5 PRÍPAD DREYFUS

5
PRÍPAD DREYFUS
Ak počas Parížskej komúny hierarchia a klérus boli v podstate nevinnými obeťami, s
prípadom Dreyfus, ktorý mal širokú odozvu a prispel ku zhoršeniu všeobecnej atmosféry, sa strany
obrátili k zostreniu antiklerikalizmu, znovu ku predstaveniu hierarchie a kléru ako nepriateľov
pravdy, obrancov vojenskej kasty, stúpencov a podporovateľov nimi kontrolovanej silnej vlády.113
Alfréd Dreyfus, dôstojník zaradený do generálneho štábu, bol 15. októbra 1894 uväznený,
súdený vojenskou radou a obžalovaný z velezrady. Medzi makulatúrou nemeckého vyslanectva v
Paríži sa našiel roztrhaný anonymný list, ktorý bol pripojený k tajným dokumentom. Traja znalci
proti dvom mienili, že písmo listu je totožné s písmom kapitána Dreyfusa. 22. decembra, po
procese, ktorý sa konal za zatvorenými dverami, bol Dreyfus odsúdený na trvalú deportáciu.
Odvolanie bolo zamietnuté a v januári 1895 bol Dreyfus prevezený na ostrov Ré, pri atlantickom
pobreží Francúzska, a odtiaľ veľmi rýchlo premiestnený na Diabolský ostrov vo Francúzskej
Guayane. O niekoľko dní po rozsudku prezident republiky (Casimire Pèrier) podal demisiu, takisto
vláda. A tak sa začali pochybnosti. V máji roku 1896 bol objavený „podozrivý“ list adresovaný
majorovi Esterházymu, dôstojníkovi maďarského pôvodu, ktorý mal veľmi zlú rodinnú a
ekonomickú situáciu. List pochádzal z nemeckého vyslanectva, objavil sa roztrhaný a neodoslaný a
týkal sa istej „nevyriešenej otázky“. Tento a postupne ďalšie objavené dokumenty dokazovali, že
písmo listov pripisovaných Dreyfusovi je celkom totožné s písmom Esterházyho. Kapitán Picquart
z úradu informácií naliehal na novom prešetrení, ale jeho naliehania vyvolali jeho preloženie do
Tunisu. No rozruch narastal a prinútil, aby zasiahli. Veľmi významné sú roky 1898 a 1899
(medzitým Dreyfus prežil tri roky v materiálnej a morálnej biede v Caienne: 1895, 1896, 1897). V
prvých januárových dňoch roku 1898 sa zišla nová vojenská rada, aby súdila Esterházyho; proces sa
veľmi rýchlo uzavrel jeho oslobodením (Enciclopedia Italiana to hodnotí jako „škandalózne“,
termín, ktorý možno pokladať za objektívny, aspoň vo svetle nasledujúcich faktov, no ktorý sa
zvyčajne nepáči stúpencom dejín pozitivistického razenia).
Francúzsko je od tejto chvíle rozbúrené. Atmosféra bola rozpálená silnými intervenciami
veľkých politikov (Clemenceau, prezývaný tiger pre svoju zúrivú energiu, neskôr predseda vlády a
protagonista beznádejného odporu Francúzska v prvej svetovej vojne; Jaurès, socialista a
antimilitarista, ktorého práve preto zabil istý nacionalista v roku 1914) a dvoch veľkých
spisovateľov (Anatole France, ktorý už zažil veľký úspech svojimi kritizovanými i zbožňovanými
románmi, a Émile Zola, potomok Talianov, predstaviteľ francúzskeho realizmu, ktorý na rozdiel od
talianského realizmu je bez idealistického nádychu a analyzuje materiálnu a morálnu biedu tých
najchudobnejších či akokoľvek nešťastných vrstiev, napríklad jeho diela Nana, L'Assomoir, všetky
Zolove diela boli v tom čase na indexe). Všetci najobdivovanejší muži Francúzska na politickom a
literárnom poli, všetko mužovia vzdialení Cirkvi, ba proti nej stojaci, sa postavili za Dreyfusa.
Zola publikoval v polovici januára 1898 dlhý otvorený list prezidentovi republiky Félixovi
Faureovi: titul, neutrálny List pánovi Félixovi Faureovi, prezidentovi republiky, zmenil Clemenceau
(Tiger) na slávne J'accuse! - Obviňujem! - Žalujem! „Budem hovoriť celú celučičkú pravdu, keďže
som sľuboval, že to budem robiť, aj keď by to regulárne poverená spravodlivosť nepovedala. Mojou
113 Prvú orientáciu možno získať z hesla „Dreyfus“ z Enciclopedia Italiana. Porov.: GISCARD D'ESTAING, H.:
D'Esterhazy á Dreyfus. Paris, 1960.
Z nášho pohľadu má zvláštny intervencia E. Zolu, ktorú opísal on sám. Porov. ZOLA, É.: L'Affaire Dreyfus: La
Vérité en marche. Paris, 1901; SORLIN, P.: La Croix et les Juifs (1880 – 1899). Paris, 1967; CAPÉRAN, L.:
L'Anticlericalisme et l'affaire Dreyfus (1897 – 1899). Toulouse 1949; LATREILLE, A.: PALANQUE, J. R.,
DELARUELLE, E.: Histoire du catholicisme en France. Vol. 3. Paris, 1962, s. 488-513. O antisemitizme porov.
PIERRARD, P.: Juifs ed catholiques français : De Drumont á Jules Isaac. 1801 – 1945. Paris, 1970; SCHWARTZ,
B.: L'ultino dei giusti. Milano, 1960; POLIAKOV, L.: Histoire de l'antisemitisme. 4 vol. Paris, 1955 - 1977.
-1-
povinnosťou je hovoriť, nechcem byť komplicom. Moje noci by boli zaťažené vidinou nevinného,
ktorý si odpykáva tam dole, v najhoršom mučení, trest, ktorý nespáchal.“114 Zola nemal strach
obviniť „našich vojenských poradcov“, ktorých nestotožňuje s vojskom ako takým. „Vojsko … je
celý ľud a my preň nemáme nič iné, iba rešpekt a lásku. No nejde o vojsko... ide tu o šabľu, o pána,
ktorého azda zajtra dostaneme. Miesto, kde sa rozhoduje o osude vlasti, sa stalo hlavným brlohom
intríg, kde niektorí hodnostári strkajú národ pod svoje vojenské čižmy, je brlohom jezuitov“ (zdá sa,
že niektorí vysokí hodnostári študovali v jezuitských školách). Zola zosumarizoval rozličné fázy
procesu a obvinil hlavných exponentov generálneho štábu. Zola sa nebál riskovať proces pre
ohováranie, no vyhlasoval: „Môj rozhorčený protest nie je nič iné jako krik mojej duše. Odvažujem
sa teda dať sa dovliecť pred porotný súd a aby sa vyšetrovanie odohrávalo na dennom svetle.
Čakám.“
Zola nemusel dlho čakať... Proces proti nemu sa začal koncom januára a skončil sa koncom
februára jeho odsúdením na jeden rok a štyri mesiace väzenia. V tie isté dni bol Picquart
penzionovaný. 2. apríla bol výrok rozsudku proti Zolovi anulovaný. 12. augusta bol Esterházy
znovu oslobodený spod ďalšieho falošného obvinenia. Udalosti nasledovali v rýchlom tempe. V
auguste sa kapitán Henry priznal, že sfalšoval najvýznamnejší dokument proti Dreyfusovi, a potom
spáchal samovraždu. Veliteľ generálneho štábu podal bezprostredne nato demisiu. Jednoduchý
učiteľ základnej školy napíše vo svojom denníku: „Keď vypukla po Zolovom »Obvinení« aféra
Dreyfus … záležitosť a kauza sa rýchlo spolitizovala, vznikli dva bloky: ľavica – dreyfusovci,
pravica – nacionalisti.“115
V auguste 1898 bola konečne prijatá požiadavka revízie Dreyfusovho procesu. Po niekoľkých
mesiacoch šetrenia, v septembri 1899 vojenská rada v Rennes hľadá spôsob, ako aby sa vlk nažral a
koza ostala celá. Dreyfus bol znovu odsúdený, s poľahčujúcimi okolnosťami, na desať rokov
väzenia, z ktorých si päť už odsedel. Obvinený sa chcel odvolať, aby dosiahol plné oslobodenie;
jeho brat, ktorý v tých rokoch bojoval za neho, ho len veľmi ťažko prehovoril, aby sa zriekol
odvolania, pretože by to mohlo viesť k tomu, že by zostal ešte vo väzení, čo by len zhoršilo jeho
podlomené zdravie a spôsobilo nemožnosť vrátiť sa k rodine. O niekoľko dní nato mu prezident
republiky Loubet (zvolený po nečakanej smrti Faureho) udelil milosť a zdalo sa, že záležitosť bude
uzavretá. Dreyfus bol oslobodený, no ostal označkovaný ako „vinný“. Radikálni socialisti však
neprestali bojovať, podporovaní Dreyfusovou rodinou. Víťazstvo radikálov vo voľbách v roku 1902
viedlo k otvoreniu celého vyšetrovania, ktoré sa uzavrelo v júli 1906 definitívnym rozhodnutím
najvyššieho odvolacieho súdu na spoločných stretnutiach (ako je zvykom v najvážnejších
prípadoch). Rozsudok z Rennes bol zrušený. Esterházy (ktorý už predtým utiekol do Anglicka) bol
odsúdený ako pravý autor dokumentov odovzdaných nemeckému vyslanectvu (alebo lepšie, jako
pravý autor odovzdávania týchto dokumentov). Dreyfus bol rehabilitovaný a povýšený na majora,
Picquart menovaný za generála a za ministra vojny. Po dvadsiatich troch rokoch nemecký vojenský
pridelenec v Paríži vo svojich pamätiach verejne priznal, že Esterházy bol v službách Nemcov a že
on im odovzdal tieto dokumenty. Von Bülow, vtedajší minister zahraničných vecí, nariadil mlčanie:
ak sa Francúzi hádajú, o to lepšie pre nás...
5.1 Postoj katolíkov a pravicových strán
Duchovné rozpoloženie francúzskych nacionalistov, vedených Charlesom Maurrasom (v tom
čase dozrievalo založenie nacionalistického hnutia Action Française), viedlo k chápaniu církvi ako
nástroja potrebného na udržanie sociálneho poriadku. V jednom zo svojich vyhlásení, obsiahnutom
v jeho neskorších Pamätiach, Maurras hovorí: „Môj prvý a posledný názor na to bol: Ak bol
náhodou Dreyfus nevinný, bolo by ho třeba vymenovať za maršála Francúzska, avšak súčasne
114 Porov. MARTINA, G.: La Chiesa nell'età del liberalismo, s. 55.
115 Nous les maitres d'ecole : Autobiographies d'instituteurs de le Belle Epoque. Ed. J. Ozouf. Paris, 1977, s. 23 - 24.
-2-
zastreliť dvanásť jeho hlavných zástupcov pre trojnásobnú krivdu, ktorú spôsobili Francúzsku,
Mieru a Rozumu...“116
La Croix, časopis, ktorý založili v roku 1883 augustiniáni od Nanebovzatia (asumpcionalisti)
a ktorý sa vyhlasoval za „najviac protižidovský francúzsky denník“117, sa samozrejme zaradil k
Dreyfusovým nepriateľom a k obrancom armády. Časopis nemal náklad porovnateľný s nákladom
liberálnych a antiklerikálnych novín, no predsa bol so svojimi 15 000 výtlačkami najrozšírenejším
katolíckym orgánom vo Francúzsku na konci 19. storočia. Zdá sa, že jeho čitateľmi boli prevažne
ľudia zo strednej buržoázie, nechýbali však medzi nimi ani obchodníci a robotníci. Aj pred
rozsudkom z roku 1906 ostal La Croix neoblomný: po laických zákonoch týchto rokov, laicita
prenikla do radnice, s efektmi, ktoré si všimneme neskôr. Žid Dreyfus je a ostal vinný a bol
symbolom hriešnej, perfídnej a ľudskému rodu nepriateľskej rasy.
Zaujímavejší je azda postoj časopisu Civiltà Cattolica, pretože bol veľmi často kontrolovaný
Vatikánom. Časopis ukazuje veľmi silnú zaujatosť vo vzťahu k Dreyfusovi, v súlade s
antisemitskou líniou, jasne obraňovanou počas dlhých rokov P. Oregliom di S. Stefano, ktorého
márne napomínal superior k väčšej miernosti.118 Už kroniky z roku 1894 ukazujú tento duchovný
stav: „Kapitán generálneho štábu, pán Dreyfus … bol uväznený pre podozrenie, ba dokonca na
základe veľmi jasných dôkazov, zo zrady, za to, že prezradil tajomstva národnej obrany cudzincovi.
Spomínaný pán Dreyfus je Žid, a preto je veľmi osobitným spôsobom ochraňovaný svojimi
súvercami, s ich podporou predbehol iných a dostal sa na to svoje dôverné miesto.“119 O čosi neskôr
jezuitské periodikum poukazuje na neistotu o kaligrafických skúškach, no poznamenáva: „Nie je
možné, aby siedmi dôstojníci odsúdili svojho spoločníka bez istých dôkazov.“120 O dva roky neskôr
časopis pripomína v tom istom duchu: „Senátor Scheuret Kestner sa stal zástancom nevinnosti Žida
Dreyfusa...“121 Podráždenie rokmi rástlo a v roku 1897, pred požiadavkou revízie procesu, Civiltà
Cattolica hlásala: „Všetko skúsili Židia celého sveta so svojím zlatom, aby dosiahli svoj cieľ.
Dokonca sa uchýlili k peru autora pornografií Zolu … osočovali významných veliteľov vojska …
Billot (jeden zo zodpovedných generálov), vystúpiac na tribúnu (parlamentu), pyšne zdvihúc hlavu
a pomaly kladúc ruku na prsia, povedal: »Čo sa mňa týka, v mojej duši a v mojom svedomí, ako
vojak a jako najvyšší veliteľ vojska, pokladám rozsudok za správny a Dreyfusa za vinného.«“122 Po
rozsudku z Rennes a milosti udelenej prezidentom Loubetom jezuiti komentovali: „Odsúdený sa
kedysi zriekol odvolania k revíznej rade, a to znamená priznanie o nie absolútnej a bezúhonnej
nevine.“123 Usudzujeme, že nepoznali fakty, ktoré presvedčili Dreyfusa zrieknuť sa obhajoby.
Významnejšie sú dva články venované celej záležitosti. V prvom článku124 sa autor
pozastavuje pri silnej židovskej moci vo Francúzsku, úplne neproporčnej počtu Izraelitov v krajine
(130 000 z takmer 40 miliónov obyvateľov, čo je asi 3 %). Francúzsko dôverovalo Židom, až kým
im prípad Dreyfus neosvietil mysle. Židia vtedy prešli do protiútoku, naverbujúc si špinavca Zolu, a
usilovali sa všetko zvaliť na „zneváženého majora Esterházyho“. Časopis potom čelil podstatnému
problému, nastoliac návrat k antisemitskej diskriminačnej situácii, typickej pre ancien régime.
Jezuitský orgán nespozoroval, že kráča v dejinách späť, odmietajúc to, čo bolo už dávno pokladané
za trvalý výdobytok modernej civilizácie, Francúzskej revolúcie: rovnosť všetkých obyvateľov pred
zákonom, bez rozlišovania kultu; princíp, ktorý už teraz akceptujú takmer všetky moderné ústavy. S
väčšou objektivitou, no s rovnakou, ba azda s ešte väčšou zatrpknutosťou, po výroku z roku 1899 a
116 MAURRAS, Ch.: Memoire. Paris. 1955, s. 51.
117 SORLIN, P.: La Croix et les Juifs. Paris, 1967.
118 MARTINA, G.: La questione di Roma nell'opinione degli storici cattolici degli ultimi cento anni. In: Grandi
problemi della storiografia del Risorgimento : Atti del XLVIII. cong. di St. Ris. It. Roma, 1978, s. 111 – 181; najmä
s. 135 – 137.
119 Civiltà Cattolica, f. XVI, I, 1895, s. 109 – 110.
120 Civiltà Cattolica, f. XVI, I, 1895, s. 124.
121 Civiltà Cattolica, f. XVI, XII, 1897, s. 624 – 625.
122 Civiltà Cattolica, f. XVI, XII, 1897, s. 74 – 745.
123 Civiltà Cattolica, f. XVII, VIII, 1899, s. 112 – 113.
124 Civiltà Cattolica, f. XVII, I, 1899, s. 273 – 287.
-3-
milosti udelenej Dreyfusovi, La Civiltà Cattolica napadla tých, ktorí obviňovali katolíkov, že
nezdvihli prst na záchranu nevinného, ba že práve naopak, vyvolali širokú antisemitskú kampaň.
Program dreyfusovcov bol zhrnutý takto: „Ak, so zámienkou Dreyfus, nebolo možné pokoriť
francúzske vojsko, vinné z prílišnej nábožnosti, napadne sa, s tou istou zámienkou náboženstvo.“
Márne neznámy autor uzatváral článok slovami: „Kauza Dreyfus musí ostať absolútne oddelená od
kauzy náboženstva, s ktorou ju nespája nič...“
V skutočnosti, ako poznamenáva Remond, záležitosť Dreyfus, aj pre istú naivitu niektorých
katolíckych skupín, dala antiklerikalizmu dva nové motívy, ako bojovať proti Cirkvi: spojenectvo
klerikalizmu s militarizmom a jeho zodpovednosť za pôvod a posilnenie antisemitizmu,
odmietnutého v plnej miere ľavicovými silami na konci 19. storočia a v prvých rokoch 20. storočia.
Teraz sa napáda spojenectvo kríža a meča. Monsabré v roku 1895, pripomínajúc prvú križiacku
výpravu a vyzývajúc k novej krížovej výprave proti slobodomurárstvu, a ďalší dominikán, páter
Didon, v roku 1898, v príhovore pri rozdeľovaní školských prémií v prítomnosti vysokých
generálov využil príležtosť na oslavu donucujúcej sily,125 posilnil opozíciu oboch skupín: na jednej
strane nacionalisti, vojsko, katolíci, na druhej strane socialisti, antimilitaristi, antiklerikáli, Židia,
slobodomurári.
5.2 Posilnenie antiklerikalizmu po prípade Dreyfus
Publikovaný životopis jedného učiteľa ukazuje, aká živá bola nenávisť a nezhoda medzi
klerikálmi a antiklerikálmi už okolo roku 1890:
„Po návrate z návštevy u starostu sa môj otec odišiel pozrieť na farára. Samozrejme, bolo to v
noci. Našťastie nikoho na ceste na faru nestretol. Kňaz je inteligentný človek, ktorý ihneď
naznačuje, čo treba robiť, a čo nie.
»Správca kaštieľa vypočítava dva klany, či tábory, ukrutne nepriateľské: republikáni a klerici.
Strážia si svoje rozdielnosti, odstup a sľubujú si večnú nenávisť. Jedni navštevujú kaviareň Bayrou,
druhí kaviareň Bouché; ľavicová mládež sa stretáva v tanečnej sále, ktorá je pre ňu rezervovaná,
pravicová sa stretáva vo svojej.
Každý klan má takisto svojho obchodníka s rozličným tovarom a svojho mäsiara... Každý je
zaradený, označený. Navštevujú sa iba svoji. Tých druhých treba zničiť... My, učitelia a farári, sme
pokladaní za nezmieriteľných nepriateľov. Určite máte všetky moje sympatie, ale v našom záujme
sa viackrát nestretneme. Ak by vás prichytili, jako vstupujete na faru, stratím všetku prestíž medzi
svojimi veriacimi; budú sa usilovať podniknúť na biskupstve kroky, aby ma preložili. Vás budú
nenávidieť republikáni a budú vám robiť prekážky, ťažkosti až do dňa, kedy by ste chtiac-nechtiac
museli taktiež dobrovoľne odísť.«
Situácia bola jasná. Moji rodičia na faru už viac nevkročia. Budú sa svedomite zaoberať
svojou triedou a mestskými sekretariátom radnice; nič iné im nezostáva. (R. R., 1891, Tarn-etGaronne.)“126
Tento text sa viaže na rok 1891. Po záležitosti sa situácia radikálne zhoršila. V rokoch 1880 –
1890, napriek nevraživým zákonom voči Cirkvi z marca 1880 (v skutočnosti išlo o vládne dekréty,
nie o parlamentárne zákony), situácia pre Cirkev ostala tolerantná. Umiernení republikáni, ktorí
mali v parlamente väčšinu, sa usilovali vyhnúť úplnému zlomu. Zásahy proti rehoľným
kongregáciám sa nekonali, mnohí rehoľníci sa v tichosti vrátili do svojich starých konventov,
súkromné školy boli znovu otvorené a ich počet sa zvýšil, prekonajúc počet štátnych škôl (52 %
proti 48 %). Agitácia proti školám a rehoľným inštitútom sa znovu začala po voľbách v roku 1898,
125 Civiltà Cattolica, f. XVII, I, 1899, s. 200 – 203. P. Didona poslal generál do vyhnanstva na Korziku na pätnásť
mesiacov. Porov. heslo A. Duval in: Dict. Hist. Géog. Eccl. Vol. 14, 1960, 411 – 415.
126 Nous les maitres d'ecole : Autobiographies d'instituteurs de le Belle Epoque. Ed. J. Ozouf, s. 138 – 139.
-4-
ktoré zaznamenali veľký úspech rozmáhajúcich sa republikánov a socialistov, ktorí sa veľmi silne
zblížili. Historici sa pýtajú, akú úlohu zohral pritom postoj kléru počas prípadu Dreyfus.
Odhliadnuc od časopisu La Croix, asumpcionisti, jezuiti, svetský klérus vo všeobecnosti sa ukázali
umiernení a rozumní. A predsa francúzska cirkev vo svojej celistvosti sa predstavila ako zásadne
nepriateľská voči Dreyfusovi. Ovplyvnil ju v tom antisemitizmus, stará tradícia mnohých
katolíckych krajín, ktorý sa vo Francúzsku posilňoval od roku 1881 aj pre narastajúcu emigráciu
mnohých Židov z východnej Európy, a aj vďaka úspechu diela Eduarda Drumonta La France juive
(1888), plného nepresností, no prijatého väčšinou katolíckej verejnosti, nevedomej a prijímajúcej
často nekriticky. Drumont založil periodikum La libre parole, silne antisemitské, ktorí malo až 100
000 čitateľov. Živý nacionálny cit katolíkov, často obviňovaných, že nemajú zmysel pre štát a že
nevedia brániť Francúzsko, bol nevyhnutnou odpoveďou na pletky a intrigy dreyfusovcov. Masa
katolíkov, ktorá sa nepozerala priaznivo na líniu Leva XIII. (priblíženie sa církvi k republike a
opustenie věci monarchie, iným slovom „ralliement“), sa tešila, pretože to mohlo oslabiť
republiku.127
Tak sa rozvíja ofenzíva Waldeck-Rousseaua a Combesa. Waldeck-Rousseau, prezident v
rokoch 1899 – 1902, z protináboženskej vášne alebo pre ambíciu znovu pokračovať s väčším
úspechom v diele svojich predchodcov, ktorí sa pokúšali posilniť zvrchovanosť civilnej moci,
stotožnil obranu republiky s bojom proti rehoľným inštitútom. Predovšetkým boli postihnutí
asumpcionisti, rozohnaní v januári 1900. Rehoľníci sa museli stiahnuť z La Croix, ktoré prešlo do
rúk jedného priemyselníka zo severu. Zákon z júla 1901, proti ktorému s obdivuhodnou
výrečnosťou bojoval v parlamente de Mun, nariaďoval všetkým rehoľným inštitútom žiadosť o
schválenie. Benediktíni a jezuiti odišli ihneď do exilu, zatiaľ čo ostatné inštitúty sa snažili získať
potvrdenie. Vo voľbách v roku 1902 republikánsky blok mal väčšinu a Waldeck-Rousseaua
nahradil Combes, o ktorom vieme, že mal antiklerikálne tendencie. V celej krajine sa konalo
množstvo manifestácií, často násilných z jednej i druhej strany.
Incidenty vyprovokované ľavicou v Taliansku v rokoch 1876 – 1913 sú jasne slabšie ako tie,
ktoré boli vyvolané vo Francúzsku v rokoch 1902 až 1905. V Taliansku sa v podstate všetko
zredukovalo na sprievody, ktoré klerikáli ticho sledovali spoza žalúzií, na veľké a silné prejavy
Crispiho a Nathana a na budovanie pamätníkov. Vo Francúzsku sa katolíci cítili naozaj
prenasledovaní a ktosi výslovne prial v monarchických novinách Le Soleil poriadny výprask
antiklerikálom. Medzitým boli všetky potvrdenia pre rehoľníkov, ktoré podliehali schváleniu v
parlamente, zamietnuté. 20 000 rehoľníkov, medzi nimi bolo asi sto kartuziánov, bolo poslaných do
exilu. 7. júla 1904 bol schválený nový zákon, ktorý zakazoval „vyučovanie akéhokoľvek druhu a
matérie“ všetkým rehoľníkom. Zásah úmyselne zasahoval bratov kresťanských škôl.
Clemenceau podporoval túto ráznu Combesovu politiku, kritizovanú samotným WaldeckRousseauom: „Tlieskali sme Waldeck-Rousseauovi, keď sa pripravovala táto cesta. Tlieskajme
teraz Combesovi, ktorý na nej pokračuje.“ Nástupom Pia X. sa udiali incidenty iného druhu:
diskusia o formule používanej Svätou stolicou v menovacích bulách biskupov, ktorá redukovala
vplyv vlády (nominavit alebo praesentavit?), spor pre rímsku výzvu adresovanú dvom biskupom,
aby sa vzdali, pápežov protest proti návšteve prezidenta Loubeta v Ríme: 9. decembra 1905 bol
schválený zákon o odluke. Laická, antiklerikálna idea triumfovala.
5.3 Antisemitizmus
Nechceme sa opakovať, možno si však ešte raz všimnúť G. Martinu128. Pripomenieme len, že
antisemitizmus je konštantným fenoménom v Cirkvi. Objavuje sa v prvých storočiach, v podstate
127 Porov. REMOND, R.: Histoire du catholicisme en France. Vol. 3, s. 485 – 486; WEILL, G.: Histoire de l'idée
laique en France, s. 313 - 328.
128 MARTINA, G.: La Chiesa nell'età dell'assolutismo, s. 89 – 103, 136 – 140.
-5-
ho zdieľa Ján Chryzostom i Augustín. V stredoveku ho posilnil sv. Bernard i križiacke výpravy,
počas ktorých sa odohrali známe masakre Židov (v máji 1096 vo Wormse, Mainzi a v Spayeri).
Pretrváva a zvyšuje sa v 16. storočí s protireformáciou a smutne známymi bulami Pavla IV. (geto,
zákaz pre Židov vykonávať okrem iného aj tkáčske remeslo); znovu je oživený Bossuetom, ktorý
vidí v Židoch tých, čo rozhodli... No toto rozpoloženie pretrváva aj v 19. storočí – piemontský
episkopát je proti židovskej emancipácií. Antisemitizmus pretrváva v Španielsku, kde je takmer
národnou tradíciou, v Rakúsku, v Nemecku. Podľa Poliakova je prítomný aj v Poľsku.129 Civiltà
Cattolica pokračuje aj v 20. storočí vo svojej antisemitskej línii, až po fašistické rasové zákony
(1938) časopis obhajuje túto antisemitskú líniu. Antisemitizmus sa prejavuje v Taliansku aj u
známych spisovateľov, napríklad i v románe Papiniho Život Krista (1921), ale aj v diele Gog
(1931), tvrdej kritike modernej mentality.130 Ďalej ho rozvíja páter Gemelli, ktorý nám zanechal
takýto komentár ku knihe Vita e Pensiero alla morte od Felice Momigliana.
Žid, stredoškolský profesor, veľký filozof, veľký socialista Felice Momigliano spáchal
samovraždu. Novinári bez chrbtovej kosti písali plačlivé nekrológy. Niektorý poznamenal, že bol
rektorom univerzity. Ktosi iný spomenul, že bo oneskorený pozitivista. No ak by spolu s
pozitivizmom, socializmom, voľnomyšlienkárstvom a s Momiglianom zomreli všetci Židia, ktorí
pokračujú v diele Židov, čo ukrižovali nášho Pána, nie je pravda, že na svete by bolo lepšie? Bolo
by oslobodením ešte plnším, keby pred smrťou kajúcnici požiadali o vodu krstu.
↑ z knihy Dolinský, J.: Antiklerikalizmus, Trnava: Dobrá kniha, 2003, ss. 71 – 80.
z knihy Vondruška, P.: Kryptologie, šifrování a tajná písma, Praha: Albatros, 2006, Edice
OKO, ss. 258 – 259:
„Francúz Alfred Dreyfus (1859-1935), člen francúzskeho generálneho štábu, bol zatknutý pre
podozrenie z toho, že napísal akýsi dokument, ktorým boli ponúknuté vojenské informácie
Nemecku. Správa sa dostala do novín, kde bol Dreyfus obvinený zo špionáže v prospech Nemecka
a Talianska. Talianský vojenský pridelenec Alessandro Panizzardi však o tomto mužovi nič nevedel
a nepoznal ho ani jeho nemecký kolega. Z tohoto dôvodu reagoval na správu o zatknutí tým, že
napísal na ministerstvo zahraničných vecí v Ríme. „Ak kapitán Dreyfus nemal žiadne styky s
Vami, bolo by účelné poveriť veľvyslanca, aby učinil oficiálne dementi, aby sa zabránilo
komentárom v tlači.“
K zašifrovaniu tejto správy použil dostupný obchodný telegrafný kód Baravelli, z dôvodu
bezpečnosti boli jednotlivé kódy prešifrované. Telegram, ktorý zohral v tomto príbehu rozhodujúcu
úlohu, znel:
913 44 7836 527 3 88 706 6458 71 18 0288 5715 3716 7567 7943 2107 0018 7606 4891 6165
Telegram sa lúštiteľom ministerstva zahraničia podarilo dešifrovať, a napriek tomu, že jasne
potvrdzoval Dreyfusovu nevinu, nebol predložený ako doličný predmet a Dreyfus bol odsúdený za
vlastizradu a internovaný na Diabolské ostrovy.
Nasledovalo päťročné obdobie zákulisných ťahaníc a pokusov text telegramu použíť jako
dôkaz jeho neviny a alebo naopak interpretovať v jeho neprospech. Dreyfusa v roku 1899 nezbavilo
viny dokonca ani opakované nezávislé preukázanie správneho dešifrovanie textu. Trvalo ešte
ďalších sedem rokov, než sa mu dostalo v roku 1906 spravodlivosti, bol plne rehabilitovaný a dostal
rád Čestnej légie. Medzitým sa zistilo, že skutočným pisateľom memoranda bol major Ferdinand
Walsin Esterhazy (1847-1923). Medzi dokumentmi, ktoré u neho boli objavené při zatknutí, sa
129 POLIAKOV, L.: Histoire de l'antisemitisme, s. 266 – 296. Poliakov cituje dielo Révélations des rites Juifs devant
Dieu et devant le monde, reprodukované celé v poľskej práci Złość żydowska (Ľvov, 1760) od kanonika Pikulského,
definovanej ako „skutočný breviár poľského antisemitizmu“.
130 Porov. MORO, R.: Le premesse dell'atteggiamento cattolico di fronte alla legislazione razziale fascista : Cattolici
ed ebrei nell'Italia degli anni venti (1919 – 1932). In: Storia contemporanea, 19, 1988, s. 1013 – 1119. Ostáva ešte
preskúmať, do akej miery antisemitizmus posilnil antiklerikalizmus.
-6-
našlo niekoľko otočných mriežok, ktoré pravdepodobne používal pri komunikácii s nemeckým
vojenským pridelencom.
Poznámka:
Prešifrovanie kódov vykonávali Taliani nasledovne: prvú číslicu otvoreného kódu zamenili za
jej doplnok do deviatky (0 = 9, 1 = 8, … , 8 = 1, 9 = 0) a zapísali na druhé miesto šifrového kódu.
Druhú číslicu otvoreného kódu previedli podľa tabuľky (0 = 1, 1 = 3, 2 = 5, 3 = 7, 4 = 9, 5 = 0, 6 =
2, 7 = 4, 8 = 6, 9 = 8) a zapísali na prvé miesto zašifrovaného kódu. Podľa tohoto systému sa napr.
kód z obchodnej kódovej telegrafnej knihy Baravelli pre slovo capitano (kapitán) = 1336 prešifruje
na 7836, slovo evitare (vyhnúť sa/zabrániť) = 3306 na 7606 atď.
z knihy Janeček, J.: Rozluštěná tajemství, Praha: XYZ, 2006, s.99:
„NÁPADITOST LUŠTITELŮ
Když byl v roce 1894 za zcela nejasných okolností zatčen a uvězněn Alfréd Dreyfus (18591935), poslal plukovník Panizzardi, italský vojenský atašé v Paříži, telegram do Říma. Francouzské
kryptoanalytiky, kteří obdrželi kopii telegramu, napadlo, jestli při šifrování nebylo použito
Baravelliho obchodního kódu, který měli k dispozici. Číselné šifry, které byly jedno, dvou, tří a
čtyřmístné, byly charakteristickým znakem tohoto kódu. Podle něj by se slovo DREYFUS mělo
zašifrovat jako 227 1 98 306. V textu zprávy ale nalezli pouze podobnou posloupnost čísel: 527 3
88 706. Napadlo je, že každá skupina má přešifrovánu pouze první číslici (zde to bylo číslicemi 3,
2, 1, 4). Když odečetli tuto čtveřici od všech dalších i předchozích čtveřic, dešifrovali podle tohoto
kódu celý text s výjimkou posledních čtyř skupin. S překvapením zjistili, že rozluštěná zpráva
dokazovala Dreyfusovu nevinu. Trvalo však ještě 12 let, než byl Dreyfus rehabilitován (1906).“
z knihy Churaň, M. a kol.: Encyklopedie špionáže, Praha: Libri, 2000, II. vyd., s.106:
„DREYFUS Alfred, 1859-1935,
francouzský důstojník známý ze špionážní aféry
Pocházel z Alsaska z rodiny bohatého židovského průmyslníka a sloužil jako kapitán ve
francouzském generálním štábu. Roku 1894 byl obviněn z velezrady a špionáže a odsouzen
vojenským soudem k doživotnímu uvěznění na Ďábelských ostrovech. Snaha manželky a bratra
odsouzeného o revizi procesu vedla v konečné fázi k hluboké vnitropolitické krizi francouzské
republiky. Do kampaně za revizi procesu, jež záhy získala povahu boje proti antisemitismu, se
zapojila řada významných francouzských intelektuálů. Proslulým se stal článek Emila Zoly
J'accuse (Žaluji, 1898).
Ve francouzské vojenské kontrarozvědce projevil poprvé pochybnosti o Dreyfusově vině
plukovník G. Picquart. Snaha vysokých armádních kruhů o 'uchování dobrého jména armády' vedla
však k Picquartovu převelení do Tuniska, a posléze dokonce k jeho krátkému uvěznění. Velení
armády se uchylovalo i k padělání 'usvědčujících' dokumentů, nicméně aféra nabyla takového
rozsahu, že ji již nebylo možné zastavit.
Hlavní výrobce padělaných dokladů major H. Henry se přiznal a spáchal samovraždu. Po
demisi vlády a rezignacích generálů se konal obnovený proces s Dreyfusem. I v něm byl Dreyfus
uznán vinným a odsouzen k desetiletému vězení, přestože se již vědělo, že skutečným německým
špionem byl F. Esterházy. Nicméně prezident republiky Dreyfuse omilostnil.
Teprve roku 1906 byl nevinný Dreyfus rehabilitován v plném rozsahu. Nastoupil znovu do
armády, bojoval v 1. světové válce a byl mu udělen Řád Čestné legie Dreyfusova aféra se stala
klasickou ukázkou neochoty moci uznat vlastní chybu a přehmat. A právě tato aféra se stala
hlavním podnětem k založení Ligy lidských práv (1898).“
s.113:
„ESTERHÁZY Ferdinand, 1847-1923,
francouzský zpravodajský důstojník a špion v německých službách
-7-
Esterházy byl maďarského původu, ale narodil se ve Francii. Po dosti temné minulosti zahájil
svou vojenskou kariéru v cizinecké legii. Za francouzsko-pruské války 1870-71 se stal příslušníkem
pravidelného vojska a po úspěšné tajné misi byl roku 1881 přidělen ke zpravodajské službě
generálního štábu. Vydržování nákladných milenek a život nad poměry stěží mohl vést z běžného
důstojnického platu. Cestu z dluhů viděl Esterházy v nabídce svých služeb Německu.
Prostřednictvím vojenského atašé v Paříži Maximiliana von Schwartzkoppena dodával
Němcům po řadu let přísně tajné materiály přímo z generálního štábu. Zachycení jednoho takového
materiálu francouzskou kontrarozvědkou vedlo k rozsáhlému vyšetřování, během něhož byl
neprávem obviněn a posléze za špionáž odsouzen kapitán A. Dreyfus.
Dreyfusova aféra, kterou nespravedlivý proces vyvolal, vedla k hluboké vnitropolitické krizi
ve Francii. Sám Esterházy byl svými nadřízenými dlouhou dobu kryt (vojenský soud ho oslobodil),
ale jak postupně vycházela fakta o případu najevo, byl i on nakonec podroben vyšetřování. Když
promluvil i major Henry, šéf zpravodajské služby, který ve snaze nepřipustit objektivní vyšetřování
dokonce falšoval usvědčující dokumenty, ztratil dosud sebejistý Esterházy hlavu a uprchl roku 1898
do Anglie. Do Francie se pochopitelně nikdy nevrátil.“
s.141:
„HENRY Hubert, 1846-1898,
francouzský zpravodajský důstojník, jeden z hlavních aktérů Dreyfusovy aféry
V 19 vstoupil do armády a bojoval ve francouzsko-pruské válce (1870-71). Později sloužil v
koloniích a roku 1891 byl převeden do zpravodajské služby francouzského generálního štábu v
hodnosti majora. Byl jedním z prvních, kdo byl roku 1894 konfrontován s dokumentem
dokazujícím špionáž na generálním štábu. Tehdy, patrně v dobré víře, určil jako autora
usvědčujícího dokumentu kapitána A. Dreyfuse, i když indicie směrovaly spíše k F. Esterházymu.
Později dokonce neváhal na obranu „dobrého jména armády“ padělat „důkazy“ a svědčit proti
Dreyfusovi u soudu.
Jak se Dreyfusova aféra pomalu měnila ve vnitropolitický skandál, došlo k prošetření
Henryho role v celém případu. Roku 1898 byl Henry nucen přiznat podvod a jeho přiznání
znamenalo zásadní obrat v Dreyfusově aféře. Sám Henry byl zatčen a ve vězení spáchal
sebevraždu.“
s. 269-270:
„PICQUART Georges, 1854-1914,
francouzský zpravodajský důstojník, zásadový zastánce práva za Dreyfusovy aféry
„Picquart pocházel stejně jako A. Dreyfus z Alsaska a po francouzsko-pruské válce 1870-71
se hlásila jeho rodina k Francii. Vstoupil do francouzské armády a zvolna stoupal armádní
hierarchií, až byl roku 1895 jmenován šéfem kontrašpionážního oddělení ministerstva války v
Paříži. V té době Dreyfusova aféra pomalu spěla k celonárodnímu skandálu. Picquart objevil fakta
zpochybňující Dreyfusovu vinu a indicie směřující naopak k majorovi F. Esterházymu. Když se
odmítl podrobit rozkazu, aby na celou záležitost zapomněl, byl nejprve přeložen do Tunisu, a když
sdělil informace o pozadí případu Dreyfusovu advokátovi, byl dokonce několikrát vězněn (za
prozrazení úředních dokumentů).
Nezlomný Picquart neustal v boji za Dreyfusovo osvobození, svědčil v jeho prospěch a roku
1899 byl znovu přijat do armády. Od 1906 až do své smrti byl ministrem války. Zemřel na následky
pádu z koně.“
-8-