Atlas škôd na drevinách spôsobených hmyzími a

Transkript

Atlas kôd na drevinách spôsobených hmyzími a hubovými kodlivými èinite3⁄4mi
HMYZ A HUBY NAICH LESOV
Milan Zúbrik, Andrej Kunca
ISBN 978 - 80 - 8093 - 143 - 8
Atlas kôd na drevinách
spôsobených hmyzími a hubovými
kodlivými èinite3⁄4mi
HMYZ A HUBY
NAICH LESOV
Spolufinancované ES
Európsky poľnohospodársky fond pre rozvoj vidieka:
Európa investujúca do vidieckych oblastí
HMYZ A HUBY
NAICH LESOV
Zvolen, 2011
Atlas kôd na drevinách spôsobených
hmyzími a hubovými kodlivými èinite3⁄4mi
VYDALO © NÁRODNÉ LESNÍCKE CENTRUM, Zvolen v roku 2011.
Všetky práva vyhradené. Bez povolenia vydavateľa sa žiadna časť
tejto publikácie nesmie reprodukovať, ukladať
v elektronických pamätiach ani rozširovať v nijakej forme.
TEXTY: © Milan Zúbrik, Andrej Kunca
RECENZENTI: Doc. Jozef Konôpka, CSc., Ing. Pavol Hlaváč, PhD.
FOTOGRAFIE: © Milan Zúbrik, Andrej Kunca
ADRESA AUTOROV: © NLC-LVÚ Zvolen, T. G. Masaryka 22, 960 92 Zvolen
DESIGN A GRAFIKA: © Mária Gálová
SADZBA A ZALOMENIE: © Miloš Sedláček
TLAČ: NÁRODNÉ LESNÍCKE CENTRUM, Referát reprografie
ROZSAH: 200 strán
NÁKLAD: 2500 ks
ISBN 978 - 80 - 8093 - 143 - 8
3
PREDSLOV
Lesné dreviny žijú v prostredí, ktorým sú aj podstatne ovplyvňované. Činitele
prostredia nielen podporujú rast a vývoj stromov, ale v niektorých prípadoch ich aj
poškodzujú. O poškodení sa hovorí vtedy, ak tieto činitele zmenili funkciu týchto drevín,
ktoré od nich človek a spoločnosť očakáva. Nároky na zachovanie a zveľaďovanie stromov
v lesoch kvôli svojim funkciám, ale aj v lesoparkoch, parkoch a alejach stúpajú a teda sa
zvyšuje aj náročnosť na udržanie zdravotného stavu týchto drevín.
I napriek vedeckým poznatkom je stále veľké množstvo neznámych faktorov
ovplyvňujúcich zdravotný stav drevín. Neznáme sú nielen jednotlivé činitele, ale aj vplyv
synergického pôsobenia niekoľkých činiteľov rôzneho pôvodu. Správne spoznanie vzťahov
medzi škodlivými činiteľmi pomáha odborníkovi stanoviť prognózu ďalšieho vývoja
stromu, porastu, krajiny, ako aj pravdepodobnosť naplnenia tejto prognózy a následne
aplikovať primerané opatrenia.
Nerešpektovaním názorov špecialistov na zdravotný stav lesov dochádza
k nenapraviteľným škodám na životnom prostredí ľudí. V súčasnosti sme svedkami
rozsiahleho hynutia smrečín, ktoré je spôsobené premnožením lykožrúta smrekového, čo
je dôsledok zanedbania ochranárskych opatrení po vetrových kalamitách. Zaznamenávame
pravidelne sa opakujúce gradácie mníšky veľkohlavej v dubinách, následkom čoho môže
byť hynutie dubín na sekundárne tracheomykózne hubové ochorenie, alebo podkôrny
hmyz.
V tejto príručke je spracovaná problematika biotických škodlivých činiteľov lesných
drevín z vedeckých a odborných poznatkov a vlastných skúseností autorov. Jej cieľom je
prispieť k informovanosti lesníckej prvovýroby o možnom pôsobení najvýznamnejších
činiteľov. Venuje sa opisom pre správnu determináciu, praktickým metódam prevencie,
supresie ako aj východiskám pre prognózu vývoja lesného ekosystému v daných
pôdnoklimatických podmienkach. Kniha má pomáhať prvovýrobcom v lesnom hospodárstve
znižovať resp. predchádzať zbytočnému poškodzovaniu lesa cielenou integrovanou
ochranou alebo naopak, šetriť náklady prvovýrobcovi aplikáciou neprimerane nákladných
opatrení.
Publikácia sa venuje dvom významným skupinám škodlivých činiteľov – hmyzu
a hubám. Vybrali sme spolu vyše 70 najvýznamnejších činiteľov pre Slovensko a usporiadali
ich podľa aktuálne platnej systematiky. Fotografický materiál zvyšuje prehľadnosť opisu
znakov škodcov a ich poškodenia, čo uľahčuje čitateľovi, lesníkovi v prevádzke, prácu
s knihou. Na vedeckú klasifikáciu druhov sme využili svetovú vedeckú a odbornú literatúru
a informácie z projektu Fauna Europea (www.faunaeuropea.org) a Index Fungorum
(www.indexfungorum.org).
Veríme, že sa nám týmto dielom podarilo prispieť k zvýšeniu záujmu pracovníkov
lesníckej prvovýroby o vplyv škodlivých činiteľov na zdravotný stav ich lesov, a následne aj
o zvýšenie starostlivosti o lesné ekosystémy. Ak áno, práca nebola zbytočná.
Milan Zúbrik a Andrej Kunca
4
SLOVO O AUTOROCH
Ing. Milan Zúbrik, PhD.
Narodil sa v roku 1966 v Novej Bani. Absolvoval Lesnícku fakultu Technickej univerzity
vo Zvolene, zameranie ochrana rastlín. Od roku 1988 je zamestnanec Lesníckeho
výskumného ústavu, od roku 1991 odboru ochrany lesa v Banskej Štiavnici. Je už od
gymnaziálnych rokov zanietený amatérsky entomológ. Podnikol niekoľko študijných
výprav za hmyzom v Európe aj Ázii – napr. v roku 2000 do západnej časti Himalájí
a pohoria Karakorum. Od roku 1991 sa entomológii venuje aj profesionálne. Podrobne sa
venoval najmä štúdiu mníšky veľkohlavej, jej prirodzeným nepriateľom, klasickým a najmä
biologickým metódam ochrany. Bol a je koordinátorom viacerých významných domácich
a zahraničných projektov. V roku 2000 pôsobil pol roka na Entomologickom oddelení
OSN vo Viedni. Od roku 2007 je riaditeľom Národného lesníckeho centra – Lesníckeho
výskumného ústavu vo Zvolene. Je známy doma aj v zahraničí vďaka prednáškam
a odborným publikáciám na tému ochrany lesa proti hmyzím škodcom.
Ing. Andrej Kunca, PhD.
Narodil sa v roku 1973 vo Vranove nad Topľou. V roku 1992 absolvoval Strednú
poľnohospodársku školu v Košiciach – Barci, v roku 1997 Fakultu ekológie
a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene. Od roku 1997 pracuje na Lesníckom
výskumnom ústave, odbore ochrany lesa a manažmentu zveri. Externé doktorandské
štúdium na Lesníckej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene ukončil úspešnou obhajobou
dizertačnej práce v roku 2002. Profesionálne sa špecializuje na hubové ochorenia
lesných drevín, zvlášť na rakovinové ochorenia. V roku 2001 absolvoval vedeckú stáž
na špecializovanom výskumnom pracovisku v USA – USDA-ARS, v Beltsville, MD (pod
vedením Dr. Amy Rossman) a v roku 2002 na nemeckom lesníckom výskumnom ústave
Niedersachsische Forstliche Versuchsanstalt v Göttingene (pod vedením Dr. Günter
Hartmann). Od roku 2006 je vedúcim Strediska lesníckej ochranárskej služby v Banskej
Štiavnici. Je spoluriešiteľom niekoľkých vedecko-technických projektov a samostatným
riešiteľom menších výskumných a nevýskumných úloh. Venuje sa tiež poradenstvu pre
súkromníkov aj úrady.
5
OBSAH
Predslov .............................................................................
Slovo o autoroch ..............................................................
3
4
Hmyzí škodcovia lesa ......................................................
Hmyz ....................................................................................
Hlavné skupiny škodlivého hmyzu .....................................
Rad polokrídlovce / Hemiptera .....................................
Rad blanokrídlovce / Hymenoptera ..............................
Rad chrobáky / Coleoptera ............................................
Rad motýle / Lepidoptera ..............................................
Rad dvojkrídlovce / Diptera ...........................................
6
6
7
7
10
14
17
20
Hubové ochorenia drevín ...............................................
Huby .....................................................................................
Základné skupiny húb .........................................................
Rad Erysiphales ..............................................................
Rad Rhytismatales ..........................................................
Rad Agaricales ................................................................
Rad Hymenochaetales ...................................................
Rad Polyporales ..............................................................
Rad Pucciniales ...............................................................
Rad Russulales ................................................................
23
23
29
29
30
30
31
32
33
34
Hmyz ................................................................................... 35
Rad polokrídlovce / Hemiptera ..................................... 36
Rad blanokrídlovce / Hymenoptera .............................. 56
Rad chrobáky / Coleoptera ............................................ 76
Rad motýle / Lepidoptera .............................................. 114
Rad dvojkrídlovce / Diptera ........................................... 134
Huby ....................................................................................
Rad Erysiphales ..............................................................
Rad Rhytismatales ..........................................................
Rad Agaricales ................................................................
Rad Hymenochaetales ...................................................
Rad Polyporales ..............................................................
Rad Pucciniales ...............................................................
Rad Russulales ................................................................
141
142
148
158
164
172
182
190
Literatúra ...........................................................................
Vysvetlenie pojmov ........................................................
Register slovenských názvov ........................................
Register latinských názvov ............................................
194
196
198
199
HMYZÍ KODCOVIA LESA
6
HMYZ
Hmyz (Insecta) je trieda kmeňa článkonožce
Arthropoda. Hmyzom nazývame také živočíchy, ktoré
majú pevnú vonkajšiu kostru, článkované telo a článkované končatiny. Hmyz je počtom druhov a jedincov
najbohatšia trieda v živočíšnej ríši. Zahŕňa vyše milióna
popísaných druhov, pričom sa odhaduje, že státisíce druhov ešte stále čakajú na svoje objavenie.
Telo hmyzu je zrastené z článkov. Dá sa na ňom
jasne rozpoznať hlava (vznikla zo šiestich článkov), hruď
(vznikla z troch článkov) a bruško (vzniklo z 11 – 12
článkov).
Na hlave má hmyz zložené oči. Na temene sa
niektorým skupinám hmyzu zachovali jednoduché očká.
Tykadlá predstavujú dôležitý orgán čuchu a hmatu. Ich
tvar je rôzny. Základný typ ústneho orgánu hmyzu je
hryzavý, pri mnohých skupinách sa však vyvinuli špecializované ústroje – hryzavo-lízavé (včely), bodavo-cicavé
(komáre, bzdochy), lízavo-cicavé (motýle).
Hruď hmyzu je tvorená z 3 článkov (predohruď,
stredohruď, zadohruď). Na každom hrudnom článku sa
nachádza jeden pár končatín slúžiacich na pohyb. Hmyz
má teda tri páry končatín. To je dôležitý rozpoznávací
znak. Viaceré organizmy veľmi podobné hmyzu (napríklad pavúky alebo kôrovce) majú štyri a viac párov nôh.
Končatiny má každý druh prispôsobené na svoje vlastné
potreby. Noha je zložená z panvičky, predpanvičky, stehna, holene a chodidla s pazúrikmi. Stredohruď a zadohruď hmyzu môže niesť po jednom páre krídel. Obidva
páry krídel takmer nikdy nie sú úplne rovnaké. U niektorých druhov sú zakrpatené, alebo vôbec nie sú vyvinuté.
Podľa toho rozdeľujeme hmyz na bezkrídly Apterygota
a krídlatý Pterygota.
Nervová sústava je rebríčková a tvorí ju veľký mozgový
uzol, nadhltanový uzol, podhltanový uzol a niekoľko
malých uzlov v brušku.
Hojnosť hmyzu závisí od mnohých faktorov. Pretože ide o malé živočíchy, môžu obsadzovať územia, ktoré
sú pre iné živočíchy nedostupné. Ich početnosť výrazne
závisí od klimatických podmienok a od dostatku potravy. Smerom na juh sa počet druhov na jednotku plochy
zvyšuje. Najviac druhov žije v trópoch okolo rovníka. Vo
vhodných podmienkach sa hmyz veľmi rýchlo rozmnožuje.
Hmyz je oddeleného pohlavia. Rozmnožuje sa zväčša pohlavne – oplodnenými vajíčkami, ale niekedy aj
nepohlavne – vajíčkami, ktoré samička znáša bez toho,
aby sa párila so samcom (partenogenéza). Z vajíčok sa
liahnu larvy. Podľa toho, ako sa larvy vyvíjajú, rozlišujeme hmyz s dokonalou premenou a hmyz s nedokonalou
premenou. Pri dokonalej premene sa larva po určitom
čase kuklí a z kukly sa liahne dospelé imágo (chrobáky,
blanokrídlovce, dvojkrídlovce, motýle). Pri nedokonalej
premene sa larva postupne mení na dospelého jedinca
bez toho, aby prešla štádiom kukly (bzdochy, koníky).
Dĺžka jednotlivých štádií značne varíruje.
Hmyz delíme podľa významu pre človeka na štyri
skupiny:
Hmyz dýcha vzdušnicami. Je to sústava rozvetvených rúrok spevnených chitínom, ktoré zasahujú do
všetkých tkanív a rozvádzajú do nich vzdušný kyslík.
1. Úžitkový hmyz – hmyz, ktorého produkty človek využíva (med, vosk, propolis, hodváb a pod.).
2. Užitočný hmyz – opeľuje kvety, produkuje med,
významne reguluje stav iného (škodlivého) hmyzu,
pomáha likvidovať uhynuté organizmy, ovplyvňuje
kvalitu pôdy a pod.
3. Škodlivý hmyz – parazituje na živočíchoch a človeku,
poškodzuje rastliny, ničí potraviny, prenáša rôzne infekčné ochorenia a pod.
4. Indiferentný hmyz – ostatný hmyz.
Obrázok 1. Voška stromárka jelšová Pterocallis alni (De Geer,
1773) žije na vetvičkách jelší ukrytá pod vrstvou bielej vatovitej hmoty.
Foto: Zúbrik
Obrázok 2. Červec bukový Cryptococcus fagisuga (Lindinger,
1936) vyskytuje sa na kmeňoch bukov na celom Slovensku.
Foto: Zúbrik
7
HLAVNÉ SKUPINY KODLIVÉHO HMYZU
RAD POLOKRÍDLOVCE
Rad Hemiptera vznikol zlúčením dvoch radov – rovnakokrídlovce Homoptera a bzdochy Heteroptera.
Väčšina druhov je fytofágnych, majú bodavo-cicavé
ústne ústroje, živia sa šťavami bylín a drevín, ktoré nabodávajú na rozličných miestach: na koreňoch, kmeňoch,
konároch, listoch, ihliciach a púčikoch. Sú medzi nimi
druhy monofágne, úzko aj široko oligofágne a polyfágne. Niektoré druhy spôsobujú na poškodených miestach
rastlín vznik špecifických novotvarov „hrčiek, hálok“,
napríklad vošky z čeľadí Pemphigidae a Adelgidae.
Niektoré druhy pravých bzdôch sú dravé a živia sa
inými druhmi hmyzu.
V okrídlení rovnakokrídlovcov je veľká rozmanitosť. Existujú úplne bezkrídle jedince alebo je okrídlené
len jedno z pohlaví.
Po vyliahnutí z vajíčka prebieha vývoj zložitými typmi nedokonalej premeny. Paurometaboliou napríklad
Psyllinae, homometaboliou napr. Adelgidae, allometaboliou Aleyrodidae, parametaboliou Coccinea, ktorá už
naznačuje premenu úplnú.
Mnohé druhy tohto radu sú nebezpečnými škodcami v poľnohospodárstve, ovocinárstve aj v lesníctve.
Škodlivosť spočíva vo vysávaní rastlinných štiav, niektoré
druhy prenášajú vírusové choroby, spôsobujú novotvary,
mnohé vylučujú sladké lepkavé výkaly (medovica), ktoré
zalepujú na asimilačných orgánoch prieduchy, čím obmedzujú dýchanie.
Z radu Hemiptera v lesoch najviac škodia vošky.
Sú bežnou súčasťou lesných spoločenstiev. Vyskytujú
sa prakticky na všetkých druhoch lesných drevín, krov
a bylín. Sú medzi nimi druhy, ktoré majú tendenciu za
priaznivých podmienok zvyšovať svoju početnosť a spôsobovať škody. Tie zväčša nie sú tak intenzívne, aby
priamo spôsobili úhyn stromov. Cicaním rastlinných štiav
však stromy jednak oslabujú (tie sa stávajú náchylnejšie
Obrázok 3. Voška ríbezľová Cryptomyzus ribis (Linnaeus, 1758)
žije na spodnej strane listov ríbezlí. Na miestach cicania sa na listoch
objavujú klenuté pľuzgiere, ktoré sa sfarbujú do žlta alebo do červena.
Foto: Zúbrik
HEMIPTERA
na poškodenie inými činiteľmi) ale aj narušujú povrchové pletivá a tvoria mikroskopické rany čím vytvárajú tzv.
„vstupnú bránu“ pre prenos infekcií.
Do skupiny Aphidoidea radu Hemiptera patrí u nás
približne 750 malých druhov hmyzu s jemným telom. Za
väčšinu problémov, ktoré vošky v lesoch spôsobujú sú
zodpovední zástupcovia čeľadí Aphididae (pravé vošky),
Lachnidae (medovnicovité), Pemphigidae (vlnačkovité)
a Adelgidae (kôrovnice).
Asi najhojnejšie môžeme nájsť medzi ihlicami
borovíc na konárikoch cicať medovnicu borovicovú Cinara pini. Je veľká 3,5 – 4 mm. Ak sú miniatúrni jedinci
(do 1 mm) cicajúci na vetvičkách husto pokrytí voskovou
vatou môže ísť o kôrovnicu borovicovú Pineus pini. Jednotlivo medzi ihlicami jedle žije veľká medovnica zelená
Buchneria pectinattae (zelená, 3,5 mm veľká) a Todolachus piceae (čierna). Ihlice nahor krúti voška jedľová
Mindarus abietinus, nadol kôrovnica kaukazská Dreyfusia nordmannianae. Na kmeni starších jedlí žije kôrovnica jedľová Dreyfusia piceae. Medzi ihlicami smreka
cicajú menšie kolónie veľkých druhov z čeľade medovnicovitých. Napr. Lachniella constata alebo Cinara piceae.
Typické hrčky tvorí na smreku kôrovnica smrekovcová
Adelges laricis a kôrovnica zelená Sacchiphantes viridis.
Na mladých výhonkoch smrekovcov cicia Cinara laricicola a Cinara laricis. Najväčšie škody ale spôsobuje kôrovnica zelená Sacchiphantes viridis a kôrovnica smrekovcová
Adelges laricis. Na buku je najhojnejšia stromárka buková, cicajúca na listoch. Po konárikoch dubov často sliedi
medovnica dubová Lachnus roboris. Na listoch brestov
tvoria hrčky vlnačka brestová Eriosoma ulmi a vlnačka
hladká Tetraneura ulmi. Na listoch jaseňov škodí dutinárka jaseňová Prociphilus fraxini. Veľmi hojné sú hrčky
rozličného tvaru na listových stopkách u topoľov. Tvorí
ich napr. dutinárka listová Pemphigus filaginis alebo dutinárka skrutkovitá Pemphigus spirothecae.
Obrázok 4. K bežným voškám patrí voška ružová Macrosiphum
rosae (Linnaeus, 1758). Foto: Zúbrik
8
Obrázok 5. Medovnica dubová Lachnus roboris (Linnaeus, 1758)
prezimuje v štádiu vajíčka na vetvičke dubov. Foto: Zúbrik
Obrázok 6. Na vetvičkách smrekov sú viditeľné hnedé “nádory”, ktoré
sú v skutočnosti dospelé samičky červca smrekového Physokermes
piceae (Schrank, 1801). Foto: Zúbrik
Obrázok 8. V posledných rokoch sa na Slovensko z juhu rozširuje nápadne sfarbená voška Aphis nerii (Boyer de Fonscolombe, 1841). Žije
na oleandroch. Foto: Zúbrik
Obrázok 7. Tmavé nádory na vetvičkách topoľov ukrývajú kolónie vošky
Pemphigus immunis (Buckton, 1896). Foto: Zúbrik
9
Obrázok 9. Voška Tuberculatus annulatus (Hartig, 1841) žije hojne na listoch dubov. Foto: Zúbrik
Obrázok 10. Voška Thecabius affinis (Kaltenbach, 1843) žije vo vnútri zloženého listu topoľa. Foto: Zúbrik
Obrázok 11. Na konci vetvičiek v zloženom liste vŕby žije malá kolónia vošiek Aphis farinosa (J.F. Gmelin, 1790). Foto: Zúbrik
10
Obrázok 12. Cikády Cicadidae žijú hojne v teplejších oblastiach Európy. Niektoré menšie druhy žijú aj u nás. Ich larvy poškodzujú korene stromov.
Foto: Zúbrik
RAD BLANOKRÍDLOVCE
Veľký a početný rad. Počet druhov vyskytujúcich sa
u nás sa odhaduje asi na 10 000. Patria sem naše najmenšie druhy hmyzu, s dĺžkou tela len 0,5 mm (napr.
v čeľadi Trichogrammidae). Najväčšie druhy dosahujú
dĺžku 4 – 5 cm.
HYMENOPTERA
Obrázok 13. Súdkovitá hálka na vetvičke duba, vysoká 10 – 15 mm
patrí druhu Andricus glutinosus (Giraud, 1859). Foto: Zúbrik
U mnohých druhov je výrazný sexuálny dimorfizmus
vo veľkosti a tvare tela, v tvare tykadiel a v okrídlení.
Častá je aj sezónna mnohotvárnosť napríklad u zástupcov čeľade Cynipidae. Sú typické striedaním partenogenetických (nepohlavných – v populácii sa vyskytujú len
partenogenetické samičky) a obojpohlavných generácií
(v populácii sú zastúpené samce aj samičky). U niektorých skupín sa vyvinula mnohotvárnosť sociálna (mravce,
osy, včely). Jedince, ktoré v kolónii zaujímajú rôzne postavenie majú aj rôzny tvar tela.
Dospelé imága majú spravidla dva páry blanitých,
priehľadných krídel. U niektorých skupín môžu byť zakrpatené, alebo len dočasné (mravce). Sú prípady, keď je
okrídlené len jedno pohlavie – samčeky.
Samičky väčšiny druhov majú viac-menej zreteľne
vyvinuté znášadlo – kladielko, u niektorých druhov
veľmi veľké a nápadné (Ichneumonidae, Siricidae). Znášadlo im slúži na to, aby do rastlinných pletív ukladali
svoje vajíčka. Niektoré druhy píloviek dokážu vložiť vajíčko 2 – 3 cm hlboko do dreva stromu. Parazitické druhy
blanokrídlovcov kladú svoje vajíčka do tela iného hmyzu. Tiež na to používajú kladielko. Niektoré druhy majú
na konci bruška žihadlo.
Obrázok 14. Ježovitá hálka druhu Andricus lucidus (Hartig, 1843)
má v priemere len asi 3 – 4 mm, ale vyrastajú z nej 6 – 7 mm dlhé,
na konci zhrubnuté výbežky. Foto: Zúbrik
Vývoj blanokrídlovcov prebieha dokonalou (úplnou) premenou. Rozmnožujú sa vajíčkami. Samičky
svoje vajíčka kladú do rastlinných pletív, na ich povrch
alebo do tiel svojich hostiteľov. Z vajíčok sa liahnu červíkovité larvy. Niektoré voľne žijúce fytofágne larvy majú
húsenicovitý tvar (tzv. pahúsenice) s tromi pármi nôh na
hrudi, s rôznym počtom panôžok s posuvkami na článkoch bruška. Kukly sú prevažne voľné a pri väčšine druhov sú uložené v zámotkoch. Vyskytujú sa však aj kukly
múmiovité, napríklad pri chalcidkách.
čoskoro hynie. Patrí sem včela užitočná tvorbou medu
a opeľovaním rastlín. Podobne užitočné sú aj mnohé
druhy čmeliakov, ktoré opeľujú rastliny a tak pomáhajú
pri ich reprodukcii.
Potravou dospelého hmyzu sú rôzne sladké šťavy
rastlinného (nektár kvetov), ale aj živočíšneho pôvodu
(výkaly vošiek, živočíšne šťavy). Niektoré imága neprijímajú vôbec potravu.
Na mladých boroviciach škodia larvy ploskanky sadenicovej Acantholyda hieroglyphica. Jej húsenica žije
vo vnútri pradivového vaku, na ktorom sa zachytáva jej
vlastný trus. V porastoch do 20 rokov škodia hrebenárka
borovicová Diprion pini a hrebenárka hrdzavá Neodiprion sertifer. Na smrekových ihliciach škodí ploskanka
smreková Cephalcia abietis. Prednostne napáda staršie
smrekové porasty (nad 60 rokov) v horských polohách.
Vo vyšších polohách sa môže vyskytovať piliarka horská
Pachynematus montanus, ktorá napáda skôr staršie,
prípadne strednoveké porasty. Pahúsenice piliarky
smrekovej Pristiphora abietina škodia v mladších porastoch, nie starších ako 20 – 30 rokov. Na listoch brezy
žijú larvy Fenusella nana a Croesus latitarsus. Na duboch
žije veľká skupina druhov rodu Andricus spp. a Cynips
spp. Ich larvy žijú v hálkach. Patrí k nim napríklad Andricus (Neuroterus) albipes, Andricus crispator, Andricus
curvator, Andricus (Cynips) coronatus, Andricus kollari,
Andricus lignicola a ďalšie. V hálkach na listoch vŕb žije
a škodí Pontania proxima, Pontania vesicator a Pontania
viminalis. Čalúnicovité včely Megachile spp. vykrajujú
z okraja listov oválne výkrojky. Odhryznutý kúsok listu
použijú ako výstelku pre budúce potomstvo vo svojom
hniezde. Pílovky (Siricidae) žijú v dreve a technicky ho
znehodnocujú.
V potrave lariev je značná rozmanitosť. Živia sa
najčastejšie pletivami rastlín. Žijú na listoch (napr.
Tethredinidae), vyvíjajú sa v dreve (Siricidae), v hálkach
a novotvaroch na rastlinách (Cynipidae), v semenách
a pod. Mnohé druhy žijú paraziticky vo vajíčkach, larvách, kuklách aj v imágach iného hmyzu. Takýmto druhom hovoríme entomofágy. Larvy mnohých druhov sú
kŕmené v hniezdach potravou rastlinného (včely, čmeliaky), alebo živočíšneho (osy) pôvodu. Samičky niektorých
druhov prinášajú do hniezda žihadlom omráčený, nepohyblivý hmyz a pavúky, ktoré potom slúžia ako potravy
ich larvám.
V lesoch sú blanokrídlovce veľmi hojné. Dokonca
niektoré patria počtom jedincov medzi najpočetnejší
hmyz. Sú medzi nimi významní škodcovia lesa. Existuje
ale medzi nimi aj veľmi veľa užitočných druhov. Napríklad zástupcovia čeľadí Ichneumonidae, Braconidae
a Chalcididae patria k významným regulátorom početnosti mnohých druhov škodlivého hmyzu. Ich larvy
sa vyvíjajú v telách hostiteľov. Takto napadnutý hmyz
Obrázok 15. Hrčiarka dubienková Andricus kollari (Hartig, 1843) je
jedna z našich najhojnejších hálkotvorných druhov blanokrídlovcov
v dubových lesoch. Na vetvičkách dubov tvorí okrúhlu, svetlohnedú,
tvrdú hálku s priemerom 1 – 3 cm. Foto: Zúbrik
Rad blanokrídlovcov sa systematicky delí na dva
podrady, podľa spôsobu pripojenia bruška k hrudi.
V podrade Symphyta je bruško pripojené k hrudi celou
šírkou, v podrade Apocrita je pripojené stopkou, ktorú
tvorí druhý bruškový článok (prvý sa zúčastňuje ešte
na stavbe hrudi).
Obrázok 16. Pílovkovité Siricidae sú stredné až veľké blanokrídlovce.
Larvy vyžierajú v dreve chodby pevne vyplnené jemnou drvinou.
Vyliahnuté imága vyhrýzajú okrúhly otvor, ktorým opúšťajú drevo.
Foto: Zúbrik
11
12
Obrázok 17. Sršne Vespa crabro (Linnaeus, 1758) poškodzujú kôru
mladých výhonkov. Foto: Zúbrik
Obrázok 18. Periclista lineolata (Klug, 1816) má nápadnú, zelenú,
asi 15 – 17 mm veľkú húsenicu s množstvom čiernych, na konci
rozdvojených výrastkov. Foto: Zúbrik
Obrázok 19. Takáto spleť chodieb je výsledok práce lesných mravcov.
Mravec čiernolesklý Lasius fuliginosus (Latreille, 1798) si vytvára
svoje mraveniská v pňoch, pod kameňmi a pri múroch. Foto: Zúbrik
Obrázok 20. Okrúhla hálka s priemerom 5 – 12 mm, ktorá sa objavuje na spodnej strane listu, patrí druhu Pontania viminalis (Linnaeus, 1758).
Foto: Zúbrik
13
Obrázok 21. Hrčiarka šípová Diplolepis rosae (Linnaeus, 1758) sa
liahne na jar. Pôsobenie larvy vyvoláva tvorbu špecifickej zdureniny
– „chlpatej“ hálky s množstvom výbežkov vo vnútri ktorej žije.
Foto: Zúbrik
Obrázok 23. Čalúnicovité Megachile spp. vyhrýzajú z okraja listu
pravidelné oválne výrezy. Foto: Zúbrik
Obrázok 24. Aphelonyx cerricola (Giraud, 1859) vytvára hálky
na vetvičkách duba cerového. Foto: Zúbrik
Obrázok 22. Tento požerok vyhrýza v kôre starších borovíc larva
malého blanokrídlovca Strongylogaster lineata (Christ, 1791).
Foto: Zúbrik
14
RAD CHROBÁKY
COLEOPTERA
Počtom rodov a druhov sú chrobáky najpočetnejší rad hmyzu s veľmi rozmanitým tvarom, veľkosťou
tela a spôsobom života. Najmenšie druhy sú dlhé len
asi 0,5 – 1 mm, najväčšie naše druhy dosahujú veľkosť
6 – 8,5 cm (Lucanus cervus). Najväčšie druhy chrobákov
žijú v brazílskych pralesoch. Fúzač Titanus giganteus
môže merať až 16 cm a nosorožtek Dynastes hercules
viac ako 18 cm.
Charakteristickým znakom chrobákov sú silné sklerotizované krídla prvého páru, ktoré sa nazývajú krovky
(elytrae). Druhý pár krídel je blanovitý, v pokoji zložený
pod krovkami. Pri veľkej väčšine druhov krovky kryjú
strednú, zadnú hruď a celé bruško. Aj blanovité krídla
druhého páru sú niekedy redukované, neschopné letu,
alebo celkom miznú. Vtedy bývajú aj krovky pozdĺž
stredného švíka zrastené.
Ústne ústroje chrobákov sú hryzavé. Mimoriadne
dobre majú ústne ústroje vyvinuté napríklad mäsožravé
druhy (čeľ. Carabidae) a drevokazné druhy (čeľ. Cerambycidae).
Obrázok 25. Roháč obyčajný Lucanus cervus (Linnaeus, 1758)
je náš najväčší chrobák (60 – 75 mm). Pretože sa vyvíja v starých,
mŕtvych alebo chradnúcich stromoch. Vážnejšie škody nespôsobuje.
Foto: Zúbrik
Chrobáky sa rozmnožujú vajíčkami. Vývoj po vyliahnutí z vajíčka prebieha dokonalou – úplnou premenou.
Kukla je voľná a sú na nej viditeľné všetky základné
orgány a tvary budúceho imága. Väčšina druhov sa
kuklí na mieste žeru lariev. Vývoj larvy trvá rozlične
dlho. U niektorých druhov sa larva vyvinie do štádia
kukly za 1 – 2 mesiace a takéto druhy potom môžu mať
2 – 3 generácie do roka (Scolytidae, Chrysomelidae,
Coccinellidae a pod.). Iné druhy potrebujú na vývoj larvy
3 – 4 roky (Lucanidae, Cerambycidae, Melolontha spp.
a pod.).
Obrázok 26. Nosáčik žaluďový Curculio glandium (Marsham,
1802) poškodzuje žalude. Larva do jesene vyžiera vnútro, potom cez
vyhryzený otvor opúšťa žaluď a prezimuje v hrabanke. Foto: Zúbrik
Obrázok 28. Fúzače rodu Rhagium spp. s krátkymi tykadlami, sú
veľké 12 – 25 mm. Ich larvy žijú pod kôrou ihličnatých aj listnatých
stromov. Foto: Zúbrik
Obrázok 27. Fúzač Saperda scalaris (Linnaeus, 1758) žije
v chodbách pod kôrou odumierajúcich listnatých stromov, kde sa
vyvíja 2 roky. Foto: Zúbrik
15
Obrázok 31. Veľmi nebezpečný je zrelostný žer pohlavne
nedospelých imág tvrdoňa smrekového Hylobius abietis (Linnaeus,
1758) na sadeniciach ihličnatých drevín, najmä borovíc. Foto: Zúbrik
Ekológia chrobákov je veľmi rozmanitá. Imága
sa živia rastlinnými pletivami, rastlinnými zvyškami
a niektoré sú aj dravé. Larvy sú zväčša fytofágne, zoofágne, saprofágne, alebo dravé. Žijú voľne v zemi,
na zemi, vo vode, v hnijúcich ostatkoch rastlinného aj
živočíšneho pôvodu, na podzemných aj nadzemných
častiach rastlín, v lyku, dreve, ožierajú ihlice, listy, púčiky
alebo aj kvety.
Obrázok 29. Na smreku žije viacero druhov podkôrneho hmyzu
z čeľade krascovité Buprestidae. Typickým znakom ich prítomnosti
sú úzke, dlhé požerky zarezané hlboko do beli. Foto: Zúbrik
V prírode a v lesoch sa chrobáky vyskytujú veľmi
často. Tvoria význačnú zložku biocenóz. Sú medzi nimi
druhy veľmi škodlivé, kalamitne sa premnožujúce, ale
aj veľmi užitočné. Niektoré druhy patria z celej triedy
hmyzu medzi najvýznamnejších škodcov lesa (lykožrút
smrekový, lykožrút lesklý a pod.).
Na kmeni borovíc žije nebezpečný lykokaz borinový
Tomicus minor a lykokaz borovicový Tomicus piniperda.
Na kmeňoch jedlí škodia lykožrút jedľový Pityokteines
curvidens, lykožrút malý Pityokteines vorontzowi a lykožrút prostredný Pityokteines spinidens. Na smreku sú
najnebezpečnejší lykožrút smrekový Ips typographus,
lykožrút lesklý Pityogenes chalcographus, lykožrút smrečinový Ips amitinus, lykožrút severský Ips duplicatus a lykožrút obyčajný Pityophthorus pityographus. V rôznych
druhoch ihličnatých stromov sa vyvíja drevokaz čiarkovaný Trypodendron lineatum. V dreve dubov žije fúzač
veľký Cerambyx cerdo, Agrilus biguttatus, Chrysobothris
affinis a najmä nebezpečný podkôrnik dubový Scolytus
intricatus. Na brestoch škodí podkôrnik brestový Scolytus scolytus a podkôrnik pásikavý Scolytus multistriatus.
Na listoch vŕb žijú larvy aj imága váhavca rakytového
Melasoma vigintipunctata a Lochmaea capreae. Na listoch škodí aj imágo chrústika záhradného Phyllopertha
horticola. V dreve listnatých aj ihličnatých drevín žijú
larvy drvinára hnedého Hylecoetus dermestoides. K bežným druhom v listnatých porastoch patria chrústy rodu
Melolontha spp.
Obrázok 33. Liskavka topoľová Melasoma populi (Stephens, 1831)
je nápadný, červený, asi 1 cm veľký chrobák, ktorý sa často vyskytuje
na listoch topoľov a občas aj vŕb. Foto: Zúbrik
Obrázok 30. Lykožrút malý Pityokteines vorontzowi (Jacobson,
1895) vyhľadáva vetvy a vrcholce starších, chradnúcich jedlí.
Napáda ich spoločne s ostatnými druhmi tohto rodu a spôsobuje
odumieranie vrcholcov. Foto: Zúbrik
Obrázok 32. Larvy smoliara mladinového Pissodes notatus
(Fabricius, 1787) vyžierajú v lyku na územkovej časti tenké, neskôr
sa rozširujúce chodby, na konci ktorých sa kuklia v kuklových
kolískach oddelených od kôry jemnou vrstvou drviny. Foto: Zúbrik
16
Obrázok 34. Chrúst obyčajný Melolontha melolontha (Linnaeus, 1758) je chrobák veľkosti 25 – 30 mm s tmavohnedým až čiernym štítom a hnedými
krovkami. Poškodzuje listy a korene listnatých aj ihličnatých stromov. Foto: Zúbrik
Obrázok 35. Drevokaz bukový Trypodendron domesticum
(Linnaeus, 1758) je nebezpečný technický škodca dreva, ktorý škodí
hlavne na buku, ale aj na iných listnáčoch. Samička vyhlodáva v dreve
rozvetvujúce sa chodby, infikuje ich ambróziovými hubami, ktorými sa
živia larvy aj imága. Foto: Zúbrik
Obrázok 36. Fúzač Plagionotus detritus (Linnaeus, 1758) škodí
na kmeňoch dubov. Foto: Zúbrik
17
RAD MOTÝLE
LEPIDOPTERA
listnatých aj ihličnatých drevín na rozsiahlych plochách
porastov. K našim najnebezpečnejším lesným škodcom
patrí mníška veľkohlavá Lymantria dispar.
Obrázok 37. Efektne sfarbená húsenica druhu Diloba caeruleocephala (Linnaeus, 1758) je hojná na listnatých stromoch. Foto: Zúbrik
Charakteristickým znakom motýľov sú dva páry
blanitých krídel, po celej ploche pokrytých šupinkami.
U nás žije približne 3 000 druhov denných a nočných
motýľov. Najmenšie merajú v rozpätí krídel 0,4 mm,
najväčšie 7 – 8 cm. Náš najväčší motýľ okáň hruškový
Saturnia pyri má v rozpätí krídel 10 – 13 cm.
U motýľov je častý sexuálny dimorfizmus, ktorý sa
prejavuje v tvare a dĺžke tykadiel, vo sfarbení a veľkosti
krídel, niekedy v okrídlení (samičky niektorých druhov
sú bez krídel, alebo s krídlami silne redukovanými, takže
nie sú schopné lietať, napríklad niektoré druhy čeľade
Geometridae).
Ústne ústroje sú cicavé, tvoria cuciak rôznej dĺžky,
pri mnohých druhoch je však zakrpatený a imága často
neprijímajú potravu.
Motýle sa rozmnožujú vajíčkami. Po vyliahnutí
prebieha vývoj dokonalou – úplnou premenou. Kukly
sú pri veľkej väčšine druhov múmiovité. Samičky kladú
vajíčka po jednom alebo v skupinách, najčastejšie na živnú rastlinu larválneho štádia – húseníc. Húsenice sú lysé
aj ochlpené, majú väčšinou tri páry nôh hrudných, štyri
páry nôh brušku a posuvky. Takmer všetky húsenice sú
fytofágne, najčastejšie ožierajú listy a ihlice, ale žijú aj
v kôre, pod kôrou v lyku stromov, vo výhonkoch, v púčikoch, v listoch a ihliciach, kde vyžierajú chodbičky, alebo
plošné dutinky (mínovanie), ďalej v šiškách, semenách
a plodoch ovocných stromov, v uskladnenej múke,
vo vlnených látkach a v kožušinách. Húsenice niektorých čeľadí si robia vaky, v ktorých sa zdržujú a nosia ich
so sebou. Vývoj húseníc trvá obyčajne 1 – 3 mesiace. Len
u druhov, ktoré v štádiu húsenice aj prezimujú, dlhšie.
Motýle škodia len v larválnom štádiu, imága sa živia
voľne prístupnými rastlinnými šťavami, alebo neprijímajú
vôbec potravu. Veľmi mnoho druhov motýľov je indiferentných, ale napriek tomu rad motýľov patrí k hospodársky najvýznamnejšiemu hmyzu. Sú medzi nimi druhy,
ktoré sa často veľmi premnožujú a spôsobujú holožery
Ihlice borovíc poškodzujú húsenice mory borovicovej Panolis flammea, priadkovca borovicového Dendrolimus pini a piadivky tmavoškvrnnej Bupalus piniarius.
V púčikoch žije húsenica obaľovača mládnikového Rhyacionia buoliana. Spôsobuje deformácie rastu nežiaduce
najmä v záhradách, parkoch a plantážach vianočných
stromčekov. Na smreku a borovici môže škodiť mníška
obyčajná Lymantria monacha. Našťastie v posledných
rokoch sú škody, ktoré u nás spôsobuje, oveľa menšie
ako je tomu v okolitých krajinách (napr. v Poľsku alebo
v Českej republike). Na ihliciach smreka pichľavého žije
psota Coleotechnites piceaela. Na jedli škodí obaľovač
červenohlavý Zeiraphera rufimitrana. Na smrekovci sa
niekedy premnožuje rúrkovček smrekovcový Coleophora laricella. Na listoch buka spôsobuje žer štetinavec
orechový Calliteara pudibunda. Jeho pekné húsenice
žerú koncom leta. Na kmeňoch bukov bývajú nápadné
požerky motýľa Ectoedemia liebwerdella. Veľa druhov
motýľov žije na duboch. Okrem už spomenutej mníšky
veľkohlavej Lymantria dispar, ktorá spôsobuje holožery
na tisícoch hektárov, škodia aj obaľovače ako napríklad
obaľovač zelený Tortrix viridana, Archips xylosteana
a obaľovač dubový Aleimma loeflingiana. Nebezpečný
je aj výskyt druhov piadivka jesenná Operopthera brumata a piadivka zimná Erannis defoliaria. Na duboch
žije priadkovček dubový Thaumetopoea processionea.
Robí si hniezda na kmeňoch stromov, odkiaľ húsenice vyliezajú spoločne za potravou. Je veľmi nebezpečný tým,
že chĺpky húseníc môžu vyvolávať pri styku s pokožkou
alergické reakcie. Na listoch topoľov a vŕb žijú húsenice
mníšky pižmovej Euproctis similis a mníšky vŕbovej Leucoma salicis. Často spôsobujú holožery. V dreve žije húsenica drevotoča obyčajného Cossus cossus a podobníka
ovadovitého Paranthrene tabaniformis, či Sesia apiformis. Ploskáčik pagaštanový Cameraria ohridella škodí na
listoch pagaštanov a mníška zlatoritka Euproctis chrysorrhoea spôsobuje defoliácie na ovocných stromoch
v záhradách a v stromoradiach okolo ciest.
Obrázok 38. Mníška zlatoritka Euproctis chrysorrhoea (Linnaeus,
1758) sa vyskytuje najmä v stromoradiach ovocných stromov, v záhradách a na okrajoch lesných porastov. Húsenice žerú spoločne, neskôr
sa rozliezajú a žerú jednotlivo. Foto: Zúbrik
18
Obrázok 39. Larva druhu Ectoedemia liebwerdella (Zimmermann,
1940) vyžiera požerky v kôre kmeňov najmä starších bukov. Foto: Zúbrik
Obrázok 41. Drobný motýľ Phyllonorycter issikii (Kumata, 1963)
vytvára typické požerky na listoch lipy. Foto: Zúbrik
Obrázok 40. Thaumetopoea pityocampa (Denis & Schiffermuller,
1775) si na strome vytvára „hniezdo“, v ktorom húsenice nocujú a odkiaľ sa ráno a večer vydávajú spoločne v „radoch“ za potravou. Druh
žije v južnej Európe a mohol by sa v krátkej dobe objaviť aj na Slovensku. Foto: Zúbrik
Obrázok 42. Požerok motýľa Parectopa robiniella (Clemens, 1863)
sa objavuje v strednej časti vrchnej strany listu, prekračuje strednú žilku
a má nepravidelný, amébovitý tvar. Foto: Zúbrik
Obrázok 43. Húsenica motýľa Coleophora badiipennella (Duponchel,
1843) žije vo zvláštnom útvare na liste brestov. Foto: Zúbrik
19
Obrázok 44. Na vrchnej strane listu duba tvorí húsenica motýľa
Tischeria ekebladella (Bjerkander, 1795) nepravidelnú, veľkú bielu
škvrnu – mínu. Foto: Zúbrik
Obrázok 45. Chlpatá húsenica štetinavca orechového Calliteara
pudibunda (Linnaeus, 1758) je pekne žltozeleno sfarbená, so štyrmi
skupinami dlhších žltých štetín na vrchnej strane, medzi ktorými sú
zamatovočierne zárezy. Foto: Zúbrik
Obrázok 46. Samček mníšky obyčajnej Lymantria monacha
(Linnaeus, 1758) má rozpätie krídel 30 – 40 mm, samička je o niečo
väčšia (45 – 55 mm), má biele krídla s početnými tmavými pásikmi
a vlnovkami. Foto: Kunca
Obrázok 47. Samček piadivky zimnej Erannis defoliaria (Clerck,
1759) je svetlookrový až sivožltý, s dvomi tmavšími priečnymi pásmi na
predných krídlach. Foto: Zúbrik
Obrázok 48. Húsenice priadkovca obrúčkavého Malacosoma neustria (Linnaeus, 1758) sa liahnu v apríli a v máji. Foto: Zúbrik
20
RAD DVOJKRÍDLOVCE
DIPTERA
Známy a bežný hmyz. U nás sa vyskytuje asi 6 000
druhov s veľmi rozmanitým spôsobom života. Určite
najznámejší druh tohto radu je mucha domáca Musca
domestica. Aj ďalší známy „súputník“ človeka – komár,
patrí tiež do tohto radu.
Zaraďujeme sem hmyz malej až strednej veľkosti
s dĺžkou tela od 0,5 mm až po takmer 50 mm. Charakteristickým znakom dvojkrídlovcov je jeden pár krídel,
druhý pár je premenený na tzv. kyvadielka (haltarae).
Niektoré druhy sú aj bezkrídle.
Bežný je sexuálny dimorfizmus v rôznych znakoch
tela. Ústne ústroje sú cicavé, prispôsobené k olizovaniu
tekutej potravy alebo aj pichaniu. Larvy sú červovité,
kukly múmiové, alebo súdočkovité.
Rozmnožuje sa oplodnenými vajíčkami, partenogenéza je zriedkavejšia. Plodnosť samičiek je často vysoká,
kladú stovky až tisícky vajíčok. Vyskytuje sa aj viviparia
(živorodosť), t. j. v tele samičky prebehne aj časť postembryonálneho vývoja. Dospelý hmyz sa živí väčšinou
rôznymi šťavami z kvetov, na výkaloch. Výnimočne sa
objavujú aj druhy, ktoré sú dravé – chytajú a požierajú
iný hmyz. Niektoré druhy sú hematofágne (cicajú krv
hostiteľov). Larvy žijú v rôznom prostredí, v tečúcich
i stojatých, čistých aj znečistených vodách, v pôde, humuse, pletivách rastlín, trúchnivejúcom dreve, hubách,
odpadkoch z potravín, truse cicavcov a mnohé parazitujú aj v larvách iného hmyzu.
Hospodársky význam dvojkrídlovcov je veľký v zápornom aj v kladnom zmysle. Mnohé druhy sú škodcovia lesných drevín, poľnohospodárskych rastlín, rôznych
potravín, zvierat (parazity). Veľmi škodlivé sú aj ako
aktívne alebo pasívne prenášače nebezpečných chorôb,
a preto sú významné v humánnej aj veterinárnej medicíne.
Obrázok 49. Larva drobnej muchy Rabdophaga rosaria (Low, 1850)
žije v zhluku listov na konci vŕbovej vetvičky. Foto: Zúbrik
Obrázok 50. Vo vnútri smrekovcovej šišky žije Resseliella skuhravyorum (Skrzypczynska, 1975). Foto: Zúbrik
Obrázok 51. V zdureninách na listových stopkách žije Contarinia petioli (Kieffer, 1898). Foto: Zúbrik
21
Mnohé druhy sú užitočné napríklad ako opeľovače
kvetov. Niektoré druhy žijú paraziticky v inom škodlivom
hmyze (Tachinidae). Larvy mnohých druhov urýchľujú
rozklad organických látok (napríklad trusu, zdochlín)
a mnohé sú významnou zložkou edafónu a vo veľkej
miere sa podieľajú na tvorbe humusu.
Systematicky sa rad Diptera delí na dva podrady,
podľa počtu článkov a dĺžky tykadiel: Nematocera majú
tykadlá dlhé, mnohočlánkové, často dlhšie ako telo, Brachycera majú tykadlá krátke, obyčajne s tromi článkami.
Tento podrad sa ešte delí na dve skupiny, podľa spôsobu
prasknutia obalu kukly pri eklózii imág: Orthorapha
– kukly praskajú rovným, pozdĺžnym švíkom, Cyclorapha
– kukly sa otvárajú okrúhlym viečkom.
V lese žije pomerne veľké množstvo druhov čeľade byľomorovitých (Cecidomyiidae). Imága sú drobné,
komárom podobné dvojkrídlovce, veľké 1 – 2 mm. Vajíčka kladú na listy a ihlice stromov. Na mieste vpichu sa
vytvára druhovo špecifický útvar – hálka, v ktorom žijú
larvy týchto druhov. Svojím pôsobením znižujú vitalitu
stromov a znižujú aj ich estetickú hodnotu. K známejším
druhom patria napríklad Rabdophaga rosaria a Rabdophaga salicis na vŕbach, Didymomyia tiliacea na listoch
líp, Craneiobia corni, ktorá tvorí hálky na listoch svíbu,
Hartigiola annulipes a Mikiola fagi na buku a viaceré
druhy žijúce na listoch dubov napríklad Janetia cerris,
Contarinia subulifex, Dryomyia circinans, Macrodiplosis
volvens a ďalšie. V lesných škôlkach škodia na sadeniciach larvy zástupcov čeľade Tipulidae.
Obrázok 52. Drobná larva muchy Harmandiola tremulae
(Winnertz, 1853) sa vyvíja v červených hálkach na listoch osiky.
Foto: Zúbrik
Obrázok 53. Na spodnej strane listov duba cerového sa často
vo veľkým množstvách tvoria hálky. V ich vnútri žije larva druhu
Dryomyia circinans (Giraud, 1861). Foto: Zúbrik
Obrázok 55. V lesoch žije niekoľko druhov čiernych múch rodu
Tipula spp. Ich larvy škodia na koreňoch mladých stromčekov.
Foto: Zúbrik
Obrázok 54. Druh Obolodiplosis robiniae (Haldeman, 1847) sa
objavil na území Slovenska len v poslednom období. Vyskytuje sa
hojne v južných oblastiach, kde škodí na listoch agáta.
Foto: Zúbrik
22
Obrázok 56. Pod kôrou stromov nachádzajú pre svoj vývoj vhodné
podmienky larvy viacerých druhov múch. Nie všetky sú škodlivé.
Viaceré len využívajú vhodné podmienky, ktoré im toto prostredie
ponúka a stromom neškodia. Foto: Zúbrik
Obrázok 57. Vo vnútri 3 – 5 mm dlhých hálok na listoch duba cerového
žijú larvy Contarinia subulifex (Kieffer, 1897).
Foto: Zúbrik
Obrázok 58. Larva mušky Macrodiplosis volvens (Kieffer, 1895) žije
vo vnútri záhybu na liste duba vytvoreného medzi dvoma lalokmi.
Foto: Zúbrik
Obrázok 60. V záhyboch listov hrabu žijú larvy mušky Contarinia
carpini (Kieffer, 1897. Foto: Zúbrik
Obrázok 59. Na listoch lipy sa vytvárajú počas leta asi 3 mm veľké hálky. Sú viditeľné na obidvoch stranách listu. V ich vnútri žijú larvy druhu
Didymomyia tiliacea (Bremi, 1847). Foto: Zúbrik
HUBOVÉ OCHORENIA DREVÍN
HUBY
Huby a hubové organizmy sú po hmyze druhou
najpočetnejšou skupinou organizmov na našej planéte. Ich celkový počet sa odhaduje na 1,5 milióna druhov. Z tohto odhadovaného počtu bolo právoplatne
opísaných len asi 5 %. Menej informácií máme už len
o nebunkových organizmoch, z ktorých poznáme len
asi 4 %. Z cievnatých rastlín poznáme asi 81 % taxónov,
z machorastov 68 %, z rias 67 % a z prokaryotických organizmov asi 10 % taxónov.
Postupne ako ich človek spoznával, snažil sa ich
charakterizovať a zatrieďovať. S rozvojom svojho poznania ich triedenie sústavne zdokonaľoval. Takto systém odrážal a odráža stupeň jeho poznania. Tu súčasne
môžeme nájsť aj odpoveď na otázku, prečo sa systém
organizmov, vrátane húb a hubových organizmov, sústavne dopĺňa a mení. Nomenklatúra húb a hubových
organizmov sa riadi pravidlami botanickej nomenklatúry v zmysle Medzinárodného kódu botanickej nomenklatúry (GÁPER, PIŠÚT 2003).
Huby a hubové organizmy zaraďujeme do troch ríš
(http://www.speciesfungorum.org).
Do ríše Protozoa zaraďujeme 13 kmeňov: Amoebozoa, Apicomplexa, Cercozoa, Choanozoa, Dinozoa, Foraminifera, Fossil Amoebozoa, Granuloreticulosa, Incertae
sedis (neznáme taxonomické zaradenie), Microspora,
Myzozoa, Percolozoa, Rhizopoda. Sú to predovšetkým
jednobunkové, plasmódiové alebo kolóniové fagotrofné organizmy bez bičíkov alebo s bičíkmi, ale bez
mastigoném. Bunková stena v trofickom štádiu nie je
prítomná.
Do ríše Chromista zaraďujeme 4 kmene: Oomycota,
Bigyra, Fossil Oomycota a Incertae sedis. Sú to predovšetkým jednobunkové, vláknité alebo kolóniové primárne fagotrofné organizmy bez bičíkov alebo s bičíkmi
s mastigonémami. Bunková stena je často celulózová,
pričom chitín a ß-glukány nie sú prítomné. Mitochondriové kristy sú tubulárne.
Do ríše Fungi zaraďujeme 14 kmeňov: bunkovky (Chytridiomycota), plesne (Zygomycota), vreckaté
huby (Ascomycota) a bazídiové huby (Basidiomycota).
Ďalej sem patria Blastocladiomycota, Glomeromycota,
Neocallimastigomycota, Fossil Ascomycota, Fossil Basidiomycota, Fossil Chytridiomycota, Fossil Fungi, Fossil
Glomeromycota, Fossil Zygomycota a Incertae sedis.
Sú to jednobunkové alebo vláknité huby, zvyčajne bez
bičíkov. Ak sú prítomné bičíky, nemajú mastigonémy.
Bunková stena je tvorená hlavne chitínom a ß-glukánmi.
Mitochondriálne kristy sú sploštené.
Obrázok 61. Gyromitra infula [Ascomycota, Pezizales, Discinaceae].
Foto: Kunca
Oddelenie Ascomycota
Ascomycota je oddelenie, resp. kmeň ríše Fungi
a subríše Dikarya. Druhy z tejto skupiny sú známe ako
vreckaté huby. Ide o najväčší kmeň ríše Fungi s viac ako
64 tis. druhmi. Určujúcou črtou tejto skupiny je vrecko nazývané askos z gréckeho slova áσκός (askos) čo
znamená vrecko alebo mech na víno. Vrecko je mikroskopická pohlavná štruktúra, v ktorej sa formujú nepohyblivé spóry nazývané askospóry. Avšak niektoré druhy
oddelenia Ascomycota sú nepohlavné, t. j. nemajú (resp.
nie je známe) pohlavné štádium, a teda netvoria ani
vrecká ani askospóry. Ešte v nedávnej minulosti boli
takéto druhy zaraďované do oddelenia Deuteromycota,
v súčasnosti sú vreckaté huby určované a klasifikované
na základe morfologických a fyziologických podobností
a fylogenetických analýz DNA sekvencií.
Vreckaté huby sú monofyletickou skupinou, t.j.
všetky druhy môžu byť vo svojom fylogenetickom vývoji sledované spätne až po jediného prvého predka.
Skupina vreckatých húb je zvlášť významná pre človeka
ako zdroj medicínsky významných zlúčenín napr. antibiotík, ďalej sú dôležité pri výrobe chleba, alkoholických
nápojov, syra, ale taktiež sú významné ako pôvodcovia
ochorení človeka a rastlín. Hubové symbionty vo väčšine
lišajníkov napr. Cladonia spp., patria do kmeňa Ascomycota. Veľké množstvo vreckatých húb sú patogénmi
rastlín napr. múčnatky. Niektoré druhy sú modelovými
druhmi v laboratórnych výskumoch napr. Neurospora
crassa, kvasinky Aspergillus spp. a iné sa využívajú vo
výskume genetiky a biológie bunky. Penicillium spp.,
ktoré sa využíva pri výrobe syrov alebo vo výrobe antibiotík proti bakteriálnym infekciám, je taktiež vreckatou
hubou.
23
24
Vreckaté huby sa vyskytujú vo všetkých pevninových ekosystémoch, na všetkých kontinentoch vrátane
Antarktídy. Spóry a čiastočky hýf sú rozptýlené v atmosfére a v sladkých vodách, ako aj v oceánskych plážach
a prílivových zónach. Rozšírenie jednotlivých druhov je
rôzne. Niektoré je možné nájsť na všetkých kontinentoch, niektoré druhy sa vyskytujú len na jednej lokalite.
Rozšírenie rastlinných parazitov je spojené s rozšírením
hostiteľského druhu.
Nepohlavné rozmnožovanie je hlavným spôsobom
rozmnožovania vreckatých húb a je zodpovedné za rýchle rozširovanie do nových území. Toto rozmnožovanie je
zabezpečované vegetatívnymi rozmnožovacími štruktúrami, konídiami. Konídiospóry bežne obsahujú jedno
jadro a sú produktom mitotického delenia, kvôli čomu
sú niekedy nazývané aj mitospóry. Geneticky sú identické s mycéliom, z ktorého pochádzajú. Typicky vznikajú
na konci špecializovanej hýfy, konídioforu. V závislosti
na druhu môžu byť rozširované vetrom, vodou alebo
zvieratami. Rôzne druhy nepohlavných spór môžu byť
určované podľa farby, tvaru a podľa toho, ako sú uvoľňované jednotlivé novovzniknuté konídiá. Typ spór sa využíva pri taxonomických charakteristikách. Najčastejším
typom sú jednobunkové spóry, ktoré sú označované ako
amerospóry. Ak je spóra rozdelená na dve bunky bunkovou stenou (priehradkou), nazývajú sa didymospóry. Dôležitou charakteristikou nepohlavného štádia vreckatých
húb je konídiogenéza, ktorá zahŕňa vytváranie spór a ich
dehiscenciu, t.j. oddeľovanie z rodičovskej štruktúry.
Pohlavné rozmnožovanie vreckatých húb vedie
k vytvoreniu „vrecka“ – štruktúry, ktorá definuje celú
skupinu a odlišuje ju od iných hubových kmeňov. Vrecko
je dutina trubicovitého tvaru, meiosporangium, ktoré
obsahuje pohlavné spóry vzniknuté meiózou a ktoré sa
nazývajú askospóry. Pohlavné rozmnožovanie začína,
keď sa stretnú dve hýfové štruktúry. Ak ide o homothalické druhy, spojenie je možné medzi hýfami toho istého
hubového klonu. Pri heterothalických druhoch dve hýfy
musia pochádzať z hubových klonov, ktoré sa odlišujú
geneticky, a teda sú rôzneho páriaceho typu (v angličtine: mating type). Páriace typy sú charakteristické pre
huby a zhruba zodpovedajú pohlaviam u živočíchov
a rastlín. Avšak, jeden druh môže mať aj viac ako 2 páriace typy, čo niekedy vedie ku komplexnému systému
vegetatívnej inkompatibility.
Gametangiá (môžu byť askogóniá alebo antherídiá) sú pohlavné štruktúry vytvorené z hýf a pozostávajú
z generatívnych buniek. Veľmi tenká hýfa nazývaná trychogyn klíči z jedného gametangia, ktorým je askogónium, a zlučuje sa s druhým gametangiom nazývaným
antherídium vytvoreným iným hubovým kmeňom. Jadro
v antherídiu následne migruje do askogónia a nastáva
plazmogamia, čo je zmiešanie cytoplaziem. Na rozdiel
od živočíchov a rastlín, po plazmogamii nenasleduje
hneď zlúčenie jadier, čo sa nazýva karyogamia. Namiesto toho jadrá z dvoch hýf vytvárajú pár a inicializuje sa dvojjadrová fáza, tzv. dikaryofáza pohlavného
rozmnožovania, počas ktorej páry jadier sa synchrónne
delia. Fúzia párových jadier vedie k zmiešaniu genetického materiálu, rekombinácii a následne k meióze.
Podobný proces pohlavného rozmnožovania je známy
u červených rias Rhodophyta.
Z oplodneného askogónia klíči dvojjadrová hýfa,
teda v každej bunke sú dve jadrá. Tieto hýfy sa nazývajú
askogénne hýfy alebo oplodnené hýfy. Sú podporované
vegetatívnym mycéliom, ktoré má jednojadrové hýfy
ktoré sú sterilné. Mycélium, ktoré obsahuje aj sterilné aj
plodivé hýfy, môže tak rásť a vytvárať plodnice, askokarpy, ktoré môžu obsahovať milióny plodivých hýf.
Pohlavné štruktúry sa vytvárajú v plodivej vrstve
plodnice t.j. v hymeniu. Na jednom konci askogénnej
hýfy sa vytvárajú charakteristické háky v tvare písmena
U, čím sa hýfa zatáča naspäť k začiatku rastu hýfy. Dve
jadrá nachádzajúce sa v hrote hýfy sa rozdelia tak, že
vlákna ich mitotických deliacich vretienok sú vedené
paralelne, čím sa vytvárajú dva páry geneticky rozdielnych jadier. Jedno dcérske jadro sa presúva tesne k háku, zatiaľ čo druhé dcérske jadro sa usádza k basálnej
časti hýfy. Tvorba dvoch paralelných priečnych stien
potom rozdeľuje bunku do troch sekcií: jedna s hákom
a jadrom, jedna na báze pôvodnej hýfy, ktorá obsahuje
jedno jadro a jedna sekcia taká, ktorá oddeľuje časť
s tvarom písmena U a obsahuje zvyšné dve jadrá.
Obrázok 62. Apotécium, typická reprodukčná štruktúra vreckatých
húb so zobrazením sterilného mycélia [sterile hyphae], zrelých vreciek
[mature asci] a vyvíjajúcich sa vreciek [developing meiotic asci].
Zdroj: http:// www.wikipedia.org
Zmiešanie jadier (karyogamia) prebieha v hákovitých bunkách hyménia, výsledkom čoho je vznik
diploidnej zygoty. Zygota rastie do vrecka a predlžuje
valcovitý až cylindrovitý tvar kapsuly. Nasleduje proces
meiózy a vznik 4 haploidných jadier, ktoré sa následným
mitotickým delením rozdelia na polovicu a vzniká 8 jadier v každom vrecku. Jadro spolu s časťou cytoplazmy
sa uzatvárajú do membrány a bunečnej steny, čím vznikajú askospóry, ktoré sú vo vrecku zarovnané ako hrášky
v struku.
Po otvorení vrecka sú spóry rozptyľované vetrom.
V niektorých prípadoch sú spóry násilne vystrelené
z vrecka, pričom u niektorých druhov sa vytvorili „spórové kanóny“, ktoré dokážu vystreľovať spóry až do
30 cm vzdialenosti. Keď sa spóra dostane na vhodný
substrát, klíči, vytvára hýfu, a tým sa životný cyklus huby
opäť začína.
Spôsob vytvárania vreciek je dôležitý pri klasifikácii
a vzniknuté vrecká sú rozdelené do štyroch typov:
1.
2.
3.
4.
unitunikátne – operkulátne vrecká
unitunikátne – inoperkulátne vrecká
bitunikátne vrecká
prototunikátne vrecká
Ascomycota plnia hlavnú úlohu vo väčšine terestriálnych ekosystémov. Sú dôležitými dekompozítormi,
ktorí rozkladajú organické materiály, napr. odumreté
listy a zvieratá a napomáhajú detritovorným organizmom (živočíchy, ktoré sa živia rozkladajúcim sa materiálom) získavať živiny. Ascomycota spolu s ďalšími hubami
rozkladajú veľké molekuly ako je celulóza a lignín, a tým
plnia dôležitú úlohu kolobehu živín, najmä v uhlíkovom
cykle.
Plodnice vreckatých húb sú zdrojom potravy pre
živočíchy, a to od hmyzu cez slizniakov, hlodavce až po
veľké cicavce (napr. jeleň, divá sviňa).
Mnohé vreckaté huby vytvárajú symbiotické vzťahy
s inými organizmami, vrátane rastlín a zvierat.
Ascomycota spôsobujú ochorenia niektorých rastlín.
• Grafióza brestov: tracheomykózne ochorenie brestov
spôsobované hubami z rodu Ophiostoma ssp. (Ophiostoma ulmi a Ophiostoma novo-ulmi) zdecimovalo
populácie brestov v Severnej Amerike a v Európe.
• Cryphonectria parasitica, rozšírená z Ázie, je pôvodcom rakoviny gaštana jedlého Castanea sativa v Európe a Castanea dentata v Severnej Amerike, kde
došlo k takmer úplnému vytrateniu sa druhu dreviny
z ekosystémov.
• Ochorenie kukurice Zea mays, ktoré prevláda najmä
v Severnej Amerike, je spôsobované hubou Cochliobolus heterostrophus.
• Uncinula necator spôsobuje múčnatku na hrozne.
• Druhy z rodu Monilia spp. spôsobujú hnedú hnilobu
ovocia, napr. broskýň, čerešní.
• Stachybotrys chartarum spôsobuje blednutie vlnených
textílií, čo je problémom predovšetkým v tropických
oblastiach.
• Modrozelené, červené a hnedé plesne napádajú a spôsobujú kazivosť potravín napr. Penicillium italicum
spôsobuje hnilobu pomarančov.
• Obilie infikované Fusarium graminearum obsahuje
mykotoxíny ako napr. deoxynivalenol (DON), ktorý
môže spôsobiť rany na koži a slizniciach po skonzumovaní ošípanými.
• Ergot Claviceps purpurea je priamou hrozbou pre človeka, ak je napadnutá pšenica alebo ryža, v ktorých sa
následne produkujú vysoko jedovaté toxíny a karcinogénne alkaloidy. Po ich konzumácii vzniká ergotizmus.
K symptómom ochorenia človeka patria halucinácie,
kŕčové bolesti žalúdka a precitlivenosť končatín.
• Asperillus flavus napáda arašidy a iné rastliny, produkuje aflatoxíny, ktoré poškodzujú u ľudí pečeň a sú
vysoko karcinogénne.
• Candida albicans je kvasinka, ktorá napáda sliznice
a môže spôsobiť infekcie úst a pošvy nazývané ako
kandidózy a je zodpovedná za „kvasinkové alergie“.
• Huby ako Epidermophyton spp. spôsobujú kožné infekcie, ale nie sú veľmi nebezpečné pre ľudí so zdravým imunitným systémom. Ak je však imunitný systém
porušený a nefunkčný, tieto huby môžu ohroziť život
človeka. Napr. Pneumocystis jiroveci je zodpovedný za
infekcie pľúc, ktoré sa vyskytujú u pacientov s ochorením AIDS.
• Taphrina deformans spôsobuje kučeravosť listov
broskýň.
Obrázok 63. Sarcoscypha coccinea [Ascomycota, Pezizales, Sarcoscyphaceae]. Foto: Kunca
25
26
Obrázok 64. Valsa sordida [Ascomycota, Diaporthales, Valsaceae].
Foto: Kunca
Obrázok 61. Kretzschmaria deusta [Ascomycota, Xylariales,
Xylariaceae] spôsobuje často prehliadanú hnilobu koreňov
a koreňových nábehov. Foto: Kunca
Obrázok 63. Daldinia concentrica [Ascomycota, Xylariales,
Xylariaceae]. Foto: Kunca
Obrázok 62. Neonectria coccinea [Ascomycota, Hypocreales,
Nectriaceae] pôvodca nekrotického ochorenia kôry buka. Foto: Kunca
Obrázok 65. Phacidium coniferarum [Ascomycota, Helotiales,
Phacidiaceae] spôsobuje odumieranie vetiev a kmeňov.
Foto: Kunca
Obrázok 64. Cryphonectria parasitica [Ascomycota, Diaporthales,
Cryphonectriaceae] pôvodca rakoviny gaštana jedlého. Foto: Kunca
27
Obrázok 66. Lachnellula willkommii [Ascomycota, Helotiales, Hyaloscyphaceae] spôsobuje rakovinu smrekovcov vo vlhkých lokalitách.
Foto: Kunca
Oddelenie Basidiomycota
Basidiomycota je jedným z dvoch rozsiahlych oddelení, resp. kmeňov, ktorí spolu s Ascomycota vytvárajú
subríšu Dikarya, často označovanú aj ako „vyššie huby“
v rámci ríše Fungi. Do tejto skupiny patria jedlé huby,
prášnice, konzolovité huby, trúdniky, želatínové huby,
hríby, kuriatka, hviezdovky, snete, hrdze, niektoré kvasinky (napr. Cryptococcus spp.), atď.
Basidiomycota sú vláknité huby tvorené hýfami
(okrem kvasinkových húb) a rozmnožujúce sa pohlavným
spôsobom, počas ktorého sa tvoria špecializované kyjakovité koncové bunky nazývané bazídiá, ktoré obyčajne
nesú vonkajšie meiospóry (zvyčajne štyri spóry). Tieto
špecializované spóry sa nazývajú bazídiospóry. Niektoré
bazídiové huby sa však rozmnožujú nepohlavne. Spôsob
rozmnožovania, vytváranie charakteristických štruktúr
ako napr. praciek (anglicky clamp connections), zloženie
bunečných stien a najmä fylogenetické molekulárne
analýzy DNA poskytujú informácie pre zatrieďovanie
jednotlivých druhov do ďalšieho systému.
Jedna z posledných klasifikácií, vzniknutá dohodou
67 mykológov, rozpoznáva 3 subkmene, resp. pododdelenia:
1. Agaricomycotina
2. Pucciniomycotina
3. Ustilaginomycotina
Podľa odhadov z roku 2008 je v oddelení Basidiomycota 16 tried, 52 radov, 177 čeľadí, 1 589 rodov
a 31 515 druhov.
Na rozdiel od živočíchov a rastlín, u ktorých je
pohlavie pomerne ľahko rozoznateľné, Basidiomycota
(okrem hrdzí) má nerozoznateľné kompatibilné haploidy, ktoré sú zvyčajne tvorené mycéliom ako zhluk
vláknitých hýf. Haploidné mycélia sa zlučujú v procese
plasmogamie a následne kompatibilné jadrá migrujú
k sebe navzájom a párujú sa. Karyogamia je oddialená,
Obrázok 67. Peziza ostracoderma [Ascomycota, Pezizales,
Pezizaceae] je saprofytickou hubou rašeliny a po zaparení vytvára
plodnice. Foto: Kunca
takže kompatibilné jadrá zostávajú v pároch a hýfa sa
potom nazýva dikaryotická. Haploidné mycélia sa nazývajú monokaryotické. Často je dikaryotické mycélium
vitálnejšie ako individuálne monokaryotické mycélium
a prerastá substrát rýchlejšie.
Dikaryotické mycélium žije dlhšie, aj niekoľko
rokov, dekád a dokonca aj storočí. Monokaryotické
mycélium nie je ani samičieho, ani samčieho pohlavia.
Majú buď bipolárny (unifaktoriálny) alebo tetrapolárny
(bifaktoriálny) zlučovací systém (mating system). Výsledkom toho je skutočnosť, že po meióze vznikajú haploidné bazídiospóry a z toho vyplývajúce monokaryony,
ktoré majú jadrá kompatibilné s 50 % (u bipolárnych)
alebo s 25 % (u tetrapolárnych) sesterských bazídiospór
(ako aj ich monokaryonmi), keďže zlučované gény sa
musia navzájom odlišovať, aby boli kompatibilné. Avšak
existuje mnoho variability okolo tohto genetického systému v populácii, a tak až okolo 90 % monokaryonov
je navzájom kompatibilných. Vyzerá to potom, akoby
haploidné spóry boli multisexuálne.
Udržanie dikaryotického stavu v dikaryonoch
v mnohých bazídiových hubách je uľahčované tvorbou
praciek (anglicky „clamp connections“). Tie sa objavujú
preto, aby pomáhali koordinovať a opätovne nastaviť
páry kompatibilných jadier po synchrónnej mitóze
jadrového delenia. Je však mnoho rôznych variácií.
V typickom životnom cykle bazídiových húb dlho žijúce
dikaryony pravidelne (sezónne) alebo nepravidelne (občas) vytvárajú bazídiá, čo sú špecializované, kyjakovité
koncové bunky, v ktorých pár kompatibilných jadier sa
zlučuje (karyogamia), čím sa vytvorí diploidná bunka.
Nasleduje meióza, počas ktorej sa vytvoria 4 haploidné
jadrá, ktoré migrujú do 4 externých, najmä hrotových
bazídiospór. Bazídiospóry sú zvyčajne balistické, kvôli
čomu sú niekedy nazývané aj balistospóry. Vo väčšine
druhov sa bazídiospóry rozptyľujú a každá môže začať
rásť, vytvárať tak nové haploidné mycélium, ktoré bude
pokračovať v životnom cykle. Bazídiá sú mikroskopické
28
Obrázok 68. Schéma bazídioarpu – diploidná reprodukčná štruktúra bazídiomycétov, plodnica, hymenium a bazídium. (Zdroj: http:// www.wikipedia.org)
a sú často produkované „na“ alebo „v“ multibunečných
plodniacich nazývaných bazídiokarpy, bazídiomy alebo
plodnice. Balistické bazídiospóry sú vytvárané na sterigmách (anglicky „sterigmata“) , ktoré sú zúžené, zašpicatené ako tŕň a sú ohnuté ako rohy býka. V niektorých
bazídiových hubách spóry však nie sú balistické a sterigmy môžu byť aj priame, redukované len na stopky, alebo
môžu aj úplne chýbať. Bazídiospóry nebalistických bazídií môžu byť uvoľňované rozprasknutím, rozpustením
alebo rozpadom bazídia.
Dimorfické bazídiové huby s kvasinkovým štádiom
a pleiomorfickými hrdzami sú príklady húb s anamorfami, ktoré sú nepohlavným vývojovým štádiom. U niekto-
rých bazídiových húb je známe len anamorfné štádium.
Veľa bazídiových húb sú kvasinkami, nazývanými bazídiové kvasinky, aby sa tak odlíšili od askomycétnych kvasiniek z oddelenia Ascomycota. S výnimkou kvasinkových
anamorf, uredínií, écií a pykníd, niektoré bazídiové
huby vytvárajú zreteľne odlišné anamorfy ako súčasť
ich životného cyklu. Napr. Collybia tuberosa so svojím
jablkovito sedlovitým tvarom a farebným skleróciom,
Dendrocollybia racemosa so svojím skleróciom a konídiami Tilachlidiopsis racmosa, Armillaria ssp. so svojimi
rhizomorfami, Hohenbuehelia spp. so štádiom infikovania háďatiek Nemactotonus spp. a ako parazit kávových
listov, alebo Mycena citricolor a jej Decapitatus flavidus
výhonky nazývané gemae.
Obrázok 69. Serpula lacrymans [Basidiomycota, Boletales, Serpulaceae]. Foto: Kunca
Obrázok 70. Auricularia mesenterica [Basidiomycota, Auricilariales,
Auriculariaceae]. Foto: Kunca
Obrázok 71. Daedaleopsis confragosa [Basidiomycota, Polyporales,
Polyporaceae]. Foto: Kunca
29
ZÁKLADNÉ SKUPINY HÚB
RAD ERYSIPHALES
Rad Erysiphales patrí do oddelenia Ascomycota
a obsahuje len jednu čeľaď, a to Erysiphaceae. Mnohé
druhy z tohto radu spôsobujú ochorenia rastlín nazývané múčnatky.
• Teleomorfy sú zvyčajne zreteľne odlišné a rôznorodejšie ako anamorfy. Vrecká môžu byť bitunikátne alebo
unitunikátne (podľa jednej alebo dvoch vrstiev) a je to
stále predmetom výskumu.
V rade Erysiphales je jedna čeľaď Erysiphaceae,
28 rodov a približne 100 druhov. Patrí sem mnoho
imperfektných húb (huby, ktorých pohlavné rozmnožovanie nie je známe), najmä z rodu Oidium. Nedávne
molekulárne analýzy odhalili existenciu 6 hlavných evolučných línií.
a) Línia 1 obsahuje rody Erysiphe, Microsphaera a Uncinula, pričom každý z týchto rodov má aj mitosporické
štádium obsiahnuté v rode Oidium, podrode Pseudoidium.
b) Línia 2 obsahuje Erysiphe galeopsidis a Erysiphe
cumminsiana s anamorfou z rodu Oidium podrodu
Striatoidium.
c) Línia 3 obsahuje rod Erysiphe s anamorfami Oidium
podrodu Reticuloidium.
d) Línia 4 pozostáva z rodov Leveillula a Phylactinia,
ktoré majú anamorfu z rodov Oidiopsis, resp. Ovulariopsis mitosporického štádia.
e) Línia 5 pozostáva z rodov Sphaerotheca, Podosphaera a Cystotheca, ktoré majú anamorfu z rodu Oidium,
podrodov Fibroidium a Setoidium.
f) Línia 6 obsahuje druh Blumeria graminis, ktorý má
anamorfu Oidium, podrod Oidium mitosporické štádium. Tieto línie sa odlišujú nielen na úrovni molekulárnej, ale aj morfologickej.
• Kleistotéciá majú vrecká usporiadané v hyméniu, ktoré
pripomína peritécium. Kleistotéciá sú drobné a zvyčajne nie väčšie ako 0,1 mm. Z vonkajšej steny kleistotécia vyrastajú špecializované hýfy tzv. prívesky. Počet
vreciek na jednu askomu (plodničku) kolíše a tento
znak je dôležitý pri rozlišovaní rodov.
Charakteristika
• Múčnatky majú povrchové mycélium, ktoré získava
živiny z hostiteľskej rastliny špecializovanými hýfami,
ktoré prenikajú cez epidermálne bunky hostiteľa za
pomoci absorpčného orgánu nazývaného haustórium.
Obrázok 72. Erysiphe palczewskii na listoch Caragana arborescens
[Ascomycota, Erysiphales, Erysiphaceae]. Foto: Kunca
• Múčnatky sú pozoruhodné kvôli svojim spletitým príveskom, ktoré napomáhajú pri determinácii druhov.
Životný cyklus
Hostiteľské pletivá sú infikované pohlavnými askospórami, alebo nepohlavnými konídiami, ktoré klíčia na povrchu listu alebo kmeňa, výsledkom čoho je
priehradkované mycélium s jednojadrovými bunkami.
Väčšina múčnatiek napáda len epidermálne bunky. Vonkajšie mycélium vytvára krátke vzpriamené konídiofory,
pričom každý z nich nesie jednoduchý rad súdkovitých
spór a najmladšia spóra je na báze. Napadnutá časť rastliny je tak pokrytá vrstvou konídioforov, ktoré dávajú
tejto časti rastliny vzhľad bieleho múčnatého prášku.
Zrelé spóry sa oddeľujú a pomerne ľahko sú unášané
vetrom a tým sa zabezpečujú nové infekcie. V jeseni sa
vytvárajú pohlavné chasmotéciá. Chasmotéciá sú odpočinkovým (hibernating) štádiom patogéna. Askospóry sú
dormantné počas celej zimy a začínajú klíčiť na jar. Až
sa vrecká začnú rozširovať, praskne stena chasmotécia,
pričom sa askospóry vystrelia do vzduchu.
Erysiphales sú obligátnymi parazitmi na listoch
a plodoch vyšších rastlín, pričom spôsobujú ochorenie
nazývané múčnatky. Mnoho pokusov pestovať múčnatky na živných pôdach zlyhali.
30
RAD RHYTISMATALES
Rad Rhytismatales patrí do oddelenia Ascomycota.
Člení sa na 3 čeľade, 71 rodov a 411 druhov.
Plodnice sa nachádzajú na odumretom materiáli,
zvyčajne listoch, vetvičkách, kôre, dreve alebo šiškách,
zriedkavo aj na bobuliach. Aj keď veľa rôznych substrátov môže byť osídlených, sú zvlášť početné na ihličnanoch, trávach a erikách (Ericaceae). Z toho vyplýva, že
sú častejšie v lesoch a rezerváciách (najmä na kyslých
pôdach) ako na poľnohospodárskych pôdach. Kolonizovaná časť rastliny je zvyčajne úplne odumretá a už opadnutá na zemi v opadanke. Sú však aj prípady, keď listy,
vetvičky a kôra sú ešte pripojené na strome a niekedy
sú ešte živé s malou odumretou časťou, kde sú plodnice
týchto húb. Niektoré druhy sú známe, že osídľujú zrejme
zdravé rastlinné pletivá ako bezpríznakové endobionty
a plodnice vytvárajú len v určitom veku.
Charakteristickým znakom napadnutých listov a konárikov je, že napadnuté pletivo býva svetlejšie, bledšie
ako pletivo po napadnutí inými hubami. Vetvičky napadnuté týmito hubami sú zvyčajne krehkejšie, a tak tieto huby hrajú aj určitú úlohu pri samoočisťovaní kmeňov
od starších vetiev. Mnoho druhov vytvára konidiálne štádium pred pohlavným štádiom (ascomata) a obe štádiá
sú takmer rovnako hlboko ponorené do hostiteľského
pletiva. Konidiálne štádium je zvyčajne vo forme čiernej
pyknidy, ktorá obsahuje drobné jednobunkové konídiá,
ktoré majú pravdepodobne funkciu spermácií.
Ascomatá, ktoré sa vytvárajú po pyknidách, sú väčšie, avšak taktiež čierne, s otvorom vo forme niekoľkých
trhlín v krycej vrstve na povrchu, aby bolo možné odhaliť hyménium. Parafýzy sú zvyčajne prítomné. Vrecká
sú tenkostenné len s jednou funkčnou vrstvou steny
a s apexom, ktorý sa nikdy nefarbí na modro s jódovým
činidlom (napr. v Melzerovom činidle). Askospóry sú
takmer jednotne bezfarebné, zvyčajne bez priehradiek
a často krát sú dlhé a tenké. V pohlavných plodničkách
je takmer vždy prítomný aj želatínový materiál, ktorý
pokrýva, resp. vypĺňa priestor medzi askospóramy a parafýzami. Uvoľňovanie spór je vo vlhkých podmienkach
takmer „násilné“.
Zónovacie čiary, pyknidy a askokarpy (pohlavné
plodničky) sú dlhotrvajúce a sú zvyčajne viditeľné v teréne v rovnakom čase spolu, a tak zisťovanie prítomnosti
týchto húb sa môže realizovať v hociktorom ročnom
období. Z praktického hľadiska mnohé druhy môžu byť
spoľahlivo určované už za pomoci príručnej lupy, takže
nie je ani potrebné brať vzorky do laboratórií.
Pri vyhľadávaní týchto húb je nevyhnutné poznať
hostiteľskú rastlinu a jej časť, kde sa huba môže nachádzať (ihlice, listy, kôra, atď.). Ak sa pri kontrole huba
nenájde, je možné, že sa na skúmanom strome ani nenachádza. Zisťovanie distribúcie takýchto húb s trvalými
plodnicami a zónami je podstatne presnejšie ako húb
z iných skupín, ktoré majú pominuteľné, krátko žijúce
plodnice.
Počasie významne vplýva na terénne práce s týmito
hubami. Vo všeobecnosti jasné slnečné dni nie sú vhodné pre ich pozorovanie. Ascomata sú uzatvorené a silný
kontrast medzi svetlom a tieňom sťažuje ich spozorovanie. Podobne je to pri ich pozorovaní v zimnom období
v zasneženej krajine alebo za šera, keď je zase málo
svetla. Najlepším počasím pre pozorovanie týchto húb je
zamračená obloha, ale s dostatkom svetla, alebo počas
a krátko po daždi, resp. keď sa sneh rýchlo topí. Ak sa
odoberajú vzorky je potrebné si uvedomiť, že niektoré
druhy sú zriedkavé, a teda manipulovať s nimi ako s jedinečným výskumným materiálom.
RAD AGARICALES
Rad Agaricales, nazývaný aj „lupenaté huby“, alebo pravé huby, obsahuje huby s charakteristickým tvarom. Rad zahŕňa 33 čeľadí, 413 rodov a viac ako 13 tisíc
druhov, vrátane piatich vymretých rodov známych len
z fosílií. Patria sem bežné, všadeprítomné huby, smrteľne jedovaté huby, halucinogénne druhy, svetielkujúce
a iné charakteristické skupiny. Plodnice sú dužinaté,
s hlúbikom, klobúkom a lupeňmi, v ktorých sa vytvárajú
bazídiospóry.
V trojzväzkovom diele „Systema Mycologicum“
publikovanom v rokoch 1821 a 1832, známy mykológ
Elias Fries dal takmer všetky druhy s lupeňmi do rodu
Agaricus. Usporiadal tento veľký rod do „klanov“, ktorých mená sa stále používajú ako názvy rodov. Fries neskôr vyzdvihol tieto klany na úroveň rodov, avšak ďalší
autori neskôr, napr. Gellet, Karsten, Kummer, Quélet
a Staude urobili množstvo zmien v tomto systéme. Fries
založil svoju klasifikáciu na makroskopických charakteristikách plodníc a farbe výtrusného prachu. Jeho systém
bol široko využiteľný, keďže mal výhodu, že mnohé rody
mohli byť ľahko identifikované na základe charakteristík zistených ešte v teréne. Klasifikácia Friesa však
bola neskôr prehodnocovaná, najmä po publikovaní
vedeckých prác od výskumníkov Fayoda a Patouillarda,
o mikroskopických štruktúrach plodníc, ktoré poukázali
na neprirodzené spájanie druhov do spoločných skupín.
V nedávnej minulosti práca Rolfa Singera „The Agaricales in Modern Taxonomy” publikovaná v 4 vydaniach v rokoch 1951 až 1986, využíva aj makroskopické
charakteristiky Friesa aj mikroskopické charakteristiky
Fayoda pri členení čeľadí a rodov. Singerova posledná
klasifikácia tak zahŕňa 230 rodov a 18 čeľadí. Singer
vytvoril 3 hlavné skupiny v rámci radu Agaricales sensu
lato:
1. Agaricales sensu stricto
2. Boletales
3. Russulales
Tieto skupiny sú akceptované aj v súčasnosti po
overení založenom na analýzach DNA ako línia euagarics, línia bolete a línia russuloid. Molekulárny fylogenetický výskum ďalej rozčlenil línie do 6 skupín a boli
pomenované ako Agaricoid, Marasmioid, Pluteoid, Hygrophoroid a Plicaturopsidoid.
Pod termínom „agaric“ (t.j. pečiarky) sa tradične
chápe Agaricales, čo zvyčajne znamená, že ide o lupenaté huby. Tieto dve kategórie však nie sú synonymom,
aj keď sa v značnej miere prekrývajú.
Agarics sú všadeprítomné na všetkých kontinentoch. Väčšina z nich je terestriálna, rastúca v lesoch,
lesostepiach, na lúkach. Až do roku 2005 boli lupenaté
huby považované len za terestriálne, keď následne bol
objavený druh Psathyrella aquatica, ktorý vytvára plodnice pod vodou.
Agarics sú známe aj z 5 monotypových rodov nájdených vo fosíliách v jantári. Najstaršie záznamy sú z Kriedy (druhohory): Palaeoagaracites antiquus z Barmského
jantáru a Archaeomarasmius leggeti z jantáru z New
Jersey. Ďalšie 3 druhy Aureofungus yaniguaensis, Coprinites dominicana a Protomycena electra pochádzajú
z jednej vzorky z jantáru z bane v Dominikánskej republike (na ostrove Hispaniola v Karibskom mori).
Plodnica je štruktúra životného cyklu, v ktorej sa
vytvárajú spóry. Väčšina húb sa rozmnožuje spórami
a plodnice sa vytvárajú pre ich produkciu a rozširovanie.
Spóry vytvorené v plodniciach sú zvyčajne výsledkom
pohlavného rozmnožovania.
Plodnica je viditeľným znakom rastúcej huby. Je
vytvorená z rozsiahlej siete nitkovitých vlákien, z hýf. Živiny absorbujúca časť huby sa nazýva vegetatívne mycélium, čo je opakom mycélia plodnice, teda pohlavného
mycélia. Vegetatívne mycélium absorbuje vodu a živiny
zo substrátu, na ktorom rastie. Ak je zásoba živín dostatočná a podmienky prostredia priaznivé, niektoré huby
potom môžu na danej lokalite rásť aj niekoľko rokov.
Huby si nedokážu vyrobiť potravu, teda uhľovodíky, ako
zelené rastliny. Niektoré druhy sú saprotrofné a prijímajú živiny z odumretého organického materiálu. Iné
druhy sú parazitické na živých rastlinách a živočíchoch.
Veľa druhov, zvlášť lupenatých húb a hríbov, vytvára
rozsiahle mycélium, ktoré žije v symbióze s koreňmi.
Táto symbióza je výhodná pre hubu aj hostiteľa a nazýva sa mykoríza.
Ak sú podmienky prostredia priaznivé (vlhkosť,
svetlo, teplota, vzdušnosť, živiny) a mycélium je v dobrom stave, plodnice huby sa vytvárajú. Presne definované podmienky, za ktorých sa plodnice vytvoria, nie sú
známe.
Rody Incertae sedis
Niekoľko rodov z radu Agaricales, ktoré sú nedostatočne spoznané, alebo ich DNA ešte nebola analyzovaná, a teda neboli ešte priradené k určitej čeľadi,
sú označované ako Incertae sedis, a teda s nejasnou
systematickou pozíciou s ohľadom na čeľaď. V tomto
prípade ide o rody:
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
Amogaster
†Aureofungus
Brunneocorticium
Cheilophlebium
Cleistocybe
Cribrospora
Disporotrichum (anamorph)
Mesophelliopsis
†Palaeoagaracites
Panaeolina
Panaeolus
Phlebophyllum
Plicatura
Plicaturopsis
Sedecula
Setchelliogaster
Trichocybe
RAD HYMENOCHAETALES
Bazídiomata sú gymnokarpné, typu krustotécia,
ktoré môžu byť hydnelloidné, fomitoidné, ganodermatoidné, stereoidné alebo korticioidné. Sú teda rozliate
až klobúkaté, niektoré koralovité, jednoročné alebo
viacročné, s hladkým alebo rúrkovitým hymenoforom.
Bazídiospóry sú hyalínne až hnedé, obyčajne hladké, len
zriedkavo amyloidné. Sú to hlavne drevné huby spôsobujúce bielu hnilobu drevín a dreva. K rodom s väčším
počtom druhov vyskytujúcich sa na Slovensku patrí
Inonotus (14 druhov), Phellinus (22 druhov), Coltricia
(3 druhy).
Rod Inonotus
Plodnice jednoročné, resupinátne, spätne otočené,
prisadnuté bez klobúka alebo s klobúkom. Pletivo žltkasté až červenkasto hnedé, v KOH tmavnúce. Povrch
klobúka je srstnatý, štetinatý, plstnatý alebo aj holý, žltkastý až červenohnedý, často tmavnúci a vekom rozpraskaný. Dužina hnedá, jemne vláknitá až tvrdo korkovitá.
Systém hýf je monomitický až dimitický. Hýfy jednoducho delené, vo väčšine druhov tenkostenné a takmer
hyalínne až po hrubostenné a hnednúce v KOH, silno
vetvené, u niektorých druhov prítomné aj spevňujúce
hýfy. „Sety“ prítomné v dužine niektorých druhov. Hymeniálne štetinky prítomné vo väčšine druhov. Bazídiá
kyjakovité, až široko elipsovité, 4 sterigmy, jednoducho
priehradkované na svojej báze. Bazídiospóry úzko elipsovité až vajcovité, hyalínne alebo zlato žlté až červen-
31
32
Obrázok 74. Inonotus obliquus [Basidiomycota, Hymenochaetales,
Hymenochaetaceae]. Foto: Kunca
neratívne hýfy. Hymeniálne „sety“ a dužinovité „sety“
chýbajú alebo sú prítomné, „setové“ hýfy chýbajú alebo
sú prítomné na okraji alebo v dužine plodníc. Spóry guľovité až valcovité, hladké, hyalínne až hrdzavohnedé,
tenko až hrubostenné, dextrinoidné až negatívne v Melzerovom činidle. Rastú na mŕtvych a živých ihličnanoch
a listnáčoch. Spôsobujú bielu hnilobu. V tomto rode je
známych 36 druhov z Európy. Typový druh je Polyporus
igniarius. Najbližším príbuzným rodom je určite Inonotus, ktorý sa odlišuje najmä jednoročnými a mäkkými
plodnicami. Zvyčajne nie je problém rozlíšiť tieto dva
rody v teréne, avšak sú niektoré druhy z rodu Phellinus
s jednoročnými plodnicami (napr. P. erectus), kde sú
aj prechody medzi hyalínnymi generatívnymi hýfami
a skeletovými hýfami.
kasto hnedé, hladké, v Melzerovom činidle negatívna
reakcia. Druhy spôsobujú bielu hnilobu živých a mŕtvych
ihličnanov a listnáčov. V tomto rode známych 18 druhov
z Európy. Typovým druhom je Polyporus hispidus. Rod je
ľahko rozpoznateľný podľa svojich hnedých, jednoročných plodníc s vláknitou až mäkkou alebo krehkou konzistenciou. Hýfy sú vo všeobecnosti širšie ako tie v rode
Phellinus, ktorý je charakteristický drevnatými, trvalými
plodnicami a dimitickým systémom hýf.
Rod Phellinus
Plodnice sú trvalé, resupinátne až klobúkaté, rastúce jednotlivo alebo v skupinách. Klobúk, ak je prítomný, je žltkastý, hrdzavohnedý, sivý až čierny, plstnatý,
štetinkatý, hladký alebo hlboko rozpraskaný. Povrch
pórov hnedastý, póry sú nepravidelné a hranaté. Dužina
tmavá, červenohnedá, umbrová alebo žltkasto hnedá,
väčšinou drevnatá, zriedkavejšie tvrdo vláknitá. Systém
hýf dimitický s prechodmi medzi tenkostennými generatívnymi hýfami a charakteristickými hrubostennými
skeletovanými hýfami. Generatívne hýfy hyalínne až
svetložlté, úzke, tenkostenné, jednoducho priehradkované. Skeletované hýfy sú žltkasté až hrdzavo hnedé,
bez priehradiek alebo s príležitostnými jednoduchými
priehradkami, väčšinou hrubostenné a širšie ako ge-
Obrázok 75. Phellinus ferruginosus [Basidiomycota, Hymenochaetales, Hymenochaetaceae]. Foto: Kunca
RAD POLYPORALES
Rad zahŕňa približne 2 300 druhov húb s nápadnými plodnicami. Hymenofor je pórovitý, lištovitý, drsný,
hladký alebo spletitý. Substrátom je pôda alebo hnijúce
drevo. Niektoré druhy sú jedlé, niektoré sú patogénmi
drevín.
Rad bol prvýkrát navrhnutý v roku 1926 nemeckým
mykológom menom Ernst Albert Gäumann. Rad vtedy
zahŕňal 10 čeľadí: Brachybasidiaceae, Corticiaceae, Clavariaceae, Cyphellaceae, Dictyolaceae, Fistulinaceae,
Polyporaceae, Radulaceae, Tulasnellaceae, a Vuilleminiaceae. Takto vytvorený rad však nebol všeobecne
prijatý, keďže väčšina mykológov radšej používala ume-
lovytvorený rad Aphyllophorales.
Na základe molekulárnych analýz sequencií DNA
sa až v nedávnej minulosti presnejšie vyčlenili hranice
radu Polyporales. Patria tam druhy predovšetkým z čeľadí Polyporaceae, Fomitopsidaceae a Meripilaceae. Ďalej
je tam čeľaď Ganodermataceae, ktorá bola predtým v
samostatnom rade Ganodermatales na základe charakteristických morfologických vlastností bazídiospór.
Do radu Polyporales patria aj kortikoidné huby čeľadí
Cystostereaceae, Meruliaceae, Phanerochaetaceae a Xenasmataceae, ďalej karfiolovité huby z čeľade Sparassidaceae.
Rad Polyporales je kozmopolitný a obsahuje približne 1 800 druhov rozšírených po celom svete. Niektoré druhy sú saprofytné, iné zase parazitické a spôsobujú
hniloby dreva.
Veľa druhov z rodov Fomes, Fomitopsis a Ganoderma je patogénnych a spôsobujú hniloby koreňov
a koreňových nábehov živých stromov, čím spôsobujú
poškodenie lesných drevín. Niektoré druhy spôsobujú
hnilobu stavebných trámov, napr. v baniach (Androdia
vaillantii). Iné druhy sú zase komerčne pestované a predávané pre tradičnú čínsku medicínu ako napr. Ganoderma lucidum, Grifola frondosa a Trametes versicolor.
Obrázok 76. Laetiporus sulphureus [Basidiomycota, Polyporales, Fomitopsidaceae]. Foto: Kunca
RAD PUCCINIALES
Hrdze vo svojej najdokonalejšej komplexnosti produkujú 5 rôznych typov spór na 2 rôznych hostiteľoch
z dvoch nepríbuzných hostiteľských čeľadí. Takéto hrdze
sú:
- heteroeciálne (heteroecious), teda vyžadujú 2 hostiteľov a
- makrocyklické, keďže produkujú až 5 typov spór.
Podľa konvencie jednotlivé vývojové štádiá sú číslované rímskymi číslicami. Bazídiospóry infikujú prvého
hostiteľa, mycélium vytvára pyknídiá nazývané spermogóniá, ktoré sú miniatúrne, fľaškovitého tvaru, duté,
submikroskopické zoskupenia ponorené v hostiteľskom
pletive, napr. v liste. Toto štádium je očíslované ako
„0“, produkuje jednoduché bunky, drobné spóry, ktoré
pomaly vytekajú von v sladkej tekutine a ktoré fungu-
jú ako nepohyblivé spermácie, a taktiež odstávajúce
receptorové hýfy. Hmyz a dážď unášajú spermáciá zo
spermogónia do iného spermogónia, pričom dochádza
k prekríženiu párovacích typov. Žiadna stielka pritom
nie je ani mužská ani ženská.
Po prekrížení vznikajú dikaryóny, čo je druhým vývojovým štádiom označovaným rímskou „I“. Plodničky
vytvorené v tomto štádiu sa nazývajú éciá. V nich sa
vytvárajú dikaryotické éciospóry v suchých retiazkach,
v hlúčkoch v tvare prevrátených pohárikov ponorených
v hostiteľskom pletive.
Tieto éciospóry potom infikujú druhý hostiteľský
rod (u makrocyklických hrdzí). Na druhom hostiteľovi sa
opakovane vytvárajú spórové štádiá číslované „II“ a to
urediospóry v suchých pustulách nazývaných uredíniá,
33
34
resp. urédiá. Urédiospóry sú dikaryotické a môžu infikovať toho istého hostiteľa na ktorom sa vytvorili. Opakovane ho infikujú počas vegetačnej sezóny.
Na jej konci sa vytvára štvrtý typ spór, teliospóry,
čo je súčasťou „III“ štádiá. Teliospóry sú hrubostenné
a ich úlohou je prezimovať, resp. prežiť iné nepriaznivé
podmienky.
Infekčný proces už ďalej nepokračuje, v tomto
štádiu je huba v dormancii a po zlepšení podmienok
teliospóry klíčia a vytvárajú bazídiá, čo je „IV“ štádium,
nazývané aj promycélium. Huby z radu Pucciniales majú
cylindrické bazídiá, po meióze sú trojpriehradkované
a každá zo štyroch buniek nesie jednu bazídiospóru. Bazídiospóry sa uvoľňujú a začínajú nový infekčný proces
na hostiteľovi 1.
Autoéciové hrdze ukončujú svoj životný cyklus
na jednom hostiteľovi, a makrocyklické hrdze vynechávajú jedno alebo viacero štádií.
Obrázok 77. Gymnosporangium sabinae [Basidiomycota, Pucciniales, Pucciniaceae]. Foto: Kunca
RAD RUSSULALES
Rad Russulales patrí do oddelenia Ascomycota.
Člení sa na 12 čeľadí, 80 rodov a 1 767 druhov (Hawksworth a kol., 1995). Táto skupina obsahuje russuloidné,
podzemné (hypogeické) druhy, trúdnikovité napr. Bondarzewia spp., zúbkovité huby a palicovité huby, napr.
Artomyces spp.. Bazídiospóry sú typicky ornamentované
s amyloidnými bradavicami alebo sieťkovaním, aj keď sú
tu nejaké výnimky z tohto pravidla, napr. Heterobasidion annosum.
35
HMYZ
RAD POLOKRÍDLOVCE / HEMIPTERA
36
Peniarka vàbová
Aphrophora salicina (Goeze, 1778)
Tento druh patrí medzi malé cikády. Na rozdiel
od tých tropických či juhoeurópskych nevydáva typický zvuk. Škodca sa vyskytuje pozdĺž potokov a riek.
V niektorých rokoch môže byť veľmi hojný a jeho výskyt
potom možno označiť za kalamitný. Škody, ktoré spôsobuje nie sú obyčajne výrazné. Znižujú najmä kvalitu
prútov košikárskych vŕb. Tie strácajú kvalitu a v mieste
poškodenia sa lámu. U nás žijú aj iné príbuzné druhy peniarok, napr. na jelši peniarka jelšová Aphrophora alni
alebo na ihličnanoch peniarka škvrnitá A. corticea.
OPIS DRUHU A BIONÓMIA
Dospelá peniarka je veľká asi 1 cm. Predné krídla
má zelenohnedé s drobným bodkovaním. Škodca prezimuje ako vajíčko. Na jar sa liahnu larvy, ktoré žijú obalené v tekutine podobnej slinám. Peniarky vyhľadávajú
tienisté miesta a nerady sa vystavujú plnému slnečnému
svetlu. Živia sa cicaním rastlinných štiav. Dospelé jedince
sa objavujú v letných mesiacoch. Škodca má v roku obyčajne jednu generáciu.
POŠKODENIE
Výskyt peniarok je nápadný podľa slizovitých,
penovitých útvarov, ktoré vytvárajú larvy na miestach
cicania. Pri silnom výskyte pod napadnutými stromami
„prší“ aj počas slnečného počasia. To kvapká tekutina
z penovitých útvarov. Na tenkých vetvičkách sa vytvárajú nekrotické fľaky na miestach cicania. Ak sa vŕbové
prúty využívajú na košikárske účely, znižuje ich kvalitu.
Nekrotické rany môžu byť vstupnou bránou niektorých
hubových ochorení. Druh tak môže znižovať celkovú
vitalitu porastov.
A.
HOSTITEĽSKÉ DREVINY
Vŕby a topole.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
Pohľad do koruny vŕby s bielymi, slinovitými
útvarmi, ktoré signalizujú výskyt peniarky vŕbovej. Foto: Zúbrik
B – E Larvy peniarky vŕbovej pokryté tekutinou podobnou slinám. V jednom zhluku tekutiny žije
obyčajne viacero lariev. Foto: Zúbrik
F
Dospelá peniarka vŕbová. Foto: Zúbrik
B.
37
C.
D.
E.
F.
38
Stromárka buková
Phyllaphis fagi (Linnaeus, 1767)
Stromárka buková sa vyskytuje v niektorých rokoch
veľmi hojne. V bukovom lese napadnutom týmto škodcom potom často lieta v povetrí veľké množstvo dospelých jedincov. Pretože sú biele, zdá sa, akoby uprostred
leta snežilo. Škody ktoré spôsobujú nie sú veľké. Znečistenie listov môže znižovať schopnosť transpirácie. Krútenie a odumieranie výhonkov a listov môže ohrozovať
najmä mladé stromy do veku 10 rokov.
Stromárka buková prezimuje ako vajíčko v blízkosti
púčika alebo na kôre stromu. Z vajíčka sa liahne na jar,
zároveň s rašením buka, malá larva. Larvy dávajú základ
novej generácii, ktorá prechádza na spodnú stranu listov, kde v skupinách cicia rastlinné šťavy. Časť jedincov
je okrídlená. Okrídlené vošky zakladajú novú generáciu,
ktorú už tvoria len okrídlené jedince. Nasledujúca generácia je potom bezkrídla. Na konci leta sa liahnu samce
aj samice, ktoré sa pária a kladú vajíčka. Tie prezimujú.
Voška má počas roka 3 – 4 generácie.
POŠKODENIE
Na spodnej strane listov sa nachádzajú biele povlaky. Tvorí ich biela vatovitá hmota, ktorú vylučujú larvy
tejto vošky. Hmota chráni vošky pred vonkajšími vplyvmi. Vošky tiež produkujú lepkavú a sladkú tekutinu. Tá
potom pokrýva celú spodnú časť listu. Tá sa stáva následkom toho špinavá, pretože zachytáva prach a nečistoty.
Vytvára sa tu tiež vhodné prostredie pre rast niektorých
nebezpečných húb a plesní. Pri silnom výskyte vošky sa
listy stáčajú a deformujú. Objavujú sa hnedé nekrózy
najmä na mladších listoch. Listy a dokonca aj mladé výhonky môžu uschýnať.
A.
Buk.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
Rôzne štádiá vošiek pokryté vatovitou hmotou.
Foto: Zúbrik
B – C Spodná strana listov znečistená tekutinou, ktorú vylučujú vošky. Foto: Zúbrik
D
Deformácie listov sú jedným z príznakov výskytu stromárky bukovej. Foto: Zúbrik
B.
39
C.
D.
40
Voka Dysaphis devecta
Dysaphis devecta (Walker, 1849)
Hojná voška na listnatých stromoch, známa najmä
z jabloní. Spôsobuje veľmi charakteristické a ťažko zameniteľné deformácie listov. Na jabloniach býva hojná
spolu s voškou jabloňovou Aphis pomi. Poškodenie znižuje celkovú vitalitu stromov a môže znižovať množstvo
a kvalitu úrody. Napáda najmä staršie stromy.
Malá voška veľká asi 1 – 2 mm prezimuje ako vajíčko. To je dobre chránené pred nepriazňou počasia, pretože býva uložené v záhyboch kôry. Na jar larvy cicajú
na spodnej strane listov hostiteľských rastlín. Larvy sú
sivé, pokryté voskovou hmotou. V lete sa objavujú pohlavné okrídlené jedince. Z nich časť prelieta na medzihostiteľské rastliny (Rumex crispus, Anthriscus silvestris)
z ktorých sa vracajú naspäť ku kladeniu vajíčok. Vajíčko
od polovice júla prezimuje v záhyboch kôry. Škodca sa
vyvíja opakovane na tom istom strome aj niekoľko rokov.
A.
POŠKODENIE
Listy napadnutých stromov sa v dôsledku cicania
lariev a dospelých jedincov krútia a deformujú. Vrchná
strana listu sa sfarbuje na svetložlto až červeno. Práve
červené sfarbenie napadnutých listov je mimoriadne
charakteristické. Napadnuté a poškodzované môžu byť
aj plody. Výskyt druhu znižuje celkovú vitalitu stromu.
Pretože sa poškodenie opakovane vyskytuje na tom
istom strome, môže byť v dôsledku recidívy vážnejšie.
Častejšie bývajú napádané staršie stromy v lesných porastoch ale aj v záhradách, parkoch a plantážach ovocných drevín.
Jabloň, hruška, dula a rastliny z čeľade ružovitých.
B.
TEXTY K OBRÁZKOM
A – D Vyliahnuté larvy cicajú rastlinné šťavy. Vyvolávajú nápadné, červenofialové sfarbenie,
pozdĺžne skrúcanie a deformácie listov hostiteľských drevín. Foto: Zúbrik
C.
41
D.
E.
42
Dutinárka orgovánová
Prociphilus bumeliae (Schrank, 1801)
Voška spôsobuje veľmi silné deformácie a stáčanie
listov na mladých výhonkoch. Po roztvorení zhluku listov
sa na ich spodnej strane objaví biela, mazľavá vatovitá
hmota. Tú vytvárajú cicajúce larvy a imága škodcu, ktoré
sú pod ňou ukryté. Škodí hlavne na mladých stromoch
do 15 – 20 rokov. Spolu s príbuznou P. fraxini je častá
v lesoch, v parkoch a v stromoradiach popri cestách.
Prezimuje ako vajíčko. Na jar sa liahnu larvy, ktoré
žijú vo vnútri chumáča listov, ktoré stáčajú do jedného
ružicovitého útvaru. Larvy sú sivookrové, pokryté bielou
voskovou hmotou. Produkujú veľké množstvo vatovitej
hmoty. Kolónie vošiek bývajú hojne navštevované mravcami. Koncom mája sa objavujú okrídlené jedince, ktoré
preletujú na jedľu, kde cicajú na koreňoch.
POŠKODENIE
Typickým symptómom prítomnosti škodcu je ružicovité stáčanie listov na koncoch výhonkov. Listy majú
pevnejšiu stavbu a tak útvar je pevný a vytrvalý. Chráni
kolóniu vošiek vyvíjajúcu sa pod jeho ochranou. Cicanie
vošiek znižuje vitalitu rastliny a skracuje ročný prírastok.
Výhonky môžu byť náchylnejšie na poškodenie vetrom.
Jaseň.
A.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
Typický tvar koruny mladého jaseňa napadnutého dutinárkou orgovánovou. Na konci výhonkov sú viditeľné ružicovité útvary. Foto: Zúbrik
B
Detail zhluku listov chrániaci kolóniu vošiek.
Foto: Zúbrik
C
Zhluk listov po otvorení. Vo vnútri je nápadná
kolónia vošiek pokrytých silnou vrstvou bielej
vatovitej hmoty. Foto: Zúbrik
D, E Larvy vošiek na listoch a výhonkoch jaseňa.
Sú sivookrovej farby, pokryté bielou voskovou
hmotou. Foto: Zúbrik
B.
43
C.
D.
E.
44
Méra jaseòová
Psyllopsis fraxini (Linnaeus, 1758)
Všetky druhy mér rodu Psyllopsis žijú na jaseňoch.
Okraje listov napadnuté mérou jaseňovou sú nádorovito, špirálovito stočené, zdurené, mäsovo červeno sfarbené. Ide o drobný hmyz veľkosti niekoľkých milimetrov
s dvoma pármi blanitých krídel. Vyskytuje sa na celom
území Slovenska.
Méra jaseňová má sivé, priehľadné krídla s tmavšou
kresbou. Dospelé jedince sú veľké asi 3 mm. Prezimuje
vajíčko. Skoro na jar sa liahnu prvé štádiá škodcu. Tie cicajú na spodnej strane listov jaseňa. Dospievajú koncom
júla a žijú až do polovice novembra, kedy kladú vajíčka
na vetvy jaseňa.
POŠKODENIE
V dôsledku cicania lariev, ako aj dospelých jedincov,
sa okraje listov stáčajú a sfarbujú svetloružovo až červeno. Na zhrubnutých okrajoch sa objavuje červenofialová
žilnatina. Symptómy poškodenia sú veľmi charakteristické a je ťažké ich zameniť. Škodca sa zvyčajne vyskytuje
jednotlivo a nemá sklony výraznejšie sa premnožovať. Je
hojná na celom území Slovenska.
Jaseň.
A.
TEXTY K OBRÁZKOM
A – D Charakteristické stáčanie okrajov listov jaseňa
a červenofialová žilnatina na miestach chorobne zhrubnutých pôsobením škodcu. To sú
hlavné príznaky poškodenia, ktoré spôsobuje
méra jaseňová. Foto: Zúbrik
B.
45
C.
D.
46
Voka svíbová
Aphis corniella (HillerisLambers, 1935)
Drobná voška, ktorá napáda kríky svíba bieleho. Je
hojná najmä na okrajoch lesných porastov a všade tam,
kde svíb rastie zatienený pod ochranou vyšších stromov
alebo na tienistých a vlhkejších miestach.
Dospelé jedince sú čierne, veľké asi 2 – 3 mm. Majú
priesvitné krídla. Prezimuje vajíčko. Na jar sa liahne nová
generácia, ktorá žije na spodnej strane listov svíba. Larvy
sú okrovohnedé. Neskôr dospievajú a okrídlené jedince
preletujú na vŕbku úzkolistú Epilobium angustifolium,
ktorá je ich medzihostiteľom.
POŠKODENIE
Poškodenie nebýva výrazné. Na spodnej strane
listov sú viditeľné veľké kolónie vošiek. Mnoho z nich
je sústredených v okolí alebo priamo na žilnatine listu.
Vošky vylučujú medovicu a ich kolónie bývajú hojne
navštevované mravcami. Lepkavá a sladká medovica
zachytáva čiastočky prachu a iných nečistôt. V dôsledku
toho môžu mať listy napadnutých stromov problémy
s dýchaním. Listy sa v dôsledku cicania skrúcajú a môžu
uschýnať.
Svíb biely, zriedkavejšie aj svíb krvavý. Letný medzihostiteľ vŕbka úzkolistá Epilobium angustifolium.
A.
TEXTY K OBRÁZKOM
A – D Kolónia vošiek na spodnej strane listov. Okrídlené jedince sú sústredené v okolí žilnatiny.
Foto: Zúbrik
B.
47
C.
D.
48
Dutinárka skrutkovitá
Pemphigus spyrothecae (Passerini, 1860)
Na listových stopkách topoľov sa vytvára špirálovitá
hálka. V nej sa vyvíja kolónia vošiek. Voška sa nesťahuje
na iné druhy rastlín ako niektoré jej príbuzné. Hálky sú
časté v druhej polovici leta. Hojný škodca topoľov.
Oplodnená samička kladie jedno veľké vajíčko
na kôru topoľa. Vajíčko prezimuje. Na jar sa liahnu larvy
prvej generácie. Sú veľké asi 0,5 mm. Cicajú na listových
stopkách, kde sa v dôsledku ich činnosti začína vytvárať
špirálovitá hálka. Hálka je stočená smerom doprava, len
vzácne doľava. Na jednom liste sa tvorí zväčša len jedna
hálka, vzácne dve až tri. Vošky dospievajú v júni a dospelé jedince žijú relatívne dlho – asi 2 mesiace. Vo vnútri
hálky zakladajú druhú generáciu vošiek. Tie dospievajú
koncom augusta. Keď sú veľké asi 1,5 mm zakladajú tretiu generáciu. Začiatkom jesene hálky uschýnajú a dospelé vošky ich opúšťajú úzkym otvorom.
POŠKODENIE
Hálky sa často vyskytujú vo veľkom množstve. Napadnutých môže byť 70 – 90 % listov. Hojnejšie sa vyskytujú v nižších partiách koruny a na starších stromoch. Pri
premnožení môže táto voška cicaním oslabovať stromy.
Topoľ čierny najmä varieta italica.
C.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
Hálka dutinárky skrutkovitej. Foto: Zúbrik
B – D Ukážky hálok dutinárky skrutkovitej z konca
augusta. Hálky sa začínajú otvárať a vošky ich
úzkym otvorom opúšťajú. Foto: Zúbrik
D.
49
A.
B.
50
Kôrovnica zelená
Sacchiphantes viridis (Ratzeburg, 1843)
Kôrovnica zelená je malá voška poškodzujúca prednostne mladé smrekovcové porasty do veku 20 rokov.
Ohrozené sú všetky územia Slovenska kde sa pestuje
smrekovec. Riziko poškodenia sa zvyšuje na miestach
spoločného výskytu smrekových a smrekovcových mladín. Výskyt škodcu môže byť nebezpečný pre stromy aj
v semenných sadoch a lesných škôlkach. Druh žije aj na
smreku, kde tiež spôsobuje škody. Na konárikoch smreka vytvára typické hálky.
Voška s veľkosťou tela asi 2 mm. Larvy sú 0,5 mm
veľké, tmavej farby, voľným okom dobre viditeľné ako
malé čierne bodky na rašiacich ihliciach smrekovca. Počas vývoja časť populácie prezimováva na kôre, pokrytá
bielou voskovou vatou. Bionómia tohto druhu je veľmi
zložitá. Škodca prezimuje ako larva na báze púčika
smreka. Na jar rýchlo dospieva a kladie vajíčka. Z nich
sa vyliahnu larvičky, ktoré cicaním vytvoria z púčika
smreka typickú hálku veľkosti slivky. Hálka je spočiatku
zelená, neskôr často červenkavá. Má slivke podobný tvar
a zväčša je 2,5 – 5 cm veľká. Vytvára sa na báze výhonu
a ten akoby hálkou prerastal. V júli hálky uschýnajú
a otvárajú sa. Dospelé vošky z nich vyliezajú a prelietajú
na smrekovec. Hálky vydržia na smreku aj mnoho rokov.
Spôsobuje deformácie vetiev smrekov. Pri silnom výskyte
môže spôsobiť aj úhyn celých stromov (10 – 15 ročných).
V júni vošky na smrekovci vykladú vajíčka. Larvy potom
cicajú na ihliciach. Prezimujú na vetvičkách a na jar
dospievajú. Z vajíčok, ktoré nakladú sa liahnu progrediens (ktoré preliezajú na ihlice) a sistens (prezimujúce
na kmeni).
A.
POŠKODENIE
Ihlice smrekovca sú v mieste vpichu zahnuté, sú
svetlozelenej, žltej neskôr hrdzavohnedej farby. Skoro na jar sú mladé ihlice akoby poprášené prachom
– drobné čierne larvy prisaté na ihliciach. Neskôr v lete
možno na ihliciach smrekovca pozorovať zvyšky exúvií
dospelých samíc, ktoré tam po preletení zo smreka kládli vajíčka.
B.
Smrek obyčajný a smrekovec opadavý.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
Poškodenie ihlíc smrekovca vzniknuté cicaním
lariev kôrovnice zelenej. Typické „kolienkovité“
zahnutie ihlíc. Foto: Zúbrik
B, C Hálka kôrovnice zelenej na smreku. Foto: Zúbrik
D, E Suchá hálka kôrovnice zelenej na smreku, ktorú opustili larvy škodcu. Foto: Zúbrik
F
Okrídlené jedince kôrovnice zelenej kladúce
v druhej polovici roka vajíčka na ihlice smrekovca. Foto: Zúbrik
C.
51
F.
D.
E.
52
Kôrovnica smrekovcová
Adelges laricis (Vallot, 1836)
Kôrovnica zelená je malá okrídlená voška patriaca
do čeľade Adelgidae – kôrovnicovité. Vývoj a generačné
cykly sú podobné ako u kôrovnici zelenej. Larvy, jedince
generácie sistens i progrediens sú tmavej až čiernej farby. Larvy generácie progrediens sú voľným okom dobre
viditeľné ako malé čierne bodky na rašiacich ihliciach
smrekovca. Počas vývoja časť populácie prezimováva na
kôre. Je menej častá ako kôrovnica zelená. Ohrozené sú
všetky územia, kde sa pestuje smrek spoločne so smrekovcom.
Prezimuje ako larva pri púčiku na smreku. Na jar
dospieva a kladie vajíčka. Larvy sa vyvíjajú v hálke,
na ktorú sa mení púčik. Okrúhla hálka je potom obyčajne na konci výhonku alebo ňou výhonok prerastá. Má
veľkosť hrachu, asi 1 – 1,5 cm. Hálka je svetložltej neskôr
hnedočervenej farby, pričom na jej povrchu sa nachádzajú krátke kýptiky pretvorených ihlíc. V lete hálka
uschýna, vošky z nej vyliezajú a preletujú na smrekovec.
Hálky pretrvávajú na stromoch aj viac rokov.
POŠKODENIE
Ihlice smrekovca sú v mieste vpichu zahnuté, sú
svetlozelenej, žltej, neskôr hrdzavohnedej farby. Skoro
na jar sú mladé ihlice akoby poprášené prachom – drobné čierne larvy prisaté na ihliciach. Bohato vylučujú bielo
voskovú hmotu, ktorá ich chráni pred nepriazňou vonkajšieho prostredia. Na vetvičkách smreka sa tvorí malá
hálka veľkosti hrachu.
A.
Smrek obyčajný a smrekovec opadavý.
TEXTY K OBRÁZKOM
A – C Čerstvé hálky kôrovnice smrekovcovej.
Foto: Zúbrik
D, E Suchá hálka kôrovnice smrekovcovej, ktorú opustili vyliahnuté vošky. Môže pretrvať
na strome aj niekoľko rokov. Foto: Zúbrik
B.
53
C.
D.
E.
54
Kôrovnica kaukazská
Dreyfusia nordmannianae (Eckstein, 1890)
Kôrovnica kaukazská nie je pôvodným európskym
druhom. Oblasťou jej pôvodného rozšírenia je Kaukaz,
pohoria východného Pontu (Turecko) a Krym. Jej hostiteľskými drevinami sú v jej pôvodnej domovine Abies
nordmanniana a Picea orientalis. Od roku 1840 sa v súvislosti s introdukciou jej hostiteľských rastlín rozšírila do
celej Európy. Tu sa z dôvodu neprítomnosti prirodzených
nepriateľov rozmnožila a stala sa významným činiteľom
ovplyvňujúcim prežívanie jedľových mladín. Picea abies
– európsky smrek neprijala za svojho hostiteľa a nepoškodzuje ho. Udomácnila sa aj u nás a pravidelne sa
premnožuje na jedli bielej Abies alba. Príbuzným druhom je kôrovnica jedľová Dreyfusia piceae, ktorá celý
vývoj prežije na kôre starších jedlí (30 – 60 rokov).
Škodca prezimováva v štádiu nedospelej sistens
na kmeni, ktorá skoro na jar dospieva a kladie vajíčka.
Vajíčka sú žltookrovej farby, pomerne veľké k veľkosti
dospelých jedincov. Z nich sa liahnu larvy, z ktorých časť
prelieza na rašiace ihlice (progrediens) a časť zostáva
na kmeni. Larvy sú veľké iba niekoľko desatín milimetra.
Sú spočiatku svetložltej až okrovej farby, neskôr čierne.
Väčšinu vývoja sú pokryté vrstvou bielej voskovej vaty.
Generácia na ihliciach dospieva a znovu kladie vajíčka,
teraz na ihlice. Z nich sa liahnu jedinci generácie sistens.
Tie sa z časti pridružujú k tým, ktoré sa už nachádzajú
na kmeni a z časti z nich sa vyvinú dospelé jedince, ktoré
u nás hynú, neschopné nájsť medzihostiteľa. Jedinci sistens majú cuciak niekoľkokrát dlhší ako telo.
A.
POŠKODENIE
Príčinou poškodenia je cicanie lariev na ihliciach
a vetvičkách. Ihlice sa na nových výhonoch následkom cicania krútia smerom dolu, žltnú a skracujú sa. Pri silnom
výskyte škodcu dorastajú ihlice iba do dĺžky 0,5 – 1 cm.
Výhony sú na báze zdurené. Dochádza k znižovaniu prírastku na 5 – 6 cm u 10 ročných jedlí (10 – 15 % normálu) a postupne k odumieraniu terminálnych a bočných
výhonov a nakoniec aj celých stromčekov. Poškodenie
je pomerne charakteristické a je možné zameniť ho
v počiatočnom štádiu výskytu škodcu iba s pôsobením
niektorých abiotických činiteľov (mráz, imisie, nedostatok výživy).
Jedľa biela.
TEXTY K OBRÁZKOM
A – C Mladé larvy na spodnej strane ihlíc viditeľné
ako malé čierne bodky. Charakteristické je
krútenie ihlíc smerom nadol. Foto: Zúbrik
D
Následkom pôsobenia škodcu dochádza k spomaleniu rastu a zmene farby ihlíc na svetložltú.
Foto: Zúbrik
E
Zimná generácia sistens na kôre vetvičky.
Foto: Zúbrik
B.
55
C.
D.
E.
RAD BLANOKRÍDLOVCE / HYMENOPTERA
56
Hrebenárka hrdzavá
Neodiprion sertifer (Geoffroy, 1785)
Osička z čeľade hrebeňovkovité (Diprionidae). Vyskytuje sa v teplejších oblastiach Slovenska, kde poškodzuje borovicu lesnú a v menšej miere i borovicu čiernu.
Premnožuje sa tu v mladších 5 – 20 ročných porastoch.
Výskyt je obyčajne lokálny a nenapáda väčšie plochy. Je
bežná nielen v lesných porastoch, ale i v parkoch a mestských výsadbách. Škodca sa vyskytuje aj v porastoch
kosodreviny na hornej hranici lesa. Príbuzná hrebenárka
borovicová Diprion pini spôsobuje podobné škody. Z tejto čeľade sa u nás vyskytuje asi 15 druhov.
Samček je menší ako samička, čiernohnedý, s veľkosťou tela 6 – 7 mm. Má nápadné hrebeňovité tykadlá.
Samička je žltohnedá, o niečo väčšia. Samička kladie
vajíčka na ihlice borovíc v radoch v počte 5 – 20 kusov.
Vajíčka sa navzájom nedotýkajú. Pahúsenice sú žltosivé, s nevýraznými pozdĺžnymi pásmi svetlejšej farby.
Na juhu sa liahnu v apríli a v máji. Škodca sa vyskytuje
i v porastoch kosodreviny na hornej hranici lesa, kde sa
pahúsenice liahnu až v júni. Hlava je čierna. Pahúsenice
žijú pohromade (najmä keď sú mladšie), neskôr sa rozliezajú. Škodca má v roku jednu generáciu.
A.
POŠKODENIE
Na výhonkoch sú ihlice obžraté, najmä staršie ročníky tak, že na koncoch vetvičiek zostávajú iba zvyšky
nových ihlíc. Na konárikoch možno pozorovať početné
skupiny pahúseníc. Pravidelne sa premnožuje v 5 až
10 ročných intervaloch. Poškodenie možno zameniť so
žerom iných druhov hrebenárok. Najčastejšie sa vyskytuje a spôsobuje aj podobné poškodenie hrebenárka
borovicová Diprion pini. Pahúsenice, ktoré žijú tiež
spoločne sú sivozelené. Hlava je hnedá. V štádiu vajíčka
možno obidva druhy jednoznačne rozlíšiť podľa spôsobu kladenia vajíčok. Obidva druhy síce kladú vajíčka
rovnakým spôsobom – do radu v počte 5 – 20 kusov, ale
pri hrebenárke borovicovej sa vajíčka navzájom dotýkajú, u hrebenárky hrdzavej sa navzájom nedotýkajú.
Na borovici bežne žijú i ďalší zástupcovia hrebenárok
ako napr. hrebenárka hájová Macrodiprion nemoralis
alebo Gilpinia socia, Gilpinia frutetorum, Gilpinia virens
a ďalšie.
Borovica lesná, borovica čierna a borovica horská.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
Pahúsenica je žltosivá s nevýraznými pozdĺžnymi pásmi. Hlava je čierna. Foto: Zúbrik
B, C Pahúsenice žijú v skupinách. Až neskôr sa
rozliezajú. Foto: Zúbrik
D
Následkom žeru zostávajú vetvičky bez starších ihlíc. Foto: Zúbrik
B.
57
C.
D.
58
Ploskanka sadencová
Acantholyda hieroglyphica (Christ, 1791)
Ploskanka sadencová napáda 2 – 6 ročné borovice.
Vyskytuje sa na celom území pestovania borovice u nás.
Dáva ale prednosť teplejším oblastiam s piesčitými
a priepustnými pôdami. Lokálne môže spôsobovať aj
vážnejšie poškodenie stromov vo výsadbách a škôlkach.
Osička z čeľade ploskankovité Pamphiliidae s dĺžkou tela 14 – 17 mm (rozpätie krídel 20 – 30 mm). Krídla
sú svetlé, telo čierne so žltou kresbou. Pahúsenica je
šedozelená s tmavou chrbtovou páskou a postrannými
pásmi. Hlava je zelenohnedá. Meria asi 25 mm. Húsenica
žije jednotlivo na konárikoch borovíc zapradená vo vaku
dlhom 4 – 8 cm (obaleného trusom a zostatkami ihličia).
Pahúsenica z neho vychádza za potravou. Prezimuje
v pôde, kde sa na jar kuklí. Generácia je jednoročná.
POŠKODENIE
Na vetvičkách možno pozorovať 4 – 8 cm dlhé pradivové vaky (tesne pri kmienku) v ktorých sa nachádzajú
zvyšky ihličia a hrdzavý trus. Vaky možno pozorovať po
celý rok. V čase výskytu lariev (jún – august) je vo vnútri
vaku prítomná zelenkavá pahúsenica. Ihlice sú obžraté
až po pošvu. Poškodenie je dosť charakteristické. Existuje možnosť zámeny len s ploskankou červenohlavou
Acantholyda erythrocephala. Pahúsenice tohto druhu
žijú v skupinách v spoločnom riedkom pradive, v ktorom
má každá pahúsenica ešte osobitné rúrkovité pradivo.
Poškodzuje iba staršie ročníky ihličia. Ďalšie príbuzné
druhy ploskanky sadencovej žijú na smrekovci Cephalcia
alpina a smreku – ploskanka smreková Cephalcia abietis
a Cephalcia arvensis.
A.
Borovice.
TEXTY K OBRÁZKOM
A – D Pradivové vaky ploskanky sadencovej na vetvičke borovice. Sú ľahko pozorovateľné.
Vo vaku je zachytený hnedý trus pahúsenice.
Foto: Zúbrik
B.
59
C.
D.
60
Piliaroèka dráèová
Arge berberidis (Schrank, 1802)
Malá osička zo skupiny hrubopásich ôs (Symphyta).
Hojne sa vyskytuje na celom území Slovenska pričom
preferuje teplejšie oblasti. Je často príčinou poškodenia
kríkov dráča Berberis spp. Hojná je na okrajoch lesov ale
aj v záhradách a parkoch. Druh sa rád premnožuje opakovane počas viacerých rokov na tých istých miestach.
Jej pôsobenie môže oslabovať napadnuté hostiteľské
rastliny a znižovať ich celkovú vitalitu.
Dospelá osička je kovovolesklej čiernomodrej farby. Má dva páry blanitých krídel. V rozpätí krídel meria
približne 2 cm. Dospelé jedince poletujú začiatkom júna
okolo kríkov dráča. Ich let je dosť nemotorný a po krátkej dobe usadajú na listy. Tam sa pária a jednotlivo kladú pomerne veľké svetlozelené vajíčka. Dávajú prednosť
tmavším, zatieneným miestam a na oslnené časti listov
a koruny sadajú neradi. Z vajíčok sa koncom júna liahnu
pahúsenice. Sú pestro sfarbené. Na bielej farbe ich tela
sú výrazné čierne a oranžovožlté škvrny. Čoskoro zostávajú na konárikoch len stredové žilky listov. Zvyšok listov
skonzumujú do konca júla a začiatku augusta, kedy sa
v zemi kuklia v riedkom zámotku.
POŠKODENIE
Napadnuté dráče strácajú v júli a auguste značnú
časť listov. Na vetvičkách zostávajú len zvyšky stredných
žiliek. Na listoch sú prítomné asi 1,5 – 2 cm dlhé, pestro
sfarbené húsenice. Napriek svojmu dosť výraznému sfarbeniu ľahko ujdú pozornosti.
A.
Dráč.
TEXTY K OBRÁZKOM
A, B Dospelá piliaročka dráčová na liste dráča.
Foto: Zúbrik
C, D Odrastené pahúsenice piliaročky dráčovej
spôsobujú poškodenie listov dráča v letných
mesiacoch. Foto: Zúbrik
B.
61
C.
D.
62
Piliarka lipová
Caliroa annulipes (Klug, 1814)
Na lipách a duboch žije celé spektrum hrubopásych
blanokrídlovcov. Ich larvy sú veľmi charakteristické.
Niektoré sú polopriehľadné akoby „rôsolovité“, iné
majú telo porastené zvláštnymi výrastkami. Pahúsenice
sú zväčša zelené, ale môžu byť aj svetložlté alebo bielosivé. Jedným z hojne sa vyskytujúcich druhov je aj piliarka
lipová. Je hojná nielen na Slovensku, ale aj v mnohých
ďalších štátoch strednej a severnej Európy. V niektorých
rokoch sa na vhodných miestach premnožuje a spôsobuje silné poškodenie listov hostiteľských drevín. Hojná je
na otvorených miestach a alejových stromoch.
Veľkosť dospelých jedincov je 7 – 8 mm. Sú kovovo
lesklé. Telo aj krídla majú čierne. Dospelé piliarky lipové
sa v prírode objavujú začiatkom jari. Samičky po spárení
kladú vajíčka obyčajne v malých skupinách na spodnú
stranu listov hostiteľských drevín. Vyliahnuté larvy žijú
najskôr spoločne, neskôr sa rozliezajú. Larvy majú oválne, lesklé telá svetlosivej až žltozelenej farby a výraznú
čiernu hlavu. Osou tela prebieha výrazná, pozdĺžne
orientovaná zelená škvrna, ktorú tvorí presvitajúci obsah tráviacej trubice. Pripomínajú malé slimáčiky. Dorastajú do veľkosti 10 – 13 mm. Žijú na spodnej strane
listov. Často býva niekoľko lariev v tesnej blízkosti s rovnako orientovanými telami smerujúcimi hlavou k okraju
listu. Staršie larvy sa vyskytujú často aj jednotlivo. Druh
má u nás dve generácie v roku. Vývoj lariev trvá 2 – 3
týždne. Vyskytujú sa v júni a v auguste.
A.
POŠKODENIE
Larvy sa živia pletivami spodnej strany listov. Ich
žer je veľmi špecifický. Pletivá sú tzv. sieťované neskôr
skeletované. Vrchná strana listu býva síce zväčša nepoškodená, ale z dôvodu strát na spodnej strane uschýna
a predčasne hnedne. Sieťovité poškodenie spodných
pletív presvitá a je dobre viditeľné najmä v protisvetle.
Poškodené listy sa spočiatku nedeformujú. Neskôr sa ale
okraje listov stáčajú, listy predčasne uschýnajú a opadávajú. Na dospelých stromoch poškodenie listov znižuje
ich estetickú hodnotu, čo môže byť nežiadúce najmä
u okrasných drevín vysadených v mestskej zeleni alebo
v záhradách. Poškodenie mladých stromčekov a sadeníc
môže vážne ohroziť ich zdravotný stav a v extrémnych
prípadoch viesť aj k úhynu.
Lipa, dub a niektoré iné listnaté dreviny.
TEXTY K OBRÁZKOM
A, B Slimákom podobné larvy piliarky lipovej žijú
na spodnej strane listov. Foto: Zúbrik
C, D Typické poškodenie listov je viditeľné najmä
v protisvetle. Znižuje estetickú hodnotu stromov a môže ohrozovať ich zdravotný stav.
Foto: Zúbrik
B.
63
C.
D.
64
Hrèiarka kalichová
Andricus quercuscalicis (Burgsdorf, 1783)
Zástupca veľkej skupiny malých osičiek z čeľade hrčiarkovité (Cynipidae). Vytvárajú na hostiteľských drevinách veľmi charakteristické novotvary – hálky. Tie sú pre
každý druh škodcu typické. Vo vnútri hálky žije jedna
alebo niekoľko lariev. Hálky znižujú plochu asimilačných
orgánov a môžu dreviny oslabovať aj iným spôsobom.
V našich lesoch je hojná napríklad hrčiarka dubienková
Andricus kollari, Andricus lignicola, Andricus quercusradicis a iné. Hrčiarka kalichová tvorí hálky na plodoch
dubov – žaluďoch.
Na jar samičky (veľké asi 3,3 mm) kladú vajíčka
na kvety duba cerového. Tam sa vyvíja sexuálna generácia škodcu, ktorá ukončuje vývoj v máj – v čase tvorby
žaluďov. Samičky kladú vajíčka na čiašku žaluďa, pričom
doň vstrekujú špeciálnu tekutinu. Jej následkom dub vytvára špecifický novotvar. Nepravidelnú asi 2 cm veľkú,
zelenú hrčku – hálku – v ktorej sa vyvíja larva nepohlavnej generácie škodcu. Koncom leta larva hálku opúšťa
a kuklí sa v pôde.
A.
POŠKODENIE
Hálka akoby prerastala čiaškou a niekedy celý žaluď doslova pohltí. Žaluď sa prestáva normálne vyvíjať
a stráca klíčivosť. Napáda dub letný, dub zimný a vzácne
aj dub červený. Lokálne dokáže poškodiť až 70 – 80 %
úrody. Poškodené plody predčasne opadávajú. Druh potrebuje pre svoj vývoj dub cerový (sexuálna generácia).
Rôzne druhy dubov.
B.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
Pohľad do koruny duba kde je možné ľahko
rozpoznať zdravé žalude od tých poškodených
hrčiarkou kalichovou. Foto: Zúbrik
B – D Zelená, medúzovitá hálka akoby prerastala
čiaškou žaluďa a niekedy ho celý doslova pohltí. Foto: Zúbrik
E
Napadnutý žaluď uschýna a predčasne opadáva. Foto: Zúbrik
C.
65
D.
E.
66
Hrèiarka
Andricus quercustozae (Bosc, 1792)
Ďalší zástupca hrčiarok. Veľké, sivohnedé hálky
tohto druhu sú časté v skupinách na vetvičkách niektorých druhov dubov. Na strome vydržia niekoľko rokov.
Ich škodlivé pôsobenie je minimálne. Patrí medzi vzácne
druhy vyskytujúce sa hojne najmä v južnej Európe.
Malá osička veľkosti 3 – 3,5 mm. Samičky kladú
vajíčka na vetvičky duba. Po vyliahnutí lariev, tieto vylučujú špeciálnu tekutinu, ktorá iniciuje tvorbu novotvaru
– hálky na vetvičke duba. Hálka je podobná tej, ktorú
spôsobuje hojnejšia hrčiarka A. kollari, ale je podstatne
väčšia 35 – 40 mm. V jej strede sa na spodnej strane nachádza otvor obrúbený prstencom, akoby „korunou“.
V hálke žije jedna larva, ktorá hálku opúšťa okrúhlym
otvorom na jej bočnej strane.
POŠKODENIE
Na vetvičkách duba sú najskôr zelené, neskôr sivohnedé hálky. Často sa nachádzajú v skupinách 5 – 10
kusov tesne pri sebe na jednej vetvičke. Hálka vydrží na
strome viacero rokov a môže byť potom využívaná ako
obydlie iným hmyzom, napríklad niektorými druhmi
blanokrídlovcov. Vplyv hálky na zdravotný stav stromu
je minimálny.
A.
Rôzne druhy dubov.
TEXTY K OBRÁZKOM
A – C Hálka je jednou stranou prichytená k vetvičke.
Na opačnej strane sa nachádza prstenec s výbežkom uprostred. Foto: Zúbrik
D
Hálky sa často vyskytujú v skupinách.
Foto: Zúbrik
E
Vnútro hálky je vyplnené penovou hmotou.
Foto: Zúbrik
F
Mladá, ešte zelená hálka. Foto: Zúbrik
B.
67
C.
D.
E.
F.
68
Hrèiarka Andricus lignicolus
Andricus lignicolus (Hartig, 1840)
Tento zástupca čeľade Cynipidae vytvára na vetvičkách dubov tvrdé pevné hálky oválneho tvaru. Býva
častý na slnečných lokalitách v riedkych dubových lesoch. Žije všade spolu s dubom. Najhojnejší je na južnom
Slovensku a vo východoslovenskej nížine.
Tento druh, podobne ako ostatní zástupcovia tejto čeľade má v roku dve rozličné generácie. Na jar sa
liahne takzvaná sexuálna generácia. Tvoria ju samičky aj
samce. Samičky kladú vajíčka k púčikom duba cerového.
Tam sa v malých hálkach veľkých len 2 – 3 mm vyvíja vždy
jedna larva tejto hrčiarky. Vývoj larvy sa končí v máji.
Vtedy sa kuklí a kuklu opúšťa samička asexuálnej, druhej
generácie. Asexuálnej preto, že ju tvoria len samičky. Tie
bez toho aby sa párili, kladú novú generáciu. Kladú vajíčka na vetvičky duba letného alebo duba zimného. Na
mieste vpichu sa vytvára okrúhla, tvrdá hálka priemeru
približne 1 cm. Hálky sú na stromoch umiestnené buď
jednotlivo, alebo v menších skupinách. Larva v hálke dospieva koncom leta a v hálke sa aj kuklí. Na jar sa z kukiel liahne sexuálna generácia a vývoj sa opakuje. Hálka
tejto hrčiarky je veľmi odolná voči poveternostným vplyvom a zostáva na vetvičke aj niekoľko rokov.
POŠKODENIE
Na vetvičkách dubov sa tvoria tvrdé, okrúhle hálky
priemeru približne 1 cm. V prípade premnoženia a napadnutia malých stromov do výšky 1 m môže spomaľovať rast napadnutej dreviny.
A.
Dub cerový (sexuálna generácia), dub letný a dub
zimný (asexuálna generácia).
TEXTY K OBRÁZKOM
A – D Na vetvičkách dubov sa tvoria tvrdé, okrúhle
hálky priemeru asi 1 cm. Foto: Zúbrik
B.
69
C.
D.
70
Hrèiarka bezkrídla
Biorhiza pallida (Olivier, 1791)
Tento druh vytvára až 5 cm veľké hálky na vetvičkách dubov. Hálky sa začínajú tvoriť na jar v máji. Majú
krémovú až svetločervenú farbu a špongiovú štruktúru.
Ako larvy vo vnútri hálky dospievajú, hálka uschýna
a koncom júna sa mení na sivohnedú. Mení sa aj jej
štruktúra. Dospelé jedince sa liahnu v júli až auguste.
Tento druh sa vyskytuje na celom našom území. Je hojnejšia na suchších stanovištiach. Keď sa premnoží, dajú
sa hálky nájsť na každom strome v počte niekoľko desiatok na každom z nich.
Bezkrídle samičky (asexuálnej generácie) sa liahnu
skoro na jar, už vo februári. Sú tak, ako už názov hovorí
bezkrídle. Majú medovohnedý, lesklý povrch tela. Dokážu klásť vajíčka na vetvičky aj pri teplote okolo 0°C. Pri
kladení vajíčok vyvolávajú tvorbu špecifickej, zemiaku
podobnej hálky. Tá je najskôr krémová, neskôr ružová
až červená. V hálke žije niekoľko lariev spoločne. Larvy
produkujú látku, ktorá stimuluje hálky k rastu. Tá sa
zväčšuje a rastie asi do konca júna. V tom čase sa dospelé larvy škodcu kuklia. Hálka schne a mení sa jej farba aj
konzistencia. V júli sa z hálok liahnu okrídlené samčeky
a samičky sexuálnej generácie. Po spárení samičky kladú
vajíčka na korene dubov, kde sa v 5 mm veľkých, červených hálkach vyvíja asexuálna generácia.
A.
POŠKODENIE
Prítomnosť škodcu prezrádza špongiovitá, mäkká, asi 3 – 5 cm veľká hálka na vetvičkách duba. Hálka
v druhej polovici leta uschýna a mení farbu na hnedú.
Jej tvar sa vtedy ustáli a stráca sa jej elasticita. Hálka sa
stáva tvrdou. Na jej bokoch sa objavujú malé otvory. Cez
ne opustili hálku dospelé jedince hrčiarky bezkrídlej.
Suchá, hnedá hálka vydrží na strome 2 – 3 roky, kým sa
rozpadne. Výskyt druhu vážnejšie neohrozuje zdravotný
stav stromu. Môže negatívne ovplyvniť estetický vzhľad
mladých stromov v parkoch a záhradách.
Dub letný, dub zimný, dub plstnatý (dub cerový
v menšej miere).
TEXTY K OBRÁZKOM
A, B Hálka sa tvorí na mieste terminálneho alebo
bočného púčika. V máji až júni má ružovú farbu.
Foto: Zúbrik
C, D V druhej polovici sezóny hálka nadobúda hnedú farbu. Na okraji sú viditeľné otvory, ktorými
hálku opustila hrčiarka bezkrídla. Foto: Zúbrik
C.
71
B.
D.
72
Hrèiarka ruová
Diplolepis rosae (Linnaeus, 1758)
Na kríkoch ruží neraz našu pozornosť upúta zvláštny útvar veľkosti pingpongovej loptičky s množstvom
výbežkov. Jedná sa o hálku hrčiarky ružovej. Je hojná
všade tam, kde rastie jej hostiteľská rastlina. Nájdeme ju
na okrajoch polí a lesných porastov, v remízkach, záhradách a riedkych lesoch.
Dospelé jedince sú malé osičky veľké asi 4 mm.
Osičky sa liahnu na jar (hlavne samičky, samce sú veľmi
vzácne). Samička bez toho, aby sa spárila so samčekom
kladie na vetvičky ruží svoje vajíčka. Z vajíčka sa zakrátko vyliahne larva, ktorá vyvoláva tvorbu špecifickej
zdureniny – „chlpatej“ hálky s množstvom výbežkov vo
vnútri ktorej žije. V nej sa potom koncom leta aj kuklí.
Hálka pretrvá na vetvičke viacero rokov. Spočiatku je
zelená alebo žltá, neskôr červená a po vyschnutí hnedá.
Podobné hálky tvorí na duboch príbuzný druh Andricus
caputmedusae.
A.
POŠKODENIE
Na vetvičke sa nachádza „chlpatá“ hálka priemeru
3 – 8 cm. V lete je zelenej alebo červeno zelenej farby.
Po uschnutí hneď neodpadne, ale môže na vetvičke zotrvať aj niekoľko rokov.
Rôzne kultivary divých aj kultúrnych ruží.
B.
TEXTY K OBRÁZKOM
A, B Hálka má veľkosť 3 – 8 cm a je v lete zelenej
alebo zelenočervenej farby. Foto: Zúbrik
C, D Po uschnutí hálka hneď neodpadne, ale
uschne a môže na vetvičke zotrvať aj niekoľko
rokov. Foto: Zúbrik
E
Podobné hálky tvorí na duboch príbuzný druh
Andricus caputmedusae. Foto: Zúbrik
C.
73
D.
E.
74
Hrèiarka dubová
Cynips quercusfolii (Linnaeus, 1758)
V dubových lesoch patrí k najhojnejším hrčiarkam.
Preferuje okraje porastov a nižšie, redšie lesné porasty.
Vyskytuje sa pomerne hojne aj v iných krajinách Európy,
v ktorých rastú dubové lesy.
Malá osička s priesvitnými krídlami s veľkosťou
2 – 4 mm. Samička je o niečo väčšia ako samček. Samičky, ktoré prezimovali v hálke sa na jar pária a zakladajú
pohlavnú generáciu. Tá sa vyvíja v malých asi 0,5 cm
veľkých hálkach pri púčikoch duba. Hálky majú tmavobordovú až hnedú farbu a sú veľmi nenápadné. Koncom
mája dospievajú. Vyliahnuté samičky a samčeky sa pária
a zakladajú novú nepohlavnú generáciu. Tá sa vyvíja
v okrúhlych hálkach na spodnej strane listov duba.
Hálky majú v priemere 15 – 25 mm. Majú žltozelený až
žltočervený povrch a typicky špongiovité vnútro. Neskôr
nadobúdajú červenú až červenohnedú farbu. Povrch
hálok je hladký, keď rastú na dube letnom a hrboľatý,
keď rastú na dube zimnom. V hálke sa vyvíja jedna larva.
Plne vyvinutá osička prezimováva v hálke, ktorú na jar
opúšťa okrúhlym otvorom.
A.
POŠKODENIE
Na vrchnej strane listu duba sa nachádza okrúhla
hálka. Hálky majú v priemere 15 – 25 mm. Majú žltozelený až žltočervený povrch a typicky špongiovité
vnútro. Neskôr nadobúdajú červenú až červenohnedú
farbu. Povrch hálok je hladký, keď rastú na dube letnom
a hrboľatý, keď rastú na dube zimnom. Na jeseň je hálka obyčajne hnedá, suchá a opadáva spolu s listom. Pri
premnožení sa na každom liste môže nachádzať 4 – 6
hálok. Škodlivé pôsobenie hrčiarky dubovej je zanedbateľné. V prípade silného výskytu môže spomaľovať rast
stromov.
Duby.
B.
TEXTY K OBRÁZKOM
A – C Hálky hrčiarky dubovej na listoch duba letného
majú hladký povrch. Foto: Zúbrik
D
Na listoch duba zimného majú povrch hrboľatý.
Foto: Zúbrik
E
Na jeseň hálky opadávajú spolu s listami.
Hálka hrčiarky dubovej na suchom liste duba
zimného. Foto: Zúbrik
D.
75
C.
E.
RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA
76
Drvinár hnedý
Hylecoetus dermestoides (Linnaeus, 1861)
U nás sa vyskytujú 3 druhy rodu Hylecoetus, z toho
jeden je veľmi vzácny. Drvinár hnedý je typický chrobák
jedľových, bukových a dubových lesov. Vyvíja sa v mŕtvom a čerstvo spílenom dreve. Napadnuté drevo nie
je vhodné na ďalšie spracovanie. Znižuje tak hodnotu
vyťaženého dreva a tým spôsobuje vážne ekonomické
škody.
Drvinár hnedý je chrobák dlhý asi 0,8 – 1,0 cm.
Samička je väčšia. Telo je hnedé, široké len asi 2 mm.
Samička a samček majú mierne odlišný tvar tela. Dospelé jedince podľa literatúry neprijímajú potravu.
V lete sa dajú nájsť na kvetoch lúčnych rastlín. Samička
kladie vajíčka v skupinách v počte 100 kusov v máji až
júni do malých zárezov na kôre hostiteľského stromu.
Uprednostňuje odumreté alebo spílené kmene a obnažené časti kmeňov stojacich stromov. Larvy sa liahnu po
niekoľkých dňoch. Najskôr žijú spoločne, potom sa rozliezajú a vyžierajú v dreve typické chodby. V chodbách
sa darí podhubiu huby Endomyces hylecoeti Ng., ktorá
slúži larvám ako významný doplnkový potravný zdroj.
Larvy vytláčajú z otvorov v dreve veľké množstvo drviny v podobe belavej múčky. Larva prezimuje v hlbších
vrstvách dreva a na jar sa kuklí.
A.
POŠKODENIE
Na kôre napadnutého stromu sa nachádza veľké
množstvo okrúhlych výletových otvorov. Prítomnosť
škodcu prezrádzajú aj drobné pilinky hromadiace sa
v hromádkach na povrchu ležiaceho kmeňa. Po odlúpení kôry sa na dreve okrem výletových otvorov nachádzajú zárezy kolmé na os kmeňa dlhé 5 – 20 cm.
Vnútra chodieb sú tmavé, čo prezrádza prítomnosť
húb. Drvinár hnedý napáda prednostne bukové, jedľové
a dubové drevo, ale môže sa vyvíjať aj v iných stromoch.
Je to nebezpečný technický škodca, ktorý môže celkom
znehodnotiť spílené kmene.
B.
Buk, jedľa, duby a ďalšie listnáče a ihličnany.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
Samička drvinára hnedého na kôre buka.
Foto: Zúbrik
B – E Charakteristickým znakom prítomnosti škodcu
sú okrúhle výletové otvory a pozdĺžne zárezy
dlhé 5 – 20 cm viditeľné na povrchu dreva.
Foto: Zúbrik
C.
77
D.
E.
78
Fúzaè ve3⁄4ký
Cerambyx cerdo (Linnaeus, 1758)
Patrí medzi naše najväčšie chrobáky. Samček má tykadlá podstatne dlhšie ako telo. Vyvíja sa v starých odumierajúcich stromoch. Samičky viacerých generácií kladú
vajíčka na ten istý kmeň, ktorý je potom rozvŕtaný spleťou chodieb. Druh nenapáda zdravé stromy, ale technicky poškodzuje drevo odumierajúcich stromov. Žije
miestami hojne na južných predhoriach nižších pohorí
Slovenska. Patrí k skvostom našej prírody. V listnatých
lesoch Slovenska je hojnejší príbuzný, veľmi podobný ale
menší fúzač bukový Cerambyx scopolii.
Fúzač veľký je chrobák s veľkosťou tela 25 – 55 mm.
Má silne zvráskavený štít s jedným tŕňom po obidvoch
stranách. Má silné, dlhé nohy a veľmi dlhé tykadlá, ktoré
môžu byť u samčekov až 2 x dlhšie ako telo. Krovky sú
čiernohnedé, konce majú svetlejšie. Samička kladie až
300 vajíčok. Uprednostňuje staré, mohutné duby s oslnenými kmeňmi. Je takmer pravidlom, že samička kladie
vajíčka na ten istý strom v ktorom sa vyvíjala jej larva.
Larva sa vyvíja 3 – 5 rokov a dorastá do dĺžky až 9 cm.
Larva žerie prvý rok pod kôrou, druhý rok sa zavŕtava
hlbšie do dreva a beli. V dreve vyhrýza chodby priemeru
1 x 3 cm a dlhé niekoľko desiatok centimetrov. Chrobáky
sa objavujú v júni – auguste. Hneď sa pária a žijú 3 – 5
týždňov. Lietajú aj cez deň, ale ich hlavná aktivita je
v noci.
A.
POŠKODENIE
Drevo napadnutých stromov je prevŕtané chodbami s priemerom 1 x 3 cm. Na kmeni sú viditeľné chodby
aj výletové otvory. Kmeň napadnutého stromu je často
celý rozvŕtaný množstvom chodieb, nakoľko v tom istom
kmeni sa môže vyvíjať aj niekoľko generácií tohto fúzača. Na báze kmeňa sú viditeľné hromádky pilín, ktoré
larvy vytláčajú z larvových chodieb. Druh nenapáda
zdravé stromy, ale technicky poškodzuje drevo odumierajúcich stromov.
B.
Duby.
TEXTY K OBRÁZKOM
A – C Veľký otvor v kôre napadnutého stromu prezrádza, že v strome sa vyvíja larva fúzača veľkého. Foto: Zúbrik
D
V tom istom strome sa vyvíja aj niekoľko generácií fúzača veľkého. Foto: Zúbrik
E, F Na báze kmeňa napadnutého stromu sa vytvárajú hromádky pilín vytláčané larvami fúzača
veľkého z larvových chodieb. Foto: Zúbrik
D.
C.
E.
F.
79
80
Váhavec jelový
Agelastica alni (Linnaeus, 1758)
V jelšinách v okolí riek a potokov, ale aj v parkoch
a v stromoradiach žije malý, kovovolesklý chrobák váhavec jelšový. Patrí do čeľade liskavkovitých, ktorých žije
na celom svete viac ako 25 000 druhov. Jeho čierne larvy
žijú v skupinách zväčša na spodnej strane listov. Staršie
instary žijú viac jednotlivo a môžu sa objaviť aj na vrchnej strane listu. Poškodzujú najskôr epidermálnu časť
listovej plochy, neskôr listy dierujú a pri silnom výskyte
celkom zničia. Žer je najviac viditeľný v júli a auguste.
Chrobáky sú veľké 6 – 7 mm. Kovovolesklé, modrofialové. Imága prezimujú. Na jar samice kladú žlté
vajíčka na spodnú stranu listov jelší. Čierne larvy žijú
najskôr spoločne, neskôr sa rozliezajú a žijú jednotlivo.
Zväčša sa zdržujú na spodnej strane listov. Pri silnejšom
premnožení môžu zbaviť hostiteľské stromy všetkých
listov. Kuklia sa v pôde. Nová generácia sa liahne ešte
v tom istom roku v auguste. Dospelé jedince vykonávajú
úživný žer na listoch a na jeseň sa zahrabávajú do pôdy,
kde prezimujú.
A.
POŠKODENIE
Larvy aj imága váhavca jelšového poškodzujú listy
jelší. Najskôr listy dierujú. Pri premnožení ich požierajú celé tak, že zostáva neporušená len stredová žilka.
Okraje otvorov v listoch uschýnajú. Listy sa stáčajú
a predčasne uschýnajú. Poškodenie môže výrazne zhoršovať zdravotný stav stromov, znižovať ich imunitu voči
napadnutiu inými druhmi škodcov.
Jelše.
B.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
Imágo váhavca jelšového má kovový lesk
a modrofialovú farbu. Foto: Zúbrik
B
Larvy žijú najskôr spoločne. Foto: Zúbrik
C
Larvy sa neskôr rozliezajú a žijú jednotlivo alebo v malých skupinkách. Foto: Zúbrik
D, E Na listoch sa objavujú malé dierky. Ich okraje
schnú a v druhej polovici leta uschýnajú predčasne celé listy. Foto: Zúbrik
F
Pri silnejšom výskyte sa v listoch objavujú plošné diery. Foto: Zúbrik
D.
C.
E.
F.
81
82
Váhavec rakytový
Melasoma vigintipunctata (Scopoli, 1763)
U nás sa tento škodca premnožuje a škodí najmä
v okolí Nitry, v povodí Hrona (Brezno, Podbrezová,
Zvolen), v okolí Krupiny, Prievidze a na iných miestach.
Premnoženie tohto druhu bolo na Slovensku zaznamenané po prvý krát až v 90-tych rokoch a na mnohých
miestach dosiahlo značnej intenzity. V minulosti nebol
u nás zaznamenaný a bol skôr považovaný za nepočetný až vzácny druh. Spolu s váhavcom rakytovým sa
na vŕbach vyskytuje aj liskavka okrúhla Plagiodera versicolor, liskavka vŕbová Melasoma saliceti, šupináčik obyčajný Phyllobius obongus a liskavka drobná Phylodecta
viminalis. Liskavka topoľová Melasoma pupuli a liskavka
osiková Melasoma tremulae sú troficky viazané skôr
na topoľ, ale môžu škodiť i na vŕbach. Aj keď vyššie popísané druhy spôsobujú podobné poškodenie, chrobáky
sú vzhľadom na svoje typické čiernohnedé sfarbenie
prakticky nezameniteľné.
A.
Dospelé jedince sú 6 – 9 mm veľké žltočierne chrobáky s oválnym telom, typickým pre túto čeľaď. Krídla
sú žltočierne, s výrazným čiernym okrajom pri švíku
a s 10 pozdĺžnymi čiernymi škvrnami. Štít je tiež žltočierny, hlava čierna ako aj spodná časť tela. Larvy sú veľké
10 mm. Na tele majú 8 pozdĺžnych radov čiernych škvŕn
vylučujúcich páchnucu tekutinu. Kukly sú čierne, umiestnené na spodnej strane listov. Prezimuje ako imágo
v hrabanke. Na jar sa liahne a samička kladie vajíčka na
listy, z ktorých sa vyliahnu larvy spôsobujúce poškodenie
listov. Kuklí sa tiež na listoch.
POŠKODENIE
Na listoch sa objavuje skeletovanie a žer na okrajoch. Poškodenie spôsobujú tmavočierne larvy, ktoré
žijú v skupinách na spodnej strane listov. Najskôr požierajú vrchnú vrstvu pletív listu, neskôr vyhrýzajú do
listu malé dierky. Nikdy nepoškodzujú žilnatinu. Imága
vykonávajú zrelostný žer tiež v korunách stromov a poškodzujú listy postupne z bokov. Pri premnoženiach dochádza k holožerom. Poškodenie vzniká v máji, keď je
možné vidieť na listoch aj larvy. V letných mesiacoch sú
na listoch viditeľné zvyšky kukiel a tiež dospelé chrobáky. Poškodenie listov znižuje vitalitu a znižuje estetickú
hodnotu stromov v záhradách a parkoch.
B.
Vŕby.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C, D
E
Dospelý váhavec rakytový je svetložltý chrobák s radmi čiernych škvŕn. Foto: Zúbrik
Larvy žijú spoločne na spodnej strane listov.
Foto: Zúbrik
Larva sa kuklí na listoch zavesená hlavou
dolu. Foto: Zúbrik
Pri premnožení spôsobuje významné škody
na porastoch vŕb. Foto: Zúbrik
C.
83
D.
E.
84
Liskavka Xanthogaleruca
luteola
Xanthogaleruca luteola (Muller, 1766)
Liskavka Xanthogaleruca luteola žije v južných
častiach Slovenska. Nepatrí medzi hojné druhy. Môže sa
premnožiť a vtedy dokáže skonzumovať takmer všetky
listy na stromoch brestov. Je to vážny škodca brestov
hojnejší na juhu Európy.
Táto liskavka je dlhá asi 6 – 8 mm. Farba kroviek
je okrovohnedá až zelená. Na hlave má tmavšie škvrny a na každej krovke tmavší pás. Skoro na jar kladú
samičky žlté vajíčka na spodnú stranu listov brestov.
Z vajíčok sa asi za týždeň liahnu larvy. Tie hneď začnú
žrať na spodnej strane listov. Sú svetložlté s radmi čiernych škvŕn. Kuklia sa na listoch alebo v záhyboch kôry.
Z kukiel sa liahnu imága a tie v auguste zakladajú novú
generáciu. Imága druhej generácie prezimujú.
A.
POŠKODENIE
Na listoch napadnutých stromov sa hromadne
vyskytujú svetložlté larvy. V listoch sa vytvárajú plošné
požerky. Larvy konzumujú vrchné pletivá. Neskôr v listoch vyhrýzajú diery. Listy sa krútia a predčasne uschýnajú. Napadnuté stromy vyzerajú ako spálené ohňom.
Poškodenie listov ohrozuje vitalitu stromov a znižuje ich
estetickú hodnotu v mestskej zeleni a vo výsadbách.
Bresty.
B.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
Larvy na spodnej strane listov. Foto: Zúbrik
B, C Charakteristické poškodenie listov.
Foto: Zúbrik
D
Pohľad do koruny stromu napadnutého touto
liskavkou. Listy sú v letných mesiacoch celkom
suché. Foto: Zúbrik
E
Imágo na liste brestu. Foto: Zúbrik
C.
85
D.
E.
86
Nosánik dubový
Attelabus nitens (Scopoli, 1763)
Červený akoby nalakovaný chrobák s čiernou hlavou a čiernymi nohami. Larva sa vyvíja vo vnútri súdkovitého útvaru na konci listu. Vyskytuje sa bežne všade
u nás v dubových lesoch. Nikdy sa nepremnožuje tak,
aby spôsoboval vážnejšie škody.
Lysý, červený chrobák veľký 4 – 7 mm. Má čiernu
hlavu s krátkym nosom. Na listoch samička vytvára ťažko
zameniteľné súdkovité zámotky, do ktorých kladie 1 – 3
vajíčka. Larva sa vyvíja vo vnútri tohto útvaru. Na jeseň
zámotky spadnú na zem, larva v nich prezimuje a na jar
sa kuklí. Poškodenie nebýva intenzívne.
POŠKODENIE
List je asi v jednej tretine od konca skrátený. Zostrihnutá časť je skrútená do súdkovitého útvaru.
A.
Duby, lieska, jelša a niektoré iné listnaté dreviny.
B.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
Imágo je červený nosánik. Foto: Zúbrik
B – E Súdkovitý útvar na konci listu. Foto: Zúbrik
E.
87
C.
D.
88
Lykokaz pòový
Hylastes ater (Paykull, 1800)
U nás sa vyskytuje asi 15 druhov tohto rodu. Ich
vývoj prebieha v lyku pňov a v starších ležiacich kmeňoch. Podobne škodí aj Hylastes opacus alebo lykokaz
sadenicový Hylastes cunicularius. Vývoj populácie škodcu prebieha pod kôrou koreňov čerstvých pňov alebo
na spodnej časti borovicových kmeňov. Škodlivému pôsobeniu mladých imág pri zrelostnom žere sú však vystavené najmä mladé stromčeky v blízkosti miesta vývoja.
Imágo lykokaza pňového je 3,4 – 4,8 mm veľké,
valcovité, tmavočierne, matné, s lesklejším štítom, ktorý
je výrazne dlhší ako široký. Samička lykokaza pňového
kladie vajíčka v máji na borovicové pne alebo staršie
kmene. Generačný požerok má materskú chodbu jednoduchú, pozdĺžnu, dole fajkovite zahnutú, dlhú do
10 cm, širokú 1,7 – 2 mm. Larvové chodby sú pomerne
riedke. Niekedy larvy prezimujú a nové imágo sa liahne
až v druhom roku, inokedy môže mladé imágo prezimovať pri zrelostnom žere aj 2 zimy, takže pokolenie môže
byť 2 – 3 ročné. Žer lariev nie je zväčša škodlivý. Veľmi
škodlivý je však zrelostný žer mladých chrobákov na koreňoch a koreňových krčkoch borovicových sadeníc.
B.
POŠKODENIE
Na kmienkoch a koreňových krčkoch sadeníc má
poškodenie tvar kanálikov s ostrými okrajmi v kôre koreňov a dolnej časti kmienka. Poškodenie v oblasti krčku
možno zameniť za žer tvrdoňa smrekového Hylobius
abietis – jeho požerok je však plošný, pričom obžraté
plôšky kôry nemajú ostrý okraj a sú lievikovitého tvaru.
Požerok na kmeňoch borovíc má jednu materskú chodbu zarezanú v dreve. Požerok má nepravidelný tvar.
Borovice.
C.
TEXTY K OBRÁZKOM
A, B Imágo lykokaza pňového v požerku.
Foto: Zúbrik
C – E Nepravidelný tvar požerku. Materská chodba
zarezaná v dreve. Foto: Zúbrik
D.
89
A.
E.
90
Lykokaz jaseòový
Hylesinus fraxini (Panzer, 1779)
Na jaseňoch je to u nás najhojnejší druh podkôrneho škodcu, ktorý najčastejšie napáda stredne staré
a mladšie jasene, ale aj vetvy starších stromov. Ohrozené sú najmä stanovištia s vyšším zastúpením jaseňov,
postihnuté polomami, prípadne oslabené inými abiotickými činiteľmi (najmä suchom). Najčastejší je na čerstvo
zrúbaných kmeňoch, v pňoch a na oslabených stromoch.
Často sa vyskytuje spolu s inými druhmi podkôrnikov
v tom istom biotope. Jeho výskyt môže sprevádzať
napríklad lykokaz zrnitý Hylesinus crenatus, ktorý je
takmer lysý a požerky sú väčšie ako pri lykokazovi jaseňovom. Hylesinus oleiperda je tiež podobný, preferuje
však žer na orgováne Syringa vulgaris a jaseni mannovom Fraxinus ornus.
Imágo je veľké 2,5 – 3,2 mm. Telo je husto pokryté
bielymi a hnedými šupinkami. Okraj kroviek štetinovito
chĺpkatý. Tieto chĺpky sú dva až trikrát také dlhé ako hrbolčeky samotné. Pohlavný dimorfizmus je nezreteľný.
Nalietava na jasene v marci a apríli. Samičky vyhrýzajú
materské chodby priečne na smer kmeňa, obyčajne dve
vedľa seba. Larválne chodby sú husté, 3 – 5 cm dlhé.
Larvy sa zvyčajne kuklia v beli. Iba tam, kde larvy žerú
v silnejšej kôre, nachádzajú sa kukly aj v kôre. Imága
sa liahnu v júli a hneď vykonávajú zrelostný žer v kôre
kmeňov živých stromov v blízkosti spiacich očiek.
A.
POŠKODENIE
Na napadnutých stromoch sú nápadné požerky pod
kôrou. Sú dvojramenné, kolmo na os kmeňa. Larvové
chodby sú husté. Kuklové kolísky hlbšie zarezané v beli.
Imága vyhrýzajú kôru na kmeni. Na týchto miestach sa
vytvárajú zdureniny a rakovinové novotvary.
Jasene.
TEXTY K OBRÁZKOM
A – C Na kmeni sú prítomné typické dvojramenné
požerky. Larvové chodby sú umiestnené husto
vedľa seba. Bývajú vyplnené drvinkami.
Foto: Zúbrik
D
Na povrchu prezrádzajú prítomnosť škodcu
okrúhle výletové otvory. Foto: Zúbrik
B.
91
C.
D.
92
Podkôrnik dubový
Scolytus intricatus (Ratzeburg, 1837)
Podkôrnik dubový patrí medzi najvážnejších škodcov dubov. Zaraďuje sa aj medzi prenášače tracheomykózneho ochorenia dubov. Ešte v nedávnej minulosti
sa považoval za lesnícky bezvýznamný druh. Jeho dôležitosť extrémne vzrástla počas epizódy hromadného
hynutia dubov u nás v 80-tych rokoch. Odvtedy je jeho
početnosť permanentne zvýšená. S príbuznými druhmi
sa stretávame na breste – podkôrnik pásikavý Scolytus
multistriatus a podkôrnik brestový Scolytus scolytus,
breze – podkôrnik brezový Scolytus ratzeburgi ako aj
niektorých iných drevinách.
A.
Podkôrnik dubový dosahuje dĺžku 2,5 – 4 mm. Je
tmavohnedo sfarbený, štít je slabo lesklý, krovky slabo
lesklé až matné. Silné a husté je bodkovanie štítu a takisto kroviek. Štít je husto a hrubo bodkovaný, krovky sú
vo viditeľných ryhách tiež silno a husto bodkované, čo
patrí k významným determinačným znakom. Na jar po
prezimovaní imága vykonávajú intenzívny zrelostný žer
v korunách stromov. Po jeho ukončení nasleduje pravé
rojenie. To sa na Slovensku začína prevažne v poslednej
dekáde apríla. Výnimočne len v najteplejších polohách
a pri splnení ostatných optimálnych podmienok môže
založiť aj druhú generáciu, ktorá však v bežnom roku už
do štádia imága nedospeje. Materská chodba v požerku
je priečne prebiehajúca, 2 – 5 cm dlhá, ostro zarezaná
do bele. Larválne chodby nie sú príliš husté ale bývajú
dlhé až 20 cm.
POŠKODENIE
Podkôrnik dubový žije pod nie príliš silnou kôrou
dubov. Tvar požerku je veľmi charakteristický a nie
je možné ho zameniť s iným druhom. Krátka priečna
chodba, dlhá 3 – 5 cm. Na ňu nadväzujú dlhé larválne
chodby.
Rôzne druhy dubov.
TEXTY K OBRÁZKOM
A, B Podkôrnik dubový je hnedý, typické je silné
a husté bodkovanie štítu a kroviek.
Foto: Zúbrik
C
Tvar požerku je veľmi charakteristický a nie
je možné ho zameniť s iným druhom. Krátka
priečna chodba, dlhá 3 – 5 cm. Na ňu nadväzujú dlhé larválne chodby. Foto: Zúbrik
D
Na tenších vetvách je materská chodba často
ťažšie viditeľná. Charakteristické sú dlhé larvové chodby často vyplnené pilinkami.
Foto: Zúbrik
E
V lese sa pripravujú za účelom obrany proti
podkôrnikovi dubovému stojaté lapáky dvojitým
rezom v spodnej časti kmeňa. Foto: Zúbrik
E.
B.
D.
93
C.
94
Lykorút vrcholcový
Ips acuminatus (Gyllenhal, 1827)
Lykožrút vrcholcový napáda najmä hornú polovicu
koruny a hrubšie konáre stredne starých a starších borovíc. Patrí k najnebezpečnejším škodcom na borovici.
Lykožrút vrcholcový sa vyskytuje skoro vždy spoločne
s lykožrútom borovicovým Ips sexdentatus. V korunách
borovíc žijú ďalšie druhy lykožrútov ako napríklad lykožrút dvojzubý Pityogenes bidentatus, ktorý je výrazne
menší a lykožrút mnohozubý Orthotomicus laricis, ktorý
má úplne odlišný požerok. Na boroviciach je častý aj
lykokaz borinový Tomicus minor a lykokaz borovicový
Tomicus piniperda.
Imágo dosahuje dĺžku 2,2 – 3,7 mm. Je nápadný pohlavným dimorfizmom, dlhým štítom a žltohnedým sfarbením. Telo je krátko valcovité, nápadne lesklé, riedko
chlpaté a veľmi jemne bodkované. Štít je v pomere ku
krovkám nápadne dlhý, čo je dobrým rozlišovacím znakom. Krovky sú iba o niečo dlhšie ako štít. Na zadnom
okraji kroviek má samček 3 zuby (prvý malý, druhý väčší
a tretí široký). Samička má všetky 3 zúbky kužeľovité
a zašpicatené. Rojí sa v máji a v júli. Larvy sa živia nielen
lykom, ale aj podhubím ambróziových húb. Požerok je
dosť charakteristický. Snubná komôrka sa zarýva hlboko
do povrchu beli a z nej odbočuje 3 – 5 pomerne rovných,
alebo iba mierne zakrivených materských chodieb. Ich
dĺžka je 20 – 40 cm, šírka dosahuje 2 mm. Chodby sú
za samičkami, ktoré ich hĺbia pevne upchaté drvinkami,
čím sa tento druh líši od všetkých ostatných zástupcov
rodu. Larvové chodby sú pomerne riedke a krátke. Kuklí
sa v kuklových kolískach hlboko vyhĺbených do beli.
A.
POŠKODENIE
Požerok je veľmi charakteristický tým, že larvové
chodby sú vyplnené drvinou a kuklové kolísky sú vyhĺbené hlboko v beli. Napadnuté stromy chradnú. V korunách sa objavujú suché konáre alebo odumierajú celé
časti korún. Po 2 – 3 ročnom silnom napadnutí stromy
hynú. V spodnej časti kmeňa sa obyčajne objavujú iné
druhy podkôrnikovitých, najmä lykožrút borovicový Ips
sexdentatus.
Borovice.
TEXTY K OBRÁZKOM
A – C Charakteristický požerok. Celý je výrazne zarezaný do dreva, vrátane snubnej komôrky a larvových a materských chodieb. Foto: Zúbrik
D
Požerok zostáva viditeľný na kmeňoch aj po
mnohých rokoch. Foto: Zúbrik
B.
95
C.
D.
96
Lykorút borovicový
Ips sexdentatus (Borner, 1776)
Je najväčší zástupca rodu Ips u nás. Dosahuje dĺžku 6 – 8 mm. Najlepšie mu vyhovujú porasty borovíc
na plytkých suchých pôdach na južných expozíciách.
Tu nachádzajú dostatok vhodnej potravy. Nalietava do
silnejších častí kmeňa následkom čoho napadnutý strom
v krátkej dobe hynie. Často sa vyskytuje spolu s lykožrútom vrcholcovým Ips acuminatus. Spoločne dokážu
v krátkej dobe úplne rozvrátiť strednoveké až dospelé
porasty borovíc. Napadnutie zvyčajne začína agresívnejší lykožrút vrcholcový v hornej časti stromu, následne je
spodná časť oslabeného stromu napadnutá lykožrútom
borovicovým. Aj keď sa v literatúre charakterizuje ako
sekundárny škodca, môže sa lokálne stať primárnym
zdrojom hynutia borovíc. Najlepšou obranou je spracovanie zvyškov po ťažbe a dodržiavanie porastovej
hygieny pri zásahoch. Rovnako je nevyhnutná urýchlená
asanácia napadnutých stromov.
A.
Imágo dosahuje dĺžku 6 – 8 mm. Telo je valcovité,
hnedočierne lesklé, riedko ochlpené dlhými chlpmi na
čele aj po bokoch tela. Tykadlá aj nohy sú svetlejšie
hnedé. Priestor medzi ryhami na krovkách je hladký,
široký a lesklý. Zadný okraj kroviek sa vyznačuje prítomnosťou šiestich zubov, medzi ktorými je zreteľne najväčší
štvrtý, ktorý je gombíkovito ukončený. Rojí sa prvýkrát
začiatkom mája, druhýkrát v júli. Zo snubnej komôrky
vybiehajú zväčša 2 – 4 materské chodby dlhé 60 – 80 cm
smerom priamo hore a dolu. Materské chodby sú zreteľné aj na povrchu bele. Larválne chodby sú pomerne husté a nie príliš dlhé. Prezimujú väčšinou dospelé imága
– obyčajne v kuklových komôrkach.
POŠKODENIE
Žije pod silnou kôrou starých borovíc. Na napadnutých kmeňoch sa nachádzajú zreteľné požerky, ktoré sú
takmer nezameniteľné pre svoju veľkosť.
B.
Borovice.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
Imágo v požerku. Foto: Zúbrik
B, C Výrazné, mohutné materské chodby.
Foto: Zúbrik
D
Larva v širokej kuklovej kolíske. Foto: Zúbrik
E
Kukla lykožrúta borovicového. Foto: Zúbrik
C.
97
D.
E.
98
Lykorút smrekový
Ips typographus (Linnaeus, 1758)
Lykožrút smrekový sa u nás vyskytuje najmä v horských oblastiach Vysokých a Nízkych Tatier, Kysúc, Spiša
a v ďalších našich horstvách, kde prevládajú smrekové
porasty. Prebiehajúce zmeny klímy, prejavujúce sa napr.
častejšími vetrovými polomami, sú jedným z faktorov,
ktoré zvyšujú riziko vzniku kalamít podkôrnikov u nás.
Podľa objemu náhodných ťažieb, je lykožrút smrekový
dlhodobo najvýznamnejší biologický škodca u nás. Keď
sa z nejakého dôvodu zanedbá hygiena v lese a nevykonajú sa potrebné preventívne opatrenia proti tomuto
škodcovi, môže sa kalamitne premnožiť. Počas kalamity
chrobáky napádajú všetky stromy v okolí (aj mladé alebo také druhy stromov, ktoré inak nenapádajú). Sú ich
také množstvá, že sú schopné zdolať aj zdravé stromy.
Obyčajne pokračujú v žere až dovtedy, kým neskonzumujú všetku dostupnú hmotu vhodnú pre vývoj v okolí,
alebo kým sa nevytvoria podmienky, ktoré ich masový
nárast početnosti zastavia (mimoriadne nevhodné počasie, zvýšená aktivita prirodzených nepriateľov a pod.).
A.
Imágo je valcovitého tvaru, hnedočierneho sfarbenia, dĺžky 4,2 – 5,5 mm. Krovky sú zakončené zrázom
s matnou priehlbinou, so 4 pármi zubov na jej okraji.
Najväčší z nich je tretí zhora a sú navzájom od seba približne rovnako vzdialené. Najprv vniká pod kôru samček,
za ním prichádzajú 2 – 3 samičky, ktoré vyhrýzajú v lyku
6 – 12 cm dlhú materskú chodbu v smere osi kmeňa
a na jej obidvoch stranách ukladajú do zárezov vajíčka.
Z nich vyliahnuté larvičky vyhrýzajú kolmo na materskú
chodbu svoje chodby. Má dve, v horách obyčajne len
jednu generáciu do roka. V priaznivých rokoch sa môžu
v nižších polohách vyvinúť až tri generácie.
B.
POŠKODENIE
Imága nalietavajú hlavne na ležiace zlomy, vývraty, chradnúce a oslabené smreky, pri premnožení tiež
na zdravé stromy. Najviac sú ohrozené smrekové porasty
od 60 rokov, poškodené vetrovými a snehovými polomami, resp. oslabené suchom, hubovitými ochoreniami
a pod. Napadnuté smreky postupne odumierajú. Veľmi
podobný je lykožrút smrečinový Ips amitinus. Jeho požerok má užšie materské chodby, ktoré sú mierne zvlnené,
nesledujú presne os kmeňa a nálože vajíčok sú redšie.
Podobné poškodenie môže spôsobovať lykožrút lesklý
Pityogenes chalcographus (vyskytuje sa často spolu
s lykožrútom smrekovým). Obsadzuje však najmä tenšie
časti kmeňa a vetvy a jeho požerok je nezameniteľný
s požerkom lykožrúta smrekového.
Smrek obyčajný, vzácne aj borovice.
C.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
Imágo lykožrúta smrekového. Foto: Zúbrik
Snubná komôrka z ktorej vybiehajú 3 materské
chodby v smere osi kmeňa. Foto: Zúbrik
C, D Požerok je charakteristický 3 – 4 materskými
chodbami a hustou spleťou larvových chodieb.
Foto: Zúbrik
E
Imága vykonávajú zrelostný žer v kôre hostiteľských drevín. Foto: Zúbrik
F
Hnedé piliny na kmeni kmeňa signalizujú výskyt lykožrútov pod kôrou. Foto: Zúbrik
G
Larvy lykožrúta smrekového. Foto: Zúbrik
99
D.
E.
F.
G.
100
Lykorút smrekovcový
Ips cembrae (Heer, 1836)
Lykožrút smrekovcový v našich smrekovcových
lesoch všade bežný. Ohrozuje najčastejšie staršie smrekovcové porasty, kde sa jeho larvy vyvíjajú pod kôrou.
Uprednostňuje chradnúce a oslabené stromy na ktorých
samičky zakladajú novú generáciu. V prípade vhodných
podmienok môže spôsobovať hynutie stromov v celých
skupinách. Druh vykonáva zrelostný žer v korunách.
Takto oslabené stromy slabnú a v ďalšej vlne rojenia
bývajú napádané týmto lykožrútom, takže po novom
nálete odumierajú.
Imágo je veľmi podobné lykožrútovi smrekovému.
Je valcovité, dlhé 4,0 – 5,5 mm, hnedočiernej farby.
Tykadlová palička má vlnovite prehnutý šev. Plocha
priehlbiny na zráze kroviek je lesklá, jemne bodkovaná,
po bokoch so 4 pármi zubov, z ktorých tretí zhora je
najväčší, gombíkovito zväčšený. Larva je biela, s tmavou
hlavou, mierne ohnutá, beznohá, v poslednom instare
meria 5,5 – 6,5 mm. Kukla je rovnako veľká, biela, voľná.
Rojí sa v máji. Požerok sa skladá z 3 až 5 materských
chodieb, hviezdicovite usporiadaných, asi 30 cm dlhých
a 2,5 mm širokých. Larvové chodby sú dlhšie, nepravidelnejšie a redšie ako pri lykožrútovi smrekovom. Snubná
komôrka je dobre zreteľná v lyku i v beli. Značne škodí
aj svojim zrelostným žerom, lebo mladé imága vyžierajú
v dĺžke až 15 cm dreň smrekovcových výhonkov v korunách starých stromov, ktoré potom strácajú veľkú časť
ihličia. Prezimuje v štádiu mladého imága, zriedkavejšie
aj v štádiu larvy a kukly.
A.
POŠKODENIE
Napadnuté smrekovce neskoro rašia. Dochádza
k presvetleniu korún a postupnej strate asimilačných
orgánov. Počas leta možno pozorovať na borke výrony
živice. Prítomné sú typické požerky.
B.
Smrekovec opadavý, zriedkavejšie aj smrek.
TEXTY K OBRÁZKOM
A, B Imágo lykožrúta smrekovcového. Foto: Zúbrik
C – E Požerok lykožrúta smrekovcového v kôre
smrekovca. Má obyčajne 3 materské chodby
a dá sa na smreku ľahko zameniť s požerkom
lykožrúta smrekového. Foto: Zúbrik
F, G Požerok v lyku. Foto: Zúbrik
C.
101
D.
E.
F.
G.
102
Lykorút lesklý
Pityogenes chalcographus (Linnaeus, 1761)
Rod Pityogenes má u nás asi 7 druhov, ktoré sa
navzájom podobajú. Ich hlavnou hostiteľskou drevinou
je smrek, borovica, limba, alebo kosodrevina. Lykožrút
lesklý je zo všetkých druhov tohto rodu najviac rozšírený. Je možné sa s ním stretnúť vo všetkých smrekových
lesoch na Slovensku. Spolu s lykožrútom smrekovým
patrí k najnebezpečnejším škodcom smreka. Z podobných menších druhov sa na smreku vyskytuje lykožrút
obyčajný Pityophthorus pityographus a lykožrút matný
Polygraphus poligraphus. Snubná komôrka je ale u lykožrúta lesklého schovaná vo vnútri kôry a pri pohľade
na lyko ju nevidieť. Tým sa požerok lykožrúta lesklého
odlišuje od podobných druhov.
Telo imága je krátko valcovité, hnedočierne (štít
čierny, krovky hnedasté), lesklé a dlhé 1,6 – 2,8 mm.
Koniec kroviek je pozdĺž švu prehĺbený. Na okrajoch sa
nachádzajú tri ostré kužeľovité zúbky (samček), alebo
drobné hrboľčeky (samička). Rojí sa na jar v apríli a máji.
Za samčekom do snubnej komôrky prichádza 3 – 6 samičiek, ktoré po oplodnení vyhrýzajú hviezdicovito rozložené materské chodby. Vyliahnuté larvičky vedú svoje
chodby kolmo od materskej a zakončujú ich kuklovou
kolískou v lyku, pri tenkej kôre aj v beli. Larvy sú beznohé, biele, s hnedastou hlavou, veľké 2,5 – 3 mm. Má 2 až
3 generácie počas roka.
A.
POŠKODENIE
Lykožrút lesklý osídľuje vetvy a vrcholce zrúbaných
alebo vyvrátených, ale aj oslabených smrekov a často aj
borovíc, najmä miesta s tenšou kôrou. Pri premnožení
sa môže stať aj primárnym škodcom celkom zdravých
stromov v 10 – 40 ročných porastoch. Stromy uschýnajú
postupne od vrcholca. Pod kôrou možno nájsť typické
viacramenné požerky.
Smrek, vzácne borovica.
TEXTY K OBRÁZKOM
A – C Hviezdicovité požerky v dreve. Snubnú komôrku nie je pri pohľade na lyko vidieť. Larvové
chodby hviezdicovito vybiehajú na všetky strany. Foto: Zúbrik
D, E Hviezdicovité požerky v kôre. Snubnú komôrku
nie je pri pohľade na odlúpnutú kôru vidieť.
Foto: Kunca
B.
103
C.
D.
E.
104
Lykorút obyèajný
Pityophthorus pityographus (Ratzeburg, 1837)
Lykožrút obyčajný napáda mladé lesné porasty
smreka a niektorých ďalších ihličnatých drevín. Vyskytuje sa aj v starších porastoch, kde sprevádza škodlivejšie
druhy podkôrneho hmyzu ako napr. lykožrúta smrekového, lykožrúta smrečinového alebo lykožrúta lesklého.
Je bežný všade od pahorkatín až do hôr. Napáda obyčajne choré a chradnúce stromy. Z príbuzných druhov sa
u nás, najmä v starších smrekových porastoch horských
oblastí, môžeme ešte stretnúť s druhom Pityophthorus
exsculptus. Na borovici žije Pityophthorus glabratus a Pityophthorus pubescens.
Dospelé jedince majú úzke, valcovité, hnedočierne,
lesklé telo dlhé 1,1 – 1,7 mm. Na konci kroviek je pozdĺžna priehlbina, ktorá zaberá štvrtinu až tretinu kroviek.
Kýlovitý šev kroviek, v tejto časti a okraje priehlbne
sú opatrené drobnými hrbolčekmi s dlhými chĺpkami.
Lesklé krovky sú jemne v riadkoch bodkované. Larva je
biela, beznohá, v poslednom instare dlhá 1,7 – 2 mm.
Kukla je voľná, biela, rovnako veľká ako larva. Je to
polygamný druh. Rojí sa na jar už v apríli a máji. Za samčekom do snubnej komôrky prichádza 3 – 8 samičiek,
ktoré po oplodnení vyhrýzajú hviezdicovito rozložené
materské chodby. Požerky sú celé hlboko zarezané do
beli. Larvové chodby sú husté a pravidelné. Má dve,
v horách obyčajne len jednu generáciu do roka.
A.
POŠKODENIE
Poškodené stromy menia farbu ihličia. Napadnuté
časti koruny a vetvy postupne odumierajú. Pri silnom
napadnutí z nich opadáva kôra. Typické požerky sú hlboko zarezané v beli. Materské chodby sú dlhé, niekedy
až 10 – 15 cm. Snubná komôrka je viditeľná po odlúpení
kôry. Je zarezaná v beli. Podobný požerok má aj lykožrút
lesklý. Larvové chodby sú ale len 6 – 8 cm dlhé a snubnú
komôrku nikdy nevidieť, pretože sa nachádza v kôre.
B.
Smrek obyčajný, jedľa a zriedkavo aj borovice, kosodrevina, limba a smrekovec opadavý.
TEXTY K OBRÁZKOM
A – E Typický hviezdicovitý požerok. Snubná komôrka je výrazne zarezaná v beli. Do strán vybieha
5 – 7 materských chodieb, dlhých 10 – 15 cm.
Husté larvové chodby. Foto: Zúbrik
C.
105
D.
E.
106
Lykokaz matný
Polygraphus poligraphus (Linnaeus, 1758)
Lykokaz matný Polygraphus poligraphus L. poškodzuje najmä smreky mladšieho a stredného veku
s tenšou kôrou (hrúbka kmeňa okolo 20 cm). Patrí
k druhom, ktoré od dávnych dôb pútali pozornosť
lesníkov a majiteľov lesov na našom území. Bolo to
najmä z dôvodu jeho početnosti v lesných porastoch.
Aj keď nespôsoboval kalamity na rozsiahlych územiach,
lokálne sa premnožoval a spôsoboval značné škody.
Preferuje husté lesné porasty, kde potom dokáže obsadiť celý kmeň napadnutého stromu. Premnožuje sa
v poslednom období stále častejšie. Vždy uprednostňuje
oslabené stromy. U nás žije najmä v pahorkatinách a horách, v nížinách chýba.
Dospelý jedinec je dlhý 1,8 – 3,5 mm, telo má čiernohnedé a lesklé. Nohy a tykadlá sú žltkasté. Krovky sú
matné (odtiaľ pochádza jeho slovenský názov). Vajíčka
sú biele, veľké asi 1 mm. Larva je beznohá, svetlokrémová s tmavšou hlavou. Dospelá meria 4 – 5 mm. Kukla
je voľná, biela alebo krémová. Chrobáky nalietavajú na
stromy už v apríli a máji (prvá generácia). Samček sa
pári s 3 – 4 samičkami. Požerok je pri odlúpnutí kôry
dosť nečitateľný. Nejaví sa ako typický hviezdicovitý
požerok známy napríklad u lykožrúta lesklého alebo
lykožrúta obyčajného. Časť larvových a materských chodieb je totiž ukrytých v kôre. Snubnú komôrku pri pohľade na lykovú vrstvu nevidno. Viditeľné sú len krátke
2 – 6 cm dlhé jednotlivé materské chodby. Z nich vybieha
spleť larvových chodieb zakončených kuklovou kolískou
zarezanou hlboko v beli. V roku má obyčajne dve, vzácnejšie aj tri generácie.
A.
POŠKODENIE
Za normálnych podmienok nalietava na oslabené
alebo potlačené smreky s hladkou kôrou. Kmene sú
obyčajne napadnuté husto po celej dĺžke. Na takto
napadnutom kmeni sa nenachádzajú požerky iných
druhov podkôrnikov. Požerok je charakteristický nepravidelnými larvovými chodbami s kuklovými kolískami
ostro zarezanými do beli. V prípade premnoženia môže
spôsobovať úhyn jednotlivých stromov i celých skupín.
B.
Smrek.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
Materská chodba v kôre s vybiehajúcimi larvovými chodbami. Foto: Zúbrik
B
Priečna materská chodba viditeľná pri pohľade
na lyko. Foto: Zúbrik
C
Charakteristickým znakom požerku sú kuklové
kolísky výrazne zarezané do beli. Foto: Zúbrik
D, E Pohľad na odlúpnutú kôru silne napadnutého
kmeňa. Viditeľná je nepravidelná sieť materských a larvových chodieb. Foto: Zúbrik
C.
107
D.
E.
108
Lykokaz borinový
Tomicus minor (Hartig, 1834)
Patrí k našim najhojnejším lykožrútom žijúcim
na borovici. Pri základnom stave populácie tento druh
nalietava predovšetkým na polámané a vyrúbané borovice alebo na stojace oslabené stromy. Je síce menej
hojný ako jeho príbuzný lykokaz borovicový, ale je škodlivejší, pretože pri premnožení môže napádať aj celkom
zdravé stromy. Tie potom následkom napadnutia hynú
zväčša v skupinách. Vyskytuje sa hojne v stredne starých
a starších borovicových lesoch, kde napáda najmä tenšie
kmene a koruny starších stromov. Jeho požerok je veľmi
charakteristický.
Imágo je veľmi podobné lykokazovi borovicovému.
Jeho dĺžka je 3,2 – 5,2 mm. Na konci kroviek je druhé
medzirýžie rovnomerne vyklenuté a po celej dĺžke ozdobené riadkom jemných hrbolčekov. Larva je beznohá,
ružovkastá, dlhá 4 – 5,5 mm. Kukla je voľná, biela. Rojí
sa veľmi skoro na jar, často už v marci a apríli. Samička
nalietava na tenšie časti kmeňov borovíc a na vetvy.
Požerok má obyčajne tvar dvojramennej svorky, uloženej naprieč osi kmeňa, s materskými chodbami dlhými
6 – 10 cm a s riedkymi a krátkymi (2 – 3 cm) larválnymi
chodbami. Larvy sa kuklia hlboko v beli. Mladé imága,
podobne ako pri lykokazovi borovicovom, zalietavajú
do korún borovíc, kde sa zavŕtavajú do zdravých borovicových výhonkov a vyhlodávajú v ich dreni 10 – 16 cm
dlhé chodby. Robia to preto, lebo tak získajú dodatočnú
potravu potrebnú pre definitívne vyzretie ich orgánov.
Počas roka má jednu generáciu.
A.
POŠKODENIE
Napáda oslabené stromy. Stromy strácajú ihličie
a hynú od korunovej časti. Pri silnom poškodení kmeňov môže dochádzať k celkovému chradnutiu, zmene
sfarbenia ihličia a opadávaniu kôry. Charakteristická je
prítomnosť požerkov. Nebezpečný je zrelostný žer mladých imág. Pri jesenných a zimných vetroch sa vyhlodané výhonky odlamujú. Konce vetvičiek sú opadnuté pod
korunami stromov a je v nich zreteľná stopa po úživnom
žere. Strata časti koncových vetvičiek stromy oslabuje
a môže byť vstupnou bránou pre mnohé hubové ochorenia.
B.
Borovica.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
Imágo lykokaza borinového. Foto: Zúbrik
B – D Typický dvojramenný požerok kolmý na os
kmeňa. Larvy sa zavŕtavajú okrúhlym otvorom
pred zakuklením hlbšie do dreva. Foto: Zúbrik
E
Požerky sú niekedy viditeľné aj pri pohľade na
kmeň. Chrobáky totiž vyhrýzajú vetracie otvory
nad materskou chodbou, aby zlepšili cirkuláciu
vzduchu v systéme chodieb. Foto: Zúbrik
F
Poškodenie vetvičky. Foto: Zúbrik
C.
109
D.
E.
F.
110
Lykokaz borovicový
Tomicus piniperda (Linnaeus, 1758)
Lykokaz borovicový je u nás bežný všade v borových
lesoch a zvlášť hojný je v porastoch oslabených priemyslovými exhalátmi. Obsadzuje spodnú časť starších,
polámaných, odumierajúcich alebo oslabených borovíc.
Nalietava aj do vyťažených a neodkôrnených borovicových kmeňov. Keďže je viazaný na borovicu, nevystupuje do vyšších polôh. Spolu s lykokazom burinovým sú
nebezpečnými škodcami borovicových porastov hlavne
pre svoj úživný žer nedospelých imág v stržni mladých
výhonkov zdravých borovíc.
Imágo je valcovitého tvaru, čiernohnedé, dlhé 3,5 –
4,8 mm. Červenohnedé až čiernohnedé krovky sú vzadu
rovnomerne zaoblené. Druhé medzirýžie je plytko prehĺbené, bez výrazných hrbolčekov, len s jemným bodkovaním. Larva je beznohá, ružovkastá, dlhá 4 – 5,5 mm.
Kukla je voľná, biela. Rojí sa veľmi skoro na jar, často už
v marci a apríli. Samička nalietava na spodné časti kmeňov borovíc, kde vyžiera zvislé chodby. Závrt lykokaza
borovicového je zreteľný podľa kôpky hnedočervených
pilín, premiešaných s belavými zrnkami živice. Zo snubnej komôrky v lyku vybieha mierne esovito prehnutá,
10 – 14 cm dlhá, pozdĺžna materská chodba, s väčším
počtom vetracích otvorov. Z materskej chodby odbočujú
početné larvové chodby, ktoré sa stále rozširujú a končia
kuklovou kolískou. Vyliahnuté mladé imága zalietavajú
do korún borovíc, zavrtávajú sa do zdravých borovicových výhonkov a vyhlodávajú v ich dreni 10 – 15 cm dlhé
chodby. Počas roka má jednu generáciu.
A.
POŠKODENIE
Nalietava prednostne na spodnú časť kmeňov
borovíc. Vzhľadom na veľkosť požerku už aj menší počet požerkov dokáže vážne oslabiť napadnutý strom.
Silnejšie napadnuté stromy obyčajne skoro hynú. Preferuje hustejšie porasty s vyššou vlhkosťou vzduchu.
V borovicových porastoch so zvýšeným výskytom škodcu
je nápadná strata časti koncových vetvičiek a následné
celkové presvetlenie korún. Konce vetvičiek sú opadnuté pod korunami stromov a je v nich zreteľná stopa
po úživnom žere. Pri silnom poškodení kmeňov môže
dochádzať k celkovému chradnutiu, zmene sfarbenia
ihličia a opadávaniu kôry. Charakteristická je prítomnosť
požerkov.
Borovica.
TEXTY K OBRÁZKOM
A – D Požerok lykokaza borovicového. Zreteľná
je priečna materská chodba s rozšírením
na spodnej strane. Foto: Zúbrik
E
Imága opúšťajú požerok okrúhlymi výletovými otvormi. Foto: Zúbrik
B.
111
C.
E.
D.
112
Drevokaz èiarkovaný
Trypodendron lineatum (Olivier, 1795)
Drevokaz čiarkovaný napáda zrúbané a vyvrátené
stromy, stojace zlomy, odumierajúce stromy s počiatočným kvasením lyka (napr. poškodené imisiami) a čerstvé
pne po ťažbe. Sprevádza ihličnaté dreviny v celej palearktickej oblasti a u nás je tiež hojne rozšírený od nížin
až po hornú hranicu lesa. Po premnožení v priaznivých
podmienkach dokáže spôsobiť veľké technické škody.
Imágo je žltohnedé, s tmavou škvrnou na štíte
a pozdĺžnymi tmavohnedými pásikmi na krovkách (odtiaľ jeho slovenský názov). Krovky sú vzadu rovnomerne
vypuklé, hladké a lysé. Tykadlá majú oválnu paličku, bez
náznaku špičky na konci. Samička má guľovito zaoblený
štít a vypuklé čelo, samček má štít sploštený a čelo vyhĺbené. Dĺžka tela je 2,6 – 4 mm. Larva je biela, beznohá,
oblúkovite zahnutá, so svetlohnedou hlavou, silnými
lievikovitými hryzadlami a nápadne veľkými hrudnými
článkami. Kukla je voľná, bielo sfarbená, mierne lesklá.
Rojí sa v apríli, v teplejších oblastiach už koncom marca.
Pri závrte chrobáka do dreva sa hromadí drobná, čisto
biela drvinka. Samičky vyhlodávajú v dreve 1 – 3 cm
dlhú chodbu s priemerom 2 mm. Chodba je najprv kolmá, potom sa rozdvojuje a obidve vetvy zhruba sledujú
letokruhy v rovine kolmej na os kmeňa. Požerok má tvar
ležatého rebríka. Larvy sa okrem dreva živia aj hubami žijúcimi na stenách požerku. Vývoj lariev trvá 6 – 8
týždňov. Imága po vyliahnutí zostávajú 2 – 3 týždne v
požerku, živia sa podhubím a postupne dospievajú.
Prezimujú v hrabanke. Drevokaz čiarkovaný má jedno
pokolenie do roka.
A.
B.
POŠKODENIE
Pretože tento druh napáda odumreté, resp. odumierajúce stromy, jeho výskyt nie je sprevádzaný stratou
ihlíc či hynutím stromov. Na jeho prítomnosť nás obyčajne upozorní výskyt požerkov v dreve a výletové otvory
na napadnutých kmeňoch. Jeho požerok je charakteristický a na hostiteľských drevinách nezameniteľný.
Rôzne druhy ihličnatých drevín.
TEXTY K OBRÁZKOM
A,B
C
D
E
Imágo s výraznými pozdĺžnymi pásmi.
Foto: Zúbrik
Rebríčkovitý požerok v dreve. Foto: Zúbrik
Prítomnosť drevokaza čiarkovaného prezrádzajú biele piliny na kôre napadnutého kmeňa.
Foto: Zúbrik
Výletové otvory imág na napadnutom kmeni po
odlúpnutí kôry. Foto: Zúbrik
E.
C.
D.
113
RAD MOTÝLE / LEPIDOPTERA
114
Rúrkovèek smrekovcový
Coleophora laricella (Hubner, 1817)
Zástupcovia čeľade Coleophoridae kde tento druh
patrí, sa vyvíjajú v listoch a semenách rastlín. Húsenice
si z listov tvoria vaky, ktoré sú charakteristické pre jednotlivé druhy. Premnoženie rúrkovčeka smrekovcového
môže výrazne zhoršiť zdravotný stav stromov. Väčšinou
síce neznamená úhyn napadnutých stromov, ale znižuje
hrúbkový a výškový prírastok. Ohrozené sú najmä porasty prvej až tretej vekovej triedy. Prednostne napáda porasty na nevhodných stanovištiach. Jeho gradácie majú
často dlhodobý charakter.
Drobný motýľ sivého sfarbenia s tykadlami takmer
tak dlhými ako je rozpätie predných krídel. V rozpätí krídel dosahuje približne iba 10 mm. Húsenica žije v spradených ihliciach, ktoré vytvárajú vak, ktorý ju chráni
pred nepriazňou počasia a prirodzenými nepriateľmi.
Rojí sa v máji až júni, samička kladie vajíčka po jednom
na ihlice smrekovca. Po vyliahnutí sa húsenice zavŕtavajú
do ihlíc. V lete vyhlodávajú časť ihlice a v septembri ihlicu na obidvoch stranách odhryznú, pripevnia vláknami
na konárik a v takomto vaku prezimujú. Po prezimovaní
pokračujú v intenzívnom žere.
A.
POŠKODENIE
Ihlice smrekovca sú žltej až hrdzavej farby. Prítomné
sú vaky s húsenicami škodcu. Zámena imág tohto druhu
nie je možná, keďže smrekovce nepoškodzuje žiadny
podobný motýľ. Symptómy poškodenia sú podobné
tým, ktoré sú vyvolané pôsobením vošiek (často sa spolu
s rúrkovčekom smrekovcovým vyskytujú). Na rozdiel od
rúrkovčeka však vošky na ihliciach zanechávajú stopy
po vpichu a ihlice zostávajú na brachyblastoch celé, zatiaľ čo rúrkovček ich skonzumuje až po bázu.
Smrekovec opadavý.
B.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
D
E
Páriace sa motýle na ihlici smrekovca.
Foto: Zúbrik
Larvy poškodili koncové časti ihlíc a začínajú si
vytvárať vaky v ktorých prezimujú. Foto: Kunca
Vak v ktorom žije húsenica. Foto: Zúbrik
Pohľad do korún poškodených stromov.
Foto: Kunca
V mladších smrekovcových porastoch dochádza k holožerom. Smrekovce nadobúdajú
sivohnedú farbu. Foto: Kunca
C.
115
D.
E.
116
Ploskáèik pagatanový
Cameraria ohridella (Deschka & Dimic, 1986)
Ploskáčik pagaštanový bol pozorovaný okolo roku
1984 prvýkrát v okolí Ohridského jazera v Macedónii
a v roku 1986 bol oficiálne popísaný. Odtiaľ sa pravdepodobne náhodne dostal do strednej Európy (Rakúska).
Na jeseň v roku 1989 bolo pri meste Linz v Rakúsku objavených niekoľko jedincov tohto druhu. V nasledujúcich
rokoch sa druh začal rozširovať veľkou rýchlosťou prakticky do všetkých susedných štátov. Objavil sa v Taliansku
(okolo roku 1992), v Nemecku (1993), v Maďarsku (1993)
a Českej republike (1993). Po prvýkrát bol zaregistrovaný na Slovensku v roku 1994 v okolí Bratislavy. Dnes
býva napadnutá väčšina pagaštanov rastúcich na území
Slovenska.
Drobný motýľ, veľký iba 0,4 – 0,6 cm, s rozpätím
krídel asi 0,6 cm. Vrchné krídla má svetlohnedej farby
s dvoma tmavými priečnymi pruhmi. Spodné krídla sú
striebristé, na okraji rozstrapkané. Na hlave je nápadný
chumáč chĺpkov striebristej farby. V dospelosti sú húsenice dlhé asi 0,5 cm. Motýľ prezimuje ako kukla v pôde.
Koncom apríla a začiatkom mája sa liahnu motýle. Po
spárení samičky kladú na vrchnú stranu listov v blízkosti bočných žiliek vajíčka. Húsenice sa po vyliahnutí
zavŕtajú do parenchymatických pletív listu kde žerom
vytvárajú typické požerky tzv. míny. Míny sa objavujú
koncom mája a v polovici júna sa škodca kuklí. Motýľ má
u nás dve generácie – v teplejších častiach Európy až tri
generácie.
A.
POŠKODENIE
Na začiatku napadnutia sa poškodenie prejavuje
ako malé, neskôr väčšie hrdzavé škvrny na listoch pagaštanov (koniec mája začiatok júna). Neskôr sa tieto škvrny
zväčšujú a spájajú, takže v polovici augusta a v septembri je prakticky celý list, resp. jeho značná časť hrdzavej
farby. List schne a stáča sa. Listy predčasne opadávajú.
Poškodenie je možné zameniť s poškodením hubou
Guignardia aesculi. Táto huba spôsobuje na listoch v júli
a začiatkom augusta 2 – 5 cm veľké svetlé nekrózy. Neskôr sú škvrny tmavočervené až hnedé s výraznou žltou
obrubou.
B.
Pagaštan konský.
TEXTY K OBRÁZKOM
A, B Začiatkom júna sa na listoch objavujú malé
oválne škvrny. Foto: Zúbrik
C, D Neskôr v sezóne sa škvrny na listoch zväčšujú
a postupne zlievajú. Foto: Zúbrik
E
Napadnuté stromy strácajú zelenú farbu listov,
listy hnednú a postupne opadávajú.
Foto: Zúbrik
C.
117
D.
E.
118
Psotka orgovánová
Gracillaria (= Caloptilia) syringella
(Fabricius, 1794)
Patrí do pomerne veľkej čeľade Gracillariidae. Sú to
útle, malé nočné motýle s rozpätím krídel 5 – 15 mm.
Motýle odpočívajú na listoch hostiteľských rastlín so
zdvihnutou prednou časťou tela. Larvy žijú v parenchymatických pletivách listov. Staršie larvy majú dobre vyvinutý orgán na tvorbu jemných vlákien. Tie využívajú pri
spriadaní listov do zámotkov a zhlukov. Zo známejších
druhov tejto čeľade treba spomenúť napríklad invázne
sa šíriaci druh – ploskáčik pagaštanový Cameraria ohridella.
Malý, bielohnedý motýľ s rozpätím krídel 9 –
12 mm. Imága lietajú v máji a potom druhá generácia
v júli. Odpočívajú na listoch hostiteľských rastlín so
zdvihnutou prednou časťou tela. Po spárení samičky
kladú vajíčka na listy. Larva sa po vyliahnutí zavŕtava do
listu, kde vyžiera plošnú mínu. Larva je okrovo krémovej
farby s pozdĺžnymi pásmi po bokoch tela. Vzácne môže
žiť v jednej míne aj viac lariev. Staršie larvy mínu opúšťajú a pomocou špeciálnych vlákien skrúcajú a spriadajú
konce listov. V takto vytvorenom ochrannom vaku žijú
a aj sa kuklia.
POŠKODENIE
Na vrchnej strane napadnutého listu sa tvorí plošná
mína. Má oválny tvar a môže pokrývať aj viac ako polovicu plochy listu. Neskôr larvy spriadajú konce listov. Listy sa následkom tejto aktivity stáčajú, uschýnajú a môžu
predčasne opadávať. Môže byť hojná, ale nepatrí k druhom, ktoré sa výrazne premnožujú. Preto poškodenie
má len nevýrazný vplyv na zdravotný stav a znižuje najmä estetickú hodnotu napadnutého stromu.
A.
Jaseň, vtáčí zob a orgován.
TEXTY K OBRÁZKOM
A – D Staršie larvy stáčajú konce listov hostiteľskej
rastliny (jaseň). Na miestach zvinutia sú viditeľné biele vlákna, ktorými larva vytvorený útvar
fixuje. Napadnuté miesta hnednú a uschýnajú.
Foto: Zúbrik
B.
119
C.
D.
120
Podkopáèik ovocný
Lyonetia clerkella (Linnaeus, 1758)
Drobný motýľ z menšej čeľade Lyonetiidae. Motýle
tejto čeľade zriedkakedy dosahujú veľkosť väčšiu ako
1 cm – v rozpätí krídel. Všetky mínujú listy hostiteľských
rastlín. Podkopáčik ovocný žije v záhradách a ovocných
sadoch ale aj na okrajoch lesov. Má niekoľko príbuzných, napríklad Lyonetia prunifoliella alebo Lyonetia
pulverulentella, ktoré tiež mínujú listy.
Motýľ s rozpätím krídel 6 – 7 mm. Predné krídla má
veľmi úzke. Dospelé jedince lietajú v máji a júni, druhá
generácia potom v auguste a septembri. Samička po
spárení kladie vajíčka jednotlivo k stredovej žilke listu.
Larva sa po vyliahnutí zavŕtava do parenchymatických
pletív, kde vyhlodáva úzku, hadovito sa stáčajúcu a postupne sa rozširujúcu mínu. Mína začína vždy pri strednej
žilke listu a smeruje zväčša k jeho okraju. Býva vyplnená
exkrementami. Kuklí sa na liste v bielom zámotku. Ten
býva upevnený vláknami na list. Druhá generácia prezimuje ako kukla.
POŠKODENIE
Na napadnutých listoch sa objavujú míny. Na jednom liste je obyčajne jedna mína. Pri premnožení ich
počet narastá. Napadnuté listy strácajú zelenú farbu
a môžu predčasne opadávať. V sadoch a záhradách sa
jedná o nebezpečného škodcu. Ak má vhodné podmienky, môže sa premnožiť a napadnúť všetky listy na strome. Takto napadnutý strom stráca prirodzenú vitalitu
a poškodenie sa môže prejaviť aj na kvalite úrody.
A.
Rozličné druhy listnatých stromov najmä ovocné
dreviny a breza.
TEXTY K OBRÁZKOM
A, B Typická mína na liste jablone. Foto: Zúbrik
C, D Typická mína na liste brezy. Foto: Zúbrik
E, F Typická mína s dobre viditeľnými exkrementami v jej strede na listoch čerešni. Foto: Zúbrik
B.
121
C.
D.
E.
F.
122
Psotka agátová
Parectopa robiniella (Clemens, 1863)
Malý motýľ, ktorý nie je pôvodným obyvateľom našich lesov. Pochádza zo Severnej Ameriky. Bol náhodne
zavlečený do Európy okolo roku 1970. Najskôr sa objavil
v Taliansku, neskôr v Nemecku, Slovinsku, Chorvátsku,
Rakúsku, Rumunsku, Maďarsku, Ukrajine a aj na Slovensku. Dnes u nás žije hojne všade tam, kde rastie agát.
Drobný motýľ s rozpätím krídel asi 0,6 cm. Predné
krídla má hnedooranžovej farby, jasnejšie ku koncu
krídel s niekoľkými bielymi páskami. Spodné krídla sú
striebristé, na okraji rozstrapkané. Larva v dospelosti
dorastá do dĺžky 0,5 cm. Motýľ prezimuje ako kukla.
V máji a začiatkom júna motýle zakladajú nové pokolenie. Po spárení samičky kladú na vrchnú stranu listov
v blízkosti strednej žilky vajíčka. Húsenice sa po vyliahnutí zavŕtavajú do parenchymatických pletív listu, kde
žerom vytvárajú typické amébam podobné požerky tzv.
míny. Míny sa objavujú koncom mája. V polovici júna sa
húsenice kuklia. Motýľ má u nás dve generácie. Druhá
generácia sa objavuje až v septembri a zvyčajne býva
početná.
A.
POŠKODENIE
Na začiatku napadnutia sa poškodenie prejavuje
ako malé, neskôr väčšie výbežkovité, amébam podobné
škvrny na vrchnej strane listov agáta (koniec mája začiatok júna). Míny prekračujú stredovú žilku a zväčšujú
sa na obidve strany. V dôsledku defoliácie môžu listy
predčasne opadávať. Poškodenie je možné ľahko zameniť s iným príbuzným druhom – ploskáčikom agátovým
Phyllonorycter robiniella, ktorý spôsobuje veľmi podobné poškodenie, ale míny sú plošné, bez výbežkov a objavujú sa na spodnej strane listov. Zvyčajne neprekračujú
stredovú žilku.
Agát.
B.
TEXTY K OBRÁZKOM
A – D V strednej časti vrchnej polovice listu sa objavuje amébe podobná mína. Rozširuje sa na
obidve strany od strednej žilky. V míne žije
jedna, vzácnejšie niekoľko lariev škodcu.
Foto: Zúbrik
E
Poškodenie, ktoré spôsobuje príbuzný ploskáčik agátový sa nachádza na spodnej strane listu. Mína je plošná, bez výbežkov. Foto: Zúbrik
C.
123
D.
E.
124
Oba3⁄4ovaè mládnikový
Rhyacionia buoliana
(Denis & Schiffermuller, 1775)
Malý, hrdzavohnedý motýľ z čeľade Tortricidae. Poškodzuje mladé borovicové porasty. Medzi najviac ohrozené porasty patria tie medzi 10-tym až 20-tym rokom
veku, a to najmä na chudobných pôdach a v oblastiach
so silným znečistením ovzdušia (okolie frekventovaných
ciest, závodov). Okrem toho sú často napadnuté aj semenné sady. Z čeľade Tortricidae na borovici žijú a škodia aj ďalšie druhy ako napríklad Exoteleia dodecella,
Rhyacionia pinicolana a Retinia resinella.
Drobný motýľ s rozpätím krídel približne 15 mm.
Predné krídla sú škoricovohnedé so striebristými pásmi,
zadné sivé. Húsenica dorastá do dĺžky približne 10 mm,
je červenkasto hnedej farby s tmavohnedou hlavou. Motýle sa roja na prelome júna a júla. Kladú vajíčka na ihlice borovíc. Húsenice sa liahnu v júli. Zavŕtavajú sa do
pošvy ihlíc, ktoré sú najbližšie ku púčikom a vytvoria si
malý zámotok. Ešte v júli sa zavŕtajú do bočného púčika.
Tam prečkajú zimu. Na jar (často už v priebehu apríla)
húsenica začína konzumovať vnútro púčika. Postupne
prechádza aj do nových púčikov, ktoré tiež poškodzuje.
Koncom mája sa kuklí v púčiku.
POŠKODENIE
Napadnuté terminálne púčiky vyschýnajú a stromy
tvoria deformované náhradné výhonky rastúce v tvare
bajonetov. Silne napadnuté stromy majú mimoriadne
nepravidelný, deformovaný rast. Húsenice škodia tiež
vyžieraním bočných púčikov, čo stromy fyziologicky
oslabuje a znižuje ich prírastok. Silné poškodenie môže
viesť k postupnému chradnutiu stromov. Výskyt škodcu
je mimoriadne nebezpečný v plantážach vianočných
stromčekov a všade tam, kde sa vyžaduje plnenie estetickej funkcie stromu. Škodcom napadnuté stromy sa
stávajú nepredajné.
A.
Borovica.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
D
Púčiky napadnuté obaľovačom mládnikovým
sa deformujú a strácajú zvislý smer rastu. Typickým príznakom poškodenia je aj zvýšený
výron živice v okolí púčikov. Foto: Zúbrik
Vo vnútri púčika žije húsenica červenohnedej
farby s tmavohnedou hlavou. Foto: Zúbrik
Húsenica sa v púčiku aj kuklí v tmavohnedej
kukle. Foto: Zúbrik
Podobne škodí aj Retinia resinella. Tesne pod
terminálnym púčikom sa na vetvičke vytvára
zdurenina zo živice veľkosti malej slivky. V jej
vnútri žije húsenica. Foto: Zúbrik
B.
125
C.
D.
126
Mníka zlatoritka
Euproctis chrysorrhoea (Linnaeus, 1758)
Hojný motýľ v lesoch nížin, kde žije hlavne na ich
okrajoch. Najčastejšie sa vyskytuje v stromoradiach
popri cestách a v sadoch, odkiaľ sa môže šíriť aj do lesného prostredia. Veľkým lesným komplexom sa vyhýba.
Často sa premnožuje, a vtedy skonzumuje úplne všetky
listy na hostiteľských stromoch. Príbuzné druhy sú tiež
nebezpečnými škodcami, napríklad na duboch (mníška
veľkohlavá Lymantria dispar), buku (štetinavec orechový
Calliteara pudibunda), smreku a borovici (mníška obyčajná Lymantria monacha) a topoľoch (mníška vŕbová
Leucoma salicis).
Motýľ s rozpätím krídel 35 mm. Obidve pohlavia sú
biele, chĺpky na väčšej časti zadočku sú sfarbené do zlatista. Dospelá húsenica je 3 – 4 cm dlhá, červenohnedá
až čierna, pokrytá dvomi radmi bradaviek. Celá húsenica
je porastená jemnými, ľahko lámavými chĺpkami. Samička kladie koncom júna a v júli 200 – 300 kusov vajíčok
v pozdĺžnych hromádkach pokrytých zlatožltými chĺpkami z konca zadočku na spodnú stranu listov. Vyliahnuté
húsenice skeletujú spodnú stranu listov. Žijú najskôr
spoločne, neskôr sa rozliezajú. Koncom leta spriadajú
hniezda, v ktorých prezimujú. Na jar ešte krátko pokračujú v žere a potom sa kuklia v riedkom zámotku medzi
slabo spradenými listami.
A.
POŠKODENIE
Poškodenie je podobné ako pri mníške veľkohlavej Lymantria dispar. Listy sú spočiatku skeletované
a dierované, po prezimovaní sú požierané vcelku. Poškodené stromy sú bez listov, na koncových vetvách sú
časté hniezda húseníc, ktoré tento druh jednoznačne
charakterizujú. Napadnuté stromy v prípade úplnej
defoliácie hynú, prípadne hynú len časti korún. Chĺpky
na tele húsenice sú ľahko lámavé. Pri styku s pokožkou
spôsobujú sčervenanie, silné svrbenie, prípadne dýchacie problémy. Z tohto dôvodu je premnoženie mníšky
zlatoritky nebezpečné najmä v blízkosti ciest, aglomerácií, rekreačných oblastí alebo na miestach intenzívnych
prác v lese.
Ovocné stromy, všetky druhy dubov, ale aj ďalšie
listnaté dreviny.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
D
E
Mladé húsenice prezimujú vo vakoch zo suchých listov na konci konárikov. Foto: Zúbrik
Húsenice žijú spočiatku spoločne. Foto: Zúbrik
Neskôr sa húsenice rozliezajú a žijú jednotlivo.
Foto: Zúbrik
Poškodená vetva čerešne. Listy sú poškodené,
na vetvách zostávajú len ich zvyšky.
Foto: Zúbrik
Húsenica sa kuklí v riedkom zámotku na listoch
alebo kmeni. Foto: Zúbrik
B.
127
C.
E.
D.
128
Oba3⁄4ovaè zelený
Tortrix viridana (Linnaeus, 1758)
Typický motýľ našich dubových lesov. Väčšinou jeho
výskyt ujde pozornosti návštevníkov lesa. Stáva sa však,
že sa premnožuje a vtedy dokáže poškodiť alebo aj úplne zničiť každý list na strome. Hovoríme o holožeroch.
Napáda a oslabuje dubové porasty najmä v nižších polohách. Gradácie vznikajú prednostne na xerotermných
a suchých lokalitách. Okrem obaľovača zeleného žije
na Slovensku na duboch viacero ďalších druhov obaľovačov. Sú to napríklad obaľovač dubový Aleimma loeflingiana, Archips crataegana, Acrobasis spp. a ďalšie.
Obaľovač zelený má predné krídla trávovozelené,
zadné sivé. Rozpätie predných krídel je 12 – 13 mm. Húsenica je sivozelená, s lesklou tmavou hlavou. Motýle sa
roja v júni. Samičky kladú vajíčka na vetvičky v korunách
stromov, kde tieto prezimujú až do nasledujúcej jari.
Koncom apríla sa z nich liahnu húsenice. Tie sa zavŕtavajú do rašiacich púčikov a neskôr prechádzajú na listy.
Spriadajú niekoľko listov dohromady alebo stáčajú listy
do „trubičky“. V takto vytvorených útvaroch, chránené
pred nepriazňou počasia sa koncom mája kuklia.
A.
POŠKODENIE
Húsenice spriadajú niekoľko listov dohromady alebo skrúcajú listy do „rúročky“. Tu žijú, chránené pred
nepriazňou vonkajších vplyvov a prirodzenými nepriateľmi. Žer sa väčšinou sústreďuje do hornej časti koruny.
V prípade premnoženia najskôr dochádza k defoliácii
horných partií korún.
Duby.
B.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
D
E
Zelená farba predných krídel nie je v motýlej
ríši častá a to robí obaľovača zeleného pomerne nezameniteľným. Foto: Zúbrik
Sivozelená húsenica má čiernu a lesklú hlavu. Foto: Zúbrik
Zhluk listov prezrádza prítomnosť húseníc
tohto škodcu. Foto: Zúbrik
Obaľovač Archips xylosteana patrí tiež k bežným druhom obaľovačov na duboch.
Foto: Zúbrik
Húsenica príbuzného obaľovača dubového
spriada list do typickej „rúročky“ smerom od
konca listu. Foto: Zúbrik
D.
129
C.
E.
130
Mníka ve3⁄4kohlavá
Lymantria dispar (Linnaeus, 1758)
Mníška veľkohlavá patrí u nás k najnebezpečnejším
škodcom duba. Ohrozené sú najmä cerové a dubové
porasty južného Slovenska a Východoslovenskej nížiny.
Vyhovujú jej najmä teplejšie, preriedené výmladkové porasty, kde vznikajú ohniská premnoženia. Pri premnožení
(opakuje sa pravidelne každých 6 – 9 rokov) poškodzuje
i väčšinu kríkov v podraste, ovocné stromy v záhradách
a okrasné dreviny v parkoch a mestskej zeleni. Koncom
19. storočia bola náhodne zavlečená do severnej Ameriky, kde našla vhodné podmienky pre život. Vďaka
neprítomnosti prirodzených nepriateľov sa veľmi rýchlo
rozšírila a stala sa vážnym škodcom listnatých porastov.
A.
Stredne veľký motýľ s rozpätím krídel 35 – 45 mm.
Samček je svetlohnedý, samička krémovobiela s jemnou
okrovou kresbou. Samček má na hlave pár mohutných perovitých tykadiel. Škody spôsobuje 4 – 6 cm veľká, ochlpená
modrožltá húsenica s radom červených bradaviek a žltou,
čierne mramorovanou hlavou. Žije jednotlivo. Motýle sa
liahnu v júli. Samce aktívne vyhľadávajú samičky, ktoré sedia na kmeňoch stromov. Sú nelietavé. Po spárení samička
nakladie na kmeň stromu 300 – 700 vajíčok na hromádku
a pokryje ich okrovými chĺpkami z koncových článkov
bruška. Takto uložená znáška je na kmeni stromu dobre
viditeľná. Vajíčka prezimujú. Húsenice sa liahnu na jar
v čase rašenia dubov. Žerú na listoch asi 60 dní a kuklia sa
na kmeni, listoch alebo v podraste.
B.
POŠKODENIE
Listy sú najskôr dierované, neskôr nepravidelne
obžraté. Časté sú holožery v porastoch každého veku.
Poškodenie sa v porastoch objavuje v prvej polovici mája
a v júni už môže dochádzať k holožerom. Viac rokov sa
opakujúce premnoženie zvyšuje riziko následných škôd
spôsobených aktivizáciou hubových patogénov alebo
iných druhov hmyzu. Ak ku premnoženiu dôjde počas
suchých rokov môže v lesoch priamo alebo nepriamo
na následky holožerov uhynúť 30 – 40 % stromov.
Rôzne druhy listnatých drevín a krov.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
D
E
F
Samček mníšky veľkohlavej má dobre vyvinuté tykadlá. Foto: Zúbrik
Samička mníšky veľkohlavej, je krémovo bielej farby. Nie je schopná lietať. Foto: Kunca
Vaječné znášky sú prilepené na kmene stromov. V každej znáške môže byť až 700 vajíčok. Foto: Zúbrik
Húsenice sa liahnu na jar koncom apríla.
Foto: Zúbrik
Húsenice dorastajú do veľkosti 5 – 6 cm. Sú
pestro sfarbené a silne ochlpené. Foto: Zúbrik
Kukly mníšky veľkohlavej. Hore – väčšia samičia, dole menšia – samčia. Foto: Zúbrik
C.
E.
D.
F.
131
132
Psota
Coleotechnites piceaella (Kearfott, 1903)
Domovskou krajinou tohto druhu je Severná Amerika (najmä severná a stredná časť USA a juhovýchodná
Kanada). Tu ho pokladajú za menej významného škodcu. V strednej Európe ho prvýkrát našli v r. 1962, v Nemecku. Dovtedy bol zaznamenaný, pokiaľ ide o Európu,
len na Britských ostrovoch. V súčasnosti je známy aj
z Talianska, Rakúska, Maďarska, Slovenska a pred krátkou dobou ho zistili aj v Českej republike. U nás bol po
prvýkrát jednotlivo nájdený v r. 1990 v Košiciach. Motýľ
spôsobuje škody v mestskej zeleni.
Dospelé jedince merajú v rozpätí asi 9 – 10 mm
a vyznačujú sa dosť dlhými, kosákovito zahnutými hmatadlami. Na úzkych predných krídlach majú pomerne
pestré kresby – šikmé pruhy a tmavé škvrnky. Nápadné
sú nepriliehavé šupinky. Zadné krídla sú pod vrcholom
vykrojené. Dospelé motýliky môžeme nájsť od júna až
do augusta na vetvách hostiteľských drevín. Húsenice sú
typické mínovače – živia sa vnútornými pletivami ihlíc.
Do konca vegetačného obdobia ich niekoľko vyhlodajú
a v jednej z nich prezimujú. Každú ihlicu, do ktorej sa
idú zavŕtať, pripriadajú k susednej, už vyhlodanej, i ku
konáriku vláknami. Húsenice tak žijú počas celého života v jemných, relatívne nenápadných pradivách.
POŠKODENIE
A.
Hrdzavé sfarbenie vetví v celom obvode koruny
smrekov. Čerstvo vyhlodané ihličie je svetlohnedé,
čoskoro nadobúda farbu suchých ihlíc a tak sa nelíši
sfarbením od ihličia odumretého v dôsledku abiotických
škodlivých činiteľov. Na ihliciach sú zápradky, ktoré si
vytvárajú húsenice z poškodených ihlíc. Sú rozmiestené
na konárikoch jednotlivo, pri premnožení sa vzájomne
spájajú. Vo vnútri sú prítomné iba niekoľko milimetrov
veľké húsenice škodcu.
Smrek pichľavý. Lokálne aj smrek obyčajný.
TEXTY K OBRÁZKOM
A, B Imágo na konáriku smreka pichľavého.
Foto: Zúbrik
C
Dospelé motýliky poletujú počas teplých letných dní okolo korún hostiteľských rastlín.
Mnohé z nich často uviaznu v pavučine medzi
vetvami. Foto: Zúbrik
D
Húsenice spriadajú ihlice do spoločného útvaru. Na obrázku je vidieť otvor, ktorým húsenica
opustila vyhlodanú ihlicu. Foto: Zúbrik
E
Typický prejav poškodenia smreka pichľavého.
Foto: Zúbrik
B.
133
C.
E.
D.
RAD DVOJKRÍDLOVCE / DIPTERA
134
By3⁄4omor bukový
Mikiola fagi (Hartig, 1839)
Drobná muška veľkosti 4 – 5 mm z čeľade byľomorovité Cecidomyiidae. Táto čeľaď má u nás niekoľko
stoviek zástupcov, drobných mušiek veľkosti 1 – 8 mm.
Byľomor bukový sprevádza na celom území výskyt hostiteľskej rastliny – buk. Prítomnosť škodcu na listoch
neovplyvňuje negatívne zdravotný stav stromu. Výskyt
druhu môže znižovať estetický dojem buka a jeho kultivarov v parkoch a záhradách.
Imágo ja malá muška veľkosti 4 – 5 mm. Lieta
v máji, kedy samice kladú vajíčka na vrchnú stranu listov buka. Spolu s vajíčkom, vpichuje samička do listu
špeciálnu tekutinu. Tá iniciuje tvorbu hálky na liste,
v ktorej sa neskôr larva vyvíja. Súdkovitá hálka je veľká
0,6 – 1,2 mm. Farba hálky je zelená s prechodmi do žltej
alebo červenej. Je vždy umiestnená na vrchnej strane listu. Na jednom liste je zvyčajne niekoľko hálok. Na jeseň
hálka z listu odpadáva, larva v nej prezimuje a na jar sa
kuklí. Hálky sú pre svoj charakteristický tvar nezameniteľné.
POŠKODENIE
Výskyt škodcu je možné identifikovať na základe
prítomnosti súdkovitých hálok na vrchnej strane listu.
Na jednom liste sa môže vyskytovať aj viacero hálok.
Poškodenie stromu je nevýrazné. Na mladých stromčekoch, pri extrémne vysokom výskyte škodcu, sa môže
mierne znižovať prírastok.
A.
Buk.
TEXTY K OBRÁZKOM
A – D Typická hálka byľomora bukového na vrchnej
strane listu. Má súdkovitý tvar a zelenú až zelenočervenú farbu. Foto: Zúbrik
B.
135
C.
D.
136
By3⁄4omor na listoch buka
Hartigiola annulipes (Hartig, 1839)
Drobná muška veľkosti 1 – 2 mm z čeľade byľomorovité Cecidomyiidae. Táto čeľaď má u nás niekoľko
stoviek zástupcov, drobných mušiek veľkosti 1 – 8 mm.
Byľomor Hartigiola annulipes sprevádza na celom území výskyt hostiteľskej rastliny – buk. Prítomnosť škodcu
na listoch neovplyvňuje negatívne zdravotný stav stromu. Výskyt druhu môže znižovať estetický dojem buka
a jeho kultivarov v parkoch a záhradách.
Imágo ja malá muška. Lieta v máji, kedy samice
kladú vajíčka na vrchnú stranu listov buka. Spolu s vajíčkom, vpichuje samička do listu špeciálnu tekutinu. Tá
iniciuje tvorbu hálky na liste, v ktorej sa neskôr larva
vyvíja. Oválna hálka je veľká 1 – 4 mm. Farba hálky je zelená alebo žltá. Hálka býva pokrytá drobnými zlatistými
chĺpkami. Na jednom liste býva zvyčajne niekoľko hálok.
Na jeseň hálka z listu odpadáva a larva sa kuklí v pôde.
Hálky sú pre svoj charakteristický tvar nezameniteľné.
POŠKODENIE
Výskyt škodcu je možné identifikovať na základe
prítomnosti drobných oválnych hálok pokrytých chĺpkami na vrchnej strane listu. Na jednom liste sa môže
vyskytovať aj viacero hálok. Poškodenie stromu je nevýrazné.
A.
Buk.
TEXTY K OBRÁZKOM
A – D Na vrchnej strane sa tvorí oválna hálka niekedy
pokrytá zlatistými chĺpkami. Foto: Zúbrik
E
Na spodnej strane listu sa poškodenie prejavuje malou zdureninou. Foto: Zúbrik
F
Intenzívne napadnutie listov. Foto: Zúbrik
B.
137
C.
D.
E.
F.
138
By3⁄4omor na svíbe
Craneiobia corni (Giraud, 1863)
Malá muška patriaca do veľkej čeľade byľomorovité (Cecidomyiidae). Zástupcovia tejto čeľade sú veľkí
2 – 3 mm. Tvarom tela sa podobajú komárom. Na celom
svete ich žije viac ako 3 000 druhov, pričom mnohé
z nich patria k hospodársky nebezpečným škodcom.
Na svíbe sa vyvíja larva druhu Craneiobia corni.
Dospelé jedince sú veľké asi 3 mm. Na jar samičky
kladú vajíčka na spodnú stranu listov. Vyliahnuté larvy
žijú v hálke, ktorá sa tvorí na liste. Na vrchnej strane
listu sa hálka javí ako homôlkovitý výrastok vysoký asi
0,5 – 1 cm. Sfarbenie máva žlté s prechodom do červenej. Výrastok akoby prerastal cez list. Na spodnej strane
listu sa vytvárajú 1 – 2 cm dlhé výrastky – akoby korene.
Vo vnútri výrastkov žije červenooranžová larva.
POŠKODENIE
Na listoch svíbu sa vytvárajú typické hálky. Na vrchnej strane homôlkovitého tvaru, na spodnej strane
akoby korene hálky. V prípade premnoženia môžu byť
napadnuté takmer všetky listy. Môže znižovať rast.
Vyskytuje sa všade so svíbom. Preferuje suché a teplé,
južne orientované lokality. Na niektorých miestach býva
hojná, inde je vzácna.
A.
Svíb.
TEXTY K OBRÁZKOM
A – C Homôlkovité hálky na vrchnej strane svíbu vytvára Craneiobia corni. Foto: Zúbrik
D, E Na spodnej strane listu majú hálky tvar masívnych koreňov. Foto: Zúbrik
B.
139
C.
E.
D.
140
141
HUBY
RAD ERYSIPHALES
142
Drobnomúèka dubová
Erysiphe alphitoides (Griffon & Maubl.)
U. Braun & S. Takam. (2000)
Drobnomúčka dubová patrí do čeľade Erysiphaceae.
V tomto rode je 84 druhov a variét. Do Európy bola zavlečená okolo roku 1907 pravdepodobne z USA. V súčasnosti je rozšírená po celej Európe a je veľmi bežná. Rozvoj
ochorenia podporuje nízka vlhkosť vzduchu a silné priame slnečné žiarenie, najmä počas teplého počasia (26 –
28°C). Znečistenie ovzdušia splodinami SO2 môže potláčať
rast a vývoj huby. Duby po defoliácii hmyzími škodcami sú
viac napádané múčnatkami ako nepoškodené porasty.
Začiatkom leta sa na listoch objavujú bledšie vodnaté škvrny. Na nich sa rýchlo rozrastajú biele povlaky,
na ktorých sa vytvára množstvo elipsovitých konídií. Podhubie rastie väčšinou na povrchu listov alebo letorastov,
pričom živiny z listov čerpá formou haustórií. K infekcii
listov dochádza najmä konídiami v priebehu celého
leta. Koncom leta sa na listoch vytvárajú bodkovité
žlté, červenkasté a nakoniec čierne kleistotéciá, v ktorých sa vytvára 5 – 12 vreciek a v každom 8 askospór,
ktoré dozrievajú v októbri až novembri. Z listov preniká
podhubie do vetvičiek a pupeňov, v ktorých prezimuje.
Po vyrašení pupeňov dochádza k rozrastaniu podhubia
v letorastoch, ktoré hnednú a odumierajú. Kolónie amfigénne. Tvorba elipsoidných konídií vo veľkom množstve.
Kleistotéciá sú v niektorých rokoch bežnejšie ako v iných
rokoch, askospóry dozrievajú v októbri až novembri.
A.
POŠKODENIE
Múčnatky na povrchu listov duba vytvárajú charakteristické biele povlaky. Silno poškodené listy kučeravejú
a odumierajú, pričom deformované môžu byť aj výhonky. Náchylné na infekciu sú najmä listy do 3 týždňov
veku, staršie listy sú pre parazita menej dostupné pre
hrubšiu pokožku a menší obsah vody. Listy a výhonky
vyrašené v lete (Jánske výhonky) sú náchylnejšie na infekciu ako jarné výhonky. Pri silnej intenzite napadnutia
môže choroba spôsobovať odumieranie aj mladých výhonkov. V dôsledku napadnutia dochádza k znižovaniu
prírastku, pričom pletivá výhonov dostatočne nevyzrievajú a sú náchylnejšie na poškodzovanie mrazom.
Duby.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
D
E
Kleistotéciá Erysiphe alphitoides, vrecká a askospóry (Zdroj: Ellis, Ellis 1985).
Žlté škvrny na vrchnej strane listov patria k prvým príznakom infekcie. Foto: Kunca
Žlté škvrny na spodnej strane listov.
Foto: Kunca
Biele múčnaté listy príznakom silnej infekcie
listov. Foto: Kunca
Deformácie listov spôsobené hubou Erysiphe
alphitoides. Foto: Kunca
B.
RAD ERYSIPHALES
143
C.
D.
E.
RAD ERYSIPHALES
144
Ve3⁄4komúèka jaseòová
Phyllactinia fraxini (DC.) Fuss (1878)
Veľkomúčka jaseňová patrí do čeľade Erysipahceae. V tomto rode sú 3 druhy. Ide o pomerne nový druh
vyskytujúci sa v Európe, avšak rýchlo sa šíri do nových
lokalít.
Povrchové biele mycélium s množstvom spór sa
vytvára na oboch stranách listu. Konídiá sú 57 – 90 µm
x 14 – 25 µm, jednobunkové, hyalínne a valcovité. Chasmotéciá (vytvárajú sa v jeseni a sú pohlavným štádiom,
v ktorom huba hibernuje) s apikulárnymi príveskami
a guľovitým základom sú žltkasté, neskôr v zrelosti
čierne, 190 – 270 µm, s príveskami 270 – 380 µm. Každé
chasmotécium obsahuje 9 – 13 vreciek veľkosti 71 – 92 x
28 – 39 µm, široko oválnych až elipsovitých, ohnutých
s točitou pätovou bunkou a s 3 askospórami. Askospóry
sú veľké 25 – 43 µm x 14 – 25 µm, elipsovito vajcovité,
žltooranžové.
POŠKODENIE
Jedným z dôsledkov teplého a suchého priebehu
počasia v letnom období je aj rozšírenie múčnatiek
na listnáčoch. K príznakom infekcie patrí biely povlak
na povrchu listov jaseňa, koncom leta tvorba drobných
žltooranžových až hnedých guličiek, čo sú pohlavné
plodničky huby – kleistotéciá. Napadnuté listy predčasne vädnú, kučeravejú, hnednú a opadávajú. Výhonky
neskoro vyzrievajú a sú náchylné na poškodenie skorými
mrazmi.
A.
Jaseň.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
D
E
Phyllactinia guttata – mikroskopické vlastnosti
sú minimálne odlišné od Phyllactinia fraxini
(Zdroj: Ellis, Ellis 1985).
Príznaky na listoch sú len slabo viditeľné.
Foto: Kunca
Kleistotéciá na spodnej strane listov.
Foto: Kunca
Deformácia a nekróza listov je príznakom silnej
infekcie listov. Foto: Kunca
Kleistotéciá sú rôznej farby, od žltej až po čiernu. Foto: Kunca
B.
RAD ERYSIPHALES
145
C.
D.
E.
RAD ERYSIPHALES
146
Sawadaea Tulasnova
Sawadaea tulasnei (Fuckel) Homma (1937)
Sawadea Tulasnova patrí do čeľade Erysiphaceae.
V tomto rode sú 2 druhy. Starší názov huby bol Uncinula
bicornis.
Konídiá nepohlavného štádia rodu Oidium sú hyalínne, 25 – 35 µm x 15 – 20 µm. Kleistotéciá sú povrchové,
tmavohnedé, veľké 0,2 mm v priemere. Prívesky sú hyalínne, najprv priame a jednoduché, neskôr vidličkovité,
nakoniec dvakrát vidličkovito rozčesnuté s poslednou
vetvou zatočenou do klbka. Vrecká v kleistotéciu zvyčajne 6 – 8 s 8 askospórami v každom vrecku. Askospóry
hyalínne, 17 – 27 µm x 7 – 14 µm, dozrievajú v októbri.
POŠKODENIE
Múčnatka vytvára okrúhlasté škvrny na vrchnej
strane listov, v niektorých prípadoch je pokrytý celý
povrch listovej čepele. Tento povlak pozostáva z hrubej,
trvácej, žiarivo bielej myceliálnej siete. Od polovice leta
toto ektotrofné mycélium vytvára konídiofory s mikrokonídiami, v menšej miere sa tvoria aj makrokonídie.
V jeseni sa vytvárajú kleistotéciá, ktoré sa na jar otvárajú
a z vreciek sa uvoľňujú askospóry. Na starších stromoch
huba neškodí, iba znižuje ich estetickú hodnotu, v lesných škôlkach môže spôsobiť zníženie prírastku.
A.
Javor poľný a javor horský.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
Mikroskopické vlastnosti kleistotécií Sawadaea
tulasnei (Zdroj: Ellis, Ellis 1985).
Intenzívne múčnaté povlaky javora mliečneho
môžu spôsobiť až nekrózu napadnutého listu.
Múčnatkou bývajú napadnuté všetky listy v lokalite.
B.
RAD ERYSIPHALES
147
C.
RAD RHYTISMATALES
148
Kolpóma dubová
Colpoma quercinum (Pers.) Wallr. (1833)
Rod Colpoma patrí do čeľade Rhytismataceae a obsahuje 12 druhov.
Apotéciá do 2 mm dĺžky, tmavosivé až čierne, vyvíjajú sa pod kôrou, rozdeľujú (roztrhávajú) sa transverzálne a šikmo, naklonene. Disky sú krémovo sfarbené.
Askospóry sú hyalínne, 70 – 90 µm x 1,5 µm. Conostroma
štádium má hyalínne konídiá 5 – 7 µm x 1,5 µm.
POŠKODENIE
Ide o prevažne saprofytickú až slabo parazitickú
hubu, ktorá spôsobuje odumieranie mladých stromov
a bočných vetiev v dolnej časti kmeňa starších stromov
trpiacich najmä nedostatkom svetla alebo živín. Huba
takto výraznou mierou prispieva k tzv. prirodzenému
čisteniu kmeňov dubov od vetiev. Spóry nepohlavného
štádia Clithris quercina (Pers.) Rehm. nedokážu infikovať
hostiteľské pletivá. Pohlavné apotéciá majú tvar malých
pozdĺžnych škár a vytvárajú sa zvyčajne až na úplne odumretých vetvách a výhonkoch.
Dub, gaštan jedlý.
A.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
D
E
Mikroskopické štruktúry huby – vrecká, nitkovité askospóry a parafýzy s plodničkami
Napadnutý bočný konár duba – huba napomáha čisteniu hlavného kmeňa od vetiev.
Foto: Kunca
Výskyt huby na väčšej ploche vetiev a kmeňov.
Foto: Kunca
Zrelé plodnice Colpoma quercinum. Foto: Kunca
Staré plodnice Colpoma quercinum. Foto: Kunca
B.
RAD RHYTISMATALES
149
C.
D.
E.
RAD RHYTISMATALES
150
Okienkovka èiarkovaná
Cyclaneusma minus (Butin) DiCosmo,
Peredo & Minter (1983)
Cyclaneusma minus patrí do čeľade Rhytismataceae. V tomto rode sú 2 druhy. Kedysi bolo napadnutie
ihlíc touto hubou zamieňané za prirodzené starnutie
ihlíc vo vnútri borovicových stromov. Nakoniec bola
objavená huba a potvrdená jej patogenita. Taktiež sa
overila ochrana ihlíc fungicídmi. Infekcia sa vyskytuje
na všetkých ročníkoch ihlíc okrem posledného, najmladšieho ročníka.
Príznaky infekcie sa objavujú začiatkom jesene,
keď ihlice vo vnútri stromu sa začínajú sfarbovať na žlto.
Postupom času sa sfarbujú na svetlohnedo s tmavohnedými priečnymi pásmi na povrchu ihlíc. V takomto stave
prezimováva huba v ihlici, pričom niektoré napadnuté
ihlice ani neopadnú zo stromu. Na jar sa vyvíjajú na infikovaných ihliciach drobné 2 – 3 mm krémovo sfarbené
pľuzgieriky. Počas vlhkého počasia približne od marca až
do októbra sa tieto plodničky trhajú a otvárajú, aby sa
uvoľnili spóry do ovzdušia. Následne sa spóry usádzajú
na povrchu ihlíc a infikujú ich. Ihlice sú tak infikované počas celej vegetačnej doby. Pohlavné plodničky,
askomata, sa vytvárajú až na odumretých ihliciach od
jesene a produkujú sa následných 12 mesiacov. Veľkosť
pohlavných plodničiek je menšia ako 0,5 mm dĺžky, veľkosť konídií je 5 – 11,5 µm. Ak sú askomata väčšie ako
0,5 mm, potom ide o druh Cyclaneusma niveum (Butin)
DiCosmo, Peredo & Minter (1983), ktorá má konídiá
veľkosti 9 – 21 µm. Askospóry hyalínne, 75 – 85 µm x 2,5
– 3 µm, niekedy aj s 2 – 3 priehradkami.
A.
POŠKODENIE
Huba osídľuje zelené ihlice ako bezpríznakový
endobiont, občas sa stáva parazitom a patogénom a potom spôsobuje predčasný opad ihlíc, teda sypavku. Oba
druhy sa vyskytujú aj spoločne, pričom na tých istých
ihliciach sa môžu vyskytovať aj druhy z rodu Lophodermium. Ochrana ihlíc je komplikovaná, keďže k tvorbe
a uvoľňovaniu spór do ovzdušia dochádza kedykoľvek
vo vegetačnom období, stačí aby teplota bola nad bodom mrazu a ihlica bola mokrá.
Borovica lesná, borovica čierna a iné 2 a 3 ihlicové
borovice.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
Mikroskopické štruktúry Cyclaneusma minus
– vrecko a askospóry (Zdroj: Ellis, Ellis 1985).
Epidermis sa nad plodničkami okienkovito trhá.
Foto: Kunca
Na infikovaných ihliciach sa vytvára veľké
množstvo plodničiek. Foto: Kunca
B.
RAD RHYTISMATALES
151
C.
RAD RHYTISMATALES
152
Sypavka tvavá
Lophodermium seditiosum Minter, Staley,
& Millar (1978)
Sypavka štvavá patrí do čeľade Rhytismataceae.
V tomto rode je 132 druhov. Je agresívnejším patogénom
ako sypavka borovicová L. pinastri. To znamená, že infikuje nielen semenáčiky oslabené, ale aj vitálne. Rozlíšiť tieto huby v praxi je možné podľa askospór, ktoré sa tvoria
takisto v lodičkovitých plodničkách. U ihlíc infikovaných
L. seditiosum však nie sú medzi jednotlivými plodničkami
tenké priečne pásiky vytvorené čiernym mycéliom huby.
Pyknidy sú väčšinou oválne, matne čiernohnedé,
najviac 0,5 x 1 mm, na koncoch zaoblené, nepatrne
vypuklé. Apotéciá úplne subepidermálne, široko oválne,
lodičkovité, na koncoch tupé, lesklé, čierne, okraj hyalínny, zelený až modrý, mierne vyklenuté, v dospelosti sa
za vlhka otvárajú širokou štrbinou. Veľkosť plodničiek je
0,5 – 2 mm x 0,3 – 1 mm. Askospóry 90 – 12 µm x 2 µm
s puzdrom. Apotéciá zvyknú byť parazitované želatinóznou hubou Pseudostypella translucens s hyalínnymi
bazídiospórami 7 – 9 µm x 3 – 4 µm.
Ide o jednoročný alebo dvojročný vývojový cyklus.
K infekcii ihlíc dochádza od konca mája do konca augusta s kritickým obdobím od konca júna a to iba askospórami (uvádza sa, že konídie neslúžia na infekciu nových
ihlíc). Askospóry sa zachytia na povrchu ihlíc, vyklíčia
a podhubie cez prieduchy preniká do vnútorných pletív.
Počas zimy a na jar sa na týchto ihliciach vyvíjajú tenké
čierne 0,5 mm dlhé plodničky nepohlavného štádia huby
označovanej ako Leptostroma pinastri Desm., z ktorých
sa až do októbra uvoľňujú konídia. Až na opadaných
ihliciach sa počas nasledujúcej jesene (od októbra), zimy
a jari vyvíjajú pohlavné čierne oválne plodničky veľkosti
1 – 2 mm, ktoré začínajú dozrievať už na jar, avšak hromadne až začiatkom leta (hlavne v júli a auguste).
A.
POŠKODENIE
Infekčný tlak sa zvyšuje počas obdobia vysokej
vlhkosti vzduchu v dôsledku bohatých zrážok a výskytu
hmiel cez letné obdobie. Rovnaký vplyv má i tvorba rosy
a jej udržiavanie na spodných častiach semenáčikov a sadeníc. Rezistencia pletív sa znižuje v čase vysokej transpirácie počas leta, kedy sa znižuje turgor v bunke. Svetlejšie
sfarbenie ihlíc a výskyt žltých škvŕn koncom leta a začiatkom jesene je obyčajne prvým príznakom infekcie. Počas
jesene sa žlté škvrny rozširujú, spájajú a postupne, najmä
ku koncu zimy a na začiatku jari menia farbu na hrdzavo
červenú. V tomto čase sa na ihliciach vytvárajú tenké čierne 0,5 mm dlhé nepohlavné plodničky (pyknídiá). Počas
jari slamovo svetlohnedé ihlice s pyknídiami opadávajú.
Pyknídiá zostávajú na ihliciach počas celého nasledujúceho vegetačného obdobia. Od októbra sa na týchto
ihliciach začínajú vyvíjať pohlavné čierne oválne 1 – 2 mm
dlhé plodnice a spolu s nimi i priečne čierne 1 mm hrubé
pásiky mycélia. Tieto pohlavné plodnice však dozrievajú
až začiatkom leta (od konca mája), s hromadným dozrievaním spór od začiatku júla, kedy za vlhkého počasia
dochádza k infekcii nových ihlíc.
Borovice.
B.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
D
E
F
Mikroskopické štruktúry huby Lophodermium
seditiosum – plodničky, vrecko, askospóry
a parafýzy (Zdroj: Ellis, Ellis 1985).
Škvrny na zelených ihliciach sú prvými príznakmi infekcie ihlíc. Foto: Kunca
Pohlavné plodnice huby Lophodermium seditiosum. Foto: Kunca
Intenzívne napadnuté ihlice aj posledného ročníka. Foto: Kunca
Napadnuté sadenice – šírenie infekcie od najstarších ihlíc z dolnej časti rastliny.
Foto: Kunca
Napadnutý porast – nerovnomerne rozšírená
infekcia v závislosti od mikroklimatických podmienok lokality. Foto: Kunca
RAD RHYTISMATALES
153
C.
D.
E.
F.
RAD RHYTISMATALES
154
Èerò javorová
Rhytisma acerinum (Pers.) Fr. (1819)
Čerň javorová patrí do čeľade Rhytismataceae.
V tomto rode je 23 druhov. Ide o bežný druh, ktorý sa
môže zamieňať s Rhytisma punctatum (Pers.) Fr. (1823).
Huba prezimováva na opadnutých listoch. Askospóry vytvorené na jar majú lepkavý povrch a tak sa
pomerne ľahko priliepajú na nové vyrašené listy. K infekcii listov dochádza v máji cez prieduchy na spodnej
strane listov. Koncom mája až v júli sú na listoch žltkasté
škvrny, v ktorých sa postupne vytvárajú čierne bodky. Tie
sa zväčšujú a spájajú do jednej 0,7 – 2 cm veľkej čiernej
škvrny, ktorá môže časom vypadávať. Ide o strómu,
v ktorej sa najprv vytvárajú pyknidy a v nich konídiá, po
odumretí listov sa v tejto stróme vytvárajú askospóry,
čo zvyčajne býva až na jar. Okolo čiernej strómy je úzky
asi 1 mm široký žltkastý prstenec, a až potom je zelené
pletivo listov.
POŠKODENIE
Toto ochorenie nespôsobuje vážne ohrozenie zdravotného stavu stromu. Dôsledkom predčasného opadu
listov je znížený prírastok dreviny. Ochorenie sa menej
často objavuje v mestách, čo je zrejme dôsledok vyhrabávania a pálenia listov spod stromov na jeseň a jar, čím
sa odstraňuje zdroj infekcie. Nemusí teda platiť, že huba
je indikátorom čistého prostredia, ale skôr dobrých
opatrení hygieny prostredia.
A.
Javor.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
D
E
Mikroskopické štruktúry huby Rhytisma acerinum – stróma, vrecko, askospóry
Okolo čiernej strómy sa vytvára žltý prstenec.
Foto: Kunca
List môže byť napadnutý aj inými hubami napr.
Petrakia echinata. Foto: Kunca
Intenzívne napadnuté listy predčasne žltnú,
opadávajú a sú zdrojom infekcie v nasledujúcom vegetačnom období.
Foto: Kunca
Čierna stróma niekedy z listu vypadáva a v liste zostávajú diery. Foto: Kunca
B.
RAD RHYTISMATALES
155
C.
D.
E.
RAD RHYTISMATALES
156
Dvojpustulovka drsná
Ascodichaena rugosa Butin (1977)
Dvojpustulovka drsná patrí do čeľade Ascodichaenaceae. V tomto rode sú 2 druhy.
Apotéciá sú okrúhle až oválne, sú rastúce husto
pri sebe, do 0,45 mm dĺžky, čiernohnedé. Vrecká unitunikátne, askospóry hyalínne 18 – 24 µm x 13 – 16 µm.
Huba sa často vyskytuje v štádiu Polymorphum rugosum
(Fr.) D. Hawksw. & Punith, ktoré má čiernu strómu veľkú
a zreteľnú, s mnohotvarými konídiomatami. Konídiá hyalínne 15 – 30 µm x 10 – 16 µm. Pohlavné aj nepohlavné
štádium dozrieva v lete, spermogóniá sa vyvíjajú ešte 1
– 2 mesiace predtým. Nové pyknídiá sa vyvíjajú postupne
každý rok na zostávajúcej stróme. Najmladšie pyknidy sa
vyvíjajú pod staršími v základnej stróme. Z toho vyplýva,
že stróma je trváca a môže mať až niekoľko rokov.
POŠKODENIE
Ide o parazitickú hubu, ktorá však infikuje iba korkovú vrstvu kôry (phellem). Živiny zo stromu odoberá
haustóriami, ktoré kolonizujú živé mladé bunky felému
vytvorené felogénom. Strom reaguje zvýšenou tvorbou
buniek, čo vedie k zdrsňovaniu kôry. Význam huby je
však malý, nie je potrebné vykonávať žiadne obranné
opatrenia. Na buku sa zvyčajne vyskytuje v nepohlavnom štádiu. Na dube sa vyskytuje zriedkavejšie, avšak
ak už je prítomná, potom pohlavné štádium je vždy
vytvorené.
A.
Buk, menej často duby.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
D
Mikroskopické štruktúry huby Ascodichaena
rugosa – pyknídiá v čiernej stróme a pyknidy
na pyknídioforoch (Zdroj: Ellis, Ellis 1985).
Napadnutý takmer celý kmeň. Foto: Kunca
Najintenzívnejšie napadnutie je však na báze
kmeňa. Foto: Kunca
Zhrubnutá kôra je reakciou stromu na parazitáciu huby na felémových bunkách. Foto: Kunca
C.
RAD RHYTISMATALES
157
B.
D.
RAD AGARICALES
158
Podpòovka smreková
Armillaria ostoyae (Romagn.) Herink (1973)
Podpňovka smreková patrí do čeľade Physalacriaceae. V rode Armillaria je 20 druhov. Podpňovka smreková sa ako saprofyt vyskytuje na rastlinných zvyškoch
(konáre, pne, atď.). Bazídiospórami dochádza k infekcii
iba odumretých častí stromov.
Plodnice podpňoviek sa objavujú v jeseni na koreňoch a báze kmeňov. Medzi kôrou a drevom sú viditeľné biele blanité pláty mycélia (syrrócium), ktoré
sa vejárovite rozrastajú z koreňovej časti až do 5 m
výšky kmeňa. Podpňovka vytvára i rhizomorfy, čierne
povrazce podobajúce sa korienkom, ktoré sú rozrastené
v povrchových vrstvách pôdy, ako aj pod kôrou koreňov,
pňov a bazálnych častí kmeňov. Výtrusný prach je svetlokrémový. Z infikovaného živého i odumretého substrátu
(konáre, pne, atď.) preniká podhubie ku koreňom živých
stromov a cez mechanicky poranené, ale aj neporanené
časti ich infikuje. Najčastejšie prvotnou príčinou infekcie
je narušenie funkcie koreňov v dôsledku prísušku, keď
jemné koncové korienky sú mechanicky poškodzované
v dôsledku pôsobenia ťahových síl počas vysychania
pôdy. Takto narušený koreňový systém ďalej zhoršuje
zásobovanie nadzemných častí stromu vodou a predisponuje ho k infekcii i inými parazitickými hubami.
A.
POŠKODENIE
Ide o ochorenie koreňovej sústavy až bazálnej časti
kmeňa. Prvými príznakmi sú vädnutie stromov, strata farby asimilačných orgánov (žltnutie), zastavenie výškového
prírastku, ohýbanie nevyzretých letorastov. V pokročilých
fázach ochorenia sa napadnutie prejavuje celkovým presychaním koruny, niekedy i náhlym odumretím stromu
a rýchlym rozvojom syrrócia pod kôrou. Takýto akútny
priebeh je u ihličnanov častokrát spojený s náletom
podkôrneho hmyzu (Ips typographus L., Pityogenes chalcographus L.). Podpňovka spôsobuje bielu hnilobu infikovaného dreva. V pokročilejšom štádiu hniloby drevo
žltne a objavujú sa početné čierne čiary. Koreňový systém
je porušený do tej miery, že je narušená mechanická stabilita jednotlivých stromov i celého porastu, ktorý sa tak
stáva náchylný na poškodenie vetrom. Odumieranie stromov sa vyskytuje buď iba individuálne alebo v rozširujúcich sa kruhoch. V rubných a prestarnutých porastoch je
jedným z príznakov rozšírená báza kmeňov.
B.
Ihličnaté a listnaté dreviny.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
D
E
F
G
Mikroskopické štruktúry Armillaria ostoyae –
A: Bazídiá so 4 sterigmami a bazídiospórami.
B: Bazídiospóry. C: Monomitický hýfový systém, generatívne hýfy. (Zdroj: Černý 1976)
Syrrócium na báze kmeňa. Foto: Kunca
Syrrócium v 2 m výške kmeňa. Foto: Kunca
Rizomorfy – mladé. Foto: Kunca
Rizomorfy – staré, zaschnuté. Foto: Kunca
Plodnice niekedy rastú akoby na pôde, avšak
v zemi je ponorený koreň. Foto: Kunca
Trs plodníc odobratý z koreňov smreka.
Foto: Kunca
C.
RAD AGARICALES
159
D.
E.
F.
G.
RAD AGARICALES
160
Hliva ustricovitá
Pleurotus ostreatus (Jacq.) P. Kumm. (1871)
Rod Pleurotus patrí do čeľade Pleurotaceae, v tomto rode je 57 druhov. Hliva ustricovitá rastie od októbra
až do marca vo veľkých trsoch na pňoch alebo žijúcich
kmeňoch rozličných listnatých drevín. Veľmi zriedka ju
môžeme nájsť aj na kmeni smreka. Je pomerne hojná.
Klobúk má 40 – 150 mm v priemere, je jednostranný, lastúrovitý s dlho podvihnutým okrajom. V mladosti
je tmavosivý až oceľovomodrý, v dospelosti bledne a je
bledosivofialový až fialovohnedý. Je holý s jemne plstnatým okrajom. Lupene sú biele až svetlosivé, úzke a husté,
na báze vidlicovito rozdvojené a na hlúbiku zbiehavé.
Hlúbik je biely, krátky a hrubý, chlpato strapatý. Dužina
je biela, bez vône a má lahodnú chuť. Výtrusný prach je
biely. Výtrusy 7 – 15 µm x 2,5 – 5,5 µm.
A.
POŠKODENIE
Mycélium spôsobuje bielu hnilobu dreva a to jadrového i beľového. Skôr napáda odumreté stromy ako
živé, a teda nejde o silného parazita apatogéna stromov. Do živých stromov preniká cez poranenia napr.
mrazové trhliny, odlomené vetvy atď.
Vŕby, topole, lipy, javory, buk, brezy, duby a niekedy
aj smrek.
B.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
D
E
F
G
Mikroskopické štruktúry Pleurotus ostreatus
– A: Bazídie so 4 sterigmami a bazídiospórami.
B: Bazídiospóry, C: Monomitický hýfový systém, generatívne hýfy. (Zdroj: Černý 1976)
Plodnice rastú v skupinách. Foto: Kunca
Povrch klobúka môže byť aj tmavohnedý.
Foto: Kunca
Lupene sú biele až bielosivé. Foto: Kunca
Často vytvárajú veľké skupiny plodníc.
Foto: Kunca
Lupene zbiehajú až na hlúbik. Foto: Kunca
Hlúbik je krátky a hrubý. Foto: Kunca
C.
RAD AGARICALES
161
D.
E.
F.
G.
RAD AGARICALES
162
Povovec stromový
Volvariella bombycina (Schaeff.) Singer (1951)
Rod Volvariella patrí do čeľade Pluteaceae, v rode
Volvariella je 16 druhov.
Klobúk 5 – 20 cm, vajcovitý, neskôr zvoncovitý,
belavý, s dlhými jemnými žltkastými vláknami. Hlúbik
7 – 15 cm x 1 – 2 cm, často ohnutý, od bázy ku klobúku
sa zužujúci. Pošva blanovitá, veľká trváca, trochu slizká,
najprv biela, neskôr hnednúca. Dužina biela, časom
mierne žltkastá. Chuť jemná, vôňa príjemná. Lupene
husté, biele, neskôr mäsovoružové. Výtrusný prach ružový. Spóry elipsoidné 8,5 – 10 µm x 5 – 6 µm.
POŠKODENIE
Huba je saprotrofická až parazitická na listnáčoch.
Plodnice rastú jednotlivo alebo nad sebou od začiatku
leta do jesene. Spôsobuje hnilobu dreva a preto sú plodnice často viditeľné v dutinách stromov.
Javor, brest, buk, magnólia, orech a iné listnaté
dreviny.
A.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
D
E
F
Napadnutý javor. Foto: Kunca
Plodnice vyrastajú z dutín, napr. z orecha.
Foto: Kunca
Staršie plodnice sa scvrkávajú. Foto: Kunca
Lupene sú husté, mäsovo ružové. Foto: Kunca
Na báze hlúbika je pomerne veľká pošva, ako
u muchotrávok. Foto: Kunca
Plodnice rastú často jednotlivo. Foto: Kunca
B.
RAD AGARICALES
163
C.
D.
E.
F.
RAD HYMENOCHAETALES
164
Ryavec slziaci
Pseudoinonotus dryadeus (Pers.) T. Wagner
& M. Fisch. (2001)
Rod Pseudoinonotus patrí do čeľade Hymenochaetaceae a zahŕňa 4 druhy.
Infekcia preniká do stromu koreňmi a len ojedinele
aj cez poranenia na báze kmeňa. Po niekoľkých rokoch
parazitácie vyrastajú od polovice júna na báze kmeňa
plodnice. Plodnice sú polkruhovité, majú hrubý rastový
val, ktorý je pokrytý červenohnedými vodnými kvapkami (gutácia). Plodnice sú 10 – 60 cm dlhé, 8 – 40 cm široké a 2 – 15 cm hrubé. Horná strana plodníc je hrboľatá,
oranžovo hnedá až tabakovohnedá, jemne chĺpkatá až
plstnatá. Okraj plodnice okrový až biely. Póry sú svetložlté 3 – 4 kusy na 1 mm, rúrky 0,5 – 5 cm dlhé. Sporulácia bazídiospór končí na konci leta, od novembra sú
plodnice už čierne, a teda odumreté. Bazídiá sú krátko
kyjovité, 10 – 14 µm x 5 – 8,5 µm, so 4 sterigmami. Bazídiospóry sú guľovito vajcovité, hyalínne, 5,6 – 9,5 µm x 5
– 8 µm. Výtrusný prach smotanovo biely.
A.
POŠKODENIE
Huba vytvára jednoročné, pomerne mohutné plodnice na pni živých stromov, často rastúce nízko pri zemi.
Huba spôsobuje bielu hnilobu jadrového dreva koreňov
a spodnej časti kmeňa, vyššie do kmeňa však nepostupuje.
Dub a gaštan.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
Mikroskopické
štruktúry
Pseudoinonotus
dryadeus – A. Bazídiá. B: Bazídiospóry. C:
Hýfový systém dimitický C1: generatívne hýfy,
C2: skeletované hýfy. D: Hymeniálne sety sú
hrdzavohnedé. (Zdroj: Černý 1976)
Plodnica na kmeni duba. Foto: Kunca
Na povrchu plodnice sa vytvárajú červenohnedé kvapky vody procesom gutácie.
Foto: Kunca
B.
RAD HYMENOCHAETALES
165
C.
RAD HYMENOCHAETALES
166
Ryavec srstnatý
Inonotus hispidus (Bull.) P. Karst. (1879)
Rod Inonotus patrí do čeľade Hymenochaetaceae,
v tomto rode je 76 druhov.
Plodnice sú polkruhovité, bokom prirastené,
8 – 35 cm dlhé, 5 – 20 cm široké a 3 – 8 cm hrubé. Rastú
jednotlivo alebo viacero plodníc nad sebou, sú žltohrdzavé, na povrchu mäkko chlpaté, starnutím černejú.
Sú jednoročné a na strome vydržia až do nasledujúceho
roku. Rúrky sú 2 – 4 cm dlhé, na pozdĺžnom reze žlto
sfarbené od veľkého množstva bazídiospór. Bazídiá kyjovité 25 – 30 µm x 6 – 8 µm so 4 sterigmami. Bazídiospóry sú okrúhle, hladké, žltohnedé, hrubostenné 9 – 12 µm
x 7,5 – 10 µm s jednou kvapkou alebo zrnitým obsahom.
Hýfový systém monomitický, generatívne hýfy 2 – 8 µm
hrubé, prepážky bez praciek.
A.
POŠKODENIE
Stromy sú infikované cez rany po odlomených vetvách, v mieste mechanického poranenia a cez mrazové
trhliny. Plodnice vyrastajú po 2 – 3 rokoch od infekcie od
konca mája do septembra, v jeseni sa postupne scvrkávajú a cez zimu z kmeňa odpadnú. Vyrastajú jednotlivo,
alebo v skupinke 2 – 3 plodníc nad sebou, prevažne vo
vyšších výškach kmeňa (5 a viac metrov nad zemou).
Sprievodným javom infekcie touto hubou sú rakovinové
hrče na kmeni vytvárané okolo plodníc. Strom je málo
ohrozený a dokáže ryšavca srstnatého znášať dlhé roky.
Huba spôsobuje bielu hnilobu dreva.
Jaseň, brest, orech, platan a jabloň.
B.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
D
E
F
Mikroskopické štruktúry Inonotus hispidus –
A: Bazídiá. B: Bazídiospóry. C: Hýfový systém
monomitický. D: Hýfové sety sú hrdzavohnedé.
(Zdroj: Černý 1976)
Mladá rastúca plodnica v polovici júla.
Foto: Kunca
Zrelá, stále ešte rastúca plodnica. Foto: Kunca
Starnúca plodnica v polovici septembra.
Foto: Kunca
Mäkko chlpatý povrch plodnice rastúcej na jabloni. Foto: Kunca
Biela hniloba dreva. Foto: Kunca
C.
RAD HYMENOCHAETALES
167
E.
D.
F.
RAD HYMENOCHAETALES
168
Ohòovec Hartigov
Phellinus hartigii (Allesch. & Schnabl) Pat.
(1903)
Rod Phellinus patrí do čeľade Hymenochaetaceae,
v tomto rode je opísaných 123 druhov.
Plodnice sú najprv rozprestreté až pologuľovité,
staršie plodnice sú kopytovité. V mieste vzniku infekcie
vyrastá zvyčajne 1 plodnica, niekedy aj viacej a sú 5 – 25
cm dlhé, 5 – 20 cm široké a 2 – 20 cm hrubé. Horná
strana plodnice je koncentricky zvlnená, hladká, jemne
zamatová až lysá, žltá až hrdzavohnedá. Staršie časti
plodníc sú zelenkasté od siníc a zelených rias. Okraj je
tupo zaoblený a hrdzavo žltý. Plodnice sú trváce a prirastajú v lete. Póry a rúrky sú hrdzavohnedej farby.
Najviac spór sa vytvorí v auguste a v septembri. Bazídiá
široko kyjovité 15 – 22 µm x 10 – 12 µm so 4 sterigmami
bez bazálnych praciek. Bazídiospóry bezfarebné až zelenožlté, hladké, guľovité, 7,5 – 10 µm. Hýfový systém
dimitický, generatívne hýfy bezfarebné, tenkostenné až
hrubostenné, 2 – 3 µm hrubé, priehradky bez praciek.
Skeletované hýfy hrubostenné, hrdzavohnedé, 3 – 5 µm
hrubé.
A.
POŠKODENIE
Ohňovec Hartigov infikuje živé stromy v miestach
mechanického poranenia koreňových nábehov a kmeňov. Častokrát infekcia vzniká v rakovinových nádoroch
vzniknutých po infekcii hrdzou Melampsorella caryophyllacearum. Plodnice sa začínajú tvoriť 1 – 2 roky po
vzniku infekcie. Spôsobuje bielu hnilobu dreva. Stromy
sa v mieste vzniku infekcie často nakoniec zlámu.
Jedľa, niekedy smrek a len zriedkavo aj iné dreviny
ako napríklad tis.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
D
E
F
Mikroskopické štruktúry Phellinus hartigii –
A: Bazídiá. B. Bazídiospóry. C: Hýfový systém
dimitický. C1: Generatívne hýfy. C2: Skeletované hýfy. (Zdroj: Černý 1976)
Mladé plodnice sú guľovité. Foto: Kunca
Plodnice často vznikajú na mieste infekcie,
ktorým bývajú poranenia, alebo aj rakovinový
nádor spôsobený hrdzou Melampsorella caryophyllacearum. Foto: Kunca
Plodnice sú niekedy resupinátne, resp. semiresupinátne. Foto: Kunca
Povrch plodníc býva niekedy zelenkastý od
siníc a rias. Foto: Kunca
Niekedy sú plodnice polkruhovité, na povrchu
rozpraskané. Foto: Kunca
B.
RAD HYMENOCHAETALES
169
C.
D.
E.
F.
RAD HYMENOCHAETALES
170
Ohòovec borovicový
Porodaedalea pini (Brot.) Murrill (1905)
Rod Porodaedalea patrí do čeľade Hymenochaetaceae a v tomto rode sú opísané 4 druhy. Starší názov
huby je Phellinus pini.
Plodnice sú v prvých rokoch tenké, ploské, mnohoročné sú kopytovité, bokom prirastené a s ostrým
okrajom. Sú 5 – 30 cm dlhé, 4 – 25 cm široké a 1 – 15 cm
hrubé. Povrch plodníc je hrdzavohnedý, chlpatý, koncentricky kruhovitý, vekom je povrch sivočierny, políčkovito
rozpraskaný a častokrát pokrytý lišajníkmi. Rúrky 6 mm
dlhé, póry špinavožlté. Bazídiá kyjovité 15 – 20 µm x 6
– 8 µm so 4 sterigmami. Bazídiospóry vajcovité až elipsoidné, bezfarebné až okrovohnedé 6 – 8 µm x 4,5 – 6 µm.
Hýfový systém dimitický, generatívne hýfy sú tenkostenné s priehradkami, bezfarebné až svetložlté 1,5 – 3 µm
hrubé. Skeletové hýfy sú žlté až hrdzavohnedé 2,5
– 4 µm hrubé.
A.
POŠKODENIE
Ohňovec borovicový rozkladá jadrové drevo, a teda
infikuje stromy až v čase, keď je jadrové drevo už vytvorené, u borovíc je ten vek približne 40 rokov, u smrekovcov približne 30 rokov. Infekcia preniká do stromu
cez poranenia po zlomených vetvách zvyčajne v spodnej
časti koruny. Ak vznikne infekcia na báze kmeňa alebo
na koreňových nábehoch, musí ísť o hlboké rany. Plodnice vydržia na kmeni aj 35 rokov. Staré plodnice sa
postupne rozpadávajú. Na starších a už vyhnitých boroviciach sa plodnice už netvoria. Spôsobuje bielu hnilobu
jadrového dreva. V infikovanom dreve sa vytvárajú
komôrky vyplnené čistou celulózou. V trhlinách dreva
pozdĺž letokruhov sa vytvára 0,5 cm hrubé syrrócium.
Smrekovec opadavý a smrek.
B.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
D
E
Mikroskopické štruktúry Porodaedalea pini –
A: Bazídiá. B: Bazídiospóry. C: Hýfový systém
dimitický. C1: Generatívne hýfy. C2: Skeletované hýfy žlté až hrdzavohnedé. D: Hymeniálne
sety početné, hrdzavohnedé. E: Dreňové sety
sú tmavé, červenohnedé. (Zdroj: Černý 1976)
Kopytovitá plodnica Porodaedalea pini.
Foto: Kunca
Na povrchu plodnice môže rásť aj lišajník.
Foto: Kunca
Okraj plodnice svetlý v čase prirastania.
Foto: Kunca
Rúrkový hymenofor je špinavožltý až špinavohnedý. Foto: Kunca
C.
RAD HYMENOCHAETALES
171
D.
E.
RAD POLYPORALES
172
Práchnovec kopytovitý
Fomes fomentarius (L.) J. Kickx f. (1867)
Rod Fomes patrí do čeľade Polyporaceae, v tomto
rode je opísaných 12 druhov.
Plodnice sú viacročné, najprv polguľovité, neskôr
polkruhovité a kopytovité. Z vrchnej strany sú sivobiele,
neskôr koncentricky vlnovito ryhované, pokryté až 2 mm
hrubou tvrdou lesklou kôrou. Spodná strana s pórami je
za mlada okrová, neskôr hnedastá. Okraj plodnice je tupý,
pri narastaní plodnice jemne zamatový a svetlý. Výtrusný
prach je mliečnobiely. Bazídiá sú kyjovité 25 – 35 µm x 9
– 12 µm. Bazídiospóry sú elipsovito valcovité, hladké, bezfarebné, 14 – 24 µm x 5 – 8 µm. Výtrusný prach mliečno
biely. Hýfový systém dimitický, generatívne hýfy sú tenkostenné, 2 – 4 µm hrubé, priehradky s prackami. Skeletované hýfy sú hrubostenné, 6 – 7 µm hrubé, svetlohnedé.
Bazídiospóry sa uvoľňujú z plodníc v priebehu celého roka
s výnimkou decembra a januára, a s maximom uvoľnených
spór na jar a v jeseni. Plodnice žijú 2 – 4 (max. 8) rokov.
POŠKODENIE
Vstupnou bránou infekcie sú hlavne rany pri ťažbe,
spála kôry na porastových stenách, v dôsledku zvýšeného priameho slnečného žiarenia. Práchnovec kopytovitý
spôsobuje žltobielu hnilobu dreva. Hlavným príznakom
infekcie sú niekoľkoročné plodnice, ktoré sa utvárajú
na mieste vzniku infekcie už po 2 – 3 rokoch od jej vzniku. Hniloba sa vyskytuje skôr vo vyšších častiach kmeňa a postihuje jadrové aj beľové drevo. Od zdravého
dreva je ohraničená červenohnedou až hnedočiernou
0,3 – 2 mm hrubou zónou. V hnilobe sa vytvárajú pláty
bieleho 0,5 – 5 mm hrubého syrrócia, ktoré jednoznačne indikuje túto hnilobu. Na povrchu kmeňov bukov
sa niekedy vytvoria pozdĺžne „vpadnuté ryhy“ široké
2 – 15 cm. Tie vznikajú po odumretí kambia a v dôsledku
preniknutia hniloby dreva až k obvodu kmeňa.
A.
Buk, hrab, pagaštan konský, javory, jaseň štíhly, brezy a iné listnaté dreviny.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
D
E
F
G
H
Mikroskopické štruktúry Fomes fomentarius
– A: Bazídiá. B: Bazídiospóry. C: Hýfový systém dimitický. C1: Generatívne hýfy. C2: Skeletované hýfy svetlohnedé. D: Dreňové sety
hrdzavohnedé. (Zdroj: Černý 1976)
Mladá rastúca plodnica. Foto: Kunca
Plodnica s koncentrickými pásmi rôznych farieb. Foto: Kunca
Množstvo plodníc na infikovanom kmeni.
Foto: Kunca
Plodnice vyrastajú vysoko do koruny.
Foto: Kunca
Póry hnedastej až sivej farby. Foto: Kunca
Odumretá plodnica. Foto: Kunca
Biela hniloba bukového dreva s otočenou plodnicou. Foto: Kunca
B.
RAD POLYPORALES
173
C.
D.
E.
F.
G.
H.
RAD POLYPORALES
174
Lesklokôrovka plochá
Ganoderma applanatum (Pers.) Pat. (1887)
Rod Ganoderma patrí do čeľade Ganodermataceae
a v tomto rode je 119 druhov.
Plodnice sú viacročné, polkruhovité, 10 – 40 cm
dlhé, 10 – 40 cm široké a 2 – 30 cm hrubé. Na povrchu
sú plodnice koncentricky zvlnené, nepravidelne hrboľaté, lysé, svetlosivé až hnedé, neskôr pokryté hnedastou
tenkou kôrou. Niekedy majú od výtrusov na povrchu
kakaovo hnedý poprašok. Rastová zóna je biela, najprv tupá, neskôr ostrá. Spodná strana plodnice je biela
až krémová, pri dotyku hnedne. Na spodnej strane
plodníc sú často kužeľovité 5 – 12 mm dlhé a 3 – 8 mm
hrubé duté hálky vytvorené larvami muchy Agathomyia wankowiczi. Póry sú malé, 4 – 6 do 1 mm, za mlada
biele, v starobe hrdzavohnedé. Bazídie krátko kyjovité
10 – 15 µm x 5 – 8 µm so 4 sterigmami. Bazídiospóry
vajcovito-elipsovité, svetlohnedé, 6 – 9 µm x 4,5 – 6 µm.
Hýfový systém trimitický, generatívne hýfy bezfarebné,
2 – 3 µm hrubé, priehradky s prackami. Skeletové hýfy
hrubostenné, svetlohnedé, 3 – 5 µm hrubé. Ligatívne
hýfy sú hrubostenné, rozvetvené, svetlohnedé, 2 – 6 µm
hrubé.
POŠKODENIE
Príznakom napadnutia stromu lesklokôrovkou
plochou sú plodnice. K infekcii dochádza cez poranené koreňové nábehy a kmeň. Je to prevažne saprofyt,
zriedkavo je aj parazitom. Rozšírená je najmä v lužných
lesoch na listnáčoch, zriedkavo aj na ihličnanoch.
A.
Buk, javory, lipy, bresty, topole a jaseň.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
D
E
F
Mikroskopické štruktúry Ganoderma applanatum – A: Bazídiá. B: Bazídiospóry. C: Hýfový systém trimitický. C1: Generatívne hýfy.
C2: Skeletované hýfy hnedasté. C3: Ligativné
hýfy svetlohnedé. (Zdroj: Černý 1976)
Ploché plodnice vyrastajú na kmeni často
v skupinách. Foto: Kunca
Povrch plodníc je často pokrytý hrdzavým výtrusným prachom. Foto: Kunca
Hálky na spodnej strane plodníc spôsobované
larvami muchy Agathomyia wankowiczi.
Foto: Kunca
Póry sú biele a drobné a dá sa na ne dobre
písať. Foto: Kunca
Môžu rásť spolu s inými hubami napr. s Fomes
fomentarius. Foto: Kunca
B.
RAD POLYPORALES
175
C.
D.
E.
F.
RAD POLYPORALES
176
Sivopórka zadymená
Bjerkandera fumosa (Pers.) P. Karst. (1879)
Rod Bjerkandera patrí do čeľade Meruliaceae
a v tomto rode sú 2 druhy.
Plodnice sú jednoročné, konzolovité, bokom prirastené na substrát, škridlicovito usporiadané nad sebou,
niekedy bývajú aj resupinátne (rozliate). Klobúk má 5 –
15 cm v priemere a je až 60 cm hrubý, na vrchnej strane
hladký, plstnato chlpatý, neskôr holý, svetlookrový až
svetlohnedý, hladký alebo nezreteľne pásikavo hrboľatý. Okraj je ostrý alebo tupý. Rúrky sú jednovrstvové,
1 – 3 mm dlhé, belavé. Póry sú drobné až stredne veľké,
veľké v priemere 2 – 4 mm. Najprv sú biele alebo belavé,
okrúhle, neskôr bývajú pretiahnuté a zúbkaté, svetlosivé alebo podobne sfarbené ako klobúk, niekedy sú aj sivasto oinovatené, po otlačení hnednúce. Dužina je tuhá,
mäsito kožovitá, vláknitá, za suchého počasia korkovitá
a pomerne krehká, belavá, žltkastá alebo svetlookrová,
za čerstva vonia anízom. Výtrusný prach je belavý.
POŠKODENIE
Sivopórovka zadymená rastie cez celý rok, ale
najmä na jar a v jeseni na kmeňoch a pňoch listnatých
stromov, najčastejšie na vŕbach a topoľoch. Nachádza sa
v celom miernom pásme severnej pologule. Je to veľmi
rozšírená huba. Mycélium spôsobuje bielu hnilobu napadnutého dreva. Pri infekcii živých stromov spôsobuje
v mieste napadnutia rakovinu.
A.
Vŕby a topole.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
D
E
Salix caprea napadnutá hubou Bjerkandera
fumosa v urbánnom prostredí. Foto: Kunca
Resupinátna plodnica s pórami. Foto: Kunca
Plodnice škridlicovito usporiadané nad sebou.
Foto: Kunca
Starnúce plodnice. Foto: Kunca
Rakovinové nádory na kmeni v mieste infekcie.
Foto: Kunca
B.
RAD POLYPORALES
177
C.
E.
D.
RAD POLYPORALES
178
Hnedák Schweinitzov
Phaeolus schweinitzii (Fr.) Pat. (1900)
Rod Phaeolus patrí do čeľade Fomitopsidaceae
a v tomto rode sú 2 druhy.
Plodnice sú mohutné, 10 – 30 cm široké, jednoročné a rastú hojne od júna do októbra na starších
i mladých stromoch. Povrch je nepravidelne hrboľatý,
jemne plstnatý, najprv sírovožltý, neskôr hnedooranžový, hnedohrdzavý až čiernohnedý. Póry sú sírovožlté,
neskôr zelenožlté, hrdzavé až hnedé. Mladé plodnice
otlačením hnednú. Výtrusný prach je belavý až žltkastý.
Bazídiospóry sú 5 – 8 µm x 3,5 – 4,5 µm, hladké, široko
eliptické, svetložlté, v KOH hyalínne. Bez priehradiek.
Starnutím plodnice strácajú žltú a oranžovú farbu a plsť
na povrchu klobúka. Celá plodnica aj s pórami zhnedne
až sčernie. Plodnice sú jednoročné a rastú od júna do
októbra.
POŠKODENIE
Nerastú na opadanke alebo minerálnej pôde, ale
na rozkladajúcich sa ako aj živých koreňoch, pňoch
a kmeňoch. Často sa zdá, že plodnice rastú zo zeme,
avšak v pôde musí byť ukryté drevo. Mycélium spôsobuje intenzívnu červenohnedú hnilobu jadrového dreva
kmeňov, koreňových nábehov a koreňov, ktoré má zreteľnú terpentínovú vôňu. Výsledkom hniloby je dutina
v strome, ktorý je následne staticky nestabilný a náchylný na poškodenie vetrom a snehom. Napáda intenzívne
nielen staršie stromy, ale niekedy aj mladiny. Hniloba
jadrového dreva je intenzívna, suchá, červenohnedá so
silnou terpentínovou vôňou.
A.
Borovice, smrek a smrekovec.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
D
Mikroskopické štruktúry Phaeolus schweinitzii – A: Bazídiá. B: Bazídiospóry. C: Cystidy.
D: Chlamydospóry. E: Hýfový systém monomitický, generatívne hýfy svetlohnedé až
tmavohnedé. (Zdroj: Černý 1976)
Hrdzavohnedé mladé plodnice na smreku
na porastovej stene. Foto: Kunca
Sírovo žlté plodnice v zapojenom lese na borovici lesnej. Foto: Kunca
Sivé až sivohnedé póry. Foto: Kunca
B.
RAD POLYPORALES
179
C.
D.
RAD POLYPORALES
180
Trúdnik upinatý
Polyporus squamosus (Huds.) Fr. (1821)
Rod Polyporus patrí do čeľade Polyporaceae
Plodnice sú jednoročné, postranným hlúbikom
prirastené na substrát, rastú jednotlivo alebo strechovite nad sebou v trsoch. Klobúk má v priemere 100 –
600 mm, je vejárovitý, obličkovitý alebo až polkruhovitý,
mierne klenutý, v strede stlačený, krémový až okrový
alebo svetložltý, dosť husto pokrytý veľkými pritisnutými
hnedými či tmavohnedými šupinami. Rúrky sú najprv
krátke, potom dlhšie (5 – 10 mm), zbiehajúce na hlúbik,
za mladi belavé, potom špinavo krémové. Póry sú pomerne veľké 1 – 3 mm x 0,5 – 1,5 mm v priemere, nepravidelné, sieťovité, najprv biele, belavé, potom krémovo
okrové. Hlúbik je 4 – 8 cm dlhý a 1,5 – 6 cm hrubý, postranný alebo excentrický, zriedkavo aj centrálny, hrubý
a krátky, tuhý, krémovo belavý, na povrchu sieťkovaný,
na báze hnedý alebo čiernohnedý. Dužina je 1 – 3 cm
hrubá, biela, za mladi šťavnato mäsitá, ale dosť tuhá,
neskôr býva takmer kožovitá, chuť má nevýraznú a vôňu
múčnu. Výtrusný prach je biely.
A.
POŠKODENIE
Trúdnik šupinatý rastie od mája do októbra na živých i odumretých kmeňoch listnatých stromov, v lužných lesoch, v listnatých a zmiešaných lesoch, ako aj
mimo lesa v parkoch, záhradách a stromoradiach od
nížin až po horský stupeň. Plodnice sa objavujú zvyčajne na báze kmeňov, ale aj vysoko na väčších konároch
stromov. Je rozšírený takmer na celej Zemi. Z fytopatologického hľadiska je to veľmi škodlivý druh, lebo rastie
prevažne na živých stromoch a zapríčiňuje intenzívnu
bielu vláknitú hnilobu dreva. Poškodzuje celé vetvy
a časti kmeňa. Infekcia preniká do stromu rôznymi
ranami, mrazovými trhlinami atď. Napadnutý strom
časom začína v korune presychať, v kmeni po hnilobe
zostávajú dutiny, čím sa znižuje statická stabilita stromu
a pri silnejších vetroch dochádza k zlomom. Huba žije
aj na zlomoch ešte niekoľko rokov. Škodí aj v ovocných
sadoch, často cudzopasí na orechoch.
B.
Buk, lipa, javor, brest, topoľ, vŕba, orech a iné listnaté dreviny.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
D
E
F
G
Mikroskopické štruktúry Polyporus squamosus
– A: Bazídiá. B: Bazídiospóry. C: Konídiá z čistej kultúry. D: Hýfový systém dimitický. D1: Generatívne hýfy bezfarebné. D2: Ligatívne hýfy
hrubostenné. E: Svetlohnedé bunky v dužine
hlúbika. (Zdroj: Černý 1976)
Plodnica na kmeni orecha. Foto: Kunca
Plodnica na báze javora. Foto: Kunca
Šupinatý klobúk môže dorásť veľkých rozmerov. Foto: Kunca
Rúrky na spodnej strane klobúka sú potravou
napr. pre slimáky. Foto: Kunca
Sieťovité póry zbiehajú až na hlúbik. Foto: Kunca
Biela hniloba javora na báze kmeňa. Foto: Kunca
C.
RAD POLYPORALES
181
D.
E.
F.
G.
RAD PUCCINIALES
182
Zlatoslizovka jed3⁄4ová
Chrysomyxa abietis (Wallr.) Unger (1840)
Zlatoslizovka jedľová patrí do čeľade Coleosporaceae.
Ložiská zimných spór (téliá) sa vytvárajú na spodnej
strane smrekových ihlíc a dozrievajú v nižších polohách
v máji, nad 1 000 m n. m. v júni a júli. Pri dozrievaní sú
hnedočervené až oranžovožlté, 2 – 6 mm dlhé, 0,3 –
0,5 mm široké a 0,5 – 1 mm vysoké. Ide o jednodomú hrdzu (nepotrebuje medzihostiteľa), ktorej spóry prvého
pokolenia začiatkom leta (máj – jún) infikujú mladé ihličky. Už za krátku dobu sa vytvárajú ložiská jarných spór
a nepretržite počas celého leta produkujú a uvoľňujú
spóry pre infikovanie ďalších ihličiek. Ku koncu leta vznikajú už letné spóry v ložiskách – urédiách. V zime ložiská
jarných spór zanikajú a na ihličí po nich ostáva červenohnedá jazva. Huba prezimováva v ložiskách zimných
spór (téliách). Na jar sa z nich uvoľňujú teliospóry, ktoré
vyklíčia v promycélium. Na ňom sa vytvoria bazídiospóry
a následne nastáva nová infekcia mladých ihličiek.
POŠKODENIE
Poškodenie pripomína chlorózu ihličia z nedostatku živín. Poškodené stromy sú žltkasté. Napadnuté sú
iba ihlice posledného ročníka. V počiatočných štádiách
(jún) nie sú ihličky postihnuté celé, vytvára sa svetložltá
až oranžovožltá škvrnitosť v prúžkoch 0,3 – 0,5 mm širokých a 1 cm dlhých, ktorá sa do konca zimy postupne
mení na oranžovo hnedú. Nápadný je výskyt oranžovožltých plodničiek (aecií) s blanitým vyčnievajúcim golierikom. Na jar nasledujúceho roka môžu už byť odumreté
celé ihlice, ktoré však stále zostávajú na vetvičkách. Podkôrne pletivá ani kôra vetvičiek nie sú postihnuté.
A.
Smrek obyčajný.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
D
Žlté škvrny po infekcii ihlíc hrdzou Chrysomyxa abietis. Foto: Kunca
Napadnuté sú len ihlice posledného ročníka.
Foto: Kunca
Žlté škvrny sa zväčšujú a spájajú, až je celá
ihlica žltá. Foto: Kunca
Pri silnej infekcii ihlice opadávajú. Foto: Kunca
B.
RAD PUCCINIALES
183
C.
D.
RAD PUCCINIALES
184
Metlovka jed3⁄4ová
Melampsorella caryophyllacearum
(DC.) J. Schröt. (1874)
Metlovka jedľová patrí do čeľade Melampsoraceae.
Spermogóniá sa tvoria po obidvoch stranách žltozelených ihlíc vyrastených na čarovníkoch. Sú prevažne
kužeľovité, medovožlté, 90 – 320 µm široké a 25 – 60 µm
vysoké. Ložiská jarných spór (aeciá) sú žltooranžové
a tvoria sa na spodnej strane ihlíc po obidvoch stranách
strednej žilky. Ložiská letných spór (urédiá) sú okrovožlté, 0,1 – 0,4 mm veľké. Ide o dvojdomú hrdzu, ktorej
bazídiospóry na jar (v máji) infikujú výhonky a ihličie.
V máji až júni sa vytvárajú na ihličí a výhonkoch spermogóniá a ložiská jarných spór, ktorých spóry infikujú trávy
a byliny napr. z rodu Stellaria. Na nich sa za 10 – 14 dní
objavujú ložiská letných spór, ktorých spóry prezimovávajú. Na jar (v máji) vyklíčia a vytvoria sa ložiská zimných
spór, ktorých spóry ešte v tom istom mesiaci vyklíčia
v promycélium, na ktorom sa vytvoria bazídiospóry.
POŠKODENIE
Pôvodcom ochorenia je hrdza, ktorá infikuje kmene
a vetvy jedle. Prvé príznaky sa objavujú už v jeseni, keď
v mieste infekcie výhonkov sa vyvíjajú rakovinové zdureniny. V nasledujúcom roku sa na týchto zdureninách
zo spiacich púčikov vyvíjajú abnormálne výhonky, ktoré
formujú čarodejné metly so zakrpateným a žltkastým ihličím. Čarovníky pretrvávajú a rakovinové zdureniny sa
každým rokom zväčšujú. Niekedy je priebeh ochorenia
i bez vytvárania čarovníkov.
Jedľa biela.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
Príznakom infekcie kmeňov sú rakovinové zdureniny, ktoré sú zároveň aj vstupnou bránou
infekcie pre iné patogénne organizmy.
Foto: Kunca
V mieste týchto rakovín sa kmene často lámu.
Foto: Kunca
B.
RAD PUCCINIALES
185
A.
RAD PUCCINIALES
186
P3⁄4uzgiernièka sosnová
Coleosporium tussilaginis (Pers.) Lév. (1849)
Coleosporium patrí do čeľade Coleosporaceae
Niekedy už v jeseni, inokedy až na jar sú na ihliciach
oranžové škvrny ložísk spór prvého pokolenia – spermogónie hrdze. Na jar a v lete sú na ihličí viditeľné približne
2 – 3 mm veľké oranžové ložiská jarných spór – aeciá,
ktoré sú pokryté jemnou bielou blankou nazývanou
pseudoperidium. Nápadne oranžové ložiská letných spór
(urédiá) a ložiská tmavohnedých zimných spór na konci
leta sú pozorovateľné na spodnej strane listov okolitých
bylín. Ide o dvojdomú hrdzu, kde spermogónium a aeciá
sú tvorené na ihličí borovice, urédiá a téliá na bylinách
Tussilago spp., resp. u iných hrdzí na iných bylinách napr.
Campanula spp., Senecio spp., Petasites spp. atď. Ihličie
borovíc je infikované bazídiospórami (sporídiá) neskoro
v lete alebo v jeseni. V zime žije huba ako mycélium v
ihličí, spermogónie sa tvoria niekedy ešte v jeseni, inokedy už skoro na jar. Na jar sa na ihliciach vytvárajú aeciá,
po ich vyprášení napadnutá ihlička môže odumrieť. Ak
ihlica prežije, podhubie v tejto ihlici prežíva tiež a v nasledujúcej jari opäť vytvára aeciá s aeciospórami. Takéto
ihličky sa dajú rozpoznať podľa čiernych jaziev po aeciách z minulého roku.
A.
POŠKODENIE
Prvými príznakmi napadnutia sú oranžové škvrny
(spermogóniá) na ihličí. Tvoria sa už v jeseni alebo na jar.
Koncom jari a v lete sa po oboch stranách napadnutého
ihličia tvoria malé asi 2 – 3 mm veľké oranžové vankúšikovité útvary s vyčnievajúcim priesvitným golierikom
(aeciá), s počtom až 20 kusov na jednej ihlici. Svojim
rastom vytvárajú tlak na epidermis, ten sa trhá a vytvára okolo aeciá priesvitný jemný golierik. Od leta, po
ich vyprášení, odumierajúca ihlica hnedne a predčasne
opadáva. Podkôrne pletivá nie sú poškodené. Epifytócia
zvyčajne po 1 roku skončí a opakuje sa nepravidelne aj
po viac ako 10 rokoch.
B.
Borovice.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
D
E
Éciá na borovicovom ihličí. Foto: Kunca
Jazvy po zahojení poškodenia éciami sú tmavohnedé čiarky. Foto: Kunca
Écií na ihličí môže byť pri silnej infekcii veľmi
veľa. Foto: Kunca
Urédiá na byline Petasites. Foto: Kunca
Urédiá na byline Senecio. Foto: Kunca
C.
RAD PUCCINIALES
187
D.
E.
RAD PUCCINIALES
188
Mechúrnatka vejmutovková
Cronartium ribicola J. C. Fisch. (1872)
Rod Cronartium patrí do čeľade Cronartiaceae
a tam je zaradených 12 druhov.
Mechúrnatka vejmutovková je dvojdomá hrdza,
počas svojho vývoja prejde až 5 vývojovými štádiami.
Pinus strobus je hostiteľom écií. Ribes spp. (čeľaď Grossulariaceae), Pedicularis spp. (čeľaď Orobanchaceae)
a Castilleja spp. (čeľaď Orobanchaceae) sú hostiteľmi
télií. Predpokladá sa, že huba má pôvod v Ázii a bola
náhodne zavlečená do Severnej Ameriky a Európy okolo
roku 1900. V nových ekologických podmienkach sa stala
inváznym druhom, ktorý vážne poškodzoval americké
biele borovice, ktoré majú veľmi slabú geneticky danú
odolnosť.
A.
POŠKODENIE
Vstupnou bránou infekcie sú ihlice, na ktorých sa
objavujú drobné žltkasté škvrny, infekcia prechádza na
vetvičku a kmeň podkôrnymi pletivami. Za 1 až 2 roky
na kôre dochádza k lokálnemu vydutiu kôry, intenzívnemu roneniu živice a následne oranžovožlté vankúšikovité ecídiá prerážajúce kôru v mieste zhrubnutie
vetvy a kmeňa. Huba sa šíri dookola kmeňa, okrúžkuje
ho a časť stromu nad takýmto poškodením žltne, vädne
a odumiera. Náchylné sú stromy najmä do 25 rokov.
Keďže medzihostiteľom huby sú čierne ríbezle a egreše,
k prevencii patrí odstraňovanie čiernych ríbezlí a egrešov z okolia pestovaných vejmutoviek aspoň na vzdialenosť 500 m. Taktiež sa vykonáva rez napadnutých vetiev,
čo pomáha znižovať infekčný tlak a šírenie huby po vetve smerom ku kmeňu. Napadnuté stromy sú náchylné
na sekundárne škodlivé činitele napr. aj na podkôrny
hmyz. Silné príznaky poškodenia stromov sa prejavujú
v lokalitách s vlhkou (vyvolané napr. zrážkami, hmlou,
rosou) a chladnou klímou najmä počas leta a začiatkom
jesene. Tieto podmienky podporujú tvorbu bazídiospór,
ich rozširovanie a infekciu ihlíc.
Borovica a čierne ríbezle a egreše.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
D
E
Schéma životného cyklu Cronartium ribicola.
(Zdroj: http:// www.wikipedia.org)
Éciá Cronartium ribicola na kôre borovice vejmutovkovej. Foto: Kunca
Okrúžkovaný kmeň. Foto: Kunca
Silné ronenie živice ako prejav obrannej reakcie napadnutého stromu. Foto: Kunca
Napadnutý strom v mestskej zeleni s odumierajúcimi vetvami. Foto: Kunca
E.
RAD PUCCINIALES
189
B.
D.
C.
RAD RUSSULALES
190
Koreòovka vrstevnatá
Heterobasidion annosum s.l. (Fr.) Bref. (1888)
Koreňovka vrstevnatá patrí do čeľade Bondarzewiaceae.
Plodnice sú rozliate, tenké, nepravidelného tvaru,
vrchná časť hnedá až červenohnedá. Keďže je vrchnou
časťou prirastená ku kmeňu, je viditeľná iba jej spodná,
jasne biela, jemne pórovitá časť. Plodnice sa tvoria iba
v pokročilom štádiu ochorenia na pňoch a ležiacich
kmeňoch, keď je drevo mycéliom už prerastené a rozložené. Na ešte živých stromoch sa plodnice tvoria iba
zriedkavo. Výtrusný prach je biely. Korene sú infikované
výtrusmi, ktoré sa z plodnice uvoľňujú počas celého
roka (okrem mrazových dní v zime). Vetrom môžu byť
prenesené i na väčšie vzdialenosti, kde sú potom dažďovou vodou transportované k poraneniam na koreňoch.
K infekcii dochádza aj dotykom zdravých koreňov s už
infikovanými koreňmi. Výtrusy môžu infikovať i jadro na
reznej ploche čerstvých alebo i starších pňov. Odtiaľ sa
mycélium šíri ku koncom koreňov, kde opäť dotykom so
zdravými koreňmi dochádza k šíreniu infekcie.
A.
POŠKODENIE
Ide o ochorenie koreňovej sústavy a jadrového
dreva bazálnej časti kmeňa, ktoré sa prejavuje červenou
hnilobou. Kultúry do 10 rokov hynú veľmi skoro, už
do 2 rokov od infekcie bez zreteľných iných príznakov
napadnutia. V počiatočných štádiách ochorenia je jadro
smrekového dreva ružovkasté, svetlohnedé, neskôr
červenohnedé. Potom má už značne rozložené drevo
mramorovitý vzhľad. Nakoniec je jadro dreva úplne
rozložené často až do výšky 10 – 12 m. I napriek tomu
strom môže prežívať dlhé obdobie bez iných príznakov
prejavujúcich sa na asimilačných orgánoch, kmeni či
na znížení celkovej vitality stromu. V miestach, kde mycélium preniklo z jadra dreva ku kôre, stromy ronia cez
kôru živicu a v dôsledku poškodenia kambia sa môžu na
kmeni vytvárať oblé nerovnosti.
B.
Smrek, borovica, jedľa, breza a buk.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
D
E
F
G
H
I
Mikroskopické štruktúry Heterobasidion annosum – A: Konídiofory. A1: Konídie. B: Bazídiá.
C: Bazídiospóry. D: Hýfový systém dimitický.
D1: Generatívne hýfy. D2: Skeletové hýfy.
(Zdroj: Černý 1976)
Konzolovitá plodnica Heterobasidion annosum
je pomerne zriedkavá. Foto: Kunca
Rozliata plodnica. Foto: Kunca
Pravidelne okrúhla plodnica na mladých stromoch a vetvách. Foto: Kunca
Plodnice na koreňoch. Foto: Kunca
Jadrová červenohnedá hniloba dreva.
Foto: Kunca
Hranolčekovitý rozpad dreva. Foto: Kunca
Zlom kmeňa napadnutého koreňovkou vrstevnatou. Foto: Kunca
Chloróza stromu s napadnutým koreňom koreňovkou vrstevnatou. Foto: Kunca
C.
RAD RUSSULALES
191
D.
E.
F.
G.
H.
I.
RAD RUSSULALES
192
Pevník èervenejúci
Stereum sanguinolentum (Alb. & Schwein.)
Fr. (1838)
Rod Stereum patrí do čeľade Stereaceae a v tomto
rode je 28 druhov.
Plodnice sú jednoročné, rozliate s nepravidelným
tvarom, prípadne polo rozliate s tenkými klobúčikmi
strechovite nad sebou usporiadanými, žltohnedé až škoricovohnedé, na okraji ostnato chlpaté, nezreteľne pásované. Hyménium je hladké, okrové až orieškovohnedé
a časom sivomodré, po poranení a namočení krvavočervené. Bazídiá sú kyjovité 30 – 45 µm x 5 – 7 µm so 4 sterigmami bez bazálnej pracky. Bazídiospóry sú valcovito
elipsoidné, hladké, bezfarebné, amyloidné 8 – 10,5 µm
x 2 – 3,5 µm. Cystidy sú hrubostenné, hrdzavočerveno
sfarbené, 50 – 250 µm x 6 – 8 µm. Cystidioly bezfarebné, tenkostenné, priehradky bez praciek 30 – 40 µm x
2 – 3,5 µm. Hýfový systém dimitický, generatívne hýfy
tenkostenné až hrubostenné 1,5 – 3,5 µm, priehradky
bez praciek. Skeletové hýfy sú hrubostenné 4,5 – 8 µm
hrubé.
POŠKODENIE
Plodnice vyrastajú na vetvách, kmeňoch, čele rezných plôch, na odumretých aj na živých stromoch ihličnanov. Huba má značné požiadavky na množstvo vody.
Napadnuté drevo je za krátku dobu úplne znehodnotené. Mycélium spôsobuje červenohnedú vláknitú hnilobu
napadnutého dreva živých i odumretých stromov, vetiev
a koreňových nábehov. Infekcia vzniká cez poranenia
na koreňoch a kmeni rôzneho pôvodu.
A.
Smrek, jedľa, smrekovec a rôzne druhy borovíc.
TEXTY K OBRÁZKOM
A
B
C
D
E
F
Mikroskopické štruktúry Stereum sanguinolentum – A: Bazídiá. B: Bazídiospóry. C: Cystidy
hrdzavočerveno sfarbené. D: Cystidioly. E: Hýfový systém dimitický. E1: Generatívne hýfy.
E2: Skeletové hýfy. (Zdroj: Černý 1976)
Plodnice sa vytvárajú na koreňových nábehoch. Foto: Kunca
Plodnice na kmeni. Foto: Kunca
Plodnice na reznej ploche kmeňa. Foto: Kunca
Plodnice zaberajú veľké plochy na ležiacich
kmeňoch. Foto: Kunca
Plodnice po poranení sa sfarbujú do červena.
Foto: Kunca
B.
RAD RUSSULALES
193
C.
D.
E.
F.
194
LITERATÚRA
1. AMANN G., SUMMERER, C., 2003: Kerfe des Waldes. Neumann-Neudamm Verlag, Melsungen, 340 str.
2. BUCZACKI, S., 1989: Fungi of Britain and Europe. University of Texas Press: Austin, TX., 320 str.
3. BUTIN, H., 1995: Tree Diseases and Disorders. Oxford University Press, New York, 252 str.
4. BUTIN, H., BÖHMER, B., NIENHAUS, F., 2003: Farbatlas Gehölzkrankheiten Ziersträucher und Parkbäume. Ulmer,
E., GmbH & Co., 288 str.
5. CSÓKA, G., 1997, Plant Galls. Forest Research Institute, Budapest, Hungary, 160 str.
6. CSÓKA, G., KOVÁCS, T., 1999: Xylofág rovarok – Xylophagous insects. Budapest, Agroinform Kiadó, 189 str.
7. ČERNÝ, A., 1989: Parazitické dřevokazné houby. Státní zemědelské nakladatelství, Praha, 104 str.
8. GOGOLA, E., 1985: Lesnícka zoológia a entomológia - časť entomológia. VŠLD Zvolen, 208 str.
9. HAGARA, L., ANTONÍN, V., BAIER, J., 2006: Veľký atlas húb. Ottovo nakladatelství, Praha, 432 str.
10. HARTMANN, G., NIENHAUS, F., BUTIN, H., 2007: Farbatlas Waldschäden. Diagnose von Baumkrankheiten, Ulmer
(Eugen) – KNV Kö U, 288 str.
11. http://www.faunaeur.org
12. http://www.indexfungorum.org
13. http://www.nahuby.sk
14. http://www.speciesfungorum.org
15. JORDAN, M., 1995: The Encyclopedia of Fungi of Britain and Europe. David & Charles, Devon, England, 384 str.
16. KOLK A., STARZYK, J. R., 1996: The Atlas of Forest Insect Pests, Multico Warszawa, 705 str.
17. KŘÍSTEK , J., URBAN, J., 2004: Lesnická entomologie. Academia, ISBN: 80-200-1052-1, 446 str.
18. KUNCA, A., ZÚBRIK, M., 2006: Vetrová kalamita z 19. novembra 2004. Národné lesnícke centrum, Zvolen, 40 str.
19. NIENHAUS, F. , BUTIN, H., BÖHMER, B., 1996: Farbatlas Gehölzkrankheiten. Verlag Eugen Ulmer, Stuttgart, 2.
Auflage, 288 str.
20. NOVÁK, V., HROZINKA, F., STARÝ, B., 1974: Atlas hmyzích škůdců lesních dřevin. Praha, 189 str.
21. NOVOTNÝ, J., ZÚBRIK, M. (EDS.), 2004: Biotickí škodcovia lesov Slovenska. Polnochem, a.s., 208 str.
22. ROSSMAN, A. Y., SAMUELS, G. J., 1999: Genera of Bionectriaceae, Hypocreaceae and Nectriaceae (Hypocreales,
Ascomycetes). Studies in Mycology 42, 248 str.
23. RYPÁČEK, V., 1957: Biologie dřevokazných hub. Československá akademie věd, Praha, 211 str.
24. RYVARDEN, L., GILBERTSON, R.L., 1993: European Polypores. Part 1. Fungiflora, Oslo, 387 str.
25. RYVARDEN, L., GILBERTSON, R.L., 1993: European Polypores. Part 2. Fungiflora, Oslo, str. 388 – 743.
26. SCHNEIDER, Z., 1991: Atlas uskodzeń drzew i krzewów powodowanych przez owady i roztocze. Wydawnictwo
Noukowe PWN, Warszawa. 317 str.
27. TOMICZEK, CH., CECH, T., KREHAN, H., PERNY, B., HLUCHÝ, M., 2005: Krankheiten und Schädlinge an Bäumen
im Stadtbereich. Biocont Laboratory, s.r.o., Brno, 219 str.
28. ZÚBRIK, M., KUNCA, A., NOVOTNÝ, J., 2008: Hmyz a huby: atlas poškodení lesných drevín. NLC-LVÚ Zvolen, 178 str.
29. ZÚBRIK, M., NOVOTNÝ, J. (EDS), 2004: Kalendár ochrany lesa. Polnochem, a.s., 94 str.
195
VYSVETLENIE POJMOV
196
V knihe sme sa snažili použiť také výrazy, ktoré sú pochopiteľné čo najširšej verejnosti. V určitých prípadoch ale
nie je možné použiť ekvivalenty odborných výrazov, pretože jednoducho neexistujú. Pre tento prípad sme pripravili
zoznam vysvetliviek, ktoré vám pomôžu lepšie pochopiť texty v knihe.
Výraz
Vysvetlenie
amyloidný
Týka sa výtrusov, hýf a pod. a znamená to, že sa tieto štruktúry zafarbujú v Melzerovom
činidle do siva, sivomodra až čierna.
anamorfné štádium
(anamorfa)
Štádium huby, kedy táto produkuje nepohlavné spóry.
asexuálna generácia
V prírode sa v tom istom čase a na tom istom mieste vyskytuje len jedno pohlavie toho
istého druhu (obyčajne samica). Samice asexuálnej generácie zakladajú potomstvo bez
prítomnosti samcov.
asimilačný orgán
Ihlica alebo list stromu. Prebiehajú v ňom reakcie, zabezpečujúce výmenu látok
a energie z prostredia na látky potrebné pre život rastliny.
askospóra
Pohlavná spóra húb triedy Ascomycetes.
bazídium
Najčastejšie kyjovitá bunka, na povrchu ktorej sa na stopkách tvoria spóry, tzv.
bazídiospóry, najčastejšie 4 bazídiospóry na jednom bazídiu.
bazídiospóra
Pohlavná spóra húb triedy Bazidiomycetes.
bivoltinný
Druh hmyzu, ktorý má v priebehu roka dve generácie.
cystidy
sterilné bunky v hymeniu rôznych bazídiových húb.
defoliácia
Odlistenie, strata asimilačných orgánov – ihlíc alebo listov.
defoliátor
Škodca spôsobujúci defoliáciu.
dextrinoidný
Farbiaci sa v Melzerovom činidle do žlta, žltohneda až hneda.
diapauza
Stav celkovej aktivity organizmu zníženej na minimum. Hmyz je takto schopný prekonať
nepriaznivé obdobia, najčastejšie zimu.
entomofágny
Živiaci sa prevažne hmyzom.
entomopatogénny
Spôsobujúci ochorenie hmyzu.
fakultatívny
Príležitostný, nie vždy sa vyskytujúci alebo prejavujúci.
feromón
Látky (atraktanty), ktoré produkuje hmyz a sú uvoľňované do okolitého prostredia.
Sú formou komunikácie hmyzu (signály pre reprodukčnú aktivitu – sexuálne
feromóny, pre sústreďovanie – agregačné feromóny, varovanie, obranné, teritoriálne,
stopovo-značkovacie a s sociálne regulácie v populácii hmyzu).
fruktifikácia
Tvorba plodníc.
fytofágny
Živiaci sa časťami živých rastlín.
gradácia
Premnoženie určitého druhu obyčajne spojené s hospodárskymi škodami.
gradačná oblasť
Územie, na ktorom sa určitý druh hmyzu premnožuje.
hyménium
Výtrusorodá vrstva, súvislá vrstva palisádovite usporiadaných bazídií s výtrusmi
a neplodnými bunkami (cystidami a pod.). U vreckatých húb sa nazýva thecium.
hymenofor
Nosič výtrusorodej vrstvy (hyménia). Zvláštny útvar na ktorom sa tvorí hyménium. Môže
byť rúrkovitý, lupeňovitý, ostňovitý, hladký atď.
imágo
Dospelé štádium hmyzu.
imperfektné štádium
Vývojová fáza, v ktorej sa huby rozmnožujú nepohlavnými výtrusmi, najmä konídiami.
incertae sedis
Neznáme, neisté taxonomické zaradenie.
instar
Vzrastový stupeň – etapa vo vývoji hmyzej larvy medzi dvomi zvliekaniami.
introdukcia
Náhodné alebo úmyselné zavedenie nových, pre oblasť nepôvodných organizmov.
konídium
(syn. konídiospóra) na
konídioforoch
Nepohlavná spóra, ktorá vznikla na konci alebo na boku hýfy alebo na osobitných
častiach hýf.
larva
Štádium hmyzu, ktoré nasleduje po štádiu vajíčka. Jedinec, ktorý nedosiahol pohlavnú
zrelosť a konečnú tvarovú podobu.
medzihostiteľ
Druh hostiteľa, ktorý umožňuje niektorým druhom – fytofágom alebo parazitoidom
prežiť v období, keď hlavný hostiteľ chýba.
197
Melzerove činidlo
Zmes KI 1,5 g (jodid draselný), I 0,5 g (jódu), chlórhydrátu CCl3CH(OH)2 22 g
a destilovanej vody H2O 20 g. Používa sa pri mikroskopovaní. Ide o médium, v ktorom
sa zvýrazňujú niektoré mikroskopické vlastností húb, napr. stena spór, hýf atď. Reakcia
môže byť amyloidná, dextrinoidná alebo neamyloidná (nesfarbuje sa).
mína
Požerok hmyzu vo vnútri rastlinných pletív, pri ktorom zostáva nedotknutá pokožka.
monofág
Živočích s vysokým stupňom špecializácie na potravu. Väčšinou sa živí iba jedným
druhom potravy.
mykoríza
Spolužitie hubových vlákien s korienkami rastlín, z ktorého majú obaja partneri
prospech.
oligofág
Živočích, ktorého potravná špecializácia nie je taká úzka ako u monofága. Obyčajne sa
špecializuje na niekoľko príbuzných typov potravy.
polyfág
Druh živočícha, ktorý má široký, nešpecifický okruh potravných zdrojov. Ľudovo
– „všežravec“.
pahúsenica
Larva blanokrídlovcov.
parazit
Organizmus, ktorý z iného živého organizmu (hostiteľa), získava podstatnú časť živín
a energie pre svoju existenciu. Následkom tohto vzťahu obyčajne hostiteľ hynie.
patogén
Taký bunkový (baktérie, huby, atď.) alebo nebunkový (vírus) organizmus, ktorý je
schopný spôsobovať chorobu na jednom hostiteľovi alebo okruhu hostiteľov.
polorozliaty, resp.
semiresupinátny
Tvoriaci v hornej časti plodnice menšie alebo väčšie klobúky a v spodnej časti úplne
rozliate na substráte.
populácia
Spoločenstvo jedincov jedného druhu žijúcich vo vymedzenom priestore.
populačná dynamika
Proces zahrňujúci zmeny štruktúry populácie.
požerok
Stopa po pôsobení hmyzu na rastlinných orgánoch.
pracka
Oblúkovitá spojka nad priehradkami dvoch buniek hýf sekundárneho mycélia u väčšiny
bazídiových húb. V pletivách niektorých druhov a rodov sa pracky vyskytujú vo veľkom
počte, u iných zasa chýbajú.
rezistencia
(syn. odolnosť)
Spôsobilosť hostiteľského organizmu odolať alebo klásť odpor škodlivému patogénnemu
faktoru, prípadne schopnosť zmenšiť alebo prekonať účinky tohto škodlivého faktoru
(opak náchylnosť).
rhizomorfa
Dlhý, silno vetviaci sa povrazovitý myceliárny útvar čiernej alebo čiernohnedej farby
podobný tenkým koreňom.
rozliaty resp.
resupinátny
Plodnice niektorých nelupenatých húb bývajú rozliate, t.j. pritlačené k substrátu.
Netvoria vôbec klobúky a ani len v náznakoch.
saprofyt
Organizmus žijúci na odumretom substráte rastlinného pôvodu.
sexuálna generácia
V prírode sa v tom istom čase a na tom istom mieste vyskytujú samice aj samce toho
istého druhu.
sistens
Vývojová línia generácie vošiek čeľade Adelgidae, vyznačujúca sa špecifickými
morfologickými a bionomickými vlastnosťami.
seta
Zvláštny druh cystid v hymeniu alebo u niektorých druhov (čeľaď Hymenochaetaceae)
aj v dužine. Ide o dôležitý znak pri určovaní húb. Sú hrubostenné, hrdzavohnedé,
vretenovité až šidlovité, na hrote zašpicatené.
sklerócium
Útvar, v ktorom sú zhustené vlákna mycélia vyplnené zásobnými látkami a majú často
i obal z diferencovaných vrstiev. Je to odpočívajúci zásobný útvar.
spóra
Pozri výtrus.
sterigma
Je to stopka a vyskytuje sa len u stopkatovýtrusných húb (bazídiových). Vyrastajú na
vrchole bazídia najčastejšie 4 stopky. Na ich konci sa tvoria výtrusy, bazídiospóry.
stróma
Plodnicové lôžko, teda súvislý somatický útvar, v ktorom alebo na ktorom sú
plodničky.
syrrócium
Biele, blanité alebo papierovité, vejárovite sa šíriace mycélium typickej hubovej vône.
úživný žer
Žer dospelcov hmyzu, v priebehu ktorého dochádza k dozrievaniu pohlavných
orgánov.
vrecko (askus)
Vakovitý útvar zvyčajne s 8 vreckovými výtrusmi (askospórami), ktoré vznikli po
karyogamii a po redukčnom delení; vrecká sa otvárajú viečkom (operkulum).
výtrus (spóra)
Mikroskopicky malé rozmnožovacie telieska zodpovedajúce semenu, od ktorého sa líšia
tým, že vo výtrusoch nie je zárodok; môžu byť jednobunkové alebo mnohobunkové.
REGISTER SLOVENSKÝCH NÁZVOV
198
B
M
Byľomor bukový 134
Byľomor na listoch buka 136
Byľomor na svíbe 138
Mechúrnatka vejmutovková 188
Méra jaseňová 44
Metlovka jedľová 184
Mníška veľkohlavá 130
Mníška zlatoritka 126
Č
Čerň javorová 154
D
Drevokaz čiarkovaný 112
Drobnomúčka dubová 142
Drvinár hnedý 76
Dutinárka orgovánová 42
Dutinárka skrutkovitá 48
Dvojpustulovka drsná 156
F
Fúzač veľký 78
H
Hliva ustricovitá 160
Hnedák Schweinitzov 178
Hrčiarka Andricus lignicolus 68
Hrčiarka bezkrídla 70
Hrčiarka dubová 74
Hrčiarka kalichová 64
Hrčiarka ružová 72
Hrčiarka 66
Hrebenárka hrdzavá 56
K
Kolpóma dubová 148
Koreňovka vrstevnatá 190
Kôrovnica kaukazská 54
Kôrovnica smrekovcová 52
Kôrovnica zelená 50
L
Lesklokôrovka plochá 174
Liskavka Xanthogaleruca luteola 84
Lykokaz borinový 108
Lykokaz borovicový 110
Lykokaz jaseňový 90
Lykokaz matný 106
Lykokaz pňový 88
Lykožrút borovicový 96
Lykožrút lesklý 102
Lykožrút obyčajný 104
Lykožrút smrekovcový 100
Lykožrút smrekový 98
Lykožrút vrcholcový 94
N
Nosánik dubový 86
O
Obaľovač mládnikový 124
Obaľovač zelený 128
Ohňovec borovicový 170
Ohňovec Hartigov 168
Okienkovka čiarkovaná 150
P
Peniarka vŕbová 36
Pevník červenejúci 192
Piliarka lipová 62
Piliaročka dráčová 60
Ploskáčik pagaštanový 116
Ploskanka sadencová 58
Pľuzgiernička sosnová 186
Podkopáčik ovocný 120
Podkôrnik dubový 92
Podpňovka smreková 158
Pošvovec stromový 162
Práchnovec kopytovitý 172
Psota 132
Psotka agátová 122
Psotka orgovánová 118
R
Rúrkovček smrekovcový 114
Ryšavec slziaci 164
Ryšavec srstnatý 166
S
Sawadaea Tulasnova 146
Sivopórka zadymená 176
Stromárka buková 38
Sypavka štvavá 152
T
Trúdnik šupinatý 180
V
Váhavec jelšový 80
Váhavec rakytový 82
Veľkomúčka jaseňová 144
Voška Dysaphis devecta 40
Voška svíbová 46
Z
Zlatoslizovka jedľová 182
REGISTER LATINSKÝCH NÁZVOV
A
I
Acantholyda hieroglyphica 58
Adelges laricis 52
Agelastica alni 80
Andricus lignicolus 68
Andricus quercuscalicis 64
Andricus quercustozae 66
Aphis corniella 46
Aphrophora salicina 36
Arge berberidis 60
Armillaria ostoyae 158
Ascodichaena rugosa 156
Attelabus nitens 86
Inonotus hispidus 166
Ips acuminatus 94
Ips cembrae 100
Ips sexdentatus 96
Ips typographus 98
B
Melampsorella caryophyllacearum 184
Melasoma vigintipunctata 82
Mikiola fagi 134
Biorhiza pallida 70
Bjerkandera fumosa 176
C
Caliroa annulipes 62
Cameraria ohridella 116
Cerambyx cerdo 78
Coleophora laricella 114
Coleosporium tussilaginis 186
Coleotechnites piceaella 132
Colpoma quercinum 148
Craneiobia corni 138
Cronartium ribicola 188
Cyclaneusma minus 150
Cynips quercusfolii 74
D
Diplolepis rosae 72
Dreyfusia nordmannianae 54
Dysaphis devecta 40
E
Erysiphe alphitoides 142
Euproctis chrysorrhoea 126
F
L
Lophodermium seditiosum 152
Lymantria dispar 130
Lyonetia clerkella 120
M
N
Neodiprion sertifer 56
P
Parectopa robiniella 122
Pemphigus spyrothecae 48
Phaeolus schweinitzii 178
Phellinus hartigii 168
Phyllactinia fraxini 144
Phyllaphis fagi 38
Pityogenes chalcographus 102
Pityophthorus pityographus 104
Pleurotus ostreatus 160
Polygraphus poligraphus 106
Polyporus squamosus 180
Porodaedalea pini 170
Prociphilus bumeliae 42
Pseudoinonotus dryadeus 164
Psyllopsis fraxini 44
R
Rhyacionia buoliana 124
Rhytisma acerinum 154
Fomes fomentarius 172
S
G
Ganoderma applanatum 174
Gracillaria (= Caloptilia) syringella 118
Sacchiphantes viridis 50
Sawadaea tulasnei 146
Scolytus intricatus 92
Stereum sanguinolentum 192
H
T
Hartigiola annulipes 136
Heterobasidion annosum 190
Hylastes ater 88
Hylecoetus dermestoides 76
Hylesinus fraxini 90
Tomicus minor 108
Tomicus piniperda 110
Tortrix viridana 128
Trypodendron lineatum 112
CH
Chrysomyxa abietis 182
V
Volvariella bombycina 162
X
Xanthogaleruca luteola 84
199
Atlas kôd na drevinách spôsobených
hmyzími a hubovými kodlivými èinite3⁄4mi
VYDALO © NÁRODNÉ LESNÍCKE CENTRUM, Zvolen v roku 2011.
Všetky práva vyhradené. Bez povolenia vydavateľa sa žiadna časť
tejto publikácie nesmie reprodukovať, ukladať
v elektronických pamätiach ani rozširovať v nijakej forme.
TEXTY: © Milan Zúbrik, Andrej Kunca
RECENZENTI: Doc. Jozef Konôpka, CSc., Ing. Pavol Hlaváč, PhD.
FOTOGRAFIE: © Milan Zúbrik, Andrej Kunca
ADRESA AUTOROV: © NLC-LVÚ Zvolen, T. G. Masaryka 22, 960 92 Zvolen
DESIGN A GRAFIKA: © Mária Gálová
SADZBA A ZALOMENIE: © Miloš Sedláček
TLAČ: NÁRODNÉ LESNÍCKE CENTRUM, Referát reprografie
ROZSAH: 200 strán
NÁKLAD: 2500 ks
ISBN 978 - 80 - 8093 - 143 - 8
Atlas kôd na drevinách spôsobených hmyzími a hubovými kodlivými èinite3⁄4mi
ISBN 978 - 80 - 8093 - 143 - 8
HMYZ A HUBY
NAICH LESOV
Spolufinancované ES
Európsky poľnohospodársky fond pre rozvoj vidieka:
Európa investujúca do vidieckych oblastí

Atlas škôd na drevinách spôsobených hmyzími a

Transkript

Podobné dokumenty

zrzavý tvary kovové