docKatedra politologie Albánsky organizovaný zločin na území tzv
download 
Stížnost Transkript
Katedra politologie Albánsky organizovaný zločin na území tzv
MASARYKOVA UNIVERZITA V BRNĚ FAKULTA SOCIÁLNÍCH STUDIÍ Katedra politologie Albánsky organizovaný zločin na území tzv. Veľkého Albánska Bakalárska práca Štefan Hocko Vedoucí práce: Mgr. Tomáš Šmíd UČO: 144507 Obor: Politológia Imatrikulační ročník: 2004 Brno, 2007 Prehlasujem, že som túto bakalársku prácu vypracoval samostatne a len s využitím uvedenej literatúry a zdrojov Štefan Hocko V Brne, 17.12.2007 Touto cestou chcem poďakovať Mgr. Tomášovi Šmídovi za poskytnutú pomoc pri vypracovaní tejto práce a poskytnutí cenných rád. Ďakujem aj všetkým ostatným, ktorí mi pri práci boli nápomocní. 3 ÚVOD ............................................................................................................................................................... 7 1. TEORETICKÝ VSTUP ...................................................................................................................... 10 2. ŠTRUKTÚRA A FUNGOVANIE ALBÁNSKEHO ORGANIZOVANÉHO ZLOČINU ............. 12 3. 2.1 KANÚN – SCHÉMA PRE ZLOČINECKÉ ORGANIZÁCIE ....................................................................... 12 2.2 ŠTRUKTÚRA ALBÁNSKEHO ORGANIZOVANÉHO ZLOČINU .............................................................. 14 U ROZVOJ ORGANIZOVANÉHO ZLOČINU V ALBÁNSKU........................................................ 16 3.1 KOMUNISTICKÉ OBDOBIE .............................................................................................................. 16 3.2 VLÁDA DEMOKRATICKEJ STRANY................................................................................................. 17 3.2.1 Sankcie voči Srbsku a Čiernej Hore ........................................................................................ 19 3.3 KRACH PYRAMÍDOVÝCH SCHÉM.................................................................................................... 20 4. VÝVOJ ORGANIZOVANÉHO ZLOČINU JUHOSLÁVSKYCH ALBÁNCOV ......................... 24 4.1 VÝVOJ DO NÁSTUPU MILOŠEVIČA ................................................................................................. 24 4.2 MILOŠEVIČOVE REPRESIE A VOJNA V JUHOSLÁVII ......................................................................... 25 4.3 KOSOVSKÁ OSLOBODENECKÁ ARMÁDA ........................................................................................ 27 4.4 KOSOVO POD MEDZINÁRODNÝM PROTEKTORÁTOM ...................................................................... 31 4.4.2 Kosovoalbánske politické elity a strany................................................................................... 35 4.5 ALBÁNSKY ORGANIZOVANÝ ZLOČIN V MACEDÓNSKU .................................................................. 37 4.6 4.6.3 4.6.4 4.6.5 NÁSTUPNÍCI KOSOVSKEJ OSLOBODENECKEJ ARMÁDY .................................................................. 38 Oslobodzovacia armáda Preševa, Bujanovaču a Medvedje.................................................... 39 Národná oslobodzovacia armáda............................................................................................ 41 Albánska národná armáda ...................................................................................................... 42 5. ROZŠÍRENIE DO ZÁPADNEJ EURÓPY A USA........................................................................... 45 6. PÔSOBENIE ALBÁNSKÉHO ORGANIZOVANÉHO ZLOČINU ............................................... 48 6.1 OBCHOD S ĽUĎMI .......................................................................................................................... 48 6.2 OBCHOD S DROGAMI ..................................................................................................................... 49 ZÁVER........................................................................................................................................................... 51 ZOZNAM ZDROJOV................................................................................................................................... 54 Rozsah tejto práce je: 108 547 znakov 4 AAK - Aleanca për Ardhmërinë e Kosovës (Aliancia pre budúcnosť Kosova) AOZ - albánsky organizovaný zločin AKSh - Armatës Kombëtare Shqipëtare (Albánska národná armáda) BIA - Bezbednosno - Informativna Agencija BICC - The Bonn International Center for Conversion BND - Bundes Nachrichten Dienst CFGDS - Center for Geopolitical Drug Studies CPDE&S - Centre for Peace and Disarmament Education & Saferworld CSD - Center for the Study of Democracy CTC - crime - terror continuum DEA - Drug Enforcement Agency FARK - Forcat e Armatosura të Republikës së Kosovës (Ozbrojené zložky Republiky Kosovo) GSZ - Ground Security Zone ICG - International Crisis Group IEP - Institut für Europäische Politik KFOR - Kosovo Force LPK - Lëvizja Popullore e Kosovës (Ľudové hnutie Kosova) LCN - La Cosa Nostra LDK - Lidhja Demokratike e Kosovës (Liga za demokratické Kosovo) LOC - The Library of Congress NATO - North Atlantic Treaty Organization NLA – Ushtria Çlirimtare Kombëtare (Národne oslobodenecká armáda) OBSE - Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe OGD - Observatoire géopolitique des drogues OZ - organizovaný zločin PACE - Parliamentary Assembly Council of Europe PDK - Partia Demokratike e Kosovës (Demokratická strana Kosova) SCU - La Sacra Corona Unita Sigurimi - Drejtoria e Sigurimit të Shtetit (Odbor štátnej bezpečnosti) TIICK - The Independent International Commission on Kosovo TMK - Trupat Mbrojtöse Tö Kosovës (Kosovské ochranné zbory) UÇÇ - Ushtria Çlirimtare e Çamërisë (Čamerská oslobodzovacia armáda) UÇK - Ushtria Çlirimtare e Kosovës (Kosovská oslobodenecká armáda) 5 UÇPMB - Ushtria Çlirimtare e Preshevës, Medvegjës dhe Bujanocit (Oslobodzovacia armáda Preševa, Medvedje a Bujanovaću) UNMIK - United Nations Mission in Kosovo VJ - Vojske Jugoslavije VMRO - Vatreshna Makedonska Revolyutsionna Organizatsiya 6 Úvod Cieľom tejto práce je analyzovať vývoj albánskeho organizovaného zločinu (AOZ), ktorého centrom pôsobenia sú Albáncami obývané územia tvoriace tzv. Veľké Albánsko, ktoré zahrňuje územie Albánskej republiky, južnej Čiernej Hory, Kosova, južného Srbska, západného Macedónska a severnú časť gréckeho Epiru. V 90-tych rokoch minulého storočia na tomto území AOZ zažil mocenský vzostup a zaradil sa medzi tzv. kriminálne veľmoci akými sú juhoamerické, čínske, talianske, ruské a japonské zločinecké organizácie. Na rozdiel od ostatných spomínaných, nie je AOZ dostatočne popísaný a, vzhľadom na jeho proporcie, mu ani nie je prikladaný dostatočný význam. Je to spôsobené jednak tým, že pramení z malého a skoro neznámeho balkánskeho národa, ale tiež tým, že osud tohto balkánskeho národa sa stal predmetom sporu svetových veľmocí a hybnou silou voličských preferencií politikov. Preto ak chcelo NATO (North Atlantic Treaty Organization) intervenovať v prospech kosovských Albáncov, musel byť ututlaný fakt, že práve ich odbojová organizácia UÇK (Ushtria Çlirimtare e Kosovës Kosovská oslobodenecká armáda) má veľký podiel na zásobovaní európskych ulíc heroínom. NATO a Európska únia prijali UÇK ako svojho spojenca a americký senátor Liberman dokonca prehlásil, že „USA a UÇK vyznávajú tie isté ľudské hodnoty a princípy“ (Washington Post', 28 April 1999, citované z Kosovo.net nedátované). Aj keď v skutočnosti viac než o ľudské práva, ktoré v Daytone ostali bokom, sa Západ obával možnej destabilizácie regiónu pri riešení albánskej otázky. Preto je pochopiteľné, že snaha vysokého predstaviteľa Interpolu, Ralfa Mutschkeho, vysvetliť predstaviteľom NATO, že UÇK je „vo výraznej miere zapojená do kriminálnych aktivít“, nemohla na ich rozhodnutí veľa zmeniť. (Mutschke 2000) A Michael Kotouzis z inštitútu OGD (Observatoire géopolitique des drogues) tvrdí, že americký protidrogový úrad DEA (Drug Enforcment Agency) údajne z tohto dôvodu týždeň pred útokom na Juhosláviu, stiahol zo svojej webovej stránky údaje o kosovských zločineckých organizáciách. (Klebnikov 2000). Ako konštatuje Alain Labrousse v správe pre kanadský Senát: „Keď polícia a súdy európskych krajín majú informácie o aktivitách UÇK, je kvôli úlohe NATO v Kosove ťažké ich oficiálne prezentovať. Je teda na novinároch, aby robili závery z informácií, ktoré sú k dispozícií alebo občas uniknú od bezpečnostných zložiek.“ (Labrousse nedatované) 7 Pre opísanie problematiky AOZ je práca rozdelená do siedmich častí. Vzhľadom k tomu, že Albánci sú málo známy národ, ich dejiny a jazyk sú v stručnosti priblížené v úvode. Prvá časť práce sa venuje opisu organizovaného zločinu (OZ) a princípom, podľa ktorých funguje. Vzhľadom na úzke prepojenie OZ a terorizmu v tomto prípade, sa teoretická časť stručne venuje i tomuto fenoménu. (hlavnými zdrojmi sú Nožina 2003 a Makarenko 2004) Druhá časť sa snaží zachytiť štruktúru a fungovanie AOZ s prihliadnutím na špecifické kultúrne aspekty Albáncov. (Schmidt – Neke 2001, Elsie 2001, Raufer 2002, Xhudo 1996) Vzhľadom k nedostatku zdrojov o pôsobení AOZ v Čiernej Hore a severnom Grécku nebudú tieto dve oblasti v práci zahrnuté praticky vôbec, čo by jej výpovednú hodnotu malo ovplyvniť len minimálne, keďže centrom vývoja a pôsobenia AOZ sú Albánsko, popísané v tretej časti, a Kosovo spolu s Macedónskom, popísané v štvrtej časti. Pre ilustráciu rozmachu AOZ slúžia časti päť a šesť, zložené zo zaujimavých informácií, ktoré sa nezmestili do textu. Zaoberajú sa pôsobením AOZ v odvetviach pašovania drog a ľudí a rozmachom AOZ na Západe. (ako zdroje pre časti 3 až 6 poslúžili Institut für Europäische Politik (IEP) 2007, Bezbednosno - Informativna Agencija (BIA) 2003, Xhudo 1996, Raufer 2002, Chassagne – Gjeloshaj 2005, Pugh 2005, Chiclet 1997, Mappes – Niedek 2003, International Crisis Group (ICG) 1999, 2003, 2005, 2006) Práca sa bude pridržiavať empiricko – analytického postupu a mala by viesť k vypracovaniu prípadovej štúdie AOZ deskriptívneho charakteru, s cieľom popísať a priblížiť vznik, fungovanie a súčasné rozmery tohto fenoménu. *** Albánština je veľmi zvláštny a málo rozšírený jazyk, ktorým mimo albánsku populáciu málokto hovorí. Vzhľadom k tomu, že v texte boli použité, resp. bola snaha použiť originálne albánske názvy, keďže skoro od každého použitého albánskeho nazvu by sa dali nájsť i tri rozdielné prepisy, prikladám fonetickú pomôcku: th [Θ, ako v thing], dh [ð, ako v the] a r, ktoré znie ako anglické; ë, ktoré znie ako anglická neurčitá hláska šva, ale občas ju vôbec nečítajú, hlavne na konci slova; sh [š], ç [č], zh [ž], nj [ň], x [dz], xh [dž], rr,ktoré sa číta ako slovenské r, l [ľ], ll [l] Zvláštnosťou sú hlásky q a gj, ktoré sa síce prepisujú ako [ť] a [ď], no občas smerujú k [č] a [dž] s jemnulinkým nádychom hlásky [k] (Gardoš :24) **** 8 Približne polovica Albáncov na Balkáne žije po balkánskych vojnách zo začiatku 20-tého storočia v priestore okolitých štátov: Grécka, Srbska, Čiernej Hory a Macedónska. Historicky sa delia na dve etniká, ktoré oddeľuje stredoalbánska rieka Shkumbin. Na severe Albánska, v Kosove a západnom Macedónsku žijú Ghegovia, ovplyvnení katolicizmom. Títo si vďaka komplikovanému terénu zachovali tradičnú klanovú spoločnosť, najmä na severe Albánska a v západnom Kosove. Toskovia, pôvodne ovplyvnení ortodoxiou, boli viac vystavení novým kultúrnym vplyvom, čo tradičnú spoločnosť oslabilo. Po obsadení Osmanmi v 14. storočí obe etniká konvertovali na islam, ale zachovali si vlastnú identitu, vychádzajúcu z etického kódexu Kanún Lekë Dukagjini. V moderných dejinách vznikol nezávislý albánsky štát, ktorý sa zmietal v chaose, kým sa moci nechytili komunisti, na čele ktorých stáli Enver Hoxha a Mehmet Shehu a ktorých totalitný poriadok krajinu kultúrne i ekonomicky vyplienil. Polovica Albáncov žijúca za hranicami krajiny čelila srbskej diskriminácií v Juhoslávií, ktorá napriek tomu bola relatívne prosperujúcou, liberálnou a svetu otvorenou krajinou (Girgle 2006: 49). Znovuzjednotenie zažili v moderných dejinách iba jedenkrát, a to počas okupácie mocnosťami Osi cez druhú svetovú vojnu. Vzhľadom k pretrvaniu tradičnej klanovej spoločnosti až do dnešných dní, je nutné v jej súvislostiach chápať i mocensko – politické zmeny v krajine. Politika je úzko prepojená s klanovými štruktúrami, ako na severe tak na i juhu, kde síce klany boli oslabené, ale dôležitosť rodinných vzťahov ostala zachovaná. Politbyro za Envera Hoxhu bolo zložené z príslušnikov niekoľkých rodín, ktorí cez ďalších príbuzných obsadzovali rôzne štátne úrady. Demokratizácia na tomto nič nezmenila. 9 1. Teoretický vstup Rozdiel medzi organizovaným a bežným zločinom spočíva v tom, že „zatiaľ čo u bežnej kriminality je ústredným bodom konkrétny páchateľ a konkrétny trestný čin, u organizovaného zločinu nie je dôležité aký trestný čin bude spáchaný ani kto ho spácha, dôležité je len dosiahnuť zisk a neskôr ho legalizovať.“ (Nožina 2003: 17) OZ sa snaží poskytovať služby a tovary, ktoré sú zákonom zakázané, ale v spoločnosti po nich vzniká dopyt, jeho typickou aktivitou je preto cezhraničné pašovanie tovarov a ľudí. OZ je neideologický podnik, nesleduje politické ciele, orientuje sa výlučne na zisk. Ide o hierarchicky organizované skupiny osôb s aspoň troma úrovňami, ktorých účelom je zabezpečenie zisku a moci cez ilegálne a legálne aktivity. Pozície v hierarchii, i tie vyžadujúce špecializáciu, sú prideľované na základe vzťahov a priateľstva, alebo na základe schopností, a nie sú závislé na jednotlivcoch, ktorí ich obsadili. Organizácia operuje dlhodobo, konkuruje iným organizáciám a usiluje o monopol vo svojom odvetví, alebo na svojom území. Na dosiahnutie svojich cieľov a disciplíny vo vnútri organizácie používa násilie alebo úplatky, korupcia je sprievodný jav OZ. Členovia sú prijímaní na základe etnickej príslušnosti, priateľstva prípádne môže byť podmienkou zápis v registri trestov alebo odporúčanie od iného člena. Pre organizáciu môžu nepravidelne alebo na nižšej úrovni štruktúry pracovať i nečlenovia. Vnútri organizácie platí mlčanlivosť a utajovanie. Má prísne pravidlá, písané alebo ústne, ktorých dodržiavanie je podmienené trestami, medzi ktoré patrí aj smrť. (Abadinsky, H (1994), Organized Crime 4th ed. citované z Lampe nedátované) Bežné je zamieňanie pojmov mafia a OZ, ale nie každá organizovaná kriminálna skupina je hneď mafiou. Až keď sa OZ snaží ovládnuť nejaké hospodárske odvetvie alebo získať kontrolu nad politikou, či získať vplyv v justícii, ktorý by jeho členom zabezpečil beztrestnosť, vtedy hovoríme o mafii. (Nožina 2003: 18) Mafia môže získať značný vplyv v politike a spoločnosti, jej členovia sa môžu ocitnúť na kandidátkach politických strán alebo obsadiť kľúčové štátne posty a podriadiť si tak štátne inštitúcie. Štát potom prestáva plniť svoj účel alebo ho plní len obmedzene. Takému stavu sa hovorí „state capture“ (ovládnutie štátu) a v oblastiach, v ktorých prestáva štát uplatňovať zákon, vzniká priestor bezprávia. Tamara Makarenko vo svojej CTC schéme (crime – terror continuum / kriminálne teroristické kontinuum) tvrdí, že OZ môže spojením s terorizmom získať ešte väčšiu moc. 10 OZ môže okrem prenikania do štátnych inštitúcií zvoliť stratégiu odporu a snažiť sa získať si priazeň obyvateľstva prvkami politického protestu, čím legitimizuje svoje aktivity v očiach frustrovaných občanov. CTC schéma je úsečka, na ktorej jednom konci je terorizmus a na druhej OZ, v strede sa nachádza ich splynutie. Podľa CTC schémy najprv OZ a teroristické skupiny vytvoria spojenectvo („alliance“), pričom v tejto fáze to môže byť len zo zištných dôvodov, napríklad kvôli obchodu so zbraňami, alebo prístupu k pašeráckym cestám. V druhej fáze prepojenia OZ a terorizmu dochádza k splynutiu v operačných postupoch. („operational motives“). Teroristické praktiky sú používane na dosiahnutie cieľov OZ alebo kriminálne postupy na dosiahnutie cieľov teroristickej skupiny. Môže sa jednať o likvidáciu konkurentov teroristickými praktikami alebo financovanie skupiny kriminálnymi príjmami. Následne môže dôjsť k spojeniu („convergence“) OZ a terorizmu do jednej entity. Vtedy kriminálna skupina začne vykazovať politickú motiváciu alebo pôvodne teroristická organizácia, ktorá sa zaujíma o kriminálne zisky, začne užívať svoju politickú rétoriku ako fasádu pre kriminálne aktivity. Táto entita sa môže spätne transformovať do akéhokoľvek stavu CTC schémy, teda i opozitného k jej východiskovému bodu. To znamená, že pôvodne teroristická skupina sa môže po splynutí („convergence“) zmeniť na organizovanú kriminálnu skupinu. Takáto skupina sa môže uchytiť v „neuspešnom štáte“ („failed state“), ktorý Rotberg popisuje ako štát, ktorý nie je schopný kontrolovať svoju perifériu a stráca autoritu vo veľkých častiach krajiny. Častokrát je legitímna moc limitovaná na územie hlavného mesta a na niekoľko etnicky špecifických zón. Rozsah neúspechu štátu možno merať na základe priebežne ovládaného územia (hlavne v noci). Ďalším indikátorom neúspechu štátu je poďla Rotberga rozmach kriminálneho násilia. Kriminálne gangy ovládnu ulice miest a pašovanie drog a zbraní sa stane bežnou realitou, pričom polícia je paralyzovaná. (Rotberg 2004: 6) Ak skupina ovládne územie v „neúspešnom štáte“ dochádza k vytvoreniu „čiernej diery“ („black hole“) na území, ktoré si podmaní. V „čiernej diere“ môže OZ voľne operovať bez obáv z postihov, keďže tam vykonáva moc sám a tento priestor slúži i na vytvorenie nových ziskov, napríklad z obchodu s ľuďmi alebo (Makarenko 2004: 133 - 138) 11 umožňuje nerušenú výrobu drog. 2. Štruktúra a fungovanie albánskeho organizovaného zločinu 2.1 Kanún – schéma pre zločinecké organizácie Štruktúra a fungovanie albánskych zločineckych skupín vychádza priamo z albánskeho spoločenského usporiadania, ktoré poslúžilo ako vhodná organizačná schéma pre vytvorenie zločineckých skupín podobných talianským klanom. Hlavne na severe Albánska a čiastočne v západnom Kosove a juhoalbánskych horách pretrvala tradičná stredomorská spoločnosť, založená na tisíce rokov starom klanovom spoločenskom zriadení. V prípade Kosova sa dôležitosť tradície posilnila pod vplyvom srbských represií. Život v týchto spoločnostiach až do detailov diktujú po tisícročia sa vyvíjajúce pravidlá, ktoré boli v 15. storočí zozbierané do tzv. kódexu Kanúnu, nazvaného Lekë Dukagjini (ďalej len Kanún), ktorý spísal katolícký kňaz Shtjefën Gjeçovi v 19. storočí a dnes si ho môže zakúpiť ktokoľvek v albánskych trafikách. (Raufer 2002) V čistej forme v tomto systéme jednotlivec svoju identitu odvodzuje od príslušnosti ku klanu, „fis“ alebo „fares“ 1 . Cudzinec je v našom zmysle príslušník iného etnika, Rus alebo Číňan. Pre člena “fis” je to každý, kto nie je súčasťou jeho alebo s ním spriaznenej “fis” a môže to byť Rus, Číňan alebo Albánec, ukážkou toho sú zväzky albánských a čiernohorských klanov. A aj z toho dôvodu bolo v Albánsku bežné okrádanie i vraždy cudzincov neprislúchajúcich k žiadnej “fis”. (Jedlauchnik 1999) Zločinecké skupiny využili silné väzby vo vnútri klanov a posilnili ich národnou spolupatričnosťou a niektoré organizácie sa dokonca zdráhajú verbovať i Albáncov, ktorý sa priženili do ich rodiny, tzv. „miqsi“. Zo strachu pred infiltráciou radšej verbujú len pokrvných príbuzných alebo veľmi blízkych priateľov rodiny. Hlavne Albánci, ktorí zažili rozklad talianských klanov prostredníctvom polície, si myslia, že sa tak stalo hlavne preto, že mladší bossovia prestali vnímať rešpekt, rodinu a lojalitu ako základné hodnoty organizácie. (Xhudo 1996) Na vrchole “fis” stojí „pán domu“ a „zbor mužov“, nazývaný podľa miestnosti, kde sa stretávajú „Oda“. Ženy do tejto miestnosti nemajú prístup a i jedlo servíruje najmladší muž. „Oda“ slúži na diskusiu o kľúčových rozhodnutiach a ako zmierovací orgán. Tieto 1 Albánci rozlišujú pokrvné príslušnosti „lisi i gjakut“, pričom k mužskej krvnej príslušnosti patrí bratstvo „vllazni“ a klan „fis“, k ženskej krvnej príslušnosti „lisi i tamblit“ a územnú príslušnosť k dedine „katund“, regiónu „flamur“ alebo „bajrak“ (Schmidt - Neke 2001: xviii) 12 dva inštitúty sú jediné, ktorých rozhodnutiam sú Albánci ochotní sa dobrovoľne a bez odporu podriadiť. (Filipović, M. (2002). Žal za Lekom Dukadjiom, “Republika”, no 288289. citované z Rusche 2006: 3) Inak majú veľmi nepriateľský postoj k štátom, obzvlášť k slovanským. (Hislope 2001: 12-13) Akékoľvek pravidlá nevychádzajúce z Kanúnu sú pre albánske “fis” ťažko akceptovateľne a kvôli veľmi komplikovanému terénu sa k niektorým z nich ani nikdy cudzie pravidlá nedostali. Právny systém Kanúnu je založený na osobnej cti, ktorej nositeľom je len muž a v cti sú si všetci muži bez ohľadu na svoj sociálny štátus rovný. Zneuctenie môže byť spôsobené urážkov, klamaním alebo len zdvihnutím prikrývky hrnca na sporáku a rieši sa medzi mužmi zučastnených “fis”. Urážky sa riešia buď sprostredkovaním dohody alebo krvnou pomstou, „gjakmarrje“. (Schmidt - Neke 2001: xxv-xxvi) Preto je pre Albáncov pomerne bežné užívať násilie a konkurenčné zločinecké skupiny sa ich radšej stránia. 2 Dosiahnutie krvnej pomsty začína ďalšiu krvnú pomstu a konflikt sa môže tiahnuť i desiatky rokov, počas ktorých sa mužskí členovia oboch klanov ocitajú v domácom väzení. Bezpečne sa môžu mimo domu pohybovať len po získaní a zložení čestného slova, teda sľubu „besa“, že na istý čas je krvná pomsta pozastavená. Porušenie čestného slova znamená smrť previnilca a poníženie každého, kto s ním je v zväzku. (Schmidt – Neke 2001: xxx) Preto sa „besa“ skladá pri vstupe do zločineckých organizacií. (Xhudo 1996) Tento systém ekonomiku spoločnosti zásadne neparalyzoval, keďže väčšinu práce vykonávali ženy, o ktorých sa Kanún vyjadruje ako o "vreci na prenášanie tovarov". (Elsie 2001: vii) Mizerné právne postavenie žien, ktoré "nič nevlastnia a nemožu nič dediť" (Schmidt - Neke 2001: xxviii), v albánskej spoločnosti, bolo tradične kompenzované ich nízkou mierou zodpovednosti, keď okrem nevery nemohli byť potrestané za nič iné, ani za vraždu. (Schmidt - Neke 2001: xxix) Enverovský totalitarizmus proti Kanúnu zúrivo bojoval, a tak sa v období demokratizácie vrátil, poznačený zabudnutím, už v zvulgarizovanej podobe. Mnohé práva vypadli a terčom krvnej pomsty sa stali i ženy, deti a majetok, čo Kanún zakazuje. Namiesto vytvárania poriadku, čo bol jeho pôvodny účel, sa uplatnil pri organizácii zločineckých skupín. (Neagele nedátované) 2 Člen poľskej zločineckej skupiny „Kielbasa Posse“ pôsobiacej v USA, to v roku 2002 vysvetlil nasledovne: „Poliaci nemajú problém obchodovať s kýmkoľvek, Dominikáncami, černochmi, Talianmi, Ázijcami, Rusmi. Ale nepriblížime sa Albáncom. Albánci sú priliš násilnickí a nevypočitateľní.“ (Bozinovich 2004) 13 Ďalším zvláštným aspektom albánskej spoločnosti je nižší význam vzdelania v tejto spoločnosti a obdiv k zbraniam. „Hrdosť farmára na jeho stáda alebo zberateľa na jeho najlepšie kúsky je ničím oproti hrdosti Albáncov na ich zbrane. Sú to ochrancovia ich domov a objekty obdivu.“ (anglický cestovateľ citované z Malcolm 2002: 22) Dôležitosť vzdelania je ovplyvnená tradičným vidieckym spôsobom života, izolovanosťou, veľkou ekonomickou zaostalosťou, a z toho vyplýva i slabé uplatnenie a úroveň školstva. Hlavne v oblastiach blízkych Balkánskemu koridoru, kadiaľ sa po tisícročia transportujú tovary v hodnote miliárd dolárov, je vzdelanie i trochu zbytočné. 2.2 Štruktúra albánskeho organizovaného zločinu Štruktúra AOZ vychádza z vyššie popísaného klanového usporiadania, jej základom sú pokrvné a rodinné zväzky, ktoré znemožnujú policajným vyšetrovateľom preniknúť do vnútra organizácie a skupiny rozložiť. Ich štruktúra je decentralizovaná, čo umožňuje nižším štruktúram operovať flexibilne, pričom hlavné direktívy prichádzajú z vyšších štruktúr. Na vrchole organizácie je „Oda“, ktorá riadi všetkú činnosť, doma i v zahraničí. Jej členmi sú reprezentanti členov rodín a ich “fis”, z oblasti kde organizácia operuje. Ich význam a hodnosť v „Ode“ sú závislé od rodinných vzťahov, keďže pokrvní príbuzní majú väčšiu dôveryhodnosť. Medzi úlohy „Ody“ patrí i rozdeľovanie územia pre jednotlivé rodiny a rozsudzovanie sporov, pričom jedna „Oda“ môže riadiť akcie pre celé Albánsko, Kosovo a Macedónsko. V každej krajine by fungovala cez sieť nižších šéfov zabezpečujúcich operácie v pre nich vybranom teritóriu alebo odvetví. Títo šéfovia, „krye“, sú hlavy rodín, pôsobiacich na vybranom území, a spolu so svojími pokrvnými príbuznými tvoria exekutívny výbor, „bajrak“ každej územnej organizácie. Ďalší dôležitý článok predstavujú dve osoby. Jednak koordinátor, teda „miq“, zabezpečujúci spoluprácu medzi skupinami operujúcimi na odlišných územiach, hlavne ohľadom narušovania cudzieho teritória. A druhou je osoba zabezpečujúca spojenie s domovom, ktorá sa častokrát kryje ako člen organizácie kultúrných, spoločenských alebo politických akcií, čo slúži na vysvetlenie častých ciest medzi domovom a pôsobiskom. Medzi úlohy tejto osoby patrí, okrem zabezpečovania legalizácie príjmov z cudziny využitím deravých právnych systémov doma, aj komunikácia s inými zločineckými gangmi a štátnými úradmi, ktoré začali narušovať činnosť organizácie. 14 Najnižšia štruktúra organizácie, hlavne na Západe, je veľmi disciplinovane fungujúca bunka, zložená zo 4 až 10 mužov, zväčša pochádzajúcich z toho istého klanu, dediny a častokrát i rodiny. Na každom územi pôsobí niekoľko buniek v zadaných oblastiach. Špecializujú sa na jeden typ činnosti, trebárs vlámania, organizovanie prostitúcie a iné. Bunky systematicky sledujú vyšetrovacie akcie polície, aby udreli vo chvíli, keď sú mimo zorného uhla, prevedenie akcií svedčí o profesionálnom vojenskom tréningu. Vodca bunky, „kryetar“, je vyberaný šéfom skupiny a najčastejšie sa jedná o krvného príbuzného, pričom tréning a prostriedky mu poskytuje „bajrak“. Vodca bunky nesie zodpovednosť za úspech a prevedenie úloh, ktoré boli zadané šéfom skupiny. (Xhudo 1996) 15 3. Rozvoj organizovaného zločinu v Albánsku 3.1 Komunistické obdobie Za rozvojom OZ v Albánsku stojí všemocná hoxhovská Sigurimi (Drejtoria e Sigurimit të Shtetit - Odbor štátnej bezpečnosti), ktorej teror bol hlavnou mocenskou oporou režimu. Na začiatku 90-tých rokov zamestnávala okolo 10 tisíc agentov a počas jej pôsobenia jej rukami prešiel každý tretí Albánec. Prvé kontakty s kriminalitou siahajú do roku 1960, kedy bol uzavretím tuniského prístavu Tangiers obchod s cigaretami presunutý do juhoslávskych a albánskych prístavov. (Rosseli 1999: 9) Ekonomický kolaps v dôsledku Hoxhovho rozchodu so svojim posledným sponzorom, Čínou, v roku 1978 spôsobil, že všetky tovary boli do krajiny pašované s požehnaním alebo účasťou Sigurimi a vedomím štátnych elít. (Jedlauchnik 1999) V roku 1985, keď sa diktátor pominul, jeho nástupca, Ramiz Alija, mierne pozmenil líniu a práve sa formujúcemu zločineckému klanu La Sacra Corona Unita (SCU) pootvoril prístavy Vlorë a Dürres na pašovanie drog, cigariet a obchod so zbraňami, čo sa stalo zdrojom tvrdej meny pre režim, podobne ako aj pre iné komunistické režimy v tomto období. (Chassagne – Gjeloshaj 2005) Tieto aktivity stáli pri vzniku juhoalbánskej mafie, keďže kriminálne prostredie v južného Albánska ostalo prepojené s juhoalbánskymi politickými elitami. Na prelome desaťročí primäli demonštrácie na ghegskom severe Hoxhovho nástupcu, Aliju, naštartovať v Albánsku „perestrojku“. Prvé estetické úpravy na režime spustili, povedané slovami Ismaila Kadara, popredného albánskeho intelektuála, „zdivočenie celej spoločnosti“ (Jedlauchnik 1999) Celoalbánske demonštrácie, ktorým režim nebol schopný čeliť, spôsobili úplnú stratu autority štátu, čo frustrovaní Albánci využili na kompenzovanie si 40 rokov okrádania a utláčania vyrabovaním štátnych inštitúcií, od škôl po stranícke kancelárie a fabriky. Krajina sa ponorila do anarchie a i humanitárnu pomoc museli distribuovať medzinárodné jednotky v operácií „Pelican“, keďže albánske bezpečnostné zložky sa z chaosu snažili profitovať. (Xhudo 1996) Drancovanie neobišlo ani zbrojné sklady, a z nich vylúpené zbrane vyzbrojili poulične gangy. „Mestá v noci sa stali miestom hrôzy, spánok prerušovala streľba a rinčanie rozbitého skla“ (Vickers – Pettifer 1999: 34) Rabovanie, znásilňovanie, únosy, vraždy a prestrelky za bieleho dňa sa stali každodennou realitou. Mnoho zbraní bolo 16 bezpečnostnými zložkami rozpredaných talianskej mafii. (Center for the Study of Democracy (CSD) 2004: 89) Mnohé časti Albánska sa zmenili na priestor bezprávia, kde štát prestal byť schopný vykonávať svoje funkcie a v mocenskom vákuu sa presadila nielen autorita tradičných “fis”, ale i ozbrojené mládežnícke gangy. (Jedlauchnik 1999) Príčiny týchto udalosti, zhrnul o niekoľko rokov bývalý albánsky minister verejného poriadku, Bajram Yzeiri takto: "dlhodobo vysoká nezamestnanosť, predčasné prepustenie väzňov z väzníc (všetky väznice boli otvorené pádom komunistického systému), neschopnosť štátu a zložiek zodpovedných za verejný poriadok, a polícia slabo vybavená pre fungovanie v demokratickom prostredí". (Vickers - Pettifer 1999: 129) Prepukajúci chaos v krajine a snaha vyhnúť sa chudobe odštartovali masovú emigráciu Albáncov na Západ. Albánci obsadzovali západné ambasády v diplomatickej štvrti Tirany, a kradli všetko plavby schopné v Adriatických prístavoch. Prepravu začali čoskoro organizovať kriminálne skupiny. Keď cez Adriatické more do Talianska a Grécka okrem Albáncov začali prichádzať i Kurdi, Číňania a Afganci, bolo zrejmé, že AOZ sa stal súčasťou sietí medzinárodného organizovaného zločinu a nadviazal kontakty s bulharskými, srbskými, talianskymi a ruskými zločineckými skupinami. (Rusche 2006: 8-9) (viac o pašovaní ľudí je popísané v časti 6.1) Bajram Yzeiri a predchádzajúce odstavce popísali symptómy, ktoré Rotberg pripisuje „neuspešným štátom“ („failed states“). Chaos v krajine umožnil rozmach kriminálných aktivít ale na vytvorenie silných zločineckých klanov trval príliš krátko keďže výmena politických elít v Tirane situáciu opäť stabilizovala. 3.2 Vláda Demokratickej strany V roku 1992 sa po sérií demonštrácií a štrajkov proti komunistickej strane, konali predčasné voľby, v ktorých vyhrala Demokratická strana (Partia Demokratike e Shqipërisë), na čele so Salim Berishom. Na rozdiel od Socialistickej strany (Partia Socialiste e Shqipërisë), ktorej elita i členstvo pochádzali prevažne z južného Albánska, Demokratická strana čerpala podporu od severných klanov a jej lídri Sali Berisha i Azem Hajdari pochádzali z mesta Tropojë, na hranici so srbskou provinciou Kosovo. Touto mocenskou výmenou sa po 40 rokoch vlády Toskov dostali opať k moci Ghegovia a nasledovala kompletná personálna výmena štátnej byrokracie i silových zložiek, 17 obsadených prevažne južanmi, za severanov a hlavne príslušnikov Berishovej a niekoľkých ďalších severských “fis”. Zmeny postihli i nenávidenú Sigurimi, ktorej reformou na Národnú spravodajskú agentúru (SHërbimi Informativ Kombëtar) sa už predchodca Ramíz Alija snažil zvýšiť dôveryhodnosť vlády. Na rozdiel od Alijovej reformy nebola Berishova len estetická, väčšina z okolo desaťtisíc pôvodných agentov tajnej polície bola prepustená a nahradili ich Berishovi lojálni, ale často neschopní ľudia zo severu. Väčšina prepustených agentov sa začala angažovať v čiernej ekonomike rozvíjaním kontaktov z komunistického obdobia, a v súvislosti s tým sa objavili aj informácie o prítomnosti čínskych triád v juhoalbánskej Vlorë. Časť pracovníkov Sigurimi sa rozpŕchla po svete a zohrala dôležitú rolu v rozvoji OZ medzi Albáncami v Čiernej Hore, Kosove a Macedónsku, ale tiež na Západe, kde odišli ako „utečenci“ a trénovali tamojších Albáncov. Americká polícia sa odvtedy potýka s problémom vlámaní, vykonaných vojenským štýlom, a uskutočnených na niekoľkých miestach v krátkom čase. (Xhudo 1996). Prvé zločinecké klany sa objavili na juhu Albánska, (Chassagne – Gjeloshaj 2005) kde im ako dobrí partneri poslúžili ozbrojené gangy frustrovaných mladíkov. Tie v tom čase ovládali väčšiu časť krajiny a vydieraním, organizovaním prostitúcie, pašovaním drog a rabovaním získavali finančné impulzy zvyšujúce ich ambicióznosť a organizovanosť. S pomocou agentov Sigurimi sa premenili z pôvodne anarchických kriminálnych gangov na vysoko organizované a jasne hierarchicky usporiadané kriminálne “fis”. (CSD 2004: 88) Bývali agenti Sigurimi vstúpili i do služieb horských klanov, kde v kombinácií s dialektmi, ktoré sú ťažko zrozumiteľné i v susednej dedine, a sadou šifier a pseudonymov vytvorili skoro nerozlúštiteľný jazyk, ešte viac komplikujúci snahy vyšetrovateľov o rozloženie albánskych zločineckých skupín. (Raufer 2002) Súčasťou Berishovej demontáže komunistického štátu bola aj chaotická a netransparentná privatizácia malých podnikov, ktoré skúpili hlavne v podnikaní zbehlejší kosovskí Albánci, prichádzajúci do Albánska zo Západu a z Kosova, kde Miloševič budoval apartheid. (Chasagne – Gjeloshaj 2005) Títo ovládli albánsky podnikateľský sektor a zakúpené firmy premenili na sklady drog, cigariet alebo práčky špinavých peňazí, (CSD 2004: 89) ktoré v spolupráci s Albáncami z Albánska poslúžili pri ovládnutí Balkánskeho koridoru. Tí sa spočiatku zapájali do kriminálnych aktivít len v zahraničí a domácemu obchodu kraľovali kosovskí Albánci, ale v priebehu 90-tých rokov sa Albánsko zmenilo z tranzitnej krajiny na konzumnú, a obchod s drogami sa presunul do rúk domácich gangov. Kriminálna scéna 18 sa rozdelila na albánske zločinecké gangy, operujúce v Albánsku a západnom Kosove, a kosovoalbánske zločinecké gangy, operujúce v zvyšnom Kosove, Macedónsku a južnom Balkáne. Ich občasné trenice majú odozvu i na Západe. (Raufer 2002) 3.2.1 Sankcie voči Srbsku a Čiernej Hore Vojna v susednej Juhoslávií viedla k rozmachu OZ v celej oblasti, keďže federácia Srbska a Čiernej Hory sa ocitla pod medzinárodným obchodným embargom a Miloševičov režim využil pri zásobovaní krajiny kontakty s podsvetím, nadviazané už v 80-tých rokoch. Sankcie zároveň poslúžili ako obživa pre ľudí zo všetkých spoločenských vrstiev, od politikov po bežných občanov, ktorý využívali na transport tovarov všetko, od štátnych firiem po ťažných oslíkov, a to nielen v Srbsku a Čiernej Hore, ale na celom Balkáne, kde výnosy z pašovania tvorili v niektorých krajinách až 85 % HDP (Hajdinjak 2002: 5 - 6) Okrem obchodného embarga bolo doležité i prerušenie juhoslávskej časti Balkánskeho koridoru, ovládaného Turkami, ktorý bol vďaka historickým albánsko – tureckým vzťahom presmerovaný južnou cestou, cez Albáncami obývané územia. Výnosy z porušovania embarga boli kľúčovým impulzom pre AOZ, ktorému umožnili nielen získať obrovské finančné zdroje, rozrásť sa do nevídaných rozmerov a dosiahnúť obrovský vplyv, ale aj vybudovať pašerácku infraštruktúru, ktorá funguje ešte dodnes, aj keď už s inými tovarmi - drogami a ľudmi. Sankčné obdobie posilnilo albánske kriminálne “fis”, ktorých pôsobnosť sa rozšírila na pašovanie prakticky všetkého. Ich moc vzrástla a ich výzbroj a výcvik rýchlo predčili bezpečnostné zložky, keď napr. v jednej 5-hodinovej prestrelke musela polícia ustúpiť kvôli nedostatku munície, a pašeráci pokračovali bez ujmy. (Xhudo 1996) Hlavnými organizátormi pašeráckych aktivít boli prepustení agenti Sigurimi, ktorí využívali pomoc formujúcich sa albánskych kriminálnych “fis” a talianskych klanov SCU - Cammora a ́Ndrangheta - a veľkú rolu tu zohralo i albánske osídlenie na oboch stranách albánskych hraníc. (Wahler 2004: 28) Rozsah pašeráckych akcií si možno predstaviť na príklade pašovania pohonných hmôt, ktoré zorganizovali bývalí agenti Sigurimi, Enver Haxhin a Željko „Arkan“ Ražnatovič (Pugh 2005: 3) s pomocou mladých „skafistov“, vodičov člnov na Skhodërskom jazere, tvoriacom čiernohorsko - albánsku hranicu. Týmto jazerom sa v priebehu noci prehnalo i 200 člnov s palivami, v hodnote okolo milióna dolárov, za čo si tento pašerácky kanál vyslúžil pomenovanie „Skhodërský ropovod“. (Hajdinjak 2002: 14) Po skončení sankčného obdobia Haxhin opustil biznis rukami druhého najvplyvnejšieho mafianského bosa Srbska, Darka Asanina. (Strazzari 2003: 147) 19 Vysoké utajenie, založené na sľube „besa“, prispelo aj k zatajeniu toho, že niektorí ministri Berishovej vlády boli členmi „Ody“ u “fis” účastniacich sa na pašovaní. Berishova „fis“ a ďalšie okolo nej združené “fis” boli druhým kľúčovým organizátorom pašeráckych aktivít, ktoré vytvorili korene severoalbánskeho kriminálneho prostredia (Jedlauchnik 1999) a stali sa mafianskými zoskupeniami, ktorých vysoký predstavitelia pôsobili priamo v politike. O zapojení vysokých štátnych štruktúr svedčia občasné výrazne medializované zásahy proti malým pašerákom, pričom tí veľkí boli naďalej prehliadaní. Medzi obvinenými sa ocitol Berishov minister obrany Safet Zhulali, za zapojenie do obchodu so zbraňami a cigaretami. (Xhudo 1996) V južnej oblasti Berat bol za organizátora kriminálnych aktivít považovaný Berishov minister vnútra, Agron Musaraj. (Jedlauchnik 1999) A za Tritana Shehu, dosadeného do štátnej ropnej spoločnosti Shqiponija za Demokratickú stranu, sa od roku 1994 vlakovým spojením Dürres - Podgorica ilegálne prepravovalo milión litrov ropy mesačne. (Hajdinjak 2002: 18) Veľké peniaze sa točili i v iných ilegálnych obchodoch, okrem zbraní pre bojujúce krajiny to boli i drogy a ľudia smerujúci na Západ, ako aj kradnuté autá prichádzajúce zo Západu, a mnoho iných komodít. Práve krádežami áut sa Albánci preslávili, keďže sa jedná o krajinu s najväčším počtom mercedesov na hlavu. Ukradnuté auto použil i minister vnútra, Spartak Poci, na služobnej ceste do Grécka, no keďže práve odtiaľ pochádzal pôvodný majiteľ auta, grécka polícia ministra na hranici zadržala. (Stojarová 2007: 107) 3.3 Krach pyramídových schém 3 Neoddeliteľnou súčasťou pašovania bolo pranie výnosov v nelegálnom bankovom sektore Albánska, tzv. pyramídových spoločnostiach, úzko prepojených s Demokratickou stranou. (Pettifer 1997) Nejednalo sa ale o typické pyramídové schémy, skôr o práčky špinavých peňazí, ktorých výnosy boli reálne. Na pyramídové schémy sa zmenili až zrušením sankcií a ukončením vojny, čo vysušilo ich príjmy. Predpokladá sa, že v tom čase ich zadotovali spolu s albánskymi i talianske klany Camorra a SCU, v snahe vyťažiť z nich maximum. (Sily – Jamieson 1998: 36) Následná konkurencia vyhnala úroky až na 100% mesačne a Albánci v mánií rozpredávali svoj majetok. Po varovaniach Medzinárodného menového 3 Pyramídové schémy, tiež nazývané Ponziho schémy, fungujú ako kvázi-banky, keď prísľubom vysokých výnosov z vkladov lákajú vkladateľov a úroky im vyplácajú z vkladov neskorších vkladateľov. Celý systém sa rozpadne, keď sa zastaví príliv nových vkladov. (Jarvis 2000: 7) 20 fondu zločinecké organizácie peniaze z pyramídových spoločností presunuli a nechali ich skrachovať. To vyvolalo povstanie, ktoré krajinu uvrhlo do anarchie a ekonomicky vrátilo do roku 1991. Najväčšia pyramídová spoločnosť bola Vefa, na jej účtoch sa v októbri 1996 nachádzalo 120 mil. USD, čiže 5% HDP krajiny a predpokladá sa, že od roku 1992 ňou mohla prejsť až jedna miliarda dolárov. (Jarvis 2000: 11-14) Vefa v závere svojej existencie zamestnávala okolo 10 tisíc ľudí a manažment jej pobočky v Taliansku bol podozrivý z prania špinavých peňazí. (Sily – Jamieson 1998: 36) V januári 1997 vyhlásilo bankrot viacero spoločností a s demonštráciami sa šírilo i rabovanie štátnych inštitúcií, tentokrát omnoho horšie ako počas krachu komunizmu. Na juhu, po boku Socialistickej strany, demonštrovali zločinecké gangy usilujúce sa oslabiť štát. (Jedlauchnik 1999) Medzitým sever rabovali paramilitárne jednotky zložené z prezidentových prívržencov (Jarvis 2000: 16) Chaos v Albánsku a prepukajúce povstanie v Kosove vyhnali z domov okolo 400 tisíc ľudí, a ich migráciu manažovali zločinecké „fis“, čo bol pre OZ po sankčnom období ďalší obrovský zisk. (IEP 2007: 53) Povstanie si vyžiadalo okolo dvoch tisícov obetí, lúpenie a rabovanie zničilo infraštruktúru štátu a zničenie daňových a poštových pobočiek odseklo štát od príjmov z daní. Väznice otvorili brány a mnohí z väzňov neboli nikdy opäť chytení. Ani tentokrát sa rabovanie nevyhlo zbrojným skladom. V septembri 1997 minister obrany odhadoval, že armáda a polícia prišla o drvivú väčšinu výzbroje. 4 Mnohé zbrane si ponechali bežní ľudia, keďže vlastniť zbraň je tradične cnosť. Takto vyzbrojené civilné obyvateľstvo Balkán nevidel od protiosmanského povstania roku 1903. (Pettifer 1997) Zbraňami sa nevyzbrojili len bežní ľudia, ale i zločinecké skupiny, ktoré v krajine získali monopol na násilie, (Whaler 2004: 11) keďže armáda a polícia vo veľkej miere dezertovala. Albánsky štát po krachu pyramídových spoločností implodoval, keďže okrem oblasti Tirany a okolia nebol schopný nikde inde presadiť svoje rozhodnutia. Väčšina územia Albánska sa zmenila na oblasť bezprávia a kontrolu prebrali tradičné a kriminálne “fis”, ktoré ako jediné štruktúry v krajine ostali napriek krachu plne funkčné a ešte zosilneli. (Jedlauchnik 1999) Albánsky štát po druhýkrát za desaťročie zlyhal („failed state“) a 4 Vyrabovaných bolo 1200 zbrojných skladov s okolo 652 tisíc kusmi zbraní rôznych kalibrov a k tomu 1.5 milióna zásobníkov, 3.5 milióna granátov, 3600 ton výbušnín a milión kusov mín. (CPDE&S - Centre for Peace and Disarmament Education & Saferworld 2005: 6) 21 medzinárodné spoločenstvo muselo vyslať mierovú jednotku, úlohou operácie „Alba“ bolo okrem distribúcie humanitarnej pomoci i zabezpečenie prípravy a priebehu volieb. Predčasné voľby vyniesli k moci Socialistickú stranu, čo posilnilo južné zločinecké “fis” na úkor severných. Socialisti urobili opäť výmenu personálu štátnej byrokracie, vrátane Sigurimi, kam sa teraz dostalo i mnoho bývalých agentov, ktorí mali so Socialistami spoločné záujmy na juhu Albánska a ktorí sa od svojho prepustenia Berishom pevne usadili v kriminálnych štruktúrach. (Chiclet 1997) O miere „state capture“ vypovedá napríklad aj vzťah po-pyramídového premiéra Fatosa Nana a šéfa najvplyvnejšej kriminálnej “fis” v Albánsku Nehata Kullu (podľa BIA). Nano v chaose roku 1997 ušiel z väzenia, v ktorom si odpykával trest za korupciu, udelený Berishom, Kulla bol vo väzení jeho ochráncom. (BIA 2003: 23) A za jeho služby Nanovi ho súd neskôr zbavil obvinenia z vraždy policajta, keďže sa malo jednať o sebaobranu. Pravým „happy-endom“ sa väzeňská epizóda skončila keď sa, v tom čase už premiér, Nano nasťahoval do bývalej vily Mehmeta Shehu s 28 kúpeľňami a k tomu začal poberať mesačný plat 16000 dolárov. (Chiclet 1997) Ďalšou ukážkou je kriminálnik Myrteza „Zani“ Caushi, ktorý nemienil prestať demonštrovať „kým Berisha neodvisne“.(Radio Free Europe/Radio Liberty 08/97) V roku 1997 sa stal pánom mesta Vlorë a to sa pod zrakom úradov stalo centrom pašovania ľudí a drog do Talianska. (Wahler 2004: 16) Mestá Shkodër a Gjirokastër, hlavné uzly pašovania do Čiernej Hory a Grécka, ostali „oslobodené“ od kontroly štátu. (Wahler 2004: 29) Arben „Ben“ Hasani, hlava mocného zločineckého klanu v meste Durrës, v roku 1997 získal funkciu policajného šéfa mesta. Zle dopadol minister vnútra, ktorý sa o rok snažil dostať ho z policajných služieb. Hasani bol povýšený na šéfa ochranky vládnych budov v Tirane a minister musel opustiť kreslo. (Mappes - Niedek 2003: 79-81) Keď v tom istom roku Sokol Kociu, označovaný za neskorumpovateľného policajta, nechal z titulu šéfa polície zhabať vo Vlorë niekoľko motorových člnov, používaných na pašovanie drog a ľudí, kriminálne “fis” ho uniesli a pustili ho až keď privolil člny vrátiť. (CSD 2004: 93) V roku 2001 bol Kociu zatknutý talianskou políciou spolu s kosovským Albáncom Mentorom Gjonajom za pašovanie kokaínu. (CFGDS 2001) Preslávil sa i policajný šéf severoalbánskeho mesta Bajram Curri, Fatmir Haklaj, hlava proberishovského klanu zaoberajúceho sa pašovaním zbraní, ľudí a drog, ktorý vystúpil z policajných služieb, aby 22 deviatimi guľkami vykonal „gjakmarrje“ a potom požiadal o znovu prijatie do funkcie.5 (Mappes – Niedek 2003: 88) Vykazovaný boj proti organizovanému zločinu je často len likvidáciou banditov či skupín, ktoré nemajú kontakty s politikmi. Poďla štúdie americkej DEA, ktorá situáciu určite nadľahčuje kvôli angažovaniu USA v Kosove, je v Albánsku asi 1900 ľudí priamo zapojených do OZ a okolo 30 tisíc nepriamo. Pašovanie drog a ľudí jako aj organizovanie prostitúcie by malo vynášať ročný hrubý zisk okolo 7,7 miliardy a čistý okolo 4,2 miliardy USD. (Wahler 2004: 28-29) ICG uvázdza, že by malo ísť o približne 50% HDP Albánska a väčšina z tychto príjmov je praná v bujnejúcom stavebnom priemysle (PACE Parliamentary Assembly Council of Europe 23.3.2004). Hennsel označuje korupciu v Albánsku za tak rozsiahlu, že už nemože byť reč o korupcii, keďže sa nejedná o porušovanie pravidiel, ale o spoločensky akceptovanú prax. (Henssel 2005: 15-16) Po-pyramídový albánsky štát je kontrolovaný tienistými organizáciami a osobami, ktoré boli často prepojené s pyramídovými spoločnosťami, ktoré financujú politické strany a mnohých volebných kandidátov (Wahler 2004: 31 a Chiclet 1997) Albánske mafianské skupiny využili príležitosti vyplyvajúce z choasu v krajine a zabezpečili si značný vplyv v albánskom štáte. 5 V prípade Fatmira Haklaja nie je jasné, či motívy tejto vraždy boli kriminálne, alebo sa jednalo len o trenice medzi klanmi, ale o angažovaní Haklajovej „fis“ v kriminálných aktivitách nie je pochýb. (viď napríklad Jedlauchnik 1999) 23 4. Vývoj organizovaného zločinu juhoslávskych Albáncov 4.1 Vývoj do nástupu Miloševiča Komunistická Juhoslávia dala rozvoju AOZ tri štartovné impulzy. Okrem zlej ekonomickej situácie to boli aj dve represívne obdobia, prvé do odvolania ministra Rankoviča koncom 60-tých rokov a druhé počas Miloševičovoho nástupu od prelomu 80-tych a 90-tych rokov. Do roku 1966, keď boli z vedenia Juhoslávie odstránení ultranacionalisti na čele s Rankovičom, bola v Juhoslávií realizovaná politika „utlmovania“ albánskeho národného obrodenia, ktorá pozostávala zo zámernej diskriminácie, obmedzenému prístupu k výuke a brzdenia ekonomického rozvoja v oblasti. Školstvo v Kosove ani v západnom Macedónsku nikdy nedosiahlo vyššej úrovne a prvá v albánskom jazyku prednášajúca univerzita bola otvorená až v roku 1969. V období po druhej svetovej vojne bolo 74 % všetkých kosovských Albáncov vo veku nad 10 rokov negramotných, (Malcolm 1998: 318) na čom má svoj podiel i nižšia dôležitosť vzdelania, podmienená samotnou albánskou kultúrou. Ekonomická situácia bola poznačená diskriminačnou politikou za nacionalistov a komunistickými päťročnicami počas uvoľňovania režimu. V 80-tych rokoch bolo 27 % obyvateľov Kosova nezamestnaných, podľa iných odhadov išlo o 250 tisíc ľudí z 1,5 milióna (Malcolm 2002: 337) a výkon kosovskej ekonomiky v porovnaní s priemerom zvyšnej Juhoslávie bol len 29 %, čiže ešte o 15% menej než v roku 1953. (TIICK - The Independent International Commission on Kosovo 2000: 37) Snaha srbských nacionalistov o zvrátenie nepriaznivých demografických pomerov 6 pomocou turecko - juhoslávskej dohody o výmene obyvateľstva mala za následok vytvorenie veľkej albánskej diaspóry v Turecku, hlavne v Istanbule 7 . V tejto časti Balkánskeho koridoru sa už v 60-tych rokoch preslávil ako šéf tureckej mafie Arnavut Xhafer, teda Xhafer Albánec. (Chassagne – Gjeloshaj, 2005) Titova Juhoslávia mala oproti iným komunistickým krajinám liberálny cestovný režim, a preto mohli Albánci vo veľkých počtoch sprevádzať Turkov počas tureckých emigračných vĺn na Západ, kde si uchovali dobré kontakty. Albánci spolu s Turkami zaplavili Európu a keďže zdieľali ich 6 V roku 1953 tvorili Srbi len 27 % obyvateľstva Kosova (Malcolm 2002: 323) V rokoch 1946 - 66 sa z celej Juhoslávie odsťahovalo 246 tisíc ľudí. Okrem etnických Turkov, išlo i o moslimských Slovanov, ale odhaduje sa, že približne polovica emigrantov odišla z Macedónska a približne 100 tisíc z Kosova. (Malcolm 2002: 323) 7 24 výhodu cestovať medzi západnou Európou a Tureckom, zapájali sa po ich boku do rozbiehajúceho sa pašovania drog a po desaťročia boli spájaní s obchodom s drogami v Nemecku, Švajčiarsku a Rakúsku. (Hajdinjak 2002:12) Ich nízke vzdelanie im neumožňovalo nájsť si dobre platenú prácu a preto sa okrem drog angažovali i v najnižších priečkach kriminality v tzv. Red Light Districts ako kuriéri, drogoví díleri, pasáci alebo nájomní vrahovia v službách rôznych etnických zločineckých skupín, ale najčastejšie Turkov a Talianov. (Xhudo 1996) Kosovské demonštrácie na začiatku 80-tych rokov spôsobili v Juhoslavii šok a v Srbsku posilnili nacionalistov. Nasledujúce obnovenie protialbánskeho kurzu a diskriminácia zasiahli aj macedónskych Albáncov, ktorí demonštrovali v macedónskom Tetove. Pod vplyvom týchto udalostí dochádzalo k emigrácií a posilneniu kriminalizujúcej sa diaspóry, ktorá práve v 80-tych rokov posily potrebovala, keďže v Afganistane došlo k rozmachu pestovania opiátov. Tí ktorí neemigrovali mali možnosť, ako uvádza Marko Lopušina, „angažovať sa ako vykonávatelia tajných operácií pre juhoslávsky, bulharský a turecký režim, využívajúci podsvetie pre dosahovanie politických cieľov“. (Lopušina 1999) Iné možnosti ponúkali pohraničné oblasti albánskeho osídlenia v západnom Macedónsku a Preševskom údolí, kadiaľ sa prevážal turecký heroín na Západ cez Srbsko, Chorvátsko a Slovinsko. Nachádzajú sa tam i dôležité drogové prekladištia ako napríklad najvýchodnejší bod albánskeho osídlenia Veliki Trnovač alebo Blastica v južnom Srbsku či Vratnica a Gostivar v západnom Macedónsku. Hajdinjak ich označuje za centrá pašovania heroínu už od 70-tych rokov (Hajdinjak 2002: 45) a transport drog cez Kosovo majú Albánci podľa ICG pod kontrolou od 80-tych rokov. (ICG 1999: 5) Podľa Hajdinjaka tranzit drog vysvetľuje značnú prosperitu macedonských Albáncov, žijúcich inak v slabo rozvinutej oblasti s minimom infraštruktúry, v ktorej ale nechýbajú drahé autá a luxusné domy – veci, ktoré nemožno vysvetliť príjmami od príbuzných zo zahraničia či vinárstvom. (Hajdinjak 2002: 45) 4.2 Miloševičove represie a vojna v Juhoslávii Nástup Slobodana Miloševiča do najvyšších štátnych štruktúr Srbska v roku 1987 bol začiatok dekády tvrdej proti-albánskej politiky motivovanej nielen nacionalizmom, ale hlavne túžbou po moci. Antibyrokratickou revolúciou nahradil najvyšších predstaviteľov Vojvodiny a Čiernej Hory ľuďmi, ktorí mu boli lojálni. Následne v roku 1989, za pomoci 25 šovinistickej proti-albánskej mediálnej kampane, tankov a tisícov policajtov tlmiacich albánske demonštrácie, ovládol politické štruktúry Kosova. Získal polovicu hlasov vo Federálnej rade Juhoslávie a svojim bezohľadným postupom utvrdil Chorvátsko a Slovinsko o nutnosti rozpadu spoločného štátu, čím sa v roku 1991 začali Juhoslávske nástupnícke vojny. (Malcolm 2002: 341 - 347) Okupácia Kosova policajnými jednotkami, represie, nelegálne zrušenie autonómie, masové prepúšťanie Albáncov a posrbštenie provincie nadobúdajúce rozmery apartheidu vzbudili u všetkých Albáncov, ale hlavne u tých kosovských, súdržnosť a národné povedomie, ktoré utužilo ich zločinecké štruktúry a umožnilo im stať sa vážnou konkurenciou iným etnickým zločineckým organizáciám. Toto sa dialo práve v čase, keď americká polícia oslabila americkú vetvu La Cosa Nostry (LCN) (Xhudo, 1996) a tak hlavne nemecky hovoriace krajiny zažili príliv tisícov mladých kosovských Albáncov s biednym vzdelaním a nízkymi šancami na uplatnenie.8 Pre časť z nich sa začalo blýskať na lepšie časy, keď vojna v Juhoslávií prerušila Balkánsky koridor prechádzajúci cez Srbsko a tony tureckého heroínu z Afganistanu boli vďaka dobrým albánsko - tureckým vzťahom presmerované cez Albáncami obývane územia v južnom Srbsku, Kosove a západnom Macedónsku. „Mafia našla medzi Áziou a Európou krajinu, ktorá nie je súčasťou Interpolu“ komentoval Marko Nicović rozmach kosovoalbánského organizovaného zločinu počas juhoslávských vojen, keď bola Juhoslávia výlučená z Interpolu. (Nicović nedatované) To umožnilo takmer nerušene vytvoriť kosovoalbánsku sieť kuriérov, pašujúcich drogy v malých množstvách, čo na rozdiel od tureckej metódy prepravovania v kamiónoch minimalizovalo riziká. Zároveň bola kosovoalbánska spoločnosť prinútená uchýliť sa do podzemia a v zomknutí okolo umiernenej Ligy za Demokratické Kosovo (Lidhja Demokratike e Kosovës - LDK) „kosovského Ghándiho“ Ibrahima Rugovu, vytvoriť ilegálne paralelné štruktúry školstva a zdravotníctva. Vzhľadom na katastrofálnu ekonomickú situáciu, ktorá bola umocnená nielen masovým prepúšťaním, ale aj rozpadom Juhoslávie, z ktorej federálnych fondov pre málo rozvinuté regióny Kosovo čerpalo značné prostriedky, ako aj o rok nasledujúcimi medzinárodnými obchodnými sankciami uvalenými na Juhosláviu, bola na zahraničných Albáncov uvalená dobrovoľná daň vo výške 3 % z príjmu. 9 Výber dane vytvoril základ 8 V rokoch 1992 až 1995 opustilo Kosovo okolo 350 tisíc Albáncov, (Chassagne – Gjeloshaj 2005) podľa iných zdrojov až 500 tisíc, teda 30 % populácie (Institute for Development Research, 1998) 9 Oficialny HDP Kosova podľa Michaela Pugha poklesol v období 1989 – 94 o 50 % . (Pugh 2005: 2) Výnos z dane bol podľa Mappes – Niedeka v najlepšom roku 28 miliónov nemeckých mariek. (Mappes – Niedek 2003: 86) 26 štruktúr, neskôr vo veľkom užívaných na pašovanie peňazí pre ozbrojený odpor. 10 Tzv. paralelná vláda, na čele s Bujarom Bukoshim, a so sídlom v Švajčiarsku, vyberala dane cez desiatky bankových účtov. V roku 1998 nemecká polícia dva takéto účty uzavrela potom, čo na nich vložil peniaze známy priekupník drog. Bukoshi je síce podozrivý z prania špinavých peňazí, ale vzhľadom na fungovanie systému mu nemožno nič dokázať. 11 Daň, spolu so zárobkami príbuzných pracujúcich na Západe, bola dôležitá pri ukľudnení situácie v Kosove. Za minimálne rovnako dôležité sú označované aj zisky z kriminálnych aktivít, pašovania drog a porušovania sankcií. Od viacerých autorov si sankčné obdobie v Kosove vyslúžilo pomenovanie „pax mafiosa“ kvôli prekvitajúcej srbo - albánskej kriminálnej spolupráci. 12 Napríklad Žejlko „Arkan“ Ražnatovič, ktorý kosovských Albáncov zvykol označovať za „turistov zo severného Albánska“, (Malcolm 2002: 352) spolupracoval pri pašovaní drog cez bulharské mesto Plovdiv s miestnym šéfom podsvetia, kosovským Albáncom Nazimom Delegu. (Pugh 2005: 3) 4.3 Kosovská oslobodenecká armáda Rugovove internacionalizovanie kosovskej otázky a čakanie na zásah medzinárodného spoločenstva dostalo na Daytonských mierových rozhovoroch studenú sprchu. Nielen, že kosovoalbánska delegácia bola z rokovaní vylúčená a proces sledovala spolu s novinármi, ale kosovská otázka bola prehlásená za vnútornú záležitosť Srbska a zároveň etnickými čistkami vytvorená Republika Srpska získala medzinárodné uznanie. (Girgle 2006: 89) 10 Keďže zdanenie bolo zavedené v podmienkach, kde novovybudované štruktúry boli ilegálne ako v Kosove, časti Srbska, tak i v zahraničí, ktoré „Republiku Kosovo“ neuznávalo, štruktúry zodpovedné za výber daní sa uchýlili k pašovaniu peňazí, pričom ich konšpiratívne postupy boli na takej úrovni, že Miloševičove pokusy zhabať finančnú hotovosť boli prevažne neuspešné. Štruktúry zodpovedné za výber daní boli zložené z „dôverníkov“, keďže „Republika Kosovo“ nemala vlastné daňové úrady a predpokladá sa, že výber daní hraničil alebo prerastal do vydierania. A keďže paralelné štruktúry nemali možnosť verifikovať pôvod peňazí a vzhľadom na to, že časť kosovských Albáncov v zahraničí i v Kosove sa živila kriminálnymi činnosťami, bol tento systém využívaný i na pranie špinavých peňazí. (viď Girgle 2006: 79-80 a Mappes – Niedek 2003: 85-87) 11 Bujar Bukoshi bol do roku 1995 zodpovedný za financie paralelnej administratívy. Po uzavretí Daytonského mieru sa s Rugovom nakrátko rozišiel. Po prvých úspechoch UÇK v rokoch 1996-97 sa americká administratíva rozhodla podporiť vytvorenie poslušnejšej gerilovej armády. S pomocou saudských dotácií a amerického know-how začal Bukoshi organizovať polovojenskú jednotku Ozbrojené zložky Republiky Kosovo (FARK - Forcat e Armatosura të Republikës së Kosovës), ktorá neuspešne konkurovala UÇK. Jej jadro tvorilo niekoľko kosovských klanov, nepriateľsky naklonených klanom tvoriacim jadro UÇK, čo vyvolalo „gjakmarrje“ tiahnucú sa dodnes (viď časť 4.4.1.) V súčasnosti je FARK podozrivá z pašovania v kosovsko – albánskom pohraničí. (ICG 2005: 6 a Chiclet 1999) 12 Viď napríklad Pugh 2005: 3, Strazzari 2003: 145, Mappes – Niedek 2003: 84-85 27 Kosovskí Albánci sa tak ocitli úplne v Miloševičovej moci a boli odsúdení na existenciu vo frustrujúcich štruktúrach paralelného štátu. Cítili sa západnými mocnosťami zradení tak ako aj na Berlínskom a Londýnskom kongrese. Bez zahraničnej finančnej alebo diplomatickej podpory sa Kosovo zmenilo na „odpadlícku provinciu, kolóniu teroru a pašovania drog“. (Vankin nedatované) Frank Viviano popisuje situáciu v Kosove po podpísaní Daytonských zmlúv podobne: „každý v Kosove vie, že tu sú len dve komodity: zbrane a ľudia. A dve akceptované platidlá: doláre a drogy.“ (Viviano 1995) Situácia sa radikalizovala a v priebehu roku 1995 došlo k niekoľkým bombovým útokom na srbské policajné hliadky a albánskych „kolaboratorov“ a koncom apríla 1996, po koordinovaných teroristických útokoch, vystúpila na verejnosti Kosovská oslobodenecká armáda, UÇK, ktorá ako svoj cieľ proklamovala vyhlásenie nezávislého Kosova. Táto gerilová skupina bola vojenským krídlom extrémistického Ľudového hnutia Kosova (LPK - Lëvizja Popullore e Kosovës), zloženého z exilových skupín juhoslávskych Albáncov v Švajčiarsku, Nemecku a Turecku, ktoré sa hlásili k marxizmu - leninizmu, stalinizmu, enverizmu, maoizmu a to všetko s prímesou albánskeho šovinizmu, a ktoré sa zjednotili pod vplyvom kosovských nepokojov v 80-tych rokoch. (Vankin nedatované) Jadro tvorili perzekvovaní účastníci demonštrácií z 80-tych rokov, ktorí po prepustení z väzenia Juhosláviu opustili. (Chiclet 1999) Podporovali ich diktátor Hoxha a jeho Sigurimi, i zahraničné vetvy kosovoalbánských zločineckých „fis“. 13 Medzi ich prvé akcie patrili atentáty na Juhoslávcov v Bruseli medzi augustom 1981 a marcom 1982 a tiež ďalších 9 atentátov v Juhoslávií do roku 1984. Juhoslávsky režim na to reagoval represiami proti domácim Albáncom, a vraždami lídrov extrémistického albánskeho exilu, bratov Gërvallovcov a Kadriho Zeku, ktoré boli organizované tajnou službou a vykonané mafiánskym spôsobom v spolupráci s podsvetím, v roku 1983. (Chiclet 1999) Miloševičove represie tieto kruhy radikalizovali ešte viac a LPK sa tak stala rivalskou podzemnou skupinou k LDK, (Wright 1999) ktorú neuznávali, keďže ju Miloševičov režim legalizoval. V rokoch 1992 a 1993 bola LPK hlavnou silou pri tajných rozhovoroch s miestnymi klanmi v Prištine a macedónskom Kičeve, ktorých sa zúčastnili i neskôr dôležité osobnosti ako Ali Ahmeti, študent politických vied Hashim Thaçi, klanový vodca 13 Podľa niektorých zdrojov už v tom čase boli závislí na obchode s drogami z kosovoalbánského podsvetia v Berne. Poďla týchto údajov sa na CTC schéme má jednať o prvý stupeň prepojenia: vytvorenie spojenectva (alliance). Viď napríklad Nicović nedatované; Chassagne – Gjeloshaj 2005; Chiclet 1999 28 z Drenice Adem Jashari a exilová spojka Sigurimi Xhavit Haliti, ktorému dva roky predtým bomba nastražená Juhoslávcami zničila dom. (Chiclet 1999) Výsledkom týchto rozhovorov bola dohoda o zorganizovaní ozbrojeného povstania a za týmto účelom bola založená UÇK, ktorú podporili i niektoré kruhy vo Washingtone, Bonne a Zahrebe. (Christians 2000) Vyzbrojenie UÇK prebiehalo v spolupráci s miestnymi “fis” a ich na Západe pôsobiacimi vetvami a drogovým kartelom „15 rodín“, z pohraničia Macedónska, Kosova a Srbska, cez ktorých územie v čase formovania UÇK prechádzalo čoraz viac a viac heroínu. 14 tureckého Jadro veliteľov gerily sa regrutovalo priamo z týchto kruhov, keďže hlavne kriminálne “fis” disponovali dostatkom financií na nákup výzbroje. Ukážkou je “fis” Adema Jashariho, ktorá „spravovala rozsiahlu pašerácku sieť“. (Hedges 1999b) Preto je UÇK označovaná za mafiánsku armádu, ktorá mala mať za cieľ monopolizovať obchod s drogami a vyhnať juhoslávské bezpečnostné jednotky z oblasti, čo by pašerákom heroínu zásadne uľahčilo pôsobenie. (Hajdinjak 2002: 12) Pravdepodobnejšie je, že tieto ciele boli prepojené s pan-albánskými ideálmi. Miloševičove represie radikalizovali i kruhy živiace sa z organizovanej kriminality a tie zároveň so snahou zbaviť sa srbskej nadvlády našli i dobrý spôsob, ako rozšíriť svoje pole pôsobnosti a splniť dlho snívaný albánsky sen o Veľkom Albánsku, ktoré už v roku 1878 naplánovali miestni albánski klanoví vodcovia. 15 Vysoký predstaviteľ Interpolu Ralf Mutschke hovorí, že v prípade kosovských Albáncov sú „politické a kriminálne aktivity hlboko prepojené“ a UÇK je „hybridná organizácia, zapojená do kriminálnych i politických aktivít.“ (Mutschke 2000) To si možno predstaviť na príklade francúzskeho kriminológa Xaviera Raufera: „títo muži sú cez deň bojovníkmi za slobodu a v noci predávajú heroín, alebo aj naopak“. (Bozinovich nedatované) Tamara Makarenko označuje UÇK za ukážkový príklad tretieho stupňa CTC schémy (convergence). (Makarenko 2004: 136) Spojenie UÇK s obchodom s drogami indikuje zapojenie troch významných postáv kosovoalbánskeho organizovaného zločinu - Dauta Kadriovského, „Princa Dobroshiho“ a 14 Prvé dodávky zbraní pre LPK sa mali začať už v rokoch 1987 - 88 a to z Albánska s povolením prezidenta Ramíza Aliju, pričom za prvej vlády Fatosa Nana, v roku 1991, mali dodávky pokračovať. (CPDE&S 2005: 7) Chris Hedges uvázda, že podpora albánskej vlády vo forme zbraní dosiahla do konca vojny hodnotu 50 miliónov dolárov. (Hedges 1999a) 15 Rok 1878 je v albánských dejinách známy založením Prizreňskej Ligy, čo bola exilová organizácia, usilujúca o nezávislý albánsky štát. Menej známe je, že v tomto roku albánski klanoví vodcovia v Osmanskej ríši založili Ligu obrany albánského národa, ktorá mala podobné ciele. (Hedges 1999b) 29 Agima Gashiho. Kadriovski je pokladaný za vedúcu postavu kartelu „15 rodín“, ktorý ovládal hraničnú oblasť Balkánu. Operoval z Istanbulu, odkiaľ raz vyslal zásielku heroínu v dutinách harmoník populárnej albánskej hudobnej skupiny. Nemecká polícia ho zatkla v roku 1985, ale o osem rokov neskôr sa narkodolármi vykúpil a stal sa významným sponzorom UÇK. (Klebnikov 2000) Gashi od začiatku 90-tych rokov pôsobil v Miláne, kde nadviazal dobre vzťahy s ΄Ndranghetou a v roku 1998 zásobil UÇK prístrojmi na nočné videnie, telekomunikačnou technikou, nepriestrelnými vestami, raketometmi a ručnými granátmi. (Hislope 2001: 31) Pred zatknutím Gashiho chránila slovenská polícia, ktorá mu posielala aktuálne informácie o pokroku talianských kolegov vo vyšetrovaní jeho prípadu. (OGD apríl 2000 : 82) Princ Dobroshi, ktorý mal česť sa na bankete v Prahe stretnúť s Ibrahimom Rugovom, pôvodom z juhosrbského mesta Dobrošín, až do svojho zatknutia v roku 1993 zásoboval drogami Škandináviu. O štyri roky neskôr sa na slobodu „vykúpil“, podstúpil plastickú operáciu v Chorvátsku, a vrátil sa do biznisu so sídlom v Čechách, kde bol v operácií „Klietka“ začiatkom roku 1999 opäť zatknutý. Musel byť urýchlene vydaný do Nórska, kvôli hrozbám jeho komplicov, ktorí vypísali odmenu za jeho prepustenie a údajne chystali oslobodzovaciu akciu. Česká Bezpečnostná informačná služba potvrdila, že Dobroshi sa snažil nakúpiť ľahké pechotné zbrane a raketomety, podľa dokumentov zhabaných v jeho byte boli zbrane určené pre UÇK. (Raufer 2002). Pritom prvé indikácie obchodovania drog výmenou za zbrane smerujúce do Kosova sa objavili už v roku 1991 v Švajčiarsku a neskôr boli zaznamenané i výmeny heroínu za výzbroj ruských vojakov. (James 1994) V roku 1999 taliansky súd odsúdil Amarilda Vrioniho za nákup zbraní za - univerzálnu menu – drogy. Eskaláciou kosovského konfliktu v roku 1998 sa začína bitka o talianske čierne trhy so zbraňami, aby bol uspokojený dopyt po zbraniach doma. (Hislope 2001: 29) Ďalším príjmom sa od vystúpenia UÇK na verejnosť stali peniaze z albánskej diaspóry, u ktorej si získala veľkú obľubu, a to na úkor paralelnej administratívy Ibrahima Rugovu. V USA bol založený známy spolok na zber peňazí pre UÇK „Vendlindja Thërret“ (Domovina volá) a v Európe vznikla komplikovaná sieť účtov a fondov, ktoré spoluspravoval Xhavit Haliti, ktorý si za svoje aktivity v roku 2001 vyslúžil od švajčiarskej vlády zákaz vstupu. (Roth 2005) Do týchto účtov okrem legálnych príspevkov tiekli aj peniaze z kriminálnych aktivít, okrem drog išlo aj o zisky z finančných podvodov. Jeden z týchto podvodov bol odhalený v decembri 1997, keď francúzska polícia zatkla bunku LPK špecializujúcu sa na falošné šeky. Potom čo v júli 1998 švajčiarska polícia 30 zablokovala účty „Vendlindja Thërret“, nastúpili albánske cestovné agentúry. (Chiclet 1999) Jedna z nich, pôsobiaca v Nemecku, vybavovala svojich klientov špeciálnymi opaskami s kapacitou až 6 miliónov nemeckých mariek. Odhaduje sa, že stihla UÇK zaslať okolo 150 miliónov mariek. Nemeckí vyšetrovatelia odhadli ročný objem vypraných kosovalbánských drogových peňazí na 1,5 miliardy dolárov. (Hislope 2001: 30) Ralf Mutschke odhaduje, že viac než polovica z 900 miliónov nemeckých mariek, zaslaných UÇK v rokoch 1996 až 1999, pochádza z drogových peňazí. (Mutschke 2000) Koncom roka 1997 sa vďaka týmto príjmom UÇK stala dobre vyzbrojenou gerilovou armádou, ovládajúcou celý obchod s drogami v Kosove. (Hajdinjak 2002: 27) Anarchia v susednom Albánsku začiatkom roku 1997 vyostril situáciu v Kosove, keďže zbrane z vylúpených vojenských a policajných skladov poputovali cez severné Albánsko do Kosova a zároveň chaos na severe krajiny, kde albánsky štát stratil kontrolu, umožnil UÇK otvoriť tam výcvikové základne pričom ďalšie boli otvorené v západnom Macedónsku. Rodisko premiéra Berishu, pohraničné mesto Tropojë, sa zmenilo na zbrojný bazár, kde sa dal AK-47 „Kalašnikov“ kúpiť za 15 nemeckých mariek. (BICC - The Bonn International Center for Conversion 2001: 13) UÇK si uvedomovala svoju obrovskú nevýhodu oproti juhoslavskej armáde (VJ – Vojske Jugoslavije), preto sa snažila vyprovokovať medzinárodnú intervenciu. (TIICK 2000: 52) Teroristické útoky UÇK a tvrdé policajné akcie zmenili Kosovo počas roku 1997 na sud benzínu, ktorý vybuchol začiatkom roku 1998, keď bol delostreleckým bombardovaním a ostreľovačmi vyvraždený klan Adema Jashariho v Donjom Prekaze. Odboj získal mučeníka a brutalita zásahu vydesila kosovoalbánske “fis”, ktorých masovým povstaním sa začala prvá fáza vojny. Počas druhej fázy, v roku 1999, vstúpilo na strane UÇK do vojny NATO a po 78-dňovom bombardovaní Juhoslávie, ktoré skoro dopadlo fiaskom, Miloševič pristúpil na podmienky z Rambouilletu, podpísane kosovoalbánskou delegáciou 18. marca 1999. Počas rokovaní ako politický líder UÇK vykryštalizoval Hashim „Gjarpëri“ Thaçi. Jeho „nom de guerre“ znamená „had“ a vyslúžil si ho bezohľadným postupom voči konkurentom v UÇK. 16 4.4 Kosovo pod medzinárodným protektorátom 16 Thaçi na ceste k moci nechal zlikvidovať šesť vysokých veliteľov UÇK, v čom mu pomáhali jeho poručíci, agenti Sigurimi, a po páde komunizmu ruky a oči albánskej vlády v Kosove Azem Syla a Xhavit Haliti, neskorší Thaçiho veľvyslanec v Tirane (Hedges 1999a) a tretí najmocnejší muž súčasného Kosova. 31 Náhly ústup juhoslávských štátnych štruktúr v júni 1999 vytvoril verejné a legálne vákuum, ktoré šéf prishtinskej misie OBSE (Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe) Daan Everts označil za „pozvánku“ pre organizovaný zločin. V roku 2003 Belehrad predstavil dáta, podľa ktorých sa z Albánska vrátilo 120 % kosovských utečencov. Prebytok tvorili kriminálnici, chystajúci sa využiť nestabilnú situáciu v povojnovej oblasti. (Oschlies 2004: 967) Nedostatočné hraničné kontroly umožnili prepašovať z alebo do krajiny čokoľvek, vrátane drog, cigariet, alkoholu, áut, ľudí a palív. Pašovanie cigariet sa stalo dobrým biznisom nielen preto, že Kosovo má jednu z najvyšších spotrieb cigariet vo svete, ale i kvôli vysokým daniam v Európskej únií. Drahé autá v Grécku a Macedónsku boli ďalším výnosným obchodom (United States Institute of Peace 2002) a pašovanie drog nabralo na obrátkach až tak, že podľa odhadov cez Kosovo denne prešlo 500 až 700 kg drog. (Roth 2005) Členovia UCK, ktorí svoj odboj financovali z kriminálnych aktivít, sa dostali do vysokej politiky, alebo tam aspoň mali známosti. Napríklad sestra Hashima Thaçiho je vydatá za vplyvného zločinca Sejdiju Bajrusha a Thaçiho Drennická skupina má pod kontrolou okolo 15% kriminálnych aktivít v Kosove. Thaçi sa po stiahnutí VJ z Kosova vyhlásil za premiéra kosovskej vlády, ktorá síce nikdy nezískala medzinárodné uznanie, ale napriek tomu mala nad Kosovom moc a na mnohé posty dosadila vlastných ľudí.. Thaçiho obdobie sa skončilo drvivou porážkou jeho strany PDK (Partia Demokratike e Kosovës) vo voľbách z 28. októbra 2000. Kosovskí Albánci boli unavení z nebezpečnej atmosféry, ktorá poznamenala Thaçiho obdobie. Len za 4 mesiace OBSE hlásila 348 vrážd, 116 únosov, 1070 vlúpaní, a 1109 prípadov podpaľačstva. (Karpat 2006) UNMIK (United Nations Mission in Kosovo) do aktivít OZ z počiatku nechcel zasahovať, kvôli obave, že zatknutie vážených členov odboja s vplyvnými kontaktmi, by malo za následok odcudzenie kosovoalbánskej politickej elity. Zatknutie Latifa Gashiho, Nazifa Mehmetiho a Naima Kadriu, tzv. „podujevskej trojky“, kvôli žalobe z vojnových zločinov vyvolalo dovtedy bezprecedentné prejavy odporu k medzinárodnej prítomnosti v Kosove a obávam UNMIKu dalo za pravdu. (Barnet 2002) UÇK bola podľa dohody s KFOR (Kosovo Force) a UNMIK rozpustená a odzbrojená. Spätne sa to nazýva „modernizačnou iniciatívou UÇK“, najmä kvôli veku a kvalite odovzdaných zbraní. (IEP 2007: 61-62) V roku 2004 bol počet ilegálne držaných zbraní medzi obyvateľmi Kosova odhadovaný na 330 a 460 tisíc, pričom AK-47 sa dal kúpiť za 35 dolárov. (Pugh 2005: 5) UÇK v skutočnosti neprestala existovať, len sa rozložila do 32 štyroch zložiek: politických strán, polície (Shërbimi Policor i Kosovës), armády (TMK Trupat Mbrojtöse Tö Kosovës) a organizovaného zločinu, ktoré ale kvôli klanovej štruktúre spoločnosti nemožno vnímať ako rozdielne zložky. Takže OZ žije v symbióze so spoločnosťou. (Stojarová 2007: 105) Nová ľahko vyzbrojená civilná štruktúra, Kosovské ochranné zbory, teda TMK, bola vlastne nástupcom UÇK, keďže okrem väčšiny členov prebrala i jej pôvodnú štruktúru a mnoho jej veliteľov. Jej členovia sa zúčastnili na násilí proti menšinám, zastrašovali sudcov a boli zapojení do OZ a pašovania zbraní. TMK boli tiež zapojené do udalostí v južnom Srbsku a západnom Macedónsku, čo výrazne poškodilo ich postavenie v kosovskom politickom systéme. (Turregano - Corson 2002: 12) Pôvodne mali TMK byť orgánom, cez ktorý si medzinárodné spoločenstvo zaručí kontrolu nad bývalou gerilou. Dnes je zrejmé že tento plán zlyhal, čoho ukážkou je i tolerovanie Sylejmana „Sultána“ Selimiho na vysokom poste TMK, napriek obvineniam z vojnových zločinov. (IEP 2007: 62) Paramilitárne dukagjinské krídlo UÇK „Čierni orli“ si založilo vlastnú pašerácku sieť a bolo obávané ako schopné násilia v prípade zatknutia Ramusha „Smajla“ Haradinaja za vojnové zločiny. OZ hral významnú úlohu i pri marcových nepokojoch v roku 2004, (ICG 2006: 7) ktoré boli plánované a riadené kriminálnymi a extrémistickými kruhmi, pričom sa najčastejšie skloňuje meno Ramush Haradinaj, a boli ukážkou sily, adresovanou medzinárodnému spoločenstvu. 17 KFOR mal i po sústredení všetkých síl obrovské problémy udržať situáciu pod kontrolou a medzitým nestrážené hranice prekračovali desiatky kamiónov s drogami. Amnestiu pre všetkých účastníkov nepokojov možno chápať ako kapituláciu medzinárodných síl, (IEP 2007:38-39) tie od vtedy ustupujú pred každým náznakom novej agresie. (IEP 2007: 83) Navonok sa prehĺbil už dlhú dobu štandardizovaný „Okey reporting“ a zamlžovanie skutočnej situácie, čo bolo najmä v záujme vyberačov fondov a v Kosove usadených medzinárodných inštitúcií, ale i niektorých západných politikov, ktorí Kosovu mienia úspech nadiktovať, aby odtiaľ mohli čím skôr stiahnuť svoje misie. (IEP 2007 45-46 a 76) 17 Nepokojov sa zúčastnili hlavne mimovládne organizácie, ktorých je v Kosove, hlavne kvôli medzinárodným fondom, z ktorých môžu čerpať financie, 2400. Patria tu i rôzne veteránske zväzy, ktoré zastrešuje Zväz veteránov UÇK (Organizata e Veteranöve tö Luftös sö UQK-sö). Tento zväz je rozdelený klanovými, regionálnými a kriminálnými líniami a vďaka svojmu vysokému mobilizačnému potencialu tvorili jeho členovia jadro demonštrantov v marcových nepokojoch. Medzi jeho iné aktivity patrí heroizácia a mytizácia členov odboja (IEP 2007: 57-58) 33 Na rozvoj OZ malo dopad i rozmiestnenie 45 tisíc vojakov KFOR a niekoľko tisíc pracovníkov UNMIK a medzinárodných pozorovateľov. Títo vytvorili vhodný trh pre sexuálny priemysel a zvýšil i dopyt po drogách a pašovaných cigaretách, čoho sa rýchlo chytili mnohé gangy, a Kosovo sa zmenilo na cieľovú krajinu pre pašovanie žien, detí, drog a cigariet. UNMIK pod tlakom kritiky vydal zoznam podnikov, podozrievaných z účasti na obchode s ľuďmi. V roku 2001 na ňom bolo 75 podnikov, v januári 2004 už okolo 200. Do týchto podnikov mali zamestnanci UNMIK a KFOR zákaz vstupu, ale štatistika potrestaných je veľmi nízka. (Rusche 2006: 15-16) Celkovo je UNMIK označovaný za „ľútostivý príklad budovania inštitúcií“, (Pugh 2005: 8) tvrdšie ho častujú ako „Byrokratické monštrum“ alebo „Papierového tigra“ a v Kosove sa mu dostáva stále väčšej kritiky. Pritom 80 % obyvateľov Kosova ho odmieta, a považuje jeho zamestnancov za dobrodružných cestovateľov alebo priamo koruptných zbohatlíkov. Je to i tým, že UNMIK je zložený z občanov 49 štátov a aj tým, že „Okey-Reporting“ a ústupky voči mafianským “fis” ho stáli i posledný kúsok dôveryhodnosti v Kosove. (IEP 2007: 73 a 78-79) Horšiu mienku o UNMIK a KFOR vyvolávajú aj informácie ICG podľa ktorých kriminálnym “fis” nie len ustupujú a tolerujú ich aktivity, ale dokonca s nimi pri pašovaní spolupracujú. Výskumníci ICG spozorovali na hraničných prechodoch so Srbskom mnoho ilegalných prekročení hranice, vykonaných s vedomím pracovníkov UNMIK. V svojej správe z roku 2003 konštatujú, že „označenie hranice Kosova a Srbska za deravú by bolo komplimentom“. (ICG 2003: 11) Na hraničných prechodoch so Srbskom, ležiacich v americkej sfére pôsobnosti, „neexistuje žiadná viditeľná známka prítomnosti KFOR“. (ICG 2003: 11) Pritom KFOR síce tvrdí, že cez kosovské hranice sa určite nepašovali žiadné zbrane, ale že tadiaľ v roku 2002 prešlo 40 ton heroínu, priznáva.(ICG 2003: 9-12) Celkovo je ekonomická situácia v krajine zlá, čo vytvára podmienky pre regrutovanie mládeže do kriminálnych organizácií, keďže nezamestnanosť 16- až 24-ročných je odhadovaná na 70 %. (Karpat 2006) V roku 2002 bolo len 20 % HDP Kosova vytvorených z vlastných zdrojov, polovicu tvorili zahraničné dotácie, tečúce predovšetkým do vrecák koruptných elít a 30 % tvorili príspevky diaspóry zo zahraničia. (Pugh 2005: 1) Pritom legálne HDP krajiny je podľa niektorých odhadov len osminou reálneho, zvyšok produkujú ilegálne aktivity. (Rusche 2006: 1-2) Denný zisk z nich má byť, podľa opatrných odhadov, minimálne 1,5 mil euro, čiže ročne 550 miliónov, a na pranie ilegálnych príjmov sa okrem bujnejúceho stavebného priemyslu využíva i okolo 400 benzínových púmp. (IEP 2007: 53) 34 4.4.2 Kosovoalbánske politické elity a strany Ramush Haradinaj a Rrustem „Remi“ Mustafa sú spolu s Hashimom Thaçim a jeho blízkym spolupracovníkom Xhavitom Halitim najznámejšie postavy odboja a získali v povojnovom Kosove najväčší vplyv. 18 O všetkých troch sa vie, že majú kontakty na mafiánske kruhy, alebo priamo sú hlavami kriminálnych “fis”, ktoré sa dostali do politiky. Haradinaj a Remi pôvodne získali vysoké postavenie v TMK, ale kvôli prehmatom z nich boli vylúčení a vstúpili do politiky. 19 Obaja sa okrem bojov preslávili extrémistickou veľkokosovskou rétorikou. Remi ešte počas bojov prehlásil, že „nezloží zbraň, kým nebudú oslobodení všetci Albánci v Srbsku, Čiernej hore, Macedónsku a Grécku“ (Mappes – Niedek 2003: 95) V roku 2002 bol pre podozrenie zo spoluúčasti na udalostiach v Preševskom údolí v roku 2000 z TMK prepustený a neskôr Medzinárodným súdnym tribunálom v Haagu odsúdený za vojnové zločiny na 17 rokov. Hardinaj bol ešte v polovici 90-tych rokov vyhadzovačom v švajčiarskej diskotéke o desať rokov neskôr sa stal favoritom USA na prezidenta nezávislého Kosova, potom čo sa v roku 1998 vrátil domov a preslávil sa v radoch UÇK ako hrdina a v radoch tých, čo ho mali možnosť zažiť v akcii, ako psychopat. Tak ho popisuje britský vojak, ktorý mal tú česť v kosovskej misií počas a po bombardovaní Juhoslávie. Haradinaj, podľa jeho výpovede, svojich mužov nútil k disciplíne bitkami a násilím, a keď sa dostal k podozrivým informáciám, na niekoľko hodín zmizol a výsledkom bolo niekoľko zavraždených. (Wood 2000) Haradinajová politická kariéra bola vybudovaná s americkou podporou, ktorá zahrňovala okrem tréningov vystupovania i zatajovanie jeho škandálov. Napríklad zatajenie jeho účasti v masakre znepriateleného klanu Musajovcov z konkurenčnej FARK. Mal sa ho zúčastniť v snahe ulúpiť 60 kg kokaínu, ktoré Musajovci skrývali v svojom dome. (Roth 18 Srbská vláda uvádza, že Thaçi je prepojený s Drennickou zločineckou fis, ktorá operuje na území spájajúce Čiernú Horu s Macedónskom. Haradinaj má byť šéfom tzv. Metohijskej fis, ktorá operuje na západe Kosova v oblastiach Peje, Dukagjinu a Djakovice a má byť o najmocnejšou kriminálnou organizáciou v Kosove. Remiho skupina je vplyvná v oblasti okolo Gnjilane, Vitiny a Kaçaniku. Sféra pôsobnosti týchto klanov zahŕňa pašovanie a obchodovanie s drogami, zbraňami, ľudmi, kradnutými autami, cigaretami … (BIA 2003: 18) 19 Haradinaj založil Alianciu pre budúcnosť Kosova (AAK - Aleanca për Ardhmërinë e Kosovës) a Remi vstúpil do Rugovovej LDK. Kosovské strany fungujú na klanovom princípe a nie je možné ich priradiť k žiadnej ideovej rodine. (IEP 2007: 80-81) AAK, PDK a LDK majú k dispozícií stranícke tajné služby s koreňmi v ich gerilových krídlach a podsvetí. Tie sú v súčasnom Kosove dôležité pri boji o politickú moc a ekonomické a kriminálne záujmy, pričom ich metódy nie sú vyberané. (IEP 2007: 79-80) 35 2005) Agenti CIA spolu s americkými vojakmi zo základne „Camp Bondsteel“ ho vtedy ťažko zraneného odvážali z miesta prestrelky, ktoré bolo mimo ich poľa pôsobnosti, na základňu „Rammstein“ v Nemecku, kde ho liečili. To, že pôsobia mimo zvereného teritória v Kosove, Američanom nevadilo ani pri odstraňovaní dôkazov, ako napríklad guliek zo stien domu. (Wood 2000) „Gjakmarrje“ Musajovcov a Haradinajovcov sa zatiaľ skončila v roku 2005, v čase keď Haradinaj bol premiérom Kosova, a to zavraždením Djeljadina Musaja a jeho vnuka, v odvete za vraždu Haradinajovho brata Envera. Nemecká Spolková spravodajská služba (BND) predpokladá, že sa jednalo o konkurenčnými kriminálnymi “fis” zosnovanú provokáciu, keďže Musajovci sa od vraždy dištancovali, čo je vzhľadom na tradíciu Kanúnu veľmi neobvyklé. (IEP 2007: 56) Ešte v tom istom roku bol Haradinaj obvinený z vojnových zločinov a dobrovoľne odišiel do Haagu, odkiaľ bol po tlaku USA podmienečné prepustený na slobodu, aby sa mohol zúčastniť predvolebnej kampane. (Roth 2005) BND konštatuje, že v Haradinajovom prípade je jedno, či sedí v Haagu alebo je premiérom Kosova, americká podpora z neho spravila najmocnejšieho muža krajiny, bez ktorého „sa v Kosove nič nehne“. (IEP 2007: 56-57) Aj jeho stranícky kolega, Agim Çeku, sa stal „premiérom z Haradinajovej vôle“. (IEP 2007: 72) Hlavný konkurenti Haradinaja v boji o kriminálne obchody sú predseda PDK, Hashim Thaçi a jeho podpredseda Xhavit „Bunny“ Haliti. O oboch je známe, že využívajú služby nájomného vraha Afrimiho, ktorý má na účte minimálne 11 vrážd, a obaja sú vďaka svojim medzinárodným kriminálnym kontaktom považovaní za omnoho väčšiu hrozbu, pre Kosovo a celý balkánsky región, než Haradinaj. (IEP 2007: 56-57) V posledných rokoch sa niektoré kriminálne “fis” napojili i na volebne úspešnejšiu LDK, a tým sa aj táto zaradila medzi ostatné strany ako presadzovateľka klanových a kriminálnych záujmov. Svedčí o tom i jej bezproblémová, ale ťažko schizofrenická koalícia s Haradinajovou AAK, fungujúca na pozadí „gjakmarrje“ medzi vojenskými krídlami oboch strán, čo nasvedčuje tomu, že pokoj a mier posledných rokov je len zástierkou a po získaní nezávislosti Kosovo s vysokou pravdepodobnosťou čaká krvavý boj o moc. (IEP 2007: 48 a 56) Podľa západných politikov má zodpovednosť spojená z nezávislosťou pomôcť zmeniť Kosovo na právny štát. Na tom ale traja najmocnejší muži Kosova Haradinaj, Haliti a Thaçi - a kriminálne siete, ktoré za nimi stoja, nemajú žiadny záujem, práve naopak. (Roth 2005) Ich záujmom je udržat a upevniť stav, budovaný od kosovskej vojny, ktorý BND popisuje ako „kriminálnymi skupinami vytvorený režim strachu“. Ten sa netýka len kosovského obyvateľstva ale i najvyšších štruktúr UNMIK a KFOR, čo 36 dosvedčuje i demisia šéfa kosovskej polície Kaia Vittrupa po sérií vyhrážok od kosovalbánskej mafie. 20 (IEP 2007: 57 a 66-67) Z hľadiska CTC schémy sa Kosovo najviac blíži stavu „čiernej diery“ („black hole“), i keď trochu tlmenej pôsobením medzinárodných inštitúcií. 4.5 Albánsky organizovaný zločin v Macedónsku Ako bolo spomínané vyššie (časť 4.1.), osudy kosovských a macedónskych Albáncov v Juhoslávii boli silne prepojené a veľmi podobné. Začiatkom 90-tych rokov, vyhlásením samostatného Macedónského štátu, čelili macedónski Albánci inému vývoju. Rozpad Juhoslávie a Rady vzájomnej hospodárskej pomoci, Macedónsku republiku odrezal od tradičných obchodných partnerov a vďaka jednostrannému gréckemu obchodnému embargu prišla i o prístup k prístavu Thessaloniki, ktorý na trase do Belehradu tvoril kľúčovú obchodnú cestu. V záujme prežitia, podobne ako kosovská spoločnosť presunula svoj verejný život, presunulo Macedónsko svoj obchod do podzemia. Tak sa pašovanie, ako jediné možné východisko z katastrofálnej situácie u kosovských i macedónskych Albáncov, legitimizovalo ako spôsob prežitia. (Hajdinjak 2002: 17-18) Dedičstvom takéhoto vývoja je v Macedónsku kriminalizácia spoločnosti, korupcia na najvyšších miestach, etablovanie vplyvnej skupiny pašeráckych magnátov, ale tiež medzietnické pašovanie medzi Albáncami a Slovanmi. Robert Hislope uvádza ako príklad, že síce Albánci nevlastnia ani nepracujú v tabakovom priemysle, ale len Albánci sú zatýkaní za ilegálny predaj cigariet. (Hislope 2001: 15-16) Xhudo zase popisuje prípad Albánca Basriho Bajramiho, považovaného za zosnovateľa únosu belgického premiéra Paula Boeyenantsa v roku 1989, ktorý po úteku z väzenia St. Jules pod ochranou politikov otvoril v Macedónsku sieť diskoték užívaných na pašovanie drog. (Xhudo 1996) AOZ v Macedónsku prerástol do veľmi vplyvnej mafie. Keďže v Macedónsku bola po desaťročia uplatňovaná etnická separácia, pričom Macedónci ovládali štát a štátne podniky a Albánci rozvíjali súkromnú sféru a ilegálny obchod, stali sa obe komunity od seba závislé. Albánci zabezpečujú úplatky pre slaboplatených štátnych úradníkov a tí im výmenou za to poskytujú ochranu. (Hislope 2001: 15) 20 Jediný, kto má odvahu tento režim porušiť, je vodca hnutia „Vetëvendosje“ (Sebaurčenie) Albin Kurti, ktorý predstaviteľov odboja častokrát označuje za koruptných alebo spojených s mafiou. To isté, ale omnoho tvrdšie, tvrdí i o KFOR a UNMIK a žiada ich rýchly odsun. V kombinácii s veľkoalbánským šovinizmom to vyvoláva dohady o približovaní sa kriminálno - extrémistickým kruhom, skôr než k medzinárodnému spoločenstvu. (IEP 2007: 58-59) 37 Takto vytvorená medzietnická spolupráca počas 90-tych rokov zmenila Albáncami obývané územia na oblasti mimo kontroly štátu, kde prebujelo pašovanie drog a organizovanie prostitúcie. Známe sa stali mestečka Velešta, Zajas, Aračinovo a Gostivar, ktoré sú centrami AOZ v Macedónsku. Velešta je jedným z najznámejších centier prostitúcie, i keď má len okolo dvoch tisícov obyvateľov, funguje tam niekoľko desiatok bordelov a sex sa dá kúpiť i za 20 dolárov. (Mendenhall nedatované) V roku 2000 bol odhadovaný počet prostitútiek v Macedónsku medzi 1500 a 2000, pričom zisky z prostitúcie sa pohybovali medzi 325 až 430 miliónov nemeckých mariek ročne. Bežný majiteľ baru s piatimi prostitútkami mohol mesačne zarobiť 40 až 50 tisíc mariek. V Macedónsku sú to dostatočne veľké príjmy nie len na korumpovanie úradov, ale i na financovanie volebnej kampane kandidátov do parlamentu. (Latifi 2000) Jedným z takto zvolených kandidátov je Ljubislav Ivanov, ktorý vládne Gostivaru a priaznivé prostredie pre svoje obchody si zabezpečuje poslaneckým mandátom v macedónskom parlamente. (Mappes – Niedek 2003: 93) Ďalšou ukážkou prerastania kriminalných záujmov s politikou bola od roku 1998 vládnuca koalícia koruptných macedónských strán: Demokratickej strany Albáncov (PDS - Partia Demokratike Shqiptare), ktorá reprezentuje albánsku menšinu a na jej čele stoja Arben Xhaferi a Menduh Thaçi 21 , a slovanská nacionalistická Vnútromacedónska revolučná organizácia (VMRO - Vatreshna Makedonska Revolyutsionna Organizatsiya). Ich privatizačné praktiky im priniesli označenie „sultanistické strany“, keďže ceny predávaných spoločnosti menili bez akéhokoľvek vysvetlenia o tom, aký prospech to prinesie. Naviac sú albánské politické strany podozrievané zo spojenia s kriminálnými kruhmi a Menduh Thaçi bol považovaný za hlavu obchodu s pašovanými cigaretami. (Hislope 2001: 19) 4.6 Nástupníci Kosovskej oslobodeneckej armády Čoskoro po rozmiestnení medzinárodných jednotiek v Kosove sa začali objavovať ďalšie „oslobodzovacie armády“, najprv v južnom Srbsku a západnom Macedónsku, a potom všade na hraniciach albánskeho osídlenia. Niekoľko „oslobodzovacích armád“ sa koncom roku 2005 objavilo i vnútri Kosova v oblastiach Drenica, Dukagjini, Ferizaj/Urosevac a Kaçanik. Medzi ich hlavné aktivity patria cestné prepady a ich členovia sú 21 Hashim Thaçiho a Menduh Thaçiho nespájajú, žiadné rodinné zväzky, len „obchodné“. (Mappes – Niedek 2003: 12) 38 kriminálnikmi, čo nedisponujú politickým krytím. (ICG 2006: 7) Najznámejšie z nich – NLA (Ushtria Climirtare Kombëtare), UÇPMB (Ushtria Çlirimtare e Preshevës, Medvegjës dhe Bujanocit) a AKSh (Armatës Kombëtare Shqipëtare) 22 - označuje francúzsky kriminológ Xavier Raufer za „paramilitárne krídla albánskej mafie, bojujúce o nadvládu nad kľúčovými pašeráckymi uzlami cesty nazývanej 'Balkánsky zlatý trojuholník'“. Veľkokosovský a veľkoalbánský extrémizmus mal slúžiť ako zástierka „kriminálnej konšpirácie balkánskych klanových šéfov, gangstrov v diaspóre a bývalých členov albánskej tajnej služby“. (Agence France-Presse, March 21, 2001, citované z The Center for Peace in the Balkans, ďalej Balkanpeace) A vo vzťahu k bezpečnostnej situácií v južnom Srbsku ICG konštatuje, že ju ovplyvňujú „kriminálne záujmy (...) v širšej oblasti. Pašovanie a vydieranie financuje extrémistické aktivity, ale i nestabilita a extrémny nacionalizmus maskujú kriminálne aktivity zamerané na zisk“ (ICG 2003: 9) Tak ako v prípade vojny v Kosove, i v týchto vojnách by bola hlavným víťazom mafia, ktorá má silný záujem na vytvorení „veľkého Kosova“ či „veľkého Albánska“, alebo na destabilizovaní regiónu, čo by rozšírilo jej pôsobnosť a zvýšilo zisky. (Rusche 2006: 7) Podľa CTC schémy sa teda jedná o využívanie teroristických praktík pre dosiahnutie kriminálnych cieľov. AOZ sa z hybridných entít, v týchto prípadoch, posunul späť do druhej fázy („operational motives“). 4.6.3 Oslobodzovacia armáda Preševa, Bujanovaču a Medvedje Príchodom KFOR do Kosova bolo kvôli zabráneniu kontaktu jednotiek NATO s VJ, vytvorené päť kilometrov široké ochranné pásmo GSZ (Ground Security Zone) pozdĺž hraníc Kosova s Juhosláviou, do ktorého juhoslávske bezpečnostné zložky smeli vstupovať len ľahko vyzbrojené. Tam sa de facto pod ochranou KFOR vytvorila zo 700 až 1000 bojovníkov gerilová skupina UÇPMB (Mattern 2005: 3) s hlavnou základňou v Dobrošíne. Začiatkom januára 2000, po sérií útokov, vystúpila na verejnosť a prehlásila útoky za snahu o zjednotenie "východného Kosova" s Kosovom. Že sa jednalo len o zástierku pre iné záujmy potvrdil i výskum ICG v Preševe. Miestne albánske obyvateľstvo v rozhovoroch s ICG neprejavilo záujem o pripojenie ku Kosovu a to bolo dokázané aj porážkou veliteľov UÇPMB v regionálnych voľbách roku 2002. (ICG: 2003: 5) 22 Štvrtou významnejšou organizáciou je UÇÇ (Ushtria Çlirimtare e Çamërisë) pôsobí v severnom Grécku ale kvoli absencií zdrojov bude v tejto práci vynechaná. 39 Predmetom sporu bola pravdepodobne kontrola cesty spojujúcej Bujanovač s východokosovským Gnijlane, okolo ktorej sa odohrala väčšina bojov. Svedčí o tom i skoré obsadenie Velikeho Trnovača a správy o jednotkách UÇPMB strážiacich civilné údržbárske čaty pri oprave cesty. (Agence France-Presse, March 21, 2001 citované z Balkanpeace). Gnijlane je najväčším drogovým centrom v oblasti, odkiaľ sa drogy distribuujú do Bratislavy, Prahy a Budapešti, a predpokladá sa tam i výskyt niekoľkých heroínových laboratórií, pričom zásobovanie je zabezpečované z Bujanovača. Po stiahnutí juhoslávskych vojenských a policajných jednotiek z Kosova do pohraničnej oblasti, sa vojensko kriminálny komplex okolo Miloseviča, zainteresovaný v obchode s drogami a cigaretami, pravdepodobne snažil odrezať Gnijlane od prísunu tovarov. Táto snaha proti nemu spojila miestnych a gnijlanských pašerákov drog, ktorí spoločne vytvorili gerilovú skupinu za účelom vyprovokovania konfliktu medzi UÇPMB a bezpečnostnými zložkami Juhoslávie, ktoré by, v snahe zneškodniť gerilu skrývajúcu sa v GSZ, mohli porušiť demilitarizovanú zónu a vyvolať rozmiestnenie jednotiek NATO v južnom Srbsku. Prípadne by Belehrad v dôsledku medzinárodného tlaku musel zmierniť policajné „represie“. (CFGDS - Center for Geopolitical Drug Studies 2001) Skupina bola zložená z bývalých bojovníkov UÇK a viedli ju prevažne ľudia podozriví z účasti na obchode s drogami. Jej samovyhlásený veliteľ Shafqet „Adzija“ Musliu bol miestny pašerák drog. (BIA 2003: 10) Muhamed „Rabelli“ Xhemaili bol hľadaný Interpolom kvôli vražde a obchodu s drogami v Českej republike.(Oschlies 2001: 21) Xhavit „Rakip“ Hasani, pôvodom z macedónskeho Tanuśevci, mal ako veliteľ skupiny UÇK v okolí neďalekej Vitiny získať kontrolu nad miestnym obchodom s drogami, ľuďmi a zbraňami. (CFGDS 2001) Okrem pašovania sa táto skupina zaoberala i vydieraním, vyberaním poplatkov za tranzit a konfiškovaním drahých aut na účely „oslobodenia Preševa“. (BIA 2003: 9) Z podpory UÇPMB z územia Kosova sú podozriví hlavne Ramush Haradinaj a Rrustem Mustafa, (Oschlies 2001: 37) ktorého zóna vplyvu susedí s Preševom, a on aj niekoľko jemu podriadených ľudí v TMK boli spájaní so zásobovaním UÇPMB 23 (Mattern 2005: 12). Porážka Miloševiča v októbri 2000 prispela k tomu, že medzinárodné spoločenstvo začalo juhosrbský konflikt brať vážnejšie. Po rokovaniach medzi juhoslávskou vládou a veliteľmi 23 Napríklad Shaqir Shaqiri, pôvodom z Preševa, ktorý bol v tom čase zástupcom veliteľa TMK v Gnijlane a Junuz Musliu z Bujanovača, ktorý tam zodpovedal za logistiku. (BIA 2003: 10) 40 UÇPMB bola po 17-tich mesiacoch bojov uzavretá v máji 2001 Končuljská dohoda a KFOR povolilo VJ vstup do demilitarizovaného pásma. Niektorí bojovníci využili amnestiu od KFOR a časť z nich sa čoskoro objavila v západnom Macedónsku. 4.6.4 Národná oslobodzovacia armáda V čase vrcholenia konfliktu v Preševe sa začali množiť informácie o pašovaní zbraní do západného Macedónska a presunoch maskovaných ozbrojených mužov cez kosovskú hranicu. Vo februári 2001 štáb macedónskej televízie, v snahe tieto podozrenia vyšetriť, vyrazil do pohraničnej dediny Tanuševci, ktorá počas bojov UÇK v Kosove slúžila ako zbrojný sklad. Štáb padol do zajatia maskovaných ozbrojených mužov v uniformách UÇK, (Ushtria Çlirimtare Kombëtare, ďalej pre prehľadnosť anglická skratka NLA) tí prehlásili svoj boj za snahu o pripojenie ku Kosovu a boj za práva utláčaných Albáncov. Latentne napätá etnická situácia v Macedónsku a veľké množstvo zbraní z vylúpených albánskych skladov v obehu, im umožnila ľahko konflikt vyostriť a vytvoriť ideálne podmienky pre kriminálne aktivity. (Hajdinjak 2002: 45) Tentokrát Európska únia reagovala rýchlejšie a konflikt sa „zmenil“ na etnický. V skutočnosti Ohridská dohoda uzavrela mier medzi pašeráckymi “fis” v spore o pašerácke cesty. (Mappes – Niedek 2003: 13) Na jednej strane konfliktu stáli predstavitelia „chránených sieti“ - Drenická skupina Hashima Thaçiho a koruptné macedónske strany PDS a VMRO. Tieto siete využívali na pašovanie hlavné cesty a falšované dokumenty. Proti ich monopolu vystúpili „nezávislé siete“, reprezentované veliteľmi UÇK, sporiacimi sa s Drennickým klanom - Sabit „Hromi“ Geci a Rrustem Mustafa, ktorí sú silní v Prištine, ale patril k ním i v západnom Kosove silný Ramush Haradinaj. Tieto kruhy podporili pašerákov nespokojných s vtedajším monopolom, ktorý ich odsunul na horské a lesné cesty. Ich „nezávislé siete“ boli zároveň ohrozené dohodou Belehradu a Skopje o demarkácií hranice, ktorá v podstate od vyhlásenia nezávislosti Macedónska neexistovala. Zároveň Menduh Thaçi vyvolal pobúrenie niektorých významných pašerákov, ktorým sa začal miešať do obchodov. Sebaistotu mu dodávala stabilná koalícia s VMRO, fungujúca na vzájomnom nemiešaní sa do záležitostí druhého etnika. To v pohraničí vyvolalo napätie a k eskalácií došlo pod vplyvom bojov v neďalekom Preševe. (CFGDS 2001) Najtvrdšie boje prebehli pri známych pašeráckych uzloch Aračinovo a Kumanovo, ktoré spojujú Skopje a Preševo, a umožňujú vstup do koridoru Belehrad - Thessaloniki. 41 Rýchly zásah medzinárodného spoločenstva vyriešil konflikt v priebehu šiestich mesiacov podpísaním Ohridskej mierovej zmluvy, a to práve včas, keďže jednotky NLA už boli neďaleko Skopje. Za veľký úspech pašerákov možno považovať udržanie stavu nekontrolovania kosovsko – macedónskej hranice. Po roku 2001 macedónska polícia zostavila etnicky zmiešané policajné hliadky, ktoré sú obľúbeným terčom albánskych ozbrojených gangov, kontrolujúcich západné Macedónsko. (Mattern 2003: 8) Polícia má v oblasti len niekoľko stanovíšť a po zotmení sa ani neopovažuje vychádzať vonku. (Mappes - Niedek 2003: 99) Bežnými sa stali únosy za výkupné, pričom ako obete tak aj útočníci sú Albánci. (Mattern 2003: 7) Oblasť sa zmenila na „čiernú dieru“ („black hole“) a vláda sa obáva nastoliť tam poriadok, keďže by to mohlo nahnevať albánske politické strany a ohroziť stabilitu vlády. Vodca NLA Ali Ahmeti čoskoro vstúpil s vlastnou politickou stranou do politiky ako konkurent PDS, prehlásil sa za sociálneho demokrata a v roku 2002 sa po porážke VMRO a PDS, ocitol vo vláde s macedónskymi socialistami. Od volieb roku 2006 jeho strana bojkotuje parlament. 4.6.5 Albánska národná armáda Albánska národná armáda (AKSh) vystúpila na verejnosť v roku 2001 s veľkokosovskými a veľkoalbánskymi cieľmi. Prihlásila sa k akciám v západnom Macedónsku, Kosove a južnom Srbsku a jej sila je odhadovaná rôzne, od pár desiatok po niekoľko tisíc členov. Srbská vláda jej silu odhaduje na 650 členov s výcvikovými základňami v Kosove. (ICG 2003: 6) Najpravdepodobnejšie je, že sa jedná o malé skupinky bojovníkov okolo veliteľov z predošlých konfliktov v Srbsku a Macedónsku, ktorým sa nepodarilo uspokojiť svoje kriminálne záujmy. Najčastejšie sa spomínajú Lirim „Nazi“ Jakupi a Shefqet Musliu. Podpora Albáncov pre vyplnenie cieľov AKSh je podľa prieskumov ICG minimálna a k násilným incidentom v Preševskom údolí ICG poznamenáva, že „vzbudzujú dojem alebo sú prevedené tak, aby vzbudzovali dojem“, že sa jedná o etnicky motivované útoky. (ICG 2003: 5-6) Pri jednom z útokov na súd v meste Struga vydala AKSh prehlásenie, že išlo o reakciu na zatknutie dvoch zločineckých bosov v Macedónsku. (BIA 2003: 13) Bývalí velitelia UÇPMB v preševských komunálnych voľbách 2002 postavili viacerých vlastných kandidátov, ale títo neuspeli. Rovnako dopadli i niektorí velitelia NLA v Macedónsku, ktorí si založili vlastné politické strany. (Institute for War & Peace Reporting 2002: 13) Neostáva im tak nič iné než obviňovať lokálnych albánskych politikov z obhajovania srbských a pro-západných záujmov a organizovanie násilia. 42 K vierohodnosti verzie, že AKSh je len zástierka pre kriminálne záujmy, prispieva i niekoľko incidentov so srbským zapojením. Medzietnická kriminálna spolupráca v tomto priestore je skôr vec tradície, a ako srbské, tak i albánske kriminálne kruhy majú záujem na udržiavaní nestability v oblasti. (ICG 2003: 9) Niektoré akcie sú považované za spoluprácu srbských a albánskych kruhov, alebo dokonca za čiste srbské aktivity. Belehradský týždenník Vreme dokonca špekuloval, či za pôvodnou krízou z roku 2000 nemohla stáť BIA. Srbské vládne zdroje ICG potvrdili, že nemajú úplnú dôveru k svojím bezpečnostným inštituciam. Záujmom srbského podsvetia má byť nielen ospravedlnenie držby väčšieho počtu vojakov v oblasti, ale i výstavba novej základne v Bujanovači. (ICG 2003: 9-10) O podpore AKSh z Kosova svedčí napríklad aj vývoj udalostí po zatknutí Musliu, kedže pokiaľ sa tento nachádzal vo väzení na americkej základni, násilie v Preševe ustálo, no keď Američania umožnili jeho presun do kosovskej väznice, útoky pokračovali. Potvrdzuje to i domnienku ICG, že AKSh v Preševe nemá žiadnu vlastnú štruktúru, a funguje len cez veliteľov UÇPMB a cez ich, ad hoc pre jednotlivé akcie regrutovaných, vojakov. (ICG 2003: 6) V Kosove sa má nachádzať i niekoľko základní AKSh, hlavne v oblasti Gnijlane. A prevažne z tejto oblasti odišlo alebo bolo prepustených 90 členov TMK, po výzve Agima Çeku ku sympatizantom a spolupracovníkom AKSh. KFOR a UNMIK síce tvrdia, že cez hranicu Kosova v čase incidentov nik neprechádzal, ale v skutočnosti to ani nemôžu vedieť, pretože KFOR sa zamieravá len na islamských radikálov a cezhraničnú kriminalitu, a pohyby extrémistov ignoruje. ICG sa nepodarilo zaznamenať ani prítomnosť jednotiek KFOR na kosovskej hranici so Srbskom. (ICG 2003: 8) Podporu z Belehradu indikuje granátový útok prevedený bosnianskym Srbom, príslušníkom VJ, ku ktorému sa prihlásila AKSh. Ďalšie okolnosti tohto incidentu vrhajú iné svetlo na Preševský konflikt, keďže tento vojak bol po vykonaní incidentu zhliadnutý v albánskom bare, v ktorom sa počas Preševského konfliktu stretávali vojaci UÇPMB. Srbské úrady nevysvetlili ani čo robil srbský vojak, situovaný vo vojenskej základni mesta Vranje, v meste s 90 % albánskou väčšinou. (ICG 2003: 10) Výpoveď jedného Albánca z Velikeho Trnovača pre bosnianskú televíziu, ktorý tvrdil, že vojaci UÇPMB v okolí sú „žoldnieri hovoriaci zlou albánčinou“, (Oschlies 2001: 37) podporuje záver, že sa v Preševe jedná o medzietnickú kriminálnu spoluprácu na destabilizácií regiónu. Niektoré osoby blízke veliteľom UÇPMB majú obchodné styky s niektorými dôležitými srbskými podnikateľmi v južnom Srbsku, ktorí sú napojení na nacionalistické extrémistické kruhy v Belehrade akými sú Socialistická strana Srbska a Srbská radikálna 43 strana. Tieto vzťahy zahŕňajú pašovanie drog, tabaku a zbraní. Mnoho incidentov z roku 2003 je, zdá sa, nejako prepojených s prominentnými srbskými a albánskymi podnikateľmi, ktorí sú v spojení s extrémistami. (ICG 2003: 10) Okrem kriminálných aktivít je AKSh cez svoje pobočky v západnej Európe financovaná i z peňazí diaspóry. Peniaze sa potom prevádzajú na účty Dardanskej banky patriacej Bujarovi Bukoshimu. Podniky registrované v Európe slúžia i na nákup zbraní pre AKSh, na čom sa do svojho zatknutia podieľal i Daut Haradinaj, brat expremiéra Ramusha Haradinaja. (BIA 2003: 13) V skutočnosti sú tieto obchodné aktivity a výber peňazí v diaspóre hlavné vykázateľné aktivity AKSh, k viacerým ohláseným ofenzivám nikdy nedošlo. (Mattern 2003: 11) 44 5. Rozšírenie do západnej Európy a USA V roku 2002 žil približne každý piaty Albánec v zahraničí, asi 500 tisíc v Grécku, Taliansku, Nemecku a Švajčiarsku a asi 400 tisíc v USA. Mnoho z týchto emigrantov sa začlenilo do kriminalizovanej časti albánskej diaspóry, dovtedy zloženej prevažne z kosovských Albáncov. Ich aktivity dnes zahrňujú obchod s drogami, ľuďmi, kradnutými autami, pašovanie cigariet a alkoholu, organizovanie prostitúcie, vlámania, vydieranie, únosy, nájomné vraždy a falšovanie oficiálnych dokumentov. (Raufer 2002) A o ich profesionálnom výcviku vypovedá napríklad nedávny „hollywoodskym štýlom“ prevedený útek Rizaia Alketa z gréckeho väzenia, za pomoci helikoptéry. (IEP 2007: 54) V emigrácií klanové zväzky, nevyriešené „gjakmarrje“ a tradičné rivality nemali význam, a preklenulo ich národné povedomie všetkých Albáncov z Kosova, Macedónska, Čiernej Hory, Grécka a Albánska. (Nicović nedatované: 346) Ale zachovali sa medzi nimi rozdiely, a ako konštatuje züriššká radnica „kosovskí zločinci sú tvrdí, no Albánci (z Albánska) sú ďaleko tvrdší, s väčším sklonom k násiliu. Zatiaľ čo Albánci z Kosova sa pod ťarchou dôkazov obyčajne priznajú, Albánci majú pevnejšie nervy a popierajú absolútne všetko“ (Nožina 2000) Už v 80-tych rokoch sa albánske kriminálne “fis” preslávili vypísaním odmeny na hlavu Rudiho Giulianiho, v tom čase prokurátora v New Yorku. V tom období tvrdé zásahy FBI a DEA proti americkej LCN vyčistili priestor na kriminálnom trhu, do ktorého hneď vstupovali nové etnické zločinecké skupiny. Albánci, i vďaka dobrým vzťahom s Talianmi, ktorí im zanechali svoje pizzerie, používané na distribúciu heroínu v tzv. „Pizza connection“, v následnom boji získali najlepšiu pozíciu. (Xhudo 1996) V súčasnosti v USA zabrali niektoré kriminálne odvetvia tradične patriace LCN a nadviazali kontakty s talianskými zločineckými rodinami Gambinovcov, Genoveseovcov a Lucheseovcov. (Ashley 2003) FBI v tejto súvislosti hovorí i o „šiestej rodine“ v oblasti New Yorku, má ňou byť organizácia vedena „strýkom“ Alexom Rudajom, ktorá si hovorí „Podnik“. Ďalšou skupinou je Albanian Boys Incorporated, ktorá funguje ako niečo medzi mládežnickým gangom a mafiou, s odhadovaným počtom členov okolo 26 tisíc, z ktorých je okolo 5 tisíc považovaných za skúsených vojnových veteránov z Kosova. (IEP 2007: 54) S prílivom nových migrantov sa albánske gangy medzi rokmi 1992 – 96 vypracovali z kuriérov, dílerov, lupičov, nájomných vrahov a organizátorov detskej prostitúcie na pánov heroínového trhu v Európe, a začali zamestnávať príslušníkov iných etník, slangovo 45 nazývaných „sluhovia“. Známi svojím sklonom k násiliu, prakticky bez odporu vytlačili z trhu Turkov a to i vďaka do Talianska prepravovaným Kaukazom, ktorých tradičný odpor k Turkom umožnil albánskym a kaukazským skupinám nadviazať priame kontakty. V roku 2003 ovládali viac než 40 % heroínového trhu v západnej Európe (LOC -The Library of Congress 2003: 33) a prakticky celý trh s heroínom a prostitúciou v strednej Európe. Časť ich ziskov je zasielaná spať do Albánska a Kosova. (PACE 23.3.2004) Začiatkom 90-tych rokov v Taliansku pôsobili hlavne v organizovaní prostitúcie a žobrania, na čo využívali deti nakúpené v Albánsku za 1000 dolárov za dieťa. (BIA 2003: 21) Postupne využili slabšiu prítomnosť talianskych klanov na severe Talianska a brutálnym násilím ho ovládli. Miláno sa stalo ich centrom. Z tejto pozície sa stali partnermi talianskych zločineckých rodín (LOC 2003: 35) a dodávkami marihuany z južného Albánska a kokaínu od juhoamerických kartelov zmenili drogovú scénu krajiny. Za daň platenú v drogách, zbraniach alebo hotovosťou od talianských klanov získali „franchising“ v prostitúcií a nelegálnej migrácií. (LOC 2003: 138) Voľná hraničná politika Európskej únie im umožnila rozširovať svoje aktivity do ďalších štátov. Silní sú v Španielsku a z Prahy, Bratislavy a Budapešte si urobili prekladiska drog putujúcich do Škandinávie. V priebehu jedného roka ovládli 79 % masážných salónov a sáun vo Veľkej Británií, ktoré sa využívajú na pranie špinavých peňazí, distribúciu drog a prostitúciu. (LOC 2003: 134) Česká republika sa stala prvou a najdôležitejšou európskou základňou kosovských Albáncov. Vlna kosovských Albáncov, utekajúcich pred konfliktom v Kosove, zmenila ČR na skladisko a distribučné centrum zásobujúce medzinárodny trh. Priamo v Čechách sídli niekoľko veľkých kosovo – albánských drogových bossov, ktorým sa brutálnou silou, platením vysokých cien za ochranu, korupciou, nezapájaním sa do domáceho pouličného predaja a využívaním dier v českej legislatíve, podarilo získať silné postavenie v českej spoločnosti. Niektorí z nich boli vďaka tomu schopní nielen vytvoriť stabilné siete v ČR, ale ich aj rozšíriť na medzinárodnú úroveň. Česká polícia v roku 2000 vedela o piatich kosovo - albánských drogových barónoch, ktorí sa kvôli ochrane českých úradov rozhodli v krajine prežit svoj dôchodok. (OGD 2000: 121-122) Napriek ich neskutočnej expanzii v Európe, Amerike i Austrálii narazili aj na odpor. Pri prieniku na maďarský trh ich zastavila ruská Solnecevská brigáda (LOC 2003: 35-36) a v Nemecku ich z niektorých trhov vytlačili Chorváti. (LOC 2003: 132) Talianské klany, aj 46 keď stále profitujú z albánsko - talianskej spolupráce, začínajú v posledných rokoch vykazovať známky spájania sa proti Albáncom. (Rosseli 99: 9) Tí tiež nefungujú jednotne, ale o zahraničné trhy bojujú, a ich boje častokrát kopírujú konflikty a spojenectvá “fis” doma. (Raufer 2002) 47 6. Pôsobenie albánského organizovaného zločinu 6.1 Obchod s ľuďmi Masová emigrácia Albáncov na Západ, ktorá sa spustila od krachu komunizmu, odštartovala najvýnosnejší kriminálny biznis AOZ. Albánci odchádzajúci z domova kvôli zlým ekonomickým podmienkam nemali šancu dostať víza, neostávalo im nič iné než využiť ilegálne prostriedky. Spočiatku agenti Sigurimi, prevažne v spolupráci s talianskymi klanmi, organizovali cestu za „lepším životom“, neskôr Talianov nahradili samotní migranti, ktorý sa zapojili do kriminálnych aktivít. Klientela Albáncov sa rozšírila o Kurdov, Číňanov a Afgancov (Rusche 2006: 8-9) a pašovanie ľuďí sa čoskoro ukázalo byť výhodnejšie než pašovanie drog. 24 Počas 90-tych rokov si pašeráci zaobstarali i člny rýchlejšie než talianska pobrežná hliadka, ale v prípade rizika, „skafisti“, neváhali svojich zákazníkov vyhodiť cez palubu. Najväčšia tragédia sa doposiaľ odohrala v roku 1997, keď bolo cez palubu vyhodených 102 Albáncov, väčšinou detí a žien, ktorí sa následne utopili. (Hysi 2006: 547) Podľa albanskou vládou poskytnutych dát pracuje v zahraničí 8 tisíc albánských žien v sexuálnom priemysle, ale západne média ich počet odhadujú až na 30 tisíc. Mladým ženám najčastejšie vo veku od 14 do 30 sú ponúkané dobre platené práce ako čašníčky alebo tanečnice, v skutočnosti skončia v sexualnom priemysle. Srbská polícia odhaduje, že každoročne sa na Balkáne stane 200 tisíc ľudí obeťami pašovania v zmysle „trafficking“. (Rusche 2006: 14) Medzi rokmi 1998 a 2002 sa podarilo v Adriatickom mori odchytiť 90 tisíc migrantov a z nich bolo 22 tisíc Albáncov. Hlavnými centrami pašovania ľudí boli prístavy Dürres a Vlorë. Do severného prístavu migrantov privažali hlavne cez Bulharsko, Srbsko a Čiernú 24 Je potrebné upozorniť na dvojitý význam slova pašovanie, ktorý česčina a slovenčina nerozlišujú resp. nemajú ako rozlíšiť. Angličtina rozlišuje „smuggling“ a „trafficking“, pričom sa často „smuggling“ mení v „trafficking“. Pašovanie v zmysle „smuggling“ je platená služba, ilegálne prekročenie hranice. Pašovanie v zmysle „traficking“ je porušenie ľudských práv prepravovaného jedinca. Spája sa s násilim voči obeti, ktorá so svojím presunom do inej krajiny alebo na iné miesto nemusí vôbec súhlasiť. Presun sa deje za účelom ekonomického alebo sexualneho vykorisťovania v cielovej lokalite a na rozdiel od „smuggling“ cieľ nemusí ležať za hranicami krajiny. (Rusche 2006: 11-12) 48 Horu alebo Kosovo. Do južného hlavne cez Turecko, Grécko a Macedónsko. (Hysi 2006: 547) Z Adriatického pobrežia boli migranti ďalej prepravovaní člnami do Talianska alebo Grécka. Po roku 2002 bola preprava cez Adriatické more v rozsiahlej taliansko - albánskej policajnej operácii, doprevádzanej vrtuľníkmi a bojovými loďami, skoro úplne utlmená a dôležitejšie sa stali pozemné trasy. Jednak cez prakticky neexistujúcu hranicu severného Albánska do Kosova, Srbska a Maďarska, alebo juhom Albánska do Macedónska a Grécka. Cena transportu druhou cestou bolo od 1000 do 1500 eúr. Týmito trasami sa transportujú i drogy, pôvodne prepravované cez Adriatické more, častokrát zároveň s migrantmi miesto ich batožiny. (Rusche 2006: 12-13) 6.2 Obchod s drogami Albánsko a Kosovo sa vďaka svojej geostrategickej polohe na Balkáne stali kľúčovými transportnými uzlami drog prichádzajúcich do Európy z Turecka. Vďaka tomu albánske gangy postupne ovládli 90 % trhu s drogami v Nemecku, Čechách, Slovensku a Maďarsku. V Švajčiarsku kontrolujú 70 %, v Dánsku 50 % a vo Francúzsku 40 % (BIA 2003: 19) Ich hlavným predajným artiklom je heroín a hašiš pochádzajúci z Turecka a cannabis pestovaný v Albánsku. Medzinárodné kontakty AOZ umožnili rozšírenie drogovej ponuky o juhoamerický kokaín. Napriek tomu, že väčšina juhoamerického kokaínu stále prichádza cez západnú Európu, boli zaznamenané i dodávky do východnej Európy a na Balkán. Najväčšie obavy budí zahrnutie kokaínu do sortimentu ponúkaného skupinami tradične obchodujúcimi pozdĺž Balkánského koridoru s heroínom. Pričom angažovanosť albánských skupín v transporte kokaínu, cez Čierné more do Rumunska a cez Adriatické more do Čiernej Hory či Albánska, už bola zaznamenaná. (United Nations Office on Drugs and Crime 2007: 77) Heroín prechádza z Macedónska do Kosova a odtiaľ, cez praticky neexistujúce hranice s Albánskom, do prístavov Dürres a Vlorë, odkiaľ postupoval cez more do Talianska. Od roku 2002 sa i v tomto odvetví stali dôležitejšie pozemné cesty. Rozmach pestovania cannabisu je dôsledkom pozemkovej reformy Ramiza Aliju, ktorá štátom vlastnenú pôdu rozdelila medzi mnohých vlastníkov, ale do tak malých pozemkov, že okrem cannabisu sa na nich nič iné neoplatilo pestovať. To sa akurát v tom čase vyplácalo keďže v Grécku boli sprísnené tresty za drogové delikty a vďaka gréckej 49 menšine v Albánsku a albánskej menšine v Grécku sa produkcia rýchle presunula do južného Albánska, odkiaľ sa postupne šírila i do ostatných častí krajiny. (Chassagne – Gjeloshaj, 2005) V roku 1992 bolo v južnom Albánsku 12 polí s cannabisom, v roku 1993 už 50 a 1994 niekoľko stoviek. V roku 1997 bolo z Albánska do Grécka exportovaných 25 ton marihuany. (Hajdinjak 2002: 31) Okrem Grécka je cannabis určený i pri albánsky, kosovský a talianský drogový trh. (Hysi 2006: 553) 50 Záver Albánci žili po stáročia v neprístupných, chladných horách, z ktorých postupne obsadzovali okolité nížiny, vyprázdňujúce sa kvôli vojnám ich pôvodných majiteľov. Ich spoločenské usporiadanie sa po stáročia nezmenilo. V čase keď na Západe občania volili vodcov svojich liberálne demokratických štátov, v albánských horách vládli, podľa prastarej trádície Kanúnu Lëke Dukagjin, klanoví vodcovia a o štáte nebolo ani slychu. Či si centrálna moc v Tirane hovorila monarchistická, komunistická alebo demokratická, stále bola na nich závislá. Komunistická ideológia krajinu ekonomicky a duchovne zruinovala. Jej krach Albáncom vrátil slobodu a prvým ich cieľom bola snaha uniknúť chudobe. Ako sa ukázalo, to najhodnotnejšie, čo mohli ponuknúť, bola ich stará klanová štruktúra spoločnosti a Kanún. Na ich základe vystavali, doma i v zahraničí, vysoko disciplinované, neinfiltrovateľne a veľmi výkonné zločinecké organizácie. Tieto organizácie boli priamo prepojené s vládnúcimi politickými stranami, zbohatli na porušovaní obchodných sankcií voči Juhoslávii a veľkým podielom prispeli k albánskej „lúpeži storočia“ prostredníctvom pyramídových spoločností. Povstanie, nasledujúce krachu týchto spoločnosti, odzbrojilo albánsky štát vykradnutím zbrojných skladov a dezerciou armády i polície. Monopol na násilie sa presunul do rúk zločineckých organizácií a tradičných “fis”. Novobudovaný albánsky štát sa týmto dostal úplne pod ich kontrolu, odvtedy trestné stihanie od albánskej polície hrozí hlavne zločincom bez politického krytia. V bývalej Juhoslávií v 20. storočí pôvodní majitelia Albáncami obsadených území vzniesli nároky na svoje historické teritórium a tamojší Albánci museli čeliť hrozbe likvidácie a násilného odsunu. Nútená i dobrovoľná emigrácia z Juhoslávie do Turecka a na Západ Albáncom umožnila využiť svoju hlavnú devízu a stať sa kľúčovými zásobovateľmi Európy heroínom. Keď proti ním koncom 80-tych rokoch Miloševič pritvrdil reštrikcie a Západ im ukázal chrbát, iné než ilegálne metódy obrany im nezostali. V polovici 90-tych rokov stúpol význam extrémistických skupiniek, založených už začiatkom 80-tych rokov, vyznávajúcich násilie ako najvhodnejší prostriedok pre dosiahnutie svojich cieľov a kriminálne príjmy ako vhodný zdroj financií. Založením UÇK vznikla nielen odbojová organizácia, ale i kriminálne politický hybrid, ktorý v roku 1999, s pomocou Západu, získal v Kosove moc. 51 Elity UÇK vstúpili do politiky i so svojimi kriminálnymi záujmami a vznikol tak fenomén presahujúci definícu mafie. V Kosove nemajú zločinecké organizácie vplyv na politiku ale sú priamo jej aktérmi a tvorcami. Haradinaj a Thaçi stoja na čele najsilnejších politických strán i zločineckých organizácií Kosova, ktoré sú silne prerastené. Ich volebná agenda je zložená z extrémizmu a politika z kriminálných aktivít, ich krytia a boja s ostatnými zločineckými zoskupeniami. Účel policajných a spravodajských organizácií sa zmenil z potlačenia kriminality na jej organizovanie a boj o kriminálne zdroje. Represia sa týka len skupín bez politického krytia alebo oslabených konkurentov. Možno ešte horšie než takéto prevrátenie účelu a zprivatizovanie štátných inštitúcií je medzinárodná slepota voči tomuto fenoménu. Hashim Thaçi sa stal, po zosnulom Ibrahimovi Rugovovi, najznámejším predstaviteľom kosovských Albáncov, skutočnosť že sa tým zaradil medzi najznámejších zločincov sveta si na svoje uznanie ešte bude musieť počkať. A to vďaka mlženiu vlastnej neschopnosti medzinárodnými inštitúciami, ktoré Kosovo formálne spravujú, pred večšinou sveta a Západu sa im podarilo zamlžiť i rozmer albánskej kriminalnej chobotnice. Prostredníctvom klanových zväzkov a siete bývalých agentov Sigurimi najmocnejšie „fis“ nadviazali kontakty s politickou elitou v Belehrade a Tirane. Dobrých priateľov si našli vo Washingtone a v Skopje dokonca zasadli niektorí predstavitelia podsvetia do macedónského parlamentu. Odnože kriminálných „fis“ z územia tzv. Veľkého Albánska pôsobia po celej Európe, severnej Amerike i Austrálii. Albánci v Kosove majú pre situáciu svojej krajiny vystižné príslovie, ktorého variácia je známa i v Macedónsku a Albánsku: „Niektoré krajiny majú mafiu, ale len v Kosove má mafia krajinu“. (Serbian Ortodox Diecese of Raska-Prizren and Kosovo-Metohija 2003) Mafia v Kosove nemá len krajinu ale i vlastnú armádu, konvertovanú prevažne do TMK, ktorú pre obranu svojich záujmov neváhala využiť. Extrémistická rétorika sa stala zástierkou pre kriminálne záujmy, nielen v konflikte v južnom Srbsku a Macedónsku, ale i v prípade marcových nepokojov z roku 2004 v Kosove. I to je dôvod, prečo v dnešných dňoch Západ hľadá spôsob, ako mafii v Kosove zabezpečiť medzinárodné uznanie a nezávislosť. Nezávislé Kosovo bude štátom, ktorého politická elita pochádza z radov OZ a je zainteresovaná len vo vlastnom prospechu. K dosiahnutiu svojich cieľov získa legálny donucovací aparát, že ho nemieni využívať v prospech občanov Kosova už dokázala. Obeťami tohto, z kriminálnikov zloženého, režimu nemusia byť len obyvatelia Kosova ale i susedné štáty, hlavne tie s albánskou menšinou. Zjednotenie všetkých Albáncov do 52 jedného štátu, nie je len starým albánským snom ale i výhodným biznisom a dobrým spôsobom ako rozšíriť svoje teritórium. 53 Zoznam zdrojov 1. Ashley, D, G (2003): Eurasian, Italian, and Balkan Organized Crime, Congressional Testimony before the Subcommittee on European Affairs 30.10.2003, Committee on Foreign Relations, United States Senate; dostupné z http://www.fbi.gov/congress/congress03/ashley103003.htm (posledný prístup 10.12.2007) 2. Barnett, N (2002): The criminal threat to stability in the Balkans; dostupné z http://www.neil-barnett.com/criminalthreat.html (posledný prístup 10.12.2007) 3. Bezbednosno - Informativna Agencija (v texte BIA) (2003): Albanian Terrorism and Organised Crime in Kosovo and Metohija, Belgrade; dostupné z http://www.media.srbija.sr.gov.yu/medeng/documents/albanian_terrorism_crime1.p df (posledný prístup 10.12.2007) 4. Bozinovich, M (2004): The New Islamic Mafia; dostupné z http://www.serbianna.com/columns/mb/028.shtml (posledný prístup 10.12.2007) 5. Center for Geopolitical Drug Studies (v texte CFGDS) (2001): Dangerous Liaisons of Albanian Insurgents v Geopolitical Drug News Letter; dostupné z http://www.mamacoca.org/feb2002/aegd_gb.pdf (posledný prístup 10.12.2007) 6. Center for Peace and Disarmament Education & Saferworld (v texte CPDE&S) (2005): Turning the page: Small arms and light weapons in Albania; dostupné z http://www.saferworld.org.uk/images/pubdocs/Albania%20ENG%20report.pdf (posledný prístup 10.12.2007) 7. Center for the Study of Democracy (v texte CSD) (2004): Partners in crime: The Risks of Symbiosis between the Security Sector and Organized Crime in Southeast Europe, Sofia: Center for the Study of Democracy; dostupné z http://www.csd.bg/fileSrc.php?id=525 (posledný prístup 10.12.2007) 8. Elsie, R (2001): Der Kanun: Das albanische Gewohnheitsrecht nach dem sogenannten Kanun des Lekë Dukagjini, Dukagjini, Peja: Dukagjini Balkan Books; dostupné z http://www.elsie.de/pdf/B2001DerKanun.pdf (posledný prístup 10.12.2007) 54 9. Gardoš, M (nedátované): Dojmy z cesty do Albánska v Slnko, vydanie 4, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Filologická fakulta; dostupné z http://www.fif.umb.sk/app/cmsFile.php?disposition=a&ID=1243 (posledný prístup 10.12.2007) 10. Girgle, P (2006): Kosovo, Praha: Libri 11. Hajdinjak, M. (2002): Smuggling in Southeast Europe – The Yugoslav Wars and the Development of Regional Criminal Networks in the Balkans, Center for the Study of Democracy; dostupné z www.csd.bg/fileSrc.php?id=65 (posledný prístup 10.12.2007) 12. Hedges, Ch (1999a): Crisis in the Balkans: The separatists Leaders of Kosovo Rebels Tied to Deadly Powerplay v NY times, 25.6.1999; dostupné z http://query.nytimes.com/gst/fullpage.html?res=9F07E2DF153AF936A15755C0A 96F958260&n=Top/Reference/Times%20Topics/People/T/Thaci,%20Hashim (posledný prístup 10.12.2007) 13. Hedges, Ch (1999b): Kosovo's Next Masters v Foreign Affairs máj/jún 1999 (volume 78, number 3); dostupné z http://www.kosovo.net/kla4.html#8 14. Hensell, S (2005): Die Grenzen der Gesetzeshüter: Zur Bürokratischen Praxis der albanischen Polizei, Heft 141, Hamburg, Institut für Friedensforschung und Sicherheitspolitik an der Universität Hamburg; dostupné z http://www.ifsh.de/pdf/publikationen/hb/hb141.pdf (posledný prístup 10.12.2007) 15. Hislope, R (2001): The Calm Before the Storm? The Influence of Cross-Border Networks, Corrupiton, and Contraband on Macedonian Stability and Regional Security, San Francisco; dostupné z http://www.antikorupcija.org.mk/dokumenti/priracnici/The%20Calm%20before%2 0the%20storm%20by%20Robert%20Hislope.pdf (posledný prístup 10.12.2007) 16. Hysi, V (2006): Organised Crime in Albania: The Ugly Side of Capitalism and Democracy, v Fijanut, C – Paoli, L (2006): Organised Crime in Europe: Concepts, Patterns and Control Policies in the European Union and Beyond, Dordrecht, Springer; dostupné z http://books.google.com/books?id=iegCkMlnI_UC&pg=PA261&dq=Miletitch&sig =avk4gFD3VWT_OtGIaUvnePsYFjs#PPP1,M1 (posledný prístup 10.12.2007) 55 17. Chassagne, P. – Gjeloshaj, K. (2005): L'émergence de la criminalité organisée albanophone v Cahiers d'Etudes sur la Méditerrannée Orientale et le Monde TurcoIranien (CEMOTI); dostupné z http://cemoti.revues.org/document692.html (posledný prístup 10.12.2007) 18. Chiclet, Ch (1997): Albania exposed v Le Monde Diplomatique 7.3.1997; dostupné z http://mondediplo.com/1998/07/03alban (posledný prístup 10.12.2007) 19. Chiclet, Ch (1999): Die UÇK - eine militärische Karriere v Le Monde Diplomatique 14.5.1999; dostupné z http://lbs.hh.schule.de/welcome.phtml?unten=/ethno/kosovo/kosovo-600.html (posledný prístup 10.12.2007) 20. Christians, Ch (2000): Der geheimdienstliche Hintergrund der UCK, Geheim magazin 3/2000; dostupné z http://www.geheim-magazin.de/artikel.php?wert=111 (posledný prístup 10.12.2007) 21. Institue for Development Research (1998): Economy in Kosova: The Economic and social situation after 1989; dostupné z http://www.albnet.com/freekosova/economy/index.htm (posledný prístup 10.12.2007) 22. Institut für Europäische Politik (v texte IEP) (2007): Operationalisierung von Security Sector Reform (SSR) auf dem Westlichen Balkan - intelligente/kreative Ansätze für eine langfristig positive Gestaltung dieser Region, Berlin; dostupné z http://balkanforum.org/IEP-BND/iep0001.PDF (posledný prístup 10.12.2007) 23. International Crisis Group (v texte ICG) (1999): The Policing Gap: Law and Order in the New Kosovo, Priština; dostupné z http://www.crisisgroup.org/library/documents/europe/balkans/074___the_policing_ gap__law_and_order_in_the_new_kosovo.pdf (posledný prístup 10.12.2007) 24. International Crisis Group (2003): Southern Serbia’s fragile Peace, Belgrade/Brussel; dostupné z http://www.crisisgroup.org/library/documents/europe/balkans/152_south_serbia_fr agile_peace.pdf (posledný prístup 10.12.2007) 25. International Crisis Group (2005): Kosovo after Haradinaj; dostupné z http://www.crisisgroup.org/library/documents/europe/balkans/163_kosovo_after_h aradinaj.pdf (posledný prístup 10.12.2007) 56 26. International Crisis Group (2006): An Army for Kosovo?; dostupné z http://www.crisisgroup.org/library/documents/europe/balkans/174___an_army_for _kosovo.pdf (posledný prístup 10.12.2007) 27. Institute for War & Peace Reporting (2002): Ohrid and Beyond: A cross-ethnic investigation into the Macedonian crisis, London: Lancaster House; dostupné z http://iwpr.net/docs/pdf/ohrid_book.pdf (posledný prístup 10.12.2007) 28. James, B (1994): In Balkans, Arms for Drugs, 6.6.1994 v International Herald Tribune; dostupné z http://www.iht.com/articles/1994/06/06/drugs.php (posledný prístup 10.12.2007) 29. Jarvis, Ch (2000): The Rise and Fall of the Pyramid Schemes in Albania, IMF Staff Papers Vol. 47, No. 1, International Monetary Fund; dostupné z http://www.imf.org/external/pubs/ft/staffp/2000/00-01/pdf/jarvis.pdf (posledný prístup 10.12.2007) 30. Jedlauchnik, H (1999): Der Albanische Staat in der Krise, Wien: Landesverteidigungsakademie und Büro für Sicherheitspolitik; dostupné z http://www.bmlv.gv.at/pdf_pool/publikationen/01_ask_01_ask.pdf (posledný prístup 10.12.2007) 31. Karpat, C (2006): Hashim Thaci or When the Little Red-Caps Wolf is Tamed, Axis Information and Analysis; dostupné z http://www.axisglobe.com/article.asp?article=561 (posledný prístup 10.12.2007) 32. Klebnikov, P (2000): Heroin Heroes, Mother Jones január/február 2000; dostupné z http://www.motherjones.com/news/feature/2000/01/heroin.html (posledný prístup 10.12.2007) 33. Kosovo.net: „Kosovo Liberation Army" Freedom Fighters or..., Truth in facts and testimonies, Part I; dostupné z http://www.kosovo.net/kla2.html (posledný prístup 10.12.2007) 34. Labrousse, A (nedátované): The War against Drugs and the Interests of Governments; dostupné z http://www.parl.gc.ca/37/1/parlbus/commbus/senate/Com-e/ille-e/presentatione/labrousse-e.htm (posledný prístup 10.12.2007) 57 35. Lampe, K von (nedátované): Definitions of Organised Crime, http://www.organized-crime.de/index.html, (posledný prístup 10.12.2007) 36. Latifi, V (2000): Organised Prostitution in Macedonia, BCR No. 166, 22.8. 2000; dostupné z http://k.mihalec.tripod.com/current/arizona.htm (posledný prístup 16.12.2007) 37. Lopusina, M (1999): Balkan Death: Albanian Narco-Mafia, Cacak: Legenda; dostupné z http://www.serbianna.com/features/mafia/ (posledný prístup 10.12.2007) 38. Makarenko, T (2004): The Crime–Terror Continuum: Tracing the Interplay between Transnational Organised Crime and Terrorism v Global Crime Vol. 6, No. 1, February 2004, pp. 129–145, vydané Routledge Taylor & Francis Group; dostupné z http://www.silkroadstudies.org/new/docs/publications/Makarenko_GlobalCrime.pd f (posledný prístup 10.12.2007) 39. Malcolm, N. (2002): Kosovo: A short History, London: Pan Books 40. Mappes – Niedek, N (2003): Balkan Mafia: Staaten in der Hand des Verbrechens – Eine Gefahr für Europa, Berlin: Christopher Links Verlag 41. Mattern, R (2003): Mazedonien: Update August 2003, Bern: Schweizerische Flüchtlingshilfe; dostupné z http://www.asyl.net/Magazin/Docs/2003/M3/4160mcd.pdf (posledný prístup 10.12.2007) 42. Mattern, R (2005): Serbien-Montenegro: Zur Situation der AlbanerInnen im Presevo-Tal, Bern: Schweizerische Flüchtlingshilfe; dostupné z http://www.osar.ch/2005/06/01/srbmn_sdserbien0505?appendLang=de (posledný prístup 10.12.2007) 43. Mendenhall, P (nedátované): Sex Slaves: Europe's Trade in Drugs, Guns and Women, Msnbc.com; dostupné z http://www.humantrafficking.com/humantrafficking/features_ht3/MSNBC_Sex_Sl aves/MSNBC_1.htm (posledný prístup 16.12.2007) 44. Mutschke, R (2000): The Threat Posed by the Convergence of Organized Crime, Drugs Trafficking and Terrorism, Hearing Before the Subcommittee on Crime of the Committee on the Judiciary of the House of Representatives, one hundered 58 sixth Congress, second session, Serial No. 148, 13. 12. 2000; dostupné z http://www.globalsecurity.org/security/library/congress/2000_h/hju68324_0.htm (posledný prístup 10.12.2007) 45. Neagele, J (nedátované) : Albania: Blood Feuds -- 'Blood For Blood'; dostupné z http://www.judaic.org/teachersguide/L35%20Perek%2019%20%20Cities%20of%20Refuge%20-%20Current%20Events.pdf (posledný prístup 10.12.2007) 46. Nicović, M (nedátované): Kosovo and the Albanian Mafia; dostupné z http://www.sanu.ac.yu/Eng/News/kosovo/24.pdf (posledný prístup 10.12.2007) 47. Nožina, M.: Albánský organizovaný zločin, Mezinárodní politika 4/2000, s. 35–38. 48. Nožina, M (2003): Mezinárodní organizovaný zločin v České Republice, Praha: Themis 49. Observatoire géopolitique des drogues (v texte OGD) (2000): The World Geopolitics of Drugs 1998/1999, dostupné z http://bbsnews.net/research/ogd99_4en.pdf (posledný prístup 10.12.2007) 50. Oschlies, W (2001): Süd – Serbiens Preševo Tal: Interetnischer Brennpunkt oder Regionales Befriedungsmodell, Berlin: Stiftung Wissenschaft und Politik, Deutsches Institut für Internationale Politik und Sicherheit; dostupné z http://www.swp-berlin.org/de/common/get_document.php?asset_id=229 (posledný prístup 10.12.2007) 51. Oschlies, W (2004) : Das Scheitern der Befriedung: Fünf Jahre Nachkrieg im Kosovo v Blätter für deutsche und internationale Politik 8/2004; dostupné z http://www.uni-kassel.de/fb5/frieden/themen/NATO-Krieg/5-jahre.pdf (posledný prístup 10.12.2007) 52. Parliamentary Assembly Council of Europe (v texte PACE) (23.3.2004): Honouring of obligations and commitments by Albania, Report of Committee on the Honouring of Obligations and Commitments by Member States of the Council of Europe; dostupné z http://assembly.coe.int/Main.asp?link=/Documents/WorkingDocs/Doc04/EDOC10 116.htm (posledný prístup 10.12.2007) 59 53. Pettifer, J (1997): The Albanian Upheaval: Kleptocracy and the Post-Communist State, Labour Focus on Eastern Europe, No. 57, 1997; dostupné z http://labourfocus.gn.apc.org/Pettifer57.html (posledný prístup 10.12.2007) 54. Pugh, M (2005): Crime and Capitalism in Kosovo’s Transformation, prednáška na konferencií ISA, Hawaii; dostupné z http://www.brad.ac.uk/acad/twe/papers/Pugh,_Mike__Crime_and_Capitalism_in_Kosovo's_Transformation.pdf (posledný prístup 10.12.2007) 55. Radio Free Europe/Radio Liberty (1997): Albanian Gang Leader vows Revenge, RFE/RL NEWSLINE Vol. 1, No. 94, Part II, 13; dostupné z http://www.friendspartners.org/friends/news/omri/1997/08/970813II.html(opt,mozilla,unix,english,,ne w) (posledný prístup 10.12.2007) 56. Raufer, X (2002): At the heart of the Balkan chaos: the Albanian mafia; dostupné z http://www.xavier-raufer.com/english_5.php (posledný prístup 10.12.2007) 57. Rosseli, F (1999): Organized Criminality and Security in Europe; dostupné z http://ec.europa.eu/comm/cdp/working-paper/organised%20criminality.pdf (posledný prístup 10.12.2007) 58. Rotberg, I, R (2004): When States Fail: Causes and Consequences, Princeton: Princeton University Press; dostupné z http://books.google.com/books?id=4c7u4wHL-YC&printsec=frontcover&dq=Rotberg+Robert+I.,+ed.+State+Failure+and+State+ Weakness+in+a+Time+of+Terror&lr=#PPP1,M1 (posledný prístup 16.12.2007) 59. Roth, J (2005): Rechtsstaat? Lieber nicht! v Weltwoche 43/2005; dostupné z http://www.weltwoche.ch/artikel/?AssetID=12373&CategoryID=73 (posledný prístup 10.12.2007) 60. Rusche, R (2006): Activities of the Criminal Groups in Kosovo & Metochia and Independence of the Province v Krystyna Iglicka (ed.), The Transatlantic Security Challenges and Dilemmas for the European Migration Policy Project, vol. 3, Migration and Human Trafficking - Challenges for Southern Eastern European Region. Warszawa: CSM 2006 60 61. Serbian Ortodox Diecese of Raska-Prizren and Kosovo-Metohija (2003): CSM UN Culture stymies the UN in Kosovo, Newsletter 26.11.2003; dostupné z http://www.kosovo.net/erpkiminfo_september03.html (posledný prístup 10.12.2007) 62. Sily, A – Jamieson, A: Migration and Criminality: the Case of Albanians in Italy, CSS/CEMES for The Ethnobarometer Programme Working Paper Number 1; dostupné z http://www.ethnobarometer.org/pdf/wp01.pdf (posledný prístup 10.12.2007) 63. Schmidt – Neke, M (2001): Der Kanun der albanischen Berge: Hintergrund der nordalbanischen Lebensweise v Elsie, R (2001): Der Kanun: Das albanische Gewohnheitsrecht nach dem sogenannten Kanun des Lekë Dukagjini, http://www.elsie.de/pdf/B2001DerKanun.pdf (posledný prístup 10.12.2007) 64. Stojarová, V (2007) : Organized Crime in the Western Balkan v HUMSEC Journal, Issue 1, jún 2007, str. 91-110; dostupné z http://www.etcgraz.at/cms/fileadmin/user_upload/humsec/Journal/Stojarova_Organized_Crime_in _the_Western_Balkans.pdf (posledný prístup 10.12.2007) 65. Strazzari, F (2003): Between ethnic colission and mafia collusion v Jung, D (2003): Shadow Globalization, Ethnic Conflicts and New Wars: A political economy of intra – state war, London: Routledge; dostupné z http://books.google.com/books?id=301TXf5POxoC&pg=PA140&dq=Strazzari&si g=neke9E8kgqukUVpEKLdnJo8lznk#PPP1,M1 (posledný prístup 10.12.2007) 66. The Bonn International Center for Conversion (v texte BICC) (2001): The Mobilization and Demobilization of the Kosovo Liberation Army, Bonn: BICC; dostupné z http://se1.isn.ch/serviceengine/FileContent?serviceID=PublishingHouse&fileid=95 24911C-9230-8B36-7290-4AF6DA059AF4&lng=en (posledný prístup 10.12.2007) 67. The Center for Peace in the Balkans (v texte Balkanpeace) (2001): Albanian rebels are fighting to protect mafia interests: expert prevzaté z Agence France-Presse, March 21, 2001; dostupné z http://www.balkanpeace.org/index.php?index=article&articleid=10887 (posledný prístup 10.12.2007) 61 68. The Independent International Commission on Kosovo (v texte TIICK) (2000): The Kosovo Report: Conflict, International response, Leasons learned, New York: Oxford University Press; dostupné z http://teaching.law.cornell.edu/faculty/drwcasebook/docs/The%20Kosovo%20Rep ort.pdf (posledný prístup 10.12.2007) 69. The Library of Congress (v texte LOC) (2003): Nations Hospitable to Organized Crime and Terrorism, Washington, D.C.: Federal Research Division, Library of Congress; dostupné z http://www.loc.gov/rr/frd/pdf-files/Nats_Hospitable.pdf (posledný prístup 10.12.2007) 70. Turregano, G, C – Corson, W, M (2002): Spaces of Unintended Consequences: Addressing Criminality in the Ground Safety Zone,2000-2001, GeoJournal, Volume 57, Number 4 / August 2002; dostupné z http://www.springerlink.com/content/p54369587586g638/fulltext.pdf (posledný prístup 10.12.2007) 71. United Nations Office on Drugs and Crime (2007): World Drug Report 2007, United Nations Publication Sales No. E. 07.XI.5; dostupné z http://www.unodc.org/pdf/research/wdr07/WDR_2007.pdf (posledný prístup 16.12.2007) 72. United States Institute of Peace (2002) : Special Report 97: Lawless Rule Versus Rule of Law in the Balkans; dostupné z http://www.usip.org/pubs/specialreports/sr97.pdf (posledný prístup 10.12.2007) 73. Vankin, S (nedátované): Part V of The Union of Death, ExaminingTerrorists and Freedom Fighters in the Balkans; dostupné z http://www.kosovo.net/kla4.html#8 (posledný prístup 10.12.2007) 74. Vickers, M – Pettifer, J (1999): Albania: From Anarchy to a Balkan Identity, London: Hurst & Company 75. Viviano, F (1995): The Wretched of the Earth, v Mother Jones máj/jún 1995; dostupné z http://www.motherjones.com/news/special_reports/total_coverage/kosovo/viviano. html (posledný prístup 10.12.2007) 62 76. Wahler, B (2004): Albania in the late 1990s: A Case-Study of State Implosion in Europe, Washington: The Johns Hopkins University The Paul H. Nitze School of Advanced International Studies; dostupné z http://www.benwahler.net/Wahler%20%20Albania1990s-CaseStudy-StateImplosion-December2004.pdf (posledný prístup 10.12.2007) 77. Wood, N (10.9.2000): US 'covered up' for Kosovo ally v Guardian, UK; dostupné z http://www.kosovo.net/kla4.html (posledný prístup 10.12.2007) 78. Wright, E: A Balkan version of the IRA, v New Statesman, 9.4.1999; dostupné z http://www.newstatesman.com/199904090011 (posledný prístup 10.12.2007) 79. Xhudo, G. (1996): Men of Purpose: The Growth of Albanian Criminal Activity, A Frank Cass Journal, University of Pittsburgh, Volume 2, Spring 1996, Number 1; dostupné z http://www.kosovo.net/gus.html (posledný prístup 10.12.2007) 63
