2009 - Katedra psychologických vied

Transkript

UNIVERZITA KONŠTANTÍNA
NA FILOZOFA V NITRE
FAKULTA SOCIÁLNYCH VIED
A ZDRAVOTNÍCTVA
KATEDRA PSYCHOLOGICKÝCH
ÝCH VIED
ROZHODOVANIE V KONTEXTE
KOGNÍCIE, OSOBNOSTI
A EMÓCIÍ
Ivan Sarmány-Schuller
Ľubor Pilárik
Erika Jurišová
(Eds.)
NITRA
2009
UNIVERZITA KONŠTANTÍNA FILOZOFA V NITRE
FAKULTA SOCIÁLNYCH VIED A ZDRAVOTNÍCTVA
KATEDRA PSYCHOLOGICKÝCH VIED
ROZHODOVANIE V KONTEXTE
KOGNÍCIE, OSOBNOSTI A EMÓCIÍ
Editori:
Ľubor Pilárik
Erika Jurišová
NITRA
2009
Zborník Rozhodovanie v kontexte kognície, osobnosti a emócií vznikol
s prispením grantovej agentúry VEGA v rámci projektu číslo 2/7051/27
Kognitívne, emočné a osobnostné aspekty rizika v procese rozhodovania.
Recenzenti:
Doc. PhDr. Mária Bratská, CSc.
PhDr. Michal Čerešník, PhD.
Editori:
PhDr. Ivan Sarmány-Schuller, CSc.
PhDr. Ľubor Pilárik
PaedDr. Erika Jurišová, PhD.
Vydavateľ:
© Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva Univerzity Konštantína Filozofa
v Nitre
Tlač: Ševt a.s Bratislava
1.vydanie
ISBN 978-80-8094-530-5
OBSAH
Namiesto úvodu...
Ivan Sarmány-Schuller, Ľubor Pilárik, Erika Jurišová
5
Princíp maximalizácie očakávanej užitočnosti
v rozhodovaní
Milan Terek
6
Možnosti interdisciplinárneho prístupu v analýze
rozhodovania ekonomických problémov
Katarína Sušienková
14
Menštruačný cyklus ako ovplyvňujúci faktor preferencií
pri výbere partnera: percepcia podstupovania rizika
Denisa Šukolová, Ivan Sarmány-Schuller
23
Emócie a posudzovanie rizika pri sexuálnom správaní
Ľubor Pilárik, Lucia Krajčovičová
32
Heuristika afektu a percepcia rizika: implikácie
v prosociálnom správaní
Ľubor Pilárik, Peter Bodík
40
Rizikové rozhodovanie a motivácia zdobenia tela
Martina Henželová, Ivan Sarmány-Schuller
47
Dynamika prežívania situačných kontextov vo vzťahu
k rozhodovaniu u zdravotníckych záchranárov
Erika Jurišová
57
Prokrastinácia vo vzťahu k perfekcionizmu
a rozhodovaciemu štýlu
Eva Nábělková, Lenka Vajsová, Michaela Murgašová
65
Vplyv cirkadiánnych rytmov v procese rozhodovania
Eva Škorvagová, Ivan Sarmány-Schuller
73
Etnické aspekty rozhodování a volby u romů
Jaroslav Balvín
84
Názov:
Editori:
Náklad:
Vydavateľ:
Rozsah:
Vydanie:
Tlač:
Rozhodovanie v kontexte kognície, osobnosti a emócií
PhDr. Ľubor Pilárik
PaeDr. Erika Jurišová, PhD.
100 ks
© Univerzita Konštanína Filozofa v Nitre,
Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva
99 strán
prvé
ŠEVT a.s. Bratislava
ISBN 978-80-8094-530-5
Namiesto úvodu......
Milý čitateľ / čitateľka,
aj to že držíš túto publikáciu vo svojej ruke je výsledkom istého
rozhodnutia, ktorému predchádzal proces rozhodovania. Skutočne je to tak, že
procesy rozhodovania sprevádzajú náš život na každom kroku, no rozhodnúť
sa správne, efektívne, účelne a hlavne dobre je, ako iste budeš súhlasiť, veľmi
zložitým problémom. Ide v každom prípade o procesy, ktoré si zaslúžia široký
výskumný záber i priestor.
V zborníku zameranom na tému rozhodovania, bolo našim cieľom
venovať sa tejto problematike dôkladnejšie, poukázať na výsledky najnovších
výskumov, ktoré boli urobené tak v rámci grantového projektu VEGA
(Kognitívne, emočné a osobnostné aspekty rizika v procese rozhodovania),
alebo v širšom kontexte výskumov s procesmi rozhodovania. Nie je preto
náhoda, že v zborníku sú na zbežný pohľad priam nesúrodé témy, od čisto
ekonomických pohľadov na rozhodovanie až po rizikové rozhodovanie napr.
trvalého zdobenia (tetovanie) vlastného tela. Aj v jednom i druhom
spomínanom prípade ide o aktivity, či jednorazové akty, ktoré majú alebo
môžu mať, dlhodobé dôsledky v ďalšom živote človeka.
Dve línie sú predsa len viac čitateľné. Jedna sa týka širšie sledovaného
problému podielu emócií v rozhodovaní, sú to prípady kde sa sledujú otázky
tzv. emočných markerov, do tejto kategórie by sme mohli zaradiť aj príspevky
tzv. intuitívneho rozhodovania (prístupu) alebo inak povedané, stratégie
rozhodovania, ktoré nie sú plne pod vedomou kontrolou, sú vypracované viac
evolučne avšak s vysokou funkčnou aplikáciou, napr. pri výbere životného
partnera. Druhá línia rozhodovacích procesov sa viaže na koncept tzv.
melbournskej školy (Leon Mann a jeho spolupracovníci), ktorá považuje
proces rozhodovania v zložitejších problémoch doslova za stresovú situáciu.
Tento koncept rozpracovávame na Slovensku už cca 15 rokov.
Veríme, že nastolenie niektorých aktuálnych problémov v oblasti
procesov
rozhodovania budú i naďalej populárne a že plánovaná II.
medzinárodná konferencia o rozhodovaní bude mať v peknom prostredí našej
univerzity viacero pokračovaní, na ktoré ťa pozývame......
Zostavovatelia zborníku
Ľubor Pilárik
Erika Jurišová
5
ROZHODOVANIE V KONTEXTE KOGNÍCIE, OSOBNOSTI A
EMÓCIÍ
PRINCÍP MAXIMALIZÁCIE OČAKÁVANEJ UŽITOČNOSTI V
ROZHODOVANÍ
PRINCIPLE OF MAXIMISATION OF EXPECTED UTILITY IN
DECISION MAKING
Milan Terek
Abstract
The paper deals with the utility, utility function and the attitude of
decision maker towards the risk. The classical methods of assessment of the
utility function are described. Then the axioms of expected utility and the
principle of maximization of the expected utility used in decision making are
given. Finally the method of McCord and De Neufvill for assessment of utility
function is studied and compared with classical methods.
Key words: utility function, expected utility, principle of maximization.
1 Užitočnosť a vzťah rozhodovateľa k riziku
Predstavte si, že máte žreb, s ktorým je spojená 50 % šanca vyhrať 0 EUR
a 50 % šanca vyhrať 1 000 EUR. Za akú sumu by ste boli ochotní žreb
predať? Niekto (prvý rozhodovateľ) by mohol byť ochotný predať ho
napríklad za 100 EUR a viac, iný (druhý rozhodovateľ) by ho predal za 500
EUR a viac. Nazvime najmenšiu sumu, za ktorú je rozhodovateľ ochotný žreb
predať, ekvivalentom istoty (EI). Zrejme je nevyhnutné prijať predpoklad, že
prvý a druhý rozhodovateľ majú odlišný vzťah k riziku. Tieto individuálne
rozdiely vo vzťahu k riziku je užitočné zohľadniť pri formálnej analýze.
2 Funkcia užitočnosti a vzťah rozhodovateľa k riziku
Vzťah rozhodovateľa k riziku môžeme vysvetliť úvahou o funkcii
užitočnosti. Funkcia užitočnosti u(x) umožňuje napríklad transformovať
peniaze na jednotky užitočnosti. Keď x je suma peňazí, u(x) je jej užitočnosť
pre konkrétneho rozhodovateľa. Funkcia užitočnosti je subjektívna
preferenčná funkcia – vyjadruje subjektívne preferencie rozhodovateľa
a odráža vzťah rozhodovateľa k riziku.
Keď je funkcia užitočnosti u(x) konkávna, rozhodovateľ má negatívny
vzťah k riziku, keď je konvexná, rozhodovateľ má pozitívny vzťah k riziku
a keď je lineárna, rozhodovateľ má neutrálny vzťah k riziku.
Tento príspevok vznikol s prispením grantovej agentúry VEGA v rámci projektu
číslo 1/0437/08 Kvantitatívne metódy v stratégii šesť sigma.
6
3 Ohodnotenie funkcie užitočnosti
Ohodnotenie funkcie užitočnosti je možné len na základe subjektívneho
úsudku rozhodovateľa.
Príklad. Majme problém rozhodovania v tabuľke 1. V tabuľke sú výnosy
v tis. EUR,
ai sú varianty rozhodnutí, θ j sú stavy prírody a π (θ x ) je
aposteriórne rozdelenie.
Tabuľka 1. Tabuľka výnosov
π (θ x )
ai
a1
a2
a3
θj
0,0357
–2%
68
124
180
0,4286
0%
68
84
100
0,5357
+2%
68
51
34
Ohodnotíme funkciu užitočnosti pomocou ekvivalentov istoty na základe
odpovedí hypotetického rozhodovateľa.
Najmenší výnos je 34 000 EUR, najväčší výnos je
180 000 EUR. Nech funkcia užitočnosti u(x) ∈[0, 1].
Budeme uvažovať o tisíckach EUR. Potom:
u(34) = 0;
u(180) = 1
34
(0 ,5 )
A
(0 ,5 )
180
B
(1 )
EI
Obrázok 1. Prvá referenčná hra rozhodovateľa
7
1. Predstavte si, že môžete hrať v takejto lotérii A, ktorú nazveme referenčnou
lotériou. S pravdepodobnosťou 0,5 vyhráte 34 a s pravdepodobnosťou 0,5
vyhráte 180. Za akú sumu by ste boli ochotní zriecť sa možnosti hrať v tejto
lotérii? (Aký je váš ekvivalent istoty EI v tejto referenčnej hre?) To je otázka
pre rozhodovateľa. Rozhodovateľ hrá svoju prvú referenčnú hru, naznačenú
na obrázku 1. Predpokladajme, že rozhodovateľ stanovil v prvej hre EI = 80.
Potom:
u(80) = 0,5 u(34) + 0,5 u(180)
Po dosadení za u(34) a u(180) dostaneme:
u(80) = 0,5 ⋅ 0 + 0,5 ⋅ 1 = 0,5
Získali sme ďalší bod v grafe funkcie užitočnosti.
80
(0 ,5 )
C
(0 ,5 )
180
D
(1 )
EI
O b rá z o k 2 . D r u h á r e fe r e n č n á h r a r o z h o d o v a te ľa
2. Uvažujme teraz o hre na obrázku 2.
Nech v tejto hre je rozhodovateľov EI = 100. Potom:
u(100) = 0,5 u(80) + 0,5 u(180)
Po dosadení za u(80) a u(180) dostaneme:
u(100) = 0,5 ⋅ 0,5 + 0,5 ⋅ 1 = 0,75
Získali sme ďalší bod v grafe funkcie užitočnosti.
Podobne by sme mohli pokračovať ďalej a získavať ďalšie body v grafe
funkcie užitočnosti. Je možný aj iný, podobný prístup, a to pomocou tzv.
pravdepodobnostných ekvivalentov PE1. Výsledky ohodnotenia sú v tabuľke
2.
1
Podrobnejšie napríklad v Terek, 2007.
8
Tabuľka 2. Hodnoty funkcie užitočnosti z príkladu
x – výnos v tis. EUR
u(x)
80
100
0,5
0,75
140
0,875
Graf funkcie užitočnosti sa často aproximuje pomocou po častiach
lineárnej krivky, v ktorej sú vždy dva bezprostredne susedné body (x, u(x))
spojené úsečkou.
Keď budeme vychádzať z takéhoto grafu, ľahko môžeme
vypočítať hodnoty užitočnosti v bodoch, ktoré nás zaujímajú. V našom
príklade bude:
u(34) = 0, u(51) ≈ 0,191, u(68) ≈ 0,378,
u(84) ≈ 0,550, u(100) ≈ 0,750, u(124) ≈ 0,825,
u(180) = 1
4 Axiómy očakávanej užitočnosti a princíp maximalizácie očakávanej
užitočnosti
Uvedieme najprv axiómy správania rozhodovateľa, ktoré vedú
k rozhodovaniu na základe očakávanej užitočnosti.
a1 , a 2 , rozhodovateľ buď preferuje
a1 pred a 2 ( a1 ≻ a 2 ), alebo preferuje a 2 pred a1 ( a 2 ≻ a1 ), alebo je
indiferentný medzi a1 a a 2 ( a1 ∼ a 2 ).
1.Úplnosť. Pre ľubovoľné dva varianty
2.Tranzitívnosť. Pre ľubovoľné tri varianty
a
a1 , a 2 , a3 platí: keď a1 ≿ a 2
a 2 ≿ a3 , potom a1 ≿ a3 .
3.Spojitosť. Rozhodovateľ je indiferentný medzi dôsledkom A a neurčitou
udalosťou, ktorá obsahuje len výstupy A1 a A 2 , pričom A1 ≻ A ≻ A 2 . To
znamená, že možno formulovať takú referenčnú hru s pravdepodobnosťou
p ∈ (0, 1), pre ktorú rozhodovateľ je indiferentný medzi touto referenčnou
hrou a A.
9
4.Redukcia zložených neurčitých udalostí. Rozhodovateľ je indiferentný
medzi zloženou neurčitou udalosťou (komplikovaná kombinácia hier alebo
lotérií) a jednoduchou neurčitou udalosťou, ktorá vznikla redukciou zloženej
neurčitej udalosti pomocou štandardných operácií s pravdepodobnosťami.
5.Substitúcia. Rozhodovateľ je indiferentný medzi pôvodnou neurčitou
udalosťou, ktorá obsahuje výstup A, a neurčitou udalosťou, v ktorej je výstup
A nahradený takou neurčitou udalosťou B, že rozhodovateľ je indiferentný
medzi A a B.
6.Monotónnosť. Keď existujú dve referenčné hry s rovnakými výstupmi,
rozhodovateľ preferuje hru s väčšou pravdepodobnosťou získania
preferovaného výstupu.
7.Invariancia. Na určenie preferencií rozhodovateľa medzi neurčitými
udalosťami sú potrebné výplaty (alebo dôsledky) a príslušné
pravdepodobnosti.
8.Konečnosť. Neuvažujeme o nekonečne dobrých alebo zlých dôsledkoch.
Väčšina čitateľov asi bude súhlasiť s tým, že tieto axiómy predstavujú
rozumný základ na rozhodovanie. Sú však známe aj názory, v ktorých sa
niektoré z uvedených axióm považujú za kontroverzné2. Vychádzajú z
výsledkov niektorých psychologických experimentov, v ktorých skúmané
osoby rozhodovali tak, že boli v zrejmom rozpore s jednou alebo s viacerými
axiómami.
Keď akceptujete uvedené axiómy 1 až 8, mali by ste prijať aj tento návrh
(Clemen – Reilly, 2001, s. 575). Majme dve neurčité udalosti B1 a B2 . Keď
axiómy 1 až 8 platia, existujú čísla
u1 , u 2 ,..., u n , ktoré reprezentujú
preferencie (alebo užitočnosti) spojené s dôsledkami tak, že celková
preferencia medzi neurčitými udalosťami je vyjadrená očakávanými
hodnotami u. Ak teda akceptujete axiómy 1 až 8, potom môžete nájsť
funkciu užitočnosti, pomocou ktorej ohodnotíte dôsledky, a rozhodovať by ste
sa mali na základe maximalizácie očakávanej užitočnosti.
Príklad – pokračovanie. Vypočítame pre každý variant, pre aposteriórne
rozdelenie
2
π (θ x ) očakávanú užitočnosť OU:
Podrobnejšie, v Clemen – Reilly, 2001.
10
OU
(a ) = 0,378 ⋅ 0,0357 + 0,378 ⋅ 0,4286 +
1
+ 0,378 ⋅ 0,5357 = 0,378
OU
(a ) = 0,825 ⋅ 0,0357 + 0,550⋅ 0,4286 +
2
+ 0,191⋅ 0,5357= 0,368
OU (a3 ) = 1 ⋅ 0,0357 + 0,750⋅ 0,4286 + 0⋅ 0,5357 = 0,357
Keď prijmeme princíp maximalizácie očakávanej užitočnosti, potom
preferovaným variantom je a1 .
Ako sme už naznačili, ľudia sa nie vždy rozhodujú v súlade s uvedenými
axiómami. Všimnime si dôsledky takéhoto správania na analýzu
rozhodovania. Prvý dôsledok sa týka ohodnotenia funkcie užitočnosti, druhý
sa vzťahuje na manažérov, ktorých práca závisí od rozhodovania iných ľudí3.
Niektorí autori uvádzajú4, že keď je dôsledok taký, že príslušné kritérium
chceme maximalizovať, použitie princípu ekvivalentu istoty pri ohodnotení
funkcie užitočnosti vedie k odpovediam, ktoré nadhodnocujú odpor k riziku.
Naopak, keď je dôsledok taký, že príslušné kritérium chceme minimalizovať,
použitie tohto princípu vedie k odpovediam, ktoré nadhodnocujú sklon
k riziku. To znamená, že odpovede rozhodovateľa a z toho odvodený vzťah
k riziku závisí od otázok, ktoré rozhodovateľovi položíme v procedúre
ohodnotenia funkcie užitočnosti.
5 Ohodnotenie užitočnosti podľa M. McCorda a R. De Neufvilla
M. McCord a R. De Neufville, 1986, navrhujú, aby sa užitočnosti
ohodnocovali na základe porovnania lotérií. Nech A je najviac preferovaný
výstup, C je najmenej preferovaný výstup. Chceme ohodnotiť užitočnosť
výstupu B. M. McCord a R. De Neufville navrhujú použiť pri ohodnotení
lotérie strom na obrázku 3.
3
Podrobnejšie Clemen – Reilly, 2001, s. 582 – 586.
Pozri HERSHEY, J. C. – KUNREUTHER, H. C. – SHOEMAKER, P. J. H.:
Sources of Biais in Assessment Procedures for Utility Functions. In:
Management Science 28, 1982.
4
11
Rozhodovateľ musí určiť pravdepodobnosť p tak, aby bol indiferentný
medzi lotériami v strome.
Potom možno písať:
0,5 u(B) + 0,5 u(C) = p u(A) + (1 – p) u(C)
Po dosadení u(A) = 1 a u(C) = 0 do predchádzajúceho vzťahu a po
jednoduchých úpravách dostaneme:
u(B) = 2p
Tento prístup vedie k ohodnoteniu užitočnosti, ktoré indikuje menší odpor
k riziku, ako keď sa na ohodnotenie použije prístup s využitím ekvivalentu
istoty (Clemen – Reilly, 2001, s. 584).
(0 ,5 )
B
( 0 ,5 )
C
(p )
A
(1 - p )
C
O b rá z o k
3 . S tro m
na
o h o d n o te n ie
u ž ito č n o s ti p o d ľa
M c C o rd a a D e N e u fv illa
6 Záver
Skutočnosť, že niektorí ľudia sa pri rozhodovaní nesprávajú v súlade so
všetkými axiómami ktoré sme uviedli vedie k tomu, že ich rozhodovanie nie
je v súlade s princípom maximalizácie očakávanej užitočnosti.
To určite neznamená, že tento princíp nie je správny. Skôr naopak, ľudia,
ktorí dlho a seriózne nepremýšľali o svojich preferenciách a ohodnoteniach
v problémoch rozhodovania, majú často tendenciu nerozhodovať v súlade
s princípom maximalizácie očakávanej užitočnosti.
12
Literatúra
Clemen, R. T. (1991). Making Hard Decisions: An Introduction to Decision
Analysis. Boston: PWS – Kent, 1991.557 s. ISBN 0-534-92336-4.
Clemen, R. T. – Reilly, T. (2001). Making Hard Decisions with Decision
Tools. USA: Duxbury Thomson Learning, 2001. 733 s. ISBN 0-534-42199-7.
Mccord, M. – De Neufvill, R. (1986). Lottery Equivalents: Reduction of the
Certainty Effect Problem in Utility Assessment. In: Management Science 32,
1986.
Terek, M. (2007). Analýza rozhodovania. Bratislava: IURA EDITION 2007.
142 s. ISBN 978-80-8078-131-6.
Abstrakt
Príspevok sa zaoberá užitočnosťou, funkciou užitočnosti a vzťahom
rozhodovateľa k riziku. Sú opísané klasické metódy ohodnotenia funkcie
užitočnosti. Ďalej sa uvádzajú axiómy očakávanej užitočnosti a princíp
maximalizácie očakávanej užitočnosti, ktorý sa využíva v rozhodovaní.
Nakoniec je uvedená metóda ohodnotenia funkcie užitočnosti McCorda a De
Neufvilla a porovnaná s klasickými metódami.
Kľúčové slová: funkcia užitočnosti, očakávaná užitočnosť, princíp
maximalizácie očakávanej užitočnosti.
Autor:
prof. Ing. Milan Terek, PhD.
Ekonomická univerzita, Dolnozemská cesta 1
852 35 Bratislava, email: [email protected]
13
EMÓCIÍ
MOŽNOSTI INTERDISCIPLINÁRNEHO PRÍSTUPU
V ANALÝZE ROZHODOVANIA EKONOMICKÝCH
PROBLÉMOV
OPPORTUNITIES FOR INTERDISCIPLINARY APPROACH IN
DECISION ANALYSIS OF ECONOMICS PROBLEMS
Abstract
The aim of this paper was to describe some decision problems in
economics. We focused to consumption functions and the role of the wealth,
perception of the changes of income, planning of consumption, life-cycles,
living standards, relative incomes.
Key words: decision problems in economics
1 Rozhodovanie v ekonómii
Zo základných definícií ekonómie ako vednej disciplíny vyplýva, že
jedným zo základných prvkov ekonomických teórií je človek a jeho správanie.
Na základe určitej dostupnej sumy informácií a ich vyhodnotenia, na základe
vlastných cieľov, hodnôt a preferencií rozhodujeme o využití limitovaných
zdrojov na splnenie svojich potrieb s cieľom maximalizovať ich uspokojenie.
Do ekonomických modelov vstupujú ako parametre pojmy hodnota, potreby,
stupeň uspokojenia potrieb, ciele, preferencie. Tieto pojmy nie sú primárne
pojmami ekonomickými, ale ich správne vymedzenie je nevyhnutným
predpokladom aplikovateľnosti modelov. Preto sú výsledky iných vedných
disciplín (psychológie, sociológie) v ekonómii veľmi významné.
V ekonomickej praxi sa opakovane stretávame s výberom z rôznych
alternatív, musíme sa rozhodovať. Ako spotrebitelia, ako subjekty ponúkajúce
pracovnú silu, ako majitelia firiem. Rozhodujeme sa, koľko budeme pracovať
a koľko budeme mať voľného času, koľko zo svojho príjmu (v ekonomickej
terminológii dôchodku) minieme na súčasnú a koľko na budúcu spotrebu
(rozdelenie príjmov na spotrebné výdavky a úspory), rozhodujeme sa, ako
rozložíme objem vyčlenených spotrebných výdavkov na jednotlivé tovary
a služby, rozhodujeme sa o štruktúre a forme úspor, rozhodujeme sa, ktorý
z množstva identických alebo podobných produktov si vyberieme a kúpime.
Mnohí z nás v zamestnaní, niektorí z nás v postavení majiteľov, rozhodujú
o aktivitách firiem.
Tento článok vznikol s prispením grantovej agentúry VEGA v rámci projektu číslo
1/0437/08: Kvantitatívne metódy v stratégii šesť sigma.
14
Veľmi dôležitou oblasťou ekonomického bádania je problematika
spotreby a spotrebného správania. V ekonómii je pojem spotreba chápaný ako
objem nakúpených tovarov a služieb (resp. výdavkov na ich nákup), ale aj ako
úžitok, uspokojenie, ktoré tieto tovary a služby spotrebiteľom prinesú. Koľko
prostriedkov musíme vynaložiť na uspokojenie svojich potrieb a koľko sme
schopní usporiť a prečo? Ak budeme vychádzať z Maslowovej hierarchickej
štruktúry potrieb (Liška, 2002), na akej úrovni sa nachádzajú potreby,
uspokojované spotrebou?
Zaujímavou otázkou je vzťah konzumu a spoločenskej akceptácie,
začlenenia do spoločenskej skupiny. Koľko z toho, čo míňame, míňame preto,
aby sme demonštrovali svoju príslušnosť k určitej spoločenskej vrstve?
Z marketingu je známy pojem tvorby nových potrieb. Pozná strana ponuky
lepšie čo chceme a potrebujeme a len sa snaží naše potreby čo najlepšie
uspokojiť, alebo má zdroje na to, aby nás poznala lepšie ako my sami
a vypracovala metódy, ako nás presvedčiť, že niečo potrebujeme, hoci by sme
sa bez toho spokojne zaobišli ?
2 Rozhodovanie o množstve práce, veľkosti spotreby a úspor
Podľa neoklasických ekonomických teórií prvým rozhodovaním pri
spotrebnom správaní človeka je rozhodovanie o množstve času, ktorý
venujeme práci. Premennou vysvetľujúcou spotrebu nie je len dôchodok
(príjmy), lebo ten je výsledkom rozhodovania domácnosti o požadovanej
veľkosti spotreby a množstve práce, ktoré je ochotná za daných podmienok
(cenová hladina) na trhu práce ponúknuť (Felderer - Homburg, 1995). Úžitok,
ktorý prináša dodatočná jednotka času venovaná práci, musí prevýšiť úžitok
z rovnako dlhého voľného času. O ponuke práce však rozhoduje veľa
rôznorodých faktorov – toto rozhodovanie sa týka našej motivácie k práci.
Jedným z motívov je zabezpečenie prostriedkov na existenciu. Nie je však
jediným – práca je aj spôsobom sebarealizácie, miestom sociálnych
kontaktov. Zaujímavou je otázka kedy, za akých podmienok, u akých skupín
ľudí sa stávajú významnejšími ostatné motivačné faktory.
Rozhodnutím o množstve práce determinujeme veľkosť dôchodku
a následne aj rozhodnutia o spotrebe a úsporách. Rozhodovanie o rozdelení
disponibilného príjmu domácností na spotrebu a úspory, objem výdavkov
domácností na spotrebu a podiel týchto výdavkov na celkových
disponibilných príjmoch sa stal predmetom záujmu pri modelovaní spotreby,
spotrebných funkcií. Pomocou týchto funkcií sa ich autori snažia modelovať
vývoj spotrebných výdavkov domácností. Ich neoddeliteľnou súčasťou sú
predpoklady toho, ako ľudia vnímajú a hodnotia svoje príjmy, plánujú
a prehodnocujú svoje životné dráhy, aký vplyv má na nich bohatstvo.
V Keynesovej teórii spotreby sa predpokladala závislosť výšky
spotrebných výdavkov od výšky aktuálneho dôchodku (Holman, 2004).
15
C = CA + cYd
Spotreba sa skladala z autonómnej spotreby CA, nezávislej od výšky
dôchodku a zo spotreby lineárne závislej od výšky nominálneho dôchodku (c
. Yd). Keynes predpokladal, že hraničný sklon k spotrebe (c) je konštantný (s
rastom dôchodku konštantne rastie spotreba) a priemerný sklon k spotrebe
(podiel spotreby na dôchodku) klesá
c = ∆C / ∆Yd
a = C/Yd
Empirické pozorovania údajov o dôchodkoch a spotrebe však nepotvrdili
platnosť tohto modelu spotreby (Dornbusch - Fischer, 1994)).
Vo Fisherovej teórii intertemporálnej voľby sa človek rozhoduje
o odložení časti svojich súčasných príjmov na budúcu spotrebu, pričom
hlavným motívom je úroveň úrokovej miery. Jej rast zväčšuje hodnotu
budúcej spotreby, je vlastne odmenou za subjektívne nepríjemný odklad
spotreby (Holman, 2004). Ďalším prínosom v tejto teórii je zavedenie
bohatstva ako zdroja (potenciálneho) spotreby – logicky to vyplýva
z predpokladu reálneho zúročenia úspor.
St = Yt + r ⋅ Bt – Ct
úspory = dôchodok + úročené bohatstvo - spotreba
St = Bt+1 – Bt
úspory v čase t = bohatstvo na začiatku času (t+1) – bohatstvo na
začiatku času t
Poznámka – Yt, Ct a St sú tokové veličiny a Bi je stavová veličina
Otázkou je, aké je v prípade bežného človeka reálne zhodnotenie úspor,
nakoľko sú domácnosti schopné zhodnotiť situáciu na finančných
a kapitálových trhoch tak, aby to ovplyvňovalo ich správanie a akú úlohu
zohráva predpoklad rastu bohatstva v rozhodovaní o odložení spotreby.
Niekedy je preferovanie súčasnej spotreby akceptované bez diskusie ako
vstupný predpoklad, niekedy sa týmto problémom teoretické koncepcie
nezaoberajú.
V teórii permanentného dôchodku Miltona Friedmana kľúčový pojem
tejto teórie permanentný dôchodok je interpretovaný rôzne, jedna z formulácie
je nasledovná : „permanentný dôchodok je taká stála veľkosť spotreby, ktorú
jednotlivec môže udržovať do konca svojho života pri danej dnešnej úrovni
bohatstva a dôchodku zarobeného teraz aj v budúcnosti“. (Gowland,1995)
Spotreba je v tomto modeli funkciou nášho permanentného dôchodku.
Odhad výšky permanentného dôchodku je subjektívny, závisí od našich
minulých príjmov a nášho postoja k aktuálnym zmenám v príjmoch. Zmenu
v dôchodku považujeme za trvalú – tá ovplyvní spotrebu, alebo za prechodnú
– o tej autor predpokladal, že spotrebu neovplyvní. Neistota vedie k menším
zmenám v spotrebe, ako sú aktuálne zmeny v dôchodkoch.
16
Yp = Yt-1 + Ф . (Yt – Yt-1)
alebo po malej úprave :
Yp = Ф . Yt + (1 –Ф) . Yt-1
Yp - permanentný dôchodok
Yt-1 - minulý dôchodok pokladaný za trvalý
Yt - bežný, súčasný, zmenený dôchodok
(Yt – Yt-1) – zmena v dôchodku, ∆Y
Ф – váha, faktor vyjadrujúci dôveru v trvalosť zmeny
(1 –Ф) – miera nedôvery k zmene, váha minulosti
Spotrebná funkcia bude mať teda tvar :
C = c . YP = c ФYt + c(1 – Ф) Yt-1
c Ф = hraničný sklon k spotrebe so súčasného dôchodku
cФ<c
c = dlhodobý hraničný sklon k spotrebe, priemerný sklon k spotrebe
z permanentného dôchodku
Bohatstvo prináša dôchodok, a naopak, tok budúcich dôchodkov možno
využiť na určenie bohatstva. K bohatstvu zaraďoval peniaze, obligácie, akcie,
fyzické statky a ľudský kapitál. Jednotlivé druhy bohatstva majú rôznu
likviditu, prinášajú rôzne toky dôchodkov – fyzické statky predstavujú zdroj
toku služieb alebo úžitku v súlade s koncepciou spotreby ako využívania
úžitku, ktorý poskytujú nakupované tovary a služby (Dornbusch - Fischer,
1994). Na základe malej zmeny spotreby ako reakcie na neočakávané
dôchodkové posuny hodnotí súkromný sektor ako stabilný a spochybňuje
platnosť Keynesových multiplikátorov. Vyššiu mieru úspor aj pri
permanentnom dôchodku vysvetľuje nie celkom konzistentne snahou
bohatých zanechať dedičstvo. Nevysvetlená ostáva rýchlosť, s akou býva
spotrebovávaný neočakávane vysoký dôchodok. Táto teória nepredpokladá
zmeny v spotrebnom správaní, len zmeny v hodnotení stability výšky príjmu.
Zaujímavosťou sa stalo vysvetlenie empiricky potvrdenej vyššej miery
úspor černošských domácností v USA. Milton Friedman toto zistenie
vysvetľoval tým, že tieto domácnosti majú v porovnaní s belošskými
domácnosťami nižší permanentný dôchodok, a teda toto zistenie pokladal za
potvrdenie svojej teórie. Naproti tomu Frank tieto zistenia použil proti nemu
a jeho teórii.
Teória životného cyklu Modiglianiho, R. Brumberga obsahuje
predpoklady toho, ako ľudia vnímajú, hodnotia a predikujú svoju príjmovú
17
situáciu počas celého života. Podľa tejto teórie človek chce mať počas života
rovnomernú spotrebu (vychádza z platnosti pravidla klesajúceho hraničného
úžitku zo spotreby). Pretože má v prvej fáze životného cyklu nižšie príjmy,
zadlžuje sa, má negatívne úspory. V ďalšej fáze jeho dôchodky rastú, spotreba
sa vyrovnáva príjmom, zadĺženie klesá. Neskôr je príjmová situácia najlepšia,
dochádza k rastu úspor, ktoré sa spotrebujú v poslednej, pracovne neaktívnej
fáze životného cyklu. Model predpokladá, že ľudia vedia odhadnúť budúci
vývoj svojich príjmov, a podľa toho nastavia svoju úroveň spotreby. Na
očakávané zmeny v príjmoch nereagujú zmenami v spotrebnom správaní, lebo
sú už zakomponované v ich celoživotnom pláne spotreby. Na neočakávané
príjmy ale reagujú zvýšením spotreby, pretože ju prispôsobia novej
predpokladanej výške celoživotného dôchodku.
Aktíva (úspory, S) sú teda výsledkom sporenia počas aktívneho života
S = YL – C = ( NL – WL)/NL . YL
WR max = ( NL – WL)
Takže spotreba (C) je závislá od (predpokladaného) celoživotného dôchodku:
C = a . WR + c . YL
a = hraničný sklon k spotrebe z bohatstva
c = hraničný sklon k spotrebe z pracovného dôchodku
YL = pracovný dôchodok
NL = dĺžka života
WL = dĺžka pracovného života
WR = reálne bohatstvo
predpoklady: žiadne vstupné bohatstvo, spotreba sledovaná od 1. roku
pracovnej aktivity, celoživotný dôchodok len pracovný.
Ak uvažujeme spotrebnú funkciu v každom období pri vstupnom
bohatstve WR v čase T a pri ročnom pracovnom dôchodku YL :
C . (NL – T) = WR + (WL – T) . YL
(NL – T) – zvyšné roky života
WR - bohatstvo
(WL – T) – zvyšok pracovného života
YL – ročný pracovný dôchodok
a = 1/ (NL - T) - aká časť bohatstva pripadá na zvyšné roky života
c = (WL – T)/(NL – T) – pomer rokov, keď zarábame k rokom bez zárobku vyjadruje, ako ovplyvňuje výška každoročného pracovného príjmu spotrebu
tento model je možné spotrebnej funkcie rozšíriť a uvoľniť niektoré
vstupné predpoklady:
18
- YL sa môže meniť v čase
- nepoznáme YL . WL - plán celoživotnej spotreby je založený na
predpoklade budúceho pracovného dôchodku, ale určite bude vo vzťahu
k bežnému disponibilnému dôchodku
- úspory prinášajú úrok
- nepoznáme dĺžku života
- môžeme pridať faktor zanechania dedičstva
- založenie rodiny a náklady s tým spojené narušujú plán a predpoklad
rovnomerne rozloženej spotreby v čase.
Je možné súhlasiť s autormi tejto teórie, že počas pracovného života si
do istej miery úsporami zabezpečujeme prostriedky na čas, keď nebudeme
pracovať a zarábať, a že je teda na agregátnej makroekonomickej úrovni
tvorená zásoba bohatstva. Jej veľkosť závisí od demografickej štruktúry
obyvateľstva, t.j. od početnosti vekových skupín obyvateľstva v rôznych
fázach životného cyklu (a úspor). Menšia zhoda ale panuje v tom, či je táto
zásoba utváraná s cieľom celú ju spotrebovať počas života jednotlivca, ktorý
ju vytvoril. Môžeme zobrať do úvahy neistoty týkajúce sa dĺžky života
a iných okolností, ovplyvňujúcich objem prostriedkov potrebných na naše
spokojné dožitie. Stephen Zeldes vypracoval verziu hypotézy životného
cyklu so zahrnutím neistoty budúcich dôchodkov a potrieb.
Ostáva sporným jediný hlavný motív sporenia. Viaceré empirické štúdie
naznačovali dôležitosť motívu zanechania dedičstva, v niektorých štúdiách
bol zaznamenaný vysoký sklon starších ľudí k úsporám
Podľa tejto teórie vplyv na celkovú výšku úspor naakumulovaných počas
pracovného života môže mať pomer dĺžky pracovného života k celkovej dĺžke
života, systémy sociálneho zabezpečenia ako ďalšie zdroje na zabezpečenie
spotreby v neaktívnej fáze životného cyklu, intenzita, s akou je pociťovaná
neistota z budúcnosti. Bohatstvo a jeho zhodnocovanie pri turbulenciách na
finančných trhoch má tiež vplyv na veľkosť spotreby – je ale zaujímavé, že
pozorované
reakcie domácností boli intenzívnejšie, než by sa podľa teórie predpokladalo.
Odlišnosti v empirických dátach a teoretických výsledkoch môžu byť
spôsobené likviditným obmedzením domácností, ktoré im neumožňuje
vyrovnať svoju spotrebu v začiatočných životných fázach alebo nepriaznivých
obdobiach.
Dornbusch a Fisher (1994) vo svojej učebnici makroekonómie uvádzajú aj
spojenie Friedmanovej teórie permanentného dôchodku s teóriou životného
cyklu. Vo výslednej spotrebnej funkcii je vyjadrený vplyv bohatstva aj
časového rozlíšenia:
C = a.WR + b.Φ.YD + b.(1 – Φ).YD-1
YD je disponibilný pracovný dôchodok.
19
Duesenberryho teória relatívneho dôchodku. Myšlienku, že
rozhodovanie ľudí o alokácii ich ekonomických zdrojov je ovplyvnené ich
sociálnym statusom a snahou o jeho udržanie, pokladáme za vážnu
a zaujímavú. Nedovolíme si hodnotiť presnosť jej aplikácie na modelovanie
spotreby, ale ako vstupný, modelujúci faktor tento vzťah pokladáme za
dôležitý. Duesenberry je autorom teórie, ktorá vysvetľuje správanie
a rozhodovanie ľudí o spotrebe a úsporách pomocou hypotézy relatívneho
dôchodku. Ak by sme sa ju pokúsili zhrnúť do niekoľkých bodov, mohli by to
byť nasledujúce :
- spotrebné správanie domácností závisí od dosiahnutej životnej úrovne,
životného štandardu. Raz dosiahnutá úroveň sa veľmi ťažko mení smerom
nadol, preto spotreba reaguje na zníženie dôchodkov s oneskorením a menej
intenzívne
- rozhodovanie o spotrebe je ovplyvnené spotrebiteľskými návykmi, najmä
z obdobia maximálnej výšky dôchodku.
- úroveň spotreby závisí na sociálnom prostredí, v ktorom jednotlivec alebo
domácnosť žije a s ktorým sa stotožňuje alebo ku ktorému vzhliada ako
k svojmu cieľu. Ľudia hodnotia svoju materiálnu situáciu nie podľa absolútnej
výšky dôchodkov, ale na základe porovnania s príslušnou sociálnou skupinou.
Toto porovnávanie je tým intenzívnejšie, čím viac sa líši náš dôchodok od
priemerného dôchodku referenčnej skupiny.
Duesenberryho teória nie je momentálne v učebniciach makroekonómie
veľmi frekventovaná. Veľmi často je však jej autor a najmä pojem
relatívneho dôchodku a princíp sociálneho porovnávania spomínaný v prácach
zameraných na spokojnosť (well-being), hodnotenie životnej úrovne, kvality
života. Nedá sa v tejto súvislosti nespomenúť Richard Easterlin a jeho
demografická teória aplikujúca princíp relatívneho hodnotenia životnej úrovne
a rozvíjajúca ho v novej oblasti. Mnohé práce s tematikou sociálneho kapitálu
pracujú so sociálnym statusom, postavením závislým na relatívnej úrovni
dôchodku. Princíp jednej ekonomickej teórie spotreby je momentálne možno
populárnejší v iných vedných odboroch.
3 Niektoré ďalšie problémy rozhodovania
Existuje ešte veľké množstvo rozhodovacích ekonomických problémov.
V kontexte rozhodovania o spotrebe je zaujímavá otázka štruktúry spotreby.
Klasifikácia jednotlivých zložiek spotreby je možná z viacerých hľadísk
(tovary a služby, klasifikácia spotrebných výdavkov podľa účelu COICOP).
Ktoré skupiny výdavkov umožňujú uspokojovať základné ľudské potreby,
ktoré môžeme pokladať za nevyhnutné ? Ktoré z nich najlepšie vyjadrujú
dosiahnutú životnú úroveň, resp. kvalitu života? Zaujímavou je otázka
20
spotrebiteľských preferencií a ich proces vzniku, úloha v nákupnom správaní,
metódy zisťovania. Preferencie a predpoklady ich vlastností sú v
mikroekonomickej teórii spotrebiteľa zakomponované vo funkcii užitočnosti.
Osobitné miesto aj z hľadiska preferencií má vzťah k riziku.
4 Záver
Dôležitú úlohu majú v ekonomických modeloch rozhodovania ľudské
potreby, hodnoty, motívy, procesy poznávania a hodnotenia, emócie
a uspokojenie. V príspevku sme sa pokúsili stručne popísať ich využitie
v rôznych teoretických koncepciách spotreby. Diskusia odborníkov z oblasti
ekonomickej teórie, analýzy rozhodovania, psychológie, sociológie ale aj
iných oblastí môže prispieť k presnejšej špecifikácii parametrov modelov,
k upresneniu podmienok ich využitia. Preto je interdisciplinárny prístup
a prepojenie poznatkov rôznych vedných disciplín pri štrukturalizácii,
modelovaní a riešení rozhodovacích problémov v ekonómii veľmi dôležitý.
Literatúra
Blackwell, R. D. – Miniard, P. W. – Engel, J. F. (2006). Consumer Behavior.
10th ed. Mason : Thomson/South-West. 790 s. ISBN 978-0-324-27197-3.
Dornbusch, R.. - Fischer, S. (1994). Makroekonomie. Praha : SPN a Nadace
Economics, 602 s. ISBN 80-04-25556-6.
Felderer, B. – Homburg, S. (1995). Makroekonomika a nová
makroekonomika. Bratislava : Elita. 445 s. ISBN 80-85323-87-7.
Gowland, D. (1995). Makroekonomie. Praha : Victoria Publishing. 238 s.
ISBN 80-85865-22-x.
Holman, R. (2004). Makroekonomie. Praha : S. H. Beck. 424 s. ISBN 807179-764-2
Lea, S. - Tarpy, M. - Webley, P. (1994). Psychologie ekonomického chování.
Praha : Grada. 820s. ISBN 80-85623-93-5.
Liška, V. (2002). Makroekonomie. Praha : Professional Publishing. 628 s.
ISBN 80-86419-54-1.
Nakonečný, M. (1998). Encyklopedie obecní psychologie. Praha : Academia.
437 s. IISBN 80-200-0625-7.
Riegel, K. (2007). Ekonomická psychologie. Praha : Grada Publishing. 247 s.
ISBN 978-80-247-1185-0.
Rozborilová, D. (2005). Teórie spotreby, úspor investícií a vládnych
výdavkov. 2. preprac. vyd. Bratislava : Iura Edition. 246 s. ISBN 80-8078039-0.
21
Abstrakt
Cieľom príspevku bolo popísať niektoré z rozhodovacích problémov v
ekonómii. Sústredili sme sa na spotrebné funkcie a úlohu bohatstva, vnímanie
zmien v dôchodkoch, plánovanie spotreby, životné cykly, životnú úroveň a
úlohu relatívneho dôchodku.
Kľúčové slová: rozhodovanie, ekonómia.
Autor:
Katedra štatistiky FHI EU, Dolnozemská cesta 1
852 35 Bratislava 5, email: [email protected]
22
EMÓCIÍ
MENŠTRUAČNÝ CYKLUS AKO OVPLYVŇUJÚCI FAKTOR
PREFERENCIÍ VO VÝBERE PARTNERA: PERCEPCIA
PODSTUPOVANIA RIZIKA
MENSTRUAL CYCLE AS AN INFLUENCING FACTOR OF
PREFERENCES IN SELECTING A PARTNER: PERCEIVING
THE RISK UNDERTAKING
Denisa Šukolová
Abstract
Even though women perceive undertaking risk as attractive, they
nonetheless choose altruists for partners. A new insight into the problem is
brought on by studies which investigate preferences from the fertility
perspective. Our aim was to apply this perspective to the problem of the
perceiving the undertaking of risk and empirically verify if women see men´s
willingness to undertake risk as a sign of good genes. We tested 146 women.
They evaluated the attractiveness of men based on various descriptions.
Preferences changed in relation to the phase of the cycle they were in at the
time. Undertaking risk was significantly preferred during the fertile period.
Women using hormonal contraception showed preferences for a partner
undertaking risk being the strongest. This we interpret as the women´s lack of
interest in features of good rearing strategies due to the fact that they
deliberately avoid conceiving a child.
Key words: undertaking risk, fertility, sign of good genes.
1 Teoretické východiská
Viaceré štúdie zaznamenali u mužov väčší sklon riskovať vo vzťahu
k otvoreným konfliktom, v sexuálnom správaní, počas situácií ako je riadenie
auta, v užívaní drog, hazardných hrách, rozhodovaní ohľadom financií
a taktiež pri rekreačných aktivitách (napr. Daly, Wilson, 1988; Fetchenhauer,
Rodhe, 2002). V skutočnosti vnímajú ženy riskantné situácie omnoho
stresujúcejšie ako muži (Kerr and Vlaminkx, 1997).
Tento príspevok vznikol s prispením grantovej agentúry VEGA v rámci projektu číslo
2/7051/27 Kognitívne, emočné a osobnostné aspekty rizika v procese rozhodovania.
23
Všeobecne sa predpokladá, že podstupovanie rizika je istou formou
súťaživej inzercie. Mladí muži, ktorí podstupujú (a prežijú) riziko sú
atraktívnejší ako partneri, pretože ich schopnosť prežiť je čestným signálom
vysoko kvalitných génov. Vnútropohlavný a medzipohlavný výber tu teda
pôsobí spoločne tým smerom, že núti mladých mužov viac riskovať (Barrett,
Dunbar, Lycett, 2007).
Aj keď sa podobné predpoklady o význame podstupovania rizika dajú
nájsť v učebniciach evolučnej psychológie, menej výskumov overuje tieto
tvrdenia empiricky.
Kelly a Dunbar (2001) skúmali, či sú odvážne jednanie a tendencia
riskovať považované ženami za indikátor kvality pri výbere partnera. Vo
svojej štúdii skombinovali 3 charakteristiky (ochota x neochota riskovať,
altruizmus x bez altruistických prejavov, profesionalita x dobrovoľníctvo) do
ôsmich profilov mužov, ktoré ženy hodnotili z hľadiska atraktivity. Ukázalo
sa, že ženy posudzujú odvážne (riskantné) správanie signifikantne
atraktívnejšie ako podstupovanie rizika, ktoré je súčasťou povolania, či
altruistické prejavy správania (ochota pomôcť bez ziskov). Tento poznatok sa
však spájal iba so situáciou krátkodobej známosti (na jednu noc). Naopak,
altruisti boli preferovaní ako dlhodobí partneri.
Bassett a Moss (2004) taktiež potvrdili, že preferencie žien v prospech
mužov s vyššou tendenciou riskovať sa objavujú iba v prípade, že ide
o krátkodobé známosti.
Farthing (2005) zistil u žien preferencie riskantného správania iba vtedy,
ak bolo prepojené s altruistickým prejavom (hrdinstvo – napr. záchrana
topiaceho sa človeka). To môže ale v konečnom dôsledku znamenať, že
vnímaný bol skôr atraktívny altruistický komponent a nie ochota riskovať.
Nový vklad do problematiky prinášajú štúdie zaoberajúce sa osciláciou
preferencií počas menštruačného cyklu. V plodnom období dávajú ženy
prednosť signálom dobrých génov, inokedy však preferujú znaky ukazujúce
na lepšiu výchovnú stránku a potenciál pre rodičovské investície (Barrett,
Dunbar, Lycett, 2007).
Haselton a Gangestad (2006) sledovali skupinu žien s pravidelným
menštruačným cyklom počas 35-tich dní. Počas ovulácie ohlasovali aj ženy
v partnerskom vzťahu, aj nezadané ženy lepší pocit fyzickej
atraktivity, taktiež udávali väčší záujem zúčastňovať sa akcií, kde mali
príležitosť stretnúť sa s mužmi. Zadané ženy počas ovulácie udávali viac
využitých príležitostí flirtovať a tiež zvýšenú ostražitosť ich partnerov počas
týchto dní. Tieto efekty boli zaznamenané primárne ženami, ktoré si
uvedomovali u svojich partnerov menej signálov dobrých génov (nižšia
sexuálna atraktivita).
Podobnú štúdiu realizovali Pillsworthová a Haselton (2006), keď sa snažili
overiť teoretický predpoklad, že sa ženy budú zaujímať o mimomanželský sex
24
v období vysokej fertility a to hlavne vtedy, ak budú svojich stálych partnerov
považovať za sexuálne menej atraktívnych. Hypotézy sa im podarilo potvrdiť.
Little, Jones a Burriss (2007) skúmali zmeny v preferenciách telesného
pohlavného dimorfizmu. Počas plodných dní zistili preferenciu
maskulínnejšej stavby tela v porovnaní s meraniami počas iných fáz
menštruačného cyklu.
2 Výskumné ciele a hypotézy
Za výskumným účelom sme si stanovili 3 ciele: 1. Aplikovať hypotézu
postulujúcu zmeny v preferenciách ženy pri výbere partnera počas
menštruačného cyklu na skúmanú oblasť percepcie podstupovania rizika. 2.
Empiricky overiť predpoklad, že odvážne jednanie mužov funguje ako
indikátor kvality pri výbere partnera, závisí to však od možného benefitu pre
potomka, ktorý žena preferuje vzhľadom na mieru jej fertility. 3. Porovnať
preferencie žien počas menštruačného cyklu s preferenciami žien užívajúcich
hormonálnu antikoncepciu.
Stanovené ciele nás viedli k nasledovným trom hypotézam. H1: Ženy
budú počas plodnej fázy menštruačného cyklu u partnerov posudzovať ochotu
podstupovať riziko signifikantne atraktívnejšie ako prejavy altruizmu. H2:
Ženy budú počas neplodnej fázy menštruačného cyklu u partnerov
posudzovať prejavy altruizmu signifikantne atraktívnejšie ako ochotu
podstupovať riziko. H3: Ženy užívajúce hormonálnu antikoncepciu budú
počas menštruačného cyklu u partnerov posudzovať prejavy altruizmu
signifikantne atraktívnejšie ako ochotu podstupovať riziko.
3 Metódy
Na skúmanie rozdielov percipovanej atraktivity mužov sme použili
dotazník, ktorý vytvorili Dunbar a Kelly (2001) pre svoje výskumné účely.
Dotazník zahŕňa 8 opisov mužov, ktoré vznikli kombináciou charakteristík:
• ochota x neochota riskovať
• altruizmus x neochota altruisticky intervenovať
• profesionalita x dobrovoľníctvo (muž podstupuje riziko x altruisticky
intervenuje v rámci povolania alebo dobrovoľne)
Z dôvodu potreby testovania validity neštandardizovanej metodiky sme
realizovali predvýskum. V prvej časti sme testovali 50 žien (študentky oboch
nitrianskych univerzít, z rôznych regiónov Slovenska.) vo veku od 20 do 23
rokov. Zistili sme, že testované ženy boli príliš citlivé na možné finančné
ohodnotenie spojené s povolaním muža. Ďalej sme detekovali niektoré
vlastnosti, ktoré na ženy vplývali odpudzujúco, pritom však nesúviseli so
25
skúmanými charakteristikami. Dotazník sme teda vhodne upravili. Ženy
nijako nerozlišovali medzi profesionálmi a dobrovoľníkmi, preto sme sa
rozhodli z pohľadu tejto charakteristiky výsledky nevyhodnocovať.
V druhej časti sme otestovali modifikovaným dotazníkom ďalších 100
žien vo veku od 20 do 24 rokov. Keďže naša metodika obsahuje kategóriu
muža (2 opisy – 2 možnosti výberu), ktorý vykazuje ochotu podstupovať
riziko ako aj ochotu altruisticky intervenovať, mali sme dôvod predpokladať,
že budú ženy preferovať práve túto kategóriu, ako ideál, ktorý môžu zvoliť,
ale ktorý je v živote často nereálny. Tento náš predpoklad vieme podporiť aj
teoreticky, a to štúdiou Farthinga (2005), ktorý k takejto preferencii u žien
výskumne dospel. Naše predpoklady sa potvrdili (57% žien, hodnotilo
neželaný typ muža za najatraktívnejší). Rozhodli sme sa teda tieto 2 opisy
z dotazníka vyradiť.
Konečná forma dotazníka (tabuľka 1) zahŕňala 6 opisov mužov (2x ochota
riskovať; 2x altruizmus; 2x opis muža neochotného riskovať ani altruisticky
intervenovať; na interpretačnú kategóriu profesionalita x dobrovoľníctvo,
v ktorej sa líšilo jednotlivých 6 opisov sme nebrali ohľad pri vyhodnocovaní).
Atraktivitu posudzovali ženy na 10 bodovej škále (1 – vôbec nie je pre mňa
atraktívny; 10 – je pre mňa veľmi atraktívny).
Na presnú detekciu ovulácie sme použili ovulačný tester (Lady Tester,
Výhradný dovozca: Sonix s.r.o.). Informácia o miere fertility sa získava zo
sliny. Hlavnými časťami metodiky je preparačné sklo, na ktoré sa nanášala
slina a mikroskop, pomocou ktorého sme mohli pozorovať zväčšenú štruktúru
sliny. Testom plodnosti prešli iba ženy, ktoré sa nachádzali približne v období
ovulácie, ktorá je pomerne stabilnou časťou menštruačného cyklu (pri
pravidelnom 28 dňovom cykle to bude 14. deň od začiatku poslednej
menštruácie).
26
Tabuľka 1 Konečná forma mužských opisov
Adam žije a pracuje v meste. Je zamestnaný ako učiteľ a
keď nepracuje, rád si zájde do divadla, reštaurácie či
vinárne.
Marcel je rád vonku, pokiaľ je to možné. Láka ho
dobrodružstvo a veľa víkendov trávi lezením po skalách.
Nedávno sa pustil taktiež do parašutizmu. Pracuje ako
čašník a rád cestuje.
NA
NR
P
NA
R
D
C
Daniel sa rád venuje ľuďom. V súčasnosti pracuje ako
zdravotník, ale uvažuje o tréningu na poradcu, kde očakáva
lepšie vyhliadky. Učí sa hrať na gitare, ale necvičí
dostatočne, pretože sa obáva, že by mohol rušiť susedov.
A
NR
P
D
Emil žije blízko starej mamy. Veľa času strávi tým, že jej
robí spoločnosť a tým, že jej pomáha. Pracuje ako kuchár
a vo voľnom čase rád číta knihy. Má veľa priateľov.
E
Marián pracuje pre sieť supermerketov ako administrátor.
Hráva golf, chodieva na koncerty a zaujíma sa dosť
o internet. Baví ho hľadať informácie takouto formou.
A
NR
D
NA
NR
D
F
Michal je muž činu. Je stále v pohybe a vrhá sa do práce.
Skôr robil výškové práce, teraz sa živí ako kaskadér. Keď
nepracuje jazdí na snowboarde a hrá tenis.
NA
R
P
A
B
A – altruizmus, NA – neochota altruisticky intervenovať, R – riziko, NR –
neochota riskovať, P – profesionál, D – dobrovoľník
4 Výskumná vzorka
Výskumnú vzorku tvorilo 146 žien vo veku 20 až 25 rokov (vekové
obdobie pokladáme z pohľadu vyhľadávania partnera za aktívne). Ženy boli
študentkami oboch nitrianskych univerzít, z rôznych regiónov Slovenska. Za
výskumným účelom sme rozdelili ženy pomocou kategorizačných položiek na
3 skupiny (tabuľka 2).
Tabuľka 2 Prehľad výskumného súboru
n
%
Plodná fáza cyklu
30
20.55
Neplodná fáza cyklu
45
30.82
Hormonálna antikoncepcia
71
48.63
Spolu
146
100
27
5 Výsledky
Hodnoty vyjadrujúce mieru percipovanej atraktivity u mužov ochotných
podstupovať riziko a u mužov s prejavmi altruizmu v rámci skupiny plodných
žien nespĺňali podmienku normálneho rozloženia (pre premennú atraktivita
mužov ochotných podstupovať riziko mal koeficient strmosti hodnotu -1.051).
Na vyhodnotenie údajov sme preto použili Wilcoxonov poradový test.
Výsledok testu uvádzame v tabuľke 3. Ženy v plodnej fáze cyklu posudzovali
ochotu riskovať signifikantne (p= .000) ako atraktívnejšiu oproti prejavom
altruizmu (H1).
V prípade porovnania premenných atraktivita altruizmu a atraktivita
podstupovaného rizika v rámci skupiny neplodných žien distribúcia opäť
nespĺňala podmienky použitia parametrického testu (koeficient strmosti pre
premennú atraktivita podstupovaného rizika nadobudol hodnotu -1.245).
Výsledok testu je uvedený v tabuľke 4 (H2). Ženy hodnotili altruistické
prejavy počas neplodnej fázy signifikantne (p= .001) atraktívnejšie ako
podstupovanie rizika.
Kritérium normálneho rozloženia splnili obidve premenné percipovanej
atraktivity kategórií mužov v skupine žien užívajúcich hormonálnu
antikoncepciu. V tabuľke 5 uvádzame výsledky Studentovho t-testu pre dva
závislé výbery. H3 sa nepotvrdila z pohľadu smerovania, ale výsledky
Studentovho t-testu boli signifikantné (p= .000). Ženy užívajúce hormonálnu
antikoncepciu teda hodnotia podstupovanie rizika signifikantne atraktívnejšie
ako prejavy altruizmu.
Tabuľka 3 Výsledky Wilcoxonovho poradového testu pre skupinu žien
v plodnom období
Mdn
Z
Sig.
Atraktivita podstupovania rizika
16.00
4.439
.000
Atraktivita prejavov altruizmu
7.50
Tabuľka 4 Výsledky Wilcoxonovho poradového testu pre skupinu žien
v neplodnom období
Mdn
Z
Sig.
Atraktivita prejavov altruizmu
14.00
3.461
.001
Atraktivita podstupovania rizika
10.00
28
Tabuľka 5 Výsledky Studentovho t-testu pre skupinu žien užívajúcich
hormonálnu antikoncepciu
AM
SD
t
Sig. df
Atraktivita prejavov
altruizmu
8.41
3.03
Atraktivita podstupovania
rizika
13.45
4.31
7.553
.000
70
6 Diskusia
Myšlienkový hypotetický konštrukt vyjadrujúci zmeny v preferenciách
žien počas menštruačného cyklu sa nám podarilo plne overiť. To, čo však
pokladáme za najvýznamnejší výsledok je aplikácia konštruktu na
problematiku vnímania podstupovaného rizika.
Z úvah o tom, ako sa preferencie menia v závislosti od fertility sme
logicky dospeli k názoru, že anovulačný cyklus by mal spôsobiť to, že sa
preferencie počas cyklu stabilizujú. Čo sme však nepredpokladali, bolo
smerovanie žien k jednému z typov. Predpokladali sme, že ak vymizne fáza
ovulácie, ktorá sa viaže s preferenciou dobrých génov, hodnotenie atraktivity
by malo smerovať k potrebám altruistických kľúčov. Ženy však za
atraktívnejších považujú mužov ochotných riskovať. Svoje interpretácie
zakladáme na týchto úvahách: Ak ženy preferujú známky dobrých génov
(výrazná maskulinita, dominancia, fyzická atraktivita, ochota podstupovať
riziko...) ozaj len v plodnom období, kedy to je mimochodom
najvyužiteľnejšie z pohľadu prenosu kvalitného genofondu, musí mať táto
preferencia aj značné nevýhody. Tie môžu spočívať v tom, že je pre ženu ako
dobrú matku podstatná ochota starať sa o dieťa aj z partnerovej strany, čo sa
u dominantných partnerov s vysokým sociálnym statusom nedeje (využívajú
svoje postavenie na zvyšovanie reprodukčného skóre - dostanú sa k väčšiemu
počtu partneriek ako submisívny jedinec). Riešením pre obe strany sú potom
submisívnejší, feminínnejší muži, ktorí zvyšujú svoje reprodukčné skóre
dobrou stratégiou výchovy. Ako je potom možné, že si ženy bez ovulácie,
vyberajú signály dobrých génov, keď sú pre nich prakticky nepoužiteľné?
Ako možné vysvetlenie sa nám núka predpoklad, že ženy užívajúce
antikoncepciu preferujú dobré gény nie preto, že ich potrebujú, ale preto, že si
to môžu dovoliť, keďže nemusia myslieť na nevýhody tejto preferencie voči
potomkom. Výhody z tejto preferencie môžu ženy vidieť napríklad vo sfére
sociálnej (vysoký sociálny status, vysoký príjem, atraktivita partnera...).
To, či sú naše interpretácie správne je samozrejme diskutabilné. Iným
vysvetlením ako narušenie prirodzených regulačných mechanizmov správania
29
prostredníctvom hormonálnej úpravy cyklu je možnosť, že by ženy užívajúce
hormonálnu antikoncepciu predstavovali populáciu so špecifickým postojom
k riziku. Tieto úvahy však ostávajú otvorené a vyžadujú ďalšie výskumné
overovania.
Literatúra
Barrett, L. – Dunbar, R. – Lycett, J. (2007). Evoluční psychologie člověka.
Praha, Portál.
Bassett, J. F. – Moss, B. (2004): Men and women prefer risk takers as
romantic and nonromantic partners. In: Current Research in Social
Psychology.
[Vvyhľadané
27.4.2008
na
http://www.uiowa.edu/~grpproc/crisp/crisp.9.10.html]
Daly, M. – Wilson, M. (1988). Homicide. Hawthorne NY, Aldine de Gruyter.
Farthing, G. W. (2005). Attitudes toward heroic and nonheroic physical risk
takers as mates and friends. Evolution and Human Behavior 26, 171-185.
Fetchenhauer, D. – Rodhe, P. A. (2002). Evolutionary personality psychology
and victimology – Sex differences in risk attitudes and short-term orientation
and their relation to sex differences in victimizations. Evolution and Human
Behavior 23, 233-244.
Haselton, G. M. – Gangestad, S. W. (2006). Conditional expression of
women's desires and men's mate guarding across the ovulatory cycle.
Hormones and Behavior, 49, 509-519.
Kelly, S. – Dunbar, R. I. M. (2001). Who dares wins. Human Nature 12, 89105.
Kerr, J.H. – Vlaminkx, J. (1997). Gender differences in the experience of risk.
Personality and Individual Differences, 22, 293-295.
Little, A. C. – Jones, B. C. – Burris R. P. (2007). Preferences for masculinity
in male bodies change across the menstrual cycle. Hormones and Behavior,
51, 633-639.
Pillsworth, G. E. – Haselton, G. M. (2006). Male sexual attractiveness
predicts differential ovulatory shifts in female extra-pair attraction and male
mate retention. Evolution and Human Behavior 27, 247-258.
30
Abstrakt
Ženy síce vnímajú podstupovanie rizika ako atraktívne, za partnerov
si však vyberajú altruistov. Nový pohľad do problematiky prinášajú štúdie,
ktoré preferencie skúmajú z hľadiska fertility. Cieľom bolo aplikovať tento
pohľad na problematiku vnímania podstupovania rizika a výskumne overiť, či
funguje ochota podstupovať riziko pre ženy ako signál dobrých génov.
Otestovali sme 146 žien. Ženy hodnotili atraktivitu jednotlivých mužských
popisov. Hypotézy sa nám podarilo podporiť. Preferencie žien sa počas cyklu
menili v závislosti od fázy, v ktorej sa práve nachádzali s výraznou
preferenciou podstupovania rizika počas fertilného obdobia. Ženy užívajúce
hormonálnu antikoncepciu vykazovali výraznú preferenciu podstupovania
rizika u partnera, čo si vysvetľujeme ako nezáujem týchto žien o signály
dobrej stratégie výchovy a to z dôvodu, že sa vedome vyhýbajú možnosti
otehotnieť.
Kľúčové slová: podstupovanie rizika, fertilita, signál dobrých génov
Autori:
Bc. Denisa Šukolová, PhDr. Ivan Sarmány-Schuller, CSc.
Katedra psychologických vied, FSVaZ UKF, Kraskova 1
949 74 Nitra,
email: [email protected]; [email protected]; [email protected]
31
EMÓCIÍ
EMÓCE A POSUDZOVANIE RIZIKA PRI SEXUÁLNOM
SPRÁVANÍ
EMOTIONS AND SEXUAL BEHAVIOR RISK JUDGMENT
Ľubor Pilárik
Lucia Krajčovičová
Abstract
Study is focused on sexual behavior risk judgment in situations of
pleasure, sadness and fear experiencing. We arise from brain system
knowledge about emotions, feelings, judgment and decision making
regulation. We tested hypothesis by experiment in which we supposed that
sexual behavior risks are underestimate in positive emotions experiencing in
contrast with negative emotions. Participants of 92 students (24 males and 68
females) were divided in to 3 groups and were presented different pictures
that evoked emotions. We admin the Scale of risk sexual behavior estimation
for depend variable measure. Results showed that adolescents underestimated
sexual behavior risks in pleasure experiencing in comparison with sadness
and fear experiencing. We interpret our findings from aspect of associations
between emotions and judgment a decision making processes in human brain.
Key words: pleasure, sadness, fear, risk, sexual behavior
1 Úvod
Emócie sa považujú za nespochybniteľnú súčasť duševného života.
Vychádzajúc z okruhu názorov o pôvode emócií sú formulované hypotézy
a mnohé vysvetlenia, ako emócie vznikajú z hľadiska anatomického
a neurologického. Množstvo zahraničných výskumov je zameraných na
zistenie vzťahov medzi emóciami a rozhodovaním a tiež spôsobov vnímania
rizika v rôznych kontextoch. My sme sa vzhľadom na aktuálny problém
rizikového sexuálneho správania sa mladých ľudí rozhodli skúmať tieto
vzťahy v kontexte rizík sexuálneho správania, presnejšie, ako adolescenti
vnímajú riziká súvisiace s prenosom vírusu HIV pohlavným stykom, pohlavne
prenosné choroby a riziko neželaného počatia.
Cieľom nášho výskumu bolo zistiť, ako adolescenti hodnotia informácie,
keď prežívajú emócie radosti, smútku a strachu. Podhodnocujú alebo
nadhodnocujú riziká sexuálneho správania v danej chvíli?
2/7051/27 Kognitívne, emočné a osobnostné aspekty rizika v procese rozhodovania
32
Emócie nie sú samoúčelné, o čom svedčí už fakt, že sú spojené
s fyziologickými zmenami. Vyvinuli sa ako behaviorálne a fyziologické
špecializácie, ako mozgom riadené telesné reakcie (LeDoux, 1998). V procese
evolúcie vznikli ako procesy hodnotenia životného významu situácií, pričom
toto hodnotenie sa opiera o kognitívne procesy (Stuchlíková, 2007).
Neurofyziologické teórie emócií (James-Lange, Cannon-Bard, Papez,
MacLean, LeDoux, Damasio a i.) vychádzajú z výskumov „emocionálneho
mozgu“, za ktorého centrum je dnes považovaný limbický systém, ktorého
činnosť prebieha paralelne s činnosťou mozgovej kôry a autonómneho
nervového systému (Nakonečný, 2000).
Významnosť vplyvu každej situácie je určená jej subjektívnou hodnotou
pre indivíduum. Zvládanie a uvedomenie si závažnosti takejto situácie a jej
subjektívneho hodnotenia ovplyvňujú mieru rizikového správania jedinca
v konkrétnej situácii (Kasperson et al., 1988). Rizikové správanie však stále
závisí viac od motivačných a emočných stavov v okamihu rozhodnutia ako od
stálych motivačných a emočných čŕt jednotlivca. Z toho vyplýva
vystupovanie emócií ako pohnútok činností, tj. ich motivujúcej funkcie, ktorá
priamo plynie z ich funkcie hodnotiacej (Nakonečný, 2000). Pod pojmom
riziko tu chápeme odhadnutú pravdepodobnosť negatívneho výsledku
správania, resp. rozhodovanie sa pre určitú formu správania, ktorá môže mať
negatívne dôsledky. Tieto dôsledky môžu mať charakter fyzickej, psychickej,
finančnej alebo sociálnej ujmy (Zuckerman, 1994).
Fakt, že emócie môžu byť absolútnym signálom prospešného alebo
škodlivého vplyvu podnetu na organizmus, je spojený s činnosťou limbického
systému, kde sa uskutočňuje hodnotenie biologického významu podnetov
v súčinnosti s retikulárnou formáciou mozgového kmeňa, kde sa uskutočňuje
generovanie aktivácie (Damasio, 2004). Pozitívne afektívne stavy vedú
k priaznivejšiemu hodnoteniu a negatívne k menej priaznivému zvažovaniu
alebo hodnoteniu (Forgas, 2000). Ľudia v pozitívnej nálade podhodnocujú
pravdepodobnosť alebo frekvenciu negatívnych udalostí, ako je choroba,
nehoda či zlyhanie (Stuchlíková, 2007).
Do oblasti rizikového sexuálneho správania Poliaková (2002) zahŕňa
sériovú monogamiu, príležitostný sexuálny styk, nedostatočnú ochranu pred
pohlavne prenosnými chorobami a nechceným tehotenstvom, skorý začiatok
sexuálneho života (pred 16. rokom), viac sexuálnych partnerov, nedostatočnú
dĺžku doby vzájomného poznávania a aplikované techniky sexuálneho styku.
V záujme zreteľnejšej operacionalizácie sexuálneho zdravia Bianchi et al.
(1999) navrhujú rozlíšenie tzv. prvého a druhého plánu. Prvoplánové sexuálne
zdravie sa týka najmä medicínskych a právnych aspektov (infekcia
HIV/AIDS, pohlavne prenosné choroby, neželané tehotenstvo, sex. násilie),
druhoplánové sexuálne zdravie tvoria osob(nost)né, sociálne a kultúrne
dimenzie sexuality.
33
2 Metóda
Predvýskum
Cieľom predvýskumu bolo vybrať obrázky a skladby vyvolávajúce emócie
radosti, smútku a strachu. Metódu sémantického diferenciálu sme použili na
hodnotenie 105 obrázkov – 35 obrázkov pre každú emóciu a 11 skladieb.
Respondenti hodnotili obrázky a skladby na 10 škálach, ktoré boli
kombinovanou formou označenej a numerickej päťbodovej škály.
Výskum
Pre potreby daného výskumu sme vytvorili 2 metódy: 3 prezentácie
v programe powerpoint navodzujúce jednotlivé emócie a Škálu odhadu rizík
sexuálneho správania, ktorá obsahuje 9 modelových situácií, v ktorých hrozí
riziko nakazenia sa vírusom HIV, syfilisom, gonoreou, chlamýdiovou
infekciou alebo riziko neželaného neplánovaného počatia. Situácie boli
vytvorené podľa naštudovanej odbornej literatúry (Bianchi et al., 1999; Mayer
et al., 1996; Šťáva, 1987; Trussell, 2007) a dokumentov UNAIDS a WHO.
Experimentálny plán
Výskum sme konštruovali ako vnútrosubjektový plán experimentu
s opakovaným meraním v poradí podľa vyváženého latinského štvorca
(skupina 1: smútok – radosť – strach, skupina 2: radosť – strach – smútok,
skupina 3: strach – smútok – radosť). Následne na to bola skupinovo
administrovaná Škála odhadu rizík sexuálneho správania. Celkovo sme
uskutočnili 9 meraní v mesiacoch marec, apríl 2008. Medzi meraniami v
každej skupine bol časový odstup 1 týždeň. Z celkového počtu 95 oslovených
študentov účasť odmietli traja. Úlohou probandov bolo pozorne sledovať
dvojminútovú prezentáciu a po jej skončení vyplniť Škálu odhadu rizík
sexuálneho správania.
Výskumná vzorka
Výskumnú vzorku tvorilo 92 študentov gymnázia vo veku 18 a 19 rokov
(AM=18,61, SD=0,49) pozostávajúci z 24 chlapcov (AM=18,45, SD=0,50) a
68 dievčat (AM=18,63, SD=0,48).
Tabuľka 1 Zloženie výskumného súboru podľa pohlavia a veku
Výskumná skupina 1
Počet
Spolu
Chlapci
Dievčatá
34
29
10
19
Priemerný
vek
18,76
18,60
18,84
Počet
31
13
18
Priemerný
vek
18,48
18,46
18,50
Počet
32
1
31
Priemerný
vek
18,59
19
18,58
3 Výsledky
Na základe získaných dát vo výskumných skupinách a ich následnom
štatistickom spracovaní sme verifikovali naše empirické hypotézy. Výsledky,
ktoré sme získali: probandi pri aktuálnom prežívaní radosti hodnotili riziká
sexuálneho správania ako menšie v porovnaní s hodnotenými rizikami pri
aktuálne prežívanom smútku. V čase prežívania radosti z celkového počtu
po 900
osôb, ktoré by sa mohli nakaziť (a otehotnieť) v daných situáciách, v priemere
odhadovali, že sa nakazí (a otehotnie) 494 osôb (SD=125,07).
(SD=125,07) V čase
prežívania smútku v priemere odhadovali, že sa nakazí (a otehotnie) až 538
osôb (SD=108,67) a pri prežívaní strachu 544 osôb (SD=125,22).
(SD=125,22)
Použitím Studentovho t-testu
testu pre dva závislé výbery sme zistili, že ide o
štatisticky signifikantný rozdiel vo vnímaní rizík sexuálneho správania pri
aktuálne prežívanej radosti a smútku (t(91)=4,368; p<0.001),, pričom
pri
rozdiel je
v smere podhodnocovania rizika pri aktuálne prežívanej radosti.
Tabuľka
ka 2 Výsledky komparácie priemerných hodnôt odhadov rizík
sexuálneho správania pri jednotlivých emóciách
n
radosť
smútok
radosť
strach
smútok
strach
92
AM
494,13
538,75
494,13
544,72
538,75
544,72
SD
125,075
108,670
125,075
125,221
108,670
125,221
t
df
p
4,368
91
0,000***
4,196
91
0,000***
0,585
91
0,560
*** rozdiel je významný na hladine významnosti 0,001
Obrázok 1 Porovnanie rozdielov vo vnímaní rizík sexuálneho správania pri
aktuálne prežívaných emóciách
35
Vnímanie rizík sexuálneho správania sme porovnávali aj zvlášť u chlapcov
a dievčat. Rozdiely vo vnímaní rizík chlapcami a dievčatami
atami pri prežívaní
radosti a smútku, radosti a strachu sa ukázali ako štatisticky významné
u oboch pohlaví.
Tabuľka 3 Výsledky
edky komparácie priemerných hodnôt odhadov rizík
sexuálneho správania pri jednotlivých emóciách u chlapcov a dievčat
dievč
DIEVČATÁ
CHLAPCI
n
radosť
smútok
radosť
strach
smútok
strach
radosť
smútok
radosť
strach
smútok
strach
24
68
AM
427,50
487,25
427,50
491,04
487,25
491,04
SD
123,040
123,614
123,040
145,288
123,614
145,288
517,65
556,93
517,65
563,67
556,93
563,67
117,893
97,511
117,893
112,492
97,511
112,491
t
df
p
3,128
23
0,005**
2,783
23
0,011*
0,117
23
0,861
3,252
67
0,002**
3,231
67
0,002**
0,579
67
0,565
** rozdiel je významný na hladine významnosti 0,01
rozdiel je významný na hladine významnosti 0,05
*
Obrázok 2 Porovnanie rozdielov vo vnímaní rizík sexuálneho správania pri
aktuálne prežívaných emóciách u chlapcov a dievčat
36
4 Diskusia
Tieto rozdiely vo vnímaní rizík sexuálneho správania potvrdili naše
predpoklady. Štatisticky nevýznamný rozdiel, ktorý sa ukázal v porovnaní
priemerného skóre odhadov pri prežívaní smútku a strachu, napovedá o tom,
že pri smútku a strachu sa nezmenilo vnímanie rizík, obe sú považované za
negatívne sýtené emócie.
Na základe týchto výsledkov môžeme konštatovať, že študenti majú
tendenciu vnímať riziko ako menšie vo chvíľach, keď sa cítia byť veselí a vo
chvíľach, keď u nich prevažujú negatívne emócie ako smútok a strach, majú
tendenciu hodnotiť možné riziká ako vyššie. Tieto zistenia by sme mohli
interpretovať vzhľadom na skutočnosti, že podhodnocovanie, resp.
nadhodnocovanie rizika závisí od afektívneho tónovania, napr. v dimenzii
príjemný–nepríjemný, resp. dobrý–zlý, s čím súvisí aj aktivácia emócie
(pohyb k objektu, pohyb od objektu). Radosť ako príjemná emócia mala za
následok nižšie hodnotenie možných nakazení sa (a počatí) pri pohlavnom
styku s infikovanou osobou, čo je v súlade aj s výsledkami výskumov
Isenovej et al. (1988), ktorá ich interpretuje ako zamietnutie rizikových
alternatív v stave pozitívnej nálady. Vychádzajúc tiež z poznatkov, že
základným systémom činností smútku a strachu, obe ako negatívne emócie, sú
pohyb od objektu, môžeme poukázať v tomto smere na ich podobnosť - keď
boli prežívané tieto emócie, mali študenti tendenciu rovnako podhodnocovať
možný prenos choroby na zdravého partnera.
Tiež LeDouxova (1998) teória dvojakého spracovávania informácií
podporuje naše vysvetlenia, prečo emócie vstupujú do procesu rozhodovania:
Zmyslové podnety z prostredia prichádzajú kratšou cestou najskôr do
amygdaly (ako centra primárneho hodnotenia stimulácie) a súčasne dlhšou
cestou do mozgovej kôry do príslušných senzorických centier. Amygdala
preto reaguje o niečo skôr ako neokortex. Túto spätosť nachádzame aj u
Damasia (2001), ktorý pojednáva vo svojej hypotéze somatických markerov
o nadviazaní mechanizmu sekundárnych emócií na mechanizmus emócií
primárnych, pričom somatické markery, založené na procese emócií, zasahujú
do procesu rozhodovania, a tak i uvažovania – ako to vyplýva aj z našich
zistení.
Poznatky z predkladaného výskumu by v praxi mohli byť využité napr.
v rámci tréningu sebapoznania a rozvoja osobnosti v prevencii rizikového
sexuálneho správania, kde by mohlo byť veľmi efektívne naučiť dospievajúcu
mládež citlivejšie vnímať svoje pocity a ťažiť z ich signálov. Ak si budú
vedomí skutočnosti, že tieto emócie ako automatické mechanizmy v nás sa
spolupodieľajú na našom hodnotení a vnímaní okolitých podnetov, bude pre
nich reálnejšie naučiť sa ovládať aj svoje rozhodnutia. Tréning sebapoznania
by sa mohol stať súčasťou aj mimoškolských aktivít a nadviazania na predmet
37
sexuálnej výchovy, ktorý stále čaká na zaradenie do školských osnov. Tá je
základom v prevencii rizikového sexuálneho správania.
Literatúra
Bianchi, G., Supeková, M., Lukšík, I., Popper, M. (1999). Štýly sexuálnej
ochrany vo vzťahu k subjektívnemu významu sexu, In Empatia, 1999, roč.6,
č.3, s. 39-44.
Damasio, A. (2001). Descartesův omyl: Emoce, rozum a lidský mozek, Praha:
Mladá fronta.
Damasio, A. (2004). Hledání Spinozy: Radost, strast a citový mozek, Praha:
Dybbuk.
Forgas, J. P. (2000). Managing Moods: Toward a Dual-Process Theory of
Spontaneous Mood Regulation, In Psychological Inquiry, 2000, vol.11, no.3,
pp.172-177.
Isen, A. M., Nygren, T. E., Ashby, F. G. (1988). Influence of Positive Affect
on the Subjective Utility of Gains and Losses: It Is Just Not Worth the Risk,
In Journal of Personality and Social Psychology, 1988, vol.55, no.5, pp.710717.
Kasperson, E. R., Renn, O., Slovic, P., Brown, H. S., Emel, J., Goble, R.,
Kasperson, J. X., Ratick, S. (1988). The Social Amplification of Risk:
A Conceptual Framework, In Risk Analysis, 1998, vol.8 no.2, pp.177-187.
Ledoux, J. E., (1998). Das Netz der Gefühle: Wie Emotionen entstehen,
München: Carl Hanser.
Nakonečný, M.(2000). Lidské emoce, Praha: Academia.
Poliaková, E. (2002). Výchova k manželstvu, rodičovstvu a intímnym
vzťahom, Bratislava: Univerzita Komenského.
Stuchlíková, I. (2007). Základy psychologie emocí, 2.vydanie, Praha: Portál.
Šťáva, Z. (1987). Sexuálně přenosné nemoci, Praha: Avicenum.
Trussell, J. (2007). Contraceptive efficacy, pp.747–826, In Hatcher, R.A.,
Trussell, J., Nelson, A.L. et al. (Eds.), Contraceptive Technology, 19th
edition, New York: Ardent Media.
UNAIDS and WHO (2007). AIDS Epidemic Update: December 2007,
Geneva: UNAIDS,
60 pp., [online], [citované 27-02-2008], dostupné na
internete: http://data.unaids.org/pub/EPISlides/2007/2007_epiupdate_en.pdf
WHO (2007). Sexually trasmitted infections, Fact sheet N°110, Revised
October 2007 [online], [citované 2008-03-28], dostupné na internete:
http://www.who.int/mediacentre/factsheets/fs110/en/index.html
Zuckerman, M. (1994). Behavioral Expressions and Biosocial Bases of
Sensation Seeking, Cambridge: Cambridge University Press.
38
Abstrakt
Štúdia sa zameriava na posudzovanie rizík sexuálneho správania
v situáciách prežívania radosti, smútku a strachu. Vychádzame z poznatkov
o systémoch mozgu, ktoré riadia emócie, city, uvažovanie a rozhodovanie.
Experimentálne sme overovali hypotézy, v ktorých sme predpokladali, že budú
podhodnocované riziká sexuálneho správania pri prežívaní pozitívnych emócií
v porovnaní s emóciami negatívnymi. Výskumný súbor 92 študentov (24
chlapcov a 68 dievčat) bol rozdelený do 3 skupín, ktorým boli prezentované
rôzne obrázky evokujúce jednotlivé emócie. Na meranie našej závislej
premennej bola administrovaná Škála odhadu rizík sexuálneho správania.
Výsledky ukázali, že pri aktuálne prežívanej radosti adolescenti riziká
sexuálneho správania podhodnocovali v porovnaní s aktuálne prežívaným
smútkom a strachom. Zistenia interpretujeme z pohľadu vzájomného
previazania emócií a procesmi uvažovania a rozhodovania ako systémov
v mozgu v ľudskom tele.
Kľúčové slová: radosť, smútok, strach, riziko, sexuálne správanie.
Autori:
PhDr. Ľubor Pilárik, Bc. Lucia Krajčovičová
949 74 Nitra, email: [email protected]; [email protected]
39
EMÓCIÍ
HEURISTIKA AFEKTU A PERCEPCIA RIZIKA: IMPLIKÁCIE
V PROSOCIÁLNOM SPRÁVANÍ
THE AFFECT HEURISTIC AND THE PERCEPTION OF RISK:
IMPLICATIONS FOR THE PROSOCIAL BEHAVIOR
Ľubor Pilárik
Peter Bodík
Abstract
The aim of the study is an investigation of the possibilities of eliciting
manifestations of helping behavior in circumstances under which it is viable
to register an affectively induced increase in the level of perceived risk related
to the situation potentially harmful to another person. We anticipated that
evoking affect would result in eliciting an increase in the level of perceived
risk as well as the level of tendency to offer help. In the between-subjects
experimental design frame we evoked affect by photographs in experimental
group of 30 university students and then we measured perceived risk of threat
and the tendency to offer help. We compared results with equivalent control
group of 30 university students. We found that evoked affect elicited an
increase in the risk perception of threat and the tendency to prosocial
behavior. We interpret findings from the aspect of dual-processing theories of
decision making and theory of psychophysical numbing.
Key words: affect, risk, prosocial behavior, psychophysical numbing, decision
making.
1 Úvod
Človek nachádzajúci sa v situácii poskytnutia pomoci inému človeku, sa
pravdepodobne nevyhne procesu rozhodovania o rôznych aspektoch pomoc
prinášajúceho správania a s nim súvisiacim rizikom. Ak by sme vychádzali
z predpokladu, že každý ľudský život má rovnakú hodnotu, tak hodnota
záchrany n životov by bola n-násobkom hodnoty jedného zachráneného
života. Takáto ideálna racionálna linearita však podľa Slovica (2007) vôbec
nezodpovedá skutočnosti, a to predovšetkým v dôsledku inherentných
nedostatkov experienciálneho systému, ktorý sa významne uplatňuje pri
vyhodnocovaní závažnosti utrpenia druhých. Naša neschopnosť adekvátne
ohodnotiť rádovo narastajúce straty na životoch je dôsledkom
psychologického fenoménu, ktorý Slovic nazýva psychofyzické znecitlivenie.
40
Výskumná štúdia realizovaná Kellerovou et al. (2006) teoreticky vychádza
zo Slovicovej koncepcie heuristiky afektu a empiricky potvrdzuje
nezastupiteľný význam afektu v percepcii rizika. Primárnym výskumným
zámerom Kellerovej et al. bolo identifikovať efektívne spôsoby
komunikovania miery rizika širším spoločenským skupinám. Prostredníctvom
experimentálnej manipulácie s mierou afektu zistili, že evokovanie
negatívneho afektu zvyšuje mieru percipovaného rizika.
Slovic (2007) poukazuje na nedostatočnosť experienciálneho systému pri
afektívnom vyhodnocovaní utrpenia veľkej skupiny ľudí a navrhuje
kompenzovať zlyhávanie experienciálneho systému upriamovaním pozornosti
na individuálnu obeť, ktorá zástupne reprezentuje veľkú skupinu ľudí
v núdzovej situácii. Cieľom predkladanej štúdie bolo vyhnúť sa zástupnému
reprezentovaniu skupiny jednotlivcom. Naopak, chceli sme experimentálne
preskúmať možnosť kompenzácie neželaného efektu psychofyzického
znecitlivenia prostredníctvom afektom vyvolaného zvýšenia miery
percipovaného rizika, ktoré prizerajúci sa človek vzťahuje na skupinu
ohrozených ľudí.
Vzhľadom na výskumný cieľ sme formulovali následné hypotézy:
H1:
Evokovanie afektu vyvolá u prizerajúceho sa zvýšenie miery
percipovaného rizika vzťahovaného na ohrozujúcu situáciu, v ktorej sa
nachádza iný človek.
H2:
Evokovanie afektu vyvolá u prizerajúceho sa zvýšenie jeho ochoty
poskytnúť pomoc ohrozenému človeku.
H3:
Zvýšenie miery rizika, ktoré prizerajúci sa vníma v súvislosti
s ohrozujúcou situáciou iného človeka, bude sprevádzané zvýšením ochoty
prizerajúceho sa poskytnúť pomoc ohrozenému človeku.
2 Metóda
K overeniu výskumných hypotéz sme použili metódu experimentu.
Experiment mal dizajn medzisubjektového experimentálneho plánu. Probandi
v experimentálnej (ES) i kontrolnej skupine (KS) boli požiadaní prečítať si
krátky text, ktorý obsahoval informácie o hroziacom nedostatku potravín
v krajinách východnej Afriky. Probandom v ES bola s cieľom evokovania
afektu prezentovaná séria 8 obrázkov vyhladovaných obyvateľov východnej
Afriky. Následne mali probandi v ES i KS na priamke kvantifikovať mieru
rizika ohrozenia hladom, ktorému sú podľa ich názoru vystavení obyvatelia
krajín východnej Afriky (začiatok desať centimetrovej úsečky predstavoval
nulové riziko ohrozenia, koniec úsečky predstavoval extrémne vysoké riziko
ohrozenia). V druhej otázke sme sa probandov v oboch skupinách pýtali na to,
akú časť z tisíckorunovej výhry by boli ochotní venovať na pomoc hladujúcim
v spomínanom africkom regióne.
41
Výskumná vzorka
Oslovili sme 117 vysokoškolských študentov na internáte (príležitostný
výber), z ktorých 93 prejavili záujem o participáciu vo výskume. Z 93
študentov sme náhodným spôsobom vybrali 60 probandov, ktorých sme
náhodne rozdelili do experimentálnej a kontrolnej skupiny, ktoré boli
ekvivalentné z hľadiska pohlavia.
3 Výsledky
Komparáciou experimentálnej skupiny, kde bol u probandov evokovaný
afekt prostredníctvom fotografií, s kontrolnou skupinou sme zistili štatisticky
významné rozdiely v miere percipovaného rizika (z(29)=4.194; p<0.001)
i v sume, ktorú boli probandi ochotní darovať (z(29)=4.092; p<0.001).
Probandi v experimentálnej skupine vnímali vyššiu mieru rizika ohrozenia
hladom a zároveň boli ochotní poskytnúť vyššiu sumu darovaných peňazí.
Tabuľka 1 Komparácia experimentálnej a kontrolnej skupiny v miere
percipovaného rizika a výšky sumy
Miera
percipovaného Výška sumy
rizika
skupina
N
Me
SD
z
Me
SD
z
KS
30
69
18.1
250
301.4
800
289.5
4.19***
ES
30
87
11.4
4.09***
*** rozdiel významný na hladine významnosti 0.001
V experimentálnej i kontrolnej skupine s mierou percipovaného rizika
ohrozenia stúpala i výška sumy, ktorú boli probandi ochotní darovať (r=0.332;
p<0.01). Vyvolanie afektu v experimentálnej skupine súviselo s mierou
percepcie rizika ohrozenia (r=0.546; p<0.001) i s výškou sumy darovaných
peňazí (r=0.533; p<0.001).
42
Tabuľka 2 Korelácie medzi mierou percipovaného rizika, výškou sumy
a vyvolaným afektom
n = 60 Miera
percipovaného Výška sumy
rizika
Afekt
0.546 ***
0.533 ***
Miera
percipovaného
0.332 **
rizika
*** korelácia významná na hladine významnosti 0.001
** korelácia významná na hladine významnosti 0.01
V ďalšom kroku analýzy sme sa zamerali na posúdenie sily vplyvu
vyvolaného afektu a percipovaného rizika ohrozenia na prosociálne správanie
použitím viacnásobnej regresnej analýzy. Vytvorený model sa ukázal ako
opodstatnený (F=11.06; p<0.001) a dokázal vysvetliť 28% variability závislej
premennej. Po kontrole nepriamych vplyvov mal významný vplyv na ochotu
poskytnúť vyššiu sumu peňazí iba vyvolaný afekt v experimentálnej skupine.
Tabuľka 3 Výsledky regresnej analýzy
model
F
11.06
p
0.000
R
0.529
Beta
R2
0.28
t
Miera percipovaného rizika
0.057
0.434
Afekt
0.497
3.766***
Prediktory: afekt, miera percipovaného rizika
Závislá premenná: výška peňažnej sumy
Beta: odhad regresného koeficientu v modely so štandardizovanými
premennými; t: hodnota testovej štatistiky pre dielči t-test
*** prediktor významný na hladine významnosti 0.001
V poslednom kroku analýzy sme vytvorili dva alternatívne modely na
vysvetlenie tendencie k prosociálnemu správaniu (obrázok 1). V modeli 1 sme
predpokladali, že evokovanie afektu zvýši mieru percipovaného rizika
ohrozenia a tá následne tendenciu k prosociálnemu správaniu. V modeli 2 sme
predpokladali priamy vplyv evokovaného afektu na mieru percipovaného
rizika ohrozenia i na tendenciu k prosociálnemu správaniu.
43
Obrázok 1 Alternatívne modely vysvetľujúce tendenciu k prosociálnemu
správaniu
Model 1:
Model 2:
1
afekt
1
miera percipovaného rizika
výška sumy
r1
1
r1
miera percipovaného rizika
r3
1
afekt
r2
výška sumy
1
1
r3
r2
Tabuľka 4 Indexy zhody testovaných modelov 1 a 2 prostredníctvom
štrukturálneho modelovania
Chí2
GFI
RMSEA
Model 1
13.11***
0.883
0.453
Model 2
0.194
0.987
0.000
Rozsah reziduí v modeli 1 sa odlišuje od nuly, čím môžeme zamietnuť nulovú
hypotézu o zhode medzi modelom 1 a získanými údajmi (χ2=13.11; p<0.001).
Relevantnosť modelu 1 nepodporili ani ďalšie indexy zhody. Rozsah reziduí
v modeli 2 sa neodlišuje od nuly, čím nezamietame nulovú hypotézu o zhode
modelu 2 so získanými údajmi (χ2=0.194; p>0.05). Podobne i odhad relatívnej
miery variancie a kovariancie údajov vysvetlených modelom je prijateľný
(GFI>0.95). Parametre modelu boli optimálne zvolené i vzhľadom na
kovariačnú maticu (RMSEA<0.08).
44
4 Diskusia
Výsledky výskumu podporujú predpoklad, že evokovanie afektu vyvolá
u prizerajúceho sa zvýšenie miery percipovaného rizika vzťahovaného na
ohrozujúcu situáciu, v ktorej sa nachádza iný človek. Potvrdenie vplyvu
afektu na percipované riziko je v širšom zmysle konzistentné so zisteniami
Kellerovej et al. (2006), keďže aj títo autori experimentálnym manipulovaním
s úrovňou afektu dosiahli zmeny v miere percipovaného rizika. pričom
skúmali riziko, ktoré subjekt vzťahuje na seba samého. Preto analýza aspektu
rizika skúmaného v tejto štúdii (riziko vzťahované na situáciu, v ktorej sa
nachádza iný človek) rozširuje spektrum poznania zákonitostí správania sa
fenoménu rizika vo vzťahu k prežívaným emóciám.
Zároveň sme zistili, že evokovanie afektu vyvolalo u prizerajúceho sa
zvýšenie jeho ochoty poskytnúť pomoc ohrozenému človeku. Pričom ochota
pomôcť sa po kontrole nepriamych vplyvov medzi afektom a percipovaným
rizikom ukázala byť determinovaná práve afektom. Aktuálne prežívaný
emočný stav asociovaný s predstavou ohrozenia druhého človeka môže
aktivovať tendenciu k pomáhajúcemu správaniu. Racionálne informácie
o miere ohrozenia druhých ľudí majú skôr sekundárnu funkciu. Z perspektívy
duálno-procesových teórií rozhodovania, by sa v prosociálnom správaní
aktivoval práve experienciálny systém, ktorý je charakterizovaný ako
automatický, na heuristikách založený systém, ktorý relatívne nevyžaduje
výpočtovú schopnosť (pre prehľad napr. Stanovich, 2004). Závery podporujú
i Slovicov (2007) predpoklad o efektívnosti prezentácie informácií o utrpení
jednotlivých ľudí v rámci komunikácie rizika. Efekt psychofyzického
znecitlivenia na racionálnej úrovni je týmto spôsobom oslabený. Slovic
poukazuje na to, že väčšina výskumných snáh, ktorých zámerom je hľadať
spôsoby zakomponovania chýbajúceho afektu do číselných reprezentácií,
potvrdzuje nezastupiteľný význam upriamovania pozornosti na obrazy ukryté
za konkrétnymi číslami. Obrazy sa zdajú byť kľúčovým nástrojom tlmočenia
afektu a individuálneho významu, a preto môžu slúžiť ako čiastočná
kompenzácia zlyhávania experienciálneho systému v dôsledku efektu
psychofyzického znecitlivenia.
Slovic (2002, 2007) však aplikuje teóriu psychofyzického znecitlivenia na
racionálne vyhodnocovanie informácií o utrpení druhých ľudí. Pre ďalší
výskum zostáva úloha zistiť, či sa efekt psychofyzického znecitlivenia
neobjavuje i na experienciálnej úrovni. Ak vychádzame z predpokladu
Duetscha a Stracka (2006a,b), že afekty sú vyvolané percepčnými podnetmi na
základe naučených asociácií, jedným z dôsledkov by mohlo byť posúvanie
dolného pocitového prahu, čím by sa oslabovala schopnosť prirodzených
podnetov vyvolávajúcich rozličné emócie aktivovať prosociálne správanie.
45
Literatúra
Deutsch, R., Strack, F. (2006a). Duality Models in Social Psychology: From
Dual Processes to Interacting Systems. Psychological Inquiry, 17, 3, 166-172.
Deutsch, R., Strack, F. (2006b). Duality Models in Social Psychology:
Response to Commentaries. Psychological Inquiry, 17, 3, 267-270.
Keller, C., Siegrist, M., Gutscher, H. (2006). The role of the affect and
availability heuristics in risk communication. Risk Analysis, 26 (3), 631 – 639.
Slovic, P., Finucane, M. L., Peters, E., MacGregor, D. G. (2002). The affect
heuristic. In Gilovich, T. – Griffin, D. – Kahneman, D. (Eds.). Heuristics and
Biases: The Psychology of Intuitive Judgment (pp. 397 – 420). New York:
Cambridge University Press. ISBN 978-0521796798.
Slovic, P. (2007). If I look at the mass I will never act: Psychic numbing and
genocide. Judgment and Decision Making, 2 (2), 79 – 95.
Stanovich, K. E. (2004). Racionalita, intligencia a kognitívna úroveň analýzy.
In: Sternberg, R. J. (Ed.), Prečo robia múdri ľudia hlúposti? Ikar, Bratislava.
Abstrakt
Cieľom štúdie je skúmať možnosti zvyšovania prejavov pomáhajúceho
správania v situáciách, v ktorých u subjektu registrujeme afektívne
indukované zvýšenie miery percipovaného rizika vťahovaného na situáciu
ohrozujúcu iného človeka. Predpokladali sme, že evokovanie afektu vyvolá
zvýšenie miery percipovaného rizika a zároveň aj zvýšenie miery tendencie
poskytnúť pomoc. V rámci medzisubjektového experimentálneho plánu sme v
experimentálnej skupine 30 vysokoškolských študentov evokovali afekt
prostredníctvom fotografií a následne zisťovali mieru percipovaného rizika
ohrozenia dotyčných ľudí a zároveň tendenciu k prosociálnemu správaniu.
Výsledky sme porovnávali s ekvivalentnou kontrolnou skupinou 30
vysokoškolských študentov. Zistili sme, že evokovaný afekt zvýšil mieru
percipovaného rizika ohrozenia dotyčných ľudí i tendenciu k prosociálnemu
správaniu. Uvedené zistenia interpretujeme z pohľadu duálno-procesových
teórií rozhodovania a teórie psychofyzického znecitlivenia.
Kľúčové slová: afekt, riziko, prosociálne správanie, psychofyzické
znecitlivenie, rozhodovanie.
Autori:
PhDr. Ľubor Pilárik, Bc. Peter Bodík
46
EMÓCIÍ
RIZIKOVÉ ROZHODOVANIE A MOTIVÁCIA ZDOBENIA TELA
RISK DECISION-MAKING AND BODY MODIFICATION
Martina Henželová
Abstract
We have studied the motives behind permanent body decoration and
the preferred decision-making processes in three groups of participants,
together n=187, women n=103, men=84 (with a body decoration – tattoo,
piercing, n=50; group considering but not having a permanent body
decoration, n=78; and group refusing a permanent body decoration, n=59).
The results indicate a statistically significant positive correlation between the
optimal decision-making process (vigilance) and the motivation behind
permanent body decoration that we have characterized as attractiveness. It is
interesting though that the highest score of vigilance was achieved by the
group already in possession of a permanent body decoration.
Key words: motivation, decision-making, body decoration
1 Úvod
Rozhodovanie je súčasťou nášho každodenného života. Často krát
robíme rozhodnutia, ktoré len veľmi málo ovplyvnia naše smerovanie, ale
rovnako sa rozhodujeme aj o veciach, ktoré výrazne ovplyvnia náš budúci
život. Myslíme si, alebo sme plne presvedčení o tom, že hodnotíme pozitíva aj
negatíva každého rozhodnutia, a že to čo urobíme je pre nás to najlepšie.
Problematika rozhodovania tvorí pomerne veľký výskumný záber,
napr. Harrison (1998) uvádza tri stupne rozhodovania (funkčné, taktické
a strategické).
Podľa konceptu Leona Manna a tzv. melbournskej školy sa s
rozhodovaním spája množstvo diferencovaných procesov, napr. ostražitosť
(vigilancia), ktorá znamená optimálny variant, kde sa zvažujú „všetky“ možné
varianty riešenia, ale aj presúvanie zodpovednosti, kde ide o prenechávanie
rozhodovania na iných a nepreberanie zodpovednosti, váhanie pri
rozhodovaní. Prokrastinácia, vyhýbanie sa rozhodovaniu pokiaľ možno, čo
najdlhšie, odkladanie rozhodnutia, váhanie pri rozhodovaní. Hypervigilancia v extrémnej polohe je známa ako panika, je spojená s veľkým emočným
stresom, ide o unáhlený, anxiózny štýl rozhodovania.
47
Pri pojme zdobenie tela rozlišujeme dve formy. Podľa Myersa,
(1992) je to trvalé a dočasné zdobenie. Hlavný rozdiel je v možnosti odstrániť
ozdobu. K dočasným patria praktiky ako kreslenie obrazcov na pokožku,
účesy, maľovanie sa, jednoducho sa dajú zmyť, vyčesať alebo oprášiť.
K trvalému zdobeniu sa radí tetovanie, piercing, cutting, branding.
A výsledok, na povrchu tela, je nezvratný.
2 Metódy
V našej práci sme použili dotazník MDMQ (Mann et al., 1997)
a originálny dotazník, zameraný na motiváciu ľudí k zdobeniu tela
(Henželová, Sarmány-Schuller, 2008). Vychádzame z konceptu melbournskej
školy, kde sa výskumne zameriavame najmä na tri maladaptívne štýly
rozhodovania: hypervigilancia, prokrastinácia a presúvanie zodpovednosti
a jediný, v koncepte hodnotený, adaptívny spôsob – vigilancia. Hlavným
cieľom práce je poznať a odhaliť motiváciu človeka k trvalému zdobeniu tela.
Výskumný súbor tvorilo spolu 187 probandov, ktorí boli rozdelení do
troch skupín podľa kritéria, ktoré zohľadňovalo motivačné faktory trvalého
zdobenia tela, išlo o prítomnosť tetovania a/alebo piercingu na rôznych
častiach vlastného tela. Napriek tomu, že v súčasnosti možno pozorovať
nárast počtu ľudí s prvkami trvalého zdobenia (tetovanie, piercing a iné), je
trvalé zdobenie spájané s mnohými predsudkami. E. Storch (2004) upozorňuje
na fakt, že v roku 1999 malo tetovanie 15 až 20 percent americkej populácie
vo vývinovom období teenegera a mladého dospelého veku. Samotnému aktu
zdobenia tela teda nutne musí predchádzať proces rozhodovania. Práve preto
sme si zvolili za cieľ práce sledovať jednotlivé štýly rozhodovania v troch
skupinách rozdelených v závislosti od prítomnosti ozdobných prvkov na tele
probandov (Henželová, Sarmány-Schuller, 2008).
Výskumný súbor
Výskumu sa zúčastnilo 187 probandov, žien bolo 103 (55.1%),
mužov 84 (44.9%). Probandi boli vo veku od 16 do 35 rokov. Priemerný vek
probandov bol 22.16 roka. Jedna z otázok sa týkala toho, kedy probandi začali
uvažovať o zdobení tela. Vek je v tomto prípade nižší u skupiny bez zdobenia
tela ako u skupiny probandov, ktorí už vlastnia zdobenie (tabuľka 1).
Probandi boli vyberaný metódou „snehovej gule“. Boli ubezpečení
o dôvernosti údajov a pokiaľ sa rozhodli nepokračovať vo vyplnení dotazníka,
ich rozhodnutie bolo rešpektované.
Výskumný súbor bol rozdelený do troch skupín (tabuľka 1).
1. skupina - probandi, ktorí zdobenie tela nemajú ale uvažujú nad ním.
2. skupina - probandi, ktorí nikdy neuvažovali nad zdobením tela.
3. skupina - probandi, ktorí zdobenie tela už vlastnia.
48
Na spracovanie výsledkov sme použili korelácie a analýzu variancie
(ANOVA) na porovnanie troch skupín probandov. V našom výskume sme
sledovali nasledovné výskumné otázky. VO1: Aký je vzťah medzi zdobením
tela a prevládajúcim spôsobom rozhodovania? VO2: Aké je rozloženie štýlov
rozhodovania v jednotlivých sledovaných skupinách? VO3: Existuje
významný vzťah medzi jednotlivými motívmi probandov a spôsobmi
rozhodovania?
Tabuľka1 Priemerný vek pre všetky skupiny probandov
spolu
n AM vek
Otázka
AM vek SD
n=187
1.skup.
78
21.18
2.skup.
3.skup.
59
50
22.25
23.58
Kedy začali
uvažovať
17.09
3.21
Levenov test
zhody
F
Sig
Kedy začali
3.14
.118
.732
15.75
uvažovať
Kedy si nechali 17.29
3.60
spraviť prvú
ozdobu
Legenda: 1. skup. – bez zdobenia tela, ale uvažujú; 2. skup. - nikdy
neuvažovali nad zdobením tela; 3. skup. - zdobenie tela už vlastnia
3 Výsledky
Vigilancia ako jediný optimálny spôsob rozhodovania nekoreluje
s ostatnými spôsobmi rozhodovania. Medzi prokrastináciou a presúvaním
zodpovednosti existuje pre náš výskumný súbor, štatisticky významný
pozitívny vzťah. Medzi prokrastináciou a hypervigilanciou existuje pre náš
výskumný súbor štatisticky významný pozitívny vzťah. Medzi presúvaním
zodpovednosti a hypervigilanciou existuje pre výskumný súbor štatisticky
významný pozitívny vzťah (tabuľka 2). Jediný optimálny spôsob nekoreluje
s maladaptívnymi spôsobmi rozhodovania. A vidíme, že všetky maladaptívne
spôsoby rozhodovania pracujú spolu, a existuje medzi nimi vzájomný vzťah.
Naše výsledky sa nezhodujú s výsledkami autorov Konrádová, Greškovič
(2005), kde uvádzajú výsledky korelácií z troch rokov. Ale rovnako sme
nezistili štatisticky významný vzťah medzi prokrastináciou a vigilanciou ako
ho uvádza Sarmány-Schuller, (in Konrádová, Greškovič 2005).
Predpokladáme, že tieto rozdiely, sú dôsledkom heterogénnosti skupiny
a problematika si vyžaduje ďalšie výskumy.
49
Tabuľka 2 Korelačné koeficienty jednotlivých spôsobov rozhodovania v celom
výskumnom súbore
n=178
VG
PZ
PrK
HV
VG
PZ
PrK
HV
R
.065
.112
.065
Sig. (2-tailed)
.374
.127
.374
0.653
Prítomnosť trvalého
zdobenia
-.033
R
.065
.633**
.589**
0.026
Sig. (2-tailed)
.374
.000
.000
0.720
R
.112
.633**
.583**
0.022
Sig. (2-tailed)
.127
.000
.000
0.769
R
.065
.589**
.583**
0.053
Sig. (2-tailed)
.374
.000
.000
0.472
Legenda: VG – vigilancia, PZ – presúvanie zodpovednosti, PrK –
prokrastinácia, HV – hypervigilancia
Tabuľka 3 Analýza variancie troch skúmaných subskupín z
hľadiska jednotlivých spôsobov rozhodovania
Vigilancia
Skupina/ rozmýšľali ste nad
zdobením tela?
Áno / 1
Nie / 2
Mám zdobenie / 3
Spolu
Presúvanie zodpovednosti
Prokrastinácia
Hypervigilancia
50
Áno / 1
Nie / 2
Mám zdobenie / 3
Spolu
Áno / 1
Nie / 2
Mám zdobenie / 3
Spolu
Áno / 1
Nie / 2
Mám zdobenie / 3
Spolu
n
AM
SD
F
Sig.
78
50
59
8.33
7.98
8.34
2.06
2.12
1.91
.563
.570
178 8.24
2.02
78
50
59
178
78
50
59
178
78
50
59
178
2.37
3.17
3.00
2.80
2.16
2.65
2.27
2.33
1.86
2.42
2.40
2.19
.715
.491
.932
.396
.259
.772
5.00
5.58
5.07
5.18
4.24
3.68
3.92
3.99
4.56
4.58
4.32
4.49
Tabuľka 4 Výsledok viacnásobného porovnania priemerov v troch skúmaných
vzorkách (troch skupín) z hľadiska jednotlivých spôsob rozhodovania
Závislá
premenná
(I)
rozmýšľali
ste už nad
zdobením
tela
Už mám
zdobenie/3
Áno/ 1
VG
Nie/2
Už mám
zdobenie/3
Už mám
zdobenie/3
Áno/ 1
Nie/2
Nie/2
Áno/ 1
Už mám
zdobenie/3
Áno/ 1
HV
Nie/2
Už mám
zdobenie/3
p
.35
.338
-5.65E-03
.987
-.35
.338
-.36
.359
5.65E-03
.987
.36
.359
-1.59E-02
.968
.24
.523
1.59E-02
.968
.26
.542
-.24
.523
-.26
.542
(J)
rozmýšľali
ste už nad
zdobením
tela
Nie/2
Áno/ 1
AM (I-J)
Už mám
zdobenie/3
Áno/ 1
Nie/2
51
Pokračovanie tabuľky 4
-.58
.256
Nie/2
Áno/ 1
Už mám
zdobenie/3
-6.78E-02
.889
.58
.256
.51
.344
6.78E-02
.889
-.51
.344
.56
.184
.33
.416
-.56
.184
-.24
.601
-.33
.416
.24
.601
Áno/ 1
PZ
Nie/2
Už mám
zdobenie/3
Už mám
zdobenie/3
Áno/ 1
Nie/2
Nie/2
Áno/ 1
PrK
Už mám
zdobenie/3
Áno/ 1
Nie/2
Už mám
zdobenie/3
Už mám
zdobenie/3
Áno/ 1
Nie/2
Tabuľka 5 Priemerné skóre dosahované v jednotlivých skupinách probandov
pre preferované rozhodovanie
Skupina/ AM
n
VG
PZ
PrK
HV
1.skup.
78
8.33
5.00
4.24
4.56
2.skup.
50
7.98
5.58
3.68
4.58
3. skup.
59
8.34
5.07
3.92
4.32
Legenda: 1.skup. – bez zdobenia tela, ale uvažujú; 2.skup. - nikdy
neuvažovali nad zdobením tela; 3. skup. - zdobenie tela už vlastnia; VG –
52
vigilancia, PZ – presúvanie zodpovednosti, PrK – prokrastinácia, HV –
hypervigilancia
Rozhodli sme sa pracovať len s jednou skupinou probandov, pretože
podľa predchádzajúcich výsledkov, medzi sledovanými skupinami neexistuje
štatisticky významný rozdiel v spôsoboch rozhodovania. Výsledky uvádzame
v tabuľke 6.
Tabuľka 6 Korelácie medzi motívmi a spôsobmi rozhodovania
n=137
Snaha o
atraktivitu
VG
PZ
PrK
HV
R
.208*
-.011
-.042
.009
Sig. (2-tailed)
.015
-.011
.630
.913
zvýšenie
sexuálnej
príťažlivosti
R
.054
.001
-.107
-.016
Sig. (2-tailed)
.208
.989
.212
.850
individualizmus
R
.051
-.022
-.026
.028
Sig. (2-tailed)
.553
-.011
.765
.743
R
.144
-.038
.042
.030
Sig. (2-tailed)
.092
.658
.623
,728
R
.016
-.121
-.138
-.125
Sig. (2-tailed)
R
Sig. (2-tailed)
R
Sig. (2-tailed)
.850
-.041
.636
-.016
.854
.158
-.022
.802
-.068
.431
.107
.116
.176
-.067
.439
.147
-.002
.978
-.016
.855
sociálna
príslušnosť
vyjadrenie
dospelosti
viera v
magickosť
komunikácia
s okolím
53
4 Diskusia
Problematické môže byť použitie dotazníkovej metódy, kde sa môžu
sa vyskytovať prvky sociálnej žiadúcnosti, resp. môžeme uvažovať aj
o dodatočnom zhodnotení a racionalizácii vlastného rozhodnutia pre ozdobný
prvok na vlastnom tele, ide teda o preferenciu vigilantného spôsobu
rozhodovania.
Čo nám vyplýva z výsledkov, že skupiny sa významne nelíšia?
Skupina 2 dosiahla najvyššie hodnoty v presúvaní zodpovednosti
a hypervigilancii. Je výsledkom spojenia týchto dvoch druhov rozhodovania
neochota niesť zodpovednosť za rozhodnutie a tak sa v konečnom dôsledku
vyhnúť stresu, ktorý rozhodnutie prináša? Hypervigilancia by sa
v očakávaniach spájala so skupinou so zdobení tela, najmä tým, že zdobenie
tela je výsledkom unáhleného rozhodnutia. Práve naopak táto skupina
dosiahla najvyššie hodnoty vo vigilancii, ako jedinom adaptívnom štýle
rozhodovania. Znamená to, že ich rozhodnutie o zdobení tela je výsledkom
preberania všetkých možností, rizík či ziskov? A môžeme uvažovať nad tým,
že probanti, ktorí uvažujú nad zdobením tela dosahujú najvyššie hodnoty
v prokrastinácii preto, že je pre nich typické, že váhajú so svojím rozhodnutím
a odkladajú samotné rozhodovanie, čo možno najdlhšie? Rozhodovanie
o zdobení tela je, zdá sa, ovplyvňované inými premennými, s ktorými sme
v našom výskume nepracovali. Je pravdepodobné, že do procesu vstupuje
nielen osobnosť človeka, ale aj výchova, postoj k trvalým ozdobám, poznanie
zdravotných rizík ako aj dôsledky trvalého zdobenia. Motív atraktivity je
najčastejšie sa vyskytujúcim motívom pre trvalé zdobenie tela. “Atraktivita je
kategória používaná v zmysle celkovej fyzickej príťažlivosti nielen pre
opačné pohlavie, ale aj sympatickosti pre rovnaké pohlavie“ (Henželová,
Sarmány-Schuller, 2008). Tento motív koreluje s vigilanciou slabo ale
významne. Atraktívne je to, čo je v móde. Mladí ľudia vnímajú rozširovanie
zdobenia tela, mnohokrát je zdobenie tela v masmédiách hodnotené ako
výnimočné a pozoruhodné. Stále viac sa o tom hovorí, je pomerne ľahké
nechať si spraviť zdobenie. Takto sa stáva masovo prístupným a módnym. To,
čo je módne, je atraktívne. Rovnako aj Sweetman (1999) upozorňuje na vzrast
popularity používania praktík zdobenia tela na módnych mólach a v televízii.
No môžeme uvažovať aj o tom (významná korelácia medzi motívom
atraktivity a vigilanciou), že probanti zvažujú aj iné možnosti riešenia,
zvažujú následky zdobenia a dôsledky rozhodnutia. Iné motívy zdobenia tela
sa neukázali ako významné. Pravdepodobne to súvisí so zastúpením
jednotlivých motívov zdobenia tela. Problematické môže byť však aj to, že
probanti mnohokrát nevedia aká je ich skutočná motivácia, prípadne
uvedomujú si len jeden motív. A iné im môžu byť skryté, resp. môžu byť
dokonca protikladné (Obuchowski, 1969).
54
Z ontogenetického hľadiska je pozoruhodný rozdiel (1.34 roka)
v motivácii k trvalému zdobeniu tela, ktorá sa týka osobnostnej zrelosti
probantov. Za pozornosť v tejto súvislosti stojí najmä sledovanie príčin
neskoršieho uvažovania o zdobení tela, ale tiež kedy sa stretli prvýkrát
s trvalým zdobením tela a s akou vekovou skupinou vytvárali priateľské
vzťahy.
5 Záver
Za najpodstatnejšie závery našej práce považujeme:
1. Medzi jednotlivými sledovanými skupinami neexistujú štatisticky
významné rozdiely v spôsoboch rozhodovania.
2. V porovnaní s inými autormi sme zaznamenali rozdielne výsledky
v koreláciách medzi jednotlivými spôsobmi rozhodovania. Uvedomujeme si,
že tematika potrebuje ďalší výskum
Naša práca je lastovičkou na slovenskej psychologickej pôde
a uvedomujeme si nedostatky práce. Veríme, že naše úsilie inšpiruje iných
výskumníkov.
Literatúra
Harris, R. (1998). Decision Making, Version Date: July 3, 1998, [Vyhľadané:
24.5.2008 na http://www.virtualsalt.com/crebook6.htm]
Henželová, M., Sarmány-Schuller, I. (2008). Motivácia človeka k trvalému
zdobeniu tela, Diplomová práca, FSVaZ UKF, Nitra.
Konrádová Ľ., Greškovič, M. (2005). K niektorým súvislostiam kvality
rozhodovania a osobnostných premenných, Psychológia pre život alebo ako je
potrebná metanoia, 23. Psychologické dni, Zborník príspevkov, Bratislava, s.
482-487
Mann, L., Burnett, P., Radford, M., Ford, S. (1997). The Melbourne Decision
Making Questionnaire: An Instrument for Measuring Patterns for Coping with
Decisional Conflict. Journal of Behavioral Decision Making, Vol.10, pp.1-19
Myers, J. (1992). Nonmainstream Body Modification, Journal of Comteporary
Ethnography, Vol. 21, No. 3, pp. 267- 306
Obuchowski, K. (1969). Psychológia ľudských snažení, Bratislava, Obzor
Storch, E. (2004). Study Shows Gender Differences with Tatoos and Piercing
Among College Students, [Vyhľadané: 14.11.2005 na http://www.newsmedical.net/?id=6652]
Sweetman, P. (1999). Anchoring the Postmodern Self? Body Modification,
Fashion and Identity, Body and Society, Vol. 5, Pt. 2-3, pp. 51-76
Abstrakt
Výskumne sme overovali motiváciu k trvalému zdobeniu tela
a preferované spôsoby rozhodovania v troch skupinách probandov, spolu
55
n=187, ženy n=103, muži n=84 (s prítomnou ozdobou tela – tetovanie,
piercing, n=50; skupina, ktorá o zdobení uvažuje ale ešte nemá, n=78;
a skupina, ktorá trvalé zdobenie odmieta, n=59). Výsledky poukázali na
štatisticky významný pozitívny vzťah medzi optimálnym spôsobom
rozhodovania (vigilancia) a motívom trvalého zdobenia, ktorý sme
charakterizovali ako atraktivita, pozoruhodne, najvyššie skóre vigilancie však
dosiahla skupina, ktorá trvalú zdobenie tela už má.
Kľúčové slová: motivácia, rozhodovanie, zdobenie tela
Autori:
Mgr. Martina Henželová, PhDr. Ivan Sarmány-Schuller, CSc.
949 74 Nitra, email: [email protected]; [email protected]; [email protected]
56
EMÓCIÍ
DYNAMIKA PREŽÍVANIA SITUAČNÝCH KONTEXTOV VO
VZŤAHU K ROZHODOVANIU U ZDRAVOTNÍCKYCH
ZÁCHRANÁROV
DYNAMICS OF EXPERIENCING OF SITUATIONAL CONTEXTS IN
RELATION TO DECISION MAKING IN MEDICAL RESCUERS.
Erika Jurišová
Abstract
Research goal: to determine relationships and mutual connections
among basic components of basal psychic integration of personality and
decision-making styles in a group of medical rescuers. Sample: 134 medical
rescuers, age: 22 – 51 years, AM = 33.22, SD = 6.26. Methods: Melbourne
Decision Making Questionnaire, MDMQ (Mann, L. et al., 1997),
Questionnaire SPARO (Mikšík, O.,2004). Results: Components of basal
system of autoregulation and integration of personality: high regulation, but
first of all emotional variability in a sense of dynamics of emotional
experiencing are showed to be effective in situations of stress and related
solution of decision conflicts by adaptive form.
Key words: decision making, psychic regulation of personality, stress,
medical rescuers.
1 Úvod
Popri štruktúre motivačnej a štruktúre schopností bazálny systém
autoregulácie a psychickej integrovanosti predstavuje jednu z kľúčových
osobnostných štruktúr. Ide o jednotu vrodených a osvojených stratégií,
ktorými sa jednotlivec v procese svojej reálnej životnej praxe dynamicky
vyrovnáva s rôznymi variantmi situačných komplexov. Podľa autora
uvedeného konceptu O. Mikšíka (2004), od danej osobnostnej štruktúry
závisí, ktoré životné podmienky, okolnosti, kontexty alebo nároky sú pre
daného jednotlivca optimálne, a pre ktoré nie je dostatočne disponovaný, tzn.
vedú k určitej kvalite, povahe a intenzite dezintegrácie jeho psychiky,
vnútorných a vonkajších aktivít. Človek je každodenne postavený pred
náročné životné, či pracovné rozhodnutia s cieľom uskutočniť voľbu z často
viacerých možných alternatív riešenia. I. L. Janis a L. Mann (1977; podľa:
Sarmány-Schuller, 2000) prostredníctvom teórie konfliktu poukazuje na stres
ako zdroj zlyhania pri dosahovaní kvalitných rozhodnutí v procese
decizijného konfliktu.
57
Cieľom výskumu bolo zistiť vzťahy a vzájomné súvislosti medzi
základnými komponentmi bazálnej psychickej integrovanosti osobnosti
(kognitívna, emocionálna, regulačná a adjustačná variabilnosť) a štýlmi
rozhodovania
(vigilantné,
hypervigilantné
správanie,
presúvanie
zodpovednosti a prokrastinácia) vo vybranej skupine zdravotníckych
záchranárov.
2 Metóda
Výskum sme realizovali na súbore 134 externých študentov VŠ
študijného odboru zdravotnícky záchranár. Vekové rozpätie respondentov: od
22 do 51 rokov (AM=33.22; SD=6.26). Dĺžka praxe v odbore (zdravotnícky
záchranár, hasič): od 2 do 28 rokov (AM=11.08; SD=6.23). Zastúpenie mužov
(n=74) a žien (n=60). Výber respondentov bol zámerný, na základe kritéria:
praxe v odbore (zdravotnícky záchranár, hasič), min. 1 rok. Účasť na výskume
bola dobrovoľná a dotazníky boli vyplnené anonymne. Respondentom sme
administrovali nasledujúce dotazníkové metodiky:
1. Dotazník SPARO (Mikšík, 2004), ktorý je prepracovaným a rozvinutým
variantom vývojového radu SPIDO – IHAVEZ – VAROS – IHARO –
IHATRANS. Zameriava sa na zisťovanie bazálnej štruktúry a dynamiky
autoregulácie, integrovanosti a psychickej odolnosti. Postihuje a) základné
komponenty bazálnej psychickej integrovanosti, b) všeobecné faktory
variability, c) ďalšie osobnostné črty, integrované do súhrnnejších dimenzií.
V prezentovanom výskume sme sa zamerali na základné komponenty bazálnej
psychickej integrovanosti: KO – kognitívna variabilnosť: týka sa
kognitívnych funkcií, postihnutia a spracovávania komplexu situačných
premenných; EM – emocionálna variabilnosť: týka sa prežívania interakcií s
prostredím a situačných zmien, zachytáva dynamiku emócií a ich dôsledky v
oblasti kognitívnej a konatívnej; RE – regulačná variabilnosť: týka sa
regulujúcich funkcií konatívnej modality, kvality autoregulácie a ovládania
aktivít; AD – adjustačná variabilnosť: týka sa procesu adaptácie a
vyrovnávania sa s novými skutočnosťami, podmienkami, činnosťami a
okolnosťami života.
2. Melbournský dotazník rozhodovania, MDMQ (L. Manne et al., 1997;
slovenská verzia I. Sarmány Schuller). 22 položkový dotazník identifikuje
štyri stratégie správania v situácii decizijného konfliktu: a) VIG – vigilantné
správanie: starostlivé hľadanie relevantných informácií, asimilovanie
informácií neskresleným spôsobom a starostlivé zvažovanie všetkých
alternatív pred rozhodnutím. Ide o adaptívnu, optimálnu formu rozhodovania,
ktorá je spojená len s miernou hladinou stresu. b) HYP – hypervigilantné
správanie: v extrémnej polohe ide o unáhlený, anxiózny štýl rozhodovania
58
spojený s veľkým emočným stresom. c) PZ – presúvanie zodpovednosti pri
rozhodovaní: ide o prenechávanie rozhodovania na iných a nepreberanie
zodpovednosti, váhanie pri rozhodovaní. d) PRO – prokrastinácia: vyhýbanie
sa rozhodovaniu pokiaľ možno čo najdlhšie, odkladanie rozhodnutia,
tendencia k „nerozhodovaniu“. MDMQ zachytáva aj 5. faktor: hodnotenie
seba ako decidenta, v zmysle schopnosti efektívneho rozhodovania.
3 Výsledky
Analýza súvislostí medzi základnými komponentmi bazálnej psychickej
integrovanosti osobnosti (KO – kognitívna, EM – emocionálna, RE –
regulačná a AD – adjustačná variabilnosť) a štýlmi rozhodovania (VIG –
vigilancia, PZ – presúvanie zodpovednosti pri rozhodovaní, PRO –
prokrastinácia, HYP – hypervigilancia) vo vybranej skupine zdravotníckych
záchranárov pozostávala z troch častí.
V prvom kroku sme bivariačnou analýzou zistili signifikantné, negatívne
vzťahy medzi emocionálnou a regulačnou variabilnosťou vo vzťahu
k maladaptívnym štýlom rozhodovania. Zároveň, uplatňovanie adaptívnej
formy – vigilantné rozhodovanie je v pozitívnom vzťahu k trendu ku
regulačnej variabilite (tabuľka 1).
Tabuľka 1 Korelácie medzi komponentmi bazálnej psychickej integrovanosti
a štýlmi rozhodovania (n = 134)
VIG
PZ
PRO
HYP
KO
-.071
.103
.108
.150
EM
-.043
-.290**
-.313**
-.420**
RE
-.076
.189*
-.309*
-.182*
AD
-.056
.024
-.029
-.074
*p < 0.05; **p < 0.01
Nasledovne sme sa detailnejšie zamerali na posúdenie sily zistených
vzťahov. Testová štatistika F testujúca hypotézu o zbytočnosti všetkých
prediktorov (KO, EM, RE, AD) bola zamietnutá v prípade prokrastinácie
a hypervigilantného správania (tabuľka 2).
59
Tabuľka 2 Výsledky regresnej analýzy pre závislé premenné: VIG, PZ, PRO,
HYP a nezávislé premenné: KO, EM, RE, AD
Model
VIG
PZ
PRO
HYP
R
.254
.299
.426
.453
R2
.065
.090
.181
.205
R2adj.
.036
.061
.156
.180
F
2.224
3.170
7.137
8.313
p
.070
.016
.000
.000
Legenda: R – koeficient mnohonásobnej korelácie, R2 – index determinácie,
R2adj. – adjustovaný index determinácie, F – hodnota testovej štatistiky pre
celkový F-test, p – signifikancia pre celý F-test
Po kontrole nepriamych vplyvov medzi sledovanými základnými
komponentmi štruktúry osobnosti na štýly rozhodovania sme viacnásobnou
regresnou analýzou zistili, že komponenty emocionálna a regulačná
variabilnosť majú v porovnaní s ostatnými komponentmi najsilnejší vplyv na
prokrastináciu. V prípade hypervigilantného správania má ako sa ukazuje
najsilnejší vplyv emocionálna variabilnosť (tabuľka 3).
Tabuľka 3 Odhady regresných koeficientov
B
P
R
O
Model
konštanta
KO
EM
RE
AD
konštanta
KO
EM
RE
AD
1.123
.046
.035
.051
.064
1.117
.045
.035
.051
.063
Beta
t
p
12.033
.000
1.449
.150
-2.963
.004
-3.544
.001
-.021
.984
H
11.940
.000
Y
.106
1.293
.198
P
-.379
-4.643
.000
-.140
-1.702
.091
-.061
-.779
.437
**p < 0.01 ***p < 0.001
Vzťah medzi komponentmi emocionálnej a regulačnej variabilnosti je
podľa O. Mikšíka (2003) východiskom pre stanovenie variant „typov“
bazálnej psychickej integrovanosti osobnosti (obrázok 1).
60
13.515
.066
-.103
-.182
.001
13.332
.058
-.161
-.866
-.492
SD
.121
-.245
-.295
-.002
Obrázok 1 Varianty bazálnej psychickej integrovanosti osobnosti podľa O.
Mikšíka (2003)
Variant A
Variant D
Reaktívny, dynamický typ – spojenie
emocionálnej stability, nízkej vzrušivosti
s bezprostrednou akčnou odozvou na
pôsobiace situačné premenné.
EM -
RE +
Vzrušivý, spontánny typ – spojenie
vysokej emocionálnej nabudenosti s
iregulovanosťou, spontánnou situačnou
reagenciou
Variant B
Pokojný typ – nižšia psychická vzrušivosť,
spojenie
emocionálnej
stability
s
regulovanosťou
RE -
EM +
Prežívajúci, utlmený typ – spojenie
vysokej emocionálnej citlivosti s
anticipačnou reguláciou správania,
zníženou akčnou odozvou
Variant C
V poslednej časti analýzy sme sa zamerali na výskyt štyroch variant –
kombinácií komponentov emocionálnej a regulačnej variabilnosti v rámci
jednotlivých štýlov rozhodovania. Výsledky komparácie podporili rozdiely
v úrovni uplatňovania maladaptívnych štýloch rozhodovania medzi
respondentmi rozdelených do štyroch typov. Signifikantne najvyššie skóre
v jednotlivých štýloch rozhodovania sme zistili multivariačnou komparáciou
štyroch variant osobnosti pri type „pokojný typ“ (tabuľka 4).
61
Tabuľka 4 Komparácia v štýloch rozhodovania z hľadiska štyroch variant
bazálnej úrovne psychickej integrovanosti osobnosti
V Pokojný typ: EM– RE–
I Vzrušivý typ: EM+ RE+
G Prežívajúci typ: EM+ RE–
Reaktívny typ: EM– RE+
P Pokojný typ: EM– RE–
Z Vzrušivý typ: EM+ RE+
Prežívajúci typ: EM+ RE–
P Pokojný typ: EM– RE–
R Vzrušivý typ: EM+ RE+
O Prežívajúci typ: EM+ RE–
H Pokojný typ: EM– RE–
Y Vzrušivý typ: EM+ RE+
P Prežívajúci typ: EM+ RE–
n
AM
SD
43
29
32
30
43
29
32
30
43
29
32
30
43
29
32
30
8.56
9.03
7.94
8.57
14.49
13.00
12.31
13.00
13.12
11.38
11.94
11.97
12.65
10.69
10.66
11.33
2.02
2.29
1.74
2.01
2.27
2.19
2.36
2.33
1.73
1.84
2.06
2.13
1.85
2.11
1.73
1.79
F
p
1.529 .210
6.180 .001
5.324 .002
9.488 .000
4 Diskusia
Analýza získaných údajov poukazuje na vplyv emocionálnej a regulačnej
invariability na uplatňovanie maladaptívnych štýlov rozhodovania
v sledovanom výbere zdravotníckych záchranárov. Podľa O. Mikšíka (2004)
emocionálna invariabilita (EM-) predstavuje emocionálnu stabilitu, citovú
stálosť, zníženú emotivitu, nízku úroveň dynamiky prežívania situačných
kontextov a regulačná invariabilita (RE-) postihuje sústavné zaraďovanie
budúceho možného efektu do rozhodovacích procesov, do činností a systémov
správania (tzv. anticipačná regulácia správania). Ak „pokojný typ (EM-RE-)“
s uvedenou charakteristikou prežívania a správania sa významne spája
s maladaptívnymi vzorcami rozhodovania je možné uvažovať o súvislosti
medzi emocionálnou, ako i regulačnou variabilitou a adaptívnymi spôsobmi
riešenia decizijných konfliktov. Protipólom „pokojného typu“ je „vzrušivý,
spontánny typ (EM+RE+)“. Emocionálna variabilita (EM+) v uvedenom
type predstavuje vysokú emocionálnu vzrušivosť, sklon prežívať situačné
napätie, tenzie, citlivosť na situačné zmeny (emocionálny typ interakcií) a
regulačná variabilita (RE+) je príznačná nízkou úrovňou uvažovania o
možných dôsledkoch prebiehajúcich interakčných aktivít, resp. zníženými
autoreguláciami situačne účelového správania.
62
Uvedené zistenia implicitne poukazujú na význam prepojenia emócií,
osobnostných charakteristík zachytávajúcich dynamiku prežívania situačných
kontextov a adaptívneho štýlu rozhodovania, s pohľadom i na aspekty vedúce
k rizikovému
rozhodovaniu
u sledovaného
súboru
zdravotníckych
záchranárov.
Závery v zmysle prepojenia variant psychickej integrovanosti osobnosti –
pokojný a spontánny typ si však vyžadujú ďalšie skúmanie. Napr. zapojenie
ďalších diferencujúcich komponentov, ako sú kognitívna a adjustačná
variabilnosť, prípadne ďalších osobnostných dimenzií.
Otázkou do diskusie je tiež nie jednoznačné pôsobenie emócií v procese
rozhodovania. Ľ. Pilárik (2005) poukazuje na negatívne dôsledky vysokej
emočnej excitácie na kvalitu rozhodovania. Naše zistenia, však poukazujú na
opačný efekt. Odpoveď čiastočne ponúka A. D. Pickering (1997), ktorý tvrdí,
že v prípade inhibičného správania silná anxieta facilituje a impulzivita
sťažuje správanie, kým v prípade aktivačného správania silná impulzivita
facilituje a anxieta sťažuje správanie.
5 Záver
Štýl rozhodovania je multikauzálnym procesom, na ktorom sa podieľajú
okrem osobnostných, motivačných, emocionálnych faktorov i aspekty
situačné. V práci zdravotníckeho záchranára a hasiča sa súbežne vyskytujú
mnohé stresogénne faktory: sťažené klimatické, senzomotorické podmienky
pri realizácii výkonu, časový deficit, tlak ohrozenia, tlak „zodpovednosti“
a pod. Uvedené faktory ovplyvňujú schopnosť racionálne sa orientovať,
koncentrovať sa na realizáciu činnosti, plne využiť vlastnú rozumovú kapacitu
a schopnosti, čo sa odzkadľuje v štýle a optimálnosti procesu rozhodovania.
Sledovaný výber respondentov sa ukazuje ako špecifický práve v oblasti
postihovania realizácie rozhodovacích procesov. O. Mikšík (2003) poukazuje
na proces utvárania a rozvíjania osobnosti, ktorý sa realizuje výlučne
v konfrontácii s nárokmi konkrétnych podmienok a okolností životnej praxe
jednotlivca. V aktívnom kontakte s podmienkami – životnými, či pracovnými
človek permanentne rieši rozpor medzi tým, čo už interiorizoval (spracoval,
integroval ako systém postojov, prístupov, interakcií a štandardných postupov
v práci záchranára), a novými požiadavkami na obsahy a procesy vnútorných
a vonkajších aktivít.
V ďalšom výskume sa ukazuje ako nevyhnutné sústrediť sa na
identifikáciu a postihnutie prípadných zmien v štýloch rozhodovania
u zdravotníckych záchranárov z pohľadu možných medzipohlavných
rozdielov, ale i z aspektu rozdielnej dĺžky praxe v odbore vzhľadom na
uvedený dopad životných nárokov na rozvoj osobnosti jednotlivca.
63
Literatúra
Mikšík, O. (2003). Psychologická charakteristika osobnosti. UK v Praze.
Praha: Nakladatelství Karolinum.
Mikšík, O. (2004). Dotazník SPARO. Príručka. Bratislava: Psychodiagnostika
a.s.
Pickering, A. D. (1997). The conceptual nervous system and personality: from
Pavlov to neural networks. European Psychologist, 2, p. 139-163.
Pilárik, Ľ. (2005). Determinanty vyhľadávania stimulácie z pohľadu
osobnostných faktorov a štýlov rozhodovania. In: Blatný, M., Vobořil, D.,
Květon, P., Jelínek, M., Sobotková, V. (Eds.) Sociální procesy a osobnosť:
zborník z konferencie. Brno : Psychologický ústav AV ČR. 296-302.
Sarmány-Schuller, I. (2000). Rozhodovanie ako stresový faktor a niektoré
copingové stratégie. In: Ruiselová, Z. (Ed.) Adjustačné problémy,
charakteristiky zvládania a osobnosť adolescentov. Ústav experimentálnej
psychológie SAV, Bratislava.
Abstrakt
Cieľom príspevku bolo analyzovať vzťahy a vzájomné súvislosti medzi
základnými komponentmi bazálnej psychickej integrovanosti osobnosti a
štýlmi rozhodovania vo vybranej skupine zdravotníckych záchranárov.
Výskumný súbor: 134 zdravotníckych záchranárov vo veku 22 – 51 rokov, AM
= 33.22, SD = 6.26. Metódy: MDMQ (Mann, L. et al., 1997) a Dotazník
SPARO (Mikšík, O., 2004). Výsledky: Komponenty bazálneho systému
autoregulácie a integrovanosti osobnosti: vysoká regulačná, ale
predovšetkým emocionálna variabilnosť v zmysle dynamizmu emocionálneho
prežívania sa ukazujú ako účinné v situáciách záťaže a s ňou spojeného
riešenia decizijných konfliktov adaptívnou formou.
Kľúčové slová: proces rozhodovania, bazálny systém autoregulácie a
integrovanosti osobnosti, stres, zdravotnícky záchranár.
Autorka:
PaedDr. Erika Jurišová, PhD.
949 74 Nitra, email: [email protected]
64
EMÓCIÍ
PROKRASTINÁCIA VO VZŤAHU K PERFEKCIONIZMU
A ROZHODOVACIEMU ŠTÝLU
PROCRASTINATION RELATED TO PERFECTIONISM AND
THE DECISION MAKING STYLE
Eva Nábělková
Lenka Vajsová
Michaela Murgašová
Abstract
There are findings of correlation study at the sample of university
students (n=57) presented in the paper. The trait procrastination (General
procrastination scale, Lay, 1986), perfectionistic thinking (Perfectionistic
cognitions inventory, Flett et al. 1998), decision-making style (Melbourne
decision-making questionnaire, Mann et al. 1997), Big Five factors (NEOFFI, Costa, McCrae, 1992), and results in four psychological academic
subjects were inquired. Findings suggest that there is a positive relationship
between procrastination and avoiding types of decision-making style, negative
relationship between procrastination and conscientiousness, relationship
between procrastination and academic results (rising procrastination level
means results are getting worse). The relationship between procrastination
and perfectionism was not confirmed. Results of correlation analysis in
extreme groups (made according to procrastination level) indicate
assumptions about different strength and different orientation (positivity vs.
negativity) of some found relationships between groups.
Key words: procrastination, perfectionism, decision-making style, Big Five,
academic performance.
1 Úvod
Prokrastináciu možno vymedziť ako nadmerný časový nesúlad medzi
pôvodným zámerom a výsledným konaním. Podľa H. C. Schouwenburga
(2004) možno prokrastináciu chápať jednak ako správanie a jednak ako
generalizovaný zvyk či črtu. Tzv. črtová prokrastinácia je potom všeobecnou
tendenciou k dilatačnému, „odkladaciemu“ správaniu, ktorá sa prejavuje
v rôznych situáciách. Doterajšie výskumy prokrastinácie boli realizované
najmä na študentoch, u ktorých sa väčšina „odkladacieho“ správania týka
akademických povinností (tzv. akademická prokrastinácia). Črtovú
65
prokrastináciu pokladá Schouwenburg (2004) za zdroj tak akademického
prokrastinačného správania, ako aj za zdroj dilatačného správania v bežnom
neakademickom živote.
Perfekcionizmus možno zjednodušene vymedziť ako stabilnú osobnostnú
črtu vedúcu k snahe dosiahnuť dokonalosť. Skupina autorov okolo G. Fletta
(1992) rozlišuje tri typy perfekcionizmu: perfekcionizmus orientovaný na seba
(vysoké požiadavky na seba a silná motivácia k vlastnej dokonalosti),
perfekcionizmus orientovaný na druhých (očakávanie dokonalosti od druhých)
a sociálne určený perfekcionizmus (presvedčenie, že iní očakávajú od
jednotlivca dokonalosť). Na perfekcionizmus možno nahliadať aj ako na
konštrukt zahŕňajúci dve základné dimenzie: perfekcionistické snahy a
perfekcionistické obavy (Stoeber, Otto, 2006). Na základe toho sa potom
rozlišuje „zdravý“ perfekcionizmus konceptualizovaný ako vysoká úroveň
snáh a nízka úroveň obáv a „nezdravý“, neurotický perfekcionizmus daný
vysokou úrovňou oboch – snáh aj obáv.
Rozhodovanie možno stručne vymedziť ako proces výberu medzi
súperiacimi alternatívami. Ovplyvňujú ho rôzne faktory, napríklad hodnoty a
záujmy, ktorým konkrétne rozhodnutie slúži, ale aj individuálny rozhodovací
štýl. Jednou z teórií rozhodovacích štýlov je tzv. konfliktová teória
rozhodovania I. L. Janisa a L. Manna (Mann et al., 1998). V rámci tejto teórie
sa rozlišujú tri typy rozhodovacích štýlov, resp. stratégií zvládania stresu
vyplývajúceho zo subjektívne významných rozhodovacích konfliktov:
vigilantný štýl („bdelé“ rozhodovanie na základe pozorného zváženia
informácií, bez dlhšieho odkladu), hypervigilantný štýl (unáhlené,
nedostatočne zdôvodnené rozhodovanie vedúce k rýchlemu úniku
z rozhodovacej dilemy) a defenzívne vyhýbavé štýly, ako presúvanie
rozhodovania (presúvanie zodpovednosti za rozhodnutie na iných) alebo
prokrastinácia rozhodovania, t. j. odkladanie, „naťahovanie“ rozhodovania.
Autorky L. Solomon a E. Rothblum (1984) vygenerovali prostredníctvom
faktorovej analýzy dve faktorové príčiny prokrastinácie: strach zo zlyhania a
averziu voči úlohe. Faktor strach zo zlyhania zahŕňal tak anxietu, ako aj
perfekcionistické štandardy a faktor averzia voči úlohe zahŕňal nedostatok
energie, neadekvátny časový manažment, ale aj ťažkosti pri robení
rozhodnutí.
Cieľom nášho výskumu bolo zmapovať korelačné vzťahy medzi črtovou
prokrastináciou a perfekcionistickým myslením, ako aj medzi prokrastináciou
a rozhodovacími štýlmi u vysokoškolských študentov. Do vzťahovej analýzy
sme zahrnuli aj osobnostné vlastnosti a akademický výkon (sledovaný
prostredníctvom školského hodnotenia). Tiež sme chceli porovnať smer a silu
korelačných vzťahov medzi
sledovanými premennými zvlášť u
prokrastinátorov a neprokrastinátorov.
66
2 Metóda
Výskumnú vzorku tvorilo 57 študentov psychológie a učiteľstva
psychológie (druhý ročník bakalárskeho štúdia) na pedagogickej fakulte
stredoslovenskej univerzity. Respondenti sa výskumu zúčastnili dobrovoľne,
bola zachovaná ich anonymita a spätne im bol umožnený prístup k získaným
výskumným zisteniam. Zber údajov sme realizovali počas skúškového
obdobia letného semestra prostredníctvom výskumného setu pozostávajúceho
z nasledujúcich metodík.
• GPS (General procrastination scale, Lay, 1986 – česká modifikácia:
Gabrhelík, 2005, preklad z češtiny: autorky)
Ide o 20-položkovú jednodimenzionálnu výpoveďovú metodiku určenú na
meranie črtovej prokrastinácie (Cronbachovo α na našej vzorke: 0,81).
• PCI (The perfectionistic cognitions inventory, Flett – Hewitt –
Blankstein – Gray, 1998, preklad: autorky)
Ide o 25-položkový jednodimenzionálny inventár zisťujúci frekvenciu
perfekcionistických úvah. Premennú zisťovanú týmto nástrojom ďalej
označujeme ako perfekcionizmus (Cronbachovo α na našej vzorke: 0,92).
• MDMQ (The Melbourne decision making questionnaire, Mann – Burnett
– Radford – Ford, 1997; preklad: Sarmány-Schuller)
Ide o 22-položkovú výpoveďovú metodiku zameranú na meranie tendencií
využívať štyri typy rozhodovacích štýlov: vigilanciu (Cronbachovo α: 0,57),
presúvanie zodpovednosti za rozhodnutie (α: 0,74), prokrastináciu
rozhodovania (α: 0,7) a hypervigilanciu (α: 0,61).
• NEO-FFI (Costa, McCrae, 1992, slovenská modifikácia: Ruisel a kol.,
1998)
Ide o široko používaný inventár zisťujúci osobnostné faktory Big Five
neurotizmus, extroverziu, otvorenosť voči skúsenosti, prívetivosť
a svedomitosť.
Súčasťou výskumného setu boli aj položky zisťujúce známky
respondentov zo štyroch profilujúcich predmetov: všeobecnej, sociálnej a
vývinovej psychológie a psychológie osobnosti (známkam bolo priradené
skóre: A – 1, B – 1,5; C – 2; D – 2,5; E – 3; F – 4). Premennú získanú ako
priemer z daných predmetov ďalej nazývame prospech.
Pri analýze údajov sme použili neparametrické štatistické postupy
(Spearmanov korelačný koeficient, Mann-Whitneyho U-test).
3 Výsledky
V prvom kroku spracovania údajov sme sa zamerali na identifikáciu
korelačných vzťahov črtovej prokrastinácie s ostatnými sledovanými
premennými. Výsledky korelačnej analýzy prevedenej na celej výskumnej
vzorke prezentujeme v tabuľkách 1 a 2.
67
Tab.1 Korelačné koeficienty pre črtovú prokrastináciu s perfekcionizmom,
rozhodovacími štýlmi, resp. prospechom (n=57)
R
perfekc.
vigilancia
0,13
-0,05
hypervig. presúv.rozh. prokr.rozh.
0,08
0,38**
prospech
0,41**
0,27*
* p<0,05; ** p<0,01
Tab.2 Korelačné koeficienty pre črtovú prokrastináciu s osobnostnými
faktormi Big Five (n=57)
neurotizmus extroverzia
R
0,03
0,02
otvorenosť
prívetivosť
svedomitosť
0,13
-0,02
-0,57**
** p<0,01
V ďalšom kroku analýzy sme sa zamerali na identifikáciu korelačných
vzťahov zvlášť v rámci extrémnych skupín podľa úrovne črtovej
prokrastinácie. Do skupiny „prokrastinátori“ sme zaradili 23 respondentov so
skóre nad 60. percentilom v GPS v rámci našej vzorky a do skupiny
„neprokrastinátori“ 24 respondentov so skóre pod 40. percentilom v GPS.
Medzi týmito skupinami sme identifikovali štatisticky významný rozdiel
v mediánoch prospechu (p<0,05; MePROK.=2,06; MeNEPROK.=1,75), presúvania
zodpovednosti za rozhodnutie (p<0,05), prokrastinácie rozhodovania (p<0,01)
a perfekcionizmu (p<0,05) „v prospech“ prokrastinátorov, ako aj v
svedomitosti (p<0,01) v prospech neprokrastinátorov.
V tabuľke 3 výberovo uvádzame tie korelačné koeficienty vyčíslené v
rámci daných extrémnych skupín, ktorých hodnoty indikujú významné vzťahy
medzi dvojicami premenných aspoň v jednej zo skupín, ako aj niektoré
štatisticky nevýznamné koeficienty pre možnosť medziskupinového
porovnania.
Tab.3 Vybrané korelačné koeficienty pre dvojice sledovaných premenných –
porovnanie skupín „prokrastinátori“ (n=23) a „neprokrastinátori“ (n=24)
(R)
neprokrastinátori
0,19
perfekcioniz. – otvorenosť
0,11
perfekcioniz. – hypervigil.
0,41*
hypervigil. – prokr.rozhod.
0,33
hypervigil. – presúv.rozhod.
0,43*
presúv.rozhod. – prokr.rozhod.
0,70**
prospech – extroverzia
-0,39(*)
prospech – vigilancia
-0,54**
neurotizmus – hypervigil.
0,25
neurotizmus – presúv.rozhod.
0,11
extroverzia – vigilancia
0,13
prívetivosť – prokr.rozhod.
-0,44*
svedomitosť – vigilancia
0,42*
( )
* p sa blíži 0,05; * p<0,05; ** p<0,01
perfekcioniz. – neurotizmus
68
prokrastinátori
0,46*
0,47*
0,15
0,64**
0,46*
0,70**
0,40(*)
-0,08
0,51**
0,46*
-0,41*
0,01
0,10
4 Diskusia
Identifikovaný negatívny vzťah črtovej prokrastinácie so svedomitosťou je
v súlade s typickým profilom prokrastinátora (Gabrhelík, 2006). P. Steel
(2007) vo svojej metaanalytickej štúdii uvádza nesvedomitosť ako jeden
z konzistentných prediktorov prokrastinačného správania. Na rozdiel od
predchádzajúcich štúdií (Gabrhelík, 2006 – Steel, 2007) sa nám však
nepodarilo potvrdiť miernu introverziu ako súčasť typického profilu
prokrastinátora ani vzťah prokrastinácie s neurotizmom.
Výsledky korelačnej analýzy v rámci celej vzorky poukazujú na existenciu
pozitívneho vzťahu črtovej prokrastinácie s rozhodovacím štýlom presúvanie
zodpovednosti za rozhodnutie, rovnako ako aj so štýlom prokrastinácia
rozhodovania. Ide o vyhýbavé rozhodovacie štýly smerujúce k úniku
z náročných rozhodovacích situácií (Mann et al., 1998). Nakoľko aj
prokrastináciu možno považovať za habituálnu tendenciu uniknúť, vyhnúť sa
určitému stresu či neúspechu, identifikované vzťahy nás neprekvapujú.
Podobné výsledky uvádza tiež I. Sarmány-Schuller (1999), pričom uvedený
autor zistil aj mierny pozitívny vzťah črtovej prokrastinácie s
hypervigilanciou, ktorý sa však nám nepodarilo identifikovať.
Ďalej sme zistili stredne tesný vzťah medzi črtovou prokrastináciou a
prospechom (s rastúcou prokrastináciou sa zhoršujúci prospech).
Konzistentný
negatívny
vzťah
medzi
akademickým
výkonom
a prokrastináciou uvádza aj P. Steel (2007), hoci niektorí autori pripisujú
prokrastinácii aj „nabudzujúci“ potenciál a prokrastinátorom schopnosť
„dobehnúť“ zameškané pomocou zvýšeného úsilia v dobe blížiaceho sa
kritického termínu.
Signifikantný vzťah črtovej prokrastinácie s perfekcionizmom sa v našom
výskume nepreukázal, hoci sme ho na základe predchádzajúcich výskumov
(Solomon, Rothblum, 1984 – Flett et al., 1992 – Steel, 2007) očakávali.
Nevýznamnosť vzťahu však môže byť dôsledkom relatívne malej vzorky,
nakoľko existenciu súvislosti medzi týmito dvoma premennými nepriamo
podporuje nami identifikovaná významne vyššia miera perfekcionistického
myslenia u prokrastinátorov v porovnaní s neprokrastinátormi. Taktiež treba
pripomenúť, že podľa realizovaných výskumov sa prokrastinácia skôr
vzťahuje k sociálne predpísanému perfekcionizmu (Flett et al., 1992 – Steel,
2007), kým perfekcionistické myslenie zisťované nami použitým nástrojom
má bližšie k perfekcionizmu na seba orientovanému (Flett et al., 1998).
Identifikovaná súvislosť perfekcionistického myslenia s neurotizmom
v skupine prokrastintorov (u neprokrastinátorov sa vzťah nepreukázal) môže
naznačovať, že práve u nich ide o tzv. neurotický perfekcionizmus, ktorého
centrálnym komponentom je vnímanie seba-neadekvátnosti.
69
V oboch extrémnych skupinách podľa miery prokrastinácie sme v zhode
s výsledkami výskumu I. Sarmányho-Schullera (1999) identifikovali silný
pozitívny vzťah medzi presúvaním zodpovednosti a prokrastináciou
rozhodovania. Spomínaný autor, rovnako ako my, výskumne preukázal aj
existenciu pozitívneho vzťahu medzi hypervigilancou a presúvaním
zodpovednosti za rozhodnutie. Pozitívny vzťah hypervigilancia –
prokrastinácia rozhodovania bol vysoko štatisticky významný len u skupiny
prokrastinátorov.
Zaujímavými zisteniami, ktoré však môžeme len špekulatívne
interpretovať, sú medziskupinovo rozdielne zistenia o tesnosti, resp. smere
korelačného vzťahu medzi niektorými dvojicami sledovaných premenných.
Napríklad v skupine prokrastinátorov sme identifikovali pozitívny vzťah
medzi prospechom a extroverziou (s rastúcou extroverziou sa zhoršujúci
prospech), kým v skupine neprokrastinátorov išlo o vzťah negatívny (s
rastúcou extroverziou zlepšujúci sa prospech). Čo sa týka neprokrastinátorov,
tu možno vyššiu mieru extroverzie vnímať v intenciách väčšej energie, lepšej
schopnosti študijnej spolupráce, či vyššej miery sociálnej opory, a takto
vysvetliť lepší prospech. Na druhej strane, u prokrastinátorov možno vyššiu
mieru extroverzie chápať ako vyššiu impulzívnosť a ľahkovážnosť (a teda
nižšiu tendenciu prikladať význam povinnostiam vo vzdialenejšej
budúcnosti), či väčší záujem o sociálne rozptýlenie, a tým vysvetliť horší
prospech. Tiež negatívny vzťah medzi extroverziou a vigilanciou (ako
optimálnym štýlom rozhodovania), identifikovaný v našom výskume len u
prokrastinátorov (u neprokrastinátorov bol tento vzťah síce triviálny, ale
pozitívny), by mohol do určitej miery objasňovať, prečo sa u prokrastinátorov
s rastúcou mierou extroverzie zhoršuje prospech.
5 Záver
Sme si vedomé toho, že niektoré vyššie naznačené interpretácie presahujú
rámec výsledkov nášho výskumu. Naše zistenia tiež nemožno kvôli
špecifickej vzorke široko zovšeobecňovať. Nakoľko je však problematika
prokrastinácie u nás doposiaľ relatívne málo prebádaná, ponúkame ich ako
inšpiráciu pre ďalšie skúmania osobnostných špecifík prokrastinátorov.
70
Literatúra
Flett, G. L., Blankstein, K. R., Hewitt, P. L., Koledin, S. (1992). Components
of perfectionism and procrastination in college students. Social Behavior and
Personality 20, 85-94.
Flett, G. L., Hewitt, P. L., Blankstein, K. R., Gray, L. (1998). Psychological
distress and the frequency of perfectionistic thinking. Journal of Personality
and Social Psychology 75, 1363-1381.
Gabrhelík, R., Vacek, J., Miovský, M. (2006). Prokrastinace: validizace
sebaposudzovací škály na populaci studentů vysokých škol. Československá
Psychologie 50, 361-371.
Mann, L. et al. (1998): Cross-cultural differences in self-reported decisionmaking style and confidence. International Journal of Psychology 33, 325335.
Sarmány-Schuller, I. (1999). Procrastination, need for cognition and sensation
seeking. Studia Psychologica 41, 73-85.
Schouwenburg, H. C. (2004). Procrastination in academic settings: general
introduction. In: Schouwenburg, H. C., Lay, C. H., Pychyl, T. A., Ferrari, J. R.
(Eds.), Counseling the Procrastinator in Academic Settings. Washington,
APA, 3-17.
Solomon, L. J., Rothblum, E. D. (1984). Academic procrastination: frequency
and cognitive-behavioral correlates. Journal of Counseling Psychology 31,
503-509.
Steel, P. (2007). The nature of procrastination: a meta-analytic and theoretical
review of quintessential self-regulatory failure. Psychological Bulletin 133,
65-94.
Stoeber, J., Otto, K. (2006). Positive conceptions of perfectionism:
approaches, evidence, challenges. Personality and Social Psychology Review
10, 295-319.
Abstrakt
V príspevku sú prezentované výsledky mapujúceho korelačného
výskumu realizovaného na vzorke vysokoškolských študentov (n=57).
Sledovanými boli črtová prokrastinácia (General procrastination scale, Lay,
1986), perfekcionistické myslenie (Perfectionistic cognitions inventory, Flett
et al., 1998), rozhodovací štýl (Melbourne decision-making questionnaire,
Mann et al., 1997), faktory Big Five (NEO-FFI, Costa, McCrae, 1992) a
prospech v štyroch psychologických predmetoch. Zistenia indikujú existenciu
pozitívneho vzťahu medzi prokrastináciou a vyhýbavými rozhodovacími
štýlmi, negatívneho vzťahu medzi prokrastináciou a svedomitosťou a vzťahu
prokrastinácia – školský prospech. Vzťah medzi prokrastináciou a
71
perfekcionizmom sa nepotvrdil. Korelačná analýza v rámci skupín podľa
miery prokrastinácie umožnila formulovať predpoklady o odlišnej tesnosti a
odlišnom smere (v zmysle súhlasnosti – nesúhlasnosti) vzťahov medzi
niektorými dvojicami premenných v skupine prokrastinátorov a
neprokrastinátorov.
Kľúčové slová: prokrastinácia, perfekcionizmus, rozhodovací štýl, Big Five,
akademický výkon.
Autori:
Mgr. Ing. Eva Nábělková, Lenka Vajsová, Michaela Murgašová
Katedra psychológie, PF Univerzity Mateja Bela, Ružová 13
974 11 Banská Bystrica, email: [email protected]
72
EMÓCIÍ
VPLYV CIRKADIÁNNYCH RYTMOV V PROCESE
ROZHODOVANIA
THE IMPACT OF CIRCADIAN RHYTHMS ON DECISION MAKING
PROCESS
Eva Škorvagová
Abstract
The aim of this article is find out the differences between morning and
evening-types in the decision making process with regard to the level of
school performance, learning styles and personality traits. The research
sample consisted of 302 second-year grammar school students from Žilina
region at the age of seventeen. We administered CTQ Scale, Learning styles
Questionnaire - LSI IIa and Eysenck Personality Questionnaire EPQ. The
research results proved that there is statistically significant difference in
average marks between grammar school students who prefer concrete,
reflexive learning style and students with dominant abstract, active learning
style. There were proved significant differences between the two types of
students in preferable learning style. The morning-type students prefer
abstract, active learning style and the evening-type students prefer concrete,
active learning style. There were proved the differences between the morningtype and evening-type students in introversion. There are more introverts
among morning-type students than evening-type students.
Key words: morning and evening-types, circadian rhythms, decision making
process.
73
1 Teoretické východiská
Na základe analýzy a komparácie teoretických východísk v oblasti
rozhodovania chceme poukázať na procesy rozhodovania vo vzťahu
k typológii ranný a večerný typ. V súvislosti so psychologickými vplyvmi
Daniel, Kubalák et al. (1988, s. 35) uvažujú o podiele, ktorý má inteligencia,
úroveň motivácie a osobnostné vlastnosti na adekvátny a stabilný výkon.
Z tejto oblasti výskumného záujmu sa určilo typologické kritérium ranného a
večerného typu pracovníka vzhľadom na výkon v rozpätí 24 hodín. Doskin,
Lavrentievová (1983, s. 39) preskúmali osobnostné zvláštnosti
študentov v oboch skupinách. V podmienkach prostredia sa zameriavame do
akej miery môžu vedomé a nevedomé psychické procesy ovplyvňovať kvalitu
rozhodovacích procesov v priebehu cirkadiánnych rytmov. Paralelne chceme
povedať, že väčšina výskumných záverov z oblasti rytmických zmien
mentálnej výkonnosti je zameraná na oblasť pamäti. Ak uznávame rozdiely
medzi skupinami ranných a večerných typov študentov za podstatné,
potom by sme mali nájsť aj rozdiely medzi týmito skupinami podľa
iných príznakov. Na základe uvedeného chceme postihnúť a zistiť, či
existujú rozdiely v rozhodovaní. Keďže biorytmus ovplyvňuje
výkonnosť ranného a večerného typu študentov, kladieme si otázku, či
sa môže prejaviť rozdiel medzi študentami ranného a večerného typu
v rozhodovaní v závislosti od kognitívnych štýlov učenia.
2 Vymedzenie výskumného problému
Výskumná úloha spočíva v komparácii dvoch typov osobnosti študentov:
ranného a večerného typu. Hlavným zámerom je zistiť a zhodnotiť základný
vzťah medzi typológiou introverzia - extroverzia, ranný typ - večerný typ
a štýlom učenia. Takto môžeme začať identifikovať nové spôsoby ako
preskúmať zohrávajúcu úlohu biopsychológie v rámci komplexných interakcií
pri komponentoch osobnosť, biorytmus, štýl učenia a akademická úspešnosť.
3 Hypotézy
Hypotéza 1 - predpokladáme, že ranný typ študentov bude viac
introvertovaný v porovnaní s večerným typom.
Hypotéza 2 - predpokladáme, že medzi ranným a večerným typom
študentov bude rozdiel v tom, aký štýl učenia preferujú.
Hypotéza 3 - predpokladáme, že existujú rozdiely medzi študentami
v školskej úspešnosti (priemerný školský prospech) podľa toho, aký štýl
učenia preferujú.
4 Opis výskumnej vzorky
Subjektom výskumu je 302 (100%) študentov 2. ročníka troch gymnázií
v Žilinskom kraji vo veku sedemnásť rokov. Celkový počet tried, ktorých
74
študenti tvoria výskumný súbor je desať. Z hľadiska pohlavia vo výskumnom
súbore identifikujeme 109 (36.09%) chlapcov a 193 (63.91%) dievčat.
S počtom 302 probandov sme pracovali v prvej a druhej etape výskumu.
Vekové ohraničenie probandov odôvodňujeme na základe predpokladov
Kolba (1993; podľa: Mareš, 1998, s. 69), že sa štýly učenia menia v rámci
životných etáp človeka.
5 Metódy psychologického výskumu
Vzhľadom na výskumné zámery pri spracovaní predmetu výskumu sme
administrovali tieto metodiky:
1. Škála CTQ (Folkard, Monk, Lobban, 1979),
2. Dotazník učebných štýlov - LSI IIa (Kolb, Veres, Shake, 1986; podľa:
Turek, 2003, s. 141),
3. Eysenck Personality Questionnaire EPQ (1992).
Metódy štatistického spracovania:
SPSS verzia 15.0
6 Výskumný postup a jeho časový harmonogram
Výskum má tri etapy.
V prvej etape výskumu, ktorá trvala od 22. mája 2007 do 25. mája 2007
sme pracovali na výskumnej vzorke 302 (100%) probandov, ktorým sme
administrovali výskumné metodiky - Škálu CTQ (Folkard, Monk, Lobban,
1979) a Dotazník učebných štýlov - LSI IIa (Kolb, Veres, Shake, 1986; in:
Turek, 2003, s. 141) s cieľom určiť ranný a večerný typ študentov a zistiť
učebný štýl príslušného typu podľa Kolba (1986; in: Turek, 2003, s. 141)
V druhej etape výskumu /5. jún 2007/ sme zisťovali školskú úspešnosť
probandov. Ako indikátor školskej úspešnosti sme použili priemer známok na
vysvedčení v školskom roku 2006/2007.
V tretej etape /17. september 2007/ sme uskutočnili výskum so 120
probandami, ktorých sme vybrali z výskumného súboru 302 probandov na
základe výsledkov škály CTQ (Folkard, Monk, Lobban, 1979), ktorou sme
určili ranné a večerné typy. 120 probandom sme administrovali osobnostný
dotazník Eysenck Personality Questionnaire EPQ (1992) s cieľom urobiť
analýzu predpokladu, že ranný typ bude viac introvertovaný v porovnaní
s večerným typom.
7 Výsledky
Na základe výsledkov získaných pomocou škály CTQ (Folkard, Monk,
Lobban, 1979) sme dospeli k nasledujúcim zisteniam. V 302 (100%) člennom
výskumnom súbore rozlišujeme 122 (40.40%) probandov ranného typu, 95
(31.46%) večerného typu a 85 (28.15%) probandov sa nachádza v neutrálnom
pásme. Pri hodnotení pohlavných rozdielov vo vzťahu k denným rytmom
75
identifikujeme vo večernom
ernom type 32 (33.68%) chlapcov a 63
6 (66.32%)
dievčat. V rannom type identifikujeme 51 (41.80%) chlapcov a 71 (58.20%)
dievčat. V nevyhranenom type je 26 (30.59%) chlapcov a 59 (69.41%)
dievčat. Pri intersexuálnom porovnávaní u celej výskumnej vzorky sme
nezistili štatisticky významný rozdiel
el medzi chlapcami a dievčatami
diev
v
diurnálnej peferencii (t(300) = 1.707; p = 0.089). Na základe výsledkov
Studentovho t-testu pre dva nezávislé výbery sme v ďalšom
alšom výpočte
výpo
u
ranných a večerných typov nezohľadňovali
ovali medzipohlavné rozdiely. Môžeme
povedať, že výsledky potvrdzujú doterajšie závery štúdie Neubauera
(1992; podľa: Tanková, Adan, Buela-Casal, 1994, s. 681)) zameranej na
vzťah pohlavia a denných rytmov. Výsledky naznačujú,
ujú, že hodnoty na
stupnici ranný typ - večerný
erný typ nezávisia od pohlavia pozorovaných
subjektov.
Na základe získaných údajov o školskom prospechu ranného a večerného
ve
typu sú prezentované výsledky overovania
rovania hypotézy 1. Zo 120 probandov,
ktorým sme administrovali osobnostný dotazník Eysenck Personality
Questionnaire EPQ (1992) sme identifikovali v súbore ranný typ (n = 60) 21
(17.50%) introvertov, 14 (11.67%) extrovertov a 25 (20.83%) nevyhranených
typov. Vo večernom
ernom type (n = 60) sú 2 (1.67%) introverti, 35 (29.17%)
extrovertov a 23 (19.17%) nevyhranených typov (pozri Graf 1).
Graf 1 Osobnostný dotazník Eysenck Personality Questionnaire
EPQ (1992)
29.17
30,00
20.83
25,00
20,00
% 15,00
19.17
17.50
Introvert
11.67
Extrovert
10,00
1.67
5,00
Nevyhranený
0,00
RT (n = 60)
VT (n= 60)
černým typom
Preukázali sa signifikantné rozdiely medzi ranným a večerným
v introverzii (χ2 = 24.779; p = 0.000***). Chí-kvadrát test potvrdil, že medzi
rannými typmi je štatisticky významne viac introvertov ako medzi večernými
ve
typmi. Z toho vyplýva, že hypotéza 1 sa potvrdila.
Predkladáme výsledky, ktoré poukazujú na to, čii medzi ranným
a večerným typom študentov existuje rozdiel v tom,, aký preferujú učebný
u
štýl
a či je medzi študentami gymnázií rozdiel v priemernom školskom prospechu
podľa toho, aký štýl učenia preferujú.
76
Zo 122 (100%) probandov ranného typu podľa výsledkov v Dotazníku
učebných štýlov – LSI IIa (Kolb, Veres, Shake, 1986; in: Turek, 2003, s. 141)
8 (6.56%) probandov preferuje konkrétny, reflexívny učebný štýl, 12 (9.84%)
abstraktný, reflexívny učebný štýl, 64 (52.46%) probandov abstraktný,
aktívny učebný štýl a 38 (31.15%) konkrétny, aktívny učebný štýl.
Z 95 (100%) probandov večerného typu 10 (10.53%) probandov preferuje
konkrétny, reflexívny učebný štýl, 11 (11.58%) abstraktný, reflexívny učebný
štýl, 31 (32.63%) abstraktný, aktívny učebný štýl a 43 (45.26%) probandov
preferuje konkrétny, aktívny učebný štýl.
Z 85 (100%) nevyhranených typov 8 (9.41%) probandov preferuje
konkrétny, reflexívny štýl, 16 (18.82%) abstraktný, reflexívny učebný štýl, 33
(38.82%) abstraktný, aktívny učebný štýl a 28 (32.94%) probandov preferuje
konkrétny, aktívny učebný štýl. Preukázali sa signifikantné rozdiely medzi
ranným a večerným typom v tom, aký preferujú učebný štýl (χ2 =12.97; p =
0.043).
Potvrdilo sa, že existuje rozdiel v tom, aký učebný štýl preferuje ranný
a večerný typ. Ranný typ študentov preferuje abstraktný, aktívny štýl učenia
(52.46%) a večerný typ konkrétny, aktívny štýl učenia (45.26%).
Vo výskumnom súbore 302 probandov 26 (8.61%) probandov preferuje
konkrétny, reflexívny učebný štýl, 39 (12.91%) probandov abstraktný,
reflexívny učebný štýl, 128 (42.38%) abstraktný, aktívny štýl učenia a 109
(36.09%) probandov konkrétny, aktívny štýl učenia.
Zistili sme, že existuje štatisticky významný rozdiel v priemernom
školskom prospechu medzi študentami gymnázií, ktorí preferujú konkrétny,
reflexívny štýl učenia a študentami, u ktorých je dominantný abstraktný,
aktívny štýl učenia (F(3) = 3.430; p = 0.018). Bonferroniho post hoc test
konkrétne potvrdil štatisticky významný rozdiel v priemernom
školskom prospechu u študentov, ktorí preferujú konkrétny, reflexívny učebný
štýl – študent novotár, divergátor (horší priemerný školský prospech) a
u študentov, ktorí preferujú abstraktný, aktívny učebný štýl – študent praktik,
konvergátor (lepší priemerný školský prospech) na hladine významnosti
p = 0.018.
8 Diskusia
Výskumná úloha spočívala v komparácii dvoch typov osobnosti
študentov: ranného a večerného typu. Hlavným zámerom bolo zistiť a
zhodnotiť základný vzťah medzi typológiou introverzia - extroverzia, ranný
typ - večerný typ a štýlom učenia. Analýza dát potvrdila všetky hypotézy.
Pri zisťovaní chronotypov sme vo výskumnom súbore 302 (100%)
probandov rozlíšili 122 (40.40%) probandov ranného typu, 95 (31.46%)
večerného typu a 85 (28.15%) probandov
sa nachádza v neutrálnom
pásme. V podobne koncipovanom výskume Škorvagová a Sarmány Schuller
77
(2005, s. 399) v 100 člennej výskumnej vzorke stredoškolských študentov
dospeli k opačným výsledkom. Vo výskumnom súbore diferencovali 40%
probandov večerného typu, 18% ranného typu a až 42% probandov sa
nachádzalo v neutrálnom pásme.
Sarmány (1993, s. 481) zistil v skupine stredoškolských študentov 22%
ranných typov, vyše 50% večerných typov a vyše 27% nevyhranených
typov. Súhlasíme s Danielom, Kubalákom et al. (1988, s. 60), ktorí
konštatujú, že rozdelenie na ranné a večerné typy je do istej miery
determinované aj situačnými a sociálnymi faktormi.
Pri intersexuálnom porovnávaní u celej výskumnej vzorky sme nezistili
štatisticky významný rozdiel medzi chlapcami a dievčatami v diurnálnej
peferencii (t(300) = 1.707; p = 0.089).
Biggers (1980, s. 46) pri zhodnocovaní vzťahu medzi biorytmami,
školským dňom a akademickým výkonom nezistil, že by pohlavie študentov
malo súvis s časovými premennými.
Mecacci a Rocchetti (1998, s. 539) vo výskume venovanom
individuálnym rozdielom v ľudských cirkadiánnych rytmoch na vzorke 232
osôb taktiež nenašli žiaden rozdiel (t = 1.013) medzi ženami (M = 55.1, SD =
7.8) a mužmi (M = 54.0, SD = 8.4).
Analýzy osobnostných rozdielov vo fázach cirkadiánnych rytmov vo
výskume Vidačeka, Kaliterna et al. (1998, s. 877) naznačili, že sa nevyskytujú
žiadne hodnoverné efekty asociované s pohlavím.
Preukázali sa signifikantné rozdiely medzi ranným a večerným typom
v introverzii (χ2 = 24.779; p = 0.000***). Medzi rannými typmi je štatisticky
významne viac introvertov ako medzi večernými typmi.
Naše výsledky sú v zhode s domnienkou Potašovej, Sarmányho,
Sládekovej (1988, s. 61) a so zisteniami Pátkaiovej (1970; podľa: Potašová,
Sarmány, Sládeková, 1988, s. 60), ktorí uvádzajú, že ranný typ je viac
introvertovaný ako typ večerný.
Podľa Vidačeka et al. (1988; podľa: Kerkhof, 1985, s. 99) extroverti
majú tendenciu radiť sa k večerným typom, zatiaľ čo introverti k ranným
typom.
Potvrdili sme, že pri
večerných a raňajších typoch sa objavujú
osobnostné rozdiely, z ktorých je najčastejšie uvádzaná práve pozitívna
korelácia medzi stupňom večerný typ a stupňom extroverzie (Colquhoun,
1982; podľa Chelminski, Ferraro, Petros, Plaud, 1999, s. 21).
Extroverti majú sklony byť skôr večerné typy, kým introverti raňajšie
typy. Levy (1985; podľa: Chelminski, Ferraro, Petros, Plaud, 1999, s. 21)
zistil, že večerné typy sú pesimistickejšie. Sarmány (1993, s. 486) pri
poukazovaní na významný vzťah medzi optimizmom a ranným typom, alebo
pesimizmom a večerným typom, pesimistov charakterizuje ako jednotlivcov,
78
ktorým trvá dlhšie, kým zaspia a majú oveľa menej pravidelných spánkových
návykov v komparácii s optimistami.
Tankova et al. (1994, s. 671) vo svojom posudku štúdií, ktoré testovali
vzájomný vzťah medzi cirkadiánnou typológiou a ostatnými individuálnymi
rozdielnosťami vyvodila, že neurotizmus a psychotizmus sa na stupnici ranný
a večerný typ v súvislosti s výkonom nepodieľajú. Niekoľko štúdií objavilo
vzájomné korelácie medzi týmito dvoma dimenziami poukazujúc na to, že
večerný typ súvisí s vyšším neurotizmom. Avšak Mecacci et al. (1986; podľa:
Chelminski, Ferraro, Petros, Plaud,1999, s. 21) spozorovali, že raňajšie typy
majú významne vyššie skoré na stupnici neurotizmu a večerné typy
výraznejšie skóre na stupnici psychotizmu.
Rovnako vo výskume Jacksonovej a Gerardovej (1996, s. 280) boli
večerné typy zväčša viac extrovertné než ranné typy. Jacksonova a Gerardova
(1996, s. 279) ďalej zistili rozdiel medzi rannými a večernými typmi vo
faktore svedomitosť. Ranné typy boli viac svedomité než boli večerné typy,
čo podľa uvedených autoriek potvrdzuje tvrdenie, že svedomitosť, skôr než
extroverzia, môže byť osobnostným faktorom, ktorý najlepšie rozlišuje
dennosť typov. Ranné typy mali vyššiu sebaúctu, než mali večerné typy a boli
viac interné v ich geometrií kontroly nad ich osobnými a sociopolitickými
výsledkami, než boli večerné typy. I keď zistenia Jacksonovej a Gerardovej
(1996, s. 273) a naše výskumné závery je nutné interpretovať opatrne,
hypotetizujeme napr. ranné typy študentov sa stávajú ochotnými, veria
v kontrolu nad osobnými výsledkami a hodnotia sa výkonnejšie, čo je
následkom vstávania skoro ráno. Alternatívne, byť ochotným a túžiť po
kontrole nad osobnými výsledkami môže spôsobovať jednotlivcovo
zobúdzanie sa skoro ráno, svedomito sa pripravovať a plniť školské úlohy.
Dáta z výskumu Grayovej a Watsona (2002, s. 180) v celku deklamujú, že tí
ktorí sa zobúdzajú skoro ráno majú tendenciu byť viac disciplinovaní, než
večerné typy.
Na základe našich výsledkov súbežne so zisteniami Jacksonovej
a Gerardovej (1996, s. 277) navrhujeme smerovať k ďalším výskumom
denných typov a osobnostných charakteristík, aby ich potvrdili a rozšírili. Na
to, aby sme určili, aké biologické predispozície sa podieľajú na ovplyvnení
osobnosti a sociálneho správania je potrebný dlhšie trvajúci výskum.
Medzi ranným a večerným typom študentov existuje rozdiel v tom, aký
preferujú učebný štýl (χ2 =12.97; p = 0.043). Ranný typ študentov (n = 122)
preferuje abstraktný, aktívny štýl učenia (52.46%) a večerný typ (n = 95)
konkrétny, aktívny štýl učenia (45.26%). Kolb (1985; podľa: Turek, 2003, s.
26) nazval študentov, u ktorých dominuje abstraktný, aktívny štýl učenia
praktikmi alebo tiež konvergátormi. Títo študenti preferujú prijímanie
informácií v abstraktnej podobe a spracúvajú ich aktívne. Typická je pre nich
aktivita, činnosť, manipulácia, experimentovanie, rýchle rozhodovanie a pri
79
riešení úloh obvykle dospievanie k jednej správnej odpovedi (Kolb, 1985;
podľa: Turek, 2003, s. 27). Border (1998; podľa: Turek, 2003, s. 27)
v charakteristike vlastností konvergátora uvádza, že dáva prednosť veciam
pred ľuďmi, chce byť považovaný za výkonného, všetko spochybňuje, má
obmedzenú toleranciu pre nejasné, komplikované idey. Motivovaný je
problémami, hľadá bezpečnosť, istotu. Silnou stránkou je, že dobre rieši
problémy, ale Border (1998; in: Turek, 2003, s. 27) zároveň poukazuje na
slabú stránku, ktorou je, že rieši aj nesprávne definované problémy. Súbežne
Border (1998; podľa: Turek, 2003, s. 26) vedecky určil, že konvergátor býva
introvertom, pričom naše výskumné závery potvrdili, že medzi rannými typmi
je štatisticky významne viac introvertov ako medzi večernými typmi (χ2 =
24.779; p = 0.000***). Študenti, ktorí preferujú konkrétny, aktívny štýl učenia
a ktorých Kolb (1985; podľa: Turek, 2003, s. 27) nazýva dynamickými alebo
tiež akomodátormi, preferujú prijímanie informácií v konkrétnej podobe a
aktívne ich spracovávajú. Majú sklon riskovať, bývajú netrpezliví; často
vyvodzujú závery bez logických dôkazov; vynikajú v situáciách, ktoré si
vyžadujú presnosť, akciu, realizáciu plánov; chcú, aby sa idey realizovali; radi
a dobre riešia praktické problémy, aplikujú učivo. Border (1998; podľa:
Turek, 2003, s. 104) zistil, že akomodátor sa dobre adaptuje na zmeny, dáva
prednosť faktom pred teóriami, je v rozhodovaní netrpezlivý a býva
extrovertom. Silnou stránkou vo vzťahu k procesu rozhodovania je, že chce
problémy riešiť, riskuje. Slabou stránkou je, že robí zbytočné činnosti a je
netrpezlivý.
Zistili sme, že existuje štatisticky významný rozdiel v priemernom
školskom prospechu medzi študentami gymnázií, ktorí preferujú konkrétny,
reflexívny štýl učenia a študentami, u ktorých je dominantný abstraktný,
aktívny štýl učenia (F(3) = 3.430; p = 0.018). Vo výskumnom súbore 302
študentov gymnázií sme zistili významne horší priemerný školský prospech
u študentov, ktorí preferujú konkrétny, reflexívny učebný štýl a pre ktorých je
podľa Kolba (1985; podľa: Turek, 2003 s. 23) charakteristické nové veci,
informácie pozorovať a hodnotiť, pozerať sa na ne, počúvať, vyčkávať,
rozhodovať sa, spracúvať informácie reflexívne (premýšľať, uvažovať o nich),
pomaly a porovnávať ich so skúsenosťou. Významne lepší priemerný
prospech je u študentov, u ktorých dominuje abstraktný, aktívny učebný štýl,
a ktorý podľa našich výskumných záverov preferuje ranný typ.
9 Záver
Výsledky výskumu možno zhrnúť do nasledujúcich poznatkov:
1. Preukázali sa rozdiely medzi ranným a večerným typom v introverzii (χ2 =
24.779; p = 0.000***). Medzi rannými typmi je viac introvertov ako
medzi večernými typmi.
80
2.
Medzi ranným a večerným typom študentov existuje rozdiel v tom, aký
preferujú učebný štýl (χ2 =12.97; p = 0.043). Ranný typ študentov
preferuje abstraktný, aktívny štýl učenia (52.46%) a večerný typ
konkrétny, aktívny štýl učenia (45.26%).
3. Existuje štatisticky významný rozdiel v priemernom školskom prospechu
medzi študentami gymnázií, ktorí preferujú konkrétny, reflexívny štýl
učenia – študent novotár alebo tiež divergátor (horší priemerný školský
prospech) a študentami, u ktorých je dominantný abstraktný, aktívny štýl
učenia – študent praktik alebo tiež konvergátor (lepší priemerný školský
prospech) (F(3) = 3.430; p = 0.018).
Práca podporuje spojitosť medzi typológiou introverzia–extroverzia,
ranný typ–večerný typ a štýlom učenia. Takto môžeme začať identifikovať
nové spôsoby ako preskúmať zohrávajúcu úlohu biopsychológie v rámci
komplexných interakcií pri komponentoch osobnosť, biorytmus, štýl učenia
a akademická úspešnosť. Preskúmanie psychologickej premennej ako napr.
cirkadiánneho rytmu v spojitosti s osobnosťou nám poskytuje nový
a zaujímavý pohľad do etiológie školského výkonu.
Literatúra
Biggers, L. J. (1980). Body rhythms, the school day,
and academic
achievement. In: Journal of Experimental Education, Vol. 49, 1980, No. 1, pp.
45-47.
Daniel, J. - Kubalák, M. et al. (1988). Psychologické aspekty smenovej práce.
Bratislava: Práca, 1988. 192 s. ISBN 074-040-88.
Doskin, V. A. - Lavrentievová, N. A. (1983). Rytmy života. Martin: Osveta,
n. p., 1983. 120 s. ISBN 70-067-83.
Eysenck, H. J. - Eysenck, S. G. B. (1992). Eysenckove osobnostné dotazníky pre
dospelých. Príručka. Bratislava: Psychodiagnostika, spoločnosť s r.o., 1992. 88 s.
Folkard, S. - Monk, H. T. - Lobban, M. C. (1979). Towards a predictive test
of adjustment to shift work. In: Ergonomics, 1979, No. 22, pp. 79-91.
Gray, K. E. - Watson, D. (2002). General and specific traits of personality and
their relation to sleep and academic performance. In: Journal of Personality,
Vol. 5, 2002, No. 3, pp. 177-206.
Chelminski, I. - Ferraro, F. R. - Petros, V. T. -Plaud, J. J. (1999. An analysis
of the “eveningness-morningness“ dimension in “depressive” college
students. In: Journal of Affective Disorders, Vol. 52, 1999, pp. 19-29.
Iwawaki, S.- Sarmány Schuller, I. (2001). Cross -cultular (Japan-Slovakia)
comparison of some aspects of sleeping patterns and anxiety. In: Studia
Psychologica, roč. 43, 2001, č. 3, s. 215-224.
81
Jackson, A. L. - Gerard, A. D. (1996). Diurnal types, the “Big Five“
personality factors, and other personal characteristics. In: Journal of Social
Behavior and Personality, Vol. 11, 1996, No. 2, pp. 273-283.
Mareš, J. (1998). Styly učení žáků a studentů. Praha: Portál, 1998. 239 s.
ISBN 80-7178-246-7.
Mecacci, L. - Rocchetti, G. (1998). Morning and evening types: stress-related
personality aspects. In: Journal of Personality and Individual Differences, Vol.
12, 1998, No. 4, pp. 537-542.
Potašová, A. - Sarmány, I. - Sládeková, Ľ. (1988). Zmeny vo výkone počas 24
hodín pri duševnej práci. In: Daniel, J. - Kubalák, M. (eds.). Psychologické
aspekty smenovej práce. Bratislava: Práca, s. 22-43. ISBN 074-040-88.
Sarmány, I. (1993). Biorytmy v školskej činnosti – príspevok v školskej
ergonómii. In: Československá psychológie,
roč. XXXVII, 1993, č.
37, s. 481-490.
Sarmány Schuller, I. - Fandelová, E. -Sabolová, G. (1996). Niektoré
charakteristiky spánkových návykov, štýlu učenia a akademické úspešnosti.
In: KOŠČ, M.; SARMÁNY Schuller, I.; Brozmanová, E. (eds.).
Retrospektíva, realita a perspektíva psychológie na Slovensku. Bratislava:
Stimul, 1996. 448 s. ISBN 80-85697-50-5.
Sarmány Schuller, I. (1998). Vlastnosti osobnosti a štýl učenia. In: Sarmány
Schuller, I.; Košč, M.; Jaššová, E. (eds.). Človek na počiatku nového
tisícročia. Bratislava: MO SR, 1998. s. 143-146. ISBN 80-967228-9-1.
Šimečková, B. - Skočovský, K. D. - Mareš, J. (2003). Spánkové návyky, ranní
a večerní preference a školní výkon u preadolescentních a ranĕ adolescentních
dĕtí. In: Sarmány Schuller, I. (ed.). Práca a jej kontexty. Bratislava: STIMUL,
2003. s. 49-54. ISBN 80-88982-75-8.
Škorvagová, E. - Sarmány-Schuller, I. (2005). Rytmy života. In: SarmánySchuller, I. - Bratská, M. (eds.). Psychologické dni 2005: Psychológia pre
život alebo ako je potrebná metanoia: zborník príspevkov z konferencie
Psychologické dni, Bratislava 2005. Dunajská Streda: Pelikán, 2005. Plný text
o rozsahu 7 s. ISBN 80-967311-7-3.
Tankova, I. - Adan, A. - Buela-Casal, G. (1994). Circadian typology and
individual diferences a review. In: Journal of Personality and Individual
Differences, Vol. 16, 1994, No. 5, pp. 671-684.
Turek, I. (2003). Ako sa naučiť učiť? Bratislava: Metodicko-pedagogické
centrum, 2003. 160 s. ISBN: 80-8052-156-5.
Vidaček, S. - Kaliterna, L. - Radoševič-Vidaček, B. - Folkard, S. (1998).
Personality differences in the phase of circadian rhythms: a comparison of
morningness and extraversion. In: Ergonomics, Vol. 31, 1988, No. 6, pp. 873888.
82
Abstrakt
Cieľom príspevku je zistiť rozdiely medzi ranným a večerným typom
v procese rozhodovania pri zohľadňovaní úrovne školského výkonu, učebných
štýlov a osobnostných charakteristík. Výskumný súbor bol tvorený 302
študentami
2. ročníka gymnázií v Žilinskom kraji vo veku sedemnásť
rokov, u ktorých sme administrovali Škálu CTQ, Dotazník učebných štýlov LSI IIa a Eysenck Personality Questionnaire EPQ. Existuje štatisticky
významný rozdiel v priemernom školskom prospechu medzi študentami, ktorí
preferujú konkrétny, reflexívny štýl učenia a študentami, u ktorých
je
dominantný abstraktný, aktívny štýl učenia. Preukázali
sa signifikantné
rozdiely medzi rannými a večernými typmi v tom, aký preferujú učebný štýl.
Ranný typ študentov preferuje abstraktný, aktívny štýl učenia a večerný typ
konkrétny, aktívny štýl učenia. Preukázali sa rozdiely medzi ranným
a večerným typom v introverzii. Medzi rannými typmi je viac introvertov ako
medzi večernými typmi.
Kľúčové slová: ranný typ, večerný typ, cirkadiánne rytmy, rozhodovanie.
Autori:
PhDr. Eva Škorvagová
Katedra pedagogiky, psychológie a sociálnych vied,
FPV Žilinskej univerzity v Žiline, Hurbanova 15,
010 26 Žilina, e-mail: [email protected]
83
EMÓCIÍ
ETNICKÉ ASPEKTY ROZHODOVÁNÍ A VOLBY
U ROMŮ
ETHNIC ASPECTS OF TAKING DECISION AND SELECTION
BY ROMANIES
Jaroslav Balvín
Abstract
Decision-taking and selection is a psychical process which is
influenced by ethnic and cultural aspects. Every individual takes decision not
only as a separate personality but also as a member of certain nationality,
certain cultural system. The subjects of our article are ethnic aspects of taking
decision and selection by Romanies.
Key words: ehnic minority, decision-taking, choice, romipen, identity.
MOTTO
„Když jsem začala studovat na vysoké škole, měli jsme také psychologii.
Byl to můj oblíbený předmět. Učili jsme se, jak se různé vjemy a zážitky
vrývají člověku do podvědomí a ovlivňují ho po celý život. Často se mi
vybavují dojmy z dětství. Třeba ta omamná vůně lipového květu, na kterém
jsme v létě spávali, nehlučné světlo hvězd, které dopadalo na naše oči, šelest
větru ve vrbinkách, světlušky, které usedaly ženám do vlasů a zářily jako ty
nejdrahocennější šperky. Vybavují se mi záběry z romských rodin: maminka
utírá dítěti umazanou pusu, usmívá se a dítě se směje na ni, žena vaří u
plotny, muž stojí vedle ní a občas se k sobě přikloní jako dva listy na jednom
stromě. Někdy mi připadalo, že z očí našich lidí září hvězdy, pod kterými
usínali, a jejich tichý dech je podobný závanům ve vrbinách. Takový klid,
harmonii a jednotu s vesmírem jsem nezažila nikde jinde než v osadě mezi
našimi lidmi.“
(Lacková 1997, s. 46-47)
84
1 Úvod
Rozhodování a volba nesou v sobě všechny znaky, které v sobě obsahuje
jednání člověka v určitých situacích jeho života. Jsou to aspekty nejenom
fyziologické, biologické, ale také aspekty sociální: psychologické, filozofické
a etické, pedagogické, etnické, kulturní a multikulturní. A toto platí ať už jde
o situace všedního, každodenního dění, které vyplývají z potřeby rozvrhnout
si etapy dne a noci, nebo z potřeby rozvrhovosti v delších časoprostorových
souvislostech: plánování týdnů, měsíců i roků.
V důsledku včlenění života jednotlivce do celospolečenských rozměrů jde
i o situace, které před člověka staví historie. Jsou to, a v našem teritoriu
doufáme že naštěstí byly, situace pro jednotlivce často velmi nepříjemné,
často takové, kdy jeho rozhodování a volba se odehrávaly v situaci mezi
životem a smrtí, nebo v situacích mezi lidským ponížením a touhou po
svobodě jednotlivce i jeho národa.
Rozvrhovost života a rozhodování
Bachtalo manuš, so angle leste o drom phundrado
Šťastný člověk, který má před sebou otevřenou cestu
(Lacková, 1997, s. 145)
Český filozof Jan Patočka situace, v nichž se člověk chtě nechtě musí
rozhodovat, rozebírá v souvislosti se smyslem a významem věcí, které nás
obklopují. „Každý z nás má ve svém životě před sebou určitý rozvrh…rozvrh
dne je jen malou částí dalšího rozvrhu širšího, který tkví v životním stylu, a ten
zase v životním prostředí, do kterého jsme vrostli, které nás jistým způsobem
zformovalo“. (Patočka, 1996, s. 375). Patočka tuto situaci rozvrhovosti, v níž
se člověk musí orientovat a také odpovídajícím způsobem na životní situace
reagovat: rozhodovat se a volit, rozvíjí dále. Rozvrh má svoji linii. A i když
hlavním pásmem je každodennost, „vynikají v této linii určité body, určité
chvíle, které znamenají něco zvláštního v poměru k tomuto celku“ (Patočka,
1996, s. 376). Kdyby náš život obsahoval pouze naši linii, která by šla rovnou
cestou a nemusela se setkávat s liniemi jiných životů, byl by to možná pro
naši životní cestu ideální stav. Avšak, někdy pro někoho bohužel, jindy pro
jiného bohudík, tak to v životě nefunguje. Život má totiž celou řadu rovin.
Probíhá také na různých úrovních. Střídají se v něm různá životní pásma. A
člověk často přechází z jedné roviny do druhé, a stává se, že sobě samému,
svému životu v té druhé úrovni takřka nerozumí. Tam najednou existují, zcela
jiné rozvrhy, jako by tu byl docela jiný člověk s jiným životem. Důsledkem
těchto situací, křižování a prolínaní různých životních linií na různých
úrovních a pásmech je, „že lidé navzájem si nerozumějí, poněvadž často žijí
85
na docela jiných úrovních, zdánlivě v témž světě, a přec tak různě a tak daleko
od sebe“. (Patočka, 1996, s. 376)
Jan Patočka se ptá, zdali přes všechnu tuto rozmanitost rozvrhů téhož
lidského života existuje něco takového jako jednotný jeho ráz? Něco, co
sjednocuje všechny životní roviny, co dává jim všem nějakou vnitřní jednotu?
A odpovídá, že když si tuto otázku klademe, pak mluvíme o jednotném
smyslu, jednotném významu, který se snad v životě vyskytuje, který snad je
v životě možný. A to je otázka filozofie.
„Jak filosofie může řešit takové otázky? Jak život sám si řeší tuto otázku?
Život sám ji řeší tím způsobem, že jednoduše klade jedno vedle druhého a
vyhrazuje různým rovinám a různým rozvrhům v celkovém čase života různou
podobu. Tvoří se zvláštní juxtapozice, zvláštní seřazení, nadřazení a
podřazení těchto různých lidských možností. Filosofie nechce, aby se to dělo
jen náhodně, ptá se výslovně po této jednotě a chce, aby všechny účely
lidského života byly v něm prosvíceny a aby mezi nimi vznikla skutečná
jednota, pevné, ježto zdůvodněné podřazení a nadřazení, aby tu jedno složilo
druhému a aby člověk měl o svém životě skutečně jasno, aby např. zanícení,
které v člověku vznikne tenkráte, když zažije něco krásného, nezůstalo něčím
epizodickým, čistě jen na povrchu, nýbrž mělo své skutečné, pevně určené
místo v celkovém rozvrhu života, aby smysl a význam takového zážitku byl
pochopen jednotným způsobem.“ (Patočka, 1996, s. 376-377).
Toto je však ideál společnosti, který nebyl v historii zcela naplňován. A
zvláště ne v historii romské. V ideální juxtapozici má své místo i optimální a
moudré životní rozhodování a volba. Nacistická ideologie tuto složitost
„zdůvodněného podřazení a nadřazení“ totálně odmítla a zjednodušila na
manipulaci s jinými. Rozhodování člověka jako autonomní bytosti bylo
deklasováno na hrubou manipulaci vedoucí k fyzické likvidaci.
Teprve současná evropská společnost se snaží svými opatřeními v oblasti
multikulturalismu přibližovat k zajištění vyvážených podmínek pro humánní
existenci různorodých společenstev, ve kterých je prostor k realizaci
rozhodovacích procesů. I takových, které vedou k tomu, „aby člověk měl o
svém životě skutečně jasno, aby např. zanícení, které v člověku vznikne
tenkráte, když zažije něco krásného, nezůstalo něčím epizodickým, čistě jen na
povrchu, nýbrž mělo své skutečné, pevně určené místo v celkovém rozvrhu
života“. Aby tím bylo ovlivňováno i rozhodování příslušníků romské
národnostní menšiny a jejich volba skutečných životních hodnot,
vycházejících z jejich romství a zároveň z hodnot všelidských.
86
Rozhodování a volba ve vyhrocených situacích
Člověk někdy riskuje všechno, aby měl aspoň na chvíli
pocit, že žije svobodně, jako člověk.
(Lacková, 1997, s. 110)
To, co napsala Elena Lacková, ukazuje na nenormálnost a vyhrocenost
situace, kterou museli Romové prožívat za slovenského státu, za druhé
světové války. 14. března 1939 byl vyhlášen slovenský stát. Lacková
vzpomíná se svojí strohou a ale účinnou sugestivností, jak se při tomto aktu
Romové náhle ocitli mimo zákon: „Já chodila zpívat do Zpěvokolu, jediné
romské děvče mezi selskou mládeží. Dva tři dny potom, co vyhlásili slovenský
stát, jsme měli zkoušku. Šla jsem na ni jako obvykle. Jeden kluk mi stoupl
zezadu na patu a vyzul mi botu. Povídá: „Vy cigoši teď pudete na mejdlo!“
S brekem jsem utekla domů a víc už jsem mezi gádžovskou mládež nešla.“.
(Lacková, 1997, s. 107).
Následoval zákaz chodit do města Prešova. A do obce mohli Romové
jenom dvě hodiny denně-mezi dvanáctou a čtrnáctou hodinou. Pokud to někdo
porušil a byl chycen, následoval trest: u žen největší potupa-ostříhání vlasů, u
mužů tábor nucených prací nebo pořádný výprask. I když to nebylo tak kruté,
jako v Čechách, kde za války zahynulo v koncentračních táborech 15 tisíc
Romů, přece jenom to byla cesta k izolaci, ghetoizaci a následně, po Židech,
ke genocidě. Cesta k totálnímu vyhubení Romů byla jasná. I o tom je kniha od
Mileny Hübschmannové, která nyní posmrtně bude vydána, s názvem Po
Židech Cikáni.
Nová nařízení
vystavovala mnohé Romy do situace bolestivého
rozhodování. Jít do Prešova na bleší trh, či nejít?. I přes zákaz? A vystavení se
největší hanbě-úplnému ostříhání vlasů? Sama Lacková popisuje hrozné
pocity, kdy jako dvacetiletá byla málem vystavena tomuto zneuctění za to, že
se vypravila do Prešova. A byli i takoví, kteří tuto izolaci prostě a jednoduše
nevydrželi a vydali se do města jako na protest. Rozhodli se svým činem
protestovat. A většinou nesli následky. Tak jako „Feriček, syn Feriho od nás
ze Šariše. Jednou řekl Feriček, že půjde do Prešova a že mu gardisté a četníci
můžou políbit zadek. Všichni mu to rozmlouvali, nedal si říct a šel. V Prešově
ho chytili a zbili ho tak, že zůstal ležet na chodníku. Jeden milosrdný gádžo ho
přivezl domů na voze, ležel v bezvědomí a crčela z něho krev…umřel mladý
nedlouho po válce“. (Lacková, 1997, s. 110-111).
Neskutečné rozhodnutí učinila i sama Elena Lacková, když si šla stěžovat
na bezpráví nejvyššímu pánovi v kraji-župnímu. Toto svoje rozhodnutí
zdůvodňuje tak, že když měla první dítě, měla zvláštní pocity, na jedné straně
se bála o jeho zdraví a život, na druhé straně se stávala neohroženější. „Třeba
87
se mi podaří nás nějak ochránit a uchránit, když se nedám! V románech, které
četla, vystupovali hrdinové, bojující proti bezpráví a já si je brala za svůj
ideál. Moji hrdinové vždycky zvítězili a já byla přesvědčena, že musím zvítězit
také…“ Lacková, 1997, s. 116). Mladá Lacková se skutečně rozhodla, volila
stížnost, která byla apelem na lidskost svoji, své rodiny i Romů jako celku.
Svoje rozhodnutí zvažovala nejenom emotivně, ale i kognitivně, zvažovala
pro a proti, možné pozitivní i negativní důsledky. Domnívám se, že tu byl
rozdíl mezi výše popsaným rozhodováním, v němž zřejmě scházely ony dva
mezičlánky, jak je to popisováno v níže uvedeném textu v souvislosti
s rubikonovým modelem rozhodování. Přesto že Lacková svým jednáním cosi
dosáhla, pan župní ji dokonce vybídl, aby si sedla a přestal jí tykat, jejího
muže druhý den vzali na policii a za její troufalost ho zbili. Pro výstrahu. Aby
už si „Cikáni“ nestěžovali a aby je prý přešla chuť na nějakou svoji
důstojnost.
U Romů se takovými vyhrocenými situacemi staly za druhé světové války
životní osudy spojené s romským holocaustem. A to nejenom na Slovensku,
ale v celé Evropě. Romským, olašským, specialistou na romské dějiny a
kulturu Ianem Hancockem je nazývaný porrajmos. Jak píše ve čtvrté kapitole
své knihy My rómsky národ, která je nazvána O BARO PORRAJMOSHOLOCAUST, „v rómčine sa holocaust nazýva Baro Porrajmos, čiže „velké
pohltenie“ ľudských životov. Porrajmos je škaredé slovo, a dobře vystihuje
najotrasnejšie obdobie našich dejín. Znamená aj „znásilnenie“ či „zízanie“,
ako výraz šoku a hrôzy. Niektorí ľudia sa ho neodvážia vysloviť nahlas“.
(Hancock, 2005, s. 73).
O romském holocaustu se lidé po druhé světové válce dozvídali pomalu.
Romové, kteří se vrátili, nechtěli o tom mluvit, byly rozvráceny předválečné
romské organizace, které mohly zajišťovat svědectví a usilovat o nápravu
křivd. Teprve pomalu se odkrýval fakt o rozsahu genocidy spáchané kromě na
Židech i na Romech. Jen malý počet Romů uměl číst nebo psát, takže se
o svoje příběhy nemohli dělit, a nadto málokdo o ně jevil zájem.
Psychologické problémy řešili ti, kteří se vrátili, prostě tím, že mlčeli.
Z hlediska sledování otázek, jak se jednotliví jedinci rozhodovali a jak se ve
vyhrocených situacích projevovaly etnické faktory rozhodovacích procesů,
vlastně nemáme. Avšak přesto taková svědectví jsou. A můžeme je ukázat
především v umělecké tvorbě romské spisovatelky Eleny Lackové, jak
podrobněji uvedeme v následujícím textu. Důležité je, aby se na romský
holocaust nezapomínalo. A nejenom to: v seznamování s ním nejde jen
o čísla. Jde o osudy konkrétních lidí, kteří se ocitli v situaci podřízené rasy
a proto ve svém životě na rozhraní života a smrti procházeli drásavými
psychickými procesy, v kterých byli manipulováni k neschopnosti se sami
rozhodovat o sobě a o svých blízkých. Zřejmě i tuto absolutní ztrátu
88
rozhodovat se a volit vyjadřuje také nejlépe pojem PORRAJMOS. Jak píše
Hancock, znamená znásilnění, šok a hrůzu. Při takových situacích člověk
znehybní. Není o čem se rozhodovat. Není alternativ. Je to bezprostřední
předzvěst smrti nejenom fyzické, ale i psychické. Člověk přestává být
člověkem...K takovému pochopení romského holocaustu by měly být vedeny
i děti ve školách moderními metodami, prožitkovým vyučováním, hraním rolí,
etickými situačními hrami. O použití jedné takové hry, v níž mohou žáci
prožít silně v modelové situaci problém rozhodování mezi svobodou
a nesvobodou, mezi životem a smrtí srov. hru s názvem Kouzelný démant.
(Viz Balvín, 2007, s. 170-171). „Domnívám se, že pochopit svou současnou
situaci nelze bez „použití“ situací minulých, bez uvědomění si onoho
mravního cejchu, jenž Romům vypalovala majoritní společnost vždy, když
cítila nesnesitelnost jejich přítomnosti ve své blízkosti.
„Odvažte psy, cikáni jsou tady“ – to bylo heslo vztahů viktoriánské
Anglie k Romům. A německý rasismus se snažil Romy jako rasovou
podskupinu zcela vykořenit. I v kruté situaci koncentračních vyhlazovacích
táborů, kdy naděje návratu byla nepatrná, mělo svoji funkci hledání
„kouzelného démantu“ může plnit hra svoji funkci-prožití cesty předků ke
svobodě. I když to pro romské vězně v Osvětimi bylo takřka beznadějné, jak
Romové zpívají v písních o osvětimském utrpení nazvaných souhrnně
„Aušvicate hi kher báro“
(V Osvětimi je velké vězení“)“. (Balvín, 2007, s. 171).
Etnický aspekt rozhodování a možnost jeho sledování v uměleckých
dílech romských autorů
Její jméno působilo jako hvězda naděje, která vyvede
romský lid z bludného kruhu nepochopení mezi Romy a
gádži. Lacková napsala první romskou hru, nacvičila ji se
svými příbuznými v chatrči cikánské osady, psalo se o ní
s obdivem v novinách, pozdvihla romipen z bláta
ignorantského opovržení.
Milena Hübschmannová, Předmluva, 1997, s. 7
Etnický aspekt v rozhodování a volbě v životě člověka jako jednotlivce i
jako příslušníka určité etnické skupiny je možno dokumentovat na vývoji řady
národů, národností a etnik na různých místech světa, v nejrůznějším kulturním
a etnickém prostředí. V našem textu upozorňujeme na možnost sledovat
procesy rozhodování a volby s ohledem na řešení situací příslušníků romské
národnostní menšiny na Slovensku a v Čechách.
Metodou tohoto přístupu jsou především poznatky z romologických a
společenskovědních disciplin a také samozřejmě z obecné psychologie,
psychologie osobnosti, sociální psychologie, motivace, psychických procesů
89
rozhodování a volby, analýzy některých výpovědí samotných Romů, které
můžeme najít v uměleckých dílech romských spisovatelů a básníků. Zejména
se v tomto směru se můžeme opírat o životopisné dílo nejvýznamnější
romské spisovatelky Eleny Lackové s názvem Narodila jsem se pod šťastnou
hvězdou (Lacková, 1997).
O rozhodnutí Eleny Lackové jít si stěžovat župnímu Lieskovskému,
z jehož výsledku poznala, jak ani víra ve spravedlnost a vítězství lidskosti
nemusí obstát před genocidní mašinerií, jsme již psali výše. Pro optimální
rozhodování není však podstatná jenom jednorázovost. Ale i dlouhodobost
záměru pro dosažení cíle. A touto kvalitou se poměřuje i hodnota osobnosti
i hodnota jejích činů. To vše projevila Elena Lacková s takovou měrou, že se
stala jednou z nejvýraznějších osobností romského národa. Volila tak, že její
dílo bude mít dlouhodobý dopad na uchování a formování identity romského
národa. Elena Lacková při svém rozhodování, jak volit a jak dosáhnout tohoto
cíle zvažovala i použití prostředků. A hned po válce vybrala ten nejúčinnější.
Divadlo. Napsala hru Horiaci cikánsky tábor. Nacvičila ji s romskými neherci
v chatrči. A objížděla s hrou romské osady a hráli ji v mnoha reprízách na
Slovensku i v Čechách. Výsledek rozhodnutí a volby Eleny Lackové se jí
vracel. Jako základ pro další a další rozhodnutí, která ji nejenom potvrzovala
správnost volby, která se pro ni stala volbou životní, ale i nadále ji směřovala
k prosazování důstojnosti sebe samotné, své rodiny i svého národa.
Účinek hry byl dvojí:
• Za prvé to byl obrovský vliv na samotné Romy. Na jejich chuť
překonat a překonávat , válečné trauma i celoživotní stres Romů
z poníženého postavení. Protest Romů proti bezpráví za války vnášel
dalším a dalším Romům do jejich situace schopnost rozhodovat se
optimálním způsobem, ozývat se proti bezpráví a pracovat na sobě.
To Elena Lacková ukázala následujícími slovy: „Po osadě se
rozkřiklo, že se v naší hře ukazuje čačipen-to znamená: pravda,
právo, spravedlnost, skutečnost-, a najednou chtěli všichni Romové
vidět, co vlastně děláme, co je to divadlo.“ (Lacková, 1997, s. 158).
Hra měla 106 představení. A měla velký vliv na Romy. Lacková
popisuje, jak se Romové, kteří pracovali na státním statku v Boru u
Tachova, do přestavení tak vžili, že když na scéně začali četníci bít
starého vajdu Miku, vtrhli na jeviště a chránili ho pěstmi… A když
za měsíc přišla Lacková se svým mužem opět mezi Romy na
Tachovsku, oni jí moc děkovali: „Ptám se: „Za co?“ Jeden starší
člověk povídá: „Za to tvoje divadlo, děvče! Od té doby, co jste nám
tu ukázali čačipen-spravedlnost a pravdu-, si na nás správce statku
tolik netroufá“. Před tím prý chodil mezi romské dělníky normálně
s holí, a když se mu něco nelíbilo, člověka zmlátil. V západních
Čechách jsme hráli někdy v roce 1949. Čtyři roky po válce. Romové
90
•
stále neznali svoje práva. Mysleli si, že cikán je tu od toho, aby byl
bit, a gádžo od toho, aby ho bil.“ (Lacková, 1997, s. 161)
Za druhé to byl účinek na vztah nejenom k romipen, romství, ale i na
obecnou etnickou a národní spravedlnost a rovnoprávnost. Při svém
rozhodování a volbě Elene Lacková zvažovala jak při koncipování i
realizaci hry i hodnoty všelidské. O tomto výsledku píše: „U nás na
Slovensku jsme hráli dál…jezdili jsme po celém kraji a sál byl
pokaždé nabitý. Jistě jsme museli zažít i nepříjemnosti-ale dnes, když
na naše vystoupení vzpomínám, vybavuje se mi jenom radost nad tím,
jak jsme při každém představení prožívali znovu a znovu svou lidskou
důstojnost a jak nám reakce diváků dávaly snad poprvé v životě
pocítit opravdovou rovnoprávnost a pocit lidské sounáležitosti, bez
ohledu na to, kdo má jakou barvu pleti a k jaké národnosti patří.“
(Lacková,1997, s. 163).
Rubikon
Kostky jsou vrženy
(Gaius Julius Caesar)
Kdybychom procházeli celými lidskými dějinami, našli bychom mnoho
případů rozhodování lidí mezi různými alternativami způsobů řešení situací.
Psychologové si z toho rozsáhlého počtu vybrali jednu, která je natolik známá
a svým způsobem vystihuje zvažování pro a proti, že se v psychologii stala
symbolem rozhodovacího procesu. Je také významná proto, že spojuje
procesy malých a velkých dějin, rozhodování jednotlivce jako individua a také
jednotlivce jako zástupce vyššího společenského celku. Toto dějinně známé
rozhodování je Caesarova volba přejít řeku Rubikon která byla hranicí jeho
provincie a tímto aktem se dostal na území římského senátu, který vyzýval
Caesara k tom, aby se mu podmanil. Začala tak vleklá občanská válka a
Caesar volil se všemi riziky, které na sebe jako vojevůdce a státník vzal.
Římský spisovatel Suetonius v Caesarově životopise popisuje toto
rozhodování jako začátek občanské války následujícím způsobem: „Svoje
kohorty dohonil (Caesar) u řeky Rubikon, která tvořila hranici jeho provincie.
Na chvíli sa zastavil… Obrátil se k okolostojícím a řekl: Nyní se můžeme ješte
vrátit. Jen co však překročíme tento můstek, o všem dalším už se bude muset
rozhodnout jen zbraněmi. Pokud ještě váhal, dostalo sa mu takového znamení:
najednou se zjevil blízko něho člověk, neobyčajně statný a krásný, který tam
seděl a hrál na píšťale. Pastýři akromě tohoij velmi mnoho vojáků, kteří
v blízkosti hlídkovali, shlukli se okolo něho a mezi nimi i trubači, aby
naslouchalii jeho hře. Neznámý jednomu z nich chytil polnici, skočil k řece
91
a obrovskou silou zatroubil na pochod.... Tehdy Caesar řekll: Pojďme, kam
nás volají znamení bohů a křivda našich nepřátel! Kostky jsou vrženy!“
(Kronika ľudstva, s. 165)
Psychologický rozbor této situace provedlo několik psychologů (srov. o
tom více Nakonečný, 1998, s. 482-483). „Na důležité fenomenální rozdíly
mezi „stanovením cíle“ a „snahou o dosažení cíle“ poukázal již J. W.
Atkinson (1957), který ve studiu motivace zdůraznil dva základní problémy:
výběr cesty akce („path of action“) a dále jen objem snahy o akci („amplitude
of the action tendency“). Tyto rozdíly jsou integrovány v pojetí, které je
označováno jako „rubikonový model fází jednání“ (podle řeky Rubikon, před
níž se Caesar rozhodoval, smí-li ji překročit, či nikoli, a své rozhodnutí pak
vyjádřil známou větou: „Kostky jsou vrženy“). Model vytvořili H. Heckhausen
a P. M. Gollwitzer (1986) Po složiém intrapsychickém zpracování celé řady
aspektů motivované akce (pravděpodobnost dosažení cíle, jeho hodnota atd.)
dochází na konci reakční fáze k rozhodnutí se k akci, jestližepro to byly
shledány dostatečné podmínky, k onomu „fiat“, „staniž se“ („budiž“).“
(Nakonečný, 1982, s. 482).
Romský Rubikon
Nane barvalo oda, kas hin, aľe oda, so džanel
Bohatý není ten, kdo má, ale ten, kdo zná
(Lacková, 1997, s. 237)
Nejen každý člověk má v průběhu svého života svůj Rubikon. Rubikonem
nenazýváme lecjaký proces rozhodování, ale proces, v němž dochází ke
spojení individuálního a vážného, životně a společensky závažnějšího, až
historického rozhodnutí. I každý národ má své Rubikony. A když se ty
relativně maličké mostíky, které však stojí na důležitých hranicích, rozhodne
překročit, potom musí přijmout i důsledky, z tohoto rozhodnutí plynoucí. I
s rizikem, že nemá pro své rozhodování všechny informace, nezná při svém
rozhodování všechny možné důsledky své volby.
Když bychom chtěli připodobnit malý a velký Rubikon na dějiny Romů
a romipen romského národa, můžeme najít analogie i reálné projevy, které
dokazují, že romipen není hodnota, která by stála jako stálice, ale že je
pohyblivým a rozvíjejícím se kritériem, pod kterým se rozhoduje jednotlivý
příslušník romské komunity i jednotliví příslušníci o svém národu.
„Z psychologického hlediska je…důležité, že kultura funguje mimo jiné
především jako soustava symbolů věci: a události v kulturním prostředí
dostávají kulturou určené významy a také reakce na ně má symbolický
význam: příkladem je chování lidí, kteří při hraní státní hymny nebo při
92
vyvěšování státní vlajky smekají a staví se do pozoru. Vytváří se systém
kulturních hodnot, které získávají povahu motivů: člověk se angažuje nejen na
zabezpečení své výživy, oděvu a obydlí, ale i za obranu státu, spravedlnosti,
pravdy atd.“ (Nakonečný, 1998, s. 196).
Překročení Rubikonu Romy se odehrálo v Londýně 1971, ve dnech 8.-10.
dubna. Vytvoření IRU, romské hymny, vlajky bylo výsledkem dlouhodobého,
historického rozhodování, jehož výsledkem byla volba: do této doby
majoritou zvaní Cikáni se rozhodli zvolit název Romové odvozený z názvu
jejich původního kmene: indického Dómové.
Toto dějinné překročení romského Rubikonu nerealizoval nějaký osud či
duch nad vodami. Byli to konkrétní lidé, jako byl např. romský lékař ze
Slovenska MUDr. Ján Cibula nebo tehdy mladá etnografa z Čech PhDr. Eva
Davidová, CSc. Byli to však lidé, kteří vystihli historickou potřebu a
realizovali a rozhodli se vědomě to, k čemu nazrál historický čas. Zvolil a
vytvořili tak novou situaci, v níž další Romové, kteří přicházeli po nich se
mohli opřít o hodnoty a symboly romského národa s původem v daleké Baro
than-Indie.
Od tohoto historického dne, kdy byl tehdejšími romskými osobnostmi
překročen romský Rubikon, další rozhodování a volba o dalším rozvoji
romského národa a o rozvoji jeho etno emancipačního hnutí probíhá ve vztahu
k původní závazné dohodě. A to jak v měřítku makroetnickém, tak
mikroetnickém-v rozhodnutích a volbě romských skupin i jednotlivců.
Nové, historicky kvalitativně vyšší dějinné zarámování, přenesla pro
rozhodování Romů jako národa sametová revoluce v roce 1989. O tomto roku
mluví významný romský básník z Čech Janko Horváth jako o roku NULA. Je
to nový stupeň vývoje, kdy se pro Romy vytvořila obrovská možnost
emancipace a rozvinutí na novou autonomní úroveň. Pochopení
rozhodovacích procesů, které jsou ovlivněny i etnickými charakteristikami, by
mohlo pomoci v předcházení rezignaci a vyhoření při setkávání s novou, často
sociálně velmi svízelnou situací nové doby. Oporou i zda mohou a musí být
symboly romství, romského pozitivního myšlení, celospolečenské
angažovanosti při přechodu marginalizovaných romských komunit
v komunity občanské. Rozhodovací proces u romských jednotlivců i Romů
jako národa se týká především kulturní identity Romů. A základem této
identity je roomství/romipen. Jak to píše L. Lehoczká, přední romoložka na
Slovensku: „Rómstvo/“romipen“ tvorí základ kultúrnej identity Rómov. Je
formou osobnej i skupinovém identity, prežívaním rómstva, pocitu príslušnosti
k vlastnému etniku/národu. Je súhrnom kulturných hodnot, jako v duchovnej,
tak aj v materiálnej oblasti rómskej kultúry. Rómstvo je sebaidentifikáciou
s rómskou kulturou, rodovo-rodinnými tradíciami, genealogickými väzbami, s
„našimi“ Koreňami a pôvodom… Väčšinou sa v etno/kulturologických
prácach definuje jako vyjadrenie vzťahu k materinskému jazyku, k histórii a
93
kultúre vlastného etnického/národného spoločonstva“. (Lehoczká, 2006, s.
57).
Vymezení romství jako základu kulturní identity Romů je nosné i pro
sledování procesu jejich rozhodování. Naše rozhodování je ve své podstatě
„vklíněno“ do kultury, jíž jsme výsledky, účastníky i tvůrci. Stejně je tomu i u
příslušníků romského národa. Pokud se ovšem záměrně a cíleně nechtějí ze
svých kulturních vzorců vymanit nebo z nich nebyli násilným způsobem
vykořeněni (srov. násilná manipulace v době holocaustu).
V historii Romů byla období, kdy museli reagovat na změny poměrů, na
útoky na jejich životy mechanickým způsobem. Avšak pro realizaci vyšších
cílů je potřebná svoboda a svobodný volní akt. V rámci etnoemancipačního
úsilí, které je mnohými romisty nazýváno romské národní obrození, se také u
romského národa uplatňují složité kognitivní procesy. Na rozdíl od
bezprostředně mechanického jednání jde o jednání organizované, a to
nejenom vzhledem k dané situaci, ale i k situaci, kterou lze předvídat,
očekávat, a také kterou člověk řeší s ohledem na možnosti řešení a realizace,
důsledky z toho vyplývající atd. V organizaci jednání se tedy uplatňuj
kognitivní procesy a ty jsou již zcela vědomě romským národem užívány i při
výchově svých osobností, politiků, pedagogů ve školách, gymnáziích (srov.
romské gymnazium v Košicích, nově vzniklé gymnazium Zefferina Jimenez
Malla v Kremnici, do kterého se začlenilo i gymnazium Mahátma Gándhího
z Lučence, střední sociálně právní školu Emila Ščuky v Praze), na školeních
mladé romské generace, při výchově romských talentů atd.
„V psychologii se pro tuto organizaci aktivního jednání užívá pojmu volní
regulace jednání a znamená to jednání řízené vůlí, záměrem či vědomým
chtěním, přáním Vyjadřuje zážitek „já chci“ a konkretizaci toho v určitém
programu činnosti. V organizaci tohoto programu se uplatňuje rozvaha o užití
prostředků a možných důsledcích a kromě jiného také úvaha o časových
aspektech jednání, o možnostech nebo nutnosti jeho odložení na vhodnější
termín…Motivace nemusí směřovat k okamžitému činu, ale také k jeho
realizaci v nejvhodnějších časových a dalších podmínkách. Volní regulace
jednání je specificky lidský a vývojově nejvyšší fenomén motivace a lze ji
vyjádřit následujícím schématem:
motivační
napětí
(čin)“.
vědomí cíle
rozvaha
a) o prostředcích
b) o důsledcích
(Nakonečný, 1998, s. 480).
94
program jednán
rozhodnutí
volní akt
Jak dále rozvádí psycholog Milan Nekonečný, ze schématu je patrné, že
tu jde u zkušeného jedince v podstatě:
• o realizaci určitého plánu dosažení cíle, která je záměrná,
• jedinec buď použije již osvědčeného instrumentálního vzorce
jednání,
• nebo jej podle dané aktuální situace modifikuje. Motivační napětí a
vědomí cíle je první a výchozí situace (JB).
Důležité je, že vlastnímu programu předchází rozvaha o prostředcích a
důsledcích. Rozvaha má dvě stránky:
• kognitivní (praktická vhodnost toho kterého prostředku),
• emotivně-hodnotící (reflexe morální stránky prostředku).
Obě stránky musí být sladěny následujícím způsobem:
• aby použitý prostředek byl vhodný prakticky (účinný),
• aby použitý prostředek byl vhodný morálně (snesitelný pro morální
cítění, svědomí subjektu).
Následuje obraz programu jednání a rozhodnutí:
• Člověk v myšlenkové zkratce si promítne, jak bude postupovat, jaký
si stanoví harmonogram jednání. (JB).
• A poté přijde moment rozhodnutí se k činu, ono „překročení
Rubikonu“. Zatím však jen myšlenkové.
Následuje vlastní volní akt (čin). Čin, to je ono pohnutí Caesara a jeho
vojska přes mostek, který odděloval hranice senátu a Caesarovy provincie.
(JB)
Volní akt(čin) je:
• vědomé uskutečnění rozhodnutí,
• vědomé uskutečnění záměru.
V psychologii je „rubikonový model fází jednání“ významný právě tím,
že odlišuje impulzivní, zkratkovité jednání, které je okamžitou realizací
motivačního impulsu, od volního aktu, který je založen na volní regulaci
jednání založeného na kognitivních procesech.
95
Impulzivní, můžeme říci že bezprostředně mechanické nemá právě ony
dva důležité mezičlánky, které má jednání volní. Můžeme si to představit
takto:
Motivační
napětí
vědomí cíle
volní akt
(čin)
Víme, že lidé se rozhodují v mnohých situacích způsobem, v nichž dva
důležité mezičlánky chybí. Je to často v situacích, kdy nad sebou ztratili
sociální kontrolu. Pro Romy v chudobě a v situaci marginalizace platí často
totéž. Pro některé jedince je sociální a etnická situace tak svízelná a
východisko z ní tak uzavřené, že rozhodování absentuje, člověk je pasivní a
chybí dokonce i ten poslední článek rozhodovacího procesu: volní akt (čin).
Avšak sociální, ale i národnostní (romipen), psychologická, ale i pedagogická,
filozoficko-etická pomoc spočívá ve výchově k optimální volní regulaci
jednání. A pro romský národ se takové vědomé používání tohoto procesu jak
u jednotlivců, tak u širších romských komunit stává popsaná rubikonový
model rozhodování a volby vynikajícím a legitimním prostředkem uchování a
rozvoje své vlastní identity. Základním předpokladem úspěšnosti tohoto
procesu, který již probíhá i řízeným, záměrným způsobem ze strany Romů, je
romipen jako duchovní, kognitivní, emotivní i filozoficko-etická základna
existence autonomního romského národa.
Motivační rozvaha
napětí
a) o prostředcích
vědomí cíle b) o důsledcích
Romipen
96
Romipen
program jednání
rozhodnutí
Romipen
volní
(čin)
Romipen
2 Závěr
Jednotlivci se za normální situace stále rozhodují při řešení svých
každodenních i dlouhodobějších životních situacích. „Člověk je stále v určité
situaci, stále před úkolem nějakým způsobem zauzlený děj rozřešit, je
v permanentní situaci volby… Situaci je nucen řešit prakticky, a tím vzniká
situace nová: uspokojení či rozčarování z překonání uzlového bodu v životě a
zároveň nový souhrn činitelů a vztahů, který se před člověka staví jako další
úkol k rozhodování, řešení a volbě.“ (Balvín, 1997, s. 101). A je o čem se
rozhodovat. Např. o tom, zdali oni sami budou pro sebe používat stále
označení Cikáni nebo Romové. A není to jen uvnitř komunity. Mediálně
známé je např. rozhodnutí skupiny s dřívějším názvem Diabolske husle pro
pojmenování Cikánski diabli…. Je to výrazem toho, že rozhodování není pro
žádného příslušníka romské komunity naoktrojováno, ale že je živým a také
niterným procesem, prostřednictvím kterého Romové řeší svoje konkrétní
životní, profesionální i občanské situace…
Etnické faktory rozhodování a volby u Romů jsou určitě zajímavým
tématem. Tématem, který je přirozenou součástí snah psychologů, pedagogů i
romologů pochopit psychologii v prostředí národnostních menšin. (Tajfel,
Říčan, Zelina, Bakalář a další). Já se na závěr pokusím vymezit určité oblasti,
ve kterých je možno dále zkoumat zákonitosti rozhodování a volby u
příslušníků romské národnostní menšiny. Jsou to především situace, do
kterých se Romové rodí, v nichž žijí a v nichž se stýkají a komunikují mezi
sebou uprostřed svých komunit a také s vnějším, jimi nazývaným gádžovským
světem.
Hlavní problémy rozhodování a volby podle mého soudu nastávají
v těchto vztazích:
• Vztah mezi Romy a gádži,
• subetnické vztahy uvnitř romských komunit (Rumungri a Olašští
Romové),
• vztahy mezi Romy a spolupracovníky Romů, proromskými
organizacemi,
• rozpory vznikající mezi tradicemi Romů a moderními civilizačními
vlivy,
• rozpory vznikající v rámci gender, ve vztazích mezi romskými
ženami a muži,
• rozpory, které vznikají při samotném rozhodování a volbě známých
romských osobností,
• rozhodování Romů o míře asimilace či identifikace s romstvím,
97
•
rozhodování Romů o to, jak volit obecné jméno: jsem Rom, nebo
Cikán.
Jak vidíme, je řada věcí, které je možno s tématem etnických faktorů
rozhodování u Romů pozorovat a zkoumat. Důležité a podstatné je, aby
společnost vytvářela podmínky pro rozhodování, které by splňovalo kritéria
důstojnosti a rovnoprávnosti majority i minority a aby způsob rozhodování a
volby nabýval stále více charakteru mravně moudré volby u každého
jednotlivce i národa, který by podporoval harmonii a nikoliv disharmonii
společenského celku.
Literatura
Balvín, J. (2007). Metody výuky romských žáků. Praha: Radix. ISBN 978-8086031-73-6.
Hancock, I. (2005). My rómsky národ Ame sam e Rromane džene. Bratislava:
PETRUS. ISBN 80-88939-97-6.
Hübschmannová, M. (1997). Předmluva. In Lacková, E. 1997. Narodila jsem
se pod šťastnou hvězdou. Podle vyprávění autorky zpracovala, do češtiny
přeložila a předmluvu napsala Milena Hűbschmannová. Praha: Triáda, s. 7-16.
ISBN 80-901861-8-1.
Kronika lidstva. (1992). Harenberg, B. zostavovateľ. Bratislava: Fortuna
Print. 1. vydání. ISBN 80-89144-54-3.
Lacková, E. (1997). Narodila jsem se pod šťastnou hvězdou. Podle vyprávění
autorky zpracovala, do češtiny přeložila a předmluvu napsala Milena
Hűbschmannová. Praha: Triáda. ISBN 80-901861-8-1.
Lehoczká, L. (2006). Kulturná identita Rómov (teoreticko-empirická analýza
vybraných okruhov). Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre Fakulta
sociálnych vied a zdravotníctva. ISBN 80-8050-945-X.
Nakonečný, M. (1998). Základy psychologie. Praha: Academia. ISBN 80200-0689-3.
Patočka, J. (1996). Filosofie výchovy. In Patočka, J. 1996. Péče o duši I.
Sebrané spisy Svazek 1. Praha: OIKOYMENH, s. 363-440. ISBN 80-8600524-0.
98
Abstrakt
Rozhodování a volba je psychický proces, který je ovlivněn i etnickými
a kulturními aspekty. Každý jednotlivec se rozhoduje nejenom jako izolovaná
osobnost, ale také jako příslušník určitého národa, určitého kulturního
systému. Předmětem našeho článku jsou etnické aspekty rozhodování a volby
u Romů.
Kľúčové slová: etnikum, rozhodování, volba, romipen-romství, identita.
Autor:
Doc. PhDr. Jaroslav Balvín, CSc.
Ředitel, Ústav romologických štúdií, FSVaZ UKF, Kraskova 1
949 74 Nitra, email: [email protected]
99

2009 - Katedra psychologických vied

Transkript

Podobné dokumenty

2012 - Katedra psychologických vied

Poster

SEZNAM POSTERŮ

Údaje o BAKALÁŘSKÉ PRÁCI studenta Údaje o

RNDr. Danuše Bauerová, Ph.D., Ing. Martina Kulštejnová, Ondřej

Politika kvality

Pokud se soubor nestáhne automaticky, klikněte zde.

Zdravá abeceda - MŠ Habrmanova

Controlling se musí dívat více do budoucnosti