Spravodaj c 122 ++++++++++++++++++ - szcpv

Transkript

Spravodaj c 122
++++++++++++++++++
Motto 22: „...naozaj chválitebnú túžbu, aby sa našiel aspoň jeden človek spomedzi toľkých
vo všetkých náukách veľmi zbehlých ľudí, ktorý by odložil na čas vážne vedecké starosti
a venoval pozornosť i vedecké úsilia vypestovaniu slovenského pravopisu a výslovnosti
a očisteniu od chýb, ktoré sa dostali do nášho jazyka z výslovnosti a pravopisu českého...“
Anton Bernolák- Náuka o pôvode slovenských slov (Etymologia vocum Slavicarum)r.1791
+++++++++++++++++++++++++++
Aký je rozdiel medzi súčasným zriadením a tým čo tu bolo pred rokom 1989?
Vtedy to brali politici vážne a ľudia si robili srandu.
Teraz to ľudia berú vážne a srandu si robia politici...
Hodnotenie vývoja po novembri 1989:
Bolo zistené že systém blbej totality bol vystriedaný systémom totálnej blbosti...
+++++++++++++++++++++++++++
- 16.4.2011 sobota, Komarno, zasadanie Madarskej rektorskej konferencie na Univerzite
Komarno. Porusuju sa tym Lisabonské kritéria EU a je to porušenie medzinárodneho prava.
+++++++++++++++++++++++++++
- 16. apríla 2011, sobota, púť na Devín, za cyrilometodské dedičstvo otcov a, za budúcnosť
našich detí, pripomenieme si blaženú smrť (+ 6. apríl 885) prvého arcipastiera Slovákov
svätého Metoda, PROGRAM
15.00
15.30
16.30
16.45
úvod - korunka k Božiemu Milosrdenstvu spev a modlitba
sv. omša na poďakovanie za sv. Metoda
prestávka - možnosť zakúpenia cyrilometodskej literatúry
prednáška - Za čo vďačíme nášmu prvému metropolitovi, sv. Metodovi a kde bolo
sídlo sv. Metoda?
17.30
modlitba
17.45 záver - ohlasy a návrhy
Združenie Jas, S požehnaním devínskeho otca farára Mons. Mariána Gavendu
+++++++++++++++++++++++++++
- Bratislava pre všetkých 2011
... nové zážitky v meste
Vážení občania,
vzťah apríla a Bratislavy nie je témou len pre historikov, pretože práve v tomto mesiaci sa
písali
dejiny mesta, ale aj jeho novodobá história. Tento rok sa v apríli – už ôsmykrát – odohrá
významné podujatie Bratislava pre všetkých.
Dni samosprávy nadviazali na Deň svätého Juraja (24. apríla). V minulosti si podľa
mestských
privilégií mohli mešťania práve v tento deň slobodne voliť richtára a svojich zástupcov. Bola
to na
tie časy významná ojedinelá výsada v celej Európe.
Aj tohtoročná Bratislava pre všetkých zaznamená určitú ojedinelosť a originalitu. S
odpečatením
mestských brán prinesie nielen symbolické otvorenie turistickej sezóny, ale upozorní, že
zanedlho sa Bratislava otvorí návštevníkom z celého sveta. To, že máme svetový šampionát
v ľadovom hokeji predo dvermi, si pripomenieme vystavením atraktívnej hokejovej trofeje z
roku
2002 priamo v Primaciálnom paláci, kde sa počas víkendu môžeme spoločne stretnúť
a rozprávať sa o nových výzvach pre naše mesto.
Aj tento rok samospráva bezplatne sprístupní desiatky podujatí svojich mestských organizácií.
Srdečne vás pozývam spolu s poslancami mesta a organizátormi zažiť príjemný víkend v
našej
Bratislave. Verím, že radosť z podujatí vás bude sprevádzať spolu s pocitom – čo všetko nám
môže bratislavská samospráva dať.
Želám vám príjemné zážitky
Milan Ftáčnik
primátor Bratislavy
Štvrtok 14. 4. 2011
8:00 – 19:00 Bratislavská burza kníh
14. – 20. 4. 2011, Klariská 16, dvor
Mestská knižnica v Bratislave v spolupráci s knižnicami – Staromestskou knižnicou,
Knižnicou Ružinov,
Knižnicou Bratislava Nové Mesto a Miestnou knižnicou Petržalka
19:00 Slovakia Cantat 2011
Otvárací koncert Medzinárodného festivalu zborového spevu, kostol Najsvätejšieho Spasiteľa,
Františkánske námestie
10:00 – 17:00 Slovenská čipka
Výstava Klubu paličkovanej čipky pri ÚĽUV, Primaciálny palác – prízemie
Piatok 15. 4. 2011
8:00 – 19:00 Bratislavská burza kníh
14. – 20. 4. 2011, Klariská 16, dvor
Mestská knižnica v Bratislave v spolupráci s knižnicami – Staromestskou knižnicou,
Knižnicou Ružinov,
Knižnicou Bratislava Nové Mesto a Miestnou knižnicou Petržalka
9:30 – 17:30 Slovakia Cantat 2011
Medzinárodný festival zborového spevu, Moyzesova sieň
17:00 Bratislava očami Karla Frecha
Vernisáž výstavy GMB, Pálffyho palác, Panská 19
17:30 Lentilky výtvarníka Davida Baffi
Vernisáž výstavy, v spolupráci s VŠVU v Bratislave, Galéria Artotéka, úsek hudobnej a
umenovednej
literatúry, Kapucínska 1
Medzinárodný festival zborového spevu, Koncertná sieň Klarisky, Farská 1
10:00 – 14:00 Zo školských lavíc do atletickej haly Elán
XVI. séria zmiešaných štafiet škôl na 4x200 m, Hala Elán, Bajkalská ul.
19:00 Galavečer XIX. ročník udeľovania Ceny primátora Bratislavy
Zrkadlová sieň Primaciálneho paláca (Vstup iba na pozvánky)
Sobota 16. 4. 2011
9:00 – 18:00 Deň otvorených dverí primátora v Primaciálnom paláci
Pre verejnosť budú sprístupnené kancelárie a primátorova pracovňa, návštevníci sa môžu
stretnúť s
primátorom Milanom Ftáčnikom. Obyvatelia mesta získajú aj informácie o mestskej karte
alebo o blížiacich
sa Majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji
Vystavenie hokejovej trofeje – víťazný pohár, ktorý získal slovenský tím na MS v ľadovom
hokeji v
roku 2002 v Göteborgu vo Švédsku
9:00 – 18:00 Primaciálny palác, reprezentačné priestory s obrazárňou a unikátnymi
gobelínmi
9:00 – 18:00 Bratislava chutííí
Primaciálny palác, Nádvorie sv. Juraja
Skupina Prešporské rána – pesničky o Bratislave pre všetkých spojené s ponukou kávy, čaju,
bratislavských rožkov, koláčikov, pripravilo BKIS
Medzinárodný festival zborového spevu, Moyzesova sieň
10:00 – 17:00 Bratislava objektívom detí a mládeže
Výstava v autobuse, Hviezdoslavovo námestie
10:00 Odpečatenie mestských brán
Michalská brána – symbolické odpečatenie, otvorenie turistickej sezóny a pozvánka pre
všetkých do
Bratislavy
10:00 – 16:00 Deň otvorených dverí v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava
Fantóm divadla – prehliadky priestorov a technických zákutí spojené s vtipno-odborným
výkladom
Fantóma divadla
Rozširovanie Klubu priateľov divadla, z novoprihlásených členov Klubu priateľov divadla
žrebovanie
majiteľov vstupeniek na májové Goldbergovské variácie, predpredaj vstupeniek na aprílové
predstavenia
a predstavenia La Putyka v máji
Prezentačný pult festivalu Nová dráma s predpredajom vstupeniek na festival
9:00 – 16:00 Prehliadka historického centra Bratislavy Prešporáčikom
Odchody z Primaciálneho námestia, 9.00, 9.20, 11.00, 11.20, 11.40, 12.00, 12.20, 12.40,
13.00, 13.20,
13.40, 14.00, 14.20, 14.40, 15.00, 15.20, 15.40. Pripravilo BKIS v spolupráci s Tour4you, s. r.
o.
Turistom vo vlastnom meste
Prehliadky so sprievodcami BKIS
10:00 – 18:00 Prehliadky širšieho centra mesta historickou električkou
Prehliadka s výkladom sprievodcu v spolupráci s Dopravným podnikom Bratislava, a. s.
nástup pri
historickej budove SND, trvanie prehliadky a intervaly cca 40 minút
10:00 – 18:00 Pešie tematické prehliadky Bratislavy so sprievodcom v slovenskom
jazyku
10:00 – 11:00 Pešia prehliadka historického centra, nástup: TIC BKIS Klobučnícka 2
10:00 – 11:30 Veľké lásky Bratislavy, nástup: Primaciálne námestie pri studni
12:00 – 13:00 Historické studne a fontány, nástup: Primaciálne námestie pri studni
14:00 – 16:00 Bratislavské naj... , nástup: Primaciálne námestie pri studni
17:00 – 18:00 Pešia prehliadka historického centra, nástup: TIC BKIS Klobučnícka 2
14:00 – 15:00 Prehliadky historického centra v anglickom a nemeckom jazyku, nástup:
TIC BKIS
Klobučnícka 2
11:00 – 17:00 Vyhliadkové plavby po Dunaji na lodi Žilina
BKIS v spolupráci so SPaP – LOD, a. s.
Plavba každú celú hodinu, odchod od pontónu č. 40 pri Starom moste. (Pozor, kapacita je
obmedzená.
Voľné vstupenky na jednotlivé plavby je možné si vyzdvihnúť v Turistickom informačnom
centre BKIS,
Klobučnícka 2 od 11. 4. do 14. 4. 2011)
10:00 – 17:00 Deti základných umeleckých škôl koncertujú pre Bratislavčanov
Zrkadlová sieň Primaciálneho paláca
10:00 – 18:00 Námestie detí
Hlavné námestie, Prezentácia činnosti ZUŠ, CVČ a detských a mládežníckych organizácií,
stánky, ukážky
prác detí, program na pódiu
10:00 – 20:00 Bratislavský jarmok
Nádvorie Apponyiho paláca, Predaj tradičných výrobkov z dreva, kovu, drôtu, keramiky, skla,
výšiviek,
10:00 – 21:00 Vojenský cintorín a pamätník padlých v prvej sv. vojne
Petržalka – Kopčany
14.30 – 16.30 Slovakia Cantat 2011
Medzinárodný festival zborového spevu, Koncertná sieň Klarisky, Farská 1
14:00 – 18:00 Kaplnka sv. Jakuba, námestie SNP, pred starou tržnicou
Vstup do podzemia v sprievode pracovníkov Mestského ústavu ochrany pamiatok v
Bratislave
15:00 Archeologický výskum Bratislavského hradu
Prednáška MÚOP, Uršulínska 9, nádvorie
16:00 – 16:30 Fanfárový koncert
Bratislavská dychová harmónia, balkón Primaciálneho paláca
Folklórny zborový koncert, Hviezdoslavovo námestie, Hudobný altánok
18: 00 Slovakia Cantat 2011
Medzinárodný festival zborového spevu
Slávnostné vyhlásenie výsledkov medzinárodného súťažného festivalu speváckych zborov,
Hviezdoslavovo námestie, Hudobný altánok
19:00 JARNÁ PREMIÉRA MDPOH – Chorea Slovaca
Premiéra umeleckého súboru SĽUK v spolupráci s BKIS na doskách MDPOH
Voľné vstupenky na predstavenie SĽUKu je potrebné vopred si vyzdvihnúť v Turistickom
informačnom
centre BKIS na Klobučníckej 2 od 10. apríla 2011, po – pi: 9.00 – 18.00. Počet voľných
vstupeniek je
obmedzený.
10:00 – 20:00 MÚZEUM MESTA BRATISLAVY
Múzeum historických interiérov, Apponyiho palác, Radničná 1
Sprístupnenie študijného depozitu skla, keramiky a porcelánu pre verejnosť
Režim návštev regulovaný – jeden vstup / max. 30 osôb o 14:00, 16:00, 18:00
Múzeum vinohradníctva, Apponyiho palác, Radničná 1
Ochutnávka vín spojená s predajom (v spolupráci s Ruby / Café Bar Reastaurant)
Múzeum zbraní, Michalská veža, Michalská ulica
Múzeum farmácie, lekáreň U červeného raka, Michalská ulica
Múzeum Arthura Fleischmanna, Biela 6
Múzeum hodín – dom U dobrého pastiera, Židovská 1
Múzeum Johanna Nepomuka Hummela, Klobučnícka 2
Hrad Devín
Antická Gerulata Rusovce
10:00 – 20:00 GALÉRIA MESTA BRATISLAVY
bezplatný vstup do expozícií a na výstavy:
PÁLFFYHO PALÁC, Panská 19
Gotická tabuľová maľba a plastika
Stredoeurópske maliarstvo a sochárstvo 1800 – 1918
Príbehy a fenomény. Slovenské výtvarné umenie 20. storočia
Keltská mincovňa v Bratislave
Bratislava očami Karla Frecha, 15:30 prehliadka so výkladom
MIRBACHOV PALÁC, Františkánske nám. 11
Stredoeurópske barokové maliarstvo a sochárstvo
Štefan Papčo – Moréna
17: 00 Paolo Veronese: Portrét muža – otvorenie výstavy
10:00 – 20:00MESTSKÁ KNIŽNICA V BRATISLAVE
Bratislava – mesto, ktoré číta
Deň otvorených dverí v Mestskej knižnici na pracoviskách:
úsek krásnej a cudzojazyčnej literatúry, Laurinská 5
úsek odbornej literatúry, Klariská 16
úsek literatúry pre deti a mládež, Kapucínska 3
úsek hudobnej a umenovednej literatúry, Kapucínska 1
Výpožičné služby, zapisovanie nových čitateľov bez poplatkov
10:00 – 20:00 Bratislavská burza kníh (14. 4. do 20. 4. 2011)
Klariská 16, dvor
10:00 – Oľga Belešová číta deťom
z cyklu Čítanie pre najmenších, Galéria Artotéka, úsek hudobnej a umenovednej literatúry,
Kapucínska 1
ŚPORTOVISKÁ STaRZ
Zimný štadión v Dúbravke, Harmincova 2
10:00 – 17:00 Bezplatné korčuľovanie pre verejnosť
Plaváreň Pasienky, Junácka 6
10:00 – 20:00 Bezplatné plávanie pre verejnosť
Areál STaRZ, Drieňová 11
10:00 – 20:00 Bezplatný vstup do areálu a posilňovne
Posilňovňa – odborné poradenstvo športového inštruktora, asfaltové ihriská
BOTANICKÁ ZÁHRADA UK
9:00 – 18:00 Deň otvorených dverí v Botanickej záhrade s bezplatným vstupom (len
sobotu!),
Botanická 3, Informácie o pestovaní rastlín – kaktusy, sukulenty, skalničky, ihličnanany,
predaj
nadproduktov
ZOOLOGICKÁ ZÁHRADA
9:00 – 18:00 Deň otvorených dverí v ZOO, prezentácia ľudových remesiel a škola remesiel
pre deti,
informačné stánky
10:00 – 17:00 Vozenie na koníkoch
DIVADLO GAŠPARKOVO
bábkové divadlo a galéria, Rudnayovo námestie 4
11:00 Aladinova zázračná lampa
14:00 Cirkus Pepele
Nedeľa 17. 4. 2011
10:30 Slávnostná bohoslužba za Bratislavu a Bratislavčanov v katedrále sv. Martina
10:00 – 17:00 Primaciálny palác, reprezentačné priestory s obrazárňou a unikátnymi
gobelínmi
10:00 – 15:00 Prehliadka historického centra Bratislavy Prešporáčikom
Odchod každých 30 minút z Primaciálneho námestia, Pripravilo BKIS v spolupráci s
Tour4you, s. r. o.
Turistom vo vlastnom meste
Prehliadky so sprievodcami BKIS
10:00 – 18:00 Prehliadky širšieho centra mesta historickou električkou
Prehliadka s výkladom sprievodcu v spolupráci s Dopravným podnikom Bratislava, a. s.
nástup pri
historickej budove SND, trvanie prehliadky a intervaly cca 40 minút
10:00 – 18:00 Pešie tematické prehliadky Bratislavy so sprievodcom v slovenskom
jazyku
10:00 – 11:00 Hudobná Bratislava, miesto stretnutia: Primaciálne námestie pri studni
11:00 – 13:00 Vojakom v podzemí –
– návšteva Múzea vojenskej histórie národov, vojenský bunker BS – 8 Hřbitov, ( BKIS v
spolupráci
s občianskym združením Zachráňme petržalské bunkre), miesto stretnutia: zastávka autobusu
č.80 –
Kopčianska ul., Petržalka
12:00 – 13:00 Prehliadka historického centra, miesto stretnutia: TIC BKIS Klobučnícka 2
14:00 – 15:30 Čierna a biela smrť v Prešporku, miesto stretnutia: Primaciálne námestie pri
studni
17:00 – 18:00 Prehliadka historického centra, miesto stretnutia: TIC BKIS Klobučnícka 2
14:00 – 15:00 Prehliadky historického centra v anglickom a nemeckom jazyku, miesto
stretnutia: TIC
BKIS Klobučnícka 2
10:00 – 18:00 Bratislavský jarmok
Nádvorie Apponyiho paláca, predaj tradičných výrobkov z dreva, kovu, drôtu, keramiky, skla,
výšiviek
10:00 – 21:00 Vojenský cintorín a pamätník padlých v prvej sv. vojne
Petržalka – Kopčany, cintorín
15:00 Komorné dni J. N. Hummela
Otvárací koncert 6. ročníka medzinárodného hudobného festivalu
14:00 – 18:00 Kaplnka sv. Jakuba, nám. SNP, pred Starou tržnicou
Vstup do podzemia v sprievode pracovníkov Mestského ústavu ochrany pamiatok v
Bratislave
11:00 – 16:00 DEŇ OTVORENÝCH DVERÍ V MDPOH
Detský deň na doskách MDPOH
11:00 Aladinova zázračná lampa
V priestore divadelného bufetu v pohodlí mäkučkých vankúšikov
13:00 Kreatívne dielne
Žiadne dieťa neodolá farbičkám! Zábava pre deti, podpora ich tvorivosti, zmyslu pre umenie a
priestorové
videnie.
15:00 Perinbaba, Ľubomír Feldek
Veľká divadelná sála
Inscenácia, podobne ako známa filmová rozprávka J. Jakubiska čerpá z folklóru a ľudových
tradícií, je
unikátne výtvarne stvárnená, s prepracovanou scénou a nádhernými bábkami.
10:00 – 18:00 MÚZEUM MESTA BRATISLAVY
Múzeum historických interiérov, Apponyiho palác, Radničná 1
Sprístupnenie študijného depozitu skla, keramiky a porcelánu pre verejnosť
Režim návštev regulovaný – jeden vstup / max. 30 osôb o 15:00, 16:00.
Múzeum vinohradníctva, Apponyiho palác, Radničná 1
Ochutnávka vín spojená s predajom (v spolupráci s Ruby / Café Bar Reastaurant)
Múzeum zbraní, Michalská veža, Michalská ulica
Múzeum farmácie, lekáreň U červeného raka, Michalská ulica
Múzeum Arthura Fleischmanna, Biela 6
Múzeum hodín – dom U dobrého pastiera, Židovská 1
Múzeum Johanna Nepomuka Hummela, Klobučnícka 2
Hrad Devín
Antická Gerulata Rusovce
10:00 – 18:00 GALÉRIA MESTA BRATISLAVY
bezplatný vstup do expozícií a na výstavy:
PÁLFFYHO PALÁC, Panská 19
Gotická tabuľová maľba a plastika
Stredoeurópske maliarstvo a sochárstvo 1800 – 1918
Príbehy a fenomény. Slovenské výtvarné umenie 20. storočia
Keltská mincovňa v Bratislave
Bratislava očami Karla Frecha
MIRBACHOV PALÁC, Františkánske nám. 11
Stredoeurópske barokové maliarstvo a sochárstvo
Štefan Papčo – Moréna
17: 00 Paolo Veronese: Portrét muža
MESTSKÁ KNIŽNICA V BRATISLAVE
10:00 – 18:00 Bratislava – mesto, ktoré číta
Deň otvorených dverí v Mestskej knižnici na pracoviskách:
Úsek krásnej a cudzojazyčnej literatúry, Laurinská 5
Úsek odbornej literatúry, Klariská 16
Výpožičné služby, zapisovanie nových čitateľov bez poplatkov
10:00 – 20:00 Bratislavská burza kníh (14. 4. do 20. 4. 2011)
Klariská 16, dvor
ŠPORTOVISKÁ STaRZ
Zimný štadión v Dúbravke, Harmincova 2
10:00 – 17:00 Bezplatné korčuľovanie pre verejnosť
Plaváreň Pasienky, Junácka 6
10:00 – 20:00 Bezplatné plávanie pre verejnosť
Areál STaRZ, Drieňová 11
10:00 – 18:00 Bezplatný vstup do areálu a posilňovne
Posilňovňa – odborné poradenstvo športového inštruktora
Asfaltové ihriská
ZOOLOGICKÁ ZÁHRADA
9:00 – 18:00 Deň otvorených dverí v ZOO s bezplatným vstupom
Prezentácia ľudových remesiel a škola remesiel pre deti, informačné stánky
10:00 – 17:00 Vozenie na koníkoch
MESTSKÉ LESY POZÝVAJÚ
11:00 – 17:00 KAMZÍK
LANOLAND – lanové centrum na Kolibe, bezplatný vstup
11:00 – 19:00 PARTIZÁNSKA LÚKA
11:00 – 17:00 Lesné hry, lesná pedagogika pre všetky vekové kategórie, súťaže, hry a
poznávacie kvízy
11:00 – 19:00 Bezplatné člnkovanie na 4.rybníku
11:00 – 19:00 Bezplatné skákanie na trampolínach
12:00 – 16:00 Divadielko v prírode
18:00 Zapálenie lesníckej vatry
ZÁVODISKO BRATISLAVA
Starohájska 29, Petržalka – Starý háj
Pozvánka na dostihový deň
14:00 Veľká aprílová cena
DIVADLO GAŠPARKOVO
Bábkové divadlo a galéria, Rudnayovo námestie 4
11:00 O zajkovi BeCePáčikovi
17:00 O zajkovi BeCePáčikovi
MESTSKÁ ČASŤ BRATISLAVA – STARÉ MESTO
piatok, 15. apríla. 2011
14:00 Záhada v Zoopotámii
Divadelné predstavenie pre deti – Centrum divadla, literatúry a vzdelávania, Gaštanová 19,
Účinkuje:
divadlo Happy
15:00 Ľudová hudba Banda Sama Smetanu, v altánku na Hviezdoslavovom námestí
18:00 Galéria Cypriána Majerníka – spoločná vernisáž
Zichyho palác
piatok a sobota 15. a 16. apríla. 2011
15:00 – 19:00 Marek Ormandík – výstava obrazov
Galéria F7, Františkánske námestie 7
sobota 16. 4. 2011
15:00 Chlapi z Dolnej Lehoty, ľudová hudba v altánku na Hviezdoslavovom námestí
MESTSKÁ ČASŤ BRATISLAVA-NOVÉ MESTO
štvrtok – nedeľa 14. – 17. 4. 2011
Lanovka zo Železnej studienky na Kamzík (a späť) bude premávať ako obvykle v čase od
10.00 do
18.00h, pričom jednotlivé jazdy sú vždy v celú hodinu.
MHD počas víkendu Bratislavy pre všetkých 2011
Využite na návštevu jednotlivých programov MHD. Na viacerých linkách budú počas
víkendu 16. a
17. apríla premávať posilnené spoje.
K Botanickej záhrade: Budú premávať pravidelné linky 1, 4, 5, 9 a 12 zo všetkých častí
mesta s
intervalom 4-5 minút na úseku medzi centrom a Karlovou Vsou. Využiť sa dajú aj autobusové
linky č. 28 a
29 z centra mesta. Spojenie medzi Botanickou záhradou a ZOO zabezpečí posilnená
autobusová linka 32
v intervale 15 minút.(Botanická záhrada je zadarmo len v sobotu)
Na Hrad Devín: Premávať budú linky 28 a 29 od Nového mosta v 15-minútovom intervale v
čase od 10:00
do 20:00 h. Dopravu na linke č. 29 zabezpečia kĺbové vozidlá.
Do ZOO: Okrem linky 39 bude premávať aj mimoriadna linka 31 v čase od 9:00 do 19:00 h
na trase
Trnavské mýto - Staromestská - Mlynská dolina – Cintorín Slávičie údolie. Túto linku budú
zabezpečovať
kĺbové autobusy. Autobusy liniek 31 a 39 budú mať na úseku Trnavské mýto – Zochova –
ZOO – Cintorín
Slávičie údolie v intervale 5 – 6 minút. Z centra bude možné použiť aj linky 30 a 37 v
intervale 10 minút.
Dopravu na linke č. 37 zabezpečia kĺbové vozidlá.
Na Železnú studienku: Pôjde od soboty 16. apríla linka 43 v 15-minútových intervaloch,
navyše vybrané
spoje tejto linky budú mať konečnú až na Kačíne. Na Partizánsku lúku sa dostanete aj
trolejbusmi liniek
209, 211 a 212.
Pre milovníkov historickej dopravy: Po oba dni v čase od 10:00 do 18:00 h budú jazdiť
historické
električky po trase Námestie Ľ. Štúra – Šafárikovo námestie – Obchodná – Vazovova –
Špitálska –
Námestie Ľ. Štúra, ako aj historický trolejbus po trase AS Mlynské nivy – Kollárovo námestie
– Hodžovo
námestie – Palisády – Mudroňova – Búdkova.
VSTUP NA VŠETKY UVEDENÉ PODUJATIA JE BEZPLATNÝ. NA VYBRANÉ
AKTIVITY JE POTREBNÉ
SI VOPRED VYZDVIHNÚŤ BEZPLATNÉ VSTUPENKY. VSTUP NA NIEKTORÉ
PODUJATIA ALEBO
EXPOZÍCIE MÔŽE BYŤ LIMITOVANÝ KAPACITOU PRIESTOROV. ZMENA
PROGRAMU VYHRADENÁ.
NIEKTORÉ PODUJATIA MÔŽU BYŤ Z DÔVODU NEPRIAZNIVÉHO POČASIA
ZRUŠENÉ.
MESTSKÁ HROMADNÁ DOPRAVA BUDE PREMÁVAŤ PODĽA RIADNEHO
GRAFIKONU, OKREM
UVEDENÝCH POSILNENÝCH SPOJOV. NA VŠETKÝCH LINKÁCH, OKREM
HISTORICKÝCH VOZIDIEL,
PLATÍ ŠTANDARDNÉ CESTOVNÉ.
BLIŽŠIE INFORMÁCIE NÁJDETE NA WWW.BRATISLAVA.SK
© HLAVNÉ MESTO SR BRATISLAVA
+++++++++++++++++++++++++++
- 18.4.2011 Pondelok 14.00 hod. Aula Aurela Stodolu, Strojnicka fakulta, Nam. slobody 17,
Bratislava hosťom otvorenej prednášky bude Kamila Strelkova, známa rozhlasová reportérka
(Panoráma) z rokov 1967 – 69, teraz Kamila Kay Strelkova-Kankova, autorka série kníh
Letenka do raja, Letenka do sveta, Letenka za hviezdami, Letenka do Bratislavy, Letenka do
minulosti, Letenka úsmevov
www.kamilastrelkova.sk
+++++++++++++++++++++++++++
- V pondelok 18. apríla 2011 o 17:00 hod. v Zichyho paláci /Ventúrska ulica č. 9, 2.
posch., Bratislava/ SOCHA VO VEREJNOM PRIESTORE:
JEJ MINULOSŤ A SÚČASNOSŤ Moderuje: Zuzana Bartošová, historička umenia
+++++++++++++++++++++++++++
- 20. 4. 2011 stredu o 18:00 hod. na Zrínskeho ulici č. 2 v Bratislave. Pozývame
Vás na rozhovor o knihe:Thomas Hylland Eriksen: Tyranie okamžiku (Rýchly a pomalý
čas v informačním věku) vedie: Mgr. Ing. Štefan Šrobár, CSc.
+++++++++++++++++++++++++++
- 26.-28. apríl 2011, XIV. Zjazd a Valné zhromaždenie Slovenskej historickej spoločnosti pri
SAV, 26. apríl 2011
12,00 - 14,00 Prezentácia účastníkov zjazdu (Dvorana Evanjelického kolégia, Hlavná 137,
Prešov)
14,00 Otvorenie rokovania (Dvorana Evanjelického kolégia, Hlavná 137, Prešov)
14,00-16,00Správa o činnosti Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV za roky 20062011
Prestávka
16,00-18,30 Panelová diskusia Slovenská historická spoločnosť - možnosti a perspektívy
19,00 Spoločná večera (Študentský domov a jedálne Prešovskej univerzity, ul. 17.
novembra 13)
STREDA
27. apríl 2011 8.00 - 9. 00 – prezentácia účastníkov zjazdu (Nová aula Prešovskej
univerzity (Auditorium Magnum), Rektorát, ul. 17. novembra 15)
9,00-12,00 – rokovanie zjazdu (Nová aula Prešovskej univerzity (Auditorium Magnum),
Rektorát, ul. 17. novembra 15)
SPOLOČNOSŤ - POLITIKA - HISTÓRIA
Peter ŠVORC Spoločnosť a história – dve stránky jednej mince
Dušan KOVÁČ Profesia a ideologické výzvy. Scylla, Charybda a CISH
Prestávka
Ivan KAMENEC Ako sa vidíme sami a ako nás vidí verejnosť – reflexia po 20 rokoch
Miroslav MICHELA Diskusia o dejinách a historici na Slovensku
Norbert KMEŤ Politici a politická história
Diskusia
12,30 - 14,00 O b e d
14,00-18,00
Peter KÓNYA Spoločnosť, politika. štát a konfesia v ranonovovekých slovenských
dejinách
Martin JAVORFenomén slobodomurárstva v Uhorsku v 18. storočí
Peter ZUBKOVlastenectvo košických biskupov 1804-1962
Stanislav KONEČNÝPolitické ambície Rusínov a Ukrajincov na Slovensku a ich
výsledky
Prestávka
Andrij KOVÁČ Synonyma nášho etnosu v likvidačnom politickom zrkadle
Marián GAJDOŠ Ukrajinská národná rada Prjaševčiny – štátoprávne postavenie
národnosti
PEKÁR, Martin Občania dvoch kategórií - vzťah občan a politika 1939 – 1945
Ladislav TAJTÁK K otázkam koncepcie dejín východného Slovenska
Ferdinand ULIČNÝ O niektorých problémoch tvorby súčasných slovenských historikov
Diskusia
18,00 Prechádzka po historickom Prešove
(Sprievod a odborný výklad Inštitút histórie FF PU v Prešove)
19,00 Spoločenské stretnutie
(Dvorana Evanjelického kolégia, Hlavná 137, Prešov)
ŠTVRTOK
28. apríl 2011
9,00-12,00 rokovanie zjazdu
(Nová aula Prešovskej univerzity (Auditorium Magnum), Rektorát, ul. 17. novembra 15)
VALNÉ ZHROMAŽDENIE
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
voľba mandátovej komisie
voľba volebnej komisie
voľba návrhovej komisie
správa o činnosti výboru
správa o hospodárení
správa revíznej komisie
voľba členov výboru
voľba členov revíznej komisie
voľba členov Slovenského národného komitétu historikov
vyslovenie absolutória odstupujúcemu výboru
vyhlásenie výsledkov volieb
záver
ORGANIZAČNÉ POKYNY:
•
•
•
•
•
•
•
•
Prezentácia a rokovanie 26. apríla 2011 sa uskutoční v dvorane Evanjelického
kolégia, Hlavná 137, Prešov. (Z autobusovej a železničnej stanice MHD č. 1, 4, 8,
smer Sídlisko 3, zastávka Trojica)
Prezentácia a rokovanie 27. a 28. apríla 2011 sa uskutoční v Novej aule Prešovskej
univerzity (Auditorium Magnum), Rektorát, ul. 17. novembra 15. (Z autobusovej
a železničnej stanice MHD č. 38, smer Sídlisko 3, zastávka Vysokoškolský areál)
Stravovanie (obed á 4,00 euro) pre prihlásených účastníkov sa bude podávať 26.
apríla 2011 podľa miesta ubytovania (bližšie informácie pri prezentácii). V dňoch 27.
– 28. apríla 2011 v Študentskom domove a jedálni Prešovskej univerzity, ul. 17.
novembra 13.
Spoločenské stretnutie účastníkov zjazdu 27. apríla 2011 sa uskutoční v dvorane
Evanjelického kolégia, Hlavná 137, Prešov. Poplatok vo výške 10,00 euro
uhradia účastníci pri prezentácii.
Ubytovanie internátneho typu pre prihlásených účastníkov (asi 10,00 euro á noc)
je v Študentskom domove a jedálni Prešovskej univerzity, ul. 17. novembra 13.
Ubytovanie hotelového typu pre prihlásených účastníkov (asi 40,00 euro á noc) je
v penzióne Átrium, Floriánova 4 a v penzióne Adam, Jarkova 16 v Prešove.
Informácie o ubytovaní získajú prihlásení účastníci pri prezentácii.
Žiadame referentov o dodržanie časového limitu vystúpenia maximálne 15 minút.
KONTAKT: Doc. PhDr. Ľubica Harbuľová, CSc., mail: [email protected], tel:
051/7570816, 051/7570815
PhDr. Viliam Čičaj, CSc. mail: [email protected], mobil: 00421908763733
+++++++++++++++++++++++++++
- 17. 4. 2011 o 16.00 (nedeľa) RNDr. Leonard Kornoš, PhD Praktická astronómia populárne
Objavy planét a asteroidov Výstavná miestnosť, Múzeum Ľ. Štúra, Štúrova 84, Modra
+++++++++++++++++++++++++++
- 29.apríla 2011, v zasadacej miestnosti na Gunduličovej ul. č.12 ,Bratislava, I.posch,
SYSTÉMOVÉ ALTERNATÍVY KAPITALIZMU
Sympózium sa koná pri príležitosti slovenského vydania knihy Davida Schweickarta „Po
kapitalizme. Ekonomická demokracia“ vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov za
prítomnosti autora. Organizuje Futurologická spoločnosť na Slovensku /SKVR/ZSVTS,
Slovenská asociácia Rímskeho klubu
Program sympózia /The program
9. 00 – 9. 30 Prezentácia/ Presentation
9.30 – 9. 45 Otvorenie/ Opening Address
- PhDr. Miroslav Pekník, CSc., Ústav politických vied SAV
- doc. RNDr. Karol Nemoga, CSc., Slovenská asociácia Rímskeho klubu
Prvá časť (koná sa v jazyku slovenskom a českom)
First part in the Slovak and Czech language
9. 45 – 12. 30 K problematike ekonomickej demokracie a alternatív ku kapitalizmu vystúpia/
Joint Reports:
PhDr. Marek Hrubec, PhD. (Centrum globálních studií FU AV ČR – FF KU, Praha)
Ing. Ilona Švihlíková, PhD. (Vysoká škola mezinárodních a veřejných vztahů, Praha)
PhDr. Milan Valach, PhD. (Pedagogická fakulta MU, Brno)
doc. PhDr. Ladislav Hohoš, PhD. (Filozofická fakulta UK, Bratislava)
Ing. Marián Vitkovič (Nezávislý inštitút ekonómie, Bratislava)
PhDr. Ivan Bajer, CSc. (Futurologická spoločnosť na Slovensku)
12.30 – 13. 30 Obedná prestávka
Druhá časť (koná sa v jazyku anglickom)
Second part in English
13. 30 – 14. 15. Vystúpenie/ Initial Lecture: prof. David Schweickart (Loyola University,
Chicago)
14. 15 – 16. 45 Seminár. Diskusia/ Workshop. Statements and Discussion.
16.30 – 17. 00 Záverečné slovo/ Concluding Words: D. Schweickart, L. Hohoš
+++++++++++++++++++++++++++
- 1. mája 2011 v nedeľu o 13.00 hod. na parkovisku pod hradom Devín, organizuje SSI
Korene, stretnutie na Devine.
+++++++++++++++++++++++++++
- 5.júla 2011, medzi 13.00-15.00 hod. stretnutie na MATRE (Modravej hore). Poznáte
FATRU, TATRU, ale poznáte aj MATRU? Pripravte si vhodné pesničky na
zaspievanie, kto môže nech prinesie husle, fujaru, gajdy a iné typické slovenské
nástroje. Rečníci nech si pripravia prejav. Kto môže zorganizovať autobusové zájazdy,
nech to oznámi.
+++++++++++++++++++++++++++
Literarny fond v maji v Budmericiach konci
Literarnemu fondu sa na konci maja skonci najomna zmluva v kastieli v Budmericiach.
Ministerstvo kultury preto musi vyhlasit sutaz na noveho najomcu za trhove ceny, urcuje
to zakon.
+++++++++++++++++++++++++++
Otrávené cigarety, káva, whisky, čokoláda, jedovaté popolníky, dámske zrkadielko infikované
nebezpečnými baktériami... Toto všetko malo nacistom pomôcť k víťazstvu v II. svetovej
vojne. Píše sa to v knihe „Bieloruské tajomstvo“.
+++++++++++++++++++++++++++
Saharska rieka este raz
http://www.boinc.sk/clanky/saharska-velka-umela-rieka
+++++++++++++++++++++++++++
Policajti v akcii
http://www.youtube.com/watch?v=G2ndpXLFsr4&feature=related
+++++++++++++++++++++++++++
Gypsy Arrested
http://www.youtube.com/watch?v=t8qwUfokwcE&feature=related
+++++++++++++++++++++++++++
Pero
http://www.novinky.cz/zahranicni/amerika/230729-chile-klause-poopravilo-neslo-oobycejnou-propisku-ale-o-umelecky-unikat.html
+++++++++++++++++++++++++++
AWAKE
http://www.youtube.com/watch?v=QB5GKxO5vWM
+++++++++++++++++++++++++++
http://www.youtube.com/watch?v=wULa-05V4DM&feature=player_embedded
+++++++++++++++++++++++++++
Japanese girl´s
http://www.youtube.com/watch?v=L7N6slVrQeY
+++++++++++++++++++++++++++
Resurrexit sicut dixit, Alleluia !
Zmŕtvych vstal jak predpovedal, Alleluja !
Veľká noc - najstarší a najvýznamnejší kresťanský sviatok
Pôstna príprava na Veľkú noc
Veľká noc je najstarším a najvýznamnejším sviatkom kresťanského
cirkevného roka, počas ktorého si kresťania pripomínajú umučenie, smrť a
vzkriesenie Ježiša Krista. Slávi sa na prvú jarnú nedeľu po splne mesiaca.
Nadväzuje na židovské veľkonočné sviatky – paschu.
Prípravným obdobím pred Veľkou nocou je štyridsaťdňový pôst, je
formou pokánia nielen v kresťanstve, ale aj v iných náboženstvách. Je
prípravným obdobím pre Veľkou nocou a zahrnuje 6 pôstnych nedieľ. V
Učení 12 apoštolov (Didascalia apostolorum) zo začiatku 3. storočia sa
odporúča 1-2 dňový pôst (alebo 40 hodinový pôst) pred krstom a 2-3- dňový
pôst pred Veľkou nocou. Z tohto krátkeho pôstu sa postupne vyvinul 40 –
dňový pôst, ktorý odporúča veriacim už na začiatku 4. storočia sv. Atanáz
(296-373), biskup z Alexandrie i sv. Cyril Jeruzalemský (315-386)- číslo 40
malo posvätný význam: Ježiš Kristus sa postil 40 dní pred svojím verejným
vystúpením (Mk 1,12; Mt 4, 1-11), 40 dní pokrývala voda zem počas potopy
sveta, 40 dní sa postil Mojžiš na vrchu Sinai, 40 dní putoval prorok Eliáš k
jaskyni na vrchu Horeb, kde prišiel k nemu Boh a podobne. Pôvodné pôstne
pravidlá boli veľmi prísne: dovoľovali požívanie jedla len jedenkrát denne.
Okrem toho boli sprísnené aj abstinenciou, tj. úplným zdržiavaním sa
požívania niektorých pokrmov ako mäso, ryby, mlieko a mliečne výrobky
(maslo, syry). Terajšie predpisy ohľadne pôstu a postenia sa boli zavedené v r.
1966 apoštolskou konštitúciou Poenitemini.
Pôstna príprava na Veľkú noc sa začala tzv. Popolcovou stredou, je to
streda v siedmom týždni pred Veľkou nocou (medzi 4. februárom a 11.
marcom). V tento deň, ktorý je aj teraz dňom prísneho pôstu a zdržiavania
sa mäsitého pokrmu), kňaz alebo diakon robí popolom znak kríža na
čelách veriacich so slovami: „Pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš“,
alebo „Kajajte sa a verte v Evanjelium!“ Obrad sypania popola na hlavu v
prvý pôstny deň sa praktizoval už od 8. storočia. Pôvodne to bol obrad
vyhradený len pre veľkých a verejných hriešnikov, ktorí v tento deň
začínali svoju cestu pokánia. Vstupovali do chrámu bosí, zaodiati
vrecovinou a sypali si na hlavu popol. Neskôr podobným spôsobom
začínali svoje pokánie nielen verejní kajúcnici, ale aj ostatní veriaci a
sypanie popola na hlavu sa stalo všeobecným symbolom rozhodnutia
nastúpiť na cestu pokánia. V 10. a 11. storočí bol už tento obrad
udomácnený v mnohých oblastiach západnej Európy. Koncil v Benevente
v r. 1091 ho zaviedol pre celú Cirkev, pričom sypanie popola na hlavu sa
nahradilo značením na čelo.
Prvá pôstna nedeľa (tohto roku 29.2.) sa ešte donedávna nazývala
Quadragesima (grécky tesserakostes, tj. 40 dní pred Veľkou nocou).
Začiatkom 5. storočia sv. Maximus, biskup turínsky, zaviedol trojtýždňovú
predpôstnu prípravu. Tri nedele pred pôstom sa volali Septuagesima (70.
deň pred Veľkou nocou, táto nedeľa bola u nás známa pod menom
„Deviatnik“, Sexagesima (60. deň) a Quinquagesima (50. deň).
Predstavovali tri desaťdňové týždne tj. približne 70., 60. a 50. deň pred
Veľkou nocou. Spolu so 40 dňovým pôstom tvorili 70-dňovú prípravu,
symbolizujúcu 70 rokov babylonského zajatia. Pápež Gregor I. veľký (590604) vytvoril pre tieto dni osobitné prosebné modlitby. Pápež Alexander
III. (1159-1181) nariadil, aby sa spev „Alleluja“ – podobne ako v 40dňovom pôstnom období – nahradili invokáciou Laus tibi Domine, Rex
aeternae gloriae (Chvála Ti Kriste, Kráľ večnej slávy). V r. 1969 boli tieto
liturgické zvláštnosti zrušené a všetky tri nedele boli preradené do cyklu
nedieľ „cez rok“.
Pôvod názvu a dátumu sviatkov Veľkej noci
Vysvetlenie pôvodu názvu „veľká“ treba hľadať v časoch židovského
otroctva v starovekom Egypte. Faraón nebol ochotný prepustiť svojich
izraelských otrokov, a preto Boh trestal krajinu desiatimi ranami. Až po
poslednej z nich, keď zomreli všetky prvorodené egyptské deti, faraón
prepustil zotročený ľud. Židov, ktorí pomazali veraje svojich dverí krvou
baránka, sa táto pohroma netýkala, a anjel smrti ich obišiel. Baránok je
preto symbolom Ježiša Krista, ktorého krv nás všetkých zachránila od
večného zatratenia. Ako sa ďalej uvádza v Biblii, po vyslobodení z Egypta
previedol Boh ľud na čele s Mojžišom cez Červené more, ktoré rozdelil a
vysušil. Tu niektorí hľadajú pôvod tradičného židovského názvu pre Veľkú
noc: pésach - prechod. Iní slovo pésach vysvetľujú ako obídenie, vyhnutie
sa a vzťahujú ho na anjela smrti, ktorý obchádzal domy potreté krvou.
Obídenie aj prechod predstavujú veľké Božie skutky, ktoré urobil počas
jednej noci pre svoj ľud, a preto každoročnú spomienku na tento deň
Izraeliti nazvali Veľkou nocou. Symbolika prechodu z otroctva do slobody
sa preniesla aj do kresťanstva ako prechod z hriechu do života v Božej
milosti, ktorý zabezpečil Ježiš Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním.
Udalosti spojené s jeho ukrižovaním a vzkriesením sa odohrali práve počas
pésachu, a preto sa židovská a kresťanská Veľká noc kryje aj časovo. Nie
však úplne, v prvokresťanských spoločenstvách existovali nezhody o
dátume slávenia. Niektoré prvokresťanské spoločenstvá tento sviatok slávili
spolu so Židmi 14. deň mesiaca nissana, iné na prvú nedeľu po 14. nissane.
Zo spisov cirkevného otca sv. Ambróza sa dozvedáme, že Cirkev sa na tom
nedokázala dohodnúť. Spor sa snažil riešiť už v polovici 2. storočia pápež
Anicent a neskôr pápež Viktor II., ale ukončil ho až prvý Nicejský snem v
roku 325, ktorý nariadil, že Veľká noc sa má sláviť v nedeľu po prvom
jarnom splne mesiaca, čo môže pripadnúť na jednu z nedieľ od 22. marca
do 25. apríla. Podľa týchto pravidiel sa určuje termín Veľkej noci dodnes.
Termín sviatkov Veľkej noci je teda pohyblivý a je závislý od lunárneho
cyklu. Medzitým v roku 525 požiadal pápež Ján I. mnícha Dionýza Exigua
o radu v tejto záležitosti. Ten vytvoril tabuľku slávenia Veľkej noci pre
nasledujúce desaťročia. Jej prijatím bol „veľkonočný spor” ukončený. Až
do reformy kalendára pápežom Gregorom v roku 1582 - existoval jeden
termín Veľkej noci pre celú Cirkev. Keďže východná cirkev reformu
kalendára neprijala, slávi Veľkú noc odvtedy spoločne s katolíkmi a
evanjelikmi len občas. V modernej dobe už boli viaceré pokusy stanoviť
Veľkonočnú nedeľu na jednu konkrétnu nedeľu. V roku 1897 sa v tejto
veci obrátili na pápeža astronómovia, v roku 1931 aj Spoločenstvo
národov. Druhý vatikánsky koncil sa tiež zaoberal touto záležitosťou. Vo
vyhlásení z roku 1963 sa ohlasuje ochota stanoviť Veľkú noc na určitú
nedeľu v gregoriánskom kalendári - ak s tým budú súhlasiť všetci, aj
oddelené východné cirkvi. Pápež Pavol VI. sa potom chopil iniciatívy a
navrhol od roku 1977 - keď sa všetky termíny Veľkej noci časovo
zhodovali - stanoviť Veľkú noc na druhú nedeľu v mesiaci apríl. Takmer
všetky biskupské konferencie s tým súhlasili, za predpokladu súhlasu
východných cirkví. Ekumenický patriarchát v Carihrade však signalizoval
„závažný pastoračný problém”, ktorý treba dlhšiu dobu skúmať.
Definitívne „nie” prišlo roku 1982 od kláštorného spoločenstva na vrchu
Athos. Naposledy sa táto otázka vynorila pri veľkom miléniovom stretnutí
všetkých hláv pravoslávnych cirkví v decembri 2000 v Carihrade.
Vo Veľkom týždni svätá Cirkev slávi tajomstvá spásy, ktoré uskutočnil
Kristus v posledných dňoch svojho života. Veľký týždeň sa začína Kvetnou
nedeľou, čiže Nedeľou utrpenia Pána, v ktorej sa spája predzvesť
kráľovského triumfu Ježiša Krista so zvesťou o jeho umučení. Večernou
omšou na pamiatku Pánovej večere sa začína Veľkonočné trojdnie, ktoré
pokračuje cez Veľký piatok utrpenia a smrti Pána a cez Bielu sobotu,
vrcholí Veľkonočnou vigíliou a uzatvára sa vešperami Nedele Pánovho
zmŕtvychvstania.
Obrady Veľkého týždňa, ktorých začiatky siahajú 4. storočia, prešli v
nasledujúcich storočiach mnohými zmenami. Naposledy boli
zjednodušené a liturgicky prispôsobené súčasným požiadavkám v r. 1951 a
1969.
Kvetná nedeľa
Posledná pôstna nedeľa, známa pod menom Kvetná nedeľa, alebo
Nedeľa utrpenia Pána, je prvým dňom Veľkého týždňa. Kvetná nedeľa
nám pripomína rozhodnutie židovskej rady o Ježišovej smrti a kresťania si
počas nej pripomínajú triumfálny vstup Ježiša Krista do Jeruzalema. V
tento deň sa svätia palmové alebo olivové ratolesti, u nás najčastejšie
bahniatka, tie sa potom spália na popolec, ktorý bude použitý pri
obradoch Popolcovej stredy budúceho roku. Bahniatka si na posvätenie
prinášajú aj ľudia, tie si potom nosia domov ako posvätenú vec a zakladajú
ich za obrazy, zapichujú do trámov, dávajú do vázy a kedysi ich dávali aj
do poľa či do maštale. Svätenie zelených ratolestí zaviedla cirkev ešte v 7.
storočí. Obrady Kvetnej nedele sa skladajú z dvoch častí: zo spomienky na
Pánov vstup do Jeruzalema a zo svätej omše zasvätenej pamiatke Kristovho
utrpenia, v ktorej sa prednášajú pašie - časť evanjelia, v ktorom sa opisuje
Pánovo umučenie. Pašie (lat. passio – utrpenie) – opis utrpenia a smrti
Ježiša Krista od Poslednej večere až po jeho smrť na kríži, ako ho podávajú
evanjelisti.
Kvetnou nedeľou sa začína Veľký týždeň. Jeho hlavnou myšlienkou je
Pánovo umučenie, ktoré sa slávilo tri dni už od 4. storočia, z toho je názov
Veľkonočné trojdnie. Ono je vlastne vyvrcholením Veľkého týždňa.
Začína sa omšou Večere Pána na Zelený štvrtok a končí sa vešperami
Veľkonočnej nedele. Veľký týždeň – je slovenské pomenovanie obdobia
známeho v liturgii ako Hebdomada sancta (Svätý týždeň).
V Kvetnú nedeľu sa zároveň slávi Svetový deň mládeže. V tento deň sa
s mladými stretáva pápež Ján Pavol II., biskupi sa stretávajú pri modlitbách
s mladými zo svojich diecéz. V slovenských diecézach sa budú pri tejto
príležitosti konať diecézne stretnutia mládeže. Ústrednou myšlienkou
tohtoročného XIX. Svetového dňa mládeže je „Chceli by sme vidieť Ježiša“
(Jn 12, 21). V posolstve ku Kvetnej nedeli, k 19. svetovým dňom mládeže v
diecézach 4. apríla 2004, Svätý Otec zdôrazňuje, že mladí sa nesmú nechať
odpútať hlukom sveta ani pokušeniami zábav. Ich hľadanie Krista nemá
byť podnecované jednoducho intelektuálnou zvedavosťou, ale otázkou
zmyslu života. „Kresťanstvo nie je iba náuka, je to stretnutie s Bohom,
ktorý sa v našich dejinách sprítomnil vtelením Ježiša,“ vyhlásil Svätý Otec.
Mladým pripomína, aby hľadali stretnutie s Kristom v Eucharistii ako aj v
praktickej láske k blížnemu. Ako príklad uviedol Matku Teréziu a
zdôraznil, že „svet potrebuje prorocké znamenie bratskej lásky k
blížnemu“. S veľkým dôrazom odporúčal mladým angažovanosť v Cirkvi.
Cirkev je viditeľným pokračovaním Ježišovho konania v dejinách. Preto sa
majú mladí angažovať vo farnostiach, hnutiach a skupinách a posilňovať
spoločenstvo medzi sebou. Kvetná nedeľa je na prianie Svätého Otca
zároveň sviatkom mladých od roku 1985.
Veľkonočné trojdnie
Posledné tri dni Veľkého týždňa - tzv. (Veľkonočné) posvätné trojdnie
alebo triduum – Zelený štvrtok, Veľký piatok a Biela sobota, majú bohatý
liturgický obsah a symboliku. Je to spoločné pomenovanie troch dní, v
ktorých si Cirkev pripomína udalosti nášho vykúpenia v ich historickom
poradí: Kristovu smrť na Veľký piatok, Krista uloženého v hrobe na Bielu
sobotu a Kristovo zmŕtvychvstanie na Veľkonočnú nedeľu.
Zelený štvrtok
Podstatou Zeleného štvrtku je spomienka na ustanovenie sviatosti
Oltárnej i sviatosti kňazstva.
Na Zelený štvrtok predpoludním biskupi na pamiatku ustanovenia
sviatosti kňazstva slúžia sväté omše so všetkými kňazmi svojich diecéz, táto
sv. omša sa nazýva Missa chrismatis. Pri týchto omšiach posväcujú aj tri
druhy oleja: krizmu, olej katechumenov a olej chorých. Olej je znamením
sily. V liturgii sa olej používa pri krste, birmovaní, sviatosti pomazania
chorých a pri vysvätení kňazov.
Olej katechumenov: pomazanie katechumenov olejom má byť
znamením posily v boji so zlým duchom. Olej chorých: pri udeľovaní
sviatosti pomazania chorých sa používa olej nemocných (Oleum
infirmórum). Olej má tiež liečivé účinky - tlmí bolesť. Sviatosť pomazania
chorých posilňuje chorých na duši i na tele, mierni ich bolesť a úzkosť.
Krizma: je to olej, do ktorého sú primiešané voňavé prísady. U Izraelitov a
iných vtedajších národov uvádzali kráľov do úradov tak, že ich pomazali
olejom. Aj slovo "Kristus" pochádza z gréčtiny (Christos) a znamená
"Pomazaný". (Po hebrejsky znie toto slovo "Mesiáš".) Pomazanie krizmou
pri krste alebo birmovaní znamená prevzatie úlohy žiť podľa Ježiša, ktorý
je naším Kráľom.
Vo štvrtok večer slávil Ježiš poslednú večeru so svojimi učeníkmi. V
tento večer ustanovil dve sviatosti: kňazstva a eucharistie, resp. premenil
chlieb a víno na svoje telo a krv. Súčasne takto odovzdal apoštolom
kňazskú moc so slovami „Toto robte na moju pamiatku“. V Zelený štvrtok
sa večerná svätá omša slávi na pamiatku ustanovenia Sviatosti Oltárnej.
Táto svätá omša je tiež známa obradom umývania nôh 12 mužom, ktorý
pochádza z čias svätého Gregora Veľkého, ktorý denne hostil 12 žobrákov.
Týmto dňom, ktorý dostal svoje pomenovanie pravdepodobne podľa
zelene v Getsemanskej záhrade, kde sa Ježiš Kristus modlil pred svojim
zatknutím vojakmi, začína Veľkonočné trojdnie. Vo štvrtok prestávajú
zvoniť zvony, ako znak spoluúčasti s utrpením Krista. Ich zvuk sa ozve až
na slávnostnú Glóriu na vigíliu vzkriesenia na Bielu sobotu a namiesto
nich sa používajú rapkáče. Po skončení svätej omše si pripomíname Pána
Ježiša, ako v Getsemanskej záhrade bdie v modlitbe. Apoštoli od únavy
zaspali a Ježiš zostáva celkom sám, opustený. Túto udalosť symbolizuje
nielen otvorený prázdny svätostánok, zhasnuté večné svetlo pred ním, ale
aj obnažovanie oltárov a odnášanie všetkých predmetov z nich. Obnažená
oltáre symbolizujú opustenosť Krista v Getsemanskej záhrade.
Veľký piatok
Trojdnie pokračuje Veľkým piatkom - dňom utrpenia, ukrižovania a
smrti Ježiša Krista. V katolíckych chrámoch sa v tento deň neslúži svätá
omša, oltáre sú bez chrámového rúcha. Všetci veriaci sa postia od mäsitých
pokrmov a najesť sa možno za deň len raz do sýtosti. Je to deň osobitne
zasvätený spomienke Ježišovho utrpenia a smrti na kríži. Je to deň pôstu,
pokánia a jediný deň roka, kedy sa neslávi Eucharistická obeta. Namiesto
nej sa koná liturgia umučenia Pána, ktorá pozostáva z bohoslužby slova,
slávnostnej modlitby veriacich, z poklony Svätému krížu a sv. prijímania.
Ježišovu smrť nám pripomína aj liturgická farba - farba krvi. V tento deň sa
čítajú alebo spievajú pašie.
Biela sobota
Obrady Bielej soboty sa konajú po západe slnka v rámci tzv.
Veľkonočnej vigílie (bdenia). Podľa pradávnej tradície je táto noc
očakávaním Pána, noc bdenia, zasvätená Pánovi (Ex 12, 42). Biela sobota oslava Kristovho zmŕtvychvstania začína Veľkonočnou vigíliou. To
znamená na Bielu sobotu večer, pôvodne v noci, keď sa začínala aj
židovská Pascha (sviatky Židov konané na pamiatku poslednej večere v
egyptskom zajatí, keď anjel smrti prešiel okolo príbytkov Izraelitov a
neuškodil im, lebo mali veraje dverí pomazané krvou obetného baránka,
Ex 12,1-51), teda sviatky, pred ktorými bol Pán Ježiš ukrižovaný. Počas
Veľkonočnej vigílie Cirkev bdie a očakáva Kristovo zmŕtvychvstanie,
Katolícka cirkev slávi vigíliu už ako radostnú slávnosť vzkriesenia, znovu sa
rozozvučia zvony, ktoré od štvrtka večera mlčali. Veľkonočná vigília – noc
pred Veľkonočnou nedeľou, bola liturgicky veľmi bohatá bohoslužba,
ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala celú noc a končila sa v nedeľu ráno
krstom katechumenov. V súčasnosti sú pobožnosti skrátené a pozostávajú
z obradu svetla (požehnanie veľkonočného ohňa a veľkonočnej sviece -
paškálu). Zapaľovaním veľkonočného ohňa a svätením veľkonočnej sviece
- paškálu, sa začína liturgia veľkonočnej vigílie. Táto svieca je stredobodom
veľkonočnej slávnosti. Po slovách „Kristus, svetlo sveta - Bohu vďaka“ sú
od nej zapálené ďalšie sviece, ktoré si priniesli veriaci. Kríž vyrytý do sviece
je znakom smrti, päť otvorov so vsadenými zrnkami tymiánu symbolizuje
Kristove rany a písmená alfa a omega s letopočtom bežného roku hovoria,
že Kristus je Pán času i večnosti, počiatok i koniec všetkého. Procesia s
paškálom pripomína slová samotného Krista: „Ja som svetlo sveta. Kto
mňa nasleduje, nebude chodiť v tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8,
12). Potom nasleduje veľkonočný chválospev, v ktorom sa ospevuje dnešná
slávnostná noc, vznešený spôsob nášho vykúpenia a nakoniec sa
poprosíme nebeského Otca, aby nám v našom živote svietil svetlom,
ktorým je Kristus. Veľkonočná vigília obsahuje aj ďalšie prvky –
bohoslužbu slova, 3 a 7 čítaní zo Starého zákona, liturgiu krstu (ak niet
krstencov, tak sa iba posvätí krstná voda a obnovia krstné sľuby), ďalej
obrad vzkriesenia a Eucharistickú liturgiu (slávnostnú svätú omšu, kde po
40 dňovej prestávke opäť zaznie víťazný spev Aleluja!).
Veľkonočná nedeľa
V tento deň si kresťania pripomínajú ukrižovanie, smrť a
zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Zmŕtvychvstanie – najväčší Kristov zázrak a
základná pravda kresťanskej viery. Je to víťazné zavŕšenie Kristovho
vykupiteľského diela. Jeho duša sa opäť spojila s osláveným telom, na
ktorom síce ostali rany ukrižovania, ale ináč nepodliehalo obmedzeniam
času a priestoru.
Veľkonočný pondelok
Veľkonočný pondelok sa zvykne nazývať aj „Pondelkom Baránka“ na
pamiatku toho, čo sa udialo prvého dňa po sobote. Vtedy totiž anjel
dodával odvahu ženám, ktoré na úsvite pribehli k hrobu a boli vydesené a
znepokojené, keď ho našli prázdny. „Neľakajte sa!“ povedal im. „Vstal z
mŕtvych. Niet ho tu.“ (Mk 16, 6). A dodal: „Ale choďte a povedzte (to)
jeho učeníkom“ (porov. tamtiež). Posledný sviatočný deň Veľkej noci je
známy aj šibačkou a oblievaním dievčat vodou.
Po Veľkej noci nasleduje osemdňová oktáva Kristovho
zmŕtvychvstania, ktorá pozostáva z týždňa bezprostredne po Veľkej noci a
končí sa Nedeľou Božieho milosrdenstva (prvá nedeľa po Veľkej noci,
tohto roku 18. apríla. V minulosti sa nazývala Biela nedeľa, keďže v roku
389 cisár Theozodius Veľký (379-385) vyhlásil celotýždenné svätenie
veľkonočných sviatkov, aby novopokrstenci, ktorí počas tejto oktávy nosili
svoje biele krstné rúcho, mohli dostávať ďalšie ponaučenie z kresťanskej
náuky. A práve biele krstné rúcho sa slávnostne odkladalo v posledný deň
veľkonočnej oktávy, ktorá potom dostala názov Dominica in albis
deponendis (Nedeľa odkladania bieleho rúcha, tj. Biela nedeľa). V Ríme sa
odkladanie bieleho rúcha slávnostne vykonávalo v Lateránskej bazilike.
Týždeň trvajúce svätenie Veľkej noci sa postupne skracovalo na tri,
neskoršie na dva dni a od roku 1951 už ani Veľkonočný pondelok nie je
prikázaným sviatkom.
Veľkonočné obdobie – obdobie veľkonočnej slávnosti, trvá 50 dní. Začína sa
na Bielu sobotu večer a končí sa večer na sviatok Zoslania Ducha Svätého
(Turíce), ktorý sa tohto roku slávi 30. mája. Toto obdobie sa slávi v radosti a
plesaní ako jeden sviatočný deň, ba ako jedna “veľká nedeľa”. Predovšetkým v
týchto dňoch sa spieva radostné Aleluja.
+++++++++++++++++++++++++++
Pesach-Veľká Noc: Slovenský príspevok k pochopeniu korelácie
Dr. Cyril Hromník píše:
Nasledujúce je upozornením pre Slovenov/Slovákov, že ak vezmeme vývoj fenomenu
Veľkej Noci nie len ako súčasť našho vyznania viery v Ježiša Krista a jeho umučenia a
slávneho zmrtvychvstania, ale aj ako historický proces v rámci historie našho národa, tak
musíme prisť k záveru, že nás a našich predkov sa to týka, podľa oficiálného alebo všeobecne
prístupného dejepisu, len asi tak od 7. alebo 8. storčia a hlavne od príchodu slovenských
vierozvestcov Konštantína a Metoda v roku 863. Akoby naši predkovia neboli súčasťou toho
procesu, ktorý dal zrod odvtedy aj nám najvýznamnejšieho sviatku v klendári. V historickej
skutočnosti nebolo a nie je tomu tak. V historickej skutočnosti slovenský národ bol
spoluaktorom v procese z ktorého sa vyvinula Veľká Noc, ba dokonca naš národ má aj
historicky dannú možnosť prispieť k lepšiemu pochopeniu vystižného "Resurrexit sicut dixit,
Alleluia !" v kontexte jeho spojenia s historicky starším najväčším sviatkom Židov
zvaným Pesach.
Týmto spojením a účasťou našho národa na jeho historickom pochopení sa zaoberá 8.
kapitola mojej knihy Sloveni/Slováci, Kde sú vaše Korene?, ktorá je tu pretlačená. Verím, že
toto poznanie by mohlo pohnuť mnohých Slovákov k zamysleniu sa nad našou historiou a nad
našou účasťou na vzniku, vývoji a uchovaní kresťanstva.
Cyril A. Hromník: Hromník, C.A. 2010. Sloveni / Slováci: Kde sú vaše korene? K
prameňom najstaršej histórie Slovenska, priblížne od r. 3000 pr. Kr. Bratislava: EkoKonzult, str. str. 100-113.
8 Sloveni na prahu spásy
Slovenská PEČAŤ spásy alebo židovská PESAH: čo bolo prv?
Sloveni mohli pozabudnuť na ich starodávnu (tatranskú) Cestu do Neba, čo je len
primitivnejším alebo zrozumiteľnejším vyjadrením teologickej transcendencie, ale v podobe
pečati zachovali si prísahu božiu, že ju raz nájdu. Izrael dostal niekoľko prísah od Boha
Jahvah. Najprv to bol Abram, komu ešte v dravido-sumerskom Úre v Mezopotámii Jahvah
povedal: “Vyjdi zo zeme svojej a zo zeme svojho príbuzenstva i z domu svojho otca a idi do
zeme, ktorú ti ukážem” (Gen 12.1). A Abram vzal Sáraj, svoju ženu, a vyšli z “Úra
Chaldejov” (Gen 11.31) v Mezopotámii, “aby išli do zeme Kanaána” (Gen 12.5). V Kenaáne
(čo je spravnejšia forma tohoto mena) sa Abram, tj. Muž sľubu, (mýlne prekladaný ako
Vysoký-otec), stál Abrahámon čiže ‘Stánkom sľubu’. Stal sa síce aj otcom-davov, ale to sa
neodráža v jeho mene, ako sa často ale mýlne prekladá (Gen 17.5). Sáraja sa stala Sárou čiže
Kňažnou (Gen 17.15). No čásť Abramovho rodu sa zmiešala v miestnými Červenými
Kenaánmi (z ktorých neskoršie vzišli Feničania na západe) a zmluvu nedodržiavali. V snahe
zachovať zmluvu Abraham pred smrťou zaviazal svojho služobníka “prísahou na Hospodína,
Boha nebies a Boha zeme, že nevezmeš môjmu synovi [Izákovi] ženy zo dcér Kanaaneja, v
ktorého strede bývam” (Gen 24.3). Najväčšou prísahou akú kedy biblický Boh Jahvah dal
Izraelu bol však jeho prísľub Mojžišovi a Aaronovi, že im dá slobodu, že ich a ich ľud
vyvedie z otroctva v Egypte a že ich zavedie do Kenaánu, ktorú zem im dá navždy (Ex
113.11). Jahvah obnovil zmluvu s Izákovim synom Jakobom.
Stalo sa tak, keď Jakob na ceste z Beeršeby (“Beersheba”) do obchodnej “zeme synov
Orientu,” zvanej Haran, medzi Kenaánom a Mezopotamiou,1 prespal pod širým nebom s
hlavou na kameni miesto podhlavníka. V noci sa mu snívalo, že tam stál vysokánsky rebrík
siahajúci až do neba a po ňom vystupovali alebo zostupovali Anieli Boha. “A hľa, Hospodin
(“Jahvah”) stál nad ním a riekol: ‘Ja som Hospodin (“Jahvah”), Bôh Abraháma, tvojeho otca,
a Bôh Izáka; zem na ktorej ležíš, dám tebe a tvojemu semenu” (Gen 28.13). Keď sa ráno
zobudil, Jakob “sa bál a povedal: ‘Aké bázeň vyvolávajúce je toto miesto! Toto nie je iné jako
dom Boží, a toto je brána nebies’. A Jakob vstal skoro ráno a vzal kameň, ktorý si bol položil
pod hlavu, a postavil ho za pamätný stĺp a na jeho vrch nalial oleja. A nazval meno toho
miesta Bét-el [Dom Svetla]. Ale prv bolo meno toho miesta Lúz” [Svetlo] (Gen 28.17-19).2 A
tu je náznak, že zdánlivo biblické koncepty ´brány nebeskej´ (Haran), ako aj ćesty do neba´
(Poprad) a ´plesa večnej spásy´ (Štrbské Pleso) boli v skutočnosti predbiblické a boli známe aj
slovenským Horalom.
Napriek tomu všetkému, a prehliadajúc príkazy otcov, Jakobov brat Ezau si vzal za
manželky ženy z Kenaánu a stal sa Edomom tj. Červeným (Gen 36.1-43). Jeho potomstvo
absorbovalo kultúru Dravido-semitských Kenaánejov (Indo-Feničanov), a dostalo meno
Edomejci (“Edomites”) alebo Červení, meno ktoré prišlo do Izraelu s pôvodnými dravidskými
obchodníkmi. Zmiešaným Dravido-Semitom, žijúcim v hornatej časti zeme, sa vtedy už
hovorilo “Hori”, “Chori” alebo “Horites”,3 čo nám pripomína Horitae, Oritae, alebo Oreitai v
dravidskom Balučistane, ako aj slovenských Horalov (Horniakov).
Je povšimnutiahodné, že zatiaľ čo kenaánských Hori-ov viedli a spravovali kniežata
zvané sar, vodcami slovenských Horalov boli kniežata s titulom cár, z čoho sa vyvinul titul
cár aj cisár. Zdrojom titulu cár/sár celkom určite nebol rímsky caesar ako sa často
argumentuje s dôsledkom, že sa história slovenských cisárov kráti až na smiešnych 500
rokov,4 ale dravidský koreň śar, odvodený od slovesa śēr ‘zhromaždiť, spojiť a śēri ‘dedina’,
ktorá bola základnou jednotkou vlády Dravidov.5 Tento koreň sa objavuje v tamilskom i
sanskritskom sarkar ‘vláda’, v titule keralských kráľov śeran, v hindskom sarddar ‘náčelník,
vodca, šef’, v egyptskom slove seru ‘princ’ a v hauskom sarkin ‘kráľ’ (pl. sarakuna) ako aj v
ruskom šar zemli. A z toho je zrejme, že Sloveni mali cára skôr než Izrael obdržal titul sar pre
miestných vodcov od semitizovaných dravidských Kenaánejov. Obdržali ho priamo od
dravidských prospektorov v Uhroch. Evidencia tohoto druhu viedla niektorých badateľov k
záveru, že Dravidi pochádzali z oblasti Stredozemného mora, ale to sa dokázať nedá.6
Dravidské pojmy aj kultúrne a náboženské prvky zjavne dravidského pôvodu, ktoré Sloveni
majú a mali po tisícročia, priniesli k nám dravidskí obchodníci. Tak slovenské ‘temeno’ pre
‘vrchnú časť hlavy’ je príbuzným slova temenos, ktoré v dravidskom Úre v Mezopotamii
popisovalo ‘vrchnú časť chrámu’ mesačného Boha známeho pod menami Sin a Nannar.7 Jeho
pôvod je v tamilských slovách tē pre ‘boha’ a mēn- pre ‘vrchnū časť’ alebo ‘nebeský svet’.
Takže úrske Temenos, grécke temenos (τέµενος) aj slovenské ‘temeno’ doslova znamenajú
‘nebeský svet Boha,’ čo Ziggurat v Úre aj temeno hlavy na Slovensku bezpochybne
1
Bright, 1960/1972. A History of Israel, s. 86.
str. 100
Všetky citáty z Biblie sú vybrané zo slovenskeho prekladu: Svätá Biblia, 1964.
3
Smith's Bible dictionary, 1977, s. 156, 243.
4
Langer, W. . 1940. An Encyclopaedia of World History: Ancient, Medieval and Modern, Chronologically
Arranged. (A Revised modernized Version of Ploetz’s “Epitome”). London: George G. Harrap, s. 322, 420.
5
Silappathigaram-purancheri Irutha Kathai. Cit. v liste K.S. Chandrasekaran-a C.A. Hromníkovi 25 januára
1983; Mookerji, R.K. 1923. Race elements in the Indian Village Constitution. Man in India 3, s. 10.
str. 101 v knihe
6
Walker, Hindu World, d. I, s. 299; Bailey, The God-Kings and the Titans, s. 97-98.
7
Woolley 1936. Abraham, s. 79.
2
reprezentovali.8 V Indickom myslení, hlava človeka bola vždy chápaná ako chrám alebo
príbytok Boha.9 Preto ju Židia pokrývajú čiapočkou zvanou kipah u ortodoxných a jarmulka u
Aškenazi Židov, obé slova súc dravidského pôvodu. Nosí ju aj katolícky pápež, ako aj
kardináli, arcibiskupi a biskupi pod názvom zucchetto, lenže toto slovo, vraj odvodené od
talianského zucca pre tekvicu,10 sa zdá už nemať žiadne spojenie s pred-kresťanskou dobou.
Skutočným prameňom je Tamilské slovo śūśakam pre ´znak´ alebo ´symbol´ nebeského sveta.
11
Pesach.
Vratiac našu pozornosť k Izraelitom, rod Abrahamov, Izakov a Jakobov v Kenáne
nepretrval a neúroda, hlad a bieda vyhnala budúci Izrael (národ tak pomenovaný až v Egypte)
z Kenaánu do Egypta, kde izraelský národ (Gen 46.8) sa rozmnožil natoľko, že prevýšil
počet Egypťanov a ohrožoval ich pánstvo. Preto Faraón (snáď Rameses II, 1279-1213 pr. Kr.,
z 18. dynastie) ich podrobil núteným prácam, dúfajúc, že sa tým ich počet zredukuje. Stal sa
pravý opak a Izraeliti sa skrz Mojžíša začali dožadovať slobody. Faraón odmietol, ale Boh
Jahvah prehlásil Izrael za svojho “prvorodeného” (Ex 4.23) a na 430 výročie ich vstupu do
Egypta ich zázračne previedol cez more a dal im slobodu (Ex 12.40). Ešte pred odchodom,
Jahvah spečatil zmluvu s Izraelom: “A túto vec [zmluvu] budete dodržiavať ako dekrét, a
bude to ustanovením tebe i tvojím synom až na veky. A stane sa, keď vojdete do zeme, ktorú
vám Jahvah prisľúbil, že budete zachovávať tento ritual,” zvaný Pesach (Ex 12.24-25).
Jahvah definoval Pesach takto (ex 12.2,5): Mesiac Abib (alebo āpap v egyptčine, epifi v
koptčine v zmysle prvý alebo počiatočný,12 epi- v angličtine), v po-exilovej dobe zvaný Nisan
a zhodný s dnešným márcom-aprílom, bude “prvým z mesiacov v roku” (Ex 13.4; 12. 2;
23.15; De 16.1-2).13 (Dnes, mimo sakralného kalendára Židov na rozdiel od svetského, je ten
mesiac prvým v roku len v kalendároch Tamilcov a iných Dravidov, z jazyka ktorých aj
vzišlo egyptské slovo abib a koptské epifi: z tamiského ibbāl v zmysle ‘po tom’ (‘after this’),
‘na počiatku’, ‘po vydaní mladého’, čiže na počiatku roku.)14
Na desiaty deň tohto mesiaca muž každej rodiny vyberie jedného jednoročného barana
alebo capa (Ex 12.3) a na štrnásty deň v mesiaci, tz. na plný mesiac, ho zareže (Ex 12. 6).
Mäso opečené na ohni sa potom behom noci zje celou rodinou a “to je pesach na počesť
Jahvah-a” (Ex 12.25). Pesach teda mal byť potvrdením ľudu izraelskému, že Jahvah svoj sľub
a prísahu jemu danú, splnil. Potvrdzuje to aj kapitola 13, kde sa hovorí, že ustanovenie
(pesach-u) sa bude dodržiavať na znak splnenia prísahy danej Jahvah-om, že vyvedie Izrael
z Egypta a privedie ho do Kenaánu (Ex 13. 8-11).
Zjavne, pesach bol znakom splnenia prísahy, avšak v hebrejčine je etymológia slova
pesach “neznáma”, pretože Pesach Židia oslavovali už v Egypte a teda jedná sa tu o slovo i
sviatok z predizraelskej doby, a anglický preklad “passover”, ‘prejsť ponad’, ako aj slovenský
cirkevný ‘prejdenie’, sa nevzťahuje na pesach ale na symbolizmus krvi obetného barána či
8
The Lifco Tamil-Tamil-English Dictionary, 1978, s. 380, 582-83. Úzky slavocentrický pokus odvodiť ‘temeno’
od ‘tela’ je mylný. Holub & Lyer 1967, Stručný etymologický slovník, s. 479.
9
Maharaj, Shri Satpal Ji. [2000] Man, Know Thyself. Compiled by Helen Clapham. New Delhi: Manav Utthan
Sewa Samiti, s. 16.
10
The American College Dictionary, 1953, s. 1421.
11
The Lifco Tamil-Tamil-English Dictionary, 1978, s. 305, 57.
str. 102 v knihe
12
Budge 1920, Egyptian Hieroglyphic Dictionary, d. I, s. 40b.
13
Insight on the Scriptures, 1988, d. II, s. 505.
14
The Lifco Tamil-Tamil-English Dictionary, 1978, s. 88, 481, 482, 103, 465. Najnezmyselnejší výklad zrejme
nie hebrejského slova abib najdeme v Insight on the Scriptures, 1988, d. I, s. 19, kde sa mu pripisuje význam
‘zelené uši’, vraj s odkazom na “pražené zelené klasy”; (“green ears roasted with fire”) dozrelého zrna ako v Le
2.10, v New World Translation of the Holy Scriptures, 1984, s. 136, ktoré, ako vieme, nie sú nikdy zelené ak sú
zrelé lebo sú zlaté, a ak sú nezrelé a teda zelené, tak sa nikdy nepražia ba ani nežnú.
capa namazanej na dverách izraelských domov v Egypte.15 Slovenská Biblia je opatrnejšia a
neprekladá, len prepisuje Pesach ako “pesach”, ale vysvetlenie, že tu ide o “(ušetrujúce)
preskočenie Hospodinovo, to jest slávnosť baránka,” je rovnako k omylu zvádzajúce. 16
Pri posudzovaní Pesach-u je treba si pamätať, že sviatok, ktorému sa dnes hovorí
Pesach (hebr.), πάσχα ~ páscha (gr.), ‘prejdenie’ (slov.) a passover (angl.), je zmiešaným
produktom dvoch až troch etnických tradícii a dvoch rozdielných teologických tradícii:
Jahvistickej a Deuteronomickej, ktorý naviac bol doplnený kňažskými redaktormi.17 Takže,
tzv. Pesach v Egypte bol pravdepodobne len instruktažou a prinajlepšom skúškou (rehersal),
kde Mojžiš, podľa pokynov Boha Jahvah, vysvetlil, ako sa po vstupu do zasľúbenej zeme má
skombinovať pred-izraelský sviatok kenaánských kočovných pastierov (so zameraním na
blahobyt ich stád) s roľníckým sviatkom nekvasených chlebov zvaným maśśōt (so zameraním
na múku z nového zrna), ktorý Židia začali svätiť až po príchode do Kenaánu (Lev 23.10).18
Spojenie týchto sviatkov s desiatou pliagou Egypta bolo len náhodným výsledkom
Jahvistickej tradície, na ktorú sa neskoršie napojila kresťanská tradícia Veľkonočného
baránka. Nekvasené koláče z tradície kočovníkov konzumované pri tejto skúške neboli
zhodné s nekvaseným chlebom neskoršieho sviatku Pesach v zasľúbenej zemi, ktorý Izrael
prijal od Kena’anov.
K zjednoteniu týchto tradícii došlo dávno po Exoduse, až v reformách Kráľa Judeje
(Judah) Josiaha (640-609 pr. Kr.) (2 Chron 35.10-18). Do tej istej kategorie patrí tzv. Pesach
slávený v Sinajskej púšti. (Num 9.1-14) Prvý opravdový poexodusový sviatok Pesach, podľa
slov daných Mojžišovi samotným Jahvah-om, mal Izrael sláviť až “Keď vojdete do zeme,
ktorú vám ja dám…” (Lev 23.9). Tak sa stalo po prekročení Jordánu v Gilgale, kde sa naplnil
sľub Jahvah-a o zasľúbenej zemi “oplývajúcej mliekom a medom” v Kenaáne. (Ex 3.8; De
6.3) “A synovia Izraelovi táborili v Gilgale a slávili Veľkú noc [Pesach], štrnásteho dňa toho
mesiaca, večer, na rovinách Jericha.” (Joz 5.10)19
Pečať.
Slovo pesach (pesah) je v skutočnosti dravidského pôvodu, odvodené od slova pēśu (=
to fulfil an oath), čo znamená ‘splniť prísahu’. 20 S týmto významom sa slovo pēśu používa
dodnes v južnej Indii, ale v Izraele, napriek obrovským štúdiam biblických textov, sa jeho
význam stratil. Zachovala sa len pastierská tradícia oslav rituálu príchodu jara, ktorý sa konal
na prvý plný mesiac po jarnej rovnodennosti. K nemu sa pripojila tradícia úteku Izraela z
Egypta a takto skombinovaný rituál sa spečatil menom Pesach, bez toho aby sa vedelo, že
pesach je ozajstnou pečaťou potvrdzujúcou splnenie prísahy dannej Bohom Jahvah Izraelu.
Slovo pesach, v jeho homonymnej forme a pôvodnom význame, sa však zachovalo v
slovenskom slove ‘pečať. Pečať je to čo naplňuje sľub alebo prísahu a ‘spečatiť’ znamená
‘dať konečnú platnosť’ sľubu alebo prísahe.
Žiadny filológ slovenčiny i slovanských jazykov túto etymológiu slova ‘pečať’ zatiaľ
neobjavil, ale pocit, že slovo pečať prišlo k nám “z východu,” nie je nový. Slovo pečať prešlo
zo slovenčiny aj do nemeckého Petschaft, a tu je jeden z mnohých náznakov, že slovenčina
existovala súčasne alebo aj pred najrannejšou formou nemčiny a že pôsobila ako most, po
ktorom sa prenášali teologické, astrologické, technologické i literárne vplyvy Indie z Orientu
na európsky západ. Pečate z vypečenej hliny sú jednou z najstarších relikvii kunejformného
15
The New Jerusalem Bible, 1985/1994, s. 95.
Svätá Biblia, 1964, s. 77.
17
18
The New Jerome Biblical Commentary, s. 1278.
19
Svätá Biblia, 1964, s. 144, 67, 212, 252.
20
The Lifco Tamil-Tamil-English Dictionary, 1978, s. 504
16
str. 103 v knihe
str. 104 v knihe
písomníctva, ale pokusy slávistov odvodzovať ich meno od slova “péci” (piecť) boli úzkoprsé
a samoúčelné; medzi iným, prispeli k vytvoreniu predstav o až podivuhodne krátkej histórii
slovenského a slovanských jazykov. 21
Jasne zrozumiteľné slovo pečať umožňuje Slovenom-Slovákom chápať význam
Pesachu lepšie než sú toho schopní samotní Židia. V židovskej tradícii sa oslavy Pesachu
koncentrujú na deň pred začiatkom exodusu, kedy Jahvah/Hospodín zmárnil “všetko
prvorodené v Egyptskej zemi od prvorodeného faraónovho, ktorý mal sedieť na jeho tróne, až
do prvorodeného zajatca ... i všetko prvorodené z hoviad” (Ex 12.29), a kedy mečom
ozbrojený aniel Hospodina preskočil krvou označené dvere židovských domov, nedovoliac
“zhubcovi, aby vošiel do vašich dveri zabiť.” (Ex 12.23) Preto sa Pesach prekladá do
angličtiny slovom Passover ‘prechod ponad’. Autorstvo termínu Passover, a teda aj
slovenského ‘prejdenie’, sa prisudzuje anglickému heretikovi Williamovi Tindal-ovi (tiež
Tyndale), ktorého upálili belgickí katolíci v roku 1536. V jeho preklade Piatich kníh
Mojžišových, zvaných Pentateuch, hebrejský text Ex 12.11 “pesah huna le Jahvah”22 a grécky
“Pascha [vyslovuj paša] esti Kirio” (Πάσχα έστί Κυρίω) znie: “To je passover pre Pána” (“It
is a passover to the Lord”).23 Jeho slovenský preklad, “to je prejdenie Hospodinovo,” znie
podivne. Našťastie, slovenskí prekladatelia Pentateuchu nepoužili slovo ‘prejdenie’, ale
ponechali tam nezrozumiteľné hebrejské pesach, s vysvetlením, že to znamená “(ušetrujúce)
preskočenie Hospodinovo, to jest slávnosť baránka.”24 Nad tým je treba sa pozastaviť.
Pasa, transitus vel praeteritio…) hoc Domino.
V skutočnosti, na preklad biblického ale v hebrejčine nezrozumiteľného slova Pesach
a gréckeho slova Páscha slovom v zmysle anglického slova passover (slovensky ‘prejdenie’
alebo ‘preskočenie’) neprišiel William Tyndale alebo Tindal (c. 1492-1536), ale Dalmatinec
(teda rodokmeňom severo-pannónskym Slovenom príbuzný),25 Eusebius Hieronymus, známy
ako sv. Jerome (narodený v r. 348 v Stridone, Dalmácia, umrel v Bethleheme r. 420). V ním
revidovanom a znovu preloženom texte Starého a Nového Zákona (404 po Kr.), známom pod
názvom Vulgata editio (anglicky Vulgate),26 Hieronymus adaptoval hebrejské Pesach a
grécke Páscha na latinské “Phase” v zmysle latinského slova “transitus,”27, ktoré znamená
‘prejdenie’ (passover), ‘prekročenie’ (pass beyond), ale aj ‘premenenie sa na’ (angl. changing
into), a ‘vymknutie sa zmyslovému pojatiu’ čiže transcendenciu (angl. transcendence).
Ktorý z tychto významov mal Hieronymus na mysli nie je hneď zjavné, ale vo svetle
súvisiacej evidencie zrejme ten posledný, ‘nadzmyslovosť’ alebo ‘transcendencia’. Potvrdzuje
to jeden zo starých textov latinskej Biblie vydaný v Ríme v roku 1543 pod titulom Biblia
Sacro-Sancta.V ňom sa Hieronymusov termín “Paesa” (pôvodne Phase) podáva s
vysvetlením takto: “Paesa* (*Pasa, transitus vel praeteritio…) hoc Domino,” čiže Pasa, v
zmysle ‘premenenie sa’ alebo ‘transcendencia Pána.’ K tomu chápaniu ho zrejme naviedol
židovský historik 1. storočia po Kr., Josephus Flavius (39-95 po Kr.), ktorý vo svojom
druhom veľkom diele Židovská Archeológia (Ίουδαϊκή Άρχαιολογία, preložené do angličtiny
ako Jewish Antiquities) vysvetlil biblické slovo Páscha gréckym slovom ypervasia s
významom ‘transcendovať’ ale aj, a to prozaickejšie, ‘prejsť ponad’ (anglicky to transcend
21
Holub & Kopečný, 1952. Etymologický slovník jazyka českého, s. 268.
The Triglot Bible …Vol. I – The Old Testament, 1890, s. bez čísla.
23
Tindale, W. 1530. Pentateuch. Translated from Hebrew. Antwerpen. Cit. in: A New English Dictionary on
Historical principles; Founded mainly on the materials collected by the Philological Society. Edited by James
A.H. Murray. Oxford: At the Clarendon Press, 1909, vol. VII, p. 586.
str. 105
24
25
http://en.wikipedia.org/wiki/Dalmatae#cite_note-1)
26
Smith 1977, Smith's Bible dictionary, s. 732-735.
27
The Triglot Bible …Vol. I – The Old Testament, 1890, s. bez čísla.
22
alebo to pass over).28 Toho druhého, prozaického významu, ktorý Josephus na mysli nemal,
sa chopili niektorí prekladatelia neskoršej doby, včetne Tindala, nepochopiac, že tu nešlo o
prelet aniela ponad krvou označené dvere židovských domov v Egypte (ako sa dnes často
vysvetľuje) ale, ako to pochopil sv. Jerome, o starodávny, pred-egyptský ritual obnovenia
transcendentalného vzťahu Boha Stvoriteľa s jeho ľudom na zemi.29 Pritom prehliadli jeho, v
tomto kontexte správnejší význam, potvrdený synonymom yperveno (ύπερβαινω), s
významom ‘transcendovať’, ktorý mal na mysli Josephus. Väčšina prekladateľov, ktorí o hore
uvedenom preklade pochybovali, vyriešili problem tak, že ponechali aj v preklade pôvodné
slova Páscha (v jeho rôznych jazykových obdobách) bez prekladu.
O zámyslu Josephusa by však nemalo byť pohybnosti, pretože v nasledujucej
podradnej vete on sám vysvetlil, že “sviatku Pascha sa hovorí ‘Transcendencia’, lebo v tento
deň Boh transcendoval (čiže zostúpil z nebies) k svojmu ľudu a pliagou postihnul
Egypťanov.”30 Tento význam je dodnes zachovaný v liturgii katolíckej svätej omše, ktorá je
pripomienkovým rituálom Ježišovej pesach-ovej večere s apoštolmi, “večere Pána” (Coena
Domini) na zelený štvrtok pred ukrižovaním, zvanej eucharistia. V nej sa naplnili slova
prorokov Starého Zákona a spečatili sa slova a sľuby Ježiša Krista. “Toto čiňte na moju
pamiatku,” povedal Ježiš svojim učeníkom a tak ustanovil omšu svätú.31 Rituálnym srdcom
sv. omše je mysteriozne ‘premenenie’ chleba a vína na telo a krv Kristovu, ktoré symbolizuje
Ježišové umučenie a jeho slávne zmrtvychvstanie, čiže jeho transcendenciu z ľudskej podoby
na božskú, z pozemského života na život večný. Tomu sa síce hovorí tajomstvo viery,32 ale
ide tu len o pochopiteľnú, znovuvskriesenú transcendentálnu jednotu medzi nebom a zemou, a
medzi živými pozemčanmi a večným a nekonečným Bohom (včetne spasených mrtvých
nebesčanov), ktorú prerušil prvý hriech spáchaný Adamom a Evou v Raji. Túto jednotu
znovuvzkriesil Ježiš Kristus, skrz svoju trancendenciu, keď ”vstúpil do neba, [kde] sedí po
pravici Otca, a zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych,” ako to odriekajú katolíci vo
Vyznaní viery (Krédo).33 Preto sa vyvrcholeniu sv. omše, prijimaniu, hovorí communio alebo
societas v latinčine a communion v angličtine, čo znamená ‘spoločné požívanie (tela
Kristovho)’. Zrejme tak tomu rozumela Katolícka cirkev v prvých storočiach jej existencie,
keď zvolila názov misa pre rituál eucharistie.
Misa.
Význam slova misa, slovensky omša, sa časom buď pozabudol alebo aj stratil, ale
najdeme ho v tamilskom slove o-miśai, ktoré popisuje ‘jedlo vedúce k jednote’ (s Bohom),34
ktoré privádza veriacich na prah transcendentalného spojenia s ich Stvoriteľom. Slovo misa,
ani jeho grécky ekvivalent sa v Biblii nenachádza, a to znamená, že novovzniklá cirkev tento
termín prijala z náboženskej tradície vtedajších pohanov. Otázkou je, ktorých pohanov? Z
gréčtiny to neprišlo, lebo omša po grécky sa volá liturgia (λειτουργία), čiže čítanie. Priamo z
tamilčiny to v tak neskorej dobe tiež sotva mohlo prísť, pretože v 2.-4. storočí, keď sa
Katolícka cirkev formovala, už tamilských obchodníkov a kňazov v Stredozemí tak veľa
nebolo. Toto tamilské slovo o-miśai však vtedy používali bohanskí Sloveni, ktorých
potomkovia, Slováci, ho ako jediní na svete používajú dodnes v prakticky nepozmenenej
podobe ‘omša’. V 1. storočí po Kr. bohanskí Sloveni tvorili prevážnu časť obyvateľstva
28
Josephus: The Jewish Antiquities, (AD 39-95) 1930, d. IV, s. 300-1: bk II.313.
[Liddell & Scott]. 1980. An intermediate Greek-English lexicon, s. 834; Hionides 1983, Collins Pocket Greek
Dictionary, s. 404.
30
Josephus: The Jewish Antiquities, (AD 39-95) 1930, d. IV, s. 300-1: bk II.313.
str. 106 v knihe
31
Goffine, Kresťansko-katolícka Poučná Kniha, s. 314-316
32
Jednotný katolícky spevník, 63. vydanie, 1996, s. 38-40.
33
Jednotný katolícky spevník, 1996, s. 34.
str. 107 v knihe
34
The Lifco Tamil-Tamil-English Dictionary 1978, p. 554
29
gréckej Solúne (Thessalonike) a podľa svedectva cisára Michala III. “Solúňania všetci čisto
sloveňsky hovoria,” ako je to zaznamenané v Živote Metoda z r. 885 alebo trochu neskoršie.35
A prvá epištola sv. Pavla (najstaršia kapitola Nového Zákona) bola adresovaná práve
Solúňčanom (Thessaloničanom), ktorí medzi prvými prejavili náchylnosť k novej,
kresťanskej viere.36
Druhá apoštolská cesta sv. Pavla v r. 51 tiež viedla k Solúňčanom.37 Slovenskí
Soluňčania, čiže Velebníci dravidskéhoVlasatého Boha Gangaveniana, s menom odvodeným
z tamilského slovesa sol vo význame ‘velebiť’, zaiste velebili svojho Boha Volosa
dravidským rituálom zvaným omša (Ta. o-miśai). Je preto len prirodzené predpokládať, že
keď ich sv. Pavol previedol na kresťanskú vieru, preorientovali svojú omšu z trojediného
Volosa (Šivu) na trojediného Boha (El-Elohim-Jahvah) zvestovaného Ježišom Kristom. A
keďže v prvých dvoch storočiach katolícka cirkev v Ríme a v Gallii bola “podstatne grécka,”
zatiaľ čo cirkev vo vtedajšej “Afrike” (tz. v Rímanmi okupovanej Cyrenajke a Tripolitanii na
severnom pobreží vtedajšieho sub-kontinentu Libye, dnes pobrežnej nadsaharskej Afriky)
hovorila latinsky,38 rituálna prax prekrstených slovenských Solúňčanov sa stala praxou
neskoršie založenej cirkvi v Ríme. Tak prešla dravido-slovenská omša zo slovenského Solúňa
do Ríma, kde sa uchytila v neskoršie polatinčenej podobe misa. Rím prijal dravido-slovenskú
omšu alias misa bez toho aby jeho veriaci tomu teologickému termínu plne rozumeli, a
Vatikán v tomto neporozumení pretrváva dodnes. Sloveni na Slovensku jeho význam časom
tiež pozabudli, ale starú dravidskú formu o-miśai ~ omša, ako jediní na svete, nám dodnes
zachovali a zachovávajú. Česká mše, aj keď odvodená zo slovenskej omše, ľahko presvedčí
slávistov, že pochádza z latinskej misa, aj keď s nezmyselným významom: “jděte, je rozchod,
konec obřadu,” čo redukuje centrálny sakrament katolíckej viery na nicotnosť.39
Keďže však dravido-slovenskému termínu omša sa v latinsky hovoriacom Ríme
jednoznačne nerozumelo, a jeho obsah bol prehlasený za nepreniknuteľné tajomstvo viery,
latinská misa, ako pamiatkový rituál hebrejskej paskalnej večere (pesach), nemohla prispieť k
objasneniu termínu pesach. V podobnej nevedomosti židovská pečatná tradícia pesach-u
Boha Jahvah-a sa skĺzla na teatrálnu reprodukciu historky o raznej pomste vykonanej anielom
smrti na ľudských aj zvieracích prvorodencoch mužského pohlavia v Egypte a na preskočenie
izraelských domov označených krvou obetného barana anielom smrti. Výsledkom tejto
židovsko-katolíckej ignorancie bolo, že hebrejské pesach sa začalo chápať v zmysle
polatinčeného “Phase (id est transitus),” a to v jeho najprimitivnejšej forme ”preskočenia”,
“prejdenia,” a známeho anglického “Passover” v zmysle ‘prejdenia ponad’ dvere označené
krvou.40 Takto zredukovaný pesach nedáva zmysel v iných kontextoch Biblie mimo Ex 12.11,
a preto hebreisti rozlišujú tzv “Egyptský Pesach-Passover” od “večného Pesachu.”41 Časová
zhoda izraelského Pesachu s Egyptským ‘preskočením’ je len zmätok navádzajúcou náhodou.
V prvom gréckom preklade Pentateuch-u (hebrejsky Torah), v Septuagint-e,
enigmatické hebrejské slovo pesach (alebo pesah) je nahradené v modernej gréčtine
bezvýznamným slovom “Pascha” (Πάσχα), ktoré sa od r. 1530, po stopách anglického
teológa Williama Tyndale-a, chybne prekladá vo všetkých moderných vydaniach Biblie
35
Život Metoda. post 885/1992, s. 80. Vargaš prepisuje pôvodné slovo [словеньскы v azbuke; použij glagolský
prepis, v Hudec, Veľký omyl, 1994, s. 105; viď Fig. 3] formou “sloviensky” a Lacko formou “slovĕnsky”, ale
správnejší prepis je “sloveňsky”. Lacko 1992, Svätý Cyril a Metod, s. 76.
36
Ruffels, Pe G. Nedeľná kázeň, 30 novembra 1997.
37
Insight on the Scriptures, 1988, d. II, s. 746-747; Lacko 1992, Svätý Cyril a Metod, s. 13.
str. 108 v knihe
38
Smith 1977, Smith's Bible dictionary, s. 732.
39
Holub & Lyer 1967, Stručný etymologický slovník, s. 324.
40
The Pentateuch and Haftorahs, ed. Hertz, 1996, s. 255-256.
41
Smith 1977, Smith's Bible dictionary, s. 490.
str. 109 v knihe
anglickým “Passover,” 42, čo znamená ‘prechod ponad’ alebo ‘prelet ponad’ s odkazom na
prelet aniela smrti ponad krvou baránka poznačené dvere Izraelitov v Egypte.43 Bizárne je, že
tento nezmysel aj moderní Židia prebrali a prijali za správny (Ex 12.27, 43), aj keď sa vie, že
jeho použitie v tomto zmysle je len “technické,”44 a v podstate mylné. Starodávny text Biblie
Orientalnej Katolickej Cirkvi, zvanej Peshitta, má v tom istom verši aramejské slovo pesakh s
úplne odlišným významom ‘tešiť sa’ (angl. to rejoice), kde koreňom je pšakh a podstatným
menom je piskhah ‘potešenie’ (angl. rejoicing).45 Omnoho správnejšie, iné jazyky slovo
pesach neprekladajú, len ho adaptujú svojej výslovnosti, e.g. basėa v Arabčine,46 pascoa
(Port.), pascua (Špan.), páscha (πάσχα) (Grk.), Pâques (Fran.), la Pasqua (Tal.), Paştile
(Rum.), Passach (Nem.), Paschen (Hol.), Paaske (Dan.), påsk (Šved.), Páscha (Ruš.),
pääsiäinen (Fin.) pak yortulari (Turec.); v Afrikánčine (Afrikaans) sa vyskytujú dve formy,
Pasga a Paasoffer.47 Ani v jednom z týchto jazykov sa tomu slovu nerozumie, aj keď sa
bežne používa na popis Veľkej noci.
Pascha.
Grécke Pascha vzišlo z hebrejskej formy “Peška” v jeruzalemskom nárečí. 48 Slovo
Peška a jemu príbuzné aramejské “Pascha” alebo “Paška” sa pokladá za variantu
hebrejského pesach, ale to nie je vôbec isté, ba ani len pravdepodobné.49 Jeho koncové -ka nie
je obsiahnuté v pôvodnom hebrejskom pesach. Zrejme tu ide o dva slova s rôznym
významom, ale ten sa prehliadol pri spísaní prislušného textu. Pesach bol sviatkom Boha
Jahvah, Peška bol obetný baránok jemu obetovaný (Ex 12.11), ako to priznáva aj dnes
najlepšie známy prekladateľ z hebrejčiny, Dr. J.H. Hertz. 50 Nerozlišenie dvoch rozdielnych
pojmov, Pesach (Pečať) a Peška (obetný baránok) vedie k anomálnym prekladom, ako
napríklad vo Fentonovej Biblii, kde sa Mojžišovi pripisujú slova k staršinom Izraelovym,
“zabijte Prelet ponad (Passover)”51 namiesto ďaleko správnejšieho prekladu v slovenskej
Biblii, “zabite obeť pesachu, baránka” (Ex 12.21).52
Pesach v podobe ‘pečate’ prevzali len Sloveni (Slováci), Poliaci, Česi a niektoré iné
slovenské (slovanské jazyky). Peška/Pascha v podobe ‘obetného baránka’ prevzali Gréci a po
nich väčšina európskych jazykov v už spomenutej podobe páscha, pascoa, atď. Jeho presný
význam, ktorý je v úplnej zhode s jeho použitím v Exoduse ako aj v iných častiach Biblie,
42
The Septuagint with Apocrypha, 1851/1980, s. 84.
Tindale, W. 1530. Pentateuch. Translated from Hebrew. Antwerpen.
44
King James Version, 1769, in Sword, 2002.
45
The Holy Bible from the ancient Eastern manuscripts: containing Old and New Testaments, translated from
the Peshitta. The Authorised Bible of the Church of the East. Translated by George Lamsa. Nashville, Tennessee,
USA: A.J. Holman Company, 1933, paperback reprint 1968, s. 78-79. V tomto vydaní prekladateľ sledoval
anglické verzie a preložil slovo piskhah konvenčným ‘Passover’, aj keď vedel, že aramejské pesakh znamená
‘tešiť sa’. Viď Lamsa, G.M. 1964/1978. Old Testament Light: A Scriptural Commentary based on the Aramaic
of the ancient Peshitta Text. Philadelphia: A.J. Holman Company, s. 121.
46
Wehr, 1976. A Dictionary of Moderen Written Arabic, s.57.
47
Lyall, A. 1940. A Guide to the Languages of Europe: A Practical Phrase-Book. London: Sidgwick & Jackson,
passim; Die Bybel, dit is die Ganse Heilige Skrif wat al die Kanonieke Boeke van die Ou en Nuwe Testament
beval. Oorgesit uit die oorspronklike tale. 1957/1996. 4de uitgawe. Kaapstad: Bybelgenootskap van Suid-Afrika,
s. 70-71.
48
Amesworth, H. 1627. Annotations on the Books of Moses ? London: for John Bellami, s. ?
49
str. 110 v knihe
50
The Pentateuch and Haftorahs, ed. Hertz, 1996, s. 255.
51
The Holy Bible in Modern English: Containing the complete sacred scriptures of the Old and New Testaments
translated into English direct from the original Hebrew, Chaldee and Greek, by Ferrar Fenton. Merrimac,
Massachusetts: Destiny Publishers, 1966, s. 63. Ten istý nezmyselný preklad je aj v The Holy Name Bible 1983,
s. 83, a v King James Version, 1769, in Sword, 2002.
52
43
najdeme v tamilskom paśu pre ‘obetné zviera’ a kam pre ‘ovcu’ alebo ‘baránka’.53 Tamilské
paśu-ka(m) je zjavným zdrojom hebrejského paška / peška, ako aj gréckeho pascha a staroslovenského paska, vo význame ‘obetného baránka’. Takého baránka, zvaného paska, mali
Izraeliti podľa príkazu Boha Jahvah obetovať pri príležitosti jeho výročného sviatku, Pesachu. Grécke pascha sa vyslovuje ‘paša’, kdežto staro-slovenský obetný baránok bol ‘paska’, čo
naznačuje, že starí Sloveni si nevypožičali slovo ‘paska’ od kresťanských Grékov, ale že ho
už mali vo svojom slovníku v dobe pred-kresťanskej. To znamená, že ho prijali priamo od
dravidských prospektorov, obchodníkov a kňazov už v dobe bronzovej.
Veľká Noc.
V Serbo-Chorvatčine (alebo v Srbčine a Chorvatčine) sa kresťanskej verzii
židovského Pesachu Boha Jahvah, Veľkej Noci, hovorí to Uskrs (vzkriesenie); v Maďarčine
húsvét (poživanie mäsa (po pôste)), v Estončine lihavõte, atď.54 V Angličtine sa používa
Easter a v Nemčine die Ostern, mylne odvodzované od teutonskej bohyne jara, Eostre, i keď
skutočná etymologia vedie k Tamilským slovám essam ‘obeť’ (‘sacrifice’) a tēķu ‘zjednotiť sa
s’ (‘to unite with’),55 z čoho vzniklo staré bohanské Ester ako aj moderné anglické Easter56 s
významom ‘obeť zjednotenia sa s (Bohom)’,57 ‘obeť uzmierenia človeka s Bohom’.58 Len v
Slovenčine a jej blízkych nárečiach/jazykoch sa slávi pesach ako Veľká Noc (velikonoce v
Češtine, Wielkanoc v Poľštine, Velík-den v Bulharčine),59 a tým sa zachováva Jahvah-ov
príkaz doslova, aby sa “Noc kedy Jahvah bdel aby vyviedol [Izrael] ... z Egyptskej zeme”
slávila ako pesach/pečať na počesť Jahvah/Hospodinovu (Ex 12.42).60 Podľa cirkevnej
literatúry Sloveni slávia Veľkú Noc -- noc kedy Pán vyviedol Židov z Egypta -- a nie Pesach,
v zmysle “slávnosť[i] prejdenia ponad” (Passover) ako to robia Angličania a Židia?61
Keby bola tradícia Veľkej Noci prišla k Slovenom až s Konštantínom (Cyril) a
Metodom, určite by sme dnes slávili Páscha-u, čiže sviatok obetného baránka, ako to robia
Rusi, a nie Veľkú Noc, pretože títo vierozvestcovia pracovali na základe greckéj a byzantskej
tradície, ktorá síce vychádzala zo Septuagintu, ale zdôrazňovala spojenie sviatku “páscha” so
záchranou prvorodených Izraela pred smrťou a nie s Veľkou Nocou Jahvah-ovej vigilie. Aj
najposlednejšia verzia katolíckej Biblie, The New Jerusalem Bible, prekladá “baranka
veľkonočného” ako Passover, tz. “prejdenie ponad’, čo je mezmyselné.62 Z toho plynie, že
Sloveni museli jesť veľkonočného baránka a sláviť Veľkú Noc ako slávnosť alebo rituál
splnenia božej prísahy, ako sviatok Pečate, už dávno pred dobou kresťanskou.
Tento sviatok sa v dravidskej Indii a zrejme aj na Slovensku slávil dávno pred
prepustením Židov z Egypta ba i pred ich vstupom do Egypta (o ktorom dnes existujú určité
pochybnosti) a bol spájaný s prvým plným mesiacom po jarnej rovnodennosti. Bol to sviatok
teologicko-kosmologický (splnenie prísľubu zjednotenia sa ľudu s Bohom) ako aj veselica
jara spojená s kúpačkou, čomu slovenská pastierska tradícia určite napomáhala k prežitiu.
Prechod zo zimy do jara tu na ľudovej úrovni symbolicky reprezentoval transcendenciu Bohačloveka na Boha Všemohucého alebo nebeského, ako to vidíme v Ježišovej smrti a jeho
53
The Lifco Tamil-Tamil-English Dictionary 1978, p. 430, 173.
Lyall 1940, A Guide to the Languages, p. 163, 226-27.
str. 111 v knihe
55
The Lifco Tamil-Tamil-English Dictionary 1978, p. 130, 384.
56
American College Dictionary, 1953, p. 379.
57
Hromnik, C.A. 2000. The Sacrifice that unites men and women with God. The Southern Cross, 11-17 April
2001, s. 13.
58
The Exultet. Recited at the beginning of the Easter Vigil Service, Saturday 26 March 2005, St. Michael’s
Church, Rondebosch.
59
Lyall 1940, A Guide to the Languages of Europe, passim.
60
The Pentateuch and Haftorahs. ed. Hertz, 1996, s. 259.
61
Goffine, Kresťansko-katolícka Poučná Kniha, s. 352.
62
str. 112 v knihe
54
vzkriesení. Túto transcendenciu mal zrejme na mysli Slovenom pravdepodobne rozumejúci
sv. Hieronymus, keď použil slovo “Phase” v zmysle “in transitu” na popis podstaty sviatku
Veľkej Noci. On celkom zrejme chápal, že tu vôbec nešlo o prelet anjela ponad krvou baranka
označené devre židovských domov v Egypt, a je prekvapujúce, že všetci prekladatelia po ňom
tento zmysel slova pascha nepochopili. Symbolické luno-solárne datovanie tohto sviatku
prijal aj Nicejský snem Katolíckej Cirkvi, ktorý v r. 325 stanovil, že Veľká noc sa bude
vždycky sláviť na prvú nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca.63 To, že tradícia Veľkej noci
prežila na Slovensku aj napriek tomu, že v cirkevnom jazyku aj na Slovensku sa sviatok
menoval “pascha,”64 bezpochybne nasvedčuje tomu, že Sloveni poznali pôvodné tamilské
paśu pre ‘obetné zviera’ a kam pre ‘ovcu’ alebo ‘baránka’ dávno pred tým než sa im do rúk
dostala hebrejská Biblia, či už v originále alebo v hociktorom preklade.
Slovenská kúpačka.
Dôraz, ktorí Slováci kladú na jasne pred-kresťanskú velikonočnú kúpačku
(oblievačku) v pondelok, svedčí o starobylosti tohoto sviatku. Dožíva tu obrad očisťovacieho
a oplodňujucého kúpania sa v rieke, ktorý k nám priniesli starí dravidskí prospektori a
obchodníci z teplej Indie. GangaveĦiana (Vlasatého Boha) velebiaci Sloveni tento sviatok síce
prebrali, ale spôsob vykonávania jeho očistných obradov sa zmenil vzhľadom k tomu, že prvý
spĺn mesiaca po jarnej rovnodennosti je v mesiaci márci alebo apríli, kedy je voda v riekach
ešte priliš studená na očistné kúpanie. 65 Preto namiesto rieky, veľkonočný purifikačný ritual
sa sústredil na studňu. Studni sa v tamilčine hovorí kúpam a odtiaľ pochádza aj slovenská
kúpačka, doslova umývanie pri studni, rituál, s prastarými koreňmi v Indii. Pri kúpaní pri
studni, v protiklade s kúpaním v rieke, používal sa bruchatý hrniec na vodu alebo džbán.
Tomu sa v dravidskej Indii hovorí kumbam a v sanskritskej Indii kognátnym kumbha, čo v
oboch druhoch jazykov popisuje aj Aquariusa v Zodiaku.66 V Indii takýto hrniec/džbán
dodnes representuje ženské lono a preto sa mu hovorí ‘plodivý hrniec/džbán’. A splodenie
nového života je to isté ako naplnenie božej prísahy, takže existuje určitá spojitosť medzi
slovenskou pečaťou a slovenskou kúpačkou.67
+++++++++++++++++++++++++++
K ÚDAJNEJ NEUTRÁLNOSTI PRÍPONY –ÁK
Jedinou známou reakciou na môj príspevku do Stálej konferencie Panslovanskej únie
(PANSÚ) „Slovenský, alebo ńovoslovenský´jazyk?“ ( 8. marca 2011) bola „Poznámka
k údajnej pejoratívnosti mena Slovák“ od J. Chovana-Reháka uverejnená tamtiež (21.
marca 2011). Môj príspevok bol reakciu na projekt umelého „novoslovienskeho“ jazyka
českého informatika Vojtecha Meruňku. Nič menej a nič viac.
J. Chovan-Rehák však nereagoval na V. Meruňku, odkazujúc na svoj článok v Kultúre z 8.
dec. 2010, v ktorom reaguje na „antisvätoplukovskú rebéliu“ a tiež sa snaží dokázať, že
niet dôvodu používať adj. (staro)slovenský s diftongom. Miesto toho sa zadrapil do môjho
konštatovania, podľa ktorého pomenovanie „Slovák“ vzniklo pod českým vplyvom
63
Špirko, [1943?] Cirkevné dejiny, Sväzok I, s. 88.
The Septuagint with Apocrypha 1851/1980, s. 84-86; Goffine, Kresťansko-katolícka Poučná Kniha, s. 289,
307, 314, 351.
65
Slav 1997, Veľká noc, s. 22; Krupková 1996, Zvyky a obyčeje, s. 45; Švický M. 1997, Apríl bol mesiacom
tajuplných obradov a oblievačiek: Hospodárske čary a jarná orba. Slovenské zahraničie 2(4), April.
66
The Lifco Tamil-Tamil-English Dictionary, 1978, s. 221, 239.
67
Stutley, A Dictionary of Hindusim, s. 155.
str. 113 v knihe
64
a mohlo mať pejoratívny obsah. Toto tvrdenie vyzdvihol ako odstrašujúci príklad
„protislovenskej zlomyseľnosti“ pre ostatných neznámych „nedoukov“ a „hlupáčikovhanobiteľov mena Slovák“. Takéto onálepkovanie, aj keby bolo na ňom niečo pravdy, ešte
nerobí toho, kto ho vyslovil, učeným a čestným.
Za oným konštatovaním či názorom je už totiž celá tradícia, ktorá vznikla dávno pred
pisateľom týchto riadkov a v poslednej dobe je spojená nie s nejakými neznámymi, ale
s takými (známymi) menami ako Milan S. Ďurica, Tomáš J. Veteška, P. Mulík, M. Tkáč,
Cyril A. Hromník, A. Hrnko, O. Chreňo a i. Aj na nich sa teda vzťahujú predchádzajúce
prívlastky. Kde bol J. Chovan-Rehák, keď táto tradícia vznikala?
J. Chovan-Rehák sa zvlášť odvoláva na Hromníkovu knihu Sloveni/Slováci kde sú vaše
korene? Lebo podľa tejto knihy (str. 80) sa vraj tvrvdí, že „Slovák je ten, ktorý je chválený
alebo velebený, a takáto sémantika mena Slovák je ...na hony vzdialená od akejkoľvek
pejoratívnosti!“ Lenže to práve, pri pozornom čítaní, Hromník nepíše: podľa neho Sloven
(nie Slovák) je „ten, kto chváli vlasatého“ (str. 82), nie je to ani človek od slova, lebo
potom by mal byť „Sloviar a nie Sloven“. Tiež nie je stúpencom pomenovania Slovák,
„ktoré nám prišili iní“, ale je za návrat pomenovania Sloven, lebo „osloviť naše ženy a
dievčatá menom Slováčky sa protiví nie len našim ušiam, ale aj nášmu žalúdku.“ (str. 152153). (Škoda, že Hromník nezabezpečil aj jazykovú úpravu svojej práce). Náš kritik má
teda problém s citovaním.
J. Chovan –Rehák ďalej konštatuje, že „sufix –ák nemá nijakú významotvornú úlohu
v slovotvornom procese a je vlastne iba neutrálne substantivizačnou morfémou adjektív,
keďže pomocou nich sa z prídavného mena stáva meno podstatné, bez ohľadu na to, aké
protichodné významy tieto adjektíva obsahujú.“ Je to naozaj tak?
Predovšetkým, sa náš exučiteľ slovenčiny dopúšťa zmiešavania jabĺk s hruškami, a to
dvakrát. Na jednej strane zmiešava obyvateľské a vlastné mená, napr. Slovák a Novák a tie
isté vlastné mená a mená nositeľa vlastnosti, napr. hlupák, na druhej strane. Všetky tieto
skupiny substantív majú totiž svojej špecifiká. Prípona –ák potom má pri rozdielnych
podstatných menách rozdielne významy. V tomto zmysle nie je pravda, že pri tvorbe
podstatných mien z prídavných nedochádza k sémantickému posunu. Napr. chytrák nemusí
byť chytrý a chudák už vonkoncom nie je chudý. Nanajvýš možno pri tomto spôsobe
odvodzovania hovoriť o parciálnom významovom krytí. Tak je to aj v prípade páru dobrý dobrák. Dobrák je iste aj dobrý, ale aj prehnane dobrý, kedy sa dobrota nemusí vyplatiť, čo
konštatuje aj J. Chovan –Rehák, citujúc knihu Kazateľ. Ale stačí si spomenúť na slovenské
príslovie : „Za dobrotu na žobrotu“. A sprosták je iste sprostý, ale nikomu nebudeme
nadávať do sprostých, podlých a hlúpych, ale do sprostákov, podliakov a hlupákov!
Prípona –ák nemôže byť neutrálna už preto, lebo zveličuje : podľa Slovenskej gramatiky (5.
vyd., Bratislava, 1966, str. 151) mená vytvorené jej prostredníctvom patria medzi zveličené.
Pravda skrutkováku je jedno, či ho nazveme skrutkovák alebo skrutkovač.
Pomocou príp. - ák sa zovšeobecňuje nielen nejaká vlastnosť, ale aj činnosť, ktorú
vyjadrujú, napr. slovesá babrať, túlať sa, cicať. Dostaneme tak tzv. činiteľské mená ako
babrák, tulák a ciciak. Toto posledné mohol J. Chovan-Rehák pokojne použiť aj namiesto
mena nedouk, lebo ide o synonymá.
Už sa nikto nebude diviť, keď podľa J. Chovana-Reháka ten, kto hanobí etnonymum
Slovák, osočuje aj všetkých Novákovcov. Tu treba pripomenúť, že Novák je vlastné meno,
ktoré vždy označuje len jedného jedinca, dedí sa a je chránené zákonom. V tomto zmysle
p. Nový nemá nič spoločného s p. Novákom: ide o dve rozdielne osoby. Dosť časté sú
priezviská ako Slovák a Slováček, pričom toto posledné vďačí za svoju existenciu len
sufixu -ák. (k –> č). Ale aj tu môže prípona –ák, ak sa použije hlava-nehlava, vyvolať
nevôľu. Napr. p. Krivý by sa iste potešil, keby sme ho zrazu premenovali na „Krivák“:
jeho deti by si však už naň zvykli! Aj pri pomenovaní jedného z najvyšších vrcholov
Tatier sa dala prednosť pomenovaniu Kriváň pred pomenovaním na –ák.
Obyvateľské mená, ku ktorým patrí aj Slovák, si tiež väčšinou národy nedávajú samé,
pričom sa môžu, a nemusia rešpektovať určité jazykové zákonitosti. Na druhej strane sa
národné kolektívy tomu aj bránia, majúc už svoju identitu alebo vychádzajúc z interného
vývinu svojich národných či materských jazykov, lebo v tom vidia obmedzovanie svojej
jazykovej suverenity. Jeden príklad za všetky: Gréci sa dodnes nestotožnili s týmto
pomenovaním, lebo oni sú Heléni. Naproti tomu, ak sú Maďari v mnohých jazykoch sveta
označovaní ako „Uhri“, tak vôbec proti tomu neprotestujú a vedia prečo. Iní zas po získaní
samostatnosti sa hlučne prihlásili, ako napr. Moldavsko v r. 1991, k návratu k pôvodnému
pomenovaniu Moldova. To pravda neznamená, že sa to malo odraziť aj v slovenskom
názve, lebo by to znamenalo zásah do slovotvornej štruktúry názvu. Preto je v slovenských
jazykových príručkách naďalej tradičný názov Moldavsko a adj. moldavský, ktoré sú
nemenej jednoznačné. Ako je to ale s naším vlastným menom Slovák, odkiaľ prišlo, či
z čoho vzišlo? Je výsledkom vlastnej pomenúvacej motivácie? Akú úlohu pri tom zohrala
prípona – ák? Odpovede na tieto otázky sme očakávali práve od niekoho ako J. ChovanRehák.
Podľa neho by sufix -ák bol aj v tomto prípade nielen neutrálny, ale aj v súlade s interným
vývinom slovenčiny. Naše obyvateľské meno Slovák vzaté samo osobe sa naozaj javí ako
neutrálne. Prečo sa však tak nejaví, ale naopak javí nelichotivo pomenovanie typu Čechák,
Židák, Rusák, Rakušák? Pretože už jestvujú pomenovania ako Čech, Žid, Rus a Rakúšan?
Lenže jestvovalo a jestvuje aj pomenovanie Sloven a jeho ženský náprotivok Slovenka.
Podľa citovanej gramatiky sa príponou –ák tvoria aj obyvateľské mená. Koľko ich
je? Objavil som len dve také (regionálne) obyvateľské mená, a to Záhorák a Lipták, avšak
medzi obyvateľskými menami štátov ani jedno, ak odhliadneme od takých mien ako Poliak
a Bosniak!
Dokázať, že ojedinelé obyvateľské meno Slovák je výsledkom interného vývinu
slovenčiny má problém aj J. Chovan-Rehák. Postupnosť „slovo-slovný- Slovák“, ktorú
navrhuje, je účelová konštrukcia. Omnoho dôležitejšie by bolo ukázať vývin kmeňových
samohlások a koncových spoluhlások, počnúc staroslovenským obdobím. V citovanom
článku v Kultúre sa pohráva s hypotézou, podľa ktorej denazalizáciou, zač. 10. stor., –en
v mene Venceslav vznikla samohláska – á, z Venceslav sa stal Václav a zo
„Slovenk“ Slovák. Slovenk preto, lebo podľa neho „trvalé používanie tvaru
Slovenka“ dalo zrod tomuto maskulínnemu tvaru, čo zaváňa ďalšou konštrukciou. Lebo
ani tu z jedného príkladu nemožno urobiť pravidlo, čo priznáva aj náš kritik, pričom
pôvodná podoba tohto mena bola nie Venceslav, ale Věnceslav, teda so samohláskou - ě,
o ktorej už vieme, že sa vyslovovala ako –ä a následne ako –e a v inom než slovenskom
prostredí buď ako –a alebo - ia. V akom? Do úvahy prichádzajú len dva možné vplyvy:
poľský alebo český.
V etymologickom rozbore sa tak treba vrátiť k pôvodnému Slovänin s koncovkou –
(ä)anin, ktorá prejde metamorfózou –än/an a odtiaľ je už len krôčik ku - ák (- iak). Napr.,
z Pražanina sa stane Pražan a potom Pražák. A zo Slovana (nie Slovena) Slovák.
Určujúcim faktorom teda bolo dosadenie (neslovenskej) kmeňovej samohlásky –a/á.
Pozoruhodné sú pritom dve veci. Mená zakončené na –ák (Pražák, Moravák atď.) sa
v Česku - irónia osudu - nikdy nestanú spisovnými, zatiaľ čo heslo Slovák zdobí všetky
slovenské jazykové príručky. A to aj napriek skutočnosti, že v ženskej a adjektívnej
podobe sa zachovali mená Slovenka, slovenský v (pôvodnej) podobe, ktorá vzišla, čo
nepopiera ani J. Chovan-Rehák, z jazykového vývinu.
Ako ďalej s touto heterogeneitou “Slovenka/Slovák”? Pritom sú len dve možnosti: buď
túto nesúrodosť, ktorá svedčí o neukončenosti, áno, o neukončenosti všetkých doterajších
kodifikácii slovenčiny, budeme deklarovať ako výnimku z pravidelnej tvorby
korelatívnych mužských a ženských názvov osôb, alebo ju odstránime.
J. Chovan-Rehák v tejto súvislosti konštatuje, že “ťažko povedať, kedy sa na Slovensku
začalo označovanie mužských potomkov pomenovaním Slovák a či sa to dialo pod
vplyvom češtiny”. Vzápätí však, objaviac (nárečový) náprotivok mena Slovák v podobe
“Slováčka”, pripúšťa, že tento náprotivok “mohol vzísť iba z inojazyčného prostredia, resp.
nárečia, teda mimo ... jazykovo slovenského povedomia, utváraného napríklad pod
vplyvom češtiny.” Keďže podľa neho meno Slovák stojí pevne ako skala a jeho pôvod
siaha až do 10. stor., riešenie by teda spočívalo v premenovaní Sloveniek na Slováčky.
Slovenka mu je vôbec tŕňom v oku. Podľa neho je to len zdrobnenina od mena Slovena tak
ako je to v prípade dvojíc Jana/Janka, Ružena /Ruženka. Jazyk má iste svoju logiku, lenže
táto platí vždy len pre určitú časť reči a pre určité javy. Pri odvodzovaní ženských názvov
osôb slovenčina pozná tzv. nominatívnu príponu, napr. kmotor - kmotra, sused - suseda ,
alebo substantivizáciu prídavných mien, napr. príbuzný -príbuzná, avšak najčastejšie sa
ujme koncovka –ka: učiteľka, milenka, Maďarka, Češka, Poľka, Japonka. Aj to sú
zdrobneniny?
Je to však náhoda, že meno Slovák sa objavilo v 15. stor., v čase, keď sa Slovensko
dostáva pod kultúrny vplyv češtiny, Slováci študujú na pražskej univerzite a potom
dokonca píšu Čechom aj gramatiky? Ba, čo viac Slovensko je obsadené aj vojensky
(husitmi), aj keď len jeho západná časť. Je to po niekoľkých stáročiach akoby revanš za
prekročenie rieky Moravy našimi predkami v 9. stor. Tzv. kultúrna západoslovenčina sa
nesporne vyvíjala pod vplyvom češtiny a zrejme poslúžila aj ako prevodový remeň či
zosilovač pri presadzovaní (nárečového) pomenovania Slovák v dobe, keď Slováci už mali
svoj celonárodný etnonym. Qui prodest? Pri hľadaní odpovede na túto otázku nečudo, že
túto chronológiu využila česká historiografia, aby datovala existenciu našich predkov až od
15. stor. Podľa R. Marsinu však nemožno vylúčiť ani poľský vplyv cez východné
Slovensko.
V 19. stor., keď sa prebúdzali národnosti, bolo možné tento vývoj zvrátiť, avšak nestalo sa
tak. Príslušníci maďarskej národnosti už nechceli byť Hungarmi, ale Maďarmi,
pomenovanie Moravan sa presadí voči pomenovaniu Moravák, len Slováci ostanú
Slovákmi. Túto rezignáciu zas nemožno vysvetliť len vplyvom západoslovenčiny, lebo
keď sa od tejto prechádzalo na stredoslovenčinu, malo sa aj meno Slovák zmeniť na
Sloviak tak, ako sa zo zemáka stal zemiak, ako bol napísal H. Bartek.
Uzákonenie pomenovania Slovák, prakticky jediného na celom svete v tomto tvare, sa
nezaobíde bez následkov v tom zmysle, že umožní ďalšiu sufixáciu a tým aj rozkolísanie a
narušenie identity vlastného mena nášho národa. Netreba vari pripomínať, že súčasťou
identity vlastného mena sú jeho jednoznačnosť a nemennosť jeho grafickej podoby. Kto sú
teda Slováci?
Podľa Slovníka slovenského jazyka (zv. IV, Bratislava, 1964) Slovák je: 1. príslušník
slovenského národa, 2. obyvateľ Slovácka. V Prahe už vyše 100 rokov pôsobí Slovácky
krúžok. Avšak, keby sme sa jeho členov spýtali, ktorí z nich sú Slováci, odpovedali by, že
oni sú Moravania. Ľudovít Štúr bol iste veľký Slovák, ale nie Slováčisko! Aj takýto a iné
varianty mena Slovák zaznamenávajú naše jazykové príručky, dávajúc im všetku vážnosť
platného hesla. Keby sa bolo bývalo zachovalo (neutrálne) pomenovanie Sloven, k takýmto
slovným hrám by nebolo došlo. Tak ako je to v prípade ostatných obyvateľských mien
štátov: Belgičan, Dán, Francúz, Angličan, Číňan, Kórejčan, Američan ...
V mladosti sa človek učí a niekedy aj nedoučí, takže sa stane z neho nedouk. V tom má J.
Chovan-Rehák pravdu. V starobe však, pri všetkej úcte, treba počítať s opačným procesom,
teda s odúčaním. Vtedy sa z človeka stáva oduk.
Jozef Sivák
+++++++++++++++++++++++++++
Ešte i pokus o znevažovanie mena Slovan
11. apríla 2011
(Príspevok do Stálej konferencie PanSÚ)
www.pansu.sk
Za motto tejto našej poznámky môže poslúžiť výrok Alexandra Rudnaya – uhorského prímasa,
a od roku 1828 i kardinála, ktorý v súvislosti s touto vysokou cirkevnou funkciou vyhlásil:
„Slavus sum et si in cathedra Petri forem, Slavus ero“. (Slovák som a keby som bol i na
prestole Petrovom, Slovákom ostanem.)
Tento výrok je v našom kultúrnom svete azda aj známy, ale už asi menej sú známe súvislosti,
v ktorých ho vyslovil. Mohlo by sa zdať, že Alexander Rudnay to povedal len na dôkaz
svojho národného povedomia, ale on mal na to oveľa hlbšie dôvody. Aj on totiž vstúpil do
nacionalisticky zbuntošeného diania druhej polovice osemnásteho a prvej polovice 19.
storočia, o ktoré sa v Uhorsku zaslúžili liberálne kruhy príslušníkov maďarských stavov. A
objektom ich nacionalistických útokov sa stalo Slovensko, ponímané len ako Horné Uhorsko,
aby sa z mysle Slovákov vytratilo nielen povedomie o svojom národnom území, ako o jeho
celku, ale aj názvov jeho tradičných zemepisných oblastí, ktoré sa z tohto dôvodu začali
označovať len číslami tzv. vojenských dištriktov. A útočilo sa i prostriedkami, k akým sa
uchyľujú len krajne deštruované živly spoločnosti. Na oživenie pamäti mladšej generácii
môžeme pripomenúť, že jedným z nich bol aj rozšírený hanlivý výrok, že Slovák nie je človek
– Tóth nem ember. A pritom by to v tejto súvislosti mohlo platiť skôr naopak, keďže to boli
maďarónski potomkovia týchto našich pôvodných maďarských susedov, čo strácali svoju
ľudskú tvár. Veď možno povedať, že pôvodné slovenské obyvateľstvo zasväcovalo do tajov
civilizovaného sveta svojich kočovných maďarských susedov, čo oni ešte s ľudskou tvárou a
bez známok odporu aj akceptovali.
Svedčí o tom aj ľudová maďarská balada, ktorú spomína Jozef Škultéty v Slovenských
pohľadoch z roku 1929, na s. 191, známa ako Pálbeli szép Antal, kde sa hovorí o mlynčeku,
z ktorého sa sypú biele perly –„az elsı kerekek béla-gyöngyöt járjon“. A vydavateľ týchto
balád, Morvay Gyızı, vysvetľuje: „Béla-gyöngy“ = fehér gyöngy“. A tu je nad slnko jasné,
že slovo béla je od prídavného mena biely, a to od podstatného mena Belo, ktoré so svojím
opozitom Černo v minulosti tvorili bežné slovenské krstné mená. Meno Belo nosili až štyria
uhorskí panovníci, zatiaľ čo krstné meno Černo zaniklo a uchovalo sa len ako priezvisko.
Na pôvod deštrukčného problému spomenutého maďarónstva poukázal už náš Anton
Bernolák v závere svojho predhovoru k Slováru z roku 1796, kde poukazuje na tých, čo „až
do pobúrenia žlče horlia za maďarskú reč, a pritom sú to ľudia, ktorých jeden alebo druhý
rodič boli cudzinci“. Čiže ide o prípady sekulárneho prozelytizmu, keď známa, ba až prepiata
horlivosť náboženských novoobrátencov prenáša sa aj do národno-politickej oblasti. A zdá sa,
akoby sa vplyv takýchto psycho-génnych syndrómov prelínal takmer celým politickým
spektrom politiky, ktorá už viac než dvesto rokov destabilizuje dunajsko-karpatskú kotlinu.
O presnejšiu analýzu tohto javu sme sa pokúsili v štúdii Ideové východiská bernolákovského
hnutia. In: Zborník Matice slovenskej, roč. I , 2010, Jazykoveda, s. 72 – 78).
Kardinál Rudnay teda túto situáciu dobre poznal, veď bol súčasníkom Antona Bernoláka,
ktorý často sám musel odrážať takéto útoky na všetko, čo súviselo so Slovanstvom alebo
Slavianstvom, a najmä s jeho úsilím o uzákonenie slovenského spisovného jazyka, ktoré
podporoval nielen ako Slovák, ale aj ako zodpovedný za osud slovenského kresťanstva., aby
Slováci tiež mohli vlastniť vo svojej rodnej reči preklad Svätého písma, čo platí dnes ako
conditio sine qua non pri každej misijnej práci, a to aj v prostredí tzv. Tretieho sveta!
V tom čase sa meno nášho etnika v Uhorsku a Slovanov vôbec odvodzovalo z dvoch základov,
a to od slova sláva (s jeho odvodeninami Slavian a slaviansky) alebo od slova slovo (s
odvodeninami Slovan, slovanský).V čase Rudnayovho pôsobenia hanobenie mena Slovan sa
sústredilo na jeho latinskú podobu Slavus, a to aj nadnárodnou latinčinou svätoštefanského
Uhorska akceptovanou podobou tohto slova.
Svätoštefanské Uhorsko tu spomíname preto, lebo po vyvrátení Veľkomoravskej ríše Štefan I.
založil v týchto končinách nový, kresťansko-nadnárodný štát s jednotiacim jazykom
latinským ako jazykom viacerých národov spoločnej vlasti (lingva patriae). No popri ňom
mohli existovať aj domáce jazyky (tzv. lingvae vernaculae). Štefan I. (svätý) svoju koncepciu
tohto nadnárodného štátu vložil do známeho a stručného poučenia svojmu synovi, svätému
Imrichovi, ktoré znelo:
Unius lingvae uniusque moris regnum imbecile et fragile est – kráľovstvo jednej reči
a jednotvárnych zvyklostí je slabé a krehké.
V tejto súvislosti Anton Bernolák v citovanom Predhovore odcitoval obrannú pasáž
z latinského predhovoru Mateja Bela ku Gramatike Pavla Doležala, kde sa, podľa nášho
slovenského prekladu, píše: „Slovanov, slávnych pre ich vojenské činy, potom – buď pre
neskoršie víťazstvá Germánov, buď pre ľubovôľu písania Grékov, ktorí sem pridali aj svoje
písmeno kappa [k], začali prezývať Sklavi. No táto podoba slova u Grékov neznamenala
nijakú potupu, len Nemci tomuto slovu začínajú pripisovať tento znevažujúci vykladať,
potupu.“
Matej Bel však v citovanom úryvku nešpecifikoval, o akú potupu malo ísť. Pred vyše
štyridsiatimi piatimi rokmi, keď sme pre zborník Literárny archív 1967 (Martin : Matica
slovenská, 1967) dostali za úlohu preložiť citovaný Bernolákov predhovor k Slováru, práve
táto Bernolákom citovaná pasáž nám pripadala dosť konfúzne a čakali sme, že naši starší
historici zaujmú k tomuto Belovmu tvrdeniu dajaké spresňujúce vysvetlenie. Zatiaľ sa nič
podobného nestalo. No toto akoby z voleja Belom formulované tvrdenie nám neschádzalo z
mysle a prvýkrát sa k nemu pokúšame zaujať určité vysvetlenie až teraz..
Slovo Slavus možno v latinčine pokladať za neologizmus, ale nezdá sa nám, ako by sa Nemci,
takýmto výkladom podľa Mateja Bela, usilovali zneužiť kvázi „grécku“ podobu tohto mena
vo forme „Sclavus“ a vo význame dajakej pohany. Známe je, že Rimania kraje ležiace mimo
hraníc svojej ríše (tzv. limesu) pokladali za svoj potenciálny rezervoár sluhov alebo otrokov,
získavaných výbojmi a podľa Rimanov akýkoľvek ľud týchto oblastí to boli pre nich
potenciálni servi čiže sluhovia ako lacné pracovné sily. Preto zámer zaviesť do latinčiny ešte
aj novotvar sclavus, kde už existovali ustálené výrazy ako servus, famulus, minister alebo
puer, nemal šancu na úspech, najmä keď tu okrem citovaných výrazov na označenie ľudí za
limesom existovalo i všeobecné pomenovanie barbar. Skôr mohla do povedomia preniknúť
mienka, že Nemci (Frankovia) tvoriaci gro tzv. Západnej rímskej ríše mohli teda zotrvačne
preberať tradičný postoj Rimanov k obyvateľstvu za spomínaným limesom, ale to vôbec
nesúviselo s tým, že sa do mena Slavus vkĺzla spomínaná litera kappa. Preto za neoverené
pokladáme tvrdenie Mateja Bela aj o tom, že by boli práve Gréci začali ľubovoľne vkladať
do mena Slavus spomenutú literu „kappa“, teda S(c)lavus
Zdá sa, že kľúčom k vyriešeniu tohto javu nám môže poslúžiť práve pomenovanie nášho
známeho turčianskeho hradu, ktorý dostal názov Arx slavina, teda ako Slovenský hrad, ktorý
bol postavený v blízkosti oveľa staršieho hradu, s predpokladaným názvom Arx de Solio
(Zolio), čiže Zvolenský hrad, a s dnešným názvom Zniev (predtým Zniov).
A práve v súvise s menom tohto novšieho turčianskeho hradu možno hľadať pôvod epentézy,
čiže vkladania onej „gréckej“ litery „kappa“ do mena Slavus. Lebo to tzv. grécke epentetické
„kappa“ tu je možné vysvetliť si vlastným jazykovým procesom, bez akejkoľvek účasti
Grékov! Do nášho mena slavus sa totiž mohlo dostať zo spojitosti so slovom hrad „arx
(arks)“ a „slavina“ ako teda „arks slavina“ z čoho zvuk „k“ pri bežnej prešmyčke zo slova
arks prešlo do slova slavina a utvorilo podobu mena tohto hradu ako ars sklavina. Ale okrem
toho toto meno zasiahla aj ďalšia, a to všeobecne jazyková zvláštnosť premeny spoluhlásky
–v– na –b–. Napríklad z nemeckého slova Wächter u nás vzniklo pomenovanie strážnika
bachtár, z novogréckej podoby biblického mena Avraam sa u nás udomácnila jeho podoba
Abrahám a z latinského slova vidua sa utvorilo naše nárečové slovo bdova.
Takto aj slovo servi dostalo podobu serbi, podľa čoho je aj dnešné pomenovanie časti južných
Slovanov ako Serbi (Srbi), resp. Sorben a podobne sa uskutočnila i premena slova sclavinus
na podobu sklabínus, z čoho sa napokon utvorilo aj dnešné pomenovanie nášho turčianskeho
hradu ako Sklabinský zámok a obec k nemu prislúchajúca ako Sklabinský Podzámok, resp.
Sklabiňa. No už pomenovanie tohto hradu samo osebe dostatočne vylučuje umele vnášanú
skutočnosť, že by sa takýto honosný objekt mohol vôbec kedy chápať ako vlastníctvo sluhov
či otrokov! A keďže hrady sa pokladali za významné strategické objekty, pozornosť sa potom
sústredila aj na ich názvy, a tak tvar slova „sclavina“ z názvu tohto hradu mohol ovplyvniť i
znenie mena Sclavus.
Lenže okrem takéhoto možného výkladu tejto otázky spravodlivo v prospech Nemcov treba
vari ešte povedať, že bol to práve nemecký historik Gatterer, ktorý – ako ho cituje náš
turčiansky básnik a historik Ján Valentini v latinskom diele Elegia deflens... (Trnava 1805 –
Matica slovenská: Martin 2007) – o našich slovenských predkoch v Úvode do
synchronistických univerzálnych dejín napísal: „Der Name des Volkes allgemein Slawe
schreibt, so fiel man natürlich auf den Gedanken, ihn, so wie er nun lautet, auf der Sprache
selbst herzuleiten. Man fand das Wort Sláwa, welches Nuhm, Ehre andeut, und ward durch
die Großtaten der Slawen verleitet, wirklich ihren Namen auf diese stolze Art zu erklären.“(s.
48). (Meno národa sa všeobecne uvádza ako Slávi. Prišlo sa tak, prirodzene, na myšlienku,
aby sa toto slovo odvodilo z vlastnej reči, ako znie v súčasnosti. A našlo sa slovo sláva, čo
znamená honor a česť. A veľké činy „Slávov“ naozaj zviedli k tomu, aby sa ich meno
vysvetľovalo týmto honosným spôsobom.)
No útočilo sa nielen na meno a národ, ale aj na jazyk, a nie zo strany Nemcov, ale Maďarov,
ktorý hanobitelia označovali ako lingva sclava, a nie gramaticky správnejším tvarom sclavina
(akoby takto chceli azda obísť možnosť fonolgického oslabenia hanlivosti tvaru tohto
náležitého adjektíva, s jeho potenciálnou fonologickou premenou na sklabína.
Hlavný útok na slovenčinu sa však začal v roku 1792, keď na Uhorskom sneme v tomto roku
predstavitelia maďarských stavov vyhlásili maďarčinu za úradnú reč v Uhorsku namiesto
dovtedy používanej latinčiny. A Anton Bernolák o štyri roky neskôr začal písať spomenutý
predhovor k svojmu Slováru, teda práve už v čase ostrých a zosilnených útokov. Aj preto bol
tento predhovor preplnený Bernolákovými a prevzatými obranami, ktoré poznal aj citovaný
kardinál Rudnay a práve do tohto politického kontextu zapadá i jeho citovaný výrok. To
spôsobilo, že slovník (Slovár) Antona Bernoláka skoro na tri desaťročia ostal v rukopise, a
akoby podľa zákona schválnosti i ďalší pokus o jeho vydanie sa uskutočnil práve v čase
ďalšieho maďarizačného snemu, ktorý sa uskutočnil v roku 1825. No vtedy Alexander
Rudnay ako uhorský prímas a kancelár univerzity, ktorá Slovár nielen vytlačila, ale aj
financovala, jeho vydanie ideovo ešte zaštítil. Ale podľa spravodlivosti aj tu treba povedať, že
ducha sv. Štefana predstavovali aj niektorí reprezentanti maďarského národa, ako bol aj
Ferencz Sághy, riaditeľ Univerzitnej tlačiarne v Budíne, ktorá slovník aj napriek divokým
maďarizátorským tlakom vydala.
Obidva spomenuté snemy z rokov 1792 a 1825, možno teda pokladať aj za útok proti sv.
Štefanovi, ktorý nemal v úmysle založiť výlučné kráľovstvo či štát Maďarov a takýmto
Uhorsko ani nebolo. A tak i jemu nedávno inštalovaný pomník na Slovensku práve pre
zvrátený úmysel súčasných maďarských či maďarónskych liberálov a nacionalistov, ktorý do
tohto pomníka provokatívne vložili, možno a treba pokladať za rúhanie (k čomu malo také
tradičné maďarské „teremtetovanie“ vždy tak veľmi blízko), a výsmech všetkého, čo duch
tohto panovníka v rokoch 975 až 1795, teda za 880 rokov predstavoval.
Juraj Chovan-Rehák
+++++++++++++++++++++++++++
Kto sú mesiánski (spasiteľskí) židia?
Začiatok vzniku „židovského kresťanstva“, ako je sekta mesiánskych židov (hebrejských či
židovských kresťanov) označovaná, sa datuje do 70. rokov 19. storočia. Pred týmto
obdobím, keď niektorí židia uverili bezvýhradne v Krista (alebo väčšinou z politickospoločenských dôvodov), pridali sa k niektorej z jestvujúcich kresťanských denominácií,
najčastejšie k evanjelikom. V roku 1866 však bolo založené vo Veľkej Británii
Spoločenstvo hebrejských kresťanov (Hebrew Christian Alliance), ktoré sa snažilo z
pragmatických dôvodov zachovať si židovskú identitu, aby i naďalej mohlo požíva 
pomoc súkmeňovcov z rozvetvenej židovskej diaspóry vo svete. Mesiánski židia sa preto
usilovali, aby im prijatie Mesiáša Ješuu nebolo na príťaž v ani jednom ohľade – teda,
aby získali napriek svojmu židovstvu výhody aj vo svete Gójimov, ktorý židmi dovtedy
poväčšine opovrhoval a neprišli zároveň o existenčné výdobytky židovskej kolektívnej
stratégie prežitia.
Predstavitelia hebrejských kresťanov, akými boli Mark Levy alebo John Zacker ako prví
používali pre vzniknutú sektu označenie „mesiánski židia“ či „mesiánski judaizmus“, ale k
všeobecnému prijatiu tohto označenia prišlo oveľa neskôr.
Všeobecne jestvuje medzi židovskými veriacimi v Ješuu presvedčenie, že Božie zvolávanie
rozptýleného židovského ľudu zo všetkých krajín sveta do „erec Jisrael“ úzko súvisí s
duchovným prebudením práve mesiánskych židov a ich následných zjednocovaním mimo
kresťanských denominácií. Akoby bočným politicko-spoločenským úmyslom mesiánskych
židov bolo infiltrovať kresťanský svet a získať v ňom podporu pre uskutočnenie svojich
rasisticko-sionistických politických cieľov.
V roku 1882 založil Joseph Rabinowitz (1837-1899) prvú „židovsko-kresťanskú“ obec v
novodobých dejinách v Besarábii (Kišinev, dnešné Moldavsko). Teda až od konca 19.
storočia možno hovoriť o akejsi spoločnej „židovsko-kresťanskej“ minulosti a kultúre,
pretože dovtedy tento spoločný menovateľ nikdy nejestvoval, lebo pravé Kristovo učenie
o Pravde a Láske bolo od počiatkov antagonistickým protikladom židovského
farizejstva, Lži a Nenávisti.
Obrady mesiánskych židov prebiehajú v
prítomnosti Kristovho kríža. Populizmus?
Táto besarábijská „židovsko-kresťanská“ obec
nikdy nepatrila k žiadnej náboženskej
denominácii, ale mala skôr charakter ľudového,
sekulárneho hnutia. Nazývala sa Obcou
mesiánskych židov, synov Novej zmluvy
(hebrejsky Jehudim Mešichim Bnej Brit
Chadaša). Podľa Rabinowitza leží „kľúč k
Svätej zemi v rukách nášho brata Ješuu“ –
teda židia si uvedomili, že vznik židovského
štátu sa nikdy nemôže zaobísť bez súhlasu
kresťanského sveta. A tomu aj prispôsobili svoju stratégiu politického boja. V tejto
súvislosti je zaujímav é, že v tomto istom období na druhej strane Európy založil Theodor
Herzl Svetovú sionistickú organizáciu a v roku 1897 zvolal 1. sionistický kongres do Bazileja.
Herzl si do svojho denníka vtedy napísal: „V Bazileji som založil židovský štát.“
V roku 1915 vznikla Americká spoločnosť hebrejských kresťanov. Podľa jej zakladateľa
Arthura Kuldela malo ísť o „organizáciu, ktorá dýcha duchom Mesiáša a je poháňaná láskou k
Izraelu“ – šlo teda o ďalšiu z organizácii „novozákonných židov“, ktorá slúžila politickým
zámerom sionistického hnutia. V roku 1925 bolo utvorené Medzinárodné spoločenstvo
hebrejských kresťanov – akýsi vybájení židia, ktorí uverili aspoň naoko v Krista vyzerali
v očiach kresťanského sveta lepšie, ako tí skutoční historickí židia, ktorí Krista u
križovali...
Napokon, vďaka tejto usilovnej a systematickej práci sionistov a mesiánskych židov vo svete
kresťanov vyhlásil 15. mája 1948 David Ben Gurion vznik nového, budúceho
najrasistickejšieho štátu na svete – štátu Izrael – v krajine moslimských Arabov – v Júdey.
S týmto vedomím je preto zaujímavé sledovať ako sa dnes medzi ortodoxnými a
mesiánskymi židmi – bývalými spojencami vo veci Izrael – stupňuje napätie. Predstavení
mesiánskej komunity židov v južnom Izraeli (najmä v okolí Aradu) čelia stupňujúcemu sa
prenasledovaniu zo strany ultra-ortodoxnej židovskej komunity, ktorá obviňuje mesianistov z
„misionárskych aktivít, ktorými sa snažia pokrstiť tak veľa židov, ako sa len dá,“ a žiada, aby
opustili Izrael. Akob y sa projekt „novozákonných židov“ vymkol spod kontroly a žil
svojím vlastným, evolučným životom, ktorý sa obrátil voči svojmu zámeru...
Mesiánski židia sa i dnes cítia byť povolaní pomáhať akýmkoľvek spôsobom v oblasti
židovských prisťahovalcov z celého sveta do Izraela, čím napriek súčasnej nepriazni
ortodoxných židov v Izraeli zotrvávajú na svojej pôvodnej pozícii v rámci sionistického
hnutia.
Dnešní mesiánski židia, ktorých sa fanatickí Izraelci pokúšajú vyhnať preč z Júdey, rovnako
ako ich predkovia, pochádzajú zo židovských rodín a napriek tomu proklamujú vieru v Ježiša
ako Mesiáša (Jesua Ha Masias) a hlásajú prijatie jeho učenia obsiahnutého v Novom zákone
(z toho „novozákonní židia“), ale zároveň nevstupujú do žiadnej z kresťanských denominácií.
Súčasne zachovávajú, alebo sa snažia zachovávať židovské tradície a zvyky, rovnako ako
niektoré kresťanské cirkvi (napr. Adventisti siedmeho dňa).
Dnešní mesiánski židia, teda novozákonní židia sa nechávajú krstiť a organizujú rôzne kurzy
Biblie a iné vzdelávacie akcie. Sú milí a priateľskí, snažia sa nebyť vtieraví ako
Svedkovia Jehovovi. Prijatie viery v Ježiša majú osobne zvyčajne spojené s neobvyklými
skúsenosťami. V Izraeli sa nachádza asi 4 500 členov tejto skupiny, ktorí sú sústredení v asi
päťdesiatich kongregáciách. Ich centrá sú umiestnené v Haife, napríklad na hore Karmel v
Jeruzaleme blízko brány Jaffa.
Fanatickí židia a stúpenci politickej ideológie Bohom vyvoleného židovstva nad ostatné
národy – sionisti – dnes mesiánskych židov považujú za kresťanov a rovnako ako kresťanmi,
opovrhujú aj nimi.
Až v roku 2008, teda neuveriteľných 60 rokov po vzniku Izraela v palestínskej Júdey najvyšší
izraelský súd nariadil, že mesiánski židia, ktorí sa významnou mierou podieľali na vzniku
tohto štátu, majú rovnaké právo na občianstvo ako židia, ktorí v Ježiša neveria. Na úradoch sa
však nedávno objavilo dvanásť zamietnutých žiadostí o izraelské občianstvo, ktoré boli
odmietnuté najmä kvôli tomu, že išlo o židovských veriacich v Ježiša Krista. Väčšine z nich
prišlo vyrozumenie, že sa „dopustili misionárskych aktivít“, rozumej venovali sa krsteniu
židov.
Nebolo by to prvý raz, kedy by židia šliapali za svojím cieľom po hlavách iných, ktorých
vo svoj prospech obratne využili.
Čo majú mesiánski židia ako novozákonní židia spoločné so starozákonnými kresťanmi?
„Ježiš Kristus bol žid. Jeho matka bola židovka. Všetci jeho učeníci boli židia. Ježiš citoval
výhradne židovské Písmo. Tí, ktorí zažili zoslanie Ducha Svätého na Turíce v Jeruzaleme,
boli opäť židia. Celé kresťanstvo založené na viere v Ježiša ako Mesiáša (grécky Krista)
povstalo zo židovstva.“
– toto sú základné lživé postuláty starozákonných kresťanov, ktoré títo prevzali od
mesiánskych židov.
Nepomätený kresťan, ktorého Zlo ešte nezviedlo z cesty totiž vie, že Ježiš Kristus nebol žid,
ale Júdejec, teda obyvateľ historického územia vtedajšej Júdey, ktorý o otcovi a bohu židov
vraví toto:
„Vy ste z otca diabla a žiadosti svojho otca chcete činiť. On bol vrahom ľudí od počiatku
a nestál v pravde, lebo nieto v ňom pravdy. Keď hovorí lož, hovorí zo svojho vlastného,
pretože je luhár a otec lži. Ale pretože ja hovorím pravdu, neveríte mi. Kto z vás ma
usvedčí z hriechu? A keď pravdu hovorím, prečo mi neveríte? Kto je z Boha, počúva
Božie slová; vy preto nepočúvate, lebo nie ste z Boha.“ (Jn, 8:44-47)
Starozákonní kresťania vo svojej viere
zredukovali Svätú trojicu po vzore mesiánskych
židov: Kristus je len v osobe syna, syna Božieho,
syna Dávidovho a syna človeka.
Mesiánski židia, ktorých sme si predstavili v
úvode, sú v Európe pomerne málo známou a málo
početnou skupinou. Omnoho známejšou skupinou,
ktorá sa hlavne v dnešných dobách organizuje a
formuje po celej Európe sú „starozákonní
kresťania“. Na ich priblíženie veriacemu
čitateľovi použijeme Pavlov list Galaťanom, v
ktorom sv. Pavol nazýva Galaťanov „hlúpi,
nerozumní Galaťania“, práve preto, že sa z
nich ako novozákonných kresťanov začali postupne, nedopatrením stávať kresťania
starozákonní. Sv. Pavol tak otvorene kritizuje u kresťanov návrat k Starému zákonu, k Starej
zmluve. Dnes je to, bohužiaľ, napriek Pavlovmu vystríhaniu veľmi moderné.
V čom je problém? Teologická tradícia vraví, že Boh s ľuďmi uzavrel dve zmluvy. V prvej
zmluve povedal: „Musíte ma poslúchať, inak zomriete, ak mi budete neposlušní,
nebudete žiť,“ – to Boh podľa tradície povedal židom. Kresťanov Boh vykúpil skrze
svojho Syna. My, novozákonní kresťania preto nie sme ako židia, ktorí nepoznajú Boha, my
ho môžeme naozaj poznať a vedieť ako veľmi nás miluje, my sa k Nemu môžeme priblížiť a
milovať Ho.
Napriek tomu na Slovensku a v Českej republike vznikajú kresťanské, starozákonné spolky
ako ICEJ (International Christian Embassy Jerusalem / Medzinárodná kresťanská
ambasáda Jeruzalem – založená evanjelickými kresťanmi nadbiehajúcimi sionistom) či
žilinská chevra (pomáha „tým pravým“ emigrovať do Izraela a zvyšných vyučuje k láske k
židom), ktoré majú za účel novozákonných kresťanov strhnúť spiatočnícky späť k Starej
zmluve, teda späť k viere, strachu a trestu židov – samozrejme bez toho, aby ich primäla
konvertovať do „elitného klubu“ židovstva – to je totiž pre židovský farizejizmus a
židovské elitárstvo nežiadúce.
Ako vraví internetovo známy slovenský židofil a sionista, Miroslav Iliaš:
„K židofilstvu a sionizmu som dospel skrze kresťanstvo a najmä čítaním Biblie a štúdiom jej
výkladov. Kniha kníh hovorí o. i., že Židia sú stále vyvoleným národom pre zaslúbenia dané
patriarchom Abrahámovi-Izákovi-Jákobovi. Som – ako mnohí iní kresťanskí sionisti –
presvedčený, že zhromažďovanie Židov v ich biblickej domovine je prejavom Božej vernosti
a predzvesťou príchodu Mesiáša, o ktorého identite je celý kresťanský svet pevne
presvedčený, že je to Jesua Ha Masias, teda Ježiš Kristus.“
Takíto starozákonní kresťania, respektíve výchova kresťana v duchu Starého zákona je
veľmi nebezpečná, pretože jej jediným cieľom je vytvoriť u veriaceho bázeň pred
„polobožími“ židmi a získať jeho potenciálnu budúcu politickú podporu existencii
rasistického štátu Izrael. Prúd starozákonných kresťanov, ktorí sa zrazu „vybrali hľadať
korene svojej viery“ ako huby po daždi nie je totiž ničím iným ako vytváraním kolektívneho
súhlasu v otázkach ohrozujúcich svetové židovstv o a v otázke existencie najrasistickejšieho
štátu na svete, Izraela – teda ukradnutej palestínskej Júdey.
Prostredníctvom starozákonných škôl naprieč Európou nabaľujúcich naivných
novozákonných kresťanov získavajú židia hráčov do svojej rasistickej hry o nezákonný
štát Izrael. Do hry, v ktorej títo židia neváhajú vtiahnuť pamiatku svojich zosnulých z
holokaustu v odvetví pamiatkového priemyslu, ktorý na utrpení vlastných títo kupci
vybudovali – pokiaľ za návštevu Oswienčimu starozákonní kresťania dobre zaplatia a
odnesú si z nej „neotrasiteľnú“ vieru v nevinu a utrpenie svetového židovstva – výnos z
„obety shoah“ súkmeňovcov sa svetovému židovstvu bol býval oplatil.
Starozákonní kresťania sú teda ideologicky a nábožensky tým istým ako mesiánski židia, teda
novozákonní žida, s tým rozdielom, že nemajú rasového židovského predka po matke.
Starozákonní kresťania veria v Krista, rovnako ako mesiánski židia a rovnako podporujú
existenciu štátu Izrael – starozákonní kresťania vnímajú židovstvo ako korene kresťanskej
viery, zatiaľ čo novozákonní kresťania vnímajú židovské farizejstvo ako to, čo Kristus svojím
príchodom na svet znegoval a z čoho nás svojou smrťou, poslednou obetou ľudského tela (na
kríži) vykúpil.
Hnutie starozákonných kresťanov sa tak stalo prerastajúcim chápadlom mesiánskych
židov a sionistov v kresťanskom svete.
Typickou politickou stranou, po ktorej potom takíto starozákonní kresťania na
Slovensku vo voľbách siahajú, je paradoxne strana so židovským zastúpením – OKS –
Občianska konzervatívna strana, napriek tomu, že farizejská strana KDH – Kresťanskodemokratického hnutia dáva pred novozákonným kresťanstvom prednosť práve farizejstvu
Starého zákona (zrejme však nie dostatočne).
Mesiánski židia a starozákonní kresťania vernými čitateľmi .týždňa?
Typickým printovým reprezentantom názorov starozákonných kresťanov a mesiánskych
židov je na Slovensku Hríbov týždenník .týždeň (viď .týždeň a jeho 150 čísel: tri roky
propagandy pod zástierkou objektívnosti).
Pre starozákonných kresťanov, ktorí sú neoblomnými židofilmi, je príznačné skrývanie sa za
pojem „konzervativizmu“, v ktorom sa stretajú konzervatívno-občianske témy judaizmu a
kresťanstva ako je negatívny vzťah k potratom, neuznávanie homosexuality, zdôrazňovanie
mravov Desatora a pestovanie akéhosi „vlastenectva“ či akejsi „lojality“ k tomu, ktorý
prerozdeľuje ich dane (štát) – tieto témy neúnavne rozvíja na Slovensku práve Hríbov .týždeň,
ktorý nemá problém zastať sa na jednej strane v kritických okamihoch genocídy
Palestínčanov páchanej rasistickým štátom Izrael či izraelských výbojných vojen, a hneď na
stránke ďalšej vyznať sa k vlasteneckej láske k „tejto krajine“, kde pod týmto starozákonným
označením myslí sa krajina Gójimov – teda Slovensko.
Hríbov .týždeň neuznáva čistú lásku k národu v podobe nacionalizmu, lež zdôrazňuje
len obdobu boľševickej lojality k tomu, kto prerozdeľuje „moje dane“ – teda lojality k
štátu, „v ktorom žijem“ – teda lojality „k tejto krajine“, ktorú možno obsiahnuť v
plytkom vlastenectve.
Dobrému pozorovateľovi iste neušlo ani pokánie Hríba v jeho relácii Pod lampou zložené
pokorne (a hlavne potupne) k nohám hlavného bratislavského rabína Barucha Mayersa
– Hríb sa v ňom ako samozvaný a arogantný starozákonný kresťan ospravedlnil za všetkých
Slovákov a kresťanov za prenasledovanie židov na Slovensku. Hlavný bratislavský rabín,
Mayers, Hríba ako človeka ponížil odmietnutím jeho ospravedlnenia a ukázal postoj
nadradeného židovstva k druhotriednym starozákonným kresťanom, ktorí sa pokúšajú
natískať do priazne „tých vyvolených“. Židia takýchto nikdy nemali radi, ale vždy ich s
nechuťou dokázali využiť pre svoje ciele. Podobne, ako využívajú aj starozákonný .týždeň.
Nosnou témou mesiánskych židov, starozákonných kresťanov a (neo-)konzervatívcov v
.týždni a okolo .týždňa sa však stala cigánska otázka, ktorej riešenie (na Slovensku)
.týždeň vidí v integrácii cigánskeho etnika do slovenskej spoločnosti, zatiaľ čo v prípade
Palestínčanov obdobné riešenie striktne odmieta a hovorí o ich „segregácii z bezpečnostného
hľadiska“.
Hríbov .týždeň tak na svojich stránkach artikuluje imperatív tých majetných židov žijúcich (či
s majetkovým podielom) na Slovensku a v Českej republike, ktorí cigánsku otázku vnímajú
podobne ako majoritné obyvateľstvo skrz svoju spoluúčasť na ich vyživovaní, ale zároveň sa
na túto otázku pozerajú najmä skrz prizmu etnického konkurenčného boja – v prípade
núteného opustenia Palestíny židovstvo sa mieni vrátiť späť do svojich niekdajších dŕžav –
Poľska, Maďarska, Českej a Slovenskej republiky. Z pohľadu pravicových židov je preto
nutné tento priestor očistiť od tretieho etnika, z pohľadu židov ľavicových je zas potrebné
zmierniť integráciou dopad sociálno-ekonomických interakcií na klímu ich (staronového)
lebensraumu. Zdá sa, že v cigánskej otázke konzervatívny .týždeň sa správa ľavicovo,
podľa obrazu jedných zo svojich „polobožích“ vzorov. Napokon, nebolo by to pre
.týždeň po prvý raz, kedy sa neokonzervatívne vopchal do ľavicového liberalizmu.
.týždeň sa tak stáva mocnou zbraňou v rukách tých, ktorí sa usilujú získať jednak
sympatie a politickú podporu potápajúcemu sa štátu Izrael a židom, a tiež ich záujmom
v bývalých krajinách Rakúsko-Uhorska, respektíve Veľkého Maďarska či v
geopolitickej oblasti Karpatskej kotliny. Hríbov .týždeň tak má prakticky za úlohu potajme
konvertovať novozákonných kresťanov, ktorí Boha poznajú a milujú na kresťanov
starozákonných, ktorí Boha pri sebe nemajú, a ktorí sa Boha boja až tak, že nevyslovujú jeho
meno (a ani meno svojho národa), ale hlavne, ktorí za jediný Boží národ uznávajú národ
židov.
.týždeň vedie a vychováva kresťana v duchu farizejského rabínizmu, ktorý židov
obdivuje ako geniálnych a jedinečných svetových umelcov, vedcov či politikov, vytvárajúc
tak dojem, že čo majstrovské nie je židovské, alebo sa aspoň skrze Starý zákon židovstvu sa
blížiace, nie je hodné úcty či obdivu a je vo svojej podstate iba dielom náhody, nie darom od
Boha.
V občianskej rovine, .týždeň oslavuje právo sily, nie silu práva a v očiach svojich
čitateľov glorifikuje súčasného najväčšieho globálneho kriminálnika – Spojené štáty
americké. Stránky .týždňa sú tak pretkané nevkusným a dnes už gýčovým zbožňovaním
americkej kultúry konzumu a spotreby, aké poznáme z obdobia Nežnej revolúcie či
Pražskej jari. Akoby .týždeň so svojim „tribúnovými autormi“ (tými, ktorí stáli v 1989-roku
na tribúnach a dnes už iba píšu o tom, ako vtedy chceli ľuďom „veľmi pomôcť“) zaspal dobu
o dobrých dvadsať rokov.
Hríbov neokonzervativizmus v .týždni či ten ekonomický neocon Krivošíkov v Pravom
spektre je akoby cez indigo kópiou takého konzervativizmu, ktorý nemôže nepriťahovať
úprimných kresťanov, ktorí boli vtiahnutí na zákernú cestu starozákonného kresťanstva s
oporou v mesiánskom židovstve.
Záver
Ak patríte k tým, ktorí sa vo svojej úprimnosti a tradicionalizme nechali zviesť na nesprávnu
cestu starozákonného kresťanstva hoc aj prostredníctvom .týždňa, vedzte, že vždy sa z
„hlúpych Galaťanov“ môžu stať Galaťania múdri a novozákonní, ako kázal sv. Pavol vo
svojom liste.
V prvom rade je však potrebné, aby ste vedeli, že ste sa dali na nesprávnu cestu, keď ste
„začali objavovať korene svojej kresťanskej viery“ a objavili ste to, čo Kristus rozháňal
v chráme bičom – kupectvo, farizejstvo, a teda pravú tvár niekdajšieho júdejského či
dnešného svetového židovstva.
Predtým, než začnete zapálene bojovať za židov, spomeňte si ako židia v ukradnutej Júdey,
dnešnom Izraeli, opovrhujú takými, ako ste Vy – ako opovrhujú mesiánskymi židmi, s
ktorými tvoríte akúsi duchovnú (v skutočnosti politickú) väzbu.
Spomeňte si tiež, ako hlavný bratislavský rabín ponížil Vášho „starozákonného duchovného
otca“ Hríba v priamom prenose.
Spomeňte si na moje slová: žiaden kresťan, či už ten pokorený starozákonný nútiaci sa do
priazne židov či ten statočný novozákonný kresťan cítiaci lásku Boha vo svojom vnútri –
žiaden kresťan či žid uverivší v Lásku Ježiša Krista nestojí rasovému Židovi ani za
kvapôčku slzy. Naša Panna Mária je pre rasových Židov v Talmude označená ako
prostitútka, ktorá sa prespala s rímskym vojakom a Ježiš, pre nás Láska, je pre nich bastard
počatý z hriechu...
Ešte vždy máte chuť čítať z pera tých, ktorí v toto ako starozákonní kresťania veria a Vám
toto skryto natískajú?
http://beo.sk/spolocnost/1293-co-maju-spolocne-mesianski-zidia-starozakonni-krestaniaa-neokonzervativci-z-tyzdna
+++++++++++++++++++++++++++
http://worriersanonymous.org/Share/Prayerdbo.htm
+++++++++++++++++++++++++++
Kunsthistorik Jozef Lenhart: Na Slovensku sme sa asi zbláznili 74
Čítajte viac: http://kultura.sme.sk
V Bernolákove to vyzerá z roka na rok horšie. Čo sa tam stalo?
Človek, ktorý vlastní Bernolákovo, je architekt, ktorému to za korunu predala obec. Tento
nešťastník namiesto toho, aby tam niečo opravil, preoral anglický park a spravil tam golfové
ihrisko. Zanedbal ochranu pamiatky a mal by dostať pokutu. Dostal ju? Keď sa opakovane
deje, že vlastník nie je schopný pamiatku udržať, zákon hovorí o vyvlastnení, ale zákon je
taký, že pamiatku síce môžete odobrať, ale vlastníkovi musíte vrátiť peniaze, za ktoré objekt
nadobudol. Ale teraz, keď je z toho ruina?
Je to smutné, ale je to jeho.
Ale načo mu je to vlastníctvo? Ten kaštieľ zmizne z povrchu zeme tak či tak a bude to strata
pre celú Európu. Tu sa nikto nikomu nezodpovedá. Členmi golfového klubu v Bernolákove je
kultúrna elita. Neprekáža im, že kultúrna pamiatka padá? Asi im to nič nehovorí. Kto potom
tvorí elitu národa?
+++++++++++++++++++++++++++
Gustáv Murín
Budmerice do tretice
15. Apríl 2011,
Márne sme dúfali v sľuby pána ministra Krajcera. Všetko smeruje k tomu, že ak sa nepodaril
komerčný predaj Domova slovenských spisovateľov Budmerice, tak sa podarí komerčný
prenájom toho istého. Na tento účel slúži dymová clona poloprávd a vyložených lží
fabrikovaných za naše dane, konkrétne:
MK SR vyhlasuje DSS Budmerice za „pretrvávajúco prebytočné“, čo je pri polstoročnej
plnohodnotnej funkcii tohto zariadenia pre kultúru doslova absurdné. Pri takejto logike je
prebytočné aj celé MK SR.
Toto vykonštruované označenie napomohlo ďalšej absurdite – vyhláseniu súbehu na
komerčný prenájom Budmeríc! Ak nové vedenie ministerstva ani po mesiacoch vo funkcii
nepochopilo, že vnucovať Literárnemu fondu ako národnokultúrnej verejnoprávnej inštitúcii
komerčný prenájom je v rozpore s úlohami ministerstva aj Literárneho fondu, tak môžeme
úspešne pochybovať o ich ministerskej kompetentnosti.
MK SR účelovo vytvára lživý dojem, že na Budmerice údajne „dopláca“, pričom vôbec
neberie do úvahy, že LF svojou prevádzkou a údržbou každoročne zachováva v plnej
funkčnosti a hodnote túto národnú kultúrnu pamiatku, teda šetrí prostriedky ministerstva a nás
všetkých. Prevádzka tejto národnej kultúrnej pamiatky nestojí MK SR ani cent, tú si hradia
umelci, novinári, prekladatelia, ale aj vedci z vlastných príspevkov! Naopak z už terajšieho
prenájmu plateného Literárnym fondom MK SR profituje!
MK SR tieto svoje podozrivo neúprimné, dvojtvárne postoje zakrýva tvrdením, že vraj “musí”
konať podľa zákona. Vieme dobre, že takéto zákony tvoria ľudia a sú omylní. Ak nejaký
zákon nanucuje národnokultúrnej verejnoprávnej inštitúcii súťažiť o komerčný prenájom s
komerčnými firmami, tak je chorý ten zákon, aj tí, čo ho stvorili. Choré je aj odvolávanie sa
naň, pretože veľmi dobre vieme, že výklad zákona stojí len na dobrej, či zlej vôli príslušného
úradníka. V toto prípade sa zdá, že sa komusi veľmi hodí využívať akokoľvek absurdne
pokrútený paragraf, aby mohol nakoniec tvrdiť, že chlácholivé vyhlásenia ministra Krajcera
sa nakoniec “žiaľ” nepodarilo naplniť, veď ten “nezodpovedný” Litfond nepreplatil túžby
privatizérov a úbohí ministerskí úradničkovia s veľkou ľútosťou zlikvidujú pôvodný účel DSS
Budmerice. Ale tým to len začína, to je precedens, ktorý je verejnosti na očiach. Ale opýtajme
sa – čo sa deje s našim majetkom v rukách takýchto ministerských úradníkov, ktorý na očiach
verejnosti a umeleckej spoločnosti nie je?
Máme sa čoho obávať, veď na MK SR v týchto dňoch v tichosti zlikvidovali Centrálnu
servisnú organizáciu, ktorá mala nielen Budmerice, ale celý rad hnuteľného aj nehnuteľného
majetku na starosti. Zlikvidovali tým ľudskú pamäť, kde čo je a v tomto chaose sa ľahko
strácajú hodnoty, ktoré patria nám všetkým, ale v takýchto chvíľach akoby nikomu. Nájom
DSS Budmerice končí v máji. MK SR hlása nutnosť efektívneho využitia tohto zariadenia pre
slovenskú kultúru, ale sami svojím podozrivo pomalým ne-konaním tomuto využitiu bránia.
Tvorivé pobyty umelcov boli v neistote umelo vyvolanej MK SR zrušené. Možno sa to bude
komusi hodiť v argumentácii, že keď je kaštieľ prázdny, teda nevyužívaný, nemá zmysel jeho
pôvodnú funkciu zachovávať. Nehovoriac o zarážajúcej neúcte k ľuďom, ktorí tu vytvárali
ako zamestnanci desaťročia prostredie pre tvorivú činnosť slovenských (ale aj zahraničných)
umelcov i vedcov a ktorí sú teraz vydaní, rovnako ako tisíce protestujúcich tvorcov, napospas
ministerskej svojvôli.
Pod výzvu „Budmerický kaštieľ patrí umeniu – nie privatizérom!“ sa podpísalo sedem
organizácií zdržujúcich takmer 2000 spisovateľov, prekladateľov, hudobníkov, televíznych
tvorcov aj novinárov s podporou viac ako tisícky občanov na Changente a web-stránke SC
PEN. Hovorkyňa MK SR Chudinová vtedy pre médiá vyhlásila, že sa „dobíjame do
otvorených dverí“. Keď sme do tých dverí chceli vstúpiť a v osobnom stretnutí s ministrom
Krajcerom podporiť jeho zámer zachovať DSS Budmerice pôvodnému účelu, stalo sa
neuveriteľné. Dodnes, už druhý mesiac, v kancelárii pána ministra predstierajú, že o ničom
nevedia, hoci naša ponuka na stretnutia vyšla aj v tlačovej správe. Čo sa im nehodí, to skrátka
neexistuje. Presne v duchu komunistického pravidla – naplánovanej iniciatíve sa medze
nekladú, nenaplánovanej sa nehovorí iniciatíva.
Ako ďaleko toto Kocúrkovo ešte dôjde?
(časť tohto textu vyšla dnes v denníku Pravda, rubrika Ohlasy)
+++++++++++++++++++++++++++
Ministerstvo od Maďarska očakáva dodržiavanie záväzkov pri tvorbe ústavy
Rezort zahraničných vecí berie na vedomie proces prípravy maďarskej ústavy, no
prízvukuje, že kabinet bude odmietať všetky pokusy o zasahovanie do suverenity SR.
BRATISLAVA. Ministerstvo zahraničných vecí (MZV) SR berie na vedomie proces prípravy
novej maďarskej ústavy. Slovensko rešpektuje právo každej krajiny suverénne si zadefinovať
svoj ústavný rámec. Súčasne očakáva, že Maďarská republika bude dodržiavať medzinárodné
záväzky, ktoré prijala, že prispeje k dobrým susedským vzťahom a bude rešpektovať ústavné
usporiadanie iných krajín. Uvádza sa to vo vyhlásení MZV SR k procesu prípravy maďarskej
ústavy.
Ako sa v ňom pripomína, slovenský ústavný poriadok v súlade s medzinárodným právom
vychádza z toho, že za rešpektovanie a ochranu práv osôb patriacich k národnostným
menšinám je zodpovedný v prvom rade štát, v ktorom menšina žije. Ochrana osôb patriacich
k národnostným menšinám v Slovenskej republike je v súlade s medzinárodnými štandardmi
založená na princípe individuálnych práv.
Vláda SR v súlade s programovým vyhlásením usiluje o vytvorenie takých podmienok pre
osoby patriace k národnostným menšinám žijúce v Slovenskej republike, aby tu mali svoj
skutočný domov. Vo vzájomných vzťahoch medzi štátmi si ctí a rešpektuje zásady a normy
medzinárodného práva a má záujem na dobrých susedských vzťahoch s Maďarskou
republikou. Zároveň Slovenská republika bude dôsledne odmietať pokusy o zasahovanie do
jej suverenity, vrátane uplatňovania kolektívnych práv osôb hlásiacich sa k národnostným
menšinám.
pondelok 11. 4. 2011 18:29 | Copyright © SITA 2011
© 2011 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská
licencia vyhradená.
Tak Madarsko
ma prijat ustavu o par tyzdnov a my sa teraz rozhybeme, ze nieco nie je v poriadku?
Fidesz si z madarskej ustavy nielenze ide vyrobit nastroj na zjednocovanie ponad hranice, ale
najnovsie zacal uz aj prepisovat historiu. Orban zrejme potrebuje ocistit Horthyho rezim, ak
sa chce oznacit za jeho nasledovnika - a tak zacal likvidovat spojitost Horthyho s
antisemitizmom.
http://esbalogh.typepad.com/hu...
Niet divu, ze istym madarom u nas zacalo teraz velmi zalezat na tom, aby z Esterhazyho
urobili bojovnika za ludske prava, proti antisemitizmu.
Tomu sa hovori koordinacia. Nie ako u nas, koalicia visiaca na snurke Bugarovych gati.
––––––––––––––––––––––––––––http://esbalogh.typepad.com/hu...
« Show trials under way? | Main | Growing emigration? »
April 10, 2011
Refusing to face the past
Until recently critics of the Hungarian attitude toward the past complained only about the fact
that the overwhelming majority of Hungarians simply refuse to take responsibility for the
crimes committed against Hungarians of Jewish origin that resulted in the death of about
400,000 people. The Hungarian attitude is similar to that of the Austrians who gladly dump
responsibility for the holocaust within their own country on the Germans who marched into
Austria accomplishing the Anschluss that, let's face it, most Austrians fervently desired. The
Austrians can point to the fact that no Jewish labor camps or deportations took place in
Austria before 1938.
Hungarians hold very similar views. They claim that Hungarian Jews were shielded until
Germany occupied Hungary on March 19, 1944. From there on what was done was only
under pressure from Germany. Of course, the whole deportation process was the work of local
authorities.
From here on this Hungarian way of interpreting the events of 1944 will be part of the
Hungarian constitution. The state assumed the mantle of historian, decided on one particular
historical interpretation, and made it official dogma. The new constitution will state that
whatever happened between March 19, 1944 and May 2, 1990 simply doesn't exist. Or, more
precisely, it existed but entirely independently from the Hungarians. They are therefore not
responsible for anything that happened during those forty-five years.
A number of historians, philosophers, and sociologists raised their voices against this
particular passage in the new constitution. Although the Rákosi and Kádár regimes interfered
with the work of historians, even the communists didn't go so far as to constitutionally set "the
corrrect interpretation" of history. Falsification of history was a serious problem during the
Rákosi regime, and with a very few exceptions one could easily throw out all the books
written about modern history in those days. However, by the second half of the Kádár regime
excellent historical works began to appear that contradict the new official history of modern
Hungary set in stone in the new constitution.
The possible consequences of this particular passage in the constitution are immeasurable.
One must assume that all textbooks will have to be rewritten that contain any reference to
Hungarian complicity in the holocaust. I wonder what will happen to historians who dare to
hold a different view on modern Hungarian history. Can they be sued or prosecuted?
There are already certain signs that a massive rewriting of history is under way. There is a
Holocaust Memorial Center in Budapest which seems to be at the top of the government's
agenda. This memorial center has a permanent exhibition entitled "From Deprivation of
Rights to Genocide." One of the undersecretaries in Tibor Navracsics's ministry decided to
pick this exhibition as his first target. The question is whether Hungarians are responsible for
the Hungarian holocaust. The undersecretary notified a representative of the Holocaust
Memorial Center that part of the exhibit has to be reassessed because "it is set up in such a
way that it depicts Horthy marching into various cities and regions, which is an altogether
different sort of thing. It is different because there is no causal connection between the return
of Hungarian-inhabited areas to Hungary and Regent Miklós Horthy and the Hungarian army
marching in, on the one hand, and, on the other hand, the subsequent death marches in which
people were being herded to their deaths." According to him this is a skewed take on history
that "gives rise to unnecessary tension," I assume between Jewish and non-Jewish
Hungarians.
To claim that there is no connection between the return of areas from Serbia, Romania, and
Czechoslovakia to Hungary and the holocaust is nonsense. It is a well known fact that the
Hungarian Jews in the returned areas enthusiastically greeted the Hungarian troops only to
find out that they would be stripped of their rights as citizens of their own country. The
"Jewish laws" were made applicable to them immediately.
In order to make sure that the exhibit changes its sinful ways and shows the history of the
Hungarian holocaust in a manner that is acceptable to the government the Holocaust
Memorial Center would need new leadership. Although theoretically the government has no
say in the matter, it is clear that the authorities would be happy to see the current director,
László Harsányi, go and instead have Szabolcs Szita, a historian who came up with a more
acceptable version for the exhibition, at the head of the center.
István Deák of Columbia University, who had a hand in approving the current exhibition,
expressed his amazement that the undersecretary, who "is presumably a well read and
educated man," can possibly assume that there is no connection between territorial
enlargement and the treatment of Hungary's Jewish citizens. Deák is charitable. The
government is full of people who are both ignorant of history and rabidly nationalistic; they
simply cannot face the fact that one's nation doesn't always behave in the most righteous way.
As Deák said, "we mustn't insist on the innocence of the nation under any circumstances." But
if you are an ardent nationalist, you will surely insist on the perfection of your fatherland. A
dangerous concept.
This morning I received a link to an article in The Globe and Mail with the title "The
importance of national shame." It continues this way: "Do you believe that your country is the
greatest in the world? Then shame on you. And I mean that literally: I’m increasingly
convinced that a crucial factor in the progress of any country is a strong and well-inculcated
sense of national shame. To face up to the fallibility and deep wrongs of your country is to
reconnect it to the wider world. It also allows you to see the state for what it should be: a
sturdy if battered containment vessel for the dreams and ambitions of its citizens, not a golden
trophy of preordained rightness."
The Hungarians haven't gotten that far yet.
TrackBack
TrackBack URL for this entry:
http://www.typepad.com/services/trackback/6a00e009865ae58833014e6086139b970c
Listed below are links to weblogs that reference Refusing to face the past:
Comments
"I’m increasingly convinced that a crucial factor in the progress of any country is a strong and
well-inculcated sense of national shame."
I was thinking about that. Perhaps it is because English is not my mother tongue so I may not
have fully grasped the meaning. But I am not convinced of a need for "national shame". It
seems to be the opposite of "national pride" and hence assume a collectively shared fate (in
guilt and success). I do not want to deny people their identification with the nation but to be
able to deal with some "national disasters" it seems more useful to find out which people did
what. In my impression, the bulk of responsibility for "great crimes" can be attributed to some
people and institutions and to subsume it all through "national" shame appears to me to be too
generous to those that were closest to the decision-making. It blurs responsibility. It also
makes it unnecessary for the "small people" to consider what their contribution was or what
they would do in similar circumstances now. Translated to what happens now in Hungary one
could say it is a "national shame" that the country is "somehow" drifting towards autocracy. I
understand that the idea of "national shame" means that one should not think that one's nation
is always better than other nations, but I would not suggest to think of a nation as a
homogenous community in the first place.
Posted by: Kirsten | April 10, 2011 at 05:29 PM
Too depressed by recent articles to comment, so I'll cheer myself up with an off-topic bit of
troll-baiting.
Anyone else notice that our resident troll (it appears we only have one, after all) hardly ever
appears at weekends?
I think our house pet cannot afford a computer at home ...
Shame is not a prerequisite of progress. The lack of the ability to see the past the way it was is
just another symptom of immaturity.
Mr.Gal should apologize and the Hungarian government should make clear its position on the
Pava utca Holocaust Center case. This is Holocaust denial.Deportations began in Northern
Transylvania already in 1941 after the Hungarian occupation. (source in
Hungarian:http://www.historia.hu/archivum/2004/040203tibor.htm) Not only "Jewish laws",
attrocities and genocide on Szekelyfold.
Read on please
http://www.theglobeandmail.com/news/opinions/opinion/the-importance-of-nationalshame/article1977459/
ABB: You are right, but it was a one off thing, and it seems only related to non-hungarian
jews (20,000 people). However, there were also forced laborers, most of whon died in the
Russian winter.
Please find a link of the US Memorial Holocaust Museum:
http://www.ushmm.org/wlc/en/article.php?ModuleId=10005457
Mr. Gál "forgot" the Novisad/Újvidék/Neusatz pogrom in January 1942 more than two years
before the German occupation.
Éva has written about Austria. However when Kurt Waldheim in 1986 was elected as
president after an anti-Semitic campaign, Austria had to learn a lesson that it is not an island.
Waldheim was put on the USA Watch-list and he was not invited by important European
countries. Waldheim was not elected for a second term.
In 1991 the Social-democratic chancellor Franz Vranitzky recognized that while Austria as a
state was a victim, Austrian society was not. A national fund was created and all victims of
National-socialism received compensation.
Refusing to face the past. Is this something resulting from the Hungarian mentality? I found
this website about differences between people from the US and Hungarians.
http://www.filolog.com/hungarian_mentality_uncertainty.html
I recognize most of the points, but I am not convinced.
As far as national shame....I am pure Romanian, with some 10 % Hungarian in the mix, have
lived in the US and now in Hu. All short minded people have national pride, it is not hard to
do. To say, I am best, my country is the best and to actually feel it, in not progress or
specialness. The Germans did it, the US is doing it. BUT...to actually have national shame
requires some introspection, some time spent thinking on: WE are not perfect, we have to
admit our wrongs and fix them. I am proud to be a Romanian, when we talk about Hagi,
Marian Cozma, and many other success from dirt stories many Romanians share. However, I
have plenty of reasons to feel shameful too. So national shame can help, so can national
pride...but as usual, in moderation for both.
Once Fidsz has re-written Hungary’s history to show that they were a truly great moral nation
and were responsible for none of the wickedness’s and evils of the past. Ok Odin, turn the
irony switch. The way will become clear for the appointment of two new Hungarian saints (St
Horthy and that much maligned St Szálasi).
The re-written history is to become part of the Hungarian constitution. This will open a whole
new ‘can of worms’. Historians working on that period will have to leave the EU and migrate
beyond its borders. Why? Because there are denying the history of Hungary as written into
the Hungarian constitution. They will be accused of “Libelling the Hungarian Constitution”
and “Sedulous Libel”. The Hungarian Government will issue a ‘European Arrest Warrant’.
Although Libel itself is not a criminal offence in the rest of the E.U. and those stupid naïve
Anglo-Saxons outlawed the crime of “Sedulous Libel” many hundreds of years ago it is still a
crime in Hungary so people can be arrested for it.
The ‘His Mightiness’ can now gag any historian who denies the teaching of the ‘Great
Teacher, Wise Leader and ‘Proto-saint’ Orban. It was reported elsewhere that ‘He’ (OV)
presently carries pain killers because his Halo is far too tight.
It would not surprise me if a town in another country with a similar sounding name will have
to change its spelling to mollify the Mighty Hungarians –‘Silly little People’-. ‘Irony Off’
Seriously when the final draft of the new constitution is published it will be examined in even
greater detail than the Media Law, and change it you will or become more of a Pariah State
than Iran, Gaddafi’s Libya or Mugabe’s Zimbabwe.
Hungary like all nations will just have to outface its ‘Devils from the past’ like every other
person, tribe or nation.
Posted by: Odin's lost eye | April 11, 2011 at 09:37 AM
Shame. I think the Orban years will go down in history as the "shame years". All the attempts
to gain ultimate power can only be paralleled to nazi era and the communist ear that followed.
THe rewriting history, the retroactive laws, the dismissal of competent people using frivolous
reasons, the faulty translation of documents, the show trials, the repossessing of private
property, the fear from retribution that is injected into society for speaking up against the new
status quo, the closing the eyes when minority rights of minorities being questioned or
threatened, the severance of respect for Hungarians from other nations with this "we are the
best, and I am the We" attitude is in undoing of Hungary.
+++++++++++++++++++++++++++
Slovenské deti by mohli v Maďarsku navštevovať školy bezplatne
Maďarská vláda totiž chystá veľkú novelu zákona o verejnom školstve, do ktorej možno
zapracuje aj návrh poslanca Národnej rady SR Szilárda Somogyiho .
BRATISLAVA. Slovenské deti by mohli v Maďarsku navštevovať materské a základné školy
(ZŠ) bezplatne. Maďarská vláda totiž chystá veľkú novelu zákona o verejnom školstve, do
ktorej možno zapracuje aj návrh poslanca Národnej rady SR Szilárda Somogyiho (SaS).
Slovenský zákonodarca o bezplatnej školskej a predškolskej dochádzke pre slovenské deti
diskutoval v utorok (12.4.) v Budapešti s predsedom výboru maďarského Národného
zhromaždenia pre školstvo, vzdelávanie a vedu Zoltánom Pokornim (Fidesz).
"Maďarská strana bola veľmi konštruktívna napriek tomu, že problematika bola pre ňu nová,"
povedal pre TASR Somogyi. Pokornimu navrhol zmeniť paragraf, ktorý upravuje možnosť
bezplatnej školskej a predškolskej výchovy pre cudzích štátnych občanov žijúcich na území
Maďarska. Dodal, že s Pokornim sa dohodli na ďalšom stretnutí, na ktorom otázku opäť
prediskutujú. "Stretneme sa do troch týždňov. Dovtedy maďarská strana zmapuje možnosť
takejto zmeny zákona, ktorú by podľa ich slov v tejto časti neplánovali. A preto s
poďakovaním prijali poukázanie na vzniknutý stav v pohraničnom území," priblížil Somogyi.
Zároveň informoval, že novelu zákona má maďarská vláda predložiť parlamentu do konca
mája. Somogyi upozornil Pokorniho na to, že maďarská legislatíva bráni tomu, aby slovenské
deti v Maďarsku mohli chodiť do materskej a základnej školy bezplatne. Maďarské deti
pritom majú na Slovensku takéto vzdelávanie bezplatné.
Podľa Somogyiho, keď chcú slovenskí rodičia s trvalým pobytom napríklad v obci Rajka, no
pracujúci na Slovensku a nie v Maďarsku, zapísať svoje deti do škôlky alebo aj do ZŠ, musia
za to zaplatiť. Pritom v minulosti mohli slovenské deti navštevovať tieto zariadenia zadarmo.
To sa však zmenilo po istej kontrole. "Maďarský Najvyšší kontrolný úrad vykonal jednu
kontrolu v Rajke a pokladal za nezákonný postup, že deti slovenských občanov môžu
bezplatne navštevovať tieto zariadenia v Maďarsku," uviedol pre TASR Somogyi.
Upozornil, že na Slovensku môžu cudzí občania, aj maďarskí, dať zapísať svoje deti do
škôlky a školy, a keď ich riaditeľ príjme, majú nárok na normatív zo štátneho rozpočtu, čiže
môžu tieto zariadenia navštevovať zadarmo. V Maďarsku však rozhodnutie riaditeľa
nepovažujú podľa Somogyiho za postačujúce. "Je tam ďalšia podmienka. A to, že len pre tých
je štúdium bezplatné, ktorých rodičia nielenže bývajú v Maďarsku, ale aj na území tohto štátu
pracujú," vysvetlil.
Pokornimu podľa vlastných slov navrhol, aby v Maďarsku zmenili zákon o verejnom školstve
tak, aby platenie za návštevu materských a základných škôl nebolo viazané aj na výkon práce
v krajine. "Ale aby to bolo obdobné tomu, ako je to na Slovensku," povedal pre TASR.
streda 13. 4. 2011 11:05 | Copyright © TASR 2011
+++++++++++++++++++++++++++
HOVORY "M" – Vladimír Mečiar: Radičovou špinavou metlou sa politika nevyčistí
Prečo opozičné strany v parlamente nechránia Ústavu SR a mlčia? * Už aj Újszó uvažuje o
správnosti konania maďarskej menšiny, len Slováci nie * Je služba Sorosovi kvalifikácia na
premiérsky úrad? (1. časť)
* ĽS-HZDS organizuje ako jediná strana slovenské stoly pred sčítavaním ľudu na území
Slovenska, ktoré sú odpoveďou na akcie SMK a Most-Hídu platené aj z vlády SR, ktoré
na vlastných stoloch prehovárajú občanov, aby sa hlásili k maďarskej národnosti.
Hovoríte, že je to jasné odnárodňovanie podľa Ústavy SR, čo je v rozpore s naším
najvyšším zákonom. Nedá sa na to upozorniť podaním na súd či na vyšetrovacie orgány,
aby tak vláda nekonala?
V. Mečiar: To, čo robí ĽS-HZDS, je akcia na podporu ľudských a občianskych práv. A tieto
práva hovoria, že žiadna akcia nesmie smerovať k tomu, aby u ľudí povzbudzovala
presvedčenie pre jednu alebo inú národnosť. Má to byť vec vnútorného stotožnenia a
rozhodnutia sa človeka s tým, čím je, ku komu patrí a ku komu sa hlási. Otázka je, či máme,
alebo nemáme robiť špecifické úkony v týchto našich „hovoroch“ na oznámenie orgánom
činným v trestnom konaní. Právo hovorí, že všade, kde sú viac ako traja účastníci, sa deje vec
verejne. Nás v týchto „hovoroch“sleduje od desať do dvadsať tisíc ľudí. Čiže je to verejné. A
orgány činné v trestnom konaní tam, kde je to verejné, alebo zverejnené, sú povinné zo
zákona konať bez toho, aby ich o to ešte iným úkonom niekto žiadal, alebo ďalej upozorňoval.
Veď sa v danej chvíli jedná o podozrenie zo zneužitia právomocí verejného činiteľa u
podpredsedu vlády. Ba aj z toho, že strany SMK a Most-Híd konajú protiústavne. Okrúhle
stoly a kampaň bežia, všetko sa vyvíja, ale slovenské strany, ktoré tiež o tom vedia od nás a
vedia to aj z iných materiálov, mlčia. Ani jedna strana v parlamente sa nechce vmešovať do
vlastných vnútorných vecí a postaviť sa na ochranu Ústavy SR. V tom je povedzme rozdiel v
chápaní ochrany ľudských a občianskych práv a v úlohách politických strán pri kontrole, či
pri ochrane ľudských a občianskych práv každého.
* Je teda možné, aby orgány zasiahli?
V. Mečiar: Samozrejme, už majú dostatok podnetov a pokiaľ si to chcú preveriť, je ich
povinnosť vyžiadať si k tomu podklady. Majú uvedených autoritatívnych zástupcov Úradu
vlády SR. Dokonca už aj Újszó o tom písalo, ako tieto kampane bežia. Aj tam bola otázka, či
je to dobré, ak to robia zástupcovia maďarskej menšiny aj pre iné menšiny? Je to vec, ktorá je
dostatočne verejne známa na to, aby sa vo veci konalo.
* Aj v tom prípade, ak sa tá otázka dotýka Ústavy SR, aj tá sa dá vymáhať a stíhať?
V. Mečiar: Je síce pravda, že nie všetko, čo je v Ústave SR je trestné. Ešte sa vyžaduje, aby
trestnosť bola v súlade s Trestným zákonom. To znamená, so skutkami vymenovanými v
tomto zákone. V tomto danom prípade, ak niekto vynakladá štátne peniaze na Ústavou SR
zakázanú činnosť, je to jasné zneužitie funkcie verejného činiteľa. A to je podľa zákona
trestné. Protiprávnosť je dokázaná textom Ústavy SR čl. 12. V danom prípade je teda všetko
postavené na tom, či konať budú a či strany v NR SR, ktoré sa bijú do pŕs v prospech
slovenských záujmov, si vôbec všimnú, čo sa nám pod nohami robí? Veď tu prebieha vývoj,
ktorý nás poznamená na desať rokov a poznamená nás negatívne. A to pre ľahostajnosť k
vlastnému osudu, čo je už vrchol cynizmu.
* V novom maďarskom parlamente chcú pre zahraničných Maďarov 6 až 8 mandátov a
vážne to orbánovci pripravujú. To nik z medzinárodného spoločenstva nezasiahne? Nik
nebude proti Budapešti za takéto zákony narúšajúce územnú integritu cez občanov v
Bruseli protestovať?
V. Mečiar: Zatiaľ sú nepriame signály. EÚ intervenovala v Maďarsku v otázkach tlačového
zákona. Predsedovia vlád neprišli na stretnutie, ktoré zvolával premiér Orbán do Budapešti,
čo je jasný signál ako ho chápu a čo hovoria. Ale to je signál, ešte to nie sú kroky. V
Európskom parlamente niektorí upozornili na ohrozenie demokracie v Maďarsku. Sú to
predovšetkým iniciatívy zelených. Aby európske orgány mohli konať, potrebujú oficiálny
podnet. Ten oficiálny podnet im musí dať vláda SR. Táto vláda to nerobí a neurobí.
* Myslíte, že sa naschvál bránia rokovaniu v NR SR o výrokoch Orbána o volebnom
práve pre občanov z iných štátov, ktorí sa prihlásia k maďarskému dvojitému
občianstvu?
V. Mečiar: Samozrejme, že sa bránia aj rokovaniu v parlamente k tejto otázke s tým, že
predsa nebudú reagovať na iniciatívu. Ale tu nejde o verbálne vyhlásenie predsedu vlády.
Veď predseda vlády je ústavný orgán Maďarska, kde pripravujú za týmto účelom ústavu. Ak
sa nezasiahne pred zmenami textu ústavy, tak po jej prijatí v parlamente už ju nezmení nikto.
Lebo je to vôľa ľudu premenená na ústavu. Preto je ťažisko postavené na vláde SR, aby
konala už teraz.
* Ako by to v praxi vyzeralo, keby sa to v Maďarsku premietlo do ich ústavy?
V. Mečiar: Budú voľby do NR SR a zhodou okolností budú vtedy aj voľby do maďarského
parlamentu. Strana Jobbik je neofašistická. Hnutie 64 žúp, ktoré je zakázané a ďalší, budú
robiť legitímnu politickú kampaň na Slovensku? A my sa budeme s nimi v politických
kampaniach zrážať? A jedna časť bude voliť Budapešť a druhá poslancov NR SR? Jedna časť
bude hovoriť, že najvyšší zvrchovaný predstaviteľ moci je v Budapešti a druhá, že na
Slovensku? Veď nás to politicky ničí. Už samotný nápad je chorý a politicky odmietnutý
výsledkami druhej svetovej vojny. Tu je jej pokračovanie inými cestami. Preto je legitímnym
orgánom vláda SR na iniciatívy voči EÚ cestou ministerstva zahraničných vecí SR.
* A čo s tým, ak nekonajú?
V. Mečiar: Ani nekonajú ako slovenské orgány. Preto je to už vec vnútornej demokracie. Ak
nekoná vláda SR, je to vec politických strán, vec občianskych hnutí a vec občanov SR či chcú,
aby ich táto vláda zastupovala.
* Europoslanci za SR nemôžu v únii protestovať?
V. Mečiar: Europoslanci majú v tomto smere malú kompetenciu. Môžu síce niečo iniciovať
vo výboroch, v ktorých sú, ale to nie je ten motor, ktorý to rozbehne. Tým je v tejto
konštelácii siločiar, aby tá politika bola jednotná, vláda SR.
* Nový kandidát na riaditeľa NBÚ bol diskriminovaný prí výbere len preto, že v čase
riaditeľovania Ivana Lexu pracoval v SIS, pričom o tomto štátnom orgáne sa hovorí ako
o zločineckej organizácii. Ako sa na to pozeráte?
V. Mečiar: SIS je štátny orgán. Plní úlohy, ktoré v tomto štáte plniť má. V období rokoch
1996 až 1998 bola intenzívna politická kampaň proti vláde, ktorá smerovala aj k tajným
službám, lebo veci, ktoré sa tam udejú, väčšinou nie je možné zverejňovať. Tak sa rozohrávali
rôzne špionážne hry. Na túto tému bola urobená volebná kampaň v roku 1998. Politické
zoskupenie, ku ktorému patrí pani Radičová, tento tromf jednoznačne ťahalo. Ak za činnosť
štátneho orgánu v dobe zakladania štátu možno brať na zodpovednosť osoby, tak len vtedy, ak
sa preukáže ich zavinenie. Máme tu ďalší štátny orgán súdny, ktorý v štrnástich kauzách
vyrobených vtedajšou opozíciou, štrnásťkrát súd povedal: Nestalo sa. Ak pani Radičová ako
predsedkyňa vlády hovorí, že sa stalo, tak potom nerešpektuje súdy? Nerešpektuje štátny
orgán? Nerešpektuje občianske právo človeka, ktorý pracoval pre štát v období zakladania
štátu, že do doby preukázania viny je nevinný a čistý? Podozrenie voči inštitúcii nemožno
vzťahovať voči osobám. Pani predsedkyňa vlády chce niekde zamietať smietku a aké je jej
brvno v oku, ktoré nevidí? Veď patrila k ľuďom, ktorí podporovali a podpisovali petíciu proti
vzniku SR. To znamená, že bola proti tomu, aby Slováci realizovali svoje právo na
sebaurčenie a mali svoj štát. Keď je tak vysoko morálna, čo robí v tom štáte, ktorý nechcela a
o ktorom bola presvedčená, že je zlý, či bude zlý, k čomu smerovala kampaň? Ak je
predsedkyňou vlády, musí brať do úvahy aj kroky robené po vzniku proti tomuto štátu. Bola
dlhé roky predsedkyňou nadácie George Sorosa, ktorý je nielen zbohatlíkom, ale aj členom
svetového zväzu Maďarov. Otvorene na území Slovenska vyhlasuje, že svoje peniaze
zneužíval na zmenu vnútorných politických pomerov na Slovensku. Pani premiérka v tejto
nadácii disponovala veľkými sumami. Odkiaľ tie peniaze prišli? Kam išli? Na čo boli
používané? Rovnako to bolo v majetku. Myslí si, že služba Georgovi Sorosovi je
kvalifikáciou pre funkciu predsedu vlády SR? Nespochybňuje tým sama seba ako ústavný
inštitút, aj ako osoba politická – homo politicus? Veď potom môžeme takto pošpiniť každého
a všetko. A netreba dokazovať.
* V prípade kandidáta na riaditeľa NBÚ sa však nič nedokazovalo...
V. Mečiar: Vidíte a tu aj dokázané politické chyby sú ničím. Neviem, že by bol za pána Stana
niekto hlasoval a falšoval hlasovanie v NR SR? Pani Radičová áno. Veď hlasovala za niekoho
a tých politických prestrelkov je strašne veľa. Kto chce čistiť špinavou metlou slovenskú
politiku? To je nezlúčiteľné s touto funkciou – vytváranie nepriateľov, ktorí si vtedy dovolili
zakladať štát, keď ona bola proti. Ktorí konali v záujme štátu, keď bola proti. Aby toto robili
ústavní činitelia naďalej, to je už ich hanba, ale aj naša, keď to trpíme.
Stanislav Háber
+++++++++++++++++++++++++++
Drzme dievcatam palce
17.- 19. február 2011 - Turnaj 4 krajín na Slovensku (Prievidza)
SLOVENSKO - RAKÚSKO 8:1 (3:0, 4:1, 1:0). Góly: 13. Čupková (Kapustová, Čulíková),
14. Džurňáková (Herichová, Jurčová), 17. Moravčíková (Miháliková, Sroková), 23.
Gajdošová (Čulíková), 25. Kapustová (Matejová), 30. Čulíková (Kapustová), 37. Vargová
(Džurňáková), 51. Jurčová (Džurňáková, Herichová) - 38. Hummelová. Vylúčené: 3:4 na 2
min, presilovky: 1:0, oslabenia: 0:0. Strely na bránku: 53:19.. Rozhodovali: Findurová Čerhitová, Besedičová, 236 divákov.
SLOVENSKO - FRANCÚZSKO 3:2 (0:1, 0:1, 2:0 - 1:0). Góly: 44. Herichová (Vargová,
Džurňáková), 46. Žitňanská, 62. Čupková (Čulíková) - 8. Allemozová (Ravillardová), 30.
Gicquelová. Vylúčené: 3:6 na 2 min, presilovky: 1:0, oslabenia: 0:0. Strely na bránku: 47:25.
Rozhodovali: Findurová - Habanová, Janíková, 540 divákov.
SLOVENSKO - ČESKO 3:1 (2:1, 0:0, 1:0). Góly: 17. Čupková (Gajdošová, Kapustová), 20.
Kapustová (Čulíková, Čupková), 51. Jurčová (Herichová) - 13. Vanišová (Zdráhalová).
Vylúčené: 6:8 na 2 min, navyše: Nováková (ČR) DKZ za narazenie na mantinel, presilovky:
0:0, oslabenia: 0:0, strely na bránku: 54:15, rozhodovali: Zemiaková - Habanová, Kúdeľová,
808 divákov.
Konečné poradie na turnaji: 1. SLOVENSKO, 2 . Česko, 3. Francúzsko, 4. Rakúsko.
16. - 25. apríl 2011
Majstrovstvá sveta vo Švajčiarsku (Winthertur, Zürich)
(skupina A: USA, SWE, RUS, SVK
skupina B: CAN, FIN, KAZ, SUI)
+++++++++++++++++++++++++++
Slováci v cudzine čakajú, koľkí budú
Slovensko sa na sčítanie ľudu len pripravuje, Slováci za hranicami už riešia problémy,
ktoré s ním súvisia.
BRATISLAVA. Zahraniční Slováci majú pochopenie pre výzvy slovenských Maďarov, aby
sa príslušníci menšín neobávali pri sčítaní obyvateľstva priznať k svojej národnosti. V
opačnom garde sa táto obava týka aj ich.
„Máme veľmi negatívnu skúsenosť spred desiatich rokov, keď sa pred sčítaním viedla
intenzívna kampaň, že národnosť je citlivý osobný údaj a ľudia ho nemusia vypĺňať,“ hovorí
predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí Vladimír Skalský, ktorý žije v Prahe.
„Doplatili na to najmä menšiny, keď sa prihlásilo 200-tisíc Slovákov, hoci kvalifikované
odhady hovorili o 350 až 400 tisícoch,“ vraví Skalský. „Tolerancia úradov je tu, našťastie,
veľká a zväčša sa pracuje s kvalifikovanými odhadmi.“
Viaceré práva sa však viažu na desaťpercentný podiel príslušníkov menšín v obci, či
päťpercentný podiel v kraji. „Usilujeme sa o zriadenie slovenskej škôlky v Prahe. Keby sme
mali päť percent, mohli by sme ju požadovať, takto o ňu musíme prosiť.“
Otázka národnosti je v Česku dobrovoľná. Prihlásiť sa dá aj k dvom národnostiam naraz či k
Čechoslovákom.
Potrebujeme zákon o zamedzení dvojitého sčítania, píše Peter Schutz
Rada za desaťtisíc
Fakty
Sčítanie u nás
•
•
•
•
•
•
sčítanie bude od 13. 5. do 6. 6.,
rozhodujúcim okamihom je polnoc z piatka 20. na sobotu 21. mája,
údaje o obyvateľovi vypĺňa každý člen domácnosti,
údaje o byte vypĺňa jedna osoba za domácnosť,
údaje o dome - vypĺňa jedna osoba za celý dom,
od 21. do 29. mája sa bude dať sčítať aj cez internet.
Zlé skúsenosti majú niektorí Slováci už aj s práve prebiehajúcim sčítaním, ktoré sa tento rok
koná v celej Európskej únii. V Česku sa začalo o dva mesiace skôr ako u nás.
„Na internát prišla sčítacia komisárka a tvrdila, že ak nevyplníme formulár, dostaneme pokutu
desaťtisíc českých korún,“ hovorí slovenský študent v Prahe Lukáš Honz. „Predtým som si
pozeral stránku slovenského sčítania, kde sa jasne píše, že sa máme sčítať na Slovensku.“
„Obyvatelia Slovenskej republiky študujúci na vysokých a stredných školách v zahraničí,
ktorí budú v čase sčítania mimo Slovenska, by sa mali sčítať na Slovensku,“ píše sa v rubrike
Opýtali ste sa na stránke scitanie2011.sk.
Honz si formulár neprevzal, viacerí jeho spolužiaci pod hrozbou pokuty ustúpili.
„Žiaľ, odmietnutie účasti na sčítaní je u nás porušením zákona,“ odpovedá na otázku, či
študentovi hrozí pokuta, hovorca českého sčítania Ondřej Kubala. Tamojší zákon nariaďuje
vyplniť formulár každému, kto je v čase tzv. rozhodujúceho okamihu na území krajiny. V
Česku to bola polnoc z 25. na 26. marca.
Náš Štatistický úrad sa bráni, že išlo o odpoveď na otázku týkajúcu sa študijných pobytov v
zahraničí.
„To nie je celkom to isté. Kým štúdium v zahraničí trvá niekoľko rokov, študijný pobyt môže
byť podstatne kratší, čo v otázke ani v odpovedi nebolo špecifikované,“ vraví Ľudmila
Ivančíková z úradu.
Študenti, ktorí sú v „rozhodujúcom okamihu“ sčítania v cudzine, by sa podľa nej mali sčítať
podľa tamojších pravidiel.
Povinnosť sa tým pre nich nekončí.
„Ak je Česká republika miestom obvyklého bydliska slovenského študenta, sčíta sa tam ako
obyvateľ Slovenskej republiky s obvyklým bydliskom v Česku. Keďže má trvalý pobyt na
Slovensku, má povinnosť sčítať sa aj podľa našich pravidiel sčítania, opäť ako obyvateľ s
obvyklým bydliskom v Česku,“ vysvetľuje Ivančíková.
Študenti sa riziku pokút ešte môžu vyhnúť. „Každý prípad sa bude posudzovať individuálne.
Sankcie sú extrémnym riešením pre ľudí, ktorí naozaj sčítanie odmietajú,“ vraví Kubala.
Formuláre si na pošte či obecnom úrade môžu vyzdvihnúť dozajtra.
Hry s číslami
Na priebeh sčítania sa sťažujú aj poľskí Slováci.
„Zaútočil na nás jeden starosta, ktorý vybral článok z nášho časopisu o práve hlásiť sa k
národnosti a bežal s tým do rádia, že ktosi rozposiela poplašné anonymy,“ vraví predseda
Spolku Slovákov v Poľsku Ľudomír Molitoris.
S údajmi o národnosti sa podľa neho pritom v minulosti už manipulovalo. „V jednej obci, kde
sa Slováci hlásili, nebol podľa oficiálnych štatistík vykázaný ani jeden.“
V sčítaní pred desiatimi rokmi sa za Slovákov prihlásilo zhruba dvetisíc ľudí. „Žije nás tu 10až 12-tisíc,“ tvrdí.
Ponosy zatiaľ nemajú maďarskí Slováci, ktorých čaká sčítanie na jeseň.
„Je aj záujmom väčšiny, aby sme sa hlásili, nech ich pán Slota nemôže napádať, že vykynožili
Slovákov,“ vraví Imrich Fuhl zo slovenskej samosprávy.
Úrady však vyzvali, aby pri sčítaní vyberali komisárov aj medzi menšinami. „Máme
skúsenosti z minulosti, že v slovenskej dedine, kde na jednej strane ulice sčítal maďarský
učiteľ, vychádzali samí Maďari, a na druhej strane so slovenským učiteľom zas samí
Slováci,“ vraví Fuhl.
Aj v Maďarsku je národnosť nepovinný údaj. V roku 2001 sa za Slovákov označilo 18-tisíc
ľudí.
+++++++++++++++++++++++++++
Milí matičiari a sympatizanti,
preposielam poznámku s otázkou p Šottera a dodávam, že viacerí členovia Matice mi
avizovali, že prestanú SNN odoberať, pretože odkedy sa dostali do rúk čechoslovakistom
bratom Brožíkovcom, sú nečitateľné a neakceptovateľné!!!
Pekný deň praje
M. S.
+++++++++++++++++++++++++++
Krajcer chce sochy chrániť zákonom, pripomienkuje stavebný zákon
BRATISLAVA. Stavebný úrad bude musieť uložiť stavebníkovi alebo vlastníkovi stavby
povinnosť informovať autora diela pred nejakou zmenou, nevyhnutnými úpravami alebo
odstránením, ktoré môžu mať za následok znehodnotenie alebo zničenie umeleckého objektu.
Ministerstvo kultúry chce aj týmto zámerom vstúpiť do návrhu stavebného zákona, ktorý je v
medzirezortnom pripomienkovom konaní. TASR o tom dnes informovala hovorkyňa rezortu
Eva Chudinová.
Sochy bezdôvodne ničia len barbari. Našimi návrhmi sa snažíme zaplátať legislatívnu dieru
vo vzťahu k umeleckým dielam, ktoré sú najmä na verejných priestranstvách," konštatuje
minister kultúry Daniel Krajcer.
Ministerstvo pod jeho vedením navrhlo rozšíriť oprávnenie stavebného úradu zastaviť stavbu
aj v prípade, ak ide o ohrozenie kultúrnych pamiatok, pamiatkových území, archeologických
nálezov a nálezísk.
Podľa neho je tiež potrebné zjednotiť sankcie vo vzťahu k odstráneniu stavby, ktorá je
kultúrnou pamiatkou. "Pretože toto konanie bolo osobitnou sankciou postihované len vo
vzťahu k právnickým osobám ako správny delikt. Naproti tomu ministerstvo kultúry navrhuje
rovnaký postih aj pre fyzické osoby, pretože z hľadiska ochrany pamiatkového fondu je
bezpredmetné, či tento ničí právnická alebo fyzická osoba," vysvetlila Chudinová.
"V prípade, že pôjde o umelecké dielo, ktorého význam potvrdí ministerstvo kultúry, je autor
diela, v prospech ktorého uložil stavebný úrad opatrenie, oprávnený urobiť nevyhnutné
opatrenia smerujúce k tomu, aby vykonávanými prácami nevznikli na umeleckom diele
škody, ktorým možno zabrániť," uviedla hovorkyňa. Rezort preto do stavebného zákona
doplnil aj definíciu umeleckého diela, podľa ktorej pôjde najmä o diela výtvarného umenia.
piatok 15. 4. 2011 14:15 | Copyright © TASR 2011
+++++++++++++++++++++++++++
Tajných kňazov po páde režimu spochybnili vlastní
Kým vo Viedni nedávno ocenili predstaviteľov „skrytej“ katolíckej cirkvi z čias
socializmu, oficiálna hierarchia má s jej existenciou problém.
Predstava katolíckej cirkvi, v ktorej sa veriaci schádzajú v malých spoločenstvách, a kňazmi
sú aj ženatí muži a ženy, pôsobí ako vízia liberálnych veriacich. V socialistickom
Československu však taký model existoval.
Pod tlakom režimu veriaci hľadali vlastné cesty k prežívaniu evanjelia. Po jednej z nich šiel aj
Felix Maria Davídek. U nás je jeho meno zabudnuté, Západ objavil jeho príbeh.
V apríli tohto roku švajčiarska nadácia Herberta Haaga, vedená teológom Hansom Küngom,
kritikom Vatikánu, vo Viedni ocenila podzemnú cirkev Felixa Davídka cenou Za slobodu v
cirkvi. „Oceňujeme odvážnych kresťanov, ktorí v ťažkých podmienkach vytvorili akoby
spoločenstvo prvotnej cirkvi, v ktorom kňazi, laici, muži, ženy, mladí starí spolu vedľa seba
tvorili spoločenstvo, nie hierarchiu. Títo ľudia žili medzi obyčajnými ľuďmi, hovorili ich
jazykom, praktizovali evanjelizovanie od človeka k človeku. Davídkova vízia cirkvi, teológie
a spirituality predznamenala budúcnosť celej cirkvi.“ uviedol v príhovore Hans Jorissen,
emeritný profesor dogmatiky z Bonnu.
Cenu si prišli prevziať Češka Ludmila Javorová, vysvätená v roku 1970 Davídkom za kňažku
a Slovák Dušan Špiner, tajne vysvätený biskup. Javorová, dnes 80-ročná elegantná pani,
ktorej bola po roku 1989 oficiálne zakázaná kňazská činnosť, zažila ovácie. „Boh si pre svoje
zámery volí ľudí mimo našu predstavivosť. O tom svedčia mnohé prípady napríklad v Starom
zákone. A tomu sa ľudia bránia,“ uviedla v súvislosti so svojou úlohou počas totality.
Felix Maria Davídek
Felix Davídek sa narodil v roku 1921 v Brne. Vyštudoval teológiu, filozofiu, psychológiu
a medicínu. V roku 1945 bol vysvätený za kňaza, promóciu na lekárskej fakulte mu štátna
moc neumožnila. Ešte za nacizmu, keď boli zavreté vysoké školy, sa začal zaoberať vznikom
Athenea, katolíckej univerzity, ktorá by mladým mužom poskytla šancu študovať najmä
teológiu. V roku 1950 ho komunisti zatkli a 14 rokov strávil vo väzniciach. Po prepustení sa
vrátil k projektu tajného vzdelávania a organizovania života cirkvi. Robil tajné víkendové a
nočné vzdelávacie kurzy.
Sviatosti pre veriacich môžu vysluhovať len kňazi. Aby boli vysvätení oni, musia existovať
biskupi. Tých môže vysvätiť len ďalší biskup, aby sa zachovala apoštolská postupnosť.
Vatikán mal na základe skúsenosti z iných totalít pravidlá, podľa ktorých sa v extrémnych
prípadoch mohlo upustiť od zvyčajných podmienok pri svätení ďalšieho biskupa.
Svätenia prebiehali tajne, len za prítomnosti svätiaceho biskupa a vysviacaného. Takto bol
v roku 1951 Pavlom Hnilicom vysvätený Ján Chryzostom Korec. V roku 1955 Korec tajne
vysvätil za biskupa Dominika Kaľatu, a ten v roku 1961 Petra Dubovského. Dubovský v roku
1967 vysvätil Jana Blahu a ten vzápätí Felixa Davídka. Mohol tak budovať paralelnú cirkevnú
štruktúru.
Katolícka kňažka
Davídek, poznačený pobytom vo väzení, sa bál, že cirkvi v socializme hrozí likvidácia. Po
okupácii v auguste 1968 čakal návrat prenasledovania, aké zažil predtým. Snažil sa preto
vysvätiť kňazov pre pokračovanie života cirkvi. Na základe štúdia dokumentov nedávno
skončeného II. Vatikánskeho koncilu sa domnieval, že je len otázkou času, kedy cirkev
pristúpi k sväteniu aj ženatých kňazov a sväteniu žien. Sám preto vysvätil niekoľko ženatých
mužov a v roku 1970 aj prvú ženu – spolupracovníčku a neskôr generálnu vikárku Ludmilu
Javorovú.
Stalo sa tak na Vianoce v roku 1970, keď Davídek zorganizoval takzvanú synodu. Vysvätenie
ženy obhajoval teologicky aj prakticky. Kým v mužských väzniciach v 50. rokoch mali
veriaci útechu v účasti na tajných omšiach zavretých kňazov, ženy takú možnosť nemali.
Javorová v rozhovore pre Český rozhlas prezradila, že s Davídkom zažili starú rehoľníčku,
ktorá spomínala, aké ťažké boli roky vo väzení bez sviatostí. „Urobte s tým niečo!“ prosila
vraj Davídka. Ten sa rozhodol, že vysvätí ženu.
Davídka potom opustili viacerí ním vysvätení kňazi a biskupi, medzi nimi Fridolín Zahradník,
ktorý neskôr sám tajne svätil kňazov a biskupov – aj ženatých. Davídek potom v 70. rokoch
vysvätil ďalších kňazov, aj niekoľkých ženatých, v roku 1979 tajne vysvätil za biskupa
slovenského kňaza bez štátneho súhlasu Dušana Špinera.
O činnosti Davídka vypukol spor medzi predstaviteľmi podzemnej cirkvi. Na Slovensku bol
vedúcou postavou podzemných aktivít Ján Chryzostom Korec. Ten odmietal platnosť svätení,
udeľovaných Davídekom, a veriacich varoval pred spoluprácou s tajnými kňazmi z jeho
okruhu.
Nová totalita?
Po revolúcii v roku 1989 mohli vyjsť tajní kňazi a biskupi na verejnosť. Davídek zomrel rok
predtým. Korec sa stal nitrianskym biskupom, neskôr kardinálom. Vatikán nariadil, že tajní
biskupi a kňazi vysvätení Davídkom, Zahradníkom a nimi svätenými biskupmi musia súhlasiť
s takzvaným podmienečným presvätením.
Pre mnohých to bol šok. Desaťročia vzdorovali štátnej moci kvôli presvedčeniu, teraz ich
spochybnili vlastní. Tí, čo znášali perzekúciu a výsluchy ŠtB, sa zrazu mali podriadiť autorite
oficiálnych biskupov. Aj takým, čo boli vysvätení so súhlasom režimu. „Ukázalo sa, že tieto
skupiny majú odlišnú predstavu o spôsobe svojho zapojenia do verejnej pastorácie, aká im
bola ponúkaná. Vo svojej práci mimo verejných štruktúr (ale tým predsa nie mimo cirkvi)
videli zmysel aj v zmenených spoločenských podmienkach,“ uvádza Peter Križan v
pripravovanej práci o skrytej cirkvi.
Viacerí tajní kňazi s presvätením súhlasili, neženatí sa zapojili do pastorácie, niektorí ženatí
do pôsobnosti gréckokatolíckej cirkvi. Ostala však skupina duchovných a im blízkych laikov,
ktorí hovorili o nástupe „totality Ríma“. Naďalej sa stretávajú v malých spoločenstvách.
O probléme „príliš moderných katolíkov“ v bývalom Československu je informovaný aj
pápež Benedikt XVI. Problém riešil ako prefekt Kongregácie pre náuku viery v roku 2000. O
slávení omší v malých spoločnstvách kňazmi, ktorí nemajú povolenie oficiálneho biskupa,
hovorí, že „takéto slávenie svätých omší, takéto vysluhovanie sviatostí a iných liturgických
úkonov je zakázané. Kto sa nepodriadi autorite pápeža a biskupov, vysluhuje ich nezákonne.“
Tento postoj potvrdil aj hovorca KBS Jozef Kováčik.
Jednota verzus sloboda
Oficiálna katolícka cirkev vo svojom odmietavom postoji zdôrazňuje jednotu. „Katolícka
cirkev je len jedna a v jednote jej členovia majú vydávať svedectvo o jedinom Pánu Bohu,“
uvádza spomínané vyhlásenie Kongregácie pre náuku viery.
Druhá strana to vidí inak. „Sloboda je jedna z najväčších hodnôt aj v Cirkvi. Od Ježiša
Nazaretského sa učíme ako Boh vládne v dejinách - nie ako cisári, mocnári a preláti, ale
s veľkou úctou k ľudskej slobode,“ hovorí Dušan Špiner.
Rozkol medzi oficiálnou a „skrytou“ cirkvou bolo cítiť aj vo Viedni. Pražský svätiaci biskup
Václav Malý, chartista a známy bojovník aj za práva cirkvi za totality, ktorý bol tiež medzi
ocenenými, neprišiel, kvôli účasti Javorovej. „V kontexte celého aktu jej vyznamenanie
vyznieva ako hotová záležitosť v otázke svätenia žien. Neuzatváram sa pred týmto
problémom a som za to, aby aj na tomto poli došlo k slobodnej a dôkladnej diskusii. Za týchto
okolností však pokladám svoju účasť na udelení za nežiadúcu,“ uviedol vo vyhlásení, ktoré
zverejnilo pražské arcibiskupstvo. Akcia bola podľa neho aktom „proti Rímu.“
O ocenení informovali ORF, rakúska agentúra Kathpress, ale aj britský katolícky týždenník
Tablet. Model československých katolíkov za totality vyzvihli ako „prorockú víziu“ prežitia
cirkvi v sekularizovanom svete.
sobota 16. 4. 2011 | Barbora Tancerová
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní SME. (Predplaťte si SME cez internet.)
+++++++++++++++++++++++++++
Autor snad mysli MANNA-biblicka potrava.
?„ MAMA“? Odmeny ministrov vlády SR = 11 954 995 eur
Už 1. decembra 2010 som tu na HN blogu avizoval odmeny na ministerstvách SR.
Na základe toho som mapoval vyplatený skutkový stav odmien. Od januára 2011
až doteraz som realizoval zákonný prieskum koncoročných odmien na
ministerstvách SR a iných organizácií / zoznam je na HN blogu /. Nabral som
prieskumnú skúsenosť, že nie všetky ministerstvá Vám dajú ochotne zákonne
požadované údaje v zákonnom termíne a vytvárajú umelé prekážky. Napriek
tomu, že všetky údaje a čísla majú už spracované za minulý rok, stále
pracujú v byrokratickom duchu a systéme, „ ako sa to nedá, a nie ako sa dá
“ ! Stručná ukážka „ demokratických zákonných princípov v štátnej správe „
je nasledovná....MV SR na rozklad ani neodpovedalo, SIS odpovedalo na
rozklad, ale negatívne a MS SR sa ani neunúvalo odpovedať na zákonnú
požiadavku! A j takáto je demokracia a politika kultúrou v praxi. Akých to
máme ľudí na ministerstvách, ak nevedia a najmä nechcú plniť zákon, len aby
sa neodhalil ich stav odmien!
Suma koncoročných oficiálne potvrdených odmien je 11 954 995 eur . Nie je
to komplet, nie sú tam zahrnuté odmeny napr. členov Prezídia policajného
zboru 24 000 eur, rozhlas a televízia cca 30 000 eur. Odmeny vo výške 3 320
eur starostovi Žehry vyplatili nezákonne. Taký je verdikt prokurátora.....
Takže celková suma koncoročných odmien je určite neskutočne vyššia, ako som
zistil. A v tom nie sú zahrnuté podriadené organizácie ministerstiev. A
tých je nebeský počet. Človek sa aj bojí odhadnúť nejaké čísla odmien, lebo
z tohto ho môže bolieť hlava !
Všetci vieme, že odmena nie je nárokovateľná. Takže vo finančnej kríze
štátu nemusí byť priznaná....!
Všetka politická filozofia a prístup k šetreniu financií v štáte smrdí
klamstvom a pokrytectvom! Nie všetci sme si rovní, niektorí sú aj rovnejší.
Od vzniku novej vlády SR stále počujeme. „Štát musí začať od seba
upratovať....úspora výdavkov...ozdravný režim...treba spraviť poriadok vo
verejných financiách....padni komu padni “! Toto sú všetko výroky našich
akože zodpovedných politikov a ministrov vlády SR. Prečo radšej nešetria
aspoň zbytočnými planými a prázdnymi rečami. Totiž, politika je aj o
morálke.....! Ľudom na ministerstvách by sa určite neznížila životná úroveň,
ak by nedostali odmenu! Spolupatričnosť absentuje !
„ Štát šetrí maximálnou možnou mierou....“ Ak niekto politicky zodpovedný
vysloví takýto závažný odkaz do médií a nie je pravdivý, ako som oficiálne
dokázal sumou 11 954 995 eur je to zrelý politický akt na podanie demisie a
odchod z vlády SR. Klamať v priamom prenose je samo zničujúce, osobne
zahanbujúce, nedôstojné a politický nekorektné, plytké a amorálne. A
nepoznať, čo je maximálne a nestarať sa o rozpočtovú disciplínu je
politicky nezodpovedné. Zistené fakty a argumenty od štátnych inštitúcií
nepustia.! Koľko vlastne treba verejného, mediálneho klamania, finančnej
straty, nevedomosti, nekompetentnosti, aby politik odišiel..?!
„ MAMA“ vlády ministrov vlády SR už dávno mohla rozhodnúť s veľkosťou
štátnika.
Stačilo na vláde SR ešte minulý rok schváliť uznesenie a dať pokyn, že
odmeny za rok 2010 sa nebudú vyplácať na ministerstvách a podriadených
organizáciách a jednoducho by sa ušetrilo nie 11 954 996 eur, ale ďaleko
viac. Nikto však z našej múdrej vlády na takéto spravovanie štátu neprišiel.
Prečo asi?! Tak nech nás predstavitelia vlády SR neklamú v priamom prenose.
Alebo, ak nato nemajú, treba s pokorou odísť!
Toto mal byť prvý systémový vládny krok, prístup, ak chceme funkčne a
efektívne spravovať štát v krízovom finančnom období. Začať od SEBA,
predstaviteľov vládnej moci, parlamentu. Zhodnotiť zastaviť poslancom
odmeny starostov, primátorov, prednostov úradov, finančne sumy pre
poradenské spoločnosti, asistentov, poradcov, konzultantov, daňové
prázdniny pre zahraničné firmy, štátnu pomoc, zlaté padáky, odstupné v
štátnych podnikoch, väznice....?!
A propos na zamyslenie. Väzni žijú z peňazí daňových poplatníkov a majú
komplexné sociálne zabezpečenie. Naša milá štátna tajomníčka s ofinou
navrhuje dávať bezdomovcom iba jednu polievku denne!
Politika kultúrou ktorú presadzuje AZEN je aj vedieť zmysluplne šetriť, s
jednoduchým rozumom a s morálkou spravovať štát a efektívne využívať
získané rezervné financie do nielen operatívneho bežného „ straníckeho
chodu“ štátu ad hoc = plátanie finančných dier alebo 4 ročného cyklu/, ale
aj investovať do stratégie budúcnosti.
Nastal čas pre vyššiu nadhodnotu, pre zdravú národnoeurópsku kultúrnu
intelektuálnu programovú orientáciu a mentálnu výbavu, pre novú, vyváženú,
objektívnu európsku politiku s novým ideálom, rozmerom, obsahovou
štruktúrou, technológiou a požiadavkami. Ako nato?! Napríklad:
1/ Koncoročné odmeny rokov 2011, 2012, 2013 nevyplácať vo všetkých v
štátnych a verejných inštitúciách a podriadených organizáciách ….!
2/ Pripraviť do volieb 2014 zníženie ministerstiev o polovicu, napr. ako má
Švajčiarsko...!
3/ Rozumne investovať do krížových daňových kontrol, využiť nezamestnaných
kontrolórov,
ekonómov a vyhodených colníkov......a nasadzovať postupne, vzostupne a
efektívne finančný poriadok...v spolupráci s prokuratúrou a súdmi....a tak
nasadzovať finančnú disciplínu aj zamestnanosť....!
4/ Efektívne investovať do cestovného ruchu v súvzťažnosti s malými a
strednými podnikateľmi,, živnostníkmi, farmármi...nie predávať Bardejov a
Sliač.... to je jednoduché až primitívne...! ale v kontinuite a synergickom
efekte s kúpeľníctvom, /31 slovenských kúpeľov a podnikov, cestovný ruch,
turistika, hotelierstvo, vinárstvo, hrady, zámky, kostoly, kaštiele,
jaskyne, jazerá, príroda... história, archeológia, tradícia, pamätihodnosti,
umenie, hudba..../ je možné v krátkom čase dosiahnuť významnú prosperitu a
podstatne znížiť nezamestnanosť. Strategický geopoliticky územný celok
Slovenska sa môže premeniť na významný európsky článok cestovného ruchu.
Ak......?!
Komplexne zhodnotený slovenský strategický prírodný vodný priemysel je
schopný minimalizovať celoslovenskú nezamestnanosť a naštartovať prosperitu
Slovenska na dlhé roky. Slovensko je svetová veľmoc strategickej surovine –
vode ! Aktuálny príklad. USA už dovážajú pitnú vodu do Japonska a arabských
štátov.....!Ak uvažujeme ďalej, Slovensko nemá more, ale má luft, prírodu.
A luft a krásy prírody sú morom Slovenska, len ich synergicky,
podnikateľsky, managersky zhodnotiť. S týmito možnosťami vody, vzduchu je
možnosť eliminovať finančné deficity.
Ale tiež treba vedieť, že sami voliči vo voľbách napáchali v dôsledku
svojej naivity, omylov, povrchnosti, ľahostajnosti, hlúpej a zbytočnej
straníckosti …...voči sebe, deťom a štátu veľké morálne a finančné straty.
Mravná bieda je príčina, hospodársky úpadok je následok. V našej zemi je
veľa ľudí, ktorí sa domnievajú, že hospodársky úpadok je možné zachraňovať
peniazmi. Hrozím sa dôsledkov tohto omylu. V postavení, v ktorom sa
nachádzame, nepotrebujeme žiadne geniálne obraty a kombinácie. Potrebujeme
mravné stanoviská k ľuďom, k práci a k verejnému majetku. Nepodporovať
bankrotárov, nerobiť dlhy, nevyhadzovať hodnoty za nič, nevydierať
pracujúcich.
Tomáš Baťa, 1932
+++++++++++++++++++++++++++
Výzva všetkým doterajším poslancom parlamentov a vládam na Slovensku po
politickom prevrate v roku 1989 a zašantročení štátu skorumpovaným prijatím
neoliberaizmu, vrcholného štádia zahnívajúceho kapitalizmu.
Vyzývame súčasnú vládu a parlamentný dobytok aby prestali manipulovať občanmi
štátu, začali prijímať také zákony, ktoré zabezpečia aspoň také dôstojné prežitie
obyvateľstva ako tomu bolo do politického prevratu.
To znamená, prestante Mikloš, Dzirinda, Palacka, klan Čarnogurských a ostatné
zlodejské živly typu Slotu, Mečiara, Rezešovcov odovzdávať národný majetok ľudu ako
vaše vlastníctvo (bez referenda, súhlasu občanov) do krvavých papŕč.
To, že vás oslovujeme dobytkom, je urážkou dobytka, ktorý nie je schpopný takéhoto
poníženia a zbedačenia aké ste tu vytvorili vy zbabelci na ľuďoch.
Ak okamžite nepríjmete takú legislatívu, ktorá zastaví pokračujúci úpadok štátu
(prestante s tými Luptákovými grafmi o hospodárskom raste a raste životnej úrovne) a
odstráni narastajúcu maďarizáciu a plazivú
dezintegráciu Slovenska poženieme vás per - partes na jatky.
Moje meno na Palackovej schránke som neskúmal Je v poriadku, že člen SDKÚ a
predstaviteľ miestneho zväzu zarobí na zákazke v rezorte, ktorý spadá pod stranu
SDKÚ-DS? Nie je slušné odpovedať otázkou, ale je podľa vás v poriadku, aby sa zrealizoval
výber a my všetci by sme sa poskladali na niečo, čo má byť o milión eur ročne drahšie? Bolo
by to v poriadku?
Teraz ide o transparentnosť. Ste straník a rezort, s ktorým ste podpísali zmluvu, patrí
strane, do ktorej patríte aj vy. A v čom by to nemalo byť v poriadku?
Necítite výhodu oproti ostatným firmám? Absolútne.
Keď hovoríte o cene, pôvodný nájom mal byť o euro drahší, ale vzhľadom na lokalitu,
priestory a parkovacie miesta nebol predsa len výhodnejší? Prečo? Vy ste z Košíc? Ono to
je o detailoch.
Ale tak je rozdiel platiť za 200 parkovacích miest a 50 parkovacích miest. A to odkiaľ
máte?
Je to v zmluve. V zmluve je fixných 50 parkovacích miest. Ja by som im prenajal aj 400.
Za peniaze navyše zrejme. Ja vidím absolútny rozdiel medzi budovou na Rozvojovej a
budovou v centre, tam je problém zaparkovať, lebo parkovacie miesta, ktoré má vybudované,
je to absolútny nepomer. Nechcem toto teraz porovnávať. Porovnávam cenu a to, čo sa kúpilo
za ten peniaz.
Zmluva je už uzatvorená. Boli vám už vyplatené nejaké peniaze? Na internete to je
všetko, máte to tam zavesené.
Ale na internete nie je uvedené, či vám už odišla nejaká splátka od Daňového
riaditeľstva za nájom. Je to v pohode so zákonom a tak ako to je na internete uvedené.
Ale ja sa pýtam, či už vaša firma dostala nejaké peniaze na účet? Viete čo, na toto ja vám
nebudem odpovedať.
Prečo? Ide o peniaze daňových poplatníkov. Všetko máte uvedené na internete. Nemám o
tom vedomosť.
Poznáte sa s Ivanom Miklošom? Stranícky.
Aj ste sa s ním niekedy stretli osobne? Ako osobne?
Či ste sa s ním stretli a zhovárali. Je podpredseda strany.
Mal Ivan Mikloš informácie o vašej ponuke? To sa jeho opýtajte.
Hovorili ste mu to niekedy? Ja tieto veci neriešim s Miklošom.
Pokiaľ ide o Mikuláša Dzurindu, objavili sa vaše spoločné fotografie z behu. Poznáte sa
s ním bližšie ako iba so straníckym šéfom? Ako to súvisí s témou? Je predseda strany, kto
by ho nepoznal.
Máte s ním bližší vzťah, povedzme kamarátsky? Behávame spolu maratón. Pýtajte sa ma
na podstatné veci. Pre mňa je podstatné, že budovu na Rozvojovej nevybral ani Ivan Mikloš,
ani Mikulčík, ale ju vybrala skupina ministerstva financií v roku 2008 ako budovu, kde sa
združia všetky daňové úrady.
Máte k tomu nejaký záznam. Včera to predstavitelia Smeru popreli, vraj nebolo možné,
aby túto budovu niekto odporučil, keďže bola v rozostavanom stave.
Zavolajte jednému z členov, s ktorým som ja komunikoval po tom, keď som predložil
ponuku, či je to pravda, alebo nie.
Je rok 2011, je v poriadku, že Daňové riaditeľstvo nepostupovalo štandardným
verejným obstarávaním, nevyhlásilo súťaž, kde sa mohli prihlásiť viacerí uchádzači?
To hovoríte vy.
Včera nepotvrdili, že by prebehlo nejaké verejné obstarávanie. Vy máte k dispozícii
nejaké podklady, na základe ktorých ste dali ponuku? Ja som predložil ponuku na základe
požiadavky oslovenia daňového úradu ešte pod vedením Šulaja.
Kto je spoločníkom s vami vo firme Nitra Invest? Veď je to tam napísané.
Je to cyperská firma TPE Holding Limited. Kto je za touto firmou? Prečo? Vy s tým
máte nejaký problém? Čo také hľadáte?
Keďže aj tam pôjdu peniaze z verejných financií, tak nás zaujíma, kto je za danou
firmou? Ale prečo by tam mali ísť peniaze?
Pretože pôjdu firme Nitra Invest, ktorú vlastníte vy a spomínaná cyperská firma.
Veď spoločníkom môže byť ktokoľvek, aj vy.
Keby tam bolo moje meno, každý ho vie identifikovať. Keďže je tam napísaná firma z
Cypru, je ťažké identifikovať, kto je za ňou. Ale to nie je absolútne podstatné. Nitra Invest
je firma registrovaná na Slovensku a na Slovensku pôsobiaca.
Vy máte problém povedať, s kým podnikáte? Prečo by som vám to mal hovoriť?
Tak povedzte, o koho ide. Prečo by som to mal robiť?
Tak povedzte, prečo podnikáte s firmou registrovanou na Cypre, prečo nie s niekým zo
Slovenska? V čom vidíte výhody podnikať so spoločnosťou z Cypru? Ale prosím vás.
Môžete vylúčiť, že je za spoločnosťou TPE Holding Limited Gabriel Palacka alebo Ivan
Mikloš? Nebudem sa s vami o tom baviť.
Môžete to vylúčiť? Neklaďte mi takéto otázky. Je to úplne mimo veci.
Aký je váš vzťah s Palackom? Poznáme sa dlhé roky.
Prečo je vaše meno a jeho meno na spoločnej schránke na adrese, kde Palacka býva?
Neskúmal som to.
Vy ste neskúmali, prečo sa ocitlo vaše meno na jeho schránke?
Oberáte ma o čas. Máte ešte nejaké otázky, ktoré sa týkajú prenájmu v Košiciach, lebo
musím končiť.
Ondrej Ščurka
+++++++++++++++++++++++++++
Na ťahu je Radičová
Iveta Radičová musí
mať pri finančných škandáloch SDKÚ zvláštne pocity. Na jednej strane podrývajú jej
autoritu a politickú líniu. Na druhej strane – práve vďaka nim je premiérkou. Pred
rokom sa stala líderkou strany preto, že Dzurinda nevedel vysvetliť daňové raje
napojené na SDKÚ. A pred šiestimi rokmi sa stala ministerkou práce preto, že Kaník
musel odstúpiť... Jednoducho: keby bola SDKÚ čistá strana, Iveta Radičová by dnes
prednášala sociológiu. Povedané inak, Radičová prerazila do najvyššej politiky z
jediného dôvodu. Očakávalo sa od nej, že dokáže pravicu posilniť, očistiť, posunúť
dopredu. A otázka dnes stojí tak, či na to má. Odpoveď znie: Nemá. Nie že by na to
nemala chuť alebo charakter. Nemá na to silu. Boj a konflikt s oligarchami si môže dovoliť
len ten, kto má v rukách reálnu moc. Politickú moc, opretú o vlastných poslancov,
vlastných ministrov, vlastnú frakciu strany... A tú premiérka nemá. Stranu a jej
kľúčových ľudí drží v rukách Dzurinda. Radičová si konflikt v strane – a vo vláde –
nemôže dovoliť. Pretože by ju zabil. Takže. Podnikateľ Ščurka nechce vylúčiť, že za
jeho firmou stojí Gabriel Palacka. SDKÚ má na krku ďalší finančný škandál, spojený s
ďalšími schránkovými firmami v zahraničí. Potvrdzuje sa, že SDKÚ aj po voľbách 2010
funguje v starom prehnitom režime opretom o zahraničné kontá. A premiérka stále
mlčí... Mimochodom, za nasadením Radičovej do politiky je ešte druhý, menej ušľachtilý
motív. Z pohľadu Dzurindu je tu „posila“ Radičová na to, aby prilákala voličov, žehlila
„prúsery“, hrala sa pred kamerami na tvrdú a principiálnu. A aby popri tom veľmi
nezavadzala. A neohrozovala vyššie záujmy. Zatiaľ to vyzerá tak, že v kariére a poslaní
Ivety Radičovej prevláda ten druhý motív. Dzurindov.
Dag Daniš
+++++++++++++++++++++++++++
Mikloša dobehli Palackove tiene
V pondelok
sme na tomto mieste písali, ako socialisti milujú Cyprus. Dnes by sme túto tézu mohli
rozšíriť. Aj ministri SDKÚ milujú Cyprus. Daňové úrady v Košiciach sa majú sťahovať do
budovy, ktorú vlastní nitriansky šéf SDKÚ Ščurka. A spolu s ním aj jedna záhadná firma,
registrovaná na Cypre. Keďže cyperská firma z pozadia Nitra Invest má nejasnú identitu,
budeme si musieť vystačiť s hypotézami. Teda s tým, čo je možné. A možné je napríklad aj
to, že za Nitra Invest stojí Gabriel Palacka. Bývalý pokladník SDKÚ a sivá eminencia
strany. Tento jednoduchý predpoklad podopiera viacero faktov. Po prvé, Nitra Invest zarobila
milióny na výkupe pozemkov pre nitriansky priemyselný park. Od primátora (SDKÚ) si firma
„požičala“ erb a tvárila sa, že pozemky skupuje pre mesto. Na tomto realitnom obchode mala
zarobiť 400 miliónov korún. Právne služby pre Nitra Invest robila firma Aron, v ktorej
figurujú manželky dvoch kamarátov – Ščurka a Palacku. Po druhé, Palacka priznal, že
pôsobí vo firme, ktorá podniká s realitami. A po tretie – čo je najzaujímavejšie – meno Ščurku
mal Palacka nalepené na svojej poštovej schránke v dome , kde býva. Znamená to, že
oficiálne písomnosti, adresované podnikateľovi Ščurkovi, sú v konečnom dôsledku
neoficiálne určené – Palackovi. Takto sa to robí, keď chce byť skutočný vlastník firmy
utajený... Sťahovanie daňových úradov do Ščurkovej budovy kdesi pri letisku, Palackove
stopy v pozadí Nitra Invest, neprehľadné obchody s mestským a štátnym majetkom ...
To všetko dokazuje jednu starú smutnú pravdu. SDKÚ – a vláda – neslúžia premiérke
Radičovej. Je to naopak. Radičovej vláda slúži pokladníkom SDKÚ. Teda pôvodnému
Dag Daniš
účelu, pre ktorý Dzurinda zakladal svoju politickú... Agentúru.
+++++++++++++++++++++++++++
Socialisti milujú Cyprus
Dá sa v štátnej
lotérii vyhrať 84 miliónov eur? Áno, dá. Ak máte správnych známych. Napríklad socialistu
Počiatka a jeho kamarátov z J&T. Konečný účet za Tipos a zisky záhadnej firmy Lemikon
pritom môžu byť ešte vyššie. S budúcimi úrokmi by mohli atakovať hranicu stomiliónov eur
(trimiliardy korún). A čo je ešte horšie, žraloci z Lemikonu, usídlení na cyperskej adrese J&T,
by mohli exekúciami vytiahnuť z Tiposu nové ochranné známky.
A po zmene vlády
kontrolovať slovenské "štátne“ lotérie. Našťastie, Tipos je teraz na boj s finančnými
skupinami pripravený lepšie ako za Počiatka... Súd by mal už tento týždeň rozhodnúť o
ochrane Tiposu pred veriteľmi. Ak sa to stane, Tipos bude imúnny pred exekúciami. A
najcennejší majetok Tiposu - ochranné známky na súčasné lotérie - potom nevyberie z Tiposu
Lemikon, ale štát. Pretože štát od leta 2010 tiež patrí medzi veriteľov Tiposu. Dokonca má
prednosť pred ostatnými. Tipos má zo zákona povinnosť vyplatiť štátu 40 miliónov eur na
povodne. Túto zmenu si presadil Mikloš po voľbách (a po povodniach). Dvadsaťmiliónov už
Tipos štátu vyplatil. A na ďalších 20 miliónov má štát záložné právo .
A tým prednosť
pred nárokmi iných veriteľov (Lemikon).
V
konkurze, resp. reštrukturalizácii by štát mohol získať späť všetko, čo z Tiposu
potrebuje. Lemikonu by ostal zvyšný majetok Tiposu. Fax, stolový kalendár, portrét
prezidenta Gašparoviča... Štát to má v boji s finančnými žralokmi rozohraté celkom slušne.
Až na jednu podstatnú výnimku - súdy. A práve v tom môže byť problém. Druhá strana je
tiež silná. Socialisti majú na Najvyššom súde kamaráta Harabina. A na Cypre vysunuté
účty sponzorov, ktorým rok po voľbách dochádza hotovosť. A trpezlivosť. Dag Daniš
+++++++++++++++++++++++++++
Radičová dostala noty
Intervencia premiérky Radičovej do
kauzy Nitra Invest dopadla dosť trápne. Aj formou.
Aj obsahom. Pokiaľ ide o formu,
Radičová pôsobila mimoriadne zdrvene.
A nepresvedčivo. Ako človek,
ktorý dostal do ruky noty a musí odspievať niečo, čo
mu nesedí. A presne to sa aj
stalo. Mikloš sa ešte v utorok večer stretol s premiérkou a trpezlivo jej vysvetľoval, čo
treba hovoriť . Rovnako úsmevne pôsobí aj obsah. Radičová nevie pochybnú zmluvu
daňového úradu s firmou SDKÚ ani obhájiť. Ani zrušiť. Namiesto toho ponúka len
smiešne gesto. Kto má porovnateľnú budovu na porovnateľnom mieste s rovnakým počtom
parkovacích miest a kancelárií... nech sa prihlási a ponúkne lepšiu cenu. Záujemcovia sa
môžu hlásiť u šéfa daňového úradu, ktorý už uzavrel ,,dobrý" obchod so Ščurkom –
okresným šéfom SDKÚ... Úžasná ponuka. Radičová, poučená Miklošom, to vysvetlila
rečníckou otázkou. Opýtala sa, či má 5-tisíc členov SDKÚ zakázané podnikať. Touto
otázkou zasiahla jadro veci. Akurát zo zlého konca. Samozrejme, že 5-tisíc hladných
krkov z SDKÚ nemá podnikať. Majú sa živiť politikou. Nie obchodmi. Princípy sú jasné a
jednoduché. Kto chce podnikať, nech si založí firmu a nech podniká. Kto chce robiť politiku,
nech vstúpi do strany. A kto vstupuje do strany, aby mohol podnikať, nech ide do
prdele... Pretože presne táto skupina slabšie nadaných, ale vplyvných figúr przní aj
podnikanie, aj politiku. Jednoducho, kto má v jednom vrecku stranícku knižku a v
druhom pečiatku svojej slovensko-cyperskej firmy, ten je zaručene magor a darmožráč.
Nevie poctivo robiť ani jedno, ani druhé. Parazituje na dvoch frontoch. A keď mu na to
prídu, zavolá známym. A pošle noty na Úrad vlády. Dag Daniš
+++++++++++++++++++++++++++
Aká bola vratka, pán Robert?
Na webe sme.sk mal článok S J&T
chodí rokovať o mýte podnikateľ Fiľo slušnú návštevnosť. Niekomu sa tým potvrdila
kuloárna informácia, že Milan Fiľo patrí medzi kľúčové a zároveň tieňové postavy celej
prečudesnej mýtnej transakcie. Transakcie, kde sa vyradili všetky ponuky okrem
víťaznej, čo presiahla najlacnejšiu ponuku o 200 miliónov eur. Elektronický výber mýta a
vynucovanie výberu podľa výročnej správy SkyTollu za rok 2008 navrhla a vybudovala
renomovaná spoločnosť Q-Free. Asistoval skúsený Sanef z Francúzska ako člen víťazného
mýtneho konzorcia. Sanef patrí do skupiny španielskeho Abertisu, s ktorým kedysi
finančná skupina J&T chcela privatizovať letiská na Slovensku. Akú pridanú hodnotu
pridali k mýtu slovenskí podnikatelia a kto všetko vlastne medzi nimi je? Smelo môžeme
povedať aspoň to, že odviedli mimoriadne užitočnú prácu: zabezpečili vo Ficovej vláde
víťazstvo najdrahšej ponuky.
Následnými prelobovaním zmien pravidiel v
Národnej diaľničnej spoločnosti (napríklad ticketing, fleetpay) vycedili pre seba ešte
vyššie výnosy, a to aj na úkor príjmov štátu. Pre toto všetko napadla mýtny tender
Európska komisia. Jediné rozumné vysvetlenie ochoty bývalej vlády vyjsť takto obnažene v
ústrety súkromným záujmom je také, že šlo o záujmy jej klientov. Slovami predsedu Smeru
Roberta Fica, aká bola vratka? Fakt, že Milan Fiľo vystúpil z anonymity a v sprievode
Ivana Jakaboviča z J&T vkročil na pôdu ministerstva dopravy, vypovedá, že istým
kruhom tam dôveruje. Minister Figeľ by si mal dať aj na tieto kruhy pozor.
14. 4. 2011 Ivan Štulajter
+++++++++++++++++++++++++++
Stĺpček Mariána Leška: Doktrína
Pred tromi rokmi, keď premiérovi
Ficovi išli na nervy články o straníckom klientelizme, tak chcel vedieť, prečo sa novinári
snažia „vytvoriť situáciu, keď sa členstvo alebo sympatia k strane vládnej koalície má rovnať
záznamu v registri trestov“. Rozhorčoval sa, či to má byť tak, že ak sa niekto hlási k vládnej
strane, tak „nemôže nič“. V stredu sa v rovnakom duchu a podobnými slovami premiérka
Radičová novinárov pýtala: „Chcete povedať, že 5000 členov SDKÚ-DS sa nesmie
uchádzať o nič v tejto spoločnosti?“ V auguste 2008 predseda Smeru označil za
neprijateľné, aby „boli diskriminovaní ľudia preto, že sa hlásia k vládnej koalícii“.
Včera sa aj predseda SDKÚ vyslovil proti tomu, aby bol niekto pre členstvo v strane
„hendikepovaný a diskriminovaný“. Pred tromi rokmi predstavitelia SDKÚ kritizovali
Fica za to, že svojimi vyhláseniami povýšil klientelizmus za novú štátnu doktrínu. Včera
sa k nej svojimi vyjadreniami prihlásili.
13. 4. 2011 Marian Leško
+++++++++++++++++++++++++++
Reči sa vravia, chlieb sa je...
Bol som na ostrove Lanzarote. Uživí
80-tisíc ľudí. Štyria z piatich žijú z cestovného ruchu.
V priebehu roka navštívi
Lanzarote až 250 000 turistov. Taká invázia dokáže aj najkrajšie kúty sveta zdevastovať.
Developeri skúpia pozemky, postavia na nich ozrutné hotely a vytvoria okolo nich oázy
konzumu. Takto zničili mnohé malebné zákutia aj na väčších Kanárskych ostrovoch. Ostrov
Lanzarote však zámery finančných skupín odrazil. Na čelo odboja sa postavil Cesar
Manrique. Charizmatický umelec, vizionár presvedčil ostrovanov, že developeri génia
loci ostrova zabijú. Povedal: „Lanzarote, ak umrieš, nikto ťa už nikdy k životu
neprebudí.“ Manrique, priateľ Picassa a Juana Miró, presadil jednoduché zásady: Nijaká
stavba, okrem kostolných veží, nesmie presiahnuť výšku kanárskej palmy. Stavebné
povolenie dostanú iba tí, ktorí tvorivo rozvinú tradičný ostrovný štýl. Nijaké bilbordy. I
stalo sa. Iba raz sa pokúsili developeri umelcovo „desatoro“ obísť. Keď bol na dlhšom
pobyte v USA, začali v chvate stavať mnohopodlažnú budovu. Ostrovania sa vzbúrili.
Manrique sa vrátil a urobil poriadok. Stavbu zastavili, ale zachovali. Slúži dodnes ako
„pamätník ľudskej hlúposti a chamtivosti“. Manrique vraj uskutočnil svoju „utópiu“ iba preto,
lebo ho podržal jeho spolužiak, José Cerda. Človek, ktorý v rozhodujúcej fáze odboja bol
„prezidentom“ Lanzarote. Výnimočný muž. Veď vízie ľudí na radniciach sveta čoraz
častejšie kaličí „pach peňazí“. Bratislava nie je ostrov. Manriqueho zásady tu nemôžeme
uplatniť. Môžeme však naliehať, aby zodpovední, zohľadniac podnety nezávislých
odborníkov i občanov, vypracovali a schválili záväzné regulatívy. Ľudí potešilo už to, že
väčšina kandidátov na hlavného architekta Bratislavy označila za najhoršiu stavbu
posledného desaťročia River Park I. Etalón developerskej arogancie. Predobraz
groteskného Legolandu, ktorý má na tento „sarkofág architektonickej invencie“
nadviazať. Priatelia...! Na ľavom brehu Dunaja sa nebojuje v prvom rade o PKO. Bojuje sa
o to, aby developeri, či už získali a získajú pozemky poctivo, alebo pomocou korupcie,
nemohli na týchto pozemkoch postaviť, čo chcú. Bez verejnej súťaže, bez verejnej
diskusie... S pomocou poslancov, čo neraz hlasujú ako automat, do ktorého vhodili
mincu. S pomocou najatých „okrášľovačov“ a cenzorov verejnej mienky. S pomocou
„svojich“ architektov. A v neposlednom rade s pomocou apatického občana, ktorý už
nedokáže rozlíšiť pravdu od lži.
13. 4. 2011 Eugen Gindl
+++++++++++++++++++++++++++
Radičovej najhorší okamih
Predsedníčka vlády zlyhala. V kauze
prenájmu budovy nechráni verejný záujem, nedodržiava volebné sľuby a nedokáže sa
Spôsob, akým sa Iveta Radičová postavila
presadiť.
k prenájmu budovy pre košické daňové úrady, predstavuje doteraz asi najhorší okamih
jej premiérovania. Robí totiž hneď tri veci, ktoré by sa predsedníčke vlády nemali stať.
1. Nechráni verejný záujem. Radičová tvrdí, že ak niekto predloží lepšiu ponuku, než dal
jej spolustraník Ščurka, môže si daniarov nasťahovať. To odteraz bude štát fungovať tak, že
každý bude prihrávať kšefty svojim kamarátom a ak sa na to náhodou príde, tak potom dáme
šancu aj iným? Aké právo má teraz koalícia kritizovať rodinkárstvo na súdoch či
prokuratúre, či stovky „legálnych“ tendrov minulej vlády? Jediným liekom na
klientelizmus je nastaviť pravidlá tak, aby naň bol minimálny priestor a potrestať
kohokoľvek, kto sa ho dopustí. Tu ide o milióny eur a nedeje sa nič. Ponaučenie, ktoré si z
toho vezmú členovia koalície, je žalostné.
2. Nedodržuje volebné sľuby. V programe SDKÚ, ktorej bola Radičová volebnou líderkou,
sa píše, že chcú „pre štát nakupovať čo najvýhodnejšie“, a preto budú „využívať súťažné
metódy verejného obstarávania aj tam, kde to dnes nie je povinné“. Tak tu to vidíme v praxi.
„Najvýhodnejšia“ ponuka sa hľadá oslovením straníckeho kolegu a šéf daňového úradu
Mikulčík vysvetľuje, ako im žiadny zákon nekázal súťažiť. Ďalší bod programu hovorí, že
strana zabezpečí, aby sa „na zmluvných vzťahoch so štátom nemohli zúčastňovať firmy,
ktorých vlastníci nie sú identifikovateľní“. Záväzok myslia až tak vážne, že ich šéf daňového
úradu podpísal zmluvu s takouto firmou a okresný predseda ich strany má cyperskú firmu
nasťahovanú priamo vo svojej eseročke a ani za nič nechce povedať, kto za ňou stojí. Krajší
príklad pokrytectva si ťažko predstaviť. SDKÚ hlásalo, že chce identifikovať vlastníkov
firiem, aby na Slovákoch už nezarábala „žiadna Interblue ani Ibertax“, s pozadím na
Cypre. Teraz Radičová s vážnou tvárou hovorí, že „Cyprus je normálny člen Európskej
únie“. Tak kde bol za minulej vlády vlastne problém?
3. Nedokáže sa presadiť. Robert Fico tvrdí, že Radičová je len figúrkou v rukách
Dzurindu, Mikloša a Palacku. Pre všetky praktické účely môže byť voličovi jedno, či to je
naozaj tak, alebo či sama verí tým veciam, čo hovorí. Podstatné je, že ak aj má na daňovú
kauzu iný názor než zvyšok vedenia SDKÚ, nedala to na sebe poznať. Pri hayekovcoch
sa aspoň na tlačovke tvárila, že trpí svojou neschopnosťou dať Chrena preč.
Včera normálne presviedčala novinárov, že s budovou je všetko v poriadku. Na politikovi je
dôležité v prvom rade to, čo robí, a v druhom to, čo hovorí. Čo si myslí, môže byť každému
jedno. „Nehospodárnosť rezortu financií z minulosti riešiť nemôžem, ale pre budúcnosť bude
zaručená a zabezpečená,“ povedala Radičová po neúspešnom ťažení proti hayekovcom.
Ak to s jej vládou pôjde takto ďalej, tak mala úplnú pravdu. Nehospodárnosť je
zaručená a zabezpečená. 13. 4. 2011 Lukáš Fila
+++++++++++++++++++++++++++
My sme tu doma. Naozaj
Je nepochopiteľné, ako zvyšok koalície trpí Richardovi Sulíkovi spôsob, akým sa stavia
k NBÚ. Ešte väčším problémom je, že jeho správanie sa v koalícii stáva štandardom aj
pri iných inštitúciách. Blížiace sa majstrovstvá sveta v hokeji budú pre vládnu koalíciu
vykúpením. Šport zatlačí politiku do úzadia, takže bude mať šancu na tiché upratanie
škandálov, s ktorými sa borí od svojho vzniku. Keďže ich je viac ako dosť, koalíciu čaká veľa
práce. Zásadné je, že krajina pod jej vedením nefunguje tak, ako by fungovať mala. A hoci
platí, že krása je v jednoduchosti, a nie v politike, súčasný stav je mimoriadne žalostný. Azda
najlepšie to možno zdokumentovať na spôsobe obsadzovania kresla šéfa Národného
bezpečnostného úradu.
Zarážajúca ľahkosť Prím hrá SaS, ktorá si v zmysle dohôd koalície nárokuje kreslo obsadiť.
Pristúpila na to síce až po istom tlaku, keď médiá pripomenuli, že súčasný šéf František
Blanárik je pre svoju minulosť nehodný túto funkciu zastávať, ale lepšie neskôr ako nikdy.
SaS dovtedy Blanárikova minulosť neprekážala - razí cestu, že len jej členovia musia
byť čistí ako ľalie, a tak tých, ktorých by do strany nevzala, posiela do štátnych funkcií.
Pritom je isté, že pre krajinu by bol lepší opačný spôsob – nech sú bývalí komunisti,
eštebáci či ďalší politickí dobrodruhovia radšej organizovaní v strane ako vo vedení
štátu. Pri obsadzovaní tohto postu je zarážajúca ľahkosť, s akou Richard Sulík avizuje, že
keď cez koalíciu neprejde jeden kandidát, ponúkne druhého, keď neprejde ani ten, tak tretieho
a tak ďalej. Samozrejme, všetko odborníkov, ktorí sa musia pred vymenovaním v úrade „iba“
zaučiť. Je len ťažko pochopiteľné – ak vôbec - že mu to zvyšok koalície trpí. Je nielen
neuveriteľné, ale aj nezdravé, že má až takú moc, aby dokázal v NBÚ zamestnať koho a
kedy chce a aby ďalej držal Blanárika vo funkcii. Nevedno, či túto moc využil ako
predseda parlamentu, alebo strany - ani to, ktorá z uvedených alternatív je zlá a ktorá horšia.
Hra na transparentnosť Problémom je, že správanie sa Richarda Sulíka je už „akoby“ v
koalícii štandardom. Tak, ako má, nefunguje nielen Národný bezpečnostný úrad, ale ani Úrad
pre verejné obstarávanie či prokuratúra, ktorej chýba hlava už nejaký ten týždeň. Neznamená
to, že úrady sú úplne nefunkčné – každý môže viesť zástupca - ale rozhodne nefungujú tak,
ako by fungovať mohli a mali. Ide o dôležité štátne inštitúcie, nie o úradníka iba do počtu.
Pritom nad zotrvaním ďalšieho dôležitého funkcionára - riaditeľa tajnej služby - by tiež
mali porozmýšľať tak premiérka Iveta Radičová, ako aj jej nominant Karol Mitrík.
Je nechutné, keď odmietne zbaviť mlčanlivosti príslušníkov SIS, ktorí by tak mohli
pomôcť vyšetrovateľom objasniť, či počas druhej Dzurindovej vlády prišlo naozaj ku
kupovaniu poslancov, alebo nie. Je naozaj výlučne v právomoci šéfa tajnej služby to
urobiť, ale rovnako je výlučne v právomoci premiérky navrhnúť a presadiť vo vláde jeho
výmenu, keď nerobí to, čo je v záujme verejnosti. Buď vláde záleží na transparentnosti – aj v
duchu padni, komu padni – alebo sa na ňu iba hrá, respektíve ju používa, len keď je naozaj v
núdzi. Kto je hrdinom Reklama koalície, podľa ktorej na uvoľnené pozície hľadá
čestnú, odborne zdatnú, morálne bezúhonnú a komunistickou minulosťou
nepoškvrnenú osobu je podobne stupídna ako tá majstrovská - My sme tu doma!
Je dobré, že koalícia nasadila vysokú latku, ktorá nepochybne prevyšuje takzvanú drvivú
väčšinu jej vlastných členov. Platí, že kto hľadá aj nájde, otázne je, či taká osoba bude
ochotná pre ňu pracovať. Aj pri tejto reprezentácii totiž smiešne pôsobí človek, ktorý
hovorí, že kradnúť sa nemá, a hrdinom je ten, kto argumentuje, že predsa kradne menej
ako iní. V tom sme naozaj doma.
13. 4. 2011 Juraj Hrabko
+++++++++++++++++++++++++++
Stĺpček Lukáša Filu: Oko
Na fakte, že si daňový úrad bez
súťaže prenajal budovu od člena SDKÚ nie je až také šokujúce, že sa niečo také mohlo stať,
ale skôr to, že by to spravili až takto okato. Čo už sa minuli všetky schránkové firmy,
bratranci a biele kone? Lenže neschopnosť uveriť, že by strana s takými skúsenosťami naozaj
spravila podobný kiks, je asi jediný argument v jej prospech. Čistota vlády sa nebude
hodnotiť podľa elektronických dražieb a zverejňovania zmlúv, ale podľa množstva káuz a
toho, ako sa k nim postavia. Minister Mikloš nemôže myslieť vážne, že vec uzavrie
vyhlásením, v ktorom všetko hodí na Daňové riaditeľstvo.
A premiérka Radičová
si už dnes azda nájde čas preštudovať, o čo ide. Konečne budeme môcť vidieť, ako vážne to s
tou transparentnosťou myslia. 12. 4. 2011 Lukáš Fila
+++++++++++++++++++++++++++
Nominant SDKÚ s funkcionárom SDKÚ
V novej kauze
je okrem neprehliadnuteľných personálnych súvislostí pre SDKÚ nepríjemné aj to, že Daňové
riaditeľstvo uzavrelo v marci 2011 zmluvu na základe výberu z roku 2008. Nie všetko, čo
povie predstaviteľ strany Smer, je taká hlúposť, ako tvrdenie jej top ekonóma Kažimíra, že za
vlády Roberta Fica klesla cena plynu o 90 percent. Prenájom budovy pre daňové úrady v
Košiciach, s ktorým včera prišiel Fico, vracia do hry chúlostivú tému SDKÚ. Nové meno,
ktoré sa v prípade objavilo, je spojené s osobami, ktoré sú s pofidérnym financovaním strany
späté už roky. Vo februári 2010 podpísalo Daňové riaditeľstvo zmluvu so spoločnosťou VHS
development, podľa ktorej si malo na desať rokov prenajať jej budovu. Po výmene vlády, v
júli 2010, predstaviteľ Daňového riaditeľstva spoločnosti VHS oznámil, že záväzok splniť
nemôže, lebo na to „nemá pre rok 2010 vo svojom rozpočte vyčlenené prostriedky“. Tieto
prostriedky riaditeľstvo malo už 8. marca 2011, lenže nájomnú zmluvu uzavrelo so
spoločnosťou Nitra Invest, ktorú vlastní – spolu s cyperským partnerom – Ondrej Ščurka, šéf
okresného zväzu SDKÚ a člen jej republikového orgánu. Ide o podnikateľa, ktorého firma
dodávala služby SPP, keď jej generálnym riaditeľom bol Pavol Kinčeš.
S
Kinčešom i s jeho manželkou Ščurka podnikal i neskôr. Veľmi dobré vzťahy má aj s
Gabrielom Palackom, ktorý sa o Ščurkovi vyjadril, že „je to priateľ ešte z detstva“. Palackova
manželka poskytovala právne služby nielen Ščurkovej spoločnosti, ale aj firmám, ktoré sú
známe z kauzy počiatočného financovania SDKÚ – zastupovala spoločnosť Arcon a
zastupovala ju i v rámci slovenskej spoločnosti Involve, ktorá bola majiteľom loga SDKÚ.
Okrem personálnych súvislostí, ktoré sa nedajú prehliadnuť, je pre SDKÚ v novej kauze
nepríjemný i podstatný fakt. Daňové riaditeľstvo, vedené nominantom SDKÚ, uzavrelo v
marci 2011 nájomnú zmluvu so spoločnosťou, ktorej spolumajiteľom je funkcionár SDKÚ,
iba na základe výberu, ktorý sa nejakým spôsobom zrealizoval v roku 2008. Keby nominant
Smeru uzavrel zmluvu so spoločnosťou, ktorej spolumajiteľom je funkcionár Smeru, na
základe „výberu“ spred troch rokov, bolo by každému v SDKÚ jasné, že takýto postup nie je
obhájiteľný. Ak predseda strany Smer hovorí, že „tu musí byť vratka“ do straníckej
pokladnice, tak hovorí len to, čo by predstavitelia SDKÚ povedali, keby sa rovnaká
zmluva uzavrela pred júnom 2010.
11. 4. 2011 Marián Leško
+++++++++++++++++++++++++++
Vláda zvýši dlh o dvanásť miliárd
Predstavitelia súčasnej vlády
stale opakujú, že vraj bývalá vláda astronomicky zadlžila túto krajinu a ich hlavnou úlohou je
to zásadne zmeniť. Tak poďme sa pozrieť na všetky tieto tvrdenia. Na úvod treba ešte
pripomenúť, že štandardná metodológia vykazovania dlhu je v percentách voči hrubému
domácemu produktu. Predstavitelia súčasnej vlády však radi používajú absolútne čísla, tak ich
budeme používať aj my. Dve vlády Dzurindu zadlžili Slovensko približne o osem miliárd eur.
K tejto sume treba pripočítať ďalších desať miliárd za privatizáciu, pretože v koncepte čistého
bohatstva to znamená zámenu štátnych aktív za hotovosť. Takáto hotovosť je taká istá
hotovosť ako si vie štát požičať na finančnom trhu (a, samozrejme, sa tak zadlžiť).
Zjednodušene, ak predáte byt, aby ste mali hotovosť na bežnú spotrebu, pretože ste si nechceli
požičať, tak v praxi je to isté, ako by ste si byt nechali a hotovosť získali pôžičkou. Takže pri
zohľadnení konceptu čistého bohatstva, ktorý presadzuje aj súčasná vláda do nových
fiškálnych pravidiel, zadlžili dve vlády Dzurindu našu krajinu približne o osemnásť
miliárd eur. Podľa oficiálnych dokumentov ministerstva financií sa za vlády Roberta Fica
zvýšil dlh zhruba o desať miliárd eur. A to Slovenskom prehrmela najväčšia novodobá
globálna finančná a hospodárska kríza. Kríza, ktorej rozsah predstavitelia súčasnej vlády
systematicky marginalizovali, aby sa mohli tváriť, že deficit narástol len kvôli bývalej vláde.
Vyvstáva tu niekoľko otázok . Ak bol nárast deficitu (a následne dlhu) spôsobený iba
plytvaním, prečo treba zvyšovať dane , odvody a poplatky? Pred voľbami sľubovali, že všetko
vyriešia šetrením. Stačí im teda iba šetriť a netreba ťahať od občanov dodatočné príjmy.
Všetko je však úplne inak. Najnovšie nás čaká už druhá vlna zvyšovania daní, odvodov a
poplatkov. Keď sa pozorne pozrieme na plány súčasnej vlády uvedené v oficiálnych
dokumentoch (rozpočet, program stability) zistíme, že vláda plánuje zadlžiť našu
krajinu na najbližšie štyri roky o dvanásť miliárd eur! A to je iba plán, ktorý je podľa
mňa optimistický. V skutočnosti to bude ešte viac. A to už nemáme krízu, akú sme zažívali v
posledných rokoch. Takže, ak predstavitelia súčasnej vlády vykrikujú niečo o astronomickom
zadlžovaní, ktoré nemá obdobu, mali by sa prebudiť.
Ján Počiatek Autor je poslanec za Smer-SD
+++++++++++++++++++++++++++
K-K-KDH
Michal Havran, teológ, šéfredaktor
Jetotak.sk 11. apríla 2011
Nie je to po prvý raz, čo minister
vnútra Daniel Lipšic preukázal svoje sympatie k otvorene rasistickým riešeniam
rómskej problematiky. Existuje dôvodné podozrenie, že tak koná pod vplyvom svojho
poradcu pre "rómsku kriminalitu" Milana Krajniaka, ktorého extrémistické názory nielen na
Rómov boli donedávna známe žiaľ iba vybranému okruhu čitateľov. A existuje istota, že tak
koná preto, lebo KDH sa premenilo na hriešnika, ktorého tajomstvo je známe všetkým.
Bytové škandály svojho predsedu, neschopnosť koncepčne zabezpečiť financovanie
diaľnic tak, aby nebolo na úkor rozpočtu, ochrany prírody a ekonomiky, devastácia
železníc v čase, keď sa európske krajiny snažia preniesť nákladnú dopravu na vagóny,
urobili z KDH stranu s prívlastkom neschopná. Najnovší nápad Daniela Lipšica ísť
cestou segregácie veľmi veľkej skupiny obyvateľstva nemá nič spoločné s kresťanskou
láskou, súcitom a pomocou v núdzi. Je inšpirovaný nehanebnou snahou urobiť z rómskej
problematiky výlučne bezpečnostný problém. A tam sa už cíti dobre aj bývalý vojak Krajniak,
policajný vedúci Spišiak s hliadkami, ktoré si zabúdajú samopaly, a firmy, ktoré ministerstvu
dodajú všakovaké nové pomôcky na "ochranu slušných ľudí". Nikto nepopiera, že na
Slovensku existuje reálny problém istej časti rómskeho obyvateľstva. A že tento problém,
ktorý naposledy "riešili" nacisti deportáciami Rómov do koncentračných táborov, v
tejto krajine existuje viac, ako 20 alebo 60 rokov. Jeho súčasťou je aj úžera, prostitúcia
a dílerstvo. No Lipšic ako právnik a kresťan by mal vedieť, že tieto javy, proti ktorým chce
bojovať, nie sú nijakou typickou etnickou výbavou Rómov. Viem si predstaviť, ako si
Lipšic hovorí, že konečne prestane byť politicky korektným a "pomenuje veci pravým
menom". Ako pôjde do Žehry a sám začne stavať plot, ktorým oddelí lenivých
"cigáňov" od "slušných ľudí". Napríklad takých, ktorí nekradnú mestské byty,
nekšeftujú v bratislavskej vodárenskej alebo nelobujú za farmaceutické firmy…
Fascinácia kresťanských demokratov silovými ministerstvami je zrejme nejakým svojským
holdom borgiovským a mediciovským dvorným praktikám. No viesť silové ministerstva
neznamená predkladať len proteínové riešenia, inšpirované televíznymi seriálmi o policajtoch,
ktorí si vedia urobiť poriadok vo svojej štvrti. Lipšic sa zbytočné hrá na ochrancu slušného,
pracovitého "bieleho" obyvateľstva. V krajine, ktorá niekoľko stotisícovej menšine čoraz
oficiálnejšie hovorí, že ju považuje za neriešiteľný problém, je akákoľvek predstava etnického
mieru ilúziou. Segregácia a vytváranie get povedú k vzniku dôkladne paralelných
štruktúr ekonomiky a zločinu tak, ako sa to dialo v Južnej Afrike alebo južanskej
Amerike. Rómovia rezignujú na Slovensko ako na svoju vlasť, stratia aj posledné putá,
ktoré ich k tejto krajine viažu. Jeho riešenie, ktoré nemá ďaleko k stavaniu horiacich
krížov Ku-klux-klanu, nie je preto výrazom žiadneho hrdinstva, po ktorom túži každý
správny testosterónový kresťanský politik. Je obyčajným zlyhaním. Morálnym,
intelektuálnym a politickým. Z toho posledného sa dá vykúpiť demisiou. Z prvých
dvoch vás nedostane ani cesta kolenačky, cúvajúc do Jeruzalema a späť.
+++++++++++++++++++++++++++
Klientelistická SDKÚ
Keď sa rozhoduje bez súťaže v prospech
človeka, ktorý je blízky strane i jej predsedovi, tak je úplne jedno, či rozhodol Smer,
alebo SDKÚ, či ide o Ikores, alebo o Nitra Invest. Podľa Ivana Mikloša je Fico posledný
človek na Slovensku, ktorý by mal rozprávať o korupcii a klientelizme. Lenže o korupcii
a klientelizme môže hovoriť každý, bez ohľadu na to, koľký je v poradí oprávnenosti, ak
je to nielen v jeho, ale aj vo verejnom záujme. Predstavitelia SDKÚ dlhé roky – dobre a
správne – kritizovali Fica za klientelizmus. Na internetovej stránke ukradli.sk
uplatňovali pri odhaľovaní klientelizmu metodiku, akú teraz Fico uplatnil proti SDKÚ.
Pre prípad, že by niekto za rok zabudol abecedu, pripomeňme aspoň dva ukážkové
klientelistické škandály. Keď v lete 2007 prepukla kauza Vojenského archívu, tak SDKÚ –
dobre a správne – Smeru vytkla, že ministerstvo obrany pod vedením nominanta strany
„nevypísalo súťaž a ani neurobilo pred výberom investora prieskum trhu“, ale dalo zákazku
rovno firme straníckeho sponzora. Súťaže a prieskumu sa SDKÚ domáhala preto, lebo
„výsledkom by bolo podstatné zníženie nákladov“. Keď firma Ikores získala bez
výberového konania aj zákazky na bratislavskom letisku, tak SDKÚ – dobre a správne –
pripomenula, že „táto firma postavila dom, v ktorom za nejasných okolností nadobudol
byt aj súčasný premiér R. Fico“. V oboch prípadoch bolo kľúčové, že sa o zákazkách
rozhodlo bez súťaže a že v nich uspel podnikateľ, ktorý mal k Smeru i
jeho predsedovi
blízko. Prenájom košickej budovy sa zrealizoval úplne rovnako. Ústredné daňové
riaditeľstvo v roku 2011 nezorganizovalo súťaž a neurobilo pred výberom prenajímateľa ani
dostatočný prieskum trhu. Preto nie je možné sa domnievať, že mu pri zmene prenajímateľa
Riaditeľ Mikulčík a
išlo iba a najmä o podstatné zníženie nákladov na prenájom.
minister Mikloš obhajujú nehľadanie najlepšieho a najlacnejšieho prenajímateľa
tvrdením, že v roku 2011 došlo „len k návratu k pôvodnému výberu ešte z čias
predchádzajúcej vlády“. Lenže tento „návrat“ je mýtický, lebo pracovná
skupina ministerstva financií v roku 2008 skonštatovala len toľko, že budova, ktorú
ponúka Nitra Invest, môže byť vhodná „za predpokladu rekonštrukcie“. Tvrdenia, že
pracovná skupina „odporučila“ budovu, ktorej spolumajiteľom je Ondrej Ščurka, sú
nepravdivé. Povinnosťou štátneho úradu bolo, aby v roku 2011 hľadal najlepšieho a
najlacnejšieho prenajímateľa znovu. Pretože ho nehľadal a zmluvu uzavrel so
spoločnosťou, ktorej spolumajiteľom je funkcionár SDKÚ, ide o rovnako jasný prípad
straníckeho klientelizmu, o aký išlo v časoch Fica a Ikoresu. Na otázku, či by mali dvaja
štátni funkcionári z kauzy hayekovcov odstúpiť, Peter Kunder z Aliancie Fair play pred
časom odpovedal, že áno, lebo nepredstavujú personálnu záruku, že nová vládna
zostava bude v kľúčových otázkach postupovať inak, ako postupovala tá predošlá.
Táto odpoveď sa dá použiť aj pri otázke, či by mali odstúpiť i dvaja štátni funkcionári
z kauzy prenájmu budovy. 12. 4. 2011 Marián Leško
+++++++++++++++++++++++++++
Sulíkov národný úrad
Richard Sulík má šťastie, že nejaký
Národný bezpečnostný úrad voličov nezaujíma, takže aj keby v ďalšom kole navrhol za jeho
šéfa Jána Slotu, asi by sa nič zásadné nedialo. Kto však predsa len má pre NBÚ slabosť,
pravdepodobne sa nestačí čudovať, ako s ním SaS nakladá. Prvý problém bol, že na jeho čele
nechali Františka Blanárika podozrivého zo spolupráce s komunistickými tajnými službami.
Béla Bugár síce tvrdil, že koalícia naňho pozabudla, ale to neplatilo pre šéfa parlamentu, ktorý
mal Blanárika za odborníka. Druhá vec, ktorá vyvolávala pochybnosti o úsudku SaS, bola
nominácia Jána Stana, bývalého zamestnanca SIS. Do série k spolupracovníkovi s ŠtB a
Lexovou SIS chýba už len senior so spravodajskými skúsenosťami zo slovenského štátu
alebo potom nejaký Ficov bezpečnostný expert. Zaujímavé je, že v Stanovom prípade šéf
SaS ani len „nerátal s tým, že bude neprijateľný“. No a treťou zvláštnosťou je Sulíkovo
priznanie, že Stanovi vybavil už vopred prácu v NBÚ, aby sa tam rozkukal. A to je čo?
Aké kompetencie má predseda parlamentu, aby šéfovi NBÚ diktoval, koho prijme do
zamestnania? Aj v budúcnosti plánuje zasahovať do jeho rozhodovacej činnosti? Jedna
vec je, že sme sa museli zmieriť s tým, že každý úrad „patrí“ nejakej strane. Napríklad pri
šéfovi ÚVO aj časť koalície správne hovorí, že pridelenie funkcie podľa politického kľúča je
zlé. Ale keď už si delia stoličky, tak by nemuseli aspoň dávať najavo, že spolu s nimi ide
aj právo predsedu strany vyvolávať a úkolovať tých „svojich“. Lebo potom sme už na
úrovni Slotu, ktorý dávno tvrdil, že najdôležitejšia vlastnosť politických nominantov je
ich lojálnosť. 12. 4. 2011 Lukáš Fila
+++++++++++++++++++++++++++
Štatistická chyba
Nedá sa svietiť. Bude nutná nová legislatíva.
Po zákonoch o zamedzení dvojitého zdanenia a dvojakého občianstva musí parlament prijať
aj zákon o zamedzení dvojitého sčítania. Príbeh slovenských študentov z internátu v Prahe,
ktorým hrozí pokuta desaťtisíc korún, lebo nevyplnili české formuláre, nijako zvlášť
nevyčnieva z radu absurdít, akých sú schopné len štátne byrokracie. Je skôr typický práve
tým, že dva štatistické úrady, ktoré pri šikane občana pamätajú na všetky detaily - vrátane
hrozby pokutou - zabudnú vyladiť noty medzi sebou. Hoci vedia, že špeciálne vo veci
sčítania môže prekrývanie, migrácia medzi Českom a Slovenskom spôsobiť zmätky či
nedorozumenia väčšie než medzi akýmikoľvek dvoma inými krajinami. Problém bude zrejme
v tom, že v Prahe i Bratislave zamestnávajú málo úradníkov, takže nestíhajú. Či už správne
inštruovať sčítaciu komisárku, alebo zrozumiteľne napísať pokyny na oficiálnu stránku
sčítania. Treba asi posilniť štátnu správu a – pozri vyššie – prijať nový zákon. Na otázku, čo
hrozné by Česko a Slovensko postihlo, keby sa zopár ľudí sčítalo dvojmo, sa odpoveď hľadá
ťažko. Nič strašné sa však nestalo, pokutu študentom zrejme odpustia a, napokon, nie sú v
tom sami. Merať cestu domov pre sčítanie ľudu museli už Mária s Jozefom, keďže už
Augustus trval na tom, že kto pochádza z Betlehemu, nemôže byť sčítaný v Nazarete.
Všetci vieme, ako to dopadlo, takže nikto nemôže tvrdiť, že sčítanie ľudu nemá zmysel.
Ešteže sa od tých čias nič nezmenilo. Teda okrem toho, že rímskeho cisára zaujímali iba
dane a počet vojakov, nie latrín v dome. Tomu sa hovorí spoločenský pokrok. 13. 4.
2011 Peter Schutz
+++++++++++++++++++++++++++
Koľko bodov máš?
Minister zdravotníctva Ivan Uhliarik z KDH a
nový šéf bratislavskej záchranky Vratko Šoka odhaľujú prechmaty jej bývalého vedenia.
Finančná kontrola ministerstva zistila 54 porušení zákona za takmer 9,5 milióna eur.
Trestné oznámenie doteraz „vyšľahlo“ zo záchranky proti neznámemu páchateľovi
zatiaľ len v jednom prípade. Je to štandard. Trestným oznámením na konkrétneho
páchateľa by šéf Šoka okrem iného riskoval od dotknutej osoby právnu odvetu.
Dotknutou osobou je najmä bývalý šéf záchranky Boris Moťovský, človek, ktorého
médiá zachytili za Ficovej vlády v niekoľkých (ekonomicky) nepríjemných polohách. Na
jeho hlavu padá aj drvivá väčšina odhalení. Nedá sa vylúčiť, že dačo aj na jeho nástupcu
Mikuláša Dundu, čo usilovne gestikulujú minister Uhliarik aj Šoka, a čo podľa očakávania
Dunda ako jeho porazený sok vo výberovom konaní odmieta. Toto všetko môže rozseknúť
zrejme už len polícia. Nevýhodou trestných oznámení na neznámeho páchateľa
vyvolaných striedaním vlád je, že neznámi páchatelia zostávajú v týchto prípadoch
neznámymi na večné časy. Ba dokonca aj vtedy, keď sú oni, ako aj ich hanebné činy
verejnosti dobre známe. Trestné oznámenia jednej vládnej garnitúry proti druhej sú
preto sprofanované a viera v spravodlivosť hrozivo otrasená. Bývalý šéf bratislavskej
záchranky Moťovský sa dostal do funkcie za vlády Roberta Fica na základe rozhodnutia
výberovej komisie. Získal najviac bodov. Čo po ňom zostalo? Päťdesiatštyri podozrení z
porušenia zákona. Aj nový šéf záchranky Šoka získal najviac bodov vo výberovom
konaní, s ktorým sa „čakalo“ iba na neho. Čo zostane po ňom? 12. 4. 2011 Ivan
Štulajter
+++++++++++++++++++++++++++
Potrebuje Slovensko nadzvukové stíhačky?
Minister obrany naznačuje, že
ak vláda nepridá armáde peniaze, bude sa musieť rozhodnúť, či si vôbec máme ponechať
nadzvukové letectvo. Slovensko je pritom aj bez toho kritizované, že k spoločnej
bezpečnosti v rámci NATO veľmi neprispieva. Ak bude vláda v Bratislave v lete naozaj
rozhodovať o budúcnosti stíhacieho letectva, bude mať jej rozhodnutie presah na oveľa dlhší
čas, než je volebné obdobie jednej vlády a parlamentu. Súčasný úsporný rozpočet obrany
nestačí na udržiavanie a na prevádzku drahých ruských lietadiel MiG-29 napriek tomu,
že po modernizácii by mohli slúžiť ešte najmenej 20 rokov. Je to však dostatočný dôvod na
to, aby sa krajina stíhacieho letectva zbavila a hľadala iné spôsoby, ako zabezpečiť ochranu
vzdušného priestoru? Fungujúca ekonomika a zdravé verejné financie nepochybne patria
medzi rozhodujúce piliere stability a bezpečnosti krajiny. Nie sú však jedinými. Adekvátna
kvalita armády vrátane jej výzbroje a odhodlanosť krajiny brániť sa v prípade akejkoľvek
možnej krízy v dlhodobej perspektíve, sú významným odstrašením proti akejkoľvek, dnes i
neznámej hrozbe. Preto prijaté rozhodnutie musí byť z hľadiska budúceho bezpečnostného
vývoja vo svete pre Slovensko optimálne a zodpovedať potrebám krajiny.
Alternatívy bez záruk V prípade, že by migy skončili, a neboli nahradené lietadlami
západného pôvodu, existujú nasledujúce alternatívy: 1. Ochrana vzdušného priestoru
niektorým z aliančných spojencov, tak ako to realizujú napríklad pobaltské štáty. Tento
variant nie je zadarmo, a navyše tým krajiny prichádzajú o kus suverenity. Musia sa
spoľahnúť na iných. Budúci vývoj v niektorej z krajín, v ktorých práve prebehli alebo
prebiehajú revolúcie, môže mať negatívny dosah na bezpečnosť v Európe. Ako bude vyzerať
bezpečnostná situácia vo svete o 10, 20, 30 rokov? Nebude Slovensko za túto službu „platiť“
viac, než by bolo dnes ochotné pripustiť? Bude niekto ochotný túto službu krajine
poskytovať? Aké sú záruky, že vzdušný priestor krajiny, ktorá nesusedí len s členskými
krajinami aliancie, bude spoľahlivo chránený? Ak sa zabezpečenie ochrany vzdušného
priestoru „niekým iným“ bude komplikovať, čo v žiadnom prípade nemôžeme vylúčiť, potom
návrat k obnoveniu stíhacieho letectva bude veľmi drahý a dlhodobý proces. Kým krajina
obnoví schopnosť lietať na supersonikoch, ktorá sa ich zrušením veľmi rýchlo stratí, bude
musieť získať dôveru svojich občanov v to, že služba v armáde je perspektívne a vážené
povolanie. 2. Postaviť obranu vzdušného priestoru na protilietadlovej raketovej obrane.
Ani tento variant nie je optimálny, lebo nerieši obranu komplexne. Navyše je aj finančne
náročný, pretože sa nedá postaviť na terajších zastaraných prostriedkoch ruského pôvodu.
Do vzdušného priestoru Slovenska sa môžu dostať lietadlá majúce rôzne technické a
komunikačné ťažkosti, čo systémy protilietadlovej obrany zo svojej podstaty nebudú schopné
rozoznať, a tým na ne adekvátne reagovať. To ešte neznamená, že by také lietadlo malo byť
zostrelené. Kto by vzal na seba takú zodpovednosť?!
Výhody áno, náklady nie? Bezpečnostné ukotvenie Slovenska v NATO je tým najlepším,
čo krajinu mohlo stretnúť. Môže byť konzumentom bezpečnostných záruk a záväzkov zo
strany ďalších členov. Zrušenie stíhacieho letectva by však naopak mohlo byť ďalším
krokom, ktorý by ukazoval na to, že Slováci idú skôr cestou využívania bezpečnostných
záruk, zatiaľ čo sa k vlastnému príspevku k spoločnej bezpečnosti príliš nehrnú. Súčasný
podiel HDP na výdavkoch na obranu zďaleka nezodpovedá záväzku z čias vstupu do aliancie,
za čo je už dnes Bratislava dosť silno kritizovaná. Nie je isté, či sa do budúcnosti ešte nebude
znižovať. Pre objektívnosť treba poznamenať, že cestou krátenia výdavkov na obranu v čase
vyslobodzovania sa z následkov ekonomickej krízy ide väčšina členských krajín. Môžeme
však od slovenskej vlády očakávať jasný prísľub, že ak sa krajina dostane do dobrej
ekonomickej situácie, tak sa výdavky na obranu adekvátne zvýšia? Nedovoľujem si ani
naznačiť odpoveď, ale od českej, nech bude akákoľvek, nič také neočakávam.
Bezpečnosť nie je zadarmo V priebehu diskusie o budúcnosti stíhacieho letectva sa objavia
i argumenty, že Slovensko je príliš malé, aby malo stíhacie letectvo. Alebo, že si aj tak
nebude môcť dovoliť veľký počet lietadiel, a tých pár kusov v prípadnej kríze neobstojí.
Politická reprezentácia sebavedomého národa musí tento defetizmus odmietnuť. Dánsko
a Nórsko, krajiny s obdobným počtom obyvateľov, nakupujú každá po 48 stíhacích
lietadiel. Toľko ich určite nie je na Slovensku potrebných. Bezpečnosť niečo stojí a
povinnosťou vlády je ju pre občanov zabezpečiť.
(Autor je generál v zálohe, bývalý náčelník Vojenskej spravodajskej služby ČR) 12. 4.
2011 Andor Šándor
Stĺpček Juraja
+++++++++++++++++++++++++++
Javorského: Kľúčové
Slovíčko „kľúčové“ Ivan Mikloš rád vkladá do svojich
verejných prejavov, keď chce upriamiť pozornosť na pointu, no pri obhajobe prenájmu
daňováckej budovy ho použil zle. Kľúčové nie je to, či nominant SDKÚ vybavil pre štát
výhodnejšie podmienky ako nominant Smeru, ale to, či urobil všetko, aby dosiahol
najlepšie možné podmienky. Keďže doteraz nikto nevysvetlil, prečo nevyhlásil verejnú
súťaž, dá sa bez rizika napísať, že neurobil. A ako jediné vysvetlenie sa núka fakt, že
biznis sa ušiel práve podnikateľovi z SDKÚ. Ak má byť kľúčovým princípom tejto vlády
vyrobiť menšie škody, ako vyrobil Fico, tak progres sa dá vyjadriť v miliónoch eur. Ibaže
naozaj kľúčový je iba progres od kradnúť menej k nekradnúť vôbec a dvojdňové
mlčanie premiérky je dôkazom, že tento rozdiel sa vysvetľuje ťažko.
12. 4.
2011 Juraj Javorský
+++++++++++++++++++++++++++
Názory Noama Chomského, popredného židovského intelektuála, odporcu sionizmu a
úhlavného kritika Teodora Herczla, zakladateľa sionistického hnutia. Možno to bude
zaujímavé pre každého kriticky mysliaceho človeka, aby sa nedal manipulovať a aby
mal možnosť si vytvoriť svoj vlastný názor.
Noam Chomsky
Avram Noam Chomsky
* 7.12.1928
je profesorem lingvistiky na Massachusetts Institute of Technology v Bostonu. Jeho
celosvětově uznávaná práce v oblasti generativní lingvistiky výrazně přispěla k oslabení
významu behaviorismu a k vzestupu kognitivních věd. Kromě lingvistických snah je
Chomsky znám pro své ostře levicové politické názory a zejména kritikou zahraniční politiky
vlád Spojených států. Sám sebe označuje za indeterministického socialistu a příznivce
anarcho-syndikalismu.
Ve světě je jeho osobnost uznávána mnohem více než doma, díky čemuž je také někdy
označován za jednoho z vůdčích disidentů Ameriky. Média v USA ho jen zřídkakdy oslovují,
zatímco celosvětově patří k jedněm z nejčastěji citovaných analytiků politických událostí.
New York Times ho označily za „soudě podle síly, rozsahu, originality a vlivu jeho myšlenek,
pravděpodobně nejdůležitější žíjící osobnost“.
Mezi jeho publikace patří: lingvistika: Syntactic structures (Syntaktické struktury) 1957;
politika: American power and new Mandarins (Americká moc a noví mandarini) 1969,
Counter-revolutionary violence: Bloodbath in fact and propaganda (Kontrarevoluční násilí:
Masakry ve faktech a propagandě) 1973, What uncle Sam really wants (Co strýček Sam ve
skutečnosti chce) 1992, Hegemony or survival: America's quest for global dominance
(Hegemonie či přežití: Americké tažení za globální nadvládou) 2003.
Chomsky se narodil v East Oak Lane poblíž Philadelphie ve státě Pennsylvania. Byl synem
hebrejského vědce a účastníka první světové války Williama Chomského (1896-1977), který
pocházel z Ukrajiny. Chomského matka, Elsie Chomsky (rozená Simonofska), pocházela z
nynějšího Běloruska, ale na rozdíl od svého muže vyrostla ve Spojených státech a mluvila
„běžnou newyorskou angličtinou“. Jejich mateřským jazykem byla jidiš, ale jak Chomsky
tvrdil, v jejich rodině se tímto jazykem nehovořilo. Popisuje svou rodinu jako žijící v jakémsi
„židovském ghettu“, rozděleném mezi jidiš a hebrejskou stranu, přičemž se jeho rodina
přikláněla spíše k té hebrejské. Tvrdí, že byl vychováván v hebrejské kultuře a literatuře.
Chomsky sám popisuje napětí, které sám zažil s irskými katolíky a antisemitisty v třicátých
letech takto: „Nerad to říkám, ale vyrostl jsem s jakýmsi vnitřním strachem z katolíků. Věděl
jsem, že to bylo neracionální a překonal jsem to, ale byla to prostě zkušenost z ulice“.
Chomsky pamatuje na svůj první článek, který napsal ve věku přibližně deseti let, o hrozbě
šíření fašismu po pádu Barcelony ve španělské občanské válce. Od dvanácti nebo třinácti let
se ztotožnil ještě plněji s anarchistickou politikou.
Po absolvování střední školy (Central High School of Philadelphia) začal studovat filozofii a
lingvistiku na Pensylvánské univerzitě. Učil se od filozofů C. W. Churchmana a N.
Goodmana a lingvisty Z. Harrise. Harrisovo učení zahrnovalo jeho objev transformací jako
matematické analýzy struktury jazyka (mapování od jedné podmnožiny k jiné v množině vět).
Chomsky následně vyložil toto učení jako operace na základě bezkontextové gramatiky
(odvozené od post-produkčních systémů). Harrisovy politické názory rovněž přispěly k
utváření Chomského názorů.
V roce 1949 se Chomsky oženil za lingvistku Carol Schatz. Mají dvě dcery: Aviva (nar. 1957)
a Diane (nar. 1960) a jednoho syna Harryho (nar. 1967). Chomskému byl udělen titul PhD z
lingvistiky na Pensylvánské univerzitě v roce 1955. Část svého doktorského výzkumu vedl
během čtyřech let na Harvardské univerzitě. Ve své disertační práci začal tvořit některé ze
svých lingvistických myšlenek, které rozvinul v roce 1957 v knize Syntaktické struktury
(orig. Syntactic Structures), jež se stala jeho nejznámější lingvistickou knihou.
Mladý Chomsky
Chomsky se stal zaměstnancem na Massachusetts Institute of Technology v roce 1955 a v
roce 1961 byl jmenován řádným profesorem Katedry moderních jazyků a lingvistiky (nyní
Katedra lingvistiky a filozofie). Od roku 1966 do roku 1976 byl držitelem profesury Ferrari P.
Ward Professorship z moderních jazyků a lingvistiky, a v roce 1976 byl jmenován profesorem
institutu. V roce 2007 Chomsky učil na MIT souvisle 52 let.
V únoru 1967 se Chomsky stal jedním z hlavních odpůrců Vietnamské války díky vydání své
eseje „The Responsibility of Intellectuals“ (Odpovědnost intelektuálů) v newyorském
magazínu knih (New York Review of Books). Následovala další kniha „American Power and
the New Mandarins“ (1969), jež byla sbírkou esejí, díky kterým se dostal do popředí
nesouhlasu s americkou politikou. Jeho dalekosáhlá kritika americké zahraniční politiky a
oprávněnosti moci Spojených států z něj udělala kontroverzní postavu, které se tradiční
americká media velice stranila. Chomsky je často vyhledáván pro své názory v publikacích po
celém světě.
Pro kritiku americké zahraniční politiky bylo Chomskému často vyhrožováno smrtí. Navíc se
dostal na seznam plánovaných cílů vytvořený Theodorem Kaczynskim, známým též jako
Unabomber. Během doby, kdy Kaczynski byl hrozbou, si nechal Chomsky kontrolovat
veškerou poštu na výbušniny. Chomsky uvádí, že je často tajně střežen policií, hlavně na
univerzitní půdě MIT, ačkoliv s policejní ochranou nesouhlasí.
Chomsky bydlí v Lexingtonu v Massachusetts, často cestuje a přednáší o politice.
+++++++++++++++++++++++++++
Gaza 2009: Vyhlaďte tie zvieratá (1)
8.2.2009
Noam Chomsky
Preložil Peter Vittek
V sobotu 27. decembra 2008 sa začal posledný americko-izraelský útok na bezmocných
Palestínčanov. Podľa izraelskej tlače ho dôkladne pripravovali viac ako šesť mesiacov. Plán mal
dve zložky: vojenskú a propagandistickú. Zakladal sa na izraelskom poučení z invázie do Libanonu
v roku 2006, ktorá sa považuje za mizerne naplánovanú a zle propagovanú. Preto si môžeme byť
istí, že väčšina z toho, čo sa stalo a čo sa povedalo, bola dopredu naplánovaná a zamýšľaná akcia.
Celkom určite bol naplánovaný začiatok útoku: tesne pred poludním, keď sa deti vracali zo školy
domov a davy ľudí sa potulovali ulicami husto obývaného Gaza City. Zabiť viac ako 225 ľudí a
zraniť 700 trvalo len zopár minút. Sľubný začiatok masového vraždenia bezmocných civilistov
uväznených v malej klietke, z ktorej sa nedá uniknúť
Korešpondent New York Times Ethan Bronner vo svojej retrospektíve Analýza prínosov vojny v
Gaze považuje tento úspech za veľmi dôležitý. Izrael predpokladal, že by mohlo byť výhodné, keď
bude vystupovať, ako keby „sa zbláznil“, a spustí neprimeraný teror. Táto doktrína sa dá spätne
vystopovať až do päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Bronner napísal: „Palestínčania v Gaze
dostali dôležitú správu už počas prvého dňa, keď izraelské vojenské lietadlá v sobotu predpoludním
naraz zasiahli množstvo cieľov. Asi dvesto ľudí zabili okamžite, šokovali Hamas a určite aj celú
Gazu.“ Zdá sa, že „bláznivá“ taktika bola úspešná. Bronner dospel k záveru, že existujú „určité
náznaky, že ľuďom v Gaze táto vojna spôsobila takú bolesť, že budú hľadať spôsob, ako skrotiť
Hamas“, teda zvolenú vládu. To je ďalšia dlhoročná doktrína štátneho teroru. Ukončenie útoku
bolo pravdepodobne rovnako puntičkársky naplánované a starostlivo načasované na obdobie tesne
pred inauguráciou amerického prezidenta, aby sa minimalizovala (veľmi malá) hrozba, že by
Barack Obama mohol k brutálnym zločinom, ktoré USA podporili, povedať zopár kritických slov.
Krvavý šábes
Dva týždne po šábese, počas ktorého sa útok začal, keď už bola väčšina Gazy premenená na
hromadu trosiek a počet mŕtvych dosiahol tisíc, agentúra OSN UNRWA, ktorá zabezpečuje prežitie
väčšiny Gazanov, oznámila, že izraelská armáda odmietla povoliť prísun pomoci do Gazy.
Vyhlásila, že hraničné priechody sú pre šábes uzavreté. Aby si mohla uctiť svätý deň, musela
Palestínčanom na pokraji prežitia odoprieť jedlo a lieky, no počas rovnakého svätého dňa ich
mohla stovky zmasakrovať americkými bombardérmi a helikoptérami.
Úzkostlivé dodržiavanie šábesu týmto dvojakým spôsobom pritiahlo len málo alebo vôbec
žiadnu pozornosť. Dáva to zmysel.
V análoch americko-izraelskej zločinnosti si takáto krutosť a cynizmus sotva vyslúži viac ako
poznámku pod čiarou. Sú príliš dôverne známe. Uveďme jednu relevantnú paralelu: V júni 1982 sa
začala Spojenými štátmi americkými podporovaná izraelská invázia do Libanonu bombardovaním
palestínskych utečeneckých táborov Sabra a Šatila, ktoré sa neskôr preslávili ako miesta, kde sa
pod dohľadom IDF (izraelských „obranných“ síl) odohral strašný masaker. Bombardovanie
zasiahlo miestnu nemocnicu – nemocnicu v Gaze – a podľa očitého svedectva amerického
odborníka na Blízky východ zabilo viac ako dvesto ľudí. Masaker bol úvodným dejstvom invázie,
pri ktorej zavraždili približne 15-tisíc až 20-tisíc ľudí a zničili väčšinu južného Libanonu a Bejrút.
Invázia prebehla s kľúčovou vojenskou a diplomatickou podporou USA. Súčasťou podpory bolo
vetovanie rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN, ktorá požadovala ukončenie protiprávnej agresie.
Nebolo žiadnym tajomstvom, že napriek mnohým upokojujúcim výmyslom a fantáziám apologétov
o utrpení Izraelčanov, ktoré im spôsobuje intenzívne ostreľovanie raketami, bolo dôležité ochrániť
Izrael pred hrozbou mierovej politickej dohody. Toto všetko je bežné a celkom otvorene o tom
diskutujú vysokí izraelskí predstavitelia. Pred tridsiatimi rokmi armádny veliteľ Mordechaj Gur
poznamenal: „Od roku 1948 bojujeme proti obyvateľstvu, ktoré žije v dedinách a mestách.“ Zeev
Schiff, prominentný izraelský vojenský analytik, zhrnul svoje postrehy nasledovne: „Izraelská
armáda vždy zámerne a vedome útočila na civilné obyvateľstvo... armáda nikdy neodlišovala
civilné ciele od
vojenských, ale zámerne útočila na civilné ciele.“ Dôvody objasnil distingvovaný štátnik Abba
Eban: „Bola tu rozumná možnosť, že postihnuté obyvateľstvo by mohlo vyvinúť tlak na ukončenie
nepriateľských akcií, ktorú sme nakoniec využili.“ Eban správne pochopil, že cieľom bude
umožniť Izraelu, aby nerušene realizoval svoje plány ilegálneho rozširovania a krutého útlaku. V
komentári k prehľadu premiéra Begina o útokoch vlády Strany práce proti civilistom vyhlásil, že
vykresľuje obraz „Izraela, ktorý bezohľadne, všetkými možnými opatreniami pôsobí smrť a muky
civilnému obyvateľstvu spôsobom pripomínajúcim režimy, ktorých meno by sme sa ja ani pán
Begin neodvážili vysloviť.“ Eban neprotestoval proti faktom, ktoré Begin zhrnul, ale kritizoval ho
za to, že o nich hovorí verejne. Ebana ani jeho obdivovateľov neznepokojovalo, že jeho obhajoba
rozsiahleho štátneho teroru tiež pripomína režimy, ktorých meno by sa neodvážil vysloviť.
Uznávané autority považujú Ebanove odôvodnenie štátneho teroru za presvedčivé. Keď začal
zúriť súčasný americko-izraelský útok, redaktor Times Thomas Friedman vysvetľoval, že izraelská
taktika bola pri súčasnom útoku a rovnako pri invázii do Libanonu v roku 2006 založená na skvelej
základnej myšlienke „pokúsiť sa vyučiť“ Hamas tým, že spôsobíme ťažké straty na životoch
militantom z Hamasu a silnú bolesť obyvateľom Gazy.“ Z pragmatických dôvodov je to rozumné,
tak ako to bolo rozumné v Libanone, kde „jediným dlhodobým odstrašujúcim prostriedkom bolo
vyžadovať dostatočné utrpenie civilného obyvateľstva – rodín a zamestnávateľov militantov – čo v
budúcnosti udrží Hizballáh na uzde.“
A podľa podobnej logiky bol veľmi záslužný aj bin Ládinov pokus „vyučiť“ Američanov 11.
septembra, rovnako ako útoky nacistov na Lidice a Oradour, Putinova demolácia Grozného a
ďalšie pozoruhodné pokusy o „vyučovanie“.
Likvidácia občianskej spoločnosti
Izrael sa snažil objasniť svoju oddanosť tomuto dôležitému princípu. Korešpondent NYT
Stephen Erlanger informoval, že izraelské ľudsko-právne skupiny sú „znepokojené izraelskými
útokmi na budovy ako parlament, policajné stanice a prezidentský palác, ktoré by podľa nich mali
byť považované za civilné.“ Môžeme k tomu pridať dediny, domy, husto obývané utečenecké
tábory, vodovodné a kanalizačné systémy, nemocnice, školy a univerzity, mešity, podporné
zariadenia OSN, sanitky a vlastne čokoľvek, čo by mohlo znížiť utrpenie obetí, ktoré si ho
nezaslúžia. Vysoko postavený dôstojník izraelskej tajnej služby sa jasne vyjadril, že IDF útočila
„na obe zložky Hamasu – jeho povstalecké alebo vojenské krídlo a jeho dawu alebo sociálne
krídlo.“ Druhý výraz je eufemizmus pre občiansku spoločnosť. Erlanger pokračuje: „Tvrdil, že
Hamas tvorí jeden celok a vo vojne sú nástroje politickej a spoločenskej kontroly legitímnym
cieľom, rovnako ako sklady rakiet.“ Erlanger ani jeho vydavatelia otvorenú obhajobu a prax
dôsledného terorizmu, ktorého cieľom sú civilní obyvatelia, nijako nekomentovali, hoci iní
spravodajcovia a redaktori, ako už bolo uvedené, prejavili svoju toleranciu k vojnovým zločinom
alebo ich dokonca otvorene obhajovali. Aby však udržal štandard, nezabudol zdôrazniť, že
odpaľovanie rakiet Hamasom „evidentne porušuje zásadu rozdielneho zaobchádzania a spĺňa
klasickú definíciu terorizmu“.
Odborník na Blízky východ Fawwaz Gerges, podobne ako mnohí ďalší znalci tejto oblasti, si
všíma, že „izraelskí predstavitelia ani ich americký spojenci si neuvedomujú, že Hamas nie je len
ozbrojená milícia, ale aj sociálne hnutie so širokou ľudovou základňou, ktoré je hlboko zakorenené
v spoločnosti“. Keď teda uskutočňujú svoje plány na likvidáciu „sociálneho krídla“ Hamasu, ich
cieľom je zlikvidovať palestínsku spoločnosť. Gerges je možno príliš zhovievavý. Je veľmi
nepravdepodobné, že izraelskí a americkí predstavitelia – alebo médiá a iní komentátori – si tieto
skutočnosti neuvedomujú. Skôr bezvýhradne prijali tradičnú perspektívu tých, ktorí majú monopol
na násilie: naša železná ruka rozdrví akúkoľvek opozíciu, a keď náš divoký útok prinesie veľa
civilných obetí, je to v poriadku: možno sa tí, ktorí prežijú, poučia.
Dôstojníci IDF jasne pochopili, že likvidujú občiansku spoločnosť. Ethan Bronner cituje
izraelského plukovníka, ktorý povedal, že on ani jeho muži nie sú príliš „ohromení bojovníkmi
Hamasu.“ Strelec z ozbrojeného transportéra vyhlásil: „Sú to dedinčania so zbraňami.“ Podobajú sa
na obete vražedných operácií IDF, ktoré v roku 1985 „železnou päsťou“ na okupovanom území
južného Libanonu viedol Šimon Peres, jeden z najvýznamnejších teroristických veliteľov v období
Reaganovej „vojny proti teroru.“ Počas týchto operácií izraelskí dôstojníci a stratégovia
vysvetľovali, že obeťami boli „teroristickí dedinčania“, ktorých je ťažké vyhubiť, pretože „títo
teroristi majú podporu väčšiny miestnych obyvateľov.“ Izraelský veliteľ sa sťažoval, že „teroristi tu
majú príliš veľa očí, pretože tu žijú.“ Vojenský dopisovateľ denníka Jerusalem Post opisoval
problémy, ktorým čelia izraelské sily pri boji s „teroristickými žoldniermi, fanatikmi, ktorí sú
všetci natoľko oddaní svojej veci, že budú naďalej riskovať zabitie pri operáciách proti IDF,“ ktoré
musia „zabezpečovať poriadok
a bezpečnosť“ v okupovanom južnom Libanone napriek „cene, ktorú budú musieť obyvatelia
zaplatiť.“ Tento problém dôverne spoznali Američania v južnom Vietname, Rusi v Afganistane,
Nemci v okupovanej Európe a ďalší agresori, ktorí sa snažili realizovať túto doktrínu. Gerges je
presvedčený, že americko-izraelský teror zlyhá. Píše: Hamas „nie je možné celkom zničiť bez toho,
aby ste zmasakrovali pol milióna Palestínčanov. Ak sa Izraelu podarí zabiť vysokých
predstaviteľov Hamasu, okamžite ich nahradí nová generácia, ktorá je radikálnejšia ako tá súčasná.
Hamas patrí k životu. Nikam neodíde ani nevyvesí bielu zástavu a je mu ľahostajné, aké straty
utrpí.“ Možno, ale účinnosť násilia býva často podceňovaná. Mimoriadne zvláštne je, že takéto
názory by sa mali zastávať v Spojených štátoch amerických. Prečo sme v tejto situácii?
Odvracať tvár od trpiacich
Hamas sa často opisuje ako „Iránom podporovaný Hamas, ktorý je oddaný myšlienke zničenia
Izraela.“ Človek len ťažko nájde vyjadrenia ako „demokraticky zvolený Hamas, ktorý v súlade s
medzinárodným konsenzom dlho požadoval dohodu o vytvorení dvoch štátov“, viac ako tridsať
rokov blokovanú vládami Spojených štátov amerických a Izraela, ktoré kategoricky a otvorene
odmietajú priznať Palestínčanom právo na sebaurčenie. Všetko je to pravda, nie je to však
prospešné pre stranícku líniu, a preto je to nepodstatné.
Drobné informácie, ktoré sme doteraz spomínali, nás môžu naučiť niečo o nás a o našich
klientoch. Spomeňme ďalšiu: keď sa začal posledný izraelský útok na Gazu, malá loď Dignity
(Dôstojnosť) bola na ceste z Cypru do Gazy. Lekári a ľudsko-právni aktivisti na palube mali v
úmysle narušiť zločinnú izraelskú blokádu a priviezť uväzneným obyvateľom zdravotnícke zásoby.
Izraelské námorné plavidlo zastavilo loď v medzinárodných vodách, tvrdo do nej narazilo a takmer
ju potopilo. Nakoniec sa jej podarilo dovliecť do Libanonu. Izrael zverejnil obvyklé lži, ktoré
vyvrátili novinári a ďalší pasažieri z lode, medzi ktorými bol dopisovateľ CNN Karl Penhaul a
bývalá členka snemovne reprezentantov USA a prezidentská kandidátka Strany zelených Cynthia
McKinneyová. Je to vážny zločin, omnoho vážnejší ako napríklad únosy lodí pri pobreží Somálska.
Vyvolal len málo pozornosti. Tichý súhlas s podobnými zločinmi odráža presvedčenie, že Gaza je
okupované územie a Izrael má právo udržiavať ho v obkľúčení. Dokonca aj strážcovia
medzinárodného poriadku pod zámienkou, ktorá sa takmer všeobecne uznáva, ale je jednoznačne
neobhájiteľná (a ku ktorej sa ešte vrátime), súhlasia s páchaním zločinov na otvorenom mori
a zavádzaním programov, ktoré majú potrestať civilné obyvateľstvo za neuposlúchnutie
izraelských príkazov.
Nedostatok pozornosti je aj tentoraz pochopiteľný. Izrael celé desaťročia unáša lode v
medzinárodných vodách medzi Cyprom a Libanonom, zabíja alebo unáša pasažierov a niekedy ich
zatvára do izraelských väzníc s tajnými mučiarňami, aby ich dlhé roky zadržiaval ako
rukojemníkov. Prečo by sme k novému zločinu mali pristupovať inak ako so zívaním, keď ide o
obvyklý postup? Cyprus a Libanon reagovali úplne odlišne, aké je však ich miesto vo svetovom
poriadku?
Koho napríklad zaujíma, že vydavatelia libanonského Daily Star, ktorý je zvyčajne prozápadný,
napísali: „Približne 1,5 milióna ľudí v Gaze bolo vystavených vražednej starostlivosti jednej z
technologicky najvyspelejších, ale morálne najregresívnejších vojenských mašinérií na svete. Často
sa hovorí, že Palestínčania sa stali pre arabský svet tým, čím boli pred druhou svetovou vojnou
Židia pre Európu a toto tvrdenie je sčasti pravdivé. Presne tak ako Európania a Severoameričania
odvracali tvár, keď nacisti páchali holokaust, Arabi hľadajú spôsob, ako nič nerobiť, keď
Izraelčania vraždia palestínske deti.“ Najohavnejším arabským režimom je zrejme brutálna
egyptská diktatúra, ktorá je po Izraeli najväčším príjemcom americkej vojenskej pomoci.
Podľa libanonskej tlače Izrael stále „rutinne unáša libanonských obyvateľov z libanonskej strany
modrej línie (medzinárodnej hranice), naposledy v decembri 2008.“ A samozrejme: „Izraelské
lietadlá každodenne narušujú libanonský vzdušný priestor a nedodržiavajú rezolúciu OSN číslo
1701“ (Daily Star, 13. januára 2009). Tieto veci sa tiež odohrávajú už dlhší čas. Prominentný
izraelský strategický analytik Zeev Maoz v roku 2006 odsúdil inváziu Izraela do Libanonu a do
izraelskej tlače napísal: „Izrael svojimi leteckými prieskumnými misiami narušuje libanonský
vzdušný priestor takmer každý deň od stiahnutia jednotiek z južného Libanonu pred šiestimi rokmi.
Je pravda, že tieto letecké prelety nezabili ani nezranili žiadnych Libanončanov, ale narušenie
hraníc je narušenie hraníc. Ani tu Izrael nedodržiava vyššie morálne zásady.“ A vo všeobecnosti tu
nie je žiaden dôvod pre „celoizraelský konsenzus, ktorý hovorí, že vojna proti Hizballáhu v
Libanone je spravodlivá a morálna,“ konsenzus, ktorý je „založený na selektívnej a krátkodobej
pamäti, na do seba obrátenom pohľade na svet a na dvojakom metri. Nie je to spravodlivá vojna,
použitie sily je neprimerané a nekritické a jeho základným cieľom je vydieranie.“
Zločiny vyhlásené za humanitu
Maoz tiež svojim izraelským čitateľom pripomína, že prelety s aerodynamickým treskom, ktorý
terorizuje Libanončanov, sú tie najmenšie zo všetkých izraelských zločinov v Libanone, dokonca aj
keď nepočítame päť invázií od roku 1978: „Dvadsiateho ôsmeho júla 1988 uniesli izraelské
špeciálne jednotky Sheikha Obeida a 21. mája 1994 Izrael uniesol Mustafu Diraniho, ktorý bol
zodpovedný za zajatie izraelského pilota Rona Arada (keď v roku 1986 bombardoval Libanon).
Izrael držal ich a ďalších dvadsať Libanončanov, ktorých zajal za utajených okolností, dlhú dobu
bez súdu vo väzení. Boli zafržiavaní ako ľudské „tromfy“, ktoré sa dajú využiť pri vyjednávaní.
Zdá sa, že keď je únoscom Hizballáh, sú únosy Izraelčanov za účelom výmeny väzňov nehanebné a
treba ich vojensky potrestať, je však v poriadku, keď presne to isté robí Izrael v omnoho väčšom
meradle a počas mnohých rokov.
Bežné postupy Izraela sú mnohovravné, dokonca aj bez ohľadu na to, čo odhaľujú o izraelských
zločinoch a ich západnej podpore. Maoz ukazuje, že tieto postupy zdôrazňujú absolútne
pokrytectvo obvyklého tvrdenia, že Izrael mal v roku 2006, keď zajali jeho vojakov na hranici,
znova právo vtrhnúť do Libanonu. Bola to prvá cezhraničná akcia Hizballáhu v priebehu šiestich
rokov od izraelského odchodu z južného Libanonu, ktorý okupoval v rozpore s nariadením
Bezpečnostnej rady OSN spred 22 rokov, kým Izrael počas týchto šiestich rokov beztrestne a v
tichosti narušoval hranicu takmer každý deň. Pokrytectvo je tiež bežné. Preto môže Thomas
Friedman vysvetľovať, ako môže terorizmus „vyučiť“ podradné rasy, a zároveň napísať, že
izraelská invázia do Libanonu v roku 2006, ktorá znovu zničila väčšinu južného Libanonu a Bejrút
a zabila ďalších tisíc civilistov, bola len aktom sebaobrany a odpoveďou na zločin Hizballáhu,
ktorý „po celej izraelsko-libanonskej hranici, uznávanej OSN, rozpútal nevyprovokovanú vojnu po
tom, čo sa Izrael jednostranne stiahol z Libanonu.“ Ak budeme ignorovať, že je to podvod, mohli
by sme, podľa rovnakej logiky, celkom ospravedlniť aj omnoho deštruktívnejšie a vražednejšie
teroristické útoky proti Izraelčanom, než sa odohrali, ako odpoveď na zločinné postupy Izraela v
Libanone a na otvorenom mori, ktoré obrovsky prevyšujú zločin Hizballáhu – zajatie dvoch
vojakov na hranici. Skúsený odborník na Blízky východ z New York Times celkom isto tieto
zločiny pozná, ak číta aspoň svoje vlastné noviny: napríklad osemnásty odstavec článku o výmene
väzňov z novembra 1983, ktorý si náhodou všíma, že 37 arabských väzňov „práve zajalo izraelské
námorníctvo, keď sa pokúsili preplávať z Cypru do Tripolisu“ ležiaceho severne od Bejrútu.
Samozrejme, všetky tieto závery o primeraných zásahoch proti bohatým a mocným majú jednu
základnú chybu: toto sme my, a to sú oni. Tento kľúčový princíp je hlboko zakorenený v západnej
kultúre a postačuje k tomu, aby podkopal dokonca aj tú najpresnejšiu analógiu a najdokonalejšiu
argumentáciu.
Kým píšem, na ceste z Cypru do Gazy je ďalšia loď, ktorá podľa organizátorov „vezie naliehavo
potrebné zdravotné zásoby v zapečatených škatuliach preclených na medzinárodnom letisku v
Larnake a larnackom prístave.“ Medzi cestujúcimi sú členovia Európskeho parlamentu a lekári.
Izrael bol o ich humanitárnych zámeroch upovedomený. Keď bude tlak ľudí dostatočný, môžu
splniť svoju misiu v mieri.
Nové zločiny, ktoré počas posledných týždňov USA a Izrael spáchali v Gaze, nie je ľahké
zaradiť do žiadnej zo štandardných kategórií – s výnimkou kategórie dôverne známe. Uviedol som
nie-koľko príkladov a vrátim sa k ďalším. Tieto zločiny doslova spadajú pod americkú oficiálnu
definíciu „terorizmu“, ale táto kategória nezachytáva ich enormný rozsah. Nemôžeme ich nazvať
„agresia“, pretože boli spáchané na okupovanom území, čo mlčky priznávajú aj Spojené štáty
americké. Idit Zertal a Akiva Eldar vo svojej vyčerpávajúcej histórii izraelskej kolonizácie na
okupovaných územiach Páni zeme upozorňujú, že po tom, ako Izrael v auguste 2005 stiahol svoje
sily z Gazy, zničené územie „nebolo ani na jeden deň uvoľnené z izraelského vojenského zovretia
alebo oslobodené od okupácie, ktorej cenu platia obyvatelia každý deň... Izrael po sebe zanechal
vyprahnutú zem, zničené služby a ľudí bez prítomnosti a budúcnosti. Osady boli zničené lakomým
postupom neosvieteného okupanta, ktorý v skutočnosti naďalej kontroluje územie a zabíja a
obťažuje jeho obyvateľov impozantnými prostriedkami vojenskej moci“ a vďaka pevnej podpore a
spoluúčasti USA ich používa extrémne krutým spôsobom.
Trest za slobodné voľby
Americko-izraelský útok na Gazu sa vystupňoval v januári 2006, len niekoľko mesiacov po
formálnom stiahnutí, keď Palestínčania spáchali ozaj ohavný zločin: v slobodných voľbách volili
„nesprávne.“ Podobne ako ostatní, aj Palestínčania sa naučili, že sa nikto beztrestne nemôže
vzoprieť príkazom svojho pána, ktorý naďalej bľaboce o svojej „túžbe po demokracii“ bez toho,
aby sa mu vysmiali vzdelané vrstvy. Ďalší úchvatný úspech.
Keďže termíny „agresia“ a „terorizmus“ sú neprimerané, potrebujeme nejaký nový termín pre
sadistické a zbabelé mučenie ľudí uväznených v klietke bez možnosti úniku, kde ich drvia na prach
najdômyselnejšie výrobky vojenskej technológie USA, ktoré sa používajú v rozpore s
medzinárodným a dokonca aj americkým právom. Keď však niekoho sami vyhlásime za darebácky
štát, je to len ďalšia drobná formalita. Ďalšou menšou formalitou je fakt, že 31. decembra, kým
terorizovaní Gazania zúfalo hľadali úkryt pred bezohľadným útokom, Washington najal nemeckú
obchodnú loď, aby z Grécka do Izraela dopravila veľký náklad asi 3000 ton neidentifikovanej
„munície.“ Reuters informoval, že nová dodávka „nasleduje po najatí obchodnej lode, ktorá v
decembri ešte pred leteckými údermi na pásmo Gazy viezla omnoho väčšiu zásielku munície zo
Spojených štátov amerických do Izraela.“ Okrem toho Bushova administratíva poskytla Izraelu
vojenskú pomoc v hodnote viac ako 21 miliárd dolárov, predovšetkým v podobe dotácií. New
America Foundation, organizácia, ktorá monitoruje obchod so zbraňami, na svojej tlačovej
konferencii vyhlásila, že „izraelská intervencia v pásme Gazy bola poháňaná prevažne americkými
dodávkami zbraní, ktoré boli zaplatené peniazmi amerických daňových poplatníkov.“ Novú
dodávku zastavilo rozhodnutie gréckej vlády, ktorá zakázala používať ktorýkoľvek prístav v
Grécku „na zásobovanie izraelskej armády.“ Grécka odpoveď na Američanmi podporované zločiny
Izraela je celkom odlišná od zbabelého vystupovania väčšiny európskych lídrov. Rozdielny prístup
ukázal, že Washington bol asi celkom realistický, keď až do zvrhnutia Američanmi podporovanej
fašistickej diktatúry v roku 1974 považoval Grécko za súčasť Blízkeho východu a nie Európy.
Možno je Grécko príliš civilizované na to, aby bolo súčasťou Európy.
Keď sa niekomu zdalo načasovanie dodávok zbraní do Izraela zvláštne a pýtal sa ďalej, Pentagon
mal pripravenú odpoveď: dodávka by dorazila príliš neskoro na to, aby mohla vystupňovať útok na
Gazu a vojenské vybavenie, nech už je to čokoľvek, je v Izraeli dopredu pripravené pre prípadné
využitie armádou USA. Môže to tak byť. Jedna z mnohých služieb, ktoré Izrael pre svojho patróna
zabezpečuje, je poskytovanie cennej vojenskej základne na periférii oblasti s najväčšími
energetickými zásobami na svete. Preto môže slúžiť ako vysunutá základňa pre americkú agresiu
alebo – ak máme použiť technické termíny – pre „obranu Perzského zálivu“ a „zabezpečenie
stability.“
Mohutný prúd zbraní do Izraela môže slúžiť mnohým vedľajším cieľom. Mouin Rabbani,
blízkovýchodný politický analytik, si všíma, že Izrael môže testovať novo vyvinuté zbraňové
systémy na bezbranných cieľoch. Pre Izrael a USA to má „vlastne dvojnásobnú hodnotu, pretože
menej efektívne verzie tých istých zbraňových systémov predajú neskôr za premrštené ceny
arabským štátom, čo účinne dotuje americký zbrojársky priemysel a americkú vojenskú pomoc
Izraelu.“ Toto sú ďalšie úlohy Izraela v Američanmi ovládanom usporiadaní na Blízkom východe a
hlavný dôvod, prečo Izrael tak obľubujú štátni predstavitelia, mnohé americké high-tech korporácie
a, samozrejme, vojenský priemysel a tajné služby.
USA sú, na rozdiel od Izraela, jednoznačne najväčším svetovým dodávateľom zbraní. Posledná
správa New America Foundation hovorí, že „americké zbrane a vojenský výcvik zohrávali úlohu
pri dvadsiatich z dvadsiatich siedmich najväčších svetových konfliktov v roku 2007“ a vyniesli
príjmy vo výške 23 miliárd dolárov. V roku 2008 táto suma vzrástla na 32 miliárd dolárov. Nikoho
asi neprekvapí, že jednou z mnohých rezolúcií OSN, proti ktorým sa USA v decembri na stretnutí
organizácie postavili, bola rezolúcia požadujúca reguláciu obchodu so zbraňami. V roku 2006 proti
tejto zmluve hlasovali len Spojené štáty americké, v novembri 2008 sa k nim pridal jeden partner –
Zimbabwe.
Článok bol uverejnený na www.zcommunications.org
Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO
+++++++++++++++++++++++++++
16.2.2009 Gaza 2009: Vyhlaďte tie zvieratá (2) Noam Chomsky
Preložil Peter Vittek
Na decembrovom zasadaní OSN prebehlo viacero pozoruhodných hlasovaní. Rezolúcia o
„práve palestínskeho ľudu na sebaurčenie“ bola prijatá pomerom hlasov 173:5 (proti boli
USA, Izrael a tri závislé pacifické ostrovy). Hlasovanie znovu jasne potvrdilo americkoizraelskú politiku odmietania rezolúcií, ktorá prebieha v medzinárodnej izolácii. Podobne sa
USA, Izrael a tri pacifické ostrovy postavili proti prijatiu rezolúcie o „všeobecnej slobode
pohybu a životnej dôležitosti opätovného zjednocovania rodín.“ Pravdepodobne pri tom
mysleli na Palestínu. Pri hlasovaní proti právu na rozvoj USA stratili podporu Izraela, ale
pridala sa k nim Ukrajina. Pri hlasovaní proti „právu na potraviny“ boli USA osamotené.
Zoči-voči ohromnej globálnej potravinovej kríze, ktorá zatieňuje aj finančnú krízu ohrozujúcu
západné ekonomiky, je to mimoriadne pozoruhodný fakt.
Médiá a konformní intelektuáli dobre vedia, prečo trvale neprinášajú správy o záznamoch
z hlasovaní a pripravujú im miesto v hlbokom zabudnutí. Nebolo by múdre odhaliť pred
verejnosťou, čo záznamy hovoria o jej volených zástupcoch. Pri súčasnej situácii by bolo
nepochybne zbytočné informovať verejnosť o tom, že americko-izraelská politika
odmietania rezolúcií, ktorá bráni schváleniu mierovej dohody obhajovanej svetom, prerástla
do takého extrému, že odopiera Palestínčanom dokonca abstraktné právo na sebaurčenie.
Všetko je v poriadku
Jeden z hrdinských dobrovoľníkov v Gaze, nórsky lekár Mads Gilbert, opísal hororové
scény ako „totálnu vojnu proti civilnému obyvateľstvu v Gaze.“ Odhadoval, že polovica
obetí boli ženy a deti. Podľa civilizovaných štandardov boli takmer všetci zabití muži a
civilisti. Gilbert tvrdí, že medzi stovkou tiel ste len zriedka mohli vidieť vojenskú obeť.
Správy IDF to potvrdzujú. Hamas „si predsavzal, že bude bojovať na diaľku, či dokonca
vôbec,“ napísal Ethan Bronner vo svojej „analýze prínosov“ americko-izraelského útoku.
Takže ľudský potenciál Hamasu zostal nedotknutý a trpeli predovšetkým civilisti. Podľa
veľmi rozšírenej doktríny je to pozitívny výsledok.
Tieto odhady potvrdil riaditeľ úradu OSN pre humanitárne záležitosti John Holmes, keď
informoval novinárov, že je „rozumné predpokladať,“ že väčšina zabitých civilistov počas
humanitárnej krízy, ktorá „sa každým dňom, kým pokračuje násilie, zhoršuje“, boli ženy a
deti. Mohli nás však upokojiť slová izraelskej ministerky zahraničných vecí Cipi Livniovej,
hlavnej holubice prebiehajúcej volebnej kampane, ktorá uistila svet, že vďaka zhovievavosti
Izraela nie je v Gaze žiadna „humanitárna kríza.“
Gilbet a Holmes, podobne ako ďalší, ktorým záleží na ľudských bytostiach a ich osude,
žiadali prímerie. Ale ešte to nebolo možné. New York Times akoby mimochodom spomína,
že „Spojené štáty americké v sobotu v noci zabránili Bezpečnostnej rade OSN vydať
formálne vyhlásenie, ktoré požadovalo okamžité prímerie.“ Oficiálny dôvod znel: „Nie sú
žiadne náznaky, že by Hamas dodržal akúkoľvek dohodu.“ V análoch ospravedlňovania
pôžitku zo zabíjania patrí tento dôvod medzi najcynickejšie. Boli to samozrejme Bush a
Riceová, ktorých mal čoskoro nahradiť Obama, kto súcitne opakoval, že „ak by rakety
dopadali tam, kde spia moje dve dcéry, urobil by som všetko preto, aby som tomu
zabránil.“ Mali na mysli izraelské deti, ktoré v Gaze po stovkách netrhali na kusy americké
bomby. Obama napriek tomu zachovával mlčanie.
O niekoľko dní neskôr USA pod intenzívnym medzinárodným tlakom podporili rezolúciu
Bezpečnostnej rady OSN, ktorá žiadala „trvalé prímerie.“ Schválili ju pomerom hlasov 14:0.
USA sa zdržali hlasovania. Izraelskí a americkí jastrabi sa hnevali, že USA rezolúciu ako
obvykle nevetovali. Zdržanie sa hlasovania však postačovalo Izraelu k tomu, aby dal zelenú,
alebo prinajmenšom žltú, eskalácii napätia. A ako mnohí predpovedali, vydržal pri tom
takmer až do Obamovej inaugurácie.
Účel svätí úprostriedky
Keď prímerie 18. januára (teoreticky) vstúpilo do platnosti, Palestínske centrum pre
ľudské práva zverejnilo počty obetí z posledného dňa útoku: IDF pokračovali v
bombardovaní civilných obydlí a škôl OSN a zabili 54 Palestínčanov, medzi ktorými bolo 43
neozbrojených civilistov, z toho 17 detí. Podľa odhadov centra sa počet mŕtvych vyšplhal na
1184. Bolo medzi nimi 844 civilistov, z toho 281 detí. IDF naďalej v Gaze používali zápalné
bomby, ničili domy a poľnohospodársku pôdu a nútili civilistov, aby opustili svoje domovy.
O niekoľko hodín neskôr priniesla agentúra Reuters správu, že počet mŕtvych dosiahol číslo
1300. Zamestnanci organizácie Al Mezan Center, ktorá dôsledne monitoruje počty obetí a
deštrukciu, navštívili oblasti, ktoré boli predtým pre nepretržité bombardovanie neprístupné.
Objavili desiatky tiel civilistov, ktoré sa rozkladali po troskami zbombardovaných alebo
buldozérmi strhnutých domov. Celé obytné bloky zmizli.
Počty mŕtvych a zranených sú celkom isto podhodnotené. A je veľmi nepravdepodobné,
že tieto zverstvá bude niekto vyšetrovať. Zločiny oficiálnych nepriateľov podliehajú
starostlivému vyšetrovaniu, ale naše vlastné systematicky ignorujeme. Je to obvyklý postup
a z hľadiska pánov je pochopiteľný.
Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN požadovala zastavenie dodávok zbraní do Gazy. USA
a Izrael (Riceová Livniová) rýchlo dosiahli dohodu o opatreniach, ktoré majú tento výsledok
zabezpečiť. Dohoda sa sústreďuje na iránske zbrane. Nie je žiaden dôvod zastaviť pašovanie
amerických zbraní do Izraela, pretože ich nie je nutné pašovať: obrovské dodávky zbraní sú
úplne verejné aj keď o nich nikto neprináša správy, podobne ako v prípade dodávky zbraní,
ktorá bola ohlásená, keď prebiehal masaker v Gaze.
Rezolúcia rovnako žiada „opätovné zaistenie trvalého otvorenia hraničných priechodov na
základe Dohody o pohybe a prístupe medzi Palestínskou samosprávou a Izraelom z roku
2005.“ Táto dohoda mala zabezpečiť, že priechody do Gazy budú pracovať nepretržite a že
Izrael tiež umožní pohyb tovaru a ľudí medzi západným brehom a pásmom Gazy. Dohoda
Riceová Livniová nehovorí o tejto stránke rezolúcie Rady bezpečnosti OSN vôbec nič. USA
a Izrael už v skutočnosti od dohody z roku 2005 odstúpili. Je to súčasť trestu pre
Palestínčanov za to, že v januári 2006 nesprávne hlasovali v slobodných voľbách. Riceová
na tlačovej konferencii po dohode s Livniovou zdôraznila, že Washington sa neustále snaží
zmariť výsledok jediných slobodných volieb v arabskom svete. „Môžeme toho urobiť
veľa,“ vyhlásila, „aby sme vyviedli Gazu z temnoty vlády Hamasu do svetla, ktoré môže
priniesť veľmi dobrá vláda Palestínskej samosprávy.“ Môže ho prinášať ak zostáva lojálnym
klientom, ktorý je celkom skorumpovaný, je ochotný vykonávať krutú represiu, ale je
poslušný.
Matrix kontroly
Potom čo sa Fawwaz Gerges vrátil z návštevy arabského sveta, jednoznačne potvrdil to, o
čom priamo z miesta prinášali správy všetci ostatní. Výsledok americko-izraelskej ofenzívy
v Gaze rozzúril obyvateľstvo a vyvolal prudkú nenávisť k agresorom a ich kolaborantom.
„Postačí, keď poviem, že takzvané umiernené arabské štáty (teda tie, ktoré prijímajú príkazy
z Washingtonu) sa ocitli v defenzíve a že front odporu, ktorý vedú Irán a Sýria, z toho má
najväčší prospech. Izrael a Bushova administratíva znovu pomohli iránskemu vodcovstvu k
sladkému víťazstvu.“ Navyše „Hamas sa pravdepodobne stane omnoho silnejšou politickou
silou ako predtým a pravdepodobne prekonáFatah, vládny aparát prezidenta Palestínskej
samosprávy Mahmúda Abbása,“ favorita Riceovej.
Stojí za to mať na pamäti, že arabský svet nikto svedomito nechráni pred jediným
pravidelným televíznym spravodajstvom o udalostiach v Gaze, menovite pred „rozvážnou a
vyváženou analýzou chaosu a deštrukcie,“ ktorú prinášajú vynikajúci korešpondenti televízie
Al Jazeera. Podľa správ londýnskych Financial Times televízia ponúka „jasnú alternatívu k
terestriálnym kanálom.“ V 105 krajinách, ktorým chýba naša efektívna podoba autocenzúry,
môžu ľudia sledovať najnovšie udalosti každú hodinu a dopad je vraj veľmi veľký. New
York Times tvrdia, že v USA „takmer úplné embargo súvisí bezpochyby s ostrou kritikou,
ktorú počas úvodnej fázy vojny v Iraku adresovala Al Jazeere pre jej spravodajstvo o
americkej invázii vláda USA.“ Cheney a Rumsfeld protestovali, a tak sa, ako obvykle, mohli
nezávislé médiá jedine podriadiť.
Prebieha aj omnoho triezvejšia debata o tom, čo chceli útočníci dosiahnuť.
O niektorých cieľoch sa bežne diskutuje. Napríklad o obnovení „odstrašujúceho
potenciálu“, teda schopnosti terorizovať akéhokoľvek protivníka, až kým sa nepodriadi,
ktorú Izrael stratil v dôsledku zlyhaní v Libanone v roku 2006. Avšak sú tu aj základnejšie
ciele, ktoré sa zvyknú prehliadať, no keď sa obzrieme do nedávnej histórie, rovnako sa zdajú
byť celkom samozrejmé.
Izrael z Gazy odišiel v septembri 2005. Rozumní izraelskí zástancovia tvrdej línie, ako
Ariel Šaron, svätý patrón osadníckeho hnutia, pochopili, že nemá zmysel subvencovať
niekoľko tisíc ilegálnych izraelských osadníkov, ktorí v ruinách Gazy pod ochranou IDF
využívali väčšinu pôdy a vzácnych zdrojov. Zmysluplnejšie bolo premeniť Gazu na
najväčšie väzenie na svete a presunúť osadníkov na omnoho cennejšie územie západného
brehu, kde Izrael svoje zámery slovami, a čo je omnoho dôležitejšie, aj činmi vyjadruje
omnoho explicitnejšie. Jeden cieľ je anexia obrábateľnej pôdy, vodných zdrojov a
príjemných predmestí Jeruzalema a Tel Avivu ležiacich na vnútornej strane izraelského
múru, ktorý Medzinárodný súdny dvor bezvýsledne vyhlásil za nelegálny. Múr zahŕňa aj
nesmierne rozšírený Jeruzalem, čo je v rozpore s nariadeniami Bezpečnostnej rady OSN
spred štyridsiatich rokov, na ktorých tiež nezáleží. Izrael zabral aj údolie Jordánu, ktoré tvorí
asi tretinu západného brehu. Zvyšok územia rozdeľujú kliny židovského osídlenia na tri
približne rovnaké časti. Jeden siaha od veľkého Jeruzalemu naprieč mestom Ma’aleh
Adumim, ktoré sa rozvíjalo počas Clintonovej vlády, aby rozdelilo západný breh. Dva
smerujú na sever cez mestá Ariel a Kedumim. Územie, ktoré zostalo Palestínčanom,
rozdeľujú prevažne náhodne rozmiestnené kontrolné stanoviská.
Kontrolné stanoviská nemajú žiaden vzťah k bezpečnosti Izraela. A ak by aj niektoré mali
zabezpečovať ochranu osadníkov, podľa rozhodnutia Medzinárodného súdneho dvora sú
jednoznačne nelegálne. V skutočnosti je ich hlavnou úlohou obťažovanie palestínskeho
obyvateľstva a upevňovanie toho, čo izraelský mierový aktivista Jeff Halper nazýva „matrix
kontroly.“ Je navrhnutý tak, aby urobil život neznesiteľným pre „dvojnohé beštie,“ ktoré
budú „behať dookola ako nadrogované šváby vo fľaši,“ ak budú chcieť zostať vo svojich
domoch a na svojej pôde. Takýto postoj je dostatočne férový, pretože oni sú „v porovnaní s
nami ako kobylky,“ takže ich hlavy môžeme „rozbíjať o kamene a múry.“ Túto terminológiu
používajú najvyšší izraelskí politickí a vojenskí predstavitelia, ktorí sú v tejto situácii
„princovia.“ A tieto postoje formujú politiku.
Za oko očí tisíc, za zub zubov tony
Blúznenie politických a vojenských lídrov je v porovnaní s kázaniami rabínov mierne.
Nehovoríme o bezvýznamných osobách. Naopak, majú veľký vplyv v armáde a hnutí
osadníkov, o ktorých Zertal a Eldar prezradili, že sú „pánmi zeme,“ čo výrazne ovplyvňuje
politiku. Dvaja dôležití rabíni dopriali „inšpirujúcu“ návštevu vojakom bojujúcim na severe
Gazy. Vysvetlili im, že v Gaze nie sú žiadni „nevinní,“ takže všetci sú legitímne ciele.
Citovali pri tom slávnu pasáž zo Žalmov, ktorá vyzýva Pána, aby sa zmocnil detí utláčateľov
Izraela a vrhol ich na kamene. Rabíni sa nepohybovali na neznámej pôde. Pred rokom
napísal bývalý hlavný sefardský rabín premiérovi Olmertovi. Informoval ho, že všetci
civilisti v Gaze sú spoločne zodpovední za raketové útoky, takže „počas potenciálneho
masívneho útoku v Gaze, ktorý by bol zameraný na ukončenie ostreľovania, určite neplatí
žiaden morálny zákaz zabíjať všetkých civilistov bez rozdielu.“ Správu o jeho rozsudku
priniesol Jeruzalem Post. Jeho syn, hlavný rabín v Safede, to rozvinul: „Ak neprestanú
potom, čo ich zabijeme sto, musíme ich zabiť tisíc a ak neprestanú ani potom, musíme ich
zabiť desaťtisíc. Ak ani potom neprestanú, musíme ich zabiť stotisíc alebo až milión.
Musíme ich zastaviť, nech to stojí čokoľvek.“
Podobné názory vyjadrili aj sekulárne americké osobnosti. Keď Izrael v roku 2006 vpadol
do Libanonu, profesor na Harvard Law School Alan Dershowitz v liberálnom on-line
denníku Huffington Post vysvetľoval, že všetci Libanončania sú legitímnymi cieľmi
izraelského násilia. Libanonskí občania „platia cenu“ za podporu „terorizmu“ – teda za to, že
podporujú odpor proti izraelskej invázii. Preto nie sú libanonskí civilisti chránení pred
útokom viac, než Rakúšania, ktorí podporovali nacistov. Fatwa sefardského rabína sa použila
proti nim. Vo videu na stránke denníku Jerusalem Post Dershowitz pokračoval výsmešným
rozprávaním o neúnosnom pomere zabitých Palestínčanov k zabitým Izraelčanom. Povedal,
že by sa mal zvýšiť na 1000 k jednej alebo dokonca 1000 k nule. Znamená to, že zvieratá by
mali byť úplne vyhladené. Zmieňoval sa samozrejme o „teroristoch,“ čo je široká kategória,
ktorá zahŕňa obete izraelskej moci odkedy platí, že „Izrael nikdy nezabíja civilistov,“ ako
rozhodne vyhlásil. Z toho vyplýva, že Palestínčania, Libanončania, Tunisania a fakticky
každý, kto bezohľadnej armáde svätej krajiny vojde do cesty, je terorista alebo náhodná obeť
jej spravodlivých zločinov.
Nájsť historickú analógiu k týmto vystúpeniam nie je ľahké. Možno je celkom zaujímavé,
že keď vznikajú na „našej strane,“ v prevládajúcej intelektuálnej a morálnej kultúre sa
považujú za celkom primerané. Rovnaké slová z úst oficiálnych nepriateľov by vyvolali
spravodlivý hnev a výzvy k odplate v podobe masívneho preventívneho násilia.
Tvrdenie, že „naša strana“ nikdy neútočí na civilistov, je medzi tými, ktorí monopolizujú
prostriedky násilia, veľmi rozšírená doktrína. A nájdeme v nej zrnko pravdy. Obyčajne sa
nepokúšame zabiť konkrétnych civilistov. Skôr konáme vražedné činy, o ktorých vieme, že
zmasakrujú mnohých civilistov, ale bez osobitneho úmyslu zabiť niekoho konkrétneho.
Podľa práva by táto obvyklá prax mohla spadať pod kategóriu zvrátená ľahostajnosť, ale to
nie je pre bežné imperiálne konanie a doktrínu dostatočne presné. Väčšmi sa to podobá na
chôdzu po chodníku, o ktorej vieme, že pri nej môžeme zabíjať mravce. Robíme to však
neúmyselne, pretože ich postavenie je také nízke, že na nich prosto nezáleží. To isté platí,
keď Izrael vykonáva zásahy, o ktorých vie, že zabijú „kobylky“ a „dvojnohé beštie,“ čo
náhodou zamorili pôdu, ktorú „oslobodzuje.“ Pre túto podobu morálnej zvrátenosti, ktorá je
pravdepodobne horšia ako úmyselné vraždenie a príliš dobre známa, nemáme vhodný
termín.
Kde má hranice šialenstvo
Právoplatní majitelia (podľa božieho rozhodnutia, ktoré sa hodí „pánom zeme“) sa môžu
rozhodnúť, že pridelia nadrogovaným švábom zopár izolovaných pozemkov. Nie však podľa
práva. „Veril som a dodnes stále verím, že náš ľud má večné a historické právo na celú túto
krajinu,“ oznámil premiér Olmert na spoločnom zasadaní Kongresu v máji 2006 za
strhujúceho potlesku. V tom istom čase zverejnil svoj „konvergenčný“ plán na prevzatie
toho, čo má na západnom brehu nejakú hodnotu. Plán necháva Palestínčanov odumierať v
izolovaných kantónoch. Olmert sa nevyjadril presne o hraniciach „celej krajiny,“ to však
sionistický podnik z dobrých dôvodov nikdy neurobil: permanentná expanzia je veľmi
dôležitá pre vnútornú dynamiku. Ak je Olmert stále verný svojim koreňom v Likude, mohol
mať na mysli obe strany Jordánu, vrátane dnešného Jordánska alebo aspoň jeho cenných
častí.
„Večné a historické právo na celú túto krajinu“ pre náš ľud dramaticky kontrastuje s
nedostatkom akéhokoľvek práva na sebaurčenie pre súčasných obyvateľov, Palestínčanov.
Ako som spomínal vyššie, v decembri 2008 ho v obvyklej izolácii a za prenikavého ticha
znovu odmietol Izrael a jeho patrón z Washingtonu.
Plány, ktoré v roku 2006 Olmert načrtol, sa už opustili, pretože neboli dostatočne
extrémne. Náhrada za konvergenčný plán a kroky, ktoré ju pomôžu postupne každodenne
uskutočňovať, sa však zakladajú na približne rovnakých predstavách. Dajú sa spätne
sledovať až do najskorších dní okupácie, keď minister obrany Moše Dajan vzletne
vysvetľoval, že „dnešná situácia sa podobá na komplexný vzťah medzi beduínskym mužom
a dievčaťom, ktoré beduín uniesol proti jeho vôli... Vy Palestínčania nás tu ako národ dnes
nechcete, ale my zmeníme váš postoj a vnútime vám našu prítomnosť.“ Budete „žiť ako psy
a ktokoľvek odíde, odíde,“ zatiaľ čo my si zoberieme, čo chceme.
Nikdy sa nepochybovalo, že tieto plány sú zločinné. Hneď po vojne v roku 1967
informoval Teodor Meron, najvyššia právna autorita, izraelskú vládu, že „civilné osady na
spravovaných územiach porušujú explicitné ustanovenia štvrtej Ženevskej konvencie,“ ktorá
je základom medzinárodného humanitárneho práva. Izraelský minister spravodlivosti
súhlasil. Medzinárodný súdny dvor v roku 2004 jednohlasne podporil nevyhnutný záver a
izraelský najvyšší súd technicky súhlasil, ale v skutočnosti ako obvykle nesúhlasil.
Na západnom brehu môže Izrael uskutočňovať svoje zločinné plány s podporou USA a
bez nepokojov. Všetko vďaka účinnej vojenskej kontrole a terajšej spolupráci s
kolaborantskými Palestínskymi obrannými silami, ktoré vyzbrojili a vycvičili USA a
spojenecké diktatúry. Tie môžu vykonávať aj vraždy a ďalšie zločiny, kým osadníci
vyvádzajú pod ochranou IDF. Avšak zatiaľ čo si západný breh účinne podmanil teror, v
druhej časti Palestíny,
v pásme Gazy, stále pretrváva odpor. Ten je nutné potlačiť, aby mohli nerušene
pokračovať americko-izraelské plány na anexiu a zničenie Palestíny. A preto sa vráťme k
invázii do Gazy. Načasovanie invázie podľa všetkého ovplyvnili blížiace sa izraelské voľby.
Izraelský komentátor Ran HaCohen vypočítal, že Ehud Barak, ktorý v prieskumoch poriadne
zaostával, získal za každých štyridsať zabitých Arabov počas prvých dní masakru jedno
parlamentné kreslo.
To sa však môže zmeniť. Keď zločiny prerástli do rozmerov, ktoré dôsledne vypracovaná
izraelská propagandistická kampaň nebola schopná utajiť, dokonca aj nenapraviteľní
izraelskí jastrabi sa začali znepokojovať, že masaker „ničí dušu a obraz (Izraela). Ničí ich na
obrazovkách televízií celého sveta, v obývačkách medzinárodnej komunity a predovšetkým
v Obamovej Amerike“ (Ari Šavit). Šavita konkrétne znepokojovalo izraelské „ostreľovanie
zariadení OSN v deň, keď generálny tajomník OSN navštívil Jeruzalem.“ Mal pocit, že je to
„za hranicami šialenstva.“
Kristallnacht
„Zariadenie“ bol areál OSN v Gaza City, v ktorom sa nachádzal sklad UNRWA. Podľa
riaditeľa UNRWA Johna Ginga ostreľovanie zničilo „stovky ton núdzových zásob potravín a
liekov, ktoré sa mali dnes distribuovať do krytov, nemocníc a stravovacích centier.“
V rovnakom čase letecké útoky zničili dve poschodia nemocnice Al Kuds a zapálili ju.
Takisto druhý sklad, ktorý prevádzkoval palestínsky Červený polmesiac. Nemocnicu v husto
obývanej štvrti Tal-Hawa zničili izraelské tanky „potom, čo sa v nej ukryli stovky
vystrašených Gazanov, keď Izraelské pozemné sily vpadli do oblasti,“ informovala agentúra
AP.
V tlejúcich ruinách nemocnice nezostalo nič, čo by sa dalo zachrániť. Záchranár Ahmad
Al-Haz AP povedal: „Ostreľovali budovu, budovu nemocnice. Začala horieť. Pokúšali sme
sa evakuovať chorých a zranených a ostatných ľudí, ktorí tam boli. Hasiči prišli a uhasili
oheň, plamene však vzplanuli znova, a tak ich znova uhasili ale vrátili sa aj tretí-
krát.“ Vzniklo podozrenie, že požiar mohol spôsobiť biely fosfor. Podozrivé boli aj mnohé
iné požiare a vážne popáleniny.
Podozrenia potvrdila Amnesty International (AI), potom, čo ukončenie intenzívneho
bombardovania umožnilo začať vyšetrovanie. Predtým, kým zločiny naplno zúrili, Izrael
zamedzil prístup všetkým novinárom. Podľa AI bolo izraelské použitie bieleho fosforu proti
civilistom v Gaze „jasné a nepopierateľné.“ Jeho opakované použitie v husto obývaných
civilných oblastiach „je vojnový zločin,“ uzatvára AI. Biely fosfor, ktorý stále horel, našli
rozsypaný v okolí obytných budov. „Naďalej ohrozoval obyvateľov a ich
majetok,“ predovšetkým deti, „priťahované zvyškami vojny a často si neuvedomujúce
nebezpečenstvo.“ Primárnym cieľom bol areál UNRWA, kam „do blízkosti cisterny dopadol
biely fosfor a vyvolal rozsiahly požiar, ktorý zničil tony humanitárnej pomoci“ potom, čo sa
izraelskí predstavitelia „zaručili, že na areál nebudú spustené žiadne ďalšie útoky.“ V
priebehu toho istého dňa „dopadol granát s bielym fosforom na nemocnicu Al Kuds v Gaza
City a tiež zapálil požiar, ktorý prinútil zamestnancov nemocnice evakuovať pacientov.
Biely fosfor, ktorý dopadne na pokožku, môže prepáliť sval až po kosť a horí, až kým
nespotrebuje všetok dostupný kyslík.“ Takéto zločiny, či už úmyselne plánované alebo ako
výsledok zvrátenej ľahostajnosti, sú neodvratné, keď sa táto zbraň použije pri útokoch proti
civilnému obyvateľstvu.
Prílišná koncentrácia na izraelské hrubé porušovanie jus in bello, práva, ktoré malo
zabrániť barbarským praktikám, by však bolo chybou. Samotná invázia je omnoho
závažnejší zločin. A aj ak by Izrael pôsobil strašné škody lukmi a šípmi, stále by to bol
extrémne zvrátený kriminálny čin.
Agresia má vždy nejaký predstieraný dôvod. V tomto prípade Izraelu „došla“ trpezlivosť,
keď musel čeliť odpaľovaniu rakiet Hamasom, ako povedal Barak. Mantra, ktorá sa v tomto
prípade donekonečna opakuje hovorí, že Izrael má právo použiť silu na svoju obranu. Toto
tvrdenie sa dá sčasti obhájiť. Odpaľovanie rakiet je zločin a je pravda, že štát má právo
brániť sa proti zločinným útokom. Z toho však nevyplýva, že má právo brániť sa silou.
Porušuje to akýkoľvek princíp, s ktorým by sme chceli alebo mali súhlasiť. Nacistické
Nemecko nemalo žiadne právo používať silu, keď sa bránilo proti teroristickým útokom
partizánov. Kristallnacht sa nedá ospravedlniť tým, že Herschel Grynszpan zavraždil
nemeckého veľvyslanca v Paríži. Briti nemali právo použiť silu, keď sa bránili proti (veľmi
reálnemu) teroru amerických kolonistov, ktorí žiadali nezávislosť alebo odpovedať na teror
IRA terorizovaním írskych katolíkov – a keď sa nakoniec priklonili k rozumnej politike,
ktorá sa snažila odhaliť korene legitímnej nespokojnosti, teror skončil. Nie je to otázka
„proporcionality,“ ale predovšetkým otázka voľby správneho postupu.
Článok bol uverejnený na www.zcommunications.org
Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO
články autora O autorovi
+++++++++++++++++++++++++++
Hromadné sdělovací prostředky a metody manipulace veřejným míněním
23.1.2004
Podivuhodné úspěchy propagandy
Noam Chomsky
přeložil Jaroslav Kučera
Noam Chomsky: Media Control – The Spectacular Achievements of
Propaganda, prosinec 2002 ISBN: 1583225366 , EUR 6,26
Úloha sdělovacích prostředků v současném politickém dění nás nutí položit si otázku, v
jakém světě a v jakém typu společnosti chceme žít, a obzvláště - má-li být tato společnost
demokratická - jak má být tato demokracie vykládána. Dovolte mi začít porovnáním dvou
odlišných koncepcí demokracie. Jedna z těchto koncepcí je založena na tom, že veřejnost v
demokratické společnosti disponuje prostředky, kterými se může smysluplným způsobem
účastnit řízení svých vlastních záležitostí, a že prostředky toku a šíření informací jsou
otevřené a svobodné. Přibližně podobnou definici najdete také v naučném slovníku pod
heslem demokracie. Druhá koncepce demokracie vychází z toho, že veřejnosti musí být
bráněno ve spravování vlastních záležitostí a že prostředky toku a šíření informací musí být
striktně řízeny shora.
Takové pojetí demokracie se může zdát na první pohled dosti podivné, je však třeba si uvědomit, že
právě tato koncepce demokracie v dnešním světě převažuje. Ve skutečnosti tento stav trvá již dlouhou
dobu, a to nejenom v politické praxi, ale dokonce i v teorii. Počátky vývoje této situace lze vystopovat
již v prvních moderních demokratických převratech v Anglii v 17. století. Cílem této úvahy, v níž se
budu zabývat pouze nedávnou historií, je naznačit současné vývojové stádium tohoto pojetí a v jeho
kontextu vysvětlit roli sdělovacích prostředků a důvody pro zkreslování informací.
Počátky dějin propagandy
Začněme první vládní informačně propagandistickou akcí moderních dějin. Proběhla za
administrativy prezidenta Woodrowa Wilsona, který byl zvolen v roce 1916 přímo uprostřed 1.
světové války. Jeho volební program se nazýval 'Mír bez vítězství'. Obyvatelstvo Spojených států
amerických bylo v té době výrazně pacifistické a nevidělo žádný důvod k účasti v evropské válce.
Jinak tomu bylo s Wilsonovou administrativou, která se chtěla ve válce angažovat a hledala způsob,
jak tohoto cíle dosáhnout. Z tohoto důvodu byl vytvořen vládní propagandistický úřad (Creelův úřad),
kterému se během šesti měsíců podařilo pacifistické nálady obyvatelstva zvrátit do podoby válečné
hysterie s cílem jít do války, zničit vše německé i s Němci samými a zachránit svět. Vládní
propagandistická mašinérie dosáhla svého, akce skončila úspěchem a tento její úspěch vedl k
úspěchům dalším. V tutéž dobu i po skončení války byla stejná propagandistická taktika použita k
vyhrocení hysterických nálad tzv. 'rudé paniky', která měla výrazný podíl při rozbíjení odborů a
eliminaci tak nebezpečných výstřelků, jakými byly svoboda tisku a svoboda politického myšlení.
Kampaň probíhala s masivní podporou sdělovacích prostředků a obchodních kruhů a dopadla v
podstatě velmi úspěšně.
Mezi těmi, kdo se aktivně a nadšeně účastnili přípravy Wilsonovy války, byli také mnozí pokrokoví
intelektuálové, v jejichž čele stál John Dewey. Z jejich vlastních tehdejších materiálů je zřejmá pýcha
na úspěch těch, které nazývali 'inteligentnějšími příslušníky společnosti' (tzn. jinými slovy oni sami) a
kteří dokázali vytvořením atmosféry strachu a vybičováním šovinistických nálad přimět zdráhavé
obyvatelstvo k ochotě vstoupit do války. K dosažení tohoto úspěchu byly použity nejrozmanitější
prostředky od líčení válečných zvěrstev ve stylu hunských nájezdů až po články o belgických dětech
bez rukou – o všech těchto hrůzách a ukrutnostech se lze stále dočíst v knihách, zabývajících se
dějinami moderního světa. Mnohé z použitých materiálů byly 'vynalezeny' britským Ministerstvem
propagandy a informací, které se v této době (jak je uvedeno v zápisech jeho interních porad)
zabývalo hledáním způsobu, jak 'účinně ovlivňovat myšlení větší části světa'. Rozhodně se jim však
podařilo ovlivnit myšlení oněch inteligentnějších příslušníků obyvatelstva USA, kteří poté prostředky
vládní propagandy šířili tato vykonstruovaná fakta tak úspěšně, že pacifistické obyvatelstvo celé země
podlehlo vlně válečné hysterie. Fungovalo to. Fungovalo to výborně.
Výsledkem kromě jiného byla cenná lekce: příslušníky inteligence podporovaná státní propaganda,
zbavená v maximální míře všech možných nežádoucích vlivů, může být velmi účinná. Této lekci se
později vyučil Hitler a mnozí další, ovoce této setby sklízíme do dnešních dnů.
Demokracie pro diváky
Další skupinou, na kterou tyto úspěchy zapůsobily, byli teoretici liberální demokracie a přední
osobnosti masových sdělovacích prostředků, jako např. přední americký novinář, přední komentátor
zahraničního i domácího politického dění a současně přední teoretik liberálně demokratického směru
Walter Lippmann. Pokud nahlédnete do jeho sebraných statí, zjistíte, že jejich podtitul zní přibližně
'Moderní teorie liberálně demokratického myšlení'.
Lippmann působil v uvedených výborech pro šíření a kontrolu informací a byl si dobře vědom
dosažených úspěchů. Zastával názor, že to, co nazýval 'revolucí v umění demokracie', může být
použito k 'vytváření souhlasu'. Jinými slovy šlo o zmanipulování veřejného mínění, tedy o to, jak
některé skupiny obyvatelstva pomocí nových propagandistických metod přimět k souhlasu s něčím,
proti čemu se původně stavěly. Realizace této myšlenky mohla být podle jeho názoru velmi přínosná a
ve skutečnosti nezbytná. Nezbytná z toho důvodu, protože podle jeho vlastních slov 'veřejnost není
naprosto schopna vyhodnotit, co je v jejím vlastním zájmu to nejlepší'.
Této problematice se v celé šíři může věnovat pouze 'specializovaná třída odpovědných odborníků',
kteří jsou natolik inteligentní, aby dokázali zájmy veřejnosti správně formulovat. Podle této teorie a
lidí z okruhu Johna Deweye se obecnými zájmy celé společnosti může zabývat pouze nepočetná
intelektuální elita, a to s 'vyloučením širší veřejnosti'. Nic nového pod sluncem, v dějinách se s
podobnými názory setkáváme již celá staletí.
Současně má tato teze mnoho společného s leninskou koncepcí státní moci, která je soustředěná do
rukou předvoje revolučních intelektuálů. Ti se moci chopí prostřednictvím lidových revolucí a poté
povedou nevzdělaný národ k budoucnosti, kterou si tyto pologramotné a nekompetentní masy nejsou
schopné přestavit.
Liberálně demokratické teorie a marxismus-leninismus vycházejí obecně z velmi blízkých
ideologických předpokladů. To je podle mého názoru také příčinou toho, že i po letech se lidé dokáží
nechat vláčet od jednoho tohoto krajního postoje k druhému, aniž by si byli vědomi nějaké výraznější
změny. Je to pouze věc správného vyhodnocení míst skutečného soustředění moci. K lidové revoluci
možná dojde a státní moc se tak dostane do našich rukou, anebo nedojde – v takovém případě pouze
budeme pracovat pro lidi se skutečnou mocí, tzn. pro příslušníky obchodní komunity. V obou
případech však budeme postupovat stejně: povedeme nevzdělané masy k budoucnosti, kterou nejsou
ve své hlouposti schopné pochopit.
Lippmann podpořil tento názor důmyslně propracovanou teorií moderní demokracie. Tvrdil, že v
odpovídajícím způsobem fungující demokratické společnosti je obyvatelstvo rozděleno do tříd. V prvé
řadě je zde specifická třída občanů, kteří se aktivně věnují řízení obecných záležitostí. To je tzv. třída
odborníků. Tito lidé vyhodnocují nashromážděná fakta a na základě získaných výsledků volí
optimální postupy a řídí správný chod politického, ekonomického a ideologického systému. Tato třída
představuje pouhý zlomek z celkového počtu obyvatel.
Každý, kdo vystoupí s něčím novým v rámci těchto idejí, je zcela přirozeně částí této malé skupiny,
jejíž příslušníci řeší záležitosti těch ostatních. Ty ostatní, v jejichž čele naše malá skupina odborníků
stojí, Lippmann označoval souhrnným pojmem 'splašené stádo', před jehož nekontrolovatelnými
projevy je nutné se chránit. Obě tyto skupiny mají své specifické funkce. Třída odborníků vykonává
exekutivní funkci, což znamená, že rozumí zájmům celé společnosti a v souladu s těmito zájmy vyvíjí
intelektuální činnost, plánuje, řídí atd.
Dále je zde ono splašené stádo, jehož role je podle Lippmannových vlastních slov omezena na
téměř pouhé 'diváky', nikoli na přímé účastníky této demokracie. Říkám téměř, protože se přece jenom
jedná o demokracii. Čas od času je publiku povoleno vybrat si některého z příslušníků třídy odborníků
a složit své starosti na jeho bedra. Jinými slovy je jim dovoleno prohlásit: Tohoto člověka chceme mít
ve svém čele' anebo 'Tohoto člověka chceme mít ve svém čele'. Jedná se přece o demokracii a ne o
totalitní stát. Tento postup se nazývá volby. Jakmile ale veřejnost poskytla svou důvěru jednomu
anebo druhému příslušníkovi třídy odborníků, je od ní očekáváno, že opět zaujme roli pouhého
publika, nikoli však roli skutečných účastníků dění. Takto tomu tedy má být ve správně fungující
demokratické společnosti.
Celá věc má nejenom svou logiku, ale obsahuje dokonce i přesvědčivý morální princip: široké masy
veřejnosti jsou zkrátka tak hloupé, že nedokáží porozumět svým vlastním záležitostem. Pokud se
nějak pokusí zúčastnit se spravování svých vlastních záležitostí, způsobí jenom nesnáze a všechno
zkomplikují. Bylo by tedy nežádoucí a vůbec nemravné jim tuto spoluúčast umožnit. Splašené stádo je
nutné uklidnit a zabránit mu, aby vše rozdupalo a zničilo. Podle téže logiky nedovolíme tříletému
děcku rozběhnout se na druhou stranu ulice. Takovou míru svobody tříletému děcku neposkytneme,
protože tříleté děcko neumí s touto svobodou správně naložit. Stejným způsobem nelze z uvedených
důvodů povolit splašenému stádu účast na správě vlastních záležitostí.
Potřebujeme tedy něco, čím splašené stádo přivést k rozumu. A právě k tomu nám může posloužit
'nová revoluce v umění demokracie', kterou lze souhrnně označit jako 'vytváření souhlasu'. Je nutné
rozdělit sdělovací prostředky, školy i celou oblast populární kultury. Politická elita a tvůrci rozhodnutí
musí zbytku společnosti poskytnout jakýsi snesitelný pocit reality a současně mu vštípit odpovídající
názory. Je však třeba míti na paměti jeden nevyřčený a zastíraný předpoklad, a ten se vztahuje k
otázce jak se dostat do postavení, které příslušníky elity zplnomocňuje k vytváření rozhodnutí.
Způsob, jak toho dosáhnout, samozřejmě spočívá v tom, sloužit lidem se skutečnou mocí, kteří
vlastní celou společnost a představují velmi uzavřenou skupinu. Pokud se představitelé třídy
odborníků dokáží dostat do blízkosti této skupiny a přesvědčit ji, že budou sloužit jejím zájmům,
stanou se součástí výkonné skupiny.
O těchto skutečnostech je nutné dále mlčet a nechat si je pro sebe. To znamená přistoupit na teze a
doktríny, sloužící zájmům soukromé moci. Dokud adepti nezvládnou toto umění, nestanou se součástí
třídy odborníků. Máme zde tedy jeden typ vzdělávacího systému, zaměřený na přípravu třídy
odpovědných odborníků. Musí jim být hluboce vštípeny hodnoty a zájmy soukromé moci a vztahy
mezi státem a korporacemi, které jsou výrazem této soukromé moci. Pokud se to podaří, stanou se
příslušníky třídy odborníků.
Pozornost zbytku splašeného stáda je v podstatě nutné již jen zaměstnat odpovídajícím způsobem.
Obraťte jeho pozornost k něčemu jinému. Zajistěte, aby veřejnosti zůstala přisouzena role diváků dění
- s tím, že si bude moci čas od času zvolit z řad třídy odborníků některého skutečného vůdce do svého
čela.
Tato teze byla vyvíjena celou řadou lidí a lze ji považovat za již téměř konvenční. Například
komentátor zahraničně politického dění Reinhold Niebuhr, občas nazývaný 'teolog establishmentu',
učitel George Kennana a celého intelektuálního trustu kolem prezidenta Kennedyho, prohlašoval, že
racionalita je velmi vzácná dovednost, kterou si osvojil pouze nevelký počet lidí.
Většina lidí se nechává vést pouhými emocemi a impulsy. Ti racionální mezi námi musí vytvořit
'nezbytné iluze' a emociálně silná 'zjednodušení', pomocí nichž lze udržet naivní prosťáčky více méně
ve správné linii. Tato teze se stala významnou součástí současné politické vědy. Zakladatel moderního
pojetí komunikací a jeden z předních amerických odborníků politických věd Harold Lasswell
vysvětloval ve 20. a počátkem 30. let uplynulého století, že bychom neměli podléhat 'demokratickému
dogmatizmu o tom, že lidé rozumí sami nejlépe svým zájmům'. Je tomu přesně naopak – veřejným
zájmům rozumíme nejlépe my. Je tedy pouze logické, že veřejnosti neumožníme jednat na základě
jejích mylných myšlenkových postupů.
V tzv. totalitním státě anebo ve státě, vedeném armádou, je naplňování této teze jednoduché. Nad
hlavami zástupů stačí pouze držet hůl a toho, kdo se z řady příliš vychýlí, touto holí praštit. Této
možnosti však ubývá úměrně s prosazováním občanských svobod a s postupnou demokratizací
společnosti. Je tedy nutné uchýlit se k prostředkům propagandy. Logický závěr je zřejmý: propaganda
má v demokratické společnosti stejnou roli jako zmiňovaná hůl v totalitním státu. To je dobré i
moudré, protože, jak už bylo řečeno, splašené stádo není schopné obecné zájmy správně rozpoznat a
tudíž mu jejich význam uniká.
Oddělení pro styk s veřejností a sdělovací prostředky
Spojené státy americké byly průkopníky průmyslu vytváření veřejného mínění. Podle jeho vůdců
bylo cílem celého tohoto průmyslového odvětví 'ovlivňování, manipulace a řízení myšlení veřejnosti'.
Mnohé se naučili z úspěchů Creelova úřadu, z úspěchů při vyvolávání 'rudé paniky' a z jejich
důsledků. Průmysl vytváření veřejného mínění prodělal v té době mohutný vzestup.
V průběhu 20. let bylo jeho úspěchem po nějakou dobu vytvoření téměř naprosté podřízenosti
veřejnosti pravidlům byznysu. Tato podřízenost byla natolik extrémní, že s nástupem 30. let začaly
její příčiny vyšetřovat zvláštní kongresové výbory. Právě z výsledků jejich činnosti čerpáme
významné množství zde uváděných informací. Vytváření veřejného mínění představuje celý mohutný
průmysl. Jeho činnost stojí v současné době řádově biliony dolarů a jeho cílem je od samých začátků
řízení myšlení veřejnosti.
Ve 30. letech a stejně tak za 1. světové války se začaly objevovat velké problémy. Byly to roky
hluboké hospodářské krize a doba masivního organizování dělnictva.
V roce 1935 dosáhlo dělnictvo prvního velkého legislativního vítězství, a to práva organizovat se
(Wagnerův výnos). Tím vyvstaly dva vážné problémy.
Za prvé: demokracie přestala plnit svou funkci. Splašené stádo dosáhlo skutečného legislativního
vítězství a od demokracie nebylo něco podobného očekáváno.
Za druhé: lid začal mít možnost organizovat se. Lidé musí být vzájemně rozděleni a izolováni. Není
předpokládáno, že se budou organizovat, protože v takovém případě přestávají být pouhými diváky
dění. Pokud se mnoho lidí s omezenými možnostmi dá dohromady a vstoupí do politického života,
stanou se z nich skuteční účastníci dění. A to již představuje vážnou hrozbu.
Tyto tendence vyvolaly v obchodním světě silnou odezvu, která měla dosáhnout toho, aby právo
organizovat se bylo posledním legislativním vítězstvím dělnictva a počátkem konce této demokratické
deviace. Stalo se. Bylo to skutečně poslední legislativní vítězství pracujících. Od tohoto bodu (ačkoli
došlo k dočasnému zvýšení počtu odborářů za 2. světové války, po níž se stavy odborů opět snížily)
začala schopnost dělnické třídy jednat prostřednictvím odborů soustavně upadat. Nebylo to náhodou.
Mluvíme nyní o obchodní komunitě, která věnuje spousty finančních prostředků, pozornosti a
intelektuálního úsilí tomu, jak s podobnými problémy nakládat prostřednictvím průmyslu vytváření
veřejného mínění a dalších organizací, jako jsou Národní asociace výrobců, Obchodní komora a další.
Okamžitě byla zahájena činnost s cílem nalézt způsob, jak těmto demokratickým deviacím čelit. K
první zkoušce došlo o rok později v roce 1937, kdy byla zorganizována velká stávka ocelářských
dělníků v Johnstownu v západní Pennsylvánii.
Obchodní komunita vyzkoušela nový postup rozbíjení dělnického hnutí, který se velmi dobře
osvědčil. Nebylo zapotřebí najímat provokatéry ani se dopouštět fyzického násilí, což v této době již
nebylo dost dobře možné. Cíle bylo dosaženo mnohem jemnějšími a účinnějšími prostředky
propagandy. Úspěch spočíval v myšlence obrátit sympatie veřejnosti proti stávkujícím a vytvořit
obraz stávkujících jako rozvratného a škodlivého elementu, který jedná proti obecně prospěšným
zájmům a proti veřejnosti. Obecně prospěšné zájmy se týkají 'nás všech', tzn. obchodníků, dělníků i
žen v domácnosti. Tito všichni lidé jsme 'my'. Máme společné cíle a těmi jsou harmonie, americký
způsob života a společná práce.
Tam venku jsou ti špatní stávkující, kteří představují rozklad, vyvolávají potíže, narušují harmonii a
znesvěcují americký způsob života. Musíme je zastavit, tak abychom mohli i nadále společně žít a
pracovat. Vysoký představitel korporací i chlapík, který umývá podlahy, mají tytéž společné zájmy.
Všichni můžeme přece společně pracovat a v harmonii a ve vzájemné úctě a lásce můžeme usilovat o
americký způsob života. Toto byla v podstatě hlavní myšlenka celé informační kampaně. Její
prezentaci bylo věnováno nesmírné úsilí. Jedná se však konec konců o obchodní komunitu, která
ovládá média a disponuje obrovskými prostředky. Opět to fungovalo, a to velmi účinně.
Celý postup, později shrnutý pod název 'Mohawk Valley Formula', byl opět a opět používán k
rozbíjení stávek. Jednalo se o tzv. 'vědecké metody rozbíjení stávek', kterými se dařilo velmi účinně
mobilizovat sympatie veřejnosti ve prospěch neživých a bezobsažných koncepcí, jakou byl např.
americký způsob života. Kdo může s něčím takovým nesouhlasit? Sloganem, provázejícím válku v
Perském zálivu, bylo 'Podporujte naše oddíly'. Kdo může mít výhrady proti něčemu tak ušlechtilému?
A tak dále a tak podobně.
Co znamená ve skutečnosti to, když se vás někdo zeptá, zda podporujete obyvatelstvo státu Iowa?
Lze odpovědět: 'Ano, podporuji', anebo: 'Ne, nepodporuji?' To není dokonce ani otázka. Je to
bezobsažné. A zde jsme u jádra věci. Smyslem sloganů průmyslu pro vytváření veřejného mínění,
např. onoho 'Podporujte naše oddíly', je to, že neznamenají nic. Znamenají přesně tolik jako dotaz, zda
podporujete obyvatele státu Iowa. Tato otázka ve skutečnosti zní 'Podporujete naši politiku?' Třída
odborníků však nestojí o to, aby se lidé skutečností zabývali. Zde je skrytá veškerá pointa kvalitně
prováděné propagandy.
Je zapotřebí vytvořit slogan, s nímž se všichni ztotožní a proti kterému se nikdo nepostaví. Nikdo
neví, co znamená, protože neznamená vůbec nic. Jeho pravá hodnota tkví v tom, že odvrátí pozornost
dotázaného od otázek, které skutečně něco znamenají. Podporujete naši politiku? Toto je otázka, o
které vám nebude umožněno diskutovat. Bude snad někdo diskutovat o tom, zda je dobré podporovat
naše oddíly? 'Samozřejmě, že je podporuji'. A je vyhráno. Podobně je to i s americkým způsobem
života a s veškerou tou harmonií. Všichni máme společný cíl a dostatečné množství prázdných hesel k
dispozici a tak se dejte na naši stranu a společně se zbavme těch špatných lidí kolem, kteří ruší naši
harmonii svými řečmi o třídním boji, o lidských právech a všemi těmi podobnými nesmysly.
Je to velmi účinné, funguje to do dnešních dnů a je to také samozřejmě pečlivě promyšlené.
Zaměstnanci průmyslu pro vytváření veřejného mínění zde nejsou pro legraci. Dělají nesmírně
důležitou práci. Cílem jejich úsilí je vštěpování správných hodnot do vědomí společnosti. Jejich
koncepcí demokracie je systém, v němž je třída odborníků připravována k práci ve službě skutečných
vlastníků společnosti. Zbytku populace by mělo být zabráněno v jakékoli možnosti organizovat se,
protože to je příčinou všech nesnází. Jednotlivci, z nichž se skládá zbytek populace, by měli sedět
izolováni před svými televizemi a nechat si vtloukat do hlavy poselství, které zní: jedinou hodnotou v
životě je mít více výrobků, žít životním stylem rodin majetné střední třídy, který je tak dojemně líčen
na obrazovkách, a vyznávat pozitivní hodnoty, jako jsou harmonie a americký způsob života. O ničem
jiném život není.
Možná by vás mohlo napadnout, že život je možná přece jenom ještě něco víc, před svými
televizemi ale dojdete zákonitě k závěru, že chyba asi bude na vaší straně a že vám kape na karbid,
protože ten skutečný život se odehrává zde a před vašima očima. A protože je zabráněno jakékoli
možnosti organizovat se – a to je zde absolutně rozhodující – nenajdete žádný způsob, jak se
přesvědčit, že vám nehrabe. Za těchto podmínek je zcela přirozené dojít k závěru, že problém je pouze
někde ve vás.
Vylíčená situace je tedy ideálem, k jehož dosažení je vyvíjeno obrovské úsilí. Toto úsilí se
přirozeně opírá o koncepci demokracie, kterou jsem právě vylíčil. Problémem je vždy splašené stádo,
které je nutné za všech okolností udržet v klidu. Jeho pozornost je nutné rozptylovat. Může sledovat
mistrovství ve fotbale, nějaký sitkom anebo akční filmy. Stádu čas od času prospěje provolávání
nějakých bezobsažných hesel typu 'Podporujte naše oddíly'. Stádo je zapotřebí udržovat ve strachu a
úzkosti, protože bez strachu ze všech možných ďáblů, které ho ohrožují zvenčí, zevnitř anebo
odkudkoli, by mohlo začít uvažovat. A to je velmi nebezpečné, protože k myšlenkové činnosti není
stádo kompetentní. Proto je nutné jeho pozornost zaměstnat a rozptýlit.
Toto je jedno pojetí demokracie. Vrátíme-li se nazpět k obchodní komunitě, byl Wagnerův výnos v
roce 1935 skutečně posledním legislativním vítězstvím dělnictva. Po začátku války došlo k úpadku
odborů a podobně i k úpadku velmi živé kultury pracující třídy, která byla spojena s odbory. To vše
bylo zničeno. Posunuli jsme se ke společnosti, která je v pozoruhodné míře vedena obchodními
zájmy. Toto je jediná státně-kapitalistická průmyslová společnost, která nedisponuje dokonce ani
normální společenskou smlouvou, běžnou ve společnostech srovnatelných.
Domnívám se, že s výjimkou Jihoafrické republiky je to jediná společnost, která nemá národní
systém zdravotní péče. Není zde žádná všeobecná zodpovědnost za přinejmenším minimální životní
úroveň těch částí populace, které se nemohou řídit pravidly většiny a nedokáží se zaopatřit
individuálně. Odbory prakticky neexistují a podobně neexistují také žádné jiné podoby autonomních
společenských struktur. Nejsou zde žádné politické strany ani organizace. Cesta k dosažení ideálního
stavu je, přinejmenším ze strukturálního hlediska, velmi dlouhá.
Sdělovací prostředky mají podobu korporačního monopolu. Vycházejí ze stejných stanovisek. Obě
současné politické strany jsou dvěma frakcemi téhož obchodního uskupení. Většina obyvatelstva se
ani nenamáhá jít volit, protože to zjevně postrádá jakýkoli smysl. Lidé jsou vzájemně rozptýlení a
nepodstatní. A přinejmenším právě toto je cílem. Vůdčí osobností průmyslu pro styk s veřejností je
Edward Bernays, který ve skutečnosti vyšel z Creelova úřadu. Spolupůsobil v něm, zvládl příslušné
lekce a dále je rozvíjel. Vyvinul teze a metody tzv. 'vytváření souhlasu', který podle jeho vlastních
slov tvoří 'podstatu demokracie'. Lidé, schopní vytvářet souhlas, jsou ti, kteří k tomu mají k dispozici
prostředky a moc. Jsou to představitelé obchodních vrstev a jsou to ti, pro které pracujete i vy.
Vytváření veřejného mínění
V celém tomto kontextu je nezbytné vyburcovat veřejnost k podpoře zahraničních válečných
dobrodružství. V obyvatelstvu obvykle převažují pacifistické tendence, tak jako tomu bylo i za 1.
světové války. Veřejnost nevidí žádný důvod k účasti v zahraničních válečných dobrodružstvích, v
zabíjení a v násilí. Proto je nutné ji vyburcovat. A aby bylo možné veřejnost vyburcovat, je nutné ji
postrašit. Sám Edward Bernays dosáhl na tomto poli významného úspěchu. Tento člověk vedl
informačně propagandistickou kampaň v zájmu společnosti United Fruit Company v roce 1954.
Oddíly USA tehdy zasáhly v Guatemale, podporovaly svržení tamější demokraticko-kapitalistické
vlády a založily zde společnost vražedných komand a popravčích oddílů. Ta zde v nezměněné podobě
zůstala do dnešních dnů, udržovaná neustálými finančními injekcemi ze strany USA, které brání
prosazování všeho nového s výjimkou nepatrných demokratických deviací.
Je neustále nezbytné uskutečňovat domácí politiku, se kterou veřejnost nesouhlasí. Také toto
vyžaduje masivní propagandu. Mnohé z toho jsme viděli v posledních deseti letech. Programy
Reaganovy administrativy byly v převážné míře neoblíbené. Voliči v roce 1984 (v poměru zhruba 3:2)
doufali, že Reaganovy programy nebudou uskutečněny.
Při bližším pohledu zjistíme, že téměř žádný z jeho konkrétních programů, ať už šlo o výdaje na
zbrojení anebo snižování federálních výdajů ve sféře sociální péče, se netěšil podpoře převážné
většiny obyvatelstva. Dokud jsou ale lidé izolováni, rozptýleni, dokud nemají žádnou možnost
organizovat se, vyslovit své názory anebo dokonce ani neví, že s nimi podobné názory sdílí i jiní,
potom ti z nich, kteří dali přednost zvyšování výdajů v sociální sféře před zvyšováním výdajů za
zbrojení a kteří se takto vyjádřili v průzkumech veřejného mínění, jak tomu také v převažující míře
bylo, automaticky předpokládali, že jsou jedinými, komu se mohl podobný šílený názor vylíhnout v
hlavě.
Nikdy o něčem podobném od někoho jiného neslyšeli a nepředpokládali, že by podobným
způsobem mohl uvažovat také někdo jiný. Pokud jste si tedy něco podobného mysleli a vyjádřili se v
tom smyslu v některém z průzkumů veřejného mínění, pouze jste předpokládali, že se jedná o váš
privátní problém. Protože nemáte možnost dát se dohromady s dalšími lidmi, kteří tento názor sdílí
anebo ho dále rozvíjejí a pomáhají vám ho formulovat, připadáte sami sobě jako podivíni. Stojíte tedy
stranou všeho a snažíte nevnímat, co se děje. Sledujete raději něco jiného, například mistrovství ve
fotbale.
Do určité míry bylo tedy požadovaného ideálu dosaženo, nikdy ne však zcela a beze zbytku. Jsou
zde instituce, které se stále ještě nepodařilo zničit. Stále existují například kostely. Značná část
disidentské činnosti v USA má svůj původ v kostelech, a to jednoduše z toho důvodu, že kostely zde
prostě stojí. Pokud chcete pronést politický projev v některé evropské zemi, stane se tak velmi
pravděpodobně v nějakém sjezdovém sále odborového svazu. V USA tomu tak být nemůže, protože
odbory zde stěží existují a pokud existují, nejsou politicky zaměřené. Kostely zde ale existují a proto
je možné přednést svůj projev v kostele.
Společensky prospěšné akce ve Střední Americe vzešly hlavně z církevního prostředí - prostě z toho
důvodu, že církve zde zkrátka existují. Splašené stádo není nikdy možné zcela zkrotit a boj tedy
probíhá neustále. Vlna odporu se zdvihla ve 30. letech a byla potlačena. V 60. letech došlo k další vlně
nepokojů, které byly třídou odborníků pojmenovány jako 'krize demokracie'. Demokracie údajně v 60.
letech začala prodělávat krizi, spočívající v tom, že početné skupiny obyvatelstva se začaly
organizovat, začaly být aktivní a pokusily se vstoupit do politického života.
Zde se dostáváme opět k oběma uvedeným koncepcím demokracie.
Podle slovníkové definice se jedná o pokrok demokracie. Podle převažující koncepce se však jedná
o problém, který musí být odstraněn. Veřejnost musí být přivedena nazpět do stavu apatie, poslušnosti
a pasivity, který jí přísluší. Je tedy nutné vykonat něco, čím bude tato krize překonána. Tomuto cíli
bylo věnováno nemalé úsilí, tentokrát ale neúspěšně. Probíhající krizi demokracie se naštěstí zastavit
nepodařilo, nicméně v politické sféře se příliš neprojevila. Navzdory všemu, čemu lidé věří, se však
daří pozvolna posouvat veřejné mínění. Překonávání tohoto neduhu bylo po 60. letech věnováno
značné úsilí. Jeden z příznaků krize se ve skutečnosti v 70. letech dočkal technického pojmenování
tzv. 'vietnamského syndromu'. Norman Podhoretz, jeden z intelektuálů Reaganovy administrativy,
definoval jeho příznaky jako 'nezdravé zábrany vůči použití vojenské síly'. Těmto nezdravým
zábranám vůči použití násilí podlehla značná část veřejnosti.
Lidé prostě nechápali, proč by měli jiné lidi týrat, zabíjet a vystavovat kobercovým náletům. Už
Goebbels chápal, že je velmi nebezpečné dovolit veřejnosti podlehnout těmto nezdravým zábranám,
protože mohou znamenat začátek konce zahraničních vojenských dobrodružství. Důležité je, jak
poněkud nabubřele uvedl deník Washington Post v týdnech hysterie kolem války v Perském zálivu,
vštípit lidem úctu k 'hodnotám vojenské cti'. To je důležité. Pokud chcete vybudovat násilnou
společnost, která v zemích celého světa používá prostředků násilí k potlačení elity, je nezbytné vštípit
lidem patřičný respekt k armádě a jejím hodnotám a nedovolit převládnout uvedeným nezdravým
zábranám vůči použití násilí.
Až potud vietnamský syndrom. Je nezbytné ho vykořenit.
Vytváření obrazu skutečnosti
Dále je nezbytné kompletně zfalšovat dějiny. To je dalším krokem k překonání nezdravých zábran,
tak aby to vypadalo, jako když případní tázající útočí na ty, kdo nás ve skutečnosti chrání před
agresory a podobnými netvory. Od dob vietnamské války bylo vyvíjeno obrovské úsilí k přepracování
dějin této války.
Příliš mnoho lidí začalo chápat, co se ve skutečnosti dělo, včetně mnoha válečných veteránů a
mladých lidí, zapojených do mírových a jiných hnutí. To bylo zlé. Bylo nezbytné vyvrátit tyto špatné
myšlenky a obnovit jakýsi pocit zdravého rozumu, jmenovitě uznání toho, že cokoli děláme, je
vznešené a správné.
Byl-li bombardován Jižní Vietnam, bylo tomu tak proto, že jsme ho proti někomu bránili – tzn.
proti jeho vlastnímu obyvatelstvu, protože nikdo jiný tam nebyl. Přesně toto bylo intelektuály
prezidenta Kennedyho nazýváno v souvislosti s Jižním Vietnamem obranou proti 'vnitřní agresi'. Tuto
frázi používal Adlai Stevenson a další. Na jejím základě bylo nutné vytvořit oficiální a snadno
pochopitelný obraz souvislostí. Postup se osvědčil.
Pokud máte beze zbytku ve svých rukou sdělovací prostředky a vzdělávací systém a pokud je
vzdělání konformistické, máte úspěch zaručen.
Náznak těchto tendencí byl odhalen ve studii, prováděné Univerzitou státu Massachusetts o
postojích veřejnosti k probíhající krizi v Perském zálivu a vlivu televizního zpravodajství na vytváření
těchto postojů. Jedna z otázek této studie zněla: 'Kolik mrtvých bylo podle vašeho odhadu v době
vietnamské války na vietnamské straně?' Dotázaní Američané uváděli v průměru počet zhruba 100000
obětí. Oficiální údaje hovoří o zhruba 2 milionech obětí, jejich skutečný počet bude dosahovat
nejspíše 3 až 4 milionů. Lidé, kteří na této studii pracovali, vznesli nabízející se dotaz: 'Co bychom si
mysleli o německé politické kultuře, kdyby lidé, dotázaní na počet Židů, zavražděných v holocaustu,
odhadli jejich počet na 300000? Co by nám tyto výsledky napověděli o německé politické kultuře?'
Tuto otázku ponechali nezodpovězenou, můžete si však na ni odpovědět sami.
Co nám tyto výsledky napovídají o naší vlastní kultuře? Je toho docela dost.
Je nezbytné překonat nezdravé zábrany vůči použití vojenské síly a další demokratické deviace. V
tomto případě se použité metody osvědčily. Totéž lze také prohlásit o ostatních aktuálních zahraničně
politických tématech: Střední Východ, mezinárodní terorismus, Střední Amerika. Vyberte si cokoli a
nutně dojdete k závěru, že obraz světa, tak jak je předkládán veřejnosti, nemá s realitou společného
téměř nic.
Pravda o každém konkrétním problému je pohřbena pod nánosy vykonstruovaných lží. Z hlediska
odražení hrozby demokracie představuje tato metoda skutečně podivuhodný úspěch, což je nesmírně
zajímavé, protože byla uskutečňována v podmínkách svobody. V podmínkách totalitního státu je
vynucena silou, v našem prostředí se tak však děje v podmínkách svobody. Pokud chceme porozumět
naší vlastní společnosti, je třeba dobře tato fakta zvážit. Jsou nesmírně závažná – obzvláště pro ty,
kterým není lhostejné, v jakém typu společnosti žijí.
Kultura disentu
Navzdory všem uvedeným skutečnostem kultura disentu přetrvala a od 60. let značně vyspěla. V 60.
letech byl vývoj disidentské kultury velmi pomalý. Protesty proti válce v Indočíně vypukly teprve
roky poté, co USA začaly shazovat bomby na Jižní Vietnam. Zpočátku se jednalo o omezené hnutí
převážně studentů a mladých lidí. V 70. letech se situace změnila. Objevila se masová hnutí: ochrana
životního prostředí, feministky, zákaz používání výzbroje s nukleárními hlavicemi a další. V 80.
letech došlo k šíření podobných hnutí – obzvláště hnutí, vyjadřujících solidaritu s jinými částmi světa
- v ještě větším měřítku, což je něčím velmi novým a důležitým v dějinách přinejmenším amerického
disentu, pokud ne celosvětového.
Účastníci těchto hnutí vyjadřovali nejenom protest, ale aktivně se angažovali – a někdy velmi přímo
a s vlastním nasazením - při pomoci trpícím lidem v jiných částech světa. Mnohé se za poslední léta
naučili a představují tak značný přínos pro nejširší vrstvy americké veřejnosti. Situace ve společnosti
se změnila. Této skutečnosti si musí být výrazně vědom každý, kdo byl zapojen do tohoto typu aktivit
po delší řadu let.
Vím sám ze své zkušenosti, že o tématech, které dnes běžně probírám při svých projevech v
nejreakčnějších částech USA, jako je střední Georgia, venkovské oblasti státu Kentucky apod., nebylo
možné hovořit v dobách vrcholu mírového hnutí ani před mnohými z řad aktivistů mírového hnutí.
Nyní lze o těchto věcech mluvit kdekoli. Lidé mohou souhlasit anebo nesouhlasit, přinejmenším ale
chápou, o čem je řeč, a je zde určitá společná základna.
Navzdory všem mediálním kampaním a veškerému úsilí o řízení myšlení a vytváření veřejného
mínění jsou zde patrné příznaky civilizačního dopadu těchto aktivit a lidé si osvojují schopnost a vůli
věci promýšlet do hloubky. Přibylo skepticizmu v nahlížení na státní moc a změnily se postoje
veřejnosti k mnoha sporným otázkám.
Tyto změny probíhají pomalu, nicméně jsou patrné a významné. Jinou otázkou je, je-li možné v
souvislosti s pomalým tempem jejich prosazování docílit také výraznější změny toho, co se děje ve
světě. Tento proces lze ilustrovat na jednom známém příkladu a tím je slavná diskriminace podle
pohlaví.
V 60. letech odpovídaly postoje mužů i žen k celé této problematice přibližně poměru mezi
hodnotami 'vojenské cti' a 'nezdravými zábranami' vůči používání vojenské síly. Počátkem 60. let
těmito nezdravými zábranami netrpěli muži ani ženy. Tomu odpovídaly i výsledky průzkumů
veřejného mínění. Každý se domníval, že použití síly k potlačení skupin obyvatelstva vně USA je
zcela oprávněné. Tento náhled se s postupem let změnil. Nezdravé zábrany se všeobecně rozmohly.
Problém diskriminace podle pohlaví však také postupně narůstal a nyní je již velmi výrazný. Co se
stalo? Došlo k vzniku přinejmenším částečně organizovaného lidového feministického hnutí.
Organizování se přináší výsledky a jedním z nich je vědomí, že nejste se svými problémy sami a že
i jiní se zabývají podobnými myšlenkami. Můžete tak posílit své názory a naučit se více o tom, co si
myslíte a čemu věříte. Tato hnutí nejsou zdaleka tak formální jako v případě organizací s členskou
základnou, jedná se spíše o jakousi náladu, jejíž součástí je interakce mezi jednotlivými účastníky.
Mají však velmi pozoruhodné výsledky, které ohrožují samou podstatu demokracie: pokud lidé
přestanou být pouhými pasivními diváky televizních sitkomů a začnou se tímto způsobem
organizovat, mohou se jim začít v hlavách rodit všechny ty legrační myšlenky, jako jsou např. ony
nezdravé zábrany vůči používání vojenské síly. Tomu je nutné zabránit, což se ale ještě nestalo.
Přehlídka nepřátel
Místo toho, abych se věnoval poslední válce, dovolte mi zabývat se válkou příští, protože někdy je
lepší být připraven předem a ne pouze reagovat dodatečně. Spojené státy americké prodělávají v
současné době velmi charakteristický vývoj. Nejedná se o první zemi na světě, která tímto vývojem
prochází. Vnitřní sociální a ekonomické problémy narůstají a možná hrozí přerůst do rozměrů
katastrofy. Nikdo nemá dostatečnou moc - ale ani záměr - vůbec něco proti této situaci podnikat.
Podíváte-li se na vnitřní programy vládních administrativ v uplynulých 10 letech – a sem zahrnuji i
demokratickou opozici - nenajdete žádné seriózní návrhy, jak řešit vážné problémy, ať už se jedná o
zdravotní péči, vzdělání, bezdomovce, nezaměstnanost, kriminalitu a její vzestup, vězeňství anebo
úpadek vnitřních městských čtvrtí. Tyto okruhy problémů, kterých jsme si všichni vědomi, se neustále
zhoršují.
Za pouhé 2 roky vykonávání prezidentského úřadu Georgem Bushem se za hranici chudoby dostaly
další 3 miliony dětí, zadluženost země prudce stoupá, úroveň vzdělanosti se zhoršuje, skutečná
hodnota mzdy většiny obyvatelstva poklesla zpět na úroveň konce 50. let a nikdo proti tomu nic
nepodniká. Za takových okolností je nutné nějak zaměstnat pozornost splašeného stáda - pokud si tyto
věci uvědomí, nemusí se mu to líbit, protože právě toto stádo tímto stavem věcí trpí. Ponechat stádo
sledovat mistrovství ve fotbale anebo televizní sitkomy již nemusí být dostatečné, je nutné v něm
vyburcovat strach z nepřítele.
Ve 30. letech Hitler v Německu vyburcoval ve veřejnosti strach z Židů a Cikánů. Aby bylo možné
se bránit, bylo nutné je zničit. Také my máme své metody.
V průběhu posledních 10 let bylo každý rok anebo dva vykonstruováno nějaké obrovské nebezpečí,
kterému bylo nutné se bránit. Celé dlouhé roky představovali toto nebezpeční Rusové. Před Rusy bylo
možné bránit se vždy. Rusové jako nepřátelé však přestali být atraktivní a bylo stále těžší a těžší je
takto veřejnosti předkládat, bylo tedy nutné evokovat nějaká nová monstra. Veřejnost ve skutečnosti
velmi nespravedlivě kritizovala George Bushe za neschopnost definovat a formulovat, čemu se
vlastně bráníme. To je velmi nespravedlivé. Až do zhruba poloviny 80. let to byla do nekonečna
obehrávaná písnička: Rusové přicházejí.
Tento vnější nepřítel však přestal být nebezpečný a prezident tedy musí předložit veřejnosti
nepřítele nového, tak jako to v 80. letech provedl mediální aparát Reaganovy administrativy. A tak
zde náhle vyvstalo nebezpečí mezinárodního terorismu, ilegálního dovozu drog, fanatických Arabů a
Saddáma Husajna v roli nového Hitlera, který se chystá dobít celý svět. Strašidla přicházejí jedno za
druhým.
Vyděsíte obyvatelstvo, vystavíte ho teroru a zastrašíte ho tak, že se začne bát cestovat a bude jenom
sedět doma a krčit se strachy. Potom můžete slavit skvělé vítězství nad grenadskou, panamskou,
anebo nějakou jinou bezbrannou armádou některé ze zemí třetího světa, kterou můžete rozprášit ještě
dříve, než se podíváte jejím směrem - to je přesně to, k čemu došlo. To přináší úlevu. Národ byl
zachráněn v poslední minutě. Toto je jeden ze způsobů, jak lze zabránit splašenému stádu, aby si
skutečně začalo všímat toho, co se v jeho okolí děje, jak rozptýlit jeho pozornost a jak ho účinně
ovládat.
Dalším monstrem, které nás ohrozí, bude s největší pravděpodobností Kuba. To si vynutí další
pokračování ilegální hospodářské války a možná zde opět vyvstane mimořádného nebezpečí
mezinárodního terorismu. Do nedávné doby byla největším činem mezinárodního terorismu Operace
Mongoose administrativy prezidenta Kennedyho a po ní další akce, zaměřené proti Kubě. Jinak zde
není nic ani vzdáleně souměřitelného – možná s výjimkou války proti Nicarague, pokud zde lze vůbec
mluvit o terorismu. Světový soudní tribunál celou tuto záležitost klasifikoval za cosi více než agresi.
Vše vždy začíná ideologickou přípravou, kterou je chimérické monstrum přivedeno k životu, a po ní
následuje mediální kampaň, požadující jeho zničení. Do této akce se nelze pustit, hrozí-li zde
nebezpečí ozbrojené obrany. To je příliš nebezpečné. Pokud jste si však jisti vítězstvím, lze nového
nepřítele rozdrtit a opět si vydechnout úlevou.
Výběr podnětů k manipulování veřejného mínění
Toto vše se děje již nějakou dobu. V květnu roku 1986 vyšly paměti, které napsal propuštěný
kubánský vězeň Armando Valladares. Rychle se staly senzací sdělovacích prostředků. Uvedu několik
citací. Sdělovací prostředky popsaly jeho odhalení jako 'vyčerpávající popis rozsáhlého systému
věznění a týrání, kterým Castro trestá a likviduje politickou opozici'. Bylo to 'inspirativní a
nezapomenutelné vylíčení' 'brutálního vězeňského systému', 'nelidských muk', (a) záznam státního
násilí (pod vládou) dalšího z masových vrahů tohoto století, který – jak se z této knihy dovídáme 'vytvořil nový despotizmus, institucionalizoval fyzické násilí jako mechanizmus společenské kontroly'
v 'pekle s názvem Kuba, v níž (Valladares) žil'.
Toto bylo uvedeno v opakovaných recenzích časopisů Washington Post a New York Times. Castro
zde byl líčen jako 'diktátorský zabiják'. Jeho zvěrstva zde byla popsána tak nezvratně, že 'na tyranovu
obranu se může postavit pouze ten nejlehkomyslnější a nejotrlejší západní intelektuál' (Washington
Post). Uvědomme si, že se jedná o popis toho, co se stalo jednomu člověku. Předpokládejme, že je to
vše pravda.
Nevyptávejme se na podrobnosti o tom, co se dělo s člověkem, který tvrdí, že byl mučen. Při
slavnostní ceremonii v Bílém domě při oslavě Dne lidských práv ho Roanald Reagan odměnil za jeho
odvahu a vytrvalost, s níž snášel hrůzy a sadismus krvavého kubánského diktátora. Valladares byl
poté jmenován zástupcem USA ve Výboru pro lidská práva Organizace spojených národů, v němž se
ihned postavil na podporu vlád El Salvadoru a Guatemaly, obviněných z provádění zvěrstev v
ohromném masovém měřítku, které svou zrůdností předčily vše, co bylo uváděno o něm. Takto to
zkrátka chodí.
To se odehrálo v květnu roku 1986. Celá záležitost je velmi zajímavá a může vám napovědět leccos
o metodách vytváření veřejného mínění. Ve stejném měsíci došlo k uvěznění a mučení zbývajících
členů hnutí za lidská práva v El Salvadoru – vůdci hnutí byli pozabíjeni již dříve. Uvězněn a mučen
byl také vůdce celé skupiny Herbert Anaya. Všichni byli eskortováni do vězení La Esperanza
(naděje), kde i nadále vyvíjeli činnost pro obranu lidských práv. Byli to právníci, a tak i zde
pokračovali ve shromažďování svědeckých výpovědí. Ve vězení bylo 432 vězňů.
Tito právníci shromáždili podepsaná místopřísežná prohlášení, v nichž 430 vězňů pod přísahou
vylíčilo způsoby mučení, které zde museli prodělat, včetně mučení elektrickým proudem a dalších
zvěrstev - a také v jednom případě mučení majorem USA v uniformě, který zde byl dosti podrobně
popsán. Jedná se o neobvykle jednoznačné, komplexní a pravděpodobně unikátní svědectví toho, co
všechno se může v mučírně odehrávat.
Tato 160 stran dlouhá zpráva, obsahující místopřísežná svědectví vězňů, byla propašována z vězení
spolu s videozáznamem osob, vypovídajících ve vězení o postoupených mukách. Zpráva i s
videozáznamem byla distribuovány aktivisty zdejší (Marin County) skupiny Interfaith Task Force.
Národní tisk se odmítl celou záležitostí zabývat. Televizní stanice odmítly videozáznam uvést.
O celé věci vyšel článek v místních novinách San Francisco Examiner a to bylo podle mého názoru
vše. Nikdo jiný se tím dále nezabýval.
V této době více než pouze několik 'nejlehkomyslnějších a nejotrlejších západních intelektuálů'
opakovalo fráze José Napoleóna Duarteho a Ronalda Reagana. Pro Herberta Anayau zde žádné
projevy uznání nebyly. Nebyl na oslavě Dne lidských práv. Do žádné funkce nebyl jmenován. Byl
propuštěn v rámci výměny uvězněných a poté zavražděn – zřejmě lidmi ze státních bezpečnostních
složek, podporovaných USA. Na veřejnost prosáklo jen velmi málo informací.
Masmédia nikdy nepoložila otázku, zda by odhalení ukrutností – namísto jejich utajování – mohlo
jeho život zachránit. Tyto skutečnosti vám mohou napovědět mnohé o tom, jak funguje dobře
zavedený systém vytváření veřejného mínění. Ve srovnání s tím, co zveřejnil Herbert Anaya v El
Salvadoru, nevypadají paměti kubánského vězně ani jako zrnko hrachu, položené vedle vysoké hory.
Zadaný úkol je však třeba splnit.
Tím se blížíme k další válce. Domnívám se, že o kubánské straně mince toho ještě před dalším
ozbrojeným zásahem uslyšíme víc.
Věnujme ještě konečně několik poznámek zásahu poslednímu. Dovolte mi začít onou studií
Univerzity státu Massachusetts, o které jsem již mluvil. Lze z ní vyvodit několik zajímavých závěrů.
V rámci této studie byli lidé dotazováni, mají-li USA zasáhnout silou z důvodu zabránění ilegální
okupace cizího území anebo při vážném porušování lidských práv. Dotázaní odpovídali v poměru
zhruba dva ku jedné ve prospěch podobných zásahů. V případě ilegální okupace cizího území a v
případě vážného porušování lidských práv bychom vojenskou sílu použít měli. Pokud by se USA
touto radou řídily, už dávno bychom měli za sebou bombardování El Salvadoru, Guatemaly,
Indonésie, Damašku, Tel Avivu, Kapského města, Turecka, Washingtonu a celé řady míst dalších.
Ve všech těchto případech lze hovořit o ilegální okupaci, agresi a o vážném porušování lidských
práv. Pokud jste seznámeni s fakty, vztahujícími se k těmto uvedeným příkladům, víte také velmi
dobře, že ukrutnosti a agrese ze strany Saddáma Husajna spadají přesně do této kategorie, v níž však
nepředstavují žádný extrém. Proč nikdo nepřijde k podobnému závěru? Důvodem je to, že ve
skutečnosti nikdo nic neví. V dobře fungujícím systému mediálního vytváření veřejného mínění nikdo
nebude ve skutečnosti vědět, co uvedením těchto příkladů sleduji. Pokud si s tím dáte práci, zjistíte, že
tyto příklady přesně odpovídají vymezeným kategoriím.
Vezměme si z těchto příkladů jeden, který začal hrozivě vyvstávat před zraky světové veřejnosti v
době války v Perském zálivu. V únoru, přímo uprostřed probíhajících bombardování, vláda Libanonu
vyzvala Izrael, aby uposlechl Rezoluci 425 Bezpečnostního výboru OSN, která požadovala jeho
okamžitý a bezpodmínečný odchod z Libanonu. Tato rezoluce spatřila světlo světa v březnu roku
1978. Od těch dob byly vydány ještě další dvě dodatečné rezoluce, požadující také okamžitý a
bezpodmínečný odchod Izraele z Libanonu. Izrael tyto rezoluce ignoruje, protože okupace má
podporu USA. Jižní Libanon je po celou tuto dobu vystaven agresi a teroru. Byly zde vybudovány
prostorné mučírny, v nichž se odehrávají děsivé věci. Jižní Libanon má funkci základny Izraele k
útokům do dalších částí země.
Od roku 1978, kdy došlo k okupaci Libanonu a kdy bylo zahájeno bombardování Beirutu, zde bylo
zabito zhruba 20000 lidí, z nichž 80 procent představovaly oběti z řad civilního obyvatelstva. Byla
zničena řada nemocnic a vypukl teror, drancování a loupení. Vše je v pořádku, protože se tak děje za
podpory USA. To je pouze jeden případ. Sdělovacích prostředky mlčí a neexistuje zde žádná diskuse
o tom, zda by se Izrael anebo USA měly podřídit Rezoluci 425 Bezpečnostního výboru OSN anebo
některé z dalších rezolucí. Stejně tak nikdo nevolá po bombardování Tel Avivu, ačkoli by k němu
podle dvou třetin obyvatelstva USA mělo dojít. Jedná se přeci o ilegální okupaci cizího území a o
vážné porušování lidských práv. A to je pouze jeden případ.
Jsou zde případy mnohem horší. Indonéská invaze Východního Timoru stála život 200000 lidí. To
je však druhořadé. Invaze měla silnou podporu se strany USA a těší se jí v podobě diplomatické a
vojenské pomoci i nadále. Takto bychom mohli pokračovat případ od případu.
Válka v Perském zálivu
Tento příklad dokumentuje, jak má probíhat dobře připravená mediální kampaň. Lidé mohou věřit
tomu, že použijeme-li vojenskou sílu v souvislosti s Irákem a Kuvajtem, naplňujeme vlastně princip,
že ilegální okupace cizího území a porušování lidských práv by měly být řešeny nasazením vojenské
síly. Lidé si vůbec neuvědomují, co by nastalo, kdyby měl být tento princip použit v případě USA. A
to je právě výsledkem informačně propagandistické práce zcela zvláštního typu.
Uvedu další případ. Podíváte-li se pozorněji na posrpnový (1990) vývoj válečného zpravodajství,
zjistíte, že zde cosi chybí. Irák má například svou velmi aktivní a značně početnou demokratickou
opozici, která samozřejmě vyvíjí svou činnost v exilu, protože na domácí půdě by nepřežila.
Příslušníci této opozice jsou rozptýleni především v Evropě. Jsou to hlavně bankéři, inženýři,
architekti apod. V únoru, v době, kdy Saddám Husajn byl stále ještě oblíbeným přítelem a obchodním
partnerem prezidenta Bushe, se mluvčí této opozice podle jejich vlastních informačních zdrojů vydali
do Washingtonu z žádostí o podporu svého úsilí o vytvoření parlamentní demokracie v Iráku. Jejich
žádosti byly beze zbytku odmítnuty, protože USA neměly na podobném vývoji zájem. Událost
proběhla v masových sdělovacích prostředcích zcela bez povšimnutí.
Po srpnu se ignorování existence této opozice začalo stávat obtížné. V srpnu se po celých letech
obliby a přízně obrátily USA proti Saddámu Husajnovi. Byla zde irácká demokratická opozice, která
mohla rozhodně k celé záležitosti vyslovit své stanovisko. Ráda by viděla Saddáma Husajna
svrženého a rozčtvrceného. Vraždil jejich bratry, mučil jejich sestry a je samotné vyštval ze země.
Bojovali proti jeho tyranii po celou tu dobu, po kterou mu Ronald Reagan a George Bush projevovali
svou náklonnost. Jak naložit s jejich hlasy? Nahlédněte do archívů národních sdělovacích prostředků a
pokuste se v nich zjistit cokoli o irácké demokratické opozici v době od srpna do konce března (1991).
Nenaleznete v nich jediné slovo.
To neznamená, že by tato opozice byla němá. Měla svá prohlášení, návrhy, požadavky a výzvy. Při
bližším pohledu zjistíte, že se neliší ničím od obdobných materiálů amerického mírového hnutí.
Opozice byla proti Saddámu Husajnovi a byla proti válce v Iráku. Nepřála si zničení své země. Přála
si mírové řešení a byla si velice dobře vědoma toho, že toto řešení může být dosažitelné. To byl ale
nežádoucí názor a tak se vše obešlo bez její účasti.
O irácké demokratické opozici neslyšel nikdo z nás jediné slovo. Pokud se o ní chcete něco
dozvědět, vyhledejte si tehdejší německé anebo britské tiskoviny. Moc se toho sice nedozvíte,
nicméně sdělovací prostředky těchto států jsou ovládány v menší míře a lze v nich nalézt alespoň
něco.
To, co jsem zde vylíčil, představuje skutečně významný úspěch informačně propagační mašinérie.
Hlasy irácké demokratické opozice byly za prvé zcela vyloučeny, za druhé bylo všechno provedeno
tak, aby si nikdo ničeho nevšiml. To stojí také za pozornost. Jenom skutečně dobře vychované a
zpracované obyvatelstvo si dokáže nevšimnout absence irácké demokratické opozice, nehledat příčiny
a tudíž nenalézt následující zjevně se nabízející odpověď: 'Je tomu tak z toho důvodu, že iráčtí
demokraté uvažují svým vlastním způsobem a souhlasí s mezinárodním mírovým hnutím. Z tohoto
důvodu byla jejich účast vyloučena.'
Položme si otázku o důvodech války, které byly veřejnosti nabídnuty: agresory nelze odměnit a
agresi je nutné zvrátit rychlým uchýlením se k násilí. V podstatě žádné jiné důvody zde nebyly. Lze
takto odůvodnit válku? Prosazují samy Spojené státy pravidlo, že agresory nelze odměnit a agresi je
nutné zvrátit rychlým uchýlením se k násilí? Nebudu urážet vaši inteligenci rozborem faktů, nicméně
zůstává skutečností, že uvedené důvody vyvrátí každé vzdělané dospívající dítě během 2 minut. Tyto
důvody však vyvráceny nebyly. Pohleďte na sdělovací prostředky, na liberální komentátory a kritiky,
na lidi, kteří vypovídali v Kongresu, a uvidíte, zda-li někdo někdy zpochybnil předpoklad, že samy
Spojené státy se řídí těmito principy. Postavily se USA proti své vlastní agresi v Panamě a trvaly na
zahájení bombardování Washingtonu, aby tato agrese byla zastavena?
Když byla okupace Namibie Jihoafrickou republikou prohlášena v roce 1969 za nezákonnou,
uvalily zde USA nějaké sankce na dodávky léků a potravin? Šly do války? Bylo Kapské město
bombardováno? Nikoli, následovalo 20 let 'diplomatických rozhorů'.
V celé oblasti nebylo během těchto 20 let příliš příjemně. Pouze v letech Reaganovy a Bushovy
administrativy bylo vojáky Jihoafrické republiky povražděno v sousedních zemích 1,5 milionu lidí.
Zapomeňme na to, co se v Jihoafrické republice a v Namibii dělo. Nijak se to našich citlivých duší
nedotklo. Roky 'diplomatických rozhovorů' byly zakončeny bohatým odměněním útočníka. Byl mu
odevzdán významný namibijský přístav a celá řada dalších výhod s ohledem na jeho bezpečnostní
zájmy.
Kde zůstalo ono pravidlo, kterým se řídíme?
Opět lze jenom konstatovat, že i dítě by bylo schopné dokázat, že uvedené důvody nijak
neospravedlňují USA k vyhlášení války, protože je samy nedodržují. Nikdo však nic podobného
nedokazoval a to je velmi důležité. A nikdo se nepokusil formulovat závěr, který z toho všeho
vyplývá: pro vyhlášení války nebyl uveden žádný důvod. Nebyl uveden žádný takový důvod k
vyhlášení války, který by každé sečtělejší dospívající dítě nedokázalo během 2 minut vyvrátit. Toto je
opět charakteristický znak totalitní kultury. Měli bychom být zděšeni tím, že jsme tak hluboce
totalitním státem, že můžeme vstoupit do války bez udání jakéhokoli důvodu a bez toho, že by si
kdokoli dokázal povšimnout požadavků Libanonu. To je velice pozoruhodná skutečnost.
V polovině ledna, těsně před zahájením bombardování, bylo odhaleno cosi velice zajímavého
průzkumem veřejného mínění, prováděným deníkem Washington Post a společností ABC. Lidé byli
dotazováni, zda by byli pro to, aby Irák souhlasil se stažením svých vojsk z Kuvajtu výměnou za
vyřešení arabsko-izraelského konfliktu prostřednictvím Bezpečnostního výboru OSN. Dotázaní
zhruba v poměru dva ku jedné souhlasili. A stejně tak i celý svět, včetně irácké demokratické opozice.
Průzkum tedy vedl k závěru, že dvě třetiny Američanů souhlasí s podobným způsobem řešení celého
problému.
Vypadá to však tak, že podobným způsobem uvažovali ale zřejmě pouze ti dotazovaní. Samozřejmě
se nikdo v tisku nevyjádřil v tom smyslu, že to je dobrá myšlenka. Příkazy z Washingtonu zněly: jsme
proti diplomatickému řešení. Všichni tedy jako jeden muž povstali proti diplomatickému řešení.
Pokusíte-li se najít v tisku nějaký komentář k celé této záležitosti, najdete jeden fejeton v novinách
Los Angeles Times, ve kterém Alex Cockburn prohlašuje, že diplomatické řešení krize by bylo dobré.
Lidé, kteří se k fejetonu vyjadřovali, tak činili v následujícím smyslu: 'domnívám se, že diplomatické
řešení je správné, ale zřejmě jsem jediný'.
Předpokládejme, že by tito lidé věděli, že nejsou jediní a že něco podobného si myslí i lidé další
včetně irácké demokratické opozice. Předpokládejme, že by věděli, že vznesený návrh není pouze
hypotetický, ale že byl skutečně Irákem navržen. Návrh byl zveřejněn vysokými americkými
představiteli o pouhých 8 dnů dříve. 2. ledna tito představitelé zveřejnili nabídku Iráku, že stáhne
veškerá svá vojska z Kuvajtu výměnou za to, že vyřešení arabsko-izraelského sporu a řešení otázky
zbraní hromadného ničení budou přenechány Bezpečnostnímu výboru OSN. Před samotnou invazí do
Kuvajtu odmítaly USA o této záležitosti jednat.
Předpokládejme, že by lidé věděli, že návrh mírového řešení byl již ve skutečnosti učiněn, že se těší
široké podpoře a že to je ve skutečnosti přesně ten typ řešení, které by napadlo každého racionálně
uvažujícího člověka. Tak by tomu také mělo být ve všech ostatních případech s výjimkou těch
vzácných situací, kdy chceme zvrátit nějakou agresi.
Předpokládejme, že by tyto okolnosti byly známé. Úsudek si učiňte sami, já však předpokládám, že
uvedené dvě třetiny obyvatelstva by se pravděpodobně rozrostly tak na 98 procent. Uvedené
skutečnosti představují skutečný úspěch státní propagandy. Pravděpodobně nikdo z těch, kteří
odpovídali v uvedeném průzkumu veřejného mínění, tato fakta neznal. Každý si myslel, že je sám.
Proto bylo možné prosadit válečné řešení bez jakékoli opozice.
Proběhla celá řada diskusí o tom, zda sankce splní svůj účel. Ředitel CIA vystoupil a diskutoval o
tom, zda sankce budou plnit svůj účel. Nikdo však nediskutoval o mnohem zjevnějším problému: 'Už
sankce splnily svůj účel?' Odpověď zní ano, zřejmě splnily – pravděpodobně se tak stalo do konce
srpna anebo velmi pravděpodobně do konce prosince. Jinak je velmi obtížné nalézt nějaké důvody pro
návrhy ze strany Iráku ke stažení amerických oddílů, které byly potvrzeny a v některých případech
předány sdělovacím prostředkům vysokými vládními činiteli USA, kteří je označili za 'seriózní' a
'diskutovatelné'. Skutečná otázka tedy měla být: 'Splnily sankce již svůj úkol? Existovalo nějaké další
řešení této situace? Bylo zde nějaké řešení, přijatelné pro převážnou část obyvatelstva, pro svět jako
takový i pro iráckou demokratickou opozici?' O těchto otázkách se nemluvilo – a pro dobře fungující
informačně propagandistickou mašinérii má rozhodující význam právě to, aby se o nich nemluvilo.
Tím je umožněno předsedovi Republikánského národního výboru prohlásit, že kdyby byl v úřadě
jediný demokrat, Kuvajt by dnes nebyl osvobozen.
Toto může prohlásit, aniž by některý demokrat povstal a odpověděl, že kdyby byl prezidentem, byl
by Kuvajt osvobozen nejenom dnes, ale již před 6 měsíci, protože se zde nabízela různá řešení, mezi
kterými šlo volit, a Kuvajt tak mohl být osvobozen bez zabití desítek tisíců lidí a bez katastrofy
životního prostředí. Žádný demokrat by nic takového neprohlásil, protože žádný podobné stanovisko
nezaujal. Toto stanovisko zaujali Henry Gonzales a Barbara Boxerová a další, ale jejich počet byl tak
malý, že byli prakticky přehlédnutelní. Vzhledem k tomu, že by téměř žádný demokratický politik
nikdy nic takového neprohlásil, může Clayton Yeutter o této záležitosti tvrdit co chce.
Když rakety Scud dopadly na Izrael, nikdo tomu v tisku neaplaudoval. To je opět další zajímavý
fakt, poukazující na dobře fungující informačně propagační systém. Můžeme se ptát, proč byla reakce
tisku právě taková, jaká byla. Konec konců měly Husajnovy argumenty stejnou váhu jako argumenty
George Bushe. Vezměme si například Libanon. Saddám Husajn tvrdil, že nemůže vystát anexi cizího
území. Nemůže se dívat na to, že Izrael v rozporu s jednohlasným rozhodnutím Bezpečnostního
výboru anektoval Syrské Golanské výšiny a východní Jeruzalém. Nemůže vystát obsazování cizího
území. Nemůže vystát agresi. Izrael okupoval jižní Libanon od roku 1978 v rozporu s rezolucí
Bezpečnostního výboru, kterou odmítl uznat. Během tohoto období zaútočil na území celého
Libanonu a stále podle libosti většinu jeho území bombarduje. Saddám Husajn to nemůže vystát.
Možná četl zprávu organizace Amnesty International o ukrutnostech, páchaných Izraelem na
Západním břehu. Jeho srdce krvácí. Nemůže to vystát. Sankce nefungují, protože USA vetují jejich
uplatnění. Jednání neprobíhají, protože USA je blokují. Co zbývá jiného, než použití síly. Čekal celé
roky. 13 let v případě Libanonu a 20 let v případě Západního břehu. Něco podobného byste bývali
mohli slyšet už dávno. Jediný rozdíl mezi tímto argumentem a argumentem, který jste ale slyšeli, je v
tom, že Husajn mohl skutečně prohlásit, že sankce ani jednání neprobíhají, protože USA je blokují.
George Bush však nic takového prohlásit nemohl, protože sankce byly zřejmě očividně úspěšně
uplatněny a dále zde byly všechny důvody k víře, že jednání mohou být úspěšná – až na to, že je
vytrvale odmítal. Víte o někom ve sdělovacích prostředcích, kdo tuto skutečnost zdůraznil? Ne.
Je to pouhá banalita. Je to opět způsob jednání, kterému by sečtělejší dospívající dítě porozumělo
během pouhé minuty.
Nikdo však tyto souvislosti nezdůraznil – žádný komentátor ani žádný redaktor se o ničem
podobném nezmínil. To je opět příznak velmi dobře řízené totalitní kultury. Dokazuje to, že vytváření
veřejného mínění funguje optimálním způsobem.
Poslední poznámka k celé věci. Podobných příkladů lze uvést mnoho a čtenář si je může dále
libovolně doplnit o další. Představte si Saddáma Husajna jako netvora, chystajícího se dobít celý svět.
Této představě v USA věří mnoho lidí a ne zrovna neoprávněně. Kolem do kola a neustále bylo lidem
podsouváno: 'Husajn se chce zmocnit všeho. Musíme ho zastavit, dokud je čas.' Kde se vzaly tyto
obavy? Irák je malá země třetího světa bez průmyslové základny. 8 let trvaly boje s porevolučním
Iránem. Irák byl v této válce podporován Sovětským Svazem, Spojenými státy, Evropou, velkými
arabskými zeměmi a arabskými těžaři ropy, Irán však porazit nedokázal. A najednou představuje
hrozbu celému světu. Poukazoval někdo někdy na toto nebezpečí? Jednalo se přece o zemi třetího
světa s rolnickou armádou. Najednou je přiznáváno, že do sdělovacích prostředků byly vypuštěny
spousty dezinformací o stavu opevnění, o chemických zbraních apod. Poukazoval na to někdo někdy?
Nikoli. Zjistíte, že na toto potenciální nebezpeční ve skutečnosti nepoukazoval nikdo nikdy. To je
typické.
Všimněte si toho, že vše začalo přesně rok poté, kdy byl stejný postup použit proti Manuelu
Noriegovi. Ostatně Manuel Noriega je ve srovnání s Bushovým přítelem Saddámem Husajnem, s
Bushovými přáteli v Pekingu anebo s Georgem Bushem samotným pouze gangster druhořadého
formátu. Je to ničema, není to však gangster světového formátu, za jakého bychom ho rádi považovali.
Mávnutím proutku se z něho stal netvor v nadživotní velikosti. V čele kartelů, zabývajících se
pašováním ilegálních drog, se chystal zničit USA. Museli jsme rychle zasáhnout a porazit ho, zabít
několik stovek anebo možná tisíců lidí, k moci dosadit příslušníky početně nepatrné (možná 8
procent) bílé oligarchie a předat kontrolu nad všemi úrovněmi politického života důstojníkům
americké armády. Museli jsme vykonat toto vše, protože konec konců šlo o naši záchranu. V opačném
případě by nás tento netvor zničil. O rok později se totéž opakovalo se Saddámem Husajnem.
Poukázal někdo někdy na tyto souvislosti? Ukázal někdo někdy, co se vlastně stalo anebo proč se to
stalo? Odpověď si budete muset nalézt velmi pracně sami.
Všimněte si toho, že použité postupy se ničím neliší od metod Creelova úřadu, kterému se podařilo
pacifistické nálady obyvatelstva zvrátit do podoby válečné hysterie s cílem zničit vše německé a
zachránit naši zemi před barbary, kteří trhali ruce belgickým dětem. Dnešní metody jsou možná
propracovanější - hlavním masmédiem je zde celý televizní průmysl, saturovaný obrovskými
finančními částkami - nicméně požívané techniky ovlivňování veřejného mínění jsou velice tradiční.
Abych se vrátil ke své úvodní poznámce - podstata problému nespočívá pouze v dezinformační
mediální kampani kolem krize v Perském zálivu. Problém je mnohem širší. Jde zde o to, zda chceme
žít ve svobodné společnosti anebo v jakési obdobě dobrovolně přijatého totalitního státu se
zmanipulovaným obyvatelstvem, které jako vyděšené splašené stádo skanduje vlastenecké slogany,
bojí se o své životy a s bázní uctívá svého vůdce, jenž ho neomylně vyvádí z katastrofy. Situace je
taková, že dobře vychované a propagandou zpracované masy se na povel řadí k pochodu a tak, jak je
to od nich očekáváno, opakují naučená hesla. Celá společnost se mezitím propadá do stále hlubší
krize. Končíme jako autoritativní násilnický donucovací stát a jako žoldnéři doufáme, že nám druzí
budou platit za rozbití celého světa.
Z těchto dvou uvedených možností si budete muset vybrat. Odpověď je v rukou lidí jako jste vy a
jako jsem já.
Vytisknout Poslat e-mailem
Izraelská zeď a její cíle
+++++++++++++++++++++++++++
30.9.2004 Noam Chomsky
Pokud by byla jejím cílem bezpečnost, Izrael by zeď postavil o pár kilometrů dovnitř
svého území. Pak by mohla být míli vysoká, izraelská armáda by ji mohla strážit po
obou stranách, zaminovaná by mohla být třeba jadernými zbraněmi, naprosto
nepropustná. Zajišťovala by perfektní bezpečnost. Problémem by bylo, že by nezabrala
hodnotnou palestinskou půdu a zdroje (včetně vody), nevyhnala by populaci a nepoložila
by základ k další expanzi (protože Palestinci z hladomorny, která jim zůstala, utíkají,
tak jako z města Qalqilya). Takže interpretace zdi jako zabrání země se zdá být namístě.
Nepochybným vedlejším důsledkem zdi je zvýšení úzkého pojetí „bezpečnosti,“ ale
v dlouhodobém horizontu bezpečnost vážně ohrožuje nejen svým místním dopadem, ale také
tím, že dříve nebo později pravděpodobně inspiruje teroristické útoky proti Izraelcům
v zahraničí. Ale terorismus a bezpečnost nejsou hlavní příčinou, stejně tak jako nestojí vysoko
na žebříčku priorit v plánování „šéfa přezdívaného 'partner',“ jak ti chytřejší komentátoři
nazývají Washington. Šaronovo strategické uvažování se zdá být jasné. Skvěle ho popsali
Tanya Reinhart a Baruch Kimmerling ve svých nedávno vydaných knihách. A nějak moc se
neliší od Rabina a Perese. Cílem je převzít ta území západního břehu, která mají nějakou cenu
(Gaza je spíše břemenem) a populaci, která zůstane, nechat chátrat a hnít pod lokální správou.
Základní princip vládě vysvětlil před třiceti lety Moshe Dayan, s Palestinci zřejmě nejvíce
solidarizující postava v izraelského vedení: „Měli bychom Palestincům na okupovaných
územích říct: Měli byste i nadále žít jako psi; kdokoliv si přeje, může odejít, a uvidíme, kam
to povede.“
Věřil, že okupace má být „permanentní,“ ať už v té či oné podobě, a na námitku, že Izrael
musí brát v úvahu morální postoj, odpověděl: „Ben-Gurion řekl, že kdokoliv přistupuje
k sionistické otázce z morálního hlediska, není sionistou.“
Skupina politických vůdců se lišila tím, jak chtěla tyto principy uplatňovat, ale obecná
shoda panovala na tom, že pokud mohou být uplatněny, pak je to dobře. Šaronovy základní
koncepce byly načrtnuty už před lety a on je za diplomatické a materiální podpory šéfa
systematicky prosazuje.
Napříč spektrem, „ideální“ řešením by mohlo být něco jako Ben-Gurionova expanzivní
vize, která jde ještě mnohem dál, než cokoliv co dnes připadá v úvahu, a to i v říši snů.
z blogu Noama Chomskeho přeložil JH
Mark Fisher: Kapitalistický realizmus
www.rybkapub.cz
+++++++++++++++++++++++++++
Paranoja, moc a cynizmus 18.8.2006 Noam Chomsky
Interview s Noamom Chomskym je zostavené z prekladov rozhovoru pre americkú
rozhlasovú stanicu Democracy Now a rozhovoru pre indický denník The Hindu, uverejnených
v priebehu apríla (The Hindu) a augusta (Democracy Now) 2006. Noam Chomsky je známym
autorom kníh kriticky analyzujúcich americkú zahraničnú politiku.
V tlači sa venovala veľká pozornosť Sýrii a Iránu ako režisérom toho, čo sa odohráva v
Libanone. Aký je váš názor?
Faktom je, že nemáme žiadne konkrétne informácie o angažovaní sa Iránu. A
pochybujem, že ich majú ľudia, ktorí o tom píšu. Dokonca pochybuje, že ich majú
americké spravodajské služby. Samozrejme, niet pochýb že medzi Hizballáhom,
Sýriou a Iránom sú vzťahy, možno silné vzťahy. Nemyslím si však, že máme
akékoľvek poňatie o tom, nakoľko tieto vzťahy motivovali posledný vývoj. Hádať
môžete čo chcete. Je tu pravdepodobnosť, že je to tak, no na druhej strane je dosť
dôvodov veriť, že Hizballáh má vlastné motívy konania. Znie to presvedčivejšie.
Izrael tvrdí, že má dôkazy že Hizballách chcel poslať dvoch zajatých izraelských
vojakov do Iránu. Preto zaviedla izraelská armáda námornú a pozemnú blokádu
hraníc, bombardovala prístavy a letiská...
Tvrdia to. Opäť ale opakujem, nemáme dôkaz. Tvrdenia štátu, ktorý vedie vojnu, v
skutočnosti za veľa nestoja pokiaľ ide o dôveryhodnosť. Bolo by zaujímavé vidieť
údajné dôkazy. Ak by sa to však aj stalo, veľa to nedokazuje. Ak by sa Hizballáh
rozhodol, že kvôli rozsahu izraelských operácií nemôže držať zajatcov v Libanone,
mohol ich presunúť inde. Pochybujem ale, že by ich Sýria alebo Irán prijali.
Čo si myslíte o tvrdení izraelského vyslanca v OSN, že útoky v Libanone možno
ospravedlniť ako sebaobranu?
Áno, mal pravdu, že boli vypálené stovky rakiet, a to musí, samozrejme, prestať.
Nespomenul však, že rakety boli vypálené po tvrdých izraelských úrokoch na
Libanon, ktoré zabili desiatky ľudí a zničili infraštruktúru. Ako zvyčajne, veci na seba
nadväzujú a vy sa musíte rozhodnúť, ktorá bola prvá. V tomto prípade sú podľa mňa
prvotnou príčinou trvalé a intenzívne represie, mnoho únosov, mnoho útokov v Gaze,
trvalá okupácie Západného brehu, ktorá môže v prípade pokračovania znamenať smrť
národa, koniec Palestíny, no a nakoniec únos dvoch ľudí v Gaze, po ktorom
nasledovala odpoveď v podobe únosu izraelského vojaka. A medzi únosmi civilov a
vojakov je rozdiel. Aj z hľadiska medzinárodného humanitárneho práva.
Aký rozdiel?
V prípade konfliktu, vo vojne, ak je unesený vojak, musí s nim byť zaobchádzané
humánne. Nie je to však taký zločin ako únos civilistu. A okrem toho, nemusím vám
pripomínať, že v Gaze prebiehajú trvalé útoky izraelských ozbrojených síl. Gaza je v
skutočnosti jedným obrovským väzením pod neustálym tlakom – ekonomickým
útlakom, vojenskými útokmi, atentátmi a podobne. V porovnaní s tým nie je únos
vojaka, nech už si o ňom myslíme čokoľvek, tak vážnym prečinom.
Aký je váš názor na politiku Spojených štátov na Blízkom východe? Ako prispievajú k
riešeniu krízy?
Spojené štáty prakticky sami blokujú možnosti diplomatického riešenia
blízkovýchodnej krízy ako takej. Keď v roku 1982 Izrael napadol Libanon, USA
vetovali niekoľko rezolúcií OSN žiadajúcich ukončenie bojov a podobne. To
pokračuje počas každej administratívy. Washington považuje Izrael v podstate za
militarizovanú predsunutú základňu, chráni ho pred kritikou a v skutočnosti
podporuje jeho expanziu, útoky na Palestínčanov, kontrolu nad zvyškom ich územia.
Predpokladám, že tým či iným spôsobom budú Spojené štáty v tejto politike
pokračovať.
Vzhľadom na izraelský jadrový program, nemyslíte si, že rovnaké štandardy by mali
byť uplatňované na všetky krajiny Blízkeho a Stredného východu?
Určite. Pripomeňme si, že rezolúcia OSN o Iraku č. 687 z apríla 1991, o ktorú sa
opierajú USA a Británia, žiada „vytvorenie zóny bez jadrových zbraní a zbraní
hromadného ničenia ako aj bez nosných rakiet na Blízkom a Strednom východe“.
Podobné záväzky prijali niekoľkokrát Spojené štáty, ale samozrejme ich
nedodržiavajú a porušili ich nedávno aj v prípade Indie. Okrem toho by sme mali mať
na pamäti, že Zmluva o nešírení jadrových zbraní zaväzuje všetky nukleárne
mocnosti, aby sa v „dobrej vôli“ snažili odstrániť jadrové zbrane. Bola to kľúčová
časť dohody. Medzinárodný súdny dvor pred desiatimi rokmi rozhodol, že je to
právny záväzok. Spojené štáty však počas Bushovej administratívy vyhlásili, že sa
ním necítia byť viazané.
Prečo nie je jadrové odzbrojenie aspoň na Blízkom a Strednom východe, je to možné?
Pretože to USA nedovolia. Strategickí analytici vo všeobecnosti uznávajú, že bez
kontroly produkcie jadrových štiepnych materiálov je budúcnosť človeka ako druhu
ohrozená. Existujú návrhy ako to zariadiť. Šéf Medzinárodnej agentúry pre atómovú
energiu Mohammed El Baradej napríklad navrhuje vložiť kontrolu nad ich výrobou
do rúk medzinárodnej agentúry, od ktorej by mohli štáty získavať právo na využitie
materiálov pre legitímne účely. Spojené štáty tento návrh nikdy neakceptovali. Pokiaľ
viem, jediný kto ich vôbec doteraz akceptoval, bol vo februári 2006 Irán. O návrhu sa
nakoniec aj tak hlasovalo vo Valnom zhromaždení v novembri 2004. Prešiel
pomerom hlasov 174 ku 1. Proti boli USA. Zdržal sa Izrael a Británia. Podľa
britského vyslanca pri OSN hoci návrh vo všeobecnosti podporovali, v predloženom
znení „rozdeľoval medzinárodné spoločenstvo“.
Vo svetle formujúcej sa aliancie latinskoamerickej ľavice voči americkému
unilateralizmu sa teraz Bushova administratíva snaží vytvoriť novú rovnováhu moci s
pomocou Ázie – najmä strategickým partnerstvom s Indiou. Čo si o tom myslíte?
Washington je bezpochyby znepokojený vývojom v Južnej Amerike. Po prvýkrát
od dobytia Španielmi sa tento kontinent nielen posúva k väčšej nezávislosti, ale aj
integruje. Nemyslím si však, že to je hlavný dôvod, pre ktorý sa snaží Washington o
zlepšenie strategicko-ekonomickej pozície v Ázii a vytváranie protiváhy Číne. Dialo
by sa to aj bez súčasného vývoja v Latinskej Amerike.
Zdá sa, že pri pokračujúcom násilí, vojne proti terorizmu a z nich prameniacom
krviprelievaní v Iraku a Afganistane nie sú dlhodobé ekonomické a politické vyhliadky
USA práve najlepšie. Nie je svet, do ktorého smerujeme zvláštny a naháňajúci hrôzu?
Celkom súhlasím. Prvok paranoidného strachu je veľmi starý. Bruce Franklin,
študujúci vzťah medzi ideológiou a populárnym umením, nachádza v americkej
literatúre trvalú tému – hrozí nám zničenie zlými monštrami a v poslednej chvíli sme
zachránení superhrdinom a superzbraňou. Okrem toho sú vo veľkej väčšine prípadov
zlými monštrami presne tí, ktorých sami utláčame – Indiáni, černosi, Číňania...
Dokonca aj Jack London, progresívny autor a socialista, žiada v jednom z románov
vyhubenie obyvateľov Číny biologickými zbraňami, aby sme sa uchránili pred
inváziou. Táto téma je v Spojených štátoch prítomná aj dnes a komplikovaným
spôsobom sa preplieta s extrémnym náboženským fundamentalizmom, ktorý je tiež
americkým špecifikom spomedzi industrializovaných spoločností. Cynickí politickí
vodcovia to neustále využívajú. Majstrom bola Reaganova administratíva – každý rok
či dva čelili Spojené štáty nejakej veľkej hrozbe. Bez ohľadu na to, ako bláznivá bola.
Líbia, Grenada, Nikaragua, arabskí teroristi, zločin (a teda nepriamo černosi), drogy
(teda vlastne Hispánci)... Je to efektívny spôsob ako mobilizovať ľudí pre podporu
politiky, ktorá ich v skutočnosti poškodzuje. Súčasná administratíva loví v rovnakých
vodách. Zdedila techniky, reflexy a niekedy aj ľudí. Paranoja kombinovaná s
obrovskou mocou a cynickým a násilným politickým vedením je nebezpečnou
kombináciou.
Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku
SLOVO
+++++++++++++++++++++++++++
Ignorované rozhořčení 13.11.2006 John Berger, Noam Chomsky, Harold Pinter, Jose
Saramago
Poslední kapitola konfliktu mezi Izraelem a Palestinou začala, když izraelské síly odvlekly
z Gazy dva civilisty, lékaře a jeho bratra. Kromě tureckého tisku byl incident sotva kde
zmíněn. Následujícího dne Palestinci zajali izraelského vojáka - a navrhli dojednanou výměnu
za vězně zajaté Izraelci - je jich v izraelských vězeních asi 10.000.
Že tento "únos" byl považován za důvod k rozhořčení, kdežto ilegální vojenská okupace
Západního břehu (West Bank) a to, že izraelské (obranné!) síly si systematicky přivlastňují
jeho přírodní bohatství - nejvíce jde o vodu -, je považováno za politováníhodnou ale reálnou
skutečnost života, je typické pro dvojí standard opakovaně používaný Západem - tváří v tvář
tomu, co postihuje Palestince v posledních sedmdesáti letech na území přiděleném jim
mezinárodními dohodami.
Dnes rozhořčení následuje rozhořčení; jednodušší rakety se křižují se sofistikovanými. Ty
sofistikované obyčejně nacházejí svůj cíl tam, kde žijí masy vyděděných a chudých, kteří
čekají na to, co bylo kdysi nazýváno spravedlností. Oba druhy raket trhají těla na kusy
děsivým způsobem - kdo kromě polních velitelů na to může třeba i jen na chvíli zapomenout?
Každá provokace a proti-provokace se zpochybňuje, a znovu a znovu rozhlašuje. Ale
následné argumenty, obviňování a přísahy, to všechno slouží jako záminka k odvrácení
světové pozornosti od dlouhodobých vojenských, ekonomických a geografických praktik,
jejichž politickým cílem není nic menšího než likvidace palestinského národa.
Toto musí být vyřčeno nahlas a jasně, neboť tyto praktiky - jen zčásti zjevné a často
zakrývané - v těchto dnech rychle postupují, a podle našeho názoru je nutné ustavičně a
neustále rozpoznávat čím jsou a je třeba proti nim klást odpor.
John Berger a Noam Chomsky jsou pravidelnými přispěvateli do časopisu The
Spokesman. Harold Pinter a José Saramago získali Nobelovu cenu v roce 2005 a 1998 v
uvedeném pořadí.
Uveřejněno v časopisu The Spokesman č. 92 z roku 2006, vydávaném Mírovou nadací
Bertranda Russella, Nottingham, Anglie. Z angličtiny přeložila Míla Hradečná
články autora O autorovi články autora O autorovi články autora O
autorovi články autora O autorovi
+++++++++++++++++++++++++++
Opět Hvězdné války 23.10.2007 Noam Chomsky
Instalování raketového obranného systému ve Východní Evropě je vlastně vyhlášením
války. Prostě si představte, jak by USA reagovaly, kdyby Rusko nebo Čína, nebo Írán, nebo
prostě kterákoliv cizí mocnost se odvážila jenom pomyslet na umístění raketového obranného
systému u hranic Spojených států nebo v jejich blízkosti, neřku-li takové plány provádět. Za
takovýchto imaginativních okolností by násilná reakce USA byla nejen téměř jistá, ale také
pochopitelná z důvodů, které jsou prosté a jasné.
Ze všech stran je známo, že raketová obrana je zbraní prvního úderu. Uznávaný vojenský
analytik USA popisuje raketovou obranu 'prostě ne jako štít, ale jako umožňovatele akce
USA'. 'Přispěje k efektivnějšímu využití vojenské síly USA v zahraničí'. 'Chráněním
domoviny před odvetou (raketová obrana) potvrdí schopnost a rozhodnost Spojených států
'utvářet' prostředí jinde'.'Raketová obrana není doopravdy míněna na ochranu Ameriky. Je to
nástroj globální nadvlády.' 'Raketová obrana se týká zachování schopnosti Ameriky
vykonávat moc v zahraničí. Netýká se obrany. Je o útoku. A to je přesně to, proč ji
potřebujeme.' Všechny citáty jsou z uznávaných liberálních a hlavních/mainstream zdrojů,
které podporují vývoj systému a jeho umístění na vzdálených hranicích globální nadvlády
USA.
Logika je jednoduchá a dobře pochopitelná. Fungující raketový obranný systém informuje
potenciální cíle o tom, že 'na vás zaútočíme kdykoliv se nám zachce, a vy nebudete schopni
zaútočit zpět, takže nás nemůžete odstrašit.' Pro Evropany se systém prodává jako obrana
proti iránským raketám. I kdyby Irán měl nukleární zbraně a rakety dlouhého doletu, možnost,
že by byly použity k útoku na Evropu, je menší než možnost, že by Evropa byla zasažena
asteroidem; takže je-li důvodem obrana, pak by Česká republika měla instalovat systém k
obraně země proti asteroidům. Kdyby Irán naznačil i nejmenší záměr takového pohybu, země
by byla proměněna v páru. Systém je vskutku namířen na Irán, ale jako zbraň prvního úderu.
Je to komponenta eskalujících hrozeb USA, že zaútočí na Irán, hrozeb, které samy o sobě jsou
vážným porušováním Charty OSN, i když tato záležitost nepochybně nevzniká v
'darebáckých' státech.
Když Gorbačov souhlasil s tím dovolit sjednocenému Německu, aby se připojilo k
nepřátelské vojenské alianci, přijal velmi vážnou hrozbu bezpečnosti Ruska z důvodů příliš
známých než aby se znovu připomínaly. Na oplátku se vláda Spojených států pevně zavázala,
že nerozšíří NATO na Východ. Slavnostní slib byl porušen o několik roků později, což na
Západě vzbudilo málo komentářů, ale zvýšilo to hrozbu vojenské konfrontace. Takzvaná
'raketová obrana' posunuje hrozbu války o několik příček výše. 'Obrana', kterou poskytuje, má
zvýšit hrozbu agrese na Blízkém Východě s nevypočitatelnými důsledky a hrozbou konečné
nukleární války.
Před více než půl stoletím Bertrand Russel a Albert Einstein vydali výjimečný apel určený
lidem celého světa, varující je, že stojí před volbou, která je 'absolutní, hrozná a nevyhnutelná:
skoncujeme s lidskou rasou nebo se lidstvo zřekne války?'. Přijetím takzvaného 'systému
raketové obrany' je učiněna volba ve prospěch konce lidského rodu, možná ne v tak vzdálené
budoucnosti.
V květnu zaslal profesor Chomsky dopis Janu Tamášovi z iniciativy "Ne základnám" v
České republice, týkající se navrhovaného radaru antibalistických raket, který si Spojené státy
přejí postavit v této zemi.
Z anglického originálu v The Spokesman č. 96/2007 přeložila Míla Hradečná
+++++++++++++++++++++++++++
Noam Chomsky o anarchismu, marxismu a naději pro budoucnost
Noam Chomsky je obecně známý svou kritikou americké zahraniční politiky a svou prací
jazykovědnou. Již méně se ví o jeho neutuchající podpoře svobodomyslných socialistických
myšlenek. V exkluzivním interview pro Rudou a černou revoluci (Red and Black Revolution,
dále RBR) Chomsky vyjádřil své názory na anarchismus a marxismus a na dnešní vyhlídky
socialismu. Rozhovor s ním uskutečnil v květnu 1995 Kevin Doyle.
RBR: Noame, začněme tím, že jste již dost dlouho veřejným zastáncem anarchistické
myšlenky. Mnoho lidí zná úvod, jenž jste napsal v roce 1970 pro knihu Daniela Guerina
Anarchismus (Anarchism), ale blíže k současnosti, např. ve filmu Výroba souhlasu
(Manufacturing Consent) jste se chopil příležitosti opět zvýraznit potenciál anarchismu a
anarchistické myšlenky. Co vás k anarchismu tak přitahuje?
CHOMSKY: Anarchismus mě přitahoval už jako mladého teenagera, jakmile jsem začal
přemýšlet o světě za hranicemi dosti úzkého vymezení, a zatím nevidím žádný rozumný
důvod, proč tyto své rané postoje nějak revidovat. Myslím, že je jen smysluplné hledat a
identifikovat struktury autority, hierarchie a dominace ve všech oblastech života, a
zpochybňovat je, a není-li možné pro ně poskytnout ospravedlnění, jsou nelegitimní a měly by
být odstraněny, aby se tak zvýšil prostor lidské svobody. To zahrnuje politickou moc,
vlastnictví a řízení, vztahy mezi muži a ženami, rodiči a dětmi, naši kontrolu nad osudem
budoucích generací (podle mého názoru základní mravní imperativ hnutí na ochranu
životního prostředí), a mnoho dalšího. Přirozeně to znamená zpochybnění velkých
nátlakových a vládnoucích institucí: státu, nespočetných soukromých tyranií, které ovládají
většinu domácí a mezinárodní ekonomiky, a dalších. Ale nejen těchto. Právě toto jsem vždy
považoval za samu podstatu anarchismu: přesvědčení, že důkazní břemeno je třeba přenést na
autoritu, a že tato by měla být odstraněna, jestliže ono břemeno nedokáže unést. Někdy toto
břemeno unést lze. Jestliže jsem na procházce se svými vnoučaty a ony vběhnou na silnici v
rušné ulici, nepoužiji pouze autoritu, ale rovněž tělesného donucení, abych je zastavil. Tento
čin by měl být zpochybněn, ale myslím, že může snadno tuto pochybnost vyvrátit. A existují
další případy; život je složitá věc, rozumíme jen velmi málo lidem a společnosti, a velkolepá
prohlášení jsou obecně spíše zdrojem škody než prospěchu. Ale domnívám se, že tento pohled
na věc má svou platnou hodnotu a může nás dovést dosti daleko.
Kromě takových obecných výroků se začínáme dívat na jednotlivé případy, a právě zde
vyvstávají otázky lidského zájmu a obav.
RBR: Pravdou je, že vaše myšlenky a kritika jsou dnes známější než kdy předtím. Mělo by být
rovněž řečeno, že vaše názory jsou široce ctěny. Jak myslíte, že je v tomto kontextu přijímána
vaše podpora anarchismu? Konkrétně mne zajímá odezva, již dostáváte od lidí, kteří se
začínají zajímat o politiku poprvé, a kteří například nějak narazili na vaše názory. Jsou tito
lidé překvapeni vaší podporou anarchismu? Zajímá je to?
CHOMSKY: Jak asi víte, v obecném intelektuálním povědomí bývá "anarchismus" spojován
s chaosem, násilím, bombovými atentáty, ničením atd. Takže lidé jsou často překvapeni, když
mluvím o anarchismu pozitivně a ztotožňuji se s jeho hlavními tradicemi. Ale mám dojem, že
veřejnosti se zdají základní myšlenky rozumné, když je jasná a čistá obloha bez mráčku.
Samozřejmě, že když se obrátíme ke konkrétním tématům - řekněme k povaze rodiny, nebo
jak by nějaká ekonomika fungovala ve společnosti , která je svobodnější a spravedlivější objeví se problémy a polemika. Ale tak by tomu mělo být vždy. Fyzici neumí ve skutečnosti
vysvětlit, jak voda teče z kohoutku ve vašem umyvadle. Když se obrátíme k nesmírně
složitějším otázkám majícím význam pro lidstvo, je naše rozumění velmi skrovné, a existuje
tu spousta prostoru pro nesouhlas, experimentování, intelektuální i praktický životní průzkum
možností, a to nám pomáhá dozvědět se více.
RBR: Anarchismus možná více než kterákoliv jiná myšlenka vždy trpěl problémem
nesprávného výkladu. Anarchismus může znamenat mnohé věci pro mnoho lidí. Ocitáte se
často v situaci, kdy musíte vysvětlit, co míníte anarchismem vy? Zlobí vás nesprávné výklady
anarchismu?
CHOMSKY: Každý chybný výklad obtěžuje. Mnoho z toho lze zpětně vystopovat ke
strukturám moci, které mají zájem na omezování poznání, a to z dosti zřejmých důvodů. Je
dobré si vzpomenout na Principy vlády od Davida Huma. Ten vyjádřil údiv nad tím, že lidé se
vůbec někdy podřídili svým vládcům. Usoudil, že protože Síla je vždy na straně ovládaných,
jediné, co podporuje ty, kdo jim vládnou, je mínění. Tudíž je to pouze mínění, na čem se
zakládá vláda; a tato zásada se vztahuje jak na nejdespotičtější a nejmilitantnější vlády tak na
nejsvobodnější a nejvíce oblíbené. Hume byl velmi prohnaný - a mimochodem - sotva
bychom jej mohli považovat za volnomyšlenkáře ("libertarian", tj. indeterminista) podle
tehdejších měřítek. Jistě podceňuje účinnost síly, ale jeho pozorování se mi jeví v základu
správné a důležité, obzvláště ve svobodnějších společnostech, kde umění ovládání veřejného
mínění je tudíž daleko rafinovanější. Misinterpretace a další formy mystifikace jsou toho
přirozeným původním jevem.
Takže vy se ptáte, jestli mě misinterpretace zlobí? Jistě, ale totéž dokáže špatné počasí. Bude
existovat tak dlouho, dokud koncentrace moci budou plodit jakýsi druh vládnoucí třídy
komisařů, která je bude bránit. Protože obvykle nejsou příliš bystří, nebo jsou příliš chytří na
to, aby nevěděli, že by se měli raději vyhnout aréně faktů a argumentů, obracejí se o pomoc k
misinterpretacím, pomluvám, a dalším prostředkům, které jsou k dispozici těm, kdo vědí, že
je budou chránit nejrůznější prostředky, které mají mocní k dispozici. Měli bychom pochopit,
proč se tohle vše vyskytuje, a rozplést to nejlépe, jak umíme. To je část projektu osvobození nás samých a druhých, nebo přesněji řečeno , lidí pracujících dohromady na dosažení těchto
cílů.
Zní to prostoduše a také to takové je. Ale musel bych hodně hledat komentáře o lidském
životě a společnosti, které nejsou jednoduché, když se zbavíme absurdity a vypočítavých
postojů.
RBR: Jak je tomu v tradičnějších levicových kruzích, kde by člověk mohl očekávat větší
obeznámenost s tím, co reprezentuje anarchismus? Střetáváte se zde s nějakým údivem nad
vašimi názory a podporou anarchismu?
CHOMSKY: Jestliže chápu co míníte tradičními levicovými kruhy, není zde moc překvapení
pokud jde o mé názory na anarchismus, protože se tam ví velmi málo o mých názorech na
cokoliv. Nejsou to kruhy, s nimiž bych měl příliš co do činění. Zřídkakdy v nich najdete
odkaz na něco, co jsem řekl nebo napsal. Samozřejmě to není tak docela pravda. Tak ve
Spojených státech (ale méně běžně v Británii nebo jinde) by se dala najít jakási obeznámenost
s tím, co dělám v jistých z více kritických a nezávislých sektorů toho, co by se dalo nazvat
tradiční levicové kruhy, a tu či onde jsou rozeseti mí osobní přátelé a spolupracovníci. Ale
podívejte se na knížky a odborné časopisy a pochopíte, co mám na mysli. Neočekávám, že to
co napíšu a řeknu bude v těchto kruzích vítané nějak více než ve vysokoškolském učitelském
klubu nebo v místnosti redakce novin - opět platí, že i zde jsou výjimky.
Tuto otázku mi kladou jen okrajově, takže se na ni těžko odpovídá.
RBR: Mnoho lidí si všimnulo toho, že užíváte termín "libertariánský socialista" ve stejném
kontextu jako slovo "anarchismus". Chápete tyto termíny jako v podstatě podobné? Je pro vás
anarchismus typem socialismu? Už se vyskytla i definice, že anarchismus je totéž co
socialismus plus svoboda. Souhlasíte s tímto jednoduchým názorem?
CHOMSKY: Ten úvod ke Guerinově knize, jenž jste zmínil, začíná citací jednoho
sympatizanta s anarchismem z doby asi před sto lety, který říká, že anarchismus má široká
záda, a vydrží cokoliv. Jedním z hlavních prvků v něm vždy bylo to, co se tradičně nazývalo
"libertariánský socialismus". Pokouším se občas vysvětlit, co tím míním, a zdůrazňuji vždy,
že je to stěží něco originálního; půjčuji si myšlenky od hlavních postav anarchistického hnutí,
které cituji, a kteří se dosti konsistentně popisují jako socialisté, zatímco tvrdě proklínají
"novou třídu" radikálních intelektuálů, kteří hledají, jak by získali během lidového boje státní
moc a stali se brutální Rudou byrokracií, před níž varoval Bakunin; což je často nazýváno
"socialismus". Spíše souhlasím s tím, jak to vnímá Rudolf Rocker, totiž že tyto (dosti
ústřední) tendence v anarchismu čerpají z toho nejlepšího v osvícenském a klasickém
liberálním myšlení, dosti vzdáleném tomu, co popsal. Ve skutečnosti, jak jsem se pokusil
ukázat, ostře kontrastují s marxisticko-leninským učením a praxí a "libertariánskými"
doktrínami, které jsou v módě v USA a v Británii zvláště, jakož i dalšími současnými
ideologiemi, z nichž všechny, jak se mi zdá, se redukují na obhajobu té či jiné formy
nelegitimní autority, dosti často přímo skutečné tyranie.
Španělská revoluce
RBR: Když jste v minulosti hovořil o anarchismu, často jste zdůrazňoval příklad španělské
revoluce. Podle vás má tento příklad, jak se zdá, dva aspekty. Na jedné straně je zkušenost
španělské revoluce, jak říkáte, dobrým příkladem 'anarchismu v akci'. Na druhé straně jste
rovněž zdůraznil, že španělská revoluce je dobrý příklad toho, co pracující mohou dosáhnout
svým vlastním úsilím a využitím participační demokracie. Jsou tyto dva aspekty - anarchismus
v akci a participační demokracie - pro vás jedno a totéž? Je anarchismus filosofií pro moc
lidu?
CHOMSKY: Váhám s užitím iluzorních mnohoslabičných slov jako filosofie k odkazování
na něco, co se zdá být obyčejný selský rozum. A rovněž jsou mi nepříjemné slogany. To, čeho
dosáhli španělští dělníci a rolníci předtím, než byla revoluce rozdrcena, bylo v mnoha
směrech působivé. Termín 'participační demokracie' je mnohem mladší a rozvinul se v
odlišném prostředí, ale zcela jistě zde jsou body podobnosti. Je mi líto, jestli se tohle zdá
neurčité. Jistěže to je neurčité, ale je tomu tak proto, že si myslím, že ani koncepce
anarchismu ani participační demokracie nejsou dosti jasné na to, abychom mohli odpovědět
na otázku, zda-li je to totéž.
RBR: Jedním z hlavních úspěchů španělské revoluce byl stupeň od základů jdoucí
demokracie, který se podařilo ustavit. Pokud se týče lidí, odhaduje se, že jich bylo zapojeno
více než 3 miliony. Venkovská a městská výroba byla řízena samotnými pracujícími. Myslíte si,
že je to jen náhoda, že anarchisté, známí svou obhajobou svobody jednotlivce, uspěli v této
oblasti kolektivní vlády?
CHOMSKY: To nebyla vůbec žádná náhoda. Ty tendence v anarchismu, které jsem vždy
považoval za velmi přesvědčivé, chtějí vysoce organizovanou společnost, která by v sobě
integrovala mnoho různých druhů struktur (pracoviště, společenství, a další rozmanité podoby
dobrovolné spolupráce), ale ovládané participanty, nikoliv někým dávajícím seshora jménem
svého postavení rozkazy (ovšem opět s výjimkou tehdy, když lze ospravedlnit autoritu, jak
tomu bývá někdy u nahodilých případů).
Demokracie
RBR: Anarchisté často vynakládají velké úsilí na budování zezdola jdoucí demokracie.
Vskutku jsou často obviňováni z toho, že demokracii ženou do extrémů. Přesto, navzdory tomu,
by mnoho anarchistů neztotožnilo snadno demokracii jako ústřední komponentu anarchistické
filosofie. Anarchisté často popisují svou politiku jako zhruba 'socialistickou' nebo
'individualistickou'- méně pravděpodobněji řeknou, že anarchismus je o demokracii.
Souhlasíte s tím, že demokratické myšlenky jsou ústředním rysem anarchismu?
CHOMSKY: Kritika 'demokracie' mezi anarchisty je často kritikou parlamentní demokracie,
jak vyvstala uvnitř společností s hluboce represivními rysy. Vezměme si za příklad Spojené
státy, které byly vždy tak svobodné jako kterékoliv jiné, od svých počátků. Americká
demokracie byla založena na zásadě, zdůrazněné Jamesem Madisonem na Ústavodárném
shromáždění roku 1787, že primární funkcí vlády je chránit menšinu bohatých před většinou.
Takže varoval, že v Anglii, v té době jediném kvazi-demokratickém modelu, kdyby většinová
populace dostala možnost mluvit do veřejných záležitostí, implementovala by zemědělskou
reformu nebo jiná zvěrstva, a že americký systém musí být pečlivě sestrojen tak, aby se
vyhnul takovým zločinům proti majetkovým právům, která musí být chráněna (ve skutečnosti
musí převažovat). Parlamentární demokracie v tomto rámci opravdu zasluhuje ostrou kritiku
ze strany ryzích libertariánů, a to jsem vynechal mnoho dalších rysů, které jsou sotva subtilní
- otroctví, například, nebo námezdní otroctví, které bylo nemilosrdně odsuzováno pracujícími
lidmi, kteří nikdy neslyšeli o anarchismu nebo komunismu po celé 19.století a dále.
Leninismus
RBR: Důležitost zezdola budované demokracie pro jakoukoliv smysluplnou změnu ve
společnosti je, jak se zdá, evidentní. Přesto však postoj levice vůči tomuto byl v minulosti
nejednoznačný. Mluvím obecně o sociální demokracii, ale rovněž o bolševismu - levicových
tradicích, které, jak by se zdálo, mají více společného s elitářským myšlením, než s přísně
demokratickou praxí. Lenin, abychom zmínili dobře známého příkladu, byl skeptický pokud
jde o to, zda by dělníci dokázali rozvinout něco víc než jen odborářské vědomí - čímž, jak
předpokládám, mínil to, že dělníci nedokáží vidět daleko za hranice své bezprostřední tísnivé
situace. Podobně Beatrice Webbová, fabiánská socialistka, jež měla velký vliv v Labour Party
v Anglii, byla toho názoru, že dělníci se pouze zajímají o dostihové kurzovní sázky! Kde má
toto elitářství původ a co dělá na levici?
CHOMSKY: Obávám se, že tohle je příliš těžké, abych na to dokázal odpovědět. Jestliže
chápeme levici jako zahrnující 'bolševismus', pak bych se kategoricky s takovou levicí rozešel.
Lenin byl podle mého názoru jeden z největších nepřátel socialismu z důvodů, které jsem už
zmínil. Představa, že dělníci se zajímají pouze o dostihy, je směšná a nemůže vydržet ani
povrchní pohled na historii pracujících sil nebo na živoucí a nezávislý tisk pracující třídy,
který rozkvétal na mnoha místech, včetně průmyslových měst Nové Anglie ne mnoho mil od
místa, kde píšu, - nemluvě o inspirativním záznamu o statečných bojích perzekuovaných a
utiskovaných lidí po celé dějiny až dodnes. Vezměte si nejbídnější kout na této polokouli,
Haiti, který evropští dobyvatelé považovali za ráj na Zemi a za zdroj nemalé části evropského
blahobytu, nyní zdevastovaný, snad mimo veškerou možnost obnovy. V několika málo
minulých letech za podmínek tak bídných, že si je jen málo lidí v bohatých zemích dokáže
představit, vybudovali rolníci a obyvatelé slumů lidově-demokratické hnutí založené na
zezdola jdoucích organizacích, které překonává naprosto cokoliv, co znám odjinud; pouze
hluboce oddaní ministři by se asi nezhroutili nad směšností toho, že slyší slavnostní
prohlášení amerických intelektuálů a politických vůdců o tom, jak Spojené státy musí
Haiťany naučit demokracii. Jejich úspěch byl tak podstatný a strašidelný pro mocné, že
museli být podřízeni ještě další dávce brutálního teroru za povážlivě větší americké podpory,
než je veřejně přiznáváno, a přesto se dosud nevzdali. Zajímají se tito lidé pouze o dostihy?
Zde by se hodilo zmínit několik řádků, které příležitostně cituji z Rousseaua:: když vidím
početná množství naprosto nahých divochů, jak pohrdají evropskou nenažraností a
překonávají hlad, oheň, meč a smrt, aby si zachránili svou nezávislost, cítím, že se nepatří
otrokům, aby uvažovali o svobodě.
RBR: Opět vzato obecně, vaše vlastní práce - Deterring Democracy, Necessary Illusions, atd.
- se soustavně zabývá rolí a panujícím zvykem elitářských myšlenek ve společnostech jako je
ta naše. Argumentoval jste tím, že uvnitř 'západní' (nebo-li parlamentní) demokracie existuje
hluboký odpor vůči jakékoliv skutečné roli nebo vstupu masy lidí, aby snad neohrozila
nerovné přerozdělování bohatství, které favorizuje bohaté. Vaše práce je v tomto případě
dosti přesvědčivá, ale, když to necháme stranou, vaše výroky opravdu šokovaly některé lidi.
Například, přirovnáváte politiku prezidenta Johna F. Kennedyho k Leninovi, více či méně
mezi ně kladete rovnítko. Toto, mohu-li dodat, šokovalo příznivce obou táborů! Můžete trochu
více rozvést platnost tohoto přirovnání?
CHOMSKY: Ve skutečnosti jsem nedával rovnítko mezi učení liberálních intelektuálů
Kennedyho vlády a učení leninistů, ale všimnul jsem si nápadných bodů podobnosti - spíše
tak, jak je předpověděl sto let předtím Bakunin ve svém bystrém komentáři o nové třídě.
Například jsem citoval pasáže z McNamary o potřebě zvýšení manažerské kontroly, jestliže
máme být opravdu svobodní, a o tom, jak undermanagement čili skutečná hrozba pro
demokracii je útokem proti samotnému rozumu. Změňte v těchto pasážích několik málo slov
a máte tu standardní leninské učení. Argumentoval jsem, že kořeny toho jsou dosti hluboko, v
obou případech. Pokud dále neobjasníte, co lidé shledávají v mých výrocích šokující, nemohu
k tomu dále již nic říci. Daná přirovnání jsou specifická,a myslím, že obě jsou správná a
kompetentní. Jestliže ne, pak se mýlím, a byl bych rád, aby mě někdo o mém omylu poučil.
Marxismus
RBR: Konkrétně leninismus znamená jistou podobu marxismu, kterou rozvinul V.I. Lenin.
Činíte nějaký implicitní rozdíl mezi pracemi Marxe a konkrétní kritikou, kterou máte vůči
Leninovi, když užíváte termín "leninismus"? Vidíte nějakou kontinuitu mezi Marxovými
názory a tím, co později praktikoval Lenin?
CHOMSKY: Bakuninovo varování před rudou byrokracií, která ustaví nejhorší ze všech
despotických vlád bylo známo již dlouho před Leninem, a bylo namířeno přímo proti
následovníkům pana Marxe. Ve skutečnosti mezi nimi byly značně rozdílné osobnosti;
Pannekoek, Luxemburgová, Mattick a další mají k Leninovi velmi daleko, a jejich názory se
často přibližují základním prvkům anarcho-syndikalismu. Například Korsch a další psali s
přátelským pochopením o anarchistické revoluci ve Španělsku. Mezi Marxem a Leninem
existuje kontinuita, ale je zde stejně tak kontinuita s marxisty, kteří byli nemilosrdnými kritiky
Lenina a bolševismu. Relevantní je zde rovněž výzkum Teodora Šanina z minulých let o
Marxových pozdních postojích vůči rolnické revoluci. Nejsem ani zdaleka vědecký odborník
na marxismus, a neodvažoval bych se žádného vážně míněného soudu o tom, která z těchto
kontinuit odráží 'skutečného Marxe,'jestliže na tuto otázku vůbec může existovat nějaká
odpověď.
RBR: Nedávno jsme obdrželi výtisk vašich vlastních Poznámek o anarchismu (Notes On
Anarchism) (znovu vydaných loni v Discussion Bulletin v USA). V nich zmiňujete názory
raného Marxe, obzvláště jeho rozvinutí myšlenky odcizení člověka v kapitalismu. Souhlasíte
obecně s tímto rozdělením Marxova života a práce? Lze o něm říci, že v mládí byl více
svobodomyslný socialista, jenž se ale v pozdějších letech stal pevným autoritářem?
CHOMSKY: Raný Marx široce čerpá z milieu, v němž žil, a nacházíme mnohé podobnosti s
myšlením, které oživovalo klasický liberalismus, aspekty osvícenství a francouzského a
německého romantismu. Opět musím říci, že nejsem takový odborník na Marxe, abych si
mohl činit nárok na autoritativní soudy. Můj dojem, pro který to považuju za cenné, je, že
raný Marx byl hodně postavou pozdního osvícenství, a pozdní Marx byl vysoce autoritativním
aktivistou a kritickým analytikem kapitalismu, jenž měl jen málo co říci k socialistickým
alternativám. Ale to jsou jen mé dojmy.
RBR: Pokud chápu, tak jádro vašeho celkového názoru je erudováno vaším konceptem lidské
přirozenosti. V minulosti se myšlenka lidské přirozenosti chápala nejspíš jako něco
regresivního, dokonce omezujícího. Například pohled na lidskou přirozenost jako na
neměnnou věc se často používá jako argument pro zdůvodnění, proč věci nelze fundamentálně
změnit ve směru k anarchismu. Máte odlišný názor? Proč?
CHOMSKY: Ústřední částí jakéhokoliv hlediska je nějaký koncept lidské přirozenosti, avšak
může být neuvědomělý nebo postrádat přesné vyjádření. Přinejmenším je to pravda o lidech,
kteří se považují za mravní konatele, nikoliv za nějaká monstra. Když tedy necháme mravní
monstra stranou, tak ať už nějaká osoba, která prosazuje reformy nebo revoluci, nebo stabilitu
nebo návrat k dřívějším stádiím vývoje, nebo jednoduše kultivaci něčí vlastní zahrádky,
zaujímá postoj podepřený hlavním důvodem, že to, co chce, je "dobré pro lidi". Ale tento
soud je založen na nějaké koncepci lidské přirozenosti, kterou rozumná osoba bude zkoušet
objasnit tak, jasně jak jen to bude možné, jen aby to šlo vyhodnotit. Takže v tomto ohledu se
nijak neliším od kohokoliv jiného.
Máte pravdu, že lidská přirozenost byla vždy vnímána jako něco "regresivního", ale to je
nutně výsledek hlubokého zmatení pojmů. Copak se má vnučka vůbec nijak neliší od kusu
skály, salamandra, kuřete nebo opice? Ten, kdo vylučuje tuto absurditu jako absurdní, uznává,
že existuje distinktivní lidská přirozenost. Zbývá nám tedy jen otázka, co to je - vysoce
netriviální a fascinující otázka, vědecky nesmírně zajímavá a mající zásadní význam pro
lidstvo. Známe docela dost o jejích jistých aspektech - ale ne o těch, které mají hlavní význam
pro lidstvo. Tam máme jen naše naděje a přání, intuitivní poznatky a spekulace.
Není nic regresivního na skutečnosti, že lidské embryo je přinuceno k tomu, že mu
nevyrostou křídla, nebo že jeho vizuální soustava nemůže fungovat tak, jako u hmyzu, nebo
že postrádá orientační instinkt holubů. Tytéž faktory, které omezují rozvoj organismu, mu
rovněž umožňují získat bohatou, složitou a vysoce zřetelnou strukturu, podobnou
fundamentálním způsobem ostatním jedincům téhož druhu, s bohatými a pozoruhodnými
schopnostmi. Organismus, který by postrádal takovou determinující vnitřní strukturu, což
ovšem radikálně omezuje cesty jeho dalšího vývoje, by byl nějaký druh amébovitého stvoření,
které by bylo k politování (dokonce i kdyby umělo nějak přežít). Možnost a limity rozvoje se
k sobě logicky vzájemně vztahují.
Vezměte si kupříkladu jazyk, jednu z nemnoha distinktivních lidských schopností, o níž víme
hodně. Máme velmi silné důvody domnívat se, že všechny možné lidské jazyky jsou si velmi
podobné; nějaký marťanský vědec pozorující lidské bytosti by mohl vyvodit, že zde existuje
pouze jeden jazyk, s menšími variantami. Důvodem je to, že konkrétní aspekt lidské
přirozenosti, který tvoří základ růstu jazyka dovoluje jen velmi omezené možnosti. Je to
omezující? Samozřejmě. Je to osvobozující ? Rovněž samozřejmě je. Právě tyto samotná
omezení umožňují bohatému a spletitému systému vyjadřování myšlení, aby se rozvíjel
podobnými způsoby na základně velmi rudimentární, roztroušené a rozmanité zkušenosti.
A co záležitost biologicky-determinovaných lidských rozdílů? Že existují, je zcela jistě
pravda, a příčina se radovat, ne se toho bát nebo toho litovat. Život mezi klony by nestál za to
žít, a duševně normální osoba musí s radostí uvítat, že ostatní mají schopnosti, které ona sama
nemá. To by mělo být základní. Podle mého mínění je to, co se o těchto věcech běžně lidé
domnívají, vskutku podivné.
Je lidská přirozenost, ať už je to cokoliv, taková, že vede k rozvoji anarchistických způsobů
života nebo spíše k jejich překážce? Tak či onak nevíme dost na to, abychom mohli na tuto
otázku odpovědět. To je věcí výzkumu a objevování, nikoliv prázdných prohlášení.
Budoucnost
RBR: Abychom začali pomalu končit, rád bych se vás zeptal krátce na některá aktuální
témata na levici. Nevím, jestli je situace v USA stejná, ale zde, s pádem Sovětského svazu,
nastala v levici určitá demoralizace. Není tomu ani tak moc, že by lidé byli silní přívrženci
toho, co existovalo v Sovětském svazu, ale jde spíše o obecný pocit, že se zánikem Sovětského
svazu byla také zničena myšlenka socialismu. Setkal jste se s tímto druhem demoralizace?
Jaká je vaše reakce na ni?
CHOMSKY: Moje reakce na konec sovětské tyranie byla podobná té na porážku Hitlera a
Mussoliniho. V každém případě je to vítězství pro lidského ducha. Obzvláště socialisté je měli
uvítat, neboť se konečně zhroutil jeden velký nepřítel socialismu. Tak jako vy i já jsem byl
zaujat tím, když jsem viděl, jak lidé - včetně lidí, kteří se předtím považovali za anti-stalinisty
a anti-leninisty - byli demoralizováni zhroucením této tyranie. Co to odhaluje, je to, že byli
hlouběji oddáni leninismu, než se domnívali.
Existují však jiné důvody k obavám ohledně eliminace tohoto brutálního a tyranského
systému, který byl asi tak socialistický, jako byl demokratický (vzpomeňme, že si nárokoval
být obojí, a že onen druhý nárok byl na Západě vysmíván, zatímco prvý byl dychtivě přijímán
jako zbraň proti socialismu - je to jeden z příkladů, jak západní intelektuálové sloužili moci ).
Jeden z důvodů má co dělat s povahou studené války. Podle mého názoru to byl ve významné
míře speciální případ konfliktu 'Sever-Jih,' abychom užili současného eufemismu pro
evropské dobývání většiny světa. Východní Evropa bývala onen původní 'třetí svět,' a Studená
válka z roku 1917 nemá ani nejmenší podobnost s reakcí pokusů ostatních částí třetího světa
snažit se o nezávislé směřování, ačkoliv v tomto případě daly onomu konfliktu vlastní život
rozdíly v měřítku. Z toho důvodu bylo jen rozumné očekávat, že se onen region vrátí docela
dost ke svému dřívějšímu statusu: dalo se čekat, že části Západu, jako Česká republika nebo
západní Polsko, se k němu opět připojí, zatímco ostatní se obrátí zpět k tradiční služební roli,
a bývalá nomenklatura se stane standardní elitou třetího světa (se souhlasem západní státněkorporativní moci, která obecně dává přednost jim před alternativami). Nebyla to hezká
vyhlídka a vedla až dosud k nezměrnému utrpení.
Další důvod ke znepokojení se týká záležitosti zastrašování a nepřistoupení. Jakkoliv byla
sovětská říše groteskní, samotná její existence nabízela jistý prostor pro ne-přistoupení, a z
dokonale cynických důvodů, někdy poskytoval pomoc obětem západních útoků. Tyto
možnosti jsou pryč a Jih trpí důsledky této ztráty.
Třetí důvod má co do činění s tím, čemu ekonomický tisk říká zhýčkaní západní pracující (the
pampered Western workers) a jejich luxusní životní styl (luxurious lifestyles). S tím, jak se
východní Evropa vrátila do jednoho šiku se Západem mají vlastníci a manažeři mocné nové
zbraně proti pracujícím třídám a chudým doma ve svých vlastních zemích. GM a VW nejenže
mohou přesunout výrobu do Mexika a Brazílie (nebo tím aspoň hrozit, což má často tentýž
účinek), ale rovněž do Polska a Maďarska, kde mohou najít zručné a vyškolené pracovní síly
za zlomek původních nákladů. Mají z toho škodolibou radost, pochopitelně, když uvážíme, co
je k tomu vede.
Můžeme se dozvědět mnoho o tom, čeho se týkala studená válka (nebo jakýkoliv jiný
konflikt) tím, že se podíváme na to, kdo je po jeho skončení vysmátý a kdo nešťastný. Podle
tohoto kritéria zahrnují vítězové ve studené válce západní elity a bývalou (tj. východní, pozn.
překl.) nomenklaturu, nyní bohatší o tolik, že je to za hranicemi jejich nejdivočejších snů, a
poražení zahrnují podstatnou část obyvatelstva Východu společně s pracujícími a chudými na
Západě, stejně jako lidové vrstvy na Jihu, které hledaly cestu nezávislého vývoje.
Takové myšlenky mají sklon vyvolávat mezi západními intelektuály téměř hysterii, jestliže je
dokonce dokáží vnímat, což je vzácný případ. Je snadné to ukázat Je to také pochopitelné.
Pozorování jsou správná a podlamují moc a privilegia; proto ta hysterie.
Obecně lze říci, že reakce poctivého člověka na konec studené války bude složitější, než
pouhé potěšení z toho, že se zhroutila jedna brutální tyranie. Podle mého mínění jsou
převažující reakce zaplaveny krajním pokrytectvím.
Kapitalismus
RBR: V mnoha směrech se dnes levice nachází zpátky na stejném místě, kde v minulém (tj.
devatenáctém, pozn. překl.) století začala. Stejně jako tehdy nyní čelí jisté formě kapitalismu,
která převládá. Zdálo by se, že tu dnes je větší 'konsensus', více než kdy jindy v dějinách, že
kapitalismus je jediná oprávněná forma ekonomického uspořádání, která je možná, navzdory
skutečnosti, že nůžky mezi bohatými a chudými se víc a víc rozevírají. Proti tomuto pozadí by
člověk mohl argumentovat, že levice si není jistá tím, jak kupředu. Jak se díváte na současnou
dobu? Je to otázka toho jít "zpátky k základům"? Mělo by se úsilí dnes napřít k tomu, aby se
do socialismu přinesla nebo v něm byla vyzvednuta libertariánská tradice a aby se
zdůrazňovaly více demokratické ideje?
CHOMSKY: Podle mně je to hlavně propaganda. To, co se nazývá 'kapitalismus' je
jednoduše jakýsi systém společenského merkantilismu, s obrovskými a většinou podivnými a
nezodpovědnými soukromými tyraniemi, které uplatňují rozsáhlou kontrolu celé ekonomiky,
politického systému a společenského a kulturního života, a které fungují v těsné spolupráci s
mocnými státy, jež masivně intervenují v domácí ekonomice a mezinárodním společenství.
Tak tomu je ve Spojených státech, navzdory mnoha iluzím, které o nich lidé mají. Bohatí a
privilegovaní už nejsou dále ochotní čelit tržní disciplíně, než byli v minulosti, ačkoliv ji
považují za naprosto vhodnou pro většinovou populaci. Uvedu jen několik příkladů pro
ilustraci: Reaganova vláda, která si libovala v rétorice volného trhu, se rovněž vychloubala
před obchodní komunitou, že je nejprotekcionističtější vládou v poválečné historii Spojených
států - ve skutečnosti více než všechny ostatní dohromady. Newt Gingrich, který vede
současnou křížovou výpravu, reprezentuje superbohatý volební okrsek, který přijímá více
federální podpory než kterýkoliv jiný předměstský region v zemi, kromě federálního systému
samotného. 'Konzervativci ' kteří volají po zrušení školních obědů pro hladové děti rovněž
požadují zvýšení rozpočtu pro Pentagon, který byl založen koncem 40.let 20.století ve své
současné podobě protože - jak nám obchodní tisk laskavě sdělil - high tech průmysl nemůže
přežít v čisté, kompetitivní, nepodporované ekonomice ´volného podnikání´ a vláda musí být
jeho spasitel. Bez tohoto spasitele by Gingrichovi voliči byli chudými pracujícími (a to ještě,
kdyby měli štěstí). Neexistovaly by žádné počítače, elektronika obecně, letecký průmysl,
hutnictví, automatizace, atd. atd., prostě je toho celý seznam. Anarchisté nejspíše ze všech lidí
by se neměli nechat oklamat takovými tradičními podvody.
Myšlenky libertariánských socialistů jsou více než kdy jindy relevantní a lidé jsou vůči nim
velmi otevřeni. Navzdory obrovské mase společenské propagandy si lidé mimo vzdělané
kruhy stále dost podržují své tradiční postoje. Ve Spojených státech například více než 80%
obyvatel považuje tamní ekonomický systém za skrytě nespravedlivý a politický systém za
podvod, který slouží něčím zvláštním zájmům, ale ne lidem. Drtivá většina se domnívá, že
pracující lidé mají příliš malý hlas ve veřejných záležitostech (totéž platí pro Anglii), že vláda
má odpovědnost pomáhat potřebným, že financování vzdělání a zdravotnictví by mělo mít
prioritu před omezováním rozpočtu a snižováním daní , že současné republikánské návrhy,
které tak snadno procházejí Kongresem, zvýhodňují bohaté a poškozují většinu obyvatelstva
atd. Intelektuálové vám mohou říci odlišnou verzi, ale není tak těžké zjistit si fakta.
RBR: Anarchistické myšlenky byly do jisté míry ospravedlněny zhroucením Sovětského svazu
- Bakuninovy předpovědi se ukázaly být správné. Domníváte se, že by se anarchisté měli tímto
obecným vývojem a bystrostí Bakuninovy analýzy cítit povzbuzeni ? Měli by se anarchisté
dívat do budoucího období s větší sebedůvěrou ve své myšlenky a historii?
CHOMSKY: Myslím, - přinejmenším doufám - že odpověď na to je implicitně v tom, co
bylo řečeno výše. Myslím, že současná doba věstí mnohá zlá znamení, ale i znamení velké
naděje. Co bude dále, závisí na tom, co uděláme s příležitostmi, které to dává.
RBR: Nakonec, Noame, otázka trochu z jiného soudku. Máme tu pro vás objednanou pintu
piva Guiness. Kdy přijdete a ochutnáte ji?
CHOMSKY: Mějte ten Guiness připravený. Doufám, že to nebude trvat příliš dlouho. Teď
vážně -jestliže budeme moci, přijedu zítra. Měli jsme se ( moje žena jela se mnou, což je u
těchto mých pravidelných pracovních cest neobvyklé) báječně v Irsku, a nesmírně rádi
bychom se tam vrátili. A proč to zatím není možné? Nerad bych vás nudil podrobnostmi, ale
úkoly jsou mimořádné a hromadí se - to je postřeh o podmínkách, které jsem se pokoušel
popsat.
2002 (c) překlad [email protected]
http://odpor.wz.cz
http://mujweb.cz/www/odpor
+++++++++++++++++++++++++++
Noam Chomsky: Poselství pražské demonstraci 12.7.2007 Noam Chomsky
otevřená odpověď na otevřený dopis Jana Tamáše z iniciativy Ne základnám u příležitosti
demonstrace odpůrců 26. 5. 2007
Umístění systému protiraketové obrany ve východní Evropě znamená prakticky vyhlášení
války. Představte si jen, jak by reagovaly Spojené státy, kdyby Rusko nebo Čína nebo jiná
cizí mocnost jen pomyslelo na umístění protiraketového systému na hranicích USA nebo v
jejich blízkosti, o budování takového systému nemluvě. Za takových nepředstavitelných
okolností by byla prudká reakce USA nejen skoro jistá, ale také pochopitelná, a to z
jednoduchých a jasných důvodů.
Všichni dobře vědí, že protiraketová obrana je zbraní prvního úderu. Uznávaní vojenští
analytikové USA ji popisují jako „nejen prostý štít, ale umožňovatel akcí USA.“ „Umožní
efektivnější uplatňování vojenské moci USA v zahraničí.“ „Tím, že ochrání naši domovinu
před odvetou, [protiraketová obrana] bude zárukou schopnosti a ochoty Spojených
států ,utvářet’ prostřední na jiném místě.“ „Účelem protiraketové obrany ve skutečnosti není
ochrana Ameriky. Je to nástroj globální nadvlády.“ „Protiraketová obrana se týká zachování
schopnosti Ameriky uplatňovat moc v zahraničí. Jejím účelem není defenzíva, ale ofenzíva.
A přesně proto ji potřebujeme.“ Všechno to jsou citáty z respektovaných liberálních zdrojů
hlavního politického proudu – které jsou za rozvoj toho systému a jeho rozmístění na
odlehlých hranicích globální nadvlády USA.
Jeho logika je prostá a srozumitelná. Funkční systém protiraketové obrany je pro
potenciální cíle následující zprávou: „Zaútočíme na vás podle libosti a vy nebudete schopni
odvety, takže nás nemůžete odstrašit.“ Evropanům se teď systém prodává jako obrana proti
íránským raketám. I kdyby měl Írán jaderné zbraně a rakety dlouhého doletu,
pravděpodobnost, že by je použil k útoku na Evropu, je nižší než pravděpodobnost, že by
Evropu zasáhl asteroid, takže pokud je důvodem obrana, Česká republika by měla zavádět
systém na svou obranu před asteroidy. Kdyby Írán naznačil byť nejmenší záměr k takovému
kroku, země by byla obrácena v prach a dým. Systém samozřejmě míří na Írán, ale jako
zbraň prvního úderu. Je to součást narůstající hrozby útoku USA na Írán, jež je sama o sobě
vážným porušením Charty OSN, i když lze připustit, že tato otázka nevyvstává v případě
států postavených mimo zákon.
Když Gorbačov souhlasil s tím, že sjednocené Německo bude členem nepřátelské vojenské
aliance, akceptoval velmi vážnou hrozbu bezpečnosti Ruska, a to z tak dobře známých
důvodů, že se jimi nemusíme zabývat. Oplátkou dala vláda USA závazný slib nerozšiřovat
NATO směrem na východ. Tento slib byl za několik let porušen, což na Západě vyvolalo
málo komentářů, ale zvýšilo hrozbu vojenské konfrontace. Takzvaná „protiraketová
obrana“ zvedá hrozbu války o pár stupínků výš. „Obranou“, kterou poskytuje, je zvýšení
hrozby agrese na Středním východě s nevypočitatelnými důsledky, a hrozba konečné,
smrtelné jaderné války.
Více než před půl stoletím, Bertrand Russell a Albert Einstein vydali velmi zajímavou
výzvu lidem světa, ve které je varovali, že stojí před rozhodnutím, které je „jasné, děsivé a
nevyhnutelné: Měli bychom přivést lidstvo ke konci? Nebo by měl člověk zavrhnout
válku?“ Přijetím tak zvaného „systému protiraketové obrany“ je tímto rozhodnutím a to
takovým, které dává přednost konci lidstva, a to v možná ne příliš vzdálené budoucnosti.
Překlad Rudolf Převrátil
The installation of a missile defense system in Eastern Europe is, virtually, a declaration of
war. Simply imagine how the US would react if Russia or China or Iran or in fact any foreign
power dared even to think about placing a missile defense system at or near the borders of the
US, let alone carrying out such plans. In these unimaginable circumstances, a violent US
reaction would be not only almost certain but also understandable. for reasons that are simple
and clear.
It is well known on all sides that missile defense is a first strike weapon. Respected US
military analysts describe missile defense as "not simply a shield but an enabler of U.S.
action." It "will facilitate the more effective application of U.S. military power abroad.” “By
insulating the homeland from reprisal, [missile defense] will underwrite the capacity and
willingness of the United States to 'shape' the environment elsewhere." "Missile defense isn't
really meant to protect America. It's a tool for global dominance.” “Missile defense is about
preserving America's ability to wield power abroad. It's not about defense. It's about offense.
And that's exactly why we need it.” All quotes, from respected liberal and mainstream
sources -- who favor developing the system and placing it at the remote limits of US global
dominance.
The logic is simple, and well understood. A functioning missile defense system informs
potential targets that “we will attack you as we please, and you will not be able to retaliate, so
you cannot deter us.” The system is being marketed to Europeans as a defense against Iranian
missiles. Even if Iran had nuclear weapons and long-range missiles, the chances of its using
them to attack Europe are lower than the chances of Europe being hit by an asteroid, so if
defense is the reason, Czech Republic should be installing a system to defend the country
from asteroids. If Iran were to indicate even the slightest attention of such a move, the
country would be vaporized. The system is indeed aimed at Iran, but as a first strike weapon.
It is a component of the escalating US threats to attack Iran, threats that are in themselves a
serious violation of the UN Charter, though admittedly this issue does not arise in outlaw
states.
When Gorbachev agreed to allow a unified Germany to join a hostile military alliance, he
was accepting a very severe threat to Russian security, for reasons too familiar to review. In
return, the US government made a firm pledge not to expand NATO to the East. The pledge
was violated a few years later, arousing little comment in the West, but raising the threat of
military confrontation. So-called “missile defense” ratchets the threat of war a few notches
higher. The “defense” it provides is to increase the threat of aggression in the Middle East,
with incalculable consequences, and the threat of terminal nuclear war.
Over half a century ago, Bertrand Russell and Alfred Einstein issued an extraordinary
appeal to the people of the world, warning them that they face a choice that is “stark and
dreadful and inescapable: Shall we put an end to the human race; or shall mankind renounce
war?” Accepting a so-called “missile defense system” makes that choice, in favor of an end
to the human race, perhaps in the not-too-distant future.
+++++++++++++++++++++++++++
Milí matičiari a sympatizanti,
preposielam poznámku s otázkou p Šottera a dodávam, že viacerí členovia Matice mi
avizovali, že prestanú SNN odoberať, pretože odkedy sa dostali do rúk čechoslovakistom
bratom Brožíkovcom, sú nečitateľné a neakceptovateľné!!!
Pekný deň praje
M.S.
From: Vladimir Sotter
Pozdravujem Vás priatelia Slováci.
Prezrel som si čerstvé vydanie SNN (Slovenské národné noviny).
Nezvyknem používať termín "šokujúci", ale v tomto prípade to musím.
Nachádza sa tam totiž spomienka na Liz Taylorovú, síce ako žena krásna, ale...
Je tu to ale. Neviem, či ste čítali článok na našom webe http://voltaire.netkosice.sk
Sionistka Elizabeth Taylorová, a to je článok prevzatý zo židovských stránok!
Komu slúžia SNN???
S pozdravom a prianim slnečného víkendu,
Dr. V. S.
+++++++++++++++++++++++++++
Pitie vody v správnom čase maximalizuje funkčnosť ľudského tela.
2 poháre vody hneď po prebudení podporuje funkciu vnútorných orgánov
1 pohár vody 30 minút pred jedením prospieva tráveniu
1 pohár vody pred kúpeľom znižuje krvný tlak
1 pohár vody pred spaním predchádza krvácaniu do mozgu a počas spánku často
vyskytujúcemu sa srdcovému záchvatu
Poznámka: len tečúca voda je živá voda, stojacá voda je mŕtva voda, preto pite vodu radšej
z vodovodu ako z plastikovej fľaše
+++++++++++++++++++++++++++
Dali by ste si grilovaného mamuta? Nové stránky www.nagril.sk vám poradia, ako na to.
S príchodom prvých jarných dní začína aj grilovacia sezóna. So záujmom a s chuťou
sledujeme množiace sa záhradné grily, ktoré pribúdajú v malých i veľkých záhradách,
terasách alebo dokonca balkónoch ako huby po daždi. Hovoríme si, aké asi bude
tohtoročné grilovanie, čím prekvapíme a potešíme hostí? Ak chcete tento rok zažiariť
a nepohorieť, vyskúšajte úplne nový web www.nagril.sk.
Nové stránky www.nagril.sk predstavujú unikátneho sprievodcu svetom grilovania. Je
rozdelený do troch tematických celkov, v ktorých návštevníci, predovšetkým z radov
mužského pokolenia, nájdu chutné recepty (Recepty a rady), všetko o griloch (Grily)
a inšpiráciu na večery pri ohni (Grilpárty).
V sekcii Grily sa dozviete, aký gril je pre vás najvhodnejší a ako si najjednoduchšie poradiť
s jeho údržbou. Záložka Pyromanov poradca vám pomôže pri rozpaľovaní grilu odborným
spôsobom a tiež zálesáckou cestou a užitočné Rady a triky určite ocenia aj ostrieľaní
„grilmani“.
Ak chcete dať grilovaniu netradičný ráz a chýba vám inšpirácia, nechajte si poradiť. Sekcia
Grilpárty ponúka rady, ako grilovať „na vysokej nohe“, nadivoko, na prašnej ceste alebo v
pokoji rodinného krbu.
Špecialitou online stránky www.nagril.sk je aj zábavná aplikácia, s pomocou ktorej si môžete
vyrobiť pozvánky na svoju grilovaciu párty a následne ich poslať priateľom. Tí určite ocenia
vtipné poznámky a aj veselé grafické spracovanie pozvánky, ktorá môže mať vôňu Ameriky,
horieť španielskym temperamentom alebo byť tradične slovenská.
Aký by to bol sprievodca grilovacím svetom, keby ste v ňom nenašli zaujímavé typy na
prípravu špecialít z ohňa. Sekcia Recepty vám preto otvára dvere do sveta grilovaných
klobások, špekáčikov, hovädzích a bravčových špecialít, ale tiež k receptom na grilovaného
kapra, lososa či makrelu, prípadne tipy, ako chutne ugrilovať chlieb či toasty. Milovníci
operencov zaiste ocenia množstvo morčacích a kuracích špecialít. Všetky recepty obsahujú
praktický Nákupný zoznam, ktorý si môžete vytlačiť a potraviny nakúpiť podľa neho. Vaše
vlastné recepty môžete ľahko zdieľať s ostatnými návštevníkmi.
Nech vám ide grilovanie od ruky! Vďaka stránkam www.nagril.sk to pôjde naozaj
jednoducho.
Ďalšie informácie vám poskytne:
Lucia Pekaríková, Seesame, mail: [email protected]
+++++++++++++++++++++++++++
+++++++++++++++++++++++++++
+++++++++++++++++++++++++++
Váženi spoluobčané!
V nedávne době jsem podepsal historicky významné dokumenty pro naši Československou
republiku, tj. dekrety presidenta ČSR. Tyto dokumenty nám dávaji naději, že se již nebudou
opakovat tragické udalosti let 1938-39. Vědom si neblahých zkušeností našeho národa,
zejména z druhé světové války, zanechávam Vám odkaz, ve kterém Vás varuji před možnými
pozdějšími požadávky na znovu osídlení našeho pohraničí sudetskými Němci, kterí byli po
právu, na základe
mých dekretů z naši republiky odsunutí. Může se stát, že mé dekrety, vydané z rozhodnutí
vítězných mocností druhé světové války, budou postupem času prohlašovány za neplatné.
Může se stát, tak jako v minulostí, že se najdou „tak zvaní češí vlastenci", kteři se budou
sudetským Němcům za jejích odsun omlouvat a že budou naklonení otázce jejich návratů.
Nenechte se oklamat a návratu nedopusťte. Hitlerové odcházejí, avšak snaha o ovládnutí'
Evropy Německem zústává. Mohou se najit vlastizrádci, kteři budou opět usilovat i o odtrženi
Slovenska od Češké republiky, Bylo by to pošlapáni odkazu našeho prvního presidenta ČSR
T. G Masaryka a jeho spoluzakladatele M. R. Štefánika. Vedlo by to k zániku obou našich
národů. Nezapomeňte, že mé dekréty se týkají i potrestaní vlastizrádců a že mají trvalou
platnost a potrestejte všechny vlastizrádce,
ať je to kdokoliv a v kterékoliv době.
Dr. Edvard Beneš, Praha, Květen 1947
"Rozpočet by měl být vyvážený, štátni pokladna by
se měla znovu naplnit, veřejný dluh by se měl snížit.
arogance úřednictva by se měla zmírnit a být pod
dozorem,
pomoc cizím zemím by se měla omezit,
pokud Řím nemá přijít na mizinu.
Lidé se opět musí naučit pracovat namísto toho,
aby žili z veřejné podpory."
(Mareus Tullius Cicero v roce 55 před n.l.)
1) Papuan Lawmaker Wants Police Chief Fired After Two Civilians Shot
Dead
2) AI . Indonesia: Authorities must investigate unnecessary and excessive use
of firearms by security forces in Papua
3) MRP member Hanna Hikoyabi given 14 days to clarify her political
position
4) Central Highlands parlimentary group rejact new MRP
--------------------------------------
http://www.thejakartaglobe.com/home/papuan-lawmaker-wants-police-chief-fired-after-twocivilians-shot-dead/435736

Spravodaj c 122 ++++++++++++++++++ - szcpv

Transkript

Podobné dokumenty

metody výuky a testování cizích jazyků (včetně češtiny

Lect. dr. Lenka GARANČOVSKÁ LISTĂ DE LUCRĂRI

Domácí sledování cukru v krvi u psů a koček