sféry ženy - Filozofická fakulta Univerzita Mateja Bela v Banskej

Transkript

sféry ženy - Filozofická fakulta Univerzita Mateja Bela v Banskej
FAKULTA HUMANITNÝCH VIED
UNIVERZITY MATEJA BELA
v Banskej Bystrici
a
SOCIOLOGICKÝ ÚSTAV
AKADÉMIE VIED ČESKEJ REPUBLIKY
v Prahe
SFÉRY ŽENY
PRÁVNE, POLITICKÉ, EKONOMICKÉ VEDY
PhDr. Jana Lasicová, PhD. (ed.)
Banská Bystrica 2004
2
Editor:
PhDr. Jana Lasicová, PhD.
Recenzent:
Doc. PhDr. Dalibor Vlček, CSc.
Vydavateľ:
Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela
v Banskej Bystrici
Sociologický ústav Akadémie vied Českej republiky
v Prahe
Za obsahovú a jazykovú stránku textov zodpovedajú autori
This publication was funded by the 5th Framework Programme of
European Union Enlargement, Gender and Governance: The Civic and
Political Participation of Women in EU Candidate Countries
(SERD-2002-00033)
Tlač: Bratia Sabovci s. r. o., Zvolen
ISBN: 80-8083-001-0
EAN: 9788080830014
3
4
Obsah
Úvodné slovo
8
Gabriela HALÍŘOVÁ: Právní postavení ženy
v procovněprávních vztazích
11
Alena HOLÍKOVÁ: Žena a rodina v spoločnosti
23
Katarína JASAŇOVÁ: Ženy na trhu práce
v Slovenskej Republike
32
Zdeňka KRÁLIČKOVÁ: Práva neprovdané matky
38
Patrik MATYÁŠEK: Zákaz sexuálního obtěžování
v pracovněprávních vztazích v ČR de lege lata
47
Katarína RYBANSKÁ: Rovnoprávne postavenie
mužov a žien v pracovnoprávnych vzťahoch
v komunitárnom a slovenskom práve
Ilona SCHELLEOVÁ: K některým otázkám právní úpravy
zákazu diskriminace žen v českém právním řádu
Eva ŠIMEČKOVÁ: Uplatnění principu rovnosti
u transsexuálů při odchodu do starobního důchodu
Ivana ŠOŠKOVÁ: Vývoj majetkoprávneho postavenia ženy
na Slovensku po roku 1945 s dôrazom na jej majetkové
pomery v manželstve
Dana ŠVIHLOVÁ: Ženy v trvalo udržateľnom rozvoji
58
68
123
Michal DOBRÍK: Ženský fenomén
medzinárodného terorizmu
128
Dagmar HOSCHEKOVÁ: Vnímanie postavenia žien
v Európe
135
Daniela JEŽOVICOVÁ: Politické myslenie
na Slovensku a emancipačné snahy
významných predstaviteliek slovenskej inteligencie
144
Petr JUST: Ženy v parlamentu v mezivílečném
Československu: komparace
se Spojeními státy americkými a Švédskem
153
Vladimíra KNOTKOVÁ: Úloha ženy v rozvojové
pomoci a dobrovolné práci v rozvojových zemích
162
Jana LASICOVÁ: Feminizmus ako teória
medzinárodných vzťahov
171
Eleonóra MESÍKOVÁ: Hodnotový a spoločenský
systém – hodnotové postavenie ženy z hľadiska
dejinného vývinu spoločnosti
180
Adriana MIKULČÍKOVÁ: Politická emancipácia ženy
vo švajčiarskej spoločnosti
192
Dana MUSILOVÁ: Některé aspekty politické činnosti žen
v Národním shromáždění 1918 – 1938
203
Drahomíra ONDROVÁ: Feministické hnutie
v anglo-saských krajinách
213
Antonín STANĚK: Gender a politická činnost
221
Marta ZÁGORŠEKOVÁ: Feministická paradigma kultúr
229
73
80
92
Renáta ŠMEHLÍKOVÁ: Žena jako soudkyně
a otázky diskriminace z důvodu pohlaví
v soudnictví a jako předmět civilního soudního řízení
100
Zuzana TRÁVNIČKOVÁ: Feministický pohled
na mezinárodní právo
113
5
Mária ADAMCOVÁ: Žena ako politický aktér demokracie
6
Úvodné slovo
Odborná literatúra o ženách nemala do začiatku 20.
storočia presne vymedzený okruh problémov. Údaje o osudoch
žien boli zdokumentované najmä ako štatistické ukazovatele.
Ženy boli vnímané ako nositeľky tradičných úloh – matka,
manželka, vychovávateľka, prípadne im bol venovaný priestor v
oblasti výskumu, ktorý zmapoval ich prínos v oblasti vedy,
školstva, kultúry, osvety, zdravotníctva, ako aj v iných oblastiach.
Prínos sa však málokedy hodnotil z hľadiska významu v tej-ktorej
oblasti. Hodnotil sa skôr ako mimoriadna, pre ženu nie celkom
obvyklá aktivita, súvisiaca skôr s emancipáciou (19. storočie tomu
hovorilo výstrednosť) ako s talentom.
20. storočie, najmä jeho druhá polovica, priniesla do
odbornej literatúry a vedy nový prvok – čoraz viac sa aktivizovalo
hnutie feminizmu. Rozumieme pod ním nielen nebývalú
aktivizáciu žien vo verejnej sfére, ale aj nový prístup k výskumu,
novú metodológiu, iný spôsob analýz, iné témy.
Feminizmus má mnohé podoby – od klasického chápania
ako hnutie za práva žien, cez feministickú filozofiu, gender
výskumy až po najnovšie feministické teórie – teória
medzinárodných vzťahov, ekofeminizmus, feministická teória
rozvojových krajín, mainstreaming.
Jednou zo zvláštností súčasného vedeckého skúmania je
skutočnosť, že vzájomné pôsobenie jednotlivých špecifických
vied vedie k metodologickej konvergencii. Teoretický systém
jednej vedy sa môže stať metódou skúmania inej vedy. To je aj
prípad feminizmu – skôr ako ucelená teória, sa v dnešnej podobe
prezentuje ako špecifický metodologický prístup k známym
faktom v sociálnych, politických a ďalších humanitných
disciplínach. Prispieva tak k budovaniu nových štruktúr, nových
informácií, nových korelácií a nových záverov.
Efektívnosť tejto feministickej metódy sa ukázala veľmi
vysoká, dynamická a pružná. Konkrétne treba vyzdvihnúť najmä
dva aspekty tohto postupu. Prvým je empiricko-pragmatický
aspekt – skúmanie sa zameriava na mapovanie podmienok
v akých žena žije, pracuje, tvorí, vychováva deti, aké má
postavenie z hľadiska zabezpečenia jej práv v manželstve.
Rovnako dôležitou súčasťou postavenia žien je aj ich situácia,
7
8
v ktorej sa ocitnú po rozvode, pri adopcii dieťaťa alebo pri iných
vážnych životných situáciách. Napokon aj spôsob jej
profesionálneho uplatnenia, spôsob ako sa môže uplatniť
v politickom živote či v občianskych aktivitách. Z hľadiska týchto
samozrejmých práv existujú priepastné rozdiely medzi ženami
v rôznych krajinách, o ktorých treba diskutovať.
Druhý aspekt by sme mohli nazvať teoretickokorelačným. Feministické teórie medzinárodného práva,
medzinárodných vzťahov, kulturológie, etnológie, politológie,
občianskeho aktivizmu – pacifizmu - ponúkajú úplne nový pohľad
na danú problematiku. Skúmajú kultúry, rasy, etniká, národy,
štáty a ich atribúty, právo, suverenitu, bezpečnosť nie ako dané
historicky konštituované celky s mnohými aktérmi (premennými),
ale ako štruktúry kde stále panuje, od úsvitu ľudskej spoločnosti
zavedené rozdelenie na dominantných a podriadených.
Dominantní sú muži a všetky mužské prvky hierarchie – štát,
cirkev, vláda, armáda, stratégia a i.. Podriadené sú ženy a ich sféry
– domácnosť, rodina, výchova. Rozdelenie spoločnosti na polis
a oikos je pevné a mení sa len veľmi pomaly. Predstaviteľky
feministických hnutí sa pýtajú: „Musí to tak byť aj dnes? Nie je
moderná civilizácia už natoľko vyspelá, aby odstránila
dichotómiu - slabý a silný, nezávislý a závislý, s právami a bez
práv - zo všetkých sfér, súkromnej i verejnej?“
Jednou z charakteristických čŕt všetkých ženských hnutí,
aj feminizmu je skutočnosť, že uprednostňuje štrukturálne,
čiastkové zmeny – metódu postupových krokov, a to bez
revolúcií, vojen a prevratov. Naopak, chce naprávať, budovať,
meniť k lepšiemu a kultivovať. Preto aj feministický prístup
k skúmaniu a jeho metódy môžeme považovať za alternatívu ako
kultivovať vedu a spoločnosť. Budúcnosť vedy ako i ľudskej
spoločnosti je naozaj v alternatívach. Doba osamelých géniov
pominula.
Nastúpili
tvorivé
tímy,
interdisciplinárna
a medzinárodná spolupráca širokospektrálnych vedeckých
pracovísk. Aj feminizmus má takéto ambície – byť jednou
z možností, ako poznať a zlepšiť svet, prispieť k pokusu budovať
humánnejšiu alternatívu.
Ak by sme sa autoriek a autorov príspevkov v tomto
zborníku opýtali, či sa považujú za teoretikov feminizmu,
pravdepodobne by povedali, že nie. Postupovali však spôsobom,
aký je uvedený vyššie – metódou, ktorá analyzuje a vypovedá
o špecifickej problematike z hľadiska ženy. Rôzne vedecké,
pedagogické a iné pracoviská v ČR a SR prezentujú
prostredníctvom autoriek a autorov množstvo analýz, týkajúcich
sa minulosti a prítomnosti slovenskej i českej proveniencie, ale aj
iných európskych štátov, USA a rozvojových krajín nevynímajúc.
Práve preto je výpovedná hodnota zborníka výnimočná. Poskytuje
správu o stave spoločnosti vo vzťahu k ženám a ich problémom.
Veríme, že posolstvo, ktoré chceli autorky a autori tohto
zborníka odovzdať, je prenosné a bude inšpiráciou nielen pre
ďalší výskum a bude ho možné akceptovať aj v praxi.
9
10
Jana Lasicová
PRÁVNÍ POSTAVENÍ ŽENY
V PRACOVNĚPRÁVNÍCH VZTAZÍCH
Gabriela Halířová 1
Resume
Příspěvek je zaměřen na postavení ženy v pracovněprávních vztazích v
minulosti a především v současnosti. Pozornost je věnována zejména
promítnutí směrnic Evropských společenství o zásadě rovných
příležitostí do pracovněprávní oblasti (rovné zacházení mužů a žen v
oblasti přístupu k zaměstnání, odměňování, pracovních podmínek,
funkčního postupu apod.) a směrnic ES definujících přímou a nepřímou
diskriminaci, sexuální obtěžování, které byly promítnuty do českého
zákoníku práce s účinností od 1. března 2004. Dále je pojednáno o
problematice genderové nerovnosti a problémech žen na poli sladění
rodinného a profesního života.
Klíčová slova
rovné zacházení, diskriminace, pracovněprávní vztahy, rodinné a
pracovní povinnosti
Ženy mají v současné době významnou a důležitou úlohu
v ekonomickém, sociálním, kulturním a politickém životě
společnosti, t.j. ve všech jejich sférách. V minulosti tomu však tak
zdaleka nebylo. Po celá staletí zaujímala žena ve společnosti
nerovnoprávné postavení a byla diskriminována takřka ve všech
oblastech veřejného života. Až v posledních desetiletích došlo
k výrazným a podstatným změnám v postavení žen a pohledu na
ně a k plné rovnoprávnosti s muži. V některých sférách veřejného
života však nerovnost mezi muži a ženami nebyla plně
odstraněna, což se nejvýrazněji projevuje právě v oblasti
pracovněprávních vztahů, konkrétně u zaměstnávání žen a v
situaci na trhu práce.
Zaměstnanost žen všeobecně narostla zejména po druhé
světové válce. Jejich ekonomická činnost a zapojení se do
pracovního procesu byly ovlivněny několika okolnostmi.
1
JUDr. Gabriela Halířová pôsobí na Právnickej fakulte Univerzity
Palackého v Olomouci, ČR. e-mail: [email protected]
11
Bezprostředně po válce se jednalo především o důvod související
s hospodářským rozvojem společnosti, kdy muži již sami nemohli
zastávat všechny funkce, pracovní posty, vykonávat práce ve
všech sférách ekonomiky a žen bylo zapotřebí. Dnes je již vysoká
zaměstnanost žen dána spíše na jedné straně postupným
zvyšováním kvalifikace a vzdělanosti žen, jejich snahou zapojit se
do veřejného života, budovat kariéru a také vyrovnat se mužům,
na straně druhé též zvýšit příjem rodiny a její životní úroveň,
jelikož v naší společnosti udržení životního standardu rodiny
většinou vyžaduje dva paralelní příjmy. Dnes je proto ekonomická
aktivita žen prakticky nezbytná.
České ženy vstoupily masově na český trh práce v 50.
letech minulého století v souvislosti s rozkvétající industrializací.
Ač byla rovnoprávnost žen a mužů garantována již tehdejším
právním řádem (čl. III Ústavy 9. května z roku 1948, čl. 20
Ústavy ČSSR z roku 1960), neznamenala však rovné příležitosti
pro obě pohlaví. Po dlouhých 40 let byla ženě komunistickým
režimem přisouzena role pracovnice plně pracovně vytížené. Ženy
tak v tehdejším socialistickém Československu plně pocítily
problém tzv. dvojí zátěže, t. j. v práci a zároveň v domácnosti a
rodině, čímž současně výrazně vynikl daleko závažnější problém,
a to nerovné postavení žen vůči mužům.
I po politických a ekonomických změnách v naší
společnosti v roce 1989 tradičně vysoká zaměstnanost žen
přetrvává a takřka se nemění. Pracovní trh je již dlouhodobě
adaptován na ženskou pracovní sílu, která zůstává jeho důležitou a
nedílnou součástí.
1. Zásada rovného zacházení
Mezi základní principy fungování demokratické a
občanské společnosti patří zásada občanské rovnosti, která je
nevyhnutelný předpokladem dosažení rovnosti mezi muži a
ženami. Požadavek vzájemné rovnosti bez zřetele na pohlaví tedy
doplňuje princip občanské rovnosti a je chápán jako variantní
vyjádření tohoto obecného demokratického principu.2
V našem právním řádu je všem lidem ve společnosti
garantováno rovné postavení a zaručena základní práva a svobody
2
NOVÁKOVÁ, J. Princip rovného zacházení s muži a ženami v českém
právním řádu. In.: Sociální politika, č. 7-8/2001, s. 2.
12
ve všech oblastech života v Listině základních práv a svobod3
(dále jen “Listina”). Princip občanské rovnosti je zakotven v čl. 1
Listiny, který stanoví: Lidé jsou svobodní a rovní v důstojnosti i
v právech. Základní práva a svobody jsou nezadatelné,
nezcizitelné, nepromlčitelné a nezrušitelné. Požadavek rovnosti
občanů bez ohledu na různé okolnosti a skutečnosti (tzv.
diskriminační důvody) obsahuje čl. 3 Listiny: Základní práva a
svobody se zaručují všem bez rozdílu pohlaví, rasy, barvy pleti,
jazyka, víry a náboženství, politického či jiného smýšlení,
národního nebo sociálního původu, příslušnosti k národnostní
nebo etnické menšině, majetku, rodu nebo jiného postavení.
Zásada rovného zacházení bez ohledu na pohlaví, resp.
zákaz diskriminace je zakotvena ve významných mezinárodních
dokumentech a smlouvách, které Česká republika ratifikovala a
jsou tedy součástí našeho právního řádu.4
Především v souvislosti se závazkem harmonizovat český
právní řád s legislativou Evropských společenství (dále jen “ES”),
jejíž nedílnou součást tvoří rovné příležitosti žen a mužů, byl
princip rovnosti pohlaví začleněn do celé řady právních předpisů,
které se však týkají výhradně pracovněprávní problematiky – do
jiných společenských vztahů nebyla zásada rovného zacházení
bez ohledu na pohlaví legislativně začleněna. Z pracovněprávní
oblasti to jsou zákoník práce (zákon č. 65/1965 Sb., zákoník
práce, ve znění pozdějších předpisů), zákon č. 1/1991 Sb., o
zaměstnanosti, ve znění pozdějších předpisů, a oblast odměňování
(zákon č. 1/1992 Sb., o mzdě, odměně za pracovní pohotovost a o
průměrném výdělku, ve znění pozdějších předpisů, a zákon č.
143/1992 Sb., o platu a odměně za pracovní pohotovost
3
Usnesení předsednictva České národní rady č. 2/1993 Sb., o vyhlášení
Listiny základních práv a svobod jako součást ústavního pořádku České
republiky, jak vyplývá ze změny provedené ústavním zákonem č.
162/1998 Sb.
4
Patří sem Úmluva OSN o odstranění všech forem diskriminace žen
sjednaná v New Yorku v roce 1979, Evropská sociální charta vyhlášená
Radou Evropy v roce 1961 v Turínu, úmluvy Mezinárodní organizace
práce o diskriminaci č. 111 z roku 1958 a o stejném odměňování
pracujících mužů a žen za práci stejné hodnoty č. 100 z roku 1951,
Úmluva o ochraně lidských práv a základních svobod vyhlášená Radou
Evropy v roce 1950, Mezinárodní pakt OSN o občanských a politických
právech přijatý roku 1966.
13
v rozpočtových a některých dalších organizacích a orgánech, ve
znění pozdějších předpisů).
Do našeho právního řádu byly v souvislosti s touto
otázkou promítnuty směrnice ES č. 76/207/EC, o realizaci zásady
rovného zacházení pro muže a ženy, pokud jde o přístup
k zaměstnání, odbornou přípravu, služební povýšení a pracovní
podmínky, a č. 75/117/EEC, o sladění zákonů členských států,
týkající se uplatnění zásady stejné odměny pro muže a ženy.
České pracovní právo tak bylo v této oblasti plně sladěno
s právem ES.
Ještě před přistoupením České republiky do Evropské
unie byly do českého právního řádu implementovány další nové
směrnice ES, které se týkají rovného zacházení a zákazu
diskriminace, a to s účinností od 1. 3. 2004. Jedná se o směrnici č.
2000/43/ES, o provádění zásady rovného zacházení mezi osobami
bez ohledu na jejich rasový nebo etnický původ, směrnici č.
2000/78/ES, která stanoví obecný rámec pro rovné zacházení
v zaměstnání a povolání, a konečně směrnici č. 2002/73/ES,
kterou se novelizuje směrnice o rovném zacházení s muži a
ženami z roku 1976 (č. 76/207/EHS). Uvedené směrnice kromě
jiného obsahují definici přímé a nepřímé diskriminace a směrnice
z roku 2002 rovněž vymezuje pojem obtěžování a sexuální
obtěžování.
Zásada rovného zacházení, příhodněji někdy
označovaná jako zásada rovných příležitostí, tedy představuje
především realizaci zásady stejného zacházení s muži a ženami,
která znamená zákaz diskriminace z důvodů pohlaví, a která je
v právu ES považována ze jedno ze základních práv.5
Do zákoníku práce (zákon č. 65/1965 Sb., zákoník práce,
ve znění pozdějších předpisů) byla zásada rovného zacházení
znamenající zákaz diskriminace a s ní související otázky
začleněny s účinností od 1. ledna 2001 (zákon č. 155/2000 Sb.),
resp. od 1. března 2004 (zákon č. 46/2004 Sb.). Tyto dvě novely
podrobněji rozvádí princip rovného zacházení. Jedná se zejména o
oblasti rovného zacházení se všemi zaměstnanci, zákaz
diskriminace v pracovněprávních vztazích, institut rodičovské
dovolené, kterou se transformovala dosavadní další mateřská
5
KUBÍNKOVÁ, M. a kol. 2000. Zákoník práce po novele s účinností od
1. 1. 2001, 2. vydání, Sondy, Praha, s. 18.
14
dovolená tak, aby se možnost pečovat o dítě stala reálně
dosažitelnou pro oba rodiče, a to za stejných podmínek, zákaz
nežádoucího sexuálního chování na pracovišti a nároky
zaměstnanců v případě porušení zásady rovného zacházení nebo
diskriminace.
V textu zákona je zásada rovných příležitostí výslovně
zakotvena v ustanoveních § 1 odst. 3 a odst. 4 zákoníku práce
(dále jen “ZP”). V § 1 odst. 3 je vyjádřena takto: Zaměstnavatelé
jsou povinni zajišťovat rovné zacházení se všemi zaměstnanci,
pokud jde o jejich pracovní podmínky včetně odměňování za práci
a jiných peněžitých plnění a plnění peněžité hodnoty, odbornou
přípravu a příležitost dosáhnout funkčního nebo jiného postupu
v zaměstnání. Přičemž je dále stanoveno, že za nerovné zacházení
se nepovažuje rozlišování, které stanoví zákoník práce nebo
zvláštní právní předpis nebo kdy je pro to věcný důvod spočívající
v povaze práce, kterou zaměstnanec vykonává a který je pro
výkon této práce nezbytný.
Z uvedeného ustanovení je patrné, že zákoník práce
upravuje tuto zásadu podstatně širším způsobem, poněvadž
zaměstnavatelé musí zajistit rovné zacházení se všemi
zaměstnanci nejen z ohledem na pohlaví, ale též z ohledem na jiné
buď trvale (barva pleti, národnost, rasa, jazyk, sociální původ atd.)
nebo dočasně (věk, zdravotní stav, majetek, členství v politické
straně či odborové organizaci, rodinný stav atd.) neměnné
okolnosti či znaky. I když v praxi se pravděpodobně zásada
rovného zacházení projeví zejména ve vztazích k ženám a
mužům, podle mého názoru zákonodárce při jejím začlenění do
zákoníku práce zvolil velice vhodný způsob, který postihuje celou
škálu možného odlišného chování a přijímání rozdílných opatření
zaměstnavatele vůči zaměstnancům.
V každodenní činnosti zaměstnavatele zásada rovného
zacházení znamená, že v oblasti pracovních podmínek (jako jsou
např. odměňování, dovolená na zotavenou, úprava pracovní doby,
přestávky a překážky v práci, bezpečnost a ochrana zdraví při
práci, skončení pracovního poměru), v otázce přístupu k profesní
kariéře a odborné přípravě již nesmí existovat diskriminace. Pro
zaměstnavatele to znamená zejména povinnost nebrat v úvahu při
funkčním postupu příslušnost k pohlaví nebo rodinnému stavu,
totéž platí o zařazování zaměstnanců do kursů ke zvýšení nebo
15
prohloubení kvalifikace, účasti na školení, při zaškolování a
zaučení zaměstnance a pod..
I dnes po změně právní úpravy lze bohužel konstatovat, že
především v otázce funkčního postupu a získání vedoucího místa
jsou ženy bezpochyby znevýhodňovány. Muži na vedoucích
postech vidí zase raději muže a upřednostňují mužské kolektivy.
Ženy, pokud chtějí vedoucího místa dosáhnout, musí vyvinout
mnohem větší úsilí než muž a musí prokázat větší výsledky než
muž, protože při srovnatelných výsledcích jejich práce je vždy
dávána přednost muži.
V § 1 odst. 4 ZP je zakázána přímá i nepřímá
diskriminace zaměstnanců z důvodů, které jsou v tomto
ustanovení vymezeny – s ohledem na téma tohoto příspěvku platí
mimo jiné i zákaz diskriminace s ohledem na pohlaví, čímž je
rozuměna i diskriminace z důvodu těhotenství nebo mateřství, na
sexuální orientaci, manželský a rodinný stav nebo povinnosti
k rodině. Jde o tzv. diskriminační znaky a jejich výčet je v tomto
ustanovení taxativní. Výčet diskriminačních znaků uvedených
v zákoníku práce vychází z demonstrativního výčtu uvedeného
v čl. 3 odst. 1 Listiny a ZP jej dále rozšiřuje a zpřesňuje.
V ust. § 7 odst. 4 až 6 ZP jsou stanoveny druhy
individuálních nároků zaměstnance pro případ porušení rovnosti
zacházení nebo diskriminace a zakazují se opatření
zaměstnavatele přijatá v odvetě za to, že se zaměstnanec domáhá
svých práv a nároků. Postižený zaměstnanec má právo domáhat se
v případě porušování práv a povinností vyplývajících z rovného
zacházení nebo diskriminace, aby zaměstnavatel od takového
jednání upustil, odstranil jeho následky a aby mu bylo dáno
přiměřené zadostiučinění, čímž je míněna morální satisfakce
(např. omluva). Až totiž v konkrétním případě nebude postačující
upuštění od nežádoucího jednání, protože byla ve značné míře
snížena důstojnost zaměstnance nebo jeho vážnost na pracovišti,
má zaměstnanec právo na náhradu nemajetkové újmy v penězích.
O výši náhrady rozhoduje soud. Jde o obdobnou právní ochranu
osobnosti, která je známa z občanského zákoníku6.
6
Ve vztahu k obecné občanskoprávní ochraně osobnosti (§ 11 – 13
občanského zákoníku) jde o zvláštní prostředek ochrany osobnosti, a to
osobnosti zaměstnance, pokud byla zaměstnavatelem porušena zásada
rovného zacházení nebo došlo k diskriminaci.
16
2. Pozitivní opatření
Vzhledem k současné situaci na trhu práce a postavení
žen při zaměstnávání – především vdaných či osamělých
s malými dětmi nebo mladých a svobodných – a při prosazování
principu rovnosti nabývá na významu přijímání tzv. pozitivních
opatření. Jedná se o mimořádná a dočasná opatření, jejichž cílem
je vyrovnání výrazných rozdílů v zastoupení mužů a žen. Na
problematiku těchto pozitivních opatření reaguje i poslední novela
zákoníku práce (zákon č. 46/2004 Sb.) v ust. § 1 odst. 5 – jsou v
něm vymezena základní pravidla pro přijímání pozitivních
opatření ve prospěch méně zastoupeného pohlaví směřující
k rovnoměrnému zastoupení mužů a žen. Ustanovení výslovně
stanoví, že dočasné opatření zaměstnavatele, jímž se poskytují
zvláštní výhody pro usnadnění pracovního zapojení méně
zastoupeného pohlaví nebo se předcházejí či kompenzují
nevýhody v jeho funkčním nebo jiném postupu, nelze považovat
za diskriminaci. Postup zaměstnavatele však nesmí směřovat
v neprospěch zaměstnance opačného pohlaví, jehož kvality jsou
vyšší než kvality zaměstnanců přijímaných do pracovněprávního
vztahu současně s ním.
Názory na přijímání opatření, které zaručuje určité
skupině absolutní a nepodmíněnou prioritu např. pro přijetí do
zaměstnání, se různí – na jedné straně jsou vnímána jako
odporující zásadě rovného zacházení a naopak na straně druhé
jsou taková opatření odstraňující existující příčiny faktické
nerovnosti považována za vhodná a potřebná. Podle mého názoru
jsou pozitivní opatření žádoucí a velmi nutná. Kromě toho, že
stále převažuje diskriminace žen v oblasti přístupu k zaměstnání a
jeho získání, mezi nejzávažnější problémy dále patří segregace
pracovního trhu podle pohlaví, feminizace některých odvětví
(školství, státní správa, textilní výroba, zdravotnictví), nižší
výdělky žen a jejich mzdové znevýhodňování, obtížnější
dosahování řídích a rozhodovacích pozic jak v soukromé, tak ve
veřejné sféře, tendence preferovat při propouštění ženy a pod...
Veškerá opatření, jejichž cílem je překonat diskriminaci v těchto
oblastech, je nutné považovat za pozitivní a v dnešní době velice
potřebná.
Tato mimořádná a dočasná opatření musí být nejen
přijímána, ale především důsledně prosazována ve všech
17
potřebných oblastech. Pokud tedy např. ženy, které se hlásí na
pracovní místo, splňují naprosto stejné předpoklady a požadavky
pro výkon určitého povolání jako muži a u zaměstnavatele je
zaměstnáno nepoměrně více mužů než žen, přijme zaměstnavatel
do pracovního poměru tyto ženy, aby bylo dosaženo
rovnoměrného zastoupení obou pohlaví.
Stejně tak v případě funkčního postupu, zvyšování
kvalifikace a pod..1
3. Harmonizace rodinného a pracovního života
Odstranit nerovné zacházení s muži a ženami je a ještě
bude bezpochyby dost obtížná a dlouhodobá záležitost, jelikož
rozdíly mezi pohlavími v oblasti zaměstnávání mají původ
zejména
v předsudcích a
stereotypních společenských
představách, jež předurčují ženy a muže k výkonu určitých
“ženských” a “mužských” povolání. V důsledku těchto postojů
posléze dochází k tzv. horizontální segregaci (výskyt
feminizovaných oborů jako je školství či zdravotnictví) a
segregaci vertikální (vysoký počet žen v nižších funkcích či
opačně
jejich
nedostatečné
zastoupení
ve
funkcích
rozhodovacích). Oba typy segregace mají přímou souvislost
s rozdílem ve výši pracovních příjmů mužů a žen, tedy s mírou
ekonomické nezávislosti žen.
V české společnosti silně zakořenilo a stále přetrvává
povědomí o rozdělení mužských a ženských rolí v rodině, podle
kterého většina odpovědnosti v rodině leží na bedrech ženy, a
1
Srov. rozsudek Evropského soudního dvora (dále “ESD”) č. 450/93 ve
věci Eckhard Kalanke versus spolková země Brémy – v této kauze se
jednalo o automatické upřednostňování žen při rozhodování, kdo ze
stejně kvalifikovaných kandidátů různého pohlaví bude povýšen. ESD
judikoval ve prospěch žalobce, který napadal aplikaci zákona spolkové
země Brémy z roku 1990, a shledal, že příslušné ustanovení zákona je
v rozporu s čl. 2 odst. 4 směrnice č. 76/207/EHS, tudíž nelze takto
upřednostňovat ženy před muži. Naproti tomu v jiném rozsudku č. C409/95 ve věci Helmutt Marschall versus spolková země Severní Porýní
– Westfálsko ESD usoudil, že vnitrostátní právní předpis, který
vyžaduje, aby v případech, kdy je méně žen než mužů na úrovni určitého
postu ve veřejných službách a jak ženský, tak mužský kandidát na tento
volný post je stejně kvalifikovaný, byla dána přednost kandidující ženě,
není v rozporu s požadavkem článku 2 odst. 4 směrnice.
18
úlohou muže je její finanční zajištění. Stalo se samozřejmostí, že
tradiční rolí ženy je role matky a pečovatelky o rodinu a děti, jež
je všeobecně považována za zcela přirozenou a neměnnou. Avšak
i současné ekonomické a kulturní faktory nutí v určitých fázích
rodinného cyklu, t. j. po narození dítěte a dočasném odchodu ženy
do domácnosti, partnery k návratu k tradičnímu rozdělení
genderových rolí.
Žena s mateřstvím často přebírá kromě dominantní role
pečovatelky o dítě také většinu povinností týkajících se vedení
domácnosti, zatímco muž v rámci maximalizace svého příjmu
přistupuje často k přesčasové práci, aby naplnil roli hlavního
živitele rodiny. A tato jeho role jej zase zpětně vzdaluje od role
otce, který působí na výchovu dítěte a formuje jej. Role manželky,
hospodyně a pečovatelky o děti, kterou na sebe žena přebírá
v období čerpání mateřské a rodičovské dovolené, se pak dostává
do konfliktu s její rolí pracující ženy v období návratu na trh
práce.
Tento přístup však ve svých důsledcích vede
k neúměrnému dvojímu zatížení žen a k nesouladu mezi rodinným
a pracovním životem. Diskriminace žen na pracovním trhu se tak
odvíjí od předpokladu jejich stávajících či budoucích
rodičovských a rodinných povinností a poté pokračuje
v souvislosti s tím, že žena již děti má.
Ač by se mohlo zdát, že zakořeněné chápání mužských a
ženských rolí ve společnosti je důsledkem vývoje, kterým naše
země v minulosti prošla, a od 90. let dochází k postupným
změnám v myšlení lidí, bohužel tomu tak není. Z posledních
výzkumů vyplývá, že rodiče nahlížejí na rozdělení mužských a
ženským rolí velmi konzervativně – více než tři čtvrtiny lidí jsou
přesvědčeny, že o malé dítě se má starat převážně žena, a samy
ženy se domnívají, že při výchově dětí hrají důležitější roli než
muži. Drtivá většina lidí pak roli živitele přisuzuje muži.2
Podle mého názoru některými možnými a vhodnými
kroky, které by výrazně pomohly v oblasti sladění profesního a
rodinného života žen, byly například tyto:
- Umožnit ženám pracovat u svého zaměstnavatele na částečný
2
Průzkum Sociologického ústavu a Centra pro výzkum veřejného
mínění z prosince 2003, In: Češi lpí na tradiční dělbě role otce a matky
v rodině, MF Dnes, 9. 2. 2004, s. A/5.
19
úvazek po dobu čerpání rodičovské dovolené, aby si udržely
profesní kontakty, mohly si prohlubovat kvalifikaci,
seznamovat se s dalšími novými poznatky ve svém oboru a
nevypadly tak z pracovního procesu. Tímto způsobem by se
jejich profesní kariéra stala stabilnější a mohly by dosahovat
stejných odborných zkušeností jako muži. V současnosti však
tím, že jejich pracovní kariéra je často zbržděna v důsledku
péče o děti, naopak muži dosahují stabilnější pracovní dráhy a
mají větší odborné a profesní zkušenosti, což je právě jednou
z příčin existujícího rozdílu v odměňování obou pohlaví.
- Zřizovat pro ženy na rodičovské dovolené rekvalifikační
programy, hledat nové formy práce a nové flexibilní metody
pro znevýhodněné skupiny žen, např. teleworking.
- Ke vhodnému sladění rodinného a pracovního života žen by
také přispělo, aby se změnila forma a úroveň zabezpečení
zaměstnankyň během mateřské dovolené Domnívám se, že je
žádoucí, aby se peněžitá pomoc v mateřství3 poskytovala ve
výši průměrné čisté mzdy, t. j. odstranit pro účely zajištění
žen redukční a absolutní hranice denního vyměřovacího
základu4.
- Též hmotné zajištění osob po dobu rodičovské dovolené není
řešeno adekvátně. Pro výdělečně činné osoby, které využitím
práva na rodičovskou dovolenou ztrácejí příjem z výdělečné
činnosti, by měla být zakotvena speciální dávka zohledňující
jejich předchozí ekonomickou aktivitu. Pouze pro
nevýdělečné občany by zůstal stávající rodičovský příspěvek5.
Je všeobecně známé a prokázané, že se dnes Česká
republika potýká s nízkou porodností a jaké nepříznivé důsledky
to má a bude mít pro budoucnost naší společnosti. Mnoho žen
v důsledku špatné rodinné politiky dává přednost kariéře či
3
Dávka nemocenského pojištění náležející z důvodu těhotenství, porodu
a péče o narozené dítě po dobu 28 týdnů, popř. 37 týdnů.
4
Jedná se průměr započitatelných příjmů zaměstnance zjištěný
z rozhodného období, který připadá na jeden kalendářní den; dále se
však redukuje na základě dvou redukčních hranic, z nichž druhá je
současně absolutní, tj. je stanovena maximální výše denního
vyměřovacího základu.
5
Dávka státní sociální podpory (§ 30 a násl. zákona č. 117/1995 Sb., o
státní sociální podpoře, ve znění pozdějších předpisů).
20
odkládá úmysl mít rodinu až na pozdější dobu, kdy se finančně
zajistí, což následně většinou vede k tomu, že mají jen jedno dítě
nebo nemají děti vůbec. Mnoho rodičů si také z ekonomických
důvodů “pořídí” maximálně jedno dítě. K tomu připojme časté
zdravotní a psychické problémy, jež jsou spojeny s otěhotněním či
donošením plodu.
Tato situace se však podstatně nezlepší, spíše bude, jak
vyplývá z častých průzkumů, stále horší, pokud vláda a
zákonodárci nepřistoupí k podstatné změně stávající koncepce a
nezačnou přijímat a prosazovat nové, i nestandardní, kroky, které
napomohou ženám a tím i společnosti. Cílem je vytvořit pro obě
strany přijatelný kompromis, kdy by se žena mohla plně realizovat
v zaměstnání i v péči o dítě a nemusela se obávat o budoucnost
svoji a své rodiny.
LITERATURA
KUBÍNKOVÁ, M. a Kol. 2000. Zákoník práce po novele
s účinností od 1. 1. 2001. Sondy, Praha
MAŠKOVÁ, H. Mateřství v kontextu aktuálních legislativních
změn. In.: Sociální politika, 12/28, s. 15
NOVÁKOVÁ, J. Princip rovného zacházení s muži a ženami
v českém právním řádu. In.: Sociální politika, 7-8/27, s. 2
NOVÁKOVÁ, J. Veřejná diskuse na téma rovnost mužů a žen
(2). In.: Sociální politika, 10/27, s. 11
ŠTANGOVÁ, V. K připravované euronovele zákoníku práce. In.:
Právo a zaměstnání, 11/IX., s. 11
ŠTANGOVÁ, V. 1987. Postavení těhotných žen a matek
v pracovním právu a právu sociálního zabezpečení. Univerzita
Karlova, Praha
discrimination in almost all areas of public life and only in last ten
years basic and significant changes can be seen in the position of
women and view towards full equal position with men. In some
spheres inequality between men and women has not been
eliminated yet which is reflected especially in the area of
employment relations, particularly employment of women and
situation on the job market.
The story deals with the position of women in the labour law – is
presented the interpretation of the principle important for the area
of labour law and employment, i.e. principles of equal treatment
of all employees, respectively prohibition of discrimination. All
precautions accepted in favour of employed mothers are not end
in themselves but the main aim is to create suitable and acceptable
conditions for the participation of women in social work and their
involvement in employment process and together with it to create
such conditions for women which would allow them to take care
of children, i.e. to evoke such environment that women could
without any problems put together their family and working life.
ADRESA
JUDr. Gabriela Halířová
Právnická fakulta
Univerzity Palackého
tř. 17. listopadu 8
771 00 Olomouc
ČESKÁ REPUBLIKA
SUMMARY
Women take an important standing in economic, social, cultural
and political life of a society. Equal standing of women in a
society is guaranteed in Articles 1 and 3 of Charter of Human
Rights and Freedoms. In the past women were subject to
21
22
ŽENA A RODINA V SPOLOČNOSTI
Alena Holíková 1
Resume
V uvedenom príspevku sa venujeme uplatneniu ženy, a to nielen
v rodine ale aj v spoločnosti. Poukazuje na súvislosti medzi uplatnením
ženy v rodine ako manželky a matky a zároveň na jej uplatnenie na trhu
práce. Reálnym výskumom je poukázané na konkrétne fakty, ktoré sú
pre Slovensko typické a zároveň poukazuje na možnosti zmeny
v určitých citlivých otázkach.
Kľúčové slová
žena v rodine, deľba práce, výchova, mzdové ohodnotenie mužov a žien
Diskusie na túto tému zaznievajú z rôznych uhlov a
názory sú rôzne. Preto by sme radi stručne a jasne
charakterizovali postavenie ženy v rodine, v práci spoločnosti.
Keďže toto postavenie nie je ľahké a jednoznačné, preto by sme
radi poukázali na súvislosti s úlohou ženy ako manželky, matky,
ale i modernej ženy uplatňujúcej sa v spoločnosti na postoch
o ktorých pred nedávnom nemohla ani len snívať. V minulosti
boli posty mužov a žien presnejšie definované. Od praveku bol
muž živiteľom rodiny a pokiaľ by nič neulovil, rodina by zomrela
od hladu. Lenže časy sa menia a zo žien “udržovateliek ohňa” sa
stávajú bytosti emancipované, a niekedy dokonca zarábajúce viac
než muži. A tu niekde možno nastáva akýsi zdanlivý (možno
reálny) problém narušenia rovnováhy. Ako to vlastne je? A ako to
presne má fungovať? Existuje reálna rovnosť šancí? Kto má byť
dominantný, a kto podriadený? Majú byť obaja vo svojich
pozíciách vyrovnaní? Vieme, že v minulosti do určitých oblastí
ženy jednoducho nemali nárok na vstup. V dnešnej dobe sa vývoj
zmenil a niektoré ženy stoja na čele rôznych podnikov, ktoré pod
ich vedením dosahujú veľmi dobré výsledky. Popritom sa
nezriedka musia starať aj o výchovu detí a domácnosť, hoci aj v
tejto oblasti nastali určité zmeny. Dnešný obraz ženy sa teda
podstatne líši od toho, ktorý bol v minulosti, keďže spája v sebe
už nielen predstavu obetavej manželky, matky, ale aj inteligentnej
a vzdelanej odborníčky v nejakej oblasti. Keď vychádzame
z biologických predpokladov, tak sa jednoznačne prikláňame
k názoru, že starostlivosť o dieťa je záležitosť, ktorú by mala
zastávať žena, ale v spolupráci s mužom. V dnešnej dobe to nie je
jednoduchá záležitosť. Z ekonomického hľadiska muži
v zamestnaní dosahujú vyšší zárobok, zabezpečujú rodinu,
považujú sa za dostatočne vyťažených v práci a zabúdajú na iné
hodnoty, ktoré život ponúka. Nie je to vo všetkých prípadoch, ale
v drvivej väčšine vzťahov. Úloha matky je však dôležitá a či si to
chceme alebo nechceme uvedomiť, práve matka zohráva
nesmierne dôležitá úlohu vo výchove budúcich generácií. Táto
úloha ženy býva často podhodnotená a plne neakceptovaná
spoločnosťou, pretože nie je ekonomicky produktívna pre
spoločnosť. Určité hodnoty sa nedajú odmerať a klasifikovať
v merateľných jednotkách, a predsa sú dôležité. Preto by sme radi
poukázali na to, že materská dovolenka nie je ohodnotená ani
ekonomicky, ani spoločensky, t. j. morálne. Starostlivosť o rodinu
sa vyžaduje a očakáva tak od ženy, ktorá je na materskej
dovolenke, ale aj od ženy pracujúcej. Spoločnosť stále zotrváva
v určitých stereotypoch, ako možno sledovať na výskume, ktorý
bol zameraný na sledovanie reálneho a nie ideálneho stavu. Keď
sa pozrieme na výskum, ktorý bol realizovaný IVO v r. 2002,
môžeme z neho vyčítať pár údajov ako napr.
Tabuľka č.1: Kto reálne vykonáva tieto činnosti vo Vašej
domácnosti? (%)
ZásadneePrevažneeObaja PrevažneeZásadnee
muž
muž
rovnakoožena
žena
Starostlivosť o deti
Ženy
0
0
32
46
22
Muži
1
1
44
41
13
1
Ing. Alena Holíková pôsobí na Katedre ekonomických vied na Fakulte
politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici,
SR. e-mail: [email protected]
23
24
Tabuľka č. 2: Predstavy o ideálnych vzťahoch v rodine (%)
Nákupy potravín
Ženy
2
4
28
44
22
Muži
3
8
34
42
13
Ženy
1
1
10
43
45
Muži
1
3
12
47
37
Varenie
Bežné upratovanie
Ženy
1
1
17
48
33
Muži
1
2
22
54
21
Ženy
36
50
10
2
2
Muži
44
47
6
2
1
Vzdelanie Ženy
A
N
Deľba práce
A.V ideálnej rodine sa o
deti a domácnosť stará ZV
manželka
B. V ideálnej rodine sa
obaja manželia podieľajú SOU
rovnakým dielom
SV
VV
Rozhodovanie v rodine
A. Muž je hlava rodiny o
dôležitých
veciach ZV
rozhoduje on
B
Muži
A
N
B
23
16
61
34
19 47
17
15
68
27
20 53
11
6
16
12
73
82
20
13
15 65
18 69
15
15
70
31
18 51
7
12
81
23
18 59
3
3
12
10
85
87
16
8
14 70
10 82
19
31
50
26
32 42
13
26
61
21
28 51
8
5
20
24
72
71
12
9
24 64
25 66
Opravy v domácnosti
Vybavovanie po úradoch
Ženy
7
17
Muži
10
21
Zdroj: Inštitút pre verejné otázky, jún 2002
44
45
20
16
12
8
Z uvedenej tabuľky č. 1 vyplýva, že realita každodenného
dňa spočíva hlavne na pleciach ženy. Nakoľko ona sa podieľa na
každodennom chode domácnosti. Z uvedených odpovedí vyplýva,
že ona zásadne varí, upratuje nakupuje potraviny a stará sa o
opateru detí a členov rodiny. Keď sa pozrieme na informáciu
vybavovania po úradoch, tak najväčšia váha je na oboch
partneroch a jedine v oblasti opráv sú dominantní muži.
Tabuľka č. 2 je zostavená z odpovedí, ktoré by mužom aj
ženám vyhovovali z hľadiska ideálneho partnerstva, t. j. to čo oni
pokladajú za ich ideál a teda by boli šťastní a spokojní, keby sa
tento ideál naplnil.
25
B. Muž a žena sú partneri
a preto by mali o
SOU
dôležitých
veciach
rozhodovať spolu
SV
VV
Výchova detí
A. Pri výchove je potrebné
deti viesť k poslušnosti
ZV
bez
rozhodovania
a
diskutovania
B. Pri výchove je potrebné
deti zapájať do rodinných SOU
záležitostí
SV
VV
Zdroj: Inštitút pre verejné otázky, jún 2002
A – súhlasím s tvrdením A
N - neviem
B – súhlasím s tvrdením B
26
Ako možno pozorovať, aj muži aj ženy by boli radi, keby
ich vzťah bol založený na rozdelení práce rovnakou mierou pre
oboch partnerov, čo dokumentujú aj odpovede prvej otázky (68 %
žien, 56 % mužov). Keď sa pozrieme na tabuľku č. 1, kde deľba
práce je reálne rozvrhnutá väčšinou pre ženy a pomerne málo pre
mužov a zhodnotíme to so stavom, ktorý by bol pre mužov aj
ženy ideálny, možno sledovať výrazný rozdiel. Muži radi
prezentujú pred tvárou spoločnosti vzťah muža a ženy, ktorý je
založený na rovnakých právach a povinnostiach, ale realita je iná.
Keď sa zameriame i na ostatné otázky, ako napr.
rozhodovanie v rodine (79 % žien, 61 % mužov), rovnako muži
ako i ženy odpovedali, že by radi spoločne rozhodovali o
dôležitých veciach. To isté možno dokumentovať i pri výchove
detí (62 % žien, 52 % mužov), kde obaja partneri sú ochotní viesť
deti ku komunikácii, a spolu s deťmi rozhodovať o rodinných
záležitostiach.
Z tabuľky č. 2 vyplýva, že muži aj ženy na Slovensku sa
nehlásia k patriarchálnemu modelu rodiny. Prikláňajú sa skôr
k modelu partnerských rovnocenných vzťahov. Pri tomto
hodnotení musíme podotknúť, že hlavným faktorom, ktorý dosť
ovplyvňuje odpovede je vzdelanie. So zvyšujúcim sa vzdelaním,
sa muži i ženy odkláňajú od názorov patriarchálneho modelu
a približujú sa k názorom partnerského modelu. Ako ukazuje
tabuľka, ženská a mužská časť interpretácie skutočnej deľby práce
v rodinách sa mierne odlišuje: Každá skupina väčšmi zdôrazňuje
vlastný príspevok k zvládnutiu rodinných povinností.
Graf č. 1: Kto sa vo vašej domácnosti venuje spravidla
starostlivosti o deti ?
S ta r o s tliv o s ť o d ie ť a
Možno teda polemizovať o tom, ktorá interpretácia ženská alebo mužská – je bližšia faktickému stavu. Správanie
mužov v rodine býva totiž často v rozpore s ideálom vyváženej
deľby povinností v rodine, ku ktorému sa navonok hlásia.1
V uvedenej problematike je ešte mnoho pojmov a
problémov, na ktoré by sa dalo poukázať a riešiť ich. Jedným
z dominantných je mzdové ohodnotenie žien ako i uplatnenie
v spoločnosti. Niekedy sa skutočne stáva, že mzdové ohodnotenie
ženy býva vyššie ako ohodnotenie muža, vtedy dochádza k určitej
demotivácii muža, keďže muži majú ešte stále hlboko vžitý pocit,
že oni nevyhnutne musia byť živiteľmi rodiny. Slovensko je
krajina, kde vo veľkej miere zo základných ekonomických
dôvodov by mali pracovať obaja partneri pre prospech rodiny, ale
v iných krajinách je prirodzené, že napr. žena zostáva v
domácnosti napr. Holandsko, Nemecko, Švajčiarsko a i..
Keďže existujú reálne príjmové nerovnosti a podľa
výskumu uskutočneného Štatistickým úradom (1996 - 2000), je to
preukázateľné v tabuľke č. 3, kde možno jasne vidieť, že
priemerná mzda žien dosahuje 75 % priemernej mzdy mužov.
Tabuľka č. 3: Podiel priemernej hrubej mesačnej mzdy žien na
mzde mužov v SR podľa vzdelania (1996 – 2000 )
Vzdelanie/ Roky
Zákl. vzdelanie
Str odb. vzdelanie
Stredné vzdelanie
Úplné SOV
Úplné SVV
Úplné SOV - OŠ
Vysokoškolské vzd.
Spolu SR
1996
75,7
69,5
78,5
73,3
80,3
72,5
74,7
74,5
1997
73,9
67,5
72,6
75,7
68,1
74,7
84,2
78,5
1998
72,4
69,5
71,5
78,6
76,7
74
72,2
77
1999
74,1
71,5
70
73,1
77,3
74,7
66,8
75
2000
72,6
70,7
74
74,1
77,9
71,8
65,4
75
Zdroj: Výberové zisťovanie o štruktúre miezd zamestnancov v SR.
Štatistický úrad SR 1997 – 2001. Bratislava
100%
80%
o b a ja
žena
m už
60%
40%
20%
0%
ZV
SOU
SV
V z d e la n ie
Prameň : Inštitút pre verejné otázky, jún 2002.
27
VV
1
BÚTOROVÁ, Z. – FILADELFIOVÁ, J. – CVIKOVÁ –
GYARFÁŠOVÁ, O. – FARKAŠOVÁ, K. 2003. Ženy, muži a rovnosť
príležitostí. In: Slovensko 2002 (Súhrnná správa o spoločnosti) IVO,
Bratislava
28
Priemerná mzda v národnom2 hospodárstve v roku 2000
predstavovala 11 430,- Sk. V odvetviach kde v prevažnej väčšine
pracujú ženy (školstvo, zdravotníctvo, sociálna sféra), táto mzda
nedosiahla ani úroveň 10 000, - Sk. Rovnaká vzdelanostná úroveň
mužov a žien ešte stále nezabezpečuje rovnakú odmenu za prácu.
Ženy mali nižšiu mzdu v každej vzdelanostnej kategórii. Jej
hodnota dosahovala od 65 % do 78 % mzdy mužov. S rastom
vzdelania sa táto disproporcia neznižuje. V skupine
vysokoškolsky vzdelaných žien a mužov v posledných dvoch
rokoch sa prejavuje najväčší mzdový rozdiel. V roku 2000
predstavovala priemerná mzda žien v tejto vzdelanostnej kategórii
iba 65 % mzdy mužov. Rozdiely môžu byť ovplyvnené iným
pracovným zaradením, viac mužov pôsobí v riadiacich pozíciách
v súkromnom sektore, kde sú mzdy celkovo vyššie. Môžu však
byť aj dôsledkom toho, že ženy sú väčšmi ochotné pracovať na
miestach s nižšou kvalifikáciou. Mzdové rozdiely medzi mužmi a
ženami sa vyskytujú vo všetkých zamestnaneckých kategóriách a
s rastúcou pozíciou sa neznižujú. U zákonodarcov a riadiacich
pracovníkov bolo zaostávanie miezd žien dokonca vyššie. Možná
príčina môže byť v type zamestnávateľskej organizácie. Vo
verejnom sektore je ohodnotenie podľa tabuliek, v súkromnom
sektore je hodnotenie voľnejšie.
Ďalším činiteľom je odlišná vzdelanostná dráha ako i
rozdiely v dĺžke praxe, kde muži dosiahnu vyššiu vzdelanostnú
úroveň skôr, ale ženy musia prerušiť pracovnú kariéru z dôvodu
materstva, opatrovania či ošetrovania členov rodiny a pod..
Rozdiely v mzdách mužov a žien sa rastúcim vekom prehlbujú a
možno konštatovať, že rodové rozdiely sa nachádzajú najmä
v zamestnaneckej segregácii, vo feminizácii niektorých odvetví a
profesií, v maskulinizácii riadiacich pozícií a v príjmovom
znevýhodňovaní žien. S danou problematikou ešte súvisí mnoho
tém, ktoré by sa dali charakterizovať a poukázať na možné
rozdiely medzi mužmi a ženami. Na záver by sme ešte spomenuli
oblasti, v ktorých sa uplatňujú ženy a v ktorých muži:
predpoklady fungovania manželstva; ekonomická sebestačnosť
partnerov; samostatné bývanie; finančná podpora rodičov;
predmanželské spolužitie; rodičovstvo a výchova detí a s tým
2
Štatistický úrad SR: Výberové zisťovanie o štruktúre miezd
zamestnancov v SR. Bratislava 1997 – 2001.
29
súvisiaca úcta k druhému pohlaviu. Ďalej výber správneho
partnera a vhodné naplánovanie rodiny; umelé prerušenie
tehotenstva, príp. problém slobodnej matky; antikoncepcia;
problém homosexuality, či drogovej závislosti; deľba rolí pri
výchove detí; rozvod alebo udržiavanie nevydareného manželstva;
starostlivosť o deti v prípade rozpadu rodiny. Týka sa to aj
problémov žien v zamestnaní – postavenia žien na určitom mieste
a správania mužov na tomto poste; postoje pri zvýhodňovaní
mužov - kto má lepšie možnosti pri postupe v kariére, žena alebo
muž ako nadriadená či nadriadený; dôstojnosť žien na pracovisku
a s tým súvisiace sexuálne obťažovanie; zdravý spôsob života u
žien a mužov; šport a aktívny pohyb; zdravá výživa; konzumácia
alkoholu; fajčenie; pôsobenie ženy a muža vo verejnom živote;
výhody žien oproti mužom a výhody mužov oproti ženám
a mnohé ďalšie.
LITERATÚRA
BÚTOROVÁ, Z. – FILADELFIOVÁ, J. – CVIKOVÁ –
GYARFÁŠOVÁ, O. – FARKAŠOVÁ, K. 2003. Ženy, muži a
rovnosť príležitostí. In: Slovensko 2002 (Súhrnná správa
o spoločnosti) IVO, Bratislava
Výberové zisťovanie o štruktúre miezd zamestnancov v SR.
Štatistický úrad SR 1997 – 2001. Bratislava
SUMMARY
This article is only short message about women’s enforcement in
family and society. Research about men and women meanings is
different as reality. You can see different between reward men,
women and also between post in firm or corporation.
ADRESA
Ing. Alena Holíková
Katedra ekonomických vied
FPVaMV UMB
Kuzmányho 1
30
974 01 Banská Bystrica
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
[email protected]
ŽENY NA TRHU PRÁCE V SLOVENSKEJ
REPUBLIKE1
Katarína Jasaňová 2
Resume
Príspevok sa zaoberá postavením žien na trhu práce na Slovensku
s akcentom na otázky, ako sa podieľajú na zamestnanosti,
nezamestnanosti atď. V tejto súvislosti poukazuje na súčasný stav
a najvýraznejšie problémy, ktoré je vzhľadom na rovnosť príležitostí na
trhu práce medzi pohlaviami na Slovensku potrebné zohľadniť.
Kľúčové slová
trh práce, genderové stereotypy, diskriminácia
Analýzy v posledných rokoch ukazujú, že medzi mužmi
a ženami v SR existujú mnohé nerovnosti, ktoré sa
najmarkantnejšie prejavujú práve na trhu práce. Napriek tomu, že
je ženám i mužom Ústavou SR i Zákonníkom práce zaistená
rovnosť v pracovnej sfére, skutočnosť je iná. Hoci už boli pod
tlakom Európskej únie prijaté viaceré zákony proti diskriminácii,
sú mladé ženy pri prijímacích pohovoroch do zamestnania nútené
pravidelne čeliť otázkam na rodinné plány. Na trhu práce je mladá
žena považovaná za vysoko neistú pracovnú silu tým, že môže v
budúcnosti odísť na materskú dovolenku. Muž sa s podobnými
otázkami takmer nestretáva. Vo všeobecnosti možno konštatovať,
že dnešný trh práce je k ženám krutý. Musia čeliť
nezamestnanosti, diskriminácii, zastrašovaniu a obťažovaniu.
V nadväznosti na to si kladieme otázku – je postavenie žien na
slovenskom trhu práce rovné? V čom spočívajú hlavné
nerovnosti? Vytipovali sme najmä tieto:
1.
Ženy figurujú na horších pracovných miestach, sú
finančne podhodnotené v porovnaní s mužským zárobkom. Podľa
1
Štúdia je výsledkom riešenia grantového projektu VUGA 6/2003.
Ing. Katarína Jasaňová pôsobí na Katedre rozvoja obcí, miest
a regiónov na Ekonomickej fakulte UMB v Banskej Bystrici, SR. e-mail:
[email protected]
32
2
31
oficiálnych štatistík sú priemerné platy žien v postkomunistickej
Európe o 20 až 30% nižšie v porovnaní s mužmi s rovnakou
kvalifikáciou. Čím viac sa stúpa v hierarchii, tým viac sa priepasť
prehlbuje. V krajinách EÚ sú mzdy žien v priemere o 19% nižšie
ako mzdy mužov. V súčasnej dobe slovenské ženy v rámci
rovnakej pozície, kvalifikácie a veku v porovnaní s mužmi
zarábajú až o 4000 Sk menej. Priemerná mzda žien za posledné
roky dosahuje cca 75% priemernej mzdy mužov, pričom ženy
dosahujú nižšiu mzdu v každej vzdelanostnej kategórii.
2.
Rozdiely v priemerných platoch mužov a žien
bývajú zdôvodňované ochotou mužov k nadčasom a k ďalšej práci
nad rámec pracovných požiadaviek, čo znamená ďalšiu
podmienku na ich lepšie finančné ohodnotenie. Väčšiu šancu na
trhu práce má ten, kto neobmedzene disponuje svojím časom
a v prípade potreby ho môže použiť v prospech firmy. Takmer
každý si dáva za požiadavku časovú neobmedzenosť pracovnej
doby. Pokiaľ chce žena uspieť na trhu práce, musí hľadať pomoc
u partnera, u blízkych príbuzných alebo voliť opatrovanie,
realizovať pracovné činnosti priamo alebo čiastočne doma
a pracovať na skrátený úväzok. A to je jej zo strany
zamestnávateľa nie vždy umožnené.
3.
Práca vykonávaná ženami sa často považuje za
menej hodnotnú- vo verejnej aj v súkromnej sfére je
podhodnocovaná. Ženy pracujú väčšinou v odvetviach, pre ktoré
je typické nižšie mzdové hodnotenie a majú nižší sociálny status.
Z týchto skutočností vyplýva výrazná rodová segregácia na trhu
práce (horizontálna aj vertikálna). Týka sa to sektorov ako je
zdravotníctvo, školstvo a sociálna starostlivosť.
4.
Aj keď je v tejto Európe, ktorá sa rýchlo stala
liberálnou, jednoduché prepúšťať, ženy spravidla váhajú s
protestmi a boja sa riskovať stratu zamestnania. Nezamestnanosti
pritom čelia viac ako muži, napr. v roku 2002 tvorili až 55,9%
tých, ktorí hľadajú prácu. Na celkovej zamestnanosti sa pritom
podieľali menej ako polovicou.
5.
Žena, ktorá sa uchádza o zamestnanie, je zaradená
do skupiny znevýhodnených na trhu práce. Ak je mladá, pýtajú sa
jej na rodinné plány. Ako matka sa vedľa finančného nedocenenia
rodičovstva naviac stretáva so spoločenským nedocenením.
Z tohto pohľadu sa nemôže slobodne rozhodnúť medzi úplnou
starostlivosťou o deti a zamestnaním, ale je nútená prijať riešenie
“hrdinského rozhodnutia” pre materstvo. Konflikt rodinných
a pracovných rolí nadobúda v živote súčasných žien stále na
význame. Po odchode detí z rodiny majú síce ženy tendenciu
začať sa znova realizovať v práci, na pracovnom trhu sa však
stretávajú s diskriminačnými podmienkami, stratou kvalifikácie
a nedostatkom praxe oproti mužom, kariéra ktorých na dlhšiu
dobu prerušená nebola.
6.
Výrazným problémom na trhu práce z rodového
hľadiska je aj nedostatočná flexibilita v organizácii práce.
Prejavuje sa to najmä u rodín s malými deťmi alebo u rodín
s odkázanými členmi domácnosti - táto skupina zamestnankýň má
problém s udržaním si pozície na pracovnom trhu.
7.
Ženy sa väčšinou pohybujú na sekundárnom trhu
práce a len obtiažne sa presadzujú na trhu primárnom (predstavuje
relatívne isté, dobre platené, perspektívne miesta s možnosťou
pracovného postupu). Bariéry vstupu na primárny trh sú vytvárané
tradíciou, mužskou solidaritou (muži sa v pracovnej sfére
vzájomne formálne i neformálne podporujú, starší muži sa cítia
potupení, keď na ich miesto vyberú kandidátku- ženu, preto
dávajú šance zasa len mladým mužom.), ako aj sociálnou záťažou
žien (rodina a deti).
8.
Ženy len veľmi ťažko prenikajú do tzv. mužských
profesií. Mužom sa väčšinou nepáči, aby do ich profesií
vstupovali ženy a bránia im niektoré povolania vykonávať.
Obávajú sa pravdepodobne, že keď sa tieto povolania úplne
sprístupnia ženám, vyvolá to dojem, že to nie je ťažká a dôležitá
práca alebo že na ňu stačí nižšia kvalifikácia. Zárobky potom
klesajú, prestíž práce sa znižuje a s ňou i sociálny status muža.
A tomu sa muži snažia všemožne, argumentáciou technickou,
inštrumentálnou a sociálnou zabrániť.
9.
Existujú tzv. feminizované odvetvia, v ktorých z
troch štvrtín pracujú ženy- zdravotníctvo (77,8%) a školstvo
(74,5%). Hoci disponujú kvalifikovanou pracovnou silou, patria k
podpriemerne platovo ohodnoteným. Vo všeobecnosti platí, že v
tých odboroch, kde väčšinu pracovných síl tvoria ženy, muži
zastávajú vyššie a najvyššie pozície.
10.
Pokiaľ sa hovorí o rovnakých príležitostiach
mužov a žien v zamestnaní, pozornosť sa väčšinou sústreďuje len
33
34
na pozície už zamestnaných žien. Firmy často deklarujú, že ženy
nediskriminujú práve tým, že neuplatňujú programy, ktoré so
ženami a mužmi zaobchádzajú rôzne. Neutralita pre firmy
znamená, že na ženy a mužov pozerajú rovnako a ignorujú tak
špecifiká zamestnávania žien a mužov. Je to však v realite
slovenských firiem naozaj tak?
11.
I keď ženy majú vysoký podiel na trhu práce, ich
úloha v riadení je minoritná (tzv. “glass ceiling”) - majú nižšie
zastúpenie vo vyšších riadiacich pozíciách aj medzi podnikateľmi
(počet žien podnikateliek na Slovensku predstavuje približne 25%
z celkového počtu podnikateľov).
12.
Pre ženy v roli vedúceho pracovníka je oveľa
ťažšie získať autoritu. Ako vzorové správanie vedúceho je
všeobecne zafixované správanie muža. Keď sa žena nespráva ako
muž, nemusí byť vôbec prijatá. Keď sa tak správa, často sa s tým
nedokáže vnútorne stotožniť. Môže sa tak dostať do situácie, keď
neexistuje pre jej rolu model vzorového správania. Preto stojí
mnohé ženy enormné úsilie obhájiť svoju pracovnú pozíciu pred
ostatnými spolupracovníkmi, dokázať im, že na ňu majú a že sú
dobré, či dokonca lepšie ako muži.
Skĺbenie rodinných a pracovných povinností je pre
súčasnú ženu nutnosťou. Domnievame sa, že kompatibilita práce
a rodinného života nie je prirodzene nemožná, ale je sociálne
zložitá. Je potvrdené, že postavenie akejkoľvek ženy na trhu práce
sa zlepšuje s jej dosiahnutou kvalifikáciou. Možno to je rada pre
ženy- súčasné i budúce matky. Nepremárniť čas a stále sa
vzdelávať, aby dosiahli rovnocenné miesto na trhu práce ako
muži.
Genderové stereotypy je nutné postupne odbúrať tak, aby
mali ženy i muži rovnaké príležitosti nájsť svoje miesto v
spoločnosti podľa svojich skutočných preferencií. Myslíme si, že
spoločnosť ku skutočnému zrovnoprávneniu musí postupne
dozrieť. Ženy i muži by si však mali už dnes uvedomiť, že
akákoľvek nerovnováha pohlaví v spoločnosti je nevýhodou pre
všetkých a plodí nepriateľstvo. Pokiaľ bude táto mentalita
prevládať, texty inšpirované Európskou úniou k presadzovaniu
rovnosti v práci budú len ťažko uplatňované.
LITERATÚRA
Prečo je tomu tak? To všetko sa dá vysvetliť návratom
tradičných ideí o delení pohlaví, podľa ktorých ženy by mali
zostať doma, vychovávať deti, variť a upratovať, zatiaľ čo muži
majú povinnosť živiť svoju rodinu. V súčasnom systéme naďalej
existujú genderové stereotypy, podľa ktorých je pre ženu nemožné
odvádzať dobrý pracovný výkon a pritom byť aj dobrou matkou
(stereotypy vo vzdelávacom systéme napr. chlapcom prisudzujú
väčší talent v technických odboroch a viac ich podporujú
v štúdiu). Nižšie finančné ohodnotenie na trhu práce primárne tiež
vychádza zo stereotypného rozdelenia rolí ženy, pre ktorú sú za
prvotné považované rodinné roly a preto sa na trhu práce nemôže
uplatniť rovnako ako muž. Žena je pokladaná za hlavnú
opatrovateľku detí, chorých a starých členov rodiny a z toho
pramení predpoklad jej neschopnosti zvládnuť aj prácu. Často sa
ženy z dôvodu rodiny menej ako muži usilujú o kariérny postup a
uspokojujú sa s horšie plateným zamestnaním. Za svoju
zodpovednosť za riadny chod domácnosti teda "platia" horšou
pozíciou na trhu práce.
35
MOŽNÝ, I. 1999. Sociologie rodiny. Vydavateľstvo Slon, Praha
www.euroinfo.gov.sk/index/go.php?id=360
www.europa.eu.int/comm/employment_social/index_en.htm
www.politologiaucm.host.sk/politicka%20sociologia/socialne%20
nerovnosti.htm
www.zena.centrum.sk/tiskclanek.phtml?id=501370
SUMMARY
Zwar hat sich die Situation der Frauen in der EU bereits erheblich
verbessert, doch wird die Gleichstellung der Geschlechter im
täglichen Leben nach wie vor dadurch unterminiert, daß Frauen
und Männer in der Praxis nicht die gleichen Rechte genießen.
Unter anderem zeugen die Unterrepräsentation der Frauen wie
auch die Gewalt gegen Frauen von nach wie vor bestehenden
strukturellen Ungleichheiten zwischen den Geschlechtern. Diese
36
Ungleichheiten sind in der Slowakei besonders auf dem
Arbeitsmarkt wichtig.
Wirksame Abhilfe kann hier dadurch geschaffen werden, daß man
das Ziel der Geschlechtergleichstellung in die Politiken integriert,
die direkte oder indirekte Auswirkungen auf das Leben von
Frauen und Männern haben. Bei Konzeption und Durchführung
politischer Maßnahmen sollte Anliegen, Bedürfnissen und
Wünschen der Frauen Rechnung getragen und die gleiche
Bedeutung beigemessen werden wie denen der Männer. Es gilt
auch fűr den Arbeitsmarkt.
ADRESA
Ing. Katarína Jasaňová
Katedra rozvoja obcí, miest a regiónov
EF UMB
Tajovského 10
974 00 Banská Bystrica
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
[email protected]
PRÁVA NEPROVDANÉ MATKY
Zdeňka Králíčková 1
Resume
Přípěvek pojednává o statusových právech v rodině ve světle tzv. velké
novely zákona o rodině (zákona č. 91/1998 Sb., kterým se mění a
doplňuje zákon č. 94/1963 Sb., o rodině), zejména o posílení statusových
práv neprovdané matky, neprovdané nezletilé matky a pravděpodobného
otce dítěte, a o posílení majetkových práv neprovdané matky, resp.
těhotné ženy. Závěrečná slova jsou věnována problematice de lege
ferenda.
Kľúčové slová
statusová práva v rodině, neprovdaná matka, nezletilá matka, tzv. právně
volné dítě, otec, resp. pravděpodobný otec
Úvod
Po roce 1989 se česká společnost začala potýkat s
nárůstem počtu dětí narozených mimo manželství a celou řadou
sociálních, ekonomických a právních problémů, kterou tento
staronový jev představuje. 2 Zákonodárce byl postaven před úkol
chránit také rodinu nezaloženou manželstvím, dítě a v neposlední
řadě i neprovdanou matku. Významným počinem, vedoucím
k posílení přirozené rodiny, bylo přijetí Listiny základních práv a
svobod (ústavní zákon č. 2/1993 Sb.), celé řady lidskoprávních
1
Doc. JUDr.Zdeňka Králičková, Ph.D. pôsobí na Katedre občianskeho
práva na Právnickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne, ČR. e-mail:
[email protected].
2
Pokles natality a nárůst počtu dětí narozených mimo manželství
ukazuje následující tabulka:
narození
celkem
mimo
manželství
37
1989
128 881
1995
96 397
2000
91 169
2001
90 978
2002
93 047
10 208
15 013
19 868
21 359
23 552
Pramen: Statistická ročenka České republiky 2003. Český statistický
úřad, Scientia, Praha 2003.
38
mezinárodních úmluv (především Úmluvy o právech dítěte, č.
104/1991 Sb.) a zejména velké novely zákona o rodině (zákon č.
98/1998 Sb., kterým byl měněn a doplňován zákon č. 94/1963
Sb., o rodině). Za hlavní změny, související s tématem tohoto
příspěvku, je třeba označit posílení statusových a majetkových
práv neprovdané matky, zvláště pak neprovdané nezletilé matky.
V neposlední řadě je nutné poukázat i na výrazné posílení
statusových práv muže, jehož otcovství k dítěti se jeví
pravděpodobným.
Posílení
statusových
práv
neprovdané
matky,
neprovdané nezletilé matky a pravděpodobného otce
dítěte
Velká novela zákona o rodině především výslovným
kogentním ustanovením zakotvila, že “matkou dítěte je žena, která
dítě porodila” (§ 50a ZOR). Touto novou úpravou vzniku
rodinně právního vztahu matka – dítě bylo mimo jiné
zamezeno uzavírání smluv mezi těhotnými ženami a matkami
novorozených dětí v tísni3 (“surogačními” matkami, “náhradními”
matkami, matkami “hostitelkami”) se zájemci o dítě. Byla tím
také učiněna přítrž počínajícího obchodu s dětmi a dalším
nezákonným praktikám.
Ruku v ruce s úpravou statusového postavení matky
novorozeného dítěte bylo ve světle již posíleného postavení
přirozené rodiny precizováno právo matky “vzdát se” svého
dítěte formou udělení souhlasu k osvojení nebo kvalifikovaného
zavrženíhodného jednání, které má za následek, že souhlas matky
nebude v řízení o osvojení vyžadován.4 Osvojení nezletilého dítěte
je jediným institutem českého rodinného práva, kterým se může
matka “vzdát” dítěte a dítě se může právně “dostat” do nové,
osvojitelské rodiny (adoptione natura imitatur). Je třeba
zdůraznit, že česká právní úprava neznala a nezná institut tzv.
právně volného dítěte, výjma specifické situace nalezence.
Nicméně v praxi se tento pojem používá, což vede k řadě
nesnází. 5 Pod termínem tzv. právně volné dítě je tak nutné chápat
dítě, jehož osvojení právní řád připouští. Nic více, nic méně.
Jelikož rodinně právní vztah tohoto dítěte k jeho rodičům zaniká
až právní mocí rozsudku o osvojení, jde v podstatě o dítě, které
tzv. statusově volné není, a které podle naší právní úpravy tzv.
statusově volné býti nemůže. Ani jednostranným právním úkonem
rodičů, ani smlouvou mezi rodiči a zájemci o osvojení totiž
nemůže být dítě zbaveno své rodiny, rodičů, sourozenců. 6 Dítěte
se tak nelze platně právně vzdát, neboť práva a povinnosti
vyplývající z rodičovského statusu jsou právy absolutními,
nedisponovatelnými. 7 O osvojení rozhoduje pouze soud.
Souhlas matky k osvojení jejího dítěte je základní
hmotněprávní podmínkou osvojení. Souhlas matky k osvojení je
nutné chápat jako úkon vedoucí ke změně statusu.
Právo udělit souhlas k osvojení dítěte je zvláštním
osobním právem, které náleží jeho rodiči, protože je s dítětem
pokrevně spojen. Nicméně současná právní úprava dává zásadně
právo udělit souhlas k osvojení pouze rodiči, který je zákonným
zástupcem svého dítěte (§ 67 ZOR). Toto právo je tedy spojováno
s rodičovskou zodpovědností (§ 31 ZOR), která náleží jen rodiči,
který má způsobilost k právním úkonům v plném rozsahu (§ 34
odst. 2 ZOR). Právo udělit souhlas k osvojení tak má i rodič,
jehož rodičovská zodpovědnost byla omezena (§ 44 odst. 2 ZOR)
3
K tomu viz SEVEROVÁ, J. 2001. Matky, které se vzdávají svého
dítěte. Náhradní rodinná péče., č. 1, s. 38 a násl.
4
Ke kritice stávající právní úpravy provedené tzv. velkou novelou
zákona o rodině (zákon č. 91/1998 Sb.) srov. díla z pera J. F.
HADERKY. K některým domnělým (i skutečným) nedostatkům zákona
čl. 91/1998 Sb. ve vztahu k osvojení. Právní praxe, 1999, č. 7, str. 406 a
násl., a Osvojení a adopční řízení od účinnosti zákona č. 91/1998 Sb., týž
časopis, 1998, č. 7, str. 402 a násl.
Ke kritice předchozího stavu srov. např. HADERKA, J. F. Dopad norem
Rady Evropy na moderní rodinné právo, Právní praxe, 1994, č. 9, str.
516.
39
5
K nepřesnosti a problematičnosti pojmů “vzdání se dítěte” a “právně
volné dítě” viz RADVANOVÁ, S. Poznámky k výkonu rodičovských
práv a povinností. In.: Ve službách práva. Sborník k 10. výročí založení
pobočky nakladatelství C. H. Beck v Praze. 1. vydání. Praha: C. H. Beck,
2003, str. 203 a násl.
6
Viz KRÁLIČKOVÁ, Z. Kausa tzv. právně volné dítě. Právní rozhledy,
2004, č. 2, str. 52 a násl.
7
K problematice tzv. nedisponovatelných práv viz dílo KRÁLIČKOVÁ,
Z. 2003. Autonomie vůle v rodinné právu v česko-italském porovnání.
Brno, Masarykova Univerzita, s. 44 a násl.
40
a také pozastavena (srov. § 44 odst. 1 ZOR), neboť v těchto
případech rodičům náleží, ale nemohou ji vykonávat, resp.
vykonávat v plném rozsahu.
Jde-li pak o odvolání platného souhlasu k osvojení, je
otázkou, zda je možné bez dalšího konstatovat, že toto právo
rodiče nemají, neboť ani zákon o rodině, ani občanský zákoník
“odvolání právního úkonu” obecně výslovně neupravují. Lze mít
za to, že zákon takto ani v obecné rovině stanovit nemůže.
V rodinně právní literatuře se názory na problematiku odvolání
souhlasu k osvojení různí: Názory plně respektující Úmluvu o
právech dítěte a další mezinárodní instrumenty a také nové
pojímání institutu osvojení jako především služby dítěti se kloní
k závěru, že rodiče mohou svůj souhlas k osvojení svého dítěte
odvolat kdykoli do právní moci rozsudku o osvojení.8 Je třeba
konstatovat, že právě z tohoto názoru vychází zásady, na nichž má
být vypracován nový občanský zákoník.9
Výjimka z pravidla nutnosti souhlasu rodiče k osvojení
jeho dítěte se týká rodičů, kteří nejsou zákonnými zástupci svého
dítěte, t.j.:
− rodiče nemají způsobilost k právním úkonům v plném
rozsahu - byli ve způsobilosti k právním úkonům omezeni
nebo jí byli zbaveni (§ 10 OZ) - rodičovská zodpovědnost
jim pak nenáleží ze zákona,
− rodiče byli rodičovské zodpovědnosti zbaveni (§ 44 odst. 3
a 4 ZOR) - rodičovská zodpovědnost jim nenáleží
v důsledku soudního rozhodnutí.
Jako zvláštní formu souhlasu k osvojení upravuje zákon o
rodině tzv. blanketový souhlas rodičů, kdy rodiče dávají souhlas
k osvojení předem bez znalosti osob zájemců o osvojení (§ 68a
ZOR). Podstatou tohoto zvláštního úkonu je, že je anonymní. Tzv.
blanketový souhlas musí být učiněn osobně přítomným rodičem
písemně, a to před soudem nebo orgánem sociálně-právní ochrany
dětí. Souhlas mohou rodiče udělit až po 6 týdnech věku dítěte.
Zákon o rodině expressis verbis upravuje možnost odvolání platně
8
V podrobnostech srov. RADIMOVSKÝ, J. - RADVANOVÁ, S. 1989.
Zákon o rodině. Komentář. Panorama, Praha, str. 245
9
K tomu viz dílo ELIÁŠ, K. - ZUKLÍNOVÁ, M. 2001. Principy a
východiska nového kodexu soukromého práva. Linde, Praha, s. 169
41
učiněného blanketového souhlasu k osvojení tak, že reguluje
právo rodičů odvolat souhlas k osvojení do doby, než je dítě
umístěno na základě rozhodnutí do péče budoucích osvojitelů
(srov. § 68a in fine ZOR). V literatuře je v této úpravě spatřován
rozpor s Úmluvou o právech dítěte, který by měl být v rámci
rekodifikace rodinného práva odstraněn.
Tzv. blanketový souhlas o osvojení musí předcházet řízení
o zprostředkování osvojení a vlastnímu řízení o osvojení dítěte. V
řízení o osvojení již rodiče dítěte nebudou účastníky řízení (srov.
§ 181 odst. 2 písm. c/ o.s.ř.).
Jak již bylo řečeno, rodinně právní vztah rodiče – dítě a
rodičovská zodpovědnost rodičů se všemi právy i povinnostmi
zaniká až právní mocí rozsudku o osvojení, nikoli umístěním
dítěte do péče uchazečů o osvojení.
Za další výjimky, kdy je prolomena zásada souhlasu
rodičů s osvojením jejich dítěte, jsou-li zákonnými zástupci dítěte,
je nutné považovat:
a) tzv. kvalifikovaný nezájem (§ 68 odst. 1 písm. a/ ZOR),
kdy souhlasu rodičů není třeba tehdy, jestliže rodiče neprojevovali
po dobu nejméně šesti měsíců soustavně o dítě opravdový zájem,
zejména tím, že dítě pravidelně nenavštěvovali, neplnili
pravidelně a dobrovolně vyživovací povinnost k dítěti a
neprojevují snahu upravit si v mezích svých možností své rodinné
a sociální poměry tak, aby se mohli osobně ujmout péče o dítě, a
b) tzv. žádný zájem neboli absolutní nezájem (§ 68 odst. 1
písm. b/ ZOR), kdy souhlasu rodičů není třeba tehdy, jestliže po
dobu nejméně dvou měsíců po narození dítěte neprojevili o dítě
žádný zájem, ačkoli jim v projevení zájmu nebránila závažná
překážka.
O otázce kvalifikovaného nezájmu a žádného zájmu
rozhoduje soud v tzv. incidenčním řízení (§ 180a zákona č.
99/1963 Sb., o.s.ř.). Jedná se o řízení, ve kterém se zkoumá, zda je
dítě tzv. právně volné. Toto řízení předchází vlastnímu řízení o
osvojení (srov. § 68 odst. 3 zák. o rod.). Opět je třeba zdůraznit,
že rodinně právní vztah rodič – dítě zaniká až pravomocným
rozhodnutím soudu o osvojení. Tomu odpovídá i procesně právní
úprava, podle které pravomocný rozsudek, kterým bylo určeno, že
k osvojení dítěte není třeba souhlasu rodičů, soud na návrh zruší,
změní-li se poměry, avšak nebylo zahájeno řízení o osvojení.
42
Návrh lze podat nejdříve po uplynutí jednoho roku od právní moci
rozsudku (§ 180b o.s.ř.).
Velká novela zákona o rodině přinesla posílení postavení
nezletilé matky, ačkoli není zákonným zástupcem svého dítěte.
Zejména bylo expressis verbis stanoveno, že k osvojení je
třeba souhlasu rodiče, i když je nezletilý (§ 67 odst. 2 ZOR).
V zákoně o rodině není stanovena žádná věková hranice pokud
jde o právo nezletilého rodiče udělit souhlas k osvojení. I nezletilý
rodič tak bude účastníkem řízení o osvojení svého dítěte. Souhlas
bude udělovat v tomto řízení.
Pokud jde o tzv. blanketový souhlas, zákon právo
nezletilému rodiči udělit souhlas k osvojení jeho dítěte předem
bez vztahu k určitým osvojitelům výslovně neupravuje (srov. text
§ 68a ZOR).10
Za pozitivum je nutné považovat skutečnost, že velká
novela zákona o rodině dále zakotvila, že ustanovení upravující
tzv. kvalifikovaný nezájem a tzv. žádný zájem se uplatní také
tehdy, když je rodič nezletilý (§ 68 odst. 2 ZOR). Nezletilý rodič
bude tedy i účastníkem tzv. incidenčního řízení, ve kterém se
zkoumá, zda je dítě tzv. právně volné.
Velká novela v souvislosti s ochranou nezletilé matky též
zakotvila právo nezletilého rodiče, aby mu soud přiznal tzv.
částečnou rodičovskou zodpovědnost ve vztahu k péči o
novorozené dítě, je-li starší 16 let a skýtá-li záruku řádné péče o
své dítě (srov. § 34 odst. 3 ZOR). Nicméně nezletilá neprovdaná
matka nemůže být zákonným zástupcem svého dítěte. Nemá-li
dítě druhého rodiče, resp. je-li také nezletilý, musí být
novorozenci ustanoven poručník (srov. § 78 ZOR).
Velká novela zákona o rodině představuje mimo jiné také
značné posílení statusu otce dítěte, za kterého není matka
provdána. Jednak může být muž, který o sobě tvrdí, že je otcem
dítěte, nově iniciátorem řízení o určení otcovství podle třetí
domněnky určování otcovství (srov. nové znění § 54 odst. 1 zák. o
rod.). Dále, v souvislosti s osvojením, je jeho postavení posíleno
novým ustanovením, podle kterého nemůže být dítě osvojeno,
dokud rozhodnutí soudu v řízení o určení otcovství zahájeném na
10
K tomu v podrobnostech srov. KRÁLIČKOVÁ, Z. Souhlas k osvojení,
přímý i blanketový, jako právní úkon směřující ke změně statusu dítěte.
In.: Správní právo, 2003, č. 5 – 6, str. 307 a násl.
43
návrh muže, který o sobě tvrdí, že je otcem osvojovaného dítěte,
nenabude právní moci (srov. § 70a ZOR).
Posílení majetkových práv neprovdané matky
Velká novela zákona o rodině dále posílila majetkové
postavení neprovdané matky a neprovdané těhotné ženy (§ 95
odst. 1 a § 95 odst. 2 ZOR).
Matka dítěte může tedy po otci dítěte (muži, jemuž svědčí
II. nebo III. domněnka otcovství) žádat, aby jí poskytl přiměřené
výživné po dobu dvou let.11 Podle ustálené judikatury může tato
poměrně dlouhá doba spadat částečně do doby před porodem a
z větší části pak do doby péče o novorozené dítě. Neprovdaná
matka nemá právo podílet se na životní úrovni otce svého dítěte, 12
nicméně při určování výše přiměřeného výživného se vychází
nově nejen z možností a schopností povinného, ale i z jeho
majetkových poměrů. Neprovdaná matka má vůči otci svého
dítěte právo také na úhradu nákladů spojených s těhotenstvím a
porodem, což mohou být poměrně vysoké částky, zejména není-li
žena účastna veřejného pojištění.
Těhotná žena pak může požadovat, aby jí pravděpodobný
otec jejího dítěte (tj. muž, který s ní souložit v kritickou dobu)
poskytl také výživné pro ni po dobu dvou let a dále úhradu
nákladů spojených s těhotenstvím a porodem. Mimo těchto práv
může těhotná žena u soudu žádat, aby soud uložil
pravděpodobnému otci povinnost úhrady výživného pro dítě, které
se má narodit a to po dobu, co by zaměstnankyni náležela
mateřská dovolená, tedy po dobu 28 nebo 37 týdnů, jedná-li se o
ženu osamělou.
Právo žádat výživné a úhradu nákladů spojených
s těhotenstvím a slehnutím po otci, resp. pravděpodobném otci,
může žádat samozřejmě i žena nezletilá. Smyslem a cílem
institutu majetkových práv neprovdané matky dítěte vůči jeho otci
není připodobnit tento vztah svazku založenému manželstvím,
11
Původní úprava zakotvená v zákoně o rodině stanovila délku
poskytování výživného na dobu 6 měsíců, která byla novelou z roku
1982 rozšířena na 1 rok.
12
Dítě však právo na stejnou životní úroveň má (srov. § 85 odst. 2 in fine
ZOR). Dítěti může být z velmi vysokého výživného i spořeno (srov. §
85a odst. 2 ZOR).
44
nýbrž chránit neprovdanou matku ve smyslu ulehčení jejích
“těžkostí” spojených s těhotenstvím a slehnutím a péčí o
novorozené dítě, snaha po vyrovnání příjmů matky, které v tomto
svízelném období zákonitě poklesly tak, aby se zamezilo
sociálnímu propadu této neúplné rodiny a případným tlakům na
“odložení” dítěte do ústavní nebo jiné náhradní péče.
výše uvedeného narůstajícího počtu dětí narozených mimo
manželství a potřeby je chránit také prostřednictvím ochrany
jejich matek, dojde dále k posílení ochrany pozůstalé neprovdané
matky dítěte zůstavitele: bude-li těhotná, bude mít právo na slušné
výživné až do konce šestého týdne po porodu.14
Závěr
SUMMARY
Jak již bylo uvedeno v úvodu, velká novela zákona o
rodině představuje sice významný počin na cestě k vyšší ochraně
přirozené rodiny, nezletilých dětí a jejich neprovdaných matek.
Nicméně další změny lze očekávat s rekodifikací českého
občanského zákoníku jako základu soukromého práva. 13
Do druhé části nového občanského zákoníku bude
zařazena soukromoprávní materie rodinného práva, tedy
komplexní regulace osobních, osobně majetkových a majetkových
vztahů mezi manžely, úprava vztahů mezi rodiči a dětmi a jejich
příbuznými a dalších vztahů obdobných vztahům rodinným a
manželským (zapisované partnerství).
Z věcného záměru jsou patrné především tendence dále
prohlubovat ochranu přirozené rodiny a veškeré formy náhradní
rodinné péče chápat v pravém slova smyslu jako náhradní vůči
rodině přirozené. Jde-li o manželské majetkové právo a právo
rodinného bydlení, je třeba zmínit především navrhovanou
ochranu tzv. potencionálně slabšího partnera, což jsou velmi často
právě ženy pečující o nezletilé děti, nemající vlastní příjem a
bydlící v domě nebo bytě ve výlučném vlastnictví manžela. Je
otázkou, zda nový kodex bude obsahovat také ustanovení proti
domácímu násilí.
Ve třetí části připravovaného kodexu soukromého práva
bude začleněno mimo jiné právo dědické. V této souvislosti je
třeba poukázat také na posílení ochrany pozůstalé vdovy, která
sice nebude začleněna mezi nepominutelné dědice, ale bude mít
právo na základní vybavení rodinné domácnosti a na nutné
zaopatření, nebude-li schopna sama se živit (až do uzavření
nového manželství). Bude-li vdova těhotná, bude mít právo na
slušné výživné až do konce šestého týdne po porodu. V důsledku
The article is focused on the status of the family not based on the
marriage in the light of the so called great amendment to the Act
on the Family (Act No. 91/1998 Coll., changing the Act No.
94/1963 Coll., on the Family). It deals with the status of non
married mother, non married minor mother and non married
father. The second part is focused on property climes of non
married woman. The end of the article is devoted to the drafts of
legal changes.
ADRESA
Doc. JUDr. Zdeňka Králičková, Ph.D.
Katedra občianskeho práva
Právnická fakulta
Masarykova univerzita
Veveří 70
602 00 Brno
ČESKÁ REPUBLIKA
[email protected]
13
K tomu ELIÁŠ, K. - ZUKLÍNOVÁ, M. Principy a východiska nového
kodexu soukromého práva. op. cit.
45
14
V detailech viz http://juristic.cz. ze dne 10. května 2004.
46
ZÁKAZ SEXUÁLNÍHO OBTĚŽOVÁNÍ
V PRACOVNĚPRÁVNÍCH VZTAZÍCH V ČR
DE LEGE LATA
Patrik Matyášek 1
Resume
Český zákoník práce byl s účinností od 1.3.2004 novelizován zákonem
č. 46/2004 Sb. Tento zákon precizoval právní úpravu zákazu sex.
obtěžování, která v ČR platila již dříve. Příspěvek pojednává o tom, jak
současná hmotněprávní a procesněprávní úprava definuje pojmy, jak
vymezuje hranice mezi dovoleným zakázaným lidským chováním
sexuální povahy účastníků pracovněprávních vztahů a jaké poskytuje
prostředky ochrany obětem sexuálního obtěžování.
Klíčová slova
sexuální diskriminace, sexuální obtěžování, prostředky ochrany
Český zákoník práce byl s účinností od 1.3.2004
novelizován zákonem č. 46/2004 Sb. (tzv. euronovela). Tento
zákon precizoval právní úpravu zákazu sex. obtěžování, která v
ČR platila již dříve.
Dřívější právní úprava zákazu sexuálního obtěžování
spočívala v zákazu šikanování v § 7 s využitím § 11 a násl. obč.
zák. per analogiam juris a od 1.1.2001, kdy nabyla účinnosti tzv.
harmonizační novela ZP (zák. č. 155/2000 Sb.), našla výslovnou
právní úpravu v § 7 odst. 2 až 6 ZP. Tento legislativní počin
českého zákonodárce nebyl ani tak výsledkem jeho reflexe
nevyhovujícího stavu legislativy a uvědomění si potřeby lépe
chránit oběti sexuálního obtěžování, které výše uvedených
prostředků vůbec nevyužívaly, nýbrž byl vynucen harmonizačním
imperativem (rezolucí Rady ES č. 90/C/157/02 o ochraně
důstojnosti žen a mužů na pracovišti a doporučením Komise č.
92/131/EEC). Zákonodárce zřejmě pod vlivem občanskoprávní
1
JUDr. Patrik Matyášek, PhD. pôsobí na Katedre pracovného práva na
Právnickej fakulte Masarykovej univerzity Brno, ÈR. e-mail:
[email protected]
47
úpravy zvolil zvláštní koncepci právní úpravy v zákoníku práce,
když sexuální obtěžování nenazval sexuálním obtěžováním, ale
“nežádoucím sexuálním chováním na pracovišti” a uvedl jej jako
podkategorii pojmu “ponižování lidské důstojnosti”. Jen ti, kteří
sledovali legislativní vývoj této problematiky pozorně a
dlouhodobě, a to i v evropském a celosvětovém kontextu, se
nenechali touto systematikou oklamat a udrželi si schopnost
vnímat sexuální obtěžování jako druh sexuální diskriminace. To
mělo význam zejména ve sporech o to, zda oběť sexuálního
obtěžování mohla v řízení před soudem požívat výhody
obráceného důkazního břemene či nikoliv – jako bude ukázáno
dále). Tato česká anomálie však není v Evropě jedinou.
Zvláštnosti existují ve vnitrostátní pr. úpravě v Rakousku, kde
není rozlišováno mezi sex. obtěžováním a sex. diskriminací a ve
Španělsku, kde je sexuální obtěžování považováno spíše za
porušení práva na bezpečnost a ochranu zdraví při práci.
Nežádoucí sexuální chování na pracovišti bylo definováno v § 7
odst. 2 českého zákoníku práce jako chování, které kromě toho, že
je nežádoucí, má sexuální povahu a realizuje se na pracovišti, je
nevítané, nevhodné nebo urážlivé, nebo které může být druhým
účastníkem pracovněprávního vztahu oprávněně vnímáno jako
podmínka pro rozhodnutí, která ovlivňují výkon práv a povinností
vyplývajících z pracovněprávních vztahů. Této definici bylo
vytýkáno nesprávné užití logických operátorů, nevhodné omezení
zákazu jen na pracoviště zaměstnavatele, a nejasné užití adjektiva
“nežádoucí”. Po vypořádání se s takovými obtížemi skrze
teleologický výklad dospěli jsme k definici následujícího znění :
Aby mohlo být sexuální obtěžování kvalifikováno jako právem
nedovolené jednání, musí v sobě pojmově zahrnovat tyto
náležitosti, které musí být splněny kumulativně :
a) chování motivované pohlavním pudem (sexuální,
erotické chování) nebo jiné chování založené na pohlaví,
směřující proti důstojnosti zaměstnance (případy nevhodných
vtipů, průpovídek, gest apod. znevažujících ženy resp. Muže či
sexuální menšiny);
b) chování adresátem nevítané, jím vnímané jako
nevhodné či odporné, urážlivé a nebylo vyvoláno
(vyprovokováno) jeho chováním;
c) chování na pracovišti nebo za okolností týkající se
48
práce, které vytvořilo "nepřátelské pracovní prostředí" nebo byl
splněn požadavek quid pro quo.
Novelou zákoníku práce zákonem č. 46/2004 Sb. byla
právní úprava účinností od 1.3.2004 přenesena z § 7 do § 1, kde se
nyní nalézá většina antidiskriminačních ustanovení. Novinkou je,
že se zakazuje nejen obtěžování sexuální, nýbrž i obtěžování z
důvodu sexuální orientace, rasového nebo etnického původu,
zdravotního postižení, věku, náboženství či víry (v takovém
případě zákon výslovně říká, že se jedná o diskriminaci),
eventuelně i z jiných důvodů (potíž však opět nastává, kdyby se
jednalo o ostatní diskriminační znaky : majetek, manželský a
rodinný stav nebo povinnosti k rodině, politické nebo jiné
smýšlení, členství a činnost v polit. stranách nebo polit. hnutích,
v odborových organizacích nebo organizacích zaměstnavatelů. V
§ 1 odst. 4 ZP je řečeno, že rozlišování na jejich základě je coby
diskriminace zakázáno s výjimkou přirozené nutnosti, z § 1 odst.
10 ZP zase naopak vyplývá, že obtěžování na jejich základě není
diskriminací …). Nová legální definice od 1.3.2004 zní takto :
“Sexuálním obtěžováním se rozumí jednání sexuální povahy v
jakékoliv formě, které je dotčeným zaměstnancem oprávněně
vnímáno jako nevítané, nevhodné nebo urážlivé a jehož záměr
nebo důsledek vede ke snížení důstojnosti fyzické osoby nebo
k vytváření nepřátelského, ponižujícího nebo zneklidňujícího
prostředí na pracovišti nebo které může být oprávněně vnímáno
jako podmínka pro rozhodnutí, které ovlivní výkon práv a
povinností vyplývajících z pracovněprávních vztahů.”
Nejzjevnější podobou sexuálního obtěžování je záměrný
fyzický kontakt v rozsahu od koketních dotyků po omezování
pohybu oběti při přikročení k sexuálnímu napadení. Chování
může zahrnovat jak fyzický kontakt, tak vizuální či verbální
úkony. Verbální sexuální obtěžování v sobě zahrnuje návrhy či
výzvy sexuálního charakteru nebo rovněž žádosti ohledně sdělení
různých osobních údajů. Může jím být také poznámka týkající se
těla oběti, či její sexuality, včetně její sexuální pověsti, nevhodný
vtip nebo ponižující poznámka týkající se sexu, upřené pohledy na
sexuální části těla obtěžované(ho) apod., ale také např.
vtipkováním na téma blondýnek za přítomnosti zaměstnankyně
světlých vlasů, znevažování zaměstnance netradiční sexuální
orientace, zvlášť děje-li se veřejně atp. K vizuálnímu sexuálnímu
obtěžování dojde předváděním či vystavováním obrázků, či jiných
předmětů, které mají vztah k sexualitě, stejně tak úmyslným
umisťování takových předmětů na místa, kde je má oběť nalézt
(např. osobní skříňka na pracovišti), sexuálními gesty, upřenými
pohledy na sexuální části těla obtěžované(ho) nebo písemnými
sděleními jako lístky či dopisy, které jsou ve své podstatě
milostné či sexuální.
Nevítanost chování je dána, když adresát takového
chování důvodně (oprávněně) pohlíží na ono chování jako na
odporné nebo nevhodné (tzn. není mu vhod) a ke kterému
nevybízel. Užití slova “oprávněně” v leg. definici umožňuje
objektivizovat jinak velmi subjektivní prvek vnímání cizího
chování receptorem tohoto chování. Umožňuje soudu, aby si
učinil samostatný úsudek a oprávněnost přezkoumal. Velmi málo
totiž záleží na názoru obtěžovatele ohledně jeho chování. Zde více
než je obvyklé nabývá na významu míra ztotožnění soudce
(senátu) s žalobcem, co se týče jeho emocí. Individualita, sociálně
kulturní zázemí a vše, co formuje psychiku žalobce může být
ověřeno znaleckým posudkem, pokud soud uzná za vhodné. Soud
přitom posuzuje situaci jako celek. Bere v úvahu, zda oběť sama
nezavdala příčinu k sexuálnímu obtěžování svým chováním či
zevnějškem se znaky sexuální agresivity nebo vyzývavosti.
Zejména se uznává, že nevítané může být sexuální chování
homosexuálního
nadřízeného
vůči
heterosexuálnímu
podřízenému,
či
heterosexuálního
nadřízeného
vůči
homosexuálnímu podřízenému, který je vnímá jako nevítané.
Pokud adresát nevítaného chování zjevně neodmítne předehru
obtěžovatele nebo si na něj nestěžuje, nemusí se jednat o sexuální
obtěžování. Nezáleží rovněž na tom, zda někdy před tím na
pracovišti adresát nevítaného chování nepřivítal sexuální chování
jiné osoby, když totéž chování nepřivítal u obtěžovatele, a to ani
tehdy, je-li jeho povolnost příslovečná. Avšak pokud někdy dříve
přivítal sexuálně motivované chování obtěžovatele a později je
shledal nevítaným, musel by obtěžovateli způsobem
nevzbuzujícím pochybnost o tom, jaká je jeho vůle, sdělit, že
takové jeho chování je nadále nevítané.
V případě požadavku quid pro quo (z lat. něco za něco) je
oběť nucena strpět sexuální chování jiného, aby si zachovala
výhody ze zaměstnání na daném pracovišti. Sexuální obtěžování
49
50
quid pro quo se téměř výlučně děje tam, kde obtěžovatel je
nadřízený nebo přímý nadřízený řídící zaměstnanec s vlivem na
výši mzdy obtěžovaného, jeho služební postup či podržení si
současného místa. Je to projev nerovného postavení účastníků
pracovněprávního vztahu. Obtěžovatel buď výslovně sdělí
obtěžovanému, že se mu musí podrobit určitým sexuálně
motivovaným způsobem, aby si zachoval jisté výhody nebo tento
požadavek v sobě obsahuje jeho jiný projev vůči obtěžovanému.
Jinými slovy, oběť musí učinit více, než jen vykonávat práci pro
zaměstnavatele, aby si zachovala zaměstnání či výši mzdy, musí
také spolupracovat na obtěžovatelově sexuální agendě. Tato
agenda nemusí nutně zahrnovat pohlavní styk.
Chování vedoucí k tvorbě zastrašujícího, nepřátelského
nebo ponižujícího pracovního prostředí (intimidating, hostile or
humiliating work environment), slovy zákona po poslední novele nepřátelského, ponižujícího nebo zneklidňujícího pracovního
prostředí - (dále jen nepřátelské pracovní prostředí) se může
vyskytovat současně s požadavkem quid pro quo, ale nikoli
nezbytně. V tomto druhu sexuálního obtěžování je chování natolik
závažné a výrazné, že zakládá změnu podmínek práce, činíc
pracovní prostředí nesnesitelným pro ponížení/ponižování či
permanentní pocit strachu v adresátovi.
Ač pro vytvoření nepřátelského prostředí je typická
opakovanost inkriminovaného chování, není vyloučeno, aby
v krajním případě byť i jediný nevítaný sexuálně motivovaný
dotek vytvořil nepřátelské pracovní prostředí. Stejný následek
může přivodit i sexuální chování adresované třetí osobě na
pracovišti, různé od žalobce. Nezáleží na přesvědčení
obtěžovatele, že jeho chování je v souladu s právem.
Zájmem zaměstnavatele by mělo být účinně předcházet
výskytu sexuálního obtěžování v jeho podniku. Zanedbání této
své prevenční povinnosti může mít těžké následky. Již před
účinností tzv. euronovely byla v zákoníku práce zakotvena právní
úprava soukromoprávní ochrany zaměstnanců proti k sexuálnímu
obtěžování (v § 7 ZP). Euronovela umožnila užití těchto
prostředků ochrany kromě těchto zaměstnanců i všem ostatním
obětem nerovného zacházení nebo diskriminace. Podle této právní
úpravy má zaměstnanec právo se domáhat vůči zaměstnavateli (a
potažmo navíc také vůči obtěžovateli, pokud není totožný se
zaměstnavatelem), aby bylo upuštěno od tohoto porušování nebo
chování a aby byly odstraněny následky tohoto porušování nebo
chování a aby mu bylo dáno přiměřené zadostiučinění. Pokud byla
ve značné míře snížena důstojnost zaměstnance nebo jeho vážnost
na pracovišti a nebylo postačující výše uvedené zjednání nápravy,
má právo na náhradu nemajetkové újmy v penězích. Výši takové
náhrady určí soud s přihlédnutím k dvěma hlediskům:
k závaznosti vzniklé újmy,
k okolnostem, za nichž k porušení práv a povinností
došlo, např., zda zaměstnavatel o této věci nevěděl či naopak
věděl a nepodnikl žádná protiopatření, k jakým sexuálním
praktikám či chování na základě pohlaví došlo, zda k této věci
došlo veřejně, jak vnímavý byl adresát, došlo-li k poškození
fyzického či duševního zdraví s přechodnými či trvalými následky
atd. Při rozhodování o náhradě nemajetkové újmy v penězích by
soud měl nalézat rozumný kompromis s přihlédnutím k závažnosti
vzniklé újmy a k okolnostem, za nichž k porušení práv a
povinností došlo a do jisté rozumné míry i k velikosti
zaměstnavatele, zjištěné z příslušného rejstříku či z účetních
dokladů podle výše základního kapitálu, resp. u státních podniků
kmenového jmění, a také podle celkového počtu zaměstnanců.
Domnívám se totiž, ze je namístě extensivní interpretace pojmu
"okolnosti, za nichž k porušení práv a povinností došlo"
s přihlédnutím k výchovné funkci pracovního práva. Finanční
satisfakce výchovnou funkci nesmí pominout, byť hlavní její
funkcí vždy zůstane funkce reparační. Ze zaměstnavatelova
majetku jeho část poslouží k uspokojení (zadostiučinění)
zaměstnance – je tedy důležitější, jaký efekt vyvolá na
zaměstnancově straně a méně podstatné, jaký na
zaměstnavatelově, avšak oproti právu občanskému vnímáme
v pracovním právu funkci výchovnou silněji, a proto finanční
satisfakci přiznáváme také funkci výchovnou a od ní odvozenou
funkci sankční. To znamená, ze soud bedlivě dbá na to, aby dopad
takovéto finanční sankce do majetkové sféry zaměstnavatele,
který nutně musí nastat, pokud je satisfakce přiznána v penězích,
byl stejně závažný do majetkové sféry velkého zaměstnavatele,
jako i malého. Bylo by totiž silně demotivující z hlediska
prevence, kdyby finanční satisfakce v určité výši na jedné straně
malého zaměstnavatele významně postihla a na druhé straně
51
52
velkému nijak neublížila. Relativně (percentuelně) stanovená
sankce je schopna lépe zajistit, aby motivace k prevenci rizik
z nežádoucího sexuálního chování na pracovišti byla u
zaměstnavatelů stejná. Zaměstnavatele tím nutí více vnímat
riziko, které s sebou nese jejich podnikání s využitím námezdní
práce zaměstnanců – čím větší zaměstnavatel, tím zpravidla vyšší
počet zaměstnanců a tím také vyšší riziko s tím spojené. Soud by
rovněž měl zjistit, zda za posuzovaný skutek (skutky) nebyl ve
správním řízení někdo pokutován (eventuelně do pravomocného
skončení kontrolního řízení úřadu práce přerušit soudní řízení).
Pokud by byl, nebylo by již namístě žádat, aby finanční satisfakce
obsahovala sankční složku. V opačném případě by však
rozhodnutí soudu bylo jediným zásahem státní moci, způsobilým
plnit výchovnou a prevenční funkci. V anglosaském právu byly
zaznamenány extrémní příklady zdůraznění sankční povahy a
výchovné funkce přiměřeného zadostiučinění Soud tam přiznává
obětem desetinu ročního obratu zaměstnavatele a nebere v úvahu
skutečnost, ze velký podnik zpravidla také zaměstnává velký
počet zaměstnanců. Relativně stejný díl zaměstnanců žádající
finanční satisfakci tak může představovat daleko početnější
skupinu a pokud by soud každému mechanicky přisoudil onen
“desátek“, pak by byli velcí zaměstnavatelé naopak zcela
demotivováni oproti malým. Poučná je také další negativní
zkušenost z anglosaských zemí, t.j. že daleko více žalob je
podáváno na velké zaměstnavatele, kde jsou vyhlídky na závratně
vysoké sumy oproti žalobám proti malým zaměstnavatelům.
Český soud by proto měl nalézat rozumný kompromis
s přihlédnutím k výše uvedeným hlediskům.
Oběti sexuální diskriminace v pracovním právu (stejně
jako diskriminace z některých dalších vybraných diskriminačních
důvodů rasy nebo etnického původu, náboženství, víry, světového
názoru, zdravotního postižení, věku anebo sexuální orientace,)
jsou zvýhodněny v soudním řízení obrácením důkazního břemene.
Podle § 133a o.s.ř. má ve věcech pracovních soud za prokázané ty
skutečnosti, které žalobce tvrdí o tom, ze byl přímo nebo nepřímo
diskriminován na základě svého pohlaví, pokud v řízení nevyšel
najevo opak. Žalovaný zaměstnavatel resp. zaměstnanecobtěžovatel se ve své obraně zaměří na vyvrácení tvrzení žalobce
prostřednictvím důkazů, které sám soudu nabídne. Domnívám se,
že soud by měl alespoň při rozhodování o výši finanční satisfakce
(§ 7 odst. 6 ZP), když ne např. o náhradě škody, přihlédnout také
k tomu, zda zaměstnavatel o obtěžování věděl nebo vědět měl a
pokud ano, zda podnikl okamžitou a adekvátní akci k nápravě.
Podle amerického práva se zaměstnavatel odpovědnosti zprostí,
prokáže-li, že o obtěžování nevěděl nebo nemohl vědět, a pokud
věděl, zda podnikl okamžitou a adekvátní akci k nápravě. To je
však možné jen v případě sexuální obtěžování mezi stejně
funkčně zařazenými spolupracovníky, ne v případě, že obtěžoval
zaměstnavatel sám či jeho vedoucí pracovník zneužívajíc funkční
nadřízenosti vůči oběti. Česká právní úprava s liberací z tohoto
důvodu výslovně nepočítá, proto můj výše uvedený názor.
Je důležité si uvědomit, že je přirozeným projevem lidské
sexuality, že muži mívají jiné představy o sexuálně motivovaném
chování a jeho reflexi u adresáta než ženy, resp. jiná očekávání a
představy o sexuálně motivovaném chování druhého účastníka
mají muži a jiné ženy. Často se stává, že žalovaní obtěžovatelé
bagatelizují dopad svého chování do sféry adresáta a ten jej
přitom vnímá mnohem intenzivněji. Nezáleží na úmyslech
obtěžovatele a na tom, jak své chování vnímal on a jaké účinky
mu sám přikládal, nýbrž záleží na tom, jak závažný dopad mělo
jeho chování do sféry oběti, zda vytvořilo nepřátelské pracovní
prostředí či zda bylo quid pro quo. Z toho je zřejmé, že bude
velmi záležet, nakolik se ztotožní soudce s tvrzeními žalobce a
bude zde více než v jiných případech diskriminačních sporů
sehrávat roli pohlaví či sexuální orientace soudce (v
pracovněprávních věcech rozhoduje soud v senátu), neboť zde
podvědomí soudce sehrává významnější roli, než sám dokáže
připustit a rozeznat. Domnívám se, že je zde namístě připustit
možnost vyloučení člena/členů senátu pro podjatost (§ 14 a násl.
53
54
Pokud svým diskriminačním jednáním zaměstnavatel
způsobí zaměstnanci škodu, jinou škodu, či mu na úkor
zaměstnance vznikne bezdůvodné obohacení, jsou zaměstnancovy
nároky na náhradu škody, jiné škody a na vydání bezdůvodného
obohacení zcela samostatné a řídí se příslušnými ustanoveními
zákoníku práce o odpovědnosti za škodu, resp. za bezdůvodné
obohacení.
o.s.ř.), pokud nebude složení senátu maximálně vyvážené co do
pohlaví. V USA jsou takové případy rozhodovány porotními
soudy, které musí zastoupeny z 50% ženami a z 50% muži.
V českých podmínkách sudého počtu nelze dosáhnout, proto
hovořím pouze o maximálním možném vyvážení.
Tzv. euronovela zákoníku práce zrušila dosavadní zúžený
záběr legální definice zákazu sexuálního obtěžování na chování
jakoby výlučně jen na pracovišti a jelikož v nové legální definici
není použito žádného geografického vymezení jejího záběru,
můžeme s úlevou konstatovat, že již nebude pochyb a sporů o to,
že záběr definice bude skutečně široký a bude zakazovat sexuální
obtěžování formou quid pro quo i vytvořením nepřátelského
pracovního prostředí za všech okolností týkající se práce,
lhostejno, zda se děje přímo na pracovišti, či zda se odehrává
mimo ně. Nevítaná sexuální nabídka nadřízeného po večerní
návštěvě divadla, kam podřízená přijala nevinnou pozvánku,
doprovázená požadavkem quid pro quo, bude tudíž podřaditelná
nikoli pod § 11 obč. zák. o ochraně osobnosti, nýbrž pod §§ 1 a 7
zákoníku práce a jej nyní již zcela jasné, že oběť tohoto chování
bude požívat výhody obráceného důkazního břemene podle §
133a o.s.ř. Euronovela tedy skoncovala s potřebou obtížného
extenzivního teleologického výkladu, který tuto výhodu chtěl
navzdory liteře zákona oběti zachovat.
Sexuální obtěžování může mít rovněž trestněprávní
aspekt, a to přesto, že v českém trestním zákoně neexistuje
speciální skutková podstata jako např. v trestních kodexech
Francie či Velké Británie (britský CJPOA 1994: "Úmyslné
obtěžování rasové, sexuální či jiné formy, na ulici nebo v
zaměstnání se trestá vězením.") V českém trestním zákoně se
vyskytují mnohé skutkové podstaty, jejichž aplikovatelnost může
připadat v úvahu. Sex. obtěžování quid pro quo nejlépe vyhovuje
útisk (§ 237 tr. zák.): Kdo jiného nutí, zneužívaje jeho tísně nebo
závislosti, aby něco konal, opominul nebo trpěl, bude potrestán
odnětím svobody až na šest měsíců. Navzdory komentářům a
judikatuře, které hovoří o útisku zejména v souvislosti s ochranou
s osobní cti, není v žádném případě vyloučeno, aby se aplikace
vztáhla i na případy sexuálního obtěžování v pracovním právu.
Další veřejnoprávním prostředkem ochrany obětem
55
sexuálního obtěžování je pokuta vyměřená úřadem práce v rámci
pravomoci úřadu kontrolovat dodržování pracovněprávních
předpisů. Zaměstnanci – obtěžovateli může být vyměřena pokuta
do 2.000,- Kč a do stejné výše i v případě opakovaného
porušování. Zaměstnavateli může být vyměřena pokuta do
250.000,- Kč a v případě opakovaného porušování do 1.000.000,Kč. Výnos pokuty však nijak nesanuje negativní dopad sexuálního
obtěžování do sféry oběti a připadá toliko státu. Plní tedy zejména
výchovnou funkci.
LITERATURA
GALVAS, M. a kol. 2001. Pracovní právo. Masarykova
univerzita, Brno
JOUZA, J.: Sexuální obtěžování na pracovišti. In : Právní rádce.
5/2001, s. 20
MATYÁŠEK, P. 1996. Sexuální obtěžování. In : Teoretická
konference Pracovní právo na přelomu tisíciletí. Orac, Praha
MATYÁŠEK, P.: Sexuální obtěžování. In : Právník. 8/1998, s.
717
MATYÁŠEK, P.: Poslední vývoj právní úpravy zákazu
diskriminace v pracovněprávních vztazích. In: Právník. 5/2001, s.
491
SUMMARY
The author describes the newest changes in laws of the Czech
Republic prohibiting sexual harassment in labour relations which
take effect on March 1, 2004. The author explaines the
consequences of harmonization with the directives of the EEC and
interprets the new Czech laws with attention to the intent of the
legislature, the requirements of the European directives, and the
experiences of other foreign states. The article is dealing with
civil rights, sexual harassment, burden of proof and remedies.
Although it is still too early to predict how the newly passed laws
will be interpreted and applied in practice, he predicts that the
future will give further inspiration to perfect these laws.
56
ADRESA
JUDr.Patrik Matyášek, Ph.D.
Katedra pracovného práva
Právnická fakulta
Masarykova univerzita
Veveří 70
602 00 Brno
ČESKÁ REPUBLIKA
[email protected]
ROVNOPRÁVNE POSTAVENIE MUŽOV A
ŽIEN V PRACOVNOPRÁVNYCH
VZŤAHOCH V KOMUNITÁRNOM A
SLOVENSKOM PRÁVE1
Katarína Rybánska 2
Resume
Úprava pracovnoprávnych vzťahov zostáva vo všeobecnosti doménou
vnútroštátneho práva členských štátov Európskeho spoločenstva (ES).
Komunitárne právo má predovšetkým za cieľ harmonizovať problémové
oblasti. Legislatíva ES v oblasti rovnoprávnosti mužov a žien v
pracovnoprávnych vzťahoch a zákazu diskriminácie z dôvodu pohlavia
je pomerne bohatá. Príspevok sa zaoberá vybranými prameňmi
primárneho a sekundárneho práva, upravujúcimi túto oblasť, ako aj ich
implementáciou do slovenského právneho poriadku.
Kľúčové slová
diskriminácia, rovnoprávnosť pohlaví, zásada rovnakého zaobchádzania
Zásada
rovnakého zaobchádzania,
resp.
zákaz
diskriminácie, je prítomná v mnohých oblastiach komunitárneho
práva, ako napríklad v oblasti ochrany ľudských práv, sociálnej
politike, ale i v problematike voľného pohybu. Zákaz
diskriminácie znamená uznanie určitého rovnakého práva
všetkým osobám. Rovnosť medzi mužmi a ženami sa vždy vynára
ako prvý okruh pri riešení zákazu diskriminácie. Rieši ju aj
Zmluva o založení ES. V článku 2 ju dokonca povyšuje na jeden
zo základných cieľov a úloh spoločenstva. Spoločenstvo sa má vo
všetkých svojich aktivitách snažiť odstrániť nerovnosti a
podporovať rovnosť medzi mužmi a ženami. Rovnosť pohlaví v
otázkach pracovného práva je zmluvne zachytená aj v článkoch
137 a čl. 141 Zmluvy o založení ES.
1
Štúdia je výsledkom riešenia grantového projektu VUGA 6/2003.
JUDr. Katarína Rybánska pôsobí na Katedre pracovného práva a práva
sociálneho zabezpeèenia na Právnickej fakulte UMB v Banskej Bystrici,
SR. e-mail:
58
2
57
V ustanovení čl. 137 spoločenstvo podporuje a doplňuje
činnosť členských štátov, okrem iného aj v oblasti rovnakého
postavenia mužov a žien na trhu práce a rovnaké zaobchádzanie
na pracovisku. Na základe čl. 141 má každý členský štát
zabezpečiť uplatňovanie zásady rovnakej odmeny pre mužov a
ženy za rovnakú alebo rovnocennú prácu. Článok 141 predvída
dosiahnutie adekvátnejšieho, to znamená menej disproporčného
zastúpenia oboch pohlaví v tých oblastiach, v ktorých tak
doposiaľ nie je. Toto sa uskutočňuje prechodným (časovo
obmedzeným) zvýhodnením menej zastúpeného pohlavia. Účelom
tohto ustanovenia je zlepšiť postavenie žien, aspoň ich
krátkodobým zvýhodnením. Predpis však môže zvýhodniť i muža,
pokiaľ bude potrebné zlepšiť jeho zastúpenie v určitej odbornej
pracovnej oblasti alebo predísť jeho nevýhodám v pracovnej
kariére. Zvýhodnenie je však možné len vtedy, keď je prechodné a
vo svojich dôsledkoch primerané.
Tieto články Zmluvy o založení ES slúžia ako právny
základ opatrení na zabezpečenie rovnosti mužov a žien ohľadne
pracovných príležitostí a pracovných podmienok. Nadväzuje na
ne niekoľko smerníc, ktoré túto problematiku dopĺňajú.
Predpisy sekundárneho zákonodarstva i bohatá judikatúra
Európskeho súdneho dvora zahŕňa nielen oblasť upravenú priamo
v Zmluve o založení ES, ale vzťahuje sa tiež na rovnaké
zaobchádzanie s oboma pohlaviami i v ostatných sektoroch
pracovných podmienok, vrátane prístupu na trh práce, rovnakého
postavenia v oblasti vzdelania a podobne. Právo nechráni len pred
bezprostrednou diskrimináciou z dôvodu pohlavia, ale poskytuje
ochranu i proti sprostredkovanej diskriminácii.
Uskutočňovanie zásady rovnakého postavenia má v praxi
i hospodárske dôvody. Prekonávanie nerovností medzi
jednotlivými štátmi spočíva v tom, že v niektorých štátoch by boli
ženy odmeňované neporovnateľne horšie ako ich mužskí
kolegovia, čo by prinášalo hospodárske výhody a nerovnaké
podmienky v hospodárskej súťaži. V dôsledku uplatňovania tejto
zásady dochádza k odstraňovaniu nezaslúžených výhod a
zjednocovaniu hospodárskych podmienok na celom vnútornom
trhu.
Predpisy upravujúce túto oblasť sú najmä:
- smernica Rady 75/117/EHS o aproximácii právnych predpisov
Táto zásada je stanovená v primárnom práve vo vyššie
spomínanom článku 141 Zmluvy o založení ES. V zmysle tohto
článku každý členský štát zabezpečí uplatňovanie rovnakej
odmeny mužom a ženám za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej
hodnoty.
Odmenou sa rozumie obvyklá minimálna mzda alebo plat
a všetky dávky, ktoré zamestnávateľ vypláca priamo alebo
nepriamo, v hotovosti alebo v naturáliách pracovníkovi
v pracovnom pomere. Odmenou za prácu sa podľa rozhodnutí
Súdneho dvora považuje aj náhrada mzdy, príspevky
zamestnávateľa pracovníkom z titulu súkromného (nie však
štátneho) dôchodkového poistenia, odstupné pri ukončení
pracovného pomeru, ako aj právo na zľavu cestovného pre
dôchodcov.
Rovnosť pohlaví pri odmeňovaní znamená, že odmena za
rovnakú prácu sa pri úkolovej mzde vypočíta podľa rovnakej
sadzby a že odmena za prácu pri hodinovej mzde je rovnaká pri
tom istom druhu práce. Rovnosť odmeny sa vyžaduje pri rovnakej
či rovnocennej práci. Avšak otázka rovnakej práce je zložitým
problémom. Ide o otázku kritérií, zrovnateľných hľadísk,
hodnotenie konkrétnych faktorov ako napríklad pracovných
podmienok, spôsobu výkonu práce, požiadavky na vzdelanie a
skúsenosti a podobne.
Muži a ženy majú taktiež nárok na rovnakú odmenu ako
59
60
-
-
-
členských štátov a uplatňovaní zásady rovnakej odmeny pre
mužov a ženy,
smernica Rady 75/207/EHS na uskutočňovanie zásady
rovnakého zaobchádzania, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu,
prípravu na povolanie a postup v zamestnaní, ako aj vo vzťahu
k pracovným podmienkam,
smernica Rady 79/7/EHS o postupnom uskutočnení zásady
rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami v oblasti
sociálneho zabezpečenia,
smernica Rady 97/80/ES o dôkaznej povinnosti v prípadoch
diskriminácie založenej na pohlaví,
smernica Rady 2000/78/ES vytvárajúca všeobecný rámec pre
rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní.
Rovnaké odmeňovanie za rovnakú prácu
ich predchodcovia iného pohlavia. Rovnaká práca neznamená
však identickú prácu. Za rovnakú prácu môže byť považovaná i
rozdielna činnosť. Hodnota práce je merateľná podľa
individuálnej užitočnosti pre zamestnávateľa alebo na základe
všeobecne zrovnateľnej hodnoty takejto činnosti na pracovnom
trhu.
preukázať len skutočnosti, ktoré môžu dosvedčovať priamu či
nepriamu diskrimináciu. Žalovaný je potom povinný dokázať, že
k takémuto porušeniu nedošlo. Zatiaľ čo žalobcovi postačí, aby
uviedol skutočnosti, ktoré hovoria za neprípustnosť diskriminácie,
žalovaný musí predložiť dôkazy podľa predpisov v dôkaznom
konaní o tom, že k diskriminácii nedošlo.
Rovnaké postavenie žien a mužov vo vzťahu k
pracovným podmienkam
Právne následky
zaobchádzania
V tejto oblasti je dôležitá smernica Rady 76/207/EHS,
podľa ktorej sa mužom a ženám poskytujú tie isté podmienky, bez
diskriminácie na základe pohlavia. Pojem pracovné podmienky
však nie je definovaný. Táto smernica zahŕňa všetky oblasti
pracovného pomeru, vzťahuje sa na všetky situácie od jeho vzniku
až po jeho ukončenie. Osobný rozsah smernice zahŕňa aj výkon
verejnej služby. Účelom je zabezpečiť rovnaký prístup k
vzdelaniu a sociálnemu zabezpečeniu. Smernica zakazuje priamu
alebo nepriamu diskrimináciu z dôvodu pohlavia, najmä so
zreteľom na manželský a rodinný stav. Rozhodujúca je pritom
objektívna existencia diskriminácie bez toho, aby musel existovať
vedomý akt nerovnakého zaobchádzania na základe pohlavia.
Členské štáty môžu vylúčiť pôsobnosť smernice na
pracovné činnosti, resp. povolania a prípadne vzdelanie pre ne
potrebné, pre ktoré predstavuje povolanie na základe druhu
zamestnania a podmienok jeho vykonávania bezpodmienečný
predpoklad. Výnimky z rovnakého postavenia smernica rámcovo
definuje a zahŕňa do troch prípadov:
- prípady, kedy pohlavie je predpokladom určitej
činnosti (fotomodelka, herec)
- prípady, kedy podľa národných právnych predpisov
sú ženy najmä v tehotenstve a materstve chránené
- sú možné i opatrenia k podpore zaistenia rovnakých
šancí pre mužov a ženy
Prostriedky právnej ochrany majú niekoľko foriem.
Základom pre ich uplatnenie je neplatnosť diskriminačného
opatrenia. Poškodený sa môže domáhať zákazu týchto opatrení a
môže požadovať dodatočné plnenie, resp. náhradu škody. V
prípade neplatného skončenia pracovného pomeru sa môže
domáhať ďalšieho zamestnávania.
Na ilustráciu uvádzam príklad Defrenne v. Sabena
(judikát Súdneho dvora ES č. 43/75). Súdny dvor stanovil, že čl.
141 má horizontálny účinok a môže sa ho preto dovolávať
pracovník voči zamestnávateľovi. Nie je pritom dôležité, či je
zamestnávateľom súkromný alebo štátny subjekt. V tomto prípade
išlo o diskrimináciu pri odmeňovaní letušky spoločnosti Sabena
vo vzťahu k mužom vykonávajúcim rovnakú prácu.
porušenia
Základná úprava zákazu
Slovenskej republiky
zásady
diskriminácie
rovnakého
v Ústave
Dôkazné bremeno vo veciach diskriminácie na základe
pohlavia je právne upravené smernicou 97/80/ES. Stanovuje, že
osoby, ktoré sa v dôsledku porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania cítia byť poškodené a obrátia sa na súd, musia
V slovenskom práve je zákaz diskriminácie resp. zásada
rovnakého zaobchádzania upravená vo viacerých zákonoch
rozličnej právnej sily. Ústava Slovenskej republiky v článku 12
zaručuje základné práva a slobody na území SR všetkým bez
ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod
alebo iné postavenie. V článku 13 ods. 3 sa ďalej uvádza, že
zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť
rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Medzi základné práva a slobody Ústava SR zahŕňa okrem iného aj
právo na slobodnú voľbu povolania, právo občanov na prácu a
právo zamestnancov na spravodlivé a uspokojujúce pracovné
podmienky. Ženy, mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú v
61
62
Dôkazné bremeno vo vzťahu k diskriminácii
súlade s článkom 38 Ústavy SR právo na zvýšenú ochranu zdravia
pri práci a osobitné pracovné podmienky. Článok 41 ďalej
ustanovuje, že žene v tehotenstve sa zaručuje osobitná
starostlivosť, ochrana v pracovných vzťahoch a zodpovedajúce
pracovné podmienky. Podrobnosti má pritom ustanoviť zákon.
Rovnoprávne postavenie mužov a žien v zákone č.
311/2001 Z. z. Zákonník práce
nepriateľské, zastrašujúce, zahanbujúce, ponižujúce alebo urážlivé
prostredie. Novela Zákonníka práce účinná od 1. júla 2004
nahradila definície v § 13 odkazom na osobitný zákon, ktorým je
zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých
oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). Zamestnanec má
právo podať zamestnávateľovi sťažnosť v súvislosti s porušením
zásady rovnakého zaobchádzania. Zamestnávateľ je povinný na
sťažnosť zamestnanca bez zbytočného odkladu odpovedať,
vykonať nápravu, upustiť od takého konania a odstrániť jeho
následky. Zamestnanec, ktorý sa domnieva, že jeho práva alebo
právom chránené záujmy boli dotknuté nedodržaním zásady
rovnakého zaobchádzania, môže sa obrátiť na súd a domáhať sa
právnej ochrany.
Ústavný princíp rovnosti pred zákonom sa v pracovnom
práve prejavuje ako rovnaké zaobchádzanie resp. ako právo na
rovnosť. Právo na rovnaké zaobchádzanie v oblasti
pracovnoprávnych vzťahov Zákonník práce uskutočňuje zákazom
priamej a nepriamej diskriminácie. Zakotvuje zákaz diskriminácie
ako jednu zo základných zásad v čl. 1 a čl. 6. Komplexný zákaz
diskriminácie vo vzťahu k všetkým právam vyplývajúcim
z pracovnoprávnych vzťahov zakotvuje § 13 Zákonníka práce.
V čl. 1 je širší osobný rozsah, ktorý je adresovaný
fyzickým osobám a nie zamestnancom alebo občanom.
Predmetom zákazu diskriminácie je právo na prácu a na slobodnú
voľbu zamestnania, právo na spravodlivé a uspokojivé pracovné
podmienky a ochranu proti nezamestnanosti. Obsah práva na
prácu sa prejavuje predovšetkým v štádiu jeho realizácie, a to v
priebehu trvania pracovného pomeru.
Čl. 6 Zákonníka práce zakotvuje zákaz diskriminácie
medzi mužmi a ženami. Zásada rovnakého zaobchádzania s
oboma pohlaviami patrí medzi základné zásady práva ES, preto
boli v tomto článku zahrnuté požiadavky viacerých právnych
prameňov ES. Tento článok zabezpečuje širšiu právnu rovinu
zachovávania rovnoprávnosti mužov a žien v oblasti pracovného
práva. Zásada rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami
znamená zákaz priamej alebo nepriamej diskriminácie na základe
pohlavia.
Všeobecný zákaz diskriminácie, ktorý sa vzťahuje na
všetky práva vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov, je
upravený v § 13 Zákonníka práce. Do 30. júna 2004 obsahovalo
toto ustanovenie definície priamej a nepriamej diskriminácie. Za
formu diskriminácie podľa § 13 sa považovalo aj obťažovanie,
definované ako nežiadúce správanie s úmyslom alebo účinkom
porušiť ľudskú dôstojnosť, ktoré vytvára pre zamestnanca
Roztrieštenosť antidiskriminačnej úpravy pred 1. júlom
2004 mala za následok jej neprehľadnosti a ťažkosti pri
posudzovaní stupňa zlučiteľnosti s legislatívou EÚ. Okrem toho
smernica č. 2000/43/ES o vykonávaní zásady rovnakého
zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický
pôvod a č. 2000/78/ES, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre
rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, obsahujú
niektoré inštitúty, ktoré slovenské právo dovtedy v súvislosti so
zákazom diskriminácie nepoznalo, bolo teda nevyhnutné ich
začlenenie do slovenského právneho poriadku. Pritom bolo možné
zvoliť buď cestu novelizácie množstva jednotlivých už
existujúcich zákonov, čo by ale viedlo k ešte väčšej
neprehľadnosti protidiskriminačných ustanovení, alebo cestu
prijatia osobitného zákona upravujúceho samostatne a výlučne
problematiku rovnakého zaobchádzania a zákazu diskriminácie.
Legislatívci napokon zvolili akúsi zlatú strednú cestu: Rozhodli sa
predložiť vláde a potom aj Národnej rade SR návrh zákona
o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou,
o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný
zákon), ktorý v článku I sústreďuje a systematizuje
antidiskriminačné ustanovenia "pod jednou strechou" a v ďalších
článkoch (II až XXII) prináša ustanovenia dopĺňajúce 21
63
64
Zásada
rovnakého
zaobchádzania
antidiskriminačného zákona
podľa
osobitných zákonov (Zákonník práce, zákon o štátnej službe,
zákon o výkone prác vo verejnom záujme, zákon o vojenskej
službe, živnostenský zákon, zákon o prokurátoroch a právnych
čakateľoch prokuratúry, zákon o službách zamestnanosti, zákon o
vysokých školách, zákon o sústave základných a stredných škôl,
zákony o sociálnom poistení, o sociálnej pomoci, o zdravotnej
starostlivosti a ďalšie), do ktorých buď nanovo vkladá
antidiskriminačné ustanovenia alebo ich novelizuje.
Predmetom úpravy antidiskriminačného zákona, ktorý
vyšiel v Zbierke zákonov SR pod číslom 365/2004 Z. z. a
účinnosť nadobudol 1. júla 2004, je uplatňovanie zásady
rovnakého zaobchádzania a použitie prostriedkov právnej
ochrany, ak dôjde k porušeniu tejto zásady. Dodržiavanie zásady
rovnakého zaobchádzania pritom podľa § 2 spočíva v zákaze
diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, vo výkone práv a
povinností v súlade s dobrými mravmi, ako aj v prijímaní opatrení
na ochranu pred diskrimináciou. Zákon teda neuvádza jednotlivé
dôvody diskriminácie (pohlavie, vek, rasový a etnický pôvod,...),
ale vzťahuje zákaz diskriminácie na akýkoľvek dôvod. Ďalej
zákon v súlade so smernicami definuje základné pojmy, ako
diskriminácia, priama a nepriama diskriminácia, obťažovanie,
pokyn a nabádanie na diskrimináciu, neoprávnený postih, ale aj
diskriminácia právnickej osoby. Napriek tomu, že v úvodných
ustanoveniach je vymedzený zákaz diskriminácie z akéhokoľvek
dôvodu, v súvislosti s pracovnoprávnymi vzťahmi zákon osobitne
vymedzuje ako dôvody diskriminácie tehotenstvo alebo
materstvo, pohlavnú alebo rodovú identifikáciu.
V rámci
ustanovení
o
prípustnom
rozdielnom
zaobchádzaní zákon uvádza, že diskrimináciou nie je také
rozdielne zaobchádzanie, ktoré je objektívne odôvodnené
povahou činností vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami,
za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak sú rozsah alebo spôsob
takéhoto rozdielneho zaobchádzania primerané a nevyhnutné
vzhľadom na tieto činnosti alebo okolnosti, za ktorých sú
vykonávané. Za diskrimináciu z dôvodu pohlavia sa nepovažuje
objektívne odôvodnené rozdielne zaobchádzanie, ktoré spočíva v
ustanovení rozdielneho dôchodkového veku pre mužov a ženy
alebo ktorého účelom je ochrana tehotných žien alebo matiek.
Antidiskriminačný zákon obsahuje ustanovenia o právnej
65
ochrane a konaní vo veciach porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania. Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak
sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach
nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä
domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého
zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné,
napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané
zadosťučinenie, prípadne sa môže domáhať aj náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. V konaní vo veciach porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania zavádza zákon v súlade so
smernicou 97/80/ES o dôkaznom bremene v prípadoch
diskriminácie na základe pohlavia a ďalšími smernicami presun
dôkazného bremena na žalovaného, ktorý je povinný preukázať,
že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca
predloží súdu dôkazy, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k
porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.
LITERATÚRA
SIMAN, M. - SLAŠŤAN, M. 2004. Zmluva o Európskej únii a
Zmluva o založení Európskeho spoločenstva. Právnická fakulta
UMB, Banská Bystrica
TICHÝ, L. - ARNOLD, R. - SVOBODA, P. - ZEMÁNEK, J. KRÁL, R. 2004. Evropské právo. C. H. Beck, Praha
Ústava slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov
Zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších
predpisov
Zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých
oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon)
SUMMARY
Regulation of labour legal relations has been, in general,
a dominant field of domestic law of the EU Member States. The
aim of the Community law is first of all to harmonise the troubled
66
fields. The legislation of the European Communities in the field of
equality of men and women in the labour legal relations and
prohibition of any discrimination on grounds of sex is quite rich.
The article deals with selected sources of primary and secondary
law regulating this field as well as their implementation into
Slovak legal system.
ADRESA
JUDr. Katarína Rybánska
Katedra pracovného práva a práva sociálneho
zabezpečenia
Právnická fakulta UMB
Komenského 20
974 00 Banská Bystrica
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
K NĚKTERÝM OTÁZKÁM PRÁVNÍ
ÚPRAVY ZÁKAZU DISKRIMINACE ŽEN
V ČESKÉM PRÁVNÍM ŘÁDU
Ilona Schelleová 1
Resume
Problematika zákazu diskriminace žen se stala v posledních letech
v České republice předmětem několika významných právních úprav.
Zejména v souvislosti s promítáním závazků České republiky vůči
směrnicím Rady EU do českého právního řádu došlo v posledních letech
k několika změnám zejména v občanském právu procesním a pracovním
právu ve vztahu k problematice zamezení diskriminace na základě
pohlaví. Předmětem novelizace byl zejména § 133a občanského
soudního řádu a § 7 zákoníku práce.
Klíčová slova
občanské soudní řízení, občanský soudní řád, zákoník práce,
diskriminace, směrnice EU
V souvislosti s promítáním závazků České republiky vůči
směrnicím Rady EU do českého právního řádu došlo v posledních
letech k několika změnám zejména v občanském právu procesním
a pracovním právu ve vztahu k problematice zamezení
diskriminace na základě pohlaví.
Tak především se jedná o Směrnici Rady (ES) č.
97/80/EC ze dne 15. 12. 1997, o důkazním břemenu v případech
diskriminace na základě pohlaví. Uvedená směrnice stanoví, že
v zájmu zásady rovného zacházení (tj. odstranění jakékoliv
diskriminace založené na pohlaví, buď přímé nebo nepřímé)
budou přijaty m.j. v občanském soudním řízení opatření, která, jak
uvádí čl. 4 odst. 1 směrnice, “jsou nezbytná k zajištění toho, že
pokud osoby, které se cítí poškozeny tím, že vůči nim nebyla
uplatněna zásada rovného zacházení, uvedou před soudem
skutečnosti, ze kterých lze dovodit, že došlo k přímé nebo
nepřímé diskriminaci, bude povinnosti žalovaného dokázat, že
1
67
JUDr. Ilona Schelleová, Dr. pôsobí na Právnickej fakulte Masarykovej
univerzity v Brne. ČR.
68
nedošlo k porušení zásady rovného zacházení”.
Dále podle směrnice č. 2000/43/ES jsou členské státy
Evropské unie povinny ve svém právním řádu zajistit, aby
v případech, kdy osoby, které se považují za poškození, protože
vůči nim nebylo postupováno podle zásady rovného zacházení a
předloží soudu skutečnosti, podle nichž se lze domnívat, že došlo
k jejich přímé nebo nepřímé diskriminaci, bylo povinnosti
žalovaného prokázat, že k porušení zásady rovného zacházení
nedošlo. Obdobný požadavek obsahuje směrnice č. 2000/78/ES ve
vztahu k osobách, které se cítí diskriminovanými v důsledku
svého náboženství, světového názoru, invalidity, věku nebo
sexuální orientaci.
V důsledku nutnosti promítnutí těchto směrnic do českého
právního řádu byl m.j. vydán zákon č. 30/2000 Sb. a poté zákon č.
151/2002 Sb., jako novely občanského soudního řádu obsahující
zejména § 133a OSŘ. Tento nový paragraf obsahuje ustanovení
podle kterého “skutečnosti tvrzené o tom, že účastník byl přímo
nebo nepřímo diskriminován na základě svého pohlaví, rasového
nebo etnického původu, náboženství, víry, světového názoru,
zdravotního postižení, věku nebo sexuální orientace, má soud ve
věcech pracovních za prokázané, pokud v řízení nevyšel najevo
opak”. V návaznosti na to je ve druhém odstavci tohoto paragrafu
stanovené, že “skutečnosti tvrzené o tom, že účastník byl přímo
nebo nepřímo diskriminován na základě svého rasového nebo
etnického původu, má soud ve věcech poskytování zdravotní a
sociální péče, přístupu ke vzdělání a odborné přípravě, přístupu
k veřejným zakázkám, členství v organizacích zaměstnanců nebo
zaměstnavatelů a členství v profesních a zájmových sdruženích a
při prodeji zboží v obchodě nebo poskytování služeb za
prokázané, pokud v řízení nevyšel najevo opak”. Opak vyjde
najevo tehdy, jestliže druhý účastník prokáže, že nedošlo
k porušení “zásady stejného zacházení”. Vzhledem k tomu, že
negativní skutečnosti z povahy věci prokazovat nelze, podá
protistraně důkaz opaku tím, že prokáže rovné zacházení se všemi
zaměstnanci. 2
Uvedená novelizace českého občanského soudního řádu
2
BUREŠ, J. – DRÁPAL, L. – KRČMÁŘ, Z. – MAZANEC, M. 2003.
Občanský soudní řád. Komentář. I. díl, 6. vydání. C.H.Beck, Praha, s.
503
69
souvisí i s novelizací zákoníku práce provedenou zákonem č.
155/2000 Sb. V § 7 ZP bylo nově doplněno, že nikdo nesmí
zneužívat výkonu práv a povinností z pracovněprávního vztahu
k ponižování jeho lidské důstojnosti. Ponižování lidské
důstojnosti zahrnuje jednak takové projevy zaměstnavatele vůči
zaměstnancům, které zahrnují například pokyny, aby pro
nadřízeného vedoucího zaměstnance vykonával určité úsluhy,
které nemají s druhem práce podle pracovní smlouvy nic
společného, dále způsob jednání dávající zaměstnanci na vědomí,
že pro zaměstnavatele nic neznamená a že by měl být vděčný za
to, že ho zaměstnává atd. Podle výslovné úpravy se za ponižování
lidské důstojnosti považuje rovněž i nežádoucí chování sexuální
povahy na pracovišti, které je nevítané, nevhodné nebo urážlivé,
čímž vytváří nepřátelskou atmosféru na pracovišti, nebo které
může být druhým účastníkem pracovněprávního vztahu oprávněně
vnímáno jako podmínka pro rozhodnutí, která ovlivňují výkon
práv a povinností vyplývajících z pracovněprávních vztahů.
Nežádoucí chování sexuální povahy proto může být za určitých
okolností v rozporu s principem rovného zacházení ve smyslu čl.
3, 4 a 5 směrnice ES č. 76/207/EEC.
V zájmu zvýšení ochrany zaměstnanců a zlepšení
vynutitelnosti jednotlivých ustanovení pracovněprávních předpisů
je stanoveno, že zaměstnavatel nemusí přímo či nepřímo
postihovat nebo znevýhodňovat zaměstnance z toho důvodu, že se
zákonným způsobem domáhá svých práv a nároků vyplývajících
z pracovněprávních vztahů, ať již formou nebo cestou soudního
sporu.
Dojde-li v pracovněprávních vztazích k porušení práv a
povinností vyplývajících z rovného zacházení s muži a ženami,
nebo k ponižování lidské důstojnosti formou nežádoucího
sexuálního chování na pracovišti, má postižený zaměstnanec
právo se domáhat, aby zaměstnavatel upustil od tohoto porušování
nebo jednání, aby odstranil následky tohoto porušování nebo
jednání a aby zaměstnanci bylo dáno přiměřené zadostiučinění.
Pokud v konkrétním případě nebude postačující upuštění od
nežádoucího chování nebo jednání, protože byla ve značné míře
snížena důstojnost zaměstnance nebo jeho vážnost na pracovišti,
má zaměstnanec právo na náhradu nemajetkové újmy v penězích.
70
O výši náhrady rozhoduje soud.3
Citovaná ustanovení zákoníku práce a občanského
soudního řádu o zákazu diskriminace navazují na řadu ustanovení
v obecnějších právních i politických dokumentech z nichž je třeba
přednostně jmenovat čl. 3 Listiny základních práv a svobod, dále
Všeobecnou deklaraci lidských práv, Mezinárodní pakt o
hospodářských, sociálních a kulturních právech a samozřejmě
Úmluvu č. 111 MOP o zákazu diskriminace v zaměstnání a
povolání.
ADRESA
JUDr. Ilona Schelleová, Dr.
Právnická fakulta
Masarykova univerzita
Veveří 70
602 00 Brno
ČESKÁ REPUBLIKA
LITERATURA
BUREŠ, J. – DRÁPAL, L. – KRČMÁŘ, Z. – MAZANEC, M.
2003. Občanský soudní řád. Komentář. I. díl, 6. vydání.
C.H.Beck, Praha
DAVID, L. Diskriminace na základě pohlaví v pracovních
vztazích a § 133a občanského soudního řádu.In.: Právo a
zaměstnání, 2001, č. 9, s. 2
GALVAS, M. a kol. 2002. Pracovní právo. Masarykova
univerzita. Brno
HOCHMAN, J. – JOUZA, L. – KOTTNAUER, A. 2001. Zákoník
práce a související předpisy. Linde, Praha
KASAL, J. Správný směr, problematická schůdnost. In.: Právní
rádce 2001. č. 6, s. 30
SUMMARY
Cocerning appearance of commitments of Czech Republic against
rules of EU council in czech legal order, there have been many
changes in last few years especially in civil procesure law and
labour law. They were about problematic of sexual discrimination.
Subject of novelization ws especially § 133 OSŘ on § 7 ZP.
3
HOCHMAN, J. – JOUZA, L. – KOTTNAUER, A. 2001. Zákoník
práce a související předpisy. Linde, Praha, s. 33 – 34
71
72
UPLATNĚNÍ PRINCIPU ROVNOSTI U
TRANSSEXUÁLŮ PŘI ODCHODU DO
STAROBNÍHO DŮCHODU
Eva Šimečková 1
Resume
Princip rovnosti a zákazu diskriminace se uplatňuje v pracovním právu i
v právu sociálního zabezpečení. Nejzajímavější oblast, kde se ale princip
rovnosti neuplatnil, je stanovení důchodového věku podle ust. § 32
zákona č. 155/1995 Sb., o důchodovém pojištění, podle kterého není
stanovena stejná hranice odchodu do důchodu pro ženy a muže. Ženy
odcházejí do důchodu dříve, a to v závislosti na tom, zda vychovaly děti.
Jak se ale bude započítávat odchod do důchodu transsexuálovi - ženě,
která v budoucnu postoupí změnu pohlaví a o důchod bude žádat jako
muž nebo obráceně a zároveň bude chtít započítat péči o dítě.
Klíčová slova
princip rovnosti, transsexuál, pracovní právo a právo sociálního
zabezpečení, důchodový věk, péče o dítě
Na téma mého příspěvku, jak se uplatní princip rovnosti u
transsexuálů v pracovním právu a v právu sociálního zabezpečení
mě přivedl televizní pořad. Začala jsem se zabývat otázkou jejich
postavení z hlediska odchodu do starobního důchodu.
10. verze Mezinárodní kvalifikace nemocí a přidružených
zdravotních problémů, kterou vydal Český statistický úřad podle §
19 odst. 2 zákona č. 89/1995 Sb., o státní statistické službě,
obsahuje pod kódem F64 celkem pět různých poruch pohlavní
identity, z nichž první s kódem F640 je transsexualismus. Dalšími
čtyřmi poruchami pohlavní identity jsou transvestismus dvojí role
(F641), porucha pohlavní identity v dětství (F642), jiné poruchy
pohlavní identity (F648) a porucha pohlavní identity
nespecifikovaná (F649).2 Stát tak na transsexualismus pohlíží jako
na nemoc, respektive poruchu, se všemi pozitivními i negativními
1
Mgr. JUDr. Eva Šimečková, Ph.D. pôsobí na Právnickej fakulte
Univerzity Palackého v Olomouci, ČR. e-mail:
2
http://www.zachrannasluzba.cz/propacienty/dg.htm
73
důsledky z toho plynoucími. Samotnými transsexuály je toto
nazírání chápáno rozporuplně, a to zejména s ohledem na jejich
pochopitelné usilování o úhradu nákladů spojených se změnou
pohlaví, zejména pak chirurgických výkonů, z prostředků
zdravotního pojištění. Změnu pohlaví u transsexuálů jako lékařský
zákrok řeší pouze zákon č. 20/1966 Sb., o péči o zdraví lidu a to v
§ 27a. Stanovuje, že žádost pacienta musí posoudit odborná
komise a před podáním žádosti musí lékař osobu náležitě
informovat a upozornit na rizika a případné nepříznivé důsledky
s ním spojené.
Transsexuál je osoba, která je jednoznačně somaticky
vyvinuta jako muž nebo jako žena, avšak psychicky cítí opačně a
chce docílit legální změny svého pohlaví.3 Podle našeho právního
řádu se o pohlavní příslušnosti jedince rozhoduje při narození
podle fyzického zjevu novorozence a pozorování zevních
pohlavních znaků. Podle nich je pak zapsán do matriky, je mu
vystaven rodný list a přiděleno rodné číslo. Cílem přeměny
pohlaví je nastolení takového právního stavu, s nímž se jedinec
ztotožňuje. Léčba probíhá ve dvou krocích, první je hormonální
léčba, která zvýrazní tělesné znaky připodobňující zevně
k žádoucímu pohlaví a druhý krok tvoří plasticko – chirurgický
zásah, jímž je vytvořena nápodoba mužských nebo ženských
genitálií. Tento zásah je nezvratný a zpětnou úpravu už provést
nelze. Důsledkem operace je ztráta reprodukční schopnosti. 4
K úplné biologické změně pohlaví nedojde, ale z právního
hlediska se s touto osobou zachází tak, jako by osobou
požadovaného pohlaví skutečně byla. Pozdější přeměna pohlaví
nezpochybňuje správnost deklaratorního prohlášení pohlavní
příslušnosti při porodu a všechny právní úkony, které učinila
osoba daného pohlaví před jeho změnou jsou platné. Mohla tedy
uzavřít sňatek, porodit a vychovávat děti.
Pokud u transsexuální osoby probíhá změna pohlaví,
může požádat podle § 72 odst. 5 zákona č 301/2002 Sb., o
matrikách, jménu a příjmení a o změně některých souvisejících
3
HADERKA, J. F. Právně deklarovaná změna pohlavní příslušnosti a
její dopad na rodičovské postavení transsexuální osoby. In.: Právní
praxe 4/2000, s. 242
4
FIFKOVÁ, H. a kol. 2002. Transsexualita. Diagnostika a léčba. Grada
Publishing, Praha, s. 107
74
zákonů o užívání neutrálního jména a příjmení. Svou žádost musí
doložit potvrzením zdravotnického zařízení, u něhož léčba
probíhá. Po úplné změně pohlaví doložené lékařským posudkem
z oboru sexuologie je pak do matriky zapsáno nové jméno a
příjmení a změna pohlavní příslušnosti. Ještě před provedenou
změnou pohlaví se musí transsexuál nechat rozvést. Po přeměně
pohlaví jsou mu vystaveny nové doklady totožnosti a je mu
přiděleno nové rodné číslo. Je mu vystaven náhradní doklad o
vzdělání a také dosavadní doba zaměstnání se mu započítává pro
výpočet důchodu.
Provedená právní změna však nemůže mít zpětné účinky,
proto zápis v rodných listech jeho dětí se nemění a transsexuál
zůstává rodičem se všemi právy a povinnostmi. Po provedené
změně pohlaví a změně dokladů může transsexuál znovu uzavřít
sňatek.
Vzhledem k tomu, že u nás proběhla harmonizace práva
EU s našim právem, mělo by i postavení transsexuálních osob být
naprosto v souladu s principem rovnosti. Jakákoliv diskriminace
při přijímání do zaměstnání, při výpovědi apod. by znamenala
diskriminaci na základě pohlaví a je tedy zákoníkem práce popř.
dalšími zákony zakázána. I do oblasti sociálního zabezpečení se
promítl princip rovnosti, obsažený ve směrnici Rady 79/7/EHS o
postupném zavedení zásady rovného zacházení pro muže a ženy
v oblasti sociálního zabezpečení, směrnici 86/378/EHS o zavedení
zásady rovného zacházení pro muže a ženy v systémech
sociálního zabezpečení pracovníků, která byla změněna směrnicí
96/97/ES. Směrnice z roku 1979 se v čl. 7 písm. a) umožňuje, aby
si členské státy samy upravily a stanovily důchodový věk pro
účely poskytování starobních důchodů. Podle směrnice z roku
1996 čl. 6 odst.1 písm. f) ustanovení, která odporují zásadě
rovného zacházení, zahrnují ta založená na pohlaví, přímo nebo
nepřímo, zejména odkazem na manželský nebo rodinný stav pro:
stanovení rozdílných důchodových věků. Přestože to odporuje
zásadě rovného zacházení, je tedy možné stanovit, že ženy a muži
půjdou do důchodu jindy.
Při stanovení důchodového věku pro odchod do
starobního důchodu podle § 32 zákona č. 155/1995 Sb., o
důchodovém pojištění, jsou zvýhodněny ženy, a to v závislosti na
tom, zda vychovaly děti. Podmínka výchovy dítěte pro nárok ženy
je upravena v ust. § 32 odst. 4 tohoto zákona. Podle § 32 odst. 1
činí důchodový věk u mužů 60 let a u žen 57 let. Za výchovu dětí
se odečítají roky a důchodový věk u žen činí 56 let, pokud
vychovala jedno dítě, 55 let dvě děti, 54 let, pokud vychovala tři
nebo čtyři děti a 53 let, pokud vychovala pět dětí. Tato hranice
platila do konce roku 1995 a v současné době je v českém právu
přechodné období do 31.12.2012. V současné době se podle § 32
odst. 2 přičítají u mužů 2 kalendářní měsíce a u žen 4 kalendářní
měsíce za každý i započatý kalendářní rok z doby po roce 1995 do
dne dosažení věkových hranic, uvedených v odstavci 1. Od
1.1.2013 bude podle § 32 odst. 3 činit důchodový věk u mužů a
také u žen, které nevychovaly děti 63 let, u žen, které děti
vychovaly bude rozpětí 62 – 59 let podle stejného klíče jako
doposud.
Náš právní řád tedy zvýhodňuje ženy, a to podle počtu
vychovaných dětí. Podmínka výchovy dítěte je splněna, jestliže
žena osobně pečuje nebo pečovala o dítě ve věku do dosažení
zletilosti alespoň po dobu deseti roků. Pokud se žena ujala
výchovy dítěte po dosažení osmého roku jeho věku, je podmínka
výchovy splněna, jestliže žena osobně pečuje nebo pečovala o dítě
ve věku do dosažení zletilosti aspoň po dobu pěti roků, to však
neplatí, pokud žena před dosažením zletilosti dítěte přestala o dítě
pečovat.
V souvislosti s odchodem do důchodu se tedy objevuje
zajímavá otázka, v kolika letech bude odcházet do důchodu
transsexuál - muž, který se narodil jako žena, porodil a vychoval
své děti o po dosažení jejich zletilosti nebo ještě před tím
podstoupil změnu pohlaví. Žádat o starobní důchod už bude jako
muž. Podmínka výchovy dítěte mu jako muži nebude započítána.
Co je ale ze společenského hlediska podstatné ? To, že je nyní
mužem nebo to, že vychoval děti ? Společnost by měla ohodnotit
jeho přínos při výchově dětí, navíc v době, kdy je vychovával byl
ženou. Z hlediska právního to na první pohled vypadá zcela
jednoznačně. V § 32 odst. 4 zákona č. 155/1995 Sb. je uvedeno :
podmínka výchovy dítěte pro nárok ženy na starobní důchod je
splněna, jestliže žena osobně pečuje nebo pečovala o dítě….V
případě, že tedy transsexuál žádá o důchod už jako muž, bere se v
úvahu právní stav ke dni podání žádosti o důchod. V ustanovení §
32 odst. 4 zákona jsou ale dvě rozhodné skutečnosti a to, že o
75
76
důchod žádá žena a dále ta skutečnost, že pečuje nebo pečovala o
dítě. Tedy obě skutečnosti musí být splněny. V modelovém
případě ovšem v době, kdy o tyto děti bylo pečováno, byly
splněny a jeho rodičovské povinnosti byly zachovány jako ženě.
To, že bude žádat jako muž a nebude mu podmínka výchovy
přiznána, je neoddiskutovatelná diskriminace na základě pohlaví.
Navíc z hlediska biologického vlastně zůstává stále ženou, jen s
provedenými plastikami, i když společnost na něj z formálního i
právního hlediska pohlíží jako na muže.
Stejně zajímavý se může jevit i opačný případ, kdy muž
vychovává své děti se svou manželkou a později podstoupí změnu
pohlaví a už jako žena požádá o započtení výchovy svých dětí.
Tedy v tomto případě by výchova dětí byla započítána jak
biologické matce dětí, tak biologickému otci, který v době žádosti
o odchod do starobního důchodu je už ženou. V tomto případě by
z právního hlediska už problém být neměl, protože žádá žena, ale
jak naložíme se skutečností, že v době, kdy děti vychovával byl
mužem, který už na odpis let nárok nemá ?
Poněkud absurdní, ne však nemožná by však byla situace,
kdy manželé vychovávají společně děti a poté by oba podstoupili
změnu pohlaví, tudíž by nemuselo dojít ani k rozvodu manželství,
protože by se pouze vyměnily role, a oba by zažádali o započítání
výchovy dítěte. Tato z hlediska odchodu do důchodu lákavá
eventualita však zřejmě nebude masově využívána.
Základní problém, ke kterému celý rozbor nakonec musel
nutně vést, je závěr, že zde není promítnuta zásada rovného
zacházení mezi muži a ženami. Jestliže muž může čerpat
rodičovskou dovolenou ode dne narození dítěte, může třeba po
smrti své manželky sám celý život vychovávat děti až do jejich
zletilosti, měla by mu tato péče být započítána. Tíha péče o děti
by měla spočívat na obou rodičích a spravedlivější by zřejmě
bylo, aby i muž mohl prokázat, že své děti vychovával a mohl
odejít do důchodu dříve podle počtu vychovaných dětí. Současné
pojetí vychází z tradičního modelu, kdy muž zajišťuje rodinu po
stránce materiální a žena se stará o děti a domácnost. Zpravidla se
tento model uplatní i dnes, ale jak dlouho je udržitelný do
budoucna ?
Aby byla zachována rovnost mezi muži a ženami je
v podstatě možné několik přístupů k dané problematice :
77
1.
buď se započítá výchova dítěte muži i ženě,
2.
po dohodě rodičů si započítá výchovu jeden
z nich, v případě, že nedojde k dohodě by výchovu uplatnila žena,
3.
výchovu dítěte by měl mít možnost započítat i
muž, pokud by prokázal, že žena o děti nepečovala, např. muž by
čerpal rodičovskou dovolenou, protože matka zemřela při porodu,
děti mu byly svěřeny do péče apod.,
4.
možnost, že se výchova dětí nebude započítávat
nikomu, myslím odporuje strategii každého státu, který má zájem
na rozvoji a fungování rodin.
5.
rozhodnou skutečností nebude výchova dítěte, ale
porod.
Závěrem lze tedy dodat to, že i když se tento problém
zřejmě jeví jako okrajový, dá se celkem jasně dovodit, že při
odchodu do důchodu nebyl do zákona včleněn princip rovnosti
mezi muži a ženami. Ale zatímco jiná diskriminace založená na
pohlaví se nemusí každého dotknout, do důchodu odchází každý
člověk, pokud se ho dožije. Započítání péče o dítě je
společenským zhodnocením toho, že společnost potřebuje děti, ale
výchova dětí je stejně náročná pro muže i ženu.
LITERATURA
FIFKOVÁ, H. a kol. 2002. Transsexualita. Diagnostika a léčba.
Grada Publishing, Praha
HADERKA, J. F. Právně deklarovaná změna pohlavní
příslušnosti a její dopad na rodičovské postavení transsexuální
osoby. In.: Právní praxe, 4/2002, s. 242 – 250
HADERKA, J. F. Jaký právní přístup k otázkám transsexualismu?
In.: Právník, 3/1986, s. 213 – 228
http://www.zachrannasluzba.cz/propacienty/dg.htm
SUMMARY
The principle of equality and prohibition of discrimination is
applied in labour law and social security law, since both the legal
78
branches have harmonised the Czech law with the European
Union law. Should transsexuals be discriminated, then it would be
sex based discrimination. Throughout the world, there have been
issued many court decisions concerning this problems, and they
are often very inspiring. In the Czech Republic, discrimination
based on sex is prohibited by Labour Code, employment Act, and
acts on wages and salaries. A most interesting field, where the
equality principle is though not applied, is the determination of
pension age under Act No. 155/1995 § 32 Coll. on pension
insurance, which states different pensionable ages for women and
men. Women retire earlier, in proportion to number of children
raised. This particular provision does not reflect legal status when
men also can take parental leave or raise children after its
termination. The condition of childcare for the women’s claim is
defined in provision of § 32 par. 4 of the cited act. However, the
question remains how the retimement age will be counted in for a
woman who will undergo a change of sex, and who will ask the
pension as a man or vice versa, at the same time wanting to count
in a childcare.
ADRESA
Mgr. JUDr. Eva Šimečková, PhD.
Právnická fakulta
Univerzita Palackého
Tř. 17. listopadu 8
771 11 Olomouc
ČESKÁ REPUBLIKA
VÝVOJ MAJETKOPRÁVNEHO
POSTAVENIA ŽENY NA SLOVENSKU PO
ROKU 1945 S DÔRAZOM NA JEJ
MAJETKOVÉ POMERY V MANŽELSTVE1
Ivana Šošková 2
Resume
Príspevok je zameraný na postavenie ženy v majetkovoprávnych
vzťahoch od skončenia druhej svetovej vojny – porovnanie právneho
stavu v rokoch 1945-1949 (v r. 1949 došlo k prijatiu nového Zákona o
práve rodinnom a k zavedeniu nového inštitútu zákonného majetkového
spoločenstva manželov) so stavom po roku 1949. Príspevok rozoberá aj
ďalšie úpravy majetkovoprávnych vzťahov v manželstve až dodnes.
Kľúčové slová
manželstvo, manželské právo, majetok, majetkoprávne pomery medzi
manželmi, oddelený majetok, koakvizícia, spoločenstvo majetku,
vydržovacia a alimentačná povinnosť, manželské bremená, modifikácie
majetkového režimu manželov, veno, obvenenie, rodinné právo, zákonné
majetkové spoločenstvo, spoluvlastníctvo, bezpodielové spoluvlastníctvo
manželov
Vznik samostatnej ČSR v roku 1918 so sebou priniesol
recepciu rakúskeho a uhorského práva (na území Čiech, Moravy a
Sliezka platilo naďalej právo rakúske, na Slovensku a
Podkarpatskej Rusi právo uhorské). Právny dualizmus sa
v medzivojnovom období nepodarilo prekonať a nutnosť riešenia
tohto problému opäť vyvstala po skončení druhej svetovej vojny
v roku 1945. Staré normy už neodrážali potreby, ktoré priniesla
nová spoločenská situácia. Normy manželského práva svojim
pôvodom spadali ešte do 19. storočia, do doby, kedy majetok
zohrával obrovskú úlohu a manželstvo sa vnímalo ako “dobre
premyslený obchod... kde hlavnou veličinou, okolo ktorej jeho
1
Štúdia je výsledkom riešenia grantového projektu VUGA 6/2003.
JUDr. Ivana Šošková pôsobí na Katedre dejín štátu a práva na
Právnickej fakulte UMB v Banskej Bystrici, SR. e-mail:
[email protected]
80
2
79
hodnota oscilovala, bolo vždy veno a dedičstvo.” (Klabouch, Jiří
1962, str. 195). Posúďme sami...
Manželské právo na Slovensku bolo až do roku 19493
upravené recipovaným uhorským zákonným článkom XXXI/1894
o práve manželskom a zákonom č. 320/1919 Sb. z. a n. – tzv.
manželskou novelou, ktorou sa menili ustanovenia občianskeho
práva “o obradnostiach zmluvy manželskej, o rozluke a o
prekážkach manželstva.” Majetkoprávne pomery medzi manželmi
však ani jeden z uvedených zákonov neupravoval. Tieto pomery
sa spravovali starým uhorským obyčajovým právom, 4 ktoré bolo
potom od roku 1861 potrebné vykladať v duchu pravidiel
prijatých tzv. Judexkuriálnou konferenciou.5 Hlavným prameňom
manželského majetkového práva teda naďalej ostávalo právo
obyčajové a súdna prax.
Na území Čiech a Moravy bola úprava osobného i
majetkového práva manželov obsiahnutá priamo vo Všeobecnom
občianskom zákonníku (ďalej len VZO), t.j. recipovanom
rakúskom ABGB z roku 1811 - čiže v komplexnej a podrobne
rozpracovanej norme občianskeho práva. Dokonca v 28.hlave pod
názvom “Svatební smlouvy” boli v §-och 1217 až 1266 zakotvené
možné modifikácie majetkového manželského režimu (pozri
ďalej).
Pokiaľ manželia ohľadne svojho (pred vstupom do
manželstva nadobudnutého, t.j. do manželstva vnášaného)
majetku neuzavreli žiadnu zmluvu, platilo tak v práve slovenskom
ako aj českom, že uzavretím manželstva v ich majetkových
pomeroch nenastali nijaké zmeny. Každý z nich ostával
subjektom svojich doterajších majetkových práv a mohol so
svojim majetkom ľubovoľne disponovať. Platila tu teda zásada
3
Zákon č. 265/1949 Sb. o práve rodinnom nadobudol účinnosť až
1.januára 1950.
4
Základom pre slovenské súkromné právo vôbec bolo Verbőczyho
Tripartitum z roku 1514. Napriek tomu, že bolo akousi neoficiálnou
zbierkou obyčajového práva, požívalo až do polovice 19. stor. autoritu
zákonníka.
5
Pravidlá sa majetkového práva manželov dotkli jedine v prípade
koakvizície – aj tu však iba deklarovali pôvodný stav, keď § 13 prvého
uznesenia tejto konferencie znel: “Ustanovenia skorších uhorských
zákonov o majetku počas manželstva nadobudnutom zostávajú
nezmenené.”
81
oddeleného majetku. Na Slovensku manželovi nepatrili nijaké
práva na majetok jeho manželky. Dokonca aj keby išlo len o
správu majetku, musela by mu ju najprv žena prepustiť ako
svojmu povereníkovi: manžel nemohol byť bez zvláštneho
poverenia pokladaný za správcu zvláštneho majetku manželkinho
(Úr. sb. 1360)6. Správu majetku mu manželka mohla kedykoľvek
odňať, takže manžel bol potom povinný majetok spätne vydať.
V práve českom platila priamo zo zákona domnienka, že
manželka svoj voľný, resp. oddelený majetok automaticky zverila
svojmu manželovi ako svojmu zákonnému zástupcovi. Manžel sa
teda stával správcom jej majetku podľa zákonného ustanovenia,
bez jej vôle, dokonca i bez jej vedomia.
Ohľadne majetku nadobudnutého počas manželstva už
bol majetkový režim odlišný. Kým v českom práve platila priamo
zo zákona zásada oddeleného majetku, teda, že čo každý
z manželov akýmkoľvek spôsobom nadobudne, nadobudne pre
seba, a len v pochybnosti sa má za to, že nadobudol muž (§ 1237
VZO); v práve slovenskom platil, s výnimkou manželstiev
bývalých šľachticov a tzv. honoraciorov7, princíp koakvizície.
Koakvizícia predstavovala majetok resp. majetkový
prírastok, ktorý manželia nadobudli, alebo ku ktorého
rozmnoženiu prispeli spoločnou prácou, spoločným pričinením
v dobe skutočného manželského spolužitia. Koakvizíciu bolo
treba posudzovať vždy vzhľadom na stavovskú príslušnosť
manželov, pretože priamo zo zákona platila iba v manželstvách
nešľachticov. Tu sa totiž predpokladalo, že ide o manželstvá osôb
pracujúcich prevažne fyzicky a teda i žena prispieva svojou
6
Úr. sb. = Úradná sbierka rozhodnutí Najvyššieho súdu Československej
republiky vo veciach občianskych z právnej oblasti Slovenska
a Podkarpatskej Rusi, ročníky I.-VI. (nakladateľ a vydavateľ Právnická
jednota na Slovensku v Bratislave)
7
V r. 1848 boli v Uhorsku zrušené hlavné verejnoprávne rozdiely medzi
šľachticmi a nešľachticmi. Súkromnoprávne rozdiely – najmä v oblasti
rodinného a dedičského práva – ostali naďalej v platnosti. Po tomto
zrušení šľachtictva už možno hovoriť len o bývalých šľachticoch,
o poddaných už len ako o bývalých poddaných resp. nešľachticoch.
H o n o r a c i o r i - nešľachtici, ktorí sa živili nie fyzickou, ale duševnou
prácou, napr. diplomovaní (verejní) úradníci, advokáti, lekári, umelci
atď. Čo sa týka koakvizície, boli posudzovaní rovnako ako bývalí
šľachtici.
82
prácou k zveľaďovaniu majetku, preto by bolo slušné, aby
majetkový prírastok bol po zániku manželstva rozdelený medzi
oboch manželov rovným dielom. Naopak, v manželstvách
bývalých šľachticov a honoraciorov bol za hlavného nadobúdateľa
všetkého majetku považovaný iba manžel, preto nebolo uznávanie
spolunadobudnutého majetku odôvodnené už zo zákona.8
Koakvizícia nadobúdala praktický význam až po zániku
manželstva (tiež v prípade rozvodu9 od stola a lože). Dovtedy totiž
nakladala každá strana so svojim majetkom voľne ako s tým,
ktorý mala už pri uzavieraní manželstva. Až po zániku manželstva
mohla každá manželská strana (v prípade smrti dedičia) žiadať od
druhej manželskej strany ( resp. jej dedičov) polovicu z toho, čo
na majetku prirástlo počas skutočného manželského spolužitia.
Výška spolunadobudnutého majetku sa určila tak, že od celkovej
hodnoty celého majetku, ktorý tu bol po zániku manželstva, sa
odpočítala hodnota osobitného (voľného) majetku jedného i
druhého manžela tak, ako ho vniesli do manželstva už pri sobáši,
a tiež hodnota majetku, ktorý nadobudli počas manželstva
dedičstvom či darom. Takto získaný rozdiel predstavoval hodnotu
koakvizičného majetku, ktorý sa potom rozdelil na polovicu.
Pokiaľ ide o vydržovaciu a alimentačnú povinnosť, táto
tak v práve českom, ako i v práve slovenskom zaťažovala už
priamo zo zákona 10 manžela ako hlavu rodiny, pričom jej rozsah
bol závislý od miery manželského spolužitia. Pokiaľ manželstvo
trvalo a manželia normálne spolu žili, manžel bol povinný
vydržiavať svoju manželku úplne, spravidla in natura, primerane
svojim majetkovým pomerom a spoločenskému postaveniu, a to i
vtedy, ak mala manželka sama dosť majetku, aby sa živila.
Vydržiavanie teda muselo zodpovedať majetkovým a zárobkovým
pomerom muža (jeho stav bol určujúci pre stav manželky).
8
Každopádne, aj v týchto manželstvách prichádzala koakvizícia do
úvahy, ak by si ju manželské strany dohodli zmluvne, rovnako ako
manželia nešľachtického pôvodu ju mohli zmluvne vylúčiť.
9
Výrazu “rozvod” tu nemožno prikladať význam, v akom ho poznáme
dnes. Dnešnému pojmu rozvod zodpovedala v danom čase “rozluka
manželstva”. Rozvod od stola a lože bol akýmsi kompromisom, stavom,
kedy manželstvo právne trvalo naďalej, no manželia boli súdom zbavení
povinnosti žiť spolu.
10
viď tzv. alimentačný zákon č. 4/1931 Sb. z. a n.
83
Obvykle spočívalo v poskytovaní stravy, ošatenia, platení
prípadných výdavkov na nemoc a pod. Ak však manželka opustila
spoločný byt svojvoľne a bez vážneho dôvodu, jej nárok na
vydržiavanie zo strany muža zanikal. Ak ale opustila muža s jeho
súhlasom, alebo hoci aj bez súhlasu, ale z dôležitého dôvodu, bol
muž povinný platiť jej toľko, aby si sama mohla nájsť zaopatrenie
primerané jeho majetkovým pomerom. Povinnosť vydržiavania a
alimentovania manželky zaťažovala dokonca aj manželových
rodičov, ak muž priviedol nevestu do spoločnej domácnosti s nimi
s ich súhlasom, a manžel sám nebol schopný plniť si túto
povinnosť zo svojho majetku či príjmov.
V zásade bola aj žena povinná vydržiavať a poskytovať
alimenty svojmu manželovi primerane podľa jej majetkového
stavu a zárobku, ale len v tom prípade, že jej manžel bol
nemajetný a pritom práce a zárobku nie z vlastnej viny neschopný
(Z.R. 196). Táto povinnosť manželky sa potom spravovala
rovnakými zásadami ako povinnosti manžela.
Pri nákladoch na spoločnú domácnosť muž hradil hotové
výdavky a niesol zodpovednosť aj za všetky objednávky, ktoré
urobila manželka ako gazdiná domácnosti, i keď sa tak stalo bez
manželovho vedomia. Tieto objednávky nesmeli prekročiť medze
skutočných potrieb domácnosti s prihliadnutím na majetkové
pomery oboch manželov. Vtedy totiž manžel nebol povinný za ne
zaplatiť, ak upovedomil dotyčné tretie osoby, že za objednávky
svojej manželky neberie zodpovednosť. Jeho zodpovednosť za ne
ale ostávala nedotknutá, ak objednávky odsúhlasil resp. schválil
tým, že sám užíval predmety alebo sa obohatil zužitkovaním
predmetov zadovážených manželkou.
Ako sme doteraz uviedli, majetkové spoločenstvo
manželov bolo upravené priamo zákonnými predpismi. Napriek
tomu v oboch právnych oblastiach platila v majetkovom práve
manželov zásada zmluvnej úpravy pomerov prioritne. Manželia
si svoje majetkové pomery mohli navzájom upravovať zmluvne,
celkom voľne, podľa vlastného uváženia a vôle, a to tzv.
svadobnými zmluvami. 11
11
Svadobnú zmluvu treba odlišovať od zmluvy manželskej –
zakladajúcej životné spoločenstvo vôbec. Svadobné zmluvy sa týkali
výlučne majetkových dôsledkov manželstva, išlo o dvojstranné právne
úkony manželov alebo snúbencov, ktorými títo mali upraviť resp. skôr
84
Všeobecný zákonník občiansky, platný na území Čiech
a Moravy, uvádzal vo svojej 28. hlave s názvom “Svatební
smlouvy” demonštratívny výpočet týchto zmlúv. Patrili sem
najmä veno, obvenenie, “jitřní” dar, spoločenstvo majetku, správa
a požívanie pôvodného alebo nadobudnutého majetku, vdovský
plat, zmluva dedičská a zmluva advitálna. V rámci práva
slovenského sa uvádzali veno, obvenenie, koakvizícia
a spoločenstvo majetku, ale tiež iba príkladmi. V prípade
svadobných zmlúv teda išlo o právo dispozitívne, t.j. platné len
vtedy, ak si strany nedohodli niečo iné. 12 Pre svadobné zmluvy sa
ako podmienka ich platnosti vyžadovala v oboch právnych
oblastiach forma notárskeho (verejnonotárskeho) spisu.
“Opatrnost právě uvedená je předepsána jak v zájmu samých
manželů, tak v zájmu jejich věřitelů.”13 Ako uvádza Ráth
v Komentáři k čsl. občanskému zákoníku obecnému, svadobné
zmluvy v slovenskom práve boli “dosť zriedkavou záležitosťou,
pretože vo všeobecnosti nezodpovedali životnému názoru
obyvateľstva. Najviac rozšírenými boli u židov a podľa
zamestnania u obchodníkov a remeselníkov.”14
V nasledujúcich riadkoch predkladáme rozbor vena
a obvenenia, ako inštitútov v praxi asi najviac používaných,
známych v oboch právnych oblastiach, a poukážeme na podstatné
rozdiely v ich úprave právom slovenským a českým.
Veno môžeme charakterizovať ako účelovo viazané
imanie, ktoré poskytovala žena (alebo namiesto nej niekto iný)
manželovi na uľahčenie majetkových bremien, spojených
s uzavretím a trvaním manželstva.. Podstatou vena bolo, že sa
zriaďovalo v prospech manžela a malo ho čiastočne odbremeniť
od nákladov manželského života, a ďalej že sa zriaďovalo výlučne
zmeniť zákonné majetkoprávne účinky manželstva.
Strany si mohli svoje vzájomné vzťahy upraviť úplne podľa svojej
vôle, teda dať zmluve taký obsah, ktorý v zmluvných typoch nebol
vôbec uvedený; tiež si ich mohli upraviť len čiastočne, resp. upraviť len
niektorý z predmetov takejto svadobnej zmluvy. V ostatnom potom
popri zmluve ostávali v platnosti ustanovenia zákona.
13
Slovník veřejného práva československého, zv.II. Manželství a
manželské právo. Brno 1932. str. 547
14
ROUČEK-SEDLÁČEK. 1935. Komentář k čsl. občanskému zákoníku
obecnému, V. zväzok. Praha, str. 449
85
12
na dobu, po ktorú manželstvo trvalo. Po smrti manžela malo veno
zabezpečiť, resp. podporiť výživu pozostalej manželky. Na
rozdiel od práva platného na území Slovenska, kde rodičia nevesty
nemali povinnosť zriadiť veno, v českom práve dával zákon
ženám priamo právny nárok proti rodičom alebo starým rodičom
na veno vo výške primeranej ich spoločenskému postaveniu.
“A čo sa týka vena, o ňom už komentátori VZO Rouček
a Sedláček zisťujú, že dotálny15 systém vyhovoval najlepšie
aristokratickému rodinnému zriadeniu a Rath videl v tom, že
slovenské právo nepozná povinnosť rodičov nevesty zriadiť veno,
znak pokrokovosti slovenského manželského práva.”16
Obvenenie podľa slovenského práva bolo majetkom,
ktorý prislúchal manželke z titulu odmeny za zachovanie
manželskej vernosti. Manželka teda mala naň nárok až po
skončení manželstva a len pod podmienkou zachovania vernosti.
V českom práve sa obvenením rozumelo to, čo dá ženích alebo
namiesto neho niekto iný neveste k rozmnoženiu vena. Teda
obvenenie malo počas manželstva rovnaké postavenie ako veno
a po smrti manžela potom navyšovalo majetok, ktorý žena dostala
popri vene na svoju výživu. Na rozdiel od vena, rodičia manžela
nemali povinnosť poskytnúť svojmu synovi obvenenie, dokonca
to nebolo povinnosťou ani samotného ženícha. Rodičia boli
povinní dať synovi iba výbavu, pričom v praxi i výbavu
novomanželom poskytovali najčastejšie rodičia nevesty.
Toľko teda z platného práva tesne po vojne... Manželstvo
sa však postupne prestávalo vnímať ako “dobre premyslený
obchod” – vojna priniesla úbytok mužov, slabé populačné
ročníky, navyše ženy počas vojny dokázali, že sa vedia
zodpovedne zhostiť starostlivosti o rodinu i majetok, rovnako ako
muži. Mení sa pohľad na ženu, na jej postavenie v rodine a tým i
na manželstvo vôbec. V tejto situácii sa nová právna úprava
vzťahov v manželstve a rodine javila nevyhnutnou.
V historickom vývoji sa po “víťaznom” februári 1948
dôležitým medzníkom vo vývoji práva stáva Ústava 9. mája,
ktorá už zakotvuje nové zásady – zásady ľudovodemokratického
zriadenia. Toto sa týkalo i oblasti rodinného a manželského práva
15
dos, dotis (lat.) = veno
ČIKVANOVÁ, M. Manželský prínos. In.: Právny obzor, r. 1945-46,
roč. 28-29, str. 253
86
16
(napr. rovnoprávne postavenie muža a ženy v rodine i
v spoločnosti, rovnoprávnosť detí bez ohľadu na ich manželský či
nemanželský pôvod a pod.) Ústava priniesla i nové interpretačné
pravidlo výkladu starých noriem: čl. 173 ods.2 – normy, ktoré by
odporovali
ustanoveniam
ústavy
a
zásadám
ľudovodemokratického zriadenia, alebo by veci upravovali
odchylne od tejto ústavy, strácali platnosť a prestávali byť
súčasťou platného právneho poriadku. Cieľom tzv. právnickej
dvojročnice 1948-1950 bolo v čo najkratšom čase priniesť novú,
pokrokovú, no predovšetkým komplexnú a spoločnú, pre celú
ČSR jednotnú právnu úpravu v najdôležitejších oblastiach života
spoločnosti. Prvým kódexom sa podľa vzoru Sovietskeho Zväzu
stal Zákon č. 265/1949 Sb. o práve rodinnom. Nový zákon
(samozrejme pod vplyvom nadšenia z nového smerovania dejín)
vysoko odsudzoval kapitalistické zákonodarstvo, “pokryteckú
morálku meštiackeho štátu” a vyzdvihoval manželstvo a rodinu
ako “vhodnú formu, ako usporiadať osobné a rodinné vzťahy ľudí
nie na podklade majetkovom, ale na podklade vzájomnej citovej
náklonnosti, a vytvoriť zdravú základňu pre úspešnú výchovu
detí, ako budúcich občanov novej, vyššej formy štátu.”17 Zákon
komplexne upravoval rodinnoprávne pomery a rodinné právo bolo
týmto kodifikačným počinom vyčlenené za samostatné právne
odvetvie. Pokiaľ ide o majetkoprávne pomery manželov, tieto
nový zákon zjednotil, vyčlenil ich z práva občianskeho a postavil
ich na novom inštitúte - tzv. zákonnom majetkovom spoločenstve
(ďalej len ZMS) a na spoločnej správe majetku doň patriaceho.
Zákonné majetkové spoločenstvo bolo upravené v 2. časti I.
Hlavy ZoPR, v §22 až §29, pod názvom “Práva a povinnosti
manželov.”
§22 ods.1 určoval, že “imanie, ktoré nadobudne
ktorýkoľvek z manželov v čase trvania manželstva – vyjmúc to,
čo nadobudne dedičstvom, darom, a to, čo slúži jeho osobným
potrebám alebo výkonu jeho povolania – tvorí jeho získaný
majetok. §22 ods.2 potom určoval, že “získané majetky oboch
manželov sú majetkom im spoločným (zákonné majetkové
spoločenstvo).” Inštitút ZMS bol považovaný za materiálny
doplnok zásady dôslednej rovnoprávnosti muža a ženy a
17
Správa ústavnoprávneho výboru k vládnemu návrhu zákona o práve
rodinnom zo dňa 7.12.1949
87
vychádzal zo zásady, že
− majetok, ktorý mali obaja manželia pred sobášom, je
samostatným majetkom každého z nich
− majetok, ktorý obaja manželia nadobudli počas trvania
manželstva, je majetkom im obom spoločným – nakoľko
sa vychádza z predpokladu, že na nadobudnutí tohto
majetku majú rovnakú zásluhu obaja manželia (či už sú
zárobkovo činní obaja, alebo len jeden, pretože aj keď tu
nie je aktívna spoluúčasť druhého manžela na získavaní
majetku, má sa za to, že starostlivosť o domácnosť
prípadne o výchovu detí, ktorej sa výlučne venoval druhý
manžel, vytvorila pre zárobkovo činného manžela vhodné
predpoklady
k získaniu
majetku,
nakoľko
bol
odbremenený od starostlivosti o domácnosť)
Táto nová úprava majetkových manželských pomerov
bola účinná od 1.1.1950 a nepôsobila retroaktívne, teda
ustanovenia o ZMS nebolo možné vzťahovať spätne na majetkové
pomery manželov založené pred 1.1.1950, a to ani na Slovensku,
kde platila do tej doby koakvizícia (obdobne ostávali nedotknuté
pomery upravené dovtedy tzv. svadobnými zmluvami).
Ustanovenia o ZMS sa od 1.1.1950 začali vzťahovať aj na
manželstvá uzatvorené pred týmto dátumom, ale len pokiaľ išlo o
majetok získaný až po tomto dni (do tej doby platili staršie
ustanovenia – v českých krajinách rakúsky ABGB z roku 1811, na
Slovensku uhorské obyčajové právo, pokiaľ si strany zmluvne
neurčili niečo iné).
ZMS vznikalo ipso iure uzatvorením manželstva, priamo
zo zákona a neexistovala možnosť zmluvne ho vylúčiť.
Ustanovenia o ZMS však boli dispozitívnej povahy v tom zmysle,
že §29 Zákona o práve rodinnom (ZoPR) umožňoval manželom
dohodou zmeniť rozsah spoločného majetku, taktiež sa mohli
dohodnúť o inej úprave správy spoločného majetku, navyše mohli
tiež zákonné majetkové spoločenstvo vyhradiť až ku dňu zániku
manželstva. Vzhľadom na dôležitosť a závažnosť takýchto
manželských dohovorov sa pre ich platnosť vyžadovala forma
súdnej zápisnice. Ochrana záujmov tretích osôb bola zabezpečená
ustanovením, že voči inej osobe sa manželia na takýto dohovor
mohli odvolať len vtedy, ak jej bol známy.
V roku 1960 bol zavŕšený prechod od ľudovej demokracie
88
k socializmu, a tak bol daný podnet aj na vypracovanie nového
zákona o rodine, ktorý mal prispieť k vytváraniu nových vzťahov
medzi ľuďmi – “vzťahov ovládaných morálkou socialistickej
spoločnosti.”. 4. decembra 1963 bol prijatý nový Zákon o rodine
č. 94/1963 Sb. V majetkovoprávnych vzťahoch manželov sa však
stala rozhodujúca inštitúcia bezpodielového spoluvlastníctva
manželov (BSM), vyňatá zo zákona o rodine a zaradená do
Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Sb., účinného od 31.1.1964.
Tu už Občiansky zákonník neprevzal koncepciu ZMS, no
majetkové vzťahy medzi manželmi vyjadril v právnej forme
“bezpodielového” spoluvlastníctva, ktoré by sme mohli vyjadriť
ako vlastníctvo jedného manžela obmedzené rovnakou mierou
vlastníctva manžela druhého. BSM bolo upravené v §143 až §151
OZ. Tieto ustanovenia boli kogentné, bez možnosti zmluvne si ich
upraviť.
Až postupne sa tuhosť danej úpravy zmierňovala
niekoľkými novelizáciami, z ktorých snáď najvýznamnejšia bola
novela č. 509/1991 Zb. Základné ustanovenie §143 OZ, ktorý
určoval, že do BSM patrí všetko, čo môže byť predmetom
vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania
manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom, darom, ako aj
vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo
výkonu povolania len jedného z manželov, novela rozšírila o veci
vydané v reštitúciách jednému z manželov, pokiaľ tento mal
danú vec vo vlastníctve ešte pred uzavretím manželstva alebo ak
mu bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného
vlastníka. Tiež odstránila kogentnosť ustanovení o BSM tým, že
zaviedla §143a, ktorým manželom umožnila zmluvnú úpravu
týkajúcu sa rozsahu BSM, správy BSM, ako aj momentu vzniku
BSM – ku dňu zániku manželstva. Reagovala aj na obnovenie
podnikateľskej činnosti občanov a v tejto súvislosti
konkretizovala úpravu vzťahov manželov – podnikateľov
v novozaradenom § 148a. Ďalšia novela č. 264/1992 Zb. zaradila
§ 149a, ktorý pre platnosť dohôd manželov ohľadne nehnuteľností
vyžaduje písomnú formu a účinnosť takejto dohody stanovuje až
k momentu vkladu do katastra nehnuteľností.
Úprava BSM v znení spomínaných noviel platí na
Slovensku do súčasnosti.
89
LITERATÚRA
ČIKVANOVÁ, M. Manželský prínos. In: Právny obzor, 1945-46
roč. 28 – 29
FAJNOR-ZÁTURECKÝ. 1998. Nástin súkromného práva
platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. III. vydanie
pôvodného diela. Heuréka, Šamorín
KLABOUCH, J. 1962. Manželství a rodina v minulosti. Orbis,
Praha
KRÁL, Š. Výživné manželky. In: Právník, 1949, č. 3 – 4
LUBY, Š. 1946. Dejiny súkromného práva na Slovensku.
Bratislava
MURÁNSKA, J. 2002. Historický vývoj majetkových vzťahov
medzi manželmi. In: Notitiae novae, roč. VI. PrF UMB, Banská
Bystrica
RADIMSKÝ-RADVANOVÁ a kol. 1989. Zákon o rodině –
komnetář. Panorama, Praha
ROUČEK-SEDLÁČEK. 1935. Komentář k čsl. občanskému
zákonníku obecnému, V. zväzok. Praha
Správa výboru ústavno-právneho k vládnemu návrhu zákona
o práve rodinnom, prednesená na 37. schôdzi NZ RČS dňa 7.
decembra 1949
Komentář k zákonu o právu rodinném. 1954. Orbis, Praha
SUMMARY
The contribution is focused on the development of woman's
position referring to the rights of property since the end of 2nd
World War – is focused on comparison of legal status in 19451949 (1949 was enacted the new Family Law Code, which
introduced new interspousal institute called legal proprietorial
comunity) with the status after 1949. The contribution analyses
next legal regulations of patrimonial relations in matrimony up to
now as well.
90
ADRESA
JUDr. Ivana Šošková
Katedra dejín štátu a práva
Právnická fakulta UMB
Komenského 20
974 00 Banská Bystrica
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
[email protected]
ŽENY V TRVALO UDRŽATEĽNOM
ROZVOJI1
Dana Švihlová 2
Resume
Trvalo udržateľný rozvoj je proces na ktorom sa zúčastňujú všetky
kľúčové skupiny, vrátane žien. Ženské organizácie formulovali vlastný
akčný program s predstavou ako zosúladiť sociálne, environmentálne
a ekonomické ciele tak na globálnej ako aj národnej a miestnej úrovni.
Jeho presadzovanie nesie pečať ženských priorít a predstáv o fungujúcej
a spravodlivej spoločnosti.
Kľúčové slová
trvalo udržateľný rozvoj, Agenda 21, rovnosť príležitostí, ženské
medzinárodné organizácie, ženy a rozvoj
Úvod
Trvalo udržateľný rozvoj je v posledných dvadsiatych
rokoch široko diskutovaný koncept ktorý prináša nový pohľad na
perspektívy ľudskej spoločnosti. Jeho vznik si vyžiadali konkrétne
dôsledky ľudských aktivít vo svete obmedzených zdrojov,
s globálnymi prejavmi a nepredvídateľnými prejavmi v blízkej
budúcnosti.
Najznámejšia
a najpoužívanejšia
definícia
trvalo
udržateľného rozvoja pochádza z roku 1987 zo správy Svetovej
komisie pre životné prostredie a rozvoj, známej pod názvom Naša
spoločná budúcnosť (1991) kde je formulovaná ako ”trvalo
udržateľný rozvoj je taký, ktorý zabezpečuje potreby súčasnej
generácie bez toho, aby obmedzil možnosti budúcich generácií
zabezpečovať ich budúce potreby.” Kombinácia týchto dvoch
pojmov “trvalá udržateľnosť” a “rozvoj” implikuje snahu
dosiahnuť rovnovážny vzťah medzi ľudskou spoločnosťou
a prírodným prostredím, ktorý môže byť udržateľný a zároveň
1
Štúdia je výsledkom riešenia grantového projektu VUGA 6/2003.
Ing. Dana Švihlová, PhD. pôsobí na Katedre rozvoja obcí, miest
a regiónov na Ekonomickej fakulte UMB v Banskej Bystrici, SR.
email:[email protected]
92
2
91
umožňuje určitý rozvoj. Tento dokument bol prvou významnou
medzinárodnou iniciatívou založenou na navrhovaní opatrení
globálneho charakteru, založenou na zmenách v oblasti
spolupráce rozvojových a rozvinutých krajín, s využitím rôznych
mechanizmov na podporu vyššej efektívnosti materiálového
a energetického využitia a poskytnutím určitých stimulov na
zvýšenie ekonomickej a politickej rovnosti.
Postavenie žien v Agende 21
Pokračovaním globálnych iniciatív bol Summit Zeme
v Rio de Janeiro v roku 1992, ktorého výsledným dokumentom
bola Agenda 21 (1996). Agenda 21 je považovaná sa globálnu
stratégiu trvalo udržateľného rozvoja. V nadväznosti na
predchádzajúce iniciatívy a stupeň ich realizácie, prijala zásady,
navrhla
priority
a spôsoby
realizácie
s
konkrétnou
zodpovednosťou jednak národných vlád, ale aj kľúčových skupín
na dosiahnutí cieľov trvalo udržateľného rozvoja. Formulovanie
úloh kľúčových skupín v procese trvalo udržateľného rozvoja
bolo považované za základ pre zapojenie verejnosti do
rozhodovacích procesov ako jedného zo základných predpokladov
v dosiahnutí stanovených cieľov. Bolo vybraných 9 kľúčových
skupín1, pre ktoré boli stanovené ciele, aktivity na ich dosiahnutie
a navrhnuté spôsoby realizácie.
Úlohe žien v trvalo udržateľnom rozvoji je v Agende 21
venovaná kapitola 24. Jej obsah nadväzuje na viacero dohovorov
a akčných plánov prijatých na medzinárodnej úrovni, ktoré sa
týkali plného, rovnoprávneho a všeobecne prospešného začlenenia
žien do všetkých rozvojových aktivít. Predovšetkým sa jedná
o dokument prijatý v Nairoby (1985), v ktorom sa zdôrazňuje
účasť žien na národnej a medzinárodnej úrovni v starostlivosti o
ekosystémy, o životné prostredie a na kontrole jeho
znehodnocovania. Ďalším významným dohovorom bol Dohovor
o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, ktorý okrem
iného vyžadoval zrovnoprávniť ženy v oblasti práce, vzdelávania
a prístupu k zdrojom. Významným podkladom bola aj Svetová
deklarácia o živote, ochrane a rozvoji detí z roku 1990.
1
Kľúčové skupiny v Agende 21: ženy; deti a mládež; domorodí
obyvatelia; mimovládne organizácie; samosprávne orgány; pracujúci
a odbory; obchod a priemysel; vedecká a technická obec.
93
Predpokladom účinnej realizácie prijatých dokumentov bolo
zabezpečenie účasti žien v hospodárskom a politickom živote
a úspešnej implementácii strategických cieľov vyplývajúcich
z Agendy 21. Tieto boli zamerané hlavne na posilnenie účasti žien
v rozhodovaní a politike, v príprave a realizácii stratégií trvalo
udržateľného rozvoja na národnej úrovni, odstránenie všetkých
foriem a oblastí diskriminácie, posilnenie vzdelávania a ochrana
pred prejavmi násilia. Aktivity na dosiahnutie boli rozdelené do
troch základných skupín:
1.
Oblasti, ktoré vyžadujú neodkladné opatrenia sú
zamerané na odstránenie degradácie hospodárstva a životného
prostredia rozvojových krajín, ktoré negatívne ovplyvňujú životy
detí a žien a zvýšenie zapojenia žien do rozhodovania v trvalo
udržateľnom rozvoji.
2.
Výskum, zber a rozširovanie informácií sa
zameriavajú na vytvorenie databáz a informačných systémov s
rodovým
rozlíšením,
participačný
výskum
a analýzu
navrhovaných politík a ich vplyvov na ženy.
3.
Medzinárodná a regionálna spolupráca sa aktívne
zaoberala budovaním inštitucionálnych kapacít na medzinárodnej
úrovni a prepojením ich aktivít.
Náklady na realizáciu navrhovaných aktivít boli
odhadnuté na 40 mil. USD poskytnutých vo forme
medzinárodných
grantov,
ktoré
by
mali
byť
podporené programami v signatárskych krajinách.
Prijatie Agendy 21 bolo uznaním kľúčovej úlohy žien
v trvalo udržateľnom rozvoji, rozvoji, ktorý spája ekonomické,
environmentálne a sociálne ciele. Toto uznanie sa zakladalo na
predpoklade integrácie žien a rodovej rovnosti na všetkých
stupňoch, zvlášť do všetkých politík, programov a aktivít.
Ženské hnutie v oblasti trvalo udržateľného rozvoja
Prvým krokom v budovaní medzinárodného ženského
hnutia v trvalo udržateľnom rozvoji bolo poskytnutie príležitosti
ženám pri dohode na súbore princípov a spoločnom akčnom
pláne.
V novembri 1991 sa konal na Floride v USA prvý svetový
kongres žien pre zdravú planétu na ktorom bol za účasti 1500 žien
z 83 krajín sveta prijatý dokument Ženská akčná agenda 21.
Obsahom dokumentu boli:
94
-
demokratické práva, diverzita a solidarita ako kódex postupov
potvrdzuje víziu zahrnutia ženských predstáv a skúseností do
rozhodovacieho procesu,
- environmentálna etika a zodpovednosť sú založené na
spolupráci a žiadosti, aby vlády posudzovali environmentálne
a sociálne náklady a do národných účtov započítali ženskú
prácu,
- požiadavka na 50 % zníženie nákladov vojenských rozpočtov
a na využívanie armády na ochranu prostredia a na obnovu
prírodných systémov,
- odmietnutie využívania nukleárnej energie, zlepšenie
využívania zdrojov,
- ženy ako spotrebiteľky môžu ovplyvniť vzory spotreby, ako aj
ovplyvňovať rozvoj environmentálne vhodného plánovania
a výroby.
Ďalším míľnikom v ženskom hnutí bola konferencia
v Pekingu v roku 1995. Vlády 189 zúčastnených krajín prisľúbili
ženám “rovnocenný prístup a úplnú spoluúčasť vo vládnych
štruktúrach a v rozhodovacích procesoch.”
Ženy v miestnej Agende 21
Aktivity ženských organizácií sa uskutočňovali nie len na
medzinárodnej a národnej úrovni, ale aj na miestnej úrovni. Tieto
boli spojené s aktivitami miestnych samospráv v realizácii
miestnej Agendy 21. Na to, aby ženské organizácie jasne
charakterizovali postavenie žien v implementovaní miestnej
Agendy 21, WEDO3 (Women´s Environment and Development
Organization) uskutočnilo v roku 1991 prieskum v 20 mestách
v 16 krajinách na všetkých kontinentoch. Výsledkom tohto
prieskumu bolo definovanie 5 oblastí, ktoré sú základnými
bariérami pre vstup žien do aktivít zameraných na presadenie
cieľov trvalo udržateľného rozvoja:
nízke povedomie v oblasti rovnosti rodov,
tradície,
viacnásobná úloha žien,
rodové predsudky,
inštitucionálne bariéry.
3
http://www.wedo.org/sus_dev/section2.htm
95
Na základe týchto analýz boli navrhnuté 2 typy stratégií
zameraných na prekonanie bariér posilnenia postavenia žien
v presadzovaní miestnej Agendy 21:
1. Zber a poskytovanie rodovo senzitívnych informácií.
2. Zavádzanie inovačných mechanizmov spolupráce.
1. Rodovo senzitívne analýzy a údaje sú pre formulovanie
politík a programov zásadné. Pri ich využívaní je však nevyhnutné
brať do úvahy, že ženy sú tak producentkami, ako aj
používateľkami údajov. Z toho vyplývajú dva prístupy tejto
stratégie. Prvým je vytvorenie vhodných mechanizmov zberu
údajov, ktoré by obsiahli celkové skúsenosti a záujmy žien,
identifikovali problémy, príležitosti a ohrozenia pre zvýšenie
účasti žien v rozhodovacom procese a v rovnakom prístupe ku
zdrojom. Navrhnuté sú indikátory na meranie postavenia žien boli
identifikované v šiestich oblastiach:
- postavenie žien v rozhodovacích procesoch v oblasti
životného prostredia,
- dostupnosť vody,
- energia,
- lesy,
- životné podmienky ako sú kvalita ľudských sídiel,
environmentálne zdravie a mestské prostredie,
- pôda.
Druhý prístup stratégie zameranej na rodovo rozlíšené
informácie je zameraný na vytvorenie a používanie nástrojov,
ktoré budú schopné hodnotiť alokovanie verejných prostriedkov
na rodovom prístupe. V roku 1984 v Austrálii bola založená
Ženská rozpočtová iniciatíva a v roku 2000 naplno prebiehala
v 20 krajinách. Je zameraná na hodnotenie a porovnávanie
prínosov z verejných rozpočtov pre mužov a ženy. Tvorba rodovo
citlivých rozpočtov je zameraná na tri ciele: zvyšovanie
povedomia vlád v oblasti vplyvu rozpočtu na ženy, informovanie
žien o vplyve navrhovaných štátnych rozpočtov na ich život
a podpora alokácie zdrojov na podporu rovnosti rodov a ľudský
rozvoj4.
Druhý typ stratégie je zameraný na zavádzanie
inovačných mechanizmov spolupráce. Táto stratégia má zaistiť
4
http://www.undp.org/unifem/progressww/2000/chap5.pdf
96
zvýšenie účasti žien v rozhodovaní a v politike. Jedná sa tak
o bežné postupy v zapájaní žien do rozhodovacieho procesu, ako
aj legislatívne zmeny, ktoré zaistia ženám rovnocenný prístup
k pozíciám v politike, vrátane zmien volebného systému
a dočasných opatrení vo forme uzákonenia kvót pre kandidátske
listiny.
V roku 2002 sa v Johannesburgu uskutočnil summit, ktorý
hodnotil 10 ročné obdobie napĺňania cieľov Agendy 21 prijatej
v Rio de Janeiro. Rovnako ženské organizácie zhodnotili situáciu
a formulovali akčný plán žien pre vlády, medzinárodné inštitúcie
a občiansku spoločnosť do roku 2015 pod názvom Zdravá
a mierumilovná planéta. Obsahuje 5 základných oblastí v ktorých
sú zakotvené odporúčania žien na riešenie základných problémov
trvalo udržateľnej budúcnosti ľudstva. Jedná sa o nasledovné
oblasti:
I.
Mier a ľudské práva so zameraním na odstránenie
ekologických, sociálnych, ekonomických a politických príčin
vojenských konfliktov, násilia a teroru.
II.
Globalizácia pre trvalo udržateľný rozvoj je
založená na zmene neo-liberálneho prístupu k globálnemu rozvoju
na udržateľný, rodovo citlivý a environmentálne priaznivý rozvoj
s cieľom odstránenia chudoby.
III.
Dostupnosť a riadenie zdrojov má zmeniť
ignorovanie ženských
znalostí
a zručností
v nakladaní
s prírodnými zdrojmi a nedostupnosť ich vlastníctva, čo
zapríčiňuje ožobračovanie žien a ich sociálnu neistotu, zvlášť
v oblasti vlastníctva a využívania pôdy.
IV.
Environmentálna bezpečnosť a zdravie zameriava
pozornosť na sledovanie zdravotných rizík v ženskej populácii,
zlepšenie zdravia a zabezpečenie dostatočnej zdravotnej
starostlivosti.
V.
Vládnutie pre trvalo udržateľný rozvoj obsahuje
rovnocennú účasť všetkých kľúčových hráčov na všetkých
stupňoch rozhodovacích procesov, zodpovednosť vlád
k obyvateľom, transparentnosť, prístupnosť pre všetky skupiny,
právna stabilita a rovnoprávnosť. To vyžaduje presadzovanie
rovnosti príležitostí.
97
Záver
Účasť žien v procese trvalo udržateľného rozvoja má
zásluhou medzinárodných organizácií a dokumentov prijatých na
globálnej a národných úrovniach jasne formulované ciele.
V súčasnosti sú dostupné nástroje a postupy na presadzovanie
týchto cieľov. Je však úlohou spolupráce všetkých účastníkov
tohto procesu, aby ciele boli postupne dosahované. Ženské
organizácie na Slovensku majú možnosť zapojiť sa do
medzinárodných iniciatív, ako aj presadzovať skúsenosti iných
krajín a transformovať ich do aktivít na lokálnej úrovni. Vyžaduje
to však systematický prístup, využitie odborného potenciálu
a koordinovanie aktivít v oblasti rovnosti príležitostí a zapojenia
žien do procesu trvalo udržateľného rozvoja.
LITERATÚRA
Agenda 21 a ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja. 1996.
Ministerstvo životného prostredia SR, Bratislava. s. 517. ISBN
80-88833-03-5
Naše společná budoucnost. 1991. Světová komise pro životní
prostředí a rozvoj. Academia Praha, Praha. s. 300. ISBN 8085368-07-02
Správa svetovej konferencie skúmajúcej a hodnotiacej úspechy
Dekády OSN venovanej ženám: Rovnosť, rozvoj, mier. Nairoby,
15.-16. júl 1985
ŠVIHLOVÁ D. - WILSON E. 1999. Obce a životné prostredie.
IROMAR/KHF, Banská Bystric. 110 s. ISBN 80-8055-218-5
ŠVIHLOVÁ, D. 2001. Organizácia spolupráce v procese miestnej
Agendy 21. In: Environmentálne problémy miest. Zborník z
celoštátnej konferencie. EXPO- EDUC, spol. s r. o., Košice. s.
165-168
SUMMARY
Concept of sustainable development requires the participation of
all stakeholders, including of the women. Women´s organizations
have formulated the strategies and actions plans for integrating
98
gender issues and women´s participation in national and local
policy for sustainable development.
ADRESA
Ing. Dana Švihlová, PhD.
Katedra rozvoja obcí, miest a regiónov
EF UMB
Tajovského 10
974 01 Banská Bystrica
Slovenská republika
[email protected]
ŽENA JAKO SOUDKYNĚ A OTÁZKY
DISKRIMINACE Z DŮVODU POHLAVÍ
V SOUDNICTVÍ A JAKO PŘEDMĚT
CIVILNÍHO SOUDNÍHO ŘÍZENÍ
Renáta Šmehlíková 1
RESUME
Tento příspěvek zpracovává problematiku diskriminace z důvodů
pohlaví v soudnictví. i jako předmět civilního soudního řízení. Je
zaměřen na otázky postavení ženy jako soudkyně a zpracovává v této
souvislosti výsledky průzkumu, který byl s cílem jeho vytvoření
proveden mezi ženami vykonávajícími tuto funkci. Ve své druhé části se
pak věnuje otázce diskriminace z důvodu pohlaví jako předmětu
občanského soudního řízení, zejména rozboru ustanovení § 133a
občanského soudního řádu, který obsahuje zvláštní právní úpravu
důkazního břemene v řízeních, jejichž předmětem je ochrana před
diskriminací.
Klíčová slova
soudnictví, diskriminace, občanské soudní řízení, důkazní břemeno
Otázky diskriminace žen z důvodů jejich pohlaví, a to
zejména v pracovněprávních vztazích, jsou stále aktuálním
tématem řady diskuzí naší společnosti. Je zřejmé, že boj za práva
žen dosáhl v uplynulém století velkého pokroku, což dokazuje i
zrovnoprávnění jejich postavení na legislativní úrovni. U mnoha
povolání, která bývala ještě na počátku minulého století ryze
mužskou záležitostí, se jejich výkon osobami ženského pohlaví
stal zcela běžným a v některých z nich dnes ženy dokonce
převažují. Jednou z takovýchto profesí, kde je převaha žen
zřetelná, je i výkon funkce soudce.
V České republice vykonává funkci soudce dnes přibližně
2700 osob, z toho je více než 60 % žen2. Vezmeme-li v úvahu
1
99
Mgr. Renáta Šmehlíková pôsobí na Právnickej fakulte na Univerzite
Palackého v Olomouci, ČR. email: [email protected]
2
Podle aktuálních údajů ze stavu k 17. březnu 2004, vykonává funkci
soudce 2774 osob, z toho je 1768 žen a 1006 mužů.
100
skutečnosti, že na našem území neměly ženy až do roku 1920 ani
ústavně zaručenu rovnost s muži před zákonem, jmenování první
ženy jako soudkyně Nejvyššího soudu ve Spojených státech
amerických v roce 1965 bylo označeno za jednu z událostí
desetiletí a že první žena byla v Iráku jmenována do funkce
soudkyně až v roce 1975, je tato dnešní situace v českém
soudnictví jistě překvapivá. Důvody, pro které jsou ženy při
získávání tohoto povolání úspěšnější, můžeme jen odhadovat,
nelze je však spatřovat jen ve vyšší míře zodpovědnosti a
svědomitosti, které jsou společností obecně přisuzovány spíše
ženám než mužům.
Jedním ze základních předpokladů pro přijetí do přípravné
služby justičního čekatele je dle § 6 vyhlášky č. 303/2002 Sb., o
výběru, přijímání a odborné přípravě justičních a právních
čekatelů a o odborné justiční zkoušce a odborné závěrečné
zkoušce právních čekatelů, absolvování vyšetření, jehož cílem je
posouzení vlastností a dalších osobnostních předpokladů každého
uchazeče pro výkon funkce soudce a jež vždy provádí odborné
psychologické pracoviště. Z uvedeného tak můžeme dovozovat,
že i dle názoru odborníku z oboru psychologie jsou ženy pro
výkon funkce soudce vhodnější.
Pouhá statistická převaha žen–soudkyň nad muži–soudci
však sama o sobě neznamená, že jsou si ženy a muži při výkonu
této profese rovni, a že se ženy při tomto jejím výkonu nemohou
stát obětí diskriminace z důvodu svého pohlaví. Pro posouzení,
zda je výkon funkce soudce povoláním, v němž bylo dosaženo
absolutní rovnosti žen a mužů, zcela oproštěným od jakýchkoli
projevů diskriminace z důvodů pohlaví, není možné vycházet
pouze z teoretických poznatků, ale je nutné získat i odpovídající
poznatky praktické. Z tohoto důvodu byl v rámci přípravy tohoto
příspěvku vypracován a rozeslán náhodným výběrem 199
soudkyním v České republice anonymní dotazník, jehož účelem
bylo získání informací nejen o jejich osobních zkušenostech
s projevy diskriminace z důvodů pohlaví, ale také o názorech,
které mezi těmito ženami na danou problematiku, a to zejména na
její právní úpravu, panují.3
Před uvedením vlastního rozboru konkrétních výsledků
tohoto průzkumu, je však vhodné nejprve vymezit, jak je chápán
význam pojmu diskriminace na základě pohlaví a co lze
považovat za její projevy. Novelou provedenou zákonem č.
46/2004 Sb. bylo do zákoníku práce vloženo nové znění § 1, které
zaměstnavatelům ukládá povinnost zajišťovat rovné zacházení se
všemi zaměstnanci, pokud jde o jejich pracovní podmínky včetně
odměňování za práci, a rovněž v pracovněprávních vztazích
zakazuje přímou i nepřímou diskriminaci z nejrůznějších důvodů
včetně pohlaví. Přímou diskriminací se rozumí jednání nebo
opomenutí, kdy je, bylo, nebo by bylo, na základě rozlišování
podle vymezených diskriminačních důvodů se zaměstnancem
zacházeno nevýhodněji či výhodněji než s jiným zaměstnancem (§
1 odst. 6 ZP ).
Nepřímou diskriminací pak jednání nebo opomenutí, kdy
zdánlivě neutrální ozhodnutí, rozlišování nebo postup
zaměstnavatele znevýhodňuje či zvýhodňuje zaměstnance vůči
jinému na základě rozlišování podle vymezených diskriminačních
důvodů (§ 1 odst. 7 ZP). Za diskriminaci se považuje i jednání
zahrnující podněcování, navádění nebo vyvolávání nátlaku
směřujícího k diskriminaci.
Je zřejmé, že některá povolání vyžadují, aby je prováděly
osoby fyzicky zdatné nebo osoby splňující zvláštní předpoklady,
jež v plné míře naplňuje jen jedno pohlaví. Proto zákoník práce v
§ 1 odst. 5 současně stanoví, že diskriminací není rozdílné
zacházení, pokud z povahy pracovní činnosti nebo souvislosti
vyplývá, že důvod, který by byl jinak důvodem diskriminace,
představuje podstatný a rozhodující požadavek pro výkon práce,
kterou má zaměstnanec vykonávat a který je pro výkon této práce
nezbytný. Cíl takovou výjimkou sledovaný musí být oprávněný a
požadavek pro výkon práce musí být přiměřený.
Výše zmiňovanou novelou bylo znění zákoníku práce
uvedeno do souladu s komunitárním právem, a to zejména se
směrnicí Rady 76/207 ve znění směrnice 2002/73 o implementaci
principu rovného zacházení s muži a ženami pokud jde o přístup
k povolání, odbornému školení a povyšování, a o pracovní
podmínky4, která obsahuje totožné vymezení pojmu diskriminace.
4
3
Znění dotazníku, jakož i zpracování konkrétních odpovědí soudkyň na
jednotlivé otázky tvoří přílohu tohoto příspěvku.
101
Council Directive 76/207/EEC on the implementation of the principle
of equal treatment for men and women as regards access to employment,
vocational training and promotion, and working conditions amended by
102
Právo Evropské unie považuje princip rovnosti a rovného
zacházení za jeden ze svých základních principů a otázkám
zákazu diskriminace z důvodu povolání byla, ačkoli Evropská
společenství vznikla primárně za účelem ekonomické spolupráce,
nepřímo věnována pozornost již v původním znění Římské
smlouvy o založení Evropského hospodářského společenství
z roku 1957, a to v jejím článku 119, který zaváděl princip
rovného platového ohodnocení mužů a žen za stejnou práci5.
V průběhu jejich dalšího vývoje byla ochraně před
diskriminací z nejrůznějších důvodů, včetně pohlaví na poli
Evropských společenství a později Evropské unie věnována stále
větší pozornost, což se projevilo v zakotvení oprávnění Rady
přijmout opatření k potírání diskriminace v článku 13 Smlouvy o
založení Evropského společenství a také v přijetí řady aktů
sekundárního komunitárního práva zaměřených na boj
s diskriminací, věnovaných již nejen problematice stejných
platových podmínek mužů a žen6, ale také otázkám rovného
zacházení v zaměstnání7, rodičovské dovolené8, či organizaci
pracovní doby9. Otázky diskriminace z důvodu pohlaví jsou také
Directive 2002/73/EC of the European Parliament and of the il of 23
Septembre 2002, OJ L 039, 14.02. 76, p. 40, OJ L 269, 05/10/2002, p. 15
– 20
5
Viz. Římské smlouvy. 1993. Ústav mezinárodních vztahů, Praha, str. 77
6
Council directive 75/117/EC of 10 February 1975 on the approximation
of the laws of the Member states relating to the application of the
principle of equal pay for men and women, OJ L 001 03.01.94, p. 484
Směrnice Rady 75/117/EC z 10. února 1975 o sbližování práva
členských států vztahujícího se k aplikaci principu rovného platového
ohodnocení mužů a žen
7
Výše zmiňovaná směrnice Rady 76/207 ve znění směrnice 2002/73.
8
Council directive 96/34/EC of 3 June 1996 on the framework
agreement on parental leave concluded by UNICE, CEEP and the ETUS,
OJ L 145, 19/16/1996, p. 4 – 9
Směrnice Rady 96/34/EC z 3. června 1996 o rámcové smlouvě o
rodičovské dovolené přijaté organizacemi UNICE, CEEP a ETUC
9
Council directive 93/104/EC of 23 Novembre 1993 concerning certain
aspects of the organization of working time, OJ L 307, 13/12/1998, str.
18
Směrnice Rady 93/104/EC z 23. listopadu 1993 týkající se některých
aspektů organizace pracovní doby
103
častým předmětem rozhodnutí Evropského soudního dvora10
Další definice pojmu diskriminice z důvodu pohlaví
v našem právním řádu přinášejí některé mezinárodní úmluvy,
které Česká republika ratifikovala. Např. Úmluva o odstranění
všech forem diskriminace žen z roku 1979 vyhlášená u nás pod
číslem 62/1987 Sb., považuje za diskriminaci jakékoli činění
rozdílu, vyloučení nebo omezení provedené na základě pohlaví,
jehož důsledkem nebo cílem je narušit nebo zrušit uznání,
požívání nebo uplatnění ze strany žen, bez ohledu na jejich
rodinný stav, na základě rovnoprávnosti mužů a žen, lidských
práv a základních svobod v politické, hospodářské, sociální,
kulturní, občanské nebo jiné oblasti (čl. 1 Úmluvy). Úmluva
Mezinárodní organizace práce č. 111 z roku 1958 o diskriminaci
v zaměstnání a povolání publikovaná u nás pod číslem 465/1990
zahrnuje pod pojem diskriminace jakékoli rozšiřování, vylučování
nebo dávání přednosti založené na pohlaví, které má za následek
znemožnění nebo porušení rovnosti příležitostí nebo zacházení
v zaměstnání nebo povolání (čl.1 Úmluvy).
Z výše uvedeného je patrné, že za jeden ze základních
projevů diskriminace z důvodů povolání považuje české i
komunitární právo rozdílné platové ohodnocení mužů a žen, jež
vykovají stejnou práci za stejných podmínek. Podívejme se tedy
blíže na to, zda se s takovýmto projevem diskriminace setkávají i
ženy vykonávají funkci soudkyně. Platové podmínky soudců
upravuje zvláštní zákon, a to zákon č. 236/1995 Sb. o platu a
dalších náležitostech spojených s výkonem funkce představitelů
státní moci a některých státních orgánů a soudců. Tento předpis
obsahuje přesné vymezení pro výpočet platu každého soudce,
výše platu je tedy stanovena zákonem a nikoli zaměstnavatelem,
jak je tomu v soukromé sféře, kde právě často dochází
ke stanovování různé odměny za stejnou práci mužům a ženám11,
10
Za nejvýznamnější jeho rozhodnutí v této oblasti můžeme považovat
např. rozhodnutí Defrenne v. Sabena, Sbírka rozhodnutí soudního dvora
(ShSD) 1976, str.455, Drake case, ShSD 198, str. 1995, Jenkins case,
ShSD 1981, str. 925, Razzouk case, ShSD 1984, str. 1530 apod.
11
Výsledky výzkumu Pozice ženy s vysokoškolským vzděláním
Sociologického ústavu AV ČR jednoznačně vykazují, že ženy v ČR
dosahují v průměru 73 % platu mužů, Viz. Čermáková, M. : Nerovnost?
Segregace? Diskriminace?aneb Pozice ženy s vysokoškolským
104
a lze tedy předpokládat, že ženy – soudkyně tímto způsobem při
výkonu své funkce diskriminovány nejsou. Tomuto názoru
odpovídají i konkrétní vyjádření soudkyň k zaslanému dotazníku.
U výkonu funkce soudkyně je tak zcela jistě zajímavější
otázkou, zda se soudkyně ve svém povolání setkávají s jinými
projevy diskriminace z důvodu jejich pohlaví.12. Z celkového
počtu 199 zaslaných dotazníků bylo soudkyněmi vyplněno a
zasláno zpět 66 z nich. V převážné většině soudkyně na otázku,
zda se již setkaly při výkonu svého povolání s projevy
diskriminaci z důvodu pohlaví, odpovídaly záporně, u pěti
dotazníků však byla tato otázka zodpovězena kladně13. Uvedené
výsledky průzkumu tedy prokazují, že ani povolání tak prestižní
jako je výkon funkce soudce se neubrání projevům diskriminace
z důvodů pohlaví, a že i přes to, že toto povolání zastává
v současnosti více žen než mužů, nelze ani u něj diskriminační
jednání plně vyloučit.
Je nutné si však položit i otázku, zda se soudkyně, které
v dotazníku potvrdily, že proti nim byly směřovány různé projevy
diskriminace z důvodu pohlaví, s těmito projevy setkaly ryze
v pracovněprávních vztazích14, tj. ze strany kolegů soudců, popř.
soudců zastávajících z hlediska státní správy soudů vedoucí
funkci a z tohoto pohledu tedy nadřízených, nebo zda je činily
osoby, se kterými se soudkyně setkávají při samotném výkonu své
vzděláním, Akademický Bulletin, 8/2000
12
Jistě si dovedeme představit různé formy nevhodného chování
naplňujícího znaky diskriminice, aktuální v této souvislosti bude jistě i
otázka sexuálního obtěžování, jež je rovněž pod tento pojem
subsumováno. Sexuálním obtěžováním se rozumí jednání sexuální
povahy v jakékoliv formě, které je dotčeným zaměstnancem oprávněně
vnímáno jako nevítané, nevhodné nebo urážlivé a jehož záměr nebo
důsledek vede ke snížení důstojnosti fyzické osoby nebo k vytváření
nepřátelského, ponižujícího nebo zneklidňujícího prostředí na pracovišti
nebo které může být oprávněně vnímáno jako podmínka pro rozhodnutí,
které ovlivní výkon práv a povinností vyplývajících z pracovněprávních
vztahů (§1 odst. 9 ZP).
13
Viz. statistické vyjádření výsledků dotazníku, příloha tohoto
příspěvku.
14
Pracovní vztah soudců se řídí přiměřeně zákoníkem práce pouze, neníli v zákoně č. 6/2002 Sb. o soudech a soudcích stanoveno něco jiného (¨§
84 zákona č. 6/2002 Sb.).
105
funkce, jako např. účastníci řízení, osoby zúčastněné na řízení,
veřejnost účastnící se soudního jednání apod.nebo zda k projevům
diskriminace dochází zcela mimo soudní budovu, v běžném
sociálním kontaktu.
Zodpovězení této otázky má svůj význam zejména pro
celkové zhodnocení fungování soudnictví, neboť byly-li soudkyně
předmětem diskriminace výhradě ze strany účastníků jednání,
veřejnosti, popř. osob, s nimiž se setkávají v běžném sociálním
kontaktu, stavěly by takové výsledky dotazníku vnitřní fungování
soudnictví a vztahy vznikající v jeho rámci do jiného úhlu
pohledu než z jakého jsou nazírány projevy diskriminace
v běžných pracovněprávních vztazích mezi zaměstnankyněmi a
jejich zaměstnavateli mužského pohlaví, popř. mezi jednotlivými
zaměstnanci při výkonu jiných povolání. Mohly bychom pak
z nich dovozovat, že vztahy mezi soudci a soudkyněmi jsou na
rozdíl od těchto běžných pracovněprávních vztahů “čisté” a
nekonfliktní, prosté projevů diskriminace z důvodu pohlaví. To
neznamená, že diskriminace ze strany účastníků řízení či
veřejnosti účastnící se soudního jednání by byla pro ženusoudkyni méně závažná, výše uvedené úvahy se týkají ryze vztahů
mezi soudkyněmi a soudci, popř. jinými pracovníky soudů, neboť
jde
o
posouzení
diskrimininace
z důvodů
pohlaví
v pracovněprávních vztazích “uvnitř” soudnictví.15
Bohužel odpovědi soudkyň v dotazníku přijetí pozitivního
závěru o těchto vztazích neumožňují, neboť tři z pěti
diskriminovaných soudkyň byly diskriminovány právě ze strany
soudců, zastávajících z hlediska státní správy soudů vedoucí
funkci. Dvě zbylé se pak setkaly s diskriminací ze strany
účastníků soudního řízení, veřejnosti účastnící se soudního
jednání, jakož i v běžném sociálním kontaktu. Ani výkon funkce
soudkyně, který požívá určité společenské prestiže a je jedním
z nejlépe finančně zabezpečených povolání, tak nezajišťuje ženám
snad s výjimkou platových podmínek jistotu, že nebudou
15
Je zřejmé, že projevy diskriminace ze strany účastníků řízení bychom
mohli očekávat zejména v trestním soudnictví, ze strany obžalovaných,
zvláště jsou-li obžalováni ze spáchání trestných činů proti lidské
důstojnosti. Domnívám se však, že soudkyně rozhodující trestněprávní
záležitosti si možnost takových projevů diskriminace uvědomuje spíše
než možnost obdobného chování ze strany mužských kolegů soudců.
106
předmětem nevhodného jednání naplňujícího znaky diskriminace
ze strany mužských kolegů, zejména těch, kteří mají z hlediska
státní správy soudů vyšší postavení. Uvedené závěry tak
prokazují, že diskriminaci z důvodu povolání v pracovněprávních
vztazích je nutné pojímat jako obecný problém všech povolání,
jež jsou běžně vykonávána oběma pohlavími.
Posoudíme-li pak výsledky dotazníku při současném
připuštění diskriminace jako tohoto obecného problému celé
společnosti, nevyznívají pro výkon funkce soudkyně tak
negativně, jak bychom s nejvyšší pravděpodobností mohli
očekávat např. u sekretářek, asistentek apod. Je zřejmé, že žádné
projevy diskriminace nejsou ospravedlnitelné a není jistě příliš
potěšující, očekávají-li dle výsledku dotazníku čtyři z pěti
diskriminovaných soudkyň, že projevy diskriminace budou i
nadále pokračovat, na druhou stranu však výsledky dotazníků
prokazují, že diskriminaci z důvodu pohlaví nelze považovat za
problém, jež by byl vnitřnímu fungování soudnictví vlastní, spíše
vedou k závěru, že výskyty takového chování jsou ojedinělé. Mezi
dotazovanými soudkyněmi pak ve většině panuje názor považující
současné českou právní úpravu ochrany před diskriminací
z důvodu pohlaví za dostatečnou (celkově 71%). Každý projev
diskriminace si však vždy zaslouží pozornost a snahu nejen o jeho
odpovídající sankcionizování, ale i o zabránění jeho případnému
dalšímu výskytu v budoucnu. Předpokladem takového postupu je
však i aktivní podíl diskriminované osoby, zejména zveřejnění
nevhodného chování, i když to bývá zpravidla velmi obtížné nejen
pro další trvání pracovněprávních vztahů, ale i pro psychiku této
osoby. Opatření proti diskriminaci učinily 3 soudkyně, pouze
jedna z nich se svým opatřením uspěla.
Na problematiku vztahu výkonu funkce soudkyně a
diskriminace z důvodu pohlaví ale můžeme nahlédnout také ze
zcela jiného pohledu. Žena soudkyně se při výkonu své funkce
může setkat s otázkami diskriminace z důvodu pohlaví také jako
osoba, jež bude spor o ochranu proti takové diskriminaci
rozhodovat16. Vydávání rozhodnutí v těchto záležitostech je jistě
pro soudkyni jako ženu citlivou záležitostí, při výkonu své funkce
16
Ze 47 soudkyň rozhodujících věci v občanském soudním řízení se
s řízením, jehož předmětem byla ochrana proti diskriminaci z tohoto
důvodu, setkaly dvě soudkyně.
107
však musí respektovat zákon i základní zásady ovládající civilní
řízení před soudem. Právě ve věcech diskrimininace z důvodu
pohlaví se však žalobci, jímž bývá zpravidla diskriminovaná žena,
zákon nevylučuje a v souladu se zásadou rovnosti žen a mužů ani
vyloučit nesmí, aby to byl muž, jeho tvrzení, že došlo k projevům
přímé nebo nepřímé diskriminace, dokazují velmi obtížně, neboť
jediným možným důkazním prostředkem bývá zpravidla jeho
výpověď. Tato situace byla na konci 90. let předmětem diskuzí na
poli Evropské unie, jež vyústily v přijetí směrnice 97/80 o
důkazním břemenu v případech diskriminace z důvodu pohlaví17.
České právo bylo s touto směrnicí harmonizováno v roce
2000, kdy bylo novelou občanského soudního řádu provedenou
zákonem č. 30/2000 Sb. s účinností k 1. lednu 2001 vloženo nové
ustanovení § 133a stanovující, že skutečnosti tvrzené o tom, že
účastník byl přímo nebo nepřímo diskriminován na základě svého
pohlaví, má soud ve věcech pracovních za prokázané, pokud
v řízení nevyšel najevo opak18. Tímto ustanovením bylo tedy
v řízeních ve věcech pracovních konstruováno tzv. obrácené
důkazní břemeno. Ve sporném řízení je účastník procesně
odpovědný za prokázání skutečností, které tvrdí.Tato procesní
odpovědnost je nazývána důkazním břemenem. U žalobce nastává
tato procesní odpovědnost vždy, u žalovaného pouze, rozhodne-li
se svou obranu proti žalobě koncipovat aktivně, tj. nebudovat ji na
pouhém popírání žaloby, ale i na tvrzení skutečností dokazujících,
že není nositelem v žalobě tvrzené povinnosti19.
V řízeních dle §133a o.s.ř.však nyní platí pro dokazování
jiné pravidlo, žalobce není procesně odpovědný za prokázání
17
Council directive 97/80/EC of 15 December 1997 on the burden of
proof in cases of diskrimination based on sex, OJ L 014 20.01.1998, p. 6
18
Novelou provedenou zákonem č. 151/2002 Sb. bylo toto ustanovení
doplněno i o jiné důvody diskriminace, a to rasový nebo etnický původ,
náboženství, víra, světová orientace a zdravotní a rovněž připojen nový
druhý odstavec týkající se důkazního břemena ve věcech diskriminace
na základě rasového a etnického původu v některých řízeních. Také tyto
změny občanského soudního řádu byly provedeny v souvislosti
s harmonizací českého práva s právem Evropské unie, a to směrnicí č.
2000/78 zakládající obecný rámec pro rovné zacházení v zaměstnání a
povolání
19
Viz. WINTEROVÁ, A. a kol. 1999. Civilní právo procesní, Linde,
Praha, str. 242
108
tvrzených skutečností, o tom, že byl diskriminován na základě
pohlaví, naopak žalovaný, nechce-li ve sporu prohrát, musí tvrdit
skutečnosti na svou obranu a musí je také prokázat, neboli on nese
důkazní břemeno za prokázání jím tvrzených skutečností, žalobce
nikoli.
Uvedené pravidlo tak představuje zřejmý zásah do
principu rovnosti účastníků řízení, který je jedním ze základních
principů českého civilního procesu, jež však byl učiněn v souladu
se zákonem a principem ochrany slabšího. Žalobce, který tvrdí, že
byl diskriminován, je z výše naznačených důvodů často v důkazní
nouzi a byl tak na poli Evropské unie shledání slabším subjektem,
jemuž je nutné poskytnout zákonnou ochranu.
Obrácení
důkazního
břemene
v řízeních
v pracovněprávních věcech má své opodstatnění, nelze však
popřít, že dává i široký prostor k jeho zneužívání, neboť si lze
v praxi přestavit i situace, kdy se bude chtít zaměstnankyně
z nejrůznějších důvodů pomstít svému zaměstnavateli a může
k tomu využít i ustanovení § 133a o.s.ř. a podat žalobu
s vědomím, že prokázat, že k projevům diskriminace nedošlo,
bude povinností právě zaměstnavatele, ačkoli v jiných sporných
řízeních by musela nést důkazní břemeno i ona 20.
Jistě tak bylo zajímavé pomocí dotazníku zjistit i názory
soudkyň na tuto novou právní úpravu § 133a o.s.ř. i na celkovou
komunitární legislativu týkající se této problematiky. Z 35
soudkyň, které se ke sledovanému ustanovení o.s.ř. vyjádřily,
s jeho obsahem zcela souhlasí 14 z nich, tj. přibližně 40 %, 8
soudkyň je považuje za velmi komplikované a snadno zneužitelné
a 4 jsou rozhodně proti takovéto právní úpravě. Zbylých 9
soudkyň pak uvedlo, že nemají s tímto ustanovením žádné
zkušenosti. Naděje do komunitární legislativy vkládá 38 ze všech
dotazovaných soudkyň, neboť se domnívají, že vstup České
republiky do Evropské unie a s ním spojené akceptování právního
řádu tohoto společenství států přinese zlepšení situace právní
úpravy ochrany před diskriminací z důvodu pohlaví i na našem
území. Naproti tomu v toto zlepšení nevěří 13 soudkyň.
Závěrem lze tedy zhodnotit, že diskriminace z důvodu
20
K ustanovení § 133a blíže viz. David, L. : Diskriminace na základě
pohlaví v pracovněprávních vztazích a § 133a občanského soudního
řádu, Právo a zaměstnání, 9/2001, str. 2
109
pohlaví je problémem i vnitřního fungování soudnictví, a to i
přesto, že funkci soudce dnes vykonává více žen než mužů.
S ohledem na výsledky dotazníku bychom mohli přijmout závěr,
že projevy diskriminace z důvodu pohlaví proti soudkyním jsou
ojedinělé. Je ovšem nutné připomenout, že tento byl zaslán jen
malému počtu soudkyň, a proto je nelze považovat za obecně
platné bez jakýchkoli pochybností. Rovněž to neznamená, že by
projevům diskriminace neměla být věnována dostatečná
pozornost, která předpokládá i snahu diskriminované soudkyně o
učinění konkrétních opatření. Z hlediska komplexního posouzení
výsledků dotazníkem provedeného průzkumu je však možné
alespoň pozitivně zhodnotit, že výkon funkce soudkyně nepodléhá
rozdílným platovým podmínkám než výkon funkce soudce a že
většina soudkyň považuje jak českou, tak komunitární legislativu
upravující ochranu proti diskriminaci z důvodu pohlaví za
dostatečnou.
LITERATURA
DAVID, L. Diskriminace na základě pohlaví v pracovních
vztazích a § 133a občanského soudního řádu. In.: Právo a
zaměstnání. 9/2001, s. 2
HLAVSA, P. 2003. Občanský soudní řád, Soudní řád správní a
předpisy souvisící s výkladem nových ustanovení - 2.
aktualizované a doplněné vydání podle stavu k 1.8.2003, Linde,
Praha
SCHERMERS, H.,G. - WAELBROECK, D. F. 2001. Judicial
protection in the European Union. Sixth Edition. Kluwer Law
International, Hague
ŠTANGLOVÁ, V. 1987. Postavení těhotných žen a matek
v pracovním právu a právu sociálního zabezpečení. Univerzita
Karlova, Praha
WINTEROVÁ, A. a kol. 1999. Civilní právo procesní. Linde,
Praha
ČERMÁKOVÁ, M. Nerovnost? Segregace? Diskriminace? aneb
Pozice ženy s vysokoškolským vzděláním. Akademický Bulletin
8/2000
Římské smlouvy. 1993. Ústav mezinárodních vztahů, Praha
110
Dotazník pro zpracování vědeckého příspěvku “Žena jako soudce”
12.
1.
a)
b)
c)
d)
Uveďte, jak dlouho již vykonáváte funkci soudkyně:
méně než 1 rok
1-5 let
5-10 let
10 a více let
a)
b)
c)
d)
2.
a)
b)
c)
d)
Označte, prosím, článek soudní soustavy, na kterém působíte ve funkci soudkyně:
okresní soud
krajský soud
vrchní soud
Nejvyšší soud (Nejvyšší správní soud)
3.
a)
b)
c)
Uveďte prosím, zda jako soudkyně projednáváte a rozhodujete věci:
v občanském soudním řízení
v trestním řízení
ve správním soudnictví
4.
a)
Setkala jste se jako soudkyně s diskriminací z důvodu Vašeho pohlaví:
ano
b) ne
13.
a)
b)
c)
d)
e)
Domníváte se, že současná česká právní úprava ochrany před diskriminací z důvodů
pohlaví je dostatečná?
rozhodně ano
spíše ano
spíše ne
rozhodně ne
Přinese dle Vašeho názoru zlepšení této situace vstup České republiky do Evropské unie, ve
které se otázkou diskriminace z důvodů pohlaví zabývá i Smlouva o založení Evropského
společenství a řada dalších aktů sekundárního komunitárního práva?
rozhodně ano
snad ano
nevím, neznám komunitární legislativu
spíše ne
rozhodně ne
14.
Setkala jste se ve své rozhodovací praxi s řízením, jehož předmětem byla ochrana proti
diskriminaci ? Pokud “ano”, prosím uveďte, z jakého důvodu byl, příp. dle svého tvrzení
měl být, účastník diskriminován?
15.
Jaký je Váš názor na právní úpravu důkazního břemene v § 133a o.s.ř?
Odpovídáte-li “ne”, prosím přejděte na otázku č. 10.
5.
a)
b)
c)
d)
e)
f)
g)
h)
Pokud “ano”, bylo to ze strany (označte, prosím, všechny odpovídající možnosti):
Vašich kolegů soudců
nadřízených
ostatních pracovníků soudu (příslušníci justiční stráže, soudní doručovatelé apod.)
účastníků řízení
pouze osoby obžalovaného
osob zúčastněných na řízení
veřejnosti účastnící se soudního jednání
jiná možnost ……………………
6.
a)
Setkala jste se s projevy diskriminace od těchto osob i mimo soudní budovu?
ano
b) ne
Pokud ano, kde? …………………………..
7.
a)
Učinila jste proti těmto projevům diskriminace nějaké opatření?
ano
b) ne
8.
a)
Pokud “ano”, bylo toto opatření úspěšné?
“ano”
9.
a)
Očekáváte, že se budete s takovými projevy diskriminace při výkonu své funkce i nadále
setkávat ?
ano
b) ne
10.
a)
Zastáváte vedoucí funkci?
ano
11.
Pokud “ano”, jak byste charakterizovala vztahy mezi Vámi a vašimi podřízenými mužského
pohlaví?
korektní, rozdíl pohlaví nehraje v našich profesních vztazích žádnou roli
víceméně korektní, v přímém kontaktu jsem se náznaky diskriminace nebo jiného nepříjemného
chování z důvodu mého pohlaví nesetkala
neutrální, nesouhlas podřízených s mou osobou jako ženou pociťuji, ale k žádnému přímému
projevu diskriminace nedošlo
nepříliš korektní, setkala jsem se již s přímými projevy diskriminace nebo jiného nesouhlasu
s mou osobou
problematické
a)
b)
c)
d)
e)
b) ne
b) ne
111
SUMMARY
This article is dealing about the problem of discrimination on the
ground of sex. The main topic is the question, whether the judgeswomen are becoming a subject of unpleasant behaviour, which
could be defined as direct or indirect discrimination during their
work, and whether the persons discriminating them are colleagues
– judges or parties to the processes. It is also explicating what the
word discrimination means according to its definition in the
Czech employment code and some international agreements and
briefly explains the results of a questionnaire sent to 199 women –
judges in the Czech republic. One part of the article is dealing
about the burden of proof in the cases of discrimination based on
sex as well.
ADRESA
Mgr. Renáta Šmehlíková
Právnická fakulta
Univerzita Palackého
Tř. 17. listopadu 8
771 11 Olomouc
ČESKÁ REPUBLIKA
[email protected]
112
FEMINISTICKÝ POHLED NA
MEZINÁRODNÍ PRÁVO
Zuzana Trávníčková 1
RESUME
Feministicky lze na mezinárodní právo pohlížet buď konkrétně na úrovni
jednotlivých institutů nebo obecně na úrovni mezinárodního práva jako
normativního systému. Následující příspěvek spojuje oba pohledy a
pojednává o zdrojích, kterými se feministická stanoviska dostala do
mezinárodního práva a jeho vědy, o cílech feministické teorie ve vztahu
k mezinárodnímu právu a o jejich dosahování.
Klíčová slova
mezinárodní právo, teorie mezinárodních vztahů, feminismus
Na otázku, zda vůbec existuje nějaký vztah mezi ženami a
mezinárodním právem, můžeme odpovědět jednoznačně a kladně.
Takových vztahů se dokonce nabízí celá řada. Mohli bychom se
zabývat rolí žen při tvorbě mezinárodního práva - sledovat jejich
zastoupení v důležitých právních orgánech mezinárodních
organizací. Mohli bychom zkoumat vlivy nevládních organizací,
zaměřených na práva a postavení žen. Mohli bychom zkoumat
smluvní i obyčejová pravidla, která se týkají práv žen, jejich
rovného postavením s muži, zákazu diskriminace. Aktuálně
bychom se mohli zabývat trestnými činy podle mezinárodního
práva, které se dotýkají žen a jejich důstojnosti a ochranou žen
v humanitárním a uprchlickém právu. Cílem mého příspěvku je
pohlédnout na vztah žen a mezinárodního práva “z ptačí
perspektivy” - obecně a teoreticky – očima feministické teorie. O
tom, že feministická stanoviska dnes zasahují i do oblasti
mezinárodního práva veřejného, nemůže být pochyb. Během
devadesátých let zahájily činnost “ženské”, “gender” a
“feministické” zájmové skupiny u významných akademických
institucí, které se mezinárodním právem zabývají. 2
Zdroje feministických názorů na mezinárodní právo
Ve srovnání s jinými oblastmi života a práva se do
mezinárodního práva feministická stanoviska dostávají až
s určitým zpožděním. O to intenzivněji do něj ale pronikají, a to
hned ze dvou směrů. Jednak skrze právní teorii (vycházející
z vnitrostátního práva), jednak skrze teorie mezinárodních vztahů.
Každý z uvedených směrů přináší feministické myšlenky v jiné
formě. Feminismus jako teorie mezinárodních vztahů hodnotí
mezinárodní právo komplexně. Právníci a právničky vycházející
ze znalosti vnitrostátního práva se naopak při svém působení
v právu mezinárodním nesnaží dojít k obecnému pohledu, ale
formulují zcela konkrétní právní normy a navrhují úpravu
jednotlivých institutů. Mezinárodní právo je tak širokým
odvětvím, že komplexní a konkrétní feministický pohled se v něm
doplňují, ale nekonkurují si.
Na otázku, jaký je feministický pohled na mezinárodní
právo, lze tedy odpovědět dvojím způsobem. Buď obecně –
budeme zkoumat feministickou teorii (jako jednu z teorií
mezinárodních vztahů) a sledovat, jak mezinárodní právo hodnotí,
co mu vytýká a jaké místo přiznává právním normám při tvorbě
mezinárodní politiky. Nebo může být odpověď zcela konkrétní –
zaměří se názory feministických směrů na konkrétní instituty
mezinárodního práva. V tomto příspěvku budou oba nastíněné
přístupy spojeny.
Mezinárodní právo v feministické teorii mezinárodních
vztahů
Teorie mezinárodních vztahů se jako samostatný vědní
obor začínají formovat po první světové válce, a to především
v anglosaských zemích. Jednoznačná definice tohoto vědního
oboru nebyla dosud nalezena a proto se musíme omezit na obecné
tvrzení, že teorie mezinárodních vztahů zkoumají mezinárodní
2
1
Mgr. Ing. Zuzana Trávníčková pôsobí v Stredisku medzinárodných
štúdií Jána Masaryka, Fakulta medzinárodných vzťahov VŠE v Prahe,
ČR. e-mail: [email protected]
113
Např. Committee on Feminism and International Law při International
Law Association v Londýně, Women in International Law Interets
Group při American Society for International Law, Women and
International Law Interest Group při Canadian Council on International
Law v Torontu.
114
vztahy. Jednou ze základních otázek, zkoumaných teoriemi
mezinárodních vztahů, je povaha mezinárodního řádu a tedy i
význam té části mezinárodních vztahů, které jsou upraveny
mezinárodním právem – mezinárodněprávních vztahů. Postavení
mezinárodního práva v mezinárodních vztazích a jeho vztah
k mezinárodní politice tak tedy tvoří jen jeden z pohledů, jimž se
teoretici na mezinárodní vztahy dívají.
Feministický přístup se mezi teoriemi mezinárodních
vztahů objevuje v sedmdesátých letech, v souvislosti s tzv. třetí
debatou. 3 Společně s neomarxismem, konstruktivismem a
postmodernou tvoří hlavní proudy tzv. kritického přístupu.
Společným znakem kritických přístupů je odhalování politických
cílů dosavadních teorií a objasňování role představ o
mezinárodních vztazích na realitu mezinárodních vztahů.4 Až do
druhé poloviny osmdesátých let neměl feministický přístup mezi
ostatními teoriemi pevné místo, protože se omezuje na obecná
tvrzení ve vztahu k gender a jeho představitelé a představitelky jej
nebyli schopni s většími úspěchy aplikovat na mezinárodní
záležitosti. Konec osmdesátých let přináší první feministické
rozbory mezinárodních vztahů a devadesátá léta můžeme dokonce
označit za období boomu feministických názorů.5
Feministické názory nejsou založeny na jediném
výchozím tvrzením a rozhodně netvoří jeden jediný směr.6
Roztříštěnost feministických směrů a okrajová pozornost, kterou
feministické přístupy věnují mezinárodněprávním vztahům
nedovoluje vyvozovat obsáhlé závěry ve věci obecného
feministického pohledu na mezinárodní právo. Přesto můžeme
v jednotlivých názorových proudech najít ve vztahu
k mezinárodnímu právu jeden hlavní společný znak: kritiku
současných mezinárodněprávních norem jako normativního
systému vytvořeného na maskulinním základě a pro maskulinní
mezinárodní vztahy. Základní principy mezinárodního práva jako
jsou princip suverenity, kogentní normy, sebeurčení a donucení
vycházejí z mužského vidění mezinárodních vztahů. Mezinárodní
právo je odvětvím, které patří ze své podstaty mezi veřejné
záležitosti (tvořené a ovládané muži).7 Teoretický feministický
pohled na mezinárodní právo dělá čest svému řazení mezi kritické
přístupy a současný stav mezinárodního práva shledává jako
velmi neuspokojivý.
Mezinárodní právo v feministické právní teorii
3
Od svého zformování prošel vědní obor teorie mezinárodních vztahů
podstatným vývojem. Původní koncepce byly opakovaně překonány a
stále se objevují nové názory (buď se jedná o tzv. teorie, nebo méně
rozsáhlá tzv. paradigmata). Bývá dobrým zvykem vymezovat jednotlivé
teorie chronologicky na pozadí tzv. velkých debat. První velká debata
proběhla ve 30. letech mezi realisty a idealisty, druhou debatu datujeme
do 60. let a jedná se o spor mezi realismem a skupinou tzv. vědeckých
přístupů (scientismus). Třetí debata proběhnuvší v sedmdesátých letech
je označována jako debata paradigmat (hledání cest k poznání
mezinárodních vztahů). Zahrnuje tři názorové proudy: realismus,
pluralismus a širokou skupinu tzv. kritických přístupů, včetně přístupu
feministického. Zatím poslední velká debata byla zahájena
v osmdesátých letech a je označována jako debata mezi pozitivisty a
postpozitivisty. Předmět aktuálního sporu tkví zjednodušeně řečeno
v tom, zda mezinárodní vztahy mají objektivní základ a jsou tedy
realitou nezávislou na lidském životě (pozitivismus), nebo zda jsou
ovlivňovány i představami hlavních aktérů a nejsou tedy čistě objektivní
(postpozitivismus). Podrobněji DRULÁK 2003: 47 an.
4
DRULÁK, P. 2003. Teorie mezinárodních vztahů. Portál, Praha. s. 111
115
Na vnitrostátní úrovni se feministická právní teorie
(feminist legal theory) formuje již od 60. let dvacátého století. Její
cíle a vliv rostly přímo úměrně době její existence a dnes
feministické snažení míří do celé řady právních odvětví – do
trestního práva (formování skutkových podstat trestných činů
proti ženám a jejich důstojnosti), do rodinného práva (rovný podíl
muže a ženy na výchově dětí), do práva zaměstnanosti a
pracovního práva (rovné pracovní příležitosti, nediskriminace na
5
KODÍČKOVÁ, T. Gender a mezinárodní vztahy. In.: Mezinárodní
vztahy 3/1998. s. 74 – 83
6
Nejvýraznější čtyři feministické směry (ve vztahu k teorii
mezinárodních vztahů) označujeme jako liberální, radikální, marxistický
a psychoanalytický feminismus. Podrobněji ELSHTAIN 1999.
7
ELSHTAIN J.B. 1999. Veřejný muž, soukromá žena. Institut pro
středoevropskou kulturu a politiku, Praha
WEILER, J. H. H. – PAULUS, A. L. The Structure of Change in
International Law or Is there a Hierarchy of Norms in International Law?
In.: European Journal of International Law 8,1997/4, s. 545 – 565
116
základě pohlaví, rovnost v odměňování). Teprve po dosažení
dílčích úspěchů na úrovni vnitrostátního práva se feministická
právní teorie začíná poohlížet i po právu mezinárodním. I na této
úrovni se její pole působnosti v čase zvětšuje – od zakotvení práv
ženy jako lidských práv jsou feministická stanoviska postupně
formulována i k dalším odvětvím mezinárodního práva
(humanitárnímu právu, individuální trestní odpovědnosti za
mezinárodní zločiny aj.).
Feministický pohled na mezinárodní právo tedy nelze
stručně vystihnout jednou větou. Feministické teorie
mezinárodních vztahů se vyjadřují k podstatě a smyslu
mezinárodního práva. Feministická právní teorie zase analyzuje
jednotlivé právní instituty a oblasti mezinárodního práva. Jen
zkoumaní obou těchto rozdílných směrů společně umožňuje
odpovědět na otázku, jaký je feministický pohled na mezinárodní
právo.
Společné znaky feministických stanovisek ve vztahu
k mezinárodnímu právu
Na první pohled by se mohlo zdát, že široká názorová
skupina feministických přístupů nemá nic společného. Jednotlivé
přístupy ale něco společného mít musí, něco, co je bude odlišovat
od “nefeministických směrů”. Společným znakem feministických
přístupů je schopnost dívat se na věci z pohledu rodu, schopnost
rozlišovat jevy jako feminní, maskulinní nebo genderově
neutrální. Mezinárodní právo funguje jako maskulinní systém
(právě maskulinita a doznívající europocentrismus působily jako
překážky pronikání feministických stanovisek a způsobily jejich
“zpoždění”). Bylo vytvářeno státy, které řídili muži, a proto i jeho
instituce, i jeho normy, i jeho fungování vychází z mužských
představ. Mužské představy formovaly základní principy, které
mezinárodní právo ovládají (princip suverenity, odpovědnost za
protiprávní jednání, použití síly). Snad jen oblast lidských práv,
především práv žen, vykazuje znaky feminní úpravy.8
Maskulinní povahu mají nejvýznamnější aktéři
v mezinárodním společenství – suverénní státy i mezinárodní
8
CHARLESWORTH, H. – CHINKIN, CH. – WRIGHT, S. 1991.
Feminist Approaches to International Law. In.: American Journal of
International Law 85. s. 614
117
organizace. Jde o dva hlavní subjekty mezinárodního práva.
Vnitřní uspořádání, které má maskulinní povahu (je založeno na
koncentraci moci), bylo vzorem i pro vytvoření struktury
mezinárodních organizací. Samostatnou pozornost by si
zasloužilo početně skromné zapojení žen do těchto struktur. Ve
vztahu k obsazování postů v mezinárodních organizacích se
dokonce můžeme setkat s výrazem gender racism.9 I když řada
států i mezinárodních organizací přijímá nejrůznější opatření na
vyrovnání šancí mužů a žen, nelze jejich dosavadní efekt hodnotit
jako dostačující. Nedostatečná účast žen ve svém důsledku
deformuje činnost mezinárodního společenství. Muži ve své
rozhodovací činnosti opomíjejí otázky, které trápí především ženy
a tyto otázky pak zůstávají bez úpravy nebo nejsou upraveny
dostatečně.
Kritické výtky feministických přístupů směřují také
k mezinárodní normotvorbě. Maskulinní instituce tvoří normy na
základě maskulinních pravidel. Při vytváření pravidel se zřetelně
projevuje dělení problémů na veřejné a soukromé. Rozdíl mezi
veřejným a soukromým je analogický rozdílu mezi mužským a
ženským a mezi kulturou a přirozeností. Dělení jevů na veřejné a
soukromé provází lidskou společnost od nejstarších
společenských útvarů. Rozdělování ženských a mužských činností
v rodině vedlo později k oddělení záležitostí politických
(veřejných) a rodinných (soukromých). Ženy zůstaly spojeny
s věcmi soukromými a rodinou, muži si pro sebe vyhradili oblasti
politickou a veřejnou.10 V dnešní době nejsou hranice mezi
soukromým a veřejným zdaleka tak jasné a neproniknutelné jako
v minulosti. V řadě oblastí lidského života ale toto rozdělení
zůstává nepřekonáno. Mezinárodní právo upravující vztahy mezi
státy (jako veřejnými jednotkami) je povšechně chápáno jako
veřejná záležitost.
Stejně jako není možné jedinou větou popsat současné
feministické přístupy k mezinárodnímu právu, není ani možné
9
CHARLESWORTH, H. – CHINKIN, CH. – WRIGHT, S. 1991.
Feminist Approaches to International Law. In.: American Journal of
International Law 85. s. 623
10
ELSHTAIN J.B. 1999. Veřejný muž, soukromá žena. Institut pro
středoevropskou kulturu a politiku, Praha
118
jednoduše shrnout jejich cíl. Šíře jejich záběru dává možnost
vymezit více cílů na různých úrovních. Feministická stanoviska
mohou zaujímat kritické názory na současnou úpravu vybraných
institutů, podněcovat debatu a formulovat novou právní úpravu.
Mohou přinést novou (feminní) interpretaci platných pravidel. 11
Cílem feministických přístupů je také nabídnout nové metody
poznávání mezinárodního práva. Vnést do mezinárodního práva
dichotomii mezi feminním a maskulinním, přiznat institutům rod
a
vyvážit
zastoupení
obou
skupin.
Nepřistupovat
k mezinárodnímu právu výhradně pozitivisticky a zkoumat de
lege ferenda současné instituty, ale “napadat” celou podstatu
mezinárodního práva, zamýšlet se nad jeho tvůrci a nad jeho
normami. “Napadáním” podstaty není míněno její zpochybňování
(tak jak je vlastní nihilistickým směrům), ale spíše upozornění na
maskulinní východiska a rozdílnost genderového pojetí.
V souladu s naznačenými cíli byla jasně formulována
stanoviska v některých oblastech, např. uprchlickém právu12,
humanitárním právu13, v problematice lidských práv14. Přítomnost
feministických názorů v těchto odvětvích není nikterak
překvapivá. Již výše bylo zmíněno, že vyjmenované oblasti nejsou
narozdíl od většiny ostatních institutů mezinárodního práva
založeny na maskulinním, ale na feminním pojetí. Odvážněji
působí pronikání feministických názorů do typicky maskulinních
záležitostí, např. do teorie státní suverenity.15
11
CHARLESWORTH, H. – CHINKIN, CH. – WRIGHT, S. 1991.
Feminist Approaches to International Law. In.: American Journal of
International Law 85. s. 634
12
RAJ, S. The Gender Element In International Refugee Law: Its Impact
on Agency Programming and the North-South Debate. In.: ISIL Year
Book of
International
Humanitarian
Law 9,
2001
–
www.worldlii.org/journals/ISILYBIHRL/2001/9.htm
13
GARDAM, J. 1992. A Feminist Analysis of Certain Aspects of
International Humanitarian Law. In.: Australin Year Book of
International Law 12. s. 265-278
14
BYRNES, A. 1992. Women, Feminism and International Human
Rights Law – Methodological Myopia, Fundmental Flaws or Meaningful
Marginlistaion? Some Current Issues. In.: Australin Year Book of
International Law 12. s. 205-240
15
KNOP, K. Re/Statements: Feminism and State Sovereignty in
International Law. In.: Transnational Law and Contemporary Problems
119
Do budoucna můžeme očekávat feministické příspěvky i
v dalších oblastech. Zastánci a zastánkyně feministických přístupů
mají v maskulinním a veřejném mezinárodním právu dost
příležitostí, jak prosazovat učení o gender. Jejich ambice sahají
výše než jen aplikovat vlastní teorii na zavedené instituty. Jak
vyplývá z dosavadním prací, jsou feministky a feministé smířeni
s tím, že jejich přístup není s to “ovládnout” mezinárodní právo,
ale může ho v mnohém obohatit a výrazně přispět k jeho
progresivnímu rozvoji.
LITERATURA
BYRNES, A. 1992. Women, Feminism and International Human
Rights Law – Methodological Myopia, Fundmental Flaws or
Meaningful Marginlistaion? Some Current Issues. In.: Australin
Year Book of International Law 12. s. 205 – 240
CHARLESWORTH, H. – CHINKIN, CH. – WRIGHT, S. 1991.
Feminist Approaches to International Law. In.: American Journal
of International Law 85. s. 613 – 645
CHINKIN, CH. A Critique of the Public/Private Dimension. In:
European Journal of International Law 2. 1999/10, s. 387 – 395
DRULÁK, P. 2003. Teorie mezinárodních vztahů. Portál, Praha
ELSHTAIN J.B. 1999. Veřejný muž, soukromá žena. Institut pro
středoevropskou kulturu a politiku, Praha
GARDAM, J. 1992. A Feminist Analysis of Certain Aspects of
International Humanitarian Law. In.: Australin Year Book of
International Law 12. s. 265 – 278
KNOP, K.: Re/Statements: Feminism and State Sovereignty in
International Law. In.: Transnational Law and Contemporary
Problems (A Journal of the University Iowa College of Law) 3.
1993/2, s. 293 – 344
KODÍČKOVÁ, T. Gender a mezinárodní vztahy. In.:
Mezinárodní vztahy 3/1998, s. 74 – 83
RAJ, S.: The Gender Element In International Refugee Law: Its
Impact on Agency Programming and the North-South Debate. In.:
ISIL Year Book of International Humanitarian Law 9, 2001 –
(A Journal of the University Iowa College of Law) 3. 1993/2, s. 293-344
120
www.worldlii.org/journals/ISILYBIHRL/2001/9.htm
ROSENBLATT, L. 1999. Feminist International Relations: The
Construction of World Pictures & Fish Stories. WUV
Universitätsverlag, Wien
WEILER, J. H. H. – PAULUS, A. L. The Structure of Change in
International Law or Is there a Hierarchy of Norms in
International Law? In.: European Journal of International Law
8,1997/4, s. 545 – 565
Fakulta medzinárodných vzťahov VŠE
nám. W. Churchilla 4
130 67 Praha 3
ČESKÁ REPUBLIKA
[email protected]
SUMMARY
International law has far largely resisted feminist analysis and it
appeared as “gender free zone” until seventies. Feminist research
of this field was based on approaches of domestic feminist
jurisprudence and feministic theory of international relations –
that’s why current feminist jurisprudence cannot be described as
one single school or approach. Feminist approaches to
international law may be understood as seeking to personalize its
normative and institutional structures. Seen through women’s
eyes, the principles of international law – as a public (not private)
affair - are created and applied by predominantly male elites. A
feminist account of international law suggests that we inhabit a
world in which men of all nations have established international
community to serve the economic and nationalist needs of men,
while basic human and social needs are not met. The aims of
current feminist research are presented as challenging the actual
norms and devising new agenda for theory. A feminist
transformation of international law would involve more than
simply reforming existing law (based on masculine principles). It
could lead to the creation of international regimes that focus on
structural abuse and revise our notions of state responsibility. It
could also lead to a challenge to the centrality of state in
international society and to the traditional sources of international
law.
ADRESA
Mgr. Ing. Zuzana Trávníčková
Stredisko medzinárodných štúdií Jána Masaryka
121
122
ŽENA AKO POLITICKÝ AKTÉR
DEMOKRACIE
Mária Adamcová 1
Resume
Súčasťou demokratického procesu je aj aktivácia ženskej participačnej
schopnosti, ktorá začína pri bezprostredných záujmoch ženy, pokračuje
ich artikuláciou a prevádza tieto záujmy do vízie politickej komunity.
Cieľom príspevku je nájsť odpoveď na otázku, aké možnosti poskytuje
demokratické zriadenie žene ako politickému subjektu pri udržaní
vlastnej suverenity.
Kľúčové slová
žena ako politický aktér, artikulácia záujmov, lokalizácia ženského
subjektu v demokracii
Politologický diskurz, ktorý mieri ku konštrukcii nových
významov - k tomu, aby sa subjekty stali sami pre seba
prehľadnejšími - sa musí odohrať v aréne, kde ľudská reč alebo
diskurzívna reflexia je slobodná, nepodlieha nátlaku ani
manipulácii, je aproximáciou Habermasovej “ideálnej rečovej
situácie”. Pre výpoveď o ženách ako politických aktéroch je
zvlášť dôležité, že ponúka motív pre oslobodenie sa z bludiska
jednotlivého subjektu, ktorý aktívne hľadá svoj zmysel a význam.
V podmienkach manipulácie, donucovania alebo umlčovania sa
toto hľadanie deformuje a nie je celkom možné, možnosti nám
poskytuje priestor nazývaný demokracia.
Celou históriou demokracie sa prelína diskusia
o rovnováhe medzi verejným dobrom a právom jednotlivca (teda
aj ženy) na uplatňovanie slobodnej vôle. Úvahy nad obsahom
týchto diskusií nás privádzajú k zamysleniu sa nad vzťahom
medzi právami občanov a demokraciou. Ľudia potrebujú práva,
ale zároveň musia chápať, že práva ich zaväzujú k zodpovednosti.
Chápanie práva ako veci viacej súkromnej než verejnej vedie
1
PhDr. Mária Adamcová, PhD. pôsobí na Katedre politológie na Fakulte
politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici,
SR. e-mail: [email protected]
123
k oslabovaniu
princípu
zákonnosti.
Univerzálne práva
predpokladajú rovnosť tých, ktorí ju vyžadujú a demokracia musí
byť z tohto hľadiska politikou rovnosti. Práva sú spojené
s demokraciou a pokiaľ práva a demokracia neexistujú spoločne,
neexistujú vôbec.
Predpokladom a prvým krokom pri formovaní demokracie
je vznik demokratickej občianskej spoločnosti: tá sa rodí
v slobodnej výmene názorov a informácií, v procese premeny
súkromných osôb vo verejné. Súčasťou tohto procesu je aj
aktivácia ženskej participačnej schopnosti, ktorá musí začať pri
bezprostredných záujmoch ženy, pokračovať ich artikuláciou
a nakoniec prevodom týchto záujmov do transformovanej vízie
politickej komunity. Táto však je spojená s občianstvom, ktoré je
inkluzívne a nie exkluzívne, dokáže zahrnúť všetkých na základe
rovnosti. Pri artikulácii našich záujmov musia ženy počítať s tým,
že každý spôsob života bude vo svojich spoločenských formách
stelesňovať akýsi súbor základných popisov, nevyhnutný ako
morálny základ, a to predovšetkým práve pre vytvorenie
a udržanie akéhokoľvek spôsobu života. Bez takéhoto súboru
morálnych
zákonov
a pravidiel,
základných
pojmov
a symbolických foriem nemôže existovať žiadna ľudská
spoločnosť.
Politická predstavivosť musí byť zakorenená v tých
morálnych pojmoch a politických tradíciách, v ktorých ľudia
myslia, a ktoré slúžia ako základné kamene ich spôsobu života.
Preto musíme odmietnuť rétorické tvrdenia, že minulosť možno
celkom prekonať alebo vízie, že musia byť prekonané. Ako sme
už spomínali, demokracia ponúka politickú participáciu, spojenú s
ukazovateľmi zapojenia žien (občanov) do tvorby politiky
a prijímania politických rozhodnutí, ktoré by sme mohli
formulovať nasledovne:
1)
volebná účasť (účasť na referende);
2)
príslušnosť k politickým stranám a hnutiam;
3)
príslušnosť k záujmovým a nátlakovým
skupinám;
4)
priame osobné kontakty s poslancami;
5)
účasť na aktivitách politických strán;
6)
politické diskusie s ďalšími občanmi.
Demokracia poskytuje i ďalšie možnosti spoluúčasti žien
124
na politickom procese. K modernej demokracii patrí základné
právo slobodne sa združovať. Ženy majú teda možnosť združovať
sa za účelom spoločného presadenia svojich záujmov a názorov.
To znamená, že veľký počet spoločenských, záujmových
organizácií, ako aj masových spoločenských hnutí ponúka
možnosť politického pôsobenia.
Veľký
význam
má
i sloboda
tlače.
Do
masovokomunikačných prostriedkov prispievajú okrem občanov
predovšetkým odborníci – teda aj ženy, odborníčky vo svojom
odbore. Z hľadiska možnosti spoluúčasti žien sa myslí nielen na
čitateľské listy, ale i na pozornosť, ktorú masovokomunikačné
prostriedky venujú prezentovaniu záujmov a názorov jednotlivých
skupín. Ďalšími spôsobmi ako môžu ženy upozorniť na svoje
názory je využitie práva slobody zhromažďovania, právo na
štrajk, petičné právo, prípadne právo iniciovať referendum.
V súčasnej dobe sa vytvorili nové možnosti spontánneho
združovania sa za účelom vytvárania rôznych občianskych
iniciatív a nadácií. V náväznosti na problematiku participácie žien
sa vynára i otázka participačného optima, teda otázka
najvhodnejšej miery politickej účasti v existujúcej štruktúre, ktorá
je poznačená mužskou dominanciou.
Domnievame sa, že uniknúť nutným vzťahom medzi
mužmi a ženami v demokracii, ak má spoločenský život v nejakej
forme prežiť, sa nedá. Reakciou na tento vzťah je v demokracii
feminizmus, ktorý zahŕňa široké spektrum názorov a hnutí.
S niektorými sa dá stotožniť, s niektorými len čiastočne a niektoré
sú absolútne neprijateľné. Ale ak si povieme, že feminizmus
bojuje za to, aby ženu v živote a pri realizácii jej túžob nik
nediskriminoval len preto, že je žena, tak musíme uznať
feminizmus v tejto podobe za prijateľný. Myslíme, že nejde o to,
stavať proti sebe mužov a ženy, pretože ideálny stav je vtedy, keď
ženy a muži spolupracujú, keď sa rešpektujú a oceňujú. Ide o to
napraviť veci tam, kde neprebiehajú správne, kde je poriadok vecí
nespravodlivý, kde korene predsudkov siahajú do minulosti. Bolo
by prijemné, mať viac mužov – feministov.
Negatívny vzťah k feminizmu je vlastne celkom
prirodzený: vyrovnať postavenie mužov a žien ako politických
aktérov bolí predovšetkým tých, ktorí musia zo svojich privilégií
ustúpiť. Muži si dnes bránia predovšetkým privilégia a nie
postavenie muža.
Hľadanie optima býva často sprevádzané hľadaním
rovnoprávnosti. Ak sa jedná o intelektuálnu rovnoprávnosť, tú nie
je možné docieliť ani zákonmi, ani kvótami, ani nariadeniami, to
je vecou rozvoja každej ženy. Jediná rovnoprávnosť môže
skutočne nastať len vo vedomí človeka, ale to už nehovoríme len
o rovnoprávnosti mužsko-ženskej, ale aj o národnej, etnickej, či
rasovej. A k tej máme všetci ešte veľmi ďaleko, aj keď zákony
hovoria inak.
Potrebujeme vytvoriť spôsob politického myslenia, ktorý
pomáha ženám znovu popísať spoločenskú realitu z vhodného
východiska, ktoré by nám umožnilo a udržiavalo kritickú reflexiu.
Potrebujeme konceptualizovať prijateľné alternatívy
a potrebujeme sa vyhnúť tlakom, ktoré vedú k opakovaniu
minulého nutkania, ku ktorému patrí sentimentalizácia rôznych
foriem útlaku ženy pod nejakým novým nánosom.
Neoddeliteľnou súčasťou tejto potreby je hľadanie ženskej
subjektivity, ktorej cieľom by bolo vysvetlenie, pochopenie
a kritika vo verejnom a súkromnom sektore. Znamená to, že
politológ musí odmietnuť akékoľvek vysvetlenie, ktoré požaduje
alebo ukladá žene už pred pokusom skúmať jej vlastné
sebapochopenie prijať teoretický pohľad na to, čo ona sama je, čo
chce a čo by mala byť.
Je potrebné najprv lokalizovať ženský subjekt. Nemôžeme
sa zmieriť s politickým umlčovaním ženy odôvodňujúc to tým, že
majú svoje vlastné sociálne postavenie, tradičné zvláštnosti,
lokálne, či konkrétne a potom sa presunúť k iným “dôležitejším”
veciam. Musíme zistiť ako žena našej doby vidí samu seba, alebo
ako by sa videla keby mala príležitosť vysloviť sa o svojej
existencii. To vyžaduje lokalizáciu ženy ako subjektu politického
a spoločenského skúmania, presun od abstraktného k aktívnemu
činiteľovi živého politického sveta.
Niekedy musíme prebrať ženský subjekt v jeho
konkrétnom spoločenskom umiestnení a niekedy je individuálny
ženský subjekt ponorený do nejakého súhrnu kategórií, ako je
v našom prípade občianstvo.
Osobný rozvoj, ktorý sa pripisuje občianstvu v demokracii
je do značnej miery morálnym rozvojom, a je naplnením osobnej
autonómie. Keby niekto nemal osobnú autonómiu jednoducho by
125
126
nemohol žiť podľa pravidiel, ktoré si sám zvolil. Minimálne
žiadúci rozsah osobnej autonómie teda musí byť aspoň taký široký
ako je minimálne žiadúci rozsah sebaurčenia a morálnej
autonómie. Predpoklad osobnej autonómie vypovedá o tom, že
každý človek je najlepším znalcom svojho vlastného blaha alebo
záujmov.
Tento proces je vo svojej podstate skrytým (v politickom
zmysle slova) nepreorganizovaným postojom. Jeho vývoj je
možné dosiahnuť skôr v oblasti individuálneho a skupinového
vedomia. Preto môžeme v závere konštatovať, že ženy sú ako
politický aktér zaujímavou skupinou, nie sú však zatiaľ
zaujímavou skupinou politickou. Je to dôsledok politickej kultúry
druhej civilizačnej vlny a následok toho, na čo sme sa snažili
v príspevku upozorniť.
ŽENSKÝ FENOMÉN MEDZINÁRODNÉHO
TERORIZMU
Michal Dobrík 1
RESUME
Problematika medzinárodného terorizmu a terorizmu vo všeobecnosti je
oblasťou, ktorá nie je v súčasnosti dostatočne prebádaná a venuje sa jej
veľká pozornosť. V rámci výskumov o problémoch terorizmu je
špecifickou tematikou účasť žien v teroristických hnutiach. Skúmajú sa
príčiny, ciele a dôsledky tohto fenomému, ktorý v poslednom desaťročí
nadobúda stúpajúcu tendenciu nielen v tradičných islámskych krajinách,
ale aj v Európe.
Kľúčové slová
terorizmus; medzinárodný terorizmus; činnosť organizovaných skupín,
namierená proti idey štátu
SUMMARY
The aim of this paper is to find the answer to the question whether
democracy could be possible without women as political actors in
terms of the power holder´s sovereignty, which is, on the one
hand, defined by the sovereignty of rights and liberties, and, on
the other hand, is partially de facto realized. The research
intention is to harmonize the principles and values of democracy
with their realization within the framework of a functioning
democratic political system.
ADRESA
PhDr. Mária Adamcová, PhD.
Katedra politológie
FPVaMV UMB
Kuzmányho 1
974 01 Banská Bystrica
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
[email protected]
Problematika terorizmu a medzinárodného terorizmu sa
v posledných desaťročiach stala nevyhnutným javom ktorý
ohrozuje spoločnosť. V súčasnosti je možné ho rozdeliť na
niekoľko kategórií. Terorizmus možno ho najvšeobecnejšie
rozdeliť do dvoch základných kategórií:
- štátny terorizmus (je terorizmus, ktorý využíva štát voči iným
štátom alebo vlastnému obyvateľstvu – Líbya, Irak),
- terorizmus organizovaných skupín namierený proti štátu,
respektíve štátnemu zriadeniu.
- Pokiaľ prejdeme do teórie medzinárodných vzťahov možno
hovoriť o:
- vnútroštátnom terorizme,
- medzinárodnom terorizme, to znamená terorizme pri ktorom
aktivity teroristických organizácií prekračujú hranice
jednotlivých štátov a zasahujú viacero štátov prípadne
v súčasnosti celé medzinárodné spoločenstvo (príkladom
môžu byť napríklad ešte stále čerstvé udalosti z 11. septembra
1
127
PhDr. Michal Dobrík pôsobí na Centre pre výskum medzinárodných
vzťahov na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v
Banskej Bystrici, SR. e-mail: [email protected]
128
2001, útok na WTC v New Yorku).
Terorizmus sa pokúšalo klasifikovať mnoho analytikov.
Vo všeobecnosti možno hovoriť o:
- nacionalistickom, separatistickom terorizme (IRA, ETA,
Front oslobodenia Korzického ľudu, OOP),
- revolučnom, tzv. ľavicovom terorizme (RAF, Brigade Rosse,
v určitej vývojovej fáze aj ETA),
- pravicovom terorizme (Prima Linea, Ordine Nuevo, Ordine
Nero, Mussolini Action Squad v 70-tych a 80-tych rokoch
v Taliansku, aktivity neonacistických skupín v Nemecku),
- náboženskom extrémizme (najmä islamský fundamentalizmus
skupín ako OOP, Hamas, Al Fatah, Al – Káida).
Na druhej strane je potrebné zdôrazniť, že vo väčšine
prípadov dochádza k prelínaniu viacerých faktorov, napr. ku
kombinácii náboženských a separatistických tendencií, či
separatistických a ľavicových tendencií. Techniky, ktoré
teroristické organizácie využívajú pri svojej činnosti na
dosahovanie svojich cieľov oscilujú od bombových útokov
a atentátov cez únosy lietadiel, samovražedné atentáty až po
využívanie zbraní hromadného ničenia, či už chemických,
biologických alebo jadrových až po zneužívanie počítačových
sietí s diverzným účelom s cieľom narušiť bezpečnostné systémy
svetových veľmocí, s čím sa objavujú aj nové formy ako
nukleárny terorizmus a cyberterorizmus 2 – čo je označenie pre
nezákonnú činnosť uskutočňovanú v priestore dátových sietí,
vrátane telefónnych liniek či rádiového spojenia.
Terorizmus, predovšetkým medzinárodný terorizmus, sa
stal jedným z najvýraznejších, tzv. asymetrických bezpečnostných
rizík súčasného sveta, ktorý zasahuje takpovediac všetky štáty
svetového spoločenstva, či už priamo, priamou formou alebo
nepriamo. V súčasnosti sa v jeho rámci prejavuje aj nový
fenomén, ktorý síce nie je až takou novinkou – z času na čas sa
prejavoval aj v minulosti, ale v posledných rokoch sa prejavuje vo
zvýšenej miere. Členmi teroristických organizácií a aktívnymi
účastníkmi ich operácií už nie sú len muži, ale v čoraz väčšej
miere do tejto sféry prenikajú aj ženy.
2
HOFREITER, L. 2004. Bezpečnosť, bezpečnostné riziká a ohrozenia.
Žilinská univerzita, Žilina, s. 90
129
Kým v minulých storočiach bola úloha žien vo
vojenských štruktúrach viac menej zriedkavá, symbolická
a náhodná, v dnešnej dobe už nemajú účasť len v regulárnych
vojenských zložkách (ako napríklad v štáte Izrael, kde je
všeobecná branná povinnosť v Obranných silách Izraela Zahal,
resp. IDF – Israel Defence Forces, povinná aj pre príslušníčky
ženského pohlavia – a to 24 mesiacov, pre porovnanie u mužov je
to 32 mesiacov) ale stali sa aktívnymi zložkami a mnohých
prípadoch aj aktívnymi nástrojmi teroristického boja
a rovnocennými partnermi mužov aj v tejto oblasti.
Motívy, ktoré vedú ženy k tomu, aby sa aktívne zapájali
do tejto činnosti sú do istej miery totožné ale na druhej strane aj
odlišné od motívov mužov. Je to predovšetkým rodina a viera,
ktoré v ženách formujú ich budúci pohľad na svet, a preto ich
motívy ktoré ich vedú k takejto aktivite sú predovšetkým v prvom
rade:
sociálne faktory,
náboženské faktory,
faktory pomsty, za padlých otcov, bratov
a manželov, (vystupujú do popredia predovšetkým v Palestíne
a v súčasnosti aj v Čečensku).
Treba však pripomenúť, že tieto faktory len zriedkavo
vystupujú ako jeden dominantný motív, väčšinou dochádza k ich
prelínaniu, pretože navzájom spolu úzko súvisia.
Sociálne faktory sú faktory súvisiace so zmenou
usporiadania moci v štáte s cieľom zlepšiť postavenie jednotlivých
vrstiev obyvateľstva v štáte a spoločnosti. Jednou z prvým
teroristických kampaní, v ktorej mali účasť aj ženy bola
odštartovaná v Rusku tajnou anarchistickou organizáciou
nazvanou Narodnaja Volja (Vôľa ľudu) – jej náplňou bol boj proti
cárskemu režimu. Dala si za cieľ vraždu samotného cára
a predstaviteľov cárskeho režimu v Rusku (1879 – 1881). Po
uväznení vedúcich predstaviteľov hnutia jej vedenie prevzala
Sofia Petrovská a 1. marca 1881 zorganizovala atentát na cára
Alexandra II. Ženský terorizmus zaznamenávame aj pri útoku na
boľševického vodcu V.I. Lenina v prvom Socialistickom štáte na
svete – politický atentát s cieľom nastoliť buržoázne zriadenie,
ktoré odstránila revolúcia.
130
Sociálny koncept sa znova objavuje najmä v 70 – tych
rokoch minulého storočia, a to predovšetkým v štátoch Západnej
Európy, najmä v Taliansku a NSR. Ženy sa stávali členkami
skupín sociálno – revolučného typu. Sociálno – revolučný
terorizmus typu Baader – Meinhoffová predstavoval v Západnom
Nemecku v 70 – tych rokoch 20. storočia najväčšie
nebezpečenstvo pre demokraciu. Jeho počiatky siahajú a spájajú
sa so študentským hnutím, ktoré prinieslo oživenie marxistických
a socialistických politických teórií. RAF (Rote Armee Fraktion)
bola formálne založená 5. júna 1970 ako radikálna ľavicová
organizácia Andreasom Baaderom a Gudrun Ensslinovou,
univerzitnou asistentkou. Neskôr sa k nim pridala Ulrike
Meinhoffová, ktorá pôsobila vo vedení ľavicového časopisu
Konkret, prostredníctvom ktorého podporovala a zároveň
obhajovala aktivity RAF.
Ženy – členky teroristických organizácií si v krutosti
nezadajú s mužmi - napríklad prvým zástupcom vodcu Svetlého
chodníka (teroristickej – guerillovej organizácie, ktorá vznikla
v roku 1978 v Peru) Abimaela Guzmána bola Elene Iparaguirre
zvaná
Miriam.
Členkami
tejto
organizácie
a jej
spoluzakladateľkami boli aj ďalšie ženy – Rosa Angelica Salas,
Marta Huatay, Maria Pantoja 3 , ktoré výrazne ovplyvňovali
ideové smerovania a aktivity tejto organizácie. Ideológia Svetlého
chodníka vychádzala z marxizmu, a podporovala presvedčenie, že
ozbrojený boj kombinovaný s politických vzdelávaním
peruánskych roľníkov a robotníckej triedy je jedinou cestou ako
dosiahnuť ekonomické zmeny v štáte v zmysle dosiahnutia
sociálnej spravodlivosti všetkých jeho vrstiev.
K sociálnym faktorom je možné zaradiť aj aktivity
najrôznejších skupín bojujúcich za práva žien, predovšetkým čo
sa týka otázok spojených s bojom za zákaz potratov či otázok
práva slobodnej voľby žien mať alebo nemať dieťa. Aktivity
spojené s bojom za zákaz potratov sa objavovali najmä v USA
v posledných desaťročiach minulého storočia, kde pôsobili
skupiny ako Obranná akcia, Operácia záchrana, či Kristove
jahniatka.
Ich
aktivity
sa
zameriavali na demonštrácie
prípadne útoky na kliniky kde sa takéto potraty vykonávali,
pričom v mnohých prípadoch boli tieto skupiny silne motivované
3
Encyklopedie Světový terorismus. 2001. Svojtka & Co., Praha, s. 390
131
aj náboženskými faktormi.
Náboženské
faktory
prevládajú
predovšetkým
v islamských skupinách, pričom je ale potrebné zdôrazniť, že
v islamskom svete, kde sú ženy v podstate potláčané a spoločnosť
je ovládaná mužmi je možné vydeliť skupiny, ktoré sú radikálne
a sú zložené výlučne z mužov (ako napr. hnutie Taliban
v Afganistane, alebo organizácia Al – Káida). Sú však aj skupiny,
ako napr. Hamas či Al Fatah, ktoré na dosiahnutie svojich cieľov
využívajú aj ženy – v súčasnej dobe predovšetkým ako tzv.
samovražedné atentátničky - fedayeen. Dnes už zosnulý duchovný
vodca Hamasu šejk Ahmed Jásin pred necelým polrokom
vyhlásil: “prvýkrát sme použili ženskú bojovníčku a nie bojovníka
v našom odboji proti nepriateľovi, ktorý neskončí, kým Židia
neodídu”.
V islamských skupinách sa samovražední atentátnici
regrutujú v prvom rade medzi mladistvými chlapcami
a dievčatami do dvadsať rokov. Roky strávené v modlitbách ich
vedú k presvedčeniu, že ako mučeníci padlí za Palestínu
a palestínsky ľud pôjdu do neba, kde sa im dostane posmrtnej
slávy (v prípade žien – mučeníčok sa stanú najkrajšími
a najčistejšími formami anjelov v najvyššej sfére islamského
neba). Zároveň mučenícka smrť znamená niečo, čo prinesie úctu
rodine mŕtveho v očiach príbuzných, susedov a celej komunity.
V prípade islamských žien však nejde len o mučenícku
smrť, ale v mnohých prípadoch aj o krvnú pomstu za smrť svojich
najbližších, svojich otcov, bratov, manželov a synov, ktorí padli
v boji proti “izraelským okupantom” palestínskeho územia. Tento
fenomén, faktor pomsty sa paradoxne objavuje aj v prípade
čečenského separatistického terorizmu namiereného proti Rusku.
V tomto prípade sa hovorí o tom, že za samovražednými atentátmi
stoja vdovy čečenských rebelov – pre ich označenie sa zaužíval
pojem “čierne vdovy”. 4
Na rozdiel od Izraelsko – palestínskeho konfliktu na
4
Deväť mesiacov po rukojemníckej dráme v moskovskom divadle Ost –
Nord na Dubrovke, odpálili v sobotu 5. júla 2003 dve samovražedné
atentátničky na rockovom koncerte na moskovskom letisku Tušino dve
bomby na vlastnom tele a zabili sedemnásť, podľa neoficiálnych správ
až dvadsať mladých ľudí. Najmenej šesťdesiat ich bolo zranených,
mnohí z nich ťažko.
132
Blízkom východe, v Rusku ešte donedávna samovražedné atentáty
žien neexistovali. Čečenská propaganda hovorí v súvislosti so
starostlivo naplánovanými samovražednými útokmi ako o “činoch
beznádeje”. Mnohé teroristky majú byť vdovy po zabitých
rebeloch, ženy, ktoré pri vojne v Čečensku prišli o manželov,
bratov či synov a teraz sa snažia ich takouto formou pomstiť.
Ženský terorizmus a jeho súčasnú samovražednú formu
môžeme charakterizovať ako krajnú krutú formu násilného činu
s politickým zámerom, s krutosťou zameranou nielen voči
spoločnosti ale aj voči sebe. Je to druh fanatizmu, ktorý vzniká
symbiózou citového, fatálneho fundamentalistického základu
s faktorom zúfalstva, aké pociťuje žena ak ide o prežitie jej
rodiny, rodu. Je to však zároveň aj prejav morálky iného druhu
akú vyznáva euroatlantická reflexia. Z hľadiska západnej
spoločnosti a kultúry je táto, napr. islamská spoločenská posvätná
morálka úplne nepochopiteľná a zatiaľ neznáma. Západ ju spája
skôr s duševnými poruchami (anomáliami) vzniknutými vďaka
tradičnej neeurópskej, neliberálnej výchove. Je však
neoddiskutovateľné, že ženská forma terorizmu je založená na
pevných morálnych hodnotách. Je o to nebezpečnejšia, pretože
psychológovia potvrdzujú, že ženy oveľa viac ako muži uctievajú
a dodržiavajú hodnoty systému, aký platí v tej ktorej najmä
tradičnej spoločnosti, a sú ochotné a schopné brániť ho.
SUMMARY
Problem of international terrorism, and terrorism in general, is an
area, which is not explored yet. Participation of women in various
terrorist organizations represents nowadays specific problem of
research of this area. In the last decade we can see the growing
tendency of such phenomenon not only in traditional Islamic
countries but also in Europe.
ADRESA
PhDr.Michal Dobrík
Centrum pre výskum medzinárodných vzťahov
FPVaMV UMB
Kuzmányho 1
974 01 Banská Bystrica
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
[email protected]
LITERATÚRA
Encyklopedie Světový terorismus. 2001. Svojtka & Co., Praha
HOFREITER, L. 2004. Bezpečnosť, bezpečnostné riziká
a ohrozenia. Žilinská univerzita, Žilina
KREJČÍ, O. 1997. Mezinárodní politika. Victoria Publishing,
Praha
KREJČÍ, O. 2001. Mezinárodní politika. EKOPRESS, Praha
KULICH, M. a kol. Terorizmus – destabilizujúci fenomén
súčasnosti a boj proti nemu.
http://www.mod.gov.sk/download/teror.pdf#search='terorizmus'
133
134
VNÍMANIE POSTAVENIA ŽIEN V EURÓPE1
Dagmar Hoscheková 2
Resume
Formovanie názoru na rovnoprávne postavenie žien a mužov v rámci
Európskej únie prešlo svojím vývojom a tento proces nie je určite ešte
definitívne ukončený. Prvá časť príspevku analyzuje ustanovenia
týkajúce sa rovnosti vo vybraných právnych dokumentoch (Rímske
zmluvy, Amsterdamská zmluva a iné) a kreovanie a funkcie inštitúcií
a orgánov, ktoré sú zodpovedné za rovnoprávnosť medzi ženami
a mužmi.V ďalšej časti je rozoberaná situácia na Slovensku z hľadiska
legislatívy a aktívneho zapájania sa žien do politického procesu.
Kľúčové slová
gender, Rímske zmluvy, Amsterdamská zmluva, Európska únia,
Slovensko, inštitúcie
Úvod
Pri skúmaní postavenia žien v Európe sme narazili na
niekoľko problémov. Jedným bola nemožnosť uceleného
skúmania geograficky vymedzenej Európy. Nejednotnosť
historického vývoja spôsobila, že každý región v Európe má
odlišnú historickú skúsenosť v danom období a napriek súčasným
snahám o vyrovnanie týchto disproporcií existujú neovplyvniteľné
faktory (napr. skúsenosť s demokraciou je určite odlišná v prípade
Holandska a iných krajín západnej Európy so skúsenosťou
postkomunistických krajín, kde sa demokracia rozvíja iba
posledných pätnásť rokov), ktoré to znemožňujú.
Zaujímavosťou však ostáva, že napriek existencií
niekoľkých odlišných dominantných náboženstiev v rámci
Európy, všetky tri (katolícke, evanjelické i anglikánska cirkev)
majú svoj pôvod v kresťanstve a tým pádom môžeme
1
Štúdia je výsledkom riešenia grantového projektu VUGA 6/2003.
PhDr. Dagmar Hoscheková, pôsobí na Centre pre výskum
medzinárodných vzťahov na Fakulte politických vied a medzinárodných
vzťahov UMB v Banskej Bystrici, SR. e-mail:
[email protected]
135
2
predpokladať, že sú založené na tých istých morálnych hodnotách
i vo vzťahu k chápaniu postavenia a úlohe ženy v spoločnosti.
Výnimku tvorí iba Turecko a tam dominantná islamská viera,
ktorá predstavuje odlišný náboženský systém v náhľade na ženy.
Z tohto dôvodu sa budeme venovať relatívne ucelenému
systému rovnoprávnosti medzi ženami a mužmi, ktorý sa vytvoril
a stále sa ešte vytvára v rámci Európskej únie. Na druhej strane
stoja novoprijaté krajiny s komunistickou minulosťou, kde sa
emancipácia žien chápala odlišným spôsobom. U týchto krajín je
vysoko pravdepodobné, že preberaním legislatívy, inštitúcií
a ďalších nástrojov na podporu rovnosti príležitostí pre mužov a
ženy fungujúcich v rámci Európske únie sa zaradia do tohto
systému.
Uplatňovanie rodového hľadiska v rámci EÚ
Keďže prvotným podnetom pre vznik Európskych
spoločenstiev boli predovšetkým ekonomické dôvody, aj úprava
postavenia žien a mužov sa dotýkala najmä ekonomického
postavenia a pracovných podmienok.
Článok 119 Rímskej zmluvy (1957) predstavuje základ
komunitárneho práva v oblasti rodovej rovnosti, pretože zaviedol
princíp rovnakej odmeny za rovnakú prácu.3 Pôvodne bol uvedený
článok zakomponovaný do Rímskej zmluvy preto, aby sa
Francúzsko vyhlo nevýhodám plynúcich zo svojej sociálnej
politiky. Až neskôr, vďaka Súdnemu dvoru, sa sociálny dopad
tohto článku objasnil. V súčasnosti je rovnosť medzi ženami a
mužmi garantovaná nielen týmto článkom, ale aj deviatimi
smernicami, nesmiernym množstvom odporúčaní a rozhodnutí
Európskeho parlamentu, akčnými plánmi a rozhodnutiami
Súdneho dvora.
Spomínané smernice o rovnosti medzi mužmi a ženami
musia byť zahrnuté do národných legislatív a tým majú reálny
a priamy dopad. Týkajú sa oblastí:
1.
Aproximácia práva členských štátov týkajúceho
3
Priame uplatňovanie tohto princípu začalo až rozhodnutím Európskeho
súdneho dvora v 1976 Gabrielle Defrenne v Sabena, CJEC 22 April
1976, C 43/75, ECR 1976.
GARCIA MUŃOZ, V. 1998. Women’s Rights and the Treaty of
Amsterdam on European Union. European Parliament, Luxembourg, s. 8
136
sa uplatnenie princípu rovnaká odmena pre mužov a ženy (1975)
2.
Implementácia princípu rovnakého zaobchádzania
pre mužov a ženy v prístupe k zamestnaniu, odbornému školeniu,
postupe a pri vytváraní pracovných podmienok (1976)
3.
Sociálneho zabezpečenia (1978, 1986)
4.
Pre pracujúcich v poľnohospodárstve, pre
samostatne podnikajúce osoby a ich partnerov/partnerky (1986)
5.
zlepšenie bezpečnosti a zdravia pri práci
tehotných žien a kojace matky (1992)
6.
rodičovské voľno (1996)
7.
dôkazné
bremeno
v prípadoch
rodovo
podmienenej diskriminácii (1997)
8.
rámcová dohoda o práci na polovičný úväzok
(1997).4
Amsterdamská zmluva priniesla zásadnú zmenu
v postavení žien, pretože v článku 2, 3 a 6a zdôrazňuje rodovo
podmienenú nediskrimináciu, rovnosť medzi mužmi a ženami ako
základné právo. Tieto ustanovenia a sociálna politika vo
všeobecnosti boli prijaté všetkými členskými krajinami v tom čase
bez výhrad.5 Vďaka tomu sa ženy považujú za rovné s mužmi vo
všetkých oblastiach. Toto postavenie žien by malo byť chránené
a v pracovnom živote sa zavádza i pozitívna diskriminácia.
Popri legislatíve sa vytvoril aj široký inštitucionálny
rámec. V každom štáte EÚ boli približne od 50-tych rokov
vytvárané orgány zodpovedné za rovnosť príležitostí.
V súčasnosti fungujú buď v rámci Ministerstva práce a sociálnych
vecí alebo ako samostatné Ministerstvo pre rovnosť (Dánsko,
Luxembursko, Taliansko, Írsko, Rakúsko, Portugalsko, Švédsko,
Veľká Británia). Medzi ich kompetencie patrí:
• zisťovanie/vyhľadávanie
prípadnej
nerovnosti
v legislatíve a v praxi (v práci, spoločenskom živote,
politike)
• príprava návrhov zákonov a iných opatrení, systémov
a nástrojov na odstránenie zistených nerovností
4
GARCIA MUŃOZ, V. 1998. Women’s Rights and the Treaty of
Amsterdam on European Union. European Parliament, Luxembourg. s.
11 – 23
5
NOVÁČKOVÁ, D. a kol. 2000. Európska integrácia: Od Ríma cez
Maastricht po Amsterdam. Eurounion, Bratislava. s. 67
137
•
informovanie a zvyšovanie povedomia o rôznych
aspektoch rovnosti medzi mužmi a ženami
• koordinácia existujúcich iniciatív
• poskytovanie technickej pomoci a expertov štátnej
i súkromnej sfére, ktoré majú záujem implementovať
smernice týkajúce sa rovnosti medzi mužmi a ženami
• monitorovanie politiky rovných príležitostí na
medzinárodnej úrovni
• plánovanie a príprava rôznych projektov s európskym
spolufinancovaním alebo c spolupráci s inými
inštitúciami a orgánmi
• programy pre nezamestnané ženy, aby sa mohli znovu
zapojiť na trhu práce6
Popritom EÚ má vlastnú vnútornú štruktúru inštitúcií pre
rovnosť príležitostí. V rámci Európskeho parlamentu pracuje
Komisia pre práva žien a rovnosť príležitostí, Jednotka pre ženské
práva pri Generálnom riaditeľstve pre výskum a Oddelenie
rovnosti príležitostí mužov a žien. Pri Európskej komisii funguje
Jednotka pre rovnosť príležitostí medzi ženami a mužmi a pre
rodinnú politiku, expertné skupiny a sieť vytvorená Generálnym
riaditeľstvom V (zamestnanosť a spoločné záležitosti), Poradný
výbor pre rovnaké príležitosti pre ženy a mužov a ďalšie. Keďže
štruktúra orgánov je pomerne široká, pre malý rozsah práce, nie je
možné uviesť podrobnejšie všetky, spolu s ich kompetenciami.
Rozšírenie práv pre ženy a zlepšenie ich pracovného
postavenia v legislatíve sa samozrejme prenieslo aj do reálneho
života žien a vo zvýšenej miere zaplnili pracovný trh. Tomuto
trendu sa museli prispôsobiť aj ich rodiny a najmä muži, ktorí
prebrali čiastočne povinnosti spojené s chodom domácnosti
a s výchovou detí. Z toho možno vyvodiť, že nepriamo to malo
vplyv aj na zmenu v postojoch a postavení muža v spoločenskej
rovine. Táto zmena len veľmi pomaly, ale tento proces nie je ešte
zďaleka ukončený.
Napriek všeobecnému pokroku, oblasti ako politika
a obchod – tradičné bašty moci – sú stále prevažne mužskou
6
BACELAR, E. 1999. Institutions and bodies responsible for equality
between women and men. European Parliament, Luxembourg. s. 3 – 74
138
záležitosťou. Európa zostáva rozdelená na sever, kde sa ženy viac
zaujímajú o politiku a vôbec nie je nezvyčajné vidieť ženu ako
ministersku, poslankyňu, či dokonca premiérku a na tradičnejší
juh (spolu s Belgickom, Veľkou Britániou a Írskom), kde politika
je stále prevažne mužským svetom.
Príčiny prečo ženy napriek dostatočnému vzdelaniu
absentujú v riadiacich funkciách a na vyšších rozhodovacích
postoch sa dajú zhrnúť nasledovne:
• menší záujem o politiku (možno predpokladať,
že záujem mladých žien je najnižší, s vekom
narastá a potom opäť klesá)
• uprednostňovanie materských a rodinných
povinností pred kariérou
• nízke povedomie o existujúcich právach7
Na druhej strane si možno položiť otázku, či je pre
spoločnosť ako celok naozaj prospešné pokračovať v započatom
trende zmeny postavenia žien, keď niekoľko rokov dozadu
môžeme pozorovať mínusový prírastok obyvateľstva (tzv.
starnutie spoločnosti) v krajinách západnej Európy. Na to
nadväzujú úvahy o zvýšení veku odchodu do dôchodku, čo v
konečnom dôsledku vyrieši situáciu iba z ekonomického hľadiska.
Situácia na Slovensku
Slovensko ako súčasť socialistického bloku zastávalo
politiku plnej zamestnanosti a emancipácie žien. Pri porovnaní so
situáciou, ktorá bola pred 2. sv. vojnou, išlo o veľký posun, ale
o tom či išlo skutočne o emancipáciu je možné polemizovať.
Tu je dôležité spomenúť historické pozadie toho, prečo sa
emancipácia žien v strednej Európe vyvíjala daným smerom.
Podľa tradičného marxizmu totiž príčinou útlaku a diskriminácie
žien bol systém súkromného vlastníctva a kapitalistické
rozdelenie spoločnosti na triedy. Nízke postavenie žien
vychádzalo z buržoázneho typu manželstva, kde ženy boli
považované za vlastníctvo manžela. A jedine prijatie výrobných
prostriedkov na socialistickom základe (ktoré by samozrejme
oslobodilo aj mužov) a umožnenie prístupu žien na pracovný trh
(ktoré umožňuje byť ženám nezávislé od mužov) bolo spôsobom
ako dosiahnuť emancipáciu.
Napriek tomu ženy zarábali menej ako muži, obsadzovali
menej platené a menej atraktívne pozície a trojitá úloha ženy (ako
matky, domácej pani, zamestnanej ženy na plný úväzok) zostala
zachovaná (napriek jasliam atď.). To znamená, že deklarovaná
rovnosť mužov a žien znamenala väčšie zaťaženie pre ženy
a prehĺbenie klasického stereotypu.
Zapájanie sa žien do politických aktivít bolo riešené
systémom kvót, bolo striktne centralizované cez Ústredný výbor
zväzu žien. Táto organizácia bola súčasťou Národného Frontu
(bol to poradný orgán ústredného výboru KSČ, bez hlasovacieho
práva a aj keď vystupoval ako nevládna organizácia, nesmel
spochybňovať politickú líniu strany). Práve vďaka kvótam bolo
relatívne vysoké percento zastúpenia žien v parlamente, ktoré
bolo umelo udržiavané.
Po zmene režimu a po zrušení kvót kleslo zastúpenie žien
v parlamente vo vtedajšom Československu po prvých
demokratických voľbách z 30% na 9%.8 Možno povedať, že nízke
zastúpenie v parlamente sa odráža aj v iných oblastiach zapájania
sa žien do politiky (členstvo v politických stranách, počet žien na
kandidátkach atď.). Príčiny sú podobné tým, ktoré sme uvádzali aj
pre krajiny západnej Európy.
Ako sme už uviedli Slovensko ako nová členská krajina
EÚ sa bude musieť prispôsobiť požiadavkám, legislatíve
a systému, ktorý funguje v rámci EÚ. Posledný príklad ukazuje,
že nie sme veľmi úspešný. Ide o nedávny návrh sudcov pre Súd
pre ľudské práva, schválený Súdnou radou a vládou, kde boli traja
muži, pričom požiadavka bola – zastúpenie oboch pohlaví
v pomere 2:1 pre mužov či ženy. Samozrejme, že tento náš návrh
bol zamietnutý.
Slovensko je aj podľa sociologických výskumov
tradičnou krajinou v otázke postavenia žien. Tento postoj je
zrejmý aj zo súčasného zloženia vlády – ani jedna žena,
v parlamente je 28 žien čo predstavuje 18,6%. Pri poslednej voľbe
prezidenta sa medzi kandidátmi neobjavila ani jedna žena. Vo
7
Equal opportunities for women and men in Europe?Eurobarometer
44.3 - Results of an opinion survey. 1998. Office for Official
publications of the European Communities, Luxembourg
139
8
MORONDO, D. 1997. The situation of women in Hungary, Poland and
the Czech Republic. European Parliament, Luxembourg, s. 14
140
všeobecnosti ľavicové politické strany deklarujú záujem o väčšie
zapojenie žien do politiky, na rozdiel od pravicových. Snahy
o vytvorenie ženskej politickej strany sa v tomto nejavia ako
reálne, pretože strana s jedným cieľom má väčšinou krátke trvanie
a pravdepodobne by nezískala podporu ani medzi voličkamiženami.
Slovenská ústava v Kapitole 2 (Základné práva a
slobody), článku 12 iba všeobecne hovorí o nediskriminácii:
"Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie ..."9. Neexistuje ani
špeciálny zákon upravujúci rovnosť medzi ženami a mužmi.
Niektoré ďalšie zákony zamerané na ochranu žien sa týkajú len
zamestnania a rodiny. Slovensko síce prijalo všetky medzinárodné
dokumenty týkajúce sa rovnosti príležitostí a pokiaľ zabezpečujú
viac práv a slobôd ako domáca legislatíva, majú aj prednosť, ale
praktické uplatňovanie týchto záväzkov je veľmi nízke.
Medzi inštitúcie vytvorené na ochranu a podporu rodovej
rovnosti patrí Koordinačný výbor pre problematiku žien, Odbor
rovnosti príležitostí pri Ministerstve práce, sociálnych vecí a
rodiny a Parlamentná komisia žien pri Výbore Národnej rady pre
ľudské práva a menšiny. Z uvedeného je zrejmé, že ide o značne
poddimenzovanú štruktúru bez reálnych kompetencii.
Možno konštatovať, že Slovensko v presadzovaní
rovnosti medzi ženami a mužmi značne zaostáva. Je potrebné
prijať potrebnú legislatívu, vytvoriť inštitúcie podobné tým v
krajinách Európskej únie s adekvátnymi kompetenciami,
zabezpečiť finančné krytie pre jednotlivé programy a v
neposlednom rade zabezpečiť lepšie informovanie verejnosti o
problematike rovnosti príležitostí žien a mužov a vytvoriť priestor
pre sociálny dialóg.
Záver
Vzhľadom na nerovnomernosť politického a sociálneho
vývoja na európskom kontinente a odlišné kultúrne špecifiká
jednotlivých krajín, môžeme pozorovať rozdielne vnímanie
postavenia žien v Európe. V krajinách východnej a strednej
Európy transformácia priniesla aj zhoršenie postavenia žien, resp.
niektorých skupín žien (nezamestnaných, dôchodkýň, slobodných
9
alebo rozvedených matiek atď.) v porovnaní s mužmi. Relatívne
hlboko sa zakorenil tzv. komunistický pohľad na ženu. Samotný
vstup týchto krajín do Európskej únie nezmení toto postavenie, ale
poskytne legislatívny a inštitucionálny rámec pre presadzovanie
rovnosti medzi ženami a mužmi. Nové členské krajiny tak majú
možnosť využiť skúsenosti z vývoja v západnej Európe, prevziať
a aplikovať len tie inštitúty, ktoré boli úspešné avšak s
prihliadnutím na domáce vnútorné podmienky (napr. fungujúci
systém kvót pre ženy v západnej Európe je pre strednú a
východnú Európu akousi reminiscenciou na predchádzajúci režim
a stretáva sa väčšinou s odmietnutím).
LITERATÚRA
BACELAR, E. 1999. Institutions and bodies responsible for
equality between women and men. European Parliament,
Luxembourg
BACELAR, E. 1999. The work of the committee on women’s
rights 1994-1999. European Parliament, Luxembourg
Equal
opportunities
for
women
and
men
in
Europe?Eurobarometer 44.3 – results of an opinion survey. 1998.
Office for Official Publications of the European Communities,
Luxembourg
GARCIA MUŃOZ, V. 1998. Women’s Rights and the Treaty of
Amsterdam on European Union. European Parliament,
Luxembourg
MORONDO, D. 1997. The situation of women in Hungary,
Poland and the Czech Republic. European Parliament,
Luxembourg
NOVÁČKOVÁ, D. a kol. 2000. Európska integrácia: Od Ríma
cez Maastricht po Amsterdam. Eurounion, Bratislava
Ústava Slovenskej republiky
SUMMARY
Forming the opinion on equality between women and men within
the EU has its own development and such process is certainly not
Ústava Slovenskej republiky
141
142
finished yet. The first part of the paper analyses the provisions on
equal rights for men and women in choosen legal documents (the
Treaty of Rome, the Amsterdam Treaty and other) and deals with
establishing of wide net of institutions and bodies responsible for
equality. Situation in Slovakia from legislation and active women´
participation point of view is presented in the next part.
POLITICKÉ MYSLENIE NA SLOVENSKU
A EMANCIPAČNÉ SNAHY VÝZNAMNÝCH
PREDSTAVITELIEK SLOVENSKEJ
INTELIGENCIE1
Daniela Ježovicová2
ADRESA
PhDr. Dagmar Hoscheková
Centrum pre výskum medzinárodných vzťahov
FPVaMV UMB
Kuzmányho 1
974 01 Banská Bystrica
Slovenská republika
[email protected]
Resume
Tento článok načrtáva historickú perspektívu slovenského politického
myslenia so špeciálnym zameraním na emancipačné snahy
reprezentantiek slovenskej inteligencie. Miesto a úloha žien v dejinách
Slovenska je vymedzená tradičným ponímaním ich sebarealizácie
v udržiavaných líniách patriarchálnej dominancie. Emancipačné snahy
v dejinách politického myslenia na Slovensku možno ohraničiť literárnoosvetovou, národno-buditeľskou činnosťou k tradicionalistickej forme
umierneného feminizmu v 20. storočí. Podmienky nerovnoprávneho
postavenia v 19. storočí, určované ekonomickou závislosťou
v súčasnosti nie sú dominantné. Pluralizmus foriem západoeurópskeho
politického myslenia skúmanej problematiky vplyvu feministického
hnutia v slovenskom politickom myslení rieši otázku rovnoprávneho
postavenia mužov a žien. Cieľom predmetného výskumu dejín
politického myslenia na Slovensku je kreovanie ženského hnutia, jeho
špecifík a vytýčenie miesta v ideovom rámci dejín politického myslenia.
Kľúčové slová
literárno-osvetová
činnosť,
národno-buditeľská
tradicionalistická forma umierneného feminizmu
činnosť,
V úvahách o úlohe žien v histórii Slovenska sa vynára
niekoľko známych príkladov. Počnúc najstarším obdobím, možno
analogicky poukázať na symbol ženstva a materstva
z rekonštrukcie pamiatok hmotnej povahy (plastika Magna
Mater), cez ženské vzory vládnutia významných kráľovien až
k aktívnym reprezentantkám emancipačných snáh a formovania
1
Štúdia je výsledkom riešenia grantového projektu VUGA 6/2003.
PhDr.Daniela Ježovicová pôsobí na Katedre politológie na Fakulte
politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici,
SR. e-mail: [email protected]
144
2
143
slovenskej politiky. Dejiny Slovenska sú ilustrované glorifikáciou
alebo odsúdením ženských postáv, čomu nasvedčuje, že neplnili
len základnú funkciu zachovávania potomstva. Vláda Alžbety
Kumánskej, ktorá viedla boje so šľachtou a dláždila tak cestu na
trón Ladislavovi V. Pohrobkovi, alebo manželka Ľudovíta I.
Veľkého Alžbeta ako úspešná a uznávaná spoluvládkyňa, či jej
dcéra Hedviga, ktorá svadbou s kráľom Vladislavom Jagelovským
sa ako kráľovná podieľala pri zrode poľsko-litovskej únie
a mnohé iné významné, no menej známe ženy stáli v tieni vlády
nad územím Slovenska. Patrí sem aj Alžbeta Báthoryová, symbol
panskej ukrutnosti a útlaku ľudových vrstiev, ktorá dosiahla
spoločenskú prestíž udržiavaním kontaktov s poslednými
magnátskymi rodinami v monarchii, alebo naopak symbol
ušľachtilosti v postave Žofie Bosniakovej, ktorá patrila medzi
malú skupinu vzdelaných a ekonomicky aktívnych žien, pričom sa
venovala aj trpiacim chudobným poddaným. Miesto a úloha žien
v dejinách Slovenska, ich snahy a mobilizácia síl vo sfére
spoločnosti i samotnej politiky naznačuje, že tradičné ponímanie
ich sebarealizácie spočívalo v udržiavaných líniách patriarchálnej
dominancie.
V historickej perspektíve, významní predstavitelia
slovenských dejín a najmä ich politická reprezentácia nepresiahla
hranice uhorského, resp. slovenského významu, čo však nie je
dôvodom, aby sme im venovali len marginálnu pozornosť.
Faktom je, že úplnú absenciu popri predstaviteľoch slovenských
dejín zaujímajú ženy. V procese formovania sa Slovákov na
moderný národ, napriek svojej zložitosti - úloha žien pri
presadzovaní národných požiadaviek, ich snaha o prekonanie
zaostávania, pozdvihnutie vzdelanostnej úrovne a umocnenie
adaptability v konkurenčnom prostredí - sú len čiastkové prvky
rezonujúce v ich myšlienkovom odkaze alebo praktickej činnosti.
Odpoveď na otázku, či možno v slovenskom politickom myslení
vystopovať líniu ženského politického myslenia, má za cieľ
skúmanie v oblasti dejín slovenského politického myslenia.
V prístupe ku skúmaniu dejín slovenského politického myslenia
sa hlavným kritériom javí väzba na myšlienkové prúdenie
európskeho politického myslenia, teda na jednej strane ide
o reflexiu
dominantných
línií
politických
smerov
a vysporiadavania sa s nimi v rámci našej spoločnosti a na strane
145
druhej poznanie národných špecifík, formovanie myslenia, ktoré
vychádzalo z domáceho prostredia a z aktuálnych požiadaviek
riešenia problémov slovenskej spoločnosti. Skutočnosť, že oblasť
výskumu v otázke, akou mierou sa spolupodieľali ženy pri riešení
slovenskej otázky nie je dostatočne zmapovaná je dôvodom
pochybností o ich zanedbateľnom prínose. Naopak, v súvislosti
s rozvojom slovenského národného hnutia a v kontexte
s rozvojom ženského hnutia na Západe, aktivita slovenských žien
počas uplynulých dvoch storočí priamoúmerne rástla.
Emancipačné snahy slovenských žien možno vymedziť
činnosťou literárno-osvetovou, cez národno-buditeľskú až
k umiernenej vetve feminizmu v 20. storočí. Zatiaľ čo 19. storočie
poznačilo úsilie o slovenskú národnú samobytnosť vo
všeobecnosti, v 20. storočí sa rozvoj ženského hnutia na
Slovensku, najmä po oslobodení z nadvlády Maďarov a vznikom
ČSR diferencuje na viaceré spoločensko-politické aktivity, najmä
však v kultúrnej a sociálnej oblasti. Liberálny feminizmus3
v demokratickom štáte podmienil pôsobnosť žien vo verejnom
živote. Iný model predstavuje socialistický program, ktorý
vyčlenil v druhej polovici 20. storočia na Slovensku pracovnú
sféru a na druhej strane posilnil jej pozície v rodine. Voľba žien
medzi dvomi mantinelmi bola poznačená rezignáciou na
profesijnú i politickú kariéru.4 Súčasné obdobie označované ako
postfeminizmus5, vychádza z už prekonaných alternatív
dosiahnutých feministických cieľov. Paradigma, s ktorou sa
v ženskom hnutí vysporiadava slovenská spoločnosť, vyplýva
z ekonomických a sociálnych determinánt. Zatiaľ čo podmienky
k nerovnoprávnemu postaveniu v 19. storočí boli určované
rámcom patriarchálnej ekonomickej závislosti, v súčasnosti už
tento fenomén nedominuje a dôležitosť naberá riešenie
parciálnych problémov postavenia žien a zlepšenia ich života.
Práve súčasnosť odkrýva pluralistické formy feminizmu, ktoré
majú bezprostredný vplyv aj na slovenské politické myslenie.
3
FARKAŠOVÁ, E. 1994. Filozofia so ženskou tvárou? (Stručný úvod
do feministickej filozofie). In.: Filozofia. Bratislava, s. 387 – 395
4
HAVELKOVÁ, H. 1992. Kdo se bojí feministické filosofie. In.:
Filozofický časopis, č. 5. Bratislava, s. 729 – 740
5
HEYWOOD, A. 1992. Politické ideologie. Victoria Publishing, Praha,
s. 204 – 226
146
Inštitucionálne mechanizmy, odborné odporúčania vládam a
súkromnému sektoru, mimovládne organizácie - majú za cieľ
riešiť spoločné problémy žien spoločným úsilím, a v partnerstve
s mužmi smerom k dosiahnutiu rodovej rovnosti vo svete. (Závery
23. Mimoriadneho zasadnutia VZ OSN)
Politické myslenie bolo z pozície slovenského ženského
hnutia podmienené dvomi skutočnosťami:
odnárodňovacou politikou a agrárnym charakterom
krajiny, ktorý Slovensko určoval ako roľnícke etnikum
s nepočetnou inteligenciou;
kultúrnou a národnou aktivitou, narastajúcou v prostredí
učiteľských farských rodín, čo možno pozorovať v spomienkach
Štúrovcov, ktorí si práve z domu a najmä od svojich matiek
priniesli národnú a mravnú kultúru.6
Štúrovci podnietili rozmach kultúrneho a národného
života. Nadviazali na tradíciu predchádzajúcej generácie
osvietencov, došlo k postupnému zbližovaniu dvoch konfesne
rozdelených táborov v otázke jazyka a k šíreniu osvety. Záujem
o ľud, jeho jazyk a súčasne individuálne a národné záujmy sú
hlavné atribúty dobovej literárnej histórie. Štúrovské almanachy
a časopisy umožňovali uverejňovať príspevky Sloveniek.
V Slovenských národných novinách sa objavovali články
uvažujúce o novom poslaní žien vo formujúcom sa národe.
Politická angažovanosť žien, ktorým naviac uhorské právo
umožňovalo dediť a spravovať majetok, prípadne vykonávať
prácu naznačuje, že v tejto dobe nefungoval absolútny patriarchát
všade. 7 Na druhej strane postoj Štúrovcov a najmä Ľ. Štúra
k ženám bol rozporný. Podľa neho má byť žena “dobrá gazdiná”,
ale nemá si na tom zakladať, lebo potom by nerozumela svojmu
mužovi, ktorý sa chce obetovať pre národ. V Slovenských
národných novinách kritizoval ich nevzdelanosť a navrhoval
vzdelávanie slovenských dievčat v Prahe, kde sú vhodné školy.
Na strane druhej Štúr ženy úplne odmietal.8
6
MIKULOVÁ, M. 2002. Ženy a národ na prelome 19. a 20. storočia.
In.: Aspekt. Bratislava, s. 166 – 175
7
KOVAČEVIČOVÁ, S. 1993. Z rozhovoru Aspektu a pani S.
Kovačevičovej. In.: Aspekt. 1, Bratislava, s. 41 – 47
8
MIKULOVÁ, M. 2002. Ženy a národ na prelome 19. a 20. storočia.
In.: Aspekt. Bratislava, s. 166 – 175
147
Aktivizácia politického života po nenaplnených
revolučných udalostiach a ostrom konzervatívnom kurze
viedenskej politiky v 70-tych rokoch 19. storočia mala
bezprostredný vplyv na formovanie ženského hnutia.
Charakteristickou črtou tohto obdobia sú individuálne a skôr
jednorázové akcie, čo potvrdzuje, že slovenské ženské hnutie
vlastne neexistovalo. 9 Väzba slovenských žien na slovenské
národné hnutie sa odvíjala od snahy slovenského národa na
samobytnosť. Národnú a osvetovú činnosť reprezentuje Ľudmila
Hodžová – Hudcová a jej sestra Marína, ktorá udržiavala
rozsiahlu korešpondenciu s národne aktívnymi ženami, napr. A.
Daxnerovou, Szablakovou, Ľ. Kôrkovou, ale na druhej strane aj s
V. P. Tóthom. V národno-kultúrnej sfére sa rovnakou mierou
angažovala Mária Bobuľová. Zaslúžila sa najmä o propagáciu
a rozširovanie
slovenskej
tlače,
bola
iniciátorkou
a podporovateľkou slovenských národných podujatí. V národnobuditeľskej činnosti sa z tohto hľadiska ako medzník v živote
slovenských žien považuje rok 1869. Založenie ženského spolku
Živena malo reflektovať úspechy Ženského výrobného spolku
v Prahe, ktorý v sebauvedomovacom procese českého národa
zohral významnú úlohu. Cieľ spolku z hľadiska dnešnej doby
obsiahol vo svojich stanovách minimálne požiadavky národného
povedomia a zodpovedajúcej výchovy i vzdelanosti žien, ktoré
nesmú zaostávať za ženami iných národov. V dobovom rámci sa
však spolok stal terčom kritiky najmä zo strany mužov.
Spoločenské konvencie vyvolávali v otázke vzdelanostnej úrovne
žien názorové tenzie, ktoré na jednej strane neodsudzovali jej
potrebu, ale na druhej strane živili predsudok, že vzdelanie
pripraví ženy o obetavosť a nenáročnosť - teda cnosti, ktoré sú pre
mužov výhodné.
Význam spolku Živena, z hľadiska politického myslenia
na Slovensku, prezentuje ženskú literárnu tvorbu a praktickú
činnosť, ktorá spočívala v ekonomických a kultúrnych aktivitách.
Po zrušení slovenských gymnázií a zákaze činnosti Matice
slovenskej sa však činnosť Živeny nezdala natoľko nebezpečná,
aby ju zrušili. Spolok na seba prevzal úlohu národného spojiva
v najťažších časoch slovenského útlaku. Z predstaviteliek ženskej
9
VOTRUBOVÁ, Š. 1931. Živena, jej osud a práca. In.: Živena.
Turčiansky sv. Martin,. s. 345
148
literárnej tvorby vynikali Elena M. Šoltésová, Terézia Vansová,
Božena S. Timrava, Kristína Royová, Oľga Horváthová, Hana
Gregorová, Zuzka Zguriška, Margita Figuli, Anna Horáková –
Gašparíková a ďalšie.
Najvýznamnejšou ženskou osobnosťou tohto obdobia
bola Elena Maróthy Šoltésová, popredná predstaviteľka spolku
Živena, ktorá organizovala emancipačné, kultúrne a sociálne
hnutie slovenských žien, dievčenské školstvo a vydávanie
časopisov pre ženy. V literárnej tvorbe reprezentovala slovenský
literárny realizmus, písala umelecko-dokumentárnu tvorbu
a fiktívnu prózu, poznačenú romanticko-sentimentálnymi
prvkami. Cenné sú jej literárnokritické úvahy, v ktorých hodnotila
tvorbu iných autorov, najmä Timravy, s čím sa stotožňuje aj
literárny vedec I. Kusý. Originálne názory proti predsudkom doby
a názory týkajúce sa emancipácie žien vydala pod názvom
Potreba vzdelanosti pre ženské, zvlášť zo stanoviska mravnosti,
kde apeluje na vzdelanosť slovami: Prípadná vzdelanosť ducha sa
u žien nepokladá za prednosť, ale skôr za nehodu.10 K prekonaniu
spoločenských a etických bariér medzi mužmi a ženami navrhuje
rovnocenné hodnotenie skutkov, práv a povinností medzi
pohlaviami. K nepochopeniu emancipácie žien sa nekompromisne
postavila tvrdením, že najpochybnejšie je pod ženskou
emancipáciou predstaviť si akýsi bláznivý odboj ženy proti
mužovi. Podľa nej má ženská emancipácia vnútorné pohnútky
a vonkajšie príčiny, pričom kladie dôraz na ženskú dušu
a prekonávanie vonkajších spoločenských a hospodárskych
prekážok. Rozdiel medzi mužom a ženou, ktorý nedáva mužovi
právo výhradného vládnutia sú slová, ktoré už v tomto období
predznamenali nasledujúci vývoj ženského hnutia na Slovensku.
Umiernená forma feminizmu bola ideologickým rámcom
slovenského ženského hnutia v nasledujúcich rokoch 20. storočia.
Slovenský realizmus v slovenskom politickom myslení,
presadzovaný v prvej polovici 20. storočia v ženskom hnutí, sa
kryštalizuje v literatúre dvoch predstaviteliek vyhraneného typu:
Ľudmily Podjavorinskej–Ríznerovej a Boženy Slančíkovej
Timravy. Ľ. Podjavorinská je prvou slovenskou ženou, ktorá
vydala svoje básne knižne. Nastolenie nacionálnych,
10
MRÁZOVÁ, L. 1934. Začatá cesta. Vydavateľstvo Živeny,
Turčiansky sv. Martin, s. 157
149
spoločenských a umeleckých otázok ju radí medzi bojovníčky za
práva žien. 11 Kritický realizmus v diele Timravy vystihuje
atmosféru života vidieckej spoločnosti a ťažký život žien. 12
Prozaická tvorba v nábožensko-didaktických reflexiách K.
Royovej umožnila medzi slovenskými ženami poznať slovenské
nacionálne idey na Slovensku aj v zahraničí, ako uvádza i autorka
Slezáčková. protest proti tradičnej ideológii a nerovnosti žien
v spoločnosti podala Hana Gregorová, ktorá sa v období I. ČSR
zaoberala hlavne sociálnou otázkou. Do literatúry s vyhranenými
postojmi k vojnovej problematike prispela aj osobná archivárka T.
G. Masaryka, A. Horáková-Gašparíková.13
Praktické aktivity
Živeny mali svoj politický kontext. Zatiaľ čo organizovanie
kultúrnych podujatí a hospodárskej činnosti dopomohlo
k propagácii slovenského umenia doma i v zahraničí, význam
ženského hnutia spočíval v riešení aktuálnych spoločenských
a sociálnych otázok, akcentovalo ideové prúdenie európskeho
politického myslenia, vytváralo priestor pre pluralitu názorov
a umožnilo rozšíriť činnosť na celé Slovensko. Vojnové obdobie
preverilo zodpovednosť žien v oblastiach, ktoré dovtedy zastávali
muži. Mnohé sa aktivizovali v ilegálnom hnutí (napr. Oľga
Houdková, Emília Hrušovská a iné). Ako píše H. Gregorová,
vojna silne posunula ženskú otázku. 14
Špecifické prvky ženského hnutia akcentované v období I.
republiky vyplývali z charakteru demokratického štátu. Tradičný
umiernený feminizmus nebol zameraný proti mužom, skôr išlo
o dôslednejšie rozvíjanie úloh stanovených v predchádzajúcom
období slovenského národného hnutia. Realizáciu programu žien
nabúral totalitný systém po II. svetovej vojne. V tomto období sú
zrejmé aktivity späté s oficiálnou politickou ideológiou. Vznik
Slovenského zväzu žien podnietil snahu ľavicovej orientácie
ženskej inteligencie. Vo všeobecnosti, socialistický sociálny
program v občianskej rovine viedol k potláčaniu práv rovnako
11
MRÁZ, A. 1948. Literatúra a jazyk. In.: Slovenská vlastiveda. Diel V,
sv. 1, SAVaU, Bratislava, s. 426
12
MINÁRIK, J. 1988. Literárna rukoväť. SPN, Bratislava, s. 410
13
GAŠPARÍKOVÁ-HORÁKOVÁ, A. 1995. U Masarykovcov. AEP,
Bratislava, s. 303
14
GREGOROVÁ, H. 2002. Služby ženy na národnom poli. In.: Aspekt.
Bratislava, s. 160 – 164
150
mužov i žien. Verejná sféra sa síce ženám právne otvárala, čomu
nasvedčuje obsadzovanie verejných funkcií prostredníctvom kvót,
ideologickým vyzdvihovaním pracujúcej ženy a rovnaký prístup
k vzdelaniu. V konečnom dôsledku sa vplyv na redukciu verejnej
sféry presunul do oblasti súkromnej. V dôsledku zákazu
združovania a spolčovania, okrem organizácii Národného frontu,
sa preniesol do súkromia, čo viedlo k posilneniu tradičného
postavenia žien v rodine. Treba podčiarknuť, že kritické myslenie
k viditeľným nedostatkom režimu aj v ženskom hnutí rezonovalo.
Napriek zjavnému pokroku v iniciatívach žien posledných
desaťročí však aj naďalej pretrváva dostatočne nevyriešená
problematika v otázke rovnoprávnosti. Možno pre ďalšie riešenie
by mohlo byť v nadčasových horizontoch aktuálne krédo Hany
Ponickej, ktorá v intenciách svojej doby poukázala na primknutie
človeka k politickému režimu, najmä vďaka materiálnemu
pozdvihnutiu, keď apelovala na plnú osobnú dôstojnosť. Podľa
nej, úcta k schopnostiam človeka samostatne zvažovať
a dospievať k svojim úsudkom a názorom je potrebná bez
neustáleho presviedčania a vnucovania hotových názorov, ako
i bez strachu. K plnej potrebe dôstojnosti človeka našej
pospolitosti patrí pocit slobody a idea sociálnej spravodlivosti,
ktorej jedným rozmerom je aj spravodlivosť týkajúca sa mužov
a žien.
LITERATÚRA
FARKAŠOVÁ, E. 1994. Filozofia so ženskou tvárou? (Stručný
úvod do feministickej filozofie). In.: Filozofia. Bratislava
GAŠPARÍKOVÁ-HORÁKOVÁ, A. 1995. U Masarykovcov.
AEP, Bratislava
GREGOROVÁ, H. 2002. Služby ženy na národnom poli. In.:
Aspekt. Bratislava
HAVELKOVÁ, H. 1992. Kdo se bojí feministické filosofie. In.:
Filozofický časopis č. 5 Bratislava
HEYWOOD, A. 1992. Politické ideologie. Victoria Publishing,
Praha
KOVAČEVIČOVÁ, S. 1993. Rozhovor aspektu s pani Soňou
Kovačevičovou. In.: Aspekt 1, Bratislava
151
MIKULOVÁ, M. 2002. Ženy a národ na prelome 19. a 20.
storočia. In.: Aspekt. Bratislava
MINÁRIK, J. 1988. Literárna rukoväť. SPN, Bratislava
MRÁZ, A. 1948. Literatúra a jazyk. In.: Slovenská vlastiveda.
Diel V, sv. 1, SAVaU, Bratislava
MRÁZOVÁ, L. 1934. Začatá cesta. Vydavateľstvo Živeny,
Turčiansky sv. Martin
ŠOLTÉSOVÁ, E. M. 1925. Sedemdesiat rokov života. Matica
slovenská, Turčiansky sv. Martin
VOTRUBOVÁ, Š. 1931. Živena, jej osud a práca. In.: Živena.
Turčiansky sv. Martin
SUMMARY
This paper describes historical perspective of Slovak political
thinking. It is specially concentrated on emancipation struggle of
women representatives of Slovak intelligence. The position and
the role of women in Slovak history are determined by traditional
perception of their self-realization in terms of patriarchal
dominancy. Emancipation struggle within the political thinking in
Slovakia can be determined by literary – enlightened and national
– awakening activities to traditional form of moderate feminism in
the 20th century. Conditions of unequal position of women in the
19th century, determined by economic dependency, are not
dominant at present. Pluralism of forms of political thinking of
Western Europe dealt with the issues of equal position of men and
women. Establishment of women movement, its characteristics
and its position in history of political thinking, is the main goal of
research of history of political thinking in Slovakia.
ADRESA
PhDr.Daniela Ježovicová
Katedra politológie
FPVaMV UMB
Kuzmányho 1
974 01 Banská Bystrica
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
[email protected]
152
ŽENY V PARLAMENTU V MEZIVÁLEČNÉM
ČESKOSLOVENSKU: KOMPARACE SE
SPOJENÝMI STÁTY AMERICKÝMI
A ŠVÉDSKEM
Petr Just 1
Resume
Přítomnost žen v politice lze “zajistit” různými způsoby. Článek má za
cíl motivovat ženy ke vstupu do politiky s poukázáním na tradice první
československé republiky (1918-1938), kdy bylo postavení žen v politice
ve srovnání s vyspělými zeměmi lepší a důstojnější. V komparaci
s Československem jsou v příspěvku použity USA a Švédsko.
1938) mohly politicky ambiciózní ženy po celém světě svým
kolegyním v Československu jen závidět. Počty žen pohybujících
se v československé politice mezi světovými válkami byly malé
jen relativně. Následující příspěvek má být důkazem, že české a
slovenské ženy mají na co navazovat. Důraz bude kladen nejenom
na počty žen v zákonodárných sborech tehdejšího státu, ale i na
jejich zastoupení v parlamentních orgánech. Údaje o
Československu budou srovnávány se Spojenými státy
americkými a se Švédskem.
V tomto příspěvku pominu fenomém první české
poslankyně Boženy Vikové-Kunětické, která byla zvolena do
parlamentu ještě za Rakousko-Uherska v roce 1912. Nikoli proto,
že bych to nepovažoval za důležité, ale protože její působení v
rakouském parlamentu nespadá do mého časového rozpětí. Budu
se věnovat zastoupením žen v parlamentu mezi světovými
válkami.
Klíčová slova
ženy, politika, parlament, ČSR, USA, Švédsko
Úvod
Česká republika ani Slovensko nepatří mezi státy, které
by se v současné době mohly pyšnit výrazným zastoupením žen
ve vysokých ústavních, státních a politických funkcích. I když se
v nějakých oblastech najdou světlé výjimky – například na
vrcholných postech české justice či ve vedení slovenských
ústředních orgánů státní správy – v porovnání s obdobně
vyspělými státy nepatříme mezi esa. Na zvýšení přítomnosti žen
v politice se shodují téměř všichni. Rozdíly jsou v tom, jaké řešení
zvolit. Abych se přiznal, nejsem zastáncem žádných umělých a
násilných opatření, jakým jsou pro mě například kvóty. Dávám
přednost přirozeným cestám. Jednou z forem přirozených cest je
odkaz a tradice naší minulosti.
Pozice českých a slovenských žen v politice nebyla vždy
tak nelichotivá, jak tomu je nyní. Například v období tak zvané
první československé republiky mezi světovými válkami (19181
Bc. Petr Just je študentom Politológie, predsedom Česko-slovenské
unie studentů politických věd (CPSSU), Institut politologických studií
Fakulty sociálních věd Univerzity Karlovy v Prahe, ČR. e-mail:
[email protected].
153
Revoluční Národní shromáždění (14.11. 1918 – 15.4.
1920)
Prvním
zákonodárným
orgánem
na
území
prvorepublikového Československa bylo Revoluční Národní
shromáždění (dále jen RNS), které fungovalo v období 14.11.
1918 – 15.4. 1920. V tomto orgánu, který nebyl zvolen, ale
ustaven podle podle výsledků voleb z roku 1911, se objevilo
celkem 10 žen. Jejich podíl činil 3,12%. Do parlamentu se vrátila i
výše zmíněná první česká poslankyně z období RakouskoUherska
Božena
Viková-Kunětická.
Rekordmankou
v poslaneckých aktivitách byla sociální demokratka, úřednice ze
Smíchova Božena Ecksteinová. Byl členkou celkem deseti
parlamentních výborů, včetně finančního, právního, rozpočtového
či zahraničního. Nejvíce žen – čtyři – pracovalo ve zdravotním
výboru a v sociálně-politickém výboru.
V komparaci se Spojenými státy americkými (USA)
zasahuje funkční období RNS do 65. a 66. funkčního období
Kongresu USA (4.3. 1917 – 3.3. 1919 a 4.3. 1919 – 3.3. 1921).
V tomto časovém úseku najdeme mezi americkými zákonodárci
jedinou ženu, a to republikánskou poslankyni z Montany Jeanette
Rankin. Tato bojovnice za volební právo žen, prohibici a zákaz
dětské práce, byla první federální americkou poslankyní a sloužila
154
dvě (ovšem ne navazující) funkční období. Poprvé zasedala v
Kongresu v letech 1917-1919, podruhé pak v letech 1941-1943
(toto období již do mého referátu nespadá).2 Po skončení svého
prvního poslaneckého mandátu se chtěla uchytit v Senátu.
Nezískala však nominaci za Republikánskou stranu a ani její
pokus vstoupit do Senátu jako nezávislá kandidátka nevyšel.
Ve Švédsku v tomto období ještě ženy v parlamentu
nebyly.
Národní shromáždění: 1. funkční období (25.4.192014.11.1925)
Nová Ústava Republiky československé z roku 1920
zavedla dvoukomorové Národní shromáždění, skládající se z 300členné Poslanecké sněmovny a 150-členného Senátu. Rovněž
zavedla všeobecné, přímé a rovné volební právo, tajné hlasování a
proporční volební systém pro obě komory. Poslanecká sněmovna
měla být volena na šest let, Senát na osm. Vždy ale došlo k jejich
společnému rozpuštění před uplynutím řádného mandátu.
Ve dvoukomorovém Národním shromáždění zasedalo ve
funkčním období 1920-1925 celkem 17 žen. V Poslanecké
sněmovně pracovalo 13 žen, což znamelo 4,33%. Tři z nich měly
zkušenost z působení v RNS. Ženy – poslankyně byly zastoupeny
nejvíce opět ve zdravotnickém výboru. Stejně jako v RNS i
tentokrát tam zasedly čtyři dámy, jedna z nich – Eliška Purkyňová
– dokonce působila po celé funkční období jako
místopředsedkyně výboru a byla tak do té doby nejvýše
postavenou poslankyní. Počtem výborů, v nichž byly jednotlivé
poslankyně zastoupeny, žádná výrazně nevybočovala, jako tomu
bylo v RNS u Boženy Ecksteinové. Raritou může ale být
skutečnost, že ženy měly zastoupení i v branném výboru, čehož i
v současné době ženy dosahují velmi zřídka.
Na začátku jsem uvedl, že v Národním shromáždění
pracovalo ve funkčním období 1920-1925 celkem 17 žen. Je ale
pravda, že by se mělo hovořit o 16, protože Božena VikováKunětická se stala senátorkou jen na 33 dní. Jako náhradnice za
2
Zajímavostí je, že Jeanette Rankin byla v Kongresu vždy v době, kdy
rozhodoval o vstupu do obou světových válek. Rankin byla pacifistkou a
stala se jediným členem Kongresu, který hlasoval proti oběma světovým
válkám.
155
senátora Jana Herbena, který se vzdal mandátu, složila dne
12.10.1925 na 286. schůze senátorský slib a k 14.11.1925 byl
Senát rozpuštěn. Plné funkční období si v Senátu odsloužily tři
ženy (2%). Kromě Boženy Ecksteinové, která měla zkušenost
z RNS, to byly dvě zástupkyně německých stran. Deutsche
Wahlgemeinschaft (NNS) zastupovala lékařka z Liberce Emma
Maria Herzig; za Deutsche sozialdemokratische Arbeiterpartei in
der Tschechoslovakischen Republik (NSD) byla senátorkou Anna
Perthen. Obě německé poslankyně působily ve zdravotním
výboru, Ecksteinová mimo jiné zasedala v rozpočtovém.
Období let 1920-1925 zasahuje v USA do tří funkčních
období Kongresu USA (66.-68.). O letech 1919-1921 jsem se
zmínil před chvílí, v té době ženy v Kongresu nebyly. Následující
67. Kongres (4.3.1921-3.3.1923) už ale ženy ovlivňovaly, i když
zatím jen symbolicky. V tomto období spoluvytvářely federální
legislativu čtyři ženy – tři poslankyně a jedna senátorka. Ale jen
jediná z nich, republikánská poslankyně z Oklahomy Alice Mary
Robertson, sloužila celé funkční období. Ostatní se dostaly do
Kongresu jako náhradnice za zesnulé či odstoupivší zákonodárce
– muže: Winnifred Sprague Mason Huck (R, Illinois) od
7.11.1922, Mae Ella Nolan (R, California) od 23.1.1923. Doslova
kuriozitou se stalo jmenování náhradnice do Senátu a první
americké senátorky Rebeccy Latimer Felton (D, Georgia), která
sloužila dva dny (21.-22.11.1922). V 68. Kongresu (4.3.19233.3.1925) sloužila jediná žena, poslankyně Mae Ella Nolan (R,
California), která se po předchozím jmenování náhradnicí
ucházela v řádných volbách o vlastní mandát a volby vyhrála.
Navíc se Mae Ella Nolan stává na 68. funkční období předsedkyní
výboru pro výdaje poštovního úřadu. Shrnu-li zastoupení žen
v americkém Kongresu v letech 1920-1925, najdeme zde celkem
čtyři dámy.
Švédsko čekalo na ženy v parlamentu až do voleb v roce
1921. Po těchto volbách vstoupilo na půdu Riksdagu pět žen, z
toho Kerstin Hesselgren (liberálně sociální strana) do tak zvané
První komory (horní komora, osmiletý mandát, nepřímo volená) a
čtyři další do Druhé komory (dolní komora, čtyřleté období,
přímo volená) (1,7%). Prvními švédskými poslankyněmi byli
Bertha Wellin (konzervativní strana), Agda Östlund a Nelly
Thüring (sociálně demokratická strana) a Elisabeth Tamm
156
(liberální strana). Z pěti žen, které byly zvoleny do Riksadu v roce
1921 jen dvě získaly řádné zastoupení v parlamentních výborech.
Nejednalo se však o stálé výbory s přesně stanovenou odbornou
působností v rámci legislativního procesu, ale jen o ad hoc
vytvářené výbory. Zbylé tři ženy fungovaly jako náhradnice. Tato
situace trvala po celé meziválečné období. K částečnému zlepšení
došlo až ve 40. až 60. letech 20. století, kdy švédské ženy
získávaly zatoupení ve stálých výborech zabývajících se rodinou a
sociální problematikou. Až od 70. let začaly pronikat i do silových
výborů.
1929 senátorka Kerstin Hesselgren, o které jsem se zmínil výše.
Poté, co vypršel její osmiletý mandát, vymizely ženy z horní
komory na čas úplně a vrátily se tam až v roce 1943, což je již
období mimo můj příspěvek. V dolní komoře bylo po volbách
v roce 1925 o jednu ženu více – tedy pět (2,2%).
Národní shromáždění: 2. funkční období 15.11.192525.9.1929
Ve funkčním období 1925-1929 došlo k určitému poklesu
žen v československém parlamentu, stále však bylo jejich
postavení v porovnání se Švédskem a USA lepší. V Poslanecké
sněmovně v tomto období zasedalo devět dam (3%), z nichž šest
mělo zkušenosti z předešlého působení v některé z komor
parlamentu. Opět nejvíce žen měly mezi svými členy zdravotní
výbor (6) a sociálně politický výbor (5). Zdravotní výbor měl i
ženu místopředsedkyni (Ludmila Pechmanová-Klosová), stejně
jako vyšetřovací výbor (Betty Karpíšková). Ženy byly přítomny i
ve výborech zahraničním a rozpočtovém. V horní komoře
zasedaly čtyři senátorky (2,67%). Dvě pracovaly v sociálně
politickém výboru a rozpočtovém. Senátorka Františka
Plamínková byla členkou dokonce šesti výborů, mimo jiné i
rozpočtového, národohospodářského a zahraničního. V
rozpočtovém s ní byla i Božena Ecksteinová.
V období 1925-1929 se začala situace žen v americké
politice trochu zlepšovat. V 69. Kongresu (4.3.1925-3.3.1927) se
objevují tři ženy, řádně zvolené a sloužící plné funkční období.
Všechny tři navíc svůj mandát obhájily i ve volbách v roce 1926,
navíc k nim přibyla další kolegyně, a tak v 70. Kongresu
(4.3.1927-3.3.1929) už nacházíme ve Sněmovně reprezentantů
čtyři dámy. Zatímco v dnešní době pochází většina amerických
poslankyň a senátorek z Demokratické strany, ve dvacátých letech
minulého století byla většina členek Kongresu z Republikánské
strany.
V horní komoře švédského Riksdagu zasedala až do roku
Národní shromáždění – 3. funkční období 27.10.192918.5.1935
Ve funkčním období 1929-1935 si ženy polepšily. Jejich
počet v Poslanecké sněmovně stoupnul na 12 (4%). Poprvé se na
scéně objevuje “slavná” komunistická poslankyně Anežka
Hodinová-Spurná. Po roce 1945 se stala místopředsedkyní
Prozatímního Národního shromáždění (1945-1946), ve stejné
funkci pokračovala i v Ústavodárném Národním shromáždění
(1946-1948) a posléze v Národním shromáždění (1948-1960).
Poslankyní byla až do roku 1964. Nicméně již za první republiky
o sobě dávala vědět. Hned ve svém prvním funkčním období se
stala členkou celkem šesti výborů, včetně rozpočtového a
zahraničního. Překonala ji jen Anna Vetterová-Bečvářová, která
pracovala v 10 výborech (branný, iniciativní, inkompatibilní,
rozpočtový, sociálně politický, ústavně právní, zahraniční,
zdravotnický, zemědělský, živnostensko-obchodní). K posílení
ženského prvku dochází po roce 1929 i v Senátu. Původní čtyři
zvolené senátorky doplňují během funkčního období jako
náhradnice další tři dámy. Horní komora tedy v roce 1935 končí v
sestavě, v níž ze 150 senátorů je sedm žen (4,7%). Výrazné
postavení si vydobyla především Františka Plamínková, která se
stala členkou dvou významných výborů: rozpočtového a
zahraničního.
K posunům směrem k posílení pozice žen v zákonodárství
dochází i v USA. V 71. Kongresu (4.3.1929-3.3.1931) se počet
poslankyň Sněmovny reprezentantů zvyšuje na dvojnásobek
předchozího stavu – na osm. Poslankyní se mimo jiné stává i
dcera bývalého ministra zahraničních věcí USA Williama
Jenningse Bryana, Ruth Bryan Owen (D, Florida). V průběhu
funkčního období v roce 1930 pak jako náhradnice přichází
devátá žena. Senát je stále bez zastoupení žen. V 72. Kongresu
(4.3.1931-3.1.1933) je do Sněmovy reprezentantů zvoleno sedm
žen, v průběhu fukčního období se ženský sbor rozšiřuje ještě o
157
158
jednu poslankyni. Senát zahajuje své 72. funkční období opětovně
bez ženy, nicméně i na jeho půdě dochází ke změně a v listopadu
1931 přichází do Kapitolu Hattie Wyatt Caraway (D, Arkansas),
aby dokončila mandát svého zesnulého manžela. Následně je
zvolena v rádných volbách a stává se tak první Američankou
zvolenou do Senátu. Caraway tedy zůstává v Senátu i během 73.
funkčního období (4.1.1933-3.1.1935), v horní komoře však
působí jako žena sama. Dolní komora na začátku 73. funkčního
období uvítala šest žen, dlaší dvě pak v průbehu funkčního
období.
Zato ve Švédsku počet žen po volbách v roce 1929 klesl
z pěti na tři (1,3%). Zvrat přichází až v dalších volbách v roce
1933, kdy je do dolní komory zvoleno pět žen a jejich poměr se
vrací na 2,2%.
Národní shromáždění – 4. funkční období 19.5.193521.3.1939
V posledním sledovaném funkčním období v letech 19351939 klesl počet žen v Poslanecké sněmovně Národního
shromáždění zpět na devět (3%). Jako se v minulém období
objevila budoucí “hvězda” komunistického parlamentu HodinováSpurná, v roce 1935 se na scéně poprvé objevuje budoucí
dlouholetá ministryně (a de facto – nikoli však de iure – úřadující
předsedkyně československé vlády ze srpna 19683) Božena
Machačová-Dostálová. Jako obvykle, i v tomto volebním období
byly ženy aktivní zejména ve zdravotním výboru. Z devíti
poslankyň bylo jeho členy sedm, Marie Jurnečková-Vorlová
dokonce jako místopředsedkyně. Jinak měly ženy zastoupení ve
všech klíčových výborech – rozpočtovém, ústavně právním a
zahraničním. Františka Zemínová byla místopředsedkyní Stálého
výboru. Do posledního předválečného Senátu bylo zvoleno pět
žen (3,3%), z nichž nejprestižnějšího postavení dosáhla Františka
Plamínková coby místopředsedkyně senátního rozpočtového
výboru.
Zastoupení žen v Kongresu USA v této době stagnovalo
3
Československý premiér Oldřich Černík byl internován v Moskvě,
náměstci předsedy vlády se ukrývali před dopadením. MachačováDostálová řídila po dobu nepřítomnosti premiéra a viceemiérů tzasedání
vlády.
159
na předchozí úrovni. V rámci 74. Kongresu (4.1.193-3.1.1937)
pracovalo v americké federální legislativě sedm poslankyň a
z počátku jedna senátorka (výše zmiňovaná Hattie Wyatt
Caraway). Poději se k ní přidala další senátorka, Rose McConnell
Long (D, Louisiana) – ovšem pouze jako náhradnice a sloužila
pouze jeden rok (31.1.1936-3.1.1937). Situace se nezlepšila ani
v 75. Kongresu, do kterého bylo zvoleno pět poslankyň a jedna se
dostala do Sněmovny reprezentantů jako náhradnice. V Senátu
kromě “stálice” Caraway se v průběhu funkčního období
vystřídaly daší dvě ženy. Obě se dostaly do Senátu jako
náhradnice, ale protože jedna z nich sama také rezignovala, nikdy
se na půdě Kapitolu nepotkali. Dixie Bibb Graves (D, Alabama)
sloužila od 20.8.1937 do své rezignace 10.1.1938, Gladys Pyle (R,
South Dakota) přišla 9.11.1938.
K určitému zlepšení dochází v tomto období ve Švédsku.
Po volbách v roce 1937 stoupl počet žen v dolní komoře Riksdagu
na 10 (4,3%).
Závěr
Problematika žen v politice – ač jsem si ji limitoval na
období mezi světovými válkami – je natolik rozsáhlá, že
předepsaných sedm normostran zdaleka nestačí. Pokusil jsem se
ve svém příspěvku alespoň stručně zmínit, že žen
v prvorepublikovém Československu bylo co do zastoupení
v parlamentu v porovnání s dvěmi vybranými zeměmi více a že
jejich působení v rámci parlamentních struktur bylo významné.
LITERATURA
DAHLERUP, DRUDE (eds). 1985. Blomster og Spark, Samtaler
med kvindlige politikere i Norden.Nordic Council of Ministers
Společná česko-slovenská parlamentní digitální knihovna
Sveriges Riksdag
United States Congress
Zákon č. 121/1920 Sb. ze dne 29. února 1920, Ústavní listina
Československé republiky
Konzultace: Martin K. I. Christensen
160
SUMMARY
The text compares the position of women in parlimanets in
Czechoslovakia during inter-war period in 1918-1938 with the
situation in the United States of America and Sweden. The aim of
this artice to show that although todays situation of women in
Czech and Slovak politics is not a good one, there is a tradition
from past which we can follow while motivating women to enter
the politics.
ADRESA
Bc. Petr Just
Institut politologických studií
Fakulta sociálních věd UK
U Kříže 8-10
158 00 Praha 5 – Jinonice
ČESKÁ REPUBLIKA
[email protected]
ÚLOHA ŽENY V ROZVOJOVÉ POMOCI
A DOBROVOLNÉ PRÁCI V ROZVOJOVÝCH
ZEMÍCH
Vladimíra Knotková 1
Resume
Již od 70. let se mezi odborníky a představiteli rozličných rozvojových
organizací přihlíží k tomu, že i v rozvojových zemích ženy hrají
důležitou roli v nejrůznějších oblastech života. V průběhu času si
poskytovatelé a organizátoři rozvojové pomoci začali uvědomovat, že
bez toho, aby se ženám v zemích příjemce věnovala v rozvojových
projektech větší pozornost, nebude možné dosáhnout skutečného
pokroku.
Klíčová slova
rozvoj, rozvojové země, rozvojová pomoc, úloha žen, vzdělávání
Při své dobrovolnické činnosti v Africe a pro Afriku jsem
mimo jiné narazila na problematiku postavení a role žen, která si
podle mého zaslouží bližší pozornost nejen kvůli porušování
lidských práv, ale i proto, že bez zlepšení v postavení žen nelze
v rozvojových zemích dosáhnout skutečného pokroku v celé řadě
jiných, zdánlivě nesouvisejících oblastech, včetně hospodářského
rozvoje. A proto bych tento svůj příspěvek chtěla věnovat právě
úloze ženy v rozvojové pomoci a obecně v rozvojových zemích,
se zaměřením na oblast Afriky, zejména pak v souvislosti
s pandemií HIV/AIDS a vzděláváním. Pokračovat budu svými
zkušenostmi s rolí žen při organizování rozvojové pomoci a
nejrůznějších rozvojových programů v zemi dárce a v zemi
příjemce.
Role žen v rozvojové pomoci a rozvoji v zemích 3. světa
obecně
Již od 70. let se mezi odborníky i představiteli rozličných
1
161
Ing. Vladimíra Knotková pôsobí na Vysokej škole ekonomickej,
Středisko mezinárodních studií Jana Masaryka, Praha, ČR.
162
rozvojových organizací uznává, že i v rozvojových zemích ženy
hrají důležitou roli v nejrůznějších oblastech života. Často se
zdůrazňuje jejich role producentů zemědělských surovin, pracovní
síly v zemědělství, drobných podnikatelů a obchodníků a
samozřejmě také jejich role obstaravatelů potravin a prostředků
pro živobytí vlastní rodiny. Nelze opomenout roli žen v oblasti
zajišťování vody a hygieny. Je jednoznačné, že produktivita žen je
důležitá jak pro ně samotné a jejich rodiny, tak pro blaho celé
země. Podle zprávy Organizace spojených národů World’s
Women 2000, ženy v Africe produkují většinu potravin a
odpracují dvě třetiny odpracovaných hodin, nicméně za to sklidí
méně než čtvrtinu mezd a vlastní méně než procento majetku.
Postavení žen v rozvojových zemích se formuje v kontextu
nerovnosti pohlaví a specifické kultury, víry a přístupů k rolím
obou pohlaví, zejména zaběhaným přístupům k mužské a ženské
sexualitě a vzorci ekonomické nerovnosti pohlaví.
Je očividné, že další rozvoj závisí na tom, zda ženy mají
přístup k základním zdrojům, např. půdě, lepším pěstitelským a
chovatelským postupům, k informacím, na tom, zda mají možnost
získat práci. Zlepšení nelze dosáhnout bez vzdělání a informací,
proto jedním ze základních projektů, na které se v Africe
zaměřujeme je vzdělávání bez rozdílu pohlaví, t. j. snaha
nediskriminovat v tomto ohledu ženy, a naopak snaha vzdělávat
právě ženy. Protože právě investice do vzdělávání žen se vrátí
mnohonásobně i díky výchově dalších generací2. A pak jsou
oblasti, kde je potřeba šířit osvětu zejména mezi ženami, protože
jsou ohroženou nebo cílovou částí populace, ať už je řeč o AIDS
nebo nezávadné vodě a hygieně.
Alespoň na papíře je tak již obecně přijímáno, že situaci
v rozvojových zemích nelze zlepšit bez zapojení žen do
rozvojových programů. K podobnému závěru dospěla i Světová
banka, která v několika studiích ukázala, že nerovnost pohlaví
brání hospodářskému růstu a je na překážku iniciativám
snižujícím chudobu. Podpora rovnosti pohlaví ve školství,
zdravotnictví, politice i dalších oblastech rozvojových programů
2
Je to důležité i z hlediska zdraví a přežití další generace. Dítě, které se
narodí ženě s nejméně čtyřmi lety základní školní docházky, má
dvojnásobně větší šanci na přežití, než dítě, které se narodí ženě bez
vzdělání. (RAZ 15.12.2003)
163
tudíž není jen otázkou práva žen, ale také nezbytnou podmínkou
zmírnění chudoby. V dnešní době již nelze hovořit o rozvoji bez
toho, abychom hovořili o gender. Dokud ženy nebudou mít lepší
přístup ke vzdělání, zdrojům, rozhodování a vlastnictví majetku,
bude ve většině rozvojových zemí snižování chudoby a
ekonomický růst nemyslitelné. 3 Programy pomoci a rozvoje je
proto nezbytné převést na programy, které berou v potaz a dále
podporují to, jak ženy přispívají společnosti i hospodářství.
Celé řady důležitých cílů, jako je snížení chudoby, boj
s HIV/AIDS, zlepšení zdravotního stavu a stabilizace společností
v řadě rozvojových zemí vůbec, nebude možné dosáhnout, pokud
se nezlepší postavení žen. Podle některých hlasů by měl dobře
známý obraz chudé Afričanky s hladovějícím dítětem nebo ženy
infikované virem HIV ustoupit dynamičtějšímu obrazu významu
afrických žen pro hospodářství i společnost4. S tím samozřejmě
nelze než souhlasit, ale minimálně v blízké budoucnosti jsou tyto
pohledy na ženy v rozvojových zemích neoddělitelné, protože
jednotlivě o skutečných ženách a podmínkách, v jakých jsou
nuceny žít, ani o jejich budoucnosti nevypovídají.
Vzdělávání
Nejčastěji se uvádí, že z 880 milionů negramotných tvoří
dvě třetiny ženy. Je očividné, že kvalitní základní vzdělání je pro
zlepšení postavení žen kritické. Nicméně více než 60% dětí, které
nejsou zapsány do základních škol, jsou dívky, a z těch, které do
základní školy začnou chodit, zůstane o čtyři roky později ve
škole pouze jedna ze čtyř.5 A rozdíl mezi pohlavími samozřejmě
roste na vyšších stupních škol. Přitom vzdělávání dívek je jedním
z nejefektivnějších způsobů, jak v rozvojových zemích podpořit
ekonomický růst a snížit chudobu. Už jen proto, že vzdělané ženy
se vdávají později, mají méně dětí6, menší úmrtnost a jejich děti
3
Podle Marka Blackdena z Africké sekce Světové banky by byl
v uplynulých 30. letech růst v Africe dvojnásobný, kdyby měly ženy
přístup ke vzdělání. (RAJAGOPALAN 20.10.2003)
4
McCAULAY, M. African Women Are Key to Africa’s Development.
In.: InterAction. July 28, 2003
5
viz např. http://www.womensedge.org
6
O dvě až čtyři dětí méně, než ženy bez vzdělání.
164
jsou zdravější. 7
Je ovšem smutnou realitou, že pokud si rodina může
dovolit poslat do školy alespoň jedno dítě, tak tímto dítětem je ve
valné většině případů chlapec, a to i v případech, kdy je dívka
dokonce i nadanější než její bratr. Nicméně úkolem dívky je starat
se o mladší sourozence a pomáhat matce v domácnosti.
V takových případech mohou pomoci projekty jako jsou adopce
afrických dětí na dálku, kdy adoptivní rodič, respektive sponzor,
hradí prostřednictvím místních koordinátorů vybranému dítěti
náklady spojené se školní docházkou. Mezi potenciálními
adoptivními rodiči se však často setkávám s přístupem, že dívenky
na fotkách jsou sice velmi roztomilé, ale že stejně nemá cenu jim
hradit pár let školu, když je stejně nakonec nečeká nic jiného než
manžel, děti a dřina, a že je tedy mnohem perspektivnější si
vybrat chlapce. Je samozřejmé, že ani podobné projekty nejsou
všemocné a nemají neomezené prostředky, takže nemohou ve
vybrané zemi pokrýt celou dívčí populaci, ale další troškou do
mlýna jsou alfabetizační programy pro dospělé, zejména pak
vzdělávání dospělých žen.
AIDS
S výše uvedenou problematikou úzce souvisí otázka šíření
a dopadů AIDS. Podle OSN se již více než 80% lidí nakažených
HIV/AIDS nachází v Subsaharské Africe, přičemž ženy tvoří 58%
(r.2002), zatímco v r. 1999 to bylo jen 70%, respektive 55%. I
z těchto údajů je vidět, že tato zákeřná choroba je v Africe na
postupu a nejohroženější skupinou jsou právě ženy, které se ve
valné většině nakazí přes své mužské partnery. V některých
zemích Subsaharské Afriky ženy a dívky činí až 90% nově
nakažených. Zároveň se dívky obecně nakazí v dřívějším věku
než muži, více než polovina nakažených žen se nakazí do 20. roku
věku. Má to samozřejmě nejen obrovské lidské, ale i ekonomické
důsledky. Například Keňa, kde je podle oficiálních údajů
nakaženo kolem 15% populace8 předpovídá, že v r. 2005 bude její
7
Uvádí se, že dítě, které se narodí ženě se čtyřmi roky základní
docházky má dvakrát větší pravděpodobnost přežití, než dítě, které se
narodí ženě zcela negramotné. Výše uvedené údaje se zakládají na
studiích a zprávách OSN.
8
Poslední dobou se sice uvádí, že v Keni toto procento již stagnuje, nebo
165
HDP o 14% nižší, než by bylo bez AIDS.9
Pozitivní je, že v řadě zemí již není AIDS takovým tabu
jako ještě před několika lety, přestože na rozsáhlé a účinné
kampaně a prevenci stále ještě čekají10. Vzorem by jim například
mohlo být Thajsko, kde se s katastrofou hrozící jim koncem 80.let
vypořádali díky detabuizaci tématu a široké osvětě. Podle mých
zkušeností z Keni se o těchto otázkách stále ještě příliš nehovoří11,
a když, tak se osvětě v této oblasti věnují v chudinských čtvrtích
zejména muži, ale i oni si uvědomují, že investice do osvěty
v řadách žen se jim vrátí několikanásobně. Problém je ovšem
v tom, že muž může se ženou o těchto otázkách mluvit jen velmi
obtížně. Například při mém pobytu na Rusinga Island na
Viktoriině jezeře mne jeden z učitelů sám vyzval, zda bych ke
starším dětem, zejména dívkám v jejich škole nepromluvila o
tomto tématu, aby si uvědomily jeho závažnost, s tím, že jako
žena k nim budu mít blíž a můžu s nimi hovořit o věcech, o
kterých muž nemůže, a zároveň je jako žena a navíc cizinka mohu
lépe zaujmout.
Není to nic jednoduchého. Mladé dívky často padnou za
oběť takovým pověrám, jakože muž nakažený HIV se vyléčí díky
styku s pannou. Často na ně u škol také čekají starší muži, kteří
jim nosí sladkosti a slibují pomoc a lepší život. Vysoký věkový
rozdíl mezi partnery je v Africe velmi běžný a právě i to je jedním
z důvodů, proč jsou mladé dívky a ženy nejohroženější skupinou.
Ale platí to i obráceně: U některých etnik je mladší bratr
povinován se oženit s vdovou po svém starším bratrovi, což je
dokonce klesá, ale skutečné číslo bude zřejmě mnohem vyšší, protože
značná část populace nemá přístup k odpovídajícímu lékařskému
ošetření ani diagnostice, takže se nikdy ani nedozví, že jsou HIV
pozitivní, nebo že mají AIDS. A jejich rodiny se nikdy nedozví, že
dotyčný umírá v důsledku této nemoci, takže šíření choroby pokračuje
dál.
9
Zároveň od r. 1990 do r. 2002 poklesla hlavně v důsledku AIDS
očekávaná délka života v Keni ze 60 na 45,5 let.
10
Od roku 2001 sice proběhly kampaně v televizi a rádiu, ale přístup
k těmto médiím má na vesnicích a v chudinských čtvrtích jen zlomek
populace.
11
Nicméně v r. 2000 byl při keňské prezidentské kanceláři vytvořen
Národní výbor pro kontrolu AIDS, který ještě v témže roce vypracoval
Keňský národní strategický plán pro HIV/AIDS.
166
svým způsobem chvályhodné, protože o ni a jejich děti bude
postaráno, ale na druhou stranu se nikdo neptá na názor ovdovělé
ženy ani onoho mladšího bratra. A pokud starší bratr měl AIDS a
nakazil i svoji ženu, nemoc se šíří nekontrolovatelně dál. Pokud
lidé v dané komunitě nevědí nic o AIDS nebo si neuvědomují
nebezpečí, může to mít skutečně fatální důsledky. Již nyní se
v Africe setkáte s tím, že děti vychovává babička, protože rodiče,
či dokonce celá střední generace v dané rodině zemřela.
Samozřejmě, může to být způsobeno celou řadou nemocí, ale
HIV/AIDS jsou nasnadě12.
Organizace rozvojové pomoci v zemi dárce
Jak již jsem zmínila, je úloha žen při rozvoji v zemi
příjemce obecně přijímána, nicméně podobně mají svou úlohu
v rozvojové pomoci i ženy v dárcovské zemi. Prostě existují
otázky, které může muž, i když má sebelepší úmysly, ženám
v rozvojových zemích jen těžko vysvětlovat a probírat je s nimi,
ať už jde o bezpečný sex, plánované rodičovství, AIDS, nebo
třeba práva žen. Shodou okolností jsou ve skupince, se kterou
organizujeme projekty na podporu Afriky v České republice,
prakticky samé ženy. Zpočátku to rozhodně nebylo úmyslné.
Jedním z důvodů, proč se na naší práci soustavně nepodílejí muži,
může být i to, že z velké části je celá naše dobrovolnická aktivita
výrazně spíš o nudné, neustále se opakující organizační a
administrativní práci.
Možná je to jen další z rodových stereotypů, ale podle
mého názoru je to i o schopnosti empatie (vcítění se do potřeb lidí
v daleké Africe), kdy i mezi “adoptivními rodiči”, respektive
iniciátory rozhodnutí “adoptujeme si dítě v Africe” výrazně
převažují ženy. Je to hodně emotivní záležitost. Ale rozhodně si
nemyslím, že by to bylo na škodu. Naopak, ženy organizující
podobné projekty často dokáží i působivěji vylíčit situaci a své
nápady na projekty na základě svých zkušeností přímo na místě
lépe “prodat”, a to nejen v zemi dárce, ale i v zemi příjemce. Už
jenom proto, že je velmi exotické, když Vám do Afriky přijede
bílá žena povídat o tom, co všechno byste mohli dokázat,
kdybyste přestali čekat na pomoc zvenku, jak se často děje, a
místo toho se zorganizovali a začali si pomáhat sami13, počínaje
takovými úplnými maličkostmi jako je možnost směnit
vědomosti: umím šít na stroji, naučím to i jiné; nebo jsem učitelka
bez práce, nemám jídlo ani pro své dítě, tak začnu učit děti ve své
komunitě, které nemají peníze na docházku do “normálních” škol,
a odměnou mi nebudou peníze, ale střecha nad hlavou a jídlo, na
které se daná komunita složí; nebo dát dohromady to málo, co
máme, a koupit kozu, která nám bude dávat nejen mléko, ale i
kůzlata, až budeme mít koz víc.
Tím nechci v žádném případě tvrdit, že muži potřeby lidí
v rozvojových zemích nevidí nebo nechápou. Tak to rozhodně
není, ale podle mých zkušeností mají spíš tendenci měnit rovnou
celý systém, a nevidí právě ty drobnosti, které krůček po krůčku
zlepší život konkrétním lidem. V uplynulých desetiletích se
revoluce při řešení problémů třetího světa příliš neosvědčily,
zatímco zdánlivě malými a neambiciózními projekty lze dát
kamínek ke kamínku a v dlouhém horizontu spustit lavinu.
Organizace rozvojové pomoci v zemi příjemce
Musím přiznat, že v našem případě jsme v Keni měly
poměrné značné problémy získat v místních slumech nebo na
venkově mezi hlavní keňské koordinátory projektů ženy, přestože
na práci v projektech se ženy podílejí. Mezi 9 hlavními
koordinátory byste našli pouze tři ženy, a to vdané s alespoň třemi
dětmi, protože jako svobodné by rozhodně nebyly v pozici, kdy
by se mohli podobným projektům věnovat. Ale když už se do
podobných aktivit zapojily, byly velmi úspěšné. Jedna je učitelkou
na základní škole v chudinské čtvrti na okraji Nairobi, kde
organizuje podporu pro ty nejchudší z nejchudších; druhá si
dokonce o kus dál, přestože sama nemá příliš velké vzdělání,
v otřesných podmínkách zřídila školu a zajistila učitele pro ty
ještě méně šťastné; a ta třetí nejenom, že vydupala doslova ze
země školu zřejmě v druhém nejhorším slumu v Nairobi, ale také
se jako zdravotní sestra stará o primitivní zdravotní kliniku.
Nepředstavujte si pod tímto pojmem ovšem nic honosného, je to
jen další bouda z vlnitého plechu, která na sobě nese hrdě nápis
12
Podle USAID, tj. Americké agentury pro mezinárodní rozvoj, do
konce r. 2001 ztratilo v Keni 892 tisíc dětí mladších 15 let matku nebo
oba rodiče v důsledku AIDS.
167
13
I když je pravda, že právě proto, že jsme ženy, nás často neberou
vážně muži na úřadech v zemi příjemce.
168
Medical Clinic.
Nicméně tyto ženy by jen těžko mohly se svými projekty
uspět, kdyby již na začátku neměly ve své komunitě přirozenou
autoritu, kterou v žádném případě nesmí organizátoři
z rozvinutých zemí podkopat nějakým neuváženým zaváděním
nových pořádků a reforem. Prostě nic se nesmí uspěchat, přestože
bychom rádi změnili celou řadu věcí a nejraději hned.
Je dobré ženám v Africe ukázat, že existuje také něco
jiného než věčná dřina a lepší zacházení, než na jaké jsou zvyklé,
ale je potřeba postupovat velmi opatrně a nebouřit proti všem
starým pořádkům. Díky našim vlastním stereotypům, které si tam
přinášíme z Evropy, zároveň může být někdy poměrně těžké určit,
kdy je potřeba něco na životě a postavení žen v rozvojových
zemích měnit, protože řadu věcí na první pohled nevidíme nebo
nechápeme, přestože samy jsme ženami.14 Je třeba si pro každou
specifickou oblast stanovit prioritu podle situace v ní, ať už je to
AIDS, násilí na ženách nebo vším prostupující postupné
vzdělávání žen. Občas sice můžeme propadat malomyslnosti, že
výsledky nejsou vidět hned, ale všechno chce svůj čas, protože
jinak hrozí, že, budeme-li netrpěliví, v dané komunitě nepřijmou
ani to základní. Nesmíme a ani nechceme rozvracet jejich kultury
a svět. Nechceme jim nutit náš pohled na svět a náš život, ani náš
pohled na gender jako ten jediný správný, prostě jen chceme, aby
se i jinde měli lidé lépe, a jak se ukázalo, cesta vede přes srdce i
rozum žen.
Development. In.: InterAction. July 28, 2003
RAJAGOPALAN, K. Gender Integration Vital to Development in
Many Countries. In.: InterAction. October 20, 2003
RAZ, R. Gender Inequality Remains Key Issue in Development.
In.: InterAction. December 15, 2003
The World’s Women 2000. 2000. United Nations, New York
Women in Development. A.I.D. Policy Paper. 1982. U.S. Agency
for International Development, Washington
SUMMARY
The paper focuses on the role of women in development projects
in developing countries and development in general. The topic is
divided into two parts, first the experience of the author with
voluntary work in Kenya and organisation of the projects for
Kenya in the Czech Republic, and secondly, general
contemplation of actual and potential role of women in
developing countries.
ADRESA
Ing.Vladimíra Knotková
Vysoká škola ekonomická
Středisko mezinárodních studií J.Masaryka
nám. W.Churchilla 4
130 00 Praha 3
ČESKÁ REPUBLIKA
LITERATURA
World Survey on the Role of Women in Development. 1999.
United Nations, New York
Mainstreaming Gender into the Kenya National HIV/AIDS
Strategic Plan 2000-2005. 2002. The Gender and HIV/AIDS
Technical Sub-Committee of the National AIDS Control Council
Human Development Report 2000. 2000. United Nations, New
York
McCAULAY, M. African Women Are Key to Africa’s
14
Např. mnohoženství – je to pošlapání lidských práv nebo ekonomická
nutnost?
169
170
FEMINIZMUS AKO TEÓRIA
MEDZINÁRODNÝCH VZŤAHOV1
Jana Lasicová 2
Resume
Teórie medzinárodných vzťahov v 20. storočí sa venujú najmä otázkam
vojny a mieru. V súvislosti s tým, sa výskum zameriava na rôzne
definície kategórií – štát, medzinárodné spoločenstvo, systém, trh,
bezpečnosť,
národný záujem,
obrana.
Feministická
teória
medzinárodných vzťahov vychádza z kritiky chápania týchto kategórií,
pretože reprezentujú mužský charakter a povahu. Feministická kritika
globálnej hierarchie vychádza z názoru, že globálne štruktúry
reprodukujú etnické, národné, štátne a supraštátne inštitúcie – všetky
založené na dominancii mužskej elity. V spoločnosti vládne tradičné
rozdelenie na oikos a polis a toto rozdelenie sa len veľmi pomaly mení.
Kľúčové slová
gender; štát; medzinárodné spoločenstvo; globálne štruktúry; oikos; polis
Feminizmus sa dostal do povedomia teoretikov
politických vied najprv ako praktická ideológia, ktorá stojí
v pozadí
ženského
hnutia3.
Metodologické
princípy
feministického skúmania vychádzajú z tzv. gender (rod),
a genderových rolí, ktoré ženy (muži) získavajú nie na základe
pohlavia a s tým spojenej skúsenosti, “...ale na základe životných
postojov a vlastností, ktoré ovplyvňujú správanie jednotlivcov,
skupín, spoločností i vývoj jednotlivých spoločenských vied.”4
V teórii medzinárodných vzťahov sa špecifický
feministický pohľad začal formovať v 60-tych rokoch 20.
1
Štúdia je výsledkom riešenia grantového projektu VUGA 6/2003.
PhDr. Jana Lasicová, PhD. pôsobí na Centre pre výskum
medzinárodných vzťahov na Fakulte politických vied a medzinárodných
vzťahov
UMB
v Banskej
Bystrici,
SR.
e-mail:
[email protected]
3
KODÍČKOVÁ, T. Gender a mezinárodní vztahy. In: čas. Mezinárodní
vztahy č. 3/98, s. 75
4
Tamže, s. 74
171
2
storočia. Malo to viaceré príčiny. V medzinárodných vzťahoch
zaznamenávame obdobie označované ako détente – uvoľňovanie
napätia, keď po kubánskej kríze nastalo racionálne zhodnocovanie
zahraničnej politiky oboch blokov. Svet stál na pokraji jadrovej
vojny, a lokálne vojny studenej vojny už nevypovedali o prestíži,
ale o nemohúcnosti pokračovať ďalej.
Šesťdesiate roky vôbec boli rokmi diskusií, študentských
vzbúr, aktivizácie protivojnových síl. Ale boli aj obdobím
dominancie politického realizmu, neskôr neorealizmu,
funkcionalizmu, teda obdobím hľadania iných alternatív teórií
medzinárodných vzťahov, aké platili doposiaľ.
Jednou z nich je aj feministická alternatíva, ktorá
vychádza z kritiky vtedajších dominantných teórií, z kritík ich
chápania celej ich teoretickej konštrukcie, predovšetkým štátu.
V súlade s konštitučnými princípmi teritoriality je
moderný štát chápaný v dvoch rovinách – ako ochranca
občianskeho, ale aj súkromného života, s čím sú spojené jeho
vnútorné a vonkajšie funkcie. Suverenita je formálny princíp,
ktorý upravuje hranice medzi človekom a štátnou mocou,
inštitucionalizuje verejnú autoritu, zabraňuje anarchii, určuje
poriadok (právny, občiansky), upravuje pravidlá súkromných
vzťahov (rodina, manželstvo), výchovu, vzdelanie, zabezpečuje
pre súkromné osoby (občanov) istotu slobodného a mierového
života. Štát zasahuje aj do takých súkromných sfér človeka, akými
sú morálka a náboženstvo, aj tieto sú predmetom
inštitucionalizácie rôzneho druhu.
Podľa feministickej kritiky, tento vývoj a status štátu má
výrazné genderové črty – oddeľuje súkromnú a verejnú sféru,
určuje vzťahy dominancie a podriadenosti, silové prvky
nadraďuje slabým. Každá autorita vychádza zo silových prvkov,
reprezentovaných navonok vo verejnej sfére. Vzťahy v štáte sa
implikujú v rovnakej podobe do medzinárodných vzťahov. Všetky
západné štáty majú pôvod v patriarchálnom chápaní spoločnosti,
ktoré od vzniku civilizácie manipuluje s genderovými identitami
podľa patriarchálneho projektu a hierarchie. Ľudia sú
socializovaní tak, aby sa sila, autorita, moc identifikovala
s maskulínnymi konštrukciami vytvárajúcimi mužskú moc,
mužskú nezávislosť, mužskú nadradenosť. Manipulovaná societa
považuje túto identifikáciu za prirodzenú. Z nej vyplýva právo
172
vlastniť zbrane, bojovať, víťaziť, panovať, rozdeľovať (napr.
vládu, zisk a pod.). Ženy (dcéry, matky) sú identifikované ako
bytosti ktoré treba viesť, ochraňovať, lebo sú slabé, neschopné
postarať sa samé o seba. Tento nedostatok je však kompenzovaný
ich schopnosťou rodiť, vykonávať sociálnu, emocionálnu
a ekonomickú podporu mužským aktivitám. Na týchto základoch
bola budovaná aj moderná kapitalistická spoločnosť.5 Ženské
aktivity v tradične mužských sférach (kapitalistická akumulácia,
veda, armáda, verejná činnosť) sa vnímali ako extrémne výstredné
aktivity.
Novoveké formovanie suverenity štátov spolu so vznikom
medzinárodného práva vychádza z tejto genealógie, a prenáša sa
aj do medzinárodných vzťahov.
Kľúč k pochopeniu koncepcie feministickej teórie
medzinárodných vzťahov predstavuje teda derivácia domácich
(vnútroštátnych) sociálnych a politických koncepcií, ktoré sú
všade na svete výrazne patriarchálne. Okrem už spomínanej
suverenity, aj termíny ako moc, anarchia, bezpečnosť, vojna,
nebezpečenstvo, ohrozenie sú so štátom súvisiace činitele, ktoré
sa vždy skúmajú separovane od privátneho života. Identifikujú
takmer vždy mužskú, nie ženskú skúsenosť a reflexiu. Tak ako
v štáte, aj v medzinárodných vzťahoch sa napr. zahraničná
politika, vojna, mier, globalizácia skúmajú ako abstraktné činitele,
vyplývajúce z konania aktérov (sú to mužské činitele – štát,
organizácia), ktorí nemajú nič spoločné so súkromnou sférou
(ženy, deti).
Feministická teória medzinárodných vzťahov sa teda
zameriava najmä na kritiku politického realizmu, neorealizmu,
ktoré vysvetľujú medzinárodné vzťahy ako formu správania sa
štátov v určitých situáciách, kde vždy prevláda národný záujem
(preložené do feministickej terminológie – kde vždy prevláda
mužský princíp egoizmu, dominancie a jej prezentácie za každú
cenu, už len z princípu).
Globálne spoločenstvo tiež reprodukuje národnú, štátnu
hierarchiu – pretože iný typ hierarchie neexistuje, alebo nie je
stáročiami preverený. Globálna hierarchia opakuje to, čo funguje
v štáte – nadradenosť a podriadenosť rás, národov, komunít.
Medzinárodné vzťahy sú replikou nacionálnych vzťahov,
5
ECO, U. 2004. Päť úvah o morálke. Kalligram, Bratislava, s. 67
173
nacionálne sú replikou genderových vzťahov. Základným
stavebným prvkom medzinárodného spoločenstva je v konečnom
dôsledku človek, postihnutý gender-stigmou.
Feministická teória medzinárodných vzťahov uvažuje
o náprave systému takto: zmena vzťahov medzi mužom a ženou,
nové gender vzťahy musia nastať na súkromnej – miestnej –
lokálnej – etnickej – národnej – štátnej úrovni. Najprv výchovou
u detí. Vychovávať dospelú generáciu k inému cíteniu, napr.
k tolerancii je strata času.6 Tieto zmeny v chápaní musia byť
ukotvené morálne, sociálne, legislatívne, najprv v parciálnych
štruktúrach. Tieto štruktúry môžu potom modifikovať
zodpovedajúce inštitúty na štátnej, supraštátnej, medzinárodnej
úrovni - nie naopak - ako sa to podľa feministiek deje
v súčasnosti. Medzinárodné projekty (často vypracované
v krajine, kde je iný sociálny a kultúrny štandard) sú oktrojované
do teritória z inej kultúrnej dimenzie. Tieto praktiky prinášajú len
čiastkové úspechy a ich poslanie sa často zveličuje. Podobným
typom úprav sú kvóty žien vo vedeckých, riadiacich, štátnych,
parlamentných a supraštátnych inštitúciách, ako aj rôzne kampane
určené na zapojenie žien do rôznych aktivít sociálneho,
kultúrneho charakteru na vnútroštátnej aj na medzinárodnej
úrovni.7
Ak zhrnieme doterajšiu analýzu, feministky konštatujú, že
doterajšie gender vzťahy priznávajú ženám najdôležitejšiu alebo
výlučnú úlohu len v tradičných sférach. Takto fungujú aj
medzinárodné vzťahy, ako sféra mužov, v ktorej muži kontrolujú
všetko, politiku aj privátny život. Potvrdzuje to aj fakt, že
v moderných dejinách boli práva žien prejednávané a deklarované
až nakoniec, keď už ostatné ľudské práva svet prejednal
a schválil.
Feministická teória medzinárodných vzťahov si všíma aj
6
Tamže, s. 71
Podľa údajov zo štatistickej ročenky Slovensko v r. 1984, Bratislava
OBZOR - 84% česko-slovenských žien je členkami rôznych záujmových
organizácií NF, kde členstvo bývalo len formálne, slúžilo len na
profesionálny postup. Rovnako formálne boli aj medzinárodné aktivity
a hnutia za mier, účasť československých žien na medzinárodných
mierových kongresoch, podporovaná KS, pretože boli považované za
ideologicky neutrálne a prispievali k prestíži štátu.
174
7
štruktúry ďalšieho aktéra medzinárodnej politiky - medzinárodné
organizácie. Podľa nej sú medzinárodné organizácie, ešte viac ako
národné, doménou elity mužov. Muži majú privilegované
postavenie najmä v ekonomických inštitúciách, čím vlastne
ovplyvňujú rozhodnutia, týkajúce sa vnútroštátneho sociálneho
aj ľudského rozvoja. Feministická kritika sa týka najmä už
uvedeného pôsobenia zhora – čiže faktu, že medzinárodné
ekonomické inštitúcie nereagujú na potreby zdola, ale rozhodujú
podľa vlastných mocenských pravidiel. Ženy však majú niektoré
priority v iných inštitúciách – agentúrach OSN – WHO, UNICEF,
UNHCR, WFP a ďalších. Venujú sa problematike, blízkej
ženskému naturelu - boju s hladom, biedou, útlakom,
porušovaním ľudských práv. V samotnej OSN je zastúpenie
ženských pracovníčok najmä v ženských, detských, utečeneckých,
potravinových inštitútoch alebo ako administratívne sily
v bezpečnostnej a rozvojovej agende OSN. Podobná situácia je aj
v ďalších medzinárodných organizáciách (ILO), ale aj v EÚ.
Všetky spomínané organizácie odrážajú nacionálnu disparitu
pohlaví. Podľa feministiek, inštrumentálna racionalita s mužskou
dominanciou pôsobí vo vede v štáte, a v každom establishmente,
ktorý sa vytvára pri veľkých medzinárodných projektoch.
Od gender správania v konaní štátov a medzinárodných
organizácií sa odvíja aj zahraničná politika štátov, konštatujú
feministky. Muži dominujú v domácej i zahraničnej politike (v
diplomacii je vo vedúcich funkciách 0,2% žien).8
N. McGlen vo svojej štúdii o zahraničnej politike9 píše, že
ženy bývajú zriedkakedy zasvätené do aktuálnych dejov, keď sa
rozhoduje o zahraničnej politike, aj keď bývajú veľmi dobre
informované. Tie, ktoré dostanú príležitosť, ako dve americké
političky – M. Allbrightová a C. Riceová – vykonávajú svoju
profesiu mimoriadne úspešne.
Ženy majú aj ďalšiu šancu v zahraničnej politike – veľmi
dobre sa uplatňujú v práci v neštátnych a NGO organizáciách –
v poslednom desaťročí nadobúdajú čoraz väčší význam ako tzv.
neštátni aktéri. Tu sa však pohybujú na preskúmanej pôde, majú
viac ako 150-ročné skúsenosti. Spomeňme len Červený kríž,
8
United States News Agency, 15 October 1999
TRUE, J. 2001. Feminism. In: Theories of international relations.
N.Y., Palgrave, s. 260
175
Červený polmesiac, aktívny pacifizmus, ktorý sa sformoval vďaka
britským a americkým pacifistkám už na začiatku 19. storočia. Po
skončení I. svetovej vojny bola činnosť ženských pacifistiek
skoordinovaná do organizácie s názvom Medzinárodná liga žien
za mier a slobodu so sídlom v Ženeve. Táto organizácia bola
veľmi vplyvná počas celého medzivojnového obdobia.
Ženy hrali mnohé kľúčové úlohy v transnacionálnych
hnutiach alebo v celonárodných aktivitách. B.von Suttner, I. Joliot
– Curie, Aun San Su–Ťij sú však len tri ženy v rozpätí storočnice,
ktorých angažovanosť za mier a ľudské práva bola odmenená
Nobelovou cenou.
OSN má agendu, ktorá eviduje podiel ženských
aktivistiek na lokálnych úrovniach, v rôznych oblastiach – od
ekonomiky, cez právo na sebaurčenie až po zlepšenie kvality
života. Sú to stovky mien, často neznáme autorky analýz, príprav
k projektom, vykonávateľky bežnej a málo hodnotenej práce,
ktorou prispeli k prijatiu a realizácii globálnych projektov
z rôznych oblastiach. Nepreskúmané a sociologicky nezhodnotené
sú mnohé takéto aktivity. Spomeňme len jednu z nich: Väčšinou
negramotné ženy iniciovali na Tichomorských ostrovoch, vo
Francúzskej Polynézii hnutie proti nukleárnym skúškam, aby
ochránili svoj domov a zdravie svojich detí. Vyvinuli obrovskú
úspešnú kampaň, aj keď nemali s verejnou prácou ani skúsenosti,
ani historický precedens.
C. Enloe10 formulovala zaujímavú analýzu, týkajúcu sa
žien vo vzťahu k vojne, pretože podľa nej sú ženy vo vojne
dobrovoľne prinútené prijať vojnový status a vykonávať
psychologické, opatrovateľské, zdravotnícke, logistické, sexuálne
služby. Ženy sú rezervami každej armády – sú ženy a matky
vojakov, vojačky aj teroristky, ponížené, obete. Ak sú víťazky, ich
víťazstvo má vždy trpkú príchuť krvi. Preto sa z nich stávajú
pacifistky, bojovníčky za mier, nikdy nebudú schvaľovať vojnu.
Ako aktivistky a činiteľky mimovládnych organizácií vedia byť
veľmi presvedčivé, výkonné a vytrvalé. Ženám v týchto aktivitách
nejde o kariéru, ide im o ľudskú dôstojnosť, o záchranu života,
preto často zostávajú v anonymite.
Špecifické postavenie majú z hľadiska feminizmu aj
mimovládne organizácie, zaoberajúce sa ochranou ľudských práv,
9
10
Tamže, s. 262
176
špeciálne práv ženy. Iniciovali deklaráciu na globálnej úrovni –
tzv. Ženskú konvenciu (CEDAW).
V roku 1990 ukončila Amnesty International spracovanie
materiálov, týkajúcich sa špecifickej perzekúcie žien, ktorým táto
organizácia pomáhala.11 Kanada bola prvým štátom na svete,
ktorý udelil azyl ženám – utečenkám, ktoré boli vo svojej vlasti
prenasledované za to, že verejne prejavili nesúhlas so sociálnymi
tradíciami akými sú vynútené manželstvo, sexuálne zneužívanie,
domáce násilie, obriezka a iné praktiky, ktoré ženu ponižujú ako
ľudskú bytosť. USA majú zásluhu o rozvoj zvláštneho druhu
štátneho feminizmu, ktorý iniciovala M. Allbrightová a M.
Clintonová, aby sa uplatnili ekonomické a politické sankcie
v Afganistane kvôli porušovaniu základných ľudských práv
afgánskych žien. Výsledkom lobbingu transnacionálneho hnutia
feministiek bolo aj zverejnenie perzekúcie žien, devastácia ich
osobného života, zničenie domova, ktoré zapríčinila vojna
v bývalej Juhoslávii.
Bádanie v oblasti feministických medzinárodných
vzťahov, teda zahrnuje rôzne druhy aktivít na podklade
materiálov, získaných z teoretických a regionálnych gender štúdií.
Vo všeobecnosti, tieto štúdie argumentujú, že gender je
konštitutívna dimenzia politickej identity, pretože politika bola
vždy združovaním výlučne mužskej časti verejnej sféry a aktivity
mužov, oddelená od privátnej sféry, s ktorou sa identifikujú ženy
a ženské aktivity. Zaujímavý je aj pohľad feministiek na
nacionalizmus a nacionálnu identitu. Podľa nich sú tiež genderové
– sú privilegovacou sférou mužských aktérov, ktorí ju prezentujú
vždy v boji za národ (na Slovensku napr. Štúrovci). Používajú
heslá ako posvätný boj, heroický boj, všetko za národ. Ženám je
v tomto boji za národ prisúdená úloha rodičiek budúcich
bojovníkov a ochrankýň mužskej cti. Ženy sú len biologické
a sociálne reprodukčné nástroje pod mužskou kontrolou.
Naturalizácia genderovej hierarchie vo vnútri národa predurčuje
legitímnu dominantnosť prvých – mužov a podriadenosť druhých
– ženy, iné etniká, iné náboženstvá, ktoré tvoria cudzí prvok vo
vnútri národných hraníc. V občianskej vojne v Juhoslávii,
konkrétne v Kosove, bola okrem etnického rozmeru použitá aj
táto zbraň voči ženám ako cudziemu prvku vo vnútri etnicity.
Veľký počet feministických štúdií sa venuje, najmä po
studenej vojne, výskumu transformácie genderových vzťahov po
páde komunizmu vo Východnej Európe a v bývalom Sovietskom
Zväze. Pre feministické teórie medzinárodných vzťahov je región
Východnej Európy veľkou oblasťou bádania. Aj tu boli ženy
považované za nástroj reprodukcie národa, za sexuálne objekty aj
napriek tomu, že režim deklaroval ich sociálne práva a sociálnu
starostlivosť. Napriek tomu ich diskvalifikoval v iných oblastiach
(neumožnenie profesionálneho rastu, bez členstva v KS, nutnosť
zatajovať náboženské cítenie a pod.).
Súčasná spoločnosť, v SR aj v EÚ, sa buduje na základe
multiplicitných identít, suverenít a vzťahov. Vo svete týchto
diverzít môže byť feministická alternatíva medzinárodných
vzťahov rovinou, kde sa tieto analýzy nebudú týkať abstraktných
univerzálnych rovín (vojna, mier, štát), ale budú vychádzať
z presne
identifikovaných
historických,
kultúrnych,
psychologických, etnických kontextov. Bude presnou mapou, kde
budú náčrty a kontúry komplexu príčin a súvislostí, ktoré viedli
ku konkrétnym udalostiam v medzinárodných vzťahoch. Takto to
vnímajú feministky.
Z tohto pohľadu prinášajú feministické skúmania iný
popis medzinárodného systému. Taký, ktorý by mohol prispieť
“...masám ľudí, ktorí až doteraz niesli následky kabinetného
rozhodovania v medzinárodnom systéme. To však vyžaduje
rekonštruovať zavedené kategórie teórií medzinárodných vzťahov
i spôsob myslenia. Otázkou zostáva, či sa teória medzinárodných
vzťahov vôbec usiluje priblížiť k realite, či nechce zostať len
intelektuálnym cvičením pre úzku skupinu elitných teoretikov”.12
LITERATÚRA
AZUD, J. 2001. Základy medzinárodného práva. FPVaMV UMB,
Banská Bystrica
ECO, U. 2004. Päť úvah o morálke. Kalligram, Bratislava
GYENGE, Z. 2003. Mythology and the Philosophical discourse.
In: Filozófai diskurzusok. EFK LÍCEUM KIADÓ, Eger
12
11
Tamže, s. 263
177
KODÍČKOVÁ, T. Gender a medzinárodné vzťahy. In: čas.
Mezinárodní vztahy č. 3/98, s. 82
178
KODÍČKOVÁ, T. Gender a medzinárodné vzťahy. In: čas.
Mezinárodní vztahy č. 3/98
MOEM, C. 1989. Upadok i razrušenie ženskogo principa.
Moskva, Izvestija
TRUE, J. 2001. Feminism. In: Theories of international relations.
N.Y., Palgrave
HODNOTOVÝ A SPOLOČENSKÝ SYSTÉM HODNOTOVÉ POSTAVENIE ŽENY
Z HĽADISKA DEJINNÉHO VÝVINU
SPOLOČNOSTI1
Eleonóra Mesíková 2
SUMMARY
Resume
Theories of international relations in the 20th century dealt
particularly with issues of war and peace. Areas of research
resulted from various definitions of the following categories state, international community, system, market, security, national
interest, defense. Feministic theory of international relations is
based on the criticism of these above-mentioned categories,
because they represent their mass cultural character. From this
situation resulted also the domination of male element in
institutions representing these categories. Feminists criticize
current global hierarchy, which create and reproduce national
hierarchy – and its social and gender identities. Reform have to be
done at the lowest levels – ethnic and national structures – woman
doesn’t have to perform only in traditional structures of oikos
(households) but also as an equal partner in polis (public sphere).
ADRESA
PhDr. Jana Lasicová, PhD.
Centrum pre výskum medzinárodných vzťahov
FPVaMV UMB
Kuzmányho 1
974 01 Banská Bystrica
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
[email protected]
Každá spoločnosť má svoj vlastný systém hodnôt, ktorý je spojený
s historickým vývinom danej spoločnosti, a súčasne je i reflexiou
spoločensko-ekonomických vzťahov, ktoré sa rôznym spôsobom
etablujú do hodnotového systému každého jej jednotlivca.
Keďže je konferencia venovaná nám ženám, v príspevku chcem
poukázať ako sa pod vplyvom historicky meniacich symbolov ženstva,
ženy neustále prispôsobujú a menia sa. Pozornosť mužov vždy upútame
komunikáciou tela, charizmou a harmóniou vyžarujúcou z nášho
vnútra... V skratke povedané, žena by mala v každom prípade byť
a zostať osobnosťou...
Kľúčové slová
hodnoty; hodnotový systém; hodnotová konfigurácia; motivačná sféra
osobnosti; členenie hodnôt - pyramídové členenie, hierarchické členenie;
genderová hierarchia; maskulínny a femínny hodnotový systém;
emocionálne a racionálne vnemy
Hodnoty a hodnotový systém
Človek si okolitý svet osvojuje v procese, v ktorom
významné miesto zastáva poznanie, s čím neodmysliteľne súvisí
i hodnotenie. S hodnotením sa neodmysliteľne spája systém
určitých kritérií, ktoré sa premietajú do procesu priraďovania
hodnôt. Život človeka v každom historickom období je úzko
spojený s určitými normami, ideálmi, hodnotami, ktoré vznikli
a boli formované v priebehu vývoja danej spoločnosti a zároveň
1
Štúdia je výsledkom riešenia grantového projektu VUGA 6/2003.
PhDr. Eleonóra Mesíková pôsobí na Centre pre výskum
medzinárodných vzťahov na Fakulte politických vied a medzinárodných
vzťahov UMB v Banskej Bystrici, SR. e-mail:
[email protected]
180
2
179
sú i spoločensko-historicky determinované. 3
Hodnotový systém chápeme ako prejav určitej integrity
a kontinuity. Vzhľadom na to, že hodnoty sú spoločenskohistoricky determinované, nemôžeme ich pokladať za niečo
ustálené a nemenné. Hodnotový systém citlivo reaguje na
akékoľvek zmeny spoločenského vývoja, pod vplyvom ktorých
hodnotový systém spoločnosti reaguje progresívnejšie ako
hodnotový systém jednotlivcov, ktorí danú spoločnosť tvoria.
Následne dochádza k vytvoreniu hodnotovej štruktúry, ktorá sa
stáva hodnotovou konfiguráciou, a ktorá vzniká zladením
vnútorného hodnotového systému jednotlivca s iným hodnotovým
systémom. 4
Človek si začal v procese svojho vývoja postupne
uvedomovať a spoznávať hodnotu javov a predmetov, s ktorými
prichádzal do každodenného kontaktu. Hodnotenie je špecifickou
formou a zároveň i dôsledkom vzťahu človeka k objektívnej
skutočnosti. Pôsobenie človeka zameriava na to, čo je pre neho
podstatné, rozhodujúce, významné. V závislosti od hodnotenia
predmetov a javov, ktoré nás obklopujú, si človek kladie ciele,
ktoré spolu s ďalšími faktormi motivujú jeho správanie.
Konkrétna ľudská činnosť je prvotným a najbližším vyjadrením
záujmu. Z psychologického hľadiska, pojem záujem predstavuje
určité nasmerovanie osobnosti. Predstavuje tendenciu zaoberať sa
určitou činnosťou opakovane. Záujem orientuje ľudskú aktivitu
určitým smerom, aktivizuje činnosť človeka a usmerňuje jeho
psychické procesy. Vytváranie hodnotového systému je teda
založené na multiciplitnej báze.
výsledok a predovšetkým ide o sebarealizáciu konkrétnej
záujmovej aktivity. Pri výbere záujmov prevláda individuálny
charakter základných východísk, ktorý je priamo či nepriamo
ovplyvňovaný módnymi trendmi. Záujmom môžeme priradiť
funkciu indikátora hodnôt jednotlivca. Rôznorodá škála záujmov
usmerňuje človeka vo výbere konkrétnych hodnôt, ktoré
rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú jeho životný štýl.
Hodnota je vždy úzko spojená s určitým predmetom alebo
javom, u ktorých nachádzame rovnako kladné ako i záporné
vlastnosti. Charakter vlastností závisí od toho, kto ich hodnotí
alebo oceňuje. Ak hodnoty skúmame v súvislosti s potrebami,
záujmami ľudí, tak predstavujú rovnako subjektívnu ako
aj objektívnu jednotu. Význam konkrétneho predmetu pre človeka
je vyjadrený úrovňou vzťahu človeka k danému predmetu, či už
vyjadrením pozitívneho alebo negatívneho postoja, teda celkovým
zhodnotením kvality predmetu alebo javu. Avšak, pod pojmom
hodnota rozumieme i určité fenomény spoločenského vedomia,
morálne princípy, ideály, ktoré inak nazývame aj ako duchovné
hodnoty. 6 Nový, formujúci sa vzťah medzi človekom
a konkrétnym predmetom alebo javom, vplýva i na rozvoj ľudskej
osobnosti. Predmet alebo jav nadobúda hodnotu vtedy, ak súčasne
nadobúda i ľudský zmysel a zaraďuje sa tak do celospoločenského
procesu. Každá jedna hodnota sa spája s človekom. Človek je tou
správnou bytosťou, ktorá dáva predmetom alebo javom význam
a to tak, že si k nim vytvorí určitý vzťah. Hodnota tak nadobúda
svoje opodstatnené miesto v historickom procese vývoja ľudstva
a je začlenená do sústavy ľudských vzťahov.
Hodnoty ako realizácia potrieb
Hodnoty
ako
determinácie
výsledok
spoločensko-historickej
Hodnoty a záujmy vychádzajú z potrieb, no nemožno ich
stotožňovať navzájom. “Avšak nemôžeme tvrdiť, že záujmy zo
subjektívneho hľadiska sú vždy kladné a človeka priťahujú.
Záujmy môže človek uznávať aj v tom prípade, ak ho osobne
nepriťahujú.”5 V problematike, zaoberajúcej sa záujmami, sa
dôraz kladie na prostriedok, pomocou ktorého sa dosahuje
Hodnoty chápeme ako určitý vzťah subjektívnoobjektívneho charakteru, ktorý je spoločensko-historicky
determinovaný.7 V hodnotách sú zovšeobecnené sociálne
skutočnosti, nadobudnuté počas historického vývoja spoločnosti,
ktoré sa odrážajú do vedomia príslušníkov danej sociálnej, resp.
3
6
PRUNNER, P. 2002. Výzkum hodnot. Plzeň, s. 9
tamže, s. 19
5
GRÁC, J. 1979. Pohľady do psychológie hodnotovej orientácie
mládeže. Bratislava, s. 28
181
4
Duchovné hodnoty svoje miesto nachádzajú vo vedomí a zahŕňajú
v sebe hodnotiaci vzťah ku skutočnosti a nepriamo ovplyvňujú ľudskú
činnosť.
7
PRUNNER, P. 2002. Výzkum hodnot. Plzeň, s. 16
182
pracovnej alebo záujmovej skupiny. V tejto súvislosti hodnota
vystupuje ako kritérium, norma, regulačný prvok jednotlivcov
alebo i celej skupiny. Prevládajúca hodnotová orientácia
v skupine tak plní zjednocujúcu funkciu všetkých jej členov,
a zároveň je i diferenciáciou vo vzťahu k iným skupinám. 8
Hodnoty môžeme chápať ako neustále sa sociálne
determinované selektívne vzťahy človeka k materiálnym
a duchovným predmetom a ideálom spoločnosti. Hodnoty
vznikajúce vo vedomí človeka sa vzťahujú k predmetom, cieľom
alebo prostriedkom, slúžiacich na uspokojovanie ľudských
potrieb. V prevažnej väčšine spoločensko-vedných disciplín je
vzťah hodnoty objektu a ľudského faktora riešený na platforme
vzájomne sa podmieňujúcich väzieb. Autori, zaoberajúci sa danou
problematikou, kladú dôraz hlavne na hodnotiacu činnosť, a teda
v ich teóriách sa hodnoty objavujú v závislosti od aktívnej
činnosti človeka, čiže osoby, ktorá realizuje hodnotiaci proces.9
Konkrétna ľudská činnosť je objektívnym procesom, tak v prípade
činnosti jednotlivých subjektov ako aj spoločenských skupín.
Prepojenie hodnôt s praktickou ľudskou činnosťou sa javí ako
hodnota s určitým prirodzeným efektom, vyplývajúcim z reálnych
spoločenských potrieb. Hodnota je podstatnou stránkou života,
ktorá dáva zmysel ľudskej existencii, a ktorú človek pociťuje
a prijíma ako kritérium svojho konania.10
Z pohľadu sociológie funkcia hodnôt spočíva v tom, že
práve jej prostredníctvom sa ľudia zaraďujú do života spoločnosti.
Z hľadiska sociologického prístupu, sa k hodnotám väčšinou
pristupuje ako k pojmu, vzťahujúcemu sa na spoločenské
vedomie. Zo sociologického hľadiska sa hodnoty pokladajú za
základný vzťažný bod empirickej analýzy sociálnych systémov,
u ktorých dochádza ku hodnoteniu na rôznych úrovniach.11
V oblasti výskumu problematiky hodnôt sa veľmi
významnými stali teórie amerických sociológov. Medzi
8
Bližšie pozri: HODOVSKÝ, I. 1993. Proměny hodnot. Olomouc
Bližšie pozri: VELEHRADSKÝ, A. a kol. 1978. Hodnocení a hodnoty
v činnosti člověka. Praha
10
ČAČKA, O. 1997. Psychologie. Brno, s. 332
11
Bližšie pozri: ULEDOV, A. K. 1973. Struktura společenského vědomí.
Praha
183
najvýznamnejších možno zaradiť T. Parsonsa, ktorý za základ
skúmania hodnôt
pokladá normy, normatívne kultúrne štandardy.12 Normatívne
štandardy sa stávajú základom konania človeka, a v súlade s nimi
sa jednotlivec snaží uspokojovať svoje priania. T. Parsons vo
svojej teórii ďalej upozorňuje na dôležitosť významu – spoločné
hodnotové vzorce. Každá spoločnosť sa vyznačuje určitými
hodnotovými vzorcami, ktoré vplývajú na spôsob rozhodovania,
ako i na spôsob neustáleho spoznávania vonkajšieho prostredia.
Integrácia spoločných hodnotových vzorcov a ich implementácia
do individuálnych hodnotových štruktúr, so sebou prináša
konformitu jednotlivých členov, čo v sociálnom systéme
predstavuje i určitý stabilizačný prvok. Stabilizácia sa ďalej
prejavuje zosúladením individuálnych a kolektívnych, resp.
celospoločenských záujmov. Hodnoty plnia funkciu hybnej sily
pre oblasť ekonomickej produkcie v závislosti od toho, ako sú
členovia spoločnosti schopní stotožniť sa so spoločensky
uznávanými hodnotami.
Hodnoty ako motivácia
Výchova človeka je nemysliteľná bez vytvorenia istých
autoregulačných
mechanizmov
a neustáleho
dotvárania
hodnotového systému jednotlivca alebo skupín. Každý
jednotlivec, spoločenská trieda i spoločenská skupina má
k okolitému svetu určitý vzťah a hodnotí javy, s ktorými vstupuje
do vzájomnej interakcie. Hodnotenie sa tak stáva procesom,
v ktorom subjekt odráža svoj vzťah k okolitým javom. Kvalita
odrazu závisí na kvalite kognitívnych procesov, vyjadruje úroveň
prežitkov a zároveň je i výsledkom konkrétnej aktivity, v priebehu
ktorej sa daný subjekt – jednotlivec hodnotil.13
Je veľmi dôležité, aby si jednotlivec v priebehu procesu
socializácie osvojil také hodnoty, ktoré by mu zaručili aktívnu
účasť na živote spoločnosti, v ktorej sa vyvíja. Dôležitým cieľom
zámerného pôsobenia je vychovať človeka, ktorého systém
hodnôt nebude v rozpore s hodnotovým systémom spoločnosti.
9
12
Kultúrne štandardy sú podľa T. Parsonsa inštitucionalizované a vo
vzájomnej
interakcii
jednotlivých
činiteľov
prostredníctvom
očakávaných postavení – rolí – sa stávajú normami jednania.
13
PRUNNER, P.2002. Výzkum hodnot. Plzeň, s. 25
184
Život jednotlivca v spoločnosti v neustálej interakcii so sociálnym
prostredím, prináša každodennú konfrontáciu s najrozmanitejšími
životnými udalosťami, čím sa v značnej miere spolupodieľa na
vytváraní a zmene hodnotovej štruktúry.
Hodnoty nie je možné skúmať iba z pohľadu jednej
spoločensko-vednej disciplíny. Do škály vedných disciplín
neodmysliteľne patrí aj psychológia. V psychológii sa hodnoty
častokrát spájajú s problematikou všeobecnej teórie činnosti, čím
sa hodnoty dostávajú do úzkej súvislosti s motivačnou sférou
osobnosti. Takto chápe význam hodnôt napr. O. Čačka14, podľa
ktorého: “...sú hodnoty z psychologického hľadiska určitým
zovšeobecnením tendencií snaženia sa človeka, vychádzajúc z jeho
skúseností a ideálov, a teda sú formované zo subjektívneho
hľadiska každého jednotlivca.” Hodnoty sú teda výraznou hybnou
silou motivačnej štruktúry jednotlivca a plnia dôležitú funkciu
v procese poznávania. Vytvorená hodnotová štruktúra jednotlivca
v značnej miere ovplyvňuje vnímanie javov z vonkajšieho
prostredia. Pomocou hodnotovej štruktúry si jednotlivec vytvorí
akýsi poznávací filter, ktorý mu je nápomocný pri selekcii
množstva poznatkov, s ktorými prichádza do kontaktu.15
Často sa vyskytujúcim synonymom k pojmu hodnota je
pojem postoj. Postoj môžeme chápať aj ako istú pripravenosť
jednotlivca a sociálnej skupiny, vytvorenú na základe
predchádzajúcich skúseností. Vnútornú zložku postoja tvorí
kognitívna, konatívna a emotívna zložka. Všetky tieto tri zložky
sa premietajú do procesu hodnotenia a sú veľmi úzko prepojené. 16
To čo sa v kognitívnej zložke pokladá za dobré alebo správne, sa
stáva orientačným bodom, na ktorý človek sústreďuje svoju
pozornosť. Na základe priameho alebo sprostredkovaného
kontaktu s určitým javom, dochádza k vytvoreniu emocionálneho
vzťahu, a tak si človek ku konkrétnemu objektu alebo javu
vytvára svoj určitý hodnotový postoj. Koncipovanie výskumu,
zameraného na sledovanie hodnotovej problematiky si vyžaduje
objasnenie ich vzájomného vzťahu a odlišností k ďalším
charakteristikám, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou ľudského
bytia.
Hodnotová štruktúra
Hodnotová štruktúra je dôležitým subsystémom psychiky
osobnosti, akýmsi orientačným štítom, ktorý ovplyvňuje celý
život jednotlivca. Skúmanie problematiky hodnotovej štruktúry je
potrebné realizovať v úzkej spojitosti s výskumom osobnosti
a pozorovaním konkrétneho prejavu človeka. Hodnotovú
štruktúru je tak možné charakterizovať pomocou sociálnych
a mravných hodnôt, ktoré sa prejavujú v potrebách, záujmoch,
názoroch a v konkrétne realizovaných aktivitách. 17
Hodnotová štruktúra plní úlohu významnej riadiacej
funkcie, čo sa prejavuje hlavne pri selektovaní podstatného
a dôležitého od menej podstatného, s čím človek bezprostredne
prichádza do kontaktu. Pomocou hodnotovej štruktúry sa tak
zaisťuje stabilita osobnosti, istý druh správania a konania
v závislosti od preferovaných potrieb a záujmov.
Hodnotová štruktúra sa u konkrétnej osobnosti stáva
súčasťou subjektívneho individuálneho vedomia, ktoré
v mechanizme systémovej regulácie zastáva vyššiu, nadradenú
úroveň. 18 Do konkrétneho správania sa dostávajú najmä tie
hodnoty, ktoré nadobudli pre jednotlivca istý význam, ako napr.
normy, ciele a ideály. Tie potom usmerňujú človeka v jeho
konaní. U ľudí, žijúcich v určitých vzájomných vzťahoch bolo
dokázané, že ich spája hodnotová jednotnosť. Pri hlbšom skúmaní
však môžeme dospieť k záveru, že v každej hodnotovo jednotnej
skupine pôsobia jednotlivci, ktorí sa vedia vyjadrovať značne
zreteľne a jedinci, ktorí v presadzovaní svojich názorov nie sú
dosť aktívny.19
Formovanie hodnotovej štruktúry jednotlivca je zložitý
proces. V prípade, že hodnotová štruktúra osobnosti sa
nestotožňuje so základnou hodnotovou štruktúrou skupiny, do
ktorej jednotlivec vstupuje, kolektív neprijíma nové názory
a predstavy nového člena skupiny. Hodnotovú štruktúru chápeme
14
ČAČKA, O. 1997. Psychologie. Brno, s. 332 – 333
PRUNNER, P. 2002. Výzkum hodnot. Plzeň, s. 30
16
Kognitívna zložka obsahuje vedomosti, názory, postoje. Emotívna
(afektná) zložka je zameraná na prežívanie vzťahov a citovej väzby
k objektu. Konatívna (behoviorálna) sa označuje ako tendencia konať.
185
15
17
Bližšie pozri: HOMOLA, M. 1972. Motivace lidského chování. Praha,
ČAČKA, O. 1997. Psychologie. Brno
18
Bližšie pozri: ČAČKA, O. 1997. Psychologie. Brno, s. 337
19
PRUNNER, P. 2002. Výzkum hodnot. Plzeň, s. 42
186
ako vnútorné usporiadanie hodnôt, ktoré vytvára hodnotový
systém uznávaných hodnôt jednotlivca. V tomto usporiadaní
nachádzame hodnoty umiestnené najvyššie a naopak hodnoty,
ktoré nemajú výrazný vplyv na formovanie osobnosti.20 V
hodnotovom systéme sú zakomponované významné charakterové
rysy osobnosti, a stávajú sa tak významným indikátorom
orientácie človeka vo svete, čo mu umožňuje vytvoriť si vlastný
svetonázor.21
V odbornej literatúre sa môžeme stretnúť s rôznym
členením hodnotového systému. Napr. podľa S. Kratochvíla 22 má
hodnotový systém jednotlivca podobu pyramídy s jedinou
hodnotou, umiestnenou na vrchole. Takéto usporiadanie hodnôt
s jednou dominujúcou hodnotou, umiestnenou na vrchole
pyramídy, je hodnotovou štruktúrou, ktorá jednotlivcovi určuje
zmysel života. Človek sa tak vo svojom živote sústredí na
dosahovanie cieľovej hodnoty, ktorá robí jeho život zmyselným
a napĺňa ho spokojnosťou. Človek sa sústredením na jediný bod
koncentruje na aktivity, pomocou ktorých sa mu podarí získať
vytúžený cieľ a všetko ostatné mu prispôsobuje. Tým sa ale
obmedzuje vplyv ostatných hodnotových oblastí, ktoré strácajú na
svojej opodstatnenosti a dôležitosti, a teda sú pre jednotlivca
nepodstatné. Avšak, človek sa svojim zameraním na jediný cieľ
oberá o mnohé ďalšie hodnotové oblasti, čím sa vyvoláva vznik
deficitných stavov. V prípade, že jednotlivec nedosiahne vytúžený
cieľ a nedôjde k naplneniu cieľovej hodnoty - môže to ohroziť
jeho ďalšiu existenciu. Človek sa tak stane výrazne zraniteľným,
stráca zmysel života a dostáva sa do - pre neho samotného - spleti
nevyriešiteľných situácií.23
Ďalším členením hodnotového systému je hierarchické
usporiadanie hodnôt, ktoré predstavuje škálu približne
rovnocenných hodnôt. Táto síce nevytvára výrazne výkonový
základ, ale zabezpečuje jednotlivcovi väčšiu stabilitu v tom
prípade, že niektorá s hodnôt nie je realizovaná k spokojnosti.
20
tamže, s. 45
Bližšie pozri: HOMOLA, M. 1972. Motivace lidského chování. Praha,
ČAČKA, O. 1997. Psychologie. Brno
22
Bližšie pozri: KRATOCHVÍL, S. - ŠKOPEK, J. 1976. Úvod do
psychoterapie. Brno
23
PRUNNER, P. 2002. Výzkum hodnot. Plzeň, s. 46
187
21
Nerealizovateľná hodnota môže byť tak nahradená inou hodnotou
tej istej hodnotovej úrovne, čím je zabezpečená väčšia stabilita
jednotlivca v krízových situáciách, ako aj kontinuita
v hodnotovom systéme a človek nestráca zmysel života.
Do hierarchického usporiadania hodnôt človeka
neodmysliteľne patrí aj genderová hierarchia, či už sformovaná
vedome na základe spoločenského statusu, alebo podvedome
preberaná z prevládajúcej kultúrnej, etnickej či inej tradície. Preto
ak chceme hovoriť o hodnotovom systéme vo vzťahu k ženám,
musíme sa na túto gender hierarchiu pozerať ako na systém
budovaný na základe vyššie spomenutého - trojitého pôvodu
hodnôt.
Hodnotové postavenie ženy z hľadiska dejinného vývinu
spoločnosti
Každá spoločnosť má svoj vlastný systém hodnôt, ktorý je
spojený s historickým vývinom danej spoločnosti, a súčasne je
i reflexiou spoločensko-ekonomických vzťahov, ktoré sa rôznym
spôsobom etablujú do hodnotového systému každého jej
jednotlivca.
Už v starovekom Egypte, v období vládnutia faraónov,
bola žena pre muža rovnocenným partnerom. Bola samostatnou
bytosťou so všetkými právami a povinnosťami. Mohla sa
slobodne rozhodnúť o tom, čomu sa bude venovať – domácnosti,
náboženstvu alebo podnikaniu – len od nej samotnej záležalo kam
to až dotiahne. Spoločenská a náboženská úloha ženy
v staroegyptskej spoločnosti bola určujúcou pre celú históriu tejto
krajiny. Egypťanka bola jednoznačne nositeľkou svojho mena,
vyjadrovala ním seba a svoju osobnosť bez toho, aby musela byť
podriadená mužovi...
Pod vplyvom historicky sa meniacich symbolov ženstva,
sa ženy neustále prispôsobujú a menia. Pozornosť mužov vždy
upúta komunikácia tela, charizma a harmónia vyžarujúca z jej
vnútra... V skratke povedané, žena by mala byť v každom prípade
osobnosťou...
Doba, v ktorej žijeme, ženy priam tlačí do emancipácie,
a s tým sa nie každá z nás veľmi stotožňuje. Mužov tento fakt
pochopiteľne odstrašuje. Žiť so ženou, ktorá si buduje kariéru je
niekedy dosť náročné. Problematické rozdelenie úloh spoločnosť
188
ešte stále nevyriešila ku spokojnosti oboch strán. Je jasné, že ženy
rozmýšľajú celkom inak ako muži. Ženy sú celkom iné pohlavie a
muži sa musia naučiť vyznať sa v ňom. Po duševnej i po sexuálnej
stránke. Aby sa predišlo zbytočným nedorozumeniam, je potrebné
naučiť sa častejšie dospievať ku kompromisom. Akceptácia,
empatia, kompromis a diplomacia sú vo všeobecnosti
predpokladom dobrých medziľudských vzťahov, a teda aj
partnerských. Každý deň je totiž iný. Je potrebné riešiť nové
situácie alebo problémy, a vždy musí niekto z dvojice ustúpiť.
A tak sa dostávame na podstatu problému, ktorá vo väčšine
prípadov pramení v komunikácii. Nie každý vie zrozumiteľne
formulovať to, čo očakáva od toho druhého. Tak, ako by vo
vzťahu nemali chýbať etické a morálne hodnoty, nemalo by
chýbať ani priateľstvo a humor.
Ženy sa pod vplyvom rôznych negatívnych životných
skúseností, naučili spoliehať samé na seba. V súčasnosti sme
svedkami toho, že mnoho vydatých žien má potrebu žiť bez
záväzkov. Už ich nebaví chodiť ovešané nákupmi, cestovať
v preplnenom autobuse a pri pomyslení na to, čo ich čaká doma za
dverami – padajú do mdlôb. Sú presvedčené o tom, že bez
záväzkov by mali viac peňazí, mali by viac času pre seba, na
vlastnú realizáciu... Na druhej strane sú ženy, ktoré sú úspešné,
majú na seba čas, môžu sa venovať svojim záľubám a ešte stále
majú dosť času na to, aby sa pripravili na ďalší náročný deň. Čo
by dali ony za to, keby sa mohli postarať o svoju rodinu, svojich
blízkych? To je presne to, čo robí ženu ženou – schopnosť
vytvoriť čaro teplého domova v znamení nehy, lásky
a porozumenia - miesto, kde sa bude každý rád vracať znovu
a znovu. Hodnota, ktorá tu po nich, nás ženách, navždy zostane...
vlastný život. Život, od ktorého očakávame, že si nás muži budú
vážiť, že nás budú mať radi a budú nám dôverovať, aby sa mohli
o nás oprieť.
Z uvedenej krátkej analýzy môžeme vydedukovať
nasledovný záver:
hodnotový systém prijímaný spoločnosťou bude
mať vždy dvojitú podobu – maskulínnu a femínnu;
analýza hodnôt spoločnosti musí teda vychádzať
z tejto dichotómie;
táto dichotómia by však nemala byť vnímaná ako
neprekonateľná prekážka, ale ako alternatíva dvoch prejavov
ľudskej psychiky;
psychika ženy bola, je a vždy bude zameraná na
emocionálne vnímanie reality života, kým tá mužská je zameraná
na racionálne vnemy.
...každá žena je presvedčená o tom, že niekde na svete
existuje tá správna polovica, ktorá by jej dokonale sadla.
A pravdou je i to, že svet je plný polovíc, ktoré by nás mohli
urobiť šťastnými, avšak očakávania mužov a žien sa dávno
zmenili. Život si chcú budovať sami a bez toho, aby to za nich
robili okolnosti. Láska je však nevypočítateľná, a to sa len veľmi
ťažko dá zosúladiť s požiadavkou mať osud pod kontrolou...
LITERATÚRA
Ženy musia byť silné v tom, aby si našli silného partnera,
ktorý sa o ženu dokáže postarať, ktorý je ešte ku všetkému aj
dobrý a milý spoločník a radca. Mal by byť chápavý a schopný
vytvoriť žene priestor pre jej vlastnú sebarealizáciu, ktorá pramení
z jej prirodzenej potreby byť užitočnou nielen z hľadiska potreby
uživiť vlastnú rodinu. Mal by to byť muž, ktorý si žije svoj
vlastný život a ženu nechá žiť ten jej vlastný bez toho, aby to
v ňom prebúdzalo čo i len najmenšie komplexy. Niektoré ženy
skutočne nechajú so sebou manipulovať, no nikdy nebudú žiť svoj
BAUEROVÁ, J. 1974. Zaměstnaná žena a rodina. PRÁCE, Praha
ČAČKA, O. 1997. Psychologie. Brno
GRÁC, J. 1979. Pohľady do psychológie hodnotovej orientácie
mládeže. Bratislava
HODOVSKÝ, I. 1993. Proměny hodnot. Olomouc
HOMOLA, M. 1972. Motivace lidského chování. Praha
KRATOCHVÍL, S. - ŠKOPEK, J. 1976. Úvod do psychoterapie.
Brno
KREJČÍ, O.: Politická psychologie. EKOPRESS, Praha 2004
PRUNNER, P. 2002. Výzkum hodnot. Plzeň
ULEDOV, A. K. 1973. Struktura společenského vědomí. Praha
189
190
VELEHRADSKÝ, A. a kol. 1978. Hodnocení a hodnoty
v činnosti člověka. Praha
POLITICKÁ EMANCIPÁCIA ŽENY VO
ŠVAJČIARSKEJ SPOLOČNOSTI
Adriana Mikulčíková 1
SUMMARY
Each society has its own individual system of values, which is
closely connected with history of such society. This system of
values also represents some kind of reflection of socio-economic
relations, which can be transformed into the system of values of
each individual.
In my paper I would like to emphasize the changing role of
women in society. Women can draw the men’s attention by
communication of their bodies, charisma and harmony beaming
from their inside… So we can say that woman should stay woman
with her typical attributes.
Resume
Pre švajčiarsku spoločnosť je charakteristické, že v politických
záležitostiach ju poznačila silná patriarchálna demokratická tradícia. Na
emancipačný proces švajčiarskych žien vplývalo množstvo faktorov, čo
malo za následok, že švajčiarske ženy získali právo voliť a hlasovať až
v roku 1971. Aj keď sa politické postavenie žien zlepšilo, je potrebné
hľadať cesty na zintenzívnie ich aktívnej politickej participácie.
Vyžaduje si to zmenu prístupu k tradičnej úlohe žien v spoločnosti –
nielen zo strany mužov, resp. politických strán ale aj samotných žien.
Kľúčové slová
ADRESA
PhDr. Eleonóra Mesíková
Katedra ekonomických vied
FPVaMV UMB
Kuzmányho 1
974 01 Banská Bystrica
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
[email protected]
historicko-politicko-právne predpoklady emancipačných politických
snáh, volebné a hlasovacie právo pre ženy, politické zastúpenie žien
Moderný švajčiarsky spolkový štát – Švajčiarska
konfederácia, vznikla prijatím ústavy v roku 1848. Ústava
zakotvovala základné myšlienky a princípy liberálneho
demokratického štátu. V porovnaní s ostatnými európskymi štátmi
možno Švajčiarsko označiť za jednu z najrozvinutejších
demokracií 19. storočia, ktorá sa vyznačovala klasickou deľbou
moci, slobodnými voľbami (pre mužov), vysokou mierou kontroly
štátnej moci – prostredníctvom referenda a ľudovej iniciatívy, či
rozvinutým federalizmom.
Politické výhody a slobody však boli poskytované iba
mužskej časti švajčiarskej populácie. Politickí reprezentanti
a politická elita zastávali v otázke práv a postavenia žien vo
švajčiarskej spoločnosti veľmi konzervatívne stanovisko, korene
ktorého musíme hľadať v neporovnateľnom a špecifickom
historicko-politickom vývoji švajčiarskej spoločnosti, a ktoré sa
odzrkadlili v spôsobe a náhľade na ich politické postavenie.
1
191
PhDr. Adriana Mikulčíková pôsobína Katedre politológie na Fakulte
politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici,
SR. e-mail: [email protected]
192
Napriek tomu, že švajčiarske ženy o hlasovacie a volebné
právo počas celého 20. storočia bojovali a v tomto boji z časového hľadiska - udržiavali krok s inými európskymi
krajinami, získali ho iba začiatkom sedemdesiatych rokov 20.
storočia, teda v období, keď ho ženy v ostatných európskych
krajinách už mali.
Cesta k volebnému a hlasovaciemu právu žien bola
pomerne zložitá a predovšetkým zdĺhavá. Príčiny jeho neskorého
zavedenia sú rozličné a celý proces možno objasniť z viacerých
hľadísk. Dotýkajú sa v prevažnej miere už spomenutých
zvláštností dejín švajčiarskej multietnickej spoločnosti, či
švajčiarskeho politického systému ako takého.
Švajčiarska ústava z roku 1848 zakotvovala, na jednej
strane, na toto obdobie veľmi demokratický čl. 4, ktorý bol
vyjadrením odstránenia nadvlády privilegovaných vrstiev
a ústavne zaručoval základný princíp rovnosti pred zákonom. Píše
sa v ňom: Všetci Švajčiari sú si rovní pred zákonom. Vo
Švajčiarsku neexistujú žiadne vzťahy poddanstva, žiadne výsady
založené miestom, narodením, rodinami, alebo osobami.2 Na
druhej strane bol odrazom doby, v ktorej vznikol a podľa toho
dochádzalo aj k jeho výkladu. V roku 1848, keď došlo k prijatiu
švajčiarskej ústavy, sa ženy v politike jednoducho neangažovali.
Zásluha na vzniku a založení Švajčiarskej konfederácie bola
pripisovaná iba mužom. Aj v politických záležitostiach mali právo
rozhodovať iba muži, keďže ich dospelosť a právo voliť
a hlasovať sa odvodzovala od práva nosiť zbraň.3 Z týchto
dôvodov nebola žena v politickej oblasti vnímaná ako rovnocenný
partner muža a odopretie jej (legitímnych) politických práv bolo
vedomé a chcené. Právny výklad tohto článku nebol tesne po
vzniku Švajčiarskej konfederácie presne stanovený. Vo
všeobecnosti sa však dôraz kládol predovšetkým na politickú
rovnosť (dospelých mužov).
2
JIRÁSKOVÁ, V. 1996. Dokumenty k ůstavním systémům. Karolinum,
Praha. s. 205
3
V kantóne Appenzell Innerrhoden majú muži aj v súčasnosti právo
rozhodnúť sa, či sa pri hlasovaniach preukážu volebných lístkom alebo
tradičnou zbraňou
Studien zur Landsgemeinde des Kantons Appenzell Innerrhoden. 1995.
Ratskanzlei Appenzell I.Rh. Appenzell. s. 43 – 54
193
O ženách sa nehovorilo nielen v článku o rovnosti pred
zákonom, ale v nadväznosti naň aj v článku o volebnom práve.
Podľa čl. 63 švajčiarskej ústavy z roku 1848 bol oprávnený voliť
a hlasovať každý Švajčiar (nie Švajčiarka), ktorý dosiahol vek 20
rokov.4 Na tému volebného a hlasovacieho práva sa až do jeho
zavedenia viedli dlhé diskusie. Odporcovia jeho prijatia
argumentovali tým, že čl. 63 rešpektuje tradíciu politickej kultúry
a je istým špeciálnym zákonom, ktorý má prednosť pred
všeobecným zákonom v čl.4.5
Prívrženci jeho zavedenia poukazovali na to, že v takej
podobe výklad tohto špeciálneho zákona stratil svoje
opodstatnenie a je v rozpore so základnými hodnotami a ideami
ústavy.
Presadzovanie zavedenia hlasovacieho práva pre ženy
nezáviselo iba od rozhodnutia švajčiarskeho parlamentu. Veľkú
úlohu zohrávala aj skutočnosť, že švajčiarska spoločnosť bola a je
spoločnosťou so silnými prvkami priamej demokracie. O všetkých
zákonoch sa môže, resp. musí hlasovať v referende. Tento spôsob
prijímania zákona v patriarchálnej švajčiarskej spoločnosti
sťažoval snahy o zavedenie hlasovacieho práva. V tejto súvislosti
je potrebné upozorniť na to, že parlament nebol ochotný schváliť
zákon, resp. zaoberať sa ľudovou iniciatívou, aby ich mohol
postúpiť na referendum. Predstavy o deľbe úloh medzi mužom
a ženou vo švajčiarskej spoločnosti boli hlboko zakorenené a iba
veľmi pomaly ich vytláčali myšlienky občianskej a politickej
rovnoprávnosti. Z tohto dôvodu mali švajčiarsky parlament
a švajčiarska vláda vysoký podiel na tom, že dlhé desaťročia sa
touto otázkou nezaoberali a nepredkladali návrhy na
rozpracovanie zákona o hlasovacom práve žien.
Na druhej strane je potrebné upozorniť na to, že
špecifický postoj k hlasovaciemu právu mali aj samotné ženy.
Švajčiarske ženské hnutie bolo v tejto otázke nejednotné, čo
samozrejme do veľkej miery ovplyvnilo proces boja o zavedenie
tohto práva.
Časť švajčiarskych žien, v prevažnej miere z buržoázneho
(meštianskeho) prostredia, sa aktivizovala (cez ženské spolky
4
http://www.verfassungen.de/ch/ch48.htm
WEGMÜLLER, R. 2000. Die Frau
Sozialwissenschaftlicher Fachverlag, Bern
194
5
gehört
ins
Haus.
a združenia) v oblasti starostlivosti o chudobných, chorých,
v oblasti vzdelávania dievčat. Zastávali názor, že žena má
v prvom rade plniť úlohu manželky a matky a z tohto
spoločenského statusu má byť činná v sociálnej oblasti. Tento
spôsob práce a vypomáhania (cez dobrovoľnú, vedľajšiu
a častokrát čestnú činnosť v rôznych výboroch, či cez osobné
a rodinné kontakty) dopomohol k začleneniu švajčiarskych
ženských organizácií do štátu a spoločnosti. Integrácia žien do
spoločnosti sa niesla v duchu postupných krokov, t.j. ženy mali
svoje práva nadobudnúť najskôr v oblasti cirkvi, školstva,
sociálnych vecí, atď. – teda v oblastiach, ktoré sa akosi prirodzene
spájali s ich naturelom, kde boli etablované a mali aj isté aktívne,
či pasívne rozhodovacie (hlasovacie či volebné) práva. Tieto
práva však nezahŕňali oblasť politických práv. Väčšina týchto žien
sa od politiky chcela dištancovať. Aj voči politickým stranám sa
správala zdržanlivo, chcela zostať neutrálna, resp. iba svojou
činnosťou a prácou presviedčať politikov o nevyhnutnosti
prijímania istých politických rozhodnutí.
Ďalšiu skupinu tvorili ženy, ktoré podporovali ženské
hnutie, resp. aktivizovali sa v ňom. Vo Švajčiarsku ho podnietilo
prijatie už spomínaných ústavných zákonov, ktoré ženy stavali do
nerovnocennej pozície. Spočiatku sa zasadzovali za občiansku
rovnosť, neskôr za rovnosť politickú. V roku 1909 bol založený
Švajčiarsky zväz za hlasovacie práva žien. V opozícii voči nemu
stál Spolok švajčiarskych ženských organizácií, ktorý preferoval
spoluprácu s mužmi a “politické” pôsobenie žien prostredníctvom
mužov (otcov, bratov, synov,...). Z politických strán podporovala
zavedenie hlasovacieho práva žien predovšetkým ľavica, ktorá
túto otázku najčastejšie otvárala.
V priebehu prvej polovice 20. storočia došlo k viacerým
pokusom o zavedenie hlasovacieho práva pre ženy – od
generálneho štrajku, cez viaceré (bezúspešné) petície, po podania
sťažností na Spolkový súd (ktorý žiadosť zamietol s odvolaním sa
na zvykové právo).
Priaznivejšie podmienky nastali až po 2. svetovej vojne.
Na základe toho, že Spolková rada chcela do Národnej rady
koncom 50-tych rokov predložiť zákon o civilnej ochrannej
službe, ktorá mala byť povinná aj pre ženy, v parlamente prešiel
zákon o hlasovacom práve žien. Pri účasti 67% však v referende
195
v roku 1959 jasnou väčšinou hlasov obyvateľov i kantónov
stroskotal6. K prijatiu zákona došlo - paradoxne – na vonkajší
podnet, keď Švajčiarsko chcelo podpísať Európsku konvenciu
o ľudských právach, čím muselo znovu otvoriť túto otázku.
V roku 1971 bolo referendum úspešné7. Hlasovaním došlo
k zmene ústavy – čl. 74 ústavy (terajší čl.136) hovorí: Pri
hlasovaniach o voľbách majú Švajčiari a Švajčiarky rovnaké
politické práva a povinnosti. 8
Článok 4 (teraz čl. 8) o rovnoprávnom postavení muža
a ženy bol prijatý v referende až v roku 1981 a znie: Muž a žena
sú rovnoprávni. Zákon dbá o ich rovné postavenie, hlavne
v rodine, vzdelaní a práci. Muž a žena majú právo na rovnaký plat
za rovnocennú prácu.9
Okrem spomínaných argumentov proti zavedeniu
hlasovacieho práva pre ženy, akými bolo to, že ženy samotné
nechcú hlasovacie právo, že Švajčiarsko je štátom, v ktorom
o politických záležitostiach tradične rozhodovali iba muži, sa
objavovali názory, že žena sa charakterovo ani psychicky do
politiky nehodí, že jej miesto je v rodine, čo sa nedá spojiť
s politickou angažovanosťou, že žena nevykonáva vojenskú
službu, keďže hlasovacie a volebné právo sa chápalo ako korelát
vojenskej povinnosti. Politici poukazovali aj na to, že by to
znamenalo mnohé negatíva – stratu ženskosti a diskrimináciu
muža. Ženy a ich prívrženci protiargumentovali tým, že ženské
hnutie (predovšetkým vo francúzsky hovoriacich kantónoch) je
silné, že došlo k radikálnej zmene chápania úlohy rodiny, ženy sú
samostatné a pracujú, že do politiky prinesú nový element a iné
videnie sveta.
Snahy o zavedenie hlasovacieho práva pre ženy
neprebiehali iba na spolkovej úrovni, ale od konca 1. svetovej
vojny aj na kantonálnej úrovni, keďže pri silnej tradícii
federalizmu to pre niektoré skupiny bola najlegitímnejšia cesta na
jeho nadobudnutie - zdola nahor, a zodpovedala švajčiarskej
6
za prijatie hlasovalo 323727 voličov, proti 654939
http://www.admin.ch/ch/d/pore/va/19590201/index.html
7
pri 58% účasti hlasovalo za 621109 a proti 323882 voličov in:
http://www.admin.ch/ch/d/pore/va/19710207/index.html
8
Die neue Bundesverfassung 1998. s. 35
9
Die neue Bundesverfassung 1998. s. 7
196
in:
politike postupných krokov. Túto stratégiu podporovala aj
sociálna demokracia, ktorá prijatím hlasovacieho práva na
kantonálnej úrovni videla reálnejšiu šancu v jeho presadení na
úrovni spolkovej. Od roku 1919 do roku 1971 sa o jeho zavedení
hlasovalo v 15 kantónoch. Do roku 1971 bolo úspešne prijaté
v deviatich prevažne francúzsky hovoriacich kantónoch (Waadt,
Neuenburg – 1959; Ženeva-1960; Bazilej-mesto-1966; Bazilejvidiek-1968; Tessin – 1969; Wallis, Luzern, Zürich – 1970).
V ostatných kantónoch, resp. polkantónoch sa do roku 1971
o tejto téme vôbec nehlasovalo a impulz na jeho zavedenie dalo až
jeho prijatie na spolkovej úrovni. V polkantóne Appenzell –
Ausserrhoden krajinské zhromaždenie odmietlo prijať hlasovacie
právo pre ženy v rokoch 1972, 1976, 1979 a prijalo ho až v roku
1989, v polkantóne Appenzell – Innerrhoden bolo podobne
odmietnuté v rokoch 1973, 1982, 1990 a iba na intervenciu
Spolkového súdu došlo k jeho prijatiu bez ľudového hlasovania
v roku 1990.
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že francúzsky
a taliansky hovoriace kantóny boli otvorenejšie k zavedeniu
hlasovacieho práva pre ženy, kým nemecky hovoriace ho
odmietali. Je to ďalší paradox, pretože práve v kantónoch
centrálneho Švajčiarska došlo ešte v období stredoveku k prijatiu
istých demokratických princípov.
Zavedením hlasovacieho práva sa dovŕšil takmer storočný
proces o jeho dosiahnutie. To, že ženám bolo hlasovacie právo
dlhodobo odopierané, sa prejavilo na pasivite ich politickej
angažovanosti. Netýka sa to ich účasti na voľbách, ktorá je
v súčasnosti vyrovnaná s mužskou časťou populácie. 10
Problémom však zostáva aktívne zastúpenie žien v reálnej
politike. Predmetom diskusií je preto spôsob zostavovania
kandidátskych listín a volebných, resp. iných kvót, ktoré by mohli
ženám uľahčiť vstup do politiky. V politických diskusiách sa
objavovali návrhy na prijatie opatrení, ktoré by odstránili problém
nominácie žien na kandidátky.
K zvyšovaniu zastúpenia žien v jednotlivých vládach či
parlamentoch samozrejme došlo, ale tento proces je pomalý.
10
STÄMPFLI, R.- LONGCHAMP, C. 1990. Wie wird die Zukunft
weiblich? In: Schweizerisches Jahrbuch für Politische Wissenschaft.
Paul Haupt Verlag, Bern. s. 33
197
V prvých voľbách do Národnej rady bolo zvolených asi 5% žien,
v súčasnosti je to 25%. V Rade štátov v roku 1971 bola zastúpená
iba jedna žena, v roku 1979 tri ženy, v súčasnosti je to 11 žien.
Prvá žena bola do vlády zvolená až v roku 1984, v rokoch 19992003 v nej boli zastúpené dve ženy, v súčasnosti je to jedna.
Ľudová iniciatíva na spolkovej úrovni na zavedenie už
spomínaných kandidátskych kvót bola v roku 2000 v referende
zamietnutá. Iniciatíva predpokladala, že medzi zvolenými mužmi
a ženami do Národnej rady nemôže byť väčší rozdiel ako 1 pre
každý kantón, že v Rade štátov kantóny s dvoma miestami budú
vysielať jedného muža a jednu ženu, že v Spolkovej rade budú
minimálne tri miesta obsadzovať ženy, že min. 40% kresiel
Spolkového súdu bude patriť ženám11. Odmietnutie predlôh
takéhoto typu v referende znamená zvyčajne odsunutie tohto
problému na istý čas z politickej agendy.
Medzi ďalšie návrhy na odstránenie problému nominácie
žien bol návrh na zostavenie rozdielnych kandidátskych listín –
pre mužov a ženy, ako aj vo vytvorení čisto ženských politických
strán, zároveň sa malo dbať na to, aby ženy nahradzovali ženy,
aby ženy boli na zvoliteľných miestach.
Z hľadiska straníckej reprezentácie žien, dominuje SPS
(Sociálno-demokratická strana), ako tradičná strana, ktorá sa
usilovala o rovnoprávne postavenie ženy a Zelení ako strana
podporujúca paritu. Zo všetkých zvolených žien v Národnej rade
je až 60% z týchto dvoch strán.
V porovnaní s ostatnými krajinami sveta je Švajčiarsko
s 25% žien v Národnej rade na 25 mieste, pre porovnanie je
Slovensko na 41. mieste (19,3%), Česko na 52. mieste (17%),
Francúzsko na 66. mieste (12,1%), Taliansko na 70. mieste
(11,5%).12 Reálna šanca na dosiahnutie 40% zastúpenia žien
v parlamente, ako je to známe zo severských krajín, nie je vo
švajčiarskej spoločnosti poznačenej patriarchálnou kultúrou
11
Problematike kvót sa venovali aj jednotlivé kantóny a obce – v meste
Bern v roku 1995 došlo k hlasovaniu o návrhu, ktorý predpokladal, že
v mestskom parlamente bude zastúpených 40% žien. Predloha bola
zamietnutá, hoci sú v parlamente ženy bežne zastúpené vyšším ako 40
percentným podielom.
www.admin.ch/ch/d/pore/va/20000312/det461.html
12
http://www.ipu.org/wmn-e/classif.htm
198
so špecifickým volebným systémom13, veľmi veľká.
Riešenia na zvýšenie počtu žien v politike sa hľadajú
pomerne zložito. V prvom rade je potrebné upozorňovať na stav,
aký panuje, a neuspokojovať sa s ním. Veľkú úlohu môžu zohrať
samotné ženy svojim záujmom o politiku a vlastnou aktivitou,
napr. cez štrajky a vyvíjanie politického nátlaku, ktorý priama
demokracia umožňuje. Ženy sa tak dostanú do povedomia
potencionálnych voličov, resp. politikov. Ich vstup do politiky nie
je nevyhnutne spätý so vstupom do politickej strany, čo súvisí
s tým, že vo Švajčiarsku majú politické strany podstatne slabšie
postavenie v porovnaní s inými straníckymi demokraciami.
Veľmi dôležitý je aj postoj jednotlivých politických strán
k tejto problematike. Tým, že bol odmietnutý návrh na jednotné
zavedenie kvót, riešia politické strany “ženskú” problematiku
vnútrostraníckymi nariadeniami.
Najotvorenejšie sa k nej stavajú Zelení. Táto strana sa
profiluje ako feministická strana. Vo všetkých dôležitých
straníckych grémiách preferuje paritné zastúpenie, polovicu jej
reprezentantov
v jednotlivých
obecných
parlamentoch,
kantonálnych parlamentoch či kantonálnych vládach tvoria ženy.
Taký istý obraz platí aj pre stranícku základňu. Zavedenie kvót je
podľa nich potrebné, pokiaľ nie je zaručené ich zastúpenie
v grémiách.
Sociálno-demokratická strana podporovala otázku
zrovnoprávnenia. Iba pod vplyvom nových sociálnych hnutí
a Zelených začala byť v otázkach politickej emancipácie žien
aktívnejšia. Sama o sebe hovorí, že je stranou žien. Aj v jej
prípade možno hovoriť takmer o parite, jej štatút vyžaduje vo
všetkých straníckych orgánoch 40% zastúpenie žien. Otázka
zavedenia kvót by prispela k politickému zrovnoprávneniu mužov
a žien.
Strana slobodných demokratov má najviac svojich
reprezentantiek v kantonálnych vládach. Vo vnútri strany sa vedie
diskusia o postoji k zavedeniu kvót.
Kresťansko-demokratická ľudová strana zatiaľ zavedenie
13
Švajčiarsky volebný systém umožňuje voličom robiť na volebných
lístkoch vlastnoručné zmeny, volič môže kandidátov škrtať, resp. uviesť
niektoré meno dvakrát. Má dokonca možnosť vytvoriť si vlastný lístok
z kandidátov z rôznych politických strán
199
kvót odmieta, ale uvedomuje si dôležitosť zastúpenia žien
v politike, na kandidátkach koncom 90-tych rokov mali ženy 30%
zastúpenie.
Nízka reprezentácia žien vo švajčiarskej politike závisí aj
od ďalších faktorov, ktoré majú všeobecnejší charakter a isté
paralely sa dajú nájsť aj v spoločenskom postavení slovenských
žien. Dotýkajú sa sociálneho statusu ženy a nerovnosti jej šancí
v oblasti vzdelania a zamestnania ako aj politickej socializácie,
ktorá je ženám vo všeobecnosti cudzia, (čo samozrejme sťažuje
cestu do politiky a mobilizáciu pre politické témy), i participačnej
kultúry, ktorá ženy posúva do oblasti sociálnej pomoci
a dobrovoľníckych aktivít. V neposlednom rade je to aj politický
záujem, ktorý je u žien iný. Ženy zvyčajne artikulujú iné
požiadavky ako muži a ak dôjde k uspokojeniu ich požiadaviek,
nezriekajú sa tak ľahko svojich osobných záujmov, len aby robili
politickú kariéru. Okrem toho je oveľa ťažšie získať politické
postavenie s témami, ktorým sa ženy zvyčajne venujú – školstvo,
kultúra, sociálne veci a ktoré sú menej “atraktívne” ako témy
financie, obrana či hospodárstvo. Kým sa ženy nezačnú zaoberať
aj nimi, v politike sa pravdepodobne presadia ťažko.
Aby sa idea rovnoprávnosti a zmena pohľadu na
(politické) postavenie žien vo švajčiarskej spoločnosti naozaj
presadila, vyžaduje si to čas. V krajine postupných krokov akou
Švajčiarsko bezpochyby je, to určite platí mnohonásobne. Prispeje
k tomu nový pohľad na tvorbu rolí v spoločnosti, ku ktorému má
dopomôcť zmena vo výchove a vzdelávaní, čo je dlhodobý
proces. Pre presadenie žien v politike je potrebná aj istá
ústretovosť zo strany politikov (mužov), aby prijímali
a akceptovali správanie a spôsob argumentácie žien političiek, aby
upustili od čisto mužského vedenia politiky a politického štýlu,
ktorý mnohé ženy odrádza, a do politiky nevstupujú. V oblasti
politického presadenia žien zohráva nemalú úlohu aj podpora
médií.
Podľa stavu zastúpených žien v politických orgánoch
a inštitúciách od zavedenia volebného a hlasovacieho práva sa dá
predpokladať kontinuálny vývoj a postupné zvyšovanie ich počtu
aj do budúcnosti. Či tomu tak bude, ukáže čas.
200
LITERATÚRA
Bundesverfassung der Schweizerischen Eidgenossenschaft und
Verfassung des eidgenössischen Standes Zürich 2000
Der lange Weg ins Parlament. Die Frauen bei den Wahlen 19992003. 2003. Bundesamt für Statistik, Neuchâtel
Die neue Bundesvefassung vom 18.12.1998
JIRÁSKOVÁ, V. 1996. Dokumenty k ůstavním systémům.
Karolinum, Praha
LADNER, A. – BRÄNDLE, M. 2001. Die Schweizer Pateien im
Wandel. Seismo, Zürich
LADNER, A. 1999. Das Schweizer Parteiensystem und seine
Parteien. In: Klöti, U. a kol.: Handbuch der Schweizer Politik.
NNZ Verlag, Zürich
SIGG, O. 1996. Die politsche Schweiz. Pro Helvetia, Zürich
STÄMPFLI, R.- LONGCHAMP, C. 1990. Wie wird die Zukunft
weiblich? In: Schweizerisches Jahrbuch für Politische
Wissenschaft. Paul Haupt Verlag, Bern
Studien zur Landsgemeinde des Kantons Appenzell Innerrhoden.
1995. Ratskanzlei Appenzell I.Rh. Appenzell
WEGMÜLLER, R. 2000. Die Frau gehört ins Haus.
Sozialwissenschaftlicher Fachverlag, Bern
WERNER, S. 2003. Ein Streifzug durch hundert Jahre Kampf um
die politische Gleichstellun der Frauen in der Schweiz.
Universität St. Gallen
www.admin.ch/ch/d/pore/va/19590201/index.html
www.admin.ch/ch/d/pore/va/19710207/index.html
www.admin.ch/ch/d/pore/va/20000312/det461.html
www.admin.ch/ch/d/pore/va/20000312/det461.html
www.ipu.org/wmn-e/classif.htm
www.ipu.org/wmn-e/classif.htm
www.verfassungen.de/ch/ch48.htm
The paper characterizes the process of political emancipation of
women in Switzerland, it characterizes their political position and
possibilities of political participation before and after their
universal suffrage came into force.
ADRESA
PhDr. Adriana Mikulčíková
Katedra politológie
FPVaMV UMB
Kuzmányho 1
974 01 Banská Bystrica
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
[email protected]
SUMMARY
Society of Switzerland, characterized by strong democratic
patriarchal tradition, gave women the right to vote only since
1971.
201
202
NĚKTERÉ ASPEKTY POLITICKÉ
ČINNOSTI ŽEN V NÁRODNÍM
SHROMÁŽDĚNÍ 1918 – 1938
Dana Musilová 1
Resume
Příspěvek se zabývá vybranými aspekty politické činnosti žen
v Národním shromáždění v Československu v letech 1918 – 1938.
Pokouší se odpovědět na otázku, jaké ženy se stávaly političkami, co to
znamenalo být v době první republiky političkou a do jaké míry byla
determinovaná faktem, že je žena. Dále se soustřeďuje na témata, jimiž
se zabývaly, jak je prosazovaly při parlamentních jednáních a do jaké
míry v této činnosti úspěšné.
Klíčová slova
ženy; politika; Československo 1918 – 1938; Národní shromáždění
Počátky politické činnosti žen v českých zemích sahají do
konce 19. století. Ženy se až do této doby o politiku příliš
nezajímaly; jednak proto, že rakouský spolčovací zákon zakazoval
přijímat ženy do politických spolků, a také z toho důvodu, že
politika byla dlouho považována za výhradně mužskou aktivitu.
Teprve když politické strany pochopily, jak prospěšné jim mohou
být ženy jako voličky i jako agitátorky, zařadily – alespoň některé
z nich - do svého programu vybrané ženské požadavky (např.
rozšíření volebního práva na ženy) a začaly je přijímat do svých
řad.2
Ženské hnutí nastolilo první politické požadavky
v průběhu boje za všeobecné volební právo v letech 1905 – 1907.
Františka Plamínková 3 založila v roce 1905 Výbor za volební
1
PhDr. Dana Musilová, CSc. pôsobí na Ústave historických vied
Pedagogickej fakulty Univerzity Hradec Králové, ČR. e-mail:
[email protected]
2
Strany nebyly – na rozdíl od politických spolků – právním subjektem.
Rakouský a později ani československý právní řád neupravoval
postavení politických stran. Mohly tedy přijímat ženy bez omezení.
3
Františka Plamínková (1875 – 1942), od 90. let 19. století vůdčí
203
právo žen a snažila se získat podporu vlivných českých politiků.
Ženy se rovněž ve velkém počtu účastnily manifestací za
všeobecné, rovné a přímé volební právo v listopadu 1905. Jejich
boj však nebyl úspěšný a volební právo do říšské rady jim zůstalo
i nadále odepřeno.4 5
V ženském hnutí se už před první světovou válkou vedla
debata o tom, zda a jak se mají ženy účastnit politického života.
Liberální křídlo ženského hnutí kladlo politickou činnost žen do
souvislosti s národní emancipací. Za politiku považovalo nejen
činnost parlamentu, ale v duchu odkazu T. G. Masaryka také
drobnou vzdělávací a osobní práci, jejímž prostřednictvím se
mohou ženy účastnit politického života v době, kdy ještě nemají
volební právo. Diskutovalo se o tom, zda se jednou ženy spokojí
s aktivním a pasivním volebním právem, budou napodobovat
muže a půjdou jejich cestou, nebo chtějí něco víc, tj. vnést do
politického života to, čemu říkaly ženský prvek. Neexistovala
ovšem jednoznačná představa o tom, co by mělo být obsahem
onoho ženského prvku. 6 Katolické křídlo ženského hnutí se
naopak soustředilo na prosazování vzdělávání a osvěty mezi
ženami v katolickém duchu a veřejně deklarovalo, že nemá žádné
politické ambice.
Československá ústava přijatá 29. února 1920 zakotvila
mimo jiné formální zrovnoprávnění žen s muži v politickém
osobnost českého ženského hnutí, zakladatelka (1923) a předsedkyně
Ženské národní rady (1923 – 1942) a senátorka Národního shromáždění
(1925 – 1938) za Československou stranu socialistickou.
4
VOŠAHLÍKOVÁ, P. 1993. Česká žena v politické a veřejné činnosti
na přelomu 19. a 20. století. In: Documenta Pragensia XIII. Žena
v dějinách Prahy. Scriptorium, Praha. s. 291-299
5
Volební právo do říšské rady měly pouze ženy z velkostatkářské kurie.
Ženy, které platily nejméně osm korun přímých daní, mohly od roku
1908 volit do zemských sněmů v českých zemích. V roce 1912 byla
v doplňovacích volbách do českého zemského sněmu zvolena
poslankyní žena – spisovatelka Božena Viková – Kunětická. Do
zemského sněmu však stejně nevstoupila, protože jí místodržitel kníže
František Thun odmítl vydat potřebná osvědčení. KOŘALKA, J. 1996.
Zvolení ženy do českého zemského sněmu roku 1912. In: Documenta
Pragensia XIII. Žena v dějinách Prahy. Scriptorium, Praha. s. 307-319
6
STRÁNSKÁ - ASBOLONOVÁ, O. 1920. Účast ženy na politickém
životě národa. In: Za novou ženu. B. Kočí, Praha. s. 135-137
204
životě společnosti. Existence aktivního a pasivního volebního
práva vytvářela spolu s předcházejícími zkušenostmi z veřejné
činnosti předpoklady pro aktivní vstup žen do tzv. vysoké
politiky. Vstup žen do politiky, jejich postavení a činnost
v různých politických strukturách ovlivňovalo několik faktorů:
(společenské klima, struktura a fungování politického systému,
připravenost žen vstoupit do politiky, individuální předpoklady,
motivace ke vstupu do politiky).
1. Společenské klima
Společenské klima lze - s jistými výhradami - označit za
příznivé. Takové klima nevzniklo naráz, ale formovalo se v delší
historické perspektivě. Prosazení práva žen na vzdělání, na
ekonomickou aktivitu a boj za volební právo představovaly
důležité kroky na cestě ke změně postoje společnosti k ženám.
Prvním příznakem změny byly doplňovací volby do českého
zemského sněmu v roce 1912, v nichž získala mandát spisovatelka
Božena Viková – Kunětická.7
Pozici žen posílila skutečnost, že se během první světové
války dokázaly uplatnit v profesích, které do té doby vykonávali
pouze muži. Poválečný demokratizační proces - zejména
uzákonění aktivního i pasivního volebního práva pro všechny
občany bez rozdílu pohlaví v roce 1920 - umožnil rozšíření
politických aktivit žen. Důležitou roli sehrál rovněž úspěch
socialistických stran – především sociálně demokratické strany –
v prvních poválečných parlamentních volbách. Tato strana jako
jedna z prvních včlenila již před první světovou válkou do svého
programu tzv. ženskou otázku a nabídla ženám místo na svých
volebních kandidátkách.
To ovšem neznamenalo, že zmizely více či méně otevřené
názory volající po vyloučení žen z politického života. Škála
názorů na ženské politické aktivity byla velmi široká; od
tradičních, které argumentovaly, že politika je záležitostí mužů a
ženy do ní nepatří, až k takovým, které a priori neodmítaly vstup
žen do politiky, ale hledaly argumenty, proč se taková činnost
7
Božena Viková – Kunětická (1862 – 1934), spisovatelka, první zvolená
poslankyně českého zemského sněmu a poslankyně československého
Revolučního národního shromáždění (1918 – 1920) za Československou
národní demokracii.
205
vlastně pro ženy nehodí.
Je příznačné, že politické aktivity žen nekritizovali pouze
muži, ale často i samotné ženy. Ženská argumentace vycházela
z obhajoby tradiční ženské role, která je neslučitelná s politickou
činností. Ženy tedy nebyly z politiky pouze vylučovány;
vylučovaly se ještě samy. Političky a aktivistky ženského hnutí,
které veřejně obhajovaly právo žen na politickou činnost, neměly
- na rozdíl od mužů - dostatečné zkušenosti s tím, jak se získává a
udržuje politická moc, nemohly se opřít o větší početní zastoupení
v politických strukturách a především: chyběla jim ženská
solidarita, důležitý předpoklad úspěchu v politickém boji
ovládaném solidárními muži. 8
2. Struktura a fungování politického systému s důrazem
na zákonodárnou moc a politické strany
Dvoukomorové Národní shromáždění tvořily poslanecká
sněmovna a senát. Poslanecká sněmovna měla 300 členů (z toho
13, 10, 10 a 8 žen v 1. až 4. volebním období), senát 150 (z toho
3, 4, 4 a 5 žen v 1. až 4. volebním období). 9 Nejdůležitější část
parlamentní práce probíhala ve výborech a v politických klubech.
Zde se přijímala zásadní rozhodnutí o tom, s jakým stanoviskem
půjdou poslanci a senátoři do pléna svých komor.
Ženy měly zastoupení v různých parlamentních výborech,
největší v méně významných, např. v sociálněpolitickém nebo ve
zdravotním. Ani tady však netvořily většinu členů. Jejich zařazení
zjevně vycházelo z obecného přesvědčení, že pečovatelská role
ženy přímo předurčuje k tomu, aby se věnovaly sociálním a
zdravotním záležitostem. Toto přesvědčení nejspíš sdílely rovněž
samotné poslankyně a senátorky. Svědčí o tom nejen témata, která
předkládaly k jednání, ale zejména argumentace, s níž je
prosazovaly.
Témata většinou souvisela s tradičními ženskými rolemi –
8
Ženské katolické spolky odmítaly účast žen ve vysoké politice
s odůvodněním, že je neslučitelná s jejich mateřskou rolí. Komunistky
byly jako partnerky nepřijatelné pro ostatní ženské spolky
z ideologických důvodů.
9
ZÁDĚRA, V. 1935. Národní shromáždění ve čtvrtém volebním období.
Po parlamentních volbách z 19. května 1935. Nakladatelství Novina,
Praha. s. 76
206
mateřskou a pečovatelskou – a jen zřídka překračovala tento
horizont.10 Poslankyně a senátorky bez ohledu na národnost a
politickou příslušnost akcentovaly mateřství jako nejvýznamnější
roli v životě ženy a usilovaly o větší legislativní ochranu matek a
dětí a o zrovnoprávnění matky s otcem. Předkládaly rovněž další
návrhy, např. na zvýšení pracovněprávní ochrany zaměstnaných
žen. Živě se diskutovalo o dekriminalizaci interrupcí. Tu však
podporovaly – s odkazem na legalizaci umělého přerušení
těhotenství v Sovětském svazu – pouze komunistické poslankyně
a senátorky.
Pokud ženy chtěly prosadit v parlamentě jakýkoliv návrh,
musely pro něj nejdříve získat politický klub, jehož členkami
byly, a také příslušný parlamentní výbor. To jednoznačně
limitovalo jejich možnosti prosazovat ženská témata. Nicméně se
mohly pochlubit alespoň dílčími úspěchy. Podařilo se jim např.
prosadit důslednější ochranu dětí narozených mimo manželství,
která ovšem ještě zdaleka neznamenala jejich zrovnoprávnění
s dětmi narozenými v manželství.
Aktivita poslankyň a senátorek ve výborech a v klubech
byla kvantitativně srovnatelná s aktivitou mužů, zřídka však
dostaly příležitost vystoupit v plénu jako zpravodajky výboru. Ani
v jednom ze čtyř volebních období parlamentu se jim nepodařilo
získat přístup k vedoucím pozicím ve sněmovně či v senátu.
Uvedená fakta naznačují nízkou prestiž jejich politické práce na
parlamentní úrovni.
Pro poslankyně a senátorky měl mandát přesto značný
význam – jak v osobní, tak v pracovní rovině. Ocitly se mezi
elitou společnosti, kam by se většina z nich – vzhledem ke svému
původu a dřívějšímu společenskému postavení – pravděpodobně
nedostala. Vysoká míra prestiže spojená s mandátem umožňovala
političkám prosazovat intenzivněji ženská práva a intervenovat na
úřadech státní správy a samosprávy v záležitostech týkajících se
žen. Poslanecký, respektive senátorský mandát měl tedy pro ženu
větší symbolickou hodnotu než pro muže.
Klíčový prvek politického systému první republiky
představovaly politické strany. Rozhodovaly o podobě volebních
kandidátek a ovlivňovaly činnost poslanců a senátorů. Zásadní
10
Srovnej: Těsnopisecké zprávy Národního shromáždění 1920 – 1938.
Praha 1920 – 1938.
207
politická rozhodnutí se opakovaně přijímala právě na úrovni
politických stran, ačkoliv formálně bylo jednou z ústředních
institucí ústavního systému meziválečného Československa
dvoukomorové Národní shromáždění.
Politické strany
rozhodovaly nejen o nominaci kandidátů na poslance a senátory,
ale prostřednictvím vázaných kandidátních listin do značné míry
ovládaly své zástupce v obou komorách parlamentu
(BROKLOVÁ 1992:82).
Prakticky všechny politické strany měly ve svých
programových dokumentech přijatých během meziválečného
období větší či menší pasáž o tzv. ženské otázce a své ženské
organizace. Důvody, proč podporovaly ženské aktivity, byly
nejméně dva. Ženy představovaly významný voličský potenciál a
ženské organizace při politických stranách vykonávaly práci,
kterou by strany bez nich obtížně zvládaly (např. volební agitace),
a pomáhaly šířit stranický program a ideologii mezi potencionální
voličstvo. Nebylo náhodné, že strany s masovými ženskými
organizacemi (sociální demokracie, lidová strana, agrární strana)
opakovaně vykazovaly dobré volební výsledky.
Ženské organizace byly pro politické strany
nepostradatelné, to se však neprojevovalo ani v počtu žen
zastoupených ve stranických orgánech ani na volebních
kandidátkách. Ženy stále hrály roli jakési ozdoby kandidátek. Na
volitelném místě jedna, maximálně dvě, ostatní – pokud vůbec
kandidovaly – na místech nevolitelných.
Takto postupovaly i strany, které jinak věnovaly
v dobovém kontextu ženské problematice nadstandardní
pozornost (sociální demokracie, národní socialisté). Socialistické
strany měly odlišný okruh voličů i program, ale shodovaly se
v důrazu na některé aspekty tzv. ženské otázky. Obě strany rovněž
se svých programových dokumentech prosazovaly rozšiřování
účasti žen ve veřejném životě, v politické praxi však postupovaly
jinak.
Socialistické strany měly spolu s KSČ po celé
meziválečné období absolutně největší zastoupení žen
v poslanecké sněmovně i v senátu. Odpovídalo to jednak
tradičnímu zájmu těchto stran o tzv. ženskou otázku a jednak
profilu jejich ženských organizací, které dlouhodobě usilovaly o
zastoupení žen na vyšších úrovních politického života. Na
208
kandidátky se přesto dostával omezený okruh žen a ještě menší
byl okruh těch, které ve volbách uspěly.
Nabízejí se tři možné důvody, proč tomu tak bylo.
Politické strany za prvé upřednostňovaly při tvorbě volebních
kandidátek muže a dávaly je na volitelná místa. Za druhé: okruh
vhodných kandidátů byl – vzhledem k bohatším politickým
zkušenostem mužů – širší než okruh vhodných kandidátek (jen
malý počet žen ve srovnání s jejich početním zastoupením ve
společnosti měl zkušenosti s politickou prací). Za třetí: politické
strany dávaly opakovaně příležitost ženám, které již uspěly ve
volebním boji (např. Františka Plamínková, Betty Karpíšková,
Františka Zeminová, Irene Kirpal).
podstatnější roli. Rozhodující byly předchozí zkušenosti z veřejné
a politické práce a loajalita ke straně. Důležitějšími předpoklady
byly sociální původ a rodinné zázemí, neboť ovlivňovaly do
značné míry rozhodování žen o tom, do které strany vstoupit.
Poslankyně a senátorky za socialistické strany a za KSČ
pocházely výhradně z dělnických, respektive středostavovských
rodin
5. Motivace ke vstupu do politiky
Za individuální předpoklady lze považovat sociální
původ, rodinné zázemí, věk a vzdělání. Vzdělání (akademický
titul měla v celém sledovaném období pouze jedna poslankyně)
ani věk (pohyboval se okolo 40 let podobně jako u mužů) nehrály
při rozhodování o zařazení ženy na volební kandidátku
Otázka motivace je velmi složitá; jednou věcí je motivace
zveřejněná, deklarovaná, druhou motivace skutečná, která se
zjišťuje obtížněji. Deklarovanou (u některých jistě i skutečnou)
motivací vstupu do politiky byla snaha prosadit zrovnoprávnění
žen a mužů ve všech oblastech veřejného i soukromého života a
zajistit ženám vyšší stupeň sociální ochrany, dále zkušenosti
s nerespektováním již dosažených ženských práv ze strany státní
moci (rozpor mezi ústavou a zákony, např. mezi ústavou
zakotvující rovnoprávnost mužů a žen a platným občanským
zákoníkem, který tuto změnu vůbec nereflektoval a stále
obsahoval diskriminační ustanovení ve vztahu k ženám) a
v neposlední řadě přesvědčení, že ženy by si měly vzájemně
pomáhat. Skutečnou, avšak nedeklarovanou motivací mohla být
společenská prestiž spojená s mandátem poslance či senátora nebo
možnost vstoupit tam, kam dříve měli přístup jen muži.
Okruh žen, který se prosadil ve vysoké politice, byl
z objektivních i subjektivních důvodů velmi omezený. Ženy
představovaly v poslanecké sněmovně i v senátu - ve srovnání
s muži – početně malou komunitu, navíc rozptýlenou do několika
poslaneckých, respektive senátorských klubů a do vybraných
výborů, a svázanou povinností hlasovat v souladu s rozhodnutím
klubu.
Ženy nezískaly po celé meziválečné období přístup do
elitních pozic ve sněmovně ani v senátu, ačkoliv jejich aktivita
byla srovnatelná s aktivitou mužů a tato místa jim náležela i podle
počtu mandátů. Jejich mandáty měly v parlamentě nižší prestiž
než mandáty poslanců senátorů (jinou otázkou je společenská
prestiž mandátu). Nabízí se tedy (kacířská) otázka, jaký význam
měla činnost malé skupinky žen v parlamentě, zda jejich aktivity
nebyly příliš zatíženy tradičními ženskými rolemi a zda měla
209
210
3. Připravenost žen vstoupit do politiky
Připraveností žen se rozumí předchozí zkušenosti
s veřejnou činností (spolky, boj za volební právo, publikování
v tisku). Ženy, které vstupovaly do vysoké politiky, měly vesměs
dlouholeté zkušenosti z veřejné, resp. politické činnosti, přispívaly
do ženských časopisů a do tiskových orgánů svých stran, některé
z nich se angažovaly v boji za volební právo žen. Pokud měly
zájem a chuť vstoupit do vysoké politiky, jedině tímto způsobem
mohly přesvědčit stranu o svých předpokladech a schopnostech.
Dalším nezbytným předpokladem byla loajalita k vedení strany a
ochota respektovat pravidla hry. Počet žen, které by splňovaly
všechna uvedená kritéria, byl z objektivních (společenské
předsudky, vytváření negativního obrazu ženy – političky - ve
veřejnosti zejména konzervativně orientovaným tiskem, omezený
počet žen s dostatečnými zkušenostmi z veřejné práce) i
subjektivních důvodů (důraz na pracovní kariéru, obtížné sladění
profese a práce v parlamentě, mateřství, ochota respektovat za
všech okolností rozhodnutí strany a vzdát se tak do značné míry
svobody v rozhodování) omezený.
4. Individuální předpoklady
činnost poslankyň a senátorek v takových podmínkách vůbec
nějaký smysl a význam.
Parliament, even though their activity was comparable with
activities of men and such positions should have belonged to them
also according to the number of their mandates. Their mandates
had less prestige than the mandates of the men did.
LITERATURA
BROKLOVÁ, European. 1992. Československá demokracie.
Politický systém ČSR 1918 – 1935. SLON, Praha
KOŘALKA, J. 1996. Zvolení ženy do českého zemského sněmu
roku 1912. In: Documenta Pragensia XIII. Žena v dějinách Prahy.
Scriptorium, Praha
STRÁNSKÁ - ASBOLONOVÁ, O. 1920. Účast ženy
na politickém životě národa. In: Za novou ženu. B. Kočí, Praha
VOŠAHLÍKOVÁ, P. 1993. Česká žena v politické a veřejné
činnosti na přelomu 19. a 20. století. In: Documenta Pragensia
XIII. Žena v dějinách Prahy. Scriptorium, Praha
ZÁDĚRA, V. 1935. Národní shromáždění ve čtvrtém volebním
období. Po parlamentních volbách z 19. května 1935.
Nakladatelství Novina, Praha
ADRESA
PhDr. Dana Musilová, CSc.
Ústav historických věd Pedagogické fakulty
Univerzity Hrades Králové
Víta Nejedlého 573
500 03 Hradec Králové
ČESKÁ REPUBLIKA
[email protected]
SUMMARY
In the interwar period women in the Chamber of Deputies and in
the Senate of the National Assembly – as far as mandates are
concerned – represented a small community which was even
disbanded into several senator and deputy clubs and into selected
committees. Moreover, the parties obliged their deputies and
senators to vote in accordance with resolutions of the clubs.
Activities of women-politicians and women-senators were
comparable with activities of their male political counterparts.
Yet, women worked in parliamentary committees of less
importance, such as in the social and health committee. Such
placement of theirs was derived from the then general conviction
that women are predestined to deal with social and health issues.
This is also linked to the scheme of topics which womenpoliticians pushed through and which reflected mainly the
traditional female role model. For the whole interwar period
women did not get an approach to the first-rate positions of
211
212
FEMINISTICKÉ HNUTIE V ANGLOSASKÝCH KRAJINÁCH
Drahomíra Ondrová 1
Resume
Príspevok je zameraný na analýzu feministického hnutia, v ktorom je
možné identifikovať niekoľko smerov: liberálny feminizmus,
socialistický feminizmus, radikálny feminizmus, postmoderný
feminizmus. V ďalšej časti príspevku autorka rozoberá participáciu
britských a amerických žien na verejnom a v politickom živote štátu.
Kľúčové slová
feminizmus, verejno-politický život, súkromný život amerických
a britských žien
”Women have served all the centuries
as looking –glasses possessing the magic
and delicious power of reflecting the
figure of a man at twice its natural size”2
Feminizmus
v širšom
slova
zmysle
možno
charakterizovať ako politickú teóriu, ktorá hlása ekonomickú
a sociálnu rovnosť pohlaví, v protiklade k patriarchizmu, t.j.
sociálnemu stavu, keď sa v spoločnosti presadzuje asymetrická,
hierarchická a špecificky násilná forma vzťahu medzi pohlaviami.
Povedané slovami Roberta K. Barnharta feminizmus je
”a doctrine that favors more rights and activities for women in
their economic, social, political and private lives, it is a movement
to secure these rights and the qualities of females”3; podobne je
definovaný pojem feminizmu v encyklopedickom slovníku
Longmans English Larousse ako. ”the policy practice or advocacy
1
PhDr.Drahomíra Ondrová, CSc. pôsobí na Katedre medzinárodnej
komunikácie na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov
UMB v Banskej Bystrici, SR. e-mail: [email protected]
2
WOOLF, V. 1928. A Roon of One´s Own. Penguin Books, London,
s.37
3
BARNHART, R. K., The World Book Dictionary, s. 784
213
of political, economic and social equality for women”4 .
V súčasnosti sa feminizmus považuje za jedno z troch
najväčších hnutí dnešného Západu spolu s ekologickým
a mierovým hnutím. Feminizmus zahrňuje filozofické a sociálnopolitické teórie o sociálnej rovnosti žien s mužmi. Cieľom tohto
hnutia je zviditeľniť špecifickosť ženskej perspektívy a ženského
prístupu
k riešeniu problémov
minulosti i prítomnosti.
Organizáciou, ktorá medzinárodne podporuje rozvoj feministickej
filozofie a rozpracováva jej teoretický základ je Medzinárodná
asociácia filozofiek (International Association of Philosophers).
V celosvetovom feministickom hnutí je evidentných
niekoľko smerov:
1. liberálny feminizmus má korene v klasickom
liberálnom myslení a zdôrazňuje myšlienku slobody pre všetkých
jednotlivcov spoločnosti, podporuje vytváranie rovnakých
možností pre rozvoj ich talentu a záujmov. Zastáva názor, že ženy
majú mať rovnaké práva a možnosti ako muži, snaží sa o
eliminovanie predsudkov a diskriminácie voči ženám, podporuje
slobodné rozhodovanie žien v oblasti sexuálneho života.
Liberalizmus rešpektuje rodinu ako základnú sociálnu
a spoločenskú inštitúciu, ale zároveň podporuje akcie žien na ich
plné uplatnenie sa v spoločenskom živote, preto presadzuje
a podporuje možnosť materskej dovolenky pre zamestnané ženy,
dostupnosť a dostatok sociálnych zariadení pre deti, zvýšenú
starostlivosť o matku a dieťa. Liberálny feminizmus je
z historického pohľadu najstarší a úzko súvisí s bojom žien za
volebné právo, za rovnakú ochranu pred zákonom a s vytvorením
rovnakých sociálno – spoločenských možností, aké mali muži.
2. socialistický feminizmus sa vyvinul zo základného
marxistického učenia K.Marxa a F.Engelsa. Vychádza
z presvedčenia, že ženy budú rovné s mužmi iba vtedy, keď sa
odstráni súkromné vlastníctvo a rodinné vzťahy, ktoré z neho
plynú. Kľúčom k dosiahnutiu tohto cieľa je socialistická revolúcia
a odstránenie sociálnych rozdielov medzi ľuďmi.
3. radikálny feminizmus proklamuje úplnú slobodu,
individualizmus a právo ženy rozhodovať o svojom tele.
Podporuje túžbu žien presadiť sa mimo rodiny a domova, zo žien
4
Longman English Larouse. The New Encyclopaedia Dictionary. 1973.
London, s. 403
214
v domácnosti sa stávajú feministky, chcú sa presadiť v oblasti
verejnej sféry a naplniť tak svoje ambície v práci.
4. postmoderný feminizmus veľkým pojmom
postmoderny je dekonštrukcia, zavádza sa pojem gender (rod).
Gender (rod) sa síce viaže na biologicky dané pohlavie (sex),
znamená však aj kultúrou formovanú skupinu vlastností, spojenú
s obrazom ženy a muža. Teda, ako hovorí Simone de Beauvoirová
“Ženou sa žena nerodí, ženou sa žena stáva”5. Postmoderný
feminizmus v anglo-americkom prostredí je za úplne oslobodenie
od tradičného spoločenského typu, ktorý je založený na tradičnej
rodine, je za tzv. ”a gender free society”, t.j. za spoločnosť, ktorá
nerozdeľuje svet na ženský a mužský protipól, znamená to, že
človek – ľudská bytosť, to sú najmenej dvaja – žena a muž.
Postmoderné feministky označujú vedu a poznanie za
“mužské”, pretože v nich nebol zohľadnený ženský pohľad na
svet. Kreujú sa nové inštitúcie zamerané výlučne na ženský
princíp, tzv. ”Women Studies, alebo Gender Studies”. Čelnými
predstaviteľkami feministiek rovnosti sú Camille Pagliaová
a Christina Hoff Sommersová.
Feministické hnutie v USA
I. Prvá vlna feministického hnutia v USA začína v roku
1890 súbežne s prejavom verejného odporu voči otroctvu. Podľa
Johna J. Macionisa ”The ideology of sexism justifies male
dominance, just as rasism suppports racial dominance”6.
Čelnými predstaviteľkami feministického hnutia žien,
ktoré nachádza svoju paralelu s bojom afro-američanov za
rovnoprávnosť a slobodu boli aktivistky Elizabeth Cady Stanton
a Lucretia Mott. Boli predstaviteľkami liberálneho feministického
hnutia a ich prvoradým cieľom bolo získanie všeobecného
volebného práva, ktoré bolo americkým ženám po prvýkrát
umožnené v roku 1920, zatiaľ čo ostatné znevýhodnenia sociálnospoločenského postavenia žien naďalej pretrvávali v americkej
spoločnosti, a to aj napriek dodatku v Americkej ústave, ktorý
5
MINAROVIČOVÁ, K. Upratovanie v pojmoch feministických.
Mikroskop XX, 6.1.2001. www.inzine.sk, s.3
6
MACIONIS, J. J. 1992. Society – The Basic. Prentice Hall, New Jersey,
s.254
215
garantuje rovnaké práva aj pre ženy: ”Equality of rights under the
Law shall not be denied or abridged by the United States or any
state on account of sex” (US Constitution)
II. Druhá vlna feministického hnutia USA začína v 60tych rokoch 20.storočnia a pretrváva do dnešných dní.
Feminizmus nadobúda nový kvalitatívny rozmer a nesie sa
v znamení nespokojnosti a kritiky s pretrvávajúcim stavom
v americkej spoločnosti. Dnešné americké feministické hnutie
požaduje:
1) uznať rovnocennosť a ľudskú dôstojnosť obidvoch pohlaví
bez rozdielu rasovej príslušnosti,
2) presadzovať rovnocenné spoločenské postavenie žien
v americkej spoločnosti,
3) umožniť rovnosť spoločenského uplatnenia obidvoch pohlaví,
t.j.
rovnocenný
prístup,
k vzdelaniu,
zamestnaniu
a odmeňovaniu za rovnakú odvodenú prácu,
4) eliminovanie a odstránenie sexuálneho obťažovania a násilia
voči ženám, vrátane domáceho týrania, zákazu pornografie,
ktorá hrubým spôsobom degraduje ľudskú dôstojnosť žien
5) autonómnosť
a nezávislosť
v oblasti
sexuálneho
a reprodukčného života žien.
Americké ženy vo verejno-politickom živote
V minulom storočí žena nebola zvolená na žiadny
dôležitý spoločenský post. Ženy získali volebné právo v Kanade
v roku 1917 a v USA až v roku 1920, hoci niektoré ženy
kandidovali vo voľbách už oveľa skôr ako bolo ustanovené
volebné právo pre ženy, napr. Viktória Woodhull v roku 1872
kandidovala za politickú stranu The Equal Rights Party na
funkciu prezidenta. V čase volieb strávila deň v newyorskej
mestskej väznici.
Dnes niekoľko tisíc žien zaujíma posty starostov miest na
celom území USA, ako aj dôležité miesta vo federálnej vláde.
V súčasnosti sú evidované zástupkyne žien na najvyšších
štátnických miestach, napríklad v roku 1992 v Snemovni
reprezentantov tvorili ženy 11%, v roku 1992 54 žien zaujalo
miesta v Kongrese. Vôbec prvou ženou zvolenou do Snemovne
reprezentantov bola Jeannette Ronkin z Montany v roku 1917.
Prvou ženou, ktorá sa uchádzala o post vice–prezidenta
216
bola Lena Jones Spring v roku 1929. Prvou ženou v Senáte bola
Hattie Caraway v roku 1931. V roku 1932 Frances Perkins bola
nominovaná do prezidentského Kabinetu.
Prvou afroameričankou na prezidentskej nominačnej
listine bola Shirley Chisholm v roku 1972. Až v roku 1981 bola
žena menovaná do najvyššieho súdu USA, bola ňou Sandra Day
O´Connor. Prvou úspešne nominovanou ženou na post vice–
prezidenta bola Geraldine Ferraro v roku 1984.
Verejno – súkromný život amerických žien
Polarizujúce tendencie v americkej spoločnosti sú ešte
stále evidentné a v mnohých ohľadoch značne živé a rozšírené,
i keď podľa najnovších prieskumov je evidentný značný posun od
tradičného striktného patriarchiálneho chápania postavenia žien
smerom k väčšej tolerancie a väčšej akceptácii vo verejnom živote
spoločnosti, ako aj rovnoprávneho partnerstva v súkromnom
živote. Tento trend je evidentný predovšetkým u reprezentantov
mladšej generácie.
Dnes sa stáva bežným javom zamestnanosť žien a matiek,
i keď na najprestížnejších a najlepšie platených miestach stále
prevládajú muži. Iba niekoľko pár žien sa objavuje na
vrcholových miestach top exekutívy a manažmentu najvyšších
amerických spoločností a korporácií.
Napriek pozitívnym trendom v spoločnosti stále ešte
prevláda všeobecný názor, že zamestnané majú byť len ženy
slobodné a bezdetné. Vybavenosť sociálnymi zariadeniami,
napriek vyspelosti americkej spoločnosti je veľmi nedostačujúca
a pomerne na nízkej úrovni.
Feministické hnutie vo Veľkej Británii
Verejno – politický život Britských žien
Veľká Británia je jednou z prvých Európskych krajín,
ktorá nominovala do funkcie predsedu vlády práve ženu (M.
Thatcher – konzervatívna strana) a má prvú ženu, ktorá viedla
zasadnutia Dolnej snemovne britského parlamentu ( Harvie
Anderson – konzervatívna strana)7
7
Harvie Anderson nastúpila do funkcie “Speakera” 2. júla 1970.
217
Margaret Thatcher sa stala premiérkou po víťazstve
konzervatívnej strany vo všeobecných voľbách v roku 1979. Od
februára 1975 viedla konzervatívnu stranu a na poste predsedu
britskej vlády zotrvala 11 rokov, je to najdlhšie funkčné obdobie
na premierskom poste v 20.storočí.
Druhou významnou ženou, ktorá bola zvolená na post
predsedu Dolnej snemovne bola predstaviteľka labouristickej
strany Betty Boothroyd. Do funkcie nastúpila 27. apríla 1992 po
víťazstve labouristickej strany po víťazných voľbách labouristov
v roku 1971.
Vo verejno – politickom živote Británia zaujíma popredné
miesto v zastúpení žien, nadväzujúc a pokračujúc v tradíciách,
ktoré siahajú hlboko do keltských a anglo – saských čias, neskôr
posilnené liberálnym politickým a filozofickým myslením Johna
Stuarta Milla a Johna Locka.
V porovnaní s ostatnými európskymi krajinami má
Británia pomerne lepšie zastúpenie žien v Dolnej snemovni
britského parlamentu. Po všeobecných voľbách v júni 2001 sa do
Dolnej snemovne dostalo 118 žien, z celkového počtu 659
poslancov je to 18%. Najsilnejšie zastúpenie žien je
z labouristickej strany (95), na druhom mieste je konzervatívna
strana (14), tretie miesto zaujímajú liberáli s počtom 5. Prvou
ženou poslankyňou za Severné Írsko bola Bernadette Devlin
v roku 1969.
V súčasnosti na ministerských postoch je v Británií 35
žien. Prvou ženou na ministerskom poste bola zástupkyňa
labouristickej strany Margaret Bondfield. V roku 1929 bola
menovaná na post ministersky práce, stala sa aj prvou členkou
britského kabinetu.
Dnes temer všetky britské verejno – právne inštitúcie
poskytujú svoj priestor ženám, jednou z posledných bola
anglikánska cirkev, ktorá po dlhoročných diskusiách sprístupnila
v roku 1993 ženám možnosť vykonávať knažské povolanie.
Dodnes však ostávajú uzavreté pre ženy, Oxfordský
a Cambridgský klub. Sú to asociácie absolventov prominentných
britských univerzít, ktoré tvoria súčasť tzv. “britského
establishmentu”, t.j. nepísaného zákona v obsadzovaní najvyšších
spoločenských, vládnych, diplomatických a cirkevných postov
britskej spoločnosti, z ktorých sú ženy ešte stále viac – menej
218
vylúčené.
Vo verejnom živote anglických žien sa oficiálne
neuznávajú a nepriznávajú rozdiely na základe pohlavia, no
neoficiálne stále tieto rozdiely existujú a pretrvávajú, a to najmä
v oblasti zamestnanosti žien, napriek prijatiu Antidiskriminačného
zákona z roku 1975, ktorý sa týka predovšetkým sféry
zamestnania žien. Aj dnes je väčšina žien zamestnaná len na
čiastočný úväzok a často za podstatne nižší plat ako ich kolegovia,
napríklad podľa štatistík z roku 1993 bol plat žien v tom istom
zamestnaní až o 50% nižší ako u mužov. Aj dnes celá
starostlivosť o rodinu a dieťa je stále vo väčšine prípadov
výsostne doménou a povinnosťou žien, i keď dnešní anglickí muži
sa viac podieľajú na prácach v domácnosti než ich predchodcovia
v minulosti.
Súkromný život britských žien
Najviac predsudkov a stereotypov stále pretrváva
v súkromnom živote britských žien, paradoxne oveľa viac
a v ostrejšej miere než v iných krajinách EU. Dotýka sa to hlavne
spoločenských zvyklostí a spoločenského správania, ktoré majú
svoje korene hlboko v britských spoločenských zvyklostiach
a tradíciách, v tzv. “manierizme”, t.j. britskom kóde
spoločenského správania sa.
Podľa posledných štatistík v spoločenskom rebríčku
jednotlivých spoločenských tried najväčšie predsudky dominujú
u príslušníkov najnižšej a najvyššej spoločenskej vrstvy.
Najmenej sú evidentné u príslušníkov strednej vrstvy.
MINAROVIČOVÁ, K. Upratovanie v pojmoch feministických.
Mikroskop XX, 6.1.2001. www.inzine.sk
WOOLF, V. 1928. A Roon of One´s Own. Penguin Books,
London
SUMMARY
The presented paper ”Feminism in Anglo-Saxon Countries” is
divided into three main parts. The first part deals with the idea of
feminism and its division into liberal, socialist, radical and
postmodern characteristics. The second part is aimed at the waves
of feminism in the USA and the last one concentrates at the public
– private dichotomy of the British society. Finally, we can say,
that despite tremendous efforts and steady gains, women are still
largely unrepresented in government and high – top level
institutions in both countries.
ADRESA
PhDr. Drahomíra Ondrová, CSc.
Katedra medzinárodnej komunikácie
FPVaMV UMB
Kuzmányho 1
974 01 Banská Bystrica
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
LITERATÚRA
BARNHART, R. 1995. The World Book Dictionary. World Book,
Inc. Chicago.
Longman English Larouse. The New Encyclopaedia Dictionary.
1973. London
MACIONIS, J. J. 1992. Society – The Basic. Prentice Hall, New
Jersey
McDOWALL, D. 1995. An Illustrated History of Britain.
Longman, England
219
220
GENDER A POLITICKÁ ČINNOST
Antonín Staněk 1
Resume
Příspěvek se zaměřil na analýzu statistických údajů o zastoupení žen na
volebních listinách při volbách do zastupitelstev obcí, krajů, obou komor
Parlament ČR a Evropského parlamentu a o zastoupení žen na dobře
placených místech ve státní správě.
Klíčová slova
gender, feministická politická teorie, volby
Souhlasím s názorem, na který již mnohokrát poukázali
sociologové, že mluvíme-li o politice, mluvíme v podstatě o moci
(RENZETTI 2003:380). Na potřebu rozlišovat dvě základní pojetí
politické vědy – politická věda jako věda o státu a politická věda
jako věda o moci – poukazoval i M. Duverger. Především s tím
druhým, širším, se ke konci 20. století ztotožnili všichni významní
politologové. Dalo by se tak říci, že vymezení předmětu politické
vědy nám nebude dělat žádné problémy, ale opak je pravdou.
Pojetí politické vědy jako vědy o autoritě, o vládách, o moci má
své kritiky. K těm nejvýraznějším se řadí stoupenci přístupu, který
prosazuje tzv. feministická politická teorie (ŘÍCHOVÁ 2002:18).
Feministická politická teorie, jak ji vymezuje B. Říchová,
je bezesporu tou nejoriginálnější teorií. Zjednodušeně se dá říci,
že všechny její analýzy vycházejí z názoru, že jak spravedlnost,
tak moc, tak i pohled na politiku jako smlouvu mezi vládci a
ovládanými – jednoznačně odrážejí zkušenosti mužů, tedy že
poskytují jednoznačně maskulinní interpretaci moci.
A právě rozdílem v účasti na politické moci z hlediska
příslušnosti k pohlaví - se bude zabývat i tento příspěvek,
především pak srovnáním úspěšnosti mužů a žen při získávání
úřadů veřejné správy a dosahování do politických funkcí.
Pokusím se podložit, či naopak vyvrátit tvrzení uveřejněné na
1
Mgr. Antonín Staněk pôsobí na Katedre společenských věd
Pedagogické fakulty Univerzity Palackého v Olomouci, ČR. e-mail:
[email protected]
221
webových stránkách, které se problematice zastoupení žen
v politice intenzivně věnují. Budu vycházet ze statistických údajů
Českého statistického úřadu (ČSÚ), které jsou dostupné na
webových stránkách. Zaměřím se na složení volebních listin pro
zatím poslední volby do Poslanecké sněmovny Parlamentu České
republiky (PS P ČR) v roce 2002 a na aktuální složení PS P ČR
tak jak je uvedeno na webových stránkách ČSÚ.
Podrobně se zaměřím na jednotlivé senátní volby od
historicky prvních voleb v roce 1996 až po doposud poslední
řádné volby jedné třetiny senátorů v roce 2002. Neopomenu ani
pohled na kandidáty pro volby do zastupitelstev obcí a krajů a
opět podrobněji se zaměřím na složení volebních listin pro
historicky první volby do Evropského parlamentu, které se budou
konat v červnu 2004.
V závěru se pak ještě zmíním o obsazení dobře placených
a prestižních míst ve státní správě.
Obecní a krajská zastupitelstva
Při volbách do zastupitelstev v obcích kandidovalo na
kandidátních listinách celkem 193 628 kandidátů a z toho bylo 53
634 žen, což představuje 27,7%. Průměrný věk kandidujících žen
byl 44,73 roku. Nejvýraznější zastoupení měly ženy kandidátky
ve věkové hranici 45 – 49 let, celkem 7940 kandidujících žen
(4,10%).
Při volbách do krajských zastupitelstev pak na
kandidátních listinách kandidovalo celkem 7725 kandidátů a
z toho bylo 1689 žen, což představuje 21,87%. Také v těchto
volbách byl průměrný věk kandidujících žen nad čtyřicítkou –
46,26 roku. Podobně jako voleb do obecních zastupitelstev byla
nejsilnější volební skupinou skupina žen ve věkovém rozmezí 30
– 49 let, celkem jich v této věkové hranici kandidovalo 773, což
představuje 10,01%. Zajímavá je i skutečnost že jen těsně za touto
skupinou byla skupina žen ve věkové hranici 50 a více, těch
kandidovalo 709, tedy 9,18%.
Ze statistických údajů ČSÚ sice jednoznačně nevyplývá,
na jakých místech volebních listin byly ženy umisťovány, zda na
místech volitelných, či nevolitelných a nevyplývá ani jejich
volební úspěšnost či neúspěšnost. Můžeme však konstatovat, že
zastoupení žen bylo pro oboje volby poměrně reprezentativní, což
222
jak uvidíme u významnějších voleb, nebude vždy pravdou.
Ze statistických údajů také vyplývá, že spíše jsou na
volebních listinách ženy starší, které mají pro veřejnou
angažovanost již vytvořené rodinné zázemí, nebo jsou jinak na
rodině a dalších povinnostech spojených například s výchovou
dětí nezávislé.
Poslanecká sněmovna Parlamentu České republiky
Zatím poslední řádné volby do PS P ČR se uskutečnily
v roce 2002. Na volebních listinách se objevilo celkem 6 068
kandidátů a z toho bylo 1 596 žen, což představuje 26,31%.
Průměrný věk kandidujícíh žen byl 43,48 roku. Pokud jde o
nejsilnější věkové kategorie pak obdobně jako u voleb do
obecních a krajských zastupitelstev byla nejsilněji zastoupena
věková hranice 30 – 49 let. V absolutních číslech to představovalo
730 kandidujících žen (12,03%).
Protože složení PS P ČR je poměrně stabilní můžeme se
podívat i na úspěšnost žen kandidátek. V současné chvíli zasedá
v dolní komoře Parlamentu České republiky v Poslanecké
sněmovně v souladu s Ústavou ČR 200 poslanců. Z toho je jen
332 žen (16,5%).
Pokud jde o příslušnost k politickým stranám, pak nejvíce
žen má poslanecký klub KSČM – celkem 11 žen, dále klub ČSSD
– celkem 10 žen, dále ODS – 8 žen, US-DEU3 – 2 ženy a KDU –
ČSL také dvě ženy poslankyně.
Senát Parlamentu České republiky
Od historicky prvních voleb do Senátu Parlamentu České
republiky4 v roce 1996 uplyne letos 8 let. Celkové platné složení
2
Tento údaj ještě počítá s Hanou Marvanovou z US – DEU jako
poslankyní, v roce 2003 byla nahrazena svým kolegou.
3
Tento údaj ještě počítá s Hanou Marvanovou z US – DEU jako
poslankyní, v roce 2003 byla nahrazena svým kolegou.
4
Parlament České republiky je složen ze dvou komor – Poslanecké
sněmovny a Senátu. Senát má 81 senátorů, kteří jsou voleni na dobu šesti
let. Každé dva roky se volí třetina senátorů – tj. 27. Jen v historicky
prvních volbách do Senátu v 1996 byla zvolena celá komora najednou
s tím, že třetina senátorů byla zvolena na dva, druhá třetina senátorů byla
zvolena na čtyři a třetí třetina senátorů byla zvolena na 6 let.
223
horní komory Parlamentu České republiky v květnu 2004 je
takové, že z celkového počtu 81 senátorů je 72 mužů ( 88,89%) a
9 žen (11,11%). V roce 1998 byly z 26 volených senátorů zvoleny
2 ženy (7,69%) doc. MUDr. Jaroslava Moserová, DrSc.5 a MUDr.
Zuzana Roithová, MBA6 . Z 27 senátorů volených v roce 2000
byly zvoleny 4 ženy (14,81%) Ing.arch. Daniela Filipová7, RNDr.
Alena Palečková8, Mgr. Soňa Paukrová9 a Ing. Helena
Rögnerová10. Z 26 senátorů volených v roce 2002 byly zvoleny 3
ženy (11,53%) RNDr. Jitka Seitlová11, Ing. Václava Domšová 12 a
PaedDr. Alena Gajdůšková13. Zatím poslední volby14 proběhly
v roce 2003 a v nich se volili pouze dva senátoři. V těchto volbách
neuspěla žádná žena.
Pokud jde o příslušnost k politickým stranám, pak
nejúspěšnější ženské zastoupení mají bezpartijní členové, ti mají
v Senátu Parlamentu České republiky 4 ženy (44,44%), dále ODS,
která má 2 ženy (22,22%) a následují politické strany ČSSD,
KDU-ČSL a ODA, které mají každá po jedné ženě (11,11%)
v horní komoře Parlamentu ČR.
Když byl v roce 1996 poprvé zvolen celý Senát
Parlamentu České republiky, pak v něm zasedalo z 81 senátorů 9
5
Jaroslava Moserová byla v době své volby členkou ODA a kandidovala
na kandidátní listině 4KOALICE. Při prezidentské volbě v roce 2003
byla oficiální kandidátkou vládní koalice na funkci prezidenta ČR.
6
Zuzana Roithová byla v době své volby členkou KDU-ČSL a
kandidovala na kandidátní listině 4KOALICE.
7
Daniela Filipová byla v době své volby členkou ODS a kandidovala za
ODS.
8
Alena Palečková byla v době své volby členkou ODS a kandidovala za
ODS.
9
Soňa Paukrová byla v době své volby bezpartijní a kandidovala na
kandidátní listině 4KOALICE.
10
Helena Rögnerová byla v době své volby bezpartijní a kandidovala na
kandidátní listině 4KOALICE.
11
Jitka Seitlová byla v době své volby bezpartijní a kandidovala na
kandidátní listině NEZÁVISLÍ.
12
Václava Domšová byla v době své volby bezpartijní a kandidovala na
kandidátní listině Sdružení Nezávislých kandidátů.
13
Alena Gajdůšková byla v době své volby členkou ČSSD a kandidovala
za ČSSD.
14
Nešlo o řádné ale pouze doplňující volby.
224
žen (11,11%).
Ze všech výše uvedených čísel je patrné, že průměrný
počet žen v Horní komoře parlamentu se pohybuje kole m11%.
Úspěšnost žen kandidátek v senátních volbách můžeme
vidět v následující tabulce.
Zvolené ženy
Volební rok15 Kandidující ženy
(celkový počet kandidujících) (voleno senátorů)16
1996
59 (568)
9 (81)
1998
12 (137)
3 (27)
2000
26 (160)
4 (27)
2002
26 (168)
3 (27)
V tabulce můžeme vidět, že po relativně malém počtu
kandidujících žen v roce 1998 se počet žen, které usilovaly o to
usednout do senátorských lavic stoupl a ustálil se na počtu 26.
Z tabulky je také možno vyčíst relativně malou úspěšnost žen při
přímé volbě.
Evropský parlament
Poslední velké volby, které otvírají cestu do vysoké
politiky českým občanům a mezi nimi i ženám jsou volby do
Evropského parlamentu, které se uskuteční v červnu 2004. Do
těchto voleb předložilo své kandidátní listiny celkem 32
politických stran a uskupení a je na nich 808 kandidátů. Z nich je
celkem 205 žen (25,37%). Je velmi zajímavé sledovat, jak
výrazné zastoupení mají ženy na kandidátních listinách
jednotlivých politických stran. Nejvýrazněji jsou ženy zastoupeny
na kandidátních listinách Humanistické aliance 68,75% a Strany
zelených 50,01%. Více než 40% zastoupení mají 3 politické
strany – Strana zdravého rozumu, Konzervativní strana a Strana
pro otevřenou společnost. Velmi významné zastoupení 37,5% žen
na kandidátní listině má Masarykova demokratická strana.
Naopak výrazně slabé zastoupení žen na kandidátních
15
V roce 1996 se volil celý Senát Parlamentu ČR tedy 81 senátor,
v následujících letech vždy jen jedna třetina tedy 27, a proto je i méně
kandidátů a tedy i kandidujících žen.
16
Doplňující volby za odstoupivší zemřelé senátory jsou zařazeny do
příslušného řádného volebního roku.
225
listinách mají strany Za zájmy Moravy ve sjednocené Evropě
(6,9%), Sdružení nestraníků (9,38%) a Balbínova poetická strana
má na své volební listině tři kandidáty, z toho ani jednu ženu.
Pokud jde o současné parlamentní strany, pak u nich je
zastoupení žen na volebních listinách vcelku průměrné,
nejvýraznější zastoupení má KDU-ČSL kandiduje 8 žen (25,00%)
a dále pak Česká strana sociálně demokratická kandiduje 6 žen
(18,76%), Komunistická strany Čech a Moravy kandiduje 6 žen
(18,76%), Občanská demokratická strana 4 ženy (12,5%).
Pokud jde o průměrný věk kandidujících žen, pak se opět
tradičně pohybuje na úrovni 41,63 roku a nejsilnější zastoupení je
ve věkovém rozmezí 30 – 49 let, je to 96 kandidujících žen
(11,88%). Ve srovnání s ostatními volbami mají mladé ženy ve
věku od 21 do 29 let poměrně silné zastoupení – 45 kandidátek
(5,57%). Jen o něco lépe jsou na tom ženy ve věkovém rozmezí
50 a více let – 64 kandidátek (7,92%).
Je více méně jasné, že všechna tato čísla nevypovídají nic
o volitelnosti žen na jednotlivých kandidátních listinách.
Vypovídají však o tom, že právo být volen nabývá v České
republice mezi ženami stále větší význam. Jak se však bude
ženám dařit v náročné konkurenci takové mužské přesily je
otázka. Vždyť prosadit se mezi euro-poslance bude náročné a pro
ženy o to víc, že v českém politickém prostředí je více než běžné
moudro, které se dá interpretovat jako “ženy do politiky nepatří”.
Například ženy na kandidátní listině ČSSD mají téměř nulovou
volitelnost17 a na jiných kandidátních listinách významnějších
politických stran to není o mnoho lepší. Jako volební jedničku má
KDU – ČSL Zuzanu Roithovou. Budou-li se ženy chtít prosadit,
nezbývá jim v mnohém nic jiného, než bojovat o tzv. preferenční
hlasy, ale podle aktuálních propočtů volitelnosti zbývají
neparlamentním stranám tak čtyři volná křesla, včetně těch, o
která bude bojovat Strana zelených. Pokud by tyto starny
neuspěly, přerozdělí se křesla mezi strany úspěšné a těm se
zvedne počet případných získaných křesel o jedno až dvě, avšak
ani na těchto místech nenalezneme u parlamentních stran ženy.
Pokud jde o jiná prestižní místa, pak přesto že se český
stát zavázal různými úmluvami, respektovat rovné příležitosti
17
Tento neslavný osud potkal i předsedkyni Rady vlády pro rovné
příležitosti Annu Čurdovou.
226
mezi ženami a muži, je realita zcela jiná. Ani stát jako
zaměstnavatel o vyrovnávání nerovného postavení žen neusiluje.
Po odchodu ministryně zdravotnictví Marie Součkové
z vlády ČR má nyní tato koaliční vláda 17 členů, z toho 1 ženu18,
což představuje 5,88%. Na postech náměstkyň ministrů je z 92
zaměstnanců 15 žen (11,8%), přičemž vedení takových
ministerstev jako Ministerstva průmyslu a obchodu, Ministerstva
zahraničí, Ministerstva zemědělství, Ministerstva školství,
mládeže a tělovýchovy a Ministerstva obrany jsou ryze mužská.
Dá se tedy říci, že účast žen na rozhodovacích procesech
v české politice a na dobře placených místech v českém státě se
v roce 2004 nezlepšuje, ale spíše ještě klesá. Přitom právě ženy by
mohly vnést do rozhodovacích procesů a řízení ministerstev zcela
nové pohledy. Nejvýraznější šancí jsou v nejbližší době volby do
Evropského parlamentu a podzimní volby do krajských
zastupitelstev. Bez šancí by ženy neměly zůstat ani ve volbách
jedné třetiny Senátu Parlamentu České republiky.
Záměrem tohoto příspěvku bylo ukázat na vybraných
statistických datech přetrvávající rozdíl v zastoupení českých žen
v politických rozhodovacích procesech. Viděli jsme, že zdrojem
nerovného postavení je již malé zastoupení žen ve vlastním
výběrovém řízení – na volebních listinách. Dříve to mělo své
zdůvodnění – např. boží vůlí nebo jako přirozený řád věci, ale
dnes jsme podstatně a tuto skutečnost bychom měli být schopni
překonat.
SUMMARY
The contribution focuses on an analysis of statistical data on the
representation of women in the lists of candidates in elections for
local and regional authorities, both the chambers of the Parliament
of the Czech Republic and the European Parliament, and on the
representation of women on the well-paid jobs in the government
administration
ADRESA
Mgr. Antonín STANĚK
Katedra společenských věd
Pedagogická fakulta Univerzity Palackého
Žižkovo náměstí 5
771 40 Olomouc
ČESKÁ REPUBLIKA
[email protected]
LITERATURA
DAVID, R. 1997. Ústava České republiky Listina základních práv
a svobod. Nakladatelství Olomouc, Olomouc
KOLÁŘOVÁ, L. Do Evropy bez českých žen? In.: Literární
noviny, Příloha Občanské noviny, 7. března 2004, 1
RENZETTI, C. M. 2003. Ženy, muži a společnost. Nakladatelství
Karolinum, Praha
ŘÍCHOVÁ, B. 2002. Úvod do současné politologie. Portál, Praha
18
Ministryně školství, mládeže a tělovýchovy Petra Buzková.
227
228
FEMINISTICKÁ PARADIGMA KULTÚR
Marta Zágoršeková 1
Resume
Príspevok je analýzou problému o pôvode feministickej paradigmy.
Autorka ponúka viaceré možnosti – vznik feministickej paradigmy
možno hľadať v starých kultúrach, na kultúrnej križovatke 60-tych rokov
alebo v iných obdobiach, v ktorých dochádza k zmene interpretácie
danej kultúry. K všetkým možnostiam zaujíma autorka kriticky
formulovaný prístup.
Kľúčové slová
feministická paradigma, interpretácia kultúr, ženský fenomén, kultúrna
entita
Keďže sa nepokladám za odborníčku na feminizmus,
zaumienila som si, že v tomto príspevku preskúmam či existuje
a aká je, feministická paradigma interpretácií kultúr. Inšpirovali
ma k tomu aj študentky našej fakulty, T. Petrányiová, P.Ťažárová,
N. Struhárová, ktoré sa vo svojich seminárnych prácach zaoberali
danou problematikou. Môj príspevok nadväzuje aj na našu
spoločnú komunikáciu na seminároch.
Prvá otázka, ktorú musíme objasniť je otázka, či je
oprávnené hovoriť o feministickej paradigme v interpretáciách
kultúr? Druhou otázkou, ktorá vyplýva z prvej je otázka podstaty
tejto paradigmy. Prv, než sa pustíme do skúmania našej témy,
musíme si uvedomiť riziká dosť rozšíreného fenoménu. Často sa
totiž stáva, že odborné témy pod vplyvom určitých populárnovedeckých módnych vĺn získajú až príliš široké extrapolácie
v dôsledku čoho aj odborná verejnosť akceptuje ich oprávnenosť
bez toho, aby sa jasne prezentovali objektívne vedecké znaky
týchto “módnych” alebo nových tém výskumu. Ak sa o nejakej
1
Doc.PhDr.Marta Zágoršeková,CSc. pôsobí na Katedre medzinárodných
vz ahov a diplomacie na Fakulte politických vied a medzinárodných
vz ahov UMB v Banskej Bystrici, SR. e-mail:
[email protected]
229
novej vlne módnych tém často hovorí, to ešte neznamená, že
skutočne jestvuje. Veď o koľkých “veciach” sa už “hovorí”
niekoľko tisíc rokov, a predsa v skutočnosti nejestvujú?! Dokonca
za vymyslené a nejestvujúce predstavy sa v dejinách prelialo
a stále prelieva viac ľudskej krvi ako za skutočné veci.
Takže, skúmanie tejto problematiky som začala otázkami:
1. Sú mýtus a teória dve odlišné textové entity?
2. Je mýtus výpoveď o tom, čo nevieme dokázať?
3. Au contraire: Je teória výpoveď na základe dôkazov?
Vychádzala som pritom z presvedčenia, (nie poznania!),
že na všetky otázky bude správna odpoveď áno.
Kde treba hľadať paradigmu? Podľa T. Kuhna (Štruktúra
vedeckých
revolúcií)
vieme,
že
paradigma
vzniká
v kultúrnohistorickom procese tým, že pri riešení určitého
problému, ktorý skupina odborníkov pokladá za kritický, istý
postup vedie k lepším výsledkom ako iný. Ale rozhodnutie o tom,
čo je lepšie, závisí od žijúcich vedcov, nie od mŕtvych. Nežijúcich
vedcov síce ustavične resuscitujme, ale rozhodujeme my živí.
Takže som sa aj ja rozhodla, že vznik feministickej
paradigmy začnem hľadať na kultúrnej križovatke (cross-cultural)
mýtu a teórie v čase legendárnych 60 rokov (sixties). Oprávnenosť
tohto postupu som videla na jednej strane v tom, že sú textové
dôkazy o “výbuchu” sexistickej, resp. feministickej problematiky
v čase sixties (Simone de Beauvoir, Susan Sontag, Pauline Kael,
Marshall McLuhan, Herbert Marcuse a mnoho iných). Na druhej
strane v tom, že ešte aj v tomto čase v euroamerickej civilizácií
prolonguje takmer päť- tisícročná kontinuita transkultúrnych
skrížení mýtu s teóriou. Obdobie sixties sa stalo legendárnym
práve preto, že už otváralo výhľady (konečne!) smerom
k modernej dobe. Ďalší dôkaz správnosti tohto postupu som videla
v pravdepodobnosti hypotézy, že za uplynulých - cca 40 rokov- sa
už mohla vytvoriť hľadaná feministická paradigma.
Výsledky skúmania, ktoré tu budem stručne prezentovať,
však nie sú “radostným vedením”. Heuréka bola prekvapujúca,
nečakaná a žalostná zároveň.
Ale poďme po poriadku - na otázku v akých textoch
hľadať križovatku mýtu a teórie v päťtisícročnej kontinuite
písaného slova mi ponúkli odpoveď Júlia Kristeva a Eduard
230
Petiška. Dielo J. Kristevy ma inšpirovalo, aby som skúmala
semiotické entity a E. Petiška ma podnietil k skúmaniu
naratívnych entít. Ďalšia autorka A. Bozeman (Civilizácie pod
stresom, 1975) ma varovala, aby som ustavične sledovala vzťah
medzi mojimi vedeckými cieľmi a faktami, lebo sa môže stať, že
za feministickú paradigmu budem pokladať všetky kognície od
ženských autoriek. To by potom bola ľahká práca, lebo by som
zozbierala všetko to, čo napísali ženy S. de Beauvoir, S. Sontag, J.
Kristeva a mnoho iných autoriek, mala by som tak svoju vlastnú
víziu feministickej paradigmy.
Aby som bola čo najstručnejšia, inauguráciu významu,
ktorý hľadám (inaugurer un sens – C. Merleau-Ponty)2, ukážem
pomocou ilustrácie. Je ňou najznámejší mýtus z knihy Genesis,
ktorý prerozprával okrem mnohých iných aj E. Petiška. Jeho
príbeh o stvorení ženy je nasledovný:
Adam žil v raji, ale bol sám a bolo mu smutno. Jahve sa
naňho pozeral z nebeskej klenby a uvažoval: Nie je dobré človeku
osamotenému. Siahol znovu po hline a vytvoril z nej ženu. Vdýchol
žene život a dal jej meno Lilith a poslal ju k Adamovi. Netrvalo
dlho a Lilith sa pustila s Adamom do hádky, lebo sa nechcela
podriadiť jeho vôli. “Si rovnaký ako ja, Jahve nás oboch uhnietil
z rovnakej hliny” – hovorila. Hádky Lilith s Adamom nemali
konca, až jedného dňa mrzutá Lilith vyslovila tajné a mocné meno
Jahve, vzniesla sa do ovzdušia a ako dych zmizla. Adam bol opäť
sám a osamelejší ako predtým. Obrátil sa na Jahveho: “Ó pán
sveta – žena, ktorú si mi dal, odišla. A predsa všetko tvorstvo,
ktorému si vdýchol život, žije vo dvojici.” Jahve zaslal na Adama
hlboký spánok. Vyňal Adamovi rebro a z neho stvoril novú ženu.
(Niektorí autori hovoria, že Adam mal jedno rebro prebytočné.)
Nestvoril ju z Adamovej hlavy – aby nespyšnela, nestvoril ju z oka
– aby nesliedila všade očami, ani z ucha – aby nepočúvala
hocikoho(otázne je, koho? Veď na Zemi bol len Adam sám?), ani
z Adamových úst – aby príliš nehovorila, ale z Adamovej kosti,
ktorá je zakrytá kožou, aj keď je človek nahý.(Všimnite si, prosím,
ten kryptosymbol!) Jahve dal žene život a poslal ju k Adamovi.
Adam dal svojej žene meno Chavá. ...Pokračovanie príbehu už
všetci poznáme.
Hebrejské meno Chavá je kryptosymbolom matky
dávajúcej život ľudskému pokoleniu. Po nespočetných prekladoch
Mojžišovej knihy Genesis od 2. tisícročia pred Kr. cez Pentateuch,
Septuaguintu, Tóru a Vulgátu, pravdepodobne to bol – ako som
zistila – Hieronymus Sophronius Eusebius (sv. Hieroným),
cirkevný spisovateľ, ktorý zmenil meno na Chavá na EVA –
v zmysle svojej hierogamickej licencie. Mal na to aj sémantické
oprávnenie, lebo v 4. a 5. storočí po Kr., v čase rozkvetu tvorby
cirkevných otcov už v latinskom jazyku, latinský výraz AVEÓ
resp. AVÉ je všeobecne rozšírený radostný pozdrav (pokrik)
niekomu, kto prichádza s dobrou správou: BUĎ VÍTANÝ!
Iné latinské slovo `E-VADO znamená (okrem mnohých
iných významov): ”vyvinúť sa” - “stať sa” - “vzpriamiť sa” a pod.
Takže AVÉ EVA – znamená vitaj žena menom EVA, čo je až po
dnes zrozumiteľné všetkým kresťanom i nekresťanom. (Bulvárni
humoristi tieto slová “prekladajú” do svojho jazyka takto: Vitaj
Eva, čo si sa vyvinula!” A intelektuáli tiež tvrdia, že z hľadiska
antropo-socio-genézy archetypy pomenovaní sú odvodené od
funkcií tela - gr. sóma). Teraz už zaiste tušíte, čo som chcela
naznačiť. Chcete ešte iný dôkaz ?
Predkladáme Vám dôkaz uvedenej teórie:
Hebrejské meno CHAVÁ vzniklo amalgamizáciou
a performanciou zo slov “CHA-CHAM” (hebr. mudrc,
vedomkyňa), “CHA-LUKA (hebr. časť, úd, delenie) a “VAAD”
(hebr. spolu, spojený) – alebo ešte aj zo slova “VAŠNÍ” (hebr. ...
a ten druhý).
Semiotická dekonštrukcia hebrejského mena ženy
odhaľuje tieto významy: múdrosť, časť(muža), spolu (s mužom)...
a ten druhý (“druhé pohlavie” – ktoré sa stalo filozofickým
pojmom zásluhou S. de Beauvoir).
Neviem uviesť iné argumenty v mene platnosti tejto
dekonštrukčnej grammatickej konštrukcie iba to, že gramma –
písmo - ako vieme, tisícročia platilo a ešte platí v mnohých
civilizáciách vo význame zákon (resp. zmluva).
W. F. Albright3 zastáva názor, že hebrejská poézia pred
Mojžišom mohla byť kultúrnym základom knihy Genesis.
V podmienkach kultúrnej bifurkácie a etnického exodu z Egypta
sa grammatika poézia postupne transformovala na grammatiku
3
2
Marleau-Ponty, Maurice: Oko a duch a jiné eseje. Obelisk, Praha 1971
231
Albright, W. F.: Poznatky staroorientálnej archeológie. Vyšehrad,
Praha 1971
232
zákona. V hebrejskej poézii pred Mojžišom sa objavuje veľa
symbolov plodenia, úrody, semena padajúceho zhora nadol (napr.
“rosa neba a tuk zeme, strieborná poleva na hlinenom črepe,
nadúvanie hlbín pod dychom vetra”).
Etnografia orientu zistila aj to, že muži, keď uzatvárali
zmluvu s inými mužmi – ženy nemali práva – na znak prísahy, že
zmluvu dodržia, položili ruku na falus. Toto gesto opustili až
Židia v čase Mojžiša a nahradili ho položením ruky na srdce.
Sigmund Freud v tom videl začiatok religiózneho zahaľovania
libida a začiatok frustrácií v židovsko-kresťanskej civilizácii.
Nebudem ďalej rozoberať iné mená prvej pozemskej ženy, ktoré
vznikli v iných civilizáciách, a ktoré zvyčajne pôvodne ani nie sú
menami, iba znakom pohlavia (napr. jam, jing/jang, Anat,
Churija, Atirat, Aštoreta, Pan-Dora: Pan-starogrécky poloboh
s veľkým falusom, Doros – dar).
Toľko na úvod, ktorého zmyslom bolo ilustrovať, že
nástrojom extrapolácie a kríženia mýtu s teóriou je nielen jazyk,
ale celá štruktúra kultúry, ktorá svojimi kryptosémantickými
vzormi kognície spolurozhoduje o našej zdanlivo slobodnej vôli
a ponúka gramatické výrazy, z ktorých sa utvárajú pojmy.
Príkladom – či dôkazom - môže byť S. de Beauvoir, ktorá
svoje slávne dielo nazvala Druhé pohlavie v záujme možnosti,
aby istý - mýtom kultivovaný vzor myslenia, podrobila
filozofickej expertíze.
Nasledujúci text je ilustráciou výsledkov tejto expertízy.
Jeden z možných počiatkov feministickej paradigmy
kultúr som hľadala v čase sixties a v metóde pretrvávajúceho
skríženia mýtu a logu pri skúmaní ženskej problematiky. Lákavú
možnosť, ktorej podľahli už mnohí - totiž všetku filozofiu a vedu
čo napísali ženy treba pokladať za feministickú - som hneď na
začiatku skúmania odmietla, lebo by sme museli uznať v duchu S.
Sontag, že je aj feministická fyzika alebo astronómia. A vice
versa, ani skúmanie problému ženy nedáva oprávnenie na to, aby
sme hovorili o feministickej vede, lebo by sme museli napríklad aj
prácu gynekológov premenovať na feministickú medicínu.
Hľadala som teda takú definíciu feministickej paradigmy, ktorá by
obstála v skúške kritiky.
Hoci sa často tvrdí, že rozchod mýtu a logu už nastal
v antickej gréckej filozofii, v otázke skúmania ženského
fenoménu to, podľa môjho názoru neplatí. Vo vede a umení sa o
nijakom inom predmete skúmania nevytvorilo toľko mýtov ako
o žene. Do tejto nekonečnej kreativity prispievali a prispievajú
rovnako muži i ženy, hoci muži podľa S. de Beauvoir boli
usilovnejší (napr. Erasmus, Agrippa, Voltaire, Diderot, Helvétius
a i.). Vytvorili okrem iného la nostra buona filosofia (U. Eco
v knihe Meno ruže), z ktorej na stáročia vylúčili ženy ako osoby,
ale aj ako filozofický problém.
Muži obsadili veľký priestor intelektuálnej i behaviorálnej
činorodosti - mysleli, konali, vyrábali, ničili, bojovali, zatiaľ čo
ženy ich milovali alebo nenávideli, ale vždy stáli po ich boku ako
Chavy, Pandory, Antigóny, Veroniky, či Márie z Magdaly alebo
Kleopatry.
S. de Beauvoir napísala, že pre ženy, ktoré sa chceli
presadiť v čase pred Veľkou francúzskou revolúciou, bola
kultúrna oblasť najprístupnejšia. Žiadna žena však nedosiahla
výšiny Danteho, či Shakespeara, o čom podľa nej svedčí
všeobecná priemernosť ich životného priestoru v kreatívnej
kultúre. Kultúra bola výsadou iba ženskej elity, nie masy. Ale
práve z masy vyšli mužskí géniovia – tvrdí Sartreova životná
družka.
Mojim cieľom nie je podrobná analýza názorov S. de
Beauvoir a S. Sontag, o ktorých som sa domnievala, že stáli na
začiatku zrodu feministickej paradigmy kultúr v čase sixties –
hoci každá v inej časti euroamerickej kultúry a iným spôsobom
myslenia. A predpokladám, že ich názory sú dnes už notoricky
známe.
S. de Beauvoir upriamila pozornosť na filozofickú otázku
ženy tým, že spojila ontologickú otázku skúmania existencie ženy
s jej sociálnym statusom. Toto spojenie pre vznik teoretickej
paradigmy mohlo byť nádejné, lebo pri všetkom úsilí hovoriť
o žene iba ako o človeku - z hľadiska existencialistickej filozofie by neprinieslo nijaké špecifické poznatky o ženskom rode.
Skúmanie jej statusu bytia v kohézii s jej sociálnou existenciou
bolo nesmierne zaujímavé. Lenže paradigma, ktorú by sme mohli
radostne označiť za feministickú, podľa môjho názoru nevznikla,
iba sa v Európe začalo častejšie hovoriť o feministickej téme na
filozofickej, ale i politickej scéne.
Zásluhu na tejto pozornosti má S. de Beauvoir v tom, že
233
234
vhodne využila grammatickú fosíliu druhého pohlavia ako nosiča
svojich názorov. Predpokladala, že sfalzifikovať túto tradíciu
možno iba pomocou jej jazyka. Au contraire: Práve táto
sfalzifikovaná tradícia umožnila, že abstraktné kognície S. de
Beauvoir sa stali zrozumiteľnými masám mužov i žien, a viedli
väčšou mierou k politickým aktivitám v záujme sociálneho statusu
ženy. Ale stačí tento fakt na to, aby sme oprávnene hovorili
o vzniku existencialistickej feministickej paradigmy?
S. Sontag v šesťdesiatych rokoch, ako filozofka
intelektuálnych salónov americkej bielej kultúry, mala vynikajúce
predpoklady na to, aby vytvorila novú paradigmu interpretácie
kultúr z hľadiska extrapolácie štrukturalistickej a pragmatickej
filozofie a teórie. Jej skúmania kultúrnych elementov (veda verzus
umenie, avantgarda verzus populárne, masové umenie a pod.) a
vzniku novej senzibility vyvolali síce veľkú mediálnu pozornosť,
dokonca hlavne z mužskej strany (M. Mc Luhan, N. Mailer), ale
neviem, či aspoň stochasticky možno akceptovať, že je
iniciátorkou jednej feministickej paradigmy.
Ako jedna z prvých v čase sixties ukázala, že nová
štruktúra
kultúrnej
senzibility
smeruje
k heterogenite,
voluntaristickej štýlovej disperzii. Podľa S. Sontag, kultúrnym
podhubím tohto javu je hektická hyperkritickosť voči tradíciám
a masová fascinácia avantgardným umením, ktorého symbolom
v tom čase boli J. Johns, J.–L. Godard alebo Beatles. Po tridsaťštyridsať ročnom odstupe vieme oceniť, že postrehla vznik
masového pop-artu i sociálne kontexty s ním súvisiace.
Avšak, o pár rokov neskôr, keď jej názory mohli už
zapustiť korene potrebné na intelektuálnu emanáciu paradigmy,
objavujú sa v USA nové bojové amazónky lavicovej i pravicovej
politiky. Odhodili intelektualistické názory S. Sontag ako
jednostranné, týkajúce sa iba bielej ženy. Napríklad L. Low
(profesorka na Kalifornskej univerzite) v 90-tych rokoch vystúpila
s manifestom non-whites feministickej koncepcie. Sústredila svoje
skúmanie na postavenie ázijských žien imigrantov v USA, ktoré
sa podľa jej názoru, pred 2. svetovou vojnou dostali do
kontroverzií medzi národnou ekonomikou a politikou štátu, a dnes
do kontroverzií medzi národným štátom (USA) a globálnou
politikou. Aj vtedy aj dnes, non-whites imigrantky prechádzajú
tvrdým školením, aby sa stali konsolidovanými elementmi whites
235
kultúry (L. Lowe)4.
D. Lloyd5, autor knihy Anomálne štáty, L. Low v knihe
Azijská americká kultúrna politika, C. Conolly, G. Lipsitz - autor
knihy Nebezpečné križovatky a mnoho ďalších intelektuálov,
vyslovujú dnes úplne iné interpretácie kultúr, ako S. Sontag a tí,
čo reagovali na jej názory v čase sixties.
Situácia sa zmenila a do pozornosti sa dostali politické
aspekty ženského rodu. Nastala - podľa môjho názoru –
politizácia feministickej problematiky a je mnoho dôvodov si
myslieť, že práve spolitizovaný feminizmus sa stáva v súčasnom
globalizovanom svete jednou z feministických paradigiem
interpretácie kultúr. Táto paradigma nesie jednoznačné politické
znaky, v zmysle kontrapozície whites a non-whites kultúry,
paradoxu medzi skúmaním bytia a existencie ženy, jej
súkromného a verejného statusu a pod.. Toto poznanie patrí medzi
nečakané závery môjho blúdenia v húštine produkcie tých
autorov, ktorí sa dnes zapájajú do diskurzu o feminizme.
Na začiatku svojho skúmania vybraných textov som
dúfala, že nájdem revitalizované úlomky intelektuálnej atmosféry
sixties, ale namiesto toho do textov presakovala plazma politizácie
feminizmu.
Moja východisková hypotéza o možných paradigmách
interpretácie kultúr nevedie k úspechu a musím začať z iného
konca. Táto hypotéza je mylná. Teórie kultúr sa dnes rozpadávajú
na heterogénne konštrukty, ktoré pri každom pokuse o fúziu
ukazujú svoje iné a iné jannusovské tváre. Nečakala som, že
namiesto logickej príbuznosti nájdem heteromorfózu, známy jav
v biotickom svete, keď napríklad u niektorých rakov na mieste
odrezaného oka vyrastie iba tykadlo. Za vhodné pokladám položiť
otázku: “Aj my sa podobáme na takého raka? Už sa nebudeme
dívať na kultúru vzdelaným duchom a okom Marleau-Pontyho,
ale iba kýpťom našich slepých tykadiel?”
Ďalší symptóm chorej kultúry homo sapiens-sapiens by
som nazvala genasténiou, keď sa oslabujú funkcionálne valencie
4
Law, L.: Work, Immigration, Gender: New Subjekt of Cultural Politics.
In: The Politics of Culture in the Shadow of Capital. Duke Univ. Press.
pp. 354 – 370.
5
Lloyd, D.: Anomalous States. Duke University. Press.1998
236
génov následkom invázie barbarskej a militantnej politickej
plazmy do etnokultúrnych vzťahov. Prejavy tejto choroby sú
očividné v medzinárodnom procese, ale kultúra sama nemá
dostatok vnútornej sily zabrániť jej šíreniu.
Huntingtonom označené krvavé hranice islámu síce
poburujú mnohých tolerantných vedcov a vedkyne, lebo naozaj
nie sú nekonfliktým východiskom teórie kultúr. A keby na
základe tejto tézy vznikla nejaká globálna politická paradigma
interpretácie kultúr, viedla by iba k návratu náboženského
i etnického rasizmu.
Na druhej strane, keď som 14.mája 2004 prečítala na
stránkach denníka SME správu, že jordánsky súd zrušil trestné
stíhanie muža, ktorý zavraždil vlastnú tehotnú sestru, pretože
nebola vydatá, a aj otec rodiny tento zločin cti schvaľoval, cítila
som sa bezmocná a paralyzovaná masculinnou civilizáciou.
Keby som chcela načrtnúť existenciu adekvátnych
zjednocujúcich myšlienok v záujme toho, aby som ukázala, že
predsa len nejaké výhonky vedeckého konceptu kultúr sa sem-tam
objavia, musela by som mať veľkú fantáziu. Namiesto kontinuity
som v prácach prečítaných autorov našla iba ruptúry, a namiesto
črtajúcich sa paradigiem – iba politickú plazmu strachu z
genderového multikulturalizmu.
LITERATÚRA
MARLEAU-PONTY, M. 1971. Oko a duch a jiné eseje. Obelisk,
Praha
PETIŠKA, European. 1991. Příbehy starého Izraele.
Nakladateľství Martin, s. 7 – 14
ALBRIGHT, W. F. 1971. Poznatky staroorientální archeológie.
In: Cesty k pramenům. (Biblická archeológie a literární kritika.)
Vyšehrad, Praha, s. 15 – 119
ALBRIGHT, W. F. 1960. Archeology of Palestine. Georgtawn,
Washington
BEAUVOIR, de S. 1949. Druhé pohlaví. Orbis, Praha, s. 48
SONTAG, S. 1966. One Culture and the New Senzibility. In:
Against Interpretation. Farrar, Straus & Girous (doplnená
237
reedícia vydaná: Gerald Howard:The Sixties). Art, Politics and
Media our Most Eplosive Decade. Paragon House, New York,
1991. s. 293 – 303
KRISTEVA, J. 1971. Essays in Semiotics. The Hague, Mouton
APEL, K.-O. 1981. Die Idee der Sprache in der Tradition des
Humanismus von Dante to Vico. Bouvier, Bonn
AUSTIN, J. L. 1962. How to Do Things with Words. Oxford
University Press
ANDERSON, E. R. 1998. A Grammer of Iconism. London. Ass.
University Press
LAW, L. – LLOYD, D. 1997. The Politics of Culture in the
Shadow of Capital. Duke University Press, Durham-London
LAW, L. 1997. Work, Immigration, Gender: New Subjekt of
Cultural Politics. In: The Politics of Culture in the Shadow of
Capital. Duke University Press, s. 354-370
LLOYD, D. 1998. Anomalous States. Duke University Press
CONOLLY, C. – PRAGNA, P. Women Against Fundamenalism.
BM BoX 2706, London WCI3XX ROSTOVÁNYU, Z. 1993.
Clash of Civilization and Culture. Unity and Disunity of Word
Order”, nepublikovaná prednáška 29.marca 1993, ktorá
inšpirovala názov knihy S.P. Huntingtona: The Clash of
Civilizations (1997), avšak S. P. Huntington, na rozdiel od Zs.
Rostoványiho nerobí rozdiel medzi pojmami civilizácia a kultúra.
MARCELLI, M. - PETŘÍČEK, M. 2002. Dublety. Kalligram,
Bratislava
BOZEMAN, A. Civilizations Under Sress. Virginia Quaterly
Review, Vol. 51, 1975. s. 1-18
WITTGENSTEIN, L. 1993. Rozličné poznámky. Váhy, Mladá
fronta, Praha
Mc LUHAN - MARSHALL. 1970. Culture Is Our Business.
McGraW Hill
DICSTEIN - MORRIS. 1988. Gates of Eden: American Culture
in the Sixties. Penguin
GITLIN - TODD. 1987. The Sixties: Years of Hope. Days of Rag.
Bantam
MORRIS, Ch. W. 1993. Symbolism and Reality. A Study in the
Nature of Mind. Amsterdam, Benjamints
238
SUMMARY
The paper analyses the origin of feministic paradigm. Author
proposes various alternatives concerning the origin of such
paradigm – we can see the origin of feministic paradigm in
ancient cultures; on the cultural crossroad of the sixties or in other
historical periods characterized by changing of interpretation of
existing culture. Author presents critical approach to all presented
alternatives.
ADRESA
Doc. PhDr. Marta Zágoršeková, CSc.
Katedra medzinárodných vzťahov a diplomacie
FPVaMV UMB
Kuzmányho 1
974 01 Banská Bystrica
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
[email protected]
239
240
Názov:
Sféry ženy. Právne, Politické, Ekonomické
vedy
Editor:
PhDr. Jana Lasicová, PhD.
Recenzent:
Doc. PhDr. Dalibor Vlček, CSc
Náklad:
200 ks
Vydanie:
prvé
Rok vydania:
2004
Vydavateľ:
Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja
Bela v Banskej Bystrici
Sociologický ústav Akadémie vied Českej
republiky v Prahe
Technická realizácia:
Mgr. Peter Luby
ISBN: 80-8083-001-0
EAN: 9788080830014
241

Podobné dokumenty

o negenetickém rodičovství trochu jinak

o negenetickém rodičovství trochu jinak • pěstounská péče – genetická vazba chybí a právním rozhodnutím nevzniká mezi pěstounem a dítětem vazba jako mezi rodičem a dítětem; přesto zde pěstounskou péči uvádíme. V ČR má pěstounství tradič...

Více

Vypracované otázky vnitřní lékařství

Vypracované otázky vnitřní lékařství Univerzita Karlova v Praze 3. lékařská fakulta Modul oborů vnitřního lékařství Vnitřní lékařství

Více

Průvodce náhradní rodinnou péčí

Průvodce náhradní rodinnou péčí Osvojení je nejvyšší forma náhradní rodinné péče v tom smyslu, že dítě získává novou rodinu se vším všudy, včetně všech příbuzenských vztahů. Vztahy k původní rodině zanikají. To však neznamená, že...

Více

Závaznost a dopady rozhodnutí Soudního dvora o p

Závaznost a dopady rozhodnutí Soudního dvora o p za škodu v případě závažného porušení vyššího právního pravidla určeného k ochraně jednotlivce.19 Nicméně téměř o třicet let později v případu Bergaderm Soudní dvůr stanovil, že pro odpovědnost Spo...

Více