Severka 2/2004
Transkript
Severka 2/2004
2. Tam ťažké chvíle sú, tam dali sme si sľub, že spomienky na mladosť ostanú. Sme veselí a mladí a chceme žiť a rásť, a o pár rokov chceme sa zísť zas. Ref.: Rieka hučí tmou ... 3. Keď kamaráta máš a na život sa hráš a v prázdnom kúte už len spomínaš. Tak zavolaj do sveta, že bolo ti fajn v tých chvíľach, keď bol s tebou kamarát. Ref.: Rieka hučí tmou ... 4. Dnes poslednýkrát zneje tej gitary hlas a svoje pery tíško zavieraš. Tak zavolaj do sveta, že si mal tak rád tie chvíle, keď bol s tebou kamarát. Ref.: Rieka hučí tmou ... Združenia Severka ponúka pomocnú ruku pri tvorbe spevníkov, vrátane notových záznamov. Kamarát Miroslav Jurči, zostavovateľ spevníka “Kam nás piesne zanesú”, autor internetových stránok so spevníkom slovenských pesničiek uvíta príspevky a spoluprácu ďalších kapiel. Informácie : Ing. Miroslav Jurči, 027 13 Hladovka 186, tel.: 043/5397615 E-mail: jurci@zshladovka, [email protected] CESTOU NA OSADU. Osadné táborisko s chalúpkou je na holiach, dobrých 900 m nad morom a tak vytrepať sa hore, priamo z údolia, dá zabrať. Je to jedna z možností, vybrať sa primo z niektorej podhorskej obce, len je to kus cesty a veľké prevýšenie. Čas od času to pre zmenu zbaví, lenže obyčajne okrem batohu trepem hore rôzne nástroje a iné potrebnosti, tak je lepšie vyviezť sa busom do horského sedla a odtiaľhodinku voľným tempom slušným chodníkom. Najprv lúkami pod lyžiarske vleky, nájsť začiatok poľovníckeho chodníka a premotať sa úžľabinami a hrebienkami svahom popod kopec Homôlka. Výjdem na pekné sedielko, asi v polovici cesty, posedím na lavičke, dám oddýchnuť pleciam od batohu. Pokochám sa za pekného počasia krásnym výhľadom do horských dolín na juh a potom prejdem chodníkom po hrebeni na lúky, kde nájdem tábor. Celkom pekná prechádzka, lebo prevýšenie je minimálne. Ak idem dostatočne potichu, môžem uvidieť pasúce sa srny, vyplašiť skupinku laní, alebo uvidieť po lúke poskakovať líšku, loviacu myši. Ak mám zvlášť šťastie, pretne mi cestu črieda diviakov a zriedka i poriadny maco. Pred dvoma rokmi som začal zbierať a sušiť na zimu liečivé byliny a tak si aj viac všímať rastliny okolo chodníka. Nie žeby som si ich predtým vôbec nevšímal, no jednoducho som im nevenoval pozornosť. Už v osadnom praveku, začiatkom 90-tych rokov, som našiel neďaleko tábora, pod kopcom, čo kraľuje údoliu a na mape sa uvádza ako Dlhá lúka, no lesníci mu hovoria raz Berg, inokedy Kostolný vrch, priam plantáže snežienok. V 92om roku som zas uvidel pri chodníku v strmine za Čudovou zákrutou, oproti Bielym skalám, zvláštny zvonček na dlhej, tenkej stonke. U znalcov som nepochodil, lebo som ho nevedel asi dosť dobre popísať. Vlani bol asi výnimočný rok, lebo som urobil veľa nových objavov. Preto som prelistoval dostupné herbáre a našiel som, že onen zvláštny zvonček je orlíček obyčajný. Vlani kvitol dokonca i na lúke pri chalúpke. Ešte predvlani som objavil senzáciu a zažil prekvapenie, keď v sedielku, hneď pri lavičke, som našiel orchideu - črievičník papučkový, len jednu rastlinku. Minulé leto som ju preto sledoval. Vykvitla zas. Pritom vraj k vyklíčeniu potrebuje spojenie s akousi hubou ako všetky orchideje, a niekedy trvá aj 15 rokov, kým semiačko získa vhodné podmienky a vyklíči. Vlaňajšie teplé leto pôsobilo na rastliny priaznivo, lebo som urobil niekoľko nových nálezov. Hneď na začiatku chodníka, pod lyžiarskym vlekom, nádherne voňavý vemeník dvojlistý, za mokrými úžľabinami ľaliu zlatohlavú, náprstník veľkokvetý a tiež som zistil, že nádherný “zvonček”, čo tu bežne kvitne, je vlastne horec luskáčovitý. Takto som objavil zas niečo nové a pekné na stokrát prejdenej ceste na osadu, a kto vie, čo nájdem toto leto. Už sa teším, že zima zatrepala krpcami, zo zbytku snehu vyšli snežienky, zažltli podbele, skopnela zem a vonia jar. Pavúk (T.O.Losí potok) Prežili sme zimu, prebehli jar. Akoby toho nebolo dosť, postihlo nás leto. Hrozí vysokými teplotami a horúčkami z akcií, táborov a veľkých vandrov. Snáď nás schladia okrem všadeprítomných blbcov aj vody riek a jazier a osvieži vánok kamarátskeho slova, či pohladenia. Zo zážitkov mnohí žijú potom celý zvyšok roka. Ukladajú si ich do cancákov, kroník, pod vankúš. Ápropo, vankúš ... Len ten, kto pozná tvrdosť vandráckej zeme, vie oceniť mäkkú posteľ v spálni. A páperie zážitkov vyfukovať do života, pomaly, ľahúčko ako kolieska dymu, čo sa dlho držia nad hlavou. Nad hlavou hviezdu Severku, ktorá ukazuje smer. Ideš za ňou, pôjdeš na sever, necháš si ju po ľavej ruke, trafíš na východ. Ostatné svetové strany si ľahko odvodíš. A môžeš si zobrať so sebou aj SEVERKU sprievodcu. Tú, čo práve držíš v rukách. Ukáže ti tip na vander, zaspieva pesničku, zarecituje báseň a povie vtip. Poznám aj takých, čo nosia hviezdu Severku vyšitú na domovenke. Zaželajme si spolu, nech čím viac kamarátov ju nosí aj v srdci. Budeme sa stretávať, budeme sa poznať a bude nám z toho dobre. Dobre. To je všetko. Ostatné nájdete na ďalších stranách a v ďalších dňoch a týždňoch. Ahoj! 3 Tento chránený prírodný výtvor sa nachádza asi 5 km na sever od obce Detva v masíve pohoria Poľana. Sú to vlastne pozoruhodné a svojím vývojom ojedinelé andezitové skalné útvary - stĺpy, veže a bašty. Vznikli eróznymi procesmi pozdĺž puklín v odizolovanej skalnej plošiny. Výška stĺpov je viac ako 20m. V okolí lokality objavili archeológovia vzácne nálezy. O tomto, ale aj o geologickom pôvode, či tunajšej flóre a faune sa dočítate na informačných tabuliach náučného chodníka, ktorý tadiaľto vedie. Ten je súčasťou červenoznačkovaného chodníka, ktorý sem vedie z Detvy, konkrétne z časti Stavanisko. (Pozor, na niektorých mapách nájdete len miestnu časť Kostolné, kde na hornom konci je Stavanisko). Chodník na krátkej vzdialenosti dosahuje solídne výškové prevýšenie, takže zo skál, ktoré sú v 750 m n.m. máte nádherný výhľad do Zvolenskej kotliny. Bohužiaľ tento unikátny prírodný výtvor je poznačený ľudským zásahom. Za čias minulého režimu sa tu podarilo pár papalášom vybaviť si stavebné povolenie, takže máte možnosť na vlastné oči vidieť necitlivú aroganciu v podobe tunajších chát, ktoré stoja doslova na hranách skalného masívu. Skalné útvary sú doslova horolezeckým rajom. Nachádza sa tu vyše 30 horolezeckých ciest, od najľahších, až po obťažnosť VII. Priznám sa, nie som horolezec, ale v lete som sa tu vyšantil ako malý chlapec, preto vám Kalamárku vrelo odporúčam. Ak nechcete byť chatárom na očiach, dá sa utáboriť na blízkych lúkach, ale pozor na ochrancov prírody, lebo netreba zabúdať, že táto lokalita je súčasťou CHKO Poľana. Ako spestrenie vandru skôr odporúčam ako východiskový bod pre veľký vander po Rudnej magistrále - môžete pokračovať červenou v stálom stúpaní až k Horskému hotelu Poľana, kde sa dá občerstviť a kde sa vám naskytnú ešte širšie výhľady. Napríklad sme pri výbornej viditeľnosti mali možnosť vidieť aj masív Matry v Maďarsku. Malebný je aj pohľad na Hriňovské lazy, ktoré vám ležia doslova pod nohami. Od horského hotela si môžu tí pohodlnejší spraviť vychádzku k vodopádu Bystré, ku ktorému sa dostanete po zelenej značke. My sme si spravili túru na najvyšší bod pohoria - na Zadnú Poľanu (1458m), z ktorej je bohužiaľ obmedzený výhľad. 4 Ak sa chcete pokochať výhľadmi na susedné pohoria, musíte pokračovať ďalej na severozápad po magistrále až k Strunge (poprípade navštíviť niektoré vyhliadky, ako Katruška či Zbojnícka). Ako odmena za vynaloženú námahu sa vám po kúskoch predstavia na západe Kyslinky s Hrochoťskou dolinou a celým kráterom tejto bývalej sopky, na severe veľkofatranský Zvolen, Salatín a hrebeň N.Tatier od Prašivej po Kráľovu hoľu a na východe Veporské vrchy. Kto bude pokračovať ďalej na sever, čakajú ho po 3-4 hodinovom šlapáku vrcholy Ľubietovského Vepra (1277m) a Hrbu (1255m), ktorý je považovaný za geografický stred Slovenska. Odtiaľ už nie je ďaleko do Ľubietovej či Osrblia. Hlboké lesy, nízka návštevnosť a málo zásahov civilizácie do tunajšej nádhernej prírody, sú tou najlepšou pozvánkou do týchto končín. Na záver pár tipov pre tých, ktorí si radi humpľujú telo a spoznávajú krásy Slovenska zo sedla dvojkolesových tátošov: >>> Skalná plošina Kalamárka vytvorená z vyvrelinového andezitového prúdu patrí i so svojim okolím (Chrapková) medzi najvýznamnejšie archeologické lokality na strednom Slovensku. Kalamárka bola opevnená a osídlená v dobe bronzovej, ľudom lužickej a kyjatickej kultúry (11. až 8.stor. p.n.l.). Prvé kamenozemné opevnenie Kalamárky dlhé asi 50 m vniklo na šiji, ktorou je Kalamárka spojená s horským masívom na východe. Z ostatných strán nedostupnosť zabezpečovali zvislé, až 20 m vysoké skaly, miestami azda dopĺňané drevenými palisádami. V strednej dobe laténskej (4. až 3.stor. p.n.l.) osídlili a opevnili Kalamárku Kelti prichádzajúci na naše územie zo západnej Európy. Títo tu v symbióze a postupnej asimilácii s domácim obyvateľstvom ako ľud púchovskej kultúry, prežívali až do druhej polovice 2.stor. Na prelome doby rímskej a obdobia sťahovania národov (4. až 5.stor.) tu našla útočisko aj skupina obyvateľov germánskeho (švábskeho) pôvodu. Asi o tri storočia neskôr, v období Pribinovho Nitrianskeho kniežatstva, sa napokon bralá Kalamárky dostali do pozornosti našich slovanských predkov, ktorí ju intenzívnejšie osídlili a znovuopevnili niekedy v časoch vrcholu, až zániku Veľkej Moravy (koniec 9.-10. stor.), kedy ako malé strážne hradisko kontrolovalo horský priechod z Poiplia do Zvolenskej kotliny, najmä proti prienikom staromaďarských kmeňov z juhu. V areáli akropoly hradiska i v jeho okolí boli objavené stopy zo všetkých zmienených období, zvyšky stavieb a cisterna - zásobáreň vody vytesaná do skaly. Hradisko zaniklo požiarom, po stabilizácii štátoprávnej situácie stratilo svoj strategický význam a nikdy už nebolo trvalo osídlené. K charakteristickým obyvateľom skalných stien a brál patrí jašterica múrová. V porastoch a lúkach možno zriedka uvidieť slniacu sa užovku hladkú. V lesoch sa vyskytuje množstvo vtákov a cicavcov. Ponad územie občas prelietava ohrozený včelár lesný. K ďatlovitým vtákom, z ktorých sa tu vyskytuje ďateľ čierny či veľký, patrí aj žlna sivá. Táto pri vyhľadávaní potravy často rozhrabáva mraveniská veľkých lesných mravcov. Dutiny starých stromov sú vhodným úkrytom pre plchy alebo 1. Na Kalamárku vedie asfaltka z Detvy, ktorá je skoro totožná so spomínanou červ.značkou. 2. K Horskému hotelu na Poľane sa dostanete z Hriňovej okolo rovnomernej vodnej nádrže tiež asfaltkou. Na 12 km trase prekonáte 810 výškových metrov. 3. Okruh okolo Zákľuk (alebo časť Vrchárskej cyklomagistrály): z Lomu nad Rimavicou cez Sihlu a dolu Kamenistou dol. k rázcestiu Sv.Ján neďaleko Hronca (až sem stratíte vyše 500 výškových metrov), odtiaľto na JV údolím Čierneho Hrona popri úzkokoľajke cez Čierny Balog a ďalej v stúpaní cez Tlstý javor do Lomu n/R. (kde zasa tých 500 m musíte vydrieť). Celý okruh meria 47 km. Starec (Bratislava) kunu lesnú. Okrem jelenej zveri sa v porastoch prerušovaných lúkami a políčkami nachádza aj srnčia zver. Približne 70% územia pokrývajú lesné spoločenstvá, najtypickejšie vyvinuté na vrcholovej plošine. Z drevín prevládajú dub zimný a lipa malolistá. Primiešané sú buk lesný, hrab obyčajný, ojedinelo aj smrek, javor mliečny a čerešňa vtáčia. Nevhodným zásahom bolo vysadenie nepôvodného smrekovca opadavého. Zvyšných 30% územia tvoria skalné steny, veže a bralá. Vegetácia na ich hranách, najmä v južnej a juhozápadnej časti, má charakter presvetlenej lesostepi. Tu je sústredný výskyt teplomilných druhov flóry, ako sú napr. kostrava jabkovitá, kručinka farbiarska, nátržník strieborný, sezel sivý, lomikameň zrnitý a timotejka tuhá. Na obnažených skalných terasách, stenách, hranách a v skalných štrbinách sa najčastejšie vyskytujú papraďorasty: sladič obyčajný, slezinník červený, slezinník severný a pľuzgiernik krehký. Bežné sú aj tučnolisté rastliny ako napr. skalnica srstnatá, rozchodník prudký. Kalamárka (niekedy miestne “Kaľamárka”), bola vyhlásená ako chránený prírodný výtvor v roku 1972 na rozlohe necelého 1,5 ha. Zdroj: Michal Paľko, Sprievodca náučným chodníkom 5 Kedy trampi “objavili” Kalamárku, nie je presne známe. Isté je, že už na prelome 60-tych a 70-tych rokov tam chodila partia, kde bol Šmuky a ďalší, ktorí odišli zo skautingu. Začiatkom 70-tych rokov vybudovali prístrešok nad studňou na kraji lúky východne od horárne. (Na tomto mieste treba pripomenúť, že trampské aktivity počas celého obdobia sa odohrávali mimo chráneného územia, na lúke niekoľko sto metrov východne od Horných skál.) Približne v tomto období bol postavený prvý totem a Šmuky s Macom viedli turistický oddiel mládeže (TOM) s názvom “Bobríci”. Ďalšou partiou, ktorá na Kalamárke robila akcie ako: Vítanie jari, Zlatá horúčka a Posledný oheň, boli vysokoškoláci z VŠLD Zvolen, na ktorej najmä v 80-tych rokoch študovalo veľa ľudí z Čiech, ktorí zo známych dôvodov mali k trampingu blízko. Vedúcou osobnosťou bol Malý Stonge a jeho Bratstvo slobodných poutníků. Z množstva ostatných kamarátov v priereze času spomenieme aspoň Náčelníka, Šípka, Žvástíka, Medvěda, Paroha, Tomyho a Kubu. Na JZ okraji lúky v tom čase stál zrub a flek okolo neho dostal názov “Calamarca Camp”. Pôvodný totem v roku 1986, alebo 1987 spadol - podľahol nájazdu mravcov, ktoré ho zospodu úplne prežrali. Vrchná časť totemu potom zdobila priečelie chaty. V týchto rokoch sa tu konali akcie aj kamarátov z iných kútov Slovenska, napr. Silvestra 1987 sa zúčastnili Čierny, Ivar, Salamandra, Jackie, Hektor, Falco, Fedor, Kičo a ďalší, tiež tu Čierny začínal veľký vander v roku 1988 (z týchto akcií pochádzajú priložené fotky). Na jar v r.1988 vysokoškoláci zo Zvolena postavili nový totem, no chajdu policajti o rok nato rozobrali. Kontinuitu trampských aktivít na Kalamárke udržiavali v 90-tych rokoch ešte vysokoškoláci, keď každoročne sa tu konal jarný oheň po tradičnom countrybále vo VŠ klube. Spomenúť možno kamarátov Fíka, Stýbla, Jardu, Petra a iných, okruh známych sa však rozširoval, napr. prostredníctvom T.O.Hadie údolie, neskôr, T.O.Dobré víly, T.O.Medvede . 6 Príležitostne sa však zúčastňovali aj nemnohí z tých, čo tam chodili pred 10 a viac rokmi, napr. na Jarnom ohni v r.1996 Vlado z Prešova, na Poslednom v r.1997 ďalší, aj spoza rieky Moravy. Spoločným znakom týchto ohňov boli zväčša kruté poveternostné podmienky. Na jarnom ohni nebolo žiadnou zvláštnosťou, keď sa okolo ohniska musel udupávať 20- i viac centimetrový sneh. Trampské aktivity na Kalamárke utíchajú koncom 90-tych rokov, keď sa prestávajú konať vysokoškolské countrybály vo Zvolene, ktoré boli signálom k zapáleniu Jarného ohňa. Skutočným dôvodom však bol odchod českých kamarátov z VŠLD, keď po rozdelení Československa a zmene systému štúdia, ich bolo vo Zvolene stále menej. Trampi pôsobiaci vo Zvolene, Banskej Bystrici a inom blízkom okolí Kalamárky majú svoje domovské fleky na iných miestach. Nepravidelne sa tu stretávajú tí z priekopníkov trampingu na Kalamárke, ktorí ešte aspoň občas obujú túlavé topánky, a hlavne, majú na seba kontakty “Posledný oheň” sa konal aj vlani. A tak sa každý z nás, kto niekedy oddychoval v tieni mohutného smreka v susedstve totemu, sem rád vracia. (aktuálny pohľad na lúku s totemom je na predchádzajúcej strane) podľa Čierneho (Zvolen) poznámok spísal D’Ady (Hronsek) Tiež takáto vec mi vŕta v pripitej hlave - tramping zakladali v minulom storočí, v časoch medzi dvoma vojnami, deti najchudobnejších proletárov. Preto im vtedajší buržoázny režim pekne šlapal po krku. A hľa - naši otcovia nám vybojovali (vraj) sociálne spravodlivý režim a trampovia boli opäť potieraní ako neželaný hmyz. To už sme zažili na vlastnej koži. Potom sa nám vrátili (vraj) staré dobré časy, len sa mi akosi nezdá, že by sme si zvlášť polepšili. Už nás z lesa nevyháňajú policajti, ale čoraz veselšie zákony a súkromní vlastníci. A bude asi ešte aj horšie. Lenže čo už s tým, ako vravievali bez servítky naši dedovia: “Škoda biť riť, keď sa posrala.” Asi som pekný čudák, no poviem na rovinu, nemám rád ani takú bežnú vec ako podávanie ruky. Ten, čo to ako pozdrav vymyslel, bol asi riadny tĺk. Vraj tým, že podávam prázdnu ruku, dávam najavo, že prichádzam v mieri a priateľstve. Lenže to nevedel, že mi s rukou podáva i bacily moru, či cholery. Dnes už vieme, že rukami sa prenáša kopec ďalších chorôb a aj tak pri tom ostávame. O čo chytrejšie to mali vymyslené indiáni. Stačilo zdvihnúť prázdnu dlaň - áno, nemám zbraň. Prípadne priložiť k hrudi - prichádzam v mieri. Alebo japonci - tým sa stačí ukloniť. Je pravda, ruku podám, aj palec zalomím, no dobrý pocit z toho nemám. Alebo stretnem kamarátku a hneď sa chce, prítulná stvora, bozkávať. Nie som proti, ale z iného dôvodu a za iných okolností. (Ako vravia dávne tradície: bozkávanie je klopkanie na oblôčik tam hore, aby sa otvorili vrátka tam dole.) To zdvorilostné oblizovanie mi priveľmi vyvoláva spomienky na doby bratské. Keď sa už chcem s niekým pozdraviť a nestačí slovné “ahoj”, tak sa môžme trebárs ťapnúť po pleci, kývnuť prstami k hlave ako vojaci, či sňať klobúk ako kedysi. Možností je neúrekom, stačí si vybrať. Veď len z toho podania ruky sa robí celá veda: stisneš viac, je zle - vraj tým vyjadríš túžbu dotyčného ovládnuť, stisneš málo - proťajšok ťa nezaujíma, alebo podáš ruku dlaňou dolu - vyjadruješ nadradenosť, naopak zas poníženosť, no môžeš si vybrať ako sa seknúť a prezradiť o sebe i čo nechceš. Nuž ale dosť bolo rozkoše, drevo mi došlo, ohník už len tlie, polnoc na krku, obloha je našťastie jasná, tak si vybehnem na lúku ešte pozrieť hviezdy a vleziem do pelechu. Len dúfam, že neuvidím samé dvojhviezdy. Pavúk (T.O.Losí potok) Zas sa mi pritrafilo, že som sa ocitol na osade sám, do večera si porobil čo treba, nachystal drevo na oheň i do piecky - noci sú ešte studené, priniesol od studničky vodu na čaj i umytie, natlačil prázdne črevo a spokojne si sedím pri ohníku a popíjam dobré červené vínko. Chalúpka hneď vedľa je prázdna a v hustnúcej tme ju vidieť zavše v odleskoch plameňov. Zvyknem prísť na víkend v sobotu hneď zaránky, aby som si čo najviac lesa užil, ale aj stihol porobiť čo-to, lebo teraz na jar treba po zime vyčíriť studničky, vyhrabať chodníky, posadiť zas dáke stromy a keď príde leto, zas ich vyžínať, aby ich nezadusila tráva, no a v jeseni ochrániť na zimu pred ohryzom. Zvláštna kapitola je samotná koliba, kde je stále čo opravovať a vylepšovať. Veľmi nechápem “dobrákov”, čo sa zvyknú dohrnúť až večer, do noci sa zabavia, prespia a hneď ráno utekajú späť domov. Popritom sa stihnú pekne oťapiť, zahúsť dáku tú Mašinku, či Jassie Jamesa. Veď to mohli kľudne ostať dole v meste v dákom piáne a ušetriť si tú cestu sem. Obyčajne sa načnú už v hostinci v sedle. A ak tu nie je našinec, čo prihotoví drevo, len rýchlo nasekať dáke haluze a čo najdlhšie, aby bolo s tým čo najmenej práce. Do piecky ich potom nabíjať sekerou, takže podľa toho neborka aj vyzerá, a už je zrelá na vyhodenie, lebo tu raz niekto zhorí. Veru, takéto partie tu nerád stretávam. To už radšej takto osamote a dumať nad “starosťami”. Napríklad môj večný konflikt s fajčiarmi. Márne budem na steny koliby natĺkať tabuľky, zakaždým tu nájdem svietniky plné špakov a popola. A ten príšerný puch ! No, čo sa budem rozčuľovať, ohník vyhasína, treba priložiť a z litríka je ešte polovica. V lese je ticho, len kuvik občas kvíkne a zašuchoce v lístí myška. Kým sa zas rozhorí vlhké drevo, dám si ešte zopár šlukov dymu a spomeniem na osadníkov, čo asi robia a kde teraz sú. Veď aj osadný život nám len tak tlie a stretneme sa dvakrát do rok, aj to len náhodou. Vínko akosi stúpa do hlavy a tak vediem ďalšie plané úvahy. Čo sme to vlastne za zvláštne spoločenstvo, my trampovia. Ctíme zvyky indiánov, ale možno i našich dávnych predkov, uctievame oheň, staviame totemy, robíme potlachy a tu hľa taký paradox - vedúci osady je šerif a hrdo nosí hviezdu. Keď sa zamyslíme nad historickou pravdou - veď to boli zákonní ochrancovia osád belochov a indiánov uctievali podľa známeho: “najlepší indián - mŕtvy indián”. 7 Celý koncert spískali Pedro s Terrym a patrí im za to veľká vďaka. Bol to pre milovníkov trampskej hudby doslova sviatok. Bez preháňania môžem prehlásiť, že to bola v našej branži a v tomto regióne udalosť roka. No dosť bolo superlatívov, poďme k tomu, ako to tam v tom Družstevnom dome v Bratislave - Rači prebiehalo. Úvod patril domácej kapele Kalumet, ktorá priaznivcom žánru CFT nie je neznáma. Na tejto scéne funguje už niekoľko rokov, má za sebou množstvo koncertov a vystúpení na rôznych súťažných i nesúťažných prehliadkach prevažne folkovej a trampskej hudby. Tvorbu Kalumetu predstavujú už dve vydané cédéčka (tretie sa práve pripravuje). Aj v tento posledný marcový piatok tvorili ich program vlastné piesne, ktoré by puntičkári zaškatuľkovali do modernej trampskej piesne. Ich doménou sú vynikajúce vokály a publiku sa naozaj páčili. Prvým hosťom bola pražská trampská skupina Podobni zvěři, ktorá už mierne naznačila, kto bude po nej nasledovať. Jej repertoár niesol stopy svojich vzorov, teda kamarátov a to bratov Ryvolovcov. Pohodová muzička, ako stvorená k táborovému ohňu. No a po prestávke prišiel vrchol večera. Žijúca legenda trampskej piesne - MIKI RYVOLA. Aj napriek svojmu veku duchom stále mladý, napriek svojej popularite stále skromný, jednoducho osobnosť, ktorá sa na ňu nemusí hrať. Vypredané hľadisko mu pripravilo tú najlepšiu kulisu, akú si muzikant v našej branži môže len predstaviť. Naozaj tam už chýbal len plápolajúci táborák. Jeho songy sme spolu s ním spievali ako jeden muž, a tá jeho pohoda ako iskra preskočila medzi nás. Nepreháňam, keď sa priznám, že mi po tele behali zimomriavky. Tu sa hodia slová z Maňasovej skladby: “kto nezažil, neuverí”. A tak nám do uší zneli klenoty ako Nedohraná, Země tří sluncí, či Poslední míle priamo od autora. POHĽAD Z DRUHEJ STRANY Už více než 30 let vítá bratislavská T.O.Pohoda jaro Mikiho Jarním kurýrem. Letos jim ho v zasněženém campu zazpíval sám autor. Přijela s ním i kapela Podobni zvěři. V pátek večer hráli v Bratislavě Rači spolu s trampartovými Harvestry a Kalumetem, vítězem slovenské Porty 2003. Během posledního březnového weekendu pak zjistili, že Malé Karpaty vůbec nejsou malé. Hráli a zpívali nejen na campu Pohoda, ale i v hospodě na zafúkaném Košarisku a v Kimově chatě v Slnečném údolí. Mikiho tam doprovázel na kytaru také Pedro z trampské party Tambora a teprve 15-letý Pupek z Ivanky pri Dunaji. Pražského jazzmena Vencu Kupku střídal u basy Ringo z T.O.Tri pramene. Celé setkání slovenských a českých trampů vymyslil kapelník Harvestrů Ivan Terry Zeman. -f- (Puchejř 2/2004) 8 Škoda len, že to trvalo krátko, a aj keď ho publikum nechcelo z pódia pustiť, konferanciér (či moderátor?) Terry mu “dovolil” len dva prídavky. Záver večera patril druhej domácej kapele, ktorá už vyše dvadsať rokov brázdi slovenskú CFT scénu HARWESTROM. Terryho a spol. netreba zasväteným predstavovať. Všetci vieme, že z pôvodných muzikantov zostal len kapelník, a aj jeho tvorba od modernej trampskej piesne prešla k tzv. tramp-artu. Tak si totiž svoj žáner autor pomenoval. Bohužiaľ, toto nebol dobrý dramaturgický ťah. Podľa mňa po Mikim už nemal ísť nikto. Všetka česť Terrymu za to, čo za tie roky pre slovenskú trampskú pieseň spravil (organizátor slovenských kôl Port a prehliadok country večerov v DK na Vajnorskej, redaktor Zvonkov a plno iných aktivít) a aj po muzikantskej stránke čo terajšie trio Harwestrov predvádza, ale koncertu to vôbec nepomohlo. Stratil gradáciu. Čo aj niektorí diváci dali najavo predčasným odchodom. No aj napriek slabej bodke to bol zážitok. Starec (Bratislava) Mikiho ilustrácie a foto: www.boko.cz KDYŽ KAMARÁDA MÁŠ Notový prepis pesničky, ktorú v tomto čísle uverejňujeme na druhej strane obálky poskytol kamarát Krokodýl z archívu piesní, ktorý zostavujú Kamarádi Festivalu Táborových písní (KFTP) a do notovej podoby dáva kamarát Medvěd v kanadskom Edmontone (BierBerry Publishing). Je to jedna z piesní, u ktorej nie je známy autor, naopak, existuje v slovenskej i českej textovej verzii. Budeme radi, ak z okruhu čitateľov a priaznivcov Severky získame akékoľvek informácie o vzniku, prípadne autorovi tejto piesne. Internetové stránky KFTP: kftp.unas.cz -r- 1. Když kamaráda máš, tak dobře si ho važ, přijde doba, kdy ho postrádáš. Vždyť mládí není věčné, přijde jednou čas, kdy na osadě zůstaneš pak sám. Ref.: Řeka hučí tmou a duní vodopád, je řekou tajemnou, je řekou zapomnění snad. /: Nezapomeň, hochu, na osadu svou, na lásku, jež dal ti kamarád :/. 2. Kde stojí jedle bílá, tam skládal jsi svůj slib, že věrným druhem navždy zůstaneš. Tvá ruka zaslíbila, že věrným chceš-li být, že každoročně jednou vzpomeneš. Ref.: Řeka hučí tmou a duní vodopád … 3. Vlajka vzhůru letí a kytary zní hlas, v záři táboráku zrudne tvář. Své osady jsme děti, vzejde jitřní jas, ze starých písní zbyde jenom zář. Ref.: Řeka hučí tmou a duní vodopád … 25.06.2004 Country mlyn, Kamenný mlyn pri Malackách 25.06.2004 BABICA 2004, Bojná (okres TO) 02.07.2004 Okolo Třeboně, Třeboň, zámek a okolí 02.07.2004 ZAHRADA, Náměšť na Hané 09.07.2004 SLUNCE, Strážnice 15.07.2004 FOLKOVÁ RŮŽE 2004, Jindřichův Hradec 16.07.2004 Countryfest Majdán, Majdán pri Hor.Orešanoch 25.07.2004 Folkové prázdniny, Náměšť nad Oslavou 26.06.2004 Country-Tramp-Fest, Malé Chlievany (okres BN) 30.07.2004 Prázdniny v Telči, Telč 30.07.2004 Jánošíkove dni, Terchová 31.07.2004 Stará cesta, Habovka - Roháče 06.08.2004 Starý dobrý western, Bystřička - přehrada 06.08.2004 COUNTRY FOLKOVÁ TUŽINA, Tužina 07.08.2004 Žalmanův folkový Kyjov, Kyjov u Hodonína 12.08.2004 Campfest, Tatranska Lomnica 13.08.2004 VANDERMÚZA 2004, Mostište pri Púchove 16.08.2004 SETKÁNÍ 2004 - KONOPIŠTĚ, Konopiště u Benešova 20.08.2004 Stupavský širák, Stupava, amfiteáter 20.08.2004 Kremnická Bašta, Kremnica 21.08.2004 Stodola Michala Tučného, Hoštice u Volyně 21.08.2004 Újezdské Babí léto, Dolní Újezd u Litomyšle 21.08.2004 VI.COUNTRY WEEKEND ŠUŇAVA, Šuňava 26.08.2004 COUNTRY LODENICA, Piešťany, camp Lodenica 15.10.2004 Kopýtko, Bratislava 9 Finále Slovenskej Porty 2004 sa uskutočnilo 5.6.2004 na bratislavskom prírodnom kúpalisku Kuchajda. Výsledky: 1. miesto - Hrdza (Prešov) 2. miesto - Přístav (Brno) 3. miesto - Acoustic Flash (Bratislava) 4. miesto - Náhodní pocestní (Vrútky) Autorská porta - Jaroslav Závodský Divácka porta - Hrdza Prvé štyri ocenené zoskupenia postúpili do celoštátneho finále Trampskej porty v Ústí nad Labem, ktorá sa konala 13.6. Kuriozitou slovenského finále bola účasť “zahraničnej”, brnenskej kapely Přístav, ktorá získala autorskú a divácku Portu aj v celoštátnej konkurencii. zdroj: www.folk.sk, Tony Richard Šebeček - Marshall, rok narodenia 1926. Wanderer tulák ciest, lesov, vôd a strání, hoci vždy na cestách, vstúpil až v zrelom veku do “areny wanderers” (wanderer = medzinárodný názov pre diaľkových chodcov). Jeho stopy sú otlačené v prachu a blate viac ako 40000 km európskych chodníkov - či už to bola stredná Európa, Balkán, západná Európa, Pyrenejský a Apeninský polostrov alebo Škandinávia... Stovky diplomov, medailí a vlajok, i fotomateriály svedčia o jeho životných aktivitách. V roku 1998 sa zúčastnil na 5.svetovom potlachu na Bush River v British Columbia (Canadian Rockies) a pri tom absolvoval, pochopiteľne nie pešo, “Trail severozápadom Kanady a Aljaškou”, z čoho vydala T.O.Venturer Rovers (Ledeč n.Sázavou) rovnomennú knižočku. PÍSEŇ PRO KAMARÁDA Jak řeka tichá uprostřed hvozdů, tak život v moři plyne, srdce je stále nad oblaky a její šaty jsou jiné... Do písní kytar listí slétá, v podzimních vánků dávných chvil za štěstím jdeš a za nadějí a nezbývá už mnoho chvil... U ohňů v nocích za měsíce v řeřavé vůni svítání o dálkách snil si jak blázen a rosu sbíral do dlaní... Za času duší věčných snílků bělásek vzlétá jako vzduch do vlasů-vousů sněhobílých a břímě v torně na zádech... Tisíce věcí poztrácených, jizvy jsou v očích - na těle, přesto jsi boháč - milý chlapče, že zůstali ti přátelé. 10 V roce 1947 jsem trávil weekendy převážně mezi kamarády v trampské osadě “Club Údolí Ticha” na Sázavě pod Medníkem, pokud jsem nebyl na nějakém wandru... Jeden z weekendů navštívil C.Ú.T. Ludvík Luis - Lang, světoběžník tramp s působností v Buenos Aires. Při společném posezení večer u táborového ohně a zpévu trampských písní mně L.L. oslovil “Maarshalle” - připomínal jsem mu totiž jeho přítele z USA. Tato přezdívka se ujala a to v podvědomí trampů, tuláků a woodcrafterů. Je už dávno pryč ten jeden den L.P.1951, už přešlo mnoho zim, kdy díval jsem se k obzoru - a náhle jsem si všim, že sotva nohu pozvednu, tak se mu přiblížím... A potom jsem vše opustil a šel jsem za štěstím; cestou přímou - směrem k lesním hvozdům hraničním... Tyto byly protkány pašeráckými stezkami - doba minulá... Pašerácké stezky se staly v dané době pastmi pro odcházející romantiky se sklony dobrodružnými a jejich touhu poznat “divoký západ”... Vykonavatelé služby byli lokaji rudých konšelů z moskevského Kremlu; dokonalá spolupráce ! Začalo udobí honby na čarodějnice, proto také došlo k zadržení - vazbě - přelíčení - s následným trestem v “uranu”. Po propuštění z 5-letého trestu následovali persekuse, manipulaace, přesuny v zaměstnání, s určováním co se může a co se nesmí - dokonale vypracovaný systém na ovládání lidí... Rok 1986 byl rokem ukončení mé aktivní pracovní činnosti... bylo ukončeno sledování... při dosažení 60-ti jar. Rokem 1990 je možno hovořit o svobodě pohybu - s cílem za hranice našich dřívějších eminentních zájmů. Ať žije “WANDERING TRAIL” bez hranic ... ! 4.den - Prašnou cestou na potlachovou louku (26.6.) Snídaně, káva, bourání stanů a nakládání bagáže do jednoho z aut. Z Goldenu na potlachoviště 5.světového potlachu je již jen 98 km, z toho 71 po pršné cestě vybudované dřevařskou společností. Cesta rychle ubíhá a již přijíždíme do vstupní brány. Auta zastavují, vyprazdňujeme je od bagáže a odjíždějí na místa vyhrazená k parkování. S bagáží sestupujeme na potlachovou louku. Zajišťujeme vhodný claim pro postavení stanu - campujeme. Ve stanu spím společně s kamarádem Tomem, jeho stn slouží pro uložení naší bagáže. Tento postup probíhá po celou dobu našeho měsíčního trailu “Z Kanadských Rockies za krásami Aljašky”. Následuje seznamování s potlachovištěm a jeho účastníky. 27.den - Po deseti dnech další postel (19.7.) Včera večer jsme se uybtovali v motelu AAnchor Arms na předměstí Anchorage, hlavním městě Aljašky. Do Anchorage se lze dostat po silnici, moři, letecky... Rozkládá se na mořském pobřeží a je obklopeno horami. Vrcholky doshují výšky více než 2000 m n.m. Místy jsou pokryté ledovci, v n ižších prtiích jsou husté lesy. Vysoké hory a čerstvý mořský vzduch dělá z Anchorage příjemné město. Má podobný chrakter jako Vancouver, le rozlohou je menší. Anchorge a Fairbansk jsou největší města Aljašky. Anchorage v sedmdesátých až osmdesátých letech prožívá další boom spojený s výstavbou transaljašského ropovodu. Mají tu své ústředí velké naftové společnosti. Jsou zde kanceláře mnoh federálních a státních úřadů. Nejvíce lidí pracuje v turistice, těžbě nafty a na vojenských základnách. Ráno vstává kaaždý dle svého uvážení. Je neděle a máme celý den na prohlídku města a nákupy. Navštěvujeme muzea a visitor centra. Obchodů se suveníry a různými dárky je velké množství. V 17.00 hod poznávací projížďka městem a okolím s výhledem na večerní město. Po návratu do motelu se scházíme k poslednímu společně strávenému večeru. Marshall “Neuchoval bych si zdraví ani dobré mysli, kdybych nestrávil aspoň 10 hodin týdně - a bývá to obyčejně více - toulkami po lesích, přes kopce, luka a pole, naprosto bez světských závazků...” (použité sú úryvky z publikácie “Trail severozápadem Kanady a Aljaškou” a z osobnej korešpondencie Marshalla s autorom) D’Ady 11 “Tyvole, neblbni, přijeď, bude prima parta, tak zalijem spolu tu unii.” Nakoniec som predsa len podľahol. Vandrácke mecheche na zrube, nad Štěchovickou hladinou, banjo, husle, gitara a basa... no, mal som iné plány, ale tie prestali byť dôležité. A do európskych únií skutočne nevstupujeme denne. Hopsa hejsa do ... baliť ! Vymyslel som si to celkom vymakane. Dva dni sa budem túlať po Brdech, možno narazím aj na nejakú tú bratskú českú (euro)trampač a okúsim čo-to miestneho piva. Na mape som vyčítal aj voľajaké hradiská a keby som stíhal, aj jedna zrúcanina by sa našla k dispozícii. No skvelý vandrík predomnou. Tak, Brdy. Zasnívaný kráčam lesom, že som si ich ani nevšimol. Alebo sa tak dobre maskovali. Len zrazu stáli okolo mňa ako lúpežníci okolo Ivana z legendárneho ruského “Mrazíka”. Američani ako vyšití, maskáče, botky, prilby, bágle a možno aj farby na tvárach, všetko USarmy. Akurát M 16-ky mali plastové, i keď vyzerali ako živé. Hneď ma napadla žartovná poznámka, ale než som ňou zapadol do kolektívu, mal som hubu zablendovanú a ruky v klepetách. Za chrbtom. To je nepríjemné už samo o sebe, nie keď ešte máte za sebou batoh. Angličtina, či vlastne američtina im asi moc nešla, lebo si vypomáhali rodnou češtinou, len so sileným angloakcentom. Ale vďaka tomu som aspoň pochopil, čo sú zač a čo odomňa chcú, teda že mám ísť s nima. (Inak, moja angličtina je ešte o voľačo mizernejšia, než tá ich, to aby som len neohováral.) Čítal som oňahdy, že tu takto blbnú rôzne krojované partie, ale zoznámenie s nimi by som si predstavoval radšej v inom duchu. Títo mládenci toho svojho koníčka pojali dosť agresívne, a ja som teraz musel proti svojej vôli ísť niekam, kam som nechcel a v stave, ktorý mi nevyhovoval. Oni sa hrali na militaristických hrdinov, ja nedobrovoľne na ich zajatca. Dlho to netrvalo, polhodinku som ležal spútaný v ich tábore, potom som dostal americkú hovädziu konzervu s českým chlebom a hrnek lacnej supermarketovej whisky. A bol som veľkoryso prepustený. Komedianti - myslel som si, ale radšej nie nahlas, aby ich nenapadlo v tej hre pokračovať. Rozumnejšie sa mi javilo mazať preč, než si niektorý z nich vymyslí, že som trebárs “al-káidnik”. Obedom som sa už zaťažovať nemusel, keďže som bol, akožto vojnový zajatec, nakŕmený, tak som už len po hodinke šlapacej ukuchtil kafe a k nemu vybalil jednu - vlastenecky sereďskú Tatranku. Amíci mi náladu nepokazili a to asi tridsaťminútové ležanie v prachu som im odpustil. Tož asi tú pubertu rozchodili podstatne menej, než bežný trampíci. A aspoň budem mať veselú historku na zajtrajší večer. Je mi pri tej ešuskáve tak fajn, že zlupnem ešte aj Horalku a vykotím sa pekne panderom smerom k aprílovému slnku. Ďalšia šlapačka sa na hodinu odkladá. Áno, odložila. Ale nie na hodinu. Ani neviem ako, a bol som spútaný znova. Tentoraz koženým švihlom a nadomnou stáli iní “američani”, tentokrát indiánski. Fakt, normálne operení indiáni. Chvíľu som na nich zdola civel a uvažoval o tom, či tá obedňajšia konzerva nebola po záruke. Veď tie huby, čo som raňajkoval, neobsahovali muchotrávku červenú, tak mizerný mykológ zas nie som. Nie, títo Šošoni, či ku komu sa hlásili, boli hmotní a až príliš reálni, lebo už aj šlapem nedobrovoľným smerom podruhýkrát, čo je na jeden vandrovný deň trochu netradičné. Patrí sa hádam poznamenať, že mi bagáž pobalili a aj niesli. Ďalšie táborisko. Tentokrát nič skromného, típka, veľký oheň, indiánky a indiánčatá. A totem a kôl, na ktorý som ale dlho necivel, lebo zakrátko som bol k nemu chrbtom - a pravdaže, dôkladne prišvihlovaný. Rezignujem a očakávam mučenie a krepčenie okolo ohňa a súsošia “ja & kôl mučednícky”. Všetci bojovníci sú pomaľovaní, čo neveští asi nič dobrého. Ale zato sú podstatne pestrejší, než tí armádnici predtým, ktorí sa uskromnili s kombináciou čiernej a zelenej. Červenokožci vraj mali vždy na všetko dosť času, tak som sa tiež obával dlhého čakania, ale rada starších, alebo aj sám miestny Winnetou usúdili, že som bez viny a bol som odviazaný. Náčelníka som identifikoval hneď, lebo mal najviac bŕk, a ako jediný aj skutočného koňa. Živého. I keď vlastne - Winnetou perá nenosil. A šéfoval Apačom. Nevadí. Dôležité je, že som bol odmotaný a posadený k ohňu, a ako je tu už asi tradičný rituál - ponúknutý jedlom. A ohnivou vodou. 12 Stravu mali čerstvú, voľačo upečené nad pahrebou, čo ešte nedávno asi skotačilo po zemi. Radšej som sa nevypytoval ... indiáni si chovávali psov špeciálne na mäso. Náhodou, voľačo o tom viem, Malého Veľkého Muža som čítal dvakrát. Vlastne som si na tú knižku spomenul, už keď som zbadal tie ich make-ups, konkrétne na úryvok, ktorý mám doma vypísaný: “Nedokázal jsem rozpoznat, jestli se na mne usmívá, nebo jen cení zuby, ale bylo to po dlouhý době prvně, co mně vzal na vědomí. Já mu to neoplatil, vůbec jsem se necítil dobře a byl jsem rád, že jsem natřený válečnou barvou. Na takový barvě je skvělý, že člověku může být tak či onak, a stejně vypadá hrozně...(Thomas Berger)” Dobré, nie ? Spomínaný destilát bol neidentifikovateľný, ale nikto iný ho nepil. Asi ho mali len pre gadžov. Zatiaľ vidím. So súmrakom prišiel ďalší návštevník, tentoraz dobrovoľný a ja som sa mal konečne s kým porozprávať, lebo ženské a deťúrence sa držali bokom a bojovníci doteraz zanovito mlčali. Toto tu bola taká bledá tvár ako ja, možno ešte bledšia. Traper - celý v koži, chudák, pot sa z neho lial, ale baranicu s ohonom nezložil. Za pásom mal bowie a perkusku. Rudoši strelné zbrane nemali. Najprv podebatil s domácimi, potom všetci spoločne usúdili, že druhá bledá tvár, teda ja, je bez viny, ba možno aj kladný hrdina, lebo mi bol ponúknutý nocľah v típíčku. Indiánka mi ponúknutá nebola, zrejme boli všetky na túto noc už rezervované. Nemal som odvahu protestovať a zmožený celodenným dobrodružstvom a tou jejich tequilou, čoskoro som sa odporúčal do určeného stanu. Reku, skromnúčko, do kútka, čo tu v típí vôbec nie je jednoduchá záležitosť. Ráno, tiež čoskoro, som potichu pobalil a ešte potichšie zmizol. Stráž o sile jedného muža ležala zabalená v syntetickej medvedej kožušine a hlasno chrápala. Ešte oťapený z tej noci a ohnivej vody, dával som si dokopy, na ktorom som to vlastne kontinente a že či by nebolo múdrejšie uberať sa radšej rovno do tých Štěchovic. To by som ovšem musel tušiť, kde sa teraz nachádzam. ... Lovím z báglu mapu a kompas, ale ... ale nie, toto už ani nemôže byť pravda! Nado mnou stojí príslušník Wehrmachtu a do tyla mi tlačí hlaveň MP 38-ičky a reve: “Hände hoch!” Nato z kríkov oproti mne vybehne rusácky komandír s červenou boľševickou hviezdou na brigáde a dokonca s medailou. V ruke máva mizernou replikou špagina. Jasne, že ich neberiem vážne a tak sa im odvážne postavím, lenže ma nič viac pitomé nenapadlo, ako sa spýtať: “Entschuldigen Sie, skažite mne, bitte, kde zdes derévňa?” Tí kreténi sa rozchechtali a ja, hľadiac raz napravo, raz naľavo - skopčák, rusák - no, zaplaťpánboh, konečne som v Európe. Bača (Skalica) Bludný Hobo Stúpajúca hmla pod krídlami orla, z vrchov znejúci zurkot bystrín čo život dávajú dolinám vrezaným do strání. Bralo, čo hniezdo skrýva, mláďat - budúcich kráľov výšin dravo čakajúcich v slnečnom jase modrého blankytu. Roztiahnuté krídla v slobodnom lete. Svištia perute náhle sa zdvíhajú do žiary lúčov bičujúcich zem. Masív hôr ešte útočište dáva pred dravcom čo zákon do márnosti vháňa. Stojíš na vrchole dýchajúc, čo dole už škodí. Trpko myšlienky minulosťou sa preplietajú panenskou prírodou sny ma opriadajú. Prečo má sa niečo pominúť. 13 Ja - byť orlom, orol - mnou slobodne a v čistote žiť spolu bolo to < bude > mojím snom. je Tak si lietaj a nes odkaz môj “Ty symbol” tým dolu zasej v duši nepokoj. Je nádherný deň, štedré slnko zahrieva v rose vykúpaný prevoňaný les. Ihličnany i lúčne trávy schovávajú pred denným svetlom svoje perlové náhrdelníky, ktoré im zanechala štedrá rosa. V blízkosti chodníka si napráva svoj klobúk malá, nenápadná margaréta. Zdvíha svoju hlavu k slnku a vzdychá: “Zas včera prešli okolo mňa bez povšimnutia, nik sa ani nepristavil. No, ... síce... jeden ma takmer pristúpil, ale inak nič!” Oprie sa lístkami o kameň a premýšľa ďalej. “Keby som sa tak mohla pozrieť, kam vlastne každý piatok chodia. Sú takí veselí, bezstarostní, šťastní. Prečo ma to tak láka? Tiež voňajú lesom a jeden z nich má dokonca krajší klobúk ako ja. Ale ten včera chýbal. Prečo práve ja musím byť prirastená k zemi koreňmi ? Vtákom je lepšie, môžu si tam zaletieť.” Vtom niečo veľké zatienilo rozjímajúcu kvetinu a niečo ešte väčšie sa zvalilo rovno k jej nohám. Ani nedýchala, aby na seba zbytočne neupozornila. Jej oči, od ľaku väčšie ako zvyčajne, sa upreli na príčinu toho takmer infarktového stavu. Skalu teraz prikrýval tmavý širák, ktorý zvykla jeho majiteľovi závidieť vždy, keď prechádzal okolo. Srdce sa jej ukľudnilo, veď je to takmer starý známy. Pohľadom hľadala majiteľa. Ten ležal v tráve, s nohami spokojne preloženými, nastavoval tvár slnečným lúčom. “Konečne mám možnosť si ho prehliadnuť”, uvažuje margaréta po prebratí sa zo šoku. “Musím využiť situáciu, buď teraz, alebo nikdy.” “Héééééj, človeče, počuješ ma ? Porozprávaj mi o mieste, kam každý piatok chodievate. Povedz mi, ako vyzerá vaša osada, ktorú tvoji kmaráti spomínajú...” Vychrlila zo seba všetky otázky naraz a ... nič. Zakašľala, aby si spravila hlas v nádeji, že bude viac počuteľný a znova ho zasypala podobnými otázkami. Nič. “Si hluchý !?” zakričala z celej sily. Začula iba slabý smiech. “Veď je to človek, on ťa nepočuje,” vysmieva sa jej mucha, ktorú tiež prilákal podivný širák. Margaréta zložila listy vbok, pripravená v rozčúlení pohádať sa aspoň s muchou. Nestihla. V tej krásnej, rozčúlenej póze padla do oka aj trampovi, ktorý už zdvihol kotvy, aby dobehol, čo včera zmeškal. Onemela v prekvapení a už bola pripevnená na širáku vedľa akéhosi odznaku. Zaplavila ju hrôza, ale keď sa klobúk usalašil na majiteľovej hlave a pomalým krokom sa pustil vo zvyčajnom smere, upokojila sa. “Veď, ... veď on ma vzal so sebou, všetko sa dozviem, všetko uvidím.” Pomaly sa narovnala, aby si vychutnala svoju vytúženú cestu a ukázala ostatným zakorenencom, ako sa jej splnil sen. O nejaký čas sa už dívala do tváre tých, ktorí ju každý týždeň provokovali svojím pochodom za neznámym cieľom. A kým sa tramp zvítaval a zalamoval palec s ostatnými, slastne sa na klobúku ukláňala, aby aj ona pozdravila svoju starú známu spoločnosť. Amazónka (Prakovce) “Letná noc. Obloha posiata hviezdami a ja jej podlieham a nestaviam. Nechce sa mi. Možno do rána zahrmí a ja zmoknem, možno… možno že si hrám s prírodou súkromnú, bláznivú hru, možno nie. Možno sa mi skutočne iba nechce. Ležím si na starom spacáku, lebo je teplo, a čumím na tie hviezdy. Veru nie. Nepostavím si dnes žiadny prístrešok. A keď zmoknem, aspoň si zaspomínam na dobu, keď som začínal vanderníčiť a trochu vody nebeskej akurát tak ešte viac prispelo k dobrej nálade.” To je úryvok jednej z poviedok kamaráta Baču, ktoré pod názvom “Také vanderpísaničky...” vydalo Trampské združenie SEVERKA. Zbierku 20 poviedok na 36 stranách formátu A5 s autorovými ilustráciami budete môcť získať: - od Baču v Skalici, alebo kde sa bude pohybovať - na trampských akciách, hudobných aj iných, kde bude mať zastúpenie SEVERKA - postupne u viacerých členov Severky - v Bratislave, Martine, Banskej Bystrici, Prievidzi, Košiciach.... - v redakcii SEVERKY (adresa v tiráži časopisu) Cena jedného výtlačku je 30,- Sk + poštovné. Ďalšie informácie [email protected] 14 ČÍTAM, ČÍTAŠ, ČÍTAME... SVITEK BŘEZOVÉ KŮRY - Ernest Thompson Seton 382 strán, viazaná, cena 363 Sk Kniha s programom výchovy človeka s modrou oblohou v pozadí. Kniha o Woodcrafte, lesnej múdrosti od jej zakladateľa a nositeľa jej myšlienok E. T. Setona nás prenesie cez tajomstvá lesnej múdrosti, život v prírode i zvyky života domorodých obyvateľov Ameriky – Indiánov, ktoré Seton dokázal sledovať, pomenovať a ponúknuť svojim čitateľom v podobe Posolstva Čierneho vlka – Svitek březové kůry, Programu činnosti kmeňa lesnej múdrosti, Zálesáckych znalostí, Táboření, Hrami, Orlímy perami a Mistrovstvím lesní moudrosti. To všetko sprevádzajú známe a obľúbené Setonove kresby. KAMENNÍ STRÁŽCOVIA - Miroslav Slámka 252 strán, viazaná, cena 349 Sk Vďaka množstvu archívnych i súčasných fotografií, živým opisom príbehov viac než 20 slovenských hradov a dramatickým povestiam sa stávame takmer bezprostrednými pozorovateľmi dejín územia Slovenska. *** Klaus Bednarz: Na východ od slunce (Od Bajkalu na Aljašku) Netradičný cestopis od známeho nemeckého autora, ktorý sleduje trasu, ktorou pred mnoho tisíc rokmi tiahli predkovia severoamerických indiánov od jazera Bajkal až na Aljašku. Nakoniec, že sa to dá, dokázali už dávno pred ním dobrodruh Jan Eskymo Welzl, či antropológ Dr.Aleš Hrdlička. Bednarz (Bednář) popisuje divokú fascinujúcu krásu sibírskej prírody a tamojších ľudí, ktorí v tomto neskutočnom kúte Zeme vzdorujú nepredstaviteľnej zime, večnému ľadu a polárnym búrkam. “Do poslednej chvíle som si nebol istý, či túto cestu prežijem...” napísal autor. Prežil a napísal o tom tulácky cestopis, ktorý sa číta jedným dychom. Knihu vydal B.B.Art a stojí 199,- Kč. Ďáblík TECHNIKA PLAVBY - M. Kvasnica 104 strán, 40 Sk Oboznámite sa s loďami a ich ovládaním, so splavovaním rieky, plavebnými prekážkami i s typmi vôd. Príručku dopĺňa časť o vlajkách, vlajkovej etikete na jachtách a kapitánskych skúškach. Možnosť objednať: - mailom: [email protected] - faxom na č. 02 - 52 622 812 - poštou na adresu: Slovenský skauting - Publikačné centrum Pražská 11, 816 36 Bratislava www.scouting.sk NEKONEČNÝ KRUH “Hlboko v sebe si udržujeme pocit, že zem, vzduch, voda, pôda a všetko, čo žije pod jej povrchom, nemôže nikto vlastniť ako svoj súkromný majetok. Patrí všetkým, a ak chce človek prežiť, mal by dospieť k tomuto indiánskemu stanovisku, a to čím skôr, tým lepšie, pretože na rozmýšľanie nezostáva veľa času.” (John Oheň / Krívajúci jeleň, Lakotovia) Ten, kto sa zaujíma o amerických indiánov, toho určite poteší kniha z knižnej dielne Timotej - Nekonečný kruh od Frances G. Lombardi a Gerard Scott Lombardi. Kniha Nekonečný kruh je vlastne výklad etiky indiánov. V tomto diele sa dozvieme o ich pocitoch, viere a živote z úst samotných indiánov prostredníctvom citátov. Kniha je rozdelená do 7 kapitol, v ktorých sa postupne dozvieme o stvorení života, morálke a zákone, múdrosti, živote a smrti, rodine, kmeni a ľudskom rode. Toto dielo určite pomôže pochopiť indiánov a ich dôvody, prečo konali tak, ako konali. “Dobro a zlo nemôžu prebývať v jednom srdci, preto by dobrý človek nemal chodiť do špatnej spoločnosti” (Wingenim, Delevári) Bzučo (Prievidza) 15 “No jo zase dvacet minut zpoždění,” říkám si při pohledu na velkou tabuli odjezdů, “nevadí, aspoň si stihnu koupit Nový prostor. Ne snad, že by mě toto čtení nějak uchvacovalo, ale rád podpořím lidi, kteří jej prodávají. “Někam na vandr, co?” říká sympatický pan prodávající, vysoký asi metr pětapade . “No jasně, pryč z města,” odpovídám. “Taky jsme za mlada jezdívali, bylo to supr, les, kytary, oheň, holky...” “Můžeš jet klidně se mnou, času máš určitě dost,” řekl jsem jen tak, spíš aby nestála řeč, jenže panu Prostorovi hnedle zasvítila očička: “Vážně?” “No,” vyblekotal jsem poněkud zaskočeně, “určitě, stejně nemám s kým bych jel.” “Tak počkej deset minut, já si jdu zabalit,” řekl a než jsem stačil jakkoli zareagovat, už byl pryč. Za chvíli byl opravdu zpátky. Oblečen byl stejně jako předtím - zašlé tesilky, ťongovi tenisky a dlouhej šedivej kabát, jen místo Nového prostoru teď třímal v ruce chleba. Z kapsy mu koukal točeňák a přes rameno měl - páni trempové, to by ste koukali, kam se na to hrabou všechny usárny světa - na provázku zavázanou a smotanou deku. Vždycky jsem si připadal jako drsňák - igelit, spacák, ne větší než láhev PET, flaška s vodou, jídlo, nůž a sirky - toť vše, zabaleno v malém batůžku zvláštního typu, jaký nikdo nenosí. Ale proti němu jsem byl hotovej břídil. “A kam vlastně jedeme, brácho, aby mi na to stačili peníze,” vytrhl mě jeho hlas z tichého údivu. “Neboj, nebudeš potřebovat nic,” probral jsem se konečně z úžasu a zahanbeně schovával svůj ‘velký’ batoh, plný zbytečných věcí, “znám jednu vychytávku, co tě sveze bezplátno.” “Výborně, brácho, tak se jí mrknem na zoubek!” zasmál se a vyrazili jsme na libeňské nádraží. Tam akorát stál jeden uhlák, a tak jsme počkali, až nebudou nádražáci, pobíhající kolem, dávat pozor a vylezli na jeden vagón s uhlím. Za chvíli se vlak dal do pohybu, což je docela štěstí. Jo uhlák, to je expres úplně největší. Nestavíme ani v Kolíně, ani v Pardubicích. Jen ležíme a vychutnáváme poslední večerní sluneční paprsky a nasáváme svěží proudící vzduch. V České Třebové již zastavujeme a za hlasitého povzbuzování jakéhosi výhybkáře opouštíme naše kupé a prcháme směrem k lesu. Rozděláváme oheň a začínáme pokecávat: “Jo, není nad to vyjet si někam na vandr, spát na jehličí a koukat do ohně!” začínám. “Jo, brácho, není nad to být někde doma, v teple, mít co jíst, moci se umýt, koupit si akvárko a po večerech do něj koukat, mít spoustu kytek, ženu a děti a pár přátel.. .” kontroloval zase on, “a jak se vlastně jmenuješ, brácho?” “Láďa, ale všichni mi říkaj Ringo, a ty?” “Rosťa, ale kdysi mi všichni říkali Šossé,” řekl a podali jsme si ruce. A pak jsme kecali a kecali a snědli jsme kus jeho točeňáku a dvě moje konzervy a on při řeči i při jídle vyřezával cosi ze špalku. “Jak’s to myslel s tím akvárkem, Šossé, to přeci není dobře sedět furt jenom doma jak pětka,” zeptal jsem se ho najednou. “Víš, brácho, já jsem sedm let neměl kde bydlet, s kým si povídat, s kým slavit Vánoce, koho mít rád. Byl jsem, jak ty říkáš na vandru - sedm let v kuse. Žil jsem v domě postaveným z barelů, pneumatik a starejch hadrů, v křoví mezi silnicí a železnicí. Neměl jsem se kde mýt, neměl jsem co jíst. Chodili tam na mě osmnáctiletý habáni - když mě našli, tak mě mlátili a když ne, tak aspoň všechno rozkopali a zničili. V zimě jsem spal po nádražích mezi ožralýma somrákama, který jsem k smrti nesnášel. Od jedný do čtyř pak v nočních tramvajích. Před půl rokem mě u sebe nechal jeden chlápek, takovej malej hajzl - bejvalej fízl, za to, že mu uklízím, vařím, nakupuju. Nemáme se moc rádi, ale potřebujem se a já si mu nikdy nedovolím říct nic víc než ‘ano, pane’ nebo ‘promiňte, pane’. Už se nechci vrátit do barelu. Chápeš mě?” ,,No jasně Šossé, ale řekni mi, prosím tě, jak se ti to stalo?” “Ale jo, proč ne, brácho,” řekl po chvilce rozmýšlení, “když jsem byl mladší, učíval jsem na průmce fyziku. Byl jsem mladej, ctižádostivej a dost přísnej, ale na všechny stejně. Teda to se ví, že jsem měl svý koně a lidi, co jsem zas nemusel vidět každej den. Studenti mě taky neměli moc v lásce a dvě mladé slečny na mě vymysleli znásilnění. Chytře to udělali, zrovna, když kolegyně z kabinetu byla nemocná, tak za mnou přišla jedna studentka a začla se svlíkat. To víš jsem chlap, měl jsem s tím problémy, ale vím, že pro pár takovejhle pěknejch chvil se pak člověku může zbořit celej svět. Vyhodil jsem ji s tím, že si to necháme pro sebe. Jenže ona pak šla ještě se svojí kámoškou za říďou, že přej jsem je obě obtěžoval. Říďa se šel hned za mnou podívat a našel pod stolem jednu jejich ponožku, 16 co mi tam hodila. Takže nashledanou, pane profesore. Jejich rodiče to chtěli hnát ještě víš, ale holky pak asi kápli božskou, protože s tím hrozně naráz přestali. Ale i tak už jsem měl ve školství konec. Začal jsem dělat v zahradnictví. Žena mi nevěřila a nemohla se smířit s tím, že jsem obtěžoval malý holky. Vůbec mi nevěřila. Rozvedla se se mnou. Soud přiklepl všechno jí - auto, byt,...dceru... Dcera byla naše, nás obou, na tu neměla právo,” řekl a naprázdno polkl. Pak si usrkl čaje z ešusu a pokračoval: “Neměl jsem kde bydlet. Pár přátel jsem sice měl, ale nikdo si mě u sebe nemohl nechat, což je docela pochopitelné. Pár měsíců jsem bydlel po ubytovnách s Ukrajincema a Moldavcema, ale pak přišla zima a to se v zahradnictví nedělá. Ale jestli si myslíš, že jsem si lehl na hlavák mezi ostatní, tak to ne. Furt jsem se snažil žít. Na jaře jsem si postavil takovej malej přístřešek z barelů a hadrů a nějakej pátek tam přežíval, než mi ho nějakej hajzl zapálil. Shořely mi tam všechny doklady. Nemohl jsem si ani vyzvednout výplatu. Úřady to neuměly vyřešit, a tak se mnou přestali komunikovat. Prostě mě vyškrtli ze seznamu existujících osob. Pak už to šlo ráz na ráz. Neumím žebrat, a tak jsem začal krást. Neumím ani krást, brzo mě dostali a zavřeli. Nevěděli, jak se jmenuju, a tak jsem pro ně byl prostě jenom číslo. Nebylo to tam dobrý. Vůbec jsem neměl motivaci žít. Na koho se těšit, nikomu jsem nechyběl a nikomu jsem nemohl říct, jak mi je. Ale všechno jsem překonal a nespadl jsem do těch sraček a furt ještě žiju, brácho, a teď snad jako poctivej chlap...” Oheň pomalu plápolal a dohoříval a Šossé pořád cosi vyřezával. “No nic, Šossé, poslední uhlíky už dohořívají, je na čase jít spát. Díky za hezké povídání.” “Pravda, pravda, brácho, dobrou noc,” řekl Šossé a začal si rozbalovat své deky hned u ohně. Já si ale nelehl vedle něj, jak by se slušelo, ale opodál pod smrk. Prostě jsem mu moc nevěřil. Už několikrát jsem se v podobných situacích spálil. Dokonce i peněženku s pár drobákama a klíče jsem si schoval do spacáku, kde mě akorát celou noc tlačily a pak už jsem tvrdě usnul. V noci mě probudil tichý monotónní šramot. Pršelo. Hodil jsem si na hlavu bundu a spal dál. Ráno, když jsem se vzbudil nezbylo po Šossém než trocha zváleného šťavele. Vedle mne ležel krásný, ze smrkového dřeva vyřezávaný džin, jak z pohádek tisíce a jedné noci. Šossé odešel - asi proto, že jsem mu nevěřil a on to poznal. Protrhl jsem tu slabou blanku důvěry, jež se mezi námi pomalu vytvářela. Když jsem s někým na vandru, musím mu přeci věřit! Teď ho hledám, abych mu mohl podat pravici a říci: “Ahoj, brácho, tak kam pojedeme další víkend?” Láďa Ringo Hemer Trapsavec 2003 HLEDÁNÍ Namísto SOS Voláme May Day Hledáme konce cest Kde dál už to nejde Hledáme svobodu Když prázdno v duši zebe Vzýváme oblohu Hledáme sami sebe Magdalena Karelová - Waki Trapsavec 2003 17 “Nech to bejt! Já skočím pro kluky!” Odhodil jsem sekeru do jehličí a sesunul se vedle. To byl koneckonců slušný nápad. Co se tady s tím máme dřít ve dvou. Strom je to na dvě facky, nemohli jsme s tím hnout - a že je Tallyho kus! Zapálil jsem si cigaretu a pozoroval, jak kámoš klouže ze stráně dolů na kemp. Vzadu za ním, kam až jsem dohlédl, probleskovala mezi stromy hladina jezera a pode mnou se do něj vlévaly dva potoky. Na ten větší už jsme jezdili léta. Než jsem si dal posledního páva, kluci se škrábali nahoru. “Vyplivanej, co?” šklebí se na mě Klob a bez přechodu zabere za kmen. Noha mu uklouzla po mechu, padneme na hubu a já dělám, jako bych neměl zrovna moc co na práci. “Koukám, že ti prasklo triko, Josefe!” povídám pomalu a žvejkam stonek trávy. Strom se ani nehnul. Pade nadhodil smyčku lasa, zatáhli jsme a klouzali i s tím zatraceným kmenem dolu. Za chvíli už jsme s Petem bobrovali. Byla sobota odpoledne, na malou loučku u ústí potoka pralo slunce a dámy začaly striptýzovat. Udělali jsme hranici a shodili džíny. Vedro jak v peci. Tally přitáh na placek svou usárnu a začal se v ní šťourat. Mrknu na něj a povídám se zavřenejma očima: “V tomhle hicu? Ty si se zblaznil!” Dělal, jako by neslyšel. V tom byl fakt cvok. Pootevřel jsem znovu víčka a vidím ho, jak šmátrá ve spacáku a vytahuje zevnitř svázaný boxerky. Zadoluje podruhé a vytahuje druhý pár. Tak zavřu oči a otráveně se otočím na bok. Něco mě šimrá v uchu. Vyletím a samozřejmě - Bejbyna prchá do lesa s větví v ruce. Plácnu sebou znovu na zem a za chvíli ztvrdnu. Probudilo mě dunění rukavic a funění nasupených kamarádů. Kousek ode mne sedel Pade a utíral si pomalu krev ze rtu. Tally už zřejmě vyřídil celou partu a teď právě zpracovával sličnou tvář našeho osadního krasavce Mekkiho. Vzepřel jsem se na lokty a pozoroval se zájmem v záři zapadajícího slunce nádhernou práci rukou a nohou zdánlivě vůbec neunaveného Tallyho. Byl to krásný pohled. Tancoval na špičkách jako baletka a jeho ruce pracovaly úsporně, zato však bezpečně zasahovaly. Mekki už zuřil, plácal rukama před obličejem a občas inkasoval přesně mířenou slupku. Začaly mě svrbět ruce, ale přesunul jsem se jenom na pravý loket a přimhouřenýma očima sledoval ten očividný výprask.Už jsem cítil chuť krve na rozbitých rtech. Věděl jsem, že teď už zbývám jenom já. Prožíval jsem v duchu Tallyho direkty, vedené kupodivu vždycky na nos, cítil jsem je za rozbitého Mekkiho i za Padeho a Peteho a nakonec jsem si ten svůj skobák začal zamyšleně mnout mezi prsty. “Počítám, že chudák Tally bude potřebovat pořádnou večeři. Vypadá na dva lanšmejdy a hezkej kus hovězího bifteku. Třeba by moh zatím použít Mekkiho, když tu nejsou v okolí žádný krávy!” Prohodil jsem to jen tak do prázdna, ale po očku jsem pokukoval po Tallym. Zpracovával dál nevzrušeně Mekkiho obličej a jenom na okamžik šlehl okem tam, co jsem ležel. “Stejně si myslím, že s náma jezdí jenom proto, aby měl pořádný sparingpartnery. Tam, co von bydlí, říkají boxu eště šerm pěstí, co já vím,” vložil se do toho Klob zadumaně. Konečně Tally zabral. Odrazil ještě marný výpad Mekkiho a znenadání švihl rukou po Klobovi. Ten to ale čekal. Uhnul do strany a pohnul nepatrně nohou. Tally se rozplác na trávě a rozchechtal se. “Všiváku, počkej, až tě dostanu do práce!” Že to Tally umí, věděli jsme všichni už pár měsíců. Začínal být známý v ringu a většinu svých zápasů vyhrával. Zkrátka talent. Jednou si přivezl s sebou rukavice a od té doby je neúnavně tahal na každý vandr. Všechny z party už omlátil, ale dělal to ležérně, věděl, že nemá cenu na nás dělat ramena, když jsme v životě nestáli mezi provazy, jenom já jsem se tomu nějak jaksi vyhýbal. Ne že bych se bál, ale jednou jsem nebyl venku já, jednou on, a když jsme se konečně sešli oba, tak to skončilo jako dneska odpoledne - nikdo už neměl chuť na výprask. Věděl jsem, že k tomu jednou prostě musí dojít. A to jsem si vždycky zamyšleně mnul nos. Dneska už ale muselo padnout nějaké slovo. “Hele, Tally,” povídám, “koukám, že dneska už máš krve dost. Pojedeš za tejden na Sluňák?” Vysoukal jsem se do stoje a začal mu rozvazovat rukavice. Usmíval se koutkem, lišák, ale přijmul hru. “Tak jo. Sem už stejně ňákej utahanej. Vod tý doby, co to s sebou tahám, ste se vy moulové docela vypracovali. Pomalu už na vás ani nestačím. A s tebou si to rozdám na Sluňáku docela rád. Pudeme dozadu na ten plácek, tam je tráva jako v ringu. Jo, říkal mi Pedrák, že prej vod ňáký doby vzpíráš?” Nechal jsem to bez odpovědi a táhle zazíval. Člověk se nesmí dát. Na Sluňák jsem jel s lehkým mrazením v zádech. Kamarádi měli péči o můj dech a tak jsem si skoro ani nezakouřil. V pátek Tally nepřijel, v sobotu jakbysmet. Bylo nám to divné, ale počasí bylo non plus ultra a sjela se fajnová parta, takže jsme to vypustili z hlavy. V jedenáct v noci jsme zaslechli zvuk motoru. Pade zajel s jeepem až na kemp a nevylezl ani od volantu. Sundal červený baret, utřel si pot a obhlédl nás, jak jsme tam tak kolem něj stáli a tiše na něco čekali. 18 “No jo. Tally se rozplác v pátek o zeď. Jel s tátou na mašině a na ty zdi přistáli v plný jízdě přímo na hlavu. Jedu z nemocnice, co vám budu povídat - je to s ním špatný.” Hned zas odjel a my seděli kolem ohně mlčky, jak zařezaný. Ani jsme si nevzpomněli na ten slibovaný mač, ležela nám v hlavě jediná myšlenka - mladý nadějný boxer a zrovna na hlavu. Jestli se z toho dostane, už si na rukavice nesáhne ... Přešlo léto a podzim, Tally už byl doma z nemocnice, hlavu mu sice pospravovali, ale to víte - s proraženou lebkou se toho moc nenaboxuje. Je to škoda, říkali jsme, ale zaplať pánbu, že to dopadlo aspoň takhle. Na jaře jsme ho znovu viděli, sem tam vyjel zase ven, ale něco se s ním stalo, jako by zestárl nebo co. Pak jsme se dozvěděli tu neuvěřitelnou věc. Tally to znovu zkoušel s rukavicema. Měl to zakázané, to jsme věděli, ale nemohl bez toho být. Jednou jsme se ho na to zeptali a on nám to potvrdil. Prý je to čím dál lepší a oči mu při tom zářily jako kdysi. Bylo to na něm vidět, že znovu trénuje. A ve mně se odněkud z dálky vynořila ta stará, už přes rok nevyřízena věc. Byla to zapeklitá situace - věděli jsme, ze ho k tomu v naší přítomnosti nikdy nepustíme a na druhou stranu tady zase byla v sázce chlapská čest a slovo - raději jsme o tom nemluvili. A pak to vyřešil Tally sám. Byli jsme zase jednou na Sluňáku, pozdní zářijový slunce pěkně připalovalo a kluci hráli přes potok fotbal. “Pudem?” povídá Tally ke mně a oba jsme věděli, že to tak musí být. Kývnul jsem hlavou a nenápadně jsme vyrazili dozadu proti proudu, na travnatý plácek, sevřený ze všech stran lesem, aby se někdo nemusel namáhat s nějakými řečmi. Tally nesl pytel s rukavicemi a já přemýšlel, jak se mám ksakru zachovat. Došli jsme na flek, namotali bandáže a jakž takž jsme si navzájem zavázali tkaničky. A pak povídá Tally, “hele, tahle věc je mezi námi a mezi námi ti povídám, že sem fit. Nic se neboj mě praštit, já už si s tebou nějak poradím!” Skoro okamžitě jsem inkasoval lehký úder na solar, hekl jsem, jak na to nebyl žaludek připravený. Oťukávali jsme se. Viděl jsem, že je Tally opět v kondici. Sem tam mi jako náhodou zavadil o bradu a pak jsem mu naletěl přímo na direkt - jenom jsem si olízl rozbitý ret. Viděl jsem mu ve tváři shovívavost a to mě namíchlo. Trochu jsem přitvrdil. Odpověděl sérií přesně mířených ran a zase se chvíli pásl na mé marné snaze ho zasáhnout. Málo platné, teď jsem viděl, že moje obavy byly zbytečné. On mě prostě k sobě nepustil - uměl to a to je to celé. Necítil jsem už rty, a když jsem inkasoval hák, zajiskřilo se mi v očích, potkal jsem pár andělíčků a byl jsem hin. Když jsem otevřel oči, Tally se v podřepu šklebil jak sluníčko a povídá “dej si chvíli voraz, vono to nejni jen tak!” “Bóže můj, to byla šlupka,” povídám. Lidi, já se vám rval jako pes. To druhé kolo jsem ještě vzdoroval, ale ve třetím kole už jsem se jenom věšel. Ruce jako by mi nepatřily, obličej byl někoho jiného a o plicích raději nebudeme mluvit. Ten mi dal! “Člověče, ty seš tvrdej jak vořech,” povídá Tally, když jsme si navzájem stáhli rukavice a seděli opření o strom. “Já si nepamatuju, že by někdo z vás se mnou vydržel tři kola!” “Jo, vořech, to jo. Tvrdej.” Věděl jsem, že kecá, že mi to jenom voslazuje, ale byl jsem rád, že mám ten výprask za sebou. Zasmál jsem se. “A my volové nevěděli, jak to navlíknout, aby sme ti neublížili! Dyť seš člověče lepší než kdy jindy!” Tally se hořce pousmál a povídá tiše: “Ba ne, kamaráde, nemysli si, já měl pořádně nahnáno. Kdyby ses bejval trefil semhle, šel sem k zemi možná na furt.” Odhrnul vlasy, naklonil ke mně hlavu a já s hrůzou sledoval tenké pulsování tam, kde má našinec lebeční kost. Otřásl jsem se. Beze slova jsme si podali ruce, trochu se ošpláchli v potoce a loudali se zpátky na kemp. Kluci dělali, jako že o ničem nevědí. Ale já byl dokonale K. 0. Pozn.: poviedka “Box” bola prvýkrát uvedená v časopise Dým č.7/1976, naposledy v zborníku Čaj s příchutí jehličí (1992) Pokračujeme v uverejňovaní tvorby W.Ryvolu. Prevažná väčšina uvedených literárnych diel a dielok sa dožila len jedného-dvoch vydaní, najmä v trampských samizdatoch 60. a 70. rokov minulého storočia. Texty v el.podobe poskytol kamarát Vokoun (Plzeň). 19 Tento rok ma osud zavial na juh Francúzska, kde som vďaka bicyklu navštívil veľa krásnych a známych miest na Azurovom pobreží. Či už napríklad mestečko Saint Tropez, ktoré preslávila séria komédií o žandárovi v podaní slávneho L.Funesa, alebo neďaleké Ramatuelle. Malebné mestečko na poloostrove, z ktorého je nádherný výhľad na záliv Saint Tropez a blízky masív pohoria Des Maures, a kde je pochovaný ďalší velikán strieborného plátna Gérald Filip. Kochal som sa nádhernou scenériou a architektúrou Provensálska, ktoré však v lete poznačili veľké požiare. Zhoreniská celých hektárov lesa bolo vidieť na každom kroku. Čo ma sem však najviac priťahovalo a čo som už roky túžil vidieť na vlastné oči, bol Veľký kaňon Verdon. Toto nádherné dielo prírody je naozaj facinujúce a preto sa chcem podeliť s vami o zážitky a opísať vám tento krásny klenot. Rieka Verdon vyviera z výšky 2250 metrov pod alpským priesmykom Col d´Allos a neskôr sa za mestečkom Castellane zarezáva do vápencového masívu, v ktorom vyhĺbila 21 km dlhý kaňon. Vysoké skalné steny dosahujú výšky až 700 m, ktoré sú na dne rokliny vzdialené na niektorých miestach iba 6 m. Prvý, kto začal túto lokalitu systematicky skúmať, bol geológ a speleológ E.A.Martel v roku 1905. O dvadsaťtri rokov neskôr tu už existoval turistický chodník, ktorý je po ňom pomenovaný. Verdonský kaňon môžeme preskúmať v zásade tromi spôsobmi: na člne, peši alebo autom po ceste vedúcej po vrcholkoch skalných stien. Prvý spôsob je len pre náročných a je možný len v prípade dostatočného prietoku vody. Druhý si vyžaduje veľa času a naozaj výbornú kondíciu. Nevraviac o tom, že či si chcete kaňon prezrieť zhora, alebo sa prejsť po jeho dne. Oboje je náročné a ak sa rozhodnete spojiť obe trasy (hornú i dolnú), treba si pripočítať veľké prevýšenie. Najčastejšie si túto európsku prírodnú pamiatku prezerajú z niektorej z dvoch veľkolepých horských ciest, ktoré sú vedené tak, aby ste mali možnosť vidieť tie najúžasnejšie zákutia z vybudovaných parkovísk a vyhliadkových bodov. Po južnom brehu vedie Corniche Sublime (v preklade “vysoká rímsa”), ktorá začína pri dedinke Aiquines a vedie juhovýchodným smerom cez osadu Trigance až k mostu cez Verdon Pont de Soleils. Bola vybudovaná v roku 1947 a najväčšiu pozornosť návštevníkov vzbudzujú tunely de Fayet, most Pont d´Artuby a vyhliadková reštaurácia La Mescla Balcony. Zo všetkých troch miest sa vám naskytujú kolmé pohľady do niekoľko stoviek m hlbokých roklín. Po severnom brehu vedie Route de la Lavande vedúca zo spomínaného mestečka Castellane západným smerom až do dedinky Moustiers Ste.Marie. Uprostred tejto trasy leží dedinka La Palud sur Verdon (890 m.n.m) odkiaľ smerovala naša cyklojazda po okružnej ceste Route des Cretes, ktorú vybudovali v roku 1973. Meria 23 km a prvá polovica je v stálom stúpaní, kde dosahujeme najvyšší bod pri Belvedere du Tilleul (1238 m.n.m). Odtiaľto máme možnosť si vychutnať výhľad na väčšinu spomínaných lákadiel južnej cesty a hlavne pohľad do hlbokých zrázov 20 kaňonu. Po absolvovaní okružnej jazdy nás čaká cyklistický bonbónik a to 14 km zjazd až k mostu Pont de Galetas, pri ktorom končia kolmé steny kaňonu a kde sa rieka Verdon vlieva do vodnej nádrže Lac de Sainte Croix (Svätý križ). Priznám sa, že tú krásu, ktorú som videl, ťažko opísať slovami, preto si to pozrite aspoň z čiernobielych obrázkov (ktoré redakcia vybrala tak, aby boli vzhľadom na grafické možnosti tlačiarne čo najzreteľnejšie). Ale aj v tomto prípade platí, že radšej raz vidieť, ako stokrát počuť. Takže, ak sa budete počas budúcej dovolenky pohybovať niekde v blízkosti, nevynechajte návštevu tohto klenotu. Určite nebudete sklamaní. Krajšie zábery nájdete v obrázkových publikáciách o Provensálsku alebo Alpách, ktoré sa dajú nájsť v knižniciach, alebo na internete. Až bude Severka vychádzať na kriedovom papieri a s kvalitou tlače porovnateľnou ako National Geographic, určite tam zaradíme zábery, ktoré mi pripomenú Grand Canyon du Verdon. Starec (Bratislava) Ďalšie turistické možnosti v kaňone a blízkom okolí: - pešia turistika, rôzne trasy v rozsahu 2-8 hodín - rafting kaňonom rieky trvá 6-8 hodín - najväčšie Múzeum Prehistórie v Európe (v blízkej jaskyni Grotte de la Baume Bonne pri obci Quinson nálezy prehistorického osídlenia) Informácie možno získať v informačných strediskách a na webe: - Aiguines, tel: 0494 70 21 64 - Parc Naturel Régional du Verdon, tel: 0492 74 63 95 - Castellane, tel: 0492 83 61 14 Web: http://www.castellane.org 21 Kamarát, kamarátka, pozývame Teba a Tvoju osadu na XI.ročník Slovensko - Českého potlachu 3.-5.september 2004 na Dunaji Program: Piatok - príchod, utáborenie, spev pri malom ohni Sobota - hry pre mužov, ženy a deti - slezina sheriffov - vyhodnotenie hier - slávnostné zapálenie ohňa o 19.00 hod - vystúpanie skupín v speve - po 22.00 hod voľný spev a zábava pri ohni Nedeľa - slávnostné ukončenie potlachu o 10.00 hod Počas celej akcie bohaté občerstvenie, jedlo a pitie Prístup na potlachovisko: Spojky a značenie budú pri pohostinstve Budovateľ neďaleko Slovnaftu v Bratislave. - z Hlavnej železničnej stanice Bratislava - autobusový spoj č.74 - z autobusovej stanice Mlynské Nivy - autobusový spoj č.70 vystúpiť pri Slovnafte, odtiaľ pešo k pohostinstvu Budovateľ (Vlčie hrdlo č.52 - hneď za mostom cez Malý Dunaj) Cesta motorovým vozidlom - na diaľničnom privádzači odbočiť smer Prievoz - Podunajské Biskupice - Slovnaft, zísť na Slovnaftskú cestu (po pravej strane benzínová pumpa), cez jednokoľajné železničné priecestie, mostík cez Malý Dunaj, za mostom vpravo pohostinstvo Budovateľ. Ďalšie informácie: Vierka “Medvedica” Boháčová Romanova 46, 851 02 Bratislava tel: 00421 902 163623 e-mail: [email protected] Všetkých prosíme, aby ste počas slávnostného zapálenia ohňa vypli mobilné telefóny, a aby ste strelné zbrane a svojich štvornohých miláčikov nechali doma. Ďakujeme, usporiadatelia. T.S.Medvedica, T.O.Biela Luna T.O.Čierny Medveď Bratislava T.O.Asconia, T.O.Sivý Jastrab T.O.Čierny Jastrab, T.S.Kinto T.O.Biely Losos, T.O.Spln T.O.Biely Netopier T.O.Šedý Grizzly S.T.O.Bratislava T.O.Biely Rys T.O.Rybníček T.O.Mexico T.O.Lišiak 22 Potlachovisko bude medzi riečnymi kilometrami 1861 a 1862 Dunaja, na bývalom ostrove Kopáč, ktorý tvorilo Biskupické rameno. Od Slovnaftu sa treba vybrať proti prúdu Malého Dunaja po dobre zjazdnej ceste k lodenici Interu pri nedokončenom bazéne zimného prístavu. Po brehu tejto umelej zátoky pokračujeme k hlavnému dunajskému toku. Vľavo budeme míňať rad chatiek a na ich konci nájdeme trampskú lodenicu Kamarátov Admirálskej kotvy - Kormorán. Vyjdeme na hrádzu, ktorá prerušila prívod vody z Micherovej zátoky do Biskupického ramena, a ktorá stále pokračuje popri dunajskom brehu. To nám umožní prísť suchou nohou až na miesto, kam sa voľakedy dalo dostať len člnom, alebo po jedinom moste z Biskupíc cez majer Lieskové. o - spojky - pohostinstvo Budovateľ *** 5.-7.3. usporiadala parta okolo trampského časopisu CESTY a kapely Tempo di vlak (Ostrava) už 7.trampský guláš. Výborná kuchyňa, výborná muzika a k tomu výstavka trampských výtvarných dielok. Partnerskej redakcii želáme naďalej veľa síl. *** Jar privítali kamaráti zo Zvolena a polovice Slovenska na stálom fleku na Mamojkovej. Keďže šerifka T.O.Lesanky, Maski, je dlhodobo v USA, pri organizácii akcie ju zastúpili rodičia Maťo (známy horolezec Martin Gablík) a Monika, ktorým výdatne pomohli kamarát Morka (PD), Čierny (ZV), T.O.Divá sviňa a mnoho ďalších. *** Prvý jarný deň je dátum zrodu T.O.Biely tesák (Trnava). Tento rok sa dožila 35.výročia založenia. Hoci z pôvodných zakladajúcich členov zostali iba štyria (Paplon, Muky, Mačeta a Bublina), zostali verní osade, trampingu a prírode vôbec. Majú (zatiaľ ?) zrub - búdu v prenájme od Lesnej správy Dechtice v lokalite Malých Karpát, blízko zrúcaniny “Kláštora sv. Katarínky”. Pokiaľ je to možné, zúčastňujú sa brigád pri čistení lesa, studničiek, alebo výsadbe stromčekov v tejto lokalite. Tiež nezabúdajú na starých kamarátov trampov, najmä z Bratislavy, Brezovej pod Bradlom a iných slovenských a českých miest, s ktorými sa stretávajú na rôznych trampských akciách. *** Kamarát Gazo (voľakedy z Rimavskej Soboty, dnes žijúci vo Vígľaši) oslávil 27.3. v početnej spoločnosti kamarátov svoje 35. narodeniny. Dodatočne sa pripájame ku gratulantom. *** 26.3. od 19.00 vo Veľkej sále Domoviny v Prahe 7 - Holešovicích usporiadal Tramp Club Praha už XX.memoriál Jendy Kordy v trampskej piesni. Uvádzal Ivan Doležal a účinkovali: Tulák Charlie, Jitka Vrbová & Standa Chmelík a trampské skupiny Sešlost (Praha), Úsvit (Praha), Kamarádi Staré řeky, Slovensko zastupovali Albatros z Ivanky pri Dunaji. *** Zvadlo od Huga, šerifa moravskej T.O.Chřiby (Koryčany) dorazilo aj na Slovensko. Osada usporiadala v dňoch 26.-28.3.2004 už tretí ročník výšľapu okolo Koryčanskej priehrady cez Cimburk, Vlčárnu (kde bolo občerstvenie) a cez Vršavu späť na flek T.O.Chřiby. Všetkých okolo 40 trampov, ktorí ráno vyšli, sa aj večer stretli spolu pri pesničke na zrube, kde bolo veselo až do rána. Kamarátom z Koryčan patrí veľké uznanie a vďaka. *** Už dvanáste veľkonočné “BLOUDĚNÍ 2004” zaviedlo sedem desiatok účastníkov od Prahy až na slovenské územie. Táto každoročná vynikajúca akcia, ktorá spočíva v etapovom putovaní na základe riešenia rôzynch indícií sa skutočne pre mnoho putujúcich mení na ozajstné blúdenie. Okrem tradične skvelej atmosféry bol zaujímavý aj námet. Tento rok sa niesol v znamení odkazu Rýchlych šípov, čomu mala zodpovedať aj povinná výbava. Orgnizovala ako vždy T.O.Dobré činy. Do cieľa dorazila asi tretina zúčastnených. *** T.O.Eldorado a Prievidzká parta pozvala kamarátov na Veľkonočný vander cez pohorie Vtáčnik. Po predchádzajúcich ročníkoch boli už na zvadle upokojujúce slová: “Žiadny strach. Bude to prechádzka krásnou jarnou prírodou.” 23 *** 24.4. v karvinskom mestskom Dome kultúry súťažilo vo finálovej súťaži osemnásť súťažiacich skupín o víťazného “Moravského vrabce”. Hoci stupne víťazov obsadili moravské kapely v poradí Kajkery, Celtic Cross a Morgána, ceny žala aj prešovská Hrdza Veronika Rabadová ako najlepšia speváčka a cenu primátora mesta Karviná získala kapela ako celok. *** Samotári zo Závlčia (Hradište) zapaľovali spoločný potlachový oheň pri západe slnka v sobotu 8.mája 2004. Hoci počas celého víkendu hrozil dážď, akcia sa s prispením všetkých prítomných vydarila. *** Štvrtý výročný oheň T.O.Biele vrany (MT) zahorel na Lúkach krásnych divožienok 15.5.2004.Popoludňajší a večerný program síce narušil nepríjemný dážď, ale prevažnej väčšine zúčastnených to na nálade neubralo. Na akciách tejto mladej (vekom aj zložením) osady je sympatické, že sa vždy zíde veľa mladých trampov až najmladších trampuliat. *** 15.5. sa v Ivanke pri Dunaji na fleku “U Rusa” konal 30.potlach T.O.Tarpan *** Pro všechny kamarády ze Slovenska - od 1.5. je průjezdný přechod Bílá - Baraní. Na Bílé se odbočí na Bílý kříž a po 1500 m jste na Bukovině, kde letos bude celorepublikový sněm České tábornické unie (ČTU) a 12. ročník Mistrovství ČR v hodu nožem a sekyrou. *** 5.júna 2004 - slávnostný oheň T.O.Eldorado (PD) na fleku Osia lúka pri príležitosti šiesteho výročia založenia osady. *** Spoločný potlach T.O.Apači (16, Stará Turá) a T.O.Nový Tobos (15, Senica) na vrchu Roh 18.-20.6.2004 *** Niekoľko správ zo života T.O.Stopa (Handlová): v sobotu 3.4. malý výšľap s niekoľkými kamarátmi a deťmi do prebúdzajúcej sa jarnej prírody a na “Martinku” (pozn. - flek s chajdou nad Handlovou); v predveľkonočnú sobotu 10.4. vyčistená a opravená studnička v Novej Lehote; 29.4. - 21.výročie založenia osady; v nedeľu 2.5. Jarné streľby na Vilovej chate - strieľalo sa z dvoch vzduchových zbraní a spomedzi desiatky súťažiacich sa na prvom mieste umiestnili Kuťo a Ali s rovnakým počtom 73 bodov; *** Z Trampského spravodaja mesačníka handlovských trampov: Na prelome apríla a mája vyrazili na “Jarný vander na Poľanu” T.O.Oregon a Bobor (Handlová). Futbalový turnaj poriadaný handlovskými osadami 8.-9.5. na fleku osady Dvorana slávy vyhrala T.O.Oregon. Kamaráti si pripomínali výročie založenia T.O.Ontário (30) a T.O.Tulák (21). 27 rokov je od založenia T.O.Bobor a 24 od vzniku T.O.Orly. 29.mája - tradičný prechod “Handlová - Čertovo jazierko” už od r.1997 poriada trampská dvojica Šípy (Jimmy a Reny). “Hľadači čias minulých” zapaľujú oheň letného slnovratu 19.6. na Slnečnej lúke pod Medvedími skalami. Zlatokopecké leto 2004 31.6.2004, Povrazník 7.- 8.8.2004, Zlatá Idka 10.- 22.8.2004, Revištské Podzámčie (majstrovstvá sveta) 25.9.2004, Prievidza *** Spomienkový oheň za + Cibuľu, šerifa T.O.Veľký Medveď zahorel 5.6. * Zádušná omša za Kasiho a ostatných trampov v r.k.kostole v Handlovej bude 27.augusta o 18.00 hod a náväzne na to Spomienkový oheň 28.-29.8. na fleku Lobos. * V tej súvislosti zverejňujeme výzvu kamarátky Sovy, ktorá spracováva údaje o našich zosnulých kamarátoch pre KRONIKU SPOMIENOK: “Kamarát, kamarátka, ak máš kamaráta / -ku, ktorý už nemôže stáť pri táborových ohňoch a chceš, aby si ho ostatní pripomínali, pošli na uvedenú adresu - fotografiu, civilné meno, prezývku, dátum narodenia a úmrtia a osadu, ktorej bol členom. Môžeš uviesť aj nejaký výrok, ktorý bol pre neho / pre ňu typický.” Mária Lanková - LAMA Dielenská Kružná, P.O.Box 72, 038 61 Vrútky 24 *** Slezinu na fleku Suchánka v Malých Karpatoch zvolali T.O.Pardáli a Lupino na 26.júna. *** Vianoce začiatkom leta ? Recesistickú akciu “Vianočná párty” chystajú prievidzkí kamráti Morka a spol. na prvý júlový víkend. Len by nenapadol sneh ... *** Detská trampská únia organizuje v Rakšianskej doline už X.ročník detských trampských táborov. V termíne od 18.7. do 14.8. prebehnú štyri týždňové turnusy. Kto chce priložiť ruku k dielu, alebo záujemcovia o bližšie informácie o činnosti DTÚ sa môžu obrátiť na adresu: Detská trampská únia, P.O.Box 72, 038 61 Vrútky, telefón na Friga: 0905 458981 *** Tohtoročný jubilejný 20.ročník ČS Pony Expressu štartuje 16.8. v nemeckom Haren. Na českom území sa odovzdá pošta 20.8. v Studánkách. Jedna vetva z ČR zamieri do poľského Przysieczu, kam dorazí 23.8. Ďalšia trasa povedie cez Suchdol nad Odrou Kletnou, odkiaľ vyrazí slovenská vetva. Odovzdávka je na Bumbálke 22.8. Cieľová méta záverečnej etapy čaká jazdcov 24.8. v Košiciach. *** Poslední sobotu v srpnu je u Hospody na Stvořidlech na Sázavě velký oheň, ke kterému se sjíždějí každoročně trampové z celé ČR. Hospoda je v květnu otevřená o víkendech, od června do srpna je otevřena stále, v září opět jen o víkendech. správy: Bublina, šerif TCP Rejža, Smrťo, Ďáblík, Brčko, Kriss, Ali, Reny, Tony Bay, Bzučo, trampská tlač a internet Tik - Košice “... a vraj tiež robia Jarník!”, končila správa. Že by som šiel aj druhýkrát privítať jar? Prečo nie... V predvečer som si zase spomenul na kamaráta, ktorého som pred rokmi pozýval na zimný vander. Odpovedal niečo v tom zmysle, že “on sa v robote v hale namrzne cez týždeň dosť”. Onehdá mi to pripadalo zvláštne, ale teraz po čase si na neho spomeniem vždy, keď idem na vander skoro ráno. Vstávam hrozne nerád. Tak som šiel tentokrát až obedňajším vlakom. Na známej staničke som vystúpil jediný. Napadlo ma niečo v zmysle “Lost cowboy”... Práve som prechádzal po moste ponad vodnú hladinu priehrady, keď som zazrel nejaký pohyb na hladine. Ale nebola to ryba ani vodný vták. Z vody uprostred trčalo šikmo nahor niečo ako kus dreva či labutí krk bez tela. Ani by som sa nad tým nepozastavil, keby sa to nehýbalo. Nacvičeným pohy- bom pištolníka som vytiahol foťák a stihol jediný záber. Potom “vec” nehlučne zmizla vo vode. Že by reči o Ruž-Nesske naozaj mali “niečo do seba”? Hneď za mostom som počul výrazný bzukot. Úle som nablízku nevidel, ale vec som si vzápätí vysvetlil, keď spoza zákruty vyšlo pomaly auto jemne bzučiac motorom. Ale aj po jeho odchode bzukot ostal. Hmyz priamo nado mnou obliehal kvety nejakého stromu. Rozkvitnuté konáriky na dosah rúk už neboli. Blízko je záhradkárska kolónia... Na odbočke som zaváhal. Prečo sa vlastne nechodí popod salaš dolinkou potôčika ako kedysi? Šiel som overiť. Miestami pripomínala dolinka močarisko, miestami smetisko. Aha... Šiel som zvoľna po lúke a do svahu a videl som približovať sa starú jabloň. Je to tá jabloň, o ktorej som bol pri prvých vandroch presvedčený, že presne potiaľ mi vydrží sila. Tam padnem a umriem od únavy. Vtedy som aj padol, ale neumrel. Teraz je akosi blízko. Je niečo na teórii “zmršťovania sa zemegule”. Komu sa nelení, tomu sa zelení - v Horním Jelení Posledný májový víkend kamaráti v Horním Jelení usporiadali už 29. ročník festivalu trampskej piesne. Slovensko reprezentovala skupina Pekaringo, poskladaná z chlapcov z Bratislavy a Ivanky pri Dunaji. Z devätnástich zúčastnených skupín skončili na piatom mieste. V konkurencii tak kvalitných skupín, ako Ozvena z Brna, chrudimská Chrpa, či Pupkáči, je to pekný úspech. Okrem kvalitného umiestnenia získali aj väčšinu z udeľovaných cien. Cenu sympatie divákov, ku ktorej nemalou mierou pomohli najmladší členovia skupiny, jedenásťročná Lucia a šestnásťročný Pupek, cenu za najlepšie prevedenie starej trampskej piesne (zloženej do roku 1950) za pieseň Šilhavý mariňák, a gitarista Pedro si odniesol placku za najlepšieho inštrumentalistu. Po rokoch slovenského pôstu na tejto akcii je to výrazný úspech. Celkovo prví skončili nakoniec sympatickí Kamarádi Velké řeky. Na festivale vystúpila ako hosť aj hlavná organizátorka tohtoročného slovensko-českého potlachu Medvedica, ktorá všetkých prítomných kamarátov na Slovensko pozvala. -red- O kus ďalej ma potešili motýle. Sľubovali pekné počasie. Jeden “bábočiak pávooký” mi kľučkoval rovno pred nosom a podchvíľou sadal na kamene na chodníku predo mnou. Akoby mi naznačoval, že idem správnym smerom. Raz sa dal zlákať okololetiacou kamarátkou, ale zase sa vrátil ku mne. K prameňu neďaleko fleku som došiel až po hodnej chvíli. Hodinky mi tvrdili, že predtým som to stihával skôr. A tak som sa zamyslel nad teóriou “nerovnomerného chodu času - čas plynie nerovnako rýchlo”. Alebo možno založím čisto novú teóriu (založenú na dnešnej skúsenosti) o “nerovnomernom zmršťovaní a vydúvaní sa zemegule”. Iste nájdem kamarátov-vedcov, ktorí empiricky dospeli k rovnakej teórii. Z vedátorskych úvah ma vyrušil jemný bzukot. Márne som sa obzeral po “kvetnatom” strome. Bol to vzdialený zvuk motorovej píly. Pátracia akcia na trampskom potlachu Asi tak by zneli palcové titulky v bulvárnej tlači. Pravda bola omnoho prostejšia, i tak však pre zúčastnených znamenala dostatok adrenalínu. Na potlachu T.O.Eldorádo (Prievidza) v priebehu sobotného dopoludnia zablúdil v lesoch podhoria Vtáčnika náš syn Jakub Dočkal. Svoje zohrala u 15ročného chlapca určite aj únava po predbdenej noci. Pri hľadaní húb sa ľahko stratí orientácia, počasie v ten víkend nebolo ideálne a blízkosť starých banských diel v nás večer vzbudila riadne obavy. Počas noci, za pomoci kamarátov so stykmi v Horskej službe, u záchranárov, aj medzi policajtami, sa zhromaždilo množstvo ľudí ochotných zapojiť sa do pátracej akcie. Našťastie, v nedeľu doobeda sa Kubo sám ohlásil. V ťažkej situácii zachoval chladnú hlavu, našiel si v lese suché miesto na prenocovanie a ráno sa dopracoval do civilizácie. Noc strávená vonku sa na ňom neodpísala ani len nádchou ... Na tomto mieste vyslovujeme vďaku všetkým kamarátom, ktorí sa zapojili do pátracej akcie, trampom, horskáčom, záchranárom, policajtom, ochranárom, nech sme ich zobudili v ktorúkoľvek nočnú hodinu. rodičia Čierny a Chrústik 25 Rád by som na začiatku upozornil kamarátov, že v tomto príbehu sa nepíše o alkoholikoch, ale o normálnych ľuďoch, ktorí majú občas slabšie chvíľky. Postavy sú skutočné, ale mená sú zámerne zmenené. Takže podobnosť je čisto náhodná...... Bol to jeden z krajších dní v roku, lebo sme boli v malebnom prostredí pod Čabradským hradom. Rozhodli sme sa pomôcť kamarátom z Hadieho údolia pri čistení hradu. Slnko svietilo a všetko nasvedčovalo tomu, že bude krásny jarný deň. Nálada bola výborná, i keď musím priznať, že na tom mala sčasti zásluhu domáca malinovica. Dali sme jej meno Päťdesiat-Peťka . Zdalo sa nám to uletené, ale prečo by sme nemohli dať meno čutore s trochou alkoholu. 55. doniesol Bafo ako hlboko podpultový tovar. Bola len na zahriatie, to keby sa náhodou príliš schladilo. Ako hlavný patrón a prísny dozorca 55. sa ponúkol Masťo. Všetci sme s tým súhlasili. Časom sa ukázalo, že to bol omyl nevídaných rozmerov. No kto už len môže urobiť capa záhradníkom? My, z čistého nerozumu. 55. vyprchala skôr, než by človek predpokladal. Dno v čutore bolo už na dohľad a nášmu “capkovi” sa zväčšoval úsmev. Lesk v jeho modrých očkách prezrádzal, že z 55. sa nám grgať nebude. To už prebiehali práce na hrade. Zrejme opojenie z 55. alebo vyššie sily na hrade vnukli Masťovi obchodného ducha. Začal kamarátom ponúkať malinovicu na litre za výbornú cenu. Onedlho bolo záujemcov viac než dosť. Kto by nechcel aspoň litrík kvalitnej malinovičky na zvláštnu príležitosť? Žiaľ, nikto z nich netušil, aká je skutočnosť krutá. Sám Bafo s obtiažami zohnal jednu fľašku od kolegu z práce. A náš dealer mal už zákazníkov na dobrých 15 litrov. Ťaženie nášho hrdinu nebolo ani zďaleka pri konci. Gentleman Masťo pozval dve kamarátky na dobrú arabskú kávu. Baby onedlho dorazili na poschodie v chate. Komédia sa mohla začať. Vysvitlo, že hostiteľ nemá žiadnu kávu, ani len varič, na ktorom by uvaril vodu, ktorú tiež nemal. Keď to zbadal Kuvik, dostal záchvat smiechu. Komédia pokračovala o niekoľko minút, keď dorazili záujemcovia, aby utvrdili svoje objednávky na malinovicu. To už nie len Kuvik ležal v záchvate smiechu, ale celé osadenstvo, ktoré bolo v hornej časti chaty. Kamarátkam sa mohlo o káve len snívať. No a tí, ktorí chceli uskutočniť dobrú kúpu? Ostali nemo hľadieť na dealera. Nikto by asi nechcel byť v tej chvíli v jeho koži. Nuž, čo si navaril, musel si aj zjesť. Náš brigádny dealer Masťo sa určite poučil, lebo si zrejme zobral viac než uniesol. A pre poučenie si pokladám za povinnosť podeliť sa o tento zážitok so všetkými kamarátmi. Čo z tohto príbehu ešte spomenúť? Masťa sme vyhlásili za dealera a komika brigády. Takže kamaráti, pozor na falošných dealerov, ktorý ponúkajú lacné a veľmi dobré pitie. A na záver ešte jeden dobrý tip pre kamarátov z redakcie : “Vieme o jednom celkom dobrom dealerovi, ktorý má výnimočné schopnosti a určite dokáže pomôcť pri propagácii Severky....” Žeby Masťo???? 26 Káčer (T.O. Losí Potok) Bol to jeden z víkendov na konci zimy, keď sme si sobotu spestrili turúrou (dlhšou túrou) na Kňaží stôl. Keďže sme sa museli brodiť zvyškami snehu, niektorých to zmorilo viac, takže po zdolaní vrcholu sa vrátili do chalupy. Zvyšok si spravil ešte malú občerstvovaciu zastávku v miestnom šenku. A tam to začalo. Hapymu sa po druhom pive zobudili umelecké bunky a začal spriadať plány. “Tých mastňákov na chalupe by sme mali dajako prekvapiť”, sucho skonštatoval a začal inscenovať celú akciu, ktorú nezaintersovaný videl nasledovne: Unavení túristi, sediac v teplúčku chalupy pri kávičke, rozoberali životne dôležité problémy, sušili svoje prepotené prádlo a netušili, čo sa na nich šije. Podotýkam, že väčšinu tvorili osoby nežnejšieho pohlavia, lebo správni chlapi boli v tej druhej skupinke. V tom sa rozleteli dvere a dovnútra vtrhol zadýchaný Dudroš a trhaným hlasom vydával zo seba kusy viet: “Nevideli ste mi kľúče od auta? Je medzi vami niekto, kto nepil? Robin si zlomil nohu! Treba ho odviezť do nemocnice!” Prítomí, nechápajúc čo sa deje, začali v prvom momente pochybovať o pravdivosti jeho slov. Či to náhodou nie je jeden z povestných Hapyho kanadských žartíkov. Na otázky typu: “Nerobíte si z nás srandu? Ako sa mu to stalo?” a podobne, zámerne neodpovedal. V tom Gabika zbadala cez okno, ako vnáša do dvora najsilnejšia dvojica na rukách Robina, ktorý predstieral v tvári silné bolesti. Ľavú nohavicu mal vyhrnutú a z lýtka sa mu rinula “krv”. “Boha, baby! Je to pravda! Robin je ranený!”- vykríkla Gabika a vybehla von. Za ňou celá posádka chalupy. Niekto “omylom” zapol alarm na aute, ktorý svojím kvílením len zdramatizoval situáciu. Vedľa stojaci Luci pri pohľade na “krv” vrhol do snehu tyčku (šabľoval rozžuté oriešky s pivom). Hapy k tomu ešte zreval: “Nestojte tu ako blbci, dajte nejaký obväz!” Dielo bolo dokonalé. Prekvapeným a šokovaným chalupárom by sa v tej chvíli krvi nedorezal. Bledí stáli na priedomí a nevedeli, čo robiť skôr. Ten pohľad na nich však aktéri nevydržali a pustili sa do hurónskeho rehotu. Trvalo to ešte pár minút, kým “diváci” pochopili, že ide o tvrdý žart, a s rôznymi poznámkami na Hapyho sa pripojili k väčšine, aby zapili dokonale zinscenovanú nehodu. Ak si myslíte, že sa v ten večer o ničom inom ako o prežitom šoku nehovorilo, máte pravdu. Má to však ešte jeden dovetok. Práve v tom čase kúpil susednú chalupu ďalší Blavák (alebo ak chcete “paštekár”), ktorým je už dnes náš kamarát Paľo. A ten celú akciu sledoval z okna a nechápal, prečo nik z nás nešiel so zraneným kamarátom na pohotovosť. Keď nám po roku opisoval tie pocity, ktoré vtedy prežíval, bavili sme sa na túto tému druhýkrát. Vraj už rozmýšľal nad tým, že sa nám sám ponúkne, aby zraneného odviezol do nemocnice. Len sa neodvážil zapliesť sa do hlučnej bandy neznámych susedov. Starec (Bratislava) Najkrajší deň Je správne - Miki, dovoľ aby som ti zablahoželal, dnes je najkrajší deň tvojho života. - Ale veď ja sa žením až zajtra ?! - Veď práve preto !!! - Sestrička, chcem, aby ma pán doktor vyšetril ! - Pane, ale tu ste u zverolekára ... - No veď práce, ja mám strašnú opicu !!! Premiéra Policajti zastavia auto. Vodička zroluje okienko a spytuje sa ich: - Tak, kam to bude, trampíci ? - Pani, ale my nie sme stopári, my sme policajti. - No, tak policajtov som ešte neviezla. 27 OBSAH TRAMPSKÉ MÚZEUM ANKETA Aktuálne info nájdete na http:severka.nfo.sk *** Máte výtvarné cítenie a dobrý nápad ? Vyhlasujeme súťaž na logo trampského múzea. Svoje návrhy posielajte na adresu redakcie do konca októbra 2004. Už dlhšiu dobu sa objavujú hlasy na zmenu formátu a grafického prevedenia SEVERKY. So súčasnou podobou sa stretávate od čísla 2/1998 a toto je 22 číslo ... Uvedomujeme si, že všetko má svoje výhody aj nevýhody, ale nechceme rozhodnúť bez poznania čo najširšieho spektra názorov. Váš pohľad na otázku: SEVERKA vo formáte A4 (súčasný) alebo A5 (polovičný, ale s väčším počtom strán) ? očakávame na adrese redakcie. UZÁVIERKA ĎALŠIEHO ČÍSLA SEVERKY JE 10.SEPT. 2004 !!! NA ČÍSLE SPOLUPRACOVALI: texty: Krokodýl - KFTP, Pavúk, Starec, Čierny, Pedro, Marshal, Bača, Bludný Hobo, Amazónka, Waki, Ringo, +Wabi Ryvola, Medvedica, Tik, Káčer, D’Ady, Bublina, šerif TCP Rejža, Smrťo, Ďáblík, Brčko, Kriss, Ali, Reny, Tony Bay, Bzučo kresby a foto: Ali (o1), Kordítko (s 16), Lexo (s 27), Bludný Hobo (o2, s3, 10, 11, 13, 14, 15, 26), D’Ady (s7, 9, 17), Bača (s12, 14), Starec (s 4, 20, 21), Miki Ryvola, Aleš (s 4, 5) ďalšie zdroje: www.infobudka.sk, www.folk.sk, Trampský spravodaj TCB, Trampský spravodaj (Handlová), Pekelník - Kronika T.O., Puchejř, www.sazp.sk, www.boko.cz str.2 obálky - KEĎ KAMARÁTA MÁŠ str.3 - DVORANA - Cestou na osadu str.4 - TIP NA VANDER - Kalamárka str.5 - NA ZELENÚ NÔTU str.6 - POSTOPÁCH TULÁKOV str.7 - HMMM str.8 - PESNIČKA TULÁCKA - Sviatok hudby v Rači - Kalendár CFT - Pesnička v tomto čísle - správy str.10 - PORTRÉT - Richard Šebeček - Marshall str.12 - KEĎ NÁS NAVŠTÍVI MÚZA - Hurá Európa - Vám dolu - Margaréta - Také vanderpísaničky str.15 - KULTÚRNY BEDEKER - Čítam, čítaš, čítame ... str.16 - PORTA BOHEMICA - Na vandru s prostorem - Hledání - Box str.20 - SPRÁVY Z CIEST - Grand canyon du Verdon str.22 - DO VAŠEJ POZORNOSTI - slovensko-český potlach str.23 - VYTRHNUTÉ Z CANCÁKOV - Cestou - Komu sa nelení ... - Pátracia akcia str.26 - NAJVÄČŠIA RADOSŤ... - Ako kamarát Masťo... - Inscenácia Svoje príspevky môžete zasielať na adresu: D’Ady - Adalbert Mezei, Hronsecká 36, 976 31 Hronsek Pokiaľ máte možnosť písať na počítači a posielať e-mailom, môžete priamo na adresu [email protected]. Súbory ukladajte vo formáte *.txt, obrázky a fotografie nescanujte, pošlite originály, na požiadanie ich vrátime. Ak túto možnosť nemáte, nevadí. Píšte aj ručne, alebo na obyčajnom písacom stroji. Vydáva Trampské združenie SEVERKA Jilemnického 23/15, 036 01 Martin Kontaktná adresa redakcie: SEVERKA - vydavateľstvo tlače Adalbert D’Ady Mezei Hronsecká cesta 36 976 31 Hronsek Šéfredaktor a grafická úprava: Adalbert Mezei (D’Ady) Redakčný kruh: každý, kto priloží ruku k dielu ISSN 1335-3802 Elektronická pošta a web: [email protected] http://severka.nfo.sk Objednávky prijíma: redakcia SEVERKY