Paradigma

Paradigma
- je príklad, vzor, model, nákres, predloha, konštelácia. Vo filozofii sa paradigma chápe ako
také usporiadanie a takých významových útvarov, ktoré určuje, ako ľudia v tej ktorej forme
osvojovania si sveta poznávajú a hodnotia seba a svet, v ktorom sú.
Paradigma - názory na ňu
Barok (kalista, z.)- európska kujltúrnohistorická a umelecká epocha približne v intervale
1600- 1750. "Barok predstavuje zvláštnu kultúrnohistorickú a umeleckú epochu: nový
životný, názorový, myšlienkový, citový, kultúrny a umelecký prúd. Už od druhej polovice 16.
stor. sa šíril v Španielsku, Portugalsku, Taliansku a Francúzsku a neskôr v ostatných
európskych krajinách (16.- 18. stor.).
Pre barok ... je základným činiteľom utvárajúcim jeho charakter akási dvojlomnosť: snaha
postihnúť za vidideľným svetom, prístupným zmyslom, druhý svet, iný život, inú
priestorovosť, inú atmosféru. To sa javí nielen v obrazoch a vôbec v umeleckom diele, ktoré s
obľubou znázorňuje človeka na hraniciach sveta pozemského a sveta nadprirodzeného, v tom
hlavne v okamihoch smrti, ale aj v jeho celom formálnom ustrojení. Barokový maliar
vytrháva s obľubou svojho hrdinu alebo scény, zbavuje ich nepreniknuteľným chiaroscurom
akejkoľvek súvislosti s realitou pozemského sveta, ktorý ich obklopuje, a i tak, kde ich
ponecháva v kontexte ostatného života a diania, vybavuje ich takými gestami a farbami, že by
ste k nim márne hladali obdobu v živote okolo seba. Jeho divý naturalizmus sleduje iba to,
aby váa strhol prudšie a hlbšie do mimoriadneho diania, ktoré sa pred vami roztvára, otvoriť
vám naliehavejší pohľad do iného sveta, než je váse prítomné okolie. Jeho tvarovosť sa
rozvíja do týchto teatrálnych gest, ako v iných, menej drasticky líčených zobrazeniach, lenže
druhý, iný svet týchto nadprirodzených gest má vám byť priblížený tým, že ho nazeráte
médiom najskutočnejšej skutočnosti. Je to akýsi sen, zakliaty do zmyslami poznateľnej
reality. ..Podčiarkol som ako základnú tendenciu baroka snahu Żpoznať Boha cez tento svet ,
zastihnúť v jeho realite Absolútno, v prirodzenom nadprirodzené."
Cieľ poznania (geulincx, a.)- získať vedenie o tom, že veci nie sú také, za aké ich
považujeme
Človek (descartes, r.) - bytosť, ktorá môže racionálne ovládnuť a pretvoriť svet
Človek (aristoteles) - ZOON POLITIKON (Polit. I 2, 1253 a 7), t. j. politická čiže sociálna
bytosť alebo spoločenský tvor. Jeho prirodzenou podstatou je život v štáte
Človek (kant, i.) - je autonómny a schopný sám, nezávisle od podmienok a verejnej mienky
zistiť, čo je správne
Človek (platon) - najdôležitejšia bytosť vo vonkajšom svete. Človek je zložený z tela duše, a
tak obsahuje v sebe i vonkajší svet i čosi z ideálneho sveta. Základným prvkom jeho bytia je
duša.
Cieľom života človeka je dosiahnutie šťastia, prostriedkom na tento cieľ je cnosť.
Dejiny (augustinus) - boj dvoch ríš: Božia riša bojuje s ríšou diabla. Obidve ríše sú založené
na rozdielnom spôsobe lásky - pozemský štát na sebaláske (egoizme), ktorá sa stupňúje až do
znevažovania Boha, nebeský štát sa zakladá na láske k Bohu, ktorá sa pozdvihuje až k
opovrhovaniu sebou samým. Zdalo by sa, že tie isté rozdiely odlišujú cirkev a štát a ich
vonkajšie formy prejavu. Lenže aj v cirkvi aj v štáte sa nachádzajú aj stúpenci toho druhého
duchovného poriadku. Až na konci sveta vystúpi ako víťaz Boží štát.
Dobro (nietzsche, f.) - všetko, čo utvrdzuje vedomie moci, želanie moci a samu moc človeka.
Duša človeka (herakleitos) - smrteľná, materiálna a pochádza z ohňa; duša človeka je
ohnivejšia než duša zvieraťa, avšak človek, ktorý sa opije získa tým dušu vlhkejší a tým sa
stáva podobnejší zvieraťu.
Európa (huyghe, r.) - sa formovala v dobe, keď sa ťažisko kresťanstvom obohatenej a
otrasenej stredomorskej civilizácie presunulo na sever, zatiaľ čo jej vychodná časť sa v
podobe byzantskeh ríše začala odpútavať, až sa nakoniec ceľkom odtrhla v 15. stor. po dobytí
Turkami.Od tej doby sa Európa už nerozdeľovala na západ a východ, ale na sever a juh, v
ktorom prevzala stredomorksé dedičstvo Talianska. Európsku jednotu sa však podarilo
stmeliť spojením občianskej moci zo severu s rímskou cirkevnou nadvládou, čo sa pravda
neobišlo bez konfliktov. Toto spojenie, ktoré pripravoval Chlodovik a ktoré uskutočnil Karol
Veľký, dovřšil vznik Svätej ríše rímskej nářoda nemeckého, ktorej názov dosť názorne
vyjadroval nečakané zjednotenie latinského sveta s jeho odporcom, starou Germániou.
Filozofia (aristoteles) - súhrn všetkého vedenia (29), zvláštna, na skúsenosti vybudovaná
veda (29) - múdrosť, ktorá vedie k poznaniu najvšeobecnejších, základných princípov a
zákonitostí jestvovania a diania. V závislosti od toho, či uvažovanie a poznávanie týchto
najvšeobecnejších zásad a zákonitostí zostáva vo sfére jestvovania vecí nezávislého od
praktického použitia, alebo či tieto úvahy vedú k nejakej praktickej činnosti, delí Aristoteles
filozofiu na filozofiu teoretickú)a filozofiu praktickú). Osobitné miesto v celku filozofického
vedenia zaujíma prvá filozofia.
Filozofia (masaryk, t. g.) - služobníčka života. Pre Masaryka je filozofia v prvom rade etika,
sociológia a politika
Filozofia (seneca, l. a.) - učí konať, a nie rečniť (Facere docet philosophia, non docere).
Gréci (bacon, f.)- sú deti, majú čosi z detí: náchylnosť k bľabotaniu a neschopnosť tvoriť. Ich
múdrosť je bohatá na slová a neplodná na skutky
Idea (augustinus)- pravzor všetkého bytia v Božom (125) duchu. Odrazom a uskutočnením
týchto pravzorov je stvorený svet.
Idea (locke, j.) - je prvok alebo útvar vedomia, ktorého zdrojom je koniec koncov vnímanie.
Pritom, podľa Locka, poslednými prvkami, na ktoré možno ešte rozložiť náplň vedomia, sú
jednoduché idey: jednoduché idey sú materiál, ktorý spracúva myseľ a bez ktorého by bola
iba strojom bežiacim naprázdno. Locke neraz strieda hovorenie o idei s hovorením o tom,
čoho idea je ideou. Tak napríklad hovorenie o idei pevnosti strieda hovorením o pevnosti.
Medzi ideou pevnosti a pevnosťou je asi taký rozdiel, ako medzi predstavou vody a vodou:
predstavou vody smäd neuhasíme. To však neznamená, že text, kde sa strieda výraz "idea
pevnosti" s výrazom "pevnosť" a pod., je nezaujímavý alebo neinšpirujúci.
Krása (xenofón) - je vlastná tomu, čo plní optimálne svoj účel. Užitočné je krásne v tom, k
čomu je to užitočné. Iba vonkajší zmyslový prejav nie je dostatočným kritériom krásy,
účelnosť sa napĺňa v morálke človeka. Preto je morálny človek krásny.
Krása (tomáš akvinský) - vlastnosť vecí, ktoré sa nám páčia, keď sa na ne dívame: krásne je
to, čo sa páči v pohľade (quae visa placent), čiže v zážitku videnia; krásu tvorí hlavne úplnosť
čiže dokonalosť (integritas sive perfectio), úmernosť čiže súlad, proporcia, harmónia
(proportio sive consonantia) a jas, žiara (claritas).
Láska (marx, k.)- autentický spôsob seba prežívaného bytia človeka spočívajúci v aktivitách
milovania.
Láska (wieck, w.)- schopnosť vnímať nové a cudzie veci na pozadí toho, čo dôverne poznám,
a pripustiť ich.
Politika (miller, d.)- proces, v ktorom skupina ľudí, ktorých názory a záujmy sú spočiatku
odlišné, dosahuje kolektivne rozhodnutia, ktoré sú všeobecne považované pre skupinu za
záväzné a presadzujú sa ako spoločný spôsob konania.
Radosť (budhizmus)- je skutočná a trvalá vtedy, keď sa odvodzuje len zo samotnej mysle.
Keď mysel prežíva radosť a uspokojenie, ľahšie sa znášajú materiálne ťažkosti.
Slováci (čaplovič, j.)- tvoria osobitné národné spoločenstvo, ktoré disponuje nielen starými
formami obyčajového či folklórneho života, ale ktoré dokazuje svoju životaschopnosť aj v
rozmanitých oblastiach súvekého života hospodárskeho.
Slováci (štúr, ľ.)- žriedlom svojho životného pohybu tkvejú priamo v autonómnosti svojho
ducha, vo svojom subjekte, vo svojej vlastnej samochtivosti - tu je princíp samotvorenia
slovenského národa.
Svet (platon)- je oduševnený. Svet je viditeľný boh (THEOS AISTHETOS), obraz demiurga,
vzniká i zaniká v čase, v čase sa končí.
Štát (cicero, m. t.)- vec verejná (res publica), ktorá vnziká v dôsledku družnej povahy ľudí.
Štát tvoria občania spojení právami, povinnosťami a spoločenským záujmom o dosiahnutie
všeobecného prospechu. Na udržanie štátu je nevyhnutná politika (v zmysle sapientia),
usmerňujúca činnosť štátu, aby nedal prednosť bezpráviu a dočasnému prospechu pred
spravodlivosťou.
Zem (anaximandros)- bola pôvodne v tekutom stave a jej postupným vysychaním sa na nej
zrodil život.
Život (demokritos)- jeho prameňom sú obzvlášť drobné hladké a okrúhle atómy (2), ktoré sa
vyznačujú osobitnou pohyblivosťou. Ich vzájomným spájaním sa vznikajú živé bytosti,
ktorých duša (2) je akoby kvintesenciou týchto zvláštnych atómov. Preto všetko, čo žije, má
nejakú dušu, ktorá sa znovu rozpadá na jednotlivé atómy vo chvíli, keď toto žijúce tratí svoje
existenciálne bytie v dôsledku narušenia tvaru, zmeny polohy a individuálneho usporiadania.
Schopnosti duše sú rozložené v jednotlivých orgánoch živej bytosti.
Paradigma (kuhn, th. s.)- celková konštelácia názorov, hodnôt a postupov, ktoré zdieľajú
príslušníci istého spoločenstva. Paradigma vymedzuje predmet vedeckého skúmania, určuje,
čo je hodné pozornosti, i to, čo si z rôznych dôvodov všimať netreba.
OBJEKTOVO-ORIENTOVANÁ PARADIGMA
je spojenie jednotlivých princípov.
Pod princípom rozumieme niektorý z nasledujúcich pojmov:
objekt
trieda
dedičnosť
správa
polymorfizmus
identita
Táto množina pojmov je modifikovateľná vzhľadom na predstavu autora.
Je možné vynechať, prípadne doplniť ďalšie pojmy.
•
•
•
•
•
•
ELEMENTY OBJEKTOVO-ORIENTOVANEJ PARADIGMY
Objektovo-Orientovaná Paradigma je iba rámcom celej filozofie OOP,
nie však technickou realizáciou.
Každý programovací jazyk založený na OOP je konkrétnou manifestáciou
paradigmy, má svoje špecifické rysy, čím sa odlišuje od ostatných.
"Základným kameňom" všetkých je spoločná základná OO paradigma.
Pre popis jednotlivých súvislostí medzi objektami časom vznikla tzv.
Opisná reč. Za najznámejšiu sa pokladá UML (UNIFIED MODELING LANGUAGE),
ktorá prehľadne, grafickou formou, zobrazuje jednotlivé vzťahy medzi
objektami.
Už takmer 25 rokov sa objavujú rôzne publikácie pre OOP. Ale iba od
90' rokov sa objavujú knihy o Objektovo-Orientovanej Analýze a dizajnových
metódach napr. od Boocha, Coada a Yourdana, Rumbaugha a spol., Wirfsa-Brocka
a Johnsona, Shlaera a Mellora, Martina a Odella, Hendersona-Sellersa a
Firesmitha.
Mnoho týchto metód nie je výsledkom cieľavedomého výskumu, ale je viac menej
abstrahovanou esenciou prakticky vykonaných OO Projektov v US-priemysle.
Paradigma je vo všeobecnosti súhrn spôsobov formulácie problémov, metodologických
prostriedkov ich riešenia, štandardných metodík rozpracovania a pod. Sú to názory, teórie,
metódy, metodiky a pod., ktoré sa v danej oblasti uznávajú. V oblasti programovania možno
považovať za paradigmu napr. procedurálne programovanie, keďže predstavuje súbor
názorov, teórií, metód, metodík ako programovať pomocou príkazov a explicitne
pomenovaných pamäťových miest, bez ohľadu na voľbu toho-ktorého programovacieho
jazyka (C, pascal, cobol), metódy programovania (napr. štruktúrované, modulárne) a pod.
Podobne sa za paradigmy označujú aj funkcionálne, logické a objektovo-orientované
programovania.
Paradigma - je centrálny pojem kuhnovskej koncepcie vývoja vedy (T.S.Kuhn). Je to vzor množina základných (teoretických) princípov a pravidiel, ktoré umožňujú rozvíjať vedu do
šírky, riešiť problémy v rámci daného vzoru. Paradigma umožňuje vedeckému spoločenstvu v
období - normálnej vedy - spoznať, v akej oblasti, aké problémy, akou metódou riešiť.
Vznik či tvorba vedeckej paradigmy - napr. newtonovskej - znamená začiatok vedeckej
revolúcie. Vytvorenie newtonovskej mechaniky založenej na 1. až 4. Newtonovom zákone je
zrodom paradigmy, po ktorej nasledovalo obdobie (dve storočia) normálnej vedy. S
narastaním poznania sa 1.) objavujú nové teórie v danej oblasti a 2.) nové oblasti reality úzko
súvisiace so starou paradigmou. Neúspech opisu, explanácie, predikcie či zovšeobecnenia
starej paradigmy vyvoláva jej krízu, krízu normálnej vedy.
Tá časť vedeckého spoločenstva, ktorá si uvedomuje neúspech starej paradigmy, hľadá a
nachádza v nových predkladaných paradigmách takú, resp. také teórie, ktoré nastupujú na
post novej paradigmy, v rámci ktorej sa ďalej rozvíja normálna veda ... Tento cyklus - kríza revolúcia - normálna veda - nová kríza môže bežať vo vedeckej disciplíne súbežne vo
viacerých oblastiach.
V súčasnom období, na prelome tisícročí, ak má byť predpokladaná nová paradigma, potom
by mala mať formu axiomatickej teórie, nezávisle na tom, o akú oblasť poznania ide.