stiahnuť - IstroZin

Komentáře

Transkript

stiahnuť - IstroZin
na úvod – 3
súťaž:
Poviedka za 33 – 3
poviedka: Františka Vrbenská
Píseň kamene – 4
poviedka: Zuska Stožická
Marťanský súmrak – 20
Aneta „Riddick“ Čižmáriková:
Obľúbená kniha – 25
rozhovor: Martin Králik a
Alexandra “Saš” Pavelková – 26
poviedka: Veronika “Yaonee” Inglotová
Antikvariát – 28
poviedka: Bea Tomash
Budeš žiť – 32
zo sveta sf: Miloš Ferko
Keď si vymýšľajú dámy – 35
poviedka: Lucia Hujsiová
Prebúdzanie – 40
Ilustrovaný S(F)lovníček:
Historická fantasy – 74
Aneta „Riddick“ Čižmáriková:
Obľúbená postava – 74
Galéria: Martina Pilcerová – 75
Martina Pilcerová Vytvorené pre Istrozin – 76
Po dvanástich rokoch mám tú príležitosť
znova zostavovať ženské číslo SF publikácie.
Obsahuje poviedky jednej českej a štyroch
našich autoriek rôznych autorských generácií
a snáď dokazuje, že ženy sa vedia témy chytiť
rovnako zaujímavo aj drsne ako silnejšie
pohlavie, no ich prístup je často obohatený
typicky ženským myslením.
Tak ako pri vtedajšej Fantázii 4 aj toto číslo
vyplynulo tak prirodzene z obsahu, ktorý bol
k dispozícii. Vtedy sme mali vybranú poviedku
Nancy Kressovej, ešte ani Nebulu nevyhrala.
K dispozícii bola aj antológia „Sword and
Sorceress“, z ktorej sme vybrali poviedku
Lawrenca tt-Evansa. Prišla prvá poviedka
Alexandry Pavelkovej o Vimke aj milá sci-fi Oľgy
Vysokaiovej „Oáza púpav“. Tak sme skrátka
zohnali ďalšie a prvá slovenská publikácia,
venujúca sa ženskej SF, bola na svete.
Toto (dvoj)číslo vzniklo podobne. Získali sme
prísľub Františky Vrbenskej, že nám napíše
poviedku. Nevydaný text sľúbila aj Zuska
Minichová. Bety, naša grafička a celý realizačný
mozog Istrozinu, mala výbornú poviedku,
ktorá sa neumiestnila v súťaži a mne sa
páčila. Doplnili sme číslo o dve mladé autorky,
Veroniku „Yaonee“ Inglotovú a Luciu Hujsiovú,
pričom nám znova vzniklo dvojčíslo. Nevadí,
dobrej poviedke radi venujeme viac miesta, to
už je výhoda elektronického časopisu.
Známa maliarka Martina Pilcerová pre nás
vytvorila obrázok do galérie, ostatné ilustrácie
tiež zostali v dámskych rukách. Na rozhovor
sa nám podarilo získať našu najúspešnejšiu
autorku, Alexandru Pavelkovú. Miloš Ferko
napísal článok o autorkách v našej SF
a blogerka Aneta „Riddick“ Čižmáriková prispela
svojou obľúbenou knihou a postavou. Ženské
číslo, na ktoré sme pyšní.
číslo 28-29; august 2010
Do čísla prispeli:
Web:
http://istrozin.fandomas.info
Kontakt:
[email protected]
Obsah pripravuje SF klub Quasi
Martin Králik (šéfredaktor)
Františka Vrbenská, Zuska Stožická,
Veronika Inglotová, Lucia Hujsiová, Bea
Tomash, Alexandra Pavelková, Aneta
Čižmáriková, Martin Králik, Miloš Ferko,
Ilustrácie:
Darkcrow, Selena, Kaila, Jennka, bety,
Neoceniteľná výpomoc:
Grafická úprava:
Obálka:
Darkcrow
http://darkcrowsama.deviantart.com
Galéria:
Martina Pilcerová
http://www.martina.sk
Jennka, Robo
Bety Tomash
Dvojčlenná zostava, ktorá vám s príležitostnými spolupracovníkmi prináša Istroziny už od čísla
21, sa už dávnejšie rozhodla, že to v tomto zložení a nasadení potiahne len do čísla 30 a potom
sa zaradí len do pomocnej čaty alebo medzi prispievateľov. Tento Istrozin nám trval dlhšie a vyšiel
len vďaka Robovi a Selene, ktorí pomohli dokompletizovať materiály, kým ženská polka redakcie je
indisponovaná a odrezaná od internetu, za čo im veľmi ďakujeme. Aj preto je zbytočné oznamovať,
kedy vyjde ďalšie číslo, aj keď bolo by pekné doraziť tridsiatku ešte tento rok. Je však dobré, že na
našu výzvu v minulom čísle zareagovalo viacero ľudí, ktorí chcú Istrozinu pomôcť s obsahom aj
formou. Našli sa aj redaktori, ktorí ho budú spolu s nami pripravovať, asi vo „vedúcich funkciách“.
Poznáte ich, viackrát sa tu objavili, jeden z nich už redaktora Istrozinu robil a keď poviem, že to je
manželská dvojica, možností nie je veľa. Už v tomto čísle začínajú, pripravili pre vás Poviedku za 33
na tému textu piesne. Je to námet, ponúkajúci obrovský priestor, verím, že ho využijete. Tešíme sa
na vaše poviedky aj iné príspevky k rozvoju Istrozinu.
Martin Králik
Sci-fi klub Quasi vyhlasuje literárnu súťaž
Poviedka za 33
na tému
“Text piesne”
Podmienky súťaže:
» základom poviedky má byť text piesne alebo skladby bez žánrového
»
»
»
»
»
»
»
»
obmedzenia, ale poviedka musí spadať do žánru scifi, fantasy alebo
horor;
časť piesne, ktorej sa poviedka týka, musí byť uvedená na jej začiatku
v slovenskom jazyku, v zátvorke musí byť spomenutý interpret piesne
a jej názov;
do súťaže môžete zasielať poviedky v slovenskom jazyku v maximálnom
rozsahu 30 normostrán;
poviedka nesmie byť nikde uverejnená, vrátane internetových stránok,
a nesmie byť zaslaná ani do inej práve prebiehajúcej súťaže;
poviedky do súťaže zasielajte na adresu [email protected], do
e-mailu uveďte meno, priezvisko a kontaktnú adresu
zaslaním poviedky dáva autor súhlas na jej uverejnenie vo fanzine Istrozin
uzávierka súťaže je 31.decembra 2010, výsledky budú uverejnené na
stránkach istrozin.fandomas.info a spriatelených weboch v priebehu
februára 2011
víťazné poviedky budú publikované v Istrozine
víťaz získava hlavnú cenu 33 € a malý bonus – možnosť vybrať si
ilustrátora z tímu aktuálnych prispievateľov do fanzinu podľa vlastného
vkusu.
bt
Tam nade mnou prší…
Cítím to, vnímám chlad a vláhu, jak doléhají do mého vězení, k mé temnotě. Proč si
alespoň nepamatuji zářivé, jasné chvíle? Býval jsem uctívaným rytířem, dav mi tleskal, řval
mé jméno: „Siewerte Nepřemožitelný! Ó pane Siewerte Halewyne!“ Dětské prsty se snažily
dotknout mých třmenů. Dámy nabízely ústa, srdce i klín jen pro mé potěšení. Muži, ať
zámožní, ať udatní, klopili se studem a strachem zrak, když mne potkávali.
Nevím, jestli bych netrpěl krutěji, kdyby mne děsily vidiny dávných úspěchů. V nekonečné
noci se vracejí jenom bídné dny mé sudby… Znovu, znovu.
Jsem sám jako stéblo trávy; a nikdy tomu nebylo jinak.
Ach, do kurví řiti!
* * *
Člověk se probouzí a drží se úpěnlivě veřejí snu, aby nemusel pohlédnout do tlamy nového
jitra. Nebylo by to žádné řešení: nemůžete zůstat v posteli, prostě proto, že vás tam příbuzní
nenechají. Krom toho dostanete hlad, když ze síně v patře pod vámi voní smetanová kaše,
uzené klobásy, čerstvý chléb s křupavou lesklou kůrkou posypanou jedlovým jehličím.
Křesťan by měl zahájit bílý den modlitbou k Hospodinu. Nač bych prosil Pána, když vím,
že se mu ošklivím? Ale proč mne stvořil takového, jaký jsem?! Ty bledé tupé oči, prasečí řasy,
slámové pačesy, nijaká brada - hubená ramena, pajdavé nohy... Húú!
Tolikrát jsem Boha plačky vyzýval, aby mne zprostil mé podoby, slabosti a pošetilosti! Až se
mi ošoupal růženec a na kolenou se udělaly mozoly. Z přemíry žadonění mi otekly rty. Alespoň
přestaly vypadat jako popelavé jizvy pod hákem mého nosu - rodového znamení Halewynů,
potomků divokého Dirka Krkavce... jediného znaku mého slavného původu.
Sestřička mi řekla: „Kteroupak běhnu jsi to ocumlával, Siewerte Svůdný ?“
Nenašel jsem žádné útočiště ani zpovědníka. Tupec farář mi nepomohl, abych se zbavil
žalu a beznaděje – na oplátku jsem potají za límec jeho košile nasypal svrbivý prášek z lopuší.
Nenacházel jsem rozptýlení. Lov mne nudil, děvky se mnou odmítaly spát, po víně mne bolela
hlava, sedláky nešlo tlouci pořád... nikde úleva!
Změnil jsem přímluvce a orodoval u Satana. Nabídl jsem mu duši, když o ni Spasitel
nedbal. Žebral jsem o slitování pána pekel ve dne i v noci tak vášnivě a úpěnlivě, až mi
z kouře čarodějnických svíček a smradu ďáblova bejlí zrudla víčka, spustila se mi rýma,
slezly vlasy nad čelem a na lících mi vyrašily nové pupínky. Pan Satanáš se neukázal, jsa
zaneprázdněn jinde.
„Vidím, že bylinky od Kateliny kořenářky ti docela pomohly,“ libovala si matka, „hnedle
vypadáš onačeji!“
Toužil jsem zemřít, neboť na mne zanevřel Bůh i pan Ďábel. Lidé se nade mnou ošklíbali,
děti utíkaly s vřískotem a psi vrčeli, když jsem prošel kolem. Nenáviděl jsem je všechny.
Bil jsem hlavou o trámce ve své komnatě a pořezal jsem si hruď dýkou. Ale jakkoliv jsem
si přál uniknout svému osudu, nedokázal jsem udeřit či bodnout silněji, jako by mne úzkost
držela na oprati. Bylo to moje tělo a tvář, nezdařené a ubohé, ale patřily mi – i příčilo se mi
zničit je nadobro... pro nic za nic.
Rozhodl jsem se statečně padnout ve zbrani. Avšak vládl mír. Náš vévoda raději laškoval
s pěknými paními ze svého fraucimoru. Místo na bitevní pole vyjížděl na lovy, protože válka
škodí obchodu a z vypálených osad nesklidí daně. Můj praděd Dirk, jenž v šarvátkách vydobyl
halewynské zboží, skučel v hrobě smíchy nad tím úpadkem chrabrých mravů!
„Ničemu ses od mne nenaučil, Siewerte, synu,“ vrčel můj otec, nevrlý a zchromlý dnou.
„Nejsi bojovník, nejsi!“
Dirkovi nedbalí potomci vyprázdnili truhlice, které Krkavec navršil, když udatně paběrkoval
na bojištích, obíraje raněné, a na svou pěst podnikal výpady na vojenské kolony – nepřátelské
i vévodské, jako si vlk přináší kořist z ovčí ohrady. Z čeho bych zaplatil služebnictvo,
ozbrojence, krásné oděvy i okázalou útratu, abych se směl objevit na vévodově dvoře?
Já, dědic proslulého krkavčího erbu, jsem neshromáždil dost chlapů, abych z nouze přepadal
kupecké stezky. Upadli jsme do větší nouze než naši sousedé, pánové z Heurnu. Když Dirk vedl
svoji chasu, jejich praděd Roland pobíhal ve zbroji s křížem po svaté Palestině. Rytíř de Heurne
přivezl domů hrst nevalné kořisti, jeho erb se nikdy nevzmohl – ale co zbylo nám, skvělým
Halewynům?
Z pěti sloužících na hrádku Ravenrocku podkoní šilhal tak děsivě, že netrefil do vrat stáje,
otcův zbrojnoš stářím zapomínal dýchat, truksas stěží udržel podnos s pečení a pacholek
nerozeznal petržel od mrkve. Valibuk Smetse sice dokázal ohlídat účty, prohánět poddané a vést
hospodářství, leč trpěl záchvaty padoucí nemoci.
„Měls jít do kláštera, morousi ucouraný,“ syčel na mne mladší bratr, „tam by ti to slušelo líp,
mohl být z tebe dřevěný svatý před branou. Zmiz, ať sám spravuji halewynské zboží a hrdě nosím
Krkavčí štít!“
Možná by se mi v mnišském řádu vedlo lépe, i když bych mu přinesl jen zlomek Dirkova
jmění. Nenašel jsem však nic, co by mne přilákalo k řeholníkům. Nikdo z našeho rodu neklesl tak
hluboko, aby odložil meč kvůli slávě nebeské - třebaže páni z Halewynu čas od času jezdívali na
nedělní bohoslužby do města, neboť bylo vhodné dát se vidět mezi věřícími. Beze mne...
„Synu můj Siewerte, už zase nevystrčíš paty z hradu! Koukej se zatím pomodlit v hradní kapli!“
Avšak já zůstával mezi rodnými zdmi, abych střídavě proklínal Hospodina i Lucifera.
Toho rána moji rodiče a sourozenci cinkali lžícemi při snídani, poháry klapaly o desku stolu.
„Pojedu na velký turnaj v Lille!“ oznámil jsem, vcházeje do síně. Nepočkali na mne a spořádali
zatím všechny máslové koláčky „Dej Bůh, abys povýšil slávu našeho rodu,“ vzdychla máti, dojídajíc poslední kousek.
Otec mávl rukou a dolil si medoviny. Sestra se zachichotala.
„Přinesou tě,“ ušklíbl se můj bratr. „Jako minule, jako zjara, jako loni o svaté Markétě.“
Hodil jsem po něm korbílek mléka. Chybil jsem. Ale dveře jsem před bratrem zabouchl včas.
* * *
Vypravil jsme se na vévodské klání sám, jen s šilhavým Josselem. K tomu zbroj po dědovi,
bojový hřebec s prosivělou hubou; měšec mi stonal na úbytě. Lille mne uvítalo hradbami, na nichž
kvetly pestré praporce a zástavy.
A Lille mne vbrzku vyprovodilo. Až za valy doléhala hudba, trubky a smích: turnaj pokračoval
beze mě. Viděl jsem se v tůni při cestě a podlitiny pálily dvojnásob. Nebyl jsem zase tak špatný... !
Scházelo malinko, a silné jsem porazil lstí, chytré čilostí, rychlé odhodláním Někdo se jako smolař narodí. Kdo by mne litoval?
* * *
Neumřel jsem v souboji a nechtěl jsem se vrátit na Ravenrock. Jossel se ztratil i s naším
soumarem a skromným nákladem na jeho hřbetě. Našel si zdatnějšího pána – na to mu zrak
sloužil dobře. Netušil jsem, kam se vypravit... Připozdilo se. Slyšel jsem, jak v přísvitu měsíce
divoká zvěř funí a hrabe v podrostu. Jarní noc se vzdouvala šumoty a vůní rašícího listoví.
Nechal jsem koně uvázaného u starého jilmu a kráčel k velkému balvanu opodál. Stočil jsem
se na jeho mechovité břicho, přikryl se pláštěm, neboť jsem byl unaven až k smrti... Leč ona
nepřicházela. Šustilo to kolem, ale ve svém zoufalství jsem pozbyl strach. Co se mi ještě mohlo
stát? Co jsem mohl víc ztratit?
Mé hoře se proměnilo v krvácející propast. Srdce tam uvnitř tepalo silně, až mi škubalo celým
tělem. Toužil jsem usnout a uniknout své bolesti. Má mysl se mi posmívala a nedovolila mi dřímat.
Šramot pod mým kamenným lůžkem zesílil a já dostal vztek. Ať jdou vládci všehomíra k šípku,
když mi nějaký lesní chlupatec zahání chabý spánek! Popadl jsem své kopí – zbyla ho po
zápasech jen polovina, ale stačilo mému záměru – a špicí jsem rázně rýpl po rušiteli.
Bác!!!
Zajiskřilo mi v očích a nedělní zvony se rozduněly. Cítil jsem pach horkosti, jak se můj nos
a brada otřásaly tvrdými údery, ostré drápy se mi zasekly do boltců a rvaly je od lebky. Pustil jsem
zmrzačený dřevec, hmataje po mrňavém útočníku. Zběsile mi zpracovával tvář.
Mé prsty sklouzly po drsném kameni.
Křičel jsem: „Smilování!“ … Satana či Boha jsem nechtěl prosit.
Přestalo to a chrastivě pravilo: „Pitomče!“
Rukávem kazajky jsem si otřel lepkavou, teplou vláhu z lící. Zamrkal jsem: dvě jasně rudá
světla se pohybovala přede mnou, poskakovala a houpala se ve tmě, kterou svým jasem činila
neproniknutelnou.
„Škaredo! Hlupáku halewynská! Čmuchej, hledej, Siewerte Ohavo!“ skřípělo to, jako by koňské
podkovy dupaly po štěrku.
Svit měsíce jen váhavě sáhl mezi houštinu. A vzkřikl jsem opět. Nepřepadl mne člověk ani
zvíře - jako by znetvořený, nedonošený plod zkameněl. V hrubé hmotě napůl roztály lidské rysy,
ruce zbytněly a změnily se v dravčí spáry. Ta bytost je zaťala: do čelisti mne udeřil pěstní klín, až
jsem sletěl z balvanu.
„Poslechni knížete kamenů!“ rachotil skřet. Záře jeho zraku sklouzla k patě skaliska. „Kopej,
Obludo z Halewynů! Chceš přece krásu a sílu!“
Vysoukal jsem se na kolena, nahmatal pahýl svého kopí a ryl jím v lesní půdě. Ale necítil jsem
její kořenitý pach kvůli rozbitému nosu.
„Já, pán a strážce pokladů, ti věnuji zázračný klenot,“ duněl kamenný pidimuž, hopsaje po
mých zádech. Jeho špičaté paty se mi zarývaly do boků. „Snaž se a hrabej, Siewerte Lemro!“
Škubal mi vlasy a proštipoval mi drápy krk.
Kvílel jsem bolestí, avšak doloval jsem v hlíně plné kořenů a křemení, až se rozlámal dřevec
i železný list kopí, strhal jsem si nehty a mé dlaně okluzly krví. Kníže kamenů mi křepčil po
plecích a kopal mne do uší.
Tu povolila zem a propadla se, odhalujíc nevelkou sloj. V rudém jasu skřetích očí jsem
postřehl dvoukolý vůz ze dřeva zdobeného kováním, něm tělo nebožtíka, scvrklé a ztmavlé jako
loňské křížaly. Světlá říza, do níž bylo oděno, zteřela na pavučiny. Jen kadeře mrtvého se třpytily
odleskem šarlatu. Hůlky paží měl složené na propadlé hrudi. I zdálo se, že mezi prsty mu hoří
oheň.
„Vezmi, co drží,“ hlomozil kníže kamenů.
Sestoupil jsem do hrobky: dech mi zhoustl a pálil v hrdle jako slaná polévka. Sáhl jsem pod
umrlcovy ruce, chladné, suché, křehké. Dotkl jsem se čehosi hladkého a tvrdého. A kouslo mne
to Ne, řízl jsem se důkladně o břit srpu. Světlo bílé a červené, jež vysílaly měsíc a zrak knížete
kamenů, tančilo na ostří nástroje z těžkého zlata. Třímal jsem tu věc... Uslyšel jsem hudbu, jen
ozvěnu: tak vítr nese z hodovní síně tóny andělských hudců. A byl to nápěv sladce mámivý jako
ráj.
Leč vyprahlý trup se na svém loži roztřásl, sténal, dutě úpěl. Proběhly po něm modré ohníčky
a spolkly tělo i vše, co se v umrlčí komoře nalézalo. Zemina se vevalila zpět do sloje, stěží
jsem uskočil. I zůstal jsem rozechvělý, marně doufaje, že pomine zlý sen. Zlatý srp se zahříval
v sevření mých zvlhlých dlaní, na blýskavé čepeli vyvstalo žhavé písmo.
Kamenný skřet se mi houpal na šíji a tepal mne do temene kladivy svých pěstí. „Zpívej,
Siewerte Bláznivý!“ zaburácel.
Můj hlas se ode vždy podobal husímu kejhání; co živ jsem jej nepozvedl ke zpěvům. Beztak
mi byly z duše protivné. Ježto jsem váhal, kníže kamenů mi málem vyrazil oko. Z nezbytí jsem
opakoval bezeslovný nápěv, vanoucí tmou.
Z mého hrdla vycházela píseň silná a lahodná, svůdná a něžná a milostná, až se mi pod víčka
draly slzy. Spatřil jsem jejich clonou, jak z noci vystupuje bílá panna, k nevíře nádherná. Neměla
nitku oděvu, leda svůj dlouhý vlas – avšak neroznítila moji žádost, neboť mnou zmítaly úzkosti.
„Lásko moje,“ pronesla dívka nyvě, „pane Zlatého srpu, učiň, co má stát. Vezmi si mé srdce
a raduj se.“
Její hruď pukla jako granátové jablko a obnažila tepající útroby. „Píseň dá srpu potravu, srpem
získáš sílu a krásu, můj milovaný pane,“ pravilo luzné stvoření.
„Poděkuj, Škaredo,“ zachroustl kníže kamenů a jeho záhlavec mne poslal k zemi. „A měj se,
jak umíš!“
Když jsem pozvedl tvář, noc oddechovala únavou, nahatá mladice a urputný skřet se vypařili.
Zlatý srp spočíval vedle mne v mechu. Šarlatová, žhoucí písmena lemující ostří pomalu bledla.
Zařval jsem zoufalstvím, kousal drny a mlátil pěstmi o balvan. „Kníže kamenů, slituj se, vrať
se!“ vyl jsem. „Umřu jako ohava!“
Už jsem nedoufal...
Rána, která mi div nezlomila vaz, mne přece potěšila – skřet byl zase tu. „Co chceš, osle
z Halewynu? No? Copak jsi nedostal srp a píseň?“
„Kníže kamenů,“ vypravil jsem pokorně, „odpusť mi, netuším, co si mám s tím čarovným
darem počít!“
„É - “ zabublal skřet. „Máš návod na čepeli srpu, ne? Trdlo!“
„Nejsem kněz ani sudí, abych uměl číst,“ špitl jsem. „Halewynům sluší meč, ne kalamář.“
Kníže kamenů spráskl pařáty. „Zasloužil bys ukroutit nos!“ vrzal rozladěně. „Buďsi. Už mě
unavuje vychovávat tě otcovským povzbuzením.“ Luskl drápatými prsty. Ozval se tichý mužský
hlas, který popěvoval:
„Tvá píseň pannu přivolá, zlatému srpu srdce dá. Krev její sladká, horoucí, zažehne síly
žádoucí. Srdce panny je vzácný dar, leč panna přinést může zmar.“
„Dostaneš všechno, po čem jsi prahl, Škaredo,“ funěl skřet, „skrze utrpení, pláč a krev
nevinných. Dokud tě bude posilovat panenské srdce, budeš mocný, stále mladý, neporazitelný,
sličný a bohatý. Budeš i důmyslný a nenajde se muž, který by tě dokázal připravit o život, ať lstí či
zbraní... Pche!“
Odplivl – z jeho zubaté tlamy vystřelil gejzír písku – a byl ten tam, nadobro. Slyšel jsem jen
ptáky, jak se ozývají v předjitřním chladném vzduchu. Nad východem vyhřezl tenký rudý pás, jako
by zlatý srp rozřízl nebe. A já hořel nedočkavou touhou.
* * *
Obrátil jsem koně k Ravenrocku, putoval jsem dnem i nocí. Za rozbřesku, vyjížděje z lesní
cesty k podhradí, zahlédl jsem dívčinku. Přivstala si, aby nasbírala klestí na otop. Byla oděna
v kytlici, kterou si přepásala motouzem ze slámy. Bosky kráčela rosou, plavé vlasy rozpuštěné na
hubených zádech, otáčela se, vzhlížejíc do větví dubů, a čemusi se smála.
Zazpíval jsem svoji rozkošnou píseň. Zastavila se a naslouchala mi. Leč když uviděla srp
třpytit se v šedém ranním světle, vyjekla a dala se na útěk. Na tak malou holku byla dost rychlá.
Taky mne uhodila klackem do bolavého nosu. Nic mne nezadrželo, popadl jsem ji, ačkoliv se
zmítala, prosila a vřískala pronikavěji než kolouch.
Když jsem ji vzlykající táhl přes nádvoří Ravenrocku do hradního paláce, narazil jsem na
matku.
„Co to zase vyvádíš, synku?“ založila ruce v bok.
Odsekl jsem: „Činím vše pro novou slávu Krkavčího rodu!“
Děcko se zmítalo, tak jsem ho přitiskl ohybem paže k boku a rozrazil jsem dveře své komnaty.
Téměř jsem nedýchal námahou a rozčilením a nevýslovnou radostí. Má kořist mi utekla k oknu,
avšak tam jsem ji dostihl a zlatým ostřím srpu jí hladce rozkrojil hruď. A ubezpečoval jsem se, že
jehňata se také porážejí.
Pod hrubou košilkou byla pleť čistá a jemná. Prsa připomínala drobné citrusy, které vozívají
zámořští kupci. Karmínové srdce se mi vešlo do jedné dlaně, ještě se hýbalo a tlouklo. Olizoval
jsem ho. Sál jsem krev, která z něj prýštila jako šťáva zralého plodu - chutnala po roztaveném
železe. Otíral jsem o ně líce Nestalo se nic. Zhola nic.
Kníže kamenů mne ošidil, tak jako mne opustili Ďábel i Bůh. Otevřel jsem okno a vyhodil
mrtvolku do hradního příkopu. Malé srdce tam žbluňklo za ní. Plakal jsem zklamáním.
Večer za mnou přišla matka a děla přísně: „Tu maličkou jsem nechala křesťansky pohřbít
v krásné rakvi a dala jsem za ni odsloužit mši. Tebe však varuji, abys zanechal nekalých čárů.“
Nechtěl jsem se hádat, zmítán zoufalstvím. Proč se můj první pokus nevydařil? V čem jsem
chyboval? Zpíval jsem příliš slabě, zapomněl jsem udělat ještě něco víc? Snad mám použít píseň
a srp až pod závojem tmy, neboť denní jas nepřeje kouzlům...
* * *
Kde však v noci naleznu neposkvrněnou pannu? Mezi příbytky sedláků jsem se bál, mají vidle.
A vypravit se do města, narazím leda na láryně, nectné nevěstky. Zazpívám píseň a nezbavím se
jich pak, nebo mne stráže zavřou pro rušení klidu. Vzpomněl sem si, že poblíž lesa žije osaměle
blázen zvaný Kopniho - potácí se pěšinami, odrážeje neviditelné šelmy, které mu chňapají po
nohách.
O nebožáka Kopniho, žrouta syrových slimáků, pečovala dcera, kořenářka Katelina. Dobří lidé
jí rádi nechávali něco jídla ze svých stolů. Byla půvabného zjevu, příjemná a poctivých mravů.
Odháněla i upřímné nápadníky: kdo by se staral o jejího otce, kdo by ho živil, kdyby se vdala?
Několikrát jsem jí sám věnoval drobný peníz jako milodar. Jediná, kromě mé matky, se na mne
mile usmála.
Čas mi přál, neboť se nachýlil k úplňku. Katelina se najisto vydá pro bylinky, které je nutno
sklízet za měsíčního světla kostěným nožem. Čekal jsem v úkrytu, dokud nevyšla z Kopniho
bědné chatrče. Hlavu měla zavinutou bílou rouškou a na plecích starý pláštík, ale nemohlo mi
uniknout, že je krásná a kráčí vznosně.
Jal jsem se zpívat. Čarovná píseň zněla přelíbezně, sladce a teskně. Katelina upustila svůj
nůž, shodila plášť i šátek. Mířila za mým hlasem, v zřítelnicích se jí leskl odraz luny, leč její
pohyby patřily tomu, kdo sní a neví o sobě. Na okamžik jsem si přál, aby nebylo písně i srpu
a ona mne následovala pro mne samého.
Klesla na kolena, vzhlížejíc ke mně uchváceným zrakem. Přestal jsem zpívat, avšak kouzlo
nepominulo. Vedl jsem ji do Ravenrocku - jako minulého jitra děvčátko ze vsí. Nezastavila se ani
jednou a nepronesla slova.
Můj bratr ještě osaměle popíjel v síni, a zaslechnuv naše kroky, vydal se nám vstříc.
„To je překvapení, Škaredo,“ povykoval. „Vybral sis vznešenou nevěstu! Budeš jejímu
bláznivému tatíkovi vybírat blechy? Víš ty, troupe, co si s ní počít? Zapůjč mi ji, a já ti předvedu,
jak se zadělává na halewynská štěňata!“
Sápal se po Katelině, já ho však udeřil hlavicí meče a rozrazil mu ret. Víno a bolest mátly
bratrovy kroky, takže jsem utekl před ním i jeho nadávkami, táhl jsem kořenářku za sebou
a zavřel se s ní ve své komnatě.
„Nesmím nic zkazit,“ opakoval jsem si horečně. Pomáhaje si dýkou, uvolnil jsem Katelinin
oděv a svlékl jí ho.
Dívala se na mne, něžné oči doširoka otevřené. „Je mi zima,“ vzdychla. Leč nepohnula se. Její
tělo neneslo známky chladu nebo milostné touhy.
Nebyl jsem si jist, jak obratně vést ránu... Srp se zachvěl v mé pěsti jako neklidný tvor a vyrazil
hrotem vzhůru, páraje živé tkáně mezi drobnými ňadry. A zdálo se mi, že sám od sebe vyloupl
dívčino srdce z hrudi.
Bál jsem se, že je upustím, tak bylo horké a kluzké. Katelina buchla na podlahu a hlučně,
sténavě lapala dech jako plotice, kterou rybář vyhodí na břeh. Ztichla; bylo to horší, než kdyby
nepřestávala naříkat. Škubl jsem sebou, srdce se mi vysmeklo a když jsem ho chtěl zachytit, mé
nešikovné prsty ho jen vymrštily do výše. Znovu jsem po něm chňapl, ruce mi sjely a Katelinina
vnitřnost zapadla za výstřih mé košile.
Přitiskl jsem dlaň k hrudi, neboť jsem pocítil palčivost, jako by mi pod kabátcem vzplál oheň.
Viděl jsem rudé a bílé světlo, slyšel jsem dunění a svět se se mnou zazmítal divočej, než vítr
nese list. Leč z toho vichru do mne vstupovala síla, lehkost, divokost a nadšení, jako bych přebral
temného malvazu.
Sáhl jsem pod oděv, ale nenahmatal jsem kořenářčino srdce, jen povlovný hrbol pod kůží,
v místech, kde mocně tepalo moje vlastní... V souběhu s ním tlouklo skryté srdce Kateliny
a naráželo mi do prstů jako pták v kleci.
Vnímal jsem, že mé tělo je mnohem pevnější, hrudní koš klenutější; svaly takové, jaké se líbí
dámám a na turnajích srážejí soupeře do písku. Překročil jsem Katelinu – rána uprostřed jejího
trupu vypadala, jako by se jí mezi prsy rozevřel druhý, rudý klín - a vrhl jsem se ke dveřím, abych
seběhl do komnaty své sestry a pohlédl do jejího zrcadla.
Na chodbě stál bratr. Čekal mne: vyrazil proti mně tesákem. Oči se mu rozšířily, ostří zbraně
ztěžkle proráželo vzduch Mohl jsem využít toho zlomečku překvapení. I tak bych byl desetkrát rychlejší než on... ale
neuhnul jsem. Čepel mi narazila doprostřed prsou, kovový zvuk... a praskla. Bratr tak při prudkém
pohybu pozbyl rovnováhu a uhodil se tváří o mé plece. Roztrhl si víčko, pohmoždil si lícní kost
a zlomil si nos. Seděl na podlaze a proklínal mne huhňavě.
Ještě té noci jsem odnesl kořenářčino tělo na popravčí pole svého panství. Pověsil jsem ji
na šibenici, protože pohřbívat Katelinu mi připadalo licoměrné a ukrývat mrtvolu zbabělé. Já byl
pánem halewynského zboží a všech, kdo na něm žili!
Odebral jsem se do síně a snědl jsem všechny máslové koláčky.
* * *
Příbuzní mne poznali jen po jizvě na čele - přinesl jsem si ji z lillského kolbiště před třemi lety.
Hlas mi zněl zvučně a mužně, můj obličej se skvěl spanilostí. Vyrostl jsem o dva couly, ramena
jsem měl dvakrát tak široká a kdybych chtěl, stiskem stehen rozdrtím žebra svému koni. Nevěřili
mi v první chvilce...
Od té druhé chvíle pochopili, že je vyvedu ze všednosti a nutnosti počítat nevalné příjmy,
že znovu vyvýším erb Dirka Krkavce a rodu Halewynů získám slávu až za hranice vévodství.
Z té úcty mi neváhali přepustit čestné místo u jídelního stolu, jak jsem si zasluhoval. I jinak mi
všemožně dokazovali, že si mne převelice váží. Zatím jsme ještě na Ravenrocku neměli dostatek
služebnictva, ale díky ochotě a snaživosti mých rodinných příslušníků mi to nemuselo vadit.
Také jsem se činil, abych jejich - a svá – očekávání naplnil. S lamželezem Smetsem jsem se
vypravil do blízkého města, neboť jsem se víc neobával, že ho položí padoucnice... a já bych
pak byl vydán všanc přesile. Vykonal jsem několik zdvořilostních návštěv u místních kupců
a klenotníků. Byli velmi vstřícní. I slíbil jsem jim, že na jejich pohostinné dveře zanedlouho znovu
zabuším.
Rozličné pozornosti, kterými mne ctihodní měšťané obtížili, bohatě postačily na znamenitou
toledskou zbroj, statného frízského hřebce a rozumnou odměnu pro malíře, který mi vyhotovil
vylepšený krkavčí erb. K černému Dirkovu opeřenci jsem nechal přidat nachové srdce a zlatý srp,
lemované slovy: „Nižádný mne nepřemůže“.
Tak jsem se dostavil na vévodský turnaj. Už když jsem hrdě projížděl ulicemi, ženy omdlévaly
něžnou vášní a muži se mračili. Když herold vyhlásil mé jméno, mnozí se divili a někteří se smáli.
Jiní vsadili své bojové odění, své oře i nemalou část svého jmění ve víře, že mne snadno porazí.
Ale Katelinino srdce mi plálo v prsou, síla mi tepala údy jako příboj – a já překonal všechny své
vyzyvatele a pobral, co jim prve patřilo.
Děkoval jsem v ten den kořenářce a velebil knížete kamenů. Politoval jsem i plavé děvčátko,
kterému jsem zbytečně ukrátil dny, protože příliš mladinké srdce by nemohlo stačit mému
mohutnému rozletu. Ale jak jsem to mohl předem vědět?
Vévoda mi blahopřál a cennými dary vyjádřil svůj obdiv. Učinil mne předním z hostí, když
10
zahajoval slavnostní hodokvas. Nějakou dobu jsem u něj prodléval, neboť si mne oblíbil pro
důvtip, smělost a obratnost v řeči. Skládal jsem pro něj skvostné verše o rytířských skutcích
a milostném soužení.
Je to rozkoš, hladce splétat věty a vědět přesně, co a jak říci! Já, který dřív ztěžka hledával
nemotorná slova, se nyní radoval z bohatství svých nápadů a své mysli, pádící lehce a šťastně
jako volný oř. Jako by slepý nabyl zraku a polomrtvý ožil...
Rovněž roztomilé dámy jeho dvora mne zahrnuly přízní a nešetřily láskyplnými objetími,
v nichž jsem se činil stejně zdatně jako mezi šraňky kolbiště. Byly krásnější, dokud jsem po nich
toužil.
„Siewerte Vítězný,“ šeptaly mi, útlé paže položené kolem mé šíje.
Avšak žádnou z nich neobdařil Stvořitel tak milým pousmáním, jaké mívala kořenářka. I když
Kopniho dcera se teď pod šibeničním trámcem šklebila a vyhlížela, jako by jí v kůži rozkvetly
růžově modré kostivaly.
Zabýval jsem se lepšími záležitostmi, než hloupými vzpomínkami na Katelinu. Nezdržel jsem
se na vévodském dvoře a rozloučil jsem se, jakmile jsem vypátral, ke komu náš pán chová
náklonnost, koho potřebuje a kdo je mu proti mysli. Snadno jsem sestavil družinu čiperných
válečníků bez hany a bázně. Vyznali se v řemesle, které kdysi pěstoval odvážný Dirk Krkavec.
Já zase porozuměl, jak je spředena síť vlivu a zájmů, kdo tiše ovládá pavoučí vlákna, komu
se vyhnout a na koho zaútočit. A vévoda nás nechával na pokoji. Pokud se mi kdo postavil na
vlastní pěst, ničeho proti mně nezmohl, jak hlásal můj skvělý erb. Srdce panny bilo na mé hrudi.
* * *
Dorazil jsem na Ravenrock po dlouhé jízdě z bojiště na pomezí vévodství. Náš vladař mohl být
spokojen, neboť jsme rozmetali hrádek jeho velmi vzpurného vazala; kořist, kterou jsme při tom
dobyli, byla naším zaslouženým platem. Nepřehlédli jsme ani tamní kostelík – mešní náčiní stálo
za to zdržení! - a já nepochyboval, že vévoda přimhouří oko.
Potěšilo mne vřelé přivítání, jehož se mi od mých příbuzných dostalo. Sestra doufala, že pro
ni získám vznešeného ženicha. Otce naplňovala pýcha, že mne zplodil. Matku těšilo, že truhlice
Halewynů opět přetékají poklady. Můj bratr se usmíval, jako by si vrazil do jazyka rybí kost.
Cítil jsem mírnou únavu, což jsem nepoznal už měsíce. Bezpochyby proto, že horký den
podletí hrozil bouřkou a já byl hladov. Syté pokrmy a vydatné nápoje mne vbrzku občerstvily.
Zaplavilo mne blažené zadostiučinění a hrdost na věci, které jsem dokázal.
„Synu můj Siewerte,“ děl otec, „je na čase, abys udeřil na našeho souseda, toho odporného
rytíře Raula z Heurnu. Příliš se naparuje, utrhá nám na cti po celá léta a tlačí na naše panství,
aniž by vracel naše poddané, kteří k němu prchnou. Zboží Heurnů by pozvedlo naši vážnost,“
a kýval lysou dravčí hlavou.
„Ne...nechci pohněvat – toho... co nám vládne...eh – vévodu,“ začal jsem objasňovat, místo
abych udeřil do stolu a odbyl ho jako obvykle. „Taky ty... no, hradby... jsou – di..divný- “
Napadení léna ctihodných Heurnů by si vévoda všiml. Ravenrock nebyl víc než malé hnízdo
jenom napůl z kamene, a já dosud nevyzískal tolik zlata, abych mohl zbudovat nové, nedobytné
sídlo. Chtělo to počkat na příhodnou dobu, tím spíš, že pan Raul churavěl jako můj otec. Jeho
syn Ante se uměl dobře a statečně bít, postrádal však výhody, které stály na mé straně, takže...
Jazyk mi vázl a myšlenky jako by se brodily hustým močálem. Na čele mi vyrazil pot. Měl jsem
rychle odejít ze síně, ale zemdlévající vědomí mi nedobře radilo. Přitáhl jsem si mísu s kančí
pečínkou, abych ji rozdělil a položil na svůj talíř chutné kousky.
Pocítil jsem prudkou trýzeň, jako by mi hrudí projel ledový střechýl a odsál z krve všechno
teplo. Dotkl jsem se bolavého místa: bylo studené, kůže stařecky svraskla... tepot Katelinina
srdce utichl.
Viděl jsem tváře svých příbuzných a v nich jsem četl, co se děje s mým tělem, mým půvabem
a silou Nohy mi povolily, sklesl jsem do svého křesla. Neudržel jsem tu chvíli nůž v ruce a netoužil
11
jsem po ničem, pouze utéci do své komnaty, zavřít na závoru a skrýt svůj hořký zmatek pod
přikrývkou.
„Siewert Kouzelný dočaroval,“ vypískla sestra. „Vypadá ještě hůř než zjara!“
„Synu, podej mi tu pečeni s kaštanovou nádivkou,“ zamručel otec. „Už na ni nebudeš mít chuť,
co? A kaši z raků taky sem!“
Přisadila si matka: „Chlapče, nebylo ti líto, když já, stará osoba jsem pobíhala kolem stolu
a posluhovala ti? Zvedni velectěný zadek a dolij mi vína, toho sladkého, španělského!“
Vstal jsem a uklonil se před ní a políbil jí ruku, neboť mne poléval stud.
Druhorozenec zapřel ruce v bok: „Pěkně ses naparoval, pane bratře, a ještě lépe ses opět
scvrkl. Poklekni přede mou a přiznej, oč jsem lepší!“
„Vezmi tě ďas, bratříčku,“ zaskuhral jsem. Ani hlas mi nezůstal...
Udeřil mne a já mu vrátil ránu – slabší než dětské plácnutí. I tak ho rozběsnil můj odpor.
K čemu bylo, co jsem se v posledních měsících naučil od svých rváčů? Nestačil jsem silou ani
rychlostí, rozum se mi motal. Odmítal jsem se vzdát, nechtěl jsem se pokořit!
Otec do sebe cpal pečené maso a huhlal: „Nechte je, ať si to hoši vypořádají.“
Sestra výskala, tleskala dlaněmi a povzbuzovala nás oba střídavě.
Rozbil o mne sesli. Vymkl mi rameno. Tloukl mi tváří o podlahu kluzkou mojí krví. Vzpomínám
si na rudý obličej mého otce, jemuž zaskočilo sousto kančího. Na pištění sestry, která vyskočila
na lavici, a bratrův zuřivý ryk. Na lesk těžké měděné pánve v matčině pravici a její volání:
„Nedám ti Siewerta, nedám!!!“
Kov zaduněl o bratrovu lebku; mou duší se rozhostilo radostné ulehčení.
V šumícím tichu a rudé polotmě jsem vnímal, jak mne matka vleče chodbou. Dotáhla mé
rozbité tělo až do komnaty, kterou jsem obýval. Uložila mne, s péčí ošetřila - a opustila mne
plačky.
„Radila jsem ti, Siewerte, že z toho čarování vzejde jen zlo! Co řeknou sousedé, až tě uhlídají
znovu nanicovatého a bědného? Kéž by sis byl raději přikouzlil křídla a zmizel odtud!“
Sotva nadešla noc, vyplazil jsem se ven, srp v pouzdře, které jsem si na něj vyrobil z jelení
kůže. Byl jsem rád, že na Ravenrocku je pramálo služebnictva, že se moji ozbrojenci ubytovali
ve městě a že hradní bránu nikdo nestřeží. Nikdo mne nesměl spatřit v tak žalostném stavu. Mířil
jsem do lesů za hradbami...
Mlha horečky mi clonila zrak – stejně jsem na levé oko neviděl. Krvácel jsem, omdléval
a zvracel. Nedokázal jsem se vztyčit... Rozedral jsem si kolena a lokty. Svítalo, než jsem se
dovlekl pod ochranu stromoví. Bouře nepřišla, ale ráno bylo pochmurné a z šedých mračen se
spustil lijavec. Poděkoval jsem nebi, neboť smyl mé stopy.
* * *
Ležel jsem vedle lesní stezky v podrostu, promoklý, prochladlý, zubožený. Bolest mne
ožehovala jako kuchyňský oheň. Hladověl jsem, tišil palčivou žízeň krůpějemi deště, které jsem
olizoval z listů. Lomcovala se mnou třesavka, neboť stále pršelo, už třetí den. Jenom skrovně
mne chránil kmen padlého stromu: svůj k svému.
„Buď proklet, pane kamenů! Dal jsi mi ochutnat šťastného života pouze proto, aby se mi pak
vysmál!“
Zpíval jsem svoji píseň hned prvního jitra. Kolem v chvatu přeběhla dívčina, chráníc se
plachetkou z hrubého plátna. Voda z kaluží jí cákala kolem nahých kotníků – ohlédla se, ale
píseň ji nezastavila. Vyděsil jsem se k smrti, že mé kouzlo pozbylo moc.
Zpomalila jen, v chůzi upravovala plachetku. Nezakrývala jí copy... Mladá vesničanka měla
hlavu zavinutou do roušky vdaných žen. Porozuměl jsem, že moje píseň vskutku zapůsobí na
čistou pannu, žádnou jinou. Alespoň se nemusím namáhat s ověřením její nedotčenosti, jež může
být falešná, jak jsem se dozvěděl v neřestných domech.
12
Čekal jsem a minulo mne několik venkovanů, avšak nikdo, koho bych prosil o pomoc...
a jediná dívka ne. Zpíval jsem přes tu chvíli. Ač mi ubývalo sil a já už se nepostavil na nohy, ba
nepozvedl paži, můj hlas se při písni rozléhal mocný a libý jako šalmaje andělů. Nadarmo!
Umdlel jsem vyčerpáním, opustily mne smysly...
Padlo šero večera – klečela vedle mne, útlá panna s temnými pletenci vlasů a hustým obočím.
Omývala mé rány a přikládala na ně léčivé byliny. Kořenářka Katelina mi ji poslala, prolétlo mi
hlavou. Zapěl jsem svoji píseň, ale ona se usmívala:
„Ti, co tě přepadli, můj pane, zachovali tvůj život, Bohu chvála. Vyzdravíš... najdu ti pomoc.“
„Zahynu,“ zakvílel jsem v beznaději.
„To bez pochyby ne, můj pane,“ opáčila zdvořile. „Jsem hadačka a vím, že se ti navrátí zdraví.“
Čarodějka - proto nezabrala moje píseň! A kdo ví, jaké to bylo s její poctivostí.
„Dej mi najíst,“ žadonil jsem.
„Jsem na útěku ze sídelního města, pane,“ vysvětlovala, „protože mne chtěli upálit. Není, co
bych ti mohla nabídnout, jen záchrana, kterou ti vyhledám v hradu, jehož věž vidím nad korunami
stromů.“
„Tam ne!“ chroptěl jsem. „Jdi na sousední panství, k Heurnům... vlastně ne, tam také ne - “
Když jsem znovu nabyl vědomí, měsíc bledl v rozbřesku, obloha se vyčistila a všude kolem
se válely kotouče mlhy. Tmavá dívka byla pryč. Neobjevil se nikdo, celý den. Možná ji dopadli,
možná ztratila odvahu a dala přednost vlastní spáse.
Umíral jsem. Už mi na ničem nezáleželo, nic mne nebolelo. Odplouval jsem. Se soumrakem
nehlučně jako stín nade mnou stanul vlk se žlutýma očima. Natáhl ke mně tlamu plnou ostrých
zubů. Rozesmál jsem se hrčivě. Kýchl a utekl.
Zpíval jsem lesním tišinám a poslední noci.
Zapraskaly větvičky pod lehkými kročeji. Přiblížila se baculatá dívčina: široké selské líce, copy
jako korunu propletenou vínkem. Upírala zmámené, nevidoucí oči do tmy a klesla přede mnou na
kolena... na dosah srpu. Nejtěžší bylo nadzvednout se a napřáhnout paži se zbraní. Zlaté ostří
pracovalo samo Ten zázrak, ta slast, ó ta nádhera!
Tělo, když dochroptělo, jsem odnesl na popravčí plácek a pověsil ho vedle Katelininy mršiny.
* * *
Vrátil jsem se na Ravenrock a udělal si pořádek v domácnosti. Mohl jsem vsadit sestru do
kláštera, bratra vyhostit, ale bylo rozumnější mít je na hradě pod dohledem své nové, početné
posádky.
Už jsem poznal smrt a nebylo, před čím bych měl strach. Všichni ho měli přede mnou...
I sám vévoda se mne obával a já si mohl dovolit víc a víc. Ale netoužil jsem ho zbavit postavení
a převzít s vladařským stolcem jeho starosti. Byl jsem svobodnější a vlivnější. Válčil jsem jen pro
potěchu ze zabíjení.
„Pane Siewerte Halewyne Vítězný! Pane Nepřemožitelný!“
Kořili se mi, uznávali mne a dávali mi zapravdu, ať jsem učinil cokoliv. Ze strachu i z obdivu,
protože úspěch chrání, krása omlouvá a síla ospravedlňuje. A věhlas skutečného, schopného
čaroděje zastaví každého! Odradil dokonce církevní vyšetřovatele – uvážili, že by mi ani plameny
neublížily.
Nenáviděli mne všichni -
* * *
Popravčí loučka se utěšeně plnila. Dbal jsem, abych se už nikdy nedostal do postavení,
které mne málem zabilo. Už jich tam viselo sedmnáct i s Katelinou a havrani, mí dobří strávníci,
přilétali, sotva mne zahlédli poblíž.
13
Co mne však plnilo neklidem, byla lhůta, po niž panenské srdce pracovalo – krátila se totiž
s každou další dárkyní, jako bych jeho životadárný vliv spotřebovával více a rychleji. A kde brát
panny v těchto časech?
Má pověst se roznesla zemí. Vesničané své dcery zavírali, měšťané se stěhovali. Nevěděli
o písni ani o srpu, ale šeptali si o ztracených dívkách a hřbitově šibenic. Pochopili snadno, že
jsem viníkem... Mohl jsem některou z panen unést násilím a pak jí zazpívat, ale připadalo mi, že
by to nebylo správný, účinný postup.
Udělal bych cokoliv, vlastnoručně rozsápal svou duši, jen aby se nevrátila mrzácká ubohost,
trýznivý a směšný úbytek bystrosti, půvabu, moci! Jako by byl dřívější Siewert Halewyn za živa
pohřbený, chromý na těle i mysli – proti závratným, omamným perutím, které mi propůjčilo srdce
panny. Raději bych stokrát zemřel!
Nadešla další zima, cesty zapadaly a bojová tažení ustala. Uchýlil jsem se na Ravenrock;
nelákaly mne zdvořilé úskoky vévodského dvora. Kromě toho... S úzkostí jsem sledoval
výkonnost posledního panenského srdce: naléhavě potřebovalo výměnu. A nebylo radno
zeslábnout mezi dvořany.
Ne že by bylo na hradě Halewynů komu zpívat, vyjma sestry – za její neporušenost bych prsty
do ohně nedal – nebo děvečky tak šeredné, že o její panenství nestál ani strašák na poli. Ovšem
rytíř Raul z Heurne vlastnil dceru a její společnici, spíš schovanku než služebnou. Obě byly
mladičké a dle zvěstí o přísném panu Raulovi zaručeně zůstaly pannami.
Pán z Heurne měl cvičené psy a věrné knechty s pádnými zbraněmi. Já měl touhu a píseň.
Za noční vánice jsem se brodil závějemi až na míli od Heurnova hrádku. Zlatá světla v oknech
hasla jedno po druhém... V bělavé tmě se píseň nesla s vichřicí a přehlušovala ji, jako by
uprostřed mrazu rozkvétaly sladké růže. Zpíval jsem, vločky na řasách, a ústa mi tuhla chladem.
Ale setrval jsem a volal neznámou. Chumelenice ustávala, minula půlnoc.
V první chvíli jsem ji skoro přehlédl.
Stála ve sněhu a byla neoděná, tak jak se člověk ukládá do postele. Hebkou pleť jí poškrábaly
větve a její něžná kolena krvácela, neboť upadla na ledem pokrytých kamenech. Na černých
vlasech a temném klínu tál závoj z mrazivých hvězd. Byla bledá jako závěj a její víčka se chvěla,
když říkala:
„Můj pane, chceš mne, jsem tu.“
Tasil jsem srp v horečce nedočkavosti a vzal si dívčino srdce. Z krve na stříbrné zemi se
dýmilo. Čerň kadeří, rudá a bílá... dávná pohádka Raulovu služebnici Wantje jsem přidal do šibeniční sbírky.
* * *
Předpokládal jsem správně, že kvůli té Wantje nastane povyk. Ozbrojenci pana z Heurnu
přidusali až k hranicím mého panství. Jejich smečka honičů vyla a škubala sebou na vodících
řemenech, koně se vzpínali. Rytířovi lidé se neodvážili dál, majíce hrůzu z mých kouzel. Pak byl
klid.
Jen do chvíle, kdy jsem se koňmo vydal na lov zubra provázen toliko svým psem. Nehádal
bych, že na mne z houští nevyrazí kňour, ale statný muž na rezavém hřebci, oděný v drátěné
košili a otevřené přílbě s nánosníkem. V podpaždí svíral ostré kopí připravené k úderu.
„Bojuj, Siewerte Ukrutný!“ zakřikl.
Potěžkal jsem svůj lovecký oštěp. Pes vrčel a útočil ryzákovi na nohy.
„Jsi blázen, chlapče, když mne chceš vyzývat!“
Ante z Heurnu byl mým vrstevníkem; ale já se dopracoval všemocnosti, zatím co on zůstal
nicotným venkovským šlechticem, který si utírá nos do rukávu a na ostruhách má nalepené husí
lejno.
„Zavraždil jsi Wantje pro své odporné kejkle a zneuctil jsi její pozůstatky!“ zahřměl záštiplně.
„Našel jsem ji oběšenou na tvé popravčí louce!“
14
„To je povyku pro jednu ucouranou služku,“ pokrčil jsem rameny.
„Nebyla služebná,“ drtil mládenec a slyšitelně skřípal zuby. „Wantje byla chovanka mého pana
otce, pro naši Marieken byla družkou a přítelkyní a druhou sestrou pro mne.“
Vyprskl jsem posměšně: „Pché! Sestrou - s veškerou nevinností... “
Očekával jsem, že se bezhlavě vyřítí do výpadu a já ho obratem sejmu.
Pohled mu ztvrdl: pozvedl kopí a hrotem učinil proti mé hrudi znamení kříže, jež zahání kouzla.
Chudák pošetilá! Bavil mne.
„Jsi černokněžník, Siewerte Hanebný, a přemáháš soupeře s pomocí temnot, “ vmetl mi do
tváře, „já se však vyzbrojil zázračnou zbraní, kterou náš praděd Roland Lev přivezl ze Svaté
země.“
„Jsi nějaký upovídaný, synáčku,“ chechtal jsem se. „Jakpak to, že ti přezdívají Nemluva?“
Tu zaútočil kopím. Zasáhl mne do hrudi, dřevec se zlomil, ryzák sklesl na zadní a Ante vyletěl
ze sedla. Dusil jsem se smíchy, zatím co můj sok dobýval posvátný meč; měl širokou čepel, břitké
ostří, jílec ze zlata na cedrovém dřevě.
Sesedl jsem, řka: „Budu si muset dojít také pro pannu Marieken!“
Nemluva se rozběhl a zamířil vysokým sekem na moji nekrytou hlavu. Nádherná zbraň mi
narazila do spánku - odskočila, jako by ji zrobili z těsta.
„Ještě mne pošimrej, děťátko,“ zalykal jsem se. Můj pes pobíhal kolem a štěkal, až ochraptěl.
„Vsázím rýnský zlatý, že jste tu převzácnou relikvii jakživo nepoužili a teď nevíte, jak s ní.“
Ztratil rozvahu a bušil do mne mečem, dokud jsem ho nevyrazil Antemu z pěsti. Pak tasil
nůž a zkoušel mne probodnout. Ztrácel jsem čas, místo abych si užíval lesní honby – měl jsem
drzouna z Heurnu plné zuby! Smetl jsem ho oštěpem, který mu probodl hrdlo, leč nezabil ho.
Neprosil o milost a pokoušel se vstát... Položil jsem ho znovu ranou do hrudi. Škubal sebou.
Kdybych Nemluvu dorazil a on hrdě zhynul v souboji, nebyla by to výstraha opovážlivcům, ale
hrdinský skon. Otočil jsem dřevec oštěpu a naložil Antíkovi na hřbet pádných nepočítaných i přes
osníř: tak bych vyplácel vzdorného nevolníka. Zatínal čelisti, mlčel a tlumeně vzdychal, dokud
neztratil vědomí. Nechal jsem ho ležet na sněhu rozrytém a potřísněném bojem.
Měl jsem chuť vrazit křižácký meč po dědovi do řiti Anteho ryzáka, ale bylo mi líto koně;
ostatně hřebec utekl do hloubi lesa. Alespoň jsem dědičnou zbraň Heurnů zapíchl do koblížků
mého vraníka. Mému psu to přišlo jako užitečný nápad, i pokropil čepel jako kmínek.
Z lovu jsem se vracel oklikou přes paseku, kde jsem opustil Antíka. Byl jsem zvědavý, jestli
ještě dýchá. Avšak podle stop a rudých tratolišť se dokonce vzmohl a umdlévaje chvílemi,
odbelhal se z bojiště. Svatý meč vlekl s sebou, a to mne mrzelo. Když pominul můj prudký hněv,
vyčítal jsem si, proč jsem raději vzácnou trofej neodnesl.
Nebyl důvod stíhat Nemluvu. To, že přežil pohaněn, povzbudí strach z mé síly víc než jeho
smrt. Musel jsem se smát: srdce panny, k níž choval náklonnost, mi usnadnilo nad ním zvítězit!
* * *
Té noci před svátkem Hromnic mne probudila úzkost. Připadalo mi, že srdce dívčiny Wantje
vynechává jako kulhající kůň, že tepe slaběji a stydne mi v prsou. Přitom uplynulo pouhých
několik dní… Ohmatával jsem to vyvýšené místo uprostřed hrudníku, tiskl na něj v obavách dlaň
a ujišťoval se, že je to pouhé zdání.
Nehodilo by se mi teď ztratit své schopnosti. Konečně získal čas přívětivou tvář! Lidé mne ctili,
ženy ochotně vstupovaly do mého lože a chutnalo mi jíst i holdovat vínu. Chystal jsem přestavbu
Ravenrocku v pevné a skvělé sídlo. Můj vojenský oddíl se rozrůstal, potřeboval průpravu. A
vévoda mne nyní povolával k oslavám masopustu s očekáváním, že pro něj složím veselé verše.
Upíral jsem zrak na okno, do něhož ve vichru narážely suché listy a větvičky stržené z dubů,
jako by do tlustého skla klepali kostlivci. Možná, že Wantje nebyla tak docela čistá panna – už
podle toho, jak zuřil Nemluva. Proto mi její srdce nedalo dostatek mízy...
15
„Siewerte Halewyne,“ oslovil jsem sám sebe, „už nejsi nebožák přehlížený a vysmívaný.
Vyzískal sis zlatý stolec a osud ti bude přát!“
Ráno bylo mladé, z růžového nebe se sypaly vločky. Vybral jsem si oděv vznešený a bohatě
zdobený, jak sluší velmoži. Dal jsem si osedlat vraníka, srp jsem zastrčil pohotově za opasek,
neboť mne čekal další lov. Zamířil jsem k panství Heurnů, abych zpíval Antíkově sestře.
* * *
Urazil jsem stěží půl cesty k hranici, když stezkou proti mně jela krokem dívka na ryzáku.
Směle seděla v dámském sedle. Halila se v modročerný plášť, sepnutý starobylým šperkem
z bronzu. Do záhybů sukna se ukládal poprašek sněhu. Plavé vlasy jí splývaly po ramenou
a bocích jako třpytivý závoj.
Můj pes ohrnul pysky, zavrčel a rozštěkal se výhružně. Rovněž jsem poznal Nemluvova
hřebce a pochopil jsem, že přichází Marieken. Vedla ryšavého koně s jistotou a lehkostí, zvíře
pohazovalo hlavou a vypadalo, že se mu projížďka líbí. Panna se přiblížila: spatřil jsem její tvář,
vážnou a skrytě žhoucí touhou.
Z dárkyň srdce nebyla ani jedna ošklivá – i tu nejméně hezkou krášlilo svěží mládí. Některým
to převelice slušelo, dokud ještě dýchaly. Ale dcera rytíře Raula byla sličná... jako letní den, jako
vílí zjevení, které jsem spatřil tehdy v noci u zakletého balvanu. Sevřelo se mi bezděčně hrdlo.
Slyšela moji píseň tak jako Wantje a teď přichází, lákána kouzlem, protože jí bratr či otec,
anebo ti dva spolu zabránili včas uposlechnout čarovného nápěvu!
„Bůh s tebou, můj pane Halewyne,“ pravila. Měla horký hlas a tmavé oči pod temnými řasami;
a to se mi líbí. „Pověst neklame - nespatřila jsem muže spanilejšího, než jsi ty.“
„Proč přicházíš, panno, tak sama?“ tázal jsem se. Všiml jsem si, že rukávy jejího svrchního
šatu obepínaly zápěstí, což dámy už dávno nenosí; látka byla odřená. Hé, pánům z Heurnu
zbývá hluboko do kapsáře!
„Pane Siewerte,“ odvětila, „nemohu spát, neboť lačním po setkání s tebou. A panenský stud mi
nedovolí vylíčit, jak neskonale si přeji položit své dlaně na tvé líce a pohroužit svůj zrak v tvůj.“
Tu jsem beze slova pobídl svého vraníka a zamířil hvozdem k popravčí louce. A Marieken mne
následovala, usmívajíc se vesele. Začala si pozpěvovat – bylo nanejvýš milé ji poslouchat, jako
by se mezi zkřehlé stromy a padající sníh navracelo jaro.
Pes dorážel na ryzáka a chňapal mu po spěnkách, ale než jsem ho stihl odvolat, ryšavý
hřebec dotěru nabral kopytem a odmrštil do závěje. Panna Marieken se rozesmála, když nás
hafan obíhal dokola po třech, přední packu skrčenou, a kvílivě si stěžoval na příkoří.
„Jsi Nepřemožitelný, pane Siewrte,“ poznamenala, „ale neumíš vychovat lovecké vyžle.“
„Určitě je ti zima, panno, když nosíš lehký plášť jak chudačka,“ opáčil jsem, neboť mne
pohněvala. „Také bereš na lehkou váhu, že jsi vkročila na majetky Halewynů, kde vládnou zlá
kouzla. Každý se bojí sem vstoupit!“
„Heurnové jsou zvyklí na chlad i vedro i námahu,“ prohodila, „jen strach jim vadí. Kdybych se
narodila jako muž, nezůstanu tu, ale vypravím se na Východ až do tajemné říše kněze Jana.“
Rozprávěli jsme o lovu a cvičení psů a koní a sokolů a mnoha dalších věcech, až jsme dorazili
na šibeniční plácek. Vraník se plašil pachem mrtvých a ryšavý hřebec položil uši, bělma se mu
leskla. Sníh oděl mé dárkyně do bílých rubášů a zakryl dvojí nahotu jejich těl, jež pozbyly roucho
i tkáně.
„Jsme u konce putování, jež bylo příjemné a krátké. Sestup z koně, panno Marieken!“
Vášnivých souložnic a zábavných společnic jsem mohl mít, co se mi zlíbí. Já však potřeboval
nové srdce.
Seskočil jsem z vraníka do měkkého sněhu, natáhl jsem k ní ruce a položil je na dívčiny
boky, abych jí pomohl ze se sedla - a ověřil si, že ten dlouhý, řasnatý plášť neskrývá zbraň.
Nezapomněl jsem, že je Anteho sestrou. Leč nenahmatal jsem žádnou čepel – ač by mi beztak
nemohla skutečně ublížit.
16
Marieken mé zvědavé prsty odsunula bez pohoršení: „Sama jsem nasedla, sama se vypravila
za tebou, sama stanu na zemi, pane Siewerte Halewyne.“
Zachvacovala mne nedočkavost, žízeň po nových, svěžích silách, zázračném vzpružení údů
a mysli...
„Pospěš si,“ vyhrkl jsem a vytasil zlatý srp. Ryzák zafrkal a couvl o krok.
„Dovol, ať sejmu svůj plášť, abys mohl udeřit snáze,“ nabídla Marieken. Postřehl jsem, že
plane stejně jako já, a blahořečil jsem knížeti kamenů za čarovnou píseň.
Tepaná spona byla velká a těžká, čtyři ramena kříže vybíhala v ptačí zobanovité hlavy. Musela
vynaložit obratnost i trpělivost, aby odepjala. Chtěl jsem jí pomoci, tak Trhla pravicí, bronzový zobák se jí zabořil mezi dlaň a zápěstí, vytryskla tenká rudá ručej.
Škubl jsem sebou, abych k ní přiskočil... Marieken mávla zraněnou paží a teplý proud její krve
mne oslepil. Vydala ne výkřik, ale ostrý hvizd.
A já, tvář prokrytou stále tryskající krví, jsem pocítil, jak do mne zprudka naráží široká koňská
hruď a odhazuje mne. Upadl jsem... V mžiku jsem otřel obličej sněhem a nadzvedl se.
Zlatý záblesk srpu, který jsem v pádu upustil. Marieken vede jeho ostří, sekajíc do mého hrdla
jako rolník, který sklízí žito. Chladný a žhavý vlas mi přejede po kůži a olízne maso. Nápor tmy Zamžikám. Divné...! Přes nachový opar zahlédnu ryzáka vzhůru nohama a za jeho hřbetem
šedivé nebe; jsem nahoře nebo dole? Dusím se, nemohu nabrat dech Vzápětí jsem temenem uhodil o kmen jedle. Závěj, do níž se zabořila má lebka po střetu se
stromem, studila do uší. Musel jsem zašilhat, abych uviděl o tři kroky stranou Marieken. Stála
rozkročená, v pěstích můj vlastní meč, jímž mi právě přeťala páteř se zbytkem podříznutého krku.
Mé zbezhlavělé tělo sebou mdle bacilo do sněhového lože.
„Panno Marieken,“ sípěl jsem, v hrdle mi hvízdal vzduch a bublala krev. „Zvítězilas, prokaž mi
tedy laskavost! Přilož mi hlavu na moji hruď, tam doprostřed, kde je srdce, a pak ji usaď zpátky
na krk!“
„Siewerte Ohavný,“ odsekla, „když jsem se modlila, abych ti mohla srazit palici, nebudu ji
přece vracet! Odnesu ji domů, abych potěšila zarmouceného bratra a truchlícího otce.“
„Jak můžeš být takhle krutá!“ kvílel jsem. „Alespoň o jedno žadoním: učiň na mých prsou
znamení kříže! Pospěš si, snažně tě prosím!“
Zaváhala, přehmátla jílec levicí...
„Hned toho nech!“ zahlomozilo to.
„Pozdě - !“ zaúpěl jsem.
Kníže kamenů je tu!
* * *
„Budižkničemu z Hlupákova!“ ryčel skřet, usazuje se pohodlně na mém nehybném trupu. „Ani
píseň a srp ti nepomohly, všechno jsi zpackal! Nedivil ses, že ta poslední za tebou přišla bez
volání?“
Vytáhl z návěje dlouhou větev a přitáhl si moji ubohou lebku blíž k sobě.
„Halewynova hlava mi patří,“ upozornila ho Marieken přísně. Rozhodně na ni kníže udělal
menší dojem než kdysi na mne.
„Klidně si ji vezmi,“ chechtal se rachtavě zakrslík. „Ale až si s ním poklábosím!“
Zvedl mne za vlasy, mé bohaté kadeře, které mi přineslo kouzlo, a sázel mi jeden pohlavek za
druhým. Svět se se mnou houpal.
„No, zpívej, Halewyne Neporazitelný!“ huhlal skřet, jako když ubíhá kalná voda mezi balvany
jeskyně. „Zpívej!“
Co mi zbývalo?!
Neskonale sladká a milostná píseň se nesla nad šibeničním paloukem, znovu a znovu
17
a znovu. Moje slzy a krev rozpouštěly sníh, němž jsem ležel. Vnímal jsem své dvě části,
jako bych stále žil, studené doteky padajících vloček a trpaslíkovu kamennou zadnici, jež mi
poskakovala po žaludku.
Z místa, kde mne držel, jsem pozoroval, že při tónech písně mizí ledový příkrov na tělech
mrtvých dívek... i provaz, který je držel na šibeničních dřevech. Vítr snášel dolů bědné a děsivé
trosky těch, které jsem pamatoval živé a půvabné – nebo alespoň přijatelně vzhledné. Přicházely
ke mně, jedna po druhé, chopily se srpu a zabořily zlaté ostří do mých prsou.
Umíral jsem, jako hynuly ony, procházela mnou jejich muka, zoufalství bez úsvitu, propast
nebytí. V tom nekonečném prostoru jsem nepotkal ani Boha, ani Ďábla... jen černou úzkost, nad
kterou není horší trýzně.
Každá z osmnácti panen vytáhla čepel srpu leskle červenu, jako by ji pokryly rubíny. Zrak se
mi kalil, ale myslím, že si braly zpět, co jsem jim odebral. A když to skončilo, byly pryč, všechny...
Jen na sněhu zůstaly šlépěje četných bosých nohou, proplétaly se jedny přes druhé: útlá
i baculatá chodidla pohledných dívek, požehnaných mládím.
Znovu jsem stočil zornice a využil jsem chvilky, kdy mne kníže kamenů zatahal za nos.
Přál jsem si spatřit Marieken – popravdě, doufal jsem, že bude vyděšená. A vskutku vypadala
žalostně.
„Moje Wantje odešla,“ pravila s hořkostí. „Myslela jsem, že zůstane se mnou, vstala přece
z mrtvých! Byla se mnou od malinka, nikdy jsme se neodloučily... Mohly jsme chystat masopust
a trhat první čemeřici, abychom věděly, za koho se vdáme. Cožpak nenabyla znovu života?
Nevrátí se mi - “
„Co je pryč, je pryč,“ zasyčel skřet. „Ty máš hlavu, já si vezmu tohle!“
Ponořil mi drápatý pazour do hrudi, ryc - a vytrhl mi srdce.
„Netrap ho,“ řeklo plavovlasé děvčátko, které jsem – je to tak dávno! - odvezl od sbírání chrastí
na Ravenrock. Moje matka mu hezky učesala vlasy a oblékla je do košilky z jemného plátna...
poté, co je vytáhli z hradního příkopu.
„Bolí ho to, nevidíš? Chudák nešťastná! Už jsi ho potrestal dost, viď... ? Dovol mu spát, tak
jako budu já! Prosím!“
„Zmiz, škvrně!“ štěkl kníže kamenů, mocně foukl a plášť vánice vzal dívenku s sebou. Ale já
v hodině své hrůzy nezapomněl – nikdy nezapomenu na její tesklivou, nežnou tvář.
Myslel jsem na spoustu věcí. Možná mne budou hledat, Smetse určitě vyrazí se záchranným
oddílem... Měl bych je varovat, protože Heurnové bez pochyby zaútočí na Ravenrock. Vévoda mi
bude chtít sebrat jmění, nepomůže rodu Dirka Krkavce!
Až teď jsem si uvědomil, že vedle mého těla, které pomalu zakrývala návěj, leží lovecký pes
a naříká. Vědomí se mi na okamžik rozdvojilo: vstoupilo i do srdce, s nímž si pohazoval kníže
kamenů, kopal jím ve sprškách sněhu. Zmizelo mi z dohledu, i když jsem byl schován uvnitř něho
a zima a zlé nárazy se mnou otřásaly Moji hlavu zdvihla a otočila k sobě Marieken; nijak šetrně. V pravici svírala otěže obou koní.
Upřela na mne zrak a ten můj, hasnoucí, se střetl s jejím. Mýlil jsem se... Měla oči barvy lučního
medu.
* * *
Nevím, jestli vůbec lituji. Možná bych se měl kát, vždyť proto mne trpaslík proměnil v kámen
a zahodil mne do vířícího času.
Věky jsem byl součástí ohniště kdesi v horské chýši, zapomenutém koutě světa. Plameny mne
olizovaly, až praštěl můj kamenný trup, a sužoval mne kouř. Ale někdy z uhlíků sálalo přívětivé
teplo, vůně jídla hladila. Tvory, lidi i zvířata uvnitř obydlí obestíral blažený klid.
Stal jsem se kamenem v dlážděné cestě. Staletí do mne pražilo slunce, pukal jsem pod
údery mrazu, dusil mne prach. Valila se přese mne kola drnčících vozů, dupaly po mně okované
vojenské škorně. Poškrábaly mne podkovy koní i soumarů, nemluvě o nečistotě, která na mne
padala... Občas mne vlídně omýval déšť a zahřívalo slunce. A hladívaly mne kroky mladých žen
18
a dětí.
Být zakletý v krbu nebo silnici není tak zlé – proti mému nynějšímu úkolu a trestu. Ležím
v základech kostela, netuším, jak dlouho, snad tisíciletí. Drtí mne nesmírná tíha stavby
s úmornou, nesnesitelnou jednotvárností. Kolem mne je černočerné ticho, které svírá jako pěst,
řve mlčením a zebe jako hlubiny vesmíru Do mého žaláře doléhají ozvěny zpěvů, slabounce a vzdáleně jako vzpomínka na vůni. Zvony
bijí, pohlcuji jejich nádherní chvění, hudba zní ve mně, měním se v jejich píseň – tak jako teď,
když vyzvánějí...
Vyzvánějí - ?!
* * *
„Je po všem,“ opakoval si Wilf Boyton. „Zatracenej nálet skončil... to teda jo... Panebože!“
Noční listopadové nebe zrudlo a zezlátlo, jak střed města převálcovala Luftwafe. Do téhle
části Coventry padaly hlavně zápalné bomby; změtí z trosek se uprostřed ulic nahlučilo méně.
Zato plamenná smršť si přišla na své. Střecha katedrály svatého Michaela se před pár minutami
s rachotem a burácením požáru propadla do středu chrámové lodi.
Levá strana přiléhající Fairfax Street stála v ohni, ale v žáru hořícího dómu praskaly okenní
tabulky i v budovách, které zatím přežily. Wilf by přísahal, že se mu ze sálavého vedra rozpaluje
i kloboukovitá přílba příslušníka civilní obrany. Ocitl se sám mezi řadami plápolajících domů
s hasičem, který se urputně a vlastně nesmyslně snažil zlikvidovat plameny z méně zasaženého
průčelí v posledním bloku.
„Calume, Calume,“ řval co nejhlasitěji. Oheň dokáže být nesnesitelně hlučný! „Kašli na to,
všechno sletí!“
Wilf nerozuměl, co odpověděl jeho společník. Stejně trčel dál na chodníku, tryskající hadici
namířenou jak rytíř při útoku.
Ale Wilf Boyton se rozeběhl opačným směrem, blíž ke katedrále. Vyhnul se hořícímu
dvoupodlažnímu autobusu: kovová konstrukce střechy se zkroutila jako hrst zmotané příze.
A hned za vrakem, pod vývěsní tabulí Coal Mortons, našel Wilf objekt, který ho předtím upoutal.
Bouchlo to tady najisto - ke vší té ohnivé spoušti. Pod výronem zeminy a rozbitého kamene
dřepěl nahatý střízlík pokrytý prachem a popelem, třeštil prasečí očka v jemné slabošské tváři...
Wilfa nezarazilo to, jak mládenec vyhlíží, síla výbuchu dokáže z člověka stáhnout šaty.
To, co k Wilfovi doléhalo, nebyly zvuky požáru. Neznámý tak pronikavě naříkal skřípavým
hlasem. Na rozrytém dláždění před ním ležela drobná dívenka. A jak Wilf zkušeným zrakem
posoudil, střepina jí rozpárala hruď.
* * *
Starou legendu vzkřísil před sto šedesáti lety mistr Charles de Coster. Je škoda dobrých
příběhů: pokud jim hrozí zapomenutí, mají plné právo na remake.
ilustrácia: bety
19
20
Retiazku stôp, čo za ním v prachu nechávali podrážky skafandra, zotrú prúdy v riedkej
atmosfére. Jent kráčal takmer potichu a sám – sprevádzali ho len melancholické klavírne akordy
a predstava štíhlych bielych rúk, vznášajúcich sa nad klávesami. To si naozaj vystihla, Eláis...
Ako dokonale sa zvuk toho zvláštneho ľudského nástroja hodil k červenej krajine. Ona ju chápala,
rozumela, aj keď tu ľudia boli cudzinci.
Na Marse sme cudzincami všetci.
Krajina stvorená pre Eláisin klavír. Krajina stvorená pre vojnu. Kvapôčky červenej krvi zamrznú
v červenom prachu, ani nenarušia ten nádherný súlad.
Kedysi ju videl celkom inak. Plnú fantázie, plnú možností... Pomyslel na priezračné kopule
mestských ekosystémov, zelené záhrady a sochy z hrdzavého kameňa na mieste, ktoré mal tú
česť nazvať svojím domovom.
„Keď sme sem prišli, dúfali sme, že sa nám podarí urobiť z tej krajiny niečo lepšie, miesto pre
život...“ Jent nechcel, aby to znelo ako ospravedlnenie – ale presne tak to povedal.
***
Slová narážali na stenu mlčania, ako keď svojej dcére Terebray zvykol kedysi vysvetľovať veci,
s ktorými nesúhlasila. Bola vždy tvrdá a neústupčivá, akoby si brala príklad z tých hôr. Nenarodila
sa v nich, do svetla prišla počas cesty, uprostred ničoho, ale horám patrilo jej srdce.
„Slabí zahynú,“ vravela a myslela na boj. Jeho vlastná dcéra.
Kde sme urobili chybu? Toľko dievčatiek bez matky vyrástlo v normálne ženy, ale Terebray...
Desil sa toho. Desil sa, že v jej generácii je povážlivo veľa takých ako ona. Viac než „tých pár
nešťastníkov“. Jent vedel, že ich nemožno presvedčiť, ani prevychovať. A nevedel, čo ešte mohol
robiť.
„Terebray,“ spomenul si na hodiny márneho dohovárania. „Ty musíš mať rozum. Raz nastúpiš
na moje miesto.“
„Áno,“ odpovedala. Dívala sa mu do očí. „Nebudem za teba dôstojnou náhradou.“ Hrdosť
a mráz. „Ale náš národ možno prežije.“
***
Občas sa obzrel. Mestský ekosystém Padá hviezda vyzeral tak blízko, akoby Jent za pol hodiny
chôdze pokročil sotva pár centimetrov. No a? Času mal až príliš.
Hviezďania veria, že našli správne riešenie. Po uliciach Padá hviezda sa prechádzajú ľudia.
Vedci, čo odmietli oficiálnu politiku Zeme a chceli zo seba urobiť dobrovoľných rukojemníkov. Pár
dobrodruhov, fanatikov a sympatizantov, čo sa po prvých útokoch na mestské ekosystémy rozhodli
pridať na stranu „Marťanov“. Plody šialenej rôznorodosti a nejednotnosti vlastného národa. Zelený
mejkap a opasok ovešaný zbraňami. Vo vlasoch a na obrubách kombinézy stužka so vzorom
klanu Padá hviezda. Ochotne napodobňujú rituály „Marťanov“ – v jednej chvíli sa zúčastňujú
splynutia s prachom a o okamih neskôr sú schopní vyraziť do útoku a zabíjať.
„Opakujú slová a nechápu zmysel. Z našej filozofie si urobili... niečo úplne iné!“ namietal Jent
pohoršene. Spravidla dostal odpoveď: „A čo si čakal? Nie sú predsa my.“
Na väčšine miest ich odmietli, mali dosť starostí aj bez hŕstky cudzích zbehov. Ale vodca
mestského ekosystému Padá hviezda mal svoje plány. Nechať ľudí bojovať proti ľuďom. Učiť ich
a učiť sa od nich. Jent veril, že urobil dobre, keď vtedy dávno odmietol jeho výzvu na zjednotenie
síl.
***
Eláis by len pokrčila plecami: „Nerozprávala som ti o nich čudnejšie veci?“ Možno by
podpichovačne dodala: „Ozaj – a čo ja? Nezodpovedná skladateľka, ktorá obetuje miliardy solárov
za vilku na Marse? Pre kúsok inšpirácie zverí svoj život zle vyskúšanej technológii a potom
z núdze do rúk pána marťanského mestského ekosystému... Akože si to nazval ľudí? Obmedzení
funkcionalisti?“
„Tým som nemyslel teba.“
„Viem. Ale pochop, ja nie som medzi nimi jediný blázon...“ usmiala by sa a Jent by zasa pokrútil
hlavou. Pri väčšine jej vtipov si nebol istý, či celkom rozumie. Ale ten nádherný úsmev za to stál.
Eláis... Jej klavír ho uchvátil ako prvý. Skladby, ktorými nechávala krajinu prehovoriť... Až neskôr
si uvedomil, že do nich okrem červených prašných búrok vkladá aj búrky svojej duše, naučil sa ju
21
poznať a... viac než obdivovať.
Nechal ju aj s klavírom presťahovať do svojho paláca, v mestskom ekosystéme Oxidy železa, aby
ju mohol pozorovať pri skladaní. Terebray mu prítomnosť ľudskej ženy nikdy neodpustila.
***
„Ľudstvo nemá právo vložiť na našu planétu ani jednu päťprstú nohu,“ pripomínala jedovato,
kedykoľvek sa naskytla príležitosť. „Žiadne právo.“
„Myslím, že sme na Mars vyslali niekoľko vesmírnych sond, ešte skôr, než ste tu pristáli vy,“
argumentovala Eláis.
Terebray s pohŕdaním vzhliadla od raňajok: „Ten úbohý šrot?“
„Nemienim posudzovať technické parametre. Nevyznám sa v nich. V každom prípade od tých sond
ľudia odvodzujú svoj nárok na Mars.“
„Smiešne. To by sme mohli rovno povedať, že každý kameň, kam dopadli naše prieskumné lúče,
patrí nám.“
„To je iné.“
„Ako iné?“ skúšala provokovať.
Eláis si zachovala pokojný výraz a vysvetľovala, ako dieťaťu: „O lúčoch nevieme dokázať, kadiaľ
prešli. Ale sondy a družice poskytujú rukolapný dôkaz. Vy ste ho nevzali do úvahy. Vtedy ste sa
odmietli s ľuďmi vôbec rozprávať. Preto sa mnohí na vás pozerajú ako na votrelcov a uzurpátorov.“
„Uzurpátorov?!“ vybuchla Terebray: „Nikomu sme neublížili! Núdzovo sme pristáli na prázdnej
planéte a vybudovali tu svoje mestá, to je všetko. Prišli sme skôr, ako vy. Svet patrí tomu, kto na ňom
býva, nie tomu, čo si naň brúsi zuby!“
„Neviem. Pre ľudí je prirodzené vnímať celú slnečnú sústavu ako naše dedičstvo. Veci, ktoré si
vezmeme, keď na ne dorastieme. Tá myšlienka s nami išla celou históriou. Väčšina ľudí odmieta
zmeniť názor aj v takejto... novej situácii.“
„Dedičstvo, to áno.“ Terebrayin hlas bol plný nenávisti. „Keď všetkých ostatných povraždíte!“
„Ja som si vojnu neželala, ani som o nej nerozhodovala. Nie som politik,“ uzavrela Eláis, zmierlivo,
ale dôrazne. Nemala chuť pokračovať. Nemala chuť s tou debatou ani začínať.
„Ale si človek. Netvár sa, že nie!“
Vtedy sa Jent neovládol a zasiahol: „Stačí, Terebray.“
Sklopila zrak a dojedla potichu. V tom čase ho ešte aspoň trochu počúvala.
***
Jeho dcéra bola jednoducho iná. Občas sa hanbil, občas sa hneval a nemohol s tým nič robiť. Dlhé
rozhovory s Klaudrelom Jentovi síce občas uľavili na duši, spravidla však nikam neviedli. Klaudrel bol
Jentov dobrý priateľ, ale zároveň aj Terebrayin chápajúci učiteľ.
„Je už príliš veľká, aby si z nej vychoval niečo iné, než čím je,“ vravieval.
„S tým sa mám uspokojiť? Že sa nezmení? Ty vidíš, ako sa správa. Je prchká, netrpezlivá,
agresívna. Všetko, čo namaľuje, kričí. Chýba jej cit. A čo sa týka spoločenských spôsobov-“
„Tak to ťa najviac trápi? Že sa s ňou nemôžeš blysnúť v spoločnosti?“ podpichol ho Klaudrel. „Málo
oceňuješ jej pokroky. Naučila sa ovládať svoje telo. Kedy si naposledy počul, že by niekoho v hneve
udrela?“
Jent sa ani len neusmial. „Vôbec mi nezáleží na tom, čo si ostatní myslia o jej správaní,“
pokračoval zachmúrene. „Ale ona ma raz nahradí... Terebray, tá, čo by sa najradšej okamžite vrhla do
vojny.“
„A ty si myslíš, že sa môžeš donekonečna vyhýbať konfrontácii s ľuďmi? Naozaj veríš, že nás
nechajú na pokoji?“ Klaudrel hral s radosťou úlohu diablovho advokáta. A Jent jeho slová nevzal dosť
vážne.
***
O niekoľko dní padol mestský ekosystém Sliny ľadovca do rúk ľuďom. Väčšine marťanov sa
podarilo spáchať samovraždu včas, ale tí, ktorí mali zničiť všetky využiteľné zdroje systému, nestihli
splniť svoje úlohy. Nebolo nijakým tajomstvom, že za politickými zámienkami Zeme stojí túžba po
technológiách. Mohli kedykoľvek z obežnej dráhy zničiť marťanské mestské ekosystémy, ale oni
ich potrebovali dobyť neporušené. Nejednotnosť Marťanov a ich neochota konať stavala ľudí do
nečakane výhodnej pozície.
22
Jent viedol rituály smútku a sám odspieval štvorhodinové vyprevádzanie duší. V Slinách ľadovca
stratil muža, s ktorým si dlhé roky vymieňal správy a filozofické úvahy. Domov sa vracal nocou
a vyčerpaný. Už dlho nemal v ústach nič okrem vody a rozhodol sa, že to vydrží najmenej ďalšie dva
dni. V takom rozpoložení ho zastihol Terebrayin záchvat zúrivosti. Udierala a kopala do ozdobných
vankúšov, možno už celý večer.
„Vedia, že túto korisť dostanú ľahko, pretože my nie sme schopní zdvihnúť sa a bojovať! Keby sme
len pár nástrojov premenili na zbrane, ľudia by si vykĺbili sánky od úžasu!“
Jent ju zahriakol: „Nikdy sa neznížime na úroveň ľudí, aby sme s nimi hrali ich bojové hry! Terebray,
neurážaj môj smútok slovami o násilí.“
Sadla si na zem a obrátila oči k nebesiam: „Ste len slepí, alebo celkom šialení? Tí z ekosystému
Sliny ľadovca umreli zbytočne! Keby ste niečo robili, nemusel si mať smútok. Ty miesto toho dovolíš,
aby tvojím úsudkom mávala ľudská žena!“
Prudko sa nadýchol a zrazu si uvedomil, že má na jazyku slová ostrejšie, než pripúšťa jeho
postavenie. Nakoniec povedal: „Nevieš, čo hovoríš.“
„Nie?“ jej drzosť tej noci nemala hraníc. „A ty si zasa nedovidíš ďalej než na špičku... nosa.“
„Terebray! Terebray, ty... si sa narodila na lodi. Nevidela si svet, ktorý sme opustili. Každý jeden
z nás prisahal, že už nikdy nebudeme bojovať – my, ani naše deti. Ver našim dôvodom.“ Potom
hovoril ďalej. Dlhšie, než pôvodne zamýšľal, trochu udivený, že ho nechala rozprávať. Opisoval veci,
na ktoré by najradšej zabudol, aj také, o ktorých nechcel nikdy nikomu povedať. Hovoril a neskôr
šepkal, keď mu od únavy vypovedal hlas.
Naraz zacítil na šiji teplé ľudské ruky. Eláis. „Ona spí,“ naznačila perami a odviedla ho k sebe.
***
Na stužkách, ktorými zdobila svoj odev Terebray, sa začali objavovať ženské vzory. A nikomu
nepripadalo taktné spomenúť, ako donedávna presvedčene tvrdila, že ich nikdy nebude potrebovať.
Od istého času chodila stále častejšie usmiata a tvárila sa tajomne. Klaudrel, ten úctyhodný vedec
a Jentov rovesník, ju stíhal čoraz nápadnejšie nežným pohľadom. Jent sa istý čas vážne zamýšľal
nad tým, ako ich vzťah citlivo ukončiť. Nakoniec však nepodnikol vôbec nič.
Možno kvôli Eláis. Cítil, že si to nemôže dovoliť. Nie ako jeden z vodcov národa, ktorému ľudia
spôsobili toľko bolesti. Napriek všetkému nenašiel dosť síl niečo proti tomu urobiť. Neobrnil sa proti
Eláisinmu úsmevu. Nedokázal sa vzdať jej štíhlych prstov.
Nenechal sa vtiahnuť do vojny s ľuďmi. Miesto varovaní, že aj na Oxidy železa raz dôjde, počúval
marsovský vietor na klávesách. Učil sa hrať na klavíri a snažil sa využiť výhodu bohatšie členených
rúk. Eláis sa kráľovsky bavila a on vychutnával šťastie.
***
Hory sa badateľne blížili. Jent kráčal vpred a dával si pozor, aby nezvoľnil tempo. Pravidelne
kontroloval smer podľa údajov z prilby. Obchádzal umelecky tvarované bludné balvany a predstavoval
si, čím by asi mohli byť, keby ožili.
Sám Jent sa pripravoval na smrť. Striedavo prechádzal krajinami svojej minulosti. Prežíval prežité
a nesmel vynechať nič dôležité. Aj keď mal niekedy sto chutí to vzdať. Keby si sadol kamsi na kameň
a počkal, kým smrť príde za ním, bolo by to oveľa jednoduchšie.
Nepatrí sa, aby si tento druh cesty zvolil vodca. Preto pokračoval.
Musel silno zaťať zuby, aby zvládol túto spomienku. Aký bol hlupák. Hmla šťastia mu zalepila oči
a osud mu poskytol najkrutejšie prebudenie.
***
Mlčky hľadel pred seba a ten obraz sa mu surovo vrýval do pamäti. Trvalo večnosť, kým bol
schopný prehovoriť. Vtedy sa zmohol na jedinú otázku.
„Prečo?“
„Bola človek, otče,“ povedala Terebray pokojným hlasom. „Človek – a príliš blízko. Ovplyvňovala ťa.
Celkom zahmlila tvoj úsudok. Urobila som len, čo som-“
„Dosť,“ prerušil ju unavene: „Už nechcem nič počuť.“
„-musela,“ pokračovala Terebray. Bez hanby, bez ľútosti. Pevne sa rozhodla, že mu to vysvetlí.
„Bola človek, nemohla zradiť svoj pôvod. Lenže to som nemohla ani-“
23
„Mlč! Okamžite nás opustíš!“
A Terebray napodiv zmĺkla. Nechala ho v miestnosti, naraz chladnej a cudzej, sedieť medzi tieňmi
nôh nemého klavíra, s ľudským telom v náručí.
***
Jent padol na kolená a plakal. Nikdy nebol tak sám, ako keď sa náhle ocitol bez nej. Nešťastný
a bezmocný, nič sa nedá vrátiť. Vtedy si pri obradoch poškodil hlasivky – ani po operačnom zákroku
nemohol spievať ako predtým. Samozrejme, že to nepomohlo. Na ten druh samoty neexistuje účinný
liek.
Že do skladieb, ktoré posielala svojej gramofirme, kódovala tajné správy? To mohla vymyslieť
naozaj len Terebray. Nikto by nezneužil hudbu na niečo také nízke – a Eláis už vôbec nie.
Na hnedočervený podklad dopadli prvé drobné vločky. Začalo snežiť. Jent zdvihol hlavu. Vločky
narážali na priezor prilby a pomaly sa roztápali. Treba pokračovať.
Neochotne sa postavil a vykročil. Išiel ďalej, aj keď sneženie ustalo. Zastavila ho až noc. Vtedy si
Jent krátko odpočinul, ale vnútorné napätie mu nedovolilo veľa spať. Niekoľko hodín pred brieždením
už bol na ceste, stále rovnakým smerom, k mestskému ekosystému Oxidy železa.
***
Tesne pred smrťou ho volala k sebe, chcela sa s ním rozprávať. Dobre vedel, čo mu Eláis nemala
povedať. Vedel, čo zistí, keď zlomí zámok Klaudrelovho osobného laboratória. Vedel, že už nemôže
otáľať. Jentove podozrenia sa potvrdili a on si k sebe naposledy zavolal toho tichého vedca.
„Ty si predsa videl, kvôli čomu sme odchádzali. Tie isté dôvody viedli aj teba. Cítili sme, aj ty si
cítil, že sa dá žiť lepšie. A teraz si to všetko zradil. Bol som v tvojom laboratóriu, ako ti iste neuniklo.
Ešte nie som taký starý, pamäť mi slúži. Spoznám zbrane, keď ich vidím.“ Jentov hlas bol smutný
– a zúfalý. Prebodával Klaudrela vyčítavým pohľadom.
„Jent,“ začal vedec pomaly: „Nadišla chvíľa priznať chybu. A pripomenúť si, že na našich deťoch
a vnúčatách nám záleží viac ako na pochybnej filozofii. Áno, pochybnej. O každej filozofii môžeš
pochybovať. O deťoch nie.“ Staré argumenty. Stále rovnako lákavé – a zradné. Klaudrel beznádejne
podľahol. Klaudrel, jeden z najlepších a najnebezpečnejších mužov mestského ekosystému. „Vyčítaš
mi, že som vyrobil zbrane, ktoré ochránia ich životy-“
„Prepáč mi, Klaudrel,“ prerušil ho vodca. „Nikdy by som si nepomyslel, že budem nútený urobiť to
práve tebe...“ Využil jednu zo svojich najstrašnejších právomocí. Z rukáva vytiahol úzku, dlhú stužku.
Bez vzorov, čisto bielu.
„Nerob to, Jent,“ varoval ho vedec pokojným hlasom. Neprosil o milosť.
„Prepáč,“ zopakoval vodca. Preplietol znak smrti medzi prstami jeho ľavej ruky.
Klaudrel iba zaťal päsť, prikývol a vyšiel z miestnosti. Ešte v ten večer na biely líc stužky vyšil svoje
posledné slová: „Buď rozumná, Terebray.“
Ráno ho našli mŕtveho.
***
„Ako si mohol, otče? Ako si len mohol – on bol našou poslednou nádejou!“ kričala hystericky.
Napokon sa Terebray zlomil hlas. Len jej ústa bezhlasne vytvarovali pár slov. Tvár mala napoly
odvrátenú a Jent ich nechcel prečítať.
Hovoril: „Ten muž bol príliš nebezpečný nástroj. Zbraň. Takým ako ty nepatria do rúk zbrane.“
Chcel odísť, už nemal čo povedať, ale Terebray ho zastavila:
„Urobil si všetko, čo sa dalo, aby si zničil naše šance na prežitie. Ale už ti nedovolím pokračovať ani
sekundu. Poď! Bojuj o vodcovstvo!“ Chvela sa od zúrivosti. „Podľa starých pravidiel!“
Pokrútil hlavou, akoby ten absurdný nápad vôbec nebral do úvahy. Snažil sa zachovať otcovskú
autoritu, nechcel dať najavo prekvapenie. Kedy sa dozvedela, ako nástupníci v starom svete získavali
vodcovstvo? Hoci už tušil odpoveď, utrúsil: „Čo ty vieš o starých pravidlách.“
„Všetko, čo som sa dozvedela od Klaudrela!“ Pri zvuku toho mena jej bolesť zašklbala svalmi na
tvári. „Bojuj, alebo uteč!“
***
Utiekol. Ako by sa mohol postaviť proti vlastnej dcére? Pod cudzím menom sa pretĺkal v mestskom
ekosystéme Padá hviezda a svoje nezmyselné dni plnil pozorovaním, ako Hviezďania obracajú
24
naruby všetky ideály, kvôli ktorým raz dávno opustili rodný svet.
Napokon sa aj tak musel vrátiť domov. Boli to jeho ľudia. Mali naňho právo a on mal právo na nich.
Posledný raz.
Jent zastal, pred sebou mestský ekosystém Oxidy železa. Navidomoči zmenený – funkčnosť
vystriedala krásu. Terebray sa rozhodla urobiť z toho miesta pevnosť. Sochy z hrdzavého kameňa,
príliš veľké, aby sa pre ne našiel priestor v novom usporiadaní, stáli vonku mimo kopule, zoskupené
do vyčítavého hlúčika.
Stráže ho zbadali hneď ako sa objavil na obzore. Svedomito hliadkovali dňom i nocou. Dvaja
ozbrojenci ho zajali a v terénnom vozidle dopravili do mestského ekosystému. Anty a Phelgen, ako by
ich mohol nespoznať... Oni sa v každom prípade tvárili, akoby Jenta v živote nevideli.
Vyslobodili sa zo skafandrov a vstúpili dnu, doprostred stavebného ruchu. Celé obyvateľstvo
sústredilo úsilie na premenu ekosystému. Skvelí umelci vedľa vedcov, kaňazi vedľa údržbárov,
dreli ako o život a celému tomu organizovanému zmätku velila železnou rukou Terebray. Tak ľahko
akceptovali jej vodcovstvo. Natoľko sa báli útoku ľudí? Alebo nebodaj udržiavala poriadok hrozbou
násilia? Jent pozrel na zbrane za opaskami stráží.
Okamžite si všimla ich príchod a Anty jej venoval spýtavý pohľad. Terebray skúmala Jenta
zo svojho vyvýšeného stanoviska. Neuhol očami, trpezlivo čakal. Musia sa k nemu postaviť ako
k pravému vodcovi. Ukončiť to dôstojne. Prvý a posledný raz by sklonil hlavu pred starými zvykmi,
pripravený vziať rýchlu a krvavú smrť z rúk svojich ľudí. Terebray prikývla. Anty gestom odpovedal, že
rozumie a žena sa vrátila k rozrobenej práci.
Bývalý vodca mestského ekosystému čakal na prvý úder. Tých pár sekúnd mu pripadalo
nekonečne dlhých a napriek tomu nakoniec nebol pripravený.
„Potrebujeme každého zdravého muža,“ povedal Anty. „Poď so mnou, pomôžeš na opevnení.“
ilustrácia: Selena
http://seleenee.deviantart.com
Každý z nás, kto čítame od detstva, má obľúbených kníh celú hromadu.
Keď som celý týždeň premýšľala, ako odpovedať na túto otázku, odrazu mi
zasvietilo. Za uplynulé dva roky na mňa asi najväčší “epický” dojem urobil
hrubočizný román Susanny Clarkovej Jonathan Strange & pán Norrell.
Prečítala som české vydanie a vzápätí si vypočula audioknihu v originále - a aj
dvakrát za sebou ma tých 900 strán nesmierne bavilo. Je to fantastický príbeh
odohrávajúci sa v alternatívnej histórii Veľkej Británie z čias napoleónskych
vojen. Ide v ňom o znovuvzkriesenie prastarej anglickej mágie na pozadí
životných osudov hlavných (i vedľajších) postáv - čudáckeho pána Norrella
vzdelaného v mágii ako nikto iný a mladého Jonathana Strangea, ktorý je
najväčším prirodzeným talentom od čias legendárneho kráľa Havrana. Starší
prijme mladšieho ako žiaka, aby sa neskôr stali rivalmi. Okrem reálneho
sveta existuje ešte druhý, “tieňový” - tomu vládnu mocní, ale aj zákerní
elfovia (v slovenskom preklade féeri, orig. fairies). V knihe okrem šialeného
kráľa stretneme napríklad aj admirála Wellingtona a zúčastníme sa trochu inej bitky pri Waterloo.
A tak ďalej.Jonathan Strange & pán Norrell je veľkolepá napínavá freska plná zaujímavých hrdinov
a zápletiek, ktorá očarila tisícky čitateľov. Pomaly sa chystá aj filmové spracovanie, a ja len dúfam, že
filmári zachovajú čo najviac z uhrančivej atmosféry diela a pokazia čo najmenej. V záujme fanúšikov
by možno bolo najlepšie, keby sa na to úplne vykašľali.
Aneta „Riddick“ Čižmáriková
25
Alexandra Pavelková je so svojimi dvanástimi knihami v troch jazykoch,
desiatkami poviedok a množstvom ocenení jednoznačne najúspešnejšia
slovenská autorka fantastiky (a to aj keď sú z nich štyri spolupráce a jedna nie
je beletria). Ako prvá Slovenka vyhrala CKČ, navyše s prvou fantasy poviedkou,
ktorej sa to podarilo. Bez nej by naša fantastika bola
chudobnejšia o jednu kvalitnú, inteligentnú a nebojácnu
autorku, ktorá jej prebojovávala miesto na viacerých frontoch.
Som preto veľmi rád, že si v množstve rodinných a pracovných
povinností našla čas odpovedať na naše otázky.
Tvoje prvé poviedky sa objavili v prvých ročníkoch
Ceny Gustáva Reussa. Autoriek v nich bolo dosť, prvý
rok – dva aj na víťazných pozíciách. Neskôr si tam,
až do príchodu Zusky Minichovej, zostala jediná
úspešná. Mali to autorky v 90. rokoch u nás ťažšie?
Tá prechodná osamelosť vyplýva podľa mňa
skôr z toho, že prvých ročníkov CGR sa zúčastnili
viacerí mainstreamoví autori, ktorých dielka niesli
prvky fantastiky, alebo ľudia, ktorí sa zaoberali inou
umeleckou či vedeckou činnosťou a proste si struhli
poviedočku, ktorá by sa dala zaradiť do žánru
fantastiky (zo žien napríklad Eva Rísová, Zuzana
Mojžišová a i). Okrem toho, ženy v istom veku majú
vždy v zásuvke nejaký ten textík a ak sa zrazu vynorí
vhodná súťaž, majú viac odvahy riskovať svoju
dobrú povesť alebo svoju prácu pošlú do súťaže
len tak zo srandy. V neskorších ročníkoch väčšina
z nich (mužov i žien) upustila od zúčastňovania
sa žánrových súťaží. CGR sa proste vyprofilovala
a autori s ňou. Pamätám si pár seminárov v Revúcej,
kde sme boli v tej päťdesiatke zúčastnených len tri
ženy – Eva Kováčová, Carola Biedermannová a ja
– pričom ja som bola jediná súťažiaca.
Nemyslím si, že by som to mala ťažšie. Je fakt,
že začiatkom 90. rokov sa písalo viac sci-fi (resp.
to, čo sa s prižmúreným okom dalo nazvať sci-fi)
než fantasy, a veda bola v našom konvenčnom
ponímaní vždy viac mužskou než ženskou
záležitosťou; preto sa mnohí – vydavatelia,
porotcovia, čitatelia – dívali na autorku sci-fi cez
prsty. Tento fenomén sa potom preniesol aj do
ďalších rokov, keď sa začal u nás viac rozvíjať žáner
fantasy. Ako príklad by som citovala jedného
nemenovaného známeho autora a môjho dobrého
priateľa: „Nejaká –ová predsa nemôže napísať
dobrú fantasy!“ Samozrejme, každý po osobnej
skúsenosti tento predsudok trochu korigoval. Ja
som napríklad dostala množstvo mailov a listov od
čitateľov – mužov s približne rovnakým obsahom:
„Keď som zobral do ruky Vašu knihu, neveril som,
že žena dokáže napísať kvalitnú fantastiku, ale po
prečítaní musím priznať, aj keď mi to trhá srdce,
že ste lepšia ako... (doplň meno ľubovoľného
mužského autora fantastiky).“ Samozrejme,
Pýta sa:
Martin Králik
Odpovedá:
pozitívna odozva ženských čitateliek bola omnoho
početnejšia :-). Z uvedeného logicky vyplýva, že
ženské autorky to očividne nemali ľahšie, ale mne
počas 14 rokov vyšlo 9 kníh a množstvo poviedok.
Začiatky neboli najľahšie, ale rozhodne sa nemám
na čo sťažovať.
Dnes je však všetko inak, Cenu Fantázie vyhrali
dámy šesťkrát za sebou, zborník ich je plný. Čo podľa
teba najviac prispelo k tomu, že sa vyrojilo také
množstvo sci-fi autoriek?
Príklad. Dnešný trh je zaplavený knihami žánru
fantastiky, ktoré napísali ženy. Veľa dievčat si
pomyslí – keď môže ona, prečo by som nemohla
aj ja? Treba si ale všímať aj žáner – nikto nebude
oponovať tvrdeniu, že v súčasnej dobe sa predáva
viac fantasy ako sci-fi. A sme zasa na začiatku
– vedecká fantastika je stále vo všeobecnosti
doménou mužských autorov, takže ženy so svojím
talentom splietať príbehy bez nutnosti technických
znalostí majú teraz viac šancí ako predtým presadiť
sa jednoducho kvalitným príbehom. Samozrejme,
keď niekto chce písať, proste píše – bez ohľadu na
to, či je to sci-fi alebo fantasy, a či je autor samček
alebo samička.
Viacerí teoretici prezentujú názor, že ženská
fantastika neexistuje, je iba dobra a zlá. Súhlasíš
s tým? Do akej miery je pre teba ženský element pri
písaní určujúci?
Nepatrím medzi teoretikov, ale podľa môjho
názoru deliť fantastiku na mužskú a ženskú tiež
nemá zmysel – čítala som veľa veľmi zlých kníh
(od mužov aj od žien), rovnako ak veľmi dobrých
kníh (od mužov aj od žien). Fantastika však
disponuje množstvom subžánrov na to, aby tu
mohlo dôjsť ku genderovým prioritám. Potom
je jasné, že agresívnejší, výbojnejší samčekovia
budú uprednostňovať splatter, zatiaľ čo život
dávajúce a rodinu budujúce samičky dajú prednosť
príbehom, kde hrdina (hrdinka) musí často zložitou
cestou ubrániť svojich blízkych, svoje mesto či
svet. Samozrejme, bez ohľadu na subžáner, ktorý
si autor(ka) vyberie, čitateľ obyčajne vycíti, či
knihu písala žena či muž – jednoducho podľa
26
prístupu k téme a technike písania. Ale toto
má tiež svoj háčik – skutočne dobrý autor (čím
myslím aj autorky) ovláda tajomstvo mimikri či
hlbokej empatie – a v prípade, že je to jeho (čiže
aj jej) umeleckým zámerom, dokáže byť dobrý
mužský autor takým emocionálnym vydieračom,
že pri čítaní jedno oko nezostane suché, zatiaľ
čo ženská autorka vie tiež zaplniť stránky
takými presvedčivými krvavými flákancami, že
aj tí najzarytejší fanúšikovia akčných scén majú
nutkanie skladovať knižku v plastovom vedierku.
najviac - vizuálne médiá, japonská popkultúra či
fantastická literatúra?
Nedá sa to oddeliť ani percentuálne ohodnotiť.
Z každého troška. Samozrejme, okrem toho sa
venujem aj ďalším veciam –či už z profesionálneho
hľadiska alebo preto, lebo ma to momentálne
teší alebo že to proste treba nikto iný to neurobí.
Napríklad veľa času trávim záchranou pouličných
mačiek, starostlivosťou o ne, hľadaním im nového
domova a osvetou týkajúcou sa zaobchádzania so
zvieratami.
Na prelome tisícročí si bola v počte kníh
najvydávanejším slovenským SF autorom (ak
počítame aj spolupráce). V posledných rokoch ti
však vyšla iba krásna slovenská Prísaha, a Ďuro
Červenák ťa už v počte titulov ďaleko prekonal. Nejde
samozrejme o kvantitu, no fakt je, že píšeš prózu
menej. Čím to je? Môže za to viac rodina alebo iné
záujmy?
Koncom roka 2009 mi predsa len v spolupráci
s Milošom Jesenským a Lenkou Tkáčovou vyšla
kniha Čarodejnice, alchymisti a hľadači pokladov
na Slovensku. Spoluautori v tejto knihe napísali
faktografickú časť, ja beletristickú, čo bol zatiaľ môj
ostatný knižný počin. Ale v skutočnosti ide o starší
projekt, ktorý sa podarilo uviesť na trh až teraz,
takže môj v skutočnosti najnovší beletristický text
je dlhšia poviedka Barva – vyšla vlani v antológii
Memento Mori a je to moja srdcovka.
Skutočne však ostatné roky veľa prózy
nepíšem. Porovnávať s Ďurom Červenákom tu
nemá veľký význam, pretože Ďuro sa písaním živí
a písať musí (a chce). Ja mám dve zamestnania,
ktoré ma živia, a máš pravdu, že veľa energie
odčerpáva rodina a osobné záujmy. Pred rokom
a pol mi pribudol časovo náročný koníček, a to
www.fantazia.sk. Takže na vlastné písanie okrem
kratších publicistických textov mi jednoducho
nezostáva čas, ale nemám ani nejakú extra
silnú motiváciu – niet už čo získať a na to, aby
som si svoje príbehy, ktoré mám momentálne
rozostavané, prežívala kedy chcem a kde chcem,
klávesnicu nepotrebujem.
Tvoja stránka vimka.sk bola vždy zaujímavá, aj
svojím workshopom. Posledný rok – dva je však
tvoja prítomnosť na internete oveľa výraznejšia.
Administruješ Ohnivé pero, nasledovala séria
rozhovorov so zaujímavými osobnosťami našej SF,
teraz sa spustilo Protopero, rubrika starších poviedok,
úspešných v súťažiach. Objavila si sa na facebooku.
Nezaberá ti internet veľa času?
Sedím pri počítači (poťažmo pri internete)
prakticky 10 hodín denne, ale keďže drvivá väčšina
z toho sa týka mojich pracovných povinností, len
malé percento ide na úkor osobnej komunikácie,
zábavy alebo sebaprezentácie. Internet je pre mňa
stále zdrojom rýchlo dostupných relevantných
informácií. Tu naozaj platí: koľko rečí vieš, toľkokrát
si človekom. Pretože keď niečo nemôžeš nájsť po
slovensky, skúsiš to po česky, anglicky, nemecky,
a ak už fakt nikde nič nie je, nakoniec to celkom isto
nájdeš po rusky alebo japonsky. Internet je časovo
výhodným komunikačným kanálom a výkladnou
skriňou. Ani sociálna sieť nemusí fungovať iba ako
priestor, kde sa zabíja čas kecaním s kamošmi,
hraním rôznych hier či vypĺňaním zábavných testov,
ale umožní veľmi rýchlo a veľmi konkrétne získať
potrebné dáta. A naopak, veľmi rýchlo a konkrétne
sprostredkuje informácie, ktoré chceme
sprostredkovať, smerom k vybranej cieľovej
skupine. V krátkosti: internet okrem rozptýlenia
náramne pomáha vzdelaniu a biznisu ;-).
Z časopisu Fantázia a jeho internetových stránok
ťa poznáme aj ako recenzentku filmov a seriálov.
Do Pevnosti píšeš veľa o anime. Čo ťa dnes zaujíma
Čo zaujímavé si od teba budú môcť naši čitatelia
v najbližšom čase prečítať?
V Pevnosti zase novú recenziu anime. Nuž a ak
budú čitatelia dostatočne trpezliví, tak vlastne
čokoľvek.
h t t p : / / w w w. v i m k a . sk
27
28
Keď sa šéfinšpektor Lyod konečne predral hustým porastom, podliezol červenú pásku
a s otráveným výrazom na tvári nadvihol zarosený igelit, musel neochotne skonštatovať, že
absurdnejší úkaz doteraz naozaj nevidel.
„To je všetko, čo máme, pane,“ vysvetlil trpko mladý poručík a perom si poškrabal ufúľané čelo.
„Doklady?“ opýtal sa Lyod a zvraštil huňaté obočie.
„Žiadne pane.“
„Nejaké cennosti?“
„Nič, pane.“
„Ste si istý, že si z vás niekto kruto nevystreli, poručík?“
„Áno, som si tým istý, pane!“
„Tak mi potom povedzte, čo konkrétne má táto hŕba šiat podľa vás predstavovať!“ odvrkol
rozčúlene Lyod, keď pomaly vstával.
„Obeť, pane!“ pohotovo odvetil poručík horlivo listujúc vo svojich poznámkach.
„Pred mesiacom nám bolo nahlásené zmiznutie jedného postaršieho zberateľa starožitností
a podľa popisu si dovolím tvrdiť, pane, že sme ho práve našli.“
Šéfinšpektor Lyod sa hlasno rozosmial a ironicky dodal:
„Takže podľa popisu! Potom mi isto viete povedať i to, kam zmizlo telo.“
„Nie, to neviem, pane,“ zamrmlal rozpačito poručík a podal Lyodovi pár gumených rukavíc.
„Ďakujem, ale nebudem ich potrebovať. Tu som totiž skončil.“
„Ale...“
„Do večera očakávam podrobné hlásenie,“ ukončil rozhovor šéfinšpektor Lyod a s rovnako
nadšeným pohľadom, aký sa mu na tvári usadil, keď zistil, kde miesto činu vlastne je, sa pobral
naspäť.
„Už som na podobné dobrodružstvá pristarý!“

Skepticky si premeral vstupnú halu, drevený vešiak, prachom pokryté stoličky i kyslo sa
tváriaceho muža, ktorý práve teraz neveľmi zručne zápasil s jeho premočeným cestovným plášťom.
„U-už na vás čaká,“ zafučal a krátkym mávnutím ruky naznačil smer cesty, vedúci do rozľahlej
obývacej izby.
„Ak sa sám seba pýtate, prečo som si pre našu schôdzku vybrala práve toto miesto, možno
vás milo prekvapí zistenie, že som ho viac-menej zdedila,“ privítala ho srdečne žena v stredných
rokoch.
„Pani Doylová?“
„Slečna Doylová,“ opravila ho rázne a jemne sa zapýrila.
„Ospravedlňujem sa za svoju netaktnosť, nevedel som...“
„To je v poriadku, pán Cain. Nesadnete si?“
„Isteže, veľmi rád.“
Zelené poťahy sa napli, vysušené ozdobné lemovanie hlasno zapraskalo a slečna Doylová sa
energicky načiahla po žltkastý popolník, ktorý stál na drobnej ebenovej poličke hneď povedľa.
„Fajčíte?“ opýtala sa ho s rovnako nežným úsmevom, s akým ho pred malou chvíľkou srdečne
vítala. Imponovalo mu to.
„Nie, ďakujem.“
„Máte pravdu, raz na to doplatím,“ poznamenala len tak mimochodom, keď si zapálila.
„Takže,“ začala, „ak som to správne pochopila, zaujímate sa o moju zbierku kníh.“
„Konkrétne ide o osemnáste storočie. Podľa zoznamu, ktorý ste mi pred istým obdobím zaslala,
pár takýchto cenností vlastníte,“ vysvetlil zámer svojej náhlej návštevy pán Cain a z ľavého vrecka
vytiahol hodvábnu vreckovkou, ktorou si utrel pot.
„Rozumiem. A ako sa na vás tak pozerám, žiadna cena pre vás nebude privysoká, nie je tak?“
„Predpokladám, že sa dohodneme,“ pritakal o čosi menej nadšene.
„Môžem sa vás na niečo opýtať, pán Cain?“
„Samozrejme.“
„Ako ďaleko ste ochotný zájsť?“
„Myslím, že vám nerozumiem, slečna Doylová,“ odvetil zmätene a nervózne sa pomrvil. Slečna
Doylová uhasila cigaru, zamyslene odložila popolník, pomaly sa postavila a podišla k pootvoreným
dverám, cez ktoré do miestnosti presvitalo svetlo z neveľkej lampy na chodbe. Chvíľu sa kochala
vyblednutými ornamentmi, čo pokrývali takmer celú ich plochu, kým mu opäť venovala celú svoju
pozornosť:
29
„Moje knihy sú unikátne. Ale to isto viete.“
„Toho som si plne vedomý.“
„Unikátne sú práve v tom, že rozprávajú príbehy, ktoré niekto, niekde, pred istým časom prežil.
Myslím, že správne sa tomuto úkazu povie – autentickosť. Preto, pochopiteľne, neponúknu žiadnu
inovatívnu myšlienku a ani vám detailne nevysvetlia, ako a prečo sa to stalo. Sú všedné, úplne
obyčajné,“ pokračovala vo svojom monológu slečna Doylová.
„To, čo je však na nich také cenné, je samotný spôsob ich získania. A práve on je takmer
nevyčísliteľný, čo nám tento obchod trošku komplikuje.“
„Chcete tým vari povedať, že k žiadnemu obchodu...“ rozčúlil sa pán Cain, keď sa žena posadila za
pracovný stôl a pohŕdavo si ho začala premeriavať.
„Ale kdeže, pán Cain! Iba som nahlas uvažovala o tom, aké zaujímavé spomienky by ste mi dokázali
ponúknuť vy sám!“
„Spomienky?!“
„Samozrejme. Musíte ich mať veľmi veľa!“
„Tuším, že vám nerozumiem, slečna Doylová. A úprimne, nemám čas na to, aby...“
„Jedna jediná spomienka za všetky knihy, ktoré tak veľmi chcete. Jedna jediná spomienka. Beriete?“
„Ale... ale...“ zakoktal sa pán Cain, „ čo... čo by ste tým získali?“
Slečna Doylová sa naklonila.
„Viac, než si viete predstaviť. Prijímate moju ponuku, pán Cain?“

„Ešte raz a pekne po poriadku,“ bezradne hlesol šéfinšpektor Lyod, keď si po druhýkrát za tento
večer vypočul pomerne zvláštnu výpoveď vyľakaného muža v sivom obleku, ktorý sa vyše hodiny krčil
na nepohodlne pôsobiacej stoličke v jeho kancelárii.
„Vy mi tu tvrdíte, že váš zamestnávateľ...“
„Pani! M-moja pani. So-som majordóm, i keď viem, ž-že to vyznieva v dnešnej dobe viac-menej kokomicky,“ prerušil ho útly muž a ulízal si neposednú ofinu čiernych vlasov.
„Dobre teda, slečna Doylová podľa vašej výpovede unáša...“
„N-nie, nie! Vy mi nerozumiete! Ona ich ne-neunáša! O-ona kradne! Ich spo-spomienky a... a potom
ich u-ukladá do svojich kníh!“ rozčúlil sa muž ešte viac a šéfinšpektor Lyod pôsobivo prevrátil očami.
„Pán Adams,“ rezignoval Lyod, „Aj keby tomu tak bolo, stále sa to nedá klasifikovať ako trestný čin!“
„Ja n-nie som blázon! Vi-videl som to na vlastné oči! Videl! Čím viac dáte, tým menej z vás zozostane! N-nakoniec sa jednoducho vy-vyparíte! Puf! A už nie ste!“ energicky rozhodil rukami pán
Adams a venoval šéfinšpektorovi veľavýznamný pohľad. Lyod neveriacky pokrútil hlavou, bezradne sa
oprel o kožené operadlo a párkrát sa zhlboka nadýchol.
„Pán Adams, dohodneme sa, dobre?“
Muž nadšene prikývol.
„Ja vás teraz neobviním z verejného výsmechu na margo policajného činiteľa, vy mi z vďačnosti za
tento môj šľachetný čin zase sľúbite, že okamžite vyhľadáte odbornú pomoc, súhlasíte?“
Pán Adamas zbledol.
„J-ja a-ale...“
„Pán Adams! Pomaly mi dochádza trpezlivosť! Veď nemáte ani len dôkaz!“
„M-mám! Te-teda, m-máte ho teraz vy-vy,“ úpenlivo sa snažil presvedčiť Lyoda o pravdivosti svojho
zistenia majordóm.
„My?“ zbystril Lyod pozornosť a oprel sa mohutnými lakťami o stôl. Pán Adams sa trpko usmial,
načiahol sa po svoju tašku a chvíľu sa v nej hrabal, aby odtiaľ vytiahol raňajší výtlačok miestnych
novín, ktorý podal Lyodovi.
„Dnes rá-ráno ste na-našli neďaleko o-odtiaľto kôpku šia-šiat bez te-tela. I-ich ma-majiteľ sa má priprihlásiť na v-vašej policajnej st-stanici,“ zhrnul obsah krátkeho oznamu majordóm.
„Ak je to všetko, čo ste mi chceli na záver našej plodnej debaty povedať...“
„Volal sa C-cain Arvhibald!“
„Dobre. No ponesiete si za to všetko následky,“ nechal sa konečne prehovoriť šéfinšpektor Lyod,
„Poručík! Postarajte sa nateraz o pána Adamsa.“

„Môžem vás ponúknuť čajom, šéfinšpektor Lyod?“
„Nie, ďakujem, som tu pracovne a sľubujem, že vás dlho nezdržím, pani Doylová,“ odmietol rázne
a zapálil si cigaru.
30
„Slečna,“ opravila ho nežne podávajúc mu starý popolník.
„Vraj ste poznali pána Caina. Arvhibalda Caina.“
„Viac-menej áno. Prejavil záujem o moju vzácnu zbierku kníh,“ odvetila pobavene a odpila si.
Šéfinšpektor Lyod vytiahol malý poznámkový blok a čosi si doň zapísal.
„Všetky potrebné informácie nájdete tu,“ predbehla ho skôr, než stihol položiť ďalšiu otázku.
„Dúfam, že výdobytky modernej techniky nebudú pre vás španielskou dedinou.“
„Nie, to istotne nie,“ očervenel Lyod, keď sa načiahol po disk, ktorý slečna Doylová položila na stôl.
„O čo konkrétne mal pán Cain...“
„Záujem?“ dokončila a Lyod začal pomaly strácať trpezlivosť.
„Bol by som vám povďačný, ak by ste ma láskavo nechali robiť si svoju prácu, slečna Doylová!“
„Och! Naozaj sa veľmi ospravedlňujem za svoju netaktnosť, šéfinšpektor! Je to po prvýkrát, čo ma
niekto za niečo podozrieva a ja...“
„Stačí, ak mi zodpoviete ešte pár otázok,“ prerušil jej nadšenie.
„Samozrejme. Pán Cain chcel odo mňa odkúpiť pár kníh z osemnásteho storočia. Vzhľadom na to,
že sa ich suma nedala v daný deň presne stanoviť, dohodli sme sa na ďalšom stretnutí, aby sa tieto
drobné nejasnosti mohli v pokoji vyriešiť. Pán Cain súhlasil a minulý piatok ma skoro ráno navštívil v
mojom antikvariáte.“
„Pôsobil na vás pán Cain nervózne? Prípadne... zdal sa vám v oný deň akýsi nesvoj?“
Slečna Doylová sa zamyslela.
„Nie. Skôr bol nadšený. Viete, nečudujem sa mu. I ja by som jasala nad takou ponukou!“
„Ponukou?“ zopakoval zvedavo posledné slovo a slečna Doylová šibalsky zažmurkala.
„Čo keby ste mi porozprávali o vašich posledných sviatkoch? Alebo si nostalgicky zaspomínali
na svoju prvú lásku? Možno by ste ma dokázali ohúriť i svojím temperamentom, pracovitosťou,
zaujímavými faktami z posledného prípadu či dobrým tipom na vynikajúci podnik v tomto veľkomeste!“
„Slečna... slečna Doylová...“
„Môžem vám odprisahať, že som sa nezbláznila, pán šéfinšpektor. Iba som vám priblížila
možnú finančnú stránku týchto nehnuteľností. Peňazí mám neúrekom! Ale obyčajné spomienky na
zanedbateľné za to svojím spôsobom veľmi krásne maličkosti... veľmi rada totiž počúvam!“ rozplývala
sa naďalej.
„Ak máte chuť a čas, rada vám niečo ukážem!“
Podišla k mohutnej knižnici odkiaľ vytiahla dve knihy a obe položila na stôl pred prekvapeného
Lyoda.
„Táto,“ ukázala na jednu z nich, „patrí pánovi Adamsovi. Je v nej ukrytý zvláštny príbeh o jednom
smutnom detskom sne. Nie je ani pridlhý, ani prikrátky. Úplne stačí na to, aby sa ním v plnej výške
vyplatil žiadaný tovar.“
Šéfinšpektor Lyod zažmurkal, poškrabal sa rozpačito na plešine a venoval slečne Doylovej jeden
zmätený pohľad.
„Je to tak jednoduché! Pozrite sa!“
Opatrne otvorila druhú knihu.
„Táto na ten svoj príbeh ešte len čaká,“ vysvetlila, keď sa Lyod nechápavo pozrel na prázdne
stránky.
„No tak! Odhoďte zábrany! Dotknite sa jej a spomínajte! Spomínajte na samotný život, jeho neduhy,
krásne chvíle i nevydarené sny. Na vašu rodinu, blízkych priateľov alebo samotných neprajníkov. Na
ťažkú prácu, príjemný oddych, náhle prekvapenia či sklamania. Je toho toľko!“ zvolala.
Dotkol sa jej iba raz. Na malú chvíľu. Stačila však na to, aby si ho získala. Celého, celučičkého.

Poručík Scott sa bezradne poškrabal po čele. Znechutene zatvoril poznámkový blok a podal
postaršiemu seržantovi dva páry gumených rukavíc.
„Odprisahal by som, že patria šéfinšpektorovi Lyodovi! Ibaže... kým sa nenájdu doklady,“ povzdychol
si, keď nadvihol čierny zarosený igelit.
„Koľko dní sa pohrešuje?“ nezaujato sa opýtal seržant skláňajúc sa nad nálezom.
„Zajtra to bude pomaly mesiac,“ odvetil poručík a zodvihol zrak k oblohe.
„Tuším, že bude pršať.“
ilustrácia: bety
31
32
„Upáľte ju!“ zúrivo vykríkol knieža hlasom znetvoreným od zlosti. Pred ním, v prachu
kamenného nádvoria, kľačala mladá deva s hlbokou ranou v hrudi a prerezanými žilami na
zápästiach. Avšak rany už nekrvácali a pozvoľna sa hojili. Pomaly, ale badateľne. A hoci pod
jej nohami sa zem červenela krvou, na kolenách ju udržiavali iba zbrojnoši s kopijami a povraz
uviazaný okolo krku.
„Bosorka!“ prudko vyskočil, ale zadržali ho stráže.
Všetci prítomní si nenápadne nakreslili do vzduchu ochranný symbol. Neradno sa s nimi
zahrávať, každý vie, že bosorky sú spolovice démoni, ovládajúce sily nevídané.
***
Smola sa však na Hrádku už stihla usadiť. Prišla vo chvíli nečakanej, keď dostavali jeho
poslednú časť – vežu. Ostávalo už iba vykonať ochranný obrad - oživiť Hrádok krvou a dušou
devy, mladej a nevinnej, takej, ktorá už nie je dieťaťom ale ešte nie je ženou. Tak si žiadali
bohovia.
Knieža vyberal starostlivo. Vhodných kandidátok bolo dosť, ale on sa chcel zavďačiť bohom
aj krásou. A tak, keď vynechal rody, ktoré si nechcel znepriateliť, voľba padla na Lanu. Bola
najkrajšia a v očiach jej horel oheň. Chlapi z okolia jej nadbiehali a ona ich vytrvalo posielala
kadeľahšie. Rodičov stratila dávnejšie, nikomu nebude chýbať. Aj mu bolo ľúto, že si ju musí
odoprieť, ale Hrádok mal prednosť. Dvoril jej, mámil ju. Jeho nemohla len tak odbiť... Vo
vhodnej chvíli ju družina kniežaťa chytila a spútala.
Nie všetky bosorky vedia čítať myšlienky.
***
Počas obradu zistili, že nie je ani mladá a ani panna, keď bohovia odmietli jej dušu. Stála
zviazaná, s hlbokou ranou v hrudi a prebodávala ich svetlými, medovými očami, ktoré veľa
videli. Oni zase s hrôzou sledovali jej krv, zmiešanú s požehnanou vodou, ktorá umne
vedenými žliabkami vo vzorke dlážky stekala k múrom a bez stôp vsakovala. Nevediac čo
ďalej, vyvliekli ju z veže. Ostal tam iba žrec, drmoliac očistné modlitby.
***
Rýchlosťou blesku rástla na nádvorí malá hranica.
„Bude iná deva,“ šeptom sa snažil ukľudniť knieža jeden z poradcov. Nie dosť potichu.
„Neskoro! Moja krv bola prvá!“ vzoprela sa. Zasmiala sa krátkym, šialeným smiechom. Snáď
ani nevychádzal z jej hrdla.
„Chcel si nedobytný hrad?“ prešla do chrčivého šepotu.
„Máš ho mať! Moja krv ho bude chrániť. Dlho, ver mi...“
Keď ju kopija štuchla do chrbta, padla tvárou na zem. Chvíľu sa zdalo, že je po všetkom.
Všetci strnuli. Dívali sa na Lanu, či ešte žije. V tichu, ktoré nastalo, by bolo počuť aj padajúce
pierko a tak sa jej šepot neobvyklou silou zaryl do uší:
„Ty však budeš žiť... kým sa nerozpadne posledný kameň z hradu alebo kým nebude aspoň
lakeť pod zemou...“
Z kútika úst jej začala tiecť tmavá, spenená krv. Opäť sa chrčivo zasmiala. Vzdala to.
Vydýchla naposledy a dlhé platinové vlasy jej prikryli tvár.
***
„Spáľte telo,“ prikázal. Ako posadnutý sledoval plamene. V ušiach mal ozvenu jej kliatby:
„...budeš žiť.“ Začal sa usmievať. Toto má byť kliatba?
„Budem žiť!“ vykríkol. „Ha! Prijímam, počuješ?!“ obrátil sa nebu.
Oheň vzbĺkol novou silou a spŕška iskier niesla jeho slová k výšinám.
***
Prešli roky a kniežaťu pribudli šediny, ale ešte vždy bol statným chlapom. Darilo sa mu
ako málokomu v jeho okolí. Hrádok získal povesť nedobytnej pevnosti, hoci jeho múry ako
zázrakom nikdy nemuseli čeliť nepriateľom. Dobrý život však plodí závisť a tak ho raz z lovu
doviezli na nosidlách a v ukrutných bolestiach. Šíp, zákerne vystrelený, ho prebodol skrz.
Každý vojak by povedal, že mu prešiel srdcom, knieža však žil a bol pri vedomí. Šíp zrejme
33
srdce tesne minul. Poddaní boli radi, ich pán nebol najhorší a ďakovali bohom. Iba žrec, okrem
liečivých zariekadiel, ho ovenčil ochrannými amuletmi a pozorne sledoval, či sa jeho telo nestane
bránou pre démonov.
Ostal človekom, živým a cítiacim. Aj on vedel, že rana mala byť smrteľná. Ale zotavil sa a prvé
kroky ho zaviedli do veže. „Ďakujem,“ šeptal šťastne do vetra.
***
Doba sa stala neistou a lúpežné vpády boli čoraz častejšie. Najprv ho volali kniežaťom šťasteny.
Z každého boja sa vrátil a žiadna rana nebola pre neho smrteľná. S počtom prežitých zranení
rástla aj jeho pýcha a situácia sa otočila.
Začal si podmaňovať jedno kniežatstvo za druhým. Neponáhľal sa, času mal dosť. Strieborné
dýky vyvolávali jeho smiech a žiadny jed nebol účinný. Mnohokrát sa zvíjal bolesťou a
v smrteľných kŕčoch, nakoniec sa vždy uzdravil. „Bolesť je iba malá daň,“ vravieval.
„Som nesmrteľný, v tom tkvie môj úspech,“ chechtal sa, opitý medovinou, na hostine, ktorú
usporiadal na počesť svojho víťazstva. Spoločníci sa smiali s ním, považovali to za dobrý vtip.
Jeho družina však rokmi starla, členovia strácali na sile a v tvári im pribúdali vrásky. Knieža mal
vlasy už biele, sila ho však neopúšťala a tvár mal rovnakú ako v deň, keď mu srdce prebodol šíp.
„Spriahol sa s démonmi,“ začalo sa šepkať. Iba žreci ho zachránili pred upálením. Potvrdili jeho
ľudskosť a spomenuli kliatbu. Ale ľudia sa mu začali vyhýbať. To bola prvá predzvesť pádu. On,
zaslepený, ešte vždy ďakoval tej, ktorej krv kolovala múrmi Hrádku.
***
Doba žrecov dávno minula. Dávno minula aj doba kniežat.
Okolie pustlo, on si však už zvykol. Dlho si nažíval a problémy ľudí mu boli čoraz viac vzdialené.
„Černokňažník!“ znel cisársky verdikt, keď si jeho milosť spomenuli, že niekde leží pekný a bohatý
Hrádok. Na jeho vlastnom kamennom nádvorí mu postavili hranicu a samotný biskup dozeral na
jeho popravu. Plamene sa rozhoreli, pálili, prvýkrát si želal smrť. Drevo však dohorelo skôr, než
sa mu telo zmenilo na popol. Kati, po niekoľkých márnych pokusoch dokonať dielo, to vzdali.
Nešlo ho upáliť, nešlo mu odťať hlavu. Kňazov začala zaujímať jeho nesmrteľnosť. V mene boha
mu bolestivými aj smrteľnými procedúrami vyháňali diabla z tela a zisťovali, ako prežíva. Vykričal
im pravdu, lenže už nežil nikto, kto by jeho slová potvrdil. Nakoniec ho zavreli do kobky hlboko
v podzemí. Prestal rátať čas, trpel hladom, smädom, aj nedostatkom čerstvého vzduchu. Blúznil
a vtedy sa mu objavovala jej usmievavá tvár.
Nevedel, koľko času uplynulo. Bol len svojím tieňom, samá kosť a koža. Nevnímal, keď ho raz
našiel jeden prekvapený chlapík. Okovy mu museli z rúk zosekať. Prišli ďalší a neveriacky si ho
obzerali.
Nevedel ani koľko času prešlo, kým bol schopný vnímať. Udivene pozeral na cudzie tváre
v neobvyklých odevoch.
Trvalo mu veľmi dlho, kým sa ako tak prispôsobil, zvykol si na podivnosti, naučil sa reč, a nie
iba jednu. Chcel sa aj zabiť. Ako inak – neúspešne. Pýcha ostala pochovaná v podzemí, naučil
sa pracovať a skrývať sa pred ľuďmi v bielych plášťoch. Všetci ho považovali za pomäteného a
sám sa tak chvíľami cítil. Prehľadával historické dokumenty a pátral. Hlúpy nikdy nebol. Konečne
raz našiel svoj hrad, najprv v spisoch, potom aj fyzicky. Kto vie, akými silami sa časť hradu zrútila
a druhá zapadla. Zo zeme trčal len kúsok veže a v dlážke boli ešte vždy viditeľné žliabky. Smial
sa, prvýkrát po veľmi dlhej dobe.
Biele plášte ho znova chytili, keď vyhodil vežu do vzduchu. So sebou vo vnútri. Nevzpieral sa
im, už vedel že koniec sa neodvratne blíži, čo je to jedno storočie oproti večnosti. Občas sa mu
o nej snívalo a často kričal zo spánku o platinových vlasoch a medových očiach. Samozrejme
rečou, akou ho učili v detstve. Nevnímal, že je z neho záhadný Prípad a že všetci nad ním krútia
hlavou. Asi by mu to bolo jedno. Určite by sa však smial, keby vedel, ako mu z blúznivých výkrikov
po dlhom pátraní zrekonštruovali životopis. Stal sa obeťou moderného režimu a nevysvetliteľné
detaily sa uviedli ako predmet ďalšieho bádania.
***
Krajinou sa prehnal víchor, ktorý trhal stromy s koreňmi. Lesík nad Hrádkom padol za obeť
34
a vytrvalé prívaly dažďa a vody presúvali zem. Na mieste, kde bol kedysi hrdý Hrádok, nikdy
nepokorený, vyrástol cez noc kopček.
***
V sanatóriu sa ozval bzučiak. Ten Prípad sa na chvíľu prebral z kómy. Má problémy so srdcom
a tak tím lekárov krvopotne bojuje o jeho život, stav stabilizujú, ale pacient znovu skončí v kóme.
***
Trieda študentov sa predierala polomom a svorne nadávali na kmene v ceste. Koho debilný
nápad bola tá skratka?
Dlhé, štíhle nohy v teniskách cupitali mokrou trávou a preskočili kmeň.
„Ty si raz zlomíš obe nohy naraz,“ pokrútil hlavou Dávid nad jej akrobatickým kúskom. „Do paže,
po daždi sa to tu riadne šmýka.“
„Neboj, ja to zvládnem. A vôbec, vieš o tom, že tu bol niekedy malý hrad?“
„Fakt? Tu?“ obzrel sa neveriacky Dávid. No, miestami nejaké zarastené skaly trčali a boli aj
pravidelné, ale hrad? Odkopol z jednej mach a tenký nános hliny. Mykol plecami. Veď je to jedno.
„Naozaj, čítala som o tom. A až zmaturujem pôjdem študovať archeológiu,“ usmievala sa.
„Ó, madam, to mi je novinka,“ provokoval ju hraným údivom a hneď sa začal chechtať.
„Hehe, je ešte niekto, kto to nevie?“
„Pohni, zaostávame,“ okato ho ignorovala a ladným skokom sa preniesla cez ďalší kmeň.
„Pozri, „ukázala na veľký, pravidelný obdĺžnik v lístí, „to je istotne opracovaná skala!“ Ako sa
obzrela, zaviali jej dlhé platinové vlasy. Uprela na skalu veľké medové oči: „Raz ho určite prídem
vykopať.“
ilustrácia: Kaila
http://kaila-chan.deviantart.com
K eď
si vymýšľajú dámy
(Ženy v slovenskej fantastike)
Ženy v žánrovej literatúre si zaslúžia osobitný
článok vonkoncom nie iba z galantnosti, ale
tiež preto, že vnášajú do tvorby (či sa to nám
a im páči alebo nie) iné videnie a vnímanie
sveta. O uchopenie jeho špecifickosti sa vo
faktografickom, nebeletristickom texte pokúšať
nebudem, hŕstku odpozorovaných nevyhnutne
jednostranne, stereotypne videných odlišností
si ušetrím do poviedok, kde sa ochotne nechám
nachytať pri omyle, skryjúc ho za úmyselný
výmysel...
Teraz ale... ženy sú ženy, fakty sú fakty,
rozplývavé dohady nechajme bokom.
* * *
Ženy v slovenskej fantastike netvoria
kvantitatívnu prevahu, rozhodne ale nie sú niečím
úplne výnimoč­-ným. V rozličnej miere presadzujú
špecifiku ženského pohľadu na svet v literatúre
zmieneného žánra od polovice šesťdesiatych rokov
dvadsiateho storočia.
Zatiaľ známa prítomnosť žien v slovenskej
literárnej fantastike začína rokom 1966, kedy vyšli
hneď dve knižky príslušníčok nežného pohlavia,
patriace do zmieneného žánra.
Hriešna krajina Atlantis plodnej autorky detskej
literatúry, romancí i rozsiahlych románových
kompozícií Hany Zelinovej prináša nie
príliš pôvodný námet. Kvetnatým jazykom
a ornamentálnym štýlom sa autorka vracia k
svojim spisovateľským začiatkom v rámci prózy
naturizmu. Obraznosť a atmosféra okrem ranej
prózy autorky evokujú Babylon Margity Figuli;
bujná opisnosť zatláča do úzadia dej a hlbšie
charakteristiky postáv.
Prítomnosť fantastického prvku je zjavná
v podstate len z mena (nenexistujúcej) krajiny,
inak prevláda zachytenie pseudohistorického, no
najmä exotického koloritu, plného farieb, zvukov,
vôní, chutí a bizarných tvarov.
Odmietnutie pôžitkov a prepychu v mene
skazenosti patrí k častým myšlienkovým gestám
literatúry umeleckej i náboženskej; u Zelinovej,
v dôsledku ledva načrtnutých charakterov,
utopených v hojnosti opisných rekvizít, vyznieva
35
pateticky a nepresvedčivo.
Autorkou druhého diela s fantastickým námetom
pod názvom Povesť o snežnom človeku je
Katarína Lazarová. Tvorkyňa budovateľských
a detektívnych románov aj v tejto próze dokazuje
zreteľný epický talent. Príbeh vyrozprávaný
nenásilne archaizovaným jazykom upúta
atmosférou tajomna, sľubne sa stupňujúceho
napätia i stredmymi prvkami lyrizácie.
Najvýznamnejšou autorkou fantastiky
dvadsiateho storočia a z hľadiska literárnej kvality
doposiaľ neprekonanou ženou tohto žánra je Alta
Vášová.
Vášovej vedeckofantastická tvorba ukazuje
drsnú, nie príliš nežnú tvár ženskej prózy. Jej
Po (1979) je drsná antiutópia. Popri dielach
Orwella, Huxleyho, Zamjatina či Atwoodovej už
dnes čitateľov sotva ohromí (ibaže dnes už ľudí
neohromí ani pád atómovej bomby, pokiaľ nebude
3-d v priamom prenose).
Ak sa zvoľna ponoríme do textu, musíme aj dnes
oceniť presvedčivosť familiarizácie a zvládnutie
neľahkého rozprávačského uhla – celý príbeh je
predsa podaný optikou robota.
Bez zbytočných okrás a veľkolepých akčných
scén. Hutna, úzkostne, naliehavo.
Fantastika aj v tomto prípade autorke umožňuje
zovšeobecnenie problematizujúceho pohľadu na
svet.
Vášová patrí zároveň k najvýznamnejším
autorkám juvenilnej fantastiky na Slovensku.
Príbeh o návšteve mimozemskej civilizácie,
podaný optikou detí podáva v knihe Blíženci
z Gemini (1981).
Román Sedem a pol stupňa celzia (1984)
prináša zriedkavý a vydarený pokus o
prepojenie juvenilnej fantastiky s antiutópiou
a postakatastrofickým románom. V protiklade
k jednostranne optimistickému pohľadu na deti
tu autorka poukazuje na, Wiliamom Goldingom
v románe Boh múch, pôsobivo podanú temnú
stránku prelínania detského myslenia s myslením
divochov a šeliem.
Román pôsobivo zhmotňuje autorkin strach
o možnú stratu ľudskosti.
* * *
Bezprostredne po roku 1989 je počet kníh
s fantastickou tematikou vcelku nízky. Ženské
autorky sa preto, podobne ako muži, v pribehu
deväťdesiatych rokov presadzujú predovšetkým
v literárnych súťažiach a časopisoch.
Chronologicky prvou súťažou špecializovanou
na literárnu fantastiku bola Cena Gustáva
Reussa (ďalej CGR), organizovaná Syndikátom
slovenských autorov fantastiky na čele s
odborníkom na popkultúru Ondrejom Hercom.
Finálové poviedky súťaže boli pravidelne
publikované v zborníkoch Krutohlav.
V znamení presily žien sa nesú prvé dva ročníky
CGR.
Roku 1991 víťazí Eva Rísová, občianskym
povolaním jazykovedkyňa s príbehom pod názvom
Lingvália, svojráznou rozprávkovo ladenou
fantasy o bojoch v krajine fantastiky. Dobré
umiestnenie získavajú aj iné autorky (Zuzana
Suchánová, Jana Pflegerová a.i).
V súťaži absolvuje (ešte pred vydaním
debutovej knižky) poviedkársky rozbeh dodnes
najvýznamnejšia osobnosť spomedzi ženských
autoriek na Slovensku, Alexandra Pavelková.
Martina Vytykačová prichádza na sklonku
deväťdesiatych rokov so zaujímavo ladenou
fantasy poviedkou (Polienko).
Tradičnejšie ladené, no bezpochyby podmanivo
vyrozprávané texty sa v zborníku Krutohlav
a časopise Fantázia uverejnila Eva Cigániková.
Porotkyňou jedného z ročníkov CGR bola
poetka Nata Hosťovecká, ktorá okrem
niekoľkých básnických knižiek a početných
rozhlasových hier napísala aj niekoľko poviedok s
vedeckofantastickou tematikou, jednu z nich pod
názvom Siedma tvár uverejnila v antológii Správy
z neznámych svetov (1988).
Helena Matonoková publikuje chronologicky
neskôr, v deväťdesiatych rokoch, no atmosférou
i postupmi patrí jej tvorba jednoznačne do už
uzavretých kapitol dejín slovenskej fantastiky.
V knižke Tajomné jazero (1999). prináša tradičný,
klasický, miestami až archaicky pôsobiaci model
vedeckej fantastiky so sklonom k naivnému
pohľadu na svet. Emancipovaná výtvarníčka
Eva, nájde v jazere kozmickú loď. Dobrotiví
vyspelí mimozemšťania vyliečia Evinho priateľa
z rakoviny a varujú ľudí pred zneužitím vedy
a techniky
Betka Palacková v románe Priatelia
aragonitu (2007) nadväzuje na tradície juvenilnej
fantastiky. Prostredníctvom fantastického motívu
približuje krásy Slovenska, ponúka presvedčivých
detských hrdinov. Do slovenskej fantastiky
prináša motív mimozmyslového vnímania a v
súvislosti s ním aj nový pohľad na v juvenilnej
fantastike častú postavu detského génia.
Autorka dvoch dielov úspešného Džínsového
denníka, Zuzka Šulajová, v románe Dievča
z minulosti použila motív cesty v čase; romanca
sa tak odvíja v dvoch časových rovinách
– v súčasnosti a v šestnástom storočí na dvore
anglickej kráľovnej Alžbety.
Autorkou niekoľkých poviedok je aj
najúspešnejšia slovenská ilustrátorka v žánri
fantastiky, Martina Pilcerová. V roku 1991 sa
s poviedkou Krajina nekončiacich snov dostala
do finále súťaže O nejlepší fantasy a bola mečom
pasovaná na lady fantasy. Text bol publikovaný
vo fanzinoch Poutník a Dech draka. Jeho
36
pokračovanie tvorí próza Aj sny raz musia skončiť
(finále súťaže O nejlepší fantasy 2000).
Rozsiahlu poviedku Hart-al- amma-ec.
s pôsobivo podaným prostredím uverejnila roku
2003 vo Fantázii č.25.
Jednou z najnovších a najmladších nádejí
slovenskej fantastiky je Marja Holecyová.
Debut pod názvom Mariotovi dediči, Predurčenie
(2010) prináša na slovenský knižný trh
Rowlingovou ovplyvnený príbeh s uveriteľne
načrtnutými vzťahmi. Dielo by malo tvoriť prvý
zväzok tetralógie.
* * *
V porovnaní s CGR omnoho výraznejší podiel
v poli súperiacich dosiahli ženy v súťaži Cena
Fantázie (organizátori Ivan Aľakša a Ivan
Pullman)
S výnimkou prvého ročníka 2003 (víťaz Juraj
Červenák) sú víťazkami výlučne predstaviteľky
nežného pohlavia.
Roku 2004 Alexandra Pavelková, roku 2005
Scarlett Rauschgoldová z Českej republiky,
roku 2006 Monika Michalovová s poviedkou
Darca spomienok; v rokoch 2007 a 2009 Lucia
Droppová, roku 2008 Lívia Hlavačková.
Navyše ešte: Cenu Bibliotéky za rok 2007 získala
Monika Sjekelová v roku 2007, v roku 2008
Diana Majerová (Čas neľahkých rozhodnutí); až
v roku 2009 sériu príslušníčkám nežného pohlavia
pokazil Michal Jedinák.
Okrem víťaziek boli aj iné umiestnenia na
stupňoch víťazov, prípadne finálové umiestnenia.
Medzi publikované nevíťazky patrí napríklad
Brynn Absolon
V poviedke Hrdinstvo s obmedzeným
ručením (zborník Cena Fantázie 2008, druhá,
“nefinálová” päťka, vybraná editorom Ivanom
Pullmanom). Ponúka v ženskej fantastike
neobvyklý postkatastrofický žáner s presvedčivými
emočnými charakteristikami postáv.
Zuzana Gajdošová vo svojich poviedkach
vedome nadväzuje na tradície folklórnej tvorby
(Dar, druhé mesto Cena Fantázie 2008).
Ďalším oceneným a víťazkám sa budem venovať
v ďalšom osobitne.
* * *
Ženské (a dievčenské) autorky veľmi často
bodujú tiež v súťaži Keď si vymýšľam určenej
žiakom (a žiačkam) základných a stredných škôl.
Napríklad v aktuálnom jedenástom ročníku si
víťazstvo v kategórii základných škôl odniesla
Monika Jakábová, v kategórii stredných škôl
Kristína Ištvánová.
Prejdem teraz k významnejším pravidelnejšie
publikujúcim autorkám v podstate súčasnej
slovenskej fantastiky. V skratke ponúkam prehľad
diela i jeho základné znaky.
Zuska Stožická (dievčenským menom
Minichová)
Charakteristické črty jej tvorivého naturelu
tvoria: jemná poetizácia, vyspelý štýl umne
vystavané dialógy uveriteľných postáv
v premyslene vykreslenom prostredí, vystuženom
poctivými vedeckými poznatkami – toľkoto
prinášajú poviedky uvedenej autorky.
Debutovala vo veku šestnásť rokov poviedkou
Lyan Kaina, s ktorou získala roku 1998 druhé
miesto v súťaži Hranice možností.
O rok neskôr s textom Démon na Sayfagare
získala v spomenutej súťaži prvé miesto
– a posunula sa k vyšším métam. Vo Fantázii
č.11 (4/1999) publikuje prózu Príbeh o smrti.
V roku 2000 sa prebojúva do finále CGR (text pod
názvom Rieka), kde v nasledujúcich ročníkoch
pravidelne vyhráva cenu najmladšieho finalistu,
Napokon roku 2002 za poviedku Črepiny z oblohy
tretie miesto. V CKČ prvýkrát boduje na štvrtom
mieste roku 2000 ako spoluautorka poviedky
Visiaci svet (s Antonom Stiffelom, jedným z
členov skupiny Triéder). Po niekoľkonásobných
finálových umiestneniach získava víťazstvo a pulca
v kategórii mikropoviedka (Uspávanka klanu N
dorov, 2007). S poviedkou Stredne veľký modrý
vtáčik získava tretie miesto v súťaži Cena Fantázie
2006; príbeh pod názvom Emy a hlas kuvika si
roku 2009 vydobyje prvenstvo v súťaži Poviedkou
za 33 Eu. témou space opera (Istrozin č.26-27).
Vo finále súťaže Ikaros získala s poviedkou
Niralk roku 2003 tretie miesto, čo jej zabezpečilo
publikovanie v prestížnom českom sf magazíne
Ikaria (Ikarie 8/2003).
Najlepšie poviedky prvého obdobia tvorby
uverejnila ako členka voľného združenia Triéder
(Viliam Búr, Zuska Minichová, Anton Stiffel)
v zbierke Mozaika rôznobežných ciest (2001).
Spomenutá knižka získala roku 2002 až tri
Istrony v kategórii antológia; v kategórii pôvodná
poviedka (Anton Stiffel s textom Vždy budem
hovoriť navždy) a za obálku knižky si Istrona
odniesol Juraj Molčák.
Minichová – Stožická je autorkou doposiaľ
jedinej samostatne vydanej poviedkovej knižky
Črepiny z oblohy (2007).
V roku 2007 rozsiahlejší výber poviedok pod
názvom Astralnia vyšiel, zásluhou editora
a spoluzakladateľa časopisu Fantázia, Martina
Králika, v poľštine.
Do antológie českej a slovenskej fantastiky,
ktorá vyšla roku 2008 pod názvom Zachovuj sien
jak porzondny trup (Správaj sa ako poriadna
mŕtvola) editor Martin Králik vybral už spomenutú
poviedku Visiaci svet.
Pravdepodobne najvydávanejšou poviedkou
autorky je Šťastie v hre, ktoré sa stalo súčasťou
antológie výberu poviedok z časopisu Fantázia
(Fantázia – to nejlepší; editori Martin Králik
a Robert Pilch), v poľskej jazykovej verzii vyšla
v internetovom časopise Farenheit XLV (marecmáj 2005) a v printovom časopise Science fiction,
37
fantasy i horor 2/2005. Navyše bola súčasťou
spomenutej zbierky Astralnia, v slovenčine si ju
čitatelia mohli prečítať v tridsiatom čísle časopisu
Fantázia roku 2004.
Poviedka Rieka (Rivero) vyšla v preklade Martina
Minicha v medzinárodnom jazyku esperanto
v časopise Esperantisto slovaka 2/2002.
S pomerne veľkým ohlasom sa zúčastnila aj
publikovania v prvom, nesúťažnom ročníku
Ohnivého pera, seriálu poviedok, vyberaných
na internetovú stránku Fantázie Michalom
Jedinákom. Tu uverejnila dva príspevky s
veľavravnými názvami a svojskou poetikou:
Loenra, alebo romantický príbeh s vesmírnou
tematikou a Jeden z príbehov strýka Fonziho,
tentoraz plný peria.
Tvorba Stožickej atmosférou, napriek nespornej
svojbytnosti, miestami evokuje príbehy Georga
Martina.
Prozaička je v kontexte slovenskej fantastiky
jednou z majsteriek familiarizácie – vedecké
pozadie dokáže do svojich textov zakomponovať
nenásilným, prirodzeným, nevtieravým, niekedy
takmer nebadaným spôsobom.
č. 25) sa umiestnila na treťom mieste súťaže
Slavcon 2008.
Vo vážnejšie ladených poviedkach ale zabrnkala
aj na poetickejšiu strunu imaginácie (Kráľovná
Lipa; Fantázia č.47, 3/2009)
Prvým mne známym publikačným počinom
Lívie Hlavačkovej bol krátky text, ktorý sa pod
názvom Prst kostlivca objavil v rubrike v Ohnivé
pero, riadenej vtedy Michalom Jedinákom, roku
2006.
Texty Lívie Hlavačkovej sa vyznačujú dôrazom
na – v niektorých textoch prekomplikovaný, až
neprehľadný dej. (Črepiny, víťazná poviedka Ceny
Fantázie 2008)
V žánri historickej fantasy sa autorke darí udržať
rovnováhu medzi napínavým dejom v pomerne
dôveryhodne vykreslených reáliách a stručne,
no čoraz zručnejšie načrtávanými postavami.
(Ryšavý drak, Fantázia č. 2, 2009).
V poviedke Krvavé more (CKČ 2008, tretie
miesto v kategórii dlhá poviedka) sa úspešne
pokúsila o temnú fantasy s prvkami hororu
a trilleru, umiestnenú do zdanlivo idylického
prostredia chorvátskej pláže. V tejto poviedke
(ovplyvnenej stykom s konkrétnym prostredím
Zuska Minichová Stožická je jednou z mála
i osobami) zatiaľ najpresvedčivejšie vykreslila
slovenských autoriek schopných a ochotných
konanie postáv.
vnímať žáner fantastiky problémovo a pokúšať sa
Lívia Hlavačková pomerne hojne a úspešne
v ňom o presah smerom k riešeniu zaujímavých, publikuje i v češtine. Rozsiahla novela Drozd
miestami až závažných otázok.
vyšla v dvoch pokračovaniach magazínu Pevnost
(5,6/2007); v zmienenom periodiku bola
* * *
Prevažne rekreatívna funkcia figuruje v textoch publikovaná aj próza Luna se sluncem (Pevnost
Lívie Hlavačkovej a Lucie Droppovej ako i Diany 4/2008); v antológii Třpyt mečů, záblesky Laserů
(Straky na Vrbě 2008) sa objavila poviedka
Ďurinovej-Laslopovej.
Zapsaný osud. Za spomenutú novelu Drozd
Texty Diany Ďurinovej-Laslopovej
autorka získala víťazstvo v súťaži O nejlepší
(umiestnila sa na vysokých priečkach v súťaži
fantasy a bola pasovaná za lady fantasy.
Istroconu, s poviedkou Návrat získala najvyššie
Lucia “Nefertiti” Droppová je zatiaľ jedinou
ocenenie v prvej slovenskej súťaži zo “zdieľaného
sveta” fantasy knihy Štefana Konkola Pohrobok) dvojnásobnou víťazkou Ceny Fantázie. V poviedke
Ako orol (1. miesto Ceny Fantázie 2007)
zaujmú prvkami, ktoré v rámci fantastiky
ženských autoriek príliš časté nie sú – humorom spracúva po svojom na Slovensku nepochybne
všeobecne známy jánošíkovský motív; príbeh
a schopnosťou sebairónie. Autorka je členkou
pod názvom Hladný tovar (víťazstvo v ročníku
literárneho klubu v Prievidzi; ako poetka
2009) je horor z prostredia továrne. Autorka je
niekoľkokrát prispela do rubriky Fantastická
poézia, redigovanej Evou Kováčovou v časopise činná aj v oblasti publicistiky (príspevky v tlačenej
i internetovej podobe časopisu Fantázia).
Fantázia v rokoch 1998-2001.
Alexandra Pavelková je v súčasnosti
“Kráľovnou v oblasti humoru” ale nesporne je
jednoznačne najznámejšou autorkou slovenskej
Soňa Lantajová, autorka trefných paródií,
fantastiky s najväčším počtom publikovaných
v ktorých šikovne kombinuje prvky fantasy,
titulov.
autorskej rozprávky a moderného sveta z
Knižný debut, poviedková zbierka SF 001 (1996)
pohľadu ekonóma. Jej texty sú vecné, hutné,
sa pridŕža oblasti vedeckej fantastiky, no autorka
bez zbytočných okrás a opisov. S poviedkou Tri
sa neskôr profiluje ako priekopníčka žánru fantasy
oriešky pre Adama Smitha získala piate miesto
a slovanskej fantasy na Slovensku.
a finálové umiestnenie v súťaži Cena Fantázie
Viacero poviedok debutovej knižky (Horalka,
2006 (poviedka vyšla vo Fantázii č.37); statočný
Dráčik) sa predtým ocitlo v zborníku finálových
ekonóm sa následne zjavil v kratších textoch
poviedok CGR Krutohlav.
Čistá provokácia a Rozprávka o princeznejDebut je, ako sa to často debutom stáva,
neprinceznej.
poznačený hľadaním v oblasti myšlienky (témy,
Humoristická poviedka Ha-ha tonka (Istrozin
38
motívu ) i tvaru (štýl).
Pavelková sa ale postupne vykryštalizuje na
autorku s jedným z najkultivovanejších štýlov
v rámci slovenskej fantastiky.
Vnímavejších čitateľov nemôže nezaujať
funkčné využitie archaizmov vo poviedkach cyklu
o Vimke alebo iných prózach žánru historickej
fantasy (trojica poviedok, tvoriaca beletristickú
časť knižky Čarodejnice, alchymisti a hľadači
pokladov, 2009).
Poviedkou so sľubným názvom Svetlá vyhliadka
napomohla vzniku prvého (čiže nultého) čísla
časopisu Fantázia roku 1997.
Prvý slovenský fantasy román Piesok vo
vetre (1999, najlepšia slovenská kniha roka
v rámci žánra fantastiky); vyšiel roku 2005
v prepracovanej podobe v českej jazykovej verzii)
je odvážnym pokusom o vytvorenie dlhšej prózy
zmieneného žánra v slovenčine. Keďže ide o prvé
rozsiahlejšie dielo autorky, v texte je badateľný
úzky súvis s inšpiračnými zdrojmi, ktoré v
podobe košatých fantasy ság, neoplývajú nijako
nadpriemernou kvalitou.
Pavelková pri adaptácii prevzala aj zápory
zmienených diel – opisy popri malebných
miestach tvoria okrasnú “výplň”, emočné prejavy
postáv sú nadmerne vypäté a patetické.
Prvenstvo v danej oblasti a žánri na Slovensku je
ale nesporné.
V priebehu rokov 2000-2002 v spolupráci so
Štefanom Konkolom vytvorí a publikuje pod
názvom Miešanci prvú slovenskú fantasy ságu
v troch zväzkoch. Cyklus je napísaný zaujímavým
spôsobom. Kým prvé dva zväzky sú spoločným
dielom dvojice, tretí si môžu čitatelia prečítať vo
dvoch verziách napísaných autormi osobitne.
Zatiaľ kvalitatívne neprekonaným vrcholom
tvorby autorky je cyklus poviedok prepojený
postavou vedmy Vimky. Ústredná protagonistka
je psychologicky presvedčivo stvárnená.
Prepracované slovanské reálie s náznakmi
historických kontúr ukazujú, spolu s poviedkami
o Roganovi Juraja Červenáka, počiatky slovanskej
fantasy na našom území.
Pavelková sa v cykle oslobodila od nadmernej
závislosti na vzoroch zahraničnej proveniencie,
badateľnej najmä v už spomenutom románe
Piesok vo vetre; a našla vlastnú cestu i výrazové
prostriedky.
Niekoľko poviedok cyklu vyšlo najprv
časopisecky a v zborníkoch (Krutohlav, Fantázia
– napr. poviedky Jantárová Kvapka či Dračie
cesty).
Prvé knižné vydanie sa v podobe dvoch brožúrok
s obálkami Martiny Pilcerovej, uskutočnilo
v Českej republike (Prokletá přísaha, 2001;
Zlomená přísaha, 2003), v češtine; slovenská
verzia, v jednej, pevne viazanej knižke, vyšla až
po istom časovom odstupe (Prísaha, Slovart,
Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov,
2006). Pod názvom Opowieści o Wimce, opäť
vďaka úsiliu už spomenutého Martina Králika,
vyšiel cyklus roku 2007 v poľštine.
Pavelková je vôbec prvým slovenským autorom
(tým myslím i prvenstvo celkove, bez ohľadu na
literárne nanajvýš pochybnú kategóriu pohlavia),
ktorý dokázal získať Cenu Mlok (víťazstvo
v kategórii Poviedka v CKČ roku 2003 za text pod
názvom Kúsok tieňa, ktorý sa v prepracovanej
podobe stal súčasťou cyklu o Vimke). Je tiež
držiteľkou Ceny Fantázie za rok 2004 (poviedka
Oheň), čím otvorila v spomenutej súťaži
dodnes neprerušenú líniu ženských víťaziek.
Viacročné účinkovanie v CGR, kde sa pravidelne
umiestňovala s poviedkami rozmanitého štýlu
a žánru (vedeckofantastický príbeh pod názvom
Malý most k srdcu planét, Krutohlav, 2000;
jemný príbeh o styku s mimozemskou civilizáciou
s fantasy náterom – Dráčik, Krutohlav 1994,
poviedka sa stala súčasťou debutovej zbierky;
hororovo ladený Príbeh zo škôlky a humoristická
fantasy S morskými si nezačínaj v Krutohlavovi
1997) dôstojne zavŕšila víťazstvom s prózou
Súkromná záležitosť, drsne ladenou polifiction.
S poviedkou Anjeli medzi nami, textom so
zreteľným fantastickým ozvláštnením sa dostala
do finále súťaže Poviedka 2000. Próza je
pravdepodobne najčastejšie vydávaným titulom
autorky – roku 1999 sa objavila v zborníku
finálových poviedok CGR; vyšla v periodiku
Kométa (2/2000), v poľštine v internetovom
magazíne Farenheit (5/2003).
Pavelková sporadicky publikuje aj
v mimožánrových periodikách (Aspekt,
Hospodárske noviny, Pravda).
Od knižného vydania príbehov o Vimke
uverejňuje poviedky aj v češtine, najmä
v antológiách fantasy poviedok (Řeka, antológia
Písně temných věků; Příchod zimy, antológia
Legie nesmrtelných 2006; Barva, antológia
Memento mori, 2009; Desítka, antológia Čas
psanců, posledná poviedka vyšla v češtine
i samostatne v kolibričom formáte).
Úspešne sa presadila aj v oblasti publicistiky.
V magazíne Pevnost pravidelne píše o japonskom
komikse a filmovej tvorbe; navyše je členkou
redakcie internetovej podoby fantázie, v rámci
ktorej medziiným organizuje súťaž mikropoviedok
Ohnivé pero.
Toľkoto minulosť a prítomnosť; budúcnosť
je nejasne skrytá na dne kryštálových gulí a vo
hviezdach ženských očí.
39
Miloš Ferko
40
I. Stanica
Bežal z posledných síl a jeho namáhavé dýchanie sa rozliehalo tmou. Výdych, nádych. Cítil, ako
sa mu v tele rozlieha panika – tlkot jeho srdca musel byť počuť na míle.
Nebolo možné povedať, čo sa stane, ak ho dostanú.
A dokonca aj tu, na konci vecí, cítil iróniu toho všetkého. Okolo stanice sa vznášali miliardy
hviezd vo večnom tichu. A on, povolaním technik – opravár, uprostred oceli a skladov, ošúchaných
plastov a najmodernejšej elektroniky natrafí na veci, ktoré patrili len do najtemnejšieho stredoveku.
Vždy veril, že tvory, ktoré ho prenasledujú, neexistujú. Až doteraz. Uvidel ich – a bol pristihnutý. Ale
korisť dravca predsa vždy spraví niekde chybu, nie?
Na druhom konci koridoru sa pohli tiene.
Niekde na zátylku ho zamrazilo.
Prichádzali...
Otvoril ústa. Ten výkrik mal zobudiť celú stanicu, mal ich všetkých zburcovať z postelí a vyhnať
na chodby, vyplašených a ostražitých. Ale namiesto toho sa mu z pier vydralo iba akési
zachripenie. Výkrik uviazol kdesi na polceste medzi hrdlom a perami. Jeden z nich sa dostal dosť
blízko na to, aby muž uvidel jeho tvár... a jeho oči.
Tie oči.
Oči pavúka, keď sa díva na muchu uviaznutú v sieti. Oči tvorov, ktoré sa obvykle skrývajú v tme...
a úsmev, plný zubov, boj sa nás... hryzieme, vieš?
Ten pohľad mu vzal všetku silu. Oprel sa o stenu. Triasol sa. Nedokázal to ovládnuť. Odrazu
zatúžil aby si spomenul na modlitby, ktoré zabudol v detstve. Mal pocit, že by dokázali vyvinúť
omnoho vyššiu rýchlosť, ak by naozaj chceli. Teraz sa k nemu iba pomaly približovali s úsmevom
na perách, provokovali svojou prevahou, hrali prastarú hru na mačku a na myš. A ako každá hra, aj
táto už zrejme začínala nudiť...
Bolo na čase skoncovať s ňou – blížilo sa finále.
Ustúpil. Nešikovne pritom zakopol o vlastné nohy.
Ako padal, želal si aby na stanici nebola gravitácia, aby takto letel naveky... lenže, samozrejme,
nakoniec dopadol. Zvuk nárazu vlastného tela sa rozľahol v jeho ušiach ako úder zvonu
– umieračika.
Koniec.
Ich oči, také kruté... a hladné... Už sa bojíš?
Prichádzali. Pozerali sa naňho hladnými očami. Potom sa jeden z nich zohol a načiahol sa po
ňom, jemne mu prešiel nechtami po tvári.
Ešte stále sa usmieval a ten úsmev sa začal rozširovať. Človek na zemi sa zachvel.
No nedokázal vydať ani hláska. Nemohol.
Len sa díval na tie zuby.
I I . Ly r a
Útržok mraku na chvíľu zakryl výhľad z okna, no potom sa stratil akoby nikdy neexistoval a nad
planinu sa znovu vyhuplo slnko. Z tejto výšky sa zdalo akoby sa transportný modul nepohyboval.
Planina mala béžovú farbu, rozvrásnenú striebornou stuhou, ktorá sa na slnku oslepujúco
zaligotala.
Dole pod nimi sa kľukatila rieka, divoká a nikým nespútaná.
Lyra de Vasconcelar prilepená na skle fascinovane sledovala scenériu. Nebolo to jej prvé
pristávanie, ale ešte nikdy neletela vojenským strojom. Neodvracajúc zrak od okna, spýtala sa
pilota: „Za ako dlho tam budeme?“
V slúchadlách sa ozval smiech. „Neviete sa dočkať, čo?“
Pilot bol mladý, s neposlušnou kučerou ryšavých vlasov na čele. Už na prestupnej stanici sa
s ňou snažil nadviazať rozhovor. Tolerovala jeho reči, lebo – v jej očiach – reprezentoval prvý
kontakt so zvláštnym svetom tam dole. Keď neodpovedala, dodal: „Pristávame už za chvíľu. Na
druhej strane začína mesto.“
„Myslíte Lorber?“
„Čože? ...ach, áno, Lorber.“
Pilot sa zasmial. Trhlo ňou a s nevôľou si uvedomila, že prehovorila nahlas. A potom, pretože
bol posmelený jej zhovorčivosťou, to prišlo: „Vaše meno... nie ste vy náhodou príbuzná guvernéra
planéty?“
Hľadela na hory ktoré ubiehali pod nimi, na striebornú rieku a cítila, ako sa jej kazí nálada, hoci
nemohla očakávať, že sa to dlho udrží v tajnosti. „Je to môj strýko. Idem ho navštíviť.“
Rukou vo vrecku nahmatala papierik, útržok správy, ktorá, hoci za ňou blúdila po polovici
obývanej galaxie, ju zastihla až tu na orbite.
Odkaz od strýka.
41
Nevracaj sa. Za žiadnu cenu sa nevracaj.
Čudné slová... čudné a desivé. Lyra sledovala rieku, ponorená v spomienkach.
III. Mesto
Mesto sa pod nimi rozkladalo ako obrovská misa, spoločne so štíhlymi ihlami veží a minaretov,
s kupolami palácov z mramoru a s takmer počuteľným spevom, ktorý k nim stúpal z úzkych uličiek.
Štvrte s hustou zástavbou vypovedali o jeho bohatstve – pretože to nebol žiaden zapadákov, ale
dôležité obchodné stredisko, križovatka troch hlavných ciest ktoré viedli od mora a cez púšť k horám
a ešte ďalej. Vysušené pláne, ktoré si Lyra pamätala z posledného pobytu, nahradili škvrny zelenej
farby: sady, domy a záhrady boháčov...
Iba na juhu bola úhľadná nepravidelnosť mesta narušená agresívnou kockou a skleneným leskom
novej budovy Spoločnosti. Guvernérsky palác na konci cesty bol o čosi starší a citlivejšie kopíroval
pôvodný sloh. Od Lyrinej poslednej návštevy pribudli aj niektoré iné nové veci. Napríklad múr.
Dôsledne oddeľoval štvrte pozemšťanov od dahamélskeho mesta.
Ten museli postaviť nedávno.
Ryšavý pilot pristál hladko a bez problémov. Do pľúc jej udrel horúci a suchý vzduch.
Čakali na ňu: asi päťdesiatročný, dokonale oblečený úradník. Honosil sa hustou a pôsobivou hrivou
striebristých vlasov. Lyra kedysi žartovala, že práve tento jeho aristokratický zjav nutne musel mať
za následok rýchlu kariéru v politike. Čiastočne to bola pravda – nemusel ani pohnúť prstom pre
to, aby sa narodil do zdedenej moci a bohatstva. Guvernér Paolo de Vasconcelar osobne, brat jej
všemocného otca. Medzi bratmi panovala silná rodinná podoba a keď boli dosť ďaleko od seba,
vychádzali spolu dobre.
„Lyra.“ Vycítila rezervovanosť. Nahnevalo ho, že pricestovala? Prerušil ju: „Kde máš batožinu?“
„Tu je!“ ozval sa z hĺbky lode ryšavý pilot. „Odnesiem ju.“
Guvernér ho zahnal rýchlym a nervóznym pohybom ruky.
Luskol prstami. Z tieňa vedľa priestorného vznášadla sa vynorila mlčiaca postava zahalená
v čiernom plášti. Vzala batožinu a začala ju odnášať do vozidla. Bolo vidno iba opálenú, vychudnutú
ruku, ktorá sa chopila držadla kufra. Kait. Guvernérov telesný strážca a jediný domorodec na planéte,
ktorému Paolo de Vasconcelar dôveroval, pretože Kait mu kedysi zachránil život.
Guvernér fľochol na pilota: „Nevracajte sa na základňu. Namiesto toho sa budete hlásiť v hangári
u majora Mayhewa.“
Mala už toho všetkého plné zuby. „Deje sa niečo, strýko?“
„Ty poď so mnou.“ Ako unavene cupitala za strýkom, až teraz si poriadne uvedomila, že ona bola
jediná, komu bolo dovolené odísť zo stanice dolu na planétu... všetky tie čudné pohľady. Predtým
tomu neprikladala význam. Niečo sa však muselo stať. Paolo de Vaconcelar bol nervózny. Počkal,
kým im Kait neotvoril dvere vozidla, a až keď sedeli bezpečne dnu za nepriestrelnými sklami sa k nej
otočil: „Dobre, že sme ťa dostali zo stanice včas. Ako si mohla takto riskovať?“
„Čo sa deje?“
Aké problémy?
Guvernér zaodŕhal. Odrazu sa v ňom prebudil politik, to asi pri predstave, ako Lyra posiela správu
svojmu otcovi. „Uh, máme trochu problémy s domorodcami... Nie, nie, nič vážne. Porozprávame sa
neskôr. Buď bez starostí... Čo sa stalo? Nedostala si moju správu?“
Niečo sa muselo stať.
* * *
Len čo vozidlo so strážami odišlo z dohľadu, opovážilo sa to vyliezť.
Škrípalo to zubami. Túžilo to po koristi, ale neopovažovalo sa to zaútočiť na ozbrojený sprievod.
Ešte pred malou chvíľou to vedelo, prečo.
Už zabúdalo. A hlad silnel, až postupne pohltil všetky ostatné pocity.
Stvorenie tichučko zaševelilo a obrátilo svoj zrak na areál vesmírneho prístavu.
I V. P a l á c
Po strýkových zvláštnych slovách sa Lyra nedokázala zbaviť zimomriavok, hoci tam vonku, za
sklom vozidla, panovala horúčava. Viezli sa cez husto zaľudnenú časť mesta. Už minuli tretie
kontrolné stanovisko polície. Diery po zásahoch v betóne strážnych búdok... ako míňali jednu z nich,
ktorýsi z vojakov na nich stále mieril zbraňou... na mnohých miestach boli vysoko navŕšené vrecia
s pieskom... Vypukla snáď na planéte revolúcia alebo čo? A čo ten ozbrojený sprievod – a Kait,
odborník na bojové umenia?
Rebélia medzi Dahamélčanmi? Hlúpe, nesprávne!
Na Dahaméli prirodzene panovalo napätie medzi pozemskými starousadlíkmi a „novoprišelcami“.
Ale predtým to nevadilo. Teda nie až tak. Čo všetko sa ešte zmenilo? Znenazdajky si pomyslela na
42
balík, ktorý odpočíval v batožinovom priestore vozidla, na dne jej kufra, a zatúžila mať ho pri sebe.
...čo to robím?
Potom sa úzke uličky skončili a pred nimi sa otvorilo voľné priestranstvo a na jeho konci ďalšie
kontrolné stanovisko, nový múr a za ním vládna budova, spomienka na časy, keď ešte nikto nepočul
o domorodých rebéliách na Dahaméli.
Zase až tak veľa sa toho nezmenilo: chladný mramor, sklo, palmy, v hale klimatizácia. Okrem nich
ešte stráže a sedadlá, ktoré svojím minimalizmom ešte stále pôsobili ako päsť na oko a navyše boli
natoľko nepohodlné, že ich nikdy nikto nepoužíval. Výťah ich vyviezol na najvyššie poschodie.
Súdiac podľa nábytku, ten, kto zariaďoval tieto priestory, a ten, kto zariaďoval halu, neboli jedna a tá
istá osoba – Paolo de Vasconcelar v súkromí zjavne dával prednosť veľkolepému mahagónu, koži
a mosadzným držadlám. Miestodržiteľova kancelária poskytovala nádherný panoramatický výhľad na
mesto s krásnym štíhlym minaretom v popredí. V skutočnosti sa tá vežička ani nevolala minaret – tak
jej hovorili len pozemšťania, hoci neslúžila na podobný účel. Ľudia si so sebou na planétu priniesli
mnohé svoje názvy a mnohé svoje predsudky. („To je Citadela Delual na Obchodnom námestí. Keď
zablúdiš, podľa nej sa ľahko zase zorientuješ,“ povedali jej vtedy pri jej prvom pobyte na planéte.
– „Mne sa to nestáva.“ – „Každému sa to tu stane, každému.“ A v tých prvých dňoch tam naozaj
zablúdila.)
V kancelárii ich už niekto čakal, mladý tmavovlasý muž v dokonalom obleku.
Paolo de Vasconcelar bol zjavne rád, že ho vidí. „Lyra, toto je môj nový asistent Michael,
najdokonalejší chlapík na Dahaméli a v priľahlých vesmíroch. Uvidíš, ten to raz dotiahne ďaleko.“
„Ale, nepreháňajte to zbytočne,“ ticho povedal mladý muž. Predsa sa však sklonil k jej ruke
a teatrálne ju pobozkal. Podržal si ju o trochu dlhšie, ako bolo nutné. „Ani neviete, ako som rád, že ste
tu,“ usmial sa na ňu. „Veľa som o vás od guvernéra počul.“
Aj jeho stisk posielal správu. Napriek tomu, že si ho zaradila ako karieristu jej to ktovieprečo
nevadilo.
„A čo ste o mne počuli?“ spýtala sa s úsmevom. Začínala mať pocit, že ten nový pobyt na planéte,
ktorý pôvodne hodlala stráviť iba prácou pre strýka, by sa mohol ukázať ako celkom zaujímavý...
„Uh, veľa. Rada zbierate miestne umenie, však?“
„Och, to je len také hobby.“
„Potom verím, že mám niečo, čo by vás mohlo zaujímať.“
V tej chvíli sa ozvalo zapípanie. Kým sa obzerala po zdroji zvuku, Michael siahol do vrecka
a s ospravedlňujúcim úsmevom sa otočil. Pri uchu si pridŕžal komunikátor.
„Áno... povedal som snáď jasne, že... v budove... čože? Dobre... prídem – o päť minút som tam.“
Zaklapol komunikátor a obrátil sa na guvernéra. Ich pohľady sa stretli. Guvernér odrazu zbledol ako
stena. Na čele mu vyrazili kvapky potu. Potom sa odvrátil. Len s námahou sa ovládal.
Michael povedal Lyre: „Zastihla ma súrna záležitosť. Budete sa musieť zaobísť bezo mňa. Nebude
to dúfam vadiť, že nie?“
„Ale kdeže, to bude v poriadku...“
„Dobre.“ Vytiahol z vrecka kľúče a keď ich uchopila, zovrel jej päsť. „Neodchádzajte mi prirýchlo,
dobre?“ usmial sa na ňu. „Vrátim sa.“
A už ho nebolo. Guvernér sa za ním díval, akoby on sám už nemal silu ani len na tých pár krokov.
Niečo ho veľmi rozrušilo, pomyslela si. Niečo, o čom nechcel, aby sa to dozvedel jej otec. „Strýko,“
povedala Lyra, „a teraz už bez výhovoriek. Čo sa to tu deje?“
Guvernér si hrýzol pery. To gesto poznala, niečo sa pokazilo, niečo sa muselo sakramentsky
pokaziť. Paolo de Vasconcelar nikdy nebýval slaboch.
V kancelárii sa rozhostilo ticho.
„Nemala si sem chodiť.“ Na takého mocného muža pôsobil až neuveriteľne dezorientovane. Jeho
ramená poklesli.
„My... vlastne... ani... tak celkom... nevieme.“
V. E p i d é m i a
Na kraji mesta stála vyvýšenina, nazvaná Hennessyho vyhliadka. Vedenie rozhodlo, že tam budú
nové sušiarne, baliarne a skladiská. Starší z radov Dahamélčanov protestovali. Ale kto, koniec
koncov, bral do úvahy ich názory?
Prvými obeťami sa stalo niekoľko domorodých robotníkov. Ich mŕtvoly sa našli za staveniskom.
Vedľa nich to, čo bolo použité: čakan a lopata.
Potom sa šepkalo. O mimoriadne brutálnom pohľade. O rituálnom kanibalizme... Dvojica nočných
strážnikov, ktorí to videli ako prví, skončila na psychiatrii... Lenže obeťami boli iba domorodí
Dahamélčania, a tak masaker všetci pripísali krvnej pomste.
A všetko bolo na čas poriadku. Na čas...
Kým neprišiel druhý incident... Bolo však iba logické, že sa znovu našli mŕtvoly – také už boli
43
dahamélske krvné pomsty. Kto by sa, koniec koncov, zaujímal o záležitosti domorodcov? S tým si
úrady vedeli poradiť. Vyhlásilo sa pátranie, potom pohotovosť.
Potom mimoriadna pohotovosť.
Potom sa masakry sa začali odohrávať čoraz častejšie a zároveň čoraz ďalej a ďalej od miesta
pôvodných udalostí.
Postupovalo to ako epidémia – z jednej strany mesta na druhú. Z ničoho nič sa náhodné skupiny
otcov, priateľov, detí a susedov rozhodli, že sa navzájom vyvraždia. Slušní, mierni ľudia, s ktorými
dovtedy neboli žiadne problémy, obchodníci i stredostavovské paničky, pútnici, vojaci, dokonca
príslušníci palácovej ochranky. Ich zbrane – čo bolo práve po ruke – zuby, kusy skál, črepy skla,
domorodé sekery. Nikto nedokázal zastaviť ten náhly hlad po násilí. Bez príčiny. Bez dôvodu.
Jedného z útočníkov Lyra poznala osobne. Bol to doktor Martin, guvernérov lekár, s ktorým ju
predtým spájala záľuba v zbieraní dahamélskych artefaktov. Bol to zvedavý, mierny muž, ktorý sa
často sám púšťal na výskumy. Jedného dňa ho našli mŕtveho v bočnej uličke. Tešila sa naňho, chcela
s ním niečo prediskutovať. Už ho neuvidí. Vzal so sebou život poslíčka s cukrovinkami, ktorému
roztrhol hrdlo vlastnými zubami, on, civilizovaný muž, vychovaný na Zemi, domovskej planéte ľudí.
Hore na orbitálnej stanici sa vystupňovala panika. Predvčerom sa tam počas nočnej zmeny stratili
traja technici. Jediná zmena oproti planéte bola, že telá sa nikdy nenašli.
Zdalo sa, že všetkých zachvátilo akési čudné šialenstvo.
Bez vysvetlenia.
Bez varovania...
Bez dôvodu.
* * *
Pri večeri sa tvárili, akoby sa nič nedialo. Obsluhoval, na počudovanie, Kait. Netušila, či si túto
mimoriadnu službu vyžiadal sám, alebo či mu ju prikázal guvernér.
„Keď sme už pri artefaktoch,“ povedal Michael, „hovorí sa, že robotníci našli pri búraní mohyly starú
zbraň, nádherný meč. Hovorí sa, že ste ho od nich kúpili vy. Je to pravda?“
Lyra naňho pozrela, ale z jeho výrazu vyčítala len úprimný záujem, nie kritiku. „Jeden meč som od
nich skutočne kúpila,“ odvetila pravdivo. „Šlo im len o trochu peňazí... bohvie, komu by ho boli inak
predali.“
Michael sa dychtivo nahol: „A kde je teraz? Smiem ho vidieť?“
„Je mi ľúto,“ odvetila, „ale nie je na planéte. Odviezla som ho na expertízu k jednému profesorovi na
dôchodku.“
Michael takmer neznateľne zaváhal, potom sa ľútostivo usmial, akoby ho zamrzela jeho vlastná
dotieravosť. „No, snáď sa mi ho podarí jedného dňa uzrieť v našom novom múzeu. Nepochválili ste
sa mi.“
„Je to len zábavka, nič seriózne,“ povedala v rozpakoch. „Vypýtala som si od strýka miestnosť
a sústredila tam všetko, o čom si myslím, že má cenu. Čaká to na odborníka, až a ak sem jedného
dňa nejaký príde. Až a ak.“
„Len nebuďte zbytočne skromná, podobným štýlom vzniklo veľa starých múzeí,“ poponáhľal sa
Michael s odpoveďou. Pri týchto slovách už hľadal niečo v taške „Z nadšenia zberateľov... Keď už
sme pri tom, chcel som vám ukázať...“
„Áno, čo?“
Ale Michaelovi sa už podarilo vyhrabať z tašky zväzok papierov s ošarpanými ušami, a natiahol
s ním ruku. „Doktorov denník,“ povedal.
Váhavo si ho zobrala.
* * *
Hennessyho vyhliadka. To meno jej neschádzalo z mysle. Hennessyho vyhliadka...
To meno už počula.
Áno, už ho niekedy niekde určite musela počuť.
VI. Biela pani
V noci sa pristihla, že nespí a hľadí na strop. Aby sa upokojila, siahla po doktorovom zápisníku.
Odkiaľ ho Michael vlastne mal?
„Dahamél,“ začala čítať, „leží bokom od všetkých hlavných ciest. Podľa písomných prameňov, ktoré
som videl, to vždy bola zapadnutá diera. Hlavným zdrojom jeho bohatstva je alkaloid, šťava z rastliny
menom nisa, medzi mládežou z čias mojich štúdií známejšia pod menom herx. Tunajšie plantáže
patria medzi najvýznamnejších producentov, čo je dôvod, prečo na planéte od roku 208 po Expanzii
stála posádka Patroly. Planéta bola vyhlásená za vlastníctvo Únie a spravuje ju guvernér dosadený
Konventom Únie.
Som zvedavý, čo na to hovoria Borsovia, starousadlíci a kolonizátori z dôb, keď sa tu ešte namiesto
44
nisy pestovala pšenica?
Ale prejdime k histórii.
Ako objaviteľ planéty býva označovaný kapitán Sorio Hendrix, ktorý tu pristál so svojou flotilou
v roku 129 po Expanzii a strávil tu jeden celý obeh. V čase jeho pristátia už bola planéta osídlená,
tunajší pôvodní obyvatelia (ktorí sa podobajú na ľudí) sa však k posádke chovali priateľsky a nemali
ani námietky proti neskoršej kolonizácii veľkým počtom osadníkov, prevažne zo systémov Sol
a Burns. Začiatok kolonizácie býva datovaný v roku 159, sektory boli osídľované v poradí: Burns
(159 p.E. ), Mohorita (168 p.E. ), Via Appia (171 p.E. ), Gidon (173 p.E.). Sú to rozľahlé územia
medzi riekou Garaia (videl som ju počas pristávania) a Východným morom, ktoré boli presídlencom
venované na základe dohody s pôvodným obyvateľstvom (viď pakt Smith – Bereigond). Menšie
skupiny kolonizátorov sa usadili aj inde a v niektorých starých dahamélskych mestách vytvorili
oddelené štvrte (napr. Heneat, Farhaba a pod.). Potomkov týchto usadlíkov dnes voláme Borsovia.
Status quo – a pokojná bukolická idylka – boli narušené v okamihu, keď špeciálny vyslanec dr.
Stanio H. L. May na základe výskumov zistil, že podmienky na planéte zodpovedajú ideálnemu
prostrediu pre hľadané nové plantáže na pestovanie nisy. Strategický význam planéty stúpol
takpovediac z hodiny na hodinu. Dr. Maya obyvateľstvo pri odlete lodi vyprevadilo piskotom
a hádzaním hnilého ovocia, ale v roku 207 p.E. bol Dahamél nezvratnou vyhláškou s okamžitou
platnosťou vyhlásený za územie spadajúce pod špeciálnu správu Únie. Odpor pôvodných
kolonizátorov bol potlačený vojenskou silou. Nie je známy prípad odporu zo strany domorodcov (azda
s výnimkou niekoľkých výhrad k umiestneniu nových stavieb – týkajúcich sa určitého lokálneho tabu).
V súčasnej dobe sídli na planéte posádka Patroly o počte...“
Nie, nevedela sa viac sústrediť na čítanie.
Jej myšlienky krúžili. Vždy znovu a znovu sa vracali k tej istej veci...
Otočila sa a rozšírenými očami hľadela do tmy.
Konečne vstala a prešla k bielizníku. Vytiahla z neho podlhovastý balík... Cítila, aký je studený aj
napriek látke, do ktorej ho predtým starostlivo zabalila. Akoby z okolitého prostredia vysával všetko
teplo. Už zasa...
Čo to vlastne robím, pomyslela si. A prečo to robím?
Napriek tomu balík rozbalila. A ako zakaždým, zatajila dych nad jeho výnimočnosťou a exotickou
nádherou...
...Prečo to robím?...
Chladil ju v ruke. Meč bol zhotovený z jedného jediného kusu krištáľovo priehľadného materiálu.
Ako vybrúsený z čistého skla, ale sklo to nebolo. Materiál sa na prvý pohľad zdal byť krehký, na prvý
pohľad, ale vydržal i tie najväčšie nárazy. Ako to, že tu, na Dahaméli, niekto niekedy poznal takúto
pokročilú techniku výroby?
Pristihla sa, ako si hmká zopár taktov povedomej melódie.
Iná záhada. Mýtické zviera, ktoré dávny majster spodobnil na meči, drak. To nebol dahamélsky, ale
pozemský symbol. Chvost draka tvoril rukoväť a jeho krídla zase záštitu. Neznámy remeselník sa so
zbraňou pohral do takých podrobností, že bolo vidno každý jeho detail, každú šupinku. Hrušku meča
pokrývali ornamenty. Značka výrobcu nikde. Ani niektorí z najlepších ľudských majstrov mečiarov
v minulých storočiach neznačili svoje výrobky. Takáto skvostná zbraň patrila do múzea. Ale ona sa jej
nedokázala vzdať... nemohla...
Ani za tisíc rokov, ani za milión rokov sa ťa nevzdám...
Rozbolela ju hlava.
Bolo jej nanič.
Čepeľ ešte aj dnes dokázala preťať vlas, letiaci vo vzduchu. A predsa bola vo chvíli, keď ju robotníci
vytiahli zo starovekej mohyly, stará už stovky rokov.
Meč mal tiež svoje meno.
Zjavilo sa jej jedného dňa v mysli ako vznešená, exotická nálepka. Biela pani. Odvtedy meču
nedokázala hovoriť inak. Bolo to ich spoločné tajomstvo...
Prečo, pomyslela si Lyra, prečo tej zbrani nedokážem odolať?
Kedy sa utíši jej rozbúrený tep?
* * *
Zdvihla meč do úrovne očí a zo všetkých strán si ho podrobne prezerala. Kde sa vzal v starej
dahamélskej mohyle? Netušila, a vlastne ju to už prestávalo zaujímať. Akoby v ruke držala kus ľadu,
vysával teplo z jej kostí a pokožky, z jej myšlienok...
Ruka jej zahorela pálčivou bolesťou, ktorá vystrelila až k srdcu. Pred očami jej tancovali bodky...
zdalo sa jej, že počuje, ako niekto kričí... to ona? ...Vôňa ruží... kde sa tu vzala?
Lyra pustila zbraň.
* * *
Predstavte si iný svet.
45
Bohatý svet. Vo vzduchu sa vznáša vôňa exotiky a korenia. Vôňa ruží, rastúcich na hrobe...
Fascinuje vás to. Prečo? Možno preto, že ste to cítili od prvého dňa, kedy ste sem vkročili...
Lepkavé nebezpečenstvo, ktoré tu číha, ukryté pod hladkým povrchom vecí.
* * *
Do záclon sa opieralo slnko.
...ráno?
Prvé, čo si uvedomila bolo, že sedí na dlážke a rukami si zviera hlavu.
Postavila sa. Nohy sa jej chveli. Podarilo sa jej udržať rovnováhu. Čo sa s ňou deje? A ako mohla
byť taká neopatrná? To si ani neuvedomila, kedy vypustila z ruky cenný artefakt? – A prečo vlastne?
V hlave jej zapulzovala bolesť a zatlačila do úzadia akúsi spomienku. Tak už sa konečne bojíš?
Trasúcou sa rukou napokon zdvihla meč, znovu ho zabalila a ukryla naspäť do bielizníka.
Keby to urobila v univerzitnom múzeu, zlynčovali by ju na mieste.
V I I . Va r o v a n i e
Keď zamykala dvere, prihrnul sa odniekadiaľ Michael. Bol bledý ako stena.
„Zdalo sa mi, že som počul výkrik...“
„Prepáčte. Myslela som, že som niečo rozbila... Netušila som, že ma môže byť až tak počuť.“
„Nie, nie, to je v poriadku.“ Ale keď na ňu úkosom pozrel, v očiach sa mu blysol zvláštny výraz. Asi aj
jemu znela tá idiotská výhovorka nedôveryhodne.
„A čo vaše záležitosti?“ spýtala sa. Niežeby ju to zaujímalo, ale chcela odpútať jeho pozornosť.
Uškrnul sa. „Vybavené, v poriadku. Vidím, že už ste skončili, nejdeme na šálku kávy?“
„Uh...“
„Ostatne, ten meč, o ktorom sme sa zhovárali...“ začal znenazdajky.
„Áno?“ spýtala sa.
„Čo ste povedali, že ho tu nemáte. Že ste ho poslali na expertízu.“
„Iste,“ hľadela naňho pokojne, ale ako to vyslovovala, vo vnútri tuhla od strachu.
„To je škoda. Viete, dostala sa mi do ruky zmienka o podobnom meči. Možno sme narazili na stopu
výrobcu.“
Chcel pokračovať ďalej, ale Lyra ho náhle prerušila a bolestivo mu zovrela ruku. „Kde je?“ vyrazila
zo seba. „Ten druhý...?“
Michael sa usmial: „Ak to chcete vedieť, musíte so mnou zájsť na rannú šálku kávy.“
Zamrkala. Cítila sa hlúpo.
„Teraz?“
„Prečo nie? Je skoro osem.“
Naozaj, hodinky ukazovali, že spala dlhšie, ako si myslela. Zvláštne. Mala pocit, že ešte pred
chvíľou bola za oknom tma. Čo sa to s ňou v poslednej dobe deje? „Počkajte chvíľu, Michael.“ Zavrela
dvere a bleskurýchlo nazrela do skrine, ktorú mala k dispozícii. Po krátkom zaváhaní sa obliekla
športovo: blúzka, nohavice, pohodlné topánky.
Nechcelo sa jej, ale aby to nevyzeralo podozrivo, musela teraz ísť s Michaelom. Niekde na okraji jej
vedomia pulzovalo niečo, o čom mala pocit, že by si na to radšej mala neodkladne spomenúť... Vôňa
ruží na hrobe? Idiotské.
* * *
Ako vychádzala z budovy, konečne si uvedomila tú neuveriteľnú ľahkovážnosť vlastného konania.
Obstúpili ju vojaci zo špeciálnej jednotky. Od mramorovej steny sa odlepil tmavý tieň, ktorý im velil.
Cez pravé líce sa mu ťahala dlhá jazva.
„Odchádzate, pani,“ povedal Kait. Zriedkakedy prehovoril.
Lyra zastala, tašku v ktorej mala fotokópiu denníka si pritisla k sebe.
„To ti strýko prikázal, aby si ma strážil?“
„Nie.“ Kaitove oči boli nepreniknuteľné. „Prvoradá je jeho ochrana.“
„Fajn,“ povedala Lyra. „Pusť ma.“
Od Kaita sa kedysi mnoho naučila. Uzavretý Dahamélčan jej ukázal, ako sa dajú rozlišovať miestne
kmene, rody a prišelci z iných sektorov a z vidieka, a ako sa môže prihovoriť obchodníkom bez
toho, aby ich urazila. Bolo to na jej žiadosť a Kait sa tomu zjavne dlho a ticho divil. Od guvernérovej
netere a od cudzinca sa zrejme neočakávalo, že sa bude chovať ako Dahamélčan. Ale jedno jej nikdy
neprezradil: ani slovo o sebe. Mal v sebe voči pozemšťanom onen chladný odstup, ktorý vycítila
u mnohých domorodcov.
„Idem do mesta na nákupy,“ povedala Lyra. „Sama.“
Vedela, že Kait strýkovi prisahal vernosť. Jej ju neodprisahal. Nesklamala sa.
„Ako poviete, pani.“
* * *
46
Ako dlho už nekráčala po povrchu planéty podobnej Dahamélu? Nevedela sa jej nasýtiť, tej slnkom
rozpálenej, tisícimi exotickými vôňami nasiaknutej atmosféry. Bol to svet múrov a veží, dvíhajúcich sa
do neba, veží z mramoru a z kameňa, chrapľavých výziev a stoviek piesní a pútnikov.
Vo vzduchu voňali ruže. Žlté, biele, čajové, ale najviac z tých ruží bolo červených, červených ako
krv.
* * *
Dav prúdil oboma smermi, sem i tam, a prelieval sa s obchodníkmi a s cestovateľmi z iných
sektorov, aby sa nakoniec roztratil v krčmičkách. Na balkónoch viali pestré látky a koberce, sušila
sa tu úroda, zvedavé ženy sa vykláňali a častovali okoloidúcich pokrikom. Z obchodíkov voňala
pražená berysová káva. Ozýval sa cengot fľaštičiek s parfumami a hlasitý šum rozhovorov. Nad
múrom náprotivnej budovy, pod ktorým mali rozložené šiatre predajcovia kobercov, perleťových fajok
a korenia, sa vypínala vysoká, štíhla veža Citadely ako biely prst ukazujúci k oblohe. Ocitla sa o niečo
ďalej ako pôvodne plánovala.
Nechala sa unášať davom a odbočila až na dláždenom priestranstve Obchodníckeho námestia. Tu
sa rytmus mesta spomalil, až takmer ustal. Obklopili ju vysoké úzke domy a kľukaté uličky postavené
podľa nezmyselných zákonitostí. Dav zredol. Panovalo tu ticho, domy boli stále staršie a staršie, ľudia
iní. Za Lyrou sa otáčali podozrievavé pohľady. Toto bolo ich mesto, mesto Dahamélčanov. Mesto
postavené storočia pred príletom prvých ľudských lodí. Jej topánky vyklepkávali na dlaždice ulíc
a priechodov zvláštny rytmus.
Len hlupáci sa odvažovali na takéto miesta, tak čo tu hľadala ona?
Prvý obchodník, u ktorého to skúsila, nerozumel – alebo jej nechcel rozumieť. Druhý raz sa spýtala
na cestu kupca, u ktorého si musela najprv kúpiť vlnený plášť, najlepší, aký mal, kým sa dal do reči.
Prinútil ju zahaliť sa doňho.
„Je horúco,“ protestovala.
„Prosím, pani, daj si ho,“ nástojil starec. „Ak si ho na seba nevezmeš, nemôžem ti poradiť cestu. Tí,
ku ktorým ideš... oni nie sú veľmi spoločenskí ľudia, dcéra. Možno nebudú radi tvojej návšteve.“ Bolo
to jasné varovanie.
Poďakovala sa a odišla. Štyridsať galbalov. Za to sa dal kúpiť celý majetok.
VIII. Svätyňa
Opustená ulica, roztvorená brána. Rozhodla sa, že to bude považovať za pozvanie.
Vstupný priestor tvorila, ako bolo zvykom v najstarších dahamélskych domoch, iba temná chodba so
stenami pomaľovanými ošarpanými freskami. Nikde ani jedny dvere. Až na konci padalo cez mreže
svetlo a kreslilo obrazce na ošúchanú kamennú dlažbu.
Starý dom, a k tomu pekne spustnutý, určite sa Michael nepomýlil?
Napriek tomu ako kráčala ďalej sa nevedela zbaviť dojmu, že prekračuje dlhoročné zákazy
a prastaré tabu. Nikde sa nič nepohlo, neozvali sa protestné výkriky majiteľa domu. Pristúpila
k mrežovaným dverám a nazrela dovnútra, na nádvorie. Uvidela rozľahlý, prázdny priestor lemovaný
stĺporadím. Uprostred čľapotala fontána a kvapky jej vody žiarili v slnečných lúčoch ako diamanty.
Lyra sa usmiala. Bola správne.
Vedľa fontány stála mramorová socha. Pomník muža oblečeného v tradičnom brnení. Po boku mu
visel meč vytesaný z mramoru. Socha musela patriť niekomu významnému, pretože bola ohradená
neuveriteľným, jagajúcim sa plotom, čo sa roztváral ako krídla motýľa, vykladaný sklíčkami alebo
snáď dokonca drahokamami. Kamene boli všetkých odtieňov zelenej – od sviežej farby olivínov,
svetlozelených ako závan jarnej lúky, až po ťažké tmavozelené oká smaragdov. Hrubé medené
a zlaté drôty, z ktorých bol plot upletený, stvárňovali bojové výjavy. A celá tá drahocenná sieť horela,
blikala, trblietala sa a chvela sa v prudkom dahamélskom slnku ako elegantný hmyz, ktorý iba
náhodou pristál v tomto zákutí, aby si tu odpočinul a urovnal krovky.
Lyra zovrela mrežu – meč po boku sochy – Biela pani – mŕtvy na podstavci musel byť niektorým z jej
predchádzajúcich majiteľov! Konečne!... Konečne sa dozvie...
Vstúpila na nádvorie. Mreže zavŕzgali.
Spravila len pár krokov a odrazu nebola sama. Mal rýchle a tiché kroky a tak si ho všimla až vo
chvíli, keď prehovoril.
Za ňou štekla prudká otázka, niekoľko ostrých slov, položených v dahamélčine. Domorodec stál pár
krokov od nej, ruku na obradnej dýke.
Lyra pred seba natiahla prázdne dlane. „Buď pozdravený, vznešený obyvateľ tohto domu,“
odpovedala dahamélsky. Na pery sa jej tisli otázky.
Strážca vyšiel z tieňa chodby.
V prvej chvíli si prekvapene pomyslela, že je to snáď človek – oči mal mandľového tvaru a svetlé,
tak ako pozemšťania. Musel to však byť Dahamélčan. A k tomu zo vznešeného a bohatého rodu. Šaty
mal vyšívané zlatom: čierna košeľa so stojatým golierom, nedbanlivo rozhalená na opálenom krku,
47
široké tmavozelené nohavice, končiace vo vysokých mäkkých čižmách, a plášť tej istej farby, zopnutý
zlatou sponou. Jeho vlasy boli na miestne pomery exotickej farby, svetlé ako piesok z púšte. Ruku
držal na obradnej dýke, ale keď videl, čo je Lyra zač, spustil ju.
Choval sa veľmi nepriateľsky: „Ako si sa sem dostala, cudzinka? Si tu na pozvanie Rady?“ vyštekol
na ňu v novoangličtine.
„Nie... prišla som sa opýtať, komu patrí tá socha na nádvorí.“
„Odíď.“
Jej rodná reč znela v jeho ústach celkom bez prízvuku, ale obávala sa, že nie preto, aby na ňu
spravil dojem. „Volám sa Lyra de Vasconcelar,“ povedala.
Podľa dahamélskeho kódexu správania bolo nemysliteľné neodpovedať na meno menom. Keď
ste už raz vyslovili svoje meno, dali ste tým protivníkovi do rúk mocnú zbraň, preto vám aj on musel
vyhovieť. A tiež chcela, aby spolupracoval.
Zaváhal, potom sa uklonil, iba formálnou poklonou. „Henn Na´ar Ered,“ vyslovil stručne. Sotva pri
tom ohrnul pery. Nepovedal jej ani svoje celé meno, ani meno svojho domu.
„Je mi cťou, že ťa spoznávam.“ Prepočul snáď jej priezvisko alebo čo?
„Tvoje meno pre mňa nič neznamená,“ odvetil chladne. Lyra pocítila, ako jej do líc stúpa červeň,
pokorená jeho neznesiteľne aristokratickým tónom.
„Teraz odíď.“
„Ale musíte mi poradiť,“ zaprotestovala. „Potrebujem vašu pomoc.“
Namiesto odpovede sa Dahamélčan jednoducho odvrátil a kráčal naspäť do tieňa stĺporadia
s urážlivou a neznesiteľnou istotou, že ho poslúchne, a odíde. Tak to ani náhodou, prišla si po
odpovede a tie aj dostane! Vykročila, že za ním zavolá, zadrží ho...
A vtedy uvidela tetovanie na jeho zápästiach.
Príslušníci dahamélskych vládnucich rodov sa dali ľahko rozoznať od svojich neurodzených
poddaných. Toto tetovanie sa obyčajne robilo šťavou z rastliny kela, vyskytujúcej sa na odľahlej
strane pohoria, a pre dahamélske dieťa bývalo neobyčajne bolestivé. Pokladalo sa to vlastne za jednu
zo skúšok dospelosti.
Na prvý pohľad sa tiež týmto spôsobom dalo zistiť spoločenské postavenie jednotlivca. Na
zápästiach Henna Na´ar Ereda bol korunovaný drak.
Podobný symbol už videla, v ruinách starého dahamélskeho kráľovského paláca.
A na svojom meči.
* * *
Pred západom slnka sedela na terase trhoviska, jedla zlatožlté marhíny a hľadela zamyslene do
davu domorodcov, ktorý sa pred jej očami miešal a prelieval ako nejaké obrovské puzzle. Mišmaš
cudzích tvárí, uzavretých ako ulity.
Spomínala si na ten rozhovor celkom dobre.
„To je ale trochu odvážna teória, doktor.“
„Ani nie. Po prvé, Dahamélčania neprotestovali, keď ich planétu odrazu obsadili ľudia.“
„Prečo by mali? Vy sám ste predsa ponúkli vysvetlenie...“
Doktor Martin pokrčil nosom. „Začínam rozmýšľať, či to odo mňa nebolo trochu krátkozraké.“
Zamračil sa, uvedomil si, že sa rozpráva s guvernérovou neterou.
„Nie, doktor,“ zasmiala sa. „Len ostaňte. Namiešam vám ďalší kokteil. Rozprávajte.“
Namojdušu, očervenel. „Po druhé, kráľovský palác bol už storočia spustnutý a vždy, keď sa ľudia
spýtali na vládcu krajiny, miestni iba pokrčili plecami. Už je to tak dlho.“
„Ten palác som videla,“ pokývala hlavou. „Stojí v púšti. Sú tam nádherné reliéfy bitiek a popráv...
Nedokážem pochopiť, prečo v ňom nikto nebýva. Mne by sa to páčilo.“
„Po tretie... domnievam sa, že v krajine kedysi prebehol prevrat – pochopte, tak dávno, že si na to
už miestni sotva pamätajú.“
„Rozprávajte, len rozprávajte, doktor. Začína to byť zaujímavé.“
„A na takú zložito zorganizovanú spoločnosť postupujú vodcovia, s ktorými sa ľudia stretávajú
– kmeňoví náčelníci – až prekvapivo jednotne. Všimli ste si? Nikdy ani náznak nesúladu. Akoby
dostávali príkazy od niekoho tretieho... Myslím si, že ľudia sa ešte nestretli so skutočným vládcom,
ktorý si z nejakého dôvodu prial zostať utajený.“
Po prstoch jej stekala šťava zo sladkého ovocia a kvapkala na zem. Lyra sa prebrala, zadívala sa do
davu. Odpovedali jej ľahostajné alebo dokonca nepriateľské pohľady.
Nie, to je predsa nezmysel.
* * *
Výňatok z denníka Lyry de Vasconcelar – archív (nájdené po vypuknutí povstania, roztrhané
a miestami spálené):
„Človeka z vesmíru tunajšia pestrosť a farebnosť najprv dokonale ohúri. Dahamélčanom, ktorí v nej
48
žijú, zasa naše stavby zjavne pripadajú tak ohavne prázdne a nezmyselne škaredé, že nič na svete
neprinúti pravoverného Dahamélčana, aby dobrovoľne vkročil do ľudskej štvrte. Dovnútra vchádzajú
len otroci (neprekvapilo ma ani tak to, že na Dahaméli prekvitá otroctvo, ako to, že Únii to neprekáža...),
sluhovia, ak majú niečo vybaviť pre svojich pánov (tí sú z nižších tried – Borsovia mi naznačili, že dom
dahamélskeho šľachtica by sa stykom s prišelcami pošpinil), bezprizorní žobráci, nuž a tí, čo... pracujú
pre Úniu.
Namýšľame si, že pred nami „ohli chrbty“... Hlúpe. Prečo? Akého pohľadu sa mi dostalo v obchode,
keď som omylom vytiahla nesprávnu menu! Ako by mohol niekto, kto pre najmenší odtieň hlasu
vyskakuje z miesta a siaha po noži, riskujúc svoj život za domnelú urážku na cti, cítiť pokoru pri
pohľade na nás, hrdých dobyvateľov vesmíru? Nie je to strach, čo prezrádzajú ich oči... ale ich oči,
tie toho tak málo prezrádzajú. Ako sa môžeme tak bezstarostne presúšať pred ich domovmi, po ich
uliciach, urážať ich, pokladať ich za menejcenných a chvastať sa svojou spornou silou (ktorú od nás
nikdy nežiadali predviesť)? Niečo tu nehrá...
Za zmienku stojí i fakt, že pôvodní kolonizátori, Borsovia, tí, čo sú tu dlhšie ako my, sa na rozdiel od
nás Dahamélčanov boja...
Prečo? Odmietajú mi odpovedať. Veľmi rýchlo zistili, že som Paolova neter. Alebo sa mi toto všetko
iba zdá? Je horúčava a musím ísť do práce, slnko vyšlo ponad minarety a počujem strýka na chodbe,
začal sa nový deň.“
* * *
Vrčal. Chúlil sa pod odpočívadlom schodiska, v obrannej pozícii. Tí druhí váhali.
Vo chvíli, keď ho prekvapili, sa chystal zahryznúť hlbšie do krku protivníka – všetka tá hustá,
spenená, horúca krv, čo mu tiekla po perách a pokúšala ho. Potrava...
Svoju obeť – korisť – kedysi poznal. Bol to jeho vlastný brat. Ale teraz už viac na takých veciach
nezáležalo. Potrava... utíšiť hlad... Potrava...
Už sa však nekŕmil.
Vyrušili ho.
Nenávistne gánil na nepriateľa. Boli to muži v pancieroch a helmách, vybavení obuškami a lasermi.
Dlhé roky zastupovali v tomto meste zákon a poriadok. Možno to bola sila zvyku, že ešte aj dnes
vyrazili do boja so šialenstvom, ktoré zachvátilo mesto.
Teraz zaváhali.
Niečo ich na úrovni inštinktu varovalo, že čosi nie je v poriadku. Akoby sa dnes v ovzduší vznášalo
niečo čudného... Vzdialenosť päťdesiatich metrov sa im však zdala dosť dobrá. Stačila predtým.
Ale nie dnes. Pieseň totiž práve zosilnela. Načúvali. Jeden za druhým sa pridávali k refrénu. Teraz
už rozumeli aj oni.
Ruka prvého z nich sa zovrela okolo pažby pištole... jeden po druhom sa začali všetci knísať
v rytme. Potom sa po prvý raz poriadne poobzerali okolo seba a uvideli... potravu.
Nápev zosilnel...
Muž slabo zavrčal a pustil sa znovu do hodov. Konečne bude mať chvíľu pokoja.
* * *
Henn Na´ar Ered hľadel na stavenisko, obklopené Cudzincami. Stál na balkóne pozorovateľne,
umiestnenej na samotnom okraji mesta. Odhalenia sa neobával – bol dokonale ukrytý medzi
ohromnými skalami, na ktorých bola stavba primurovaná. Za riekou sa rozkladalo ľudské mravenisko,
plné cudzích strojov a najatých borských robotníkov, ktorí vyrývali diery do doteraz nepoškvrnenej
zeme, kopali jamy, bagrovali hlinu, prezerali si zeminu plnú úlomkov a hádzali črepy s heraldickou
vzorkou na hromadu s odpadkami.
„Cudzinci pracujú usilovne ako mravce,“ ozval sa za jeho chrbtom hlas Lorna Cantrella, člena Rady.
„Ešte je čas,“ povedal Henn bezvýrazne.
Ako si založil ruky, vynikli mu pod drahocenným, vyšívaným rukávom tuniky mocné svaly na
opálených predlaktiach.
„Čas zabíjať?“ spýtal sa Lorn Cantrell sucho. Podišiel k mladému Dahamélčanovi. „Myslel som, že ty
si hlasoval spolu s tými, čo tvrdili, že Cudzinci sú pre nás užitoční a že im má byť dovolené usadiť sa
tu... Nie, odpusť, teraz nie je doba na žarty, priateľ môj. Čo dosiahneš, ak ich všetkých vyvraždíš?“
Čas, odpovedal si Henn v duchu. Nič.
„Poďme, môj pane. Predstavený Rady už na teba čaká.“
IX. Hennessyho vyhliadka
V miestnosti s nízkym stropom slabo hučala zastaraná klimatizácia. Na tmavých stoloch
a v niekoľkých vitrínach boli ledabolo a bez akéhokoľvek systému porozkladané rôzne predmety. Lyra
sa prechádzala po miestnosti a niečo si pritom mumlala. Michael jej šiel v pätách. Neprehovoril, vedel,
že sa celkom sústredila na exponáty. Namiesto toho ju pozoroval s nečitateľným výrazom v očiach.
49
Doktor Martin sa činil, kým bola preč. Pribudlo veľa nových exponátov. Všetko predmety, ktoré by
sa dali očakávať v dahamélskom meste – zbrane, drobné šperky, úlomky keramiky, všetky zdobené
vlnovkou. Naozaj pekné kúsky. Na črepoch aj na časti úlomkov glazovaných tehál bola nezvyklá,
atraktívna heraldická vzorka, s ktorou sa predtým, počas svojho prvého pobytu, nikdy nestretla.
Korunovaný drak... Odrazu bol ten symbol všade, kam sa otočila.
Biela pani, pomyslela sa. Robotníci, čo jej predali meč, ho vytiahli zo zbúranej mohyly a to miesto sa
volalo...
„Odkiaľ tie staré haraburdy pochádzajú?“ spýtal sa Michael konečne. Strhla sa – už zabudla, že ho
so sebou zobrala.
Prečo vlastne?
...aby si nebola sama.
„Hneď to zistíme.“
Pozrela sa na kartičku s miestom nálezu.
Áno, to bolo ono... Už si spomínala.
Hennessyho vyhliadka.
* * *
Po dlhom premýšľaní sa nakoniec odhodlala k činu. Meč sa dal dobre skryť do jej nového plášťa.
Rozhodla sa, že ho odteraz bude všade brávať. Sama nedokázala vysvetliť iracionálny pocit
bezpečia, ktorý sa jej zmocňoval v blízkosti tej zbrane.
Pri vchodových dverách stál Kait. Ochranka už zrejme dostala nové pokyny.
Nech. Strýko občas zabúdal, že aj ona bola de Vasconcelar. „Zastavíš ma? Pretože ja som
odhodlaná vyjsť von.“
Ich pohľady sa stretli. Lyra necúvla. Mala pocit, že jej vidí až do žalúdka. Nuž, v tom prípade by ju
bolo samu zaujímalo, čo tam zazrel.
„Nie,“ povedal. Ustúpil.
Ako odchádzala, obzrela sa.
Díval sa za ňou, opierajúc sa o biele murivo guvernérovho paláca, a medzi obočím sa mu rysovala
kolmá vráska. Mať na starosti ochranu dvoch členov jej rodiny muselo stáť nejaké tie šediny.
* * *
„A na záver...,“ stavbyvedúci sa naklonil, aby si vypočul šepot sekretárky. Zaškľabil sa, ešte aj toto.
„Máme tu návštevu.“
Vedúci smeny zívol a obrátil sa k oknu, už definitívne sa rozlúčiac s predstavou, že to ešte stihne
domov na obed. A to žena sľúbila rezne a šalát.
„Prišiel predstaviteľ Dahamélčanov s protestom. Zrejme nejaký vyslanec.“ V hlase vedúceho bolo
počuť, že sa baví. „No tak ho vpustite.“
Dahamélčan na seba nedal dlho čakať. Vstúpil do miestnosti plnej znudených pozemšťanov tak
suverénne, akoby mu celá patrila. Mal svetlé vlasy a dlhý plášť, vysoké čižmy a arogantný postoj.
„Chcem, aby ste opustili miesto do troch hodín,“ povedal Henn Na´ar Ered.
Niekto ticho zahvízdal.
Zvedavosti niektorých mladších úradníkov bolo bezpochyby učinené zadosť. Konečne tu bolo
vítané spestrenie nudnej porady. Majster smeny, ktorý chcel ísť predtým domov na obed a zopár
Dahamélčanov už v živote videl, si ho naopak pre istotu skúmavo prezeral – sukin syn, čo tu hľadá?
„Aký máš dôvod?“
„Povedal som, a to vám musí stačiť.“
„Namôjveru, také niečo už roky márne hovorím svojej žene...“
„Elmer, drž hubu.“ Stavbyvedúci sa postavil. Toto nevedie nikam. Tím neobedoval a od
schôdzovania ich už boleli zadky. „Odkáž svojim pánom, že môžu podať u guvernéra oficiálny
protest... hoci, pochybujem, pochybujem. Ak je to všetko, čo si nám chcel povedať?“
Dočerta aj s miestnymi, len otravujú a zdržujú práce.
„Máte tri hodiny, potom...“ Dahamélčan však, sotva to vyslovil, trhol hlavou a obrátil sa, akoby
niečomu načúval. Na jeho tvári sa pritom objavil zvláštny, sústredený výraz.
Jeden z úradníkov vyprskol. Presnejšie, chcel to spraviť, namiesto toho ale vyšiel z jeho úst iný
čudný zvuk. Pozrel na kolegov, či ho vysmejú. Dívali sa naňho, a ich oči, ich oči... tá pieseň. Tie slová.
Spomenul si na kancelárske nožnice, čo ležali pred ním na stole. Vzal ich do ruky, zhypnotizovane
a otupene. Ako keby mu hustla krv v žilách.
...kto tu tak spieva?
Pomaly sa dvíhali a ako v snách si vyberali svojich prvých protivníkov. Tím neobedoval a bol už
poriadne vyhladovaný.
Nadišiel čas kŕmenia...
* * *
50
Keď parkovala auto, zdalo sa jej, že z okien baraku počuje výkriky. To kričal... človek? Ale mohol
vôbec niekto kričať takto?
Na chvíľu sa jej zazdalo, že odkiaľsi, spoza budov, počuje vyhrávať hudbu.
Mimovoľne siahla po meči, privinula si ho k sebe a vystúpila z vozidla. Provizórne baraky
pozemských robotníkov stáli priamo vedľa starších, polo zbúraných dahamélskych múrov, príšerné
barbarstvo. Pokojne by to mohlo byť archeologické nálezisko. Čo to robím, pomyslela si. Nemala by
som tu byť. Mala by som odtiaľto upaľovať. Prečo?
Počuť tu pieseň.
Niečo ju sem lákalo.
Som v bezpečí, pomyslela si. Mne sa predsa nemôže nič stať. Držím meč, tak som... tak som...
áno... ja predsa... pretože držím meč, som predsa v bezpečí.
Tak prečo sa potom bojím?
Odkiaľsi zhora sa ozval treskot rozbitého skla.
Zdvihla hlavu práve včas aby videla, ako letí vzduchom. Dopadol na zem niekoľko metrov od nej.
Košeľa, bodkovaná kravata. Úradník. Zdalo sa jej, že sa na ňu díva aj po smrti. Jeho oči boli
doširoka roztvorené a meravé ako sklenené koráliky. Zlomené väzy, počula niekoho nahlas povedať.
Potom si uvedomila, že to povedala ona sama.
Teraz sadnem naspäť do vozidla, naštartujem a odídem, pomyslela si.
Áno, urobím to presne tak.
Kdesi za barakmi, blízko, blízučko, vyhrávala pieseň.
* * *
Zdvihol hlavu.
Len uši také citlivé, ako boli tie jeho, dokázali zachytiť jemné zvuky jej krokov na nádvorí.
Henn Na´ar Ered ticho zavrčal a nehlučne sa rozbehol, preskakujúc pritom zvyšky tiel.
* * *
Bol taký rýchly, že keby ju nevaroval meč, nikdy by si ho včas nevšimla.
Len tak – tak ju minul jeho prvý výpad. Padala. Lyra sa vrhla nabok. Niečo jej povedalo, ako
dopadnúť, aby sa pretočila a pristála na kolená a ruky. Kamienky sa rozleteli všade naokolo. Nebojím
sa, pomyslela si. Ja... ja sa teším... Nie. Nie ja. Niečo vo mne. Biela pani?
Už som to niekedy zažila.
Postavila sa a obnažila čepeľ.
Henn Na´ar Ered zasyčal ako divá mačka a začal okolo nej krúžiť. Tvár mal zmenenú na
nepoznanie, a nebolo to len jeho zdivenými, krvou podliatymi očami. To tie zuby, pomyslela si, kedy
mu narástli? Dlhé očné zuby. A... pazúry? Pazúry ostré ako nože, zuby určené na trhanie... to sa jej
možno iba sníva... ale asi nie.
Meč v jej ruke spieval. Runy na jeho čepeli sa chveli.
Alebo sa jej to iba zdalo?
Len sa neboj. Podaj mi ruku, povedal ten hlas. Som tu s tebou stále, tak prečo by si sa ma mala
báť?
Za chvíľu, pomyslela si, za chvíľu vstúpim do príbehu.
Do akého? Nevedela, ale mala pocit, že to nebude príbeh so šťastným koncom.
Podaj mi ruku...
Lyra.
X. Súboj
Pieseň čakala na dne jej mysle, akoby tam bola odjakživa – slová o boji, víťazstve a krvi. Bývali
časy, keď aj Lyrini predkovia – prví ľudia – zápasili na život a na smrť a lovili v hlbinách prvotných
pralesov. Niečo v nej si na tie doby spomenulo a zachvelo sa, ožilo a pripojilo sa to k nápevu. Na
perách pocítila kovovú pachuť krvi.
Rozhryzla som si pokožku, pomyslela si.
A znovu... nápev...
Teraz bol silnejší a zreteľnejší ako kedykoľvek predtým. Lyra sa ticho zasmiala. Keby niekto začul
ten smiech, stuhla by mu krv v žilách. Ale nebol tam nikto iný a pravdepodobne to tak bolo aj dobre.
Toto bolo súkromné predstavenie. Len pre ňu a pre korisť.
Korisť krúžila okolo nej. Ticho vrčala. Potom zavrčala znovu, hlasnejšie. Výzva.
Rukoväť meča v jej dlani pálila. Pieseň Lyre rozkázala postaviť sa do bojového postoja. Poslúchla.
Tak je to správne, dnes spolu prelejeme krv nepriateľa, ty a ja.
Henn Na´ar Ered – nie, korisť – vycerila zuby... Výzva.
Tá časť Lyrinej mysle, ktorá ešte nebola celkom omámená a vyradená z hry, jej oznámila, že to nie
sú zuby bylinožravca, ale dravca. Potešilo ju to, pretože ju nič nemohlo potešiť viac, ako pekný boj.
51
Tým skôr, že už po storočia jej bola táto zábava odoprená... Ale nie dnes večer... dnes večer už nie.
Korisť sa ostražito prikrčila a znehybnela.
Lyra sa usmiala. Ostrie jej čepele opísalo striebornú dráhu, šepotajúc pritom nemé urážky, ktoré
korisť provokovali a dráždili. Výzva.
Zaútočil.
* * *
Vietor upokojujúco prihládzal jeho perie, ale tvor napriek tomu neustával v poplašenom, hlučnom
škriekaní. Pozemské deti mu hovorili „púštny orol“, ale v skutočnosti mal vtákojašter, ktorý krúžil
v bezpečnej výške nad údolím, do orla ďaleko. Jeho čiastočne blanité a čiastočne operené krídla,
ktoré v plnom rozpätí merali vyše dvoch metrov, si bez námahy poradili so vzdušnými prúdmi aj
s klesaním a stúpaním. Hadovitý hnedo zlatý krk sa natiahol a oči vtákojaštera s podozrením sledovali
výjav hlboko dolu.
Vyplašili ho z jeho teritória. V poslednom období sa mu to stávalo stále častejšie. Niečo sa tu dialo
– niečo čudné a nebezpečné.
Dahamél nebol tvorova domovská planéta. Jeho predkovia sem boli zavlečení odinakiaľ, z miesta,
kde bývalo viac vlahy aj potravy. V púšti si preto len ťažko nachádzal obživu. Držal sa blízko
obývaných miest, kradol skrotené domáce zvieratá a nepohrdol ani príležitostnou mršinou. Možno
si už ani nenájde partnerku, s ktorou by splodil mláďatá s hadovitým krkom, blanitými hnedo zlatými
krídlami a impozantným ozubeným zobákom. Bolo dosť možné, že je posledný svojho druhu na tejto
planéte. Tvor si síce nepamätal volanie, ktoré cítil z vetra a z ovzdušia, a ktoré mykalo celým jeho
telom, ale jeho predkovia ho už kedysi zažili, kedysi dávno – a snáď sa ich inštinkty preniesli aj na
tohto ich potomka, ktorý teraz krúžil nad údolím – a bál sa a škriekal.
Sledoval, ako tí dvaja dvojnožci – príliš veľkí na uchopenie – dolu bojujú a útočia na seba. Dravca so
svetlým chumáčom srsti na hlave poznával – takí ako on sa tu zjavovali, síce zriedka, ale predsa len
sa na nich pamätal. Bojoval pazúrmi – a pazúry mal nebezpečne dlhé a ostré. Ľahko zasiahli a ťažko
sa vzdávali svojej koristi.
Ale ten druhý... tá bytosť s ostrým, jagavým klom... vtákojašter ešte raz znepokojene, výstražne
zaškriekal. Nepáčilo sa mu, že je v jeho teritóriu taký nebezpečný dravec.
Teraz ten čudný, nebezpečný dvojnožec zakopol a na okamih odhalil zraniteľné miesto. Zo svojej
výšky vtákojašter videl, že to bolo iba predstierané. Druhý z tvorov sa však nechal vyprovokovať
a zaútočil. Ligotavý kel v tom okamihu zasvišťal a zasiahol ho. Na piesok dopadli prvé kvapky krvi.
Rana, ktorá by obyčajnú korisť vyradila z boja, však toho so svetlou srsťou len spomalila. Úder,
ktorý by ho rozpáral odvrchu až nadol, iba neškodne dopadol na špinavú zem a rozvíril tam kúdoly
prachu. Stratil rovnováhu, ale bol to zdravý, silný a rýchly jedinec. Prevalil sa a skokom sa znovu
ocitol na nohách. Teraz zaútočil pre zmenu on, zhora, skočil na druhého dravca z rozpadávajúceho
sa mohutného múru. Podarilo sa mu dostať sa dostatočne blízko na to, aby sekol pazúrmi po krku
a mocným úderom odhodil svoju korisť o niekoľko krokov ďalej. Ihneď vyskočila naspäť na nohy
a unikala, hľadala výhodnú pozíciu, s nepriateľom v pätách.
Dostávali sa stále ďalej a ďalej. Do ruín...
Za nimi, nad púštnym údolím, zapadalo slnko.
* * *
Nedokázala si vychutnať boj. To bolo zvláštne, pretože jej protivník bol schopný a nebezpečný.
Niečo ju však rušilo. Číhalo to na dne jej vedomia a snažilo sa to upútať jej pozornosť. Dotieravý hlas,
pripomínajúci jej...
Jedno slovo. Lyra. Kde to už len počula? V jej mysli sa šírili ozveny, ako kruhy na vode.
Nebezpečenstvo!
Z púšte sálali zvyšky dennej horúčavy. Varoval ju pach vo vetre alebo šramot drobných kamienkov?
Jej nohy zvírili prach. Prenasledovali ju tiché, letmé skoky jej protivníka. Naháňali sa a snažili
sa navzájom dostať, cez múry a výkopy stavby, ponad hromady vriec a starých tehál, pomedzi
zaparkované vozidlá, pripravené na zajtrajší deň. Jeden z nich, buď korisť alebo ona – nevšimla si
– rozbil predné sklo jedného z bagrov. V rozbitom zrkadle sa mihol odraz jej očí. Tie oči....
Zaváhala a spomalila. Prečo?
Prečo to čosi zadržiavalo jej ruky a bránilo meču, aby zasadil úder? Kto bola tá žena, čo tak kričala
v jej hlave? Lyra? Komu patrilo to meno?
Nie! Tak počuješ ma? Nie!!!
Pálčivá bolesť v ľavom ramene.
Tak vidíš. Korisť využila situáciu. Bolo to len škrabnutie. Ale rozzúrilo ju. Ten niekto s menom Lyra
nemal právo miešať sa do jej záležitostí a zastavovať jej ruky. Preskočila vozidlo a odvrátila útok.
Krátka chvíľa oddychu. Po predlaktí jej stekali kvapky krvi. Jej krvi. Vysoko nad ňou, škrek dravého
vtáka. Kam len zmizla jej korisť?
Ticho. Niečo nebolo v poriadku... Šepot Bielej panej... Lyra odskočila práve včas – priplazil sa k nej
52
pod vozidlom a jeho pazúry, ktoré by jej roztrhali šľachy na nohách, iba neškodne preťali vzduch.
Takto iba zlostne, zúrivo zavrčal. Vyskočila na vozidlo a prikrčená číhala.
Prečo to robíš?
Auto sa zachvelo a jeho zadná časť náhle poklesla. Kolesá sa zaborili hlboko do piesku, akoby tam
v zemi bola diera. Nachádzali sa v starých zrúcaninách, možno boli pod nimi podzemné priestory.
Niečo zaškrípalo a kolesá znovu poklesli.
Tak počuješ ma???
Nezaujímalo ju to. Číhala na korisť. Bol rýchly a tichý, ale nie dosť rýchly a nie dosť tichý pre ňu.
Dostihla ho – jej úder smeroval na hlavu. Krik, vresk – ale korisť to nebola – to ona hulákala svoju
víťaznú pieseň. Druhý úder zasiahol korisť do brucha a rozpáral ju zhora až nadol, zanechávajúc za
sebou spúšť vnútorností, kože a krvi – červená, biela, ružová... A znovu, víťazné zavytie! Udrela ešte
raz, do rebier. Ozvalo sa sotva počuteľné prasknutie.
A iný zvuk, ešte zlovestnejší...
Tam, medzi zaparkovanými vozidlami, kde sa jeho nechty zatínali do zeme a piesok a prach
sa miesili do farby jeho krvi, sa v zemi vytvoril lievik. Do diery sa sypali drobné kamienky – stále
rýchlejšie a rýchlejšie, akoby sa zrýchľoval ich čas...
Jedno z áut zapraskalo, podvozok sa prepadol. Druhé sa naklonilo. Nepočuješ?!
Lyra sa odrazu ocitla v zmenšujúcom sa priestore, v ktorom prenasledovala korisť, ktorá sa snažila
uniknúť. Zábavné. Ešte stále sa dokázal hýbať, vrčal a kňučal. Lyra stála nad svojou obeťou, držala ju
celou silou za vlasy a udierala jej hlavu o ostrý okraj kameňa. Po ruke sa jej rozlialo niečo studeného.
Krv. Zdvihla dlaň k ústam, že ju zlíže...
Lyra!
Auto zaškrípalo a s treskotom sa zrútilo, sotva stihla odskočiť. Korisť vrčala. Piesok okolo nich sa
sypal. Vedľa sa roztvárala diera do podzemia, tak tam dolu predsa len ešte boli staré pivnice. Korisť
sa tam snažila odplaziť. Lyra ho schmatla za vlasy a narazila jeho hlavu celou silou o okraj diery, kde
trčali zubaté kamene. Kus múru sa prepadol dovnútra a s ním okolitá pôda. Korisť sa jej vyšmykla
a zmizla v záplave piesku. Počula dopad, ale bol kdesi hlboko.
Rozhostilo sa ticho.
Olízala si pery a prekvapila ju ich slaná chuť.
Niečo zapraskalo pod jej nohami. Rozbité sklo.
V ňom postava a meč... obloha, vypínajúca sa kamsi vysoko, tam, kde krúži vták... Pohla sa
a postava zopakovala jej pohyb. Čupla si. Odraz tváre. Vlastnej tváre... Jej oči. Sotva v nich ostalo
niečo ľudského.
A ešte... to meno, meno tak známe. Lyra.
Kto je to? Prečo je tu taký hluk? Kto to tak kričí?
Ona? Ona?
A čo to kričí? ...Že nechce zabíjať?
Ale ja... ja predsa chcem zabiť, pomyslela si zmätene. Naozaj dnes večer chcem. Slaná chuť na
perách a hruška meča v jej dlani. Cítim horkú, kovovú pachuť krvi na dne svojej mysle. Som na love
za korisťou, tak ako dávno, tak ako toľkokrát...
...alebo nie?
Odraz vlastných očí v zrkadle.
Kto som? ...Kto som?
Lovec... a ešte...
...Lyra.
Nie, to nie ja...
To je predsa... ja...
Ja...
Zrkadlo verne odrážalo jej rozšírené zreničky.
XI. Objav v ruinách
Spomenula si. Bolo to, ako keby niekto prudko rozrazil dvere na budove a vpustil dnu príval
čerstvého vzduchu. Sprvu si myslela, že mala sen. Hnusný, odporný sen. Ale jej kolená sa triasli a
v ústach mala prach. Pozrela na svoje ruky. Boli celé od krvi a niečo v nej pri tom pohľade...
...horká, kovová pachuť krvi na dne mojej mysle...
Zvrieskla a odhodila meč. Biela pani sa kotúľala na zemi medzi prachom a úlomkami keramiky
a trblietala sa pritom ako diamant. Tá nádherná, cenná starožitnosť, ktorá spôsobila toľko zla. A ona ju
držala pri sebe, vozila všade tam, kam išla.
Musela si zakryť ústa rukávom, napínalo ju na zvracanie. Jej ruky sa triasli, lapala po vzduchu,
srdce jej búšilo v hrudi, ako keby tam zavreli nejakého nepriateľského tvora.
Moja korisť.
53
Tackavo sa predierala k prepadlisku.
Pozeraj sa, ako sa budem kŕmiť... dnes večer... Spustila sa na štyri, a nazrela do diery, hoci sa bála
toho, čo uvidí a na dne jej mysle sa dvíhali predstavy, z ktorých sa jej chcelo zvracať. Musela však
vidieť, že to spravila. Že naozaj zabila.
...alebo nie?
Ležal tam.
Z výšky vyzeralo jeho telo ako schúlená, čudná, pokrčená handrová bábika, spod ktorej iba náhodou
vyteká prúd červenej farby. Ruky mal rozhodené, oči ako črepiny pohasínajúceho sna. Pri jeho
nohách sa plazili tiene a tiene sa plazili v jej duši.
Niečo kričala. Neskôr si za ten svet nevedela spomenúť, čo.
Začala sa spúšťať dnu. Jej roztrasené a slabé ruky sa pošmykli. Piesok pod jej nohami povolil.
Ruku si porezala o nejaký ostrý črep. Ako padala, jej prsty sa nesnažili zachytiť – namiesto toho
hľadali Bielu pani, ako keby to bolo záchranné lano.
* * *
V jednom z barakov v spodnej časti údolia začal vyzváňať telefón, ale zvuk ustal, keďže nikto
nedvíhal. Údolie sa topilo v zapadajúcom slnku – pokojné, zasnené...
Vtákojašter zosadol, uspokojene si prihládzajúc rozstrapatené pierka. Zaklapotal zobákom a pustil
sa ryť medzi kameňmi, hľadajúc nejaké stopy po hlodavcoch.
K barakom sa zo všetkých strán začali zbiehať vozidlá a mopedy, bolo počuť vzdialené zavýjanie
sirény. Ktosi zažal ostré svetlá. Z dverí budovy vybehla prvá uniformovaná postava, zohla sa a začala
zvracať.
Vtákojašter sa dostal k potrave a spokojne zakvokal. Plné brucho bolo vždy pred spánkom to
najlepšie.
* * *
Pach prachu, odpadkov a úlomkov starých tehál. Lyra kýchla a vytrela si oči. Kde to bola? Nad
ňou sa týčil strop miestnosti a kamenné stĺpy. Medzi nimi padalo zhora svetlo z diery, ktorou sa sem
prepadla. Kde – tu sa ešte sypal piesok, a tvoril drobné záveje.
Niekde... Tam. Meč ležal vedľa nej.
Vzlykla, utrela si nos rukávom. Potom sa doplazila k nehybnému telu Henna Na´ar Ereda.
Bol opäť vo svojej ľudskej podobe.
Úder meča spolu s pádom z výšky spravili zo zadnej časti jeho hlavy zmes úlomkov kostí, krvavej
kaše, kože a vlasov. Z roztvoreného brucha sa každú chvíľu išli vyvaliť... klzké veci. Mala čo robiť, aby
v sebe udržala obsah svojho žalúdka. Vnútornosti, pomyslela si hystericky, to sú vnútornosti. Cítila,
ako jej ostré mesiačiky vlastných nechtov vyrývajú do dlane bolestivé ryhy. Vzala šatku a snažila sa
upchať dieru na bruchu. Látka sa farbila dočervena. Bolo to nanič, to vedela dokonca aj ona, bez
medicínskeho vzdelania.
„Neumieraj! Počuješ ma? ...počuješ?“ vzlykala. Niečo v nej sa pri tých slovách vysmievalo samo
sebe. Blížil sa koniec, a blížil sa rýchlo. „Ja som nechcela...“
Konečne sa prestal hýbať.
Doposiaľ ešte nikdy nikoho nezabila.
* * *
Jej ruky sa niečo jemne dotklo, ako keď vietor pohládza lístie. Nevnímala.
Mám zavolať nemocnicu? Alebo... márnicu?
Dotyk, znovu, putujúc vyššie...
Sú to jeho šaty? Alebo jeho vlasy?
Jej zápästie omotala mocná dlaň, do jej pokožky sa zaťali jeho prsty. Lyra sa otočila, ústa otvorené
do „o“.
Nie, to nie je možné, aby ešte žil.
Oči mal však otvorené, aj keď zastreté bolesťou. Čosi mumlal. „Čo... čože?“
Zamumlal zrozumiteľnejšie. „Daj mi... krv...“ Triasol sa. „...mi ...život...“
„Nerozumiem, čo odo mňa chceš!“
Jeho pohľad sa upieral na jej predlaktie, akoby ho tam niečo magicky priťahovalo. Tiekla jej po
ňom čerstvá krv zo škriabanca, ktorý utŕžila v súboji. „Nerozumiem... neviem, čo chceš. Mám volať
nemocnicu?“
Henn ju zdrapil za predlaktie. Sotva sa ovládal. Ako môže mať zomierajúci takú silu? Jeho pery sa
prisali na jej ruku. To sa jej iste len zdá. Do jej pokožky zabodli dve ostré ihly... To nie sú ihly.
Jeho zuby... pijú moju krv.
Bolesť, pocit chladu a stŕpnutia. Jeho telo sa hojilo samé od seba. Potrhané svaly sa spájali, kosť
sa znovu narovnala, a keď boli škody napravené, mocná pokožka už čakala, aby prekryla to, čo malo
ostať nevidené. Nechápem!... Nie, chápem. Ale...
54
Jeho oči sa znovu roztvorili, zaostrovali a potom sa upreli na ňu.
...chce sa mi spať.... ale, ale, ešte predtým...
V hlave jej hučalo. Konečne chápala. Cítila, ako jej po ruke tečie niečo studeného. Tenký pramienok
jej vlastnej krvi.
„Pi,“ povedala. „Pi viac.“ Bola to jej vlastná, kŕčovitá snaha robiť tie správne veci?
Natiahla ruku k svojmu nepriateľovi. Zosunula sa na zem a prestala sa brániť spánku. Zvláštne, jej
sen pokračoval ďalej. V polospánku jej prichádzali na um veci, ktoré ju desili. Veci, na ktoré v detstve,
keď bola sama a v tme, radšej nemyslela. Tie zuby...
Snívalo sa jej, že je na nejakom tmavom, starom mieste. Niekto sa nad ňou skláňal a rozprával
jej, slová o cti, ktorú nevymažú ani storočia, nie, ani tisícročia. Pred chvíľou bol zakrvavený, skoro
roztrhaný na kusy, pomyslela si nesúvisle, pred chvíľou sotva dýchal, uháňal po diaľnici, ktorá vedie
do brán smrti... Jeho oči sa ale napriek tomu znovu otvorili... Mala som šťastie, nie som vrahyňa.
Upír. Tvor, ktorý saje krv. Tvor, ktorý sa živí krvou...
V spánku mala pocit, že sa na ňu díva a jeho oči svetielkujú v temnote ako rubíny.
* * *
Preberala sa. V polospánku jej prichádzali na um veci, ktoré ju desili. Veci, na ktoré v detstve, keď
bola sama a v tme, radšej nemyslela. Monštrá. Bubák. Gróf Dracula. Veci za skriňou. Lyra prudko
roztvorila oči, jej ruky sa kŕčovito zovreli.
Na polorozpadnutý strop nad ňou dopadali krvavočervené lúče zapadajúceho slnka, ktoré sa sem
akýmsi zázrakom dokázali predrať. Ležala na hromade piesku. Posadila sa.
Nebol to sen.
Jej nechty, polámané, jej ruka, obviazaná.
Obrátila sa, napoly očakávajúc, že odišiel. Ale z neznámych dôvodov bol ešte stále tam. Henn
Na´ar Ered sedel opretý o stenu, jedna nohu pokrčená. Zdalo sa, že znovu našiel svoje povýšenecké
maniere dahamélskeho šľachtica a mlčky na ňu gánil.
Keď vstala, konečne prehovoril. „Pamätám si ťa,“ povedal bezvýrazne. „Ty si pozemšťanka, čo
vtrhla do Svätyne Rady.“
A toto je zas čo? „Nikam som nevtrhla...“ začala sa automaticky brániť. Pod pohľadom jeho prísnej
tváre však zmĺkla.
Znovu prehovoril: „Som tvoj nepriateľ, a predsa si ma zachránila?“
„Samozrejme, nie som predsa vrah...“
Nastala dlhá chvíľa ticha.
„Ovládla si meč.“ To bolo konštatovanie, nie otázka.
Pri tej spomienke sa zachvela. „Áno.“
Nemala chuť ďalej rozvádzať túto tému. Biela pani sa doposiaľ ligotala v prachu pri jej nohách,
jednoducho preto, že sa tú vec bála pustiť z dohľadu.
Konečne skončil so svojím vypočúvaním a Lyra ocenila, že nastalo ticho. Cítila sa mizerne. Neskôr
si celé to šialenstvo nejako zdôvodní, určite sa to vyrieši, pôjde za psychológom, prinajhoršom za
psychiatrom. Teraz však nemala silu zdvihnúť sa na nohy. Henn Na´ar Ered mlčal – povedal zrejme
všetko, čo chcel povedať. Možno časom odíde a nechá ju samu.
A tak tam iba sedela a pozerala do steny, a túžila zabudnúť, že sa stal dnešný deň.
Po dlhej chvíli, počas ktorej bezmyšlienkovito sledovala, ako tancujú zrnká prachu, si uvedomila,
že jeden lúč zapadajúceho slnka križuje priestor a dopadá na protiľahlú stenu. Tam, kde dopadol, sa
rozrazil na tisíc farebných zábleskov farby karmínu, smaragdu, ultramarínu a kobaltovej modrej. Tisíc
bodiek – mozaika.
Mozaika? Moment, čo sa to deje?
Po prvý raz sa poriadne rozhliadla okolo seba. Predtým si myslela, že spadla do nejakej starej
pivnice, ale to tak celkom nebola pravda. Zo šera okolo nich vystupovali obrysy stĺpov. Z tieňa cítila
uprený pohľad sôch. V padajúcom prítmí sa zdalo, akoby sa tu dodnes zachovalo niečo z minulosti,
niečo živé, čo už – ešte po storočiach prehovorí. Všade naokolo poklady: mramor, mozaika, fresky.
Nie, toto nebola žiadna pivnica. Keď sa prepadli, náhodou objavili...
„Starý chrám..,“ vydýchla Lyra, roztrasene sa postavila na nohy a odložila aj Bielu pani. „No nech sa
prepadnem.“
Úplne jej pritom unikla irónia vlastnej poznámky.
XII. Kúsky skladačky
„Sme možno prví ľudia, ktorí sem po storočiach prišli...“
Keď bola malá, snívala o tom, že v ďalekej, neznámej zemi objaví poklad. Pristúpila k najbližšej
maľbe. Pod jej nohami škrípal prach. „Nie je to nádhera?“ Elegantná freska, plná ľudských postáv, na
veľkej ploche zachovaná, dodnes ako živá. Znázorňovala výjav z niektorého dahamélskeho príbehu,
farebného a krásneho.
55
Henn Na´ar Ered sa odvrátil.
Prečo vlastne neodišiel? Na čo ešte čaká?
Lyra sa vrátila k prezeraniu fresky a jej náhle nadšenie nepramenilo len z túžby predstierať, že
sa nič nestalo. Veď vždy chcela nájsť veľký objav, niečo významné, a to teraz ležalo na dosah
ruky. Sledovala pás s obrazmi z bojov, niečo ako staroveký komiks. V strede končil veľkým
výjavom. Spodoboval vysokého muža v bielom odeve ako dozerá na popravu zajatcov. Tá postava
...bolo zvláštne, že jej prišla povedomá. Ale nečakala, že naozaj – to ako keby sa človek priatelil
s Tutanchamónom. Chvíľu jej preto trvalo, kým si uvedomila na koho sa to vlastne díva.
Ale potom...
Ako by mohla nespoznať jeho črty?
Starovekí dahamélski umelci vedeli zobrazovať svet nádherne realisticky a mužova tvár musela
upútať aj dávneho umelca, pretože jej venoval nesmierne veľa pozornosti a úsilia.
Ako by mohla nespoznať túto výraznú, pyšnú, exotickú tvár?
Nikdy nezabudne na tvár človeka, ktorému sa dívala do očí vo chvíli, keď sa ho chystala zavraždiť...
Jej čudný, zmätený sen, útržky polozabudnutých legiend, všetky jej podozrenia. Za sebou vycítila
Hennovu prítomnosť. Iba tam mlčky stál. Iba stál. A na temene cítila ťarchu jeho pohľadu.
„To si ty,“ povedala Lyra. „Na tej freske si namaľovaný ty.“
Tak na toto čakal... Tá maľba, šepkal protivný hlas v jej mysli, aká je stará? Päťsto, tisíc rokov?
Ibaže ten, ktorý stál ako predloha pôvodnému maliarovi, tu bol ešte aj po storočiach živý a plný sily,
zatiaľ čo freska, ktorej bol modelom, už dávno poopadávala a vybledla.
Aký starý asi môže byť Henn Na´ar Ered?
Ja predsa neverím na magické bytosti... Ja som predsa už dospelá.
„Želáš si, aby som to poprel?“ Hennova novoangličtina bola ešte vždy perfektná, bez prízvuku,
a niesla sa v nej stopa výsmechu. „Som to ja.“
Ale ja predsa neverím na bytosti z rozprávok.
„Ak... ak sa ťa môžem opýtať, si ty... u-upír?“ A bolo to vonku.
Čakala na výsmech, teda... vlastne v to dúfala.
„Les Vampires.“ Naozaj sa zasmial... krutý a chladný zvuk, ktorý akoby doliehal spoza ozveny
mnohých storočí. „Upíri. To je iba vaše slovo – my sami seba voláme inak.“
Bola by radšej, keby ju vysmial. Oveľa radšej. Ustúpila o niekoľko krokov. Pod nohami jej niečo
zacvendžalo.
Biela pani.
„No tak, dala si mi piť svoju krv. Dlhujem ti život, hoci sa mi to nemusí páčiť.“
Zopár krokov. A bol tam, na hromade zosunutej hliny sa ligotal kus skla, pravdepodobne ten istý,
ktorý zohral takú úlohu v jej sebauvedomovaní. Nedokázala sa dotknúť meča, ešte stále ju z tej
predstavy napínalo na zvracanie. Vrhla sa po skle a zodvihla ho. A namierila ho na Henna. Na... na...
toho upíra.
Škoda, že nemala cesnak.
„Chceš ma zabiť?“ zdvihol obočie. „Po tom, čo si mi zachránila život?“ Naozaj sa zo mňa vysmieva.
Prečo?
„Ustúp dozadu. Tam, k tomu stĺpu.“
„Nebuď smiešna.“
„Myslím to smrteľne vážne.“ Pohla sa, sklo napriahnuté pred sebou.
Spravil krok zároveň s ňou. „Tak dobre. Tvoj stokrát prekliaty meč zostal za tebou. Ako sa chceš
ubrániť?“
Lyra ustúpila ešte o krok ďalej, priamo doprostred škvrny zomierajúceho svetla.
„Ale no tak...“ Jeho oči pripomínali svetielkujúce oči šelmy, čo sa chystá na skok. „Nepodceňuj ma.
Dokážem sa pohybovať aj v tých najsilnejších slnečných lúčoch. A toto – toto je už veľmi slabé svetlo.“
„Zo... zostaň na mieste. Tam, kde si. Nerozumieš?“
„Mňa neoklameš. Počujem ozveny tvojho srdca. Zápasí o pokoj.“
Naozaj mohol počuť tlkot jej srdca? V ušiach jej hučalo. Zovrela črep.
„Sklamala si ma. Už som to mohol skoncovať, keď si bola v bezvedomí a neurobil som to. Vy ľudia
nepoznáte čestný dlh? Skutočne nie je ľahké vážiť si vás.“
To ju zastavilo. Henn udrel klinec po hlavičke. Bola De Vasconcelar – jej rodina čestné dlhy
uznávala. A Henn Na´ar Ered bol očividne šľachtic, hoci upír. Hlúpe uvažovanie, ale Lyra tak bola
vychovávaná a odrazu sa cítila ako na otcových prednáškach.
„Čo tie telá tam hore?“
Zdvihol obočie. „Čo boj tam hore?“
Lyra očervenela. “Chcete nás vyvraždiť? Pretože sme vám zabrali vašu planétu?“
„Toto nie je naša planéta. Vy hlupáci. Najradšej by sme vám ju prenechali, keby sme mohli. Sme tu
iba prišelci – tak ako aj vy. Keby sme chceli, ani tu len nepristanete.“ Ukázal zuby. „Ale je pre nás...
výhodné, že tu ste.“
56
Na zvracanie. Nechcela myslieť práve na toto.
„Čo tie mŕtvoly...,“ zopakovala a mávla kusom skla. „No tak čo... máš na to odpoveď? Máš?“
Zvážnel. „Áno.“
„Chcem ju počuť.“
„Vážne?“ Oči sa mu znova zaligotali, zasvetielkovali ako oči tigra, keď v tme džungle číha na korisť.
„Aj vtedy, keď sa ti nebude páčiť?“
„Hovoril si niečo o čestnom dlhu,“ vysmievala sa mu Lyra, napodobňovala jeho slová.
Krúžil okolo nej. „Ale no tak... Chuť po krvi – tú ty predsa poznáš, nie?“ Strhla sa. Chrapľavo sa
zasmial. „Vieš, o čom hovorím, že? Ukradla si zbraň, aká nepatrí do ruky človeka. Vieš, aké to je...
Meč ti pomohol, iba preto si ma porazila.“
„Čo tým myslíš?“ spýtala sa Lyra ostro. Henn Na´ar Ered niečo vedel, to bolo isté.
„A to ostatné...“ pokračoval. „Z toho nás sotva môžeš viniť – to šialenstvo ste spôsobili vy, ľudia.
A stane sa to znovu. Dnes, zajtra... o týždeň.“ Pokrčil plecami. „A bude to vaša vina.“
„Ako... ako to myslíš?“
„Prebudili ste ho – vy.“ Ohrnul pery.
„Pardón, prebudili sme koho? Koho? “
„Zažila si ho sama.“ Jeho oči boli náhle studené a zlé. „Skutočného vládcu planéty.“
* * *
Vtedy som si myslela, že sa mi zrútil svet ako ho poznám, ale neskôr som samozrejme zažila aj
horšie veci.
Ešte stále si pamätám na ten zvláštny, surrealistický pocit, ako upír rozpráva a jeho prsty sa pritom
hrajú s pieskom a jeho pazúry sa občas vysúvajú a opäť kŕčovito zatínajú. Vedeli ste, že oči upírov
v poslednom zvyšku svetla občas tak zvláštne svetielkujú, asi ako keby sa tiger rozhodoval pred
skokom? Západ slnka na okraji vysušených púštnych hôr vyzerá ako fialovočervený závoj, ktorý sa
spustil, aby zahalil svet a udusil ho pochybnosťami o tvaroch a farbách. Sedím vedľa upíra a načúvam
jeho slovám, a cítim sa stratená v jeho príbehu, hoci neviem, či mu môžem veriť.
Vlastne áno, mohla by som... ale potom by som musela prijať niektoré pravdy o sebe, a tie veci, tie
sa mi vôbec nepáčia... zvláštne, pretože vyplývajú z kŕčovitej snahy neurobiť nič nesprávne. Podľa
Henna ľudia už v minulosti zažili stretnutie s upírmi – preto aj tie legendy o grófovi Drakulovi a jemu
podobných – ale nezažili stretnutie s nadupírom.
Mala by som ho vysmiať.
„Je to pravda,“ zareaguje Henn, a to dosť mrazivo. Až vtedy si uvedomím, že som prehovorila
nahlas. Mala by som sa zbaviť toho zlozvyku. Asi som sa dotkla citlivej struny aristokrata z Dahamél.
„Nezneuctil by som sa tým, že by som človeku pre zábavu vymýšľal historky.“
Henn nemal ľudí v láske.
Čo, koniec-koncov, možno čakať od tvora, ktorému sa na želanie vysúvajú z ďasien dva očné zuby
s dutými kanálikmi?
Sú ďalší ako my. Po celej galaxii...
Vtedy som pocítila absurdnú túžbu nájsť Bielu pani a prejsť prstami po jej chladnom, krištáľovom
povrchu, absurdnú túžbu hľadať bezpečie tam, kde žiadne bezpečie nečaká. V púšti sa medzitým
stmieva a na nebo vystupujú prvé hviezdy. Čierne tiene krovísk sa odrážajú od piesku a prachu.
A upír rozpráva – veci z minulosti, ktoré ho zjavne dodnes nenechávajú ľahostajným – čudné, šialené
príbehy – príbehy o Staršom, ktorého moc presahuje všetko, s čím sa ľudstvo doteraz stretlo, príbehy
plné krvi a násilia. Dokonca aj upíri samotní vraj boli pohoršení toľkou krutosťou a krvilačnosťou, a to
je podľa mňa Hennova predstava o krutosti a krvilačnosti... nuž, domorodá. Stará sa hlavne o svoju
česť, ostatné očividne nie je až natoľko dôležité. Dahamél!
Ešte stále škrípal zubami. Henn je pyšný, uvedomila som si vtedy, pyšnejší ako celá dynastia našich
faraónov. Povedal mi, že Staršiemu musel slúžiť – nie, otročiť – stovky rokov. Ešte stále sa mu pri tej
spomienke v očiach rozsvecujú čudné, strašidelné svetielka.
Chcem vedieť, že som ešte stále v tom starom známom svete, kde sa určité veci jednoducho
nestávajú... a kde sama nezabíjam ako vo vražednom ošiali.
Iba veľmi silní a veľmi starí upíri, ako on sám, dokážu zniesť priame slnečné svetlo.
Ako by mohol taký tvor zostať niekomu naveky podriadený?
Dahamél – predtým som si myslela, že tú planétu poznám. Teraz však o tom dosť pochybujem.
Som tu iba krátkodobým hosťom. Nič viac. Miestni tu majú vlastné príbehy, vlastné strachy a vlastné
tradície. Sú preto horší ako my, ľudia? Posudzovala som ich zo svojho hľadiska, ale predtým som sa
dotýkala iba povrchu vecí. A hoci ma láka a fascinuje miestna exotika, znovu a znovu sa pristihujem
pri tom, ako sa na miestnych dívam zhora, z pohľadu toho civilizovanejšieho.
Úprimne – zahanbuje ma to...
Ale Henn Na´ar Ered rozpráva o vzbure. Bol vraj jedným z jej vodcov. Podriadení upíri sa nakoniec
spojili a podarilo sa im Staršieho premôcť. Boli tam – samozrejme – veľké straty na životoch.
57
Svetielka v Hennových očiach sa vracajú. Potom s desivým úškrnom opisuje masakry a veci, ktoré
nastali, veci, ktoré som si celý život zaraďovala kamsi do ríše rozprávok vedľa jednorožcov a ježibáb.
Staršieho spútali striebornými reťazami a uložili do strieborného katafalku. Škvarila sa mu vraj koža
zaživa... Henn sa smeje a ten smiech znie, akoby vám niekto strkal do chrbtice kúsky ľadu.
Mala by som sa vrátiť.
Ale upír pokračuje a ja už viem, že musím ostať. Pretože teraz mi rozpráva o tom, ako nedokázali
Staršieho zabiť. Je to vraj záležitosť komplikovaného telepatického spojenia, ktoré vzniká medzi
upírom, ak si ho podriadi niektorý Starší, a jeho novým pánom. Starší má ešte stále príliš veľa moci
nad ich mysľami. Ak by to spravili, väčšina z nich by pravdepodobne zomrela tiež. Presne tak ľahko,
akoby niekto otočil vypínačom v ich mysli.
Možno by to ani nebola škoda, ale to som nahlas nepovedala. Nebesia, a ja som si niekedy myslela,
že som týmto tvorom nadradená!
Zostávalo iba čakať. Po niekoľkých storočiach nedobrovoľného pôstu zomierajú dokonca aj upírski
Starší. To vzbúrencom kúpilo drahocenný čas. Mali storočia slobody na to, aby si sami zadovážili
potrebnú silu na vymanenie sa z otroctva. Časť vzbúrencov potom odletela posledným vesmírnym
korábom, ktorý im zostal (ako zisťujem, ľudstvo v tej dobe sotva prenikalo do kozmu) a časť zostala
na planéte, takpovediac bližšie k zdroju problémov, aby ho strážila. Tu nastane v Hennovom príbehu
krátka pauza, a ja už viem, čo bude nasledovať, pretože sa prestáva uškŕňať a odrazu zvážnie.
Starší sa prebúdza.
Hennove oči svetielkujú. Túžim po Bielej panej.
Upíri rozmýšľali o opustení planéty, hoci aj to by ich problém len na čas odsunulo. Neboli ešte dosť
pripravení a dosť odolní voči Staršiemu, ktorý vraj má, ako mimoriadne silný telepat, moc ohroziť
ich ešte aj z hlbín vesmíru. Nedokážu to zrejme tak celkom presne odhadnúť – iba sám upírsky
Starší pozná rozsah moci Staršieho. Očividne tiež nemá zmysel obrátiť sa so žiadosťou o pomoc na
domorodé obyvateľstvo, ktoré síce upírov zo strachu poslúcha, ale samo je na úrovni stredoveku. Ani
ostatné rodiny upírov, roztrúsené po galaxii, by im nepomohli – zdá sa, že niečo také by znamenalo
iba nové otroctvo.
Približne v tom okamihu však upírom spadol na planétu dar z neba – pozemšťania.
„Máte tak odlišné mysle,“ povie Henn. Myšlienková aktivita novej rasy na planéte – pozemšťanov,
miatla v spánku Staršieho natoľko, že sa jeho vedomie neprebudilo.
„Aspoň na niečo ste dobrí, ľudia, samozrejme okrem toho, že ste dobrá potrava.“
Presne v tej chvíli som to už nevydržala a vybuchla. „Potrava?... Potrava?... Kde sa vo vás berie
toľká arogancia? Prečo ste nás nevarovali? Čo si to o sebe vôbec myslíte? Potrava...čo nechápete?
Nechápete?“
„Prenechali sme vám planétu, Pozemšťania, nie je to snáď dosť? Nie, Pozemšťanka,“ to slovo znie
v jeho podaní ako urážka, „myslím, že si to ty, kto nechápe... Alebo skôr – ten, kto chápe, nie?“
Otvorila som ústa, potom som ich zavrela. Chápala som... a to ma desilo. Pretože niekde v hĺbke
som naozaj počula to volanie, a čo bolo najhoršie, niečo vo mne odpovedalo.
Pretože cítim horkú, kovovú pachuť krvi na dne svojej mysle...
Po tomto krátkom vyrušení upír pokračuje vo svojom príbehu.
Prebúdzanie sa utlmilo, a tak to bolo až donedávna. Po tom, čo začali ľudia kopať na Hennessyho
vyhliadke. Bolo to príliš blízko miesta, kde ležal pochovaný Starší. Upíri sa radili, či odhaliť
Pozemšťanom tajomstvo, no Rada bola rozdelená... a do vojny sa v tak riskantnom období nikomu
nechcelo. Nakoniec zvíťazili prívrženci vyjednávania, ale – to som už vedela – veci sa v posledných
dňoch začali prudko zhoršovať.
Príznaky sa už nedali s ničím zameniť – náhle výbuchy agresivity u tých obyvateľov mesta, ktorí
mali svoje domy najbližšie k rieke, prudký nárast a následný prudký pokles zločinnosti v priebehu
niektorých hodín či dokonca minút, šialené masakry, kanibalizmus. Vzor sa stále opakoval. Pre
niekoho, kto vedel, na čo sa pozerá, jasné znamenie. Starší znovu nadobúdal svoje telepatické
schopnosti, a tak vo chvíľach, keď bola jeho myseľ blízko k prebudeniu, boli nechránené a slabé
mysle obyvateľov mesta – prirodzenej potravy upírov – bezmocné.
Počujete tú pieseň, Pozemšťania?
„Ako to, že tu... na našom území...“
„Na vašom území?“
„Keby sme boli vedeli...“
„Rozbehni sa, choď to povedať tým dolu,“ ukazuje Henn pohrdlivo na rozsvietené baraky. „Choď, ak
chceš – a povedz im. Som páchateľ, aspoň podľa vašich pravidiel. Skúste ma zavrieť. Skúste bojovať
na posvätnom mieste, tu, kde môžete vyrušiť Staršieho. Ale ak by sa vám to aj podarilo, v noci, alebo
v najbližších dňoch príde znovu volanie a veci sa zmenia.“
Jeho ruka ukazuje dolu, k barakom – k svetlu, k bezpečiu. Mám ho pred sebou, takmer na dlani. Čo
dodať?
Nikdy v živote som sa necítila tak ďaleko od ľudí.
58
* * *
Na jej zápästí bola drobnú jazva. Suvenír. „Nevzal si si veľa. Asi by som ti za to mala byť povďačná.“
O čo sa to snažím, o iróniu?
„K životu nepotrebujeme veľa tekutín.“
„Tak potom by ste nemali žiť tak dlho!“
Henna to zrejme pobavilo. Jeho pery sa sadisticky usmiali a na okamih odhalili jeho zuby. Také
špicaté... „Zle. To vy žijete prikrátko.“
Potom pozrel dolu, ku svetlám. „Kopete na mieste, kde je naše tabu. Rušíte Staršieho. Budíte ho
svojím pachtením po ľudských záležitostiach...“
„Nepovedali ste nám...“
„Tak teraz vieš. Zmení sa tým niečo?“
Dobre vedela, že keby sama nezažila tie šialené veci – na vlastnej koži – nikdy by mu neverila.
Chvíľu premýšľala. „Prehovorím strýka. Možno tomu nebudeš veriť, ale – dá na moje, uh, pokyny.“
„Je neskoro – každého, kto sa tu odteraz pokúsi kopať, zabijem.“
Verila mu to a niekde v hĺbke duše bola dokonca rada. Postavila sa.
„Je tvoj dlh už splatený?“
Neodpovedal.
Namiesto toho odrazu ukázal na meč, ktorý sa trblietal medzi úlomkami a prachom: „Dozvedela si
sa, čo je to za meč? Sú medzi vami niektorí natoľko múdri?“
„Nie,“ priznala sa cez zaťaté zuby – akosi nerada sa bavila na túto tému. „Chcela som ho poslať na
expertízu, ale nestihla som.“
Čo si to nahovárala? Nedokázala ho pustiť preč. Meč bol ešte stále v jej mysli. Spätne vedela, že
tam bol už dlho. Vrástol do nej ako pijavica. Preto ho nebola schopná dať od seba preč. Iba si to
predtým nedokázala priznať.
Ona a tá... vec... spolu už vlastne dlho nejakým spôsobom, niekedy, niekde, komunikovali.
„Poznáš ho? Je jeho meno...Biela pani?“ spýtala sa váhavo.
Henn sa strhol. Studené svetlé oči skúmavo pátrali v jej tvári. „Áno. Je to naša legendárna zbraň,
o ktorej hovoria rozprávky. Toho, komu patrila, spravila neporaziteľným. Kedysi ju vlastnil – veľký
bojovník. Vy... pozemšťania... pošliapali ste jeho hrob.“ Potom sa zachmúril. „Hovoril s tebou.“ dodal
znenazdajky úsečne. „To sa nikomu nepodarilo po dve storočia.“
Prehltla.
„Čo mám robiť?“
Nastala dlhá odmlka.
„Ten meč je zlá zbraň,“ povedal napokon, jeho ústa tenká linka. „Nebola vyrobená pre ľudí.“
Zadržala dych. Vytiahla sklenené ostrie a položila ho medzi nich. „Zoberte si to naspäť.“
„Zasuň to, okamžite!“
Jeho ostrá žiadosť ju prekvapila. Poslušne zasunula meč späť. Vstal a prešiel sa po miestnosti.
Pomyslela si, je možné, aby bol Henn Na´ar Ered rozrušený?
„Teraz ti patrí. Nechaj si ho.“
„Nie, nie, počkaj, nemôžete mi ho nechať na krku! Nechcem ho. Robí s mojou mysľou veci, ktoré
nemôžem... nemôžem...“
„Nie?“ Vyceril zuby. „Ovládla si ho, či nie?“
„Áno... ale...“
„Potom tá zbraň patrí tebe.“
„Ale, ale...“
Henn zdvihol obočie a Lyra už nedopovedala. Bojím sa...
* * *
„Bojím sa...“ povedala nakoniec.
„Čoho, mňa?“ V Michaelovom hlase znelo pobavenie.
Dočerta s tým. Stáli v guvernérovej kancelárii. Bola pokročilá hodina. „Vy to vari necítite?“
Niečo visí vo vzduchu.
Niečo sa mení. A je to bližšie, než by sme chceli.
Zmiznutia na orbite, a vraždy v meste... Kait, čo ju doviezol späť do guvernérskeho paláca. Keď
zbadal jej roztrhané a zakrvavené šaty, ani nemihol brvou. Občas rozmýšľala, či nemá každý v tomto
prekliatom meste svoje súkromné tajomstvá.
Rozhovor so strýkom, sprcha a potom dlhý kúpeľ vo vani to mali napraviť, ale nenapravili. Ešte stále
tu bol meč na dne jej šatníka. Pulzovanie na okraji vedomia.
Michael položil téglik s kávou na stôl. „To je len zmena tlaku vzduchu,“ povedal s povzdychom. „Toto
dusno nás snáď všetkých zabije.“
Otriasla sa, znenazdajky mala fráza, ktorú použil, iný a hlbší zmysel.
„Dnes v noci to skončí,“ dodal Michael nečakane.
59
„Myslíte?“ spýtala sa s nádejou.
Prikývol, oči uprené kamsi nahor, za obzor.
„Chystá sa búrka,“ povedal.
* * *
Výňatok z denníka doktora Martina – archív (nájdené po vypuknutí povstania, roztrhané a miestami
spálené):
„...je zjavné, že obyvateľstvo tejto prekliatej planéty, kde som mal tú česť skončiť a kde neklesnú
teploty, ako je rok dlhý, je neuveriteľne bezhlavé, zaryté, tvrdohlavé a slepé ku všetkému okrem
svojich hlúpych záležitostí, ktoré pred ostatnými dôsledne chráni. Každé ráno žnú zametači v meste
úrodu mŕtvol... dve, tri za deň, no noci sú vraj úspešnejšie... barbarské zvyky... vražda je totiž na
Dahaméli čímsi ako národným športom a zabiť niekoho je tu mimoriadnym hrdinstvom.
Rozumný človek by si potom mohol položiť otázku, ako je možné, že sa obyvatelia planéty sklonili
a ohli chrbty pred nami, prišelcami, ba dokonca, že nám dovolili zasahovať do záležitostí planéty
a zabrať si obrovské územia pre plantáže? Vravím, že aj pes stiahne chvost, keď stretne väčšieho od
seba, a vládcovia tunajších kmeňov sú síce primitívni, ale nie hlupáci. A tak sa nám tí šamani radšej
vzdali a hrajú sa s nami hru na spoluprácu a kamarátstvo, namiesto aby prišli o moc úplne. Skryli
svoje pravé pocity pod plášť a masku meditovania nad zmyslom moci a opovrhnutia nad nemravnými
zbraňami prišelcov. A medzitým sa v labyrinte úzkych uličiek Starého mesta venujú tomu, čo im ide
najlepšie, to jest podpaľačstvu, vydieraniu, únosom a vraždám.“
Poznámka: k tomu pripísané ceruzkou, pravdepodobne rukopisom netere guvernéra de
Vasconcelar, Lyry: „Dosť! Tu sa nič nového nedozviem.“
XIII. Útok
Otvorila oči.
Niečo nebolo v poriadku.
Krvavočervené svetlá na displeji budíka hlásali 2:19. Bolo jej horúco, pyžamo mala premočené
od potu. Klimatizácia už zase prestala fungovať. Búrka, ktorú predpovedal Michael, už musela byť
nablízku.
Vzduch sa chvel napätím.
Niečo ako vzruch – či čudné šumenie – sa šírilo budovou. Nie, povedala si Lyra. To sa mi len
zazdalo v polospánku. Nemohla som sa prebudiť na výkrik.
Ale spustila nohy na dlážku a vydala sa k šatníku, odkiaľ vybrala podlhovastý balík. A v duchu sa
pritom vysmievala sama sebe, veď kto normálny sa zakráda po vlastnom dome s mečom?
Vyšla na chodbu. Takmer podvedome pritom pozrela na nenápadný panel na stene, kde – za
normálnych okolností – malo blikať zelené svetielko. Neblikalo tam nič. Alarm bol vypnutý.
Na chodbe nebola sama. Jednoducho to vedela.
Potichu prebehla na druhú stranu a cez dvere do miestodržiteľovho apartmánu. V jeho pracovni
sa svietilo a keď vošla dnu, uvidela vršok jeho hlavy, ako sedí v kresle za stolom. Zrejme už zase
pracoval neskoro do noci... „Strýko!“ zašepkala. „Paolo!“
Neodpovedal. Spal?
„Myslím, že v dome niekto je,“ vychrlila zo seba. „Mali by sme zavolať ochranku.“ Podišla bližšie.
Až vtedy to uvidela. Ruka jej sama vyšla k ústam a zarazila výkrik.
Pod jeho nohami sa rozlievala tmavá škvrna a stále sa rozširovala... prinútila sa zdvihnúť zrak. Akási
čudesná hra svetla a tieňov spôsobila, že v mŕtvole ešte stále sídlila ilúzia života. Mala pocit, že sa
na ňu Paolo de Vasconcelar, či skôr to, čo zostalo z jeho tváre, vyčítavo díva. V jeho hrudi, na mieste,
kde mával srdce, zívala teraz iba veľká diera.
Ruka jej zablúdila k meču. Bol však pevne zabalený a jej sa triasli ruky. Zároveň v susednej
miestnosti zapraskalo sklo. Kroky...
Na stolíku bol príručný telefón. Stlačila Michaelovu klapku a zároveň sa hrabala v šuflíku, kde si
Paolo schovával pištoľ.
„Haló.“ Michael.
Jeho hlas jej nikdy neznel tak sladko. Zrejme tiež ešte pracoval a bol hore dlho do noci. „Michael!“
konečne našla zbraň a zovrela ju v ruke. „Oni ho zabili, Michael, zabili... zabili strýka...“
„Čo to hovoríš?“ Hlas v slúchadle telefónu znel neveriacky. „Nepočul som ťa dobre, guvernérovi sa
niečo stalo?“
„Niekto tu je... počujem ho vo vedľajšej miestnosti. Príď... ako rýchlo môžeš, Michael...“ zastavila sa
uprostred vety. Jej oči sa rozšírili.
„Lyra, nepočul som ťa dobre, môžeš to zopakovať?“
Slúchadlo dopadlo na zem. Lyra pocítila na hrdle čosi studené, kovové a ostré. Oceľ.
„Ešte pohyb, a zomrieš,“ povedal niekto.
60
Nadýchla sa. Otvorila ústa.
Prišiel úder a potom všetko zahalila tma.
* * *
Prebrala sa na zvuk hlasov.
Hlava ju bolela. Bola jej zima a napínalo ju na zvracanie. Kdesi neďaleko sa niekto hádal alebo
hlučne diskutoval v novoangličtine. Otvorila oči a uvidela sivú hmlu s pár vláknami fialovej. Uvedomila
si, že hľadí na dlážku. Podlaha. Niečo jej to pripomínalo... áno, áno, už si spomenula... Bola predsa
na palube orbitálnej stanice. To je ešte stále na ceste na Dahamél? Zvláštne. Mala pocit, že už tam
pristála. A čo ten sen, čo sa jej sníval...?
Chlad noža na jej hrdle. Paolo. Zastenala. To nebol sen, to bola skutočnosť.
„...som ti hovoril, že ju nemáš udierať do hlavy.“
„Akosi v tom nie som dobrý,“ odpovedal druhý hlas. Zapraskanie kĺbmi a hlúpy rehot.
„Bude nahnevaný.“
Opatrne zdvihla hlavu a odmenou jej bol výhľad na topánky jej strážcov, vysoké čierne čižmy, na
ktorých bol podľa staromódneho a už prežitého zvyku z vonkajšej strany pripevnený fialový a zlatý
erb. Lyra ho nepoznala.
Tí dvaja si hneď neuvedomili, že je pri vedomí. Umožnilo jej to rozhliadnuť sa. Nachádzala sa
v obrovskom, poloprázdnom priestore. Pri stene stálo niekoľko kontajnerov. Bolo to teda zrejme
skladisko. Pár krokov od nej ležali na zemi spútaní viacerí ľudia. Niektorých z nich spoznala.
Dispečerov stanice, Massaiho z ochranky a... Henna Na´ar Ereda, zviazaného niečím, čo vyzeralo
ako strieborné reťaze. Hoci iba nehybne ležal, bol pri vedomí a studené svetlo jeho očí jej dalo vedieť,
že si všimol jej pohľad.
Bola asi priveľmi nápadná, pretože hádka odrazu zmĺkla. Obaja strážcovia pozerali jej smerom. Boli
oblečení v čiernom a ozbrojení od hlavy po päty. Mali veľmi bledú pokožku, ako keby už dlho cestovali
vesmírom. Obaja boli toho typu ľudí, ktorí nevzbudzujú dôveru, skôr naopak. Jeden z nich mal sivé
oči, pichľavé ako cencúle. Druhý, s tetovaním na krku, sa na ňu uškŕňal a oblizoval sa pritom. Lyra
hádala, že to bol on, čo ju udrel.
„Prebrala si sa,“ povedal jeden z nich. Slabiky zneli v jeho podaní čudne, sykavo.
„Kde som?“ Ju samotnú vydesil zvuk vlastného hlasu. „Čo... čo chcete?“
„Lord Mahred tu bude o chvíľu.“
Mahred, nepoznala to meno... lord? Učili ju všetky dôležité erby, ale ten, čo mali obaja jej únoscovia
na čižmách, v živote nevidela. No ak ich zajal vysokopostavený šľachtic...
„Som dcéra rodiny Vasconcelar,“ teraz jej bolo rodinné meno na niečo dobré. „Moja rodina je bohatá.
Zaplatí výkupné.“
Chvíľu na ňu iba hľadeli. Potom jeden z nich pristúpil bližšie a nahol sa k nej. „Tak ty si myslíš, že
si bohatá?“ zasyčal. „Všetky tvoje peniaze ťa neochránia. Poznám najmenej štyridsať spôsobov,
pre ktoré oľutuješ, že si včas nezavrela tú svoju hubu... platí ?“ Na to sa už nedalo nič odpovedať.
Lyra sa schúlila do klbka a zúrivo rozmýšľala, ako sa dostať z tejto situácie. Ich väznitelia nešli za
bohatstvom, nešli za výkupným... tak za čím? Čo od nej chceli?
Jej oči zachytili uprený pohľad Henna Na´ar Ereda, ktorý odrazu urobil ten trik s vysúvacími zubami.
Upíri...
Sú ďalší ako my... po celej galaxii.
Uniesli ich upíri.
X I V. S m r ť n a o r b i t e
Atmosféra v miestnosti sa náhle zmenila. Obaja strážcovia sa postavili do pozoru. Nad sebou počula
prvého z nich, ako komusi čosi oznamuje v tom novom, neznámom jazyku. Začula svoje meno. Ucítila
na sebe všetky pohľady.
Okolo sa rozľahlo ticho.
Teraz kroky prišli bližšie. Niekto jej zdvihol hlavu.
Uvidela nohy obuté vo vysokých čižmách z čiernej kože. Potom sa objavil zlatom vykladaný opasok
a čierna hodvábna tunika. Ten niekto, kto ju držal za hlavu a nútil ju k očnému kontaktu, mal biele,
takmer strieborné vlasy. Tie vlasy museli byť predmetom závisti žien – boli dlhé až po pás a jemné
ako závoj a mali v sebe odtieň žiariaceho kovu a odlesku slnka na vode. Nebol to človek. Jeho
dúhovky boli zlatisté, olejnaté, akoby potiahnuté tekutým, neustále krúžiacim kovom. Zreničku mal
podlhovastú, akú mávajú oči plazov.
Usmial sa.
Paradoxne, ten pokrivený úsmev ho odrazu spravil ešte exotickejším a príťažlivejším, hoci sa
nehodil k jeho krásnej tvári ani k jeho mladosti. Raz kdesi videla fotografiu muža, ktorý v minulom
storočí príšerným spôsobom umučil na smrť viacero svojich obetí, a ten človek na fotografii sa
usmieval úplne rovnako. Za bielovlasým stáli ešte traja noví upíri. Dvaja a štyria, dokopy šesť, rátala
61
Lyra. S týmto počtom obsadili stanicu? Zdvihla k nemu oči.
Ticho sa nepríjemne predlžovalo. Odrazu ju pustil.
„Hm,“ povedal. Držal pritom ruku na rukoväti meča. Tá zbraň zrejme v poslednej dobe prichádzala
do módy. „Zaujímavé.“ Jeho hlas – to bol hladký hodváb. Novoangličtinu mal však trochu zastaranú,
so stopami mäkkého prízvuku. „Naozaj ste sa domnievali, že sa vám tú planétu podarí zvládnuť?“
Ktosi zo skupinky technikov niečo zamumlal, zaprotestoval. Jeden z upírov ho zrazil na zem
kopancom. Bielovlasý k nej priblížil svoju tvár. Odtiahla sa. Zasyčal: „Myslíte si, že vydržíte zoči-voči
tomu, čo ste prebudili tam dolu?!“
„Ale my nie sme...“
„Ticho!“ Vodca upírov sa obrátil k ostatným. „Moje deti sa chcú nakŕmiť vašou krvou. Volám sa
Mahred, ľudia.“
„To... to je...,“ zahabkal niekto v skupine. „Chcete peniaze? Chcete vyjednávača? Máme guvernéra,
dolu na planéte... zaplatí...“
Jeden z upírov sa hlučne zasmial: „Máte niečo, čo sa pre nás nedá vyvážiť peniazmi, vy hlúpe
ovce... to, čo vám prúdi v žilách a strieka z hrdla!“
„Dosť!“ To sa ozval nový hlas, čo prehovoril v galaktickej päťke, vymierajúcom jazyku, ktorý v tomto
kúte vesmíru nikto nepoužíval a ktorému asi nikto zo zajatcov nerozumel – okrem Lyry. Prehovoril
napodiv Henn Na´ar Ered: „Nechajte ich. Patria nám.“
Bielovlasý zdvihol obočie.
„Chceš mi rozkazovať? Ty – práve ty?!“
„Rada rozhodla, že môžu žiť.“
„Rada.“ Upír sa zaškľabil. „V tom máš prsty ty.“ Dodal niečo, čo Lyra nezachytila. Henn povýšene
odvetil: „Miešate sa do našich vecí, zbabelci, po tom, čo ste sa obrátili chrbtami.“
Urážka zasiahla cieľ. Zlaté oči zažiarili studeným svetlom: „Nemáme sa miešať, zatiaľ čo tam dolu
na planéte sa prebúdza Starší?!“ vykríkol zlostne Mahred.
„Pozemšťania prestali kopať.“
„Vy neviete nič,“ zasyčal Mahred. „My vieme, že už to nebude dlho trvať. Čakali ste pridlho, vy
milovníci ľudí. A preto...“
„No tak, haló!... Hej, pozrite, ľudia.“ Obidvaja upíri obrátili hlavy a prerušili hádku. „Čo vôbec
chcete? O čo tu ide?“ ozval sa neopatrne manažér stanice, ktorý nerozumel galaktickej päťke, ale
bol v skupinke a teraz videl, že sa veliteľ prepadového komanda baví – zvláštne! – s obyčajným
Dahamélčanom. „Prečo nám nič nepoviete?“
Mahred vyzeral, akoby jeho slová naozaj na chvíľu zvažoval. Potom sa pomaly usmial a odvetil:
„Najprv zistíme, či to vôbec má zmysel.“
Pri tom jeho úsmeve Lyre prešiel po chrbte mráz.
Mahred sa totiž pozeral priamo na ňu.
* * *
Bielovlasý pokynul dvom z upírov. Pri ich nohách stála debna. Bola to veľká debna, na boku mala
inventárne číslo: podobné používali vládne úrady dolu na planéte. Upíri ju bez viditeľnej námahy
zdvihli a preniesli pred Mahreda.
Mahred prikývol.
Sivooký upír sa zazubil a hranou ruky odrazil oceľový zámok. On aj jeho druh chytili debnu a
vyklopili jej obsah pred Mahreda. Dopadlo to s tichým šuchnutím. Tá vec bola natoľko vysušená, že
veľa nevážila. Ozvali sa výkriky, niečí vzlyk. Bola to múmia z doktorových zbierok. Preto jej bol ten
kontajner taký povedomý! Upíri sa museli vlámať do múzea, aby ju získali – nápis na skrinke niesol
znaky Martinovho pravidelného, strohého písma. Miesto nálezu: Hennessyho vyhliadka. Samozrejme!
Doktorov pedantný hlas: „...taká pekná múmia, čo povieš, Lyra? A dokonale zachovaná...Pôvodne
bola obalená striebornými reťazami! Mal som šťastie, či nie?“
A iný hlas, zdanlivo mladší a triumfujúci pod hviezdami: „Niektorí mu ostali verní. Tých sme spútali
striebrom, nech naveky trpia, a pochovali do zeme.“
Nie, to iste nemôže byť pravda. Tak dlho nemohlo nič prežiť, pochované a zabudnuté v piesku
púšte. Pravda?
„Ju... jeho.“
Bielovlasý ukázal na Lyru a na onoho neopatrného manažéra stanice.
„Rozkaz, šéfe.“ Sivooký udrel starca päsťou do tváre a chytil ho za rameno. Ten bol v takom šoku
z náhleho útoku, že sa ani veľmi nebránil. Ďalší z upírov zdvihol Lyru a vliekol ju k múmii. Nehodlala
sa stať obeťou čohokoľvek, čo zamýšľali. Kopala a mykala sa. Záchrana však prišla z nečakanej
strany. David, ten ryšavý pilot, vrazil do upíra a snažil sa ho odstrčiť. „Pusť ju, ty sviniar!“
Sivooký zasyčal a udrel ho hranou ruky do nosa. Pilot spadol na zem. Jeden skok a aj druhý
z upírov bol pri nich – z jeho nechtových lôžok sa vysúvali pazúry, ostré ako dýky. Zastavil ich až
Mahredov hlas.
62
„Počkajte! Vyhovuje... Zoberte ho namiesto nej!“
Upír prikývol. Pustil Lyru a chytil mladíka za golier, akoby to bola iba handrová bábika. „Ideme,
hrdina!“ David sa bránil, očividne mal bojový výcvik a bol v kondícii. Manažér bol naopak v šoku a iba
ich ochabnuto nechal, nech si s ním robia, čo chcú. Držal si nos, z ktorého tiekla krv. Upíri privliekli
oboch mužov pred svojho vodcu a zrazili ich tam na dlážku.
Mahred chytil staršieho muža za vlasy, až ho napolo zdvihol zo zeme. Musel mať veľkú fyzickú silu,
pretože to spravil bez viditeľnej námahy. Druhou rukou vytiahol dýku, pohvizdoval si pritom. Sprvu
naozaj nikoho zo zajatcov nenapadlo, čo sa chystá urobiť. Potom odrazu zasvišťalo ostrie, zaleskol
sa kov.
„Nieeee!“ Ktosi v dave zdesene zhíkol.
Na ligotavú dlážku dopadol vodopád krvi, striekajúci z preťatého hrdla. Červená spŕška zaliala
všetkých naokolo.
„Len pokojne,“ povedal Mahred nežne, akoby tíšil domáce zvieratko. „Nič sa nedeje. Len pokojne.“
Hodil telo na múmiu. David sa snažil po štyroch dostať z dosahu, ale aj jeho postriekali svetločervené
kvapky. Henn Na´ar Ered čosi povedal v domorodej reči, čosi, čo Lyra nezachytila, mäkko, varovne.
Bielovlasý mykol plecom.„Prejde pár rokov a tak či onak sú mŕtvi,“ povedal. „Vydržia tak krátko...
Kedy ste vy dole na planéte začali na toto zabúdať?“
Potom sa jeho pohľad znovu preniesol na Lyru.
„Dávaj pozor,“ povedal jej. Ukázal na mŕtvolu. „Dobrý pozor.“
Hrôzy dnešného dňa sa ešte očividne ani poriadne nezačali.
Spod mŕtveho tela staničného manažéra sa vynorila hnedá, vyschnutá, zošúverená ruka... a zovrela
jeho hrdlo, trhajúc, hľadajúc.
* * *
Vresk.
Panika.
Jačanie.
* * *
Múmia sa vyhrabala spod zomierajúceho neboráka ako obrovský hnedý pavúk. Dostala ho pod seba
a zahryzla sa mu do hrdla. Tá... vec sa hltavo pustila sať. Mliaskala, snažila sa zachytiť a zlízať každú
kvapku.
V akte, odporujúcom prírode, sa jej pohyby sa stávali stále vláčnejšími a vláčnejšími. Jej pokožka
pevnela, narovnávala sa. Na zem odpadávali spráchnivené kusy obväzov. Ktosi v dave vzlykal.
Nepomáhalo: tá vec sa vzmáhala k životu.
Nie všetci v dave však boli šokovaní. Mahred podišiel dopredu.
„Môj knieža,“ uklonil sa výsmešne. Múmia sa strhla a pozrela jeho smerom. Spod obväzov žiarili jej
pološialené oči. Mahred sa posmieval: „Od nášho posledného stretnutia si sa dosť zmenil, nie je to
tak?“
Aha, toto bolo osobné.
„Kde ostali tvoje dobré spôsoby?“ syčal Mahred. „Je z teba zviera! Tak sa teda kŕm... Žer!.. Žer! Na!“
S týmito slovami poslal kopnutím na zem Davida, ktorého doteraz držali jeho prisluhovači.
David sa obzeral za Lyrou. Ich pohľady sa na chvíľu stretli. Chvíľa džentlmenstva ho vyšla pridraho.
Stvorenie sa dokázalo pohybovať s neuveriteľnou rýchlosťou. Praskanie obväzov, stará látka sa
rozpadávala a so šušťaním padala na zem. Múmia sa vrhla pilotovi po krku. Použil nejaký chvat
z karate alebo z iného bojového umenia a vyslobodil sa, ale dvaja z upírov ho vzápätí sotili naspäť,
do čakajúceho náručia múmie. Zachytila sa ho na krku a zrazila na zem. Musela mať obrovskú silu.
Nedokázal tú vec odstrčiť. Držala ho pri zemi a jej ústa jazdili po jeho krku. Dostala sa ku krčnej tepne
a hltavo sa zahryzla...
David kričal. A kričal. A kričal.
Trvalo to dlho. A potom začala ďalšia hrôza.
„Je čas,“ povedal Mahred. Hľadela na dlážku, dlhé vlasy ju ťažili na šiji a dolu lícami sa jej kotúľali
slzy. Chúlila sa na zemi a zdvihla hlavu, keď k nej pristúpil. Prišla na rad?
Jeden z upírov priniesol plátenný vak. S rešpektom z neho vybalil vec, ktorú tak túžila a ktorú
zároveň nechcela vidieť. Bielu pani.
„Nie,“ cúvla. „Nie.“
Mahred zdvihol obočie: „Koľká odvaha. Vy ľudia ste ma v tomto nikdy neprestali... prekvapovať.
Povedzme to takto. Je to ľahké. Budeš bojovať,“ Mahred ukázal na zvyšných zajatcov. „Inak zabijeme
týchto tu.“
Nechcela bojovať s múmiou a zachraňovať ich.
„Začneme ich pred tebou jedného po druhom zabíjať. Zomrú a ty sa na to budeš dívať. Nerob si
zbytočné nádeje – urobíme to, ak budeme musieť. Pretože až sa preberie Starší a ovládne naše
mysle, zomrú tak či onak. My všetci budeme mŕtvi.“
63
Ani náhodou nebude bojovať s päťsto rokov starou mŕtvolou, čo po transfúzii krvi odrazu ožila
a nadobudla reflexy tigra. „Vy... vy ste to... celé s-spravili, len aby ste ma vyskúšali...“
„Dosť!“
Mahred zdvihol ruku.
Cúvla.
„Lyra de Vasconcelar.“ Ten hlas zaznel náhle v jej hlave. Nebol to meč. „Knieža bude stále mocnejší
a mocnejší, s každou smrťou v jeho okolí.“
Henn! Ako? Kde... Cítila jeho bolesť, ako sa cez neho pomaly prepaľuje striebro. Spútali ho reťazami
z múmie... Chcela otočiť hlavu jeho smerom – ale jej vlastné svaly ju neposlúchali.
„Pil som z tvojej krvi, a ty si súhlasila, Lyra de Vasconcelar. To mi dočasne dáva určitú kontrolu nad
tvojím telom.“
Ten sviniar.
„Knieža je teraz slabý. Bojoval som s ním pred päťsto rokmi a porazil som ho. “
Mahred chytil za vlasy jednu z techničiek a vyčkávavo sa zahľadel na Lyru. „No tak, na čo čakáš, ty
krava?“ vrieskala vydesená žena. „Rob, čo ti prikážu! To peroxidové hovädo v čiernych šatách nás tu
inak všetkých podreže!“ Lyra chcela odpovedať, že nemôže, že čokoľvek... ale namiesto toho vzala
do ruky meč a vykročila. Jej telo sa trhane pohybovalo proti svojej vlastnej vôli.
Henn, ten sviniar!
Mahred sa usmial príťažlivým, dravčím úsmevom:
„Podcenil som ťa, maličká.“
* * *
Nasala vzduch. Tí okolo ustupovali.
Meč v jej mysli cúval a opatrne ohmatával Hennovo vedomie. Dahamélčanove reflexy boli omnoho
rýchlejšie ako jej. Ale meč ho neakceptoval. Chcel Lyru. Cítila v sebe náhlu vlnu nepriateľstva. Henn
sa stiahol. Pach potu a ocele a krvi. Moje nohy rozhŕňajú roztrhané handry. Už sa nebojím... myslím.
Krok, a ešte jeden. A ešte jeden krok.
Múmia sa postavila a civela na Lyru. Znehybnela, zaváhala. Knísala sa, doprava – doľava, doprava
– doľava, ako divé zviera.
Toto bude zábava...
Lyra sa rozbehla, odrazila sa od jedného zo stĺpov a vyskočila do výšky. V lete rozbalila z látky
zvyšnú časť meča. Vkĺzol jej do dlane hladkým, nacvičeným pohybom, ako už toľkokrát. V povetrí
počuť môj smiech. Áno, myslím, že takí, ako ja, sa bavia. Múmia bola zmätená. Korisť jej zmizla spod
rúk, ale nablízku vetrila pach smrti. Naučím ťa, čo je to bolesť. Na dlážke ležia dve telá a tvoje k nim
pribudne.
Lyra zaútočila zozadu. Šla po kĺbe. Takmer múmii odťala ľavú ruku. Bolí? Druhý úder smeroval
do prednej časti tváre a zasiahol oči. Ozvalo sa praskanie plátna, bolestivé a zúrivé zavytie. Kútiky
Lyriných pier sa zodvihli v úškľabku. To nebolo príjemné, čo? Ustúpila, aby ju minula spŕška rán. Poď
za mnou. Už je to lepšie. Zdalo sa, že múmia má aj iné zmysly. Spod pruhov látky sa ozvalo hlasné
vetrenie. A čo tak toto? Náhly závan vzduchu – vôňa Lyrinho šampónu a mydla. Stvorenie sa vrhlo
tým smerom. Protivník nikde. Odrazu sa niekde nablízku ozval smiech, čo mrazil v morku kostí.
Ako sa ti páči môj nový smiech? Je prekrásny, nie?
Stvorenie sa obrátilo a prikrčilo. Lyra zdvihla Davidovo telo a so silou, ktorá sa zdanlivo nemohla
skrývať v jej štíhlom tele, ho mrštila na protivníka. Náraz zhodil stvorenie na zem. Pach krvi ho proste
rozptyľoval, bol všade. Múmia trhala telo nešťastného pilota a snažila sa vyslobodiť. Zamotala sa
pritom do jeho šiat a do vlastných obväzov.
Si chorý, potrebuješ liečbu.
Bolesť... pálčivá... Bolí. Bolí.
Dve veci, ktoré si treba pamätať pri love na upíra: treba odťať jeho hlavu alebo prebodnúť jeho
srdce.
No tak... Ktoré z tých dvoch si ty?
Pohrávala sa. Z času na čas spravila výpad a zasiahla protivníka na miestach, ktoré síce neboli
smrteľne nebezpečné, ale dráždili múmiu a obmedzovali jej pohyb stále viac a viac.
Srdce. Áno, myslím, že ty si srdce.
Stvorenie postupne prestávalo útočiť, namiesto toho sa začalo iba brániť. Tichučko a zúfalo kvílilo,
jeho mentálny stav asi nepatril práve k tým najstabilnejším. Nie je s tebou zábava, vieš? Lyra sa
vrátila a napadla múmiu zboku. Počkala, kým sa otočí. S pozdravom od Davida. Potom jej ťala
mocným útokom, medzi rebrá, vpred.
Jačanie. Rev. Zasyčanie. Ticho.
Zdalo sa jej, že počuje Mahredov hlas: „Prach si a na prach sa obrátiš,“ recitoval upír. Ale možno sa
jej to len zdalo. Ten prach bol pod jej nohami. Telo múmie sa rozpadlo na chuchvalce látky a hrudy,
pripomínajúce rozmočené uhlíky. Davom prebehol výdych úľavy.
64
Vec, ktorá svojou existenciou doteraz popierala prírodné zákony, sa konečne uložila na odpočinok.
Ale predstavenie ešte neskončilo, nie je to tak?
Mám výhodu prekvapenia...
Naozaj to chceš spraviť?
(...)
Áno, ja viem.
Ako prvého napadla upíra s tetovaním na krku, ktorému roztrieštila polovicu lebky. Ten smiešny
výraz na jeho tvári... Prekvapený? Mala v živej pamäti, ako si dokázal Henn zregenerovať telo, a preto
hneď odsekla aj zvyšok, chrup-chrup, sek-sek. To, čo zostalo na dlážke, sa v mnohom podobalo
jahodovému džemu. Šliapla do toho, keď sa hnala k sivookému. Nikdy nebola príliš poriadkumilovná,
pokiaľ išlo o boj.
Mahred si založil ruky, a pohodlne sa opiera o stĺp... Dočerta, nie sme predsa v kine!
Sivooký mal dosť času siahnuť po zbrani, dopriala mu ho. Mala rada, keď boli jej protivníci ozbrojení.
Bola to väčšia zábava.
...čo je to kino? Lyra.
Neviem. Nespomínam si. Ale som si istá, že som to kedysi vedela.
Nosil svoj meč v puzdre za chrbtom. Chyba – mal siahnuť po laseri. Možno sa jej však pozeral do jej
očí, a preto vybral nesprávnu zbraň. Zalesklo sa falošné sklo – nie, to bol jej smiech. Výpad – úskok.
Nalákala ho fintou, ktorá nevidela svetlo sveta už vyše dvetisíc rokov. Nachytala ho– nemohol byť
starý, bol skoro decko, sotva videl zopár storočí. Takmer ako aby sa cítila previnilo, že si vyberá
protivníkov v materskej škôlke. Presekla mu chrbticu. Rajský zvuk pre jej uši. Nemohol sa hýbať. Keď
sa nad ním naposledy rozohnala, jeho oči sa rozšírili posledným pochopením.
Svinčíku na dlážke pribudlo.
Hlava sivookého sa prikotúľala až k Mahredovi. Zastavil ju nohou a zľahka do nej kopol. Potom sa
napriamil, chladnokrvne a pomaly. Vedel, čo ho čaká.
Zasyčala. Áno, teba som si nechala nakoniec.
Tlieskanie: „Výborne, maličká. Ty a meč ste sa zžili naozaj lepšie, ako som dúfal.“
Z jeho zubov a pazúrov si dá urobiť náhrdelník. A potom mu vytrhne srdce a zje ho, aby získala jeho
silu, a rozdrví mu tvár. Presne tak, ako to dnes ráno urobili Paolovi...
Ostrý hrot meča rozťal vzduch v mieste, kde sa nachádzal ešte pred chvíľou. Netrafila. Ako
to? Zaútočila znovu. Mahred sa uhol ako had. A znovu sa stalo to isté – v jednej chvíli tam stál,
ale v druhej tam už nebol. Zdalo sa, že je rovnako rýchly ako ona. Ako je to možné?
Zvuky. Načúvala – čo to bolo? Slová? Vety? Ale slabiky v jej mozgu sa akoby odmietali spájať do
slov. Mohol hovoriť iba s pauzami, medzi uhýnaním. Aj tak ju podráždil, lebo sa jej vždy akosi dokázal
vyhnúť. „Nechceš vedieť viac o tom meči, maličká?... Viem, že si zmätená... Nevieš, čo sa s tebou
deje... Ale ja to viem... Pretože tá zbraň... tá si pamätá všetky bojové zručnosti svojich majiteľov... a
to sú... tisícročia... a tisícročia... bojov. Nositeľ... musel prejsť... aby ho zbraň akceptovala...pre plnú
kompaktibilitu... zoznamovaním... A tak som ťa s ním... zoznámil. A ty... ty... ten meč k tebe hovorí...
Čo ty na to?... Ten výpad bol dobrý!... Počúvaš ma, maličká? Uvedomuješ si vôbec, aká si pre nás
vlastne vzácna?“
Neprestávala útočiť.
Mahred zvýšil hlas. „Chceš korisť a slávu, o akej sa ti nikdy ani nesnívalo?“
Takmer ho mala. Už strácal sily. Takmer mala to víťazstvo na dosah. Mala by pomstiť Paola... a
predsa... A. Predsa. Pristihla sa, že počúva.
Mahred sa smial. „Máme pre teba návrh. Vypočuješ si ho? Potom sa môžeš vrátiť a stretnúť sa
s nami v konečnom súboji, aký budeš chcieť, za podmienok, aké budeš chcieť.“
„Zabiješ Staršieho, maličká.“
Lyra vycerila zuby. Tak toto bola konečne korisť, ktorá stála za trochu zábavy.
Starší.
* * *
„Kto, ja?“
Odrazu si uvedomila, aká je sama, ako tam stojí, a chveje sa ako blázon. Nie. V žiadnom prípade.
Nie, počuješ? A predsa cítila, ako sa kdesi v nej zdvíha zvrátená túžba. Zabiť Staršieho, skoncovať so
všetkým. Získať moc a – slávu. Ešte stále v nej silnela tá strašná posadnutosť. Bola ako rozdelená na
dve polovice, z ktorých každá chcela uháňať opačným smerom.
„Lyra de Vasconcelar. Dolu na planéte sa blíži ráno.“
To sa ozvalo to niečo, prítomné v jej mysli. Pamätala si jeho meno. Pamätala si chuť jeho krvi na
ostrí svojho meča.
Henn, pomyslela si. Cítila, ako ho strieborné reťaze, ktorými ho spútali, pália – pomaly sa cez neho
zaživa prepaľujú. „Čo urobíš, Lyra de Vasconcelar? Čoskoro sa dolu na planéte prebudí Starší. Potom
nás všetkých zachváti šialenstvo. Čo spravíš, keď teba aj ostatných chytí túžba zabíjať?“
65
No tak, no tak. Čo je to šialenstvo? Pevnejšie zovrela Bielu pani, pretože už viac nevedela ani to,
ako vyzerá normálnosť. Bola meču vďačná, že je aspoň chvíľu ticho a nešepká o pomste a sláve.
Za očami jej pulzovala bolesť. Chcem to, pomyslela si vydesene... alebo uchvátene? Ja... ja naozaj
chcem...
Bola chorá, potrebovala protiliek. A predsa kdesi v hĺbke duše cítila, ako sa veci naozaj majú. Ešte
stále si dnes večer poriadne nezalovila. Ona, Lyra de Vasconcelar, zatúžila po vznešenej koristi,
ktorá bola hodná všetkej tej slávy, o akej sa zmieňoval Mahred. Také jednoduché to s ňou bolo. Také
strašné to s ňou bolo. Stávala sa netvorom.
Prestávalo to mať význam.
„Vyhrali ste,“ povedala zachrípnuto.
Upír sa hlboko uklonil na znak úctivého súhlasu.
„Pôjdete so mnou dolu,“ pokračovala.
Ale Mahred ľútostivo zavrtel svojou bielovlasou hlavou – neskôr sa dozvedela, že biele vlasy sú aj
u tejto rasy znakom vysokého veku, rovnako ako svetlé oči. Koľko mohol mať Mahred rokov? Tisíc?
Viac?
„Nemôžeme...“ povedal mierne. „Prichádza ráno.“
* * *
Ako vysvitlo, upíri z lode na planétu cez deň nemohli. Pridlho blúdili vesmírom. Pravidelné kolísanie
dňa a noci im robilo problémy. Zle znášali aj obežnú dráhu. Legendy v tomto bode neklamali. Upíri
cez deň bez prípravy upadali do letargie a priame svetlo jasného slnka Dahaméla by tých slabších
z nich dokázalo spáliť. Niekde v skladiskách stanice preto čakal nákladný kontajner so silnými
stenami, v ktorom odpočívali. Dopravili ho sem ako náklad. Kdesi za pásmom asteroidov sústavy sa
ukrývala ich loď. Mali to všetko pripravené dávno predtým, ako sa Starší začal naozaj prebúdzať a prv
než sa dopočuli o Lyre, čisto pre prípad.
Pochopila, prečo radšej zabili troch technikov, ktorí ich náhodou objavili. Nebola si istá, či chce
vedieť podrobnosti. Začínala chápať, ako sa cíti netvor, ktorý je na love, a dokázala si predstaviť, ako
asi vyzerali ich posledné chvíle.
Ostávala ešte jedna nezodpovedaná otázka: kto im povedal o meči a o nej? Neprezradili
informátora. Ale mala pocit, že pozná odpoveď. Ležala jej po celý čas na očiach.
Otázka pilota sa vyriešila, akonáhle pochopila, prečo s ňou uniesli aj Henna Na´ar Ereda. Nikdy by
si nevedela predstaviť, že osoba, ktorú mala za nevzdelaného domorodca, kedysi vyše tristo rokov
pilotovala kozmické lode.
* * *
Bolo to zvláštne, ale po tom všetkom sa spolu dokázali rozprávať. Koniec koncov, jedno ich spájalo,
či nie? Oni všetci boli na dne duše netvormi.
„A čo atómové zbrane? To by problém... nevyriešilo?“
Jeden z upírov zdvihol obočie. „To sme ešte neriskovali. A máte tam dolu na planéte nejaké?“
„Nie... Únia nepovolila zbrane „S“ triedy...“
„Potom to musíš urobiť tým starým dobrým spôsobom, maličká, že?“
Možno sa zmenil výraz v jej tvári, pretože upír odstúpil. Nechcel mať problémy.
Keď sa chystali na odlet a Henn s jedným z upírov študovali ovládanie transportného modulu,
odrazu prišiel za Lyrou Mahred. Oprel sa o vstupný otvor a zazubil sa na ňu – a potom dlho civel na
Bielu pani. Odrazu si odopol opasok, ten zlatý, zdobený drahokamami, s prázdnou pošvou, a podal jej
ho. „Na. Budeš ho potrebovať.“
Ale Lyra sa nepohla, aby si zobrala ponúkaný dar. Namiesto toho ho uprene sledovala. Mahred sa
nahol a položil opasok vedľa nej. „Ja neponúkam nič dvakrát, maličká. Nezabudni si ho pripnúť. Urob
to, až sa nebudem dívať, ak chceš.“
Lyra neodpovedala.
„Zaujíma ťa vôbec, ako ho zabijete?“
Potriasla hlavou. „Zletíme dolu na planétu na krídlach ohnivého vtáka a potom Staršiemu odseknem
hlavu svojím čarovným mečom, nie?“
Mahred jej iróniu buď vôbec nepochopil, alebo mu to bolo úplne jedno. „Čo vedia pozemšťania,“
spýtal sa, „o rase Sidhe?“
Sidhe? Zvraštila čelo. Rasa Sidhe bola vo vesmíre rovnakou legendou, akou boli pre pozemšťanov
upíri. Motív draka na meči však vyzeral tak pozemsky...
Ale... čo ak práve prastaré pozemské príbehy o drakoch neboli originálne?
Chcel Mahred naozaj povedať to, čo si myslela?
„Dobre,“ povedal Mahred. „Jeden nikdy nevie, ako je to s úrovňou ľudských vedomostí.“
Lyra vytiahla meč a zvŕtala ho v rukách. S uspokojením sledovala, ako sa Mahredovi na okamih
rozšírili zreničky. Telepaticky kompatibilná zbraň? Obracala meč, hľadala stopy po technike. Na
chvíľu, na krátky okamžik sa jej zazdalo, že vidí beláskavé línie, nie nepodobné mikroprocesorom,
66
zbiehajúce sa a zase sa rozchádzajúce, ako vlas tenké preludy. Potom ten zvláštny pocit pominul
a ona sa cez priehľadnú čepeľ znovu dívala len na kov chodby.
„Čo o tom všetkom vieš?“ udrela na upíra. „Ale pravdu!“
„Kedy som ti klamal, maličká? Zbrane Sidheov,“ povedal, „útočia na myseľ rovnako ako na telo. Ale
má to svoju cenu. Sidheovia mali zvláštne predstavy o boji. Bola to pre nich vrcholná forma súžitia
zbrane a jej majiteľa, nie ten pekný krvavý šport, aký pestujeme my. Preto je aj ich zbraní tak málo.
Ak sa však ich zbraň s niekým zladí, nedokáže ju už použiť nikto iný. Po smrti majiteľa sa stáva
nepoužiteľnou. Sotva jej niekto vyhovie. Z milióna bojovníkov ani jeden. Z celej našej skupiny nikto.
Za celé tie storočia sme nedokázali meč prebudiť... Nakoniec ho tí, ktorí zostali na planéte, zahrabali
do mohyly – ďalší dôkaz o ich neuveriteľnej hlúposti. Tamto tvoj priateľ...“ ukázal na Henna Na´ar
Ereda.
„To nie je môj priateľ,“ prerušila ho okamžite.
„Akokoľvek,“ dodal Mahred nevzrušene. „Takže, tamto tvoj milovník ľudí si myslí, že som márnil čas,
zatiaľ čo som sa túlal po vesmíre. Nemárnil som ho. Na niečo som prišiel. Pátral som po spôsobe,
akým oslabiť naše puto so Starším – nakoniec som, po storočiach, našiel a dostihol Sidheov a hovoril
som s nimi. Potvrdili moje podozrenie – ich zbrane skutočne dokážu prerušiť naše puto – ak je veľmi
oslabené – a ono oslabené je – a zároveň pre mňa odmietli jednu zhotoviť. Podľa nich toho vraj nie
som hoden,“ dodal Mahred s mrazivým úsmevom.
„To mali pravdu, nie?“
„Šššš. Dokážeš si predstaviť moje sklamanie po storočiach pátrania? Ale ešte mi zostávala Biela
pani – pôvodná zbraň. Keď som sa vrátil, chcel som znovu vyskúšať, či na niekoho z mojej skupiny
predsa len nezareaguje. Predstav si moje prekvapenie, maličká, keď som zistil, že pozemšťania
medzitým rozhrabali mohylu a meč zmizol. A potom som dostal správu, kto ho má.“
„Ja.“
„Správne,“ Mahred sa usmial, ale nie očami. „Dievča z dobrej rodiny, čo sa túla po dahamélskych
nociach a vracia sa nad ránom, pokryté krvou. Samozrejme, pre plné zladenie treba... tréning. Vadí?“
Nenávistne naňho pozrela, čo Mahreda nijako nevystrašilo. „Rozumieš už, Lyra de Vasconcelar,
akou si pre nás nádejou?“
Svaly na jej hrdle sa napäli. „Rozumiem iba jednému – nechcete umierať, tak tam posielate mňa.“
Krátka pauza, potom: „A čo ak odmietnem?“
„Ale ty neodmietneš, Lyra, ty nie. Naservíroval som ti korisť, aká sa tak ľahko nenájde. Z toho, čo
som mal tú česť vidieť, sa v tebe prebudil lovec.“
Lyra odvrátila hlavu. Nenechá si túto príležitosť ujsť ani za milión rokov. Mal pravdu. Videl do nej,
akoby bola zo skla. Priesvitná ako Biela pani... A pre to ho nenávidela ešte viac.
Mahred sa zasmial.„Plná kompatibilita,“ poznamenal, a potom sa napriamil.
„Maličká, ešte niečo. Ak sa hocikto z nás v tejto chvíli dostane do určitej vzdialenosti od Staršieho,
prestane sa ovládať. Jediný, kto nepodľahne, si ty – no, možno snáď ani tamten milovník ľudí, ktorého
ty nemáš rada, ale ktorému si napriek tomu dobrovoľne dovolila piť svoju krv. Vaše telepatické
puto, jeho imunita. Alebo aspoň on to tvrdí. Nehodlám sa s ním hádať. Zdá sa mi, že ľudia majú na
Staršieho čudný vplyv. Tak vidíš,“ usmial sa upír. „Nakoniec tvoja rasa nečakane stúpla na cene. Kto
vie, čo prinesie budúcnosť?“
„Robíš si dosť trápne žarty,“ precedila Lyra podráždene.
„To bolo varovanie,“ mykol plecom upír. „Ale ty si v bezpečí.“ Keby ho nebola tak nenávidela,
podozrievala by ho, že vtipkuje. Mahred však prechádzal od posmešnej irónie k smrteľnej vážnosti
tak nečakane, ako tam dolu, na planéte pod nimi, prichádzali púštne búrky. „Ver mi, že nám na tebe
záleží – si pre nás priveľmi vzácna. Myslíš, že by sme ťa dokázali ohroziť?“
„Zabili ste Paola,“ vyšlo odrazu z Lyry.
Upír bez ľútosti pozrel na bielu látku, ktorou ktosi prikryl telo jednej z jej dvoch upírskych obetí.
„Konali proti rozkazom. Trestom za ich neposlušnosť bola smrť – keby si sa nepomstila ty sama, ja by
som ich potrestal.“
„A... toho chlapca, čo ma bránil.“ Nie, na Davida naozaj nechcela myslieť.
„Bol to bojovník, a vybral si sám. Už si sa dostatočne pomstila za jeho smrť.“
„Ani náhodou dostatočne...“ zbledla Lyra. „Nemala som ťa ušetriť.“
„Tak tas svoj meč a použi ho.“ V upírovom pohľade bola výzva. „Dobrý súboj už vyriešil veľa
názorových rozporov.“
„Nie, nie takto.“ Neverila, že je neporaziteľný modernými zbraňami. Nikto nie je. „Jedného dňa... Dali
ste mi dosť látky na premýšľanie. Povedal si, že moja rasa stúpla na cene? Som De Vasconcelar!
S nami sa nikto nezahráva beztrestne!... Môj otec by iným neveril, ale mne veriť bude. Aby som ťa
parafrázovala, kto vie, čo prinesie budúcnosť? Keby sme vás zasiahli nukleárnymi zbraňami... alebo
napalmom... Ktovie, čo by sa stalo.“
Bledé pery sa odhrnuli a ukázali ostré zuby. „Vyskúšaj to, pozemšťanka. Uvidíme.“
67
* * *
Keď ste absolvovali jedno pristávanie, akoby ste absolvovali všetky. Henn toho nenahovoril veľa
a viac ako s ňou sa bavil s automatikou. S letom nemali až také veľké problémy, ako pôvodne čakala.
Technika ľudských lodí iba kopírovala vzory prevzaté od iných, starších rás, a tie ju používali dávno
pred tým, ako sa do vesmíru vydal človek. Ona bola mladá, Henn starý, a tá priepasť času sa nedala
zmerať iba niekoľkými prežitými rokmi či desaťročiami. To bolo všetko, viac sa k veci nedalo povedať.
A tak ani nemala silu na nejakú konverzáciu.
Namiesto toho sa dívala von z okna.
Mala pocit, že v odraze vidí Davidovu tvár.
Mala pocit, že sa nepomstila dostatočne.
X V. S t a r š í
K´Sian: Meditácie. Časť zvitku, založená v denníku Lyry de Vasconcelar – archív (nájdené po
vypuknutí povstania, roztrhané a miestami spálené):
„Svet je niekde, na niektorých miestach, niekedy, svojím spôsobom ako more. Existujú plytké
miesta, kde si veci uvedomujete, kde sa čas točí, kam ľahko dovidíte, a kde sú myšlienky čisté, jasné
a priehľadné... a potom sú tu iné miesta, staré a temné. Čas tam plynie veľmi pomaly. Takmer akoby
stál. Ale on predsa ide – hoci iba veľmi nebadane. Obvykle sú také miesta chránené. Je veľmi ťažké
sa tam dostať a ešte ťažšie uniknúť. Čokoľvek, čo tam uviazne, je polapené – ak už nie naveky,
tak aspoň na veľmi, veľmi dlhý čas. Obvykle to spí, v spánku a v neutíchajúcej, nikdy nekončiacej
samote.
Ale niekedy sa stane, že vlny vyplavia niečo na breh... Vtedy hlbina prepustí jedného zo svojich
zajatcov. A nech sú nebesia milostivé tomu, kto je nablízku.“
* * *
Štít, do ktorého ho zakliali kedysi dávno, povolil.
HLAD. HLAD.
Takmer okamžite rozprestrel svoje vedomie, aby z okolia nasal čo najviac životnej sily. Boli tam
– drobné, krehké bytosti. Boli slabé, ale bolo ich veľa. A v ich žilách pulzovala tá nevyhnutná
svetločervená tekutina, voňala a vábila. Zachvel sa žiadostivosťou.
POTRAVA...
Starší sa načiahol do ich myslí a zavolal.
* * *
Ako klesali, bolo vidieť, že s mestom niečo nie je v poriadku. Ulice boli vyľudnené a zívali
prázdnotou. Jeden z domov horel. Sem – tam bolo vidno opustené stánky s tovarom, ktoré na
počudovanie nikto nevykrádal. Len v borskej štvrti kde – tu zažiarili sporadické záblesky streľby.
„Kam všetci odišli?“
„Za rieku,“ odvetil Henn Na´ar Ered ponuro. „Toto je príliš skoro. Príliš,“ cedil slová, „skoro.“
V každom jednom z týchto slov bolo more jeho bezbrehej zúrivosti.
„Za rieku...?“
„Starší. Nepočuješ?“
Kto vie prečo pozrela na hánky svojich rúk, ktorými zvierala operadlo sedadla. Zbeleli.
Pozrela na svojho spoločníka. Potom to zacítila. Neskôr si pamätala len to, že si hrýzla pery. Jej
ruky tápali. Chcela... a nevedela čo...
Chcela... chcela...
„Meč,“ ozval sa jej v mysli Hennov hlas. „Meč!“
Jeho tvár... skrivená zlobou a nenávisťou... Bol to Henn Na´ar Ered, a nebol to on. Poznala, ako
veľmi bojuje sám so sebou. Túžil ju zabiť, ale doposiaľ sa ovládal, ako tenké struny jeho sebakontroly
bránili v ceste zlu. Pil z mojej krvi, tak prečo ho nechráni telepatické puto?
Uvoľnila meč. Dotkla sa čepele. Cítila volanie, ale akoby neprechádzalo cez neviditeľnú stenu,
ktorou ju obalila Biela pani. Pozrela na Henna. Zdalo sa, že sa ešte drží. Alebo nie?
„Možno na teba... zaútočím,“ vyrazil zo seba. „Potom sa budeš musieť... brániť.“
„Moja krv... rýchlo!“
„Čo myslíš, že už hodnú chvíľu robím?“
Ale ako, ako?... Staré legendy... Dokázal sať krv aj na diaľku?... Jej ruka sa natiahla k zlatému
opasku, Mahredovmu daru.
„Budeš v poriadku.“ Striasol sa, ako sa doňho oprel nový závan Staršieho emócií. Jeho oči k nej
rýchlo strelili chvíľkovým, hladným pohľadom. Potom sa odvrátil a opanoval sa. „Obaja budeme
v poriadku.“
„Áno...“ povedala priškrtene. Zdalo sa, že to zvládne. Náhle zmeravel. Lyra sa prichystala,
68
presvedčená, že sa na ňu chystá zaútočiť. „Počula si to?“
„Nie, čo?“
Odrazu niečo explodovalo. Henn prudko strhol stroj zo smeru. Rýchlo strácali výšku.
„Čo sa deje?“ Lyra sa snažila, aby ju nepohltila panika.
„Kam zmizla zdvorilosť?“ Henn zúrivo stláčal páčky. Medzi perami sa mu zablysli zuby.
„No tak! Čo sa deje?“
„Strieľajú po nás z vašej základne. Niekto živý tam asi zostal pri ovládaní.“
„Utečieme im?“
Neodpovedal. Odrazu sa stroj zatriasol. Kdesi blízko, príliš blízko, sa znovu ozval výbuch. Niektoré
kontrolky na pulte zmizli, iné sa naopak rozsvietili na červeno.
...rýchlosť klesania...
Zovrela Bielu pani v svojich rukách.
...výstraha systému...
„...meč...,“ povedal Henn. „Musíme... ihneď... vzdáme... nebezpečné...“ Slová zanikali v zavýjaní
elektroniky. Systém jačal. Natiahol sa a niečo stlačil. Ozval sa hlasný varovný signál.
„Hej, čo to robíš?“
Niečo na ňu kričal, nerozumela. Pocítila náraz. Inštinktívne zavrela oči.
...treskot rozbitého skla...
A zavýjanie vetra.
„...nedokážem.“
„Nerozumiem ti,“ kričala. „Nerozumiem ti!“
Kontrolky blikajú ako šialené, samé červené svetielka... a zem sa blíži, béžová a sivá a červená
a oranžová, v hroznej rýchlosti...
„Neviem, čo chceš spraviť!“ jačala.
Odrazu sa k nej obrátil. Jeho oči, ako dve z tých červených kontroliek.
„Veľa šťastia,“ mala pocit, že počuje jeho hlas, alebo to bolo len v jej hlave?
A náraz. Odkiaľ sa tu vzal taký strašný vietor?
Letí, kontrolky blikajú a jačia... kov, trhaný na kusy ako papier... bubnovanie, rachot... a zem sa blíži,
blíži...
...panika...
...náraz...
Ticho.
* * *
Prinútila sa otvoriť oči. Kašľala. Jej sedadlo bolo zapriečené medzi kus skrúteného kovu a akési
tyče, ale predsa žila. Jej prsty, prázdne... Biela pani... kde? Kde?
Hmatla po meči. Ale jej prsty nahmatali len vodu. Kde sa tu vzala voda? Otočila sa, že sa spýta
svojho spoločníka. Slová jej uviazli v hrdle.
Celá polovica kabíny chýbala.
Bola sama.
Medzi sedadlami sa valil bahnitý, kalný prúd. Dúfala, že v ňom nie sú žiadne mäsožravé červy,
o ktorých Borsovia tak radi žartovali. Lyra sa s kašľaním vyslobodzovala zo sedadla, potom sa
pošmykla a takmer spadla do vody. Trosky transportného modulu sa zaryli do bahnitého brehu rieky,
ktorý si teraz pomaly, ale isto vyberal svoju daň. Zem bola mäkká a rozmočená. V noci sa tadiaľto
prehnala búrka. Všade plno popínavých vodných rastlín. Cítila, ako sa jej zase začína zmocňovať
Staršieho pieseň. Zúfalo prehľadávala okolie. Bielu pani našla vo vode pod sedadlom a pozerala si
pritom ruku. A hrozne, hrozne sa jej uľavilo.
Kde je Henn Na´ar Ered?
Kdesi nad planinou sa valili k nebu stĺpy dymu.
Veľa šťastia.
* * *
Ako sa šplhala hore brehom, zamotala sa do pŕhlivých kríkov. Od hlavy po päty ju pokrývalo bahno,
a to nerátala protivné bzučanie hmyzu. Zdalo sa, že sa rysuje rovnako odporný deň, ako bol ten
predošlý. Teraz bola vďačná za rozmočené šaty, ktoré chladili jej škrabance. Jej telo muselo mať
v sebe výdrž, o ktorej predtým nevedela – alebo ju poháňala Biela pani, dychtivá boja.
Cesta. Dobre vedela, kam má ísť. Rozostavaný komplex na vŕšku. Tam, kde ľudia, napriek
protestom domorodcov, prednedávnom použili ťažkú techniku a výbušniny. Hennessyho vyhliadka. Na
rozrytej hline tam ležalo niečo, čo z diaľky vyzeralo ako polámané bábiky.
Bábiky v životnej veľkosti...
Mala pocit, že niektoré z tvárí spoznáva. Najhoršie bolo, že niekoľko tiel, ktoré preskakovala, sa ešte
hýbalo. Plazili sa k nej a ich ruky sa ju snažili zadržať. Dokonca aj tí, ktorým chýbali končatiny, sa za
ňou načahovali a nedbali na bolesť, len aby ju stiahli za sebou do bahna. Starší ich už úplne ovládal.
69
Vychádzajúce slnko polievalo pláne načervenalou žiarou. Už to niekde zažila.
Áno, už to určite niekedy musela zažiť.
* * *
Henn Na´ar Ered sa ozval.
Zanieslo ho, bol priďaleko. Vo svojej mysli ho cítila, ako kľačí a zatína prsty do zeme, aby odolal
volaniu. Zatiaľ sa mu to darilo.
Mal však pre ňu správy. Zlé správy.
Starší bol vonku.
Nezastavilo ho striebro jeho rakvy ani strieborné reťaze, ktorými ho omotali. Podľa Henna už vyliezol
na denné svetlo.
Oslabí ho to? spýtala sa Lyra.
Nie.
Starší znovu zaspieval. Henn Na ´ar Ered zasyčal a spojenie sa prerušilo. Tí okolo nej zavyli. Plazili
sa k nej zo všetkých strán a načahovali ruky po jej nohách, ako keď sa úponky sasaniek načahujú za
korisťou. Lyra po nich preskákala. Dolu tvárou jej tiekli slzy.
* * *
Stavenisko. Pochmúrny pohľad. Tam, kde sa vedenie rozhodlo postaviť nové sušiarne, baliarne
a zopár skladísk, sa vyrovnávala skalnatá pôda a zasypávali sa priehlbiny. Posledné dni tadiaľto
jazdili ťažké mechanizmy a rozryli zem na nepoznanie. Výsledkom nočného dažďa bolo bahno, ktoré
sa jej lepilo na členky a v ktorom sa jej zle kráčalo.
Že sa blíži k cieľu spoznala podľa postáv, ktoré čakali v ruinách. Pohybovali sa trhane, mátožne,
a bojovali spolu. Víťazi sa nezriedka kŕmili mäsom svojich obetí, obzerajúc sa, aby na nich nikto
nezaútočil. Väčšina z nich sa však tlačila na okraji jamy, v ktorej boli predtým hĺbené základy stavby.
Sácali sa, ako keby na niečo čakali, na niečo, čo ich odviedlo ešte aj od bratovražedného boja.
Ozývalo sa iba málo zvukov, len sem-tam nedočkavé, tiché zavytie, akoby to už ani neboli ľudia, ale
zvieratá.
Ako sa blížila, pomaly sa k nej otáčala jedna tvár za druhou. V náhlom tichu sa rozostupovali
a dovoľovali jej prejsť. A za nimi, uprostred jamy, sa čosi dvíhalo, stvorenie z legiend a nočných môr.
Starší vyliezal.
Kašovitá hmota na dne jamy sa pohla a začala sa z nej pomaly dvíhať hmla. Nebola to obyčajná
hmla – tmavla stále viac a viac. Uprostred oblaku sa objavili oči. Boli krvavočervené a a ich pohľad
kĺzal po okolí, hľadal. Ju.
„Dokiaľ máš pri sebe meč, nemá nad tebou žiadnu moc,“ zašumel v jej mysli hlas Henna Na´ar
Ereda.
Okrem fyzického útoku, pomyslela si Lyra. Sledovala, ako sa k nej obrátili hordy jeho prívržencov
a pomaly, namáhavo sa k nej začali tackať blatom. Nemala nič proti poriadnemu boju. Tak Starší proti
nej posiela svojich prisluhovačov, tie ľudské ovce?
Bahno vydávalo čvachtavé zvuky.
Blížili sa.
Zabije ho.
* * *
Ich telá okolo nej krúžili ako nočné mole okolo lampy. Bola epicentrom ich šialeného sveta.
Úder...
Paže, ktoré sa snažili omotať okolo jej ruky... Prsty s nechtami skĺzli po jej pokožke, zanechávajúc
po sebe krvavé škrabance... ústa, snažiace sa nasať čo i len kvapku jej krvi... kdesi vzadu čiesi vytie,
nekontrolovateľné a stúpajúce... lámajúce sa...
Úder...
Dotyk prstov v jej vlasoch – príliš veľa, príliš pomaly... Do tvárí im nepozerala. Nemohla. Nechcela
niekoho spoznať. Krehká bublina jej novozískanej sebakontroly mohla znovu ľahko popraskať. Takto
to pre ňu boli iba prízraky, mäsité úponky lián, ktoré sa ju snažia stiahnuť pod hladinu. Mala pocit,
že sa nad ňou tá ľudská močarina už – už zatvára. Kedy sa to skončí? Nikdy, znela odpoveď. Zlá
odpoveď. Lyra sa predierala pralesom rúk – lián.
Úder.
* * *
K okraju jamy sa dostala tak nečakane, že ju od pádu zachránili len reflexy predchádzajúcich
vlastníkov meča. Za ňou sa tlačila a bublala spotená a páchnuca ľudská masa.
Skočila do jamy. Starší. Cítila, ako sa ju snaží ovládnuť, ako jeho myšlienky dorážajú na jej myseľ
ako zdivené motýle. Ťuky – ťuky. Je niekto doma?
Jeden z kúdolov čiernej hmly sa rozletel jej smerom. Starší sa už dokázal zotaviť natoľko, že si
mohol vytvarovať nové telo a ovládať ho podľa potreby. Lyra sa rozbehla, kľučkovala. Zaujímalo by ju,
70
či už Starší dokáže ovládať svoje nové telo dostatočne rýchlo, alebo ešte vypil málo krvi. Kúdol dymu
odrazu prudko klesol k zemi. Ozval sa náraz, zasyčanie, všade naokolo lietali hrudy hliny. Tam, kde
stála ešte pred chvíľou, zostalo iba jazierko dymiaceho bahna. Výborne – tak Starší toho ešte nevypil
dosť.
To striebro... strávil storočia v jeho ničivej blízkosti... týra ho... spomaľuje ho... Ťuky – ťuky. Do jej
myšlienok sa oprela zúrivá výzva.
Nezareagovala na ňu, namiesto toho sa stále udržiavala z dosahu, aj keď jej pritom v pohybe bránili
telá, ktoré sa na ňu zhora vrhali. Len čo prisluhovači Staršieho dopadli na dno jamy, ich pokožka sa
scvrkávala a žltla, svaly praskali a šúverili sa, ako z nich vysával životnú energiu. Je medzi nimi aj
Henn Na´ar Ered? Objavili sa nové tvary. Staršiemu narástli chápadlá. Zoschnuté telá prisluhovačov
praskali pod jeho mohutnými údermi ako spomienka na vlaňajšie lístie. Na tom nezáležalo – pripájali
sa k nim stále ďalší a ďalší, dychtiví poslúžiť svojmu pánovi. To sa nezmôžeš na nič lepšie?
Jedno z chápadiel z čierneho dymu, ktorý neustále víril a znovu sa preskupoval, sa zodvihlo vysoko
nad ňu ako nejaký víťazný oblúk. Jed, kvapkajúci zo žihadla na jeho konci, bol viac ako dostatočne
hmotný. Mala pocit, že kedysi, vo sne, ju už raz tento jed zasiahol a predieral sa jej žilami ako žeravý
oheň. V spomienkach cítila chuť iného života, ktorý patril jej predchodcovi, upírovi, ktorý porazil
Staršieho. Cítila jeho – svoju – nenávisť. Pred očami sa jej rozbehli červené bodky. Už chápem, prečo
som pristúpila na Mahredov návrh. Pomstím ťa, kričala v myšlienkach. Pomstím ťa! Prepáč! Odpusť!
Pomôž!
Krvavočervené oči, klopkajúce na jej myseľ. Ťuky – ťuky...
Chvíľka znehybnenia pred útokom. Dym zavíril a vystrelil. Nikto nie je doma! Odíďte! Odíďte!
Biela pani v jej prstoch... Dopad... Akoby sa meč zaboril do trubice, zhotovenej zo želé. A niekto na
dne jej vedomia sa smeje. Takto skončím? Krájam želé? Kládlo to odpor, ale poháňala ju zúrivosť
a strach a nenávisť – mľasklo to, čo nebol zvuk, ktorý by si spájala s víriacim dymom. Ovanul ju
príšerný zápach. A niečo padá na zem... Okolo zavíril hustý dym – ale nič, len sadze, blúdiace bez
cieľa, rozpadnuté čiastočky tela, ktoré Starší ešte nedokázal prinútiť k poslušnosti. Kýpeť končatiny,
ktorú odťala Biela pani, sa mykal a v agónii bičoval vzduch. Z kýpťa padali kvapky – hnusné, tmavé.
Uhýbala v tej spleti. Tancujem chápadlový tanec, či ako? A druhé želé, a tretie. Čo to je, želatínový
večierok? Sotva mala čas utekať – prenasledoval ju všade tam, kam sa pohla. V pľúcach ju pichalo.
Mala skutočne šťastie, že sa ešte nenapil dosť krvi, ale aj tak jej dával zabrať. Ďalšie z tých dlhých,
ohavných, prísavkami porastených chápadiel. Mľask!... A chápadlo ostalo ležať na zemi, kde sa
zmietalo ako odtrhnutý jašteričí chvost. Dym okolo nej, dym v jej pľúcach, dym v jej mysli. Nezačína to
už byť nudné?
Úder ju zasiahol do pŕs a zrazil na chrbát. Lyra sa stačila odvaliť, ale bolo to tak – tak. Jej meč ťal
zospodu. Zalial ju príval mastnej, páchnucej tekutiny. Čo to je za novinka, kam sa podeli staré, dobré
sadze? Chápadlo udrelo do zeme. Minulo ju. Akýmsi zázrakom sa postavila, pridŕžajúc sa kovovej
konštrukcie. Uvedomila si, že sú to schodíky. Dostala sa k druhému okraju jamy. Lyra provokačne
hvízdala. Haló, tu som! Niekoľkokrát po nej divoko chňapol, ale vyhla sa mu. Vopchala sa do rohu.
Tu bolo menej miesta a Starší musel bojovať v stiesnenejších podmienkach. Nad ňou sa nebezpečne
nakláňal žeriav. Človek, čo ho predtým riadil, už pravdepodobne dávno odpočíva na dne jamy spolu
s ostatnými obeťami. Starší tak mohutne švihol chápadlom, až prerezal rameno žeriava. Čierna hmla
prešla odolným kovom tak ľahko, ako by sa nôž zarezal do masla. Hej, čo blázniš, nevieš pochopiť
žarty? Ale no tak, toto sa robí na prvom rande? Škrípanie, kovový náraz a konštrukcia sa zrútila
do jamy, na miesto, kde ešte pred chvíľou stála Lyra. Lenže tá už tam nebola. Už dokázala lepšie
predvídať jeho dosah a uhol výpadov.
Tá tekutina... nie je to jed? Pozrela na svoje ruky, pokrčila plecami. Tým sa budem zaoberať
neskôr. Lyra. Mohol by sa rozpadnúť na tisíc kúdolov dymu? Jedovatého... A kto by ho potom zháňal
dohromady? Navyše, myslím, že... vidíš... áno, tam.
Dym sa zhmotňoval, zmršťoval. Minula som mu príliš veľa sadzí, alebo čo? A dym hustne...
Humanoidná postava, dva razy taká vysoká ako ona... tí na pláňach zastenali, zavyli. Ja? Ja? Jej tvár.
Postava mala jej tvár. No nie je to od teba hnusné, Starší?
Ako sa hrabala na nohy, spotená, špinavá, páchnuca, cítila, ako sa jej chvejú. Znamená to, že
je vyčerpaný alebo naopak, že získal dostatok krvi? Veci sa týmto začínajú alebo končia? Jej telo,
zbierajúce všetku energiu, ktorej bolo ešte schopné, sa odrazilo a dvoma skokmi sa dostalo na
konštrukciu. Dopadla dosť nešťastne, udrela sa, ale vďaka Bielej panej dokázala udržať rovnováhu.
Teraz sa dostala do výšky, ktorú potrebovala. Teraz som vyššie ako ty, nie? Rozbehla sa a skočila.
Skok. Skok. A ešte jeden. Ako sa volal ten hrdina zo starých rozprávok? Superman? Mala pocit, že
meč v jej rukách sa zvíja.
Starší vyzeral už celkom ako človek a blížil sa. Šiel jej naproti, knísal sa, klátil. Ty asi budeš gavalier,
stará škola, nie?
Lyra. Biela pani. Lyra. Starší. Dve krvavočervené oči. Nemám snáď autorské práva na svoju vlastnú
tvár? Kde sa začínam ja a kde sa končí on? Lyra. Zliezala po tom žeriave, nohy sa jej šmýkali.
71
Ten s jej tvárou, čo sa hral na človeka, trhal kov a skrúcal ho, ako keby to bola iba plastelína. Jeho
uctievači, čo sa prizerali po okrajoch krátera, vyli. Žiadne súkromie na našom prvom rande... a to ťa
mamička nenaučila, že nemáš kradnúť tváre?
Hlboko v jej mysli, pulz nenávisti... Pamätáš sa na jed v mojich žilách? Pamätám sa... prepaľuje sa...
Teraz je ten s jej tvárou, ten, čo sa hrá na človeka, blízko, tak blízko, načahuje sa po nej, snaží sa
ju strhnúť... A Lyra sa rozoženie, nie, to nie je Lyra, to sú spomienky, čo vedú jej ruky, spomienky na
prepaľujúci sa jed, spomienky na oheň v jej žilách. Pamätáš sa? Pamätáš sa ešte?... Starší, pozor,
príliš blízko! To si nemohol použiť dezodorant? Niečo jej podriapalo ruku, ach nie, bolí to, páli to. Jed.
Jed. No a čo? Lyra. Som prišelec z opačného kúta obývanej galaxie, myslíš, že na mňa platia tie
tvoje lokálne triky? Ale bolí to ako čert, keď sa rozoženiem. A čo toto? Zásah, vedený do miest, kde
sa stretávali hlava s krkom Staršieho. Nabral humanoidný tvar, ale to nemuselo ešte znamenať, že sú
jeho dôležité orgány umiestnené tam, kde by ich mal človek. Ale... pamätáš sa ešte? Pamätáš? Tu,
práve tu... ešte sa to ani celkom nezahojilo...
...a zásah.
Tí, čo sa prizerali na okrajoch krátera, zborovo zavyli.
Výkrik počula len vo svojej hlave – ona aj všetci. Stretla sa s vlastnými, široko roztvorenými,
bolesťou a utrpením naplnenými očami. Meč, ktorý ich spájal, ju chránil pred prívalom telepatického
utrpenia, a ostala len informácia. Šialený, Starší je šialený, uvedomila si odrazu, uväznili ho na celých
tých niekoľko storočí, počas ktorých slabol a slabol vo večnej samote, v ktorej sa mu nehojili utŕžené
rany. Nemohli sa, pretože nemal z čoho nabrať silu. Ešte stále nosil rany, ktoré mu uštedril jeho
posledný protivník. Rozleptali ho ako jed. Asi preto si prišiel v takej mizernej nálade na naše prvé
rande, mizerne si sa vyspal, všakže?... Ale ten dezodorant si si mohol vziať.
(...)
Zvlášť, keď tak kopíruješ môj štýl.
Mahred sa mýlil.
Napokon to predsa pre ňu len nebol dôstojný súper.
No a čo, kto už len dnes vyhovie modernému dievčaťu?
Lyra sa pohla vpred, aby sa rozohnala na posledný úder. Dôverne známa ťarcha Bielej panej v jej
rukách spievala. Tá pieseň, divokejšia ako kedykoľvek predtým. Už ani nevedela, koľkokrát sa zúrivo,
víťazne zasekla do toho tela. Bolo to ale dlho, veľmi dlho po tom, ako sa protivník prestal hýbať.
* * *
Jednu nohu mal zlomenú. Cítil, ako sa mu kosť derie z otvorenej rany. Zatínal prsty na dne jamy,
ktorú za ten čas vyhrabal.
A potom sa to stalo.
Päsť šialenstva, čo drvila mesto už od rána, sa zdvihla, akoby nikdy ani nebola.
Súboj, ktorý začal pred päťsto rokmi, sa konečne uzavrel.
Henn Na´ar Ered zašepkal ďakovnú modlitbu.
Potom sa s námahou postavil.
Mal ešte prácu.
XVI. Jazvy
Nádvorie bolo tiché a pusté, iba tiene hviezd sa odrážali v jazierku s rozkvitnutými vodnými
orchideami, ktoré zaberalo takmer polovicu celého priestoru. Vysoko na oblohe nad ním vystúpil
pohyblivý bod a žiara vo vodnom zrkadle kopírovala tú na oblohe. Orbitálna stanica. Z nej sa práve
mohla, ale aj nemusela odpútať kozmická loď.
Kľačala uprostred perleťových orchideových kvetov, schúlená, tmavovlasá žena, prikrývala si rukami
tvár a po prstoch jej tiekli slzy.
Počula jeho kroky, ale nezareagovala.
Kait si odkašľal.
„Odvoz na nás čaká vonku,“ povedal po chvíli.
„Povedala som im, aby ma nechali samu,“ zamumlala. Konečne zdvihla hlavu. Pozrela naňho. Jej
oči, to boli dve prázdne, temné studne. Kait uhol pohľadom. Čo všetko sa asi musí stať, aby sa človek
díval takto?
Lyra de Vasconcelar bola oblečená v šatách dahamélskej šľachtičnej, spletené vlasy ovinuté okolo
hlavy a upevnené zlatými ihlicami s klenotmi. „Pozri, čo všetko na mňa navliekli,“ vychrlila zo seba
náhle a bez súvislosti. „A ja som v tej paráde vliezla do jazierka. Hlúpe, čo? Ale cítila som potrebu
zmyť zo svojich rúk tú špinu... tú krv. Povedz, vidíš ju aj ty?... Vidíš ju na mojich rukách? Klamú, že
tam nič nie je... Ale je, je... Čo nevidíte...?“
Mlčanlivý Kait podal rameno, aby jej pomohol z vody. Zamrkala a utrela si slzy. Pustili sa krížom cez
priechod na vonkajšie nádvorie. Krívala. Do ich krokov spievalo šumenie fontány.
Lyra sa odrazu zastavila a položila ruku na meč. „Odovzdali ti môj odkaz?“
72
„Michael je preč,“ odvetil. „Snažili sa ho dolapiť, ale ušiel im. Zdá sa, že mal niekde ukrytú loď. Vedel
sa o seba postarať. “
Prikývla. „To je v poriadku,“ zamumlala. „Naozaj. Neviem, čo by som urobila, keby som sa mu
musela pozrieť do očí.“
Kait mlčal, ale mlčal už pri viacerých pánoch. A bude mlčať, aj keď dorazí nový guvernér, ktorého
pravdepodobne nikto do ničoho nezasvätí. Nemal kto. Skoro všetci zamestnanci guvernérovho paláca
patrili do tej tretiny mesta, ktorá útok neprežila. Ľudia nechceli byť prebudení zo svojho sna o tom,
že vládnu na tejto planéte. S prihliadnutím k ich sklonom, celý masaker na Dahaméli pravdepodobne
vojde do oficiálnych dejín Únie ako – kolonistami úspešne potlačené – povstanie. Guvernér si na tom
možno aj vybuduje kariéru.
„Ten rozkaz ku kopaniu...“ pokračovala Lyra vzdorovito. „Ten nevydal strýko. Ten má na svedomí
Michael. Chcela som si to s ním vybaviť... osobne. Mám pocit, že to urobil úmyselne. Mal rozohranú
vlastnú hru. Myslíš si, že som sa zbláznila?... Možno. Ostávam, vieš,“ povedala vyzývavo. „Ostávam
na planéte.“
Vzduch bol po nedávnych dažďoch čerstvý a umytý. Nad mestom, na juhu, vyšiel mesiac.
Lyra sa znovu zasmiala tým svojím novým, strašidelným smiechom. „Ale ty si vedel, čo sú zač,
všakže? Vedel si, kam máš po mňa ísť. Stavím sa, že mali medzi nami špióna. Niekto takisto zariadil,
aby ma správa od strýka zastihla príliš neskoro... Bol si to ty? Bol si po celý čas ich špión?“ zaútočila.
Kait mlčal.
„Teda zostávam. Zdá sa, že upírov to potešilo,“ zasmiala sa po chvíli znovu, a aj keď to bol
silený smiech, Kaitovi sa pri tom zvuku neuveriteľne uľavilo. „Zrejme by neradi pustili svoju poistku
z dohľadu. A tiež chcem artefakty,“ dodala odrazu, a zakryla si tvár rukou, ktorá sa jej chvela stále viac
a viac. Vzlykala: “Veľa zaujímavých umeleckých pokladov do súkromnej zbierky mojej rodiny. Otec
sa ma bude vypytovať, čo také úžasné som získala pobytom na planéte. Ešte stále ste z toho vyšli
lacno.“
Kait mlčal.
* * *
Henna Na´ar Ereda už nestretne. Keď sa rozlúčili, povedal jej, že jeho dlh je splatený.
Stali sa z nich znovu dva nepriateľské živočíšne druhy.
Tento rok, pomyslela si, ma už opustilo priveľa osôb. Hrala som kocky s osudom, ale neviem, či
takto vyzerá víťazstvo.
Nevedela, čo si má o tomto pocite myslieť.
Nevedela.
* * *
Ku koncu mesiaca prestala chodiť k psychológovi, ktorého sem poslala Únia. Nebolo to na nič, a ten
dobrý muž nevedel, čo si má z jej klamstiev vybrať.
Ním navrhnutá terapia, liečba prácou v múzeu, však napodiv zabrala.
X V I I . V ý ň a t o k z d e n n í k a L y r y d e Va s c o n c e l a r
Nový zošit, neviem kde som stratila ten starý... asi sa s ním už budem musieť naveky rozlúčiť.
Ešte stále mám sny.
Zatiaľ, čo toto píšem, Biela pani leží predo mnou na stole. Jej hlbiny iskria v slnečných lúčoch – ako
mámivé odlesky z akýchsi nepredstaviteľných diaľav. Volá ma: ešte stále počujem jej hlas.
Túžim po veciach, ktoré nemôžem, nechcem dopustiť...
Až toto dopíšem, vezmem ju do múzea v novom Guvernérovom paláci. Je zladená so mnou,
nikoho iného by už neprijala. Nebezpečenstvo už teda nehrozí. Tam, za vitrínou, ju ľudia budú môcť
obdivovať. Bude predo mnou bezpečná – a ja pred ňou. Človek nie je stavaný na to, byť v takej
blízkosti a odolať.
V poslednej dobe veľa rozmýšľam o živote.
Na čo to všetko vôbec bolo dobré? Tri jazvy na rukách, a smrť na dosah.
Zavrela som oči a spomínala na uplynulé dni. A potom sa to stalo, uprostred mláky ostrého
dahamélskeho slnka, čo sa sem odkiaľsi predralo svetlíkom: pristihla som, že sa usmievam.
Rada by som vedela, čo nám ešte prinesie budúcnosť.
ilustrácia: Jennka
http://olivieree.deviantart.com/
73
Obľúbená postava sa vyberá podobne ťažko ako obľúbená kniha.
Snažím sa prečítať niekoľko kníh za mesiac a v každej si nájdem
aspoň jedného favorita. Sú ich teda celé zástupy. No skúsim byť
originálna a ponúknem niečo, čo v tejto rubrike asi ešte nebolo.
Obľúbený kolektívny hrdina. Kto? Rodina Weaslyovcov z Harryho
Pottera. Nedá sa vybrať iba jeden, každý z nich je niečím špecifický
a spolu tvoria súdržný celok. Rodičia, ktorí vychovali svoje
početné potomstvo podľa ideálov cti a hrdosti aj za cenu nevýhod.
Dobrosrdečný ocko Weasley s dušou zvedavého dieťaťa, starostlivá mama, hromada detí s ryšavými
vlasmi a srdcom na správnom mieste. Nezbedné dvojčatá, ktoré vyrastú v šarmantných mladíkov,
spočiatku zakríknutý Ron, jediná dcéra Ginny... Veď ich poznáte. Úžasné na nich je práve to rodinné
puto. Ako vraví staré múdre príslovie, krv nie je voda. A Weasleyovci sú taká krásna família na
taliansky spôsob. So všetkým cirkusom, krikom, emóciami a s trochou britskej rezervovanosti v krvi.
To sa mi páči, lebo moja vlastná rodina je síce neporovnateľne menšia, avšak u nás v kuchyni to vyzerá
často veľmi podobne. Skromný príbytok Weasleyovcov je navyše vždy ochotný a pripravený privinúť
na svoju širokú hruď pútnikov v núdzi. Myslím, že každý si v atmosfére ich domova nájde niečo, čo má
s nimi spoločné a niečo, v čom sú odlišní. Práve Weasleyovci sú v ságe J.K. Rowlingovej taký ultimátne
sympatický kolektívny hrdina, že získavajú na konto viac bodov, než samotný Harry Potter :-)
Aneta „Riddick“ Čižmáriková
Historická fantasy
Zo žánrov, ktoré sme doteraz v s(f)lovníku
mali, je tento možno najľahšie definovateľný.
Ide skrátka o fantasy v konkrétnom
historickom období, s konkrétnymi
historickými postavami a udalosťami.
Prekrýva sa teda s alternatívnou históriou,
ich základným odlíšením je zrejme prítomnosť
mágie, drakov či podobných prvkov, tradične
zviazaných s fantasy. Najobsiahlejšia je asi
artušovská fantasy, no nájdeme aj množstvo
fantasy odohrávajúcej sa v keltskej, antickej
či staroslovanskej dobe. Medzi najznámejších
autorov, ktorí písali aj tento žáner (nie je
veľa takých, čo by sa naň špecializovali)
patria Mary Stewartová, Tim Powers,
Guy Gavriel Kay či Sussana Clarkeová.
Silnú pozíciu má aj u nás a našich susedov.
V Poľsku ju na vrchol doviedol Andrzej
Sapkowski v husitskej trilógii a v najnovšom
románe „Zmija“. V Čechách sa s ňou preslávil
okrem iných Jaroslav Mostecký, no veľmi
kvalitným príkladom žánru je aj román „Stín
modrého býka“ Leonarda Medka a Františky
Vrbenskej. U nás slovanskú fantasy už roky
úspešne píše Juraj Červenák.
ilustrácia: bety
74

Podobné dokumenty