1971 bol uznaný za
medzivládnu organizáciu. V roku 1996 získal štatút stáleho pozorovateľa pri
OSN.7
Štatút, štruktúra, orgány a ciele
Základným dokumentom je Štatút Interpolu prijatý v roku 1956. V ňom sa
okrem iného v článku 2 uvádza, že Interpol úplne rešpektuje zákonodarstvo
členských krajín. V článku 3 sa zakazuje konanie vo veciach vojenského,
náboženského a rasového charakteru.V zmysle čl. 5 je organizačná štrukúra
nasledovná:
- Valné zhromaždenie,
- Výkonný výbor,
- Generálny sekretariát,
- Národné ústredne,
- Poradcovia.
Valné zhromaždenie je najvyšším orgánom Interpolu. Skladá sa
z poverených zástupcov jednotlivých členských krajín. Zasadá raz ročne
a prerokovováva najmä otázky spolupráce, cieľov, rozpočet, volí a vymenováva
funkcionárov. Výkonný výbor ma 13 členov - prezident, traja viceprezidenti a 9
členov. Sú volení Valným zhromaždením zo zástupcov členských krajín. Zasadá
2x ročne. Dohliada na činnosť generálneho tajomníka Interpolu. Generálny
sekretariát je najmä administratívno-technickým orgánom na čele s generálnym
tajomníkom. Hlavnou úlohou generálneho sekretariátu je činnosť ústredného
koordinačného úradu. Národné ústredne Interpolu jednotlivých členských krajín
sú základnými organizačnými prvkami Interpolu. Sú tvorené príslušníkmi
policajných štuktúr členskej krajiny. Priamo zabezpečujú spoluprácu medzi
členskými krajinami.
Hlavnými úlohami sú výmena informácií, odovzdávanie žiadostí
o šetrenie, identifikácia, alebo operatívne preverovanie na medzinárodnej
úrovni.
O význame Interpolu v Európe svedčí aj skutočnosť, že cca 80 %
informácií v informačnom toku Interpolu je z Európskych štátov. V roku 1986
bol zriadený Európsky styčný úrad (European Laison Bureau) s cieľom
zefektívnenia spolupráce medzi európskymi členmi Interpolu.
Medzi hlavné úlohy Interpolu patrí zaisťovanie a zlepšovanie najširšej
možnej vyzájomnej spolupráce medzi členskými krajinami v boji proti trestnej
činnosti pri úplnom rešpektovaní národného zákonodarstva v jednotlivých
krajinách a ich záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv v súlade
so Všeobecnou deklaráciou ľudských práv a slobôd. Ďalšou zásadnou úlohou je
7
A/RES/51/1 Rezolúcia Valného zhromaždenia OSN z 15. októbra 1996.
307
podporovanie rozvoja inštitúcií prispievajúcich k predchádzaniu a potieraniu
kriminality a presadzovanie práva.
Interpol sa zaoberá riešením trestnej činnosti vo všetkých oblastiach
policajných aktivít okrem, ako je uvedené v čl. 3 štatútu, oblasti vojenského,
náboženského, rasového a politického charakteru. V praxi sa medzinárodná
policajná spolupráca v rámci Interpolu zameriava na:
- boj proti terorizmu,
- finančnú kriminalitu,
- falšovanie peňazí, prípadne platobných kariet,
- legalizáciu príjmov z trestnej činnosti,
- nelegálne obchodovanie s drogami,
- obchodovanie s ľuďmi,
- trestné činy proti duševnému vlastníctvu,
- trestné činy činy ohrozujúce alebo poškodzujúce životné prostredie,
- boj proti korupcii,
- krádeže a nezákonné obchodovanie so zbraňami,
- pátranie po osobách a veciach.
Formy a prostriedky spolupráce
- medzinárodné pátracie obežníky,
- dožiadanie,
- formátové správy,
- informačný kriminalistický systém Interpolu,
- automatizovaný pátrací systém,
- komunikačný systém I-24/7.
Na tomto mieste nesmieme zabudnúť na funkciu styčného dôstojníka.
Tento inštitút sa uplatňuje obojstranne – členská krajina vysiela styčných
dôstojníkov do ústredia Interpolu, prípadne ústredie Interpolu do národných
ústrední.
Záver
Z hľadiska komparácie Interpolu a Europolu týkajúcej sa oblastí, ktoré sú
predmetom ich záujmu je možné uviesť, že v súlade so štatútom sa Interpol
zameriava na všetky druhy trestnej činnosti, s výnimkou obmedzení v článku 3
štatútu. Europol sa zaoberá výhradne organizovanou trestnou činnosťou,
terorizmom, nelegálnym obchodom s rádioaktívnymi a nukleárnymi látkami,
nelegálnym obchodom so zbraňami, nelegálnym obchodom s drogami,
organizovaným prevádzačstvom, obchodovaním s ľuďmi, detskou pornografiou,
falšovaním peňazí a iných platobných prostriedkov, nezákonným obchodom
s kradnutými motorovými vozidlami, legalizáciou ziskov plynúcich z týchto
druhov trestnej činnosti. Podmienkou je, že sa trestná činnosť musí dotýkať
308
minimálne dvoch členských krajín. Hoci sa záber oboch inštitúcii čiastočne
prekrýva, sú v ich činnosti rozdiely.
Štruktúra členov Interpolu je ďaleko širšia ako je to v prípade Europolu.
Jeden z hlavných rozdielov medzi inštitúciami je zjavný už z povahy ich
základných dokumentov. Hlavný dokument v prípade Interpolu, jeho Štatút, nie
je považovaný za medzinárodnú konvenciu a vynútenie jeho dodržiavania je
nerealizovateľné. V prípade Europolu je jeho existencia a činnosť právne
vymedzená v legislatíve Európskej únie – je definovaný ako jej právny subjekt.
Členské krajiny sú v zmysle Lisabonskej zmluvy a Rozhodnutia o Europole
v podstate povinné plniť povinnosti vyplývajúce z týchto dokumentov.
Zásadný rozdiel vidíme aj vo forme finančného zabezpečenia činnosti
porovnávaných inštitúcií. Rozpočet Inteprolu je závislý na členských
príspevkoch, schvalovaných Valným zhromaždením. Europol je financovaný z
rozpočtových prostriedkov Európskej únie.
Z hľadiska štruktúr a prostriedkov medzinárodnej policajnej spolupráce je
spoločnou črtou to, že obe inštitúcie plnia hlavnú úlohu, a to zhromažďovanie
a spoločné využívanie informácií, predovšetkým využívaním svojich národných
ústrední v jednotlivých členských krajinách. Schéma riadenia samotných
inštitúcií je však rozdielna predovšetkým z hľadiska počtu a z hľadiska
geografického rozmiestnenia. Orgány Europolu nadväzujú na orgány Európskej
únie.
Je nevyhnutné spomenúť aj rozdielny prístup k tvorbe, ako aj
samotnému využívaniu informačných databáz. V prípade Interpolu sú
informácie dostupné ktorémukoľvek členskému štátu bez zásadných obmedzení.
Naopak v podmienkach Europolu je poskytnutie vyžadovanej informácie
viazané na súhlas členskej krajiny, ktorá informáciu do systému poskytla. Nízke
zabezpečenie zdieľaných informácií v rámci Interpolu bolo jednou z príčin
založenia samotného Europolu (Grégr et al. 1996,s. 153).
Môžeme konštatovať, že obe inštitúcie majú v súčasnosti naďalej v rámci
medzinárodnej policajnej spolupráce svoj význam a hoci majú podobné
zameranie, dokážu i v budúcnosti existovať paralelne a spolupracovať. Tomuto
konštatovaniu nasvedčuje i fakt, že v roku 2001 bola medzi nimi podpísaná
Zmluva o vzájomnej spolupráci (Fryšták et al. 2004, s. 9).
Literatúra:
A/RES/51/1 Rezolúcia Valného zhromaždenia OSN č. z 15. októbra 1996.
6655/2/08 REV 7 Konsolidované znenia Zmluvy o Európskej Únii a Zmluvy o fungovaní
Európskej únie zo dňa 12. novembra 2012 /Lisabonská zmluva/.
92/C191/01 Zmluva Európskej únii zo dňa 7. februára 1992 /Maastrichtská zmluva/.
OJ/C/316 Zmluva o zriadení Európskeho policajného úradu zo dňa 27.novembra 1995.
2009/371/SVV ROZHODNUTIE RADY zo 6. apríla 2009 o zriadení Európskeho policajného
úradu (Europol).
309
Cooperation Agreement between Interpol and Europl, Brussels, 5. novembra 2001/ Dohoda
o spolupráci medzi Interpolom a Europolom.
1986 gle European Act
Druhá správa o činnosti dozorného orgánu Europolu. [online] .2002-2004. [cit.20.12.2013].
Dostupné na internete:
http://www.dataprotection.gov.sk/buxus/docs/europol_activity_report_sk.pdf
BENYON, J. 1994. Policing the European Union: the changing basis of cooperation on law
enforcement. In: International Affairs (Royal Institute of International Affairs 1944-) 70, 3,
1994, s. 497- 517.
GRÉGR, V., ZELENICKÝ, F., KOUKAL, L., HAVRÁNEK, D. 1996. Mezinárodní
organizace kriminální policie (ICPO) - Interpol. In: Kriminalistický sborník, 1996, roč. 40, č.
5, s. 153 - 192.
KLOSEK, J.1999. The development of International Police Cooperation within the EU and
between the EU and the third party states: A discussion of the legal bases of such cooperation
and the problems and promises resulted thereof. In: American University International Law
Review, 14, 3, 1999, s. 600-655.
UHRIN, S., LÍŠKA, M., LISOŇ, M., ICPO. 1997. Interpol. 1.vyd. Bratislava: Akadémia
Policajného zboru, 1997.
´From Trevi to Maastricht´ (68 key texts published in full by Statewatch). [online]
[cit.20.12.2013] Dostupné na internete: http://www.statewatch.org/semdoc/index.php?id=903
310
FYZIOLOGICKÁ OBJEKTIVIZACE DISTRESU PŘI PLNĚNÍ
VYSOCE NÁROČNÝCH BOJOVÝCH ÚKOLŮ
PHYSIOLOGICAL OBJECTIVIZATION OF DISTRESS
WHILE EXECUTING HIGHLY DEMANDING COMBAT
MISSIONS
Miloslav Stehlík1 – Petr Stejskal2 – Gabriela Kloudová3 –
Pavlína Kupčová4 – Jiří Kacer5 – Michael Borůvka6
ABSTRACT
Distress is significantly decreasing the efficiency of performance. Therefore its objectivization
while executing highly demanding combat missions has big importance for the security of the
state and its citizens. The options of objectivization of distress were verified during flight
training missions performed by the students of Aviation Department of the University of
Defence in Brno. The first results are suggesting that during these missions a physiological
objectification of distress is possible due to measurement of heart rate variability and
electroencephalography. Because of the necessity of simultaneous use of multiple processes of
objectification of distress, we constructed a unified timeline.
Key words: distress, objectification, combat missions, physiology
1 Distres a jeho vliv na výkon
V článku se věnujeme distresu dle Hanse Selyeho, který jej charakterizuje
jako negativní stres (Selye, 1974). Distres je jedním z hlavních faktorů snižování
efektivity výkonu. Jeho výskyt je značný zejména u vysoce náročných činností,
které jsou základem letecké činnosti. Tyto úkony jsou charakteristické
zpracováváním velkého množství informací, plněním i několika různorodých
úkolů současně, rychlým tempem, vysokou mírou odpovědnosti, která je na
letce kladena, koordinací náročných psychomotorických procesů a silnou
emocionální povahou činnosti. Za rizikové faktory obdobného charakteru se
1
Miloslav Stehlík, CSc., vedoucí psychologické laboratoře, CASRI, Podbabská 3, 160 00,
Praha, Česká republika, [email protected].
2
Petr Stejskal, Ing., CASRI, Podbabská 3, 160 00, Praha, Česká republika, [email protected].
3
Gabriela Kloudová, CASRI, Podbabská 3, 160 00, Praha, Česká republika, [email protected].
4
Pavlína Kupčová, CASRI, Podbabská 3, 160 00, Praha, Česká republika, [email protected].
5
Jiří Kacer, pplk. Ing., vedoucí vědecký pracovník, katedra letectva fakulty vojenských
technologií Univerzity obrany, Kounicova 65, 662 10, Brno, Česká Republika,
[email protected].
6
Michael Borůvka, Ing., odborný asistent, katedra letectva fakulty vojenských technologií
Univerzity
obrany,
Kounicova
65,
662
10,
Brno,
Česká
Republika,
[email protected].
311
považuje časová tíseň, hluk, stav ohrožení a nebezpečné situace (Driskell & al.,
2006).
Při určitých typech činnosti vojenských pilotů hrají velkou roli také vnější
podmínky jako extrémní teploty, akcelerace, šumy při komunikaci, dekomprese,
vibrace, které způsobují hypoxii, exhausci a nucení na zvracení (Ahmadi &
Alireza, 2007). Tyto faktory můžeme nepochybně přiřadit k faktorům negativní
stresové zátěže.
2 Objektivizace distresu
Objektivizací distresu můžeme snížit jeho dopady na výkon práce
ozbrojených složek a snížit tudíž v konečném výsledku rizika narušení
bezpečnosti státu. Objektivní parametry distresu jsou stále těžko formulovatelné,
ale i přesto, že jde o abstraktní, těžko uchopitelný pojem, je možné doložit
konkrétní výzkumy zabývající se touto problematikou. Míru stresové zátěže lze
objektivizovat zejména měřením fyziologických reakcí. K tomuto účelu se
používá monitoring kožně galvanického odporu (Hoover & Muth, 2004, Zhai &
Barreto, 2006, Perala & Sterling, 2007, Boucsein, 2012), tepového objemu krve,
průměru zornic, teploty pokožky (Zhai & Barreto, 2006); variability srdeční
frekvence (Zefferino & al., 2003), kožně galvanického odporu a EKG
(McClernon C., 2009). Dynamika změn teploty pokožky se v poslední době
měří velmi přesně pomocí termografie v infračerveném spektru (Minkina &
Dudzik, 2009). Důsledky působení stresu je možné též monitorovat
prostřednictvím elektroencefalografie, například u auditivní pozornosti (Jemel &
al., 2003).
Pro náš výzkum jsme formulovali hypotézu:
Distres je možné objektivizovat i při plnění vysoce náročných bojových
úkolů.
2.1 Metody měření
Pro měření fyziologických parametrů při posuzování objektivních
ukazatelů distresu při plnění náročných úkolů elitních příslušníků ozbrojených
složek jsme měřili:
1. Prostřednictvím biofeedbacku kožně galvanickou reakci, objem pulsující
krve (BVP) a respirační amplitudu.
2. Přístrojem DiANS PF8 variabilitu srdeční frekvence (HRV).
3. Přístrojem
Siesta
802
od
firmy
Compumedics
Limited
elektroencefalografii.
Biofeedback jsme použili jako první metodu měření fyziologických parametrů
distresu. Jedná se o přístroj ProComp Infiniti, firmy Trought Technology Ltd.
Pro naše účely jsme aplikovali elektrody k měření:
312
a. Kožně galvanického odporu pokožky na posledním článku ukazováku a
prsteníku ruky odpovídající pravé hemisféře mozku,
b. tepového objemu krve na posledním článku malíku ruky odpovídající
pravé hemisféře mozku,
c. respirační amplitudy registrací změn objemu těla v čáře bránice.
Předpokládali jsme, že takto bude možné sledovat fyziologické reakce pilotů na
distres v průběhu cvičné letové mise.
Pro neinvazivní vyšetření HRV jsme použili diagnostický systém DiANS
PF8. Účastníkům jsme kolem hrudníku připevnili elektrodový pás s autonomní
jednotkou, který snímá elektrickou aktivitu srdce a data přenáší bezdrátově
pomocí USB portu přímo do počítače. Diagnostický systém automaticky provádí
spektrální analýzu variability srdeční frekvence (SA HRV). Prostřednictvím SA
HRV se mimo jiné také zjišťuje aktivita autonomního nervového systému
(ANS) zodpovědného za regulování psychické i fyzické zátěže. Monitorování
ANS, neinvazivní SA HRV umožňuje zpětnovazebně posoudit velikost změn
v organismu, které byly vyvolány například tréninkovým zatížením (Botek,
2008). Pro tento typ experimentu nebyli probandi vystavováni tréninkové zátěži
ve smyslu fyzické náročnosti, ale spíše psychické zátěži při nutnosti zvládnout
všechny náležitostí letecké mise a úkoly spojené s absolvováním dílčích fází
experimentu.
Pro měření EEG jsme použili přístroj Siesta 802 firmy Compumedics
Limited. Tímto přístrojem jsou měřeny EEG signály z 21 elektrod (19 aktivních
+ Ref a Gnd) v rozložení 10-20. Zařízení EEG snímá z povrchu hlavy probanda
velmi jemný, stále se měnící, kolísající elektrostatický potenciál o hodnotě
obvykle několika desítek V, který je produkovaný mozkem, především
mozkovou kůrou (Faber, 2005). V průběhu testování dochází velmi často kromě
úkolů náročných na paměť a pozornost také k různým pohybům, které
vyvolávají rušivé složky v signálu EEG. Tyto artefakty je nezbytné následně ze
záznamu EEG odstranit. Proto je EEG měření ze skupiny objektivizačních
metod stresu nejnáročnější na zpracování.
2.2 Časová osa pro koordinaci více měřících procesů
Při souběžném využití více procesů objektivizace distresu je nezbytná
konstrukce jednotné časové osy, aby byly podmínky měření standardní
a všechna zařízení byla uvedena do provozu ve stejný čas. Včasné spuštění
všech přístrojů je ovšem ovlivněno zpožděnou reakcí člověka na verbální
instrukci. Mezi faktory ovlivňující reakční čas jedince na určitý stimul patří
intenzita a délka trvání podnětu, věk a pohlaví jedince nebo také zkušenost
s vykonávanou činností (Shelton, Kumar, 2010). Obecně se tato reakce na
podnět jak sluchový, vizuální, tak taktilní uvádí v rozmezí 50-60ms (Tapani,
2013). Konkrétně sluchový stimul putuje do mozku pouze 8-10ms (Kemp et al.,
1973). Rozdíly v reakčním čase se poté objevují mezi dobou potřebnou ke
313
zpracování signálu přijatého v mozku a v motorickém vykonání instrukce. Je
tedy nutné co možná nejvíce odbourat rozdíly měření dané lidským faktorem.
To není možné zabezpečit přímo v průběhu měření. Je proto nutné
provádět následnou korekci na základě videozáznamů o faktickém čase
provádění jednotlivých úkonů nebo vzniku a trvání rozhodujících událostí.
Například při měření EEG dochází k různým artefaktům v důsledku pohybů,
mrkání, polykání apod. Tyto stavy nemohou být vzhledem k podmínkám
provádění experimentu označovány v jeho průběhu. Proto jsme činnost studentů
v průběhu cvičné letové mise nahrávali na videokameru pro pozdější označení
artefaktů. Při použití běžné videokamery však opět vzniká problém s přesnou
synchronizací obou zdrojů a následně s velkou časovou náročností hodnocení.
Řešením je využití digitální IP kamery, například Vivotek IP8172P, která je
přímo synchronizována s EEG signálem a při hodnocení výstupů je okamžitě
vidět, jakou činnost právě testovaný voják provádí.
3 Subjektivní hodnocení distresu
Po ukončení cvičné letové mise byli studenti pomocí originálního
dotazníku mimo jiné tázáni na míru prožitého distresu, který hodnotili na škále
0-20 bodů s tím, že hodnota 20 bodů odpovídá maximálně intenzivnímu distresu
jaký si lze představit.
V tabulce číslo 1 uvádíme subjektivní bodové ohodnocení intenzity
distresu při nejvíce stresujících událostech cvičné letové mise jedním ze
studentů, pojmenujme ho student „Q“. Toto hodnocení bylo posouzeno
leteckými instruktory jako adekvátní.
Tabulka číslo 1
Bodové ohodnocení intenzity distresu studentem „Q“.
Událost
Název události
Ztráta vedoucího
D
Pokles rychlosti až do pádu pro zachování
E
vzdálenosti
Zapomenutí na časovou kontrolu (timecheck)
F
Zjištění, že budeme přistávat jednotlivě
G
Body
15
10
10
8
4 Cílová skupina
Testovanými osobami byli studenti katedry letectva fakulty vojenských
technologií Univerzity obrany v Brně (dále jen UNOB), konkrétně katedry 205.
Experiment probíhal ve dvou fázích, kdy v prvním běhu byli testováni studenti
2. ročníku a ve druhém 3. ročníku UNOB. Z druhého ročníku bylo 8 studentů
studijního oboru pilot a řídící letového provozu bez leteckých zkušeností a ze
třetího ročníku 16 studentů pilotního směru, kteří již mají základní letové
314
zkušenosti na vrtulových pístových letounech. Až na jednoho studenta ve věku
32 let se věk probandů pohyboval v rozmezí 20-26 let. Ve všech případech se
jednalo o muže v dobré zdravotní kondici a s negativní referencí o požití
jakékoliv omamné a psychotropní látky 24 hodin před konáním experimentu,
vyjma kávy a čaje.
5 Výsledky fyziologického měření distresu
5.1 Frekvence pulsového objemu krve a respirační amplituda
Na obrázku číslo 1 uvádíme v horním grafu příklad standardního záznamu
frekvence pulsového objemu krve (blood volume pulse) - červená křivka a
respirační amplitudy - modrá křivka a v dolním grafu příklad záznamu
deformovaného artefakty, který jsme získali při měření studenta „Q“ v průběhu
cvičné letové mise. Všechna měření u těchto parametrů byla deformována
v úsecích cvičné mise, které studenti hodnotili jako ovlivněné distresem natolik,
že je není možné použít pro jeho objektivizaci.
B2/6a
Obrázek číslo 1: Příklad standardního záznamu frekvence pulsového objemu
krve - nahoře a příklad záznamu deformovaného artefakty - dole.
5.2 Kožně galvanický odpor
Na obrázku číslo 2 uvádíme v horním grafu příklad standardního záznamu
kožně galvanického odporu pokožky - zelená křivka a v dolním grafu příklad
záznamu téhož parametru, který jsme získali při měření studenta „Q“
v průběhu cvičné letové mise.
315
Kvůli překrytí artefakty není záznam kožně galvanického odporu pro naše
účely použitelný. Všechna měření u tohoto parametru vykazovala stejnou míru
nepoužitelnosti pro objektivizaci distresu.
B2/6a
Obrázek číslo 2: Příklad standardního záznamu kožně galvanického odporu
pokožky - nahoře a příklad záznamu získaného na UNOB - dole.
5.3 Variabilita srdeční frekvence
V tabulce číslo 2 uvádíme základní výsledky variability srdeční frekvence
u studenta „Q“. Přípravné události „A“, „B“ a „C“ nemají přímý vztah
k cvičné letové misi. K ní patří události „D“, „E“, „F“ a „G“ hodnocené
z hlediska míry distresu v tabulce číslo 1. Kromě zvýšené tepové frekvence (TF
- viz obrázek číslo 3) je u variability srdeční frekvence důležitým ukazatelem
distresu snížení hodnoty celkového spektrálního výkonu (TP - total power - viz
obrázek číslo 4) a naopak zvýšení poměru komponent nízkofrekvenčních a
vysokofrekvenčních spektrálních výkonů (LF/HF - viz obrázek číslo 5). Pro
objektivizaci míry distresu pro událost „D“, kterou student „Q“ vyhodnotil jako
největší stres v průběhu cvičné letové mise, se jeví ukazatele TF a TP jako
nejvíce signifikantní.
Tabulka číslo 2: Základní výsledky variability srdeční frekvence u studenta „Q“.
Událost
TF LF/HF TP
Klid - sed
A 61
2,97 2486
Předodletová příprava
B 72
4,80 2954
Start mise
C 77
3,76 2024
Ztráta vedoucího
D 90
5,86
759
Pokles rychlosti až do pádu pro zachování vzdálenosti E 81
2,86 1840
Zapomenutí na časovou kontrolu (timecheck)
F 82
2,88 1264
Zjištění, že budeme přistávat jednotlivě
G 84
6,03 1181
316
100
90
TF
80
70
60
50
40
A
B
C
D
E
F
G
Obrázek číslo 3: Tepová frekvence studenta Q ve vazbě na jednotlivé události.
3500
3000
2500
TP
2000
1500
1000
500
0
A
B
C
D
E
F
G
Obrázek číslo 4: Celkový spektrální výkon studenta „Q“ ve vazbě na jednotlivé
události.
7
6
5
LF/HF
4
3
2
1
0
A
B
C
D
E
F
G
Obrázek číslo 5: Poměr komponent nízkofrekvenčních a vysokofrekvenčních
spektrálních výkonů studenta Q ve vazbě na jednotlivé události.
317
5.4 Elektroencefalografie
V tabulce číslo 3 uvádíme frekvenční pásma vln EEG a jejich stručný
popis.
Na obrázku číslo 6 uvádíme výsledek záznamu EEG studenta „Q“
oproštěného od artefaktů v návaznosti na sledované události. Kromě výše
popsaných událostí (viz tabulka číslo 1) jsou v grafu označeny události: A zavřené oči, B - otevřené oči, C - hyperventilace. Události A, B, a C jsou
standardní součástí EEG na počátku měření. Každá z nich trvá 120 vteřin. Na
vertikální ose grafu je podíl výskytu vln v procentech.
Tabulka číslo 3
Frekvenční pásma vln EEG a jejich stručný popis
Název Pásma (Hz)
Stručný popis
Delta
1,0 - 4,0
Hluboký spánek, trans, hypnóza. Aktivita stoupá
s nárůstem produktivní psychické aktivity.
Theta
4,0 - 8,0
REM fáze spánsku. Aktivita stoupá s nárůstem
produktivní psychické aktivity. Chronický stres.
Alfa 1 8,0 - 10,5
Tlumí se produktivní duševní činností. Propaguje se při
zavřených očích.
Alfa 2 10,5 - 13,0
Beta 1 13,0 - 18,0
Soustředění na vnější podněty a procesy myšlení.
Beta 2 18,0 - 30,0
Neklid, netrpělivost, výbušnost, strach a hněv.
Obrázek číslo 6: Podíl výskytu vln EEG u studenta Q v návaznosti na sledované
události.
318
U události „D“, která vyvolala u studenta „Q“ největší distres během
cvičné letové mise, dochází k maximální redukci poměrného zastoupení delta
vln, což sice odpovídá bdělému stavu, avšak na základě porovnání s poměrným
zastoupením delta vln při událostech „E“, „F“ a „G“ můžeme konstatovat, že je
samotná produktivní psychická aktivita při této události nízká. Student se
vylekal a efektivita jeho psychického výkonu je nízká. S tím koresponduje
zejména maximální nárůst poměrného zastoupení vln Beta2 indikujících neklid,
strach a hněv a též vln Alpha2, u nichž by mělo při produktivní duševní činnosti
docházet k útlumu.
6 Diskuze
Při měření distresu v průběhu cvičné letové mise je nutné počítat s řadou
omezení při aplikaci koncových prvků měřících zařízení na tělo letce nebo do
oblasti jeho zorného pole.
Z prezentovaných měření vyplývá, že v důsledku pohybů ruky v průběhu
cvičné letové mise není možné využít pro objektivizaci distresu data kožně
galvanického odporu pokožky, pulzního objemu krve a respirační amplitudy
získaná přístrojem ProComp Infiniti, firmy Trought Technology Ltd., neboť jsou
zatížena přemírou artefaktů. Měření povrchové teploty těla sice není artefakty
deformováno, ale zjištěné diference také neumožňují využití těchto údajů pro
objektivizaci distresu.
Jako nejvíce perspektivní se pro objektivizaci distresu při plnění
náročných bojových úkolů jeví monitoring variability srdeční frekvence
doplněný jeho spektrální analýzou. Toto zjištění je cenné i z toho důvodu, že
systém DiANS PF8, který jsme pro tento monitoring využívali, je aplikovatelný
i přímo v létajících aparátech, což by mohlo přispět k objektivizaci distresu
nejen při cvičných podmínkách, ale také v průběhu reálné bojové činnosti.
Podobně měření EEG naznačuje - po analýze jednoho případu - možnost
kvalitativního hodnocení psychické činnosti letce v průběhu výcviku, a tím
objektivizace distresu. Aplikace elektroencefalografu v průběhu plnění
leteckých bojových činností by však vyžadovala zjednodušené snímání EEG
signálu. Zda by byl i tento zjednodušený způsob vhodný pro objektivizaci
distresu, ukáže až podrobnější rozbor výsledků měření získaných při cvičných
letových misích v UNOB.
Analyzovaná měření neodporují hypotéze o tom, že distres je možné
objektivizovat i při plnění vysoce náročných bojových úkolů, každopádně v
jejich cvičné podobě.
Závěr
Doposud provedený rozbor dat získaných v průběhu cvičných letových
misí na katedře letectví fakulty vojenských technologií Univerzity obrany
319
v Brně svědčí o tom, že je možné objektivizovat distres při plnění bojových
úkolů. Znamená to, že s využitím těchto poznatků bude možné adekvátním
způsobem upravit výcvik letců a leteckých adeptů a upřesnit kritéria
personálního výběru pro tuto vysoce náročnou činnost.
Zároveň se otevírají nové možnosti cílevědomého zvyšování odolnosti
letců vůči negativnímu vlivu distresu na jejich výkon. Není vyloučeno, že bude
možné navrhnout i některé úpravy systémového prostředí, v němž letci působí.
Uvedené okolnosti mají nesporný význam pro zajištění bezpečnosti států
NATO a jejich občanů.
Literatura:
AHMADI, K., ALIREZA , K. 2007. Stress and Job Satisfaction among Air Force Military
Pilots. Journal of Social Sciences, roč. 3, 2007, č. 3, s. 159-163.
BOTEK, M. 2008. Spektrální analýza variability srdeční frekvence: nová strategie řízení
tréninku. Nepublikovaná Rigorózní práce. Univerzity Palackého v Olomouci. 2008. 129 s.
DRISKELL, J. et al. 2006. Decision Making and Performance under Stress. In Britt T., et al.
Military Life. The psychology of Serving in Peace and Combat. Westport: Praeger Security
International, 2006, s. 128-154.
FABER, J. 2005. QEEG - Korelace EEG analýzy s psychologickými testy. Praha: Galén, 2005
HOOVER, A., MUTH, E. 2004. A real-time index of vagal activity. In Internation Journal,
roč. 2, 2004, č. 17, s.197-209.
JEMEL , B., et al. 2003. Frontal and temporal lobe sources for a marker of controlled auditory
attention: the negative difference (Nd) event-related potential. In Brain Topography, roč.15,
2003, č.4, s. 249–262.
KEMP, B. J. 1973. Reaction time of young and elderly subjects in relation to perceptual
deprivation and signal-on versus signal-off condition. In Developmental Psychology, 1973, č.
8, s. 268-272.
MCCLERNON, C. 2009. Stress effects on transfer from virtual environment flight training to
stressful flight environments. Diplomová práce. Monterey, California: Naval Postgraduate
School, 2009.
MINKINA, W., DUDZIK, S. 2009. Infrared Thermography: Errors and Uncertainties.
Chippenham, Great Britain: John Wiley, 2009.
SHELTON, J., KUMAR, G. P. 2010. Comparison between Auditory and Visual Simple
Reaction Times. In Neuroscience & Medicine, 2010, č. 2, s. 30-32.
TAPANI, L. 2013. Human Reaction Times as a Response to Delays in Control Systems.
Dostupné na internetu:
http://www.measurepolis.fi/alma/ALMA%20Human%20Reaction%20Times%20as%20a%20
Response%20to%20Delays%20in%20Control%20Systems.pdf.
ZEFFERINO, R., et al. 2003. Assessment of heart rate variability (HRV) as a stress index in
an emergency. In G. Ital. Med. Lav. Ergon,roč. 3, 2003, č. 15, s. 167-169.
ZHAI , J., BARRETO , A. 2006. Stress detection in computer users through non-invasive
monitoring of physiological signals. In Biomedical sciences instrumentation, 2006, č.42, s.
495-500.
320
POSTAVENÍ MEZINÁRODNÍ VOJENSKÉ ORGANIZACE
JOINT CBRN DEFENCE CENTRE OF EXCELLENCE
V EKONOMICKÉ TEORII ALIANCE
POSITION OF INTERNATIONAL MILITARY
ORGANIZATION JOINT CBRN DEFENCE CENTRE OF
EXCELLENCE IN ECONOMIC THEORY OF ALLIANCE
Břetislav Štěpánek1 – Pavel Otřísal2
ABSTRACT
Some selected economic aspects of the International Military Organization of Joint Chemical,
Biological, Radiological and Nuclear Defence Centre of Excellence´s creation and
development on the territory of Czech Republic are solved in a article. This organization is
characterized from the point of view a place and fulfilled tasks in a framework of both
Alliance and the Czech Armed Forces. Furthermore, there is a determinated position of Joint
CBRN Defence COE in economic theory of alliance.
Key words: CBRN, defence, military, economic theory, alliance
Úvod
Ekonomická spolupráce v rámci mezinárodního prostředí NATO se
projevuje především ve vztahu k bezpečnostní politice jejich členských států,
která přímo závisí na ekonomickém potenciálu každého z nich, přičemž
Severoatlantická smlouva stanoví ekonomickou spolupráci jako jednu z priorit
činnosti Aliance a vytváří pro ni potřebný prostor a vychází z liberálního
konceptu mezinárodní politiky a úlohy státu v jejím rámci.
1 Ekonomické zabezpečení obrany
Úloha ekonomiky není zužována jenom na pouhý zdroj pro rozšiřování
vojenského potenciálu. Ekonomické zabezpečení obrany má v současné době
výrazně koaliční charakter a uskutečňuje se v podmínkách složitých
ekonomických vztahů. Představuje ucelenou a vzájemně sladěnou soustavu
koaličních vojensko-ekonomických aktivit, které jsou zaměřeny především na
zdokonalování výstavby a činnosti mezinárodních ozbrojených sil. Je-li obrana
1
Břetislav Štěpánek, Ing., Ph.D., Joint CBRN Defence Centre of Excellence, Sídliště Víta
Nejedlého, 682 03 Vyškov, Česká republika, [email protected].
2
Pavel Otřísal, Ing., MBA, Ph.D., Univerzita obrany Brno, Kounicova 65, 612 00 Brno,
pracoviště: Ústav ochrany proti zbraním hromadného ničení, Sídliště Víta Nejedlého, 682 03
Vyškov, Česká republika, [email protected].
321
Aliance či strategická aliance v rámci NATO zabezpečována společně je potřeba
zdůraznit následující skutečnosti: (Ševčík, 2001)
- obranné náklady jsou přesně definovány a podíl mezi jednotlivými spojenci je
značně nerovnoměrný; bohatí členové musí nést na svých ramenech vyšší
obranné výdaje oproti menším a chudším členům; rozdílná výše nákladů se
podílí na vzniku černého pasažérství, tj. problému, kdy se menší země
spoléhají při zabezpečení obrany na opatření a úsilí silnějších členů koalice;
- obranné náklady jsou vymezeny na základě nedostatečně pravděpodobných
nebo ne příliš optimálních kritériích, pokud se týče standardu Paretova
optima;
- neexistuje snaha pro omezení velikosti Aliance, neboť přírůstek z dalšího
členství obsahuje pozitivní síť rozhodujících předpokladů; náklady spojené s
obranou jsou dělené větším počtem členů Aliance, i když užitky pro bohatší
členy jsou menší;
- poptávka států po produktu koaliční obrany je odvislá na relativní hodnotě
obrany, významu Aliance, úrovni podílů aliančních obranných nákladů a
vnímané hrozbě.
Zkoumáním soudobého ekonomického modelu vojenské aliance NATO
vyvstala doporučení pro taktiku členství v Alianci: (Ševčík, 2001)
- čím více obrany poskytují spojenci jedné zemi, tím méně tato země na obranu
sama vydává;
- jelikož větší členové Aliance přičítají bezpečnosti a ochraně vyšší hodnotu
než menší členské státy, jsou vyšší i jejich vojenské výdaje na obranu;
- výsledná obrana Aliance bude vždy nedokonalá; důvodem je situace, že
nezávislé státy budují obranu především na základě svých vlastních národních
zájmů, a ne na základě zájmů Aliance.
2 Ekonomická teorie aliance
K nejstarším zahraničně politickým nástrojům sloužícím k zajištění
společné bezpečnosti států náleží vytváření vojenských aliancí. Ve Všeobecné
encyklopedii je pod pojmem vojenská aliance chápán: „Spolek dvou nebo více
států směřující k určitému politickému, vojenskému nebo jinému účelu. Jako
taková je často namířena proti jinému státu nebo jiné alianci.“ (Všeobecná
encyklopedie, 1996)
Ekonomická teorie aliance, která je založena na
anglosaském pojetí veřejné ekonomie, slouží jako ekonomicko-teoretický aparát
ke zkoumání mezinárodních vojenských organizací. Ve vztahu k veřejné
ekonomii jsou zde široce uplatňovány nástroje ekonomické teorie. V rámci
vymezení tohoto termínu je vhodné použít definici z knihy Handbook of
Defense Economics, kde je ekonomická teorie aliance definována jako:
322
„Aplikace nástrojů veřejné ekonomie na studium vojenských aliancí.“
(Murdoch, 1995) V rámci této části článku budou představeny dva základní
modely alianční obrany a to ve formě čistě veřejného a smíšeného pojetí.
2.1 Čistě veřejné pojetí alianční obrany
Autoři Olson a Zeckhauser ve své knize Economics of Defense považují
za základní teoretické závěry týkající čistě veřejného pojetí alianční obrany
následující: (Sandler, Hartley, 1995)
- členské státy vojenské aliance odvozují výši svých vojenských výdajů nejen s
ohledem na velikost hrozby, které čelí, ale i s ohledem na výši vojenských
výdajů všech svých aliančních partnerů;
- ve snaze maximalizovat svůj užitek volí členské státy takovou výši svých
vojenských výdajů, která jim umožní co nejlépe maximalizovat jejich
individuální společenský blahobyt, což má za následek nastolení celoalianční
Nashovy rovnováhy;
- v důsledku neexistence dělitelnosti užitků neumožňující vytvářet tlak na
omezení členství jsou přijímány další noví členové;
- větší a bohatší státy nesou nepoměrně větší obranná břemena než státy menší
a chudší (snaha malých států o černé pasažérství).
Pro účely tvorby modelu současné Aliance je potřeba chápat členství v
NATO jako faktor ovlivňující vojenské výdaje na obranu každého členského
státu. Přičemž účinek Aliance je dvojznačný: (Sandler, Hartley, 1995)
- je negativní, když je parazitování dominantní;
- je pozitivní, když členský stát následuje vůdce Aliance.
Díky empirickému ověření těchto hlavních závěrů je nutné provést jejich
upřesnění. Zejména zneužívání menšími a chudšími státy je uplatnitelné pouze v
určitých případech. Jedná se o situaci, kdy malý členský stát čelí pouze takové
hrozbě, která je předmětem zájmu vojenské aliance. V případě jiné formy
ohrožení, na kterou musí malý a chudý členský stát reagovat, může být míra
jeho ekonomického břemene obrany vyšší než u států velkých a bohatých.
Závislost na vojenských výdajích větších a bohatších států je možná jen za
předpokladu, že je neexistence jiné hrozby provázena klíčovým významem
členského státu pro větší a bohatší stát.
I když je možné čistě veřejné pojetí alianční obrany považovat za značně
extrémní formu sdílení ekonomického břemene alianční obrany, přesto mají jeho
závěry značný význam pro zkoumání spolupráce mezi jednotlivými členskými
státy vojenské aliance. Je proto na místě jeho závěry pozorně vnímat a
323
uplatňovat za účelem předvídání možného chování států participujících v
systémech kolektivní obrany.
2.2 Smíšené pojetí alianční obrany
Z důvodu nedostatků, které se v literatuře objevují v souvislosti s
praktickým zkoumáním dopadů existence společné alianční obrany ve smíšené
podobě je nezbytné částečně přeformulovat některé původní závěry zabývající
se tímto pojetím. Na základě realizované teoretické formulace a průzkumu
smíšeného pojetí alianční obrany lze považovat za teoreticky prokázané tyto
skutečnosti: (Strihou, 1967)
- v okamžiku, kdy má alianční obrana smíšený charakter, produkuje jednotlivý
členský stát větší množství obrany z důvodu nutnosti pokrytí svých národních
zájmů, které se odlišují od hlavního předmětu zájmu, pro který je aliance
vytvořena;
- z důvodu nedokonalé přenositelnosti obrany je realizovaný synergický efekt
nižší než v případě modelu čistě veřejného pojetí alianční obrany a díky tomu
je tato skutečnost mylně vykládána jako snížená míra suboptimality;
- průvodním jevem snižování míry synergie mezi dílčími úrovněmi vojenských
výdajů je z pravidla snižování stupně tzv. černého pasažérství;
- množství zdrojů, které je možné realokovat ve prospěch civilního užití v
případě členství v alianci sdílející obranu smíšeného charakteru je nižší než v
případě aliance sdílející obranu ve formě čistě veřejného statku.
2.3 Pojetí alianční obrany v Joint CBRN Defence COE
Původní čistě veřejná forma alianční obrany se jeví jako speciální a do
značné míry ideální případ, který může v realitě nastat jen zcela ve výjimečných
případech. Pravděpodobnější je existence alianční obrany ve smíšené podobě,
což je i případ mezinárodní vojenské organizace Joint CBRN Defence COE, kdy
se alianční obrana ve svém smíšeném pojetí blíží čistě veřejné podobě.
V problematice ekonomického zabezpečení mezinárodní vojenské
organizace Joint CBRN Defence COE je aplikována alianční obrana ve svém
smíšeném pojetí. Sdílení celkových nákladů (IMSM-0416-04, 2004) mezi ČR
jako zakládající a zároveň hostitelskou zemí a jednotlivými participujícími státy
je stanoveno na základě vzájemně odsouhlaseného vzorce pro výpočet podílů
nákladů v návaznosti na organizační strukturu a v souladu s principem
proporcionálního sdílení nákladů (MCM 236-03, 2003). Definice vzorce pro
výpočet proporcionálně sdílených nákladů mnohonárodního rozpočtu Joint
CBRN Defence COE je uveden v Operačním memorandu o porozumění (Joint
CBRN Defence COE Operation Memorandum of Understanding, 2006), které je
324
z právního hlediska zákládajícím právním dokumentem této mezinárodní
vojenské organizace v NATO.
Závěr
Praktická aplikace ekonomická teorie aliance v problematice
ekonomického zabezpečení mezinárodní vojenské organizace Joint CBRN
Defence COE je velmi důležitá z těchto důvodů:
- respektuje politické aspekty sdílení nákladů;
- ekonomická teorie aliance, která byla použita pro odvozování systémových
požadavků na zabezpečení rovnováhy, může být použita i pro následné
empirické analýzy a prognózy;
- metody použité v ekonomické teorii aliance lze všestranně aplikovat při
studiu dalších nadnárodních struktur, kterých bude bezesporu v budoucnu
přibývat.
Vztahy mezi jednotlivými členy koalice však musí být založeny na
všeobecném konsenzu s právem veta každého člena. Prospěchem z takového
vztahu je potom rovnováha mezi jeho členy.
Literatura:
IMSM-0416-04 - NATO Centres of Excellence Accreditation Criteria. NATO: Washington
D.C., Virginia, USA, 11.06.2004.
MCM 236-03 - MC Concept for Centres of Excellences. NATO: Washington D.C., Virginia,
USA, 04.12.2003.
MURDOCH, J. 1995. Military Alliances: Theory and Empirics. In HARTLEY, K.
SANDLER, T. 1995. Handbook of Defense Economics. Amsterdam: Elsevier 1995. ISBN:
0444818871. s. 91.
SANDLER, T., HARTLEY, K. 1995. The Economics of Defense. New York: Cambridge
University Press, 1995. ISBN: 0521447283. s. 20.
Stránky Ministerstva obrany ČR [online]. c 2004-2013. ŠEVČÍK, V. Ekonomická teorie a
praxe členství v NATO. [citováno 2013-12-31]. Dostupné z: <
http://www.army.cz/avis/vojenske_rozhledy/2001_3/17.htm
VAN YPERSELE DE STRIHOU, J. 1967. Sharing the Defense Burden Among Western
Allies. The Review of Economics and Statistics, November 1967, Vol. 49, No. 4. ISSN:
00346535. s. 527-536.
Všeobecná encyklopedie. 1996. Část I. Nakladatelský dům OP: Praha 1996. ISBN:
8085841312. s. 64.
325
CBRN PREDICTION IN CRISIS MANAGEMENT
Jarosław Solarz1
ABSTRACT
Every human action, regardless of the type of our business is permanently linked to the
necessity of making decisions. Some of them are of particular importance, especially when a
bad decision results in human life or health losses. Normally it happens during the war, but
also in crisis situations, in which the number of potential threats is enormous. Of all the
possible threats that require a thoughtful decision considered the most important are risks
implied by the means of mass destruction - chemical, biological, nuclear and radiological.
This approach results from a large-scale impact, and also of a reasonable fear of
contamination, which under certain conditions can cause serious problems both for humans,
animals and the environment.
Key words: CBRN, crisis management, forecast, ATP-45
Introduction
It is widely recognized that the likelihood of the use of weapons of mass
destruction on a large scale is very small, but as it turns out not unlikely. More
often, the problem appears to be in the context of terrorist use of WMD or
events of a technical disaster or failure. The seriousness of these threats cause
that there is an urgent need to take remedial actions, especially those that allow
to avoid loss and paralysis, or at least partial elimination of hazards. For years, a
recognized test method of threats generated by mass destruction agents and toxic
industrial pollution is CBRN prediction. Currently in the armed forces of
Poland, as well as in the structures of civil defense, a uniform standard NATO
procedures are applied, well known as the form of ATP-45 methodology.
This article is an attempt to assess the suitability of existing methods of
CBRN prediction in terms of the multiplicity and diversity of contemporary
threats. It discusses the essence and principles of forecasting pollution, taking
into account the factors affecting its speed and accuracy, and usefulness for
decision making. Particular attention was paid at the same time on different
functions of CBRN prediction. Additionally, sought answers to questions - what
determines the value of such predictions, and how to use them?
Jaroslaw Solarz, PhD, assistant professor, National Defense University, Chruściela Str. 103,
00-910 Warsaw, Poland, [email protected].
1
326
1 CBRN prediction
The literature of foresight contains a number its interpretation, which,
depending on the point of view vary significantly. However, in order to avoid
complicated and unnecessary debate, for further discussion should take some
view, such as the one presented by M. Cieślak. According to her prediction is a
kind of forecasting, involving the inference about events not known based on
known events. In addition, the prediction must satisfy the criteria of rationality
and scientificity (Cieślak, 2005, p.18-23).
The criterion of rationality is the conscious use of the experience
necessary to make appropriate conditions forecasting. Scientific nature of
predictions in turn, is the use of achievements of science, particularly the theory
and research tools (Dittman, 2003, p. 32).
Given these considerations the author has created its own definition,
which recognizes that CBRN prediction is a prediction of nature of future
contamination and the phenomena accompanying them, supported by
appropriate mathematical apparatus, and specifying cause - effect dependences
of the processes in near-term horizon (Solarz, 2001, p. 7).
By definition, it appears that the subject of forecasts are contamination,
phenomena accompanying them, as well as cause - effect relationships that
occur between them. This approach guarantees the proper deal with all the
important elements of CBRN prediction, necessary to ensure the safety of the
troops and the civilian population.
Polish legislator has introduced a different approach to forecasting. The
regulation Council of Ministers on contamination detection systems and
notification of their occurrence and jurisdiction of the authorities in these
matters states that prediction is to assess the development of the situation which
is the result of contamination with simultaneous prediction and presentation of
the possible effects of environmental pollution, especially land, water, air and
surface of the body of humans or animals, and to identify the resulting
consequences for the functioning of the public sphere and objects of particular
importance for the security and defense of the State (Rozporządzenie Rady
Ministrów z 7 stycznia 2013 r., Dz. U. 2013, poz. 96).
The implementation of the tasks related to response to the threat generated
by contamination requires a common understanding of many concepts.
Unfortunately uniformity on this issue is not really possible. There is a number
of definitions, which differ in many respects. Nevertheless, it is worth
mentioning though some definitions that apply based on the findings contained
in the Regulation. Among them may be useful following concepts:
Alarm - signal from any source indicating that the contamination has
been detected or that a crisis situation has appeared as a result of natural
disasters or technical failures, acts of terrorism or as a result of war or threat of
war.
327
Alarming - action to immediately transfer the signal to the competent
territorial authorities and services to the population in a given area,
highlighting the risk of contamination, contamination or crisis situation which
arose as a result of a natural disaster or technical failure, terrorist acts or by
the threat of war or war.
CBRN detection systems and alarms of contaminations - related
organizational and technical set of elements intended to identify contaminants,
producing, gathering, processing and preliminary analysis of information on the
release into the environment of toxic chemicals, radioactive materials, infectious
biological agents, and the emergence of outbreaks of infection, as well as
created in this way contaminations and the potential sources of these threats.
CBRN monitoring - systematic observation conducted in specific
geographic points or areas to detect materials released into the environment
causing pollution or to determine changes in the level of contamination;
Contamination - environment pollution, in particular land, water, air,
food, feed and the surface of the body of humans or animals, hazardous
substances and mixtures of chemicals, radioactive materials or infectious
biological agents, regardless of their type and duration of their impact;
Detection of contamination - an operation implemented in a specific area
and time in order to confirm or exclude the presence of hazardous substances
and chemicals, radioactive materials and infectious biological agents.
Notification - transfer, using all available means, certain information in
order to alert the competent authorities and the public of the possibility of
danger, his appearance or disappearance, and provide information on how to
proceed in the case;
Systems - systems of observation, measurement, analysis, CBRN
prediction and notification of contaminations, operating or run and developed
in situations of contamination caused by natural disasters or technical failures,
acts of terrorism or as a result of war or threat of war;
Warning - actions to convey pre-emptive messages and information about
the likely hazards and recommending the adoption of security and protection
activities, and instructs on how to perform it.
2 Functions of CBRN prediction
In considering the suitability of various methods of CBRN prediction
paramount feature, which we consider is their essential purpose. As with any
question regarding to the goal of actions answers may be very different. A
careful analysis of the literature can be stated that all methods of forecasting
(including contamination) have basically one overall goal, which is reducing of
risk in decision-making process. This target must be manifested in all the
functions of forecasting, i.e. preparation, activation and information.
328
A similar structure is also found in the case of CBRN prediction. It is
generally believed that the most important is preparation function which
involves arrangements for concrete actions to respond directly to the indication
(evidence) gathered during the forecast. In the case of CBRN prediction
activities to which the forecast is to prepare, will generally focused on staying in
the contaminated area, but also the contamination avoidance or
decontamination.
Another , equally important function of prediction is an activation feature,
sometimes called propagandist . Its main task is to encourage decision-makers to
undertake or continue activities that contribute to the forecast , or to resist them
when future events appear to be unfavorable or, in the case of a contamination
quite dangerous. In the case of CBRN prediction future events normally will be
dangerous, so this type of forecasts has been included into the category of
warning forecasts. It's easy to guess that their aim will be a quick assignation of
type, nature and extent of contamination, and immediately after that the alerting
or warning the population being in danger. And that aspect of alerting and
warning the population about the contaminations is the most glaring example of
the usefulness of CBRN prediction. Proper forecast (fast and reliable ) is a key
factor in taking appropriate protective measures against action of means of mass
destruction and contaminations.
The last function of prediction is an information feature. Its task is to
make the people familiar of the imminent changes and reduce their fear of the
future. In the case of operations in a contaminated environment, this function
can be imaginary buckle, holding together all the information about the
contaminations (both about their current state and projected changes), which as a
result will allow for effective and completely safe fulfilling their tasks.
3 ATP-45 as a standard of crisis management
The multiplicity of contemporary risks associated with the contamination
will need to seek new and better means of prevention. For this purpose, the
appropriate CBRN prediction procedures are applied, as a standard throughout
the whole NATO. All NATO documents treated as a common standard are
published by the NATO Standardization Agency (NSA) in the form of Stanag's
(Standardization Agreements).
Stanag, which includes procedures for CBRN prediction methodology is
ATP-45 (STANAG 2103), the provisions of which are widely used not only in
the Polish Armed Forces, but also in crisis management structures.
Basically, the standard ATP -45 was created for the needs of the wartime,
and specifically the military activities under the use of weapons of mass
destruction. Nevertheless, experienced instances of its use against the
defenseless civilian population , which in turn resulted in tragic consequences,
329
counted in thousands of casualties2. "Military " destiny of ATP -45 does not
mean however, that toxic chemicals, biological and even chemical warfare
agents do not appear in the everyday operations or in emergency situations of
peacetime . It is known that in the economy of every country operates a number
of facilities and institutions with significant quantities of hazardous substances
which create very different levels of risk. In addition, these measures are
continually moved by all available means of transport. This implies that almost
all over the country some events can occurs in which the main role will be
played by dangerous substances. These in turn, under certain conditions, can
cause serious risks to both people and the environment.
Another problem, which is becoming clearer is still growing possibility of
intentional use of hazardous materials (chemical, biological or nuclear) by
various terrorist groups, religious sects, and ordinary lunatics. Moreover, the
relatively high availability of these resources further promotes such situations.
To counter this, it was found that the procedures ATP-45 will be used also
for civil defense and crisis management needs.
The basis for the action are the provisions of the law on general duty to
defend the Polish Republic, specifically art. 6, para. 2, paragraph 5, which states
that: The Council of Ministers will define, by regulation - organization and
preparation conditions and the manner of functioning of the systems of
observation, measurement, analysis, forecasting, and notification of
contaminations on Polish territory and jurisdiction of the authorities in these
matters (Ustawa z dnia 21 listopada 1967 r., Dz.U. 1967 nr 44 poz. 220).
Implementing act to the foregoing is mentioned before the regulation Council of
Ministers on contamination detection systems 3. The Regulation sets out that
after introducing of a state of emergency, in order to prevent the effects of a
natural disaster, technical failure or terrorist activities, which may result in a
chemical, biological or radioactive materials, as well as for conducting training
and exercises, / ... / systems function or are run and developed under a single
national system for contamination detection and alerting, hereinafter referred to
as "national system"4.
The KSWSiA, seen as a source of information about the contaminations,
in the context of crisis management system, consists of system contamination
detection and alerting of contaminations, and bodies and agencies, that carry out
the analysis of contamination and assess the situation, and develop, announce
and introduce interventions.
The most significant findings, however, we find in paragraph 5, which
establishes that all systems in the KSWSiA should act in a way that ensures
2
For example, the use of chemical weapons on the Kurds, and most recently against the
civilian population in Syria.
3
Rozporządzenie Rady Ministrów z dnia 7 stycznia 2013 r. w sprawie systemów... op. cit.
4
Krajowy System Wykrywania Skażeń i Alarmowania - KSWSiA.
330
uniformity of operation and interoperability between. To ensure this it is
necessary to use:
- The same methodologies and procedures for the tracking and
measurement of contamination;
- The same format of reports and information about contaminations;
- Identical procedures for the transmission of reports and information
about contaminations;
- A uniform pattern of circulation and exchange of information about
contaminations.
According to the plan of cooperation to exchange information about
events between the elements KSWSiA is carried out by formal reports, which
develops on the basis of an appropriate methodology (Metodyka oceny sytuacji
skażeń promieniotwórczych, biologicznych i chemicznych ATP-45).
4 Typology of CBRN prediction
A careful analysis of CBRN prediction procedures leads to the conclusion
that all the tasks carried out in the framework of forecasting are associated with
prediction the risks generated by weapons of mass destruction and toxic
industrial agents. According to this forecast may involve chemical, nuclear,
biological and radiological. Previously, a separate kind of events was found,
called as a ROTA events (Releases Other than Attack), but in the latest version
of the ATP-45D such events are treated as a component of other events
(attacks).
Standard ATP-45 utilizes the various forecasting methods, that suit your
needs, may be more or less detailed. It is assumed that to alert the population
simplified methods are sufficient, mainly because of the speed of their
development. However, for the preparation of courses of actions much more
detailed methods are needed, such that take into account all available
information about contaminations. The highest form of CBRN prediction is to
use expanded methods, that based on actual data gathered during a detailed
CBRN reconnaissance can be used to make important decisions, especially those
relating to the operation in the contaminated area.
In addition to the methods described in ATP-45, there are many others,
both simple and very complex. Among them are both mathematical - statistical
methods and non mathematical. The first kind is based mainly on the different
types of models, such as deterministic or stochastic, while the second ones use
heuristic techniques that rely on the expert opinion or your own experience and
intuition.
Deadly effectiveness means of mass destruction, and even some toxic
industrial chemicals is commonly known, therefore being around people in
contaminated areas will always pose a serious threat, that should not be
underestimated. To reduce them, it is necessary to take early protection actions,
331
such as: preparation of masks and protective clothing, evacuation or the use of
shelters.
As is known the rate of movement of the clouds of contaminated air
depends on many factors, but primarily on the meteorological conditions, the
release process (attack) and terrain. It is important, therefore, that in any
emergency situations, information about it came to vulnerable people before you
get to the cloud of contaminated air, preferably much earlier. As a result, the
purpose of CBRN prediction will be process any data about the threat, and their
transfer, in the form of forecast, of all the affected parties. At this point it is
worth noting that, although the predictions are not always come true, their
suitability and so is large. They allow for rational decision - making, in terms of
warning people and take protective action, so those activities that are critical to
our security in crisis situations.
Can then be seen that the key importance here, is the speed of
transmission of information, which is kind of a warning signal that indicates not
only a threat, but also describes the type, scale and time of onset. For this
reason, CBRN prediction procedures are divided into three types: simplified,
detailed and extended.
The simplified procedure is the manual preparation of the forecast
(according to ATP 45) immediately after receipt of the first information on the
occurrence of any CBRN incident. This procedure should be as simple as
possible and include only the first report without any further calculation.
Detailed procedure involves manual or automated preparation of forecast
(according to ATP-45), made on the basis of one or more reports about the
incident. It should contain all the essential information about the contamination,
and after being informed of any changes, the procedure should be updated.
Extended procedure is intended only for automated systems because it
requires numerous and complex calculations, and a considerable amount of time
(for this reason, it is beyond the scope of the ATP-45). It can be a valuable
complement to detailed procedures.
The graphic interpretation of the idea of respective CBRN prediction
procedures after a chemical attack is shown in Figure 1. Indicated in the figure
areas identify location of CBRN attacks, toxic industrial materials (TIM)
releases, contaminations or dangerous sphere called hazard area. Difference
between attacks and releases area is only in source of contamination and type of
threat (attack area - area where CBRN attack has been performed, release area
- area where toxic industrial materials has occurred). Contaminated area is
described as the area where a CBRN agent or TIM in solid or liquid form is
actually find. The last definition - hazard area refers to area in which
unprotected personnel is exposed to CBRN agents or TIMs.
Hazard area (according to the simplified and detailed procedures)
certainly does not reflect neither the real shape nor the exact scope of
332
contamination. Instead, it is an artificial area where the contamination could be
found, on the condition that the weather conditions will not change. Most likely,
the real extent of contamination will be much smaller, for example, such as that
indicated by the shaded contour.
Source: ATP-45D, op. cit. s. 1-9.
Figure 1. Release, contamination and hazard areas
As a result, it turns out that the only necessary condition for the credibility
of the CBRN prediction is that, the actual area of contamination was always
within developed forecasts. In this way the forecast solves two issues, firstly
allows to effective identification of risk areas, where staying can be dangerous,
and secondly allows the identification of those areas where the contamination
most likely will never happen. In this way, in the risk areas appropriate
333
preventative steps can be taken, while in areas deemed safe people can operate
according to everyday rules.
In this way, however a kind of dissonance arises, relying on the fact that
the CBRN prediction procedures are developed "exaggerated" and provide a
much greater range of contamination than it is in reality. With this gain, we
make sure that all endangered areas will be indicated, but on the other hand it
cause that, protective actions are taken outside the real threat, in places that do
not require this. This is very evident when biological forecasts are considered,
mainly because its range may include enormous areas. An example of such
forecast is shown in Figure 2
GN
d1
90 o
d2
135 o
d3
Source:
J. Solarz, M. Młynarczyk,
AON, Warsaw 2009, p. 86.
Wybrane
problemy
prognozowania
skażeń,
Figure 2. CBRN prediction after biological attack type P
At this point, somebody can ask the question, is not it better for the
purposes of CBRN prediction, use special simulation programs, which are based
on the number of data, can predict much more precisely, giving almost the exact
ranges and limits of contamination. The question is quite appropriate, because in
all the activities conducted within a crisis situation, the accuracy is very useful.
It turns out, however, that the procedure of ATP-45, in spite of their low
accuracy are quite useful, mainly because the preparation of forecasts do not
need lots of data, which in turn allows for very quick warning to affected
populations and to take appropriate protective measures. Nothing, however, does
not preclude that in the wake of this, the decision-makers were placed forecasts
prepared by using simulation programs, which by their accuracy, will be a
334
valuable complement to the data obtained from the forecasts made by methods
of ATP-45.
Conclusions
The development of each forecast entails a compromise between specific
needs and expectations, but also between the degree of its accuracy and
reliability. Exactly the same relationships we can find in the case of CBRN
prediction. It is not always what we want to know is possible, and what is
possible is not always useful.
From this it follows, that the application of ATP-45 procedures to CBRN
prediction forces on policymakers peculiar compromise between speed of
information received, and their accuracy. This is due to the use of simplified
methods of forecasting, which use basic input data, especially those that are
necessary for the rapid preparation of forecasts. These include, above all, the
place and the type of event, the means of transmission, the way of release of
dangerous materials and basic meteorological data. As a result, the rate of
development of forecasts is large, but its accuracy not too great.
Alternatively, you can use a lot, much more accurate, methods of CBRN
prediction , but the level of complexity and the diversity makes, that use of all of
them in the decision making process causes more problems than benefits,
especially since many of them are different in a very meaningful way. Using
these methods, despite their obvious advantages often requires the use of special
tools and takes a long time. In addition to their completive use, we need a
number of sophisticated data, which in the early events we usually do not
possess. For this reason, to assess the risk of contaminations the simplified
methods are used , which in spite of its limitations allow for rapid development
forecasts and take appropriate protective measures .
In summary, it can be concluded that despite the large variety of methods
of CBRN prediction, the primary objective of any forecast is alarming and
alerting the public. These actions will in fact determine the rate of adoption of
protective measures, which in many cases will determine the life or health of the
population.
Bibliography:
CIEŚLAK, M. 2005. Prognozowanie gospodarcze, metody i zastosowania, Wydawnictwo
Naukowe PWN, Warszawa. 2005
DITTMAN, P. 2003. Prognozowanie w przedsiębiorstwie, Oficyna Ekonomiczna, Kraków.
2003.
Metodyka oceny sytuacji skażeń promieniotwórczych, biologicznych i chemicznych, SGWP,
Warszawa. 2002;
335
Rozporządzenie Rady Ministrów z dnia 7 stycznia 2013 r. w sprawie systemów wykrywania
skażeń i powiadamiania o ich wystąpieniu oraz właściwości organów w tych sprawach. Dz.
U. 2013, poz. 96;
SOLARZ, J. MLYNARCZYK, M. 2009. Wybrane problemy prognozowania skażeń, AON,
Warszawa 2009;
SOLARZ, J. 2001. Prognozowanie skażeń chemicznych i promieniotwórczych, cz. I Skażenia
promieniotwórcze, AON, Warszawa 2001;
SOLARZ, J. 2010. Wstęp do metod predykcji skażeń [w:] Metodologia badań bezpieczeństwa,
AON, Warszawa 2010;
Stanag 2103, ATP-45(D) Warning and reporting and hazard prediction of chemical,
biological, radiological and nuclear incidents, , NSA, Bruselss 2010;
Ustawa z dnia 21 listopada 1967 r. o powszechnym obowiązku obrony Rzeczypospolitej
Polskiej (Dz.U. 1967 nr 44 poz. 220 z późniejszymi zmianami).
336
POSTAVENIE MALÝCH ŠTÁTOV V SVETOVOM
POLITICKOM SYSTÉME – ICH NIEKTORÉ ŠPECIFIKÁ
STATUS OF SMALL STATES WITHIN THE
INTERNATIONAL POLITICAL SYSTEM – SOME SPECIFICS
OF THESE STATES
Dalibor Vlček1
ABSTRACT
The problem concerning the position of small states within the international political system
has its own specifics. On the one hand, this position is determined by their territorial size, the
number of population, economic power, military potential, and other phenomena of general
characteristics, on the other - by their ability to implement their foreign policy priorities. The
way they can functionally participate in the world politics is represented by their links to a
strategic super power, by cooperation of more states, neutrality, multilateral cooperation, etc.
These states can operate under specific conditions even when taking a position of mediator,
pattern state, pioneer state, bridge or expert. But their opportunities are limited from the
power point of view, such as those mentioned above or being analyzed in the study – and as
such they outline some specifics of these states in the world political system state.
Key words: small states, international political system, geopolitical factors, cooperation,
international law
Úvod
Problematika malých štátov, ich spravidla obmedzeného mocenského
potenciálu, ako i schopnosti realizovať svoje zahranično-politické ciele, má
svoje špecifika , vyplývajúce nielen z ich ekonomických možností, ale i
ďalších determinantov medzinárodných vzťahov /politických, vojenských,
bezpečnostných, demografických,
geografických,
a ďalších /. Sú to
determinanty, ktoré určujú ich postavenie v svetovom politickom systéme. Na
niektoré z nich – v rovine v prístupe k možnosti realizácii svojej zahraničnej
politiky, poukážeme stručnou analýzou v tejto štúdii, ktorá vychádza i z
prednášok autora predmetu Politika malých štátov v magisterskom štúdiu
medzinárodných vzťahov.
Pri analýze zahraničnej politiky malého štátu je potrebné definovať pojem
malý štát. Jeho definícia umožní pochopiť jeho postavenie, jeho možností
realizácie, v štruktúre svetového politického systému. K najznámejším kritériám
1
Dalibor Vlček, doc. PhDr., CSc., docent, Katedra medzinárodných vzťahov a diplomacie,
Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, Kuzmányho 1, 974 09 Banská Bystrica,
Slovenská republika, [email protected].
337
patrí kritérium geografické , a to, že malý štát je ten štát, ktorý meria menej ako
150 tisíc km2, a má menej ako 15 miliónov obyvateľov. Ďalšie hodnotenie
prezentuje americký politológ a teoretik medzinárodných vzťahov, nemecko –
českého pôvodu, Karl W. Deutsche, ktorý
definuje malý štát
makroekonomickým kritériom. Za malý štát považuje štát , ktorý sa podieľa na
tvorbe svetového domáceho produktu menej ako 1% . (Drulák, 1997, s. 6)
Podľa amerického politológa Róberta Keohana: "...štát je malý, keď jeho
predstavitelia zdôrazňujú, že nemôžu sami alebo v malej skupine štátov
významným spôsobom ovplyvniť medzinárodný systém." (Drulák, 1997, s. 6)
Poďme ale ďalej. Zaujímavý je i pohľad kanadského politológa Allena
Sensa, ktorý definuje spoločné záujmy malých štátov z hľadiska bezpečnosti.
Tieto záujmy zhrnul do niekoľkých oblastí: (Drulák, 1997, s. 6)
- teritoriálna zvrchovanosť,
- bezpečnostné záruky,
- nekonfrontačné a nenásilné formy jednania pri prevencii
- boj proti šíreniu etno -náboženských konfliktov,
- spoločné multilaterálne postený v bezpečnostných a ekonomických
inštitúciách,
- snaha o odvracanie nadvlády jednej alebo viacerých veľmocí.
Pri štúdiu literatúry sme sa stretli aj s definíciou, s ktorou sa stotožňuje
celý rad politológov anglosaského sveta, ktorí konštatujú, že malý štát "si
nemôže zaistiť bezpečnosť na základe vlastných zdrojov, a že sa musí celkom
fundamentálne spoliehať na pomoc iných štátov, či inštitúcií", čo má svoj
logický základ vedúci k mnohým diskusiám o skutočnom postavení týchto
štátov vo svetovom politickom systéme.
Zaujímavý je i názor politológa Róberta Coopera, ktorý sa zaoberá
pojmami ako suverenita a malý štát, čo samo o sebe vyvoláva diskusiu.
Vysvetľuje, že po skončení tzv. Studenej vojny v roku 1989, došlo k
„zmrazeniu“ politickej geografiu v Európe. V praxi to znamenalo, že si
transformujúce štáty Európy mohli /môžu /určiť svoj ďalší vývoj, na ktorý majú
/mali/ vplyv obyvatelia veľkých miest, obyvatelia provincií, príslušníci
národnostných menšín, platitelia daní, vyznavači určitého náboženstva,
Európania, atď. (Cooper, 1999, s. 82-86)
Pri vysvetľovaní uvedeného problému si ale kladie fundamentálnu otázku
"Čo je štát?"1 Uznáva, že existuje mnoho definícií štátu. R. Cooper uvádza tri,
a to, od : a/ :sociológa, b./ od básnika ,a za c./ z japonských piktogramov.
K ad -a. / najznámejšia definícia štátu pochádza od sociológa Maxa Webera. Štát
opisuje ako osobu, ktorá má legitímny monopol na silu. K ad- b. / básnická
definícia pochádza od spisovateľa R. Kiplinga, podľa ktorého konkrétny človek
by mal mať jeden jazyk a právo, dušu, silu a meč. K ad . c./ japonská definícia
uvádza, že štát by mal byť kontrolovaný kráľom ako samostatným suverénom.
Konštatuje, že štát nie je ďalej riadený kráľmi, pretože monopol sily sa
338
pretransformoval do fiktívnej osoby štátu. Na existencii štátu je zaujímavý jeho
monopol na právo rozhodnúť, čo je a čo nie je správne.
Podľa politológa R. Cooperá je svet rastúceho významu medzinárodného
poriadku atraktívnym prostredím pre malé štáty. Je veľa príčin, prečo preferovať
malé štáty pred veľkými.
Predovšetkým malé štáty sú obvykle menšou hrozbou pre svojich susedov
a majú často väčší stupeň lojality od svojich vlastných občanov. Patriotizmus
malých štátov je očarujúci a atraktívny, ale patriotizmus veľkých štátov býva
považovaný za nacionalizmus. (Smejkal, 1999, s. 20-21) U nich sa pojem
patriotizmus veľmi často zamieňa s pojmom nacionalizmus, ktorý už so sebou
nesie pocit hrozby. Tiež pri pohľade na obyvateľov krajín ako Dánsko, Nórsko
alebo Švédsko môžeme povedať, že sa títo oveľa lepšie identifikujú s vládou
svojej krajiny ako je to v prípade Veľkej Británie, Francúzska alebo Nemecka.
Taktiež malé štáty môžu ekonomicky lepšie prosperovať. Medzi
najbohatšie krajiny v Európe podľa ich makroekonomických ukazovateľov
patria najmenšie štáty: Švajčiarsko, Dánsko a Luxembursko. Najviac
prekvapujúce je, že Luxembursko môže byť bohaté. O tomto maličkom štáte bez
prístupu k moru nachádzajúcom sa medzi Francúzskom, Nemeckom a
Belgickom by sme z geografického hľadiska mohli predpokladať, že bude patriť
medzi najchudobnejšie časti Európy.
R. Cooper tvrdí, že úspech týchto krajín je dôsledkom práve toho, že sú
malé. Zastáva názor, že v malom štáte, kde je vláde bližšie k ľuďom a je
schopnejšia lepšie reagovať na ich potreby, majú ľudia pocit, že sú viac zahrnutí
do vlády a je v ich záujme plniť si svoje občianske povinnosti. Štát aj ľudia sú
tak isto flexibilnejší, komunikatívnejší a vnímavejší na zmeny v medzinárodnom
prostredí. (Smejkal, 1999, s. 20-21)
Toto tiež môže byť jedným z tajomstiev úspechu malých štátov. Veľký
štát sa ťažšie riadi a pomalšie reaguje na zmeny rôzneho charakteru a tiež môže
trpieť dezilúziou, že práve jeho veľkosť ho robí schopným kontrolovať svoje
správanie a aj medzinárodné prostredie.
Moderná koncepcia suverenity štátu stavia do popredia štát, ktorý
spolupracuje s okolím. To znamená zapájať sa do rôznych spoločenských
aktivít. Táto schopnosť prináleží najmä malým štátom. A to za predpokladu, že
sú otvorené, kooperatívne a akceptujú, že medzinárodný poriadok so sebou
prináša povinnosti a záväzky práve tak ako aj privilégiá, môžu prosperovať. To
je ale námet na ďalšiu obsiahlu štúdiu.
1 Úlohy vyplývajúce z výhod malých štátov
Aby bol malý štát úspešný musí si určiť svoju špecifickú úlohu a nájsť si
miesto medzi silnými štátmi.
Malé štáty sú si vedomé toho, že nikdy nebudú vodcom vo svete , je to málo
pravdepodobné. Túto úlohu musia spravidla prenechať veľkým štátom, ale na
339
svetovej politike chcú participovať, nebyť len jej pasívnym pozorovateľom.
Našli si preto cestu, ako to realizovať.
Na základe skúseností najmä z povojnového vývoja Európy po II. svetovej
vojne môžu malé štáty plniť úlohy ako: (Had, Kotyk, 19998, s. 13-14)
sprostredkovateľ
- expert
- priekopník
- vzor
- most.
Úloha sprostredkovateľa: niektoré štáty prijali úlohu sprostredkovateľa
skúseností, poznatkov. Ako príklad pre túto skupinu štátov môžeme uviesť
krajiny BENELUXU, ktorý plnil túto úlohu po II. svetovej vojne , keď
sprostredkovával svoje skúseností z upevňovania BENELUXU / colná únia ,
atď./pre integračný proces západnej Európy
Túto úlohu mohol a môže plniť aj preto, že bol súčasťou európskej
integrácie už od jej samého počiatku. Vyznačuje sa stabilitou a prosperitou,
ktorá je pre úlohu sprostredkovateľa nesmierne dôležitá.
Mnohé štáty využívajú krajiny BENELUXU tiež ako neutrálnych
sprostredkovateľov pri dialógu veľmocí. Navrhujú kompromisy, ktoré by mohli
byť prijateľné pri riešení sporov medzi štátmi.
Malé štáty charakterizuje schopnosť viac sa sústrediť na presadzovanie
záujmov celku, na rozdiel od veľmocí, ktoré sa usilujú o presadenie svojich
vlastných záujmov. Vyplýva to z toho, že malé štáty chcú byť účastníkmi a
členmi väčších celkov, ktoré im prinášajú možnosť realizácie a zároveň
ekonomickú a bezpečnostnú istotu. Tieto istoty sú v ich existencii zárukami ich
prosperity a stability.
Pri sprostredkovaní malé štáty ďalej v komplexe charakterizuje schopnosť
viac sa sústrediť na presadzovanie záujmov celku, na rozdiel od veľmocí, ktoré
sa usilujú o presadenie svojich vlastných záujmov. Vyplýva to z toho, že malé
štáty spravidla chcú byť účastníkmi a členmi väčších celkov, ktoré im prinášajú
možnosť realizácie a zároveň ekonomickú a bezpečnostnú istotu.
Úloha experta: keďže je problematická možnosť ovplyvňovať veľký záber
problémov, snažia sa sústrediť na špecifickú oblasť, a v nej sa stať vynikajúcimi
odborníkmi.
Nesnažia sa angažovať v rozhodujúcich politických otázkach, lebo vedia,
že nemajú silný politický vplyv. Nedisponujú tiež postačujúcimi finančnými
prostriedkami.
Z tohto dôvodu sa malé štáty sústreďujú na oblasti, ktoré nie sú na prvý
pohľad až také dôležité. Snažia sa o rozpracovanie politicky menej citlivých
oblastí. Hľadajú bližší kontakt s občanmi Európy / Európskej únie / a všetky sily
potom sústredia do oblasti, ktorú si vybrali ako prioritnú pre svoje pôsobenie.
340
Ako príklad možno vyzdvihnúť škandinávske krajiny, ktoré presadzujú ochranu
životného prostredia .
Úloha priekopníka: veľmi náročnou pre malý štát je úloha priekopníka. Je
určená štátom, ktoré sa neboja presadzovať nové tendencie v sociálnych a
hospodárskych otázkach.
Reprezentantom tejto skupiny malých štátov bolo a je napríklad
Holandsko, ktoré môžeme charakterizovať ako nie konzervatívny štát. Išlo
napríklad o určitú legalizáciu mäkkých drog, Holandsko sa tiež angažuje v
oblasti zrovnoprávnenia homosexuálov. Má vzorovú politiku zamestnanosti a
kladie veľký dôraz na reformu vzdelávacieho a sociálneho systému.
Úloha vzoru: úlohu vzoru vychádza z praktickej úspešnej dlhotrvajúcej
politiky malého štátu v určitej oblasti. Pred začiatkom krízy v roku 2008 toto
kritérium plnilo napríklad Írsko, ktoré optimálne využívalo a uplatňovalo
eurofondy pridelené a určené na podporu a pomoc jeho integrácie. Tieto
prostriedky účelne využívalo na modernizáciu hospodárstva a spoločností.
Úloha mosta: túto úlohu môžu vykonávať iba štáty, ktoré v minulosti udržiavali
úzke kontakty so štátmi, ktoré nepatrili do buď do blokového rozdelenia sveta ,
prípadne integrovaného celku.
Medzi takéto štáty patrili a patria i bývalé koloniálne mocnosti ako sú
Portugalsko, Belgicko a Holandsko., ktoré udržiavajú a svojím spôsobom
pomáhajú svojím bývalým kolóniám / tiež možno poukázať napr. na
Frankofóniu , atď /.V inom prípade úlohu mosta môžu zohrať štáty, ktoré
susedia s krajinou alebo s krajinami, ktoré sa uchádzali o členstvo v Európskej
únii. Ako príklad možno uviesť napr. škandinávske krajiny verzus pobaltské
republiky .
Celkovo možno poukázať i na možné kombinácie vyššie uvedených
možností , ktoré zvýrazňujú varianty, ktoré má malý štát ,a čo všetko môže
vykonávať, aby sa zviditeľnil v medzinárodnom prostredí. Treba ale zdôrazniť
základnú premisu, a to že, vychádzajúcim predpokladom je jeho pozitívna
medzinárodná povesť , ktorá vychádza z úspešnosti vnútornej a zahraničnej
politiky, hospodárskej prosperity, ale tiež z ochoty niesť medzinárodnú
spoluzodpovednosť.
Pokiaľ malý štát získa v tej ktorej oblasti medzinárodné uznanie, otázky
veľkosti prestávajú byť dôležité.
Zastavme sa teraz niekoľkými poznámkami u niektorých nevýhod
malých štátov. Napriek tomu, že veľké a silné štáty majú stále tendenciu
používať silu voči malým štátom, postupne sa v niektorých oblastiach stierajú
rozdiely v postavení reprezentantov obidvoch skupín. Pozorujeme to aj v takej,
341
do nedávna prioritnej oblasti, akou je zaistenie si vojenskej bezpečnosti, ktorá
patrila k doménam veľkých štátov. Od skončenia studenej vojny táto
jednoznačná výhoda veľkých štátov prestala mať takmer váhu, ale s tým
nevýhody malých štátov nezanikli. Ide o nasledovné nevýhody :2
- otázka pružnosť a otvorenosť ekonomiky malých štátov smerom do
medzinárodného prostredia sa môže javiť aj ako nedostatok, pretože je
závislá od vývoja svetového obchodu a citlivá na jeho zmeny. Malé štáty sú
preto spravidla nútené združovať sa do obchodných zoskupení, pretože si
nemôžu ako jednotlivci diktovať podmienky, prípadne presadzovať svoje
ciele v spoločenských a politických oblastiach,
- malý štát sa môže cítiť ohrozený zo strany nadnárodných korporácií.
Nadnárodné korporácie ohrozujú suverenitu a autonómiu štátu. Tiež v
mene stability a zavedenia poriadku podporujú, prípadne ospravedlňujú
nedemokratické režimy. Potláčajú národné jedinečnosti a vnucujú západne
orientovanú konzumnú kultúru,
- existencia malého štátu je ohrozená v prípade živelnej pohromy alebo
zlyhania technického zariadenia alebo ľudského faktora (napríklad
zemetrasenie, ekologická katastrofa),
- vo vzťahu veľkých a malých štátov v medzinárodnom obchode, veľkí nie
vždy rešpektujú iných. Ak sa proti takémuto jednaniu malé štáty postavia
hrozí im nebezpečenstvo protiopatrenia, ktoré im môže zapríčiniť
ekonomické straty, ktoré si nemôžu dovoliť,
- nejednoznačnou sa javí nevýhoda spočívajúca v potrebe ovládať svetový
jazyk veľkého štátu z dôvodu možnosti komunikovať s okolitým svetom.
Táto nevýhoda je len relatívna, pretože vo svojej podstate zvyšuje
vzdelanostnú úroveň obyvateľov malého štátu.
Existuje i celý rad nevýhod, tie sú viac špecifickejšie, idú do hĺbky
problematiky , napríklad sú to otázky kooperácie , integrácie a globalizácie,
v ktorých malé štáty stále hľadajú svoje uplatnenie ako rovnoprávny členovia
svetovej politiky, čo je ale na diskusiu.
Záver
Malé štáty sa môžu svojou aktívnou zahraničnou politikou , i svojou
kvalifikovanou zahraničnou službou – diplomaciou, úspešne a pomerne
viditeľne realizovať v procese integrácie a globalizácie sveta, ktorého sú
súčasťou.. Tento proces im na jednej strane umožňuje uplatnenie sa v
medzinárodnom živote, ale zároveň prináša so sebou nové problémy a úlohy.
Skutočnosť, že najmä hospodárstvo malých štátov je podstatne závislejšie na
2
Autor v tejto časti vychádza z poznámok ku svojej prednáške Politika malých štátov, ktorú
realizuje na FPVa MV UMB v Banskej Bystrici
342
okolitom prostredí, zvýrazňuje skutočnosť, že tieto sa musia- inú možnosť
spravidla nemajú - vo vlastnom záujme na týchto procesoch podieľať. Malé
štáty musia ďalej v prístupe k riešeniu krízových situácií vo svete dôsledne
dodržiavať medzinárodné právo, verejne sa zasadzovať za jeho dodržiavanie,
aktívne sa zúčastňovať v procesoch preventívnej diplomacie, atď. Postavenie
malých štátoch v svetovom politickom systéme ,ako také ,je problematické
nielen z hľadiska realizácie ich národných záujmov , ale napríklad i z hľadiska
formovanie ich národných identít, čo plne platí i v prípade Slovenskej republiky
a Českej republiky, nehovoriac napríklad o formovaní stredoeurópskej identity
a európskej identity. Musia riešiť tieto štáty ďalej i otázky ekonomické,
sociálne, národnostné, a iné. Je veľa otázok a problémov , ktoré musia tieto malé
štáty riešiť. To je ale už úloha pre ďalšie odborné štúdie. Táto štúdia sa usilovala
o načrtnutie len niekoľkých otázok , s ktorými sa tieto štáty stretávajú vo
vnútornej , najmä ale v zahraničnej politike, v svetovom politickom systéme.
Literatúra:
DRULÁK ,P. 1997. Co dělat, když jste malý. In Mezinárodní politika. roč. XXI, č. 5. 1997.
BAEHR, P. 1975. Small States : A Tool for Analysis. In World Politics, 3/1975.
COOPER, R. 1999. Sovereignhty and the small state. In Medzinárodné otázky. Ročník VIII.
č. 2, str. 82-86.
HAD,M., KOTYK,V. a kol. 1998. Malé země, velcí sousedé. Praha: Ústav mezinárodních
vztahů, 1998.
KREJČI, O. 2007. Mezinárodní politika.3.vydanie. Praha: Ekopress, 2007.
ISBN 978-80-86929-21-7
KALICKÝ, J. 2011. Vojensko-politické stratégie USA v období studenej vojny. FPVMV
UMB, Banská Bystrica. 2011. 111 s. ISBN 978-80-557-0226-1.
ŠMEJKAL, V. 1999. Velké úkoly pro malé státy. In Mezinárodní politika. roč. XXIII, č. 10,
s. 20-21.
343
SUSTAINABLE DEVELOPMENT POLICIES OF THE
EUROPEAN UNION AS EXPRESSIONS OF SOCIOECONOMIC SECURITY
Bogusław Ślusarczyk1 - Anna Wolak-Tuzimek2
ABSTRACT
The objective of this paper is to present benefits from implementation of the idea of
sustainable development in the economic, ecological and social dimensions. Providing current and future
generations with opportunities for improving quality of their life is an assumption underlying
sustainable development. This implies provision of socio-economic security leading to
improved living conditions of the population. It has been demonstrated that this effect can be
attained by creating a community which is efficient and uses natural resources in
consideration of ecological strictures. It has also been observed that current growth leads to increasingly
rapid and irreversible consumption of natural resources. Accordingly, the role and
significance of legal instruments serving to control environment protection rise as it is the
latter which enables preservation or restoration of the natural balance, necessary to provide
contemporary and future generations with good living conditions.
Key words: sustainable development, socio-economic security, renewable and non-renewable
resources
Introduction
Sustainable development consists in such use and conservation of natural
resources and such an orientation of technologies and institutions that human
needs of the current and future generations be satisfied and maintained. The type
of development that, by conserving soil, water resources, plant and animal
genetic resources, does not degrade the environment and takes advantage of
appropriate technologies, is economically viable and socially acceptable
(Adamczyk, 2009).
The objective of this paper is to present benefits from implementation of
the idea of sustainable development in the economic, ecological and social
dimensions.
Continuing and sustainable development is a concept of stimulating socioeconomic processes in such a way that economic growth is achieved via more
effective and also reasonable use of all natural resources. In essence, it links
1
Bogusław Ślusarczyk, prof., Professor, University of Rzeszow, Faculty of Biology and
Agriculture,
Ćwiklińskiej
2
Street,
35-601
Rzeszów,
Poland,
[email protected].
2
Anna Wolak-Tuzimek, PhD., Assistant Professor, Kazimierz Pulaski University of
Technology and Humanities in Radom, Faculty of Economy, Chrobrego 31 Street, 26-600
Radom, Poland, [email protected].
344
rapid economic development and rising quality of human life with improved
condition of the natural environment and attempts at preserving it for future
generations.
1 The notion and nature of sustainable growth
The notion of sustainable development was originally employed in 1713
by a German tax advisor and mining administrator Hans Carl von Carlowitz
(Nowosielski, Spilka, Kania, 2010).
Specialist literature usually cites the definition of sustainable development
that involves maximising net benefits from economic growth while protecting
natural resources in the long term and assuring reproduction of their utility and
quality. Economic development must then denote not only per capita growth but
also improvement of other elements of social welfare. It must also encompass
necessary structural changes of both the economy and the society as a whole
(Piontek, 2001).
The following aspects can be distinguished on the basis of this definition:
- presence of three dimensions (capitals): social, economic and natural –
development is realised owing to adequate proportions between these
capitals,
- priority of the human before the remaining capitals – the latter should
be subordinated to the former,
- development of one capital cannot occur at the expense of the
remaining ones,
- a correctly defined quality of life fulfils the criterion function,
- the development concerns both the present and future generations.
Sustainable development is a manner of administering natural resources
which does not lead to degradation of the natural environment when allowing
for satisfaction of needs of the current and future generations. The term
'continuing and sustainable development' refers to the type of socio-economic
development with restricted consumption of non-renewable resources and use of
renewable resources that implies a minimum burden on the natural environment
(Ciechanowicz – MLeanc, 2003).
Due to inaccuracy and ambiguity of sustainable development definitions,
the one incorporated into the UN standards and documents is frequently resorted
to. The concept has been employed by a range of organisations in a number of
documents and has become the leading subject of many UN conferences.
The term appeared in a 1987 report of the UN World Environment and
Development Committee chaired by Gro Harlem Brundtland. The report was
entitled 'Our Common Future' and defined the notion of Sustainable
Development (Le Developpement Durable). The notion of sustainable
development, as well as issues of satisfying human needs at the expense of
345
nature, needs of the rich at the expense of the poor, needs of the present at the
expense of the future generations, differences between the North and the South,
situation in the Third World are key categories of the report (Wortmann, 2002).
The Earth's sustainable development was then defined as a development that
satisfies fundamental needs of all people and preserves, protects and restores
health and integrity of the Earth's ecosystem without jeopardising the possibility
of satisfying needs of future generations and without exceeding long-term
capacity of the Earth's ecosystem (Stappen 2006). It was stated that the
principles of sustainable development should be realised by all states as only
then could aspirations of the present and future generations be met. The
Brundtland Committee also posited major proposals for institutional reforms. A
draft World Conservation Strategy for the 1990s (WCS) was published in the
same year, prepared by expert groups from a range of international
organisations. The authors suggested including sustainable development as a
policy objective of all national governments (Paczulski, 2000).
Debates around the Brudtland Report culminated in 1992 in the Earth
Summit in Rio de Janeiro, which compiled one of the most important documents
associated with sustainable development, 'Agenda 21', i.e. a comprehensive
action plan for the 21st century for the United Nations, governments and social
groups in all areas where man can affect the environment. The document
included such statements as: 'New ways of investing in future are necessary in
order to attain global sustainable development in the 21 st century.
Recommendations range from new teaching methods to new methods of using
natural resorted and involvement in creation of a sustainable economy. A safe
and just world where each living being is able to preserve its dignity is the
ambition of Agenda 21' (www.unesco.pl).
It was stressed that creation of a fully sustainable model of living, that is,
improvement of the quality of life for people all over the world without wasteful
exploitation of the Earth's natural resorted, requires diverse actions in the
particular regions of the globe. First of all, integrated actions are required in
three key areas:
1. Economic growth and a balanced distribution of benefits in order to
arrive at long-term responsible growth that can be shared by all nations
and communities, but its arrival requires an integrated approach to
current, interlinked global economic systems.
2. Protection of natural resources and the environment. Development of
economically viable solutions that will limit consumption of resources,
prevent environment pollution and save natural ecosystems are
necessary to preserve our environmental heritage and natural resources
for future generations.
3. Social development. People worldwide demand jobs, food, education,
energy, healthcare, water and sanitary systems. In response to these
requirements, the international community must endeavour to prevent
346
damage to the wealth of cultural and social diversity and for all
members of societies to possess instruments to enable them to build
their futures.
In May 2001, the European Union defined its priorities regarding
sustainable development. It was then that the Council of Europe sitting in
Goeteborg indicated strategic points relative to the issue of sustainable
development in the European Union. The Council went on to declare that the
European Union should be considered a prime actor in implementation of
sustainable development principles globally. This was expressed in the
European Union's position declared at the Global Summit for Sustainable
Development in Johannesburg in 2002. The chief issues to be discussed then
comprised the environment question, as well as problems of health and
education on the global scale. In the circumstances, the issue of sustainable
development was presented as opposed to globalisation. The latter was
understood as a global play of market forces which generates a range of adverse
effects, such as growing inequalities, areas of exclusion or destruction of the
natural environment (Wysokińska, Witkowska, 2010).
The Johannesburg summit resulted in adoption of a radical action plan for
the next decade, the most urgent including:
- reduction in the number of people living below the poverty line (on 1
dollar or less a day) by half (these number approximately a billion at
present),
- reduction in the number of people without access to drinking water and
sanitary facilities by a half,
- improvement of living conditions in slums, where approximately 100
m live,
- reduction in the mortality rate among infants and children by two
thirds and of mothers after birth by three quarters,
- slowing the rate of extinction of rare animal and plant species,
- renewal of fish resources in seas and oceans depleted by overfishing,
- discontinuation of production and application of chemicals harmful to
humans and the environment.
In 2002, the UN General Assembly named 2005-2014 the Decade of
Education for Sustainable Development, later also to be referred to as the
Decade of Change. Its goal is to promote sustainable behaviours, inspire critical
and creative thinking to find solutions of problems that prevent continuing
development.
The Council of Europe approved 'Europe 2020 – Strategy for intelligent
and sustainable development for social inclusion' on 17 June 2010. This is a
long-term programme of socio-economic development of the European Union in
2010-2020.
347
Europe 2020 Strategy encompasses three inter-related priorities (COM
(2010) final):
- intelligent development: development of an economy based on
knowledge and innovation;
- sustainable development – supporting an economy that uses resources
more effectively, is more environment-friendly and more competitive;
- development for social inclusion: supporting high-employment
economy that assures social and territorial cohesion.
Assuring continuing improvement of life quality of the current and future
generations by maintaining the right proportions between economic, social and
natural development is the essence of sustainable development. This idea has
become the foundation and principle determining development policies at the
level of both the European Union and individual countries.
2 Goals and principles of sustainable development
The goal of sustainable development is to provide society with a longterm vision of development. Actions to satisfy current needs may have a shortterm time horizon, however, they must always take the long-term view into
consideration. Sustainable development is a complex notion comprising all areas
of human action down to the local level and:
- intended to boost quality of life of both present and future generations
while preserving our planet's capacity for maintaining life in all its
diverse forms;
- is based on democratic principles, rule of law and respect for
fundamental rights including freedom, equality of opportunities and
cultural diversity;
- fosters high employment in the economy whose strength rests on
education,
- innovation, social and territorial cohesion and protection of human
health and the natural environment.
Specialist literature also discusses collective goals of sustainable
development, including superior (welfare, justice, security), idealised
(maintenance of ecological functions of the natural environment), and empirical
(steady resources of natural capital) objectives. In accordance with other criteria,
the goals are aimed at achievement of an environment safe to human health,
preservation of ecological balance in basic ecosystems, provision of conditions
necessary to restore human biological vitality, and possibility of further
economic development (Mazur-Wierzbicka, 2005).
The broadest definition of sustainable development is proposed by 27
Principles of Sustainable Development incorporated in a document signed by
348
ministers of most countries, called 'The Rio Declaration' at the Earth Summit in
Rio de Janeiro in 1992. Key principles of sustainable development encompass:
- Principle 1 stating the human right to a healthy and productive life in
harmony with nature, defining man as the subject of sustainable
development;
- Principle 3 emphasising equal rights of the current and future
generations to development;
- Principle 4 defining roles of environment protection as an integral
component of the sustainable development process;
- Principle 8 indicating the need for changes of consumption and
production;
- Principle 10 introducing participation of society in management of
environment resources;
- Principle 13 imposing the duty of responsibility for and repair to
environmental damage;
- Principle 17 introducing impact assessments as management
instruments;
- Principle 25 stating that development and environment protection are
interrelated and indissoluble.
The key principles of sustainable development policies concern three
fundamental relations: environment – economy, society – economy, society environment which apply both to individuals in a country and international
relations.
Conclusion
The point of sustainable development is its link between economic and
social development by assuring access to renewable and non-renewable
resources and improved quality of life in a clean environment. Economic growth
should provide for more effective utilisation of raw materials and other natural
resources, reasonable use of labour energy as well as development of ecological
technologies and protection of natural and cultural heritage.
Non-renewable resources should be consumed to a lesser extent whereas
renewable (plant and animal) resources – at a rate consistent with their
reproduction cycles. Sustainable development is thus a humanitarian concept of
global development essentially characterised by improved quality of life and
well-being of humanity in conditions of limited natural resources having regard
to long-term impact of industrial development. This theory assumes shared
responsibility and solidarity of the current and future generations.
Sustainable development has three features: sustainability, continuity and
self-preservation of development. Sustainable development emphasises
sustainability, which denotes the need to preserve the right proportions of
349
development structure, balancing of developmental needs and the need for
environment protection. Continuity requires lasting availability of natural
resources, while self-preservation of development highlights the
interdependence between economic, ecological and social factors in stimulating
long-term economic growth and the role of ecological conditions of this growth.
References:
ADAMCZYK, J. 2009. Społeczna odpowiedzialność przedsiębiorstw. Teoria i praktyka.
Warszawa: Polskie Wydawnictwo Ekonomiczne, 2009. ISBN 9788320818048, pp.67-71
BRUNTLAND REPORT - Our Common Future. 1987. Oxford University Press, The World
Commission on Environmental and Development, Oxford 1987. Access:
<http//:www.conspect.nl/pdf/ Our_Common_Future-Brundtland_Report_1987.pdf>
CIECHANOWICZ-MLEANC, J. 2003. Ochrona środowiska w działalności gospodarczej.
Warszawa: Wydawnictwo Prawnicze LexisNexis. 2003. 15 p. ISBN 8373342451,
9788373342453.
COM (2010) 2020 final, Bruksela 2010. Access: <http://www:eur-lex.europa.eu>.
MAZUR-WIERZBICKA, E. 2005. Koncepcja zrównoważonego rozwoju jako podstawa
gospodarowania środowiskiem przyrodniczym. In Kopycińska D. (ed.) Funkcjonowanie
gospodarki polskiej w warunkach integracji i globalizacji. Szczecin: Uniwersytet Szczeciński.
2005. 39 p. ISBN 8391748766, 9788391748763.
NOWOSIELSKI, R. – SPILSKA, M. – KANIA, A. 2010. Zarządzanie środowiskowe i
systemy zarządzania środowiskowego. Gliwice: WPŚ. 2010. 33 p. ISBN 9788373357129.
PACZULSKI, R. 2000. Prawo ochrony środowiska. Warszawa: Wydawnictwo Branta. 2000.
52 p. ISBN 83-86605-65-0.
PIONTEK, F. 2001. Kontrowersje i dylematy wokół rozwoju zrównoważonego i trwałego. In
Piontek F. (ed.). Ekonomia a rozwój zrównoważony, Teoria i kształcenie. Białystok:
Wydawnictwo Ekonomia i Środowisko. 2001. 18 p. ISBN 9788388771071.
STAPPEN, R.K. 2008. Sustainable World is Possible. Der Wise Consensus:
Problemlösungen für das 21 mit dem Wise-Consensus Verfahren Jahrhundert. Access:
<http://www:faape.org/wise-consensus-4-2008/pdf>.
WORTMANN, D. 2002. Von der Vision zur Strategie: Grundelemente und
Entwicklungsmuster einer Politik der Nachhaltichkeit. In Sebaldt, M.(ed.) Sustainable
Development-Utopie oder realistische Vision? Hamburg: Kovac. 2002. 95 p. ISBN
3830006306.
WYSOKIŃSKA, Z. – WITKOWSKA, J. 2010. Integracja Europejska. Europeizacja polityki
ekonomiczno– społecznej w Unii Europejskiej i umiędzynarodowienie rynków Nowych
Krajów Członkowskich Europy Środkowo-Wschodniej. Warszawa: Wydawnictwo Naukowe
PWN. 2010, 95 p. ISBN 978-83-01-16266-5.
UNESCO a zrównoważony rozwój. Access: <http://www.unesco.pl>.
350
ZÁVĚRY JEDNÁNÍ EVROPSKÉ RADY K EVROPSKÉ
OBRANĚ – DŮVOD K OPTIMISMU?
CONCLUSIONS OF THE EUROPEAN COUNCIL ON
EUROPEAN DEFENCE – A REASON FOR OPTIMISM?
Antonín Novotný1
ABSTRACT
On the agenda for the 19 and 20 December, 2013 meeting of the European Council is the
incorporation of security and defence policy. This means that finally the joint European army
will create? Or just european countries agree that disagree, and the dream of the united and
strong european player on the world multipolar scene vanishes? Since December last year
the Council this theme has been discussed, so there are high expectations. USA are
increasingly distancing themselves from European security issues, and so Europeans
themselves will have to take responsibility for their own safety. In recent years rises to the
surface the problem of serious deficiencies in military capabilities of even the largest member
states. And if they are uncoordinated cuts in the defence budget continue, the European
military capabilities continue to decline. The cuts, of course have a direct impact on
European defence industry, research and development. The situation is complicated by the
traditional protection of this sector from foreign competition or merger by each individual
country. Coordination at european level would lead to big savings and efficiency.
Key words: EU; CSDP; Smart Defence; Pooling and Sharing Initiative; military capability.
Úvod
…….„For Europe to play its full part, we must develop real capabilities,
and those capabilities that our nations really need: observation drones, air-toair refueling, heavy transport. And we need a strong European defence
industrial base“2…
Světová a evropská finanční krize posledních let, zvýraznila již tak velký
rozdíl mezi obrannými schopnostmi USA a Evropy. Příčiny poklesu evropských
obranných výdajů lze spatřovat zejména v obecném pocitu bezpečí po ukončení
studené války a v orientaci jednotlivých národních vlád na sociální programy.
Druhým problémem je nízká efektivita vynakládaných prostředků, která je
způsobena zejména nedostatečnou úrovní mezinárodní spolupráce a také
ochranářskými praktikami vůči národním průmyslovým subjektům. V tomto
1
Antonín Novotný, Ing., plk. v.v., odborný asistent, Centrum bezpečnostních a
vojenskostrategických studií, Univerzita obrany, Kounicova 65, 662 10 Brno, Česká
republika, [email protected].
2
RASMUSSEN. Remarks.
351
ohledu může být současná ekonomická krize významným katalyzátorem rozvoje
mezinárodní spolupráce v širokém slova smyslu, včetně iniciativ na udržení a
rozvoj vojenských schopností. Společným jmenovatelem těchto aktivit je snaha
o zvýšení interoperability a úsilí o dosažení úspor v oblasti lidských,
materiálních a finančních zdrojů. Naprosto zásadní v tomto procesu ale je
odpovídající politická podpora a vůle ze strany zapojených zemí a dále nutnost
překlenutí rozporu mezi politickými deklaracemi a reálnou ochotou přistoupit
k intenzivní mezinárodní spolupráci v konkrétních oblastech výdajů na obranu.
Proto je důležitá každá iniciativa, která pomáhá tyto rozpory překlenout a může
přispět k řešení současného nepříliš uspokojivého stavu v oblasti obranných
výdajů členských států EU.3
1 Společná bezpečnostní a obranná politika Evropské unie
Společná bezpečnostní a obranná politika (SBOP) EU se od svého
založení v roce 20074 zakládá primárně na mezinárodní spolupráci, a od samého
začátku je pro jeho vytváření zásadní překážkou fakt, že každý stát považuje
obranu za jednu z nejdůležitějších a nejméně vhodných pro sdílení s ostatními.
Během první dekády SBOP EU byly spuštěny společné mise a operace
a zvýšeno usilí v oblasti vojenské spolupráce a také investice v oblasti
obranného průmyslu. Pro další pro zachování klíčových schopností EU, nápravu
nedostatků a zamezení vzniku nadbytečných zdrojů může mít zcela zásadní
význam spolupráce v oblasti budování a rozvoje vojenských schopností.
Sdružování poptávky, konsolidace požadavků a dosahování úspor může umožnit
členským státům EU zefektivnit využívání zdrojů a zajistit interoperabilitu,
mimo jiné s klíčovými partnerskými organizacemi jako je NATO. Pro obě
instituce je podstatné, aby se jejich činnosti nepřekrývaly, ale spíše doplňovaly.
NATO již na summitu v Chicagu v květnu 2012 deklarovalo slovy svého
generálního tajemníka výjimečnost spolupráce obou organizací,5 situaci navíc
umocňuje skutečnost, že celkem 22 států z 28 členských zemí NATO jsou
současně členové Evropské unie. Proto se také problém klesajících obranných
rozpočtů mnoha zemí, týká zejména Evropy.
Širokou oblast bezpečnostní a obranné politiky lze zhruba rozdělit do
dvou oblastí: první, která zahrnuje závazky členských států, s cílem zlepšit,
koordinovat a sdílet své vojenské schopnosti a obranný průmysl (zahrnující
ekonomické a bezpečnostní zájmy) a druhou, která se týká praktického hlediska
jako je určování konkrétních misí do kterých se EU zapojí a jejich realizace.
3
Od roku 2008 celkem 16 evropských států NATO snížilo své vojenské výdaje a snížení
prostředků v mnoha zemích dosáhlo 10 procent. Tisková zpráva. 7. března 2012. Military
Balance 2012.
4
Předtím nazývaná evropská bezpečnostní a obranná politika.
5
„NATO and the EU share common values and strategic interests. The EU is a uniqe and
essential partner for NATO.“ RASMUSSEN. Chicago Summit 2012.
352
Pokud se týká první oblasti, patří v současné době mezi důležité iniciativa
EU Poling & Sharing, s rozhodující rolí Evropské obranné agentury (EDA). Již
na summitu EU v belgickém Ghentu v září 2010 rozhodli ministři obrany
členských zemí EU vypracovat soupis projektů, ve kterých by bylo možno
vzájemně sdílet vojenské schopnosti. Úkolem byla pověřena EDA, společně
s pomocí odborníků.6 Kromě toho měly státy vytvořit společný rámec pro
širokou oblast spolupráce v současných projektech s cílem zaměřit se v oblasti
politické, vojenské a ekonomické na přidanou hodnotu jednotlivých projektů..
Ministři obrany EU na svém zasedání v září 2012 tuto otázku sdružování a
sdílení na podporu rozvoje vojenských schopností dále projednali a na návrh
EDA byl poté v listopadu 2012 přijat Dobrovolný kodex chování pro Pooling &
Sharing (Pooling and Sharing Code of Conduct),7 který má usnadňovat
spolupráci a měl by pomoci udržet projekt Pooling & Sharing i v budoucnosti.
Základem je propojení národních plánovacích procesů včetně jejich sdílení
a koordinaci plánů pořizování akvizic. Nezastupitelná v tomto procesu je role
EDA, založené v roce 2004 pro podporu členských států a Evropské rady
v jejich úsilí o zlepšení evropských obranných schopností v oblasti krizového
řízení a udržení evropské bezpečnostní a obranné politiky. Také tato instituce
projde v následujícím období restrukturalizací, aby se lépe vyrovnala s novými
podmínkami.
K druhé oblasti - s platností Lisabonské smlouvy a zřízením Evropské
služby pro vnější činnost (EEAS), prošly instituce EU značnou proměnou.
Měnící se povaze institucionálního prostředí EU a deklarovanému cíli vyvinout
„komplexní přístup“ k zabezpečení výzev k SBOP, bylo třeba přizpůsobit i širší
nástroje zahraniční politiky. Mezi ně také patří i koncept Battle Group (BG).
Původní myšlenka evropského sdílení obranných kapacit z roku 1998
(francouzsko-anglická dohoda v Saint Malo), vedla přes historicky první
samostatné zasazení EU mimo Evropu v Demokratické republice Kongo v rámci
operace ARTEMIS až po deklaraci dosažení plných operačních schopností BG
v roce 2007. Protože jednotky BG reálně nebyly nikdy nasazeny, vyvolává
koncept vážné pochybnosti o jeho životaschopnosti. Určitě obsahoval a obsahuje
potenciál pro rozvoj evropských expedičních schopností (a lepší
interoperabilitu) prostřednictvím společného plánování, výcviku a nasazení,
přesto rozpočtová omezení, nedostatek politické vůle a odhodlání snižují
důvěryhodnost tohoto projektu. Není jistě náhoda, že se proto hovoří o revizi
6
Konkrétně se jedná o následující programy: Výcvikový program pro vrtulníky; Schopnosti
námořního sledování; Evropská akviziční skupina pro nákup služeb satelitní komunikace
(ESCPC); Lékařská podpora-polní nemocnice; Schopnost doplňování paliva za letu; Budoucí
vojenská satelitní spojení; Zpravodajství, sledování, průzkum (ISR); Výcvik leteckých
posádek; Evropská dopravní střediska; Inteligentní munice; Námořní výcvik a logistika.
EDA´s Pooling & Sharing.
7
Tisková zpráva z jednání ministrů obrany zemí EU. Listopad 2012. Brusel.
353
projektu BG EU v oblasti standardizace přípravy, časového harmonogramu
krizového řízení při plánování použití a v oblasti flexibility, nasaditelnosti
a v neposlední řadě zlepšení stávající interakce mezi BG EU a jejich
politickovojenskému vedení ze strategické úrovně.
2 Jednání Evropské rady v prosinci 2013
I když prosincové jednání Evropské rady nebylo vedeno pouze
k problematice společné obrany, bude v článku hodnocena pouze tato
problematika. Unikátnost jednání ve dnech 19.- 20. prosince 2013 spočívala
především v tom, že poprvé od začátku platnosti Lisabonské smlouvy (1.12.
2009), uspořádala Evropská rada tematickou rozpravu věnovanou obraně, na
které určila prioritní opatření k posílení spolupráce. Vlastnímu jednání
předcházelo setkání s generálním tajemníkem NATO, představitelem
nejdůležitější organizace kolektivní obrany, spolupracující s EU.8 Vedoucí
představitelé vedli tematické jednání o společné bezpečnostní a obranné politice
a zabývali se otázkou účinnosti SBOP a obranných schopností. Zaměřili se
zejména na odpovědi na otázky, které byly v prosinci 2012 vzneseny Radou: a)
zvýšení účinnosti, viditelnosti a dopadu SBOP; b) posílení rozvoje obranných
schopností; c) posílení evropského obranného průmyslu.9 Evropská rada se ve
svých závěrech z prosince 2013 zavázala, že bude usilovat o další rozvoj
věrhodné a účinné SBOP v souladu s Lisabonskou smlouvou a možnostmi, které
tato smlouva nabízí. Současně vyzvala členské státy k prohloubení spolupráce
v oblasti obrany tím, že zvýší schopnosti vést mise a operace a budou v plné
míře využívat součinnost s cílem zlepšit rozvoj a dostupnost potřebných
civilních a vojenských schopností s využitím integrovanější, udržitelnější,
inovativnější a konkurenceschopnější evropské technologické a průmyslové
obranné základny.
Evropská rada potvrdila závěry k následujícím oblastem:
a) zvýšení účinnosti, viditelnosti a dopadu SBOP
- zasazovat se o mezinárodní mír a bezpečnost cestou civilních a vojenských
misí a operací pro řešení krizí v různých částech světa.10 Přínos EU spočívá
8
„The EU relationship with NATO is essential. The breadth of EU instruments can be usefully
combined with the depth of NATO’s role on defence. The two organizations must continue to
reinforce each other’s work. The Libya crisis again showed the clear need for this. On
capabilities in particular, whether labelled Pooling & Sharing or Smart Defence, we have
achieved an unprecedented level of cooperation“ Catherine Ashtonová, výroční konference
EDA, Leden 2012.
9
Evropský obranný průmysl zaměstnává přibližně 400 000 lidí, nepřímo vytváří až 960 000
dalších pracovních míst a přináší řadu inovací.
10
V současné době je v rámci SBOP nasazeno ve 12 civilních misích a 4 vojenských
operacích více než 7000 osob, Evropská rada 19. - 20. prosince 2013. str. 3.
354
především v jedinečné schopnosti konzistentním způsobem kombinovat různé
politiky a nástroje z oblasti diplomacie, bezpečnosti, obrany, financí, obchodu,
rozvoje či spravedlnosti;
- úzce spolupracovat se svými globálními, transatlantickými a regionálními
partnery, v duchu vzájmeného posilování a doplňkovosti činností;
- podporovat partnerské země a regionální organizace tím, že jim bude podle
potřeby poskytována odborná příprava, poradenství, vybavení či zdroje, aby
mohly ve stále větší míře krizím předcházet a řešit je sami;
- zlepšit schopnosti EU v oblasti rychlé reakce, mimo jiné prostřednictvím
flexibilnějších a lépe rozmístitelných bojových skupin EU, rozhodnou-li tak
členské státy a dále přezkoumat mechanismus financování vojenských operací
Athena;
- v roce 2014 předložit rámec pro politiku EU v oblasti kybernetické obrany;
- do června 2014 vytvořit strategii námořní bezpečnosti EU s cílem vypracovat
akční plány jako reakce na námořní výzvy;
- v zájmu řešení horizontálních otázek (nelegální migrace, organizovaná trestná
činnost a terorismus) usilovat o větší součinnost mezi SBOP a aktéry působícími
v oblasti svobody, bezpečnosti a práva;
- pokročit v práci v oblasti podpory třetím státům a regionům při zlepšení správy
hranic;
- dále posílit spolupráci v zájmu řešení výzev v oblasti energetické bezpečnosti
(Závěry jednání Evropské rady, Brusel, prosinec 2013, s. 3-5).
Evropská rada dále vyzvala vysokou představitelku EU Catherine Ashtonovou,
aby v úzké spolupráci s Komisí zhodnotila dopad celosvětových změn, a aby
v průběhu roku 2015 předložila po konzultacích s členskými státy Radě zprávu
o výzvách a příležitostech, které před EU vyvstaly.
b) posílení rozvoje schopností
- spolupráce v oblasti rozvoje schopností má zcela zásadní význam pro
zachování klíčových schopností, nápravu nedostatků a zamezení vzniku
nadbytečných zdrojů. Sdružování poptávky, konsolidace požadavků
a dosahování úspor z rozsahu umožní zeefektivnit využívání zdrojů a zajistit
interoperabilitu, mimo jiné s klíčovými partnerskými organizacemi, jako je
NATO;
- přístup založený na spolupráci spočívá v tom, že členské státy nebo skupiny
členských států, které o to mají zájem, rozvíjí schopnosti na základě společných
norem nebo rozhodují o opatřeních pro společné využívání a udržování či
společnou odbornou přípravu a zároveň mají k těmto schopnostem přístup, což
umožní zúčastněným stranám dosáhnout úspor a zlepšit vojenskou účinnost.
355
S cílem zajištění klíčových schopností a řešení kritických nedostatků
prostřednictvím konkrétních projektů, Evropská rada uvítala:
- přípravu programu zaměřeného na evropské bezpilotní prostředky MALE
(Medium Altitude High Endurance RPAS) příští generace - v oblasti
vytvoření systémů dálkově řízených letadel (RPAS) v období 2020-2025;
- zlepšování kapacity v oblasti doplňování paliva za letu a pokrok při
zvyšování celkové kapacity a zmenšování roztříštěnosti, zejména
v souvislosti s vytvořením kapacity víceúčelových tankovacích
transportních letounů;
- přípravu příští generace družicové komunikace v rámci státní správy
prostřednictvím úzké spolupráce s členskými státy;
- vypracování plánu a konkrétních projektů zaměřených na odbornou
přípravu a výcvik, zlepšení civilní a vojenské spolupráce na základě
strategie kybernetické bezpečnosti EU, jakož i ochranu prostředků
používaných v rámci misí a operací EU (Závěry jednání Evropské rady,
Brusel, prosinec 2013, s. 5-6).
Dále Evropská rada konstatovala, že je třeba usnadnit spolupráci
zvýšením transparentnosti a sdílením informací v oblasti obranného plánování
s cílem většího sbližování potřeb a časových harmonogramů schopností.
Vyzvala také, aby byl do konce roku 2014 předložen vhodný politický rámec,
který by plně respektoval plánovací postupy NATO. Jako příklad modelu
spolupráce je uváděno evropské velitelství letecké přepravy na nizozemské
letecké základně v Eindhovenu, odkud personál z Francie, Německa a Beneluxu
vypravuje lety na různé mise. European Air Transport Command (EATC)
zahájilo činnost v roce 2010 jako francouzsko-německá iniciativa, která měla
oběma zemím umožnit lépe využít přepravní kapacity a snížit náklady. Krátce
poté se přidaly i země Beneluxu. Rada vyzvala k následování tohoto úspěšného
příkladu. Kladně také hodnotí kodex chování EDA, týkající se sdružování
a sdílení vojenských schopností a dále vyzývá EDA k prozkoumání způsobu, jak
by mohly členské státy učinněji a účelněji spolupracovat v rámci projektů
společného nákupu. Dále Rada vybízí k urychlenému rozvoji civilních
schopností včetně provádění plánu jeho rozvoje.
c) posílení evropského obranného průmyslu
K rozvoji a zachování obranných schopností potřebuje Evropa
integrovanější,
udržitelnější,
inovativnější
a konkurenceschopnější
technologickou a průmyslovou základnu obrany (EDTIB). Může se tak zvýšit
její strategická samostatnost a schopnost jednat s partnery. S cílem zajištění
operační
účinnosti
a bezpečnosti
dodávek,
současného
zachování
konkurenceschopnosti v celosvětovém měřítku a stimulace tvorby pracovních
míst, inovací a růstu v celé EU je nutno tuto základnu posílit. Klíčový význam
356
má dobře fungující trh s obranným vybavením, založený na otevřenosti, rovném
zacházení a rovných příležitostech a na transparentnosti pro všechny evropské
dodavatele (Závěry jednání Evropské rady, Brusel, prosinec 2013, s. 8). Dále se
Rada vyjádřila k následujícím otázkám:
Výzkum – dvojí užití – je nezbytné zachovat odborné znalosti v oblasti
výzkumu a technologií se zaměřením na obranu, zejména však v oblasti
kritických obranných technologií;
Certifikace a normalizace – budou-li pro obranné vybavení vyvinuty normy
a postupy certifikace, povede to ke snížení nákladů, harmonizaci poptávky
a zlepšení interoperability;
Malé a střední podniky – jsou důležitým článkem dodavatelského řetezce
v sektoru obrany, zdrojem inovací a klíčovými činiteli konkurenceschopnosti. Je
pro ně potřebné mít přístup k přeshraničnímu trhu a je třeba využívat možností,
které nabízejí právní předpisy EU v oblasti subdodávek a obecného udělování
licencí pro transfery.
Bezpečnost dodávek – zdůrazněn význam ujednání o bezpečnosti dodávek pro
rozvoj dlouhodového plánování a spolupráce i pro fungování vnitřního trhu
v sektoru obrany.
3 Možnosti budování evropské armády
Prosincový summit Evropské unie v Bruselu k problematice společné
obranné a bezpečnostní politiky, opětovně ukázal na konkrétní rozdíly v
přístupu jednotlivých zemí mimo jiné i v případě možného budování společné
evropské armády. Projekt možné euroarmády má v současné době několik
překážek, které jejímu rozvíjení brání. Britské odmítání, protože Velká Británie
tradičně podporuje národní armádu a transatlantickou spolupráci. Britský
premiér David Cameron ostře vystoupil proti unijní armádě. "Je v zájmu
národních států spolupracovat v oblasti obrany. Ale není správné, aby Evropská
unie měla vlastní obranné kapacity - letectva, armády a všechno ostatní. Je
potřeba správně stanovit dělicí čáru mezi spoluprací, která je správná, a
unijními vojenskými kapacitami, které jsou chybné" (Aktuálne.cz, 20.12.2013).
Národní zájmy podporuje Francie, který chce větší spolupráci, včetně finanční,
při jejich vojenských misích v Africe. Německo ale s tímto přístupem nesouhlasí
a jeho kancléřka Angela Merkelová uvedla: "Nemůžeme se podílet na vojenské
misi, když nejsme zapojeni do rozhodování o ní." Francie musí podle ní
postupovat v souladu se svými evropskými partnery, pokud chce, aby Evropané
také nesli odpovědnost za tyto akce (Aktuálne.cz, 20.12.2013). Řešením by bylo
nalézt kompromis a funkční model, který by zvýšil vojenskou kooperaci
357
evropských zemí a zároveň by zachoval identitu národní armády. Mohlo by se
jednat o kontingenty některých zemí, vytvořením „ostrovů spolupráce“ mezi
konkrétními zeměmi. Možnou cestou může být také iniciativa Severoatlantické
aliance Smart Defence nebo iniciativa EU Pooling & Sharing. I vzhledem
k obranným rozpočtům bude zřejmě nutno postupovat nikoliv cestou stavby
celoevropských společných sil, ale spíše budováním a vyčleňováním národních
kontingentů do sil rychlé reakce. Bez ohledu zda pro NATO či EU, protože v
současné době je 22 členských zemí Evropské unie zároveň i členy
Severoatlantické aliance. Jde spíše o úzkou koordinaci a kooperaci těchto
kapacit, zejména specifických schopností a zajištění financování misí. Existuje
pouze jedna armáda a jeden soubor vojenských schopností, nelze proto
rozšiřovat a zároveň rozdělovat vojenské kapacity pro NATO a EU. I přes
mnohé diskuse a iniciativy však linie mezi budovanými schopnostmi NATO a
EU prozatím není politicky dohodnuta a zakotvena. Stále se hledá řešení, jak
nedublovat vojenské jednotky a zejména náklady na společnou obranu
členských zemí Aliance a Evropy.
Pokud se týká států střední Evropy, jeví se po dvou dekádách existence
uskupení Visegradské čtyřky (V4 – CZE, POL, SVK, HUN) jako významný
projekt vytvoření společné V4 BG EU v první polovině roku 2016. Měl by být
významou investicí do budoucna nejen na vojenské, ale především na politické
úrovni pro všechny členské státy, neboť dojde k posílení důvěryhodnosti zemí
V4 partnery z EU i z Aliance. Vlády V4 plánují ponechat skupinu v omezené
podobě zformovanou i poté, co skončí její pohotovost. Bojová skupina by měla
být k dispozici nejen pro potřeby EU, ale také pro NATO, což by zvyšovalo její
důležitost. Vznikla by tak první stálá vojenská struktura na bázi Visegrádu
(Hospodářské noviny, 22.4.2013).
Závěr
Není pochyb, že v dnešním měnícím se světě, při zohlednění všech
podmínek, musí Evropa hrát významnější úlohu při zajišťování mezinárodního
míru a bezpečnosti a nespoléhat se jen na USA. EU přispívá k mezinárodnímu
řešení krizí prostřednictvím své společné bezpečnostní a obranné politiky
a proto by měla mít k dispozici schopnosti, které budou také odpovídat jejím
budoucím potřebám. I když se tato otázka řeší již dlouho, ukazuje se, že nadále
je velmi obtížné skloubit požadavky jednotlivých členských zemí EU. Není to
pouze otázka ambicí, kterými se jednotlivé členské země odlišují, nebo
ekonomická, případně vojenská síla. V oblasti obranných výdajů a budování
nebo udržování vojenských schopností, se jedná se především o politickou vůli
jednotlivých členských zemí, vzdát se některé schopnosti a plně se v této
schopnosti spolehnout na jiný členský stát nebo sám tuto schopnost za přesně
specifikovaných podmínek jiným poskytovat. V tomto směru nevybočovalo
prosincové jednání Evropské rady k otázkám SBOP nijak z řady, protože i když
358
opětovně vytýčilo hlavní směry rozvoje, nedokázalo konsensuálně odpovědět na
projednávané otázky v oblasti možností evropské obrany a zejména evropského
obranného průmyslu. Jednalo o tom, jak lépe implementovat již dohodnuté
politiky a jak zlepšit spolupráci v oblastech, ve kterých panuje shoda. V případě
dlouhodobějšího pokračování současného stavu v oblasti SBOP, proto mohou
v průběhu příštích let vzniknout následující situace:
• během 3-5 let – „bonsai“ armády: stávající vojenské struktury se budou stále
zmenšovat včetně snížení rozsahu schopností. Větším zemím se může podařit
zachovat plné spektrum schopností, ale za cenu jejich snížené udržitelnosti.
Menším státům budou chybět kapacity. V důsledku toho se objeví velké funkční
mezery s bezprostředním dopadem na celkovou schopnost zahájit společné a
kombinované mise;
• během 5-8 let – exodus obranného průmyslu: současná a budoucí finanční
situace většiny zemí EU způsobí, že se stane vysoce nepravděpodobné spuštění
nových rozsáhlých obranných průmyslových a technologických projektů.
Vzhledem k vývoji v posledních několika letech se ukazuje, že také dojde k
rozšíření trhů mimo země EU s cílem zvýšit zahraniční účast prostřednictvím
kombinace vývozu, spolupráce, společných podniků a akvizic. Tím
nevyhnutelně dojde k závislosti EU na partnery a dodavatele mimo země EU;
• během 8-12 let - ztráta technologického náskoku: snížení prostředků na
výzkum a vývoj negativně ovlivní současný vývoj a může Evropu dostat až na
technologický okraj což může vést k minimální strategické autonomii
a nesplnění očekávání. V dlouhodobé perspektivě by to dále mohlo vést de facto
k deindustrializaci evropské obrany (ROGERS, James. GILLI, Andrea, s. 12).
I když bylo dosaženo určitého pokroku, jedná se o pouze o odsouvání
některých problémů. S cílem možné nápravy současného stavu, proto lze jen
souhlasit se slovy generálního tajemníka NATO, které mimo jiné pronesl při
svém projevu před účastníky prosincového jednání Evropské rady ....„The time
to act is now. Because unless we Europeans take our security seriously, North
Americans will rightly ask why they should. Unless we recommit to our own
defence, we risk seeing America disengage – and Europe and America drift
apart. This is not what any of us would want, and it would benefit neither us nor
the rest of the world.“11
Literatura:
Euroarmáda nevzniká. Londýn, Paříž a Berlín se přou. 20.12.2013. Aktuálně.cz. [cit. 201401-06]. Dostupné na internetu:
11
RASMUSSEN. Remarks.NATO. 19. 12. 2013.
359
http://aktualne.centrum.cz/zahranici/evropska-unie/clanek.phtml?id=798264.
NEWS RELEASE. Chicago Summit Declaration. May 20, 2012. North Atlantic Treaty
Organization. Chicago, [cit. 2014-01-06]. Dostupné na internetu:
http://www.nato.int/cps/en/natolive/official_texts_87593.htm?mode=pressrelease.
RASMUSSEN, Fogh, Anders. Remarks. North Atlantic Treaty Organization. 19. prosince
2013 [cit. 2014-01-06]. Dostupné na internetu:
http://www.nato.int/cps/en/natolive/opinions_105964.htm.
ROGERS, James. GILLI, Andrea. Enabling the future. European military capabilities 20132025:challanges and avenues. Paris: EU Institut for Security Studies, May 2013. [cit. 201401-06]. Dostupné na internetu: http://www.iss.europa.eu/uploads/media/Report_16.pdf.
TISKOVÁ ZPRÁVA. Military Balance 2012. 7. března 2012. International Institute for
Strategic Studies. [cit. 2014-01-06]. Dostupné na internetu:
http://www.iiss.org/en/about%20us/press%20room/press%20releases/press%20releases/archi
ve/2012-ebe1/march-1290/military-balance-2012-press-statement-b956.
TISKOVÁ ZPRÁVA Z JEDNÁNÍ MINISTRŮ OBRANY ZEMÍ EU. Brusel, listopad 2012.
[cit. 2014-01-06]. Dostupné na internetu: http://www.eda.europa.eu/docs/news/code-ofconduct.pdf.
TISKOVÁ ZPRÁVA. 13. srpen 2012. NATO. [cit. 2014-01-06]. Dostupné na internetu:
http://www.nato.int/cps/en/natolive/news_89487.htm.
Visegrádská čtyřka vytvoří vlastní armádu. Česko dodá 800 vojáků. 22.4.2013. Hospodářské
noviny. [cit. 2014-01-06]. Dostupné na internetu:
http://hn.ihned.cz/c1-59734490-visegradska-ctyrka-vytvori-vlastni-armadu-cesko-doda-800vojaku.
Zasedání ER. Brusel, prosinec 2013. [cit. 2014-01-06]. Dostupné na internetu:
http://www.european-council.europa.eu/council-meetings?meeting=257508dc-b1e7-4f58914e-4bbaebf37e47&tab=SecurityAndDefence&lang=cs.
Závěry jednání Evropské rady. Brusel, 20. prosince 2013. EUCO 217/13. [cit. 2014-01-06].
Dostupné na internetu:
http://www.consilium.europa.eu/uedocs/cms_data/docs/pressdata/CS/ec/140251.pdf.
360
BOJ EURÓPSKEJ ÚNIE PROTI NOVODOBÉMU
NÁMORNÉMU PIRÁTSTVU
EU FIGTH AFAINST MODERN MARITIME PIRACY
Milan Labuzík1
ABSTRACT
The article is devoted to measures of the European Union in combating maritime piracy in
the Horn of Africa. It also discusses on the essence of piracy under the UN Convention, its
causes, manifestations, and its consequences for the international community. The main part
of the article is aimed to the EU measures to combat modern-day piracy with an emphasis on
missions and operations as part of the EU common security and defense policy - EU
NAVFOR Somalia - Operation Atalanta, EUCAP NESTOR in the Horn of Africa and EUTM
Somalia. Mentioned EU missions and operations are part of a comprehensive approach and
implementing the EU Strategy for the Horn of Africa.
Key Words: EU, UN Convention, security, defense, Horn of Africa
Úvod
Námorná doprava bola aj je jedným z kľúčových odrazových mostíkov
hospodárskeho rastu a prosperity v Európe počas celej jej histórie, pretože viac
ako 80 % svetového obchodu prebieha na mori. V roku 2008 sa NATO a neskôr
aj EÚ začali vážne zaoberať problémom, ktorý sa stal doslova významným
problémom predovšetkým pre medzinárodný obchod a bezpečnosť –
novodobým pirátstvom. Pirátstvo predstavuje hrozbu pre medzinárodnú
bezpečnosť a regionálnu stabilitu a preto má EÚ skutočný záujem prispieť k
ochrane námornej dopravy a k boju proti pirátstvu a jeho hlavným príčinám a
spraviť z neho jednu z prioritných akcií EÚ. Preto EÚ prijíma od roku 2008
rôzne opatrenia smerujúce k potlačeniu pirátstva a odstráneniu jeho základných
príčin a prejavov hlavne v oblasti Afrického rohu, ktorý sa stal baštou
predovšetkým somálskych námorných pirátov.
1 Podstata a príčiny pirátstva
Podľa Dohovoru OSN o morskom práve z 10. decembra 1982 článku 101
za pirátstvo sa považujú tieto skutky:
1
Milan Labuzík, PhDr., CSc., odborný asistent, Katedra bezpečnosti a obrany, Akadémia
ozbrojených síl gen. M. R. Štefánika, Demänová 393, 031 01 Liptovský Mikuláš, Slovenská
republika, [email protected].
361
(a) akýkoľvek protiprávny skutok násilia alebo zadržania alebo akýkoľvek
lúpežný skutok spáchaný pre súkromné účely posádkou alebo cestujúcimi na
súkromnej lodi, alebo súkromnom lietadle, ktoré sú namierené:
(i) na šírom mori proti inej lodi, alebo inému lietadlu, alebo proti osobám a
majetku na ich palube,
(ii) proti lodi, lietadlu, osobám alebo majetku v mieste nepodliehajúcom
jurisdikcii žiadneho štátu,
(b) akýkoľvek skutok dobrovoľnej účasti pri použití lode alebo lietadla, ak ten,
ktorý sa ho dopúšťa vie o skutočnostiach, ktoré dodávajú tejto lodi alebo
tomuto lietadlu charakter pirátskej lode alebo pirátskeho lietadla,
(c) akýkoľvek skutok, ktorého cieľom je podnecovať alebo úmyselne
umožňovať činy, ktoré sú uvedené v pododseku (a) alebo (b)
Na šírom mori alebo na akomkoľvek inom mieste, ktoré nepodlieha
jurisdikcii žiadneho štátu, môže každý štát zabaviť pirátsku loď alebo lietadlo,
alebo unesenú loď alebo lietadlo, ktoré sú v moci pirátov a zatknúť osoby
a zabaviť majetok na palube. Súdy štátu, ktorý vykonal zabavenie, môžu
rozhodnúť o trestoch, ktoré majú byť uložené, ako i opatreniach, ktoré majú byť
urobené vo vzťahu k lodiam, lietadlám a majetku, s výhradou práv tretích strán
rokujúc ich v dobrej viere (Dohovor OSN, čl. 105).
V oblasti Adenského zálivu a pri pobreží Somálska došlo v roku 2008 k
významnému nárastu incidentov pirátstva. Zatiaľ čo v roku 2006 sa podľa
Medzinárodného námorného úradu Medzinárodnej obchodnej komory udialo len
10 pirátskych útokov v Adenskom zálive, v prvých troch kvartáloch roku 2008
ich bolo už 63. Odhaduje sa tiež, že na výkupnom bolo v roku 2008 zaplatených
zhruba 150 miliónov USD (Onderčo, 2009). Prostredníctvom stále sa meniacej
taktiky a vybavenia uľahčujúceho identifikáciu cieľov a nástrojov určených na
vniknutie do lodných citadiel sa piráti postupne stávajú agresívnejší,
dômyselnejší a násilnejší, čo v niektorých prípadoch vedie k stratám na životoch
námorníkov.2
Čo je príčinou pirátstva? Bezpečnosť a celková situácia v Africkom rohu
bola a je neistá. Africký roh patrí medzi regióny sveta s najväčšou potravinovou
neistotou a milióny ľudí, ktorí v tejto oblasti žijú, sú podvyživení a hrozí im
riziko hladomoru. Táto zemepisná oblasť zahŕňa krajiny s najnižšou úrovňou
zdravotných noriem na svete a je tiež jedným z najchudobnejších regiónov
sveta, v ktorých najviac chýba vláda. Najmä nebezpečenstvo pre ľudí
a potravinová neistota prispievajú k naliehavým humanitárnym krízam
v regióne, pretože medzinárodnému spoločenstvu sa nepodarilo prijať
2
Podľa stanoviska Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru v roku 2011 piráti zabili
minimálne sedem námorníkov a 39 zranili. V roku 2012 (údaje z 24. septembra) došlo k 225
útokom a 24 únosom lodí, počas ktorých bolo zabitých šesť námorníkov a 448 ďalších sa
stalo rukojemníkmi. Dňa 30. júna 2012 piráti zajali 11 lodí a 218 námorníkov vzali v
Somálsku za rukojemníkov. Počas pirátskych akcií pri somálskom pobreží bolo od roku 200
zabitých vyše 43 námorníkov a 2 653 bolo držaných v zajatí.(bod 2.2.1)
362
preventívne kroky s cieľom riešiť problémy ľudskej bezpečnosti, sucha a
hladomoru v regióne.
Región má dlhú históriu konfliktov a keďže jestvuje vzťah medzi
konfliktom, chudobou a nedostatočným rozvojom, udržateľný rozvoj nemožno
dosiahnuť v prostredí napätia, ozbrojených konfliktov a nestabilných vládnych
inštitúcií, keď zároveň existujú také faktory ako chudoba a nedostatočný rozvoj
vyvolávajúce konflikty. Zmena klímy zrejme ešte viac zhoršuje situáciu
v regióne, kde sú čoraz častejšie vážne suchá.
Násilné vzbury skupiny al-Šabáb, nedostatok štátneho riadenia v
Somálsku, hrozba pokračujúcich pirátskych aktivít pri somálskom pobreží,
napätie a hrozba konfliktu medzi Sudánom a Južným Sudánom, konfliktné
regióny Abiyei a Darfúr, politická transformácia v Etiópii po smrti premiéra M.
Zenawiho, napätie medzi Etiópiou, Eritreou a Somálskom, napätie medzi
Eritreou a Džibutskom a teroristické aktivity Armády božieho odporu (LRA)
prispievajú k tomu, že Africký roh je jedným z najkonfliktnejších regiónov na
svete, čím spôsobujú nesmierne ľudské utrpenie, vnútorné presídľovanie ľudí,
zhoršovanie humanitárnych kríz a bránia udržateľnému sociálnemu
a hospodárskemu rozvoju, ako aj demokracii a právnemu štátu (Správa
o stratégii EÚ, 2012, s. 5-6).
Pirátstvo sa začalo ako námorný problém, postupne však z neho vznikol
humanitárny, obchodný a globálny hospodársky problém s dôsledkami na
spotrebiteľov na celom svete. Straty, ktoré z toho plynú, by sa mohli ešte
znásobiť v prípade narušenia reťazca dodávok tovaru a energie v prípade, ak
svetové spoločenstvo účinne nezakročí voči aktivitám pirátov alebo ak sa
odborové zväzy námorníkov odmietnu plaviť v postihnutých oblastiach. Týmito
oblasťami ročne prechádza 18 000 plavidiel. Pirátstvo v Adenskom zálive/v
oblasti Afrického rohu je strategickou hrozbou pre EÚ, pretože má dôsledky na
dopravu v hlavnom európsko-ázijskom koridore. Spoločnosti čoraz viac
využívajú námornú trasu okolo Mysu Dobrej nádeje s cieľom vyhnúť sa
Suezskému prieplavu. Pirátstvo sa stalo veľmi lukratívnou trestnou obchodnou
činnosťou a príťažlivou kariérou pre mladíkov v tejto oblasti. Straty, ktoré z
neho vyplývajú, sú neúmerné počtu zapojených pirátov (v Somálsku ich je
približne 1 500). Pirátstvo komplikuje dodávky potravinovej pomoci z EÚ
určenej pre obete sucha v Afrike, kde ju najviac potrebujú (Stanovisko
Európskeho hospodárskeho..., 2013). Keďže pirátstvo predstavuje významný
problém, náklady na odvetvie námornej dopravy sa rapídne zvyšujú v dôsledku
vyšších poistných sadzieb, nákladov na bezpečnosť a vyšších prevádzkových
nákladov v dôsledku dlhších alternatívnych trás.
Bezpečnostná rada Organizácie Spojených národov vo svojej rezolúcii č.
1814 (2008) o situácii v Somálsku, prijatej 15. mája 2008, od štátov a
regionálnych organizácií požaduje, aby za úzkej vzájomnej koordinácie prijali
opatrenia na ochranu plavidiel, ktoré prepravujú a dodávajú humanitárnu pomoc
363
pre Somálsko a vykonávajú činnosti schválené zo strany Organizácie spojených
národov (OSN).
Vo svojej rezolúcii č. 1816 (2008) o situácii v Somálsku, prijatej 2. júna
2008, Bezpečnostná rada Organizácie Spojených národov (BR OSN) vyjadrila
obavy v súvislosti s hrozbou, ktorú pre prepravu humanitárnej pomoci do
Somálska, pre bezpečnosť námorných obchodných trás a pre medzinárodnú
plavbu znamenajú pirátske činy a ozbrojené lúpeže plavidiel. BR OSN vyzvala
najmä štáty, ktoré chcú využívať námorné obchodné trasy pri somálskom
pobreží, aby v spolupráci s dočasnou federálnou vládou posilnili a koordinovali
činnosť zameranú na zabránenie pirátskym činom a ozbrojeným lúpežiam na
mori. Oprávnila štáty, ktoré spolupracujú s dočasnou federálnou vládou a ktoré
táto vláda vopred nahlásila generálnemu tajomníkovi Organizácie Spojených
národov, vstúpiť na obdobie šiestich mesiacov od prijatia rezolúcie do
územných vôd Somálska a využiť všetky prostriedky potrebné s cieľom zabrániť
pirátskym činom a ozbrojeným lúpežiam na mori, a to v súlade s uplatniteľným
medzinárodným právom (Jednotná akcia Rady, 2008).
EÚ spustila operáciu Atalanta v roku 2008 a vystriedala tak operáciu
NATO Allied Provider, aby zabránila nárastu útokov na nákladné lode, ktoré
priniesli pirátom miliónové výkupné a zvýšili náklady lodných spoločností
na poistné krytie. Do operácie sa zapojili Grécko, Francúzsko, Taliansko,
Nemecko a Británia. Postupne sa do protipirátskeho boja priamo alebo nepriamo
zapájajú aj ďalšie misie a operácie - EUCAP NESTOR v Africkom rohu
a EUTM Somálsko.
.
1.1 EUNAVFOR Somálsko – operácia Atalanta
Operácia bola schválená Radou EÚ na zasadnutí 8.12. 2008 na základe
rezolúcií BR OSN č. 1814, 1816, 1838 a 1846. Ide o prvú vojenskú námornú
operáciu EÚ, ktorá trvá od decembra 2008 a úspešne prispieva k zlepšeniu
námornej bezpečnosti pri pobreží Somálska a v západnej časti Indického
oceánu. Na základe rozhodnutia Rady z 23. marca 2012 bol mandát operácie
predlžený do decembra 2014. Súčasne Rada tiež rozšírila oblasť prevádzky o
somálske pobrežné územie a vnútorné vody .
Úlohy (mandát):
• odstrašovanie, prevencia a potlačenie pirátstva a ozbrojených lúpeží pri
somálskom pobreží;
• ochrana námorných ciest Svetového potravinového programu (WFP)
dodávajúcich potravinovú pomoc vysídleným osobám v Somálsku;
ochrana misie Africkej únie v Somálsku (AMISOM);
• ochrana ohrozenej dopravy pri somálskom pobreží prípad od prípadu;
• prispievať k monitorovaniu rybolovných činností pri pobreží Somálska.
364
EÚ NAVFOR pôsobí v oblasti pokrývajúcu južné Červené more,
Adenský záliv a veľkú časť Indického oceánu, vrátane Seychel. Oblasťou
prevádzky je tiež somálske pobrežné územie , ako aj jeho teritoriálne a vnútorné
vody. To predstavuje plochu asi 2 milióny štvorcových míľ ( cca 3.700.000
km²). To je oblasť 1,5 krát väčšia ako pevnina Európy (Misia ATALANTA,
2013).
Obrázok: mapa operačného priestoru EÚ NAVFOR
Zdroj:http://www.onwar.eu/2013/01/18/eu-navfor-v%C2%A0boji-proti-piratumv%C2%A0letech-2008-%E2%80%93-2012/mapa-operacniho-prostoru-eu-navfor
V oblasti prevádzky , môže EÚ NAVFOR jednotky zatýkať, zadržiavať a
odovzdávať osoby podozrivé z úmyslu spáchať, páchajúce alebo tie, ktoré
spáchali pirátstvo alebo ozbrojené lúpeže na mori .
EÚ NAVFOR môže zabaviť plavidlá podozrivé z pirátstva alebo
ozbrojených lúpeží, prichytené pri aktoch pirátstva alebo ozbrojenej lúpeže na
mori , a také plavidlá, ktoré sú v rukách pirátov alebo ozbrojených lupičov, ako
aj majetok na palube.
Podozriví môžu byť stíhaní členským štátom Európskej únie,
regionálnymi štátmi alebo inými tretími štátmi s ktorými má EÚ dohody, a ktoré
chcú vykonávať svoju jurisdikciu nad podozrivými z pirátstva alebo
ozbrojených lúpeží. Podozriví z pirátstva nemôžu byť predvedení do tretieho
štátu, ak sú splnené podmienky týkajúce sa medzinárodného práva, najmä
medzinárodného práva v oblasti ľudských práv.
365
Podľa internetovej stránky misie ATALANTA (Misia ATALANTA,
2013) údaje zhromažďované od roku 2008 ukazujú, že EÚ NAVFOR, v
spolupráci so svojimi partnermi v boji proti pirátstvu, sa stala veľmi účinnou v
prevencii útokov. Počet úspešných pirátskych útokov klesol . Piráti zajali v roku
2010: 47 lodí a ich posádky. Do roku 2011 sa počet znížil , ale piráti zadržali
ešte 25 plavidiel. V decembri 2012 EÚ NAVFOR registrovala štyri zachytené
lode. Od roku 2011 sa počet rukojemníkov klesol z až 680-114 v decembri
2012.
Od začatia prevádzky v roku 2008, EÚ NAVFOR - operácia Atalanta :
má 100 % úspešnosť pri poskytovaní ochrany plavidlám Svetového
potravinového programu prepravujúcich potravinovú pomoc somálskeho ľudu a
rozhodujúcim zásielkam pre úspech operácie Africkej únie v Somálsku
AMISOM; zabezpečuje ochranu ďalším zraniteľným expedíciám v oblastiach s
vysokým rizikom; prispieva k odvráteniu, prevencii a potlačeniu pirátstva a
ozbrojených lúpeží na mori pri pobreží Somálska; zajíma a predvádza
podozrivých z pirátstva príslušným orgánom na ich stíhanie a odsúdenie v úzkej
spolupráci s regionálnymi vládami
Seychelskej republiky a Kene. EÚ
NAVFOR vykonala a podporovala početné záchranné misie v oblasti, pomoc na
miestnej, regionálnej a medzinárodnej úrovni obchodným a rybárskym
plavidlám v núdzi a ich posádkam.
Zloženie EÚ NAVFOR sa neustále mení v dôsledku častého striedania
jednotiek a tiež v závislosti na monzúnové obdobie v Indickom oceáne.
Zvyčajne má operácia približne 1200-1400 zamestnancov, 4-7 povrchových
bojových plavidiel a 2 - 4 námorných hliadok a prieskumné lietadlo.
Dohodnutý rozpočet pre EÚ NAVFOR predstavoval 8,4 milióna EUR v
roku 2010, 8,05 milióna EUR v roku 2011 a 8,3 milióna EUR v roku 2012.
Rozpočet 14,9 milióna EUR je k dispozícii pre spoločné náklady na mandát až
do decembra 2014 .
EÚ sa podieľa na činnosti Medzinárodnej kontaktnej skupiny pre pirátstvo
pri pobreží Somálska a zaviedla opatrenia na to, aby EÚ NAVFOR ATALANTA účinne spolupracovala s inými námornými silami a prostriedkami
rozmiestnenými v regióne, napríklad s NATO, kombinovanými Námornými
silami (CMF) a tiež jednotkami z Číny, Indie, Japonska, Ruska, Taiwanu a
ďalších - to všetko s rôznymi mandátmi a cieľmi misie. Okrem toho, Čierna
Hora, Srbsko a Ukrajina poskytli štábnych dôstojníkov na operačné veliteľstvo
(OHQ) a veliteľstvo ozbrojených síl (FHQ).
1.2 EÚTM Somálsko (Training Mission) - vojenská misia Európskej únie na
podporu výcviku bezpečnostných síl Somálska
Ide o vojenskú výcvikovú misiu so sídlo v Ugande neskôr aj v Somálsku,
ktorej základnou úlohou je prispieť k výcviku somálskych bezpečnostných síl a
tým k posilneniu dočasnej federálnej vlády (Tranzitional Federal Government –
366
TFG) a inštitúcií Somálska. Táto podpora je súčasťou komplexného zapojenie
EÚ v Somálsku , ktorá si kladie za cieľ podporiť stabilizáciu krajiny a reagovať
na potreby somálskeho ľudu. Misia prebieha v úzkej spolupráci s partnermi EÚ
najmä s Ugandou, Africkou úniou a jej misiou AMISOM v Somálsku, OSN a
Spojenými štátmi americkými. Misia bola schválená rozhodnutím Rady
z 15.2.2010 (EUTM Somálsko) a jej mandát bol predlžený postupne do konca
marca 2015.
Rozhodnutie o jej zriadení bolo reakciou EÚ na rezolúciu BR OSN 1872
(2009) o situácii v Somálsku, kde BR zdôraznila význam obnovy, výcviku,
vybavenia a zachovania bezpečnostných síl Somálska a vyzvala členské štáty a
regionálne a medzinárodné organizácie, aby poskytli technickú pomoc pri
výcviku a vybavení bezpečnostných síl Somálska. BR OSN v tomto období
niekoľkokrát deklarovala svoju podporu suverenite, územnej celistvosti,
politickej nezávislosti a jednotnosti Somálska.
Rada sa vo svojich záveroch z 25. januára 2010 dohodla na zriadení
vojenskej misie EÚ na podporu výcviku somálskych bezpečnostných síl v
Ugande3, kde výcvik týchto síl už prebiehal. Táto misia by tiež uľahčila aj
koordináciu činností EÚ s AMISOM. Rada sa tiež dohodla, že misia sa začne
súbežne s najbližším náborom účastníkov výcviku, ktorého začiatok sa plánoval
na jar 2010, a že bude prebiehať v úzkej koordinácii s partnermi vrátane TFG,
Ugandy, Africkej únie, Organizácie Spojených národov a Spojených štátov
amerických.
Európska únia realizuje vojenskú výcvikovú misiu, s cieľom prispieť k
posilneniu dočasnej federálnej vlády Somálska (TFG) ako fungujúcej vlády
slúžiacej občanom Somálska. Cieľom vojenskej misie EÚ je najmä prispieť ku
komplexnej a udržateľnej perspektíve vývoja bezpečnostného sektora Somálska
prostredníctvom posilnenia bezpečnostných síl Somálska zabezpečením
poskytovania osobitného vojenského výcviku a podpory výcviku, ktorý
zabezpečuje Uganda (v súčasnosti aj Somálsku – na základe pozývacieho listu
predsedu vlády z 27.XI.2012; styčný úrad je v Nairobi Keňa), približne pre 2
000 somálskych odvedencov (postupne sa tieto počty zvyšovali) až do úrovne
čaty vrátane vhodného modulového a špecializovaného výcviku dôstojníkov a
poddôstojníkov. Vojenská misia EÚ sa vedie v úzkej spolupráci a koordinácii s
inými aktérmi medzinárodného spoločenstva, predovšetkým Organizáciou
Spojených národov, misiou Africkej únie v Somálsku (AMISOM) a Spojenými
štátmi americkými.
Rada 14. mája 2012 zdôraznila, že je dôležité, aby konečnú zodpovednosť
za bezpečnosť prevzali somálske orgány, pričom by sa na tento účel mala zvýšiť
medzinárodná podpora somálskych národných bezpečnostných síl (Somali
National Security Forces - „SNSF“). Ocenila príspevok, ktorý pri nastoľovaní
3
K účasti na výcviku bezpečnostných síl Somálska v Ugande v trvaní minimálne jedného
roka vyzval Európsku úniu minister obrany Ugandy listom z 5. januára 2010.
367
bezpečnosti v Somálsku prinášajú vycvičení somálski vojaci, a zaviazala sa, že
prostredníctvom vojenskej misie EÚ bude naďalej podporovať rozvoj SNSF
vrátane ich štruktúry velenia a kontroly v spolupráci s misiou Africkej únie v
Somálsku (AMISOM), Ugandou, Spojenými štátmi americkými a ďalšími
relevantnými aktérmi (Rozhodnutie Rady 2013/44/SZBP, 2013).
V januári 2013 Rada vo svojom rozhodnutí upravila mandát misie. Únia
vedie vojenskú misiu na podporu výcviku s cieľom prispievať k vytvoreniu a
posilneniu Somálskych národných ozbrojených síl (Somali National Armed
Forces, ďalej len ‚SNAF‘), ktoré sú podriadené somálskej národnej vláde, v
súlade s potrebami a prioritami Somálska. Na účely dosiahnutia cieľov je
vojenská misia EÚ nasadená v Somálsku a Ugande, aby somálskym orgánom
poskytovala odborné vedenie, poradenstvo a podporu, pokiaľ ide o vybudovanie
SNAF, vykonávanie somálskeho národného bezpečnostného a stabilizačného
plánu a výcvikové činnosti SNAF. Vojenská misia EÚ je tiež pripravená
poskytovať v rámci svojich prostriedkov a spôsobilostí podporu iným aktérom
Únie pri vykonávaní ich príslušných mandátov v oblasti bezpečnosti a obrany v
Somálsku. Mandát vojenskej misie EÚ uplynie 31.marca 2015 (Rozhodnutie
Rady 2013/44/SZBP, 2013).
Od roku 2010, EUTM Somálsko prispela k výcviku asi 3600 somálskych
vojakov so zameraním na vzdelávanie poddôstojníkov, nižších dôstojníkov,
špecialistov a inštruktorov . Školenia boli poskytnuté v Ugande kvôli politickej a
bezpečnostnej situácii v Somálsku, v úzkej spolupráci s Ugandskými ľudovými
obrannými silami (UPDF). Misia EUTM sa stala dobre známa a vysoko
uznávaná medzinárodným spoločenstvom, a nadviazala trvalú spoluprácu so
zúčastnenými stranami a kľúčovými hráčmi v regióne.
Doterajšia štruktúra sa zmení v prvých mesiacoch roka 2014 , kedy budú
všetky súčasti EUTM poradenstvo, mentoring a vzdelávacie aktivity
vykonávané v somálskom Mogadiše. Výcvik somálskych národných
ozbrojených síl je zameraný na veliteľov až do práporu a okrem odbornej
prípravy vojakov aj v oblasti vojenskej polície, civilno - vojenskej spolupráce,
spravodajstva a bojovej techniky. Misia má tiež moduly na medzinárodné
humanitárne právo, ochranu ľudských práv a ochranu civilistov. Tím poradcov
na veliteľstve v Mogadiše, bude poskytovať strategické poradenstvo somálskym
orgánom - ministerstvu obrany a generálnemu štábu. Predpokladá sa tiež
špecifický mentoring, poradenstvo a budovanie kapacít v oblasti odbornej
prípravy a podpory a poradenstva v otázkach rozvoja bezpečnostného sektora v
roku 2014.
K decembru 2013 má EUTM Somálsko 125 vojakov z 12 členských
krajín (Belgicka, Nemecka, Španielska, Fínska, Francúzska, Maďarska, Írska,
Talianska, Holandska, Portugalska, Švédska, Veľkej Británie) a Srbska.
Rozpočet misie na obdobie od februára 2013 do marca 2015 je 11,6 milióna
EUR (EUTM Somalia EU military mission..., 2013).
368
1.3 EUCAP NESTOR v Africkom rohu
Misia EUCAP NESTOR vznikla rozhodnutím Rady zo 16. júla 2012
(Rozhodnutie Rady 2012/389/SZBP, 2012) - činnosť začala v septembri. Ide
o civilnú misiu obsahujúcu i určité vojenské (námorné) odborné znalosti.
Poskytuje odbornú pomoc v v Džibutsku, Keni, na Seychelách, v Somálsku
a potenciálne aj v Tanzánii, ak o to požiada. Misia má veliteľstvo v Džibutsku.
Mandát bol stanovený na dva roky s ročným rozpočtom okolo 23 mil. EUR.
Cieľom EUCAP NESTOR je pomáhať rozvoju sebestačnosti kapacity v
Africkom rohu a v krajinách v západnej časti Indického oceánu pre neustále
posilňovanie námornej bezpečnosti vrátane boja proti pirátskym činom
a námorného riadenia. Na dosiahnutie stanoveného cieľa má EUCAP NESTOR
plniť tieto úlohy (Rozhodnutie Rady 2012/389/SZBP, 2012).
a) pomáhať orgánom v regióne pri dosahovaní efektívnej organizácie úradov pre
námornú bezpečnosť, ktoré vykonávajú funkciu pobrežnej stráže;
b) viesť kurzy odbornej prípravy a poskytovať odborné znalosti pre kurzy
odbornej prípravy na posilnenie námorných kapacít štátov v regióne, spočiatku v
Džibutsku, Keni a na Seychelách s cieľom dosiahnuť sebestačnosť v oblasti
odbornej prípravy;
c) pomáhať Somálsku pri budovaní jeho vlastnej spôsobilosti pozemnej
pobrežnej polície, ktorá bude podložená komplexným právnym a regulačným
rámcom;
d) identifikovať prioritné nedostatky v spôsobilostiach vybavenia a prípadne
poskytovať pomoc pri ich riešení s cieľom splnenia cieľa EUCAP NESTOR;
e) poskytovať pomoc pri posilňovaní vnútroštátnych právnych predpisov a
právneho štátu prostredníctvom programu regionálneho právneho poradenstva, a
právne poradenstvo s cieľom pomôcť pri vypracúvaní právnych predpisov v
oblasti námornej bezpečnosti a súvisiacich vnútroštátnych právnych predpisov;
f) podporovať regionálnu spoluprácu medzi vnútroštátnymi orgánmi
zodpovednými za námornú bezpečnosť;
g) posilniť regionálnu koordináciu v oblasti budovania námorných kapacít;
h) poskytovať strategické poradenstvo prostredníctvom pridelenia odborníkov
na kľúčové ministerstvá;
i) vykonávať projekty misie a koordinovať dary;
j) vypracovať a realizovať regionálnu informačnú a komunikačnú stratégiu.
Plnenie týchto úloh si vyžaduje, aby misia spolupracovala s hlavnými
aktérmi zodpovednými za bezpečnosť námornej dopravy v každej hostiteľskej
krajine. Obvykle to zahŕňa pobrežnú stráž, námorníctvo, pobrežnú civilnú
políciu, prokurátorov, sudcov a ďalších aktérov. Odborníci misie poskytujú
predovšetkým poradenstvo, mentoring a školenia. To zahŕňa základný výcvik
pobrežnej stráže, ako aj odborné znalosti v oblastiach, ako sú právo, súdnictvo,
navrhovanie a vývoj organizačných štruktúr. Jedným z jeho hlavných cieľov je
posilniť " námorný systém trestného súdnictva" o vyšetrovanie závažnej
369
námornej trestnej činnosti ( napr. pirátstva, obchodovania s ľuďmi, drogami a
pašovanie zbraní) zatknutie a zadržiavanie podozrivých, vyšetrovanie a stíhanie.
Misia je plne komplementárna s námornými silami EU NAVFOR –
Atalanta a výcvikovou misiou EUTM Somálsko so sídlom v Ugande. Úzko
spolupracuje tiež s kľúčovými medzinárodnými organizáciami , ako je OSN a
Africká únia.
Misia má na začiatku roka 2014 okolo 140 medzinárodných pracovníkov,
(vrátane domorodých) z 24 členských krajín a Kanady.
Misia EUCAP NESTOR, tak ako ostatné dve misie, je súčasťou širšej
politiky EÚ v tomto regióne zameranej na posilnenie mieru, stability
a prosperity prostredníctvom širokej škály činností, ktoré zahŕňajú politický,
diplomatický, rozvojový, bezpečnostný i humanitárny rozmer.
Záver
Pirátstvo na otvorenom mori aj naďalej predstavuje problém, i keď počet
úspešných útokov sa v uplynulých rokoch výrazne znížil, a to najmä vďaka
aktivitám v rámci operácie ATALANTA a využívaniu vojenských
a súkromných jednotiek vyčlenených na ochranu plavidiel. Pirátstvo sa naďalej
rýchlo šíri v Indickom oceáne, najmä pri brehoch Somálska a Afrického rohu,
ale aj v niektorých ďalších oblastiach vrátane juhovýchodnej Ázie a západnej
Afriky, čím sa stáva rastúcou hrozbou pre ľudské životy a bezpečnosť
námorníkov a ďalších osôb, ako aj pre regionálny rozvoj a stabilitu, morské
prostredie, svetový obchod, všetky formy námornej dopravy a prepravy vrátane
rybárskych plavidiel a tiež pre poskytovanie humanitárnej pomoci.
Pirátstvo je komplexným, mnohostranným problémom, ktorý možno
vyriešiť len holistickým koordinovaným prístupom na pevnine a na mori. EÚ
má jedinečnú pozíciu na zaistenie takéhoto prístupu: v regióne je vysoko
rešpektovaným subjektom z diplomatického, obchodného, dopravného,
vojenského a humanitárneho hľadiska.
Literatúra:
Africký roh – závery Rady, Strategický rámec pre Africký roh. 2011. Dostupné na internete:
http://register.consilium.europa.eu/pdf/sk/11/st16/st16858.sk11.pdf.
Dohovor OSN o morskom práve z 10.12.1982. 1982. Dostupné na internete:
http://www.telecom.gov.sk/externe/legeu/externe/98-0623.pdf.
EUTM Somalia EU military mission to contribute to the building up and strengthening of the
Somali National Armed Forces. 2013. Dostupné na internete:
http://www.eeas.europa.eu/csdp/missions-and-operations/eutmsomalia/pdf/factsheet_eutm_somalia_en.pdf
EUTM Somálsko, vojenská misia EÚ s cieľom prispieť k budovaniu a posilnenie somálskych
národných ozbrojených síl. 2013. Dostupné na internete:
370
http://www.eeas.europa.eu/csdp/missions-and-operations/eutmsomalia/pdf/factsheet_eutm_somalia_en.pdf.
Jednotná akcia rady 2008/851/SZBP z 10. novembra 2008 o vojenskej operácii Európskej
únie na podporu odradzovania od pirátskych činov a ozbrojených lúpeží pri somálskom
pobreží, prevencie pred nimi a ich potláčania. 2008. Dostupné na internete:
http://eurlex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CONSLEG:2008E0851:20120323:SK
:PDF.
Misia ATALANTA. 2013. Dostupné na internete:
http://eunavfor.eu/mission/.
ONDERČO, M. 2009. Novodobé pirátstvo, NATO a EÚ. Dostupné na internete:
http://www.amo.cz/publikace/novodobe-piratstvo-nato-a-eu.html
Pirátstvo na mori, Uznesenie Európskeho parlamentu z 23. októbra 2008 o pirátstve na mori,
2008. Dostupné na internete:
http://eurlex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:C:2010:015E:0061:0064:SK:PDF.
Rozhodnutie Rady 2010/96/SZBP z 15. februára 2010 o vojenskej misii Európskej únie na
podporu výcviku bezpečnostných síl Somálska. 2010. Dostupné na internete:
http://eurlex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CONSLEG:2010D0096:20130101:S
K:PDF.
Rozhodnutie Rady 2010/96/SZBP z 15. februára 2010 o vojenskej misii Európskej
únie na podporu výcviku bezpečnostných síl Somálska. 2010. Dostupné na internete:
http://eurlex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:L:2010:044:0016:0019:SK
:PDF.
ROZHODNUTIE RADY 2012/173/SZBP z 23. marca 2012 o aktivovaní operačného centra
EÚ pre misie a operáciu spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky v Africkom rohu. 2012.
Dostupné na internete:
http://eurlex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:L:2012:089:0066:0068:SK:PDF.
ROZHODNUTIE RADY 2012/389/SZBP zo 16. júla 2012 o misii Európskej únie na
budovanie regionálnych námorných kapacít v Africkom rohu (EUCAP NESTOR). 2012.
Dostupné na internete
http://eurlex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:L:2012:187:0040:0043:SK:PDF.
ROZHODNUTIE RADY 2013/44/SZBP z 22. januára 2013, ktorým sa mení, dopĺňa a
predlžuje rozhodnutie 2010/96/SZBP o vojenskej misii Európskej únie na podporu výcviku
bezpečnostných síl Somálska. 2013. Dostupné na internete:
http://eurlex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:L:2013:020:0057:0059:SK:PDF.
SPRÁVA o námornom rozmere spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky, EP 12.6.2013.
2013. Dostupné na internete:
http://www.europarl.europa.eu/sides/getDoc.do?pubRef=-//EP//NONSGML+REPORT+A72013-0220+0+DOC+PDF+V0//SK.
Správa o stratégii EÚ pre región Afrického rohu, Výbor pre zahraničné veci, 10.12.2012.
2012. Dostupné na internete:
http://www.europarl.europa.eu/sides/getDoc.do?pubRef=-//EP//TEXT+REPORT+A7-20120408+0+DOC+XML+V0//SK.
Stanovisko Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru na tému „Námorné pirátstvo:
posilnenie reakcie EÚ“ (stanovisko z vlastnej iniciatívy) ,(2013/C 76/03). 2013. Dostupné na
internete:
http://eurlex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:C:2013:076:0015:0019:SK:PDF.
ŠIMČEKOVÁ, A. 2010. Angažovanosť organizácií medzinárodného krízového manažmentu
v humanitárnych krízach. In: Interpolis´10 : zborník príspevkov zo VII. vedeckej konferencie
doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov s medzinárodnou účasťou v Banskej Bystrici
371
25. novembra 2010. Banská Bystrica: Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov,
2010. ISBN 978-80-557-0155-4.
Uznesenie Európskeho parlamentu z 10. mája 2012 o námornom pirátstve (2011/2962(RSP))
,(2013/C 261 E/06). 2012. Dostupné na internete:
http://eurlex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:C:2013:261E:0034:0040:SK:PDF.
Uznesenie Európskeho parlamentu o politickom riešení problému pirátstva na
mori (2011/2962(RSP). 2011. Dostupné na internete:
http://www.europarl.europa.eu/sides/getDoc.do?pubRef=-//EP//TEXT+MOTION+B7-20120225+0+DOC+XML+V0//SK.
Uznesenie Európskeho parlamentu o námornom pirátstve (2011/2962(RSP). 2011. Dostupné
na internete:
http://www.europarl.europa.eu/sides/getDoc.do?type=MOTION&reference=P7-RC-20120223&language=SK.
372
PRINCÍPY MIEROVÝCH OPERÁCIÍ KRÍZOVÉHO
MANAŽMENTU EURÓPSKEJ ÚNIE
PRINCIPLES OF PEACEKEEPING OPERATIONS OF
EUROPEAN UNION CRISIS MANAGEMENT
Vojtech Jurčák1 – Radoslav Ivančík2
ABSTRACT
In the paper there is analyzed the basic principles for the conduct of peacekeeping operations
of the European Union under the Common Security and Defence Policy. The European Union
has civilian and military capabilities to address the full spectrum of crises and conflicts in all
its stages (symptom, escalation, consolidation) and in several materials there is stated that its
crisis management operations are governed by a set of those basic principles on which they
are led peacekeeping operations UN. Reference to the principles of the UN based on its
security strategy to be essential in addressing security threats functional international
security system, emphasizing the necessity of building effective international institutions,
processes and security culture based on rules and international order, and a new strategic
partnership with major international and regional actors.
Key words: European Union, crisis, management, peace, operations
Úvod
Európska únia (ďalej len EÚ) predstavuje jedinečné hospodárske a
politické partnerstvo 28 európskych krajín. Z pôvodnej posilnenej hospodárskej
spolupráce začatej v roku 1958 sa ratifikáciou Maastrichtskej zmluvy v roku
1993 zahájila jej nová etapa3. Do začiatku 90-tych rokov bolo medzinárodnopolitické postavenie EÚ charakterizované slovami „ekonomicky a hospodársky
obor a zahranično-politický trpaslík“. Postupná integrácia v hospodárskej sfére
a následné rozširovanie o nové členské krajiny prináša so sebou celkom
Vojtech Jurčák, prof. Ing., CSc. Profesor, Katedra bezpečnosti a obrany Akadémie
ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika, Demänová 393, 031 01 Liptovský
Mikuláš, Slovenská republika, [email protected].
2
Radoslav Ivančík, plk. gšt. Ing., náčelník Odboru rozpočtu a financovania (J-8) Generálneho
štábu OS SR, externý doktorand, Katedra bezpečnosti a obrany Akadémie ozbrojených síl
generála Milana Rastislava Štefánika, Demänová 393, 031 01 Liptovský Mikuláš, Slovenská
republika, [email protected].
3
Konkrétne je otázka Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky definovaná v „Zmluve
o Európskej únii – Maastrichtská zmluva, (92/C191/01) v Hlave V Ustanovenia o Spoločnej
zahraničnej a bezpečnostnej politike, v článkoch J.1 až J.5, ktorej obsahom sú ciele spoločnej
zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ako i postup prijímania jednotných akcií v oblasti
zahraničnej a bezpečnostnej politiky
1
373
prirodzene aj potrebu, aby EÚ dokázala aktívne a efektívne riešiť i oblasť
zahraničnej politiky. Uvedená potreba sa stále viac prejavovala po páde
bipolárneho rozdelenia sveta a konkrétne prístupy a riešenia si zo strany EÚ
vyžadovali i krvavé udalosti na Balkáne. EÚ sa postupne stáva globálnym
hráčom z pohľadu záujmov a aktivít v medzinárodnej politike. Potreba
spoločného postupu v otázkach zahraničnej politiky a bezpečnosti je následne
zakotvená v ustanoveniach Maastrichtskej zmluvy a stáva sa druhým pilierom,
na ktorom EÚ stojí a ďalej sa rozvíja.
Nové povinnosti EÚ v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky si v
tomto období vyžadujú stále sa množiace regionálne konflikty, spory medzi
etnikami, predovšetkým na Balkáne, ale i jednotný postup v boji proti terorizmu,
extrémizmu, organizovanému zločinu. Ako zdôraznil J. Solana pri návšteve
Slovenska: „Rastúce množstvo kríz a konfliktov si vyžaduje silnejšiu,
ambicióznejšiu a sebavedomejšiu Európsku úniu. Udalosti v odľahlých kútoch
sveta majú vplyv na našu bezpečnosť a záujmy. Vzdialenosť a hranice
nezaručujú ochranu. Žiadna krajina nie je schopná vysporiadať sa so všetkými
hrozbami sama. Len kolektívne a komplexné úsilie má šancu na úspech. Európa
chce zodpovedne čeliť novým výzvam a ohrozeniam, a preto potrebuje hovoriť
jednotným hlasom pevne sa opierajúcim o plnú podporu členských krajín a ich
občanov“ (Solana, 2013). Uvedenú potrebu podporovalo až 74% obyvateľov
EÚ, ktorí súhlasia s budovaním bezpečnostnej a obrannej politiky (Kozák, 2004,
s.24).
1 Spoločná politika Európskej
a bezpečnosti v Európe i vo svete
únie
v oblasti
zachovania
mieru
V rámci Spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky (ďalej len SBOP),
ako súčasti Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (ďalej len SZBP),
disponuje EÚ v súčasnosti tak inštitucionálnymi orgánmi krízového
manažmentu, ako i politickými, policajnými i vojenskými spôsobilosťami
na riešenie celého spektra kríz a konfliktov vo všetkých ich etapách (prejavy,
eskalácia, konsolidácia, obnova). Uvedené spôsobilosti sú nevyhnutné pre
uskutočňovanie autonómnych bezpečnostných a obranných operácií alebo misií,
t. j. bez účasti NATO riešiť regionálne konflikty a otázky, ktoré sú v záujme EÚ.
EÚ uskutočňuje spoločné politiky vo všetkých oblastiach medzinárodných
vzťahov s cieľom, ktorý je vymedzený v článku 21 ods. 2 Konsolidovaného
znenia zmluvy o EÚ4. Spoločné politiky a činnosti EÚ v súlade s uvedeným
článkom sú zamerané okrem iného na zachovávanie mieru, predchádzanie
konfliktom a posilňovanie medzinárodnej bezpečnosti v súlade s cieľmi
a zásadami Charty OSN, zásadami Helsinského záverečného aktu a cieľmi
4
Konsolidované znenie zmluvy o EÚ. Úradný vestník Európskej únie C 83/13 zo dňa
30.3.2010. Brusel.
374
Parížskej charty, ako i pomáhať obyvateľstvu, krajinám a regiónom
postihnutými prírodnými katastrofami alebo katastrofami spôsobenými ľudskou
činnosťou. SBOP ako súčasť SZBP zabezpečuje EÚ operačnú schopnosť
využívajúc civilné a vojenské prostriedky, ktoré môžu byť nasadené v misiách
mimo územie Únie na udržanie mieru, predchádzanie konfliktom a posilňovanie
medzinárodnej bezpečnosti. Pri plnení týchto úloh sa využívajú spôsobilosti
poskytované členskými štátmi5. Operácie a misie, pri ktorých môže EÚ použiť
civilné a vojenské prostriedky, zahŕňajú6:
- spoločné operácie odzbrojovania,
- humanitárne a záchranné misie,
- misie vojenského poradenstva a vojenskej pomoci,
- misie na predchádzanie konfliktom,
- misie na udržiavanie mieru,
- misie bojových síl v rámci krízového riadenia vrátane misií na opätovné
nastolenie mieru a stabilizačných operácií po ukončení konfliktu.
Všetky tieto misie môžu prispievať k boju proti terorizmu, vrátane
podpory tretích krajín v boji proti terorizmu na ich územiach.
2 Princípy operácií krízového manažmentu Európskej únie
Operácie krízového manažmentu EÚ (ďalej len „OKM EÚ) je možné
priradiť k operáciám únijného typu, ktorej angažovanosť má najmä v poslednej
dekáde, predovšetkým v operáciách na zaistenie a udržanie mieru a bezpečnosti
vo svete, výrazne vzostupnú tendenciu. EÚ vo viacerých materiáloch uvádza, že
jej operácie krízového manažmentu sa riadia súborom tých základných
princípov, na základe ktorých sú vedené mierové operácie OSN. Tento odkaz na
princípy OSN vychádza z jej bezpečnostnej stratégie, ktorá považuje za základ
riešenia bezpečnostných hrozieb funkčný medzinárodný bezpečnostný systém,
zdôrazňujúci nevyhnutnosť budovania efektívnych medzinárodných inštitúcií,
procesov a bezpečnostnej kultúry založenej na pravidlách a medzinárodnom
poriadku, a novom strategickom partnerstve s hlavnými medzinárodnými a
regionálnymi aktérmi (Zůna, 2010, s. 26).
EÚ, na rozdiel od OSN a NATO, v žiadnom zo svojich strategických
dokumentov neuvádza charakteristiku základných princípov OKM EÚ. Tento
fakt odráža skutočnosť, že EÚ tvorí 28 členských krajín, ktoré sa vzájomne od
seba viac či menej odlišujú, a to nielen rozlohou, počtom obyvateľov, jazykom
alebo kultúrou či tradíciami, ale aj vojenskou praxou. Zároveň sa tento fakt
prejavuje pri vedení OKM EÚ, pretože každá krajina, ktorá participuje na
operácii má vlastnú národnú doktrínu, vlastné ozbrojené sily a inštrukcie, ktoré
5
6
Článok 42 ods. 1 Konsolidovaného znenia zmluvy o EÚ.
Článok 43 ods. 1 Konsolidovaného znenia zmluvy o EÚ.
375
sú v niektorých prípadoch viac, v iných zasa menej, aplikované na aktuálnu
situáciu a požiadavky v operácii.
A. Bailesová v tejto súvislosti uvádza (Bailes, 2008, s. 117), že „operácie
EÚ sú vedené na základe stanovených princípov a normatívnych pravidiel, ktoré
sa uplatňujú v medzinárodnej diskusii o intervencii. Ide najmä o zásadu dobrého
úmyslu, dodržiavania ľudských práv, použitia sily ako posledného riešenia
a proporcionálneho použitia sily vzhľadom k situácii a rešpektu k špecifickým
medzinárodným právnym normám počas operácie.“
S. G. Kielmanseg na druhej strane uvádza (Kielmanseg, 2007, s.631), že
„mierové operácie EÚ sú definované veľmi abstraktne. Sú síce založené na
niekoľkých špecifických aspektoch pre vedenie operácií, to znamená, že im je
daná kompetencia, ale ďalší legálny rámec, ako je napríklad všeobecný zákaz
použitia sily v niektorých prípadoch, už nie je ich súčasťou a je pre každú z
operácií definovaný jednotlivo.“
Všeobecne je preto možné skonštatovať, že EÚ sa pri obrane
medzinárodnej bezpečnosti a vedení OKM riadi princípmi Charty OSN,
princípmi Záverečného Helsinského aktu a princípmi tzv. Parížskej charty, t.j.
Charty pre európsku bezpečnosť OBSE. Stejskalová však v nadväznosti na
vyššie uvedené upozorňuje (Stejskalová, 2011, s. 53), že oficiálne dokumenty
EÚ sa zmieňujú iba o potrebe, ale nie o povinnosti konať v súlade s princípmi
Charty OSN.
Medzi základné princípy operácií krízového manažmentu EÚ patria najmä:
a) Princíp nepoužitia sily s výnimkou rozšírenej sebaobrany
Princíp nepoužitia sily s výnimkou sebaobrany je v OKM EÚ chápaný
zo širšieho hľadiska. To znamená, že vychádza z princípu nepoužitia sily pre
multidimenzionálne mierové operácie OSN, pri vedení ktorých môže byť
použitá sila okrem vlastnej sebaobrany aj v prípade proaktívnej obrany mandátu,
ochranu síl či zverenej osoby (Kielmanseg, 2007, s. 634). Sila by však mala byť
použitá len v nevyhnutných prípadoch a v súlade so zásadami proporcionality
(Arloth – Seidensticker, 2007, s. 19).
Tento princíp však platí pri vedení humanitárnych operácií, operácií na
udržanie mieru či evakuačných operáciách. V operáciách, ktoré vyžadujú
použitie bojových síl a sú porovnateľné s operáciami na vynútenie mieru, sa
použitie sily riadi podľa Kapitoly VII Charty OSN. EÚ v súvislosti s princípom
nepoužitia sily s výnimkou rozšírenej sebaobrany, uvádza, že „musí disponovať
vojenskými kapacitami k vedeniu autonómnych akcií, založených na
vierohodných vojenských silách a vierohodných spôsoboch ich použitia, pričom
musí byť zrejmé, že je ochotná ich použiť ako reakciu na medzinárodné krízy.“
V nadväznosti na toto vyhlásenie je nutné doplniť, že niektoré členské
krajiny EÚ (predovšetkým Veľká Británia) zastávajú názor, že použitie sily
v prípadoch rozšírenej sebaobrany sa vzťahuje aj na prevenciu hrozieb
376
a preemptívne použitie sily,7 pričom vychádzajú z doktríny USA (Cameron,
2005, s. 16).
b) Princíp súhlasu strán s operáciou
Princíp súhlasu strán s operáciou vychádza z toho, že akákoľvek OKM
EÚ si vyžaduje súhlas bojujúcich strán a tiež súhlas krajiny s realizáciou
operácie (Kielmanseg, 2007, s. 636-637). V tomto smere je potrebné stanoviť
právne postavenie misií krízového manažmentu EÚ. Vo väčšine prípadov EÚ
uzavrela tzv. dohodu o postavení ozbrojených síl a dohodu o postavení misie s
príslušnými tretími štátmi. Dohoda o postavení síl a dohoda o postavení misie sú
dvojstranné alebo viacstranné zmluvy, ktoré definujú právne postavenie
vojenských síl a civilného personálu vyslaných jednou alebo viacerými
krajinami, prípadne medzinárodnými organizáciami na územie tretieho štátu,
ktorý s ich prítomnosťou súhlasí. V priebehu svojej prítomnosti v misiách EÚ
výrazne predstavila svoje možnosti "presadzovať svoju identitu na
medzinárodnej scéne". Rastúci počet medzinárodných dohôd o uskutočnení
misie/operácie predstavuje tiež riešenie prípravy a realizáciu vyjednávacej
stratégie pre uzatváranie dohôd s tretími štátmi v rámci SBOP. Všetky doterajšie
OKM EÚ, ako aj akékoľvek rozmiestnenie vojenského a/alebo civilného
personálu, boli zatiaľ vždy realizované so súhlasom hostiteľskej krajiny (Sari,
2008, s. 72).
c) Princíp nestrannosti
Princíp nestrannosti pri realizácii OKM EÚ spočíva v tom, že všetky
nasadené jednotky a sily musia konať pri plnení úloh nestranne. Je absolútne
neprípustné, aby sa nasadené jednotky akokoľvek politicky angažovali v mieste
nasadenia, čo zahŕňa napríklad i demonštráciu svojho politického alebo
sociálneho názoru a postoja, zvlášť s ohľadom na nejakú politickú osobu, stranu
alebo etnickú skupinu (Generic Standards of Behaviour..., 2005).
d) Princíp jednoty a medzinárodného charakteru
Princíp jednoty a medzinárodného charakteru je založený na tom, že
operácia musí byť jasne podložená vôľou a podporou medzinárodnej komunity
(Generic Standards of Behaviour..., 2005).
e) Princíp rešpektu k medzinárodným zákonom a normám
Princíp rešpektu k medzinárodným zákonom a normám spočíva v tom, že
jednotky pôsobiace v rámci OKM EÚ musia po celú dobu operácie plniť svoje
úlohy v súlade s medzinárodnými zákonmi a normami, a zachovávať si rešpekt
k dodržiavaniu ľudských práv alebo medzinárodnému trestnému právu či
medzinárodnému humanitárnemu právu (Howorth, 2007, s. 22).
f) Princíp rešpektu k miestnemu právu a miestnym zákonom
Princíp rešpektu k miestnemu právu a miestnym zákonom vychádza
podobne ako vyššie uvedený princíp z toho, že sily nasadené do operácie EÚ
7
Napríklad preemptívne použitie sily bez autorizácie od BR OSN v marci 2003 v Iraku
rozdelilo členské krajiny Únie na dva tábory, na čele ktorých stáli Veľká Británia, ktorá
súhlasila s útokom, a Francúzsko a Nemecko, ktoré naopak nesúhlasili s útokom na Irak.
377
musia pri plnení svojich úloh rešpektovať miestne zákony a normy. Nasadené
jednotky musia byť preto informované a poučené o miestnom práve a zákonoch,
a súčasne aj o miestnych kultúrnych tradíciách a zvykoch. Zároveň sú jednotky
povinné ich dodržiavať pri realizácii úloh, ktoré napĺňajú ciele misie. Avšak
v situáciách, v ktorých by rešpekt k miestnemu právu a zákonom bránil
naplneniu cieľov operácie, sa tento princíp považuje za druhoradý (Generic
Standards of Behaviour..., 2005). J. Arloth a F. Seidensticker vo svojej štúdii
(Arloth – Seidensticker, 2007, s. 19) uvádzajú, že ak by miestne zákony a normy
lepšie odrážali princípy ľudských práv, musia byť v operácii aplikované.
g) Princíp legitimity
Princíp legitimity je založený na skutočnosti, že samotná povaha
európskych inštitúcií a politického poslania je základným zdrojom legitimity pre
vedenie operácií krízového manažmentu. Základ úspechu každej operácie
spočíva z pohľadu uplatňovania tohto princípu tiež v tom, že legitimitu operácie
uznávajú všetky zúčastnené strany. K jej dosiahnutiu a posilneniu je potrebné
dodržiavať medzinárodné normy a zákony, zvlášť tie, ktoré uplatňuje OSN
(Tardy – Windmar, 2003, s. 11). EÚ totiž chápe mandát OSN ako najvyšší zdroj
legálnej i morálnej medzinárodnej autority a politickej legitimity.
Záver
Na záver je možné skonštatovať, že postupný vývoj v oblasti princípov
mierových operácií vedených vybranými organizáciami medzinárodného
krízového manažmentu (predovšetkým OSN, NATO a EÚ) smeruje k ich čoraz
užšiemu zbližovaniu. Potvrdzuje to fakt, že v súčasných mierových operáciách
je možné identifikovať naozaj len malé rozdiely v princípoch pre vedenie
operácií. Základné princípy mierových operácii sa postupne vyvíjali s ich
rastúcim počtom, obzvlášť po ukončení bipolárneho rozdelenia sveta, zníženej
pravdepodobnosti vzniku vojnového konfliktu veľkého rozsahu a nárastu
nevojenských bezpečnostných hrozieb, ktoré sú z pohľadu EÚ definované
v Európskej bezpečnostnej stratégii.
EÚ sa svojimi cieľmi otvorene hlási k zabezpečovaniu svetového mieru
a bezpečnosti vo svete a je v tejto oblasti považovaná za významného
bezpečnostného aktéra. Princípy uvedené v príspevku sa postupne dopĺňali
a rozširovali tak, ako sa vyvíjali i poznatky z vedenia mierových operácii. Je
treba zdôrazniť, že požiadavky na uskutočnenie operácii sa postupne menili od
vyložene vojenských či civilných misií až po ich súčasné komplexné chápanie.
Z pohľadu komplexnosti operácií je potrebné brať do úvahy fakt, že na plnení
úloh sa v priestore operácií podieľajú i iné organizácie nevládneho charakteru,
ktoré svojim poslaním môžu napomáhať pri plnení cieľov misie. Z tohto
pohľadu nemôžeme hovoriť o tom, že princípy sú konečné, a preto ako sa budú
plniť nové ciele v misiách a operáciách, tak sa budú rozširovať, prípadne
378
prehlbovať
i princípy
vedenia
mierových
medzinárodného krízového manažmentu.
operácií
organizáciami
Literatúra:
ARLOTH, J. – SEIDENSTICKER, F. 2007. The ESDP Crisis Management Operations of the
European Union and Human Rights. Berlin : German Institut for Human Rights, 2007. 67 s.
ISBN 978-3-937714-45-5.
BAILES, A. 2008. The EU and a ‘better world’: what role for the European Security and
Defence Policy? In International Affairs, 2008, Vol. 84, No. 1, ISSN 0020 – 5850, s. 115 –
130.
CAMERON, F. 2005. The EU and international organisations: partners in crisis
management. Dostupné na internete:
http://mercury.ethz.ch/serviceengine/Files/ISN/13896/ipublicationdocument_singledocument/
e20588f8-dc6c-464c-b652-9edcac5b1a5f/en/eu_and_intorg_fraser_cameron.pdf
Generic Standards of Behaviour for ESDP Operations. 2005. 8373/3/05 REV 3. Brusel.
Dostupné na: http://www.eulex-kosovo.eu/training/material/docs/esdp/readingmaterial/
HOWORTH, J. 2007. Security and Defence Policy in the European Union. New York :
Palgrave Macmillan, 2007. 315 s. ISBN 0333639111.
KIELMANSEG, S. G. 2007. The Meaning of Petersberg: Some Condsidaration on the Legal
Scope of ESDP Operations. In Common Market Law Review, 2007, Vol. 44, No. 3, ISSN
0165-0750, s. 629 – 648.
KOZÁK, T. 2004. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika EÚ. Bratislava: Ševt, 2004.
32 s. ISBN 80-88707-62-5.
MAJOR, C. 2006. EU – UN cooperation in military crisis management: the experience of
EUFOR RD Congo 2006. Paris: European Union Institute for Security Studies, 2008. 44 s.
ISBN 978-92-9198-127-4.
SARI, A. 2008. Status of Forces and Status of Mission Agreements under the ESDP: The
EU’s Evolving Practice. In The European Journal of International Law, 2008, Vol. 19, No.
1., ISSN 1464-3596, s. 67 – 100.
SOLANA, J. 2013. Ciele a ambície európskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Dostupné
na: http://www.consilium.europa.eu/ueDocs/cms_Data/docs/pressdata/SK/articles/86922.pdf.
TARDY, T. – WINDMAR, E. 2003. The EU and Peace Operations. Geneva: Centre for
Security Policy, 2003. 24 s.
ZŮNA, J. 2010. Vliv změn v bezpečnostním prostředí na budoucí použití jednotek AČR v
mírových operacích. Brno : Fakulta ekonomiky a managementu Univerzity obrany v Brně,
2010.
379
MIGRAČNÉ RIZIKÁ PRE BEZPEČNOSŤ OBYVATEĽOV
SCHENGENSKÉHO PRIESTORU
MIGRATION RISKS FOR SECURITY RESIDENTS IN
THE SCHENGEN AREA
Juraj Kešeľ1
ABSTRACT
This paper concerns with the issue of migration and its possible risks to the security of
citizens of Schengen Area. We briefly describe the genesis of the Schengen Area and
instruments of security. The article points to positive and negative aspects of migration
considerably depending on the integration of migrants into the social structures of the
receiving State. Moreover, paper clarifies the position of the International Organization for
Migration in the integration of migrants through their respective migration information
centers. In conclusion we point to possible future security threats arising from population
migration.
Key words: migration, Schengen Area, push and pull factors, integration of migrants, security
1 Schengenský priestor
„Úspěšná společnost se mění dříve, než musí.“
Jonas Ridderstrale
Migrácia, ako fenomén, sprevádza obyvateľov od vzniku civilizácie.
V súčasnosti zažíva neskutočne rozvíjajúci sa rozmach. Svojimi ekonomickými,
kultúrnymi, politickými a bezpečnostnými aspektmi
ju môžeme zaradiť
k rozhodujúcim výzvam novodobej civilizácie.
Hoci je migrácia svojím spôsobom prirodzená, globálne problémy jej
určujú stále nové smery. Tým najčastejším dôvodom je však stále odchod za
lepším životom, ktorý ovplyvňujú vojnové konflikty, stále častejšie sa
prejavujúce zmeny životného prostredia, sociálne postavenie človeka
v spoločnosti, rasové či náboženské utláčanie. Prostriedkom na dosiahnutie
tohto cieľa je adekvátna práca za adekvátnu mzdu a s tým spojené zvýšenie
životnej úrovne. Mnohokrát je migrácia vynútená a pre imigranta neexistuje iné
riešenie ako odísť, niekedy aj za cenu ľudského života. Príkladom môžu byť
neúspešné pokusy migrantov zo Somálska prekonať Sicílsky prieliv na
improvizovaných plavidlách.
V rámci geografickej oblasti Európy a Európskej únie sa po upustení od
1
Juraj Kešeľ, Ing., Katedra bezpečnosti a obrany, Akadémia ozbrojených síl gen. M. R.
Štefánika v Liptovskom Mikuláši, Demänová 393, 031 01 Liptovský Mikuláš, Slovenská
republika, [email protected].
380
kontrol na vnútorných hraniciach schengenského priestoru zvýšil pohyb a počet
migrantov. Zároveň sa prijatými medzinárodnými legislatívnymi dohodami
a zmluvami postupne zlepšuje ochrana pred nelegálnou migráciou.
Pod skráteným názvom „Schengen“ označujeme schengenský priestor územie štátov, ktoré na základe tzv. Schengenského acquis (súbor právnych
predpisov tvoriacich základ schengenskej spolupráce) nevykonávajú kontroly
osôb na svojich spoločných (vnútorných) hraniciach. Samotný Schengen je malé
luxemburské mestečko, v ktorom bola 14. júna 1985 podpísaná Schengenská
dohoda. Schengenská dohoda nadviazala na Saarebruckskú dohodu medzi
Francúzskom a Nemeckom z 13. júla 1984 riešiacu nadchádzajúci štrajk
európskych dopravcov proti neúnosnej situácii na hraniciach oboch krajín. Táto
dohoda postupne rušila kontroly na spoločných hraniciach, čím sa uplatnila
zásada voľného pohybu tovaru i osôb za predpokladu dodržania bezpečnosti
posilnením policajnej a justičnej spolupráce a zosúladením potrebnej legislatívy
(Feman: Schengen, spoločný priestor...2009).
Postupným „vyzrievaním“ schengenského priestoru a života v ňom si
platná právna úprava vyžadovala postupné zmeny. Prvým krokom sa v roku
1997 stala Dublinská konvencia, ktorá sa snažila riešiť nerovnomerné zaťaženie
žiadosťami o udelenie azylu. Podstatou konvencie bolo eliminovať situácie,
kedy si členské krajiny žiadateľov o azyl „posúvali“. Konvencia zadefinovala
kritéria, pomocou ktorých bolo možné určiť štát zodpovedný za riešenie žiadosti
o azyl. Následne, v roku 1999, vstúpila do platnosti Amsterdamská zmluva, ktorá
prijala spoločnú imigračnú a azylovú politiku s dôrazom na boj proti nelegálnej
migrácii a azylovú problematiku. Týmto bola do zmluvy o Európskom
spoločenstve začlenená nová klauzula o vízovej, azylovej a prisťahovaleckej
politike a politika týkajúca sa voľného pohybu osôb. Summit Európskej rady
v Tampere (dokument z Tampere), konaný len 5 mesiacov po vstupe do platnosti
Amsterdamskej zmluvy, definoval jasnejšiu stratégiu migračnej politiky.
Naznačený vývoj doplnil Haagsky program, na ktorom bol odsúhlasený nový
plán pre užšiu spoluprácu a harmonizáciu na úseku migračnej politiky.
Prioritami programu boli imigrácia a azylová politika, spolu s prevenciou
terorizmu. Jeho súčasťou sú aj opatrenia umožňujúce cudzincom legálne
pracovať v EÚ v súlade s požiadavkami trhu práce a následnou integráciou
prisťahovalcov. Dôležitým prvkom programu je politika návratu a readmisie.
Lisabonská zmluva, nazývaná tiež reformná, ktorá prioritne mení zakladajúce
zmluvy Európskej únie, si vytýčila nové ciele v oblasti prisťahovaleckej
politiky. Úlohou tejto politiky je účinne regulovať migračné toky, spravodlivo
zaobchádzať s príslušníkmi tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú v
členských štátoch, ako aj posilniť boj proti nelegálnemu prisťahovalectvu a
obchodovaniu s ľuďmi (Burianová, 2009).
V prípadoch nelegálnej migrácie nám „hradbu“ pred touto hrozbou
zabezpečuje systém ochrany vonkajších hraníc schengenského priestoru. Na
Slovensku zabezpečuje komplexný systém ochrany vonkajších hraníc Úrad
381
hraničnej a cudzineckej polície, ktorý je podriadený Ministerstvu vnútra SR.
Úrad priamo riadi podriadené organizačné zložky pri plnení úloh v oblasti
kontroly hraníc, boja proti nelegálnej migrácii a prevádzačstvu, vyšetrovania
trestnej činnosti spojenej s nelegálnou migráciou, analýzy rizík, spolupráce s
agentúrou Frontex2, povoľovania pobytu cudzincom, kontroly pobytu
cudzincov, vyhosťovania cudzincov, vízovej praxe, a vo vymedzenom rozsahu
na úseku azylového konania a realizácii dublinského nariadenia. Slovenská
republika má po vstupe do schengenského priestoru vonkajšiu pozemnú hranicu
s Ukrajinou v dĺžke 97,8 kilometra a vonkajšiu vzdušnú hranicu na troch tzv.
schengenských letiskách v Bratislave, v Košiciach a v Poprade (Úrad hraničnej
a cudzineckej polície P PZ).
2 Migrácia a integrácia migrantov
Vo všeobecnosti môžeme povedať, že migrácia je premiestňovanie sa,
presídľovanie či sťahovanie sa skupiny ľudí za hranice určitej územnej jednotky.
Migráciu môžeme rozdeliť na vonkajšiu (emigrácia) a vnútornú (imigrácia). Tu
sa následne objavujú pojmy emigrant – vysťahovalec a imigrant – prisťahovalec.
Medzinárodná, tiež vonkajšia, migrácia je podľa Medzinárodnej
organizácie pre migráciu (ďalej len IOM) pohyb osoby alebo skupiny osôb
z jednej geografickej jednotky do druhej cez administratívnu či politickú hranicu
s cieľom usadiť sa definitívne alebo prechodne na mieste inom, ako je miesto
pôvodu osoby (IOM: Migrácia na Slovensku, 2012a, s. 2).
Dnes existuje množstvo definícií a koncepcií od rôznych autorov, ktorí sa
pokúsili zo svojho pohľadu načrtnúť príčiny a faktory ovplyvňujúce migráciu.
Odrážajú sa od známych teórií ako napríklad teória duálneho trhu, či známa
teória push a pull .
Teória duálneho pracovného trhu uvádza, že kapitalistický systém vytvára
v ekonomike dva samostatne pôsobiace pracovné trhy. Prvý z nich môžeme
nazývať ako bezpečný, stabilný, v rámci ktorého sa uplatnia
vysokokvalifikovaní ľudia s vysokými príjmami. Druhý trh je určený pre tých,
ktorí sú ochotní vykonávať tzv. 3D prácu, čiže prácu špinavú – dirty, ťažkú –
difficult a nebezpečnú – dangerous, za pomerne nízku mzdu. O takúto 3D prácu
je medzi domácimi len minimálny záujem, ale zároveň je potrebné, aby ju niekto
vykonával. Jedným z možných riešení je teda obsadiť tieto voľné pracovné
miesta cudzincami. Vďaka „migračnému“ riešeniu sa totiž vyriešia hneď dva
problémy naraz. Týmto spôsobom sa obsadia voľné pracovné miesta, o ktoré
domáci nejavia záujem a migranti sú pritom v podstate spokojní, keďže mzdy
v cudzine, aj keď za neporovnateľne horšiu a ťažšiu prácu, sú podstatne vyššie
ako tie doma. Zároveň sa predíde možnému nárastu miezd, teda inflácií
na najnižšej úrovni stratifikačnej stupnice. Ak by došlo k nárastu miezd na
2
Európska agentúra pre správu operatívnej spolupráce pri vonkajších hraniciach založená v roku 2004.
382
najnižšej úrovni, mohlo by to viesť k tlaku na zvýšenie miezd aj v ďalších
úrovniach. Aj preto je pre zamestnávateľov výhodnejšie zachovávať jasný
a zreteľný rozdiel medzi oboma skupinami, čoho výsledkom je práve duálny
pracovný trh (Onufrák, s. 5).
Teória push a pull je postavená na dvoch princípoch – princíp push (tlačiť,
posúvať) a princíp pull (ťahať). Push faktory migranta z domovskej krajiny do
cudziny vytláčajú (vypudzujú). Na druhej strane pôsobí celý rad pull faktorov,
ktoré migranta priťahujú do cieľovej krajiny. Faktom však je, že jednotlivé
faktory pôsobia v jednotlivých krajinách rozdielne.
Dôvody migrácie na Slovensku podľa IOM a teórie push a pull.
„PUSH“ faktory: ● environmentálne dôvody, ● nepriaznivé ekonomické a
sociálne podmienky, ● rastúca hustota populácie, ● ozbrojené konflikty,
občianske nepokoje, vojny, politická nestabilita, rasové, etnické, náboženské
represie.
„PULL“ faktory: ● pracovné a obchodné príležitosti, ● vyššie mzdy, ● lepšie
životné podmienky (sociálny systém, zdravotná starostlivosť, vzdelávanie,
životné prostredie, bezpečnosť, ľudské práva), ● vyššia životná úroveň, ●
„Migration networks“ (kontakty v zahraničí slúžia ako podporná štruktúra a
základ pre ďalšiu migráciu) (IOM: Migrácia na Slovensku, 2012b, s. 3).
2.1 Pozitíva a negatíva migrácie
Podľa Medzinárodnej organizácie pre migráciu sledujeme pozitíva
a negatíva migrácie s dôrazom na krajinu pôvodu a prijímajúcu krajinu
nasledovne:
Pozitíva
Krajina pôvodu: ● remitencie, ● transfer know-how, ● zníženie
nezamestnanosti, ● lokálne zvýšenie životnej úrovne v dôsledku remitencií
alebo transferu know-how po návrate migranta domov.
Prijímajúca krajina: ● rast HDP, ● riešenie demografických problémov, ●
vykrytie oblastí pracovného trhu, o ktoré klesá záujem, ● lacná a flexibilná
pracovná sila, ● lacnejšie tovary a služby, ● rôznorodosť spoločnosti.
Negatíva
Krajina pôvodu: ● únik mozgov – dopad na trh práce a spoločnosť, ●
spoločenské dopady rozdelenia rodín.
Prijímajúca krajina: ● pracovný trh - vyššia nezamestnanosť, znižovanie miezd,
● menej stabilná pracovná sila, ● závislosť na sociálnom systéme, ● sociálne
napätie medzi pôvodným obyvateľstvom a migrantmi, ● potenciálne ohrozenie
bezpečnosti (IOM: Migrácia na Slovensku, 2012c, s. 4-6).
Objem remitencií, teda peňazí (zdrojov), ktoré migranti odošlú domov pre
rodinu naznačuje, že prostredie migrácie má značný vplyv na globálnu
ekonomiku a s tým spojenú bezpečnosť krajín prijímajúcich migrantov. Iba
v priestore EÚ sa objem remitencií za rok 2006 smerom k tzv. tretím krajinám
383
odhaduje na úrovni 19 mld. eur a ďalších 7 mld. eur pripadá na remitencie
v rámci samotnej EÚ. (Onufrák, s. 9).
Z pohľadu ekonómie predstavuje migrácia pomerne pozitívny jav, ktorý
prináša prospech nie len pre migranta, jeho rodinu a štát z ktorého migrant
pochádza, ale aj pre zamestnávateľa, ba dokonca i pre štát v ktorom sa migrant
usadil a momentálne žije.
Integráciou vo všeobecnosti rozumieme začleňovanie, spojenie časti do
jedného celku. Z hľadiska sociológie sa integrácia vzťahuje k jedincom alebo
skupine osôb, ktorí sa zapájajú do sociálneho systému, spoločnosti.
V zásade sa však pod integráciou zjednodušene rozumie postupné
začleňovanie cudzincov do spoločenských štruktúr prijímajúceho štátu a ich
individuálna i skupinová akceptácia (Bargerová, Divinský, 2008a, s. 14).
V súčasnosti sa veľkým problémom neukazuje príchod imigrantov, ale ich
prispôsobenie sa novému prostrediu. Väčšinou sa jedná o mladých ľudí, ktorí
odchádzajú za prácou i s rodinami alebo si rodinu založia na novom mieste.
Takto sa percentuálny podiel imigrantov zvyšuje v niektorých veľkých mestách
na desiatky percent v pomere k domácemu obyvateľstvu, čo môže viesť
k následným stratám identity miestneho obyvateľstva (Bargerová, Divinský,
2008b)
V kombinácii s „nesprávnou“ integráciou migrantov a mohutnou
migráciou tak môže dochádzať k výrazným bezpečnostným rizikám v rôznych
oblastiach.
V rámci IOM na Slovensku funguje Migračné informačné centrum (ďalej
len MIC), ktoré poskytuje poradenstvo a pomoc v oblasti integrácie cudzincov
v SR. Hlavné aktivity centra smerujú k bezplatnému právnemu, pracovnému
a sociálnemu poradenstvu cudzincom z tretích krajín. Centrum tak pomáha
v hľadaní zamestnania, vykonáva rekvalifikačné kurzy, poskytuje bezplatné
kurzy slovenského jazyka atď. (MIC 2013: Poradenstvo a pomoc...).
3 Bezpečnosť a migračné riziká
Z pohľadu spolunažívania, demografie, kultúry, politiky, zdravia či
samotnej bezpečnosti so sebou migrácia prináša aj určité problémy.
Z dostupných informácií je zrejmé, že na procese integrácie migrantov má
značný záujem aj samotný štát. Predchádza tak možným rizikám ako
zaťažovanie sociálneho systému vplyvom nezamestnanosti cudzincov,
„potulovaniu sa“ nezamestnaných cudzincov, ktorí si peniaze môžu získavať
nelegálnym spôsobom či prenášaniu rôznych ochorení.
Ako už bolo uvedené, hlavným dôvodom odchodu obyvateľa z krajiny je
snaha o lepší život. Odchádzajú za lepšou prácou, ktorú im zväčša vyspelejšia
krajina poskytne. Za prácou odchádzajú hlavne mladí a slobodní ľudia, niektorí
hneď po ukončení vysokej školy. Tu opäť narážame na teóriu duálneho trhu
a tzv. prácu 3 D. Menej vyspelé krajiny tak postihuje „únik mozgov“, teda
384
doktorov, vedcov, inžinierov, ktorí doma nie sú dostatočne finančne motivovaní.
Tak sa stane, že na Slovensku zamestnávame ukrajinských lekárov, slovenskí
inžinieri pracujú v Česku a Česi smerujú do Nemecka. Pomerne veľká časť
vysokoškolákov ani nepracuje vo svojom odbore alebo vykonáva len manuálnu
prácu, ktorá je i tak lepšie zaplatená ako v domácej krajine.
Odchod do cudziny je vždy spojený s možným rizikom. Vidinou slušného
zárobku sa ľudia nechajú zlákať na prácu bez zmluvy. To je prvý predpoklad pre
zneužitie na nelegálnu prácu niekde v továrni, na farme či priamo na ulici
a prestupnou stanicou pre obchodovanie s ľuďmi.
Hlavnými faktormi podporujúcimi nárast obchodovania s ľuďmi v
cieľových krajinách sú dopyt po lacnej pracovnej sile, dopyt po sexuálnych
službách a prepojenie na ďalšie typy trestných činností. V krajinách pôvodu
obchodovanie s ľuďmi podmieňuje nedostatok pracovných príležitostí, slabé
sociálne prostredie, nízka vzdelanostná úroveň a pod. Pri obchodovaní s ľuďmi
vzniká vážne porušenie základných ľudských práv spolu s narušením duševnej
integrity obete v dôsledku zneužívania, ktorému je vystavená. Obchodovanie s
ľuďmi je závažný fenomén, ktorý zasahuje krajiny na celom svete, pričom sa
neustále objavujú nové spôsoby, akými sa realizuje.
Organizovaná trestná činnosť spojená s obchodovaním s ľuďmi je úzko
prepojená s ďalšími kriminálnymi aktivitami, ako sú vydieranie, pranie
špinavých peňazí, korupcia, obchod s drogami a podobne. Popri obchode so
zbraňami a drogami ide o jeden z najvýnosnejších, ako aj najrýchlejšie sa
rozvíjajúcich nelegálnych obchodov na svete (Kubovičová, 2009).
Nemenej dôležitý negatívny aspekt migrácie sa prejavuje pri odchode
príslušníka rodiny za prácou. Živiteľ rodiny, väčšinou otec, odchádza za prácou
do iného regiónu alebo do zahraničia. Denné dochádzanie je v mnohých
prípadoch nerentabilné, preto odlúčenie od rodiny trvá aj niekoľko dní, týždňov
či mesiacov. Výsledkom podielu živiteľa na výchove je taký, ako keby deti žili
v neúplnej rodine a rodina tak poriadne neplní svoju funkciu.
Migračná a azylová politika v Schengene od svojho vzniku postupne
prechádzala veľkými zmenami a zlepšeniami. Je tu prepracovane vybudovaný
Schengenský informačný systém, ktorý pri pátraní a odhaľovaní páchania
trestnej činnosti spolupracuje s Interpolom, vonkajšie hranice Schengenu sú
precízne zabezpečené a sociálne systémy mnohých krajín starého kontinentu
dobre nastavené. To, čo nevieme nastaviť a predikovať, je migrácia a jej dopady
na spoločnosť.
Záver
Rizíká migrácie na bezpečnosť obyvateľov schengenského priestoru
môžeme zhrnúť do nasledujúcich bodov:
●
Migračné riziká obyvateľom schengenského priestoru hrozia. Fyzicky sa
tým vonkajším vieme dostatočne brániť prostredníctvom systému ochrany
385
hraníc – imigranti z rozvojových krajín Ázie, Afriky...ale právo požiadať o azyl
majú všetci migranti.
●
Legislatíva Schengenu, IOM a jeho MIC dostatočne podporujú integráciu.
Napriek tomu však migračné riziká veľmi závisia aj od štedrosti azylovej
politiky jednotlivých štátov.
Domnievam sa, že vnútorné migračné riziká môžu Európania eliminovať
postupným vyrovnávaním životnej úrovne obyvateľstva, vhodným vytváraním
pracovných miest, rovnomernými dotáciami poľnohospodárov v rámci krajín
EÚ a pod. - zníži sa tým podnet pre pracovnú migráciu. Všeobecné riziká
a bezpečnostné hrozby môže ovplyvňovať každý z nás – zušľachťovaním si
svojho hodnotového rebríčka v smere skromnosti a nie v smere prehnaného
blahobytu.
Literatúra:
BARGEROVÁ, Z. – DIVINSKÝ, B. 2008. Integrácia migrantov v Slovenskej republike.
Výzvy a odporúčania pre tvorcov politík. In Medzinárodná organizácia pre migráciu. [online].
Dostupné na internete:
http://www.google.sk/url?sa=t&rct=j&q=&esrc=s&source=web&cd=1&ved=0CDgQFjAA&
url=http%3A%2F%2Fwww.iom.sk%2Fsk%2Fpublikacie%3Fdownload%3D105%3Aintegrac
ia-migrantov-v-slovenskej-republike-vyzvy-a-odporucania-pre-tvorcovpolitik&ei=zZzuUrWLOZCf7gaDr4DgDA&usg=AFQjCNFyik4elRy8gQ7Ph1EwBNPijttp4
w&bvm=bv.60444564,d.bGE.
BURIANOVÁ, M. 2009. Europeizácia slovenskej migračnej politiky: bakalárska práca. Brno:
Masarykova univerzita v Brne, Fakulta sociálních stúdií, 2009. 60 s.
Feman: Schengen, spoločný priestor bez vnútorných hraníc [online]. 2009. Dostupné na
internete: < http://www.feman.sk/projekty/schengen-spolocny-priestor-bez-vnutornychhranic.
IOM: Migrácia na Slovensku. 2012. [online]. Dostupné na
internete:<http://www.emn.sk/phocadownload/emn_seminar_on_migration_2012/emn_2012_
prezentacia_Zuzana_Vatralova_Migracia_na_Slovensku.pdf
KUBOVIČOVÁ, K. 2009. Základné informácie o problematike obchodovania s ľuďmi:
Príručka. Bratislava: IOM, 2009.
Migračné informačné centrum: Poradenstvo a pomoc v oblasti integrácie cudzincov v SR.
2013. [online]. Dostupné na internete: <http://www.iom.sk/sk/aktivity/integraciamigrantov/integracne-aktivity-v-roku-2013.
ONUFRÁK, A.: Problémom nie je migrácia, ale integrácia imigrantov. [online], Dostupné na
internete:
http://europe.idebate.org/sites/live/files/Probl%C3%A9mom%20nie%20je%20migr%C3%A1
cia,%20ale%20integr%C3%A1cia%20imigrantov.doc.
Úrad hraničnej a cudzineckej polície P PZ . [online]. In Ministerstvo vnútra SR. Dostupné na
internete: <http://www.minv.sk/?uhcp.
386
SECURITY CHALLENGES IN THE EU’S EASTERN
NEIGHBOURHOOD:
MOLDOVA’S EUROPEAN ORIENTATION AND THE
TRANSNISTRIAN PUZZLE
Ludmila Coada1
ABSTRACT
The article examines the emergence and dynamics of the Transnistrian problem in the
Republic of Moldova and its implication for regional security. It elucidates the quest for
territorial integrity in Moldova and regional integration of the state. It finally concludes that
Moldova’s pro-European course is a process able to generate solutions to problems
unresolved over the years since independence in 1991, including the settlement of the
Transnistrian conflict and the peaceful reintegration of the breakaway region of Transnistria.
Key words: Moldova, Transnistrian
Neighborhood, Regional Security.
conflict,
Russia,
European
Union,
Eastern
Political processes and changes that took place in the second part of the
1980s in the Soviet Union generated by the Gorbachev’s policies of
“perestroika” and “glasnost”, and creating a favorable environment for a
national revival of Soviet nationalities, have offered to the fifteen union
republics the unique opportunity to become independent states. The dissolution
of the mighty Soviet Empire happening very suddenly in 1991 and the
emergence of the newly independent post-Soviet states constituted world
historic events. However, those transformations have not been the only
phenomena that marked the region. The independence movements started in the
late ’80s and amplified in the early ’90s of the last century through the waves of
national movements and sovereignty claims of the former Soviet republics, have
also been accompanied by secessionist tendencies expressed in a few republics
of the moribund USSR. The activation of the secessionist factor has resulted in
an immediate creation of separatist entities that legitimated their existence after
fighting separatist wars on the territories of the pattern internationally
recognized post-Soviet states. The secessionism syndrome has affected many of
the ex-Soviet republics and has manifested itself mainly in Azerbaijan, Georgia
and Moldova, all of them now the EU’s eastern neighbours, where breakaway
regions like Nagorno-Karabakh, South Ossetia, Abkhazia and Transnistria have
struggled for their independence.
1
Ludmila Coada, Assoc. Prof., Ph.D., Department of International Relations and Political
Science, Faculty of History and International Relations, Free International University of
Moldova 52, Vlaicu Parcalab St., MD 2012, Chisinau, Republic of Moldova,
[email protected].
387
In Moldova, the occurrence of the Transnistrian problem has coincided in
time with the wave of national revival movement in Chisinau. “Transnistrian
statehood” has been shaped in the period when Moldovans were searching for
their identity, and issues of national history and language with the main
discourse channeling to the point that Moldovans are Romanians and the
language they speak is Romanian too being permanently discussed. The
invention of “Transnistrian statehood” in the early 1990s has been the product of
cumulative activities of two powerful and influential factors - Russia and ethnic
Russians from the region. The presence of Russian ethnics in Moldova omnipresent both on the left bank of the Nistru river and in the whole space
between the Prut and Nistru rivers (according to the 1989 census, they have
formed the third largest ethnic group, following Moldovans/Romanians and
Ukrainians) and their narratives and demarches oriented to the preservation of
the USSR (they voted “yes” in the March 1991 referendum on the future of the
Soviet Union), have constituted the primary factors of the de facto Transnistrian
statehood, that has been designed on the background of a Romania-oriented
discourse of the national emancipation movement’s leaders in Chisinau.
Appearing “frightened” of the Bassarabian Romanians’ declarations calling for
Moldova’s unification with Romania (which they haven’t supported), of the
language law adopted on 31 August 1989 that made possible the switch back to
the Latin alphabet in Moldova and the proclamation of Romanian as the official
language of the state (Transnistrians claiming the maintenance of Moldavian
language with the Cyrillic alphabet as it was written until 1989), ethnic Russians
from the left bank of the Nistru river decided to create their own separatist state,
headed by Moscow-oriented and ideologically conservative leaders, all former
nomenklaturists.
The separatist Transnistrian state, called Pridnestrovian Moldavian
Republic (Приднестровская Молдавская Республика) by its authorities, was
self-proclaimed on September 2, 1990. The breakaway republic of Transnistria
has been established in the eastern districts of the Republic of Moldova, forming
a narrow stretch of land between the Nistru river and the Ukrainian border.
Never internationally recognized as an independent state, it succeeded in
becoming a de facto state over the last more than two decades, showing no signs
of disappearing as a separatist entity in the foreseen future. Moreover,
developing all statehood elements, Transnistria continues constantly to seek
international recognition, its president Shevchuk confirming recently that
Transnistria’s “national idea” is based on two main principles: having an own
state for Transnistria and seeking union with the Russian Federation. Russia’s
appearance on the scene is not an accident.
It is well-known that Russia has had a significant role and place in the
whole post-Soviet space. It acts as the successor state to the mighty Soviet
Empire and attempts to play the similar role the Kremlin played during the
Soviet era. After decades of supremacy and struggle for territories and power,
388
Russia cannot accept the loss of power and influence over the regions that it had
controlled before the Soviet collapse. It persists in monitoring the post-Soviet
space, looming over its neighbour states „as a colossus among pygmies” (Suny,
2011, p. 525). Moscow treats the former Soviet components as having small
capacities for actions of their own and does not perceive those as foreign states
(Trenin, 2011, p. 14), despite recognizing them as independent republics. All the
other ex-Soviet entities, where considerable numbers of ethnic Russians
continue to live (Barry, 2002, p. 51), collectively are called the „near abroad”
that have been declared sphere of Russia’s privileged interests. The Kremlin’s
intentions to reassert dominion over its neighbourhood is qualified by many in
the new independent states of the former Soviet Union and the West as an
intention to resuscitate the soviet hegemony.
Over the time, Russia has used all possible levers to dominate the postSoviet region, Transnistrian para-state being designed from its very outset as a
Kremlin’s tools, a way of exercising influence over the paternal state and
keeping Moldova under control. Russia has always supported the Tiraspol
authorities. In fact, Transnistria owes both its de facto statehood and its
continued political very existence mainly to Moscow. Russia’s involvement as
an external actor or an outside power from the very beginning in the secessionist
conflict, fuelling and encouraging separatist tendencies, has made the situation
much more dramatic for Chisinau. When in 1992, Moldova and Transnistria
fought a war, escalated in March and concluded in July, it was in essence a
military conflict between Chisinau and Moscow. The Kremlin has supported the
Tiraspol self-proclaimed leaders, not only morally, economically and
financially. It has also provided military assistance to the Transnistrian
authorities, the Russian 14th Army stationing in and around Transnistria’s
capital, Tiraspol, actively participating, supporting separatists and playing a
decisive role in the Nistru war, and thus worsening the relations between
Moscow and Chisinau. The quality of relationship between Moldova and Russia
is till now affected by the presence of Russian military troops, known currently
under the name of “peacekeeping forces”, on Moldova’s territories east of the
Nistru river. Strengthened in the context of secessionist conflict, Russian
military base - no matter what title or status it has and no matter that it has been
reduced in size – continue to endanger Moldova’s independence and violate its
territorial integrity. Despite the fact that Moldovan government has repetitively
called for the withdrawal of Russian troops and munitions from the breakaway
region of Transnistria, no steps forward have been made by Moscow, and it is
unlikely that Russia militaries will leave Moldova soon (Cioroianu, 2011, p.
231). Moreover, over the last period of time, Russia is strengthening its presence
in Transnistria. Apart from providing a continued support, including military
assistance, technical and financial aid, funding a monthly payment to the
province's pensioners, Russia has, from 2012, a special representative of the
Russian President for Transnistria, Dmitri Rogozin, former Russian ambassador
389
to NATO. His appointment seems to indicate that the Kremlin is not going to
make any concessions in the direction of solving the conflict. Well-known as an
irascible political figure, a troublemaker, Rogozin has already managed to
endanger Moldova’s authorities who have a pro-European narrative that an
association with the EU without consulting Transnistria, might lead to a
weakening of Moldovan statehood and “unfreezing” the Transnistrian conflict.
Another Russian action toward enforcing Moscow’s position in Transnistria
consists in Kremlin’s insistence upon establishing a general consulate in
Tiraspol. Although the Moldovan authorities are sceptic to Moscow’s plan, the
Kremlin is not showing signs in giving up on the intention to strengthen its
influence over the region.
By ensuring the economic bases for Transnistrian para-state regime, and
offering political and military protection, Russia not only intervene into
domestic affairs of the Republic of Moldova, but also feeds disobedience of the
separatist government to the home state’ central government and hinders the
negotiation processes between conflicting actors. The weakness of the Chisinau
central government, interests and ambitions of the breakaway Transnistria
government, and the strong external support to the separatist entity have all
negative effects on the process of conflict settlement and reduce the chances of
finding sustainable solutions to protracted conflict in Moldova.
Both the existence of the Transnistrian quasi-state, almost completely
supported by the Kremlin, and the ongoing stationing of Russian troops on the
territory of Moldova pose great security threats to equally Moldova and the
whole region. It is widely considered that separatist entities appear as barriers
for their home states to act as credible actors, able to promote their interests: on
the one hand because of the state hosting on its territory a separatist entity
appears to be undermined and weakened; on the other hand, because the
separatist governments do not usually share the central governments’ priorities,
as is, for example, the case of Transnistria that is motivated mainly to develop
its relations with Russia and join the Eurasian Union, while Moldova has
European aspirations and tends to draw closer to the EU.
Moldova’s Western orientation has created considerable discontent not
only in Transnistria but also in Russia. Moscow has made great efforts to keep
Moldova out of the Western orbit and to prevent it from joining the EU, warning
Moldova repetitively that signing an association agreement with the European
Union would have “serious consequences” for the country’s future. However,
Chisinau seems to channel toward the EU with confidence, preparing after the
initialing the Association Agreement at the Eastern Partnership summit in
Vilnius in November 2013, to sign it soon and hoping that the European
Parliament, following the recommendation of the Commission will vote on to
lifting visa requirements for Moldovan citizens.
The Republic of Moldova-EU relations became more reliable after the
European Union Eastern enlargement in 2004, with the EU bordering a number
390
of post-Soviets states, including Moldova. Launching the ENP, aiming at
bringing Europe and its neighbours closer (European Neighbourhood Policy),
the EU showed its interests in exporting European values and norms, providing
security to all new neighbours, promoting and supporting, on a bilateral basis,
the reform process, good governance, the development of democracy, political
stability, economic prosperity, and peace. Although Chisinau succeeded in
signing the Moldova-EU Action Plan in 2005 - setting out an agenda of political
and economic reforms with short and medium-term priorities - and promoting a
pro-European rhetoric, it appeared as being reluctant to proceeding with real
reform. The establishing of the Eastern Partnership in March 2009 came to add
dynamism to the Chisinau-Brussels dialogue and actions. The Eastern
Partnership became the new government’s priority; Moldova’s pro-European
discourse has gave the impression of being much credible, and the European
integration process has moved from the point of simple declarations to that of
real steps, aiming to sign the Association Agreement with the EU, create a free
trade area and achieve visa-free liberalization for Moldovan citizens.
The initialing of the Association Agreement and the accompanying
DCFTA in Vilnius is a result of an efficient cooperation and an increasingly
close relationship between Moldova and the EU. According to the Moldovan
Prime Minister, it symbolizes the confidence, openness and cooperation between
Moldova and the EU. If Moldova demonstrates a clear commitment to reform,
political will and ability to build a democratic state and a functioning market
economy, fight corruption, and modernize society, it has many chances to sign
its Association Agreement with the EU in 2014. The President of the European
Council has recently pointed out that the signature of the agreements made in
Vilnius by both Moldova and Georgia, are expected to be confirmed by early
autumn at the latest (Remarks.., 2014).
The initialing of the Association Agreement and the hopes to succeed in
signing it, have generated a real euphoria in the Republic of Moldova. Both
authorities and society-at-large believe that an Association Agreement with the
EU would deepen the Chisinau-Brussels relations and strengthen Moldova’s
political association and economic integration with Europe. Despite the fact that
many Moldovan politicians and citizens show strong support for the state’s
accession to the EU, there are factors that directly oppose the Chisinau’s
ambitious to draw closer to the EU (Coada).
The first one would be a few political parties and their electorate. In the
Republic of Moldova, left-wing and centre-left parties - Communist Party,
Socialist Party, and Social-Democrat Party among them - are voicing against the
European integration. The most influential one is the opposition’s Communist
Party that held power from 2001 through 2009, making thus Moldova the only
state in Europe governed by a communist party after the dissolution of the
Soviet Union. Paradoxically or not, but namely the Communist party launched
Moldova's European course and signed the Moldova-EU Action Plan in
391
February 2005. But very soon after, it shifted toward Eurasian structures
considering Russia’s Customs Union much more attractive. With political
parties and their voters opting for an Eurasian integration, Moldova appears
deeply polarized both in terms of politics and society, polarization being viewed
as a strong source of permanent instability. Although the European course of the
Republic of Moldova seems to be irreversible, the parliamentary elections,
which are expected to take place by the end of this year, will be decisive for
Moldova’s foreign policy, its European path and democratic future. It is very
important for Moldova to remain on its pro-European course and to foster its
political will in making long-term positive changes having the support of the
EU.
The second significant factor that opposes Moldova’s European
orientation is the breakaway region of Transnistria. Opting for stronger ties with
Russia, the Transnistrian leader Shevchuk has seen the initialing of Moldova’s
Association Agreement with the EU as a source of instability and tensions at the
Moldovan-Transnistrian security zone border. Indeed, in 2013, in the context of
the Eastern Partnership summit in Vilnius scheduled for November, the tension
between Moldova and Transnistria has largely increased, due to a series of
actions taken by the Tiraspol administration. One of them was the
“Law regarding the state border of Transnistria” (Закон.., 2013), that Yevgeny
Shevchuk signed in June, qualified by Chisinau as a threat to the territorial unity
of Moldova. According to the document, the separatist region covers some
towns and villages, being earlier under the legitimate authorities of Chisinau,
and Moldovan government is losing thus its struggle in the Eastern districts.
More recently, the secessionist Transnistrian authorities region have attacked
schools in the Romanian language based in the separatist region and under the
administration of the authorities of the Republic of Moldova, blocking “Lucian
Blaga” high school from Tiraspol’ and aiming at forcing the school to close
permanently. In January 2014, Tiraspol has given Moldova an ultimatum, its
KGB calling on Chisinau to withdraw their law enforcement authorities from the
Security Zone, an action qualified by Moldovan as new challenge in ChisinauTiraspol relations. All these measures seem to have a tendency to amplify or
create new tensions between Chisinau and Tiraspol. Negatively impacting the
Chisinau-Tiraspol relations, they make the settlement of Transnistrian conflict
much more difficult and may affect the signing of the Association Agreement
between the Moldovan government and European Union. Moving closer to
Brussels and seeking to have a visa-free regime with the EU, Moldova will have
to resolve this issue and create a secure environment. Many in Chisinau and
Brussels believe that Moldova’s Association with the EU may help to solve the
conflict in Transnistria. The stipulations of the association agreement cover the
territory of the whole Moldova, including the breakaway region. It remain to be
seen if Chisinau authorities is able to convince Tiraspol – skeptical to join the
DCFTA – that the Free Trade Agreement will bring benefits to the region,
392
companies and residents of the eastern districts and lead to an economic growth
in the area.
The Russian factor is another important one that may damage the
Moldova-EU relationship and make the signing of the Association Agreement
much more complicated. It seems that Russia, an important trade partner for
Moldova, is not going to simply watch how another post-Soviet republic
detaches from its sphere of interests. Various sanctions against Moldova,
including Russian embargo on imports of Moldovan wine, one of the country’s
most important exports or pressure on Moldovan nationals working in Russia,
all appear as attempts to slow Moldova’s pro-Europe drive and signals that
Russia may be more active on Moldovan front in 2014, especially after the
conclusion of the winter Olympics. Moldova’s problem is that its economy is
heavily dependent on agricultural exports and remittances, partly from Russia. It
depends entirely on Russian gas imports for its energy needs. Any Moscow’s
actions taken against Moldovan state may have severe consequences for the
latter. However, if things decline in Kremlin’s relations with any of its “near
abroad” neighbours, it may be as Russia is neither attractive nor an reliable
actor. That is the case of Chisinau, for which Russia has never been seen as a
reform promoter or really opened for dialogue, and which is attempting to
reduce its dependence on Russia energy supplies through diversifying its market
and energy source, and obtaining access to the European market for many of its
products. There are no doubts that Russia would prefer Moldova to change its
geopolitical orientation and join its Customs Union. But Moldova’s current
government seems to have learned that any other integrationist projects Moldova
has partially participated and which concern the post-Soviet Eurasia, have been
unsuccessful and brought no changes and positive transformations.
Moscow has repeatedly tried to derail Moldova from its Westward road.
A significant investor in the region of Transnistria, Russian presence in the
breakaway region is increasing Russian pressure on Moldova aiming to
destabilize the country. On the eve of the Eastern Partnership Summit in Vilnius,
the representative of the Russian President for Transnistria threated Chisinau
that it would be a hard winter: “we hope that you will not freeze,” he said.
Russian Ambassador to Chisinau on his turn has mentioned about Moscow’s
plans to pay in 2014 more attention to Gagauzia and Taraclia district that
alongside Transnistria constitute real challenges to Moldova’s territorial
integrity. Very soon after, Gagauzian authorities decided to organize a
referendum on secession from Moldova that would take place in early February
this year (Глава Гагаузии.., 2014). Russia’s unfriendly tactics do not seem to
intimidate Moldovan governing Coalition for European Integration. Pressing on
Moldova and threatening it with cutting off the gas supplies, banning imports of
wine, apples or other products originating in Moldova, and expelling Moldovan
workers, Russia turns into becoming a stimulating factor of Moldova’s
European ambitions.
393
Neighbouring the EU in the west appears to be a great advantage for the
Republic of Moldova, making its European integration course over the last few
years dynamic and most plausible. On its side, the EU, being interesting in
having a secured border in the east and a stable politically and economically
neighbor, has played a huge role in promoting democracy and rule of law, and
stimulating modernization of Moldovan economy. Without the EU support the
reform process would has definitely showed weaker results. Brussels should
now continue to help Moldova in getting closer to the EU and concluding the
EU Association Agreement, especially because only Moldova together with
Georgia are continuing the Euro-integration path and showing progress in
meeting EU requirements. The other four Eastern Partnership members have
chosen other trajectories, with Belarus being far from European values,
Azerbaijan showing little interest in getting closer to the EU, and Armenia and
Ukraine rethinking their foreign policy priorities not without Russia’s help,
which managed to persuade firstly Erevan, and then Kiev that Eurasian projects
would fit better their interests.
In this context, the EU should pay more attention to the region, continue
to encourage Moldovan government to pursue the reform process, and support
Chisinau and Tiraspol to identify a solution to the long-lasting conflict and find
a status for Transnistria, while maintaining Moldova’s territorial integrity and
unitary state. By doing so, the EU might succeed in strengthening security and
stability on its Eastern borders.
Bibliography:
BARRY, D. D. 2002. Russian politics: the post-Soviet phase. New York: Peter
Lang, 2002. 250 p.. ISBN 0820444146.
CIOROIANU, A. 2011. Epoca de aur a incertitudinii. America şi China, ideile
şi Primăvara arabă, Clio, Clausewitz şi Lady Gaga la începutul secolului XXI.
Bucureşti: Curtea veche, 2011. 375 p. ISBN 978-606-588-198-3.
COADA, L. Toward the Vilnius Summit and Beyond. Can Moldova Progress in
its Relations with the EU? In: The Future of the EU-Russia Neighborhood,
PONARS Eurasia Policy Perspectives, Washington D.C. (firthcoming).
European Neighbourhood Policy (ENP) Overview. Available online:
http://eeas.europa.eu/enp/index_en.htm.
Remarks by President of the European Council Herman Van Rompuy following
the 32nd EU-Russia Summit Brussels, Brussels, 28 January 2014. Available
online: http://www.consilium.europa.eu/homepage?lang=en.
SUNY, R. G. 2011. The Soviet Experiment. Russia, the USSR, and the Successor
States. New York-Oxford: Oxford University Press, 2011. 540 p. ISBN
0195081048.
394
TRENIN, D. 2014. Post-Imperium: A Eurasia Story. Washington, D.C.:
Carnegie Endowment for International Peace, 2011, 279 p., ISBN 978-0-87003248-6.
Глава Гагаузии инициирует всенародный сбор средств для проведения
референдумов
2
февраля.
2014.
Available
online:
http://www.gagauzia.md/newsview.php?l=ru&idc=390&id=4772.
Закон ПМР № 109-З-V “О Государственной Границе Приднестровской
Молдавской
Республики”.
2013.
Available
online:
http://president.gospmr.ru/ru/news/zakon-pmr-no-109-z-v-o-gosudarstvennoygranice-pridnestrovskoy-moldavskoy-respubliki.
395
OCHRANA A BEZPEČNOSŤ VONKAJŠÍCH HRANÍC
EURÓPSKEJ ÚNIE V KONTEXTE SÚČASNÝCH
MIGRAČNÝCH TOKOV A „ARABSKEJ JARI“
PROTECTION AND SECURITY OF EUROPEAN UNION´S
EXTERNAL BORDERS IN THE CONTEXT OF CURRENT
MIGRATION FLOWS AND „THE ARAB SPRING“
Nina Galanská1
ABSTRACT
The aim of the article is to introduce and analyze current approach of the European Union
towards the strengthening the protection of external borders, mainly on the basis of analysing
the documents concerning the system EUROSUR. The article links the European border
surveillance system with the events of „Arab spring” and introduces mixed migration routes
to Europe connected with these events. The article deals also with FRONTEX and Schengen
area, which are crucial terms in the field of external borders of EU and their protection.
Key words: migration routes, EUROSUR, irregular migration, FRONTEX, Lampedusa,
Schengen, Arab spring
Úvod
Súčasná situácia vo svete, ktorá je momentálne poznačená dlhotrvajúcim
konfliktom v Sýrii, ktorý je v priamej následnosti na konflikty a povstania
predovšetkým v krajinách severnej Afriky (Maroko, Alžírsko, Tunisko, Líbya,
Egypt) a Blízkeho východu (Jordánsko, Libanon, Irak, Irán, Jemen, Saudská
Arábia, Spojené arabské emiráty, Bahrajn, Izrael a Palestína). Konflikty, ktoré
boli a aj v súčasnosti stále sú príčinou veľkého influxu utečencov a migrantov
do Európskej únie, boli označené názvom „Arabská jar“2. Cieľom článku je
prezentovať a analyzovať súčasný prístup Európskej únie k posilňovaniu
ochrany vonkajších hraníc, predovšetkým na základe analýzy dokumentov
týkajúcich sa spustenia systému EUROSUR. Článok sa vzťahuje predovšetkým
na udalosti spojené s konfliktami prebiehajúcimi v oblasti krajín s pobrežím
Stredozemného mora s časovým rámcom od roku 2010. V článku je v krátkosti
popísaný Schengenský priestor ako aj Európska agentúra pre riadenie operačnej
1
Nina Galanská, Ing., interná doktorandka, Fakulta medzinárodných vzťahov, Ekonomická
univerzita v Bratislave, Dolnozemská cesta 1/b, 852 35 Bratislava, Slovenská republika,
[email protected].
2
Spoločné označenie povstaní obyvateľstva a následných konfliktov predovšetkým v
krajinách severnej Afriky (ale aj v Bahrajne, Jemene, Libanone a Sýrii). Hlavnou
prezentovanou myšlienkou bolo zavedenie demokratickejších opatrení v týchto krajinách.
396
spolupráce na vonkajších hraniciach členských štátov Európskej únie, ktoré
majú priamu súvislosť so zavedením systému EUROSUR ako aj s
problematikou bezpečnosti a ochrany vonkajších hraníc EÚ.
1 Zmiešané migračné toky do Európy v kontexte „Arabskej jari“
Pojem utečenec a migrant sú pojmy, ktoré nie sú vzájomne
substituovateľné. Pojem utečenec vychádza zo Ženevského dohovoru o právnom
postavení utečencov z roku 1951, neskôr upraveným doplneným Newyorským
protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov z roku 1967. Utečenca
definuje ako osobu, ktorá „sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené
obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných
dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania
určitých politických názorov, nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv
odmieta ochranu svojho štátu; alebo osobe bez štátneho občianstva, ktorá sa
nachádza mimo územia štátu svojho doterajšieho pobytu a ktorá sa tam
vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť“ (Dohovor o právnom
postavení utečencov a Protokol týkajúci sa právneho postavenia utečencov č.
319/1996 Z. z.). Kartáginská deklarácia z roku 1984 túto definíciu rozširuje ešte
o dôvody ohrozenia ich životov, bezpečnosti alebo slobody, spôsobené
„celkovým násilím, cudzou agresiou, vnútornými konfliktami, masívnym
porušovaním ľudských práv alebo inými okolnosťami, ktoré vážne porušili
verejný poriadok“ (Kartáginská deklarácia o utečencoch, Kolokvium
o medzinárodnej ochrane utečencov v Strednej Amerike, Mexiku a Paname,
1984). Na druhej strane pojem migrant nemá ukotvenie v práve a jeho definíciu
uvádza niekoľko medzinárodných organizácií, pričom sa tieto definície mierne
líšia. Slovník medzinárodnej migrácie organizácie IOM popisuje termín migrant
ako osobu, ktorá z vlastnej vôle z dôvodov osobnej potreby a bez vonkajších
donucovacích faktorov a zásahov sa rozhodla zmeniť krajinu svojho pobytu,
väčšinou za účelom zlepšiť svoje ekonomické podmienky a zvýšiť vlastnú
prosperitu (IOM, 2011). Za zmiešanú migráciu a zmiešané migračné toky
považujeme takú migráciu, pri ktorej dochádza k prepájaniu utečencov
a žiadateľov o azyl (nemajú ešte právne udelený štatút utečenca/ azylanta)
a migrantov, ktorí využívajú spoločné trasy pri hľadaní azylu a migrácii. Sú to
komplexné migračné toky zahŕňajúce viacero kategórií migrantov vrátane
utečencov, žiadateľov o azyl a pod, ekonomických migrantov a pod.. Často ide
o zmiešanú migráciu potenciálnych nelegálnych migrantov a utečencov
a žiadateľov o azyl.
V princípe sa dá identifikovať 8 spôsobov, ako sa štátny príslušník tretích
krajín môže sťať nelegálnym migrantom a teda nespĺňa podmienky podľa
Kódexu schengenských hraníc (Morehouse – Blomfield, 2011):
 nelegálny vstup do EÚ;
 vstup do EÚ použitím falošných dokumentov;
397
 vstup na základe legálnych dokumentov s použitím falošných údajov;
 prekročenie povolenej dĺžky pobytu na základe víz alebo prechodného
pobytu;
 nepredĺženie povolenia na pobyt z dôvodu nesplnenia podmienok;
 narodenie rodičom nelegálne sa zdržiavajúcim na území EÚ;
 neopustenie územia hostiteľského štátu po zamietnutí žiadosti o azyl;
 status tolerovaného pobytu (nie všetky členské štáty uznávajú tolerovaný
pobyt za nelegálny pobyt).
Podľa odhadov UNHCR v roku 2011 zomrelo alebo sa stratilo približne
1500 utečencov a migrantov pri pokuse prekonať more medzi Afrikou
a Európou, čím sa stal rok 2011 pre túto oblasť rokom s najvyšším počtom
smrteľných prípadov v danej oblasti od začiatku vedenia štatistických údajov
UNHCR o prípadoch úmrtí a nezvestnosti týchto osôb v roku 2006
(Mediterranean the deadliest..., 2011). V roku 2011 bol v Taliansku takisto
nárast migrantov a utečencov, z dôvodu konfliktov počas „Arabskej jari“, ktorý
dosiahol až počet okolo 50 000 osôb (Ide, 2013). V porovnaní s rokom 2013,
kde utečencov a migrantov bolo spolu 25 000, čo je polovica, a s rokom 2012
s odhadovaným počtom 8 000 osôb, je jasne vidieť prepojenie na vznikajúce
a prebiehajúce konflikty v blízkosti vonkajších hraníc Európskej únie (Ide,
2013). Z tohto dôvodu sa zvýšil aj počet smrteľných prípadov utopenia sa
v mori. Roky 2011 a 2013 sa takisto vyznačujú každý jednou z veľkých tragédií
na mori pri hraniciach EÚ. V roku 2011 v júni sa utopilo 200-270 osôb pri
tuniskom pobreží v rámci jednej havárie lode, v októbri 2013 sa utopilo pri
talianskom pobreží viac ako 300 osôb pri havárii lode (Ide, 2013)3. 23. októbra
2013 vydal Európsky parlament uznesenie „o migračných tokoch v
oblasti Stredozemia, s osobitným zreteľom na tragické udalosti pri pobreží
Lampedusy“ (Uznesenie Európskeho parlamentu z 23. októbra 2013
o migračných tokoch v oblasti Stredozemia s osobitným zreteľom na tragické
udalosti pri pobreží Lampedusy, 2013). Uznesenie jednak uvádza štatistiku
IOM, ktorá uviedla, že od roku 1993 zomrelo v oblasti Stredozemného mora
najmenej 20 000 osôb, jednak apeluje na zvýšenie spolupráce v oblasti
koordinácie záchranných akcií a azylu vo všeobecnosti. Reaguje aj na
vyhlásenie vysokého komisára pre OSN pre utečencov Antónia Guterresa, ktorý
považuje potrebu medzinárodnej spolupráce v oblasti pomoci utečencom za
kľúčovú. Potreba spolupráce vyplýva aj z jeho vyjadrenia k udalosti z 3. októbra
2013, keď sa potopila loď z Líbye smerujúca k ostrovu Lampedusa: „Vo svete,
kde ľudia potrebujúci ochranu sa musia uchýliť k týmto nebezpečným cestám, je
3
Presná štatistika týchto úmrtí a prípadov nezvestnosti neexistuje z dôvodu neexistencie
evidencie pasažierov na jednotlivých lodiach, z čoho vyplývajú odhady počtov osôb. Niektoré
odhady uvádzajú pri tragédii z októbra 2013 až 360 obetí. Jedná sa o 2 najväčšie havárie lodí,
počet obetí za dané mesiace (jún 2011, september - október 2013) sú oveľa vyššie z dôvodu
stroskotania niekoľkých ďalších lodí a iných havárií.
398
niečo zásadne nesprávne. Táto tragédia by mala slúžiť ako bod zvratu. Viac
efektívnej medzinárodnej spolupráce je potrebnej vrátane tvrdého zákroku proti
priekupníkom a pašerákom a paralelnej ochrany ich obetí. Ukazuje to, aké je
potrebné pre utečencov mať dostupné legálne spôsoby vstupu do krajín, kde
môžu nájsť ochranu.“ (Rescue efforts focus on..., 2013)
Môžeme identifikovať 9 migračných trás nelegálneho vstupu do EÚ
(obrázok č.1).
1. Západná stredozemná trasa (z Maroka a Alžírska do Španielska a
Francúzska);
2. Centrálna stredozemná trasa (z Tuniska a Líbye do Talianska a na Maltu);
3. Východná stredozemná trasa (z Turecka do Grécka, Bulharska, na
Cyprus);
4. Západoafrická cesta (zo západoafrického pobrežia na Kanárske ostrovy);
5. Východoafrická trasa (z Líbye do Talianska a na Maltu, okrem toho
z Egypta do Turecka a pokračovanie po Východnej stredozemnej ceste
alebo z Líbye do Tuniska a odtiaľ po Centrálnej stredozemnej ceste);
6. Albánsko – grécka cirkulárna trasa (z Albánska do Grécka);
7. Západobalkánska trasa (z nečlenských krajín Západného Balkánu do
členských štátov EÚ);
8. Trasa Apúlia a Kalábria (z ázijských krajín do Talianska);
9. Trasa východných pozemných hraníc (z krajín mimo EÚ pri vonkajších
hraniciach EÚ do členských štátov).
Obrázok č.1 Migračné trasy (Schengenský priestor)
Zdroj: Vlastné spracovanie podľa FRONTEX, I-Map a Migration Policy Centre
399
V súčasnosti je možné identifikovať ako jednu z najvyťaženejších trás
Centrálnu stredozemnú trasu, ktorá vedie z Líbye z prímorských miest ako je
Tripoli, Zuwarah, Al Khums, Zliten a z Tuniska z miest ako je Sfax, Sousse,
Gabés, Mahdia, Tunis na talianske ostrovy Lampedusa, Sicília, Sardínia a na
Maltu. Na Centrálnu stredozemnú trasu sa napája aj Východoafrická trasa
z Egypta a zo Sudánu.
2 Schengenský priestor a Európska agentúra pre riadenie operačnej
spolupráce na vonkajších hraniciach členských štátov Európskej únie
Základom súčasnej situácie založenej na spoločnom Schengenskom
priestore a potrebe efektívnej ochrany vonkajších hraníc, z dôvodu neexistencie
vnútorných hraníc medzi členskými štátmi bola Saarbrückenská dohoda z roku
1984 medzi Francúzskom a Nemeckom, o postupnom rušení hraničných kontrol
a voľnom pohybe tovarov a osôb na francúzsko-nemeckých hraniciach. V júni
1985 bola v Schengene podpísaná dohoda medzi krajinami Beneluxu,
Francúzska a Nemecka, ktorej vízia bola postupne umožniť voľný pohyb osôb,
služieb a tovarov medzi zmluvnými stranami prostredníctvom rušenia
hraničných kontrol. Od tohto momentu bola dohoda rozširovaná o ďalšie
členské štáty, ktoré súhlasili s pripojením sa k Schengenskej dohode (okrem
Veľkej Británie a Írska, ktoré výnimku zo schengenského acquis uplatňujú aj v
súčasnosti). V roku 1990 bol podpísaný Schengenský dohovor, ktorým sa
vykonáva Schengenská dohoda z roku 1985. Jedným z cieľov bolo zrušenie
vnútorných hraníc a posilnenie vonkajších hraníc, ktorého hlavne druhá časť je
aktuálnou problematikou. V roku 1997 bolo Schengenské acquis začlenené do
rámca Európskej únie, nazývané aj schengenský protokol.
Jedným z cieľov pri odstraňovaní hraničných kontrol bolo udržanie
bezpečnosti priestoru. Schengenský priestor poskytuje možnosť voľného pohybu
pracovných síl a teda možnosť voľného pohybu občanov EÚ v rámci Európskej
únie. Toto právo sa vzťahuje aj na občanov tretích krajín, v prípade, že majú
udelené Schengenské víza. Časovo obmedzený je tento pohyb na 3 mesiace.
Z tohto dôvodu ale bolo potrebné zlepšiť kvalitu vonkajších hraníc EÚ, ktoré
tvorí niekoľko štátov EÚ, pričom paralelným cieľom bolo umožniť
a sprostredkovať možnosť vstupu do EÚ štátnym príslušníkom tretích krajín,
ktorí mali reálny záujem a oprávnenosť vstúpiť do EÚ. Tu je však potrebné
vziať do úvahy, že bremeno ochrany vonkajších hraníc sa teda prenieslo na
štáty, ktorých hranice vonkajšiu hranicu EÚ tvoria. „Sila vonkajších hraníc
spočíva teda v sile najslabšieho článku systému“ (Hrabálek, 2010). Z dôvodu
koordinácie, podpory a pomoci členským štátom tvoriacim vonkajšiu hranicu
Európskej únie bola zriadená Európska agentúra pre riadenie operačnej
spolupráce na vonkajších hraniciach členských štátov Európskej únie.
Európska agentúra pre riadenie operačnej spolupráce na vonkajších
hraniciach členských štátov Európskej únie bola založená podľa Nariadenia
400
Rady č. 2007/2004 v októbri 2004. Podľa čl. 1 Nariadenia Rady č. 2007/2004 je
zriadená „na účel zlepšenia integrovaného riadenia vonkajších hraníc členských
štátov Európskej únie“ (Nariadenie Rady (ES) č. 2007/2004). Pre agentúru sa
používa skrátený názov FRONTEX. Úlohami Agentúry sú koordinácia
operačnej spolupráce a operačná analýza v oblasti riadenia vonkajších hraníc,
stanovovanie vzdelávacích noriem ako aj pomoc pri odbornom vzdelávaní
pohraničnej stráže, analýza rizík, výskum spojený s kontrolou a dozorom
vonkajších hraníc, pomoc členským štátom pri technicky a operačne
náročnejších situáciách na vonkajších hraniciach ako aj asistenciu pri navracaní
osôb ilegálne sa zdržiavajúcich na území EÚ, ktoré nevyužili možnosť
dobrovoľného návratu. Úlohou FRONTEXU je aj poskytovanie informácií
a vývoj informačných systémov potrebných pre efektívnu koordináciu
vonkajších hraníc EÚ. V rámci plnenia tohto cieľa bol vytvorený jednak Vízový
informačný systém ako aj Schengenský informačný systém. V súlade s politikou
vonkajšej činnosti Európskej únie FRONTEX spolupracuje aj s úradmi
zabezpečujúcimi hraničné kontroly v štátoch, ktoré sú tranzitnými krajinami do
EÚ, prípadne sú krajinami pôvodu nelegálnych migrantov. FRONTEX v rámci
EÚ spolupracuje s úradmi ako je Európsky podporný úrad pre azyl (EASO),
Agentúra Európskej únie pre základné práva, Jednotka pre súdnu spoluprácu
Európskej únie, Európska policajná akadémia a EUROPOL. Plánovanou
aktivitou FRONTEX-u na zvýšenie ochrany a bezpečnosti vonkajších hraníc EÚ
je vývoj a testovanie diaľkovo ovládaných lietadlových systémov, z dôvodu
získania podrobnejšieho súboru dát a informácií z pozemných aj námorných
hraníc, čím by sa mala zefektívniť a urýchliť výmena informácií pri potrebe
záchranných akcií (Border..., 2012).
3 Európsky systém hraničného dozoru
Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1052/2013 z 22.
októbra 2013 sa zriadil Európsky systém hraničného dozoru (EUROSUR). Už
v Preambule nariadenia, v druhom odseku, je priamo vyjadrená prepojenosť
zriadenia EUROSUR-u a udalostí spojených so zvýšenou úmrtnosťou
v posledných rokoch v dôsledku snahy o prekročenie vonkajších hraníc EÚ po
Centrálnej stredozemnej trase (Central Mediterranean Route) a Východoafrickej
trase (East Africa Route), ktorých súčasťou je aj plavba po mori medzi
severoafrickým pobrežím a talianskymi ostrovmi a pobrežím (Lampedusa,
Sicília) ako aj Maltou4. Tretí odsek jasne odkazuje na prítomnosť osôb
oprávnených na získanie medzinárodnej ochrany medzi ostatnými migrantmi
využívajúcimi migračné trasy. EUROSUR bol návrhom, ktorý predložila
Európska komisia Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu hospodárskemu
4
„ Cestovanie v malých plavidlách nevhodných na more dramaticky zvýšilo počet migrantov
utopených na južných námorných vonkajších hraniciach.“ (Nariadenie č. 1052/2013,
Preambula, 2.odsek)
401
a sociálnemu výboru ako aj Výboru regiónov vo februári 2008, pričom išlo
o návrh definovania spoločného technického rámca, ktorý mal prebiehať v 3
etapách (European external border..., 2008). Prvou zmienkou o EUROSUR-e je
však komunikácia EK „Posilnenie manažmentu južných námorných hraníc EÚ“
z roku 2006, kde sa navrhuje zriadenie Európskeho systému hraničného dozoru,
pričom mal ako prvý krok prepojiť existujúce národné bezpečnostné systémy,
ktoré boli používané na ochranu južných námorných vonkajších hraníc
(Reinforcing the management..., 2007). Spustenie EUROSUR-u bolo nakoniec
odložené. Na základe udalostí v rokoch 2011-2013, súvisiacich predovšetkým
s ochranou južných námorných hraníc, ako aj s problémom umiestnenia
žiadateľov o azyl na územiach EÚ susediacich s africkým kontinentom, bolo
schválenie EUROSUR-u okrem iného aj spôsobom predchádzania nových
migračných katastrof v podobe potopení lodí a smrteľných prípadov s nimi
spojených. Na druhej strane je schválenie EUROSUR-u v roku 2013 výsledkom
predkladaných a prerokovávaných návrhov, nakoľko rok 2013 bol plánovaným
rokom začiatku operačného fungovania EUROSUR-u. Nariadenie sa uplatňuje
od 2.decembra 2013, kedy 18 krajín tvoriacich južnú a východnú hranicu EÚ
zriadilo a spustilo národné koordinačné centrá. V rámci Schengenského
priestoru zriadilo národné koordinačné centrum EUROSUR-u aj Nórsko.
Ostatné štáty majú povinnosť zriadiť národné koordinačné centrum do
1.12.2014, čo zahŕňa 8 štátov EÚ okrem Írska a Veľkej Británie ako aj Island,
Švajčiarsko a Lichtenštajnsko, ktoré sú súčasťou Schengenského priestoru.
EUROSUR má tri hlavné ciele (Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)
č. 1052/2013):
 znížiť počet nelegálnych migrantov, nezistených pri vstupe do EÚ;
 znížiť počet smrteľných prípadov pri námorných hraniciach záchranou
väčšieho počtu životov na mori;
 zvýšiť vnútornú bezpečnosť EÚ ako celku prispievaním k prevencii
cezhraničnej kriminality.
Takisto sa však musí riadiť princípmi non-refoulment5 a ochranou
osobných údajov, čo vyplýva z Nariadenia č. 1052/2013 o zriadení EUROSURu. Výmena údajov prebieha medzi členskými štátmi prostredníctvom národných
koordinačných centier a Agentúrou (FRONTEX). Na základe uzavretia dohody
so susednými tretími krajinami, ktoré môžu byť bilaterálne alebo multilaterálne,
je možné určité údaje zdieľať aj s týmito krajinami, je tu však potrebné zachovať
princípy ochrany údajov, hlavne pri osobách, ktoré by na základe takto
poskytnutých údajov mohli byť vystavené nebezpečenstvu. Podľa vyhlásenia
Rady v Nariadení č. 1052/2013 EUROSUR „prispeje k zlepšeniu ochrany
5
„Žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na
hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov
jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania
určitých politických názorov.“ (čl. 33 Dohovoru o právnom postavení utečencov č. 319/1996
Z. z.)
402
a zachraňovania životov migrantov“, na druhej strane však Rada takisto
pripomína, „že pátranie a záchrana na mori sú právomocami členských štátov,
ktoré tieto vykonávajú v rámci medzinárodných dohovorov“ (Nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1052/2013). Európsky parlament vo
svojom uznesení z dňa 23. októbra 2013 však explicitne vyjadruje potrebu
prioritizácie cieľov a to tým, že „vyzýva Úniu, Frontex a členské štáty, aby
zabezpečili, aby poskytovanie pomoci migrantom v núdzovej situácii a záchrana
na mori patrili medzi kľúčové priority vykonávania nedávno prijatého
nariadenia o systéme EUROSUR“ (Uznesenie Európskeho parlamentu z 23.
októbra 2013 o migračných tokoch v oblasti Stredozemia s osobitným zreteľom
na tragické udalosti pri pobreží Lampedusy (2013/2827(RSP)), súčasne však
zdôrazňuje právnu povinnosť a výsadu štátov pomôcť pri záchrane migrantov na
mori.
Paradoxným faktom pri vytváraní systémov zabraňujúcim vstup
nelegálnych migrantov do EÚ a teda implicitne znižovaním počtu nelegálnych
migrantov v EÚ je fakt, že najväčšiu skupinu ilegálnych migrantov v EÚ tvoria
migranti pôvodne vstupujúci na územie EÚ s platnými cestovnými dokladmi
a vízami, ktorých platnosť však vypršala, nakoľko dotknuté osoby prekročili
povolenú dĺžku trvania pobytu (FRONTEX, 2013). Tým sa nastoľuje otázka,
ako by sa malo bojovať proti nelegálnej migrácii v rámci Európskej únie, ak
efektívnejšie hraničné kontroly v takýchto prípadoch nie sú riešením, nakoľko
pri prechode hranicami „budúci nelegálni migranti“ spĺňanú požiadavky
platných cestovných dokladov a víz.
Záver
Otázkou je v súčasnosti to, či posilnenie hraničného dozoru
prostredníctvom spustenia systému EUROSUR má prispievať k budovaniu tzv.
„európskej pevnosti“ alebo bude skutočne efektívne zasahovať pri cezhraničnej
kriminalite a predchádzať smrteľným prípadom migrantov na mori.
Zabraňovanie nelegálnej migrácii na vonkajších hraniciach v súlade s nonrefoulment je na mori určite ťažšou úlohou ako na súši. Takisto je potrebné
zobrať do úvahy mieru možností poskytnutia pomoci, ktorá je závislá od
členského štátu, v ktorého priľahlých vodách sa nachádzajú osoby podozrivé
z nelegálnej migrácie ako aj možnosti daných plavidiel vrátiť sa do krajiny,
z ktorej plavidlo vyplávalo. EUROSUR však bude poskytovať priestor na
výmenu informácií o cezhraničnej trestnej činnosti ako aj o incidentoch
spojených s nelegálnou migráciou a o ohrození životov migrantov. Orientácia
systému EUROSUR by teda mohla byť primárne zameraná na pomoc
migrantom v núdzi a na efektívnejší a lepší záchranný systém na mori, v súlade
s predchádzaním cezhraničnej kriminalite. Paralelným vytváraním legálnych
ciest do Európy, ktoré by otvárali možnosti predovšetkým utečencom
a žiadateľom o azyl, by sa mohlo predísť aspoň čiastočne niektorým
403
humanitárnym námorným katastrofám ako aj k obmedzeniu možností
priekupníkov a obchodníkov s ľuďmi. Ak systém EUROSUR prispeje ku
koordinovanejšej spolupráci členských štátov, ako aj k efektívnejšej výmene
informácií medzi EÚ a tretími stranami v prípade potreby a tým bude
predchádzať smrteľným prípadom spojeným s migračnými trasami
v Stredozemnom mori, bude jednou z pozitívnych súčastí ochrany a bezpečnosti
vonkajších hraníc EÚ.
Literatúra:
Cartagena Declaration on Refugees, Colloquium on the International Protection of Refugees
in Central America, Mexico and Panama [online]. 1984. [cit.08.01.2014]. Dostupné na
internete: <http://www.unhcr.org/refworld/docid/3ae6b36ec.html>.
European external border surveillance system (EUROSUR) [online]. 2007. Portál Európskej
únie. [cit.02.01.2014]. Dostupné na internete:
<http://europa.eu/legislation_summaries/justice_freedom_security/free_movement_of_person
s_asylum_immigration/l14579_en.htm>.
EURÓPSKA KOMISIA. Schengen, Borders & Visas [online]. [cit.08.01.2014]. Dostupné na
internete: <http://ec.europa.eu/dgs/home-affairs/what-we-do/policies/borders-andvisas/index_en.htm>.
EURÓPSKY PARLAMENT. 2013. Uznesenie Európskeho parlamentu z 23. októbra 2013
o migračných tokoch v oblasti Stredozemia s osobitným zreteľom na tragické udalosti
pri pobreží Lampedusy (2013/2827(RSP)) [online]. [cit.07.01.2014]. Dostupné na internete:
<http://www.europarl.europa.eu/sides/getDoc.do?pubRef=-//EP//TEXT+TA+P7-TA-20130448+0+DOC+XML+V0//SK>.
FRONTEX. 2013. Annual Risk Analysis. Varšava: FRONTEX, 2013. 80 s. ISBN 9978-9295033-69-6.
FRONTEX. 2013. Migratory Routes Map [online]. [cit.08.01.2014]. Dostupné na internete:
<http://frontex.europa.eu/trends-and-routes/migratory-routes-map>.
FRONTEX. 2014. Border Surveillance. [online]. [cit.08.01.2014]. Dostupné na internete:
<http://frontex.europa.eu/research/border-surveillance>.
FRONTEX. 2014. EUROSUR. [online]. [cit.08.01.2014]. Dostupné na internete:
<http://frontex.europa.eu/intelligence/eurosur>.
HRABÁLEK, M. 2010. Frontex a jeho role v ochraně hranic [online]. [cit.02.01.2014].
Dostupné na internete:
<http://www.cepsr.com/clanek.php?ID=416>.
IDE, E. (RELIEFWEB). 2013. 300 feared dead in Italy migrant boat disaster [online].
[cit.08.01.2014]. Dostupné na internete: <http://reliefweb.int/report/italy/scores-dead-migrantboat-disaster-italy>.
IOM. 2011. Glossary on Migration. Ženeva: IOM, 2011. 114 s. ISSN 1813-2278.
Interactive Map on Migration [online]. 2011. [cit.10.01.2014]. Dostupné na internete:
<https://www.imap-migration.org/index.php?id=38>
MOREHOUSE, CH. – BLOMFIELD, M. 2011. Irregular Migration in Europe. Washington
D.C.: Migration Policy Institute, 2011. 17 s. Dostupné na internete:
<http://www.migrationpolicy.org/pubs/tcmirregularmigration.pdf>.
404
Mediterranean the deadliest sea for refugees and migrants, says UN agency [online]. 2011.
UN News Centre. [cit.08.01.2014]. Dostupné na internete:
<http://www.un.org/apps/news/story.asp?NewsID=41084&#.UtxuMNJjXDc>.
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1052/2013 z 22. októbra 2013, ktorým sa
zriaďuje európsky systém hraničného dozoru (EUROSUR).
Nariadenie Rady (ES) č. 2007/2004 z 26. októbra 2004 o zriadení Európskej agentúry pre
riadenie operačnej spolupráce na vonkajších hraniciach členských štátov Európskej únie.
Rescue efforts focus on survivors of Lampedusa boat tragedy as search suspended [online].
2013. Portál UNHCR. [cit.07.01.2014]. Dostupné na internete:
<http://reliefweb.int/report/italy/rescue-efforts-focus-survivors-lampedusa-boat-tragedysearch-suspended>.
Reinforcing the management of the EU's southern maritime borders [online]. 2007. Portál
Európskej únie. [cit.02.01.2014]. Dostupné na internete:
<http://europa.eu/legislation_summaries/justice_freedom_security/free_movement_of_person
s_asylum_immigration/l14541_en.htm>.
Protokol týkajúci sa právneho postavenia utečencov z 31.01.1967 č. 319/1996 Z. z..
Ženevský dohovor o právnom postavení utečencov z 28.07. 1951 č. 319/1996 Z. z..
405
DEVELOPMENT OF THE EUROPEAN UNION
OPERATIONAL CAPABILITIES IN THE FIELD
OF AIR FORCE
Tadeusz Zieliński1
ABSTRACT
Common Security and Defence Policy of the European Union imposes obligations on Member
States to improve their military capabilities in the context of joint military operations. Also,
the European Union Security Strategy presents alternative scenarios for EU involvement in
solving the crisis. Hence, an important factor in filling the doctrinal records is to build the
operational capabilities adequate to the foreseeable risks and guarantying safe functioning of
the European Union countries. The experiences of recent conflicts show that the Air Forces
may be one of the key tools of the European Union in crisis management or conduct of
conventional warfare. Specific attributes of the Air Force (speed, reach, short possibility to
react) allow them to engage in a wide range of different types of missions. The article
presents the evolution of Air Force capabilities in the European Union showing essential
initiatives in this area and gaps needed to improve that affect the ability of the European
Union. The assessment is based on crucial documents related to the issue.
Key words: Common Security and Defence Policy, European Union Security Strategy,
European Union, operational capabilities
Introduction
The essential instrument that legitimizes the running of operations by the
European Union (EU) seems to be the Common Security and Defence Policy
(CSDP), which records in the Treaty on European Union refer to the possibility
of conducting military and civilian actions also outside its territory. Article 42
allows the use of military and civilian resources to conduct, outside the EU,
missions designed for peacekeeping, conflict prevention and strengthening of
international security, in accordance with the principles of United Nations
Charter. These tasks are executed based on the capabilities provided by the
member states (Consolidated version of the Treaty on European Union, 2012,
p. 38). Equally relevant in the context of the commitment of the EU member
states in the resolving of crisis situations, seem to be the provisions of art. 47. of
Treaty on European Union, referring to the obligation of providing help and
support to the EU member states (or state) in the case of the attack on its
territory. In the conditions of the specified political and military situation, it
Col Tadeusz Zieliński, PhD, Head of Air Operations Branch, Aviation and Air Defence
Institute of Management and Command Faculty, National Defence University, Warsaw,
al. gen. A. Chruściela 103, 00-910 Warszawa, Poland, [email protected].
1
406
might require a significant military contribution of the individual EU member
states (Consolidated version of the Treaty on European Union, 2012, p. 39).
Not without significance is the European Security Strategy, which
characterizes the potential threats of European safety and describes strategic
objectives of the EU in the scope of enhancing security in the European Union
(A Secure Europe in a Better World. European security strategy, 2003).
The above-mentioned documents define the possible scenarios for EU
involvement in the resolving of crisis situations, which in turn will generate the
need to construct the specific military capabilities and describe the obligations
of individual member states (figure 1).
Military capabilities necessary for the implementation of operational
tasks, defined in the doctrinal and conceptual documents, are perceived as the
basis for making decisions regarding the shaping of combat potential of the
armed forces, their organizational structures and operational-tactical training. In
the long-term process of armed forces development, the identification of
operational capabilities outpaces the programming of the defence budgets,
decisions regarding the purchase of specific armament systems, and changes of
particular organizational structures. In the case of dynamically changing
conditions of military security and the evolution of new prospective operational
concepts, the process of identifying the operational capabilities is implemented
much faster than before, and the verification of the established assumptions in
the course of operations additionally shortens this time.
1 Assumptions of Military Headline Goal 2010 in the area of Air Force – an
assessment
The analysis of operational capabilities of EU military forces, adopted in
the EU (Helsinki) Headline Goal 2010, points to the important role, which the
air forces play in this respect.
The consequences of the requirements, related to the use of EU combat
groups, are the needs in the field of air transport from the strategic and tactical
point of view. As part of the actions undertaken to achieve the agreed Helsinki
goal, the EU member states have taken a number of actions to ensure the
achievement of certain operational activities. European Defence Agency (EDA)
participates in the identification of deficiencies in operational capability, and
supports the acquisition of equipment and armament systems necessary for the
achievement of standards declared in the Helsinki goal. The specialized strategic
transport coordination bodies have been established, which ensure the effective
and efficient use of the entire air, sea and land transport potential of European
Union (Headline Goal 2010, 2004).
407
Figure 1. Possible engagement of the UE in solving crisis
Source: author
408
The determinants of carrying out the EU operation in relation to this
organization’s possession of the specific operational capabilities, and the
availability of forces and resources, indicate the occurring shortcomings in this
regard. The officially published, by the Council of the European Union, special
report Capabilities Improvement Chart I/2006 contains the assessment of
operational capabilities in the context of achieving the level of ambitions
defined in the European Union’s Headline Goal 2010. It should be noted that
identified by the Council of the European Union deficiencies of operational
capabilities, directly related to air forces, apply to as much as ten areas
associated with various aspects of activities in the field of air activities
(Capabilities Improvement Chart I/2006, 2006).
The lack of European Combined Air Operations Centre has been indicated
as one of the key deficiencies in the operational capabilities related to the use of
air forces in the EU operations, which would provide the ability to command the
air operations without the need to refer to NATO support under the agreement
Berlin Plus2.
In the assessment of Council of the European Union, the member states do
not have sufficient capabilities in the field of Suppression of Enemy Air
Defences, and sufficiently enough number of Cruise and Precision Guided
Munitions Equipped Aircraft. Both of the above areas of operational capabilities
determine the European Union’s ability to carry out independent operation of a
military type.
In the context of predicted spatial breadth of the EU operations, the
element that may raise concern is the assessment of Council of the European
Union regarding the air-to-air refuelling capability. It should be assumed that
unsatisfactory availability level of air refuelling resources will negatively affect
the transport capabilities in the scope of strategic air transport. Such situation,
which to some extent was apparent during EU operation in Chad, may not only
delay the development of the forces in the area of operation, but also extend
their withdrawal to places of permanent dislocation. The element that also
should be taken into account is the negative impact of inadequate availability of
capability regarding air refuelling, on the actions of air forces, as part of the
direct air support. Also important is the lack of full capability in the scope of
Tactical Air Transport. It should also be noted that the report Capabilities
Improvement Chart I/2006 includes a negative assessment in regard to
capabilities of armed forces of the member states in the scope of Combat Search
and Rescue.
2
Berlin Plus Agreement – an agreement between European Union and NATO agreed on April
23-25, 1999 at the Washington summit. Thanks to this agreement, the European Union has
acquired access to the resources, capabilities and planning data of NATO, when carrying out
peacekeeping operations without USA participation. EU concludes the agreement with NATO
based on this formula every time, when it intends to carry out operations of such type under
the Common Security and Defence Policy.
409
Particularly important in the context of predicted areas, where the EU
operations will probably take place seem to be, included in the Capabilities
Improvement Chart I/2006 report, assessments regarding the securing of air
force activities outside the territory of EU member states. The component
recognized as insufficient, in relation to the anticipated needs of EU operation,
consists of the elements concerning Dispersed Operating Base (DOB) Air
Traffic Control and Fire & Crash Support Element. The cited report has
negatively evaluated the availability level of DOB Fuel Distribution Support
Element. There were also identified, the deficiencies concerning the DOB
Personnel Support Element (DOB Organization, 2008).
Capabilities Improvement Chart I/2006 report is the last, globally
available document of the EU in the field of operational capabilities necessary
for conducting EU operations, in the scope declared in Helsinki Headline Goal
2010. In the assessment of Council of the European Union the assumed
operational capabilities have been achieved only in the case of air operations
centre availability, which ensures the capability to command air forces during
operations of EU armed forces, and in the case of aircrafts availability for the
implementation of tasks within tactical support of naval forces.
The discussed document also includes the assessment of the condition of
operational capabilities in the indirect manner related to the use of air forces in
the operations. The analysed report of Council of the European Union indicates,
among others, the lack of significant improvements in achieving the capability
in the field of Theatre Surveillance and Reconnaissance Air Picture and the lack
of clear improvements concerning the ability in the area of Tactical Ballistic
Missile Defence (Capabilities Improvement Chart I/2006, 2006).
2 The most needed capabilities in the area of Air Force
The noticeable measures have been undertaken to increase EU capabilities
in the field of air transport. In November 2008, twelve EU member states have
signed a declaration of intent on the creation of European Air Transport Fleet
(EATF). The aim of this initiative is to reduce the deficiencies in capabilities
regarding air transport, by improving a number of organizational solutions. It is
assumed that through the shared use, by a group of countries, of transport
airplanes class A400M and C-130, it will be possible to more effectively
implement air transport and reduce costs. The cooperation of the EU member
states in the above-mentioned scope shall take various forms, including: joint
purchase of airplanes, sharing of the owned airplanes with other countries,
sharing or exchange of hours of air raids, as well as joint implementation of the
part of undertakings associated with the use of airplanes (technical services,
training, etc.). It is anticipated that the European solution will be similar to the
organizational schemes used in NATO program called Strategic Airlift
Capability. The initial operational readiness of the European air transport fleet is
410
supposed to be achieved in 2014, and full operational readiness is planned for
2017 (Europe’s Air Transport Command Agreement, 2011).
As of September 1, 2010, the European Air Transport Command (EATC)
located in Eindhoven in Netherlands, has begun formal functioning. This
command, that currently has the personnel of about 200 people, is supposed to
coordinate the use of military air transport resources of four countries, which
have subordinated their forces to the European Air Transport Command
(Belgium, France, Netherlands and Germany). The anticipated benefit of the
adopted structure of transport aviation command is supposed to be the greater
availability of air transport resources during crisis situations, and the
economization of the use of the owned transport airplanes (Europe’s Air
Transport Command Agreement, 2011).
One of the most important EU initiatives for the development of
operational capabilities directly related to air forces is European Union Air
Rapid Response Concept, which describes the fundamental air operational
capabilities necessary for the effective use of military forces in the EU
operations.
As a part of achieving operational capabilities declared in the Helsinki
Headline Goal 2010, it is anticipated to implement undertakings defined as
Rapid Response Air Initiative (RRAI). The basic assumptions regarding
conception of European air military response are consistent with the
arrangements made concerning the Helsinki Goal and European concept of rapid
military response. In the scope of air force capabilities, the operational
indicators have been adopted, which are associated with the possible
geographical breadth of operations. In the analysed concept document called
European Union Air Rapid Response Concept, it has been assumed, based on
the experiences from operations of EU armed forces conducted in the recent
years, that the capabilities of air forces should be developed, which ensure the
possibility of conducting an operation in distant non-European areas. The
scenario of the EU exercise called BAPEX 2008 practices the development of
forward airbase in the distance of 10,000 km from Europe. However, it should
be noted that for evacuation operations and humanitarian assistance in the
concept of European military air response, in the operational planning, the
distances up to 15,000 km are taken into account, at the expected rate of
response (of the start of tasks’ implementation in the area of operation) not
longer than 10 days (EU Air Rapid Response Concept, 2008).
The agreements included in the document European Union Air Rapid
Response Concept assume that the degrees of combat readiness of force
modules, which can be used as part of European rapid military air response,
shall be contained in three basic categories.
Readiness for action that is shorter than 5 days is anticipated for the
modules of air forces predicted for evacuation operations and assistance in
humanitarian operations. For the operations designed to separate parties of the
411
conflict with the use of force, the readiness for action is assumed to be in the
time period up to 10 days. For the other types of operations, the readiness of air
force modules for action is anticipated to be in the time period up to 30 days.
One of the main elements of the analysed conception is the typology of
force modules that are anticipated to be used within European rapid air response,
and in consequence, which should be established by EU member states during
achievement of standards and operational capabilities declared in Helsinki
Headline Goal 2010. The operational capabilities in this specific case are
considered for three component elements of the air forces: command and control
system, tactical combat modules, logistic support.
In regard to the air forces command and control system in European
concept of rapid military air response, the list has been created consisting of the
basic command modules that should be separated for the purpose of operational
groupings of EU armed forces. According to the agreements comprised in the
analyzed conception, in the process of development of operational air forces for
the purpose of achieving capabilities to conduct military operations anticipated
in the Helsinki Headline Goal 2010, the following should be organized (EU Air
Rapid Response Concept, 2008): joint air component command, mobile air
operation centre, mobile command and reporting centre, command post of air
wing. The types of tactical combat modules of air forces, which are supposed to
be prepared by the member states for the need of conducting EU armed forces
operations, characterized in the analysed concept document, include a number of
specialized elements capable to implement the specific tasks in the tactical and
operational aspect. It is anticipated that for the conducting of full spectrum EU
operations, the necessary will be the possession and maintaining, in the
appropriate degrees of combat readiness, of the air image recognition modules,
including: modules for battlefield observation from the air (infrared
optoelectronics), radiolocation observation of the battlefield from the air with
synthetic aperture and with function of moving objects detection and modules of
electromagnetic signals’ characteristics air recognition.
Typology of modules associated with air medical evacuation for the needs
of EU operations comprise of three categories of aircrafts and types of medical
evacuation: modules of strategic air medical evacuation, modules of tactical air
medical evacuation and helicopter modules of air medical evacuation. In
addition to the above-mentioned evacuation modules, it is anticipated that there
will be the need for specialized helicopter modules of combat search and rescue,
as well as helicopter modules of search and rescue.
The characteristic of strategic air transport modules for the EU operations
in the concept called European Union Air Rapid Response Concept comprise of
three basic categories of strategic air transport and the resources for its
implementation. It is anticipated that for the conducting of EU operations the
following elements will be necessary: passengers strategic air transport, strategic
air transport of outsized cargo, strategic air transport of cargo. Tactical transport
412
modules in theatre of operations are supposed to include: airplane modules of
passengers air transport, helicopter modules of heavy air transport, helicopter
modules of medium air transport, as well as helicopter modules of light air
transport.
The needs for combat operations, which execution is anticipated within
the assumptions of European Common Security and Defence Policy have
resulted in air force modules for counter air operations, support of the ground
troops and combat service support. In regard to the defensive counter air, the
analysed concept lists, among others: aviation modules for the implementation
of tasks within the air defence, and modules of anti-aircraft missile and artillery
units for conducting tasks in the scope of air defence.
It should be noted that in addition to classic air force modules for the
offensive counter air, it is anticipated to be necessary to have unmanned combat
aircraft systems. However, such assumption seems to be somewhat exaggerated,
if we take into account the fact that none of the EU member states currently
have the unmanned combat aircrafts in their armament.
Great importance is given to the possibility of close air support to the
ground component of EU military force in future operations. The needs in this
scope identified in the document European Union Air Rapid Response Concept
include the modules: close air support aircraft, airborne terminal control, tactical
air control party, attack helicopters.
The solutions proposed in the European concept regarding rapid military
air response also concern the force modules of combat and logistic support. In
the model solutions within the organization of forward operational base for air
component of EU armed forces, described in the document European Union Air
Rapid Response Concept, it is assumed that the forces of such base should be
organized within the six clearly separated functional divisions: airfield
operations, airfield support, base services, force protection and security, medical
support and cargo terminal operations (EU Air Rapid Response Concept, 2008).
The solution recommended in the EU concept will probably be modified
depending on the nature of the operation and availability of services and airport
infrastructure.
The need to have, by the air forces of EU member states, specific
operational capabilities has been noticed in the concept documents concerning
the issue of using military forces for responding to natural disasters and
industrial accidents. The direct reference occures, among others, in the
document of Council of the European Union: Military support to EU disaster
response: Identification and coordination of available assets and capabilities
dated October 2006. This document describes the desired operational
capabilities from the viewpoint of effective use of armed forces to provide
assistance to victims of natural disasters and industrial accidents. The
operational capabilities that directly concern the air force comprise of strategic
air transport and tactical transport. It should be noted that the tactical transport in
413
the above document is primarily considered in the context of the use of
helicopters in the operation’s area. This document takes into account the
possibilities of using the air force resources for the conducting of operations in
the scope of search and rescue (Military support to EU disaster response, 2006).
The annex C of the analysed document includes the detailed characteristic
of air force operational capabilities, which are considered to be necessary for
effective responding of the EU, in the case of natural disasters or industrial
accidents. For the operational capabilities in the scope of strategic transport, the
need of availability of strategic air transport is indicated, in order for the EU to
be able to secure transport of cargo, humanitarian aid experts and passengers (in
the case of evacuation). There’s also an indication of a need to have specialized
airplanes suitable for medical air evacuation (Military support to EU disaster
response, 2006).
The availability assessment of operational capabilities necessary for
effective carrying out of EU operations is conducted in a continuous manner. In
order to achieve the consistency of actions undertaken by European Union, in
order to achieve the capability to carry out the operations described in Helsinki
Headline Goal 2010 and to implement goals defined under common security and
defence policy, the member states have agreed on a Long Term Vision – LTV of
operational needs, and adopted a plan for the development of EU operational
capabilities – Capability Development Plan – CDP (EU Governments Endorse
Capability Plan, 2008). The content of this plan includes twelve directions of
development of operational capabilities, which have been recognized as crucial
for the success of EU armed forces operations. The priorities directly associated
with the operational capabilities of air forces include, among others, availability
of helicopter for the use in the operations of EU armed forces. The improvement
of the status quo is supposed to be achieved by the improvement of tactical
training of the crews and modernization of helicopters (EU Governments
Endorse Capability Plan, 2008).
The problem of helicopter availability for the use in EU operations was
one of the subjects of the EU Commission for External Relations’ session in
May 2009. In the conclusions, which were subsequently published, the actions
were indicated to be undertaken in order to improve the status quo in the short-,
medium- and long-term aspect. The short-term actions are concentrated on the
training of the air force crews under the program called European Programme
for Helicopter Tactics Training. In the medium-term perspective, the main
solution is considered to be the modernization of currently used helicopters, with
a focus of efforts on Mila helicopters. The long-term actions to increase the
availability of helicopters for the needs of EU operations after 2020 include the
work initiated by the Germany and France under the program called Future
Transport Helicopter (Council conclusions on ESDP, 2009).
The particular importance should be emphasized, which the EU attaches
to the achieving, by the air force and aviation of other kinds of armed forces, of
414
operational capabilities, in the scope of protection of aircrafts against mobile
anti-aircraft missile units. Armed forces are also taken into consideration, in
regard to a significant part of operational capabilities associated with recognition
system for the needs of EU armed forces operations (EU Governments Endorse
Capability Plan, 2008).
Conclusions
To sum up, in regard to operational capabilities that are developed for the
needs of EU armed forces’ operations, the main emphasis is on the quickness of
response, spatial capabilities of the use of military forces, and the ability of
armed forces to carry out the tasks within the broadly defined emergency
response. In consequence of adopting a relative wide spectrum of use of military
forces, the operational capabilities of the air forces are developed adequately to
the needs. The elements that are treated with the highest priority include the
operational capabilities associated with mobility in the strategic and tactical
aspect, as well as the ones associated with the ensuring of the continuity of
forces actions with the use of forward operational bases. The progress
assessment in regard to achieving operational capabilities necessary for
conducting EU operations cannot be fully positive. Despite undertaking many
actions, European Union does not have the capability to carry out full spectrum
of operations, especially operations of combat nature that require a rapid
military response.
Coordination of member states’ efforts by the European Defence Agency
may bring improvement in the scope of operational capabilities necessary for
carrying out the operations. However, the positive results may be noticeable
only in the long-term perspective.
Bibliography:
A secure Europe in a better world. European security strategy. Brussels, 2003. Available
online: http://www.consilium.europa.eu/uedocs/cmsUpload/78367.pdf.
Capabilities Improvement Chart I/2006. Council of the European Union. Brussels, 2006.
Available online:
http://www.consilium.europa.eu/ueDocs/cms_Data/docs/pressData/en/esdp/89603.pdf.
Consolidated version of the Treaty on European Union. Official Journal of the European
Union C 326, Volume 55, 26 October 2012. ISSN 1977-091X. pp. 38-39.
Council conclusions on ESDP. 2009. [online]. Available online:
http://www.consilium.europa.eu/uedocs/cms_Data/docs/pressdata/en/esdp/111274.pdf.
DOB Organization. 2008. [online], Available online: http://bapex08-gb.overblog.com/pages/DOB_Organization-848608.html.
EU Air Rapid Response Concept. Council of the European Union. Brussels, 2007. [online].
Available online: http://www.cicde.defense.gouv.fr/IMG/pdf/20071207_dr_ue_st16838en07.pdf.
415
EU Governments Endorse Capability Plan for Future Military Needs, Pledge Joint Efforts.
European Defence Agency. Brussels, 2008. Available online:
http://consilium.europa.eu/uedocs/cmsUpload/080708-PR_Capability_plan.pdf.
Europe’s Air Transport Command Agreement. In Defense Industry Daily. [online]. 21
November 2011. Available online: http://www.defenseindustrydaily.com/european-airtransport-command-agreement-signed-03326.
Headline Goal 2010 approved by General Affairs and External Relations Council on 17 May
2004 endorsed by the European Council of 17 and 18 June 2004. Brussels, 2004. Available
online: http://ue.eu.int/uedocs/cmsUpload/2010%20Headline%20Goal.pdf.
Military support to EU disaster response: Identification and coordination of available assets
and capabilities. Council of European Union. Brussels, 2006. Available online:
http://www.eumonitor.nl/9353000/1/j9vvik7m1c3gyxp/vi7jgt4jbmr5.
416
Názov/Title:
BEZPEČNOSTNÉ FÓRUM 2014
Zborník vedeckých prác
SECURITY FORUM 2014
Volume of Scientific Papers
Zväzok/Volume:
I.
Editori/Editors:
Mgr. Jaroslav Ušiak, PhD.
Doc. PhDr. Jana Lasicová, PhD.
Mgr. Dávid Kollár, PhD.
Náklad/Amount:
Rozsah/Range:
Vydanie/Issue:
Formát/Format:
250 kusov/copies
418 strán/pages
Prvé/First
A5
Vydavateľ/Publisher: Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela v Banskej
Bystrici – Belianum / Belianum, Matej Bel University
Press
Tlač/Print:
EQUILIBRIA, s.r.o.
Rok vydania/ Year:
2014
ISBN 978-80-557-0677-1
This publication is supported by NATO PDD